The Ace and his Wallflower - Kapitola ôsma

Ahojte. Síce som sľúbila, že sa posnažím dokončiť fanfikciu pre Petriku, stále s tým však nejako stagnujem a nie som schopná to doklepať naraz a rýchlo. Som hrozná, ja viem ( prepáč mi, drahá, ja viem, že už ťa s tým týram a mrzí ma to :( ). Ja mávam také záchvaty, že raz mám v hlave úplné vzduchoprázdno a inokedy mi ide vybuchnúť, čo sa týka nápadov do fanfikcií ._. Snažila som sa nejako odreagovať a tak som si otvorila aspoň rozpísanú časť tejto poviedky. A hádajte, čo? Nejako sa mi ju podarilo dokončiť. Opäť som sa zhrozila keď som si pätne pozrela, kedy bola táto fanfikcia aktualizovaná naposledy. Dosť som ju zanedbala a pri tom ide o moju srdcovú záležitosť momentálne zo všetkých rozpísaných poviedok, čo tu pravidelne pridávam. Dúfam, že si ešte vôbec pamätáte, že o čom to je a čo tam bolo naposledy :P môžem vám prezradiť, že dnešná kapitola bude sakra dlhá, snáď najdlhšia zo všetkých, ktoré som kedy napísala. A stane sa tam konečne niečo zaujímavejšie :P Takže, nebudem zdržovať - dnes vám pridávam opäť novú kapitolu k fanfikcii The Ace and His Wallflower.

Príjemné čítanie prajem a budem rada, keď mi opäť necháte nejaké komentáre, snáď si to niekto prečíta a aj to aspoň niekoho poteší + opäť je ku kapitole fanart mojej výroby :)

Kapitola ôsma

Počet slov: 5 530

~

V minulej časti:

Keď sa ozval vyzváňací tón z Aomineho telefónu, Hana si uvedomila, že sa to naozaj stalo. Mal jej telefónne číslo a ona mala to jeho. Zajtra sa mali stretnúť na doučovaní, ktoré sa tento raz podľa všetkého naozaj odohrá. Všetko jej odhodlanie, že si tým už nebude lámať hlavu a že to s ním ukončí, bolo preč. Miesto toho, aby sa jej podarilo od tohto problému ujsť a vymotať sa z neho, sa do všetkého ešte viac zamotala. Nervózne si zahryzla do pery a znova jej začali víriť myšlienky v hlave. Na toto ma teda moji čitatelia z blogu nepripravili.

Aomine sledoval ako si červenovláska pred ním neisto pchala mobil naspäť do školskej tašky. Netušil, či sa mu to iba zdalo, no celý čas, čo sa s ňou rozprával, mu pripadala akási nervózna. Ani raz sa mu nepozrela do očí, keď niečo povedala, no bol rád, že sa nehnevala, ani nezvyšovala hlas. Jej tón bol tak iný, na aký bol zvyknutý u Satsuki. Tá ho zvykla karhať alebo do neho dobiedzať a mnoho rázy z nej bol nesmierne moc otrávený. Táto dievčina však pôsobila pokojne, jej hlas bol tichý a dokázal by ho počúvať aj častejšie.

Nechcel si to priznať, no keď súhlasila, že ho bude doučovať i napriek tomu, čo sa stalo, padol mu zo srdca drobný kameň. Bol rád, že sa to vyriešilo bez akejkoľvek drámy, žalovania vyučujúcej a dokonca mu ani nevynadala, hoci musel sám uznať, že by si to možno aj zaslúžil.

"Tak ja pôjdem, čaká ma kamarátka." Povedala nesmelo a kývla hlavou smerom k školskej bráne, kde na ňu podľa všetkého skutočne niekto čakal. Prikývol a sledoval ako odchádza. Vyžarovalo z nej niečo, čo ho nútilo premýšľať. Premýšľal nad tým, aké to asi muselo byť, keď na neho čakala a on sa nedostavil. Momoi mala pravdu, zachoval sa ako idiot. Teraz však mal jej číslo a bol rozhodnutý, že už jej viac neurobí to, čo prvý raz. Hoci to nemal vo zvyku, zvyčajne kašľal na všetkých a všetko, no ona si to zaslúžila kvôli tomu, že sa mu snažila vyhovieť. Z premýšľania ho vyrušil iný dievčensky hlas.

"Tak ako to dopadlo, Aomine-kun?" Momoi už stála pri ňom a prísny výraz v jej tvári sa mierne uvoľnil, no stále mohol v jej hlase počuť ten karhavý podtón.

"Dobre," zašomral a sledoval ako červenovláska so svojou kamarátkou vchádzajú do budovy školy. Potom sa opäť pozrel na svoju dlhoročnú ružovovlasú priateľku. "Nehnevala sa a doučko bude, dohodli sme sa na zajtra."

"Nechce sa mi veriť, že Matsumoto-chan súhlasila po tom, čo si jej vyviedol." Satsuki premýšľala nahlas a Aomine na ňu mierne zagánil. Nemal rád, keď sa stále miešala do jeho záležitostí, no musel uznať, že bez nej by bol občas stratený.

"No, našťastie nežalovala učiteľke a povedala, že sa môžeme stretnúť zajtra."

"Matsumoto-chan je úžasná, ja na jej mieste by som sa vykašľala na teba, Aomine." Šťuchla mu prstom do hrude a on prevrátil očami.

"Ty a vykašľať sa na mňa? Ak ten deň raz príde, tak to bude najlepší deň v mojom živote." Utrúsil ironicky a Satsuki odula spodnú peru. Zrejme trafil klinec po hlavičke. Keby jej na ňom nezáležalo, ani to doučovanie by mu nevybavila. Bola na neho za tie roky zvyknutá, no trochu ju mrzelo, že neprejavil aspoň kúsok vďačnosti, občas by to neuškodilo. Tešilo ju však, že nakoniec doučovanie bude mať a ešte k tomu už hneď zajtra. Čím skôr, tým lepšie, i keď...

"Počkať!" Po krátkom zamyslení na neho opäť uprela vyčítavý pohľad. "Hovoril si, že sa máte stretnúť zajtra po škole? A plánuješ tam ísť?"

"Hej, nebudem už riskovať tvoj hnev." Uškrnul sa, no Momoi to neprišlo vtipné.

"Dai-chan! Ale zajtra po škole máš predsa basketbalový tréning!" Zakňučala ružovovláska. Aominemu zmrzol úsmev na tvári. Bolo jasné, že Momoi zase vytiahne basketbalové tréningy, v poslednej dobe to robila často. Potom mu však v hlave skrsla myšlienka.

"No, Satsuki, vidíš. Nemôžem byť na dvoch miestach naraz. Buď doučko alebo tréning. Dobre vieš, že nepotrebujem trénovať. Známky sú dôležité, sama mi to stále omieľaš." Víťazoslávne prekrížil ruky na hrudi a sledoval ako jeho priateľka odula líca a neveriacky pokrútila hlavou. V duchu musel pochváliť sám seba, že sa s jeho spolužiačkou dohodol na zajtra, lepší dátum snáď vybrať nemohol, opäť nebude musieť ísť na ten hlúpy tréning a tento raz mu Satuski nebude môcť nič vyčítať.

"Aomine! Ty si hrozný! To si urobil naschvál, aby si sa zase mohol uliať... Ak by ti nešlo o prepadnutie, tak ver tomu, že by som to nenechala len tak." Opäť bola naštvaná, no práve v tejto chvíli mu to bolo úplne jedno. Keď kráčali smerom k budove školy, stále sa vyškieral od radosti a Satsukino hundranie mu šlo jedným uchom dnu a druhým hneď aj von. Lepšie to vymyslieť nemohol. To doučovanie nakoniec vôbec nebude tak zlý nápad...

* * * * *

Hana bola Yuzuru vďačná za to, že sa jej na nič nevypytovala. Keď k nej ráno pred začiatkom vyučovania kráčala, dievčina na ňu hľadela prekvapene, s nadvihnutým obočím. Hane bolo jasné, že Yuzuru bola zvedavá, o čom diskutovala s ich vysokým tmavým spolužiakom, no našťastie jej nemusela nič vysvetľovať. Hnedovláska nejakým spôsobom vycítila, že sa jej kamarátka cíti nepríjemne a tak to radšej zahovorila na nejakú príjemnejšiu debatu.

Počas celého dňa stráveného v škole Hana stále premýšľala nad tým, ako sa mohla opäť nechať na niečo tak ľahko nahovoriť. Snažila sa skrývať svoju nervozitu, no nebolo to také ľahké. Jediné, čo ju upokojovalo, bol fakt, že už si nebude musieť večer robiť žiadnu prípravu, nakoľko ju dávno mala hotovú. Stále mierne pochybovala o tom, že by sa to doučovanie zajtra mohlo naozaj uskutočniť, no nakoľko mu dala druhú šancu, dúfala, že tento ráz ju tam nenechá čakať a skutočne príde.

* * * * *

D e ň . š e s t n á s t y

Ďalšie utorkové ráno znamenalo prvú hodinu angličtiny, na ktorú sa Hana dnes výnimočne netešila. Dúfala, že sa jej učiteľka nebude vypytovať na doučovanie, nakoľko sa ešte stále neuskutočnilo. Dievčina bola síce so spolužiakom dohodnutá na dnešné popoludnie, no nedávala tomu až príliš veľké nádeje. Stále bola opatrná po tom, čo sa jej stalo naposledy. Hoci si so sebou do školy vzala všetku prípravu, vo vnútri ju neprestávali nahlodávať pocit neistoty a drobné pochybnosti.

Ráno Yuzuru prezradila, že má mať poobede doučovanie, takže s ňou jej kamarátka opäť nemôže rátať. Yuzuru vyzerala, že si o tom všetkom myslí svoje, no napokon jej s optimizmom v hlase zaželala veľa šťastia a ubezpečila ju, že všetko dopadne dobre. Počas anglického jazyka červenovláska stále premýšľala o tom, ako to všetko naozaj poobede dopadne. Ráno svojho spolužiaka počas cesty do školy nevidela, dokonca nezazrela ani jeho ružovovlasú priateľku. Začínala si myslieť, že snáď išiel za školu aj v dnešný školský deň.

Po prvej hodine prišli ďalšie a Hana si uvedomila až po obednej prestávke, že už zostáva iba posledná hodina matematiky a nadíde koniec vyučovania. Hoci sa snažila na to stále nemyslieť, stále bola trochu nervózna. Priala si, aby už bolo dávno poobede.

Keď s Yuzuru vchádzali do triedy plnej spolužiakov, všimla si, že lavica pred tou jej je opäť voľná. Čiastočne si vydýchla, snáď to bude znamenať, že žiadne vyučovanie zase nebude. Na druhej strane ju trápilo, že ako to vyrieši s učiteľkou.

Sadla si na svoje zvyčajné miesto a v pokoji čakala na začiatok hodiny, no z idylky ju vyrušil príchod Aomineho na poslednú chvíľu. Len čo sa prirútil do triedy a zvalil na svoje miesto hneď pred ňou, zazvonil školský zvonček a o pár chvíľ sa vo dverách objavil učiteľ. Hana si stále nevydýchla, ani napriek tomu, že zistila, že jej spolužiak napokon do školy zavítal. Stále si nebola istá, či to doučovanie poobede myslí vážne, alebo nie. Momentálne ale nemala odvahu ani náladu čokoľvek sa ho pýtať. Rozhodla sa, že si ho nebude počas celej hodiny všímať, aby sa mohla plne sústrediť na náročné príklady, ktoré ju čakali. Už si nemohla dovolať poľavovať v sústredenosti, matematika nebola jednou z jej silných stránok.

Z hodiny neubehlo ani pár minút a zrazu sa k nej modrovlasý mladík opäť otočil, ako tomu bolo aj počas jednej z minulých hodín. Tento raz však na ňu nepozrel prekvapene, netváril sa, akoby ju videl prvý raz v živote, jeho pohľad bol odhodlaný, no i napriek tomu uvoľnený.

"Hej, Matsumoto," oslovil ju lenivým tónom a Hana prekvapene pozrela od svojho nevyriešeného príkladu. Nečakala, že si zapamätá jej meno. Ani to, že pri oslovení nepoužije žiadnu zdvorilostnú príponu. Nebolo to typické, zväčša sa tak študenti, ktorí sa sotva poznali, medzi sebou nezvykli oslovovať. Čiastočne bola aj rada, že ju oslovil ako prvý, snáď sa budú môcť dohodnúť na tom poobedí.

"Áno?" Zašepkala tak, aby ju bolo čo najmenej počuť, bolo jej jasné, že matematikár by nebol nadšený, ak by mu svojou konverzáciou vyrušovali na hodine.

"Dnes po škole to stále platí, že?" Spýtal sa len tak akoby mimochodom a jeho oči blúdili od jej prstov zvierajúcich pero až späť k jej tvári. Hana sa nadýchla, chvíľu mala chuť si z neho vystreliť a povedať mu, že netuší, o čom hovorí, no potom zhodnotila, že by to bol dosť hlúpy nápad. A tak prikývla. Nechcelo sa jej s ním po vyučovaní zostávať, ešte stálo z toho bola akási nesvoja, no bolo jej jasné, že to bola jej povinnosť, nakoľko sľúbila vyučujúcej, že pomôže s doučovaním spolužiakov.

"Dobre," modrovlasý mladík sa zatváril spokojnejšie, "tak teda v knižnici hneď po vyučku?"

"Áno, v knižnici." Potvrdila mu ich predchádzajúcu dohodu.

"Hej, vy! Nebavte sa tam!" Zavrčal na nich matematikár a Aomine sa s mierne otráveným výrazom po tom, čo prevrátil očami, opäť otočil k svojmu zošitu. Hana cítila, ako jej očerveneli uši a dúfala, že si to ostatní spolužiaci nevšimli, hoci spozorovala, ako sa Sakurai prekvapene otočil ich smerom a ešte prekvapenejšie na nich pozrel.

* * * * *

Matematika konečne skončila a Hana ešte stále čakala, že ju Aomine osloví s tým, že nech nakoniec nikam nejdú, hoci už boli na sto percent dohodnutí. Pomaly si balila všetky svoje veci a keď sa k nej znova otočil, už na neho ani pre istotu nepozrela. Iba na sebe znova cítila jeho pohľad.

"Idem si ešte niečo kúpiť, hneď prídem do knižnice, počkaj ma tam." Hana tajne dúfala, že to bola zámienka, aby mohol ujsť, no potom sa v duchu napomenula. Mala by byť predsa rada, že to tento ráz snáď konečne myslí vážne. Jeho tón bol trochu rozkazovačný, no nijak to nekomentovala, iba pokrčila plecami.

"Dobre."

Počkala, kým vyjde z triedy a potom vyšla aj ona. Pomalým krokom zamierila do knižnice, snažila sa upokojiť. Stále si pripomínala, že to robí kvôli bodom navyše, ktoré sa jej určite zídu, nič na tom nie je. Keď zastala pred dverami, na malú chvíľu premýšľala, či nemá ujsť, no napokon sa odhodlane nadýchla a stisla kľučku.

V knižnici bolo rušno. Keďže bol utorok poobede mali študenti vo zvyku navštevovať knižnicu vo väčších húfoch ako na konci týždňa. S týmto však dievčina nerátala. Vôbec si neuvedomila, že v strede týždne nebude knižnica taká prázdna ako tomu bolo v piatok. Keď stála medzi dverami a pohľadom hľadala voľné miesto, kam by sa mohli so svojim spolužiakom usadiť, zistila, že si nebude môcť veľmi vyberať. Dobré miesta pri okne boli už obsadené. Našla však voľný stolík so stoličkami a dokonca naň bol aj dobrý výhľad z dverí, takže ju Aomine nebude musieť dlho hľadať.

Vydala sa k prázdnemu miestu a usadila sa na stoličku. Napadlo jej, že by mohla na stoličku vedľa položiť svoju školskú tašku, nechcela aby si jej spolužiak sadol k nej. Viac sa jej pozdávala myšlienka, že budú sedieť oproti sebe, aby bol medzi nimi čo najmožnejší odstup. Chvíľu sa na svojom mieste nedočkavo vrtela a prekladala vybrané pomôcky z jednej kôpky na druhú. Pripravila si pár pracovných listov, ktoré si pre neho pripravila už minulý týždeň. Premýšľala, že ako to všetko vôbec začnú, stále mala veľké obavy.

Oči je blúdili k dverám a striedavo aj k hodinám, všimla si, že na ňu opäť hľadí knihovníčka spoza svojho pultu. Zrejme si už o nej začínala myslieť, že je cvok, keď sem stále chodila a na niekoho čakala. Možno ju nechá v štichu aj tento raz, Hana už bola pripravená na úplne všetko.

Jej pochybnosti však boli rozptýlené v okamžiku, keď sa vo dverách objavila známa vysoká postava. Chvíľu blúdil očami po miestnosti a konečne ju zaregistroval od dverí. Dievčina okamžite sklopila zrak a čakala, kým príde k nej. V duchu samú seba upozorňovala, aby sa konečne spamätala a začala sa chovať profesionálne. Ide predsa o doučovanie, doučovanie! Obyčajné doučovanie, nemám byť prečo takto mimo, pripomínala si stále.

Aomine pomaly kráčal k stolu, za ktorým sedela a ona na sebe cítila jeho pohľad. Predstierala, že si potrebuje niečo urýchlene zapísať, otvorila jeden zo zošitov, ktoré mala poruke a začala v ňom listovať. Cítila pri sebe pohyb. Neprešiel k stoličkám, ktoré boli oproti tej jej, prešiel na stranu, kde sedela ona. Bez opýtania vzal jej školskú tašku do ruky a položil ju na stôl pred nimi. Potom si k sebe pritiahol stoličku a sadol si so žuchnutím vedľa nej. Hana kŕčovito zovrela ceruzku vo svojej ruke. Toto nečakala. Dúfala, že mu obsadené miesto vedľa nej dá jasne najavo, že si má sadnúť oproti.

Zistila, že jej spolužiak zrejme nepozná pojem komfortná zóna, keďže sa s hlasným škripotom posunul aj so stoličkou ešte bližšie a natiahol krk tesne k nej, aby sa pozrel, že čo píše. Sama nechápala, že prečo, ale odrazu jej srdce začalo biť rýchlejšie ako pred tým.

"Čo to máš?" Spýtal sa a zažmúril na jej rozklepanú ruku zvierajúcu pero. Odkašľala si.

"Uhm, pripravila som nejaké materiály, aby sme mohli zistiť, že ako si na tom so svojou angličtinou." Prehovorila neisto a odvážila sa na neho konečne poriadne pozrieť. Prikývol. Tváril sa neutrálne. Očakávala, že bude veľmi otrávený, no zatiaľ sa držal. Odtiahol sa od nej, oprel sa o operadlo stoličky a natiahol ruky, ako keď sa človek precvičuje.

"Tak sem s tým." Naklonil sa nad stôl, vyložil si jeden z lakťov naň a oprel si oň bradu. Hana prikývla a vybrala z kôpky, ktorá ležala pred ňou pár hárkov papiera.

"Je to viacero druhov cvičení, zameraných na viacej vecí, aby som zistila, že čo ti robí najväčšie problémy a začneme tým."

"Fajn." Pokrčil plecami a keď mu podala papiere, pritiahol si ich k sebe. "Nemáš pero?" Zašomral, keď sa zahľadel na hŕstku cvičení, ktoré mu Hana pripravila. Zrejme sa mu nechcelo vyťahovať svoje z tašky, Hana opäť raz žasla nad tým, aký bol lenivý.

"Nech sa páči." Vytiahla zo svojho peračníku ešte jednu ceruzku a podala mu ju. Bola síce mierne zodratá, no dúfala, že mu bude stačiť. Jeho tmavomodré oči preleteli rýchlo poriadkoch prvej strany, potom rýchlo prebehol druhú aj tretiu a zamračil sa.

"Nie je toho nejako veľa?" Jeho tón bol síce stále uvoľnený, no Hana pochopila, že sa opäť ozýva jeho lenivosť. Úprimne si musela priznať, že je tých cvičení možno viac, na čo bol zvyknutý, no potrebovala vedieť, že aké sú jeho schopnosti v jednotlivých oblastiach, čo sa týkalo cudzieho jazyka a preto tam toho bolo tak veľa. Mohla však počítať s tým, že sa mu to asi nebude až tak moc pozdávať.

"No," začala nervózne a cítila, ako jej začínajú opäť horieť uši, "je toho trochu viac, ale máš čas, nemusíš sa ponáhľať. A čo nebudeš vedieť, to preskoč, potom sa na to spoločne pozrieme."

"Čo budeš zatiaľ robiť ty?" Spýtal sa a stále nespúšťal oči z hárku vo svojich rukách. Hanu jeho otázka mierne zarazila.

"Budem čakať na teba, kým to nevyplníš."

"A čo keď mi to bude trvať celé dve hodiny?" Opáčil znova a Hana tušila, kam tým mieri. Jeho hlboký hlas bol stále uvoľnený, no vedela si predstaviť s akou nechuťou sa mu do tých cvičení púšťa. Snažila sa byť trpezlivá, predsa len, ona bola tým, kto ho mal doučovať a naviesť na to, aby sa zlepšil, nechcela ho príliš otráviť, či nebodaj si ho pohnevať hneď pri prvom sedení.

"Alebo vieš, čo? Urob prvé tri cvičenia a potom ich spolu opravíme, tak to asi bude lepšie." Keď znova len mykol plecami a vzal do ruky ceruzku, trochu si vydýchla. Vyzeralo to tak, že už nebude protestovať a ona bola rada. Trpezlivo čakala, kým si vyplní prvé tri cvičenia, ktoré si pre neho pripravila, celý ten čas sa tváril sústredene, obočie mal zvraštené a občas mu ušlo nespokojné odfrknutie, či prevrátenie očami. Niečím jej pripomínal jej mladšieho brata, takto sa zvykol tváriť tiež, keď mu prikázala urobiť niečo, čo sa mu nechcelo.

Vyzeralo to tak, že sa Aomine s jej cvičeniami pasuje ako najlepšie vie. Zatiaľ to išlo lepšie, ako predpokladala. Bola síce pravda, že už dopredu sa pripravovala na katastrofické scenáre, mala to proste v povahe. Ak nerátala jeho občasné prevrátenie očami, povzdychnutie, alebo zašomranie, nebol až taký nepríjemný, ako čakala. Najviac bola prekvapená zo seba samej, nečakala, že bude v jeho prítomnosti schopná rozprávať vcelku normálne.

"Na, hotovo," posunul vypracovaný papier napäť k nej a demonštratívne sa opäť natiahol, akoby práve absolvoval maratón. Hana len neveriacky nadvihla obočie a papier s odpoveďami si prisunula bližšie.

"Mohol by si zatiaľ ísť pohľadať učebnicu, čo používate na hodinách angličtiny? Mala by tu niekde byť, ak nebudeš vedieť, opýtaj sa knihovníčky." Poprosila ho a on vstal a zo svojej tašky vytiahol učebnicu, ktorú potrebovala. Potom sa pobral rovno k informačnému pultu a Hana sa zatiaľ pustila do opravovania.

Musela uznať, že jeho schopnosti, čo sa týkalo angličtiny, boli naozaj biedne. Cvičenia neboli až také ťažké a možno keby sa viac posnažil, mohol mať aj viacej správnych odpovedí, väčšina z chýb bola iba z nepozornosti. A mal naozaj príšerné písmo, v niektorých prípadoch mala veľký problém rozlúštiť, čo tam vôbec napísal. Keď sa opäť vrátil, v ruke mal až dve knihy a položil ich na stôl.

"Tak čo, ako som dopadol?" Spýtal sa a opäť si sadol úplne blízko k nej, tento raz ju to však už tak nevyľakalo. Nazrel ponad jej rameno.

"No, robí ti problém rozlišovať aký čas treba použiť, ale to nie je nič neobvyklé, na tom zapracujeme," začala Hana a on sa trochu zamračil. "Okrem toho tam máš aj dosť chýb z nepozornosti. Čítaš si po sebe vyplnené cvičenia?" Spýtala sa a keď pokrútil hlavou, iba sa utvrdila v tom, čo si myslela.

"Komu sa to chce? Je s tým toľko námahy..." zašomral a dievčina si povzdychla.

"Ak by si sa bol viac sústredil, mohol si tam mať viacej správnych odpovedí. Aj keď píšeš test, ak máš čas, vždy si to radšej po sebe skontroluj, pomáha to." Snažila sa mu poradiť.

"Inak, tá stará," Aomine kývol hlavou smerom ku knihovníčke, "normálne ma zvozila, že som v piatok po škole neprišiel." Zašomral znova a Hana prekvapene otočila hlavou smerom k informačnému pultu, za ktorým stála žena v okuliaroch.

"To vážne?"

"Hej, pýtala sa, že či som náhodou nemal mať doučovanie v piatok." Jeho oči sa opäť podozrievavo zúžili a dievčina pocítila, ako jej opäť začala horieť tvár, začínalo jej byť trápne.

"Keď som tu v piatok bola, tak tu okrem mňa nikto iný nebol, len ona. A pýtala sa ma, že na čo tu čakám, tak som jej hovorila, že mám doučovanie." Zamumlala rýchlo, aby mu to vysvetlila. "Nečakala som, že si to zapamätá a bude ťa hrešiť." Ospravedlňujúco sklopila zrak a opäť zovrela v ruke ceruzku.

"No to je jedno," prehodil opäť nezaujato, akoby ho to vlastne ani netrápilo, len mal chuť šomrať na staršiu ženu za pultom. "Hej, Matsumoto?" Hana na neho znova prekvapene pozrela, uvedomila si, že naozaj sedí dosť blízko, za iných okolností, by sa už určite odsunula, no teraz bola akosi paralyzovaná a zaujatá niečím iným.

"Áno?"

"Vážne si tu na mňa čakala celé dve hodiny?"

Hana mala čo robiť, aby udržala svoje ústa zatvorené, prekvapene zažmurkala. Na malú chvíľu jej zovrelo hrdlo. Zdalo sa jej to, alebo sa v jeho očiach nachvíľu mihol malý záblesk previnenia?

"No," začala opäť neistým tónom, "hej, čakala." Cítila ako sa spolužiak vedľa nej mierne zahniezdil, potom ho počula vydýchnuť.

"Nebolo to úmyselné, fakt nie."

"To je fajn, teraz, keď mi môžeš dať vedieť, tak sa to už nestane." Snažila sa situáciu urovnať, nemalo zmysel ho z toho teraz obviňovať a vyzeralo to tak, že ju mu to snáď aj trochu ľúto a to si cenila. V tej chvíli, keď sa to stalo, bola trochu nahnevaná, ale už ju to dávno prešlo. Vedela, že ak by mohol, bol by práve teraz niekde úplne inde.

"A ak budeš mať nejaký nápad, že ako ti to vynahradiť, tak daj vedieť." Jeho zašomranie spôsobilo, že mala pocit, akoby prepočula, no napokon zhodnotila, že sa jej to len nezdalo. Nečakala od neho niečo podobné ale neisto prikývla. Pomyslela si, že mu to možno nakázala jeho ružovovlasá kamarátka a bolo jej jasné, že nepotrebuje nič vynahradzovať. Úplne si vystačí s tým, ak prežijú obaja dnešné doučovanie bez ujmy a budú schopní dohodnúť sa na ďalšom.

"No, máš to opravené, aj som ti k tomu napísala, že prečo to tak nemá byť. Tieto ďalšie veci si vezmi domov so sebou a ak budeš mať čas, tak ich vyplň a potom ti to opravím všetko naraz, dobre?" Pozrela na neho.

Opäť otrávene zaklonil hlavu, vyzeralo to tak, že robota domov navyše sa mu vonkoncom nepáčila, no nakoniec si od nej papiere vzal a nasilu ich nastrkal do tašky, Hana mohla počuť ako sa krčia jeden po druhom, no rozhodla sa to nekomentovať, bol to predsa len chlapec, takíto neporiadni a lajdaví boli takmer všetci.

"A čo teraz?" Spýtal sa jej a ona nachvíľu popremýšľala. Načiahla sa za jeho učebnicou angličtiny.

"Ukážeš mi, že na ktorej lekcii práve ste? Ja si zoberiem tú druhú z knižnice domov a podľa nej pripravím nejaký plán, ktorého sa budeme držať, dobre?"

"Keď sa ti chce..." opäť pokrčil plecami a začal v knižke listovať až ju otvoril na strane, ktorá sa mu pozdávala a položil na stôl pre oboch. Nebol si tak úplne istý, ktorú lekciu práve preberajú, keďže väčšinu hodín nedával pozor, alebo dokonca chýbal. Jeden z obrázkov v učebnici sa mu však zdal akýsi povedomý a tak sa zastavil na strane s ním. "Asi toto."

"Takže preberáte lekciu Nakupovanie?" Hane bolo jasné, že ani sám nevie, že čo sa okolo neho na hodinách angličtiny deje, no druhá lekcia jej prišla logická, nakoľko školský rok začal nedávno a preto toho nemohli stihnúť prebrať až tak veľa.

"Hej, to bude ono."

"A budete z toho písať aj test?" Spýtala sa, keď si knihu pritiahla bližšie k sebe a prebehla očami cvičenia a gramatiku, ktorú lekcia obsahovala.

"Asi hej." Premýšľal, že sa toho testu ani nezúčastní, hoci mu bolo jasné, že mu ho učiteľka dá potom zase dodatočne napísať.

"Tak by sme sa jej mohli venovať aj my, aby si mal z neho dobrú známku. Nevieš, kedy ho budete písať?"

"To teda netuším." Odvetil a Hana si v duchu pripomenula, že to mohla čakať. Rozhodla sa však, že sa spýta Sakuraia alebo niekoho iného z ich triedy, ak na to naberie odvahu a bude čas.

"Všimla som si, že je tu tá gramatika na časy, takže na tej by sme mohli zapracovať viac," začala a vytiahla jeden z ďalších papierov, ktoré ležali na jej kôpke. "Tu je taká malá pomôcka, čo som vypracovala, aby sa ti to ľahšie učilo a lepšie si si to zapamätal."

Aomine si nemohol pomôcť a pozrel na ňu s miernou dávkou fascinovania. Mala toho tak veľa pripraveného, zrejme jej to muselo zabrať viac času, ako si vedel predstaviť. On by niečo podobné určite nikdy neurobil, nedokázal si predstaviť, čo vedie niekoho k tomu, aby toľko úsilia venoval škole.

Vysvetľovala mu rôzne princípy a spôsoby tvorenia oboch časov. Keď sa ho spýtala, že či tomu zatiaľ rozumie, vždy iba zahundral a prikývol, hoci si niekedy nebol istý. Nechcel však pôsobiť ako magor a okrem toho sa mu ťažko na tie slová sústredilo. Toľko vecí naokolo ho rozptyľovalo a nútilo ho myslieť na niečo iné len nie na angličtinu a nejaké hlúpe časy. Snažil sa však prekonať, keď videl, akú námahu si s tým jeho spolužiačka dáva.

Zistil, že keď sa sústredil, jej slová mu dávali určitý zmysel. Snažila sa mu všetko vysvetliť čo najzrejmejšie, používala veľa príkladov, rozprávala vecne, pomaly a všimol si, ako moc dobre sa mu počúva jej hlas. Bol tak iný ako ten Satsukin, vôbec nemal ten otravný tón, z ktorého mu zvieralo mozog v hlave.

Odtrhol pohľad od mnohých písmeniek a znakov, na ktoré ukazovala a niektoré z nich podčiarkla a pozrel sa do jej tváre. Bola tak moc zabraná do vysvetľovania, že si neuvedomila, že na ňu uprene hľadí. Jej slová v jeho mysli začínali pomaly zanikať a on prestal vnímať to, čo mu rozpráva a sústredil sa na to, čo sám vidí. Očami prechádzal po jednotlivých črtách jej tváre, už sa na ňu pozrel veľa rázy pred tým, no nikdy si ju neprezeral takto dôkladne. Vždy sa mu zdala taká nenápadná, nevýrazná, nebyť jej tmavočervených vlasov, ktoré aj teraz žiarili na miestach, kam na ne dopadali lúče slnka presakujúce cez okno, človek by si ju len ťažko všimol. Jej tvár však mala veľmi jemné, trošku guľatejšie rysy a prekvapilo ho, keď zistil, akú moc bledú mala pokožku. V porovnaní s ním, bola takmer ako sneh, hoci líca sa jej sfarbili mierne doružova zakaždým, keď niečo rozprávala. To si všimol už aj pred tým. Na ľavej strane jej lícnej kosti sa nachádzalo drobné znamienko, ktoré tiež pred tým nezaregistroval. Neuniklo mu ani to, že mala pod očami mierne, sotva badateľné kruhy, ktoré boli zvýraznené tieňom dopadajúcim z jej hustých rias, zakaždým sa mierne zachveli, keď sa nadýchla.

Jeho pohľad skĺzol nižšie, po jej drobnom nose až k perám, kde sa opäť na chvíľu zastavil. Vždy, keď nad niečím popremýšľala, tak ich pevne stisla, až zostali tmavšie ako pred tým. Keď zistil, že si ešte stále nevšimla, ako ju uprene pozoruje a pokračovala vo vysvetľovaní, očami prešiel až k jej rukám, ktoré ho tiež zaujali. V jeden zvierala ceruzku, občas niečo pripísala, alebo zakrúžkovala v učebnici, druhou si pridržiavala knihu otvorenú. Takže je ľaváčka... Jej ruky boli tak moc drobné. Zdalo sa mu, že ich mala dokonca ešte menšie ako Satsuki a to už bolo čo povedať. Taktiež aj prsty mala neuveriteľné úzke, pripadalo mu, že by sa mohli každú chvíľu zlomiť, ak by ich niekto trochu silnejšie uchopil. Z ničoho nič pocítil akési zvláštne nutkanie priložiť svoju veľkú dlaň k tej jej, aby videl, aký veľký rozdiel medzi nimi bol. Sám netušil, že čo ho k tomu viedlo. Prv, než stihol čokoľvek urobiť alebo na čokoľvek iné pomyslieť, pocítil, ako na neho pozrela. Okamžite sa jeho oči stretli s tými jej.

"Počúval si ma?" Spýtala sa mierne zmätene a on rýchlo prikývol, snažil sa tváriť čo najviac nenápadne a uvoľnene.

"Jasné, jasné."

"A rozumieš tomu, nepotrebuješ to zopakovať?" Všimol si, že opäť uhla pohľadom. Robila to často, to spozoroval už vtedy, keď sa s ňou bavil prvý raz.

"Netreba, všetko je jasné."

"Tak to som rada," zdalo sa, že jej mierne odľahlo a na jej perách sa dokonca objavil nesmelý náznak úsmevu. Napomenul sa, že sa nechal tak rýchlo rozptýliť. Keď začala rozprávať ďalej, už sa ju snažil počúvať a vnímať. Nebolo to však ľahké, vždy mal so sústredením problémy. Pokiaľ nešlo o basketbal, tak ho nič nezaujalo natoľko, aby tomu dokázal venovať pozornosť dlhší čas. Vysvetľovanie gramaticky však našťastie netrvalo príliš dlho a potom prešli aj k pár zaujímavejším veciam. Keď jej mal odpovedať na otázky, bol síce trochu otrávený, no snažil sa pôsobiť suverénne. Nemal problém s tým, keď niečo nevedel. Jeho sebavedomie mu dovoľovalo povedať hocijakú hlúposť a nikdy sa necítil zahanbene. A ona bola dobrá doučovateľka, nekarhala sa, ak urobil chybu, snažila sa mu ju vysvetliť tak, aby ho neurazila a aby sa z nej čo najlepšie poučil.

Hana sa začínala čím ďalej, tým viac uvoľňovať. Ani nepostrehla, že koľko času už ubehlo odvtedy, čo s doučovaním začali. Zo srdca jej padol obrovský kameň, očakávala, že to bude omnoho horšie. Aomine Daiki bol síce dosť ťažký prípad, čo sa prípravy na vyučovanie týka, jeho lenivosť a občasná nepozornosť veci komplikovali, no zdalo sa jej, že zatiaľ situáciu zvláda. Dúfala, že mu snáď aspoň trochu pomohla k tomu, aby si zlepšil svoje študijné výsledky z angličtiny.

"Myslím, že na dnes toho bolo už dosť." Prehovorila napokon, keď usúdila, že už tam boli obaja dosť dlho.

"Konečne!" Aomine opäť zaklonil hlavu a začal si naťahovať stuhnuté svaly. Stále bol v jej tesnej blízkosti, no už si na ňu začínala pomaly zvykať. Zrejme mu nevadilo byť tak blízko pri niekom opačného pohlavia. Spomenula si, že ho často vídavala s jeho ružovovlasou priateľkou, na prítomnosť dievčat bol určite zvyknutý a nebolo to pre neho nič nezvyčajné.

"Ešte, aby som nezabudla," spomenula si na časopis, ktorý stále ležal v jej školskej taške. Vytiahla ho a Aomine zbystril pozornosť, prestal sa tváriť umučene a v jeho očiach postrehla štipku záujmu. Bola rada, že si to nechala na koniec, možno to pre neho bude dobrá motivácia na ďalšie doučovanie.

"Čo to je?" Nastavil ruku a ona mu do nej vložila časopis.

"No," opäť cítila, ako jej horia lícia a dúfala, že si to nevšimne aj on. "pamätám si, že chodíš na basketbal, však?" Spýtala sa a on prikývol, hoci v jeho tvári sa pri vyslovení tohto športu neobjavilo žiadne nadšenie. "No, nie je to síce celé o basketbale, hľadala som nejaký zahraničný časopis o športoch a toto je to najlepšie, čo som našla." Sledovala, ako si so zdvihnutým obočím listuje v časopise. "Je tam aj nejaký článok o basketbale." Dodala a dúfala, že práve zo seba týmto neurobila hlupáka.

"To je akože pre mňa?" Uprel k nej opäť svoje tmavomodré dúhovky, nevedela, či sa jej to iba zdalo, no pripadal jej mierne pobavený.

"Eh, no, áno. Môžeš si ho nechať a môžeme ho využiť aj na iných doučovaniach." Začínala sa obávať, že sa jej snáď vysmeje.

"Tak díky... Ale to si nemusela." Opäť sa zahľadel do časopisu, chvíľu si ho zaujato znova listoval a potom sa mierne zamračil. "I keď väčšine z toho moc nerozumiem."

"To nevadí. Ja... Chcela som nájsť aj niečo zaujímavé, aby to všetko nebola len taká nuda."

"Fakt díky, je tu celkom dobrý plagát Kobeho." Hana netušila, že o kom to hovorí, no bola rada, že ju aj s časopisom neposlal kade ľahšie.

"A skús nepozerať iba obrázky, ale je niečo z toho prečítať. A môžeš vyskúšaj aj preložiť, ak nebudeš vedieť, potom sa na to môžeme pozrieť spolu." Aomine opatrne vložil časopis do tašky a kývol hlavou.

"Kedy bude ďalšie doučko?"

"Ďalšie?" Hana sa na chvíľu zamyslela. Dnes bol utorok a zajtra by bolo asi moc skoro. Štvrtok poobede mala už vyplnený, takže jej opäť vychádzal piatok. "No, mohli by sme v piatok?"

"Piatok?" Aomineho to opäť moc nepotešilo, chcel mať už cez víkend pokoj. "A nebolo by lepšie radšej štvrtok?" Vedel, že by sa mali tento týždeň stretnúť ešte raz, nakoľko sa pomaly ale isto blížil ďalší veľký test a tento raz z neho potreboval dostať omnoho lepšiu známku.

"Vo štvrtok nemôžem, mám literárny klub." Hanu moc netešilo, že mu takto predlžuje školský týždeň, no piatok bol najideálnejší. "A ozaj, ty nemáš basketbal tento týždeň?" Spýtala sa ho, spomenula si, že aj on mal svoje vlastné poobedné aktivity.

"Mal som mať dnes, ale to nevadí. Tak teda fajn, piatok, dúfam, že to zase nebude len nudná gramatika," zašomral a dievčina ho s miernym úsmevom ubezpečila, že nie.

"A jak to, že nevadí, že si nebo na tréningu? Nebudú mať s tým tvoji spoluhráči problém?" Začala si vyčítať, že kvôli nej zameškal basketbalový klub, no Aomine len ledabolo mávol rukou, akoby to nebolo nič.

"Nebudú, ja nepotrebujem chodiť na tréningy. Som lepší ako všetci ostatní dokopy aj bez nich."

Hana prekvapene nadvihla obočie. Jeho slová boli tak sebaisté. Nevedela, či to myslel vážne, no rozhodla sa, že sa nebude viac vypytovať. Bola to v podstate len a len jeho vec, jej problém to vonkoncom nebol.

"Fajn, takže v piatok tu?" Spýtal sa opäť a ona prikývla. "Tak pôjdem a ešte raz díky za ten časák."

"Nemáš za čo. A nezabudni na tie cvičenia, čo som ti dala, do piatku ich maj hotové." Už si pripadala ako učiteľka a pristihla sa, že ju to začína mierne baviť. Všimla si, ako trochu otrávene ohrnul nosom, no napokon naposledy kývol hlavou, vyhodil si tašku na plece a s miernym mávnutím sa pobral preč z knižnice.

Dievčina na jeho vzďaľujúcu postavu ešte hodnú chvíľu hľadela. Konečne mala pocit, že môže znova normálne dýchať. Musela však priznať, že to nebolo až také strašné, nemusela pred tým z toho robiť takú vedu. Jeho prítomnosť ju síce dosť znervózňovala, ale tak to mala so všetkými chlapcami, ktorých poznala. Keď prehliadla to jeho občasné frflanie, tak nebol až tak zlým študentom. Vedela si predstaviť, že aj nasledujúce stretnutie zvládne.

Schovala si veci do svojej tašky a vydala sa k pultu za knihovníčkou, aby si u nej požičala učebnicu, ktorú používal Aomine na hodinách.

"Tak dneska sa mu nakoniec uráčilo dostaviť sa?" Neodpustila si staršia žena, keď pre Hanu vypisovala formulár o zapožičaní knižky. Dievčina si zahryzla do pery, no prikývla.

"Hej, dnes to dopadlo dobre."

"Máš s ním asi dosť práce, čo, drahá? To chlapčisko vyzerá ako lajdák." Hana sa mierne zamračila a len pokrčila plecami. Vedela, že by mala byť rada, že ju knihovníčka poľutovala, no jej slová sa jej zdali nevhodné. Podpísala sa na kolónku určenú pre zákazníka knižnice a potom si učebnicu opatrne vložila do tašky.

"Možno je, ale myslím, že ho zvládnem." S týmito slovami sa rozlúčila a vybrala sa tiež domov. Už asi vedela, o čom napíše svoj ďalší článok na blog - o ľuďoch, ktorí sa starajú do vecí, do ktorých im nič nie je.

◄ 7 | 8 | 9 ►