* * *
Deň štyridsiaty tretí
*
Pondelok aj utorok ubehli ako voda a prišla obávaná streda. Predaj časopisu dopadol viac ako dobre, študenti oň mali skutočný záujem a napokon museli členovia literárneho klubu rýchlo dodatočne vytlačiť ďalšie čísla, ktoré sa predávali aj v utorok. Tomoya mal z toho všetkého takú radosť, že sa rozhodol dať ostatným z klubu vo štvrtok, ktorý mal nasledovať, voľno. Hana sa nemohla vynadívať na to, akú mal celý čas, keď sledoval, ako rýchlo sa časopis predáva, rozžiarenú tvár. Jeho svetlomodré oči priam žiarili. A ani učitelia chválami nešetrili. To spôsobilo, že aj samotná dievčina mala pocit dobre odvedenej práce. Aj vďaka tomu si prvé dva dni v týždni udržiavala dobrú náladu. Tá však klesla, ako náhle nadišiel čas telocviku, ktorý bol so stredou spojený.
Stála na okraji telocvične vo svojom úbore a nervózne v rukách zvierala basketbalovú loptu. Naposledy sa tomu vyhla, dokonca dva týždne po sebe, no nadišiel čas, keď už aj ona musela konečne cvičiť. To by možno nebola až taká katastrofa, ak by sa dnešná hodina neznámkovala. Koniec prvého školského semestra sa blížil závratnou rýchlosťou, učitelia naháňali študentov a ponáhľali s uzatváraním známok a telocvikárka nebola žiadnou výnimkou.
Vymyslela systém známkovania, ktorý sa Hane vonkoncom nepáčil. Keď počúvala kritériá, ktoré im na začiatku hodiny oznámila, mala čo robiť, aby sa nerozplakala. Už len tá predstava, že bude hodnotená za to, koľko košov sa jej podarí trafiť cez obruč, bola hrôzostrašná. Nikdy nebola v športoch dobrá, nikdy sa nevedela poriadne trafiť do koša, úspešne podať loptu počas volejbalu, či vyšplhať sa na tyč a preskočiť cez kozu. Podľa stupnice, ktorú vyučujúca vytvorila, by Hane skutočne mala vyjsť katastrofálna známka. Dievčina bola rada, ak sa jej pri pokusoch podarilo loptu trafiť aspoň dva. A tento raz, keď bude hádzať "na ostro" a pod tlakom, to nemôže dopadnúť dobre.
Telocvikárka všetky študentky postupne volala podľa mena a tie mali potom päť pokusov na trafenie sa do koša. Niektorým to išlo mimoriadne dobre. Yuzuru bola jedným z tých dievčat, ktoré trafili loptu počas všetkých piatich pokusov. Dokonca aj Momoi Satsuki, Aomineho ružovovlasá kamarátka, dnes výnimočne cvičila, hoci inokedy zostávala na lavičke a venovala sa záležitostiam prospešným pre basketbalový tím.
Hana cítila, ako sa jej potia dlane a od strachu jej takmer až bolestivo zvieralo žalúdok. Už len to, že bude musieť hádzať na kôš pred zrakmi všetkých ostatných, ju desilo. Hoci sa to dievčatá snažili skrývať, pri niektorých prípadoch im ušli posmešky, nie všetky dievčatá totiž triafali na kôš s presnosťou. A za to aj dostali veľmi zlé známky. Hana tušila, že na tom nebude o nič lepšie. Úzkosť ju pomaly vypĺňala a zvieralo jej hrdlo. Už mala prísť každú chvíľu na rad ona.
"Matsumoto Hana." Prečítala telocvikárka zo zoznamu v triednej knihe a Hana roztraseným krokom podišla dopredu až smerom pod kôš. Hľadela na to zariadenie, ako by ju malo každú chvíľu zamordovať. Nedokázala pochopiť, ako niečo takéto mohlo byť pre ľudí ako Yuzuru, či jej spolužiakov z basketbalového klubu - Aomineho a Sakuraia - ľahké.
Ozvalo sa hlasné písknutie píšťalky, pri ktorom dievčina od preľaknutia až nadskočila a to znamenalo, že musí začať. Zhlboka sa nadýchla a snažila sa príliš netriasť, hoci to inak nešlo. Basketbalku zvierala v rukách tak pevne, div že jej nevyskočila z dlaní. Prvý pokus. A prvé zlyhanie. Lopta sa kruhu so sieťou ani nedotkla, nepodarilo sa jej ju vyhodiť dostatočne vysoko. Na svojom chrbte cítila pohľady ostatných študentiek a cítila, ako jej po chrbte začína stekať pramienok studeného potu.
Druhý pokus. Opäť zlyhanie. Tento raz loptu hodila o čosi vyššie, ale úplne mimo priestoru, v ktorom sa nachádzala obruč. So zaťatými zubami ju zdvíhala zo zeme a priala si v tej chvíli umrieť. Alebo sa aspoň prepadnúť pod zem. Píšťalka zapískala po tretí raz.
Znova hodila loptu smerom na kôš, no tá si letela svojim vlastným smerom a len sa obšuchla o veľký drevený panel s terčom v tvare štvorca vo vnútri, ktorý bol ku konštrukcii pripevnený.
"Mier na ten štvorec. Skús sa postaviť inak." Zakričala na ňu telocvikárka a potom znova hlasno zapískala. Hana ten zvuk neznášala. Mala pocit, že jej zakaždým ničí ušné bubienky. Cítila, ako ju v očiach pália slzy. Už mala iba dva pokusy a i tak sa jej nepodarilo doposiaľ nič trafiť. Na dobrú známku potrebovala dať aspoň dva koše z piatich.
Nahromadila v sebe všetku silu a sústredila sa na ten čierny štvorec, ktorý ju hypnotizoval. Prižmúrila oči a z celých síl hodila basketbalovú loptu smerom na kôš. Tento raz sa lopta tabule so štvorcom, od ktorého sa ale odrazila tak moc silno, že sa vrátila späť smerom k dievčine. Nepadla do koša, ani tento raz sa jej to nepodarilo. Zostával už iba jeden pokus. A Hana tušila, že akokoľvek sa bude snažiť, zrejme aj tento posledný bude neúspešný.
Keď zúfalo sledovala ako ani po poslednom pokuse lopta neprešla za obruč, iba sa od nej odrazila, nešťastne sklonila hlavu. Tušila, že si o nej spolužiačky niečo šepkajú. Bola prvá, ktorej sa nepodarilo prehodiť loptu cez obruč do koša ani jeden jediný raz. Zahanbenie a frustrácia spôsobili, že mala čo robiť, aby sa skutočne nerozplakala. Kútikom oka zazrela Yuzuru, ktorá na ňu vrhla ľútostivý pohľad na znak toho, že s ňou súcití. Dokonca aj Momoi, ktorá mala ísť hádzať na kôš hneď po nej, na ňu súcitne hľadela.
"Je mi to ľúto, Matsumoto, ale podľa stupnice ti nemôžem dať lepšiu známku, než tú najhoršiu." Prehovorila učiteľka a Hana na ňu ani nepozrela. Iba počula ako si rýchlo zapísala známku do zoznamu a potom vyzvala ružovovlasú dievčinu z vedľajšej triedy, ktorá prišla na rad.
Vliekla sa z nohy na nohu a zahanbene sa zvalila na lavičku. Neodvážila sa pozrieť ani na sekundu na to, čo sa deje okolo nej, stále mala pocit, akoby sa mala každú chvíľu udusiť. Cítila, ako si vedľa nej niekto sadol. Bola to Yuzuru. Nepovedala nič, iba sedela vedľa Hany. Možno nechcela dievčinu zbytočne dráždiť. Hana za to bola rada, plané útechy by jej nepomohli. Yuzurina prítomnosť však aspoň čiastočne pomohla. Ak nič iné, aspoň červenovlásku zakrývala pred zrakmi ostatných spolužiačok. Ich pozornosť si však i tak získala Momoi, ktorej sa podarilo na rozdiel od Hany trafiť päť rázy po sebe. Učiteľka ju chválila, ako sa len dalo a Hana sa opäť cítila mizerne, snáď ešte viac ako pred tým. Napokon však nebola sama, ktorá dostala najhoršiu známku. Na konci hodiny sedelo na lavičke viac nešťastných dievčat, nie len ona sama.
"Tie, čo ste dnes dostali zlú známku, nezúfajte. Ešte budete mať možnosť si ju opraviť. Známkovať budem aj budúcu hodinu a potom aj tú po nej, na ktorej aj uzatvorím konečnú známku." Vysvetlila im telocvikárka, no tento fakt Hanu vôbec nepotešil. Ak bola v triafaní na kôš mizerná teraz, o týždeň, či dva, to nebude o nič lepšie. Keď sa po skončení hodiny študentky zberali do šatne, cítila na sebe pohľad ružovovlasej dievčiny z vedľajšej triedy, ktorá akoby jej chcela niečo povedať, no nezdvihla hlavu a ani na ňu nepozrela. Celý čas si priala byť neviditeľná, aby na ňu nikto nehľadel ani neprehovoril. Ešteže Yuzuru vycítila, že čo presne Hana v takejto chvíli potrebuje a mlčala s ňou aj po zvyšok školského dňa.
* * *
Deň štyridsiaty piaty
Nasledujúce dni neboli pre Hanu ani trochu ružové, práve naopak. Nielen, že sa pomaly blížilo uzatváranie známok z predmetov, v ktorých dievčina až tak nevynikala, ešte sa k tomu pridala príprava ďalšieho čísla školského časopisu, ktoré klub plánoval vydať ešte pred tým, než študenti odídu na letné prázdniny. Okrem toho Hanu trápilo aj množstvo písomiek a stres z telocviku. Vôbec netušila, že čo bude so svojim problémom robiť. Plánovala do budúceho týždňa trénovať, no bolo jej jasné, že sama si triafať na kôš za tak krátky čas rozhodne nenaučí. A bola príliš úzkostlivá na to, aby s niečím takýmto otravovala druhých - napríklad svoju kamarátku Yuzuru. Jej hnedovlasá spolužiačka mala dosť svojich vlastných starostí. Zvýšil sa im počet volejbalových tréningov a aj doma ju rodičia stále zamestnávali. Preto mala Hana pocit, že je na všetko sama a išla sa z toho takmer už zblázniť.
Celý štvrtok chodila po škole ako telo bez duše a ani dnešný piatkový deň nebol iný. Dokonca ani včerajší literárny krúžok ju nerozveselil. Tomoya-senpai ich síce všetkých chválil za dobre odvedenú prácu na prvom čísle, ktoré zožalo veľký úspech, no Hana celé dianie stretnutia členov literárneho krúžku vnímala len polovične. V mysli jej stále behali ustráchané myšlienky, že čo s ňou budúci týždeň v stredu bude. Ďalšiu najnižšiu známku z telocviku si už dovoliť nemohla. Podarilo sa jej zachytiť iba niečo o tom, že budúce číslo bude viac zamerané na rozhovory so zaujímavými osobnosťami školy, či už športovcami, alebo talentovanými študentmi, ktorí dosiahli popredné úspechy na rôznych súťažiach stredných škôl. To znamenalo, že budú mať s Yuzuru opäť čo robiť, ale to bolo ešte v budúcnosti.
Teraz potrebovala vyriešiť svoj problém s hroziacim prepadaním a potrebovala ho riešiť čo najskôr. Doma sa o niečom takomto radšej ani len nezmienila. Vedela, že jej matka by to zrejme pochopila, veď predsa Hana tú nešikovnosť a neohrabanosť, čo sa športov týka, zdedila z jej strany rodiny, no Usagi by sa jej isto smial, ak by sa o tomto dopočul. Momentálne to bolo s ním doma takmer na nevydržanie. Hoci mal iba trinásť rokov, puberta s ním robila divy. Ako by toho nebolo málo, Hana vedela, že by sa mala poohliadnuť po nejakej letnej brigáde, chcela matke aspoň trošku vypomôcť, aby na ňu nemusela cez leto míňať toľko peňazí, ako cez školský rok. Vždy im tie financie len tak - tak vyšli.
Starostí nad hlavu, nuž, niet sa čomu diviť, že červenovláska kráčala chodbami Tōō akadémie nesústredene a nedávala pozor. To sa jej vypomstilo, keď narazila do niektorého zo študentov, ktorí sa obšmietali popri skrinkách. Bol to nejaký chlapec, zrejme z jej ročníka, no nebol to spolužiak. Iba niečo zamrmlal a nepomohol Hane pozdvíhať popadané školské pomôcky, ktoré pri náraze pustila na zem.
Dievčine to však bolo v tejto chvíli jedno. Niečo takéto bola momentálne posledná vec, ktorá ju trápila. Rýchlo sa sklonila a začala svoje veci zbierať, študenti chodili naďalej okolo nej, akoby tam ani nebola.
"Matsumoto-chan! Pomôžem ti?" Ozval sa známy hlas. Patril ružovovlasej dievčine, ktorú Hana naposledy videla v stredu na telocviku. Zhodou okolností sa nachádzala na školskej chodbe a všimla si Haninu malú nehodu. A spoločnosť jej nerobil nik iný, ako dievčinin vysoký, tmavý spolužiak. Hana Aomineho v škole nevídavala s Momoi často, no bolo jasné, že sa stretávajú, kamarátili sa predsa.
Rýchlo sa postavila aj s vecami v náručí a prikývla mierne na pozdrav.
"Ďakujem, už to mám," zašomrala a potom sa bleskovo pozrela z jedného na druhého. "Musím sa ponáhľať. Majte sa, Momoi-san, Aomine-san."
Jej slová boli rýchle a vyšli z nej mierne priškrtene, nakoľko mala stiahnuté hrdlo. Nebolo to tak, že by ich nerada videla. Za ten čas, ktorý Aomineho doučovala, si na neho zvykla a vôbec jej nevadil, ani jeho ružovovlasá kamarátka nebola zlá, práve naopak. Bola veľmi milá, možno až príliš. No dievčina bola práve v takom psychickom rozpoložení, že mala pocit, že každú chvíľu sadne na zem a od frustrácie sa rozplače uprostred chodby, preto sa ponáhľala rýchlo preč. Potrebovala byť sama. Zostávali ešte posledné tri vyučovacie hodiny, ktoré tiež nepatrili k jej najobľúbenejším predmetom a jedinú záchranu videla v tom, že už je konečne piatok.
Rýchlym krokom kráčala ďalej po chodbe, von z budovy smerom do druhej, kde mala mať nasledujúcu hodinu a vôbec sa neotočila, či nepočkala na prípadné reakcie Aomineho, či Momoi.
Modrovlasý mladík hľadel cez chodbu na rýchlo vzďaľujúcu sa postavu jeho červenovlasej spolužiačky. S mierne prižmúrenými očami skúmal reč jej tela. I za tých pár sekúnd, čo ju stretol na chodbe, dokázal spozorovať, že Hana nie je vo svojej koži. Bola tak sklesnutá a vystresovaná, ako ju doposiaľ ešte nevidel. A nepáčilo sa mu to. Nikdy nebola stelesnenie uvoľnenosti, no tento raz z nej tá beznádej a frustrácia priam sálali, až mal pocit, že môžu každú chvíľu preskočiť aj na neho. Bol zvedavý. Zaujímalo ho, že čo spôsobilo, že je jeho spolužiačka práve takáto.
Keď zmizla na druhej strane chodby, obrátil sa späť k svojej priateľke. Nečakal, že o tom Satsuki bude niečo vedieť. Tiež bola zrejme mierne prekvapená reakciou Matsumoto, ktorá stihla zmiznúť skôr, než si obaja stačili uvedomiť, čo sa vlastne stalo.
"Chúďa Matsumoto-chan." Prehovorila ružovovláska a neprestávala očami hypnotizovať druhý koniec chodby. V tvári mala mierne uľútostený výraz a Aomine mal pocit, že vie pravdepodobne viac, než si pôvodne myslel. Keď pozrela na neho, so zdvihnutým obočím naznačil otázku.
"Čo tým myslíš?"
"Nečudujem sa, že je taká smutná. Trápi sa kvôli telocviku. V stredu učiteľka známkovala hádzanie na kôš a chúďa Matsumoto-chan netrafila ani raz, takže dostala najhoršiu známku." Vysvetlila mu Momoi citlivo.
Aomine zostal prekvapene civieť. Nečakal, že by červenovláska z jeho triedy mohla mať takýto problém. On sám videl problémy s telocvikom a ešte k tomu s basketbalom ako niečo nezmyselné. Jemu by sa nič podobné nemohlo stať, exceloval v tomto športe a vlastne aj vo všetkých iných. Nevedel si ani predstaviť, že by mu to nešlo a čo zrejme jeho spolužiačka prežívala.
"To je na tom až tak zle?"
"No, bude mať ešte dva pokusy na opravu známky, ale viem si predstaviť, že sa kvôli tomu strašne trápi. Snažila sa, ale vôbec jej to nešlo." Priznala ružovovláska. Ona sama bola v basketbale viac než dobrá. Nedosahovala síce ani polovicu zo schopností, ktorými oplývali chlapci z bývalej Generácie zázrakov - jej predošlého basketbalového tímu, ktorému robila manažérku počas štúdia na Teiko juniorskej strednej, no na dievča bola celkom šikovná. A najmä sa vyznala v stratégii a technike basketbalu.
"Škoda, zrejme bude potrebovať pomoc. Hrozí jej prepadnutie z telocviku." Prehovorila opäť a Aomine sa zamračil.
Zdalo sa mu to absurdné. Prepadať a ešte k tomu z telocviku. Niekto ako Matsumoto Hana si také niečo nemohol dovoliť. Mala určite dobré známky, nezdieľal s ňou síce všetky predmety, no tie, na ktorých sa zúčastňovali spolu, jej celkom išli. Okrem toho bola vždy zodpovedná a svedomitá. Samému mu hrozilo prepadnutie z angličtiny, no to bolo niečo úplne iné.
Mohol si za to svojim spôsobom sám, vďaka svojej lenivosti a laxnému prístupu nazbieral kopu veľmi zlých známok a napomenutie bolo na svete. Ale Hana nebola lenivá ani nezodpovedná a rozhodne to, že by jej mohlo hroziť prepadanie, nezapríčinila sama a dobrovoľne.
Bolo na nej vidno, že je kvôli tejto záležitosti skutočne utrápená. Nedokázal si vysvetliť, ako môže byť niekto v basketbale taký zlý, že netrafí do koša ani pri jedinom z pokusov. Potom sa mu však v mysli vynoril obraz svetlovlasého mladíka s belasými očami. Preletelo mu hlavou pár spomienok a nie všetky boli vítané, rovnako ako smer, ktorým sa uberali jeho myšlienky. No musel uznať, že keď sa chce, všetko sa dá zlepšiť, doučiť. Len treba na to tú správnu osobu, ktorá sa v záležitostiach vyzná, prípadne v nich dokonca vyniká.
Konečne sa ozval oslobodzujúci zvuk zvončeka, ktorý signalizoval koniec poslednej vyučovacej hodiny. A Hana si konečne po dlhšom čase mohla vydýchnuť. Blížil sa víkend a to znamenalo, že aspoň na nejakú chvíľu bude môcť od školy oddýchnuť a nemyslieť na to všetko, čo ju sužuje. Tento raz sa ponáhľala, keď si balila veci do školskej tašky. Z triedy vyletela medzi prvými študentmi, ledva sa stihla rozlúčiť s Yuzuru. Ponáhľala sa k svojej skrinke na chodbe, kde si vytriedila veci, ktoré plánovala nechať v škole a keď sa prezúvala, dobehli ju aj ostatní spolužiaci. Po tom, čo mala všetko pripravené, narovnala sa a zavrela dvere skrinky. Až vtedy si všimla, že pri nej celý čas niekto stojí a čaká, kým ho dievčina zaregistruje.
"Aomine-san?" Spýtala sa ho prekvapene, keď sa opieral o skrinku vedľa a uprene na ňu hľadel. Dokonca mala pocit, že sa mierne mračí a vôbec netušila, že čo je vo veci. Úprimne, ani si ho vlastne nevšimla, že sa zúčastnil poslednej hodiny. Predpokladala, že opäť šiel poza školu a posledné hodiny bola tak roztržitá, že sotva vnímala učebnú látku a ľudí okolo seba. Ale teraz stál tesne pri nej a čakal, kým si konečne uvedomí jeho prítomnosť.
Aomine oprel o dvere skrinky vedľa tej jej, založil si ruky na hrudi a jeho oči sa do nej s miernou výčitkou zavŕtali ešte hlbšie. Hana mala pocit, akoby sa pod jeho pohľadom zmenšovala. Zmocnil sa jej nepochopiteľný pocit previnenia, hoci si nedokázala ani len predstaviť jeho príčinu.
"Štveš ma, Matsumoto," zahundral a Hana na neho zmätene vyvalila oči. Jeho slová ju rozrušili, absolútne netušila, o čom hovorí, no v hlave sa jej rozblikalo výstražné svetielko, ktoré signalizovalo, že sa zrejme dostala do problémov a začala tuho premýšľať nad tým, že čo urobila, že si svojho vysokého tmavého spolužiaka znepriatelila. Znepriateliť si niekoho zo školy totiž bolo presne to, čomu sa snažila vyvarovať za každú cenu zo všetkých síl.
"P-prečo?" Hrdlo mala stiahnuté a srdce jej začalo biť o čosi rýchlejšie. Ten jeho postoj a slová ju skutočne desili. Na malú chvíľu sa na ňu skutočne zamračil, no potom si hlboko povzdychol a jeho postoj sa uvoľnil.
"Lebo máš problémy s basketbalom a nevieš mi to povedať." Vysypal zo seba a Hana prekvapene otvorila ústa. Nebola schopná ani jediného slova. Čakala od neho hocičo, že jej bude vyčítať čokoľvek týkajúce sa ich doučovaní, prípadne niečo úplne iné, čo si sám vymyslel. Ale niečo takéto skutočne nie. Na malú chvíľu sa jej zdalo, že možno len zle počula. No i tak neprestávala na neho vytriešťať oči a hľadieť so šokovaným výrazom v tvári. Chvíľu trvalo, kým si poriadne uvedomila, že čo jej to vlastne povedať. Netušila, odkiaľ sa dozvedel, že má problémy s telocvikom, no jej tvár opäť očervenela, tento raz od zahanbenia.
"Čože? Odkiaľ to vieš?" Vyjachtala Hana a neprestávala od rozrušenia tuho zvierať svoju školskú tašku, aby sa jej príliš netriasli ruky.
"Satsuki," prerušil ju Aomine, "nikdy nevie prestať strkať nos do cudzích záležitostí a všetko vždy vykecá."
Dievčina na chvíľu takmer onemela. Bolo pravdou, že Momoi musela počas telocviku zaregistrovať, ako moc sa červenovláska s basketbalom i inými športmi trápila, no Hane by nikdy nenapadlo, že ružovovlasá kamarátka jej spolužiaka by mu o tom mohla povedať. Čiastočne sa jej to nepáčilo, dúfala, že sa o jej športovom antitalente dozvie čo najmenej ľudí. No na druhej strane si vedela predstaviť, že to ružovovláska nemyslela zle, predsa len, podľa toho, čo Hana za ten čas spozorovala, bola Momoi Satsuki veľmi nápomocná a nezištná. Občas až príliš. Červenovláska skrúšene povzdychla a prv, než stihla Aominemu niečo odvetiť, ozval sa znova.
"Prečo si mi o tom nepovedala? Alebo za mnou neprišla s tým, že aký máš problém?" Povedal to o dosť miernejším tónom ako pred tým, až Hana prekvapene opäť nahliadla k jeho tvári. Ani tie tmavomodré oči už neboli plné výčitiek, či skrytého karhania. Ak by Hana nevedela lepšie, prisahala by, že sa v nich mihol aspoň minimálny náznak čohosi podobného súcitu. Bol to však stále Aomine a ona od neho nemohla čakať, že ju tu teraz a práve na tomto mieste začne utešovať. No i napriek tomu ju jeho prístup a aj to, že za ňou s niečím takýmto vôbec prišiel mimoriadne prekvapili, ba priam až šokovali.
"Ja..." Začala, no nevedela, ako to dokončiť. Prečo vlastne za ním neprišla? Kto iný by jej mohol pomôcť, ako niekto, kto triafa do koša tak ako Aomine Daiki? Ale nemohla za ním ísť, jej ostych a to, že sa hanbila, jej to nedovoľovali. Vždy mala problém požiadať o pomoc a priznať pred ním niečo také, že prepadá z telocviku, bolo pre ňu maximálne ponižujúce. Na druhej strane, bol zrejme jedným z mála ľudí, ktorí by jej v takejto situácii vedeli pomôcť.
"Ani neviem," zamumlala Hana napokon a Aomine nespokojne naklonil hlavu do strany.
"Potrebuješ doučiť triafanie na kôš, nie?" Spýtal sa a Hana zahanbene prikývla na súhlas. "Poznáš niekoho, kto je v tom lepší ako ja?" Spýtal sa sebavedomo a dievčina na neho opäť pozrela. Pomaly pokrútila hlavou. Nepoznala nikoho. Vskutku si nedokázala po tom zápase, ktorý videla nedávno predstaviť, kto by mohol byť v basketbale lepší ako jej vysoký modrovlasý spolužiak.
"No vidíš," prehlásil a Hane sa na malú chvíľu zdalo, že mu myká kútikom úst. Ak mu bolo do smiechu, tak ona bola momentálne na tom presne opačne. Zúfalstvo a zahanbenie ju zvnútra takmer dusili. "Takže poďme."
Dievčina prekvapene zostala zarazená stáť na mieste ako prikovaná. Jej oči značili čistý zmätok. Netušila, o čom Aomine hovorí, preto zo seba zmätene vysúkala roztraseným hláskom.
"Prosím?"
"Poďme von. Idem ťa naučiť hrať basket."
"Čože?" Tento raz sa výraz v jej očiach zmenil na vydesený. Panika z nej sálala na kilometre, cítila ako sa jej srdce rozbúšilo niekoľkonásobne rýchlejšie a hlasnejšie. Stále sa iba pýtala a zmätene vyvaľovala oči, mala pocit, že jej spolužiak si o nej isto začína myslieť, že je snáď mentálne zaostalá. "To ako hneď teraz?"
"Áno, teraz."
Aomine bol priamy a vecný. A Hana mala čo robiť, aby od nervozity neodpadla. Splašené myšlienky jej vírili hlavou, na niečo takéto nebola pripravená. Ísť s ním. Bude ju učiť hrať basketbal a hlavne triafať do koša. Bude musieť podať športový výkon. Pred ním. Pred jej spolužiakom. V žalúdku sa jej usadil balvan o veľkosti, ktorá sa ani nedala opísať už len pri tej predstave.
"Ale-" snažila sa protestovať, no nedokázala nájsť vhodný argument, či výhovorku, že prečo práve teraz nemôže s modrovlasým mladíkom nikam ísť. Jedno musela uznať s istotou - Aomine ju prekvapil, veľmi. A mohla byť rada, že je ochotný pomôcť jej s týmto nepríjemným problémom. Doposiaľ sa iba trápila, že ako to vyrieši a nedokázala nájsť ani jediné východisko. Už sa pomaly začínala pripravovať na to, že by sa jej naozaj mohlo stať, že by prepadla, hoci to bolo pri tak poctivej študentke, akou bola, absurdné.
"Tak čo?" Aomine zrejme začínal byť mierne netrpezlivý, predsa len, Hane trvalo dlhší čas, kým sa spamätala a dokázala mu odpovedať. Čakal na jej reakciu s pozdvihnutým obočím. Červenovláska napokon skrúšene vydýchla a s opäť ružovejúcimi lícami prikývla.
"Tak dobre, ale dúfam, že ťa neobťažujem. Predsa len, už je po škole a-"
"O to sa nestaraj. Ak by ma to otravovalo, tak by som ti to nenavrhol." Prerušil ju rázne, odlepil sa od skriniek a vydal sa smerom von z chodby. Hana pochopila, že ho má nasledovať. Nemala ani čas vziať si svoj športový úbor či prezliecť sa, Aomine sa niečom podobným neplánoval zaoberať a vyzeralo to tak, že Hana bude musieť trénovať vo svojej školskej rovnošate. Jediné šťastie, že bol už piatok, takže zajtra ju nebude potrebovať.
"Myslela som, že ideme do telocvične." Ozvala sa, keď si to Aomine mieril von zo školskej budovy smerom k bráne.
"Tam isto nie," odfrkol si, no potom jeho tón o niečo málo zjemnel. "Ideme na ihrisko, čo je pri škole, vonku."
A presne k ihrisku, ktoré sa nachádzalo blízko areálu školy aj prišli. Hana mala po celý čas nohy ako z olova, aspoň jej to tak pripadalo. Netušila, čo má čakať, no i tak panikárila. No na druhej strane v sebe ucítila aj drobný iskierku zvedavosti a vzrušenia. Tešila sa, že opäť uvidí svojho spolužiaka v akcii. Stále nemohla zabudnúť na ten zápas, kedy ho videla hrať prvý raz. Bol to skutočne pozoruhodný zážitok, pred tým nič podobné nevidela, akoby bol Aomine z inej galaxie, jeho hra bola skutočne ohromujúca. A teraz ho uvidí v akcii znova. Musela priznať, že sa svojim spôsobom nemohla dočkať, hoci sa pred ním stále tak veľmi hanbila. Zaujímalo ju, či si to všimol, aká bola v tvári červená a zajakávala sa. Modlila sa, aby zo seba neurobila príliš veľkého hlupáka.
Prešli až za mriežkovaný plot na malé basketbalové ihrisko s ošarpanými tyčami s iba jedným košom a vyblednutými bielymi čiarami na tmavom asfalte. Aomine akosi do tohto prostredia prirodzene pasoval. V rukách držal oranžovú loptu, ktorú si údajne požičal z telocvične pred tým, než prišli na toto ihrisko. Hana však mala neblahé tušenie, že sa zrejme pred tým, než si loptu vzal, vôbec nikoho nepýtal. Ale bol to predsa člen basketbalového tímu, športové náčinie by mu malo byť k dispozícii. Dievčine tá žiarivo oranžová lopta na druhej strane mierne naháňala strach. Spomenula si na predošlú hodinu telocviku, ktorá bola pre ňu nesmierne ponižujúca a mala čo robiť, aby sa nezvrtla na päte a neušla preč.
Všimla si, že jej spolužiak sa tvári akosi zvláštne. Akoby sa snáď tešil, že sa nachádza práve tu a teraz. Ak by to mala bližšie definovať, možno by si trúfla aj tvrdiť, že z neho sálalo akési očakávanie, možno aj náznak vzrušenia. Basketbalová lopta v jeho rukách rýchlosťou blesku vyskočila, potom sa zastavila, letela k zemi a tam sa odrazila. Šikovne ovládal jej smer tak, ako si to prial on a Hana zhypnotizovane sledovala ten gumený predmet pomarančovej farby. Nevedela si ani len predstaviť, že by sa aj jej mohlo niekedy podariť loptu takto ovládať.
Zložila svoju tašku, ktorá dopadla na asfaltový povrch, ktorým bolo celé ihrisko vydláždené a nesmelo pristúpila k Aominemu. Ten akoby si opäť uvedomil, že tu nestojí sám, pozrel priamo na ňu. Ako už aj pred tým, znova si pod jeho pohľadom cítila nesvoja, prešla ňou neznáma triaška.
"Chytaj," vyzval ju z ničoho nič a hodil loptu jej smerom. Hana to nečakala a prv, než stihla zareagovať alebo sa pripraviť, lopta sa rútila priamo na ňu. Miesto toho, aby ju chytila, splašene sa pred ňou uhla, basketbalka sa obšuchla o jej rameno, len tak-tak sa jej vyhla.
Aomine sa tváril, akoby nevedel, či sa má hnevať, alebo smiať. Zrejme musel zadržiavať smiech a za to bola Hana vďačná, lebo ak by sa jej začal práve teraz vysmievať, nezvládla by tu stáť už ani sekundu. Vedela, že musela vyzerať komicky, možno až hlúpo, no bol to jej prvý impulz. Prvá vec, ktorá jej napadla - stiahnuť sa a vyhnúť sa lopte. Tak to robila vždy pri športoch, ktoré hrávali v škole. Snažila sa pred všetkým utiecť čo najďalej.
"Prepáč," ozvala sa zahanbene a rozbehla sa po loptu, ktorá sa medzitým kotúľala smerom k miestu, kde nechala svoju školskú tašku. Chcela sa po ňu zohnúť, no včas si uvedomila, že mala na sebe stále sukňu zo školskej rovnošaty, ktorá by mohla odhaliť viac, než by sa patrilo, tak si opatrne čupla a vzala loptu opäť do rúk. Uvedomovala si, že ju Aomine celý ten čas sledoval a to jej na sebaistote nepridávalo ani v najmenšom.
"Nesmieš sa tej lopty báť," karhal ju jej spolužiak, no pre Hanu boli tieto slová zbytočné. Vedela to aj sama, no realita bola úplne iná. Hovorí sa, že ľahko je na cvičisku, ťažšie na bojisku, no dievčine i to cvičisko pripadalo takmer nemožné zdolať. Toto bude dlhé popoludnie, povzdychla si, pevnejšie zovrela loptu v rukách a vydala sa s ňou smerom pod kôš.
"Najskôr mi ukáž, že ako vieš driblovať." Vyzval ju Aomine a Hana s ťažkým srdcom pustila basketbalku k zemi. Pokúšala sa čo najlepšie ovládať loptu tak, ako by mala, no vôbec jej to nešlo. Ani driblovanie nebolo jej silnou stránkou, skôr jej šlo rovnako mizerne ako triafanie do koša. Nech sa pokúšala ako chcela, lopta jej odskakovala na všetky strany a ona sa zúfalo pokúšala zmocniť sa jej zas a zas. Čakala, kým Aomine jej trápenie ukončí a prejdú na niečo iné, čo by jej možno mohlo ísť lepšie, i keď pochybovala, že sa vôbec niečo také nájde.
Zrejme na to prišiel aj modrovlasý mladík, pretože ju po chvíli vyzval, aby už ďalej nepokračovala. Hana sa cítila tak zahanbene, ako na poslednej hodine telocviku. O to horšie bolo to, že sa na to díval jej spolužiak, pred ktorým mala ešte väčšiu trému ako pred všetkými dievčatami z jej ročníka.
"Nerob to tak splašene," poúčal ju a nastavil dlaň, aby mu podala loptu. "Musíš držať ruku čo najbližšie k svojmu telu, čím bližšie k hrudi, tým lepšie. Budeš mať lepšiu stabilitu a nebude ti to tak odskakovať." Názorne jej ukázal, ako by sa to malo robiť. Jemu to išlo ako po masle. Akoby sa pre basketbal už narodil. Robil to s takou ľahkosťou. Hana opäť iba hľadela v nemom úžase.
"Na, teraz ty." Znova jej hodil loptu, no tento raz sa jej podarilo chytiť ju bez toho, aby si ublížila. Vyskúšala jeho radu. Ruku pritisla k hrudi a snažila sa ju počas driblovania držať čo najbližšie k telu. Mal pravdu. Fungovalo to lepšie ako doposiaľ. Lopta stále odskakovala, ale už nebola taká nekontrolovateľná ako pred tým. Dokonca sa jej podarilo urobiť niekoľko správnych pokusov za sebou. Už len to, že sa za oranžovou basketbalkou nemusela hnať cez pol ihriska, bol pre dievčinu pokrok.
"Fajn, prejdeme na triafanie." Zamumlal po chvíli jej spolužiak, keď videl, že nastal čas pohnúť sa ďalej. Tento raz sa Hana pokúšala dodať samej sebe viac sebavedomia, hoci sa pred ním stále ostýchala. Prvým krokom vpred bolo to, že jej pomohol aspoň trochu zlepšiť driblovanie. Možno niečo podobne zázračné urobí aj s jej hádzaním lopty do koša.
Zaostrila na sieťku trepotajúcu sa v slabom vánku na kovovej obruči a zo všetkých svojich síl sa snažila zaprieť, vyhodiť ťažkú loptu do vzduchu a silou vôle nasmerovať jej dráhu tak, aby prepadala cez obruč koša. Samozrejme, ako už tradične, nefungovalo to tak úplne, ako by si predstavovala. Opakovala sa situácia, ktorú Hana už zažila počas hodiny telocviku. A na svoje konto si pripísala ďalší neúspešný strelecký pokus.
´Toto bude naozaj veľmi dlhé popoludnie.´ Pomyslela si zúfalo, keď ju Aomine nekompromisne vyzval, aby to urobila znovu a tento raz poriadne. Vedela, že to tak ľahko nepôjde. Čo vôbec čakala? Poznala už svoje schopnosti. To však neznamenalo, že sa nebude aspoň snažiť, keď už si jej spolužiak dal tú námahu zájsť s ňou po škole na ihrisko, aby mohla trénovať. Bolo jej úplne jasné, že za niečo takéto by mu mala byť vďačná až do smrti, pretože určite neexistovalo veľa ľudí, kvôli ktorým by sa niekto tak lenivý ako Aomine Daiki unúval. Netušila, že čím si to zaslúžila, no plánovala urobiť všetko pre to, aby ho neotrávia a nenaštvala ešte viac, ako bol.
~
Sedel uvoľnene na tráve vedľa betónového dláždenia, ktoré pokrývalo ihrisko. Jeho oči sa upierali na jej postavu, ktorá bola práve prehnutá v unavenom postoji. Už ubehli takmer dve hodiny, odkedy prišli na ihrisko a začali trénovať. Aomine nechápal, že kde sa v ňom nabralo toľko ochoty. Za iných okolností by hocikoho iného na jej mieste poslal kade ľahšie. No v prípade jeho spolužiačky bolo všetko inak. Nejaký neznámy impulz, možno neznáma sila ho prinútili navrhnúť jej, aby vyskúšala trénovať pod jeho vedením. Bolo síce pravdou, že basketbal mu už veľmi dlhú dobu nepôsobil žiadne potešenie, no i tak sa na niečo takéto podujal.
A keď sa tak na ňu díval - ako bola jej tvár červená od námahy, vlasy rovnakej farby rozstrapatené a rozlietané na všetky strany, líca sa leskli od potu a ledva lapala po dychu - uznal, že to nebol až tak zlý nápad.
Hoci si to nechcel tak úplne priznať, bavil sa. Nie tak celkom výlučne na jej účet, hoci tá jej snaha a bezradnosť boli svojim spôsobom možno aj trochu roztomilé. Pristihol sa pri tejto myšlienke a snažil sa ju zatlačiť niekde do úzadia. No musel si priznať, že mu niečo takéto padlo celkom vhod. Nepamätal si, kedy naposledy len tak spontánne "blbol" na ihrisku.
Naposledy sa takto stretol s tým Kurokovým novým tímovým partnerom, no ich vzájomný stret skončil veľkým sklamaním. Ten Kagami, nech už pre Tetsuyu znamenal čokoľvek, bol patetický a jeho schopnosti rovnako tak. Pamätal si, ako ho to vzájomné meranie ich síl iba rozčúlilo a znechutilo. Občas as mu stávalo, že pociťoval k športu, ktorý kedysi miloval odpor. No dnes sa na jeho veľké prekvapenie takéto pocity nedostavili.
Sledovať Hanu bolo o niečom úplne inom. Aominemu bolo už zo slov Satsuki jasné, že jeho červenovlasá doučovateľka zrejme nebude na tom s basketbalom príliš dobre. No nečakal, že to bude až také žalostné. Svojim spôsobom mu pripomínala Kuroka. Tiež kedysi ohuroval svojimi mizernými schopnosťami v tom horšom zmysle slova. No Aomine taktiež vedel, že ako sa podarilo jeho bývalému partnerovi z tímu vypracovať a aké zázraky dokázal robiť na ihrisku. Jedna vec bola prirodzený talent, ktorý jemu samému zrejme niekto nadelil plným dielom. Druhá vec bola tvrdá drina. A vyzeralo to tak, že Hana sa skutočne snažila.
Svojim spôsobom mu jej bolo možno až trochu ľúto. Zakaždým, keď sa jej nepodarilo trafiť loptu do koša, bola snáď ešte viac skľúčená a sklamaná ako pred tým. Nedokázal ani odhadnúť, že aké myšlienky sa jej vynárajú v hlave, no vedel si predstaviť, že to nie je zrejme nič príjemné. Vyzerala, že ju to skutočne trápi a on sa po prvý raz po veľmi dlhom čase snažil niekomu pomôcť. Hlavne vtedy, keď začul jej slabé takmer len zašepkanie.
"Toto asi vážne nemá zmysel. Nikdy to nedokážem..." Jej slová pripomínali skôr iba akési zaševelenie vetra. Vlasy zakrývali jej tvár, keď bezradne hľadela na svoje topánky, tak moc krikľavé a v kontraste s tmavým asfaltom. Až teraz si uvedomil, že ich nosila často, nehodili sa k jej inak nenápadnému zovňajšku. Chystala sa vzdať. A to ho prinútilo zodvihnúť sa zo zeme, narovnať a podísť odhodlaným krokom k nej. Nesmela to vzdať. Nie, nie ona a nie teraz. Už videl toľko veľa ľudí vzdať sa. A väčšinou práve kvôli nemu. Tento raz to ale malo byť inak. Muselo to byť inak, aj keby mal pre to urobiť niečo, čo sa zdalo byť nemožné.
Dievčina sa vyplašila, keď si uvedomila, že podišiel až k nej, do jej úplne tesnej blízkosti. Mohol doslova cítiť jej vyčerpanie a zúfalstvo, aj to, ako jej začalo ešte rýchlejšie biť srdce, keď sa zozadu pritisol k jej drobnejšej postave. Bolo to veľmi podobné situácii, ktorá sa medzi nimi dvomi už raz odohrala - v jeho izbe. A predsa to bolo úplne iné. Vedel, že skôr, či neskôr to dokáže. Veril tomu, hoci podobným veciam prestal veriť už dávno. A hlavne prestal veriť v ľudí. No niečo ho nútilo skúsiť veriť opäť. Aspoň raz, skúsiť veriť Hane. Aby aj ona začala veriť sebe samej
"Ale dokážeš." Zamumlal, keď sa trochu sklonil, jeho tvár bola tak veľmi blízko jej bordových vlasov. Počul, ako Hanin dych uviazol v jej hrdle, cítil ako stuhla, keď jeho mohutné dlane opatrne prechádzali po jej útlejších zápästiach až sa dostal k jej rukám. Obe ich zovrel vo svojich dlaniach, takže loptu držali spoločne. Jej drobné prsty vytvárali medzery, medzi ktoré zapadli tie jeho takmer dokonale.
"Pokrč kolená," zašepkal jej do ucha, keď naklonil hlavu do strany tak, že jeho pery boli v tesnej blízkosti s časťou jej tváre, jej uchom, lícnou kosťou. Chýbal iba kúsok a dotýkali by sa. Ale ani jeden neprekročil tú tenkú, neviditeľnú hranicu, hoci boli až príliš blízko. "Spevni zápästia a zhlboka sa nadýchni."
Bez jediného slova a so zatajeným dychom poslúchla každú z jeho inštrukcií. Aomine mal pocit, že dievčina takmer zabudla dýchať. I on sám mal problém sa kompletne sústrediť aj na ostatné činnosti, uvedomiť si, že práve teraz neexistujú vo svete iba oni dvaja, hoci mu to momentálne presne tak pripadalo. Jedným ľahkým, no ráznym švihom jej ukázal, ako sa to má robiť. Lopta letela oblúčikom vzduchom, obaja počuli jej ľahké svišťanie a prv, než sa nazdali, preletela kovovou obručou. Úplne presne preletela cez kôš, jeho sieťka sa len tak mierne zachvela, keď sa basketbalka obšuchla a hrany koša a dokonale skopírovala trajektóriu, vďaka ktorej dopadla až späť na zem.
Hana zo seba stále nevydala ani hlásku. Nedokázala sa ani pohnúť, iba nemo sledovala, čo sa práve teraz stalo. Prvý sa spamätal Aomine, ktorý podišiel k miestu, kde oranžová lopta stále skackala na betónovom povrchu a vzal ju do svojich rúk. Znova podišiel k červenovlasej dievčine a vložil jej loptu do rúk.
"Teraz to vyskúšaj sama."
A ona ho opäť poslúchla. Napodobnila presne ten istý pohyb, ktorý jej práve ukázal. Mierne nakrčila kolená a švihom oboch zápästí opäť vyslala loptu oblúčikom smerom ku košu. Tento raz sa oranžový predmet zatrepotal a zmizol v sieti presne tak isto, ako pred tým. Už druhý raz sa Hane podarilo trafiť sa do koša. A tento raz to dokázala úplne sama. Bez jeho pomoci. A po ďalších jeho vyzvaniach lopta skončila v koši znova a znova.
"Vážne som to urobila?" Spýtala sa neveriacky a obrátila sa tvárou smerom k nemu po troch úspešných hodoch za sebou. Konečne mu po veľmi dlhom čase pozrela do očí. Prekvapil ho jej výraz. Hoci jej líca stále horeli, v jej očiach už nenašiel tú beznádej a zúfalstvo. Bolo v nich niečo iné. Akési drobné iskričky, ktoré u nej snáď ešte doposiaľ nevidel. A keď pohľadom skĺzol nižšie k jej ústam... Zdalo sa mu to, alebo sa na jej tvári začal rysovať náznak úsmevu? Nie, nezdalo sa mu, pretože jeho spolužiačka sa skutočne začala usmievať. A sám cítil, ako sa aj jeho kútiky začínajú dvíhať vyššie, hoci sa tomu pokúšal zabrániť. Nešlo to inak. Ten pocit úľavy a radosti, ktorý z nej začal sálať, bol príliš nákazlivý. Ešte nikdy nikoho nevidel sa takto moc úprimne radovať z úspešného pokusu o hod na kôš.
"Ja som to naozaj dokázala," vyhlásila o niečo smelšie, hlasnejšie. V jej hlase mohol cítiť, ako moc pyšná bola na seba samú. A právom. Z nejakých neznámych príčin sa v tej chvíli zmocnil aj jeho pocit hrdosti, ktorý súvisel práve s ňou. Jej oči doslova žiarili, jej lícia boli stále ružové a ten výraz v jej tvári... Aomine sa na ňu nedokázal prestať dívať. Sledovať každý jej pohyb v jej tvári. Uvedomil si až oneskorene to, že sa rozbehla jeho smerom. Bola radosťou celá bez seba, akoby to ani nebolo to utiahnuté červenovlasé dievča, ktoré doposiaľ poznal. Spomenul si na ich spoločné popoludnie strávené v kine a na to, aký pohľad mala v očiach vtedy, keď začínal jej obľúbený film. Bol veľmi podobný tomu, ktorý mala teraz.
A keď stála tesne v jeho blízkosti, tento raz neuhla pohľadom, ale obaja hľadeli do očí tomu druhému a v tých jej našiel neskrývanú úprimnú radosť a vďačnosť, na malú stotinu sekundy mal pocit, že dievčina preruší tú tenkú krehkú hranicu medzi nimi a ovinie svoje drobné ruky okolo neho, pritisne svoju červenú tvár k jeho hrudi a hodí sa do jeho náruče. Delili ich od toho skutočne iba jediný milimeter a jediné nadýchnutie, jediný pohyb sekundovej ručičky na hodinách, jediné krátke buchnutie srdca. Čas akoby prestal plynúť, keď obaja bez dychu čakali, čo sa bude diať.
Hana sa však spamätala a rýchlo poodstúpila z jeho dosahu. Na krátky okamih mal pocit, že sa k nej natiahne a vezme ju do náruče on. Nedokázal si toto zvláštne nutkanie tak úplne vysvetliť. Jediné, čo vedel, bol fakt, že na okamih skutočne zatúžil po tom zovrieť ju vo svojom náručí. Tá jej radosť ich oboch kompletne pohltila a jeho nútila premýšľať iba nad týmto a ničím iným.
"Ďakujem ti, bez teba by som to nikdy nebola nedokázala." Zašepkala Hana po krátkom a zahanbenom odkašľaní si. Zrejme si uvedomila, čo takmer obaja urobili, odstúpila od neho o krok dozadu, pritisla zahanbene svoje dlane na líca, ktoré opäť priam horeli a nervózne prešľapovala z nohy na nohu. A i napriek tomu z nej stále nevypŕchala tá radostná aura a vďačnosť, ktoré akoby sa svojim vyžarovaním dotýkali celého Aomineho bytia. Cítil na svojej pokožke drobné pálenie, ktoré vychádzalo od nej a ešte viac ho ťahalo priamo za ňou.
"Ďakujem ti, že si kvôli mne obetoval svoj čas pomohol mi s tým. Naozaj..." Ozvala sa znova, no on stále nebol schopný jedinej odpovede. V jeho mysli práve panoval taký obrovský zmätok, že mal čo robiť, aby sa vôbec dokázal sústrediť na obraz, ktorý bol pred ním, aby sa mohol sústrediť na ňu.
Už ubehlo neskutočne veľa času odvtedy, čo zvykol trénovať s Kurokom. Takmer by bol aj zabudol na ten pocit, aké to je, keď sa o ihrisko delil s niekým druhým. Keď niekomu inému aspoň na malú chvíľu poodchýlil dvere do svojho malého basketbalového sveta. A práve v tomto momente, keď sa stal svedkom jej drobného úspechu, ktorý akurát teraz pre ňu znamenal tak veľa, niečo v jeho vnútri sa pohlo. Niečo, čo myslel, že už nikdy nevypláva na povrch. A on na malilinkú chvíľku pocítil opäť ten drobný záchvev šťastia a radosti zo športu, ktorý už dávno pred tým odpísal. Aspoň na malú chvíľu opäť okúsil, aké to je zažiť čistú radosť, ako tomu bývalo kedysi.
Uvedomil si, že sa dievčina začala zberať na odchod. Vrátila mu basketbalovú loptu a so stále červenými lícami mu takmer nezrozumiteľne vysvetlila, že už bude musieť ísť domov. Neprestávala mu dookola ďakovať, hoci to pripomínalo len akési nesúvislé bľabotanie. Opäť si všimol, že sa vyhýbala jeho pohľadu. A keď rýchlo kráčala cez malé ihrisko smerom k východu medzi mriežkovaným plotom, rozbehol sa po nej. Nemohol ju len tak pustiť domov. Nie po tomto.
"Hej, Hana," oslovil ju, čím prekvapil nielen seba, ale aj ju samotnú. Potiahol ju za putko jej školskej tašky a ona sa konečne zastavila a prekvapene obrátila opäť smerom k nemu.
"Áno?"
Už po druhý raz - alebo to bol snáď tretí? - dnes pocítil túžbu ovinúť svoje paže okolo nej, pritiahnuť si ju k sebe a zovrieť v náručí. Hoci sa jej typický ostych znova vrátil, po tom, čo sa dnes udialo, akoby ju videl v úplne novom svetle. Stále z nej mohol cítiť tú eufóriu, fascinovanie, radosť. Ukázala mu, aké to bolo kedysi - radovať sa z niečoho tak jednoduchého a obyčajného, čím bol basketbal. A on nechcel, aby mu tento pocit unikol pomedzi prsty. Nedokázal odhaliť príčinu, prečo na neho práve táto jeho spolužiačka, s ktorou prakticky nemal nič spoločné, pôsobila takto.
"Zvládneš to, aj na telocviku, uvidíš." Zamumlal napokon, keď už ticho medzi nimi trvalo až príliš dlho. Ťažko sa mu hľadali slová, keď sa sotva dokázal sústrediť. Jej prítomnosť mu dala zabrať viac než dosť. Stále bojoval s tým nutkaním pritiahnuť ju k sebe, hoci vedel, že by ju tým zrejme odradil, či vydesil. Už na prvý pohľad na nej dokázal spozorovať, aká bola nervózna, ako moc sa pred ním ostýchala a i napriek tomu mu dovolila, aby jej s tým problémom, ktorý nebol pre ňu práve najpríjemnejší pomohol. A to bral ako niečo podobné svojmu malému osobnému víťazstvu.
"Budem musieť." Odvetila opatrne a opäť si nervózne zahryzla do pery. Vôbec mu tým situáciu neuľahčila, práve naopak. Tento raz pritiahli jeho pozornosť aj jej pery, ktoré boli tmavšie ako zvyčajne kvôli tomu, ako si ich stále počas dnešného popoludnia zanietene hrýzla, keď sa snažila sústrediť sa.
"Keď som to ja dokázal vytiahnuť na štvorku z angliny, tak ty zvládneš hocičo."
Jeho slová jej dodali istotu. Cítil, ako sa čiastočne uvoľnila a na jej tvári sa opäť objavil ten záhadný jemný úsmev, ktorý ho svojim spôsobom začal fascinovať. Dnes ho mal možnosť uvidieť už druhý raz po sebe a urobil by čokoľvek, aby ho mohol vidieť zas a znova. Dokonca bol ochotný zo seba vysúkať slová, ktoré by za iných okolností nikdy nikomu inému nepovedal. Ani za nič na svete. No tento raz to bolo iné.
"Ďakujem," povedala ešte raz jemným tónom. "Basketbal nie je až taký zlý, ako som myslela," pokračovala a svojou drobnou rukou sa opatrne dotkla jeho pleca.
"A zistila som to len vďaka tebe." V tej chvíli mal pocit, akoby ním prebehol elektrický prúd. Hoci sa jej prsty dotkli iba letmo jeho ramena, zakrytého školskou košeľou, mohol ten náboj medzi nimi cítiť i tak. Dievčina rýchlo svoju ruku stiahla, venovala mu posledný veľavýznamný pohľad z očí do očí a potom so sklopeným zrakom pomaly odchádzala preč.
Už k nej nedokázal opäť zdvihnúť zrak a sledovať ako odchádza domov. Miesto toho upieral svoje oči na topánky a betónovú dlažbu ihriska. Cítil ako jeho ruka samovoľne zovrela v dlani drôty mriežkového plotu, o ktorý sa oprel. A jeho celé telo sa mierne chvelo. Bol zmätený kvôli týmto pocitom, nedokázal si ich racionálne odôvodniť. Niečo s ním urobila a preto sa teraz cítil tak zvláštne. No jednu vec jej nemohol odoprieť - prekvapila ho, už zase. A tento raz takým spôsobom, že nad tým musel premýšľať celou cestou domov, keď sa vybral opačným smerom, ktorým šla ona. V hlave mu stále zneli jej slová. Že basketbal nie je taký zlý, ako si myslela? Ts, jasné, že nie je. Kedysi basketbal miloval, bol pre neho všetkým. A myslel, že tie časy sú nenávratne preč. Ale je možné, že ešte niekedy ucíti to, čo kedysi? Práve pri tomto športe? Zdalo sa mu, akoby dnes minimálne na malú chvíľu získal späť aspoň úlomok toho, čo považoval za dávno nenávratne stratené.
* * *
All I know is we said hello
Your eyes looking like coming home
All I know since yesterday
is everything has changed
* * *
Deň štyridsiaty šiesty
*
Hana ani napriek niekoľkohodinovým pokusom o spánok nedokázala upokojiť svoju myseľ. Nie po tom, čo sa stalo popoludní na basketbalovom ihrisku za školou. Netušila, že prečo ju to tak vzalo, no odkedy prekročila ten mriežkovaný plot, ktorý obopínal malý priestor, ktorý na určitú chvíľu spolu s jej modrovlasým spolužiakom zdieľali, jej srdce búšilo tak silno a rýchlo, že sa jej za žiadnych okolností nepodarilo utíšiť ho. A aj preto bola rada, že stihla utiecť prv, než to zaregistroval aj modrovlasý mladík. I tak si bola istá, že mu neuniklo, ako moc trápne sa cítila.
Celá tá situácia bola úplne ako z iného sveta. Atmosféra okamihu ju pohltila vtedy natoľko, že na chvíľu zabudla úplne premýšľať a dávať si pozor na to čo robí a hlavne na svoje emócie. A tie ju načisto ovládli. Bola taká nadšená z toho, že sa jej konečne podarilo trafiť basketbalovú loptu do koša a hlavne cítila taký obrovský príval radosti a vďaky smerom k svojmu spolužiakovi, že sa úplne prestala ovládať. A nechýbalo veľa a hodila by sa mladíkovi okolo krku.
Dievčina ďakovala všetkým tam hore, že jej zabránili ten zahanbujúci čin vykonať a urobiť pred ním zo seba ešte väčšieho hlupáka a blázna, ako sa jej podarilo doposiaľ. Ešte aj teraz, neskoro v noci - alebo presnejšie - skoro nad ránom, keď ležala v bezpečí svojej izby vo svojej posteli cítila, ako ju pália líca. Tá intenzita jeho pohľadu, tých tmavomodrých očí a spôsob, ktorým vyslovil jej krstné meno... Ešte aj teraz sa mimovoľne zachvela. Mala neblahé tušenie, že to bolo čiastočne aj od vzrušenia. Áno, pociťovala obrovskú vďačnosť. Koniec koncov, nebyť jeho, nikdy by sa jej zrejme nepodarilo trafiť loptu do koša. A ešte tak ukážkovým spôsobom. Ak bola Hana dobrá učiteľka, čo sa týkalo doučovania angličtiny, tak Aomine Daiki nemal konkurenciu, keď prišlo na basketbal.
Cítila, ako jej horia aj uši pri pomyslení na to, ako k nej pristúpil, ako sa jeho hruď zozadu dotýkala jej chrbta a ako cítila jeho hrejivý dych blízko svojej tváre, keď sa k nej zohol a šepkal jej, čo má robiť. Nevedela si ani len predstaviť, čo sa mu práve vtedy preháňalo hlavou a či mal ten moment aspoň sčasti podobný efekt aj na neho, ako na ňu samotnú, no ona v tej chvíli nedokázala poriadne ani dýchať.
Opäť si pritisla studené dlane na horúce líca, aby sa aspoň trochu schladila a klesla späť do perín. Snažila sa nemyslieť na to, čo sa udialo včera po vyučovaní, no i tak nemohla poprieť, že isté udalosti sa jej pred očami premietali zas a znovu. A s nimi sa jej paralelne vynárali v bruchu stále väčšie a väčšie roje motýľov.
Jedna vec bola istá - nech už urobil čokoľvek, dokázal ju prinútiť siahnuť až na dno svojich schopností a konečne sa jej podarilo po prvý raz trafiť loptu do koša. Netušila, že ako to dokázal, no stalo sa. A bola mu za to vďačná. A čiastočne stále fascinovaná jeho schopnosťami, ktoré jej neraz predviedol. Napokon bola rada, že osud zariadil udalosti tak, že sa jej tento mladík priplietol do cesty. Hoci na ňu spočiatku pôsobil ako veľmi odmeraný a nepríjemný spolužiak, od ktorého sa chcela držať čo najďalej, teraz musela priznať, že mu spočiatku krivdila.
Koniec koncov, nebyť toho, že potreboval súrne doučovanie, nikdy by nezistila, že sa mohla aj ona v niekom takom ako bol on mýliť. A to bolo na ľuďoch to čarovné, zvláštne. Nikdy ste nevedeli dopredu odhadnúť, akí v skutočnosti sú. Aspoň niektorým sa ich vnútro podarilo veľmi šikovne skrývať tak, že zmiatli väčšinu svojho okolia. A Hana zistila aj to, že odhaľovanie vnútra druhých môže byť zaujímavejšie a fascinujúcejšie, ako by si bola pomyslela. A začínalo ju to baviť, veľmi, pretože takto spoznávala bližšie nie len druhých, ale aj samú seba. Kto vie, možno bude v budúcnosti schopná skutočne prekročiť tú tenkú hranicu, za ktorú sa dnes obaja takmer dostali, keď nechýbalo veľa a vletela by mu naradostená do náruče.
Možno... Pri ňom je možné všeličo. A presne s touto myšlienkou sa jej konečne podarilo zaspať.
♫ ♪ ♫
All I knew this morning when I woke
Is I know something now, know something now I didn't before.
And all I've seen since eighteen hours ago
Is blue eyes and a smirk and your smile
In the back of my mind making me feel like
Is I know something now, know something now I didn't before.
And all I've seen since eighteen hours ago
Is blue eyes and a smirk and your smile
In the back of my mind making me feel like
I just wanna know you better, know you better
know you better now
* * *
Come back and tell me why
I'm feeling like I've missed you all this time, oh, oh, oh.
And meet me there tonight
And let me know that it's not all in my mind.
I'm feeling like I've missed you all this time, oh, oh, oh.
And meet me there tonight
And let me know that it's not all in my mind.
*
I just wanna know you better, know you better
know you better now
All I know is we said "Hello".
Your eyes looking like coming home
All I know is a simple name yet
Everything has changed
All I know is you held the door
You'll be mine and I'll be yours
All I know since yesterday is
Everything has changed
*
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára