The Ace and his Wallflower - Kapitola siedma

Takže, znova pribúda nová kapitola k poviedke The Ace and His Wallflower. Musím uznať, že som sa s touto kapitolou trochu trápila, pretože som tam potrebovala vtesnať pár vecí a stále sa to len naťahovalo a naťahovalo, až z toho vzniklo litánie. Preto sa vopred ospravedlňujem za dĺžku kapitoly - je neskutočne moc natiahnutá a pri tom sa tam nič také zaujímavé a prevratné nestane ._. snáď mi to odpustíte. Nejako proste neviem písať krátke kapitoly, je to asi prekliatie. Zhrozila som sa, keď som zistila, že som výrazne prekročila počet 4 000 slov. Taktiež ma moc mrzí, že ste museli zase dlho čakať a dočkali ste sa len tohto.

Viem, že už to asi musí liezť na nervy, že stále dookola tie isté omáčky :D ale zaprisahala som sa, že túto poviedku budem písať čo najdetailnejšie a najrealistickejšie, ako budem vedieť. Takže všetky tie udalosti majú pomaly spád a ešte potrvá, kým dej naberie na obrátkach a začne sa konečne diať niečo fakt zaujímavé. Robím z toho pomaly román, ale snáď mi to prepáčite a aj tak budete čítať naďalej. Sľubujem, že to už začne byť zaujímavejšie, keďže úvodné hovadiny máme už za sebou :D Taktiež vás v tejto kapitole Aomine možno trochu naštve, ale mala som toto všetko naplánované už dlho a zatiaľ sa držím pôvodného plánu, tak snáď to predýchate :D nebojte sa, bude aj lepšie ^^

Budem moc rada, ak mi zanecháte komentáre a prajem príjemné čítanie :)

Kapitola siedma

Počet slov: 4 805

V minulej časti:

"Fajn. Tak povedzme, že by to mohlo byť o druhej po vyučovaní v školskej knižnici?" Hana si bola takmer istá, že jej spolužiak nebude vôbec nadšený, že bude musieť v piatok poobede zostať v škole, no jeho priateľka ju ubezpečovala, že to bude v poriadku.

"Výborne, oznámim mu to, spoľahni sa." Obdarovala Hanu ešte jedným úsmevom a potom odišla plniť si svoje povinnosti. Hana zostala za ňou hľadieť a stála ako obarená. V hlave mala takmer úplné prázdno a ešte stále nedokázala uveriť tomu, čo sa práve stalo. Ach, bože. V hlave sa jej ozvala len jediná veta: Na čo som sa to nechala nahovoriť?

* * * * *

| Streda | Marec| 18:48 h | príspevok pridaný od Little-redhead-flower | Mám taký pocit, že mám problém. Už v minulom príspevku som písala, že nechcem od strednej školy nič iné, len aby mi dal každý pokoj. Aby si ma nikto nevšímal, aby som mala ako-tak dobré známky, do ničoho sa nenamočila a všetko by bolo fajn. Ale hádajte, čo? Zdá sa mi, že som sa do niečoho namočila a neviem presne, že čo to je. Pozajtra sa mám s jedným spolužiakom stretnúť na doučovanie a stále na to nemôžem prestať myslieť. Nechápem samú seba, prečo som vlastne ten návrh od učiteľky prijala. Ulakomila som sa na body naviac a teraz sa budem pred knižnicou klepať od nervozity. To som celá ja. Držte mi palce, nech to nejako prežijem. Nepoznáte nejaké dobré metódy ako doučovať anglický jazyk? Bez hovorenia? Bez pozerania sa na seba? Na diaľku? Asi mu oznámim, že to vyučovanie prebehne cez skype a zakryjem si webovú kameru. Pomoc! Začína mi to prerastať cez hlavu. Neviem si predstaviť, ako raz v budúcnosti budem učiteľkou, keď už teraz mám problém s jedinou osobou... Hana | pridať komentár | počet zobrazení príspevku: 1 |

* * * * *

D e ň . . j e d e n á s t y

Rána bývajú rôzne a to dnešné predstavovalo pre Hanu miernu nervozitu. Nie len, že od včera myslela na to, že sa nechala nahovoriť na doučovanie, ktorého sa tak trochu desila, ešte sa aj blížilo štvrtkové poobedie, ktoré znamenalo zraz literárneho klubu. Pred cestou do školy si rýchlo skontrolovala, či jej k včerajšiemu blogovému príspevku nikto nepridal žiaden komentár, no zrejme bolo ešte príliš skoro ráno. Alebo boli všetci otrávení z jej sťažovania sa a nariekania. Ľudia mali vlastné životy, vlastné problémy, možno to s tým fňukaním naozaj prehnala. V konečnom dôsledku si mohla za všetko sama. Nezostávalo jej nič iné, len vykročiť do nového dňa a popasovať sa s tým, čo príde.

Školský deň jej na počudovanie ubehol ako voda, nič zvláštneho sa počas vyučovania nestalo a ani nestretla nikoho, kto by stál za reč. Čiastočne bola tomu rada, bála sa, že za ňou príde jej spolužiak, s ktorým má mať zajtra doučovanie a nebodaj jej začne vyčítať, že si dovolila obrať ho o voľné piatkové popoludnie. Našťastie sa však nič podobné nestalo, pretože Aomineho za celý deň nestretla, zrejme opäť chýbal.

Keď s Yuzuru stáli pred dverami učebne, v ktorej mal zraz literárny klub, uvedomila si, ako rýchlo čas letí. Tento raz bola miestnosť, kde mali zraz zamknutá a tak museli čakať na vyučujúcu, kým príde aj s kľúčmi. Na chodbe sa pomaly začali stretávať malé skupinky žiakov, viacerí z nich sa tvárili netrpezlivo. Yuzuru sedela na podlahe s nohami prekríženými a hádzala do seba farebné lentilky. Občas natiahla ruku s vrecúškom sladkostí k Hane, no tá vždy pokrútila hlavou, nervozita jej vzala všetku chuť do maškrtenia.

"Váš šéfredaktor vás prišiel zachrániť." Ozvalo sa z konca chodby, po ktorej nekráčal nik iný ako svetlovlasý vysoký Tomoya. Hane takmer poskočilo srdce. Na tvári mal záhadný úškrn a počas chôdze si vyhadzoval do vzduchu kľúče od zamknutej učebne. Keď podišiel až k dverám zaštrngotal kľúčmi a vrhol na dievčatá oslnivý úsmev. Hana očervenela a Yuzuru na neho zagánila. Zrejme na ňu nepôsobil jeho šarm. Bola jedna z mála.

Dvere sa s vrzgotom otvorili a študenti čakajúci na chodbe sa začali hrnúť v húfe dnu. Väčšina dievčat, ktoré prešili okolo Tomoyu - ktorý im ako správny gentleman podržal dvere - ho nezabudlo pozdraviť, možno až príliš oduševnene. Hana s Yuzuru prešli dverami ako posledné a keď ich Tomoya za nimi zavrel, vybral sa do prednej časti učebne rovno pred tabuľu. Hana si uvedomila, že tu dnes nie je jeho hnedovlasý kamarát z minula.

"Takže," ozval sa šéfredaktor a všetci hneď spozorneli, "sensei dnes má veľa povinností a nemôže tu byť s nami, takže zverila vedenie dnešného stretnutia mne. Ako keby som to za iných okolností nerobil," pousmial sa a pár dievčat si zasnene vzdychlo. Yuzuru otrávene prevrátila očami, Hane bolo jasné, že jej niečo na Tomoyovi vadí, no rozhodla sa tomu nevenovať prílišnú pozornosť.

V tom vo vrecku ucítila slabé vibrovanie, ktoré značilo, že jej práve prišla správa. Nenápadne vytiahla mobil z vrecka svojej sukne a pozrela na displej. Meno, ktoré sa na ňom objavilo, bolo Misao. Hana bola zvedavá, prečo sa jej priateľka rozhodla zaslať správu práve o takomto čase a tak otvorila telefón a prečítala si, čo v správe stálo:

Správa od: Fujimaki Misao, 13.55 h

>> VŠIMNI SI MA, SENPAIIIIIIIIIII !!!!!!!!!!!!!!

Hana neveriacky pokrútila hlavou. Spomenula si, ako vravela Misao, že najbližšie sa s Tomoyom uvidí na literárnom krúžku, no nečakala, že si jej priateľka zapamätá presný dátum a čas, kedy to bude. Misao si z nej kvôli tejto záležitosti rada uťahovala a preto by ju podobná správa nemala prekvapovať. Napriek tomu Hane uniklo drobné zachichotanie.

Yuzuru na ňu prekvapene pozrela, no Hana rýchlo zaklapla mobil a položila ho do lavice.

"...na skupiny a určíme si, že kto bude v nasledujúcich týždňoch na čom pracovať." Tomoyove slová sa niesli učebňou a Hana si uvedomila, že na malý okamžik ho prestala počúvať. Dúfala, že jej Yuzuru vysvetlí, o čo ide. Dúfala aj v to, že si ju jej senpai naozaj nevšimne, ako jej to Misao písala, lebo ak by sa tak stalo, určite by videl to červenanie, ktoré sa jej objavilo na tvári zakaždým, keď prehovoril a ona na neho pozrela.

* * * * *

Správa od: Fujimaki Misao, 18.14 h

SENPAI SI ŤA NIKDY NEVŠIMNE!!!! :-D

Hana práve sedela za svojim písacím stolom, keď jej opäť prišla správa od jej najlepšej priateľky. Misao sa týmto zrejme veľmi dobre bavila. Keby dievčina nebola taká rozrušená a nervózna, možno by sa na tom schuti zasmiala a aj by jej odpísala niečo v rovnakom zmysle. Momentálne však boli jej myšlienky úplne inde.

Po prečítaní komentárov k jej blogovému príspevku sa cítila trochu pokojnejšie. Čitatelia jej napísali, že jej držia s doučovaním palce a že to nič nebude. Vraj si takýmito vecami musí prejsť, ak chce byť jedného dňa učiteľkou. Hana to dobre vedela aj sama, no i napriek tomu bola veľmi nesvoja. Predstava, že to doučovanie bude už zajtra, ju mierne desila.

Preto sa rozhodla celý svoj podvečer venovať príprave na spomínané doučovanie. Hneď po tom, ako sa skončil literárny krúžok, sa rozhodla znova navštíviť kníhkupectvo. Dúfala, že tam nájde niečo v angličtine, čo by mohlo jej spolužiaka zaujať. Niekto jej na blogu poradil, že pre učenie je dôležité motivovať a zaujať študentov. Hana toho o Aominem nevedela veľa, no tušila, že hrá basketbal. Snažila sa preto nájsť niečo o basketbale, možno to by bola cesta ako ho motivovať, aby sa začal učiť.

Okrem toho vedela, že rád číta magazíny o idoloch pochybného charakteru, no tie hneď zamietla. Ako by to vyzeralo, keby sa pri pokladni objavila s niečím takým? Vydala sa teda hľadať niečo o basketbale. Najlepšie, čo sa jej podarilo nájsť, bol nejaký zahraničný časopis o športoch vo všeobecnosti. Bol v anglickom jazyku, čo dievčina potrebovala a bolo tam aspoň niečo málo aj o basketbale. Dúfala, že aspoň niečo takéto bude dobrý začiatok.

Hana si bola vedomá, že to možno trochu preháňa. Keby ju videla Yuzuru, určite by si z nej uťahovala, alebo by ju zvozila za to, že si míňa na niečo také peniaze. Hana však bola vždy perfekcionistka a chcela, aby to doučovanie dopadlo čo najlepšie, preto jej nevadilo vyhodiť pár drobných za časopis, ktorý jej možno pomôže pri doučovaní.

Keď prišla domov, rozhodla sa pohľadať na internete nejaké zaujímavé cvičenia pre začiatočníkov. Zatiaľ nevedela, že ako na tom jej spolužiak je, čo sa týka angličtiny, no chcela mať dopredu niečo pripravené, aby sa na zajtrajšom stretnutí nenudili.

Povzdychla si. Potrebovala sa upokojiť. Veď o nič také nejde, stále si pripomínala. Je to len obyčajné doučovanie, ak to zvládnu moji spolužiaci, zvládnem to aj ja.

"Nech už je to za mnou," zamumlala, podoprela si hlavu dlaňou a ďalej sa venovala vypisovaniu rôznych slovíčok. Nevedela, či ich vôbec bude potrebovať, no musela sa nejako zamestnať, aby odviedla svoje myšlienky od zajtrajšku.

* * * * *

D e ň . . d v a n á s t y

"Počuj, Hana-chan, dnes nám na poobedie zrušili volejbalový tréning. Nešla by si po škole so mnou niekam? Môžeme zájsť do obchodného centra, alebo tak..." Yuzuru prišla počas prestávky s veľmi zaujímavým návrhom, no Hana musela odmietnuť.

"Prepáč, Yuzuru-chan, ale na dnes fakt nemôžem. Mám to doučovanie, zabudla si?"

"Doučovanie? Ahá, jasné, to, na ktoré si sa prihlásila u Morino-sensei, že?" Hnedovláska sklamanie nedávala najavo, bolo jej jasné, že ak už má jej kamarátka plány, budú sa musieť na spoločnom popoludní dohodnúť inokedy.

"Áno. Ale za iných okolností by som s tebou veľmi rada niekam zašla, vážne." Hana sa cítila trochu previnilo, bolo to prvý raz, čo ju jej nová kamarátka niekam po škole pozvala a bolo jej ľúto, že to musí odmietnuť. Sama by radšej trávila piatkové popoludnie inak, pretože z toho doučovania bola stále rovnako nervózna ako včera. V noci poriadne nespala a musela sa ráno premáhať, aby bola vôbec schopná postaviť sa z postele. Vedela, že robí z komára somára, no nemohla si pomôcť. To bola celá Hana - zbytočne dopredu panikáriť a robiť z obyčajných vecí veľkú vedu.

"Koho to vlastne doučuješ?" Zaujímala sa jej hnedovlasá kamarátka.

"Aomine Daikiho, z našej triedy." Zamumlala červenovlasá dievčina. Pokúšala sa o to, aby na svojom hlase nedala poznať žiadnu nervozitu. Yuzuru však zrejme vycítila, aké veľké obavy mala Hana z toho všetkého a súcitne sa na ňu pousmiala.

"Tak to ti držím palce a prajem pevné nervy." Hana sa tiež pokúsila o slabý úsmev. Nervy nie sú to jediné, čo budem potrebovať.

* * * * *

Posledné zazvonenie zvončeka znamenalo, že na tento týždeň škola oficiálne skončila. Ale nie pre všetkých. Hana vstala, pobalila si svoje veci do tašky a počkala, kým ostatní vyjdú z triedy.

"Matsumoto-chan, už máš niekoho na doučovanie?" Spýtala sa jej angličtinárka, ktorá si tiež balila svoje veci a chystala sa na odchod.

"Áno, sensei." Odvetila jej dievčina, keď už v triede zostali len ony dve.

"To je výborné, som moc rada, že si sa na to podujala." Hana prikývla a sledovala učiteľku ako tiež opustila miestnosť. Znova si povzdychla. Bola dohodnutá s Momoi, že doučovanie začne o pol hodinu, takže mala ešte čas zaobstarať si niečo pod zub. Za celý deň s Aominem neprehovorila ani slovo, hoci ho počas vyučovania pár razy stretla. Bála sa však osloviť ho a keďže on za ňou neprišiel s tým, že by sa mali plány nejako zmeniť, predpokladala, že to doučovanie stále platí.

Vybrala sa k školskému automatu na jedlo, kde si kúpila pár sladkostí, ak by náhodou dostala hlad. Čakalo ju popoludnie strávené v knižnici a od obednej prestávky, kedy jedla naposledy, ubehol už nejaký čas. Chvíľu premýšľala, že kam by ešte zašla, no potom skonštatovala, že bude najlepšie, keď sa poberie rovno do knižnice. Nechcela, aby sa jej náhodou stalo, že by prišla neskoro, určite by to nepôsobilo profesionálne. Brala toto doučovanie naozaj vážne.

Pred dverami knižnice sa zhlboka nadýchla a vošla dnu. Miestnosť bola takmer prázdna, nebyť knihovníčky sediacej za svojim pultom a troch študentov, ktorí sa potulovali medzi policami s knižkami. Bolo jasné, že dnes bude v knižnici pusto, kto už by len v piatok po vyučovaní dobrovoľne zostával v škole? Hana mala sto chutí si vynadať za to, že vybrala práve tento dátum. Jej spolužiak sa tomu isto nepotešil. Len preto, že Hana nemala na piatkové popoludnie žiadne plány, neznamenalo to, že ich nemusel mať aj on. Cítila sa akosi hlúpo.

Podišla k jednému z mnohých prázdnych stolov, na ktoré dopadali lúče svetla z vonku. Sadla si tak, aby dobre videla na dvere, keď jej spolužiak náhodou príde. Aj on ju hneď uvidí a nebude ju musieť hľadať po celej knižnici. Svoju tašku s vecami si položila na stoličku vedľa a vytiahla z nej olovrant, ktorý si kúpila v automate. Rozhodla sa, že sa naje, kým má ešte čas. Hodiny na stene miestnosti ukazovali, že do začiatku doučovania zostáva ešte štvrť hodina.

Pôvodne plánovala, že nechá nejakú sladkosť aj pre Aomineho, plánovala sa s ním podeliť, možno ako odmenu za spoluprácu, no nakoniec od nervozity všetko zjedla sama. Vybrala z tašky všetky papiere s prípravou, ktorej sa venovala celý včerajší večer, pohľad jej padol na športový časopis, ktorý zatiaľ nechala ukrytý. Znova pohľadom prešla k hodinám, ktoré ukazovali, že má ešte pár minút, kým sa jej spolužiak dostaví, preto s rozhodla prejsť sa po knižnici a zobrať nejaké knihy, ktoré by sa jej mohli hodiť.

K stolu sa vrátila s veľkým anglickým slovníkom a hrubou učebnicou pre začiatočníkov na stredoškolskej úrovni. Hodiny ukazovali, že už nadišiel čas. Rozrušene vzala do ruky učebnicu a prelistovala pár stránok, aby sa rozptýlila.

Študenti jeden po druhom opustili miestnosť a nakoniec tu zostala iba Hana s knihovníčkou. Ručička na hodinách značila, že sa doučovanie malo začať už pred piatimi minútami, no Aomineho zatiaľ nebolo nikde.

"Čože tu vysedávaš tak sama a ešte v piatok poobede, slečna?" Oslovila ju staršia žena za pultom, až Hana prekvapene pustila knižku z rúk a tá s miernym buchnutím dopadla na stôl. Obrátila sa ku knihovníčke.

"Uhm, mám tu mať doučovanie, môj spolužiak každú chvíľu príde."

"Aha, tak to je pekné," usmiala sa staršia žena, "nevadí, keď si nachvíľu odskočím? Ak by náhodou niekto prišiel a niečo odo mňa chcel, tak im odkáž, že sa čoskoro vrátim, dobre?"

"Samozrejme," odvetila jej dievčina a v kútiku duše bola rada, že nachvíľu odíde, čím menej ľudí sa v miestnosti nachádzalo, tým lepšie pre ňu.

Keď bola knihovníčka preč, Hana opäť uprela svoje oči k hodinám. Aomine tu mal byť už desať minút, začínala sa cítiť nesvoja. Čo ak sa na to vykašľal? Príde vôbec? Mysľou jej prebleslo mnoho scenárov, čo všetko sa mohlo stať, no rozhodla sa nepanikáriť. Jej modrovlasý spolužiak nevyzeral práve ako dochvíľny typ, preto si bola takmer istá, že sa len niekde zdržal a čoskoro sa objaví vo dverách.

Minúty však plynuli jedna za druhou a dvere knižnice sa stále neotvorili. Dievčina začínala mať pocit, že možno tu na neho čaká zbytočne. Poobzerala sa okolo seba. Za iných okolností by si tú samotu a ticho vedela užiť, no teraz bola nedočkavá, chcela mať doučovanie už konečne za sebou. Ručička na hodinách vydávala tak hlasné zvuky, že každým jej pohybom sa Hana mimovoľne striasla. Uvedomovala si, že opäť panikári bez príčiny, no nervozita sa stupňovala.

Keď sa dvere do knižnice konečne otvorili, očakávala v nich modrovlasého mladíka, no bola opäť sklamaná. Vo dverách sa zjavila tvár staršej ženy za okuliarmi, ktorá sa vrátila späť plniť si svoje povinnosti voči knižnici.

"Ty tu ešte stále čakáš? A kdeže je tvoj spolužiak?" Oslovila ju knihovníčka a vybrala sa opäť za svoj pracovný pult.

"Ešte neprišiel, asi mu do toho niečo vošlo. Snáď sa tu čoskoro objaví." Hana sa snažila neznieť príliš nedočkavo.

"Vážne? Veď už tu čakáš dosť dlhú chvíľu." Hana pozrela znova na hodiny, dnes už po stý raz. S hrôzou si uvedomila, že od času, kedy malo doučovanie oficiálne začať, ubehla už takmer hodina.

Čo urobiť? Začínala byť zúfalá. Dochádzalo jej, že tu naozaj čaká zbytočne, Aomine zrejme nemal nikdy v úmysle sa na doučovaní zúčastniť. Hana mala sto chutí postaviť sa a odísť preč, zbytočne tu márnila svoj drahocenný čas. Ale neurobila to.

"Nechceš ísť domov? Je piatok popoludní, takto tu strácaš čas a nadarmo." Radila jej staršia žena, ale červenovláska zanietene pokrútila hlavou.

"Ďakujem, ale ešte počkám. Možno sa ešte dostaví." Knihovníčkine slová dávali zmysel a Hana tušila, že by sa nimi mala riadiť, no bála sa už odísť domov. Čo ak by sa jej spolužiak v knižnici predsa len objavil a ona by tam už nebola? Boli dohodnutí na dve hodiny doučovania. Ešte mal čas prísť, hoci len na pár minút. Napadlo jej, že by mu mohla zavolať, alebo Momoi, no nemala telefónne číslo ani jedného z nich. I keby ho mala, musela by sa veľmi dlho premáhať to číslo vytočiť, nikdy nemala rada telefonické rozhovory a už vôbec nie s cudzími.

Rozhodla sa teda zostať na svojom mieste. Možno nastala chyba v komunikácii - možno mu Momoi povedala zlý čas. Možno sa miesto o druhej dostaví o tretej. Určite príde, nevykašľal by sa na ňu. Oznámil by jej, že nemieni prísť, keď ho stretla cez vyučovanie. Snažila sa veriť týmto utešujúcim slovám. Znova si nešťastne povzdychla, oprela hlavu o založené ruky na hrubej učebnici, ktorú stihla za ten čas prelistovať z oboch strán.

* * * * *

Po tom, čo na hodinách odbilo za desať štyri, sa Hana konečne rozhodla odísť. Bolo jej jasné, že na posledných desať minút do knižnice už nikto nepríde. Pripadala si tak hlúpo. Cestou zo školy domov sa vliekla z nohy na nohu a premýšľala, že prečo sa niečo takéto muselo stať práve jej.

Hana zvyčajne neplakala, ani keď jej niečo prišlo veľmi ľúto. Vždy všetko dusila vo vnútri, preto nechápala, prečo cestou na zástavku metra videla zem, ku ktorej upierala oči, rozmazane. Slzy hromadiace sa v očiach ju začínali mierne páliť, no zotrela si ich prv, než stihli skĺznuť z rias na líca. Som tak hlúpa, že som sa na to nechala nahovoriť. A ešte hlúpejšia, že som naozaj verila, že tam príde. A najhlúpejšia som preto, že tu teraz kvôli tomu plačem. Nadávala si, no musela uznať, že čiastočne to bola aj jej vina. Keby nebola taká zbabelá a spýtala sa ho počas vyučovania, či to platí, mohla si ušetriť dve hodiny strávené v knižnici pre nič.

Najviac ju mrzelo, že strávila včera celý večer prípravami, snažila sa vymyslieť nejaké zaujímavé aktivity, aby bolo doučovanie omnoho príjemnejšie. Keď si pomyslela, že to všetko vyšlo na zmar, bolo jej z toho smutno. Mala by byť na neho naštvaná. Každý iný by bol. Mohla by ísť v pondelok za učiteľkou a nažalovať jej, že sa Aomine odmietol zúčastniť doučovania. Mohla by mu narobiť problémy, keby chcela, lenže to nebolo jej úmyslom. Necítila zlosť, iba sklamanie a akýsi zvláštny smútok. Rozhodla sa, že si z nikoho nebude robiť nepriateľa, najlepšie bude, keď jej každý dá pokoj. Ak nechce chodiť na doučovanie, v poriadku. Nebude nikoho nútiť. Ako bolo niečo, čo Hana naozaj neznášala, bolo to otravovanie druhých ľudí.

* * * * *

Kráčal starou známou cestou domov. Stále nemohol uveriť tomu, že sa mu podarilo na streche zaspať a zobudiť sa až neskoro poobede. Ako zvyčajne, rozhodol sa uliať z poslednej hodiny a zamieril na svoje obľúbené miesto na školskej streche. Mal v pláne zdriemnuť si len na chvíľu, kým sa neskončí vyučovanie, ak si správne spomínal, tak mal po škole ešte niekam ísť, no veci sa mu vymkli spod kontroly a podarilo sa mu zaspať na niekoľko hodín. Keď sa zobudil, bolo už veľmi neskoro popoludní a škola zívala prázdnotou. Stále tomu nemohol uveriť, že sa tam zdržal tak dlho, no spomenul si, že minulú noc toho veľa nenaspal a hneď mu bolo jasné, že únava ho premohla. Okrem toho si vypol akékoľvek zvuky na telefóne, takže ak by sa mu aj niekto pokúšal dovolať, bolo to márne.

Pre istotu si skontroloval neprijaté hovory. Bolo ich viac - všetky od Satsuki. Neprekvapilo ho, keď jeho číslo vytočila znova, tento raz mohol hovor prijať.

"Dai-chan?! Konečne som sa ti dovolala!" V reproduktore sa ozval známy otravný Momoin hlas, až si musel dať Aomine slúchadlo ďalej od svojho ucha, ešte stále bol rozospatý a jej piskľavý tón mu práve nerobil príliš dobre.

"Čo chceš, Satsuki?" Zašomral, keď sa vliekol po ulici, na ktorej býval.

"Volám len aby som sa spýtala, že ako dopadlo doučovanie." Odvetila mu dievčina na druhej strane hovoru.

"Aké doučovanie?" Aomine zastal a zmätene sa zahľadel pred seba. Dopekla! Až teraz si spomenul, že mu Satsuki už dva dni prízvukovala, aby sa v piatok po škole dostavil do knižnice. Vraj mu vybavila doučovanie. Najskôr bol kvôli tomu na svoju kamarátku naštvaný, že sa opäť miešala do jeho záležitostí, no napokon súhlasil. Úplne mu to však vyfučalo z hlavy, keď si na školskej streche líhal na krátke zdriemnutie. Bolo už veľmi neskoro a to doučovanie bez pochýb premeškal.

"Dai-chan, prosím povedz mi, že si tam bol. Matsumoto-chan na teba čakala v knižnici. Spomínala som ti to, že na to nesmieš zabudnúť." Momoi zvýšila hlas a začínal naberať nebezpečný podtón. Aomine tušil, že o chvíľu na neho spustí spŕšku výčitiek.

"Nejako mi to vyfučalo z hlavy a zaspal som na streche... Zobudil som sa až pred chvíľou, ešte len teraz idem domov." Jeho slová pripomínali akési zvláštne mumlanie, akoby sa snáď cítil previnilo za to, že sa na doučovanie nedostavil.

"Bože, ty si neskutočný! Bolo to predsa dohodnuté! Matusmoto-chan ťa tam čakala! Vieš si predstaviť, aké to muselo pre ňu byť, keď si sa tam neuráčil prísť?" Momoine kázanie nemalo konca a Aomine sa zamračil. Prečo by ho malo zaujímať, či nejaká spolužiačka na neho čakala? On sa neprosil o to, aby ho doučovala, za všetkým bola Satsuki a jej otravné sliedenie. "Počúvaš ma, Dai-chan? Musíš sa jej hneď ospravedlniť a dúfať, že nebude príliš nahnevaná a bude ochotná sa s tebou ešte niekedy stretnúť. Sám dobre vieš, že to doučovanie potrebuješ!"

"Jasné, jasné, už sa do toho, prosím ťa nestaraj. V pondelok si to s ňou pôjdem vybaviť, len mi už s tým daj pokoj."

"Dobre, ale budeš jej to musieť vynahradiť. Keby som vedela, že budeš taký nezodpovedný, tak by som ťa tam dotiahla sama. Chúďa Matsumoto-chan, musela tam na teba čakať a ty si neprišiel..."

Aomine už netušil, čo má Satsuki na jej bľabotanie odpovedať a tak iba prevrátil očami a bez ďalšieho slova, keď dokončila spŕšku svojich karhavých poznámok, zavesil. Koho zaujíma nejaké blbé doučovanie? Bolo pravdou, že ho vo vnútri začal nahlodávať drobný pocit viny, predsa len, Momoi to s jeho spolužiačkou dohodla kvôli nemu a on tam vôbec neprišiel, no rozhodol sa tým viac netrápiť. Ani vlastne nevedel, že o ktorú spolužiačku išlo. To meno mu niečo málo hovorilo, no nevedel si vybaviť, kto z jeho triedy to bol. Zrejme nikto zaujímavý. A hlavne - kto už len môže vymyslieť doučovanie v piatok poobede? Isto nejaká bifľoška, pomyslel si, keď otváral vchodové dvere do paneláku, v ktorom býval.

* * * * *

D e ň . . p ä t n á s t y

Po víkende si Hana uvedomila, že by mala prestať všetko brať tak moc vážne. Ešte stále bola mierne smutná z toho, ako dopadlo jej doučovanie, no po konzultácii s pár z jej blogových čitateľov sa pevne rozhodla, že si to s jej spolužiakom raz a navždy vysvetlí bez zbytočných hádok alebo žalovania. Nepotrebovala si robiť nové problémy a chcela sa s Aomine Daikim dohodnúť, že žiadne doučovanie už nebude a každý si pôjde svojou cestou, bez toho, aby sa o tom dozvedela učiteľka. Hana mala pocit, že i tak si o nej bude jej spolužiak myslieť, že len čo na to dostane príležitosť, pôjde angličtinárke žalovať. Také niečo vôbec nemala v pláne, preto mu to chcela dať najavo, aby si zbytočne nenarobila neželaných nepriateľov.

Aomine mal však iné plány a keď ráno kráčali so Satsuki do školy, zastavila ho pred školskou budovou a ukázala prstom na červenovlasú dievčinu, ktorá sa tiež ako ostatní študenti blížila k bráne Tōō Akadémie.

"Vidíš? Tam je Matsumoto-chan. Choď sa jej hneď ospravedlniť a začni premýšľať nad tým, ako jej vynahradíš to piatkové popoludnie. A dúfaj, že ešte nič nie je stratené, Aomine." Satsuki znela takmer ako jeho matka, keď ho karhala za známky a to, že použila jeho priezvisko, neveštilo nič dobré.

Jeho pohľad padol na dievčinu, ktorá so sklopeným pohľadom kráčala ich smerom. Až teraz si uvedomil, že kto to vlastne je. Bolo to to tiché dievča, čo občas sedávalo v lavici, ktorá bola za tou jeho. Nikdy by mu nezišlo na um, že by ho mohla doučovať práve ona. Pamätal si ju len matne, z niektorých spoločných hodín, nikdy sa s ňou naozaj o ničom nerozprával. Premohol ho ešte väčší pocit viny. Pôvodne si myslel, že mu doučovanie Satsuki vybavila s jedným z tých príliš snaživých, otravných študentov, ktorí za každých okolností donášali alebo podliezali učiteľom. V takom prípade by mu to všetko mohlo byť jedno. Vybral sa smerom k nej.

~

Hana zaregistrovala, že sa k nej blížila vysoká postava s modrými vlasmi. Mierne ju to vydesilo, čakala, že sa s ním bude musieť stretnúť, no nemyslela si, že to bude tak skoro - hneď ráno. Zhlboka sa nadýchla a snažila sa na svojej tvári nasadiť neutrálny výraz. Zvládnem to, o nič nejde. Len mu poviem, že to s tým doučovaním ukončíme a hotovo.

"Matsumoto?" Oslovil ju Aomine a ona mimovoľne stisla pevnejšie popruhy na svojej školskej taške. Znova sa nadýchla a konečne sa mu odvážila pozrieť do očí. Jeho tvár nepôsobila až tak zastrašujúco, ako pôvodne očakávala. Aomine bol zase prekvapený tým, čo uvidel v jej očiach. Zdalo sa mu to, alebo tam bolo... sklamanie?

"Áno?" Odpovedala mu. Začínal sa cítiť čoraz viac previnilo, nechápal tomu. Nikdy mu na ničom poriadne nezáležalo, prečo ho práve teraz začal hrýzť pocit viny?

"To doučovanie-"

"Hej, chcela som ti len povedať," prerušila ho a on prekvapene nadvihol obočie, "nechajme to tak, je mi jasné, že tam asi nemáš záujem chodiť. Momoi-san síce tvrdila opak, no mohli ste mi dať vedieť, aspoň by som tam zbytočne nečakala." Opäť sklopila pohľad k zemi. Jej slová boli tiché, no i tak mali na neho akýsi zvláštny účinok. Nebolo to ako keď ho Momoi za niečo karhala, vtedy mu všetky výčitky šli jedným uchom dnu a druhým zase von. Teraz mal z toho všetkého však nedobrý pocit.

"A nemusíš sa báť, nebudem žalovať učiteľke, že si neprišiel, ani nič také." Dodala a Aomine sa cítil ešte horšie ako doteraz. Musel priznať, že mu to napadlo ako prvé, keď zistil, že premeškal dohodnutú schôdzku, no to ešte nevedel, že s kým tá schôdzka bola dohodnutá. Cez víkend si tým nelámal hlavu, no keď videl ten jej mierne smutný výraz, hoci sa ho pokúsila skryť, uvedomil si, že to od neho naozaj nebolo pekné, nechať ju tam čakať po škole, i keď to nebolo úmyselné. Ak by nezaspal, zrejme by tam šiel. Vedel, že bude musieť so svojou angličtinou niečo urobiť. Nemohol prepadnúť, doma by ho za to určite nepochválili.

"Zajtra. Môžeme sa stretnúť zajtra po škole?" Vypadlo z neho a Hana mu opäť pozrela do tváre, teraz s výrazom číreho prekvapenia.

"Prosím?" Nadvihla jedno zo svojich obočí a Aomine si povzdychol, so zamračeným výrazom uhol pred jej pohľadom.

"No, nie je to tak, že by som tam nechcel ísť. Len mi do toho niečo prišlo. Fakt, sorry, že si tam musela čakať. Asi to doučko naozaj potrebujem, tak by sme sa mohli stretnúť zajtra. Ak máš čas..." Neisto na ňu pozrel a tento raz musela pohľadom ujsť ona. Toto vôbec nečakala.

"Si si istý? Ja nechcem, aby si tam chodil nasilu..."

"Fakt. Tak môžeš zajtra? Po poslednej hodine?"

Dievčina sa zamyslela. Nechcelo sa jej veriť, že to myslí vážne. Bola však rada, pretože to znamenalo, že ho jej existencia neotravuje, ako si pôvodne myslela. Takto bude mať stále body navyše a ak sa jej sensei spýta, nebude musieť klamať ohľadom toho, či sa doučovania jej spolužiak zúčastnil. Stále bola z toho všetkého mierne zmätená, no napokon prikývla. Aominemu akoby odľahlo a jeho postoj sa viac uvoľnil.

"Fajn. Daj mi tvoje číslo, keby sa náhodou niečo zmenilo, aby si tam zase nemusela čakať." Znelo to od neho tak ležérne, až to Hanu zaskočilo. Svoje číslo? Nikdy ju žiaden chlapec nepožiadal, aby mu ho dala. Toto bolo prvý raz. Bolo hlúpe sa nad tým vôbec pozastavovať, pretože išlo o doučovanie, no i napriek tomu Hana cítila, ako jej pomaly začínajú červenieť líca.

Rýchlo sklonila hlavu, aby to zakryla a predstierala, že hľadá svoj mobilný telefón. Spomenula si, ako si od Misao chlapci zvykli pýtať telefónne číslo a ona sa tým potom rada chválila a hoci toto bol iný prípad, stále to pre ňu niečo znamenalo. Dať niekomu, kto je opačného pohlavia svoje telefónne číslo - to nebolo len tak. Vzchop sa, Hana, on to tak vôbec neberie, ide mu iba o to doučovanie! V duchu na seba kričala a keď konečne vytiahla mobil z vrecka školskej tašky, podala ho spolužiakovi, aby doň naťukal svoje číslo.

Keď sa ozval vyzváňací tón z Aomineho telefónu, Hana si uvedomila, že sa to naozaj stalo. Mal jej telefónne číslo a ona mala to jeho. Zajtra sa mali stretnúť na doučovaní, ktoré sa tento raz podľa všetkého naozaj odohrá. Všetko jej odhodlanie, že si tým už nebude lámať hlavu a že to s ním ukončí, bolo preč. Miesto toho, aby sa jej podarilo od tohto problému ujsť a vymotať sa z neho, sa do všetkého ešte viac zamotala. Nervózne si zahryzla do pery a znova jej začali víriť myšlienky v hlave. Na toto ma teda moji čitatelia z blogu nepripravili.

* * * * *

◄ 6 | 7 | 8 ►