Po neskutočne dlhej dobe sa opäť vraciam k tejto poviedke. Minule som dostala od Petriky menšieho zdrba, že to takto flákam a uvedomila som si, že má vlastne pravdu (za čo jej aj ďakujem a môžete sa poďakovať aj vy, inak by som toto asi takto skoro nenapísala). Pridávať tempom jedna kapitola za dva mesiace je vážne výsmech čitateľom (ak ešte vôbec nejakí zostali), i keď musíte chápať aj vy mňa - niekedy mi to naozaj nejde a musím sa do toho písania doslova nútiť, je mi potom z toho zle, som nespokojná a nešťastná a tiež to všetko ide na úkor kvality. Ale aby som sa tu iba nevyhovárala, tak vám sľubujem, že s tým naozaj budem niečo robiť. Zrejme pozastavím väčšinu rozpísaných poviedok na dlhšiu dobu a budem sa venovať len jednej - dvom, aby to nevychádzalo štýlom raz za pár mesiacov, lebo to je potom vážne o ničom. Myslím, že týmto si každého len odrádzam, asi to už nikoho nebaví čítať. Ale môžem prezradiť, že konkrétne táto kapitola sa mi písala už o niečo lepšie ako predošlé, lebo sa pomaly dostávam tam, kam chcem. Tak snáď budete aj vy aspoň trochu spokojní (ak si to niekto prečíta), vopred ďakujem za čas, ktorý tomuto obetujete, lebo je to opäť dosť dlhá kapitola, rozdelená na časti. Príjemné čítanie prajem každému, kto sa do tohto pustí.Kapitola dvanásta
* * *
Deň dvadsiaty ôsmy
Dúfala márne. Po Aomineho teste za ňou spolužiak prišiel s tým, že sa mu ho nepodarilo napísať na dostačujúci počet slov. Hana si z toho vyvodila, že kvôli tomu zrejme prepadá, no modrovlasý mladý muž sa netváril nijak zvlášť previnilo, či ustarostene. Oznámil jej to len tak, ledabolo, keď sa došuchtal k lavici pred tou jej, akoby jej spomínal, že je vonku pekné počasie.
Hana bez slova hľadela na jeho chrbát a premýšľala, že kde urobila chybu. Prešla si s ním všetko, čo bolo na teste a predsa to neprinieslo úspech. Bolo jej to ľúto, snáď ešte viac ako jemu. On si tým hlavu netrápil. Opäť sa rozhodol prespať polovicu vyučovania, ako za iných okolností. Preto sa aj dievčina napokon rozhodla, že sa nebude jeho problémami zapodievať. Aspoň naoko nie, hoci sa to momentálne čiastočne týkalo aj jej. Bola predsa tou, kto ho doučoval.
Veľmi rada by ten jeho test videla, či sa aspoň snažil, alebo sa naň úplne vykašľal. Jediné, čo vedela, bolo to, že ho nezvládol, no nepovedal jej nič viac. Ani to, kde urobil chyby, ani nič iné a ona nemala v pláne sa ho pýtať. Dnes vyzeral na to, že nebol ochotný poriadne komunikovať s nikým, čiastočne to pripisovala aj tomu, že mal mať čoskoro ďalší zápas a zrejme ho už dosť vynervovala jeho ružovovlasá kamarátka. Hana sa nechcela pridať na zoznam ľudí, ktorí Aomine Daikiho iritovali, to, v akom postavení sa práve nachádzala, jej vyhovovalo, preto si nechala všetky svoje rady, či prípadné pripomienky na jeho adresu pre seba.
Po skončení vyučovania ju však prekvapila učiteľka angličtiny, ktorá ju po poslednej hodine zastavila pred odchodom z triedy. Hana si myslela, že s ňou možno bude chcieť riešiť niečo z jej výsledkov, no na počudovanie angličtinárka spomenula istého mladého basketbalistu.
"Matsumoto-chan, ešte stále doučuješ Aomineho?" Spýtala sa staršia žena, keď si balila svoje dokumenty a učebné pomôcky.
"Áno, sensei, prečo?" Hana sa začínala cítiť trochu previnilo. Obávala sa, že jej snáď učiteľka začne vyčítať, že tomu nevenuje dostatok času, prípadne, že k doučovaniu nepristupuje dosť zodpovedne, nakoľko Aomine na poslednom teste údajne pohorel. Vysoká žena v okuliaroch sa však povzbudzujúco usmiala.
"Odvádzaš veľmi dobrú prácu, Matsumoto-chan, myslím, že body navyše budú v správnych rukách."
"Ale, sensei, Aomine-kun mi povedal, že sa mu nepodarilo napísať ten test na dostatočný počet bodov, takže..." Hana nervózne žmolila popruh svojej školskej tašky. Opäť pocítila nutkanie ešte viac sa do toho doučovania zahryznúť a prinútiť svojho spolužiaka, aby sa zlepšil. Brala to ako akúsi povinnosť, ktorá preverí, či by z nej jedného dňa bola dobrá učiteľka. Zatiaľ bola dievčina v tejto oblasti dosť neistá, no angličtinárka ju neprestávala ubezpečovať, že nemá mať prečo obavy.
"To síce áno, ale Aominemu chýbal do požadovaného počtu iba jeden, jediný bod. Preto som bola ochotná mu dať ešte šancu a preskúšať ho dodatočne." Vysvetlila Hane a tá na ňu prekvapene hľadela. To jej modrovlasý mladík nepovedal, že mu chýbal iba bod. Ak by to vedela, mohla by s ním prebrať, čo budú robiť ďalej. Zdalo sa však, že Aomine dôležitosť jedného bodu podcenil a celé to zrejme zabalil.
"Takže si to ešte môže opraviť?" Spýtala sa svojej učiteľky a tá prikývla.
"Chýbal mu iba kúsok, aby mal lepšiu známku, takže mu dám ešte šancu. Odporúčam mu, aby sa snažil minimálne tak, ako na teste, nenapísal ho až tak zle, ako som od neho očakávala. A ak zodpovie lepšie, ako zvykol na odpovediach excelovať doteraz, môže si tú známku opraviť a ja mu nebudem musieť vystaviť potvrdenie o prepadaní."
"Tak si s ním dohodnem teda ďalšie doučovanie, tento raz."
"Moc si vážim tvoju ochotu, Matsumoto-chan. Môžem povedať, že výsledky tvojej práce sa začínajú pomaly prejavovať. Pred pár týždňami by sa zrejme Aomine-san ani nedostavil na hodinu a tento raz sa mu to skutočne takmer podarilo napísať tak, aby som s ním bola spokojná."
"Ďakujem, sensei," prehovorila červenovláska nesmelo a na tvári sa jej objavil drobný náznak úsmevu. Nečakala, že by predsa len tie ich spoločné popoludnia priniesli nejaký osoh. Nebolo tých doučovaní veľa, no Hana sa počas nich skutočne snažila odovzdať mu vedomosti akýmkoľvek spôsobom. Slová učiteľky ju tešili, aspoň vedela, že sa nesnažila zbytočne. Preto sa jej zo školy odchádzalo s lepším pocitom a zaumienila si, že tento raz bude ona iniciátorom ďalšieho z ich poobedňajších stretnutí. Aomine bol už skutočne iba jeden malinký krôčik k tomu, aby si polepšil študijné výsledky a ak bude potrebovať trochu postrčiť, tak to Hana pre neho ochotne urobí.
* * *
Načiahla ruku za svojím vibrujúcim mobilným telefónom a vrhla zvedavý pohľad na displej. Akurát ležala na svojej posteli s knihou v rukách, keď sa ozvalo vyzváňajúce vibrovanie. Nečakala, že jej niekto o takejto večernej hodine zazvoní. Pôvodne mala v pláne zavolať Aominemu a dohodnúť sa s ním na tom, že by zajtra mohli zájsť opäť do knižnice, no nejako sa nedokázala odhodlať vytočiť jeho číslo.
Správu mu písať nechcela, bolo toho viac, čo mu chcela povedať, preto to napokon nechala na ďalší deň, dúfala, že aj zajtra sa dostaví do školy. Pri ňom človek nikdy nevedel, čo čakať. Preto s malou nádejou v srdci siahla po telefóne a dúfala, že by jej snáď mohol zavolať on, prvý. Napokon to však bol niekto úplne iný, kto sa rozhodol spojiť sa s ňou takýmto spôsobom.
"Áno?" Zašomrala dievčina, keď prijala hovor, bola práve ponorená do veľmi strhujúcej pasáže knihy, preto ju zvonenie vyrušilo. Dokázala sa však od deja aspoň na malú chvíľu odtrhnúť a byť k dispozícii svojej najlepšej kamarátke. Koniec koncov, Hana bola zvedavá, čo od nej chce takto neskoro večer, že to nepočká do zajtra.
"Neuveríš mi!" Na druhej strane Misao vzrušene vykríkla. Hana z jej hlasu mohla spoznať, že je práve vo vytržení a že tento hovor bude na dlhšie, ako by si dievčina priala, no bola ochotná svoju priateľku počúvať. Už to bola nejaká doba, čo sa spolu naposledy poriadne porozprávali. Kniha mohla počkať, hoci sa Hana túžila vrátiť späť do sveta Upírskej akadémie čím skôr.
"Neuverím čo?" Spýtala sa Hana a prevalila sa v posteli. Priložila si slúchadlo tak, aby sa jej telefonovalo pohodlne a pripravila sa na Misain monológ, ktorý mal podľa všetkého nasledovať. Nebolo to prvý raz a Hana si bola istá, že ani posledný. Občas musela chtiac-nechtiac pre seba vziať rolu bútľavej vŕby. A keď sa Misao rozrozprávala, nemalo to konca-kraja.
"Čo sa mi stalo! Musím ti to všetko porozprávať. Nebudeš mi veriť, ani ja tomu stále tak úplne neverím."
"Tak už spusti." Pousmiala sa červenovláska vo svojej posteli. Hoci ju Misao prakticky vyrušila z čítania, bola zvedavá, že čo má jej najlepšia priateľka na srdci. V tomto sa dievčatá dopĺňali. Misao rada klebetila, rozprávala a dávala z hlavy von všetky myšlienky a Hana zas bola výborný poslucháč.
"Vieš, jak som ti spomínala toho Moriyamu z našej školy?" Hana prikývla, hoci vedela, že ju Misao nemôže vidieť, no jej mlčanie postačilo ako súhlas a blondínka na druhej strane linky rozprávala ďalej. "Tak pozval ma na to rande. A hádaj, čo? Napokon som s ním teda išla. Viem, že som ho chcela nechať čakať, predsa len, hádam nebudem vyzerať ako nejaká zúfalka, no nie? Ale nakoniec som si povedala, že nemôžem nič stratiť a možno to nakoniec dopadne dobre a..."
A jej rozprávanie pokračovalo. Hana sa dozvedela, že jej priateľka napokon skončila na goukone s pár staršími chlapcami a dievčatami a že potom ju jej spoločník pozval na niekam do baru. Ubezpečila Hanu, že neprijala žiaden alkohol, hoci by dievčina dva rázy nepovedala, že sa Misao podujala vyskúšať niečo nové, hlavne ak bola so starším chlapcom. Napokon sa dostala k tomu hlavnému, s čím sa Hane chcela zdôveriť už od začiatku, odkedy jej dievčina zdvihla telefón.
"No a potom to prišlo. Začali sme sa bozkávať!" Misao bola svojim rozprávaním vskutku nadšená a Hana počúvala so zatajeným dychom. Ostatne, ako vždy, keď jej priateľka líčila nejaký zo svojich nových zážitkov.
"Kecáš," Hana vydýchla, hoci úplne verila tomu, že čo jej priateľka rozpráva, je pravda. Vedela si predstaviť, že Misao sa chopila šance, keď sa jej naskytla. Nebola by to jej prvá pusa, pamätala si, že už na juniorskej strednej podobné veci zažila a v nie malom množstve. No tento raz za tým bolo zrejme niečo viac, aspoň to dokázala rozlúštiť z tónu, akým Misao rozprávala.
"Vážne. A nebola to len tak obyčajná pusa, to teda nie. Tento raz to bolo omnoho, omnoho viac. A takmer to zašlo až ďalej. Moriyama-senpai sa teda vôbec nedržal späť. Ešte som sa s nikým takýmto spôsobom nebozkávala, ale už bolo na čase. Aspoň budem mať natrénovanú techniku, keď zbalím Kise-kuna!" Hana počula z druhej strany blondínkine kroky a potom žuchnutie, jej priateľka sa zrejme zasnene zvalila do svojich perín.
"Ty ti číslo, Misa-chan," pousmiala sa červenovláska. Vedela si predstaviť, že pokiaľ šlo o jej blonďavú kamarátku, rada skúšala nové veci anaberala skúsenosti. Hana si občas popri nej pripadala, akoby sa narodila v minulom storočí.
"Bola to bomba, Hana-chan, škoda, že na jeho mieste nebol Kise-kun, ale verím, že aj na to raz príde." Opäť to blondínkine zachichotanie.
"Nepochybujem o tom," aj Hane bolo veselo. Verila, že jej kamarátka vie, čo robí a preto sa o ňu nebála, ani o to, že ako by sa mohli jej akcie zvrtnúť.
"A ty čo? Akosi na tom?" Ďalšie Misaine slová spôsobili, že sa Hane nepríjemne zavlnil žalúdok. Vedela, že od nej bude vyzvedať. Po tom, čo jej dopodrobna vyrozprávala všetko, čo sa stalo na schôdzke, bolo jasné, že teraz je Hana na rade s rozprávaním.
"Ja nič, nemám sa čím chváliť." Zašomrala a dúfala, že to bude Misao stačiť. Nestačilo.
"Ale no tak, Hana. Čo ten tvoj senpai? Ako si na tom? Už si niečo podnikla?"
"Minule si čítal môj článok." Až po vyslovení tých slov si Hana uvedomila, že ako zúfalo t muselo znieť. No ju potešila i taká maličkosť, že si Tomoya prečítal jej príspevok do časopisu, pochválil ju a že s ním zostala aspoň na malú chvíľočku v triede sama. Pre Misao to nebolo nič, ale Hana to brala úplne inak.
"Bože," tento raz bola Misao tou, čo si sklamane povzdychla, Hana to mohla počuť až z druhej strany hovoru, "ale to, že si prečítal tvoj článok, sa nedá považovať za rande, to dúfam vieš." Odmlčala sa a Hana trpko prikývla.
"Misa-chan," zakňučala červenovláska a posadila sa na svojej posteli. Vedela si predstaviť, aké reči budú nasledovať, nikdy sa jej ich nepočúvalo dobre. Jej kamarátke sa to hovorilo ľahko, keď už mala za sebou kopu skúseností. Pre niektorých ľudí boli tieto veci ťažšie a Hana patrila k nim tak isto.
"Musíš na to ísť inak. Musíš sa ty chopiť iniciatívy, sám ti z neba nespane." Poučovala ju ďalej Misao a Hana sa mračila na jeden z plagátov vo svojej izbe, kam jej padol zrak. Toto vedela aj bez blondínkiných slov a poúčaní. Bola Misao vďačná za každú radu, ktorú jej kedy dala, nebolo ich málo, no niekedy mala pocit, že to jej priateľka už trochu preháňa. Blondínka sa nevedela vžiť do Haniných pocitov a preto mala červenovláska často pocit, že ju nikto nechápe, ani jej najlepšia priateľka.
"Nie je to také jednoduché." Snažila sa jej vysvetliť. "On je jeden z najobľúbenejších chlapcov na našej škole. A ešte k tomu je môj senpai. A ja... Ja som proste ja..."
"No a čo?" Misao sa nenechala odradiť. "Senpaiovia sú najlepší! Majú viac skúseností. A dobre sa bozkávajú." Hana pri tých slovách cítila, ako jej líca začínajú nadobúdať červenú farbu. "Aj Moriyama-senpai sa bozkával viac ako dobre." Zachichotala sa Misao na druhej strane telefonického spojenia, Hana v kamarátkinom hlase mohla jasne počuť vzrušenie a nadšenie. Sama o takomto niečom pred tým nepremýšľala. Je pravdou, že už stihla aspoň na chvíľu pustiť svoju predstavivosť na prechádzku a premýšľala nad tým, že aké by to asi bolo, keby mala možnosť chodiť s Tomoyom, no vždy tieto myšlienky neskôr zarazila, aby sa nimi zbytočne netrýznila. Vedela, že také niečo nie je možné ani vo sne. V porovnaní s Misao bola Hana na takéto veci úplný antitalent. A kamarátkine slová ako "musíš ho zbaliť" jej privádzali skôr nevoľnosť, ako dodali odhodlanie, či sebavedomie.
"Zatiaľ sa nikam nehrniem. Čo má prísť, to príde." Zamumlala a dúfala, že týmto túto časť debaty nadobro uzavrú.
"Ale musíš k tomu trochu dopomôcť aj sama," snažila sa jej radiť blondínka, hoci cez telefón mohla Hana jej slová ignorovať, po čom aj túžila. Vedela, že to nemá zmysel. Nejaké pozitívne myslenie, či motivačné slová v tomto prípade skutočne nefungovali. "Treba sa už rozhýbať," pokračovala Misao, "veď už je najvyšší čas. Kedy si niekedy bola s nejakým chlapcom vonku? Jediný, s kým si kedy niekam zašla, je tvoj mladší brat, Hana. To je bieda..."
Misao to možno myslela v dobrom, Hane prišlo z tých jej rečí trochu ľúto. A nie je to tak úplne pravda, pomyslela si dievčina pri spomienke na isté popoludnie v kine, ktoré neprebehlo až tak dávno. Hana predsa už bola s chlapcom niekde inde ako v škole a dokonca sama. No v Misainých očiach by sa ani niečo takéto istotne nepočítalo, predsa len, bolo to stretnutie z povinnosti, jej spolužiak to určite chcel mať čím skôr z krku a preto ju do toho kina zavolal. To však neznamenalo, že by sa tam s ním Hana cítila zle, no neplánovala o tom svojej blonďavej kamarátke rozprávať. Bolo by to zbytočné, ešte by si Misao začala domýšľať niečo, čo nebolo pravdivé. Preto radšej Hana mlčala.
"Neboj sa, niečo vymyslíme. Zoberiem ťa nabudúce so sebou a niekoho nájdeme aj tebe. Moriyama-senpai* má veľa kamarátov a spoluhráčov a-" Hana sa zúfalo chytila za hlavu, takmer jej telefón vypadol z ruky. Prevrátila očami a nervózne zahryzla do pery. Hra na dohadzovačku - to bola ďalšia vec, ktorú dievčina nemala vôbec, ale vôbec rada. A vždy, keď s týmto jej kamarátka začala, snažila sa rýchlo prejsť na inú tému, len aby od toho odviedla Misainu pozornosť.
Niekedy premýšľala, že ako sa ony dve vlastne dostali k sebe a stali sa z nich najlepšie kamarátky, veď predsa, blonďavá dievčina bola jej úplný opak. Potom si vždy spomenula na škôlku a to, ako sa jej Misao zastala, keď sa jej chlapci vysmievali a vedela, že i keď boli možno ona a Misao každá úplne iná, spolu im to nejako zázračne klapalo už od veľmi útleho detstva. Možno sa navzájom dopĺňali a možno sa skutočne tie protiklady priťahujú a to, čo sa o nich hovorí, je zrejme nakoniec pravda...
* * *
Deň dvadsiaty deviaty
Nasledujúci deň bol pre Hanu mimoriadne náročný. Takmer celú predošlú noc nespala, s Misao telefonovali do neskorého večera a potom sa opäť vrátila k svojej rozčítanej knižke. Prirodzene, nemohla ju odložiť prv, než sa dostala na jej poslednú stránku a to už začínalo pomaly svitať. Takže z ôsmich odporúčaných hodín spánku sa stala jedna a pol. Ale dievčina bola na ponocovanie zvyknutá, dokázala vydržať až do rána, pokiaľ ju niečo skutočne nadchlo. Horšie to ale bolo v tom prípade, že na druhý deň ju čakala škola.
Preto sa už od rána vliekla z nohy na nohu ako bez duše. Musela sa veľmi premáhať, aby sa jej počas prvých hodín nezatvárali oči a každých päť minút si rýchlo dala ruku pred ústa, aby ju vyučujúci nevideli dokorán zívať.
Premýšľala nad tým, že by sa dnes mohla uliať z telocviku za zámienkou, že si zabudla úbor na cvičenie. Pred týždňom im vyučujúca povedala, že čoskoro začne hodnotiť ich výkony, aby do uzávierky hodnotení mali dostatok známok. Hana sa toho desila, pretože tušila, že to v jej prípade neprebehne hladko. A to nebol jediný dôvod, prečo si priala dnešnú hodinu telocviku vynechať. Bola neskutočne moc unavená. Nedokázala si ani len predstaviť, že by sa mala hýbať po celej telocvični, ledva dokázala udržať svoje oči otvorené. Už chápala, ako sa asi Aomine cíti, keď večne drieme na každej hodine, ktorú majú spoločnú. A keď už sa myšlienkami vrátila k nemu...
Všimla si ho už ráno pred vyučovaním. Dnes sa konečne zase po kratšej pauze dostavil na vyučovanie, no ako rýchlo sa na chodbe objavil, tak rýchlo aj zmizol. Preto sa s ním nestihla dohodnúť na doučovaní, ktoré bolo v tomto prípade viac než potrebné. Včerajší rozhovor s angličtinárkou ju presvedčil o tom, že sama učiteľka by mu najradšej dala lepšiu známku, aká mu momentálne vychádzala, no musel pre to urobiť niečo aj on sám. A Hana tušila, že ako mu k tomu dopomôcť. Len bolo treba odhodlať sa a ísť za ním.
Ako predpokladala, nedokázala sa prinútiť dnes cvičiť, preto si s úľavou sadala na lavičku pre necvičiacich po tom, čo ju učiteľka skarhala za to, že si nepriniesla úbor a varovala ju, že nabudúce už za to dostane napomenutie. Hana nikdy nemala rada, keď ju niekto hrešil, no tento raz zaťala zuby a snažila si to nebrať príliš k srdcu, koniec koncov, mohla byť rada, že jej plán vyšiel a že mohla celú hodinu presedieť v bezpečí, na lavičke. Čakala, že si k nej prisadne ružovovlasá dievčina z vedľajšej triedy, ktorá počas všetkých hodín usilovne pracovala na stratégii pre basketbalový tím Tōō akadémie, ktorý manažovala. Momoi však dnes v telocvični nebola, preto Hana presedela celú hodinu takmer sama, vedľa nej bolo iba dievča z vedľajšej triedy, ktoré nepoznala.
Telocvikárka im oznámila, že sa začnú na hodinách venovať basketbalu, čo bol ďalší zo športov, ktoré Hane robili problémy. Nikdy nebola dobrá ani v jednom z nich. Jej spolužiak jej ukázal, že basketbal môže byť fascinujúci, no sama by si naň netrúfla, na to bola až príliš nemotorná. Vedela však, že tomu neunikne, počká si ju to do budúceho týždňa a to už nebude mať inej možnosti, len aktívne sa na telocviku zúčastniť, už nebude mať žiadnu inú výhovorku. A po tom, čo im vyučujúca povedala, že nabudúce bude známkovať hody na kôš, Hana mala pocit, že každú chvíľu vyvráti celý obsah svojho žalúdka. Potlačila však všetky svoje obavy a úzkosť a rozhodla sa, že sa tým nebude zapodievať, aspoň nie teraz, nechá si to na budúci týždeň.
Nutkanie na spánok ju neopustilo ani počas ďalších hodín, plánovala, že si pôjde dať aspoň kávu z automatu, no nejako sa k tomu počas vyučovania nedostala. Na druhej strane, dostala sa k niečomu inému, stretla na chodbe Aomineho, ktorý sa pomaly šuchtal smerom do triedy. Od rána ho nevidela, hoci mali medzi časom mať jednu spoločnú hodinu, no na tú sa mladík, ako zvyčajne, znova nedostavil.
"Aomine-san?" Oslovila ho a kráčala jeho smerom. Stále ju neprestávalo prekvapovať, aká dokázala byť v jeho prítomnosti osmelená. Za iných okolností by ho nikdy v živote neoslovila prvá, dokonca by sa mu a všetkým ostatným pratala z cesty, no už si na neho akosi zvykla. A zrejme aj on na ňu, lebo zastal a čakal, čo od neho dievčina chce.
Opäť potlačila zívnutie a podišla až k nemu. Nepozdravil ju, iba lenivo mávol rukou, čim pozdrav naznačil a ona prikývla.
"Rozprávala som sa s učiteľkou angličtiny," vysvetlila a Aominemu sa medzi obočím objavila drobná vráska, zrejme čakal, že ho bude hrešiť, či vyčítať mu to, že na teste nedosiahol potrebný počet bodov, no to nebolo Haniným zámerom. "Hovorila mi, že ti chýbal iba kúsok a ten test by si urobil. Prečo si mi to nepovedal?"
Aomineho ruka okamžite vyletela k jeho zátylku, zrejme nemal náladu rozprávať sa práve o tomto, nervózne sa poškriabal na temene hlavy a opäť sa ozvalo jeho typické šomranie.
"Čo ja viem, nepovažoval som to za nejako moc dôležité."
"Ale, Aomine-san, veď už to skoro máš. Chýbal ti iba jeden bod a sensei povedala, že ťa ešte raz preskúša a dá ti šancu si to opraviť."
"Hej, v pondelok," priznal modrovlasý a Hana prekvapene nadvihla obočie.
"Už v pondelok? Tak to nemáme moc času..." Premýšľala nahlas a Aomine na ňu pozrel akýmsi zvláštnym spôsobom, akoby ho jej slová prekvapili, akoby to nečakal. Hana akýmsi nejakým spôsobom vycítila, že možno nie je tak úplne vo svojej koži, aspoň dnes nie, inokedy pôsobil omnoho ľahostajnejšie a uvoľnenejšie.
"Nemyslel som, že ma budeš chcieť ešte doučovať po tom, čo som tú poslednú písomku nedal." Pokrčil plecami a zase sa tváril tak, akoby ho nič na svete netrápilo. Hana však mala pocit, že možno i jeho samého ten jeden jediný bod aspoň trochu hneval. A bola odhodlaná presvedčiť ho, že nič nie je nemožné a že nejako to spoločnými silami budú schopní dotiahnuť do konca. Bola to predsa jej prvá seriózna skúsenosť s doučovaním a dievčina tieto veci brala veľmi vážne. Ak sa raz do niečoho pustila, chcela to dokončiť a poriadne.
"Veď som ti predsa hovorila, že to nejako zvládneme. A ak sa stretneme na doučovaní ešte raz, tak si myslím, že už ti to skúšanie nebude robiť problémy. Sama sensei znela tak, že by ti najradšej tú lepšiu známku dala hneď, no keď jej ukážeš, že si ju zaslúžiš, tak si nemyslím, že by bol jediný dôvod, prečo by si si to nemal opraviť."
Mladík istú chvíľu nepovedal nič. So zvrašteným obočím hľadel do zeme, zrejme nad niečím tuho premýšľal. Hana už čakala, že to celé zabalí a pošle ju kade ľahšie, vyzeralo to tak, že už nemá chuť ani náladu sa do niečoho ešte púšťať. Čiastočne by to aj chápala, jeho lenivosť v kombinácii s netrpezlivou povahou, ktorú u neho doposiaľ spozorovala, dokázali urobiť svoje. Aj trpezlivejší by možno už stratili nervy. Ale prekvapil ju. Napokon si vzdychol, mierne otrávene zdvihol hlavu a pozrel sa jej priamo do očí. Čakala by, že si na ten intenzívny pohľad zvykne už dávnejšie, no zrejme nič také nehrozilo. Zakaždým ju takmer až striaslo, i teraz mierne zahanbene odvrátila pohľad a počúvala jeho váhavé slová.
"Posledný raz, Matsumoto. A potom už na to kašlem."
"Kedy sa stretneme?" Hane sa na tvári objavil drobný náznak úsmevu. Červené líca síce nevychladli, ale odhodlala sa na neho pozrieť aj ona. Verila, že teraz sa im to už naozaj podarí.
"Aj dneska?" Spýtal sa Aomine. "Nech už to máme z krku. Už ma to vážne nebaví," šomral ďalej.
Hana sa zarazila. Jediné, po čom dneska poobede túžila, bolo dostať sa domov, doplaziť sa až k svojej posteli a konečne ľahnúť a ponoriť sa do spánku. Takáto unavená v škole snáď ešte nikdy pred tým nebola, oči sa jej zatvárali a iba s vypätím všetkých síl sa udržala pri vedomí. Na druhej strane, zajtra poobede mala už program vyplnený, predsa len, čakal ich ďalší zraz literárneho krúžku, takže doučovanie vo štvrtok neprichádzalo do úvahy. Skutočne jej z toho všetkého vychádzal jediný vhodný dátum - dneskajšie popoludnie. Hoci mala pocit, že zaspí aj postojačky, napokon prikývla.
"Tak dobre, dnes hneď po poslednej hodine, na tom istom mieste v knižnici, ako vždy, dobre?"
"Fajn," prikývol Aomine. "Dúfam, že to bude už naposledy." Zašomral. Hane jej slová spôsobili tak trochu nepríjemný pocit vo vnútri. Zdalo sa, že ho to otravuje, stretávať sa s ňou na doučovaní. A jej prehnaná predstavivosť si z toho automaticky vyvodila, že ho otravuje najmä jej prítomnosť. Mierne smutne sklonila hlavu a pokorne prikývla.
"Snáď áno," zamumlala a vybrala sa smerom naspäť do triedy. Vedela, že by si z toho nemala nič robiť, koniec koncov, bol to iba jej spolužiak, nebolo to tak, že by boli kamaráti, alebo čokoľvek iné. Tušila, že mal na mysli tisíc omnoho lepších alternatív ako tráviť svoj voľný čas, než sedieť v knižnici a ešte k tomu s ňou.
Celé nasledujúce dve vyučovacie hodiny na to nemohla prestať myslieť. Mrzelo ju, že bola pre toho modrovlasého mladíka tam moc nudná, že sa musel na ich odučovania premáhať chodiť. Misao mala včera pravdu - takýmto spôsobom si nikdy nikoho nenájde. Zrejme by sa mala zmeniť, byť viac ako jej blonďavá kamarátka. No Hana netušila, či také niečo dokáže. Toto bola skrátka ona, odjakživa. A meniť sa, nebyť sama sebou, ale predstierať, že je iná... Niečo také proste nebolo v jej povahe a obávala sa, že nikdy ani nebude.
* * *
Dúfala, že sa jej do konca vyučovania podarí aspoň čiastočne prebrať, no bolo to čím ďalej, tým horšie. Cestou do knižnice takmer vrazila do nejakého staršieho študenta, pretože jej pozornosť bola oslabená únavou. Premáhala sa, veľmi. Mala chuť oznámiť Aominemu, že dnes z toho nič nebude, cítila, že potrebuje spánok a to čím skôr. Okrem toho, stále jej vŕtali v hlave jeho slová a najmä ten otrávený tón. Jej neistota opäť zaúradovala a ona sa kvôli tomu cítila pod psa.
V knižnici bolo dnes príjemne, vonku svietilo slnko, ktoré posielalo svoje lúče aj skrz knižničné okná, ktoré osvetľovali lavice a stoličky s kreslami. Vo veľkej miestnosti bolo teplo a takmer celá zívala prázdnotou. Za to bola Hana rada, už tak ju začínala bolieť hlava z únavy. Ak by sa k tomu pridal ešte šum a vrava študentov, ktorí si čítali prípadne sa inak zabávali, zrejme by jej to na nálade nepridalo.
Zamierila k ich obľúbenému miestu, potešilo ju, že aj tento raz bolo voľné. Zvalila sa do mäkkého pohodlného kresla a doširoka zazívala. Aomine tu ešte nebol, pripisovala to tomu, že sem zrejme prišla o čosi skôr, ako sa dohodli. Vyučovanie ešte len končilo, práve teraz sa chodbami niesol záverečný zvonček, no vyučujúca ich z poslednej hodiny pustila skôr ako zvyčajne, preto takto skoro sedela v knižnici a čakala na spolužiaka.
Postavila sa a rozhodla sa prejsť. Možno ju to trochu preberie a ak nie, tak aspoň so sebou vezme nejaké knihy, či učebnice, ktoré by im mohli pri študovaní pomôcť. Na miesto sa vracala s hrubou knižkou, ktorá vyzerala viac ako sľubne. Položila ju na stôl pred sebou, opäť sa zvalila do kresla, no keď znova pocítila ten príval únavy. Zamračila sa. Nevedela si predstaviť, ako dnes vydrží sedieť nad knihami spolu s jej lenivým spolužiakom celé poobedie.
Videla ho vchádzať do miestnosti a tento raz musela širokánske zívanie zamaskovať dlaňou. Skutočne jej padali viečka a cítila, že potrebuje niečo, čo jej pomôže zostať pri vedomí. Inak bude na dnešnom doučovaní úplne nepoužiteľná.
"Ahoj," nesmelo predniesla, keď podišiel až k jej lavici. Ešte stále sa cítila neisto kvôli tomu pocitu, ktorý sa jej zmocnil, odkedy sa spolu dohadovali na chodbe pred viac ako dvoma hodinami.
Aomine sa bez jediného slova usadil v kresle oproti tomu jej a s miernym očakávaním v tvári uprel svoj pohľad na ňu. Až ju tak striaslo. A aj tento raz to bolo sprevádzané nutkaním na zívnutie, ktoré len tak-tak potlačila.
"Si v pohode?" Nadvihol obočie. Zrejme si všimol, že sa Hana necíti práve najlepšie, no povedal to spôsobom, ktorý naznačoval, že ho to mierne irituje, nebolo to tak, že by si o ňu robil starosti. Hana rýchlo pokrútila hlavou.
"To je fajn. Len som dosť unavená." V tom jej niečo napadlo. "Mohla by som ťa o niečo poprosiť?"
"Čo?"
Obrátila sa k svojej taške a vytiahla z nej peňaženku. Chvíľu sa prehrabovala vo vnútri, mince cinkali, keď v nich hľadala potrebnú sumu peňazí, a potom vybrala pár yenov. Načiahla sa k nemu a podala mu mince. Aomine stále hľadel so zmäteným výrazom v tvári.
"Nechcelo by sa ti, prosím, zájsť k automatu na treťom poschodí a zobrať mi jednu kávu? Myslím, že každú chvíľu zaspím a bez nej to asi nepôjde." Cítila sa trochu trápne, že ho o niečo takto žiada, no dúfala, že mu to nebude príliš prekážať. Nevedela si predstaviť, že by sa vôbec dokázala ešte postaviť a pri plnom vedomí prejsť až na tretie poschodie.
"Čo už s tebou," zašomral, no bez akýchkoľvek ďalších námietok vstal, vzal pár mincí, ktoré mu podala a vybral sa smerom z knižnice.
"Ďakujem ti, moc." Zvolala za ním tichým hlasom, no zrejme to počul, lebo len mávol rukou, keď sa jej otočil chrbtom a kráčal k dverám.
Hana oprela hlavu o mäkký povrch kresla za jej chrbtom. Privrela oči, ktoré ju začínali od únavy už pomaly páliť. Miesto, kde sa s Aominem usadili, bolo pri okne. Zvonku do miestnosti prúdilo svetlo a čerstvý vzduch a slnečné lúče, ktoré ju ožarovali, príjemne hriali. Schúlila sa do klbka. Iba na minútu zavriem oči. Iba minútku, kým sa Aomine nevráti. S týmito slovami v mysli si urobila v kresle pohodlie a prv, než sa nazdala, jej myseľ sa ponorila do spánku, ktorému už nemohla zabrániť. V kresle jej bolo tak príjemne a otupno, že nechala únavu, aby nad ňou úplne prebrala svoju moc.
* * *
Aomine stál pred automatom a mračil sa, už zase. Nebolo to tak, že by mu požiadavka jeho spolužiačky vyslovene liezla na nervy. Ak by nechcel, tak by nesúhlasil. Okrem toho sa cestou ešte zastavil na toaletách, čiže ako sa hovorí, zabil dve muchy jednou ranou. A k tomu sa rozhodol, že si vezme z automatu niečo sladké aj pre seba. Trvalo mu však hodnú chvíľu, než sa rozhodol, čo to vlastne bude. Napokon však čokoládová tyčinka skončila v jeho vrecku. Tento raz však čelil inému druhu dilemy.
Matsumoto mu síce povedala, že by od neho chcela, aby jej priniesol kávu, no nevyjadrila sa, že akú. A tak teraz bezradne stál a upieral pohľad na to množstvo tlačidiel. Pri každom bol popis iného druhu. Netušil, akú kávu jej má vziať. Čiernu? Karamelovú? Lattlé? S cukrom alebo bez? S mliekom? Ľadovú? Pevnejšie zovrel tých pár drobných, ktoré mu dala.
Prevrátil očami. Nie je to jedno? Nech jej vezme čokoľvek, musí byť spokojná. Mala by byť rada, že sa na to vôbec podujal. Na druhej strane, nechcel pôsobiť ako hlupák a prísť s niečím, za čo ho zvozí. I keď Matsumoto nebola z tých ľudí, čo by boli nevďační a sťažovali sa. Mal z nej taký pocit, že by bola ochotná vypiť čokoľvek, čo by jej priniesol, len aby nezranila jeho city. Uškrnul sa. Napokon bolo rozhodnuté. Vezme úplne obyčajnú, tú čo bola hneď na vrchu. Ale s cukrom. Aomine vedel, že ako odporne káva chutí. Nikdy tomuto nápoju neprišiel na chuť, nechápal ľudí, čo ho dokázali vypiť celý, ešte dokonca bez hocijakého sladidla. Preto vzal aj cukor, pre istotu.
Šuchtavým krokom sa pomaly blížil späť smerom ku knižnici. V ruke zvieral horúci nápoj v plastovom tégliku a v druhej sa mu hompáľala čokoládová tyčinka v bakelitovom obale. Nevadilo mu, že ho vyslala k automatu, napokon to padlo na úžitok i jemu samotnému. A keď sa nad tým tak zamyslel, zrejme naozaj tú kávu potrebovala. Vyzerala dosť unavene. Kruhy pod jej očami boli tento raz výraznejšie ako inokedy. Vedel, aké to je, keď sa chce človeku spať a nemôže, preto sa na ňu nehneval kvôli jej malej požiadavke.
Vošiel do knižnice, bolo tu takmer hrobové ticho. Knihovníčka od pultu znova chýbala, zrejme si opäť niekam odskočila, lebo ju zazrel, keď do miestnosti vstupoval prvý raz. Tento raz po nej nebolo ani chýru, ani slychu. Okrem neho a Hany popoludnie v knižnici trávilo iba pár študentov. Niekoľko z nich sedelo za počítačmi umiestnenými vzadu v rohu miestnosti a ďalšie dve študentky sedeli za stolom iba pár miest do toho, ktorý okupovala jeho spolužiačka.
"Nevedel som, že akú-" Zarazil sa v polovici vety. Jediný pohľad smerom ku kreslu, na ktorom sa nachádzala jeho spolužiačka, ho umlčal. Naskytol sa mu nečakaný obrázok. Neprišlo by mu ani na um, že keď sa vráti, bude červenovlasá dievčina spať. Áno, Matsumoto naozaj spala, videl to podľa pravidelného rytmu, ktorým dýchala a zdvíhala sa jej hruď, ktorá následne aj klesala. Jej viečka boli pevne stisnuté a zdalo sa mu, že je v hlbokom spánku. Fascinovalo ho, ako dokázala tak rýchlo zaspať, veď predsa nebol preč tak dlho, alebo áno?
Posadil sa do kresla oproti nej a opatrne položil téglik s kávou, ktorá bola ešte stále horúca, vedľa kníh. S povzdychom pozrel na čokoládovú tyčinku vo svojej dlani. Už ho prešla chuť na čokoľvek sladké. Nevedel, čo má urobiť. Mali mať predsa doučovanie, no vyzeralo to tak, že Matsumoto si našla vlastný program.
Znova očami zablúdil jej smerom. Nedokázal sa ubrániť tomu, aby mu mierne myklo kútikom úst. Bol na ňu vcelku zaujímavý pohľad. Sedela v kresle schúlená ako také mačiatko a rovnako tak aj podriemkavala. Polovica masy červených vlasov jej padala do tváre a krk mala vytočený vo veľmi čudesnom uhle. Ale zdalo sa, že si dokázala v mäkkom kresle urobiť dostatočné pohodlie na to, aby sa mohla vydať do ríše snov.
"Hej, Matsumoto." Zašepkal, aby sa ubezpečil, že iba nezadriemala. No toto rozhodne ľahký spánok nebol. "Matsumoto." Nič. Žiadna odozva. Ani pridanie na hlasitosti nepomáhalo. Pokrútil hlavou. "Hana," vyskúšal to ešte raz a sám sa zarazil kvôli tomu, že ako ju nazval. Nikdy pred tým jej krstné meno nevyslovil. Ona sama ho vždy volala úctivo - Aomine-san, čo sa mu až tak nepozdávalo. Preferoval omnoho neformálnejšie oslovenia. Musel uznať, že sa mu páčilo, ako znelo jej meno vyslovené ním. Mal rád jednoduché a krátke mená, aj svojim známym ich často zvykol z vlastnej iniciatívy upravovať do jednoduchšej formy. Pri nej to nebolo potrebné. Hana stačilo, úplne.
Zhodnotil, že ak nemá v pláne budiť ju nejakým drastickejším spôsobom, bude ju musieť nechať spať. Vyzerala, že to naozaj potrebuje. Sledoval jej bledú tvár, pôsobila uvoľnene, zrejme plávala v ríši snov a nelámala si ničím hlavu. Taký býval hlboký spánok, Aomine ho moc dobre poznal a neznášal, keď sa ho oň niekto snažil pripraviť. Preto sa rozhodol tak, ako sa rozhodol. Zavŕtal sa hlbšie do kresla a otvoril si svoju tyčinku, hoci nemal hlad. Bude musieť nejako vydržať, kým sa jeho spolužiačka nezobudí. Za ten čas si musí nájsť niečo, čím sa zabaví, pretože mal pocit, že to nebude v najbližších minútach, ani pol hodinke. Hana si zrejme potrebovala pospať dlhšie. Za iných okolností by ho to iritovalo. Keby na jej mieste sedela Satsuki, už dávno by ju drgal, kopal do jej kresla, či nejakým iným spôsobom na seba priťahoval pozornosť, aby tu nemusel sedieť nadarmo. Tento raz mu však čosi bránilo konať podobne.
Pohrabal sa vo svojej školskej taške a vytiahol z nej nejaký magazín. Mal šťastie. Bol to jeden z tých časopisov plných jeho obľúbených modeliek v spodnej bielizni. A keďže Matsumoto spala, nemohla ho za jeho zvolenú literatúru odsudzovať, či kritizovať. Preto si mohol bez hanby prezerať obrázky sporo odetých dievčat s roztomilými grimasami. Hlavne jeho obľúbenkyňa - Mai-chan vyzerala na nových záberoch úžasne.
Popri čítaní mu však občas pohľad zablúdil aj k osobe spiacej v kresle. Nedokázal si pomôcť, premýšľal nad tým, že ako sa pár vecí za ten čas, odkedy s ňou začal chodievať na doučovania, zmenilo. Nikdy pred tým by ho nikto neprinútil pozrieť sa do hocijakej knižky, či vydať sa smerom do školskej knižnice. Nemal to tu rád. Všetko sa mu tu protivilo, od kockatých študentov, ktorí tu trávili dlhé hodiny, cez vysoké regály napchané knihami, až po tú otravnú starú tetku, ktorá vždy sedela za pultom a zazerala na neho, akoby vycítila, že niekto ako on do knižnice proste nepatrí.
A potom tu bola ona - jeho spolužiačka. So svojimi tmavočervenými vlasmi, stále uhýbajúcim pohľadom a upokojujúcim tónom hlasu. Za iných okolností by niekoho ako ona obchádzal zďaleka. Ale mala na neho akýsi zvláštny vplyv, dokázala ho presvedčiť. Presvedčiť k tomu, k čomu by ho zrejme nikto iný neprinútil. Veď aj teraz - sedel tu, v knižnici, čítal si svoj obľúbený časopis a čakal, kým sa prebudí. A to mohol byť už dávno doma, či na streche školy, hocikde inde, tráviť voľné popoludnie niečím, v čom videl zmysel. A i napriek tomu bol tu, s ňou.
Pohľad mu zablúdil od jej spiacej tváre o čosi nižšie. Dnes mala na sebe iba tenkú blúzku s krátkym rukávom. Vždy pred tým chodila v svetroch, prípade v školskom saku. Ale dnes bol naozaj veľmi teplý deň a väčšina študentov prišla do školy naľahko. A vďaka tomu, ako sa jej pravidelne dvíhala a klesala hruď, mohol tušiť, čo sa ukrýva pod bielou látkou. Vedel, že ak by mohla čítať jeho myšlienky, tak by si zrejme od nej vyslúžil facku, dievčatá nemali takéto zmýšľanie rady. Aj Momoi mu vždy za niečo takéto vynadala. Ale momentálne bol navnadený vďaka svojmu časopisu a musel uznať, že pokiaľ šlo o jeho preferencie, Matsumoto by zrejme patrila k tým, ktoré by vyhovovali kritériám.
Zovrel časopis v rukách pevnejšie. Nechápal, že prečo práve teraz myslel práve na niečo takéto. Odvrátil od nej zrak a zaťal zuby, cítil, ako mu mierna horúčava začína stúpať do tváre. Snažil a opäť prinútiť upriamiť jeho pozornosť na Mai-chan, tá bola, koniec koncov, úplným vrcholom, ktorý spĺňal úplne všetky jeho podmienky, čo sa vzhľadu týkalo. Len či by ho aj Mai-chan vedela doučovať angličtinu, to bola otázka na dlhšie premýšľanie...
* * *
Hana sa zamrvila a pomaly otvorila oči. Bola úplne dezorientovaná, netušila, koľko času ubehlo odvtedy, čo na malú chvíľu zavrela oči, ani čo nasledovalo ďalej. Vedela len toľko, že sa stále nachádzala v kresle v školskej knižnici a oproti nej sedel Aomine Daiki.
Blesku rýchlo sa narovnala a pocítila, ako ju zabolel krk. Zrejme zaspala v nie príliš najlepšej póze, pretože mala stuhnuté svaly. Ale to teraz nebolo podstatné. Dôležité bolo to, že jej plánovaná minútka oddychu sa zrejme poriadne predĺžila. A súdiac podľa Aomineho zamračeného výrazu, tu sedel celý čas a zrejme čakal, kým sa jej uráči zobudiť sa. Zahanbene sklopila hlavu a posadila sa tak, aby dočiahla na knižky na stole pred ňou.
Aomine ju začul, pretože odtrhol oči od svojho telefónu a pozrel na ňu. Cítila, ako jej začínajú červenieť líca. Bola prekvapená, že ju vôbec nezobudil, ale nechal spať až dovtedy, kým sa sama neprebudila. Musela uznať, že jej toto zdriemnutie padlo vhod. Už sa cítila omnoho lepšie, ako pred tým.
"Tak už si hore," skonštatoval jej spolužiak a odložil mobilný telefón do vrecka.
"Ako dlho som spala?" Opatrne sa spýtala a stále mu nepozrela ani na sekundu do očí. Predstavovala si, že ako asi tak musela počas svojho spánku vyzerať. Vykrútená v kresle, zrejme mala aj otvorené ústa, možno dokonca chrápala... A modlila sa, aby jej z úst nevyšla slina, to už by bol vrchol trápnosti.
"Bude štvrť na štyri." Oznámil jej a Hana zhrozene priložila ruku na ústa. Prespala takmer tri hodiny. A nevedela si ani predstaviť, že čo tu pri nej Aomine za ten dlhý čas robil. Bola takmer v šoku po zistení, že sa dávno nezdvihol a neodišiel preč.
"Prečo si ma nezobudil?" Spýtala sa zahanbene a on iba mykol plecami. Netváril sa príliš nahnevane, čo bolo jej jediné šťastie.
"Čo ja viem? Skúšal som, ale spala si ako zabitá." Neuniklo jej, že sa jeho pery na malú chvíľu zvlnili v pobavenom úškrne.
"Prepáč," zakňučala a začala sa prehrabovať v učebniciach a zošitoch na písacom stolíku. "Myslela som, že si iba na chvíľu oddýchnem, nečakala som, že zaspím."
"To je v pohode, vyzerala si, že vážne každú chvíľu odkvecneš," neprestával si z nej uťahovať a Hana vedela, že si to úplne zaslúži. "Okrem toho," pokračoval mladík ďalej, "už ti vychladla aj káva."
Hana zmätene pozrela do jeho tváre a potom smerom na stôl, kde ležal plastový pohárik aj s kávou, o ktorú ho poprosila. Načiahla sa za ňou, že ju vypije aj takú studenú, no nešťastnou náhodou sa jej podarilo drgnúť do knižky, ktorá ležala položená vedľa, čo spôsobilo, že sa kelímok prevrhol a jeho obsah sa vylial práve na tú najhrubšiu učebnicu, ktorá sa na stole nachádzala.
Hana sa zúfalo a frustrovane chytila za hlavu a rýchlo sa vrhla zachraňovať škodu, ktorá sa už podľa všetkého odvrátiť nedala. Najviac ju mrzelo to, že sa jej podarilo obliať kávou práve tú dobrú knižku, ktorá vyzerala byť veľmi drahá. A s hrôzou si spomenula na to, že do knižnice bolo zakázané nosiť akékoľvek nápoje, či jedlá práve kvôli tomu, aby sa predišlo nehodám, akou bola aj táto. Úplne na to zabudla, keď Aomineho prosila, aby jej doniesol kávu z automatu.
"Toto nie," zastonala nešťastne a pokúšala sa niekde nájsť papierové vreckovky, aby zachránila aspoň, to čo sa dalo. "Knihovníčka ma zabije. Ako jej to pôjdem vrátiť? Odtrhne mi hlavu."
Aomine prevrátil očami a postavil sa. Bolo mu jej čiastočne ľúto, predsa len, ešte len pred chvíľou sa zobudila, vyzerala naozaj dezorientovane a teraz ešte k tomu aj bezradne.
"Ukáž to sem." Vzal jej obliatu knihu z rúk. Dievčina sa pustila do utierania toho, čo zostalo na stole. "Zoberiem jej to, poviem, že som to oblial ja." Prehovoril a prv, než Hana stihla čokoľvek namietnuť, kráčal k pultu k staršej žene, ktorá mala na starosti knižnicu, aj s poškodenou knižkou.
So zaťatými zubami sledovala, ako jej ukázal, čo sa stalo a o chvíľu na to sa už knižnicou ozýval rozčúlený krik staršej ženy. Poriadne Aominemu vynadala, no zdalo sa, že mladík si kvôli tomu nerobí nejaké veľké starosti. Vypočul si, čo mala knihovníčka na srdci, niečo jej odsekol a potom sa vrátil späť k stolíku, kde stála Hana s otvorenými ústami. Stále nechápala, že čo sa to vlastne stalo a prečo.
"Čo ti povedala?" Pípla s obavami v očiach. Mrzelo ju, že to všetko bola v podstate jej chyba a odniesol si to práve Aomine.
"Vynadala mi a vyhodila ma z knižnice, že ma tu už nikdy viac nechce vidieť." Pokrčil plecami a tváril sa neutrálne, akoby jej práve oznamoval, že je dnes streda. Začal si baliť veci a Hana ho nasledovala. Knihovníčka ich z knižnice vyprevádzala rozzúreným pohľadom, Hana tušila, že tá obliata kniha bola naozaj veľký prešľap.
"Moc ma to mrzí, je to moja vina." Cítila sa skutočne trápne a nešťastne. Ale bola rada, že nemusela knihovníčkinmu hnevu čeliť ona, hoci si to zlizol modrovlasý mladík. Hana bola na krik od autorít vždy moc citlivá, zrejme by to neniesla tak statočne a bezstarostne ako Aomine.
"Nechaj to tak, ona by si aj tak našla skôr, či neskôr nejaký dôvod, za ktorý by mi vynadala."
"Ale i tak je mi to ľúto. Ďakujem, že ti to zobral na seba, naozaj si to vážim." Netušila, že čo ho k tomu viedlo, no v tejto chvíli mu bola za to vskutku mimoriadne vďačná.
"A čo bude teraz s doučovaním?" Spýtala sa a nečakala na jeho odpoveď. Vedela, že sa budú musieť stretnúť tak, či onak. Pondelok sa blížil a dnes vďaka nej premárnili voľné popoludnie, ktoré mohli stráviť pripravovaním sa, aby to už mali obaja z krku. Okrem toho, nemohli sa vrátiť späť do knižnice, nakoľko knihovníčka práve Aomineho odtiaľ oficiálne vyhodila.
"No nič, dneska už kašlime na to."
"Ale budeme sa musieť ešte raz niekde stretnúť, aby si sa dobre pripravil na tú odpoveď v pondelok." Na jej slová Aomine neodpovedal. Iba opäť pokrčil plecami. Čím jej dal najavo, že jej v tomto prenechal voľnú ruku. A Hana bola odhodlaná niečo vymyslieť. Dlhovala mu to, už iba kvôli tomu, čo pre ňu pred chvíľou urobil. Nečakala by to od neho, dneska ju skutočne prekvapil, vo viacerých ohľadoch. Kto by to bol povedal, že jej večne otrávený spolužiak bude ochotný urobiť niečo takéto gavalierske?
* Poznámka: Ak niekto nevie, kto je Moriyama-senpai, tak je to ten, čo Misao v predošlej časti pozval na rande. Je to ten čiernovlasý mladík z Kaijo basketbalového tímu, ktorý Kiseho prosil, aby ho zoznámil s nejakými dievčatami. Je o rok starší ako Kise, čiže aj ako Misao a zvšok nášho osadenstva.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára