Deň päťdesiaty prvý
* * *
"Tak čo?" Tie dve slová v jednoduchej otázke boli prvým, čo Hana počula z úst svojho modrovlasého spolužiaka, keď sa stretli vo štvrtok v škole. Mala pocit, akoby to všetko, uzatváranie známok z telocviku a posledný pokus o opravu nachvíľu vymizli z jej mysle a jediné, na čo sa sústredila, boli udalosti z piatkového popoludnia stráveného s Aominem na ihrisku za školou.
Stredajšie ráno ju však prebralo a vrátilo späť do reality, keď ju čakala osudná hodina telocviku, kde mala jednu z posledných možností zachrániť svoju známku na polročnom vysvedčení. I napriek tomu, že bola stále zo všetkého vystresovaná, zaťala zuby a snažila sa urobiť všetko tak, ako jej Aomine poradil. Musela uznať, že bola trochu sklamaná, keď ho nasledujúci týždeň po víkende nenašla v škole. Hoci sa to snažila spočiatku poprieť, jeho prítomnosť by jej zrejme dodala viac odvahy a sebadôvery, no musela si poradiť aj bez neho. Celú stredajšiu hodinu telocviku myslela na všetko to, čo ju za to krátke, no dôležité popoludnie naučil.
A vyplatilo sa. Na prekvapenie všetkých jej spolužiačok a hlavne telocvikárky to napokon dievčina s odretými ušami zvládla, podarilo sa jej aspoň dva rázy skórovať a známka na vysvedčení bola hneď upravená na omnoho prijateľnejšiu.
Aj preto teraz s ľahšou dušičkou, ktorá bola zbavená ťaživého balvanu v podobe hroziaceho prepadnutia a s nesmelým vďačným úsmevom na perách Aominemu už opäť po niekoľký raz opakovala slová vďaky a v krátkosti mu vylíčila, ako sa jej podarilo dva rázy trafiť do siete.
"Pche, len dva rázy?" Mladík naoko sklamane zvraštil obočie a jeho pery sa mierne skrivili v nespokojnom úškľabku. "To nie je bohvie čo, ešte sa máš na čom pracovať." Vyhlásil to karhavým tónom, ktorý by možno zmiatol niekoho iného, no Hana tušila, že si ju opäť iba doberá. V skutočnosti mala pocit, akoby sa na jeho tvári na drobný okamih mihol náznak spokojnosti, nechcela si však nič nahovárať.
"Nuž, sensei vravela, že to nebolo naposledy, čo hodnotila basketbal," začala dievčina zamyslene, keď si vykladala školské pomôcky zo svojej školskej tašky. Sedeli obaja v triede a Aomine, otočený dozadu smerom k nej, sa ležérne opieral lakťami o jej lavicu, hlava mu lenivo spočívala podopretá v dlani. "Takže sa rozhodne ešte musím zlepšiť." Dodala a znova neisto vzhliadla k svojmu spolužiakovi.
Postrehla v jeho očiach šibalské zablesnutie, jej slová ho zrejme zaujali, preto zbystril pozornosť. Na istú chvíľu pôsobil mierne zamyslene, akoby čosi zvažoval. Potom sa kútik jeho pier nenápadne zdvihol o čosi vyššie. Hana by si možno bola myslela, že sa jej to iba zdalo, no ten drobný náznak úsmevu tam bol. Niečo veľmi netypické pre niekoho, kým bol Aomine Daiki, za tú dobu, čo ho stihla aspoň čiastočne spoznať. No už tento drobný náznak u neho postrehla aj pred tým, preto si ho všimla i tento raz. A vždy mal na ňu rovnako prekvapujúci účinok.
"Nah, ak chceš, tak si môžeme to trénovanie hádzania do koša zopakovať. Ale len ak si trúfaš. Tento raz budem na teba tvrdší, Matsumoto, už neprepadáš, takže ťa nebudem šetriť ako naposledy."
"Len vďaka tebe neprepadám." Začala Hana, ale Aomine nedočkavo zamávala dlaňou, aby ju prerušil.
"Prisahám, že ak mi ešte raz povieš to slovo na "ď", tak..." Nedokončil a vydal zo seba neidentifikovateľný zvuk, podobný otrávenému mraučaniu.
Hana mala čo robiť, aby sa nerozosmiala. Vedela, že i keď sa jej spolužiak tvári kyslo, v skutočnosti nemyslí všetko úplne vážne a svojim spôsobom s ňou vtipkoval. A bola za to nesmierne vďačná, pretože niečo podobné nezvykol robiť s ľuďmi okolo seba. Už dávno si všimla, že je ku všetkým odmeraný viac, než by bolo milé a preto stále nevychádzala z údivu, prečo práve ona mala to šťastie, že sa k nej správal inak, ako k zvyšku ich triedy, či dokonca k jeho dlhoročnej ružovovlasej kamarátke.
"Chcem vedieť, že ako ti to môžem oplatiť." Vyhlásila z ničoho nič a jeho tvár zvážnela. Prekvapene na ňu hľadel. Tón, akým to povedala, pre ňu nebol typický. Vyslovila tie slová omnoho odvážnejšie a ráznejšie, ako by sa na Matsumoto Hanu patrilo. Z toho si vyvodil, že chcela, aby ju bral seriózne a jej slová rovnako.
"Hm," zamyslel sa. Bola odhodlaná, zrejme mu naozaj chcela nejakým spôsobom oplatiť pomoc, ktorá sa jej dostala. A i keď jej svojim spôsobom vlastne iba splatil dlh za to, že mu pomohla neprepadnúť z angličtiny, v podvedomí sa mu vynoril spôsob, akým by od nej prijal niečo na oplátku. Možno to bolo svojim spôsobom aj trochu sebecké, ale nikde nebolo napísané, že on, Aomine Daiki, by bol niekedy nesebecký. Preto nemal žiadne výčitky, dokonca bol pyšný sám na seba, že čo za nápad sa mu zrodil v mysli.
"Zajtra máme dosť dôležitý zápas. A tento raz nebudeme hrať proti šupákom, takže sa na to možno bude konečne dať pozerať. Tak príď, za to, že som ťa naučil triafať do koša. A budeme vyrovnaní." Vedel, že tento raz sa bude cítiť zaviazaná a určite príde. A nejakým zvláštnym spôsobom to bolo presne to, o čo mu išlo. Skrátka chcel, aby ho zajtra videla hrať proti súperovi, akého si konečne zaslúžil.
"O koľkej mám prísť?" Jej slová spôsobili, že kútik jeho úst vyletel ešte o čosi málo vyššie a so spokojným pocitom vo vnútri ju zasvätil do zajtrajšieho očakávaného zápasu medzi Tōō Akadémiou a strednou školou Kaijō.
* * *
Hana sa konečne dočkala vytúženého piatku. Tento raz sa na koniec školského týždňa tešila ešte viac ako inokedy. Mohla za to istá udalosť, na ktorú bola zvedavá snáď celá škola. Školský basketbalový tím mal konečne začať hrať dôležité zápasy týkajúce sa vytúženého Winter Cup-u, od ktorých závisel postup až do finále.
Yuzuru Hane odobrila odhodlanie zápasu sa zúčastniť, nakoľko mali konečne pred sebou dobré podklady pre článok do časopisu. Takáto významná športová udalosť týkajúca sa ich akadémie bola presne tým, čo potrebovali, aby mohli dať dohromady športovú rubriku. A okrem toho, Hana predsa sľúbila istému mladíkovi, že sa na ten zápas príde pozrieť, takže by naň išla i bez toho, aby bola zaviazaná voči školským novinám.
Preto obe dievčatá v piatok večer s miernym vzrušením kráčali zamiešané v dave medzi ostatnými spolužiakmi, či žiakmi z vyšších ročníkov do priestorov štadiónu, kde sa mal zápas konať. Zdalo sa, že viacerí návštevníci mali vysoké očakávania. A okrem študentov sa objavili aj skupinky viacerých dospelých - zrejme príbuzní hráčov.
V hľadisku bolo skutočne viac ľudí, ako dievčatá očakávali, preto sa museli predierať telami, aby si mohli nájsť nejaké vhodné miesta, z ktorých by bol dobrý výhľad na ihrisko. Yuzuru so sebou dokonca priniesla celkom slušne vyzerajúci fotoaparát, ktorý určite nebol lacný a vyzeral byť nový.
"Dostala som ho nedávno od rodičov. Keď sa dozvedeli, že som sa prihlásila na novinársky krúžok, tak boli nadšení. Hneď mi kúpili foťák a už začali fantazírovať o tom, ako urobím novinársku kariéru." Yuzuru sa tvárila otrávene, no Hane prišla táto zmienka vtipná. Vedela si totiž živo predstaviť, že ako sa asi jej kamarátka tvárila. Dievčina nikdy neprejavovala záujem o hodnotné veci, ktoré jej rodičia zadovážili a nebolo to tým, že by bola nevďačná, proste ju nevzrušilo len tak hocičo. Yuzuru nebola snob a za to bola Hana rada, inak by sa s ňou zrejme nikdy nezačala baviť.
"To je skvelé, aspoň budeme mať nejaké fotky k tým článkom." Snažila sa kamarátku povzbudiť.
Keď konečne našli vhodne vyzerajúce miesta a vydali sa smerom k nim, zrazu do červenovlásky prudko niečo vrazilo. Vhodnejšie by snáď bolo poznamenať, že to bol niekto, v jej zornom poli sa objavila masa blonďavých vlasov a netrvalo dlho, kým jej pri uchu nezaznel až príliš známy hlas.
"Hana-chan! Nečakala som, že tu budeš! To je ale náhoda!"
Misao akoby jej tie slová ukradla priam z úst. Presne toto isté prebleslo hlavou aj Hane, keď sa na ňu vrhla jej dlhoročná blonďavá priateľka, ktorá bola tou poslednou osobou, ktorú by tu - na zápase - Hana čakala. Drobná dievčina bola oblečená v jednom zo svojich najlepších oblečení a na tvári mala viac mejkapu, ako zvykla nosiť. Bolo jasné, že toto nebude len tak.
"Čo tu robíš, Misa-chan?" Spýtala sa Hana, keď sa od nej Misao konečne odtiahla a prestala ju gniaviť vo svojom pevnom objatí. Yuzuru sa na celú situáciu prizerala s neprítomným, nevzrušeným výrazom v tvári. Jediný náznak emócie predstavovalo jej mierne pozdvihnuté obočie, ktoré jasne dávalo najavo, čo si o tomto všetkom myslela.
"No čo asi?" Misao bola ešte hyperaktívnejšia ako zvyčajne, "prišla som na zápas! Dnes hrá Kise-kun! Chápeš to? Kise-kun!"
Hane bolo hneď všetko jasné. Mohla čakať, že pohnútky Misao nebudú prameniť len z jej čistého záujmu o basketbal, musel v tom byť chlapec, inak by to ani nemohlo byť. Športy a športové podujatia boli tým posledný, čo blondínku zaujímalo, vždy tomu tak bolo. Ten Kise-kun sa jej musel zrejme naozaj veľmi páčiť, keď bola kvôli nemu ochotná prísť na zápas, čo za iných okolností predstavovalo pre Misao vrchol nudy.
Keď už Yuzuru postávala pri nich až príliš dlho a znudene prešľapovala z nohy na nohu, uvedomila si Hana, že by sa zrejme mali usadiť a aj to, že obe dievčatá ešte nepredstavila, preto to rýchlo napravila. Misao sa snažila tváriť milo, no Yuzuru sa ani len nepokúšala nejako extra tváriť, že ju teší. Hane bolo jasné, že tie dve si zrejme kamarátsky nesadnú, nebolo tom pochýb, nakoľko boli obe úplne rozdielne. No Misao sa napokon usalašila pri nich s tým, že jej ostatné spolužiačky sedia na opačnom konci hľadiska a keď uvidela Hanu, okamžite utekala za ňou a teraz sa jej už nechcelo znova sa presúvať. A tak sa Yuzuru musela zmieriť s tým, že budú mať počas zápasu novú spoločníčku.
* * *
"Do toho Kise-kun! Len im ukáž!!!" Misao išla takmer vyletieť z koše, keď zápas začínal naberať grády. Ostatným dievčatám bolo jasné, že ju do šialenstva neprivádza ani tak zápas samotný, skôr momenty, keď sa Kise utieral lemom trička a odhalil kúsok zo svojho nahého brucha. Hana však tieto výstupy kamarátke prepáčila, nakoľko blondínka nebola sama. Dievčatá spozorovali, že sa v hľadisku nachádza viacero očí, ktoré idú na blonďavom basketbalistovi oči nechať. A nebolo to žiadne prekvapenie. Nedalo sa poprieť, že Kise Ryouta bol fešák. K tomu všetkému vraj bol ešte aj model, aspoň to Misao počas celého zápasu dookola tvrdila popri svojom rozplývaní sa. Takže bolo len prirodzené, že po tom chlapcovi dievčatá tak šaleli. Hana si spomenula na to popoludnie v Maji Burger bistre, keď ho tam aj s Misao stretli. Jej priateľka sa správala ako šialená a nemala k tomu ďaleko ani teraz.
Možno aj Hana by sa pozastavila nad blonďavým hráčom Kaijoo. Koniec koncov, nie len, že bol skutočne príťažlivý, ale ešte k tomu aj medzi ostatnými spoluhráčmi vynikal, nakoľko jeho schopnosti boli ohromujúce. Hana by ich vedela prirovnať k schopnostiam iba jediného človeka, ktorého videla hrať basketbal. A ten práve počas zápasu ukradol všetku jej pozornosť.
Aomine bol... Neskutočný... Áno, zrejme toto bolo to správne pomenovanie pre to, čo dokazoval na ihrisku. Hoci prišiel neskoro, čím si vyslúžil veľké karhanie zo strany trénera i kapitána tímu, no úplne to vynahradil tým, čo začal stvárať, akonáhle sa mu do rúk dostala lopta. Svojim príchodom úplne zmenil tempo a aj vývoj hry. Dovtedy mal tým Kaijoo jasne navrch, aj vďaka blonďavému manekýnovi v mužstve, no teraz boli sily vyrovnané, ba dalo by sa povedať, že až prevážené. Aominemu na ihrisku totiž nikto nestačil. Jediný, kto sa na neho aspoň sčasti chytal, bol práve Kise. Ale modrovlasý mladík bol ako odtrhnutý z reťaze. Hana ho miestami ani nespoznávala.
Nie len, že ukázal úplne nový level schopností, na aký bola dievčina doteraz zvyknutá, ešte k tomu ju zarážalo aj jeho športové správanie. A nebol to práve najmilší pohľad. Od svojho príchodu pôsobil až príliš arogantne. Najskôr to dievčina pripisovala tomu, že zrejme iba nemal náladu, alebo sa mu niečo nepríjemné prihodilo cestou na zápas, aj preto mal možno meškanie. Ale on vo svojich výstupoch pokračoval aj ďalej. Bol drzý a neohľaduplný a to nie len k svojim súperom, ale aj k spoluhráčom. Už si to stihol odniesť úbohý Sakurai a aj pár ďalších členov tímu. Dievčina len čakala, kedy príde tá chvíľa, že si ho vezme do parády sám kapitán Imayoshi, alebo ho nedajbože rozhodca vykáže zo zápasu.
Bola by to však obrovská škoda, pretože práve on robil celú šou. Diváci v hľadisku priam besnili, zápas bol od sekundy na sekundu napínavejší a hráči vyťahovali stále viac prekvapujúce triky.
"Kto je ten s číslom 5?" Nespokojne sa usadila Misao vo svojej sedačke a naštvane založila ruky. Bolo jasné, že sa jej nepáčilo, že Kise-kun a jeho tím prehrávajú.
"Prečo?" Automaticky vyletelo z červenovlásky, pretože práve na hráčovi s číslom 5 mala celý ten čas nalepený zrak.
"Lebo je až moc dobrý. Nepáči sa mi to, len kvôli nemu vaša škola vyhráva nad našou."
"To je Aomine Daiki, náš spolužiak," sucho poznamenala Yuzuru z opačnej Haninej strany a neprestávala pri tom zapisovať do svojho poznámkového bloku priebeh zápasu, aby sa mali neskôr dievčatá z čoho odraziť pri písaní článku. Hana zase urobila pár fotografií, keď jej na jej veľkú radosť Yuzuru požičala fotoaparát.
"Ty ho poznáš, Hana-chan?" Obrátila k červenovláske jej kamarátka svoju tvár a uprela na ňu podozrievavý pohľad. Hana ho dobre poznalo, práve nadišiel jeden z povestných Misainých výsluchov, kedy mala pocit, akoby jej svietili vo vypočúvacej miestnosti lampou priamo do očí.
"Uhm, áno. Doučovala som ho anglinu." Zašomrala červenovláska a dúfala, že sa jej slvo Misao nechytí a bude sa opäť venovať fandeniu Kisemu. Ale dúfala márne. Záblesk v očiach jej kamarátky jednoznačne ukazoval, že sa stal presný opak, ako si Hana priala. Jej slová v kamarátke vzbudili zvedavosť.
"To vážne? No, nie je až taký krásny ako Kise-kun, ale nevyzerá zle a ešte je aj vymakaný. Teda, Hana-chan, ty sa nezdáš! To kvôli nemu si prišla dneska na zápas? Že? Nebodaj spolu chodíte?!"
Hana mohla tušiť, že sa na ňu spustí špŕška nepríjemných a trápnych otázok, no nečakala, že Misao vymyslí niečo takéto. Nevedela, čo si počať, tak len schovala hlavu do dlaní a neschopná slov dúfala, že sa prihodí niečo iné, čo upúta pozornosť jej kamarátky. Iba razantne pokrútila hlavou na znak toho, že Misao trafila úplne vedľa.
Nevyhla sa však vtieravým myšlienkam, ktoré slová Misao vyvolali. Ona a chodiť s Aominem? Niečo takéto by jej nikdy pred tým nenapadlo. Keby sa ešte tak Misao dozvedela, že bola Hana aj u neho doma, jej doberanie by s istotou nemalo konca - kraja. Hana už len pri tej predstave, že by mala niečo s jej tmavovlasým spolužiakom mať, očervenela ako paradajka. A slová, ktoré na jeho adresu vyslovila Misao, jej začali vŕtať v hlave.
Aomine a vymakaný?
No, Hana musela uznať, že čo sa týkalo vzrastu, tak jej spolužiak patril k tým vyšším a mohutnejším, čo sa na ihrisku pohybovali. Celkovo jeho výška prekračovala typický priemer, čo sa vzrastu mladíkov v jej okolí týkalo. Keď si ho porovnala s takým Sakuraiom, hnedovlasý chlapec oproti Aominemu pôsobil ako jeho minimálne o pár rokov mladší spoluhráč. Človek by sotva povedal, že tí dvaja boli rovesníci.
A prehliadnuť sa nedalo ani to, že aký bol chlapec tmavšej pleti dobre stavaný. Hana si to už neraz všimla, no nikdy tomu nepripisovala takú váhu, až pokým na to nepoukázala jej blonďavá kamarátka. Tá mala vždy pre takéto veci to správne oko a vedela oceniť dobre vyzerajúcich mladíkov. To, že šalela po Kisem, ktorý k nim nie len, že patril, ale medzi nimi aj vynikal, bol jasný dôkaz.
Z premýšľania Hanu vytrhli až nasledujúce udalosti, ktoré sa na basketbalovom ihrisku zomleli. Zápas sa pomaly schyľoval ku koncu a nabral ešte väčšie grády, ako tomu bolo doteraz, hoci sa už zdalo, že to nebude možné. Hana neprestávala žasnúť nad schopnosťami jej spolužiaka, ktorý ju nie pred veľmi dlhou dobou doučoval basketbal na ihrisku za ich školou. Vtedy to bolo ale o niečom inom. Predviedol pár skvelých trikov, no to, čo stváral práve teraz, sa s nimi nedalo porovnať. Hane by nikdy nenapadlo, že čoho všetkého sú obyčajní basketbalisti zo stredoškolských mužstiev schopní. Ale pokiaľ šlo o Aomineho, či blonďavého Kiseho, tak tí zrejme obyčajní neboli.
Sklamalo ju však Aomineho nešportové správanie. Ku koncu zápasu to bolo miestami až poburujúca, dokonca sa nevyhol ani jednému zbytočnému faulu práve smerom k mladíkovi z Kaijo. Muselo byť medzi nimi nejaké napätie. Hana tušila, že sa zrejme nevidia, či proti sebe nehrajú prvý raz. Spomenula si, že predsa spolu sedeli za jedným stolom v Maji Burgri, keď ich tam vtedy aj s Misao stretli. Ale netušila, kde sa v Aominem brala tá opovržlivosť. Bolo jej to svojim spôsobom ľúto. Pretože k nej sa vždy modrovlasý basketbalista správal s rešpektom - aspoň v rámci možností - a takého ho často nezažívala.
Zápas sa skončil výhrou Tōō akadémie o viac ako desiatku bodov. Nebol to síce od začiatku jasný súboj, miestami to bolo veľmi vyrovnané a dokým sa neobjavil na scéne Aomine, tak mala Kaijō navrch. V posledných okamihoch zápasu bol jej spolužiak priam na nespoznanie, bolo vidieť, ako moc sa Kise snažil pomôcť svojmu mužstvu prekonať hráčov Tōō, no Aomine im nedal šancu.
Na konci boli hráči súperovho mužstva takí zdrvení, až ich prišlo Hane trochu ľúto. Bolo nad slnko jasné, že na ihrisku nechali celú svoju dušu a aj posledné zvyšky energie, Hana mala dokonca podozrenie, že sa blonďavý mladík aj zranil, no nestačilo to. Keď zostal chvíľu sedieť v nemom úžase zronený na zemi, Misao si išla takmer oči vyplakať a hysterčila. Hana ju musela utvrdiť v tom, že by zrejme práve v tej chvíli nebolo najvhodnejšie, keby sa rozbehla za ním dolu a ratovala ho tak, ako plánovala. Mal predsa svojich spoluhráčov. Sympatický kapitán mužstva Kaijō pomohol Kisemu na nohy a hráči opustili hraciu plochu.
Celý ten čas jedným očkom pozorovala, ako sa správa Aomine. Stál tam s neprítomným výrazom na tvári, opäť žiadne potešenie z výhry. Skôr pôsobil otrávene a jeho arogantné vystupovanie stále pretrvávalo. Hana umierala túžbou zistiť, čo za tým všetkým stojí. Odmietala veriť tomu, že takýto proste Aomine je. Áno, miestami pôsobil až príliš sebaisto a namyslene, ale čosi jej našepkávalo, že je za tým niečo viac. Možno sa niečo stalo?
Rovnako ako ostatní diváci, aj dievčatá sa pomaly pobrali von z haly. Hane to však stále neprestávalo celé vŕtať v hlave. Mala akési podvedomé nutkanie počkať na svojho spolužiaka, ktorý opustil ihrisko ešte pred svojimi spoluhráčmi a uistiť sa, či je naozaj v poriadku. Nevedela to vysvetliť, proste to tak cítila a preto sa pred Misao a Yuzuru vyhovorila, že musí počkať pred halou, pretože po ňu vraj príde jej matka. Samozrejme, nebola to pravda, no bolo jej trápne prezradiť im skutočný dôvod. Misao by si už určite dala v hlave dokopy úplné absurdnosti a Yuzuru by síce bola chápavejšia, no i tak to celé dievčinu stále privádzalo do rozpakov. Zdvorilo odmietla ponuku svojej hnedovlasej spolužiačky, ktorá jej navrhla, že ju môžu odviezť jej rodičia. Rozlúčila sa aj s Misao, na ktorú čakali zase jej kamarátky a sledovala, ako postupne všetci odchádzajú preč.
Otočila sa a vrátila sa naspäť do haly, rozhodnutá počkať Aomineho pri šatniach. Už ubehol nejaký čas, odkedy zápas skončil, takže pravdepodobne už boli hráči poprezliekaní.
Ľudia sa miestami stále trúsili von z haly a Hana bola trochu neistá, no po veľmi dlhom čase pevne odhodlaná. Nedávala pozor, nevšímala si svoje okolie, lebo myslela len na to, ako sa to vôbec Aomineho opýta. Naspäť do reality ju vrátil až náraz do niečoho pevného. Náraz nebol veľmi silný, no i tak ju trochu odstrčil a možno by sa aj potkla a spadla, ak by ju dotyčný, s kým sa zrazila, nechytil za rameno.
"Prepáčte," zakňučala zahanbene a istú chvíľu zvažovala, že sa so zvesenou hlavou čo najskôr vyparí, ani sa dotyčnému nepozrie do očí. Napokon však nesmelo vzhliadla k tomu, s kým sa zrazila. Musela pozrieť vyššie, ako čakala, pretože človek, do ktorého narazila bol vysokého vzrastu. Skoro tak vysoký ako Aomine. A bol to mladík. Tiež na ňu vyjavene civel, na tvári sa mu miešal zmätený výraz s miernymi rozpakmi.
"V pohode." Odvetil stroho, no nie nepriateľsky. Zrejme si uvedomil, že Hanu drží za rameno dlhšie, ako by sa možno patrilo a rýchlo od nej odskočil. Videla, ako mu začínajú horieť uši a sama pocítila v tvári horúčavu. Jeho uši boli už takmer také červené ako vlasy. Všimla si, že má pomerne zvláštny tvar obočia a jeho výraz tiež nepridával žiadne plusy, no inak by sa o ňom dalo povedať, že vyzeral celkom dobre. Až sa jej zazdalo, že ho už niekedy pred tým zahliadla.
Obaja zahanbene prikývli hlavou na znak toho, že je všetko v poriadku a Hana opäť pokračovala vo svojej ceste. Na neho zrejme čakali kamaráti, pretože rázom precitol zo zadumania a tiež sa pobral vlastnou cestou.
Dorazila až k chodbe, ktorá viedla smerom k chlapčenským šatniam. Zostala stáť v rohu, čo jej vyhovovalo, pretože to bolo nenápadné miesto a hráči Tōō, ktorí postupne vychádzali zo šatní smerom von, si ju nevšímali.
Aomine medzi nimi nebol. Prekvapilo ju, že nešiel domov so svojimi spoluhráčmi, no skutočne ho nezahliadla. Videla aj Sakuraia, aj o ročník staršieho hráča Wakamatsu, ale modrovlasý basketbalista nebol nikde na dohľad. Keď už sa zdalo, že všetci hráči Tōō odišli domov, rozhodla sa, že už nebude dlhšie čakať. Jednak bolo už veľa hodín - a Hana, keď si predstavila tú cestu domov, tak či tak obanovala, že nešla rovno s Yuzuru - a zdalo sa, že už nikto v šatniach nezostal.
Bola by išla preč, no v tom uvidela na konci chodby drobnú postavu s priveľmi známymi dlhými ružovými vlasmi. Rýchlym krokom sa teda vydala k nej. Predpokladala, že keď tu zostala Momoi, tak zrejme aj Aomine bude niekde na blízku.
"Momoi-chan." Oslovila ju a keď sa ružovovláska otočila a všimla si, kto na ňu volá, zostala veľmi prekvapená.
"Ha- Teda, Matsumoto-chan! Teba by som tu nečakala." Hana si všimla, že tento raz dievčine chýba ten energický a veselý podtón v hlase, ktorý u nej spozorovala už dávnejšie. Vždy bola prívetivá a veselá a v dobrej nálade. Teraz jej prišla akási utrápená.
"Pokojne aj Hana." Usmiala sa na ňu a ružovovláska jej úsmev opätovala, hoci nebol taký žiarivý a presvedčivý, ako inokedy. Prikývla na znak toho, že rozumela.
"Čo tu ešte robíš takto neskoro, Hana-chan?"
Hana zostala na pochybách. Netušila, či má ísť s pravdou von, alebo si má vymyslieť nejakú výhovorku. Bolo jej trochu trápne, že tu zostala práve kvôli Aominemu, ktorého napokon aj tak nezastihla. Satsuki sa jej určite bude pýtať, prečo čakala na jej modrovlasého kamaráta. Hana nemala pre ňu žiadne racionálne vysvetlenie, ktoré by ju neprivádzalo do rozpakov. Ale nikdy nevedela presvedčivo klamať, preto napokon vyšla s pravdou von. Momoi koniec koncov nepôsobila ako ten typ, ktorý by ju za niečo takéto okamžite chcel podpichovať.
"Vlastne, čakala som tu na Aomineho-san. Potrebovala som sa na niečo spýtať."
"Aha," Momoi sa nezatvárila až tak veľmi prekvapene, ako by Hana čakala. Nebola však ani príliš nadšená pri zmienke mena tmavého basketbalistu. Rezignovane si povzdychla a Hana ju po prvý raz uvidela s utrápeným výrazom v tvári. Začínala sa báť. Satsuki bola vždy vysmiata ako slniečko, muselo ísť o niečo vážne.
"Deje sa niečo? Je Aomine-san v poriadku?"
"Aomine-kun odišiel domov skôr. Nebola s ním rozumná reč."
Hana podozrievavo nadvihla obočie. Áno, sama si všimla, že počas celého zápasu bol až priveľmi zvláštny. Miestami sa jej až nepodobal na toho starého Amineho, s ktorým sa pomaly, ale isto začínala spoznávať.
"Zdalo sa mi, že sa počas zápasu správal divne," priznala sa Hana a Momoi chápavo prikývla.
"Kto kvôli Kisemu-kun."
"Nerozumiem." Hana tušila, že medzi tými dvoma chlapcami bolo akési napätie, no zdalo sa, že Satsuki o tom vie niečo viac. A Hanina zvedavosť sa prejavila na plnej čiare.
"Nuž, vieš, Hana-chan," začala Satsuki rozprávanie a pokynula Hane, aby sa spolu s ňou posadila na lavičku na chodbe. Zrejme mala toho na srdci viac, čo sa chystala dievčine povedať a Hana bola pripravená všetko si do posledného slovíčka pozorne vypočuť. "Aomine-kun a Kise-kun boli kedysi veľmi dobrí kamaráti."
"To naozaj?" Hana bola prekvapená. Podľa toho, čo dnes na ihrisku videla, jej to tak neprišlo. Skôr jej tí dvaja chlapci pripadali ako odvekí rivali.
