WHERE IS MY MIND [ Pro hero!Hitoshi Shinsou x sidekick!OC ; aged-up ] VOL 3

Konečne zverejňujem zvyšok pokračovania VOLUME 2 k poviedke o Shinsovi a Nite, ktorej určitá pasáž sa tak trocha nesie v duchu prebiehajúceho Kinktobra 2021 a asi to na ňom bude možné trošičku aj cítiť, ale akosi na mňa môj mozog zaútočil týmto spôsobom a, hups, stalo sa. Rada by som napísala, že to treba brať iba s rezervou, ale nemôžem, keďže sa touto fanfikciou pokúšam po dlhom čase o niečo seriózne. Priznám sa, že som to takto mala vymyslené a naplánované už strašne dlho. Minimálne od začiatku júla, kedy som oficiálne dopísala prvú časť a nebola si ešte istá, či v tomto vôbec budem pokračovať, no nápadov som mala nesmierne moc a napokon som to neukončila po prvom VOL. Ale počas reálneho písania som tam toho popridávala ešte viac, respektíve som to natiahla a možno aj troška prehnala, čo sa obsahu týka, hehe *nervózny smiech*. I tak si myslím, že toto tu asi veľa ľudí čítať nebude, vlastne jedine niekto mne blízky, pred kým sa snáď nemusím toľko hanbiť niečo takéto zverejniť. Takže, keď mi snáď nehrozí, že ma niekto bude judgeovať, som sa predsa len rozhodla to vydať na blogu verejne v nádeji, že na to nikdy nenarazí nejaká inkriminovaná osoba a zistí, čo je tá Lucia v skutočnosti zač xD A ono vlastne ani nejde o to, že by tam v tej "Kinktober" časti boli vyslovene explicitné NSFW scény, no počas čítania, každý, kto sa do tohto pustí, zistí, o čom hovorím, že toto by som asi nechcela, aby našli nejaké osoby, ktoré ma poznajú, ale nevedia aká som zvrhlá v skryte svojej duše XD Takže tak... A musím podotknúť, že som nesmierne moc rada za to, že sa mi Volume 2 konečne podarilo dopísať a hlavne dokončiť tú časť s ich rande, na ktorú som sa toľko tešila. Takže hurá, môžeme ísť smelo na písanie pokračovania. Ale pred tým, prajem príjemné čítanie tejto časti. 

KRÁTKY OZNAM TÝKAJÚCI SA SECRET SANTOV:

Mrzí ma to, no vzhľadom na svoju aktuálnu vyťaženosť (nie len pracovnú, ale aj súkromnú) vám musím oznámiť, že tohtoroční Secret Santovia zrejme budú nad moje sily. Z toho dôvodu som sa tento rok rozhodla primárne venovať objednávkam od tých, ktorí mi pravidelne čítajú a komentujú fanfikcie. Snáď sa na mňa za toto nikto nenahnevá, no myslím, že je to tak fér. Ten projekt je aj tak pôvodne určený ako poďakovanie tým, ktorí čítajú moje písané diela a nechávajú mi na ne reakcie, ktoré ma povzbudzujú v tvorení ďalej. Tým pádom sa to skresalo iba na jednu objednávku a zvyšku sa budem venovať len v tom prípade, že mi zostane čas a priestor. Nepredpokladám však, že sa mi do Vianoc podarí nájsť si ho, keďže mám toho naozaj veľa, takže nikomu nič nesľubujem a vopred upozorňujem zvyšok tých, ktorí si poviedky na Vianoce objednali. 

Ďakujem za pochopenie.

* * *

VOLUME 3

 Počet slov: 67 315

Prístupnosť: 18+

Žáner: romantika, slice of life, fluff, dráma, nsfw 

Miesto deja: Japonsko

Čas deja: budúcnosť - cca 3 - 4 roky po ukončení štúdia na U. A.

V hlavných úlohách:

Hitoshi Shinsou

Nita Hiraoka (OC)

Katsuki Bakugou

Poznámka:

Aj v tomto dieli sú spomenuté ako guest-star dve ďalšie BNHA OC, ktoré nie sú moje, ale patria ich autorkám. Za zapožičanie oboch postáv pre účely tejto fanfikcie vopred ďakujem.

Okrem toho sa tu nachádzajú scény nevhodné pre maloletých čitateľov, takže ak na tento článok narazí ktokoľvek mladší než 18 rokov, číta na vlastnú zodpovednosť.

K zvyšku tejto časti sa vyjadrím na konci článku, aby som predišla spoilerom.

Upozornenie: nsfw!, kink-shaming, dirty talk, semi-public sex, heavy petting, teasing, orgasm-denial

p l a y l i s t :

Selena Gomez - Fetish [slowed & reverb]

Flora Cash - Somebody Else

Doja Cat - Won't Bite

Doja Cat - Freak

Travis Scott ft. Chase Atlantic - Goosebumps [slowed]

Boy Epic - Dirty Mind

Selena Gomez - Good For You [slowed + reverb]

Rosenfeld - Like You

Henry - Night Drive [slowed]

Alina Baraz - Alone With You

*

* * *

„He took one look at her and he knew she was the perfect kind of trouble: a good girl who knew exactly when to be bad."

                                                                                      — Unknown

*

 

* * *

„Pozerám, že si nejaká rozbláznená,“ ozvalo sa ako prvé, keď sa dlhovláska nasledujúci deň po návrate z práce, kde trávila ešte jednu skrátenú šichtu spracovávaním hlásenia pre nadriadeného, stretla so svojou spolubývajúcou v obývačke, akonáhle vkročila do ich spoločného bytu, vyzúvajúc topánky a vyzliekajúc sako, v ktorom jej celou cestou domov bolo až prílišné teplo, no nemala chuť si ho vyzliekať z viacerých dôvodov.  „Voľačo sa muselo prihodiť, odkedy som ťa včera ráno pred tým, než si odišla do agentúry, nevidela.“

Z tónu, ktorým Camie rozprávala, bolo jasne možné rozpoznať podozrievavosť a keď k tomu pridala ešte aj nadvihnutie jedného z tenkých hnedých obočí, ako tak Nitu prebodávala veľavýznamným pohľadom, tej bolo jasné, že sa jej dnešná nálada a roztržitosť museli zračiť aj na jej výraze a konaní.

Včera sa až príliš naivne nazdávala, že sa po tom, čo sa so Shinsom konečne videla naživo, trocha ukľudní. Zdalo sa, že to bolo ešte horšie. Ten report jej trvalo napísať vyše dvoch hodín a doteraz si nebola istá, čo tam vlastne uviedla, lebo aj ten včerajšok po prebudení vnímala tak trocha rozmazane, akoby snáď ku koncu dňa nezostala triezva.

Šípila však, že k tomu celému prispel aj fakt, že sa s jej včerajším zážitkom ešte nikomu nepochválila a celý čas, odkedy sa neochotne zobudila a vyšuchtala z postele, pripravujúc sa na návštevu agentúry, kam sa nemohla vybrať neupravená ani v sobotu, keď takmer zívala prázdnotou, tieto šťavnaté novinky dusila v sebe. Dokonca ani Mayuri dnes na recepcii nebola, lebo cez víkend nepracovala a s Camie sa Nita skutočne stretla ešte predchádzajúci deň ráno, tiež keď odchádzala do práce.

Samozrejme, už to takto nemalo zostať nadlho, dnes večer totiž konečne prišlo na ten sľúbený video-hovor, ktorý si s Ramonou a Hanou naplánovali a počas neho im bola pripravená vysypať všetko, do čoho sa stihla zapliesť, možno len s vynechaním niektorých až príliš pestrých detailov, i keď... Pri ich schopnostiach by z nej vytiahli zrejme aj tie. Toto vedela aj jej spolubývajúca, ktorá ešte stále očakávala vysvetlenie Nitinho aktuálneho rozpoloženia a tak sa napokon s porazenecky zvesenými ramenami dlhovláska vydala usadiť za ich barový pult v kuchyni.

„Fakt sa toho prihodilo veľa, ale až neskoro večer, keď už som myslela, že tú zdĺhavú akciu balíme.“ Vydýchla Jeanistova asistentka a položila svoju kabelku na mramorový povrch pultu, o ktorý sa neskôr oprela aj lakťami. Pomasírovala si spánky, predsa len – ešte stále bola tak trocha unavená a v noci toho naspala menej, než plánovala, prehadzujúc sa a vstávajúc príliš skoro pred zazvonením budíka.

„No ale jeden by povedal, že čokoľvek to bolo, ty si s tým nemala až taký problém... Vzhľadom na ten výraz v tvojej tvári, ktorý sa márne pokúšaš zamaskovať. Takže?“ Camie si prekrížila paže na hrudi a oprela sa o kuchynskú linku, prebodávajúc spolubývajúcu ďalším podozrievavým pohľadom. Takto si Nitu naposledy pamätala po tom, čo sa vrátila z toho výletu do Tokia a ona ju nenechala tápať dlho, potvrdzujúc tú malú teóriu, ktorá sa svetlovlasej brunetke začínala formovať v hlave.

„Čo sa asi tak mohlo udiať, Camie, premýšľaj,“ zatiahla dlhovlasá mladá žena a načiahla sa cez pult za džbánom s limonádou, v ktorej plávali kúsky ľadu, nalievajúc si z nej, no neodpila si hneď. Prikladajúc si chladivé sklo pohára k lícu, do ktorého stúpala teplota, povzdychla si a jej hnedovlasá kamarátka naklonila hlavou do strany, čakajúc na vysvetlenie. „Včera som sa s ním KONEČNE po tom čakaní stretla.“

„Počkaj, s kým?“ našpúlené a ligotavé pery jej priateľky sa sformovali do prekvapeného „O“, keď na ňu ešte chvíľku upierala nechápavý pohľad hnedých očí, no potom sa jej zrejme v hlave rozblikala žiarovka a kútiky brunetkiných úst sa roztiahli v potmehúdskom úškrne. „Nehovor, že s tým tvojim sexy pánom Underground!“

Nitin výraz úplne stačil na to, aby si Camie domyslela, že trafila do čierneho. Jej mladšia priateľka s dlhými vlasmi si konečne odpila z limonády a následne podoprela bradu v oboch dlaniach, upierajúc na ňu tie svoje veľké zelené oči, za ktorými bolo teraz niečo nezbedné, z čoho každému mohlo byť jasné, ako sa v jej blonďavo-ružovej hlavičke práve prehráva čosi, s čím by sa celému svetu najradšej priznala.

„No a ďalej? Nejaké detaily chcem! A rýchlo, lebo čoskoro príde po mňa odvoz na akciu, kde mám robiť promo...“

„To je na dlho, lebo ani neviem, že kde poriadne začať...“ Zakňučala Nita, uvažujúc, že možno nebude najhoršie, keď aspoň malú časť z toho víru, ktorý jej momentálne besnil v hlave, spolubývajúcej poodhalí. „Ale zase to robil, Camie! Nevieš si ani predstaviť, jak ma on dokáže vyprovokovať, ale tak... Takým spôsobom, že až... Ach!“

„Keby som lepšie nevedela, povedala by som, že ti to robí dobre,“ podvihla druhá z prítomných žien svoje svetlé obočie, no ten previnilý výraz v Nitinej tvári, keď jej zuby vyhľadali spodnú peru s ktorou sa pohrávala, zrejme si to ani neuvedomujúc, naznačoval, že nebola ďaleko od pravdy. „No, jasné! Tebe sa to páči, čo? Ty potvora malá...“ Venovala jej ešte sprisahanecké žmurknutie, na čo ružovovláska zvesila hlavu.

„Je to moc zlé, že áno?“

„Nieee, vôbeeec,“ zatiahla Camie a založila ruky vbok. „Ha, takže to, ako galantne ťa vtedy u nás uložil do postele, bolo len zavádzanie! Možno nie je až taký stopercentne slušný a dobrý hero, ako sa zdalo na prvý pohľad... Prezraď, čo urobil tento raz, že si takáto mimo?“ 

Aj keby si to Nita chcela predsa len nechať pre seba, tak kamarátkina zvedavosť ju nalomila natoľko, že si na posilnenie vyzliekla sako, pod ktorým mala iba krajkovaný bralet a preto sa cestou domov neodhaľovala, no práve teraz jej začínalo byť už naozaj až príliš teplo. Odkašľala si, pokúšajúc sa tú rozladenosť a vzrušenie vo svojom tóne potlačiť čo najviac, ako sa dalo a v krátkosti opísala udalosti z predchádzajúceho večera, nechávajúc si tie najintenzívnejšie dojmy a detaily predsa len pre seba, no nezamlčala tak úplne všetko.

„No a potom ma úplne znehybnil, čo v podstate mohol urobiť čisto použitím jeho qiurku, lebo som si opäť nedávala pozor  - a nie, že by to bolo treba, lebo aj ten quirk sám o sebe je, Camie, úplne... Ahhh. To by si musela zažiť na vlastnej koži... Ale, proste, zrazu som len cítila, ako mi prstami siahol na krk a zovrel ho... Nie silno, len tak jemnučko, že to vlastne bolo až príjemné. Teda...“ Zasekla sa, uvedomujúc, čo za slová práve teraz zo seba vypúšťa a opäť ju oblial pot a ucítila príval tepla, ktorý sa ako o preteky hnal do každej bunky v jej tele. „Chápeš, čo tým myslím, nie?“

Camie sa až podozrivým spôsobom tvárila tak, akoby vedela presne, čo má Nita na mysli a jej stále rozširujúci sa úškrn zelenookú pro neupokojoval. Pôvodne si myslela, že jej spolubývajúca bude aspoň trocha pohoršená – predsa len, opisovala jej, ako ju fialovo vlasý hero prepadol v uličke a čo s ňou stváral, s tým, ako sa jeho prsty ovinuli okolo jej hrdla na čele toho všetkého. Ale hnedovlasá mladá žena nevyjadrila ani náznak starosti, práve naopak, zdalo sa, že je z jej rozprávania nadšená.

„Úúú, takže bude asi dosť kinky! No, fíha, žena, to tiež znie sexy!“

Svetlé obočie sa zvraštilo, keď sa na Nitinej tvári objavil zmätený výraz, ako tak zachytila jedno z tých cudzích slov, ktoré Camie zvykla používať často a jeho významu ani tento raz absolútne neporozumela. Vlastne, nebola si istá, či ho niekedy pred tým počula, možno niečo podobné, čomu tiež nechápala na sto percent a tak čakajúc, že sa jej kamarátka vyjadrí jasnejšie, neprestávala na ňu vyvaľovať tie svetlozelené oči.

„Bude asi dosť... čo?“ Prehovorila napokon, keď sa druhá z kamarátok stále nemala k vysvetleniu.

„Kinky. Podľa toho, čo hovoríš, je to jasné.“ Mávla Camie rukou, akoby snáď šlo o najočividnejšiu vec na svete, no Nite týmto stále ani za mak nepomohla. A keď si všimla to číre zmätenie v priateľkinej tvári, otrávene zacmukala. „Ježiš, nevrav mi, že nevieš, čo to znamená,“ zahundrala.

Nuž, dlhovlasá dievčina význam toho slova nepoznala a ani si ho v tej chvíli nevedela domyslieť, no poznajúc Camie a jej veľavýznamný výraz, určite šlo o čosi, čo by ju uviedlo do rozpakov, aspoň čiastočne. Koniec-koncov, práve teraz sa ich konverzácia skutočne zvrtla smerom, vďaka ktorému jej začínalo byť teplo aj zbavenej vrchnej vrstvy oblečenia.

„Nebudem ti to teraz vysvetľovať. Použi Google!“ Dodala napokon brunetka, keď sa odlepila od kuchynskej linky a vydala z kuchyne preč. „Aj tak už musím letieť, odvoz je zrejme už tu. Takže pa!“ Zaštebotala na Nitu spomedzi dverí a poslala jej rýchly vzdušný bozk, než sa pobrala k východu, nazúvajúc jedny z topánok na podpätku, ktoré tam čakali pohodené, berúc do rúk svoju tašku a kľúče. „Oh, a uži si popoludnie, ale nie príliš,“ neodpustila si poslednú uštipačnú poznámku, než sa za ňu zabuchli dvere od bytu a potom zostala Nita konečne v celom ich príbytku osamotená a naďalej zmätená, ako predtým.

Miesto toho, aby trochu pátrala, rozhodla sa vyzliecť z formálneho pracovného oblečenia, dať si ďalšiu sprchu, o ktorej dúfala, že ju schladí a možno na hodinku, či dve si ešte zdriemnuť, než čosi doma poupratuje a pripraví sa na hovor, ktorý ju večer so staršími priateľkami čakal. Dohodli sa na pol deviatu, čo bol zrejme čas,  kedy mala Hana väčšinou už uspané všetky svoje deti, lebo im blonďavá pro, aktuálne na materskej dovolenke, sľúbila, že sa k nim dnes skutočne pridá, bez akejkoľvek výhovorky, či vyrušovania.

Nita sa tešila, keď ich obe bude vidieť naraz po dlhej dobe, čo sa osobne stretli naposledy. Vďačná aspoň za výdobytky modernej techniky, ktoré im dovoľovali zostať spojení aj v prípade, že jedna z nich bola stovky kilometrov v úplne inej zemi, vydala sa smerom do svojej izby, pripravujúc si nejaké ležérne oblečenie, v ktorom by mohla stráviť zvyšok voľnej soboty.

Pomedzi to jej však do mysle opäť zablúdil istý mladý muž a ona premýšľala nad tým, či po tom všetkom a jak moc unavene pôsobil, dnes ešte stále dospáva ten deficit, ktorý si za dva týždne spôsobil, alebo je už hore.

Napokon siahla po telefóne, vyzlečená do spodnej bielizne, prechádzajúc aj s čistými vecami v náručí do kúpeľne a predsa len sa mu ozvala. Vedela, že rovnako ako ona – ak nerátala tú zástavku v agentúre kvôli reportu – má dnes celý deň voľný. Lenže v nedeľu vraj opäť musel riešiť nejaké záležitosti, ktoré sa teraz týkali práce v Musutafu, čo mu naozaj nezávidela. Nedokázala si ani predstaviť, akú únavu musel prežívať, keď ona sama bola zničená už iba z toho jedného dňa, ktorý sa toľko natiahol. Jeho dvojtýždňová pracovná cesta musela byť skutočne brutálnou záťažou.

I napriek tomu sa včera v noci, niečo málo pred dvanástou ešte uistil, že sa jej podarilo dostať domov v jednom celku a keď mu zababušená v posteli odpísala, že je v poriadku, už sa viac neozval, vďaka čomu usúdila, že ho vyčerpanie zmohlo viac, než ju samu. A miesto toho, aby čakala, kým sa dnes ozve on ako prvý, predsa len mu zaslala správu s úmyslom, aby vedel, že si o neho robí starosť rovnako, ba možno ešte viac. 

Na spätnú odozvu radšej nečakala a zatvorila sa v kúpeľni, púšťajúc si na prehrávači v telefóne svoj obľúbený playlist. Napokon sa rozhodla dať si kúpeľ a len čo bola vaňa v ich spoločnej kúpeľni napustená a pripravená aj s penou a relaxačným olejom, ponorila sa do tej lákavej zmesi minimálne na hodinu, vypínajúc myseľ a takmer zaspávajúc kompletne ponorená do vody, až po bradu.

Predsa len si napokon dopriala aj zdriemnutie vo svojej posteli, ktoré trvalo o dosť dlhšie, než odpočinok vo vani a po tom, čo sa prebudila, pripravila si niečo pod zub a poupratovala aspoň zbežne ich spoločný byt, v ktorom sa vecí nakopilo vždy tak moc, ako ich len mohli dve ženy, krútiace sa v neustálom kolotoči práce, starostlivosti o svoj zovňajšok a socializovaní sa, narozhadzovať.

Ani sa nenazdala ako, no čoskoro nadišiel večer a ona sedela v tureckom štýle na gauči v obývačke, oblečená v ľahkej plátennej lambade a teplákových šortkách a prisúvala si k sebe konferenčný stolík, na ktorom bol položený jej malý ružový laptop a vedľa neho pripravené malé občerstvenie na tak dlhý hovor, aký ich čakal.

Po pár kliknutiach sa jej konečne podarilo spojazdniť aplikáciu, cez ktorú mali dnes s kamarátkami realizovať ten slávny video-chat a čakajúc, kým sa v chatovacej miestnosti objavia aj zvyšné dve pozvané, dovolila si odpiť z pripraveného nápoja a následne jedným očkom skontrolovať telefón, či sa za ten čas, čo si všetko chystala, neudialo vo svete sociálnych médií čosi prevratne nové.

Srdce jej až tak poskočilo, akonáhle jej zrak padol na malý zvonček na rohu displeja, označujúci nové upozornenie a následný box, ktorý sa objavil v strede uzamknutej obrazovky, signalizujúci novú správu od nikoho iného, než mladého muža s indigovými vlasmi. Stihol jej už na tú prvú odpísať, no potom zaspala a odpovedala mu na tú jeho až po prebudení a odvtedy svoj telefón každú štvrť hodinu pravidelne hypnotizovala očami, dúfajúc, že od neho bude čítať niečo nové zas. Áno, možno to bolo prehnané, veď ho naposledy videla ani nie dvadsaťštyri  hodín dozadu, no nemohla si pomôcť.

Než však stihla správu otvoriť a prečítať si, čo za odpoveď si vymyslel tento raz, vyrušilo ju hlasné cinknutie, ktorým ju počítač upozornil, že sa práve do chatu pripojila ďalšia osoba a o pár sekúnd sa už ozval aj zvukový signál, ktorý značil, že sa s ňou niekto pokúša spojiť prostredníctvom video-hovoru. Odtrhla teda oči od telefónu, nahla sa k laptopu a ďalším kliknutím prijala hovor.

Až sa tak rozžiarila v momente, keď na obrazovke zazrela časť blond vlasov s ofinkou a keď ich majiteľka vystrela chrbát a natiahla krk, konečne uvidela aj Haninu tvár. Obraz sa ešte o čosi viac doostril, keď blondínka chvíľku na niečo klikala a potom podvihla svoje povestné fialkové oči od monitoru vyššie priamo do kamery a nadviazala s druhou mladou ženou pripojenou na chat očný kontakt.

„Hana!“ Nita sa vyškerila, akonáhle ju jej senpai zaregistrovala, používajúc neformálne oslovenie, na ktoré sa už dávno pri jej dvoch starších priateľkách naučila. Neustále jej vraveli, že sú si predsa moc blízke a zdvorilostné frázy a prípony za menami počúvať od nej nepotrebujú. A napokon Nita zmaturovala a ukončila štúdium, čím sa zaradila medzi právoplatne dospelých a obe ju brali pomaly ako rovesníčku, takže oslovenie ´senpai´ už v podstate nemalo zmysel a najmladšia členka kamarátskej partie od neho upustila.

„No konečne sa vidíme aspoň takto.“ Hana jej úsmev oplatila a ešte s čímsi sa hodnú chvíľku pohrávala, až sa obraz v pravom rovnom rohu, v ktorom ju tá mladšia sledovala, ešte viac doostril. To poskytlo Nite možnosť si blondínku ešte viac prehliadnuť. Bolo to už dávnejšie, čo sa stretli naposledy, no nevyzeralo to, že by sa za tú dobu bola bývala zmenila.

Teraz, keď mala deti, nosila Hana vlasy väčšinou času zopnuté z praktických dôvodov, no miesto tých tradične večne vyčerpaných matiek na plný úväzok, ktoré vyzerali, že snáď každou chvíľou skolabujú a že sprchu a nejaké skrášľujúce prípravky na pleť, či telo, naposledy videli ešte pred pôrodom, Hana pôsobila upravene. Dokonca až uvoľnene a spokojne, akoby snáď žiarila.

„Materstvo ti prospieva, Hani,“ vyslovila svoje myšlienky Nita nahlas, na čo staršia dievčina iba ledabolo zamávala rukou do kamery.

„To mi vravíš vždy.“

„Ale je to pravda, vyzerá to, že to zvládaš aj s troma neposedníkmi na výbornú, si fakt super-mama a super-žena v jednom!“

„Nie vždy je všetko ružové,“ pokrčila Hana ramenami a trochu sa odtiahla od monitora, opierajúc sa o opierku kuchynskej stoličky, na ktorej sedela a malú časť z nej mohla vidieť volajúca s ňou aj v zábere. „Je to náročné, ale snažíme sa.“

A Nite bolo jasné, že určite áno. Vedela, ako moc Hana vždy túžila po vlastnej rodine a vzhľadom na to, že sama nepochádzala z úplnej, snažila sa svojim deťom vytvoriť čo najlepšie prostredie, aby ani na chvíľu nemuseli prežívať to, čo ona zažila v detstve. A Hawks? I keď nie všetky tri deti boli jeho, staral sa o ne spolu so svojou manželkou naozaj ukážkovo. Aspoň také boli zákulisné informácie, ktoré o tomto páre Nita vedela. A vzhľadom na to, že sa jej s novinkami Hana naposledy zdôverila možno dva, či tri mesiace dozadu, dúfala, že sa za tú dobu nestihlo nič zmeniť.

„No, ale dnes chcem počuť rozprávať teba, lebo nám tu niekto dlhuje pár vysvetlení ohľadom noviniek, však?“ Hana akoby snáď čítala ružovovláske na diaľku myšlienky, sama ju vyzvala, že chce počuť, čo sa deje v jej živote. Lebo sa za posledný mesiac u mladej pro, ktorá si vravela Melody, toho skutočne udialo celkom dosť, minimálne, čo sa týkalo jej súkromného života.

O tom pracovnom Hana vedela takmer všetko. Bola predsa stále pro, ktorý dokázal zhromaždiť informácie behom sekundy a fakt, že jej manžel bol momentálne číslo jeden spomedzi všetkých herov v Japonsku a jeden z jej najbližších priateľov bol Nitiným zamestnávateľom, tomu len napomáhal. Ale čo sa týkalo súkromia, o tom sa Nita už dlhší čas nemala príležitosť starším kamarátkam zmieniť tak, aby boli zasvätené.

„Všetko sa dozvieš, len čakáme ešte predsa na Ramonu.“ Odpovedala zmienená a opäť jej oči na sekundu skĺzli k displeju telefónu, ktorý ležal pohodený vedľa jej kolena na gauči. Veľmi ju lákalo otvoriť si od neho novú správu a odpísať mu. Hoci mala práve teraz iný program, napokon jej oči predsa len prešli od obrazovky laptopu a rýchlosťou blesku odpoveď pre Shinsa vyťukala s tým, že už ho naťahovala celkom dosť dlho na to, aby ju mohol označiť za „stíhačku“, o čom sa predchádzajúci večer bavila so svojou matkou cez telefón.

„Už sa mala dávno pripojiť, snáď si nepomýlila hodiny. Je to zvláštne, ešte stále som si tak úplne nezvykla, že sa nachádza v inom časovom pásme, tak ďaleko od nás.“ Zamyslela sa Hana, keď sa znova ozval jej internetovým pripojením ľahko pozmenený hlas. Mladšia dievčina teda odlepila oči od telefónu a venovala sa opäť svojej senpai. Bolo jej jasné, že ich hnedovlasá priateľka je viac, než schopná prepočítať si, koľko hodín je ona oproti tým, čo sa nachádzajú v Japonsku, v deficite. Veď im predsa trvalo, než sa vôbec dohodli na pevnom čase, kedy tento video-hovor konečne zahája.

Ale z úvah o tom, či sa Ramona skutočne pomýlila, alebo „mešká“ iba pár prijateľných minút, boli obe čoskoro vytrhnuté, keď sa ozval vyzváňací tón, signalizujúci, že sa k ich chatu práve pripája tretia osoba.

Chvíľu bolo na druhom okienku s online videom, ktoré mala Nita v chate otvorené, vidno iba tmavú obrazovku s občasným zrnením a pohybom, ktorá sa postupne vyjasňovala na rozmazanú ženskú siluetu, no ten obraz bol skutočne veľmi pixelovatý a tak Hana, ani mladšia z priateliek, tú najstaršiu vidieť prakticky nemohli. Ozýval sa len Ramonin prerušovaný hlas, keď sa presviedčala, či sa jej podarilo nadviazať spojenie.

„Haló, haló, Rusko sa hlási,“ Brunetka žmúrila na svoj monitor, lebo ani ona sama priateľky na obraze nevidela a už hodnú chvíľu si lámala hlavu s tým, ako sa úspešne pripojiť. Takto spolu telefonovali po prvý raz, no aplikácia, ktorú na chat Hana navrhla, bola nová a hoci veľmi výkonná, ešte s ňou nevedeli všetky narábať stopercentne. „Počujete ma?“ Zvýšila hlas na svoj notebook, nečakajúc, že to pomôže, no keďže z jej vlastných reproduktorov sa neozývalo nič, nemala na výber, než len naslepo skúšať.

„Počujeme!“ Ozvali sa Hana s Nitou takmer naraz, no nebolo to nič platné, Ramona to nezaregistrovala, čo znamenalo, že sa to k nej zrejme nedostalo a stále klikala a skúšala nastaviť celý svoj chat tak, aby sa s nimi naplno mohla spojiť konečne aj ona.

„Haló??? Aspoň ma vidíte? Lebo ja nevidím nič...“ Už ju bolo počuť lepšie, no obraz bol stále moc kockovatý, že ak by nerozpoznali jej typický tón a momentálne ešte silnejší ruský prízvuk, ako ten, ktorý mala, keď žila s nimi – v Japonsku, nemali by šancu spoznať, že je na obrazovke skutočne ona.

„Yebany svyaz!**“ Zakliala napokon hnedovlasá mladá žena dostatočne nahlas, aby to začuli aj osoby na druhej strane ešte pred tým, než sa okienko s jej obrazom vyplo a začiernilo. Zvyšok osadenstva sa cez kameru na seba pozrel a kde jedna potláčala nutkanie na smiech, druhá sa mračila, premýšľajúc, čo bolo s Ramoniným chatom zle, že sa jej nedarilo pripojiť sa s takým jasným obrazom, ako mali ony dve.

Ale po malej chvíli sa opäť znova pripojila, len čo im napísala do textového chatu, aby ešte chvíľku počkali a zrazu mohli na obrazovke konečne vidieť aj jej tvár a povestnú vlnitú hrivu hnedých vlasov, ktoré jej za tú dobu, odkedy ju zazreli naposledy, stihli podrásť a siahali pod plecia. Možno sa Ramona rozhodla pre menšiu zmenu image a možno len nemala čas zájsť si ku kaderníkovi, ale Nita jej vlasy pochválila ako prvá, čím dala najavo, že sú konečne všetky tri v spojení tak, ako dúfali, že dnes večer budú a vidia sa.

„Ach, tak som sa rozčúlila,“ posťažovala sa im Ramona po tom, čo poďakovala za komplimenty ohľadom jej vizáže a vysvetlila im, čo sa dialo, že sa ich plánovaný začiatok hovoru, musel o štvrťhodinku posunúť. „Vôbec mi nešiel internet, mám tu občas strašný signál a to ani nie je búrka! Chýba mi tá japonská presnosť...“

„Úplne ťa chápem, Rami, keď si už raz zvykneš na to, ako všetko frčí stopercentne, ako tu, potom sa prispôsobuje ťažko...“ Hana vedela, o čom hovorí, keďže si bez bleskurýchleho internetu, ktorý v niektorých krajinách najmä východnej Európy a západnej Ázie počas cestovania nemala, už nevedela prácu a ani život v podstate vôbec predstaviť.

„Ale inokedy ide dobre, len občas to štrajkuje, snáď nám Cézar neurobil nič s routerom, lebo inak...“

„Kto?“ Prerušila vyhrážku, ktorú mala staršia hnedovláska na jazyku, Nita a jej zmätený výraz cez kameru mohli vidieť konečne obe staršie priateľky. Z nich prehovorila ako prvá tá so svetlejšími vlasmi.

„Naša Rami sa ti nepochválila, že si zaobstarala mačku?“

„Je to kocúr!“ Skočila tento raz do reči Hane zmienená. „A asi som sa o tom zabudla zmieniť.“ Pokrčila ramenami a urobila si na mieste, kde sa nachádzala, ešte lepšie pohodlie.

„Takže ste konečne s Dabim – teda Touyom už aj vy dvaja rodičia!?“ Nitine očká až tak zažiarili a venovala priateľkám cez internet malý úškrn, na čo Ramona prevrátila očami, no napokon prikývla. Bolo to v podstate tak, kdežto Hana mala svoje operené osadenstvo, jej so svojim bývalým villainom na plný úväzok obom zatiaľ stačilo osvojiť  si štvornohého chlpatého miláčika, čo bola v tomto momente stále lákavejšia alternatíva ako dve malé batoľatá a ich o kúsok starší brat, ktorému sa do škôlky ešte nechcelo.

„Je to naša malá láska. Touya síce zo začiatku celkom dosť frflal, že na čo nám bude, no odkedy ho doma máme, dostal sa mu Cézarko pod kožu tak moc, že mu pomaly venuje viac času, než mne.“ Ramona stisla pery v tenšiu čiaru, rozprávajúc naoko nespokojným tónom, no jej priateľkám bolo jasné, že i keď to na prvý pohľad nedáva tak úplne najavo, určite je z tohto malého prírastku do ich dvojčlennej domácnosti, ktorú v ďalekom Rusku mali, úplne nadšená.

„To je zlaté,“ rozplývala sa Nita, zatiaľ čo Hana s mierne rozpačitým výrazom premýšľala, či si vôbec v mysli dokáže predstaviť obraz toho, ako sa bývalý villain Dabiho kalibru mojká s nejakým chlpatým zvieratkom. Ale čo sa týkalo zločincov, sama vedela, že zvieratá občas vedia obmäkčiť srdce aj toho najhoršieho z nich. V mysli sa jej vybavila istá veľmi nepríjemná a smutná príhoda zo života malého chlapca – jej srdcu veľmi blízkeho – ktorého spoznala až ako dospievajúceho mladíka a následne dospelého muža, no tým sa práve v tejto chvíli zaoberať nechcela. Nepatrilo sa kaziť si dobrú náladu počas hovoru s priateľkami smutnými spomienkami z Tenkového detstva, s ktorými sa jej v dospelosti zdôveril.

„Aj teraz ho merkuje a ja som musela ísť von na terasu, lebo keď robím čokoľvek na počítači, tak mi tá malá potvora zvykne hrýzť kábel od napájania.“ Po brunetkiných ďalších slovách sa už zasmiali obe, Nita aj s Hanou. „Vlastne, počkajte, aspoň vám to naše dieťa, ako ste ho nazvali, ukážem,“ zastavila ich Ramona a na chvíľu vzala do rúk svoj telefón, v ktorom čosi postláčala a poslala im do chatu fotografiu.

Doposiaľ zvykla zdieľať samé fotky do ich spoločného chatu väčšinou Hana, pretože ako matka troch detí, mala takéhoto vizuálneho materiálu viac, než dosť. A všetky tri z jej malých vtáčatiek, ako o nich zvyšok partie referoval, boli skutočne pastvou pre oči. Malé blonďavé dievčatko s jej dvojčaťom s vláskami rovnakej farby a starším čiernovlasým bračekom boli skutočne nádherní a pohľad na nich vždy potešil. Ale keď im teraz prišla fotografia od Ramony, bola to zmena.

„Ten je ale naozaj krásny, čo je to za plemeno?“ Spýtala sa Hana, ktorá si všimla prílohu, ktorú im Ramona odoslala, ako prvá.

„Sibírska mačka.“ Ramona sa práve teraz skutočne tvárila ako pyšná matka, no nebolo sa čomu ani diviť. Nite stačil jediný pohľad na toho chlpáča na fotke a jej srdce až tak zapišťalo. Nebolo to už úplne maličké mačiatko, takže ho zrejme mali dlhšie, no stále bol rovnako rozkošný, ako mačacie mláďa. Od dlhej šedo-bielej srsti bolo len ťažké odtrhnúť oči, no tie kocúrika, ktoré priam svietili na svetlomodro, by prekonali zrejme všetko. A to si ružovovláska myslela, že nič roztomilejšie ako fotku Kerri, už snáď ani neuvidí.

„Vyzerá ako Touya!“ Vyhlásila, stále hľadiac na modré mačacie oči, ktoré ju sledovali z fotografie. „Máte bielovlasé a modrooké dieťa, nie si rada?“ Zasmiala sa, na čo Ramona prikývla. Nuž, áno, zrejme mala pred očami obraz svojho partnera, keď si kocúra vyberala a podvedome vybrala takého, ktorý sa na neho podobal. Odkedy zmenil svoje predošlé čierne vlasy za pôvodnú bielu, bola ich malá chlpatá ratolesť skutočne jeho zvieracou verziou.

„Vlastne som mu chcela dať meno Dabee,“ uškrnula sa, prezrádzajúc im a spomínajúc na ten moment, kedy to svojmu partnerovi navrhla a najmä na to, ako sa zatváril. „Ale bolo to okamžite zamietnuté, takže je napokon Cézar.“

„Je naozaj rozkošný! Mačky sú super, aj Shinsou-san má jednu,“ Nitin hlások nabral zasnený podtón a zrejme aj výraz v jej tvári prezradil viac, než možno pôvodne plánovala.

„Dobre, že to spomínaš,“ tento raz sa zapojila Hana, ktorá nastražila uši v momente, keď padlo to meno. „Čo ty a Shinsou? Sľúbila si nám nejaké novinky, nie? Takže počúvame, sme samé ucho.“

„Presne tak,“ podporila ju Ramona a demonštratívne si otvorila fľašu vína, ktorú mala položenú na stolíku patriacemu k záhradnému nábytku na terase. Keď si nalievala prvý pohár, očami jastrila po oboch okienkach, v ktorých mohla vidieť kamarátky a potom sa jej hnedé obočie o čosi málo zvraštilo, keď si uvedomila, že si nalieva sama. „Hej, prečo nemáte ešte pripravené drinky, dámy?“

„Ja svoj mám!“ Hana zamávala fľaškou s detským pomarančovým džúsom v ruke, čo v podstate v poslednej dobe tvorilo súčasť toho úzkeho výberu nápojov, ktoré zvykla piť, kompletne prispôsobujúc jedálniček svojim deťom, po ktorých musela v prvom rade dojedať to, čo do seba už nevmestili a až potom si mohla vyberať, čo si pripraví sama pre seba, ak jej na to zvýši čas.

„Toto považuješ za drink? Chceš si pripíjať džúsom?“ Ramona nadvihla jedno z tmavých obočí a pokrčila nosom. Hana jej na to odvetila trefne, na čo radšej už nič ďalšie nepovedala.

„Stále lepšie ako Sunar, no nie?“

„Fajn a ty, Nita? To ma tu necháš dnes večer nasávať samu?“ Tento raz to skúšala na mladšiu, ktorá tiež ešte nevytiahla pohárik ani nič iné, čo by pripomínalo alkohol a to bolo u nej nezvykom. Vždy si počas takejto seansy /hoci táto prebiehala iba online/ neodpustila aspoň niečo s bublinkami. No ružovovlasá mladá žena sklamala tento raz tým, že napokon podvihla pred svoju webovú kameru pohár, v ktorom mala nejakú podozrivo vyzerajúcu zmes, nechutne zelenej farby.

„Ja som dnes iba na detoxikačnom smoothie, už tretí týždeň sa snažím alkoholu vyhýbať, lebo naposledy som to riadne prehnala.“ Zahniezdila sa na pohovke a venovala kamarátkam rozpačitý úsmev, odpíjajúc si z toho, čo síce lákavo nevyzeralo, no statočne chuť ovocno-zeleninového smoothie ustála bez nejakej výraznejšej kyslej grimasy. „Minimálne do narodenín Camie neplánujem piť ani šampanské,“ dodala ešte a pokrčila plecami, keď pohárik odkladala späť na konferenčný stolík.

„No, fajn, tak si poslúžte, ale ja sa nebudem dneska brzdiť. Keď už som si na dnešné poobedie vyhradila čas výlučne kvôli vám, hádam si aj počas tohto celého slávnostne doprajem, keď už sme sa konečne zišli všetky tri, aspoň takto. A nevadí ani, že sú u nás ešte len tri hodiny poobede.“ Ramona si zo svojho obľúbeného vína rovno aj odpila, na čo ju priateľky povzbudili štrngnutím imaginárnych drinkov o monitor počítača a povzbudivým ´na zdravie´. „A, vlastne, čo také sa ti prihodilo, že si si dala s alkoholom takúto prísnu pauzu? Má to niečo spoločné s tým, že ti niekto posiela kytice a tým zasneným výrazom v tvojej tvári?“ Oslovila Nitu znova a jej intuícia ju nesklamala ani tento raz, pretože už len z výrazu najmladšej bolo jasné, že sa Ramona, ako takmer vždy, opäť trafila a priam do čierneho.

„Vlastne, áno,“ pohrávala sa dlhovláska s jedným zo svojich vlnitých blonďavo-ružových prameňov, „Asi by bolo dobré začať po poradí, od toho eventu. Lebo je toho naozaj dosť.“

„Nech sa páči, máme na to celý večer a ja dokonca ešte ďalších šesť hodín, než budem tam, kde vy,“ nadhodila brunetka, odpíjajúc si ešte raz zo svojho nápoja a posilňujúc sa na všetky novinky, ktorými ju plánovali kamarátky – hlavne tá najmladšia – zasypať.

A Nita spustila, priznávajúc sa obom, ako začalo celé vyhlasovanie top 10 herov v Japonsku a čo nasledovalo po ukončení oficiálnej časti. Hane meno mladého underground hera, stret s ktorým im práve horlivo a mierne zahanbene opisovala, nebolo neznáme.

Čo sa týkalo pracovných záležitostí, snažili sa ich doma s Hawksom rozoberať čo najmenej a venovať sa primárne ich malej rodinke a jeden druhému, no vorkoholik a hero v blondínke sa nezaprel ani po príchode troch ratolestí a občas vyzvedala, čo má jej manžel nové, prípadne mu s mnohými záležitosťami pomáhala aj z domu. Neuniklo jej teda, že s kým nadviazal v nedávnej dobe nové spolupráce, snažiac sa svoje obzory rozšíriť aj do underground sféry.

Shinsa okrem iného poznala ešte ako spolužiaka z Nitinej triedy. Odkedy sa s touto mladšou ženou spoznala, vedela o nej mnoho a aj o jej spolužiakoch. A neušlo jej ani to, že ktorí sa jej páčili a potrápili srdiečko vtedy ešte mladunkej ružovovlásky. Takže nepotrebovala toľko zasvätiť ako Ramona, ktorá v tom, čo sa aktuálne dialo v Japonsku, už nemala skoro vôbec žiaden prehľad a momentálne riešila úplne iné záležitosti, doma v Rusku.

Ale aj brunetka si pamätala, ako sa najmladšej členke ich tria kedysi niekto taký páčil a so zaujatím počúvala tiež, čo všetko stihla tá malá nezbednica počas jedného večera zažiť. Samozrejme, Nita im tie najsúkromnejšie detaily na nos nevešala, niektoré veci si nechala pre seba, ale zvyšok jej slov im dosť kvetnato popísal, ako v tú noc vyvádzala a obe staršie priateľky si okamžite domysleli, že toto nebola iba záležitosť jedného večera.

„Fakt ma fascinuje, že ako si vyviazla i napriek tomu, že si sa spila pod obraz boží a stihla si vynadať svojej prvej študentskej láske, zatiaľ čo ťa tá druha odvliekla až domov. Ale prečo odišiel?“ Ramona stisla naoko frustrovane pery, po tom, čo si odpila zas, krútiac hlavou nad tým, keď im Nita líčila, ako sa ocitla vo svojom byte a kto ju uložil priamo až do postele, pokúšajúc sa potlačiť pobavenie nad jej výrazom.

„Lebo je to gentleman, Rami.“ Vložila sa do toho Hana, ani sa nepokúšajúc skryť veľavýznamný výraz, ktorý sa jej usadil na tvári. Už tomu bolo dávno, čo znela Nita takto nadšene kvôli nejakej osobe opačného pohlavia, o ktorej im rozprávala. Ona sama, aj s Ramonou mali už dlhotrvajúce vzťahy a bolo to dávno, kedy prežívali to vzrušenie, ktoré so sebou nová známosť niesla, ale ten mladý muž im predsa len nebol tak úplne neznámy. Nita zvykla randiť aj v minulosti, no väčšinou s úplne iným typom chlapov a už tomu bolo naozaj celkom dlho, čo ju naposledy nejaký zaujal natoľko, aby bola takáto rozvášnená a zasnívaná.

„Uhmm,“ Nita sa ozvala zas, čím na seba strhla pozornosť oboch priateliek. „Camie mi na to povedala, že vraj môže len zavádzať a v skutočnosti nie je až taký gentleman, ako sa na prvý pohľad zdá.“ Oblizla si spodnú peru, pretože začínala mať v ústach sucho, spomínajúc na udalosti z predošlého neskorého večera. Ak by nerátala to jeho doberanie a dráždenie, ktorým Shinsou na jej adresu naozaj nešetril, no na druhej strane, nemohla by tvrdiť, že jej bolo nepríjemné, ani keby moc chcela, musela uznať, že jeho správanie bolo skutočne gentlemanské.

Ale okrem tých sladkých gest a slov, ktoré jej už stihol počas ich spoločne stráveného času venovať a ona sa z toho všetkého priam roztápala spôsobom, aký si nepamätala, že by niekedy zažívala, mal v sebe aj čosi ďalšie – niečo nie tak úplne slušné a nevinné, čo ju privádzalo do šialenstva. A to bolo to, s čím sa pri mužoch, s ktorými čokoľvek riešila v minulosti, nikdy pred tým ešte nestretla.

Jej bývalý priateľ, s ktorým si prežila prvý reálny a vážny vzťah, bol síce milý, slušný a vo svojej podstate fajn človek, no nikdy pri ňom nezažila ten adrenalín a príval vzrušujúceho brnenia v každej bunke tela, aké okúsila teraz. Nedalo sa to ani vonkoncom porovnávať. Akira bol v podstate presným opakom muža, o ktorom teraz svojim dvom senpai rozprávala a ony dve sa nestíhali čudovať, no posledná veta, keď zopakovala voľne interpretované slová jej hnedovlasej spolubývajúcej, zaujala pozornosť oboch chatujúcich žien v okienkach jej monitora, azda najviac.

„Čo tým myslíš, že zavádza a nie je v skutočnosti gentleman?“ Ramona podozrievavo nadvihla obočie po tom, čo prehovorila, čím Nitu opäť vytrhla z premýšľania a tá sa ešte viac na svojom mieste na sedačke pohmýrila. Hodnú chvíľu váhala, či im má povedať aj pár ďalších detailov ohľadom jej súkromia, v ktorom sa za posledné týždne odohralo celkom veľa zaujímavého. Ale ak už to vedela jej spolubývajúca, tak prečo nie aj ony dve? V tomto štádiu im bola ochotná toho prezradiť viac, ako napríklad takej Mine, z ktorej mala v poslednom čase tak trocha zvláštny pocit, takže napokon svoje tápanie potlačila.

„Oh, to mi vlastne pripomína jednu vec!“ Neodpovedala brunetke priamo na jej predošlú otázku a miesto toho sa pohrávala s poloprázdnym pohárom od smoothie, ktorý žmolila v rukách. „Mám pre vás jednu otázku, ale neberte ju, prosím, v zlom, čokoľvek to bude, dobre?“

„Fajn, o čo ide?“ Hana bola zmätená, pretože Nita robila také okolky, ako keby sa ich chystala spýtať niečo naozaj zlé. Premýšľala, či to má niečo spoločné s dlhovláskiným novým objektom záujmu a jej svetlé obočie sa na okamih zvraštilo. Stále svoju mladšiu kamarátku videla ako niekoho, nad kým musí držať ochrannú ruku, hoci im najmladšia členka ich tria vyrástla pred očami tak rýchlo, že sa obe s Ramonou ani nenazdali. No i tak boli stále obe jej staršie a skúsenejšie ´senpai´ a ak bolo niečo, s čím sa im potrebovala zveriť, tak ich to zaujímalo rovnakým dielom.

„Čo to znamená, že je niekto kinky?“ Vyletelo z ružovovlasej mladej ženy, ktorá na ne obe do kamery uprela nevinný, trocha zmätený pohľad zelenkavých očí, ktoré ich očakávaním priam prepaľovali na diaľku a na hodnú chvíľu nastalo medzi všetkými troma účastníčkami video-chatu hrobové ticho.

Hana s Ramonou, akoby čakali jedna na druhú, ktorá sa ozve skôr a pomedzi to sa obe snažili potlačiť výbuch smiechu, ku ktorému sa práve schyľovalo, len Nita nechápala, čo také povedala, že si vyslúžila takúto reakciu. Ešte nemala čas tento výraz, ktorý ju počas rozhovoru s Camie zaujal a zmiatol zároveň, študovať. A tak dúfala, že jedna z jej senpai jej ho bude vedieť vysvetliť, predsa len, v cudzích výrazoch sa orientovali o dosť lepšie, než ona sama.

„Eh, Nita,“ ako prvá sa odvážila reagovať napokon brunetka, zatiaľ čo tá blond z dvoch starších žien pre istotu skontrolovala pohľadom miestnosť, či je v nej sama a nikto ich konverzácii cez video-chat nenačúva. „Prečo sa pýtaš práve na tento výraz?“

„Lebo Camie povedala, že Shinsou-san je zrejme kinky a ja to slovo nepoznám. Neviem, čo znamená... Len mám podozrenie, že to bude niečo, čo súvisí s... Veď viete.“ Pokrčila oslovená ramenami a opäť si odpila zo svojho organizmus prečisťujúceho nápoja.

„Podujmeš sa na to ty, Můrko?“ Nadhodila Ramona, na čo Hanin pohľad znova skĺzol k monitoru, na ktorom videla svoje priateľky a mierne rozpačito stisla pery, ohradzujúc sa.

„Prečo práve ja?“

„Lebo máš ako jediná z nás už deti, tak pekne trénuj, keď túto debatu raz budeš mať aj s nimi, až ti vyrastú.“ Doberala si ju hnedovláska, ktorej sa zrejme tiež nechcelo moc púšťať do tohto edukačného okienka, ako ani blondínke. Ale ak nič iné, celá táto situácia a debata bola nie len trápna, ale i trocha zábavná, no zdalo sa, že najmladšia členka ich partie sa na tom nebaví tiež, keď sa jej nechápavý výraz plný očakávania zmenil na tak trocha skrúšený.

„Hej, no tak! Veď mi normálne povedzte, čo to znamená. Som už dávno dospelá...“ Nita našpúlila pery, keď sa jej tvárička zamračila a po odložení poháru s pitím späť na stolík si na hrudi založila ruky, používajúc zdanlivo urazený tón, no v konečnom dôsledku bola iba nedočkavá, bažiaca po informáciách. „Veď mne je jasné, že to bude niečo mládeži neprístupné... Robíte, jak keby sme sa o podobných veciach nikdy nebavili,“ zašomrala.

„Máš pravdu, len nás to zaskočilo,“ pokúsila sa ju Hana uchlácholiť, čo okamžite zabralo a keď rozprávala ďalej, Nita ju zaujato počúvala. „Nuž, ono to v podstate preložené znamená, že je niekto zvrhlý. Alebo perverzný. Ale čo sa týka významu, tak by sa dalo povedať, že ide o niekoho, kto má také... Povedzme, že nevšedné preferencie, čo sa týka intímneho života.“

Hana opäť využila svoj brilantný mozog a diplomatické schopnosti naplno a pokúsila sa to Nite podať čo najviac zaobalene a citlivo, na čo ružovovláska upierala na zvyšné dve členky večernej seansy prázdny pohľad a potom zmätene zamrkala. Jej líca sa pomaly začínali sfarbovať doružova, keď mozog začínal pracovať tak, ako mal a dala si dokopy slová, ktoré jej blonďavá priateľka predostrela.

„Zvrhlý?“ Napokon zelenookej mladej žene vyšlo pomedzi pery aspoň jedno slovo a jej hlások nabral na o čosi tenšom a vyššom tóne, tak moc opatrne to povedala.

„No, kink je v podstate úchylka, nie?“ Napokon sa do toho vložila aj Ramona, na čo Hana prikývla. Všetky tri zostali v rozpakoch, no iba mierne, keďže nešlo o nič nevšedné, čo by nepatrilo do bežného života. Len tomu bolo už dávno, čo sa každá z nich o čomsi podobnom a vcelku dosť intímnom takto otvorene bavila s niekým druhým.

„Úchylka?“ Nita zareagovala ďalšou otázkou. „Počkať... To akože keď niekoho vzrušujú zvieratá, mŕtvoly, roboty a také, podobné veci?“ Vyvalila na obe staršie kamarátky oči, v ktorých sa na okamih zračilo číre zdesenie a Ramona s Hanou nenechali dlhovlásku na ich reakcie čakať ani sekundu.

Zatiaľ, čo brunetka od smiechu vyprskla a takmer opľula monitor na svojej strane vínom, z ktorého si opäť odpila, blondínka sa pohoršene chytila za hlavu a horlivo ňou krútila, aby okamžite Nitine mylné odhady uviedla na pravú mieru. 

„Ježiši, nie! Nita, to vôbec nie!“ Mávala Hana pred sebou rukami, zatiaľ čo Ramona sa ešte stále pomerne slušne bavila a keď sa jej podarilo polapiť dych, fascinovane na svoje kamarátky hľadela. Takúto debatu dnes nečakala ani v najdivokejšom sne a bola rada, že si odbehla chatovať s priateľkami na terasu, lebo ak by tomuto načúval aj Touya, nedal by jej dnes v noci s tým pokoj.

„Napadlo mi všeličo, ale toto vážne nie.“ Zahľadela sa do kamery a keď videla, že výraz v tvári najmladšej členky hovoru sa ešte stále nezmenil, ten jej sa z fascinovaného pretavil do ustarosteného.

„Zle si to pochopila, moja zlatá,“ prihovárala sa jej opäť blonďavá pro, keď sama svoj  prvotný šok prekonala a chlácholivo sa na mladšiu dievčinu usmievala. „Nie je v tom nič takto choré, ani zvrátené! Určite nie zlým spôsobom, to sa vôbec neboj. Len proste kinky... Nuž, sú to také nevšedné veci, ktoré ľudia zvyknú skúšať a obľubovať, aby si okorenili milostný život, chápeš?“

„Můrka tým chce asi povedať to, že s takým človekom sa v posteli nudiť nebudeš.“ Snažila sa jej pomôcť aj Ramona a Nita konečne začala chápať, lebo sa upokojila a jej pohľad už nebol taký zdesený. Teraz, na druhej strane, začínala jej tvár naberať ešte červenší odtieň a po krátkom odkašľaní si, znova zopakovala to, čo jej hnedovlasá kamarátka a odpila si z vlastného drinku. Pri tejto debate začínala pociťovať akési až podozrivé sucho v krku.

„Tak to som si vydýchla, pretože som si predstavila naozaj veľmi divné veci,“ až ju takmer striaslo, keď sa im priznávala. „Ale už asi chápem, čo tým myslíte a prečo to Camie spomenula.“ Áno, bolo jej od začiatku jasné, že Shinsou je v tomto iný, ako všetci tí muži, s ktorými doposiaľ stihla niečo mať a hoci tých až tak veľa nebolo, stále bola táto zmena dostatočne prekvapivá na to, že mala problém ju spracovať, no pocity, ktoré už iba premýšľanie nad tým v jej vnútri vyvolávalo, boli príjemné, o tom sa nedalo priečiť.

„Ale, čo nepovieš... Takže ide o ten tvoj nový objav? Už si ho nebodaj stihla až takto preskúmať?“ Potmehúdsky sa uškrnula Ramona, používajúc tak trocha doberajúci tón. Nita bola terčom takéhoto niečoho v poslednej dobe pomerne často, takže si už pomaly snáď zvykala, no i tak prevrátila zelenkavými očami, reagujúc na slová svojej senpai svojsky – zahanbene, no i ohrádzajúc sa zároveň.

„Jasné, že nie, ešte sme ani nemali prvé oficiálne rande!“ Odpovedala hnedovlasej priateľke opäť zdanlivo pohoršeným tónom, no potom sa neubránila povzdychu, ktorý jej vyšiel pomedzi poodchýlené pery a zvesila hlavu, aby dlhé blonďavo-ružové vlasy čo najviac zakryli jej rozhorúčenú tvár. „Ale keby ste videli, čo mi posiela za správy. Niekedy z nich a toho, čo robí, alebo čo mi rozpráva, mám taký zvláštny pocit, že neviem ako to brať, ale čosi sa so mnou pri tom vždy deje.“ Spodnú peru uväznila medzi svojimi zúbkami, keď sa znova na obe senpai pozrela, poodhaľujúc im ešte viac z toho, čo sa dialo za poslednú dobu v jej súkromnom živote a čo jej hlavu nenechalo na pokoji.

Napokon sa im odvážila zveriť sa aj so zážitkom z predošlého večera, keďže inak už svojej mysli v tom okamžiku uľaviť nedokázala. A ony dve nevychádzali z údivu nad tým, koľko toho ich najmladšia kamarátka stihla zažiť a navyvádzať, odkedy si takéto novinky navzájom zvestovali naposledy.

„No a aj keď by sa mi to asi nemalo, musím sa priznať, že sa mi to páčilo, akokoľvek moc zvláštne to bolo. Viem, že to asi znie divne...“ Odkašľala si Nita znova, keď ukončovala svoje líčenie udalostí, ktoré sa udiali ani nie dvadsaťštyri hodín dozadu a mimovoľne si dlaňou zašla až k dekoltu a prv, než si stihla pritisnúť prsty ku krivke svojho krku, na ktorom akoby ešte aj teraz, po takom čase stále cítila Shinsov dotyk, ruku v poslednej chvíli odtiahla. Obe ich radšej zložila späť do svojho lona, aby ju ďalej nepokúšali.

„Nie je to divné,“ mykla Ramona plecami, čo jej mladšiu kamarátku trocha upokojilo. Obávala sa, že ju označia za nenormálnu, či zvrhlú, ale boli mimoriadne chápavé, čo ju utvrdilo v tom, že zveriť sa im, bol dobrý krok. „Len to vyzerá, že tá tvoja spolubývajúca mala zrejme pravdu. Naozaj to znie dosť kinky, i keď to slovo nezvyknem používať,“ zatvárila sa brunetka tak trocha kyslo pri vyslovení toho výrazu, no z tónu jej hlasu bolo možné bádať, že vie presne, o čom hovorí.

„Hmm, som prekvapená, Nita,“ Hana sa tiež vyjadrila a po miernom zamyslení sa, pokračovala, „toto som vôbec nečakala, i keď ho nepoznám moc dobre. Ale, tak mi napadlo, podľa toho, čo hovoríš, mi trocha pripomína Greya. Viete, toho z filmu Fifty Shades...“ Dodala na odľahčenie, za čo si od priateliek vyslúžila okamžité reakcie.

„Preboha, to hádam nie,“ na brunetkinej tvári sa zjavila znechutená grimasa. „Pre Nitino dobro dúfajme, že ten Christian je jedine tak jeho Aliexpress verzia. Veď to bolo celé zle, tie filmy...“

„Akože, Christiana si objednáte z Aliexpressu a Shinsou vám príde? Ako keď šaty vyzerajú na obrázku krásne, ale v reáli sa nedajú nosiť, lebo vám príde nepodarená imitácia?“ Nita podvihla obočie, snažiac sa chytiť Ramoninho žartovania, no tá pobavene pokrútila hlavou.

„Presne opačne, zlatko. Ale viem, čo si tým myslela, len si to zle podala. No verím, že ten tvoj je omnoho lepšej kvality ako pán Grey z tých hotových skvostov súčasnej kinematografie. Inak by mi ťa bolo dosť ľúto.“

„Vlastne, už som ich nevidela dlho,“ zamyslela sa aj Nita, ktorej to porovnanie neprišlo tak mimo, ako Ramone. „Ani si ich moc nepamätám, je to dávno, naposledy som ich pozerala ešte na strednej... Mala by som si to pozrieť.“

„Nie som si istá, či niečo také stojí za to, aby si to človek pripomínal.“ Sucho poznamenala tá, ktorej sa spomínaný hrdina z knižných sérií, ktoré sa neskôr stali aj filmovými trhákmi, vôbec nepozdával a Hana len rozpačito mykla plecami, netušiac, čo na tom prirovnaní bolo také zlé, veď predsa len žartovala. Aspoň sa pokúsila svoje predošlé tvrdenie nejako napraviť, keďže usúdila, že tomu mladému mužovi s fialovými vlasmi, ktorý aktuálne spolupracoval s jej manželom a Nita im o ňom už vyše trištvrte-hodinu básnila, ukrivdila.

„Tak jasné, že je určite omnoho lepší, veď si v podstate nič tak zlé doteraz nedovolil. A okrem toho, predsa našu Nitu pozval na rande, no nie? A aj jej poslal tú nádhernú kyticu ruží...“

„Tie neboli od neho, Hani,“ Nita jej skočila do reči, mumlajúc tak, že ju priateľky skoro prepočuli, no iba skoro, pretože opäť na seba strhla pozornosť oboch žien a bolo jej jasné, že požadujú vysvetlenie. Samozrejme, že si po tých jej ódach na Shinsa museli myslieť, že kvety, o fotografiu ktorých sa s nimi podelila v chate už dávnejšie, zaslal on.

„Jak, že neboli od neho?“ Ramona bola rovnako zmätená, ako Hana. Tiež si ešte tú fotografiu pamätala a prirodzene si rovnako domyslela, že ich zelenooká mladá pro obdržala od tohto nového nápadníka, preto zostala zaskočená.

„No, poslal mi ich Bakugou...“

„Čože?“ Hanino blond obočie vyletelo od prekvapenia tak vysoko, až zmizlo za jej ofinou, akonáhle Nite tie slová vyšli z úst. Okamžite sa však zvraštilo, lebo takúto odpoveď rozhodne nečakala a nebola sama.

„Počkaj, myslíš Dynamight?“ Ramona to zrejme povedala s až prílišným entuziazmom, no bola rada, že konečne Nita spomenula niekoho, koho poznala aj ona. Tento mladý blonďavý hero, ktorý aktuálne zastával pozíciu čísla tri v Japonsku, bol známy aj za hranicami a dokonca i v ďalekom Rusku o ňom médiá písali, takže brunetka vedela presne, o koho ide. A okrem toho, Nita ho už dnes večer pred oboma spomenula, líčiac im, ako si ho stihla na tej after-párty, na ktorej sa tak opila, pohnevať. „Tá tvoja prvá detská láska?“

„Tínedžerská!“ Opravila ju Nita, no pokývala hlavou na znak toho, že jej priateľka uhádla správne. „Ale áno, boli od neho. Ak to nie je nejaký žart a nevystrelil si zo mňa niekto iný, posielajúc kvety v jeho mene. No bola tam kartička s logom jeho agentúry a podpis.“  

Na otázku, prečo jej niekto taký poslal kvety, im nevedela tak úplne jasne odpovedať, pretože to bolo niečo, na čo by sama rada prišla, no zatiaľ sa jej to nepodarilo. Stále jej to prišlo iba ako nejaký žart, gesto v podobe zaslaných kvetov jej proste k niekomu ako Bakugou absolútne nesedelo. Na druhej strane, nebola s ním v bližšom kontakte už celé roky, naposledy len krátko na tom večierku. Čo mohla tušiť o tom, aký bol teraz, keď vyrástol? Stále ju to však zanechalo pomerne dosť zmätenú, akoby snáď nemala toho hurikánu myšlienok v hlave, jej tak moc nepodobnému, už dosť kvôli komusi inému. Ale aspoň sa mohla konečne vyrozprávať niekomu, o kom správne tušila, že ju pochopí. A rovno dvakrát.

A kde na jednej strane Ramona dlhovláske gratulovala, že stihla za necelý týždeň dostať nielen pozvanie na rande od jedného chlapa, ale aj kvety od druhého, Hana sa netvárila príliš nadšene, v jej výraze sa okrem iného zračilo aj podozrievanie.

Blondínka nikdy nemala toho mladého hera, ktorý si vravel Dynamight, rada. Nepochybovala o jeho schopnostiach a talente, ale prístup, akým svoju prácu vykonával a ako sa na verejnosti prezentoval, jej skrátka nesedel. A tiež mu nemohla odpustiť, koľko sa kvôli nemu Nita za svojich školských čias natrápila, s čím sa svojej senpai vtedy aj stihla zdôveriť. Tušila, že buď on, alebo jeho aj Nitin bývalý spolužiak z triedy so zelenými vlasmi, čoskoro zosadia jej manžela z pozície čísla jeden v krajine, no priala to viac Midoriyovi, ktorý si to v jej očiach zaslúžil vyšším dielom, než spomínaný svetlovlasý.

„Najviac ma zarazilo, že poslal červené ruže,“ vyslovila Nita nahlas, čím v podstate Hanu priviedla k rovnakým myšlienkam. Ramona síce tieto symboliky ohľadom kvetov a podobných gest neprežívala, no domyslela si, že čo tým obe chceli povedať, len sama nebola natoľko zarazená ako zvyšok ich partie, hoci v tom mohol zohrávať rolu aj fakt, že toho spomenutého mladého pro osobne veľmi dobre nepoznala. „Skôr som čakala, že po tom, ako som na neho vyletela, ma bude nenávidieť a pri najbližšej príležitosti na mňa Jeanistovi-sama nažaluje, ako som vystrájala počas tej after-párty,“ pokračovala dlhovláska, na čo jej brunetka vecne odpovedala.

„A, tak, už predsa nie ste deti, no nie? Čo by žaloval... Možno počas toho večierka zavetril konkurenciu a neovládol sa a potom zistil, že to trocha pohnojil, tak teraz skúša nejaký iný spôsob, aký by na teba zabral.“

„No, to určite, akurát tak vo sne...“ Nitino šomranie bolo jasným znamením, že ju tie slová vonkoncom nepresvedčili, hoci si ešte zo strednej spomínala, že toto jej bývalý blond spolužiak nezvykol robiť ani keď boli ešte študenti. Áno, rád poukazoval na chyby a čokoľvek, čo sa mu na druhých nepáčilo a veľmi nahlas, no donášať niekomu druhému nebolo jeho štýlom.

„Nuž, teraz sa hlavne sústreď na to rande, ktoré ťa čaká,“ poradila napokon Nite, keď tému Bakugou uzavreli, no tá sa stále tvárila rozpačito, akoby jej pôvodné nadšenie z blížiacej sa schôdzky čosi v jej vnútri prebilo, keď sa v nej miešali viaceré emócie. A všimli si to aj jej staršie kamarátky, takže jej Hana venovala ďalšiu ustarostenú otázku. „Čo sa snáď netešíš?“

„Nejde o to, že by som sa netešila, len...“ Dlhovlasá mladá žena si opäť nervózne prehrabovala ružové pramene prstami, snažiac sa priateľkám čo najviac opísať, čo sa v jej vnútri práve odohrávalo. Samozrejme, že sa nemohla dočkať toho času stráveného s  mužom, ktorý jej toľko pobláznil hlavu, no včera ju mala plnú tej eufórie, ktorú v nej podnietil a nemyslela na to, čo všetko ju v podstate čaká, to uvedomenie si prišlo až neskôr. „Ale musím priznať, že som nervózna.“

Než jej na to stihli staršie kamarátky čokoľvek odvetiť, Hana ucítila, ako ju za tričko, ktoré mala na sebe, čosi jemne zaťahalo. Jej najstarší synček sa zrejme po tom, čo všetky deti uspala, zobudil a akonáhle sa otočila, stretla sa s jeho červenými očkami, ktoré v prítmí kuchyne, osvetlenej primárne monitorom jej počítača, previnilo žiarili.

Malý čiernovlasý chlapček sa zrejme prebudil a keď svoju maminku oslovil s tým, že sa mu snívalo čosi nepekné a že sa zľakol, keď ju nemohol vo svojej izbe nájsť, Nita aj Ramona, ktoré boli toho celého svedkami aspoň na diaľku, až tak povzdychli. Bol tak moc rozkošný, že okamžite zaplesali srdcia oboch - tej, ktorá deti zbožňovala a dokonca i tej, ktorá na prvý pohľad pôsobila voči tým najmladším chladne a odťažito.

A Hane nezostávalo nič iné, len sa s priateľkami rozlúčiť a svojho synčeka ísť uložiť späť do postele, pretože jeho prosíkajúcemu pohľadu sa odolať nedalo. Ešte im do kamery obom naposledy na dobrú noc zamával, zatiaľ čo ho jeho maminka pohladila po vlasoch a na čelo mu vtisla bozk a potom sa obraz v okne, kde doposiaľ mohli vidieť obe ženy ich blond spoločníčku, vypol.

„Vravela si, že si nervózna,“ prehovorila Ramona po tom, čo sa blondínka odpojila a zostali s ružovovláskou na chate samé. „Akože z toho rande? Ale prosím ťa, podľa toho, čo si nám tu doteraz rozprávala, by som povedala, že sa nevieš dočkať. A asi sa máš aj na čo tešiť.“ Povzbudzujúce žmurknutie hnedovlásky bolo síce milé, no nepomohlo tak úplne.

„To áno,“ Nita na jej slová odpovedala ešte stále váhavým tónom. Samej jej to nedávalo zmysel, no to chvenie v žalúdku, ktoré pri pomyslení na nastávajúci piatok mala, začínala pripisovať hromadiacim sa nervom. „Naozaj sa teším, len... On... Znervózňuje ma. Je to celé také zvláštne. Ale mám pocit, že mu v niektorých veciach nestačím.“ Priznala napokon, vďaka čomu si od Ramony vyslúžila prekvapený, no následne aj chápavý pohľad.

„Ale no tak, Nita, nemáš mať prečo obavy. Určite sa mu pozdávaš taká, aká si, inak by si s tebou nič podobné neplánoval, no nie? Verím, že je to pre teba asi niečo nové a z toho človek býva nervózny. Ja som si tiež musela na začiatku nášho vzťahu na mnoho vecí zvykať, i keď my sme to mali iné, veď vieš prečo.“ Zaspomínala si na okamžik na ich začiatky s Touyom.

Rovnako to bol muž, s akým sa doposiaľ pred tým nestretla a to za svoj život stihla spoznať mnohých s pomerne dosť intenzívnymi a nevšednými povahami. Ale villain bol úplne iný kaliber, ako čokoľvek, čo dovtedy poznala, no napokon sa naučila čeliť mu a – podobne, ako to Nita podala – držať s ním krok.  

„Okrem toho, mala by si si konečne dopriať už aj ty a on je, očividne, tým, po čom túžiš, či sa snáď mýlim? Usudzujem podľa toho, čo všetko som od teba dnes na jeho adresu počula.“ Nadvihla Ramona ešte jedno z tmavých obočí, na čo Nita už nedokázala ani protestovať, iba jej okamžite dala za pravdu, prikyvujúc. Koniec koncov, nemala sa za čo hanbiť a čím úprimnejšia k druhým a najmä sebe samej bola, tým viac si to uľahčovala.

„Je to tak, len som zostala tak trocha nesvoja po tej našej debate...“

„Nemusíš sa tak vôbec cítiť. Mala by si z toho, čo sa chystá, vyťažiť čo najviac a ak nič iné, aspoň si znova po dlhšej dobe vyrazíš von a tak... Kedy to bolo naposledy, čo si si s niekým druhým troška užila?“ Ramonin tón bol vcelku odľahčený, no zároveň pomerne dosť pokojný, ale i napriek tomu jej dlhovláska venovala tak trocha rozpačitý výraz, uvedomujúc si, o čom jej staršia priateľka hovorí a dokonca aj to, kam tým mieri, ako tak v mysli hľadala pre ňu odpoveď.

„Už si pomaly jak Mt. Lady,“ potlačila Nita smiech, spomínajúc na udalosti na Hero Billboard evente, keď s ňou staršia pro z rovnakej sféry, kde sama pôsobila, nadviazala podobnú debatu. Ale pokračovala, pretože s Ramonou sa jej o tom predsa len rozprávalo o dosť lepšie. „Je to už naozaj dosť dlho. Ešte zo dva, či tri mesiace prejdú a bude to čoskoro rok, čo je šialene dlhá doba.“ Vydýchla, priznávajúc sa, že jej milostný život skutočne zíval prázdnotou približne rovnako dlho, ako Hana v sebe nosila každé jedno zo svojich teraz už narodených detí.

„To nebol vtedy ten chlapík, ktorého ti dohodila spolubývajúca a dopadlo to, podľa tvojho rozprávania, dosť žalostne?“ Ramone sa začínalo v mysli čosi vybavovať, príhody, ktoré im Nita referovala naozaj už veľmi dlhú dobu dozadu a tá jej na potvrdenie domnienok prikývla, zatiaľ čo nie práve nadšený výraz zasadol na jej tvár.

„Áno, bol to Inasa-san. Camie s ním kedysi chodila do školy a sú doteraz veľmi dobrí priatelia a toľko do mňa rýpala s tým, že by som si mala konečne znova vyjsť s niekým na rande a že vie o niekom presne pre mňa, až som súhlasila. No a zvyšok už poznáš...“ Nita si objala nohy pokrčené v kolenách rukami, zatiaľ čo sa jej v mysli vynorili spomienky na toho mladého muža, ktorý kedysi navštevoval Shiketsu High a jej hnedooká kamarátka sa dušovala, že má pre ňu niekoho, s kým si zaručene padnú do oka a konečne v ňom určite nájde svojho vysnívaného princa.

Inasa Yoarashi nebol niekto, koho by Nita dovtedy osobne nepoznala. Stretla sa s ním pred tým iba dva rázy, keď bola ešte študentka a zúčastnila sa skúšok o Hero licenciu spolu so zvyškom triedy. Vtedy sa spoznali s pár študentmi zo spomenutej Shiketsu strednej školy a tak sa vlastne dala dokopy aj so svojou terajšou spolubývajúcou a jednou z najlepších priateliek. No okrem Camie tam bolo ešte pár ďalších študentov, ktorí sa s tými z vtedajšej 1-A triedy, stretli a Inasa bol medzi nimi.

Vysokánsky, stavaný ako hora a pomerne dosť excentrický, ba až hlučný viac, než samotný Bakugou. Takto si ho Nita vždy pamätala. Ale nebol nepríjemný, ani škaredý, mal čosi do seba, i keď v tom čase mala oči pre niekoho úplne iného a fakt, že sa tam medzi nimi celý čas v blízkom závese potuloval aj spomínaný mladík s výbušným quirkom, tomu tiež nepomáhal.

Ale napokon ju Camie po úpenlivom naliehaní presvedčila, aby mu dala šancu a vyšla si s ním von. A keďže zelenookú mladú ženu uisťovala, že je Nita presne jeho typ a bude z nej očarený, čo zohralo celkom slušnú rolu spolu s faktom, že boli v tom čase obaja nezadaní, zdalo sa jej to spočiatku ako celkom dobrý nápad.

Povedzme, že sa stretli na dvoch rande a ani jedno ju neohúrilo natoľko, aby v ňom toho vysnívaného princa skutočne našla. Nemala až prehnane veľké očakávania, či nároky, uspokojila by sa aj s niekým decentným, s kým by si rozumela a bolo by jej pri ňom dobre. No naozaj to nedopadlo najlepšie a hoci Nita pred tým príliš neriešila povahu mužov, s ktorými bola ochotná čokoľvek si začať, zistila, že niektoré typy sú pre ňu predsa len až príliš... nekompatibilné.

Inasa nebol zlý, vo svojej podstate šlo o milého, tak trocha zadubeného mladého muža, s ktorým mala dlhovláska dokonca určité povahové črty spoločné, no to bol možno najväčší kameň úrazu – že šlo o tie nesprávne. A hoci bolo očividné, že sa mu moc páčila, minimálne čo sa vzhľadu týka, proste to medzi nimi nefungovalo a nezachránilo to nič, ani keď mu dala druhú šancu ešte na ďalšej schôdzke, z ktorej mu na jej konci, pomaly až utekala, len aby sa ho čím skôr zbavila čo najslušnejším a najšetrnejším spôsobom.

„Hej, on bol ten posledný, s ktorým som si vyšla a s ktorým som aj niečo mala.“ Priznala opäť pred Ramonou, snažiac sa udržať výraz svojej tváre čo najviac neutrálny, no moc sa jej to nedarilo a posledné slová, boli už viac-menej len také neidentifikovateľné šomranie. „Ale nemôžem povedať, že by som si to až tak užila...“

„Tak snáď toto nedopadne rovnako,“ nadhodila brunetka, na čo si Nita povzdychla.

Toho sa nebála, že by šlo o ten istý prípad, ako bol Inasa. Preboha, veď Shinsa s ním nemohla porovnávať ani omylom, nespomínala si, že by niekedy stretla dvoch viac odlišných mužov. Ale ani to nezabránilo dievčine v tom, aby pociťovala určitú nervozitu, ktorá možno bola s prvým rande s niekým novým už akosi klasicky spätá, no mohlo ísť aj o to, s kým sa na ňom mala stretnúť.

„A ak by to predsa len nevyšlo, máš v zálohe ešte Dynamighta, ktorý ti posiela kvety!“ Snažila sa Ramona o ďalšie povzbudenie, na čo Nita zareagovala vehementným pokrútením hlavou, keď cítila, ako jej do líc opäť stúpa mierna červeň.

„Prosím ťa,“ protestovala, no venovala svojej priateľke vďačný výraz za to, že sa ju snažila uchlácholiť, „to ani neberme do úvahy. Stále si myslím, že išlo len o nejaký omyl, alebo si zo mňa iba strieľal.“

„Okej,“ mykla brunetka plecami už po niekoľký raz počas dnešného on-line stretnutia, tušiac, že svoju mladšiu kamarátku už nepresvedčí o opaku, hoci v jej očiach to celé pôsobilo o trochu inak, ako to vnímala ružovovláska. Dopila zvyšok vína, ktoré mala naliate v pohári, čo značilo, že nadišiel čas tento dlhý video-telefonát ukončiť. „Každopádne, držím ti palce, daj nám potom v sobotu hneď vedieť, ako si dopadla.“

„Určite dám, to mi pripomína, že si musím dohodnúť termín u Tenshiho-san, moje vlasy potrebujú nejakú kúru,“ pripomínala si Nita nahlas pred priateľkou, čo musí ešte pred rande stihnúť a návšteva jej najobľúbenejšieho beauty guru a kaderníka v jednom, patrila na zoznam tých vecí, ktoré vynechať nemohla. Ozrejmila Ramone to, ako dúfa, že ak sa bude cítiť čo najkrajšia a najpríťažlivejšia, snáď jej tá nervozita prejde.

„Aj tak si myslím, že si to užiješ a dokonca mi je úplne jasné, že si užívaš aj to jeho dráždenie,“ posledné žmurknutie od hnedovlasej ženy bolo to, čím sa s Nitou lúčila, rovnako ako aj jej potmehúdsky úškrn, plný poznania, že to napätie, ktoré jej priateľka pociťovala, predsa len nie je úplne nepríjemné. „A pokojne mu ho vyskúšaj oplatiť rovnakou mincou. Ak môže on, môžeš ho trocha podráždiť aj ty, veď ja veľmi dobre viem, že nie si žiaden anjelik, iba tak vyzeráš.“

Nita sa zmohla na roztopašný úsmev, ktorý bol posledným, čo Ramona na svojej obrazovke videla, než sa nadobro rozlúčili a každá odpojili z ich chatu. Tie slová, ktoré jej na záver staršia hnedovlasá kamarátka povedala, zostali dievčine ležať v hlave. Oplatiť mu to rovnakou mincou? Pred tým jej to nenapadlo, no niečo na tom rozhodne bolo. Lenže to, ako naznačila priateľkám, že s ním sotva drží krok, nebol výmysel. Na druhej strane, možno predsa len na čosi príde, občas bývala dlhovláska pomerne dosť kreatívna, pokiaľ mala správnu motiváciu. A Shinsou ňou rozhodne bol, o tom sa nedalo priečiť.

Vlastne, konečne mala priestor otvoriť tú konverzáciu s ním, ktorá ju počas celého video-hovoru toľko mátala, no na odpísanie na jeho správu si chcela vyhradiť čas až vtedy, keď bude mať pokoj a súkromie. Preto siahla po telefóne a nedočkavo otvorila ďalšiu správu, ktorú jej Shinsou stihol poslať, zatiaľ čo ona chatovala s priateľkami.

Pery sa na okamih stisli, ako tak očami prechádzala po displeji svojho telefónu a potom sa kútiky jej úst podvihli. Akokoľvek moc bola nervózna, predsa len v nej v konečnom dôsledku prevládal úplne iný pocit, o dosť príjemnejší, stačilo si znova prečítať pár z jeho predošlých správ. Palcom pre neho vyťukala odpoveď, odkladajúc zariadenie bokom, znova sa opierajúc chrbtom o gauč, aby mala lepšie pohodlie.

Úprimne, bola rada, že si konečne Shinsou doprial aspoň jeden deň oddychu, pretože akokoľvek moc bola práve v tejto chvíli rozbláznená – v podstate celý deň, odkedy sa vrátila z kancelárie, čo podotkla aj Camie, jeho blaho jej ležalo na srdci rovnako, ako ten zvyšok pocitov, ktoré ho i jej hlavu zaťažovali.

No večerný telefonát a sugestívna konverzácia, ktorú s priateľkami medzi sebou mali, predsa len zaúčinkovali a to rozpoloženie, do ktorého sa i vďaka spomenutému dostala, neustúpilo. Keď už bola sama, rozpaky ju čiastočne opustili a vystriedala ich zvedavosť. Možno tá zapríčinila, že sa rozhodla stiahnuť si ten spomínaný film, z ktorého hlavnú postavu Hana pred tým prirovnala k fialovovlasému mužovi, o ktorom bola reč. Bola už pokročilá večerná hodina, no spať sa jej ešte stále nechcelo a tak jej krátenie si času pred spaním príbehom o Anastázii a Christianovi, ktorý si už skoro vôbec nepamätala, prišlo ako celkom slušný nápad.

Chvíľku malo ešte trvať, kým sa film stiahne, no zabavil ju opäť telefón, ktorý cinknutím napovedal, že obdržala novú správu. Tento raz Shinsou odpísal až prekvapivo rýchlo a zaslal rovno dve správy, čo spôsobilo, že po mobilnom zariadení siahla unáhlene a s očakávaním v tvári.

Stačil jediný pohľad na to, čo zaslal a zubami mimovoľne znova vyhľadala svoju spodnú peru, ktorú medzi nimi uväznila, hypnotizujúc maličkú obrazovku telefónu očami. Nečakala, že takto neskoro večer dostane niečo takéto, doposiaľ mala tú česť od neho obdržať len pár obrázkov. Video bola novinka a žalúdok mladej ženy sa opäť raz zavlnil tým spôsobom, na ktorý si pomaličky – úplne miniatúrnymi krokmi začínala zvykať, keď si ho prehrala.

Miesto toho, aby sa rozplývala nad rozkošnou štvornohou Kerri vo videu, spokojne rozvaľujúcou sa, jak dlhou, tak širokou, na deke a objímajúcou oboma labkami predlaktie svojho pána, ktorý sa s ňou maznal, Nitu najviac zaujalo niečo iné. Stačilo jej prehrať si niekoľko rázy za sebou to sotva desaťsekundové video, ktoré poslal, aby ju opäť obliala horúčava. Počas neho totiž nedokázala odtrhnúť zrak od ničoho iného, než od jeho dlane a prstov, ktorými sa so svojou huňatou čierno-bielou spoločníčkou pohrával.

Shinsove ruky boli... skutočne veľké. Minimálne v porovnaní s tými jej. I keď to možno na tom videu až toľko nevyniklo, Nita tušila, ako moc obrovské v skutočnosti sú, pretože už s nimi mala tú česť oboznámiť sa aspoň okrajovo. To len Kerriino mohutné mačacie telíčko pôsobilo tak zavalito, keďže bola – ako ju Hitoshi sám s humorom opísal – vypasená kvôli tomu množstvu zvieracích maškŕt, ktorými ju jej majiteľ rozmaznával.

Ale spôsob, akým svoje dlhé prsty roztiahol, keď mačku škrabkal pod bradou a na brušku, dlhovlásku skutočne nenechal chladnou. Nie len, že boli jeho ruky veľké, ale ešte aj na pohľad nesmierne moc pekné. Až teraz si to poriadne uvedomila, ako tak hľadela na spôsob, akým sa po chrbte jeho dlane od medzier medzi prstami ťahali cez hánky až k zápästiam miestami viditeľné a atraktívne mužné žilky, vystupujúce, kedykoľvek dlaňou pohol, čo malo za následok, že mačka pod jeho rukou spokojne priadla, vrtela sa a capkala ho packami, zakláňajúc hlavu tak, akoby si to náramne užívala.

A Nita tušila, že tomu tak určite aj je, pretože akonáhle si predstavila seba na jej mieste, nahnala sa jej do líc ešte väčšia horúčava. Nikdy v živote by jej nenapadlo, že si bude priať byť mačkou tak moc, ako v tejto chvíli. Nie však hocijakou, ale jedine tou, ktorá patrila fialovovlasému mladému mužovi. Bolo to až zahanbujúce, závidieť jeho domácemu maznáčikovi, no dalo sa v tej chvíli vôbec inak? Stačil jej pohľad na to video, ktoré malo na ňu taký efekt, až začínala mať podozrenie, že jej ho neposlal preto, aby ju utvrdil, že jej žiadosti skutočne vyhovel, ale z úplne iného dôvodu.

Jednoducho sa nedokázala ubrániť predstavám, že by si to s Kerri veľmi rada vymenila a spôsob, akým sa s jej čiernym huňatým kožúškom pohrával jej pán, na svojej vlastnej koži túžila pocítiť ona sama. A pokiaľ bolo Shinsovým úmyslom navnadiť ju na to ich nadchádzajúce rande ešte väčšmi, než doposiaľ a spôsobiť jej aj dnes, takto na večer, rovnaké, či veľmi podobné pocity, aké u nej navodil včera, tak sa mu to jednoznačne podarilo.

Och, áno, skutočne to bolo zahanbujúce, že sa i po zahliadnutí zdanlivo nevinného videa s mačkou v mysli dlhovlásky začali vynárať nie práve najnevinnejšie myšlienky. Ale bola to jeho vina! Nemal jej posielať niečo takéto a ešte v tú najnevhodnejšiu chvíľu! Alebo, možno bolo jeho načasovanie presné a najvhodnejšie, ako sa len mohol trafiť. Každopádne si Nita frustrovane povzdychla a radšej svoj telefón odložila, uzamykajúc obrazovku, aby ju tá správa, ktorú jej poslal, toľko nelákala.

Znova sa jej v hlave ozvali slová jej starších kamarátok, hlavne tie Ramonine. Ak môže provokovať on, prečo by nemohla ona? Pretože to, čo jej poslal, by sa za provokáciu skutočne považovať dalo, no možno to bolo iba jej aktuálnym duševným rozpoložením, ktoré sa celý podvečer a následne aj neskorý večer iba stupňovalo. No určite ešte chvíľu potrvá, než príde na to, ako mu to oplatiť rovnakou mincou, práve teraz jej nenapadalo nič dostačujúce.

Zvolila teda alternatívu inšpirovať sa filmom, ktorý sa jej medzičasom už stihol stiahnuť celý a po urobení si ešte väčšieho pohodlia na pohovke, sa pustila do jeho sledovania. V momentoch, akým bol tento, si dievčina vyčítala, že viac času nevenovala štúdiu cudzích jazykov, najmä tomu najpopulárnejšiemu - svetovému, pretože po celý čas šomrala, že radšej nestiahla verziu s japonským dabingom a teraz to musela sledovať v originálnom znení, čo sa jej až tak nepozdávalo, nakoľko bola lenivá čítať titulky a anglický jazyk ovládala na naozaj chabej úrovni.

Ale okrem tej frustrácie, ktorá teraz pramenila výnimočne z niečoho iného, než jej vlastných rozpakov, jej to nedalo a musela podvedome porovnávať hlavného mužského hrdinu filmu s tým svojim vlastným – o ktorom dnes počas hovoru básnila priateľkám. Prekvapovalo ju, že si toto nepamätala, no ako tak sledovala pomaly vyvíjajúci sa nevšedný vzťah hlavnej filmovej dvojice, netušila, čo si má o tom celom myslieť a zdalo sa jej, akoby snáď ten snímok pozerala prvý raz. Ramona ale mala v niečom pravdu – pre svoje vlastné dobro Nita dúfala, že Hana tým predošlým prirovnaním netrafila priamo do čierneho, pretože niektoré veci...

Nita nikdy nepatrila k nejakým kultúrnym labužníkom s vycibreným vkusom, čo sa čohokoľvek spojeného s umením týkalo – dokázala sa dívať a zabaviť aj nad vecami, ktoré iní ľudia považovali za toxické pre ich mozgové bunky a spôsobujúce pokles IQ, akonáhle nad nimi človek trávil voľný čas. No tento raz mala dlhovláska z toho skutočne zmiešané pocity, kde na jednej strane sa musela pousmiať nad takými gestami, ako keď Christian posielal Anastázii darčeky, či ju vzal na vyhliadkový let vrtuľníkom – čo síce bolo klišé, no v tom sa Nita predsa vždy vyžívala, no na druhej, bola zaskočená a nie práve najpríjemnejším spôsobom tým, čo sa tam dialo ďalej.

Až tak nepohodlím zatínala zuby nad tým, čo odhalil hlavnej filmovej hrdinke jej objekt záujmu a zámožný nápadník u seba v byte, či to, aké dialógy medzi sebou občas viedli. Pohľad na tú miestnosť, kam Anastáziu zaviedol, jej spôsoboval skôr nepríjemnú nevoľnosť v žalúdku a to, že sa jej pomaly stavali vlasy dupkom, ako to tak sledovala a úprimne hrdinke nezávidela a nebolo jej veru ani čo závidieť neskôr.

Určitý zlomok tých vecí, z ktorých film očividne ťažil, bol síce príťažlivý a vzrušujúci, to sa nedalo tak úplne poprieť, no bolo toho pramálo na to, aby Nita vydržala pozerať film až do konca a to bola jej tolerancia podobných ´hlúpostí´ pomerne dosť vysoká. Nemala z toho také dobré pocity, aké očakávala a i tak si spomenula, ako to vlastne celé skončí. Okrem iného, to čítanie titulkov ju vyčerpávalo a hlavne, začínala ju tak trocha desiť istá predstava.

´Bože, naozaj by mohol byť Shinsou-san takýto?´ Dlaňou si prešla po rozhorúčenom líci, keď sa postavila zo sedačky, berúc si do rúk laptop a po vypnutí televízie kráčajúc do svojej spálne. Áno, niektoré tie veci, ktoré vo filme boli spomenuté, sa jej celkom páčili, keď si predstavila, že by ich robil on, aj jej istým spôsobom k nemu sedeli, keď si znova v mysli vybavila, ako sa k nej občas zvykol mladý underground hero chovať po tom, čo sa tak-trocha zblížili po tom večierku.

Nedalo sa poprieť, že mal skutočne dominantnú osobnosť a jej súčasťou bolo aj vyžarovanie, ktoré ju nie len že nútili, ale šialeným spôsobom priam lákali poddať sa mu, čo v podstate žiadal od svojej partnerky aj hrdina z filmu, ktorý ani len nedopozerala. Ale podpis zmluvy pred randením, kontrolovanie toho, čo by mala jesť a robiť, či s kým sa stretávať vo svojom voľnom čase, tie jeho za vlasy pritiahnuté výstupy a to, ako tvrdil, že ho vzrušuje, keď môže ženám ubližovať? O tej miestnosti s nástrojmi, ktoré Nite pripomínali zo všetkého najviac mučiace a miesto toho, aby z toho výjavu bola vzrušená, sa jej dvíhal žalúdok veľmi nepríjemným spôsobom, radšej ani nehovorila...

Možno bol Shinsou ´kinky´, ako nejedna z jej kamarátok, ktorým sa o ňom zverila, poznamenala, no dlhovláska dúfala, že s fiktívnym Christianom Greyom toho až toľko spoločného nemal, inak by zostala tak trocha, či možno aj viac, vydesená. Ale snažila sa presvedčiť seba samú, že to tak nie je. Predsa to, čo s ním doposiaľ zažila, nemalo nič spoločné s nepohodlím, či pocitom strachu, práve naopak. Nič z toho jej nebolo nepríjemné, skôr opačne – doteraz bola ešte stále mimo tým najlepším možným spôsobom.

Samozrejme, nepoznala ho ešte natoľko dobre, aby si mohla byť stopercentne istá. Nemohla si byť istá tým, že v kútiku duše neobľubuje veci, ktoré by ju desili, či by jej neboli po vôli, ale ako mohla niečo takéto tušiť? Sama zostala zaskočená tým, koľko málo toho o sebe doteraz stihla objaviť, nie ešte o niekom druhom... Čo by však mala urobiť? Nemohla predsa začať ich rozhovor na rande tesne po tom, čo sa zvítajú a objednajú si predjedlo otázkou typu  - „Hej, Shinsou, dúfam, že sa máš dobre. Ďakujem za pozvanie na večeru. A, mimochodom,  prezraď mi, aké sú tvoje kinky?“ – no nie?

I keď, určite by niečo také od nej nečakal a prvý raz by sa jej snáď podarilo zaskočiť práve jeho. No niečo také by skôr čakala ona od neho, že sa na to spýta. Popravde, sama netušila, čo by mu odpovedala. Aké vlastne boli tie jej kinky? Nič podobné doposiaľ vo svojom mladom živote neskúmala. Vlastne, pár hodín dozadu ani netušila, čo to slovo – kink – vôbec znamená. No zvedavosť mladej ženy opäť dosiahla bod varu, akonáhle sa usalašila v pyžame pripravená na noc vo svojej ružovej posteli.

Opäť raz siahla po laptope, ktorý ležal odložený na nočnom stolíku a prebrala ho k životu, otvárajúc nové okienko s internetovým vyhľadávačom. Obočie zelenookej svetlovlásky sa sústredením zvraštilo a líca jej znova o čosi málo zružoveli, keď tých pár znakov vyklepala na klávesnici do kolónky určenej pre kľúčové slová na vyhľadávanie. Dúfajúc, že sa v blízkej dobe nikto nedostane k histórii jej internetového prehliadania, rozklikla pár prvých stránok, ktoré jej boli ponúknuté.

 Po potlačení prvotného zahanbenia, či zhrozenia, sa rozhodla siahnuť po prvom článku, ktorý zaujal jej pozornosť a tým bol, samozrejme, ten, ktorý uverejnil Cosmopolitan. Tento obľúbený ženský magazín zvykla lustrovať často a keďže existovala aj jeho on-line preložená japonská verzia, začala čítať v nádeji, že sa dozvie viac.

Netreba ani dodávať, ako moc zapýrená bola už po prvých pár riadkoch, až jej tvár pripomínala svojou farbou zrelú paradajku. Nebolo to tak, že by bola Nita úplne neskúsená, či puritánka, to vôbec. No niektoré veci, o ktorých čítala... Nuž, mala čo robiť, aby to celé spracovala a už jej nehoreli rozpakmi len líca, ale aj uši, ba dokonca pravdepodobne celé telo. Našťastie sa tam nepísalo o takých zvrátených veciach ako úchylkách na malé deti, zvieratá, či mŕtvoly a podobne, no i tak to bola na ňu celkom dosť silná nálož. Takéto čítanie tesne pred spánkom zrejme nebol tak úplne najlepší nápad.

Musela však priznať, že určité výrazy, na ktoré narazila a pár z nich jej bolo dokonca povedomých, takže sa necítila až tak nevedome, s ňou robili tak trocha... divy. Napríklad také veci ako cosplay, či role-play, vôbec nezneli zle, dokonca si vo svojej ešte stále nabudenej mysli skúsila predstaviť konkrétne výjavy a veru, rozpálilo ju to ešte väčšmi.

Vydávať sa za niekoho iného, prípadne vymýšľať si rôzne vzrušujúce situácie, čo bolo v podstate súčasťou akejsi hry? To by išlo... Sensory deprivation – pri ktorom autor článku opisoval, ako zvyknú niektorí svojim partnerom čiastočne znemožňovať vnímanie všetkými piatimi zmyslami – napríklad zapchávať uši, či zakrývať oči? Fajn, tie oči by ešte mohli byť. Nespomínal dokonca Shinsou čosi so zaväzovaním očí, keď s ním bola vtedy v noci sama v jeho aute a gratulovala mu k narodeninám?

Znova ju obliala priam prívalová vlna horúčavy, ako tak so zatajeným dychom čítala a spomínala na jeho dráždivé reči z tých pár týždňov dozadu. Predstava, že by s ňou niečo podobné urobil... Nikdy pred tým by jej ani len nezišlo na um, že by niečo takéto mohlo byť natoľko vzrušujúce, no keď už mala čo robiť, aby sa upokojila iba počas premýšľania nad tým... To svedčilo samo o sebe. Možno toto bol jej kink. Ale začínala sa domnievať, že čokoľvek by jej Shinsou navrhol, asi by to ani nebola schopná zamietnuť. ´Bože, to som na tom vážne až tak moc zle?´ znova si zahanbene hrýzla spodnú peru.

A ako sa vôbec nazýva to, keď niekoho vzrušuje pohľad na ruky? Konkrétne mužské ruky, jeho ruky!? Pretože po tom, čo sa nad nimi toľko rozplývala a stačilo k tomu sotva desať sekúnd zo zaslaného videa, jej bolo jasné, koľká bije. Ah, takže Quirofilia... Áno, dokonca aj pre niečo takéto bol v tom dlhom zozname výraz, ktorý tzv. „hand kink“ odborne pomenovával a Nita stisla pery, cítiac sa tak trochu ako zvrhlík, no nemohla si skrátka pomôcť. Nielen, že sa na jeho ruky dobre pozeralo, ale zakaždým, keď ich dotyk pocítila na svojej pokožke, privádzalo ju to do šialenstva a uvedomila si, že tých dotykov doposiaľ bolo na jej vkus až príliš málo.

Kúsok nad tým ju zaujalo ďalšie slovíčko – Pteronphilia. Svoj rozpačitý úškrn schovala dlhovláska za jednou z dlaní, akoby ju snáď v prítmí jej izby mohol vidieť ešte ktosi ďalší. Takže pocit pôžitku z toho, keď vás niekto šteklí, najmä za pomoci pierok? ´Ha! Hana, toto je také tvoje,´ pomyslela si a čítala ďalej. Osobne až takým fanúšikom šteklenia nebola, no na druhej strane, ak by sama mala partnera s tak pozoruhodným a zároveň praktickým quirkom, kto vie? Doposiaľ jej nikdy nenapadlo, že by sa tieto schopnosti, ktoré malo osemdesiat percent populácie, dali využiť aj takýmto spôsobom.

A hneď pod predošlým kinkom našla ďalší, pri ktorom sa jej vybavil quirk inej osoby, ktorú tiež poznala. Pyrophilia, nazývaná tiež fire play/temperature play, sa jej automaticky spojila s partnerom druhej zo starších priateliek, no toto, čo popisovalo fascináciu a vzrušenie spojené s ohňom a podpaľovaním, už začínalo znieť celkom dosť desivo a najmä nebezpečne a bolestivo.

Ramona bola síce vždy silná žena, cvičená v armáde a zvyknutá na všetko, určite aj bolesť, no Nita si nevedela tak úplne predstaviť, že by bol normálny človek pri zmysloch na niečo takéto. Okrem toho, nikdy na nej nespozorovala žiadnu známku popálenín, takže pochybovala, že by ktokoľvek z jej známych tejto úchylke holdoval. A pýtať sa na tieto veci svojich dvoch senpai rozhodne pri najbližšom spoločnom hovore nemienila.

S vyššie spomenutým bol spojený ďalší pojem, ku ktorému sa dostala – tzv. Wax-play, nad čím dlhovláska opäť zvraštila svoje svetlé obočie. Kto by už len, preboha, počas sexu používal sviečky a najmä vosk? Teda, pokiaľ nešlo o súčasť výzdoby, ktorá mala dotvárať intímnu a romantickú atmosféru, nechcela v spálni za iným účelom nič také vidieť. A toto bol len začiatok tých vecí, z ktorých sa jej pomaly blonďavo-ružové vlasy stavali dupkom.

Také kuriozity, ako boli Spit kink, Degradácia, Elektro-stimulácia, Blood-play, Impact play, či Knife-play, radšej iba preletela očami, pomaly sa až striasajúc a banujúc, že tento článok vôbec otvorila. Premýšľala, že sa začne modliť za to, aby nič z vymenovaného nepatrilo medzi veci, ktoré obľuboval práve Shinsou. Ako by to od neho vôbec mala zistiť? Otázka, či obľubuje sviečky alebo nože, ihly a iné ostré predmety, sa zdala pritiahnutá za vlasy aj niekomu jej kalibru.

Bolo tam toho ešte veľa, k čomu sa nedostala, no zastavila sa pri ďalšom pojme. Pet-play. Tento kink bol súčasťou komplexnejšej kategórie pod názvom BDSM, čo bola ďalšia z vecí, ktoré po dlhšej dobe poznala aj bez čítania popisu, no než stihla jednotlivé písmenká za skratkou podrobnejšie preskúmať /mlyne si nahovárajúc, že toto predsa už poznala veľmi dobre, primárne aj vďaka filmu, ktorý zhruba hodinu dozadu vypla/, sústredila sa na to, čo jej pozornosť medzi tými odstavcami upútalo ako prvé.

Hra na pána a jeho poslušného domáceho miláčika? Nitine zelenkavé oči sa rozšírili zmätením a tiež prekvapením. K tomuto odstavcu boli aj rôzne ilustračné obrázky. Obojky, vodítka, roztomilé kostýmčeky, ktorých súčasťou boli zvieracie uši, či iné doplnky ako napríklad chvostíky, o ktorých si radšej nechcela bližšie zisťovať, ako sa k telu ich nositeľa pripevňovali... Bolo len otázkou času, kedy sa jej v hlave vynorí istá prezývka, ktorá na ňu mala mimoriadny efekt a spôsobila jej ešte väčšie rozpaky a zmes pocitov zaplavujúcich snáď každý jeden z mozgových závitov.

´Shinsou-san má predsa rád mačky. Čo ak sa s tým spája aj niečo takéto?´ Myslela si, že viac zahanbená už v dnešný neskorý večer byť nemôže, no potom si s hrôzou uvedomila, ako myslí na to, že by sa na chvíľu stala poslušným miláčikom v ľudskej podobe mladého muža s indigovými vlasmi, ktorý bol vlastne príčinou celého tohto jej pátrania.

Samozrejme, že jej okamžite napadlo jedno jediné zviera, v ktorého roztomilého kostýmčeku si samú seba navlečenú predstaviť vedela, akokoľvek ponižujúco, či zvrhlo to znelo. Pokiaľ by ju nenútil jesť zo zvieracej misky a chodiť po všetkých štyroch na verejnosti... Ale, nie! Už toho bolo na ňu dnešný večer naozaj priveľa a so zaťatými zubami, červená teraz už dokonca aj za ušami sa rozhodla dať dnešnému nočnému objavovaniu stopku.

„Kristepane, čo to vôbec robím?“ Zakňučala potichu sama pre seba, keď unáhlene a s až prílišnou silou zaklapla svoj malý ružový laptop, až to malo za následok hlasnejšie buchnutie, odhadzujúc ho cez posteľ preč, ak s svojim nohám, akoby ju začal páliť pod prstami, či doposiaľ siahala na niečo toxické.  

Zahanbená a tak trocha frustrovaná sa prevrátila vo svojej posteli na druhý bok, priťahujúc si svoj ľahký letný paplón až k brade, hoci jej práve teraz bolo tak horúco, že by najradšej zhodila nielen pyžamo, ktoré mala na sebe, ale aj vlastnú kožu, ak by to bolo možné. Stisnuté pery a aj viečka mali za následok výraz v jej ešte stále rozhorúčenej tvári, ktorý presne zobrazoval Nitino aktuálne duševné rozpoloženie.

Nuž, áno, aj takto vyzerala a prejavovala sa sexuálna frustrácia a nedalo jej inak, než konečne priznať, že Mt. Lady mala svojou opitou, no trefnou poznámkou napokon predsa pravdu. Ale nemala sa predsa za čo hanbiť, nie? Veď to boli bežné reakcie ľudského tela na potreby, s ktorými sa pasovala drvivá väčšina smrteľníkov. Okrem toho, ak nič iné, aspoň si dnes večer troška rozšírila obzory, vzdelala sa v oblasti, v ktorej by jej nikdy pred tým nenapadlo pátrať a už si nepripadala tak hlúpo nevzdelaná a bezradná, ako doposiaľ.

Očakávala, že s ňou niečo takéto urobí ten film, ktorý sa rozhodla po toľkých rokoch opäť zhliadnuť a nie nočné surfovanie internetom, no ešte stále sa jej nepodarilo upokojiť sa natoľko, aby mohla zaspať. Znova sa prevrátila na druhý bok, očami žmúriac v prítmí izby na druhú – neokupovanú polovicu jej postele. Neubránila sa predstave, že by práve teraz na tom prázdnom mieste bol Shinsou a presne vedela, čo by sa dialo. Neovládla by sa a určite by sa okamžite na neho vrhla i napriek tomu, že ju toľko znervózňoval. Aspoň vo vlastných predstavách práve teraz naberala dostatok odvahy posilnenej hormónmi prebranými k životu.

Po ďalšom tichom zamrnčaní tento raz skončila na chrbte, tušiac, že ju tieto ohromujúce pocity budú prenasledovať po zvyšok noci, ak s nimi čosi neurobí. Na malý okamih jej v mysli skrsla bláznivá myšlienka, že mu zavolá a dopraje si aspoň nachvíľu zvuk jeho hlasu, lahodiacemu jej ušiam, v nádeji, že to pomôže. Uvedomila si, že preň mala zrejme rovnakú slabosť, ako pre jeho ruky a bola si istá, že existoval kink, ktorý by pomenovával aj niečo takéto. Ale displej s digitálnymi hodinkami na jej nočnom stolíku oznamoval čosi po dvanástej a i keď vedela, že jej fialovo-vlasý underground hero toho veľa nenaspí, tento nápad napokon zamietla, konečne používajúc aspoň sčasti mozog na to, na čo bol určený.

Napokon jej nezostávalo nič iné, než rezignovane odhrnúť paplón až k pásu a pomaly rukami zablúdiť nižšie, až podeň, kým končekmi prstov nenahmatala hodvábnu látku svojich pyžamových šortiek. Prstami zovrela elastickú gumu, ktorá ich držala na jej bedrách a pod prikrývkou stiahla spodný diel pyžama až pod kolená. Jej hlava klesla späť na saténový vankúš, keď privrela viečka a pootvorila pery, venujúc sa tomu, k čomu sa nezvykla utiekať často a práve dvakrát nadšená, no v situáciách, akými bola aj táto, to bolo zrejme jediné východiskové riešenie.

Hoci jej drobné dlane a jemné prsty, kĺžuce sa po nahej pokožke a smerujúce k miestam, ktoré patrili na jej tele k tým najcitlivejším a ona ich už stihla objaviť, pôsobili na Nitin vkus až príliš familiárne a jemne, čo spôsobovalo, že to nemalo taký efekt, aký by si želala najviac, muselo to v tejto chvíli stačiť. Zúfalo si priala, aby patrili niekomu inému – tento raz niekomu konkrétnemu, keď pociťovala, ako napätie, ktoré jej telom pulzovalo už celkom dosť dlhú dobu, pomaly dosahuje vrchol, po ktorom snáď príde aspoň časť vytúženého uvoľnenia. Netreba snáď ani dodávať, že čo presne, či, lepšie povedané, kto, figuroval v mysli mladej ženy, ležiacej rozhorúčenej medzi svojimi perinami, uprostred letnej júlovej noci, snažiacej sa udržať stony, ktoré sa jej jeden za druhým drali von z úst, v čo najdiskrétnejšej hlasitosti.

 _______________________________________________

** Yebany svyaz = sku*rvené pripojenie rusky

* * *

  

*

Záver týždňa a začiatok toho nového sa napokon niesli v pomerne znesiteľnom duchu a Nitina predošlá frustrácia zmiešaná s nervozitou z blížiaceho sa rande ustúpili do pozadia, nechávajúc jej v poslednom čase až netypicky vyťaženej mysli vydýchnuť. Zrejme na tom malo najväčšiu zásluhu to, ako moc mladá pro zaneprázdnená bola, venujúc svoj čas nielen práci, ale aj pomalým prípravám na spomínanú schôdzku, čo v jej prípade znamenalo dôkladné procedúry trvajúce aj niekoľko dní.

Niekto by si mohol povedať, že to preháňala a možno by mal aj pravdu, no vzhľadom na okolnosti a povahu zelenookej dlhovlásky, to nebolo až tak netypické. Okrem toho, toto nemalo byť len tak zanedbateľné stretnutie. Už dlho ju nečakalo nič, čomu by pripisovala takto hlboký význam a tak pred nastávajúcim piatkovým večerom, stráveným v prítomnosti muža, ktorý jej pomotal hlavu, nechcela nič nechať na náhodu.

Začala ešte koncom víkendu, keď celú nedeľu strávila u rodičov doma na ich záhrade, opaľujúc sa na deke uprostred sviežeho zeleného trávnika a vychutnávajúc si lúče júlového slnka, až kým v neskoršiu večernú hodinu nezapadlo, aby v šatách, ktoré na rande napokon zvolí, čo najkrajšie vynikla jej aktuálne snedá pokožka. Riskovať nepekné oranžové fľaky, ktoré jej hrozili po samo-opaľovacom kréme, totiž nemienila. A okrem toho, z matkinej strany rodiny zdedila veľmi dobre pigmentovanú kožu, takže s letným opálením nikdy nemala problém, už od veľmi mladého veku.

Termín u vlasového stylistu na piatkové doobedie bol objednaný, na úpravu nechtov si stihla odbehnúť ešte v pondelok a jediná vec, ktorá jej ešte zostávala, bola voľba dokonalého outfitu, ktorý by bol hodný rande s niekým, do koho bola bláznivo zamilovaná od svojich sladkých šestnástich a teraz, ako dospelá, mala pocit, že ju pobláznil snáď ešte viac.

Prehľadávanie útrob svojho šatníka si však Nita nechala až na štvrtkový podvečer, čo bolo tesne pred dňom, kedy malo spomínané rande prebiehať. Občasné zastávky v nákupnom centre, ktoré si cez týždeň dopriala po práci, či počas obednej prestávky, neboli až také úspešné a hoci na pár zaujímavých vecí v obchodoch natrafila, tie pravé šaty, ktoré by boli hodné schôdzky so Shinsom, nenašla.

Ale to nevadilo, oblečenia mala doma viac, než dosť, len musela vybrať niečo, v čom by sa zajtra mohla cítiť aspoň trocha sebaisto. Sebavedomie Nite nechýbalo nikdy, no pred niečím takto moc znervózňujúcim vždy pomôže, keď sa človek cíti príťažlivo. A napokon jej predsa len padlo do oka viacero kúskov, medzi nimi aj šaty, ktoré na sebe nemala snáď od oslavy svojich dvadsiatych narodenín, no patrili k tým najobľúbenejším.

Ako tak uchopila do ruky hodvábnu látku staroružovej farby a vytiahla ich z jednej zo skríň, ktoré tvorili nábytok jej spálne, obočie dlhovlásky sa od sústredenosti a zamyslenosti jemne zvraštilo. Och, áno, tieto na sebe skutočne nemala dlho, no keďže sa vzrast zelenookej mladej ženy za posledných pár rokov nijako extrémne nezmenil, nemala strach, že by sa do nich nevmestila, či by jej boli voľné.

Začínala však pochybovať o ich vhodnosti pre túto príležitosť. Šaty boli krásne, na tenučkých ramienkach, ktoré sa krížili na chrbte, no ich dĺžka bola celkom dosť odvážna, siahajúca vysoko nad kolená a rafinovane strihaný výstrih rovnako. Počas narodeninovej párty si mohla dovoliť mať ich na sebe, ale čo ak to na rande so Shinsom bude príliš?

Podľa jeho slov vedela, že ju chce vziať na večeru, no neuviedol, že kam presne. Mohlo ísť o nejaký podnik, ktorý si vyžadoval špecifický dresscode? To by jej k nemu ale až tak veľmi nesedelo, neprišiel jej ako niekto, kto by obľuboval nóbl podniky, no istá si byť nemohla, predsa len, sľúbil jej, že to bude ako z filmu. Pokojne ju však môže zajtra vziať na shushi do nejakého baru, či do obyčajného bistra, zašitého v niektorej z uličiek Musutafu a tam by v týchto šatách, hoci krásnych, no možno príliš formálnych, vyzerala ako blázon.

Predstava, že by v nich mala nakráčať do nejakého podniku s rýchlym občerstvením, bola komická a určite by pritiahla pozornosť každého návštevníka, ktorých tam rozhodne v piatok večer zvyklo byť dosť. Na druhej strane, ak sa oblečie ležérne a Shinsou ju napokon zoberie do nejakej slušnejšej reštaurácie, bude to riadne fau pax.

Nita bola síce náročná žena, najmä čo sa zaobchádzania mužov s jej maličkosťou týkalo, a potrpela si na takých veciach, ako bolo pozvanie do nejakého slušného podniku na úrovni, no práve teraz sa pristihla pri myšlienke, že by jej nevadilo, ani keby ju znova vzal do McDonald´s a presedeli by celý večer tam, nepochybovala o tom, že by si čas strávený s ním užila úplne všade. No za každú cenu chcela byť primerane oblečená a tak napokon so stisnutými perami vzala do ruky svoj mobilný telefón a napísala mu správu.

Čakajúc na odpoveď, zhodila zo seba domáce oblečenie, v ktorom sa po byte už hodnú chvíľu motala a pokúšala sa pripraviť aj to posledné na zajtrajšok. Rozhodla sa, že si tie šaty aspoň vyskúša a tak sa do nich navliekla, zapínajúc kratučký zips na jednom z bokov a popravujúc jemné špagetové ramienka na nahých pleciach.

Pre lepší efekt si zopla práve teraz nie príliš upravené vlasy do uzla na zátylku a siahla po nejakom doplnku na krk, aby celý jej vzhľad nevyznel tak plano. Poupravovala nariasené záhyby a látku, ktorá sa o čosi málo napla v oblasti hrude a bokov, zatiaľ čo zvyšok príjemne chladivého hodvábu splýval pozdĺž jej tela. Pristúpila k masívnemu zrkadlu, ktoré tvorilo neoddeliteľnú súčasť jej izby a začala sa v ňom skúmavo obzerať.

 Našťastie sa nemýlila a šaty jej sedeli stále tak dobre, ako vtedy, keď si ich kúpila, čo ju utvrdilo v tom, že sú zrejme najlepšou voľbou na zajtrajší večer. A mala k nim dokonca aj dostatočné množstvo doplnkov. Mohlo by sa zdať, že v jej výbere bolo ružovej až priveľa, ale Nita tejto farby nemala dosť nikdy.

Akonáhle jej cinkol telefón, pozornosť od odrazu v zrkadle venovala svojmu mobilnému zariadeniu, utekajúc k posteli, na ktorej ležal a prečítala si novú správu. Tá však na jej otázku odpoveď nepriniesla. Ale nedalo jej inak, než sa nad slovami, ktoré Shinsou zaslal, pousmiať. Občas mávala pocit, že ju mal skutočne za tú dobu, odkedy znova začali byť v kontakte, prekuknutú skrz-na-skrz a bolo tomu tak aj teraz.

Napokon sa mu zdôverila s tým, s akou dilemou sa práve pasuje, hoci i niekomu ako Nita bolo jasné, že chlapci ani muži debaty o oblečení zrejme nikdy nemali na popredných priečkach v rebríčku obľúbených tém. No určite sa zajtra bude cítiť lepšie, keď si bude istá, že aspoň jej outfit je bezchybný a absolútne vhodný na tak dôležitú príležitosť, aká ju čakala.

Odpísal jej znova, tento raz pomerne dosť rýchlo, čo ju prekvapilo, pretože by sa nedivila, ak by na jej reči ohľadom výberu šiat na zajtra nezareagoval nijako. Možno by ju to trochu namosúrilo, občas bola predsa len ešte stále ješitná, ale niekomu ako on by to možno odpustiť dokázala. Bola si istá tým, že Shinsou mal svoje metódy ako si u nej napraviť čokoľvek a dokonca závratnou rýchlosťou.

Zvažovala, či mu má fotku tých šiat poslať, ako jej napísal, predsa len, chcela aby bol zajtra prekvapený, keď ju uvidí a ak mu prezradí, čo si oblečie, už to možno nebude mať taký efekt, v aký dúfala. Na druhej strane, aspoň môže takouto cestou zistiť, či tým výberom šiat neprestrelí a ušetrí si verejné zahanbenie. V prvom rade chcela zapôsobiť na muža, s ktorým na to rande pôjde, no odsudzujúce pohľady od všetkých okoloidúcich – a najmä žien – by jej ten zajtrajšok vedeli znepríjemniť. Stále jej záležalo aj na tom, čo si pomyslí okolie. Istým spôsobom to bolo aj povinnosťou a súčasťou práce, ktorú vykonávala.

Ale napadlo jej, že by ho mohla predsa len troška ponaťahovať, predsa len, ešte sa jej nepodarilo od soboty vymyslieť nič, čím by mu mohla jeho provokáciu oplatiť a po dôkladnejšom zvažovaní usúdila, že mala Ramona naozaj dobrý nápad. S potmehúdskym úškrnom na perách pre neho vyťukala ďalšiu správu, používajúc jeho predošlé slová a čakajúc, ako zareaguje.

Čas si skrátila tým, že si šaty vyzliekla, aby si ich zbytočne nepokrčila a zajtra boli dokonale pripravené, ak si ich naozaj vezme, prezliekajúc sa späť do toho, čo mala na sebe pred tým. Dokonca jej napadlo vytiahnuť z jednej zo zásuviek bielizníka nohavičky, ktoré by sa k nim na zajtra mohli hodiť. Stačilo pátrať iba chvíľku, v oddelení, ktoré ukrývalo jej najdrahšie, najkvalitnejšie a najviac sexy, no stále vkusné kúsky a na posteli vedľa rozložených ružových šiat čoskoro skončili aj čierne krajkované nohavičky.

Ani netušila, prečo zvolila práve čiernu. Kvalitná hodvábna látka šiat však túto farbu dokonale skryje, to mala už odskúšané a okrem toho, zrejme ich aj tak nikto neuvidí, no aspoň bude mať sama pre seba pocit, že má na sebe niečo také moc sexy, čo jej určite dodá ešte viac sebaistoty. Ako sa tak na ten výber kúskov oblečenia dívala, začínal sa jej zmocňovať pocit spokojnosti. Priložila k nim na periny ešte topánky, ktoré mala k tomu celku vybrané a perfektne k všetkému zapadali.

Ďalšia zo starostí, ktoré ju počas týždňa sužovali, odpadla. Dokonca premýšľala, že si tento komplet rozložený na svojej posteli odfotí a pošle priateľkám. S ich odobrením jej vieru v to, že zajtra zaboduje, už nenalomí nič. Ale než stihla v telefóne vôbec navoliť funkciu fotoaparátu, Shinsou sa ozval zas.

Tento raz pocítila to teraz už vcelku známe zachvenie v žalúdku, keď si správu prečítala, cítiac, ako sa kútiky jej úst ostýchavo rozťahujú. Netušila, či jej malé dráždenie, o ktoré sa pokúšala, zachytil, no pri ňom by o tom pochybovať ani nemala, bolo jasné, že áno, zachytil. A zareagoval svojsky, až sa pridalo k chveniu aj akési príjemné mrazenie na spodku jej chrbtice. Stačilo si to minimum slov prečítať, silu mali aj takto na diaľku, napísané v jednoduchej správe a ona akoby z tých písmeniek cítila jeho podmanivý, tak trochu rozkazovačný tón, ktorý s ňou vedel vcelku slušne zamávať. Veď to nebolo tak dávno, čo ho počula na vlastné uši a pomaly jej chýbal, no musela sa uspokojiť aj so správou, než zajtra opäť bude s ním.

Tak, fajn, pošle mu, čo na zajtra vybrala, veď prečo by nemala? Aj tak to bude mať úplne iný efekt, keď ju v tom uvidí oblečenú a kompletne pripravenú. Aspoň tak si to v hlave predstavovala a hľadáčik fotoaparátu v telefóne zamerala na svoju posteľ, konkrétne tomu, čo bolo na nej rozložené. Urobila pár fotiek a vybrala tú najlepšiu, ktorú mu aj poslušne odoslala, no po tom, čo sa na ňu znova pozornejšie zahľadela, uvedomila si čosi, vďaka čomu spodná pera opäť skončila v moci jej zúbkov, keď sa na tvári mladej ženy zjavil skrúšený výraz, miešajúci sa so zahanbením.

Akosi zabudla z tej postele odobrať svoj veľmi dráždivý kúsok spodnej bielizne a medzi tou záplavou ružového saténu a hodvábu neodškriepiteľne bil do očí. A práve teraz ho na fotografii odoslala mladému mužovi, s ktorým mala zajtra ísť na rande. Už sa to ani nedalo vrátiť späť, správa bola doručená a určite nepotrvá dlho, než si ju pozrie, nech by urobila čokoľvek, bola v kaši. Toto jej istotne nedaruje, už teraz sa pripravovala na jeho reakciu, tušiac, že pokiaľ šlo o Shinsa, určite nevynechá príležitosť znova si vychutnať ďalší z jej hlúpych činov, ktorého sa dopustila, keď ruky dlhovlásky pracovali skôr, než jej mozog.

 

* * *

Mal šťastie, že dnes zvyšok agendy pracovného dňa dokončoval už doma, kde Hitoshiho nemohol nikto vidieť, inak by zrejme výraz, ktorý sa mu usadil na tvári, navodil otázky v hlavách viacerých z jeho kolegov. Takto si nemusel držať kamennú tvár v momente, kedy sa mu načítala príloha, ktorú mu istá mladá zelenooká pro zaslala do správy.

Hoci mal ešte prácu, rozptyľovanie v podobe tých rozkošných správ, ktoré mu Hiraoka Nita každou chvíľou zasielala, bolo viac, než príjemné. Nechápal, kde sa to v ňom berie, pretože inokedy by na niečo podobné trpezlivosť, či náladu nemal, no ak to prišlo od nej, bolo mu jedno, čo napísala, hlavne, že niečo napísala a tie jej chutné ženské reči, poznámky a pripomienky zakaždým privítal celkom rád.

Zvedavosť bola ďalšia z čŕt, ktorými oplývali všetky mačky a jeho mačiatko nebolo iné, ako sa stihol presvedčiť, takže tú otázku, že kam pôjdu, ktorou ho dnes podvečer takto príjemne od práce vyrušila, čakal od nej už skôr, než večer pred ich rande. Ale prezradiť jej to nemienil, pretože tak moc dobre, ako tušil, že je tá roztomilá pro s pseudonymom Melody nesmierne zvedavá, čosi mu hovorilo, že má rovnako moc rada prekvapenia a tak ju o to nastávajúce rozhodne nechcel pripraviť.

Rezerváciu v podniku, kam sa ju zajtra chystal vziať, mal už vybavenú a i keď sa k nej dostal niekoľko dní v predstihu pred dohodnutým dátumom, ukázalo sa, že získať čo najlepšie miesto až tak ľahké nebolo a dokonca sa údajne ozval na poslednú chvíľu. Nebolo sa však veľmi čomu diviť, predsa len, Hitoshi s podobnými vecami príliš bohaté skúseností nemal, takže ani nevedel, ako to s rezerváciami, čo sa týchto miest týka, vlastne chodí.

Takéto schôdzky so ženami v reštauráciách, pri dobrej večeri a fľaške niečoho kvalitného, mu boli viac-menej cudzie. Nezvykol na ne chodievať, ani sporadicky. V živote, ktorý bol doposiaľ zvyknutý viesť, na niečo také nebol dostatok času a ani chute z jeho strany, či tej opačnej, s kýmkoľvek sa práve schádzal. Doposiaľ to obom zúčastneným vždy prišlo zbytočné, či ich to nelákalo. Ale teraz už vedel, že toto bude úplne iný prípad. Taký, s akým sa nestretol skutočne dlho. A, vlastne, ani si už nepamätal, kedy bol naposledy na niečom, čo by sa vôbec dalo nazvať oficiálnym rande, takže sa musel nejako vynájsť, improvizovať a snažiť sa urobiť všetko pre to, aby to celé dopadlo podľa predstáv tej, ktorú na tú schôdzku mienil zobrať.

Ale všetko bolo na zajtrajší večer zariadené a prekvapovalo ho, že to až taká otrava nebola, ba dokonca, bol veľmi zvedavý, ako sa zajtrajšok, keď skončí prácu a bude sa môcť konečne naplno venovať sebe a istej mladej dáme, ktorej spoločnosť na neho čakala, bude vyvíjať. Vlastne, istým spôsobom by sa dalo povedať, že to v ňom vyvolávalo drobný – a na niekoho, ako bol on, aj dosť ojedinelý – pocit vzrušenia, predtuchu, že sa zajtra skutočne má na čo tešiť. A tieto myšlienky, ktoré sa pomaly začínali usádzať v jeho hlave, podporila ešte aj fotografia, ktorú mu dlhovlasá kráska, s ktorou bol neustále v online spojení, zaslala.

Nič iné, ako nežnú a presladenú ružovú od svojej roztomilej Kitty ani nečakal. To, čo ho zarazilo, a neočakával to ani v najmenšom, bol jediný tmavý objekt na malom obrázku v chate, po ktorom blúdili jeho pozorné fialové oči. Musel si tú fotografiu pre istotu priblížiť, aby sa utvrdil v tom, že sa s ním iba nepohráva jeho predstavivosť.

V tom momente absolútne netušil, či za tým bola iba typická Nitina nepozornosť, alebo išlo o niečo prvoplánové, čoho si bola dobre vedomá a urobila to úmyselne. Každopádne, jeho mačiatko mu poslalo kompletne všetko – nielen šaty, ale aj to, čo podľa všetkého plánuje mať zajtra pod nimi. A jeho to nenechalo chladným.

Práca, ne-práca, mozog mladého underground hera začínal byť vďaka takémuto nečakanému podnetu stimulovaný úplne iným smerom, než sa doposiaľ snažil uberať, stačilo, že sa o slovo prihlásila jeho predstavivosť. Tá zapracovala spôsobom, že si začal všetky tie kúsky oblečenia, ktoré mu jeho Kitty poslala odfotené, na nej rovno aj predstavovať, najmä jeden konkrétny...

Ak bolo jej cieľom odstaviť akékoľvek triezve myšlienky spojené s prácou bokom a navodiť tie, ktoré sa točili iba okolo ich nadchádzajúceho spoločného večera, tak odviedla excelentnú prácu. Ale toto? Že by bolo jeho mačiatko takéto nezbedné? Bol iba jeden spôsob, ako to zistiť.

Miesto toho, aby jej dal spätnú väzbu ohľadom toho, či tie šaty boli na miesto, kam sa ju chystal vziať, vhodné, odpovedal jej vlastnou otázkou. A čo sa šiat týkalo, nemusela mať vôbec obavy, pretože u neho mali jasnú zelenú, i keď jeho myseľ sa sústredila skôr na ten druhý kus oblečenia, ktorý patril pod ne. V podstate, čokoľvek by si na seba dala, bol si istý, že by to dokázal oceniť. Shinsou síce móde vôbec nerozumel a teda nemohol tak úplne posúdiť, aké oblečenie sa hodilo na také miesta, ako bola reštaurácia, kde mali tráviť zajtrajší večer, no ak by aj jej šaty nespĺňali nejaké vykonštruované spoločenské kritériá, bolo mu to absolútne jedno. Jediné, čo ho zaujímalo, bolo to, že ich zajtra bude mať zelenooká kráska na sebe pre potešenie jeho očí a zvyšok sveta mu bol totálne ukradnutý.

 

* * *

Najradšej by sa za svoju nepozornosť bola bývala v duchu vlastnoručne uškrtila. Takýto trapas... A tiež jej na okamih napadlo, či si o nej Shinsou za tú snímku, ktorú mu tak ľahkovážne zaslala, nepomyslí niečo zlé. Žena, ktorá svojmu potenciálnemu partnerovi posiela šteklivé obrázky ešte pred prvým rande? No, na druhej strane, nebolo to nič tak moc škandalózne, nie? Veď ten jej vybratý outfit pôsobil vkusne a neodfotila sa mu v tej spodnej bielizni oblečená. Okrem toho, neboli toto presne také obrázky, o aké muži stáli? Tak nebol dôvod na paniku. Len v jeho očiach nechcela pôsobiť pod úroveň.

Byť na jeho mieste, Nita by zrejme tiež takýto obrázok vo svojom chate od niekoho, o koho mala záujem, ocenila. Veď ešte teraz bola stále vo vytržení z toho videa s Kerri, ktoré jej zaslal cez víkend a bolo úplne jasné, že to urobil náročky.

To jej pripomenulo – nemala predsa aj ona v úmysle ho už niekoľko posledných dní podráždiť tiež? A toto by sa už mohlo pokojne zaradiť do kategórie ľahkej dráždivej provokácie, no stále to neprekročilo hranicu nevkusu. Tak sa napokon prestala toľko vnútorne karhať a na jeho reakciu na fotografiu, ktorá, prekvapivo, bola pomerne neutrálna, čo nečakala, odpísala ďalšou mierne provokatívnou odpoveďou.

Keď už mu to mala oplatiť rovnakou mincou, tak poriadne a to za ním stále zaostávala niekoľko míľ, no aspoň sa konečne na niečo zmohla aj ona. Predsa len, ako povedala jej staršia hnedovlasá kamarátka, Nita nebola žiaden anjelik, hoci tak pôsobila. Ale keď bolo treba, vedela aj ona troška neposlúchať, aspoň tým správnym spôsobom. A dúfala, že sa konečne podarí aj jej navodiť Shinsovi aspoň zlomok z tých pocitov, ktoré jej on posledný mesiac privádzal konštantne.

No odhodlanie a odvaha ju začali opúšťať v momente, keď do minúty prišla ďalšia správa, tento raz veľmi strohá. To jedno slovíčko, ktoré zaslal a celkový spôsob, akým ho napísal... Netušila, že prečo, veď to boli iba čierne znaky na svetlom displeji, no naskočili jej z nich zimomriavky. Akoby snáď... Fajn, tento raz bolo jej provokovanie očividné a určite aspoň čiastočne na neho zapôsobilo, pretože z jedinej krátkej odpovede vycítila, ako sa asi zatváril, keď si tú  fotografiu od nej – tak trocha rafinovanú - našiel.

Ale nasledujúca a v ten večer posledná od neho, bola iná, zdanlivo nevinná, pokojná, až ju to náramne zmiatlo. Už si myslela, že sa medzi riadkami toho, čo posielal, konečne začala učiť čítať, no to pre Nitu typické zmätenie bolo znova tam, kde vždy.

S istou dávkou podozrievania v tvári na tú poslednú bublinku na displeji hodnú chvíľu hľadela, pokúšajúc sa rozlúštiť, či tie slová skutočne písal s ľadovým pokojom, alebo za nimi bolo čosi skryté. Shinsou moc emotikony nepoužíval a ten jeden konkrétny, ktorý jej práve poslal, z určitých dôvodov pôsobil zvláštne. No možno si to naozaj iba nahovárala, potrebovala sa pred zajtrajškom dostať do pohodovej nálady a nie sa zaoberať tými pár znakmi, ktoré sa doposiaľ pokúšala zanalyzovať, takže napokon svoju vnútornú dilemu ukončila.

V konečnom dôsledku, napísal, že sa na zajtra teší a ona mu to verila, lebo mala z neho za tú dobu, čo medzi sebou obnovili a zintenzívnili kontakt, pocit, že by jej to nezaslal len tak, ak by to nebola pravda. A bola odhodlaná urobiť zajtra všetko pre to, aby mal dôvod si myslieť, že mu ich spoločne strávený večer za to očakávanie naozaj stál.

Aspoň, že nebola sama, ktorá sa nevedela ďalšieho dňa dočkať. Uvedomujúc si, že jej stále nedal najavo, či ten vybratý outfit schvaľuje a či bude vhodný na miesto, kde rande budú tráviť, dlhovláska sa rozhodla, že to nechá plávať. Zoberie si ich - tieto ružové šaty, ktoré jej v minulosti už šťastie raz priniesli a oslávila v nich tie najlepšie narodeniny. Tak mohla iba dúfať, že tento raz sa bude oblečená v tomto kúsku baviť rovnako, ak nie ešte viac.

* * *

 

Už mu to bolo jasné, nebola to náhoda, ani Nitina nepozornosť. Tá malá nezbednica to urobila naschvál, čo ho pomerne dosť prekvapilo, ale musel uznať, že najmä v tom pozitívnom zmysle slova. Niečo takéto od nej nečakal, doposiaľ pôsobila ohľadom týchto vecí zdržanlivejšie, trocha hanblivo, vždy v rozpakoch z toho, kedykoľvek si ju dovolil troška podráždiť, čo sa veľmi rýchlo stalo jednou z jeho najobľúbenejších činností.

Ale tento jej roztomilý pokus zapojiť sa tiež, bol viac, než vítaný, až sa tak jeden z kútikov jeho úst tento raz pomerne výrazne nadvihol v potešenom polo-úškrne. Už bol svedkom toho, ako jeho mačiatko vystrčilo pazúriky, no iným spôsobom, ktorý bol rovnako príťažlivý a sexy, no takáto zmena bola naozaj potešujúca. I keď by sa mal na ňu aspoň naoko hnevať za to, ako tým zaútočila na jeho myseľ v nie práve najvhodnejšiu dobu, predsa len, ešte nemal hotovú celú dnešnú prácu.

Chutné, ako si myslela, že sa mu v tomto môže rovnať. Ale zobral to ako výzvu – veľmi príjemnú, do ktorej sa vrhne s radosťou. A to, čo jej na to celé napokon odpísal, bola v podstate pravda. Naozaj sa zajtrajška nevedel dočkať, pretože mu bolo jasné, že za toto si ju úplne vychutná, po celý ten čas, ktorý budú mať večer k dispozícii.

´Fajn, Kitty, chceš sa hrať? Budeme sa teda hrať,´ jeho pery sa roztiahli ešte viac a telefón konečne odložil bokom, vrhajúc sa späť do práce, ktorá, žiaľ, nepočkala. A tak sa Hitoshi musel znova prepnúť do role zodpovedného dospelého, akokoľvek moc bol zaujatý čímsi úplne iným.

 

* * *

   

*

* * *

Dlho očakávaný posledný deň pracovného týždňa už od rána plynul až prekvapivo rýchlo, no Nita to pripisovala tej halde udalostí, ktoré sa počas neho diali a ešte sa len udiať mali. Ale vzhľadom na to, že ešte nebol ani obed a ona už zvládla postíhať pomerne dosť vecí, bola so sebou spokojná, o čom svedčil aj výraz jej tváre, kedykoľvek ho zahliadla v odraze niektorého z presklených výkladov obchodov lemujúcich uličku popri námestí, ktorou práve teraz prechádzala.

Nemohla si pomôcť, jej vlasy totiž vyzerali priam božsky a ona sa na ne nevedela vynadívať. Tenshi odviedol skutočne kvalitnú prácu, no nič iné od svojho niekoľko-ročného kamaráta, ktorý sa móde a štýlu rozumel ešte lepšie, než ona sama, ani nečakala. Takže z čírej márnivosti hlavou pootočila do strany zakaždým, keď obchádzala ďalšiu okennú tabuľu, len aby v jej odraze mohla vidieť tú hodvábnu záplavu dlhých a dokonale rovných blonďavo-ružových prameňov, ktoré jej obľúbený beauty-guru na hlave vyčaroval.

Rozhodla sa tento raz pre malú zmenu, ktorou keratínová vyrovnávacia kúra oproti jej zvyčajným hustým vlnám rozhodne bola. A za tie dve hodiny, ktoré presedela v kresle pred zrkadlom a nechala jedného z najšikovnejších kaderníkov a stylistov v meste, aby sa postaral o to, že jej vlasy budú vyzerať bezchybne, sa z jej zvlneného účesu stal dokonale hladký. Tenshi Ayaka bol jedným z mála ľudí, ktorým v tejto oblasti dôverovala, dohromady ich dala spoločná láska k móde a štýlu a poznala ho už nejaký ten čas, takže udržiavali priateľský vzťah.

To zrejme spôsobilo, že sa u neho v salóne zdržala dlhšie, než pôvodne plánovala, pretože počas celého procesu starostlivosti o dlhovláskine husté vlnité vlasy horlivo debatovali a rozoberali veľmi veľa tém, ktoré sa týkali nielen ich životov, ale najmä najhorúcejších módnych a beauty trendov, takže ani po tom, čo bolo o korunu krásy na Nitinej hlave postarané, neodišla.

Jedna z Tenshiho asistentiek im totiž doniesla z neďalekého Starbucksu kávy a pri nich obaja presedeli ešte hodnú chvíľu, než sa Nita konečne spamätala, že jej v práci smena ešte neskončila a mala by sa zrejme čo najskôr vrátiť späť. Takže teraz kráčala náhlivým krokom jedným z malých námestí Musutafu, tak rýchlo, ako jej to len lodičky, ktoré mala obuté, dovoľovali.

Našťastie sa agentúra, v ktorej pracovala, nachádzala vo Fashion dištrikte Musutafu, v neveľkej pešej vzdialenosti od množstva módnych butikov, či salónov, medzi ktoré patrilo aj vlasové beauty štúdio patriace mladému mužovi, ktorý jej účes na hlave takto pekne upravil. Ale už to bolo viac, než dve hodiny, čo bola z budovy Genius Office preč a to už by mohol byť problém, preto tak veľmi pridala do kroku.

Nita mala šťastie aj v tom, že patrila medzi ľudí, ktorí mali so svojim šéfom tak dobrý a otvorený vzťah, že nikdy nemal problém s tým, ak si počas pracovnej doby na určitý čas odbehla vybaviť súkromné záležitosti. Nebolo preto ničím nezvyčajným, že by si raz za čas doobeda, či poobede urobila medzi prácou pauzu a vydala sa do mesta buď na nákup, alebo absolvovať nejakú zo svojich obľúbených a pravidelných skrášľovacích procedúr bez toho, aby si čas, kedy nebola počas pracovnej doby prítomná, musela nahrádzať.

Aj včera sa vedeniu zmienila, že si doobeda odbehne, no predpokladaný čas, kedy v agentúre nebude, sa rapídne natiahol a už to bolo vyše dvoch hodín, čo z nej mladá dlhovlasá pro odchádzala. Nechcela zneužívať dobrotu svojho šéfa až príliš, keďže by sa jej to v pracovným kolektíve mohlo neskôr nepekne vypomstiť a preto sa tak náhlila.

Recepčná Mayuri bola, prirodzene, prvou osobou, ktorú dlhovláska stretla, akonáhle opäť prekročila prah budovy, v ktorej pracovala a cez vstupný vestibul si to mierila rovno smerom k recepcii, aby svoju najobľúbenejšiu kolegyňu znova pozdravila, ale iba v krátkosti, lebo sa mala v pláne čo najskôr vrátiť do svojej kancelárie a tváriť sa, že strávila mimo budovu omnoho menej času, ako tomu bolo v skutočnosti.

„Teda, pozrime sa na ňu,“ obdarovala ju hnedovlasá mladá žena za pultom širokým úsmevom, keď jej zrak padol na prichádzajúcu Nitu. „Ukáž sa mi poriadne, tebe to pristane!“ Pochválila zelenookú mladú pro, akonáhle sa tá pred ňou pomaly zvrtla, aby si jej nový účes bolo možné obzrieť zo všetkých uhlov.

„Ďakujem, Tenshi-san odviedol skvelú prácu, ako vždy,“ Nita bola veľmi spokojná a komplimenty od priateľky z práce ju len utvrdzovali v tom, že zmena vlasov bola dobrý nápad. Sama si pripadala po takejto osviežujúcej vlasovej kúre veľmi príťažlivo, čo jej aspoň čiastočne pomohlo rozptýliť napätie a nervozitu z očakávaného rande.

„Och, keď budem mať po výplate, tak sa k nemu musím objednať aj ja,“ povzdychla si mladá žena s kratšími vlasmi a oprela sa lakťami o svoj pracovný pult, zatiaľ čo jej brada spočinula uložená v dlaniach a opäť si Nitinu vizáž obdivne prezerala.

„Jeanist ma ešte nezháňal, dúfam,“ na tvári spomenutej zelenookej dievčiny sa objavil tak trocha previnilý výraz, no jej kolegyňa ju s pokojom v hlase ubezpečila, že ju doposiaľ nikto nezháňal a zrejme si zvyšok agentúry ani poriadne nevšimol, ako dlho bola preč.

„Zatiaľ je to fajn, nemusíš sa báť, no mala by si si pohnúť, pred chvíľkou prišla šéfovi návšteva a možno bude od teba predsa len niečo potrebovať, keď má dnes Tomoko-san dovolenku.“

„Oh, tak to utekám, ďakujem za informácie,“ zamávala ešte kolegyni dlhovláska a už sa náhlivý klepot jej vysokých podpätkov ozýval vestibulom Genius Office, než zmizla za dvermi výťahu smerujúceho na poschodie, kde sa nachádzala jej malá kancelária.

Mayuri mala pravdu, čím skôr bude Nita dostupná a k dispozícii pri telefóne vo svojej pracovni pre prípad, že by jej nadriadený čokoľvek potreboval, tým lepšie. Jeanistova sekretárka dnes v práci nebola a tak sa nemal o jeho návštevu kto iný postarať, preto si vydýchla, akonáhle za sebou zaklapla dvere kancelárie a podišla k pracovnému stolu, kontrolujúc ako prvé zmeškané hovory na pevnej linke, ktorou sa všetci zamestnanci a aj ich vedenie v budove dorozumievali.

Odložila tašku a usadila sa v kancelárskom kresle, zapínajúc počítač a pohrávajúc sa pomedzi to s dlhými prameňmi aktuálne krásne hladkých blonďavo-ružových vlasov. Bola rada, že si na tú kúru k Tenshimu stihla odbehnúť doobeda a nemusela stresovať, či sa jej podarí úpravu účesu vtesnať medzi poobedňajšie aktivity keďže bude mať po skončení smeny určite naponáhlo. Naozaj bolo obrovskou výhodou pracovať pre niekoho ako Jeanist – vždy upravený zovňajšok patril medzi veci, ktoré si práca pre tohto hera vyžadovala a istým spôsobom by sa jej dnešná návšteva v beauty salóne dala považovať za plnenie si povinnosti správneho sidekicka niekoho takého, ako bol starší blond muž.

Telefón sa ozval ani nie chvíľku po tom, ako si urobila za pracovným stolom pohodlie, čo Nitu utvrdilo v tom, že jej dnešné načasovanie bolo skutočne ohromujúce. Dnes mala zrejme naozaj šťastný deň, pretože akonáhle zazrela meno svojho šéfa na malom displeji pevnej linky, pomyslela si, že ak by sa ozval o čosi skôr, mohol by to byť tak trocha problém, keďže by nezdvihla. Ale takto mohla bez okolkov siahnuť po slúchadle pevnej linky a ohlásiť sa.

„Melody-san, nechcem vyrušovať, ale mohol by som ťa poprosiť, aby si nám do mojej kancelárie doniesla dve kávy? Niekoho tu mám.“ Ozrejmil Tsunagu, akonáhle sa v telefóne ozval jeho hlas a Nita horlivo prikývla, hoci ju nadriadený vidieť nemohol, obmotávajúc zatočený kábel spájajúci slúchadlo so zvyškom telefónu okolo jedného z prstov.

„Samozrejme, žiaden problém, hneď vám to prinesiem,“ zaštebotala prívetivo a položila, keď sa z druhej strany linky opäť ozvalo súhlasné zahmkanie.

Občasná obsluha Jeanistových hostí pripadla do jej pracovnej náplne vtedy, keď iná pracovníčka agentúry, ktorá mala tieto veci na starosti, chýbala. Nite to nevadilo, bola zvyknutá a občas niekomu urobiť kávu, čaj, či zbehnúť do obchodu na nákup občerstvenia a iné veci, ktoré bežne nerobievala, zvládala ľavou zadnou. Okrem toho, Jeanistove návštevy mala vcelku rada, mnoho rázy sa jej podarilo vďaka nim spoznať ďalších zaujímavých ľudí, medzi ktorých nepatrili iba ich kolegovia z hero sféry, ale aj rôzne celebrity a inak významné osobnosti, čo bolo vzhľadom na prestíž a pôsobenie jej šéfa úplne logické.

Postavila sa zo svojho stola a vybrala sa na vyššie poschodie do kuchynky, ktorá bola najbližšie k Jeanistovej kancelárii sídliacej na samotnom vrchu budovy. Príprava občerstvenia pre návštevu trvala len chvíľu, vybrala čo najkrajšie šálky, také, ktoré sa dávali významnejším hosťom a na malom striebornom podnose všetko naaranžovala tak, aby to vyzeralo čo najreprezentatívnejšie.

S ním sa potom vydala po chodbe ďalej, až došla k dverám priestrannej kancelárie, ktorá nepatrila nikomu inému, než mužovi vlastniacemu celú agentúru. Vošla do dverí a zachádzajúc za roh podišla až k ďalším, preskleným, ktoré viedli k tej časti, kde Jeanist prijímal všetky svoje návštevy.

Nita sa medzi dverami zastavila ako obarená v momente, keď jej pohľad padol na osobu, ktorá sa okrem jej šéfa v miestnosti nachádzala. Mladá Jeanistova asistentka prekvapene zamrkala, keď sa jej zelenkavé oči rozšírili čímsi, pre čo by pomenovanie prekvapenie nebolo dostatočne vystihujúce a jej upravené svetlé obočie sa podvihlo o čosi vyššie. Medzi ním sa objavila drobná vráska, akonáhle ho zvraštila v mierne šokovanej grimase a tá sa postupne pretavila do takej, ktorá sa spokojnou, či potešenou rozhodne nazvať nedala.  

Kútiky úst mladej ženy ochabli a klesli, keď sa z jej tváre vytratil ten naučený úsmev, ktorý venovala každému hosťovi, dovoľujúcemu si jej šéfa poctiť návštevou, no práve teraz ju prešla akákoľvek prívetivosť. Mala čo robiť, aby jej z rúk nevykĺzol strieborný podnos, na ktorom obom prítomným v miestnosti priniesla kávu tak, ako si to jej nadriadený želal.

Našťastie však tácku s oboma kávami stihla uchopiť pevnejšie dostatočne rýchlo na to, aby všetko, čo na nej niesla, neskončilo porozbíjané a povylievané na zemi a ušetrila si strápnenie nielen seba, ale aj svojho šéfa, ktorý by sa jej za to určite nepoďakoval, hoci, nehody sa občas stávali. Ale pred takýmto hosťom by sa niečoho podobného Nita určite dopustiť nechcela.

Stále sa však hodnú chvíľu nepohla, iba s pootvorenými ústami a tak trocha zamračene hľadela na toho muža, na ktorého jej okamžite padol  zrak, keďže sedel presne oproti dverám, ktorými vošla, rozvaľujúc sa v jednej z Jeanistových svetlomodrých sedačiek. Od prvého okamihu spoznala, o koho ide, čo malo za následok jej aktuálne rozpoloženie, o ktorom dúfala, že si ho ani jeden z nich nevšimol.

Predošlé klopkanie dlhovláskiných podpätkov o podlahu totiž strhlo pozornosť oboch mužov jej smerom, takže jej príchod tiež okamžite zaregistrovali. A to jej na nálade ani sebaistote príliš nepridalo. Konečne sa jej však podarilo zatvoriť predtým pootvorené ústa, keď stisla pery pevnejšie k sebe. Tak moc ju zistenie, kto to vlastne u Jeanistu na návšteve bol, prekvapilo a vyviedlo z miery.

´Čo tu, preboha, robí? A prečo mi Mayuri nepovedala skôr, že dnes prišiel za šéfom práve on?´ Nite v hlave vírili myšlienky jedna za druhou, keď sa konečne spamätala a precitla. Nečakala tu práve jeho, preto pred tým tak moc zamrzla a keďže ju kolegyňa z recepcie nevystríhala, hoci tiež určite od prvého pohľadu dobre vedela, o koho išlo, keďže neexistoval snáď jediný človek v Japonsku, ktorému by jeho tvár nebola známa, nemala dlhovláska možnosť sa na tento stret dostatočne psychicky pripraviť.

Bakugou Katsuki bol totiž tým, kto sedel uvelebený v časti Jeanistovej pracovne, kde sa prijímali hostia, upierajúci na ňu svoj nekompromisný pohľad bordových očí a tváriaci sa, akoby mu to tu celé snáď patrilo. No to nebolo nič výnimočné. Na jeho ležérny postoj, sebavedomé vyžarovanie, ktoré okamžite pohltilo každú miestnosť, v akej sa objavil, či ten arogantný výraz na príťažlivej tvári, bola Nita už viac-menej zvyknutá, no predsa len sa jej zdalo, že dnes pôsobil o čosi inak.

Možno to bolo tým, ako sa tváril, keď na ňu neprestával upierať svoj zrak. Hoci v jeho výraze bola stále prítomná tá pre Bakuga typická samoľúbosť, zdalo sa, že mu v ňom okrem nej čosi chýbalo. Čosi, čo by Nita mohla nazvať namosúrenosťou, keďže jeho črty neboli skrivené v tej naštvanej, až podráždenej grimase tak, ako tomu zväčša bývalo kedykoľvek inokedy, v drvivej väčšine prípadov, kedy ho mala možnosť zazrieť.

Okrem toho, pôsobil inak aj kvôli oblečeniu, ktoré mal na sebe. Za bežného bieleho dňa bolo možné mladého muža, hovoriaceho si Dynamight, väčšinou vídať v jeho notoricky známom čierno-oranžovom hero obleku a jediný raz, kedy ho Nita po veľmi dlhej dobe videla v čomsi inom, bola tá osudná after-párty po Hero Billboard evente. Tento raz však na sebe nemal ani smoking, ani svoj povestný hero kostým, no niečo úplne iné. A to ju prekvapilo natoľko, že na neho ešte stále neprestávala civieť.

Jej pozorným očiam neušlo to, ako moc bol dnes Bakugou... vyobliekaný. Áno, to bol zrejme ten pravý výraz pre pomenovanie toho, čo pred sebou videla, pretože pohľad na mladého muža s blond vlasmi, ktoré mal teraz oproti svojmu klasickému nedbalému, naoko strapatému účesu o čosi viac upravenejšie, jasne nasvedčoval, že si na tom, ako dnes vyzeral, dal aspoň trocha záležať.

Svedčili o tom aj tie štýlové, veľmi vkusné a nie práve najlacnejšie vyzerajúce kúsky, ktoré mal oblečené a niekto ako Nita, ich vedel náležite oceniť. Rovnako aj spôsob, akým sa po predlaktia zrolované rukávy jeho košele vyhrnuli o čosi viac, keď obe paže natiahol a tie spočinuli na zadnom operadle sedačky, ktorú práve teraz mladý hero okupoval.

Nevedela, na čo sa má zamerať viac, či na spôsob, ako mu spomedzi oranžovej látky toho draho-vyzerajúceho kusu odevu vytŕčali čierne ornamenty a linky tvoriace obrazce, ktoré miestami zdobili pokožku jeho predlaktí, či na hodinky, ktoré obopínali jedno z jeho zápästí. Pozornosť zaujali aj slnečné okuliare na vrchu jeho blonďavej hlavy, keď ju mierne naklonil do strany, ako sa tak neprestával na ňu dívať, čím jej v podstate iba oplácal jej vlastný, zaujatý pohľad. 

Zdalo sa jej to, alebo sa na tvári večne mračiaceho sa Bakuga mihol náznak úsmevu? Nie, skôr by sa to dalo nazvať arogantným úškľabkom, lebo nijako inak sa predsa tento mladý muž tváriť nevedel. Presne toto si Nita v duchu dookola opakovala, no nemohla sa ubrániť pocitu, že na rozdiel od nej, si jej bývalý spolužiak túto situáciu snáď užíva, zatiaľ čo ona si zúfalo priala, aby sa práve teraz nachádzala niekde úplne inde.

„Ah, výborne, Melody, ďakujeme,“ ozval sa Jeanist práve včas, čím ukončil jej malú vojnu pohľadov, ktorú s Bakugom práve viedla, i keď dal on sám prednedávnom explicitne oslovenej najavo, že si s ňou praje uzavrieť mier. No na to v tejto chvíli myslieť nechcela a pohľadom uhla, venujúc sa radšej svojmu šéfovi, pretože ju prítomnosť mladého muža značne znervózňovala, klamala by, ak by tvrdila, že tomu tak nebolo.

Našťastie sa jej podarilo obslúžiť oboch bez toho, aby čokoľvek rozliala, no po celý čas, ako pokladala obe šálky na konferenčný stolík, zatínajúc zuby, cítila na sebe pohľad tmavočervených očí, ktorý sa pokúšala zo všetkých síl ignorovať. Efekt však na ňu mali, tomu sa ujsť nedalo a ani Jeanist ju neplánoval tak rýchlo prepustiť, pretože akonáhle založila svoje paže na hrudi, zvierajúc teraz už prázdnymi rukami pod prstami jemnú látku blúzky, ktorú mala na sebe, pripravená stiahnuť sa späť do bezpečia svojej vlastnej kancelárie, plánoval jej šéf osloviť svoju zamestnankyňu znova.

„Hej, nazdar, Hiraoka,“ predbehol ho Bakugou, ktorý sa zrejme v prítomnosti ich spoločného bývalého mentora rozhodol byť aspoň trocha zdvorilý a počastoval Nitu pozdravom. Uvedomila si, že by mu ho zrejme mala oplatiť, predsa len, ak tie kvety od neho skutočne neboli iba zo žartu, alebo omylom, vyjadril sa, že nemá záujem ten ich predošlý konflikt udržiavať a ona nemala dôvod byť neslušná.

„Zdravím,“ odvetila mu napokon takmer nečujne, opäť očami blúdiac na malý okamih jeho smerom, no potom sa jej zrak upriamil na Jeanistu, ktorý sa ozval ako ďalší. Nitu zaujímalo, či si tú napätú atmosféru medzi ňou a jeho hosťom nevšimol, alebo sa ju rozhodol taktne ignorovať, no jej vysoký blond nadriadený sa tváril, akoby bolo všetko v úplnom poriadku, čo v podstate – minimálne v jeho očiach – aj bolo a podľa Bakugovho správania sa to vyzeralo, že mladý muž berie celú situáciu podobne.

„Nový účes?“ Nadvihol starší veterán jedno z obočí, ako sa tak na svoju asistentku díval, berúc do rúk šálku s horúcim nápojom, ktorý obom mužom priniesla.

Pokývala hlavou na znak súhlasu a mimovoľne si prstami siahla po jednom z pramienkov dohladka vyrovnaných vlasov, ktorý jej splýval cez rameno pozdĺž hrude. Akosi sa cítila odrazu pod ťarchou oboch pohľadov, ktoré sa na nej spočinuli, nesvoja. Jeanist jej nikdy nevadil, dokonca bola rada, že sa jej šéf vyzná v móde a štýle tak moc dobre, ako ona sama a ani ju neprekvapovalo, že si okamžite tú malú zmenu jej vizáže všimol.

„Bola som dnes u Tenshiho-san v salóne, rozhodla som sa pre niečo iné, ako zvyknem nosiť,“ odpovedala mu napokon, úplne ignorujúc spôsob, akým ju prenikavými očami prepaľoval aj druhý prítomný muž v miestnosti a venovala svoju plnú pozornosť iba tomu staršiemu z blond herov.

„Veľmi dobrá práca...“ Pochvala od Jeanistu pre ňu vždy znamenala veľa. Niekto s tak moc dobrým estetickým cítením a zmyslom pre módu určite vedel, o čom hovorí a jeho odobrenie Nitinho nového účesu dievčinu utvrdilo v tom, že rozhodnutie na poslednú chvíľu pred rande vyskúšať niečo nové, bolo správne. Samozrejme, najviac ju trápilo to, čo na jej vzhľad povie najmä ten, s ktorým sa dnes večer mala stretnúť a kvôli komu vlastne ten beauty salón navštívila.

Znova pokývala hlavou, keď si uvedomila, že sa na chvíľu mysľou preniesla úplne inam, kompletne zabúdajúc na to, čo ju večer čakalo. Niečo takéto sa nestalo už dávnejšie, no jej mozog si dal aspoň na okamih pauzu od neustáleho venovania sa jedinej osobe, ktorá tu práve teraz nebola prítomná, no zostávalo už iba pár hodín, než sa s ním dlhovláska znova uvidí.

Tušila, že čo, či lepšie povedané kto, má toto celé na svedomí a nebolo nutné ani dlho pátrať, než mala príčinu opäť pred očami. Bakugou si ešte stále nevzal šálku s kávou, ktorú priniesla pre neho, netušiac, kto ju v kancelárii šéfa bude čakať. Miesto toho len skopíroval reč jej tela, keď jeho paže skončili založené na hrudi v podobnom geste, ako bolo to Nitino. Tá nedokázala prehliadnuť ani spôsob, akým sa jeho košeľa o čosi viac napla v oblasti hrude a ramien, v duchu si pripomínajúc, že by na neho nemala z hneď viacerých dôvodov toľko hľadieť.

Na druhej strane, stále tak trocha tápala. Nebola si istá, čo môže od neho čakať, no zatiaľ sa stále tváril až podozrivo neutrálne a nebyť toho samoľúbeho úškrnu, ktorý mal byť zrejme nenápadný, no zakaždým keď si dovolila letmý pohľad do Bakugovej príťažlivej tváre, jej priam bil do očí, hádala by, že s jej bývalým blond spolužiakom bolo niečo v neporiadku.

Pomaly sa jej začínali zmocňovať obavy, že jeho výraz zadosťučinenia bol predzvesťou toho, ako sa chystal Jeanistovi zreferovať o jej vystrájaní počas párty, na ktorej sa obaja stretli naposledy. No on stále mlčal a keď konečne siahol po druhej, nedotknutej šálke, Nitine obavy boli aspoň sčasti rozptýlené. Možno naozaj nemal záujem s ňou viesť spor ani nestál o žiadne detinské doťahovanie.

„Ako vidíš, Dynamight nás dnes poctil svojou návštevou,“ prehovoril Jeanist, ktorý už dopíjal svoju kávu, zatiaľ čo si oslovený konečne priložil vlastnú šálku k perám, ale jeho tmavočervené oči sa od jej okraja stále upierali smerom, kde stála dlhovlasá mladá žena. A ona netušila, kde sa v nej berie toľko nervozity miešajúcej sa s akousi nevrlosťou, ktorá bola omnoho viac typická práve pre Bakuga, no ten bol dnes až prekvapivo uvoľnený, pomaly ho až nespoznávala.

„Skvelé,“ uniklo jej pomedzi pery a uvedomujúc si, že to snáď už viac sarkasticky znieť nemohlo, opäť stisla pery a začala sa v duchu modliť, aby ten nie práve najzdvorilejší tón nezaregistroval aj jej šéf, ktorý by takéto správanie nemusel pochváliť. Odvrátila od oboch zrak, snažiac sa udržať to teplo, ktoré sa jej hrnulo do tváre, na uzde.

Miesto Jeanistovho karhania jej však odpoveďou bolo tiché a posmešné odvrknutie, ktoré uniklo Bakugovi pomedzi pery a tie sa ešte viac roztiahli v pobavenom úškľabku, keď odložil šálku s polo-dopitou kávou späť na stolík pred sebou. Nechápala, že o čo mu išlo, no práve teraz jej mozog omnoho viac zamestnávalo čudovanie sa nad tým, ako sa nenechal vyprovokovať a zachovával si stále ľadový pokoj, ktorý u neho snáď ešte nikdy pred tým nezažila. Dokonca z neho nesálali ani nevraživosť, či zlosť a to ju zmiatlo ešte viac.

„Vlastne, chystáme sa spolu na obed, môžeš sa pridať,“ prehlásil starší z mužov, na čo ten mladší na Nitu vyzývavo podvihol obočie, čakajúc, ako zareaguje. Toto pozvanie ju vcelku zarazilo. Nebolo to tak, že by sa nikdy pracovného obeda so svojim šéfom a ešte niekým ďalším nezúčastnila. Ale takáto zostava? To bolo skutočne dosť absurdné a ani keby práve umierala hladom, nepresvedčilo by ju to pridať sa k nim.

„Mrzí ma to, no mám ešte nejakú prácu,“ nebola to tak úplne nepravda, skutočne sa jej nezdalo vhodné vymeškávať z dnešného dňa ešte viac a obed plánovala stráviť doháňaním agendy, ktorú kvôli návšteve u kaderníka zameškala. Okrem toho, od rána mala akosi stiahnutý žalúdok, v ktorom si chcela ušetriť čo najviac miesta na dnešnú večeru, ktorá ju čakala a prítomnosť Bakuga jej s tou nervozitou nepomohla. Preto razantne pokrútila hlavou, chystajúc sa pracovňu nadriadeného konečne opustiť, dúfajúc, že tá výhovorka bola dostatočná na to, aby ju Jeanist nechal ísť. No až takéto šťastie zrejme nemala.

„Počkaj, ešte, prosím.“ Zastavila sa, keď prehovoril zas a otočila sa k obom mužom, stále sediacim za konferenčným stolíkom, upierajúc pohľad na dve šálky, ktoré na nej boli položené. Najskôr myslela, že ju zdržal kvôli tomu, aby odniesla použité nádoby preč, keďže už asi dopili, no ešte trocha tmavej tekutiny v jednej z nádob zostalo a Tsunagu pohľadom zo svojej zamestnankyne skĺzol k návšteve sediacej oproti nemu.

„Prišla ti už pozvánka na benefičný večierok, ktorý budem tento rok organizovať?“ Spýtal sa Bakuga, ktorý pokrútil hlavou, no než stihol odpovedať aj slovne, tak trocha zmätený a zrejme netušiac, o akú konkrétnu akciu ide, predbehla ho Nita.

„Uhm, ešte som ich nerozosielala, mám ich pripravené a čakajú už len na vytlačenie, ale posielať ich budeme budúci týždeň.“

Dúfala, že jej to nebude vytknuté, no pokiaľ mala v hlave správne zafixované, ten event sa mal konať až o niekoľko týždňov a na pozvanie všetkých významných hostí na zozname bolo času ešte dosť. Ale starší blonďavý pro sa netváril nespokojne a prikývol, venujúc svoju pozornosť opäť hosťovi.

„Tak to máš dobré načasovanie, Bakugou-kun,“ tento raz mladého muža oslovil menom a ten mu pohľad opätoval s malým očakávaním, než očami znova zablúdil k žene stojacej medzi dvermi. „Zastav sa pred našim odchodom u Melody v kancelárii a rovno ti tvoju pozvánku môže dať. No nie?“

„Samozrejme, Jeanist-sama,“ prikývla Nita, snažiac sa znieť čo najviac ochotne, no v duchu skrúšene mrnčala a prevrátila očami, akonáhle sa zvrtla na svojom vysokom podpätku a odkráčala z miestnosti preč, nechávajúc tak dvoch mužov opäť samých. Nebola si istá, či nepôsobila až príliš stroho a neprívetivo, dúfajúc, že si jej aktuálnu náladu Jeanist spojil iba s tým, že sa blížil víkend a ona mala ešte nejakú prácu, čo na ňu pôsobilo stresujúco.

No pravý dôvod jej nepohodlia bola návšteva mladého pro hera, ktorý si vravel Dynamight, a práve dnes spôsobil, že z jeho prítomnosti zostala zaskočená. Mala by totiž v tejto chvíli premýšľať nad úplne iným mužom, ale kdekoľvek sa Katsuki Bakugou objavil, ľudia ho proste nedokázali ignorovať ani prehliadať a ona nebola žiadna výnimka.

Pravdou však bolo, že nemala dôvod byť taká odmeraná k jeho osobe. Ak nič iné, odkedy vkročila do priestorov kancelárie svojho šéfa, jeho nečakaný hosť sa choval celý čas vcelku priateľsky – minimálne na jeho pomery, až to bolo zarážajúce – a ona mu nemala najmenšie právo čokoľvek vytýkať. V podstate jej už minule napadlo, že z nich dvoch bol rad na nej, aby sa zachovala ako dospelá a ten malý konflikt, ktorý medzi nimi pár týždňov dozadu vznikol, aj z jej strany urovnala.

Keď bola znova usadená za svojim pracovným stolom, v bezpečí, za zavretými dverami pracovne, konečne zo seba vypustila povzdych, ktorý v sebe  zadržiavala celú tú dobu, odkedy zistila, kto Jeanistu prišiel navštíviť. Musela sa však vzchopiť, nemohla predsa Bakugovi dovoliť, aby mal na ňu takýto efekt, veď už predsa dávno neboli školáci. Snažila sa zvaliť svoje aktuálne rozpoloženie na to, ako mu to dnes pristalo a ako moc netypicky sa v jej prítomnosti choval, čo ju len jednoducho zaskočilo, pretože to nečakala ani vo sne. Určite za tým bolo iba v jej duchu doposiaľ vymenované a nič iné.

S touto myšlienkou sa znova venovala svojmu pracovnému počítaču, otvárajúc e-maily, ku ktorým sa jej od rána nepodarilo dostať. Konečne sa však nimi predierala, no miesto tých pracovných dlhovláskinu pozornosť viac upútali tie, ktoré jej zaslali internetové obchody, z ktorých si pred nedávnom objednala pár vecí, oznamujúce termín, kedy jej zásielky budú doručené. Týmto sa venovala hodnú chvíľu, konečne aspoň trochu rozptyľujúc svoju myseľ od toho, kvôli čomu bola napätá pred chvíľou.

Ako tak odpisovala jednému z e-shopov na dotaz, ktorý jej ohľadom objednávky zaslali, jej ruka akosi už automaticky vošla do kabelky, odloženej na pracovnom stole dlhovlasej pro a ona z nej vytiahla jeden z rúžov, ktorý tu mala pre každý prípad vždy po-ruke pripravený. Následne siahla po malom zrkadielku, ktoré ležalo medzi tým množstvom kancelárskych pomôcok na kôpke a upravila si make-up, nanášajúc čerstvú vrstvu ružovkastej farby na pery, ktorej časť sa už počas dňa stihla trocha zotrieť.

Keďže mala Nita v podvedomí stále zafixované to, že kto sa práve nachádzal v budove agentúry, kde pracovala a hoci mala kvôli nemu stále zmiešané pocity, čosi v jej vnútri ju podnietilo k tomu, aby svoj zovňajšok pre istotu skontrolovala a prípadne doladila. Ako na zavolanie sa ozvalo zaklopkanie na dvere jej pracovne, ktoré nepatrilo práve k tým najjemnejším a jeho pôvodca ani nepočkal, kým ho zdvorilo vyzve, aby vkročil dnu.

Zastavila sa s rúžom tesne pri ústach, keď jej zelenkavé oči vzhliadli od maličkého odrazu v zrkadle k dverám, ktoré sa prudko otvorili a nevpochodoval nimi do priestoru jej malej kancelárie nik iný, než mladý hero s blond vlasmi, aktuálne vyobliekaný v tej veľmi štýlovej a dobre padnúcej košeli, nohaviciach a parádnych pánskych mokasínach. Nite to nedalo, stále musela premýšľať nad tým, prečo mal na sebe práve niečo takéto a ako moc bolo nefér, že v tom vyzeral tak dobre. Ešte aj reč jeho tela nasvedčovala, že si to, ako na svoje okolie pôsobí, veľmi dobre uvedomuje, čo dlhovláske na nálade nepridávalo.

„Mám tu mať nejakú pozvánku...“ Ozval sa Bakugov drsný, no práve v tejto chvíli prekvapivo vyrovnaný hlas, ktorý jej až tak zarezonoval v ušiach a v duchu sa pokarhala, že na to, čím ju šéf poveril, stihla tak rýchlo pozabudnúť.

Znova stisla pery, upevňujúc zovretie, ktorým držala v rukách svoje šminky, aby jej z nich nevypadli a rýchlo ich vhodila do pootvorenej kabelky, tak trochu zahanbená, že ju pristihol, ako sa tu upravuje miesto toho, aby sa venovala práci. Ale, koniec koncov, to vôbec nebola jeho starosť, no nie? Čo s ním Nita mala? Nič. Takže pokývala hlavou s perami stále skrivenými v nie práve potešenej grimase a o čosi málo sa vo svojom kancelárskom kresle narovnala.

„Samozrejme, pozvánka... Chvíľku počkaj, prosím, hneď ti ju vytlačím a môžeš ísť.“ Snažila sa o čo najzdvorilejší tón, chopiac sa myši s klávesnicou a začala vo svojom počítači pátrať po zložke, kde boli pozvánky na vytlačenie a rozposlanie uložené. „Budeme to posielať aj mailom, no Jeanist-sama trval aj na papierovej forme, vraj je to viac podľa spoločenského bontónu,“ vysvetľovala popri tom, ako otvárala jeden priečinok za druhým a ani nevedela, prečo mu to vlastne všetko vykladá. „A, mimochodom, bude to charitatívna akcia, ktorú agentúra usporadúva každý rok, výťažok z toho večera pôjde na dobročinné účely.“ Dodala o čosi strohejším a nevrlejším tónom, keďže nepredpokladala, že Bakugou niečo takéto ocení, či bude vôbec schopný pochopiť význam a dôležitosť toho eventu, ktorého organizáciu mala z veľkej časti pod palcom aj ona sama.

Keď jej odpoveďou bolo pre neho až netypicky tiché a nezrozumiteľné zahundranie, musela potlačiť nutkanie znova otrávene prevrátiť očami, no pátrala vo svojom počítači ďalej, dúfajúc, že akonáhle dostane tú pozvánku do ruky, odíde tam, odkiaľ aj prišiel a tento dusivý okamih medzi nimi bude čo najskôr ukončený.

´Sakra, prečo práve teraz nemôžem tie blbé pozvánky nájsť?´ Zahryzla si do jazyka, keď sa jej obočie znova nespokojnosťou zvraštilo, ako sa tak márne pokúšala nájsť tú zložku, kde sa všetky súbory s pozvánkami nachádzali, neschopná spomenúť si, pod akým názvom si ju uložila.

„Uhm, môžeš si urobiť pohodlie,“ prehovorila po krátkej chvíli, keď si uvedomila, že ešte stále stojí medzi jej dverami a čaká, kým bude hotová, zatiaľ čo sa miestnosťou rozliehalo trápne a tak trocha ťaživé ticho, prerušované iba občasným klikaním kurzora jej myšky od počítača.

Začula ťažkopádnosť jeho krokov, keď sa odlepil od zárubne dverí, o ktorú sa doposiaľ opieral ramenom a uprene ju pozoroval, zatiaľ čo ona očami blúdila po obrazovke počítača, ale nesadol si na jedno z kresiel na druhej strane stola, oproti tomu, v ktorom sedela ona, ako mu rukou naznačila. Miesto toho prešiel cez celú dĺžku jej kancelárie, zaujato pozorujúc priestory, udivenie nad ktorými sa mu zračilo aj v tvári.

Nita netušila, že prečo, no začínali sa jej zmocňovať rozpaky, za ktoré sa v mysli karhala rovnako, ako za jej predošlé vnútorné vyčíňanie. Na vzhľad a zariadenie svojej kancelárie bola vždy pyšná, v jej očiach spĺňali najnovšie trendy v oblasti interiérového dizajnu, no práve teraz sa neubránila myšlienke, že v nej bolo možno až bolestivo veľa ružovej. Bakugou však túto záplavu farieb nijak nekomentoval a len sa zastavil pri jednom z jej okien, vyzerajúc von, než sa znova obrátil tvárou k nej.

„Vidím, že si zásielku dostala.“ Skonštatoval, na čo v dlhovláske až tak heglo a zastavila sa vo svojom pátraní po zložke s pozvánkami, púšťajúc myš z ruky. „To ma teší.“ Dodal blonďavý mladý muž, na čo zareagovala svojsky – cítiac, ako jej do tváre stúpa horúčava, pretože si uvedomila, o akej zásielke to hovorí. Stačilo odlepiť zrak od monitora a venovať letmý pohľad jeho smerom, aby si všimla, ktorým smerujú jeho oči. Aj nepatrné naklonenie jeho hlavy k miestu, kde na stolíku ležala kytica tých nádherných bordových ruží, dávalo jasne najavo, o čom hovorí.

„Ja...“ Nita sa zhlboka nadýchla, dodávajúc si v duchu odvahu a sebaistotou, odsunula sa od stola, za ktorým sedela, otočila sa v kresle k nemu a zaklonila hlavu tak, aby mu mohla uprene nazrieť do tváre.  „Nemal si si robiť starosti.“

Na jej slová a neistý výraz v tvári, keď sa mu statočne snažila hľadieť priamo do očí, zareagoval tým, že si odfrkol a po prvý raz za dnešný deň sa jeho príťažlivé črty skrivili v miernom nesúhlase, či rozladení. Odvrátil od nej svoju tvár, opäť zakladajúc paže na hrudi a opierajúc sa chrbtom o parapetu okna kancelárie.

„Nepáčia sa ti?“

„Och, nie, nie, o to vôbec nejde!“ Zelenooká mladá žena okamžite a rázne pokrútila hlavou, aby si snáď nemyslel, že bola až tak moc nevďačná, ubezpečujúc ho, že si skutočne takéto veľkorysé gesto v podobe darčeka vážila, čo bolo aj pravdou. „Sú prekrásne. Ale ide o to, že... Pozri, Bakugou-san-„

„Len Bakugou,“ prerušil ju náhle, keď jej skočil do reči, pokúšajúc sa ju opraviť a ona prekvapene zamrkala, venujúc mu ďalší pohľad, lebo sa opäť obrátil k nej, neprestávajúc sa na ňu kriticky dívať.

„Naozaj to nebolo nutné, Bakugou-san,“ zdôraznila tú príponu, tvrdohlavo odmietajúc oslovovať ho neformálnym spôsobom, pretože sa snažila udržať si od neho čo najväčší odstup, no zároveň aj naďalej pôsobiť slušne. A tento raz bol rad na ňom, aby stisol pery, ktorých kútiky sa zvesili o čosi viac v nespokojnom štýle. „Ak nič iné, to ja by som skôr sa mala ospravedlniť tebe. Naposledy som sa chovala trochu ako idiot...“ Poslednú vetu dodala čo najtichšie, snažiac sa potlačiť červeň, ktorú takmer až cítila v tvári.

Nechápala, prečo sa jej zmocnili takéto rozpaky, no skutočne bola na ňu celá táto situácia až príliš. Preto sa radšej znova vrátila k pátraniu po pozvánkach, aby mohla jednu z nich konečne vytlačiť a poslať ho s ňou kade ľahšie. Cítila sa trápne a len čo si spomenula na tú ich malú výmenu názorov, z ktorej si vďaka vtedajšiemu opitému stavu až tak veľa nepamätala, no stále bola kvôli nej zahanbená, jej pocit sa ešte vystupňoval.

Bakugou jej to tiež neuľahčoval, keď sa jeden z kútikov jeho práve mračiacich sa úst podvihol o čosi vyššie v úškrne, ktorý neveštil nič dobré. Svojim mlčaním dal jasne najavo, že proti jej predošlým slovám neprotestuje a súhlasí s tým, ako pomenovala svoje predošlé správanie voči jeho osobe. Ale Nita tušila, že skôr, či neskôr príde čas, kedy si to svoje vystrájanie bude musieť odpykať aspoň trocha a toto trápenie sa bolo snáď dostatočne krutým trestom za nedávne opité počínanie.

Zdalo sa, že blond hero v jej kancelárii si ten pocit zadosťučinenia, ktorý sa ho určite zmocnil, užíva plnými dúškami, no napokon pokrčil plecami a venoval jej miesto pobaveného, či víťazoslávneho výrazu, aké u neho očakávala viac, iba neutrálny.

„Nemáš za čo, Hiraoka.“

Znova jej zahoreli líca, akonáhle si uvedomila, že sa mu vlastne za tie kvety doteraz vôbec nepoďakovala. Bože, mohla byť dnes – odkedy prišiel a ona sa s ním stretla - ešte viac neprofesionálna? Snáď ani nie, pretože si pripadala ako úplný idiot, neschopný ani základov slušného správania a zdvorilosti a najviac ju štvalo, že vlastne nemala dôvod takto vnútorne panikáriť. Veď to bol len Bakugou. Jej bývalý spolužiak... Ale až také jednoduché to, bohužiaľ, nebolo.

„Tu ste, vy mrchy,“ poznamenala pošepky skôr sama pre seba, keď v počítači konečne natrafila na zložku, ktorú sa pokúšala už hodnú chvíľu nájsť a zmocnila sa jej aspoň mierna úľava. Okamžite jeden zo súborov v nej otvorila a z jednej zo zásuviek písacieho stolíka vytiahla hodvábny tvrdý papier, ktorý vložila do zásobníka tlačiarne.

„Prekvapilo ma, že ti tak dlho vydržali. Poslal som ich ešte začiatkom minulého týždňa.“ Prerušil blondiak ďalšie ticho, ktoré v miestnosti nastalo, zatiaľ čo Nita pripravila pozvánku na tlač a čakala, kým bude hotová. Po zaregistrovaní jeho slov k nemu prekvapene vzhliadla, no potom sa ešte viac upokojila.

„Starám sa o ne každý deň, keď som v práci,“ na jej tvári sa konečne objavil aspoň náznak úsmevu, čoho následkom bolo zrejme to, ako o čosi málo zmäkli aj jeho tvrdé črty. „Babička mi kedysi prezradila recept, ako na to, aby kvety vydržali čo najdlhšie, tak sa snažím.“

Bakugou len naďalej mlčky stál pri okne a napokon pokýval hlavou, očividne spokojný s jej odpoveďou, o čom svedčil jeho aj naďalej uvoľňujúci sa výraz tváre.

„Sú skutočne moc krásne. Vôbec som nič také nečakala, totiž...“ Priznala napokon, keď nezvládla svoj vždy podrezaný jazyk udržať na uzde. Stále sa cítila napäto, no usúdila, že ak mu dá najavo, ako toto celé vníma, tak sa jej možno aspoň trocha uľaví. „Myslela som, že sa na mňa veľmi hneváš a nechceš o mne po tej after-párty ani počuť. Vlastne, do poslednej chvíle som čakala, že môjmu šéfovi povieš o tom, čo sa udialo.“ Nervozitou si opäť mimovoľne zahryzla do spodnej pery a odvážila sa nazrieť do jeho tváre už po niekoľký raz, odkedy prišiel, dúfajúc, že týmito slovami zo seba pred ním neurobí ešte väčšieho hlupáka. Priznávalo sa jej to ťažko, no úprimnosť v jej vnútri nad ňou napokon zvíťazila. „Veď vieš, čo mám na mysli...“

„Neviem, či sa len tváriš, že ma vôbec nepoznáš, alebo si už nepamätáš, Hiraoka, ale nemám dôvod, prečo by som to robil.“ Bakugou sa znova zamračil, no v tomto prípade to slovám, ktoré vyslovil on, dodalo na serióznosti a Nita konečne začala veriť, že to s tým uzavretím mieru naozaj myslel vážne. Akokoľvek moc ju pred tým, či ešte na evente celé tie týždne dozadu iritoval, musela uznať jedno – skutočne dospel, nie len fyzicky, ale zdalo sa, že aj vnútorne.

Minimálne jeho dnešné správanie bolo o dosť vyspelejšie, než na aké bola zvyknutá počas štúdia na U. A. akadémii, hoci nepochybovala o tom, že jeho výbušnosť z povahy určite nevymizla a ak by ho začala provokovať, tak by určite docielila reakciu, ktorá by sa podobala tomu Bakugovi, s ktorým po celé tri roky zdieľala jednu triedu. Tá ich malá slovná šarvátka počas after-párty sa tomu podobala, i keď si ju Nita pamätala len matne a kvôli zahanbeniu si na viac detailov z nej radšej spomínať ani nechcela, omnoho príjemnejšie boli tie spomienky, ktoré sa týkali niekoho iného z jej bývalých spolužiakov.

Každopádne, teraz pred ňou stál práve tento svetlovlasý mladý muž a o pravdivosti Jeanistových predošlých slov na Bakugovu adresu, ako moc vyrástol, sa mohla presvedčiť na vlastné oči. Dokonca sa pohol od okna dopredu a s rukami vsunutými do vreciek nohavíc podišiel bližšie k nej, až medzi nimi zostalo iba pár desiatok centimetrov voľného priestoru.

Nita, stále usadená v kresle, znova zaklonila hlavu, keď ju uväznil pohľadom svojich nepreniknuteľných karmínovo červených očí a hodnú chvíľu bez slova hľadel do jej tváre, zatiaľ čo sa jedno z jeho svetlých obočí spýtavo nadvihlo. Výraz v tej jeho naznačoval čosi vyzývavé, akoby čakal, či mu začne znova odporovať. Ale miesto toho dlhovláska iba naprázdno prehltla a oplácala mu ten intenzívny pohľad, ako najlepšie vedela. Potom si odkašľala, keď sa konečne spamätala a odvrátila zrak ako prvá, predstierajúc, že ju nesmierne moc zaujalo čosi na jej pracovnom stole, otáčajúc sa smerom od mladého hera, akoby sa mu snáď pokúšala uniknúť.

„Tvoja pozvánka,“ zamumlala a vytiahla kúsok papiera, na ktorý sa vytlačil ten úpenlivo hľadaný súbor, zapatrošený v útrobách jej počítača, zo zariadenia. Rýchlo pozvánku zabalila do jednej z okrasných obálok, ktoré sa jej povaľovali v druhej zo zásuviek a podala mu ju. Napokon sa osmelila k ďalšej otázke, ktorá začínala mátať jej hlavu odkedy opustila Jeanistovu kanceláriu. Doposiaľ sa nad zoznamom hostí nepozastavovala, tá benefičná udalosť bola ešte relatívne ďaleko, no až v tejto chvíli si riadne uvedomila, že medzi pozvanými bol aj tento mladý muž.

„Aj vôbec zvažuješ, že by si sa zúčastnil?“

Jej otázka ho zrejme zaskočila, pretože si obálku s pozvánkou v nej schoval do jedného z vreciek nohavíc a opäť k nej vzhliadol. Ale Nite to nedalo, musela sa spýtať, pretože zo začiatku veľmi pochybovala o tom, že by Bakugou čo i len zvažoval, že pozvanie od Jeanistu prijme a jeho akcie sa zúčastní.

„Budeš tam aj ty?“ Tento raz prekvapil on ju, keď na jej otázku odpovedal vlastnou. No Nita si ju vyložila len ako zdvorilostnú frázu, nepostrehla za ňou nič viac a prikývla.

„Samozrejme, z veľkej časti sa podieľam na organizácii, keďže som v podstate niečo ako Jeanistova pravá ruka.“

„Tak potom sa tam uvidíme.“ Takéto niečo nečakala. Skutočne bola v domnienke, že Bakugou podobnými akciami z duše opovrhuje. Pred tým jej dokonca zišlo na um, že by mohla skúsiť pozvať aj Shinsa, no z toho večierka po Hero Billboard evente si pamätala, ako nesvoj sa na tak preplnenej udalosti cítil a nebola si istá, či by tento návrh ocenil.

Podobný dojem mala aj z Bakuga. Nešlo o to, že by bol vyslovene nespoločenský, no pôsobil ako niekto, kto večierky, oslavy, či spoločenské udalosti iného typu v láske príliš nemal a očakávala, že to pozvanie na benefičný večierok, ktorý hostil jej šéf, odbije. Ale toto bola nečakaná novinka, ktorú sa Jeanistovi chystala oznámiť v momente, keď budú obaja viesť rozhovor medzi štyrmi očami, zvedavá, či iba ju zistenie, že sa jeho bývalý praktikant a jej spolužiak plánuje zúčastniť, tak zaskočilo.

„A možno dokonca aj skôr. Uži si víkend, Hiraoka.“ Dodal napokon mladý muž, ktorý prehĺbil tú vzdialenosť medzi nimi a pomalým krokom sa vybral smerom k dverám, ktoré viedli von z jej kancelárie. Po celý ten čas mu ako zhypnotizovaná hľadela na chrbát, zahalený tou draho vyzerajúcou košeľou a precitla až v momente, keď sa zastavil a obrátil hlavu ponad plece, venujúc jej posledný pohľad, než dlhovlásku v jej pracovni opustil.

Jedna z  rúk vykĺzla z vrecka jeho nohavíc a podvihol ju v ledabolom geste, ktorým naznačil zamávanie na rozlúčku, zatiaľ čo Nita údivom takmer zabudla zatvoriť ústa, snažiac sa prísť na to, či sa s ňou iba pohrávala jej predstavivosť, alebo sa celá táto výmena slov medzi nimi naozaj odohrala.

„Uhm, aj ty... Teda, maj sa a užite si s Jeanistom ten obed.“ Vyjachtala zo seba, keďže to bolo jediné, na čo sa v tom momente zmohla, neskoro si uvedomujúc, ako hlúpo to pravdepodobne znelo.

Jeden z kútikov Bakugových úst bol stále ešte mierne podvihnutý a stratil sa jej z dohľadu v momente, keď hlavou pootočil opäť dopredu a zmizol za dverami jej kancelárie. Spolu s ním však nezmizlo to zvláštne napätie, ktoré Nitu priam rozožieralo zvnútra už hodných pár minút a akonáhle začula, ako zvuk jeho topánok, symbolizujúci vzďaľujúce sa kroky, utíchol, vydala zo seba skrúšené zamraučanie.

Chytajúc sa rukami za hlavu ju sklonila a privrela oči, zatiaľ čo jej prsty masírovali spánky. ´Užite si obed? Vážne, Nita? Na nič lepšie si sa nezmohla?´ Vnútorne lynčovala samú seba za to, čo z nej vypadlo ako posledné, než Bakugou vyšiel z jej kancelárie. Hlboký nádych stačil na to, aby si uvedomila, aká výrazná mužná, no zároveň veľmi príjemná vôňa po ňom v miestnosti zostala. Určite to bol nejaký drahý mužsky parfum, možno zmes vody po holení, zmiešaná s niečím, čo bolo pre neho typické. A tá vôňa slúžila ako jediný dôkaz, že tu pred malou chvíľou naozaj bol, pretože takýto scenár by si nevymyslela ani v tom najbláznivejšom sne, aký by sa jej mohol snívať.

Musela sa vzchopiť. Predsa nenechá Katsukiho Bakuga, aby mal nad ňou takúto moc, na to tu boli iní a jeho do zoznamu ľudí, ktorí s ňou vedeli zamávať, rozhodne pridávať nechcela. Pohľadom znova zablúdila k tým bordovým kvetom, ktorými to celé začalo. A možno to bolo inak, pravdepodobne to začalo ešte dávnejšie, no až dnes si dlhovláska po dlhšej dobe uvedomila, že v jej živote ešte stále existujú aj iní muži, než len Hitoshi Shinsou, s ktorým mala dnes večer dohodnuté rande.

* * *

Zvyšok pracovného dňa ubehol dlhovláske až závratným tempom a to, ako blízko bola večerná hodina, na ktorej sa so Shinsom dohodli, si uvedomila až vtedy, keď stála v kúpeľni pred veľkým zrkadlom. Po takmer celej ploche pultu, v ktorom bolo zasadené umývadlo, sa rozkladali rôzne šminky a ďalšie skrášľujúce pomôcky od výmyslu sveta. Čokoľvek, čo Nita vlastnila, dnes podvečer použila, len aby bol jej zovňajšok čo najdokonalejší.

Vedľa, na práčke, ležal jej telefón, v ktorom si naladila svoj najobľúbenejší playlist, dúfajúc, že hudba jej pomôže dostať sa do nálady a zmierni to napätie a stres, ktoré z nadchádzajúceho rande pociťovala.

Stále tomu nemohla uveriť, že ju už iba tak málo delilo od vytúženého stretnutia s mladým mužom, ktorý jej akoby priam počaroval. No naozaj sa dočkala piatkového večera, ktorý pre ňu niesol taký význam a to bol aj hlavný dôvod, prečo sa toľko krášlila, zatvorená v kúpeľni, zatiaľ čo jej spolubývajúca nemala na výber a musela tento pre Nitu typický exces tolerovať.

Ale zelenooká mladá žena nechcela v žiadnom prípade nič podceniť. Bolo to už dávno, čo bola na rande naposledy a okrem toho, toto nebolo iba tak obyčajné. Výnimočná osoba znamenala aj výnimočnú príležitosť, preto brala prípravu na blížiacu sa schôdzku tak vážne. Hneď po príchode z práce strávila takmer hodinu a pol vo vani, venujúc sa všetkým možným procedúram, kým nebola so stavom svojej pokožky a vlastne celého tela stopercentne spokojná.

Zjemňujúca soľ do kúpeľa, pena na holenie, ovocný peeling, či zvláčňujúce telové mlieko – to všetko boli prípravky, ktoré padli na úžitok a Nita nimi dnes vôbec nešetrila, no nemohla si pomôcť. Samozrejme, malo ísť o prvé oficiálne rande, kvôli čomu nepredpokladala, že by hebkosť jej pokožky na rôznych častiach tela mal ktokoľvek testovať, dnešný večer si predstavovala vo všetkej počestnosti, hoci vzrušenie z nej neopadlo ani počas týždňa. No i tak sa potrebovala cítiť dokonalo, takže okupovala kúpeľňu až do teraz, s vedomím, že Camie nielen chápe jej aktuálnu situáciu, ale ešte jej vyčíňanie aj toleruje. A okrem toho, už jej z tých procedúr zahrnutých v dôkladnej príprave nezostávalo až tak veľa.

Opálenie? Hotovo. Dokonale upravené nechty? Tiež splnené. Vlasy? Áno, aj túto položku si mohla na zozname odškrtnúť. Make-up? Práve sa na ňom pracovalo. Perfektný outfit? Pripravený - čakal na ňu zavesený na vešiaku v jej spálni, spolu s kabelkou a topánkami pri posteli. Jediný kúsok, ktorý mala z prichystaných vecí na sebe, boli tie čierne krajkované nohavičky, ktoré včera tak starostlivo vybrala a oblečená v nich, zabalená v uteráku, pobehovala po celej kúpeľni.

Jej čerstvo namaľované ružovkasté pery sa sformovali do ´O´, keď s nosom takmer pritisnutým k hladkému povrchu zrkadla starostlivo nanášala poslednú vrstvu maskary na spodné mihalnice, zatiaľ čo tie vrchné boli doplnené umelými. Zamrkala pár rázy po tom, čo sa od zrkadla odtiahla, prezerajúc si make-up očí, ktorému sa poslednú pol hodinu venovala, nakláňajúc hlavu nabok v spokojnom geste.

Stará známa mačacia linka a jemné, ružovo-béžové odtiene na viečkach boli tým, čo na dnešný večer zvolila a ukázalo sa, že to bol najlepší nápad. Aj make-up mala v podstate hotový a jej stále zlepšujúcu sa náladu podnietila aj ďalšia skladba z playlistu, ktorá začala práve hrať.

Priskočila až k práčke, berúc do ruky telefón, akonáhle zazneli tóny jej aktuálne obľúbenej pesničky a pridala volume tak, že sa celá kúpeľňa takmer až otriasala. Vďaka tomuto hluku dlhovláska prepočula zvonček od vchodových dverí, ktorý sa ozýval z chodby, naďalej sa venujúc úprave zovňajška a pospevujúc si popri tom hlasnejšie, ako by bolo vhodné, absolútne zabúdajúc na to, že by si mala dávať pozor na čas.

Camie na druhej strane dverí iba rezignovane pokrútila hlavou a keďže na rozdiel od svojej mladšej spolubývajúcej zvonček neprepočula, vydala sa z obývačky až k stene, kde sa nachádzalo zabudované elektronické odomykanie vchodu. Na tieto Nitine skrášľovacie procedúry bola už zvyknutá, v podstate tie jej netrvali o nič kratšie a brunetka vedela, ako moc je pre jej priateľku dnešný večer dôležitý.

Jedným z prstov stisla tlačidlo na odomykanie vchodových dverí a popravila si tepláky, v ktorých sa práve teraz po byte motala. Dnes bol rad na nej, aby zostala v piatkový večer doma, zatiaľ čo dlhovlasá pro, aktuálne okupujúca ich spoločnú kúpeľňu, sa chystala vyraziť do ulíc. Zvedavá, kto sa to k nim práve teraz dobíja, keďže jedna zo spolubývajúcich sa chystala byt opustiť a druhá mala v pláne iba takzvaný ´papučkový´ večer, počkala, než sa ozvalo v chodbe rázne zaklopkanie.

„Oh, to je už sedem?“ Pery hnedovlasej mladej ženy sa prekvapením o čosi málo poodchýlili, keď otvorila dvere a nazrela na chodbu, stretávajúc sa s pohľadom návštevníka. Jej hnedé oči si ho premerali od hlavy až k pätám a zastavili sa nielen na tom, čo mal na sebe, ale pozornosť Camie upútal aj predmet, ktorý držal v ruke. Tie jeho, tmavo-fialové, sa zatiaľ upreli na hodinky obopínajúce jedno z jeho zápästí, keď si svojpomocne vyhrnul rukáv saka a košele pod ním, aby na ciferník lepšie videl.

„Vyzerá to tak,“ pousmial sa, na čo Camie horlivo prikývla a ustúpila, aby mohol vojsť dnu. Podľa toho, aké zvuky sa ozývali z kúpeľne, usudzovala, že si bude musieť na svoje rande ešte chvíľku počkať, kým sa chystajúcej sa dievčine, zavretej vo vnútri, uráči dokončiť svoje prípravy a vyjsť konečne von.

~

Pôvodne si myslel, že z nich dvoch bude dnes večer on tým, ktorý sa omešká a dopustí tak jednej z najzásadnejších chýb, s ktorými si u dámy na prvom rande človek zaručene nešplhne, no ukázalo sa, že to napokon bolo opačne. Dnes bol jeden z tých dní, kedy sa Shinsovi takmer nič nedarilo stíhať na čas a preto sa ponáhľal, nasadzujúc čo najvyššiu akceptovateľnú rýchlosť, keď nasadol do auta a vyrazil z adresy, na ktorej býval. Nakoniec dorazil do cieľa len so skutočne zanedbateľným oneskorením sotva piatich minút.

Rozhodol sa, že miesto toho, aby na ňu počkal v aute, či jej zavolal, že už je na mieste, pôjde si po ňu až hore, ako sa na správne klišé rande, ktoré svojej spoločníčke na dnešný večer sľúbil, patrí. Nečakal, že ona bude nakoniec tou, ktorá sa pozabudla a keď mu miesto dlhovlasej krásky otvorila jej spolubývajúca, zostal tak trocha prekvapený.

Ale teraz, ako tak opäť stál v chodbe ich bytu, spomínajúc si na okamih, kedy tu bol naposledy a sledujúc hnedovlasú mladú ženu, ktorá zabúchala na jedny z dverí, aby svoju spolubývajúcu upozornila, nemohol nič iné, iba celú situáciu pobavene pozorovať.

„No, nič... Poď si zatiaľ sadnúť, lebo toto zrejme ešte nejakú chvíľku potrvá.“ Oslovila ho napokon tá, ktorej meno si pamätal ako Camie, márne vyklopkávajúca na dvere kúpeľne, odkiaľ sa ozývali hudba a občasné buchnutie, obracajúca sa od chodby k nemu. Jej hnedé oči zvedavo nakúkali, keď si ho znova premerala a zastavili sa na tom, čo pre jej spolubývajúcu priniesol, venujúc Hitoshimu spýtavý, no vcelku povzbudzujúci výraz v tvári.

A tak sa po nejakom čase opäť ocitol usadený uprostred tej záplavy ružových vankúšov z plyšu, ako naposledy - tých pár týždňov dozadu po after-párty, len tento raz pre zmenu v inom obleku a s inými zámermi. Okrem toho, táto situácia bola podobne zábavná, ba možno ešte viac a zatiaľ, čo stále zvieral kvety pre jeho dnešnú spoločnosť v rukách, zrak mu opäť skĺzol k hodinkám na zápästí.

Našťastie mali v reštaurácii rezerváciu až na ôsmu a podnik, ktorý sa chystali s Nitou navštíviť, nebol až tak ďaleko od miesta, kde bývala, aby to dovtedy nestihli, i keby vyrazili neskôr, takže malý časový sklz nevadil. Keď už vydržal na svoju Kitty čakať celý týždeň, pár ďalších minút neznamenalo nič prevratné, na to bol Hitoshi až príliš trpezlivý, aby ho vedelo rozladiť niečo takéto. A okrem toho, tešil sa na jej prekvapenie, až zistí, že už na ňu čaká. Celý tento proces dodržiavania zásad randenia ako z filmu začínal byť pre neho v celku zábavným.

„Freak like me...~ You want a good girl, that does bad things to you...~“

V momente, keď sa spoza dverí na chodbe ozval Nitin sladký hlások, pospevujúc do rytmu melódie, ktorú za nimi pravdepodobne počúvala, spozornel. Camie mu venovala neurčitú grimasu, akoby sa snáď cítila trápne aj za svoju priateľku, na čo on zareagoval tým, že sa jeho pery pobavením ešte viac roztiahli.

Presne na toto myslel – prišiel očividne v pravú chvíľu, pretože sa mu podarilo zastihnúť dlhovlasú krásku, o ktorej v poslednej dobe chcel vedieť čo najviac, v situácii, kedy opäť raz odhalila niečo z tej bláznivej osobnosti, ktorú v sebe skrývala a ktorá ho toľko vábila.  

„Tie him down to my queen bed. Tease him just enough to hate me.~„ Nita pokračovala v hlasnom spievaní vcelku dosť sugestívneho textu, o ktorom si nebol istý, či mu dlhovláska vôbec rozumie, čo podnietilo ďalší úškrn, usádzajúci sa na tvári mladého muža s indigovými vlasmi. Dnešok skutočne začínal lepšie, ako očakával. Mal čo robiť, aby mu pomedzi pery neuniklo pobavené uchechtnutie, no podarilo sa mu zostať ticho a len ďalej počúvať, aby sa neprezradil.

„Kristepane,“ povzdychla si Camie a opäť podišla k dverám, prerušujúc tak túto veľmi zábavnú a roztomilú show, ktorú Shinsovi jeho mačiatko dopriavalo. Na druhej strane, nemohol sa dočkať, kedy ju konečne uvidí na vlastné oči a tak trpezlivo čakal usadený na gauči, ktorý patril jej a spolubývajúcej, ktorá znova zabúchala na dvere od kúpeľne, tento raz o dosť ráznejšie a hlasnejšie.

„We could flip the coin, I´ll be your slave.~ Call you Daddy-“ Zelenooká dievčina sa zastavila uprostred slohy, keď sa ozval prenikavý hlas jej staršej kamarátky, zdieľajúcej jeden byt s ňou, sprevádzaný buchotom na dvere, z ktorých stále nevyšla von.

Na poslednú chvíľu sa rozhodla, že ešte prebehne pramene svojich dlhých vlasov žehličkou, aby sa uistila, že nezostane ani jeden vlások, ktorý by nebol dokonale hladký. Všetko ostatné bolo už hotové a tak jej v podstate zostávalo už len zafixovať účes a obliecť sa. Lenže jej aktuálne hudobné sólo, kedy sa snažila čo najviac prekričať spievajúcu Doju Cat, ktorej pieseň sa pri plnej hlasitosti ozývala z reproduktora jej telefónu, prerušil hlas spolubývajúcej, keď na ňu zakričala z chodby.

„Hej, pohni zadkom, už je tu ten tvoj nápadník a ak mu nechceš pred rande dať zadarmo celý koncert, tak...“

„Čože?! Shinsou-san je tu?“ Nita stuhla a v poslednej chvíli stihla žehličkou potiahnuť až dolu, než mohla spáliť celkom výdatnú porciu svojich vlasov, ktorá bola v momentálne takmer až žeravých keramických plátoch zastoknutá. Ale nemohlo sa jej to iba zdať, jasne Camie i napriek tej hlasno hrajúcej hudbe počula a žalúdok dievčiny urobil pomyslený kotrmelec v momente, keď si význam tých slov uvedomila.

„Áno, už hodnú chvíľu sedí u nás na gauči a čaká na teba, kým si dospievaš. Je dávno po siedmej.“ Jej hnedovlasá priateľka pokračovala, zatiaľ čo ona siahla po telefóne a tú ohlušujúco nahlas hrajúcu hudbu konečne vypla. Jej tvár začínala naberať bordový nádych, presakujúci aj cez vrstvu  make-upu a púdru, ktorý mala nanesený.

„Bože,“ zamumlala, odkladajúc žehličku späť na okraj umývadla a vyťahujúc ju z elektrickej zásuvky skôr, než sa jej nedopatrením podarí pred rande doma spôsobiť nehodu. „To je trapas,“ zahryzla si do vnútornej strany líca a ešte aj výraz jej tváre, ktorý letmo zazrela v zrkadle, jasne značil, do akého rozpoloženia mysle ju zistenie, kto k nim až do bytu zavítal a počul jej niekoľkominútové kvílenie, ktoré už muselo liezť na nervy aj susedom, uviedlo.

Prekvapilo ju, že prišiel až hore, keďže očakávala maximálne telefonát alebo správu s tým, že už na ňu čaká vonku, pred budovou, kde bývala. Ale to, že si dal námahu vyjsť z auta a dostaviť sa osobne až k dverám jej bytu na ňu zapôsobilo, minimálne to bolo viac, než na čo sa zmohol posledný adept, s ktorým si dohodla rande. Presviedčajúc sa, že jej skutočne neposlal správu, aby si pohla pri pohľade na telefón s hrôzou zistila, že mešká, pretože hodiny ukazovali čas, ktorý bol dávno po dohodnutej siedmej hodine.

Potrebovala sa čo najrýchlejšie obliecť, aby mohli vyraziť, pretože už tak sa kvôli nej a jej nedôslednosti o čosi málo zdržali. Lenže problém bol v tom, že jej oblečenie zostalo pripravené v spálni, do ktorej sa nedalo dostať inak, než cez chodbu a následne obývačku, čo znamenalo, že ju ich hosť zaručene uvidí skôr, než bude kompletne hotová a efekt prekvapenia bude tým pádom úplne pokazený.

„Uh, hneď som tam! Shinsou-san, prosím, nepozeraj sa,“ zapišťala nahlas, keď už do jej slov nevstupovala hlasná hudba a mohli ju počuť obaja dosť zreteľne, pritískajúc si uterák bližšie k telu, akoby snáď bála, že v momente, keď sa ocitne v jednej miestnosti s ním, ten kus látky omotaný okolo jej tela spadne. „Camie, prosím, zaisti, aby sa nepozeral, nesmie ma vidieť, než budem kompletne pripravená,“ dodala o čosi tichšie, keď pootvorila kúpeľňové dvere na pár centimetrov a zisťujúc, že je vzduch čistý, pretože Shinsou bol v obývačke, uprela na svoju spolubývajúcu prosebný pohľad.

„Neboj, Kitty, nepozerám sa,“ zrejme počul všetko, keďže sa ozval jeho hlas, ktorý jej od minulého piatku cez týždeň opäť začal chýbať a prebehla ňou náhla vlna zimomriavok, ktoré ucítila až na spodku chrbtice. Tak trocha ju však zarazilo, že toto pomenovanie, ktoré pre ňu mal, použil aj pred Camie, čo spôsobilo mierne začervenanie v jej tvári. Samozrejme, jej staršia priateľka si neodpustila veľavýznamný pohľad na dlhovlásku cez štrbinu medzi kúpeľňovými dverami, spoza ktorej na chodbu vykúkala.

„Ani ty sa nepozeraj,“ dodal Shinsou s humorom v hlase a Nita rozpačito stisla pery, ešte stále zahanbená kvôli tomu, že ju pristihol, ako si vyspevuje nahlas na celý byt. Takto si začiatok svojho vysnívaného piatkového večera rozhodne nepredstavovala. Dúfala, že keď príde, bude hotová a pripravená vyraziť, dopriavajúc mu tak wow-efekt pri pohľade na jej dnešnú bezchybnú vizáž.

Podarilo sa jej prekĺznuť popri stene obývačky, zatiaľ, čo on čakal otočený chrbtom, usadený na pohovke tak, ako jej sľúbil, nedívajúc sa a ona rýchlo vbehla do svojej izby, zabuchujúc za sebou dvere. Už po niekoľký raz za posledných pár minút sa karhala, že takto hlúpo nezvládla načasovanie.

V rekordnom čase na seba navliekla zvyšné kúsky oblečenia, nazula topánky a skontrolovala, či sa v jej drobnej párty kabelke nachádza všetko, bez čoho by dnešný večer nebola schopná fungovať. Posledné úpravy patrili vlasom, oblečeniu a celý proces chystania sa zakončila svojim obľúbeným parfumom, ktorým nešetrila.

Ešte jeden nádych a hlboký výdych, naposledy sa celá prezrela vo veľkom zrkadle, ktoré bolo neoddeliteľnou súčasťou vybavenia jej spálne, a potom čo najsebaistejším krokom vykročila z izby von, nechávajúc za sebou iba zvuk klopkania podpätkov svojich topánok o parketovú podlahu izby. Samozrejme, že bola nervózna, dokonca tak moc, ako už dávno nie, hoci nechápala, že prečo. Veď sa s ním nemala stretnúť po prvý raz. No i tak v žalúdku opäť pociťovala chvenie, o ktorom sa stále nerozhodla, či sa jej prieči, alebo naopak - je príjemne návykové.

Konečne jej zelenkavé oči spočinuli na mladom mužovi, na ktorého sa toľko celý týždeň tešila a prstami zovrela svoju malú saténovú a perličkami vyšívanú kabelku v rukách o niečo tuhšie. Ihneď sa postavil, popravujúc si sako, ktoré mal na sebe. Nita si, okrem iného všimla, že v druhej ruke, ktorú mal za chrbtom, čosi skrýval a oči jej až tak zažiarili zvedavosťou, no než sa ho na to stihla spýtať, či čokoľvek povedať, vstúpila im do ich malého momentu, kedy si so záujmom prezerali jeden druhého, Camie.

„No, fíha, vy ste sa ale riadne zladili,“ nadhodila vcelku nadšeným tónom a potom zopakovala scenár z večera, či lepšie povedané skorého rána, kedy bol Shinsou u nich v obývačke naposledy. „Nechám vás, užite si to,“ venovala svojej mladšej priateľke ešte sprisahanecké žmurknutie, než rýchlosťou blesku ušla do svojej vlastnej spálne, zatvárajúc sa za dverami a dopriavajúc Nite aspoň čiastočné súkromie s mužom, s ktorým mala čoskoro vyraziť na rande.

Dlhovláska presne vedela, čo jej spolubývajúca myslela svojimi predošlými slovami, stačilo jej konečne si obzrieť mladého hera, ktorý stál pred ňou, tento raz poriadne. Jej ružovkasté pery sa mimovoľne roztiahli v potešenom geste, zatiaľ čo nefritovo-zelené oči nedokázala odtrhnúť od ničoho iného, než od neho, dávajúc si načas i napriek tomu, že už očividne meškali viac, než dosť. Ale nedalo sa inak, musela si pohľad na neho vychutnať čo najviac sa dalo, pretože to, ako moc mu to dnes pristalo...

Hitoshi Shinsou bol už tak, sám o sebe, atraktívny muž, minimálne v jej očiach a to nesmierne moc. Tých pár rokov pôsobenia v hero sfére, prakticky od skončenia školy, na ňom zanechalo svoje stopy - okrem pozoruhodnej fyzickej kondície, ktorá sa podpísala na jeho tele, ktoré teraz tak úžasne obopínali jednotlivé kusy látky, aj určitú dávku sily a vyspelosti, vyžarujúcich z neho zakaždým, keď mala možnosť si ho prehliadnuť. A jeho výška spolu s uvoľneným, no i príjemne sebaistým spôsobom, akým sa nad ňou týčil i napriek jej vcelku vysokým podpätkom topánok, celý ten efekt iba podčiarkovali.

Dlhovláskine svetlé oči uznanlivo blúdili od jeho kravaty, ktorej farba ju toľko zaujala, cez široké ramená, až sa stretli s tými underground hera, fialovými, zatiaľ čo jej malý ružový jazyk vyhľadal spodnú peru, ktorú si ním mimovoľne navlhčila. Nepochybovala o tom, že aj on si ju so záujmom prezeral, akoby snáď mohol vidieť až za nepresvitajúcu látku jej hodvábnych šiat. Ale jeho skúmanie jej vonkoncom neprekážalo, práve naopak – vyžívala sa v ňom. Predsa len, snažila sa robiť všetko pre to, aby sa mu pri ich stretnutí naskytol pohľad, ktorý si bude ešte dlho pamätať, no práve teraz bol jej mozog zamestnaný miesto svojho vlastného vzhľadu a pátrania po tom, či sa mu páčilo, v čom ju vidí, niečím iným.

„Čo to máš?“ Zatiahla zvedavo, opatrným hláskom, očami opäť skĺzavajúc nižšie k jednej z jeho paží, ktorú mal ešte stále za chrbtom, za čo ju odmenil záhadným zvlnením pier. Ale na predošlú otázku jej neodpovedal.

„Teda, Kitty, to, ako dnes vyzeráš, prekonalo všetky moje predstavy a očakávania,“ Jeho mierne zastrený hlas bol postačujúci k tomu, aby oslovenej nevadilo, že jej zvedavosť zostala neuspokojená a miesto ďalšieho vyzvedania o čosi málo odvrátila tvár, pokúšajúc sa skryť ten vyhýbavý úsmev, ktorému sa nedokázala ubrániť, rovnako ani červeni stúpajúcej do líc, spôsobenej tým komplimentom.

Na tie bola zvyknutá, celý život ich dostávala, čomu sa človek pri niekom ako ona ani nemohol diviť. Ale počúvať ich od neho? Pôsobilo to inak, znásobovalo to pomyslené množstvo motýlikov v jej žalúdku, priamoúmerne aj so stúpajúcou nervozitou. Ale táto bola tak trocha odlišná od tej, o ktorej vravela priateľkám, keď sa venovala video-hovoru s nimi. Bola príjemná a veľmi ľahko sa na ňu dalo navyknúť.

„Snažila som sa,“ zatiahla, skláňajúc hlavu o čosi viac, až jej hŕstka hladkých blonďavo-ružových pramienkov sčasti zakryla výraz. „Nebola som si istá, či to nie je príliš, ale vzhľadom na outfit, ktorý máš na sebe ty, som sa očividne s výberom toho svojho trafila.“ Nadhodila, zatiaľ čo jej pery vykúzlili jeden z tých roztopašných úsmevov, ktoré mu vy poslednej dobe zvykla venovať zakaždým, keď sa stretli.

„Úplne dokonale.“ Prehovoril zas, čím ten príval hrejivého uspokojenia v jej vnútri znásobil. Uvedomila si, že kedykoľvek v jej ušiach zaznel jeho hlas, privádzalo jej to aj istý druh slabosti, proti ktorej bola bezbranná. Shinsou by jej na privítanie pokojne mohol čítať z frazeologického slovníka, či manuálu na obsluhu továrenského stroja a ona by to dokázala počúvať hodiny. Tiež podporoval tie kolieska, pretáčajúce sa v jej hlave a poháňajúce pracujúcu predstavivosť, ktorá v jeho prítomnosti zvykla zájsť až k miestam jej mysle, ktoré pred tým zívali prázdnotou.

„Vážne? Ja...“ Začala, no hlas sa jej zadrhol niekde v krku, keď k nej natiahol jednu zo svojich dlaní, tú, ktorou práve nezvieral čokoľvek, čo skrýval za svojim chrbtom.

„Poď ku mne,“ dodal a tým ju predbehol, než mu stihla poďakovať, či jeho kompliment oplatiť a tiež mu pochváliť vzhľad, ktorý rozhodne nezaostával z tým, ako vyzerala ona. Ale bez váhania urobila ešte dva kroky vpred, zmenšujúc vzdialenosť medzi nimi, snažiac sa pôsobiť čo najsuverénnejšie, hoci to bolo miestami náročné. Možno to bolo celé opäť iba jednou z jeho hier, pokračovaním toho prísľubu najklišéovitejšieho rande, na akom kedy bola, no to, ako sa správal, ju skrátka privádzalo do rozpakov, či už to myslel vážne, alebo nie.

„Si nádherná.“ Tento raz znel o čosi vážnejšie a keď vložila jednu z rúk do jeho dlane, ktorá ju kompletne pohltila, venoval jej okrem toho najojedinelejšieho náznaku úprimného úsmevu aj ďalší intenzívny pohľad. Opäť nezvládla poďakovať verbálne, pretože si jej ruku, ešte stále spočívajúcu v bezpečí jeho dlane, opatrne pritiahol k perám. Tie sa zľahka pritisli na jemnú pokožku chrbta jej drobnej dlane v geste, ktoré bolo akoby priam vystrihnuté zo starého romantického filmu, no keď sa kútik jeho úst neprehliadnuteľne nadvihol hravým spôsobom, došlo jej, o čo sa pokúša.

„Shinsou-san! Ty chceš aby som sa červenala, že áno?!“ Zapriadla, naoko pohoršene, no i jej ústa sa zvlnili pobavením. Okrem toho, nezdalo sa jej, že by slová mladého hera nemali žiadnu váhu, či by ich nemyslel vážne. Len ich volil takým spôsobom, že mali na ňu účinok, o ktorý zrejme stál. A odpoveďou od neho, na jej usvedčenie, bolo ľahké pokrčenie ramenami a zdanlivo nevinný výraz, ktorý jej venoval, púšťajúc jej ruku.

Prsty tej jeho, snáď neporovnateľne väčšej, zľahka zavadili o pár pramienkov tých saténovo-hladkých vlasov, ktorých textúru zaujato skúmal nie len dotykom, ale aj očami. Zrejme ju ešte s takýmto účesom nevidel a Nita si v duchu opäť blahoželala, že takáto malá zmena, dotiahnutá vďaka Tenshimu k dokonalosti, bola správnou voľbou. Nepovedal však nič a miesto toho konečne vytiahol druhu pažu spoza chrbta, čo dlhovláska so zatajeným dychom, očakávajúc, či v nej má niečo pre ňu, pozorovala.

„Pre teba, ako som sľúbil.“

„Bože, to je,“ vydýchla pri pohľade na kyticu, ktorú jej podával, neschopná potlačiť ten záchvat chichotu, ktorý sa jej dral von z úst. „Shinsou-san, ja nemám slov,“ jednu z dlaní si pritisla k perám, zatiaľ čo sa jej potláčaným smiechom chveli ramená a potom neveriacky pokrútila hlavou.

„Môže byť?“ Jedno z jeho tmavých obočí sa v hravom duchu nadvihlo, keď ju okrem tých kvetov obdaroval aj spýtavým výrazom, snažiac sa tváriť čo najvážnejšie, no Nita nemohla inak, iba sa stále chichúňať a jej nefritové oči opäť zažiarili, keď si prezerala darček, ktorý jej muž, s ktorým mala stráviť dnešný večer, priniesol.

Výrazy tá najroztomilejšia a zároveň najbizarnejšia kytica, akú kedy dostala, by zrejme boli jedny z mála výstižných, akými to, čo si od neho brala do rúk, mohla pomenovať. Nebola prehnane veľká, skôr tak akurát, presne padnúca do jej drobných rúk, krásne guľatá. Fialkové, ružové, krémové a cyklámenové ruže, ktoré ju tvorili, boli moc pekné, o tom sa nedalo hádať. Veď to vlastne boli jej najobľúbenejšie farby, ale na tých až toľko nezáležalo. V podstate by ocenila akúkoľvek kyticu – nehľadiac na farbu, typ, či množstvo kvetov v nej, pretože všetky určite potešili človeka, pokiaľ bola za tým gestom vyvinutá snaha a tá na ňu skrátka musela zapôsobiť.

To, že jej ich priniesol a tým splnil, čo jej prisľúbil, ju potešilo, no jej pobavenú reakciu vyvolalo niečo iné. A tým bola plyšová postavička Hello Kitty, ktorá trónila uprostred tej spleti fialových a ružovkastých kvetov, doplnených perličkami a ozdobným papierom, previazaným hodvábnou stužkou. Už niečo podobné zazrela v minulosti, no nikdy pred tým nič takéto – na prvý pohľad bláznivo infantilné - nedostala. Minimálne nie ako dospelá a už vôbec nie od muža, no miesto toho, aby sa jej pery nespokojnosťou skrivili a aspoň v duchu mu vytkla, že prečo nedostala také ruže, ako napríklad tie, čo poslal Bakugou /a ona pri spomienke na ne od previnenia znova ucítila nepatrné bodnutie vo svojom vnútri/, neubránila sa potešenému výrazu.

Áno, toto pre zmenu vyzeralo trocha gýčovo, no aj roztomilo zároveň a okrem toho – vedela, čo tým celým Shinsou sledoval. Tá plyšová hračka, zakomponovaná do kytice, mala pre ňu osobitý význam, ktorý zdieľala iba s ním. A hoci z plyšových postavičiek najviac obľubovala medvedíkov, niečo takéto doma ešte nemala a preto si kyticu privinula k hrudi, skláňajúc hlavu tak, aby mohla vdýchnuť jemnú vôňu ruží, až sa jej špička nosa obtrela a huňatý povrch roztomilej postavičky s mašličkou na vrchu mačacej hlavy.

 „Ďakujem,“ napokon sa zmohla konečne aspoň na jedno slovíčko, pokúšajúc sa do výrazu v tvári vložiť čo najviac emócií, ktoré sa jej zmocnili, oplácajúc Shinsovi jeho pozornosť úsmevom a stále pritískajúc kvety k sebe.

„Snažil som sa vybrať čo najväčšie klišé. Ešte som našiel takú vec, že mydlová kytica, ale to už bolo príliš hardcore, hlavne ma v tom obchode kvôli tým ťažkým vôňam po pár sekundách tak rozbolela hlava, že som to vzdal.“ Naklonil hlavu do strany, tváriac sa naoko znechutene, zatiaľ čo obe paže založil na hrudi.

Nita tento raz smiechom priam vyprskla, pretože sa jej ho nedalo v sebe už viac zadržiavať. Už len pri tej predstave – Shinsou v obchode, kde predávajú vonné sviečky, kytice a podobný tovar – sa musela smiať, lebo znela absurdne. Už to, aké kvety pre ňu vybral, bolo naozaj nečakané. Farbou sa rozhodne trafil a ona k úplnej spokojnosti nepotrebovala dostať nekresťansky drahý darček, kde by tých kvetov bolo sto, pretože toto bolo iné. Toto bolo také... ich. A ona si gratulovala, že ten skrytý význam za jedným z jeho gest konečne odhalila bez pomoci druhých, čím sa jej nálada ešte zlepšila.

„Že mydlová kytica,“ končekom prsta si prešla po spodnom viečku, aby zotrela prípadnú formujúcu sa slzu smiechu, pretože ju skutočne pobavil. „Som rada, že si napokon vybral túto, je určite lepšia a budem sa o ňu starať tak pekne a s láskou ako ty o Kerri.“

Hitoshi s potešením sledoval, akou vďakou jeho mačiatko priam žiarilo. Podarilo sa mu docieliť, že z nej z veľkej časti opadla nervozita, čo bolo badateľné aj na výraze dlhovláskinej tváre. Naozaj sa snažil okrem kvetov, ktoré by sa jej mohli páčiť, zadovážiť aj niečo viac. Niečo jednoduché, no roztomilé zároveň, presne také, ako bola ona sama.

„To nie je všetko, pozri sa lepšie, Kitty,“ prezradil, čím znova podnietil jej zvedavosť a svetlé oči z jeho tváre skĺzli späť ku kvetom. Chvíľku jej trvalo, než zistila, o čom hovorí, no akonáhle ten predmet takmer celý schovaný medzi kvetmi a ozdobnými lístkami, ktorými boli popretkávané, našla, jej pery sa roztiahli v ďalšom nadšenom úsmeve.

„To je Chupa chups! Myslela som, že ich už nepredávajú.“ Nemohla uveriť vlastným očiam, keď medzi kvetmi vylovila zapichnuté lízatko v notoricky-známom ružovom obale, také, aké zvykla obľubovať, keď bola ešte malé dievčatko. Boli to už roky, čo mala túto sladkosť naposledy.

Akokoľvek moc ho jej radosť z tých blbostí, ktorými ju obdaroval bavila, neubránil sa ďalšiemu rýchlemu pohľadu na hodinky, zisťujúc, že sa pomaly aj tá časová rezerva, ktorú mali, krátila. Samozrejme, ako sa tak na ňu díval, vedel by si predstaviť dnes večer aj iný plán, než vyraziť do mesta na večeru. Stačilo očami skĺznuť do nebezpečnejšieho teritória, než bola oblasť od jej krku vyššie a v hlave sa mu vynorilo hneď niekoľko nápadov na omnoho lepší program.

Stačilo by trasu smerujúcu do podniku, v ktorom mal dnes večer rezervovaný pre oboch stôl, zmeniť za tú, ktorá viedla k nemu domov. Alebo, ani nemuseli nikam chodiť, mohli zostať aj tu, dvere jej spálne boli až príliš blízko a zavrieť sa s ňou za nimi bolo natoľko lákavé, že nebral ohľad ani na fakt, že v byte neboli sami. Lenže sľúbil jej, že ju vezme na večeru, na ktorú sa očividne tešila a poctivo sa pripravovala, o čom svedčil jej vzhľad, preto od prvotného plánu neodstúpil.

„Dúfam, že si už hladná, lebo je najvyšší čas ísť,“ popohnal ju jemne a Nita po tom, čo rýchlo odložila kvety od neho do vázy, vyberajúc spomedzi nich lízatko, ktoré si schovala do kabelky, prijala jeho nastavenú pažu, o ktorú sa zavesila vlastnou a konečne sa vybrali von z jej bytu, nechávajúc Camie samotnú, pretože ich čakal omnoho akčnejší piatkový program, ako hnedovlásku, ktorá večer plánovala tráviť doma, iba v spoločnosti plyšovej Hello Kitty, ktorá na svoju novú majiteľku zostala poslušne čakať, usadená medzi ružami vo váze na kuchynskom pulte.

Akonáhle nastúpili do výťahu, zmocnilo sa Nity opäť to predošlé napätie, ktoré mala zrejme na svedomí stiesnenosť priestoru, kde sa nachádzali a fakt, ako blízko pri nej stál. Nepomáhali jej ani náhle ticho, ktoré nastalo, či spôsob, ktorým priam cítila jeho oči prepaľovať látku jej hodvábnych šiat. Samozrejme, že jej tie pohľady, ktoré sa dnes ani moc nesnažil udržať v diskrétnej rovine lichotili, no privádzali ju tak trocha do rozpakov zároveň, ale to bolo zrejme spôsobené tým, že prichádzali od neho. V konečnom dôsledku sa však nedali označiť za nepríjemné, pretože vzrušenie zo všetkého, čo sa práve dialo, či sa ešte len malo udiať, prevládalo v dlhovláskinom vnútri najväčšmi.

A on to, samozrejme, vycítil. Plne si uvedomoval, ako sa zachvela, keď sa k nej v tom výťahu pridal, pristupujúc k nej zozadu tak blízko, že ich delilo od seba iba pár centimetrov, podliehajúc mámeniu jej sladkej vône, ktorá celú stiesnenú miestnosť zaplavila. Neuniklo mu ani to, ako jej oči nesmelo vzhliadli k nemu, keďže ho mohla za sebou vidieť v odraze zrkadla tvoriaceho jednu zo stien výťahu a on jej doň pohľad opätoval.

Bolo to iné, než keď priestor tohto výťahu zdieľali spolu naposledy v tú noc, počas ktorej mu osud túto dlhovlasú krásku postavil do cesty a odvtedy sa to s ním ťahalo. Vtedy bola opitá a prakticky už v polo-spánku a jediné, na čo sa sústreďoval, bolo dávať na ňu pozor, aby sa jej cestou domov nič nestalo. Ale teraz bola plne pri vedomí a on si mohol užívať každý z vnemov a každú z jej reakcií, ktoré demonštrovala v jeho prítomnosti, potešený tým, ako sa tento dlho očakávaný večer zatiaľ vyvíjal.

Jej drobné prsty mierne kŕčovito zovreli kovovú tyč lemujúcu zrkadlo, v ktorom sa obaja mohli dokonale vidieť i v jemnom prítmí, dotvárajúcom tú príjemne napätú atmosféru. Zrejme hľadala slová, ktorými by to ticho prerušila, no dych sa jej opäť zastavil v krku, keď jeho väčšia dlaň spočinula vedľa tej, patriacej jej. Nahol sa k nej dopredu o čosi viac, takmer až pokladajúc svoju bradu na jedno z jej pliec. Cítila, ako sa jeho hruď zľahka pritisla k jej chrbtu – tá situácia čímsi pripomínala ich posledný stret, no tento raz ho mohla vidieť, keďže jej pohľad ešte stále držal uväznený v odraze zrkadla svojim vlastným.

„Nervózna, Kitty?“ Prihovoril sa jej, keď jeho pery zastali v tesnej blízkosti ucha mladej ženy, za ktoré zastokol tie pre ňu netypicky hladké vlasy. Zvlnené sa mu odjakživa páčili, ešte keď boli študenti, sa neraz pristihol, ako to, čo jeho vtedajšia zelenooká spolužiačka nosí každý deň na hlave, tajne obdivuje. Ale takéto rovné, uhladené a splývajúce pozdĺž jej drobnej postavy ako svetloružový hodváb, podobný tomu, ktorý tvoril jej šaty, mali tiež svoje čaro. Bol to iba nezvyk, pútajúci jeho pozornosť, ale vskutku príjemný. „Nemáš byť prečo. Skôr ja by som mal byť z teba. Myslel som to vážne, že si dnes úplne nádherná.“

Nita mala pocit, že sa roztopí na mieste, hoci podobné slová od muža nepočula prvý raz. Ale vyslovené ním spôsobili ďalšie vzrušujúce chvenie, ktoré iba podporil spôsob, akým sa prstami voľnej ruky zľahka dotkol jedného z jej odhalených pliec, keď opatrne popravil ramienko, ktoré po ňom stihlo nenápadne skĺznuť nižšie.

So zatajeným dychom čakala, že si ju snáď otočí tvárou k sebe a vrhne sa na jej pery svojimi, ako to urobil naposledy, no keď jeho ruka opustila jej rameno, viac sa jej nedotýkal. Iba naďalej spočíval v jej tesnej blízkosti, zatiaľ čo sa výťah hýbal až mučivo pomalým tempom dolu v kontraste s tým, ako rýchlo stúpalo napätie medzi nimi.

„Len som premýšľala nad tým, že kam to pôjdeme,“ priznala, pokúšajúc sa udržať drobné sklamanie vo svojom tóne na uzde. Vlastne si ani nebola istá tým, ako vnímala to, že ju na privítanie nepobozkal spôsobom, po akom podvedome túžila zakaždým, keď sa s ním stretla. Samozrejme, že by si nepriala nič iné, než znova cítiť textúru jeho pier na ktoromkoľvek mieste z jej pokožky, ktorej mu v týchto šatách odhaľovala pomerne dosť, no na druhej strane, páčilo sa jej, ako ju napínal, snažiac sa pôsobiť čo najviac gavaliersky, no využívajúc to, aká bola nedočkavá na ľahké dráždenie, čo dokonale zapadlo do toho, v akom duchu sa celý tento večer niesol.

„Čoskoro sa dozvieš,“ prehovoril záhadne, narovnávajúc sa a o kúsok poodstúpil, takže tento raz jeho vysoká postava spočinula vedľa nej. Na tie slová dlhovláska zareagovala stisnutím pier, no neprotestovala, takže pokračoval. „Máš predsa prekvapenia rada, nie? Tak ti ho nepokazím.“

Využila ten čas, ktorý im zostával, než zastali na prízemí, na to, aby si ich oboch bok po boku ešte raz prehliadla v zrkadle. Áno, Camie skutočne trafila tým, že boli zladení, do čierneho. A ona si pri pohľade na neho opäť v duchu pripomenula, aká je rada, že zvolila na dnešné rande jedny z najkrajších a najluxusnejšie-vyzerajúcich šiat, aké sa v jej šatníku nachádzali.

Aj dnes mala možnosť Shinsa vidieť v obleku, no oproti tej čiernej, ktorú mával väčšinou na sebe a nepopierateľne sa jej k nemu hodila, vymenil farbu saka a nohavíc za inú. Sivú. Najviac ju však upútala jeho kravata, spočívajúca na bielej košeli, ktorá vyčnievala spoza vrchného dielu oblečenia. Hodvábna látka s ružovkasto-sivým vzorom sa naozaj dokonale hodila k tej, z ktorej boli vyrobené jej šaty a pohľad na to, ako moc spolu bok po boku ladili, ju z nejakej príčiny nesmierne moc potešil.

Doposiaľ na ňom ani kúsok takto nežnej farby nevidela, no musela uznať, že mu to dnes naozaj svedčalo. V čiernom obleku bol počas after-párty extrémne príťažlivý, no v tomto svetlejšom sa jej páčil rovnako, ak nie ešte viac. A nebyť tej tak trochu záhadno-desivej aury, na ktorú Camie po stretnutí s ním poukázala a istým spôsobom pre neho skutočne typická bola, pôsobil by dnes dokonca až sladko.

Pravdepodobne netušila, že jej skúmavé obzeranie, nezostalo nepovšimnuté, no Shinsou si to, ako na sebe celou cestou priam až cítil jej pohľad, galantne nechal pre seba. Užíval si ho a zazlievať by jej zvedavosť nemohol, ani keby moc chcel. Stačilo sa pozrieť na nich oboch a bolo mu jasné, prečo jeho mačiatko spokojnosťou až tak žiarilo. Skutočne sa k tomu, koľko námahy venoval svojmu vzhľadu, premohol, ako snáď ešte nikdy pred tým a očividne sa mu to aj vyplatilo.

Mohla za to zrejme jej včerajšia fotografia, ktorú mu tak poslušne zaslala a možno aj fakt, že od tej udalosti venovanej vyhlasovaniu top herov Japonska, bol príliš lenivý zájsť si po svoj čierny oblek do čistiarne, takže musel siahnuť po inom z jeho skrine. Prispela k tomu aj Eri. Tá sa nejakou záhadou dozvedela, že kam sa Hitoshi chystá mladú ružovovlasú pro, ktorá spolu s ním samým tak príhodne patrila medzi jej najobľúbenejších ľudí, začiatkom víkendu vziať. Dobiedzala do neho toľko, až napokon rezignoval a nechal ju pomôcť mu pri výbere oblečenia, ktoré by na to rande s Nitou-chan, ako ho bielovlasé dievčatko s obrovským nadšením celý čas nazývalo, bolo podľa jej uváženia súce.

A tak, aj vďaka Eri, skončil s ružovou kravatou – v takmer navlas podobnom odtieni, ako boli tie šaty, ktoré si dlhovlasá kráska na ich spoločnú schôdzku obliekla. Presne tak, ako mu včera podvečer prisľúbila a on skutočne vedel, že sa má na čo tešiť, pretože mu k tomu stačil jediný moment, kedy ju zahliadol vychádzať z dverí jej spálne, vychystanú a dokonalú od hlavy až k pätám. Keď mu včera písala, že i napriek skazenému prekvapeniu ohľadom toho, čo bude a aj nebude mať na sebe, to bude o niečom úplne inom, až ju v tom aj uvidí, mala úplnú pravdu.

Jeho pohľady boli síce o dosť diskrétnejšie a nenápadnejšie, keďže ju nechcel ešte viac znervózniť /na to mali pred sebou ešte celú noc/, intenzita im nechýbala a neodpustil si ich pri žiadnej z príležitostí, ktoré sa mu naskytli. Ani, keď sa dvere výťahu otvorili a on, po letmom skontrolovaní, že je všetko v poriadku, ju ako dámu nechal ísť prvú, či keď jej pridržal vchodové dvere a obaja nimi opúšťali budovu jej apartmánového komplexu.

Tmavé fialové oči zavadili aj o ten kúsok nahej pokožky Nitinho chrbta v momente, keď si už po niekoľký raz tú záplavu dlhých prameňov odhrnula a nastupovala do auta, ktoré tu na nich čakalo pristavené. Dnešná hra na gentlemana ho neprestávala baviť, ani keď jej dvere od neho otvoril a nastavil jednu zo svojich dlaní, aby do nej opäť mohla vkĺznuť jej drobnejšia, zatiaľ čo jej pomohol nasadnúť do vozidla a ona si to užívala plnými dúškami, čo sa zračilo i na jej krásnej tváričke.

Akonáhle ju od neho odvrátila, jeho pozornosť zaujali tenučké ramienka krížiace sa na jej chrbte, pomedzi ktoré vyčnievali tie najroztomilejšie pehy a znamienka, ktorými bola na viacerých miestach pokožka mladej ženy v jeho prítomnosti tak lákavo posiata.

Tie šaty, lem ktorých si popravila počas toho, ako čakala usadená v jeho aute, boli vskutku odvážne. Bola v nich ako taký ružový cukrík, ktorý si stačilo iba odbaliť a vychutnať do posledného sústa a jeho apetít, nezávisle od toho, že ich čakala večera, skutočne stúpal závratnou rýchlosťou. Hodvábna látka jemnej farby, ktorá tak dokonale kopírovala každý kúsok jej tela, zahaleného v nej, priam vyzývala k dotyku, no zdržal sa ho.

Zatiaľ mu dĺžka tých šiat stačila k tomu, aby zapracovala jeho predstavivosť a v kombinácii s vedomím, čo mala pravdepodobne pod nimi ako jediné, skonštatoval, že nateraz bude pokračovať v správaní gentlemana.

Samozrejme, bolo to extrémne náročné a okrem iného, lákalo ho čo i len slovkom zmieniť ich predošlú konverzáciu cez správy zo včera, čím by ju aspoň troška podpichol, no zhodnotil, že to počká. Dnes sa rozhodol na všetko, čo mal za lubom, ísť pomalšie, snažiac sa čo najviac si vychutnať čas s ňou, ktorého doteraz k dispozícii až tak veľa nemal, nerátajúc ich spoločný výlet do Tokia. Tento raz to bolo iné v tom, že mala celú svoju pozornosť venovať iba jemu.

Náramne si užíval jej prítomnosť, keď sa k nej vo svojom vozidle pridal a akonáhle vyrazili smerom, kde mali značnú časť dnešného večera tráviť, mohol sústredenie na cestu aspoň čiastočne využiť k tomu, aby odpútalo jeho pozornosť od zelenookej krásky vedľa neho, sediacej až nebezpečne blízko.

Počas každého zastavenia v premávke si však neodpustil aspoň kradmý pohľad jej smerom, popri tom, ako sa snažil čo najvnímavejšie počúvať jej zanietené štebotanie, ktorým ho počas celej cesty bavila. Nedalo mu nevšimnúť si ďalšie detaily, ako tak jeho oči zo svetiel križovatky, na ktorej zastali, opäť zablúdili jej smerom. Uvedomil si, ako nezvyčajne prázdny tento raz jej útly a ladný krk zostal, bez akéhokoľvek šperku, či niečoho, čo by ho obopínalo. Táto časť jej tela, ako už tradične, zaujala jeho pozornosť na dlhšie a dala jeho predstavivosti skutočne zabrať, ako tak krivku dlhovláskinho krku pozoroval.

Áno, naozaj mu tam chýbalo čokoľvek, čo by ho zdobilo, pretože doposiaľ tomu tak bolo vždy, keď sa s ňou stretol. Ale dnes sa zrejme jeho spoločnosť rozhodla umiestniť svoje doplnky, ktoré dotvárali jej vzhľad, na iné miesta, nechávajúc krk lákavo prázdny. A v ňom to okamžite podnietilo spleť myšlienok na to, akými spôsobmi by vedel niečo takéto napraviť. Napadlo mu hneď viacero z nich, pretože si vedel úplne živo predstaviť, čo by jej krku svedčalo najviac.

Nita si tento raz pravdepodobne konečne všimla, s akou silou zvieral v rukách volant, keď sa auto znova pohlo a v hlave jej skrsla podobná myšlienka, ako včera večer, keď si s ním dopisovala. Otvorila svoju drobnú perličkovú kabelku a vytiahla z nej tú sladkosť, ktorú si našla uprostred kvetov v kytici od neho, hneď vedľa plyšovej Hello Kitty. Zvierajúc paličku lízanky medzi prstami, pootočila hlavou k nemu a venovala mu nevinný výraz v tvári.

„Môžem si ho dať?“

„Samozrejme, Kitty, je len tvoje.“ Kútikom oka sa presvedčil, o čom hovorí, spokojný s tým, ako moc sa z tej sladkosti tešila. Okolo obeda odchádzal z obchodného centra, v ktorom sa zastavil po kvety pre ňu a v jednom z obchodov ho zaujalo pri pokladni práve toto lízatko, pripomínajúce mu tak moc jeho sladkú zelenookú krásku.

Netušil však, čo si na seba týmto ušil, pretože akonáhle dlhovláskine drobné prsty tú sladkosť odbalili a pomedzi ružovkasté pery – takmer navlas rovnakej farby – vystrčila jazyk, ktorým jahodovú maškrtu ochutnala, jeho skalo-pevným sebaovládaním ten pohľad skutočne otriasol. Možno to nebolo jeho úplne prvotným plánom, no nedokázal poprieť, že jej lízanku nedal aj za istým účelom, mysliac pri tom na jej plné pery. Predsa len, jeho aktuálne dekórum dokonale-slušného gentlemana absolútne nekorešpondovalo s tým, čo sa mu v skutočnosti hnalo hlavou.

No teraz, keď tie pery na okamih zazrel pritisnuté k ružovkastej maškrte na vlastné oči, bolo to o niečom inom. A sledujúc, ako sa nimi pohrávala, zavadiac o lízanku od neho aj zúbkami, si vedel predstaviť aj iné využitie, ktoré by sa mu pre jej chutné ústa páčilo ešte o dosť viac. Otázkou však zostávalo, či si to, čo mu svojim konaním spôsobovala, aj uvedomovala, alebo stále zostávala v sladkej nevedomosti, pre ňu tak typickej.

Výraz v jej rozkošnej tvári však nasvedčoval, že zrejme svoje rožky, o existencii ktorých sa už čiastočne presvedčil aj včera, vystrčila aj tento raz. Vyplazujúc na neho jazyk, sfarbený do ružovkasta od svojej sladkej maškrty, venovala mu taký pohľad, o ktorom si bol istý, že jeho spoločníčka tento raz vie presne, čo robí.

Zareagoval však iba podvihnutím jedného z fialových obočí, snažiac sa udržať ľadový pokoj, aspoň na povrchu. Veď on jej to všetko ešte spočíta, najskôr si snáď v tom podniku, ku ktorému sa už blížili, aspoň objednajú. Ale nemohol tvrdiť, že ho to celé nebavilo. Presne na toto sa totiž celý týždeň tešil a súdiac podľa jej reakcií a dobrej nálady, bola na tom rovnako.

Nuž, áno, Nita sa mu skutočne snažila aspoň sčasti vrátiť to dráždenie, ktorým v jej prípadne celý týždeň a ani tie predošlé nešetril. Uvedomujúc si, že ju i napriek tomu, ako dával pozor na cestnú premávku, miestami stále pozoruje, kedykoľvek na to mal príležitosť, neostýchala sa trošku upustiť od svojho ostychu a zdržanlivosti.

Okrem toho, dúfala, že ho týmto priláka k sebe dostatočne na to, aby jeho ústa konečne opäť skončili tam, kde ich chcela mať od začiatku, čo na ňom jej zelenkavé oči spočinuli po prvý raz za dnešný večer. Konverzácia z predošlého víkendu, ktorú so svojimi staršími priateľkami cez video-chat viedla, sa znova hlásila o slovo. A keď sa s tým lahodne-sladkastým lízatkom s jej obľúbenou príchuťou pohrala dostatočne na to, aby jej to stačilo, prehovorila, to prvé, čo jej zišlo na um.

„Musím sa priznať, že som mierne sklamaná.“

„Sklamaná?“ Nita mala čo robiť, aby potlačila chichot, ktorý sa jej dral z hrdla pri tom, čo Shinsou dupol na brzdu o čosi prudšie, než mal zrejme pôvodne v pláne. Snažila sa zo všetkých síl udržať výraz svojej tváre vážny a pokývala hlavou, keď cítila jeho tmavofialové oči opäť na sebe.

„Áno, lebo som čakala, že pôjdeme vrtuľníkom.“ Mykalo jej oboma kútikmi úst a v mysli sa jej vyrojila spomienka na film, ktorý pár dní dozadu videla, dúfajúc, že jej spoločníkovi dôjde, o čom rozprávala.   

„Čo ti to napadlo, že vrtuľníkom?“ Obočie sa mu o čosi málo zvraštilo, no zrejme už prekukol jej nie práve presvedčivý vážny výraz a spozoroval na reči jej tela, že sa s ním znova pokúša doťahovať. Tento raz to mal predsa len ľahšie, než keď spolu komunikovali iba cez správy, takže mu to trvalo skutočne rekordne krátko. A ona si zastokla pramienok hladkých vlasov za ucho a zatvárila sa čo najnevinnejšie.

„Nuž, Hana- Teda, jedna moja kamarátka mi do hlavy nasadila chrobáka, že si vraj skoro ako Christian Grey – tá postava z románu Fifty Shades, musel si o ňom už počuť.“ Vypadlo z nej a on si z toho okamžite vyvodil, že sa o ňom zverovala ďalším kamarátkam, čo podnietilo jeho pery k ďalšiemu zvlneniu v náznaku úsmevu. Bolo to zvláštne, pretože niečo takéto pred tým snáď ani nezažíval, no v tej chvíli ho viac zaujalo to prirovnanie, nad ktorým iba udivene pokrútil hlavou, ako tak zaraďoval rýchlosť.

„Ale čo to má spoločné s tým vrtuľníkom? Chcela by si si snáď zalietať?“

„Nevidel si ten film?“ Nita prekvapene zamrkala, hoci jej mohlo dôjsť aj skôr, že hlavnou vzorkou cieľového publika tejto série boli rozhodne osoby nežnejšieho pohlavia.

„Nie, Kitty,“ humor v jeho hlase bol ľahko rozpoznateľný a ona okrem neho postrehla ešte aj drobné prekvapenie, zrejme nad tým, akým smerom sa ich debata uberala. „Ak už mám nejakú voľnú chvíľu pre seba, snažím sa ju vyplniť niečím zmysluplnejším, ale každému podľa jeho chuti.“ V očiach sa mu na moment pobavene zalesklo. „Viem ale, že o čom hovoríš a tiež mám približnú predstavu, o čom to je, keďže tento fenomén, bohužiaľ, tak úplne neobišiel ani moju pozornosť. Zaujímalo by ma však, či takýchto románov zvykneš obľubovať viac, aby som do budúcna vedel...“ Spýtavo podvihol jedno z obočí už po niekoľký raz, na čo mladá žena vedľa neho zareagovala rozpačitým výrazom a ledabolým pokrčením ramenami.

„Uhm, naposledy som to ani nedopozerala. Ale to nie je dôležité. Ide o to, že ten Christian zobral hlavnú hrdinku na rande vrtuľníkom.“ Snažila sa jeho predošlé podotknutie ohľadom toho, že by mohla mať v láske milostné romány podobného žánru, zahovoriť. Koniec koncov, teraz bol predsa rad na nej, aby si ho vychutnávala ľahkým doberaním si, ale to by nebol Shinsou, ak by sa mu nepodarilo to otočiť proti nej. Mala by už na to byť zvyknutá, no možno to chcelo ešte nejaký čas.

„Hmm,“ Mladý underground hero sa na chvíľu zamyslel, než pokračoval, „tak to sa mám toho od neho ešte veľa učiť, čo povieš?“  

Tento raz sa nezmohla na to, aby prišla s nejakou pohotovou odpoveďou. Absolútne z neho nemala dojem, že by v niečom oproti tomu fiktívnemu hrdinovi, ktorý jej v konečnom dôsledku až tak sympatický nebol, zaostával, práve naopak. Nepotrebovala žiadnu vyhliadku vo vrtuľníku, ani ďalšie veci z tej knižnej a filmovej série, /i keď ten let by mohol byť zaujímavý, ale spomenula ho iba zo žartu/, stačilo jej to, čo mala práve pred sebou. A než to stihla svojmu spoločníkovi aj nahlas prezradiť, jej pozornosť zaujalo miesto, ku ktorému ich Shinsou viezol.

„To je... Wow, tak tu som ešte nebola,“ vydýchla, keď konečne našla slová, prekvapená vysokánskou budovou, ktorú uvidela rozprestierajúcu sa pred nimi. Jej zelenkavé oči opäť raz zažiarili údivom. Toto bola skutočne luxusná štvrť, plná podnikov, ktoré sa mohli rovnať snáď len tým v Ginze v Tokiu a reštaurácie, obchody, hotely, či iné zariadenia umiestnené v tejto časti Musutafu, patrili medzi úplne top v celej krajine. Ani si cestou poriadne neuvedomila, že majú namierené práve sem, keďže venovala pozornosť niečomu inému, ako okoliu, ktoré sa za sklami auta okolo nich mihalo.

Samozrejme, toto miesto pre ňu nebolo úplnou neznámou, neraz tu viacero z obchodov navštívila, aspoň občas si dopriala minimálne obhliadku výkladov, ak už nemala na tovar vystavený v nich a dokonca sa je podarilo sa zúčastniť aj pár akcií, ktoré sa konali v niektorom zo zariadení, sídliacom práve tu. No budovu, do ktorej podzemného parkoviska práve vchádzali, nepoznala.

Vyzerala byť vcelku nová, vysokánska, týčiaca sa medzi ostatnými skoro až k oblakom a predstava, že večerať budú práve na takomto mieste, ju nielen zarazila, ale i potešila zároveň. Vzhľadom na to, že si na ich rande na seba vzal oblek, čakala niečo slušnejšie, ale podnik v takto luxusnej štvrti a ešte luxusnejšie vyzerajúcom komplexe? To vôbec...

„Vlastne, ani ja nie, otvorili to tu vraj len pred nedávanom, Ale, ak mám byť úprimný, tento typ podnikov tak, či tak, nepatrí medzi tie, ktoré by som zvykol navštevovať.“ Priznal, čím v mysli jeho dámskej spoločnosti upriamil myšlienky na to, že dnes večer kvôli nej zrejme tak trocha vyšiel z vlastnej komfortnej zóny. Ona sa netajila tým, že mala takéto nóbl miesta rada, ako čokoľvek, čo pôsobilo luxusne, prepychovo, či na úrovni, no uvedomila si, že ak by to bolo čisto na jeho preferenciách, zrejme by teraz mierili na iné miesto. Ale, keď prehovoril zas, neznel otrávene, čím jej drobný pocit previnenia rozptýlil. „No dúfam, že sa ti dnes večerou práve tu trafím do vkusu.“

Pokúšal sa na ňu zapôsobiť? Venovala mu na sekundu skúmavý pohľad, keď sa nachádzali už vo vnútri – v podzemnom parkovisku budovy, na ktorej samom vrchu sa údajne nachádzal podnik, kde mali naplánované stráviť kus dnešného večera. Dovolila si dúfať, že to bolo kvôli nej a že mu záležalo na tom, aby bola s dnešným rande spokojná. To, že by jej nevadilo večerať na hocijakom mieste, dôležité pre ňu bolo iba to, že bola s ním, si nechala pre seba. Ak bolo niečo, čo sa jej naozaj páčilo, tak to, keď sa muži snažili.

„Nemôžem sa dočkať,“ dala napokon najavo aspoň svoje vzrušenie a nechala ho, aby jej opäť pomohol z auta von a odviedol si ju až k miestu, kde pre nich oboch už čakal zarezervovaný stôl. Áno, niečo takéto, kedy sa cítila priam rozmaznávaná, jej už veľmi chýbalo a všetky priateľky, ktoré ju povzbudzovali, aby si dnešný večer užila a nepremýšľala nad vecami, ktoré ju robili nervóznejšou, mali úplnú pravdu.

 

* * *

„Shinsou-san, to je neskutočná nádhera.“ Obdiv v očiach ani neskrývala, keď si už po niekoľký raz prezerala interiér reštaurácie, do ktorej vstúpili.

„Úplne súhlasím,“ ozval sa jeho hlboký hlas, no Nita si nevšimla, že on nehľadí na to, čo ich obklopovalo, ale jeho oči zostali uprené na ňu. Venoval jej svoju kompletnú pozornosť, zatiaľ čo ich hosteska viedla k miestu, ktoré pre nich oboch zarezervoval.

Jeho spoločnosti to však ušlo, pretože ju dosť zamestnávalo to, ako vstrebávala každý jeden detail na mieste, kde sa nachádzali. Bolo jej jasné, že v tejto štvrti Musutafu môže očakávať len tie najlepšie podniky, no až takúto parádu nečakala. Luxus dýchal z každého jedného kusu nábytku, či doplnku, ktoré obrovskú a priestrannú miestnosť dekorovali.

Svetlé, krémové farby v kombinácii s honosným kryštálom a zlatými prvkami dávali každému návštevníkovi pocit, že sa ocitol snáď v paláci a dlhovláska si naozaj začínala pripadať ako nejaká princezná pri pomyslení na to, že budú večerať práve tu.

„Ale ešte jednu vec ti musím vytknúť. Podľa správneho bontónu by mal muž vstupovať do reštaurácie ako prvý.“ Podpichla ho znova, keď už boli obaja usadení v odľahlejšej časti, na jednom z tých najlepších miest, hneď vedľa obrovských presklených okien, poskytujúcich dokonalý výhľad na mesto, ktoré sa rozprestieralo pod nimi.

Spomenula si totiž, ako jej po vystúpení z výťahu, ktorým cesta tento raz ubehla neporovnateľne rýchlo, oproti tej v paneláku, kde bývala, otvoril dvere vedúce do reštaurácie, ktorá sa nachádzala na najvyššom poschodí mrakodrapu a v domnienke, že dodržiava presné zásady spoločenskej etikety, nechal ju vstúpiť prvú, než vošiel dnu tesne po nej.

„Skutočne?“ Tmavofialové obočie sa podozrievavo nadvihlo, „odjakživa som zastával názor, že dáma má vždy prednosť a tejto zásady sa tiež aj držím, hneď vo viacerých sférach.“ Dodal o čosi zastrenejšie, no pravý zmysel jeho slov Nita zrejme opäť nepostrehla, pretože sa zatvárila dôležito, /a tento výraz jej chutnej tváričke v jeho očiach skutočne pristál/ a pokrútila hlavou, potešená, že ho môže o niečom tento raz poučiť ona.

„Nie, nie. Je to síce tak, že dáma má prednosť, ale do budovy vždy vstupuje muž ako prvý, pre prípad, že by vnútri hrozilo nejaké nebezpečenstvo.“

„Musím uznať, že toto mi, veru, nenapadlo. Zrejme ani môj akt gentlemana nie je až taký dokonalý, ako som dúfal. Ale som rád, že mám pri sebe takúto vzdelanú spoločnosť, od ktorej sa môžem učiť,“ zložil jej kompliment, po ktorom sa pery dlhovlásky roztiahli v rozpačitom úsmeve. „Odkiaľ vlastne všetko toto vieš, Kitty?“ Skúmavo naklonil hlavu o kúsok do strany, ako si ju tak stále zaujato prezeral, pretáčajúc v dlhých prstoch jedálny lístok, na ktorom bolo do hodvábneho  papiera vygravírované okrasným zlatým písmom menu. Všetko na tomto mieste pôsobilo naozaj prepychovo.

„Je to jednoduché – každý, kto pracuje u Jeanistu-sama v agentúre, musel absolvovať aj kurz spoločenského správania sa a etikety. Môj šéf si na tieto veci totiž nesmierne moc potrpí.“ Odvetila mu a siahla po menu aj ona, otvárajúc malú brožúrku, no než jej zelenkavé oči mohli preskúmať názvy pokrmov, ktoré sa v reštaurácii podávali, tie Shinsove  stihli jej pohľad ešte na malú chvíľu zdržať tým svojim.

„Malo mi to byť hneď jasné.“ Bola to ďalšia z vecí, ktoré jemu, ako niekomu pôsobiacemu v úplne inej sfére, veľa nehovorili, no k nej sedela dokonale. „Takže keď nám prinesú tri sety príborov rôznych veľkostí, budeš mi vedieť poradiť, ktorým začať ako prvým?“ Nadhodil žartovne, na čo sa Nita znova diskrétne zachichotala, pretáčajúc jednotlivé stránky menu, venujúc sa však položkám uvedeným v ňom len z polovice. Omnoho viac ju zabávali jeho slová a prikývla s prísľubom, že mu nedovolí urobiť na verejnosti žiadne ďalšie spoločenské faux pas.

„Je to tu naozaj nesmierne pekné, ten výhľad odtiaľto je neskutočný. No pokojne by som sa uskromnila aj s nejakým menej nóbl miestom,“ sklopila na malú chvíľu pohľad a potom ho uprela von oknom, mysliac na to, že keď začne zapadať slnko, čo malo byť už čoskoro, bude na Musutafu pod nimi, ponorené do zlato-oranžového nádychu, vskutku úžasný pohľad.

„Vlastne, mojim prvotným plánom bolo zobrať ťa na večeru do food-courtu v 7-Eleven, ale keď som ťa uvidel v týchto šatách, tak som sa nakoniec rozhodol pre tento - záložný.“ Zažartoval znova, na čo mu Nita opäť venovala diskrétne vyprsknutie smiechom. Predstavila si, ako obaja sedia niekde pred supermarketom na plastových stoličkách a otvárajú si instantný ramen, alebo nejakú inú polievku v umelohmotnom tégliku, ktorú im predavač pri pokladni ochotne zalial vriacou vodou. A, paradoxne, ani takéto rande by jej nevadilo.

„Hmm, tak to je škoda, lebo ramen mám celkom rada. A mávajú tam aj tie dobré Milky jahodové cukríky.“ Oplatila mu to trocha prosíkajúcim tónom, keď spomínala svoju obľúbenú sladkosť, čo podnietilo ďalší náznak úsmevu formujúci sa mu na perách, ako ju tak neustále pozoroval.  

„Dobre, takže aspoň viem, kam ťa zoberiem nabudúce, ak to dnešné rande nedopadne tak zle, že ma už nebudeš chcieť nikdy viac vidieť.“ Nadhodil, na čo Nita pokrútila hlavou, no úsmev jej z tváre neschádzal.

Tak trocha ju zahrialo pri srdci, keď si uvedomila, že nepriamo naznačil, že má záujem aj o ďalšiu schôdzku s ňou a toto tu, čo práve absolvovali, nebola iba jednorazová záležitosť. Aspoň dúfala, že to mohla brať vážne, i keď to žartovanie o supermarkete brala s rezervou. Ale dovolila si dúfať, či dokonca veriť, že bude mať záujem vídať sa s ňou aj v budúcnosti. Zostala by veľmi sklamaná a smutná, ak by sa čokoľvek, čo sa medzi nimi začalo formovať, po dnešnom večeri ukončilo. No na také veci práve teraz myslieť nechcela. Mala si predsa užívať prítomnú chvíľu a tak sa zmohla na ďalší úprimný a vrelý úsmev vyslaný jeho smerom.

„Myslím, že si sa výberom miesta trafil dokonale a máš dnes večer našliapnuté na to, aby som bola nad-mieru spokojná.“

„To ma moc teší, ale musím priznať, že som mal pri výbere tohto miesta aj malú pomoc.“ Jeho prsty zľahka prešli po hladkom povrchu menu, ktoré ležalo otvorené na obrusom pokrytom stole pred ním, no ešte stále si v ňom nečítal, pretože pozornosť naďalej venoval iba jej. „Denki tu bol zhruba dva týždne dozadu, takže som mal od neho len najlepšie referencie, že sa sem oplatí ísť.“

„Naozaj?“ Nita, už pomerne dosť hladná, sa snažila očami aspoň letmo prejsť zoznam predkrmov, ktoré podnik ponúkal, no rozhovor so Shinsom a to, ako na ňu neprestával hľadieť, čo mohla takmer až cítiť na svojej pokožke, ju vcelku úspešne rozptyľovalo.

„Áno, vraj tu bol na večeri s Minou Ashido. Je to jedna z tvojich priateliek, ak sa nemýlim.“

„Kecáš!“ Jej zelenkavé oči sa rázom odtrhli od jedálneho lístka a uprela ich znova na neho, snažiac sa nájsť v tvári mladého muža, sediaceho oproti, čo i len známku toho, že svoje slová nemyslel vážne. Ružovkasté ústa sa prekvapením mierne pootvorili, keď jej Shinsou odpovedal prikývnutím hlavou a uvedomujúc si, čo z nej vyletelo skôr, než to stihla ako pravá dáma zadržať, zahanbene stisla pery a pre istotu si ich aj zakryla prstami jednej z rúk. „Ehm, teda, pardon, ja len... To myslíš vážne, že s Minou?“

„Áno, úplne vážne a veľmi si pochvaľoval, tak dúfam, že ani my nebudeme sklamaní.“

„Som v šoku,“ Nita kompletne zabudla na to, že si chcela vybrať niečo z jedálneho lístka a odsunula ho na stole o kúsok málo od seba. Táto správa, ktorú sa dozvedela, bola prekvapivá, no zaujímavá zároveň. A dlhovláska bola z tých, ktorí nikdy neodolali novinkám a klebetám, pokiaľ nešlo o také, ktoré by mohli ublížiť niekoho citom. „Kaminari-san randí s Minou? Vôbec sa mi nepochválila.“ Dodala skôr sama pre seba, hovoriaca tak trochu zmäteným tónom, čo v podstate nemalo ďaleko od toho, ako sa cítil on, keď mu jeho najlepší kamarát túto informáciu pred nedávnom prezradil.

„Nie som si istý, Kitty,“ prihovoril sa jej, sledujúc, ako nastražila uši v momente, keď padla reč o niečom, čo jej pozornosti doposiaľ unikalo. „Denki sa predo mnou chvastal, že v tak nóbl podniku nemusel platiť ani yen, lebo vraj Ashido pozývala, čo mi prišlo zvláštne, takže by som to randením možno ani nenazýval.“

„Hmm, to mi veru tiež nepripadá ako rande, keď si nechal od nej platiť. Je to divné.“

Hitoshi si nemohol nevšimnúť, ako jeho zvedavé mačiatko priam až ožilo, stačilo ju zasvätiť do niečoho, o čom doposiaľ netušila. Bolo to roztomilé, tak typicky ženské, ale u nej mu to vôbec nevadilo, skôr sa na tom bavil, tušiac, ako horlivo sa v jej peknej hlavičke pretáčajú kolieska, keď sa rozhodla prísť na to, čo jej príliš zmysel nedávalo.

„Tiež som sa čudoval, Denki bol celkovo v poslednej dobe akýsi zvláštny, najmä po tej after párty, ktorú si určite moc dobre pamätáš,“ malé pouškrnutie sa v kombinácii s mierne provokatívnym výrazom v jeho tvári spôsobilo, že sa zelenooká mladá žena v jeho spoločnosti zahanbením slabo zapýrila. Ale nemohol si to odpustiť, ak by chcel, vedel by byť ešte omnoho horší, ale dnes sa naozaj rozhodol ísť na všetko pomaličky. „Nemal som však dostatočnú mozgovú kapacitu na to, aby som z neho niečo ťahal.“

„Ja som tiež s Minou už dlhšie nebola v kontakte,“ priznala Nita a kútiky jej úst miernym previnením ovisli. „Ale vždy som bola v tom, že sa jej páči Kirishima. Vlastne,“ sprisahanecký výraz na jej tvári ho prekvapil a ešte viac to, keď sa mierne nahla k nemu a svoj hlas stíšila, akoby šlo o veľmi dôvernú informáciu, „som si tým takmer istá. Hneď som si to všimla, že tam medzi nimi je niečo viac, ako len kamarátstvo. Ešte na strednej... A vždy som dúfala, že sa dajú dokopy, dokonca som sa im v tom pokúšala tak trocha dopomôcť, ale nejako im to stále nevyšlo.“

„Takže ty si takáto usilovná dohadzovačka? Prezraď mi, že ty máš niekde schované aj Amorove šípy?“ Spýtavo nadvihol obočie, na čo sa jeho dlhovlasá spoločnosť uškrnula, no pokrútila hlavou.

„No, ako sa to vezme, nejde to vždy tak, ako by som si priala,“ povzdychla si, zatiaľ čo on neprestal vnímavo počúvať každé jej slovo, „ale vždy som mala nos na to, kto by sa ku komu hodil.“ Pochvália sa mu napokon, mysliac pri tom v duchu na svoje staršie priateľky Hanu s Ramonou a časy, keď ešte ani jedna z nich nebola zadaná a ako najmladšia členka ich priateľského tria do nich dobiedzala toľko, až sa každej podarilo nájsť toho svojho. A Nita naozaj od začiatku tušila, že či už jedna, alebo druhá akoby, k svojmu terajšiemu partnerovi boli priam stvorené.

Shinsovi ležala na jazyku otázka, či aj u seba samej mala takýto dobrý odhad, no napokon myšlienku spýtať sa na to zavrhol, konštatujúc v duchu, že by sa debata mohla zvrtnúť smerom, ktorý by nemusel byť príjemný pre oboch z nich. Vzhľadom na to, že mal teraz možnosť s ňou sedieť na rande v reštaurácii a bez hanby ju dráždiť - hoc aj sugestívnym spôsobom – kedykoľvek sa mu zapáčilo, svedčilo o tom, že čokoľvek v minulosti s niekým zažívala, nevyšlo to. A preto bola práve v tejto chvíli voľná a ochotná venovať mu svoj drahocenný čas v piatok večer, miesto toho, aby ho trávila s niekým iným.

O bývalých partneroch sa predsa na prvom rande hovoriť nemalo, no nie? Teóriu toho, čo bolo vhodné na rozoberanie nad večerou a čo nie, síce neovládal a ani tieto veci nikdy pred tým neriešil, no počúvať o tom, kto všetko mal možnosť priblížiť sa k jeho mačiatku natoľko, že už len predstava toho by mu nebola práve teraz príjemná a i napriek tomu napokon zostala sama, čo bola pre neho v konečnom dôsledku obrovská výhoda, sa mu práve teraz ani moc nechcelo.

„Vlastne, okrem Miny je Camie snáď už jediná z mojich kamarátok, ktorá zostala nezadaná.“ Nitin sladký hlások ho vytrhol z jeho krátkodobého hĺbania. „Neviem, či si to zachytil, ale Tooru Hagakure-chan z našej bývalej triedy je už napríklad vydatá a hoci som s ňou tiež už dlhšie nebola, viem, že pred nedávnom boli s Oijirom-san na svadobnej ceste. Preto sa nezúčastnili ani vyhlasovania top herov Japonska, v tom čase sa totiž nachádzali na Jeju ostrove a užívali si medové týždne! Tooru mi, samozrejme, poslala kopu fotiek, ospevujúc, aká je Kórea úžasná a keďže mali v Seoule prestup dlhý takmer dvadsať hodín, stihli tam toho tiež celkom dosť obehať...“

Hitoshi sa o svojich bývalých spolužiakov po ukončení štúdia na UA Akadémii takmer vôbec nezaujímal, pokiaľ sa meno niektorého z nich zhodou okolností nespájalo s niečím, čo bolo súčasťou jeho práce. Ale počúvať zelenookú mladú ženu, sediacu oproti nemu, ako zanietene a priam až s vášňou šteboce o všetkom možnom aj nemožnom, prezrádzajúc mu zaujímavosti ohľadom života jej známych, ho prekvapivo nenudilo toľko, ako by si mohol myslieť.

Stačilo mu dívať sa na ňu, ako sa priam vyžívala v tom, keď mu mohla prezradiť niečo, čo dovtedy nevedel a s akým obdivom hovorila o každom, kto jej bol blízky, aby si uvedomil, ako moc boli v tomto rozdielni. No bolo to istým spôsobom fajn – pre zmenu sa baviť o niečom inom, než bol zvyknutý. Pripadal si tak vďaka nej ako obyčajný človek, rozoberajúci bežné veci a zabúdajúci na ten kolotoč práce a spôsobu života, aký mala väčšina z jeho kolegov.

Jej nadšené rozprávanie prerušila až obsluha, ktorá sa pristavila pri ich stole. Mladý čašník, ktorý mohol mať snáď ešte menej rokov, ako oni dvaja, tak trocha nervóznym pohľadom prechádzal od neho k jeho krásnej spoločnosti, zatiaľ čo vybavoval ich objednávku. Ten zamestnanec bol trénovaný na takýto nóbl podnik, o tom sa nedalo pochybovať, no i tak sa mu na ňom čosi nezdalo. Jeho snaha o profesionalitu bola kazená tým, aké pohľady miestami venoval Nite, keď si myslel, že ho ani jeden z nich nesleduje, no Shinsovej pozornosti neunikli.

„Hmm, úprimne, akokoľvek moc som si vravela, že do narodenín Camie sa plánujem alkoholu zdržať, dostala som strašnú chuť na niečo sladké ako Piña Colada.“ Priznala dlhovláska nahlas, keď jej zelenkavé oči blúdili po lístku s nápojmi.

Na mladíkov rozpačitý výraz a horlivé ospravedlňovanie sa, že miešané drinky podnik nepodáva, zareagovala mierne zahanbene, obracajúc celú situáciu na žart a venujúc obsluhe chápavý úsmev spojený s pobavenou a tak trochu previnilou grimasou.

„Oh, samozrejme, to bolo odo mňa veľmi nevhodné, prepáčte,“ zamávala jednou z rúk, upierajúc na Shinsa zahanbený pohľad, ktorý to celé vyriešil jednoducho.

Poprosil čašníka o najlepšiu fľašku šampanského, ktoré by uspokojilo chuťové poháriky milovníka sladkého, aké v ponuke mali. Nebolo to jeho obľúbené pitie, no dnes tu bol autom a okrem toho, v konečnom dôsledku bol šumivý sekt hlavne pre tú, ktorú dnes pozval. Okrem prípitku nechal výber predjedla na ňu, hneď z viacerých dôvodov. Pokiaľ šlo o neho, týmto nóbl pokrmom, uvedeným v menu, príliš neholdoval, jeho jedálniček do veľkej miery pozostával z čo najrýchlejšie-pripravených jedál, ktoré neboli žiadnym gastronomickým skvostom, či instantnej stravy a bolo mu v podstate jedno, čo Nita vyberie.

Okrem toho, viac než jedlo ho v tomto momente zaujímalo to, ako z nej ten mladík týčiaci sa nad nimi, oblečený v košeli, veste a s motýlikom na krku, nespúšťal pohľad, tváriac sa čo najviac zdvorilo, ako to šlo. Ale Shinsou bol, rovnako, ako on, muž a vedel, ako zmýšľajú všetci príslušníci tohto pohlavia, pretože sám nebol výnimkou. A bolo mu jasné, kam až zašli tie udivené oči mladého čašníka, keď mu žena sediaca oproti čítala z menu názov predkrmu, ktorý im obom vybrala.

Samozrejme, ani sa tomu nedivil, predsa len, to, ako dnes vyzerala, priťahovalo pozornosť snáď každého muža, ktorý na nich počas dnešného večera narazil. Zvedavé, ohromené, či miestami až chlípne pohľady tých, ktorí sa v tomto podniku nachádzali a oni okolo nich prešli, než sa dostali k svojmu miestu, zaregistroval i napriek tomu, že ona si ich nevšimla, či im nevenovala pozornosť. A prirodzene, každé jedno zastavenie sa cudzích očí na jeho zelenookej kráske spôsobilo príval takých pocitov, na ktoré doposiaľ nebol zvyknutý.

Nikdy sa nepovažoval za majetníckeho, či žiarlivého, no práve teraz bolo toto presne tým, čo sa v jeho vnútri miesilo, minimálne zaregistroval príchuť oboch zo spomenutých pocitov, ktorú ignorovať nedokázal a vedel presne, čo ich spôsobilo. Vlastne, naposledy sa niečo takéto u neho dostavilo pri strete s ďalším z jeho a Nitiných bývalých spolužiakov, celé týždne dozadu na after-párty. Pri Bakugovi to však bolo o poznanie silnejšie, no i tak sa to, čo sa ho začínalo zmocňovať znova, nedalo prehliadnuť.

Ale miesto toho, aby sa snáď znížil k nejakej žiarlivostnej scéne, začal sa správať teritoriálne, či jej vmietol do tváre výčitku, ako sa kvôli jej odvážnemu oblečeniu na ňu toľkí dívajú, zatiaľ, čo tu bola s ním, nechal si svoje nepohodlie pre seba. V konečnom dôsledku, na tých, ktorí sa na ňu dívali, nezáležalo, pretože sa takto snažila vyzerať čo najpríťažlivejšie kvôli nemu a nie ostatným. Aspoň v to si podvedome dovolil v tú chvíľu dúfať.

Dokonca nekonfrontoval ani toho muža, ktorý ich obsluhoval a bol jeho spoločníčkou očividne ohúrený natoľko, aby každou sekundou v jej spoločnosti poľavoval vo svojej profesionalite, ktorú si podnik takejto úrovne vyžadoval. Zachovávajúc si stále neutrálny výraz v tvári, Shinsou trpezlivo počkal, pokým nebola ich objednávka vybavená. A až keď videl, že čašník ich stôl neopustil ani po tom, čo si všetko zapísal, konečne prehovoril aj on, snažiac sa o to, aby jeho tón neznel príliš arogantne a neslušne na to, aby to v dlhovláske nezanechalo zlý dojem. Predsa len si však neodpustil vložiť doň aspoň náznak varovania, adresovaného tomu, ktorý práve teraz narúšal ich súkromie, po ktorom dnešný večer toľko túžil, keďže ju chcel mať väčšinu času celú iba pre seba.

„Nejaký problém?“

„Oh, nie, nie, prepáčte. Ja len... Som váš fanúšik, Melody-san.“ Odpovedal mu ten, ktorého prítomnosť už v Hitoshiho očiach nebola nutná a znova sa otočil k spomenutej pro oproti. Tá sa po jeho slovách zatvárila prekvapene, no potešene zároveň a zareagovala na to zdvorilým úsmevom, snažiac sa zakryť rozpaky, ktoré však nemali nič spoločné s tými, na aké bol u nej Shinsou zvyknutý v dôsledku jeho vlastného konania.

„Uhm, ďakujem, to je veľmi milé,“ zmohla sa napokon na jediné, keďže si pravdepodobne nebola istá, čo na to povedať a čašník zrejme na sebe ucítil jeho pohľad, ktorý zintenzívnel a tento raz až tak priateľský nebol a konečne mu došlo, že tu zotrvával dlhšie, než by bolo vhodné. S hlbokým úklonom sa im znova ospravedlnil a konečne ich nechal osamote.

Takže fanúšik... Možno tomu tak naozaj bolo, ale tie mladíkove oči, prepaľujúce ju ešte pred malou chvíľou spôsobom, ktorý by mal byť vyhradený výlučne pre neho, mladému underground herovi napovedali, že za tým bolo niečo viac, než iba šľachetný a nevinný obdiv k žene, známej v spoločnosti ako Melody.

Keď však konečne osameli, jeho pery sa zvinili v potešený náznak úsmevu, ktorý vyslal jej smerom. Absolútne sa na ňu nehneval, ani omylom, práve naopak. Vôbec s tým čašníkom neflirtovala ani to nevyzeralo, že by jeho neskrývané sympatie explicitne oplácala. Bola iba zdvorilá, ako by zrejme bola ku každému, kto by vyjadril obdiv voči jej osobe a tomu, aké miesto v spoločnosti zastávala. Vlastne, došlo mu, že jeho mačiatko si zrejme tú prehnanú pozornosť, ktorá nebola výlučne nevinného charakteru, poriadne ani neuvedomilo a to bolo na nej to najlepšie. Zrejme naozaj nemala ani potuchy, čo s mužmi robila, s ním na čele.

„Kde sme to skončili?“ Prehovorila, čím znova prerušila jeho zamyslenie sa a on pohotovo odvetil, zatiaľ čo mu ten polo-úsmev neschádzal z pier.

„Pri našich bývalých spolužiakoch.“

„Ach, áno. Takže, ako som hovorila, Mina je jedna z tých, o ktorých viem, že sú stále nezadané, čiže myslím, že s tým Kaminarim nič neriešia. Snáď by mi to povedala... A okrem toho, keď už to spomíname, nepáčila sa mu náhodou ešte na strednej Jirou-chan?“ Znova prišlo to jej podarené rapotanie, pri ktorom sa musel sústrediť na to, čo hovorí, pretože jeho pozornosť bola zabraná tým, ako chutne pri tom pôsobila.

„Denkimu sa páčil kadekto, každý týždeň niekto nový,“ zamyslel sa, spomínajúc na časy, kedy sa so svojim blond kamarátom predierali životom stredoškolákov a nebolo snáď jedno jediné dievča na UA akadémii, o ktorom by mu aspoň čiastočne nebásnil, ani Nita nebola výnimka. „Ale máš pravdu, Kitty, že pre ňu mal zrejme vždy najväčšiu slabosť.“

„Ako to, že teda nie sú spolu?“ Tenké obočie svetlovlásky sa zvraštilo.

„Neviem, no myslím, že ju má stále celkom dosť rád aj po rokoch, čo sme preč zo školy. Ale aktuálne je vraj v štádiu, kedy neuznáva monogamiu,“ ľahko pokrčil ramenami, takmer doslovne interpretujúc slová, ktoré mladému mužovi s elektrizujúcim quirkom neraz vyšli z úst.

Sám však nebol bez viny, pretože taký spôsob života vlastne doposiaľ viedol aj on. Viazať sa k jedinej konkrétnej osobe ho doposiaľ vôbec nelákalo a mať otvorené možnosti, spojené so slobodou, mu vyhovovalo omnoho viac. Vážne vzťahy, v konečnom dôsledku, neboli moc populárne u nikoho z toho malého kruhu ľudí, s ktorými sa stretával vtedy, keď sa raz za čas premohol k nejakému socializovaniu sa.

„Oh, tak možno preto,“ výraz v jej tvári, ktorý mala na svedomí jeho odpoveď, mu nasvedčoval, že predošlé vyjadrenie na adresu monogamie, pochádzajúce od jeho najlepšieho priateľa, rozhodne nezdieľala. Ale miesto toho, aby v tejto téme pokračovali, odviedol jej pozornosť inam.

„Ale, prekvapivo, aj ja viem o niekom z našej bývalej triedy, komu to po maturite vyšlo rovnako, ako tvojej kamarátke Hagakure.“

„Myslíš Tsuyu-chan?“ Kútiky Nitiných úst sa podvihli a jej pery sa rozšírili v ďalšom nadšenom úškrne. „Počul si o tom, že ju údajne Tokoyami-kun už aj požiadal o ruku?“

„Nie, Kitty, až tak dobre informovaný, ako ty, nie som.“ Neubránil sa tomu, aby jej úsmev neopätoval. Tokoyami Fumikage mal okrem neho zo študentov z ich ročníka k underground sfére najbližšie a tak sa s ním Shinsou počas výkonu svojej práce viac rázy stretol, čiže o ňom vedel viac, než o zvyšku bývalých spolužiakov, ak nerátal Denkiho, Midoriyu a teraz aj Nitu. Ale tento fakt sa k nemu nedoniesol a tak jej opäť mohol urobiť radosť tým, že mala pre neho ďalšiu vzrušujúcu novinku, o ktorú sa s ním mohla podeliť.

Pokračovali by v konverzácii o vzťahoch v ich bývalej triede aj ďalej, no obsluha im ju prerušila tým, že im doniesli ich nápoje a predjedlo, v pomerne dosť krátkom čase. Hitoshimu neuniklo, ako tento raz čašník, u ktorého si na začiatku objednali, položil objednané pokrmy a nápoje na ich stôl bez zbytočných slov, iba sa zdvorilo ukláňajúc a prajúc im dobrú chuť, než sa opäť pobral preč.

Prisudzoval to tomu, že bol ten mladík zrejme ešte zahanbený kvôli jeho predošlému správaniu sa, ktoré už hraničilo s neprofesionalitou, no mal podozrenie, že bol možno aj tak trochu zastrašený ním. A ani by ho to neprekvapovalo, pretože si bol vedomý tým, aký dojem u viacerých vyvolával, aj bez toho, aby musel použiť slová. Mnoho rázy stačili iba jeho aura, či postoj, aby diskrétne prinútili toho druhého zaradiť spiatočku a imúnni voči nim boli snáď len takí ľudia ako Denki, či Monoma.

„Pripijeme si?“ Opáčila Nita po tom, čo sa jej drobné prsty načiahli za stopkou vysokého pohára, v ktorom tak lákavo bublinkovala zlatistá tekutina a pozrela na neho s miernym očakávaním v očiach. Vedela, že bol dnes večer šoférom, no kvôli nej aspoň vzal pohár, do ktorého obsluha naliala jemu, do ruky a naznačil pre ňu prípitok tak, ako si želala.

Potešenie vo svojej tvári sa už ani nepokúšala skryť a naklonila sa o čosi málo vpred, naťahujúc ruku s pohárom v nej k nemu ponad dekoráciu, ktorá zdobila ich stôl. Sklo jej pohárika cinklo o to jeho a on jej venoval spýtavý pohľad, akoby očakával, či bude nasledovať aj nejaký prednes.

„Na čo by si si chcela pripiť?“

 „Vlastne, ani neviem... Máš nejaký nápad?“ Zamyslela sa po tom, čo ruku odtiahla, nechávajúc to na neho, pretože bola zvedavá, či príde s niečím ďalším, čo by na ňu mohlo zapôsobiť.

„Na teba.“ Nadhodil, keďže mu nič zmysluplnejšie v tej chvíli na um nezišlo. „Myslím, že to mi úplne stačí.“ Po svojich slovách pritisol pery k okraju pohára a aspoň si ich sladkastým sektom ovlažil, odpíjajúc si dúšok, než ho odložil späť na biely obrus, vedľa príboru, ktorý tu čakal pre nich pripravený.

„Mhmm, je naozaj dobré,“ pochválila Nita šampanské a jej zelenkavé oči skĺzli z jeho tváre k fľaške, ktorá ležala v malom striebornom kýbliku na postrannom stole. Dom Pérignon Rosé, to bola značka, ktorú síce poznala, no okúsila ju iba pár rázy, vzhľadom na jej cenu. Takéto sladučké, o čom svedčil aj ružovkastý obal fľaše, však ešte nemala. „Ja si väčšinou zvyknem dávať Moët, keď mám chuť na niečo fakt dobré, ale toto je úplne iná trieda.“

Až ju prekvapilo, že vybral niečo takto luxusné i napriek tomu, že on piť dnes v pláne nemal a celé to bolo v podstate iba pre ňu. No, na druhej strane, musela uznať, že to bola ďalšia z vecí, ktorými na ňu zapôsobil a niekto ako Shinsou to za potreby ani nemal. Nita však nemohla poprieť, že sa vždy rada nechala rozmaznávať, bola to totiž jedna z jej najväčších slabostí a cítila sa rovnako, ako keď jej nedávno prišla do kancelárie zásielka tých nádherných ruží, no tento raz sa aspoň nedostavil pocit previnenia, ako vtedy, keď sa dozvedela, od koho sú. Teraz si toto rozmaznávanie užívala plnými dúškami a spokojnosť z nej len tak sršala, čo si určite všimol aj on, pretože sa tváril rovnako potešene zakaždým, keď k nemu vzhliadla.

„Začína sa tými menšími, od kraja,“ podala mu inštrukcie, keď sa sama chopila vkusného strieborného príboru, ktorý čakal spolu s naservírovaným predkrmom, než sa doň obaja pustia. Zelená špargľa s parmezánovou krustou, prekladaná parmskou šunkou a zeleninovým šalátom, ako prílohou, vyzerala vskutku lákavo a už sa nemohla dočkať toho, ako sa do prvého jedla ich večera pustí.

Hitoshi pokýval hlavou na znak vďaky a jej príklad nasledoval, hoci toto bolo niečo, čo, prekvapivo, ovládal aj on sám. Ale doprial jej to potešenie z toho, ako mu mohla byť znova nápomocná a s pobavením sledoval, ako ochutnala prvé sústo, vychutnávajúc si ho tak, akoby snáď nič lepšie nejedla. Bolo to naozaj rozkošné, s akým entuziazmom sa dokázala tešiť z úplne banálnych vecí.

„Vedela si, že granátové jablko je afrodiziakum?“ Ozval sa po chvíli, čím si automaticky získal jej pozornosť, keď mu venovala sprvu zmätený, no následne aj prekvapený výraz. „Mám to brať tak, že sa mi pokúšaš niečo naznačiť?“ Shinsovo obočie sa vyzývavo nadvihlo a pery sa mu zvlnili presne v tom štýle, ktorý svedčil o jedinom – opäť raz prišiel rad na jeho dráždenie, o ktorom si dlhovláska naivne a mylne myslela, že sa mu dnes večer vyhne.

„Uhm, to som nevedela,“ zamumlala, keď prehltla sústo. Jej prsty zovreli biely obrúsok, ktorý spočíval prestretý na jej kolenách pod stolom tak, ako to kázala etiketa a podvihla ho hore, až k svojim perám, pritískajúc si ho jemne ku kútiku úst. Snažila sa tým čiastočne zakryť červeň, ktorá sa jej začala hrnúť do tváre a keď Shinsou prikývol, pripomenula si, že akonáhle bude mať na to priestor a bude sama, jeho tvrdenie si overí prostredníctvom internetu.

Skutočne jej nenapadlo, že aký druh predjedla objednala, granátové jablká, ktoré spomenul, boli totiž súčasťou ich predkrmu. Drobné červené zrnká s exotickou príchuťou dotvárali tak zaujímavo kombinovaný šalát, ktorý jej skutočne chutil, no to, čo práve povedal, ju priviedlo do rozpakov. Na druhej strane, pochybovala o tom, že by ju klamal, to on nezvykol robiť a nemal by k tomu ani dôvod.

Zareagoval naoko nevinným úsmevom, mysliac na to, že ak by sa ho aj jeho mačiatko dnes večer pokúšalo zviesť a dostať do nálady takýmto rafinovaným spôsobom, čo by určite nesmierne moc ocenil a lichotilo by mu to, nebolo to potrebné. Nevedel si snáď ani predstaviť situáciu, pri ktorej by po nej netúžil, minimálne podvedome. A jeho apetít, ktorý nemal tento raz nič spoločné s jedlom, sa zvyšoval každým jedným momentom, ktorý s ňou mohol tráviť.

„A odkiaľ vlastne niečo takéto vieš?“ Nesmelo prehovorila znova, úprimne zvedavá, čo za myšlienky sa mu preháňali v hlave, že mu práve teraz napadlo spomenúť niečo takéto. Ale, na druhej strane, už by ju to v jeho prípadne prekvapovať ani nemalo. A klamala by, ak by tvrdila, že jej to jeho provokovanie, ktoré podnecovalo ten plameň plápolajúci v jej vnútri zakaždým, keď mu bola vystavená, aspoň podvedome nechýbalo.

„Je to všeobecne známy fakt.“ Opäť ledabolo pokrčil ramenami a odkladajúc príbor na svoj poloprázdny tanier, urobil si malú prestávku. Oprel sa na sedačke, ktorú okupoval, aby mal lepšie pohodlie a jeho prsty sa pohrávali so stopkou pohára so šampanským, z ktorého ubudlo v porovnaní s tým jej o dosť menej. Fialové oči ju neprestávali prebodávať, čo cítila na každom nervovom zakončení svojej pokožky.

Miesto toho, aby mu na to ešte niečo odvetila, či sa pokúsila prísť s nejakou pohotovou reakciou, venovala sa ďalej svojmu jedlu, cítiac, ako jej červeň z líc nevymizla tak úplne. Ale tento raz bola odhodlaná nenechať to celé len tak. Oplatiť mu to rovnakou mincou bola mantra, ktorú si v duchu opakovala celý týždeň, počas ktorého sa na toto rande pripravovala. Len potrebovala dostať nápad, ako to urobiť a dúfala, že sa neskôr aj dostaví, pretože tušila, že sa aj vďaka tomu môže byť ich spoločný večer ešte viac zaujímavejší.

* * *

„Shinsou-san, stále čakám, kedy vytiahneš kontrakt.“ Prehovorila Nita po tom, čo im priniesli aj hlavný chod a následne znova osameli. Už hodnú chvíľu tuho premýšľala, kde začať s oplácaním toho, s čím dnes znova začal on a návrat k starej osvedčenej téme, ktorú už tento večer spomenula, bolo jediné, čo jej zišlo na um.

Zrejme však úplne nepobral, o čom hovorila, pretože vzhliadol od svojho taniera, na ktorom bolo rovnako, ako na jej vlastnom, naservírované tak lákavo vyzerajúce jedlo, až sa takmer cítila previnilo, že ho od neho ruší.

„Neviem, čo máš na mysli, Kitty,“ naklonil hlavu do strany, vďaka čomu sa Nita nedokázala tváriť vážne a kútiky jej úst sa podvihli tak moc, až sa pomaly začínala obávať, že dostane do tváre kŕč.

„No, predsa ten film, Fifty Shades... Tam hlavná hrdinka dostala počas večere taký kontrakt. Musela podpísať zmluvu, v ktorej bolo uvedené všetko, čo smie a nesmie robiť, jesť, obliekať si, či s kým sa má stretávať a čo budú robiť v posteli pred tým, než začali oficiálne randiť... Fakt si to nevidel?“ Nadvihla obočie, na čo Shinsou odložil príbor a pokrútil hlavou, nepokúšajúc sa skryť vlastné pobavenie vo výraze tváre.

„Netuším, prečo si stále myslíš, že mám s tým filmom niečo spoločné, ale naozaj som ho nevidel.“ Neprestával sa na ňu dívať, zatiaľ čo si ona naberala sústo a vkladala vidličku do úst.

Chvíľku, kým si užívala chuť pyré zo sladkých zemiakov, úplne špičkovo dochuteného bylinkami a jemnými koreninami, využila na to, aby opäť popremýšľala, čo na jeho slová povedať. To bolo niečo, čo Nita nezvykla robiť často, jej mozog zvyčajne dobiehal ústa až neskoro po tom, čo vyslovila prvé, čo sa jej vydralo na jazyk. Ale pri Shinsovi sa snažila aspoň čiastočne vážiť slová, pretože sa nechcela strápniť, najmä nie na ich prvom oficiálnom rande.

„Vlastne, nie som si istá... Ale mám z teba skrátka taký dojem, že si podobný tomu Christianovi z filmu.“ Provokovala ho ďalej, len čo prehltla sústo, no potom svoj hlas o čosi málo stíšila, odvracajúc od neho pohľad a venujúc ho svojmu príboru, pomocou ktorého sa pohrávala s filetom preliatym omáčkou a so zeleninovou dekoráciou na tanieri, zabúdajúc na správnu etiketu stolovania, ktorá kázala, že v jedle sa prehrabovať nemá. „Ľudia sú z teba nervózni...“

„Pardon, prepočul som, môžeš mi to zopakovať?“ Jedno zo Shinsových tmavých obočí sa podvihlo, keď sa o čosi málo prisunul k stolu, aby bol bližšie k nej. Nitine posledné slová totiž boli iba nezrozumiteľným mumlaním.

„Nič,“ opäť cítila, ako jej tvár oblieva horúčava, preto si radšej odpila zo svojho šampanského, ktoré bolo ešte stále veľmi príjemne chladivé. „Len, že by si si to mal niekedy pozrieť, aby si vedel, o čom hovorím a uvidíš sám.“ Nadhodila, odkladajúc pohárik na stopke späť na stôl a tiež si urobila po pár prvých sústach malú pauzu, konečne mu hľadiac znova do očí.

Dokonca si podoprela bradu dlaňami, keď jej lakte spočinuli na stole, snažiac sa o čo najnevinnejší pohľad. Etiketa lakte na stole počas stolovania povoľovala v tom prípade, ak človek nedržal príbor, čo bol aktuálne aj jej prípad a rovno mu to aj objasnila, aby náhodou nezostal zmätený z toho, že sa snáď v spoločnosti a takto nóbl podniku nechová ako dáma.

Netušila, že by mu to bolo úplne ukradnuté. Nepotrpel si na bontóne, tento nóbl podnik pre ich prvé rande vybral výlučne z jediného dôvodu – a to toho, aby jej ulahodil a urobil na ňu dojem. Čokoľvek by urobila, akékoľvek spoločenské faux-pas by spôsobila, v jeho očiach by jej to neubralo na šarme, práve naopak.

"Je mi to ľúto, Kitty, ale pravdepodobne zostanem, čo sa týka tohto filmu, navždy v sladkej nevedomosti. Ak už náhodou mám trochu voľného času nazvyš, trávim ho pozeraním niečoho, čo je väčšmi moja šálka kávy."

"Oh, a čo teda zvykneš pozerať rád?“ Vyhŕkla dlhovláska, ktorú znova premohla jej vlastná zvedavosť. Uvedomila si totiž, že ako málo toho o Shinsovi vlastne vie. Áno, boli tu isté veci, ktoré jej boli známe už roky, odkedy sa prvý raz spoznali na škole, no jeho záľuby, jeho obľúbená farba, šport, film, či jedlo? Doposiaľ skutočne nemala ani poňatia a väčšinou rozprávala o sebe ona jemu, nenechávajúc mu tak veľa priestoru, aby prezradil aj on niečo viac.

Zdalo sa však, že mu stačí počúvať ju a pokiaľ sa ho čosi priamo nespýtala, nechal jej toľko priestoru na rozprávanie, koľko si len mohla priať. No práve teraz pocítila túžbu zistiť o ňom čo najviac, keďže záujem o tohto mladého muža bol z jej strany obrovský. Vždy tomu bolo tak, no nikdy pred tým ho nemala takto „na dosah,“ ako práve teraz, od toho osudného incidentu.

„Hmm, vlastne v poslednej dobe toho času príliš veľa nemám, no keď nemôžem zaspať, tak zvyknem pozerať Netflix, určite si o ňom už počula, však?“

Na jeho otázku Nita horlivo prikývla, zmieňujúc sa o tom, ako naposledy sledovala už po niekoľký raz po sebe Gossip Girl, pretože tú sériu na spomenutej streamovacej platforme konečne preložili do Japončiny, no potom si uvedomila, že sa debata znova upriamila na ňu a tak Shinsa vyzvala, aby jej povedal o svojich obľúbených filmoch a seriáloch tiež.

„Myslím, že by ťa to nebavilo, Kitty... To, čo mám teraz rozpozerané, je riadny krvák, v ktorom masovo vraždia ľudí jedného po druhom a pokiaľ také nemáš rada, tak ti neodporúčam si to vyhľadávať.“

Dlhovláska uznala, že si také veci do zoznamu seriálov na pozretie, ktorý si na Netflixe vytvorila, pridávať nebude. Tiež zistila, že čo sa týka žánrov, tak podobný vkus s ním nemá, no to nevadilo, pretože predstava, že by mala ležať schúlená pri ňom jej stačila natoľko, že by bola ochotná sedieť pred čímkoľvek. Nudné filozofické, či science-fiction snímky pokojne pretrpí, ak by ju popri tom Shinsou objímal a na jeho prítomnosť by sa musela sústrediť ako na jediné, ostatné by bola už iba kulisa.

„Čudujem sa, že si vôbec vydržal so mnou pri tom filme na tvoje narodeniny.“ Prehovorila po chvíli, čo sa znova konečne vrátili jedlu, na čo jej on opäť venoval ten úškrn, ktorý ju privádzal do rozpakov, no nevedela sa ho nabažiť zároveň.

„Mal som správnu motiváciu.“

„Uhm, dobre, takže filmy by sme mali. Čo ďalej, Shinsou-san? Čo robíš vo voľnom čase, keď nesleduješ Netflix?“

„Toho voľného času zase až toľko nie je,“ zaprotestoval, no Nita sa nenechala odbiť a nástojila, aby jej povedal o všetkých svojich záľubách.

„Ale, prosím ťa, okrem práce sa musíš venovať ešte niečomu ďalšiemu, no nie? Nemáš rád žiadne športy? Nejaké iné koníčky? Musí byť ešte niečo, čo ťa baví...“ Sama mala často nabitý program a po práci sa jej už veľa aktivít absolvovať nechcelo, no prezradila mu, že sa snaží udržiavať vo forme aspoň tým, že sa už dávnejšie zapísala na hodiny jógy, pilates a ešte kadejakých iných kolektívnych kurzov určený primárne ženám.

„Čo sa týka športov, myslím, že práca pro a občasné tréningy ma vyčerpávajú dosť na to, aby som stratil chuť byť počas voľna taký aktívny ako ty, Kitty. Ale keď som bol mladší, zvykol som jazdiť na BMX. To je bicykel, ak by si nevedela,“ ozrejmil po tom, čo zaregistroval náznak zmätenia v jej tvári. „Chodieval som do jedného skate-parku blízko miesta, kde som kedysi býval. Už to bude viac než desať rokov, čo som s tým začal a prestal som až vtedy, keď ma prijali do hero kurzu a presťahoval som sa na internát U. A.“

„Ach, to vážne? To som vôbec netušila.“ Nita si uvedomila, že ho vlastne na bicykli ani nikdy nevidela, v podstate k tomu ani nemala príležitosť. Kedykoľvek zastihla počas strednej tohto fialovo-vlasého muža – vtedy ešte chlapca - pri nejakej fyzickej aktivite, v drvivej väčšine prípadov šlo o tréning s jej bývalým triednym učiteľom Aizawom.

„Bolo to fajn, keď sa človek potreboval odreagovať, dokonca som sa snažil naučiť aj zopár trikov na u-rampe,“ humor z jeho hlasu sa pretavil aj do pohľadu, keď sa mu v očiach mihol náznak nostalgie, ako to tak spomínal.

A ona ho počúvala zaujato, zvedavá, ako pri tom asi tak mohol vyzerať, predstavujúc si Shinsa ešte ako tínedžera, ktorý mal tesne pred nástupom na strednú a bláznil sa po večeroch na ulici so svojim bicyklom. Bola si istá tým, že už v tom čase by na ňom určite išla nechať svoje zelenkavé oči. A z týchto myšlienok ju vytrhol až jeho hlas, ktorý sa ozval znova.

„Ale mnoho rázy to dopadlo rozbitou časťou môjho tela, prípadne nejakou ľahkou zlomeninou.“

„Ja som si raz zlomila nohu počas lyžovačky, keď som bola malá.“ Prezradila mu zelenooká mladá žena, keď spomínala na novoročné výlety na hory, kam zvykla so svojou početnou rodinou chodievať za oddychom.

„Hmm, pripomeň mi, Kitty, že ak budeš chcieť, aby som ťa niekedy v zime vzal na hory, musím si ťa pred tým najprv poriadne pripoistiť, najlepšie každú končatinu zvlášť,“ nadhodil, kvôli čomu Nita musela vynaložiť znova úsilie to, aby nevyprskla smiechom.

„O to sa nemusíš báť, v banke ma prehovorili na hneď niekoľko poistiek, nikdy im nedokážem povedať nie, keď mi niečo núkajú, takže všetko je poistené!“ Priznala, na čo sa jeho pery zvlnili v chápavom geste, ešte stále pretkanom pobavením.

„Takže zimné športy nie sú tvoja parketa?“ Nadvihol jedno z tmavých obočí, keď sa opäť chopil príboru a odkrojil si ďalšie sústo zo zvyšku svojho steaku.

„Práveže sú! Jedným z mojich úplne najobľúbenejších športov je krasokorčuľovanie! Nesmierne ma baví korčuľovanie vo všeobecnosti a najviac to na ľade, nielen sa naň dívať v telke, keď sa konajú nejaké súťaže, ale ešte k tomu som sa mu dlhý čas aktívne venovala.“

„Vážne?“ Tento raz zostal prekvapený on, pretože mu Nita o sebe prezradila niečo, čo o nej doposiaľ netušil. V podstate to nevedel takmer nikto z ich bývalej triedy, možno jedine Mina s Tooru, s ktorými sa pár rázy vybrali na klzisko počas zimných prázdnin a dlhovláska medzi svojimi spolužiačkami na ľade jednoznačne vynikala aj vďaka tomu, že šlo o jeden z jej najobľúbenejších športov, ktorému sa kedysi aj intenzívnejšie venovala.

„Áno, keď som bola malá, ešte na základnej, rodičia ma prihlásili na taký krúžok, takže som ako mladšia pravidelne chodievala po škole na tréningy krasokorčuľovania.“

„Zaujímavé... Takže to znamená jednu vec, za ktorú máš u mňa ďalší plusový bod.“

„Akú?“ Nita na jeho slová zareagovala ľahkým pootvorením úst, keď sa ešte o kúsok za stolom naklonila bližšie k nemu, horlivo očakávajúc odpoveď, keďže si nevedela vysvetliť, čo by sa mu na fakte, že kedysi zvykla tráviť poobedia tréningami figúr a skokov na ľade, mohlo tak páčiť. Krasokorčuľovanie bol krásny šport, no v drvivej väčšine omnoho viac atraktívny pre ženy ako mužov.

„Že si flexibilná,“ prehovoril tak trocha záhadným tónom, bez úmyslu prezradiť jej viac a ona hodnú chvíľu zostala zmätená.

Lenže spôsob, akým to podal a aj výraz, ktorý sa mu v tvári usadil, keď ju pozoroval a čakal, či jej to dopne, alebo nie, jej tento raz napovedali, že šlo pravdepodobne znova o niečo sugestívne. Už si tie drobné detaily – to, ako sa mu nepatrne zvlnili pery, či jemné naklonenie hlavy na stranu vyzývavým spôsobom, začínala konečne všímať a spájať si ich s provokáciou, ktorá mu bola tak blízka.

„Ale teraz sa máme baviť o tebe,“ Nita stisla pery a keď sa od seba znova oddelili, tón jej hlasu nabral na nástojčivosti. „Nie je nič ďalšie, čo by som mala vedieť ohľadom tvojich záľub? Nechaj ma hádať, určite máš doma tajnú hernú miestnosť, kde ukrývaš všetky tie... nástroje. Ako ten Christian Grey, však? A tam vodíš všetky ženy po rande, mám pravdu?“ Nedalo jej to, znova musela do neho rypnúť v nádeji, že dnes večer bude mať v dráždení navrch ona.

Shinsovi vôbec netrvalo dlho, kým prišiel na to, o čo ide. Dnes malo jeho mačiatko skutočne zaujímavú náladu, ktorá ju zrejme dostala do rozpoloženia, čo malo na svedomí jej rozkošné pokusy o provokáciu. Bystré fialové oči zaregistrovali aj to, ako z fľašky šampanského, ktorú mala Nita prakticky už celú pre seba, pomaličky, no sústavne ubúdalo, čo očividne podnecovalo jej guráž. Ale nevadilo mu to, keďže nebola opitá, iba v dobrej nálade a vďaka nej sa aj osmelila tak, ako ju snáď ešte nezažil. Bolo to zábavné sa na ňu dívať a počúvať ju a lepšie si program dnešného večera snáď ani predstaviť nemohol.

„Zrejme ťa sklamem, no v mojej hernej miestnosti by si zrejme našla vystavený len X-box,“ zatiahol, rozhodujúc sa, že o tom, čo sa skrývalo v niektorej zo zásuviek v útrobách skrine v jeho spálni, sa zatiaľ zmieniť nemusí. Nechcel predsa svoju šarmantnú spoločnosť hneď na prvej oficiálnej schôdzke vystrašiť, či odplašiť. Dlhovlasá kráska, sediaca oproti nemu, síce bola momentálne až prekvapivo smelá, no čosi mu našepkávalo, že na toto mačiatko, bude treba ísť pomaličky a s určitou dávkou opatrnosti.

Na druhej strane, ak by veci nabrali rýchlejší spád, absolútne by mu to neprekážalo, práve naopak. Bol ňou už natoľko opantaný, aby jej podvedomé vábenie okamžite zaúčinkovalo v momente, keď sa ocitla v jeho blízkej prítomnosti a jej sladkastá vôňa v kombinácii s nežným ženským hláskom a zjavom, ktorý mu takmer vyrazil dych zakaždým, keď na nej spočinuli jeho pozorné oči, pôsobili na každý jeden z jeho zmyslov. A aby toho nebolo málo, fakt, že dnes večer všetko ešte podporovala svojim chutným dráždením, mu sťažoval jeho odhodlanie držať sa na uzde.

„Ale ak by si mala po rande chuť na hry, stačí povedať,“ sugestívne žmurknutie, ktorým ju obdaroval, spôsobilo, že sa Nita, miesto toho, aby bola konečne na koni, zapýrila, premýšľajúc nad tým, či mal skutočne na mysli videohry, alebo si mala pod nimi predstavovať čosi iné.

Zrejme naozaj nepomohlo, keď si pár dní dozadu ten film, z ktorého postavu počas ich video-hovoru Hana spomenula, pozrela, pretože mala kvôli tomu teraz v hlave všakovaké myšlienky, ktoré jej znemožňovali sústrediť sa na priateľskú debatu pri večeri a fľaške šampanského v nevinnom duchu, akú vtedy, keď ju tento underground hero na rande pozval, očakávala. A keď otvoril ústa znova, dovolila si i napriek červeni, ktorá jej líca sfarbovala doružova, ďalší pohľad na jeho pobavením rozžiarenú tvár.

„Neuveríš, ale svoj X-box každej žene len tak nepožičiavam, ale tebou by som sa pokojne nechal obmäkčiť.“

Shinsou sa po tých slovách zatváril tak nevinne, akoby skutočne rozprával iba o videohrách, no myšlienky v hlave dlhovlásky si to i tak začínali vykladať aj iným spôsobom, čo jej v tom momente vôbec nepomáhalo. Napokon sa však nedokázal pretvarovať príliš dlho a pomedzi pery mu uniklo tiché a krátke zasmiatie, ktoré doposiaľ potláčal.

Zelenooká dievčina si odkašľala, predstierajúc, že ju náhle zaujali bublinky v tom zvyšku zlatistej tekutiny na dne jej úzkeho pohára. Kolieska v jej blonďavej hlave sa začali pretáčať rapídne vysokým tempom, no než stihla vymyslieť nejakú adekvátnu odpoveď, ktorá by tento raz mala účinok na neho, ozval sa znova.

„Na takéto vypočúvanie nie som moc zvyknutý, no musím skonštatovať, že sa mi celkom páči, pokiaľ je od teba. Máš pre mňa ešte nejaké ďalšie otázky?“ Z tónu jeho hlasu bolo evidentné, že si to užíval, no Nita by klamala, ak by tvrdila, že sa to o nej povedať nedalo. Nielen, že mohla práve teraz ako taká malá špongia nasávať čo najviac z informácií o ňom, ktoré jej takto ochotne predostrel, počúvať ho vo všeobecnosti a všímať si jeho reakcie sa pomaly stávalo jednou z vecí, ktorých sa nevedela nasýtiť.

„Vlastne, obľúbené jedlo, šport a filmy už poznám... Takže mi zostala ešte farba. Môžem znova hádať? Určite je to čierna, však, Shinsou-san?“ V jej svetlých zelenkavých očiach sa zaskvel záblesk vyzývavosti zmiešaný  očakávaním, ako odložila príbor späť na tanier po dojedení posledného sústa a čakala na jeho ďalšiu reakciu.

„To závisí od viacerých faktorov, Kitty,“ naznačil čosi, čo nie tak úplne pobrala a jej svetlé obočie sa máličko zvraštilo.

„A to od akých konkrétne?“ Zvedavosť jej nedovolila počkať, až prehovorí znova a tento raz mu skočila do reči, zatajujúc následne dych a očakávajúc, s čím príde. To malo za následok ďalší úškrn, ktorý sa mu usadil na perách.

„Ako sa tak na teba dívam,“ jeho fialové oči demonštratívne skĺzli z jej tváre smerom nižšie, až ucítila zimomriavky prebehnúť pozdĺž svojho chrbta, „moja odpoveď by zrejme bola, že v poslednom čase je ňou, prekvapivo, ružová.“  

Nitine oči sa rozšírili prekvapením, pretože takúto odpoveď rozhodne nečakala. Ružovú u neho - s výnimkou ich dnešného rande - doposiaľ nevidela, ani malý kúsoček z nej, no po krátkom zvažovaní jej konečne napadlo, že tým zrejme myslel to, ako sa dnes zladila a vyložila si to ako kompliment, že sa mu tá farba páčila konkrétne na nej.

„No, na druhej strane, pokiaľ si dodržala to, čo si mi včera sľúbila, tak by som mohol uznať, že máš ohľadom tej čiernej nakoniec pravdu.“

„Uhm?“ Nita bola naozaj zmätená a tento raz sa to ani nepokúsila skryť, keď na neho vrhla svoj pohľad, naznačujúci, že opäť raz tápa nad tým, čo povedal, za čo si vyslúžila jeho pobavený, no zároveň aj súcitný úsmev už po niekoľký raz za dnešný večer. Tento raz bol o dosť širší, až vykúzlil nepatrné vrásky okolo vonkajších kútikoch jeho očí, ktoré mu nesmierne moc pristáli.

„Mám na mysli tvoju fotku, ktorú si mi včera podvečer poslala, Kitty,“ demonštratívne siahol rukou do jedného z vreciek nohavíc a vylovil z neho svoj mobilný telefón. Po pár krátkych skĺznutiach bruškom jeho palca po obrazovke sa na displeji objavila jedna z fotografií uložená v ich chatovej konverzácii, ktorú jej aj natiahnutím ruky cez stôl ukázal.

Samozrejme, Nita na to, čo sa jej včera podarilo počas ich chatovej konverzácie vyviesť, nezabudla a zrejme bolo len otázkou času, kedy to Shinsou vytiahne. Príjemná atmosféra v reštaurácii, lahodné jedlo a ich predošlá konverzácia však jej myseľ práve od tohto úspešne odviedli, no stačil jediný pohľad na tú fotografiu, aby jej konečne došlo, čo týmto celým chcel povedať.

Červeň v jej lícach nadobudla ešte sýtejší odtieň, čo mu zrejme napovedalo, že ho pochopila a potešený výraz, ktorý zdobil črty jeho tváre, sa ešte prehĺbil. Opäť jej tento mladý muž dal celkom dosť zabrať a to sa, očividne, ešte poriadne ani nerozbehol, no keď už raz začal, tušila, že ju šetriť nebude.

„Otázne je, či si sa takto pekne zladila do úplne posledného detailu, pretože tým si istý byť nemôžem.“

Áno, práve teraz nastal čas, aby si ju vychutnal za to, čo si dovolila včera večer, keď ho vytrhla z pracovného sústredenia tak moc nečakaným, no zároveň sladkým spôsobom, že hnevať sa na ňu nemohol, no miesto toho sa predsa len rozhodol zgustnúť si na nej tak, že si to užije plnými dúškami minimálne on a z istého uhla pohľadu, zrejme aj ona sama.

Ak chcela Nita dodržať to, čo si počas týždňa zaumienila, musela s vzchopiť, pretože to, aký mal tento muž na ňu efekt, bolo priam na neuverenie. Zvyšok šampanského v pohári ktorý si pritisla k perám a sladkastou tekutinou presýtenou bublinkami ovlažila vnútro svojich úst, keď ju dopila, však slúžil ako pomyslené posmelenie a keď odložila pohár k takmer prázdnemu tanieru, s nádychom si dodala ešte viac guráže, než na jeho predošlé reči zareagovala.

„A čo keby som ti povedala, že áno, hm?“

Áno, jeho mačiatko bolo dneska mimoriadne smelé, no Hitoshi nečakal, že až takto moc a skoro až neveriaci výraz sa usadil na jeho tvári v momente, keď jej tie slová vyšli z úst. Všímajúc si pozorne čo najviac detailov týkajúcich sa jej a vnímajúc jej mimiku, gestá a tón sladkého hlásku, nepotreboval veľa k tomu, aby si domyslel, že sa celkom úspešne do jeho najobľúbenejšej hry, súvisiacej s ňou, zapojila.

„Ale, nehovor... Takže máš na sebe úplne všetko? Každý jeden kúsok?“ Hĺbka jeho hlasu klesla ešte o čosi viac, no Nita sa nenechala vyviesť z miery, rozhodnutá držať s ním dnes večer krok, ako najviac to pôjde. Samozrejme, že ju opäť privádzal do rozpakov, no jej sebavedomie zaúradovalo natoľko, aby nesklopila zahanbením zrak a miesto toho mu statočne čelila, pokúšajúc sa o čo najprovokatívnejší pohľad, keď aj ona sama zmenila rétoriku.

„Každý jeden kúsok. Nič viac a ani nič menej, ako som sľúbila.“

Okamžite si uvedomil, že použila rovnaké slová, ktoré mu napísala aj včera do správy, no i bez toho bol jej pokus o explicitnú provokáciu tak očividný, že ak by ich práve teraz sledovala nejaká ďalšia – nezaujatá – osoba, bola by pohoršená i napriek tomu, že ani jeden z nich doposiaľ nevyslovil jediné nemravné slovko. To napätie, ktoré medzi nimi práve iskrilo, bolo skoro až hmatateľné.

Spodná z dlhovláskiných plných pier skončila uväznená medzi jej zúbkami, ako tak do nej zahryzla, očakávajúc jeho reakciu a zelenkavé oči ho neprestali prebodávať, zatiaľ čo on si tú svoju navlhčil jazykom, keď sa na okamih obaja odmlčali.

V jeho už tak tmavých očiach potemnelo ešte o čosi viac a nebyť posledných lúčov zapadajúceho slnka, ktoré presakovali k obom cez rozľahlú okennú tabuľu, Shinsova fialová v dúhovkách by sa pretavila skoro až do atramentovo čiernej. Jedine oranžový odlesk, ktorý pomaličky pripravoval celú reštauráciu na to, že sa jej priestory čoskoro zahalia do šera, im stále dodával aspoň kúsok svetlosti.  

Ak by práve teraz atmosféra medzi nimi dvoma nebola tak dráždivo napätá, dalo by sa povedať, že bol tento moment celkom dosť romantický. Západ slnka, jemná jazzová hudba, ktorá sa rozliehala priestormi podniku, či plápolajúce svetlo sviečok, ktoré dekorovali ich stôl – to všetko tú romantiku dotváralo, no ani jeden z nich tieto aspekty práve teraz nevnímal. Obaja boli zamestnaní čímsi úplne iným, akoby snáď zvyšok ľudí, ktorý ich obklopoval a všetky zvuky, ktoré mali na svedomí, zmizli.

„Ako si môžem byť istý, že ma iba nebalamutíš?“ Napokon príjemne napätú situáciu o čosi málo odľahčil tým, ako uvoľnil postoj svojho tela, ale tón jeho hlasu nestratil ani kúsok z toho predošlého niečoho, čo Nitu tak moc dráždilo. Čakal, ako zareaguje ona - či sa tiež stiahne, alebo urobí presný opak a ešte viac zatlačí na pílu. Jeho zvedavosť tento večer táto zelenooká kráska pomaličky rozvirovala priam ukážkovo a s vývojom ich spoločného rande dnes viac spokojnejší byť nemohol.

„Chceš dôkaz? Tak fajn, Shinsou-san, dám ti ho.“ Odtisla tanier od seba ešte viac a popravila príbor na ňom tak, aby obsluha vedela, že už dojedla. Potom uchopila do dlane svoju malú perlovú kabelku, ktorá ležala na sedačke vedľa nej a vstala. Vykĺzla spomedzi stola a miesta na sedenie, ktoré doposiaľ okupovala, čím ho opäť prekvapila, pretože podvihol zrak a aj jeho obočie sa nepatrne nadvihlo o čosi viac v spýtavom geste.

„Kam si myslíš, že ideš, Kitty?“ Naliehanie a podmanivý tón, ktorým bol tento raz jeho hlas pretkaný snáď viac, než zvyčajne, ju takmer prinútili zastaviť sa na mieste a neurobiť už ani ďalší krok, no napokon to známe chvenie v žalúdku potlačila a stískajúc kabelku v ruke pevnejšie, akoby jej to snáď mohlo dodať viac odvahy, uprela na neho pohľad, zatiaľ čo jej na tvári pohrával čo najsladší úsmev.

„Etiketa dáme dovoľuje po hlavnom chode navštíviť toalety, aby sa mohla osviežiť,“ prehovorila odhodlane, až tak moc, že to nečakal a aj sa mu to premietlo v tvári. Nita však bola spokojná, pretože presne takto to plánovala a zvrtla sa na podpätku. Pred tým, než sa vydala cez miestnosť smerom k toaletám, nezabudla ešte na malé uistenie. „Hneď som späť. Budeš mať svoj dôkaz.“

´Však počkaj, Shinsou-san. Ak si myslíš, že máš dnes večer znova navrch, tak sa mýliš, lebo som ti ešte neukázala všetko, čoho som schopná,´ zaznelo jej v mysli, ako tak kráčala okolo stolov smerom, kde sa nachádzali dvere vedúce k dámskym toaletám. Snažiac sa udržať si čo najviac sebaistoty, ako tak kráčala a každý jej krok sprevádzal pravidelný klepot podpätkov vysokých ružových sandálikov o luxusne mramorovú podlahu sály, kde sa nachádzala jedálenská časť reštaurácie, pokúšala sa ignorovať pár ženských a najmä mužských pohľadov, ktoré o ňu zavadili v momente, ako prešla okolo stolov, za ktorými dotyčné osoby sedeli. Jediný, kto ju dnes večer zaujímal, bol výlučne Shinsou a pokiaľ ju neotravoval žiaden paparazzi blýskaním svojho fotoaparátu, či nevhodnými a súkromie-narúšajúcimi otázkami, bol jej zvyšok prítomných v podniku práve v tomto momente ukradnutý.

Mladý muž s indigovými vlasmi, ktorého nechala za ich stolom na chvíľu osamote, ju, samozrejme, neprestával vyprevádzať svojim intenzívnym pohľadom. Jeho oči z nej neskĺzli po celý čas, ako kráčala od neho preč, vpíjajúc sa do každej z jej kriviek, na ktorých boli priam až nalepené tie hriešne zvodné šaty, v ktorých sa mu dnes večer rozhodla robiť spoločnosť.

Hodvábna látka nežnej farby sa jemne riasila, ako tak prekladala jednu z dlhých štíhlych nôh z druhou, kráčajúc na tých podpätkoch rozkošných sandálikov, ktoré jej stále nepridávali na výške dostatočne na to, aby sa mu ňou vyrovnala, s takou istotou a ladnosťou, akoby snáď táto miestnosť bola jej vlastným súkromným predvádzacím mólom. Vodopád dlhých a hladkých vlasov zakrýval jej nahý chrbát o ktorom už vedel, koľko pieh a znamienok ho zdobí, pretože neraz pritiahli jeho pozornosť.

Neprehliadol však ani to, že nebol jediným, ktorý si pohľad na ňu vychutnával plnými dúškami, pretože každý jeden muž v podniku, okolo ktorého tá dlhovlasá kráska prešla, akoby omámený jej zjavom pootočil hlavou a neodpustil si pohľad na jej drobnú, no zároveň nepopierateľne lákavú postavu. Vďaka tým nebezpečne vyzerajúcim šatám, ktoré mala na sebe, to bolo úplne pochopiteľné, predsa len, ak by to bolo možné, pokojne by na ne mohol byť potrebný zbrojný pas, pretože oblečené na svojej majiteľke pôsobili ako hotová smrtiaca zbraň.  

Teraz, keď už nebola v jeho prítomnosti, Shinsou mohol poľaviť a nechať zamračený výraz skriviť jeho príťažlivé črty tváre, ako tak ukradomky sledoval, koľko ľudí jeho mačiatko priam vyzliekalo pohľadom, až kým nezmizla za dverami dámskych toaliet. Snažil sa však zachovať pokoj a jediné, čím dal najavo to, že mu všetky tie pohľady nesmierne moc vadili, bol okrem zvrašteného obočia a poklesnutých kútikov úst už len spôsob, akým jeho ruka siahla na ružovkastú kravatu, ktorú si o čosi málo povolil.

Nielen, že sa ho zmocňovalo vnútorné nepohodlie, ktoré si už vedel spojiť so žiarlivosťou, doposiaľ pre neho nie príliš typickou, k tomu všetkému jej pokusy o dráždenie nezostali bez následkov, i keď sa pred ňou držal celkom statočne. Ale nemohol povedať, že by s ním nič neurobili, pretože to bolo presne opačne. Bolo úplne prirodzené, aký mala na neho efekt, hoci o tom zrejme sama tak úplne netušila, no stačilo, že on to pociťoval na reakciách svojho tela, ktoré sa tak úplne ignorovať nedali a boli dostatočné na to, aby jeho koncentráciou aspoň trochu zamávali.

Jedna z jeho paží spočinula na operadle sedačky, v ktorej bol usadený a zo zamyslenia ho tak úplne nevytrhol ani čašník, ktorý sa pri stole pristavil, úctivo sa spytujúc, či môže odniesť ich takmer prázdne taniere. Shinsou mu len ledabolým prikývnutím naznačil, že už aj so svojou spoločnosťou dojedli, oči stále upreté na miesto, kde chvíľku dozadu jeho Kitty zmizla. Napadlo mu, že by možno nebolo na škodu objednať ešte nejaký dezert, no než tak stihol urobiť, obsluha bola už preč, nechávajúc ho opäť samého.

* * *

Nitine drobné dlane sa pritisli o chladivý povrch umývadla, keď sa oň oprela, aby nabrala rovnováhu. Srdce jej šlo takmer vyskočiť z hrude a keď už bola sama v malej miestnosti, ktorá viedla na toalety a z jednej strany ju lemovalo obrovské zrkadlo, pod ktorým sa ťahal rad niekoľkých umývadiel, dovolila si konečne vydýchnuť.

To, že bola nervózna, by sa dalo označiť za slabý výraz pre pomenovanie pocitov, ktoré ju zaplavili. No okrem iného v nej prevládalo aj vzrušenie z toho, ako sa vystupňovala dráždivá atmosféra medzi ňou a mužom, ktorý ju dnes večer do tohto podniku vzal. Odhodlanie ju stále neopúšťalo, takže po hlbokom nádychu a ďalšom výdychu podvihla hlavu a pri pohľade na svoj odraz v zrkadle samej sebe prehovorila do duše, aby sa nevzdávala, keď už s týmto celým začala.

Mala predsa v pláne dodržať to, ako si sľúbila, že sa mu pokúsi jeho doterajšie provokácie oplatiť rovnakou mincou a ak sa jej to aspoň čiastočne podarí, tak nebude na seba hrdá iba ona sama, ale určite ju pochváli aj jej staršia priateľka Ramona, pretože ju v tom povzbudzovala a v konečnom dôsledku jej tento nápad vnukla práve ona.

Okrem toho chcela Shinsovi ukázať, že nie je len také plaché dievčatko, za aké ju určite celý čas mal a s vedomím, že ak si chcete chlapa udržať, musíte sa postarať o to, aby sa s vami nenudil – pretože tak radili viaceré odborníčky na vzťahy, ku ktorých článkom sa dostala prostredníctvom internetu – rozhodla sa svoj prvotný plán uskutočniť, akokoľvek moc bláznivý, absolútne nemiestny a pohoršujúci bol.

Jej ruka siahla na zlatý kohútik umývadla, pred ktorým stála a pootočila ním, vďaka čomu sa z neho pustil tenký prúd studenej vody. Malú chvíľu si pod ním umývala dlane, jedným uchom počúvajúc, ako sa niekto v jednej z kabínok toaliet pohol, až sa jej dvere otvorili a v zrkadle Nita zahliadla, ako z nich vyšla postaršia dáma. Tá zakotvila o dve umývadlá ďalej a tiež si po vzore mladšej ženy začala umývať dlane.

Dlhovláska zaregistrovala to, ako na ňu staršia pani vrhla odsudzujúci a do istej miery aj pohoršený pohľad, ktorý mal zrejme na svedomí Nitin zjav. Možno tieto šaty boli predsa len na podnik takejto úrovne až príliš vyzývavé. Tak úplne to nedomyslela, že by okrem etikety stolovania mala dávať pozor aj na vhodný dresscode, no pri výbere svojho outfitu myslela po celý čas primárne iba na to, aby sa v ňom Shinsovi čo najviac páčila.

Starala sa teda aj naďalej len o seba, dolaďujúc jednotlivé detaily svojho vzhľadu a upravujúc si make-up s účesom a počkala, kým žena, ktorá zdieľala túto miestnosť s ňou bez ďalších slov neodišla preč, nechávajúc ju samu. Prsty, na ktorých jej zostalo niekoľko kvapôčok studenej vody, si pritisla ku krku, aby sa schladila a ešte viac upokojila, no zdalo sa, že akékoľvek pokusy znížiť tú horúčavu, ktorá ju zvnútra zaplavovala boli zrejme zbytočné.

Jej zelenkavé oči ukradomky zablúdili k dverám vedúcim von z toaliet, aby sa presvedčila o tom, že je tu skutočne sama, než vkĺzla do jednej z pootvorených kabínok, kde sa nachádzalo WC.  Zatvárajúc za sebou dvere a s lícami takmer až bordovými kvôli tomu, čo sa práve chystala urobiť, plné pery stisla k sebe a so zaťatými zubami, takmer nedýchajúc, čo najrýchlejšie zašla rukami pod hodvábnu látku sukne šiat. Prsty nahmatali krajku jej spodnej bielizne a keď sa o jemnú gumu, ktorá držala látku na jej bokoch zakvačili, stiahla si ich dolu, až nohavičky klesli k jej členkom.

Shinsou sa predsa vyjadril, že chce dôkaz, keď si ju začal doberať kvôli tej včerajšej fotografii, na ktorej bol presne ten kus oblečenia, ktorý si práve vyzliekla. A ona nedostala lepší nápad, ako ho v tomto celom predbehnúť, než dať mu ten dôkaz rovno vo fyzickej podobe, hoci to bolo úplne šialené.

Nikdy v živote sa k niečomu podobnému neznížila a za iných okolností, by takéto hanebné vyvádzanie, od ktorého sa doposiaľ kvôli istej dávke úzkoprsosti - nadobudnutej časom stráveným po škole a pokusmi vybudovať si čo najserióznejšiu image – dištancovala, neprichádzalo u nej do úvahy.

Ale práve teraz ju vyprovokoval natoľko, že akákoľvek súdnosť letela von oknom a najhoršie na tom bolo, že sa tento raz nemohla vyhovárať na opitý stav. Áno, dopriala si dnes večer svoje obľúbené šampanské, dokonca tak moc luxusné a lahodné, aké už veľmi dlho nemala, no nevypila ho toľko, aby sa tým dalo ospravedlniť takéto vystrájanie.

Keď s tým však začala, bolo by zbabelé cúvnuť, sľúbila mu predsa, že sa dočká a odhodlanie urobiť niečo, čím by tento raz konečne dostala do rozpakov ona jeho, bolo príliš veľké na to, aby tento šialený nápad zavrhla a vrátila sa späť oblečená tak, ako do tohto podniku prišla.

Miesto toho sa mierne zohla a jednu z nôh zdvihla tak, aby si mohla svoju čiernu spodnú bielizeň, ktorá visela zaháknutá o jeden z jej vysokých podpätkov, úplne vyzliecť. Akonáhle boli nohavičky v jej moci, srdce jej bilo až kdesi v krku a nebola si istá, či to bolo nervozitou alebo vzrušením, možno dokonca kombináciou oboch. Samozrejme, že sa cítila zahanbene, už len to, že jej vôbec takáto myšlienka napadla, bolo pohoršujúce, no zovrela čipkovaný kúsok bielizne v dlani čo najlepšie tak, aby nebolo možné rozoznať, čo v nej má.

Líca jej horeli, keď z kabínky WC vychádzala a odľahlo jej aspoň kvôli tomu, že bola na toaletách stále sama. Bože, keby ju tak práve teraz niekto videl, čo by si o nej pomysleli? S týmto sa nemohla pochváliť, či priznať ani najbližším priateľkám, pretože to bolo tak špinavé a nemravné, že by sa za to pred nimi hanbila tak moc, až by ju pohltila zem.

Tak prečo sa teda nehanbila to urobiť pred Shinsom? Samozrejme, chvenie v jej žalúdku jasne svedčilo o tom, že ostych a nervozita tu stále boli, no okrem nich v jej vnútri prevládalo ešte čosi iné. Vzrušenie.

Akokoľvek moc nehanebné a zvrhlé bolo dovoliť si objaviť sa na verejnosti – a ešte k tomu na takto prestížnom a nóbl mieste – bez spodnej bielizne, nedokázala poprieť fakt, že ju celá situácia vzrušovala. Áno, bolo to skutočne vzrušujúce a každou sekundou cítila, ako sa husia koža šíri pokožkou jej tela stále väčšmi a väčšmi. Dokonca zaregistrovala aj to, ako nohavičky, ktoré si vyzliekla a práve teraz zvierala v dlani, neboli kompletne suché a to ju opäť podnietilo k drobnému zaváhaniu nad tým, či by predsa len od tohto plánu nemala upustiť. Ale napokon sa rozhodla, že to urobí a keď potisla kľučku dverí vedúcich z toaliet, už nebolo cesty späť.

Ako tak kráčala cez miestnosť späť k nemu, vedomá si toho, ako moc špinavé a pohoršujúce je to, čo práve robí, nedokázala ignorovať to známe chvenie, ktoré sa šírilo od jej šije po celej chrbtici. Ešte nikdy pred tým nič takéto neurobila, v mladšom veku síce zvykla vyvádzať a celkom ľahkovážne, no až takto nie a možno aj kvôli tomu, že to bolo pre ňu nové a vkročila do neprebádaného územia, uvedomujúc si svoju moc, ktorú ako žena mala, vzrušenie v jej vnútri stúpalo závratným tempom.

Doposiaľ bola toho názoru, že podobné veci robia iba ľahké ženy a samú seba považovala za dámu na úrovni. Nuž, áno, Nita mala o sebe vysokú mienku s ktorou to, o čo sa práve snažila, absolútne nekorešpondovalo. No na druhej strane, robila niečo zlé? Neslušné áno, ale nikomu týmto neubližovala, dokonca to bolo natoľko diskrétne, že okolie sa nič nedozvie, inak by z toho mohol vzniknúť riadny škandál.

Vedela si predstaviť, ako by ju médiá rozniesli na kopytách, ak by o tomto vedel ešte niekto ďalší, než len mladý muž, kvôli ktorému toto gesto urobila. Bola by z nej druhá Britney Spears, tiež známa svojimi pohoršujúcimi fotografiami bez spodného prádla na verejnosti. Ale nikto nemohol tušiť, že mladá dlhovlasá pro, ktorá si hovorila Melody, no dnes večer si ju ľudia pravdepodobne všímali z iného dôvodu, než bola jej profesijná reputácia, práve rovnako kráčala cez jednu z najvychýrenejších reštaurácií v Japonsku v iba šatách, bez nohavičiek.

A okrem toho, pochybovala, že ju bude Shinsou za tento čin odsudzovať. Vlastne, domnievala sa, že na základe toho, čo z neho stihla z poslednú dobu vyčítať, bol tým posledným, koho by to pohoršilo. Už veľmi dobre vedela, že sám nebol nevinný, práve naopak a v konečnom dôsledku to, že sa rozhodla urobiť niečo takto moc zvrhlé, mal celé na svedomí on. A to ju uisťovalo, že ten nápad nebol to najhlúpejšie, čo jej kedy v hlave mohlo skrsnúť.

Chytila sa tej malej pomyslenej slamky sebavedomia, ktoré jej to dodalo a presvedčená, že tento raz sa jej už určite podarí Shinsa konečne odzbrojiť a šokovať spôsobom, že bude mať navrch ona - dokonca po zvyšok ich spoločného večera, podišla až k nemu. Tentokrát si však obišla miestnosť, aby pristúpila k ich spoločnému miestu na sedenie z opačnej strany, zastavujúc vedľa sedačky, ktorú okupoval.

Zrejme zachytil zvuk jej prichádzajúcich krokov, lebo odtrhol zrak od menu, ktoré študoval dovtedy, až kým sa nevrátila za ním. S tak trochu zvedavým výrazom na ňu uprel pohľad, keďže zrejme vytušil, že od neho niečo chce, inak by si bola bývala sadla na svoje miesto a nepristavila by sa pri ňom. Čakajúc, čo má na srdci, venoval jej náznak naoko nevinného úsmevu na povzbudenie, očividne netušiac, čo ho čaká.

Nita sa sklonila o čosi nižšie k nemu, dávajúc si pozor, aby lem sukne jej šiat nevyskočil až príliš vysoko, keďže vzhľadom na to, že pod nimi už nič iné nemala, mohla by si neopatrnosťou poriadne zavariť. So zatajeným dychom a zaťatými zubami, snažiac sa na poslednú chvíľu dodať si čo najviac sebaistoty, natiahla ruku, v ktorej zvierala to, čím plánovala svojho dnešného spoločníka bez hanby provokovať, k nemu.

Čo najdiskrétnejšie, ako sa dalo, pustila svoje malé čipkované nohavičky z ruky a tie dopadli priamo Shinsovi do lona. Vodopád jej dlhých blonďavo-ružových vlasov prekĺzol z chrbta poza jej rameno, vytvárajúc akýsi záves, ktorý zakryl jej nemravné konanie pred zrakmi zvyšku prítomných v reštaurácii a s ďalším nádychom sa odvážila oddeliť pery od seba.

„Tvoj dôkaz,“ zašepkala čo najsladším tónom, snažiac sa o to, aby sa jej hlas neistotou chvel čo najmenej a so zdanlivo sebaistým a vyrovnaným výrazom v tvári odkráčala ďalej, až sa znova usadila za ich spoločný stôl oproti nemu.

Urobila to. Dovolila si niečo, za čo by sa kedykoľvek inokedy hanbila až pomaly na smrť, no práve teraz dychtivo očakávala, aká bude Shinsova reakcia, akonáhle si uvedomí, čo sa práve stalo. A netrvalo mu to ani pár sekúnd, pretože svoje fialové oči sklopil a výraz, ktorý sa na okamih mihol v jeho atraktívnej tvári, jasne svedčil o tom, že ho tento raz dobehla.

Akoby snáď neveril tomu, čo vidí, uprel zrak od kúska toho oblečenia, provokatívne podhodeného dlhovlasou mladou pro, s ktorou dnes trávil piatkový večer, na ňu. Keď mu odpoveďou na nevyslovenú otázku, či sa mu to iba nesníva, bol jej vyzývavý, no zároveň aj stále chutne-rozpačitý výraz v tvári, zrak mu znova klesol k jeho nohám pod stolom, na ktorých ležali presne tie nohavičky, ktoré mu včera poslala odfotené medzi zvyškom toho, čo mala dnes počas rande na sebe.

Nita sedela za stolom s kolenami tesne pritisnutými k sebe a ani červeň, ktorá v jej tvári bola istotne neprehliadnuteľná, či ostych, ktorý sa jej držal i napriek tomu, aké sexuálne napätie na každý z jej zmyslov útočilo, jej nezabránili čeliť jeho pohľadu. Nemohla si pomôcť, no okrem vzrušenia cítila aj pocit zadosťučinenia, aký snáď už dlho nie. Konečne jej vyšlo to, nad čím celý týždeň tak tuho premýšľala, čo podnietilo potešený a najmä víťazoslávny úsmev, ktorý jej pohrával na perách k tomu, aby sa ešte viac rozšíril.

To, čo sa totiž odohralo pred jej očami, mladej žene nedovolilo zareagovať inak. Shinsova večne /a na prvý pohľad takmer až nezdravo vyzerajúca/ bledá tvár sa po prvý raz, odkedy ho poznala, pred jej zrakom aspoň nepatrne sfarbila doružova. Ak by nevedela lepšie, hádala by, že sa s ňou iba pohrávala jej predstavivosť, no ten najdrobnejší náznak červene, ktorý by bola bývala takmer prehliadla, ak by na neho svoje zelenkavé oči neupierala tak pozorne a s očakávaním ako už dlho na nič iné, sa tam predsa len mihol v momente, keď si uvedomil, čo práve jeho spoločníčka urobila.

Čokoľvek sa v jeho vnútri udialo a akokoľvek moc ním to, k čomu sa Nita odhodlala zamávalo, trvalo to iba stotinu sekundy a tak, ako sa ten sotva pozorovateľný náznak ružovej v jeho lícach objavil, rovnako rýchlo bol aj rázom preč. Podarilo sa mu potlačiť rozpaky bleskovou rýchlosťou, až ju to takmer vydesilo, keď začala premýšľať, či bol vôbec človek z mäsa a kostí ako ona, no ani sa nenazdala a miesto šoku sa mu vo výraze tváre pomaly usádzalo čosi iné.

To spôsobilo, že jej telom opäť prebehla vlna zimomriavok a staré známe chvenie v žalúdku ju tento raz zasiahlo v takej intenzite, až mala pocit, že sa jej všetko to lahodné jedlo, ktoré počas večera skonzumovala, vráti späť do krku. Síce sa jej podarilo ho aspoň na malý moment priviesť do rozpakov, za čo si v duchu gratulovala, tešila sa priskoro. Bolo až nefér, že za aký krátky čas sa spamätal a ten Shinsou, na ktorého bola doposiaľ zvyknutá – sebavedomý, vyrovnaný, ktorý sa nenechal ničím vyviesť z miery a bol to on, ktorý mal oproti ostatným navrch, sa vrátil späť.

Dlhovláska naprázdno prehltla, pociťujúc náhle sucho v ústach, keď na nej spočinul jeho pohľad, tak ťaživý, až mala pocit, akoby jej niekto na plecia položil závažie. Prstami mimovoľne zovrela obrúsok, ktorý znova skončil rozprestretý na jej kolenách, ktoré k sebe ešte viac pritisla, ako sa tak na sedačke nervózne zahmýrila a triumf jej z tváre vyprchal tak moc rýchlym tempom, akým sa v jeho fialových očiach objavili nezbedné iskričky.

Ten najpríťažlivejší úškľabok, aký na kom kedy videla, určite neveštil nič dobré a sebaistota s presvedčením, že triumf bol tento raz jej, ju opúšťali každou sekundou, ako ho tak sledovala. Dlhé prsty Shinsovej ruky zovreli ten malý kúsok čierneho odevu, patriaceho jej, v hrsti a keď ju podvihol spod stola tak, aby videla aj ona, mala čo robiť, aby neodvrátila zahanbením zrak.

Samoľúbosť, ktorá mladému mužovi sediacemu oproti nej pohrávala na perách, mu naozaj nesmierne moc pristala, o tom sa nedalo pochybovať, no, samozrejme, privádzal ju znova do šialenstva. Lenže tento raz bolo najhoršie na celej situácii to, že si za ňu stopercentne mohla sama – všetkými tými pokusmi o provokáciu, si doslova pýtala, aby prišli dôsledky. A nepochybovala, že má tento jej bývalý spolužiak predstavu a určite aj prostriedky k tomu, aby sa postaral o to, že bez toho, aby niesla následky svojho konania, dnes večer Nita domov neodíde.

Akoby náročky, tváriac sa zdanlivo nevinne, ako keby nešlo o nič nemravné, nechal ten malý kúsok krajkovanej látky zavesený na jedom zo svojich prstov, ako si ho tak pozorne a so záujmom obzeral, spôsobujúc jej tým ešte väčšie zahanbenie. A ona sa splašene poobzerala okolo seba, aby sa presvedčila, že ich práve v tom momente nikto nevidí. Bolo to vcelku riskantné a od neho aj dosť opovážlivé, ale mohla mu niečo vyčítať? Nemohla, pretože s tým v konečnom dôsledku začala ona sama.

Našťastie im však nik pozornosť nevenoval, väčšina párov, či skupiniek večerajúcich na rovnakom mieste, ako oni, bola príliš zaujatá svojou vlastnou prítomnosťou, takže si mohla Nita aspoň čiastočne vydýchnuť. Frustrovalo ju však, že miesto toho, aby ona dobehla jeho, opäť raz jej provokáciu otočil tak, že bola znova na strane toho viac zahanbeného. A jeho chvejúce sa kútiky úst a sebaistota, ktorá z neho vyžarovala, boli jasným dôkazom toho, že sa v tomto momente náramne vyžíva.

Na druhej strane, pôsobili ako magnet, ktorý ju k nemu ťahal a stupňoval to obrovské vzrušenie plápolajúce v jej vnútri. Nedokázala odtrhnúť zrak od toho, ako jeho oči z jej tváre znova skĺzli k tomu malému kúsku čiernej spodnej bielizne. Druhou rukou si čiastočne odhrnul lem svojho tmavého saka a nohavičky, ktoré zo seba tak príhodne zvliekla, až skončili v jeho moci, zovrel v dlani a potom si ich až mučivo pomalým a provokatívnym tempom vložil do vnútorného vrecka saka, neprestávajúc ju popri tom prebodávať pobaveným pohľadom.

Zrejme sa prerátala, ak čakala, že jej ich hneď aj vráti. To, že tu zostane sedieť bez spodnej bielizne nedomyslela, no práve teraz to bol jeden z tých menších problémov, s ktorými sa jej myseľ pasovala. Pokúšala sa nájsť slová, ktorými by tú hustú atmosféru preťala, no akosi sa jej hlas zasekol v krku a žmolenie obrúska na kolenách bolo práve jediným, na čo sa vedela poriadne sústrediť.

A on mlčal tiež, až pokým sa znova neobjavil čašník, prechádzajúci okolo nich, ktorého Shinsou zastavil, až Nita od miesta, kde na stole ležala jej malá perličková kabelka prekvapivo vzhliadla späť k nemu.

Na krátky okamih jej napadla bláznivá myšlienka, že snáď pred obsluhou spomenie, čo práve urobila, no miesto toho mladý muž s indigovými vlasmi požiadal toho druhého, ktorý ich po celý čas obsluhoval a od toho, ako prijal ich prvú objednávku, na Nitu poriadne ani nepozrel, hoci tvrdil, že patril k jej fanúšikom, aby im priniesol dezert, ktorého názov už dlhovláska nebola schopná poriadne vnímať.

„Takže dvakrát?“ Zopakoval mladík po tom, čo si požiadavku toho staršieho, sediaceho oproti nej zapísal, na čo on zareagoval pokrútením hlavou.

„Nie, stačí iba jeden. O dezert sa s dámou podelíme, však?“ Jedno z tmavofialových obočí sa nadvihlo takým spôsobom, až jej bolo jasné, že má opäť čosi za lubom a zareagovala na to celé iba nervóznym zahniezdením sa na svojej sedačke.

S prikývnutím a bez ďalších slov ich obsluha opäť raz opustila, no tento raz si nevydýchla. Lenže nešlo tak úplne o to, že by bola zahanbená a nervózna, skôr ju trápil ten spaľujúci pocit vnútri, ktorý natoľko zintenzívnel, až mala dojem, že snáď prekonal aj to, ako pár dní dozadu ležala vo svojej posteli, nemysliac na nikoho iného, než na tohto mladého underground hera a pátrala internetom po veciach, ktoré by sa pred ním nahlas azda ani vysloviť neodvážila.

Shinsovi jej červenajúca sa tvár a spôsob, akým zelenkavými očami splašene blúdila z neho k ich okoliu a potom späť, dokonale stačili k tomu, aby aspoň tušil, čo sa v jej hlave práve teraz odohráva. Musel uznať jedno – podarilo sa jej priviesť ho do rozpakov, aspoň na moment. Čakal všeličo, no toto rozhodne nie. A na určitý moment mal pocit, že sa neovládne, dokonca zostal tak zarazený, ako už dávno nie. V momente, keď si uvedomil, čo mu to táto malá provokatérka hodila do lona, zaliala ho horúčava, akú si nepamätal už dávno.

Ale niekoho, ako on, to dokázalo rozladiť iba na chvíľu a v ďalšom okamžiku už opäť pôsobil aspoň navonok vyrovnane. S tým zrejme jeho mačiatko nerátalo, pretože jej prekvapený, tak trocha sklamaný a hlavne rozpačitý výraz v krásnej tváričke bol iba čerešničkou na torte situácie, ktorá sa pred nimi práve predostierala. Nesmierne moc ho pobavilo, ako sa ho pokúšala dostať do úzkych a istým spôsobom jej malý nápad aj zabral, no ešte sa musela trocha posnažiť, aby ho dobehla kompletne. Ako sa tak na ňu díval, uvedomujúc si, že koľko odvahy a prekonávania ju zrejme tento čin stál, v duchu skonštatoval, že bola na dobrej ceste. 

Už včera ho tou svojou fotografiou a následnými správami prekvapila, ale týmto, čo urobila pred malou chvíľou, to celé zaklincovala. Klamal by, ak by tvrdil, že na neho jej konanie nemalo efekt. Práveže malo a to obrovský, stačilo, že ten malý kúsok krajkovaného odevu, ktorý patril jej, rozhodne nebol určený pre cudzie oči a on si ho práve teraz tak drzo privlastnil, zovrel medzi prstami. Už včera bola jeho myseľ celkom slušne nabudená, dalo mu zabrať už len to, ako si tú spodnú bielizeň na svojej šarmantnej zelenookej spoločnosti predstavoval. Ale predstava Nity bez nej? To už bol príliš silný kaliber.

Stačilo o ňu zavadiť pohľadom a vedomie, že pod tými svojimi chutnými malými šatami už nič ďalšie nemá, privádzalo jeho myseľ do šialenstva. Za to, čo si dovolila urobiť a čo mu to spôsobilo, pretože naozaj efekty pociťoval, ako sa rozliezajú celým jeho telom, i keď to zvonka na ňom nebolo možné poznať, by si zaslúžila nejaký trest. Aby si nemyslela, že jej toto rozkošné provokovanie prejde zakaždým, keď si zmyslí, že je na to vhodný čas. Nevedela si ani predstaviť, čo to s ním urobilo a aké náročné bolo v tom momente ovládnuť svoje pudy a zachovať chladnú hlavu. Ale napadlo mu, akým spôsobom by jej ukázal, že pokiaľ sa s ním chce hrať, tak to s radosťou prijme, no v tom prípade musí rátať s tým, že to bude mať aj svoje následky. Spôsobom, ktorý by si neužil do sýtosti iba on, ale istým spôsobom aj ona.

„Poď za mnou, Kitty,“ prehovoril po ďalšej chvíli ticha, ktoré ešte podporovalo to iskrivé napätie medzi oboma z nich a oslovenej sa až tak rozšírili oči, keď sa tón jeho hlasu dostal až do jej citlivých uší, ktoré nastražila a podvihla hlavu.

Na demonštráciu toho, že myslel to, čo vyslovil vážne, posunul sa na svojej sedačke o kúsok ďalej, nechávajúc vedľa seba priestor, ktorý práve teraz patril jej a trpezlivo /dobre, možno nie až tak moc, no pokúšal sa pôsobiť vyrovnane/ čakal, kým na jeho vyzvanie zareaguje.

„Čože?“ Nita sa tvárila nechápavo a jej pery sa od seba oddelili, keď spracovávala jeho slová, ktoré zneli ako príkaz viac, než čokoľvek iné, čo za dnešný večer vyslovil. Tento tón – naoko pokojný, no skryto tak moc podmanivý, že snáď iba blázon by mu bol schopný nevyhovieť, už poznala. Dokonca si spomenula, aký tento muž, ktorého oči pôsobili na ňu rovnakým spôsobom, ako ten hlboký zamatový hlas, vlastní quirk, no toto uvedomenie prišlo neskoro. Už ho dávno mohol aktivovať.

Akoby jej snáď videl do hlavy, jeho pery sa zase raz zvlnili a jedinou známkou toho, že jeho železná trpezlivosť práve v tento moment ochabuje, bolo kŕčovité zovretie jednej z jeho z rúk, doposiaľ ležérne prehodenej cez operadlo sedačky, na ktorej si urobil pohodlie.

Na jednej strane si nepriala nič iné, iba byť znova v jeho tesnej blízkosti, cítiť ešte viac jeho vôňu, ktorá jej toľko lahodila a ten zamatovo-vyrovnaný hlas počuť ešte viac, sprevádzaný jeho horúcim dychom, ktorý by pri takej blízkosti s istotou pohladil jej pokožku. No tiež sa tak trocha zdráhala. Netušila, čo ju čaká, ak mu vyhovie. Bol to predsa Shinsou, no na druhej strane... Dokázala by mu odolať? To sotva. V hlave jej skrsla aj taká myšlienka, že nech by s ňou zamýšľal čokoľvek, začínalo jej to byť jedno a dovolila by mu zrejme hocičo, tak moc bola práve teraz navnadená a vzrušená.

„Dvom sa nám z jedného taniera bude jesť lepšie, keď ťa budem mať pri sebe,“ ležérne pokrčil ramenami, rozprávajúc s naoko nevinným výrazom v tvári, no tento raz mu naň neskočila a miesto toho, aby sa zdvihla, stisla pery k sebe, pohrávajúc sa s okrajom bieleho obrusu visiaceho cez ich stôl. „Takže poslúchni a poď za mnou.“

Nepochybovala o tom, že pokiaľ by sa aj snažila odolávať, mal prostriedky na to, ako ju presvedčiť. A práve teraz by jej vlastne ani nevadilo opäť zakúsiť silu jeho quirku na vlastnej koži. Z toho dôvodu zvažovala, že bude naďalej tvrdohlavo sedieť na svojom mieste. Áno, napriek tomu, aká bola z neho nervózna, dôverovala mu a nechala by sa ním pokojne ovládnuť znova.

Ale napokon vysvitlo, že tento raz quirk nebol potrebný, stačili mu jeho hlas, očakávanie v tej atraktívnej tvári a jeho príťažlivosť, aby s hlbokým povzdychom vstala a sťahujúc si lem šiat čo najnižšie, ako to šlo, obišla ich stôl až skončila vedľa neho. Po celý čas cítila, ako sa jej spodok žalúdka chveje tak lahodne príjemným spôsobom, že sa musela premáhať k tomu, aby v sebe udržala aspoň kúsok sústredenia aj na niečo iné, než to, čo sa dialo v jej vnútri.

Opatrne sa posadila na rovnakú sedačku, akú okupoval aj on a so zatajeným dychom na neho čakala, kým niečo neurobí. Sedieť tak blízko neho – hoci sa navzájom ešte nedotýkali, no mohla to teplo sálajúce z jeho tela takmer až cítiť – a ešte k tomu bez spodného prádla, bolo tak nemravné a vzrušujúce zároveň, až mala pocit, že ani jej šaty, ktoré momentálne ako jediné zakrývali zvyšok dlhovláskinho tela, nezostanú kompletne suché. Preto zahanbene preložila jednu nohu cez druhú, tisnúc stehná čo najbližšie k sebe a hryzúc si vnútornú časť líca očakávala, čo sa bude diať ako ďalšie.

„Snáď sa nehneváš, že som si dovolil objednať dezert za teba,“ prihovoril sa jej, na čo Nita prekvapením skoro až zalapala po dychu, keď sa znenazdajky posunul bližšie k nej, až zacítila jeho oblečením zahalenú nohu zavadiť o tú jej, o dosť odhalenejšiu. Natiahol sa cez ich stôl k jeho druhej strane, berúc do rúk jej malú kabelku, ktorú položil pred ňu a následne sa chopil aj pohára so šampanským, do ktorého jej z fľaše opäť niekto dolial – zrejme to bola obsluha, no možno aj on sám, nebola si tým už istá, ani kedy sa to stihlo udiať. Bola to perfektná zámienka k tomu, aby sa k nej priblížil, keď jej pohár podal s úsmevom stále pohrávajúcim na jeho perách.

Nita by mu bola bývala odvetila, že v tomto momente už nemala v mozgu kapacitu na to, aby sa zamýšľala nad výberom dezertu a bola si istá, že čokoľvek vybral, bude jej to chutiť, stačilo, že šlo o niečo sladké. Dokonca si nebola istá, či má ešte vôbec v žalúdku na posledný chod miesto, pretože ho mala vcelku dosť stiahnutý kvôli iným pocitom, ktoré ňou lomcovali už hodnú chvíľku.

Než stačila vydať zo seba čo i len hlásku, v krku jej uviazlo iba prekvapené zhíknutie, pretože nezaregistrovala jednu zo Shinsových rúk vkĺznuť pod stôl a tá ju zastihla nepripravenú v momente, keď sa jeho hrejivá dlaň zľahka dotkla jedného z jej kolien, na ktorom sa následne aj usadila, keďže nepostrehol žiadnu známku toho, že by proti tomu protestovala.

„A ďakujem za ten malý darček, ktorý si mi venovala,“ demonštratívne pritisol prsty druhej z rúk k miestu, kde sa pod vrstvou jeho saka vo vnútornom vrecku nachádzali jej nohavičky. Ale Shinsou jej v podstate nedal ani priestor k tomu, aby dokázala prísť s niečím schopným, ako reakciou na to, ako sa jej prihováral a pokračoval v tom, v čom bol tak moc dobrý a čím ju zakaždým úplne odzbrojil.

Stačilo, aby sa k nej mierne naklonil a voľnou rukou, ktorá práve jemne nezvierala jedno z jej kolien, odhrnul spleť hladučkých vlasov z jej tváre, vpíjajúc sa do nej tými tmavými očami, ktoré práve teraz nezbednosťou priam blčali a to neveštilo nič dobré. Alebo, možno to bolo presne opačne – určite veštili niečo tak moc dobré, že sa musela mimovoľne zachvieť už len pri pomyslení na to, že by tu s ním takto mala sedieť ešte chvíľu a čo všetko sa mohlo udiať.

Ruka, ktorej prsty pomaličky a úplne nenápadne, no neprehliadnuteľne zároveň – až ju to pošteklilo – zablúdili o kúsok vyššie, bola predzvesťou, že to bude chcieť riadnu dávku seba-ovládania, aby sa úplne neroztopila na sedačke pred zrakmi všetkých, ktoré by na sebe mohla pritiahnuť, ak si nedá pozor. Lenže kontrola nad vlastným telom sa jej držala skutočne až bolestivo ťažko.

Neurobila nič, aby ho zastavila a iba poslušne sedela vedľa neho, oči uprené na pohár šampanského, ktorý jej podal, no neodvážila sa z neho odpiť, pretože sa jej zrejme chveli ruky natoľko, že by mohla vyliať. Bola by blázon, ak by sa dobrovoľne pripravila o ten nadpozemský pocit, kedy sa jeho obrovská dlaň dotýkala jej nahej pokožky, ktorá bola našťastie vďaka jej dôkladným skrášľovacím procesom, ktoré tomuto rande predchádzali dokonale hladká.  Fakt, že tie úplne najintímnejšie miesta jej tela od jeho dotyku delil už iba kúsok, len tenučká vrstva hodvábnych šiat a už nič iné, sa snažila ignorovať, no miesto toho, aby ju prinútil z tohto sladkého opojenia vytriezvieť, zostala vďaka nemu ešte viac vzrušená.

„Vidíš, aká dokážeš byť dobrá,“ zaševelil je do ucha takým spôsobom, až si musela zahryznúť do jazyka, aby nepootvorila ústa a neunikol jej z nich roztúžený ston. Ešte sa jej poriadne ani nedotkol, to jeho šteklenie bolo zatiaľ iba letmé a ona už teraz mala pocit, že snáď zhorí. „Za to si zaslúžiš nielen pochvalu, ale aj niečo iné.“

Čo iné mal Shinsou ešte na mysli, sa už nedozvedela, pretože sa znova objavila obsluha, ktorá im priniesla ním objednaný dezert. Na otázku čašníka, že kam má tanierik položiť, odpovedal pohotovo Shinsou s tým, že dáma má prednosť, aby ho dal pred ňu. Nita po celý čas zatínala zuby, keď sa pokúšala udržať všetky zvuky, ktoré sa drali z jej hrdla na uzde.

Prsty jeho ruky sa ešte poriadne ani nedotkli lemu jej hodvábnych šiat, no spôsob, akým sa ich brušká kĺzali po jej rovnako jemnej pokožke, zastavujúce tesne nad kolenom a potom zachádzajúce bližšie k vnútornej strane jedného z jej stehien, spôsobovali dlhovláske tak mučivú slasť, že preklínala toho mladíka, ktorý im sladkú dobrotu práve servíroval, že nie je rýchlejší. Zúfalo potrebovala, aby bol už preč a ani sa nenadchýnala nad tým čokoládovým lávovým koláčikom, ktorý bol pred ňu položený.

Za iných okolností by sa z tak lákavo vyzerajúcej maškrty určite tešila a dávala by to aj najavo, pretože tá gurmánska dobrota vyzerala skutočne skvostne. Tmavá a bledšia čokoláda lákavo presakovala cez telo koláča, ozdobeného čerstvým lesným ovocím a ľahučkou vrstvou bieleho sladkého prášku. Aby toho nebolo málo, celé to dotváral plátok jedlého zlata, ktorý bol do koláčika vsunutý. Karamelový sirup dekoroval zvyšok tanierika a ak by práve teraz zelenooká mladá žena nebola zamestnaná niečím iným, určite by si nad tým hotovým majstrovským dielom pred sebou poslintala.

Ale miesto toho sa ani len nepohla a so zatajeným dychom opäť venovala zarazený a rozpačitý pohľad Shinsovi, keď sa tá jeho drzá dlaň posunula ešte vyššie v momente, keď ich čašník znova opúšťal, zachádzajúca za lem tých ružovkastých šiat, ktoré boli momentálne jediným kusom látky na jej tele.

„Nech sa páči, nenechaj sa núkať dlho, Kitty,“ druhou demonštratívne ukázal na dezert, ktorého sa stále nedotkla. „Ja sa tiež rád ponúknem, s tvojim dovolením,“ v tóne jeho hlasu bola vyzývavosť, akoby čakal na ňu, kým zakročí a na chvíľu sa vo svojom dráždení zastavil, nechávajúc jej priestor zareagovať. Ona však okrem toho, že siahla po vidličke určenej na dezerty, neurobila nič, čím by naznačila, aby sa stiahol.

A to malo za následok, že vyhrnul látku jej šiat o hodný kus vyššie, až sa splašene obzrela, uisťujúc sa, že ich práve teraz nikto nepozoruje. Jej nohy a ruku mladého muža vedľa nej, ktorá sa ich dotýkala, však zakrývala látka obrusu a miesto, ktoré pre nich Shinsou vybral, bolo vcelku dosť diskrétne umiestnené, čím im poskytovalo celkom slušné súkromie. Až začínala pomýšľať na to, či niečo takéto plánoval od začiatku.

Ale zrejme ho len vyprovokovali jej pokusy o dráždenie. A ona? Miesto toho, aby ich ľutovala, v kútiku duše za ne bola rada, pretože potešenie, ktoré jej spôsoboval už iba tým, že sa jej takto jemne, no opovážlivo zároveň dotýkal, bolo dosť na to, aby bola v konečnom dôsledku so sebou a svojim predošlým konaním spokojná.

Hitoshi si uvedomoval, že to, čo práve robí, je zrejme už cez čiaru, minimálne pre niekoho, ako ona. No zatiaľ ani za mak neprotestovala, jeho ruku od seba neodtisla, ani sa neodtiahla. Práve naopak. Zahniezdila sa vedľa neho, to áno, no napokon skončila natisnutá ešte bližšie k nemu a sladká vôňa, ktorá sa šírila z jej dlhých vlasov, v kombinácii s jej nežným a vkusným parfumom mu zamotávala hlavu rovnako, ako to, čo pred chvíľkou urobila.

To bol aj impulz, ktorý ho popohnal, aby si dovolil čosi, čo spočiatku v pláne nemal. Aspoň nie takto skoro, pretože mal za to, že je jeho sladké mačiatko omnoho viac zdržanlivé. Ale už po niekoľký raz mu táto mladá žena dokázala, akým bola prekvapením a on sa toho chopil, kompletne ignorujúc hlas vo svojej hlave, ktorý ho presviedčal, aby sa držal späť. Ani by to zrejme nešlo, vyprovokovala ho tak, že jej už nedokázal odolávať a keď cítil hodvábne hladkú pokožku jej stehna pod bruškami svojich prstov, nevedel si ani len predstaviť, že by sa práve teraz dokázal zastaviť.

Zdalo sa, že to ani nie je tým, po čom Nita túži, skôr opačne. Pozornými očami sa vpíjal do jej tváre a sledoval každý jeden jej výraz, hľadajúc akýkoľvek náznak, ktorý by mu prezradil, že sa jej nepáči, čo si k nej práve dovoľuje. Lenže miesto protestov mu jeho kráska venovala tak rozkošný výraz v tej peknej tváričke, že ho len povzbudil v tom, čoho sa práve dopúšťal.

„Shinsou-san,“ zamrnčala v momente, keď jeho ruka vkĺzla medzi jej stehná tak, že bola nútená ich od seba odtiahnuť. A on pokračoval ďalej, keď už mal takúto príležitosť, bol by hlúpy, ak by ju zahodil. Podľa tónu jej sladkého hlásku, v ktorom nebol ani náznak naliehania, aby prestal, skôr naopak, súdil, že jej to neprekážalo. Ak by totiž postrehol, že si niečo takéto nepraje, okamžite by prestal, mal k nej toľko úcty, že by neurobil nič proti jej vôli. Ale keďže ho k tomu sama naviedla svojim provokatívnym vystrájaním, ospravedlnil svoje konanie tým, že takú výzvu nemohol odmietnuť.

Dievčina v jeho moci sa pokúsila odkrojiť si vidličkou aspoň kúsok z toho lákavo vyzerajúceho dezertu, no ruka sa jej roztriasla v momente, keď ucítila jeho prsty nebezpečne blízko k miestu, ktoré po jeho dotyku priam volalo, no vzhľadom na okolnosti a to, kde sa práve nachádzali, niečo takéto nebolo vôbec vhodné.

Ak by jej bol ktokoľvek pred tým tvrdil, že raz bude sedieť vedľa svojho bývalého spolužiaka, ktorý sa jej od prvého ročníka tak páčil, tesne v jej blízkosti, v šatách vyhrnutých až neslušne vysoko a bez spodného prádla, zatiaľ čo jeho ruka pod stolom bude milimeter po milimetri kĺzať po jej nahej pokožke stále vyššie a vyššie, neverila by mu. Niečo takéto jej doposiaľ prišlo absolútne zvrhlé a nevhodné a nikdy by nedovolila niekomu sa jej takto dotýkať na prvom oficiálnom rande, už vôbec nie na verejnosti.

Lenže Shinsou nebol len tak niekto a i napriek svojej zdržanlivosti a dbaniu na dobrý image, v momente, akým bol tento, jej bolo všetko ukradnuté. Nebolo predsa niečo takéto to, po čom už hodných pár dní tak moc túžila? Presne týždeň dozadu, zhruba o takomto čase, ju navnadil natoľko, že sa jej tá túžba po mladom herovi sediacom vedľa nej držala celý týždeň, až kým sa s ním znova nevidela osobne a jeho postupným spracovávaním ju v nej dnes večer iba väčšmi rozdúchal.

I cez jeho oblečenie mohla cítiť pevnosť tých svalov – pozostatok z tvrdých tréningov - delikátne tvarovaných a obopínajúcich celé jeho telo, ktoré práve teraz spočívalo v tesnej blízkosti Nitinho vlastného, ako sedel pri nej natisnutý, jedna ruka pod stolom, dráždiaca pokožku vnútornej strany stehna mladej pro vydanej mu na milosť a druhou pomaly a nenápadne zašiel poza jej chrbát, priťahujúc si ju k sebe ešte bližšie.

Vzájomná blízkosť ich oboch podnietila jej myseľ k tomu, aby si v hlave začínala predstavovať jak moc úžasné by bolo cítiť jeho váhu na sebe, ak by ju doslova pritlačil k akémukoľvek povrchu, týčiac sa nad ňou a ona by sa nedokázala ani len pohnúť, vydaná napospas tomuto mužovi tak, ako teraz, keď nezvládala ani poriadne udržať vidličku v jednej z rúk. Pomyslenie na to, jak by ju takto mocný hero ako on dokázal spacifikovať úplne všetkými možnými spôsobmi behom pár sekúnd, spôsobovalo ďalší príval vzrušujúceho chvenia celému jej telu, tak príhodne uväznenému medzi tým jeho a sedačkou, o miesto na ktorej sa práve teraz delili.

„Čo sa deje?“ Jeho podmanivý hlas sa jej opäť prihovoril, no postrehla v ňom aj náznak samoľúbosti, či potešenia, ktoré zrejme malo za následok to, že si dobre uvedomoval, čo s ňou jeho aktuálne demonštrácie robili. „Niečo nie je v poriadku?“

Nita mala čo robiť, aby mu na to dychtivo neodpovedala čosi, čím by sa ešte viac zahanbila, keďže jeho ruka bola až príliš blízko a na druhej strane, nie dostatočne na to, aby bola úplne spokojná, čo sa jej páčilo a zároveň ju to iritovalo tak moc, až sa neubránila ďalšiemu nedočkavému zavrteniu sa. A pomalé tempo, ktorým jeho prsty po jej pokožke kĺzali, bolo takmer neúnosné.

Ak by mohla, začala by snáď aj kňučať, no to už by bolo vskutku nedôstojné. Preto dúfajúc, že jej sladká chuť čokoládového zákuska pomôže aspoň čiastočne sústrediť svoju myseľ aj na niečo iné, než jeho dráždivý dotyk, pokúsila sa nabrať aspoň jedno sústo z lávového koláčika.

Vidlička s malým cinknutím dopadla späť na stôl po tom, čo jej vykĺzla z ruky v momente, keď ucítila Shinsove prsty presne v strede medzi svojimi stehnami. Miesto toho, aby ich k sebe znova pritisla, zostala sedieť bez pohnutia, zrejme príliš udivená tým, kam až zašiel. Nerátala, že sa opováži až takto moc ju dráždiť na verejnom mieste. Toto rozhodne tromflo aj jej predošlý opovážlivý a nemravný čin, o ktorom si myslela, že dnes večer už prekonaný nebude.

Okamžite pootočila hlavou k nemu, ukazujúc mu svoj šokovaný výraz v tvári, až zabudla zatvoriť ústa. Ako tak na neho hľadela tými dokorán rozšírenými očami momentálne tmavšej zelenej farby, než zvyčajne, nedokázala si nevšimnúť, že aj jeho vlastné potemneli snáď ešte viac a zrenice až desivo zväčšené, nepochybne vďaka túžbe, ktorá v ňom bublala rovnakým dielom ako v nej samej, boli zrejme zrkadlom toho, ako vyzerali jej vlastné.

Tiež sa do nich vpíjal pohľadom, uisťujúc sa, že nerobí nič, čo by jej bolo nepríjemné. To, že sa jej krásna tvárička skrivila slasťou a nie nepohodlím, mu bolo dostatočným uistením k tomu, aby sa nestiahol. Dokonca stíhal popri tom všetkom ešte aj poláskať svojim hrejivým dychom pokožku jej líca, keď sa k nej o kúsok naklonil, čím jej privádzal ďalšiu salvu zimomriavok, i keď mrazivým by to, čo sa jej práve rozliehalo celým telom nenazvala.

Bolo to nesmierne moc zvrhlé – nechať ho pohrávať sa s ňou takýmto spôsobom na verejnom mieste – ešte k tomu v nóbl reštaurácii, plnej ľudí, ktorí mohli kedykoľvek odhaliť, akých nemravností sa tu práve so Shinsom dopúšťajú. Zvrhlé, no vzrušujúce zároveň. Takto moc zakázané predstavy jej doposiaľ do mysle nezablúdili snáď nikdy pred tým, no prežívať to a ešte k tomu s ním – na to pripravená nebola a nedokázala sa brániť vlastným pocitom slasti, ktoré ju vďaka jeho nepatrným dotykom pohlcovali zvnútra tak, že sa jej slová lámali na jazyku, keď ústa znova otvorila.

„My- T-toto miesto... Kedykoľvek môže prísť čašník a...“ Nevedela sa poriadne ani vyjadriť, no jemu to stačilo k tomu, aby pochopil, čo sa mu pokúša naznačiť a pobavenie v jeho príťažlivej tvári sa ešte viac prehĺbilo.

´Už je dosť neskoro myslieť na to, kde sa nachádzame, nie, Kitty?´ Presne takéto myšlienky mu prechádzali hlavou, no miesto toho na jej roztomilé obavy odpovedal inak.

„Neboj sa, myslím, že nás ešte hodnú chvíľku nikto vyrušovať nebude.“ Uchlácholil ju napokon, zatiaľ čo voľnou rukou – tou, ktorou ju práve nedráždil tým najjemnejším pohládzaním miesta na jej tele tak moc intímneho, že v duchu ďakovala aspoň za ten obrus, ktorý celé toto vyčíňanie zakrýval pred zrakmi kohokoľvek, kto by sa rozhodol okolo ich stola prejsť.

Zdalo sa, že jeho upokojujúci, no zároveň presvedčivo-neoblomný hlas zabral a akékoľvek ďalšie námietky utíchli nielen na jej jazyku, ale vo vnútri Nitinej mysle rovnako. Každý jeden dotyk, ktorý jej venoval, bol tak letmý, že mal ešte väčší efekt, ako keby pritlačil a spodná pera dlhovlasej mladej ženy sa zachvela, zatiaľ čo ju jeho pohľad ešte stále väznil a preto hlavu od neho neodvrátila.

„Shinsou-san~,“ tento raz jeho meno vyslovila o čosi naliehavejšie, stále dosť ticho na to, aby ju počul iba on, no očividne si v tóne jej sladkého hlásku našiel niečo, čo ho mimoriadne potešilo, pretože jej odmenou za to, ako zareagovala, bolo spokojné zvlnenie pier, ktoré dnes na tých svojich a vlastne ani pokožke ešte nepocítila, nerátajúc moment, kedy jej venoval gentlemanský bozk na ruku počas ich zvítania sa.

„Áno, Kitty?“

Och, áno, znova raz sa okrem iného musela sústrediť aj na ten hlas, ktorý bol ďalšou z vecí, akými ju tento mladý muž privádzal do šialenstva. Milovala a preklínala túto súčasť neho zároveň. To, čo aj vďaka jeho hlasu, pohládzajúceho jej citlivé uši práve pociťovala, by sa zrejme dalo prirovnať iba k zasiahnutiu brainwashingom, pretože jej mozog skutočne zlyhal v akejkoľvek spolupráci, sťahujúc sa a nechávajúc priestor výlučne iba dlhovláskiným pudom, ktoré ju kompletne ovládli.

„Mhmm...“ Miesto toho, aby ho opäť vystríhala, že by s ňou skutočne toto na verejnosti robiť nemal – akokoľvek moc príjemné pocity jej svojim konaním privádzal – vyšlo z nej iba tiché, nezrozumiteľné mumlanie, ktorého tón znel až ponižujúco zúfalo a povzbudzujúco zároveň. Nuž, zrejme to skrátka momentálne nebolo v jej silách – prerušiť ho, dohovoriť mu, že takéto niečo nesmú, že je to absolútne nevhodné a zvrhlé a nebezpečné v prípade, ak by ich pri tom ktokoľvek pristihol...

Ale to riziko, že ich môže každú chvíľu zazrieť obsluha, či niektorý z hostí a s hrôzou zistiť, aké nemravnosti sa pod jedným zo stolov takéhoto moc nóbl podniku dejú, pridávalo ešte polienka vzrušenia do toho obrovského plameňa, ktorý ju momentálne pohlcoval a oblizoval zvnútra každú jednu z jej buniek.

Doposiaľ nikdy nič takto moc zvrhlé neurobila, no zároveň to bol snáď ten najvzrušujúcejší zážitok, aký sa jej kedy prihodil a to v podstate sotva začal. Pred tým by jej ani vo sne nezišlo na um, že by sa niečoho takéhoto mohla niekedy dopustiť a už iba jej predošlé pokusy o jeho provokáciu boli celkom dosť veľkým sústom. To, k čomu celá dráždivá situácia dospela, mala Nita ešte stále problém spracovať a bola rada vôbec za to, že zvládala všetky tie vnemy spôsobené ním, ktoré ju zasypávali ako lavína v kombinácii s prívalovou vlnou žeravej lávy v jednom.

Akonáhle Shinsou prstami vkĺzol medzi jemné záhyby partií, ktoré pred tým tak trúfalo odhalila zhodením svojej krajkovanej spodnej bielizne a bruškami ukazováka a prostredníka zľahka prešiel po najcitlivejšom mieste jej tela, ktoré podobný dotyk od cudzej osoby naposledy zažilo celkom dosť dávno, viečka jej klesli a vynaložila všetko svoje úsilie, zapájajúc každú bunku tela, aby prejavy toho, čo to s ňou robilo, udržala pod kontrolou.

S privretými očami zapracovali viac jej ďalšie zmysly a to prežívanie všetkého, čo jej spôsoboval, ešte znásobilo. Ale tým pádom nemohla vidieť výraz, ktorý sa mu usadil na jeho tvári. Možno to však bolo takto lepšie. Tá nespútaná žiadostivosť, ktorá mu sršala z očí, v tejto chvíli tak moc potemnených, až by ju pohľad do nich mohol vyplašiť, či minimálne zneistiť, by bola na ňu zrejme až príliš.

Úplne stačila jeho blízkosť, ktorá sa snáď ešte viac prehĺbila, keďže ucítila jeho mužnú vôňu intenzívnejšie, až jej zaplnila hlavu aj pľúca, navádzajúc pocit tak sladkej intoxikácie, akú v nej nedokázal vyvolať doposiaľ žiaden alkohol, aký kedy skonzumovala. Perami sa nepatrne obtrel o jeden z jej spánkov, keď sklonil hlavu nižšie a prihovoril sa jej tak, že sa ten spaľujúci pocit, ktorý ju dráždil v podbrušku, až sa tak túžbou po ňom celé jej vnútro sťahovalo, ešte viac zintenzívnel.

„Kurva,“ potichu zaklial fialovovlasý mladý muž po tom, čo jeho prsty nahmatali tú horúčavu vychádzajúcu v nej, priam plápolajúcu z jedného východiskového miesta, ktoré bolo tak moc vlhké, že jeho obvykle zamatový a vyrovnaný hlas na sekundu zdrsnel. „Teda, Kitty, som v šoku. Nečakal som, že budeš až takto premočená,“ narážal na to, ako jej telo reagovalo na všetko, čo s ňou stváral, vytvárajúc medzi nimi tak silné sexuálne napätie, až to bolo pomaly neúnosné, „a to som sa ťa poriadne ešte ani nedotkol.“

Bolo to neuveriteľné, no dokázal sa ovládnuť a tá uši-láskajúca zamatovosť sa vrátila v ďalších slovách vyrieknutých ním, spôsobujúcich jej nový príval potešenia, do ktorého sa miešalo zahanbenie nad významom toho, čo jej hovoril.

„Začínam si myslieť, že sa ti toto celé užívaš snáď viac, než ja.“ Provokácia v jeho tóne spôsobila, že prudko otvorila oči a pery stisla k sebe, ale iba na okamih, pretože akonáhle sa jeho prsty o kúsok pohli, z hrdla sa jej vydral roztrasený ston, ktorý sa snažila udržať v čo najtichšej hlasitosti, zatínajúc zuby po tom, čo odznel a zanikol v bzukotajúcej vrave reštaurácie, zmiešanej so vzdialenými tónmi decentnej hudby.

Jedna z jej drobných dlaní skĺzla pod stôl, zašla až pod obrus, chvíľku hmatajúc, kým neskončila na jeho predlaktí, zahalenom látkou rukáva saka. Na stotinu sekundy si myslel, že sa ho pokúsi zastaviť, že to už bolo na ňu príliš a zašiel priďaleko, no miesto odtisnutia jeho ruky, ktorým by mu dala najavo, že sa jej láskanie, aké jej venoval nepáči, zovrela jeho  predlaktie tak pevne, akoby snáď hľadala posledný záchytný bod, o ktorý by sa mohla oprieť skôr, než sa úplne zosype.

Drobné prsty sa mu cez vrstvu košele a saka skoro až zarývali do kože, pod ktorou sa napínali svaly predlaktia, až mal dojem, že sa tým jeho krásna dlhovlasá spoločnosť chcela poistiť, aby svoju ruku neodtiahol a to mu vyčarovalo ďalší potešený úškrn na perách. Nepamätal si, kedy si naposledy vychutnával reakcie niekoho druhého tak veľa ako teraz, doslova sa vyžívajúc vo všetkom, čo jeho dotyk spôsobil a podnietil.

„Hej, Kitty~! No taaak~, daj obe zápästia pekne späť na stôl,“ ďalšia vlna zimomriavok ju zachvátila v momente, keď jeho podmanivý hlas zasyčal ten príkaz priamo do jej ucha, vďaka čomu jej v mysli až tak zarezonoval a podozrenie, že sa opäť dostala pod vplyv jeho quirku na hodnú chvíľku zavítalo do tej časti mozgu, ktorá bola ešte schopná fungovať. „Tak to predsa počas jedla káže etiketa, nie?“

Pustila jeho predlaktie, až jej ruky skončili zápästiami pritisnuté k okraju stola tak ukážkovo, že by ju jej bývalý inštruktor kurzu spoločenského správania sa pochválil. To, za čo by ju ale rozhodne nepochválil nikto, bol spôsob, akým sa poddávala Shinsovmu dráždivému láskaniu, absolútne bezmocná ignorujúc nevhodnosť celej situácie a riziko odhalenia, ktoré vo vzduchu okolo nich celý čas viselo.

Bože, ako dávno to bolo, čo sa jej niekto dotýkal týmto spôsobom? Až teraz si uvedomila, jak jej to chýbalo a posledné dni na podobné veci myslievala častejšie, než doposiaľ, čo bola s najvyššou pravdepodobnosťou jeho vina. Vo svojich odvážnejších predstavách to však bolo zahmlené, neurčité, musela iba hádať, čo všetko by jej bol schopný privodiť a zažiť to na vlastnej koži, bolo niečo úplne iné, než o tom iba premýšľať. No pár myšlienok zapĺňalo jej hlavu aj teraz, hoci bola kompletne vyťažená tým, čo sa práve dialo.

Spôsobovali jej už vôbec niekedy cudzie prsty až takto moc príjemné pocity? Veď to predsa nebolo prvý raz, čo s niekým zažívala niečo intímne, no rozhodne sa to doteraz vždy dialo v súkromí, za zatvorenými dverami, kde boli úplne sami. Teraz to bolo iné, než doposiaľ, nielen kvôli tomu, že tentokrát musela regulovať každý nepatrný zvuk, ktorý sa jej formoval na jazyku, inak by ich prezradila, ale aj v tom, že čo všetko ďalšie pri tom prežívala. Prečo mala pocit, že Shinsov dotyk sa nedal ani porovnávať s tými, ktoré doposiaľ na sebe okúsila s kýmkoľvek iným?

Ďalšia otázka sa jej vyrojila v mysli prv, než ju stihla zaraziť, no momentálne sa jej nedokázala venovať natoľko, aby prišla s odpoveďou. Úplne to celé nechápala, pretože jeho pohládzanie bolo zatiaľ skutočne letmé, až mala dojem, že si ho miestami iba predstavuje a predsa malo taký efekt, že svoje telo prestávala zvládať. Možno to bolo práve tým, ako dokázal odhadnúť intenzitu svojich dotykov a dávkovať ich tak, že ju nimi privádzal do šialenstva, no prahla po ňom ešte viac zároveň.

Jeho druhá ruka, ktorá práve nebola zamestnaná medzi jej stehnami, spočinula vedľa jedného z jej zápästí. Siahol po vidličke, ktorú pred tým pustila na stôl a poddal jej ju. Nita ju uchopila tak pevne, že ak by oplývala väčšou fyzickou silou, pravdepodobne by sa jej podarilo tento malý kúsok luxusného príboru, vyrobeného zo striebra, aspoň čiastočne ohnúť.

Úplne by bola zabudla na to, čo malú chvíľku dozadu obsluha priniesla a podľa slov muža, ktorý tento finálny chod objednal, to bolo určené primárne jej. Dokonca aj výberom trafil viac, než dobre, keďže nepochybovala, že by jej chuť čokolády miešajúca sa s jej obľúbeným lesným ovocím ulahodila aspoň z polovice tak, ako jej v tomto momente lahodilo čosi iné. Viac, než na dezert, zostávajúci na tanieriku ešte stále bez povšimnutia, sa však práve teraz sústredila na Shinsa, ktorý prehovoril zas.

„To je ono, poslušné dievča,“ očividne bol s jej reakciou na jeho predchádzajúcu výzvu spokojný a na podčiarknutie svojho tvrdenia ju odmenil ďalším poláskaním až znova slastne privrela oči.

Nevedela sa rozhodnúť, či bolo viac pohoršujúce, alebo zahanbujúce to, čo s ňou dokázali tieto dve na prvý pohľad nevinné slovíčka, ktorými ju oslovil urobiť. Napadlo jej, že ak by mala na sebe ešte stále svoje malé čierne nohavičky, už by zrejme boli kompletne premočené, minimálne vďaka tým dvom slovám a ďalšie podnety, ktoré jej dával, ani nemusela v duchu spomínať.

Jeho nasledujúci dotyk bol síce tiež delikátny, no predsa len o čosi intenzívnejší a na jej prekvapenie aj presnejšie mierený, až sa mimovoľne zachvela už po niekoľký raz za dnešný večer, odťahujúc stehná od seba ešte väčšmi, za čo sa v kútiku mysle – tam, kde ešte zostali posledné zvyšky triezveho uvažovania, hanbila.

Ale Nitino telo akoby skutočne reagovalo nezávisle od jej mysle, ktorá bola už v podstate tiež dosť stimulovaná následkami vyčíňania muža, s ktorým trávila dnešné rande. Ach, keby tak bola bývala vedela, ako sa ich schôdzka v tento večer zvrtne, do veľkej miery zásluhou jej predošlého bláznivého a úplne nemiestneho nápadu, ktorý tak ľahkovážne zrealizovala, povzbudzovaná atmosférou, ktorú si medzi sebou obaja postupne vytvorili.    

Líca jej priam horeli a pery sa ešte viac od seba oddelili, akonáhle na nich pocítila jeho horúci dych, pretože o kúsok pohol hlavou, dráždiac ju tým snáď viac než doposiaľ. Prudko vydýchla už po druhýkrát, stačilo, že ju jeho prsty pritlačili a zastavili sa tam, kde ich túžila cítiť najväčšmi zo všetkého už hodnú chvíľu. 

Očakávala, že ucíti aj jeho pery na svojich, no nevenoval jej prvý bozk dnešného večera, zastavujúc sa iba pár milimetrov od jej tváre. Počula, ako mu pomedzi tie jeho unikol ďalší zastrený smiech a aj by zahanbením odvrátila hlavu, no na to práve teraz nebol priestor.

Hitoshi, akoby snáď ani sám neveril, že sa práve niečo takéto dialo, díval sa na ňu s fascináciou v tmavých očiach, vpíjajúc sa do každej jednej z krásnych čŕt jej dievčenskej tváre. Pozorne ju študoval, všímajúc si každý detail a aj nepatrnú zmenu v jej výraze, vnímal reakcie na to, čo jej robil a nedokázal sa nabažiť toho, ako sa tvárila a nevedomky dávala najavo, čo jej tým spôsoboval.

Pôvodne ju skutočne plánoval podráždiť iba trochu. Za to, čo spôsobila ona jemu, si to zaslúžila, no situácia sa zvrtla behom chvíľky tak, že už nebolo cesty späť. A to sa ešte držal, čo najviac to šlo, pretože cítiť, ako moc bola vzrušením vlhká, ho zasiahlo väčšmi, než by bol kedy čakal. Vedomie, čo všetko tejto mladej žene privádzal už iba svojimi rečami, pohľadmi a tónom hlasu mu prinášalo taký pocit spokojnosti, aký už dávno pri žiadnej inej nemal.

Najlepšie na tom bolo, že stačilo máličko a jeho mačiatko sa mu doslova rozplývalo pod rukami. Oboma - tou, ktorá stále nevykĺzla spomedzi jej stehien, rovnako lákavých a zvádzajúcich k dotyku, ako zvyšok Nitinho tela a i tou, ktorou zašiel za jej chrbát a nežne ju pohladil medzi lopatkami.

Buď to bolo už dávno, čo sa jej niekto takto dotýkal /a z istých príčin sa mu táto možnosť celkom dosť pozdávala/, alebo bola jednoducho veľmi citlivá a jej telo vnímavo reagovalo i na tie najľahšie dráždivé dotyky. A možno boli pravdivé obe možnosti, čo by ho potešilo úplne najviac.

Predstavy, čo všetko by si s ňou vďaka tomu druhému dokázal užiť, zaplavili jeho myseľ tak moc, až mal čo robiť, aby sa od nich vedel odpútať. Ešte viac mu pridávali na jeho vlastnom vzrušení a rozbúrené hormóny, ktoré sa logicky pripomenuli v momente, kedy to dráždivé napätie medzi ním a kráskou aktuálne v jeho tesnej blízkosti začalo stúpať, bolo pomerne náročné držať na uzde. Ak by jeho sebaovládanie nebolo tak pevné a rokmi trénované, už dávno by sa nechal uniesť prvotnými pudmi.  

Už tak mal pocit, že prekročil hranicu toho, čo bolo vhodné a čo nie. Ale zatiaľ to nevyzeralo, že by sa chystala namietať alebo mu čokoľvek vyčítať. Hoci bola momentálne mysľou zrejme niekde inde a kontrolu nad jej telom prevzali vlastné hormóny a pôžitok z toho, ako sa jej venoval, nevypozoroval z jej sladkej tváričky ani toho, ako sa chovala a reagovala nič, čo by mu napovedalo, že po tomto netúži a neužíva si to rovnako, ako on sám.

Jedným z dôkazov, že tomu tak skutočne je, bola vlhkosť, ktorá ho prekvapila, akonáhle si dovolil prstami zájsť tam, kam by zrejme nepustila len tak hocikoho. Skutočne ho to šokovalo a šok vystriedala fascinácia, lebo naozaj nepreháňal, keď jej do ucha provokatívne zaševelil, ako moc premočená bola.

To, ako veľmi ho toto zistenie potešilo a jeho vlastné vzrušenie následne ešte viac podnietilo, si už nechal pre seba. A medzi zvyšné dôkazy, ktoré ho povzbudzovali testovať, kde boli jej limity a kam až mu dovolí dnes večer zájsť, mohol pokojne zaradiť aj Nitine sladké stony. Sotva počuteľné ľudským uchom, pretože sa jeho mačiatko zatiaľ držalo statočne a neprezradilo ho, drali sa jej pomedzi lákavo plné pery jeden za druhým a on sa ich nevedel nasýtiť i napriek tomu, že boli zatiaľ iba tiché.

Keď opäť otvorila oči, s tvárou iba nepatrne vzdialenou od tej jeho, všimol si, ako sa jej zvyčajná nefritová v nich pretavila do tmavšej – machovo zelenej, pripomínajúcej mu les uprostred letného večera, ponorený do šera. Bola tak nesmierne moc sladká, ako roztúžene a zároveň s rozpakmi sa na neho dívala, zrejme sa pokúšajúc presvedčiť samu seba, že je to skutočné. A sladké bolo aj to, ako sa zrenice tých zelenkavých očí rozšírili v momente, keď brušká ukazováka a prostredníka jemne pritlačil na jej malý a snáď najcitlivejší bod medzi stehnami, ktorý poľahky a skúsene nahmatal.

Súdiac vďaka reakciám jej tela, tomu ako sa zľahka napla jej chrbtica a ako udivene zamrkala, bol jeho dotyk na správnom mieste. Presne tam, kde jej spôsoboval najviac potešenia a keď sa jeho prsty v čoraz väčšej intenzite neprestávali pohybovať v stále viac a viac zmenšujúcich sa kruhoch, zatvárila sa tak, že od nej nedokázal odtrhnúť zrak, vnárajúc sa pohľadom do jej očí, ktorými akoby sa mu neverbálne prihovárala, nech pokračuje.

„Ach~!“ Ďalší zo vzdychov, ktorý mladej žene prekĺzol pomedzi pootvorené ústa, nezvládla nielen potlačiť, ale ani udržať v diskrétnej hlasitosti čo malo za následok, že si ich všimlo aj okolie a následne aj zareagovalo.

Od najbližšieho stola sa k nim otočil starší manželský pár, venujúc obom podozrievavé pohľady, pretože tento raz ju asi začul aj niekto druhý, než iba ten, ktorému boli doposiaľ všetky zvuky, ktoré už v hrdle nedokázala udržať, určené.

Nita nevedela, čo urobiť a jediná vec, ktorá jej pre záchranu situácie zišla na um, bolo rýchlo vložiť vidličku s kúskom dezertu, z ktorého si odkrojila a mala ho stále celý iba pre seba do úst. Znova privrela oči a zahryzla do krehkého sladkého dezertu, vďaka čomu sa mohla tváriť, že dôvodom jej skoro až nemravného zastonania, bolo výlučne to, ako si vychutnávala čokoládovú dobrotu. A našťastie to aj zabralo.

Samozrejme, že pôvodom tej slastnej senzácie, ktorá ju pohlcovala, bolo niečo úplne iné, čokoláda na jazyku, pohládzajúca jej chuťové poháriky, bola už iba čerešničkou na torte, úplne zanedbateľnou oproti tomu, čo stváral mladý hero, so svojou rukou stále ešte v jej rozkroku.

Zdalo sa, že on si celú situáciu náramne užíva, pretože i napriek tomu, že sa ozvala hlasnejšie, nepoľavil v dráždení, práve naopak. Akonáhle sa tí, ktorí im na okamih venovali zvedavé pohľady otočili späť k svojmu jedlu, musela Nita zubami zahryznúť do strieborných zúbkov vidličky dosť pevne na to, aby nezapišťala, či opäť zo seba nevydala niečo dostatočne hlasné k tomu, aby bola pohoršená polovica prítomných v reštaurácii.

Niektorý z jeho dlhých a aktuálne vlhkých prstov si totiž v jednom okamihu dovolil skĺznuť o čosi nižšie a ani sa nenazdala, v druhom do nej bez varovania, pomaličky a opatrne, no stále nečakane vkĺzol. Nie úplne, zatiaľ ju zaplnil iba sčasti, akoby ním Shinsou skúšal, či mu dovolí zájsť ešte o kúsok ďalej a posunúť tú pomyslenú hranicu o ktorej si ona už nebola istá, či ešte vôbec existuje. Stačilo jej cítiť ho v sebe - iba jeden jediný z jeho prstov, kompletne postačujúci k tomu, aby sa jej pred očami začal vynárať hmlistý opar.

Ach, ako veľa rázy premýšľala nad jeho rukami, nad každým jedným z tých dlhých a pekne tvarovaných prstov, ktoré sa jej aj pred tým dotýkali spôsobom prinášajúcim nevýslovne potešenie, no nikdy nie takto drzo? Za posledný týždeň tak často, že by výsledné číslo zahanbením radšej ani vysloviť nechcela.

Rukou, v ktorej nezvierala vidličku, nahmatala pod stolom jeho koleno, ktoré pevne zovrela, pretože naznačiť mu slovami, ako moc ju privádzal do šialenstva, by zrejme nezvládla. A odpoveďou na jej zúfalé zovretie bolo to, ako jeho prst vkĺzol ešte hlbšie, láskajúc ju zvnútra, vychádzajúc v ústrety horúčave a všetkému, čo ju vo vnútri zaplavovalo a presakovalo von, až to mohol cítiť aj zvyšok jeho ruky.

V tejto chvíli bola skutočne vďačná aspoň za to, že sedela, pretože chvenie, ktoré lomcovalo celým jej telom a každou z končatín by zabránilo dlhovláske udržať sa pevne nohami na zemi. I tak sa začínala báť, že ak sa neroztopí priamo na tej sedačke, na ktorú sa posadila, ešte netušiac, čo príde, tak hrozilo, že každú chvíľu jej telo ochabne a skĺzne po nej ako handrová bábka. Zaklonila hlavu viac dozadu, pritisnúc ju na mäkkú opierku luxusného kusu nábytku, ktorá jej ako jediná poskytovala oporu.

„Nevieš si predstaviť, aký je na teba krásny pohľad, Kitty,“ prihovoril sa jej po ďalšej chvíli, ktorú si obaja vychutnávali, každý svojim spôsobom. Radšej od neho odvrátila tvár, keď pootočila hlavou, stále zvierajúc látku jeho nohavíc medzi drobnými prstami. Akýkoľvek ďalší ostych bol však v tejto situácii už pravdepodobne bezpredmetný. Vlastne, zrejme neexistoval červenší odtieň, ktorým by sa mohli zafarbiť jej líca. Ale práve teraz jej to, ako vyzerala, bolo jedno. Akýkoľvek zdravý rozum už dávno úplne rezignoval.

„Nie som si však istý, čo by povedali iní, keby ťa takto videli,“ pokračoval a ona zmäteným pohľadom zablúdila späť k nemu. „Čo by na toto povedal tvoj šéf, tvoji kolegovia? Tvoji známi, alebo všetci tí fanúšikovia roztomilej, vždy slušnej Melody-san? Čo by si pomysleli, keby vedeli, ako moc nezbedná v skutočnosti si, hm?“

Vedel presne, čo týmito rečami sleduje. Na jej reakciách mohol jasne vidieť, ako jeho slová ešte viac prilievajú olej do ohňa toho pôžitku, ktorý jej dopriaval ako tak jeho prst kĺzal hlbšie do tej úžasnej zamatovo-jemnej vlhkosti, ktorá ho takmer pohlcovala a potom znova von, až k nemu napokon pridal aj ďalší.

Naozaj bol v tomto momente ako odtrhnutý z reťaze, nehľadiac na to, ako moc nemravné jeho správanie bolo. Stačilo zistiť, jak moc je toto jeho mačiatko vo vnútri rozhorúčené, neuveriteľne úzke, no poddajné zároveň a neubránil sa predstavám, aké moc úžasné by bolo stratiť sa v nej, kompletne – tak hlboko, že by svoje hlasné prejavy rozkoše potlačiť nezvládla a zhrdla by sa jej okrem toho, čím jeho uši tešila doposiaľ, jej pozoruhodného quirku, či sladkého hlásku, ktorý mu vždy vedel spríjemniť deň, tento raz dralo niečo iné. Omnoho viac špinavé a privádzajúce ho do extázy väčšmi, než čokoľvek doposiaľ...

Neubránil sa ani nasledujúcej z predstáv – takej, vďaka ktorej jeho nepohodlne uväznené prirodzenie bolestivo zapulzovalo a fakt, že jej drobná ruka bola od toho miesta len kúsok, stále zvierajúca jeho koleno, nepomáhal. Najradšej by ju schmatol za boky, prehol v páse a pritisol hruďou napred k povrchu stola, pod ktorým sa všetky nemravnosti začali diať. Ak by tie peknučké šaty, ktorými ho celý večer tešila vyhrnul dlhovláske až po bedrá a obe paže zovrel v jednej zo svojich mocných dlaní za jej chrbtom, nebránilo by mu už nič ďalšie v tom, aby do nej mohol preniknúť spôsobom, ktorý ho mátal v hlave už dlhšie a privádzal mu takmer až nepohodlne intenzívne vzrušenie.

Alebo tu bola aj ďalšia cesta, akou by si ju vedel náležite vychutnať až do sýtosti. Stačilo by kľaknúť si na zem pred ňu, až dráždivo pomaly odhrnúť jej hodvábnu ružovú látku z cesty, odtiahnuť dlhé štíhle nohy jednu od druhej tak, aby sa mohol vnoriť medzi jej lákavé stehná ešte väčšmi a skloniť hlavu tomu miestu, ktoré ho svojou vlhkosťou toľko vábilo.

Nepochyboval o tom, že jej esencia by bola tým najsladším, čo doposiaľ okúsil a ani všetko to jedlo, ktoré si dnes večer spolu dopriali, by sa svojou lahodnosťou nevyrovnalo tej blaženosti, keby na jazyku ucítil túto krásku, o ktorej sa mu doposiaľ mohlo iba snívať.

No už len to, čo si dovolil doposiaľ, muselo byť na ňu až príliš. I keď neprotestovala, určite niečo podobné nečakala a už vonkoncom nie na verejnosti medzi ľuďmi. Z jej prekvapenia a počiatočných obáv usúdil, že to bolo prvý raz, čo sa dopustila niečoho podobného, čo dovolila niekomu, aby jej toto robil aj niekde inde, než len v súkromí, v bezpečí za zatvorenými dverami.

Avšak to, ako poslušne prijímala každý jeden z jeho opovážlivých dotykov, ako sladko na ne reagovala a ako sa pokúšala prejavovať svoje potešenie čo najdiskrétnejšie, ho nielen že bavilo, ale spôsobovalo mu to obdobne príjemné pocity. Až sa mu zažiadalo vytrvať, pokým kým sa neurobí. Samozrejme, že viac ako čokoľvek iné, túžil vychutnať si ten moment, keď sa jej nádherná tvár znova skriví – tento raz v orgazmickom kŕči, no to by bolo až príliš ľahké pre jeho nezbedné mačiatko, ktoré chcel týmto celým v prvom rade tak trocha potrestať a poučiť ju o následkoch jej ľahkovážneho konania. Ukázať jej, ako to dopadne, keď sa s ním začne zahrávať a dráždiť ho. Ešte sa totiž nenašiel snáď nikto, kto by sa mu v tomto vyrovnal.

„Buď dobrá a dojedz ten dezert, máš takéto predsa rada, nie?“ Zašepkal jej do ucha znova, keď sa sama nemala k slovu, uvedomujúc si, že sa dobroty, ktorú mala napokon celú len pre seba, keďže jemu stačila iná sladkosť, kompletne uspokojujúca jeho apetít, poriadne ani nedotkla. Na dôvažok voľnou rukou siahol do taniera a uchopil kúsok jahody, ktorým bol objednaný dezert ozdobený. Priložil jej obľúbené ovocie k perám, tým, ktoré by najradšej znova ochutnal vlastnými, no takto to bolo lepšie.

A okrem toho, museli si dávať pozor, predsa len, to, čo jej robil, by im neprešlo, ak by ich pristihli. Ale takto vyzerali iba ako zvyšok zamilovaných párov, ktoré sa tu dnes večer nachádzali. Keď sa miestami sklonil k jej uchu, aby dychom poláskal jej citlivú pokožku a čosi ďalšie zvrhlé jej doň zašepkal, ktokoľvek z prítomných si mohol myslieť, že sa jej iba prihovára a túlia sa k sebe ako dvaja mladí ľudia vychutnávajúci si romantickú večeru.

Pootvorila ústa a on jej do nich vložil jahodu, poláskajúc spodnú z tých zvodne plných pier aspoň končekmi prstov, než ruku znova odtiahol. Jeho druhá však zostala na svojom pôvodnom mieste. Napokon ho poslúchla aj v tom, že sa určite s veľkou dávkou premáhania prinútila zjesť minimálne časť z koláčika, ktorý pre ňu vybral. Dal jej vydýchnuť aspoň na chvíľku, spomaľujúc svoje pohyby prstami, na čo zareagovala rozkošne nespokojným zakňučaním, ale ak nič iné, mohla si dopriať niekoľko ďalších súst.

A Nita nemala ani len poňatia, koľko času uplynulo odvtedy, čo na svojom nahom kolene pocítila jeho hrejivú dlaň po prvý raz. Mohlo to byť sotva pár minút, no súčasne jej to pripadalo ako večnosť. To, ako ju zvnútra vypĺňal dvoma prstami, bolo neopísateľné. Žiadne predošlé, aké kedy na svojom tele ucítila, sa mu nemohli rovnať. A keď jeho dráždivé láskanie znova nabralo na intenzite, nezmohla sa už na nič, očakávajúc, že nebude trvať dlho, než dosiahne vrchol.

Nemyslela si, že by sa to mohlo podariť niekomu inému, než jej samej. Tí muži, ktorí sa o to dotykmi rúk, či prstov pokúšali pred tým, pôsobili dosť neohrabane a nedbalo. Chýbala im tá precíznosť, ktorou Shinsou disponoval. Bol neskutočne moc vnímavý, okamžite odhaľujúc miesta, ktoré ju pohlcovali spaľujúcim potešením najviac a na okamih ju zaplavil mrazivý pocit, kedy s hrôzou pomyslela na to, či okrem brainwashingu skutočne nevidí aj do jej hlavy.

Bolo to akoby jej čítal myšlienky, akoby mohol počuť tie nemravné súhlasné slová, ktoré sa jej ozývali v mysli a ak by neboli práve teraz obklopení ďalšími ľuďmi, zrejme by ich vyslovila aj nahlas, pomedzi rozochvené stony. Začínala sa desiť toho, ako zvládne to, keď celá táto eufória, ktorú jej spôsoboval, vygraduje. Nebude schopná držať sa na uzde, akokoľvek moc sa na to snažila pripraviť.

„Bože...“ Zo všetkých síl sa pokúšala, aby jej vydýchnutie bolo šepotom, opäť privierajúc oči. Už sa nedalo inak, než len odovzdať sa tomu, čo jej telo kompletne pohlcovalo. Miesto vidličky tento raz na jej ústach skončila dlaň, ktorou si ich prikryla, zatiaľ čo druhou zovrela jeho koleno pod stolom takou silou, až ním pohol.

Lenže v momente, keď už sa v nej jeho prsty kĺzali takým tempom, že to bolo priam na nevydržanie a ich končekmi šikovne nahmatal v jej vnútri to miesto, o ktorom vedel, čo dokáže jeho stimulácia so ženským telom urobiť, všetky dotyky ustáli. Zavadil o zónu, ktorú sa naučil počas takéhoto intímneho dráždenia v minulosti celkom slušne rozpoznávať iba letmo a potom svoje prsty vytiahol von, opúšťajúc tú úžasnú vlhkosť a rozhorúčenosť s naozaj ťažkým srdcom. 

„Shinsou!“ Tento raz Nita kašľala na zdvorilostné prípony a zvuk jej nežného hláska vyskočil o tóninu vyššie, no už sa neobťažovala utvrdiť sa v tom, že po nich nikto pohoršene nezazeral. Nespokojné zakňučanie vychádzajúce z jej hrdla bolo síce ponižujúce a stále sa cítila zahanbene, no omnoho viac ju trápilo to, ako kruto bola vlna jej orgazmu, ktorá sa v nej pomaličky formovala, potlačená.

Cinknutie dopadajúcej vidličky sa ozvalo zas,  tento raz o tanier, kam ju pustila a stiahla pod stôl aj druhú ruku. Obe z nich uchopili Shinsa za zápästie, drobné prsty zakvačené o látku rukáva. Ale bol silnejší, než ona a ruku od jej nôh odtiahol kompletne, vyťahujúc ju k nevôle dlhovlásky spod stola. Vedela si predstaviť, aké myšlienky mu práve teraz behajú v hlave, stačilo jej zazrieť jeho samoľúby a provokatívny výraz, no iba zaťala zuby, snažiac sa polapiť dych a potlačiť známky toho, čo s ňou jeho predchádzajúce demonštrácie urobili.  

„Shinsou... Ja...“ Nebola schopná ani vetu dokončiť. Zahanbenie sa miešalo s frustráciou a tiež doznievajúcimi vlnami vzrušenia, ktoré ju stále tak kompletne neopustili. Tým, čo jej urobil ju síce vytočil dožerava, no jej túžbu po nej ešte viac znásobil a to si myslela, že to už silnejšie byť nemôže.

„Čo, Kitty? Chcela si sa urobiť? Tu, pred zrakmi všetkých v reštaurácii? Je Melody až tak moc nemravná?“ Bože, znelo to tak špinavo, keď to vyslovil nahlas, no dostatočne diskrétne na to, aby ho počula len ona. Samozrejme, že chcela a ešte ako moc a nepochybovala, že by jej spôsobil taký príval extázy, vďaka ktorej by kompletne stratila svoje zábrany. Takže bolo možno aj dobre, že to celé utíchlo tesne pred vrcholom a obaja zostali stále neodhalení okolím.

„Ver mi, zlatko,“ fialovovlasý mladý muž sa k nej znova nahol, aby jej mohol šepkať do ucha, spôsobujúc novú pomyslenú vrstvu husej kože na každom odhalenom kúsku jej tela. „Neprial by som si nič viac, než vidieť to, ako by si sa pre mňa urobila. Moc by som ťa chcel počuť pre mňa zapriasť tak nahlas, aby ťa začuli aj vzadu, aby pribehol ten mladý čašník, ktorý na tebe ide dnes od prvého momentu, čo sme sem vkročili, nechať oči a jediné, čo by zmohol, by bolo tíško závidieť, že nie je na mojom mieste. “

Jeho ruka, ktorá pred tým hodnú chvíľu Nitu dráždila pod stolom spočinula na jeho obrusom pokrytom povrchu a druhou zašiel do jej hodvábne-hladkých vlasov, pohládzajúc ju pomedzi pramienky tak chlácholivo, akoby sa snažil upokojiť rozladené mačiatko, zatiaľ čo svoje oči, ešte stále provokatívne iskrivé, nespúšťal z jej tváre. Naoko súcitný úsmev, ktorý jej venoval, iba pridával do jej frustrácie, no zároveň pôsobil tak príťažlivo, že mu bola ochotná odpustiť to, čoho sa na nej dopustil.

„Ale dnes si bola nesmierne moc neposlušná a nezbedné dievčatá potrebujú dostať lekciu.“

Netušila, čo mu má na tie slová odvetiť, dozvuky toho, čo sa dialo doteraz ešte stále pulzovali jej žilami. Komukoľvek inému by pravdepodobne za také reči na tvári pristála facka. Iní by si za to pohoršujúce vyčíňanie zaslúžili jej rozhorčenie, no zdalo, že on nie. Od neho to pôsobilo úplne inak, privádzalo jej to neopísateľné pocity a navádzalo k tomu, aby sa týmto nemravnostiam kompletne poddávala bez premýšľania nad tým, aké by mali dôsledky.  

Niekomu by sa to celé mohlo zdať až príliš, dokonca ponižujúce, ale tento raz to tak nevnímala a čosi jej našepkávalo, že ani on nie. Jeho reči, ktoré by sa dali označiť až za oplzlé, v kombinácii s vábivým tónom pôsobili presne tak, ako mali, privádzajúce ju znova tesne pred hranicu extázy. Dlhovláska si uvedomila, že po tomto rande bude domov odchádzať s novým objavom ohľadom svojich slabostí, ku ktorým sa takto moc špinavé slová po dnešku rozhodne priradili. Ale len v tom prípade, že vychádzali z jeho úst.

Jej spoločník, akoby stále nemal dosť, podvihol ruku, ktorá doposiaľ spočívala pod stolom a látkou jej šiat a ona s hrôzou zistila, ako moc sú jeho prsty vlhké, všímajúc si ich lesk a veľmi dobre tušiac, čo bolo príčinou. Ďalšia intenzívna vlna zahanbenia ju zasiahla tak moc, že sa chcela od neho opäť raz odvrátiť vedomá si toho, ako jej práve horela tvár. Ale než tak stačila urobiť, ucítila jeho druhú ruku, ako prstami nežne zovrela jej bradu, zabraňujúc jej uhnúť pohľadom.

Prinútil ju dívať sa na to, ako provokatívnym spôsobom priložil prsty až k svojim perám, zvlneným v tak diabolskom úškrne, až sa zachvela. Darebáctvo mu sršalo aj z očí, keď ústa pootvoril a tie jeho dva premočené prsty vkĺzli dnu, aby mohol pozostatky jej vzrušenia očistiť jazykom a konečne zistiť, či bola naozaj tak sladká, ako si doteraz predstavoval.

Na okamih sa zatváril, akoby snáď ochutnával ten najlahodnejší nektár, čo spôsobilo, že jej až tak zovrelo zvnútra žalúdok. Rozpaky, s ktorými sa pasovala, jej dali nesmierne moc zabrať a zrejme to bolo poznať aj na jej tvári, keďže sa napokon nad ňou zľutoval a po tom, čo sa dostatočne nabažil jej príchute na jeho prstoch, prepustil zo svojej moci jej tvár posledným pohladením sánky palcom druhej ruky.

„To nie je fér, Shinsou-san,“ zamumlala zahanbene, keď konečne zvládla sformovať aspoň časť vety, za čo ju odmenil pobaveným uchechtnutím sa.

„A to, ako si ma provokovala ty, Kitty, snáď bolo fér?“ Jedno z jeho fialových obočí sa znova podvihlo a kútikom úst mu šklblo tak moc v kontraste s tým zdanlivo nevinným a trpezlivým tónom, ktorým sa jej prihováral. „Zapamätaj si, že každý čim má svoje dôsledky.“

Pristihla sa pri myšlienke, že ak ju niečo takéto bude čakať zakaždým, keď si dovolí vyviesť čosi nezbedné a podráždiť ho tiež, má čo robiť, aby čím skôr prišla s ďalším nemravným nápadom. Ťažko sa jej však premýšľalo v takomto rozpoložení, ktoré ju vtiahlo tak moc, až si skoro nevšimla čašníka, ktorý sa pri nich po dlhšej dobe znova pristavil, našťastie až po tom, čo Shinsou skončil s tými nemravnosťami a obe jeho ruky spočinuli na stole.

Na otázku, či môže ich tanier odniesť, keďže na ňom zostal ešte kúsok koláčika, ktorý do seba Nita už prekvapivo nevmestila, napokon odpovedal underground hero tým, že už dojedli, zatiaľ čo ona stále hľadala spôsob, ako upokojiť nielen svoje zrýchlene bijúce srdce, ale aj celé vnútro, v ktorom to ešte vrelo.

„Dúfam, že vám obom u nás chutilo,“ oslovil ich muž, ktorý vzal malý dezertný tanierik do ruky, vyslovujúc zdvorilostnú formulku tak, ako bol naučený pri všetkých hosťoch. Nita nebola schopná jeho slová poriadne ani spracovať, nie to ešte niečo odvetiť, mala čo robiť sama so sebou, no Shinsou nepremeškal príležitosť ozvať sa a priviesť ju tým ešte viac do rozpakov.

„Áno, najmä dezert... Ak môžem tvrdiť za seba, ten bol zo všetkých chodov najlahodnejší a vychutnali sme si ho obaja najviac, však?“ Jeho nezbedné oči na chvíľku skĺzli od obsluhy, s ktorou sa rozprával smerom k mladej žene po jeho boku, ktorá sa vedľa neho rozpačito pomrvila a následne pozornosť znova venoval čašníkovi. „Poprosím vás o účet.“

Nita bola priam bordová, keď neveriacky krútiac hlavou sledovala, ako člen personálu, ktorý ich obsluhoval, odchádza aj so zvyškom riadov a príboru, ktorý odniesol z ich stola. Stále sa snažila vstrebať to, ako moc bol tento mladý muž s indigovými vlasmi, ktorý jej tak pobláznil hlavu zvrhlý. Ale tak správnym spôsobom, že zimomriavky neopustili jej pokožku ani po tom, čo sa aspoň čiastočne upokojila.

Ak o ňom Hana tvrdila, že bol ako ten ženami milovaný a niektorými aj nenávidený Christian Grey z mládeži neprístupnej filmovej ságy, tak mu skutočne krivdila. Shinsou bol totiž úplne iný level a dnes sa presvedčila o tom, že jeho slová neboli jediným, čím ju dokázal odzbrojiť, no na rozdiel od toho knižného a filmového hrdinu, ten jej neurobil nič, čo by sa jej nepozdávalo, nech už to bolo akokoľvek moc nemravné. Práve naopak. To, ako jej ukázal, že má okrem slov v rukáve ešte aj činy, nemohol vymyslieť lepšie a bolo jej jasné, že zakúsila iba zlomok z toho, čoho bol schopný.

Bola kvôli nemu tak moc roztržitá, až zabudla protestovať, keď zaplatil celý účet za ich dnešnú večeru za oboch sám. Určite sa na tom lístku, zastoknutom v ozdobnom koženom obale, ktorý obsluha na požiadanie mladého hera priniesla a on jej naň nedovolil nahliadnuť, nachádzala nemalá suma. V takto nóbl podniku bola drahá aj voda a nie ešte tie gurmánske pokrmy, ktoré si objednali. O cene fľašky šampanského, ktorú mala skoro celú pre seba a ostalo z neho ešte po dne, keď stôl opúšťali, radšej ani nechcela premýšľať.

Zapôsobilo na ňu, že sa na gentlemana iba nehral, ale ním aj bol, správajúc sa k nej počas celého večera tak, že sa cítila výnimočne. V tejto modernej dobe totiž už nebolo prekvapením, ak na konci rande muž od svojej spoločnosti požadoval, aby si účet minimálne rozdelili na polovicu. Nejednej z jej kamarátok sa už stalo, že si musela za seba na schôdzke zaplatiť sama. Ale toto nebol ten prípad, hoci by mu nezazlievala, ak by celú ich drahú večeru nechcel hradiť sám. Takto sa však cítila rozmaznávaná, pomaly zabúdajúc na to, jak moc frustrovaná bola kvôli tomu, čo jej pred tým vyviedol.

Vzrušenie zmiešané s nervozitou ju však neopustilo tak úplne. Dych sa jej zatajil aj vtedy, keď ju Shinsou viedol von z reštaurácie, no to, ako jeho veľká dlaň spočívala na spodku jej chrbta, keď kráčala po jeho boku a hrejivé pohladenie jeho prstami mohla cítiť aj cez jemnú látku svojich šiat, udržiavalo tú príjemnú hladinu adrenalínu v jej žilách. Zrejme k tomu celému prispieval fakt, že ešte stále na sebe nemala svoju spodnú bielizeň, tá aj naďalej spočívala odložená vo vrecku jeho saka.

Aj cestu výťahom zvládla len vďaka tomu, že v kabínke neboli sami, ale cestovali s nimi aj ďalší návštevníci, ktorí podnik rovnako opúšťali. I tak nedokázala z hlavy vyhnať myšlienky toho typu, že by mu vďaka tomu, ako moc ju rozdráždil, dovolila snáď všetko. Každou chvíľou na neho vrhla kradmý pohľad, ako tak stál vedľa nej a jedna z jeho dlaní ešte stále spočívala na jej boku, čo bolo aspoň slabou náplasťou na to, ako moc túžila, aby sa jej znova dotýkaj aj intenzívnejšie.

Ani keď nastupovala späť do jeho vozidla, sa jej rozpoloženie, do ktorého ju celá predošlá situácia v reštaurácii dostala, nezmenilo. Nepomáhalo jej totiž, že vedľa neho opäť sedela zahalená iba hodvábnou látkou šiat, za čo si ale v konečnom dôsledku mohla sama. Nechápala, ako po tom všetkom dokázal udržať neutrálny vyraz vo svojej príťažlivej tvári a chovať sa prirodzene a uvoľnene zároveň, akoby ju počas ich spoločne tráveného času v reštaurácii pred tým neprivádzal do šialenstva len za pomoci jednej z tých veľkých rúk, ktoré teraz spočívali na volante jeho auta.

Dovolila si pohľad na ne, znova raz obdivujúc, ako boli tvarované a aké boli oproti tým jej neporovnateľne väčšie. Jej mozog si automaticky premietal to, aké potešenie jej nimi dokázal spôsobiť, až sa tak rozladene zahniezdila na sedadle. Shinsou to, aký efekt na ňu všetko ohľadom neho malo zrejme vycítil a pobavený zvuk, ktorý mu unikol pomedzi pery, prilákal jej oči k nim, keď si pri pohľade na profil jeho tváre všimla, že sa nepatrne pousmial. Takže možno predsa len myslel na to isté, čo ona, len sa na rozdiel od nej vedel omnoho lepšie ovládať.

Čo najtichšie si povzdychla a s nohami prekríženými a tesne pritisnutými jednou k druhej si na sedačke auta urobila väčšie pohodlie, zakláňajúc a opierajúc hlavu. Očami zablúdila k panoráme večerného mesta za oknom, ktorej svetlá sa mihali jedno po druhom, vytvárajúc žiarivé šmuhy. Snažila sa odpútať svoju myseľ od tých nemravností, ktoré sa z jej hlavy úplne nevytratili, rovnako ako sa nevytratilo to vzrušujúce napätie panujúce medzi nimi od prvého momentu, čo vykročili z jej bytu naprieč večeru, ktorého vývoj by dlhovláska nepredpokladala ani v tom najbláznivejšom a najhorúcejšom zo svojich snov.

* * *

„Povedz mi, Kitty,“ oslovil ju po dlhšej chvíli, keď znova brázdili ulice večerného Musutafu a preťal tým tie tiché tóny hudby, ktorá mu hrala z reproduktorov auta, no práve v tejto chvíli sa zdala Nite akosi až zvláštne vzdialená. Jej zvedavé svetlé oči k nemu znova vzhliadli a on jej tiež venoval letmý pohľad, skúmajúc na pár sekúnd výraz jej tváre, ktorú osvetľovalo modrasté svetlo vychádzajúce z palubnej dosky vozidla, v ktorom sa viezli. „Praješ si, aby som ťa zaviezol domov, alebo ešte nie si natoľko unavená, aby sme naše rande ukončili?“

Tá otázka ju prekvapila, no až teraz si uvedomila, koľko bolo hodín, všímajúc si blikajúce čísla na palubnej doske, označujúce neskorý večer. Čas trávený s ním plynul tak rýchlo, že ani nevedela ako a ubehli celé hodiny, no zároveň nesmierne pomaly, až sa jej zdalo, že sa kompletne zastavil a isté chvíle s ním prežívala dosť intenzívne na to, aby mohla tvrdiť, že trvali večnosť.

Samozrejme, že s ním chcela zostať dlhšie. I keby bola kompletne vyčerpaná, jeho prítomnosť jej bola tak moc vzácna, až si bola istá, že by dokázala pozbierať sily aj tam, kde zdanlivo žiadne nezostali. Nehľadiac na to, do akých rozpakov ju dnes večer privádzal a jak moc zahanbujúce, no vzrušujúce zároveň bolo to, že jej chýbalo spodné prádlo, bolo jej s ním počas dnešného večera viac, než príjemne. A tak pokrútila hlavou, dávajúc mu najavo, že sa jej ešte lúčiť nechcelo.

Hitoshiho to potešilo, pretože sám túžil využiť čas, ktorý sa mu tento víkend naskytol naplno. A čo mohlo byť lepšie, než tráviť ho v prítomnosti tohto sladkého mačiatka, ktoré sa pomaly, no isto stávalo jeho najobľúbenejšou spoločnosťou, akej mohol venovať voľné chvíle, ktoré nemusel tráviť prácou?

Áno, Hiraoka Nita ho nesmierne moc bavila a teraz nemal na mysli iba to, ako si ju vychutnal počas ich spoločnej večere, najmä príchodom posledného chodu. Stačilo, že sedela vedľa neho, občasne sa hmýriaca a tými zvedavými očami blúdiaca od neho po interiéri jeho auta. Bola na jej pomery až nezvyčajne tichá, no pripisoval to rozpakom, do ktorých ju uviedol a bol si istý, že ešte stále mala čo robiť, aby to celé spracovala.

Vlastne, keď sa nad tým celým hlbšie zamyslel, do istej miery pocítil obavy z toho, či neprestrelil. Predsa len, to, čo si k nej dovolil, nebolo zanedbateľné. A nezazlieval by jej, ak by na neho bola minimálne nahnevaná, hoci s provokovaním tento raz začala ona. Konkrétne s tým, pri ktorom nezostalo iba pri slovách. Skutočne by jej moc rád doprial ten slastný pocit, kedy by jej potešenie dosiahlo vrchol, no vedel si na to predstaviť omnoho vhodnejšie miesto, než boli priestory reštaurácie, kde sa jej nemohol venovať naplno tak, ako chcel.

Rozhodne by svoje mačiatko veľmi rád videl zvíjať sa potešením pod jeho rukami, či počas toho, čo by si ju doprial celú a vychutnal si ako moc sladká bola plnými dúškami, z čoho okúsil zatiaľ iba zlomok. Ale na to všetko mali čas a on myslel vážne to, keď si zaumienil, že pri nej bude postupovať pomaly – opatrnejšie, než bol zvyknutý u kohokoľvek, kto bol pred ňou. To, čo si dovolil počas večere, bolo iba jeho chvíľkové zlyhanie, kedy svoje pudy a túžby neovládol dostatočne na to, aby sa zdržal akéhokoľvek dotyku. Ale nebanoval ho a dúfal, že ani ona nie.

Aspoň jej mal čo vynahrádzať a mohol s tým začať hneď, keď mu prezradila, že sa jej ešte spať nechce a domov sa neponáhľa, čo ho potešilo. Ak by jej v jeho prítomnosti nebolo dobre, zrejme by s ním nechcela stráviť ďalšie chvíle tohto večera, ktorý pomaličky prechádzal do noci a na jeho potešenie pre nich dvoch ešte nekončila.

„Dobre, mám totiž ešte jeden nápad na prekvapenie, ktoré by sa ti mohlo páčiť.“ Tento raz bol jeho úsmev úprimný a jej nervozitu aspoň sčasti rozptýlil, prinášajúc jej hrejivý pocit, ktorý tento raz pôsobil o čosi inak ako to vzrušenie, ktoré ju zaplavovalo. „Ale pred tým sa ešte potrebujeme niekde zastaviť.“

Nemusela sa ani pýtať, že kam mal namierené pretože o malú chvíľu už zaparkoval na betónovej ploche, ktorá bola súčasťou čerpacej stanice pri jednom z tých 7-Eleven obchodov, ktoré za dnešný večer už stihli spomenúť. I napriek takto neskorej večernej hodine bolo na parkovisku pomerne dosť áut a prevažne mladí ľudia sa ním ponevierali, zvierajúc v rukách plastové poháriky, či fľaše naplnené alkoholom. Bol predsa piatkový večer a tak sa ani jeden z nich nemohol čudovať tomu, že bolo v meste rušno.

„Počkaj tu na mňa, Kitty a ani sa nepohni, dobre?“ Vyzval ju po tom, čo vypol motor, no kľúče od auta ponechal v zapaľovaní. Prikývla, no zdalo sa, že mu to nestačí, keďže sa k nej nahol.

 Myslela si, že ju snáď konečne pobozká a tak očakávaním privrela oči, no miesto toho, aby jeho pery konečne spočinuli na tých jej, natiahol sa za pásom, ktorý si malú chvíľku dozadu odopla a zapol jej ho späť do mechanizmu na znak toho, že svoje slová myslel vážne. To, akým spôsobom ju pripútal, dievčinu nenechalo chladnou, pretože sa jej popri tom neprestával vpíjať do očí, s potešením sledujúc, ako sa znova podvolila a za odmenu jej venoval ďalší z úsmevov, ktoré násobili akékoľvek množstvo pomyslených motýlikov usádzajúcich sa jej v žalúdku, kedykoľvek sa ocitla v jeho prítomnosti.

„Rozumieš?“ Neupustil od naliehania, kým mu neodpovedala verbálne a preto otvorila ústa aj ona.

„Áno.“

„Dobre,“ kútiky jeho úst sa povytiahli ešte vyššie v potešenom výraze, ako sa tak na ňu díval – pomyslene uväznenú bezpečnostným pásom jeho auta a než vystúpil z auta a nechal ju tam samu, zapásanú, akoby snáď vďaka tomu nemala šancu ujsť, zatiaľ čo bude preč, pohladil jej sánku láskavým dotykom, až znova privrela oči a stavil sa, že ak by malo jeho mačiatko také schopnosti, ako tie štvornohé šelmy, určite by sladko zapriadlo.

Nechal ju samu iba nachvíľu a ona ho po celý čas poslušne čakala, krátiac si zatiaľ ten okamih počúvaním hudby, ktorú nechal stále pustenú, znejúcu z autorádia. Zišlo jej na um, že by mohla medzitým siahnuť po svojom telefóne a napísať priateľkám, že to rande, ktorého sa právom tak trocha obávala, sa skutočne zvrtlo, no tak úžasným spôsobom, že sa jej stále ťažko verilo tomu, čo všetko už stihla počas dnešného večera okúsiť.

Samozrejme, že im nemala v pláne vešať na nos podrobnosti toho, ako ich večer v tej nóbl reštaurácii prebiehal, no potrebovala Hanu aspoň vyviesť z omylu, že bol Shinsou ako Christian z Fifty Shades, ako sa o tom zhruba týždeň dozadu s humorom bavili. Vedela si predstaviť, aké moc zvedavé jej staršie kamarátky boli, najmä Ramona, ktorá ju pred týmto rande toľko povzbudzovala, za čo jej teraz Nita bola moc vďačná.

Než však stihla otvoriť konverzáciu s nimi, jej spoločník bol späť. Zazrela jeho vysokú postavu, ako kráča späť k nej na parkovisko a než stihla svoj mobilný telefón vrátiť späť do kabelky, už otváral dvere auta na strane šoféra a nastupoval k nej.

Mimovoľne si opäť prekrížila nohy, keďže si ešte stále nezvykla na ten pocit, ktorý prichádzal s tým, že jediné, čo na sebe mala, boli šaty a pod nimi už nič iné. Áno, stále jej to privádzalo vlny toho príjemného napätia, hlavne keď sedel v aute vedľa nej, no nepredpokladala, že by pokračoval v tom, čo s ňou vyvádzal v reštaurácii aj tu, pred toľkými ľuďmi. Veľmi rada by to okúsila na vlastnej koži znova, klamala by, ak by sa to pokúšala poprieť, no tento raz po tom túžila niekde v súkromí, kde by sa nemusela toľko kontrolovať, v čom v konečnom dôsledku pred tým aj celom slušne zlyhávala a bola to jeho zásluha.

„Nech sa páči,“ na jeho úsmev, ktorý bol stále šibalský, no omnoho viac úprimnejší, než tie úškrny, ktorými ju počas celého večera obdarovával, si začínala zvykať až príliš rýchlo, tak moc sa jej na ňom páčil, no prinútila sa odtrhnúť zrak od jeho tváre a skĺznuť očami nižšie, zameriavajúc sa na to, čo jej podával.

Stačil jej letmý pohľad na etiketu, ktorou bola plechová nádobka označená, aby jej poskočilo srdce a zvnútra ju začal zaplavovať ďalší príval hrejivých pocitov. K nealkoholickému kokosovo-ananásovému drinku, ktorý jej priniesol, priložil aj tie jahodové želé cukríky, ktoré len tak medzi rečou spomenula počas jednej z ich konverzácií v reštaurácii. A to značilo o jedinom – všetko, o čom mu tak nadšene bľabotala počúval, vnímal a dokonca si to aj zapamätal, čo ju nesmierne dojalo. Áno, zistenie, že ju naozaj počúval a jej reči, akokoľvek moc mohli byť nudné, mu nepreleteli hlavou len tak, vychádzajúce von druhým uchom, než bolo to, ktorým do nej vošli.

„Ach! To je predsa...“

„Áno,“ vstúpil jej do toho pobavene, keď svoju vetu nedopovedala, no miesto toho nadšene siahla po plechovke a vrecku cukríkov, ktoré jej podával, svojimi drobnými dlaňami. „Spomínala si predsa, že dnes máš chuť na Piñacoladu a toto bolo to najbližšie k nej, čo som zohnal.“

Tak moc široký úsmev, aký sa jej práve usadil na perách, dnes ešte na tvári nevyčarovala. Už jej dal k tomu mnoho podnetov aj pred tým, minimálne tou kyticou, ktorá ju čakala, než príde domov, za ktorú by si ho zaslúžil určite. Ale takáto drobnosť – to, ako si zapamätal, ktoré cukríky mala rada a aký drink jej počas večere zachutil, i keď by vôbec nemusel? To bolo skutočne niečo, čím jej malé, momentálne sa práve celkom dosť slušne roztápajúce srdiečko, naozaj potešil.

Poznala vôbec niekoho, kto bol tak moc pozorný ako on? Určite nie, v tomto nemal konkurenciu, ako aj v ďalších veciach, ktoré o ňom stihla počas dnešného rande zistiť. Jej predošlý partner jej ku koncu vzťahu, kedy si začali jeden druhému do oči špliechať všetko, čo im vadilo a prečo by sa mali rozísť, vyčítal, že rozpráva príliš veľa a nie k veci. Nita si bola vedomá svojej ´utáranosti´, no bola to súčasť nej, s ktorou sa narodila a ak sa niekomu nepáčila, nebol to jej problém. Ďalší muži po Akirovi sa aspoň snažili tváriť, že ju počúvajú, no v konečnom dôsledku im mohla niečo zopakovať aj trikrát a i tak si to žiaden z nich nezapamätal. Toto bola nesmierne moc príjemná zmena.

„To prekvapenie, o ktorom si hovoril,“ zaševelila tak trochu nesmelo po tom, čo si všimla, že si aj on zapol pás a jej oči následne opäť skĺzli k displeju s hodinkami, „je to ďaleko?“

Už tak jej dnes venoval až príliš veľa zo svojho voľného času, o ktorom vedela, ako zúfalo málo ho tento mladý muž má. Nechcela ho o nič ukracovať a zmocnili sa jej drobné obavy, že toho z tejto ich schôdzky, nemal toľko, čo ona. Doposiaľ rozmaznával iba on ju, všetkými možnými spôsobmi, tými slušnými, i nemravnejšími a už dávno mu odpustila ten podlý ťah, ktorým sa jej podľa jeho provokatívnych slov snažil uštedriť ďalšiu z lekcií za jej predošlé dráždenie.

Čo ak aj on očakával niečo na revanš od nej? Muži väčšinou bývali takíto pozorní vtedy, keď čakali, že sa im to nejako vráti. Shinsou sa k nej celý čas, odkedy sa začali intenzívnejšie stretávať, správal tak, že tá spleť citov, ktoré si k nemu vo svojom vnútri začala pomaličky pestovať, zakaždým rástla. Ale bol to tiež muž a určite mal rovnako, ako zvyšok populácie patriacej k tomuto pohlaviu, svoje potreby. Možno bol teraz rad na nej, aby sa tiež troška posnažila a odvďačila sa mu za to, aký k nej bol celý večer štedrý.

Než sa však stihla týmto myšlienkam venovať hlbšie a popasovať sa aj s tým hlodavým pocitom neistoty, ktorý si pomaličky razil cestu do jej hlavy pomedzi iné, ktoré ju zapĺňali, z úvah ju vyrušil jeho hlas, keď jej odpovedal.

„Nie, zlatko, čoskoro tam budeme, čo mi pripomína, že pokiaľ dovolíš, rád by som sa poistil, že naozaj zostaneš prekvapená a ak by si videla, kam ideme, prekvapenie by bolo skazené skôr, než by sme dorazili na miesto.“ Zmätením zvraštila svoje tenké obočie, no miesto slov jej to ozrejmil tým, čo urobil ako ďalšie.

Sledovala jeho prsty, ako uvoľnili uzol na tej peknej sivo-ružovej kravate, ktorá tak moc pasovala k tomu, čo mala na sebe ona. Potom si ju sňal a na krátky bláznivý okamih jej zišlo na um, že jej ňou snáď priviaže ruky o sedačku jeho auta alebo niečo podobné. No miesto toho jednou z rúk zašiel do jej hladkých vlasov, pohládzajúc jej spánok a prekĺzavajúc prstami pomedzi jednotlivé pramienky, ktoré jej odhrnul z tváre.

Potom ten kus hodvábnej látky, ktorá bola jeho vôňou nasiaknutá natoľko, až vo svojom vnútri znova slastne zapriadla, uviazal okolo Nitiných očí, zbavujúc ju tak jedného z dnes najvyužívanejších zmyslov. A ona sedela bez pohnutia, poslušne čakajúc a s rukami v lone, žmoliac svoju malú kabelku. Dychtivo a s očakávaním, ktoré jej pomedzi pery prekĺzlo ako tichý povzdych, nechala ho, aby uzol na kravate uviazal a mimovoľne zaklonila hlavu o kúsok dozadu, keď cítila jeho prsty opúšťať spleť jej hodvábnych vlasov.

Drobný ston jej uviazol v hrdle niekde na polceste, keď cítila jeho pery pritisnuté na jednom zo svojich spánkov. Vnútro sa jej až tak slastne zavlnilo, keď jej ten letmý bozk venoval, no stále nemala dosť, prahnúc po tom, aby ho konečne cítila aj na svojich perách. Zbavená možnosti vidieť, pokúsila sa teda aspoň sústrediť na hudbu, ktorá začala hrať v aute po tom, čo ho opäť naštartoval a vyrazili.

Tóny však vnímala iba okrajovo, bolo ťažké sústrediť sa na čokoľvek iné s ním po boku, tobôž, keď nemohla nič vidieť a zostali jej iba vnemy, ktoré počula a cítila. Účinok jeho mužnej vône sa tak znásobil a horúčava, ktorá zalievala jej telo tiež. Zbavená zraku bola uvrhnutá do úplne novej senzácie, takej, akú dnes večer ešte neokúsila a hoci šlo prvotne o úplne nevinný účel – neukrátiť ju o prekvapenie tým, že nebude vidieť, kam sa vezú, celé to vnímala inak.

Stačilo, že sedí vedľa neho, ešte k tomu takto odhalená, viac než kedykoľvek pred tým a jediné, čo mohla z toho, čo sa okolo nej dialo, rozpoznať, boli zvuky vrndžiaceho motora, kombinované s tichou hudbou z autorádia a občasné pootočenie volantom, či zaradenie rýchlostnej páky. Nechápala, kde sa to všetko v nej berie, no to, že mala zaviazané oči bolo ďalšou vecou, vďaka ktorej vzrušenie lomcujúce ňou počas celého večera ešte rástlo.

Dokonca mysľou zablúdila k istému článku, ktorý si pár dní dozadu študovala v rámci rozširovania obzorov ohľadom istých preferencií – ako to Hana diplomaticky nazvala. A pri spomienke na to, čo všetko si vtedy predstavovala a práve teraz ju to v mysli začalo mátať znova, dúfala, že hovoril pravdu, keď tvrdil, že cesta do ich cieľového miesta, kde mali tráviť druhú časť rande, nebude trvať dlho.

Našťastie to bolo tak, ako sľúbil a čoskoro jej oznámil, že sú na mieste. Keď si chcela kravatu uviazanú okolo očí strhnúť nižšie, zastavil ju tým, že jedna z jeho hrejivých dlaní spočinula na jej drobnom zápästí a prihovoril sa jej, aby ešte počkala.

„Ešte tam nie sme tak úplne, takže nebuď nedočkavá a vydrž,“ upozornil ju a samoľúby úškľabok, ktorý na ňom i napriek tomu, ako ju dráždil milovala, mohla z tých slov priam počuť, nemusela jeho tvár ani vidieť.

So zatajeným dychom teda čakala ďalej a okrem vzrušenia sa tento raz pokúsila sústrediť na tú stúpajúcu zvedavosť, ktorú podnietili nielen jeho slová ale i to, ako auto spomalilo a hodnú chvíľku šlo veľmi pozvoľným tempom, čo mohla cítiť z toho, ako v ňom sedela. Na okamih ňou šklblo, keď vozidlo s oboma pasažiermi mierne nadskočilo, akoby Shinsou prešiel cez nejakú zábranu na ceste, či spomaľovač.

Snažila sa mať aspoň nastražené uši a vnímať zvuky z okolia, no to, čo nimi zachytila, jej veľa nenapovedalo. Skutočne bola zvedavá, kam ju to viezol, no z predošlých skúseností s ním jej bolo jasné, že by sa mohla snažiť uhádnuť akokoľvek moc chcela, Shinsou určite opäť vymyslel niečo, čo nečakala.

„Nemaj až príliš veľké očakávania, Kitty, bol to iba taký od veci nápad na poslednú chvíľu, možno budeš sklamaná,“ upozornil jeho hlas, odvádzajúc pozornosť dlhovlásky od cinkania a škrípania kovu, akoby snáď prechádzali cez železný most a jej mozog sa snažil prísť na to, kde sa asi tak mohli nachádzať, no márne.

Veľmi pochybovala o tom, že by ju vôbec niekedy mohol sklamať. Kamkoľvek by ju vzal, pri ňom by jej bolo tak dobre a užívala by si minimálne jeho prítomnosť že jej na mieste nezáležalo. Okrem toho, dnes už jej predsa dal najavo, ako moc sa snažil, aby si večer s ním užila, čo na ňu zapôsobilo tak veľmi, že akýkoľvek ďalší čas trávený s ním považovala už iba za ten najpríjemnejší bonus.

Jeho auto konečne zastalo, no tento raz sa už ani neunúvala pokúsiť sa sňať si tú hodvábnu látku z očí, ktorá jej zabraňovala čokoľvek vidieť. Poslušne čakala na neho a keď počula, ako motor utíchol a zostali iba tóny piesne hrajúcej v rádiu na pozadí, usúdila, že čoskoro prekvapenie odhalí. Vďaka jeho vôni, ktorá bola znova bližšie a vyžarovaniu sálajúcemu z jeho tela hádala, že sa k nej opäť nahol. Prepustil ju z popruhov bezpečnostného pásu vozidla, nezabúdajúc pri tom prstami poláskať odhalenú pokožku jej ramena, čo podnietilo nový príval chvenia, ktoré ju zachvátilo.

„Už sme na mieste?“ Dovolila si zvedavú otázku po dlhšej chvíli ticha, ktoré mu prevažnú väčšinu jazdy na toto miesto, nech to už bolo kdekoľvek, venovala.

„Áno, ale ešte chvíľočku budeš musieť vydržať,“ počúvala, ako si odopol vlastný pás, otvoril dvere na svojej strane a vystúpil z auta. Už ani nepociťovala toľkú potrebu svoje oči odokryť, aj takto sa jej to celé pomerne dosť páčilo a čakala, až jej pomôže von z auta. V momente bol pri nej, otvárajúc dvere na strane spolujazdca a skláňajúc sa k nej, až ju jeho hrejivý dych opäť pohladil po lícnej kosti.

Opatrne vzal do jednej z rúk jej zápästie a pomohol jej vystúpiť, obmotávajúc mocnú pažu okolo dlhovláskinho drieku v polovičnom objatí, ktoré ju kompletne pohltilo, ako sa mu tak poddala a vychutnávala si ich vzájomnú blízkosť do sýtosti. Na svojej odhalenej pokožke ucítila chladnejší nočný vánok, v porovnaní s tým, na aký bola v Musutafu počas letných nocí zvyknutá, o čosi intenzívnejší. Okrem toho, pocit, že nohami nestojí na úplne pevnej zemi, zmiatol jej myseľ ešte viac a zhodnotila, že bolo zrejme zbytočné pokúšať sa prísť na to, kam ju doviedol. Chvíľku opatrne kráčala vedľa neho dopredu, celý čas vedená ním, prakticky v jeho náručí, keď ju držal, aby nezakopla.

„Teraz si daj pozor, zlatko, budú schody,“ vystríhal ju šepkaním do ucha, keď na okamih zastali, no napokon zrejme zmenil názor, pretože než stihla vykročiť, zastavil ju s rukou stále spočívajúcou na jej páse. „Alebo, vieš čo? Takto to bude bezpečnejšie,“ bez ďalšieho varovania ju zozadu uchopil za chrbát, zatiaľ čo jeho druhú ruku cítila zájsť pod svoje kolená, ktoré sa pod tlakom mimovoľne pokrčili, vďaka čomu si ju mohol vziať do náruče.

„Shinsou!“ Potichu zapišťala, obmotávajúc ruky okolo jeho ramien a pridŕžajúc sa látky jeho saka, akoby ju snáď mal každou chvíľou pustiť. Fakt, že bola stále bez svojich nohavičiek, jej na istote nepridával a o čosi viac pritisla stehná k sebe, nervózne sa hmýriaca, keď ju držal v náručí a pohupujúca nohami, ktoré sa ocitli vo vzduchu. Bola vďačná za to, že remienky sandálikov ako jediné držali jej topánky na mieste.  Aspoň, že ju neniesol ako vrece zemiakov, keď s ňou stúpal, zrejme po tých schodoch, ktoré spomenul a okrem toho – dôverovala mu a nechala sa ním na chvíľku niesť, cítiac sa ako princezná.

„Budeš ma ešte dlho napínať?“ Zakňučala, hoci si to, ako ju jeho pevné ramená zvierali v náručí a ako mohla zaboriť časť tváre do miesta, kde sa pod látkou obleku a košele pravdepodobne nachádzala jeho kľúčna kosť, vychutnávajúc si tak ešte viac z tej milovanej vône levandule zmiešanej s jeho vodou po holení, náramne užívala.

Ďalšie tiché zasmiatie sa bolo Shinsovou reakciou na jej nedočkavosť, no nenapínal ju tak dlho, ako čakala, pokladajúc ju späť nohami na zem skôr, než si stihla pobyt v jeho náruči vychutnať do sýtosti. Stále sa nedokázala ubrániť pocitu, že nestála tak úplne na pevnej zemi, akoby sa s ňou celý svet pomaličky vlnil smerom dopredu.

„Tak, čo? Pripravená na prekvapenie?“ Navnadil ju po tom, čo nabrala na svojich sandálikoch aspoň nejakú rovnováhu, no neprestával ju pridŕžať pritisnutú k jeho mohutnejšej postave, ako tak cítila jeho hrejivú dlaň spočívajúcu na jej páse aj cez látku svojich šiat.

Nita bola síce zvedavá, ako zvyčajne, no z nejakého neznámeho ten moment nechcela uponáhľať. Pokojne by na to prekvapenie čakala aj dlhšie, momentálna situácia sa jej pozdávala viac, než dosť a už si ani netúžila sňať Shinsovu kravatu z očí. Užívala si totiž vnemy inými zmyslovými orgánmi, ako boli oči.

Bolo jej s ním tak dobre ako už dávno nie. Vlastne, keď sa nad tým na okamih zamyslela, zhodnotila, že naposledy jej takto dobre bolo tiež v jeho prítomnosti, keď spolu trávili narodeninovú noc mladého hera v aute, kedy jej ukázal tú krásnu vyhliadku na Musutafu. Alebo vtedy, keď ju nachytal v temnej uličke počas jej nočnej misie, zmocňujúc sa jej tela tak, ako tomu bolo aj v tejto chvíli, no predsa trocha inakším spôsobom. A to, čo s ňou dokazoval v reštaurácii, si v mysli radšej pripomínať nechcela.

Tak nebezpečné myšlienky by jej opäť len spôsobili príval pocitov, ktoré by nezvládla udržať pod kontrolou. Niekde v pozadí počula hučanie, ktoré jej pripomínalo parníky, no zvukom v tejto chvíli príliš veľa pozornosti nevenovala. Omnoho viac sa sústredila na všetky dotyky, ktoré jej telo vnímalo a senzáciu, ktorú jej prítomnosť tohto mladého muža spôsobili.

„Áno, ale počkaj ešte,“ zaprosila, než stihol čokoľvek urobiť a jej drobné prsty nahmatali rukáv jeho saka, ktorý uchopila v zovretí.

„Hmm?“ Opäť začula jeho príjemne hlboký hlas, až sa tak mimovoľne nahla k nemu o kúsok viac, stavajúc na špičky, akoby sa snáď snažila prekonať vzdialenosť medzi ňou a tým hlasom, ktorý ju k jeho majiteľovi vábil a priťahoval ako magnet.

„Najskôr ma pobozkaj, Shinsou,“ vyslovila so zatajeným dychom tak nástojčivo a nedočkavo zároveň, že by sa za iných okolnosti možno aj zahanbila.

Ale práve v tejto chvíli jej bolo ukradnuté, ako to vyznelo, netajila sa tým, že skutočne túžila po tom, aby sa konečne jeho pery pritisli na tie jej. Naozaj moc túžila po jeho bozku, dúfajúc, že tento bude omnoho dlhší, než predošlý, ktorý si vymenili v tmavej uličke zhruba týždeň dozadu a ešte k tomu všetkému boli vyrušení. Nie, že by sa jej nebol býval páčil, práve naopak, no trval prikrátko na to, ako moc dobrý pocit jej pery underground hera, ktorý ju ešte stále nepustil, privádzali.

„Na prvom rande?“ Dobre vedel, že ho nemôže vidieť, no i tak sa neubránil tomu, aby sa jeho pery roztiahli v ďalšom pobavenom a stále tak trochu dráždivom úškrne. Nedokázal v myšlienkach ani slovami vyjadriť, jak moc sa mu páčilo, ako jeho mačiatko požiadalo o to, po čom práve túžilo. Bez okolkov vyjadrila túžbu po tom, aby ju pobozkal, ktorej sa jeho vlastná minimálne rovnala, ak nebola ešte väčšia. Samozrejme, že to chcel urobiť, nesmierne moc od toho okamžiku, odkedy ju dnes večer prvý raz zazrel vo dverách od jej spálne.

Dlhovláska ho síce vidieť nemohla, no to drobné podpichovanie v tóne jeho hlasu postrehla a bolo jej jasné, ako sa zrejme zatváril. Naozaj sa práve zamýšľal nad vhodnosťou bozku na prvom rande po tom, čo jej urobil v reštaurácii? Nedočkavo si povzdychla, skĺzavajúc prstami o čosi nižšie, až zovrela lem jeho saka tak pevne, akoby sa snáď bála, že ju každou chvíľou pustí a nechá osamote.

„Ber to tak, že už je naše druhé, myslím, že už odbila polnoc...“ Naliehavosť sa z jej hlasu nevytratila i keď sa doň snažila vložiť čo najviac sladkého prosíkania, aby konečne dosiahla svoje. V duchu si pogratulovala, že bola vôbec schopná prísť s nejakou zmysluplnou argumentáciou, no zrejme mala úspech, keďže odpoveďou jej bol jeho tichý smiech.

„Nemáš ani tušenia, jak moc si roztomilá, Kitty,“ vydýchol Shinsou a jej vlastný dych sa znova zasekol v krku, keď spredu, na svojom páse ucítila letmý dotyk jeho prstov, o ktorých šikovnosti a precíznosti sa už dnes večer stihla presvedčiť. „Vieš, že každé tvoje prianie je pre mňa rozkazom, ale len keď poslúchaš,“ zamumlal zastreným tónom, ktorý jej túžbu po ňom ešte viac prehĺbil a dychtivo pootvorila pery, očakávajúc, že na nich bude konečne cítiť tie jeho, látka sivého saka ešte stále spočívala v jej zovretí. 

Ďalšie neovládateľné chvenie vzrušením, ktoré ju zachvátilo, spôsobil jeho letmý dotyk. Prstami ruky, ktorá práve nespočívala na jej chrbte pomalým tempom prešiel od jej pása smerom vyššie, pokračujúc cez zahalené brucho, pomedzi prsia až k dekoltu. Dotyk bol tak moc šteklivý, no dráždivý zároveň, že to láskanie ledva ustála, očakávajúc, čo príde ako ďalšie. V kombinácii s tým, ako mala ešte stále zaviazané oči to pôsobilo snáď nadpozemsky a tento raz ani nemusela kontrolovať svoje slastné povzdychy, keďže jej už bolo jedno, či sa na mieste, kde sa práve nachádzali, vyskytoval ešte niekto ďalší.

Zaklonila hlavu ešte o kúsok viac dozadu, očakávajúc svoj vytúžený bozk, no miesto Shinsových pier jej vlastné poláskal na okamih iba hrejivým dychom. Ten sa presunul k jej lícu, o ktoré sa následne nežne obtrel aj špičkou nosa. Jeho prsty ucítila na svojej sánke, ktorú jemne zovrel, znemožňujúc jej odvrátiť tvár, či ňou pohnúť a tak jej nezostávalo nič iné, iba netrpezlivo čakať.

A keďže nemala inú možnosť, nechala sa ním napínať, tápajúc v tme, vďaka čomu jeho vôňu v kombinácii s dotykmi vnímala omnoho viac. Cítila, ako sa jeho pery zľahka pritisli k jednému z kútikov jej úst, no to nebol tak úplne ten druh bozku, po ktorom túžila i napriek tomu, že sa jej nepáčil o nič menej. Keď sa snažila hlavou pohnúť ešte o kúsok, aby si ho konečne dopriala, znova sa od nej odtiahol a po tom, čo sa márne pokúšala pritisnúť svoje pery k tým jeho ako prvá, keď sa naklonila dopredu, pátrajúc po nich, v ušiach jej zarezonovalo jeho ďalšie tiché zasmiatie sa.

Opäť sa s ňou pohrával, napínajúc ju ešte viac, až sa prstami zakvačila o rukáv jeho saka pevnejšie, frustrácia sa jej zrejme začínala premietať aj v tvári. Tichý netrpezlivý povzdych však konečne pohltili ústa mladého muža, ktorý sa k nej znova sklonil, tento raz vyhovujúc Nitinej predošlej žiadosti.

Poláskanie jeho perami bolo spočiatku tak letmé, až si začínala nahovárať, že si ho len predstavuje. Ich povrch sa kĺzal po jej vlastných tak ľahučko, ako pošteklenie motýlími krídlami, čo iba podnecovalo jej chvenie. Palec jeho ruky ucítila na svojom líci, keď ju ním nežne pohladil dotykom, ktorý sa od Shinsa začínal stávať jedným z jej najobľúbenejších. Nepamätala si, kedy naposledy zažila takto moc opatrné zaobchádzanie, no to, s akou nehou sa jej práve venoval – akoby snáď bola tak krehká, že by sa mohla každou sekundou pod silou jeho dotykov rozsypať, jej privádzalo hrejivý pocit, ktorý zalieval celé jej vnútro.

Skutočne sa pod jeho perami a dlaňami doslova rozplývala a užívala si snáď ten najpomalší bozk, aký kedy okúsila, vyžívajúc sa v každom pohladení a každom pošteklení horúceho dychu na jej perách. Mala pocit, akoby tento okamih trval snáď celú večnosť a ak by bolo na nej, nikdy by nedopustila, aby skončil. Prstami blúdila vyššie, až uchopila golier jeho košele, no nepritiahla ho k sebe bližšie, aby ich bozk prehĺbila a láskanie pier prešlo do niečoho náruživejšieho.

Miesto toho sa kompletne poddávala jeho pomalému dráždivému tempu a druhú z paží ovinula okolo jeho krku tak moc, ako jej to rozdiel medzi ich výškou dovoľoval. Ich tretí bozk bol príjemne familiárny, čo zapríčiňoval návyk na jeho pery z jej strany, ktorý si stihla i za tak krátku dobu vypestovať, no na druhej strane opäť niečím iný, než tie predošlé. A dokonca si ho iným spôsobom aj užila.

Tie minulé momenty, keď ju láskal svojimi perami, jej vždy navodili neopísateľné vzrušenie spojene so spaľujúcim plameňom, oblizujúcim ju zvnútra a privádzajúcim jej takú horúčavu, až si myslela, že sa naozaj roztopí a nezostane z nich vôbec nič. Tento raz sa jej však zmocnil taký príval nehy, pohrávajúci sa s ňou celou -  s jej pokožkou, každým jedným pramienkom dlhých vlasov, či chvejúcimi sa riasami za látkou jeho kravaty, keď i napriek tomu, že ňou mala oči zakryté, stále ich privrela tak, ako bola vždy zvyknutá. Pocit, ktorý tento bozk navodil, bol ako príjemný vánok, upokojujúci jej vnútro, rozbúrené tým hurikánom citov, ktoré v nej tento mladý hero s indigovými vlasmi podnietil.

Vychutnávala si tento moment až pokým sa ich pery od seba konečne neoddelili, čo však neodohnalo ten sladkastý pocit v jej vnútri, ktorý chvenie v jej žalúdku iba stupňoval a spôsoboval ľahkosť a zároveň podlamovanie v  kolenách, až bola rada, že ju jednou rukou ešte stále držal pritisnutú k svojej vysokej a pevnej postave. Prstami rozviazal uzol na kravate, ktorá jej skĺzla z očí až ku krku, vďaka čomu mohla konečne vidieť a akonáhle ich otvorila, začali zvedavo blúdiť po ich okolí, zatiaľ čo on stále venoval svoju kompletnú pozornosť jej.

Nity sa opäť zmocnila zvedavosť, pretože doposiaľ neprišla na to, kam ju vlastne zobral. No akonáhle pred sebou zazrela ligotajúcu sa hladinu, na ktorej sa odrážali svetlá panorámy mesta, ktorá sa pomaly posúvala, akoby snáď oba brehy plávali okolo nich, pochopila, prečo sa jej zdalo, že sa pod ňou zem, na ktorej stojí, celý čas hýbe. Natiahla ruku a opatrne zovrela biele kovové zábradlie, ktoré mala pred sebou.

„My sme na lodi?“ Konečne mu venovala pohľad, užívajúc si, že ho po dlhšej dobe, môže vidieť a vpíjajúc sa do jeho príťažlivej tváre osvetlenej žiarou nočného veľkomesta, ktoré sa pred nimi pomaly vlnilo.

„Nie tak úplne, je to trajekt určený pre vozidlá,“ tento raz jej venoval tak trocha rozpačitý náznak úsmevu, zrejme očakávajúc jej reakciu na to, kam si ju dovolil po ich večeri vziať. „Väčšinou prepravuje nákladné autá a dodávky, ale berie aj osobné,“ ozrejmoval ďalej, zatiaľ čo jeho ruka stále neskĺzla zo spodku jej chrbta, ktorý jemne hladil palcom cez hodvábnu látku šiat, „občas, keď nemôžem spať a nechce sa mi šoférovať v nočnej premávke, sa ním nechám odviezť. Je odtiaľto celkom zaujímavý výhľad na mesto. Plaví sa po rieke okolo celého Musutafu a vracia sa späť do portu, pri ktorom sme sa nalodili.“

Dlhovláska prikývla a jej nefritové oči znova zablúdili k panoráme. Stáli na výčnelku trajektu, ktorý lemovalo biele zábradlie, aby prípadní pasažieri na palube nespadli do rieky. Medzi vozidlami, ktoré sa nachádzali na spodnej palube zazrela aj to Shinsovo a mal pravdu v tom, že ich väčšinou tvorili tie nákladné. Zrejme vzhľadom aj na neskorú nočnú hodinu ich tu nebolo príliš veľa a hore boli úplne sami.

Nikdy by si nepomyslela, že sa raz ocitne večer na trajekte, ktorý ani ničím nebol nijak zaujímavý. Bola to klasická nákladná loď a ona by si trávenie romantického večera vedela predstaviť na nejakej luxusnej vyhliadkovej, prípadne jachte. Ale tu? No i tak mala táto chvíľa akési zvláštne čaro, ktorým by sa svetielkujúce plavidlo preplnené pármi, či skupinkami zvierajúcimi poháre šampanského s hlučne hrajúcou hudbou, rozliehajúcou sa celou palubou zrejme nevyrovnalo. Asi to bolo skutočne ním, že každé – aj úplne obyčajné miesto, na ktoré ju vzal, pôsobilo inak.

„Toto by mi nikdy nenapadlo,“ prstami zľahka prešla po mierne olúpanom bielom povrchu zábradlia, „ale nemôžem povedať, že by sa mi to nepáčilo,“ venovala mu úprimný výraz v tvári, ktorý ho utvrdil v tom, že to nevraví iba kvôli tomu, aby neranila jeho city.

Spočiatku si myslel, že Nita patrí k tým ženám, ktoré sú extrémne náročné a neuspokoja sa len s hocičím a tiež od niekoho, kto má o ne záujem, požadujú nesmierne veľa. A i napriek tomu sa premohol a vytrval, rozhodnutý sa stretnúť s ňou znova a znova, čo sa mu nikdy pred tým nestalo. Lenže ukázalo sa, že hoci jeho mačiatko bolo skutočne ženou na úrovni, obdivuhodnou, ktorá by mohla byť prieberčivá a náročná úplne právom, z nejakého dôvodu si vedela vážiť každú jednu maličkosť a blbosť, ktorú pre ňu vymyslel a prejavovať vďaku tak rozkošným spôsobom, že ho bavilo snažiť sa kvôli nej aj naďalej, snáď prvý raz v živote pre niekoho iného, než bol on sám.

„Pôvodne som ťa chcel po večeri vziať ešte niekam na korčule, keď si spomenula, že ich máš rada. A poznám miesto, kam by sme sa mohli vkradnúť aj takto neskoro.“ Jej sladký úsmev oplatil vlastným, keď ju opäť hladil po líci druhou rukou, ktorou nezvieral jej driek. „Ale vzhľadom na to, že na takú aktivitu nie si práve najvhodnejšie oblečená, to necháme na inokedy, keď budeš viac zahalená. Veď vieš, čo myslím...“

To, ako šibalsky mu zaiskrilo v tých fialových očiach dlhovlasá mladá žena neprehliadla a došlo jej, o čom hovorí. Za následok to malo ďalšiu vlnu zahanbenie, ktorá ju zachvátila spolu s červeňou derúcou sa jej späť do líc. A on sa s potešením prizeral tomu, akú reakciu jeho slová vyvolali, potichu sa smejúc už po niekoľký raz za dnešný večer, tým spôsobom, ktorý si Nita na ňom zamilovala ako ďalšiu z vecí.   

„Shinsou~!“ Zakňučala naoko pohoršene a stisla pery, odvracajúc od neho zrak, no jej drobné prsty jeho sako ešte stále nepustili. „Aj mi ich konečne vrátiš?“ Zatiahla nesmelo, mysliac na svoju spodnú bielizeň, ktorá jej začínala chýbať, stále sa mu neodvažujúc pozrieť do očí, pretože to bolo aj po tom všetkom, čo s ním dnes večer zakúsila, stále zahanbujúce.

„Obávam sa, že nie, Kitty,“ znova sa k nej sklonil, zľahka prechádzajúc perami od jej spánku smerom nižšie až skončil pri jej uchu, do ktorého zašepkal, „aj ja by som si rád z dnešného rande odniesol nejaký suvenír.“ Humor v jeho hlase bol znova počuteľný, no omnoho viac sa sústredila na to, ako sa jeho ústa pohrávali s jej uchom, ktoré nežne podráždil zubami po tom, čo tie slová odzneli.

Na to, že jej sľúbil klišé rande, na ktorom sa správal ako gentleman, podpichujúc ju ohľadom bozku, po ktorom zatúžila tak moc, až zostala nedočkavá, sa jej práve teraz venoval až prekvapivo intenzívne, spôsobom, kvôli ktorému strácala hlavu, ale nemohla byť šťastnejšia. Takže spokojnosťou až tak zavrnela, užívajúc si ďalšiu časť ich spoločného večera minimálne tak moc, ako tú prvú.

„Veľmi rada sa s tebou niekedy pôjdem korčuľovať,“ prezradila pomedzi rozochvené stony, ktoré sa jej pomaly drali z úst, čo bolo opäť jeho zásluhou.

Skutočne ju tešilo, že predstava spoločne tráveného programu v budúcnosti sa mu nepriečila. Napĺňalo ju to rovnako príjemnými pocitmi, aké sa jej zmocnili aj pri ďalšom bozku večera, ktorým ju obdaroval, než ju zaviedol k jednej z lavičiek, ktoré boli na vrchnej časti paluby umiestnené.

Sňal si zo seba svoje tmavošedé sako a zabalil doň dlhovlásku tak, aby jej nebola zima, hoci na prelome júla a augusta bývali aj noci pomerne dosť teplé. Uprostred rieky však zvyklo fúkať a Nita kus jeho oblečenia, ktorý voňal rovnako lákavo ako tá kravata, ktorá pred tým spočívala uviazaná okolo jej očí, prijala viac, než ochotne.

Usadil sa ako prvý a než stihla zaujať miesto vedľa neho, načiahol sa po ňu a pritisol svoje dlane späť k jej bokom, za ktoré si ju pritiahol. Napokon teda skončila usadená na jeho kolenách, čo v konečnom dôsledku bolo aj tak najlepším miestom, kde práve mohla byť. A keďže Nita odjakživa patrila k ľuďom, ktorí boli nesmierne moc prítulní, priam sa vyžívala v tom, ako si ju k sebe privinul a jednu z dlaní položil na jej odhalené koleno, ktoré teraz nedráždil provokatívne, aby ju vzrušil, ale zohrieval nahú pokožku vlastnou, láskajúc ju jemným pohládzaním, z ktorého jej síce stále nasakovali zimomriavky, no bolo to tak moc príjemne upokojujúce, až by mohla takto v jeho náručí pokojne zaspať.

Nechcela sa však takýmto spôsobom obrať o čas trávený s ním a tak na otázku, či si praje pri najbližšom porte vystúpiť, aby ju mohol odviezť domov, odpovedala tým, že jej je práve tak moc dobre, že sa jej z tohto miesta ešte nechce ísť preč. Bolo to tak iné oproti schôdzkam, ktoré stihla absolvovať s mužmi v minulosti, čo zrejme spôsoboval fakt, že ani pri jednom z nich necítila to, čo pri jej bývalom spolužiakovi s tmavými fialovými očami, ktorých pohľad na sebe cítila aj teraz.

Z vrecka nohavíc vybral svoju vlastnú plechovku, v ktorej sa na rozdiel od jej ananásovo-kokosového drinku nachádzala instantná káva a podal jej tú, ktorú priniesol pre ňu. Zelenooká mladá pro sa ju chvíľku márne pokúšala otvoriť, až ju podala svojmu spoločníkovi, ktorý to urobil za ňu. Keď nealkoholická verzia jej obľúbeného drinku skončila opäť v jej moci, zahniezdila sa na jeho kolenách a pritisla okraj plechovky k tomu, ktorú držal v ruke on.

„Tento raz si pripime na nás oboch, Shinsou-san.“ Predniesla, prikladajúc si okraj otvoru v plechovke k perám a sledujúc ho očami, čakajúc, než urobí to isté. No ešte pred tým prehovoril on.

„Na nás... A na naše druhé rande, ako si ho nazvala,“ doplnil ju, na čo prikývla a odpila si zo svojho nápoja. Nebol síce taký, aký by si vychutnala niekde v bare, čerstvo pripravený skúseným barmanom, no v kombinácii s atmosférou letnej noci a prítomnosťou mladého muža, ktorému sedela na kolenách, to celé už nemohlo byť viac perfektné.

„Naozaj som z dnešného večera ohromená, Shinsou-san.“ Ozvala sa o chvíľke, počas ktorej si obaja vychutnávali svoj drink v plechovke a pohľad na pomaly ubiehajúce svetlá Musutafu pred nimi, keď ich trajekt viezol smerom na sever. Obzvlášť ohromujúci pohľad bol na most, ktorý podplávali a Nita ho z tejto perspektívy zatiaľ nevidela, vždy prechádzala iba cezeň. Takto v noci bol osvetlený, vytvárajúci akúsi klenbu, pod ktorou sa práve nachádzali, až jej tak obdivom zažiarili svetlé oči.

„Hitoshi,“ opravil ju, odkladajúc svoju napoly dopitú kávu na lavičku vedľa nich a následne jej zašiel prstami voľnej ruky, ktorou ju neobjímal, do vlasov, zastrkujúc pramienky poletujúce v jemnom nočnom vánku za dievčinino ucho. „Volaj ma tak aspoň keď sme sami.“

„Tak dobre,“ vydýchla Nita, no potom sa na jej tváričke objavil ďalší nezbedný úsmev, ktorý podnietil jeho vlastnú zvedavosť, vďaka ktorej sa jedno z jeho indigových obočí nadvihlo. „A čo tak radšej Mind-Jack? Hm?“ Jej pery sa roztiahli ešte viac, nechávajúc vyniknúť jamky v lícach, keď svetlá z mosta nad ich hlavami ožiarili časť jej nežnej tváre.

Shinsou naoko otrávene pretočil očami, keď zachytil to pomenovanie, pod ktorým bol známy nielen v underground sfére, ale aj medzi ostatnými kolegami z rovnakej branže, všeobecne, takými, ku ktorým patrila aj táto zelenooká kráska v jeho náručí, no neubránil sa zvlneniu pier. Spomenul si na ten deň, keď mu do provizórnej kancelárie prišla zásielka podpísaná ňou, v ktorej ho oslovila rovnako. No počuť to priamo z jej sladkých úst bolo ešte lepšie, než čakal.

„Čo ten výraz? Veď je to predsa hero alias, ktorý si si sám zvolil!“ Dobiedzala do neho znova, no tento raz omnoho roztomilejším a nevinnejším spôsobom, očividne sa moc dobre baviaca, čo mu spôsobilo príval nadšenia tiež.

„Vlastne, to meno som si tak úplne nevybral ja. Vymyslel ho Denki, zrejme dosť slušne inšpirovaný pseudonymom, ktorý má naša bývalá spolužiačka Jirou. Nikomu inému by taká blbosť nenapadla. No keďže som neprišiel s ničím lepším, akosi mi to prischlo...“ Pokrčil ramenami, hovoriac zdanlivo ľahostajným tónom, no ona ho počúvala so záujmom a veľavýznamne prikývla.

„Podľa mňa sa ti hodí a znie dosť cool.“

„Mne sa páči tvoja prezývka, Kitty,“ odvetil na jej slová a lícom sa oprel o vrch jej hlavy, zrejme si užívajúc ich vzájomnú prítomnosť rovnakým dielom ako ona. „Teraz mám na mysli tú profesionálnu. Je rovnako pôvabná a rozkošná ako ty sama.“

Jeho kompliment spôsobil, že sa oslovená konečne po dlhšom čase zapýrila aj kvôli niečomu inému, než provokácii.

„Uhm, ďakujem. Tú som si vymyslela ja sama. Midnight-sensei ma v prvom ročníku za ňu pochválila tiež, vraviac, že sa mi hodí. Ale myslím, že by som ju chcela aj vtedy, ak by som nemala taký quirk, aký mám. Vieš, hudba bola pre mňa vždy veľmi dôležitá.“

„To som si všimol už dávno, stačilo mi prvý raz začuť tvoj sladký hlások, keď si zaspievala a bolo mi to úplne jasné.“ Opäť pomyslene zapriadla ako spokojná mačka, keď slovami chvály na jej adresu nešetril. Ak bolo niečo, v čom sa Nita skutočne vyžívala, boli to komplimenty a lichôtky. Veľmi rada ich počúvala a stačilo, že k tomu pridal aj krátky bozk, ktorý jej vtisol do vlasov a bola úplne vláčna, poddajná a unesená prítomným momentom, že nedokázala nič iné, len sa k nemu primknúť ešte viac, kompletne pohltená tou náklonnosťou k nemu.

Hlavu si oprela o Shinsovu hruď, nachádzajúc v jeho náručí také pohodlie, aké jej už dávno neposkytol nikto iný a privrela oči, lícom sa mu obtierajúc o krivku krku. Užívala si jeho vôňu, ktorej mala práve teraz na dosah snáď neobmedzené množstvo a i to, ako moc ju hrial aj cez látku ich oblečenia. I napriek tomu, že zabalenej v jeho saku jej zima nebola, vítala to všetko s otvoreným srdcom a hlavou, v duchu ďakujúc, že sa niečo takéto vôbec mohla zažívať a ešte s ním.

Toto bolo iné, než to dráždivé napätie, na ktoré bola pri ňom už pomaly zvyknutá. Práve teraz sa necítila neisto, vzrušene a v rozpakoch zároveň, ale zmocnil sa jej taký vyrovnaný pocit, že by tu s ním na lavičke, plaviac sa pomaly tou najdlhšou riekou Musutafu, vydržala sedieť navždy, pretože nemala pocit, že by jej niečo chýbalo.  

Hitoshi už dávno zaregistroval to, ako moc bolo jeho mačiatko maznavé. Na takéto prejavy náklonnosti nikdy zvyknutý nebol. Láskyplné dotyky a objatie, v ktorom práve túto dlhovlasú krásku zvieral, zatiaľ čo mu sedela uvelebená na kolenách a tisla sa k nemu tak, akoby snáď jeho prítomnosti nemala dosť, neboli niečím, čomu by zvykol pred tým holdovať. Bol zvyknutý na niečo iné, menej citové, chladnejšie, zväčšia sexuálneho charakteru, po ktorom si šli obe zúčastnené strany vlastnou cestou.

Ale čosi na nej, či možno v nej ho pobádalo, aby sa tomuto nežnému pocitu, ktorý bol pre neho dosť netypický a v podstate neprirodzený nebránil, ale naopak – poddal sa a vychádzal v ústrety tomu, čo mu nevedomky odovzdávala. Veď úplne stačilo vnímať jej drobnú postavu, ktorá sa k nemu túlila a to, ako z nej spokojnosť priam sršala zakaždým, keď jej venoval aj to najjemnejšie pohladenie, aby ho to primalo k tomu, že si ju privinul ešte bližšie a pokračoval v tom, ako sa jej venoval doteraz, prekvapený, že sa v ňom niečo také vôbec nabralo.

„Vlastne, vedel si o tom, že nebyť hudby, možno by som ani nebola na svete?“ O kúsok sa od neho odtiahla, aby mu ohla nazrieť do očí, na čo on pokrútil hlavou, pozorne počúvajúc a následne ju mierne naklonil v očakávaní, ako to dlhovláska ozrejmí. „Celá moja rodina ju považuje za dôležitú súčasť života. Hudba je totiž to, čo spája aj mojich rodičov. V podstate sa dali dohromady vďaka nej!“

„Naozaj, Kitty? O tom mi musíš porozprávať viac,“ nespúšťal z nej oči, ako ju tak striedavo osvetľovali vzdialené reflektory nočného mesta, ktorým sa plavili, prekvapený tým, že načrela do takejto osobnej témy. Ale všetko ohľadom nej ho zaujímalo už nejaký ten čas, takže čokoľvek mu bola ochotná prezradiť, bol na to skutočne zvedavý.

„Oh, áno, je to tak.“ Zvonivý smiech unikol Nite pomedzi pery pred tým, čo sa nadýchla a pokračovala, vzrušenie z toho, že mu môže zase o niečom ďalšom porozprávať bolo badateľné na každej jeden črte jej tváre. „Maminka mala vždy rada hudbu, vedela od malička spievať tak pekne, ako ja. A keď na istý čas odišla do Japonska, našla si tam príležitostnú prácu v jednom divadle. Hrala tam na klavíri a sprevádzala hercov a spevákov počas predstavení. A ocko v tom divadle zase pracoval ako zvukový technik, takže tam sa prvý raz stretli a spoznali vďaka hudbe!“  

Hitoshimu neuniklo, s akou láskou a obdivom rozprávala o svojich rodičoch. To bola téma, ktorej sa on vždy vyhýbal, pretože prinášala vcelku dosť bolesti, jatriac staré rany, ktorým nepomohli ani tie hrubé steny, ktoré si okolo seba vystaval, či chlad, ktorým sa pred nimi bránil. Na malý okamih mu snáď prvý raz za dnešný večer zvlnilo žalúdok nie práve najpríjemnejším spôsobom, no potlačil to, zachovávajúc si zdanlivo pokojný výraz a počúvajúc ju ďalej, pretože jej nechcel tento moment, ktorý si očividne užívala, nijako prekaziť.

Okrem toho, bolo to tak trochu zvláštne – to uvedomenie si, že toto dievča, v obrovskom kontraste s ním pochádza z úplnej, šťastnej a milujúcej rodiny, čo sa zrejme premietlo aj na tom, ako sa formovala jej osobnosť. Preto bola jeho Kitty taká, aká bola – bezprostredná, autentická, pozitívna, láskyplná a neváhajúca vyjadriť všetko, čo v nej driemalo druhým. Rodičia ju tak naučili a vychovali z nej mladú ženu, ktorá ho neprestávala fascinovať zakaždým, keď mu venovala čo i len zlomok svojej pozornosti. A hoci bola podľa jej slov a sčasti aj vystupovania vďaka tej láske a podpore tak troška rozmaznaná, maminkine a ocinkove dievčatko, znamenalo to, že u nej aspoň nehrozili žiadne ´daddy issues´, čo bola vcelku vítaná zmena.

„Vždy som rada počúvala, keď mi o tom rozprávali. Raz po divadelnej skúške, keď väčšina ľudí odišla preč z javiska a maminka tam zostala sama, tak jej napadlo, že si skúsi, aké to je spievať na pódiu. Myslela si, že ju nikto nebude počuť, no ocko tam ešte stále bol, v kabíne pre technikov a akonáhle ju začul spievať, vraj sa do nej okamžite zaľúbil. No povedz, Hitoshi, nie je to romantické?“

Zasnenie v jej očiach, keď mu o tom rozprávala, ho bavilo snáď ešte viac, než slová, ktoré jej vyšli z úst. Využil tú chvíľu, počas ktorej sa na moment odmlčala, aby sa jej znova prihovoril.

„Myslím, že ak si po svojej mamke, tak sa tvojmu otcovi absolútne nečudujem.“

„Uhm, no čiastočne aj hej,“ znova sa jej jemne sfarbili líca doružova, pretože jeho narážku výnimočne pochopila. „Maminka je viac temperamentnejšia z mojich rodičov, o dosť viac. To asi bude tým, že je sčasti španielka ako celá časť jej rodiny a vieš si to predstaviť...“ Opäť sa nenútene zasmiala. „Je to celkom dosť na túto dobu nezvyčajné, no obaja sú bez quirku, ako aj mladší bráškovia. Boli úplne bez seba, keď sa objavil ten môj...“

Nuž, to bola ďalšia z vecí, s ktorými sa Shinsou stotožniť nemohol, no stále ju neprerušil, počúvajúc aj naďalej a premýšľajúc, že si ešte zo strednej aspoň okrajovo pamätal, ako zvykla jeho bývalá spolužiačka pred ostatnými z ich triedy svoju rodinu spomínať.

„Maminka teraz robí učiteľku pre deti. Vyučuje hru na klavír. A ocko robí hudobného technika v jednom nahrávacom štúdiu, ktoré spolupracuje aj s televíziou. Až sa čudujem, že som sa tiež nevydala podobnou dráhou. Vždy som chcela byť speváčka, no rodičia veľmi chceli, aby som vyskúšala študovať za hera, až ma presvedčili. A zvyšok si už vieš domyslieť.“ Zhrnula svoje rozprávanie, počas ktorého sa rozvášnila a opäť mu pripomenula komunikatívnu stránku, s ktorou sa stihol stretnúť už viacero rázy dozadu.

Áno, domyslel si, o čom hovorila. Nielen počas strednej, ale aj po nej sa v povedomí verejnosti zapísala ako sidekick jedného z najvplyvnejších pro v krajine. A jeho až zarazilo to, že si ju po ich zmaturovaní nevšímal intenzívnejšie. Hiraoka Nita nebola úplná neznáma, ako napríklad on, no stále nie dostatočne na očiach ako iní z ich bývalej triedy, aby sa k nemu v minulosti doniesla každá novinka ohľadom jej profesijného, či dokonca súkromného života.

Ale zrejme to bolo spôsobené aj tým, že sa vyhľadávaniu informácií o heroch Japonska – pokiaľ priamo nesúviseli s jeho aktuálnou prácou – ani vonkoncom nevenoval. Dokonca mu napadlo, že jej mohol aj počas štúdia na U. A. venovať omnoho viac pozornosti a nemusel by sa o všetkom dozvedieť až teraz, no vtedy si od nej držal odstup, ktorý v dospelosti prelomil ten okamih na večierku, kedy sa zblížili. No aspoň ju mohol aj počas takýchto chvíľ objavovať a zisťovať stále viac a viac, čo držalo jeho záujem pri živote a to na niekoho ako on, nesedelo tak úplne. Iba málo ľuďom sa ho totiž podarilo v ňom vzbudiť.

„A čo tvoji rodičia, Hitoshi? Tiež sú ako ty? Zdedil si quirk po nich? Alebo boli v šoku, keď zistili, čo dokážeš tak moc, ako moji?“ Z hĺbavého premýšľania ho opäť vytrhol jej nežný hlas, v ktorého tóne boli primiešané tento raz aj zvedavosť a nadšenie, ktoré však nekorešpondovali s tým, čo sa na sekundu zmocnilo jeho.

Ďalšia nepríjemná vlna zachvátila jeho žalúdok zvnútra, akonáhle na neho tie otázky vysypala jednu po druhej. Bolo mu jasné, že za nimi bol úplne čistý a nevinný zámer, spojený s jej vlastnou túžbou zistiť o ňom čo najviac, ktorá by ho za iných okolností náramne tešila. Ale nedokázal sa ubrániť tomu smútku, ktorý ho zachvátil v momente, ako padlo slovo o jeho vlastných rodičoch.

Dlhovláska si však nič nevšimla, ani to, ako sa jeho tvár na okamih zachmúrila, pretože bola práve lícom opretá o jeho sánku a štebotavým hláskom sa s ním zhovárala, absolútne nevedomá si toho, akú atmosféru u neho navodila. Dokázal ju rýchlo zamaskovať a udržať tón svojho hlas neutrálny, bez akéhokoľvek zafarbenia, takže jej neprišlo podozrivé ani to, keď znenazdajky jej predošlé otázky zahovoril a prešiel na inú tému.

„Vieš, na čo som si spomenul? Počas toho eventu, kde sa vyhlasovali top herovia, si sa zmienila o tom, že by si sa chcela hudbe venovať aj popri práci hera. Je to ešte stále tak?“

Nita zamrkala, no potom sa opäť odtiahla tak, aby sa na neho mohla pozrieť a našťastie už svoj predošlý výraz zamaskoval. Okrem toho, tá nepohodlnosť ho rázom aj opúšťala – stačil jediný pohľad na jej rozžiarenú tvár, keď spomenul niečo, čo jej bolo blízke.

„Áno, ešte stále to je môj najväčší sen, i keď to s nedostatkom voľného času ide pomaly.“

„A čo tá pieseň, ktorú si spomenula? Neboj sa, nikomu som o nej nepovedal, viem, že to je tajomstvo,“ ubezpečil ju, keď si všimol, ako sa jej rozšírili oči a zachveli pery, prikladajúc si jeden z prstov k svojim vlastným v sprisahaneckom geste, čo jej obavy rozptýlilo. „Zaujímalo by ma, že o čom je.“

„Nie je ešte hotová,“ váhavo odvetila, no pery sa jej zvlnili v záhadnom úsmeve. „Začala som ju písať vtedy, keď som bola naštvaná na celý svet a hlavne mužskú časť populácie,“ pritisla si prsty jednej z rúk k perám, aby zakryla svoje drobné zachichotanie nad bláznivosťou toho, keď sa snažila svoju frustráciu z nevydareného milostného života pretaviť do piesne. „Teraz by som to už možno napísala inak... No ak bude hotová, tak ju budeš počuť medzi prvými.“

„Tak to si naozaj vážim, Kitty,“ jeho pery opäť spočinuli na jednom z jej spánkov, na čo privrela oči a nechala sa unášať tým euforickým vánkom, ktorý jej prítomnosť mladého muža s fialovým pohľadom, zatiaľ čo mu spočívala uvelebená v lone, akoby naozaj bola nejakým prítulným mačiatkom.

Na hodnú chvíľu sa obaja odmlčali, sledujúc panorámu mesta v pozadí a nechávajúc sa na jemných vlnách rieky kolísať dopredu, ani si poriadne neuvedomujúc, aká neskorá hodina už odbila. Nita mala snáď pocit, akoby ich večera v reštaurácii prebehla celé týždne dozadu a nie iba pár hodín, ale bolo jej tak moc dobre, že by takto vydržala sedieť aj ďalších pár týždňov, ktoré by nasledovali.

Práve teraz bola tak uvoľnená, až by bol Shinsou pomaly býval zabudol na to, ako moc ju vedel dostať do rozpakov, až jej horela tvár takým spôsobom, že to teplo mohol cítiť i vtedy, ak sa jej nedotýkal. No takáto prítulná a pokojná, takmer až vláčna sa mu páčila rovnako, ako keď sa pod jeho dotykmi priam roztápala, zahanbene odvracala tvár a pokúšala sa potláčať prejavy, ktorým sa jej telo brániť nedokázalo vzhľadom na to, aká moc citlivá bola, čo patrilo medzi ďalšie aspekty tejto mladej ženy, ktoré ho fascinovali a ťahali k nej zároveň.

„Kitty?“ Prehovoril po dlhšej odmlke tento raz on, jeho hlas bol o čosi zastretejší, než bola zvyknutá a vysvetlila si to tým, že zrejme skúšal, či sa jej v jeho náručí ešte nepodarilo zaspať. Nepostrehla opatrnosť v tóne a tak sa bez okolkov ozvala, keďže driemoty ju nezmohli natoľko, aby svojmu mozgu dovolila v jeho prítomnosti úplne rezignovať a ponoriť sa do ríše snov ako vtedy – zhruba pred mesiacom, keď ju doviedol domov a uložil až do postele.

„Hm? Áno, Shin- teda, Hitoshi?“

„Dúfam, že som tým, čo sa stalo počas večere príliš neprestrelil. Ak áno, tak sa ti moc ospravedlňujem.“ Jeho veľká dlaň siahla po jej drobnejšej, ktorá doteraz spočívala na jeho ramene, jemne masírujúc pokožku mladého muža cez látku košele. Pritisol si ju k perám a venoval jej do nej jemný bozk na znak toho, že svoje slová myslí vážne.

Potreboval sa znova uistiť, že neurobil nič neprípustné, čím by ju odstrašil, hoci mu pred tým dávala až prisladkým spôsobom najavo, ako moc dobre jej to robilo. Ale ten hlodavý pocit neistoty neobišiel ani niekoho tak sebaistého ohľadom týchto záležitostí, nedržiaceho sa na uzde, ako bol on. Najmä nie pri nej, pretože ju bral inak, než ženy, s ktorými sa podobne zaplietol pred tým. Aspoň túto jednu vec si priznať musel a preto mu záležalo na tom, ako to celé vnímala.

„Ja...“ Nita pravdepodobne takéto slová nečakala, pretože sa na moment odmlčala, zrejme hľadajúc vlastné, ktorými by mohla vyjadriť čo cíti. „Nie, nie, neurobil si nič, čo by bolo cez čiaru. Len ma to dosť, veď vieš – vykoľajilo. Ono je to už celkom dosť dávno, čo naposledy niekto... Uhm.“ Aj teraz od neho odvrátila tvár, no stihol zazrieť tú červeň, ktorá ju zaplavila a nepotreboval sa jej ani viac pýtať, aby mu došlo, o čom rozprávala.

Jeho túžba po nej bola po celý večer, ktorý sa pomaly prehupol až do noci, nespochybniteľná. Nie len v reštaurácii počas toho, ako sa odviazal a urobil niečo, čo by si k nej za iných okolností zrejme takto skoro nedovolil, hoci o tom premýšľal celkom intenzívne, ale pretrvávala aj po ich odchode. Stále ho priťahovala rovnakým dielom, privádzajúc jeho myseľ skoro až do šialenstva, jej prítomnosť sladká vôňa a celé jej bytie ho vábili tak moc, až sa to snáď nedalo porovnať ani s tou najomamnejšou z látok, ktoré kedy stihol vyskúšať.

Možno aj preto na jej žiadosť vyhovel tak opatrným a nežným bozkom, na aký sa len zmohol, tušiac, že ak by ho prehĺbil a vášeň medzi nimi by sa znova vystupňovala, jeho sebaovládanie by bolo ohrozené. Nič by mu totiž nebránilo chopiť sa jej, použiť tú kravatu, ktorá jej znemožňovala vidieť na čosi iné. Pokojne by si ju vedel predstaviť priviazanú o zábradlie, vedľa ktorého stáli, zatiaľ čo by on – nehľadiac na to, že každou chvíľou môže z toho mála nákladných áut, ktoré boli na palube odstavené, niekto vyjsť von - popustil uzdu svojim potrebám a najskrytejším túžbam.

Od dnešného rande síce nemal až takéto očakávania, odhodlaný byť trpezlivý, no predstava, že by ju po jeho skončení konečne vzal k sebe domov,  bola niečím, čo z mysle nedokázal vypudiť tak úplne. A nepochyboval o tom, že ak by s týmto návrhom prišiel a opäť ju začal spracovávať spôsobom, o ktorom sa už presvedčil, že bol účinný, netrvalo by dlho a poddala by sa mu kompletne.

Ale to, s čím sa mu práve zdôverila, bolo tak moc intímne a zároveň prekvapujúce zistenie, že ho len utvrdilo v tom, ako dať jej čas a ísť na ňu pomaličky a s citom, bolo správne rozhodnutie. Inokedy by možno toľkoto trpezlivosti nemal a ani by zrejme nebola potrebná, skúsenosti mal s úplne iným druhom zaobchádzania, ale keď už sa do niečoho takéhoto a pre neho vcelku nového pustil, bol odhodlaný urobiť všetko čo najviac správne – minimálne v jej očiach.

Takže pokojne oželie ďalšiu noc, kedy by ju mohol konečne mať pod sebou, rozprestrú na jeho perinách a vydanú mu na milosť, s možnosťou vychutnať si ju do sýtosti, vziať si úplne všetko, až by z nej nezostalo nič, čo by nepatrilo jemu. Áno, pokojne sa toho všetkého zriekne ešte nachvíľu, ak to bude tým, vďaka čomu si jeho mačiatko ešte viac získa.

Posledné, čo by totiž chcel, je zatlačiť na ňu tak, že by sa mu napokon po tom, čo dosiahne to, po čom toľko túžil, vzdialila, alebo by nebola presvedčená o tom, že odovzdať sa mu bolo tou najsprávnejšou vecou, akú mohla urobiť. Bolo to naozaj úplne iné, keď sa ho zmocnil pocit, že si ju musí zaslúžiť, kým bude kompletne jeho. A pokiaľ mal Shinsou v sebe nejakú cnosť, o ktorej nepochyboval na rozdiel od väčšiny iných, týkajúcich sa jeho bytia, tak to bola usilovnosť, ktorá sa mu v živote už neraz vyplatila.

„Sľúb mi jednu vec, dobre? Ak náhodou urobím čokoľvek, čo by sa ti čo i len trošku nepozdávalo a nepáčilo, okamžite mi o tom povieš, áno?“

„Hitoshi, ja...“ Na jeho výzvu zareagovala zmäteným zamrkaním očí, prekvapená tým, ako moc sa ich predošlá odľahčená a pohodová konverzácia zvrtla k niečomu vážnejšiemu. Na druhej strane, to, že mal starosť o ňu a o jej pocity, či náhodou svojim konaním neprivodil niečo, čo by jej bolo nepríjemné, na ňu nesmierne moc zapôsobilo.

Pohľad zelenkavých očí znežnel ešte viac, než obvykle, keď sa odvážila na neho opäť pozrieť a svoju dlaň pritisnúť k pokožke jeho líca. Takmer by bola zabudla na to, že sa jej niečo spýtal. Hrejivý pocit ju zvnútra znova raz zasiahol v takej miere, že sa dokázala sústrediť iba naň.

„Sľúb mi to, Kitty.“ Naliehavosť v jeho hlase spôsobila, že znova precitla a uvedomujúc, ako vážne svoje slová myslel, napokon prikývla. Pristihla sa pri myšlienke na to, že by mu zrejme dovolila i to, čo by jej príjemné nebolo, len aby mu vyhovela, no to nahlas nevyslovila. Pokiaľ túžil po uistení, čo u neho zrejme nebývalo zvykom, kto bola ona, aby mu ho odopierala? A s radosťou, ešte stále dotknutá mu vyhovela.

„Dobre, sľubujem. Ale pochybujem o tom, že by mi čokoľvek, čo by si urobil, mohlo vadiť.“

„Tým si nemôžeš byť nikdy istá, zlatko. Ešte ma nepoznáš dostatočne dobre na to, aby si vedela o všetkých mojich neduhoch.“ Shinsovi sa konečne vrátil humor späť do toho hlbokého tónu, čo uvoľnilo aj jej vlastné drobné tápanie. A slová, ktoré vyslovil ako ďalšie na ňu zapôsobili tak, až mala pocit, že z nej po dnešnej noci naozaj zostane iba mláčka. „Stále nemôžem uveriť, že mám také šťastie a môžem tu byť s tebou teraz práve ja.“

„Prosím ťa, ak má niekto šťastie, tak som to ja.“ Prehlásila odhodlane, mávajúc rukou, dávajúc do toho výroku čo najviac presvedčenia, na čo on zareagoval pobaveným zasmiatím sa.

Bola rada, že dobrá a uvoľnená nálada je späť i keď hlbšia a vážnejšia konverzácia zrejme značila, že sa začínali zbližovať ešte viac, než pred tým – tak moc, ako po tom túžila od okamihu, čo sa tento mladý hero znova objavil v jej živote.

„Myslím to vážne. Netuším, či si to už stihol postrehnúť, no vždy si sa mi páčil. Už na strednej... Vlastne, začal si sa mi páčiť od toho momentu, čo si mi počas Športového festivalu vytrhol čelenku s tými číslami, či čo to bolo v tej druhej disciplíne a kvôli tebe sme s Tooru a zvyškom nášho tímu prehrali a stratili všetky body.“

Smiech neopúšťal ani jej vlastný tón, keď sa rozhodla priznať sa s niečím, čo o nej vedeli iba tí najbližší. Zmocnila sa jej taká nostalgia, ako už dávno nie, stačilo, že si ten moment počas ich štúdia na strednej znova vybavila. No pokladala ho za jeden z najdôležitejších, minimálne čo sa jej bývalého spolužiaka týkalo. A jeho to očividne zaujalo dostatočne na to, aby dovolil prekvapenému výrazu zmocniť sa jeho atraktívnych čŕt tváre.

„Ach, to naozaj?“

„Fakticky si nás obral úplne o všetko,“ zachichotala sa pobavene, spomínajúc na to, ako ju po tej disciplíne jedna z jej najlepších kamarátok zvozila za to, že sa nechala tak ľahko obalamutiť. Nuž, keby Tooru teraz bola na Nitinom mieste, bolo by jej jasné, ako sa to Shinsovi podarilo. Ako dospelý mal efekt na ľudí snáď dvakrát toľký, no ešte keď bol tínedžer, tiež si dokázal druhých opantať okolo prsta a prinútiť ich urobiť, čo sa mu žiadalo, s quirkom, či bez neho. 

*

Nasledujúca disciplína svojim charakterom dlhovlasú dievčinu absolútne nepotešila, no ak nič iné, aspoň sa jej mohla zúčastniť v skupine so svojou kamarátkou, čo jej čiastočne pridalo na nálade, ktorá bola inak vcelku dosť pochmurná.

Tooru bola ochotná a súhlasila, že sa pridá do tímu k nej. Dúfali, že sa s nimi spojí aj Mina, keďže sa s touto ich spolužiačkou, ktorá mala ružovú pleť a aj vlasy, už hodných pár týždňov bavili o čosi intenzívnejšie, než so zvyškom triedy. Ale dievčina, ktorá disponovala kyselinou, ktorú používala ako svoju zbraň, keďže sa s quirkom tohto rázu narodila, sklamala a miesto svojich dvoch kamarátok sa vydala k skupinke, ktorú neutvoril nik iný, než Bakugou.

Nita na neho zagánila cez polovicu ihriska, nespokojná, ako im prebral nádejnú členku tímu, ktorý teraz okrem nej a neviditeľnej dievčiny tvorila ešte tretia spolužiačka Jirou a Shoji. Tí obe vytrhli zo šomrania nad Minou s tým, že je na čase sformovať sa a pripraviť na disciplínu, ktorá mohla byť v ich ďalšom postupe kľúčová a jej cieľom bolo získať čo najviac bodov tak, že sa zmocnia tých, ktoré patrili ostatným tímom.

Nikto nepochyboval o tom, že najviac zo všetkých bude túto disciplínu brať vážne Bakugou a celá Nitina skupinka sa jednoznačne zhodla na tom, že urobia najlepšie, ak sa mu budú čo najviac vyhýbať. Nemalo to byť ani tak moc ťažké, keďže zraky väčšiny študentov, ktorí sa jej zúčastnili, boli zamerané na Midoriyu – ich pehavého spolužiaka so zelenými vlasmi, ktorý sa práve napriek svojej vôli stal najsledovanejším terčom, oplývajúcim najvyšším počtom bodov.

Až také ambície, že by sa zmocnili práve jeho čelenky, symbolizujúcej milión bodov, ktoré by ich zaručene vystrelili na prvé miesto, tento tím nemal. Boli by radi, ak by sa im po odpískaní a odštartovaní druhého kola športového festivalu podarilo zmocniť sa  aspoň nejakej ďalšej, vďaka ktorej by si trocha prilepšili.

Primárne to bola zásluha Hagakure, ktorá svojou neviditeľnou pažou nepozorovane zavadila o kus krepovej látky a zmocnila sa bodov niektorého z iných študentov, takže čelenka s číslom 103 skončila visiaca okolo Nitinho krku, ktorá si ako najľahšie dievča zo skupinky vyslúžila takú pozíciu, že ju zvyšok tímu nosil na rukách.

Všetko šlo pomerne hladko – Bakugou sa so svojou partiou držal v bezpečnej vzdialenosti od nich, očami nalepenými výlučne na iných spolužiakoch, ktorí vlastnili čelenky s omnoho lákavejším číslom – až sa zdalo, že sa tímu Hagakure podarí preplávať nepovšimnutému s postačujúcim počtom bodov až do ďalšieho kola. Ale to bolo len dovtedy, kým dlhovláska nezačula ten hlas.

„Hej, ty s tými dlhými ružovými vlasmi!“

Zvraštila svetlé obočie a pootočila hlavou za tým tónom – hlbokým, na mladého študenta možno až príliš a zároveň tak podmanivým a neoblomným, že mu skrátka musela venovať pozornosť.

Bol to ten chlapec z všeobecného kurzu! Ten s neposednou šticou fialových vlasov a podobne sfarbenými očami, ktorého meno si nezapamätala. Ale prišiel sa do ich triedy jej spolužiakom vyhrážať ohľadom festivalu pár dní dozadu a vtedy zaregistrovala, že niekto taký ako on na U. A. chodí tiež. Jej zelenkavé oči sa rozšírili prekvapením, keď zaregistrovala jeho tvár.

Pred tým si nevšimla, že aký bol pekný – nie tak úplne jej typ, keďže od Bakuga mal vzhľadovo ďaleko – no pohľad do jeho tváre ju nenechal úplne chladnou. Možno to bolo tým, aký arogantný úškrn jej venoval. Arogantný, no príťažlivý zároveň, len čo sa mu pozrela do očí a on si bol istý, že ho konečne zaregistrovala tiež.

„Huh?“ Pootvorila ústa a cítila, ako jej začína do líc stúpať mierne teplo, ako sa tak na ňu uprene díval, prihovárajúc sa určite jej, pretože nikto iný opisu, ktorý na ňu zakričal, nezodpovedal.

„Buď taká dobručká a nehýb sa, áno?“ Vyzývavo nadvihol jedno z indigových obočí, čo spôsobilo, že zostala ako obarená bez pohnutia, neschopná jediného slova, presne tak, ako ju nabádal. Netušila, čo sa deje, pretože za iných okolností by takýto tón, akým sa s ňou bavil netolerovala. Ale teraz iba zmätene zaklipkala očami a zhíknutie sa jej zaseklo kdesi v krku v momente, keď sa za ňou načiahol a natiahol k nej jednu zo svojich veľkých rúk, no miesto toho, aby uhla, zostala poslušne ako skamenená. „Len si niečo zoberiem.“

Jeho dlhé prsty zachytili krepovú látku oboch čeleniek, ktoré mala uviazané okolo krku a než sa stihla nazdať, trhol nimi tak, že o sekundu už spočívali v moci jeho dlane, ktorú od nej odťahoval.  

„Ďakujem krásne,“ obdaroval ju ešte posledným samoľúbym úškrnom, až sa mimovoľne zachvela a než si stačila plne uvedomiť, čo sa vlastne udialo, bol so svojim tímom rázom preč, poľujúc na ostatných študentov v skupinkách, ktorí ešte nestihli o svoje čelenky s bodmi prísť tak, ako jej tím necelých pár sekúnd dozadu.

„Čo to malo znamenať?“ Zapišťala Tooru, akonáhle si zvyšok jej skupiny uvedomil, čo sa udialo.

„Prišli sme o všetky body!“

„Prečo si neurobila nič, aby si mu v tom zabránila? Zobral ti všetky čelenky, takto sme prehrali na plnej čiare!“

Jirou aj Hagakure do nej hustili, karhajúc ju za to, ako hlúpo a jednoducho sa nechala prekabátiť, ani sa len nepokúšajúc tomu mladíkovi s fialovými vlasmi zabrániť, aby dosiahol to, čo chcel. Bolo to skoro akoby si tie čelenky z vlastného krku strhla sama a poslušne mu ich vložila do dlane, až si naozaj pripadala hlúpo.

Nita sa márne pokúšala prísť na to, prečo zostala takáto stuhnutá, neschopná dať svojim spolužiačkam a aktuálnym tímovým partnerkám rozumné vysvetlenie, pretože k tejto situácii zrejme žiadne ani nebolo.

Líca jej neprestali horieť ani po tom, čo ten chlapec zmizol z dohľadu a výčitky jej šli jedným uchom dnu, v hlave sa dlho nezdržali a druhým vzápätí vychádzali preč. Bola totiž príliš zamestnaná myslením na neho a to, čo jej práve urobil, márne sa pokúšajúc odhaliť, ako sa mu to podarilo a prečo ju stret s ním toľko zasiahol.

Jedna vec ale bola istá – Hitoshi Shinsou – ktorého meno sa dozvedela neskôr, keď prišlo tretie a posledné kolo festivalu, mal na ňu taký efekt, ako snáď žiaden iný chlapec, ktorého kedy stretla pred ním. A ona nemohla inak, než sledovať jeho ďalšie počínanie proti ďalšiemu zo spolužiakov s obdivom v očiach mysliac na to, že ju ani tak moc nemrzelo, že sa nechala prekabátiť práve niekým takým, ako bol on...

*

„Bože, choval som sa vtedy úplne hrozne.“ Neveriacky pokrútil hlavou, tiež si vybavujúc niekoľko spomienok zo svojich študentských čias. Tiež si na ten osudný festival, ktorý Nita spomenula, pamätal, až moc dobre. Bol pre jeho následne odvíjajúcu sa kariéru skoro až kľúčovým, no pravdou bolo, že sa v tom období života skutočne správal miestami ako idiot.

A fakt, že už vtedy si ho toto sladké mačiatko všimlo, zatiaľ čo on sa chodbami U. A. akadémie prechádzal naparujúc sa a súdiac všetkých z jej bývalej triedy rovnako, odmeraný a protivný, pretože sa mienil starať len sám o seba, ho šokoval. Samozrejme, že ani ona jeho pozornosti neunikla už vtedy, keď boli študenti, no nikdy by si ani len nepomyslel na to, že ich sympatie boli vzájomné a podľa toho, ako ju už teraz lepšie poznal, vedel, že z jej strany už v tom čase určite celkom dosť úprimné a intenzívne.

„Pamätám si na to tvoje ´neprišiel som si sem hľadať kamarátov´. A i tak si sa mi páčil, pôsobil si ako taký bad-boy o ktorom tajne snívajú všetky dievčatá...“ Pokrčila ramenami a ružové líca značili o tom, že zrejme musela vynaložiť pomerne slušnú dávku odhodlania, aby sa mu s niečím takýmto priznala. Ale urobila to a spôsob, akým sa snažila roztomilo napodobniť jeho nevrlý tón, ktorý ako študent prvého ročníka zvykol používať často, ho pobavil natoľko, že sa jeho pery roztiahli v ďalšom širokom úsmeve.

Áno, naozaj to vtedy prehlasoval, odhodlaný venovať sa výlučne sám sebe a tomu, aby si zaistil miesto v hero kurze, po ktorom toľko prahol. No okolnosti to zariadili inak, za čo bol v konečnom dôsledku rád. Nevedel si totiž predstaviť, akým smerom by sa jeho život uberal, ak by sa v ňom neobjavili tak dôležité osoby, akými boli Aizawa, Eri, Denki, či istým spôsobom aj ten večne usmiaty, fascinovaný a podporujúci Midoriya. Jedinou otázkou zostávalo, čo by sa udialo, keby už vtedy dal šancu práve tejto dlhovlasej kráske a bol by k nej býval omnoho viac vrelší.  

„Ale vidíš, napokon si si tých kamarátov našiel a ja som za to moc rada, pretože nikto by nemal byť sám. I keď som kedysi zvykla na Kaminariho-san žiarliť!“ Priznala sa mu s ďalšou vecou, o ktorej vôbec netušil a na otázku, že ako to bolo možné, odpovedala s miernymi rozpakmi tým, že si vždy priala mať k nemu tak blízko ako ich bývalý excentrický spolužiak s blond vlasmi a elektrizujúcim quirkom.

Po jej slovách sa nedokázal ubrániť tomu, aby si ju k sebe privinul ešte viac, premýšľajúc aj naďalej nad tým, ako by to celé vyzeralo, keby svoje sympatie voči jej osobe dal najavo už na strednej a ona by sa zaradila medzi tých ľudí, ku ktorým by mal najbližšie. To všetko však bolo už dávno v minulosti a ak si to osud vtedy neprial tak, aby si našli cestu k sebe, tak mu to aspoň vynahradil tým, že mu ju priviedol do života neskôr.

Zveril sa jej dokonca aj on, prezrádzajúc, prečo si od nej držal dostup kvôli tomu, že bol celý čas v domnienke, že sa ho bojí kvôli jemu quirku. A ubezpečenie z Nitinej strany, že jeho quirk s tým nemal absolútne nič spoločné a celý ten čas, počas troch rokoch na U. A., ktorých značnú časť strávila s niekým úplne iným, bolo tým, čoho sa obávala najviac odmietnutie. Po tom všetkom, čo sa medzi nimi stihlo za krátky čas udiať, to znelo až bláznivo. No i tak ju chápavo hladil po chrbte, počúvajúc každé ďalšie z jej slov, ktoré mu za tú noc stihla venovať.

Sedeli tam ešte veľmi dlhú chvíľu, túliac sa jeden k druhému a lenivým tónom preberajúc všetko možné aj nemožné, zatiaľ čo sa trajekt pomaly vracal späť do prístavu, v ktorom sa  naň nalodili. Až reakcie dlhovláskinho tela a to, ako mu postupne zaspávala v náručí Hitoshimu prezradili, že už zrejme spotrebovala aj zvyšky svojich síl, ktoré ju držali v bdelom stave. Preto rozhodol, že je najvyšší čas zaviezť ju domov.

Aj vďaka tomu, čo mu stihla prezradiť pred tým a atmosféra medzi nimi sa z dráždivo napätej výrazne zmenila na inú, usúdil, že dnešné rande ukončí vo všetkej počestnosti. Preto odolal pokušeniu na križovatke odbočiť smerom, ktorý viedol k jeho bytu, zatiaľ čo mu jeho mačiatko sladko podriemavalo zapásané vedľa na sedadle spolujazdca. Samozrejme, že poznal spôsoby, akými by jej bdelosť prinavrátil a nabudil ju opäť tak, že by zabudla na únavu, či ospalosť, aspoň dokým by s ňou neskončil, no dnes večer na to nebol ten vhodný okamih.

Napokon zaparkoval pred apartmánovým komplexom, kde sa nachádzal jej byt, zmierený s tým, že do svojej postele pôjde aj dnes nad ránom opäť sám. Ale i tak nemohol byť s vývojom ich spoločného rande spokojnejší, čo jej dal najavo aj vtedy, keď sa s ňou pred dverami jej bytu lúčil.

Všimol si, že Nita trocha ožila a mohol iba hádať, aké myšlienky jej zaplnili hlavu, keď sa na neho stojaca pred dverami od bytu a so sandálikmi v ruke, keďže ju z nich už boleli nohy natoľko, že si ich musela vyzuť, dívala zapýrená a s očami dokorán, plnými očakávania. Ich výškový rozdiel sa prehĺbil ešte o dosť viac a vyzerala v ten moment tak neuveriteľne roztomilo, že napokon nezvládol odísť bez ďalšieho bozku na rozlúčku, tento raz si nedávajúc pozor nad intenzitou a popúšťajúc zábrany a uzdu jeho sebakontrole.

Pritisol ju chrbtom o dvere a sklonil sa k nej, až uväznil jej hebké pery svojimi, no tento raz sa do nich odvážil vpíjať o dosť náruživejšie, prechádzajúc dlaňou jednej z rúk pozdĺž jej drieku smerom vyššie. Na jeho potešenie sa poddala aj tentoraz, zakláňajúc hlavu, obmotávajúc mu obe paže okolo krku a stúpajúc na špičky, aby na neho dočiahla čo najväčšmi, sandáliky so žuchnutím dopadli na koberec pred dverami na ktorom práve stála.

Druhou z rúk jej znova zašiel do vlasov, zapletávajúc jednotlivé prsty do tých jemných hladkých pramienkov a zaťahujúc za ne nežne, no dostatočne pevne zároveň, až pokým nepootvorila ústa. A on si dovolil ochutnať dnes večer aj ich vnútro, zatiaľ čo jedno zo svojich kolien vsunul medzi jej stehná a nadvihol ho o kúsoček vyššie, aby ju podráždil, čo ocenila roztúženým stonom, ktorý uviazol v jeho vlastných ústach.

Ak by ho práve teraz pozvala dnu, len ťažko by sa dokázal ovládať a pokračovať v tom, čo si dovolil aspoň na rozlúčku bolo tak moc lákavé, že mal čo robiť, aby bol schopný sa od nej odtrhnúť. No keď to urobil, mohol si dopriať pohľad na ňu, aká bola rozhorúčená a so zasneným pohľadom na okamih odvrátila tvár, zrejme zvažujúc to, nad čím premýšľal on sám. Vycítil z nej, že po tom túži rovnako, no neistota jej zabraňovala vysloviť tie slová nahlas a rozhodol sa uľahčiť jej to tým, že ju posledným pohladením po líci nechal byť, ďakujúc za to, že mal možnosť stráviť večer aj noc práve s ňou.

S prižmúrením očí by sa jeho správanie dalo označiť za gentlemanské, keď schádzal schody vedúce dolu do vchodu jej apartmánového komplexu, rozhodnutý, že prechádzka mu pomôže upokojiť hormóny a prečistiť hlavu lepšie, než jazda výťahom. Začul už len vzdialené štrkotanie kľúča v zámke a vedel, že je jeho mačiatko v bezpečí a pohodli svojho domova. Zrejme si konečne vydýchla, keď bol preč, no Shinsou jej to zazlievať nemohol. Nie po tom, čo mu prezradila, že tomu bolo už dávnejšie, čo dovolila nejakému mužovi zblížiť sa s ňou takým spôsobom, k akému sa opovážlivo odhodlal pár hodín dozadu. A tiež si uvedomil, že to na neho zapôsobilo.

Cesta k vlastnému apartmánu mu ubehla tak rýchlo, že ani poriadne nevedel ako a opäť ho privítali chladné a familiárne steny bytu, ktorý bol jeho útočiskom. Vnímajúc to ticho, ktoré ho tu čakalo vždy, keď sa vracal v neskorú hodinu, mu bolo jasné, že jeho chlpatá spolubývajúca už dávno sladko spí, ako väčšina mačiek a až ho tak prekvapovalo, ako dlho vydržala byť kvôli nemu hore tá jeho dvojnohá a zelenooká.

Vzrušenie, ktoré mu ich rozlúčka privodila, ho neopustilo ani cestou domov a keď z vnútorného vrecka svojho saka vylovil ten roztomilý malý čierny kus oblečenia, ešte viac sa prehĺbilo. Stačilo, že medzi bruškami prstov cítil textúru krajkovanej látky a jeho myseľ sa opäť pobrala smerom k majiteľke toho kúska oblečenia, ktorý mu tak smelo podhodila počas ich spoločnej večere.

Pripadal si celkom dosť zvrhlo, ako nejaký chlipník, že ho to do takejto miery nabudilo, no u nej ho to už ani neprekvapovalo. Naozaj po nej túžil každou bunkou svojho tela a fakt, že mal až nehorázne sebaovládanie a dokázal svoje pudy a hormóny udržať pre jej vlastné dobro na uzde, na tom nič nemenil.

Studená sprcha tesne pred tým, než sa poberie do postele, sa ukázala ako najlepší nápad a mohol si počas nej dopriať úľavu, ktorú by po takomto rande väčšina mužov očakávalo, či požadovalo od svojej spoločnosti na revanš. Aj on taký zvykol bývať, dokonca by sa pred tým s nejakým rande ani neunúval obťažovať. Lenže už po niekoľký raz sa utvrdil v tom, že toto bol iný prípad.

Až skoro ráno konečne ležal v posteli a siahol po svojom telefóne, položenom na nočnom stolíku, aby skontroloval čas, o ktorého pokročilej hodine napovedalo už svitajúce slnko, konečne venoval pozornosť notifikáciám, ktoré sa tam od včerajšieho večera stihli nahromadiť. Väčšinou šlo o veci, ktoré počkajú až pokým sa po snáď výdatnom spánku poobede nezobudí,  no jedna zaujala  jeho pozornosť viac, než ostatné.

Tmavé obočie mladého muža sa podvihlo údivom, akoby snáď neveril správe, ktorú si vo svojom mobilnom zariadení našiel a následne jeho hlava klesla do perín, keď si frustrovane prešiel jednou z dlaní po tvári.

Snáď prvý raz za veľmi dlhú dobu sa mu do mysle vkradla aj iná osoba nežnejšieho pohlavia, než bola Hiraoka Nita. Stačila k tomu jedna jediná správa od dotyčnej, ktorú absolútne nečakal ani v najmenšom, najmä nie v tomto období, ale klamal by, ak by tvrdil, že ho nevyviedla z miery, čo sa u neho stávalo skutočne iba sporadicky.

Neodpovedal na ňu hneď, odkladajúc mobil nabok, rozhodnutý, že toho bolo na jeho hlavu za dnešný deň, večer a následne aj noc až príliš veľa na to, aby sa práve teraz zaoberal ešte aj ňou... Netušil, či sa mu po tom, čo si prečítal, podarí zaspať, no musel sa o to aspoň pokúsiť, mysliac na to, ako mal čakať, že v momente, kedy sa v jeho živote objaví niekto tak úžasne nekomplikovaný, ako bolo dlhovlasé mačiatko, s ktorým práve strávil ich prvé oficiálne rande, spojené rovno aj s druhým, osud určite príde s niečím, čím by mu mohol záležitosti skomplikovať. 

*

  

*

______________________________________________________________________

   Pár slov na záver:

• Chcem sa poďakovať z celého srdca Dechi Kazemai za tento nádherný fanart k tejto kapitole poviedky ♥ Shinso aj Nita vyzerajú úžasne a ja sa na nich neviem vynadívať!

• Všetkým, ktorí sa týmto najdlhším rande v histórii literatúry prelúskali, srdečne blahoželám. Taktiež sa chcem poďakovať každému za prečítanie a i keď som toto tu uverejňovala s malou dušičkou, nesmierne moc ma zajímajú akékoľvek názory na túto kapitolu.

• Viem, bolo to zrejme iné, ako ste očakávali a pre niekoho to možno celé bolo až príliš, cez čiaru. Ak som sa vám do vkusu netrafila, tak ma to mrzí a tiež sa každému, kto utrpel počas čítania psychickú ujmu, úprimne ospravedlňujem.  Napísala som to však tak, ako som cítila, podľa najlepšieho vedomia a svedomia a presne tak, ako by som to ja sama chcela čítať a už by som zrejme nič na tejto kapitole nemenila (možno iba nejaké technické a kozmetické úpravy). Či už sa vám to dlho-očakávané rande Shinsa a Nity páčilo, alebo nie, snáď ste z toho celého, čo sa dialo, mali aspoň nejaký zážitok. A rovnako aj z príprav a všetkému, čo mu predchádzalo, lebo aj to bolo dôležitou súčasťou dnešnej vydanej časti.

• Totálne som sa počas písania nechala uniesť, rozpisujúc sa tak moc, ako snáď nikdy. Neviem, či sa mi podarilo napísať to tak, aby som s tým bola 100%-tne spokojná, no táto poviedka aj naďalej zostáva mojou úplne najobľúbenejšou. Možno to bude Shinsom – stále je môj favorit a rovnako, ako Nita, prepáčila by som mu úplne všetko, bez hanby to priznávam. He is still my number one ♥.

• Tú časť, kde som popisovala jednotlivé kinky, som si náramne užila. Moja ruja v tom čase, keď som to písala, práve vrcholila, za čo mohol práve vtedy prebiehajúci Kinktober 2021 a snáď to nikoho nepohoršilo až príliš. Veľmi som sa tešila, až budem môcť aj túto tému rozobrať, pretože patrí k životu a písať o tom, bolo zase niečím novým a osviežujúcim, čo tu doposiaľ nebolo – a to ja milujem.

• Počas písania som nespočetne veľa rázy googlila, podrobne si študujúc určité veci, akými sú kinky, čo všetko patrí medzi afrodiziaká, či etiketa stolovania, aby bola táto časť čo najvyšperkovanejšia, ako bolo v mojich silách.

• Dúfam, že sa vám páčili aj obrázky. Dala som si na nich záležať, či už na kreslení, alebo pri výbere každého jedného použitého v koláži, či fotomontáži. Naozaj mi toto celé dalo nesmierne moc zabrať pracovala som na tom celé mesiace, niektoré z obrázkov mám v útrobách svojho PC už večnosť a nemohla som sa dočkať, kedy ich konečne zverejním. Nitin outfit na rande mám premyslený snáď od toho momentu, ako som dopísala prvý diel na Shinsove narodeniny, už vtedy som vedela, čo chcem, aby sa udialo a ako chcem, aby sa udialo a som nesmierne moc rada, že som to napokon aj zvládla napísať.
• 
  

• Prečo bolo to rande tak nekonečne dlhé a natiahnuté? Z jedného jednoduchého dôvodu – sama som nikdy pekné a oficiálne rande nezažila (ono to tak býva, keď sa celý život zahadzujete iba s fuckboy-mi, ktorí sa k vám nesprávajú tak pekne, ako Shinsou k Nite) a chcela som si ho dopriať aspoň takýmto spôsobom cez moju OC a najobľúbenejšiu postavu z BNHA univerza ♥

• Každému ešte raz ďakujem za prečítanie a budem moc, moc rada, ak mi tu zanecháte nejaký komentár.

• Malinký bonus na záver, koláž toho, ako vyzeral outfit, ktorý mala Nita na rande oblečený ;)))