ACHIEVEMENT UNLOCKED [Shigaraki Tomura x OC] pre Dechi Kazemai k narodeninám (18+)

 

Takže, nadišiel ten deň, kedy znova zverejňujem ďalší darček/poviedku na želanie a táto je opäť k príležitosti narodenín. Keďže tie dnes oslavuje Dechi Kazemai, tento darček, samozrejme, patrí jej a poviedka je venovaná pre ňu. Opäť ide teda o jednorazovú poviedku dosť dlhého rozsahu a znova je zameraná na fandom/anime Boku no Hero Academia. Dechi požiadala o poviedku s jej OC Kasasagi Hanou, ktorú už môžete poznať z predošlých vecí, ktoré som napísala a zverejnila na tomto blogu za posledné týždne a tento raz ju chcela v poviedke v páre s postavou Shigarakiho Tomury. Pripomínam, že o Hane a Shigarakim si môžete prečítať v poviedke od Dechi a rovnako aj v tej od Petriky na ich blogoch a OC a patrí, samozrejme, jej autorke. K poviedke ako takej sa radšej ja osobne vyjadrovať nebudem, lebo by to nebolo moc pekné čítanie a nechcem ním tento darček pokaziť, takže nech si každý na ňu urobí názor sám. Neviem, čo by som ešte také dodala... Možno to, že ide o akési voľné nadviazanie na túto kapitolu poviedky od Petriky, kde sa tento pár objavil. Snáď to nikomu nevadí, len chcem teda, aby ste vedeli, že v tomto univerze sa udiali tie veci, ktoré aj v spomínanej kapitole a v podstate aj všetko ostatné, o čom písala Dechi v tej svojej. I keď to je v podstate asi v konečnom dôsledku jedno. A ešte je možno dobré spomenúť, že poviedka je orientovaná tak trochu, či možno viac na PC/video hry a vyskytne sa tam pár slovíčok z gaming slangu/terminológie (ale je ich minimum). Myslím, že to by bolo z môjho predslovu asi tak všetko.

Milá Dechi, prijmi teda, prosím, odo mňa túto vec ako darček k tvojim dnešným narodeninám. Tiež mi dovoľ zaželať ti všetko len a len to najlepšie a dúfam, že si dnešný deň strávila čo najideálnejšie, ako sa len dá a hlavne ti prajem veľa šťastia, v dnešnej dobe aj hlavne veľa zdravia, lásky a nech ťa neopúšťa tá chuť a sila k písaniu a nápady rovnako tak. Nech sa ti darí v súkromnom aj blogovom živote a dúfam, že máš čo najkrajšie narodeniny.

DARČEK K NARODENINÁM PRE DECHI KAZEMAI

Počet slov: 18 411

V hlavných úlohách: 

Kasasagi Hana / Deilephilia (c) Dechi Kazeami

Shigaraki Tomura(c) Horikoshi Kohei

Prístupnosť: 18+ obsahuje NSFW scény!

* * *

„We all make choices in life, but in the end

our choices make us...“

                                                                                 - Andrew Ryan, Bioshock (video game)

Hanine šaty neboli tým jediným, čo utrpelo, keď dlhšiu dobu dozadu navštívila istého villaina u neho v bare a domov odchádzala zahalená v jeho bunde, s pošliapanou hrdosťou a zmätkom v hlave. Ešte stále tú látku, ktorá sa už odevom ani nazvať nedala, mala doma. Spočívala niekde na dne jej šatníka ako každodenná pripomienka toho, čo si Tenko k nej ten večer dovolil.

Preto mala na neho stále ťažké srdce, i keď už ubehlo pomerne dosť času a za tie týždne, čo sa mu vyhýbala, stihla vychladnúť. On, samozrejme, to skúšal naďalej a tak intenzívne a prešpekulovane, že nebyť tých zničených šiat a toho, čo jej pripomínali, možno by sa mu ozvala už dávnejšie.

Dnes však stratila silu odolávať, keď jej snáď po stý raz, odkedy vtedy vybehla z jeho baru, rozhodnutá viac sa ním nezaoberať a viac sa kvôli nemu už nesnažiť, prišla ďalšia správa od neho. Stále nechápala, prečo si rovno nezablokovala jeho číslo, no keď jej napísal, že sa s ňou chce stretnúť na mieste, kde mali prvé rande, musela sa po tých dlhých dňoch bez nálady a na pokraji psychického vyčerpania konečne aspoň mierne pousmiať.

Toto sa na neho podobalo. Málo chlapov si pamätalo miesto, kde si so svojou polovičkou dali schôdzku po prvý raz. Na toto boli skôr špecialistky ženy, lebo tie pripisovali týmto veciam omnoho väčší význam. On však nezabudol a až ju tak zahrialo pri srdci, keď si spomenula, ako tam vtedy pred toľkými rokmi obaja šli spolu, boli ešte tak mladí a nič netušiaci. Nemali ani poňatia, čo všetko ich čaká a akým smerom sa bude život každého z nich uberať.

Bolo to jedno z jej najobľúbenejších miest v Japonsku, s ktorým sa spájala neskutočná dávka nostalgie, až jej z toho ešte teraz, po tých dlhých rokoch, naskakovali zimomriavky. A predsa sa mu od tej doby, čo sa sem po tak dlhom čase vrátila, vyhýbala. Zatiaľ tam nebola. Prišlo jej to zbytočné - ísť tam bez neho...

Po dlhom váhaní a vnútorných úvahách mu napokon konečne odpísala s kladnou odpoveďou. Prijala jeho pozvanie. Zopakujú si staré rande. Trpko sa uškrnula pri tej predstave. Pár posledných týždňov ho ani len nechcela vidieť a teraz sa tu usmievala nad jednou hlúpou správou ako idiot... Ale jej úsmev už dlhší čas na tvári abstinoval, dávno ju nič nezaujalo, či nepotešilo, stále to bola len samá práca, starosti s Collectorom a nekonečné hádky s Keigom, ktoré vyústili až k ich odlúčeniu sa. A do toho všetkého sa miestami pravidelne pripomínal on, Tenko. A ona? Akokoľvek sa ho snažila ignorovať a vytesniť z hlavy, tváriť sa, že v jej živote už nemá žiadne zastúpenie, napokon sa to  v nej všetko akosi zlomilo.

Takže sa chystala práve von, obliekajúc si ľahký kabát, džínsy a pohodlné topánky. Úpravám nevenovala príliš času. Nepotrebovala na nikoho zapôsobiť a už vôbec nechcela pôsobiť na neho. Hoci tie ich dávne stretnutia nazval rande, teraz sa s ním mala zísť v inom duchu. Určite mal niečo na srdci, takže to bude jediné, čo ju dnešný deň bude zaujímať. Možno ešte to, ako sa s odstupom času vyjadrí k tomu vystrájaniu, ktorým ju počastoval, keď sa stretli naposledy.

Ako tak kráčala k tej časti mesta, ktorá bola najobľúbenejším útočiskom všetkých geekov, všímala si, že sa tu nič nezmenilo. Možno len tváre návštevníkov miesta boli iné. Tí, ktorí tam chodievali pred rokmi, keď v Japonsku istý čas pobudla, vyrástli a buď vystriedali záujmy za niečo iné, alebo ich tváre, ktoré sa mihli okolo nej, boli staršie. A, samozrejme, boli tu aj noví hráči, noví nadšenci, ktorí boli rovnako mladí a naivní, oko oni dvaja s Tenkom, keď týmito uličkami prechádzali pred rokmi tiež.

Všetky tie konzoly, automaty, obchody... Čakalo to tam na ňu. Zvuk zneliek z jednotlivých videohier, farbené plagáty a svetielkujúce obrazovky, ktorých svetlá sa odrážali v jej tvári a vlasoch, sa tiež nikam nepohli. Zase sa mohla kochať tým výhľadom. Niektoré veci tu boli nové, technológie sa presa len každým rokom vyvíjali a trh bol presýtený stále ďalšími a ďalšími novými hrami. Až si tak priala, aby mohla nachvíľu zastaviť čas. Alebo... Ešte lepšie. Vrátiť sa do svojich mladších rokov a užívať si túto atmosféru, nepoznačená tým ťažkým obdobím, ktoré nasledovalo potom.

„Takže si predsa len prišla.“ Ozval sa známy hlas a Hana sa otočila, keď zazrela vo dverách jednej z vnútorných arkád postavu opierajúcu sa o ich rám. Samozrejme, opäť mu tvár prekrývala tá vec, čo vždy akoby až spočívala nalepená na jeho koži a zakrývala všetky zvyšné črty okrem očí. A tie ju neprestávali prepaľovať, len čo si uvedomila jeho prítomnosť.

Keďže nemohla vidieť jeho pery, nezostávalo jej nič iné, len hádať, že má opäť ústa skrivené v tom víťazoslávnom úškľabku, ktorým ju poslednú dobu častoval vždy, keď sa stretli. Ruky pred tým založené na hrudi, spočinuli pozdĺž jeho tela, keď sa odlepil od dverí a vydal sa jej smerom. Inštinktívne cúvla a zúžila svoje tmavofialové oči, aby mu pohrozila, že už nemá urobiť ani jediný krok vpred.

„Ak si myslíš, že ťa dnes nechám zničiť ďalší kúsok z môjho šatníka, si na omyle.“ Podráždene odvetila, dávajúc mu najavo, že mu tento prešľap vedľa ešte stále tak úplne neodpustila a nech si nemyslí, že ju má v hrsti len za to, že sa napokon dnes objavila. „Vieš dobre, čo mám v kabelke a že sa to nebojím použiť,“ demonštratívne si popravila pútko tašky na pleci.

Shigarakiho ramená sa mierne zachveli, akoby potlačil smiech, no potom prehovoril vyrovnaným a sebavedomým hlasom, na ktorý si ešte stále musela zvykať. Hoci ho počula za posledné mesiace viac rázy, stále ju to udivovalo, ako moc sa zmenil z toho chlapca, ktorý tu pár rokov dozadu kráčal bok po boku s ňou, nesmelý a utiahnutý, na muža, ktorý ju aj po tom všetkom, čo vyviedol, dokázal prilákať, aby za ním opäť prišla.

„Viem, Butterfly a ver, že to nie je môj úmysel. Práve naopak.“ Podišiel opatrne ešte o jeden krok bližšie a nadvihol obe ruky v geste, ktoré naznačovalo, že sa k ničomu nechystá. „Chcem ti ten poslednýkrát vynahradiť, preto som dúfal, a preto som vybral toto miesto.“

„Odkedy si taký nostalgický, Tenko?“ Jeho meno vyslovila tichšie ako ostatné slová, no keď si hľadeli do očí, hoci tie jeho boli pred ňou viac skryté ako odhalené, bolo jasné, že jej tón počul. „Ale vybral si lepšie ako naposledy, do toho baru by si ma už nikdy dobrovoľne nedostal.“ Odvrkla a jej postoj sa o čosi málo uvoľnil. Vyzeralo to, že ich dnešné stretnutie sa ponesie v trochu lepšom duchu ako to posledné. Minimálne atmosféra herného dištriktu plného arkád a obchodov pre geekov tomu napomáhala.

Neodpovedal na jej otázku a len hlavou mierne pohodil smerom k arkáde, pred ktorou obaja stáli. Míňali ich viacerí ľudia, no väčšina si ich vôbec nevšímala. Nebolo to takmer o nič viac odlišné od tých časov, kedy sem chodievali ako mladší. Všimla si, že arkáda, do ktorej ju volal, bola presne tá, ktorú navštívili pred rokmi ako prvú. Pocit nostalgie sa v nej ešte viac prehĺbil a upustila od toho zamračeného výrazu, ktorý mu venovala.

„Chcem ti niečo ukázať, ešte stále tam majú tú našu obľúbenú hru. Pamätáš si na ňu, však?“ Nebola to otázka, proste nejako tušil, že aj jej tie momenty strávené s ním pred rokmi na tomto istom mieste stále rezonovali v mysli. Pretože on na ne nezabudol a ani nikdy nezabudne, tým si bol istý na sto percent.

Hana mu chcela oponovať tým, že sem neprišla hrať hry, ale doriešiť ich predchádzajúcu záležitosť. Hoci sa pred týždňami zaprisahala, že sa už na neho vykašle, nedokázala to. Také niečo nemala v povahe – úplne odstrihnúť niekoho, ako bol Tenko, zo svojho života. Preto len prikývla na znak toho, že si ju pamätala a odovzdane pokrčila ramenami. Vydala sa smerom dnu do arkády. Jedna malá hra jej neuškodí, no nie? Aspoň si mohla nachvíľu zopakovať staré dobré časy.

Ona, ani Shigaraki, kráčajúci za ňou v tesnom závese, netušili, že ich sledoval pár očí, ktoré sa na nich upriamili od momentu, kedy sa na tejto ulici obaja objavili. Ani jeden z nich nepoznal majiteľa tých očí, ktoré ich neprestávali prepaľovať a nôh, ktoré tichým krokom nasledovali cestu dnu do arkády, krátko po nich. Dotyčná osoba ich tak isto nepoznala, pre neho boli len náhodný pár dvoch ľudí, ktorých si dnes vytipoval pre svoj malý experiment.

Tá žena mu možno výzorom bola tak trochu známa, určite jej - pre Áziu dosť netypickú - tvár už niekde zahliadol, no tu - v týchto končinách ju videl prvý raz a keďže ho zaujala už od pohľadu, bola ona tým prvým prototypom, na ktorom si plánoval otestovať svoje schopnosti. Ten divný chlapík, ktorého tvár bola tak netypický zakrytá, bol len v nesprávnom čase na nesprávnom mieste, keď ho videl kráčať hneď za ňou. Ale nad jeho vzhľadom sa nevzrušoval, toto miesto navštevovali onakvejšie indivíduá. Proste ho tí dvaja iba zaujali a tak sa na nich práve v tejto chvíli upriamil, keď vchádzal dnu a hľadal ich postavy v tom prítmí miestnosti, ktorú osvetľoval iba blikot automatov, herných konzol, počítačov a kadečoho iného, čo vypĺňalo priestory arkády a slúžilo pre jej návštevníkov ako dostatočné prostriedky k zábave.

Vnútri nebolo príliš veľa ľudí na tak skorú hodinu, no možno to spôsobil aj fakt, že bol pracovný týždeň a väčšina hráčov boli buď zamestnaní, v škole, alebo možno ešte doma spali. Hana si spomenula, ako mali s Tenkom tiež neraz pošramotený životný režim a prehodený deň za noc, keď do neskorej noci, či až skorého rána absolvovali spoločné herné maratóny. Bola však čiastočne rada, že tu nebolo príliš veľa okolitých svedkov. Predsa len, jej tvár už začínala byť v Japonsku pomerne dosť známa a práve teraz nestála o nejakú pozornosť druhých, či publicitu. Chcela byť aspoň na malú chvíľu len obyčajným dievčaťom, čo si prišlo zopakovať staré dobré časy so starým známym. Len jedna hra a potom sa budú obaja môcť vrátiť k tej  krutej realite ich každodenných životov, ktoré boli všetko, len nie jednoduché.

Preto ju celkom dosť prekvapilo, že prv, než stihli s Tenkom zasadnúť za niektorú z konzol a pustiť sa do hrania, vyrušil ich chlapčenský hlas.

„Uhm, prepáčte, mohol by som vás o niečo poprosiť?“ Hlas toho chlapca, či dokonca už mladého muža, bol ustráchaný a nesmelý. Keď sa otočila, aby sa dotyčnému pozrela do očí a presvedčila sa o tom, kto ich to vlastne oslovil, uvidela niekoho, kto jej až moc nápadne pripomínal Tenka spred pár rokov. Až jej tak stislo srdce.

Pohľad na mladého muža pred sebou stačil na to, aby si všimla, ako sa ošíva, ako prešľapuje z nohy na nohu v topánkach, ktoré mu boli snáď o dve čísla väčšie a šnúrky mal rozviazané. A to isté sa dalo povedať aj o jeho rozgajdanom oblečení. Jeho vlasy boli polodlhé, umastené a spľasnuté pozdĺž tváre, ktorej polovicu ukrývali hrubé rámy okuliarov.  Mala pocit, že ak by snáď do neho fúkla, či zvýšila hlas, tak by spadol k zemi, či by sa zosypal. Tak moc krehko pôsobil, až jej skutočne pripomínal Tenka v tej chvíli, keď ho pred rokmi zachraňovala pred chlapmi, čo sa ulakomili na jeho ruky.

Stál, či sa doslova až krčil pred ňou a v rukách zvieral obal od CD akejsi hry, ktorú Hana nepoznala. Na prednej strane mohla vidieť len slová „Age of the Heroes“, čo jej príliš veľa nepovedalo, keď ho oboma trasúcimi sa rukami zovrel pevnejšie a s úklonom, pri ktorom mu tvár aj okuliare zakryla opona čiernych vlasov, natiahol ruky pred seba, akoby jej tú hru podával, či chcel, aby sa jej lepšie prizrela.

Prv než mu stihla vľúdnym tónom s priateľským výrazom v tvári odpovedať, vložil sa do toho Shigaraki, ktorý na mladého muža zagánil. Sňal si ruku zakrývajúcu jeho tvár a vrhol na neho nepríjemný výraz spojený so zavrčaním, ktoré sa mu dralo pomedzi skrivené pery. Hana bola touto jeho reakciou až prekvapená, veď ten mladík ich iba slušne oslovil, ešte si ani nevypočuli, čo má na srdci.

Ale jej spoločník so svetlomodrými vlasmi sa nemienil o tú vzácnu chvíľku, počas ktorej mu patrila jej prítomnosť a pozornosť, s nikým iným deliť a iritovalo ho, že niekto tak opovážlivo narušil ich spoločný moment. Postavil sa tesne vedľa nej, až mohla cítiť teplo sálajúce z jeho tela a prekrížil si na hrudi obe paže, ruku z jeho tváre ešte stále zovieral štyrmi prstami v jednej z dlaní.

„Nie, nemohol,“ podráždene vyštekol na mladého chlapca, „daj jej pokoj a vypadni odtiaľto skôr, než ti tú sprostosť,“ ukázal na obal, ktorý mal chlapec v rukách, „premením na hromadu prachu.“

Hana prižmúrila oči a naklonila hlavu do strany, mračiac sa na Shigarakiho. Prečo bol stále takýto? Veď ten mladík nemienil predsa nič zlé, no nie? Tiež nemala moc v láske, keď ju otravovali cudzí ľudia, no na rozdiel od Tenka mala v sebe vštepené aspoň základy ľudskosti a slušného správania.

Chcela sa chlapcovi stojacemu pred nimi za Tenkov výbuch ospravedlniť a čakala, že ho tá reakcia jej mladšieho spoločníka prípadne zloží, no prekvapilo ju a následne šokovalo, keď sa jeho postoj upravil. Zhrbená chrbtica sa narovnala, ruky ovisli aj s obalom hry stále bezpečne spočívajúcom v jednej z nich a druhou si napravil okuliare na nose tak, že mu konečne mohli obaja vidieť tie čierne takmer až potkanie dúhovky, ktoré sa akosi nebezpečne zaleskli, až Hane prišlo nevoľno.

Úškrn, ktorý sa zjavil na tvári toho mladíka, bol všetko, len nie nesmelý, či nevinný. Hane z neho po chrbte kĺzali zimomriavky a keď sa jej fialkové oči stretli s tými čiernymi, roztočila sa jej hlava a mala pocit, že ju niekto uzamkol v neviditeľnom väzení. Keď ten mladík prehovoril, jeho hlas znel úplne odlišne od toho, ktorý počula pred tým. Bol úlisný a vyrovnaný, akýsi až posmeškársky a ani jednému z nich, jej, či Shigarakimu, sa to nepozdávalo. Nikto z ostatných prítomných si ich nevšímal. Tých pár geekov, ktorí tu boli s nimi, sedelo za svojimi rozohriatými levelmi a neodtrhli oči od monitoru obrazovky, či displeja automatu, ktorý ich práve zamestnával.

„V poriadku,“  zatiahol víťazoslávne, keď sa kútiky jeho úst ešte viac zdvihli a tie sa rozšírili v nepríjemnej grimase, ktorá mohla hrôzostrašnosťou konkurovať tej Shigarakiho. „Tak to teda urobíme po mojom. Dúfam, že si tento zážitok užijete, budete prví, ktorým sa dostalo takejto pocty.“

Ani jeden z nich sa nestačil spýtať, čo tým myslel, pretože Hane sa zrazu zatmelo pred očami a ak by Shigaraki nestál pri nej a na poslednú chvíľu nezachytil štyrmi prstami jej rameno, zrútila by sa k zemi.

„Butterfly! Čo sa deje?“ Jeho pohľad sa z toho zvláštneho mladého muža presunul k blonďavej žene a klamal by, ak by tvrdil, že ho to nerozrušilo. Nevyzerala dobre, práve naopak, zdalo sa, že sa s ňou niečo deje a jeho teória sa iba potvrdila, keď sa Hanino telo zviezlo k zemi a on ho ledva stihol zachytiť.

„J-ja... Mám pocit, akoby som sa strácala...?“ Zamumlala, keď sa jej myseľ zahmlila a ona cítila, ako upadá do temnoty. Shigaraki si ju privinul k sebe, keď klesol na kolená s dievčinou v náručí a zagánil na muža stojaceho pred nimi. Pár ľudí v miestnosti si už všimlo tiež, že sa niečo deje, no nikto sa neodvážil čokoľvek urobiť, iba na nich tie páry očí vyjavene civeli bez jediného slova.

„Čo si jej to, kurva, urobil, ty zmrd?“ Spýtal sa náhlivo, keď videl, že stratila vedomie a zagánil na toho, čo to pravdepodobne spôsobil. Nevedel, čo má robiť prv, či sa venovať Hane, ktorá prakticky takmer odkvecla na neho, alebo po tom chlapíkovi vyštartovať a dať mu pocítiť silu jeho schopností na vlastnej koži. Jeho rubínovo červené oči sa stretli s tými zvláštnymi uhľovo čiernymi, no miesto odpovede sa dotyčný iba znova úlisne zaškeril, až tak vyceril zuby, zrejme sa nebál toho, čo by mu mohol najmocnejší villain urobiť za to, čo spôsobil mladej žene po jeho boku.  

„To sa čoskoro dozvieš, pretože ju budeš nasledovať.“ Prehlásil oslovený vzrušene a pomaly sa začal vzďaľovať od mladého muža s blonďavou ženou v náručí, keď opúšťal arkádu. Shigaraki sa chcel po ňom rozbehnúť, no odrazu pocítil mdloby, aké snáď nikdy doposiaľ vo svojom živote. Cítil, ako sa mu tiež zatmieva pred očami a podobný pocit, ktorý opísala Hana, sa dostavil aj u neho. Akoby malo jeho vedomie opustiť tento svet a vydať sa niekam inam. Z posledných síl stihol ešte vytočiť Kurogiriho číslo a vyšteknúť na neho ich polohu a aby ich okamžite dostal odtiaľto preč.

Na viac sa už nezmohol, lebo posledné, čo jeho vedomie zaregistrovalo, boli slová toho zvláštneho mladíka, ktorý sa medzi dvermi otočil, aby jemu a Hane venoval posledný pohľad kým zmizol preč.

„A moje meno je Projector, zapamätajte si to, lebo o mne ešte budete počuť...“

Jej fialové dúhovky sa odokryli v okamihu, keď nabrala vedomie a ostré svetlo, ktoré ju zasiahlo tak, že to takmer až bolelo, spôsobilo, že sa zrenice stiahli. Musela si zatieniť oči rukou a nemotorne sa posadila. Vyzeralo to, že bol biely deň, možno pravé poludnie, keďže slnko pálilo vysoko na oblohe a tiene, ktoré okolité stromy v jej zornom poli vrhali na trávu pokrývajúcu všetko naokolo, boli veľmi malé.

Nemotorne sa posadila a začala si masírovať spánky, neskutočne ju bolela hlava. Keď jej oči blúdili po okolí, zmätene zažmurkala, snažiac sa rozpamätať, že čo sa vlastne stalo. V tom jej to celé došlo. Arkády, Tenko a potom mladík s tými zvláštnymi očami, ktorý ju tak znepokojil... Splašene sa poobzerala okolo seba a až jej tak stislo srdce, keď pár metrov ďalej videla ležať ďalšiu postavu. Mužskú. Jeho svetlomodré vlasy, ktoré zakrývali polovicu tváre, jasne naznačili, že o kolo išlo. Prv, než sa štvornožky vydala k nemu, aby skontrolovala, v akom stave práve je, zrazila sa.

Čo to mal, preboha, na sebe? Jej oči blúdili po jeho dlhej postave, ktorá bola odetá v akýchsi prapodivných kúskoch oblečenia. Ten odev jej pripadal ako zo stredoveku a niečo takéto naposledy videla oblečené na cosplayerovi, či v televízii, keď sledovala historický film, na ktorého meno si už nespomínala. Takéto niečo Tenko nikdy pred tým na sebe nemal a s istotou si spomínala na to, že keď ho videla naposledy, bol oblečený vo svojom povestnom čiernom outfite, ktorý rozbíjali iba červené tenisky. Ani po tých momentálne nebolo žiadnej stopy, miesto toho mal na nohách obuté nejaké čižmy, ktoré by si skôr obul stredoveký rytier ako mladý muž z 21. storočia. 

Keď očami prešla z mladíka ležiaceho v tráve až k svojim kolenám, uvedomila si, že tiež na sebe nemá veci, v ktorých pred pár hodinami opúšťala svoj byt. Vyštverala sa na nohy, aby sa presvedčila, že skutočne na sebe nemá svoje staré šaty, ale akýsi čudesný stredoveký odev, veľmi podobný tomu, ktorý mal na sebe aj Shigaraki, len jeho ženskú variantu. Jej mozog šiel vybuchnúť od toho, jak moc sa prehrieval, keď tápala a pokúšala sa racionálne vysvetliť, ako bolo toto všetko možné.

Podišla rýchlym krokom k Tenkovi, až sa tak steblá trávy pod jej nohami ohýbali. Jeho pravidelne dvíhajúca sa a klesajúca hruď ju upokojila a ubezpečila v tom, že žije a dýcha. Bol zrejme len stále v bezvedomí. Jeho chlapčenská tvár bola skrivená v kŕči, ktorý jej bol veľmi dobre známy a keď očami prešla zo znamienka krásy na jeho pokožke až k jeho chvejúcim sa riasam, naklonila sa k nemu a jej dlaň, ktorá bola odetá v koženej rukavici, spočinula na jeho bledom líci.

Najskôr ho jemne pohladila, no keď sa nezobúdzal, zvraštila obočie a mierne ho prefackala. V poslednej dobe to robila pri každej ich schôdzke a toto uvedomenie jej vyčarovalo trpký úsmev na perách. Aspoň, že tento raz bola nežná a facka mala účinok, lebo po tom, čo sa zahmýril, sa jeho oči konečne otvorili a ona opäť nazrela do tých krvavo-červených, ktoré sa stretli s jej fialovými. Svetlomodré obočie sa okamžite zvraštilo, keď sa snažil spamätať sa rovnako, ako ona pred niekoľkými minútami.

Vydýchla úľavou a klesla na zem, keď sa posadila s mierne skrčenými kolenami pred zvyškom svojho tela, o ktoré si oprela lakte. V odeve, ktorý mala na sebe, sa jej nepohybovalo až tak komfortne a uvedomila si, že ten tlak na hrudi a trupe, ktorý cítila, spôsoboval stredoveký korzet. Naposledy mala niečo takéto na sebe na Halloweena. No tento tu bol z úplne iného materiálu a mal iný strih a dýchalo sa v ňom snáď ešte horšie ako v tom halloweenskom. Jej očí neprestávali sledovať Tenka, ktorý sa zmätene obzeral okolo seba a potom opäť uprel pohľad na ňu.

„Butterfly,“ jeho hlas znel akosi priškrtene, no bolo z neho bádať, že aj on si vydýchol, keď zistil, že je tu s ním a že je relatívne v poriadku. „Vieš, čo sa stalo?“ Spýtal sa otázku, ktorá mátala Hanu od momentu, čo otvorila oči.

„Netuším,“ precedila skrz zaťaté zuby a ostrá bolesť, ktorá jej pulzovala spánkami, sa ešte znásobila. To premýšľanie ju veľmi vyčerpávalo. „Posledné, čo si pamätám, je to, ako sme boli v tej arkáde a oslovil nás ten mladý chalan a potom som omdlela.“ Premýšľala nahlas a uvedomila si, že nech už sa im stalo čokoľvek, tak bolo úplne jasné, že kto to mal na svedomí. „Myslím, že nám niečo urobil.“

„Ten skurvysyn...“ Zasyčal Tenko, jeho hlas nabral nebezpečný podtón a posadil sa tiež. Výraz v jeho tvári naznačoval, že sa necítil o nič lepšie ako Hana. Tá si spätne prehrávala udalosti, ktoré sa stali tesne pred tým, než stratila vedomie a prižmúrila oči, keď jej pohľad opäť spadol na mladého muža sediaceho kúsok od nej.

„Možno na nás použil svoj quirk, alebo čo...“ Stále tak úplne nechápala, čo sa stalo a snaha poskladať tie roztrúsené dieliky skladačky ju vyčerpávala. „Musel to byť quirk. Najhoršie je, že ani jeden z nás nemá poňatia o tom, čo sa vlastne stalo a kde to sme.“ Zrazu na Shigarakiho zagánila, až sa tak jeho telo naplo v kŕči. „Vyprovokoval si ho.“ Prehlásila a jej tón znel vcelku obviňujúco, no v jej mysli na to mala právo. Spomenula si, aký bol Tenko k nemu, keď ich ten mladík oslovil a čo to spôsobilo. Ako sa z nesmelého a zahriaknutého chlapca rázom stal niekto úlisný a zákerný, ktorého úsmev napovedal, že nemal dobré úmysly. A to všetko kvôli tomu, ako na neho Shigaraki v tej arkáde vyletel.

„Chceš tým naznačiť, že toto,“ Shigaraki gestom ruky ukázal na seba a potom na ňu, „je celé moja vina?“

„No, snáď moja, nie?“ Okamžite sa ohradila Hana a celá táto situácia sa tak moc pohrávala s jej nervami, že začínala peniť. Pod pokrievkou bublalo niečo, čo sa dralo na povrch a prvá osoba, ktorá to schytá, bude on, pretože si potrebovala uľaviť a na niekom vybiť svoju frustráciu. Samozrejme, on z toho nadšený nebol a tiež sa na ňu nesúhlasne zamračil.

„Jediné, čo som urobil, bolo, že som ho poslal preč, aby ťa nechal na pokoji, Butterfly,“ nechcel sa s ňou hádať, no tón, akým ho okamžite obvinila, sa do neho zaryl ako hrdzavý klinec, čo sa mu vonkoncom nepozdávalo. Prečo ho v poslednej dobe stále videla len v tom najnegatívnejšom svetle? Tiež sa ho začínala zmocňovať frustrácia z tohto celého, pretože sa nikdy v podobnej situácii neocitol a hoci tu bola s ním, za čo bol snáď najvďačnejší, ako len mohol byť, neznášal, keď veci nemal pod kontrolou.

„Ak by si sa aspoň raz v živote správal k ostatným ako človek a nie ako veľký zlý villain, toto by sa nestalo.“ Prekrížila si ruky na prsiach. Samú seba nespoznávala – takto na neho reagovať, no momentálne jej hormóny a frustrácia spôsobili, že sa jej myseľ zatemnila.

Než sa stihli začať hádať ešte viac, vyrušilo ich čosi iné, čosi, čo spôsobilo, že obaja od preľaknutia až tak nadskočili.

„Vitajte, Player 1 a Player 2.“ Ozval sa akýsi čudesne povedomý, no zároveň aj neznámy hlas a oči oboch pátrali po čistine, kde sa práve nachádzali, aby zistili, kto bol jeho nositeľom. Ten hlas znel tak akosi zvláštne roboticky, akoby prehnaný auto-tunnerom a ozýval sa z každej strany, čo im pripomínalo pocit, ktorý má človek, keď sleduje film v kine a zvuk sa na neho valí z každého kúta miestnosti.

Samozrejme, ten hlas patrí tomu divnému mladíkovi, ktorý nám toto spôsobil, pomyslela si Hana a jej oči sa nebezpečne zúžili. Postava toho mladého muža sa objavila pred nimi a ona stihla Shigarakiho len tak tak zachytiť, keď sa jej prsty zakvačili o opasok, ktorý držal pokope jeho stredoveký odev, než sa zúrivo vrhol smerom, kde stál ten páchateľ všetkého, čo sa práve dialo.

„Ty!“ Vyprskol na neho Tenko a rozzúrene si stiahol jednu z rukavíc, ktoré zakrývali jeho ruky, pripravený zaútočiť. Hana však mala chladnejšiu hlavu a snažila sa svoje posledné sily využiť na to, aby sa ovládala. Prv, než si ho podajú, potrebovali zistiť, čo sa deje.

Tenko zovrel prázdnu rukavicu všetkými piatimi prstami, vytočený do nepríčetnosti a s potrebou okamžite si uľaviť tým, že niečo zničí na prach, najlepšie čo najviac vecí. Na jeho a Hanino zdesenie sa ukázalo, že rukavica, miesto toho, aby sa premenila na malú kôpku prachu v jeho dlani, zostala celá a nepoškodená.

Hanin žalúdok sa nepríjemne prepadol v jej vnútri o čosi nižšie a očami opäť zablúdila k tomu zvláštnemu indivíduu, ktoré sa pred nimi objavilo. Mal na sebe iné oblečenie ako keď ho videla naposledy v tej arkáde, no tá tvár a umastené vlasy zostali nezmenené. Rovnako aj ten psychotický výraz. Bol to určite on, nemohli sa mýliť, veď ho videli len pár minút dozadu, aspoň tak jej to pripadalo. Smiech, ktorým ich počastoval, neveštil nič dobré, Akoby sa vyžíval v ich tápaní a bezradnosti, keď ich prebodával tými potkaními očami.

„Je to zbytočné, Player 1, tvoje schopnosti v tomto svete neexistujú.“

„V tomto svete?“ Prižmúrila Hana oči a zvraštila obočie, obávajúc sa najhoršieho. Pre istotu vyskúšala vytvoriť jeden zo svojich povestných kryštálov, no akokoľvek moc sa sústredila a snažila, nič sa nedialo. Akoby jej quirk prestal pôsobiť, či vôbec nefungoval. Nedokázala nič z toho, čo pred tým vedela celý svoj život, od skorého detstva, kedy sa jej schopnosti objavili  prvý raz. Potichu zanadávala.

„Som rád, že už ste zistili, že tú vám vaše quirky nepomôžu.“ Prehovoril ten robotický hlas znova a Hana miesto toho, aby ho počúvala, rozbehla sa znenazdajky proti nemu, pripravená na neho zaútočiť aspoň fyzicky. Strach, šok a frustrácia ju zmohli natoľko, že sa prestala ovládať a keď nemohla použiť svoje kryštály, tak bola odhodlaná poradiť si inak.

Tenko by ju bol býval možno nasledoval, no videl, ako jej telo prepadlo cez jeho postavu, akoby tam ani nebola a dopadla tvárou napred na trávu za tým mladým mužom, ktorého silueta len zablikala, ako keď sa v hre objaví glitch. A oni obaja pochopili, že to bola len projekcia jeho osoby a nebol medzi nimi fyzicky prítomný. Začínalo ich to celé miasť ešte viac.

Shigaraki sa pohol smerom k nej, pripravený pomôcť jej opäť na nohy, hoci ním ešte stále lomcoval divoký hnev, no Hana sa zvládla postaviť aj sama. Rukavice, ktoré mala na sebe zabránili, aby si odrela dlane a tak sa len oprášila a jemne si pomasírovala boľavé kolená. Zagánila na chrbát toho hologramu, či čokoľvek iné to bolo, ktorý sa ozval zas a počúvala jeho slová, dúfajúc, že im aspoň ozrejmí, čo sa to vlastne deje.

„Vitajte v mojej najobľúbenejšej hre,“ prehovorila projekcia mladíka, na čo obaja, Shigaraki aj s Hanou zatajili dych a čakali na vysvetlenie. „Nasledujúcich pár dní budete slúžiť ako moje testovacie subjekty. Je to prvý raz, čo sa mi niečo podobné podarilo, takže by ste to mali brať ako poctu.“

„Pokračuj ďalej a budeš ľutovať deň, kedy si sa narodil,“ zavrčal Shigaraki a tón jeho hlasu naznačoval, že hoci nemá svoj quirk práve v tejto chvíli, nezabráni mu to urobiť všetko pre to, aby si ho podal, hologram, či nie. Hana sa na neho zahľadela spôsobom, ktorým ho chcela umlčať.

„Počkaj, nechaj ho dohovoriť.“ Vedela, že je rovnako frustrovaný ako ona, jeho emócie sa určite v ňom zmietali ako nebezpečný hurikán, no vyhrážanie sa a nadávky im v tejto chvíli naozaj nepomohli, takže potrebovala, aby ten, čo ich sem dostal, vysvetlil, čo sa s nimi stalo a ako sa odtiaľto dostanú preč. „Čo to znamená, že sme v tvojej obľúbenej hre a čo sa s nami deje?“ Prehovorila smerom k projekcii, keď ju obišla a opäť stála blízko Tenka, hľadiac na ten hologram mladíka.

„Dobrá otázka, Player 2,“ zaškeril sa na Hanu. „V podstate sa s vašimi fyzickými telami nič nestalo, tie zostali tam, kde ste ich zanechali. Ale vaše vedomie bolo prenesené do môjho sveta, kde platia moje pravidlá. Viac vám k tomu nepoviem, no prezradím len toľko, že ak sa odtiaľto chcete dostať, musíte sa dopracovať až do finále tejto vzrušujúcej hry. Čaká vás quest, aký ste doteraz nezažili a len po tom, čo ho splníte, budete obaja voľní.“

„Dopekla aj s tebou.“ Zanadával Shigaraki, rozhodnutý, že akonáhle sa jeho schopnosti vrátia, tak si ho podá, nech už je to ktokoľvek a nachádza sa kdekoľvek na svete, nájde si ho. Hana tiež nebezpečne zovrela ruky v päsť. Jediné šťastie pre toho hajzlíka bolo to, že práve teraz  nepracoval jej quirk, inak by už bola bývala vybuchla a rozpútala peklo.

„Berte to ako zaujímavú výzvu vo vašom živote,“ poznamenal škodoradostne čiernovlasý, keď videl, ako moc ich jeho vysvetlenie zložilo. „Máte aspoň to šťastie, že sa už poznáte, podľa toho, čo som usúdil z toho, ako ste sa prezentovali. Spolupráca je kľúčová a o to ľahšie sa vám bude spoločne plniť môj quest. Nepočujeme sa posledný raz, no zatiaľ je to odo mňa všetko. Ako kompenzáciu, prijmite odo mňa tento skromný darček. Všetko čo potrebujete, je v ňom, na ostatné budete musieť prísť sami.“ Tie slová sa im skutočne nepáčili.

„A ešte jedna vec – to, že fyzicky nie ste v tejto realite prítomní, neznamená, že nepocítite nič čo sa stane s vašimi momentálnymi schránkami. Berte to ako malú radu odo mňa...“ Dopovedal a prv, než obaja stihli protestovať, či čokoľvek podniknúť, stratil sa v oslepujúcom svetle, pred ktorým si museli zakryť oči.

Na jeho mieste sa zjavila stredoveká truhlica, ktorá upútala ich pozornosť. Hana ani Tenko nemuseli dlho dumať nad tým, aby im napadlo, že čo sa v nej asi pravdepodobne nachádzalo – informácie a nástroje potrebné k splneniu spomínaného questu. Mali jedinú výhodu, že z hrania toľkých videohier im boli tieto veci už známe, čo ich priviedlo k určitej myšlienke...

„Ten hajzl,“ zanadávala Hana v rodnom jazyku, za čo si vyslúžila od Shigarakiho mierne zmätený výraz, ktorý vystriedala rozzúrená grimasa. Oboch ich vytočilo, so sa im stalo a mladý muž pribehol k truhlici a rukami sa pokúšal otvoriť jej veko.

„Kurva, je to zaseknuté,“ zanadával si aj on a plnou silou sa snažil jej vrchnú čas oddrapiť. Keď to nešlo, rozzúrene ju pustil a kopol do nej z celej sily tak, až mu všetkými prstami na nohe prebehla ostrá bolesť.

„Skurvený zmrd, skurvená truhlica,“ nadával ďalej a pokúšal sa lomcovať zámkom, na čo sa Hana už dlhšie dívať nemohla. Určite bol frustrovaný z toho, že nemohol použiť svoj quirk, tak ako bol celý život zvyknutý. Stačilo by jednoduché priloženie dlane, a rázom by sa obaja dostali k tomu, čo bolo vo vnútri. Viac im to celé už skomplikované byť nemohlo...

„Ukáž, nechaj ma, nech ti s tým pomôžem.“ Podišla k nemu a priložila ruku k dielu, na čo Shigaraki nespokojne zavrčal znova. Bolo jej jasné, že si od nej nechcel nechať v tejto konkrétnej veci pomôcť, utrpelo by tým zrejme jeho mužské ego, no ona teraz nemala čas na jeho maniere, potrebovali celú túto zapeklitú situáciu čo najskôr vyriešiť. Preto sa zaprela o veko truhlice, keď ju k nej konečne pustil a spoločnými silami sa im ju napokon podarilo otvoriť.

Ako predpokladali, vnútri našli akýsi staro vyzerajúci zvitok a dve mačety. To bolo všetko, čo obsah truhlice ponúkal a jej sa chcelo takmer až plakať, nebola si istá, či od smiechu nad tou iróniou, alebo od frustrácie a zúfalstva.

„Už chápeš, čo sa deje, Butterfly?“ Spýtal sa jej Tenko, keď vzal zvitok do rúk a rozbalil ho, študujúc nákres na jeho rube. Ako obaja zistili, išlo o mapu.

„Nie som si istá, ale iné vysvetlenie, ako to, že sme sa ocitli v alternatívnej realite alebo v svete, alebo ako to mám, dočerta, nazvať, neexistuje.“ Hlava jej išla takmer prasknúť, keď sa snažila utriediť si myšlienky. „Podľa toho, čo bľabotal, mi to príde tak, že nás nejakým spôsobom preniesol do hry.“ Dopovedala a Tenkove oči sa až tak zaleskli, keď potvrdila jeho teóriu. Aj toto bola jedna z vecí, kvôli ktorým ju tak zbožňoval. Hana bola jedným z najinteligentnejších a najbystrejších ľudí, akých poznal a niekto s tak vysokým IQ, aké mal on, nebol ľahko ohúrený len tak hocičím. Nepochyboval o nej, že jej to tiež dôjde.

„Asi je to súčasť jeho quirku,“ pridal s k teoretizovaniu a jeho oči blúdili po mape. „Spomínal, že naše fyzické telá zostali tam, kde sme ich nechali. Čiže nejakým spôsobom musel preniesť naše vedomie do alternatívnej reality vytvorenej ním.“

„Nikdy som o takej schopnosti nepočula,“ priznala Hana a keď sa nad tým hlbšie zamyslela, až ju tak striaslo. Niečo takéto bolo fascinujúce a aj  desivé zároveň a malo to neskutočný potenciál. „Nechápem, ako je možné, že som o ňom v živote pred tým nepočula, ani o tom, čo dokáže.“ Bola veľmi dobre informovaná, no toto by jej nezišlo na um ani vo sne. Ktokoľvek to bol, podarilo sa mu ju kompletne odzbrojiť a zahnať do úzkych, na niečo podobné neboli pripravení ani ona, ani Tenko.

„Predstavil sa ako Projector,“ spomenul si Shigaraki a potom zovrel ruky v päsť, takmer pokrčil a zničil mapu, ktorú mu Hana včas stihla vytrhnúť z rúk a sama si ju obzerala. „A to meno si zapamätám, lebo ak sa z tohto tu dostaneme, tak prvá vec, čo urobím, je to, že ho nájdem a...“

Ani to nemusel dopovedať, Hane bolo jasné, aký osud toho vinníka čaká, no mávla rukou, aby ho prerušila, teraz mali iné starosti ako plánovať, ako sa mu za toto pomstia. Už jej ho prestávalo byť ľúto, práve naopak. Áno, Shigaraki možno na neho neprimerane vyletel, no to, čo im urobil on, sa tak ľahko odpustiť nedalo. Posledná vec, ktorú si práve teraz mohla dovoliť, bolo zostať zaseknutá v nejakej alternatívnej realite na ktovie ako dlho. Mala toho v reálnom živote toľko, že nevedela čo skôr a už len tá predstava, akí moc bezradní teraz aj s Tenkom boli, jej privádzala úzkosť.

„Ten chalan vyzeral ako typický nerd, blázon do počítačových hier. Až na mňa pôsobil miestami ako fanatik. Možno preto nás jeho quirk poslal práve sem. Ak som to pochopila správne, tak sa nachádzame v nejakej hre, ktorú si on vytvoril, alebo ktorú pozná. Znie to neuveriteľne, ale inak si to vysvetliť neviem.“ Krútila hlavou a prešla opäť po nákrese, ktorý tvoril mapu. Tiež ju zaujalo logo, ktoré sa nachádzalo na okraji starého zažltnutého zvitku. Ukázala ho Shigarakimu a začínala si spájať určité súvislosti rovnako, ako on.

„Age of the Heroes,“ vyslovil modrovlasý mladík a Hana na neho s údivom pozrela. V jej očiach sa tiež objavilo porozumenie. Spomenula si, kde to logo, ktoré zdobilo mapu, videla naposledy a aj kde počula ten názov pred tým, respektíve, kde ho čítala...

„Myslíš, že sme...?“

„Áno, myslím, že nás poslal do tej hry. Tej, čo mal obal od nej v rukách, keď sme ho stretli v arkáde.“ Dokončil jej myšlienku a jeho hlas neznel vôbec nadšene.

„No ty kráso...“ Vydýchla blondínka a podala mu mapu späť, masírujúc si spánky. „Tak nám asi nezostáva nič iné, len hrať podľa jeho pravidiel... Ty si v tomto profík,“ uprela na neho zrak, až sa tak mierne pod jej pohľadom zachvel. „Tak mi povedz, ako máme toto prejsť.“

„Neviem, či som tá správna osoba, ktorá nám pomôže,“ vyhýbavo uhol pohľadom a opäť namosúrene skrčil mapu v rukách. „Nikdy som túto hru nehral.“

„To nemyslíš vážne,“ Hanina tvár sa skrivila v nešťastnej grimase. Zo všetkých hier, ktoré kedy Tenko prešiel, patrila táto k tým, ktoré nehral? Mohli mať väčšiu smolu? „Ako je to možné?“

„Poznám ju, ale len čiastočne,“ zavrčal a previnilo pozrel na ňu, až jej pohľad o niečo málo znežnel. „Je to úplný shit.“ Dodal s odporom v hlase. „Vyšlo to pár mesiacov dozadu a má to najhoršie hodnotenia spomedzi hier, za posledných pár rokov. Preto som nikdy na takú sračku nemárnil svoj čas...“

„No, tak to sme teda v hajzli...“ Skonštatovala Hana nešťastne. Začínala sa jej zmocňovať mizéria. Nielen, že netušila, ako sa z tejto šlamastiky vyhrabú, ešte k tomu aj prišla o svoje schopnosti. Akoby nestačilo, že nemala svoje krídla, teraz už nemala ani kryštály. Jediné, čo mali, boli tie posraté mačety, ktoré jej skôr pripadali ako výsmech, než pomoc.

Toto bolo naozaj posledné, čo v tomto náročnom období potrebovala. Netušila, že ako dlho času tu strávia a akým spôsobom bude čas utekať v realite, kde ich telá zostali nehybne ležať niekde uprostred arkády a bohvie, čo sa momentálne s nimi dialo. Prečo jej aspoň na malú chvíľu nemohli dať všetci pokoj? Musel si nejaký posratý nerd liečiť svoje komplexy práve na nej a použiť ju aj s Tenkom ako pokusné morčatá pre jeho choré experimenty, aby si otestoval možnosti svojho skurveného quirku? Cítila, ako sa celé jej telo chveje, keď sa v jej vnútri kombinovali hnev s narastajúcou panikou.

„Hana,“ oslovil ju mladý muž a ona skoro až nadskočila, keď sa jeho ruka opatrne priblížila, keď sa takmer dotkla jej ramena. Prekvapilo ju, ako moc vyrovnane jeho hlas znel, presa len, sám určite v sebe potláčal neprekonateľne obrovskú dávku hnevu, no akýmsi spôsobom ju to aspoň čiastočne upokojilo. Naozaj sa začínala pomaly presúvať do stavu hyperventilácie. Z nich dvoch bola väčšinou vždy ona tá vyrovnaná, ktorá musela upokojovať jeho a to, že si teraz vymenili role, bola pre ňu novinka.

„Čo spravíme?“ Potiahla nosom a jej hlas znel priškrtene, keď na neho uprela zúfalý pohľad, až tak Shigarakiho bodlo pri srdci.

„Musíme sa odtiaľto nejako dostať. Každá hra sa dá prejsť a sme na to dvaja... Čo si o nej pamätám, tak viem, hlavným cieľom je dostať sa z bodu A do bodu B a nestratiť pri tom svoju companion. Tak sa musíme držať pri sebe, nič iné nám nezostáva.“

„To je akože celá pointa tej hry?“ Zarazene nadvihla obočie. Už chápala, prečo sa do nej Tenko nikdy nepustil, koho by bavilo prechádzať niečo tak primitívne? „A to vážne povedal, že je jeho najobľúbenejšia hra? Vyzeral na prvý pohľad celkom inteligentne...“

„Myslím, že do cesty nám budú postavené rôzne prekážky, aby nám znemožnili dostať sa cez tú trasu na mape až do cieľa, bez toho by to nemohlo byť.“ Skonštatoval Shigaraki.

Jasné, snáď nečakala, že to bude jednoduché... Jej pery sa mimovoľne stisli v tenkú čiaru, keď tie kolieska v hlave neprestávali pracovať na plné obrátky. Ak Shigaraki nemal rád, keď nemal veci pod kontrolou, Hana na tom bola tisíckrát horšie. Priam ju to mučilo, čo sa práve dialo a to, ako sa ocitli v pre ňu na prvý pohľad bezvýchodiskovej situácii. Akýkoľvek plán sa pokúšala v hlave zostaviť, nedarilo sa jej na nič prísť. A to zúfalstvo ju začalo zvnútra priam ochromovať.

„Butterfly...“ Oslovil ju Tenko opäť, jeho hlas bol opatrný, zrejme mu došlo, v akom stave sa práve nachádza a Hana už nemala chuť ani moc sa pred ním ďalej hrať na silnú. Vždy bola pred ním silná, ostrieľaná žena, ktorá mala navrch a nič ju tak ľahko nezlomilo. Ale teraz, práve v tomto momente ňou byť nedokázala, potrebovala pauzu.

„Hana, ukľudni sa,“ prehovoril zas a jeho tón bol ráznejší, až ju to mierne vyrušilo z tej záplavy myšlienok v jej hlave a trhane sa k nemu otočila, oči jej skackali zo strany na stranu, keď ich upierala na neho, potom zase na scenériu za ním a znova na neho. „Zvládneme to. Tú prekliatu hru prejdeme, spoločne, ako povedal ten zmrd a vrátime sa späť, prisahám.“

„Ale...“ Začala Hana a prekvapilo ju, keď k nej pristúpil a opatrne ju oboma rukami vzal za ramená, hľadiac jej do očí. „Ale ako? Ja neviem... Ani len netuším-„

„Dosť už.“ Zahriakol ju, no jeho hlas znel stále akosi zvláštne... Nežne? Možno mu už týmto začínala liezť na nervy, sám pred chvíľou mal blízko ku kompletnému vybuchnutiu, no teraz bol dostatočne pokojný aj za oboch. Robil presne to, čo vždy, keď sa počas prechádzania hry dostal do úzkych – zachoval si chladnú hlavu a začal analyzovať a využívať čo najviac z potenciálu svojho pozoruhodného mozgu.

„Nezabúdaj, že neexistuje hra, ktorú by som začal hrať a nedokončil.“ Jeho snaha sa vyplatila, začínala sa pomaly upokojovať, keď sa sústredila na jeho slová. „Nechaj to na mňa, dobre? Aspoň raz mi dôveruj, Butterfly. Prosím.“ To posledné slovíčko dodal tak pošepky, že mala problém odlíšiť, či už si to namýšľala, alebo ho naozaj vyslovil. Znelo až akosi neprirodzene z jeho úst. Určite to bola už veľmi dlhá doba, čo ho vyslovil naposledy a čosi v jej vnútri našepkávalo, že to vtedy dávno bolo tiež vyslovené na jej adresu...

A Tenko mal, vlastne, pravdu. Kedy naposledy dôverovala niekomu inému a spoliehala sa na schopnosti niekoho iného? Celá tá naháňačka s Collectorom a ďalšie udalosti, ktoré sa v jej živote za posledný rok odohrali, jej nedovolili vydýchnuť a ona mala pocit, že musí vždy byť pri všetkom zlom, čo sa zomelie a všetkých pozachraňovať, všetko napraviť, inak by to v opačnom prípade bolo jej zlyhanie. Ani jej len nenapadlo, že by mohla veriť v Tenka a jeho schopnosti, bolo jej z toho až akosi trápne. Zahanbila sa, že mu ani nedala šancu a myslela si, že je na celú situáciu sama. Predsa len, vedela, že nie je neschopný, práve naopak. Keby chcel, dokázal by veľké veci – dobré veci. Už tak robil neskutočné kusy, len škoda, že iba na tej horšej strane.

„Tak radšej vyrazme, nech sme tam čím skôr a čím skôr sa z tejto posratej situácie vysekáme...“ Prehovorila o čosi pokojnejšie a rezignovane sklonila hlavu. Uvedomila si, že ešte stále zviera jej ramená vo svojich rukách, samozrejme, dotýkal sa jej iba štyrmi prstami. Bolo jedno, že jej momentálne nemal ako ublížiť. Bol tak naučený a už nikdy nechcel zažiť ten pocit, keď sledoval, aké následky malo pre ňu použitie jeho quirku.

Aj Tomura si zrejme uvedomil, že by sa mali konečne pohnúť, pretože dosť neochotne odtiahol ruky od jej tela, bolo to už dávno, čo mu dovolila dobrovoľne sa jej takto dotknúť. Pokýval hlavou, vzal do ruky mapu, ktorú omylom pustil na zem, keď k nej pristúpil a potom si každý z nich zastokol za opasok mačetu, ktorú dostali v truhlici darom od toho psychopata, ktorý ich uväznil v alternatívnej realite vytvorenej podľa tej najhlúpejšej  počítačovej hry, aká existovala.

 

Ukázalo sa, že nástrahy skutočne čakali a to rovno za prvým rohom, len čo vkročili do pomerne hustejšieho lesa. Ako prví ich napadli akísi zvláštni banditi, Hana by ich možno prirovnala k zbojníkom. Samozrejme, ten odev, ktorý mali na sebe, bol rovnako smiešny a od veci, ako handry, ktoré vyfasovali aj ona s Tenkom.

Keďže šlo v podstate iba o zahrievacie kolo a mužov nebolo veľa, napokon si s nimi Hana aj so Shigarakim poradili aj bez quirkov, no bolo to náročné. Mačety sa ukázali ako niečo, čo prinášalo viac komplikácií, než osohu a tak ich po tom, čo banditi boli zlikvidovaní a zostali po nich iba ich zbrane, vymenili. Aká to len bola irónia, že keď niekoho zneškodnili, postava sa premenila na prach a zostali po nej iba zbrane.

Po banditoch narazili v lese na svorku divokých vlkov, ktorí sa javili snáď ešte ako tvrdší oriešok, no meče a dokonca aj jeden luk so šípmi, ktorého sa pred tým zmocnili, im pomohli. Hana bola sama zo seba prekvapená, že jej netrvalo dlho a naučila sa s tou zbraňou narábať. Pár rázy síce miesto vlka trafila kmeň stromu, no napokon sa jej podarilo zneškodniť nebezpečenstvo, zatiaľ čo Shigaraki sa pasoval celkom úspešne s ďalším.

Možno by jej to prišlo barbarské a odporné, zabíjať niečo živé, no predsa len, neboli v skutočnej realite, ale iba vo virtuálnej a tie veci neboli reálne. Okrem toho, to, čo ich napadlo, sa vlkom ani nazvať nedalo. Skôr išlo o akési nešťastne navrhnuté zmutované napodobeniny niečoho, čo sa vyskytlo už v XY ďalších hrách pred tým.

„Ten, čo vymýšľal tieto kostýmy, si podľa mňa honorár nezaslúži...“ Zašomrala blondínka, keď sa po tom vyčerpávajúcom strete predierali húštinou von z lesa. Obaja ešte stále prerývane dýchali a ťahali sa z nohy na nohu, no nikto neutrpel žiadne vážnejšie zranenie. Ten Projector mal pravdu, keď im hovoril, že čokoľvek sa stane ich momentálnej telesnej schránke, tak to pocítia, akoby to bolo skutočné. Keď sa o Hanin lakeť obtreli ostré vlčie zuby cítila, ako ju pálila pokožka. Zaujímalo ju, ako by to dopadlo, keby sa niekto z nich zranil vážnejšie, no radšej odpoveď na túto otázku dostať nechcela, keďže sa jej celkom dosť obávala.

„Hovoril som ti, že tá hra je shit.“ Reagoval na jej poznámku Tenko, no neodpustil si pohľad na jej postavu odetú v šatách, ktoré sa tvárili byť dobovo adekvátne a vhodné pre fantasy svet, v ktorom bola hra zasadená. Možno to nebol žiadny vrchol módneho umenia a ani dobovo to tak povediac nesedelo a vyzeralo to dosť nízko-rozpočtovo, no s istotou nemohol povedať, že by sa mu v tom nepáčila.

„Pripadám si v tom ako lacná napodobenina Ciri z Witchera,“ pokračovala v sťažovaní sa. „Je to nepraktické, je mi v tomto počasí v tých handrách strašné teplo a ledva sa v tom dá normálne hýbať, nie ešte bojovať.“

„Hmm,“ Shigarakiho bordové oči si ju opäť premerali, istú chvíľu skúmal každú časť jej tela, ktorá bola zahalená a potom mykol plecami. „Princezná Cirilla z Cintry mala síce lepšie navrhnutý kostým, ako ten, čo máš práve na sebe...“ Poznamenal opäť po kratšej odmlke a Hana prevrátila očami, no neuniklo mu, ako jej jemne zašklbalo kútikom úst, keď ukradomky hodil pohľad na jej tvár.

Shigaraki bol stále po tých rokoch rovnaký nerd a geek, ako si ho pamätala. A jej to prišlo istým spôsobom tak trochu milé, možno aj zlaté, pripomínalo jej to ich staré časy. Bol to jeden z mála momentov, kedy nepôsobil tak zastrašujúco, odkedy ho opäť vtiahla do svojho života, či skôr lepšie povedané, odkedy si doň znova dovolil vstúpiť on. Aspoň niečo sa nezmenilo...

„Ale ty vyzeráš omnoho lepšie ako ona, Butterfly,“ dodal šomravým tónom, až mala chuť ho podráždiť a vyzvať, aby zopakoval svoje slová, či ho náhodou len neprepočula. Miesto toho jej však napadlo čosi iné. Bola prekvapená ako sa jej mozgu podarilo preorientovať sa z tých pochmúrnych myšlienok plných beznádeje k týmto hlúpym žartíkom, ktoré sa jej rojili v hlave.

„Nevolaj ma tak - Butterfly.“

Tenkove oči sa opäť upriamili na ňu a zatváril sa tak dotknuto, možno priam až ublížene, že sa v nej ozval pocit previnenia. Preboha, nemyslela tým, že už nikdy nemá tú prezývku pre ňu použiť! Alebo že nechce a nepáči sa jej to, keď ju tak volá. To vôbec nie... Práve naopak, pravdou bolo, že to pomenovanie, ktoré jej vymyslel a ktoré mal pre ňu iba on, svojim spôsobom zbožňovala a vždy, keď sa to slovíčko objavilo na jeho perách, spôsobilo jej to neopísateľne príjemný pocit, ktorého pôvod nedokázala vysvetliť. Preto uviedla veci na správnu mieru, nešlo jej vôbec o to, aby sa ho niečím dotkla.

„Myslím tým, aby si ma tak nevolal teraz. V tomto svete nie som ani Deilephilia, ani Kasasagi Hana.“

„A kto teda si? Ako ťa smiem volať?“ Tenko zúžil oči, zvraštil obočie a znova ju obdaroval svojim pohľadom, zrejme tak úplne sto percente nezaregistroval, kam tým mieri, že nemá jej slová brať až tak vážne, chcelo to obrovský nadhľad. Hana sa na istú chvíľu zamyslela a potom sa snažila udržať výraz svojej tváre seriózny, hoci jej mykalo kútikmi úst natoľko, že sa ledva udržala.

„Predsa vznešená Lady Hana Elster z Veľkej Moravy,“ vyhlásila s neskrývaným sarkazmom v hlase, akoby to bola tá najsamozrejmejšia vec, na čo sa skutočne musela premáhať, aby nevybuchla smiechom, keď videla výraz v jeho tvári. Nechápala, čo jej to napadlo, no od toho zúfalstva jej začali hlavou blúdiť už aj takéto hlúpe a od veci myšlienky a celá tá situácia jej začínala byť na smiech.

Shigarakiho tvár sa zvlnila spôsobom, ktorý naznačoval, že sám nemá málo od toho, aby sa tiež nad tým pobavene neuškrnul. Napokon sa jeden z kútikov jeho chvejúcich sa pier predsa len o čosi máličko podvihol, no Hane to i tak neušlo. Bolo to snáď prvý raz odvtedy, čo sa dostali do tejto kaše, že sa ani jeden z nich nemračil, či netváril, akoby mal nadísť koniec sveta.

„Veľká Morava?“ Spýtal sa s jemne pozdvihnutým obočím a ona mu za prvý raz venovala niečo podobné úsmevu. Ako dlho tomu bolo, čo sa takto na neho pozrela naposledy? Už si poriadne ani nepamätal, určite to museli byť aj celé mesiace, ak vôbec...

„Jedno z prvých kniežatstiev, ktoré sa nachádzalo na území krajiny, z ktorej pochádzam.“ Ozrejmila Hana, keď konečne opustili ten hustý les. Ešte si pamätala tieto veci z dejepisu, ktorý absolvovala počas štúdia a toto bolo snáď prvý raz, kedy tento poznatok využila mimo školy.

Shigaraki uznanlivo pokýval hlavou. Pravdou bolo, že keď sa vtedy pred rokmi dozvedel, odkiaľ pochádza dievča, ktoré si ukradlo jeho srdce pre seba, venoval nemálo času, aby sa o krajine, kde sa narodila, dozvedel aspoň niečo málo viac.  Dejinám sa však nikdy nevenoval, takže nemal šancu vedieť, o čom hovorila. Zahľadel sa na horizont a pred nimi sa týčila poľná cesta, smerujúca nevedno kam. Podľa tej mapy mali za sebou možno tak tretinu cesty a slnko už pomaly zapadalo, čo znamenalo, že boli v pohybe už viac ako osem hodín.

„Nenájdeme si nejaké miesto, kde sa na noc zložíme a vyčkáme do rána?“ Spýtal sa Tenko a hana rázne a tvrdohlavo pokrútila hlavou, pridávajúc do kroku, keď nabehli na poľnú cestu a pod ťažkými čižmami im škrípali kamienky a štrk.

„Nie, musíme využiť to, že je jasná obloha a po ceste sa dá kráčať aj bez denného svetla. Nemôžem si dovoliť tu márniť čas oddychovaním.“

Hľadel na jej siluetu ako kráča pred ním, odhodlaná čo najskôr sa dostať do cieľa a pristihol sa pri tom, že mu prestávalo až tak moc vadiť, kam sa to obaja dostali. Ak nič iné, opäť s ňou mohol tráviť čas bez toho, aby ich ktokoľvek vyrušoval – ak, samozrejme, nerátal tie nástrahy, ktoré im boli do cesty postavené, ale zatiaľ ich všetky spoločnými silami zvládli zlikvidovať.

Potom sa vydal rýchlym krokom k nej, aby ju dobehol. Zrejme si to neuvedomovala, no fakt, že sa na ňu mohol do sýtosti dívať a ona ho od seba neodháňala, či od neho neutekala preč za niekým iným, znamenal pre neho viac, než bol schopný pripustiť.

 

* * *

Na Hanin podnet napokon putovali celú noc a druhú polovicu nasledujúceho dňa, ktorého začiatok strávili prechodom cez malé stredoveké mestečko. Hana za iných okolností, by bola fascinovaná niečím takým, hoci to, samozrejme, nebolo navrhnuté tak úplne historicky akurátne, ale to by až tak nevadilo. Lákalo ju nazrieť do jedného z hostincov a cítila, ako sa jej naozaj začína zmocňovať únava, hlad a aj iné životné potreby sa hlásili o slovo.

Napokon si však dovolili zastaviť sa iba v jednom malom hostinci na okraji mesta, aby si zaplnili žalúdky, lebo hoci boli ich momentálne telesné schránky iba dočasné a viac-menej imaginárne, stále pociťovala, ako sa jej žalúdok zoviera a pýta čosi teplé alebo v podstate hocičo, čo by ho zaplnilo. Keďže nemali peniaze a pri tomto zistení opäť preklínali toho muža, ktorý ich sem uvrhol, museli sa zariadiť inak.

Hanine nežné fialkové oči a jemné blonďavé vlasy, ktoré si zaplietla na temene hlavy, aby jej nezavadzali pri boji, prišli práve teraz vhod, keď prosíkajúc líčila hostinskému, ako ich – ju, Lady Hanu aj s jej verným rytierom Sirom Tenkom napadli banditi a o všetko ich pripravili a oni by potrebovali pomoc a aspoň čo-to malé pod zub, inak pomaly zahynú hladom.

Jej zúfalý pohľad a jemný úsmev, nežný tón hlasu a správne volené slová napokon zabrali. Mala to natrénované za tie roky, čo hrávala RPG hry z historického prostredia a v duchu sa triumfálne uškrnula, keď videla, že jej šarm fungoval. Tenko by niečo podobné zrejme nezvládol. Už len jeho tvár a ten namosúrený výraz v nej, by muža za stredovekým barom odradili.

Nakoniec im obom vyžobrala teplú polievku a krajec chleba a ako bonus dostali ešte aj krígeľ akejsi tekutiny ktorej obsah pre istotu radšej ani jeden z nich neskúmal. Jedlo tu bolo naozaj zvláštne. V podstate, mala pocit, akoby jedla niečo úplne bez chuti, umelé. Ale stále to bolo lepšie ako nič a keď opúšťali hostinec, ich žalúdky sa po zaplnení upokojili.  

Z mesta pokračovali po ďalšej ceste, ktorú lemoval rozsiahle polia, míňajúc zopár NPC postáv, s ktorými však nemali žiadnu interakciu. Obaja si uvedomili, že v tom, čo im ten hostinský nalial, muselo byť aspoň malé množstvo alkoholu, pretože akonáhle vystúpilo slnko počas pravého poludnia vysoko na oblohu a pražilo na nich, začínal im aspoň sčasti stúpať do hlavy.

„Hej, Lady Hana,“ oslovil ju Shigaraki po dlhšej odmlke, čo len tak kráčali jeden vedľa druhého a ona sa na neho len letmo pozrela a aj to kvôli tomu, že nebola zvyknutá na toto nové oslovenie, hoci ho sama navrhla. V podstate to myslela len zo žartu, no Tenko sa toho riadne chytil.

„Hmm?“

„Vieš o tom, že večne nemôžeme takto ísť, musíme si aspoň nachvíľu odpočinúť... Nezabúdaj, že aj v hrách postavy potrebujú občas dobiť staminu a povedal by som, že tá je momentálne v našom prípade blízko pred bodom mrazu.“ Snažil sa znieť čo najrozumnejšie. Počul, ako si Hana povzdychla a zastavila, tento raz uprela svoje tmavofialové oči priamo na neho.

„Pozri,“ začala a jej tón veštil, že s ňou tak ľahko nepohne, „predpokladám, že naše telá v reálnom svete zostali niekde ležať a už tam ležia viac ako celý deň. Ušiel mi viac ako deň, čo som uväznená v tomto posratom virtuálnom svete a nevieš si ani predstaviť, čo to v mojej momentálnej situácii znamená...“ Nepáčil sa mu spôsob, ktorým sa jej krásna tvár stále viac a viac zachmurovala. „Takže mi, prosím, prepáč, že sa chcem odtiaľto dostať čo najskôr a neberiem to tak, že som tu na výlete alebo na prázdninách.“

Možno to povedala o niečo menej prívetivým tónom, ako pôvodne chcela, no Shigarakiho to zrejme príliš neranilo. Len pokrčil plecami a v ceste pokračovali ďalej, až opäť zašli do lesa, no tento bol o čosi redší, ako predošlý, ktorým sa brodili. Kríky a spleť stromov pravidelne striedali čistinky a zdalo sa, že táto cesta prebehne vcelku pokojne, obaja pomaly začínali strácať ostražitosť.

Stret, ktorý na nich čakal ako ďalší, ich preto vyviedol z miery. Tento raz im bol do cesty postavený nepriateľ, ktorý ich naozaj zaskočil. Neboli to príšery, boli to ľudia. Zrejme nejakí nepriateľský bojovníci, ktorí sa prihnali na koňoch v ťažkom brnení s mečmi, ktoré poľahky mohli preseknúť aj tenší koreň stromu, ako im veľmi radi predviedli.

Nielen, že boli tí muži, ktorí ich obkľúčili, v obrovskej prevahe, ešte aj mali lepšie zbrane od tých ich. A títo boli skutočne trénovaní k boju. Mali vôbec proti nim šancu? Možno, keby mali svoje quirky, no i tak to bol veľmi ťažký protivník. Držali sa obaja tesne pri sebe a bránili sa toľko, čo im sily stačili.

Jediné šťastie bolo to, že na nich neútočili všetci naraz, ale po malých skupinkách, inak by už obaja boli bývali dávno padli. Nejakým zázrakom sa Hane a Shigaraikmu podarilo zbaviť sa prvého z nich a zostal im po nich meč, o ktorý sa začali obaja naťahovať. Napokon ho však Tenko prenechal Hane, súdiac, že ona túto zbraň zužitkuje lepšie. Sám v živote videl meč iba na obrazovke počítača, či televízie a priamo na bojisku to bolo všetko úplne iné, ako keď ovládal postavu pomocou gamepadu, či tlačidiel na klávesnici.

A Hana? Síce bola tá vec v jej rukách pekelne ťažká, napokon pozbierala všetky svoje zvyšné sily a pár výpadov tou zbraňou pomohlo k tomu, aby sa zbavili aj ďalšieho z nich. Keď Shigaraki videl, že ich boj nie je úplne vopred prehraný, dodalo mu to odvahy a tiež využíval všetok potenciál, ktorý práve v tej chvíli jeho telo ponúkalo. Bol síce odjakživa naučený spoliehať sa na svoj silný a absolútne deštruktívny quirk, no keďže v tomto svete mu chýbal, nezostávalo mu nič iné, než použiť fyzickú silu a zapojiť tie chmaty a pohyby, ktoré za roky hrania obkukal z viacerých herných titulov. Predstavil si, ako ovládal postavy, ktoré bojovali, jednu za druhou a snažil sa im čo najviac podobať, len aby sa spolu s Hanou čo najskôr zbavili všetkých tých mužov, ktorí sa na nich valili z každej strany.

Netušili, ako veľa času stihlo prejsť, keďže sa plnými silami sústreďovali iba na boj, no dopracovali sa obaja k tomu, že im už zostávali iba dvaja nepriatelia, každý si teda vzal na mušku jedného z nich, keď sa dotýkali chrbtami, pripravení brániť sa do posledného dychu.

Títo dvaja zostávajúci však boli natoľko silní, že ich rozdelili a každý z nich mal čo robiť, aby sa len tak-tak vyhol smrteľnému zásahu. Trvalo ďalšiu hodnú chvíľu, kým sa konečne zbavili aj posledných protivníkov a sami neverili, že už je po tom. Urobili však chybu. Nevšimli si posledného, ktorý celý čas zostal skrytý medzi stromami, mimo ich zrakov a čakal, kedy bude vhodná príležitosť vyplížiť sa a nepozorovane zaútočiť.

Tenko si v poslednej chvíli stihol všimnúť, ako sa muž vyrútil spomedzi kmeňov na Hanu, ktorá mu stála otočená chrbtom, aj s napriahnutým mečom. Boli to stotiny sekundy, keď sa plnou rýchlosťou vrhol pred ňu a zachytil ju prv, než ju stihlo prebodnúť ostrie meča skrz na skrz. Postavil sa poslednému nepriateľovi do cesty, presne na miesto, kde pred tým stála blonďavá žena a tá len s údivom sledovala, čo sa dialo nasledovne.

Nedokázala urobiť nič, pretože než sa vôbec pohla, prebodli sa Tenko s tým posledným zostávajúcim navzájom. On do mladého muža so svetlomodrými vlasmi zabodol svoj meč a Tenko do neho zase svoju zbraň. Hana nemusela ani hádať a vedela, že tieto zranenia, ktoré si navzájom spôsobili, boli smrteľné. Potvrdilo sa to vo chvíli, keď nepriateľ odetý v železnom brnení, ktoré sa Shigarakimu podarilo obísť a zneškodnil ho, začal meniť na prach a jeho čiastočky sa rozplynuli vo večernom vzduchu, keď sa niesli vánkom.

„Tenko!“ Zakňučala Hana a behom sa dostala až k nemu, pridŕžajúc ho, keď klesol na kolená. Čakala, že mu začne z rany prúdiť vodopádom tmavočervená krv, tak moc podobná farbe, akú mali jeho oči, ktoré na ňu vyjavene civeli. Ale nekrvácal, len si držal ranu, z ktorej mu Hana trhnutím vytiahla meč. Tras, ktorý sa zmocnil jeho tela a pohľad, ktorý jej venoval, však prezradili, že nebol v poriadku. Určite nie, lebo pomaly strácal vedomie a klesol k zemi so žuchnutím.

„Čo si to urobil, Tenko?! Prečo?“ Zatriasla ním Hana, keď je prsty zovreli látku zakrývajúcu jeho ramená. Potom poslednými silami rozopla jeho kabátec a roztvorila jeho košeľu, ktorú mal pod ňou, až jej konečne padol zrak na jeho nahú pokožku. Mal ranu, pod hruďou na mieste, ktoré bolo vitálne a jeho zásah pre človeka smrteľný. Bola tam... Odporná a rozširujúca sa, hoci z nej neprúdila krv. Tenkovo telo sa stále zmietalo, až tak vyvrátil oči a jeho pery sa chveli, keď sa zo seba snažil dostať aspoň hlásku.

„H-Ha-„ chrapčal z posledných síl, „Han-„

Jediné, čo dokázal, bolo zdrapnúť jednu z Haniných rúk do svojej a stisnúť ju v takmer železnom stisku. A ona odhodila rukavice a jednou rukou sa dotkla jeho tváre, druhú stále zvieral medzi tými svojimi. Srdce jej kleslo niekde do žalúdka, keď cítila ako pomaly studená a keď jeho oči stratili svoj lesk a celé jeho telo ochablo, vedela, čo to znamená.

Z hrdla sa jej vydral pridusený ston, keď ním zatriasla znova, no jediné, čo sa pohlo, boli jeho končatiny, ako keď niekto zamyká za nitky handrovej bábky. Vlasy mal nalepené na tvári, ktorú opustil akýkoľvek život. Bolo po ňom. Ale miesto toho, aby sa premenil na prach, ako každá zlikvidovaná postava, ktorú tu doposiaľ stretli, len tam zostal nehybne ležať.

Hana vedela, že toto sú iba ich dočasné schránky a že ich reálne tela sú niekde v skutočnom svete. To jej však nezabránilo pocítiť príval emócií, ktoré ju zlomili. To, ako jej pomyslene umrel v náručí, bolo niečo, čo nie je možné opísať slovami. Cítila, ako ju v očiach pália slzy, keď pritisla svoju tvár k jeho hrudi a zovrela jeho nehybné telo v náručí.

Pripadalo jej, akoby niekto mečom prebodol ju. To, že ho nestratila v reálnom svete, nemenilo nič na tom, že pociťovala obrovskú bolesť. Stačilo, že ju opustil v tomto virtuálnom, ktorí momentálne spolu obývali. Na um jej zišla myšlienka, ktorá podnietila slzy kĺžuce sa po jej lícach presiaknuť až cez látku odevu, ktorý zakrýval vrchnú časť jeho hrude, ku ktorej mala pritisnutú tvár.

Cítil sa takto nejako aj on, keď si myslel, že zomrela a navždy ho opustila? Alebo to možno bolo ešte horšie. A už tieto myšlienky a pocity, ktoré ju zaplavili, boli neúnosné. Nevedela si ani len predstaviť, čo to pre neho muselo znamenať a ako sa musel cítiť on, keď zmizla z jeho života v reálnom svete a abstinovala v ňom tak dlhý čas. Jej telo sa tislo k tomu jeho bezvládnemu a studenému a zvierala ho v náručí, akoby sa mal rozplynúť, akonáhle ho pustí.

Keď sa pod ňou po tých dlhých minútach (Alebo to boli hodiny? Strácala pojem o čase...) znenazdajky pohol, vystrašilo a prekvapilo ju to tak moc, že s priškrteným zhíknutím sa od neho odlepila a odskočila preč, srdce jej bilo až niekde v krku.

Takže bol späť. Ale pri tom bol taký moc studený a ochabnutý, že si bola istá, že zomrel. Na druhej strane, boli vo virtuálnom svete ,kde neplatili pravidlá toho reálneho, takže to mohla očakávať. No ten boj a všetko okolo neho ich zamestnal natoľko, že na malú chvíľu zabudli, že kde sa to vlastne nachádzajú a že to, čo sa deje okolo nich, nie je skutočné.

„To čo malo byť?“ Zachrapčal Shigaraki, keď sa jeho ústa a aj končatiny tela pohli a vzduch sa mu vrátil späť do pľúc. A ona nikdy pred tým nebola taká šťastná, že počuje jeho hlas, ako teraz.

„Myslela som, že je po tebe,“ zasmrkala a kolenačky sa k nemu priplazila znova, tisnúc sa na jeho teraz už opäť teplé telo, zahalené v tých stredovekých handrách, len kúsok pokožky jeho trupu zostal stále odhalený. Jej tvár za zaborila do jeho hrude zas a už jej bolo jedno, čo vlastne robí a čo si on o nej za to všetko pomyslí. Spadol jej zo srdca balvan neskutočných rozmerov, keď videla, že jej znova pri nej, po jej boku. Nedokázala by si predstaviť to, že by tu zostala bez neho.

„Som tu, Butterfly, späť pri tebe,“ prehlásil s čo najnežnejším hlasom, akého bol schopný a jeho ruka sa opatrne dotkla jej blonďavých vlasov, prstami pomaly prechádzal jednotlivými pramienkami. Druhou ju začal upokojujúco hladiť po chrbte, ale jeho dotyk bol čo najjemnejší a najslabší, ako malé pošteklenie pierkom, pre prípad, že by jej to bolo nepríjemné, aby sa mohla od neho odtiahnuť. Potešilo ho však, že nemala v pláne nič také.

Jeho pery sa zvlnili v tom najmenšom náznaku úsmevu, keď videl a cítil, ako sa k nemu tisne a teplo sálajúce z jej drobnejšieho tela sa miešalo s tým, ktoré šlo z neho. Nikdy sa necítil tak moc nohami na zemi a hlavou v oblakoch, ako keď bola Hana v jeho náručí, alebo on v jej. Už sa to ani nedalo presne určiť z toho, ako moc na sebe boli natisnutí a ako mali prepletené svoje končatiny. No jediné na čom záležalo, bolo to, že ju mal pri sebe. Že aspoň na malú chvíľu patrila len jemu a nikomu inému. Jeho ego nesmierne moc potešil fakt, ako sa o neho bála a ako sa jej uľavilo, keď videla, že sa vrátil.

„Lady Hana,“ zamumlala mu do hrude, aby ho opravila, za čo si od neho vyslúžila malé uchechtnutie, ruku z jej vlasov stále neodťahoval. Kedy to bolo naposledy, čo sa ich takto mohol dotýkať? Nemienil premárniť túto príležitosť, ani jedinú sekundu z nej. „Naozaj to vyzeralo, akoby si zomrel.“ Priznala sa a konečne odtiahla tvár tak, že do nej mohol nazrieť, všímajúc si, že celé toto malo za následok, že kvôli nemu aj plakala.

„Úprimne, tiež mi to tak prišlo.“ Povedal po kratšej odmlke, keď si spomenul na to, čo sa s ním dialo po zásahu mečom do miesta, ktoré bolo životu-dôležité. „Bol to pocit, aký som ešte asi nezažil. A tá bolesť bola kurevská... Myslel som, že to nevydržím. Fakt mi pripadalo, že som na malú chvíľu bol na onom svete.“ Otriasol sa. „Ten zmrd mal pravdu, čokoľvek, čo sa tu s nami deje, vnímame a cítime všetko ako keby to bolo skutočné. Stále nechápem, že existuje quirk, čo dokáže niečo takéto. Ale neboj sa, bude za to všetko pykať, len čo sa z tohto miesta dostaneme...“ Jeho prsty z jej vlasov zablúdili späť k jeho telu, konkrétne k pokožke krku, ktorú si začal znova škriabať, pretože to bolo niečo, čo robil odjakživa. A uvedomil si, že odkedy sa ocitli na tomto mieste, akosi od toho na určitý čas upustil.

Potom však ucítil malé pálenie, ktoré by sa dalo opísať ako čosi medzi škriabaním a svrbením na predlaktí ruky. Vyhrnul si jeden z rukávov a jeho prsty, pripravené poškriabať aj toto miesto na pokožke, sa zastavili.

„Tenko,“ vydýchla Hana, keď uprela pohľad na odhalenú časť jeho ruky tiež. „Tvoje zápästie... Povedz mi, že to vidíš aj ty.“

Áno, videli to obaja rovnako. Shigaraki nemal žiadne tetovanie a predsa pokožka predlaktia ruky zdobili čierne znaky. A v tom prítmí, ktoré spôsobilo zapadnuté slnko, začala jeho pokožke zvláštne svetielkovať. Na predlaktí mu svietil nápis LIFESPAN a pod ním boli vyryté tri znaky, ktoré ona ani on identifikovať nedokázali. Jeden z nich zablikal a potom pomaličky začal blednúť, až úplne zmizol.

Ich oči sa hodnú chvíľu upierali na to miesto, ktoré opäť zostalo rovnaké, ako pred tým, na pokožke zostali len čierne ornamenty, ktorých súčasťou boli dva zvyšné znaky, teraz už bez toho tretieho. Potom sa červené dúhovky stretli s tými fialovými a v oboch pároch očí mohol ten druhý nájsť porozumenie.

„Myslíš, že sú to životy?“ Spýtala sa Hana a zamyslene si zahryzla do pery. Tenko prikývol, opäť nechtami ruky škrabúc sa na krku. Museli to byť životy, nič iné im zmysel nedávalo a on práve teraz prišiel o jeden z nich. Takže mali v tejto hre dokopy tri pokusy, kým budú odpísaní nadobro.

„Vyzerá to tak, pozri, či aj ty nemáš to isté.“ Vyzval ju a ona si sňala jeden z kožených chráničov na svojom predlaktí a vyhrnula si látku rukáva ľanovej blúzky, ktorú mala pod korzetom a koženou vestou, tvoriacimi súčasť jej odevu. Mala na predlaktí vytetované rovnaké symboly ako Tenko len s tým rozdielom, že na jej pokožke sa na čierno vynímali ešte stále všetky tri z nich.

„Takže každý máme tri pokusy, než nadobro skončíme. To nám ten psychopat tiež akosi zabudol povedať.“ Zasyčala a znova si zakryla predlaktie, nasadzujúc si kožený chránič späť na ruku.

„Hej, ja mám už len dva. Musíme byť veľmi opatrní. Obávam sa, že ak si všetky tri životy vyčerpáme, tak sme skončili.“ Potvrdil Tenko jej domnienku a pomohol jej vyštverať sa na neho po tom, čo sa sám na ne dostal.

„Nabudúce už prosím ťa nerob takú blbosť.“ Prehlásila, keď sa obaja spamätali z tých predošlých udalostí. Jemu bolo síce trochu ľúto, že sa ho už nedotýkala, no stačilo mu, ako sa o neho bála, aby to spôsobilo príjemný pocit v jeho vnútri i napriek tomu, že pár momentov dozadu doslova zomrel a znovu sa narodil. Respawn v tomto virtuálnom svete nebol jeden z tých najpríjemnejších zážitkov, to sa už stihol presvedčiť na vlastnej koži.

„Nezachraňuj ma za cenu vlastného života. Aj keď to nie je naozaj, ale len symbolicky,“ dodala Hana, keď videla, ako na ňu mierne zmätene pozerá. Jej tón bol síce karhavý, no očami mu dávala najavo, že i tak ten čin pre ňu znamenal veľa, hoci ho neschvaľovala.

„Urobil by som to bez váhania znova. A nie len v tejto realite...“ Vyhlásil rozhodne a pristúpil k nej. Jedna z jeho rúk sa omotala okolo jej pása a venoval jej taký pohľad, že vedela, prečo tam tú ruku dal, až sa jej takmer podlomili kolená a tá intenzita jeho očí, ktoré práve teraz doslova horeli bordovým plameňom, spôsobila, že jej líca nabrali jemný červený nádych a žalúdok sa jej stiahol.

Potom ju pustil, odstúpil od nej a keď si napravil oblečenie a zbrane, ktorých sa zmocnili po zlikvidovaní tak početného nepriateľa, bol pripravený na ďalšie putovanie.

„Vieš, myslím, že máš pravdu, asi by sme si mali oddýchnuť.“ Ozvala sa Hana, ktorá už začínala pociťovať také príznaky vyčerpania, že si bola istá, že ďaleko v takomto stave nedôjdu. „Tak navrhujem nájsť nejaké miesto, kam by sme sa mohli na noc zložiť a pospať si aspoň pár hodín.“

Shigaraki bol rád, že s tým prišla sama a nezostalo nič iné, len s ňou súhlasiť. Ten zážitok, kedy si prežil vlastnú smrť, hoci neutrpelo jeho skutočné telo v reálnom svete, bol natoľko vyčerpávajúci, že by tiež nezvládol ďalšiu noc strávenú putovaním do cieľa, ktorý bol podľa tej hlúpej mapy, ktorú ťahali so sebou, ešte pekne ďaleko.

 

Napokon museli prejsť celým lesom a potom kráčali ešte niekoľko kilometrov až po dvoch hodinách konečne narazili na miesto, ktoré bolo vhodné na to, aby z neho spravili na noc svoje dočasné útočisko.

Háčik bol však v tom, že hoci tá chatrč postavená na čistine pri malom jazere vyzerala viac, než lákavo, po krátkej chvíli zistili, že nie je tak úplne opustená. Jej obyvateľ po pár minútach, čo kráčali smerom k tej malej stavbe na brehu, vyšiel spoza drevených dverí kamennej chatrče a s nespokojným revom s obrovským ozubeným kyjom v ruke sa vydal ich smerom.

„Výborne, toto sme presne teraz potrebovali – rozdať si to so Shrekom o jeho bažinu...“ Trpko vyhlásila Hana a zaujala bojový postoj, keď veľká zelená kreatúra ťarbavým krokom kráčala za ňou a Tankom. Už mala toho na dnes plné zuby a ďalší stret bolo to posledné, po čom túžila.

„To je ork.“ Opravil ju Tenko a ona len naštvane zavrčala, stískajúc meč vo svojich rukách.

„Ja VIEM, že je to ork, Tenko.“ Vyletela na neho podráždene a uskočila pred kyjom, ktorým sa na ňu spomínaná kreatúra zahnala. „Myslíš, že nerozoznám orka keď ho vidím. Nie som až taký n00b, za akého ma máš, istý čas som hrala aj WOW-ko.“ Šomrala napajedene a Shigaraki si bol istý, že za ňu už rozpráva nedostatok spánku. Tiež to mohol pripísať k ponorkovej chorobe, ktorá sa ich pravdepodobne rozhodla navštíviť. Bolo mu jasné, že keby tu nie je ten zelený obor, ktorý sa snažil brániť svoje bydlisko pred nimi, nechystajúc sa im ho prenechať bez boja, zlízal by si to on.

„Poďme na to a rýchlo sa ho zbavme, nech už si konečne môžem ísť ľahnúť.“ Zaprosíkala a spolu so svojim partnerom sa pustili do ďalšieho nepriateľa, ktorý proti ním nemal šancu a vďaka presile ho napokon bez väčších komplikácií zvládli zneškodniť.

Jeho chatrč sa ukázala byť omnoho menej užitočnou, ako pôvodne očakávali, no aktuálne boli obaja radi aj za to málo, čo poskytovala. V podstate vnútri nebolo nič, čo by im v súčasnej situácii mohlo pomôcť a to, na čom tá obluda pravdepodobne prespávala vyzeralo menej pohodlne ako senník nachádzajúci sa pred kamennou stavbou vonku.

Hana malú chvíľu debatovala sama so sebou, či zaľahnúť na kamenný výklenok oproti peci, ktorý orkovi zrejme slúžil ako posteľ, alebo sa ísť vyvaliť na seno, ktoré vyzeralo o dosť pohodlnejšie. Potom napokon zvíťazilo jej pohodlie, bolo jej jedno, že čo všetko sa tam mohlo medi tými steblami ukrývať, či hady alebo iné tvory. Okrem toho, bola veľmi teplá noc, takže nepotrebovala štyri steny, ktoré by ju chránili pred chladom. Ospalosť sa jej zmocnila natoľko, že sa zvalila do sena a Tenko sa k nej pridal, nechávajúc medzi nimi aspoň určitý priestor, aby to nebolo pre nich až také divné.

Ani neriešila, že leží len pár centimetrov do nej, čo určite nenechávalo ani jedného z nich chladným. Otočila sa mu chrbtom a urobila si medzi steblami pohodlie. Než stačil ktorýkoľvek z nich čokoľvek povedať, zmocnil sa jej spánok tak tuhý, že bola do pár minút v ríši snov. Tenkovi netrvalo dlho a nasledoval ju, no neodpustil si ešte malý pohľad plný túžby na jej oddychujúcu postavu iba pár centimetrov od neho. Pokúšal sa upokojiť svoje rýchlejšie bijúce srdce a únava sa ho zmocnila natoľko, že už nedokázal udržať viečka otvorené, hoci by sa na Hanu dokázal dívať aj po zvyšok noci.

 

* * *

Obaja sa prebudili po výdatnejšom spánku, než si pôvodne plánovali dopriať a zistili, že už bol ďalší deň. Podľa polohy slnka na oblohe, dohadovali, že ubehlo veľa hodín a práve mohlo byť poobedie. Pri tom, ako moc vyčerpaní boli, ich to však neprekvapovalo. Budík, či čokoľvek tomu podobné v tejto realite neexistovalo, takže jednoducho spali do sýtosti, až pokým sa sami od seba nezobudili.

Shigaraki očakával, že Hana bude hromžiť a vyskočí na nohy poháňajúc ho dopredu, akonáhle sa trochu spamätá. Prekvapila ho však, pretože po tom, čo rozlepila svoje oči, natiahla stuhnuté končatiny a hlasno zazívala. Nevyzeralo to, že by sa niekam chystala. Len sa posadila a on sa musel pousmiať, keď si všimol, ako sa jej počas spánku zaplietlo do vlasov zopár stebiel suchej trávy. Bola nesmierne moc roztomilá.

„Myslela som, že sa mi toto celé len snívalo.“ Priznala sa, keď si odkašľala a postavila sa, oprašujúc si oblečenie. „Ale na to všetko sa mi spalo ako v bavlnke.“

„Chceš sa vydať na cestu?“ Spýtal sa jej a na jeho ďalšie prekvapenie pokrútila hlavou.

„Ak mám byť úprimná, som zase hladná a vyzerá to, že nebude trvať dlho a slnko opäť zapadne. Trošku sa nám ten spánok natiahol.“ Pokrčila plecami a on k nej pristúpil, aby jej povyťahoval seno z vlasov, na čo sa na neho mierne pousmiala. Bol rád, že má o čosi lepšiu náladu ako včera a predvčerom, jej tvári predsa len svedčalo viac, keď sa nemračila, či neplakala.

„Vravel som, že potrebujeme doplniť staminu.“

„Aj tak sa necítim sto percent oddýchnutá. A všimla som si, že tí nepriatelia sú čoraz horší a horší a nerada by som sa s ďalšími stretla v noci, radšej za bieleho dňa.“ Pokračovala ďalej. Už sa snažila nemyslieť, čo všetko jej za ten čas, ktorý v tejto realite strávili, uniklo. Momentálne sa snažila sústrediť na to, kde sa práve nachádzali a čo bolo kolo nich. Plakať nad rozliatym mliekom bolo zbytočné. A okrem toho, aspoň jeden deň  mohli stráviť oddychom bez akéhokoľvek boja a starosti o svoj virtuálny život.

Shigaraki bol rád, že zmenila prístup, o to ľahšie sa mu s ňou spolupracovalo. Keď sa trochu porozhliadli po tej nore, ktorá patrila orkovi, ktorého sa zbavili, zistili, že tam mal ukryté aj zásoby niečoho, čo mohlo slúžiť ako základ pre prípravu ďalšej potravy.

„Už nikdy nebudem fňukať nad dobou, v ktorej žijem.“ Ozvala sa Hana po tom, čo dojedli. Cítila sa tak moc nekomfortne, keď sedeli vonku pred chatrčou na tráve jeden vedľa druhého. „Čo by som teraz dala za mäkkú posteľ, či tečúcu sprchu, splachovacie WC a za hrnček teplej kávy...“ Povzdychla si a zahľadela sa na jazero  niekoľko metrov od nich. Voda vyzerala i napriek tomu všetkému, čo ich obklopovalo, celkom lákavo. Ešte nebola tma, ani šero, slnečné lúče sa stále odrážali od hladiny vody tak, že sa až ligotala.

„Myslíš, že keď sa ponorím do tej vody, tak z nej vyjdem celá?“ Spýtala sa Tenka, ktorý len pokrčil ramenami.

„Asi to risknem.“ Prehovorila po chvíli zas a postavila sa na nohy. Až tak prekvapene nadvihol svetlomodré obočie, keď videl, ako si začala dávať dolu kusy oblečenia.

„Chceš sa ísť okúpať?“ Spýtal sa a mierne stisol pery, keď sledoval, ako si zo seba sňala spodný diel oblečenia, ktorý tvorili stredoveké zvláštne tvarované nohavice a na kôpke jej šiat na zemi skončili aj chrániče predlaktí, kožená vesta a suknica, ktorá bola tiež súčasťou toho kostýmu, na ktorý toľko nadávala. Jediné, čo jej zostalo, bol korzet a ľanová blúzka pod ním, ktorá siahala až do polovice jej stehien. Sťažka preglgol, keď jeho oči kĺzali po jej odhalenej pokožke nôh. Stála chrbtom otočená k nemu a pokúšala sa strhnúť zo seba aj ten korzet, ktorý ju spútaval. Všimol si, že s ním zápasí a vydriapal sa na nohy tiež, opatrne pristupujúc k nej.

„Smiem?“ Spýtal sa so zatajeným dychom a ona stuhla, keď cítila, ako jedna z jeho rúk opatrne odtisla jej dlaň, ktorá sa nemotorne pokúšala rozviazať uzol a uvoľniť zovretie odevu a uchopila šnúrky korzetu medzi prsty. Nič nepovedala iba pokývala hlavou na znak súhlasu a počkala, kým jej pomohol zbaviť sa toho kúska oblečenia, na ktorý nestačila sama.

Ustúpil pár krokov dozadu, aby jej dal priestor, no svoje oči od nej odtrhnúť nedokázal. Zrýchlený dych a to, ako mu srdce tĺklo až niekde v ušiach, keď sa pred ním ocitla nahá a posledný kus vecí, ktoré ju zakrývali dopadol do trávy na brehu jazera, boli jediné, na čo sa dokázal sústrediť. Vedel, že by sa pravdepodobne mal odvrátiť a dopriať jej súkromie, ale na to bol až príliš sebecký. Aspoň na túto malú chvíľu patrila len jemu a on sa na ňu chcel dívať až pokým sa jej postava nestratí pod hladinou jazera.

Stále si nedokázal privyknúť na tie jazvy, ktoré zdobili jej chrbát.. Nebolo to tak, že by sa mu zdali odporné. To vôbec nie... Bola tak nádherná, ako vždy, s jazvami, či bez. Bolo mu to úplne jedno. Dokázal by sa na ňu dívať aj keby bola omnoho viac zohavená, nikdy by mu ani len nenapadlo čo i len pomyslieť na niečo také. Ale bolo to predsa len iné. Vidieť ju bez krídel. Stále to nedokázal tak úplne vstrebať. Vždy to bral ako jej súčasť a bolo mu úplne jasné, že keď takto moc chýbali jemu, nevedel si ani predstaviť tú bolesť, ktorú cítila ona zakaždým, keď pomyslela na to, že už nie sú súčasťou jej tela a zostali po nich iba ryhy v jej pokožke, ktoré jej navždy budú pripomínať, čo stratila.

Samozrejme, okrem ľútosti a hnevu nad človek, ktorý to celé spôsobil, cítil aj iné veci. Pohľad na jej nahé telo otočené chrbtom k nemu, ktoré osvetľovalo pomaly zapadajúce slnko tak, že vytváralo akúsi svetelnú žiaru okolo jej kriviek, ktorá ju robila takmer až anjelskou, ho nenechával chladným. Už ju videl bez oblečenia, no naposledy to bolo tak dávno, že sa mu miestami zdalo, že to celé toľko rokov dozadu bol iba krásny sen.

Začínalo sa ho zmocňovať teplo, ktoré nemalo nič spoločné so slnkom, ktoré stále pražilo na oboch z nich a bol rád, že sa konečne odvážila vkročiť do vody a keď sa jej postava pomaly strácala a klesala hlbšie, vydýchol si. Ešte chvíľu a ten pohľad by mu spôsobil značné ťažkosti v dolných partiách. Už tak ho to nesmierne moc vzrušilo, stačilo to, aby z nej dostal dolu ten korzet, ktorý ho dráždil odkedy sa v ňom v tejto realite objavila po jeho boku a on si ju dôkladnejšie prezrel.

Hana na druhej strane pocítila akúsi zvláštnu úľavu, keď sa jej telo ponorilo do vody. Očakávala, že možno bude studená, no slnko ju stihlo dodatočne ohriať a tak sa nechvela zimou, ale užívala si, že po pár dňoch jej pokožka opäť prišla aspoň na malú chvíľu do kontaktu s vodou. Dno jazera sa každou chvíľou a každým ďalším krokom prehlbovalo. Napokon začala plávať a až tak slastne vzdychla, keď si uvedomila, aký blahodarný účinok to má celé na jej stuhnuté a potom pokryté telo, ktoré celé dni skrývala pod tými ťažkými hrubými šatami.

„Tá voda je úplne úžasná.“ Zakričala na Tenka po tom, čo preplávala pár metrov smerom k stredu jazera a vrátila sa späť k brehu, splývajúc na hladine. On podišiel až k brehu a čupol si, aby na §u lepšie videl. Bolo jej jedno, že môže i cez tú vodu vidieť časti jej nahého tela. Nehanbila sa pred ním i keď ju jeho prítomnosť mierne znervózňovala. Ale na to, aby sa pred ním toľko ostýchala, mali za sebou toho až príliš veľa.

Ešte hodnú chvíľu si užívala máčanie sa vo vode a keď sa obloha zafarbila dočervena, usúdila, že nastal čas vyjsť z vody von. Prekvapovalo ju, že za ten celý čas, čo si veselo plávala a užívala príjemnú teplotu jazera, ju nič nestiahlo pod vodu ani sa ju nepokúsilo zabiť. Okrem pár rybiek nestretla vo vode žiadnu inú kreatúru. Dnes mala skutočne oddychový deň.

Shigaraki vonku pred chatrčou po určitých trampotách napokon úspešne založil oheň. Keď zapadalo slnce, obaja sa usadili na kôpku sena dostatočne vzdialenú od plameňov na to, aby náhodou nezačalo nedopatrením horieť. Priniesol ho tam zo senníka, aby mali väčšie pohodlie. Hana bola opäť navlečená do svojho kostýmu. Hľadeli do plameňov, užívajúc si ticho, ktoré bolo prerušené len praskaním tlejúcich polienok a občasnými zvukmi vánku, ktorý ševelil lístie stromov naokolo, či hmyz v tráve, ktorá ich obklopovala. Bola to zmena oproti ich bežnému každodennému životu.

„Kde si sa naučila tak dobre narábať s mečom?“ Spýtal sa Shigaraki po tom, čo sa mu zdalo, že ticho medzi nimi pretrváva už príliš dlho. Bol to síce moment, ktorý si obaja užívali, no i tak sa rozhodol prehovoriť. Zaujímalo ho to, pretože si všimol, že po istom mordovaní sa, jej to s tou stredovekou zbraňou celkom išlo. Určite lepšie ako jemu, čo bol zvyknutý len na tlačidlá a gamepady a joystick.

„Keď som bola malá a otec mal jeden z tých záchvatov, počas ktorých sa chcel hrať na dobrého rodiča, tak mi vyrobil drevený meč a občas sme sa s ním na dvore hrávali.“ Priznala a jemu bolo hneď jasné, že niekto ako Hana nemal problém pochytiť aj z detskej hry aspoň čiastočné schopnosti. Mal ďalší dôvod k tomu, aby ju obdivoval ešte viac.

Bolo toho tak veľa, čo by jej rád ešte povedal, ale nevedel, kde má vôbec začať. Iba ju bez slova sledoval, každú črtu jej tváre, ktorá ho nikdy neomrzela a vo svetle tlejúceho ohňa vyzerala až étericky. Uvedomovala si vôbec, že ako v jeho očiach vyzerala? Možno ani nie.

Mierne sa vedľa neho pomrvila a potom zo sedu prešla do ľahu, opierajúc sa lakťami o steblá pod nimi a upierajúc oči na oblohu, ktorá sa im rozprestierala nad hlavami. Bol to rozhodne iný pohľad, na aký bola zvyknutá doma v Japonsku. A predsa tie hviezdy boli stále rovnaké, len ich bolo omnoho lepšie vidieť.

„Jednu vec musím uznať,“ prehovorila a oči od oblohy presunula na neho. „Na tento pohľad na nočné nebo a hviezdy by som si vedela zvyknúť.“ Na chvíľu sa odmlčala a potom spustila znova, Tenko pozorne počúval každú jej vyslovenú vetu. „Vlastne by som si vedela zvyknúť na viacero vecí. To ticho... Žiadne telefonáty, poplašné sirény, žiadne výbuchy a útoky a zvuky prichádzajúceho e-mailu, v ktorom mi zase niekto píše, čo všetko sa pohnojilo a čo musím ísť napraviť...“

„Ja by som si vedel zvyknúť na to, že ťa mám pri sebe a nikam mi neunikáš a nikto sa mi ťa nepokúša ukradnúť...“ Odpovedal na je monológ a Hana pocítila, ako sa jej z jeho slov nepríjemne stiahol žalúdok. Prečo to muselo byť medzi nimi také komplikované? Prečo, keď ležať pri ňom, nechať ho dotknúť sa jej a bojovať po jeho boku bolo pre ňu tak prirodzené?

„Ach, Tenko...“ Prehovorila napokon, hoci sa jej hlas zasekol niekde v krku, keď jej ho nepríjemne zovrelo. Tá bodavá bolesť v jej vnútri nemala nič spoločné s fyzickými podnetmi, bolo to všetko kvôli tomu, čo k nemu cítila a uvedomila si, že sa toho za tie roky, kedy sa nevideli, v jej vnútri veľa nezmenilo.

Ani príchod Hawksa do jej života nezabránil tomu, aby na Tenka zabudla. A keď ho videla umierať, hoci bolo jasné, že v skutočnosti nezomrel, jeho telo v reálnom svete zostávalo neporušené, aspoň tak to ten Projector prezentoval, nebolo jej všetko jedno. A to hovorilo o jedinom – stále k nemu prechovávala city a hoci si mnoho rázy pred tým snažila nahovoriť, že tomu tak nie je, už to nedokázala popierať.

A práve v tomto momente neboli Pro ležiaci vedľa villaina. Ona nebola Deilephilia a on nebol Tomura Shigaraki. Boli len Hana a Tenko, zdieľajúci rovnaký osud a bojujúci bok po boku, jeden za druhého, cítiaci jeden k druhému to, čo aj pred rokmi a dlhšie sa nič z toho popierať nedalo. Nikto z reálneho sveta pre nich neexistoval a všetci boli zabudnutí, lebo teraz existovali len jeden pre druhého.

Rukou sa načiahla za tou jeho a dotkla sa svojimi prstami tých, ktoré patrili Tenkovi. Všetkých päť... Stiahla ho za sebou, keď tie prsty preplietla navzájom, až sa nad ňou týčil a mierne v pomykove hľadel do jej rozšírených očí. To, ako jej búšilo srdce a ten pocit vo vnútri hrude potvrdili, že robí správnu vec, ktorú nebude neskôr ľutovať. A možno bude, ale v tomto momente zatienili jej túžba a city, ktoré ju zaplavili akékoľvek výčitky či varovné výkričníky v jej hlave. Sir Tenko a Lady Hana sa nemali prečo držať späť.

Rukami prechádzala po jeho ramenách, keď sa jeho telo tislo k tomu jej a rozopínala látku jeho košele, ktorú mal na sebe, odhaľujúc jeho hruď a trup. Bruškami prstov mu jemne prešla po jazve na bruchu, ktorá tam zostala po bodnutí, ktoré ho pripravilo o jeden zo životov pridelených mu v tejto realite.

„Hana...“ Zastonal, keď cítil ako sa nežne dotýka jeho pokožky. Ani si neuvedomovala, čo s ním ten obyčajný letmý dotyk urobil a aký oheň v jeho vnútri rozdúchal. Ten, ktorý horel pár metrov od nich mu nemohol konkurovať. Miesto toho, aby sa jej zmocnil, tak ako o tom vždy sníval, odkedy sa dotýkal jej nahej pokožky naposledy, vyčkával, čo urobí ako ďalšie so zatajeným dychom. Táto atmosféra, ktorá sa medzi nimi vznášala bola čímsi iná. V podstate to bolo také, akoby sa na okamih úplne zastavil čas. V tejto realite bol relatívny a ani jeden z nich sa práve teraz nemal kam ponáhľať. Každý jeden dotyk si mohol vychutnávať tak dlho, ako sa mu zažiadalo a pohľad na ňu, ako leží pod ním a pramene blonďavých vlasoch jej splývajú pozdĺž tváre, rovnako tak. Jej oči boli ešte tmavšie, ako keď do nich hľadel naposledy a zrenice sa jej rozšírili vzrušením. Pootvorené pery sa pohli a musel sa prinútiť zo všetkých síl vnímať aj niečo iné ako ten božský pohľad na ňu, aby mu neuniklo jediné z jej slov.

„Lady Hana.“ Zašepkala a potom ho znenazdajky prevrátila celou svojou silou tak, že sa ich pozície vymenili. Teraz to bola ona, kto sa skláňal nad ním a on sa natiahol bližšie k nej, opierajúc sa o lakte. Cítil ako jej ruka vkĺzla do tej jeho a dlhé kostnaté prsty sa opäť preplietli s tými nežnými, omnoho menšími, ktoré si prial mať vo svojom zovretí už po zvyšok života. Najskôr spanikáril, keď si uvedomil, že sa jej dotýka všetkými piatimi prstami, no došlo mu, že to práve teraz nič neznamená.

Jej tvár bola tak blízko, že cítil na pokožke horúci dych, unikajúce jej pomedzi tie pery, od ktorých sa mu len ťažko odvracal zrak. Pár pramienkov blonďavých vlasov, ktoré vykĺzli z jej spleteného drdola sa zachveli vo vetre a pohladili ho po líci.

Až keď pocítil ich jemnosť na svojich drsných, uvedomil si, čo sa práve deje. Oči automaticky zakryli viečka, aby ešte viac mohol vnímať ten neopísateľný pocit, keď ho pobozkala. Chcel čo najviac pozornosti preniesť na jediný zmysel – hmat. Nahmatal jej drobné prsty stále zakliesnené medzi tými jeho. A aj látku, ktorá ako jediná delila jej nahú hruď od jeho. Musel sa na ten dotyk sústrediť, pretože stále odmietal veriť tomu, že sa to naozaj dialo.

Bolo to tak neskutočne dávno, čo okúsil, ako chutia jej pery naposledy. Celé roky boli len spomienky jediné, čo mu ju pripomínalo a za tú nekonečnú dobu mohol len snívať o tom, čoho sa mu dostávalo práve teraz. Hoci ich reálne telá boli niekde tam v úplne inej dimenzii, nič z toho neuberalo na autenticite. Bolo to pre neho tak moc skutočné, až ho úplne uchvátili pocity.

A Hana na tom bola veľmi podobne. Pochyby, či výčitky svedomia sa z jej hlavy vytratili v momente, keď sa k nemu natiahla a pritisla svoje pery k tým Tenkovým. Za svoj život pobozkala už veľa ľudí no bozky s Tenkom boli vždy výnimočné a na to nezabudla ani po toľkých rokoch odlúčenia. Jeho pery boli iné a reakcie jeho tela tiež tak. Pocit, ktorý to v nej vyvolalo, dokázal navodiť tiež jedine on.

Prešla snáď večnosť, než sa od seba konečne na pár milimetrov odtiahli, aby doplnili nedostatok vzduchu vo svojich pľúcach. Po tak dlhej dobe, čo sa pobozkali naposledy, im obom hodnú chvíľu trvalo spracovať to. Ale ten dotyk pier a to ako ich telá jedno medzi druhé dokonale zapadli, bolo tak prirodzené, že niečo takéto nemohlo byť zlé. Preto sa Hana rozhodla, že nadišiel čas, aby sa prestala držať späť a odopierať si, po čom podvedome túžila.

Znova sa k nemu naklonila a opäť sa ich pery spojili. A potom zas a zas, ani si nevšimla, kedy sa stihla ocitnúť na chrbte a on bol znova ten, ktorý sa nad ňou skláňal, lapajúc po dychu a hľadiac na jej tvár, ktorej sa dotýkal hánkami tak, akoby sa presviedčal, že je skutočná a že sa mu to celé iba nesníva.

Keď sa nedočkavo telom pritisla na jeho miesta a zavlnila sa tak, že to zacítil až v slabinách, jemne ju zatlačil naspäť do slamenej podložky. Cítila moc dobre, že bol rovnaký vzrušený ako ona sama a nespokojne sa pod ním zahniezdila, túžba ju premohla natoľko, že jej telo konalo samé od seba.

„Pomaly, lady Hana, nevieš si ani predstaviť, ako dlho som po tebe túžil a teraz, ak si nedáme pozor, bude po všetkom prv, než sa stihneš nadýchnuť.“ Pridusene prehovoril snažiac sa ovládnuť všetkými svojimi silami, čím si od Hany vyslúžil zastrený pohľad a zvraštené obočie a nesúhlasné skrivenie pier, ktoré boli od tých bozkov začervenané.

„Čo tým myslíš?“

„Že si jediná žena, ktorej som sa kedy dotkol a prežila to.“ Odpovedal a Hanin žalúdok sa zavlnil spôsobom, ktorý ju nútil sa opäť pohnúť, no svojim telom ju prišpendlil na mieste tak, že jej to znemožnil. „A veľmi dobre vieš, ako dávno to bolo naposledy.“

„To naozaj?“ Ten fakt ju šokoval, no na druhej strane to chápala. Nevedela si predstaviť Tenka s nejakou inou ženou a ozvala sa v nej akási nezvyčajná majetníckosť, keď si pomyslela, že vedomie, že by mal byť s inou, ju iritovalo a to do veľmi vysokej miery. Nechcela, aby bol s kýmkoľvek iným a preto ju vedomie, že patril celý ten čas iba jej, nesmierne tešilo a jej vzrušenie sa o to viac prehĺbilo.

„Nevieš si ani predstaviť, aké to bolo... Celé tie roky bez teba a keď som ťa konečne opäť našiel, tak si nemohla byť moja.“

A ona presne vedela, o čom hovorí. Vlastne, tú predstavu si nedokázala preniesť na seba. Ona na rozdiel od Tenkovho sedemročného celibátu nezaháľala a za tie roky, ktoré nebola s ním, bola s inými ľuďmi. No na to práve teraz myslieť nechcela, pretože toto bola chvíľa, ktorá bola vyhradená a venovaná výlučne mužovi týčiacemu sa nad ňou.

Vedela, že po ňom túži a dávala mu to celým svojim telom najavo. Nedbala na následky a jej ruky náhlivo začali strhávať Tenkovu košeľu z jeho bledých ramien. On jej tiež pomohol zbaviť sa určitých kusov oblečenia, nechal jej iba korzet, s ktorého komplikovaným zapínaním sa práve teraz zdržovať nechcel. Košeľu pod ňou vyhrnul až po jej bedrá, vynaložiac všetko svoje úsilie, aby dokázal aspoň čiastočne ovládať pohyby vlastného tela. Musel ju pár rázy zatlačiť späť do sena pod nimi a skrotiť jej unáhlené pohyby a blúdiace ruky, aby to všetko krásne, čo si práve teraz chcel vychutnávať aj s ňou, neskončilo príliš skoro.

„Brzdi,“ zašepkal znova a jej ruky odtiahol od lemu svojich nohavíc, než stačila podniknúť ďalší krok. „Dovoľ mi postarať sa o teba.“ Myslel to vážne. Vždy bola ona tou, ktorá sa starala o neho. A on jej chcel ukázať, že už nie je ten malý chlapec, ktorého pred rokmi zachránila a pre ktorého bola svetlo v temnotách.

Hana so zatajeným dychom prikývla, nechávajúc ho pomalým tempom ukázať jej, ako moc po nej celé tie roky túžil. Jeho prsty zovreli oba z jej členkov v jemnom úchope a na pokožku jej vtisol pár letmých bozkov, ktoré ju privádzali do šialenstva. S prižmúrenými očami sledovala každý jeho pohyb a očakávanie i nedočkavosť sa v nej stupňovali.

On však nemienil zrýchliť, vychutnával si každú sekundu, ktorú mohol tráviť tým, že jej spôsoboval potešenie, o ktorom doteraz iba sníval a dúfal, že jej ho raz bude môcť dopriať znova.

„Dotýkaj sa ma, Tenko, všetkými piatimi prstami, chcem cítiť každý jeden z nich,“ zastonala Hana, keď ako na povel všetkých päť končekov prstov blúdili od jej členkov až ku kolenám a potom stále vyššie a vyššie. Bolo to jediný raz, čo sa jej mohol dotýkať takto – bez opatrnosti a ostražitosti, pretože jej nemal ako ublížiť, no zároveň aj nežne, čo ju nútilo žobrať o viac.  

Svoje vlastné nepohodlie a ten tiesnivý pocit dolu v nohaviciach odsunul do úzadia. Pretože teraz boli omnoho dôležitejšie iné veci. Pokiaľ šlo o Hanu a tento ich moment, ktorý spolu zdieľali, bol nesebecký, k čomu sa uchýlil snáď prvý raz v jeho živote.

Rukami, perami a jazykom uctieval každý kúsok jej tela, akoby bola bohyňa. A pre neho aj bola, v jeho náboženstve, ktoré jej bolo zasvätené, figurovala ako čosi nadpozemské a nedosiahnuteľné, na čo nemal právo a predsa dnes dostal požehnanie si to vziať. Vždy ju tak vnímal – v jeho očiach bola dokonalá, od prvej chvíle, čo sa s ňou vo svojich mladíckych rokoch stretol.

„Si tak nádherná,“ vydýchol v úžase, až tú horúčavu jeho dychu pocítila vo svojom lone a zachvela sa. Brušká jeho prstov zatlačili na jej vnútornú stranu jej stehien, keď sa sklonil a než mu to stihla odobriť. To, ako nežne sa jej dotýkal pred tým, bol v kontraste s intenzitou, ktorou jazykom zatlačil na najcitlivejšie body jej tela. Jeho špičkou vyrýval do citlivej pokožky ornamenty, ktoré cítila až vo svojom mozgu a mala ich aj pred očami v tej temnote, ktorú vytvoril zavreté viečka. Jeho ruky prešli z jej stehien vyššie a kĺzali po koženom povrchu korzetu až vyššie.

Prsia, ktoré prstami odhalil tak moc, ako to korzet sťahujúci jej driek dovoľoval, nezostali nepovšimnuté. Rovnako spravodlivým dielom sa venoval každému ďalšiemu odhalenému centimetru jej krémovej pokožky, na povrchu ktorej sa odrážali plamene tlejúcej pahreby vedľa nich v oranžovom odlesku. No jeho tvár ešte stále spočívala uväznená medzi jej stehnami, ktoré k sebe tlačila, keď sa prestávala ovládať.

Pukot ohňa prehlušili jej hlasné stony, ktoré nemienila vo svojom hrdle potláčať. Boli tu široko-ďaleko sami a ona sa nemala pred kým držať. A i keby neboli, nemienila mu odoprieť prejavy slasti, ktoré si zaslúžil počuť za to, ako narábal s jej telom a ktoré ho poháňali ďalej. To, s akou precíznosťou a oddanosťou sa jej venoval prinieslo ovocie v podobe vyvrcholenia, o ktoré sa snažil.

Jej nohy sa chveli a palce na nohách slastne skrúcali keď cítila, ako jej telom prešiel ten známy a i tak zakaždým prekvapujúci a omračujúci pocit, ktorý už tak dlho nezažila. Ale Tenko nemal dosť a ona zistila, že zrejme tiež nie, keď sa jej telu venoval aj naďalej a ona bola po pár minútach tak blízko k ďalšiemu vyvrcholeniu, že musela od seba odtisnúť jeho hlavu celou svojou silou.

Zahľadela sa mu do očí a bolo jej jasné, že tie jej blčali vzrušením a túžbou tak moc, ako jeho. Bol by býval protestoval, no umlčala ho tým, že z neho doslova strhla košeľu, ktorá spočívala rozopnutá na jeho ramenách a potom nasledovali aj nohavice.

„Teraz ja.“ Zasyčala mu nenásytne do ucha, keď sa pritisla svojim telom k tomu jeho a omotala mu ruky okolo krku. Zaťahala za jeho zvlnené vlasy, čo spôsobilo, že prekvapene otvoril ústa a ona to využila tým, že pritisla svoje pery k tým jeho a jazykom pomedzi ne vkĺzla v okamžiku, keď ho pritisla chrbtom na slamou vystlanú zem a opäť bola na vrchu. Jej ruky pustili záplavu svetlomodrých prameňov a dlaňami blúdila stále nižšie až nižšie, až mal odrazu nohavice stiahnuté až ku kolenám.

Uľavilo sa mu, keď bol konečne voľný a nechal ju prevziať iniciatívu, pretože vedel, že to bolo presne to, po čom práve túžila. Netrvalo dlho a pocítila ako do nej kĺže, centimeter po centimetri a tento pocit, ktorý nezažila celé roky, ju takmer omráčil. Sediac na ňom obkročmo, začala sa vlniť v rytme, ktorý spôsoboval, že mal pocit, že ho naozaj obdarovali samotní bohovia i keď netušil, čím si toto požehnanie zaslúžil.

Ich prudké a hlasné vzdychy sa miešali jeden cez druhý, obohatené stonmi a občasným zavrčaním unikajúcim z jeho hrude vytvárali dokopy symfóniu, do ktorej sa hýbali telá oboch v zjednotenom rytme až dovtedy, než obaja dosiahli vrchol jeden po druhom a tá intenzita toho celého spôsobila, že si ani nepamätali, ktorému z nich sa to podarilo prvému.

Celé to netrvalo dlho, to, že si Shigaraki túto slasť celé roky odopieral tak intenzívne, sa na tom muselo podpísať. No jeho predošlé láskanie Hanu dohnalo k vrcholu tak blízko, že to pravdepodobne bola ona, ktorá ho dosiahla krátko po ňom.

Vyčerpane klesla na jeho hruď a on ju zovrel v náručí a prevalil obe ich telá tak, že ležali na boku, natisnutí na sebe, akoby ich mal každú chvíľu niekto odtrhnúť násilím. Oheň pomaly dohasínal tak ako vyhasínal ten pocit chtivosti vo vnútri ich oboch a zostalo po ňom iba príjemné uspokojenie. To pomaly začínala zatieňovať únava a netrvalo dlho, než obaja v náručí toho druhého zaspali.

Po prebudení sa opäť konečne vydali na cestu a tá trvala ďalší celý deň, než narazili na poslednú prekážku. Tento raz sa pred nimi zjavila v podobe obrovskej niekoľkohlavej Hydry, čo absolútne nezapadalo do prostredia, v ktorom bola táto hra, ktorú prechádzali, zasadená.

Hana si pred bojom neodpustila štipľavú poznámku, že spomedzi všetkých hier tvorcovia vykradli aj povestnú God of War, keď za posledného bossa pred finále zvolili príšeru z gréckej mytológie.

Tenko na to odvetil len toľko, že snáď ich po tom všetkom nebude čakať na konci Kratos, ktorého by nezvládli ani ak by mali obaja svoje quirky, no na ďalšie zosmiešňovanie Age of Heroes nebol čas, pretože všetky tri hadie hlavy hydry na nich zaútočili.

Ten stret mal za následok to, že obaja prišli o dva zo svojich zostávajúcich životov. Hana mala ešte jeden v rezerve, no Tenkovi už nezostával žiaden, čo ich oboch značne znepokojilo. Tento finálny boss bol snáď neprekonateľný a začínali byť naozaj zúfalí.

Keď si však Hana začala do všetkých hydriných hláv projektovať veci, ktoré celé mesiace dusila vo svojom vnútri, išlo to o čosi lepšie.

Jeden sek a hlava bola dolu. Jej beznádej a zatrpknutosť voči Collectorovi a všetkému, čo jej kedy v živote spôsobil.

Druhý sek a dve hlavy ležali nevládne na zemi. Hawks a to, ako sa v ňom sklamala a ako jej posledné týždne život viac strpčoval, ako ho robil krajším.

Tretí sek a príšera zostala nehybne ležať na zemi bezhlavá. Jej smútok, napätie, zmätok v srdci a obavy. Všetko to vypustila von. A napokon zostali pred bránami finále len ona s Tenkom, zadýchaní a spotení po ťažkom boji. Už nevedeli, čo ďalšie majú ešte očakávať.

Na mieste Hydry sa zjavila už pomerne dosť známa truhlica, no narozdiel od toho prvého stretu s ňou sa im ju podarilo otvoriť veľmi ľahko.

Vnútri čakala jediná vec. Malý pergamen, ktorý po roztvorení na rube ukrýval jediný nápis: SACRIFICE.

„Obeta?“ Hana zmätene zvraštila obočie, keď si z čela utrela chrbtom ruky pot. Opäť ju rozbolela hlava. Na tieto hry a hádanky už proste nemala sily. Myslela, že obaja s Tenkom skončili a Hydru neporazia. Zobralo im to všetku energiu a ona už skutočne nevládala.

„Gratulujem vám,“ ozval sa ten robotický hlas, ktorý nepočuli už niekoľko dní a ktorý spôsobil, že obom začala v žilách vrieť krv od jedu. „Dorazili ste až na koniec, váš quest je takmer celý splnený a prv, než si budete môcť užiť víťazstvo, pred vami stojí posledná maličká úloha.“ Holografické zobrazenie Projectora bolo späť.

„Aká?“ Zavrčal Shigaraki a už sa ani nesnažil sa mu vyhrážať, či nejako prejavovať svoj obrovský hnev, vedel, že je to už zbytočné.

„Ide o rozhodnutie. Veľmi dôkladné. V podstate som vám v úvode zamlčal pár vecí, no teraz, keď ste tak blízo cieľa, už môžem ísť s pravdou von. Klamal som, keď som povedal, že sa odtiaľto dostanete obaja spoločnými silami.“

Jeho slová sa ani jednému z nich nepáčili. Čokoľvek mal pre nich pripravené, neznelo to ako niečo, čo by sa im mohlo pozdávať. Hana si nadávala, že to neprekukla skôr. Mohla tušiť, že za tým všetkým bude nejaký háčik a že na nich na konci vytasí nejaký špinavý trik. Veď toto robil každý záporák v každom správnom príbehu, nie? A vraj že Tenko bol ten najhorší villain...

„Zostáva vám posledná úloha – boj na život a na smrť. A iba jeden z vás z neho môže vyjsť ako víťaz.“ Projector si vychutnával, aký dopad jeho slová mali na oboch z nich. „Takže je to jednoduché - ten kto vyhrá, zvíťazí a získa vstupenku z tohto sveta von, späť do vašej reality.“

„To nemyslíš vážne,“ Hana cítila, ako jej srdce opäť kleslo až kamsi do žalúdka a roztriasli sa jej kolená. To sa toto vážne nikdy neskončí? Najprv Collector, potom Projector. Ešte aj tie mená mali podobné a rovnako hlúpe a spoločné mali aj to, že jej obaja robili zo života peklo. Prvý spomenutý v tom reálnom a druhý v tomto – vymyslenom.

„Na to zabudni, ty skurvysyn.“ Tenkov hlas sa až tak chvel od zlosti. Tiež ho to zasiahlo rovnako ako Hanu. Nedokázala si predstaviť, že by sa mali po tom všetkom, za posledné dni spolu zažili, stretnúť v boji jeden proti druhému, ktorého víťaz musel zabiť toho druhého.

„Ešte máte jednu možnosť.“ Prehovoril ten mladý muž pred nimi zas, čím si opäť získal ich plnú pozornosť. „Jeden z vás sa môže obetovať v prospech druhého.“ Ako na povel sa odrazu za jeho chrbtom v ich zornom poli začala objavovať rozsiahla roklina a im bolo jasné, čo tými slovami myslel. Skok, či pád z nej by bol určite smrteľný. „Je to jednoduché,“ rozprával robotickým hlasom ďalej, „Player 1 skočí a Player 2 vyhráva a môže sa vrátiť späť do svojej reality. Alebo opačne, je na vás, ako sa dohodnete a čo si zvolíte.“

„A čo sa stane s tým, ktorý neprežije?“ Spýtala sa Hana najdôležitejšiu otázku, ktorá sa jej vyrojila v hlave, akonáhle spomenul boj na život a smrť. Výraz v jej tvári bol čoraz viac zúfalý a Tenko to zúfalstvo spoznal aj z hlasu, ktorým prehovorila.

Projector im však neodpovedal nič. Iba sa na nich opäť uškrnul tak úlisne, až sa im obom z toho dvíhali žalúdky a než stačili vydať zo seba jedinú ďalšiu hlásku, bol preč. Nechal ich tam samých s tou dilemou a narastajúcim pocitom paniky.

„Nemôžem tomu uveriť, toto musí byť len nejaký zlý sen...“ Hana kŕčovito zovrela svoje blonďavé vlasy medzi prstami a zúfalo zatiahla, až ju to bolelo, keď si do nich zašla oboma rukami. Toto bola ďalšia bezvýchodisková situácia. Kto vymyslí niečo takéto? Nechá dvoch ľudí celé dni bojovať a prekonávať všetky prekážky bok po boku a napokon ich postaví proti sebe... Toto nebolo normálne.

„Urobím to,“ ozval sa Tenkov hlas vedľa nej a ona až tak nadskočila. Jej pery sa zachveli a pootvorili, keď na neho uprela zúfalý pohľad a snažila sa spracovať jeho slová, ktoré jej nedávali zmysel. Dúfala, že len prepočula.

„Urobíš?“ Jej zmätené fialové oči sa stretli s jeho červenými, rozhodnými a plnými odhodlania a citu, ktorý celý ten čas, odkedy sa po rokoch opäť vyskytli v životoch toho druhého, ignorovala.

„Skočím a ty sa budeš môcť vrátiť. Inak to nejde.“ Hlas sa mu ani netriasol a on si v duchu gratuloval. Chytil ju rukami – tento raz priložil všetky prsty – za ramená a uprene na ňu hľadel, vychutnávajúc si každú jednu črtu jej tváre, akoby ju mal vidieť naposledy.

„Nie...“ Zatiahla a cítila, ako ju v očiach pália slzy.

„Nemáme inú možnosť, Butterfly,“ teraz ho neopravila, potrebovala to oslovenie počuť znova, „bojovať s tebou nebudem. A ak sa má niekto z nás vrátiť, tak si to ty.“

„Ale čo bude s tebou? Nevieme, čo sa stane, keď prídeš aj o posledný život.“

„Verím, že keď precitneš, tak ma v tomto nenecháš a nájdeš spôsob, ako vrátiť aj mňa.“ Jeho pery sa roztiahli v takom bolestivom a úprimnom úsmeve, aký o neho snáď ešte nevidela. Nebol široký, no na niekoho, kým bol Shigaraki, stačilo aj to, aby ju to odzbrojilo.

„Prečo by si to robil, Tenko,“ po lícach sa zviezlo niekoľko sĺz, ktoré jemne zotrel prstami.

„Pretože chcem aspoň raz vo svojom živote urobiť vec pre niekoho druhého a kto iný si to zaslúži než ty?“

„Ale ja si to nezaslúžim,“ protestovala s plačom, no on len pokrútil hlavou, rozhodnutý a neoblomný. Jeho názor nezmení.

„Vždy si mi vravela, že by bol zo mňa dobrý hero. Tak ma nechaj, aby som bol hrdinom, aspoň raz. Kvôli tebe, Lady Hana Elster z Veľkej Moravy.“

Ako vôbec dokázal v tomto momente žartovať a v podstate, ako vôbec dokázal rozprávať tak vyrovnane, čo bolo na Tenka veľmi netypické? Vyzrel a hoci sa miestami stále správal detinsky, uvedomila si, prečo to celé robil a prečo sa rozhodol obetovať sa kvôli nej. Celý ten čas mu tak moc krivdila. Vždy bol viac, než len obyčajný villain, no teraz toho mladého muža pod povrchom videla omnoho jasnejšie.

Keď jeho ruky pustili jej telo a on od nej odstúpil, začínal sa jej zmocňovať neblahý pocit, akoby ju niekto ponoril do kade so studenou vodou, až jej tak prenikala každým kúskom jej tela až do žíl. Stále si neuvedomovala, že boli vo vymyslenom svete, ten pocit, že netušila, čo s nimi bude a stať sa mohlo hocičo, jej naháňal strach, inak to nešlo. A mizéria sa ešte prehĺbila, keď počula jeho ďalšie slová.

„Verím, že sa stretneme znova. Vtedy, po telefonáte, vďaka ktorému som myslel, že som ťa nadobro stratil, som neveril. Ale teraz nepochybujem.“

Nedokázala na to nič odvetiť a len beznádejne sledovala ako sa pohol smerom k okraju rokliny, stále neveriac tomu, čo sa chystal urobiť. Kvôli nej. A v hlave jej skrsol nápad, o ktorom tušila, že sa mu páčiť nebude. Ale jej srdce je práve teraz hovorilo, že to bola správna vec a tak sa rozbehla za ním a schmatla ho za ruku než stačil čokoľvek vykonať.

„Spolu,“ vysúkala zo seba a snažila sa nehľadieť na dno tej hlbokej priepasti, to by jej len ubralo na odvahe. „Skočíme spolu. Už ťa nenechám samého a čokoľvek povieš, nepresvedčíš ma.“ Vyhlásila rozhodne a snažila sa, aby sa jej čo najmenej triasol hlas.

Pohľad jej fialových očí Tenka umlčal a bolo mu jasné, že oponovať jej nemalo zmysel. Keď sa rozhodla ísť s ním, nemal nádej jej to vyvrátiť, na to svoju Butterfly poznal až moc dobre. Opäť sa všetkých jeho päť prstov preplietlo s jej drobnejšími, keď ho vzala za ruku.

Mala pravdu. Po tom, čo všetko zažili a čím si spolu prešli, nemalo zmysel rozdeľovať sa. Nech už pre nich ten zmrd, ktorý toto celé vymyslel a spôsobil, pre nich chystal čokoľvek, budú tomu čeliť bok po boku.

Hlboký nádych a prudký výdych. Potom obaja stisli viečka, keď zavreli oči a cítiac pokožku toho druhého na tej svojej sa odrazili a skočili do rokliny, nechávajúc to, čo sa s nimi stane, na osud. Keď mali pri sebe jeden druhého akýkoľvek strach sa vytratil a zostal len neidentifikovateľný pocit, ktorých sa ich zmocnil, keď padali do prázdnoty...

 

* * *

CONGRATULATIONS, PLAYER 1 & PLAYER 2.

You have sucessfully completed the mission.

Achievement has been unlocked.

Prvá vec, ktorú Hana vnímala po tom, čo roztvorila oči, bolo prítmie miestnosti, v ktorej sa nachádzala. Strhla sa, no štyri prsty ruky, ktorá sa jej dotýkala, ju opatrne zatlačili späť na kožený gauč, na ktorom ležala.

Keď sa v jej zornom poli objavila Tenkova tvár a jeho bledomodré vlasy sa vlnili okolo čŕt, ktoré jej boli tak milé, vydýchla si. Nič iné by momentálne nevidela radšej. Tiež si uvedomila, že mal na sebe svoje zvyčajné čierne oblečenie, čo bolo tiež dobré znamenie.

Po krátkom pretretí viečok sa posadila a on od nej odstúpil, nechávajúc jej dosť priestoru na to, aby sa stihla zorientovať. Stačilo pár pohľadov po miestnosti a bolo jej jasné, že je opäť v tom jeho bare, ktorý tak nemala rada, no i tak jej to práve teraz neprekážalo. Úprimne, bola rada aj za tie kožené sedačky a miestnosť páchnucu od alkoholu a cigariet.

„Vitaj späť, Butterfly,“ prehovoril, keď videl, že sa upokojila a posadil sa na sedačku oproti tej, ktorú okupovala ona. Nespúšťal z nej svoje rubínovo červené oči, akoby ju nevidel celé roky.

„Takže sme to zvládli?“ Prehovorila hlasom o čosi tenším, na aký bol u nej zvyknutý a on pokýval hlavou.

„Kurogiri nás tesne po tom, čo sme odpadli, našiel a preniesol sem. Zobudil som sa asi štvrť hodinu pred tebou a všetko mi vysvetlil. Odkedy nás ten quirk zasiahol, ubehlo iba pár hodín.“ Vedel, že ju tieto slová potešia. „Poslal som ho preč, došlo mi, že nie je z tých, ktorých by si rada videla ako prvých po tom, čo sa zobudíš.“

Mal pravdu a Hana vďačne pokývala hlavou. Zviezla sa na sedačke o čosi nižšie a oprela hlavu o operadlo, keď sa zahľadela do stropu, stále vstrebávajúc všetko, čo sa práve okolo nej dialo a spomínajúc aj na to, čo sa stalo za ten čas, ktorý obaja trávili vo virtuálnej realite.

Nevedela, či v nej prevláda pocit úľavy, alebo akési nepochopiteľné cnenie za tým, ako moc komplikované a zároveň omnoho jednoduchšie od reálneho veta bolo všetko v tej realite, do ktorej ich aj s Tenkom uvrhol ten psychopat nazývajúc sa Projector.

Možno jej ten svet klišéovitej a príšerne navrhnutej počítačovej hry bude trochu aj chýbať. Dokonca nevylučovala možnosť, že keď sa úplne otrasie, tak si tú hru zadováži a prejde ju celú ešte raz z pohodlia svojej obývačky. Ak bol niekto, s kým ju mala v pláne hrať, tak to bol jeden jediný človek. A tým bol mladý muž so svetlomodrými vlasmi, ktorý sedel oproti.

 

Ďakujem každému, kto si toto prečíta. Na záver by som dodala snáď len to, že dúfam, že ten obrázok priložený k tomu aspoň čiastočne vykompenzuje ten zvyšok.

Dechi, ak by si oň nedajbože  náhodou mala záujem vo full HD, daj mi vedieť a pošlem ti ho.

Ešte raz prajem pekné narodeniny.