"Áno, chodili sme všetci do jednej školy, Teiko akadémia a Aomine s Kise-kunom dokonca hrali v jednom tíme. Kise-kun dokonca začal hrať basketbal vďaka Aominemu, vždy bol pre neho veľkým vzorom."
Hana si vedela predstaviť, že prečo. Ak niekoho hra bola pre ostatných inšpiratívna a obdivuhodná, tak to určite bola hra jej modrovlasého spolužiaka.
"A čo sa stalo? Pripadlo mi to tak, ako keby sa nemali radi."
"Stalo sa veľmi veľa vecí," začala Momoi. Smutná nálada z nej len tak sálala. "Veľa z nich nebola veľmi príjemných. Aomine-kun sa zmenil, veľmi. A vlastne aj všetci jeho bývalí spoluhráči."
"Niekedy mi to pripadá, že sa Aomine-san vôbec neteší za basketbalu. Neznáša tréningy, nechodí na zápasy, nič sa mu nechce... Nerozumiem tomu."
"Nuž, Hana-chan, Aomine-kun pred tým taký nebol. Kedysi mal basketbal rád, miloval ho, ale potom zostal veľmi sklamaný a vypestoval si k nemu až akúsi apatiu. Sama si to mohla vidieť. Je to smutné, ale je to bohužiaľ tak. A aj preto sa choval k svojmu bývalému spoluhráčovi tak, ako si videla."
Hana z toho začínala byť tiež smutná. Nedokázala si predstaviť, že čo sa také mohlo stať, aby sa z chlapca, ktorý bol tak vynikajúci v športe, ktorý robil stal tak apatický a arogantný hráč. Podľa Momoiných slov zrejme taký nebýval vždy. Hane to bolo ľúto, priala si zažiť Aomineho v tom období, keď mal z hry radosť. Nevedela si ani predstaviť, aké to muselo byť. Jeho výkony na ihrisku boli už tak viac ako obdivuhodné a dych vyrážajúce, no všetkému tomu chýbala akási iskra. Hana už vedela, čo jej pri tých chvíľach, keď ho videla hrať chýbalo. Radosť z hry.
Spomenula si však na to popoludnie, keď ju Aomine doučoval triafanie na kôš. Vtedy jej neprišiel otrávený ani znechutený. Áno, stále to bol ten Aomine, ktorý si z nej uťahoval a miestami ju podpichol, ale vtedy mala aspoň na malú chvíľu pocit, že ho to skutočne baví. Nevedela, či sa jej to naozaj iba zdalo, no chcela veriť tomu, že v ňom snáď ešte niekde hlboko vo vnútri zostala štipka vášne pre šport. Bola by to obrovská škoda, ak by nie.
"To mi je naozaj ľúto, musí to byť zlé." Vyjadrila svoj súcit a Momoi sa na ňu dnes po prvý raz skutočne usmiala. Bol to taký smutný úsmev, no bol neprestieraný.
"Si milá, Hana-chan. Som rada, že sa Aomine-kun s tebou začal kamarátiť, prospieva mu to."
Hana po jej slovách najskôr zbledla a potom očervenela tak, ako keď ju pred tým Misao dávala s jej vysokým spolužiakom dokopy. Nechápala svoje rozpaky, no boli opäť tu. Bolo medzi ňou a Aominem kamarátstvo? Možno áno. Všimli si to aj ostatní, takže už zrejme neboli iba dvaja známi z rovnakého ročníka. Stretla jeho mamu, bola v jeho detskej izbe. A dnes tu zostala neskoro večer po zápase, čakala na neho, pretože si robila starosti. Už to nemohla poprieť, zrejme naozaj začínali byť niečo viac ako iba dvaja spolužiaci, ktorí sa navzájom doučovali.
Chcela s Momoi ešte spýtať, že čo sa vlastne stalo, čo mohlo byť tak zlé, že to spôsobilo takú zmenu v Aomineho správaní. Ale vytušila, že je to zrejme až príliš osobné a ju vlastne do toho nič. Bolo to iba medzi nimi - tými, ktorí spolu prežili tie spoločné roky na jednej škole pred nástupom na strednú. Okrem toho bolo už skutočne veľa hodín a nastal čas rozlúčiť sa a ísť domov.
Poďakovala sa Momoi za to, že k nej bola úprimná a obe dievčatá sa vydali svojou vlastnou cestou, počas ktorej mala každá o čom premýšľať zahĺbená vo vlastnej hlave.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára