* * *
Deň päťdesiaty piaty
Celý víkend sa ťahal až neskutočne pomaly. Hana počas dvoch voľných dní, ktoré mohla stráviť mimo školských povinností neurobila nič produktívne. Možno preto jej to pripadalo, akoby víkend nemal konca kraja. A hoci by sa za iných okolností potešila, tento raz čosi stále zamestnávalo jej myseľ a ona si nemohla dopriať relax v podobe svojej obľúbenej prokrastinácie ako zvyčajne.
Od Aomineho od toho osudného zápasu v piatok nepočula ani len slovíčko. Akoby sa po ňom zľahla zem. Čakala, že jej aspoň napíše správu, či ju tam videl, alebo niečo podobné, no nič sa nekonalo. Neozval sa jej. A ona umierala túžbou zistiť, že ako sa má a čo sa ním deje. Ale nenabrala toľko odvahy, aby sa mu ozvala prvá.
Mohla jednoducho zdvihnúť slúchadlo, vytočiť jeho číslo a opýtať sa ho, že ako sa mu darí. Mohla si vymyslieť hocijakú zámienku, kvôli ktorej mu potrebovala telefonovať, či už by šlo o hlúpe pogratulovanie k výhre, alebo o prosbu dohodnúť si ďalšie basketbalové doučovanie. Alebo stačilo, aby mu napísala textovú správu. Ale neurobila nič z toho.
A tak celý víkend len apaticky prečkala, neustále hypnotizujúc svoj telefón a dúfajúc, že sa odrazu rozsvieti a na displeji sa ukáže meno jej modrovlasého spolužiaka. Nechápala to. Nikdy pred tým takáto nebývala. Sedieť pred telefónom a vyčkávať. To sa skôr podobalo na Miaso, alebo nejakú inú z jej rovesníčok. Hane bývali doteraz tieto veci prakticky ukradnuté. Doteraz. To bolo kľúčové slovo, pretože sama dievčina bádala, že sa niečo zmenilo. Uvedomila si to vtedy, keď sa na konci víkendu pristihla pri tom, ako opäť myslí na svojho spolužiaka.
Nemala odvahu sa o tomto zmieniť hocikomu inému. Nikto by to zrejme nepochopil, prípadne by si to mohol vysvetliť zle. Nechcela pôsobiť ako nejaká naivná pubertiačka (ktorou v podstate aj bola), čo nemá nič iné na práci, iba vyčkávať na správy od chlapcov. Doposiaľ jej nechýbali, ani o ne nemala záujem. Ale momentálne ju zožierala taká obrovská zvedavosť, že si jednoducho priala, aby už bol pondelok a ona ho mohla vidieť znova a presvedčiť sa na vlastné oči, ako na tom vlastne bol.
V nedeľu večer sa jej naozaj veľmi ťažko zaspávalo, preto sa ráno vliekla do školy ako slimák. S ledva rozlepenými očami sa pokúsila prepchať sa pomedzi ten dav študentov, ktorý sa už ako pravidelne v pondelok ráno zoskupil na chodbe a vymieňal si zážitky z víkendu. Takmer jej uniklo, že témou debát bol aj samotný piatkový zápas a skvelé víťazstvo Tōō akadémie. Jeho najväčšia hviezda však zatiaľ nebola prítomná, čo dievčinu tak trochu sklamalo hneď na začiatku dňa.
Prvé dve vyučovacie hodiny takmer prespala, čo u nej nebývalo zvykom. Mala však skutočne ťažký štart do nového týždňa a pomohol jej až nenútený rozhovor s Yuzuru a pozvanie na kávu od jej hnedovlasej kamarátky. Tá si všimla, že je červenovláska od rána ešte stále neprebudená a rozhodla sa ju zachrániť.
Keď obe dievčatá cez veľkú prestávku sedeli v školskej kaviarni, Hana si uvedomila, že doposiaľ nedokázala oceniť kvality dobrej kávy a že ju začala v poslednej dobe piť stále častejšie a častejšie. Po malom posedení a dopití sa dievčatá pobrali naspäť smerom do triedy.
Hana by už nevenovala svojmu okoliu prílišnú pozornosť, ak by sa v jej zornom poli neobjavila istá vysoká postava. Jediný pohľad na neho spôsobil, že sa jej žalúdok zavlnil akýmsi neznámym spôsobom.
"Musím sa ešte po niečo zastaviť v skrinke," ani nevedela, prečo si vymyslela pre Yuzuru túto výhovorku. Bolo jej trápne priznať, že sa chce pristaviť pri Aominem. Yuzuru si však všimla, kam jej pohľad smeroval tesne pred tým, než sa začala ošívať a Hane bolo jasné, že jej všetko doplo. Taktne však prikývla a s miernym pokývnutím pokračovala ďalej bez červenovlásky. Dievčina začínala mať brunetku kvôli tejto cennej vlastnosti aj kvôli jej dôvtipu čím ďalej, tým viac rada.
Netušila, kde nabrala odvahu, no odhodlane kráčala naproti svojmu modro vlasému spolužiakovi a ten by ju možno aj bol prehliadol, no postavila sa mu priamo do cesty.
"Ahoj," pozdravila ako prvá a čakala, ako zareaguje. Aomine vyzeral nie tak úplne duchom prítomný, na tvári mal grimasu a Hana vytušila, že je zle.
"Čau." Odvrkol a už aj sa chcel pobrať svojim smerom, z čoho bola trochu prekvapená. Neopýtal sa jej nič, ani či sa jej páčil zápas, ani aký mala víkend. Inokedy by sa aspoň pokúšal predstierať, že ju vníma, keď stojí pred ním.
"Počkaj, Aomine." Opatrne mu priložila dlaň k hrudi, aby ho zastavila. Prekvapene pozrel najprv na jej ruku a potom do jej tváre. "Ja..." Zahryzla si do pery, dodala si v duchu odvahu a pokračovala. "Ja som len chcela vedieť, či si v poriadku. Mala som o teba starosti po tom zápase, nevyzeral si byť úplne v pohode."
"Je mi fajn," zabručal mladík s nevrlým výrazom, "nemusíš sa starať."
Hana ucítila vnútri nepríjemný bodavý pocit. Zrejme aj jej výraz napovedal, ako na ňu slová Aomineho zapôsobili. Asi musela vyzerať dosť ublížene, pretože spomínaný mladík zvesil hlavu a akoby chvíľu čosi v mysli prehodnocoval, zamyslenie na jeho tvári pretrvávalo. Potom sa objavil aj previnilý výraz.
Jeho slová sa Hany dotkli. Zaboleli ju, hoci iba trochu, no nebolo to nič príjemné. Skutočne mala o neho starosť, zaujímalo ju, ako na tom Aomine je, hoci sama nedokázala tak úplne pochopiť, že prečo. A zraňovalo ju, keď bol k nej odmeraný a spochybňoval jej dobré úmysly. Možno skutočne začala strkať nos tam, kam by nemusela. Spomenula si, ako kedysi dávno samu seba zaprisahala, že nebude riešiť veci iných ľudí a bude sa od každého držať v dostatočnej vzdialenosti. Ale nemohla si pomôcť. Nie po tom, čo stretla modrovlasého mladíka, ktorý stál pred ním a hlavne nie po tom, čo ho spoznala viac ako iba niekoho, s kým zdieľa jednu triedu.
"A ty nemusíš byť taký nepríjemný." Potichu odvetila a výčitky v jeho tvári sa ešte viac prehĺbili. Netušila, kde sa v nej vzala odvaha mu oponovať, no bola sama na seba pyšná, že iba neodkráčala so sklonenou hlavou, ale snažila sa mu niečo dokázať. A možno dokazovala čosi hlavne samej sebe.
"Nechcel som," Aomineho šomranie bolo síce ledva zrozumiteľné, no nič podobnejšie ospravedlneniu od neho už čakať nemohla. Jeho výraz a tón po tom, čo si odkašľal a skúsil to znova, svedčili o tom, že mu to skutočne prišlo ľúto. Nemal v úmysle ju zraniť, odvrknúť jej, ani ju odbiť. A zrejme jej to aj chcel dať najavo. "Ja len akosi nemám svoj deň."
"Tak to sme dvaja," pokrčila Hana plecami, no bola rada, že je s ním o niečo málo rozumnejšia reč. "Ale možno... Nepomohlo by, ak by si sa s niekým porozprával?" Skúsila to znova. Opäť prekvapila samú seba. Starať sa o niekoho? To nebolo v jej povahe, ale Aomine mal na ňu zrejme až pozoruhodný vplyv.
Na hodnú chvíľu sa zamyslel. Zrejme zvažoval možnosti. Najskôr čakala, že ju opäť odbije, predsa len, Aomine nepatril k tým, čo by sa zvykli zverovať druhým so svojimi problémami, či hocičím iným. Zvyčajne sa od každého dištancoval a Hana na tom bola podobne. Tiež nezvykla viesť dôverné debaty, mala problém zveriť sa aj najlepšej priateľke, či vlastnej matke. Pochopila by, ak by ju odmietol a nechal si všetky svoje starosti a myšlienky pre seba. Koniec koncov, sama by neniesla, ak by sa niekto nasilu tlačil do jej súkromia. Ale prekvapil ju.
"Hlásiš sa ako dobrovoľná obeť?" Drobný náznak úškrnu na jeho perách sa nedal prehliadnuť. Spôsobil, že sa Hana opäť začervenala. Kedysi by sa podobným situáciám oblúkom vyhýbala, no keď už zašla tak ďaleko, bola by hlúposť teraz vycúvať. A tiež ju potešil fakt, že Aomine tento raz nereagoval podráždene. Hana sa bála, aby nedopadla ako jeho ružovo vlasá kamarátka, ktorá mu svojou starostlivosťou a prehnanou zvedavosťou očividne liezla na nervy. Neraz to dal najavo. Hana nechcela, aby ju mladík vnímal ako ďalšieho človeka, ktorý mu narušuje súkromie a otravuje ho. To by nezniesla. Skutočne sa však zaujímala o jeho osobu a už proti tomu nedokázala nič urobiť. Nezostávalo jej nič iné, len zozbierať všetku odvahu, ktorú v sebe našla.
"Ak by ti to nevadilo," začala neisto a jeho ležérne myknutie plecami naznačovalo, že mu to zrejme nevadí, asi by to inak nenavrhol. Čosi v jej vnútri sa opäť zavlnilo tým zvláštnym spôsobom, zrejme následok toho, že to bola práve ona, komu sa napokon rozhodol dať šancu a prezradiť niečo viac z toho, čím práve prechádzal.
"Tak fajn, poď so mnou." Vyhlásil stroho a zvrtol sa na päte. Kráčal oproti ostatným študentom, ktorí sa poberali do tried. Hana prekvapene hodnú chvíľu hľadela na jeho pomaly vzďaľujúcu sa postavu, kým jej došlo, že sa nechystá na vyučovanie. Po pár sekundách sa zastavil a otočil. Uvidel, že ho nenasleduje a zakričal na ňu, aby ho počula, nakoľko chodba stále šumela vravou ostatných študentov.
"Tak ideš alebo si si to rozmyslela?"
Hana sa nadýchla a rýchlym tempom dobehla svojho spolužiaka. Začínala tušiť, že o čo mu ide, ale potrebovala sa utvrdiť v jej domnienkach.
"Počkaj," začala s mierne zmäteným výrazom v tvári, keď ho dobehla, "to sa chceš ísť rozprávať teraz hneď?"
"Jasné, čo si si myslela?" Pokrčil plecami a na jeho tvári sa objavil mierne netrpezlivý výraz.
"Ale veď máme hodinu," zaprotestovala zmätene.
"No a?"
"To chceš vymeškať vyučovanie?"
Jeho obočie vystrelilo ešte vyššie a na perách sa mu pohrával náznak úsmevu. Akoby nemohol uveriť vlastným ušiam, či očiam. Jej zmätená tvár ho prekvapovala a bavila zároveň.
"Prirodzene," vyhlásil s mierne sarkastickým tónom a úškrn na jeho tvári sa začínal prehlbovať.
"Chceš aby som s tebou išla poza školu?" Neveriacky pokrútila hlavou. Bola v šoku. Nič takéto jej doposiaľ nezišlo na um. Nikdy pred tým nevynechala školu úmyselne. Ujsť z vyučovania a nedostaviť sa na hodinu? To bolo vážne porušenie školského poriadku. Niečo neslýchané pre študentku, akou bola Hana. Aomine bol známy tým, že často vymeškával a blicoval, ale ona? Tieto slová sa ani len nenachádzali v jej slovníku. Nemohla uveriť, že mladík ležérne a bez najmenšieho problému navrhol niečo podobné.
"Čo sa bojíš, Matsumoto?" Začínal ju pomaly huckať.
"No, áno! Mohli by sme mať problémy. Je to proti školským predpisom."
"Ale prosím ťa. Toľko rázy som už bol poza školu a doteraz mi nikto nič nespravil." Mykol plecami a Hana si zahryzla nervózne do pery. "Aj tak budeme mať tú hlúpu geografiu, to si ani nikto nevšimne, že tam nie sme."
Jeho slová čiastočne dávali zmysel. A pohľad, akým na ňu hľadel... Naozaj chcela ísť s ním a dozvedieť sa, čo sa celý víkend dialo, keď sa jej neozýval. Bola zvedavá a okrem toho, tiež netúžila stráviť ďalšiu nezmyselnú hodinu v triede nad mapami a nudným učivom. Nikdy pred tým neporušila pravidlá, ktoré sa týkali školy. Desilo ju i pomyslenie na hocijaký priestupok. Ale z jej spolužiaka vyžarovala taká pohoda a istota, že ju pomaly začínal lámať. Chcela vedieť, čo sa s ním deje. A fakt, že bol ochotný otvoriť sa jej aspoň v tomto ohľade, venovať jej chvíľu svojho drahocenného času a to, že ju neodbil tak, ako by možno odbil Satsuki Momoi alebo hocikoho iného... Hana by bola šialená, ak by si nechala túto príležitosť prekĺznuť pomedzi prsty.
"No tak, Hana," prehovoril znova, tento raz bol jeho hlas o čosi hlbší a tichší, až jej z toho naskočili mierne zimomriavky. To, že opäť nepridal zdvorilostnú príponu k jej menu, bol už len bonus. Neisto mu pozrela do očí a keď sa jej čokoládovo hnedé dúhovky stretli s tými jeho tmavomodrými, vedela, že nie je schopná odolať. "Nemáš sa čoho báť. Buď poď so mnou, alebo sa vráť na vyučovanie."
Pomaly vydýchla. Už vidím, že to budem ľutovať. Potlačila svoje pochybnosti a dotieravé myšlienky a rezignovane prikývla.
"A kam vlastne ideme?" V Aomineho očiach sa objavili víťazoslávne iskričky. Jeho pery sa opäť roztiahli v lenivom úškrne.
"Predsa na strechu." Opäť pridal do kroku a dievčina si uvedomila, že zostali na chodbe takmer sami. Zvuk zvončeka oznamujúci začiatok ďalšej hodiny ich popohnal, aby rýchlo zmizli z očí učiteľom, ktorí sa začínali poberať do svojich tried.
Ešte nikdy nebola na školskej streche, preto nasledovala svojho spolužiaka ako stratené šteniatko. Premýšľala, že aký je vôbec na takého miesto prístup. Pokiaľ dobre vedela, študenti nemali právo potulovať sa po týchto priestoroch, no nakoľko tam Aomine nešiel prvý raz, zrejme na tom až tak nezáležalo. Mladík určite vedel, kam ide a čo robí a Hana ho oddane nasledovala, rozhodnutá mu dôverovať. Ďalšia novinka, ktorá ju prekvapila.
Po tom, čo vyšli na najvyššie poschodie školy, prešli dlhou chodbou až k dverám, ktoré pravdepodobne viedli na strechu. Aomine ich pootvoril a naznačil jej, aby vošla prvá. Ocitla sa v ďalšej úzkej miestnosti s požiarnymi schodmi, ktoré viedli hore. Pomaly ich začínala vyšľapávať a cítila, ako jej spolužiak kráča tesne za ňou.
Netrvalo dlho a konečne vyšli ďalšími - tento raz menšími a plechovými dierkami von. Hanu prekvapilo, že aký ľahký bol prístup na strechu, dvere neboli zamknuté. Možno preto sem jej spolužiak chodieval tráviť voľné chvíle tak často. O očí jej udrelo jasné slnečné svetlo. Bolo krátko pred obedom a obloha, hoci bola posiata viacerými chumáčmi mrakov, stále žiarila modrou.
"Poď," pokynul jej a kráčal pomaly po streche až k ďalšiemu vyvýšenému stupienku. Bola to časť strechy, ktorá bola vyššia, ako zvyšok, na jej vrch viedli malé schodíky pripevnené k stene.
"Chceš ísť až tam?" Spýtala sa s miernou obavou v očiach. Predstava, že bude musieť liezť po tom nie práve vábne vyzerajúcom rebríku ju moc netešila.
"Jasné, odtiaľ je najlepší výhľad." Prehlásil a čakal, kým ho opäť dobehne, bol už takmer pri rebríku.
"Uhm..." Začala dievčina, keď videla, že čaká na ňu. Mladík spýtavo pozdvihol obočie.
"Čo sa deje?"
"Ja... Ja mám trochu strach z výšok," priznala. Aomine sa potichu uchechtol.
"Jasné, že máš strach z výšok," nedalo mu rypnúť do nej. Ako každá baba.
"A ten rebrík vyzerá, že sa každú chvíľu odtrhne," dodala na svoju obranu.
"Ale prosím ťa... Keď udržal mňa, udrží aj teba. Môžeš ísť prvá, keby si náhodou spadla, tak dopadneš na mňa." Navrhol s pokrčenými plecami.
"Tak to ti teda pekne ďakujem," zašomrala neisto, no napokon sa vzchopila a podišla k rebríku. Na druhý pohľad vyzeral o čosi pevnejšie a bezpečnejšie. Začala pomaly liezť hore a neuvedomovala si, že mladík stojí tesne pod ňou. Určite jej bolo vidno pod školskú sukňu a pri tejto predstave očervenela ako paprika. Preto liezla čo najrýchlejšie, aby to mala za sebou skôr, kým si ju začne doberať, prípadne mať nejaké nevhodné poznámky. Srdce jej celý čas búšilo a takmer aj zabudla na svoj strach z výšok. Aomine však mlčal a nepovedal ani slovo, za čo mu bola vďačná.
O pár sekúnd bola nohami pevne na zemi a on nasledoval po nej. Tento raz jej neuniklo, že Aomine na jednu nohu došľapuje inak, ako na druhú. Vyzeralo to, že ho pravá noha pobolieva, no snažil sa na sebe nedať nič poznať. Opatrne podišla k okraju strechy a pozrela sa dolu.
"Wow, vážne je odtiaľto dobrý výhľad," skonštatovala a jej pohľad sa vrátil k mladíkovi. Ten hľadel s neprítomným výrazom pred seba, zdalo sa, že sa jeho pochmúrna nálada začala vracať. Keď odtrhol oči od horizontu, presunul ich k zemi. Pomalým tempom sa usadil na zemi a oprel sa o múrik, ktorý lemoval strechu. Jeho zhrbená postava a zamyslený pohľad v dievčine vyvolávali ďalšie otázky.
"Vidíš? Stálo to za to - prekonať sa." Podotkol jej spolužiak s mierne trpkým podtónom. V jej mysli sa vyrojilo ďalšie množstvo otáznikov, no zatiaľ sa nespýtala nič z toho, čo ju mátalo. Posadila sa k nemu, respektíve si skôr čupla, nakoľko si nechcela ufúľať školskú sukňu. Po pár minútach ticha a bez pohnutia ju však začali bolieť nohy, preto sa rozhodla napokon sadnúť si na svoj školský sveter. Pomaly si ho dala dolu a Aomine ju kútikom oka lenivo pozoroval.
"Hmm, pokračuj, začína sa to dobre," uškrnul sa mierne a zviezol sa po múriku na zem. Urobil si pohodlie a ľahol si na betónovú dažbu. Hana nechápavo a trochu zahanbene pokrútila hlavou.
"Prečo ležíš na zemi? Musí to byť nepohodlné." Snažila sa obrátiť debatu iným smerom.
"Som zvyknutý." Zazíval mierne, no potom opäť pozrel na ňu a musel prižmúriť oči, aby ju videl, nakoľko mu do nich svietilo ostré poludňajšie slnko.
"Neviem si predstaviť, ako sa dá zvyknúť na ležanie na betóne."
"Ako vidíš, nemám so sebou žiadne vankúše, Matsumoto." Poznamenal sarkasticky, no potom sa kútik jeho úst posunul o čosi vyššie a ešte viac prižmúril oči. "Alebo sa mi ponúkaš ako vankúš ty?"
Hana v momente nadobudla v tvári bordový odtieň. Zaliala ju horúčava ktorú nasledovalo hlboké povzdychnutie. Aomine zrejme skúšal, že aký vplyv majú na ňu jeho slová a našiel spôsob, akým ju ľahko priviesť do rozpakov. Zdalo sa jej, že ho to náramne baví. Začínal ju mať celkom slušne prečítanú, minimálne čo sa tejto jej stránky týkalo. Rozhodla sa však, že sa nenechá len tak ľahko zastrašiť a chcela prekvapiť aj ona jeho.
"A prečo nie? Myslím, že je to stokrát lepšie ako ležať na zemi." Pokrčila zapýrená plecami a pokynula mu, aby si poslúžil. Fungovalo to, Aomine šokovaný nadvihol obočie, no neprotestoval. Prisunul sa k nej a bez akýchkoľvek rozpakov ležérne položil svoju hlavu do jej lona.
V bruchu jej opäť vybuchol ten roj motýľov, ktorý už zažila pred tým. Áno, už sa jej dotkol, nebolo to prvý raz, čo bol v jej bezprostrednej blízkosti. Spomenula si na to popoludnie u neho doma, v jeho izbe. Alebo na to, keď ju učil triafať basketbalovú loptu do koša. Ale i napriek tomu, že už by mala byť na neho zvyknutá, stále pociťovala na svojej pokožke akýsi zvláštny druh zimomriavok. Bolo jej chladno a horúco zároveň. Snažila sa však potlačiť svoje rozpaky a ak by sa nepoznala lepšie, možno by aj povedala, že si jeho prítomnosť a to, že ležal opretý o ňu, užívala. Áno, lepšie ako keby mal mať položenú hlavu na zemi.
"Si celkom pohodlný vankúš," ozval sa znova a mierne sa zahmýril, jeho krátke tmavé vlasy ju mierne šteklili na pokožke predlaktia, keď sa o ňu obšuchli. Hana sa mierne pousmiala a opäť jej očerveneli líca. Nebolo to nepríjemné, práve naopak, vedela by si na niečo takéto zvyknúť. Potlačila nutkanie sa dotknúť jeho tmavomodrých pramienkov. Radšej svoju pozornosť odviedla iným smerom.
"Takže, keď si si urobil pohodlie, môžeš začať rozprávať."
"Neviem, kde začať," znova zazíval a Hana si začínala pripadať ako jeho osobná terapeutka.
"No... Zdá sa mi, že ťa trápia isté veci. Veci, ktoré možno súvisia s udalosťami z toho posledného zápasu?" Opatrne naznačila a hoci sa obávala, že zrejme trochu prestrelila a Aomine sa stiahne, prípadne bude banovať, že sa vôbec rozhodol vziať ju so sebou na strechu, rozhodla sa, že si nenechá ujsť príležitosť zistiť, o čo vlastne ide.
"Ako vieš, že to súvisí so zápasom?" Jeho tón nebol nahnevaný, ani podráždený. Bol zvedavý.
"Nuž, akosi som to nejak vycítila. Od toho zápasu si nemal dobrú náladu, hlavne dnes, keď sme sa stretli na chodbe nie. Tak mi došlo, že ťa to asi trápi."
"Máš dobrý odhad, Hana."
"Ak chceš, môžeš mi povedať, že čo ťa trápi."
Jeho výraz zostal nezmenený, kombinácia ospalosti a mierneho unudenia. Ale Hana vedela, že sa nenudí s ňou. Proste to bol jeho typický výraz. Aomine bol viac ležérny ako ktokoľvek, koho poznala. A aj dôležité veci dokázal rozoberať s laxným prístupom a uvoľneným výrazom, ako práve aj teraz. A ona ho pozorne počúvala, aby jej nič neuniklo.
"Štve ma, že ako som sa správal ku Kisemu."
"Kise je niekto z tímu, ktorý hral proti vám?" Spýtala sa, hoci dobre tušila o koho ide. Kise bolo meno, ktoré už počula pred tým a vedela, že kto to je a že má s ním Aomine spoločnú minulosť. Prezradila jej to Momoi, no rozhodla sa o tom pred jej spolužiakom mlčať. Vedela, že by sa mu rozhodne nepáčilo, keby sa dozvedel, že ho rozoberala s jeho ružovo vlasou kamarátkou. Rozhodne by sa jej za to nepoďakoval a Hana nechcela zbytočne medzi ním a dievčinou z vedľajšej triedy vyvolávať konflikty. Preto sa tvárila, že len háda.
"Hej, ten blondiak, zrejme si si ho všimla. Nebolo nemožné nevšimnúť si ho počas zápasu, bol jediný z Kaijoo tímu, čo za niečo stál." Zašomral a Hana prikývla. Jasné, Kise Ryouta určite vynikal, nie len vzhľadom, ale aj svojimi schopnosťami, no i tak sa jej zdalo, akoby to všetko Aomine rozprával s miernou dávkou opovrhovania v hlase.
"Poznáte sa?" Spytovala sa ďalej, potrebovala sa dostať tam, kam chcela. A Aomine zatiaľ spolupracoval.
"Áno, chodili sme na rovnakú juniorskú strednú."
"Takže je to tvoj kamarát?" Po jej slovách sa Aomine zatváril mierne znechutene a odfrkol si.
"No to určite, ani vo sne. Kise je len niekto..." Na malú chvíľu sa zastavil, akoby hľadal správne slová. Skúsil to znova. "Kise so mnou chodil do triedy. A hrávali sme basket, obaja sme boli v jednom tíme."
"Počas zápasu som si všimla, že je v ňom dosť dobrý."
"Možno sa ti to zdalo," pokračoval mladík stále bez známky rešpektu, no tento raz neznel podráždene, "ale i tak sú jeho schopnosti žalostné. Stále." Znelo to dosť sklamane.
"Myslíš, že si sa k nemu nezachoval správne?"
"Ah," opäť sa zahniezdil a na tvári sa mu objavil náznak previnilého výrazu. Možno mu to naozaj bolo trochu ľúto. Hana si pamätala, že sa nesprával priam športovo a nevedela, čím si jeho hnev blonďavý mladík zaslúžil. K tomu všetkému to bol jeho bývalý spoluhráč zo školy. Človek by čakal, že k niekomu takému bude mať rešpekt. Aj jeho schopnosti boli nadpriemerné, to dokázala vypozorovať aj ona svojimi laickými očami, preto bola vtedy na zápase šokovaná tým, ako sa Aomine choval. "Možno hej. Bol som možno až príliš tvrdý."
"Myslím, že sa na teba Kise-san až tak veľmi nehnevá a ak by ste si to vyjasnili, tak ďalší zápas by prebehol v úplne inom duchu."
"Neviem, či nejaký ďalší zápas bude..."
"Prečo myslíš?" Hana prekvapivo nadvihla jedno z obočí.
"Boli to vyraďovacie kolá. Už s nimi tak skoro hrať nebudeme, čo je možno aj dobré. Jedna nakladačka Kisemu stačila."
"Nebuď na neho tak tvrdý." Opáčila Hana jemne. Sám pred chvíľou uznal, že mohol byť miernejší. Snažila sa toto drobné semienko súcitu, ktoré sa v ňom usadilo podporiť.
"Ja len..." Aomine sa opäť zasekol. Hana si vedela prestaviť, že tento rozhovor pre neho nie je práve tým najľahším a o to viac bola udivená, že sa vôbec rozhodol povedať jej aspoň niečo o sebe a o tom, čo sa v ňom práve odohrávalo. "Štvalo ma, že ma sklamal. Dúfal som, že by ma mohol poraziť."
Hana bola tak moc sústredená na to, čo jej rozprával, že jej prsty samovoľne vošli do jeho vlasov. Bolo to jednoduché čiastočne nevinné gesto so zámerom ho trochu upokojiť a povzbudiť, aby rozprával ďalej, aj keď sa mu rozprávalo ťažko.
Neuvedomovala si, že čo robí a až keď prekvapením roztvoril oči a upriamil ich na jej tvár. Cítila, ako ním prebehla drobná triaška, keď sa dotkla jeho vlasov.
"O čo sa to pokúšaš, Matsumoto?" Mierne mu mykalo kútikom úst a stále na ňu upieral podozrievavý pohľad. Hanina ruka okamžite vystrelila čo najďalej od jeho hlavy a obliala ju horúčava. Pekne sa teraz pred ním strápnila a zahanbene si zahryzla do pery. Snažila sa za každú cenu vyhnúť jeho pohľadu.
"Prepáč," vysúkala zo seba. Cítila vibrácie z jeho hrude, keď sa potichu zasmial.
"Nehovorím, že mi to vadí alebo že máš prestať..." Jeho slová ju čiastočne zbavili toho obrovského zahanbenia a jej dlaň sa váhavo a opatrne vrátila k jeho krátkym tmavomodrým pramienkom. Vlasy mal až prekvapivo jemné na dotyk. Ani jej to nebolo nepríjemné. Nikdy pred tým sa nedotýkala cudzích vlasov takýmto spôsobom, no teraz, keď si to vyskúšala na vlastnej koži, dokázala si predstaviť, prečo to ľudia robili. Bolo to prirodzené gesto, pokiaľ chcela Aomineho upokojiť a povzbudiť.
"Hovoril si, že ťa Kise sklamal. Prečo si tak veľmi chcel, aby ťa porazil?" Odviedla jeho pozornosť opäť inam.
"Neviem. Nebaví ma stále iba vyhrávať. Mohol by sa už nájsť niekto, kto bude pre mňa aspoň nejakou výzvou."
"Chápem to správne, že ti chýba nejaký súper, ktorý by bol pre teba konkurenciou a dúfal si, že by to mohol byť Kise-san?"
Aomine pokrčil plecami. Jej slová nevyvrátil. Hana si vedela predstaviť, že čo prežíval. To znechutenie a odpor voči športu, ktorý bol pre neho tak dôležitý pramenili z toho, že bol až príliš dobrý. Do takej miery, že mu basketbal už viac nespôsoboval potešenie, keď mal hrať nejaký zápas. Bolo jedno, či vyhral, alebo prehral. V oboch prípadoch bol sklamaný. Proste nenašiel žiadneho rovnocenného súpera, vďaka ktorému by mohol mať nadšenie zo športu. Takto sa všetka radosť a vzrušenie vytratili. Hana sa mu nečudovala, že ho basketbal nudil. Znelo to celé dosť osamelo.
"Sklamal som sa, ako v ďalších zápasoch pred tým." Povzdychol si a privrel oči. Zdalo sa, že Hanine prsty v jeho vlasoch mu pomáhali aspoň trochu uvoľniť sa, čomu sa dievčina potešila. Potom však jeho rysy náhle stvrdli. Keď otvoril oči znova, Hana sa takmer zľakla. Ten kamenný a prázdny výraz videla už pred tým, no teraz bola k nemu veľmi blízko a pôsobil na ňu až neprirodzene. Akoby to ani nebol Aomine. Nie ten, ktorého spoznala za tých pár týždňov, odkedy sa začali spolu baviť. "Uvedomil som si, že je to beznádejné a že jediný človek, ktorý ma kedy dokáže poraziť, som len ja sám."
Dievčina mierne zvesila plecia. Tomu neverím. A ten jeho výraz. Bolo jej z neho smutno. Aj z jeho slov. Tak veľmi by mu priala, aby opäť našiel radosť a chuť do basketbalu. Aby sa našiel niekto, kto bude pre neho viac než dôstojným protivníkom. Kise podľa nej od toho nemal ďaleko, no Aomine bol práve v takej forme, že bolo skutočne prakticky takmer nemožné mu konkurovať. Videla, čo dokazoval na ihrisku a bolo to až desivo impozantné. Schopnosti dávno prevyšujúce úroveň basketbalistu zo strednej školy. No i tak sa ho snažila povzbudiť, negativizmu mal momentálne viac než dosť za nich oboch.
"Takto nehovor. Ja si myslím, že sa čoskoro nájde niekto, kto bude pre teba výzvou. A potom si tie zápasy na ihrisku užiješ tak, že aj zabudneš na to, že si niečo takéto hovoril."
"Mať tak tvoj optimizmus, Matsumoto," poznamenal sucho s miernym odvrknutím, no neznelo to protivne, ani nevďačne. Len enormne skepticky. "Dobre, myslím, že o baskete toho bolo už dosť." Obrátil svoju tvár opäť k nej. Hanine prsty vykĺzli z jeho vlasov. Pohľad, akým sa na ňu díval, bol odrazu tak intenzívny, že ňou prebehlo chvenie. Cítila, ako jej opäť stúpa horúčava v lícach, znervózňoval ju. Odvrátila od neho tvár a zahľadela sa na kamienky na betónovej zemi, predstierala, že ju náhle zaujali.
"Som rada, že si sa mi zdôveril." Zamumlala s očami ešte stále blúdiacimi všade, len nie jeho smerom. Cítila, že sa na ňu stále pozerá, no nekomentoval nijako jej predošlé slová. Rozmýšľala, či aj on bol rád, že jej toto všetko vyrozprával, či mu to aspoň nejakým spôsobom pomohlo. Zúfalo si želala, aby tomu tak bolo, predsa len, to bol hlavný dôvod, prečo s ním išla a prečo sa uliala z hodiny.
Hodnú chvíľu tam sedela a on ležal s hlavou na jej kolenách, bez slova. Vyzeralo to, že Aomine každou minútou zaspí a jej to nevadilo. Táto pokojná atmosféra nebola nepríjemná. Na jeho prítomnosť si začínala zvykať a už sa necítila tak neisto a napäto. Dokonca sa pristihla, že sama sa upokojila natoľko, že tiež začínali na ňu prichádzať driemoty. Ani si nevšimla, kedy sa obloha stihla zafarbiť do tmavosiva a husté chumáče mrakov, ktoré na nej pred tým neboli, zakryli slnko tak, že už nezohrievali zem, na ktorej obaja boli.
Z letargie ju vytrhol hlasný hrmot, ktorý zaznel z nebies. Precitla z ľahkého driemania a pozrela na oblohu. Mraky nadobudli takmer čiernu farbu, boli tmavé a husté a pár sekúnd po hrmote nasledovali prvé kvapky dažďa. Nepredpokladala, že dnes bude pršať, no momentálne to vyzeralo na celkom silnú búrku.
"Začalo pršať," jemne šťuchla do mladíkovho ramena, aby ho prebrala. Ešte stále ležal v jej lone a zmätene roztvoril oči. Ospalým pohľadom pátral po jej tvári a potom sa jeho oči presunuli k oblohe, z ktorej začínali padať husté kvapky. Vo vzduchu bolo cítiť náboj, ktorý zvyčajne sprevádza búrku a ozvalo sa ďalšie hlasné zahrmotanie.
Kvapky im dopadali na pokožku, boli čoraz hustejšie a začali im zmáčať oblečenie aj vlasy. Obaja sa trochu neohrabane postavili. Hana vzala všetky svoje veci. Už začalo pršať ako z krhle a tak sa rýchlo ponáhľali zo strechy dolu. Kým sa dievčine podarilo zliezť z rebríka, bola už značne premoknutá. Šlo jej to pomalšie ako za iných okolností, nakoľko kovové zábradlie bolo mokré a bála sa, že by sa mohla pošmyknúť a spadnúť. Aomine zliezol v jej tesnom závese a potom obaja utekali dnu naspäť do budovy školy. Kým zmizli za dverami a nechali daždivú sprchu vonku, voda nasiakla a zmáčala obe ich školské uniformy.
Hanine vlnité červené vlasy boli vlhké, ba až kompletne premočené a v prítmí chodbičky, ktorá viedla zo strechy vyzerali takmer čierne. Z Aomineho krátkych pramienkov kvapkala voda a drobné kvapky sa pomaly zviezli aj po jeho čele. Už chceli vyjsť z dverí na školskú chodbu, no potom ich Aomine zastavil. Jemne uchopil Hanino vlhké zápästie a stiahol ju od dverí. Dievčina sa prekvapene otočila na svojho spolužiaka s otázkou v očiach.
"Počkaj ešte," vyhlásil mladík tichým tónom, "musíme počkať, kým neskončí hodina a učiteľky neodídu z tried. Keby nás niekto uvidí, že ideme zo strechy, tak by bolo každému jasné, že sme boli poza."
Jeho slová dávali zmyslel a Hane táto situácia ani len nenapadla. Bolo pravdou, že ak by ich teraz na chodbe zazrel školník, či nejaký vyučujúci, mali by z toho veľké problémy. Počkať, kým nezačne prestávka a chodby sa nezaplnia študentmi, medzi ktorých by sa obaja mohli nenápadne zamiešať, bolo omnoho rozumnejšie. Tak či tak malo zvoniť každú minútu.
Uvedomila si, že mladík ešte stále nepustil jej zápästie zo svojho zovretia, ktoré bolo síce jemné, no spôsobili jej husiu kožu a ona si bola takmer istá, že to nie je spôsobené zimou a tým, že bola celá mokrá, ale Aomineho prítomnosťou. Boli na sebe takmer natlačení a keď sa odvážila zodvihnúť zrak k jeho tvári, zistila, že jej uprene hľadí do očí.
Zrazu mala pocit, že sa na malú chvíľu zastavil čas. Minúty sa zmenili na jednu dlhočiznú stotinu sekundy a dych sa jej takmer zasekol v krku. Prvý raz sa jej podarilo udržať s ním dlhý očný kontakt. Zvyčajne hneď po niekoľkých sekundách uhla, nedokázala do tých očí, ktoré ju prepaľovali pohľadom skrz na skrz hľadieť dlhšie, bála sa, že by sa v nich utopila. Takú veľkú moc nad ňou mal a teraz ju doslova znehybnil. Nedokázala sa pohnúť, nedokázala očami pozerať inam ako na neho.
Počula jeho hlboký nádych plytký výdych, akoby si dodával odvahu urobiť niečo, čo mu práve prebiehalo v hlave. Každým rázom, čo trávila čas v jeho prítomnosti sa na neho čoraz viac zvykala, no zakaždým ju neprestával ohromovať a znova sa objavovali nové pocity, ktoré dovtedy nepoznala. Ani sa nenazdala a jeho tvár sa postupne mučivo pomalým tempom približovala k tej jej.
Tak úplne nechápala, čo sa práve deje, bola ako v tranze, no nedokázala sa pohnúť, ani nijak inak zabrániť mladíkovi v tom, čo sa chystal urobiť. Hoci si tým nebola istá, jej srdce išlo takmer vyskočiť z hrude a to bol náznak toho, že sa malo stať niečo, o čom možno fantazírovala iba v tých najvzdialenejších predstavách. Nemala s ničím takýmto žiadne skúsenosti a netušila, že ako takéto situácie prebiehajú v skutočnosti, doposiaľ ich poznala iba zo stránok dievčenských mang, či poviedok, ktoré potajomky po večeroch čítala na internete a v bruchu sa jej vždy pri čítaní vynoril roj motýľov. Tie sa však nedali porovnať s tým, čo cítila vo svojom žalúdku práve teraz.
Bola vystrašená, cítila, ako sa jej pomaly začínajú podlamovať kolená a to sa jej ani len nedotkol - ak nebrala do úvahy jeho dlaň, ktorá jemne zvierala jej drobnú ruku - nevedela si ani len predstaviť, ako by zvládla hocičo iné. No napriek jej obavám a tomu, že je mozog šiel takmer explodovať všetkým, čo v ňom vírilo, nedokázala pohnúť jediným svalom svojho tela. Iba čakala so zatajeným dychom, čo sa bude diať.
Hlasný, takmer ohlušujúci zvuk školského zvončeka ich oboch vytrhol z tej zvláštnej atmosféry, do ktorej sa obaja dostali. Bolo to také nečakané a hlasné, že obaja preľaknuto odskočili od seba, Aomine si takmer udrel hlavu o nízky strop komory, ktorá viedla na širokú školskú chodbu. Zrejme sa aj on spamätal z toho očarovania, ktoré pred malým momentom obaja prežívali a jeho ruka okamžite pustila jej zápästie.
Hana začínala mať podozrenie, že si celú predošlú situáciu iba zle vysvetlila, no skutočne v tej chvíli cítila akúsi neviditeľnú a nehmatateľnú silu, ktorá ich oboch k sebe tiahla ako dva opačné póly magnetu - ešte nikdy pred tým nič podobné nezažila. Z celej situácie sa jej urobilo takmer nevoľno, najmä kvôli tomu, že jej do hlavy závratným tempom vystúpila horúčava a ešte k tomu sa jej organizmus nespamätal z toho šoku, ktoré spôsobilo náhle zazvonenie školského zvončeka.
Začula Aomineho potichu vypustiť spleť nadávok, aj on sa určite veľmi zľakol, predsa len, obaja stratili pozornosť a ten hlasný hluk bol neprepočuteľný. Hana zaň bola svojim spôsobom aj vďačná, pretože ukončil čokoľvek, k čomu sa práve schyľovalo. A nebola si istá, či by na niečo takéto bola pripravená. Určite nie, ani vo sne by jej nenapadlo, že by sa mohla dostať do takejto situácie a už vonkoncom nie s jej modrovlasým spolužiakom.
Rozpačito si odkašľala a konečne sa po chvíli odvážila pozrieť jeho smerom. Líca jej ešte stále horeli a všimla si, že aj Aomine sa akosi až nevšedne ošíval, k jeho osobnosti to bolo možno trochu netypické. Čokoľvek sa pred chvíľou medzi nimi dvoma odohralo, bolo to preč. Zvuk zvončeka ich oboch prinútil vrátiť sa naspäť na Zem a ona si spomenula, že sa chceli nenápadne vmiešať medzi spolužiakov.
"Myslím, že už môžeme ísť," vyhlásila nesmelo, keď začula z druhej strany dverí džavot a kroky študentov, ktorí zaplnili chodbu a vydali sa von z tried na prestávku.
Aomine neodpovedal, iba ledabolo pokýval hlavou. Bol akýsi až príliš mĺkvy, no Hana sa rozhodla toto jeho chovanie podrobnejšie neskúmať. Obrovským výkonom pre neho bol fakt, že sa jej pred hodinou rozhodol zdôveriť s vecami, ktoré možno neprezradil ani svojej ružovovlasej kamarátke.
Otvoril dvere od komory a pokynul jej, aby vyšla na chodbu prvá. Hana chvíľu počkala, aby pôsobila čo najmenej nápadne, no jej vlhké vlasy a čiastočne premočené šaty hovorili za všetko. Dúfala len, že nenarazia na žiadneho vyučujúceho. Chodba bola pomerne plná študentov a tak sa s Aominem úspešne vmiesili medzi ostatných.
Hana netušila, že čo by mu mala ešte povedať, pred necelou pol hodinou s ním viedla snáď najdlhší rozhovor, pri ktorom sa necítila tak napätá ako za iných okolností a teraz po tej scénke v stiesnenej komore nebola schopná slov. Stále myslela na to, že čo by sa stalo, ak by nezazvonilo na prestávku. Snažila sa tieto myšlienky vypudiť z hlavy a nájsť niečo, čo by mu mohla ešte povedať, kým sa obaja poberú svojim vlastným smerom.
"Idem na wecko," ozval sa prvý a uľahčil jej celú situáciu. Boli to prvé slová, ktoré od neho počula, odkedy zazvonilo.
"Okej, ja idem za Yuzuru, zrejme sa bude pýtať, prečo som nebola na hodine, musím jej to vysvetliť, tak sa uvidíme potom." Vysúkala zo seba viac slov, ako by bola čakala a tým sa s ním rozlúčila. Neodpustila si ešte jeden pohľad na jeho vysokú postavu, ktorá sa od nej vzďaľovala v mori ostatných študentov. Naozaj kríval, tento raz to videla úplne jasne, ale už nemala šancu spýtať sa ho, či je v poriadku, dúfala, že nech sa mu stalo čokoľvek, tak sa mu noha zahojí. Bola by to škoda, najmä keď videla, aký úžasný bol na ihrisku.
Otočila sa na päte a vybrala sa na opačnú stranu. Dúfala, že jej do nasledujúcej hodiny šaty aspoň trochu uschnú. Taktiež si nevedela predstaviť, akú výhovorku povie Yuzuru, keď sa jej spýta na jej vzhľad. Napokon však skonštatovala, že bola rada, že sa uliala z hodiny a na tú strechu so svojim spolužiakom šla. Ak by tak neurobila, nikdy by jej zrejme nedovolil nahliadnuť do takýchto zákutí jeho osobnosti. A dievčina ním bola skutočne fascinovaná, či už si to chcela priznať, alebo nie.
* * *
Aomine si nepamätal, kedy bol naposledy taký nesvoj. Nadišiel večer a čakal ho tréning pred dôležitým zápasom. Pozoruhodné bolo to, že sa oboch plánoval zúčastniť, čo sa v jeho prípade nestávalo často. Väčšinu tréningov vynechával už iba z princípu a i na zápasy chodil len vtedy, kedy sa mu zachcelo. No po tom poslednom stretnutí Tōō akadémie so strednou školou Kaijō a jeho priamou konfrontáciou s jeho bývalým spoluhráčom sa v jeho vnútri čosi zmenilo, aspoň o vlások. Taktiež tomu napomohol jeho rozhovor na streche s istou červenovlasou spolužiačkou.
Jej slová ho prinútili celý zvyšok školského dňa premýšľať. A to on nemal vo zvyku - nad niečím sa zamýšľať, detailnejšie prehodnocovať. Matsumoto s ním skutočne dokázala robiť zázraky, minimálne čo sa využívania jeho mozgovej kapacity týkalo. Ešte stále mal z toho všetkého, čo sa udialo počas dopoludnia stráveného za školou zmiešané pocity. Ale musel priznať, že to, čo mu dievčina povedala, svojim spôsobom dávalo zmysel. Hoci nepoznala ani Kiseho ani nikoho iného z jeho bývalého basketbalového tímu a nevidela do vecí tak ako on, mala v niečom pravdu. Bola veľmi vnímavá, miestami mal pocit, ako by sa nerozprával so svojou rovesníčkou - spolužiačkou zo školy ale s fundovaným terapeutom. A ani tomu by zrejme nevyzradil toľko, čo dnes vyzradil jej.
Áno, stále nad tým predpoludním stráveným v jej prítomnosti premýšľal, až ho z toho začala bolieť hlava. A skonštatoval, že vhodný spôsob ako vyventilovať tieto dotieravé myšlienky, ktoré mu takmer drvili mozog v lebke, je zatrénovať si. Urobiť si pár koliesok po ihrisku s basketbalkou a úplne vypnúť mozog a zmýšľanie.
No i napriek tomu nedokázal prestať mysľou sa vracať k tej chvíli, keď obaja natlačení na seba čakali na zvonenie v tej stiesnenej komore so schodiskom na strechu. Aomine nechápal sám seba, no čosi v jeho vnútri mu nešepkávalo, že ak by tam stáli snáď ešte o sekundu dlhšie, zrejme by urobil niečo bláznivé, nad čím doposiaľ nikdy ani len nepremýšľal.
Uvedomoval si to čoraz viac a bol z toho rovnako zmätený. Nechýbalo veľa a bol by ju býval pobozkal. Teraz - s odstupom času - to už vedel na sto percent. Áno, bolo to presne to, čo mu v tej chvíli celé jeho telo našepkávalo a on sa to chystal urobiť. Nikdy nepatril medzi ľudí, ktorí by si niečo dopredu plánovali, či nad niečím premýšľali prv, než to vykonajú. Preto práve v tej chvíli robil presne to, čo mu jeho telo kázalo. Vypol mozog a zapojil iba svoje inštinkty a zmysly. A tie ho práve v tom momente priam ťahali k červenovláske, ktorá stála v jeho tesnej blízkosti. Nedokázal sa tomu brániť, spôsob, akým na neho hľadela, aká bola studená a ako sa chvela, to všetko ho nútilo urobiť len jediné - pritisnúť sa k nej ešte viac.
Povzdychol si, keď čakal na chodbe pred telocvičňou na tréning. Niečo podobné snáď ešte nezažil. Nebolo to tak, že by nikdy pred tým nepobozkal žiadne iné dievča. Keď bol mladší, ešte na juniorskej strednej, podarilo sa mu pár takýchto scénok s opačným pohlavím prežiť. Na svoj vek mal pomerne dosť skúseností a ešte k tomu sa od mala kamarátil s dievčaťom - čo jeho vedomostiam o ženách ešte viac pridávalo, poznal ich a ich správanie o čosi lepšie ako väčšina jeho rovesníkov. Nikdy však nezažil nič podobné so žiadnou z tých, s ktorými si niečo začal pred tým. Väčšinou aj tak nešlo o nič vážnejšie ako len o detské pár dňové, prípadne týždňové známosti.
Adolescenti z jeho okolia niečo takéto začínali prežívať spravidla o čosi neskôr, no v jeho aktuálnom veku už podobné situácie neboli ničím netypické. A i tak ho toto všetko, čo sa udialo dnes, poriadne zmiatlo. A z toho, čo vypozoroval na tvári dievčiny, ktorá stála v jeho tesnej blízkosti, ona sama bola zmätená ešte viac. Prezradila to aj červeň v jej tvári, ktorá sa takmer vyrovnala farbe jeho vlasov. A aj spôsob, akým sa chvela, kým nezačalo zvoniť. Aomine si to nechcel priznať, no v duchu tajne preklínal zvonček, ktorý ich vytrhol z toho momentu, kedy sa pre neho takmer zastavil čas. Netušil, že ako by sa situácia vyvinula, no mal aspoň akú takú predstavu - prinajmenšom predstavu, ktorá by sa pozdávala jemu.
Sústredene si masíroval spánky a pokúšal sa konečne vyprázdniť si hlavu a zastaviť tok myšlienok, na ktoré nebol zvyknutý. Až príchod ďalšej osoby pred šatňu odviedol jeho pozornosť.
Najskôr spozoroval ženské topánky a po tom, čo zdvihol zrak, zadíval sa do známej tváre jeho ružovovlasej kamarátky.
"Čo tu robíš tak skoro, Dai-chan?" Spýtala sa Momoi prekvapene, určite nečakala, že práve on bude sedieť na lavičke pred telocvičňou a netrpezlivo vyčkávať, kým začne tréning.
"Čo by? Idem trénovať. To si predsa odo mňa vždy chcela, nie?" Odvrkol jej pomerne otrávene. Hnevalo ho, že sa tvárila tak zarazene, akoby on a tréning boli úplne nespojiteľné výrazy. Inokedy by dala čokoľvek za to, aby sa vôbec ukázal v blízkosti jeho spoluhráčov a teraz sa tvárila, akoby ju oblial studenou vodou. Mala by od šťastia jasať.
"To myslíš vážne, Dai-chan?"
"Úplne. Ďalší zápas je predsa o pár dní, tak by si sa mala radovať a nie dívať sa na mňa, ako keby som spadol z Marsu."
Dievčinina tvár sa o čosi viac uvoľnila, no stále bola napätá. Vycítil z nej, že je mimoriadne nesvoja. Chvíľu sa ošívala a potom z nej konečne vypadli slová, ktoré sa mu vonkoncom nepáčili.
"Vieš, Dai-chan, ty ale nebudeš hrať v najbližšom zápase." Preniesla s obavami v hlase a zaťala zuby, akoby čakala jeho neprívetivú reakciu.
Mladík na malú chvíľu zostal zarazene hľadieť na bod za jej hlavou, spracúval slová, ktoré vyšli z jej úst a dúfal, že len prepočul. Nepáčilo sa mu, čo vyslovila. On a nebude hrať na jednom z najdôležitejších zápasov pred Inter-high? To si z neho musela istotne iba robiť srandu.
"Myslela som, že ti je to jasné..." Pokračovala Momoi s obavami v tvári a snažila sa mu čo najjemnejšie vysvetliť, že on hrať skrátka nebude.
"O čom to melieš?" Oboril sa na ňu so zvrašteným obočím. Už sa mu to prestávalo páčiť. Dlho netúžil vyjsť na ihrisko s loptou v ruke ako práve teraz a ona mu oznamovala, že hrať nebude? Tak to teda nie.
"Dai-chan," povzdychla si ružovovláska a pevnejšie stisla lem svojej školskej tašky, "si zranený. Všimla som si, že sa ti ťažko kráča, máš niečo s nohou. Dokonca som videla tú ranu, čo si schytal počas posledného zápasu. A hoci sa to snažíš už pár dní zamaskovať, dobre viem, že ťa to bolí a nebude to len taký ľahký škrabanec."
"Ak si myslíš, že kvôli tomuto premeškám zápas-"
"Aomine-kun!" Prerušila ho opäť s o čosi väčším sebavedomím v hlase. "Nebudeš môcť hrať, minimálne niekoľko dní. A to isté platí aj pre tréningy. Musíš si teraz dať pauzu. Môžeš sa pozerať na ostatných a počúvať ich stratégiu, ale musíš nechať tú nohu oddychovať. Stavím sa, že si s tým ešte ani nebol u lekára. Ten by ti tiež určite zakázal-"
"Sklapni, Satsuki!" Tento raz sa nezdržal a zvýšil tón svojho hlasu. Bola to síce jeho kamarátka a zvykol sa k nej správať s omnoho väčším rešpektom, no tento raz ho naozaj vytáčala do nepríčetnosti. "Nebudeš mi prikazovať, kedy mám hrať a čo mám robiť!"
"Už som to povedala aj trénerovi. A súhlasí so mnou," priznala s malou dušičkou a mladík sa na ňu oboril. Neveril vlastným ušiam. Tento raz to prehnala. Z očí mu sršali blesky, akoby sa mu v nich rozhoreli tmavomodré ohne. Satsuki vycítila, že je zle a radšej cúvla od neho o krok ďalej. "Sám povedal, že sa musíš dať do poriadku na ďalšie zápasy. Tím nemôže zostať bez svojho esa a keby ideš teraz hneď hrať s nedoliečeným zranením, tak by sa ti to mohlo ešte zhoršiť."
Ak niečo Aomine z duše neznášal, boli to situácie ako táto - keď sa mu niekto miešal do života a staral sa do jeho vecí. Zachvátila ho obrovská vlna zlosti nasmerovaná k Satsuki a musel sa ovládať, aby jej nepovedal ešte škaredšie veci, aké stihol zo svojich úst vypustiť doteraz. A že mu veru v mysli blúdili nie príliš pekné počastovania, ktoré len tak tak dokázal udržať za zatvorenými ústami.
"Súhlasí s tým aj Imaiyoshi-senpai. Môžeš sa ich ísť opýtať, dneska proste trénovať nebudeš a najbližší zápas budeš len na lavičke. Tak to bolo rozhodnuté."
Opäť zaťal dlane v päsť a musel sa neskutočne moc ovládať. Hnev sa v ňom varil ako horúca voda, cítil, ako mu prechádzal žilami a spôsoboval neskutočnú triašku.
"Choď do riti, Satsuki." Zasyčal zlovestne ľadovým hlasom a rýchlymi krokmi sa vydal preč z chodby, kde obaja stáli. Nezabudol popri tom do nej vraziť ramenom, no nie príliš silno, aby jej to ublížilo. Akokoľvek sa hneval, nechcel sa znížiť k fyzickým prejavom a už vonkoncom nie k osobe opačného pohlavia.
"Je to všetko pre tvoje dobro, Aomine!" Zvolala za ním ešte zúfalá Momoi, no jej slová mu šli jedným uchom dnu a druhým rovno aj von. Bol na ňu neskutočne nahnevaný. A nie len na ňu, ale na všetkých. Na hlúpeho trénera a hlúpeho Imaiyoshiho a dokonca aj na toho hlupáka, ktorý ho počas posledného zápasu zranil, už si ani nepamätal, že o koho išlo. Netušil, kam má teraz ísť a čo urobiť, no jedno vedel s istotou. Práve v tejto chvíli nechcel nikoho vidieť ani počuť. Ísť domov mu momentálne nepripadalo ako dobrý nápad a tak sa rozhodol, že sa pôjde len tak ponevierať po jeho štvrti nehľadiac ani na to, že sa opäť schyľovalo k hustému dažďu. Aspoň ten mu snáď pomôže upokojiť sa a vyčistiť si myseľ od tých všetkých vecí, ktoré ju dnes toľko zaťažili.
* * *
Hana bola prekvapená, keď ju z pomaly zaspávajúcej letargie vytrhol zvuk mobilného telefónu. Ležala v posteli s veľkou knižkou na bruchu a nebyť toho, že jej práve niekto volal, zrejme by zaspala v každodennom oblečení, s okuliarmi na tvári a zažatou stolnou lampou.
Vyzváňací tón bol neúprosný a tak sa z ležiacej polohy presunula do sedu a odhodila zo seba ťažký výtlačok jednej z jej obľúbených kníh. vzala do ruky mobilný telefón z nočného stolíka a nespokojne zvraštila obočie pri pohľade na malé digitálne číslice, ktoré označovali čas. Kto by jej už, preboha, mohol volať o dvanástej večer? Ani číslo, ktoré sa objavilo na displeji a zvonilo dlhšie, ako by čakala, známe nebolo. Nech to bol ktokoľvek, zrejme išlo o čosi naliehavé, preto to napokon so sebazaprením zdvihla.
"Haló?" Jej hlas znel trochu zachrípnuto, koniec koncov sa iba pred pár sekundami prebrala zo stavu pomalého ale istého zaspávania.
"Hana-chan!" Ozval sa na druhej strane linky známy a momentálne veľmi vydesený a zúfalý hlas. Hana automaticky spoznala, kto jej takto neskoro večer volal. Momoi Satsuski. Spomenula si, že naposledy, keď jej dievčina volala, zabudla si uložiť jej číslo a pripomenula si, že tento raz tak už musí konečne urobiť.
"Ahoj, Momoi-chan," zazívala červenovláska a snažila sa prebrať, aby bola schopná aspoň nejakého rozhovoru. "Deje sa niečo, že voláš tak neskoro?" Snažila sa neznieť príliš hrubo, no neodpustila si malý dôraz na posledné slovo. Momoi si postupom času začínala obľubovať, hoci to nebol typ človeka, ktorého pozornosť a prítomnosť by zvyčajne vyhľadávala, no ani s najlepšou kamarátku si nezvykli telefonovať takto neskoro večer počas školského dňa.
"Áno, Hana-chan," pokračovala Momoi na druhej linke a Hana si až teraz všimla, že pomedzi jej slová počuje aj drobné vzlyky. Momoi pravdepodobne plakala, alebo bola tesne po plačlivej epizóde a to ju tak trochu vystrašilo. "Ide o Aomineho." Zafňukala Satsuki znova a Hane až tak zovrelo srdce pri počutí jeho mena.
"Čo sa deje?" Okamžite sa prebrala zo všetkých driemot a srdce jej začínalo biť rýchlejšie a rýchlejšie. "Čo je s Aominem?"
"To práve neviem," pokračovala ružovovláska a jej hlas znel cez telefón akosi zvláštne priškrtene. "Dnes sme sa pohádali. Aomine-kun má poranenú nohu a kvôli tomu nemôže trénovať a ani hrať na najbližšom zápase. Veľmi ho to rozzúrilo, no urobila som to pre jeho dobro. S takou nohou nemôže teraz hrať, mohlo by sa mu to ešte zhoršiť. Musela som to povedať trénerovi. Inak by sme ho neprinútil si tým niečo robiť." Počas celého svojho monológu neprestávala vzlykať.
Hana chápavo pokývala hlavou, hoci vedela, že dievčina na druhej linke ju nemôže vidieť. Bolo jej jasné, že Aomine utrpel nejaké zranenie, všimla si, ako kríval, ale nevedela, že je to až také vážne. Bolo logické, že tréner ho chcel z najbližšieho zápasu stiahnuť, kým a nevylieči. Chápala však aj mladíkovo rozčarovanie. Bol to predsa len Aomine a určite sa mu nepáčilo, keď mu niekto prikazoval čo smie a nesmie robiť. Prekvapilo ju však to, že z toho obviňoval jeho dlhoročnú kamarátku, ktorá mu vlastne ani nechcela zle, skôr naopak.
"No a potom na mňa vyskočil. Mala si to vidieť, Hana-chan. Bol ako nepríčetný. Takého naštvaného som ho už dlho nezažila. Prekvapilo ma, že chcel na ten zápas vôbec ísť... Veď ho poznáš. Úplne sa rozohnil, vynadal mi a potom odišiel preč. A vraj ešte stále neprišiel domov. Vôbec mi neberie telefón, nikomu. Začína si o neho robiť starosti aj jeho mamka. Volala som s ňou pred pár minútami a pýtala sa ma, že kedy skončil tréning. Vieš, ako ma to vystrašilo, Hana-chan? Už je toľko hodín a ešte stále nie je doma a k tomu všetkému je vonku búrka." Momoi opäť spustila plač a Hana bola až udivená, v akom stave dievčinu zastihla. Inokedy pôsobila sebavedomo a vyrovnane. No teraz bola skutočne utrápená, muž len z jej hlasu to bolo poznať.
Hana na tom začínala byť podobne. Momoine slová ju trochu vystrašili. Aomine sa tam niekde vonku potuloval pomedzi hustý dážď a hromy s bleskami a trucoval. Nechcel dať doma vedieť, že je v poriadku. Možno to bol jeho spôsob trestu pre ružovovlasú dievčinu, ktorá mu prekazila plány. Hanu mrzelo, že to celé poňal práve takto. Všetkým šlo i tak o jeho blaho.
"To je mi ľúto, Momoi-chan. Myslím, že nechcel byť na teba taký hrubý, len sa proste v tej chvíli nedokázal ovládať." Snažila sa Hana dievčinu uchlácholiť.
"Ja viem, veď ho už pozná, dokáže byť pekne natvrdlý a chovať sa ako hlupák. Nezaslúžila som si to, no teraz je najdôležitejšie, aby sa dostal doma v poriadku. Je to tupec, že sa poneviera po vonku v takomto čase a ešte to počasie... Tak mi napadlo zavolať tebe, či o ňom niečo nevieš. Predsa len, v poslednej dobe ste si celkom blízki." Momoi sa už upokojila a jej vzlyky trochu ustali. No na druhej strane, Hana práve prežívala infarktové stavy. Bola rada, že ju ružovovlasá dievčina nemôže vidieť, iba ju počuje, inak by bola svedkom jej úplne do žerava rozhorúčenej tváre.
"Uhm, neviem o ňom nič. Naposledy som ho videla v škole na vyučovaní. Rada by som pomohla, no netuším, že kam mohol ísť." Hane stále v hlave zneli slová ste si celkom blízki. Satsuki predsa nemohla tušiť, čo sa medzi ňou a mladíkom odohralo dnes počas vyučovania, keď šli spolu na strechu a potom sa vracali naspäť. No i tak mala akési neblahé tušenie. Musela si začať dávať pozor. Ak si niekto iný začínal všímať, že si bola s niekým blízka, neveštilo to nič dobré. Spomenula si ako kedysi zaprisahala samú seba, že sa nebude za žiadnu cenu do ničoho miešať a bude si držať od každého odstup. Momentálne robila presný opak a to ju trochu desilo. Ale omnoho viac ju desilo to, že jej spolužiak momentálne mohol byť hocikde a robiť hocičo, čo by ho mohlo priviesť do nebezpečnej situácie. A pomyslenie na to, že by sa mu mohlo niečo stať, bolo pre ňu neznesiteľné.
"Škoda, dúfala som, že by sa ti mohol ozvať," potiahla Momoi nosom a pokračovala ďalej, "ale i tak ti ďakujem. I za to, že si ma vypočula. Veľmi ma to trápi. Mám toho natvrdlého idiota rada, aj keď mi občas robí zo života peklo. Ľutujem jeho budúcu frajerku," pokúsila sa o vtip a Hane sa pri týchto slovách opäť v žalúdku ozvali motýle. "Každopádne, dúfam, že má dosť rozumu na to, aby nebehal po vonku v búrke. A dúfam, že sa dostane domov živý a zdravý, inak si to budem vyčítať."
"To rozhodne nemusíš, Momoi-chan. Chcela si mu len dobre. Je skrátka veľmi komplikovaný, ale verím, že si dá na seba pozor a že sa vráti domov. Určite aj jeho rodičia umierajú od strachu a Aomine-san nechce, aby po ňom dali vyhlásiť pátranie."
"Máš pravdu, Hana-chan. Ďakujem ti ešte raz, naozaj. Som rada, že ťa má v triede, možno ty by si ho dokázala lepšie spacifikovať ako ja, aj keď sa na to na prvý pohľad nezdáš." Hana cítila z dievčininho hlasu jemný humor a bola rada, že sa aspoň trochu upokojila. Aj keď tie slová jej privádzali stále ďalšie a ďalšie rozpaky. "Budeme teda dúfať, že sa niekomu ozve."
"Jasné, ak by náhodou, dám ti vedieť." Ubezpečila Momoi červenovláska a sama sa v duchu modlila, aby sa jej spolužiakovi nič nestalo.
"Si super, Hana-chan. Prepáč mi, že som ťa takto neskoro otravovala." Ružovovláska už našťastie vôbec neplakala, len občas potiahla nosom.
"To je v pohode. Maj sa, Momoi-chan."
"Dobrú noc." Odvetila Hane Momoi a potom zložila, linka na druhej strane zostala hluchá. Hana si povzdychla a zvalila sa do postele. Prečo mi robíš také starosti, Aomine? Nedokázala to pochopiť. Predsa len, stále si opakovala, aby sa od každého držala ďalej, no momentálne nemohla cúvnuť a tváriť sa, že sa jej táto situácia netýka. Už len to, že Momoi volala práve jej o niečom svedčilo.
Ukradomky sa zahľadela na svoj telefón ležiac na posteli pár centimetrov od nej. Viedla sama so sebou vnútornú debatu. Zavolať mu alebo nie? Po tom dnešku sa cítila naozaj zvláštne a musela by si dlho dodávať odvahu, aby mu zatelefonovala. Mohla by som mu aspoň poslať správu? I keď nepredpokladám, že sa ozve.
Napokon jej zvedavosť a obavy zvíťazili a prinútila sa vyťukať správu adresovanú modrovlasému mladíkovi. Nerobila si nádeje, že jej odpíše, no ak by predsa, aspoň by seba aj jeho blízkych ubezpečila, že je v poriadku. Aj tak ju už kompletne prešlo akékoľvek nutkanie na spánok, pár minút čakania na odpoveď ju nezabije.
Správa pre: Aomine Daiki, 23.47 h
Vraj si niekde tam vonku na tom daždi a momentálne je riadna búrka, tak ti píšem. Žiješ?
Gratulovala si, že sa vôbec odvážila niečo také odoslať. Za posledné týždne s ním však zažila také situácie, že jej tá správe nepripadala ako čosi nevhodné, či divné. Hociktorý z jeho spoluhráčov, spolužiakov, či kamarátov by mu pokojne mohol poslať niečo podobné. Nemala sa kvôli tomu prečo cítiť trápne, či zle. Neprestávala hypnotizovať displej telefónu a zmocnil sa jej pocit, že odkedy to odoslala a jej displej sa opäť rozsvietil, prebehli celé hodiny.
Srdce jej poskočilo, keď telefón zavibroval a oznámil jej novú prijatú správu. Odpísal. A rýchlejšie, ako by čakala. Zovrelo jej žalúdok, no dostavila sa aj akási úľava. Bola šťastná, že jej odpísal a to znamenalo, že žije. To bolo to jediné, čo potrebovala vedieť. Už pochopila významu frázy o kameni, ktorý spadne zo srdca. Práve taký pocit práve prežívala. Okamžite otvorila správu a so zatajeným dychom čítala.
Správa od: Aomine Daiki, 23.58 h
Zijem Matsumoto... bohuzial. Uz som skoro pred domom. Vies o tom ze ked je burka nemala by si s nikym volat ani pouzivat mobil? Ak nedojdem domov hadaj koho to bude vina?
Hana si nemohla pomôcť, no pomedzi pery jej uniklo drobné zachichotanie. Pravdepodobne mal ešte stále zlú náladu, no to mu nebránilo si ju cez sms-správu doberať. A jej to vôbec neprekážalo, práve naopak. Bola neskutočne moc šťastná, že je v poriadku a podľa slov, ktoré jej poslal, bol už takmer doma. Takže si mohla vydýchnuť.
Ešte viac ju však tešil fakt, že jej odpísal. Jej. Neozval sa ani Satsuki ani vlastným rodičom. Ale jej - jeho spolužiačke, s ktorou strávil pár doučovaní, ktorú učil triafať basketbalovú loptu na kôš a s ktorou sa dnes ulial z hodiny - jej odpísal. Srdce sa jej opäť rozbúšilo a celé vnútro jej začínalo zapĺňať akési neznáme teplo. Ten hrejivý pocit bol však mimoriadne príjemný, hoci naň nebola zvyknutá. Ak bola dnes počas celého dňa zmätená, momentálne zmätok v jej hlave dosiahol nový level.
Správa pre: Aomine Daiki, 00.04 h
Som rada, že sa ti nič nestalo i napriek tomu, že som takto ohrozila tvoj život. Dobrú noc, vidíme sa v škole.
Prišlo jej trochu trápne písať mu niečo takéto, no skutočne sa nezmohla na nič lepšie. A okrem toho pokračovala v jeho drobnom podpichovaní. Dúfala len, že si o nej nebude myslieť, že je dotieravá, či otravná. To by skutočne nechcela a zaprisahala sa, že to bola posledná správa, ktorú mu poslala. Koniec koncov, už bolo niekoľko minút po polnoci a ona už skutočne musela ísť spať. Pred tým, ako sa uložila do postele, nezabudla dať Momoi vedieť, že Aomine je v poriadku. Ta jej napísala ešte dlhú ďakovnú správu, ktorú už dievčina nemala silu čítať
Tesne pred tým, ako zatvorila oči a ponorila sa do ríše snov, stihla ešte prečítať jednu krátku správu, ktorá prišla tesne po tej, čo odoslala Momoi. Kútiky úst jej samovoľne vyskočili o čosi vyššie a zaspávalo sa jej s tak príjemným pocitom, ako už dávno nie. I napriek tomu, že prežila príšerne náročný deň, ktorý ju zanechal s množstvom otáznikov v hlave, tie práve ustúpili do úzadia a dovolili snom, aby sa zmocnili jej mysle po zvyšok noci.
Správa od: Aomine Daiki, 00.16 h
Dobrú aj tebe Matsumoto.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára