The Ace and his Wallflower - Kapitola desiata

Tak, po necelom mesiaci sa mi podarilo zosmoliť aspoň časť novej kapitoly k poviedke The Ace and his Wallflower. Nejako proste nič nestíham... okrem toho, dnes som celý deň dospávala predošlé dva a zajtra vstávam skoro opäť, hoci momentálne na spánok nemám ani pomyslenie. Napriek tomu, uverejňujem iba prvá časť, keďže na druhej ešte len pracujem. Nebudem vám sľubovať, že kedy sa tu objaví, no snáď mi to nebude trvať moc dlho. Potrebujem dopísať "len" nejakých cca 1 700 slov do tej 5 tisícovej štandardnej dĺžky a dúfam, že to nejako doklepem čoskoro. Už som vzdala uverejňovanie kapitol k tejto poviedke ako jedného celku, nechce sa mi to vkladať cez obrázky kvôli blog.cz, takže preto to dávam oddelene. Dúfam, že vás táto časť moc nesklame, ospravedlňujem sa ak áno, lebo viem, že niektorí mi písali, že sa na stretnutie Aomineho a Hany tešia, hoci na koniec z toho nevzišlo nič úžasné. Okrem toho upozorňujem, že sa tu môže objaviť niečo, čo nepoteší každého, zabrdla som aj do trošilinku nepríjemnejších vôd, ale dúfam, že to nikoho nenaštve, ani neznechutí ani ho nijak inak nerozhodí :/ Verte, že niektoré veci, ktoré som tam spomenula, majú svoje opodstatnenie a budú potrebné aj pre budúci vývoj deja, mala som to tak naplánované už od začiatku :) Dúfam, že sa vám to aspoň trošku bude páčiť a vopred ďakujem každému, kto si nájde čas a prečíta si to.

PS: Istá veľmi šikovná slečna si založila nový blog a keďže ja som za to, že začínajúci blogeri si zaslúžia podporu, odporúčam jej nové stránky každému, kto má rád anime a mangu a rád si prečíta fanfikcie či už na Naruta, alebo Kuroko no Basuke. Taktiež sa určite pokocháte jak skvelými fanartmi. Tí, ktorí chodia ku mne na blog pravidelne ju možno z komentárov už poznajú. Je to Dechi Kazemai a ja veľmi vrúcne odporúčam návštevu jej nového blogu - Dechi Kazemai blog.

Kapitola desiata

* * * * *

Hana stála pred malým zrkadlom umiestneným na dverách svojej skrine a už po tretí raz sa v ňom obzerala. Oblečenie jej nikdy pred tým prílišné starosti nerobilo, neriešila to, čo mala na sebe. Do školy chodila vždy vo svojej zvyčajnej uniforme a na iné príležitosti nosila veci, ktoré ako prvé vylovila zo svojho šatníka. Dnes však znamenal pre ňu výnimku. O nie veľmi dlhú chvíľu ju čakalo stretnutie v kine a ona absolútne netušila, že čo by bolo vhodné si naň obliecť. Celý čas samú seba presviedčala, že stále o nič nejde. Nemá to byť rande. Slová z sms-správy jej spolužiaka jej stále vírili v hlave. Odkedy jej prišla posledná správa od neho, ktorá potvrdzovala, že sa dohodli na stretnutí, mala snáď každých päť minút nutkanie napísať mu znova a všetko zrušiť.

Hana nikdy nepatrila k ľuďom, ktorí mali radi takéto náhle rozhodnutia. Na všetko sa vždy musela poriadne pripraviť, s odstupom to premyslieť. Jej myseľ zvykla často až prehnane dramatizovať a riešiť a potom sa z nej prvotné nadšenie ľahko vyparilo a všetko jej prišlo ako zlý nápad. Sľúbila však sama sebe, že nebude na poslednú chvíľu pokúšať šťastie a hoci mala sto chutí oznámiť Aominemu, že niekam nejde, vedela že by ho tým zrejme naštvala. Vedela moc dobre, že ľudia nemajú radi, ak odriekla niečo na poslednú chvíľu. Neraz sa jej už niečo také podarilo a vždy to niekoho naštvalo.

Posledný raz venovala pohľad tomu, čo mala práve na sebe. Zvažovala už aj to, že zavolá Misao a vypýta si od nej nejakú radu, jej kamarátka sa v móde na rozdiel od Hany vyznala lepšie a vedela, čo sa na akú príležitosť hodí. Hane bolo jasné, že sa nechystá na žiadne rande, preto nemala v pláne vyobliekať sa. Na druhej strane, nechcela pôsobiť úplne ako vandrák, predsa len, jej spolužiak bol na ňu zvyknutý každý deň v uniforme a ak by teraz prišla v nejakých rozťahaných a ošúchaných veciach, v akých sa rada povaľovala doma po byte, zrejme by sa za ňu hanbil. Tmavé džínsy a farebná kockovaná košeľa, ktoré mala práve na sebe, jej prišli ako celkom vhodný odev. Už tak bola z toho stretnutia až priveľmi nervózna, chcela mať na sebe oblečenie, v ktorom by sa cítila aspoň trochu pohodlne a bola schopná sa uvoľniť.

Opäť sa jej zmocňoval stres, keď hľadala nejakú malú tašku, do ktorej by vmestila všetko potrebné. Celý čas hľadela na hodinky na displeji svojho telefónu. Odrátavala pomaly každú jednu minútu, ktorá odbila, kým jej nepríde na zástavku určený spoj. Predstavovala si, že ako to asi tak všetko bude prebiehať. Celý ten čas jej bolo veľmi trápne. Ak by sa Misao alebo snáď Yuzuru dozvedeli, že kam sa práve chystá, určite by to nenechali len tak. Misao by z toho všetkého s istotou robila vedu, už neraz od nej Hana počula slová o tom, ako je na čase, aby si aj ona našla nejakého frajera. Ak by sa jej dlhoročná priateľka dozvedela, že Hana mala mať stretnutie s nejakým chlapcom, určite by sa jej to len tak neprepieklo. Žiadna vyššia moc na svete by Misao nevysvetlila, že Hana nemá ísť na rande, že je to len také obyčajné, trochu divné stretnutie, z ktorého jej v hlave neustále vznikali tie najbláznivejšie myšlienky.

Keď prechádzala úzkou chodbou bytu k vchodovým dverám, zastavila sa na chvíľu pri obývačke. Nazrela dnu. Jej matka sedela zabalená v deke na gauči a neprítomne hľadela na obrazovku malého televízora, v ktorom nič výnimočné nedávali. Hana si povzdychla.

"Mami, idem von, vrátim sa za nejaké tri hodiny, dobre?" Prehovorila jemne a keď staršia žena na gauči odvrátila pohľad od televízora a uprela unavené oči na svoju dcéru. Pri pohľade do unavených očí svojej matky Hana pocítila vo vnútri napätie. Sedela tam na gauči, takmer duchom neprítomná, pod očami tmavé kruhy, zrejme opäť mala problémy.

Hanina matka iba nemo prikývla a potom sa jej hlava opäť obrátila k televízoru, no Hana mala pocit, že poriadne ani nevníma, čo v ňom dávajú. Opäť mala jedno zo svojich horších období, Hana už dlhšiu dobu tušila, že sa to vráti. Bola na to pripravená, stávalo sa, že sa matke tieto stavy občas vrátili, stres z práce a starostlivosti o rodinu robili svoje. Pretrvávalo to už dlhú dobu. Odkedy ich opustil otec a zostali samí traja, každý v domácnosti sa s tým vyrovnával po svojom. Usagi v poslednej dobe stále niekde behal, doma nebol takmer vôbec a na to, že mal trinásť rokov, si čoraz dovoľoval stále viac a viac. Hana bola tá utiahnutejšia a rozumnejšia zo súrodeneckého dua. Aj teraz, keď tam stála medzi dverami obývačky a sledovala matku ako jej oči neprítomne behajú po pohyblivých obrázkoch na obrazovke, myslela na to, čo všetko bude potrebné urobiť preto, aby jej bolo lepšie.

Nerada nechávala matku v takomto rozpoložení samú, no vedela, že občas proste potrebuje byť sama, tak ako to potrebovala aj Hana, mnoho rázy. V tomto si boli s matkou podobné. Každá zvádzala svoj vlastný vnútorný boj a i tak mali jedna druhú. Dievčina potichu opustila obývačku, privrela dvere a vybrala sa k skrinke s topánkami na chodbe. Najrýchlejšie ako vedela si obula plátenné tenisky a svižným tempom sa pobrala von z bytu. Vedela, že si musí pohnúť, ak chce stihnúť autobus. Cestou na zástavku sa jej opäť zmocnil ten úzkostlivý pocit vo vnútri. V hlave jej prebiehalo milión rôznych scenárov, čo všetko sa na tom stretnutí môže stať a hlavne čo sa môže pokaziť. Snažila sa tieto myšlienky vypudiť z hlavy, no každým jedným krokom, ktorým bola bližšie k zástavke, sa jej nervozita stupňovala.

Čo ak tam nepríde? Napadlo jej. V tom prípadne by sa nič tak hrozné nestalo, chvíľu by sa poprechádzala po nákupnom centre, možno by mohla skúsiť zavolať Yuzuru a stretnúť sa s ňou a ak by nič z toho nevyšlo, vrátila by sa domov. Stále však tajne v kútiku duše dúfala, že si z nej spolužiak nevystrelil a že naozaj do kina pôjdu, na ten film sa, koniec koncov, nesmierne moc tešila. Chcela ho vidieť už dlhšiu dobu a už pomaly prestala dúfať, že sa jej podarí naň do kina ísť. Nemala s kým, nikoho z jej známych podobné filmy nezaujímali. Preto bolo Aomineho zvláštne pozvanie ako blesk z jasného neba, ktorý uvítala i napriek tomu, že jej neistota a nervozita ju vo vnútri takmer rozožierali.

Snáď to dopadne dobre. Ak by ho to malo otravovať, tak by ma zrejme nikam nevolal. Nemám sa prečo cítiť hlúpo alebo trápne. Musím prestať myslieť na tieto zbytočné veci.

* * *

Aomine stál opretý o stenu pred nákupným centrom a trochu mrzuto žmúril na displej svojho telefónu, na ktorom svietili malé číslice oznamujúce aktuálny čas. Nestávalo sa mu často, že by niekam prišiel presne na čas, či snáď o niečo prv, ako bolo určené. A predsa to bol dnes on, ktorý tu stál už hodných pár minút a vyčkával jeho červenovlasú spolužiačku. Ani si neuvedomil, že ako, no podarilo sa mu k nákupnému centru dostať v rekordnom čase. Zvyčajne to bol on, na koho sa vždy čakalo, no dnes sa prekonal.

Je možné, že by sa snáď na to vykašľala a neprišla? Opäť pozrel na hodiny. Meškala. Od ich určeného času ubehlo síce len pár minút, no i tak už začínal byť netrpezlivý a aj otrávený. Napadlo mu, že možno Matsumoto zvolila inú taktiku, ako mu oplatiť to nie práve pekné gesto spred minulých týždňov a že to tento raz bude ona, kto nechá zbytočne čakať jeho. Ale to by nespravila, alebo hej? Nevedel to istotou, niečo podobné by do nej nepovedal, nesedelo mu to k nej, ale nemohol si byť istý. Ani ju poriadne nepoznal, človek nikdy nevie.

Nemusel nad tým však príliš dlho dumať, nakoľko sa červenovláska napokon predsa len objavila, nevykašľala sa na neho ako on na ňu pred tým. Kráčala jeho smerom, tvárila sa trochu roztržito, zrejme sa ponáhľala. Jej vlasy boli zopnuté v chvoste, videl ju takto prvý raz. Uvedomil si, že pôsobí o niečo inak, ako keď ju vídaval tých pár razy v škole. Vždy vyzerala rovnako, mala na sebe tú istú uniformu, teraz ju prvý raz videl mimo vyučovania.

"Ideš neskoro," neodpustil si naoko mrzutú poznámku, no v skutočnosti nebol naštvaný. Prišla a jeho čakanie sa skončilo, o nič nešlo.

Hana sa mierne zarazila. Mysľou jej prebleslo, že on je ten posledný, kto môže niekomu vyčítať, že ide neskoro. Pokiaľ si správne pamätala, tak to bol práve on, kto večne meškal na vyučovanie a na ich doučovanie tiež. Sprvoti jej napadlo, že by mu to možno mala pripomenúť, no napokon sa rozhodla nespomínať to. Miesto toho mu trpezlivo vysvetlila dôvod svojho meškania.

"Ospravedlňujem sa, ale inak mi nešiel autobus. Nejdem až tak neskoro, alebo áno?" Dodala s nádejou v hlase a Aomine len mykol plecami a konečne sa odlepil od steny, o ktorú bol pred tým opretý.

"Nie, akurát to stíhame, tak poďme, nech sa nám ujdú dobré miesta." Vyzval ju a ona prikývla. Ani nepočkal a vybral sa dnu do nákupného centra, mala čo robiť, aby mu stačila, predsa len, jej spolužiak bol o hlavu a pol vyšší a mal dlhšie nohy, takže mu kráčanie šlo rýchlejšie.

Celý ten čas sa dievčina cítila akosi trápne, predsa len, bolo to celé moc zvláštne. Úplne iné, ako keď niekam šla s Misao, či dokonca s Yuzuru. Napadlo jej, že čo by asi tak urobila, ak by stretli niekoho známeho zo školy. Zrejme by sa ich začali vypytovať alebo by si domýšľali. Cítila, ako jej opäť začína trochu červenieť tvár. Stále mala pred očami slová z Aomineho správy, ktoré jej poslal. Nemá to byť rande. Nie je to žiadne rande, prídeme tam, sadneme si každý na svoju sedačku a budeme sa tváriť, že sme tam každý sám za seba. Jednoduché ako facka.

"A na aký film to vlastne chceš ísť?" Spýtal sa jej odrazu a keď zastal, obrátil sa na malú chvíľu k nej, konečne ho mohla dobehnúť.

"Uvidíš, ukážem ti, keď tam prídeme." Odvetila a Aomine podozrievavo nadvihol obočie.

Začínal tušiť, že to zrejme nebude nič pre neho. Jeden jediný raz sa dal ukecať Satsuki na to, aby s ňou zašiel do kina, lebo nemala s kým iným. Musela ho dlho presviedčať a prehovárať, bola tak moc otravná, že napokon súhlasil len preto, aby sa jej konečne zbavil. Satsuki ho donútila ísť na nejaký úplne trápny romantický film pre teenagerky o upíroch. Už si nespomínal na názov, no vedel, že približne uprostred filmu v kine zaspal, nedalo sa na to pozerať. Bol vďačný za to, že bola v kine tma a že ho nikto nevidel ako na takú hlúposť vôbec išiel. Začínal počítať s tým, že ho aj tento raz zrejme čaká niečo podobné. Aspoň si opäť pospím, pomyslel si trpko a opäť sa obrátil, aby mohli pokračovať cez nákupné centrum smerom ku kinu.

"A bude to s anglickým dabingom a japonskými titulkami, dúfam, že ti to nevadí." Dodala dievčina s malou dušičkou. Vedela, že by mu to zrejme mala oznámiť. Nemusela mu ani vidieť do tváre, aby vedela, že po jej slovách otrávene prevrátil očami. Jeho zvesené plecia vraveli za všetko, nepotešilo ho to.

"Že som ja vôbec čakal od teba niečo iné, Matsumoto." Hana si po jeho slovách mierne odkašľala.

"Ber to ako ďalšiu lekciu doučovania, aj filmy s titulkami pomáhajú zlepšiť angličtinu."

"Hej, hej, ale neznášam, keď musím čítať titulky," zašomral a Hana si nervózne zahryzla do pery. Dúfala, že ho to príliš nenaštvalo, nechcela ho moc otráviť. "Ale viem si predstaviť, že ty sa v tom vyžívaš, Matsumoto," opäť si ju doberal, "takže je mi to fuk."

Došli až k časti centra, v ktorej bolo umiestnené kino s niekoľkými sálami. Pri kútiku s pultom, predajom lístkov a informáciami bolo na stene umiestnených niekoľko plagátov noviniek, ktoré sa práve premietali. Hana podišla k jednému z plagátov a ukázala naň tak, aby si ho Aomine všimol.

"To je ten film, na ktorý chcem ísť," vyslovila a Daikiho pohľad spočinul na plagáte, z ktorého na neho pozerali super hrdinovia, ktorí mu boli tak trochu známi.

"To ako vážne?" Prekvapene nadvihol obe obočia. Čakal by od nej hocičo. Rátal s tým, že s ňou bude musieť ísť na nejakú romantickú absurdnosť, prípadne nejakú nudnú nezáživnú náučnú drámu, predsa len, Matsumoto bola svojim spôsobom knihomoľ, aspoň to usúdil z toho, čo o nej doteraz vedel. Ani vo sne by mu nenapadlo, že bude chcieť ísť na akčný film o komixových super hrdinoch. Nepoznal snáď jediné dievča, ktoré by na niečo také do kina išlo. Satsuki také veci nepozerala a nič jej nehovorili.

"Áno," potvrdila jeho domnienky a na chvíľu sa tiež zadívala na plagát. "Už dávnejšie na to chcem moc ísť, ale nebolo s kým," priznala. Aomine opäť zažmúril na filmový plagát, asi šlo o nejaké pokračovanie, alebo niečo podobné, matne si vybavoval, že zrejme videl predošlý film zo série, aspoň niektoré postavy mu boli známe. Možno sa u neho doma dokonca niekde povaľovalo pár komiksov, v ktorých spomínaní hrdinovia vystupovali. Stále bol prekvapený, ale nedalo by sa povedať, že nepríjemne. Čiastočne mu odľahlo, že nemusí ísť opäť na nejakú presladenú trápnosť, z ktorej by sa mu urobilo nevoľno. Jeho spolužiačka bola naozaj samé prekvapenie. Snáď jej odpustí aj tie titulky.

"Máš rád Avengerov?" Prihovorila sa mu znova a prerušila tak jeho myšlienky. Chvíľu neodpovedal. Mal rád komiksy? Pravdepodobne, keď bol mladší. Teraz ho to už tak nebavilo, ani nevedel, že sa takýto podobný film chystá, no nevyzeralo to najhoršie, snáď sa mu podarí tento raz vydržať bez zaspatia až do konca.

"Ujdú," odvetil napokon a vydal sa smerom k pokladni. "Idem kúpiť lístky, malo by to platiť na tie poukazy..."

Hana prikývla a nervózne postávala za ním, zatiaľ čo vyberal miesta. Keď sa ho obsluhujúci za pultom spýtal, či chce sedadlo pre páry, opäť jej zovrelo žalúdok a cítila ako jej horia uši. Pripadala si znova trápne. Vyzeráme snáď, že sme tu na rande? Opäť jej hlavou začali prebiehať myšlienky a keď Aomine odmietol dvoj-sedačku, vybral miesta o niečo vyššie a predavač za pokladňou prijal jeho kupóny ako platné, trochu jej odľahlo. Začínala sa pomaly, ale isto tešiť. Predsa len, možnosť, že konečne uvidí film, na ktorý sa dlho tešila, bola dôvodom, prečo prijala ponuku spolužiaka ísť do kina.

Aomine ešte zamieril k stánku s popkornom a vypýtal si veľké balenie. Hana na malú chvíľu zvažovala, že či si nemá ísť kúpiť svoj vlastný popkorn, aby aj ona mala z čoho jesť počas premietania. Skonštatovala však, že sa zaobíde aj bez toho, aspoň nebude šuchotať so sáčkom a vyrušovať ostatných chrúmaním pukancov. Keď však Aomine podišiel naspäť k nej a zastavili sa pri stolíku, čakajúc, kým im otvoria kinosálu, strčil jej vrecko s pukancami pod nos.

"Na, ber si."

Hana na neho pozrela s jemným údivom a potom sa trochu pousmiala. Takže to kúpil pre oboch. Niečo také od neho nečakala, no prišlo jej to svojim spôsobom milé.

"Ďakujem ti." Pokrútia mierne hlavou. "Teraz si neprosím."

Aomine len pokrčil plecami a sám si nasypal za hrsť pukancov do úst. Stáli tam obaja pri stolíku pred kinosálami a keď sa konečne jedna z nich otvorila, zobral pukance aj lístky a pobrali sa dnu. Keď sa cez pracovníka kina dostali do sály, zistili, že je ešte prázdna. Hana prekvapene prebehla očami rady sedadiel, v ktorých nesedela jediná osoba. Asi je ešte skoro, pomyslela si.

"Tu je to," zašomral modrovlasý mladík, keď zastal v príslušnom rade so sedadlami a pokynul jej, aby si šla sadnúť prvá. "Máš sedadlo dvanásť."

Hana bola nadšená, mali naozaj veľmi dobré miesta. Aomine sa zvalil na sedačku vedľa nej a vtedy pocítila opäť drobné napätie vo svojom vnútri. Na jednej strane sa stále cítila trochu trápne, predsa len, podobnú situáciu ešte nezažila a ich konverzácia skôr viazla ako prúdila, ale bolo to prirodzené. Prvý raz sa stretli mimo školu a jej spolužiak ju zatiaľ prekvapil iba milo, nestala sa žiadna katastrofa, ako dopredu predpovedala.

Na druhej strane pociťovala dievčina mierne vzrušenie, vždy mala rada túto atmosféru kinosál a už sa nemohla dočkať, kedy film začne.

"Myslíš, že tu budeme sami dvaja?" Spýtala sa nesmelo po tom, čo sa jej zdalo, že hrobové ticho pretrváva až príliš dlho. Ozývalo sa iba Aomineho prežúvanie popkornu. Pozrel na ňu, no v tom prítmí si poriadne nevideli do tvárí. Na jej otázku jej neodpovedal mladík sediaci vedľa nej, ale ľudia, ktorí vošli do kinosály. Boli traja a sadli si o niekoľko radov pod nich.

"Myslel som, že to bude viac obsadené." Povedal skôr pre seba a opäť jej podstrčil vrecko s pukancami, aby si vzdala. Tento raz s poďakovaním poslúchla. Vzala si však iba trošku, nechcela mu vyjedať z pukancov, ktoré kúpil on.

"Ten film už hrajú dlhšie, asi to už všetci videli."

"Všetci až na teba, Matsumoto," vyhlásil trochu podpichovačne a dievčina prikývla.

"Chcela som na to ísť, ale nebolo s kým. Moje kamarátky také filmy nebavia a brat nechcel ísť so mnou."

"Ešteže máš mňa..." Jeho slová plné irónie spôsobili, že sa opäť začala cítiť zvláštne, radšej od neho odvrátila tvár a tvárila sa, že ju zaujalo prázdne premietacie plátno.

"Ďakujem ti ešte raz. Som rada, že som na to mohla ísť do kina."

Na malú chvíľu nikto z nich nič neprehovoril. Kino sa takmer vôbec nezaplnilo, v sále sedelo dokopy ani nie desať ľudí. Hana mala takéto vyľudnené premietania rada, bolo to o niečo osobnejšie, veľa ľudí pohromade i tak nemala moc v láske. Keď sa na plátne objavili začiatočné upútavky na nové filmy, ktoré sa ešte len budú premietať, všetky svetlá v sále zhasli. Cítila ako k nej načiahol ruku s vreckom pukancov.

"Hmm," zašomral, "a ber si stále, nech ťa nemusím ďalej núkať." Prikývla a opäť zašomrala tiché poďakovanie. Aomine položil vrecko tak, aby mala k nemu počas celého filmu ľahký prístup.

Po tom, čo sa na plátne objavili začiatočné titulky, poobzeral sa okolo seba. Naozaj bola kinosála takmer prázdna, no nemohol povedať, že by mu to vadilo, aspoň do nich nikto nebude zozadu kopať a v rade pred nimi im zas nebude zavadzať žiadna hlava. Sám bol síce vysoký a až taký problém by mu to nerobilo, no jeho spoločníčka bola podstatne nižšia.

Na malú chvíľu sa opäť pozrel jej smerom. Jej črty rozoznal ťažšie, nakoľko svetlo vychádzalo iba z osvetleného plátna, schúlená v kresle pôsobila ešte nižšie ako zvyčajne. Neuniklo mu, ako takmer bez dychu upiera oči na plátno a v tvári má akýsi až zasnený výraz. Aj Satsuki ten film, na ktorom boli už dávno, dosť prežívala, no toto bolo niečo iné. Jeho ružovovlasá priateľka polovicu filmu preplakala počas scén, ktoré sa jemu zdali náramne hlúpe. Hana však sedela bez slova a pohnutia a on s drobnou dávkou fascinovania sledoval ako sa kútiky jej úst pomaly dvíhajú hore. Až teraz si uvedomil, ako veľmi zrejme túžila po tom, tento film vidieť. O to viac to bolo prekvapivé, že išlo práve o takýto film, plný akcie, ktorá zvyčajne dievčatá nebavila.

Ozvali sa prvé slová vo filme a Aomine otrávene skrivil pery. Takmer by bol zabudol, že sa bude premietať v angličtine. Nemal rád ten jazyk, dosť mu stačilo, že ho musel počúvať na otravných a nudných hodinách v škole, teraz dokonca bude musieť pozerať celý film v tomto jazyku. Nerád čítal titulky, bolo to otravné, prečo si veci takto komplikovať, keď to šlo jednoduchšie a pohodlnejšie?

"To si vážne musela vybrať bez dabingu?" Neodpustil si svoje typické šomranie. A opäť pozrel jej smerom.

"Ver mi, že v pôvodnom znení je to vždy lepšie." Vysvetlila mu bez akejkoľvek dávky rozhorčenia, oči ani na malú chvíľu neodtrhla z plátna. Za iných okolností nemala rada, keď ju pri sledovaní niečo vyrušovalo, no stále mu bola vďačná, že na ten film vôbec mohla ísť, takže mu ochotne vysvetlila dôvod tohto svojho výberu.

"Ale komu sa chce čítať titulky?" Zaprotestoval opäť, už teraz mu unikla časť zo začiatočného rozhovoru vo filme, nakoľko sa vôbec nesústredil na tie malé biele znaky na spodnej časti plátna.

"Ak sa poriadne sústredíš, tak možno budeš niektorým výrazom alebo slovám rozumieť. Buď si istý, že toto je veľmi dobrý spôsob ako sa zlepšiť v cudzom jazyku." Odvetila mu znova trpezlivo, hoci sa sama prestala tak úplne sústreďovať na film prebiehajúci pred nimi. Ďakovala bohu, že v kinosále bolo tak málo ľudí, inak by ich už určite niekto skarhal za to, že svojim šepkaním, ktoré v Aomineho prípade až tak tiché nebolo, rušia okolie.

Modrovlasý spolužiak vedľa nej si len nesúhlasne odfrkol.

"A už dávaj pozor, nech vieš, že čo sa tam deje. Je to veľmi dôležité, aby si pochopil dej." Vyhlásila vážne a opäť sa venovala filmu. Aomine sa uškrnul, to, ako prežívala nejakú úplne obyčajnú vec ako bol tento film, ho pobavilo. Rozhodol sa teda tiež sústrediť sa na to, čo sa deje pred nimi na plátne, koniec koncov, bolo to omnoho lepšie ako tá hlúposť na ktorú bol v kine naposledy. Mohol byť rád, že vybrala aspoň niečo, na čo sa dá dívať, či už s titulkami, alebo bez nich.

Počas sledovania napokon film vtiahol oboch dostatočne na to, aby prestali vnímať, čo sa deje okolo nich. Hana sa spočiatku zdráhala, no napokon sa pristihla, že si už občas siahne do vrecka s pukancami, bol to pre ňu už zvyk, aj doma zvykla pri sledovaní filmov jesť popkorn, a keď ho Aomine údajne kúpil aj pre ňu, napokon neodolala. Ruka jej už tak povediac automaticky sama občas zašla do vrecka. Nedokázala totiž stále odtrhnúť zrak od filmu, nesklamal ju, aspoň zatiaľ.

S hrôzou zistila, že v istý moment, keď sa opäť rozhodla nabrať si za hrsť pukancov, Aomine urobil to isté. Ich prsty sa stretli v poloprázdnom vrecku, ktoré ležalo položené medzi nimi. Dievčina stuhla, srdce jej vynechalo pár úderov a úplne zabudla na to, čo sa deje na plátne pred ňou. Akoby dotyk jej a Aomineho prstov spôsobil, že sa popálila, bleskovo odtiahla svoju ruku od tej jeho. Celé vnútro sa jej začalo nepríjemne sťahovať a vystrašene sa odvážila na neho pozrieť.

"Prepáč," zašepkala a okamžite sklopila pohľad. Aomine na ňu pozeral s mierne udiveným výrazom v tvári. Nepripadalo mu, že by šlo o niečo, za čo by sa mu mala ospravedlňovať. Bolo to síce prvý raz, čo sa navzájom dotkli a aj to nechtiac, no nemohol povedať, že by mu to bolo vyslovene nepríjemné. Skôr ho prekvapovalo jej zahanbenie a i napriek slabo osvetlenej sále mohol vidieť, že jej začínajú horieť líca.

"Dávaj pozor, Matsumoto, nech vieš, čo sa tam deje." Zopakoval naoko posmešne jej predošlé slová a tváril sa, ako by sa situácia pred pár sekundami ani len neudiala. Hana bola za to vďačná, hoci sa stále cítila trápne. Zaprisahala sa, že už sa vrecka s jeho pukancami počas sledovania ani len nedotkne. Položila obe ruky do svojho lona, no z nejakých neznámych príčin sa stále nedokázala tak úplne upokojiť. Hlavou jej vírili myšlienky jedna z druhou, premýšľala, čo si o nej asi tak jej spolužiak myslí. Určite nič dobré, som nemožná, že som si takto brala z pukancov, akoby boli moje, napadlo jej. Bola dosť rozrušená a len ťažko sa jej sústreďovalo na zvyšok filmu.

Občas, iba na malilinkú stotinu sekundy pohľadom rýchlo zablúdila za mladíkom sediacim pri nej. Aomine sa tváril neutrálne, oči upieral na obrazovku a nevyzeralo to tak, že by ho niečo trápilo. V duchu sa modlila, aby ju nepristihol, ako sa na neho občas pozrie. Z jeho postoja a výrazu bolo jasné, že je uvoľnený. Nedokázala si pomôcť, no napadlo jej, že mu možno trochu závidí. Chcela by byť aspoň čiastočne ako on - nič neriešiť, z niečoho nerobiť veľkú vedu a trápiť si hlavu.

V tomto ho možno svojim spôsobom tak trochu obdivovala - občasná flegmatickosť a nadhľad niekedy neboli na škodu. A ona by oboje potrebovala ako soľ. Zakaždým si predstavovala a očakávala len to najhoršie, rovnako to bolo aj s týmto stretnutím. A pri tom to vôbec nebola žiadna katastrofa, okrem toho mala ešte aj možnosť vidieť svojich obľúbených akčných hrdinov v kine. Spomenula si, že to je vlastne dôvod, prečo tu obaja sedia a tak sa konečne prinútila aspoň nachvíľu umlčať svoju myseľ, ktorá jej robila samé starosti a opäť sa venovať tomu, čo sa deje dolu na plátne.

Film sa pomaly prehupol do konca a keď sa objavili záverečné titulky, sedela červenovláska na sedačke takmer ako prikovaná. V sále sa pomaly začínali zažínať svetlá a Aomine sa postavil. Keď si všimol, že jeho spolužiačka sa stále ešte ani nepohla, opäť prekvapene nadvihol obočie. Hana vyzerala, že nemá v úmysle opustiť sálu tak, ako ostatní normálni ľudia. Stále zaujato sledovala záverečné titulky, Aomine pre istotu tiež ešte raz pozrel na plátno, či mu náhodou niečo neuniklo, no nenašiel tam nič zaujímavé.

"Plánuješ tu prespať?" Spýtal sa jej zvedavým, možno trochu provokačným tónom, ale prišlo mu to vtipné, na malú chvíľu mal pocit, že sa jej tak moc film páčil, že sa rozhodla tu zostať aj na ďalšie premietanie.

"Nie, len čakám, sadni si aj ty." Odvetila a konečne na neho pozrela. Už nebola taká nervózna, posledné minúty filmu ju opäť navnadili a rozptýlili jej napätie. S koncom bola veľmi spokojná, opäť ju film nesklamal, ako zatiaľ žiaden z tohto žánru.

"Na čo čakáš?" Aomine vážne začal pochybovať o jej úmysloch. "Vieš, že ak tu zostaneme aj na ďalšie premietanie, tak nás bez lístkov vyhodia?"

"Na záverečnú scénu predsa." Odvetila mu pokojne, akoby to bola tá najsamozrejmejšia vec. Modrovlasý mladík zmätene vraštil obočie, mal pocit, že si ho doberá tento raz ona.

"Niečo mi ušlo, alebo si nezaregistrovala, že film už skončil? Tomu, čo práve prebieha na plátne, sa hovorí titulky." Stále stál a čakal, že sa aj ona konečne postaví a začne sa zberať na odchod, musela si z neho robiť žarty.

Hane konečne došlo, čo sa mu nezdá a po prvý raz za dnešný deň jej v jeho prítomnosti uniklo malé zachichotanie. Mohlo jej napadnúť aj skôr, že zrejme netuší, že z komixového filmu sa nikdy neodchádza pred tým, ako skončia aj titulky.

"Ešte bude jedna scéna. Úplne na záver a tá bude nadväzovať na ďalšie pokračovania. Po titulkoch." Vysvetlila mu a on prekvapene pokrútil hlavou.

"To si robíš srandu. Neverím, veď už aj svetlá zažali a všetci zo sály odišli." Hana si až teraz všimla, že tu zostali sami. Nestalo sa jej to prvý raz, že ľudia z týchto druhov filmu odišli skôr ako stihli vidieť poslednú scénu. Iba skutoční fanúšikovia vedeli, že sa vždy oplatí počkať až do skončenia titulkov.

"Vážne, hovorím ti pravdu. Veď uvidíš. Určite ešte bude jedna scéna z filmu, vždy to tak býva."

"Ale ostatní odišli. Zavrú nás tu." Protestoval, no ona pokrútila hlavou a zostala zaryto sedieť na mieste.

"Neboj sa, počkajú. A ostatní odišli preto, lebo nie sú praví fanúšici," dodala mierne pobavene, začala sa jej konečne zmocňovať dobrá nálada a pripadlo jej vtipné, že jej Aomine nechce veriť. Napokon ho ale presvedčila, lebo aj on sa posadil, hoci výraz tváre, ktorý naznačoval, že tomu neverí, zotrval.

"To je strelené, Matsumoto. Pochybujem, že ešte niečo bude, čakáme tu zbytočne. Ak nás tu zavrú, bude to tvoja vina." Rezignovane vydýchol a Hana opäť nemohla zabrániť malému úsmevu, ktorý sa jej objavil na tvári.

"Chceš sa staviť, že ešte bude jedna scéna?"

"Kľudne, lebo nič také nebude a sedíme tu ako dvaja blázni." Hana sa víťazoslávne dívala na zvyšok titulkov, ktoré pomalým tempom stúpali na vrch plátna. Vedela, že vyhrá, nebol to jej prvý film od týchto tvorcov a vždy doň umiestnili niečo malé na záver. Väčšina ľudí, ktorí na takéto filmy chodili a nepoznali ich dobre, urobili tú chybu, že vždy pred koncom odišli. A nechali si ujsť záverečnú vsuvku.

"Vidíš? Hovorila som ti to." Nadšene predniesla, keď sa po uplynutí titulkov neobjavilo iba prázdne plátno, ale naskočila sľúbená záverečná scéna. Aomine najskôr nepovedal nič, iba obaja hľadeli na poslednú sekvenciu záberov a posledné slová postáv. Scéna netrvala dlho, no zanechala ich oboch s nasadeným chrobákom v hlave.

"Nemôžem uveriť, že si nakoniec mala pravdu," vyhlásil jej spolužiak, keď konečne obaja kráčala von z kina. Odľahlo mu, že ich v kinosále nezamkli, príslušný pracovník trpezlivo čakal, kým si pozrú aj posledné zábery a potom odídu. Aomine bol z toho všetkého stále prekvapený, najviac sa čudoval, odkiaľ Hana vedela, že to tak bude a ostatní nie.

"To veľa ľudí, všetci odídu skôr, než si stihnú pozrieť ten posledný záver. A prídu o to najlepšie." Aomine pokrčil plecami.

"No, musím uznať, že to bolo zaujímavé, vôbec som to nečakala."

"A ako sa ti páčil celý film?" Spýtala sa Hana po tom, čo vyšli z nákupného centra. Až teraz si uvedomila, že z nej opadla nervozita, ktorú celý ten čas pred tým pociťovala. A bola úprimne rada, že napokon toto stretnutie neodvolala, nech už bolo akokoľvek bizarné. Dúfala, že Aomine nebol až príliš otrávený a že sa moc nenudil. Vždy jej záležalo na tom, aby sa ostatní necítili nepríjemne na jej úkor.

"Dalo sa to prežiť," vyhlásil a Hana si vydýchla. Nevyzeral, že by bol nespokojný, tváril sa opäť uvoľnene. "Aspoň som nezaspal, ale to hlavne kvôli tým titulkom, ktoré som stále musel čítať." Neodpustil si, no dievčine to na dobrej nálade neubralo. Vedela, že si to nechcel priznať, no vyzeralo to tak, že film pre neho nebol najhorší.

"Môžeš byť rád," úprimne sa na neho usmiala, až ho to trochu zaskočilo, bolo to snáď prvý raz, čo sa tvárila takto uvoľnene a nadšene, zrejme jej ten film naozaj poriadne potešil. "Urobil si niečo pre svoju Angličtinu."

Neubránil sa malému uchechtnutiu. Áno, toto mohol od nej čakať. Ale nevadilo mu to, stále bol rád, že nemusel tie dve hodiny v kine pretrpieť ako vtedy so Satsuki.

"Ďakujem, ešte raz." Povedala už o niečo nesmelšie. "Za všetko, aj za pukance..." Pri vyslovení týchto slov si znova spomenula na to, čo sa im stalo uprostred filmu. Jej vnútro sa opäť akosi zvláštne zavlnilo a tak si radšej odkašľala a opäť uprela pohľad inam.

"Ideš na zástavku?" Spýtal sa jej a ona prikývla. Povedala matke, že sa nezdrží dlhšie ako tri hodiny, tak jej nechcela pridávať zbytočné starosti. Dokonca jej mal ísť aj autobus, všetko mala dobre naplánované a časovo to stíhala.

"Idem tým istým smerom, tak môžeme ísť spolu," navrhol a Hana na neho opäť prekvapivo pozrela.

"Ideš tiež autobusom?"

"Nie, nebývam ďalekom, ale je to tým smerom, ako je zástavka od centra." Objasnil jej a ona prikývla. Obaja sa vydali smerom preč od nákupného centra. Hana si uvedomila, že pred tým vôbec netušila, kde vlastne jej spolužiak býva. Zrejme to nebude ďaleko odtiaľto. To znamenalo, že to nie je ani tak veľmi ďaleko od jej sídliska, hlavne ak šiel človek hromadnou dopravou.

"Aomine-san?" Oslovila ho, keď obaja došli na zástavku.

"No?"

"Vyhrala som stávku," pripomenula mu s jemným úsmevom, v jej hlase postrehol šibalský podtón. Až teraz si na to spomenul. Frustrovane zvesil plecia, opäť jej bol za niečo zaviazaný. Všimla si to a znova sa pobavene usmiala.

"Nemrač sa, nechcem od teba nič hrozné. Stačí mi, keď mi na ďalšom doučovaní zodpovieš nejaké otázky ohľadom basketbalu." Všimla si, že pri vyslovení názvu toho športu na malú chvíľu akoby stuhol. V jeho očiach sa na malú chvíľu objavilo čosi, čo nevedela tak úplne identifikovať. Preto rýchlo dodala vysvetlenie. "To kvôli časopisu, budem o tom písať článok a chcela by som niečo vedieť o vašom klube."

"Fajn, ako chceš," vyslovil napokon a opäť sa tváril uvoľnene. Hana prikývla a keď sa rozlúčili, konečne jej nadobro odľahlo. Mala to za sebou. A dokonca to dopadlo nad očakávania. Nabudúce už viem, že nemám toľko stresovať, nebolo to až taký hrozné, ako som si myslela...

◄ 9 | 10 | 11 ►