The Ace and his Wallflower - Kapitola šiesta

Zdravím^^ S hrôzou som zistila, že ubehlo strašne veľa času od doby, kedy som naposledy aktualizovala svoje kapitolové poviedky. Moc ma mrzí, že to všetko takto zanedbávam a je mi jasné, že si tým aj odradzujem čitateľov. Verte mi, snažila som sa čím skôr dopísať novú kapitolu k tejto poviedke, no nejako som sa zasekla pred polovicou a vôbec mi to nešlo ďalej. Konečne som ju však dopísala a tak máte možnosť si dnes prečítať v poradí už šiestu kapitolu k poviedke The Ace and his Wallflower. Dnešná kapitola je síce dosť dlhá (nejako som sa rozpísala), no nebude až taká záživná, ako by možno niekto čakal. Nie som s ňou tak úplne spokojná, po potrebovala som tam napchať nejaké veci dôležité pre... ehem... dej (*Mozog: "Ha, tak to nazývaš ty, Farah. Dej... Pche..."*), takže je to také... všelijaké. Ale snáď si to aj tak prečítate a budete mať trpezlivosť, nabudúce to už bude zaujímavejšie, dúfajme.

Budem veľmi rada, ak mi napíšete komentáre, i keď viem, že táto časť vás s najväčšou pravdepodobnosťou sklame. Ospravedlňujem sa aj za akékoľvek chyby/preklepy (už som nemala silu si to po sebe znova čítať a opravovať :( som úplne vyšťavená) a taktiež za akékoľvek odveci veci, nezrovnalosti, nelogickosti, z ktorých sa vám možno bude pozastavovať rozum a hlavne OOC-ness postáv, lebo možno som to trošku prepískla. Viem, že sú to chabé výhovorky a miesto nich by som sa radšej mala venovať opravovaniu a prepisovaniu, aby som bola spokojná, no naozaj na to nemám silu a pochybujem, že by som zo seba vypotila niečo lepšie. Fakt sorry, guys. I still love you and hope you still love me too. xD

Vaša Farauška

Kapitola šiesta

Počet slov: 3 858

Summary: Hana prežila spoločný víkend so svojou najlepšou priateľkou Misao a v pondelok ju opäť čaká každodenná rutina v škole. Počas prestávky sa jej podarí vypočuť si zaujímavý rozhovor a v priebehu týždňa sa jej naskytne jedna príležitosť, ktorá znie síce lákavo, no je dosť riziková. Je len na Hane, či výzvu prijme alebo nie a ak áno, udalosti naberú nečakaný spád a jej rozhodnutie bude mať dosť neželané následky.

* * * * *

* * * * *

D e ň . . ô s m y

Víkend ubehol ako voda, čomu značne prispela prítomnosť hosťa u Hany doma. Misao sa v Matsumoto domácnosti zdržala až do nedele a za ten čas dievčatá stihli podniknúť viacero akcií, medzi ktorými bol filmový maratón, návšteva arkády s videohrami, či spoločný piknik.

Incident, ktorý sa odohral v piatok v Maji burgri už ani jedna z nich nespomínala, hoci Misao stále neprestala ospevovať svojho idola Kiseho. Hana si na podobné veci už čiastočne zvykla, preto jej kamarátkine slová šli akoby jedným uchom dnu a druhým hneď aj von. Misao z nej taktiež mámila ďalšie informácie o Tomoyovi, no Hana sa zaťala a nič ďalšie jej neprezradila. Nechcela zbytočne rozoberať veci, o ktorých aj tak dopredu vedela, že jej nie sú súdené.

Obe kamarátky sa rozlúčili v nedeľu poobede, keď si po Misao prišli jej rodičia, ktorí mali naplánovanú cestu za nákupmi do Tokia. Lúčenie bolo pomerne ťažké, keď dievčatá vedeli, že sa zase dlhšiu dobu neuvidia, no jedinou útechou im bolo to, že zostanú v on-line spojení. Za ten čas Hana nebola v žiadnom kontakte s Yuzuru, hoci jej sľúbila, že si napíše e-mail a spýta sa, ako dopadla rodinná oslava, na ktorú sa jej novej spolužiačke tak veľmi nechcelo ísť. Hana sa trochu desila pondelka, že či sa s ňou krátkovlasá brunetka ešte vôbec bude baviť, no i napriek tomu neprestávala dúfať.

Ukázalo sa, že jej obavy boli zbytočné, keď na ňu po víkende ráno čakala dievčina pred školskou bránou, ako naposledy, keď boli spolu v škole.

"Prepáč, že som sa neozvala, ale celú nedeľu som musela s našimi byť u tety, ktorá nás na oslave pozvala k sebe na návštevu do letného sídla." Toto bola prvá veta, ktorú na Hanu Yuzuru vychrlila, keď sa zvítali a spoločne vyrazili do školy.

"To je v poriadku. Aj ja som sa mohla ozvať, len som toho cez víkend mala tiež dosť. Moja kamarátka odišla až v nedeľu a potom ma ešte čakala kopa školských povinností."

"To vyzerá, že ste sa celý víkend bavili, to je super." Yuzuru mala dnes až nezvyčajne dobrú náladu.

"Dá sa to tak povedať. A ty ako? Ako dopadla tá oslava? Mala si šaty?"

"Ani sa nepýtaj. Bola to neskutočná otrava. Kopa ľudí, všetko rodinní príbuzní, niektorých som celé roky nevidela."

"Úplne to chápem, tiež nemám rada takéto veľké rodinné akcie." Hana si vedela predstaviť, čomu bola jej kamarátka vystavená a vôbec jej nezávidela, že sa musela zúčastniť podobnej akcie. Prekvapilo ju, keď spomenula letné sídlo. Vyzeralo to tak, že Yuzurina rodina nebola práve najchudobnejšia, aj podľa toho, čo Hane rozprávala o prípravách na oslavu Yuzurinej starej mamy. Dievčina zrejme pochádzala zo zámožnej rodiny, no Hana sa nechcela príliš vypytovať.

"Každý sa ma pýtal asi trikrát tú istú otázku, to bolo len samé, že ako som vyrástla, aká som chudá, či mi nedávajú doma jesť a či už mám frajera." Prevrátila hnedovláska očami a Hana sa chtiac-nechtiac musela zasmiať. Podobné otázky počúvala od svojich vzdialených príbuzných na rodinných stretnutiach aj ona.

"A čo šaty? Mala si ich?"

"Mala, bolo to príšerné, ale dohodli sme sa s matkou na kompromise. Nemusela som si dať tie otrasné gýčové, čo mi vybrala ona, ale mohla som si obliecť nejaké jednoduchšie. A dovolila mi vziať náhradné oblečenie, ktoré som si dala po oslave, keď sme sa s bratrancom šli previesť na jeho novom športovom aute." Yuzuru to vravela nevzrušeným tónom, akoby sa chodila voziť na športových autách každý deň.

"Wow, tak to je paráda, ja som nikdy na takom nešla."

"To dostal ako odmenu za úspešnú maturitu." Dodala brunetka len tak mimochodom. Hana si vedela predstaviť, že sama by za niečo podobné dostala nejakú peknú knihu, možno pár korún k tomu, ale auto? O tom sa jej mohlo akurát snívať. Jej rodina nemala ani lacné, ojazdené, nie ešte drahé športové.

"No, dôležité je, že si prežila a vrátila si sa v jednom celku do školy." Usmiala sa na svoju spolužiačku. Práve dorazili k šatniam a začali sa obe prezúvať.

"Hej, i keď tento týždeň máme toho veľa. Tri testy, ja mám ešte aj zvýšený počet tréningov na volejbale, keďže sa blíži súťaž. Chvalabohu, angličtinu sme už písali a do časopisu zatiaľ nemusíme mať nič pripravené." Šomrala Yuzuru a Hana prikývla. Musela jej dať za pravdu. Bola rada, že im vedúca literárneho klubu zatiaľ nezverila žiadnu úlohu. Nevedela si predstaviť, že by mala niečo čítať nahlas v prítomnosti istého senpaia, na ktorého myšlienky Hanu neopustili ani počas víkendu.

* * * * *

Keď si šla Hana cez prestávku na chodbu k skrinkám vymeniť knihy a zošity na zvyšok vyučovania, stala sa nepriamym účastníkom zaujímavej konverzácie.

"Dai-chan, dúfam, že si sa na ten test naučil." Ružovovlasá dievčina z vedľajšej triedy bola opäť na ich chodbe a tento raz sa jej podarilo zastihnúť jej modrovlasého kamaráta, ktorý sa dnes výnimočne ukázal na vyučovaní.

"Čo zas? Aký test?" Aomine vyzeral maximálne otrávene. Opieral sa o skrinky, nanešťastie veľmi blízko tej, ktorá patrila Hane.

"Ten test z angličtiny, Dai-chan. Sakurai-kun mi všetko povedal, vraj ho budete dnes vy dvaja písať, keďže ste naposledy neboli v škole!" Momoi tiež vyzerala, že jej so svojim kamarátom dochádza trpezlivosť.

"Môžeš byť ešte viac otravná a hlučnejšia? Na druhom poschodí ťa nie je počuť." Zašomral vysoký mladík a založil si ruky na hrudi. Vyzeralo to tak, že ružovovláskine slová pre neho nemajú žiadnu váhu.

"Neodpovedal si mi na otázku. Učil si sa? Dúfam, že áno, dobre vieš, že z toho testu musíš dostať dobrú známku, inak ti hrozí, že budeš prepadať. A to ešte nie je ani štvrť rok!"

"Koho zaujíma nejaký blbý test?"

"Dai-chan, prečo si sa neučil? Vieš, že si ho dnes musíš napísať, nech ťa ani nenapadne ísť znova poza školu. Spolužiaci ťa už videli, že si dnes v škole. Čo ak bude tvoja triedna učiteľka volať k vám domov, keď sa na tej hodine neukážeš?"

"Už sa toľko nestrachuj, pôjdem tam, len mi už daj pokoj." Modrovlasý mladík sa konečne odlepil od skriniek a Hana si mohla ísť vymeniť veci. Dúfala, že si ju ani jeden z nich nevšimne, no márne.

"Ahoj, ty si spolužiačka Aomine-kuna, že?" Otočila sa k nej ružovovlasá dievčina z vedľajšej triedy a Hana musela vykuknúť spoza dverí svojej skrinky.

"Hej, ahoj," odvetila stroho.

"Nie si náhodou s Aomine-kunom v jednej skupine na angličtine, dnes má písať test a-" začala Momoi, ale jej modrovlasý spoločník ju prerušil.

"Satsuki, prestaň s tým..."

"Nie, nie som. Som v inej skupine, pre pokročilých." Hanina odpoveď pripomínala skôr zamumlanie a rýchlo nahádzala veci do svojej tašky a zavrela skrinku.

"Škoda." Odvetila Satsuki, no stále upierala na Hanu priateľský úsmev. "To nám asi nebudeš vedieť povedať, že aké otázky boli na teste, ktorý ste písali minulý týždeň." Aomine na červenovlásku tiež uprel zvedavý pohľad. Hana zneistela.

"Ľutujem. Myslím, že nám dáva iné testy ako druhej skupine." S týmito slovami sa Hana pobrala naspäť do triedy. Už tak sa cítila dosť hlúpo, že im nebola schopná pomôcť, preto bol útek najlepšia možnosť. Pri svojom odchode ešte zachytila pár posledných slov, ktoré Momoi adresovala svojmu priateľovi.

"Nuž, Dai-chan, obávam sa, že ti už nič nepomôže, len napísať ten test dobre, inak budeš mať problém." Nasledovalo chlapcovo otrávené odfrknutie a Hana len mierne pokrútila hlavou. Mala šťastie, že sama takéto problémy riešiť nemusela.

Zvyšok školského dňa prebehol pomerne hladko a na to, že pondelok bol nenávideným dňom v týždni, ho dievčina prežila v pokoji. Keď si večer ľahla do postele s notebookom na kolenách a čítala si nové príspevky na Tumbr, telefón jej zablikal s výstrahou, že jej prišla nová správa. Opatrne ho vzala do ruky, stlačila tlačidlo, ktoré ho prebralo k životu a na displeji zasvietila malá obálka, pod ktorou bolo meno Misa-chan.

Správa od: Fujimaki Misao, 21.07 h

Ahoooj. Este raz ti dakujem za uzasny vikend. Kise-kun bol dneska v skole, ale nemala som sa s nim kedy porozpravat, len som ho zazrela na chodbe. Ale neboj, zajtra pojdem na to, drz mi palce! :D PS: co ten tvoj senpai? Uz ste si dohodli rande? xoxo

Hana sa usmiala. Misao ešte stále ten jej ošiaľ neprešiel. Pri spomenutí istého senapaia jej mierne očerveneli líca. Ani dnes sa jej nepodarilo na neho v škole natrafiť. Nevedela, či to bolo dobré, alebo zle. Videla však, že už len pár dní a opäť ho uvidí na literárnom krúžku. Rýchlo odpísala kamarátke na správu a opäť sa venovala prokrastinácii, ktorá ju pomaly, ale isto unavila až k vytúženému spánku.

Správa pre: Fujimaki Misao, 21.45 h

Ty si bláznivá. Tomoyu-senpaia uvidím až vo štvrtok na krúžku, ty drž palce mne, lebo neviem, ako to zvládnem. Už teraz som nervózna. Dobrú noc n_n

* * * * *

D e ň . . d e v i a t y

Znova utorok a znova tie isté predmety, tá istá rutina. Aspoň to si Hana myslela, keď zasadla za svoju školskú lavicu pred prvou hodinou, ktorá bola zhodou okolností jej obľúbená angličtina. Hodina ako už zvyčajne prebiehala vo veľmi príjemnom duchu a Hana nemala s učebnou látkou opäť žiadne problémy. Kiež by to tak bolo aj pri iných predmetoch, pomyslela si. Už ubehlo takmer celých štyridsaťpäť minút vyhradených na vyučovaciu hodinu, keď učiteľka nadhodila nečakanú tému.

"Musím povedať, že som s vami a vašou prácou veľmi spokojná, ste naozaj výborná skupina," milo sa usmiala na svojich žiakov a Hana pocítila pokoj na duši a tiež sa neubránila tomu, aby sa jej pery roztiahli v blaženom geste. "Škoda, že takto dobre nepracuje aj druhá skupina, mali by si z vás brať príklad, niektoré výsledky vašich spolužiakov sú katastrofálne." Hana si ihneď pomyslela na rozhovor, ktorého svedkom bola včera na chodbe.

"To mi pripomína," pokračovala učiteľka, "že mám pre vás taký malý návrh. Nechcel by si niekto z vás pripísať dobré známky a získať pár kreditov navyše?" Študenti zbystrili pozornosť a Hana bola medzi nimi, ponuka kreditov navyše bola veľmi lákavá. "Potrebovala by som pár ľudí na doučovanie angličtiny, niektorí vaši spolužiaci už prepadajú a to ešte neubehla ani štvrť školského roka."

Hana zostala prekvapená. Nečakala, že by učiteľka zorganizovala doučovanie. Myslela si, že na doučovanie sú tu starší žiaci, alebo že existuje nejaký krúžok, ktorý má za úlohu pomôcť tým nešťastníkom, ktorí si potrebujú zachrániť krk, pokiaľ ide o cudzie jazyky.

"Napríklad Matsumoto-chan?" Hana pri zvuku svojho mena takmer vystrelila zo stoličky a preľakane sa pozrela na učiteľku. Na angličtine bola síce zvyknutá, že ju často vyvolávala, no teraz bolo vyslovenie jej mena viac ako nečakané. Znervóznela. "Bola by som veľmi rada, keby si sa prihlásila na doučovanie, s tvojimi výbornými výsledkami by si mohla pomôcť svojim spolužiakom," pokračovala Morino-sensei a dievčina zostala bez reči. Len stále na svoju vyučujúcu hľadela bez slova a tuho premýšľala a zvažovala svoje možnosti.

"Aj vy, ostatní. Ktokoľvek sa odhodlá doučovať vašich spolužiakov, dostane body z angličtiny naviac a kredity navyše, myslím, že riaditeľ niečo také veľmi rád schváli. Každý, kto bude mať záujem, nech sa za mnou po hodine zastaví."

Hane stále vírili myšlienky v hlavne. Čo urobiť? Má sa do toho zapojiť? Kredity navyše by boli viac ako vítané a určite by stúpla v očiach angličtinárky ešte viac, ako doteraz. Ale naozaj má na to, aby niekoho doučovala? Spomenula si, aké ťažké pre ňu bolo hovoriť so spolužiakmi, s ktorými sa osobne nepoznala. Jediná osoba, pri ktorej sa cítila aspoň trochu v pohode, bola Yuzuru. Ak by mala doučovať nejaké dievča, možno by to ešte zvládla, nevedela si však predstaviť, že by mala doučovať chlapca. Už len pri predstave jej mierne očerveneli uši.

Keď zazvonil zvonček signalizujúci koniec angličtiny, rozhodla sa Hana po tom, ako väčšina jej spolužiakov odišla na chodbu zastaviť sa za triednou učiteľkou. Yuzuru na ňu prekvapene pozrela, Hane bolo jasné, že jej kamarátka nemá najmenšiu chuť venovať svoje voľno doučovanie iných spolužiakov, školský časopis a volejbal jej už tak ukrojil veľký kus z času, ktorý by po škole mala len pre seba. Okrem Hany sa rozhodli prijať učiteľkin návrh ešte ďalší dvaja z jej spolužiakov - vysoký, chudý okuliarnatý chlapec Takehiro-kun a na Hanin vkus príliš urečnená spolužiačka Ebina-chan.

"Výborne, tak predsa len sa niekto rozhodol zaobstarať si kredity naviac." Učiteľka sa na nich doširoka usmiala a to Hanu utvrdilo v tom, že robí správnu vec.

"Tí z druhej skupiny berú ľahšie veci ako my, že, sensei? Takže by to pre nás nemalo byť ťažké, však?" Ozvala sa Ebina a Morino-sensei jej slová potvrdila prikývnutím.

"Som rada, že ste sa na to dali. Zapíšem si vaše mená na zoznam, riaditeľ to isto veľmi rád schváli. Do konca týždňa vám oznámim, že koho budete doučovať, potom si s tými študentmi dohodnite spoločné stretnutia, k dispozícii vám bude školská študovňa." Všetci traja prikývli a učiteľka ich prepustila na prestávku. Hana sa modlila, aby sa jej toto rozhodnutie nevypomstilo, no stále tu boli kredity navyše a tie boli jej najväčšou motiváciou.

* * * * *

Posledná hodina - matematika - dnes prišla rýchlejšie, ako Hana čakala. Opäť ju čakali tie isté náročné a úmorné príklady a potom konečne vytúžený odpočinok. Yuzuru bola prekvapená, keď ju Hana po angličtine zastihla, nečakala, že sa dievčina do doučovania naozaj pustí, no neprotestovala, iba jej pripomenula, že vo štvrtky mávajú literárny klub, tak aby na to nezabudla, keď si bude plánovať doučovacie sedenia. Hana vyjadrila obavy nad tým, že ako to všetko zvládne, no hnedovláska len mávla rukou a povedala, že ak raz chce byť učiteľkou, toto bude mať ako dobrý tréning.

Ja by som si mala asi vybaviť doučovanie z matiky, pomyslela si červenovláska, keď sa s tvárou opretou o dlaň dívala na matematikára, ako opäť raz píše tie nezmyselné príklady na tabuľu. Lavica pred ňou opäť zívala prázdnotou, jej vysoký spolužiak, ktorí pred ňou občas sedával, sa opäť nedostavil do školy. Aspoň Sakurai mal v sebe trochu zodpovednosti, poslušne prepisoval príklady do svojho zošita, Hana znudene pozorovala jeho zátylok a kratšie hnedé vlasy, keď sa skláňal nad svojou lavicou.

Aspoň, že dnes odo mňa nebude nikto vypytovať zadania na opísanie, prebleslo Hane hlavou a potom sa sama pustila do riešenia príkladov. Presne ako čakala - boli naozaj pekelne ťažké. Trápila sa s nimi celých štyridsať päť minúť a keď sa triedou konečne ozval oslobodzujúci zvuk zvončeka, znova sa mohla voľne nadýchnuť. Celý deň čakala na to, že sa za ňou zastaví triedna učiteľka a oznámi jej, koho bude doučovať, no nakoniec sa tak nestalo. Zrejme si bude musieť počkať, kým jej spadne kameň zo srdca.

* * * * *

Satsuki Momoi vošla do telocvične, ruky založila vbok a pohľadom pátrala po tvárach mladíkov, ktorí sa tam práve rozohrávali. Hľadala jedného konkrétneho - vysokého, tmavého s modrými vlasmi. Ak by sa v telocvični nachádzal, určite by medzi ostatnými vytŕčal, jeho modré vlasy sa nedali prehliadnuť. No nikde po nich nebolo ani stopy, preto ružovovláska sklamane vyšla von. Napadlo jej, že môže byť ešte v šatni, preto jej ďalšie kroky smerovali práve tam. Pred dverami šatne počula jeho hlas a víťazoslávne sa usmiala.

"Tak to už vyklop," zašomral jej kamarát a kým sa Momoi rozhodla vstúpiť do šatne, ozval sa ďalší hlas.

"M-Morino-sensei už opravila tie naše testy z angličtiny a mám ti odkázať, že vraj prepadáš." Bol to Sakurai, Aomineho spolužiak a zakríknutý chlapec, ktorého dievčina poznala z basketbalového klubu. Jeho slová ju však znepokojili. Aomine prepadá? Otvorila dvere a nahnevaným výrazom v tvári napochodovala do šatne, bolo jej jedno, že sa chlapci môžu práve v tej chvíli prezliekať, našťastie tomu tak nebolo a Satsuki neutrpela žiadnu psychickú ujmu.

"Dobre som počula, Dai-chan? Ty prepadáš?" Zavŕtala sa do vysokého mladíka vyčítavým pohľadom. Aomine prevrátil očami a otrávene si povzdychol.

"Satsuki, nechaj to tak..."

"Určite si pokazil ten test, čo ste minule písali, ja som ti to vravela, že sa máš konečne poriadne naučiť. Čo s tým chceš teraz robiť?"

"Morino-sensei hovorila, že tí, čo prepadajú si majú vybaviť doučovanie u niekoho z druhej skupiny." Znova sa ozval Sakuraiov nesmelý tenký hlások a obaja zo zvyšných prítomných sa na neho pozreli. Momoi akoby sa v hlave rozsvietila žiarovka a Aomine po ňom vrhol naštvaný pohľad. Sakurai preglgol a zahanbene sa predklonil.

"P-prepáč, Aomine-kun! Prepáč mi to!" Vyjachtal zo seba a so sklopenými ušami sa vybral na odchod. "Už musím ísť do telocvične, tréning začína." V ďalšej sekunde ho už nebolo.

Satsuki sa pozrela na svojho dlhoročného priateľa. Bolo jej jasné, že sa mu nepozdáva myšlienka, že by mal chodiť na nejaké doučovanie. Jasné však bolo aj to, že iná možnosť mu nezostávala.

"Vieš, že si budeš musieť to vyučovanie vybaviť. Ak prepadneš na štvrť roka, tak ťa vylúčia z basketbalového družstva a to si nemôžeme dovoliť. Čoskoro začnú pred-kvalifikačné zápasy a tím nemôže stratiť svoje eso." Poučovala ho dievčina. Modrovlasý basketbalista si ofrkol, vyhodil si na plece svoju školskú tašku a vybral sa von zo šatne. Satsuki šla za ním, no zvraštila obočia, keď sa vydal na chodbe opačným smerom, aký čakala.

"Kam ideš, telocvičňa je opačným smerom." Palcom ukázala za seba. Aomine opäť prevrátil očami, z jeho hlasu bolo počuť čisté otrávenie.

"Idem na strechu, nepotrebujem trénovať. A okrem toho, mám ťa dnes už po krk, Satsuki." Dievčina sa po jeho ostrých slovách zatvárila trochu ublížene, no potom sa spamätala, nebola to pre ňu žiadna novinka, jej priateľ z detstva bol v poslednej dobe mimoriadne ufrflaný, už si podobné reči nebrala k srdcu. Aj Aomine uznal, že to občas možno preháňal, no vedel, že Satsuki je jeden z tých ľudí, ktorí z toho nebudú robiť drámu. V konečnom dôsledku ho nechala odísť po chodbe preč z budovy. Vedela, že presviedčanie by bolo zbytočné. Miesto toho sa vybrala do telocvične, kde ostatní poctivo trénovali, ako sa na členov basketbalového tímu patrilo. Vyhľadala jedného konkrétneho basketbalistu a podišla k nemu s milým úsmevom.

"Sakurai-kun, môžem sa niečo spýtať ohľadom vašej triedy?"

"Samozrejme, Momoi-san."

"Kto z vašej triedy je najlepší v angličtine?" Sakuraia jej otázka mierne prekvapila. Nadvihol obočie, no odpoveď na jej otázku nepoznal.

"Neviem ti povedať, ja som v druhej skupine," pokrčil plecami, "ale naša triedna učiteľka Morino-sensei to určite bude vedieť, učí celú našu triedu anglický jazyk."

"Ďakujem ti, Sakurai-kun. Hneď ako to bude možné, tak sa jej opýtam." Stýmito slovami ho prepustila, aby sa mohol ďalej venovať basketbalu.

* * * * *

D e ň . . d e s i a t y

Streda bola oficiálne Hanin neobľúbený deň. Už od rána sa jej v ničom nedarilo a teraz dokonca nasledovala jej najneobľúbenejšia hodina - telocvik. Celý deň čakala, že ju angličtinárka osloví a ona sa konečne dozvie, koho bude doučovať. Potrebovala to vedieť čím skôr, aby sa na to mohla dostatočne pripraviť. A to najmä psychicky.

Keď sa aj s Yuzuru dostavili prezlečené do telocvične, stiahlo jej žalúdok od nervozity. Tušila, že dnes už nebude mať také šťastie a bude sa musieť podieľať na cvičení spolu s ostatnými. Yuzuru sa ju snažila upokojiť, no Hane bolo jasné, že niekto tak veľmi športovo nadaný ako jej hnedovlasá kamarátka nemôže pochopiť, aký problém pre dievčinu tento predmet predstavuje. Napriek tomu sa brunetka snažila byť empatická a Hana si to veľmi cenila.

Prekvapilo ju, keď pocítila cudziu ruku na svojom ramene. Otočila sa a jej pohľad sa stretol s ružovými očami dievčiny z vedľajšej triedy, ktorej meno jej bolo až veľmi dobre známe.

"Matsumto-san, však?" Spýtala sa Momoi priateľským tónom a Hana nemo prikývla. "Môžem sa ťa niečo spýtať?"

"Samozrejme. Pýtaj sa."

"Hovorila som s vašou triednou učiteľkou Morino-sensei. Je pravda, že by si bola ochotná doučovať angličtinu? Sensei mi odporučila teba, vraj má veľmi dobré výsledky." Hane až tak poskočilo srdce pri tých slovách. Celý deň čakala, kým za ňou niekto s týmto príde. Netušila, že práve ružovovlasá dievčina z vedľajšej triedy bude tou, kto ju požiada o doučovanie. Mimoriadne ju to prekvapilo, no musela uznať, že jej tak trochu spadol kameň zo srdca. Vedela si predstaviť, ako by doučovala Momoi Satsuki. Tá dievčina bola vždy milá a priateľská, hoci občas trochu moc presvedčivá, no vyzeralo to, že nemá problém vychádzať a komunikovať s ľuďmi, presne niekto taký by bol pre Hanu dobrá voľba. Najviac ju potešilo, že ju kvôli doučovaniu oslovilo dievča, aspoň sa nebude tak moc hanbiť.

"Áno, je to tak. Potrebovala by si doučiť niečo z angličtiny?" Hane Momoi neprišla ako ten typ, ktorý by prepadal, ale bola viac než ochotná doučovať práve ju, hoci bola z inej triedy a sotva sa poznali. Posnažila sa o rovnaký priateľský tón, akým ju oslovila ružovovláska.

"Och, nemyslela som seba, Matsumoto-chan," Momoi sa na ňu vrúcne usmiala a znova sa rukou dotkla jej pleca, " ide o môjho kamaráta - Aomineho. Je to tvoj spolužiak, určite ho poznáš, vysoký, tmavý..." Hana mala pocit, akoby jej žalúdok klesol o niekoľko poschodí nižšie, alebo akoby jej tam niekto hodil obrovský ťažký balvan. Samozrejme, mohla to čakať. Momoi vyzerá ako vzorná a dobrá študentka, v akom vesmíre by, preboha, ona mohla prepadať z angličtiny? Hana mala chuť streliť si facku za to, že na to neprišla skôr. Mohlo jej byť jasné, že sa bude jednať o jej nezodpovedného, večne chýbajúceho priateľa. Začínalo jej byť nevoľno.

"Tak, čo? Bola by si ochotná Aomine-kuna doučovať? Súrne to potrebuje, Matsumoto-chan, si jeho jediná záchrana. Urobila by si naozaj dobrý skutok." Momoin prosebný pohľad mal takmer hypnotické účinky. Hana si spomenula, ako ju pred nedávnom odchytila na chodbe a tiež za tým všetkým bol jej vysoký spolužiak s modrými vlasmi. Stále bola však v šoku z predstavy, že by mala doučovať práve jeho. Bol to predsa len chlapec a ešte k tomu všetkému ju značne znervózňoval. Bolo jej však jasné, že sa nemá na čo vyhovoriť a ak už dala angličtinárke slovo, že bude doučovať niektorého zo spolužiakov, bolo by hlúpe vycúvať z toho kvôli dôvodu, akým bol Aomine Daiki. Hana sa pomaly začala vyrovnávať s tým, že zrejme nemá na výber.

"Uhm, no jasné, Momoi-san." Nakoniec zo seba vyjachtala súhlas a v duchu sa preklínala. Preklínala za to, že prijala učiteľkinu ponuku a aj za to, že sa takto ľahko nechala presvedčiť. Satsuki však zažiarili oči šťastím a vrhla sa červenovlasej dievčine okolo krku. Hana vytreštila oči a takmer zabudla dýchať.

"Ďakujem ti, Matsumoto-chan! Si úžasná!" Ružovovláska jej pišťala do ucha a keď sa konečne od nej odtrhla, Hana znova mohla chytiť dych.

"Eh, no... ja mám zajtra poobede stretnutie literárneho klubu, ale piatok mám voľný. Neviem, či to bude Aomine-sanovi vyhovovať..." začala Hana, no Momoi ju prerušila mávnutím ruky.

"To je výborné, Matsumoto-chan. Aomine-kun bude mať určite čas, nemusíš sa báť, postarám sa o to, aby sa tam dostavil. Nemusíš si robiť žiadne starosti. Podujala som sa, že to vybavím ja, lebo viem, aký je nezodpovedný, takto budem mať istotu že má to doučovanie vybavené."

"Fajn. Tak povedzme, že by to mohlo byť o druhej po vyučovaní v školskej knižnici?" Hana si bola takmer istá, že jej spolužiak nebude vôbec nadšený, že bude musieť v piatok poobede zostať v škole, no jeho priateľka ju ubezpečovala, že to bude v poriadku.

"Výborne, oznámim mu to, spoľahni sa." Obdarovala Hanu ešte jedným úsmevom a potom odišla plniť si svoje povinnosti. Hana zostala za ňou hľadieť a stála ako obarená. V hlave mala takmer úplné prázdno a ešte stále nedokázala uveriť tomu, čo sa práve stalo. Ach, bože. V hlave sa jej ozvala len jediná veta: Na čo som sa to nechala nahovoriť?

◄ 5 | 6 | 7 ►