[lepší tématický obrázok s KnB postavami sa mi nepodarilo nájsť :P]
VEĽKONOČNÝ ŠPECIÁL
[ a lá Kuroko no Basuke ]
* * *
Celým bytom sa nieslo výskanie dievčiny. Jej rozhorčený krik a kopanie nohami naznačovali, že je podľa všetkého Veľkonočný pondelok. A jej zvyčajne veľmi lenivý priateľ si dnes privstal až neprimerane skoro. Odkedy mu povedala o tom bláznivom zvyku, ktorý sa u nej doma každý rok dodržiaval počas veľkonočných sviatkov, nemohol sa dočkať, kedy toto obdobie opäť nadíde.
Jeho veľké mocné paže zvierali jej driek vo svojom náručí a ignoroval akékoľvek protesty, ktorými sa ho dievčina snažila presvedčiť, aby si rozmyslel to, čo sa práve chystal urobiť.
"Aomine, okamžite ma polož dolu, inak si ma neželaj!" Jačala, no nebolo jej to nič platné. Modrovlasý mladý muž s takmer až strašidelným úškrnom na tvári zamieril priamo do kúpeľne s dievčinou vo svojom náručí.
Prv, než sa stihla akokoľvek brániť, oblečenú a v pyžame ju šmaril do vane a o pár sekúnd na to už na ňu tiekol prúd ľadovej vody, ktorá ju celú premočila skrz na skrz. Dievčina výskala, nadávala svojmu priateľovi do všetkého možného, no on sa iba smial a neprestával držať nadstavec sprchy tak, aby ju voda, ktorá z neho tryskala, ostriekala čo najviac.
"Neznášam ťa!" Zavrčala, keď konečne prúd vody ustál a Aomine na ňu hľadel, ako schúlená leží vo vani, mokré vlasy a jej lepili na tvár, musela si ich odhrnúť, aby na neho vôbec videla a biele pyžamo, ktoré mala na sebe, bolo na nej prilepené ako druhá koža.
"Ale no tááák," nemohol sa prestať chechtať, "veď je na teba tak pekný pohľad." Jeho oči opäť preleteli po celej jej postave, keď sa štverala von z vane. Bola tak mokrá, že za pár sekúnd zamočila aj celú podlahu.
Jej oči sa rozšírili prekvapením, keď si uvedomila, čo tým myslel. Biele pyžamo, ktoré mala na sebe, stratilo svoju pôvodnú farbu a zostalo úplne priesvitné. Jej spodná bielizeň pod ním takmer až kričala a hneď jej bolo jasné, čo viedlo Aomineho k tomu, aby niečo takéto v dnešné veľkonočné ráno urobil. Zamračila sa na neho a okamžite si prekrížila ruky na hrudi.
"Aomine, ty perverzák!"
* * *
"Prepáč, Mura-chan, ale dnes sa musíš sladkého zriecť." Prehovorila jeho drobná priateľka, keď mu zo stola brala podnos aj s čokoládovým zákuskom, na ktorý sa vysoký fialovovlasý mladík tak veľmi tešil. Zamračil sa a s odutými perami a nešťastným výrazom v tvári sa pozrel na svoje dievča.
"A to už prečo?" Predniesol urazeným hlasom, opäť jej pripomínal malé dieťa, ktorému vzali jeho obľúbenú hračku.
"Pretože je dneska pôst a všetko mäso, či sladké, je zakázané. Musíš vydržať do zajtra." Vysvetlila mu to trpezlivo, snažila sa byť milá, neprestávala sa na svojho priateľa usmievať. Jej slová ho však neutešili.
"A to povedal kto? Ja nechcem čakať do zajtra, mám na ten zákusok chuť práve teraz." Videla v jeho tvári frustráciu a bolo jej čiastočne ľúto, že ho pripravuje o jeho obľúbenú maškrtu. Ale rozhodli sa tento rok tráviť sviatky tradičným spôsobom a k tomu patrilo aj zrieknutie sa akýchkoľvek maškŕt a iných pochutín. Aspoň na jeden deň. Preto iba pokrútila hlavou.
"Mrzí ma to, ale tak sa to u nás už odjakživa každý rok robí. Ak vydržíš do pondelka, potom dostaneš veľkonočnú výslužku." Žmurkla, no Murasakibara iba nespokojne odfúkol.
"Nepáčia sa mi takéto tradície," prehlásil fialovovlasý mladý muž a vstal. Mala pocit, že urazene odkráča preč a nebude sa s ňou celý deň baviť. Miesto toho podišiel až k nej. Zohol sa, jednu z jeho obrovských rúk obmotal okolo jej pása a druhou si šikovne z podnosu uchmatol kúsok čokoládového zákusku, ktorý sa mu snažila odoprieť.
Nestihla ho ani napomenúť a už kúsok sladkosti skončil v jeho lačných ústach. Spokojne prežúval a na tvári sa mu objavil víťazoslávny úškrn. Niekedy bol skutočne ako malé dieťa.
"Mura-chan!" Pokarhala ho nespokojne. On iba pokrčil plecami a opäť sa nahol k nej. Vtisol jej na ústa sladkú pusu, mohla cítiť chuť čokolády na jeho perách.
"Zavádzam nové pravidlo," zamumlal s poloplnými ústami keď sa od nej odtrhol a sledoval ju, ako si naoko nespokojne utiera zababrané ústa. "Odteraz sa môže jesť na Veľkú noc hocijaké sladké. A som rád, že si sa pridala ku mne."
To bol celý on - nikdy sa nedokázal vzdať sladkého. Ani na Veľký piatok.
* * *
"Stíhame to?" Spýtal sa zelenovlasý mladík a popravil si okuliare vyššie na nose. V náručí držal škatuľu, ktorá bola plná zabalených čokoládových vajíčok. Sledoval ako si jeho priateľka zaujato obzerá celú plochu dvora, ktorú pokrýval zelený trávnik s kvetinovým záhonom a plot lemovalo pár vysadených malých kosodrevín.
"Čo si vravel?" Zamyslene sa otočila späť k nemu, no mal pocit, že je duchom stále niekde inde. Zrejme hľadala vhodné miesto, kam by tie čokoládové vajíčka poukrývali. Bolo ich dosť, viac ako si pôvodne mysleli, že zoženú a miesta bolo podstatne menej.
"Že či to stihneme, kým prídu." Zopakoval Midorima a popravil si škatuľu v rukách tak, aby mu nespadla. "Nejaká si zamyslená."
"Premýšľam, že kam tie vajíčka schováme," odvetila mu a potom sa konečne pozrela priamo svojmu priateľovi do tváre, zdalo sa, že už vníma, čo sa jej to vlastne pýtal. "Neboj sa, stihneme to, máme ešte necelé dve hodiny. Ostatné veci sú už pripravené."
"Dobre," prikývol Midorima spokojne. Vždy bol jedným z tých ľudí, čo si neradi nechávali prípravy alebo hocičo iné na poslednú chvíľu. Pokiaľ šlo o neho, vždy plánoval v predstihu. Ubezpečenie od dievčiny ho však utvrdilo v tom, že momentálne bol jediný ich problém ten, kam tie všetky čokoládové maškrty poschovávať.
Hostia, ktorých pozvali, aby s nimi trávili toto veľkonočné popoludnie, budú mať pripravenú zaujímavú zábavku. Pozvali dievčatá z jej a chlapcov z jeho športového tímu, čo znamenalo, že príde mnoho ľudí. Preto tých čokoládových vajíčok nakúpili tak veľa.
"Som tak moc rada, že si sa podujal na to, že mi s tým pomôžeš." Usmiala sa na zelenovlasého mladíka a podišla až tesne k nemu.
"Páči sa mi ten nápad. A okrem toho, dnes je mojim šťastným talizmanom čokoládový zajac," vyhlásil vážne a nadvihol krabicu, aby jej demonštratívne ukázal veľkého čokoládového zajačika, ktorý trónil na vajíčkach.
"Ale čo," uškrnula sa a omotala mu ruky okolo krku. "A ja som myslela, že tvoj šťastný talizman som ja."
"Ty si vždy. To je niečo iné," zamumlal a už nestihol povedať viac, lebo nežne pritisla svoje pery na tie jeho. Takmer by zabudol, že nad čím si pred malou chvíľou lámali hlavu. Až keď sa od neho na chvíľu odtrhla, vrátil sa do reality.
"Poďme to už poschovávať, lebo to vážne nestihneme."
* * *
Nestávalo sa často, že by Kise šomral, alebo bol frustrovaný. Bola zvyknutá na jeho rozžiarenú tvár, úsmev širší ako čokoľvek iné a bezprostredne bezstarostnú povahu. Tento raz však sedel za stolom v kuchyni a takmer ani nedýchal, sústredene sledoval to, čo mal v rukách a mračil sa. Jeho obočie sa nespokojne krivilo, pery mal stisnuté a občas sa ozvalo jeho tiché hundranie.
Odložila štetec, ktorý mala v ruke a zadívala sa na svojho chlapca. Bol vskutku roztomilý, keď sa tak veľmi snažil. A ešte vtipnejšie bolo na tom to, že mu to naozaj nešlo. Nech sa snažil, ako chcel, ani jedno veľkonočné vajíčko sa mu zatiaľ nepodarilo vymaľovať tak, aby sa mohlo použiť na prezentačné účely. Ona na druhej strane mala už celkom slušnú kôpku naozaj precízne vyzdobených kraslíc.
"Nemusíš to tak prežívať, Kise-kun," usmiala sa súcitne na neho, hoci mala čo robiť, aby potlačila to nutkanie na smiech, ktoré sa jej pomaly, ale isto zmocňovalo. Kise bol proste až príliš moc roztomilý, to, ako sa mračil a fučal od nespokojnosti, nenechalo ju to chladnou.
"Nechápem, ako to môžeš tak pekne zdobiť, veď sa to nedá." Zašomral a ona iba pobavene pokrútila hlavou. Vedela, že ho to hnevá, za iných okolností mladík exceloval takmer vo všetkom, do čoho sa pustil, zrejme nebol zvyknutý na to, že mu niečo nešlo tak, ako by si prial.
"Mám v tom už prax," vysvetlila mu. Bola predsa umelkyňa, nemal sa teda čo čudovať, že jej zdobenie šlo ako po masle, na rozdiel od neho. Výtvarné schopnosti mala v krvi a kraslice zvykla zdobiť so svojou rodinou už od útleho detstva. Rôzne detailné vzory a obrázky na veľkonočných vajíčkach, ktoré pochádzali z jej dielne, toho boli dôkazom. Kise na druhej strane mal skôr talent na predvádzanie sa, ako na tvorenie. Zrejme to vzdal, pretože odsunul paletu s farbami aj štetce a prázdne veľkonočné vajíčka, ktoré čakali na vyfarbenie, čo najďalej od seba.
"Už ma to nebaví," predniesol skrúšene, no potom sa kútik jeho úst šibalsky zdvihol smerom hore. "Poďme radšej robiť niečo iné. Niečo, v čom som omnoho, omnoho lepší."
Dievčina prestala venovať pozornosť svojej rozrobenej práci a pozrela na blonďavého mladého muža, ktorý sedel oproti nej.
"Máš na mysli..." Nepotrebovala to ani dokončiť, pretože sa Kise naklonil cez stôl a s chuťou sa vrhol na jej pery. Akékoľvek ďalšie zdobenie sa odkladá na neskôr...
* * *
Prekvapene hľadela na správu, ktorá jej pred malou chvíľou prišla. Bola od Kuroka. Musela si ju prečítať pár rázy, aby sa ubezpečila, že sa jej to nezdá. Začali spolu chodiť iba pred nedávnom, preto nečakala, že ju príde v dnešný sviatočný deň navštíviť. No keď jej poslal správu, že čaká pred jej domom, veľmi sa potešila. Veľká noc nepatrila k sviatkom, ktoré by mala nejako zvlášť v obľube, no dnešok bol rázom lepší, keď prišiel jej obľúbený modrooký basketbalista.
Opatrne vyzrela z okna a uvidela ho. Stál vonku pred bránkou ich domu. Ostatní by ho možno ľahko prehliadli, no ona si ho vždy všimla. Za každých okolností. Možno aj to bol jeden z dôvodov, prečo tí dvaja napokon skončili spolu. Všimla si, že niečo drží v rukách, no na tú diaľku to nedokázala tak úplne identifikovať.
Rýchlo na seba natiahla bundu, utekala k predsieni, kde nazula topánky a vydala sa von, privítať tohto nečakaného hosťa. Ani nestihla rodičom zakričať, že čo sa deje, no tí i tak spokojne odfukovali po sviatočnom obede pred televíziou a nič iné práve v tomto momente nevnímali. Bola rada, aspoň si tak ušetrila ich trápne otázky.
Vybehla z domu a Kuroko ju ihneď zaregistroval. Zakýval jej, jeho tvár bola takmer bez výrazu, no už ho poznala natoľko, aby vytušila, že je tiež rád, že ju vidí.
"Ahoj, Kuroko-kun, nečakala som ťa." Otvorila mu dvere bráničky a naznačila, že môže vojsť dnu, do dvora. Prešli až smerom k záhradnej terase, zvedavo nakúkala, čo si Kuroko zobral so sebou, no videla iba prútený košík, ktorého obsah bol zakrytý kockovanou utierkou.
"Niečo pre teba mám," prehovoril mladík a jeho belasé oči sa upreli na ňu. Hoci sa neusmieval perami, úsmev mohla vidieť v jeho očiach. Ona bola jedným z tých mála ľudí, ktorí v ňom vedeli aspoň trochu čítať. Bola zvedavá. Mladík na to možno nevyzeral, no ak niečo urobil, alebo niekomu niečo podaroval, vždy to bolo dôkladne premyslené a zakaždým sa trafil do čierneho.
"Veselú Veľkú noc," takmer až zašepkal, odokryl košík a podal jej ho. Prekvapene zhíkla. V košíčku sa hmýrili dve veľkonočné strakaté zajačie mláďatká, jedno roztomilejšie ako to druhé. Obe mali okolo krku uviazanú farebnú stužku. Nečakala, že by jej Kuroko mohol doniesť práve niečo takéto, no spomenula si, že ten chlapec mal vlastne veľmi rád zvieratá, spozorovala to už vtedy, keď ho sledovala, ako sa správa k svojmu malému psíkovi - Tetsuyovi II.
"Tí sú úplne krásni," vydýchla a nevedela sa na tie drobné stvorenia vynadívať. "Môžem si ich nechať?" Už dávnejšie mu prezradila, že by chcela domácich zajačikov, nečakala však, že si niečo takéto zapamätá a ešte jej ten sen aj splní.
"Samozrejme, sú tvoji."
Obaja sa usadili do trávy, pritúlila sa k svojmu chlapcovi, na kolenách mala košík so zajačikmi. Vyzeralo to na veľmi príjemne strávené veľkonočné popoludnie. Najmä vďaka nemu.
* * *
"Nepribližuj sa, ty debil!" Skríkla na neho, keď sledovala, ako pomaly kráča smerom k nej. Na tvári mal takmer až maniacky výraz, čo bol i na niekoho ako on, dosť ťažký kaliber. V ruke pevne zvieral prútený korbáč a oči sa mu leskli ako dieťaťu, ktoré práve vkročilo do obchodu so sladkosťami alebo s hračkami.
Odkedy sa pred ním preriekla o tejto hlúpej veľkonočnej tradícii, nemohol sa dočkať, kedy nadíde deň, keď si to bude môcť vyskúšať. Na nej. Nechápala, ako sa mu podarilo ten korbáč zohnať, no dnes ráno sa vrátil domov aj s ním a odvtedy ju naháňal po celom byte.
"Hovorím to vážne, Haizaki. Opováž sa to urobiť, vážne ma naštveš." Cúvala smerom von z kuchyne a on sa vydal za ňou. Ak bol niekto, kto sa mohol vyžívať v takto moc hlúpom a otravnom zvyku, tak to musel byť jedine jej priateľ - Haizaki Shougo. Vždy bol za tú najväčšiu sprostosť a ani dnešný deň nebol výnimkou.
"Zbytočne sa oháňaš, mne neujdeš." Zaškeril sa a prenasledoval ju až na chodbu. "Dnes mám podľa tých vašich tradícii na to právo. Tak poď pekne ku mne, nech ti môžem dať päť a dvadsať na zadok za to, že neposlúchaš. Byť tebou, tak si už začnem vyzliekať gate."
"Idiot," zasyčala a rýchlo vbehla do kúpeľne. Zabuchla za sebou dvere a vrhla sa k poličke s kozmetickými prípravkami. Čakala, že niečo takéto príde, preto sa radšej na neho pripravila, mala tu schovanú tajnú zbraň. Vedela, že ju ešte okrem šibačky, ktorej sa Haizaki nevedel dočkať, čaká aj oblievačka a neplánovala iba nečinne stáť a nechať ho, nech sa na nej vybesní.
Schytila do rúk malú vodnú pištoľku, ktorú kúpila v supermarkete a začala ju napĺňať vodou. Popri tom sa zboku opierala o dvere, aby sa nemohol dostať dnu. Začula jeho nedočkavé klopanie. Veď ja ti dám, pomyslela si.
Podarilo sa mu vtrhnúť do kúpeľne, no v tom momente mu zamierila svojou hračkárskou pištoľkou do tváre.
"Neopovažuj sa urobiť už ani jeden krok. Varujem ťa, mám zbraň a nebojím sa ju použiť." Haizaki na malú chvíľu stuhol, mohla priam cítiť, ako sa mu usilovne pretáčajú kolieska v hlave, keď spriadal svoj diabolský plán. Spustil kohútik na umývadle pri dverách kúpeľne, schytil pohárik určený na umývanie zubov a rýchlo doň nabral jednou rukou čo najviac vody, s ktorou jej pohrozil, že ju obleje. Keď urobil ďalší krok vpred, nezdržala sa a z celej sily stlačila kohútik na vodnej pištoli.
Prúd vody zasiahol Haizakiho priamo medzi oči, na čo zo seba vydal takmer až nebezpečné vrčanie raneného zvieraťa a vrhol sa na ňu. Píšťala, keď ju schmatol jednou rukou, hračkárska pištoľ jej vypadla z dlaní a druhou ju Haizaki začal šibať po zadku.
"Za toto ťa vytrestám tak, že na to nezabudneš do budúcej Veľkej noci." Zavrčal jej do ucha a ťahal ju smerom do ich spálne. Vedela si predstaviť, že čo ju čaká, no ani to jej nezabránilo v tom, aby s ním zápasila, kým jej sily stačili. Veľkonočné ráno sa takto rázom zmenilo na hotovú bojovú zónu. Ale na to bola pri niekom, ako bol Haizaki, už veľmi dobre zvyknutá.
* * *
Ospalo sa šuchtala smerom k vchodovým dverám. Keď zazvonil zvonček, ešte spala, preto nemala veľa času poriadne ani precitnúť. Vyskočila z postele, preľaknutá a naštvaná. Netušila, kto by ju mohol v toto sviatočné ráno budiť takto skoro. Bola presvedčená o tom, že dnes bude mať čas iba sama pre seba. Koniec koncov, mala byť v byte úplne sama a plánovala to využiť, minimálne tak, že si pospí až do neskorého dopoludnia.
Miesto toho na seba rýchlo navliekla župan a ponáhľala sa otvoriť. Ktokoľvek za tými dverami čakal, modlila sa, aby to nebol nikto z tých nečakaných oblievačov, ktorí sa občas zvykli objaviť na Veľkonočný pondelok práve tam, kde boli najmenej vítaní. Napadlo jej, že by to mohol byť možno sused, zrejme mu prišlo na um, že by mohol svoju susedu ísť obliať, keď už je tá Veľká noc.
Po tom, čo s ešte stále ospalým pohľadom otvorila dvere, zostala v nich stáť s otvorenými ústami a šokovane hľadela na osobu, ktorá stála na jej prahu. Rázom ju prešli všetky driemoty, tento pohľad, ktorý sa jej naskytol, na ňu mal rovnaký účinok, aký by mala ľadová sprcha.
"Akashi. Čo tu robíš?" Nedokázala od neho odtrhnúť oči. Ak by nevedela lepšie, mala by pocit, že sa jej ešte sníva. Nebolo to tak, že by ho nevidela rada, práve naopak, jeho prítomnosť na ňu pôsobila pomaly ako droga, vždy v nej vyvolávala príjemné chvenie a nikdy jej nemala dosť. Horšie bolo však to, že ju zastihol práve v tú najnevhodnejšiu chvíľu. A i napriek tomu, že by sa v tomto momente najradšej od hanby prepadla pod zem, nevedela sa na neho vynadívať.
Vyzeral perfektne. Ako vždy. Mal na sebe jeden zo svojich najlichotivejších oblekov, pripadalo jej to, akoby si práve odbehol z fotenia pre prestížnu modelingovú agentúru. Ale Akashi bol už raz taký, vždy si dal záležať na tom, aby vyzeral maximálne prezentatívne, nech boli okolnosti akékoľvek. Jej vyťahané pyžamo, neprítomný výraz a strapaté vlasy kontrastovali s jeho uhladeným vzhľadom.
"Prišiel som ťa ´obliať," prehovoril takmer bez jedinej emócie, vážnym tónom, až mala chvíľu problém usporiadať si v hlave, čo jej to vlastne rozprával. Jediné, čo ho prezradilo, bolo jemné myknutie kútikmi úst, no šikovne ho zamaskoval a jeho tvár opäť nadobudla svoju chladnú masku. Žlto-červené dúhovky si ju premeriavali od hlavy až po päty, až pod jeho pohľadom takmer očervenela a radšej sklopila oči.
Uhla sa a nechala ho, nech prejde cez prah dverí dnu. Hoci to neplánovala, nemohla ho nechať stáť pred dverami bytu.
"Zatiaľ sa posaď," vyzvala ho a rýchlo utekala do kúpeľne. Chcela si aspoň umyť zuby, keď už nič iné. Nervózne si uhládzala rozstrapatené vlasy, keď kráčala naspäť za ním. Sedel na gauči vo svojom luxusnom obleku a až teraz si všimla, že si niečo priniesol so sebou.
"Myslel si to vážne?" Spýtala sa ohúrene, keď si sadla oproti nemu do kresla a jej pohľad padol na prútený korbáč, ktorý ležal na sedačke vedľa neho. Akashi bez najmenšieho zaváhania prikývol.
"Áno, rozhodol som sa, že tento rok oslávime sviatky spôsobom, ktorý je tebe známy."
"Nehovor mi, že už aj ty ideš oslavovať Veľkú noc," fascinovane krútila hlavou. Akashi sa tváril maximálne seriózne, zrejme tomu bolo skutočne tak, mal to v pláne. Postavil sa a ona jeho gesto napodobnila.
"Naštudoval som si, že aké tradície sa zvyknú u vás v tento sviatok praktizovať." Vyhlásil kompletne zasvätený do tejto problematiky, znel ako profesor, ktorý prednášal celej sále zaujatých poslucháčov. Vždy ju fascinovalo, ako jej priateľovi nikdy nič neuniklo.
"A čo? Chceš ma naozaj obliať alebo snáď vyšibať?" Neveriacky nadvihla obočie. Pokrútil hlavou.
"Šibať niekoho mi príde barbarské. Rovnako ako oblievať vodou, bez súhlasu druhej osoby."
"A čo ten korbáč?" Nadvihla obočie a na malý okamih sa jej zdalo, akoby sa Akashi premáhal, aby sa nerozosmial. Držal sa však statočne, budil dojem, že to všetko myslí úplne vážne.
"To je len dekorácia."
"Tak teda?"
"Toto je jediný zvyk, ktorý mi prišiel vhodný," prehovoril, keď z vrecka vytiahol flakón. Všimla si, že je to jeden z jeho veľmi drahých značkových parfumov. Milovala jeho vôňu, a keď jej symbolicky strekol pár kvapiek z flakónu na vlasy, nepokrčila znechutene nosom, ako tomu bývalo za iných okolností v tento sviatok. Oblievači so sebou väčšinou nosili voňavky, ktoré jej smrdeli ešte ďalšie dva týždne po skončení sviatkov. Ale Akashiho vôňu by na sebe mohla cítiť snáď aj navždy.
"Ale ja nemám nič, čo by som ti mohla dať ako výslužku." Zamračila sa, keď z nej nespúšťal svoje dvojfarebné dúhovky. Tento raz sa jeden z jeho kútikov skutočne nadvihol o niečo nadvihol v drobnom náznaku úsmevu.
"Úplne mi stačíš ty." Zastrčil jej jeden zo strapatých pramienkov vlasov za ucho a sklonil sa k nej. Veľkonočné sviatky boli iba malá zámienka. Prišiel kvôli tomu, že ju chcel vidieť. A ona bola rada, že sa tak rozhodol, neľutovala, že ju takto nečakane vyrušil, ani na chvíľu.
___________________________________________________________________
Snáď vás tento špeciál aspoň trochu potešil a dajte mi vedieť, ktoré drabble sa vám páčilo najviac :3
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára