Nuž, nejakým zázrakom sa mi podarilo aspoň sčasti napísať niečo z novej kapitoly k poviedke The Ace and his Wallflower. Pôvodne som myslela, že mi táto kapitola bude trvať omnoho dlhšie, ale tento raz som sa prepočítala tým lepším spôsobom. Nemám ju odpísanú úplne celú, vlastne iba polovicu z nej, no nakoľko nové kapitoly k tejto fanfikcii musím aj tak kúskovať, povedala som si, že prečo nezverejniť aspoň to, čo už je. Viem, že mi písanie všetkého strašne moc dlho trvá, pridávať kapitoly k poviedkam štýlom raz za mesiac je dosť na nič, no skutočne to inak nejde, aspoň niekedy... Budem veľmi rada, keď si toto tu prečítate a ja zatiaľ budem pracovať na druhej polovičke jedenástej kapitoly. Vaše komentáre ma ako vždy veľmi potešia a vopred každému ďakujem za prečítanie aj feedback.Kapitola jedenásta
* * *
Deň dvadsiaty druhý
*
Všetko nasvedčovalo tomu, že keď sa Hana vráti z poobedného stretnutia so spolužiakom, nebude mať už žiadne starosti, s ktorými by si lámala hlavu. Aspoň si to myslela, no okolnosti ju opäť presvedčili o opaku. Z výletu do kina mala vcelku fajn pocit, v autobuse celý čas premýšľala nad filmom a nad tým, že aké mala šťastie, že sa naskytla príležitosť vidieť ho v kine. Až keď prišla domov a zarozprávala sa so svojou matkou, opäť jej do mysle zavítali myšlienky, ktoré ju začali sužovať. Preto nemohla celú noc poriadne spať a dnes kráčala do školy s malou dušičkou a obrovským balvanom na srdci. Stále sa jej v hlave prehrávali slová zo včerajšieho rozhovoru.
Prišla domov a prekvapilo ju, že matka mala o niečo lepšiu náladu. Zrejme si zdriemla a keď ju Hana našla v kuchyni ako pripravuje večeru, veľmi sa potešila. Zdalo sa, že už jej je o niečo lepšie.
"Ahoj, zlatko, kde si to vlastne bola?" Spýtala sa od hrnca s polievkou a Hana podišla, aby nazrela, že čo varí. Ramen, domáci, ten mala rada.
"V kine, mami. Bolo to na poslednú chvíľu, dal mi vedieť z ničoho nič a keďže som ten film strašne moc chcela vidieť, tak som súhlasila."
"Dal?" Matkino obočie vyletelo vyššie, ako zvyčajne, zadívala sa na svoju dcéru prekvapene. Hana si s hrôzou uvedomila, že toho zrejme prezradila viac, ako mala pôvodne v pláne.
"Uhm," snažila sa z toho nejako vykrútiť, no vedela, že matka spozná, ak si bude vymýšľať. Nezostávalo jej nič iné, len vyjsť s pravdou von. "Jeden spolužiak zo školy, doučujem ho angličtinu, tak mi to chcel nejako oplatiť." Zamumlala a snažila sa zo všetkých síl zabrániť tomu, aby sa jej opäť do tváre nahrnula horúčava.
"Takže spolužiak?" Staršej žene sa na tvári objavil podozrievavý úsmev, už dlho ju nevidela takto sa smiať. Hana tušila, čo bude nasledovať ďalej. Jej matka zvykla často preháňať a zveličovať. Bolo jasné, že bude od svojej dcéry zisťovať všetky detaily a urobí z toho poobedného stretnutia niečo, čím vôbec nebolo.
"Áno, môj spolužiak." Prikývla dievčina a dúfala, že týmto sa debata uzavrie.
"Pekný spolužiak?" Veľavravný úsmev na matkinej tvári sa neprestával rozširovať. Hana si zahanbene povzdychla. Čo mala na toto odpovedať? Považovala Aomineho za pekného? Nikdy pred tým sa nad tým nezamyslela. Vybavila si jeho výšku, tmavú pleť, prenikavé modré oči. Pokrútila hlavou. Nad takýmito vecami predsa nemôže premýšľať, nie je to vhodné a vôbec sa to na ňu nepodobá.
"To nie je podstatné, mami. Nebolo to rande, ak by si chcela vedieť."
"Si si istá? Pretože sa tváriš, akoby to nebol len tak hocijaký spolužiak," dodala jej matka s mierne podpichovačným tónom. Hana bola rada, že už nemá tak zlú náladu ako pred tým, čo dievčina odišla z domu a nechala matku samú, no nemala rada, keď si ju niekto takto doberal. Už tak sa cítila veľmi trápne. Opäť pokrútila hlavou.
"Naozaj nie. Okrem toho, on má zrejme i tak priateľku, takže toto vážne nebolo nič..."Hana narážala na ružovovlásku z vedľajšej triedy, ktorá bola veľmi často v prítomnosti jej spolužiaka. Už dávnejšie jej napadlo, že zrejme spolu chodia, no teraz to vyslovila kvôli tomu, aby mala proti matkinmu tvrdeniu a domnievaniu argument.
"No, neviem, neviem." Hana zúfalo zvesila hlavu a matka si všimla, ako nepríjemne sa zrejme cíti, tak napokon pokrčila plecami. "Fajn, keď to povieš ty, tak ti verím, ale už som sa potešila, že si si našla nejakého priateľa."
"Nie, žiadne také," zamumlala Hana a matka prikývla. Keď červenovláska odchádzala z kuchyne, oslovila ju znova.
"Keď si vravela, že má priateľku, nebude jej vadiť, že si s ním bola v kine?" Hana sa zastavila medzi dverami a zmätene pozrela na ženu pri sporáku. "No, mne by to napríklad vadilo, myslím, že aj hocijakej inej ženskej." Pokrčila plecami a Hana vo vnútri pocítila napätie.
Vôbec jej niečo takéto nenapadlo. Keď sa však nad tým zamyslela, matkine slová dávali zmysel. Mala sa najskôr spýtať, že či to nebude prekážať jeho priateľke. Momoi vyzerala ako milé dievča, odrazu sa Hany zmocnil hryzavý pocit viny, ktorý ju začal rozožierať zvnútra. Aj keď sa vrátila do svojej detskej izby, cítila sa pod psa. Nebolo to vážne od nej pekné, ísť s priateľom niekoho iného na stretnutie, i keď to bolo obyčajné pozvanie do kina, ktoré nič neznamenalo. Nebola si istá, či je Momoi Stasuki Aomineho priateľka, alebo nie, no teraz jej to začínalo čoraz viac dávať zmysel. Desila sa toho, čo sa stane, keď sa s Momoi stretne v škole. Ak jej to Aomine nepovie, tak ju zrejme nič trápiť nebude, no už iba ten pocit, že Hana urobila niečo takéto, čo by mohlo dievčine prekážať, bol zlý. Červenovláska si začala nadávať, že s ním do toho kina vôbec išla.
* * *
Nepríjemné pocity ju neopustili ani počas dňa stráveného v škole, práve naopak. Aomine opäť chýbal, takže nemala možnosť spýtať sa ho na situáciu s Momoi, preto stále zostávala v neistote a na pochybách. K tomu s hrôzou zistila, že dnes majú telocvik, čo znamenalo, že bude nútená stretnúť sa so spomínanou ružovovlasou dievčinou osobne. Obávala sa, že ako to dopadne. Nevedela, čo urobiť, či ísť sama za ňou a celú situáciu jej vysvetliť, prípadne sa jej ospravedlniť, že tým nemyslela nič dobré, alebo mlčať a dúfať, že Momoi o ničom nevie, prípadne že jej to neprekáža.
Dilemu však za ňu vyriešila sama Aomineho priateľka, keď za Hanou prišla hneď po tom, čo sa dostali obe triedy do telocvične.
"Matsumoto-chan, môžem?" Kráčala k nej cez celú miestnosť a Hana zdesene očakávala, čo sa bude diať. Momoi nevyzerala, že by bola nahnevaná, tvárila si milo a priateľsky ako vždy, no Hana i tak pocítila potrebu vysvetľovať. Stále sa cítila veľmi previnilo.
"Ahoj, Momoi-san, samozrejme." Začala bľabotať a Satsuki sa neprestávala usmievať.
"Vraj si včera bola s Aomine-kunom v kine?" Spýtala sa a Hana očakávala spŕšku výčitiek, či niečoho podobného. Ale ružovovláska sa stále tvárila nadšene.
"Momoi-san, prosím, nehnevaj sa. Vôbec mi nenapadlo, že to bolo odo mňa asi nevhodné. Sám Aomine-san ma pozval, vraj kvôli tomu, že vtedy neprišiel na prvé doučovanie. Neuvedomila som si, že by ti to mohlo prekážať. Naozaj ma to mrzí." Červenovláska zvesila hlavu a prerušila svoje bľabotanie. Dúfala, že ich nikto iný nepočúva, Yuzuru dnes v škole chýbala tiež, takže ani s ňou sa nemohla o celej záležitosti poradiť. Momoi na ňu chvíľku hľadela mierne zmätene.
"Prečo by som sa mala hnevať, Matsumoto-chan? Ja som veľmi rada, že ti to Dai-chan konečne vynahradil, hustila som to do neho už dlhšie."
Tento raz bola Hana tou, čo sa zatvárila mierne nechápavo. Zvraštila obočie a s malou dušičkou s spýtala dievčiny, aby sa utvrdila vo svojich domnienkach, ktoré ju trápili takmer celú predošlú noc.
"Počkaj, nie je Aomine-san tvoj priateľ? Myslela som, že spolu chodíte a že by sa ti zrejme nepáčilo, že som bola s tvojim priateľom v kine, i keď išlo iba o pozvanie zo slušnosti a nič viac za tým nebolo..."
Ružovovláskine oči sa na okamžik rozšírili a potom sa jej tvár uvoľnila a začala sa dokonca smiať. Pobavene pokrútila hlavou.
"Och, nie, Matsumoto-chan, vôbec to tak nie je. Ja a Dai-chan sa poznáme už od plienok, no nikdy by som si nevedela predstaviť, že by som s ním niečo mala," opäť sa zachichotala a Hane spadol kameň zo srdca. "Je to môj najlepší kamarát ale to je všetko. Absolútne mi nevadí, ak by pozval nejaké dievča na rande, nemám proti tomu najmenšie výhrady."
"Ale my sme neboli na rande," snažila sa ju opraviť Hana a cítila ako pomaly začína červenieť. "Takže ti to neprekáža, ani nič podobné?"
"Naozaj nie." Momoi sa na ňu usmiala od ucha k uchu. "Ja a Dai-chan by sme nikdy nemohli byť spolu takým spôsobom. Bolo by to moc divné, pre oboch. A okrem toho, je tu iný chlapec, ktorý sa mi páči," priznala tajnostkársky a znova sa mierne zachichotala, vrhla na Hanu trochu zasnený pohľad. To ju utvrdilo v tom, že sa už viac nemusí cítiť previnilo.
"To som rada," konečne sa mohla usmiať aj červenovláska.
"Dúfam, že bol k tebe Dai-chan dobrý a že sa správal slušne." Povedala Momoi o niečo vážnejšie a Hana ju ubezpečila, že to dopadlo fajn. Opäť sama seba karhala, že zase robila unáhlené závery a strachovala sa úplne zbytočne. Potešilo ju to, vážne. Aspoň sa nemusela cítiť tak zle. Zistenie, že Aomine Daiki a jeho ružovovlasá kamarátka netvoria pár, ju z neznámych príčin urobilo spokojnejšou, než si pôvodne myslela a hoci sa to snažila ignorovať, bolo za tým možno o trošku viac, než len to, že sa zbavila pocitu previnenia.
* * *
Deň dvadsiaty tretí
*
"Hej, Matsumoto, nebude dneska ďalšie doučko?"
Hana bola prekvapená, že Aomine napokon po tom, či si sám urobil voľno, predsa len vo štvrtok prišiel do školy. Práve si hádzala nepotrebné učebnice do skrinky, keď sa pri nej na chodbe zastavil.
"Aj ja ťa zdravím, Aomine-san," predniesla s miernou dávkou sarkazmu, dnes mala dobrú náladu, lebo po škole ju čakal obľúbený literárny krúžok. Už sa nemohla dočkať a čiastočne za to mohol aj istý senpai.
"Tak čo?" Netrpezlivo sa spýtal jej modrovlasý spolužiak. Bolo zvláštne ho vidieť v škole a rozprávať sa s ním, akoby sa poznali už dlho. Hoci myslela, že sa jej možno bude po utorku vyhýbať, aby snáď nenadobudla pocit, že s ňou nebodaj chce nadviazať priateľský vzťah, opak bol pravdou. Vyhľadal ju hneď ráno pred vyučovaním, čo znamenalo, že od nej naozaj niečo chcel.
"Hm, dnes poobede to nebude možné." Jej slová ho nepotešili. Zamračil sa.
"Prečo?"
"Lebo máme po škole literárny klub." Vysvetlila mu a zamrzel ju spôsob, ako nespokojne sa na ňu díval. Už si pomaly začínala zvykať na ten jeho prenikavý pohľad, z ktorého jej ešte stále občas na chrbte naskočili mierne zimomriavky. Dokončila triedenie učebníc a zabuchla dvere skrinky.
"A musíš tam ísť?" Nadvihol obočie a ona prikývla, čím mu potvrdila, že dnes doučovanie skutočne nebude. Nechápala, prečo mal zrazu taký záujem.
"Prečo sa chceš stretnúť práve dnes? Ponáhľaš niekam?" Spýtala sa, aby sa utvrdila v tom, aké má zámery.
"No," zašomral Aomine a jeho ruka automaticky vyletela k zátylku, zdalo sa jej, že sa mu o tomto nediskutuje právne najpríjemnejšie. "Budúci týždeň vraj píšeme nejakú dôležitú písomku, či čo a vraj ak nedostanem minimálne trojku, tak ma nechá prepadnúť." Jeho hundranie znelo vskutku otrávene a Hana pochopila, že ho tlačí čas a preto tak nalieha.
"Tak to by sme mali čím skôr prebrať čo najviac vecí..." Na chvíľu sa odmlčala so sklopenými očami a potom na neho ospravedlňujúco pozrela. "Ale dnes to vážne nebude možné. Môžeme sa stretnúť zajtra po škole a zostať dlhšie, aby sme si stihli pozrieť čo najviac vecí."
Jej návrh sa zrejme spolužiakovi moc nepozdával, na tvári sa mu objavil mierne kyslý výraz. Hana však nemohla poskytnúť lepšie riešenie. Dnešný zraz literárneho klubu bol povinný, Tomoya-senpai chcel dať dokopy všetky veci, ktoré zatiaľ členovia mali, vydanie prvého čísla časopisu sa blížilo a museli začať pracovať na obsahu. K tomu všetkému Yuzuru aj dnešný deň chýbala, Hana sa po telefonickom rozhovore so svojou kamarátkou dozvedela, že je chorá. To znamenalo, že dievčina musela ísť poobede na stretnutie, aby odprezentovala ich prvý príspevok do športovej rubriky, nemal to za ňu kto urobiť.
"Zase v piatok?" Spýtal sa mierne rozladene a Hana chtiac-nechtiac prikývla.
"Mrzí ma to, naozaj tam musím ísť. Potom pripadá ešte do úvahy víkend, ale to by sa nedalo, keďže potrebujeme knižnicu..."
Modrovlasý spolužiak napokon pokrčil plecami a prestal sa toľko mračiť.
"Asi nám fakt nič iné nezostáva. Okrádaš ma o drahocenný voľný čas z víkendov, Matsumoto." Prehovoril naoko naštvane, no Hana akosi podvedome tušila, že sa nehnevá. Nemal sa prečo, mohol byť rád, že si na neho našla čas, nebol jediný, komu bude ukrojené z víkendu.
"A kedy ten test píšete?" Spýtala sa ho, aby si vedela urobiť harmonogram aj na budúci týždeň, budú pred písomkou potrebovať viac ako jedno doučovanie, to bolo isté.
"Čo ja viem? Niekedy budúci týždeň, viac som nepostrehol..." Hana si povzdychla. Nezodpovedný ako vždy, no už si na to zvykla.
"Vyzistím to a podľa toho sa stretneme aj budúci týždeň."
"Hlavne nie ďalší piatok, Matsumoto, lebo ma porazí."
Hana sa po jeho slovách trochu uškrnula, ale sľúbila mu, že budúci piatok poobede bude mať voľno.
"Mal si prísť včera do školy, mala som čas, mohli sme si dať doučovanie a nemuselo byť v piatok." Povedala mu s čo najmilším úsmevom a odkráčala do triedy.
Už neuvidela, ako nad jej slovami pokrútil hlavou, no zostal mierne zaujato hľadieť, až kým sa nestratila vo dverách ich triedy. Až potom sa pobral za ňou. Spomenul si, že mali ďalšiu domácu úlohu, na ktorú sa vykašľal a dúfal, že mu ju dá jeho spolužiačka odpísať, bol by ochotný požiadať ju aj za tú cenu, že by jej opäť niečo dlhoval. Už bol na to zvyknutý, že tomu zvláštnemu nenápadnému dievčaťu z jeho triedy zostal vždy kvôli niečomu zaviazaný. A ona bola z tých ľudí, ktorí ho do ničoho netlačili ani neotravovali. Za to mala u neho malé bezvýznamné plus.
* * *
Poobede Hana kráčala do triedy, v ktorej sa už ako zvyčajne konal zraz jej literárneho klubu s malou dušičkou. Až neskoro si uvedomila, že tento raz bude na krúžku sama, bez Yuzuru. Už teraz sa cítila akosi zvláštne, opäť v nej vírilo niekoľko pocitov, z ktorých väčšina nebola príjemnými. Bolo jasné, že bez Yuzuru bude musieť ich spoločný príspevok predstaviť ona. Jej hnedovlasá kamarátka sa jej včera do telefónu ospravedlňovala, že nepríde ani na krúžok a hoci ju Hana ubezpečovala, že o nič nejde, že to vôbec nevadí a zvládne to aj bez nej, teraz nemala ten pocit. Predstava, že bude musieť pred všetkými rozprávať, prípadne čítať ich príspevok, ju desila, spôsobovala jej nevoľno. Ešte k tomu všetkému tam bude aj senpai, ktorý sa jej páči. Ak by mohla, ušla by a vôbec sa tam dnes neukázala. Momentálne by mala omnoho radšej doučovanie s Aominem, než stretnutie, kam práve smerovala.
Nervózne otvorila dvere učebne a s búšiacim srdcom vošla dnu. Prvý problém bol nájsť nejaké miesto. Vždy sedávala s Yuzuru a vtedy sa cítila celkom príjemne. Teraz však boli lavice usporiadané tak, že nemohla zaujať svoje zvyčajné miesto. Nech počítala ako chcela, vychádzalo jej to tak, že bude musieť sedieť vedľa niekoho, koho nepozná. Sadla si teda do kruhu z lavíc tak, aby bolo z každej strany voľné miesto. Pár študentov, ktorí tam už boli pozdravila tak ticho, že ju zrejme nepočuli a tým pádom jej nikto neodpovedal. Cítila sa dosť trápne, so sklonenou hlavou sedela za lavicou a žmolila v rukách zošit, ktorý si s Yuzuru založili za účelom písať doň ich spoločné články.
Na jej veľké prekvapenie Tomoya po príchode do triedy smeroval presne k miestu, kde sedela ona. Zastal pri jej lavici, takmer všetky miesta boli už obsadené. Hana na zátylku vycítila jeho pohľad a tak s červenými lícami konečne vzhliadla k svojmu senpaiovi.
"Je tu voľné?" Spýtal sa jej zdvorilo a Hana iba nemo prikývla. V tej chvíli by sa v nej človek ani krvi nedorezal, srdce jej bilo ako o preteky a mala veľmi neblahý pocit, že ho mohli počuť všetky osoby v triede. Pevnejšie zovrela zošit a pero v rukách a robila všetko pre to, aby za závoj svojich tmavočervených vlasov skryla tvár, ktorá pomaly nadobúdala tú istú farbu.
Tomoya vedľa nej sedel uvoľnene, pozdravil členov svojho klubu a začal prejednávať veci ohľadom vydania nového čísla. Hana stále zdesene čakala, kedy bude chcieť počuť, čo majú pripravené ostatný, snažila sa na to aspoň trochu psychicky pripraviť. Mali však toho na práci toľko, že sa k schvaľovaniu príspevkov dostal až v druhej polovici stretnutia.
Postupne vyzýval jednotlivých študentov zodpovedných za rôzne rubriky, aby predniesli to, čo mali pripravené. Ostatní potom diskutovali o tom, čo na pripravené články hovoria a čo by ešte doplnili. Travalo to tak dlho, že Hana mala pocit, že sa snáď k jej a Yuzurinmu príspevku ani nedostanú. Celý ten čas sedela bez pohnutia, bola ticho a dúfala, že si ju ostatní nevšimnú a nebude musieť prísť na radu. Takmer sa tak aj stalo. Tomoya zistil, že už im vypršal čas na stretnutie a tak sa chystal celý zraz rozpustiť. Hana sa začínala pomaly ale isto upokojovať, hoci bolo od nej zrejme nezodpovedné, že mu neukázala príspevok do športovej rubriky, predsa len, všetky články potrebovali schválenie prv, než sa dostanú do časopisu.
"Tak, to by sme mali. Nezabudol som na nikoho rubriku?" Spýtal sa napokon šéfredaktor a Hanu opäť oblial studený pot. Prvou vecou, ktorá jej napadlo, bola myšlienka, že stále bude mlčať a tváriť sa, že tam vôbec nie je a ani nemala nič na starosti. Desilo ju, že bude musieť čítať pred všetkými ostatnými. Napokon však uznala, že by sa to zrejme nepáčilo ani Yuzuru, keby sa to dozvedela. Včera jej predsa sľúbila, že to vybaví za obe.
S úplne najväčšou nervozitou vo vnútri a s najmenšou dušičkou, akú kedy mala zdvihla roztrasenú ruku. Tomoya si to takmer nevšimol, preto musela chtiac-nechtiac prehovoriť.
"Ešte ja, športová rubrika." Predniesla tenučkým hláskom a cítila ako sa zraky ostatných v učebni upreli na ňu. Neznášala ten pocit - byť stredobodom pozornosti. Najradšej by bola v tej chvíli neviditeľná, alebo sa vyparila.
"Hmm, no už aj tak sme tu moc dlho," premýšľal blonďavý mladík vedľa nej nahlas a napokon prišiel na riešenie. "Ostatní, môžete už ísť domov. Ja si tu ešte rýchlo prebehnem s kolegyňou jej príspevok, ak jej to nebude vadiť," zadíval sa na Hanu, ktorá bola červená ako paprika a horlivo pokrútila hlavou, že je to tak v poriadku.
Stále nedokázala uveriť tomu, že s ním zostane sama. Na jednej strane z toho bola čiastočne aj nadšená, predsa len, Tomoya-senpai sa jej páčil, na jej mieste by sa tešila každá dievčina, no na druhej išla takmer zomrieť od hanby a nervozita ju zvnútra takmer rozožrala. Ostatní študenti sa začali zberať na odchod.
* * *
Stále nedokázala uveriť tomu, že s ním zostane sama. Na jednej strane z toho bola čiastočne aj nadšená, predsa len, Tomoya-senpai sa jej páčil, na jej mieste by sa tešila každá dievčina, no na druhej išla takmer zomrieť od hanby a nervozita ju zvnútra takmer rozožrala. Ostatní študenti sa začali zberať na odchod.
"Výborne, tak rýchlo si to preberieme, aby si mohla aj ty ísť domov." Opäť sa otočil k nej a dievčina roztrasenými rukami našla v zošite ich pripravovaný príspevok. Neodvážila na neho pozrieť ani nachvíľu. Keď zostali v miestnosti úplne sami, nahol sa k nej, aby si prezrel, čo si pripravila. Nebolo to ako vtedy, keď sa k nej takto naklonil Aomine. Tomoya vedel dodržať komfortnú zónu, no i tak bol dosť blízko a jej nervozita sa stupňovala každou sekundou. I keď sa jej páčil, nikdy nemala rada, keď sa k nej ľudia približovali až príliš blízko. Jediný, u koho si na to aspoň čiastočne vedela zvyknúť, bol jej modrovlasý spolužiak počas ich doučovaní, ale to teraz nebolo podstatné.
"Nemáš mať rubriku s kamarátkou?" Spýtal sa jej senpai a ona si odkašľala prv, než bola schopná mu odpovedať.
"Áno, ale Yuzuru-chan je chorá, chýba už druhý deň, preto som tu dnes len ja." Zagratulovala si, že sa jej podarilo nezakoktať sa, no rozprávala tak tenučkým a tichým hláskom, že by sa sama zaň najradšej skarhala. Pripadala si ako malé ustráchané dieťa.
"Aha, jasné, tak ešteže si prišla aspoň ty..." Zarazil sa, zrejme si nepamätal jej meno.
"Matsumoto Hana." Pípla opäť nesmelo a mladík pokýval hlavou a usmial sa na ňu.
"Jasné, Matsumoto-chan, prepáč."
"V poriadku." Posunula k nemu zošit.
Tomoya rýchlo preletel jej článok očami a Hana si celý ten čas hľadela na dlane. Dúfala, že ju za nič neskritizuje, hoci to nebola iba jej práca, no momentálne to bola ona, čo si vypočuje jeho názor. Stále ju mrzelo, že dnes neprišla aj Yuzuru, no na niečo to bolo dobré - bola sama v triede s chlapcom, ktorý sa jej páčil. Nech bola akokoľvek nervózna, motýle v bruchu neboli až také nepríjemné. Nevedela si ani predstaviť, čo by na toto všetko povedala Misao, keby jej prezradila, čo sa jej stalo na krúžku. Určite by si ju doberala, prípadne by jej dávala rady, alebo by ju skarhala, prečo sa ho nepokúsila zbaliť. Predstava, že by Hana mala robiť niečo také, ju desila takmer na smrť.
"Prečítal som si to tak zbežne. Ešte tam niečo pridáte, že?"
"Áno," potvrdila mu, bolo jasné, že toto do čísla nestačilo. "Chceme napísať niečo o basketbalovom klube a myslím, že budú mať čoskoro ďalší dôležitý zápas, takže určite pôjdeme aj na ten."
"To sa mi páči, Matsumoto-chan, že to beriete tak zodpovedne." Kútik jeho úst sa šibalsky zdvihol hore a Hana musela odvrátiť zrak, inak by videl, aké ju pochytili rozpaky.
"Ďakujeme," zamumlala a Tomoya jej vrátil zošit.
"Potom to preberieme ešte raz, keď budete mať skompletizované všetky výsledky, áno?"
"Dobre, senpai." Prikývla a on ju konečne prepustil domov. Hana stále nevychádzala z údivu, ako môže byť na svoj vek taký šarmantný. Prvý raz sa s ním rozprávala zoči-voči, hoci to bolo iba na pár minút. Keď kráčala zo školy domov, stále sa nemohla zbaviť toho pocitu - mala hlavu v oblakoch a nech by sa dnes stalo čokoľvek, zrejme by ju to nezbavilo tejto eufórie. Premýšľala, či o tom povedať Misao, alebo nie. Potom sa však rozhodla, že jej to predsa len prezradí. Jej najlepšia priateľka by to z nej skôr či neskôr vydolovala jednoznačne i tak.
* * *
Deň dvadsiaty štvrtý
*
Hane sa konečne podarilo zistiť, ako je to so študijným plánom druhej skupiny slabších angličtinárov. Nemohla sa spoliehať na Aomineho, že zistí potrebné informácie ohľadom nadchádzajúce testu a tak sa sama vybrala za angličtinárkou, aby bola schopná sa podľa toho na doučovaní zariadiť. Učiteľka bola nadšená, že sa dievčina zaujíma o výsledky svojho spolužiaka, ktorý jej bol zverený a okrem toho ju tešilo, že berie svoju prácu tak zodpovedne. Aomine Daiki bol na prvý pohľad stratený prípad, no zdalo sa, že Matsumoto Hane sa podarilo takmer nemožné - aspoň ho presvedčiť, aby na doučovania vôbec chodil.
Dievčina sa po stretnutí s vyučujúcou ponáhľala do knižnice, boli s Aominem dohodnutí, že sa tam opäť stretnú. Prekvapilo ju, keď zistila, že tam modrovlasý mladík už sedí. Jeho postava sa nedala prehliadnuť. Vybral si ich obľúbené miesto, kde sedeli aj pred tým. Knižnica bola opäť takmer prázdna, čo znamenalo, že ich tu nebude nikto vyrušovať zo sústredenia. Preto mala Hana rada, keď sa stretávali v piatok poobede. Vždy mohla počítať s tým, že tam bude málo ľudí a veľa voľných miest. Len jemu sa nikdy nepáčilo, že musel zostávať po škole vtedy, keď ostatní mali už víkend a užívali si ničnerobenie. Čiastočne však chápala, väčšine ľudí by to vadilo, bolo tú plne prirodzené.
Podišla k stolu za ktorým sedel a na malú chvíľu zaváhala. Nebola si istá, kam si má sadnúť. Prvý inštinkt jej hovoril, aby si sadla oproti Aominemu, predsa len vždy radšej zachovávala odstup medzi ostatnými a ňou. Na druhej strane sa s ním už nejaký čas poznala, sedeli vedľa seba aj predošlé doučovania a na to, že jej spolužiak má obľubu narúšať komfortnú zónu ostatných, si už zvykla. Všimol si jej otáľanie a prekvapene nadvihol obočie.
"Na čo čakáš, až ťa oficiálne pozvem, aby si si sadla?" Uškrnul sa a vyriešil Haninu dilemu tým, že jej odsunul stoličku vedľa seba, aby si mohla sadnúť k nemu. Rozhodla sa teda, že odhodí svoje zábrany, odložila tašku a posadila sa.
"Prekvapilo ma, že už tu čakáš." Priznala sa a Aomineho kútiky sa opäť nadvihli.
"V poslednej dobe všade meškáš ty, Matsumoto. Mám na teba zlý vplyv?"
"Bola som za učiteľkou zistiť, že kedy máte ten test, keďže niekto sa neobťažoval..." Povedala možno viac vyčítavo, ako pôvodne zamýšľala. Vedela, že to nemyslí tak úplne zle, iba si ju doberal, ako zvykol v poslednej dobe častejšie. Na takéto veci však bola vždy citlivejšia ako ostatní, možno si až bezdôvodne všetko brala k srdcu.
"Dobre, dobre, nemyslel som to zle," prehovoril na svoju obranu a demonštratívne dal ruky pred na znak toho, že sa vzdáva, "poďme radšej už na to doučko."
"A jak to, že si zrazu do toho učenia taký nažhavený?" Spýtala sa už o niečo miernejšie. Uvedomila si, že si to skutočne zrejme nemala brať tak osobne a trochu zahanbene si odkašľala.
"Chcem to mať čo najrýchlejšie za sebou, nech je s tým už pokoj." Povedal trochu otrávene a lenivo sa natiahol, akoby práve vstal z postele.
Hana sledovala ako si vyzliekol sako uniformy a prehodil ho cez tú časť stola, na ktorej nemali rozložené učebnice a pomôcky. Neušlo jej, že mal rozgajdanú košeľu, povolenú kravatu a celkovo vyzeral, že si robí maximálne pohodlie, aké sa dá. Keď nesmelo blúdila očami po jeho ramenách, uvedomila si, že je jej spolužiak na svoj vek naozaj až výnimočne dobre stavaný. Všimla si to aj skôr, už počas toho zápasu, na ktorom sa objavil, no až teraz si to plne uvedomila. Mala šťastie, že sa na ňu nepozeral, inak by ju pristihol pri čine ako si ho bez hanby prezerá a ona by to poníženie neprežila.
Ako posledné zachytila jeho tvár, kým sa opäť zahľadela na knihy pred sebou. Tváril sa výnimočne odhodlane a ona bola rada za to, čo povedal. Pomyslela si že to snáď znamená, že sa dnes bude snažiť a pôjde im doučovanie rýchlejšie ako inokedy.
* * *
Čoskoro zistila, že sa veľmi prerátala. Doučovanie a Aomineho práca boli všetko, len nie rýchle. Dúfala, že sa jej spolužiak bude sústrediť a robiť všetko preto, aby toho stihli čo najviac a čo najskôr mohli ísť obaja domov, užívať si víkend. Ale opak bol pravdou. Modrovlasý mladík sa nemohol prestať ošívať, znechutene šomrať a každých päť minút sa sťažovať na to, že sa musí niečo učiť. Hana začínala byť mierne zúfalá. Dnes mu to išlo ešte horšie ako na minulých stretnutiach. Snažila sa s ním aspoň trochu pohnúť, no vyzeralo to, že jeho pozornosť sa upriamuje hocikam inam, len nie na učivo, ktoré ležalo pred ním a potreboval aspoň jeho časť dostať do hlavy. Keď sa hmýril tak neraz narazil pod stolom svojou nohou do tej jej, vždy sa vyľakane odsunula, no snažila sa pred ním pôsobiť ležérne, akože si to ani nevšimla. Nezostávalo jej nič iné, len pomaly si zvykať.
"A toto sa musím učiť tiež? Veď sú to samé debiliny." Povzdychol si znechutene.
"Učiteľka mi hovorila, že také veci budú na tom vašom teste. A slovíčka sú tiež dôležité."
"Neznášam ich," zašomral opäť a Hana si v duchu dodávala trpezlivosť. "Je toho strašne veľa."
"To sa ti zdá preto, lebo si na to doteraz kašľal a musíš sa ich učiť na poslednú chvíľu." Zhodnotila a aj ona musela uznať, že bude mať čo robiť, aby sa to všetko do budúceho piatku, kedy mal byť test, naučil. "Ale ak si k tomu sadneš a urobíš si pomôcky, tak to pôjde." Dodala rýchlo, keď videla jeho otrávený pohľad.
"Akože ťahák?"
Hana mala čo robiť, aby sa trpko nezasmiala. Bolo jej jasné, že ťahák by určite bol tá jednoduchšia cesta.
"Kľudne si sprav aj ten, ale nepouži ho." Po jej slovách podozrievavo nadvihol obočie. "Ja to tak niekedy robím, aj prípravou ťahákov sa učíš." Vysvetlila mu a tento raz to bol on, čo potláčal smiech.
"Si divná, Matsumoto."
Beriem to ako kompliment, pomyslela si, no naďalej sa snažila jeho pozornosť upriamiť k učivu, ktoré sa mu pokúšala vysvetliť. Ale bolo to márne, mala pocit, že každú chvíľu rezignuje.
"Už mám toho fakt dosť," zamumlal naštvane a odsunul zošit pred sebou. Ruky zložil stôl a položil na ne hlavu. "Na čo mi kedy, do kelu, toto bude? V živote také kraviny nevyužijem." Ozývalo sa jeho tlmené mrmlanie.
Hana netušila, čo mu na to odpovedať. Dnes naozaj nemala náladu a jej spolužiak už vôbec nie. Snažila sa vymyslieť niečo, ako ho navnadiť, motivovať. Ale bolo jasné, že tým, že bude stále do neho tlačiť to isté, k čomu si za ten krátky čas vypestoval odpor, to veru nepôjde. Napokon jej napadla úplne od veci bláznivá myšlienka. Sama seba nechápala, prečo jej prišlo na um práve toto a ani či ju vôbec má vysloviť nahlas. Predpokladala, že si o nej bude myslieť, že je strelená ešte viac, ako si to myslel doteraz. Ale vedomie toho, že človek za skúšku nič nedá ju utvrdilo v tom, že by to mala predsa len možno skúsiť. Už aj tak to nemohla zhoršiť.
"Máš rád Beyoncé?" Vyslovila a modlila sa, aby ju opäť nevysmial, prípadne sa nezdvihol a neodišiel preč.
"Ha?" Zmätene zdvihol hlavu a zadíval sa na ňu, akoby ju snáď počul rozprávať prvý raz.
"Beyoncé, tá zahraničná speváčka. Či ju máš rád." Vysvetlila mu a Aomine na ňu stále pozeral so zmäteným výrazom. "Vieš, kto to je, nie?" Spýtala sa opäť a on pomaly prikývol.
"Hej, viem. Jasné, že viem," dodal o niečo istejšie. "Ale čo s ňou?"
"No či ju máš rád? Či sa ti páči..." Hana si pripadala fakt zvláštne, že sa ho pýtala niečo takéto ale mala pocit, že ak táto stratégia nezaberie, tak už nič iné. Sama netušila, ako sa je podarilo prísť na takúto myšlienku.
"Asi hej, teda áno. Je sexy." Basketbalista si vybavil zahraničnú speváčku a pokiaľ ho jeho pamäť neklamala, tak bola vážny kus.
Hana sa snažila ignorovať ten neznámy a nie práve vítaný pocit, ktorý sa dostavil po tom, čo mladík priznal, že je podľa neho spomínaná speváčka sexy a tak trochu víťazoslávne sa na neho usmiala.
"Nechápem, že prečo sa ma to pýtaš, Matsumoto."
"Predstav si, že sa raz dostaneš hrať do NBA." Začala a Aomine nadvihol obočie. Netušil, čo má za lubom, no spomenutie prestížnej basketbalovej ligy ho čiastočne prebralo z jeho letargie. Tá predstava veru znela dobre. A s jeho schopnosťami si bol istý tým, že by nemal problém sa tam dostať. Uškrnul sa, no potom sa opäť pozrel na spolužiačku vedľa neho s podozrením v očiach.
"Čo ti to napadlo?"
"No, ak by si sa dostal do NBA, tak by si stretol veľa známych celebrít. Beyoncé je známa tým, že často chodí pozerať na basketbalové zápasy." Pokračovala a jej fantázia pracovala na plné obrátky.
"A?"
"No a určite by si ju chcel zbaliť, keby tam bola, nie?" Spýtala sa možno trochu opovážlivo, ale zdalo sa, že jej slová ho konečne zaujali.
"Asi áno. Jasné, stačilo by, aby videla ako hrám." Vyhlásil so sebavedomým úškrnom a Hanin úsmev sa opäť o niečo rozšíril. Jej stratégia začínala zaberať.
"Rátaj však s tým, že iba hrou by to nebolo. Ak by si ju chcel zbaviť, musel by si na ňu ísť aj s nejakými rečami. No a predstav si, že by si vedel presne, čo jej chceš povedať, ale nevedel by si to povedať v angličtine."
Aomine zvraštil obočie. Stále tak úplne nechápal, čo týmto dievčina sleduje, no tá predstava bola celkom reálna.
"Preto je dôležité učiť sa cudzie jazyky, aby si sa mohol dorozumieť s tými, s ktorými chceš. Ak by si hral v NBA, tak by si musel komunikovať so spoluhráčmi, s reportérmi, s trénermi..." Začala vyratúvať a Aominemu dávali jej slová zmysel. Nevedel si to tak úplne reálne predstaviť, no bolo na tom niečo pravdy.
"Ale k tomu nepotrebujem tieto blbosti," rukou mávol smerom na rozhádzaným papierom a učebniciam na stole.
"Ale potrebuješ, ver mi, že čím viac slovíčok sa naučíš, tým väčšia bude tvoja slovná zásoba a tým rýchlejšie zbalíš Beyoncé." Hane mykalo kútikom úst, bolo jej z toho viac-menej vtipne, no bola rada, že konečne zaujala jeho pozornosť.
Aomine to nevydržal a ušlo mu uchechtnutie. Hana sa tiež potichu zasmiala a keď obaja pozreli na seba, ich úsmevy boli od ucha k uchu. Nikdy by nepovedala, že niečo takéto zažije práve s modrovlasým mladým mužom z jej triedy, ale posledné dni ju naozaj neprestávali prekvapovať.
"Dobre, Matsumoto, ale ak sa mi ju nepodarí zbaliť, tak si do odskáčeš." Pobavene jej pohrozil a Hana bola tou, čo sa uškrnula tento raz. Atmosféra sa uvoľnila, dokonca sa Aomine opäť nahol k študijným materiálom a dal jej ešte jednu šancu, aby sa pokúsila natlačiť mu do hlavy aspoň niečo, čo by mohol o týždeň na teste využiť.
* * *
"Aomine-san?" Spýtala sa po tom, čo si prešli väčšinu z toho, čo mala pre dnešné stretnutie naplánované. Doučovanie trvalo síce o niečo dlhšie, než dievčina prvotne predpokladala, ale zdalo sa, že Aomine hodinky nesleduje a ani sa už tak nesťažoval. Spomenula si, že tu je niečo, čo sa ho chcela spýtať.
Keď naklonil hlavu a bez ju vyzval, aby pokračovala, začala si schovávať učebné pomôcky do tašky.
"Mohla by som s tebou niekedy urobiť rozhovor o basketbale? Teraz už asi nestíhame, no budem potrebovať ešte niečo do nového čísla časopisu." Opäť jej neunikol ten zvláštny záblesk v jeho očiach, už ho raz videla a tiež to bolo po tom, čo spomenula basketbal. Nechápala to, keď Yuzuru počula niekoho, ako vyslovil názov športu, ktorý hrala, v jej očiach sa objavili vzrušené iskričky a človek z nej mohol doslova vycítiť nadšenie a lásku k volejbalu. U Aomineho niečo takéto nepostrehla, akoby basketbal nehral so žiadnym nadšením. Nechápala, to, bol v ňom predsa tak moc dobrý. Vlastne, nikdy pred tým nevidela nikoho takto dobrého v hocijakom športe. Yuzuru sa k tomu približovala, no level tohto modrovlasého mladíka bol niekde úplne inde.
"Čo už s tebou, veď si vyhrala stávku," zašomral.
"Možno budem potrebovať aj nejaké fotky, niečo máme, keď sme boli na tom poslednom zápase." Rozprávala a Aomine sa stále neprestával mračiť. "Myslíš, že by tvojim spoluhráčom vadilo, ak by sme s Yuzuru-chan niekedy prišli na váš tréning a urobili nejaké fotky do časopisu?" Vedela, že to budú musieť urobiť tak či tak a prišlo jej jednoduchšie spýtať sa na to Aomineho, ktorého aspoň trochu poznala ako nejakého cudzieho hráča, nebodaj ešte staršieho. Už tak bol dosť hanblivá a desila sa toho, keď náhodou bude musieť s niekým urobiť rozhovor, prípadne ho požiadať o fotku. Dúfala, že sa jej vďaka Aominemu podarí dostať sa tam bez toho, aby si pýtala povolenie nejakého staršieho hráča, ktorý mal celé mužstvo na starosti.
"Čo ja viem? Moc s nimi nerozprávam, netuším, čo robia počas tréningov a či by im to vadilo. A ani ma to nezaujíma."
"Nechodíš na tréningy?" Spýtala sa, hoci si spomenula na Sakuraiove slová z toho zápasu. Bolo jej jasné, že keď Aomine fláka školu, zrejme bude flákať aj tréningy, ale i tak myslela, že aspoň občas sa ukáže aj na nich.
Pokrútil hlavou a tým jej potvrdil to, čoho sa iba domnievala.
"Vôbec?" Skúsila to znova udivene. Nechápala to. Bolo jej už povedané, že si ho v tíme držia i napriek tomu, že fláka akúkoľvek prípravu, no nešlo jej do hlavy, prečo má k tréningom taký odpor. A prečo sa vždy tvári tak negatívne, keď ide o šport, ktorý by mal podľa všetkého mať rád.
"Vôbec. Na č by som chodila? Nemalo by to zmysel." Odvrkol. Hane zrazu prišlo ľúto, že sa ho začala pýtať na túto tému. Pocítila v vnútri akúsi úzkosť, atmosféra sa medzi nimi zmenila, ochladla a dievčina sa začínala z neznámeho dôvodu cítiť previnilo. Netušila, čo urobila zle, či povedala niečo nevhodné, no Aomine mal stále ten chladný, zadumaný výraz, jeho obočie bolo zvraštené a vyzeralo to, že sa mu nič nepozdáva.
"Uhm, prepáč. Len som myslela, že keď hráš basketbal, tak ho máš rád, nechcela som vyzvedať." Snažila sa to celé umierniť hoci vedela, že to nie je jej chyba, bola slušná, opýtala sa zdvorilo a keď vycítila, že zrejme nemá náladu na to, aby rozoberali basketbal, tak sa stiahla.
Zrejme si to uvedomil aj on, lebo jeho pohľad o niečo zmäkol, jeho črty nebol už také tvrdé. Povzdychol si a mávol rukou.
"S tým si nelám hlavu. Ak chcete ísť fotiť tréningy, tak choďte, myslím, že im to bude jedno." Konečne sa prestal mračiť. Hana si vydýchla a opäť sa vrátila jej sebaistota, aspoň v malej miere.
"I tak stále nechápem, ako môže byť niekto taký dobrý bez toho, aby trénoval." Dodala potichu, no počul to. Myslela to ako kompliment, naozaj jej to prišlo pozoruhodné.
"To preto, že jediný kto ma dokáže poraziť, som ja sám." Jeho pery sa roztiahli do sebavedomého úškrnu, v takejto miere ho ešte nikdy nevidela. V tej chvíli mu verila každé jeho vyslovené slov. Skutočne si nevedela predstaviť, že by mohol niekto ďalší z jeho rovesníkov hrať na takej úrovni ako on.
´Jediný, kto ma dokáže poraziť, som ja sám.´ Tie slová jej zneli v hlave ešte dlhú chvíľu po tom, čo ich povedal. Išlo hlavne o spôsob, akým to vyslovil. Bolo za tým niečo viac, Hana to tušila, no nechcela vyzvedať, hoci zvedavosť bola vždy jednou z jej najsilnejších povahových čŕt.
"Modli sa, nech to dám aspoň na trojku," ozval sa, keď sa obaja zberali z knižnice domov.
"Budem ti držať palce. Ak si pozrieš to, čo som ti kázala, tak to zvládneš. " S týmito slovami a povzbudzujúcim pousmiatím sa s ním rozlúčila a dúfala, že si jej rady vezme aspoň trochu k srdcu a tie popoludnia, čo spolu strávili na doučovaní, prinesú aspoň nejaký osoh.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára