SECRET SANTA 2021 pre Petriku (v predstihu)

Krásny predvečer Sv. Mikuláša prajem všetkým. Je to tento rok dosť nečakané, no uverejňujem Secret Santu skôr - v predstihu. Robím tak na želanie autorky zadania, keďže bola už nedočkavá a dúfam, že uverejnením tohto tu sa mi podarí aspoň čiastočne spríjemniť jej dnešný deň. Tento rok to je síce obsahovo aj vizuálne také chudobnejšie, no toho času sama nemám toľko, ako vlani, čo ma moc mrzí, no i tak som sa pokúsila aspoň o niečo. Petrike som síce oznámila, že ani ona poviedku mať nebude, keďže na písanie takýchto vecí aktuálne nemám mozgovú kapacitu a plánovala som ju vybaviť obrázkom, no napokon by som to nebola ja, keby som nedodržala svoj sľub, ktorý som jej dala. Proste by mi to nedalo, mátalo by ma to a tak som musela aspoň niečo malé, i keď nemastné a neslané napísať. Trošku ma inšpiroval aj ten nakreslený obrázok a trošku akási pochmúrnejšia atmosféra, no snáď to nikoho neznechutí a nezdeprimuje ešte viac, než doposiaľ bol. Tiež sa ospravedlňujem za to, že postava, ktorá má v tejto vianočnej nádielke figurovať, sa na seba samého moc ani nepodobná, či už v kreslenej, alebo písanej podobe. Lol, Stain je asi ten najtvrdší z tvrdých orechov, som zistila :D Ale nedalo mi to, musela som mu ponechať aspoň kúsok nosa, tak snáď sa sám na seba v mojej kreslenej forme podobná aspoň s prižmúrením oboch očí.

Petrike som aspoň takéto dielo tieto Vianoce venovať musela. Zaslúži si to. Za úplne všetko - za to, že ako jediná stále číta a komentuje moje výplody fantázie, čo je mnoho rázy posledným zdrojom môjho sérotonínu a hlavne - za úžasné poviedky, ktoré pre mňa napísala/píše a absolútne som nič tak mega nečakala a doposiaľ neviem, ako sa jej za ne odvďačiť. Takže, touto formou ti, drahá Petrika, moc ďakujem a dúfam, že si svojho Secret Santu v predstihu aspoň trošilinku užiješ ♥ Pekného Mikuláša želám ešte raz!

SECRET SANTA PRE PRETRIKU

RAMONA (OC) x STAIN

* * *

Bola tak nesmierne moc unavená, ako už dávno nie. To, že bol dnes miesto obyčajného šedého dňa sviatočný, zaregistrovala až v momente, keď sa ako telo bez duše ťahala jedným zo supermarketov v obchodnom centre a z každého jedného rohu na ňu blikali vianočné ozdoby a uši i mozog jej pílili známe vianočné odrhovačky.

Jediné, po čom túžila, bolo vziať fľašku svojho obľúbeného vína, s niečím pod zub, nad čím by v kuchyni nemusela tráviť pridlhý čas a zvaliť sa najprv do vane plnej horúcej vody a následne do perín a spať najbližších veľa hodín, až pokiaľ nebude toho spánku, ktorého mala za poslednú dobu akútny nedostatok, presýtená.

Fakt, že bol dnes Štedrý deň, Ramona Petrova vnímala iba okrajovo. Tento rok bol celý hektický, plný vyčerpávajúcich misií, ktoré sa na nej podpísali nielen fyzicky, ale i psychicky, i osobných kríz, ktoré z nej zase vysali takmer všetku životnú energiu a ako sa mladá hnedovlasá žena nazdávala, aj šťastie, či chuť do života.

Možno i kvôli tomu súhlasila s tým, že si tesne pred snáď najočakávanejším sviatkom v roku zoberie dlhú a náročnú 32-hodinovú službu spojenú s ďalšími papierovačkami, ktoré nasledovali, čo znamenalo, že sa v Štedrý deň vracala domov až neskoro poobede, kedy zvyšok jej známych už pomaly chystal slávnostnú večeru a spolu so svojimi rodinami zasadal k štedrovečernému stolu.

Rozhodla sa, že tento rok bude Vianoce ignorovať a bolo tomu tak z hneď viacerých dôvodov. Naváľala si pred sviatkami toľko práce, aby nemusela myslieť na veci, ktoré ju trápili, no nedomyslela to, že klin sa vybíja klinom a miesto zamýšľania sa nad jej súkromnými problémami, ktorým trónilo už niekoľko mesiacov zlomené srdce, z čoho sa tak úplne a kompletne nevyliečila ani po dlhej dobe, mala teraz čo robiť s tými pracovnými, ktoré sa valili jeden za druhým.

Ani po vyše pol roku ju neprestalo mátať to, ako dopadol jej vzťah s Touyom, ktorý sa snažila budovať a obetovať preň všetko, až z nej nezostalo vôbec nič, len prázdnota a vyhorenie a keď odmietol jej ponuku presťahovať sa s ňou do Ruska, v ktorej videla poslednú záchranu oboch, úplne ju to položilo. Takže sa napokon ich cesty rozišli, čo možno bolo v konečnom dôsledku dobre, pretože ako tak aspoň jedným očkom sledovala jeho aktuálne počínanie s Ligou, zrejme by stále zostávajúca po jeho boku nedopadla dobre.

Odvtedy ubehlo už celkom dosť času, no i tak sa vidina blížiacich sa Vianoc, ktoré symbolizovali kruh milovaných, brunetke nepozdávala natoľko, že si zaumienila sa voči nim a všetkému, čo sa s týmto časom v roku nieslo, kompletne obrniť. Dokonca sa rozhodla na sviatky zostať v Japonsku, príliš unavená vybavovať ďaleké cesty do rodnej krajiny a s vedomím, že tieto Vianoce strávi úplne sama v tichu svojho malého bytu, kráčala sychravým počasím Musutafu s taškou plnou jedla a fľaškou jedinej veci, ktorá jej mohla aspoň sčasti popraviť tú dlho pretrvávajúcu pochmúrnu náladu až k sídlisku, ktoré už takmer dva roky nazývala novým domovom.

Keď vkročila konečne do svojho bytu a zabuchla dvere, nechávajúc celý zvyšok sveta za nimi, počúvajúc iba štrkot kľúča v zámke, ktorý následne aj s ďalšími zavesenými na kľúčenke s cinknutím dopadli na malú skrinku v predsieni jej bytu, očami iba letmo zavadila o malý, provizórny stromček natisnutý v kúte jej obývačky, ktorý sa ako na povel rozblikal, len čo svetelné senzory zaregistrovali pohyb v byte.

Postavila jej ho tu malá Nita, ktorá sa pár dní dozadu u nej zastavila a nástojila natoľko, až ju nechala tú zelenú metličku v obývacej časti jej bytu roztiahnuť a následne aj ozdobiť gýčovými čačkami všakovakých farieb a veľkostí, ktoré si dlhovlasá dievčina sama doniesla.

Ramona nemala už ani toľko síl, aby sa nad tým, čo za blikajúcu a ligotajúcu sa „nádheru“ vyrástlo v jej obývačke, pozastavila. Nita bola tvrdohlavá a snažila sa ju presvedčiť o tom, že nikto by nemal na Vianoce zostať bez stromčeka. V snahe navodiť u svojej staršej senpai aspoň trochu vianočnej atmosféry, zobrala si teda výzdobu Ramoninho bytu na starosti, zatiaľ čo ona ležala na gauči s nohami vyloženými na opierke v snahe umierniť to náhle točenie hlavy, ktoré sa jej zmocnilo, úplne vycucaná zo životnej energie, s boľavým chrbtom a podobne pulzujúcou bolesťou v hlave po náročnej šichte v práci a iba ledabolo prikyvovala na to, čo jej mladá študentka U. A. akadémie nadšene štebotala, snažiac sa aspoň trocha pôsobiť vďačne.

Nechcela svojej mladunkej priateľke kaziť radosť z predvianočného obdobia a tak si to, čo všetko ju trápilo, nechala pre seba a celé svoje nie práve najpozitívnejšie vyžarovanie, na ktoré Nita poukázala, okomentovala iba tým, že je len veľmi unavená a aby si nerobila starosti. Obe jej priateľky – tá najmladšia spolu s blonďavou Hanou boli v tom, že sa Ramona cez svoje popálenie sa istým čiernovlasým villainom už nadobro preniesla. Snažila sa tak aspoň navonok pôsobiť, vlastne, už bola statočne zmierená s faktom, že proste nemohli byť spolu, no v momentoch, akými bol tento, sa jej všetko minulé tak moc neželane aspoň máličko opäť pripomenulo.

Ako tak prechádzala cez obývačku ku kuchynskému kútiku, aby povykladala svoj nákup, ktorý ani v najmenšom nepripomínal tradičné vianočné menu, všimla si, že pod tým stromčekom boli nastrkané balíčky, ktoré doposiaľ nezaregistrovala. Nebolo ich veľa, no došlo jej, že boli pravdepodobne od Hany a Nity a dokonca by ju neprekvapilo, ak by jej najmladšia kamarátka obehla dokonca aj členov Ramoninho tímu  a vyzbierala od nich aspoň niečo malé pod vianočný stromček práve pre hnedovlásku.

Napokon bola rada za to, že sa pred Vianocami prinútila aspoň jeden deň obetovať tomu, že zohnala darčeky minimálne pre tých najbližších, takže sa teraz nemusela cítiť zle ešte aj kvôli tomu, že napokon niečo dostane a nebude mať pre druhých nič na oplátku.

Vianočná nálada sa jej však nezmocnila ani pri pohľade na tých pár balíčkov a miesto toho, aby sa čupla pod stromček a nahliadla dnu, aby sa presvedčila, že čo v nich bolo, pokračovala až ku kuchynskému pultu, na ktorý začala vykladať suroviny, ktoré si na poslednú chvíľu nakúpila. Urobila dobre, pretože jej chladnička po takmer 48-mich hodinách, počas ktorých sa doma zastavila iba kvôli rýchlej sprche a pár hodinovému spánku, zívala prázdnotou.

Dúfajúc, že aspoň jedlo sčasti pomôže jej práve nepriaznivému duševnému rozpoloženiu, pustila sa teda do rýchlej prípravy najjednoduchšieho z tých, ktoré mala rada. V konečnom dôsledku, nikdy nebývala z tých, ktorí by si potrpeli na tradičnom slávnostnom menu, pozostávajúcom z viacerých chodov tak, ako to kázali sviatočné zvyky. Takéto veci si dopriavala doma, keď trávila sviatky s rodinou, no tu v Japonsku bola uzmierená s improvizáciou a provizórnosťou.

Po tom, čo bola konečne aspoň sýta, odložila použité riady do umývačky a siahla do šuplíka po otvárač na fľaše. O pár chvíľ už zo seba v kúpeľni vyzliekala šaty, ktoré so žuchnutím dopadli na kachličky a ani sa neunúvala odpratať ich do koša na špinavú bielizeň, tak moc bola dychtivá po horúcej vode, sladkastej chuti vína a vôni peny, ktoré na ňu už čakali.

Pozdĺž jedného z okrajov vane bolo položených aspoň pár sviečok, nad čím sa v duchu musela trpko pousmiať, no neodpustila si aspoň takúto malú vec, čo bolo o dosť viac, než na čo sa zmohla posledné týždne, keď si svoju obľúbenú kúpeľ zvykla dopriať. ´Aspoň na Vianoce to chce niečo výnimočné,´ pomyslela si trpko, keď jednu nohu ponorila do horúcej vody až ju tak pošteklili bublinky peny, ktoré plávali na hladine ako jemné chumáčiky, kĺžuce sa po jasnej oblohe.

Keď sa uvelebila vo svojej milovanej vani, ponorená do peny až po plecia, vytiahla spod hladiny jednu z rúk a siahla po telefóne, ktorý ležal položený na práčke. Napadlo jej, že si k tomu celému skúsi pustiť aspoň rádio, no akonáhle ho zapla a jej uši preťali tóny tej najotravnejšej a najveselšej vianočnej pesničky, iba znechutene zaťala zuby a volume na telefóne hneď aj stíšila. Ticho bolo v tomto prípade zrejme najlepšou alternatívou.

Následne sa chopila fľašky jej obľúbeného vína, ktorá čakala na okraji vane vedľa sviečok, spolu s pohárom na stopke a akonáhle jej uši zachytili ten milovaný zvuk korkovej zátky, ktorá vykĺzla z hrdla fľaše, vedela, že to dnes bude už iba lepšie. To najhoršie mala, predsa len, za sebou a ovocno-sladkastá vôňa červeného vína, ktoré si nalievala do pohára potešila jej zmysly natoľko, aby sa zlá nálada aspoň čiastočne rozptýlila.

Nuž, možno takéto Vianoce – kompletne o samote, iba so svojou plnou vaňou a myšlienkami, ktoré plnili zase jej hlavu, tento rok nebudú až takou katastrofou, na akú sa pripravovala. Ak by moc chcela, mala tu v Japonsku pár blízkych, ktorí by ju na Sviatky prichýlili. No každému z nich povedala, že už program má, čiastočne sa vyhovárajúc a snažiac sa neprivodiť im vrásky na tvári kvôli starostiam z toho, že bude sama.

Odpila si radšej prvý dúšok a akonáhle tú tekutinu ucítila na jazyku, neubránila sa slastnému privretiu očí. ´Aspoň čosi dobré za dnešok...´ Áno, táto jediná vec ju nesklamala nikdy. Vlastne, krivdila by tej úžasnej pene do kúpeľa s vôňou orgovánu, zmesi exotického ovocia a harmančeka, ktorá práve rozmaznávala jej svetlú pokožku, ako tak bola v tom kúpeli ponorená, pretože nesklamala ani tá.

Vrátila pohár späť na okraj vane, dávajúc si pozor, aby rukou nezavadila o jednu z horiacich sviečok a následne jej dlaň skĺzla späť do bublinkového kúpeľa. Oprela hlavu o čelo vane a zavrela oči, snažiac sa myslieť na jediné – a tým boli žblnkot vody, keď sa jedna z jej končatín náhodou pomaly pohla a vôňa zmiešaná s horúcim oparom, ktorý kúpeľ v celej miestnosti vytvárala.

Netušila, koľko času prešlo, zatiaľ čo tu takto ležala so zavretými očami a bradou tesne nad bublinkovou hladinou vody, no z pomalého uvoľňovania tela a mysle, ktoré sa takmer až uložili k spánku, ju vytrhli kroky, ktoré sa rozozneli jej bytom.

Boli priveľmi ťažkopádne a vyrovnané na to, aby patrili Touyovi – ktorý jej pri zaregistrovaní, že vo svojom byte pravdepodobne už nebola sama, napadol ako prvý. Takže už zostával iba jeden jediný človek, ktorý by to mohol byť a súdiac od zvuku, ktorý vydával, ako si to meral cez jej byt, zrejme k dverám od kúpeľne, keďže hlasitosť jeho krokov silnela, sa nemohla mýliť.

Miesto toho, aby splašene vyskočila z vane a čo najrýchlejšie sa zahalila do akéhokoľvek kusu látky, ktorý sa práve v jej kúpeľni nachádzal, zostala vo vani ležať bez pohnutia. Jediné, čo urobila, bolo to, že ešte viac privrela oči a klesla o čosi nižšie, až bublinky zahalili časť jej brady, zvlnených vlhkých tmavohnedých vlasov a plecia, ktoré pomedzi to ako jediné vyčnievali.

Načúvajúc tomu, ako sa dvere pomaly s tichým vrzgotom otvorili a ťažkopádnosť krokov ustála, pootočila hlavou do strany, no viečka ponechala klesnuté. Neubránila sa vnútornému chveniu, ktoré ju zachvátilo, ani tomu, ako jej odrazu začalo byť o čosi viac horúco a nepripisovala to teplote vody, ktorá jej telo obmývala, no práve teraz sa s týmito prejavmi jej tela na prítomnosť muža, ktorého dnes u seba v byte nečakala ani omylom, ani len nepokúšala bojovať. Bola predsa unavená a tak sa nezmohla na nič.

„Pokúšate sa utopiť, slečna Petrova?“ Zaznel jeho hlboký a drsný hlas, ktorého intenzita bola v malej vykachličkovanej miestnosti ešte znásobená. A to spôsobilo, že tento raz oči otvorila a hlavou o nepatrný centimeter pohla do strany.

Tmavozeleným pohľadom blúdila cez opar vychádzajúci z horúceho kúpeľa, až sa zastavil na ňom. Stál opretý o zárubňu jej práve teraz otvorených dverí jedným z jeho širokých mohutných ramien a jej pohľad oplácal vlastným – krvavo červeným.

Chizome Akaguro, viacej známy pod pseudonymom Stain. Ktokoľvek iný na jej mieste, by bol kvôli faktu, že sa niekto takýto práve nachádzal v jeho byte, pomerne dosť znepokojený. Ale ona nie. Ramona by možno spozornela za iných okolností, no nie po tom, čo s týmto mužom zažila posledné dva mesiace.

Stalo sa to všetko tak rýchlo, nečakane a bolo to absolútne bizarné, až miestami odmietala uveriť, že to celé nebolo iba výplodom jej fantázie. Ale jeho aktuálna prítomnosť iba dokazovala, že si posledných pár týždňov iba nevymyslela a keď sa odlepil od zárubne jej dverí a pomalým krokom prešiel ešte bližšie, nedalo sa o tom pochybovať už vôbec.

„Zrejme by vás neprekvapilo, ak by áno,“ odvážila sa na jeho slova odpovedať vlastnými, opäť zatvárajúc oči a ponárajúc do vody tento raz aj ústa, až jej takmer pár bubliniek vošlo do nosa.

Nechápala, prečo jej stále vykal, aj po tom všetkom, no keď sa tak rozhodol, vychádzala mu v tomto v ústrety, čo sa mu očividne pozdávalo, lebo sa na jeho doposiaľ vyrovnanej a nevzrušenej tvári mihol náznak spokojného výrazu. „Čo tu robíte?“ Neubránila sa zvedavej otázke, ktorá jej myseľ zaplavila v momente, keď si uvedomila, kto k nej takto nečakane zavítal a podvihla jedno z tmavých obočí.

Úprimne, nečakala, že sa tu dnes objaví. Vlastne, nečakala, že ho ešte vôbec niekedy uvidí, nie po tom, čo sa stalo. Bola až príliš skeptická, čo v nej zrejme zanechali predošlé skúsenosti s mužmi, takže bola zmierená že po tom, čo sa medzi nimi odohralo naposledy, ho už neuvidí.

Fakt, že jeden z najhľadanejších mužov Japonska známy aj pod prezývkou „Hero killer“ sa práve nachádzal u nej v byte, nebol tak úplnou náhodou. Občas premýšľala nad tým, či to snáď nebol jej celoživotný údel, že sa po smrti Viktora jej cesty zakaždým skrížili s niekým, kto nestál na strane zákona, ale bolo to s ním presne opačne. Najskôr Touya – obávaný villain známy ako Dabi z Ligy. Potom Chisaki Kai – vodca japonského podsvetia, vystupujúci pod pseudonymom Overhaul. A napokon, keď už myslela, že nič podobné prísť nemôže, objavil sa on - Stain.

Poznala ho o dosť dlhšie, do jej života vstúpil omnoho skôr, než ktorýkoľvek z predtým spomenutých mužov. Vlastne, prvý raz, keď sa Ramona so Stainom stretla, bola prakticky ešte dievča, tesne za hranicou dospelosti, ani dieťa, no stále nie tak úplne žena, akou bola teraz. On sám bol vtedy ešte stále mladíkom, dosť odlišným od toho, ktorý práve stál uprostred jej kúpeľne, bez toľkých skúseností a rozumov, aké nadobudol neskôr, pribúdajúcim vekom. No ona bola i tak oproti nemu len taká žubrienka, mladunká, neskúsená, ktorá si myslela, že jej v tom veku snáď patrí celý svet, čo so svojim vtedajším tímovým partnerom zdieľali.

Cestu mu spolu s Viktorom skrížili úplnou náhodou. Obaja boli na svojej prvej ďalekej zahraničnej misii v Japonsku, čo Standhala – ako si vtedy tento čiernovlasý muž vravel, pomerne dosť prekvapilo. Čo za krajinu posielalo na smrteľne nebezpečné zakázky takto moc mladých vojakov? Bolo to snáď provou otázkou, ktorú im pri strete s nimi položil. Áno, ona aj so svojim spoločníkom sa v tých časoch považovali za vojakov viac, než čokoľvek iné.

A ako jej Stain s odstupom času, po veľmi dlhej dobe, keď sa stretli znova prezradil, bol rád, že jej toto presvedčenie a nastavenie vojačky aspoň čiastočne zostalo dodnes. Všetko bolo údajne v jeho očiach lepšie, než sa pasovať za falošného hrdinu, voči ktorým mal ten muž tak veľký odpor.

Ako sa to vlastne stalo, že sa v jej živote objavil znova? Nuž, oproti ich prvému stretu, kedy s Viktorom a týmto záhadným vysokým vigilante, ktorý po celý čas, čo si plnil svoje povinnosti, nosil masku a sňal ju iba jeden jediný večer, kedy sedeli aj s jej tímovým partnerom v jednom z barov v malej zašitej uličke pri pohároch whiskey, plnili spoločnú misiu v Musutafu, bolo druhé stretnutie s ním až dych-vyrážajúco rozdielne.

Ramona ho takmer nespoznala vyše roka dozadu, keď na neho narazila počas ďalšej z misií, no tento raz v úplne inak zloženom tíme. Nebolo to dávno po tom, čo sa prisťahovala do Japonska, keď sa správami začínali rozmáhať zvesti o komsi, kto si vravel „hero killer“ a stal sa postrachom všetkých, ktorí si dovolili nazývať sa hrdinami na profesionálnej úrovni.

Hnedovláska medzi nich síce nikdy nepatrila, no to neznamenalo, že jej neboli počas vykonávania svojej práce pridelené úlohy, ktoré sa týkali práve aj tohto prípadu. Aké bolo jej obrovské prekvapenie, keď spomenutého villaina, ktorý sa na istý čas stal v Japonsku hotovým fenoménom a jeho ideológia prehovárala k obrovskému množstvu ľudí, polapili a ona v ňom spoznala niekoho z jej minulosti?

Obrovské, stačilo si ten quirk a jedinečnú krvavo-červenú farbu očí spojiť s niekým, koho už stihla za svoj ešte stále mladý život spoznať a došlo jej, kto tento muž bol. I keď, dosť sa oproti ich poslednému stretnutiu zmenil, až mala problém uveriť, že šlo o rovnakého človeka.

Ale po tom, čo ho zavreli do Tartarusu, bola presvedčená že jej už viac cestu neskríži. Samozrejme, on ju spoznal tiež, hoci sama vyzerala o dosť inak, než tá mladá osemnásťročná vojačka, nepoznačená smrťou jednej z najbližších osôb v jej živote a viacerými aspektmi, ktoré sa počas výkonu jej práce na nej podpísali. Ale na siahodlhé debaty nemali čas, pretože ho už spútaného odvádzali preč a ona nedokázala nič iné, len sa tomu prizerať, zatiaľ čo jej v hlave vŕtala otázka, či na jeho slovách, ktoré posledné mesiace hlásal a mnohí si ich osvojili, nebol predsa len kus pravdy.

Po tom všetkom, čo sa stalo s Touyom, Overhaulom, ostatnými villainmi a krajinou, kde práve žila vo všeobecnosti, naozaj nečakala, že sa jej a jeho osudy opäť skrížia. Ale po nečakanej vzbure v tom najprísnejšie stráženom väzení v Japonsku, plnom najhorších villainov a psychopatov, akých si človek dokázal predstaviť, sa všetkým podarilo z Tartarusu uniknúť. A to znamenalo, že bol na slobode aj tento muž, ktorý kedysi poľoval na herov, čo v jeho očiach nepôsobili dostatočne hrdinsky a šľachetne na to, aby mohli tak vznešený titul zastávať.

Narazila na neho v jednom polo-zničenom sklade, bol doráňaný, očividne po nejakom nepeknom zásahu či už zložiek alebo iných villainov, pretože aj takýto muž mohol mať vo väzení, kde trávil vyše roka nepriateľov. Mal vtedy šťastie, že bola sama, keďže sa počas zásahu so svojim tímom rozdelili a objavila ho ona.

Takže napokon Chizome Akaguro neskončil v rukách polície, ale zobrala ho k sebe do bytu, pretože to bolo v tom momente jediné, s čím jej mozog dokázal prísť. Nikdy z neho nemala dojem, že by patril za mreže, jeho ideológia sa chtiac-nechtiac čiastočne dotkla aj jej, videla v jeho slovách logiku odjakživa, odkedy sa k nej dostali prvý raz a z jeho pohľadu to celé vyznelo úplne inak, než keď o tom básnil Touya.

A tak sa polo-mŕtvy a krvavý zvalil na jej sedačku, zatiaľ čo mu ona poskytla aspoň akú-takú lekársku pomoc, na ktorú bola počas výcvikov trénovaná a podarilo sa jej ho za pár dní aspoň sčasti dať znova dokopy. Takto moc nelogické počínanie si radšej v hlave ani nepokúšala odôvodniť, ani sa nad ním hlbšie nezamýšľala. Proste ju čosi v jej vnútri nabádalo, aby ho u seba doma prichýlila a nenechala ho napospas komukoľvek, kto tam vonku po ňom šiel.

V Japonsku to v tej dobe naozaj nevyzeralo dobre. Villaini znova na vzostupe so Shigarakim Tomurom na čele a chaos v uliciach, ktorý začínali vyvolávať už aj samotní civilisti, boli iba polienkami v pahrebe, ktorá sa na celú krajinu začala valiť. A zdalo sa, že jej spasiteľský komplex s citmi k Touyovi, ktorých sa postupne vzdávala, neodišiel úplne.

Jej vzťah so Stainom bol zvláštny. Poskytla mu u seba nocľah, ktorý využíval v nepravidelných intervaloch, pretože sa občas zobral, zmizol s tým, že si musí niečo zariadiť a po pár dňoch sa ukázal znova. Ale do jeho starostí a záležitostí sa nestarala, poučená tým, že jej to v minulosti prinieslo iba bolesť a komplikácie. Nechala ho vždy ísť, nečakajúc, že sa vráti späť.

A on od nej tiež nič nechcel. Vždy jej doniesol nejaký obnos za jedlo, ktoré jej byt poskytoval a to, že mohol u nej na gauči prespať, správal sa k nej v podstate s úctou, vykajúc a snažiac sa držať si odstup, no neodpúšťajúc si občasné presvedčenie sa, že je v poriadku, keďže sa mnoho rázy stávalo, že sa z práce domov vracala na pokraji nervového zrútenia a pred ním to z istého dôvodu nedokázala skryť tak dobre, ako pred zvyškom sveta a najmä známych.

Lenže celé ich toto snáď najzvláštnejšie spolunažívanie, o ktorom tento raz nepovedala skutočne vôbec nikomu a podarilo sa jej ho udržať v tajnosti aj pred úplne najbližšími, vyústilo v moment, kedy si obaja k sebe dovolili čosi omnoho bližšie, než po zvyšok tých predchádzajúcich týždňov.

Celé to bolo nečakané, no o to viac intenzívnejšie, až ju to prekvapilo. Netušila, či za tým bola jej osamelosť a pozostatky zlomeného srdca, že bola v tej chvíli taká zraniteľná a bolo jej jasné, že i niekto taký ako on zrejme nebol úplne imúnny voči túžbe po blízkosti druhého človeka. A tak sa stalo. Skončili spolu pri niečom tak moc intímnom, čo ani nedúfala, že bude schopná po Touyovi venovať ešte niekomu ďalšiemu.

Ale v tej chvíli jej spomenutý villain s ohnivým quirkom ani len nezišiel na um, dokonca ich dvoch ani len neskúšala porovnávať, pretože by to nešlo. Snažila sa od toho celého odosobniť a vychutnať si tú chvíľu útechy a slasti, ktorú jej náruč niekoho takého, akým bol bývalý „hero killer“ znenazdajky na moment poskytla, kompletne stratená v ich spoločnom momente.

Ale keď na druhý deň po tom odišiel, snažila sa presvedčiť samú seba, že o nič nešlo a že tomu celému nebude pripisovať žiaden hlbší význam. Proste len zahnala chvíľkovú osamelosť tak, ako pravdepodobne aj on sám, z čoho vyťažili obaja, no akékoľvek nádeje nad tým, že by za ich predošlou nocou mohlo byť čosi viac, okamžite zapudila s tým, že podobnú hlúposť už nikdy neurobí. Nádej bol dvojsečný meč a ona sa už nechcela opäť nechať zraniť. Na to bola príliš unavená a vnútorne doráňaná.

Preto ju tak moc prekvapilo, keď ho tu v tento sviatočný večer uvidela znova. Nečakala, že by sa s ňou ešte chcel stretnúť, no predsa to bol on, kto do jej bytu zavítal a netváril sa ani rozpačito, akoby ho ich predošlý moment, ktorý jej opäť po dlhšom otupujúcom pracovnom kolotoči opäť zarezonoval v hlave, netrápil, či ho nebanoval.

Mohlo jej to však dôjsť skôr, on nepatril medzi tých, ktorí by mali nejaké vnútorné komplexy, či by si potrebovali čokoľvek dokazovať a previedol jej to aj počas ich spoločnej noci. Stain bol svojský. Bol o dosť iný než Dabi, či Overhaul a zo všetkých troch mužov najviac pripomínajúci Viktora. Až ju to miestami desilo. No práve teraz, keď podišiel až k jej vani a o čosi málo sa zohol, aby jedna z jeho obrovských dlaní spočinula na povrchu horúcej vody, sa jej nezmocnila nervozita, či ostražitosť, ani iné negatívne pocity.

Pocítila iba akúsi vnútornú odovzdanosť a ani sa nemykla, keď prsty ponoril do vody, akoby skúšal jej teplotu. Iba ho kútikom oka ho sledovala a čakala, či prehovorí po dlhšej odmlke ako prvý on, alebo to zostane na nej. Ale otvoril ústa a jeho hlas zarezonoval kúpeľňou znova.

„Chcete, aby som odišiel?“

Chcela, aby odišiel? Nie tak úplne. Už ani poriadne nevedela, čo vlastne chcela, no jeho prítomnosť ju z neznámej príčiny nevytáčala tak ako kohokoľvek iného, kto by tu práve teraz s ňou mohol byť a rušiť jej chvíľku oddychu a relaxácie v horúcom kúpeli. Dokonca pred ním ani nepociťovala taký ostych, aký by sa dostavil za iných okolností, už ju predsa raz nahú videl a nemala pred ním čo ďalšie skrývať. Okrem iného, celé jeho bytie na ňu nielen teraz, ale už aj predtým zvyklo pôsobiť akosi zvláštne upokojujúco. Možno to bolo jeho vyrovnanou a istou aurou, o dosť inou, akou disponovali predošlí muži, s ktorými sa stihla zapliesť.

„Nechám to na vás,“ prehovorila záhadným tónom, ponechávajúc rozhodnutie na neho, ktoré by jej možno napovedalo, aký bol jeho zámer. „Ja už dnes večer natúžim zrejme po ničom.“ Odovzdane-frustrovaný povzdych, ktorý jej vyšiel z úst, bol znakom toho všetkého, čo sa v nej za posledné dni miesilo, no pred ním by jej ani maska nepomohla, určite z nej vycítil, aká bola napätá, lebo sa s tým počas pobytu u nej doma, kedy ho u seba skrývala, stretol neraz.

Zrejme mal za sebou tiež niekoľko náročnejších dní, ktoré trávil vybavovaním záležitostí, do ktorých ona nos nestrkala, lebo tiež pôsobil trochu unavene. Nuž, vzájomná únava bola čímsi ďalším, čo spájalo oboch. A ak by nebola taká skeptická, dovolila by si dúfať, že pri nej nachádzal aspoň časť útechy, rovnakej, akú hľadala aj ona sama.

Možno preto ho nechala, aby si zozadu prisadol k okraju jej vane a keď jeho obrovské dlane spočinuli na jej nahých ramenách, ktoré vytŕčali spomedzi peny, neprotestovala ani za mak. Už posledný raz, keď sa jej dotýkal, to s ňou robilo divy a teraz tomu nebolo inak, čo naznačovalo, že by si na niečo takéto dokázala veľmi rýchlo zvyknúť.

Vymenili si pár slov, zatiaľ čo ťarcha jeho rúk stále spočívala na jej pleciach tak príjemným spôsobom, že bola nesmierne moc rada za tento pomaly plynúci okamih uprostred tak hektickej spleti náročných dní.

„Nevyzerá to, že sa odtiaľto chystáte v blízkej dobe odísť...“ Narážal na kúpeľ, ktorú si ešte stále dopriavala spolu s občasnými malými dúškami vína, ktorými sa snažila rozptýliť tú najdrobnejšiu časť rozpakov z jeho prítomnosti, ktorá sa jej ešte stále držala. „Smiem sa pridať, slečna Petrova?“ Ozval sa jeho hlas znova, tento raz tak blízko jej ucha, až sa mimovoľne zachvela i napriek stále vysokej teplote vody, ktorá ju po celý čas zohrievala.

„Mám tu iba jeden pohár,“ zamumlala, no miesto priamej odpovede pokrčila nohy v kolenách a podvihla sa spod čela vane, o ktoré ležala opretá, posúvajúc sa viac dopredu, odhaľujúc pred ním časť krivky svojho nahého chrbta a nechávajúc vo vani priestor.

Nebola si istá, či bol postačujúci, tak mohutný muž, akým bol on, by mal zrejme problém vtesnať sa hocikam, no našťastie bola Ramonina vaňa dostatočne veľká na to, aby sa tam vošiel aj niekto ako Stain.

„To vôbec nevadí,“ odpovedal jej zastreným hlasom a ďalšie, čo počula, bol zvuk jeho oblečenia, ktoré zo seba začal dávať dolu.

O malú chvíľu už cítila prítomnosť jeho obrovského tela a keď sa pokožka jeho ramien obtrela o tú jej, stisla pery a privrela oči. Ak by jej niekto pol roka dozadu povedal, že raz bude zdieľať vaňu s niekým takýmto, zasmiala by sa nad tým, no práve teraz jej do smiechu nebolo, príjemné pocity, ktoré ju zaplavovali pomaly, ako vlniaca sa voda s penou na povrchu, boli úplne iného charakteru.

Prekvapilo ju, keď ju jemne uchopil za ramená a potiahol bližšie k sebe tak, až vrchnou časťou chrbta spočinula na jeho hrudi. Tej, ktorá bola tak obrovská, že by mohla poslúžiť ako lôžko a pre niekoho tak drobného, kým bola hnedovláska, kompletne postačujúca k tomu, aby mala na nej úplné pohodlie. Bolo to zvláštne, takto tráviť vianočný večer, no nie nepríjemné.

Odvážila sa pootočiť hlavou tak, aby sa neho mohla vidieť, keďže ju zaujímalo, ako sa tvári. Neočakávala žiaden konkrétny výraz, predsa len, Stain bol mužom, ktorý v súkromí medzi štyrmi očami nezvykol emócie prejavovať grimasami, čo sa stihla o ňom už za ten čas, odkedy sa objavil v jej živote znova, naučiť.

Jej tmavé oči sa stretli s tými jeho, ktoré v sebe niesli netypickú farbu, keď si konečne dopriala pohľad na jeho tvár. Nikdy nej neprišiel ako niekto vyslovene atraktívny, oproti takým mužom ako Kai, či Touya, bol črtami kompletne iný, no i tak si nemohla pomôcť, no v prítmí sviečok, ktoré lemovali okraj jej vane pôsobil zvláštne príťažlivo.

Áno, všetko na tomto mužovi bolo zvláštne. Mal snáď najmohutnejšiu postavu, s akou sa kedy stretla – široké ramená, obrovské paže, objemom tak veľké, že mal čo robiť, aby si urobil takto usadený v tomto maličkom priestore aspoň trochu pohodlia a dlhé nohy, až si pripadala usadená medzi nimi úplne maličká, ešte menšia než kedykoľvek pred tým. Hľadela aj na jeho širokú a pevnú sánku, ktorá by ju svojou ostrosťou mohla snáď porezať, ak by sa ňou obtrel o jej vlastné telo, či zvláštne tvarovaný sploštený nos, čo bol zrejme pozostatok nejakého nepekného stretu s nepriateľom. Bol ako nikto, s kým sa doposiaľ stretla a Ramona mala vždy slabosť pre nevšedné.

Keď sa vynadívala do sýtosti, čo on nijako neokomentoval a nechal ju, nech si z jeho prítomnosti zoberie čo najviac, všetko, po čom len prahne, privrela oči znova a zahniezdila sa tak, aby sa mohla opäť o jeho širokánsku hruď oprieť. Jedna z jeho obrovských dlaní spočinula späť na jej ramene, na ktoré spustil spleť bubliniek, pomaličky sa kĺžucich po jej bledej pokožke až späť do horúcej vody. Potom ju jeho prsty začali masírovať, až mala pocit, že viac vína dnes večer nepotrebuje na to, aby jej myseľ kompletne pohltil sladkastý ošiaľ.

Sedeli tu takto pomerne dosť dlho, ona v jeho objatí, takom, aké u muža pred tým zažila možno iba raz a práve takto strávený štedrý večer sa ukázal byť čímsi omnoho lepším, než v čo si vôbec dovolila dúfať. Bolo to nečakané, no nie nevítané. A i napriek tej niekoľkodňovej únave a nechuti, ktorá sa jej úspešne držala, si doprala aspoň túto malú súkromnú chvíľku, akoby z iného sveta, kedy jej myseľ vypla a dovolila sladkastým pocitom, aby ju kompletne zachvátili, vyháňajúc všetko negatívne, čo brunetku doposiaľ sužovalo.

Doslova ucítila reakcie jeho tela na jej vlastnú prítomnosť, ktorým rozhodne s ňou zozadu takto natisnutou na ňom, zabrániť nemohol. A netrvalo dlho, než cítila jeho opatrné pery pritisnuté zozadu na svojom krku, keď sa o čosi málo pohla, neodťahujúc sa od neho, ale, naopak, dávajúc mu vlastným telom najavo, že to cíti podobne.

Ukázalo sa, že sa naposledy pri tomto mužovi nepopálila. A že jej očakávania boli dokonca prekonané a preto nechala voľný priebeh ich večeru, ktorý sa pred nimi pomaly v tichu a prítmí jej malého bytu rozprestieral a začínal naberať ten známy a predsa prekvapivo-slastný intímny nádych, čo jej podvedome už začínalo chýbať. Možno, ak by si po dlhej dobe dovolila aspoň trošičku dúfať, sa tohtoročné Vianoce dostavil malý a nečakaný darček v podobe novej nádeje...

* * *

Krásne predvianočné obdobie prajem! ♥

- Farah