BNHA MEGA SILVESTER ŠPECIÁL [part 1/2]

Hmm, tak mi to pripadá, že by som asi mala svoj blog premenovať na "Archív sviatočných špeciálov", lebo uverejňujem už tretí a opäť je spojený so sviatkom 😂🤦‍♀️ Ale na druhej strane zase musíme uznať, že od októbra ich bolo po sebe viac a nemôžem za to, že ku každému z nich mi napadli rôzne blbosti, ktoré som nemohla nechať nezverejnené a zadusenie niekde vzadu v mojej hlave. Takže som sa pustila do písania Boku no Hero Silvestrovského špeciálu, ktorý sa mal niesť v duchu toho Halloweenskeho. Plánovala som to napísať iba ako taký min-špeciál kratšieho rozsahu, ale akosi sa to za tie týždne, ktoré to píšem a toto už je, tuším štvrtý (😲) natiahlo do galaktických rozmerov. V podstate ide zase o akúsi alternative universe poviedku, ktorá nemá nič spoločné s dejom poviedok, ktoré píšu Dechi a Petrika / hoci, niečo spoločné vlastne má, ale je mi jasné, že by ich Ramona a Hana takto reálne Silvester neoslavovali :D Snáď chápete, čo tým myslím. Snažila som sa to písať ako takú odľahčenejšiu vec čisto za účelom pobavenia, ale dajako mi pri tom celom ušla miestami ruka, respektíve prsty a niektoré pasáže sú vyslovene vnútorné monológy a 'filozofovanie' lol rozsahu celej wordovej A4 😂. Ale to som celá ja, už ste na to určite všetci zvyknutí. No a keďže je to nabité viacerými scénami a mnoho z nich mám ešte v pláne napísať, neskutočne moc sa to natiahlo a momentálne má to, čo som stihla napísať viac ako 40 strán vo Worde (!!!). No a ani zďaleka nekončím, pretože to, o čom si v tejto časti prečítate, nie je všetko a v tej nasledujúcej sa bude v podobnom a predsa trošku inom duchu pokračovať. Ale keďže už naozaj s týmto tu nemôžem vydržať a strašne ma zaujíma, čo si o tom pomyslíte i keď by som sa skôr mala báť, rozhodla som sa tento špeciál seknúť na dve časti a konečne zverejniť prvú z nich. Pri písaní pokračovania mi, prosím, Bože, pomáhaj a vy sa za mňa modlite. 

Ešte by som mohla spomenúť aj to, že som sa v tomto špeciále konečne KONEČNE viac zamerala na svoju OC, ktorá zostala trčať chuderka dlhú dobu v temnote dávneho zabudnutia. Takže sa s ňou v tomto tu stretneme viac ako doteraz (teda, hlavne skôr v tej druhej časti, ktorú musím dopísať), kedy bola len v úzadí a snáď vás to bude i tak aspoň trošičku baviť 👀 Ale nemohla by som písať 21tisíc slov čisto o nej, všakže, takže sa môžete pripraviť aj na to, že sa tu objavia ďalšie postavy a že ich nebude málo. V podstate to tu bude nabité postavami ešte viac ako bol ten Halloween.  

Samozrejme, týmto opäť pripomínam, že jediná postava, ktorá v poviedke patrí mne, je moja Nita. Všetky canon postavy patria autorovi BNHA univerza Horikoshimu a ďalšie OC, na ktoré počas čítania príbehu narazíte, zase patria Petrike a Dechi Kazemai a ja si ich všetky len požičiavam na účely tejto poviedky. 

Opäť prosím, aby ste toto celé tu brali s nadhľadom a humorom, i keď som sa miestami snažila aj o pár vážnejších častí (lol, ale fakt si sa len snažila, Farah) a dúfam, že sa nič spomenuté tu v poviedke nikoho nedotkne a ani nič neurazí. Tiež sa vopred ospravedlňujem za prípadné OOC správanie postáv. 

Nakoniec dodám len to, že dúfam, že sa aspoň niekomu bude tento Silvester v mojom podaní páčiť a nebudeme sa kukať na to, že Silvestrovský špeciál vychádza 18 dní po Novom roku, ok? Ďakujem. Tiež prajem príjemné čítanie a snáď budete verní aj druhému dielu, keď ho dopíšem. Držte mi palce, lebo len písanie tohto tu mi zabralo viac ako 3 týždne (i keď som sa popri tom, samozrejme, venovala aj kope iných vecí), ale určite to chcem dokončiť, lebo mám toho na silvestrovskú noc naplánovaného ešte mnoho. 

PS: Pri písaní tohto tu som si vypočula asi 80% všetkých pesničiek, aké na YouTube existujú a playlist k tomuto oneshotu je nekonečne dlhý, takže ak sa bude niekto nudiť, môže si na tie skvosty, ktoré som tam popchala, poklikať. Ale tie, ktoré som zdieľala počas poviedky odporúčam vypočuť, tých veľa nie je a bez nich scénka nemá tú pravú šťavu :)

🎊SILVESTROVSKÝ MEGA ŠPECIÁL 🎊

PART 1/2 🥳

Počet slov: 21 477

💃V hlavných úlohách: 💃

Hiraoka Nita (c) Farah

👯‍♀️Vo vedľajších úlohách:👯‍♀️

Kasasagi Hana (c) Dechi Kazeami

Petrova Ramona (c) Petrika

+

a mnoho ďalších, ktorí sú prekvapenie ;)

Prístupnosť: 12+

Warning: OOC, crack-ship, chaos, nelogickosť, prehnanosť, nekonečnosť

🥂 Mega silvestrovský party playlist 🥂

Sia ft. Shean Paul - Cheap Thrills

Fifth Harmony - Me and My Girls

Mabel - Don't Call Me Up

Sima - Ja a moje ženy

Bebe Rexha ft. David Guetta - Say My Name

Bebe Rexha - The Way I Are

Withney Houston - I Wanna Dance

Cyndi Lauper - Girls Just Wanna Have Fun

Bebe Rexha - I'm a Mess

Kelly Rowland ft. David Guetta - Commander

The Black Eyed Peas - Shut Up

The Black Eyed Peas - Let's Get it Started (LoV xD)

Eminem - Just Lose It

Selena Gomez - Bad Liar

Sima - Slobodná

Kali ft. Sima - Aj ty

Elán- Zanedbaný Sex (Siggy xD)

Cistychov ft. Dannie, Tina, Orion - Vaša

Black Eyed Peas - Don't Phunk With My Heart (Nita a Bakugou xD)

Elán - Slobodná (Nita♥)

Britney Spears - Crazy (Nita a Shinsou)

Exil - Kamarát (Muscari T_T </3)

Elán - Nie sme zlí (LoV xD)

Little Mix - Think About Us (!♥ milujem!!!)

Team - Je to vo Hviezdach (ten text - Shiggy a Hana xD

 ale aj Ramona a Dabi xD)

David Band - Kde si včera bol (Ramona a Dabi xD)

Chiki Liki Tu-a - Laska moja kde si (Hana a Shigaraki xD)

Elán - Čakám ťa láska (Shiggy a Hana ♥)

Peter Nagy - Bosorkine Slzy (Dabi a Ramona ♥)

* * *

Nita sa mierne zamračila na displej mobilného telefónu, keď začula klopanie na dvere svojej internátnej izby. Už bolo niečo málo po siedmej hodine večernej, čo znamenalo, že Tooru išla neskoro. Nemohla jej to však tak úplne zazlievať, pretože akonáhle otvorila dvere, dávajúc si pri tom pozor, aby ju niekto ďalší na chodbe nezazrel, stiahla svoju neviditeľnú kamarátku do izby a zabuchla za ňou dvere.

„Meškáš,“ oznámila Nita, na čo sa Tooru zrejme tiež zamračila, keď si všimla, ako sa ružovovlasá dievčina vrátila k veľkému zrkadlu umiestnenému na jej skrini a pokračovala v posledných úpravách svojho make-upu.

„Aj tak stále nie si hotová.“ Posadila sa Tooru na Nitinu posteľ a založila ruky na hrudi, čomu napovedali vyplnené rukávy jej šiat, ktoré mala oblečené. Zvyšok jej tela, ktoré nezakrýval odev, bol totiž ľudskému oku nedostupný. Nita si prezrela outfit svojej neviditeľnej spolužiačky sediacej za ňou v zrkadle a iba pokrčila plecami, keď si naniesla poslednú vrstvu telového rúžu na pery. Bola už takmer hotová, no ešte tomu chýbalo pár posledných  úprav, než bude kompletne spokojná. I keď nemala tak úplne stopercentnú náladu, či chuť sa dnes baviť, poslednú noc v roku musela predsa stráviť čo najlepšie upravená, inak by si to neodpustila.

„Už to bude.“ Povzdychla si. „Inak...“ Obzrela sa cez plece, až sa tak jej dlhé kučery zavlnili a uprela pohľad na Tooru, respektíve to, čo z nej bola schopná vidieť. „Aké pekné šaty,“ pochválila kamarátku komentárom a venovala jej drobný úškrn. Hagakure mala oblečené pastelovo ružové šaty princeznovského strihu, ktoré siahali nad jej kolená a zospodu ich lemovala tylová spodnička. Dlhý rukáv na nich umožňoval ostatným vidieť, čo práve neviditeľná dievčina robí so svojimi rukami, čo by za iných okolností nebolo možné.

„Jasné, že sa ti páčia, keď sú tvoje,“ sucho poznamenala Tooru a Nita mala podozrenie, že snáď aj prevrátila očami, no nemohla si tým byť istá, keďže mimika jej spolužiačky bola pre ňu vždy záhadou. „Ale ďakujem, že si mi ich požičala na dnešný večer, nevedela by som, že čo iné dať na seba...“ Zašomrala Tooru trochu miernejším tónom, predsa len bola Nite vďačná. Sama tiež chcela vyzerať čo najlepšie, ale dôvody týchto pohnútok si radšej nechala pre seba.

„Jasné, pokojne si ich nechaj na stálo,“ mávla Nita rukou a nasadila si na hlavu zlatú party čelenku s pierkami a ligotavými číslicami „2021“, ktoré značili oslavu príchodu nového roka. „Mne sú aj tak sú na nič, keďže sú mi veľké. Ty máš do nich aspoň čo dať.“ Poznamenala a naznačila rukami v zrkadle oblasť svojho hrudníka, na čo sa Tooru mierne zachichotala.

“Tu máš,“ podala Nita svojej kamarátke podobnú čelenku, akú mala sama na hlave, len striebornú a ďalšiu pre Minu vzala do ruky spolu s krabicou jahodového džúsu, ktorý čakal položený na jej písacom stole. „Táto sa ti hodí viac.“

„Poďme už, lebo sa Mina bude hnevať a vypije všetko bez nás.“ Súrila ju Tooru a ona prikývla. Vzala pod pazuchu svoju malú party kabelku, do ktorej pred tým stihla vtesnať iba mobilný telefón a pár bankoviek – nie, že by ich dnes večer plánovala použiť, ale pre istotu chcela mať so sebou aspoň nejakú hotovosť, keď netušila, kam ich večer zavedie – a obula si svoje najkrajšie telové lodičky na vysokom podpätku. S plnými rukami kývla hlavou k svojim dverám, aby kamarátke naznačila, že jej má pomôcť ich otvoriť.

„Kľúč je na nočnom stolíku, potom mi ho hoď do kabelky.“ Poprosila ju a s čelenkou a kabelkou v jednej ruke a krabicovým džúsom v druhej, vyšla opatrne spoza dverí. Očami prebehla chodbu a vydýchla si, keď zistila, že je prázdna. Všetci ostatní boli už buď dolu v spoločenskej miestnosti, alebo ešte na svojich izbách, čo Nite vyhovovalo. Nechcela, aby ju niekto videl prv, než nastane ten pravý čas. Dúfala, že dnešná jej vizáž vyvolá medzi spolužiakmi „WOW“ efekt, keď ju zazrú, minimálne u niektorých konkrétnych z nich.

Tooru zamkla jej izbu a rýchlosťou blesku sa obe dievčatá presunuli až pred internátnu izbu ich tretej kamarátky. Nita pár rázy poklopala špičkou svojej topánky o Minine dvere a tretia členka ich partie im čoskoro otvorila. Výraz v jej tvári napovedal, že je už v nálade, keď na ne vycerila svoje mimozemské zúbky v širokom úškrne a popohnala ich, aby vošli dnu.

Mina bola dneska tiež vystajlovaná, nemohla predsa trhať partiu a Nita obdivne pokývala hlavou, keď jej oči preleteli po čierno-bielom sexy overale so zebrou potlačou, ktorý mala jej kamarátka na sebe. Bola rada, že je na tom ružovovlasá a čiernooká dievčina lepšie, keď vzala v úvahu udalosti spred Vianoc, ktoré ju postihli. Mina mala svoje rožky konečne späť a už sa iba zotavovala po tak odpornom zákroku, ktorému bola vystavená. Dnes to bol druhý deň, čo ju pustili z nemocnice a vedeniu školy sa nejakým zázrakom podarilo presvedčiť jej rodičov, aby jej dovolili zostať na školskom internáte aj cez sviatky, s tvrdením, že na pôde U. A. akadémie bude v najväčšom bezpečí.

To malo za následok, že väčšina jej spolužiakov sa buď zo solidárnych, alebo vlastných osobných dôvodov rozhodli prísť na internát a osláviť posledný deň v roku tu. Preto sa žiaci z 1-A triedy rozhodli v spoločenskej miestnosti zorganizovať malú silvestrovskú oslavu, čo pre ich spolužiačku s mimozemským vzhľadom znamenalo veľa.

Nita sa zriekla osláv so svojou mnoho-početnou rodinou, či so svojimi staršími kamarátkami, ktoré spomínali, že pôjdu dnes večer pravdepodobne niekam do mesta a zostala tiež na internáte, aby mohla osláviť Silvester s Minou a Tooru a možno ďalšími, ktorí sa k nim pridajú.

Vedela minimálne o pár spolužiakoch, ktorí sa momentálne tiež nachádzali na internáte a aj kvôli nim sa čiastočne rozhodla vymeniť rodinu za kamarátky a po prvý raz neoslavovala Silvestra doma, či v Španielsku, ale mimo rodinného kruhu. Z toho, čo Nita počula, vedela, že dnes večer bude medzi jej spolužiakmi aj jeden konkrétny mladík, kvôli ktorému sa toľko snažila, aby vyzerala čo najlepšie, keďže chcela zapôsobiť. Jej snahu si všimla aj Mina, ktorá ju potľapkala po odhalenom ramene a vzala si od nej krabičku džúsu. Na konferenčnom stolíku uprostred jej izby už na ňu čakala pripravená fľaša pre všetky tri dievčatá.

„No teda, Nita, dneska si nejaká iná, ale v dobrom!“ Pochválila ju, na čo sa jej zelené oči rozžiarili nadšením.

„Všimla si si?“ Zatočila sa pred ňou vo svojich malých čiernych šatách. Bola si vedomá toho, že takto oblečená bežne nechodila, minimálne nie na spoločenské akcie. Jej štýl skôr zodpovedal tomu, čo mala na sebe Tooru, no dnes večer sa rozhodla urobiť výnimku a pastelové farby a nežnú vizáž vymenila za čiernu dramatickosť. Z nejakého neznámeho dôvodu mala pocit, že je na čase ukázať sa aj v niečom dospelejšom, možno to čiastočne aj ovplyvnil čas, ktorý v poslednej dobe trávila v spoločnosti svojich starších kamarátok a začala si medzi nimi pripadať ako malé dieťa. Mala síce stále ešte sedemnásť, no i tak sa už cítila byť dospelou. Aspoň miestami... Občas bola stále ten istý pochábeľ, na aký bolo jej okolie zvyknuté a to sa pravdepodobne nezmení ani vekom...

Napadlo jej aj to, že jej stratégia - hrať sa celý čas na sladkú princeznú - neúčinkovala, hlavne nie na toho, na koho by chcela, preto sa rozhodla na seba dnes večer navliecť tie šaty, ktoré jej matka takmer nechcela dovoliť kúpiť si, keď spolu prechádzali povianočné výpredaje. No Nita sa do nich zamilovala na prvý pohľad. Boli čierne, jednoduché a dosť tesné, obopínajúce celú jej postavu, vyrobené z akejsi zvláštnej, no luxusne vyzerajúcej látky a čo bolo na nich snáď najvýraznejšie, bol rafinovaný výstrih, vďaka ktorému i napriek svojej dĺžke, ktorá bola kratšia ako u bežných šiat, nepôsobili vulgárne, no i tak boli zvodné. Odhaľovali ramená aj chrbát a i značnú časť dekoltu a nohy, no stále boli elegantné a tak si ich napokon dievčina vyžobrala a dnes ich mohla mať vďaka tomu na sebe.

„Jasné, je to nezvyk, vidieť ťa v čiernej, ale vyzerá to super.“ Vyhlásila Mina a Tooru horlivo prikývla. Sama preferovala pestrosť a preto bola rada, keď jej Nita požičala tie krásne šaty, ktoré mala momentálne na sebe. Hagakure bola rovnako jedným z tých dievčat, ktoré obľubovali jemné a nežné veci a dievčenské farby, no každá z partie dnes bola oblečená v inom štýle, vďaka čomu v konečnom dôsledku ani jedna nezanikala. Aby mali aspoň niečo spoločné, rozhodli sa dievčatá dať si na hlavy symbolicky silvestrovské párty čelenky, ktoré pre ne Nita kúpila.

„Pozerám, že buď si sa medzi sviatkami prejedla koláčov a konečne si trochu pribrala, alebo sa ti podarilo vyžobrať tú plastiku od vašich, lebo máš v tých šatách taký výstrih, že od teba nemôžem odtrhnúť oči.“ Vyplazila na Nitu Mina jazyk a zelenooká dievčina ju štuchla medzi rebrá ukazovákom ozdobeným precíznou manikúrou a zaškerila sa.

„Vôbec,“ zašomrala a popravila si šaty. „Hovorí sa tomu dobrá push-upka.“ Prezrela sa v Mininom zrkadle a musela uznať, že v tých šatách mala vážne celkom slušný výstrih a nevyzeral tak prázdne ako v iných. Veď jej to aj poriadne dlho trvalo, kým k nim zohnala vhodnú spodnú bielizeň a to tiež zabralo kopec času a stálo ju to veľa námahy, kým jej to matka dovolila kúpiť. Vtedy sa zaprisahala, že nabudúce pôjde brázdiť povianočné výpredaje s niekým iným ako s rodičom.

„Kvôli komu si sa tak nahodila? Snáď nie kvôli Bakugovi,~“ rýpala do nej jej kamarátka s ružovou pokožkou znova a Nita zaťala zuby a cítila ako jej mierne očerveneli líca. „Vieš, že tu zostal na sviatky tiež a ako aj celý zvyšok Bakusquad-u dnes večer bude oslavovať s nami?“ Mina sa na ňu zaškerila a Nite bolo jasné, že pokiaľ šlo o Kirishimu, tak ho dnes večer mohla čakať určite, od Vianoc sa od jej kamarátky prakticky takmer ani nepohol. Všimla si to, ako sa k sebe mali v nemocnici, počas návštevy celej triedy a tešila sa z Miny, aj ich spoločného červenovlasého spolužiaka, no zvyšok tej ich partie, do ktorej Mina svojim spôsobom patrila tiež, jej bol ukradnutý. Aspoň to sa snažila samej sebe nahovoriť.

„No to isto nie,“ odsekla mierne podráždene, no potom sa jej tón o niečo zjemnil. Bola rada, že s Minou konečne môžu aspoň nachvíľu zabudnúť na strasti, ohľadom nepríjemných vecí, ktoré sa udiali a ktoré ich pred tým sužovali. „Vieš, že s ním je to komplikované,“ pokračovala ďalej a jej pohľad klesol k špičkám topánok na podpätku, ktoré mala obuté, „som rada, že sme v štádiu, keď ho dokážem tolerovať v jednej miestnosti a som schopná s ním prehodiť aspoň tri slová.“

„Škoda, že je taký tvrdohlavý... A ty si niekedy tiež!  Nebyť toho, už ste mohli byť dávno spolu, aj Kiri si myslí to isté.“ Poznamenala Mina, na čo sa Nita tvárila, že jej slová prepočula a prešla od zrkadla až ku konferenčnému stolíku jej spolužiačky a klesla na kolená, na čo ju ďalšie dve dievčatá nasledovali.

„Poďme radšej na to,“ navrhla, keď vzala do rúk fľašu. Po prezretí etikety sa nepríjemne zaškerila. „Máme menej, než trištvrte hodiny na to, aby sme sa dostali do nálady a toto tu nevyzerá práve lákavo.“ Zatriasla fľašou vodky, na dne ktorej plávali takmer už biele cukríky a zafarbili alkohol na ružovo. Tooru pokrčila ramenami.

„Je to Skittles vodka. Vraj nejaký nový trend zo západu a keďže tie cukríky konečne predávajú aj u nás, tak sme si mysleli, že by sme mohli skúsiť niečo nové.“

„Podľa mňa lepšie ako obyčajná, no nie?“ Snažila sa ich navnadiť Mina, ktorá vytiahla tri plastové poháriky s glitrovou potlačou a postavila každý pred jednu dievčinu z ich partie. Už sa tešila, ako si večer vyhodia z kopýtka, po tých dňoch strávených v nemocnici bolo toto pre ňu ako vykúpenie.

„Neviem, vodka je stále vodka a chutí odporne,“ vystrúhala Nita na tvári znechutenú grimasu, no začala nalievať každej rovnakým dielom, čo doplnila jahodovým džúsom dúfajúc, že ním aspoň zmierni tú odpornú pálivo-trpkú chuť alkoholu, ktorý vyskúšala pred tým iba raz, no neobľúbila si ho. Ani to, že doň Mina pred ich príchodom vhodila Skittles cukríky, nepôsobilo príliš vábivo.

„Mina-chan, si si istá, že je dobrý nápad, aby si pila s nami?“ Spýtala sa Tooru mierne ustráchane, keď otočila k spolužiačke svoju neviditeľnú tvár. Tá sa len zasmiala a pokývala hlavou, sledujúc Nitu, ktorá pripravovala ich drinky.

„Jasné, nebojte. Tabletky beriem už len proti bolesti a dnes ráno som ich vynechala, aby som mohla piť s vami.“ Ubezpečila svoje kamarátky a tie si vzali do rúk každá svoj pohár.

„Tak na dnešný večer a na úspešné zakončenie starého roka.“ Predniesla Nita reč a všetky tri dievčatá si spolu pripili, keď plastové poháriky pritisli jeden o druhý. 

* * *

Keď Ramona vychádzala zo svojho bytu, nečakala, že po ňu s Hanou príde aj Muscari. Pôvodne s nimi ani neplánovala tráviť posledný deň v roku na nejakej party v klube, kam sa jej vonkoncom nechcelo, no Hana na poslednú chvíľu zmenila plány. Hawks ju po Vianociach veľmi nahneval, zbalil sa, odletel späť do Fukuoky a svojho otca, ktorý prišiel z blondínkinej rodnej krajiny, vystrojila na lietadlo z Tokia do Viedne ešte predvčerom a zrazu nevedela, čo s posledným dňom starého roka. Ramona sa preto rozhodla, že si pre ňu predsa len vyčlení na Silvestra čas, aby nemusela byť osamelá a nešťastná ani jedna z nich.

Hana ju najprv musela tak trochu prosiť, aby sa pripojila k nej a Lukášovi, s ktorým sa chystali aspoň úvod večera tráviť v diskotékovom klube, kde mal mať Lukáš DJ-ské vystúpenie. Diskotéky neboli Ramonina šálka kávy a Hanina v podstate tiež, naposledy šli takto „žiť“ na Halloweena, no ich spoločný známy určite ocení, keď ho obe prídu takýmto spôsobom podporiť, akokoľvek moc sa im do toho nechcelo. Večer niekde na byte pri fľaške vína a komornejšej atmosfére pre Ramonu znel o dosť lepšie, no keď už sa vyobliekala a s kabelkou v ruke vychádzala z vchodu svojho apartmánového komplexu, nebolo cesty späť. Okrem toho, po tom vianočnom večierku sa Muscari a jej kolega Spider spriatelili natoľko, že sa mal aj Sato k nim dnes večer v klube pridať tiež.

Ramona by klamala, keby tvrdila, že si dnešný večer nepredstavovala inak. No dotyčný, s ktorým trávila celé vianočné sviatky, sa jej už druhý deň neozýval a keďže pýcha jej nedovoľovala napísať, či zavolať mu prvá, hoci mala konečne aj jeho telefónne číslo, zmierila sa s tým, že príchod nového roka zrejme strávi bez istého villaina, hoci tajne túžila po presnom opaku. Ale nechcela nič siliť a tak sa snažila usmievať sa na svojich dvoch známych, keď sa zvítala s blondínkou a potom objala na privítanie aj Lukáša. Ten z nej, samozrejme, nespúšťal svoj pohľad, až jej to prišlo ľúto. Hana jej nezraz naznačila, že má o ňu jej najlepší kamarát záujem a nebyť toho, že Ramoninu myseľ momentálne obýval 24 hodín bez platenia akéhokoľvek nájmu pred tým spomenutý villain, možno by tomuto mladému mužovi dala aj šancu.

„Pripravené pařit?“ Spýtal sa, keď ich Ramona pozdravila a všetci traja spolu čakali na taxík. Bolo niečo málo pred ôsmou a Lukášove vystúpenie malo začať o deviatej večer, takže mali dostatok času, aby sa pred tým stihli dať do nálady. Ramona sa zatvárila mierne zmätene a pozdvihla obočie nad neznámym výrazom, keď počula jeho slová. Pařit?

„Myslí tým baviť sa,“ vysvetlila jej Hana v jazyku, ktorému všetci rozumeli. Jej tón neznel príliš nadšene, čo pripisovala jej kamarátka zrejme nie práve najlepšej nálade. Sama sa netešila tak, ako by sa na Silvester patrilo, čo sa snažila aspoň čiastočne zamaskovať, nech nekazí zábavu, no chápala, že Hana má zrejme v hlave momentálne iné veci ako diskotéky, za čo čiastočne mohol aj ten jej prekliaty operenec.

Brunetka si nebola tak úplne istá tým, čo sa medzi nimi za tie dni, ktoré trávili spolu v Haninom byte aj s jej otcom stalo, no mohla iba tušiť, že k ich „rozchodu“, či lepšie povedané „pauze“ svojim spôsobom prispel ďalší konkrétny villain. Ramona nebola totiž sama, čo s nimi mala pletky a akokoľvek sa snažila Hana predstierať, že o nič nejde, napokon sa jej priznala s plačom do telefónu, že počas Vianoc nebol Hawks jediný muž, ktorý trápil jej hlavu.

Bolo to v ten večer, čo sa Hana s Hawksom pohádali a on odišiel z jej bytu a následne aj z Musutafu bez akejkoľvek rozlúčky, či pokusu o zmierenie. Jej otec nestihol ani vytiahnuť jednu zo svojich bejzbalových pálok a už bol preč. Hanu to zmohlo natoľko, že sa potrebovala vyventilovať a tak posadila otca k televízoru so zákuskami na stolíku pred ním a odišla na balkón, kde trávila takmer hodinu telefonátom s Ramonou, v ktorom jej hnedovlasá kamarátka sľúbila, že na Silvestra nebude sama, ale že sa k nej pridá a Lukáš im napokon vymyslel program, ktorý vyhnal obe mladé ženy do ulíc.

Hana sa pred svojou kamarátkou preriekla aj v tom, že ju v poslednej dobe stále čoraz častejšie kontaktoval istý villain a ani nemusela vysloviť jeho meno. Ramona si sama domyslela, že išlo o Shigarakiho Tomuru. Ten dokonca Hanu pozval niekoľko rázy, aby prišla na Silvestra za ním, do jeho baru, ktorý sa podarilo lige zázračným spôsobom získať späť po tom, čo bol zajatý Kurogiri. Hana o tomto všetkom vedela a hoci bola jeho ponuka pre ňu nesmierne lákavá, najmä po tej škaredej hádke s Hawksom, stále ho odmietala s tým, že nech si ani nepredstavuje, že by do toho baru ešte niekedy vkročila.

„Nebojte sa, je tam pre nás rezervovaný samostatný VIP box na poschodí, odkiaľ budete mať výborný výhľad a nebude vás tam nikto otravovať.“ Ubezpečoval ich Lukáš, keď videl, aké sú obe ženy bez nálady, hoci Ramona sa to snažila maskovať, no už jej gestá a mimiku za ten čas poznal natoľko dobre, že ho neobalamutila.

Trápilo ho, keď videl, že má zrejme niečo na srdci, no nechcel ju k ničomu tlačiť a bol vďačný aj za toľko, že dnešný večer vôbec strávi v jeho prítomnosti. Nemohol tušiť, že jej srdce už, žiaľ, tak ľahko nedobije, pretože bolo už dlhší čas rezervované pre iného mladého muža. Hana mu však nič o tom, čo sa dozvedela o Ramone a Dabim z Ligy nepovedala. Vedela, že by ho to buď ranilo, alebo rovno vyprovokovalo k tomu, aby snáď šiel toho maniaka, ktorého mal Tenko v Lige, konfrontovať, čo by určite nedopadlo dobre pre nikoho zo zainteresovaných.

Obe, Hana aj Ramona, mu poďakovali za to, že pre nich na večer všetko vybavil a zarezervoval, keď nastupovali do taxíka. Dúfali, že tento klub, do ktorého sa chystali, bude o niečo lepší ako ten, v ktorom strávili aj s Nitou halloweensku noc. Hoci, keď sa nad tým každá z dvojice mladých žien zamyslela, tá noc priniesla omnoho viac, ako by ktorákoľvek z nich čakala.

Lukáš nesklamal, pretože ich auto vysadilo pred parádne vyzerajúcou diskotékou a keď vošli dnu a vyhadzovač ich doviedol až k ich VIP boxu, boli rady, že sa napokon nechali na toto prehovoriť. Predsa len, Hana vedela, ako moc Lukáš toto zbožňuje a ako sa nemohol dočkať, kedy návštevníkom predvedie svoju show a prísť sa na neho pozrieť a stiahnuť aj dievčinu, do ktorej bol potajomky zaľúbený, bolo to najmenej, čo pre svojho najlepšieho priateľa mohla urobiť.

Netrvalo to dlho a pridal sa k nim aj Sato, ktorý mal tiež v boxe vyčlenené miesto. Ramona s Hanou sa zhodli, že dnes večer budú konečne o víne a nie o nejakom odpornom alkohole, z ktorého by im mohlo byť druhý deň zle a vďaka ktorému by stratili zábrany ako naposledy, keď sa ocitli na párty. Miesto toho radšej posedávali v boxe, pochlipkávali zo svojich pohárov a konverzovali v príjemnom duchu, občas očami zablúdiac k tanečnému parketu, ktorý bol pod ich boxom. Hoci nebolo ešte deväť hodín, kedy mal Muscari odštartovať párty svojim vystúpením, parket bol už značne zaplnený. Sedieť však tu, preč od tých spotených hmýriacich sa tiel a v odhlučnenom boxe, bolo omnoho lepšie a na tom sa zhodli obe. 

* * *

„Kirishima mi píše, že už sú skoro všetci dolu a čaká sa len na nás.“ Oznámila im Mina, keď skontrolovala telefón a dopila už štvrtý pohár, fľaška ich špeciálnej Skittles vodky bola viac poloprázdna ako poloplná.

„Jasné, že ti píše, už sa ťa nemôže dočkať, čooo?~“ Robila si z nej srandu Tooru, no Minu to nijako nerozhodilo, dokonca prikývla, nesnažiac sa ani tajiť, že sa na neho tiež tešila. Jej zvyšným dvom kamarátkam bolo jasné, že spolu niečo majú, prípadne, že sa medzi nimi k niečomu určite schyľuje, už to neschoval ani jeden z nich, najmä nie po tom, čo bol Eijiro taký vystrašený a následne aj starostlivý, keď Minu uniesli a skončila v nemocnici.

„Čo ty, Tooru? Stále sama, aj na Silvestra?“ Vrátila jej to dievčina so vzhľadom mimozemšťanky vediac o jej náklonnosti k ich spolužiakovi, ktorú sa neviditeľné dievča stále snažilo popierať.

„Jasné, ona ma nenechá v tom, aby som bola jediná nepobozkaná baba v ročníku, že?“ Omotala Nita ruku okolo pliec Hagakure.

„Poďme už, lebo to tvoj Kirishima neprežije, že musí byť tak dlho bez teba,“ vyplazila Tooru na Minu jazyk, čo však ani jedno z dievčat vidieť nemohlo a kompletne odignorovala Nitinu otázku. Tá ako na povel naliala posledný pohárik každej z nich, čím alkoholu vo fľaši zostalo už len po dne.

„Posledný a ide sa na to.“ Pozdvihla Nita svoj plastový pohárik a keď opäť zacítila tú odpornú horkastú zmes alkoholu s jahodovým džúsom, jej tvár sa skrivila v znechutenej grimase. ´Posledný, viac dnes nepijem´, prikázala si v duchu a počkala, kým dopijú aj jej dve spolužiačky.

Dievčatá ešte venovali pár minút úpravám ich zovňajškov a všetky tri sa vydali s nasadenými čelenkami dolu do spoločenskej miestnosti.

Keď opúšťali Mininu internátnu izbu, Nita cítila, ako sa jej  pomaly začína zmocňovať mierna nervozita. Bola prekvapená, pretože za iných okolností by už množstvo alkoholu, ktoré vypila, zaúčinkovalo spôsobom, ktorý by ju premenil na sebavedomú party divu. No predstava, kto všetko tam dolu mohol čakať, ju robila mierne nervóznou.

Po schodoch schádzala až po Mine a Tooru a cítila ako jej bije srdce, keď dlaňou mierne zovrela zábradlie, aby sa náhodou nepotkla a nenatiahla na schodoch jak dlhá, tak široká. Jemne si zahryzla do pery, keď premýšľala, stále prekvapená, že alkohol nezatemnil jej mozog natoľko, aby rozptýlil akékoľvek myšlienky, ktoré by sa netýkali párty, či zábavy. Ale musela nad ním premýšľať. Shinsou... Bude tam dolu s nimi? Od spolužiakov sa dopočula, že bol tiež jedným z tých študentov, ktorí na sviatky neodišli domov, ale trávili ich na internáte a to dokonca aj cez Vianoce, čo ju tak trochu zarazilo. Nemala však ani len šancu zistiť bližšie informácie, že prečo, a tak mohla len tápať a vystačiť si s dohadmi.

Dnes večer však bolo viac než pravdepodobné, že sa s ním stretne. Nebol dôvod, aby sa dnes Shinsou nepridal k jej spolužiakom počas oslavy príchodu nového roka, no nie? Od prvého školského dňa v novom roku, ktorý mal nasledovať, ho bude stretávať každý deň v triede na vyučovaní, už s ním nebude tráviť čas iba počas tréningov, či misií. Mladík už v podstate bol súčasťou 1-A triedy, hoci vyučovacie hodiny trávil doteraz stále vo svojej starej triede vo všeobecných štúdiách, no od nového roka sa to malo konečne zmeniť a Nita sa už ani nepokúšala skrývať to nadšenie z toho, že ho bude môcť vidieť každý jeden školský deň v týždni, minimálne počas celého vyučovania.

Preto bola tak nervózna a preto sa dlhé hodiny chystala, než sa odhodlala spolu s Minou a Tooru zísť z poschodia dolu, kde už všetci začali pomaly oslavovať. Všetko to bolo kvôli nemu... A hoci sa s tým svojim najbližším kamarátkam nahlas nezverila, obe dievčatá tušili, že na koho sa dnes večer bude sústrediť väčšina Nitinej pozornosti.

Už z chodby bolo počuť, ako moc je spoločenská miestnosť zaplnená a zvuky hudby napovedali, že sa silvestrovská párty stihla začať. Ružovovláska počkala, kým obe jej kamarátky vojdú do miestnosti a po hlbokom nadýchnutí sa prekročila prah dverí tiež. Pripadala si ako v nejakom teenagerskom filme, keď vošla do spoločenskej miestnosti a príchod jej i ďalších dvoch dievčat vzbudil pozornosť osadenstva.

Nitine oči okamžite preleteli po celej miestnosti, v ktorej hľadala známe tváre, alebo lepšie povedanú jednu konkrétnu. Bolo tu viac ľudí, ako očakávala. Ako prví jej do očí udreli členovia Bakusquad-u, ktorí zabrali najlepšie miesta na najväčšej pohovke pred televízorom. Všimla si aj, že niekto priniesol dolu reproduktory a zapojil ich k minirádiu, ktoré ležalo pri televízii, vďaka čomu sa miestnosťou ozývala hudba. Jej hlasitosť bola pomerne vysoká, za čo mohli všetci vďačiť aj faktu, že Tenya Iida bol celé sviatky doma a oslavoval ich s rodinou a počas svojej neprítomnosti ich nemohol za nič nedovolené, čo robili, sekírovať. Diaľkové ovládanie v Serovej ruke naznačovalo to, že má dnes večer na starosti ozvučenie a výber hudby on.

Na vedľajšej pohovke sedeli Tokoyami s Ojirom a hrali shogi, Mineta ich pozoroval sediac na stoličke prisunutej k nim, ale iba jedným okom. Druhé blúdilo po ostatných, ktorí boli prítomní a keď sa jeho zrak zastavil na troch dievčatách, ktoré práve prišli, rozžiaril sa ako vianočný stromček, ktorý ešte stále postával ozdobený a vysvietený v rohu spoločenskej miestnosti.

Nita si všimla, že okrem Ochako a Momo tu boli všetky dievčatá z ročníka. Tsuyu s Jirou sedeli za jedným zo stolov a pravdepodobne o niečom debatovali. Jej tvár sa však skrivila v smutnej grimase, keď si uvedomila, že ten, na ktorého sa dnes večer tešila a túžila ho vidieť zo všetkých najviac, tam nebol. Shinsou chýbal a ona netušila, že prečo. Bola si takmer istá, že ho na silvestrovskej párty stretne, no jeho fialové vlasy a vysokú postavu v miestnosti nezahliadla a srdce jej až tak stislo od sklamania. Jej pochmúrne myšlienky prerušil až Kirishimov hlas.

„Vitajte, dámy, už sme čakali len na vás,“ vyškeril sa na ne, odhaľujúc tak svoje ostré zúbky a posunul sa na pohovke, aby urobil miesto aj pre nich. Dievčatám však bolo jasné, že komu bol ten kúsok na gauči vyhradený a Mina sa nenechala presviedčať, o pár sekúnd už sedela Kirishimovi prakticky na kolenách.

Nita pohľadom zablúdila od svojej kamarátky s ružovou pokožkou, ktorá si pri ich červenovlasom spolužiakovi urobila pohodlie - a iba slepý by si nevšimol to, ako moc sa tí dvaja k sebe mali – k ďalším chlapcom na sedačke. Denki sa napchával nejakými slanými krekrami a Sero bol stále zaujatý výberom piesní, ktoré mali hrať ako ďalšie. Na samom konci sedel Bakugou a keď sa jeho karmínovo červené oči stretli s jej zelenými, zmocnila sa jej mierna triaška.

Po dlhej dobe ho videla s iným výrazom v tvári ako zamračeným. Možno to bolo aj kvôli tomu, že dnes chýbal ich spolužiak Midoriya, ktorý vždy vedel vyprovokovať jeho výbušnú povahu. A možno za to mohla plechovka piva, ktorú zvieral v ruke a Nita mohla len hádať, že už stihol vypiť značnú časť z jej obsahu. Aj keď si pritisol okraj plechovky k perám, stále na ňu upieral zrak, akoby ju snáď videl po prvý raz za niekoľko mesiacov.

Všimla si, že oproti ostatným chlapcom na gauči, ktorí boli všetci pomerne vyobliekaní, mal Bakugou na sebe iba obyčajnú tmavú kockovanú košeľu a pod ňou jednoduché biele tričko. Akokoľvek moc bola voči nemu zatrpknutá a snažila sa ho vidieť už len ako obyčajného spolužiaka, musela uznať, že čokoľvek mal na sebe, vždy to vyzeralo dobre, bolo to proste ním. Nemusel sa snažiť a i tak ju po tom všetkom ešte stále priťahoval, aspoň minimálne a musela to uznať, ak chcela byť k sebe úprimná. A to patrila Nita medzi ľudí, ktorí hľadeli na to, ako boli druhí oblečení. Nie, že by ich na základe toho hneď súdila, ale ak sa jej niekoho štýl páčil, mal u nej automaticky plusové body. Bakugou však mohol mať na sebe hocičo a neubralo by mu to v jej očiach na príťažlivosti, čo tak úplne stále nedokázala pochopiť.

Uvedomila si, že by na neho nemala toľko hľadieť a tak sa radšej znova poobzerala po miestnosti. Tooru sa nenechala dva rázy prehovárať, aby si tiež urobila pohodlie, no miesto Bakusquad-u si sadla k ich spolužiakovi s opičím chvostom, ktorý momentálne ležal uložený vedľa neho a mierne sa hmýril, keď Ojiro premýšľal, aký ďalší ťah v ich rozohranej partii shogi urobiť. Nite neuniklo, ako sa zatváril, keď si jej neviditeľná kamarátka vedľa neho sadla a obšuchla sa svojim telom o jeho chvost. ´Samozrejme, nech si Tooru aj naďalej vraví, čo chce, že sú len kamoši, nie som slepá... Vidím, že sa mu páči a on jej tiež nie je úplne ľahostajný.´

„Hej, nemusíš tam len tak postávať, Hiraoka-chan, sadni si k nám,“ povzbudil ju Kirishima so širokým úsmevom v tvári, spokojný, že je Mina pri ňom - v bezpečí, po jeho boku. „Nalejem ti niečo?“ Spýtal sa, keďže sa chopil role hlavného barmana večera a začal dievčatám nalievať poháriky alkoholu. Mina bola na ňom skoro až zavesená, sediac vedľa neho čo najtesnejšie, ako to len šlo a chichotanie, ktoré jej uniklo pomedzi pery, Nite naznačilo, že už na ňu zaúčinkoval alkohol. Okrem toho, v Kirishimovej prítomnosti sa už ani nepokúšala držať na uzde.

Nita mala na výber – buď si prisadne na gauč medzi členov Bakusquad-u, alebo sa pôjde posadiť niekam inam. Jediné voľné miesto bolo totiž vedľa Bakuga a ak by si tam chcela prisadnúť, musela by sa s ním tlačiť na malom kúsku, asi v takom štýle, v akom vedľa seba sedeli Mina a Kirishima. Opäť vydýchla a prešla pár krokov až za blízko umiestnenú fotelku, ktorú začala tlačiť ku konferenčnému stolíku. Sero aj Denki vyskočili na nohy, keď videli, ako sa s ňou morduje, aby jej pribehli na pomoc, no Nita ich odbila s tým, že to zvládne aj sama a o pár chvíľ už sedela v kresle a s nie veľkým nadšením pozerala na pohár s priesvitnou tekutinou, ktorý pred ňu Kirishima posunul.

Nemala príliš chuť si z toho odpiť a zaujalo ju, že Bakugo je na tom podobne - ako jediný z partie nemal pred sebou pohár s tvrdým alkoholom, ale iba pivo. Denki so Serom a Kirishimom na druhej strane alkoholom nešetrili a Mina sa k nim veselo pridala. Nita skĺzla pohľadom od svojej ružovej kamarátky, ktorá sa práve chichotala na niečom, čo jej červenovlasý mladík pošepkal do ucha a zastavila sa očami na Hagakure, ktorá sedela na druhej sedačke kúsok od nich.

Partia shogi už zrejme skončila, pretože ich blonďavý spolužiak s chvostom pripevneným k svojmu telu mal momentálne oči len pre Tooru, ktorá sedela vedľa neho a o niečom spolu debatovali. V podstate by bolo vhodnejšie tvrdiť, že sa díval na miesto, kde sa pravdepodobne nachádzala jej neviditeľná tvár, keďže nemal inú možnosť a Nite jej kamarátky prišlo tak trochu ľúto. Vedela, že ju tajne trápi, že nikto nemôže vidieť, ako v skutočnosti vyzerá, no pokiaľ ju mal Ojiro rád aj bez toho, aby videl zovňajšok, bolo to dobré znamenie, no nie?

Mineta, sediac oproti nim, svojimi drobnými očkami jastril po všetkých postavách ženského pohlavia v miestnosti a keď sa jeho pohľad zastavil na Nitiných dlhých odhalených nohách, až ju tak striaslo. Siahla na spodný lem svojich čiernych šiat a stiahla si ich čo najnižšie, aby zakryla aspoň časť odhalenej pokožky. Krása, toľko som sa chystala a nakoniec jediný, kto si to všimol, je perverzný Mineta... Trpké myšlienky sa jej v hlave začali usádzať jedna za druhou a v ústach mala akosi zvláštne sucho. Toto nebola jej typická párty nálada. Jej oči sa mierne zúžili, keď stále prepaľovala pohárik s nevábne vyzerajúcim alkoholom pohľadom a potom sa ho rozhodla od seba odsunúť.

„Ty nebudeš piť, Hiraoka-chan?“ Spýtal sa Kirishima prekvapene, čo podnietilo aj ďalšie pohľady od členov Bakusquad-u, ktoré na sebe pocítila.

„Na toto nemám moc chuť, nemáme nejaké šampanské? Alebo niečo iné? Niečo sladšie?“ Nechcela znieť príliš rozmaznane a prieberčivo, ale skutočne by jej bublinky, či niečo sladké ulahodili viac, ako to, čo im Kirishima nalial. Ten sa mierne ošil a vyceril na ňu svoje ostré zuby v ospravedlňujúcom sa úsmeve.

„Šampanské ešte nedorazilo, Todoroki to má na starosti, že ho prinesie, ale ešte neprišiel.“

„Ah, tak...“ Vydýchla Nita a mierne ju prekvapilo, že ich spolužiak, ktorý väčšinou trávil čas len s Midoriyom a Iidom, ktorí dnes chýbali, sa rozhodol pridať k zvyšku osadenstva počas silvestrovských osláv.

„Ešte je tu na výber pivo.“ Ponúkol ju Sero, ktorý demonštratívne vytiahol spod stolíka kartón, no Nita sa opäť len znechutene zaškerila. Pivo nemala rada, rovnako ako nič, čo bolo horké. Už si naozaj začínala pripadať ako rozmaznaná nevďačná princeznička, čo pravdepodobne nevrhalo na ňu najlepšie svetlo, ale jej nálada čoraz viac klesala a to ešte nebolo ani desať hodín a pivo by k jej zlepšeniu určite neprispelo.

„Hmm...“ Zamyslela sa a snažila sa pôsobiť čo najviac priateľsky a čo najmenej nespokojne, „nemáme nejaké nealko? Asi si počkám na to šampanské.“

„Jasné, nealko je v kuchynke, je tam toho viac, zbehnem ti po niečo?“ Spýtal sa gentlemansky Kirishima a Nita by mu možno aj povedala, že áno, no všimla si, ako moc dobre sa jej kamarátke, ktorá si v jeho náručí prakticky urobila pohodlie, sedí a nechcela ho zbytočne preháňať a kaziť im túto romantickú chvíľku, ktorej svedkami boli aj ďalší ich spolužiaci, čo Kirishimovi a Mine v žiadnom prípade neprekážalo. Preto len zamávala rukou a postavila sa, sťahujúc si pri tom šaty o niečo málo nižšie, pre prípad, že by ju stále  Mineta ešte obkukával.

„Nie, to je v pohode, len seď, pôjdem si niečo vziať sama.“ Pohla sa z miesta a kráčala na druhú stranu spoločenskej miestnosti, kde bol malý kuchynský kútik. Kútikom oka pri tom míňala Tooru a Ojira, ktorí si ešte stále o niečom veselo hrkútali. Pousmiala sa, no čiastočne aj trpko, pretože jej prišlo akosi zvláštne ľúto. Naozaj bude ona jediná z ich malej partie, ktorá nestrávi príchod nového roka v prítomnosti chlapca, ktorý sa jej páči?

A čo Hana-senpai a Ramona-senpai? Nita vedela, že jej staršia blonďavá kamarátka nestrávi Silvestra s Hawksom, ako to pôvodne všetci očakávali. Podľa toho, čo Nita videla na stránke na sociálnych sieťach, ktorá bola zameraná na klebety o Pro hrdinoch, vedela, že Hawks sa práve nenachádza v Musutafu, ale hosťuje nejakú silvestrovskú párty vo Fukuoke, čo znamenalo, že Hana bude pravdepodobne tiež sama. Nita si nebola istá, čo sa medzi nimi stalo, pretože po tom predvianočnom večierku vyzeralo všetko tak moc nádejne, no posledné dni bola téma blonďavého okrídleného pro hrdinu veľmi citlivá a Hana o ňom nechcela ani počuť, čo naznačovalo, že to medzi nimi poriadne zaškrípalo, než opustil mesto.

A Ramona-senpai? Nuž, tá sa Nite o svojom milostnom živote moc nezmieňovala a tak dievčina mohla iba tápať.  Mala isté malé podozrenie, ktoré si však nemala ako potvrdiť, no z toho, že jej obe staršie kamarátky mali byť dnes večer v nejakom klube, kde mal vystupovať ich spoločný známy a jeden z Haniných najlepších kamarátov so svojou DJ-skou show, usudzovala, že tiež asi strávia oslavy bez nejakej druhej polovičky. Aspoň sa tie dve zabavia na nejakej poriadnej diskotéke, na rozdiel od nej.

Možno mala predsa len dnes večer ísť radšej von s nimi, ako jej navrhli, ale nechcela sa na Minu vykašľať po tom, čo ju konečne pustili z nemocnice. No keďže bola Mina už hodnú chvíľu nalepená na Kirishimovi a Tooru sa zrejme tiež nechystala Nite robiť spoločnosť, aspoň to tak vyzeralo, začala svoje rozhodnutie zostať na Silvestra na internáte pomaly, ale isto ľutovať.

Podišla k linke v malom kuchynskom kútiku a prezerala si jednotlivé fľaše s nealko nápojmi, ktoré tu boli pripravené. Musela uznať, že sa Kirishima s ostatnými chalanmi celkom posnažili a mali tu dosť bohaté zásoby. Siahla po fľaške s ovocným džúsom a otvorila skrinku nad drezom, kde mali zvyčajne svoje miesto poháre. Na jej smolu však boli z tejto skrinky momentálne všetky povyberané a zostalo len pár prázdnych na poličke o čosi vyššie.

Načiahla sa za nimi, no i v topánkach na vyššom podpätku mala problém na tie poháre dočiahnuť, chýbalo jej ešte pár centimetrov výšky. Rozmýšľala, či vyskočiť alebo vyliezť na linku, no v týchto šatách a topánkach by asi ani jedno z toho nebolo rozumné. Ako sa tak stále beznádejne naťahovala za pohármi, jej dilemu ukončila chlapčenská ruka, ktorá sa zrazu objavila vedľa tej jej, no o čosi vyššie a poľahky dočiahla na pohár, ktorý sa Nita chystala získať do svojej moci. Až tak stuhla, keď za sebou ucítila teplo sálajúce z cudzieho tela a akúsi známu vôňu, ktorá bola typická iba pre jediného chlapca, ktorého poznala. Hoci sa jej priamo nedotkol, srdce jej aj tak poskočilo, keď cítila ako moc blízko pri nej stál. Toto už dlhšiu dobu nezažila a naprázdno preglgla, nechávajúc ho zložiť nie jeden, ale rovno dva poháre vedľa nej na kuchynský pult, pred ktorým stála.

Sladkastá vôňa spáleného cukru, možno karamel a k tomu niečo mužné, čo nevedela tak úplne definovať... Otočila sa s tým, že presne vedela, s kým sa jej pohľad stretne. Bakugo nepatril k najvyšším chlapcom v triede, no i tak ju stále o pár centimetrov prevyšoval, i keď mala obuté lodičky na podpätku. Odstúpil od nej po tom, čo si vzal jeden z pohárov na linke vedľa nej, takmer sa pri tom rukou dotkol jej odhaleného predlaktia.

„Nie si jediná, ktorej ten Kirishimov alkohol nechutí,“ vysvetlil, keď videl jej mierne prekvapený a rozpačitý pohľad. Nalial si z fľaše sódy, ktorá stála pri kuchynskom dreze, do pohára a priložil si ho k perám, stále hľadiac na ňu. A ona nedokázala ten výraz v jeho tvári tak úplne zaradiť. Nemračil sa, aspoň nie tak, ako to bolo na jeho pomery zvykom. To sa nestávalo často, preto si dopriala dlhší pohľad na jeho tvár, ktorá bola atraktívna za každých okolností, či sa mračil a či uškŕňal a aj teraz nemohla poprieť, že sa jej ešte stále tak trochu páčil, hoci sa snažila celé mesiace o to, aby ho vnímala už iba ako jedného zo spolužiakov.

Prikývla a sama si naliala za pohár ovocného džúsu, snažiac sa upokojiť. Už začínala pri ňom byť opäť vcelku sebavedomá a po tých dlhých týždňoch, čo sa mu nemohla ani len pozrieť do tých tmavočervených očí, sa konečne naučila znova sa s ním baviť a chovať sa v jeho prítomnosti normálne, ako to robila pri zvyšku členov ich triedy. No práve teraz bola z jeho prítomnosti z neznámych príčin mierne rozladená a to už sa stihla pred tým u Miny na izbe posilniť alkoholom. Tak úplne nechápala týmto pocitom, ktoré sa jej náhle zmocnili, pretože ich pri Bakugovi už dlhší čas nepociťovala, ale dnes sa opäť ozvali a ona sa v duchu preklínala ešte viac, že nešla oslavovať Silvester niekam inam, pretože tieto pocity práve teraz moc vítané neboli.

„Je to nezvyk, Hiraoka,“ Bakugou prehovoril prv, než stihla schmatnúť svoj pohár a ujsť pred ním. „Vidieť ťa na párty v niečom... normálnom.“ Pravdepodobne narážal na ten Halloween spred dvoch mesiacov, kedy ju videl v jej mačacom kostýme a nuž, dnes mala na sebe úplne iný párty outfit, ako vtedy. Stále však netušila, že ako si má jeho slová vlastne vyložiť.

Mal to byť kompliment, či urážka? Bakugou Katsuki nerozdával komplimenty, no z nejakých neznámych príčin ju to až tak moc neiritovalo, dokonca sa pristihla, ako sa jej žalúdok po jeho slovách mierne zachvel a cítila, že sa jej rozlieva teplo po tvári. Bakugou však otvoril ústa znova. „Až na tú blbosť, čo máš na hlave...“ Okomentoval jej vzhľad aj druhý raz a ak by sa lepšie prizrela, možno by si všimla, že sa na jeho tvári objavil malý úškrn, ktorý bol zrejme druhým najčastejším výrazom, ktorý mohol u neho človek vídať, no Nita pevne zomkla ústa, keď od neho odvrátila zrak.

´Jasné, to som si mohla myslieť.´ Nebol by to on, aby sa do nej kvôli niečomu nenavážal. Nečakala, že by v tomto prípade vedel oceniť tematický módny doplnok. Okrem toho, nebola sama, ktorá ho mala na hlave, Mina a Tooru mali podobné, pretože sa tak pred tým dohodli. Oslavoval sa predsa príchod nového roka a podobné veci ľudia zvykli na party nosiť často. Samozrejme, chlapci tomu nerozumeli. To, že počas prípravy tejto párty nevenovali ani jedinú myšlienku nejakej adekvátnej silvestrovskej výzdobe, hovorilo za všetko.

„Nepýtala som sa ťa na tvoje hodnotenie, módna polícia. Takže ma nemusíš urážať, za to, že ty týmto veciam nerozumieš.“ Precedila skrz zaťaté zuby, snažiac sa nepripúšťať si jeho slová k srdcu. Bakugo iba zvraštil obočie, keď ju počul a potom otrávene vzdychol a pokrútil hlavou a radšej sa znova napil zo svojej sódy,  náhla zmena výrazu v jeho tvári naznačovala, že ho očividne niečo frustrovalo.

„A okrem toho,“ pokračovala ďalej, „nechápem, že čo tu ešte robíš. Nemal si náhodou už byť v posteli? Pokiaľ viem, tak už je dávno po ôsmej.“ Jej pery sa zvlnili v drobnom úškrne, než si sama odpila zo svojho džúsu.

Takže toľko k tomu, že spolu konečne začali celkom dobre vychádzať... Čakala, že ho jej slová naštvú natoľko, že sa s ňou snáď pustí do hádky a v tom prípade by mala možno zámienku odísť z tejto párty, ktorá sa jej vôbec nepozdávala i keď jedna jej časť sa s ním v žiadnom prípade nechcela hádať, práve naopak. Žiaľ, tie slová jej vyleteli z úst prv, než stihla domyslieť ich efekt. A Bakugou vyzeral, že ho jej poznámka nenechala chladným, keď mohla takmer počuť, ako zaškrípal zubami. Nepovedal však nič, hoci sa k tomu možno schyľovalo, pretože ho predbehol Denki, ktorého hlas preťal to napätie medzi nimi, čím upútal pozornosť oboch.

„Opatrne, Hiraoka-chan, neprovokuj ho, lebo Kacchan pôjde naozaj do postele ešte pred novoročným prípitkom.“ Podpichol svojho spolužiaka a na Katsukiho tvári sa zjavil nepríjemný výraz, pomedzi pery mu ušlo zavrčanie. Zmienka tej prezývky, ktorá bola vyhradená na používanie iba jedinému chlapcovi z ich ročníka, nebol jeden z Denkiho najlepších nápadov. Ak sa Nite zdal byť ich blonďavý spolužiak s výbušnou povahou a ešte výbušnejšími schopnosťami doteraz vcelku pokojný, tak to vyzeralo, že ho začali pomaličky, ale isto opäť vytáčať. A ona si nebola istá, či ho viac iritovali jej slová alebo tie Kaminariho.

„Dovolíte? Pusťte ma, prosím,“ zdvorilo sa ozval Todoroki, ktorý sa pri nich znenazdajky objavil. Tým opäť znemožnil Bakugovi nejako reagovať na predošlú konverzáciu, čo malo za následok, že blonďavému mladíkovi z uší začínala vychádzať para. Zrejme v sebe dusil potláčaný hnev a frustráciu, no Todoroki si ho nevšímal a pokynul Nite hlavou, aby poodstúpila od linky, pretože v ruke držal asi štyri fľašky šampanského, ktoré sa pravdepodobne chystal uložiť do drezu.

Nita ho pustila k linke a keď jej zrak z fliaš a ich červeno a bielo-vlasého spolužiaka padol na osobu, ktorá prišla hneď za Todorokim, takmer jej vypadol pohár s džúsom z ruky. Snažila sa zo všetkých síl, aby pôsobila nevzrušene a pokojne, no šlo to omnoho ťažšie, ako očakávala. Bola rada, že si práve neodpila, keď sa v jej zornom poli objavil Shinsou, pretože by sa pravdepodobne začala drhnúť džúsom, alebo by ho vyprskla na Bakuga, či Kaminariho, stojacich najbližšie k nej.

Srdce jej vynechalo pár úderov, keď mierne zaklonila hlavu, aby sa mu zahľadela do tváre, bol zo všetkých chlapcov stojacich okolo nej najvyšší a ani podpätky jej moc nepomohli, aby sa mu výškou aspoň čiastočne priblížila. Aj on mal v ruke pár fliaš bublinkového nápoja a podal ich Todorokimu, ktorý za pomoci svojho quirku uložené šampanské v dreze pokryl tenkou vrstvou ľadu, aby sa trochu zachladilo. Aj Denkiho pohľad padol na to množstvo fliaš, ktoré priniesli a jeho zlaté oči sa rozžiarili, až z nich tak sršali iskričky.

„Hurá! Bublinky a moja najobľúbenejšia osoba a najočakávanejší hosť večera sú konečne tu!“ Zaškeril sa veselo na fialovovlasého chlapca, ktorý mu pokýval hlavou na pozdrav a na Nitu sa zatiaľ stále ešte nepozrel, no ona na druhej strane od neho nedokázala odtrhnúť oči a pohár v ruke zvierala tak tuho, až hrozilo, že jej medzi prstami praskne, i keď až toľko sily dievčina v sebe nemala, takže pohár aj jej prsty boli v bezpečí.

Shinsou bol tu. Konečne... Nebol to prelud, naozaj prišiel aj on a ani neriešila to, že prečo práve s Todorokim, keďže ich dovtedy nikdy spolu nevidela prehovoriť jediné slovo. Za to Denki? Ten sa bez hanby natisol blízko k nemu a potľapkal ho po chrbte, až sa jej z toho pohľadu nepríjemne zavlnil žalúdok. Nebolo to nič, čo by v posledných týždňoch nerobieval pravidelne. Ale bolo jej to v tej chvíli jedno, nech si na neho siaha koľko chce, najdôležitejší fakt pre ňu bol ten, že konečne prišiel a jej večer odrazu už nevyzeral tak katastroficky, ako si ho začala maľovať.

„Čo si tak nabudený, Pikachu?“ Spýtal sa ho Shinsou, jeho oči mali stále ten nezaujatý, unudený, priam až unavený výraz, na ktorý bola zvyknutá, keď kútikom sledoval svojho blonďavého kamaráta. Teda, minimálne Denki sa za neho už stihol pasovať. Jeho hlboký hlas nikdy nezlyhal v tom, aby Nite po celom tele naskočili zimomriavky zakaždým, keď ho počula. Ak tvrdila, že ju Bakugou pred tým robil nervóznou, nedokázala nájsť slová, ktorými by popísala, čo spôsobila Shinsova prítomnosť.

Neuniklo jej, že na rozdiel od Todorokiho, ktorý prišiel vyobliekaný v košeli a saku, si Shinsou s outfitom moc starostí nerobil, tiež sa pridal k Bakugovi na stranu ležérneho štýlu, oblečený iba v čierno-žltej trigovici a tmavých džínsoch, ale i tak šla na ňom oči nechať. Uvedomila si, že pokiaľ sa do niekoho zahľadela, bolo jej absolútne jedno, že čo mal dotyčný na sebe a to ju zvykli často ostatní nazývať povrchnou. No, v tomto prípade to zrejme až tak neplatilo...

„Tešil som sa na teba,“ vyškieral sa Kaminari ďalej, keď bez okolkov odpovedal Shinsovi na otázku a potom jeho pohľad skĺzol k Nite. „A niekto sa nám tu už nevedel dočkať šampanského, však, Hiraoka-chan?“

„Vážne?“ Shinsov pohľad sa konečne zastavil na nej a tento raz musela naozaj ten pohár položiť na linku, lebo by ho zrejme už neudržala v dlani, tak moc sa jej obe ruky začali triasť. Ale tá triaška bola z neznámych príčin príjemná. Nebolo to ako keď si ju obzeral Mineta, cítila sa presne opačne. Zmocnila sa jej vlna vzrušenia spojená s ešte niečím ďalším, čo nevedela tak úplne identifikovať, keď očami pomaly prechádzal od čelenky na jej hlave, ktorej venoval pobavený pohľad - tak iný od toho Bakugovho - cez jej tvár, ku krku až sa dostal k jej šatám.

Nesmelo sa zahniezdila, úplne zabúdajúc na to, že pri nich stáli ďalší spolužiaci, Shinsou bol jediný, koho dokázala vnímať a to, ako sa na ňu pozeral... Akoby venoval pozornosť každému jednému odhalenému milimetru jej pokožky, ktorú šaty odkrývali a akoby počítal znamienka na jej pleci, ktoré nebolo zakryté dlhými hustými vlasmi. Ani nedokázala odpovedať nič na Denkiho otázku a tak sa chlapec ozval za ňu.

„Hej, Kiriho drink jej príliš nevoňal, Hiraoka-chan má radšej asi niečo sladšie, že?“ Kaminari stále neprestával používať ten provokačný tón, ktorý by ju za iných okolností iritoval, no momentálne sa cítila akosi zvláštne, hlavu mala takmer prázdnu a nedokázala sa zmôcť na jedinú vetu. Tak moc ju zarazilo a potešilo to, že sa tu chlapec, ktorý si ukradol jej pozornosť a v podstate aj jej srdce už pár dlhých týždňov dozadu, objavil. Už myslela, že ho dnes neuvidí a pomaly sa s tým začínala zmierovať, no teraz jej stále srdce bilo o čosi rýchlejšie a žalúdok sa jej vzrušením vlnil tak príjemne, až mala pocit, že je na horskej dráhe.

Ani Bakugovo odfrknutie, v ktorom začula niečo, čo sa podozrivo podobalo na slová „rozmaznaná princezná“, ju nevyprovokovalo a viac-menej ho odignorovala. Stále sa jej nesmelý pohľad striedavo upieral od jej topánok cez pohár s džúsom, ktorý nechala položený na dreze, až späť k Shinsovi. Jedno z jeho tmavofialových obočí sa nadvihlo v mierne prekvapenom výraze a rovnako tak aj kútik jeho úst v náznaku úškrnu. Nita cítila jeho oči opäť na sebe.

„Je to tak?“ Spýtal sa jej priamo a neprestával si premeriavať jej tvár. Iba nesmelo prikývla, pretože to bola pravda a tiež sa nezmohla na slová, ešte stále jej uviazli niekde v krku. Inokedy sa vyžívala, keď bola stredobodom pozornosti, no práve teraz si priala, aby bola niekde inde. Najlepšie s ním a bez kohokoľvek iného v ich prítomnosti.

„Na tom nie je nič zlé,“ pokračoval Shinsou a... Zdalo sa jej to? Alebo bol naozaj jeho hlas ešte hlbší, ako keď prehovoril prvý raz? „Nie je jediná, čo má slabosť pre určité sladké veci...“ Povedal to spôsobom, ktorý v sebe ukrýval istý podtón, no Nita ho nepostrehla a ani keď sa na ňu neprestal dívať tým zvláštnym spôsobom, jej nedošlo, prečo sa Kaminari zachechtal a Bakugou opäť podráždene odvrkol. Jediný ďalší, ktorý v tých slovách nepostrehol nič nezvyčajné, bol Todoroki.

Stále jej bolo z tých slov akosi hrejivo, možno až neprirodzene teplo, minimálne sa jej tento pocit usádzal vo vnútri žalúdka a pomaly sa rozlieval do ďalších častí tela, určite k nemu prispelo aj to, ako sa už dlhší čas jeho fialovo sfarbené dúhovky nepohli z jej tváre, či miesta od vrchu krku až po kľúčnu kosť preč. Naprázdno prehltla, opäť pociťujúc v ústach sucho. Jasné, už zase pôsobila ako sladká princeznička, čomu sa snažila dnešný večer vyhnúť.

„Viete, čo? Asi som zmenila názor,“ prehovorila konečne a samu ju prekvapilo, že sa jej nejakým zázrakom pred nimi netriasol hlas. „Toto je ten Kirishimov alkohol?“ Siahla po jednej z fliaš na kuchynskom pulte, v ktorej sa hompáľala číra tekutina. Denki prikývol a spolu s ostatnými mladými mužmi ju stále pozoroval, keď vytiahla zátku fľaše. Ani jej nemusel nikto z nich pomôcť. Naliala si pomerne štedro do pohára, v ktorom na dne ešte zostalo trocha džúsu.

 „Tak, na zdravie.“ Zaťala zuby, zadržala dych a na ex do seba vyprázdnila obsah pohára, snažiac sa čo najmenej kašľať, keď jej trpká tekutina takmer vypálila hrdlo. Nuž, nebola to Skittles vodka, ale i tak sa držala statočne a ostatní na ňu udivene hľadeli. Okrem toho aj dúfala, že jej tekutina dodá aspoň trochu guráže. Práve v tej chvíli ju totiž potrebovala viac, ako čokoľvek sladké...

* * *

V tom istom čase, ale na úplne inom mieste, sa paralelne začínala rozbiehať ďalšia párty, teda aspoň tak to istí jej účastníci nazývali i keď väčšina členov Ligy Villainov dnešný večer vnímala ako každý iný, kedy sedeli za barom a popíjali, čo sklad dal. Po dlhom čase sa im opäť podarilo zmocniť sa toho miesta, ktoré doposiaľ slúžilo ako ich základňa a útočisko a ktorého sa po tom nešťastnom Kurogiriho zajatí museli na určitý čas vzdať.

Shigaraki bol s týmto ich vydareným ťahom natoľko spokojný, že bez slova sedel na jednej z barových stoličiek a nevzrušene sledoval ako Toga s Twiceom dokončujú silvestrovskú výzdobu miesta, ktoré pred tým využívali na vybavovanie obchodných záležitostí a ani sa nerozčuľoval nad tým, že je toto miesto práve teraz tak dehonestované.

V podstate mu bolo jedno, že si Toga zmyslela, aby oslávili Silvester u nich v bare a keď začala prosíkať, aby to oslávili so všetkým, čo k tomu patrí, len nepriateľsky zavrčal a zavrel sa vo svojej izbe. Po pár hodinách z nej vyliezol a celý jeho bar sa premenil na niečo, z čoho sa mu dvíhal žalúdok. Ani sa radšej nepýtal, odkiaľ a za čo tie blbosti zohnali, keď videl, ako dvaja z členov jeho Ligy vešajú po stenách balóny, girlandy a iné hlúposti. Za iných okolností by im to okamžite zatrhol, ale potom si predstavil, že by Hana konečne zareagovala na jeho správy, v ktorých ju pozýval, aby strávila dnešný večer s ním a zrazu mu už nevadilo, čo niektorí členovia Ligy dovádzali s jeho barom. Ak nič iné, myslel, že Hana by mohla niečo také, ako je výzdoba oceniť, ak by sa tu predsa len dnes večer objavila.

Neuniklo mu, že sa medzi ňou a tým chlapom s vtačím mozgom, na ktorého mal už dlhú dobu veľmi ťažké srdce, muselo niečo stať, pretože po tom, čo ich videl na Vianoce spolu, sa zrazu veci zmenili a Tomura vedel aj to, že ten blonďavý Pro netrávil Silvestra v meste, ale na druhom konci krajiny. A to ho nesmierne potešilo, pretože mal tak väčšiu šancu dostať sa k jeho Butterfly, respektíve priviesť ju k sebe. Stále kontroloval svoj telefón, či mu náhodou neodpíše a keď mu opäť displej ukázal nulový počet nových správ, otrávene siahol po ďalšom poháriku.

Togino chichúňanie, Twiceove poznámky a Spinnerovo šomranie, ktorého tí dvaja tiež zapriahli do pomáhania s výzdobou, boli prerušené, keď sa dvere baru s vrzgotom otvorili a v nich sa zjavil ďalší člen Ligy. Pobavene sa uškrnul, keď jeho belasé oči prešli po miestnosti a všimol si, v akom stave sa práve nachádzala. Spýtavo sa pozrel na svojho šéfa, no ten sa od neho odvrátil, nechystajúc sa niečo vysvetľovať.

Dabimu to neprekážalo, bolo mu v podstate jedno, že čo si robili ostatní, mal na dnešný večer svoje vlastné plány a dúfal, že mu vyjdú tak, ako si predstavoval. Nonšalantne prešiel k barovému pultu aj s fľašou vína v ruke, ktorú položil na pult a začal pod ním niečo hľadať.

„Čo sa tam toľko hrabeš?“ Vyštekol na neho Shigaraki a opäť si odpil zo svojho pohára, skúmajúc očami víno, ktoré Dabi doniesol. Nechápal tej logike, keď dnes večer mali v bare dostatočné zásoby už kadečoho iného.

„Nemáme tu poháre na víno?“ Zahundral Dabi spoza pultu a Shigaraki nadvihol jedno z obočí, ktoré však zakrývala hustá masa zvlnených bledých vlasov. Tak víno? Nikdy pred tým nevidel, že by ho Dabi niekedy pil. Došlo mu, že aký bol pravdepodobne jeho zámer. Tomura bol vždy o všetkom informovaný a mal prostriedky a cesty aj na to, aby vedel o členoch svojej Ligy dostatočne veľa, čo potom mohol využívať v svoj prospech. Väčšinou mu nič neuniklo a tým pádom ani to, že sa Dabi už dlhší čas stretával s istou osobou, ktorá nepatrila do ich kruhov. Možno by tento fakt ignoroval, predsa len, bola to Dabiho súkromná vec a jeho do toho nebolo nič, nezaujímalo ho, čo si robí vo svojom voľnom čase, no fakt, že sa tá žena poznala s jeho Hanou, nedokázal ignorovať. Napadlo mu, že by to mohla byť cesta k tomu, ako sa s ňou opäť zblížiť.

„Ty víno nezvykneš piť. Plánuješ si sem niekoho pozvať?“ Spýtal sa Dabiho a oči člena Ligy sa nebezpečne zúžili.

Dabi tiež nepatril k tým s jednoduchším zmýšľaním a hoci nebol taký super-mozog ako vodca ich Ligy, z tej Shigarakiho otázky okamžite pochopil, kam tým mieril. Nenechal sa však vyprovokovať, stále si zachovával svoju nevzrušenosť, keď sa na mladšieho muža sediaceho oproti nemu za barom uškrnul.

„A čo ak áno, zakážeš mi to, Shiggy?“ Opáčil drzo a pozdvihol obe obočia. „Myslím, že ti nebude vadiť, keď príde a dovedie so sebou istú blond kamarátku.“ Pokračoval a zo Shigarakiho zavrčania, ktoré si neodpustil, bolo jasné, že Dabi trafil do čierneho. Áno, jeho šéf mohol vedieť o vzťahu, ktorý mal s istou mladou ženou, no Dabimu neuniklo, že sám Shigaraki sa o jednu zaujímal tiež a tie dve si boli zhodou okolností veľmi blízke.

Táto náhoda bola až komická, keď sa nad tým tak zamyslel, no ešte vtipnejšie mu na tom celom prišlo to, že akú dokázala mať tá Ramonina blonďavá kamarátka moc nad niekým, kým bol Shigaraki Tomura. Videl to úplne vo výraze jeho tváre, i keď sa ju mladík pokúšal zakryť pod oponou svetlomodrých vlasov. Viacerí z Ligy však tušili, že tá mladá žena, obšmietajúca sa okolo idiota Hawksa, bola niekým, na koho bol Shigaraki citlivý. Všetci mali slabosť, aj tí najväčší villaini a zlosynovia. Keby to nezažil a nepocítil na vlastnej koži, možno by tomu neveril, no teraz to videl nie len na sebe, ale aj na mladom mužovi sediacom vedľa. A keďže Dabiho bavilo zahrávať sa s jeho citmi, ako vlastne s citmi kohokoľvek iného na svete, teda, okrem jedinej výnimky, rád mu ju pripomenul zas. A zafungovalo to.

„Pokiaľ to nie je nikto z All Mightových radov, je mi to jedno,“ zašomral Shigaraki a odsunul prázdny pohárik čo najďalej od seba, stále sklamaný, že sa mu Hana ešte vôbec neozvala. „Aj tak už o tomto bare všetci Pro vedia.“

„Ale nevedia, že sme ho získali späť,“ Dabi naklonil hlavu na stranu a prižmúril oči. Shigaraki bol vážne akýsi nesvoj, ešte k tomu aj podráždený, no apatický zároveň, až ho miestami nespoznával. Možno by fakt mal poprosiť svoju bábiku, nech vezme aj tú jeho blondínku. Mohla by byť sranda sledovať, ako sa ich veľký šéf bude v jej prítomnosti chovať. A tiež mu napadlo, že by bola Ramona prístupnejšia k nápadu prísť sem za ním, ak s ňou pôjde aj jej kamarátka.

„No kde sú tie poháre?“ Spýtal sa znova, trochu netrpezlivo na čo svetlovlasý mladý muž len podráždene pokrčil plecami a rozhodol sa svojho staršieho kolegu ďalej ignorovať.

„Aké poháre, ak smiem vedieť?“ Ozval sa Mr Compress, ktorý sa objavil pri nich a prisadol si k Shigarakimu.

„Na víno. Neverím, že v tomto všivavom pajzli sa nenájdu aspoň dva.“ Prehraboval sa Dabi skrinkami ďalej a maskovaný muž v klobúku sa zahľadel na fľašu vína, ktorá bola položená na pulte pred ním.

„Tak sa mi zdá, že ich má Kurogiri uložené pod drezom.“ Stále neprestával skúmať etiketu na víne a v jeho hlase bolo možné bádať mierne pobavenie. „Víno, tak to je teda zmena... A vyzerá to na kvalitnú značku, nemusel si si kvôli nám robiť také starosti.“ Poznamenal a načiahol sa za hrdlom fľaše, no Dabi mu ju rýchlo uchmatol spred nosa zakrytého maskou a jeho prst sa pohol v zamietavom geste.

„Tá nie je pre teba, Compress, ale na súkromné účely.“ Odvetil, keď ju aj s dvoma pohárikmi na stopke vzal do rúk, Shigaraki si len opovržlivo odfrkol.

„Ale nepovedz,“ ten široký úsmev v Compressovej tvári mohli počuť obaja z tónu jeho hlasu, nemuseli ani vidieť. Takže Dabi kúpil pre niekoho víno? „My čakáme nejakú návštevu?“

„Možno...“ Zatiahol Dabi lenivým tónom. Ani mu tie otázky od jeho staršieho kolegu neprekážali, ak jeho bábika naozaj príde za ním až sem, tak, či tak ju uvidí. Možno si ju starší muž dokonca pamätal z toho Halloweenu, ktorý sa mu momentálne zdal vzdialený, až mal pocit, že sa odohral pred rokmi a nie len pred dvoma mesiacmi.

Shigaraki opäť len vydal zo seba neidentifikovateľný zvuk, ktorý nápadne pripomínal nespokojné zabručanie a jeho oči znova skontrolovali obrazovku telefónu, až sa v tých rubínových dúhovkách odrážalo svetlo z nej. Stále nič... Bol príliš hrdý a zaťatý na to, aby poprosil Dabiho, nech mu pomôže dnes večer nalákať Hanu do ich baru. Ak s ňou príde aj ta jeho žena z Ruska, okolo ktorej sa motal a kvôli ktorej sa v poslednej dobe správal ako pobláznený idiot (aj keď si Dabi myslel, že si to nikto nevšimol, jemu neuniklo nič), tak nech. Nič iné by ho nezaujímalo a nevadilo by mu, ak by tu pri ňom bola dnes večer jeho Butterfly. Už len to pomyslenie, že mal konečne čistý vzduch, lebo ten jej operený hlupák sa odpratal preč a nechal ju tu na Silvestra samú, ho frustrovalo a vzrušovalo zároveň.

„Výzdoba a dobré víno... Začínam sa domnievať, že tá návšteva bude dámska.“ Pokračoval Compress vo výzvedách a Dabi podozrievavo nadvihol obočie. Compress sa zbytočne tešil, ak naozaj niektorá z tých mladých žien, či dokonca obe prídu, aj tak sa nebude môcť ani jednej z nich dotknúť čo i len malíčkom, v opačnom prípade by prišiel aj o druhú ruku.

„Trafil si sa a možno nebude len jedna, aj tu náš veľký šéf mi to už schválil, však, Shiggy?“ Provokoval ho Dabi ďalej

„Prečo si si taký istý, že prídu?“ Shigaraki sa snažil znieť nevzrušene. No naozaj ho zaujímalo, že kde sa v Dabim bralo to sebavedomie. I keď... Nepoznal tú jeho a nevedel, aký presne vzťah medzi sebou majú, možno ju mal natoľko v hrsti, že si nepripúšťal odmietnutie. V tomto mu Tomura tak trochu závidel, ak tomu tak skutočne bolo. Okrem toho, Dabi očividne nepoznal zase Hanu, keď bol taký presvedčený, že určite príde. Vôbec sa mu neozývala, tak prečo by mala prísť na podnet tohto psychopata, s ktorým nemala nič spoločné? Hana vedela byť riadne tvrdohlavá, keď mu dokázala stále odolávať, aj po tých trikoch v rukáve, ktoré posledné týždne z neho v kuse vyťahoval a skúšal ich na ňu.

„Nepodceňuj ma,“ oplatil mu to Dabi rovnakým tónom, „ja na rozdiel od teba viem, ako na tú svoju zapôsobiť.“ Vyškeril sa na oboch a prv, než mladý vodca Ligy stihol nejako zareagovať, odplížil sa so svojou fľašou aj pohármi do bezpečia svojej izby. Nepredpokladal, že by Shigaraki vyrazil po ňom, aby mu za tie provokačné slová niečo urobil. Na to dnes pôsobil až príliš mimo realitu a ak by mal v sebe Dabi aspoň za mak viac empatie, možno by mu vedel dopomôcť k tomu, aby tá jeho blonďavá Pro prišla. Alebo... Že by predsa len na konci starého roka urobil aspoň jediný dobrý skutok aj pre niekoho iného, ako bola jeho bábika?

~

(musela som 😂)

„Som z vás prekvapený, Tomura-kun,“ Ozval sa Compress ešte stále sediac pri svojom mladom šéfovi. „Nečakal by som, že do tohto baru ešte niekedy dovolíte vkročiť inej osobe, ako sú členovia Ligy.“ Postavil sa a načiahol sa za fľašou tmavého alkoholu, ktorá stála pri dreze a vytiahol spoza pultu aj pohár. Všimol si, že aj ten Shigarakiho je prázdny. Vzal ho teda do ruky a neverbálne sa ho gestom spýtal, či si praje naliať. Ten len ledabolo pokýval hlavou a tak mu Compress nalial ako prvému a potom aj sebe.

„Hmpf,“ zašomral oslovený a zovrel pohár s hnedastou tekutinou troma prstami. Keby tu tak bol Kurogiri, mohol by zosnovať plán, ako sa pred Hanou objaviť a jednoducho ju so sebou stiahnuť do jeho portálu a rázom by bola tu, pri ňom. Na druhej strane ju nechcel k ničomu nútiť. Aspoň raz chcel, aby za ním prišla dobrovoľne a nie len pod zámienkou, že od neho niečo potrebovala. Jeho myšlienky od blonďavej dievčiny odviedol Mr Compress, keď pozdvihol svoj vlastný pohár a spoza jeho masky sa ozvali ďalšie slová.

„Tak teda na dnešný posledný deň v roku,“ predniesol prípitok maskovaný muž, „či už prídu hostia, alebo nie, nech pre nás dopadne čo najlepšie.“

* * *

Klubom sa niesli nadšený jas a výskanie davu, keď Pro hero z Čiech začal rozbaľovať svoje veľkolepé DJ-ské sólo. Sato bol už za tú malú chvíľu, ktorú s dievčatami v boxe pobudol, riadne pripitý a tak sa pohybmi, ktoré sa nedali tak úplne identifikovať, vlnil na sedačke s neprítomným výrazom v tvári a nepridal sa k dievčatám, ktoré stáli na plošine sky-boxu, opierali sa o zábradlie a pozorovali show dolu pod nimi.

Obe mladé ženy sa nedokázali ubrániť tomu, aby sa ich boky aspoň mierne nehýbali v rytme hudby, ktorá práve znela. Pesničky, ktoré Lukáš púšťal, spôsob, akými ich mixoval a atmosféra v klube sa jednoducho ignorovať nedali. Okrem toho, museli obe oceniť ich parádne miesta, skutočne si nemohli lepšie ani predstaviť. Boli rady, že sa nemuseli hemžiť v tom dave ľudí dolu pod nimi a miesto toho sa na nich nikto oplzlo nepozeral, ani sa ich nežiaduco nedotýkal. Mali tu všetko, čo potrebovali.

Ramonine tmavé oči sa už dlhšiu dobu upierali na mladého muža za DJ-ským pultom dolu pod nimi a bola až prekvapená z toho, čo v nej ten pohľad na neho vyvolával. Musela priznať, že nepatrila práve k najväčším fanúšikom hudby a už vôbec nie takejto, podobným akciám sa vyhýbala ako čert krížu, ale zatiaľ neoľutovala, že sa dala dnes večer Hanou prehovoriť, aby sa k nim pripojila. A čiastočne za to mohol aj jej kamarát z Čiech, ktorý tu práve teraz robil show.

Sledovala ho, ako sa jeho mohutná postava pohybuje v rytme hudby a ako šikovne prekladá jednu platňu za druhou, slúchadlá mu viseli omotané okolo krku, keď hlavou kýval do beatu a na perách mu pohrával potešený úsmev, keď videl, že koľko ľudí sa baví na tom, čo práve predvádza. Možno Hana, či Nita by viac vedeli oceniť jeho DJ-ský výkon a to ako plynulo jedna skladba prechádzala cez druhú a s akou precíznosťou ich vyberal, no i tak sa neubránila drobným pohybom do melódie, ktoré v nej hudba podnecovala.

Čo však oceniť dokázala, bolo to, ako sexy pri všetkom vyzeral. Nemohla poprieť, že to bol naozaj riadny kus pekného chlapa. A ešte tak moc dobrého a šikovného... Ak by jej srdce nebolo kompletne zabrané niekým druhým, určite by sa pridala k tej časti prítomných dievčat a žien, ktoré nad nim slintali. Predbiehali sa jedna cez druhú a doslova trhali na parkete, len aby boli k nemu čo najbližšie. Ak doteraz Lukáša moc ľudí v tejto krajine nepoznalo, tak po dnešnej noci bude mať v Japonsku celý zástup fanúšičiek a ctiteliek. Ramona sa pousmiala.

„Je skvelý,“ naklonila sa k Hane a polovičným šepotom jej zakričala do ucha, aby prehlušila hudbu, no nespôsobila jej šok. Hana prikývla na súhlas, zvierajúc zábradlie sky-boxu v rukách a vrtiac bokmi zo strany na stranu.

„No, jo, to je náš Luki,“ s pyšným úsmevom dodala a potom sa pritisla k Ramone a hravo jej drncla do boku tým svojim. Snažila sa aspoň na chvíľu vypnúť a užívať si atmosféru, baviť sa. Už to bolo tak dlho, čo si vyhodila z kopýtka. Aj na Halloweena robila všetko možné, len netancovala. A pri tom tanec milovala. S Lukášom to bola ich spoločná vášeň. Vždy, keď jej najlepší kamarát niečo púšťal, ju to nenechalo chladnou a bola rada, že jej hnedovlasá priateľka neľutovala, že sa nechala presvedčiť, aby sem dnes večer šla s nimi.

Snažila sa nemyslieť na veci, ktoré ju posledné dni trápili, ani na to, že dnešnú noc pravdepodobne strávi sama. Teda, nie tak úplne sama. Bola predsa obklopená najbližšími priateľmi, no stále jej niekto chýbal. A možno nešlo o jediného človeka. Pomyslela si, že by to bolo pekné - stráviť Silvester v objatí milovanej osoby, dostať novoročný bozk a túliť sa k niekomu, ako to robilo mnoho párikov na parkete, či okolo neho pod nimi.

Spomenula si aj na pozvánku od istého villaina, ktorý ju už pár dní dozadu oslovil, že by ju v dnešnú noc rád videl. Už ju to ani neprekvapovalo, to, čo urobil pred Vianocami a na jej narodeniny napovedalo, že s tým tak ľahko neprestane. A napadlo jej, že Tenko ako niekto, komu neuniknú dôležité veci, určite tušil, čo sa stalo medzi ňou a Keigom. Nebol hlúpy a už vonkoncom dezinformovaný, práve naopak. Keby sa začal veciam venovať v takej miere, ako ona, možno by ju aj dobehol v tom, ako získavať informácie. No taká vec, že Pro Hawks odišiel do Fukuoky, kde trávil Silvestra a že ona zostala v Musutafu... Nuž, také niečo určite neušlo pozornosti Shigarakiho Tomuru.

Bola však vcelku prekvapená z toho, ako nenásilne na ňu apeloval. Dal jej možnosť voľby, navrhol jej to, aby bola na Silvestra s ním a čakal, ako zareaguje. Za iných okolností by ho pravdepodobne odbila a povedala, že to nie je vhodné, alebo si vymyslela nejaký iný argument, ktorému by v konečnom dôsledku sama neverila. Ale to by bolo za toho predpokladu, že by dnes večer bola po boku Keiga. Ten bol práve teraz preč. Takže, čo mohla robiť? Skutočne túžila po prítomnosti nejakého muža, lebo mometnálne sa okolo tohto pohlavia točil celý jej milostný život. Bola predsa žena s citmi a za posledných pár dní si prešla dosť krušným obdobím. A keď si ten, o ktorom si myslela, že tu bude pri nej za každých okolností, zbalil veci a opustil ju, nezanechalo ju to v tak úplnej psychickej pohode.

Bála sa však, čo by sa stalo, keby na Tenkovu ponuku pristúpila a stretla sa s ním. Nie v obchodnom duchu, nie ako spojenec, či ako Pro stretajúci sa s villainom. Nie... Tušila, že to, ako ju dnes v noci chcel vnímať, bolo iné. Ako muž a žena, dvaja ľudia, ktorí k sebe niečo cítia a chcú tráviť posledné chvíle starého roka bok po boku. Tak bežná vec a pri tom, pokiaľ šlo o nich dvoch, by to bolo tak moc komplikované. Preto mu stále na to nič nenapísala. Netušila totiž, že ako má na to zareagovať. Takže odpoveď stále odkladala, až bolo neskoro.

Naozaj boli s Ramonou ako také dve slamené vdovy. Premýšľala, že či aj Nita je dnes večer len v spoločnosti dievčat, ďaleko od chlapca, o ktorom jej od Halloweena básnila, až jej prišlo ľúto, že tu nemohla byť s nimi. Ak by na tom Mina bola lepšie, určite by sa tu teraz natriasali aj tie dve ružové nezbedníčky s ich neviditeľnou kamarátkou. Hoci ešte nemali osemnásť, Lukáš ako hlavný headliner večera, by určite nemal problém vybaviť im vstup a prepašovať ich do klubu.

Na druhej strane, Ramona nemusela byť večer bez chlapa. Stačilo by, ak by si dala od nej poradiť v oblasti milostného života. Hana mala totiž už dávno v pláne dať ju tak trochu dokopy s jej najlepším kamarátom, pretože vedela, že ak je niekto, kto by si brunetku zaslúžil, bol to práve mladý muž dolu pod nimi, venujúci sa svojmu nadšenému publiku. No časom pochopila, že tadiaľto zrejme cesta nepovedie, pretože zistila, že nie je sama, čo má slabosť pre villainov.

A nemohla to Ramone ani zazlievať, pretože by bola za pokrytca, keď si spomenula na seba a Tenka. V tomto boli tak-povediac rovnaké. Mrzelo ju to však, pretože by ju určite radšej videla po boku niekoho dobrého a komu dôverovala celým svojim životom, než pri psychopatovi, ktorého mal Tenko v Lige a robil pre neho špinavú prácu. Áno, vedela, že s ním niečo má, pretože od Ramony po Vianociach vytiahla, že nestrávila noc po večierku na hoteli, ale v pánskej spoločnosti niekde v Tokiu. Išlo to z nej síce ako z chlpatej deky, no napokon brunetka priznala farbu. Hana nemusela príliš špekulovať nad tým, o koho išlo. Sám sa prezradil vtedy, keď sa tak netypicky o jej kamarátku zaujímal, keď bola zranená.

A Ramonine myšlienky sa tiež ubrali smerom, v ktorom sa nachádzal ten muž. Snažila sa na neho nemyslieť a užívať si výhľad pod sebou, ale robil jej to veľmi ťažkým. Tak rada by sa kochala iba Muscarim, užívala si jeho prítomnosť a nemyslela na nikoho iného. Touya by si to za tú ignoranciu, ktorou ju už druhý deň častoval, zaslúžil. Kdesi v kútiku duše tajne dúfala, že strávi Silvester s ním, ale zrejme si robila plané nádeje a kvôli tomu si teraz pripadala ako idiot. Hnevalo ju to a ešte viac fakt, že sa nedokázala zbaviť tých myšlienok a túžby po ňom i vtedy, kedy by sa mala stopercentne baviť.

Ako na zavolanie jej zavibroval telefón v malej kabelke, ktorú mala cez seba prehodenú a ona so stiahnutým žalúdkom vylovila zariadenie a pozrela na displej. ´Ja o vlku a vlk sa ozve...´ pomyslela si a neubránila sa tým motýlikom, ktoré sa jej objavili v žalúdku, keď na displeji uvidela správu od neho. Zrazu zostali hudba, atmosféra a aj tancujúca Hana pri nej v pozadí. Prstom ďobla do obrazovky, aby sa správa zobrazila.

Zvraštila obočie, keď zistila, že jej neposlal žiaden text, iba obrazovú prílohu. To však poskočilo na jej tvári o čosi vyššie, keď sa obrázok načítal. Bola to fotka dvoch pohárikov na stopke a fľaška vína. Nie len tak hocijakého. Jej najobľúbenejšia značka... Nepochybovala, že ju odfotil on, nebolo jej však jasné, čo týmto sledoval. Stále bola na neho mierne namosúrená, hoci fakt, že sa konečne ozval, ju potešil, až jej tak poskočilo srdce. To nemohla poprieť, akokoľvek moc by chcela.

DABI: „Ahoj, bábika... Pozri, čo mám.“

Prišla jej od neho ďalšia správa, tento raz sa unúval aj niečo napísať a Ramona si s pozdvihnutým obočím zahryzla do pery. Mala to byť provokácia alebo pozvánka? Nemohol sa vyjadriť priamo a normálne uviesť, že čo mal za lubom? Musel ju takto naťahovať?

RAMONA: „Máš víno. Gratulujem. A čo ja akože s tým?“

Odpísala mu a dala do toho všetku iróniu, ktorú v sebe pozbierala, dúfajúc, že mu dôjde, prečo nadšene neskáče až po strop. Chcela sa aspoň nachvíľku robiť nedobytnou a potláčala v sebe fakt, že byť práve v prítomnosti vína a hlavne tej jeho, by okamžite vymenila za akúkoľvek diskotéku, i tú najúžasnejšiu na svete.

DABI: „Že čaká len na teba. Vaňu tu síce nemám, ale môžeme dať potom spoločnú sprchu... tá by sa tu našla... 😜“

Ramona pretočila očami nad tými slovami, ktoré jej poslal. Takže to malo byť teda pozvanie. Nemohol si s ním dať viac načas. Na druhej strane, bola rada, že sa jej vôbec ozval, lebo už prestávala dúfať. V duchu samej sebe nadávala, ako moc s ňou dokázal mávať. Jedna správa od neho, pár dobre zvolených slov a už bola opäť vláčna a mal ju tam, kde pravdepodobne chcel. ´Ach, Touya... Prečo ti nikdy neviem odolať?´

RAMONA: „A kde presne je teda „tu“? Akosi totiž nemám tvoje GPS súradnice. 😒“

´Bohvie, či mu už došlo, že s čím mám problém´, pomyslela si, keď odosielala ďalšiu správu. Mračila sa, ale len naoko. V skutočnosti ju aj tie blbé správy, ktoré si vymieňali, robili šťastnou, bolo to s ňou vážne zlé...

Musela stisnúť mobil pevnejšie v dlani, aby jej nevypadol, pretože jej o necelých päť sekúnd začal zvoniť a na displeji sa objavilo jeho meno. Hoci boli v samostatnom boxe, stále tu bol taký hluk, že by s ním viesť rozhovor po telefóne nemohla, preto jeho hovor zrušila. Teraz si asi naozaj musel myslieť, že je namosúrená, preto napísala ďalšiu správu.

RAMONA: „Teraz mi nevolaj, nebudem ťa počuť, ani ty mňa, lebo som práve na party a strašne tu hučí hudba.“

Okej, možno týmto to úplne pochová, ale nemal jej čo zazlievať. On mohol byť doteraz tiež pokojne hocikde a s hocikým a vôbec by o tom netušila, keďže sa mu uráčilo skontaktovať ju až po takmer dvoch dňoch. Bolo to moc zúfalé, takto premýšľať? Možno áno... Ale pomohla si? Nepomohla. Už na Vianoce vedela, že je v tom až po uši, takže načo by to teraz popierala, bolo by to asi tak zbytočné, ako hádzať hrach o stenu, ako zvykla vravievať jej babička.

Hodnú chvíľku trvalo, kým jej zabzučal telefón znova s ďalšou z jeho správ, už sa začínala báť, že ho vytočila pre zmenu ona a začínala si vyčítať, že znela z tých riadkov, ktoré mu poslala, až príliš stroho a naštvane. Bála sa, že sa s ňou prestane baviť a to by bolo nepekné zakončenie roka. V skutočnosti to až tak nemyslela, ako to možno v správe vyznelo, keby ju videl osobne, určite by neprehliadol ako sa jej rozšírili oči a zachvela spodná pera zakaždým, keď uvidela na displeji jeho meno a ako sa mierne začervenala pri jeho zmienke spoločnej sprchy. I keď sa tak trochu obávala toho, že kde presne sa tá sprcha, ktorú spomínal, mala nachádzať.

Keď jej konečne po pár minútach poslal ďalšiu správu, len s malou dušou ju otvorila:

DABI: „Takže na party... Ty sa na mňa hneváš, Bábika? To by som ti neradil, lebo ja ťa pozývam na omnoho lepšiu party... Na takej si ešte nebola. 🔥“

Mierne si vydýchla, no iritovalo ju, aký si bol sebou istý. Čo ak by ho poslala do čerta a rozhodla sa tráviť Silvestra bez neho? Mala sto chutí mu odpísať, že má smolu a mal sa ozvať skôr, mnoho žien na jej mieste by to tak urobilo. Ramona však nebola len taká obyčajná ženská, na to ho mala až príliš rada a jej vzťah s ním bol až príliš komplikovaný, aby pre nich mohli platiť štandardy akéhokoľvek obyčajného páru. Bol predsa villain... Už len to, že ju niekam volal a že rovnako ako pred Vianocami, aj teraz mal v pláne s ňou tráviť čas, jej mohlo stačiť. Nemohla sa hnevať večne a okrem toho, naozaj túžila celý večer po tom, aby ho videla.

RAMONA: „To si musím ešte rozmyslieť, nechce sa mi odtiaľto len tak odísť. Mám tu príjemnú spoločnosť. No a kde sa tá úžasná párty má konať?“

Napísala mu to tak, aby z jej správy nebolo príliš zrejmé, ako moc s ním túžila byť. Mohol aj on občas trošku tápať, no nie? Malé zrazenie toho ega a pomysleného hrebienku, ktorý mal na hlave, mu zas až tak neuškodí. A ak naozaj konečne budú v noci spolu, tak mu to potom vynahradí, dobre vedela, že akonáhle na ňu položí tie svoje ruky a zavŕta sa do nej pohľadom, ktorý mal vyhradený špeciálne pre ňu, tak mu nevydrží odolávať a akékoľvek protesty v jej hlave pôjdu bokom. Usmiala sa, keď prišla jeho okamžitá odpoveď. Takto sa jej to páčilo...

DABI: „Na špeciálnom mieste vyhradenom čisto pre Ligu Villainov a zainteresované osoby. Nemusíš chodiť nikam sama... pošlem po teba osobného šoféra. Len potrebujem vedieť, že kde sa nachádzaš.“

Nadvihla obočie v spýtavom geste. Takže Liga a zainteresované osoby? Nemohol predsa myslieť... Alebo áno? Fakt ju volal na miesto, kde sa zdržiavali členovia tej organizácie zločincov, kam patril aj on? Nechápala tak úplne logiku toho jeho plánu. Fakt sa nebál ju zatiahnuť medzi tých villainov, s ktorými spolupracoval? Alebo jej dôveroval natoľko, že mu bolo jedno odhaliť pred ňou aj ich úkryt? Táto myšlienka sa jej pozdávala.

Nie, že by sa ich chystala nejako sabotovať. Hoci to bolo šialené a príšerne nezodpovedné a ak by sa o tom niekto dozvedel, mala by po chlebe, už boli s Touyou dávno za tým bodom v ich vzťahu, aby vôbec premýšľala nad tým ho zradiť a donášať na ligu, ktorej súčasťou bol aj on. Jeho pracovný život šiel mimo ňu, on ju zaujímal už len čisto ako ľudská bytosť, dávno ho prestala vnímať len ako villaina a miesto toho ho vnímala ako muža. Prv, než tomu mužovi stihla odpísať, zabzučal jej telefón s príchodom ďalšej správy od neho. Momentálne bol mimoriadne aktívny, čim si čiastočne u nej napravil ten prešľap v podobe toho, že ju doposiaľ ignoroval.

DABI: „A mám ešte jednu prosbu, bábika. Ak je tam s tebou tá tvoja blond kamarátka, mohla by si ju vziať so sebou? Je tu niekto, kto sa jej nemôže dočkať skoro tak moc ako ja teba...“

Hana? Musel myslieť ju, nikoho iného. Ramona opäť prekvapene zvraštila tvár a pozrela sa na svoju blonďavú priateľku, ktorá si veselo naďalej tancovala do rytmu hudby sama so sebou a o konverzácii Ramony s istým villainom ani len netušila. Opäť si prečítala Touyove slová na displeji telefónu. ´Je tu niekto, kto sa jej nemôže dočkať...´ Asi tušila, koho tým myslel. Ramona totiž už poznala Hanu natoľko dobre, aby vedela, že okrem Hawksa sa v jej živote momentálne vyskytuje ešte jeden muž.

A zhodou okolností sa poznal s tým jej. Naozaj to bola irónia osudu. Ony, dve ženy, ktoré sa snažili stáť na strane tých „dobrých“, sa zapletú s kriminálnikmi. Ale Hana aj Ramona mali dostatočné skúsenosti, intelekt a úsudok na to, aby dokázali rozpoznať, že svet nebol iba čierno-biely, že sa nedelil iba na herov a villainov. To bol aj dôvod, prečo sa pred svojou priateľkou napokon preriekla o jej vzťahu k Touyovi. Jeho pravé meno, samozrejme, vynechala, všetci ho i tak poznali len pod pseudonymom Dabi. A ak bol niekto, kto ju za toto súdiť nebude, tak ona vedela, že ten niekto je Hana.

Pritisla sa k nej a jemne ju potriasla za rameno, aby upútala jej pozornosť. Hanine fialové oči sa na ňu zvedavo upreli, keď na svojom ramene pocítila zovretie hnedovláskinej ruky. Ramona sa k nej naklonila a čosi jej zašepkala, potom jej ukázala správu od villaina, ktorý ich volal tráviť zvyšok silvestrovského večera s Ligou.

„To myslí vážne, že tam máme prísť?“ Spýtala sa Hana podozrievavo a zahryzla si to pery, premýšľajúc nad tým, či ho tým poveril Tenko. Už sa pred Ramonou ani nesnažila hrať sa na hlúpu či predstierať, že sa jej nič z toho, čo jej práve kamarátka ukazovala, netýka. Okrem toho, za dnešnú noc už jej myšlienka za tým mladým vodcom Ligy Villainov ísť pár rázy preletela hlavou. A ak by šla Ramona s ňou, necítila by sa možno tak hlúpo a od veci. Mohla sa pred ním vyhovoriť na to, že jednoducho nechcela nechať brunetku ísť samú do jamy levovej.

„Ty vieš, že kde je to miesto, o ktorom hovoril?“ Spýtala sa jej Ramona a celkom ju potešilo, keď si všimla záujem v Haninych fialkových očiach, len čo si prečítala časť jej konverzácie s Dabim. Hana nevyzerala, že by sa chystala protestovať, ani zrejme nemusela vynaložiť veľa námahy, aby ju presvedčila, nech ide s ňou. Na jednej strane jej bolo ľúto, že budú musieť chlapov opustiť, no Sata poznala moc dobre na to, aby vedela, že sa zabaví aj bez nich a Lukáš to snáď zvládne tiež. Pocit previnenia totiž prevyšovalo vzrušenie, ktoré sa jej zmocnilo pri pomyslení, že tam s Hanou naozaj pôjdu.

„Myslím, že viem, o ktorom mieste hovoril, existuje jeden bar, ktorý patrí Lige. Istý čas im ho odobrali, no zdá sa, že sa im podarilo ho získať späť.“ Vysvetlila jej Hana a prekvapilo ju, že Shigaraki má svoju starú základňu opäť vo svojej moci. Asi by mala naozaj začať viac veriť v jeho schopnosti...

„A išla by si tam so mnou?“ Spýtala sa jej Ramona, keď opäť otvorila konverzáciu s villainom, aby mu odpísala. „Môžem mu poslať našu polohu? Písal čosi o tom, že po nás niekoho pošle.“ Stále tak úplne nechápala, čo tým myslel, no pokiaľ si nebude musieť kvôli tomu volať taxík a vysvetľovať vodičovi, aby ich odviezol k základni tej najhoršej zločineckej organizácie v Japonsku, o to lepšie...

„Určite ťa tam nenechám ísť samú,“ pokrčila blondínka plecami a potom zúžila oči, keď nad niečím zapremýšľala. „Neviem, koho chce poslať, lebo Kurogiri je vo väzbe.“ Dopovedala a všimla si Ramonin zmätený výraz. Jasné, brunetka nepoznala členov Tenkovej Ligy tak dobre, ako ona sama. Dabi sa jej asi o svojom pracovnom živote moc nezmieňoval, čo bolo v podstate aj dosť rozumné z jeho strany. Možno ju chcel pred tým všetkým, čo sa dialo v ich organizácii, uchrániť. Stále ju prekvapovalo, že by fakt Liga dnes večer prijala bez problémov, ak by sa tam objavili. Ale Tenko zrejme zaúradoval a povyhrážal sa každému, kto by sa čo i len pokúsil protestovať. „Kurogiri je jeden z členov Ligy, ktorý dokáže teleportovať ostatných, kamkoľvek potrebuje. To by sa im teraz hodilo.“ Ozrejmila Hana kamarátke s jemne pobaveným úsmevom.

Ramona prikývla a zaslala Touyovi správu, v ktorej mu uviedla, v ktorom klube sa nachádzajú, ak je taký šikovný, ako tvrdí, nájde si ich polohu sám. Tiež mu nepriamo naznačila, nech si ten jeho osobný šofér, či čo to malo byť, vyhradí miesta pre dve pasažierky. Bola zvedavá, že čo vlastne zamýšľa, no keď ju toľko vyvolával a presviedčal ju, že sa jej tam bude páčiť viac ako tu, nenechala sa už dlhšie prehovárať.

„Spider, miláčik, čo by si povedal, keby si po zvyšok večera s Muscarim nájdete nejakú spoločnosť, ktorá vám to tu vyplní? S Hanou nám náhle prišlo do našej spoločnej noci niečo urgentné a potrebovali by sme si odbehnúť.“ Obrátila sa na svojho kolegu s čo najsladším tónom hlasu, ten si práve nalieval ďalší pohárik a mierne sa na ne zamračil. Istým spôsobom to bolo aj kvôli tomu, že už pravdepodobne začínal vidieť dvojmo. Na rozdiel od ich vína, v jeho pohári sa nachádzalo čosi omnoho silnejšie a zrejme sa rozhodol príchod nového roka osláviť vo veľkom štýle, keď tou tekutinou vôbec nešetril.

„To ma vážne chcete opustiť, dámy?“ Zafňukal a potom prižmúril oči, „má vôbec zmysel sa pýtať, kam sa chystáte zdrhnúť?“

„Ak sa nebudeš, za odmenu sa za teba prihovorím u Elaine.“ Navrhla Ramona a vedela, že zmienka mena ich čiernovlasej kolegyne zaberie. Sato na malú chvíľu ohrnul pery, no potom mykol plecami.

„Máte šťastie, že ten váš kamarát z Čiech je taká dobrá partia. Aspoň počkajte, kým dohrá a potom s ním budem môcť vyraziť na lov, myslím, že vďaka nemu máme solídnu šancu splašiť aspoň čiastočnú náhradu za vás.“ Zašomral a obe mladé ženy sa uškrnuli. Áno, Lukáš si tým vystúpením určite získal srdcia viacerých žien v tomto klube, takže o spoločnosť sa Sato rozhodne strachovať nemusí...

* * *

Spinky na jeho tvári sa napli, keď sa na nej usadil široký a spokojný úškrn. Trvalo mu to hodnú chvíľu, no napokon jeho šarm zaúčinkoval. Potešene hľadel na tie posledné slová, ktoré mu jeho bábika poslala. ´Čakáme teda na ten odvoz, ktorý má po nás prísť...´

Vyšiel z izby a prešiel až k baru, za ktorým ešte stále sedel Shigaraki. Víťazoslávne sa na neho zaškeril. Mladší muž len skrivil svoje pery v ešte väčšmi podráždenej grimase a Dabi sa v duchu zasmial, keď si predstavil, ako bude vyvádzať, keď sa dozvie, kto dnes v noci príde.

„Už sa prestaň tak mračiť, Crusty, keď ťa tá tvoja blondínka uvidí, tak sa otočí vo dverách, ak sa budeš takto tváriť.“ Vyžíval sa v tom, ako Shigarakimu myklo sánkou, len čo spracoval jeho slová. „Choď si dať radšej sprchu a poriadne sa namaž krémom.“

Shigaraki sa znenazdajky postavil, až tak barová stolička, na ktorej dovtedy sedel, s vrzgotom odletela preč a s hlasným buchnutím dopadla na podlahu, čo prilákalo pozornosť aj ostatných členov Ligy, ktorí boli v miestnosti. Toga s Twiceom už dokončili výzdobu a teraz rozkladali občerstvenie po konferenčnom stole, ktorý sem aj so Spinnerom preniesli z druhej časti baru, spolu s dvoma sedačkami. Na jednej z nich teraz posedával Mr Compress a spomenutý jašteričí muž, ktorí obaja prekvapene pozreli na svojho mladého šéfa.

Dabi však nepohol ani svalom, keď videl, ako sa na neho Shigaraki díva a hrozí mu. Pomedzi zaťaté zuby mu uniklo zasyčanie, keď sa jedna z jeho rúk natiahla smerom k mužovi so spálenou pokožkou. Ten len pozdvihol ruky pred seba na znak toho, že chce, aby medzi nimi zostal mier.

„No tak, Shiggy, toto má byť poďakovanie za to, že som ti vybavil dnes večer takú príjemnú spoločnosť?“

Shigaraki opäť zavrčal a potom mykol hlavou do strany, pozerajúc na najmladšiu členku svojej organizácie a jej partnera, ktorý sa od nej nepohol ani na krok.

„Toga,  Twice, odpracte ten bordel!“ Vyštekol na nich a ukázal prstom na škatule váľajúce sa po zemi, v ktorých sa pred tým nachádzali ozdoby, balóny, party tanieriky a iné vybavenie. Za iných okolností by im za toto všetko vynadal. Keď sa díval na tie blbosti, ktoré pokúpili a teraz ich rozkladali po stole, bolo mu jasné, že to muselo stáť značný kus peňazí, ku ktorým opäť prišli len pred nedávnom. No keďže to všetko nemalo byť iba pre nich, ale aj pre istú konkrétnu mladú ženu, ktorá mala podľa všetkého prísť (ak ho, samozrejme, Dabi nevodil za nos a ak by vysvitlo, že vodil, tak nech si ho nepraje, už sa nebude držať späť), tak mu to nevadilo. Nie, ak to malo byť aj pre ňu. „A doneste sem ešte jeden gauč.“

„Hej, Jašter,“ oslovil mladíka so zelenou šupinatou pokožkou Dabi a ten na neho zagánil, sediac na gauči vedľa Compressa. „Mám pre teba jednu bojovú úlohu, pôjdeš sa previezť.“ Oznámil mu to ako hotovú vec, bez toho, aby sa spýtal, či s tým súhlasí, alebo nie. Oslovenému sa jeho slová očividne nepáčili, pretože otvoril ústa a začal frflať zvierajúc látku svojich nohavíc medzi prstami, keďže mal ruky položené na kolenách.

„Tak za prvé, koľko rázy ti mám ešte vravieť, že mám meno?“ Zvýšil na Dabiho hlas a jeden z prstov ukázal jeho smerom. „Spinner! Volám sa SPINNER! Počúvaj a zapamätaj si to už konečne, Zjazvený ksicht!“ Dabi ho odignoroval a obrátil sa na svojho šéfa, ktorý zvraštil obočie a pristúpil k nemu s rukami založenými na hrudi, dnes výnimočne nemal na sebe iba tie dve, svoje vlastné.

„To chceš po ne poslať Spinnera?“ Nezdalo sa, že by sa mu tento nápad až tak pozdával.

„Hej, prečo nie? Ešte máme tú starú dodávku zaparkovanú na dvore za barom, však?“ Odpovedal mu pohotovo Dabi, ignorujúc Spinnerove neutíchajúce protesty a sťažnosti.

„Máme, ale...“ Shigaraki sa zamyslel. V konečnom dôsledku to dávalo zmysel. Keď už so sebou nemali Kurogiriho, tak cestovanie pre Ligu nebolo také ľahké a rýchle, ako pred tým. „Prekvapuje ma, že niečo také zveríš práve jemu, keď vieš, ako šoféruje.“

„To je pravda, tento raz si musíš dávať poriadny pozor,“ obrátil sa na najmladšieho z nich Dabi s hrozivým výrazom, ktorý ho mal zastrašiť. „Budeš viezť cenný náklad. Ak sa náhodou cestou poškodí, neviem, od koho si to vypiješ viac, či odo mňa, alebo od šéfa.“

„Hej!“ Ozval sa jašteričí muž znova. „Máte niečo proti? Môžete byť radi, že je v tejto bande aspoň jedna schopná osoba, ktorá sa naučila šoférovať.“

„Oprav ma, ak sa mýlim, ale veď nemáš ani vodičský preukaz.“ Poukázal Compress, na čo sa Spinner zatváril dotknuto. Ešte aj posledný člen Ligy, do ktorého vkladal nádej, ho takto zradil.

„Nepotrebujem ho, všetko, čo potrebujem vedieť, som sa naučil z GTA.“ Jeho slovám rozumel spomedzi všetkých snáď len Shigaraki, pre ktorého video hry tiež neboli neznámou, no stále sa mu to nezdalo – aby jeho Butterfly šla v aute s niekým cudzím. Spinner však nebol až tak márny šofér.

„Choď s ním, Dabi.“ Prehovoril po krátkej vnútornej debate so sebou samým. Najradšej by si po Hanu  išiel sám, ale nemal chuť sa dnes ukazovať medzi cudzími ľuďmi a netušil, že kde presne práve teraz jeho motýlik poletuje. Napadlo mu, že ak jeho zjazvený kolega bude so Spinnerom v dodávke, určite dá pozor na to, aby sa obe ženy dopravil ido baru v poriadku, na to už bol až príliš citlivý na tú svoju, ktorá bola Haninou kamarátkou.

Oslovený sa na malú chvíľu zamyslel. Dabi neznášal jazdiť autom, hlavne ak bol za volantom jeho mladší jašteričí kolega, no na druhej strane, vidieť svoju bábiku skôr, ako pôvodne plánoval, znelo lákavo. Tiež musel dať pozor na to, aby sa jej cestou nič nestalo a Shigaraki by neocenil, ak by tá jeho neprišla v jednom kuse, takže napokon potlačil aj nechuť vliezť so Spinnerom do dodávky a stiahol ho za kapucňu jeho bundy, aby ho postavil zo sedačky na nohy.

„Ideme, čím skôr vyrazíme, tým skôr bude táto párty kompletná.“ Na jeho slová reagoval jašteričí muž len nespokojným zavrčaním, no už neprotestoval, pretože Shigarakiho tón nasvedčoval, že ak by sa mu pokúšal oponovať, dostal by to príkazom a s mladým vodcom Ligy sa veru hádať nechal. Preto opustil priestory baru Dabimu za pätami, ktorý ho viedol až k malému dvoru za budovou, kde stála zaparkovaná polo-rozpadnutá dodávka, jemu už veľmi dobre známa. I napriek jej stavu si bol istý, že vďaka svojim pozoruhodným šoférskym schopnostiam z nej vyťaží, čo to len dá, nech si ten Zjazvený ksicht hovorí, čo chce.

„Toto je adresa, dúfam, že to nájdeš.“ Ukázal mu Dabi displej svojho telefónu a Spinner si našiel v tom svojom inteligentnú navigáciu a zadal údaje akéhosi klubu. Stále netušil, že po koho to majú ísť, no z tých rečí, čo si jeho kolegovia medzi sebou vymenili pred tým, to vyzeralo na nejaké ženské. Stále premýšľal nad tým, že kto príčetný by sa bol ochotný dnes v noci pridať k nim. A tiež, či boli jeho kolegovia z Ligy príčetní, že sa rozhodli ťahať do ich tajného úkrytu (no, dobre, možno už nie tak moc tajného, aj vďaka All Mightovi) cudzie osoby. Určitú chvíľu mu dokonca napadlo, že možno Dabi na noc zaplatil prostitútky, ale nevedel si predstaviť, že prečo by ich bral do ich sídla, ešte po ne išiel osobne, aby ich vyzdvihol a už vôbec to, že by mu ich Shigaraki schválil. To sa istotne mohol s nimi odpratať niekam inam.

„To je len kúsok odtiaľto.“ Odvetil mu, keď navigácia ukázala trasu k diskotékovému klubu a čas, za ktorý tam dorazia.

„To mám teda šťastie,“ prehlásil jeho starší kolega nonšalantne, keď si zapol pás. Dodávka nebola v práve najlepšom stave a v kombinácii s jeho nechuťou sedieť v akomkoľvek vozidle vedľa vodiča, si ho radšej zapol, ako riskovať, že pri Spinnerovom jazdení preletí oknom von. „Čím menej času s tebou v tomto tu strávim, tým lepšie.“

* * *

„Keď si vravel, že pošleš osobného šoféra, očakávala som, že príde na niečom... inom.“ Ramona gestom ruky ukázala na nie príliš bezpečne vyzerajúcu dodávku, keď aj s Hanou podišli hlbšie do uličky hneď vedľa klubu, v ktorej parkovala.

Dabi vyšiel spoza dverí na spolujazdcovej strane a bez okolkov sa vydal jej smerom, jeho oči v tme nadšene plápolali namodro, len čo zazrel jej drobnú postavu. Rozpažil mierne ruky v náznaku objatia a venoval jej jeden z tých úsmevov, o ktorom vedel, že má pre ne slabosť. Skutočne boli rezervované iba jej.

„Ale, bábika, nehovor, že nie si rada, že som si po teba prišiel osobne. Snáď si nečakala limuzínu.“

„No, pravdu povediac, naposledy sme sa viezli v limuzíne.“ Ozvala sa Hana stojaca za Ramonou, čím na seba upútala pozornosť muža, ktorý podišiel k jej kamarátke a omotal jednu z jeho rúk, na ktorej pokožke mohla zazrieť časť spálenej kože, okolo Ramoninho drieku. Tá sa mierne ošívala, nebola zvyknutá, aby sa jej takto dotýkal pred obecenstvom a Hanu prekvapilo, že ten villain sa vôbec nepapral s tým, že stojí len meter a pol od nich, akoby tam ani nebola.

„Hlavne, že si so mnou,“ naklonil sa mladý muž k hnedovláske a pošepol jej do vlasov. Bolo mu úplne ukradnuté, že kto všetko sa na nich díva. Tušil, že tá blondína, po ktorej jeho šéf toľko túžil, musí mať aspoň čiastočnú predstavu, čo je medzi ním a jeho bábikou. Bola predsa jednou z jej najlepších kamarátok a dodnes si pamätal tú scénu pred obchodným centrom, kedy mu Deilephilia - hoci neochotne, no napokon predsa - prezradila, ako na tom Ramona práve je, keď sa vtedy o ňu bál.

Teraz mu už bolo jasné, že prečo to pociťoval, vtedy ešte tak presne netušil, čo všetko ho s ňou čaká. No a teraz, keď ju mal konečne na dosah... Bol by hlúpy, keby si odoprie to potešenie z toho, keď sa jej dotýkal. A nič a nikto iný na okolí ho nezaujímali. Preto sa sklonil ešte viac a jeho pery sa pritisli na pokožku jej tváre kúsok pod jej uchom a tesne nad sánkou.

Ramona sa len modlila, aby mala pre toto všetko Hana pochopenie, pretože sa jeho blízkosti nijako nepriečila, ani ho od seba neodtisla. Na to vyvolávali jeho ruka omotaná okolo jej postavy a jeho pery na jej spánku až príliš úžasný pocit a jediné, čo dokázala, bolo pokúsiť sa tváriť vyrovnane, hoci cítila, ako jej červenie tvár a mierne sa jej podlomili kolená.

Hana však nevydala ani hlásku a keď Ramona otvorila oči znova, po tom, čo sa jeho ústa odtiahli od jej tváre, zistila, že blondínka si len nedočkavo prekrížila ruky na hrudi a čakala, kým im konečne dovolia nastúpiť. Než jej Ramona stačila čokoľvek povedať, pocítila na svojej brade dlhé prsty, ktorými si jej tvár čiernovlasý muž obrátil späť k sebe.

Blonďavá žena odvrátila zrak od svojej kamarátky, ktorej práve strkal jazyk takmer až do krku villain a pozrela radšej inam, vďaka čomu si všimla, že v dodávke za volantom sedí ďalší člen ligy. Nepoznala ho moc dobre, no vedela, že Tenko má medzi svojimi podriadenými aj istého reptiliana a podľa zelenej šupinatej pokožky, ktorú mohla vidieť cez sklo auta, bolo jasné, že je to on.

Všimla si aj to, ako sa tváril kyslo, keď sledoval Dabiho, ktorý si vymieňal nežnosti s jej hnedovlasou kamarátkou, až to vyzeralo, že mu z toho pohľadu prišlo zle. Potom sa jeho ružovkasté oči, ktoré pripomínali viac ľudské ako jašteričie, presunuli k nej a zvedavo, až mierne šokovane si ju premeral. Hana sa uškrnula, keď si uvedomila, že ju zrejme spoznal a zakývala mu. Jej tvár už začínala byť po celom Japonsku pomerne známa. Bola zvedavá, ako Tenko svojim podriadeným vysvetlí jej prítomnosť u nich v bare, ak ich teda plánovali vziať na to miesto...

„Pôjdeme, alebo sa tu budete k sebe túliť až do polnoci? Rada by som stihla aspoň prípitok.“ Poznamenala, keď, videla, že sa od seba Ramona s tým villainom ešte stále neodtrhli a až jej slová ich prinútili venovať pozornosť aj niečomu inému, ako jeden druhému. Čiernovlasý muž nadvihol jedno z obočí a potom sa na ňu provokačne zaškeril.

„Aj by som sa urazil, bábika, že si nás nepredstavila, no nie je to treba.“ Hodil očkom po Ramone a opäť sa zahľadel na tvár blonďavej ženy pred nimi, sledujúc zmeny, ktoré v nej jeho slová vyvolali. „Myslím, že náš šéf sa už postaral o to, aby sme ju všetci veľmi dobre poznali. A nie len on...“

Hana stisla pery, pripravená mu niečo odseknúť, no potom zazrela, ako sa na ňu Ramona prosebne díva a ako sa jedna z jej rúk nenápadne presunula na jeho predlaktie a prstami hladila spálenú pokožku, aby mu naznačila, že má prestať provokovať. Vydýchla. Videla, ako sa na neho Ramona pozerá. Podobné pocity mala v sebe tiež a naozaj nebola v pozícii ju za to súdiť, keď čiastočne súhlasila sprevádzať ju len a len kvôli Tenkovi. A tá časť, ktorá ju k tomu presvedčila, bola veľmi veľká.

„Ale máš pravdu, Tinkerbell... Veľký šéf Crusty sa už nevie dočkať, až prídete, takže ideme.“ Prehovoril opäť a konečne pustil Ramonin driek, kráčajúc späť k autu. Otvoril dvere na strane spolujazdca a čakal, kým si nastúpia.

„Tinkerbell? Crusty?“ Hana vedela, čo tým myslel a musela sa držať, aby nevyprskla smiechom, keď sa spýtavo zahľadela na svoju kamarátku. Tá len pokrčila ramenami na znak toho, že netuší, o čom vraví a odvetila jej potichu, aby to radšej nechala tak. Podišli obe k dverám, no zamračili sa, keď si všimli, že vedľa vodiča sú vpredu len dve miesta na sedenie.

„Kto pôjde dozadu? Ak si si nevšimol, nie je tu dosť miesta.“ Nadvihla Ramona spýtavo obočie a zastala pri ňom, stále mal ruku položenú na otvorených dverách dodávky. Hana, ktorá si sadla ako prvá, sa tiež čudovala, že ako toto mieni vyriešiť.

Dabi si uvedomil, že má jeho bábika pravdu, toto vôbec nedomyslel. Sám sa určite nechystal tráviť cestu v zadnej časti dodávky, už to, že sedel pri Spinnerovi, ktorý ich sem viezol, mu privádzalo určitú nevoľnosť. A Ramonu tiež nechcel nechať vzadu samú, mohlo by sa jej nebodaj ešte niečo stať. Našťastie však využil svoje improvizačné schopnosti a prišiel s pohotovým plánom.

„Na to mám jediné riešenie, budeš mi sedieť na kolenách.“ Vrhol na svoju bábiku vyzývavý pohľad a Ramona sa opäť mierne začervenala. Nie, že by sa jej tá predstava nepáčila, horšie bolo, že takéto veci by si najradšej nechala na chvíľku, kedy budú sami. Aspoň dúfala, že budú. Netušila, kam ich to chcú zobrať, na rozdiel od Hany, tam nikdy pred tým nebola, ani nevedela, že ako ten ich bar vyzerá.

Keď ich Hana so Spinnerom okríkli, nech nezdržiavajú, uchopil ju Dabi za boky, prešmykol sa okolo nej dnu do auta a stiahol ju na seba, že mu sedela v lone. Zatínala zuby, keď sa dodávka pomaly rozbiehala, pripadajúc si ako nejaká pobláznená školáčka, plížiaca sa na párty so svojim frajerom. Bolo jej trápne, no i napriek tomu nedokázala ignorovať, ako Dabiho prsty prechádzali po jej odhalenej pokožke stehien, keď jemne nadvihol sukňu, ktorú mala oblečenú. Určite si toto celé užíval, nepochybovala o tom.

Priala si, aby Hana na ňu nebola príliš naštvaná, keď vystúpia, no tá vyzerala byť momentálne stratená vo svojich vlastných myšlienkach a Dabiho vyvádzaniu nevenovala žiadnu pozornosť, nevšímala si ich. Štvrtý člen osadenstva v dodávke našťastie tiež nie, ten mal oči nalepené na vozovke pred sebou.

A Dabi? Nuž, nemohol povedať, že mu spôsob, akým sa ho Ramona občas nevedomky dotkla a ako tlačila na určité jeho partie, neprivádzal aspoň trochu potešenia. I keď, s potešením sa dostavil aj mierny diskomfort, predsa len, tá sukňa, ktorú mala na sebe, vyzerala až moc lákavo a ako tak na ňom sedela, uvedomoval si, čo pod ňou má stále viac a viac a začínalo mu byť tesno. A tým nemyslel iba to, ako moc boli všetci štyria natlačení v malej kabínke dodávky. Dokonca to aj odviedlo pozornosť od tej nevoľnosti, ktorá sa v ňom hromadila zo Spinnerovho šoférovania.

Ten sa k ničomu radšej nevyjadroval a sústredil sa na cestu. Stále tak úplne nechápal, že čo sa to vlastne deje. Nielen, že sa Dabi od tej hnedovlasej ženy nepohol, odkedy k nim aj s kamarátkou prišla, tá ešte so sebou vzala aj tú Pro. Bol si istý, že tá druhá cudzinka je zahraničná hero, ktorá pôsobila v Japonsku už nejaký čas. Dokonca na ňu narazil aj na internete počas čítania jedného článku, ktorý ju spájal s aktuálnym číslom 2 Japonska – Hawksom. Stále bol v šoku, že tu sedela vedľa neho v dodávke a z Dabiho slov jasne vyplývalo, že ona je tá žena, ktorú Shigaraki večer očakával.

Pokrútil hlavou, keď na diaľnici pridal rýchlosť a zatlačil na pedál, až tak všetci štyria v aute nadskočili. Jeho dvaja starší kolegovia z Ligy sa museli pomiasť, inakšie vysvetlenie neexistovalo. A stačili na to len dve ženské. Nemohol však poprieť to, že im tak trochu v hĺbke srdca závidel. Jediná žena, s ktorou sa stretol za posledné mesiace on, bola Toga a tá ani poriadne nevnímala, že existuje, pokiaľ práve spolu nefanúšikovali nad Stainom. Keď videl, že zjazvená tvár ako Dabi, či Shigaraki, ktorý tiež nevyzeral najvábnejšie, si našli na silvestrovský večer dámsku spoločnosť a nie len tak hocijakú, ale naozaj veľmi príjemnú na pohľad, cítil sa mierne ukrivdený.

„Konečne sme tu,“ vydýchol si čiernovlasý mladý muž, keď Spinner zaparkoval pri bare, ktorý patril Lige. Ramona toto miesto nepoznala a Hana len čiastočne, preto si ulicu a budovy v nej obe zvedavo premeriavali. „Teda, nie, že by sa mi takto sedelo zle,“ zašepkal Dabi zastretým hlasom hnedovláske do ucha a otvoril jej dvere, aby z neho mohla zoskočiť a vyjsť von z dodávky. „Ale z toho Spinnerovho šoférovania mi je vždy na zvracanie.“

„Nabudúce si po ne môžeš ísť sám,“ šplechol mu jašteričí muž do tváre a namosúrene zabuchol za sebou dvere dodávky na strane vodiča, až to tak hlasno tresklo. Potom sa vyrútil z dvora späť do baru, takmer cestou medzi dvermi prevalcoval Shigarakiho, ktorý vychádzal von, aby sa pozrel, čo to bolo za treskot a presvedčil sa na vlastné oči, či Dabi naozaj doviedol toho, koho sľúbil.

Hana stále zostala sedieť v aute a čakala, kým sa z neho vyderie aj čiernovlasý villain. Ten vystúpil a opäť omotal ruku okolo svojej hnedovlásky, odvádzajúc si ju preč z dvora do budovy, v ktorej mali sídlo a kde mala prebiehať tá údajná párty. Očami kontrolovala displej svojho telefónu, aby zistila, koľko bolo práve hodín. Niečo málo pred desiatou... Všimla si aj správu od Lukáša, zrejme sa čudoval, kam obe s Ramonou zmizli.

„Vitaj, Butterfly,“ začula pri sebe známy hlas, až tak nadskočila a telefón jej takmer vykĺzol pomedzi prsty. Nevšimla si, ako sem cez dvor kráča a až keď Dabi s Ramonou odišli a zavreli za sebou dvere, prehovoril. Keď pootočila hlavou za zvukom jeho hlasu, prvé, na čo jej padli oči, bola jeho obrovská ruka odetá v tej špeciálnej rukavici, ktorá zakrývala iba dva prsty. Načiahol sa za ňou, aby jej pomohol vyjsť z auta von. Hanine fialové oči od jeho prstov skĺzli až vyššie k jeho tvári a potešilo ju, keď uvidela jeho rysy miesto tej veci, ktorá ju zvyčajne zakrývala.

Vždy sa rada dívala na jeho tvár, či už na znamienko krásy pod spodnou perou, alebo do tých rubínovo-červených očí, ktoré sa nikdy nezmenili. Minimálne pohľad, akým sa na ňu díval, bol vždy rovnaký. Tešil ju fakt, že ona bola jedným z tých mála ľudí, ktorí boli privilegovaní dostatočne na to, aby im tvár ukázal. Dnes večer však mala pocit, že z neho ide iná aura než inokedy. Pôsobil akosi neprirodzene, no uvoľnene zároveň. Okrem toho mal na sebe... Oblek? Hanino obočie sa mierne zachvelo, keď ho fialovými dúhovkami skúmala. Na obleku mal prehodený kabát s kožušinou. Takéto nastrojenie sa od neho nečakala. Čím ďalším ju ešte prekvapí?

Miesto toho, aby vložila svoju dlaň do tej jeho, ktorá bola pre ňu nastavená, jemne odstrčila jeho zápästie a on pochopil, že má uhnúť, aby mohla vystúpiť z kabínky dodávky. Musela byť opatrná, nemohla sa na neho hneď zavesiť. Stále to bolo medzi nimi také... zvláštne. A ešte stále tu bol Keigo, i keď mala na neho momentálne ťažké srdce. Svedomie jej však nedovolilo tú nastavenú dlaň prijať, akokoľvek moc chcela.

Vyšla z auta von a on za ňou zavrel dvere a pokynul jej, aby kráčala pred ním. Pritisla si kabát tesnejšie k telu, keď šla dvorom a cítila na svojom chrbte jeho pohľad. Mohla iba hádať, že čo sa mu práve preháňa hlavou. Zdalo sa jej to, alebo bola kvôli nemu akási nervózna? Toto sa na ňu nepodobalo. Veď ho nepoznala pár dní, či týždňov. Nebol pre ňu cudzí a bol mladší od nej. Mala viac skúseností a zvykla mať nad ním v určitých veciach prevahu, vždy. Ale akýmsi spôsobom dokázal, že bola dnes večer z jeho prítomnosti nesvoja. Kedy sa stihli tá jeho aura, sebavedomie a postoj tak zmeniť? Čo všetko za tie roky, čo boli odlúčení, zameškala?

„Som rád, že si prijala moju pozvánku.“ Prehovoril a Hana zastala vo dverách, cítila ako stál tesne pri nej, keď sa tiež zastavil. Odvážila sa otočiť hlavu a spoza ramena na neho pozrela, snažiac sa pôsobiť čo najviac uvoľnene.

„Hádam si nemyslíš, že by som svoju priateľku nechala ísť samotnú a pustila ju medzi tých tvojich...“ Nedokázala pre nich nájsť nejaké vhodné pomenovanie, no bola si istá, že Tenko pochopil, čo tým myslela.

„Nemusíš sa báť, Butterfly,“ Ubezpečil ju, jeho tón bol seriózny, akoby sa jej pokúšal dať najavo, že sa na neho môže spoľahnúť a že všetko myslí vážne. „Žiaden z nich by sa ani jednej z vás nedotkol.“ Hana o tom nepochybovala, no Shigaraki pokračoval. „Vlastne, pokiaľ ide o tú tvoju priateľku, tak tá asi nemá až taký problém, čo sa týka Dabiho. Ale ubezpečujem ťa, že ste tu obe v bezpečí, inak by som ťa sem nepozýval.“

Hana vedela, že kam tým mieri a preto len bez slova otočila hlavu späť k dverám a prešla nimi až do budovy, ktorú poznala len matne. Vedela, že Kurogiri tu už s nimi nie je a bola tomu vcelku aj rada. Stačilo, že tu budú iní členovia Ligy. Stále nedokázala pochopiť, ako bolo možné, že Tenko niečo takéto dovolil. Ten však neprotestoval ani za mak, ani keď jeho čiernovlasý podriadený ťahal jej hnedovlasú kamarátku dnu.

Celý tento večer sa začínal vyvíjať tým najdivnejším spôsobom, aký si len dokázala predstaviť. Keď s Lukášom vyrazili po Ramonu pár hodín dozadu, ani jej len nenapadlo, že by mohla skončiť v bare Ligy Villainov a Ramona tam bude s ňou. Bolo to šialené, no na druhej strane jej to pomáhalo odpútať sa mysľou aspoň na malú chvíľu od Keiga, za čo bola vďačná. Keď bola vnútri, zložila si z ramien kabát a Shigaraki ho pohotovo vzal do náruče, aby jej ho niekam odložil. Stále bola udivená tým, aký bol k nej pozorný, až ju to vyvádzalo z miery. To bol vážne taký nadšený, že napokon prišla?

Prešla po chodbe od zadného vchodu až do hlavnej miestnosti, odkiaľ bolo počuť vravu a ako prvé si všimla, že Ramona už sedela spokojná na pohovke, keď sledovala, ako čiernovlasý villain pred ňu na stolík položil dva poháriky na víno. Hanine oči obzerali miestnosť a rozšírili sa prekvapením, keď videla tú výzdobu. Väčšina z tých čačiek, ktoré boli rozvešané po stenách a poukladané po policiach, pôsobili divne. Kto si dá na Silvestra čiernu výzdobu? Ale v sídle villainov ju to až tak neprekvapovalo, aspoň pár zlatých ozdôb narúšalo tú pohrebnú atmosféru.

„Toto ste prichystali pre nás?“ Spýtala sa mierne pobavene Tenka, ktorý stál opäť vedľa nej a čakal, kým si vyberie miesto, kam by sa usadila. Najradšej by ju zobral so sebou do svojej izby, aby mali súkromie, no vedel, že tak ľahko sa mu presvedčiť ju, aby tam s ním šla, zrejme nepodarí, na to sa bude ešte poriadne musieť snažiť.

„Togin nápad,“ odpovedal jej stroho a potom ju jemne chytil za zápästie. Hana sa kvôli tomu dotyku pomerne dosť vystrašila, keď cítila všetkých päť dlhých prstov, no uvedomila si, že má na sebe rukavice a nemusí sa ho báť, čo ju upokojilo. Viedol ju za ruku k baru, čím získala trochu súkromia a keď sa k nej naklonil, aby jej niečo pošepkal do ucha, mierne sa zachvela. „Chcem ti niečo ukázať, ale je to len pre teba, ostatní to nemusia vidieť.“

Ramona si všimla, ako sa Hana aj s tým mladým mužom od nich vzdialili a ani sa tomu nečudovala. Tušila, že čo medzi nimi je a bolo jej jasné, že sa Hana stále necítila videná na verejnosti po jeho boku úplne komfortne. Sama bola stále v miernych rozpakoch, no vyzeralo to, že Touya nemal najmenší problém ukázať sa s ňou po svojom boku pred druhými. Nepochybovala však o tom, že ak by sa na ňu niektorý z tých párov očí, ktoré ju prebodávali, zadíval príliš dlho, či nevítaným spôsobom, tak by dotyčná osoba, ktorej patrili, pocítila Touyov hnev.

Posadil sa tesne vedľa nej, až sa jedno z jeho kolien dotýkalo toho jej a otvoril víno, na ktoré ju dnes večer do tohto divného podniku nalákal. Keď mu jeden z členov Ligy začal pod nos pchať svoj pohár, aby mu nalial, odbil ho Dabi s tým, že to víno je výhradne len pre neho a jeho spoločnosť. Prišlo jej to istým spôsobom tak trochu milé. Určite si nezmyslel to, že s ňou strávi  odbíjajúce momenty starého roka na poslednú chvíľu. Musel to mať už dopredu naplánované, keď zohnal aj jej najobľúbenejšie víno. A on akoby čítal jej myšlienky, zahľadel sa na ňu s očakávaním v tých svetlých oceľovo-modrých očiach po tom, čo naplnil jej pohár.

„Tak čo, bábika, už sa nehneváš?“ Nalial víno aj pre seba a počkal na ňu, kým si vezme svoj pohár, aby si mohli obaja pripiť. „Nebanuješ, že si sa rozhodla vymeniť nejakú diskotéku za mňa, však nie?“ Ramonu neprestávalo prekvapovať, aký dokázal biť prívetivý, keď sa snažil. Cinkla svojim pohárom jemne o ten jeho a zahľadela sa mu do očí, sama sa neubránila tomu, ako sa jej kútiky úst roztiahli v úsmeve.

„To posúdim podľa toho, ako sa bude dnešná noc vyvíjať.“ Provokatívne nadvihla jedno obočie a potom si odpila z pohára, stále sledujúc jeho tvár. Všimla si, že pochopil jej výzvu a v očiach mu šibalsky zaiskrilo. Jej výzvu aj definitívne prijal. „Zatiaľ to vyzerá sľubne.“ Pochválila, keď vrátila pohár späť na stolík pred nimi a vychutnávala si účinok, ktorý malo jej obľúbené víno na jej chuťové poháriky.

Prehodila jednu nohu cez druhú a mierne sa narovnala, keď cítila, ako čiernovlasý mladý muž spokojne položil svoju pažu na operadlo sedačky za jej chrbtom a potom sa znova oprela o neho, cítiac cez svoj ľahký sveter príjemné teplo, ktoré sálalo z jeho pokožky. V živote by jej nenapadlo, že s ním takto niekedy bude sedieť v prítomnosti druhých osôb. Dúfala, že sa jej postupne podarí zbaviť sa toho napätia, rezervovanosti a trápneho pocitu, ktoré spôsobila prítomnosť zvyšných členov Ligy Villainov v miestnosti.

Tí sa však na počudovanie chovali celkom normálne, teda aspoň tak normálne, ako to na jedných z tých najhorších kriminálnikov v krajine, vôbec bolo možné. Spočiatku sa tvárili vcelku prekvapene, no ten jašteričí muž, ktorý ich sem priviezol, si už asi na prítomnosť jej aj Hany zvykol, a teraz sa sediac na sedačke oproti - vedľa muža v klobúku a obleku - venoval alkoholu, ktorý mu dotyčný nalial do pohárika a podal.

Spomenutý muž v klobúku mal na sebe masku. Bola to taká tá obyčajná čierna, ktorá odkrývala iba ústa a tmavohnedé oči, zrejme kvôli tomu, aby jeho identita zostala stále zahalená, no mohol bez problémov piť, či jesť. Ramona si ho matne pamätala z toho večera, keď sa s členmi Ligy stretla po prvý raz. Vlastne, všetkých tých ľudí, ktorí sedeli naokolo, si pamätala. Aj blonďavú dievčinku, ktorá sa vtedy tak upla na jej mladšiu ružovovlasú kamarátku a aj toho druhého muža zahaleného v šedom a čiernom, ktorý sedel vedľa nej.

Tí sa tiež najprv tvárili mierne prekvapene, no teraz si ju už moc nevšímali a venovali sa jeden druhému, akoby nebola niekto, kto medzi nich nepatril. Bolo to celé zvláštne – sedieť tu s členmi tej najhľadanejšej a najnebezpečnejšej skupinky v Japonsku a popíjať víno a čakať na polnoc, kedy odbije dvanásta hodina a starý rok sa prehupne do toho nového. Za svoj život už zažila kadejaké silvestrovské večery, no tento bol snáď zo všetkých najbizardnejší.

„Všimli ste si, ako sa Crusty nahodil, zatiaľ čo som bol preč?“ Zachechtal sa Dabi, keď si opäť odpil z vína a pohodil hlavou smerom, kde sa nachádzali Shigaraki s Hanou. Ramone tiež myklo kútikom, keď si uvedomila, čo tá prezývka znamená a aj nad jeho slovami. Aj zvyšok osadenstva sa zaškeril. „Keď už vytiahol svoj najlepší oblek, musí to byť vážne. Nehovorte mi, že zatiaľ čo sme so Spinnerom boli po dámy, tak sa ešte aj poctivo nakrémoval.“

Teraz si Ramona už naozaj neodpustila drobné vyprsknutie ktorým sa snažila zamaskovať smiech derúce sa jej pomedzi pery. Mierne ho za tie reči drgla svojim plecom do jeho paže. Prekvapovalo ju, ako moc si Dabi dovoľuje k niekomu, kto bol tak mocný, že dotykom piatich prstov dokázal človeka rozdrviť na prach, no vyzeralo to, že zvyšok členov Ligy bol na tieto jeho reči zvyknutý, nikto sa netváril v strehu, ani sa nikomu tvárou neprehnali obavy. Takže asi ani ona sa nemusela o Dabiho báť, hoci si tým svojim podrezaným jazykom už začínal koledovať. Ak by niečo, ešte stále má svoj štít, i keď z jej posledného stretu s ním si pamätala, ako sa mu podarilo rozdrviť aj ten.

„Za to ty si as moc nepochlapil.“ Zašomral jašteričí muž z pohovky, ktorá bola oproti tej, na ktorej sedela ona a prítomnými opäť prebehlo malé kolo zachechtania sa. Myslela si, že sa snáď Dabi nechá vyprovokovať, no ten len pokrčil ramenami.

„Ja nemusím,“ uprel na ňu hlboký pohľad, z ktorého jej prišlo až mierne horúco, „moja bábika je dnes krásna aj za nás oboch.“ Jeho oči opäť preleteli od jej tváre, cez jej hruď, ktorú zakrýval veľmi pekný a vkusne zladený sveter, až k tej nebezpečne krátkej koženej sukni, ktorú sa rozhodla si vziať na seba a zakončil to pohľadom na jej prekrížené nohy obuté v čižmičkách na podpätku.

Ramona bola v rozpakoch, keď o nej takto rozprával pred ostatnými. Až mala podozrenie, že to vôbec nemyslí vážne a len si z nej uťahuje. Ale zvyšok Ligy len prevrátil očami, (nikto sa nesmial) a opäť sa venoval vlastným debatám, nechávajúc ich na pokoji. Dabiho neodbáčajúci pohľad a niečo, čo sa mu zalesklo v očiach, ju napokon akosi utvrdili v tom, že ten jeho kompliment, z ktorého bola ešte stále trošku v pomykove, má brať vážne.

„To nás dáme ani nepredstavíš, Dabi?“ Ozval sa na zrazu ten muž v klobúku, ku ktorému jej pamäť priradila meno Mr Compress. „Je to od teba nezdvorilé.“

Ramona cítila, ako Touya zložil ruku z opierky sedačky a pritisol svoju dlaň na jej chrbát, jeho prsty jemne zovreli látku jej svetra a potom ju pohladil cez šaty, keď nimi prechádzal po jej chrbtici od hora až dolu, čo ostatní síce vidieť nemohli, no ona to mohla cítiť až moc intenzívne. Až sa tak mierne zachvela.

„Myslím, že to nie je nutné, Compress.“ Vyslovil to spôsobom, akoby si neprial, aby sa ešte ktokoľvek iný o ňu zaujímal, či vôbec na ňu pozeral. Vlastne sám netušil, prečo tu sedeli medzi ostatnými, najradšej by ju vzal niekam, kde budú sami, no ak mal byť úprimný, nechcelo sa mu ťahať ju do svojej izby. Ono sa to izbou v podstate ani nazvať nedalo, lebo tá miestnosť, ktorá mu bola v tejto budove pridelená a v ktorej prespával, pripomínala všetko, len nie izbu, akú mala u seba doma ona.

A svojim spôsobom bol aj mierne nervózny z toho, že čo by na to jeho bábika povedala, keby videla, že ako žije a kde spáva. Nebol na to pyšný a tak radšej zvolil menšie zlo a zostal tu s ňou sedieť medzi ostatnými členmi. A keďže videl, že je z toho všetkého ešte stále mierne rozladená a možno aj sama nervózna, pokúšal sa ju upokojiť a pomôcť jej uvoľniť sa. Nechcel, aby sa pri ňom cítila zle. Nebol na to dôvod. Bola tu predsa v bezpečí. Nebola ani Pro, ako tá jej blond kamarátka a i keby áno, nikto by sa jej neodvážil dotknúť, či dokonca len na ňu krivo pozrieť. Na to vedel byť až príliš zastrašujúci, aby jediným pohľadom dal ostatným najavo, že žene sediacej vedľa neho majú dať všetci pokoj.

„To je v poriadku,“ zahľadela sa mu do očí a tými svojimi tmavými mu neverbálne naznačovala, že ju nemusí pred ostatnými toľko skrývať. Nemala pocit, že by jej práve teraz niečo hrozilo, v podstate sa k nej správali ako obyčajní ľudia k ďalšiemu normálnemu človeku. „Som Ramona, teší ma.“ Dodala a prikývla hlavou, keď sa jej pohľad uprel smerom k miestu, kde sedeli traja muži a blonďavá teenagerka.

„Compressa so Spinnerom netreba predstavovať, ten tretí je Twice,“ zamumlal Dabi, keď jeho ruka opustila jej chrbát a natiahol sa k stolu, aby si vzal do ruky svoj pohár, z ktorého si odpil. „Togu si snáď ešte pamätáš z Halloweena,“ tento raz na ňu pozrel s miernym pobavením v tvári a keď dopil, jeden z jeho kútikov bol až príliš vysoko, keď jej venoval veľavýznamný úškrn a ona sa až tak zahanbene zamrvila vedľa neho na pohovke a líca jej mierne zružoveli, keď si spomenula na tú osudnú noc a čo spolu so svojimi kamarátkami počas nej dovádzali. Jasné, pamätala si ich až moc dobre, no jeho, samozrejme, zo všetkých najviac. 

Asi si všimol, že ju jeho slová uviedli do malých rozpakov, lebo počula pri svojom uchu jeho tiché uchechtnutie a potom cítila, ako zaboril nos do jej vlasov a jeho pery sa jemne obtreli o jej pokožku. Miesto toho, aby ho od seba odstrčila s tým, že nech toto nerobí pred ostatnými, privrela oči a užívala si každý jeho dotyk, pokúšajúc sa potlačiť drobné spokojné zamraučanie, ktoré sa jej hromadilo v hrdle. To víno jej naozaj pomohlo uvoľniť sa, a vyzeralo to, že ostatným neprekáža, čo práve teraz dovádzali, v podstate si ich nikto nevšímal, len Hana po nich občas hodila očkom, aby sa presvedčila, či ju neklame zrak a či naozaj vidí na vlastné oči Ramonu Petrovú ako sa túli k tomu mužovi z Ligy, akoby bola násťročná pubertiačka...

~

Medzitým sa Hana odvrátila od svojej kamarátky na gauči a venovala pohľad opäť mladému mužovi pred sebou, ktorý prešiel až za bar a niečo vytiahol zo skrinky, ktorá bývala zamknutá a iba on mal od nej kľúč. Ako sa tak naklonil, spoza kravaty sa mu vyklonil krištáľ na šnúrke, ktorý veľmi dobre poznala. Jej oči sledovali tú ligotajúcu sa ozdobu na jeho krku, ktorú si ani po tých rokoch stále nesňal dolu a rukou si mimovoľne zašla až ku krku a zovrela svoj vlastný prívesok v tvare hernej konzoly medzi prstami.

Toto bolo také ich... Drobné memorabílie, ktoré však vypovedali o ich vzťahu viac, ako milión slov. Iba ona vedela, čo ten prívesok na jej krku znamená a tiež vedela aj to, čo znamená fakt, že on nikdy nesňal z toho svojho krištáľ od nej. V tomto sa Tenkovi veru nikto nevyrovnal. Možno len Ali jej v minulosti bola schopná dať niečo, čo by pre ňu znamenalo tak mnoho. Ale momentálne nebol nikto iný na svete, kto by Shigarakiho Tomuru v tejto sfére prekonal. Možno by mu za to všetko, ako sa v poslednej dobe usiloval, mohla dať aspoň malú odmenu.

´Na čo to, kristepane, myslím?´ Oblial ju pot, keď si uvedomila, s čím sa to slovo spájalo. Nuž, aj tak jednoduché a na prvý pohľad nevinné slovíčko pre nich dvoch znamenalo niečo úplne iné, tak moc intímne, že sa až nervózne zahmýrila na barovej stoličke, keď sa opäť narovnal a položil na pult pred ňu fľašku s veľavýznamným pohľadom v očiach, ktoré do nej znova zavŕtal.

„Prečítaj si etiketu,“ vyzval ju a potisol fľašu štyrmi prstami bližšie k nej. Mal síce na sebe tie svoje špeciálne rukavice, no už len zo zvyku sa vždy vecí dotýkal len štyrmi prstami, zostalo to v ňom už akosi zakorenené. Hana zúžila oči a jej fialové dúhovky letmo preleteli po logu a písmenách na etikete. Nadvihla svoje bledé obočie a spýtavo sa na Tenka pozrela, takmer zabudla údivom zatvoriť ústa.

„To je...“ Nedopovedala to a opäť sa jej oči upreli z jeho tváre, na ktorej sa momentálne usadil spokojný výraz kvôli tomu, ako sa tvárila, späť na fľašku. Mala taký zvláštny tvar, ako stredoveký súdok a tekutina v nej v prítmí barového osvetlenia takmer až fosforeskovala nazeleno.

„Áno,“ Tenkov tón znel tak sebavedomo, až samoľúbo, priam sa vyžíval v tom, aké prekvapenie jej táto fľaša spôsobila. Dala mu presne takú reakciu, po akej túžil. „Špeciálna formula alkoholu zvaného ´Mead´, recept je navrhnutý podľa originálu, ktorý pil Gerlat vo Wild Hunt. Je to zberateľský kus, limitovaná edícia - priamo od tvorcov hry.“ Poklepal jedným z dlhých prstov o logo spoločnosti, ktorá mala tú notoricky známu hru, ktorú moc dobre poznali aj oni dvaja, pod palcom. „Trvalo mi mesiace to zohnať a tá fľaška stála neskutočne veľa.“ Dodal pyšne a Hana uznanlivo pokývala hlavou.

„Tak to som ohromená, vyzerá to naozaj úžasne.“ Pochválila a on v duchu len tak rástol od pýchy. Tušil, že týmto na ňu zapôsobí, snáď si ešte pamätala ich spoločné večery strávené aj nad touto hrou, z ktorej pochádzal alkohol vo fľaške, ktorú Hane ukázal.

„Nechával som si ju na špeciálnu príležitosť,“ Štryri z jeho prstov obopli vrchnák a silno ním trhol, aby fľašu otvoril, na čo Hana prekvapene a s miernym povzdychom zdvihla obočia a jemne sa odklonila od povrchu pultu, keď po otvorení fľaša zasyčala a vyšiel z nej malý zelenkastý obláčik pary.

„A tá má byť dnes?“ Spýtavo na neho uprela pohľad, keď sledovala, ako nalieva z toho zvláštneho nápoja do dvoch pripravených pohárikov. Hoci dnes večer začala vínom, ktoré s Ramonou pili počas celého ich pobytu v disko-klube, musela uznať, že niečo takéto znelo moc lákavo. Už len fakt, že sa k tomu dostal, bol uznania-hodný a to, že bol ochotný sa o to podeliť s ňou, na ňu urobilo dobrý dojem.

„Ja dúfam, že áno,“ vyhlásil a uchopil svoj pohár do ruky, ten jej posunul bližšie k nej. „Ak mi to dovolíš...“ Rubínové oči sa na ňu neprestali upierať, keď pozdvihol pohár k perám a naznačil jej prípitok.

Hanu stále zvnútra hryzol ten nepríjemný pocit viny, že práve robí niečo, čo by nemala, no zo všetkých síl ho potlačila, keď sa cez bar naklonila aj s pohárikom v ruke až k nemu a štrngla ním o ten jeho.

„Tak teda na dnešnú noc a príchod nového roka.“ Venovala mu posledný významný pohľad, ktorý jej opätoval a potom privrela oči, keď si z toho nápoja odpila. Chuť tekutiny na jej jazyku bola zvláštna, no nie nepríjemná. Jej oči sa slastne zatvorili, fialové dúhovky zakryli viečka a Shigaraki hodnú chvíľu čakal, než sa konečne napil aj on. Vychutnával si pohľad na jej krásnu tvár a pocit, ktorý v ňom ten pohľad vyvolával, nemohol privodiť žiaden alkohol. Nič nedokázalo jeho zmysly opantať natoľko, ako prítomnosť ženy sediacej pred ním, ktorá bola k nemu zase o niečo málo bližšie, v podstate úplne na dosah. Stačilo len natiahnuť všetkých päť prstov a dotknúť sa jej štyrmi z nich. Ach, keby to len bolo také jednoduché...

~

Ramona si všimla, že jej blonďavá kamarátka má svoj vlastný svet, do ktorého patrila len ona a vodca Ligy Villainov. Presvedčila sa o tom, keď očami blúdila po miestnosti a otočila hlavou, aby sa uistila, či je Hana ešte stále v miestnosti prítomná a či sa už nepremenila na kôpku prachu, prípadne neprevŕtala Shigarakiho krištáľmi. Keď sa jej tmavé oči zastavili na dvojici pri bare, ako si vychutnávajú nejaký iný alkohol, ako bol ten, ktorý pila ona s Dabim, jej pohľad o čosi zmäkol.

Nemohla si pomôcť... Videla ten výraz v Haninej tvári a aj spôsob, ako sa na ňu díval ten mladý muž so svetlomodrými vlasmi. Keď si to spojila dohromady, bolo jej jasné, že tí dvaja medzi sebou niečo mali. A tým nemyslela len minulosť, ale aj to napätie, ktoré sa medzi nimi za ten čas, čo s Hanou strávili v Japonsku, nahromadilo a dalo sa takmer krájať. Niekto by jej možno za tieto myšlienky strelil facku, no jej sa tento obrázok pozdával o čosi viac, než to, keď si ju predstavila s Hawksom.

Snažila sa na nich nehľadieť príliš dlho a tak očami blúdila po ďalších častiach tohto prapodivného baru a predstierala, že ju zaujali čierne balóny a zlaté girlandy, ktoré tu boli po stenách leda-bolo povešané.

„Zaujímavá výzdoba,“ poznamenala sucho, keď sa opäť obrátila k svojmu partnerovi a ten sa len uškrnul.

„To je Togina práca.“

„Ďakujem!“ Spomenuté blonďavé dievčatko sa nadšene zaškerilo, až sa tak odhalili jej ostré špicáky, ktoré vyčnievali oproti ostatným zúbkom v jej ústach, keď na ňu padol Ramonin pohľad. Ešte stále si ju pamätala z toho halloweenskeho večera a hoci ju stále mierne desila, musela uznať, že nikomu vtedy neublížila, hoci na to mala nejednu príležitosť. Hlavne Nita mohla dopadnúť veľmi zle.

Toga, akoby počula jej myšlienky, neprestávala sa na ňu zaujato dívať. Bola prekvapená, aká spoločnosť ich dnešný večer poctila svojou návštevou. Na jednej strane ju tešilo, že už tu nebola jediná žena medzi toľkými chlapmi, no na druhej strane, bola tak trošku sklamaná. Nie len Dabi, ale ešte aj dokonca ich šéf tu niekoho mali. A ona? Ak by vedela, že si mohli dnes večer pozvať hostí, tiež by si niekoho zavolala, s kým by sa mohla pobaviť.

Spomenula si na ten večer, keď tieto dve mladé ženy, ktoré teraz robili spoločnosť jej kolegom z Ligy, stretla po prvý raz. Bola tam vtedy s nimi ešte Nita-chan, to ružovovlasé dievča, ktoré chodilo do triedy s Izuku a Ochako. Niektorí študenti U.A. akadémie boli naozaj zábavní, už ju o tom neraz presvedčili a jej teraz prišlo ľúto, že tu tretia členka tejto ženskej partie nebola tiež. Keď ich obe zbadala vchádzať do baru, potešila sa, očakávajúc, že sa za nimi objaví aj ich najmladšia kamarátka, no nebolo po nej ani pamiatky. Bol tu s ňou síce Jin a aj ďalší, no chlapi sa momentálne bavili o svojich záležitostiach, ak nerátala Dabiho a Shigarakiho, ktorých zamestnávalo niečo iné a ona sa začínala nudiť.

V hlave jej však skrsla myšlienka, keď si spomenula, že vlastne mala v telefóne uložené ružovovláskino číslo, ktoré od nej vymámila ešte počas skúšok o Pro licenciu, keď sa s ňou stretla prezlečená za študentku zo Shiketsu High. Možno keby jej skúsi napísať...

Znova sa poobzerala okolo seba. Nikto si ju nevšímal, pretože každý bol zabraný do niečoho iného. Shigaraki stál opretý za barom a nespustil oči od tej blondínky, ktorá sedela pred ním. O niečom spolu diskutovali, no výraz v jeho tvári napovedal, že sa to muselo niesť vo veľmi príjemnom duchu. Už len fakt, že konečne odložil ruku, ktorá mu vždy zakrývala jeho rysy, bol prekvapujúci. Vytiahla mobil, nenápadne naštelovala hľadáčik kamery a... CVAK. Prvý záber mala v moci. Toto bude veľmi dobrý dôkazový materiál.

Potom nenápadne zaostrila objektív v telefóne aj na druhého člena Ligy, ktorý sedel na pohovke oproti nej, nalepený na mladú hnedovlasú ženu a jedna z jeho veľkých rúk spočívala na jej zátylku, odhŕňal jej vlasy na stranu, skláňal sa k nej a čosi šepkal. Tiež tí dvaja nevnímali, čo sa deje okolo a Jin bol natoľko zabratý to rozhovoru s Mr Compressom a Spinnerom, že ju opäť nikto nenačapal pri tom, ako odfotila tajne aj druhú dvojicu.

Skutočne si tu pripadala ako vzduch a pochybovala, že hoc aj zmienka Staina, by niekoho z prítomných prinútila venovať jej aspoň kúsok pozornosti. No, dobre, možno Twice by sa obetoval, ako vždy, ale práve teraz mala chuť baviť sa s niekým iným. Možno s niekým v jej veku.

Otvorila vo svojom telefóne kontakty a palcom prešla až k tomu, ku ktorému patrila ikonka blonďavého dievčaťa s ružovým ombré, ktoré sa na ňu z obrazovky usmievalo. Jej zúbky sa odhalili v ďalšom širokom úškrne, keď začala Nite písať správu, dúfajúc, že sa jej podarí sa s ňou stretnúť ešte pred úderom polnoci.

* * * 

Bonus na záver:

VYSTRIHNUTÁ SCÉNA

„Chce sa ti tam ísť?“ Spýtala sa jej Ramona, keď si strčila telefón späť do vrecka, ani mu na tú pozvánku nič neodpísala.

„Vôbec... A tebe?“ Hanine fialové oči sa stretli s jej tmavými, keď jej ruky zablúdili na bedrá nižšej ženy, ktorá sa jemne vlnila v rytme hudby. Sato rozvalený na sedačke sa na ne len vyjavene díval, až mu tak z otvorených úst kútikom začala tiecť slina.

„Kašľať na nich.“ Zašepkala Ramona zastreným hlasom a pritisla sa ešte tesnejšie k Hane. Lukáš práve pustil pesničku, ktorá ich obe nútila odhodiť zábrany a zabudnúť, že ich sleduje niekto ďalší, boli ako vo svojom vlastnom svete. 

„Mám lepší nápad na zvyšok dnešnej noci.“ Nadhodila a Hana presne vedela, že čo má na mysli. Už to bolo dávno, kedy si spolu naposledy otvorili hnedovláskino obľúbené víno a, úprimne, vymenila by to pokojne za čokoľvek, čo by jej Shigaraki mohol ponúknuť tam u nich v bare.

„Dúfam, že máš doma ešte tú úžasnú penu do kúpeľa, čo som ti darovala na narodeniny.“ Zatiahla za putko na Ramoninej sukni a pomalým tempom ju odvádzala preč.

„Jasné.“ Nechala sa tmavovláska viesť a Sato len udivene sledoval, kam sa tie dve tak zrazu rozbehli, netušiac, že dnes v noci sa z ich silvestrovského záťahu stane už len čisto pánska jazda, ktorú bude musieť vydržať s Lukášom, lebo tie dve sa k nim už nevrátia. Mali vymyslený vlastný program, do ktorého muži, bohužiaľ, nezapadali...

Okej, takže prvý diel tohto dlhočizného mega špeciálu máme za sebou. Je to asi tá najdlhšia vec, ktorú nezaraďujem medzi kapitolovky, akú som kedy v živote napísala. Fuh, musím si utrieť pot z čela, lebo som sa pri tom naozaj zapotila a snáď chápete, že prečo i písanie tohoto tu trvá tak dlho. A to ešte nekončím!

Uvedomila som si, že v tejto časti som sa zase raz viac venovala Ramone a Hane s ich drahými ako svojej OC :D Ja som proste nepoučiteľná, ale myslím, že jej autorkám to nevadilo, práve naopak. V druhej časti mám ale primárne naplánované scénky pre Nitu, kde sa konečne objaví a prejaví viac, no, samozrejme, budeme pokračovať aj v tom, čo sme načali v sídle Ligy Villainov, taký večierok by bola škoda utnúť v najlepšom 😏

Dúfam, že sa vám tie časti nie len s postavami Petriky a Dechi, ale aj s tou mojou aspoň trochu páčili a aspoň trochu vás čítanie tohto tu bavilo. Ďakujem tým, čo tomu venovali čas a dúfam, že budete verní aj keď napíšem pokračovanie. 

Vaša Farah