The Ace and his Wallflower - Kapitola štrnásta

Konečne nová kapitola a opäť som sa zamerala na The Ace and his Wallflower. Síce ju uverejňujem s obrovským omeškaním, ale absolútne som nestíhala, takže tento raz za to skutočne nemôže prokrastinácia ani lenivosť, ale nedostatok času. Ale napokon sa mi predsa len podarilo niečo zosmoliť. Takže máme tu už v poradí štrnástu kapitolu. Dnešná kapitola však znova nebude nič moc, nakoľko sú tam iba samé nezáživné veci a čiastočne slúži iba ako vyplnenie času a pojítko medzi tým zaujímavejším. Je dokonca aj o dosť kratšia ako predošlá, ale snáď to nevadí. Aj sa mi zdá, že mi minule niekto písal, že preferuje kratšie kapitoly, tak snáď to nebude taký veľký prúser. Stále to je viac ako dosť a opäť sa počet slov pohybuje v rozmedzí okolo tých 5 000. Prajem príjemné čítanie a snáď to nabudúce bude už konečne zaujímavejšie.

Kapitola štrnásta

Deň tridsiaty druhý

Ležala v posteli a s nešťastným výrazom v tvári upierala zrak na strop svojej detskej izby, ktorý jej visel nad hlavou. Každých pár minút musela siahnuť k nočnému stolíku po vreckovku, nos mala od smrkania takmer už zodratý a hrdlo ju pálilo spôsobom, že sotva niečo dokázala prehltnúť. Taká už, bohužiaľ, choroba väčšinou býva. Najviac ju však mrzelo, že miesto toho, aby práve teraz sedela so svojou kamarátkou Yuzuru v hľadisku a sledovala basketbalový zápas, musela zostať doma.

Už včera večer sa necítila dobre a keď sa dnes ráno prebudila - bolo to jasné. Stupnica na jej teplomere ukazovala, že má zvýšenú teplotu a nebola jediná šanca, že by ju matka pustila v takomto stave preč z domu. Preto musela Hana všetky svoje plány zrušiť. Mala šťastie, že Yuzuru bola chápavá a ubezpečila ju, že jej nevadí, ak bude musieť na ten zápas pozrieť sama. Bolo to veľmi dôležité stretnutie a dievčatá mali v pláne zahrnúť priebeh zápasu do svojej rubriky, ktorá čoskoro vyjde v prvom čísle školského časopisu. Hana však tento raz nemohla svojej kamarátke s písaním pomôcť, musela uprednostniť svoje zdravie pred túžbou zúčastniť sa zápasu.

Jej pohľad skĺzol zo stropu smerom k nočnému stolíku, na ktorom mala položený mobilný telefón. Bola tu ešte jedna vec, ktorá ju mierne znepokojovala. Včera sľúbila svojmu spolužiakovi, že sa na ten zápas príde pozrieť. Už dlhšiu chvíľu bojovala s nutkaním vziať mobil do rúk a napísať mu.

Keď jej prsty behali po klávesnici telefónu, nervózne si hryzla do pery. Sem-tam jej uniklo nepríjemné zakašľanie, čo občas spôsobilo, že sa matka prirútila celá ustráchaná do jej izby a Hana ju musela ubezpečovať, že sa nedusí, iba sa jej ťažšie odkašliava.

Prepáč, ale dnes nebudem môcť prísť na zápas. Ochorela som. Aj tak ti želám veľa šťastia.

Jej oči niekoľko rázy preleteli slová na displeji telefónu, ktoré práve napísala. Stále však nestlačila tlačidlo, ktorým by sa správa odoslala. Netušila, či je vôbec vhodné, mu niečo takéto písať. Na jednej strane cítila akúsi malú potrebu vysvetliť mu to, ospravedlniť sa, veď mu predsa včera sľúbila, že príde. No na druhej strane, mohlo by ho to otravovať. Hana myslela na to, že sa možno v skutočnosti jej spolužiak ani nezaujíma, či dievčina na jeho zápas príde, alebo nie. Možno mu bola úplne ukradnutá. A ak by mu poslala niečo takéto, iba by sa tým strápnila...

Rýchlo vymazala správu a odložila telefón tak, aby sa naň nemusela pozerať. Áno, stavím sa, že mu je úplne fuk, či tam som, alebo nie. Upokojila sa a odľahlo jej, že tú správu nakoniec neodoslala. Bolo jej skutočne veľmi zle, choroba a malátnosť ju premohli, preto sa obrátila v posteli na druhý bok a zavrela oči. Spánok je najlepší liek, aspoň tak to vravievala jej stará mama. A čím skôr sa vylieči, tým lepšie.

* * *

Deň tridsiaty tretí

V nedeľu sa po ťažkej noci dievčina prebudila až na obed. Včera sa jej podarilo zaspať, ako keby ju niekto do vody hodil a zobudia sa po výdatnom, takmer dvadsaťhodinovom spánku až na druhý deň.

Automaticky a inštinktívne siahla po svojom telefóne. Yuzuru jej isto včera večer volala, aby jej oznámila, že ako dopadol zápas, no dievčina spala ako zarezaná. Ale zaujímalo ju to, chcela vedieť, či sa Aominemu podarilo vyhrať, ako sľúbil. Podľa všetkého, tá škola, s ktorou Tōō zápasila, bola nejaká menej známa stredná, ktorá sa v posledných mesiacoch začala drať do popredia, čo sa basketbalu v Tokiu týka. Aspoň to sa dievčatám, ktoré mali na starosti športovú rubriku podarilo zistiť. Muselo to však byť úplne iné, vidieť ten zápas naživo. Hana bola zvedavá. A Yuzuru jej skutočne včera volala, dokonca poslala správu. Tá však nebola tým, čo dievčinu prekvapilo po tom, čo si prebehla nové upozornenia a zmeškané hovory, prípadne doručené správy.

Písal jej aj Aomine. Jeho meno svietilo hneď vedľa toho, ktoré patrilo jej hnedovlasej spolužiačke v priečinku, v ktorom sa nachádzali neprečítané správy. Hanin žalúdok sa zachvel nervozitou. Nezišiel jej na um jediný možný dôvod, prečo by jej mal Aomine písať. Bála sa otvoriť jeho správu, netušila, čo v nej nájde. No zvedavosť napokon zvíťazila. O to viac ju prekvapilo, keď si všimla čas, kedy bola správa doručená. Včera, neskoro večer, po zápase.

Správa od: Aomine Daiki, 23.02 h

Neprišla si.

Jednoduché dve slová, no i tak z nich mohla vycítiť určitý druh výčitky. Nevedela prečo, no zdalo sa jej, akoby tie obyčajné, krátke dve slová v sebe ukrývali viac. Hane to bolo ľúto. Napísal to ako holý fakt, pri čítaní dievčine stiahlo žalúdok a cítila, akoby jej doň niekto nasypal za vedro ľadu. Premýšľala, čo urobiť. Mohla by mu zavolať a vysvetliť to. Ale bola príliš zbabelá. Preto telefón znova odložila.

A po hodine ho opäť vzala do ruky. Musela predsa odpísať Yuzuru. Okrem toho, zdalo sa, že zajtra nebude môcť ísť do školy, matka jej jasne dala najavo, že ju zajtra bude čakať jedine tak cesta k lekárovi. Hana však nebola spokojná, blížila sa uzávierka článkov do časopisu, číslo malo vyjsť už o týždeň a ona sa chcela zúčastniť na poslednom stretnutí. Chcela vedieť, čo im Tomoya-senpai povie na ich článok a to, ako si poradili s rubrikou.

Po tom, čo vybavila záležitosti s Yuzuru (hnedovláska ju informovala, že článok budú mať skoro hotový a že doriešia posledné detaily cez e-mail, ak Hana nebude môcť prísť do školy a že sa dievčina nemusí strachovať), vrátila sa k správe od svojho modrovlasého spolužiaka. Váhala celý deň a dostala sa k nej až navečer. Tento raz uznala, že by sa naozaj patrilo odpísať. Aspoň niečo malé. Informovať ho, že je chorá a že ju to mrzí. Okrem toho, zajtra mal odpovedať z angličtiny, výsledok ovplyvní jeho výslednú známku za prvý polrok a ona mu chcela zaželať šťastie. Znova sa pustila do písania správy, keď jej zazvonil telefón v rukách, od preľaknutia ho takmer pustila na perinu, pod ktorou bola zachumlaná.

Nechápala, ako je to možné, no bol to práve Aomine, koho meno sa objavilo na displeji signalizujúcom prichádzajúci hovor. Hodnú chvíľu zvažovala možnosť, že by ten hovor ignorovala, z neznámych príčin sa cítila akosi previnilo, možno mala dojem, že to, že neprišla na jeho zápsas, ho sklamalo, hoci to v konečnom dôsledku nebola jej vina. Bol tu však aj fakt, že dievčina so svojim spolužiakom nikdy pred tým nezvykla telefonovať. Zvykla si už na jeho prítomnosť v škole a aj to, že občas spolu trávili čas, čo by nikdy pred tým nehádala ani v najbláznivejších snoch. Ale telefonáty? A večer, cez víkend? To bola novinka. Ako by boli starí známi... Napokon predsa len vzala telefón do ruky a s malou dušičkou prijala hovor.

"Prosím?" Zatiahla a dúfala, že si to mladík na druhej strane rozmyslel a napokon nebude musieť čeliť tejto trápnej situácii. Nikdy nemala rada telefonáty. O to horšie to bolo vtedy, ak nevolala s niekým, koho veľmi dobre poznala, už dlhé roky. S Misao jej volať problém nerobilo. Ani s matkou, či inými blízkymi. Dokonca si zvykla občas zavolať aj s Yuzuru. Ale Aomine? Skutočne to bola pre ňu novinka.

"Žiješ, Matsumoto?" Jeho hlas znel cez telefón inak, možno o čosi hrubšie. Hana mu závidela, sama neznášala zvuk svojho hlasu počas telefonovania, no Aomine s ním zrejme problém nemal, keď na nič z toho nepoukázal. Jeho tón bol prekvapivo neutrálny. Nevyčítal jej nič, ani nebol prívetivý, či veselý, ako keď zvykla volať s Misao. Znel takmer až apaticky a ak by Hana nevedela lepšie, mala by pocit, že ho to volanie otravuje. Ale i tak jej zavolal prvý. A ona to zdvihla. V nedeľu večer. Stále sa jej táto situácia zdala bizarná.

"Uhm, prepáč, že som nebola na zápase, ale som chorá. Ani zajtra nejdem do školy." Vyjachtala zo seba a demonštratívne si odkašľala, hoci vedela, že to muselo vyznieť silene a trápne. V duchu si nadávala a dúfala, že si to Aomine nevysvetlí zle.

"Hej? Asi ani ja," zamumlal a Hana sa na druhej strane linky zamračila. Nevadilo jej, že ju nepoľutoval, ani jej neprial skoré uzdravenie, či to, že sa vôbec nezaujímal, ako na tom Hana je. Bol to predsa len Aomine Daiki, za ten čas, čo ho poznala, si už stihla všimnúť, že veci príliš nerieši a hlavne sa do nikoho nestará, ak to nie je treba. Nepáčilo sa jej to, že aké plány si na zajtra pripravil.

"Ale, Aomine-kun," tento raz použila takéto oslovenie automaticky, "zajtra máš predsa odpovedať z angličtiny."

Mladík sa na chvíľu odmlčal. Hana pôvodne myslela, že sa chce skúšaniu vyhnúť a preto si plánoval voľno, no potom jej napadlo, že na to zrejme zabudol, aký je vlastne deň.

"Ozaj, vidíš..." prehovoril lenivým tónom, "bol by som zabudol, že je to už zajtra."

"Neboj sa, dopadne to dobre." Snažila sa ho povzbudiť, tešilo ju, že sa jeho plány zmenili. Venovali tomu doučovaniu väčšie množstvo času, ako by Aomine za iných okolností bol ochotný zvládnuť, preto by bola škoda, ak by to všetko vyšlo nazmar. Dievčina vedela, že jej spolužiak má na to, aby si známku opravil. Nebol hlúpy, iba lenivý. A potreboval správne postrčenie.

Hana čakala, že jej na tie slová niečo povie, no opäť mlčal. Zdalo sa jej, že niečo nie je v poriadku. Nedokázala si vysvetliť ten vnútorný pocit, veď ho v podstate takmer ani nepoznala, dokonca s ním nehovorila ani zoči-voči, iba prostredníctvom telefónu. A i tak nedokázala potlačiť to nutkanie spýtať sa, či je všetko v poriadku, i keď sama túto otázku nemala vôbec rada, ak jej ju niekto položil.

"A prečo si sa rozhodol zavolať? Potreboval by si s niečím na poslednú chvíľu ešte poradiť?" Opatrne nadhodila a Aomine si povzdychol.

"Už to neriešim, nerieš to ani ty, Matsumoto, zajtra to dám a bude konečne pokoj."

"To je dobrý prístup," pochválila ho, no potom sa odmlčala. Vážne nebol v poriadku. A napriek tomu, že si Hana dala záväzok, že sa nebude do nikoho starať, nedalo jej to. Snažila sa ísť na to čo najcitlivejšie.

"Stalo sa niečo, s čím by si sa chcel zdôveriť, Aomine-kun?" Po jej slovách si mladík odfrkol, mohla to jasne počuť v slúchadle. Už čakala, že ju odbije, že jej vynadá, aby sa starala sama o seba, prípadne jej zloží telefón. Ale nestalo sa tak. Stále mlčal. Počula jeho hlboké nadýchnutie a potom sa opäť ozval jeho hlboký hlas.

"Včera sme vyhrali."

"Viem, Yuzuru-chan mi písala, vraj to bol celkom ťažký súper, ale že napokon ste ich s prehľadom porazili." Chcela mu zagratulovať, no spôsob, akým jej výhru oznámil, spôsobil, že jej telom prebehli zimomriavky, ktoré nemali nič spoločné s jej chorobou. Snáď nikdy pred tým nepočula nikoho oznamovať svoju výhru takýmto spôsobom. Akoby mu to snáď vadilo, v jeho slovách nebol ani náznak radosti, či šťastia. Iba chladný tón, z ktorého dievčina vôbec nemala dobrý pocit. Preto sa rozhodla, že gratulácia by v tomto prípade zrejme nebola na mieste.

"A po zápase som sa pobil som spoluhráčom," dodal a Hane od šoku takmer spadla sánka. Čakala všeličo, ale niečo takéto vôbec nie. Sama nebola veľkým priaznivcom prejavov fyzického násilia a chlapčenské bitky nikdy nechápala, no na druhej strane nemala v povahe hneď súdiť bez toho, aby vedela viac podrobností. Aomine zrejme musel mať nejaký dôvod k tomu, aby sa pustil do niekoho z jeho vlastného tímu.

"A si v poriadku?" Hane tá otázka napadlo sama od seba, celkom prirodzene. Nevedela si ani predstaviť, ako tá bitka prebiehala, no už len to, že sa Aomine so svojím spoluhráčom do seba pustili, neveštilo nič dobré.

"Hej, len som toho zmrda chytil pod krk. Ale mal som mu dať poriadne na hubu." Jeho hlas znel stále tak zvláštne. Nedokázala si predstaviť, čo by mu mala na to práve v tejto chvíli povedať. A ani on sa zrejme nechystal poskytnúť jej o tom, čo sa stalo, viac detailov. Začínala sa obávať, že Aomine možno ľutoval to, že sa jej rozhodol s týmto zdôveriť. Predsa len, ani ona sama nepatrila k ľuďom, ktorí by každému všetko vešali na nos. Vedela si predstaviť, že aké ťažké muselo byť zdôveriť sa človeku, alebo sa priznať k niečomu takémuto. A práve preto ho neodsudzovala. Nech sa medzi ním a hráčom z jeho tímu udialo čokoľvek, podiel na tom museli mať obe strany. Dúfala, že Aomine nie je nejaký druh násilníka, ktorý by niečo takéto urobil iba pre vlastné potešenie.

"Urobil ti niečo počas zápasu?" Áno, jej zvedavosť skutočne rástla každou sekundou, keď premýšľala, čo asi tak mohlo jej modrovlasého spolužiaka vyprovokovať k takémuto činu.

"Mne nie, ale..." Aomine sa zarazil. Akoby zvažoval, či má Hane prezradiť príčinu, kvôli ktorej sa pustil do svojho vlastného spoluhráča po zápase, ktorý dokonca pre ich tím dopadol dobre. Hana počula, ako sa nadýchol a potom vydýchol. V ďalšej chvíli jeho hlas znel opatrne, akoby sa pokúšal s niečím vyrovnať. Za iných okolností by si niečo takéto nevšimla, no práve teraz počúvala napäto a vnímala každý jeden detail.

"Ten hajzel začal hovoriť svinstvá o-" Znova pauza. Zrejme sa mu o tomto nehovorilo práve najľahšie. A už vôbec nie niekomu, ako bola Hana, veď boli vlastne iba spolužiaci. No i tak pocítila vo vnútri akýsi drobný záblesk víťazstva, že jej o tom vôbec niečo povedal. Považovala to za určitý druh osobného úspechu, dokonca ju to aspoň minimálne potešilo, keď pokračoval. "Hovoril svinstvá o niekom. Z tímu, ktorí hral proti nám."

Hane tak úplne nedochádzalo, ako presne to myslel, no tušila, že už len túto informáciu by si mala veľmi, veľmi ceniť. Nech tá osoba bol ktokoľvek, Aominemu na ňom muselo aspoň trochu záležať, veď bol predsa z konkurenčného tímu a i tak sa ho svojim spôsobom zastal. Aspoň tak by sa to dalo nazvať, predsa len, Hana nikdy nepodporovala násilie. Ale čiastočne to chápala a chápala aj to, že je zrejme zbytočné pýtať sa na detaily a ťahať z neho viac informácii. Pre to jej predsa jej spolužiak nevolal.

"Myslím, že nemusíš mať žiadne výčitky." Ozvala sa opatrne a dúfala, že sa jej podarilo zvoliť vhodné slová.

"Veď ani nemám." Odvrkol a chvíľu bolo znova ticho. Hana trpezlivo čakala, zrejme si utrieďoval svoje myšlienky. A keď znova prehovoril, znel o čosi uvoľnenejšie, pokojnejšie. "Takže zajtra v škole nebudeš?"

Hana pochopila, že predošlá téma sa týmto uzatvára a bola aj rada. Skutočne to bola vyčerpávajúca časť rozhovoru, no zvládla ju a to považovala za ďalší osobný úspech. Nenaštval sa na ňu, ani ju nezvozil. Dokonca boli obaja schopní viesť normálnu konverzáciu cez telefón. A to dievčina telefonovanie priam neznášala. Pokrútila hlavou, no potom si uvedomila, že ju Aomine nemôže vidieť a tak mu slovami potvrdila, že zajtra sa na vyučovanie nedostaví.

"Takže tam nebudeš, keď ma bude skúšať z tej angliny."

"Veru nebudem," Hana nečakala, že by snáď jej spolužiak mal záujem o to, aby bola pri odpovedi s ním. Možno by mu mohla poradiť, prípadne by si mohli tesne pred tým všetko zopakovať, ale zdalo sa, že už sa mu s tým nechce namáhať hlavu a okrem toho, zrejme to už ani nepotreboval, Hana si bola takmer istá, že to zvládne aj bez nej. "Ale daj mi potom vedieť, že ako si dopadol." Dodala a samú seba nespoznávala, jej záujem už začínal byť možno až príliš okatý, no Aomine to nijak nekomentoval, ani nedal najavo, že by mu to vadilo.

"Uvidím..." Predniesol váhavo, s určitou dávkou zamyslenia. Hana dúfala, že jej skutočne dá vedieť, nech už budú výsledky akékoľvek. Ale ak náhodou nie, tak vždy môže zistiť od vyučujúcej, či tie doučovania zabrali a známku si opravil. No omnoho radšej by bola, keby sa jej so všetkým pochváli sám a ak to bude pozitívna správa, o to lepšie.

"Netelefonuj toľko a choď už spať, zajtra máš ísť k doktorke a nevstaneš." Ozvala sa matka z chodby. Dievčina mierne zmeravela, obávala sa, že staršia žena bude vyzvedať, s kým telefonuje a nechcela sa chváliť, že práve vedie večernú debatu s jej spolužiakom. Ako poznala svoju matku, opäť by z toho vznikla nepríjemná debata. Tá však iba prešla okolo pootvorených dverí Haninej izby a nakukla dnu. Keď jej dievčina rýchlym prikývnutím potvrdila, že už pôjde spať, šla ďalej až smerom k svojej spálni.

"Si tam, Matsumoto?" Ozval sa opäť jej spolužiak a ona mu potvrdila hlasným rozkašľaním sa. Skutočne by si zrejme mala už ísť spať.

"Už budem končiť, pomaly strácam hlas." Zachrapčala a mierne sa za svoj zachrípnutý tón hanbila, no Aomine na to všetko reagoval iba jeho typickým ´hmm´, dievčina si ho vedela živo predstaviť, ako na druhej strane linky iba lenivo pokrčil plecami.

"Tak potom," zašomral a chystal sa zložiť.

"Veľa šťastia zajtra," dodala rýchlo so zaťatými zubami a dúfala, že to neznelo príliš starostlivo, či trápne, hoci si nebola istá, či to vôbec počul. Ozvalo sa pípanie signalizujúce zloženie hovor a na druhej strane spojenia a ona si konečne vydýchla. Áno, bol to skutočne vyčerpávajúci rozhovor, ktorý vôbec nečakala a zastihol ju úplne nepripravenú. Ale nebanovala, že jej Aomine o takomto čase zavolal a hlavne, že vôbec zavolal. A dúfala, že to snáď neľutoval ani on sám.

* * *

Hana sa do školy dostala až v piatok. Hoci mala ospravedlnenku na celý týždeň, rozhodla sa na posledný deň v školskom týždni predsa len prísť, už sa predsa cítila o niečo lepšie a mala povinnosti - literárny klub mal tesne pred vydaním prvého čísla, ktoré sa malo predávať v pondelok a preto museli zvolať mimoriadnu schôdzu - v piatok popoludní.

Yuzuru ju počas týždňa zasvätila do toho, čo sa dialo v stredu na krúžku. Hane bolo ľúto, že premeškala možnosť opäť vidieť Tomoyu, ale keď sa dozvedela, že bude mať šancu sa zúčastniť krúžku aj v piatok, neodolala. Ich športová rubrika bola údajne odsúhlasená, s článkom boli všetci spokojní a Hana bola rada, že sa vyhla tomu, aby ho musela čítať pred ostatnými. Yuzuru s tým problémy nemala, zväčša to aj tak vždy bývala flegmatická, nerobilo jej problém rozprávať o čomkoľvek pred druhými, aj neznámymi ľuďmi a vôbec Hane nevyčítala, že ju v tom všetkom tak povediac nechala sama. Dievčina bola predsa chorá a aj keby chcela, do školy sa mohla vrátiť až po tom, čo jej aspoň trochu prešiel kašeľ, zvýšená teplota a bolesti hrdla.

Za ten čas, ktorý strávila doma liečením, komunikovala so svojou hnedovlasou spolužiačkou cez e-maily, či sociálne siete a aspoň takýmto spôsobom mohli spolu riešiť posledné úpravy pred dokončením ich spoločnej rubriky. Yuzuru ju okrem iného informovala aj o tom, že čo sa deje v škole a čo všetko bude musieť Hana doháňať. Dievčina bola za to vďačná, Yuzuru bola veľmi dobrá kamarátka, ktorá na ňu myslela aj v čase jej neprítomnosti. Hana mala dokonca nutkanie spýtať sa jej aj na Aomineho, predsa len, celý pondelkový deň jej nedal vedieť, že ako dopadol na angličtine. Až v večer jej od neho prišla krátka správa, že to nakoniec vytiahol na štvrť roka na štvorku, čiže neprepadne.

Hana sa z toho tešila, dokonca mu odpísala naspäť, že je moc rada, že to doučovanie zabralo. Takmer by mu bola do správy pripísala aj to, že je na neho hrdá, že sa mu to podarilo, no napokon sa spamätala tesne pred odoslaním a rýchlo to vymazala skôr, než sa pred ním stihla strápniť na celý zvyšok svojho života.

Počas celého dnešného školského dňa sa s ním dokonca vôbec nestretla, takže mu nemohla zagratulovať ani osobne. Medzi hodinami ju zastavila na chodbe angličtinárka a prezradila jej, že ako zhruba vyzerala odpoveď jej spolužiaka. Hana bola šťastná, keď ju učiteľka pochválila za dobre odvedenú prácu, dokonca žasla nad tým, že ako sa dievčine podarilo modrovlasého basketbalistu prinútiť aspoň trochu sa do angličtiny pozrieť. Tá jej prezradila, že to spočiatku skutočne bolo moc náročné, ale nejako sa to postupne začalo zlepšovať. A bola to pravda. Dokonca sama cítila ten rozdiel - ako sa cítila v jeho prítomnosti na začiatku a ako teraz. Niečo takéto sa jej podarilo iba s Yuzuru, ale pri nej bol rozdiel taký, že ona bola dievča a Hana ju skrátka brala úplne inak. Keď sa však nad vecami bližšie zamyslela, zistila, že jej hnedovlasá kamarátka jej istým spôsobom vďaka svojej bezprostrednosti, uvoľnenosti a istej dávky flegmatickosti čiastočne pripomína modrovlasého vysokého mladíka.

"Nad čím premýšľaš?" Spýtala sa jej menovaná hnedovláska, keď čakali s ostatnými členmi krúžku, kým konečne začne zraz literárneho klubu. Všetci sedeli pripravení tvrdo pracovať pred finálnym dokončením prvého čísla. Už bolo takmer všetko pripravené, zostávali iba skutočne posledné úpravy a následná tlač a viazanie do formy, v ktorej budú môcť jednotlivé výtlačky predávať.

"Ani neviem," povedala Hana, hoci veľmi dobre vedela, aké myšlienky jej víria v hlave, obávala sa však zdôveriť sa s nimi práve Yuzuru. "Premýšľam nad tým, že budúci týždeň toho zrejme budeme mať veľa." Vymyslela si napokon a Yuzuru iba mávla rukou.

"Aspoň, že to všetko nebude naraz v poslednom týždni, ale rozdelili nám to na celý mesiac."

"To máš pravdu, nech už je to za nami a konečne príde leto." Pokývala hlavou Hana.

"Chystáš sa niekam na dovolenku?" Spýtala sa Yuzuru a Hana iba sklamane pokrútila hlavou. Nevedela o žiadnych výrazných plánoch na leto, hoci už sa pomaly blížilo. S rodinou nezvykli chodievať na dovolenky, pretože na to skrátka nemali dosť financií. Mohli si dovoliť iba niekoľkodňový výlet k starým rodičom, ktorí bývali na vidieku, pár hodín cesty autom od Tokia. No vždy to bolo lepšie ako nič. Okrem toho dostala Hana od Misao pozvanie, aby u nej strávila aspoň týždeň, keď si urobia spoločný letný program, čo tiež neznelo zle, hoci jej najlepšia blonďavá kamarátka nebývala až tak moc ďaleko. A zvyšok prázdnin bude mať dievčina voľný.

"Zrejme iba navštíviť rodinu. Inak nemám žiadne plány."

"To sa máš, aspoň budeš môcť oddychovať. My máme leto nabité. Rodičia bláznia s tým, že ma chcú prihlásiť do nejakého vzdelávacieho letného tábora, aby som si zlepšila cudzí jazyk," po sťažovala sa, "a potom pôjdeme na rodinnú dovolenku, ako každý rok. No tam sa celkom teším, pretože tento rok by sa nám mohlo podariť ísť do Austrálie, na pobrežie a do Sidney."

"Čože? To máš super," žasla Hana. Pri predstave, že by sa ona dostala na takto zaujímavé miesta, sa jej takmer zatočila hlava. Za celý život zatiaľ poriadne ani nevystrčila päty z Tokia. Sama by takéto prázdniny brala hneď, hoci sa čiastočne bála dobrodružstva. No i tak ju vždy lákali iné krajiny, nie len tie bližšie, ale aj západné. Jedným z jej veľkých snov bolo aj to, dostať sa do Ameriky, prípadne tam dokonca študovať. Ale to bolo niečo, čo vždy malo zostať iba tajným snom, Hana to nikdy nebrala vážne. "Ja by som sa tam šla tiež veľmi rada pozrieť."

"Zobrala by som ťa so sebou, ale s našou rodinou by si po pár dní prišla o rozum," nadhodila Yuzuru žartovne a Hana sa uškrnula.

"Možno si cez leto nájdem nejakú brigádu, nech sa úplne nenudím, aspoň na dva týždne."

"Tak, čo? Začneme?" Vyrušil ich z debaty hlas šéfredaktora časopisu. Hana si ani nevšimla, kedy Tomoya prišiel do učebne, v ktorej zraz mali. Za iných okolností vždy s očakávaním hľadela na dvere, ktorými mal jej senpai, ktorý sa jej páčil, prísť. Tento raz bola zrejme príliš zaujatá do rozhovoru a pomaly začínala premýšľať nad tým, aké plány by si mala urobiť na leto.

Jediný pohľad na blonďavého mladíka stačil na to, aby opäť pocítila ten známy ostych a chvenie v žalúdku. Možno nebolo také intenzívne, ako o tom čítala v shoujo mangách, no bolo jasné, že v jeo prítomnosti nikdy nebude tak úplne pokojná. Snažila sa aspoň obmedziť svoju nervozitu, aby nepôsobila pred ostatnými príliš divne.

Literárny krúžok prebiehal hladko. Prevažná väčšina nemala žiadne problémy s tým, že museli kvôli časopisu zostávať aj druhé popoludnie v škole dlhšie, ako by sa im možno páčilo. Podarilo sa im úspešne pripraviť, natlačiť a zviazať požadovaný počet kusov, ktoré sa budú v pondelok predávať. Ku koncu Tomoya členov rozdelil na skupinky a určil, ktorá skupina bude ktorú prestávku časopis predávať. Hana zostala s Yuzuru a pripojil sa k nim ešte jeden prvák z vedľajšej triedy. Dokonca ju ani nezarmútilo to, keď senpai opäť skomolil jej meno. Stačil jej spôsob, akým na ňu pozrel a ten jeho typický sebavedomý a očarujúci úsmev a hneď bola červená ako paprika.

Bolo neskoré popoludnie, keď ich Tomoya konečne pustil všetkých domov. Yuzuru sa ponáhľala, pretože ju pred školou už čakali rodičia na aute - mali naplánované odísť na víkend preč z mesta, preto sa jej údajne len tak-tak podarilo zostať v škole dlhšie. Hana sa nikam neponáhľala, preto sa z učebne vliekla pomalšie, ako ostatní, ktorí chceli čo najskôr vypadnúť zo školy domov a užívať si víkend. Akosi tajne dúfala, že ju možno dobehne Tomoya-senpai, ktorý zostal v učebni ako posledný a ona ho pred odchodom domov ešte raz uvidí.

Keď kráčala po chodbe, stále sa obzerala, či už náhodou nejde z učebne von, preto jej pozornosť pritiahlo naspäť až to, že do niekoho vrazila. Nebol to tvrdý náraz, hoci osoba, o ktorej hruď si takmer zlomila nos, stála pevne ako skala. Hana len mierne odskočila a celá červená vzhliadla hore, aby zistila, koho takto trápne zvalcovala. Mumlala jedno nezrozumiteľné ospravedlnenie za druhým. Jej hlas však zanikol v tom momente, keď zistila, že ten, do koho vrazila, nie je nik iný ako Aomine Daiki.

"Aomine-kun?" Spýtala sa zmätene a potom si uvedomila, ako moc hlúpo práve teraz musela vyzerať, preto sklonila hlavu a pokračovala, "čo tu robíš takto neskoro?"

"Ale," zašomral mladík a Hana z jeho tónu okamžite spoznala, že vôbec práve nemá náladu, "budúci týždeň máme zase zápas a Satsuki ma takmer zožrala, kým som nesľúbil, že prídem na stretnutie."

"Aha. A ako bolo? Už ste skončili?"

"Ešte tam sú, ale ja ich kašlem, už ma to tam nebavilo, bol som tam úplne zbytočne, ako vždy." Medzi jeho obočím sa objavila hlboká vráska a jeho postoj tela naznačoval otrávenie toho najvyššieho stupňa. Hana netušila, čo si práve teraz môže dovoliť povedať. Vyzeralo to tak, že ho rozčúli aj najmenšia drobnosť. Rozhodla sa odviesť jeho pozornosť inam.

"Počula som, že si mal celkom slušnú odpoveď z angličtiny."

"Hej," opäť neznel potešene.

"Som rada, že to vyšlo." Pípla Hana a keď jej na to neodpovedal, nervózne si zahryzla do pery. Istú chvíľu medzi nimi bolo napäté, ba až trápne ticho. Hana si priala, aby mohla čím skôr zmiznúť, no na druhej strane jej bolo ľúto, že jej spolužiak mal práve takúto náladu, keď sa s ním po týždni stretla.

Ticho medzi nimi narušili kroky, ktoré strihli pozornosť oboch. Hana pocítila ešte väčšiu nervozitu, pretože po chodbe kráčal ich smerom práve Tomoya-senapi. Ďalšia osoba, v prítomnosti ktorej sa cítila vždy nesvoja. Keď prechádzal okolo nich dvoch, venoval Hane široký úsmev.

"Dovidenia, senpai." Pozdravila ho Hana zo slušnosti takmer šepky a bola si istá, že farba jej vlasov momentálne bledla v porovnaní s tým, aký odtieň nadobudla jej tvár. To, že sa na ňu Aomine díval so zvrašteným obočím a podozrievavým pohľadom striedavo zablúdil k Tomoyovi, situáciu ešte zhoršovalo.

"Ah, maj sa, Matsuri-chan, pekný víkend." Dodal blonďavý mladík veselo a pokračoval ďalej.

"To je idiot," zašomral Aomine, keď senpaiove kroky zanikli v diaľke. "Voláš sa predsa Matsumoto." Stále sa neprestával mračiť smerom, ktorým pred chvíľou kráčal blonďavý šéfredaktor školského časopisu.

Hana tento fakt v podstate ani nevnímala, stále nebola schopná jediného slova. Jej zahanbenie z nej priam sálalo, no postupne sa začínala uvoľňovať. Opäť bola zaujatá tým, že ju senpai oslovil a pozdravil. Možno to bola iba úplná hlúposť, no s ňou dokázalo i niečo takéto zamávať. Dúfala, že si Aomine nevšimne, aký vplyv na ňu prítomnosť ich staršieho kolegu z najvyššieho ročníka mala.

"Idem ja, už to tu nemôžem vydržať ani minútu." Vyhlásil otrávene a ledabolo jej zamával na rozlúčku.

"Ale východ je opačným smerom." Zmätene namietla Hana, keď si všimla, kadiaľ sa Aomine zberal odísť.

"To áno, ale ja idem na strechu." Pokrčil plecami.

"Na strechu?" Dievčina si nebola istá, či mu rozumela správne. Nevedela si predstaviť, prečo by mal mať niekto v pláne ísť na školskú strechu. No keď sa nad tým bližšie zamyslela, schody vedúce na najvyššie poschodie a následnú strechu budovy boli skutočne opačným smerom, ktorým mala ísť ona.

"Hej, občas tam zájdem." Ozrejmil jej a Hana pochopila, že už by ho zrejme nemala zdržovať. Skutočne nebol vo svojej koži a nech už sa vybral na strechu z akýchkoľvek dôvodov, bola to jeho súkromná záležitosť. Na chvíľu jej mysľou prebleslo, či by nemala niekoho zavolať, no potom si uvedomila, že aká hlúposť jej napadla. Aomine rozhodne nevyzeral ako niekto, kto by si plánoval ublížiť. Jeho flegmatický postoj a výraz tváre naznačovali iba otrávenosť a možno drobnú frustráciu, no nie zúfalstvo, či iný vážnejší stav. Možno iba rád trávil čas v izolácii, mimo ľudí a niekde, kde by mal pokoj. V tomto bola predsa Hana rovnaká, i keď jej mierna obava z výšok by ju tak vysoko zrejme nelákal.

"Pekný víkend," rozlúčila sa s ním, keď už kráčal po chodbe opačným smerom, akým mala namierené ona. ´A nebuď taký mrzutý, prosím,´ dodala v duchu, keď sledovala, ako sa jeho vysoká postava pomaly, ale isto vzďaľuje. Bolo na čase ísť domov a prenechať priestory školy mladíkovi z jej triedy, aby si mohol užiť samotu, ktorú skutočne zrejme potreboval.

◄ 13 | 14 | 15 ►