The Ace and his Wallflower - Kapitola trinásta

Po týždni sľúbená nová kapitola k poviedke The Ace and his Wallflower. Tento raz sa mi ju podarilo dokončiť omnoho skôr ako za iných okolností, len som od nestíhala hodiť to na blog (je to piplačka, keď ešte k tomu musím tie kapitoly sekať na polovice ._.). Tak snáď budete spokojní a bude sa vám nová kapitola páčiť aspoň tak, ako tá predošlá :) Ako som už písala, dej sa pomaly, ale isto posúva a hlavne ja sa posúvam na tie zaujímavejšie pasáže, ktoré plánujem už od začiatku tejto fanfikcie a na ich písanie som sa tešila. Horšie sú tie "hluché" miesta medzi, ktoré prepájajú dej a je potrebné ich vyplniť. Ale s tým si snáď nejako poradím. Ešte by som chcela upozorniť, že čoskoro pridám na blog taký väčší prieskum, ktorý sa bude týkať mojich poviedok a hlavne vás - vášho záujmu, tak vás všetkých vopred pekne prosím, aby ste sa potom zapojili. Nakoľko z ďalšej kapitoly ešte nemám nič napísané, nechcem vám sľubovať, kedy vyjde ďalšia, no budem sa snažiť najneskôr do budúceho štvrtku. Už asi netreba viac nič dodávať, snáď len toľko, že prajem príjemné čítanie a som zvedavá na vaše reakcie.

Kapitola trinásta

* * *

Deň tridsiaty

Pocit, že Aominemu niečo dlží, Hanu neopustil ani nasledujúci deň. Stále jej bolo ľúto, ako včerajšie doučovanie v knižnici dopadlo, no zdalo sa, že modrovlasý chlapec z jej triedy si tým absolútne neláme hlavu. Hana stále cítila, že by mu to mala nejako vynahradiť, tento raz bola dlžníkom ona a prvou vecou, ktorú mohla urobiť, bolo to, že ho pripraví tak dobre na to pondelňajšie skúšanie, že bude aj samotná angličtinárka iba údivom otvárať ústa.

Dohodnúť sa na tom, kedy a kde sa stretnú, to už bol však tvrdší oriešok. Dneskajšie poobedie pre oboch padlo, pretože Hana mala literárny klub a Aomine bol zo včerajšieho popoludnia v knižnici, ktoré trávil čakaním a nudením sa tak unavený, že dnes by ďalšie dve hodiny nezvládol. Okrem toho, do knižnice už ísť nemohli, ani keby sa dohodli na iný dátum. Knihovníčka ho predsa odtiaľ včera vyhodila a zakázala mu vstup na najbližšie tri školské roky, ktoré mali obaja v Tōō akadémii stráviť.

Napadlo jej, že by sa mohli usadiť v niektorej z prázdnych učební, no tie zvykli vyučujúci v piatok poobede zamykať, prípadne sa tam zdržiavali upratovačky a nebol by to najvhodnejší nápad. Celkovo im už nezostávalo veľa možností. A pondelok sa nezadržateľne blížil.

A čo v piatok? Má nám odpadnúť posledná hodina. Mohol by si? Alebo v sobotu?

Hana rýchlo načmárala slová na papierik, zmuchlala ho a hodila po Aominem práve vo chvíli, keď sa vyučujúci nepozeral smerom do triedy, ale písal čosi na tabuľu. Potrebovali to čím skôr vyriešiť a hoci posielanie si papierikov patrilo na základnú školu, mentálne s ním Hana nemala ako inak komunikovať. Akékoľvek šepkanie by učiteľ isto počul a Hana dobre vedela, že tento vyučujúci to neznášal, nechcela ich oboch znova dostávať do problémov. Nie po tom včerajšku.

Mladíkovi sediacemu v lavici pred ňou chvíľu trvalo, kým si všimol papierik, ktorý pristál na jeho lavici. Hana počúvala šuchotanie, keď ho Aomine roztvoril. Chvíľu neurobil nič, ani len nechytil ceruzku, či pero do ruky a Hana už čakala, že ju bude ignorovať, no napokon vzal do ruky pero a naškriabal odpoveď. Ľahostajne hodil papierik za seba, Hana ho takmer nechytila. Roztvorila zmuchlaný odkaz a čítala.

V piatok sa nechystám do školy... A v sobotu nemôžem. Mame vraj dôležitý zapas a tento raz budem hrať aj ja.

Zamračila sa, Aomine jej v tomto vôbec nepomáhal. Mala pocit, že sa chce tomu poslednému doučovaniu vyhnúť, no dobre vedela, že aspoň niečo si zopakovať musia. Bol už iba krôčik od toho, aby mu učiteľka zlepšila výslednú známku z angličtiny a ona nechcela takúto šancu zahodiť. Opäť sa v nej ozývali jej učiteľské predpoklady. Aj školská psychologička jej v poslednom ročníku na juniorskej strednej predsa povedala, že nej bol dobrý pedagóg, vraj má na to vlohy.

Do školy nemusíš chodiť, môžeme sa stretnúť potom, poobede. Aj tak nebudeme môcť zostať tu, musíme nájsť nejaké iné miesto.

Na chvíľu sa zamyslela a prerušila písanie. Vedela, že by si miesto tohto dopisovania mala skôr robiť poznámky, predsa len, učivo, ktoré práve preberali, bolo jedno z tých náročnejších a nedávať pozor, sa v tomto prípade nemuselo vyplatiť. Keď už však začala svojmu spolužiakovi posielať papierik s písanou konverzáciou, bolo by hlúpe teraz skončiť, zrejme čakal na to, čo mu odpíše. Už si v hlave chystal ďalšiu výhovorku, to bolo Hane jasné. Ale vedela, že ak sa jej podarí ho nejako motivovať, tak to pôjde ľahšie. Spomenula si na ich spoločné popoludnie v kine a dostala nápad. Opäť začala písať.

Do školy nemusíš chodiť, môžeme sa stretnúť potom, poobede. Aj tak nebudeme môcť zostať tu, musíme nájsť nejaké iné miesto. Čo by si povedal, keby sme sa stretli v obchodnom centre. Môžeme si kúpiť niečo na jedenie a učiť sa na terase, ktorá je pri obchodoch s rýchlym občerstvením?

To neznelo ako najhorší nápad. Hana si po sebe odkaz ešte raz prečítala a potom papierik opäť zložila. Počkala, kým učiteľ znova upriami svoju pozornosť na niečo iné, ako na žiakov a podarilo sa jej ho nepozorovane Aominemu podsunúť. Dúfala, že sa mu jej návrh bude aspoň trochu pozdávať. Už ani príliš nepremýšľala nad tým, že to bola zase ona, kto inicioval ich ďalšie stretnutie. Za iných okolností by sa cítila zahanbene, no stále sa upokojovala myšlienkou, že to všetko bolo iba kvôli tomu odučovaniu.

Trpezlivo čakala, kým jej spolužiak odpíše. Pripadala si, akoby sa vrátila späť v čase, keď si takto zvykla dopisovať s Misao. Aomineho príšerné písmo sa síce nedalo ani len porovnať s tým, ako písala jej najlepšia kamarátka, ktorá nikdy nešetrila smajlíkmi, či bláznivými kresbičkami, no i tak malo aj niečo takéto svoje čaro. To napätie, že ich učiteľ prichytí a to čakanie, kým jej odpíše a pošle papierik späť. Hana si pripadala ako v nejakej shoujo mange a mierne zahanbene zdvíhala papierovú guľôčku zo zeme, kam sa ju podarilo Aominemu hodiť. Hana mala pocit, že to urobil naschvál, aby sa musela po papierik zohýbať. S jeho schopnosťami musel aj poslepiačky vedieť trafiť presne tam, kam chcel.

Nečakaj že sa tam niečo naučím ale dobre. V piatok po škole na rovnakom mieste a aj v rovnaký čas ako naposledy?

Rýchlo tie napísané slová preletela očami a pousmiala sa. Bolo jasné, že vidina toho, že si budú môcť dať niečo dobré pod zub a nebudú sedieť v knižnici, kde to zrejme jej spolužiak skutočne nemal rád, fungovala. Hana bola na seba pyšná, podarilo sa jej opäť ho presvedčiť, aby si dal povedať. Vedela, na aký čas a miesto naráža - pred nákupným centrom, ako keď na ňu čakal naposledy.

Keď sa k nej Aomine s očakávaním v tvári otočil, obočie mierne zdvihnuté a netrpezlivo zvieral pero v dlani, s jemným úsmevom prikývla.

"Platí," zašepkala a Aomine prikývol tiež. Znelo to, akoby sa dohodli na niečom inom, než obyčajnom nudnom doučovaní a ona za to bola úprimne rada. Nespoznávala tie pocity, za iných okolností by sa jej začínala už teraz zmocňovať panika. No vedela, že sa nie je čoho báť. Už sa s ním mimo školy stretla a dopadlo to lepšie, ako očakávala. Ak by sa lepšie nepoznala, povedala by, že sa snáď začínala na to poobedie aj celkom tešiť, minimálne tak, ako sa zvykla tešiť na každý štvrtok, kedy mali mať literárny klub. Zhodou okolností, práve dnes sa dievčine na literárny klub takmer vôbec nechcelo a nepomáhalo jej ani pomyslenie na to, že tam bude Tomoya-senpai. Hana nespoznávala svoje myšlienky, preto sa radšej prinútila konečne dávať pozor.

Ani po skončení hodiny jej pomyslenie na dnešné poobedie na nálade nepridalo. Keď sa jej Yuzuru pýtala, o čom si s Aominem dopisovala, Hana očervenela. Nečakala, e si to niekto v triede všimne, no mýlila sa. Jej kamarátka to zaregistrovala a Hana chápala, že bola hnedovláska iba zvedavá. Prezradila jej, že ešte stále nemajú vyriešené doučovanie.

"Ty ho ešte furt odučuješ?" Opýtala sa Yuzuru prekvapene, keď sa chystali na ďalšiu hodinu, ktorú mali mať v inej učebni.

"Áno, v pondelok musí byť dobre pripravený, tak to ešte riešime. A ak sa mi podarí ho doučiť ho tak, že si opraví známku, tak s tým bude mať už pokoj." Vysvetlila jej Hana počas toho, ako kráčali chodbou.

"Teda, ja sa ti čudujem, že s ním máš trpezlivosť, Hana-chan."

"Nie je až taký hrozný, keď človek vie, ako na neho." Hana nechápala, prečo sa ho zastávala a už vôbec nie, prečo práve pred Yuzuru. No pocítila akúsi potrebu to vysloviť, najmä po tom, čo včera pre ňu urobil. To si však nechala radšej pre seba.

"No keď myslíš," pokračovala jej hnedovlasá spolužiačka, "snáď sa ti to teda podarí a potom budeš mať viac času a budeme sa môcť venovať športovej rubrike."

"Jasné," snažila sa červenovláska znieť presvedčivo. Pravdou však bolo, že by bola takmer zabudla na to, čo ich s Yuzuru čakalo, mali predsa ešte pred sebou zápasy a články, ktoré museli napísať. "Dokonca bude jeden zápas aj v sobotu, aspoň to som vyzistila od Aomine-sana."

"To je fajn, aspoň budeme mať viac materiálov. A dúfam, že ten Tomoya nebude mať k našim článkom žiadne pripomienky, aby sa to mohlo čím skôr vydať." Yuzuru znela dosť nevzrušenie, Hana mala pocit, že jej bolo v skutočnosti ukradnuté, čo si o ich článku senpai zo školského časopisu myslí.

* * *

Deň tridsiaty prvý

Hana mala pocit, že doučovanie v nákupnom centre nebol práve najlepší nápad už cestou zo školy smerom k veľkému centru. Bol piatok poobede, čo znamenalo, že stredisko bude zrejme preplnené. Mnoho ľudí, či už mladých, alebo aj starších, sa rozhodlo tráviť čas po škole, či práci práve tu a to znamenalo davy ľudí pohybujúcich sa po jednotlivých poschodiach. Stále však dúfala, že sa im podarí nájsť nejaké odľahlé miesto, kde budú môcť aspoň niečo z učiva prejsť.

Aomine ju tak, ako naposledy, už čakal pred vchodom. Hana sa vybrala prvým spojom, ktorý jej šiel od školy, no i tak ju modrovlasý basketbalista opäť predbehol. Tento raz sa však tváril uvoľnene, akoby mu vôbec nevadilo, že musí čakať. Vyzeral oddýchnuto, Hana mohla iba hádať, že zrejme spal až do neskorého poludnia, nakoľko sa dnes v škole neukázal. Na sebe mal ležérne oblečenie a opäť tak mala možnosť ho vidieť bez školskej uniformy. Obyčajné, tak trochu športové veci mu pristáli, to musela Hana uznať. Dnes bol tiež pekný, veľmi slnečný deň, pomaly sa blížilo leto, a tak si mohli všetci dovoliť i ľahšie oblečenie. Aomineho džínsy, športové tenisky a tričko s krátkym rukávom s motívom nejakého športového klubu, zrejme zahraničného, na ktorom mal kockovanú košeľu s krátkym rukávom, spolu vyzerali dobre. Hana mala dokonca podozrenie, že možno pred tým, ako sa vybral smerom pred nákupné centrum, sa niekde zastavil zahrať si basketbal.

"Snažila som sa prísť čím skôr." Povedala bez pozdravu a Aomine si konečne všimol jej prítomnosť.

"Čau, Matsumoto," pozdravil ju až neprimerane veselo, Aomine takýto nezvykol byť, aspoň nie v škole. Dnes mal však podľa všetkého mimoriadne dobrú náladu, za čo bola dievčina rada. Aspoň sa jej s ním bude lepšie pracovať. Spolu sa vydali smerom dnu do nákupného centra. Vyzerali trochu zvláštne, on v obyčajnom vychádzkovom oblečení a Hana vo svojej školskej uniforme, dokonca mala na sebe ešte aj školskú tašku, plnú kníh a zošitov. No chcela byť na doučovanie náležite vyzbrojená a preto vzala všetko, čo by sa im mohlo zísť, nakoľko tento raz nebudú môcť vyberať z veľkého množstva kníh, ako tomu bývalo, keď sa stretávali v knižnici.

Vo vnútri však bolo ešte viac ľudí, ako Hana očakávala. Všade sa to len tak hemžilo davmi, či už v hlavnej sále, medzi uličkami, alebo v jednotlivých obchodoch. Aj eskalátor praskal pod váhou davu, ktorý sa ním viezol. Aomine s Hanou sa museli potlačiť, aby sa vôbec na pohyblivé schody zmestili. Vyviezli sa až na samý vrch obchodného centra a vydali sa smerom k stánkom s rýchlym občerstvením.

"To som mohla čakať," vydýchla dievčina nešťastne pri pohľade na plné stoly so stoličkami pred bufetmi. Ľudí tu bolo viac ako dosť a ak by sa im aj podarilo ukoristiť nejaký zo stolov pre seba, v tomto šere, vrave a hluku by sa za žiadnych okolností nedalo učiť. Obrátila sa na svojho spolužiaka. "Čo urobíme?"

Aomine stál vedľa nej a ľahostajne prechádzal pohľadom z jedného preplneného kúta terasy na druhý. Nezdalo sa, že by ho to nejako trápilo. Ledabolo pokrčil plecami na znak toho, že netuší, čo by mali urobiť. Ruky mal zasunuté vo vreckách a Hana mala pocit, akoby takmer ani nebol duchom prítomný. Netváril sa ani naštvane, ani otrávene, skôr akosi zvláštne zamyslene.

"Pôjdeme k vám? Alebo ku mne?" Jeho slová ju veľmi prekvapili. Nečakala, že by mohol navrhnúť niečo takéto. Na malú chvíľu jej napadlo, že im možno nezostane nič iné, iba sa stretnúť u niekoho z nich dvoch, doma. Predstava, že by ho mala vziať do ich malého, preplneného bytu sa jej však vôbec nepozdávala. Nielen, že mali doma čiastočne stiesnené podmienky, ešte k tomu bolo dosť možné, že jej matka bude práve teraz doma a to by znamenalo kopu nekonečných a nepríjemných otázok a zvýšené riziko toho, že sa dostanú do nejakej veľmi trápnej situácie.

"Kde vlastne bývaš?" Spýtala sa nervózne. Predstava, že by mala ísť so svojim spolužiakom, k nemu domov, bola niečo, nad čím nikdy pred tým nepremýšľala. Doposiaľ navštívila doma iba svoju najlepšiu priateľku Misao, ešte dokonca nebola ani u Yuzuru a teraz bolo dosť možné, že pôjde k Aominemu. Snažila sa nepanikáriť, veď budú mať predsa doučovanie. Misao by to celé už dávno určite prekrútila a ak by sa jej Hana zverila s tým, že išla k jej spolužiakovi v piatok popoludní, určite by jej neverila, že iba kvôli takej veci, akou bolo doučovanie. Pravdou však stále ostával fakt, že skutočne nemali kam inam ísť.

"Iba pár ulíc odtiaľto, pešo je to necelých pätnásť minút." Odvetil jej a Hana tušila, že tento nápad je zrejme najrozumnejší zo všetkých. Sama bývala omnoho ďalej a cesta k nim domov, by trvala o dosť dlhšie.

"Aj by som ťa pozvala k nám, ale určite bude doma matka a asi aj brat." Hana sa ošívala, nechcela znieť neslušne, či odmerane, predsa len, rovnako tak mohla nečakaná návšteva vadiť aj jeho rodičom. "A pešo by to trvalo od nákupného centra viac ako pol hodinu."

"Tak pôjdeme k nám," vyhlásil mladík rozhodne, na čo vo vnútri opäť pocítila akési neznáme chvenie. Prekvapovalo ju to, že s akou ľahkosťou to vyslovil. Akoby vskutku o nič nešlo. Možno si k sebe domov vodil spolužiačky, či iné dievčatá pravidelne a bol na to zvyknutý. Hana nemohla vedieť, čo robieva vo svojom voľnom čase, no i tak sa jej to akosi nezdalo. Mala možno až príliš veľké zábrany, iný človek by to na jej mieste nerozoberal do takých podrobností a jednoducho by súhlasil. Mohla byť rada, že bol vôbec ochotný presunúť ich stretnutie k nemu domov.

"A tvojim rodičom to nebude vadiť?" Spýtala sa neisto a Aomine si odfrkol. Rozhodne pokrútil hlavou na znak toho, že niečo podobné ju nemusí trápiť.

"Asi ešte nebudú doma a okrem toho, nemalo by im to prečo. Veď ma predsa ideš doučovať, Matsumoto." Povedal to takmer až s humorom v hlase a veľavýznamne na ňu pozrel. Až mala Hana pocit, že opäť očervenie.

Tešilo ju, že našli nejaké rozumné riešenie, no i tak bola z tej návštevy, ktorá ju čakala, dosť nervózna. Nervózne žmolila v rukách popruh svojej školskej tašky a snažila upokojiť sa, tváriť sa čo najprirodzenejšie. O nič nejde, ideme sa iba doučovať, možno budeme v kuchyni, možno tam bude jeho matka, alebo nejakí súrodenci. Snáď sa nás nebude nikto na nič pýtať. Najlepšie by bolo, ak by naozaj neboli doma. Hana dúfala, že to bude mať čoskoro za sebou.

"Tak čo, ideme?" Spýtal sa Aomine, ktorý bol už pripravený vydať sa smerom k nemu domov. Iba Hana stále stála na mieste ako prikovaná. Musel ju prebrať zo zamyslenia.

"Jasné, už idem," odpovedala mu a pobrala sa za ním, von z preplneného nákupného centra, kde sa rozhodne žiadne doučovanie usporiadať nemohlo, ani keby obaja moc chceli.

* * *

Došli až k radu pekných, veľmi útulne vyzerajúcich rodinných domov. Bola to veľmi slušná štvrť, Hana v týchto končinách ešte nikdy pred tým nebola, no hádala, že tu žijú príjemné rodiny, na úrovni. Cesta k Aominemu domov im ubehla skôr, než sa dievčina nazdala. Celý čas sa úpenlivo modlila, aby nikoho nemal doma. Cítila sa až príliš nesvoja na to, aby sa stretla s jeho rodičmi, či inými rodinnými príslušníkmi. Už tak mala pocit, že jej od hanby zhorí tvár, už len fakt, že kráčali smerom k nemu domov, bol viac ako absurdný.

Aomine zastavil pred jedným z nových a čerstvo prerobených domov. Pastelová farba, ktorou bol dom natretý, žiarila na slnku a aj do sýta natretá bránička pred domom sa pekne leskla. Spoza jednotlivých latiek vykúkal zelený trávnik s húfmi vysadených kvetinových záhonov. Bol to typický rodinný dom. V porovnaní s panelákmi v štvrti, kde žila Hana, vyzeral takmer až rozprávkovo.

Mladík vedľa nej podišiel až k bráničke a stisol kľučku. Bránka sa otvorila a on pokynul dievčine, aby vošla dnu, do dvora. Hana si všímala každý jeden detail, ktorý lemoval vchod k nemu domov. Dvor bol síce malý, no dosť priestranný na to, aby na ňom mohla spoločne celá rodina tráviť príjemné chvíle. Zdalo sa jej, že vzadu zazrela vybetónovanú plochu a tyč, na ktorej visel basketbalový kôš. Mohlo jej napadnúť, že niečo také zrejme jej spolužiak bude mať doma, basketbal bol predsa jeden z jeho koníčkov, aspoň to vypozorovala, i keď jeho vzťah k tomuto športu bol viac, než zvláštny, ako sa stihla už presvedčiť.

"Máte to tu pekné," poznamenala, keď odomykal dvere, ktoré viedli dnu, do domu. Počula Aomineho, ako sa krátko zachechtal, no nevadilo jej to. Takéto slová by zrejme skôr zapôsobili na jeho matku. I napriek tomu pocítila potrebu pochváliť to príjemné prostredie, do ktorého ju viedol. A to, že bolo zamknuté, brala ako dobré znamenie, zrejme nikto nebol doma.

"Nemáš doma súrodencov?" Spýtala sa nesmelo, keď stála na chodbe a vyzúvala si topánky. Všimla si, že v botníku bolo veľa voľného miesta. Čakala by, že zrejme niekto bude doma, aspoň nejaký Aomineho brat, či sestra, netušila, koľko sa ich v domácnosti nachádza. Ten však pokrútil hlavou a sám odkopol svoje tenisky, ktoré si vyzul, do kúta.

"Nemám súrodencov." Jeho zašomranie sotva počula, ale i tak ju prekvapilo. Nečakala, že je Aomine jedináčik. Sama si nevedela predstaviť, aké by to bolo, ak by aj ona bola bez súrodenca. S Usagim síce už dlhšiu dobu vôbec nevychádzali, ale predsa len to bol jej brat a Hana ho mala rada i napriek tomu, že bol stále drzý a zvykol jej robiť zle. Vyrastali spolu a ako malí stáli vždy jeden pri druhom, aj v najťažších časoch. To len v poslednej dobe sa ozývala bratova puberta. Vďaka tomu jej nikdy nebolo ako malej smutno, vždy tu bol niekto, s kým sa mohla zahrať, pre koho mohla byť staršou sestrou a pocit, že by mala byť sama... Len ťažko si to vedela predstaviť. Ale zdalo sa, že Aomine bol na to zvyknutý. Vedela si predstaviť, že mu to takto vyhovovalo, aspoň ho nikto s ničím neotravoval.

"Kam ideme?" Spýtala sa, keď si všimla, že sa vydal smerom ku schodom a začal kráčať hore. Čakala, že možno pôjdu do obývačky, no tú obišli, Hana si všimla, že aká bola priestranná a vkusne zariadená, no zívala prázdnotou. Nemohla sa prestať obzerať okolo seba. Na prvý pohľad možno tak nepôsobil, no ich dom bol pomerne dosť veľký na to, že v ňom žili iba traja ľudia. Vybrala sa po schodoch hore, za modrovlasým mladíkom, ktorý pootočil hlavou a ponad plece na ňu pozrel.

"Do mojej izby."

Hana dúfala, že si jej výraz nevšimol, no zostala mierne zarazená. Opäť cítila, ako sa jej do líc hrnie horúčava. Rýchlo pokrútila hlavou, zhlboka sa nadýchla a potom vydýchla a vydala sa za ním. Bolo to v podstate jedno - či sa budú učiť v obývačke, alebo v jeho izbe. I keď, predstava, že by ona sama mala niekoho vpustiť do tak súkromnej zóny, akou bola jej detská izba, sa jej moc nepozdávala. No ak to nevadilo Aominemu, tak nemala ani ona dôvod, aby sa cítila nepríjemne.

Otvoril dvere na jednej z izieb, ktoré sa nachádzali na poschodí a vošiel dnu. Ani ju nevyzval, aby ho nasledovala. Zrejme očakával, že za ním automaticky pôjde sama. Hana opatrne podišla k dverám a nakukla dnu. Zostala mierne prekvapená stáť vo dverách.

Čakala, že Aomine bude mať v izbe neporiadok. Bol to predsa len teenager, sama Hana nebola práve stelesnenie poriadkumilovnosti a on bol k tomu všetkému ešte aj chlapec. A neporiadok tu bol, aspoň sčasti, veci boli pohádzané jedna cez druhú, či už na jeho stoličke, alebo posteli. Niekde sa našla aj nejaká tá prázdna fľaška od sódy, či poloprázdny balíček slaných lupienkov. Ani oblečenie sa mu zrejme nechcelo upratovať, pretože si ho nahádzal na kopu na stoličku za písacím stolom. Ale nebolo to až tak zlé, ako Hana čakala, Usagi mával občas v izbe omnoho väčší bodrel. Neporiadok nebolo to, čo dievčinu zaujalo.

Jeho izba bola... zaujímavá. Áno, tak by to rozhodne Hana mohla nazvať. Páčila sa jej. Bola síce omnoho väčšia ako tá jej, ktorú mala u nich doma v paneláku, no pôsobila útulne. Bolo vidno, že tu mladík trávi dosť času, hlavne vo svojej posteli, ktorá bola dva rázy tak veľká ako tá Hanina. Steny zdobili plagáty rôzneho druhu, väčšinou šlo o športovcov alebo celé športové tímy a Hana objavila aj také, nad ktorými musela ohrnúť nosom, bolo jasné, že u Aomineho nebudú chýbať ani polonahé modelky v spodnej bielizni, či plavkách. Jeden plagát ju však zaujal viac, ako ostatné. Mal tu nalepený aj ten z časopisu, ktorý mu Hana podarovala, čo jej vykúzlilo drobný úsmev na tvári. Zrejme sa mu páčil a dievčina bola rada, že časopis padol na úžitok aspoň takýmto spôsobom.

Jej pozornosti nemohla uniknúť ani pozoruhodná zbierka rôznych ocenení. Mal ich skutočne veľa. Všetky naukladané vo vitrínke v rohu miestnosti, či už poháre a iné druhy trofejí, alebo rôzne plakety, diplomy a medaile. Všetky sa zrejme týkali basketbalu. Tak rozsiahla zbierka športových ocenení sa nevidí každý deň, dievčina s obdivom hľadela na vygravírované písmená na každej z trofejí. Aomine musel byť skutočne veľmi dobre zvyknutý na vyhrávanie.

Celý ten čas stál vedľa svojej postele, s neutrálnym výrazom a zvedavo hľadel na dievčinu, ktorá vošla do jeho izby. Zrejme čakal na jej reakciu.

Pohľadom prešla až k veľkému monitoru, ktorý slúžil zrejme aj ako televízor a to, čo ju zaujalo snáď najviac zo všetkého, bola jedna z tých novších a veľmi dobrých herných konzol. Vedľa nej sa povaľovali ledabolo naukladané videohry. Iba rýchlo preletela ich názvy očami, no to, čo videla, ju naozaj ohromilo. Čo sa týkalo videohier, Aomine mal naozaj veľmi slušnú zbierku. Na väčšinu z nich dievčina občas zvykla len túžobne pozerať v obchode.

"Máš super izbu," vydýchla viac menej skôr pre seba ako pre neho a neprestávala si celú miestnosť ešte raz dôkladne obzerať. Aomine sa iba nervózne ošíval a zhodil kôpku oblečenia, ktorá zaberala miesto na jeho posteli, na zem.

"Sadni si," povzbudil ju a Hana, trochu v rozpakoch, podišla k jeho posteli s tmavomodrými obliečkami a usadila sa na okraj, akoby sa bála, že ju posteľ, alebo niečo v nej, uhryzne. Neprestávala nervózne žmoliť lem svojej školskej sukne. Takmer hrobové ticho v miestnosti ju privádzalo do šialenstva. Mala pocit, že Aomine čoskoro začuje, ako hlasno jej od nervozity búši srdce.

"Ehm, to je najnovší Final Fantasy?" Spýtala sa, aby prelomila ľady, aspoň čiastočne. Aomineho videohry vyzerali ako celkom vhodná téma, ktorou by mohla začať.

Mladík sa otočil smerom k svojej hernej konzole a očami prebehol kôpku hier. Podišiel k nim a vybral z hromady jednu konkrétnu. Podišiel k Hane a podal jej obal, na ktorom svietil veľký nápis a pod ním ilustrácia animovaných postáv z hry.

"Hej, dostal som ju na Vianoce, no odvtedy som to poriadne ani nehral." Zašomral a sám si prezeral obal video hry, akoby ju vo svojej izbe zaregistroval prvý raz. Hana zvedavo nazrela ponad jeho plece.

"Vždy som si to strašne moc chcela zahrať, ja mám doma iba to najstaršie vydanie, novšie by mi na mojom počítači nešlo." Priznala sa mu a Aomine s nadvihnutým obočím pozrel na ňu.

"Teba bavia videohry?"

"No, áno. Ale väčšina z nich mi nejde, lebo mám taký starý, spomalený počítač."

Na chvíľu sa zamyslel. Nečakal, že by ju mohla ohúriť práve jeho zbierka videohier. Taká Satsuki sa napríklad o niečo podobné absolútne nezaujímala, vždy sa o tieto hry pohodené po jeho izbe iba potkýnala a ak náhodou nejakú z nich hral v jej prítomnosti, nespokojne mrnčala, aby to vypol a venoval sa jej. Preto ho zaskočilo, že jeho červenovlasá spolužiačka bola z niečoho takéhoto nadšená. Pripadala mu skôr ako ten typ, čo sa celé dni vŕta iba v knihách a učebniciach. Hoci, keď si zaspomínal na ich stretnutie v kine, i film, ktorý vybrala, ho prekvapil. Jej vkus rozhodne neodhadol na prvý raz a aj teraz ju podcenil. Zistenie, že má tiež rada počítačové hry, však nebolo vôbec zlé, práve naopak.

"Čo ťa ešte baví? Z hier?" Spýtal sa jej len tak ledabolo, hoci ho to skutočne zaujímalo. Sám občas nevyšiel aj niekoľko dní z domu, ak nemusel a celé dni sa váľal v posteli, hral videohry a prepchával sa rôznymi sladkosťami, či inými maškrtami. Ale to robievala väčšina chlapcov v jeho veku, nebolo to nič nezvyčajné. Nezvyčajnejšie bolo to, ak niečo takéto zaujímalo dievča, pokiaľ nešlo o tie bláznivé dievčenské otome hry, či vizuálne novely. Od niečoho takého radšej držal ruky preč.

"Hmm," Hana sa na chvíľu zamyslela, "napríklad Devil May Cry, alebo hocijaké iné od toho štúdia."

"Aj to mám." otočil sa a opäť sa zohol k svojej hromade. Tento raz z nej vytiahol ďalšiu hernú novinku, po ktorej Hana iba tajne túžila, pretože by ju i tak nemala kde hrávať.

"Wow," vydýchla, keď jej podal obal s hrou. Teraz mu skutočne závidela, nielen, že mal doma skvelú hernú konzolu, ale ešte k tomu aj kopu hier, za ktoré by dievčina dala aj celý majetok, ak by mohla. Aomine si všimol, ako užasnuto na tie hry hľadí. Pre neho to nebolo nič výnimočné. Potešil sa iba v tom momente, keď ich dostal. Bavili ho možno pár dní, no potom ich všetky i tak napokon odložil a viac sa k nim nevrátil. Na väčšinu z nich iba zbytočne padal prach. Tento raz však mal pocit, že sa pre ne nájde aspoň malé využitie.

"Chceš si zahrať?" Ponúkol sa a zamával jej pred nosom jednou z hier, na ktoré tak túžobne hľadela.

Dievčina si váhavo zahryzla do pery. Tá ponuka bola viac ako lákavá, doposiaľ nemala možnosť si žiadnu z tých hier, ktoré ju tak zaujímali, vyskúšať. Na druhej strane, bola tu z úplne iného dôvodu, ako hrať videohry. Prvoradé malo byť doučovanie, kvôli tomu s ním predsa išla až k nemu domov.

"A čo bude s angličtinou?" Spýtala sa hoci sa jej len ťažko odmietalo. Chcela to aspoň vyskúšať, aspoň vidieť, že aká je tá hra naozaj, stačilo by jej iba, ak by sledovala jeho, ako hrá. Aomine rýchlo jej otázku zamietol, iba otrávene mávol rukou.

"To počká, veď je piatok."

"Ja neviem, nemáme až tak veľa času."

"Jedna hra ťa nezabije, Matsumoto," netrpezlivo prešľapoval z nohy na nohu. Hane bolo jasné, že učiť sa bolo momentálne to posledné, na čo mal chuť. A možno mal aj pravdu, vyskúšať by si to mohla. Kedy sa jej najbližšie naskytne takáto šanca?

"Tak teda dobre, ak ti to nevadí..."

"Nie, inak by som to nenavrhol. Len mám iba jedno ovládanie, tak sa budeme musieť striedať."

Hane to vôbec neprekážalo. Trpezlivo sedela na okraji jeho postele a sledovala ako vložil CD s hrou do mechaniky a potom ju zapol. Každou jednou minútou, ktorú strávila v jeho izbe, sa pomaly začínala cítiť uvoľnenejšie. Bolo to lepšie, ako očakávala, bála sa, že to popoludnie bude skutočne trápne, priam až na nevydržanie, no videohry boli niečo, čo mali obaja spoločné a zaujímalo ich to rovnako. A za to bola rada, pretože sa aspoň mali o čom rozprávať a nesedeli vedľa seba bez slova v trápnom tichu.

Aomine jej ukázal, ako sa hra ovláda a potom jej vložil ovládač do rúk. Bolo to ťažšie, ako Hana pôvodne čakala, nebola na takéto nové ovládanie zvyknutá. Spočiatku je to vôbec nešlo a mladík si ju kvôli tomu aj trochu doberal. Zakaždým, keď sa je podarilo zabiť svoju postavu a hru ukončiť, bol na rade on. Hana začínala byť frustrovaná, predsa len, hry, ktoré hrávala doma, jej vždy šli ako po masle. Ale s takouto konzolou doposiaľ nemala skúsenosti, Aominemu sa to ľahko hovorilo, keď ju mal doma už dlho.

Napokon sa mu dievčiny zrejme uľútostilo, pretože prestal so svojimi posmeškami a naparovaním sa. Slová "mňa nikto neporazí" od neho už pred tým počula, no tento raz sa nebál oháňať sa nimi aj pred ňou. Keď sa prisunul na posteli bližšie k nej, stuhla.

Ovládač konzoly jej takmer vypadol z ruky a mierne sa zachvela, keď cítila, ako sedí v jej tesnej blízkosti. Nahol sa k nej zo strany a ovinul svoju pevnú pažu okolo jej drobnej postavy. Hana netušila, čo čakať a so zatajeným dychom sedela úplne nehybne. Cítila ako jej červenejú líca. Aomineho veľká dlaň sa dotkla jej menšej, keď vzal do ruky ovládač, ktorý kŕčovito zvierala.

"Ukáž, pomôžem ti," zašomral, takmer mohla jeho horúci dych cítiť na svojom zátylku a jeho prsty sa dotýkali tých jej. Snažil sa naviesť jej ruky, aby si čo najlepšie zvykli na ovládanie a pomohol jej dostať sa až na ďalší level. Vďaka tomu jej šlo hranie o čosi lepšie, hoci sa nemohla stopercentne sústrediť, najviac v jej mysli rezonovali spôsob, ako sa k nej pritisol aj jeho blízkosť a mala čo robiť, aby sa prinútila myslieť aj na niečo iné, ako teplo, ktoré z neho sálalo a vôňu sprchového gélu, ktorá sa okolo neho vznášala, či jeho čerstvo vypraného oblečenia.

Nechýbalo veľa a položil by si bradu na jej plece, vo svojej izbe sa choval ešte uvoľnenejšie, ako bola na jeho správanie zvyknutá v škole. Zrejme mu prítomnosť opačného pohlavia neprivádzala také rozpaky ako jej. Ona na niečo takéto zvyknutá nebola, trvalo jej veľmi dlho, kým si k sebe niekoho pripustila a to sa týkalo aj jej dievčenských kamarátok. Mala pocit, že tento raz už skutočne jej búšiace srdce prehluší všetko ostatné v izbe, no na druhej strane, to, že jej Aomine pomohol správne stláčať tlačidlá na ovládaní, pomohlo. A takto sa nemuseli striedať, mohli obidvaja ovládať hernú postavu súčasne.

Obaja boli do hry zabratí natoľko, že si nevšimli kroky, ktoré smerovali k Aomineho izbe. Dvere izby sa znenazdajky otvorili a Hana takmer vykríkla od preľaknutia. Objavila sa v nich vysoká, štíhla a veľmi príjemne vyzerajúca staršia žena s tmavšou pleťou a dlhými čiernymi vlasmi. Podľa podobnosti dievčina usúdila, že to bola zrejme Aomineho matka.

Hana rýchlosťou blesku odskočila od modrovlasého mladíka vedľa nej, takmer sa skotúľala z jeho postele. Srdce jej išlo priam vyskočiť z hrude, dych mala tak zrýchlený, že jej to pripadalo, akoby práve zabehla celý maratón. Jej tvár nadobudla snáď ešte bordovejší odtieň, aký mali jej vlasy.

"Dai-chan, ty tu máš návštevu?" Prehovorila žena a uprela pohľad na Hanu, ktorá sklonila hlavu tak, aby závoj jej tmavočervených vlasov zakryl rovnako sfarbené líca. "Ale toto nie je Satsuki-chan. Myslela som, že nás znova prišla pozrieť, keď som na chodbe uvidela dievčenské topánky." Celý čas sa prívetivo usmievala, pôsobila naozaj sympaticky.

"Dobrý deň," zamumlala Hana zahanbene a dúfala, že si to, ako ich s Aominem v izbe našla, nevysvetlila zle. Jej spolužiak sa však tváril úplne uvoľnene, akoby o nič nešlo, hoci jeho otrávený výraz naznačoval, že ho matkina prítomnosť práve dva rázy neteší.

"To je moja spolužiačka zo školy." Ozrejmil svojej matke a odložil hraciu konzolu, ktorá Hane vypadla z rúk, ako náhle sa dvere na jeho izbe otvorili. Nechápal, čo ju tak vyplašilo. Jeho matka bola na dievčenské návštevy zvyknutá. Momoi zvykla u neho tráviť veľa času, len v poslednej dobe, odkedy ukončili štúdium na Teiko, sa tí dvaja už nestretávali tak často, ako kedysi, aspoň nie mimo školy. Možno aj preto sa jeho matka domnievala, že v izbe nájde práve jeho dlhoročnú ružovovlasú kamarátku.

"Som Matsumoto Hana," postavila sa červenovláska a úctivo sa uklonila. Takmer sa potkla o svoju školskú tašku, ktorá ležala pohodená pri nohách Aomineho postele. Staršia žena jej úklon opätovala prikývnutím. Hana sa hanbila za svoju neohrabanosť, no vyzeralo to tak, že Aomineho matka bola jedným z tých ľudí, ktorí dokázali vychádzať s každým a za každých okolností sa ku všetkým správali úctivo a milo. Rozhodne to bola veľmi spoločenská a otvorená žena. Venovala Hane jeden veľmi široký úsmev a potom prešla pohľadom k svojmu synovi, na ktorého sa pre zmenu zamračila.

"Nabudúce, keď si sem dovedieš priateľku, Daiki, tak si tu aspoň pred tým uprac. Zase to tu vyzerá, akoby ti sem niekto zhodil bombu."

Aomine jej na to iba urazene odfrkol, no Hanino zahanbenie stúplo do závratných výšin. Jej líca už teraz skutočne horeli a nedokázala zo seba vysúkať jediné slovo, ktorým by uviedla veci na pravú mieru. Našťastie sa ale chopil slova jej modrovlasý spolužiak.

"Je tu kvôli doučovaniu. Doučuje ma anglinu." Objasnil svojej matke a jej tvár sa opäť rozžiarila.

"To je skvelé, Matsumoto-chan. Ďakujem ti, že môjho syna doučuješ, Dai-chan dokáže byť občas pekne natvrdlý."

"Už choď preč a neotravuj nás, mama," zastonal mladík frustrovane a posadil sa do svojho kresla, ktoré trónilo pred písacím stolom. Hana si všimla, že tento raz nie je sama v rozpakoch, aspoň na tom boli obaja rovnako, tento raz ju v tom nenechal sám.

"Zase si drzý, Dai-chan?" Pokarhala ho jeho matka znova, no potom iba pokrčila plecami a opäť sa obrátila k dievčine, ktorá stále nenachádzala slová a radšej mlčala. "Idem, lebo môj syn sa za mňa očividne hanbí," po jej slovách Aomine opäť nespokojne zavrčal, "tak sa pekne doučujte. A ak by ste niečo potrebovali, budem dolu v kuchyni." Žmurkla na Hanu a prv, než Aomine opäť začal niečo šomrať na jej adresu, odišla z jeho izby preč.

Hana si konečne mohla vydýchnuť. Aomineho matka sa k nej správala až nadmieru milo, bola to na prvý pohľad naozaj príjemná žena, no i tak jej celá táto situácia prišla trochu trápna, nebola na niečo takéto zvyknutá a zrejme ani Aomine netúžil po tom, aby im jeho matka robila spoločnosť.

"Asi by sme sa fakt mali do toho už pustiť." Navrhla dievčina nesmelo, keď sa Aomine prestal mračiť na dvere, za ktorými zmizla jeho matka. Najradšej by hrala počítačové hry celé popoludnie, koniec koncov, veľmi sa jej páčili a konečne mala možnosť si ich vyskúšať. No na druhej strane vedela, že majú aj určité povinnosti, ktoré sa Aomine stále pokúšal ignorovať a obísť. A kto iný sa mohol z nich dvoch postarať o to, aby sa ej niečo naučil, než ona? Preto otvorila svoju školskú tašku a vytiahla z nej pomôcky, ktoré by im mohli uľahčiť učenie sa. Aomine síce chcel protestovať a tváril sa, akoby ho snáď dievčina išla mučiť, no napokon sa predsa len do angličtiny obaja pustili, pretože tento raz to bolo skutočne potrebné.

* * *

Poobedie im ubehlo ako voda, možno za to mohol aj fakt, že jeho polovicu hrali hraním počítačových hier a tú druhú štúdiom. Hana sa snažila svojmu spolužiakovi na poslednú chvíľu vysvetliť čo najviac vecí, aby sa mu v pondelok konečne podarilo opraviť si známku. Teraz, keď aj jeho matka vedela, že ho dievčina doučuje, snažila sa ešte viac, pretože cítila ešte väčšiu zodpovednosť. Hana netušila, či Aomineho matka vie o tom, že jej syn prepadá, no nezdalo sa jej, že by ho kvôli tomu nejako veľmi hrešila, či poučovala ho. Mala podozrenie, že sa jej Aomine so svojimi výsledkami nezdôveril, boli predsa už na seniorskej strednej a všetko bolo iné, ako keď študovali nižšiu strednú školu. Okrem toho, Tōō akadémia mala vcelku voľný systém výučby, vďaka čomu mali študenti pocit, akoby čiastočne študovali na univerzite. Bol to dobrý spôsob, ako ich pripraviť na to, čo príde, keď sa rozhodnú siahnuť po vyššom stupni vzdelávania.

Ani sa nenazdali a pomaly sa blížil večer. Z intenzívneho opakovania učebnej látky ich vyrušilo až zazvonenie Haninho mobilného telefónu. Dievčina takmer až nadskočila, keď sa ozval vyzváňací tón a rýchlo chňapla po mobilnom zariadení, aby ho umlčala. Na displeji videla, že jej volá matka, no práve v tejto chvíli jej nechcela telefón zdvihnúť. Nerada telefonovala, keď ju pri tom niekto pozoroval a okrem toho, momentálne nemala chuť vysvetľovať matke, kde je a kedy príde. Preto zrušila hovor a odložila telefón do vrecka.

"Nezabalíme to už?" Spýtal sa Aomine unavene, zrejme to pre neho bolo naozaj vyčerpávajúce. Dievčina už dávnejšie zistila, že mu skutočne robí problém sedieť nad knihami viac ako pol hodinu. No vyplatilo sa to, pretože si stihli prejsť prakticky všetko, z čoho by ho mohla vyučujúca v pondelok vyskúšať. Hana si bola istá, že to tento raz vyjde, urobila pre to maximum a zvyšok bol už len na ňom.

"Asi áno, už mi volala aj mama." Zasvätila ho. "Koľko je vlastne hodín?"

Mladík pozrel na digitálne hodinky, ktoré mu viseli na zápästí.

"Bude šesť." Oznámil jej a v dievčine to len tak heglo. Vedela, že už sa blíži večer, no nečakala že je už tak neskoro. Skutočne stratili pojem o čase, nečudovala sa, prečo jej matka vyvolávala. Hana vôbec nikomu nedala vedieť, kam po škole pôjde, tak sa jej matke zrejme nepozdávalo, že ešte vôbec neprišla zo školy domov.

"Ja už pôjdem," oznámila Aominemu a začala si upratovať učebnice a zošity späť do svojej školskej tašky. "Dúfam, že som vás neobťažovala moc dlho."

"Veru áno, Matsumoto, už hodinu rozmýšľam ako ťa vyhodiť z domu." Prehlásil modrovlasý basketbalista ironicky a Hane chvíľu trvalo, kým pochopila, ako to myslí. Jej myšlienky boli čiastočne ešte stále zamestnané tým, že vymýšľala, čo povie doma, kde tak dlho bola. Nechcela matke rozprávať o tom, ako šla k svojmu spolužiakovi domov. Napadlo jej aj to, že možno bolo od nej nevhodné otravovať u Aomineho doma takto dlho, mohla byť doma už dávno, ak by vynechali tie dve hodiny, ktoré zabili hraním hier. Na druhej strane musela dievčina uznať, že to neboli práve nepríjemne strávené dve hodiny, celkom sa pri tom bavila.

Spolu s mladíkom schádzali dolu po schodoch, keď vybehla z kuchyne Aomineho matka.

"Tak čo, mládež, už ste skončili?" Usmievala sa na nich od ucha k uchu, no červenovláska i tak pociťovala isté výčitky, že u nich takto nečakane strávila celé popoludnie. Hoci to nevyzeralo, že mali ako rodina niečo naplánované, v prítomnosti cudzích ľudí sa proste vždy cítila veľmi neisto.

„Áno, prepáčte, ak som otravovala,“ odvetila jej Hana nesmelo a zberala sa smerom na chodbu, vziať si svoje topánky. Aomine zrejme mal na jazyku opäť nejakú otrávenú poznámku, no tento raz si ju nechal pre seba.

„Ale vôbec nie, drahá moja. Som rada, že doučuješ Daikiho. Len som nečakala, že budete zo školy doma tak skoro. Dúfam, že si zase nevymeškal, Aomine, zabudla som ťa ráno pred odchodom do práce skontrolovať,“ jeho matka sa otočila na svojho syna s podozrievavým výrazom v hlase. Aomine nepohol ani brvou, tváril sa ako najväčšie neviniatko. Ukradomky pozrel smerom, kde stála Hana. Zrejme sa obával, že by ho dievčina mohla prezradiť, že dnes skutočne zostal doma blicovať, no Hana to nemala v pláne. Jediným pohľadom ho ubezpečila, že sa do jeho záležitostí nemieni miešať a mlčala ako hrob.

Zohla sa k svojim topánkam a začala sa obúvať, no Aomineho matka ju zastavila.

„A ty už ideš domov?“ Spýtala sa trochu sklamane. „Nechceš zostať? Za chvíľu budem mať hotovú večeru, dáš si s nami.“

„Ďakujem vám veľmi pekne, ale už vážne pôjdem, nedala som doma vedieť, že sa zdržím, tak sa už budú báť.“ dievčina sa opäť červenala a hoci staršia žena bola vskutku veľmi milá a príjemná, no i tak dievčina netúžila po tom, zostávať na rodinnej večeri u svojho spolužiaka, s ktorým mala veľmi zvláštny vzťah, neboli ešte vlastne ani priatelia. Iba dvaja študenti, ktorí sa spolu stretali na doučovaniach.

„To je škoda,“ prehovorila žena a Aomine ju prerušil.

„Mama veď ju nechaj, keď musí ísť domov,“ šomral so založenými rukami a Hana sa konečne obula a čakala, kým bude môcť odísť.

„A ako ideš vlastne domov, moja? Bývaš ďaleko? Nemám ťa ísť zaviezť?“ Po jej slovách modrovlasý mladík opäť iba prevrátil očami.

„To vážne nie je nutné, nechcem vás zaťažovať. Pôjdem autobusom.“ Hana si nebola istá, či jej vôbec nejaký spoj pôjde domov, no táto štvrť vyzerala ako vcelku frekventovaná a v meste, akým bolo Tokio, autobusy jazdili každú chvíľu.

„Tak ju choď aspoň vyprevadiť, Dai-chan, nestoj tu len tak.“ Vyzvala staršia žena svojho syna a ten sa napočudovanie bez protestov začal obúvať tiež. Hana bola čiastočne rada, že nebude musieť ísť k zástavke sama, vlastne ani netušila, že ktorým smerom ísť, takto sa nebude musieť pýtať okoloidúcich.

„Ďakujem vám veľmi pekne, ešte raz, majte sa.“ Rozlúčila sa dievčina s matkou svojho spolužiaka a vyšla von z domu. „Máte veľmi pekný dom.“ Dodala ešte a Aomineho mama ju odzdravila naspäť. Hane neuniklo, že sa pri jej slovách jej spolužiak mierne zasmial. Zrejme mu to prišlo vtipné, no Hane to v tom momente prišlo vhodné a hlavne slušné. A ani neklamala. Ich dom bol naozaj pekný a páčilo sa jej tam, i keď bola taká ostýchavá.

„Čo je?“ Spýtala sa mierne naštvane, keď s Aominem kráčali von z dvora.  Neprestával sa uškŕňať.

„Nič, nič,“ zašomral s rukami vo vreckách a kráčal ďalej, smerom na autobusovú zástavku.

Nemuseli prejsť dlhú vzdialenosť, zástavka sa nachádzala hneď na ďalšej odbočke a Hana dokonca zistila, že jej ide autobus až na sídlisko. Stačilo počkať iba desať minút, preto sa posadila na lavičku na zástavke. Čakala, že Aomine sa zvrtne na päte a bez menšieho náznaku rozlúčky odkráča späť domov, no miesto toho si prisadol k nej.

„Ak budeš niekedy chcieť zahrať aj tú druhú hru, tak daj vedieť.“ Zašomral a dievčina mala najskôr pocit, že jeho slová boli iba výplodom jej bujnej fantázie. Nevedela, či malo ísť o nejaké pozvanie, alebo to povedal iba tak, no obrátila sa k nemu s jemným úsmevom.

„Ďakujem, veľmi som si to chcela zahrať, je super, koľko máš doma úžasných hier.“

„Aj by som ti ich požičal, ale hovorila si, že to nemáš na čom hrať.“

Prikývla, to bola pravda. Predstava, že by k nemu mala ešte niekedy zájsť a trávili by spolu ďalšie herné popoludnie, neznela až tak zle, hoci sa opäť ozývali jej zábrany a v duchu samú seba upozorňovala, aby nebola príliš otravná.

Chvíľu nastalo medzi nimi dvoma ticho. Akoby každý premýšľal, či má povedať to, čo mali obaja na mysli. Hana myslela na zajtrajší deň. To, že obom došli slová však nespôsobilo trápnu, či napätú situáciu. Dnes spolu strávili viac času, ako počas ich predošlých stretnutí a Hana bola stále prekvapená, že ako to všetko dobre dopadlo. I napriek jeho muchám bol Aomine lepší parťák na piatkové popoludnie, ako by povedala pred pár týždňami.

„Aomine-san?“ Neudržala sa napokon a tento raz preťala ticho svojimi slovami ona. Mladík sa k nej znova otočil, prebudila ho zo zamyslenia.

„Hmmm?“

„Zajtra máte nejaký dôležitý zápas?“ Spýtala sa nesmelo a dúfala, že ho táto načatá téma opäť nerozladí, ako tomu bolo minule. Tento raz sa však nezamračil, jeho tón sa nezmenil na ostrejšie a nevytvorilo sa medzi nimi napätie. Bola za to rada. Prikývol.

„Hrá sa prvý zápas finále jarnej sezóny.“

„Budete mať ťažkého súpera?“ Spýtala sa, jeho slová v nej prebudili novú vlnu zvedavosti. Nečakala, že sa bude finále hrať tak skoro, nevyznala sa v tom veľmi podrobne, no vedela, že nasledujúce zápasy budú rozhodujúce, čo sa týkalo jednej z líg, ktoré sa hrali počas celého roka v Japonsku.

Mladík sediaci vedľa nej najskôr neodpovedal. Na hodnú chvíľu sa zamyslel a Hana už myslela, že sa svojej odpovede ani nedočká. Niečo v jeho očiach sa opäť zablyslo zvláštnym spôsobom. Tento raz to bolo intenzívnejšie ako naposledy. Čakala, že sa možno dokonca na ňu nahnevá. Napokon si však iba odfrkol.

„Nikto, koho by som neporazil.“ Jeho pery sa znova zavlnili v sebavedomom úškrne.

„O koľkej hráte?“ Spýtala sa ho znova, lebo začínala uvažovať nad tým, že by bolo možno vhodné, ak by sa na ten zápas šli spolu aj s Yuzuru pozrieť. Tomoya od nich podľa všetkého zrejme bude očakávať, že napíšu do rubriky článok zameranú aj práve na tento zápas.

„Poobede, o tretej.“ Oznámil jej a dievčina prikývla. Potom naklonil hlavu a pozrel sa jej priamo do očí. Jeho výraz bol zvláštny. Nevedela, čo od neho čakať. Jeho nasledujúce slová ju prekvapili. „Prídeš sa pozrieť?“

Netušila, či sa jej to iba zdalo, no mala pocit, ako keby v jeho očiach zazrela určitý druh očakávania. Akoby ju snáď chcel presvedčiť, aby prišla, akoby sa ubezpečoval, že tam zajtra bude. Vedela, že mu na tých zápasoch záleží len minimálne. Sama bola svedkom toho, ako i dôležité stretnutia nebral vážne a správal sa nezodpovedne, ľahostajne, nezaujato. A predsa sa jej tento raz zdalo, akoby istým spôsobom chcel, aby tam prišla. Možno šlo tento raz o niečo iné. Venovala mu nesmelý úsmev a tento raz dokázala statočne čeliť jeho intenzívnemu pohľadu dlhšie ako iba pár sekúnd.

„Prídem.“

Nestihla mu už povedať, že bude musieť ísť na zápas pozrieť tak, či tak, nakoľko musia s Yuzuru ešte dopísať pár odsekov do športovej rubriky. Autobus, na ktorý čakala práve prišiel k zástavke, čo znamenalo, že nadišiel čas ísť domov.

Postavila sa a jemne mu zamávala na rozlúčku. Odpoveďou jej bolo jeho ľahké prikývnutie. Tváril sa spokojne po tom, čo ho ubezpečila, že sa zajtra na zápase uvidia. Tento rez nevstal a nevybral sa preč zo zástavky. Zostal tam sedieť aj keď nastúpila a autobus sa pohol. Sledoval ju, ako si sadá na miesto a potom mu zmizla v dohľade rovnako ako aj vozidlo, ktoré ju viezlo domov. Nemohla tušiť, že Aomine ešte neplánoval ísť domov, hoci jeho matka už chystala večeru. Mal plnú hlavu myšlienok, ktoré súviseli aj s tým, čo ho zajtra čaká a potreboval sa ešte poprechádzať, aby si ich aspoň trochu utriedil. Ak sa mu to vôbec podarí...

◄ 12 |  13 |  14 ►