Ahojte, moji milí čitatelia. Konečne uverejňujem novú kapitolu k poviedke The Ace and his Wallflower, tak ak náhodou ešte niektorí čítate, máte tu po veľmi dlhej dobe konečne pokračovanie :) Zatiaľ uverejňujem iba prvú časť novej deviatej kapitoly, pretože ju ešte nemám kompletne dopísané, no dnes ju plánujem dokončiť a druhá časť kapitoly by sa tu mala objaviť cca do pol noci, tak snáď sa mi to podarí stihnúť. Nebudem to tu zbytočne obkecávať, aby som si nevyčerpala limit na znaky (-_-). Budem rada, ak si to prečítate a napíšete mi váš názor v komentároch. Dnes sa tam zase udejú nejaké veci, čo vás možno až tak nepobavia, ale pomalými mravčími krôčikmi sa blížime k tomu, kam sa chcem s touto poviedkou dostať. Ak vydržíte do noci, tak si môžeme prečítať aj druhú čas, ak nie, tak zajtra si vás tu počká :)Kapitola deviata
* * * * *
"Dai-chan, tak, čo? Ako to dopadlo? Naučil si sa niečo? Nenaštval si Matsumoto-chan?" Otrávene prevrátil očami, keď sa v telefóne opäť ozval starý známy hlas. Mohlo mu napadnúť aj skôr, že sa Satsuki bude opäť vypytovať. Jej zvedavosť nepoznala hranice a hoci nemal náladu sa s ňou zhovárať, pre pokoj a svoje vlastné dobro zahundral súhlasné fajn.
"Dobre. Neviem, čo si čakala. V piatok sa máme stretnúť zas..."
"To je výborné! Som taká rada, že ste sa dohodli. A že to prebehlo hladko. Bála som, sa, že ju opäť nejako nahneváš alebo že ťa už viac nebude chcieť doučovať. Takto máme o jednu starosť menej." Z jej hlasu mohol jasne poznať, že si naozaj vydýchla. Zvraštil obočie, presne pre toto nemal rád, keď sa do neho jeho dlhoročná priateľka starala. Občas si pripadal, ako keby to bola jeho druhá matka, za všetko ho zvykla karhať a napomínať.
"Keď ti poviem, že tam budem chodiť, dáš mi s tým konečne pokoj?"
"Ale, Dai-chan, veď ja to robím pre tvoje dobro, veď vieš..."
Opäť si otrávene povzdychol. Vedel, že Satsuki chce pre neho len to najlepšie, no už ho s tým všetkým naozaj iritovala. Potreboval, aby prestala pchať nos do jeho záležitostí.
"Dobre, mám to vybavené a už sa o to viac nemusíš starať, jasné?" Skočil jej do reči. Momoi sa na malú chvíľu odmlčala.
"Fajn." Po malej pauze opäť pokračovala. "Som rada, že v tomto si aspoň trochu zodpovedný. A nezabudni, že by si to mal Matsumoto-chan nejako vynahradiť, prvý raz to bol vážne prešľap, Dai-chan."
Zamyslel sa. V tomto mala Satsuki zrejme pravdu. Už na to myslel, odkedy mu to spomenula prvýkrát. Pohľad mu padol na časopis ležiaci na pracovnom stole. Pootočil sa na svojej stoličke a vyložil si nohy na dosku stola vedľa športového magazínu. Už si ho stihol prelistovať. Všetky články v ňom boli v cudzom jazyku, nerozumel im a ani sa nesnažil im porozumieť, či pokúsiť sa niečo z toho preložiť. Bol skrátka príliš lenivý a hoci ho basketbal zaujímal, ak to nebolo v jeho rodnom jazyku, nemal záujem to čítať. Pozrel si aspoň obrázky a nadpisy. Matsumoto mala pravdu, boli tam rôzne články, no našlo sa tam niečo aj o basketbale. Plagát zo stredu časopisu už visel prilepený na stene, úplne zapadol medzi ostatné.
"Pracujem na tom. Maj sa, Satsuki." Nepočkal ani, kým mu odpovedala a zložil. Opäť sa zakrútil na stoličke a zadíval sa na svoj nový plagát, z ktorého na neho pozeral slávny basketbalista Kobe Bryant. Plagát, za ktorý vďačil svojej spolužiačke. Áno, asi by som jej to mal naozaj nejako oplatiť.
* * * * *
D e ň . š e s t n á s t y
*
Štvrtok prišiel rýchlejšie, než sa vôbec Hana stačila pripraviť. Celý školský deň sa niesol v rýchlom tempe a prv, ako sa stihla spamätať, kráčali spolu s Yuzuru chodbou, ktorá viedla k učebni slúžiacej pre literárny klub. Dnes malo vedenie školského časopisu dôležitú poradu. Tomoya im už na minulom stretnutí oznámil, že budú čoskoro potrebovať podrobný plán toho, čo by mali uverejniť v prvom čísle. Okrem toho si mali všetci definitívne rozdeliť úlohy a dohodnúť sa na tom, komu pripadne ktorá rubrika.
Hana stále nebola rozhodnutá, o čom by chcela písať. Predstava, že bude musieť niečo prezentovať pred senpaiom, ktorého sa hanbila, ju mierne desila. Vôbec nemyslela, že by sa niečo podobné mohlo stať, keď sa na literárny klub prihlásila. Na juniorskej strednej bola tiež súčasťou krúžku, no tam nemala problém vyjadrovať sa pred ostatnými, keďže každého dobre poznala a neboli tam žiadni starší chlapci. Tento raz však boli veci úplne iné.
Opäť sa pristihla, ako jej pomaly začínajú horieť líca, keď si sadala s Yuzuru za ich teraz už starú známu lavicu a šéfredaktor ich všetkých so žiarivým úsmevom vítal. Dnes bola prítomná aj vyučujúca, ktorá mala klub na starosti, no rozhodla sa do priebehu stretnutia príliš nezasahovať a všetko nechala na svojho obľúbeného študenta.
Tomoya zahájil schôdzu a začal riešiť prvé číslo školského časopisu, ktoré plánovali vydať do konca mesiaca. Hana celý čas mlčala, hoci viacerí študenti vstupovali do debaty svojimi postrehmi a nápadmi. Hoci mala Hana na mysli pár vecí, ktoré by možno rada vyslovila, rozhodla sa radšej mlčať. Bola príliš ostýchavá, aby strhla pozornosť ostatných členov klubu na seba. Nedostatok sebadôvery jej zabránil v tom, vysloviť niektorú zo svojich vlastných myšlienok, či nejaký nápad.
Keď sa dohadovali o rubrikách, Hana stále netušila, ktorú by si mali vziať na starosti. S Yuzuru sa už pred začiatkom dnešnej schôdze jasne zhodli na tom, že bude dobré, ak budú pracovať spolu. Nikoho iného z členov klubu nepoznali, preto chceli na starosti rubriku spoločne. Tomoya postupne prideľoval, prípadne schvaľoval jednotlivé rubriky skupinkám, ktoré boli ochotné na nich pracovať. Keď sa dostala na rad športová rubrika, ozvala sa Yuzuru, ktorá doposiaľ tiež mlčala. Hana takmer stratila dych, keď jej spolužiačka sediaca vedľa náhle prehovorila.
"Tú by sme si rady vzali na starosti my, Hijirikawa Yuzuru a Matsumoto Hana."
Červenovláska prekvapene a bez jediného slova s vypúlenými očami pozrela na svoju hnedovlasú kamarátku. Neverila vlastným ušiam. Vôbec od Yuzuru nečakala, že sa takto z ničoho nič ozve. Bolo pravdou, že rubriky sa pomaly míňali a ak chceli, aby sa im ušlo niečo aspoň trochu zaujímavé, bol čas konať. Šport síce nebol niečím, v čom by sa Hana vyznala, alebo čo by zvlášť obľubovala, no spomenula si, že Yuzuru je veľmi dobrá športovkyňa a dokonca je súčasťou volejbalového tímu. A športová rubrika bola určite lepším riešením, akoby mali zvyšok celého roka tráviť vytváraním nudných sudoku na zadnej stránke časopisu, ktoré vlastne ani nikoho nezaujímajú. Písať o ekologických aktivitách Tōō akadémie tiež neznelo príliš lákavo, preto bola napokon Hana Yuzuru vďačná, že sa ozvala za nich obe.
Tomoya sa obrátil smerom k dievčatám a Hana opäť pocítila, ako jej začalo biť srdce o niečo rýchlejšie.
"A budete schopné písať o športe, slečny?" Neuniklo im, ako sa na ne opäť uškrnul. Na Yuzuru jeho gestá však nemali najmenší účinok. S chladným tónom a neutrálnym výrazom v tvári prikývla.
"Zvládneme to. Ja som vo volejbalovom družstve a máme spolužiakov z basketbalového klubu, takže budeme mať dostatok zdrojov na písanie." Nedala sa jeho pochybami zastrašiť.
"Tak to je výborné! A nezabudnite, že by ste mali chodiť aj na zápasy, aby ste z nich mohli písať správy." Jeho pery sa skrivili v ešte širšom úsmeve. Hana bola rada, že im rubriku odsúhlasil. Ešte radšej bola, že to za nich vybavila Yuzuru, nevedela si predstaviť, čím by svojho senpaia presvedčila, že práve ona je ten vhodný človek na písanie článkov o športe. Bola to výzva, no Hana sa rozhodla ju prijať, rozšíriť si obzory nikdy nie je na škodu.
"S tým sme počítali." Yuzuru sa nedala ovplyvniť jeho žiarivým úsmevom, stále mu dávala pohľadom aj spôsobom reči najavo, že jej je ukradnuté, čo si myslí.
"Tak dobre. Môžem sa teda na vás so športovou rubrikou spoľahnúť?" Tento raz sa zadíval Tomoya priamo na Hanu, čím si vyslúžil sklopený pohľad z jej strany. A malé prikývnutie.
"Áno." Zamumlala dievčina a starší blonďavý mladík nadšene prikývol tiež. Otočil sa k svojmu papieru, kam si zapisoval rubriky a tých, ktorí si ich vzali na starosti.
"Takže, ešte raz, tie mená..."
"Matsumoto Hana a Hijirikawa Yuzuru." Otrávene mu odpovedala hnedovláska sediaca po Haninom pravom boku. Keď sa debata presunula k ďalším zostávajúcim rubrikám, naklonila sa Yuzuru k Hane.
"Prepáč, Hana-chan. Dúfam, že ti nevadí, že som vybrala za nás obe. Myslela som, že športová rubrika je lepšia ako to, čo tam zostalo."
"Vôbec sa musíš báť, ja som spokojná, Yuzuru-chan," usmiala sa na svoju spolužiačku Hana, "ďakujem, že si sa ozvala."
"Nie je za čo. Nejako to spolu zvládneme a zbúchame nejaké články o tých našich športových družstvách." Yuzurine slová zneli povzbudzujúco. Hana si na jej vlastné prekvapenie spomenula na jedného z ich spolužiakov. Aomine Daiki bol tiež v športovom klube. Hral basketbal za Tōō akadémiu. Možno to, že sa s ním bude stretávať na doučovaniach, príde napokon vhod aj jej samej.
* * * * *
D e ň . s e d e m n á s t y
*
"Už som myslela, že sa opäť neukážeš." Prehodila Hana ironicky, keď modrovlasý vysoký mladík opäť zavítal do knižnice. Aomine Daiki meškal, už zase. Nestalo sa mu to prvý, ani posledný raz a zhodou okolností to bolo práve ich druhé doučovanie, kedy sa mu opäť nepodarilo dostaviť sa na čas. Hana bola prekvapená, kde v sebe našla dostatok odvahy rozprávať sa s ním týmto tónom, no nejako jej táto sarkastická poznámka vykĺzla z úst prv, než ju stihla zadržať.
"Bol som v bufete," zašomral a s hlasným žuchnutím sa zviezol na stoličku. Opäť vedľa nej. Už si na to pomaly začínala zvykať, no zakaždým, keď takto narušil jej komfortnú zónu, ju to mierne prekvapilo.
"Dobre, tak myslím, že môžeme začať. Dnes by sme mali toho stihnúť viac ako naposledy, ten tvoj test sa pomaly blíži."
Aomine nevykazoval žiadne známky entuziazmu, no chápala to. Vedela si predstaviť, že sa mi v mysli pohybovalo mnoho iných, zaujímavejších aktivít, ktorými by radšej trávil piatkové popoludnie. Zvolený čas mal však jednu výhodu. Piatok ako už tradične vyhnal takmer všetkých študentov z priestorov školy, čo znamenalo, že knižnica bola takmer prázdna. Okrem jedného ďalšieho študenta tam boli s Aominem sami. Knihovníčka, ktorá mala knižnicu zvyčajne na starosti, dnes chýbala a zastúpila ju akási mladá žena, ktorá sa viac venovala čítaniu svojho módneho magazínu ako tomu, čo sa deje v knižnici okolo nej. Hana bola za to čiastočne rada. Aspoň mali s Aominem pokoj a súkromie. Prázdna knižnica im dovoľovala obsadiť pohodlné kreslá pri okne.
"Aj si si vypracoval niečo z toho, čo som ti dala?" Spýtala sa opatrne, hoci bola pripravená na to, že si jej krvopotne pripravené materiály ani len nepozrel. Aomine zo svojej tašky vybral pokrkvané listy papiera a položil ich pred ňu.
"No, len niečo," zašomral a trochu previnilo sa snažil papier čo najviac narovnať, hoci to bolo zbytočné, v jeho taške zrejme strávili jej študijné listy príliš dlhý čas. Všimla si, že cvičenia na prvej strane boli vypracované, takže sa pokúšal aspoň o niečo. Úprimne ju to prekvapilo, čakala, že sa do toho ani nepozrel. Toto bolo snáď viac, ako dúfala.
"Aj to je niečo," povzdychla si a papiere odložila. "Opravím to potom, ak zostane čas, teraz by sme sa mali venovať tej lekcii, z ktorej budete písať test."
Aomine iba pokrčil plecami. Bol rád, že ho nekarhala, ani ho nezvozila. Čakal, že mu možno bude vyčítať to, že si všetko nevypracoval tak, ako mu naposledy kázala. Opäť ho prekvapila. Prisunul sa k nej o čosi bližšie, keď začala s ďalším vysvetľovaním. Tento raz si zaumienil, že sa bude snažiť aspoň niečo si zapamätať.
* * * * *
"Ehm, Aomine-san? Môžem sa niečo spýtať?" Neisto sa ozval jej tichý, pokojný hlas. Po krátkej pauze, ktorú si dopriali počas doučovania, ho vyrušila zo zamyslenia.
"Čo?"
Hana sa mierne zahniezdila na stoličke. Ešte stále jej robilo problém ho osloviť. Pripadala si tak divne. Jeho meno vyslovené z jej úst sa jej zdalo dosť zvláštne. Nebola zvyknutá oslovovať ľudí, s ktorými nemala blízky vzťah. Už vonkoncom nemala vo zvyku oslovovať chlapcov. Rozhodla sa však, že keď má možnosť získať od neho informácie, ktoré potrebuje, tak to využije. Vedela, že sa musia s Yuzuru začať zaujímať o športový život Tōō akadémie, nakoľko majú na starosti články o športe. To, že študent, ktorého doučovala bol zhodou okolností v prvej línii prestížneho basketbalového mužstva, ktoré reprezentovalo ich školu, bolo len výhodou.
"No, potrebovala by som vedieť, kedy hráte najbližšie basketbalový zápas." Vysúkala zo seba a dúfala, že Aomine bude ochotný spolupracovať.
"Prečo to potrebuješ vedieť?" Prekvapene na ňu pozrel a ona vo vnútri opäť pocítila už veľmi známu neistotu. Rozhodla sa však, že mu odhalí svoje zámery, tak to bude najlepšie.
"S Yuzuru-chan máme na starosti športovú rubriku, budeme o nej písať do časopisu a to znamená, že by sme mali chodiť aj na zápasy, aby nám nič neuniklo. Tak by som chcela vedieť, že kedy najbližšie hráte."
Aomineho obočie vyskočilo o čosi vyššie, jej slová ho dosť prekvapili. Nikdy sa príliš o šport na škole nezaujímal, tréningy takmer všetky vynechával a na zápasy sa dostavil len vtedy, keď sa mu zachcelo. Nevedel si však predstaviť, že by niekto ako Hana písal o športe. Nevyzerala ako typ, ktorý sa o niečo také, ako je basketbal, zaujíma. Potom si ale spomenul, ako pred ním naposledy vytasila športový časopis. Hoci mu to k nej nesedelo, predpokladal, že jeho spolužiačka sa až príliš snaží, nech ide o čokoľvek. Svojim spôsobom to bolo vtipné, ako ku všetkému pristupovala tak moc seriózne, na perách sa mu objavil malý pobavený úškrn.
"Najbližšie máme zápas v pondelok. Budúci týždeň, je to len prípravný, ale asi tam bude dosť ľudí." Mykol plecami a Hana prikývla.
"Ďakujem," odvetila a Aomine skonštatoval, že je zrejme rozhodnutá tam ísť.
"Začína sa to o ôsmej večer." Informoval ju. Sám netušil, či tam o tom čase vôbec bude prítomný. Pôvodne plánoval, že sa na ten hlúpy zápas vykašle, aj tak súper podľa všetkého nestál za moc. Bola to síce dosť silná stredná škola, no oproti jeho schopnostiam nemali jedinú šancu. Musel by to byť niekto iný, aby ho to prinútilo brať zápas aspoň z polovice vážne. Mal pár ľudí na mysli, no nimi sa teraz zaoberať nechcel. Keď sa dozvedel, že sa tam s najvyššou pravdepodobnosťou ukáže jeho červenovlasá spolužiačka, napadlo mu, že by sa predsa len mohol napokon zastaviť. Predviesť niečo zo svojich trikov, aby mala o čom písať...
"O ôsmej večer? Ale to bude trvať aspoň dve hodiny, nie? Skončí to neskoro večer. A na druhý deň je škola..." Hane sa to celé akosi nezdalo. Nechápala, prečo by určili čas zápasu počas pracovného dňa večer. Nevedela si predstaviť, že ako na druhý deň bude vstávať do školy, kým príde domov, tak bude pekne neskoro.
"Čo si zabudla?" Aomineho hlas znel stále pobavene. Zmätene na neho pozrela, tento raz už nemala nutkanie uhnúť pohľadom tak, ako tomu bývalo inokedy. Začínala si na ten intenzívny pohľad jeho tmavomodrých očí pomaly zvykať.
"Zabudla?"
"Veď v utorok sa nejde do školy. Máme voľno, v celom Tokiu majú stredné školy budúci utorok prázdniny." Zvyčajne nemal poriadne prehľad ani o tom, že aký školský deň práve je, no pokiaľ išlo o voľno, tak tomu vždy Aomine venoval pozornosť. Šokovalo ho, že niekto tak seriózny ako Matsumoto o tom nevedel.
"Ozaj, máš pravdu. Ja som na to úplne zabudla." Zahanbene si pritisla dlaň na čelo. Aomine sa opäť bavil. Jeho spolužiačka napokon vedela byť aj celkom zábavná, hlavne, najmä keď sama nechcela.
"Myslím, že niekto ako ty, Matsumoto, by bol schopný prísť do školy aj počas prázdnin." Uťahoval si z nej. Začínalo ho to baviť. Doposiaľ pomaly zaspával, hlavne, keď mu vysvetľovala nekonečné gramatické princípy, no teraz opäť ožil.
Hana bola zahanbená ešte viac ako doteraz. Jej tvár pomaly nadobúdala červenú farbu. Pripadala si hlúpo. že jej úplne vyfučalo z hlavy to, že v utorok sa do školy nejde. Ak by jej to Aomine nepripomenul, možno by sa jej napokon naozaj podarilo prísť v utorok ráno pred školskú bránu. A s dlhým nosom by sa musela pobrať naspäť domov. To by ešte len bola hanba, ak by sa o tom niekto dozvedel.
Rozhodla sa na jeho podpichovanie nijak nereagovať, bola príliš zahanbená a dúfala, že sa jej podarí odviesť jeho pozornosť inam.
"Aj si si pozrel ten časopis?"
"Hej." Opäť odpovedal stroho a keď videl, že dievčina stále trpezlivo čaká na detaily, vzdychol si. "Sú tam všelijaké články, ale vôbec sa mi to nechcelo prekladať. Prečo nemôže byť všetko písané v japončine?"
Hana si nemohla pomôcť, no na tvári sa jej objavil malý úsmev. Chápala ho. Snažila sa vymyslieť, ako ho motivovať, aby pre neho učenie sa cudzieho jazyka nebolo také utrpenie. Sama mala angličtinu veľmi rada, bola v nej dobrá, preto tak úplne nechápala jeho odpor k nej, no vedela si predstaviť, že ona to má podobne s telocvikom. Alebo matematikou.
"Máš tu ten časopis?" Spýtala sa a Aomine na jej počudovanie prikývol na znak súhlasu. Nečakala to, že si ho prinesie. Vytiahol ho z tašky.
"Nechal som si ten plagát, ak to nevadí."
"To je fajn, je tvoj." Povzbudzujúco sa opäť usmiala. "Môžeme sa na to pozrieť spolu. Uznávam, že sú tam asi ťažšie texty, ale ak ti pomôžem, tak možno sa ti podarí aj niečo preložiť. Na to som ten časopis kupovala."
"Ozaj, to mi pripomína, už si zistila, ako ti mám vynahradiť to prvé doučko?" Spýtal sa otázku, ktorú vôbec nečakala. Neisto sa opäť pozrela do tváre svojho modrovlasého spolužiaka, ktorý bol stále plný očakávania.
"Nemusíš, vážne," zamumlala, no Aomine mávol rukou.
"Musím. Lebo mi to Satsuki neprestane vyhadzovať na oči. Tak vieš o niečom?"
Hana si nervózne zahryzla do pery. Nepáčilo sa jej, že ho jeho ružovovlasá kamarátka v jej mene takto otravovala. Nechcela, aby sa k niečomu nútil, nepotrebovala nič vynahrádzať. Už mu predsa povedala, že je to fajn, ak sa podobné veci nebudú opakovať. Preto jedinou odpoveďou na Aomineho otázku, bolo jej zaryté mlčanie.
"Díky, že mi to tak uľahčuješ, Matsumoto." Posmešne prehovoril s dávkou sarkazmu v hlase a Hana opäť cítila, ako jej od zahanbenia začínajú horieť líca. Rozhodla sa zamaskovať to tým, že sklonila hlavu a predstierala, že niečo horlivo študuje v športovom magazíne, ktorý pred ňou ležal roztvorený na dvojstránke venovanej volejbalu.
* * * * *
D e ň . d v a d s i a t y
Hana stále odmietala uveriť tomu, že sa to deje. Kráčali s Yuzuru po chodníku smerom k športovej hale, kde sa konal prípravný zápas, ktorého sa mali zúčastniť aj hráči Tōō akadémie. Ako najnovšie zvolené členky literárneho klubu zodpovedné za športovú rubriku, museli mať prehľad o tom, čo sa deje v škole a účasť na zápasoch športových mužstiev akadémie prirodzene patrila k tomu.
S Yuzuru boli zvedavé, nevedeli, čo ich na zápase čaká. Hana ešte nikdy nevidela nejaký serióznejší zápas naživo, preto netušila, čo má očakávať. Nikdy nebola príliš veľkým fanúšikom športov vo všeobecnosti, sama sa im dokonca vyhýbala, pretože jej absolútne nešli. Teraz však našťastie mala byť iba v úlohe pozorovateľa a jediné, čo bude musieť urobiť, je zostať počas zápasu sústredená, aby boli s Yuzuru o ňom schopné napísať aspoň nejakú správu a použiť ju v športovej rubrike.
Usadili sa na voľných miestach, čo najbližšie k prednému radu, aby mali na dianie na ihrisku dobrý výhľad. Hana si všimla, že v hľadisku sedí pomerne dosť ľudí. Nečakala, že je basketbal u mladých tak obľúbený, prišlo sem viacero študentov nielen z Tōō akadémie, ale aj zo školy súperov.
Tesne pred začiatkom zápasu na ihrisko vyšli konečne obe mužstvá. Hana ihneď spozorovala maličkého hnedovlasého Sakuraia z ich triedy. Vedela, že chlapec hráva basketbal tiež, no úprimne si ho nikdy nevedela predstaviť na ihrisku v basketbalovom drese akadémie. Zdalo sa jej to, akoby tam medzi ostatných ani nepatril, pôsobil tak vyľakane a neisto. Ešte viac ju prekvapilo, keď si všimla, že bude nastupovať v hlavnej zostave, znamenalo to, že musí byť celkom dobrý, keď ho dali hneď od začiatku hrať. Jedna vec ju však zarazila, nikde na ihrisku nevidela ani stopy po modrých vlasoch a tmavej vysokej postave.
"Zdá sa mi to, alebo tu nie je Aomine-san z nášho ročníku?" Spýtala sa Yuzuru sediacej vedľa a modlila sa, aby jej otázka nebola príliš nápadná. Bola zvedavá. Myslela si, že Aomine na zápase s istotou bude tiež, no nevidela ho.
"To je ten, čo viac nie je v škole, ako je?"
Hana prikývla. Stále dúfala, že sa jej Yuzuru nezačne pýtať na dôvody, prečo sa o neho zaujíma. Aj tak by jej na to nevedela nijak odpovedať. Sama netušila, prečo o Aomine Daikiho prejavila záujem, za iných okolností by jej bolo jedno, či sa dostavil na zápas, alebo nie, no ak mala byť Hana úprimná, pred príchodom do športovej haly bola v miernom očakávaní. Zaujímalo ju, aký je Aomine hráč. Nevedela si ho totiž tak úplne predstaviť, nakoľko vždy pôsobil lenivým a flegmatickým dojmom. Chcela vedieť, či je pri športe iný.
"Zrejme opäť chýba. Nebolo by to prvý raz." Odvetila Yuzuru, akoby to bolo úplne jasné a viac sa tým nezaoberala. Hana jej za to bola potajomky vďačná.
"Som zvedavá, ako bude Sakurai-san hrať." Prezradila svojej kamarátke a hnedovláskin pohľad sa uprel na chlapca z ich triedy stojaceho uprostred ihriska. Nervózne prechádzal očami z jedného protihráča na druhého a keď sa začali všetci rozcvičovať, kŕčovito zvieral basketbalovú loptu v rukách.
"Vyzerá síce dosť vyplašene, ale takí ako on vedia prekvapiť." Poučila ju Yuzuru. Hana sa tešila, keď zápas začne, no nedokázala v sebe potlačiť drobné sklamanie. Tešila sa, že uvidí Aomineho v akcii, hoci to sama nevedela vysvetliť. Teraz sa však musela sústrediť na ostatných hráčov Tōō akadémie, ktorí boli prítomní.
Po začiatočnom odpískaní a vyhodení basketbalovej lopty do vzduchu, sa oba tímy pustili do zápasu. Hnedovláska vedľa Hany mala napokon pravdu. Vôbec by to od neho ľudia nečakali, no Sakurai Ryō bol skrytý talent. Bol veľmi šikovný a mal vynikajúcu mušku, čo sa strieľania takzvaných "trojok" týkalo. Basketbalový tím Tōō to rozbalil naplno, no ani súper nezaostával. Hana tomuto športu moc nerozumela, no musela uznať, že je to celkom vyrovnaný zápas, hoci hráči z tej druhej školy mali ku koncu o čosi menší náskok a tak po ukončení úvodnej dvoch štvrtín na signalizačnej tabuli svietilo skóre, z ktorého sa mohli tešiť súperi.
Počas prestávky sa basketbalisti osviežovali na lavičkách, keď si Yuzuru všimla, že Sakurai postáva blízko pri priehradke, ktorá oddeľovala časť ihriska od sedadiel pre divákov. Hnedovlasá dievčina dostala nápad.
"Hana-chan, čo keby sme zišli dolu a urobili so Sakurai-sanom rozhovor? Budeme mať do článku aspoň nejaké zaujímavé vyjadrenie."
Hana uprela zrak na ich spolužiaka, ktorý si práve odpíjal zo svojej fľašky s vodou a skonštatovala, že to vôbec nie je zlý nápad. Prikývla a po tom, čo zbehli s Yuzuru po pár schodíkoch dolu, Sakurai si ich všimol a podišiel bližšie k priehradke, keď mu hnedovláska zakývala na znak toho, že má prísť za nimi.
"Ahoj, Sakurai-san. Máme na teba prosbu." Usmiala sa na neho Yuzuru a Hana po nej gesto zopakovala, tiež Sakuraiovi mierne zakývala a ten sa na malú chvíľu zatváril trochu vyľakane. Zrejme nevedel, čo od neho dievčatá chcú.
"Píšeme pre školský časopis. Do športovej rubriky." Začala objasňovať Hana. Pri ľuďoch akým bol Sakurai Ryō, nemala problém rozprávať, ani sa nehanbila. Mala dojem, že Sakurai je snáď ešte viac neistý ako ona sama.
"Aha, tak to je skvelé." Sakurai sa tiež snažil usmievať, no dievčatá usúdili, že je z celého zápasu nervózny. Chlapec pôsobil nervózne stále, či už to bolo v škole, alebo mimo nej. Hana si ho pamätala z juniorskej strednej, tam bol na tom rovnako. No snažili sa s Yuzuru trochu ho upokojiť.
"Hráte výborne." Pochválila Hana a jej hnedovlasá kamarátka prikývla.
"Ale zatiaľ prehrávame..." Dodal chlapec trochu nešťastne, akoby to bola len jeho vina.
"To nie je veľký bodový rozdiel. Určite to v ďalšej štvrtine doženiete. Máte už vymyslenú nejakú taktiku?" Spýtala sa Yuzuru a Hana si všimla, že začína z malej tašky zavesenej na ramene vyberať drobný zápisník. Siahla do vrecka a podala svojej kamarátke pero, ktoré mala červenovláska vždy po ruke. Za každých okolností bola pripravená. Pripadalo jej to, akoby vážne začali brať ich začínajúcu novinársku kariéru vážne.
"Imaiyoshi-senpai zrejme má niečo premyslené. Ale dnes máme smolu, že chýba Aomine-san." Sakurai to povedal ako keby on mohol za to, že jeho spoluhráč nie je prítomný. Hana pri vyslovení Aomineho mena opäť spozornela.
"Povedal vám, že preč dnes nepríde?" Snažila sa pôsobiť nezaujato, no bola veľmi zvedavá, až tak, že ju to samú prekvapovalo.
"Nie. On nám nikdy nehovorí, na tréningy nechodí takmer vôbec a na zápasy tiež len vtedy, keď sa mu chce."
"Čudujem sa, že mu také správanie v tíme trpia. Prečo ho nevyhodíte?" Yuzuru zvraštila obočie. Hana chápala, že jej zrejme takéto spávanie príde nezodpovedné. Sama bola športovkyňa a podľa všetkého dosť dobrá, Yuzuru by si nedovolila vynechávať volejbalové tréningy a brala svoje povinnosti zodpovedne. Sakurai trochu nervózne žmolil lem svojho dresu a so sklonenou hlavou, akoby za všetko opäť mohol on, im odpovedal.
"Nemôžeme si dovoliť Aomineho vyhodiť. Je naše eso, Imaiyoshi-senpai mu všetko toleruje, lebo vie, že je náš najlepší hráč."
"To vážne?" Hana bola jeho slovami dosť prekvapená. Matne si spomínala na slová, ktoré jej Aomine povedal počas ich prvého vyučovania, tvrdil niečo podobné tomu, že nemusí trénovať, vraj je najlepší aj bez toho, no vtedy im neprikladala príliš veľkú váhu, myslela si, že sa len vyťahuje. Sakurai však rozprával o ňom tak, akoby naozaj boli jeho schopnosti pozoruhodné
"Áno, je o triedu lepší ako my, všetci ostatní, preto mu vždy prepáčia, že nechodí s nami trénovať. Pokiaľ hrá dôležité zápasy a vyhrávame vďaka nemu, tak mu Imaiyoshi-senpai všetko toleruje."
Yuzuru nesúhlasne pokrútila hlavou, no rozhodla sa, že to nebude nijak komentovať. Za to Hane chlapcove slová nasadili chrobáka do hlavy. Keď po skončení prestávky dievčatá opäť zasadli na svoje miesta na tribúne a Sakurai sa vrátil do hry, stále o tom premýšľala. O to viac chcela vidieť Aomineho hrať. Ak nemusel chodiť na tréningy a stále bol najlepší v tíme, tak musel byť vážne dobrý. Nechápala, že prečo k tomu pristupuje tak laxne. Ak má rád basketbal a je v ňom dobrý, tak by mal chodiť s radosťou na tréningy a zápasy, no nie?
Snažila sa na neho viac nemyslieť a sústrediť sa na zápas, no jej plány boli narušené, keď na prekvapenie viacerých počas tretej štvrtiny prišiel na ihrisko presne ten modrovlasý mladík, ktorý Hane vŕtal v hlave. Aomine si ležérne napochodoval až k hráčskej lavici mužstva Tōō akadémie, akoby o nič nešlo. Mal na sebe dres školy a keď dorazil až k lavičke, hodil na ňu svoju tašku s bundou. Hana si nevšimla, že by mu tréner nadával, iba podišiel k svojmu esu a začal mu niečo rozprávať. Aomine otrávene mávol rukou a o pár chvíľu už bol na ihrisku.
Po jeho príchode sa celý zápas od základov zmenil. Sakurai nepreháňal, keď rozprával, že Aomine je najlepší hráč Tōō tímu. Hana to teraz mohla vidieť na vlastné oči. Aomineho schopnosti, čo sa týka basketbalu, boli ako z iného sveta. Nie len ona, ale aj Yuzuru a všetci ostatní v hľadisku sledovali jeho pohyby s otvorenými ústami. Bolo takmer nemožné zachytiť ho, bol nesmierne moc rýchly. A rozhodne bolo možné bádať priepastný rozdiel medzi tým, ako hral on a zvyšok hráčov na ihrisku. Protihráči sa mohli snažiť ako chceli, no nepodarilo sa im zastaviť ho, ani keď sa o to pokúšali viacerí naraz. Keď skončila predposledná štvrtina, skóre na tabuli vyzeralo úplne inak a bolo to najmä vďaka príchodu nového hráča.
Yuzuru si všetko pozorne zapisovala, Aomineho príchod spôsobil, že ich príspevok o dnešnom zápase bude mať v sebe zvrat a vyzeralo to tak, že Tōō akadémia nakoniec vyhrá s prehľadom. Napriek tomu všetkému, aj keď sa bodový náskok ich školy zvyšoval v poslednej štvrtine, sa Hane zdalo, akoby to nebolo všetko, čo jej vysoký tmavý spolužiak dokáže. Na ihrisku pôsobil, že sa viac nudí, ako si užíva zápas. Nemusel sa ani poriadne snažiť a trafil basketbalový kôš z akéhokoľvek uhla, ktorý sa mu zapáčil. Bolo to naozaj priam neuveriteľné, ostatní mu nestačili ani zďaleka. Bolo by to obdivuhodné, keby celá tá situácia nepôsobila na Hanu tak zvláštne. Posledné štyri minúty zápasu Aomine ani nedohral, odmietol s tým, že sa posadil na lavičku. Vyvolalo to miernu roztržku medzi zvyškom tímu, no Tōō akadémia napokon udržala vysoký náskok až do poslednej sekundy a zápas sa skončil víťazstvom.
Obe dievčatá v hľadisku sa postavili a nadšene tlieskali so zvyškom študentov a priaznivcov basketbalistov z ich školy. Na malú chvíľu sa Aomineho tvár obrátila k Hane. Keď ju zaregistroval, venoval jej sebavedomý úškrn, no ten sa na jeho perách mihol iba na malý okamih, potom ho opäť nahradil jeho zvyčajný unudený a otrávený výraz. Vôbec sa z víťazstva neradoval, nedal ničím najavo, že by ho výhra čo i len trochu tešila. Hana mala dokonca z neho na krátku chvíľku pocit, že je akýsi sklamaný. Ten nie práve najšťastnejší pohľad v jeho očiach a výraz tváre zazrela iba na sekundu, potom sa s mračením pomaly odobral z ihriska.
Červenovláska na to myslela aj vtedy, keď s Yuzuru vychádzali zo športovej haly. Yuzuru ju poprosila, či by od Aomineho na ďalšom doučovaní zistila nejaké nové informácie ohľadom basketbalového klubu. Dievčatá plánovali navštíviť aj iné zápasy Tōō akadémie, ich basketbalisti boli predsa len obľúbení a podľa všetkého vraj patrili medzi najlepších, čo sa týkalo stredných škôl v Tokiu. Hana ju ubezpečila, že určite ešte niečo pozisťuje. Koniec koncov, na poslednom doučovaní si dohodli ďalšie stretnutie, takže od neho bude môcť pozisťovať ďalšie veci, čo budú môcť použiť v športovej rubrike.
Stále však nemohla zabudnúť na to, s akým prístupom odohral tie minúty z dnešného zápasu. Prišlo jej to zvláštne, nevyžarovalo z neho nič, čo by dávalo najavo, že miluje šport, ktorý hrá. Keď videla hrať Yuzuru volejbal, na prvý pohľad bolo jasné, že sa pre ten šport narodila, že ju baví a užíva si každú sekundu na ihrisku Tak by to malo byť. No u jej modrovlasého spolužiaka to bolo úplne iné. Niekto tak dobrý ako on vôbec nemal z hry potešenie. Hana si nemohla pomôcť, no pripadalo jej to trochu smutné. Áno, smutné bolo to pravé slovo, ktorým by opísala dojmy z jej prvého basketbalového zápasu, v ktorom sa Aomine Daiki predviedol.
* * * * *
D e ň . d v a d s i a t y . p r v ý
*
Utorkové popoludnie sa Hana rozhodla stráviť v posteli. Nemusela dnes zavčasu stávať, celý deň mala byť doma a na ďalší školský deň im učitelia nenadelili takmer žiadne úlohy. Keď sa konečne vyškriabala z postele všimla si, že jej bliká mobilný telefón, čo znamenalo, že dostala správu. Neprekvapilo ju to, počítala s tým, že jej možno píše Misao, prípadne Yuzuru. Vzala zariadenie do rúk a stlačila tlačidlo určené pre odblokovanie. Čas na displeji ukazoval niečo krátko pred pravým poludním. Dnes si Hana naozaj pospala dlhšie, no po včerajšom zápase sa jej v noci nedalo zaspať, vŕtalo jej v hlave mnoho vecí.
Jej oči zablúdili k správe, prečítala si meno odosielateľa. Takmer jej prekvapením vypadol telefón z rúk, keď uvidela, od koho jej správa prišla. Mala pocit, že to meno prečítala zle. Správa jej neprišla od Misao, ani od Yuzuru. Tým, kto jej takto na obed napísal, nebol nik iný ak jej spolužiak, ktorého číslo sa k nej dostalo pred nedávnom. Aomine Daiki. Nenachádzala jediný dôvod, prečo by jej mal napísať práve on, no stalo sa tak. Jeho meno svietilo na malom displeji a nech ho prečítala koľkokrát chcela, stále tam zostalo, nezmenilo sa. Hodnú chvíľu vyjavene pozerala na mobil v rukách a potom, keď sa konečne zobudila, odvážila sa kliknúť na správu, aby sa zobrazila.
Správa od: Aomine Daiki, 11.38 h
hej matsumoto!
Hana tie dve slová prečítala niekoľko rázy, aby sa ubezpečila, že vidí dobre. Vôbec netušila, čo od nej Aomine chce, no roztrasenými prstami mu rýchlo odpísala odpoveď.
Správa od: Matsumoto Hana, 12.02 h
Áno?
Ďalšia správa na seba nenechala dlho čakať, zdalo sa, že Aomine je v odpisovaní na správy rýchlejší, ako v písaní, čo spozorovala počas ich doučovaní. Bola prekvapená, že jej odpísal tak rýchlo, no zvedavo opäť otvorila novú správu od neho. Po prečítaní opäť vytreštila neveriacky oči na displej.
Správa od: Aomine Daiki, 12.06 h
mas dneska poobede cas?
Chvíľu vôbec nevedela, čo mu odpísať. Mala čas? Zrejme áno, neplánovala poobede nič robiť, iba sa povaľovať doma. Netušila však, že prečo ho to zaujíma a z akého dôvodu sa vôbec rozhodol jej napísať. Zdalo sa jej to podozrivé. Snáď si zo mňa nebude robiť srandu... Podozrievavo stále hľadela na znaky, ktoré jej poslal. Mala chuť napísať mu, že je zaneprázdnená, aby jej už nepísal ďalšie správny. Nebola zvyknutá na to, že by jej niekto, s kým si nebola blízka, písal. Správy dostávala jedine od rodinných príslušníkov alebo od svojich kamarátok Yuzuru a Misao. Potom sa však rozhodla, že úprimnosť sa predsa len vyplatí viac.
Správa od: Matsumoto Hana, 12.15 h
No, asi mám. Prečo?
Nervózne si hryzla do pery, keď čakala na jeho odpoveď. Trvalo mu to dlhšie ako pred tým, preto si začínala myslieť, že jej už neodpíše a cítila sa mierne hlúpo. Zrejme ho nebavili jej krátke, strohé odpovede. Na druhej strane to bude možno lepšie, ak sa už neozve. Stále tuho premýšľala o tom, prečo ho zajímal jej poobedný program. Jej otázka bola zodpovedná, keď po pár minútach prišla nová správa.
Správa od: Aomine Daiki, 12.28 h
Vcera po zapase sme dostali ako vyhru poukazy do kina v nakupnom centre. tak mozeme ist spolu dneska poobede ked je volno... nemaju dlhu platnost
Opäť si jeho správu niekoľkokrát po sebe prečítala, aby sa ubezpečila, že to pochopila správne. Stalo sa naozaj to, čo si myslela, že sa práve udialo? Napísal jej Aomine Daiki, aby s ním išla do kina? Nikdy pred tým podobnej situácii nečelila. Netušila, čo si o tom má myslieť. Prečo práve on a prečo pozval práve ju? Kŕčovito zvierala telefón v ruke a nedokázala v hlave nájsť žiadne slová, ktoré by odpísala. Netušia, že čo mu to napadlo, stále mala podozrenie, že si z nej snáď chce vystreliť. Ak chcel ísť s niekým do kina, prečo by pozýval práve ju? Nebola tá ružovovlasá dievčina z vedľajšej triedy, Momoi, jeho kamarátka? Nemal by takéto pozvanie adresovať jej?
Hane napadali rôzne myšlienky a z niektorých jej pomaly začínali červenieť líca. V hlavne jej skrsla jedna veľmi bláznivá - malo by to byť snáď pozvanie na rande? Pri pomyslení na niečo takéto sa jej srdce rozbúšilo o čosi silnejšie a ešte pevnejšie zovrela svoj mobilný telefón v rukách, inak by jej bol zrejme vypadol. Priala si, aby mala s chlapcami také skúsenosti ako jej priateľka Misao. Tá by vedela, čo odpísať. Chlapci ju už pozvali do kina mnoho rázy, lenže zvyčajne to bolo kvôli tomu, že sa im Misao páčila. Preto bola zo všetkého taká zmätená. Možno sa jej spolužiak s niekým stavil, alebo jej naozaj plánoval vyviesť nejaký žartík. Zmocnila sa jej mierna panika. Mala by mu odpísať? Alebo sa bude tváriť, že tú poslednú správu nevidela? Stále odmietala veriť tomu, že by to pozvanie myslel vážne. To, že nad tým všetkým meditovala dlhšie, ako by sa patrilo, zistila vtedy, keď jej od neho prišla ďalšia správa.
Správa od: Aomine Daiki, 12.42 h
nema to byt rande.. len ti chcem vynahradit to doucko aby mi dala satsuki uz pokoj.. a ked mam te listky tak sa to hodi. tak pojdes??
Aomine jej zrejme čítal myšlienky na diaľku. Zahanbene začala odpisovať na správu. Mohlo jej byť hneď jasné, že sa vôbec nejednalo o nejaké pozvanie na rande. Opäť robila prehnané a unáhlené závery, jediné, čo od nej chcel, bolo konečne oplatiť to fiasko z ich prvého naplánovaného doučovania. Mohlo jej to napadnúť aj skôr, nemusela nad tým toľko premýšľať a stresovať. Cítila sa veľmi trápne, že kvôli tomu pozvaniu robila vo svojej mysli taký cirkus. Stále však nevedela, čo mu vlastne odpísať. Prijme jeho pozvanie? Pôjde s ním do kina. Musela uznať, že práve v kinách dávali film, ktorý už dlhšie túžila vidieť, no vedela, že zrejme nenájde nikoho, kto by s ňou bol ochotný do kina zájsť. Jej kamarátky také filmy nebavili a mladšieho brata Usagiho by zrejme nenahovorila ani za nič na svete. Lákalo ju pristáť na jeho ponuku, predsa len, zrejme mu nerobilo problém s ňou ísť, keď jej to sám navrhol. Vedela si predstaviť, že bude rád, keď bude mať z krku starosť o to, že ako jej vynahradí ten piatok, čo na neho čakala v knižnici a on neprišiel.
Stále tu však bol ten fakt, že s ním niekam pôjde. Mimo školy. Hoci to bolo iba nevinné kino. Priala si, aby sa s tým mohla niekomu zdôveriť, no nechcela tým zaťažovať svoje kamarátky. Yuzuru by jej to zrejme vyhovorila, prípadne by jej vyčítala, že si s ním vôbec píše a Misao by ju zas s určitosťou podpichovala a možno by si z nej aj začala uťahovať. Nikdy pred tým ju žiaden chlapec nikam nepozval a teraz by svojej dlhoročnej priateľke zrejme ťažko vysvetľovala, že naozaj o nič nejde, že to je čisto kvôli školským dôvodom.
Frustrovane sa zvalila aj s telefónom na posteľ a očami zablúdila k budíku na nočnom stole. Ak by sa predsa len rozhodla ísť, ešte by mala časť sa nachystať a dostaviť sa do nákupného centra. Nebolo ďaleko, autobusom to bolo od zástavky blízko ich bytu len pár minút. A naozaj mala chuť ten film vidieť. Snáď by to nemuselo dopadnúť tak zle, už s ním predsa strávila dve doučovania a prežila ich. Hoci to bolo v škole a ísť niekam so spolužiakom, ktorého takmer ani nepoznala mimo školy, bolo iné. Napokon sa však ozvala jej časť osobnosti, ktorá nedokázala povedať nie a Hana sa pristihla, ako mu odpisuje, že súhlasí.
Správa od: Matsumoto Hana, 12.51 h
Tak teda fajn, ak chceš, tak prijímam. A máš vybratý nejaký film, alebo môžem ja?
Čakala na jeho odpoveď napätá ako struna a keď opäť zablikal telefón, dychtivo otvorila správu, ktorú jej poslal. So zatajeným dychom čítala znaky a dúfala, že si to nerozmyslel, lebo by vzniknutá situácia bola veľmi trápna. Už tak sa dievčina cítila dosť zahanbene a modlila sa, aby práve do izby nevošla jej matka lebo mladší brat. Červenala sa ako paprika.
Správa od: Aomine Daiki, 12.54 h
mne je to fuk...aj tak to bude film zadarmo tak si vyber co chces a stretneme sa pred nakupnym centrom o dve hodiny. ok?
Hane mierne odľahlo, no začínala byť nervózna z toho, že sa s ním dnes poobede naozaj stretne. Aj keby si to rozmyslela, nemohla to už odvolať. Nechcela ho naštvať svojou nerozhodnosťou a tak sa snažila upokojiť a myslieť pozitívne. Bude to len film, pripomínala si. Budeme tam sedieť, pozerať na plátno a nemusíme nič rozprávať. Keď to skončí, pôjdeme každý domov po svojom. Vôbec nemusím mať žiadne starosti... Rýchlo mu odpísala, aby ho ubezpečila, že súhlasí. V hlave jej vírilo mnoho myšlienok a obáv, no snažila sa ich potlačiť. Stále si pripomínala, že o nič nejde, nebolo to tak, že by ju pozval napríklad taký Tomoya, to by reagovala úplne inak. Aomine Daiki bol len spolužiak, ktorého doučovala. Nemala jediný dôvod byť z toho tak moc nervózna. Stretne sa s ním v budúcnosti predsa aj po ďalšie rázy. Kvôli doučovaniu. Spomenula si, že film budú dávať v originálnom, anglickom dabingu. Takže to môžu brať ako súčasť ich doučovania a stretnutie bude jedným z ďalších prostriedkov k tomu, aby sa zlepšila jeho angličtina. Napokon stlačila tlačidlo "odoslať" o niečo istejšie ako pred tým.
Správa od: Matsumoto Hana, 12.58 h
Dobre, platí, ten film, čo chcem vidieť, dávajú o pol štvrtej, tak môže byť o tretej pred NC.
Kým sa zdvihla z postele, aby sa mohla ísť chystať, počkala si ešte aj na jeho potvrdenie. Zaslal je už len jednu krátku správu, na ktorú už nemala v pláne odpisovať. Napriek tomu na ňu hľadela opäť dlhšie, ako by sa patrilo.
Správa od: Aomine Daiki, 13.00 h
OK
Takže sa oficiálne dohodli a už to nejde vziať späť. Hana dúfala, že so všetkými tými nervami, ktoré sa v nej hromadili, bude schopná dôjsť aspoň po nákupné centrum. A ak sa jej to podarí, tak potom nech sa stane, čo sa má...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára