WHERE IS MY MIND [ Pro hero!Hitoshi Shinsou x sidekick!OC ; aged-up ] VOL 2

Tak som sa napokon predsa len rozhodla zverejniť pokračovanie poviedky so Shinsom a Nitou, keďže mi táto vec nedala pokoj. Je mi to veľmi blízke, keďže tento pár - Shinsou a Nita - mi k srdcu prirástli tak moc, ako snáď žiaden iný doposiaľ, minimálne to celé s nimi prežívam o trochu inak, ako som zvykla pred tým so svojimi OC a ich crushmi. Najmä ten Shinsou... Viem, že ho omieľam stále dookola, no asi i tak nebudem nikdy schopná vyjadriť to, čo k tejto postave cítim a ako moc ho zbožňujem. A teda, úplne prirodzene, o ňom zbožňujem aj písať, i keď je to miestami nesmierne moc náročné. To rozoberanie jeho charakteru a dotváranie ho pre potreby mojej fanfikcie ma nikdy neprestane baviť a som nesmierne moc rada, že som niečo takéto dlhšie a dajme tomu, že vážnejšie (že už sa nejedná len o nejaký špeciál, alebo odľahčenú paródiu, i keď pár odľahčených scén čakajte určite aj tu) a najmä to, kde je dospelý, začala písať. Strašne moc som sa na neho počas toho namotala, ešte viac, než som bola pred tým. On ako Pro hero je proste... ach ♥ A v tomto dieli som trošku zabrdla do toho, ako by mohlo jeho pôsobenie na hero scéne ako underground pro vyzerať. V podstate som si to celé vymyslela, keďže nemáme poňatia, čo underground herovia vlastne robia, no jedno vám musím povedať - neviem, že prečo, ale prišlo mi to strašne moc hot, tie pasáže s ním, čo som písala, kde sa v podstate nič také nedialo, iba si vykonával svoju prácu. Totálne som sa nad tou predstavou hárala a rozplývala zároveň. A tak trošku som sa inšpirovala jednou z mojich naj postáv z detstva - Spidermanom. Neviem, že prečo, ale on mi ho tak trošilinku pripomína, to bude asi tými jeho bandážami, čo nosí na krku, haha. Ale viem si ho takto ako underground hera úplne predstaviť a hodí sa mi to k jeho postave :). A ako teenager mi trošilinku pripomína Milesa Moralesa z Into The Spider-Verse ♥ dokonca som vďaka tomuto filmu našla aj veľmi nadupané pesničky, ktoré som počas písania použila a boli mega inšpiratívne! Som zvedavá, čo na tento chabý pokus o scénu, kde sa bude niečo trocha akčnejšie aj diať, poviete. Ja ich totiž moc písať neviem a väčšinou sa im aj vyhýbam, lebo ma za prvé nebavia a za druhé nemyslím, že oplývam dostatočnými schopnosťami na to, aby som ich mohla písať kvalitne. Ale túto som sem dať musela, lebo je špeciálna, veď uvidíte. Tak vám prajem príjemné čítanie a dúfam, že si tento diel užijete aspoň sčasti tak moc, ako som si ho užívala ja a som zvedavá, čo poviete na moju verziu Shinsa ako underground hera ;) 

VOLUME 2

 Počet slov: 24 739

Prístupnosť: 15+

Žáner: romantika, slice of life, napätie, fluff, akčné, 

Miesto deja: Japonsko

Čas deja: budúcnosť - cca 3 - 4 roky po ukončení štúdia na U. A.

V hlavných úlohách:

Hitoshi Shinsou

Nita Hiraoka (OC)

Katsuki Bakugou

Poznámka:

V tomto dieli sú spomenuté ako guest-star dve ďalšie BNHA OC, ktoré nie sú moje, ale patria ich autorkám. Za zapožičanie oboch postáv pre účely tejto fanfikcie vopred ďakujem.

p l a y l i s t :

Raye - Flowers

Blackway & Black Caviar - What's Up Danger

DJ Khalil - Elevate

Doja Cat - Streets

Nick Jonas ft. Tove Lo - Close (slowed)

Hailee Steinfeld, Grey - Starving

*

* * *

„The space between not enough and too much

- meet me there."

                                                                                      — Christopher Poindexter

* * *

 

*

Ukázalo sa, že Shinsou naozaj nepreháňal, keď tvrdil, že underground scéna si vyžaduje maximálne odovzdanie svojich síl a obetu práci, ktorá ide na úkor vlastného voľného času, ak v nej človek chce zotrvať ako kompetentný a úspešný pro čo najdlhšie. Po ich výlete do Disney Worldu sa, bohužiaľ, museli obaja vrátiť späť do kolotoča každodenného života a voľno, ktoré si mladý muž s indigovými vlasmi počas svojho sviatku vybral, malo zrejme za následok to, že ho čakala šnúra dní točiacich sa iba okolo neutíchajúcich a únavných povinností. Vlastne, odvtedy, čo sa rozlúčili neskoro v noci, keď ju opäť zaviezol domov, nemali šancu sa znova stretnúť.

A Nitine povinnosti sa kopili podobným tempom, hoci pravdepodobne nie v až tak vyčerpávajúcej miere, no stále mala čo robiť, aby všetko stíhala. To, čo jej čas trávený v práci nad pridelenými úlohami neuľahčovalo, bolo neustále rozptyľovanie mysle spomienkami na isté udalosti, ktoré si neprežila s nikým iným, než spomenutým underground herom.

Najmä tie z ich posledného stretnutia jej v hlave vírili permanentne a sťažovali tak výkon akýchkoľvek ďalších činností, ktoré si vyžadovali kompletné sústredenie. Nita nikdy nebola z tých, ktorým by sa ľahko koncentrovalo na jednu konkrétnu vec, mnoho rázy zvykla snívať s otvorenými očami, či už jej myseľ rozptyľovalo viacero faktorov, ktoré nesúviseli s prácou, či ešte počas jej štúdia na UA Akadémii, s učivom. Ale teraz? Už ani ona sama sa nespoznávala kvôli tomu, ako moc zamyslená, ba až zasnívaná posledné dni bývala.

Vedela však presne, čo je toho príčinou. Nedalo sa inak, musela na neho myslieť každú jednu voľnú chvíľu, dokonca si to dovolila aj vtedy, kedy by nemala. Výjavy, keď spolu sedeli v tesnom priestore jeho auta, keď cítila teplo sálajúce z jeho tela a spôsob, akým si ju jeho hlas podmanil skôr, než vôbec stihol aktivovať svoj pozoruhodný quirk, jej myseľ neopustili ani po nejakom čase a ona nevedela, či má byť za to rada, alebo tým má byť frustrovaná. No ak sa vedel niekto pre čokoľvek až neprimerane moc nadchnúť a namotať sa tak, že každá bunka tela pod vrstvou kože priam až elektrizujúco vzrušením mraučala, bola to práve Hiraoka Nita.

Každý z nás má v hlave akýsi vnútorný hlások, čosi skryté v podvedomí, čo nás varuje, pripomína nám, keď je treba a práve jej by pravdepodobne momentálne to niečo radilo, aby brzdila a nenechala sa týmto novým ošiaľom strhnúť natoľko, že by mohla z toho pocitu vznášania sa vysoko v oblakoch nepekne padnúť dolu, nosom napred.

Ale počúvala ho? Nie tak úplne... Pretože to, že sa so Shinsom nevideli už dva týždne, ktoré jej pripadali ako večnosť, neznamenalo, že neboli v kontakte vôbec. Tie myšlienky, ktoré jej hlavu toľko zamestnávali a nútili ju odlepiť sa nohami od pevnej zeme a vzlietnuť niekam mimo, niekedy aj v nie práve vhodnú dobu, predsa muselo čosi živiť, podnecovať. A tým boli správy, ktoré si počas toho obdobia, kedy sa nemohli vidieť osobne, vymieňali.

Nebolo ich až tak veľa, keďže pracovné harmonogramy oboch spolu až toľko neladili, čo si stihla uvedomiť, akonáhle sa po tom víkende, kedy si pripadala, že sa na chvíľu preniesla do inej – krajšej a vzrušujúcejšej reality, odlúčili. Ale o to viac jej boli vzácne a keď ju telefón na každú ďalšiu z nich upozornil, iba to pridávalo polienka do pahreby vzrušenia, ktorú v nej rozdúchal. Mnohé z nich jej zaslal neskoro v noci a ona si ich ráno po prebudení našla, čo veštilo, že ju čaká ďalší pracovný deň, kedy bude zápasiť sama so svojou mysľou, aby sa jej aspoň trocha podarilo sústrediť sa na agendu, ktorú mala na starosti.

Nepomáhalo, že tie slová boli napísané čierne na bielom v malom okienku na obrazovke jej telefónu, stále mali na ňu taký efekt, akoby jej ich snáď Shinsou pošepkal do ucha, tesne v jej blízkosti a ona sa musela zachvieť už iba pri tej predstave, že by sa tak dialo, ktorá jej prebehla mysľou, kedykoľvek ich čítala. A pri tom na prvý pohľad vyznievali tak nevinne, no ona už tušila, že pri niekom ako on, by za nimi a medzi riadkami pozornejší a bystrejší človek okamžite našiel viac. Jej sa však stále nepodarilo tak úplne rozlúštiť všetko, čo tým pravdepodobne mienil, tak ako keď sa jej prihováral vtedy, počas ich výletu, no očividne mu to nevadilo. Jej roztomilé odpovede, mu údajne stačili k tomu, aby mu nimi spríjemnila inak náročné a nezávidenia-hodné dni, ako jej sám prezradil. 

Doslova v tom lietala a dokonca s nadšením. To bolo jasné viacerým z jej okolia, ktorí si určitú zmenu na Melody, v poslednej dobe zasnenejšej a priam sršiacej pozitívnymi emóciami a energiou ešte viac, než kedykoľvek pred tým, všimli. No i tak sa dnes aspoň pokúsila sústrediť sa na to, čo mala počas celého dňa na starosti. Dokonca sa jej to pomerne dosť úspešne darilo, čomu zrejme prispel fakt, že istý hero z underground scény dnes pravdepodobne nemal toľko času, ako po iné dni, keďže posledná správa od neho prebrala jej telefón k životu ešte včera večer.

Ale aspoň sa myšlienkam na neho nevenovala toľko, že by jej to opäť narúšalo časový harmonogram v práci a dovolila si zablúdiť k spomienkam na výlet s ním, či k tým rozmazanejším z večierka po Hero Billboard hitparáde, ktorý jej pripadal tak dávny a vzdialený, akoby sa konal v minulom storočí, len na chvíľu. Všetko vyzeralo byť na dobrej ceste, až kým neprišlo ďalšie rozptýlenie, ktoré prerušilo už vyše dvojhodinovú šnúru vytúženého sa sústredenia na kompletizáciu jedného z projektov, ktorými ju Jeanist poveril.

Prsty jej skĺzli z pastelovo-sfarbenej klávesnice pracovného počítača, akonáhle začula klopkanie na dvere svojej malej útulnej, no stále trendy, kancelárie. Pre istotu klikla kurzorom na ikonku na obrazovke, ktorá dokument, na ktorom práve pracovala, predbežne uložila. Nechcela, aby sa jej stalo to, čo minule, keď svojou neohrabanosťou, spojenou so zamyslením nad čímsi iným, než nad čím premýšľať mala, omylom vymazala niekoľko-hodinovú prácu a jeden z kolegov, pôsobiacich na IT oddelení agentúry, musel situáciu hasiť. Prišla za ním na pokraji hyperventilácie s výrazom dobitého šteniatka a slzami na krajíčku, no ukázalo sa, že stačilo pár klikov a katastrofa, ktorú Nita považovala za neodvrátiteľnú, bola úspešne zažehnaná. To len tak moc technický antitalent, ako ona, si nevedel rady, vraj údajne o nič vážne nešlo.

Ale teraz nenechala nič na náhodu a poistila sa, než vstala od svojho pracovného stola, až tak kolieska jej kancelárskeho kresla jemne zašuchotali, keď sa pohli po chlpatom povrchu malého koberčeka, ktorý mala umiestnený pod ním a prešla k dverám. Otvárajúc ich, vystrčila pomedzi ne hlavu, jej oči zvedavo nakukli do chodby a okamžite sa stretli s tými, ktoré patrili mužovi.

Očividne pracoval pre donáškovú službu a Nita sa v mysli neubránila poznámke, že v poslednej dobe mala s kuriérmi dočinenia častejšie, než bežne. Ale možno to bolo len faktom, že tomu bolo už dávnejšie, čo sa u nej dostavila jej povestná online-shopping mánia, ktorú ventilovala klikaním a hádzaním položiek do virtuálneho košíka nejedného internetového obchodu a následným vyťukávaním kódov z kreditnej karty, aby za jeho obsah mohla zaplatiť, nehľadiac na zostatok na svojom účte.

Viac, než samotný poslíček, ju však zaujalo to, čo niesol v rukách. Jej ústa sa prekvapením mierne pootvorili a zelené oči rozšírené hľadeli na tú zásielku, ktorá nebola zabalená v krabici, pretože tovar tohto druhu by cestu v takom balení nezvládol najlepšie. Ale než sa stihla vôbec zamýšľať nad tým, čo to malo znamenať a či to bolo adresované jej, muž prehovoril a rozptýlil jej pochybnosti.

„Vy ste slečna Hiraoka? Mám tu napísané Hiraoka, lomeno Melody, som správne, áno?“ V podstate ju zrejme spoznal v momente, kedy zahliadol jej tvár a to, ako pohľadom zavadil o malú elegantnú ceduľku umiestnenú vedľa dverí jej kancelárie, ktorá slúžila aj ako menovka, ho zrejme iba utvrdilo v tom, že našiel správneho adresáta. Ale Nita i tak prikývla, stále bez slova, hľadiac na zásielku takmer až v nemom úžase.

„Tu mi to, prosím, podpíšte, je to pre vás,“ s malými komplikáciami jej podal digitálny notepad s perom, na ktoré vlnovkou potvrdila príjem, akonáhle ho zovrela v dlani a potom jej vložil do rúk to, čo sám ledva udržal popri ostatných veciach, ktoré potreboval na vykonanie úspešného doručenia v náručí.

„Ďakujem,“ podarilo sa jej napokon sformulovať aspoň jedno slovo, keď ešte stále nevychádzala z údivu a pohltila ju taká vlna zvedavosti, že rozpracovaná agenda bude zase raz musieť ešte počkať.

Muž pracujúci pre donáškovú službu prikývol a popravil si uniformu, poťažkávajúc notepad s perom v jednej z dlaní, venujúc dlhovláske pred sebou ešte krátky, no veľmi skúmavý, ba priam až obdivný pohľad. Na takéto a ešte k tomu od osôb opačného pohlavia, bola už zvyknutá a tak vyslala jeho smerom ešte jeden malý úsmev, ktorý však malo na svedomí primárne to vzrušenie, ktoré sa dostavilo v rovnakej miere, ako aj zmätenie. 

„Nemáte za čo, užite si to. Pekný zvyšok dňa prajem.“ Vyjachtal zo seba kuriér, tak trocha omámený jej zjavom a pobral sa na ústup, nechávajúc Nitu na chodbe opäť samu, takže sa mohla znova stiahnuť do priestorov svojej kancelárie a zavrieť za ním dvere, aby mala súkromie na to, plne sa venovať darčeku, ktorý jej bol doručený.

Tá kytica, ktorú poslíček doniesol, bola obrovská. Nepamätala si, kedy naposledy videla toľko kvetov pohromade, možno v nejakom pestrom záhone v parku, keď okolo neho prechádzala a pred tým zrejme doma, u rodičov na záhrade. Omnoho viac ju však šokovalo, o aké kvety išlo. Šípové ruže. Nádherné, tmavej, ba priam až šarlátovo-červenej farby. Nedokázala sa na ne v nemom úžase dostatočne vynadívať.

Kvety boli niečo, čo mala Nita odjakživa rada a dostatočne vedela oceniť ich vzhľad aj hodnotu. Možno k tomu prispel aj fakt, že jej stará mama pôsobila celý život ako ich profesionálna aranžérka a doma u rodičov mali veľkú záhradu, kde po sebe zanechala zasiate hotové poklady. Jej matka pokračovala v pestovaní rastliniek, pretože sa tejto súčasti ich života nechceli zbaviť ani po smrti starej ženy a kvety neboli výnimkou.

Čo sa týkalo mnohými zatracovaných a za obrovské klišé považovaných ruží – nuž, aj tie mala dlhovlasá pro v obľube a veľmi. Akokoľvek moc otrepane červené ruže zneli a mnoho iných žien by nad nimi pravdepodobne krčilo nosom a prevracalo očami, Nita aj toto klišé milovala a priam sa rozplývala pri pohľade na tú obrovskú kyticu, ktorá jej bola doručená.

Ako ju tak očami prebehla, dovolila by si tvrdiť, že ich tam mohlo byť v krásnom a úhľadnom guľatom tvare, zastoknutých v honosne vyzerajúcej okrúhlej čierno-zlatej krabičke aj sto. Toľko kvetov... To určite nebola lacná záležitosť. A tieto vyzerali naozaj luxusne, už dávno takto krásne a zdravé ruže nevidela. Kto jej mohol niečo takéto poslať?

Nešlo o to, že by nebola zvyknutá na to, že dostávala kvety, či iné drobné pozornosti. Bola už predsa na scéne nejaký ten piatok, mnoho ľudí ju poznalo a tí, z jej fanúšikovskej základne, jej občas zaslali nejaký darček na vyjadrenie obdivu, či vďaky. Dokonca mala pri mnohých podozrenie, že šlo zásielky od tajných ctiteľov, ktorí sa k nej pokúšali dostať aspoň prostredníctvom zaslanej pošty.

S darčekmi rôzneho druhu, sladkými pozornosťami, vlastnoručne písanými listami, pohľadnicami, či obrázkami, na ktorých sa fanúšikovia svoju obľúbenú Pro Melody pokúšali stvárniť a aj s kvetmi samotnými, už mala skúsenosti. Väčšinou im takéto veci do agentúry chodili na jej, či Jeanistovo meno a poštári ich vždy nechávali na podateľni. Ale nestalo sa, že by niekto poslal zásielkovú službu určenú na doručenie kytíc priamo až k dverám, do rúk adresáta. Pošta od verejnosti sa najskôr kontrolovala a preto mohla vylúčiť, že by šlo o niečo od fanúšika, ktorý patril medzi civil.

Okrem toho, kvety, ktoré jej posielali, boli väčšinou ružové, lebo išlo o všeobecne známy fakt – že Melody má túto farbu najradšej a nikdy ich nebolo tak veľa a neboli tak moc drahé. Ľudia k nej boli štedrí, ale nie až takto... Preto ju toľko zarazilo, že čo práve obdržala. Lámajúc si hlavu nad tým, kto jej ich mohol poslať, prstami prešla po zamatovom povrchu lupienkov, ktoré tvorili korunu tých nádherných šarlátových ruží, až ich vôňa zaplavila priestory jej malej kancelárie.

Nemala sviatok, narodeniny oslávila vyše troch týždňov dozadu a všetci, ktorí pre ňu niečo mali, jej už stihli zagratulovať. Ani sa nič v blízkej dobe nemalo konať, či oslavovať. Tiež si nespomínala na to, že by za poslednú dobu vykonala nejaký extra dobrý skutok, za ktorý by jej nejaký civilista mohol byť natoľko vďačný, že by jej poslal toto. Kto teda mohol na ňu minúť toľko peňazí a z akého dôvodu?

Zrazu sa jej v hlave zjavila jedna alternatíva, od koho by táto nečakaná a veľmi štedrá pozornosť mohla byť. Až sa tak zapýrila pri pomyslení na to, že jej ich zaslal on. Ale nič iné a pravdepodobnejšie jej na um nezišlo, toto pôsobilo ako najuveriteľnejšia a najlogickejšia odpoveď na otázku, ktorá jej začala víriť v hlave, akonáhle tú záplavu červených kvetov uvidela. Shinsou... Naozaj ich poslal on? Ak áno, uvedomoval si, čo jej tým spôsobil? Pokiaľ šlo o neho, určite áno...

Teraz si už pritisla dlane k lícam a cítila, ako jej do tváre stúpa horúčava. Vzala do ruky telefón, no miesto toho, aby mu napísala a presvedčila sa, či to bol naozaj on, odfotila tú nádhernú kyticu, ktorú postavila na konferenčný stolík pri stene vo svojej kancelárii a obrázok poslala Hane. Jej staršia blond priateľka sa vždy v kvetoch vyznala lepšie, ako samotná Nita a preto jej do správy pripísala otázku, aby si mohla byť istá, že si význam práve týchto kvetov pamätá dobre.

Dokonca aj jej blízky priateľ – Muscari mal v kvetoch a ich význame prehľad, to si Nita ešte pamätala z čias, keď bola tínedžerka a s tými ľuďmi sa zoznámila a neskôr ich spoznávala bližšie. S babičkou sa už, bohužiaľ, spojiť nemohla, no Hana bola dostupná na telefóne, či v chate kedykoľvek.

Zrak jej znova padol na ruže. Och, ak to naozaj bol darček od Shinsa, nevychádzala z údivu a tiež nenachádzala slov. Možno preto sa jej dnes celý deň neozval. Čakal, kým jej doručia prekvapenie a následne, aká bude jej reakcia. Niečo takto moc extravagantné sa jej síce k nemu príliš nehodilo, no ak si skutočne na ňu spomenul a zaslal jej niečo takéto pre potešenie, nemienila protestovať. Chýbal jej totiž a moc. Dokonca si spomenula na to, ako jej v tom momente, ktorý spolu zdieľali vyše týždňa dozadu, opantaní kúzlom spoločného okamihu, sľúbil, že ju vezme na rande a tiež, že dostane aj kvety.

Nita to po prebudení sa z predošlého sladkého sna brala vážne iba polovične, keďže si zbytočne nechcela nahovárať niečo, z čoho by potom mohla byť sklamaná, ak by sa neudialo, či nevyšlo. Možno vtedy naozaj iba žartoval, koniec koncov, pri Shinsovi častokrát nevedela, ako si jeho slová vyložiť a mnoho rázy sa jej mozog nad tým, čo mu vyšlo z úst, či čo jeho prsty vyťukali do klávesnice a následne zaslali, potrápil.

Srdce jej začalo biť o čosi rýchlejšie, keď si pomyslela na to, že možno mal predsa len v úmysle sa s ňou na tom rande stretnúť a tieto ruže, ktoré poslal, boli predzvesťou toho, čo plánoval. A čo sa týkalo jej, tak áno, šialene moc túžila znova ho vidieť, nemuseli by ani ísť na klišé rande na romantickú večeru, ktoré pred tým spomenul. Prijala by všetko, hocičo, len aby s ním mohla byť konečne zase osobne, tak moc bola  pobláznená a ani sa to nesnažila sama pred sebou popierať. Načo? Bolo by to zbytočné mrhanie časom a Nita patrila medzi ľudí, ktorí bývali od začiatku veľmi stotožnení a otvorení svojim citom, nepokúšajúc sa ich nasilu potláčať, či snažiť sa pôsobiť nedostupne iba kvôli vlastnému egu a aby si zachovali tvár a nepôsobili zúfalo.

Hoci dokonca aj tie časopisy a články na webe Cosmopolitanu, ktoré občas zvykla lustrovať, radili ženám, aby neboli príliš ľahkou korisťou a nechali sa mužmi dobíjať, Nita ich rady v konečnom dôsledku nepočúvala. Vždy bola ten typ dievčaťa a neskôr aj mladej ženy, ktorá sa nechala kompletne a bez výčitiek pohltiť vlastnými citmi, nikdy sa im nebránila. Hoci bola náročná a nepáčil sa jej len tak hocikto, ak sa skutočne do niekoho zahľadela, tak do toho spadla kompletne, bezhlavo a nemala problém svoju náklonnosť a záujem dotyčnému prejaviť bez akýchkoľvek okolkov, aspoň zvyčajne.

Začalo to už na strednej, keď sa ako tínedžerka v prvom ročníku zamilovala do Bakuga. Už vtedy bola zo začiatku ohľadom vlastných citov sama k sebe úprimná a okamžite sa na neho upriamila, ešte netušiac, aké sklamanie ju čaká. Dokonca podstúpila taký krok, ktorý by mnohé z jej rovesníčok desil, či by ho odsudzovali, pretože muž mal predsa naháňať ženu, chlapec sa mal uchádzať o dievča, nie naopak, je tak? Tak sa to predsa malo... Ale i napriek tomu vtedy ešte násťročná Nita pozbierala odvahu a zo svojich citov sa mu posilnená dávkou sebavedomia, optimizmu a poblúznenia vyznala. To, ako kruto a bezohľadne ju odbil, bola už druhá vec a, samozrejme, zanechalo to v nej stopu a malo za následok, že od svojej otvorenosti a priamočiarosti ustúpila. Aspoň, čo sa týkalo uchádzania sa o priazeň druhého.

Takže keď sa jej začal páčiť ďalší spolužiak, bola o dosť opatrnejšia, no stále nemala problém aj po tej etape so zlomeným srdcom otvoriť ho pre inú osobu. Lenže nenašla už toľko odvahy, aby sa zo svojich citov vyznala aj Shinsovi, keďže sa bála, že bude prežívať to isté čo pri prvom mladíkovi, ktorý si získal jej srdce. Ale to neznamenalo, že by na opačné pohlavie zanevrela, to ani vonkoncom. Len si to tento raz nechala pre seba, lebo na rozdiel od Bakuga, pred Shinsom mala akosi väčší druh rešpektu. Ten sa však po rokoch očividne vytratil von oknom, keď s ním na tej after-párty takmer tri týždne dozadu bez hanby flirtovala, no aspoň, že sa mohla vyhovoriť na alkohol, ktorý jej zábrany rozptýlil tak rýchlo a jednoducho, až im nestihla ani zamávať na rozlúčku.

Tento raz si však nechcela nechať prekĺznuť príležitosť pomedzi prsty a hoci v tú noc skutočne odhodila všetku svoju hrdosť a neskôr aj zdravý rozum, nemohla to banovať ani v najmenšom. Teraz už nie, keď mala tá noc za následok nasledujúce udalosti. A ak jej tieto kvety zaslal skutočne on, tak to naozaj stálo za to.

Znova siahla po telefóne, tento raz so zámerom ozvať sa mu - zrejme napísať správu a poďakovať sa, i keď stále nenachádzala vhodné slová na to, ako to urobiť. Opäť otvorila textovú konverzáciu s ním a pri pohľade na pár posledných správ sa jej žalúdok zavlnil rovnakým spôsobom, ako keď si predstavila, že jej tie ruže poslal on. Ešte raz rukou zašla medzi jednotlivé kvety a práve vtedy si to všimla.

Prstami zavadila o čosi pevnejšie a ostrejšie, čo na hmat nepripomínalo zamatový povrch tmavočervených okvetných lístkov. Zaujato odložila telefón a prekvapená vytiahla tú vec, ktorá bola medzi kvetmi zastoknutá tak, že by si ju bežný človek ľahko nevšimol. A možno áno, no Nita bola o čosi málo nepozornejšia, než hociktorý obyčajný jedinec.

Bola to kartička. Samozrejme, mohlo jej napadnúť aj skôr, že odosielateľ tam pravdepodobne nejakú presa len zanechal, no jej mozog sa na takú banalitu pred tým nesústredil. Očami žmúrila na tie drobné písmenká na nej, ako ju tak držala v dlani. Boli akoby načmárané, bez nejakej úhľadnejšej úpravy a po prečítaní toho krátkeho odkazu, zostala ešte viac zmätená, ako na začiatku.

 

Na znak uzavretia primeria.

                       - B. K.

 

Zelenooká mladá žena zvraštila svoje svetlé obočie a hodnú chvíľu skúmala ten načmáraný odkaz. Až ju tak pomaly začala bolieť hlava z toho, akou rýchlosťou a silou sa v nej pretáčali kolieska, keď sa snažila prísť na to, o čo ide. Toto moc neznelo ako Shinsou. A nechápala, čo tým osoba, ktorá jej ho spolu s kvetmi zaslala, sledovala. B. K.? K týmto písmenám ju v tej chvíli nenapadli žiadne iniciály a frustrovane si povzdychla. 

Očami opäť zablúdila k ružiam a so stisnutými perami v pamäti lovila, s kým bola práve v tejto chvíli na nože. Že by to bol niekto z novinárov, ktorí pred tým o nej písali tie nie príliš lichotivé články? To jej tiež nedávalo zmysel a tuho zvierajúc kartičku medzi prstami, obrátila ju, keď skúmavý pohľad prešiel od kvetov späť k tomu malému kúsku pevného papiera.

Nečakala, že na druhej strane nájde nejakú nápovedu, no akonáhle jej pohľad padol na rub kartičky, zelené oči sa rozšírili prekvapením. Konečne jej došlo, ako to v skutočnosti bolo. Alebo, lepšie povedané, od koho tieto kvety naozaj dostala. Stačilo sa pozrieť na zadnú stranu potlačenú čiernym dizajnom s jasne-oranžovým X, križujúcim kartičku od jedného rohu k ďalším.

Nuž, bez pochyby mohlo ísť o vizitku iba jediného pro hera, ktorý bol vďaka tomuto znaku známy, nikto iný taký dizajn kostýmu, či čohokoľvek iného, čo s ním súviselo, nemal. Jedine Dynamight a Nite opäť stislo žalúdok, no teraz nie tak príjemne, ako keď myslela na Shinsa. Najradšej by sa v duchu sama pred sebou prepadla od hanby pod zem za to, že jej to nedošlo skôr. Jasné, iniciály B. K. Ale, nemohla sa naozaj úplne viniť za to, že jej niečo takéto nenapadlo. Veď predsa, v ktorom vesmíre by jej bol Bakugou Katsuki schopný zaslať kvety a ešte takéto?

Ale ich šarlátová farba bola takmer identická s tou, ktorú mali jeho oči, ako si tak vybavila v duchu intenzívny pohľad mladého muža s výbušným quirkom a dobre rozbehnutou kariérou. Naposledy ho videla na tom osudnom večierku a tento raz sa jej tvár začala sfarbovať načerveno kvôli zahanbeniu, keď si tie udalosti spätne prehrávala v hlave. Slová, ktoré jej na kartičku pripísal, predsa len dávali zmysel. Cítila sa ako idiot, keď si spomenula na jej podnapitý výstup voči jeho osobe.

Doteraz ju to až tak netrápilo, Bakugou jej bol ukradnutý a najmä to, čo si o nej myslel, aspoň tak si to v hlave predostrela, no práve v tomto momente sa dostavil pocit viny, s ktorým nerátala. Koniec koncov, bola to ona, čo reagovala prehnane a vyletela na neho ako prvá, čím pred ním zo seba urobila hlupáka a v podstate aj pred ostatnými prítomnými. Aspoň takto to vnímala s odstupom času a hoci voči jeho osobe bola ešte stále zatrpknutá, v jej očiach to bola skôr ona, čo by sa mala pokúsiť uzavrieť prímerie s ním a tiež zmôcť sa aspoň na drobné ospravedlnenie, akokoľvek moc jej bolo proti srsti.

Veď sa predsa na tom večierku skutočne opila, skoro pod obraz boží a nebyť Shinsa, ktorý ju tak galantne zachránil pred verejnou potupou a dopravil až do postele, zrejme by jej večer dopadol omnoho inak a horšie. Natoľko opitá mladá žena je veľmi ľahký terč a kto vie, kde by nakoniec skončila, ak by pri nej nebol jej osobný rytier v čiernom brnení – ako ho Camie nazvala. A pri tom si za ten stav mohla sama. Bakugou jej v konečnom dôsledku nechcel zle, no priznala si to až s odstupom času a triezvou mysľou.

Ak nič iné, ona by sa mala ospravedlniť jemu, ale nechcela si ani predstaviť, že by sa s ním mala znova vidieť zoči-voči. Tú hanbu by zrejme len ťažko strávila, už tak mala čo robiť, aby si u Shinsa svoj výstup vyžehlila a ubezpečila sa, že si o nej nemyslí to najhoršie. Pri tomto mladom blond herovi, ktorý z oboch mužov ukradol jej tínedžerské srdce ako prvý, jej však bolo jasné, že u neho určite musela klesnúť ešte hlbšie, než bolo jej pôvodné – zrejme nie práve najlukratívnejšie miesto v rebríčku ľudí, ku ktorým mal rešpekt.

Ale prečo by potom posielal kvety? Nervózne žmolila vizitku v jednej ruke a voľnou si zašla do dlhých vlnitých vlasov. Nedokázala prísť na to, o čo mu šlo. Bolo to príliš netypické na niekoho ako Katsuki Bakugou, buď sa musel zblázniť, alebo to za neho poslal niekto iný, kto si z nej možno chcel vystreliť. A ešte tá farba! Veď to predsa neboli len tak hocijaké ruže. Po prijatí správy od Hany, ktorá jej ozrejmila to, čoho sa domnievala, jej mozog ešte viac tápal a od toľkého premýšľania pomaly až iskril.

Červené ruže... Šarlátovo červené, luxusné, určite nekresťansky drahé a ešte k tomu rovných 100 kvetov a jednej kytici... Tak, ako si myslela, skutočne to bol symbol lásky, vášne a túžby - niečo, čo zvykli muži dávať ženám, ak k nim čosi cítili, nie iba tak. Z priateľstva sa posielali, či podarúvali žlté. Na znak vďaky zase ružové, či modré. Ale červené? Aj sama Hana potvrdila, že je to tak, čo Nitu ešte viac zmiatlo. Dokonca oranžové ruže, tie by od neho čakala viac, než toto.

Muselo to byť iba tak, že Bakugou zrejme netušil, či lepšie povedané, nezaujímal sa o to, čo kvety symbolizujú. Možno proste poslal prvé, na ktoré mu v kvetinárstve padli oči. A možno ich odosielateľom napokon ani nebol on. Ako ďalší podozrivý, čo mohol mať toto na svedomí, jej napadla Mina. Veď už predsa na tom večierku jej ho v jednom kuse pripomínala, tak možno vymyslela túto sabotáž ako ďalší márny pokus upriamiť dlhovláskinu pozornosť na ich spoločného bývalého blond spolužiaka, hoci tá doteraz netušila, čo ju k tomu viedlo.

Rozhodla sa, že keď bude s Minou telefonovať, tak sa jej na to na rovinu spýta. Poslala fotku s kvetmi ešte raz do spoločného chatu, v ktorom boli ona, Hana a Ramona, keďže sa chcela pochváliť aj druhej senpai. 

- - - 

- - -

Pousmiala sa nad ich poslednými správami, odoslala vlastnú a konečne sa rozhodla venovať sa aj tomu, čo sa od nej počas pracovnej doby očakávalo. Odložila telefón a vrátila sa za svoj písací stôl, prebúdzajúc počítač k životu. No nedokázala mozog prinútiť upustiť od predošlých myšlienok tak úplne.

Premýšľala, či je dobrý nápad chváliť sa s týmto, čo dostala, aj niekomu ďalšiemu, okrem jej dvoch starších kamarátok. Samozrejme, za predpokladu, že ten darček neposlala Mina, ale samotný Bakugou, čomu ešte stále tak úplne odmietala veriť. Ale, na druhej strane, jej kamarátka s ružovou pleťou mala zrejme iné výdavky, ktoré ju trápili a Nita si ju vedela predstaviť, ako radšej investuje toľko peňazí do seba, než na nejaký fejkový darček od údajného ctiteľa.

Dokonca jej na drobnú chvíľu preletela hlavou aj taká myšlienka, že by sa tých kvetov mala zbaviť. Určite sa jej budú na ne pýtať, akonáhle niekto do jej kancelárie vlezie. A ona nemala pripravenú žiadnu odpoveď. Bolo jej však ľúto tak nádherné kvety dať preč. Napokon sa rozhodla, že si ich tu – v kancelárii nechá, i keď sa jej opäť, po dlhšej dobe zmocnil takmer nepatrný, no stále prítomný a nahlodávajúci pocit viny.

Nemala by sa predsa tešiť z kvetov od cudzích mužov! A vlastne, skôr bola stále zmätená, akoby sa z takejto pozornosti, ak ju skutočne zaslal Dynamight, tešila. No stále si nemohla pomôcť, čosi v jej vnútri sa pri pomyslení na to, že si dal takúto námahu kvôli nej, zachvelo. Od Bakuga by aj chabé minimum – deň, kedy by sa po celý čas zdržal neslušných slov, či frflania a poúčania, bol obrovský úspech, no takéto niečo? Stále nevychádzala z údivu.

Ale omnoho radšej by bola, keby tie kvety zaslal niekto iný. Predsa len, doteraz jej mozog na neho myslel konštantne, bez akejkoľvek dlhšej prestávky už vyše dvoch týždňov. Tak sa predsa nemohla nechať rozhodiť nejakými kvetmi, no nie? Dúfala, že jej čoskoro pošle hocijakú ďalšiu správu, nad ktorou sa bude môcť rozplývať a kompletne zabudne na myšlienky, ktoré jej hlavu pre zmenu potrápili kvôli niekomu inému.

Zakaždým, keď jej zavibroval mobil a upozornil ju na novú notifikáciu, až jej tak stislo srdce a s malou dušičkou prerušila prácu a nazrela na displej. Ale dnes od neho neprišla žiadna, všetky boli iba od kamarátok. Nevadí... Nemôže byť predsa až tak rozmaznaná a dožadovať sa každý deň pravidelného hlásenia. Veď spolu ani oficiálne nerandili. To len ona bola po tom ich spoločnom výlete a večeri strávenom provizórnou oslavou jeho narodenín tak nesmierne pobláznená.

„Ach, Shinsou, nevieš si ani predstaviť, ako moc mi chýbaš...“ Zakňučala potichu, podopierajúc si líce dlaňou a vydychujúc, hľadiac na monitor obrazovky. Ale tie písmenká, obrázky a čísla, s ktorými práve teraz pracovala, videla iba tak polovične, akoby sa dívala priamo skrz ne a jej mozog odmietal vnímať stopercentne, príliš zabraný niečím, či lepšie povedané niekým iným. Ale horšie na tom bolo, že už nebol jediný. Teraz sa pre zmenu pridal ešte niekto ďalší, na koho si od tej osudnej noci po vyhlasovaní top 10 herov v krajine ani len nespomenula.

 * * *

   

*

Napokon ubehlo ešte pár dní a Nite sa stále nepodarilo svoje kamarátky zmobilizovať natoľko, aby prebehol navrhovaný hromadný video-chat. Zakaždým mala jedna z nich čosi na práci, kvôli čomu nemohla sedieť vyše hodiny pred webovou kamerou svojho laptopu, či počítača a venovať sa nekonečnému ženskému klebeteniu pri pohári vína, čohosi s bublinkami, či v Haninom prípade detského džúsu, keďže momentálne ako mamička na trojitej materskej dovolenke pomaly ani nič iné nepila.

Ale dohodli sa, že cez víkend, po Nitinej dlhej smene, si konečne všetky tri čas nájdu, čo ju aspoň trochu – ako jediná vec spomedzi všetkých, upokojovalo. Omnoho viac dlhovlásku frustroval fakt, že prešlo niekoľko ďalších dní bez toho, aby videla svoj objekt záujmu naživo. Hoci jej ruže v kancelárii, ktoré ani po pár dňoch nestratili na svojej kráse, čo bývalo u týchto kvetov raritou, pripomínali aj niekoho ďalšieho, Hitoshi Shinsou bol stále primárnym stredobodom jej aktuálneho osobného vesmíru, okolo ktorého sa ako jedna galaxia za druhou točili a rozpínali jednotlivé myšlienky na neho.

Útechou jej našťastie boli aspoň jeho správy. Zbytočne sa obávala, keď si myslela, že už ich od neho ani čakať nemá, pretože ho možno prestala baviť. Po tých necelých dvoch dňoch odmlky, ktoré jej pripadali ako večnosť, sa konečne ozval s ospravedlnením, že bol celé dva dni mimo a ich malý kolotoč vzájomného podpichovania a flirtovania cez správy sa rozbehol zas. Našťastie sa ukázalo, že Shinsou nepatril medzi ľudí, ktorí zvykli druhých „ghostnúť“, akonáhle sa s nimi troška pobavili na zadnom sedadle svojho auta a stratili o nich záujem, či našli nejakú inú zábavku. Aspoň tak to vyzeralo v jej prípade.

Lenže Nite, akokoľvek moc roztomilé, či vzrušujúce jeho správy boli, to nestačilo. Potrebovala ho vidieť konečne osobne a zo všetkého najviac sa ho túžila opäť dotknúť. Aspoň na sekundu. Počuť jeho hlboký hlas naživo, cítiť jeho návykovú vôňu a ucítiť silu toho jeho pohľadu, ktorý by mal byť zaradený medzi veľmi nebezpečné zbrane, na vlastnej koži. Začínala byť tak trochu zúfalá a mala sto chutí vybrať sa do mesta pod hocijakou zámienkou a urobiť si výlet do Hawksovej agentúry – konkrétne tej pobočky, ktorá sídlila v Musutafu v nádejí, že ho tam nájde.

Ale u underground herov si človek nikdy nemohol byť istý. Shinsou mohol byť pokojne momentálne na opačnom konci krajiny. V jeden deň mohol pracovať v Tokiu, ďalší mohol byť už vo Fukuoke a na tretí v Kyote. Nikdy jej svoju aktuálnu presnú polohu do správy neposlal, s odôvodnením, že ide o citlivú informáciu, ako prevenciu pred tým, že by mohla byť kompromitovaná hocijaká časť jeho práce, ak by sa tie správy náhodou dostali do nevhodných rúk.

Dievčina síce nad tým krútila hlavou, zamýšľajúc sa, aké bolo zvláštne, že svoju polohu jej prezradiť nechcel, ale bez hanby, či opatrnosti sa nezdráhal posielať jej tie dvojzmyselné odkazy, z ktorých sa zakaždým ešte hodnú chvíľu večer prevracala rozpálená v posteli, akonáhle si ich znova spätne prečítala. No aspoň pár fotografií z miest, popri ktorých sa mihol, jej občas na spríjemnenie dňa zaslal. A ona sa vždy usmievala ako pubertálna adolescentka, kedykoľvek si ich v správe našla.

Sama mu občas poslala tiež nejakú momentku, väčšinou toho, čo práve robí, či toho, čo si pripravuje na jedenie, alebo okolo čoho práve prechádza v meste. Dokonca sa odhodlala priložiť mu do ich spoločnej konverzácie aj nejednu fotku seba, hoci jej vždy horeli líca, keď očakávala jeho odpoveď. Ale čo sa týkalo jej fotografií, Shinsou reagoval ako gentleman. Sám jej svoju tvár zásadne nechcel poslať ani omylom a jediné, s čím sa dlhovláska musela uspokojiť, bol záber na jeho Persona-code umelé hlasivky zasadené do masky, ktorá slúžila ako podporná časť jeho hero výbavy.

Moc jej to v tej chvíli, keď sa chystala do postele a našla si tento obrázok v chate s popisom, že práve ide na „zásah“ a berie si vybavenie, nepomohlo. Už ako študentke sa jej vždy v tej maske páčil, spomínala na ten prvý raz, keď ho v nej zazrela a počas celých spoločných bojov 1-A a 1-B triedy od neho nedokázala odtrhnúť oči. Ale keď si ho s ňou predstavila teraz – ako dospelého muža, zaspávalo sa jej omnoho ťažšie. A, samozrejme, vybavilo sa jej to popoludnie v práci, kedy ju vďaka tej svojej pomôcke tak napálil.

Lenže Shinsou nebol jediný, komu sa práca zvykla občas natiahnuť. Prišlo aj na Nitu, keď v piatkové popoludnie na seba navliekala svoj povestný čierno-ružový hero kostým s vedomím, že ju čakala ešte dlhá šichta až do neskorého večera a tento raz v teréne.

Už tomu bolo dávnejšie, čo v rámci pracovného dňa vyrazila do ulíc a ani si nespomínala, že kedy sa takto do terénu chystala poobede, čo značilo, že bude pracovať do neskorého večera. Bola už tak moc zvyknutá na vysedávanie v kancelárii, riešenie všetkých možných Jeanistových záležitostí, že sa jej pri pomyslení na nejakú akciu zmocnilo okrem nervozity aj vzrušenie.

Bola predsa hero, možno nie taký druh ako Bakugou, či Shinsou, no stále niekto, kto do spoločnosti prispieval svojim quirkom pre dobro ostatných a už to bolo dávno, čo mala možnosť niekomu pomôcť, či urobiť iný dobrý skutok. Ale dnes vraj nemalo ísť iba o obyčajnú hliadku mestom, ktoré v drvivej väčšine prípadov boli nudné bez nejakých vzrušujúcejších záležitostí. Vybraní sidekickovia z Jeanistovej agentúry, medzi ktorých patrila tiež, sa mali spojiť s tímom z nejakej ďalšej a spoločne preskúmať v lokalite, ktorá v súčasnosti patrila v oblasti kriminality v meste k tým kritickejším, podozrivé miesta a osoby.

Anonymný tip na nekalé aktivity veľmi nebezpečného rázu prinútil ľudí z Genius Office spojiť sa s tými, ktorí pracovali pre Dračiu hero Ryukyu. Takže po tom, čo Nita vyrazila z priestorov budovy, kde v poslednej dobe trávila prevažnú väčšinu pracovného času, netrvalo dlho a medzi herami, s ktorými mala dnes podvečer spolupracovať, spoznala modrovlasú mladú ženu, ktorá s ňou kedysi navštevovala rovnakú strednú školu, no bola vo vyššom ročníku.

„Dobrý večer, Nejire-senpai.“ Pozdravila staršiu kolegyňu, očami blúdiac po zvyšku z jej tímu. Na tento ročník si Nita pamätala, rovnako aj na dvoch spolužiakov dievčiny v tyrkysovo-modrej kombinéze, spolu s ktorými tvorila takzvanú „Veľkú trojku“. Neskôr ich z triedy ružovovlásky vystriedali Bakugou, Midoriya a Todoroki, čomu sa nikto z U. A. akadémie ani v najmenšom nedivil. Ale túto mladú ženu s dlhými modrými vlasmi mala Nita z celého ich ročníka najradšej a vcelku dobre si rozumeli, takže bola potešená, že jej dnes počas večernej akcie bude robiť spoločnosť.

„Oh, Hiraoka-chan!“ Oslovená jej venovala vrúcny úsmev, akonáhle svoju mladšiu kamarátku zo strednej tiež spoznala. „Teba som nevidela už dlho! Vlastne, naposledy si spomínam, že som ťa zazrela na večierku pár týždňov dozadu, tancovala si so svojimi bývalými spolužiakmi!“

Zelenooká dlhovláska stisla pery a pri tej spomienke sa jej do líc nahrnula mierna červeň. Takže tých ľudí, ktorí si ju v opitom vystrájaní na after-párty všimlo, bolo viac a spätne, keď si udalosti prehrávala v hlave, začínalo jej byť opäť trocha nepríjemne, pocit hanby sa ešte tak úplne nevytratil. Nejire ju však viac netrápila a akékoľvek narážky, či podpichovanie ohľadom jej pripitého stavu, keď sa s Minou pred takým davom ľudí totálne odviazali, si nechala pre seba.

Okrem toho, čakala ich práca a klebetenie, či postávanie a debatovanie o čomkoľvek, čo nesúviselo s dnešným záťahom, muselo ísť bokom. Členovia tímu z oboch agentúr sa rozdelili do dvojíc a každý z nich si vzal na starosti inú časť štvrte, v ktorej večerná akcia prebiehala. Nite napokon prischol ako partner kolega v strednom veku z agentúry, kde sama pracovala a tak sa so starším mužom vydala smerom, ktorý im líder skupiny určil, nechávajúc Nejire s ostatnými s tým, že sa neskôr večer stretnú znova.

S Tatsuyom, ako sa jej starší kolega volal, sa zvykli v Genius Office len tak obchádzať. Väčšinou sa v práci bavila s mladšími kolegami a tento, ktorý bol snáď starší od ich samotného šéfa, nepatril medzi tých, s ktorými by zvykla tráviť čas. Ale neprekážalo jej to, dokázala vychádzať prakticky s každým a k staršiemu a skúsenejšiemu sa správala s úctou, odhodlaná splniť si svoje hero povinnosti, ktoré ju čakali, aby to všetci mohli čo najskôr zabaliť a vyraziť domov, naprieč vytúženému víkendu.

Pol desiatej večer je relatívne ešte celkom slušná hodina, no pohybovať sa o takomto čase jednou z tých naj-nechválne-známejších uličiek Musutafu, nie je najrozumnejšia z vecí, ktoré človek môže v piatok podniknúť. Už cez deň toto miesto bývalo nebezpečné a akonáhle zašlo slnce, akoby sa z tieňov a šera vynorili tie najhoršie indivíduá prezlečené za ľudí, podnikajúce kroky k splneniu svojich nelegálnych plánov.

Nita však bola natoľko rozrušená a zaneprázdnená myšlienkami na iné veci, že toto celé, kam sa stále viac a viac vnárala, poriadne ani nevnímala. Dokonca aj jej starší kolega, ktorý ju až tak moc nepoznal, no predsa len nejaký čas spoločne pracovali v jednej agentúre, zaregistroval, že bola táto mladá pro na svoj vkus až príliš mĺkva. Každou chvíľou mala pohľad nalepený na displeji svojho mobilného telefónu a až upozornenie staršieho muža ju prinavrátilo aspoň čiastočne späť do reality k ich spoločnej misii.

Pred odchodom z agentúry jej, bohužiaľ, nenapadlo, že by si so sebou mala vziať nejaké nenápadné oblečenie, ktoré by mohla využiť ako prestrojenie. Jej hero kostým a celkový vzhľad totiž nepatrili k tým najnenápadnejším a vyzvedanie na takomto mieste, kde sa to hemžilo pochybnými osobami a každý pro, ktorý do tohto teritória vkročil, akoby sa ocitol v jame levovej, si vyžadovalo istú dávku pripravenosti, ktorú mladá Jeanistova chránenkyňa podcenila.

Tatsuya bol z nich dvoch jediný, ktorý mohol tých pár pochybných podnikov, ktoré ulicu z oboch strán lemovali, navštíviť a dlhovláska ho musela čakať vonku, dúfajúc, že sa vnútri nezomelie nič, kvôli čomu bude musieť zasiahnuť a pribehnúť mu na pomoc. Tušila, že Nejire so svojim partnerom, či ďalší z ich dnešného tímu neboli ďaleko, no predsa len sa na začiatku povedalo, aby svoje dnešné aktivity udržali v čo najväčšej tajnosti.

Na druhej strane jej vyhovovalo to, že nemusela ísť dnu, na tie miesta, ktoré jej nielen naháňali hrôzu, ale najradšej by sa od nich vzdialila čo najviac, ako by bolo možné a miesto toho sa opäť mohla venovať internetovej konverzácii so svojimi priateľkami, nenápadne okom sledujúc horný ľavý roh displeju svojho telefónu, dúfajúc, že tam každú chvíľu zazrie notifikáciu o správe od niekoho iného z jej blízkych, niekoho opačného pohlavia.

Začínala si pripadať ako ten druh ženy, ktorá muža priam uháňa a to spolu neboli v kontakte ani príliš dlho, ale nemohla si pomôcť. Stačilo, že sa jej jeden deň neozval a už bola nesvoja. Možno by mala kvôli tomu pociťovať aspoň výčitky, či miernu hanbu, veď predsa muži nemali takéto až prehnane návykové správanie radi a ak nič iné, určite by ho odplašilo, ak by videl, ako moc bola na jeho správach závislá. Možno aj preto zatiaľ nikomu nepovedala o tom, čo sa za posledných pár týždňov medzi ňou a spomenutým underground herom udialo. Vedela o tom jedine Camie, ktorá s ňou žila, ale ani tie najlepšie zo zvyšných kamarátok ešte netušili, ako rýchlo sa jej doposiaľ takmer vyprahnutý a mŕtvy milostný život prebral zo záhrobia a doslova ju vtiahol do toho intenzívneho a šialeného kolotoča, ktorý naposledy zažívala snáď ešte na strednej.

Ale na nejakú seba-reflexiu momentálne jednoducho nemala mozgovú kapacitu a okrem toho, lietajúc v oblakoch, plánovala sa s celou touto záležitosťou čo najskôr zveriť minimálne Hane s Ramonou, pretože o svoje pocity sa jednoducho chcela podeliť so svetom, bola šťastná, možno až bláznivo a naivne moc, že sa práve z krutej reality života prehupla do toho najružovejšieho sna, aký kedy zažívala. Úpenlivo čakajúc, kedy sa jej posledná smena v tomto týždni skončí, plánovala v chate aj naďalej spoločný videohovor, sľubujúc priateľkám, že ich skutočne čaká obrovské množstvo šťavnatých noviniek, ktorými ich plánuje zasypať, akonáhle sa všetky tri pripoja na rovnakú sieť a uvidia jedna druhú aspoň cez malé okienko na monitore.

A to bolo určite príčinou, prečo prehliadla dva páry očí, ktoré ju už dlhšiu dobu sledovali, pretože ich majitelia si túto dvojicu spomedzi ostatných, ktorí sa týmito uličkami dnes večer pohybovali, všimli a medzi nimi z ich pohľadov vyčnievali. Najmä ona. Ani šiesty zmysel, či nejaký skrytý inštinkt, ktorý by mal mať každý správny hero a varoval by ho, že sa niečo deje a že má byť v strehu, sa neozval. Ten Nitin akosi tak permanentne vynechával, odjakživa ho mala oproti ostatným tak trochu pokazený, no v poslednej dobe si už u nej ani neškrtol a nebolo k tomu treba ani mozog raketového inžiniera, aby sa prišlo na to, aká bola príčina.

 

* * *

Bol to fajn pocit - byť konečne opäť na ´domácej pôde´. Opustiť Musutafu na takmer dva týždne nikdy nepatrilo k jeho obľúbeným činnostiam, ktoré boli pri výkone práce underground hera nutné a hoci nešlo až o tak závratný časový úsek, vždy mu ten čas mimo domova pripadal ako večnosť. Keď máte doma štvornohého chlpatého miláčika a neznášate davy a cudzích ľudí, príde vám aj týždeň mimo domova náramne dlhý a Hitoshi tých posledných pár dní, ktoré ho delili od cesty späť, do mesta, kde býval, trávil odrátavaním každej minúty, či priam až sekundy.

Počas tej doby bolo o jeho chlpatú spoločníčku veľmi dobre postarané, Aizawa so svojou malou bielovlasou zverenkyňou sa zakaždým, keď musel odísť a nechať ju samú, Kerri s radosťou ujali. Vedel, že je jeho mačka v dobrých rukách, no už mu chýbala. Lenže tento raz nebola sama. Okrem toho štvornohého tu bolo ešte jedno mačiatko, ktoré nielen občas, ale na Shinsove pomery až neprirodzene často, skrížilo jeho myšlienkam cestu.

Hiraoka Nita... Ani čas, ktorý strávili odlúčení bez osobného kontaktu, neublížil jeho prvotnému učarovaniu. A pri tom si bol takmer istý, že to kúzlo pominie, akonáhle sa obaja vrátia do kolobehu bežného života. Roky spôsobili, že sa v ňom nahromadilo toľko skepticizmu, že takto uvažoval vždy, za každých okolností. A vždy sa mu to aj stalo, pri každej jednej žene, s ktorou si v minulosti kedy začal, že jej kúzlo pre neho až žalostne rýchlo zmizlo. Samozrejme, dochádzalo mu, že si za to mohol hlavne on sám, keďže si žiadnu k sebe nepripustil spôsobom, ktorý by mu dovolil uveriť v to čaro medzi dvoma ľuďmi a držať sa ho.

Ale v jej prípade? Asi si tento raz naozaj nemohol vyberať, ani to nijako intenzívnejšie ovplyvniť. Proste sa to na neho valilo každým dňom viac a viac. A to ju ešte poriadne ani neochutnal spôsobom, ktorý mu v hlave figuroval už hodnú chvíľu, no i to malé sústo, ktoré si doprial približne dva týždne dozadu, stačilo k tomu, aby po nej túžil znova, ešte viac než pred tým ich spoločným výletom. A nie len po jej tele, túžby po ktorom by sa zrejme nevedel zbaviť, ani ak by moc chcel, ale aj po jej duši, po Nite ako celku.

Nespoznával sa. Patetické správy, občas dokonca viac rázy do dňa, priania dobrého rána, či sladkých snov neskoro v noci a tie obrázky, ktoré si stihli povymieňať? Podvihnutie kútikov úst zakaždým, keď mu od nej prišla odpoveď a humor, ktorý tá jej rozkošná nevedomosť či jednoduchosť, tak moc vítaná a sladko odlišná od toho, čo celý život poznal on sám, vyvolali... To všetko bolo niečo, čo by nikdy pred tým neodhadoval ako veci, ktoré by mu mohli byť blízke.

Doposiaľ niečím takým opovrhoval. Vlastne... Možno to nebolo najvhodnejšie slovo, skôr bol k tomu ľahostajný, nevnímal to ako niečo, čo by mu mohlo spôsobovať príval príjemných pocitov. Na to bol až príliš skeptický, realistický, kriticky a najmä cynik. Ale od nej? Niečo tak presladene nevinné, či vrúcne od jeho bývalej spolužiačky stačilo k tomu, aby sa to prázdno v jeho vnútri, ktoré síce nebolo už dlhší čas takou príťažou, pretože sa s ním naučil žiť a ovládať aspoň sčasti príval nepríjemných pocitov a myšlienok, ktoré sa ním preháňali častokrát ako jediné, pomaličky začínalo zapĺňať.

Lenže bolo to tak nečakané a na prvý pohľad pre neho neprirodzené, že ho to mierne vydesilo. A to sa Shinsou za svoju kariéru underground hera stihol vycibriť ohľadom myslenia natoľko, že ho už máločo zaskočilo. Už ako teenager si prešiel rôznymi štádiami, v ktorých sa jeho myseľ nachádzala a zažil aj tie najotupujúcejšie zo všetkých otupujúcich a nielen lieky, ale aj iné faktory mu časom pomohli naučiť sa pracovať s týmto všetkým, čo na neho jeho mozog zvládol vychrliť. A predsa ho nič nemohlo pripraviť na to, že sa Hiraoka Nita opäť objaví po tak dlhom čase v jeho živote a on sa ani po tom, čo prehodnotí všetky pre a proti a skonštatuje, že city v jeho živote práve teraz znamenajú bremeno, po ktorom si nie je istý, či túži, nestiahne, ako to robil doteraz.

Áno, sľúbil jej, že ju niekam vezme a že sa jej opäť bude venovať, ako to mal v pláne už vtedy, keď sa rozhodol, že tomu času trávenému s ňou a Eri určite dá šancu a áno, skutočne to mal v pláne aj dodržať a okrem toho s ňou bol v spojení aj počas tých hektických dní trávených čisto prácou, ďaleko od domova. Ale vždy si v istej časti jeho mysle nechával akúsi poistku, že je stále šanca to celé uťať a eliminovať tak vo svojom už tak nie práve najjednoduchšom živote ďalšiu komplikáciu, ktorá bola na obzore.

No ako tak po každom jednom ďalšom namáhavom dni, po ktorom mal pocit, že snáď vyvracia nielen svoje vnútornosti, ale aj všetky svoje mozgové bunky, našiel ďalšiu a ďalšiu správu od nej a tá mu z nejakej príčiny aspoň trochu doplnila to žalostné množstvo endorfínov, ktoré mu tak chýbalo, začínal si na ne zvykať. A tiež spohodlnel natoľko, že tú myšlienku spojenú s tým ako zatiahne za brzdiacu páku skôr, než to celé vyústi v čosi vážnejšie, odkladal stále do hlbšieho zabudnutia.

A tak, okrem Kerri, bola Nita ďalšou bytosťou, ktorú túžil vidieť čo najskôr, akonáhle si dopraje aspoň pár hodín ničím nerušeného spánku a bude sa opäť cítiť aspoň čiastočne ako človek. Lenže, ako sa zdalo, osud mal iné plány, než dopriať mu aspoň osem hodín v jeho starej dobrej známej posteli.

A akonáhle prišla medzi dvoma jeho kolegami, s ktorými strávil posledné dva týždne na cestách a všetci traja sa konečne vrátili domov, reč na istú agentúru, ktorej zamestnancom zhodu okolností bola aj zelenooká kráska figurujúca v jeho hlave, spozornel a na poslednú chvíľu zahnal tú otupujúcu únavu, ktorá aj jeho večne vyťaženú a nespavú myseľ už takmer až ukolísala do stavu mimo bdenia.

„Vraj na tom momentálne pracujú nejakí sidekickovia z Jeanistovej a Ryukyu agentúry.“ Ozval sa jeden z ľudí, ktorí s ním celé dva týždne spolupracovali, keď v kancelárii toho druhého dokončili spracovávanie posledných reportov. Jeho fialové oči sa od monitora, pohľad na ktorý po tých hodinách práce už priam nenávidel, odtrhli a zabodli do kolegu, fialové obočie v tmavšom odtieni zostalo mierne zvraštené.

Samozrejme, Jeanistova agentúra znamenala pre neho aktuálne len jedno. Ženu, ktorá v nej pracovala a hoci o nej nepadla zmienka, v jeho mysli sa bez váhania vynorila okamžite, akoby na povel a už sa s tým ani nepokúšal nič urobiť. Underground herovia dokázali mať k aktuálnemu dianiu miestami až šokujúco priamy a rýchly prístup, často vediaci o veciach omnoho skôr, než ktokoľvek z ostatných pro. Takže nebolo nič nezvyčajné, že sa tí dvaja bavili o akcii, ktorá práve teraz ešte len prebiehala. No viac ho zaujalo, keď vyzistil, o akú presne akciu išlo a nebol sám.

„Jeanistova agentúra? Prekvapuje ma, že na to miesto poslali niekoho práve od nich. Nie sú to predsa ľudia, čo zvyknú riešiť takéto delikátne, undercover záležitosti.“ Zmätenie jeho ďalšieho kolegu zrkadlilo jeho vlastné a nebolo sa čomu ani diviť. Best Jeanist mal skutočne v tíme ľudí, ktorí zvykli vykonávať úplne iný typ práce. Boli viac na výslní, z hero práce väčšinou zasahovali ako záchranná zložka, prípadne sa venovali verejným záležitostiam spojeným s hromadnými akciami, organizáciou, vedením, propagovaním a celkovým prispievaním k verejnej mienke a image celej hero spoločnosti ako takej a napomáhaniu všetkým jej členom a aj civilistom, snažiac sa udržať čo najviac harmónie a poriadku v tak chaotickej krajine, v akej žili. A to boli v podstate aj veci, ktoré mu k jeho dlhovlasej kráske dokonale pasovali.

Nevedel si ju tak úplne predstaviť ako niekoho, kto vykonáva výzvedné misie v utajení, v tomto bola jeho presným opakom. On sa od toho, v čom bola doma, kompletne dištancoval, no rozumel, že v spoločnosti je treba aj ľudí, čo sa venujú práve tomuto a za to mali jeho uznanie. A Jeanist sa na niečo také ako misie v utajení, ktoré už hraničili s underground sférou, zvyčajne ani neorientoval. O viacerých heroch, ktorí boli v Japonsku považovaní za tých top, vedel mnoho informácii, čo bolo vitálne zase pre jeho vlastnú prácu, preto poznal činnosti blonďavého veterána celkom slušne. Tým pádom úplne chápal, prečo sa medzi jeho kolegami táto diskusia znenazdajky rozbehla. Zatiaľ však do nej neprispel, lebo sa opäť ozval ten, ktorý s tou témou prišiel.

„Je to momentálne s našimi počtami v Musutafu dosť kritické, veľa tímov je vonku, rozlezených na misiách po celej krajine, či dokonca mimo hranice, takže už to miešajú a posielajú na tieto operácie aj tých z celkom inej sorty.“ Nahlas uvažoval straší muž, ktorého slová vyznievali vcelku logicky.

Áno, aktuálne bola v Musutafu situácia taká, že bolo v meste nedostatok aktívne pôsobiacich herov. Ani to, že Hawks otvoril novú pobočku práve aj tu, tak úplne nepomohlo. Stále sa vynáralo viac a viac organizovaných skupín podobných tým, akou bola Liga Villainov, či o dosť menších, no tak efektívne rozlezených, že boli ako šváby, ktorých sa človek len ťažko zbavoval. A na toľko nových hrozieb bolo treba aj ekvivalentne dosť herov.

Mnohí z jeho bývalých spolužiakov pôsobili ako herovia práve v Musutafu, ale ani ten počet miestami nestačil dosť na to, aby pokryl tých zločincov, ktorí sa tu rojili ako muchy po daždi. Človek by povedal, že po tom, čo sa Liga stiahla, sa títo villaini prestanú koncentrovať v toľkých množstvách, šípiac, že ak to nevyšlo takým kapacitám, ako boli Shigaraki Tomura a jeho zverenci, tak ktokoľvek sa pokúsi stať ich nástupcami, dopadne zrejme podobne. Ale zločin v Japonsku zrejme nikdy nevymizne tak úplne a kde jedni padnú, či odídu zo scény preč, zostanú prázdne miesta, ktoré sa okamžite zaplnia novými.

Preto mali všetci stále toľko práce. Preto aj za posledných štrnásť dní toho moc nenaspal. A najmä - preto bola možno práve teraz Hiraoka Nita na mieste, kde si ju radšej nechcel ani predstaviť, pretože tú lokalitu poznal, či minimálne tušil, čo za ľudí tam zvykne spriadať svoje plány, využívajúc miesta, ktoré sa tu nachádzali, ako svoje základne. Nebol si tým istý, no ak sa tam nachádzal niekto od Jeanistu, bola tu dosť vysoká pravdepodobnosť, že bola medzi nimi.

„Neviem, či by nebolo dobré ísť to tam dnes ešte na chvíľu obzrieť, aby sme mali čo najskôr informácie z prvej ruky, ak sa tam niečo náhodou poserie.“ Nadhodil nízky bielovlasý muž, ktorého meno si Hitoshi zapamätal ako Kaito, čím mu nasadil chrobáka do hlavy. Na jednej strane, nepáčil sa mu spôsob, akým rozprával o celej tej akcii, lebo bol tak trocha neúctivý voči tým, ktorí do nej boli zapojení, lenže underground herovia mali proste o tých na výslní svoju vlastnú mienku a preto to nebolo nič netypické, hoci v jeho vnútri to vyvolalo istý rozpor.

No na druhej strane, akokoľvek moc ochranárska vlna sa v ňom voči ľuďom ako Nita sformovala, jeho triezve, realistické uvažovanie a kritické myslenie proste nedokázali nesúhlasiť. Poslať tam takúto zmesku ľudí – sidekickov od Ryukyu a Jeanistu - bolo skutočne vymykajúce sa akejkoľvek logike, ba priam až pritiahnuté za vlasy. Takže to jeho kolega v podstate vystihol a bolo jasné, že v tomto prípade mohli očakávať nejaké komplikácie, či nepodarenú akciu, akej sa v konečnom dôsledku zúčastnili ľudia, ktorí jednoducho na ten druh práce neboli školení a trénovaní tak, ako on a zvyšok osadenstva, nachádzajúci sa práve v malej kancelárii v zabudnutom kúte mesta.

„Pôjdem tam,“ slová mu z úst vyleteli skôr, než ich stihol premyslieť a to sa mu nestalo už veľmi dlho. Vždy dôkladne zvažoval každý svoj čin, uvažoval aj päť krokov dopredu a prehodnocoval faktory, než dospel k záveru a konečnému riešeniu a konal. Unáhlené rozhodnutie nebolo v jeho povahe, ani repertoári a predsa z neho vypadlo, že sa na to podujme, čo ho samotného až tak zarazilo.

Skutočne z celého srdca túžil po jedinom – ísť domov a konečne sa po rýchlej sprche zvaliť do postele a vychutnávať si to ticho a pokoj, ktoré ho čakali, nechávajúc Kerri, aby sa schúlila do klbka po jeho boku medzi perinami. A nielen, že sa dobrovoľne podujal, že miesto vytúženého odpočinku si svoju dvojtýždňovú šichtu ešte predĺži, dokonca tak konal v dôsledku impulzívneho podnetu, ktorý bol u neho nesmiernou raritou.

Jeho kolegovia si zrejme museli myslieť, že je blázon, lebo sami cítili tú únavu a na ňom bola práve teraz badateľná ešte aj na prvý pohľad, jeho fyzický vzhľad priam kričal, že potrebuje konečne spánok a oddych, no na ich tvárach sa mihla na okamih aj určitá dávka úľavy. Samozrejme, nikomu sa po tak náročnej misii, ktorá trvala nekonečne dlhé dni, nechcelo opäť vracať kamsi do terénu, i keď možno iba v roli pozorovateľa. Ale keď sa najmladší z nich podujal, že sa tejto úlohy zhostí, ako by vôbec mohli protestovať?

„To je veľmi šľachetné,“ predniesol ironicky jeden z nich, no Hitoshimu bolo jasné, že je rád, že sa táto posledná úloha na konci nekonečného pracovného týždňa ušla niekomu inému. „Dúfal som, že sa toho zhostíš, keďže ťa na rozdiel od nás nečakajú doma žena ani deti, som rád, že to berieš do úvahy.“ Potľapkanie po pleci od kolegu vnímal len polovične, jeho mozog sa už začínal sústreďovať na to, čo ho ešte čaká, kým sa konečne bude môcť zvaliť do perín a vypnúť úplne, až zostane v jeho mysli iba prázdna čierna obrazovka, ako po vypnutí televízora.

Úprimne, zachovanie rodinnej idylky starších ženatých kolegov bolo Hitoshimu viac-menej ukradnuté. Jediným dôvodom, prečo takto na neho netypicky zbrklo vyhlásil, že sa podujme na niečo, čo vlastne už ani nebolo potrebné a navrhol to jeden z nich len tak, aby si poistili ešte prípadne formujúcu sa komplikáciu, ktorá určite v budúcnosti môže ovplyvniť aj underground sféru, bolo to, že sa proste musel ísť presvedčiť o tom, čo sa tam deje. A ak sa náhodou sidekick od Jeanistu, ktorá si vravela Melody, nachádzala na tom mieste, nemohol ísť do postele spať s vedomím, že netušil, ako to celé dopadlo.

Ak by tam Nita aj nebola, aspoň mu mohlo odľahnúť, že sa do tejto operácie, ktorá možno bola pre ľudí z agentúry patriacej veteránovi s quirkom ovládajúcim vlákna všetkého druhu skutočne nevhodná, nezapojila. Pokiaľ ju tam predsa len zazrie, aspoň si bude konečne môcť dopriať pohľad na ňu v skutočnosti, čo mu začínalo pomerne dosť chýbať. Predstava, že ju dnes večer stretne, bola natoľko lákavá, že premohla aj to nepohodlie, ktoré mu únava a vyčerpanie nie len fyzické, ale najmä psychické, spôsobovali.

Hoci si pripadal akoby ho práve niekto vysypal z odpadkového koša, či pozrel a následne vyvrátil, stále ho lákalo, že tu bola možnosť ju vidieť naživo už dnes. Okrem iného, skutočne ju na to sľúbené rande plánoval vziať. Rozhodol sa už dávnejšie, no jeho rozhodnutie sa nadobro utužilo až teraz. Koniec koncov, Shinsou nebol z tých, čo zvykli rozprávať iba tak – do vetra. Ak niečo sľúbil, nebol dôvod od toho odstúpiť, to v povahe skutočne nemal.

Respektíve, nedával prázdne sľuby, a teda si chcel svoju povinnosť – snáď tú najpríjemnejšiu, aká ho vôbec mohla čakať – aj splniť. A pokiaľ ju stretne naživo, tak to oficiálne dohodnutie rande bude mať pre dlhovlásku pravdepodobne väčšie čaro, než len komunikácia cez správy. Už sa stihol dovtípiť, že Nita zrejme patrí medzi tie ženy, ktoré si na takýchto gestách a pozornosti potrpia. Ešte teraz si spomínal na kúsok tej bláznivo-romantickej časti jej osobnosti, ktorú mu poodchýlila, keď boli pred dvoma týždňami spolu sami v jeho aute.

Plánoval sa jej dnes po dlhšej odmlke spôsobenej cestou domov a následnou finalizáciou ich dvojtýždňovej práce ozvať. Ale chcel si to nechať až na tú chvíľu, kedy bude už ležať vo svojej posteli a jeho myseľ sa konečne bude môcť sústrediť iba na ňu a ona bude tak aj to posledné, na čo pomyslí, než sa jeho mozog ponorí do sladkého otupenia spánkom. Ale ani takto by to nebolo zlé. Až začínal tápať, či vlastne chce, aby tam dnes večer bola prítomná, alebo radšej nie.

Takže po rozlúčení sa s jeho dočasnými kolegami a uistení, že im podá hlásenie o tom, ako tá akcia v jednej z kritickejších častí Musutafu dopadla, si to už meral rovno k miestu, kde sa mala odohrávať. Netrvalo mu dlho, kým sa tam dostal. V tejto časti poznal skratky pomerne slušne, neraz tu trávil čas pátraním, stopovaním, analyzovaním, či vypočúvaním a ešte kadečím iným, takže sa vedel orientovať a nájsť čo najkratšiu možnú trasu. Čas bol drahocenná veličina a underground sféra ho naučila, ako si ho ceniť a narábať s ním čo najekonomickejšie.

Ani jeho hero vybavenie ho nerobilo spomedzi ostatných, ktorí sa týmito miestami občas mihli, výnimočným, medzi bežných ľudí, či tých viac podozrivých zapadol priam ukážkovo a tak nemal problém vmiesiť sa do lokality, kde, bohužiaľ, zvyšok pro, ktorí ju práve teraz okupovali, vyčnievali o dosť viac. Ale jeho aktuálnou prioritou, pomedzi to, vnímať prostredie a hodnotiť, čo všetko sa už stihlo pokašľať, prípadne hrozilo, že sa domrví, nájsť istú mladú pro, ak tu vôbec bola.

Ľudí z agentúry Ryukyu nepoznal takmer vôbec, toto bola pro, ktorej tím nestihol nikdy podrobnejšie preskúmať a ani s nimi nikdy žiaden stret nemal, no z toho, ako sa občas okolo neho mihli ľudia, ktorí mu k tomuto miestu proste nesedeli, dokázal ľahko zhodnotiť, kto medzi miestnu „zgerbu“ nepatril. Ale jeho nespozorovali, či lepšie povedané si ho nevšimli, takže sa mu rolu nenápadného pozorovateľa zatiaľ darilo plniť na výbornú.

Trvalo to dlhšie, pretože boli všetci prítomní herovia celkom slušne porozliezaní a večerné šero ulíc predsa len sťažovalo vnímanie okolia, no v momente, kedy tie dlhé blonďavo-ružové vlasy z diaľky zazrel, zmocnil sa ho pocit, ktorý kompletne udupal akékoľvek zvyšky únavy, či nepozornosti, ktoré jeho mozog pred tým sužovali.

Takže Melody – tá najsladšia pro s najkrajším hláskom a zjavom, s akým sa kedy doposiaľ stretol, tu dnes večer predsa len bola. A jediný pohľad na ňu v tom jej rozkošnom hero kostýme, stojacu pred dverami jedného z podnikov, o ktorom vedel, že sa tam zvyknú občas schádzať také veľké ryby, na ktoré nielen on, no i viacero ľudí z jeho brandže už pomerne dlhú dobu striehli obzvlášť pozorne, opierajúcu sa ramenom o chladnú tehlovú stenu, zatiaľ čo jej pozornosť zamestnávalo čosi, čo s najvyššou pravdepodobnosťou nepatrilo k pracovným záležitostiam, v ňom vyvolal hotovú lavínu rôznych pocitov.

Azda najdôležitejší z nich v tom momente bol hnev. Skutočne ho rozhnevalo ju tu takto vidieť. Komu to, kurva, napadlo, že by bolo dobré poslať na takýto záťah práve Nitu a ľudí jej podobných? Kritický nedostatok herov v meste šiel bokom, ona tu naozaj nemala čo hľadať. Nielen, že bola práve niekde, kde na ňu mohol každou chvíľou naraziť ktosi, kto by jej dokázal riadne zavariť a behom sekundy by sa mohla ocitnúť v život-ohrozujúcej situácii, ešte aj spôsob, ako tu v tomto prostredí vyčnievala – ako diamant pohodený v rokline na kope štrku a špinavých okruhliakov, ho privádzali do šialenstva, ale tým zlým spôsobom. Iritovalo ho to a moc.

A nebola dokonca ani v žiadnom prestrojení, mala na sebe ten svoj typický – a rozhodne oku lahodiaci, o tom sa nedalo ani len slovkom hádať – úbor ako vrchol toho všetkého. Ale zrejme ani iné šaty by jej príliš nepomohli, pretože bola proste taká, aká bola. Nehovoriac o záplave jej nádherných výrazných vlasov, nežnom zjave a útlej ženskej postave... Aj slepý by si ju tu proste musel všimnúť a zaujala by jeho pozornosť. A práve kvôli tomu bol zrazu tak nesmierne moc vytočený, pretože predstava, čo všetko jej tu práve hrozilo, ho proste nenechala chladným.

Jediným šťastím bolo, že zostala vonku a nevliezla dnu do podniku. Tí ľudia, ktorí sa tam určite práve teraz nachádzali... Nechcel si ani predstaviť, čo by sa stalo, keby zrak niektorého z nich padol na mladú ženu stojacu dolu, tých pár metrov vzdialenú od neho, v prítmí večera, pri vchodových dverách, ktoré ju ako jediné delili od hotového pekla - nebezpečenstva, ktoré si zrejme vôbec neuvedomovala.

Trvalo to iba malú chvíľku a ona sa od steny odlepila v momente, keď sa dvere do podniku otvorili a vyšiel z nich postarší muž. Vyzeralo to, že ho mladá žena pozná, pretože jej postoj bol uvoľnený – a až bolestivo moc nepozorný, čo mu zarezonovalo v mozgu z toho celého výjavu snáď najviac – a podišla k nemu, zrejme sa pýtajúc na čosi, čo Shinsou z tej diaľky počuť nemohol. Ale dovtípil sa, že šlo o niekoho z jej agentúry, či ďalšieho z tímu herov, ktorí tu dnes večer pracovali a to ho ako jediné upokojilo.

O malý moment sa obe postavy pohli, mužská, aj tá drobnejšia ženská, kráčajúce po ulici ďalej, zrejme stále riešili okolnosti týkajúce sa návštevy muža v podniku, do ktorého našťastie Nita nevstúpila. Keďže si ho ani jeden z nich nevšimol – a u nej ho to už ani neprekvapovalo, rozhodol sa Shinsou, že pôjde v užšom, no stále dostatočne diskrétnom závese po nich. Skutočne toto bolo až bezradné, že tu práve teraz pôsobil niekto ako ona a nedalo mu to, nemohol ju nechať len tak ísť. Koniec koncov, čím sa jeho počínanie vymykalo z toho, čo mu bolo dnes večer ešte zverené?

Ďalším podnetom do búrky jeho pocitov, najmä tých podráždenejšieho charakteru, bol moment, kedy sa dvojica v diaľke pred ním zastavila, dlhovláska čosi povedala svojmu staršiemu kolegovi a ich cesty sa zrazu rozdelili, keďže ona zaostala a zavalitejší muž pokračoval v kroku, nechávajúc ju za sebou, na čo ona vkĺzla do bočnej uličky. Hitoshi mal pocit, že to, čo sa odohrávalo pred jeho vlastnými očami, sa mu snáď len zdá. Naozaj bolo jeho mačiatko natoľko naivné a neopatrné, až jej zišlo na um, že zatúlať sa do ešte hlbšieho šera na takomto mieste sama, je dobrý nápad?

´Do riti, Kitty, veď si predsa nejaký sidekick, nie? Ako môžeš konať takto ľahkovážne?´ Slová mu zarezonovali v mysli, akonáhle sa pohol tiež, majúc ju stále na očiach a všimol si, koľko pozornosti venuje okoliu a čo práve robí. Nevenovala totiž miestu, kde sa nachádzala, takmer žiadnu, uvoľnená a roztržitá, akoby sa snáď prechádzala na pravé poludnie po centre mesta, chránená množstvom bezpečnostných zložiek, či prisluhujúcich herov a mimo ohrozenia pred zrakmi všetkých spomenutých, dokonca aj ostatných civilistov a nie temnou uličkou v jednej z najhorších dier v Musutafu, neskoro večer.

Nechápal ani toho muža, ktorý dnes pravdepodobne pôsobil ako jej tímový partner, že ju nechal takto bez dohľadu samú. Áno, Nita bola hero a určite dosť kompetentný a keď bolo treba, vedela sa brániť, o tom nepochyboval, no v jeho očiach vždy, ešte od strednej a až dodnes, pôsobila ako tak trocha krehká bytosť, ktorá si nie vždy plne uvedomovala okolnosti a hrozbu, ktorú by mohli spôsobiť. Istým spôsobom, by sa dalo povedať, že vďaka svojej dôverčivosti, roztržitosti a zasnenosti mohla byť v určitých momentoch nebezpečná sama sebe a veľmi ľahkým terčom pre prípadných predátorov, ktorí by mohli tieto jej vlastnosti zneužiť.

Akokoľvek moc bol Hitoshi touto mladou ženou fascinovaný a obdivoval ju kvôli iným veciam, nedokázal prehliadnuť tieto jej slabé stránky, čo sa týkalo možností pôsobenia v teréne v roli pro a ani zaujatosť ňou tú všímavosť a kritické myslenie, ktorými on na rozdiel od nej oplýval až príliš, nezatienila. A to malo za následok ten zachmúrený výraz a mierne vrásky, ktoré sa mu usadili na tvári.

Samozrejme, nemohol sa za to na ňu hnevať tak úplne, koniec koncov, nebola to priamo jej vina. Jeho sladká ružovovláska si to pravdepodobne ani sama neuvedomovala, proste to pramenilo z jej povahy a charakteru, že bola skrátka odjakživa taká. A Hitoshi úplne chápal, že nie každému človeku bolo nadelené také portfólio schopností, zručností a vlastností, aby zapadal do dokonalého prototypu hera. Nita mala, v konečnom dôsledku, zase úplne iné kvality a zručnosti, ktoré tie drobné nedostatky absolútne prevažovali. No stále boli tu a mohla sa vďaka nim dnes v noci dostať do ohrozenia.

Už na strednej si toto u nej aspoň čiastočne všimol, no až po dlhej dobe a vďaka skúsenostiam, ktoré nazbieral ako underground pro, si plne uvedomoval, čo to pre ňu znamenalo. A rovnako, čo to znamenalo pre neho. Netušil, kde sa v ňom tieto pocity berú, no tá túžba ísť dnes večer po nej aj naďalej, dohliadať na všetky jej kroky a uistiť sa, že sa jej neprivodí nič zlé, tu bola a taká, akú snáď nezažil ešte nikdy pred tým, vynímajúc jedine tak blízke osoby ako Eri, či jeho bývalý mentor Aizawa.

Jej drobná postava, za ktorou povievali tie dlhokánske vlasy ako závoj uprostred nočného chladného vánku, sa mu z očí nestratila ani na chvíľu. Akonáhle vytiahla z vrecka svoj mobilný telefón, pravdepodobne vytočila nejaké číslo a po malej chvíli sa doň ozvala, jej vzdialený sladký hlások preťal zvuk podpätkov tvoriacich dlhovláskin hero kostým, ktoré klopkali o asfaltový povrch cesty, po ktorej kráčala. Takže možno preto sa oddelila od svojho tímového partnera a zašla niekam, kde bude sama, chcela si v súkromí zavolať.

Premohla ho na neho až netypická zvedavosť a s chuťou dobehnúť ju o čosi viac, aby mohol lepšie počuť, o čom sa s osobou na druhej strane linky zhovárala, by sa bol býval pohol vpred rýchlejším tempom, nebyť toho, že v tejto lokalite okrem prítomnosti mladej Jeanistovej asistentky zavetril ešte niekoho ďalšieho, kto nebol sám.

Stiahol sa za roh jedného z výčnelkov, ktoré ulicu lemovali tak, aby ho nebolo absolútne možné spozorovať, čomu napomáhala aj tma, do ktorej sa najmä táto časť Musutafu ponorila už takmer celá. Jeho bystrým fialovým očiam však ani v tom šere neušli siluety dvoch ďalších osôb, ktoré sa zakrádali po trase, ktorou pred nimi prešla zelenooká mladá žena, absolútne nemajúc ani tušenia, čo sa deje za jej chrbtom. A presne pre toto myslel Hitoshi na fakt, že jeho schopnosti a štýl vykonávania práce síce boli vhodné do takéhoto prostredia, kdežto Nitine, bohužiaľ, až tak moc nie.

Zrejme bolo naozaj iba otázkou času, kedy si tu niekto herov, ktorí na toto miesto rozhodne nepatrili, všimne. A zhodou okolností, jedným z nich musela byť práve ona, keď sa po nej vybrali okrem neho ešte dve ďalšie osoby, ktoré však rozhodne nemali čisté úmysly. Nie, že by tie jeho boli stopercentne nevinné, čo sa dlhovlasej pro týkalo, no na rozdiel od nich, ktorým jej blaho na srdci rozhodne neležalo, on tu bol dnes večer kvôli tomu, aby ju ochránil a nie jej ublížil.

Vzhľadom na ich telesnú stavbu, žalostne väčšiu od nič-netušiacej dievčiny, ktorá sa stala práve teraz s najvyššou pravdepodobnosťou hlavným objektom v ich hľadáčiku, by priama fyzická konfrontácia mohla byť pre ňu veľkým problémom. Zatiaľ sa po nej iba zakrádali, no i tak to pôsobilo viac, než podozrivo a to nebol iba prehnane paranoidný. Takíto ľudia vždy mali za lubom niečo zlé. Veľmi zlé. Našťastie, vďaka dnešným okolnostiam, tu v tento večer bol prítomný aj on, nielen rozhodnutý, ale aj pripravený zasiahnuť.

Všimol si, že sa obaja Nitiní prenasledovatelia medzi sebou dorozumievajú posunkovou rečou, na čo sa jeho tmavé obočie ešte viac zvraštilo. Týmto by mala ružovovláska naozaj veľký problém ich spacifikovať, keďže to vyzeralo, že sa na jej quirk pripravili a nejakým spôsobom sa poistili voči zvukovým vnemom prichádzajúcim z vonkajška, medzi ktoré patril aj jej hlas, na ktorom bola založená jej schopnosť a tú tým pádom na nich nemohla použiť, čo ju stavalo do veľmi nevýhodnej pozície.

Nevedel však, či to bola náhoda, či ju za ten čas, čo si ju všimli aj spoznali ako Pro Melody, spomínajúc na jej quirk a podľa toho sa rýchlo zariadili. Bola tu ešte možnosť, že to mali vopred naplánované, i keď mu logicky nesedelo do tejto teórie to, že Nita zrejme bola na túto akciu spomedzi zamestnancov Jeanistovej agentúry vybraná náhodne. Veď ani on a jeho kolegovia o tomto záťahu nič nevedeli, než naň neprišlo a nemali ani potuchy o aktuálnom zložení slúžiacich herov v teréne. Ako by to potom mohli vedieť nejakí náhodní treťotriedni villaini? Zostávali len dve možnosti, jak to odôvodniť: buď mali v Jeanistovej agentúre nasadeného nejakého špeha, či komplica, alebo Nitu sledovali už dlhšiu dobu a preto vedeli, kde dnes večer bude. Ani jedna z tých možností sa mu vôbec nepáčila.

Stále tu však bola šanca, že im dlhovlasá mladá žena iba dnes večer prišla do rany ako prvá – a vďaka jej excentrickému zjavu by sa tomu ani nedivil – a keďže bola na rozdiel od Hitoshio vďaka médiám a svojej pomaly rozširujúcej sa reputácii na verejnosti o dosť známejšia, títo dvaja okamžite rozpoznali, o koho ide a zariadili sa tak, aby proti nim nemala moc veľkú šancu.

Toto bola jeho výhoda oproti bývalým spolužiakom z hero kurzu. Väčšina bývalých študentov z UA akadémie, ktorí študovali v rovnakom ročníku, sa po maturite a rozbehnutí svojej hero-kariéry celkom slušne preslávilo. Nita medzi nimi, hoci možno nie tak moc, ako niektorí iní z ich kolegov, no stále ju v Japonsku poznali, o čom sa mal možnosť presvedčiť aj počas ich výletu do Disney Worldu. A on, nebyť toho, že ho v jeho prvom ročníku celá krajina zazrela počas športového festivalu, kde sa aspoň na malý okamih tak trocha blysol, svet by o ňom takmer vôbec nebol býval vedel. To bolo totiž prvý a aj posledný raz, čo bol takto verejnosti na očiach. Odkedy sa zameral na underground scénu, snažil sa čo najviac držať v úzadí a darilo sa mu to viac, než dobre. Ani spolupráca s notoricky známym Hawksom jeho utajeniu neublížila. No a opäť sa mu raz vďaka dnešným okolnostiam potvrdilo, že byť nepoznaným so sebou naozaj nesie hneď niekoľko veľmi cenných výhod.

Lenže vďaka tomu, čo vypozoroval, usúdil, že pripravenosť - či už cielená, alebo úplne náhodná – mužov, z ktorých v tomto momente nespúšťal oči, priniesla určité komplikácie aj jemu samotnému. Predsa len, jeho quirk tiež patril medzi tie, ktorých podstatou a nevyhnutnosťou k fungovaniu bola do veľkej miery verbálna komunikácia. Ak nebudú môcť počuť ani jeho, veci mu to značne sťaží. Samozrejme, od tej doby, než sa stal underground herom, riešil aj túto problematiku – ako svoj quirk aktivovať aj bez verbálnej komunikácie, hľadajúc ďalšie možné spôsoby, akými by mohol prípadné „obete“ na svoj Brainwashing nalákať, ak by prišlo na situácie, akými bola aj táto.

Našťastie však nebol z tých, ktorí sa spoliehali výlučne na svoju schopnosť, pretože, ako sa už mnoho rázy stihol presvedčiť, iba s ňou by si v tejto brandži skrátka nevystačil. A bolo mu to predostreté už od samého začiatku – odkedy sa snažil dostať do hero kurzu a neúspešne. Sám Aizawa mu to ozrejmil ešte viac, že ľudia ako oni dvaja potrebujú aj ďalšie triky v rukáve a na trénovanie všetkých ostatných faktorov, ktoré sa netýkali Hitoshiho samotného quirku, sa celé tie tri roky počas jeho štúdia na strednej sústredili. Neskončilo to ani po opustení U. A. akadémie, jeho snaha zdokonaliť sa v čo najviac veciach na poli pôsobenia ako pro neutíchla, práve naopak. Rôzne kurzy, školenia a tréningy nasledovali aj po tom, čo naskočil do kolotoča, ktorý jeho aktuálna kariéra predstavovala.

Takže okrem quirku samotného zapojil všetky svoje ostatné zručnosti pri snahe vymyslieť rýchly, efektívny a najmä diskrétny plán, ako tých dvoch, ktorí šli po Nite, zneškodniť. Koniec koncov, išlo dnes večer o utajenú misiu a tým, že by tu práve teraz rozpútal hlučnú potýčku, ktorá by pritiahla pozornosť mnohých ďalších rezidentov z tejto diery, by celkom dosť slušne sabotoval celý význam práce, ktorú sa tu herovia, hoci nie práve najvhodnejšie dosadení, no i tak, snažili vykonať.

Celá táto oblasť predstavovala lokalitu o rozlohe približne deväťtisíc metrov štvorcových, čo sa vyrovnalo malému mestečku s počtom obyvateľov nad štyritisíc. Papierovo sa to možno nezdalo priveľké, oproti tak obrovskej ploche, akú zaberalo celé Musutafu ako veľkomesto, no keď si človek podrobnejšie spočítal čísla a uvedomil fakty, išlo skutočne o mimoriadne rozľahlú oblasť, prepletenú množstvom uličiek, v ktorej sa aj desiatka operujúcich herov ľahko stratila. Tým pádom bolo dosť možné, že ak by sa Nita aj pokúšala po prípadnom útoku na ňu privolať pomoc, trvalo by príliš dlho, než by sa k nej dostala včas.

Jej kolega, s ktorým ju Hitoshi zazrel chvíľu dozadu, tu zrejme na blízku ešte stále bol, no ten ho práve v tomto momente nezaujímal. Nevyzeralo to, že sa dlhovlásku tí dvaja muži chystajú nechať na pokoji a on po tom, čo konečne jeho kompletne vyšťavený a únavou ubolený mozog dokázal prísť aspoň s nejakým provizórnym riešením situácie, ktoré by zostalo rovnako utajené, ako celá jeho prítomnosť, začal konečne konať.

Modifikácia jeho hlasu v tejto chvíli neprichádzala v úvahu, pretože bolo jasné, že sa tí dvaja izolovali od okolitých zvukov, takže prišla na rad fyzická konfrontácia, ktorá nepatrila k jeho úplne najobľúbenejším, no za ten čas, čo pôsobil ako underground pro, ju mal celkom dosť slušne natrénovanú a vycibrenú. Ani dvaja muži v prevahe – pretože Nitu do toho zatiaľ zapájať nechcel, pokiaľ bola v sladkej nevedomosti aj naďalej, mienil ju v nej zatiaľ ponechať – pre neho nepredstavovali neriešiteľnú situáciu.

Rozhodol sa zneškodniť ich postupne – jedného po druhom, čo bolo vzhľadom na aktuálnu situáciu strategicky najrozumnejšie. Kľúčom v dnešný večer pre neho bolo zachovať všetko v čo najväčšej tajnosti. Stihol pre kolegov zaznamenať práve prebiehajúce dianie v mieste, o ktorom správne tušili, že tam dnešný záťah neprebehne bez čo i len najmenšej komplikácie a vydal sa po oboch postavách, ktoré výškou síce nedosahovali jeho vzrast, no čo sa týkalo mohutnosti a telesnej stavby, rozhodne by mu každý z nich sám o sebe mohol byť dostatočne rovnocenným súperom.

Zatiaľ sa mu podarilo sa k nim priblížiť tak, aby si ho ani jeden z nich nevšimol, čomu možno dopomáhal aj fakt, že mali zvukové senzory čímsi blokované a preto nemohli jeho už tak dosť tiché kroky začuť ani v najmenšom a prítomnosť ďalšej osoby za sebou nevycítili, takže bol stále vo výhode. Vedel, že musí konať rýchlo a precízne, inak sa celý jeho provizórny plán naruší, akonáhle si ho všimnú obaja naraz a tomu sa musel za každú cenu vyhnúť.

Zhodnotil, že ak zaútočí zvrchu, bude to najlepší ťah a tak sa po jednom z požiarnych schodísk, ktoré sa nachádzali v budove najbližšie od jeho polohy, šikovne vyšvihol vyššie a po krátkej chvíli sa dostal až nad odkvapovú rímsu budovy, ktorú s tou protiľahlou spájala kovová konštrukcia, tvoriaca akúsi pomyslenú klenbu nad cestou, ktorá prechádzala uličkou. Presne v jej strede bol ten najlepší východiskový bod k tomu, aby mohol započať svoj útok, len si musel dávať pozor, aby sa nepošmykol, pretože sa práve nachádzal v pomerne dosť veľkej výške a pád by mu mohol spôsobiť nepekné zranenie.

V podrepe sa jednou z rúk prichytil kovových kusov tvoriacich konštrukciu, z ktorej striehol na svojich protivníkov, ktorí dolu pod ním nemali ani poňatia, čo ich čaká. Nuž, bola to zvláštna ironická súhra osudu, ktorá sa tu dnes večer prihodila – oni poľovali na jeho úbohé nevedomé mačiatko, zatiaľ čo sa sami stávali terčom v hľadáčiku jeho nekompromisného tmavo-fialového pohľadu.

Jeho karbónové bandáže boli pre takéto kroky ako stvorené – pevné, presné a efektívne a akonáhle nimi polapil prvého vytipovaného z dua villainov, stalkerov, či akokoľvek inak ich vo svojej mysli nazýval a zatiahol za popruh dostatočne silným trhnutím na to, aby sa telo muža pohlo dozadu bez toho, než by to zaregistroval jeho prítomný spolupáchateľ. S vynaložením čo najväčšej sily, akú v sebe nazbieral, zakliesnil bandáže o konštrukciu a začal za ne ťahať, vyťahujúc toho, ktorý mu pod ranu padol ako prvý, stále vyššie a vyššie.

Hoci ten, ktorý bol momentálne uväznený v dostatočne pevnom zovretí karbónovej látky, ktorá nepovoľovala ani za mak, vydával vďaka svojmu šoku a nepohodliu zvuky, jeho partner to nepočul. Takže napokon predsa ich aktuálne vybabranie s vokálnymi quirkami Hitoshi zužitkoval ako výhodu a vďaka nej sa zmocnil prvého odchyteného nepozorovane presne tak, ako si to naplánoval.

Vytiahol ho bez komplikácií až hore k sebe a akonáhle sa jeho fialové oči stretli s tými stále rozladenými, šokovanými a mierne vystrašenými druhého muža, zaregistroval, že ten nemôže byť o nič viac starší od neho, ba možno bol ešte o čosi málo mladší. Okamžite spozoroval aj zariadenie, ktoré ho chránilo pred vonkajšími zvukmi a znemožňovalo jemu, či mladej žene, ktorú sa pred ním snažil ochrániť, použiť svoj quirk naplno. Malé čierne slúchadlá hlboko vsadené do uší villaina, ktorý bol práve polapený v jeho karbónových popruhoch, boli veľmi ťažko spozorovateľné, no všimol si ich a jediné, čo stihol urobiť, bolo vytrhnúť mu ich, aby jeho ochranu prelomil.

Nezostal mu čas na žiadne podrobnejšie skúmanie mladého muža, ktorý bol z tej podozrivej dvojice zneškodnený ako prvý, nemal čas ani zisťovať, aký bol jeho quirk, či zámer, pretože jeho spoločník si každou sekundou mohol všimnúť, že sa niečo deje a on musel znova zasiahnuť skôr, než sa tak stane.

Nechal teda prvého polapeného bezpečne zaisteného i napriek tomu, že quirk na neho nepoužil, keďže muž zaryto mlčal a vypliešťal na neho svoje oči bez toho, aby podnikol čokoľvek ďalšie. Shinsou mu stihol nasadiť jedine quirk-neutralizujúce náramky, ktoré mal našťastie dnes večer ešte stále poruke z predchádzajúcich zásahov, ktoré vykonával aj s kolegami posledné dni mimo Musutafu. To bolo jediné, čo si zatiaľ kvôli časovej tiesni mohol dovoliť a v ďalšej chvíli už uháňal za zvyškom z dua, ktoré mu dnes večer okrem Nity samotnej narobilo vrásky.

Ona sa mu vlastne aj pomaly vytratila z dohľadu, no po zneškodnení aj druhého z jej prenasledovateľov mal v pláne ju dobehnúť. Stále bola dostatočne ďaleko na to, aby si stihla všimnúť, čo sa deje a on jej nevšímavosť začal dnes večer už pomaly vnímať ako výhodu. Čo dlhovlasá kráska nevedela, to ju aspoň netrápilo, čiže sa tým pádom rozhodol to dnes presne takto aj ponechať, ak sa mu aj druhý článok hrozby podarí zneškodniť tak, ako ten predošlý.

Tento raz sa priblížil k ďalšiemu z mužov o čosi viac, keďže v jeho prípade musel zvoliť inú taktiku a bolo to práve včas, pretože villain, ktorý pôsobil o čosi staršie, než prvý zneškodnený, zaregistroval, že sa jeho partner kamsi podel. To, že mu to trvalo dlhšie ako za iných okolností, mali zrejme na svedomí rovnaké slúchadlá, aké našiel aj u mladšieho, kompletne maskujúce Shinsove kroky. Ale po splašenom otočení sa a preskúmaní okolia očami, ktorých pohľad neveštil nič dobré, sa stretol jedine s underground pro, ktorý ho v jeho tesnom závese skutočne prekvapil.

V jeho tesnej blízkosti mohol Hitoshi využiť moment prekvapenia a nečakal na nič. Keďže jediný set karbónových bandáží, ktoré so sebou dnes večer mal, si svoju prácu plnil už niekde inde, musel si tento raz vystačiť s holými rukami. Starší muž od neho bol však pripravenejší, než predchádzajúci súper. Začal sa vzpierať celkom dosť úpenlivo, akonáhle sa ho vysoký underground pro dotkol a ten nemal inej možnosti, len zatlačiť ho k jednej z priliehajúcich budov, na ktorej cementovú popraskanú stenu tvrdo narazil villainov chrbát.

Ten sa však rýchlo pozviechal a vrhol dopredu, odrážajúc sa od steny, útočiac priamo na hera, ktorý sa ho snažil dostať. Aspoň mal ten muž dojem, že je ten vysoký fialovovlasý hero, i keď jeho vzhľad by tomu až toľko nenasvedčoval. Ak by ho práve teraz nebol býval zozadu znenazdajky napadol, pokojne by bol na prvý pohľad povedal, že mohol patriť k tým, s ktorými spolupracoval a operovali spoločne v týchto končinách. V podstate to nevylučoval, jediný o kom si bol istý, že patrí medzi herov, bola mladá žena, ktorú dnes večer sledovali a šli jej po krku. Tú spoznal okamžite, hoci nepatrila k tým najznámejším v meste.

Ale to šlo teraz bokom. Dôležitejšie bolo, že sa im ich plány skomplikovali a po druhom členovi gangu, s ktorým mali túto špinavú prácu vykonať spolu, práve teraz nebolo ani chýru ani slychu. A čosi mu napovedalo, že to mal na svedomí ten mladý muž s indigovými vlasmi, ktorému sa práve chystal uštedriť tvrdú ranu buď priamo medzi oči alebo do miesta, kde sa nachádzal jeho žalúdok.

Shinsou na chvíľu zaváhal a takmer by bol zlyhal vo vychytaní jeho rany, no na poslednú chvíľu sa dokázal uhnúť, či lepšie povedané, vlastnou silou /ktorá možno nebola tak impozantná, akú v sebe ukrývali jeho iní kolegovia, či tento muž, bojujúci proti nemu, no stále dnes večer stačila na to, aby ho tento villain nevyradil/ vykryť jeho dobre mierenú ranu. Opäť sa mu podarilo staršieho a fyzicky očividne aj zdatnejšieho muža zachytiť a pritlačiť k stene, odkiaľ mu pred tým unikol.

Predlaktie mu pritisol k hrdlu a zatlačil dostatočne na to, aby ho aspoň čiastočne imobilizoval, hoci sa villain stále vzpieral a skutočne bolo náročné udržať ho v tejto polohe, tobôž, keď nemal pri sebe druhý kúsok svojho podporného vybavenia. Občas nosil na misie tých bandáží viac, keďže nie vždy sa stretol s vyrovnaným súbojom jeden na jedného, no dnes v noci neplánoval žiadnu potýčku, takže mu druhý pár popruhov chýbal, zostal zabalený v kufri ktorý, na neho čakal odložený na stanici, kde s ostatnými underground herami dávali dokopy posledné hlásenie pred tým, než sa vydal na toto miesto.

Jedinou možnosťou bolo rýchlo druhou rukou nahmatať vo vrecku čokoľvek, čo by mu pomohlo toho chlapíka, ktorý sa pomaly, ale isto opäť dostával na koňa, čo sa sily týkalo, spacifikovať. Slúchadlá mu ešte stále z uší nevybral a vzhľadom na to, ako moc sa pred ním kmásal, to bolo aktuálne aj dosť nemožné, no podarilo sa mu vyloviť medzi svojim vybavením príručnú rozbušku s omamujúcim plynom.

Iba jedna dobre mierená dávka stačila k tomu, aby cítil, ako pod jeho predlaktím telo zavalitejšieho muža pomaly začína ochabovať. V kombinácii so správnym pritlačením na miesto, kde sa nachádzal jeho tep, podarilo sa mu ho znehybniť a privodiť mu stav na pokraji mdlôb. Nebol vyradený z bdenia úplne, no nachádzal sa jednou nohou v bezvedomí, čo bolo dosť na to, aby si s ním Hitoshi vedel poradiť. Mužovo ochabnuté telo začal vliecť k miestu, nad ktorým ešte stále v karbónovom väznení visel jeho mladší komplic.

Najlepšie na tom bolo to, že svoju prácu vykonal presne tak, ako si zaumienil – bez akéhokoľvek pútania pozornosti, či po sebe zanechaného dôkazu. Ktokoľvek tých dvoch bude hľadať, potrvá, než mu dôjde, čo sa s nimi stalo. Netušil tak úplne, že čo s nimi, no na druhej strane, oni neboli dnes večer jeho problém, aspoň nie po tom, čo sa mu podarilo zažehnať ich hrozbu voči Nite, čo bola pre mladého muža s fialovými očami priorita. Popri tom všetkom sa totiž vytratila preč, kráčajúc ďalej a on ju musel čo najskôr dobehnúť, než sa opäť prihodí niečo, čo by ju mohlo ohroziť. V takomto prostredí človek nemohol poľaviť ani po tom, čo sa mu zdalo, že mal vyhraté.

Napokon to vyriešil najrýchlejším možným spôsobom. Obom nasadil provizórne putá, ktoré neutralizovali ich quirky, nech už boli akékoľvek a uväznil ich na mieste omámených tak, aby sa k nim čo najskôr mohli dostať zložky na to určené a postarať sa o nich. Na nejaké podrobnejšie vypočúvanie práve teraz nemal čas a ani silu, pretože títo dvaja vyzerali ako vcelku tvrdý oriešok, čo sa otvárania úst týkalo. Ale v underground sfére mal kolegov, ktorí sa aj na ten najnáročnejší druh vypočúvania a páčenia informácii špecializovali veľmi úspešným spôsobom a tak bol presvedčený, že túto časť práce zvládnu za neho a momentálne aj o dosť lepšie.

Vytiahol svoj telefón a pripojil sa cez tajnú aplikáciu do siete určenej pre všetkých z underground sféry v krajine, pomocou ktorej sa medzi sebou dorozumievali a nemali k nej prístup ani tí bežní herovia. Vyhľadal najbližšie možne nachádzajúcich sa kolegov, ktorí mali dnes večer službu a označil miesto svojej polohy, posielajúc im správu, že tam majú prísť zneškodnených villainov vyzdvihnúť. Koniec koncov, on dnes v noci už v službe vlastne ani nebol a podľa polohy najbližšieho možného dostupného pro, s ktorými spolupracoval, si po tých dvoch niekto príde do dvoch minút, čo bolo ideálne.

Než odišiel, vzal si od nich ešte svoj podporný mechanizmus, ktorý doposiaľ spútaval mladšieho, pretože už ich znehybnil a uväznil iným spôsobom a tieto bandáže, ktoré boli neoddeliteľnou súčasťou mladého hera, by mu neskôr určite chýbali. Samozrejme, že mal doma ešte ďalší náhradný pár, tie v kufri neboli jediné ďalšie do zálohy, no podporné veci z tohto materiálu boli extrémne vzácne a prísť o jeden z jeho kúskov, by mu nebolo milé.

Nemal problém tu tých dvoch takto nechať, vediac, že si ich čoskoro niekto odvedie a ich šanca na únik medzičasom bola prakticky nulová. Sústredil sa na hlavný objekt, ku ktorému sa jeho pozornosť upínala a práve teraz mu na chvíľu zišiel z dohľadu. Vedomie, že čo musel spraviť pre to, aby jej tú hrozbu, ktorej rozsah takto naslepo síce odhadnúť nevedel, no stále mu robila vrásky, odpratal z cesty, mu stále nedalo tak úplne vydýchnuť, no aspoň sa zbavil jedného z faktorov, kvôli ktorým sa mu takto na večer, po tom náročnom dni a aj predošlých ďalších, zdvihol tlak.

Musel poriadne pridať do kroku a hodnú chvíľu tápať medzi spleťou uličiek, než ju konečne znova uvidel. Nita nezašla ďaleko, skôr by sa dalo povedať, že sa zatúlala hlbšie, stále uvoľnená a bez starostí, čím mu potvrdila, že nemala ani zdania, čo jej pred malou chvíľou mohlo hroziť, nebyť jeho zásahu. A tento raz dúfal, že im ich malý moment, kedy sa k nej konečne bude môcť priblížiť natoľko, aby bol spokojný, už nikto nenaruší.

Stála pred jedným z presklených výkladov, ktoré zo spodku osvetľovalo iba chabé neónové svetlo a ten krikľavý, modrastý a tlmený lúč dopadal na jej roztomilý profil, ako sa tak so záujmom dívala na predmety, ktoré boli vystavené pre zraky okoloidúcich. Obchod v tejto lokalite rozhodne nemohol byť zariadením dodržiavajúcim všetky predpisy a zákony krajiny, v ktorej žili a čokoľvek jeho prevádzkovateľ ponúkal, určite nie všetko z toho patrilo k legálnemu tovaru. V túto neskorú večernú hodinu bol dokonca už zatvorený a iba to bzučiace neónové svetielko bolo jediným zdrojom života v celej tejto uličke, ak nerátal seba s dlhovláskou pár desiatok metrov vzdialenou od neho.

Okolie dverí a preskleného okna s výhľadom, nad ktorými visel ošarpaný a polo-rozbitý neónový nápis, lákajúci potenciálnych okoloidúcich zákazníkov, zdobilo pár veľmi nevkusných graffitti čmáraníc, pomedzi ktoré bol sem-tam nalepený nejaký podriapaný plagát, či leták. Ale zelené oči mladej ženy zaujalo očividne čosi za špinavým sklom výkladu, keď počas telefonátu svoju pozornosť sústredila primárne na premety. Jedna z jej drobných dlaní sa pohla a brušká prstov, ktoré boli stále zahalené za povrchom jej čiernej rukavice, pritisla k tej zafúľanej okennej tabuli.

„-áno, počúvam ťa, neboj sa,“ tento raz mohol dlhovláskine slová rozlúštiť o dosť jasnejšie, jej hlások mu konečne dával tým, čo vravel, aj zmysel. „Ako som vravela, sme v kontakte, píšeme si skoro každý deň.. Ale, vieš, mami... Nie je to také, ako keby ho môžem vidieť.“ Povzdychnutie, ktoré jej uniklo pomedzi pery malo skoro rovnaký efekt, ako jej predošlé slová. Ešte hodnú chvíľu hľadela na výklad pred sebou bez rečí, pravdepodobne počúvajúc tie na opačnej strane linky, než sa jej ruka zviezla o čosi nižšie.

Čosi v jeho vnútri akoby sa zlomilo, keď si uvedomil, o čo šlo. Bol to súkromný, veľmi osobný telefonát a on nemal v pláne načúvať, ale nemohol si pomôcť. Jej ďalšie slová ho prinútili zotrvať ešte na svojom mieste, v u tajení a neukázať sa jej, hoci ju už neplánoval nechávať v nevedomosti dlho. To, čo počul, ho prekvapilo a rozdúchalo malú pahrebu v jeho dnes už úplne na doraz vyprahnutom vnútri, kedy mal miestami pocit, že skolabuje od únavy a podráždenosti priamo na nohách.

„Dnes sa mi napríklad ešte vôbec neozval,“ Nitin hlások nabral tak trochu roztomilo lamentujúci podtón, až musel svojimi očami opäť zvedavo pátrať po jej profile, hľadajúc výraz, ktorý sa jej usadil na tváričke a rozhodne za pohľad stál rovnako, ako tomu v jej prípade bolo vždy, na čo si už pomaly začal zvykať. Demonštratívne zložila na sekundu telefón od svojej tváre a očami skontrolovala obrazovku, než si ho opäť priložila k uchu a pokračovala vo zverovaní sa s týmto všetkým osobe, s ktorou volala. „Stále nič a pozri, koľko je už hodín...“

Opäť sa ozval ten záchvev v jeho vnútri, ktorý ho takmer pohltil, keď priam cítil, akoby sa jeho vnútornosti prebrali k životu a pomaly začali skrúcať bolestivo sladkým spôsobom. Hovorila o ňom... Jeho mačiatko sa práve spovedalo ohľadom neho. Hlások, ktorým na jednej strane tak trocha nešťastne, no na druhej i zasnene kňučala do telefónu, znel pomaly ustarostene, až mu z neho stislo srdce a nevedel sa sám rozhodnúť, či ten spôsob bol zlý, alebo až návykovo dobrý.

Okamžite ho prešli predošlý hnev a podráždenie, pretože tie pocity, ktoré práve teraz zelenooká kráska, ktorá si, mimochodom, ešte stále nevšimla, kto sa k nej pomaly a nenápadne približuje, v jeho vnútri vyvolávala, zatienili čokoľvek, čo sa v ňom miesilo pred tým. Čakala na jeho správu... Určite si to dobre vyložil, jej slová, ktoré svojej matke rozprávala do telefónu v domnienke, že ich nezačuje nikto ďalší, sa inak interpretovať nedali, Hitoshi nikdy nerobil unáhlené závery bez dostatočného množstva podporných argumentov a dôkazov.

´Oh, Kitty, keby si tak vedela...´ črtami sa mu pri týchto myšlienkach a i proti jeho vôli začal rozliehať náznak pobaveného úsmevu, z ktorého sa napokon vykľul úškrn, len ona ho k jej smole vidieť nemohla, stále zaujatá čímsi iným, ako celý dnešný večer. Vedomie, že to bol vlastne on, kto aspoň malou časťou prispel k jej nepozornosti a rozptyľoval tú jej krásnu hlavičku, mu opäť privodilo celú zmes rôznych pocitov. Naozaj sa pre toto nemohol hnevať, ani ak by moc chcel. Na ňu sa skrátka nedalo...

Skôr v duchu debatoval sám so sebou, či ju má vďaka tomu, aká roztržitá a ľahkovážna bola - sčasti aj práve kvôli nemu - za trest a na výstrahu ešte troška podráždiť, alebo radšej odmeniť. Ako sa tak na ňu díval, vzdialený už iba na pár metrov a ona stále zostávala v tej sladkej nevedomosti, vyslovujúc posledné slová do telefónu na rozlúčku a pokladajúc hovor, zhodnotil, že kombinácia oboch je najlepšia...

* * *

Jej mozog mal dnes večer - a ešte takto neskoro - kapacitu už iba na určitý druh myšlienok a Nita úplne vzdala akékoľvek ďalšie rozoberanie dnešnej misie, kráčajúc vedľa Tatsuyu a tváriac sa, že dáva pozor, no v skutočnosti jej myseľ kompletne vypúšťala čokoľvek, čo jej po návrate z posledného z podnikov, ktoré dnes večer mali preskúmať, kolega rozprával. Proste už nedokázala fungovať tak ako za bieleho dňa a iných okolností a aj preto sa rozhodla, že report k tejto misii spracuje zajtra a pôjde na pár hodín do svojej kancelárie, aj keď mal nasledovať voľný sobotný deň.

Napokon svojho kolegu požiadala, aby si nadišiel cestu pred ňou, keďže sa potrebovala ešte pred spaním niekomu aspoň trocha vyrozprávať a celý týždeň odkladala telefonát s najbližšou osobou z celej rodiny, jej matkou, ktorá sa celé dni dožadovala noviniek ohľadom toho, čo sa s jej dcérou aktuálne deje a tá ju vždy uistila, že zavolá, ale až potom, neskôr.

Hoci už bolo dosť neskoro večer, vedela, že jej matka ešte nespí, pretože si ju všimla, že svieti ako on-line člen na jednom z jej profilov zo sociálnych sietí a keď starší muž z agentúry, kde s Nitou spoločne pracovali, súhlasil a nechal ju samú, dopriavajúc jej tak súkromie, vykročila do prvej uličky, na ktorú jej padol zrak, pripravená zahájiť hovor, o ktorom vedela, že iba na pár minút nebude, čo sa neskôr aj potvrdilo.

Nita sa pri nekonečnom štebotaní do telefónu vonku zvykla často prechádzať a nevnímajúc čas ani miesto, ktorým sa vydala, líčila na diaľku matke všetko možné aj nemožné, čo sa jej za posledný vyše týždeň stihlo prihodiť, ba dokonca aj udalosti pred ním, keďže od výletu do Tokia s jej bývalým spolužiakom a jeho nevlastnou bielovlasou mladšou sestričkou mamke nezreferovala vôbec nič.

Jej krok bol svižný, hoci reč, ktorou rozprávala, tempom zaostávala, predsa len, bola už neskorá hodina a mozog jej nepracoval tak, ako mal. Musela sa premáhať, aby vôbec dokázala vnímať a spracovávať matkine slová, no tento telefonát jej napokon aj celkom padol vhod, pretože sa aspoň mala komu zveriť.

Doposiaľ jej príhody, ktoré sa spustili udalosťami na večierku po vyhlasovaní top 10 herov v krajine, počúvala len Camie a tá už musela byť z tých Nitiných rečí celkom slušne unavená, či otrávená. No ako najlepšia kamarátka a spolubývajúca toto tliachanie doposiaľ statočne trpela. Lenže teraz chcela dlhovláska zapojiť aj kohosi iného a matka z toho ako najbližšia osoba vzišla úplne logicky, keďže s Minou ani Tooru sa doposiaľ ešte stále nespojila. Ramona s Hanou tiež nemali ani poňatia, čo sa dialo, čo mienila napraviť, no ich telefonát si naplánovali až na víkend a dovtedy zostávalo síce iba necelých dvadsaťštyri hodín, no Nita mala každou ďalšou uplynulou, kedy nemohla svoje strasti a vzrušenie prezradiť nikomu ďalšiemu, pocit, že snáď pukne.

Hiraoka Naomi bola svojej dcére nesmierne moc blízka a oproti iným ratolestiam, jej ružovovlasé dievčatko, ktoré už k nevôle tej staršej stihlo vyrásť na mladú ženu, matke zvyklo prezradiť aj veci, ktoré by možno bežný rodič počuť nechcel. Ale ona vedela, že sa u jedného zo svojich rodičov dočká pochopenia a podpory, nech by sa dialo čokoľvek.

Samozrejme, také detaily ako to, čo sa dialo po tom, čo Eri vysadili u Aizawu, či to, ako sa jej podarilo po after-párty v na mol opitom stave dostať do postele – hlavne, čia zásluha to bola - a tiež správy, či narážky, ktorými ju Shinsou privádzal do šialenstva, z toho radšej vynechala. Toto boli informácie určené pre iné uši ako tie, ktoré patrili tak blízkemu príslušníkovi jej rodiny.

No z ostatných Nitiných slov mohla jej matka jasne rozoznať, ako moc v tom bola jej dcéra až po uši. Meno toho mladého muža, o ktorom jej rozprávala, bolo Naomi známe. Predsa len, Nitin milostný život a najmä jej tínedžerské lásky počas štúdia dlhovlásky na strednej v Hiraoka domácnosti neboli žiadnym tajomstvom. No staršiu ženu to celé aj tak pomerne dosť prekvapilo, pretože tomu bolo už dávnejšie, čo jej ratolesť takto o niekom básnila.

Nitino svetlé obočie sa mierne zvraštilo, keď počúvala určite dobre mierenú, no v jej očiach úplne zbytočnú a neopodstatnenú radu, aby si nerobila až príliš obrovské nádeje a snažila sa aspoň trocha držať nohami pri zemi. Áno, pani Hiraoka bola síce rada, že sa v živote jej dcéry opäť objavil niekto, kto v nej podnietil toľkú radosť a vzrušenie, s akým sa u nej už dlho nestretla (a že Nita patrila k ľuďom, ktorí sa vedeli nadchnúť pre veľa vecí a skutočne intenzívne), no neodpustila si radu, či skôr malý náznak varovania, aby to s nadšením nepreháňala a nehrozilo jej potom kvôli tomu veľmi nepekné sklamanie.

„Hlavne kľud, nena*,“ snažila sa o prívetivý tón, keď sa z druhého konca Musutafu dcére prihovárala, „je pekné, že máš o neho starosť a verím, že sa tešíš každej jednej správe, ktorú ti pošle, no nechceš predsa pred ním vyzerať ako nejaká stíhačka, no nie?“ Oslovená na to zareagovala stisnutím a následným nespokojným našpúlením pier, no staršia pokračovala, „to chlapi nemajú radi.“

Matke sa to hovorilo ľahko, ale čo ona mohla vedieť? Neprežívala to, čo Nita, keď na to myslela. A okrem toho, tento temperament a intenzívne prežívanie emócií, ktoré sa nikdy neštítila prejaviť, zdedila predsa po nej a z jej strany rodiny! Vedela, že jej nechce zle, no v tomto zelenookú dievčinu skutočne nemohol pochopiť zrejme nikto. Veď on predsa, Shinsou, bol... Och, nevedela to ani opísať, no očividne slová neboli dostačujúcimi na to, aby jeho kúzlo preniklo na diaľku cez linku spájajúcu ich telefonát až k jednému z jej rodičov, ktorému práve o ňom básnila. Ale to nevadilo, dôležité bolo, že ju Hiraoka Naomi aspoň vypočula a ona si mohla krátiť chvíľu telefonátom s ňou, čo malo za následok, že prešla obrovský kus, zastavujúc sa uprostred ulice, o ktorej netušila, či ešte vôbec patrí k lokalite, kde mali misiu vykonávať, alebo už nie.

Jej pozornosť na chvíľu odpútalo od rozhovoru s matkou čosi iné a zelenkavé oči sa zabodli do jedného z výkladov, ktoré cestou stihla minúť. Obchod to bol ako každý iný, ničím špeciálny, no i tak sa na tie rárohy, ktoré boli okoloidúcim vystavené, zahľadela so zaujatím, prebodávajúc malé mosadzné sošky spojené dlhšou červenou šnúrkou, ktorou boli obe previazané, pomaly až v tranze, z ktorého ju napokon vytrhol až zvýšený matkin hlas, ktorým sa presviedčala, či je ešte stále prítomná a náhodou nepoložila.

Netušila, čo ju na tej gýčovej akože ozdobe toľko zaujalo, no kedysi počula, či možno čítala príbeh o tom, čo stužka, či akékoľvek vlákno tejto farby znázorňuje a z neznámych príčin jej momentálne celkom dosť utlmený a v úspornom režime fungujúci mozog vytiahol práve takúto myšlienku. Ale vrátila sa k predošlému rozhovoru, rozladená už o čosi menej. Krátky pohľad na ľavý horný roh displeja telefónu, ktorý stále zostával prázdny bez notifikácie o novej správe, ju síce nepotešil, no jej tvár sa o čosi uvoľnila.

„A proste, zakaždým, keď o ňom nepočujem dlhšie ako jeden deň, je mi smutno a premýšľam, či sa náhodou niečo nestalo, i keď viem, že sa určite o seba dokáže postarať. Ale chápeš...“ Ukončila napokon svoj kratší monológ opäť sústredený okolo istého fialovo-vlasého mladého muža priznaním, na ktoré jej matka tento raz zareagovala chápavejšie.

Už bolo skutočne veľmi veľa hodín a bolo prirodzené, že sa o Shinsa tak trocha bála, i keď oficiálne nebol jej chlap, ako sa v úvode telefonátu uisťovala aj staršia žena, s ktorou telefonát viedla. No momentálne si konečne okrem toho všetkého uvedomila aj fakt, že by mala už túto debatu skončiť a dopriať mamke priestor na to, aby si šla ľahnúť. Sama sa mala vrátiť na ich východiskové stanovisko, z ktorého v jednotlivých dvojiciach, či viacčlenných skupinách vyrazili a podľa toho, čo za strechy videla v diaľke, keď sa zahľadela dopredu, zistila, že si túto lokalitu celkom slušne obišla a pomaly sa vracala k miestu, kde zrejme už čakala väčšina dnes slúžiacich herov z Jeanistovej a Ryukyu agentúry.

Až keď hovor položila a ulicou sa rozmohlo pomaly mrazivé ticho, ktoré si doposiaľ neuvedomovala, keďže bola zaneprázdnená, začala na povrchu pokožky pociťovať drobné zimomriavky. Doposiaľ jej nedošlo, že po akom mieste sa veselo prechádzala úplne sama a ešte v takomto prítmí. Tatsuya bol nevedno kde, no pochybovala, že šiel po nej a strážil ju, aby sa mu nestratila. Pokiaľ si dobre pamätala a stihla ho za ten čas, čo u Jeanistu pracovala, odhadnúť, tento muž bol niekto, kto sa absolútne nestaral do a o druhých, vykonávajúc si iba svoju prácu a neberúc ohľady na ďalších, pratajúc sa všetkým z cesty, akonáhle to situácia trocha dovoľovala.

Mohla mu zavolať, či komukoľvek ďalšiemu, kto tu dnes večer s nimi bol a mala na neho kontakt, no miesto toho sa radšej pohla smerom, ktorý sa jej zdal povedomý, hoci si nebola stopercentne istá. Predsa len, lokalita, v ktorej operácia prebiehala, bola tak obrovská, že tie strechy, ktoré sa jej zdali povedomé, pokojne mohli byť na kilometre vzdialené tým na mieste, kde mali dohodnutý zraz po vykonaní svojich pridelených úloh.

Pridala do kroku, cítiac sa stále viac a viac nepríjemne každou ďalšou ubiehajúcou sekundou, dúfajúc, že čoskoro narazí na kohokoľvek z tímu, ktorý sem bol dnes večer vyslaný. Medzi tým si dovolila iba jedno jediné kratučké zastavenie sa, aby rýchlo skontrolovala telefón, či jej snáď predsa len neprišla nejaká nová správa, v najlepšom prípade od toho, ktorý jej myseľ okupoval zo všetkých najviac, no stále nič.

Dokonca na sekundu zvažovala možnosť, že mu sama napíše a prizná sa mu s tým, kde sa nachádza a že sa práve necíti úplne najbezpečnejšie. Akékoľvek uistenie od neho by jej v momentálnej situácii aspoň trocha pomohlo a ten nepríjemný pocit formujúci sa v útrobách jej žalúdka určite potlačilo. Ale potom sa jej v mysli vybavili matkine slová o stíhačkách a radšej telefón opäť vsunula do vrecka svojej hero kombinézy. Možno už spal a jej správa by ho zobudila, čo rozhodne nebolo jej zámerom, keďže už stihla vytušiť, aké problémy so spánkom jej underground hero mal.

Srdce sa ružovovláske preľaknutím zastavilo v momente, keď za sebou ucítila pohyb a v ďalšej stotine sekundy sa okolo jej drieku obmotala veľká a pevná paža, priťahujúc si ju k telu jej majiteľa bližšie, až chrbtom narazila do čohosi tak tvrdého a vzrastom o dosť vyššieho a väčšieho, než bola ona sama, až z toho mohla vyvodiť jedine to, že šlo o muža.

Druhá z jeho rúk sa až prekvapivo pomaly a s citom, no zároveň dostatočne rýchlo na to, aby stihla vôbec vykríknuť, usadila na jej tvári a prstami zakryla jej ústa, z ktorých sa už nemohol vydrať poplašný, preľaknutý, prekvapený, či inými emóciami nabitý výkrik. Zvládla len vystrašene rozšírenými očami hľadieť pred seba, znehybnená a ochromená strachom, no ten sa hneď aj začal rozptyľovať, akonáhle zacítila vôňu dosť špecifickú na to, aby okamžite zapôsobila na jej zmysly a začala jej rozladené a šokované vnútro upokojovať.

V momente, keď ju rozpoznala, prestala sa vzpierať a opäť dovolila svojim pľúcam normálne fungovať, hoci srdce svoj tep stále nespomalilo a dozvuky toho preľaknutia ešte pretrvávali aj v iných častiach jej tela. Ale ten pocit bezpečia, ktorý sa až bleskovo rýchlo vystriedal s predošlým ochromujúcim strachom a jej mozgu tým takmer privodil až zástavu činnosti, sa predsa musel dostaviť z nejakej príčiny.  K uisteniu, že jej nič nehrozí, sa pridal aj jeho hlas – tak moc zamatový a jedinečný, že sa nemohla mýliť a jej telo sa vďaka tomu zvuku a tónu ešte viac uvoľnilo, stále spočívajúc v objatí jeho mocnej paže.

„Mám ťa,“ prihovoril sa jej šepotom ten, ktorý ju tak vyplašil, no zároveň tým, že jej dal najavo, o koho ide, v mladej žene podnietil taký príval vzrušenia, až zabudla, že sa sekundy dozadu jeho pričinením na smrť vyľakala. Zase raz ju dobehol, no tentokrát nepoužil svoj modifikátor hlasu a v tom napätí ju nechal iba zlomok okamihu, prezrádzajúc jej, kto sa jej zmocnil svojim hlasom – známym, ktorý si tak zamilovala. A vďaka tomu sa upokojila a s dôverou mu zverila svoje telo bez toho, aby sa k nemu mohla otočiť a na vlastné oči sa presvedčiť, či skutočne uvidí tvár, o ktorej posledné dva týždne iba fantazírovala.

Ale ten hlas, vôňa a pocit bezpečia, ktorý necítila už dlho pri nikom inom, sa mýliť nemohli. Nitin šiesty zmysel síce pracoval žalostne, no takýto dojem mala za naozaj veľmi dlhokánsku dobu v tesnej blízkosti iba pri jedinom človeku opačného pohlavia. A to, s akou nehou sa jej dotýkal, väzniac ju takmer pritisnutú o svoju hruď v blízkosti, ktorú s ním naposledy zažila u neho v aute a celú tú dobu, ktorá vypĺňala čas medzi onou udalosťou a tou dnešnou, jej nesmierne moc chýbala, podnietilo jej telo k reakcii, ktorá jej tiež napovedala, že sa nemýlila.

„Dobrý večer, Melody-san.“ Prehovoril znova a Nita pri tom pohladení jej uší a dokonca snáď samotnej duše hlbokým tónom takmer až zapriadla. Dlaň z jej úst o čosi málo odtiahol, no prstom jeho ruky, ktorá nezvierala jej driek, sa zrejme ešte jej pokožku opustiť nechcelo. Ucítila ich brušká, o čosi drsnejšie od povrchu, ktorý tvoril tie jej, ako sa jemne pritisli na krivku jej brady, ku ktorej skĺzli, zakláňajúc jej hlavu o čosi dozadšie, aby jeho zastrený hlas na hranici so šepotom mohla pomaly až cítiť na vlastnej koži.

„Shinsou-san?!“ Zatiahla, keď boli jej ústa konečne voľné a ani len nepomýšľala na to, že ak by práve teraz aktivoval svoj quirk, tak by mu dokonale nahrala do kariet. Bolo jej to v podstate jedno, nech ho na ňu len pokojne použije, naposledy to s ňou urobilo hotové divy a celý ten zážitok bol presným opakom toho, čo by sa dalo označiť za nepríjemné. Čokoľvek mal s ňou v úmysle, bola mu vydaná na milosť a ešte veľmi rada, akokoľvek moc pateticky to mohlo vyznieť. Pri ňom jej naozaj bolo všetko jedno a pojem „stratiť  hlavu“ konečne dával pomaly až doslovný význam, keď ho cítila z prvej ruky.

´Tak sme opäť raz zase pri Shinsou-san?´ pomyslel si oslovený mladý pro a trpko sa pousmial nad tým, ako moc formálna bola. Akoby snáď dva týždne dozadu svojim jazykom neochutnával nielen jej pery, ale aj ústa zvnútra, zatiaľ čo jeho prsty preskúmavali každučký dostupný centimeter jej odhalených nôh, smerujúce stále vyššie a vyššie... Okej, musel s týmto až príliš bujarým prehrávaním si tej spomienky v mysli okamžite prestať, lebo sa potreboval ešte z posledných síl sústrediť.

Ale pravdou zostávalo, že jej k tomu osloveniu dal zrejme podnet on sám. Veď on sa jej, napokon, týmto štýlom prihovoril ako prvý, takže jej nemohol nič vyčítať. A hoci mu chýbal spôsob, akým jej pery vyslovili jeho krstné meno, musel uznať, že takto ho to bavilo tiež. Vlastne, bavilo ho to až moc, pomaly sa z toho pre neho stávala akási ďalšia hra, ku ktorej sa v súvislosti s ňou odhodlal a fakt, že nebola prvá a on si myslel, že z podobných už dávno kompletne vyrástol, no ukázalo sa, že tak úplne nie, ho zarazil.

Možno preto mal odjakživa mačky tak moc rád, boli hravé takým správnym, nenúteným spôsobom, ktorý priam komplementárne pôsobil v súlade s podobnou vlastnosťou, ktorú v sebe nosil on sám. A toto mačiatko bolo pre neho v poslednej dobe hotovým potešením, kedykoľvek sa s ňou stretol a i napriek tej nekonečnej vyčerpanosti, pri ktorej si pred tým myslel, že viac sa jeho mozog a telo vyžmýkať zo síl nedajú, v ňom stále vzbudzovala hotové more myšlienok a nápadov, z ktorých nie všetky boli tak úplne nezištné a čisté.

„Čo tu robíš, Shinsou-san?“ Ozvala sa zas, keď sa on na malú chvíľu odmlčal, čím jeho pozornosť opäť pritiahla do prítomného okamihu a prsty, ktoré spočívali na krivke jej útleho pásu, sa k nej pritisli o čosi pevnejšie.

Nita bola skutočne šokovaná tým, že sa tu zo všetkých možných ľudí, ktorí existovali a ktorých poznala, objavil práve on. Akoby si ho snáď jej myseľ, v ktorej zastával jednoznačne dominantnú rolu, sama privolala. Ale nedokázala si v nej vybaviť osobu, ktorú by v tomto momente videla radšej, než jeho a ani v najmenšom neprotestovala. Bolo až zahanbujúce, ako moc dobre jej práve teraz v jeho náručí bolo a odpustila mu aj to, ako zákerne ju, dalo by sa povedať, až prepadol, nič-netušiacu, takmer jej privodil infarkt.

Že čo tu robí? ´Dobrá otázka, Kitty,´, prebleslo Shinsovi mysľou a musel na okamih zvažovať, čo jej na ňu odpovedať. Stále nezabudol na to, čo sa odohralo niekoľko minút dozadu, než na ňu konečne siahol a ona jeho prítomnosť zaregistrovala. Akokoľvek moc bola jeho myseľ zamestnaná touto zelenookou kráskou, naďalej tak moc lákavo spočívajúcou v jeho náručí a v podstate polapenou v jeho moci, stále mu niekde v tej časti mozgu, ktorý sa ešte dokázal sústrediť aj na čosi iné, než bola Hiraoka Nita pritisnutá k nemu a všetko z nej, čo dráždilo každý z jeho zmyslov, rezonoval fakt, že nebyť neho a jeho pohotového zásahu, ktovie, čo by sa s ňou práve teraz dialo.

„Dostal som v túto neskorú večernú hodinu neskutočnú chuť na sladké. A už som spomínal, že mám preň slabosť,“ dlhovláska sa až zachvela, ako ho tak so zatajeným dychom počúvala a tie slová jej prenikli až do mozgu, spomínajúc, kedy jej podobné hovoril naposledy, „no a donieslo sa mi, že Pro hero Melody je o takomto čase, prekvapivo, ešte stále v uliciach.“

Napokon predsa len zvolil možnosť kompletne ju vynechať z toho, čo sa pred tým, než sa pri nej objavil, udialo. Nepripisoval tomu až natoľko veľký význam, aby jej o tom musel povedať, ponechávajúc ju aj naďalej v nevedomosti, ktorá jej v konečnom dôsledku svedčala najväčšmi zo všetkého. Nechcel predsa svoje mačiatko takýmito nie práve najpríjemnejšími informáciami a zážitkami rozladiť a znepríjemniť jej zvyšok večera. Svoju peknú hlavičku si týmto naozaj trápiť nemusela, pretože bola hrozba už zažehnaná, o čo sa postaral sám. Iba by jej vedomie, že do akého nebezpečenstva sa svojou nepozornosťou skoro dostala, pokazilo tento moment, ktorý si on užíval plnými dúškami snáď viac, než by bolo vhodné.

Týmto ju však v duchu absolútne nemal v úmysle zhadzovať, či podceňovať, to vôbec nie. Rešpektoval ju nielen ako ľudskú bytosť, ale aj ako profesionálneho hera, ktorým sa určite nestala iba pre svoje pekné zelenkavé oči a charizmaticky čarovnú osobnosť. Z nejakého dôvodu však v tej chvíli cítil okrem potreby uchrániť ju pred samotnými villainmi, ktorí ju dnes večer stalkovali, aj pred touto samotnou skutočnosťou, ktorá by jej mohla privodiť neželané vrásky na zachmúrenej tváričke, na akú sa dnes pozerať nechcel. Nevidel ju predsa konečne po tých nesmierne moc ťahajúcich sa a dlhých dvoch týždňoch len kvôli tomu, aby sa díval na to, ako sa pre čokoľvek trápi.

Nita, na druhej strane, vynakladala čo najviac zostávajúcich síl na to, aby sa aspoň pokúsila potlačiť červeň, ktorá sa jej hrnula nie len do líc, ale zrejme aj do celého tela. Nebolo možné, aby si nevšimol tú pomaly meniacu sa teplotu jej pokožky, no nedokázala sa tomu brániť, mal skrátka na ňu taký efekt a čosi jej napovedalo, že o tom veľmi dobre vedel. A tie slová, ktorými jej odpovedal... Predniesol ich tak nonšalantne, nenútene a presvedčivo, že by mu v prvý moment možno bola bývala uverila, no potom sa jej mozog rýchlo a z posledných síl spamätal, uvedomujúc si, že toto bola opäť súčasť toho jeho nekonečného dráždenia.

Ale ona sa skutočne domáhala nejakého vysvetlenia, lebo hoci bola za jeho prítomnosť nesmierne moc vďačná, zvedavosťou horela rovnako, ako tými rozpakmi, do ktorých ju znova raz uviedol. Okrem protestného zamraučania, ktoré jej vyletelo z úst nestihla už mužovi v jej tesnej blízkosti oponovať tým, aby jej naozaj prezradil, ako bolo možné, že sa tu takto až príliš podozrivo na to, aby to bola iba čistá náhoda, stretli. Predbehol ju, keď sa znova ozval on.

„Ale teraz vážne, Melody-san.“ Jeho hlas nabral na vážnosti, strácajúc svoj predošlý hravý tón, až prekvapením zamrkala, mierne stuhnutá z tej zmeny štýlu, akým sa jej prihováral. Zdalo sa jej to, alebo Shinsou znel akosi až... prísne? „Nedalo mi nevšimnúť si, aká ste dnes večer roztržitá a nepozorná.“ Z toho prísneho, formálneho tónu jej takmer naskočili zimomriavky a opäť sa jemne zachvela, čo určite musel vycítiť, pretože sa jeho ruka obopínajúca jej driek o čosi pohla a objatie máličko utužila.

„A kvôli tomu sa tak trocha hnevám, pretože vzhľadom na to, v akom prostredí sa práve nachádzame,“ sklonil sa k nej o čosi viac, stíšeným hlasom jej takmer šepkal do ucha, „si nemôžeme dovoliť ani najmenšie zaváhanie, všakže?“ Privádzal ju do bodu varu. Akúkoľvek hru tu práve s ňou rozohral, vytáčala ju a vzrušovala zároveň a tak sa napokon do nej kompletne nechala vtiahnuť.

„Ale, Shinsou-„ pokúsila sa v hlave vyloviť aspoň nejakú rozumnú odpoveď, no bolo to sakra ťažké, nakoľko ju celkom dosť slušne svojim konaním rozptyľoval. Veď predsa celé dva týždne strávila každú voľnú chvíľu predstavami o tom, aké to bude, keď ho znova stretne. A teraz, keď ho mala celého z mäsa a kostí priamo za sebou, sa jej veľmi ťažko odolávalo tomu, aby sa kompletne nepoddala svojim pocitom. No znova ju prerušil nekompromisným tónom.

„Žiadne ale, Kitty. Neber to, prosím, zle, pretože mi ide výlučne o tvoje blaho, no chvíľu som ťa pozoroval a je to tak - si veľmi ľahkovážna a nesústredená na to, v akej nebezpečnej lokalite dnes večer pracuješ. Čo by si robila, ak by som bol villain?“ Zasyčal jej vedľa ucha a prstami jej sánku zovrel o čosi pevnejšie, no stále dosť jemne na to, aby jej to nebolo nepríjemné. Skôr týmto gestom chcel iba zdôrazniť slová, ktoré v tejto chvíli skutočne myslel úprimne a vážne. Hoci sa rozhodol nezaťažovať ju predchádzajúcimi udalosťami a okolnosťami, v ktorých sa nevedomky ocitla, neznamenalo to, že mu neležala na srdci jej bezpečnosť a preto cítil potrebu ju aspoň čiastočne vystríhať, aby bola opatrnejšia. Pre svoje vlastné dobro a jeho pokojnejšiu myseľ...

´Bol by si ten najviac sexy villain, s akým som sa kedy stretla...´ bolo prvé, čo sa Nite prehnalo mysľou a takmer si kvôli tomu v duchu strelila imaginárnu facku. Takto zmýšľať... Musela sa vzchopiť, lebo si o nej čoskoro začne myslieť, že snáď v tele nemá ani jedinú pracujúcu mozgovú bunku, tak hlúpo si začínala sama pred sebou pripadať. Ale trápilo ju to len sčasti, omnoho viac ju v tomto momente zaujímali iné veci.

„Neviem, Shinsou-san. Asi by som bola v riadnej kaši, ale mám to šťastie, že sa miesto villaina opäť objavil môj osobný hrdina, i keď stále tak úplne nerozumiem tomu, ako to je možné, že sme sa tu práve teraz takto stretli.“ Zapriadla a v duchu si gratulovala, že bola zo seba schopná vysúkať v tejto situácii viac, než jednu súvislú vetu. A on ju za to odmenil povzdychnutím si a pohladením sánky končekmi jeho prstov, vďaka čomu usúdila, že nech už svoje slová myslel smrteľne vážne, alebo si ju z veľkej časti opäť doberal, nehneval sa na ňu naozaj. Na to bol k nej až príliš nežný a ona sa v tom nesmierne moc vyžívala.

„Nesmieš byť ale taká dôverčivá. Nabudúce to nemusím byť ja. Ani si sa nepresvedčila, že v skutočnosti nejde o niekoho, kto sa iba vydáva za osobu, ktorú poznáš a očividne jej dôveruješ,“ snažil sa ju vystríhať ďalej. „Pamätáš si ešte na tú villainku Togu z Ligy, však? Vieš, čo svojim quirkom dokáže a preto nesmieš každému dôverovať takto ľahko, najmä nie v tomto prostredí...“

Nita si mimovoľne zahryzla do spodnej pery. Na jednej strane bola tak trocha zahanbená, pretože jeho slová dávali zmysel, bol v nich kus pravdy, ktorú si ona uvedomila až po tom, čo na ňu poukázal. Na druhej strane – nemohla si pomôcť, ale jeho autoritatívny hlas sa jej počúval tak moc dobre, až ucítila chuť urobiť niečo ďalšie ľahkovážne, za čo by ju mohol opäť poučiť, ak sa to tak vôbec dalo nazvať.

„Nikto iný ma Kitty nevolá,“ opáčila napokon a jediné, čo jej v tomto momente vadilo, bol fakt, že nemohla vidieť, ako sa zatváril. Shinsovi sa po perách roztiahol úškrn, o ktorý dlhovláska – stále v jeho moci – bohužiaľ, prišla, akonáhle sa na neho pokúsila vytiahnuť nejaký argument. Mierne pokrútil hlavou a jeden z kútikov jeho úst sa vytiahol ešte vyššie.

´A ani ťa tak nikto iný volať nebude...´ Pôvod toho hlasu, ktorý sa mu ozval v mysli, radšej skúmať neplánoval, i keď mu začínalo byť jasné, kde sa takéto myšlienky brali. No bolo to niečo, čo mal vyhradené iba pre ňu a podľa tónu jej hlásku tá prezývka dlhovláske proti srsti rozhodne nebola.

„Myslím to vážne, Kitty,“ náročky ju po nej zopakoval a ešte štýlom, ktorý úplne sabotoval jeho racionálny spôsob, akým sa snažil apelovať na ňu a to, že si naozaj musela dávať väčší pozor, ak nechceli, aby sa jej prihodilo čosi zlé. Bože, veď už len tá predstava, že by tu naozaj dnes večer nestriehol, spôsobovala, že sa jeho krv začínala znova od zlosti variť. Ale Nita, hoci ho pravdepodobne predsa len aspoň čiastočne počúvala, bola naďalej rozptyľovaná, za čo v podstate mohol on sám.

„Ostražitosť je pri takýchto akciách kľúčová. To ti môžem ako niekto, kto má za sebou už more undercover misií, odprisahať. Ber to ako cennú radu priamo z underground sféry... A tie my nezvykneme rozdávať na počkanie. V tvojom prípade robím výnimku.“  Robil to zase – používal presne volené slová, aby jej dodal pocit, že je špeciálna, čo v podstate aj bola. A vedel, aký efekt bude toto všetko na ňu mať, napäto a s potešením ho očakával. Naozaj však tomu nepomáhal, čo mohol vidieť na spôsobe, akým dlhovláske pomedzi pery ušlo ďalšie povzdychnutie.  

„Tak to si skutočne vážim, Shinsou-san~.“ Jeho mačiatko napokon pozbieralo svoje sily a efektívne nadviazalo na jeho predošlý tón, tak moc pripomínajúci ich nečakané a o to viac prekvapivo vzrušujúce laškovanie počas after-párty po Hero Billboard evente.

Možno nejaké vážne dohováranie predsa len bude musieť odložiť na inokedy. Bola už skutočne neskorá, pomaly až nočná hodina a to, že ju tu pri sebe práve mal, chcel na poslednú chvíľu využiť omnoho lepším spôsobom, než nekompromisným naliehaním, až pokiaľ mu nesľúbi, že bude opatrná. V konečnom dôsledku, mal ju práve teraz presne v takej pozícii, ktorá ho dráždila rovnako, ako on mladú ženu v zovretí jeho paže, čiže to nebolo jednostranné. Otvoril ústa zas, rozhodnutý odložiť vážne debaty na neskôr, keďže ani s tak neskorou hodinou jeho hravá nálada neustupovala.

„Vlastne, napadlo mi, že by som vám mohol dať malé školenie, čo sa underground sféry týka, čo poviete, Melody-san?“ Zamatový hlas opäť pohladil jej uši a ona sa nedočkavo zavrtela, užívajúc si, čo práve medzi nimi panovalo a ako sa s ňou pohrával. Očakávala to, čo príde s miernou neistotou, no v drvivo väčšej miere aj dávkou vzrušenia. Akokoľvek moc ju jeho prítomnosť a konanie znervózňovali, tie príjemné pocity, ktoré ju priam rozožierali zvnútra, to kompletne zatienili. A ešte k tomu - hry? Pre tie mala Nita vždy slabosť.

„Lekcia číslo jeden,“ Shinsou vo svojom dráždení neprestával a ona len dúfala, že z toho školenia na konci nebude aj skúška, kde otestuje, ako moc dávala pozor, pretože už teraz bola jej myseľ napoly stratená v tom prívale emócií miešajúcich sa s búriacimi sa hormónmi. „Znehybnenie nepriateľa.“

Jeho prsty z brady, kde už hodnú chvíľu spočívali, nenápadne skĺzli o čosi nižšie a akonáhle ich brušká dlhovláska ucítila na citlivej pokožke svojho krku, dych sa jej zatajil. Priam sa jej zasekol v hrdle v momente, keď nimi jej útly krk obopol, takmer kopírujúc látku jej hero obleku, ktorého súčasťou bol aj asymetricky strihaný golier a keď sa o čosi málo zovreli a zľahka zatlačili na jej hrdlo, vyvalila oči, rozšírené prekvapením, ba priam šokom.

Paža, ktorou ju doposiaľ objímal okolo pása, pustila jej driek a miesto toho sa zmocnila oboch jej, v porovnaní s tou jeho o dosť drobnejších, sťahujúc jej ich za chrbát a uväzňujúc ich v pevnom, no v žiadnom prípadne nepohodlnom zovretí. Ani druhou rukou nezvieral jej krk príliš pevne, stále to bolo na hranici komfortu a ak by moc chcela, pokojne by mohla do sýtosti pohnúť hlavou tak, ako sa jej zapáčilo. No nepohla sa ani o milimeter, jej zrýchlený dych a to, že srdce začínala počuť biť v ušiach, boli len dôsledkami jeho demonštrácie, ktorá privádzala mysli zelenookej pro opar zmätenia.

Nebála sa, len bola zaskočená. Kompletne mu dôverovala a tušila, že nemá v úmysle urobiť nič, čím by jej mohol ublížiť. Prsty, ktoré sa tisli na pokožku jej krku, boli stále nežné a citlivo precízne, dokonca palcom zablúdil až zaň, na jej šiju, ktorú poláskal. No stále to bolo gesto – i keď nie v agresívnej miere, ktoré doposiaľ vždy vnímala ako čosi, čo niekto tomu druhému robil za cieľom ublížiť.

Lenže toto nemalo s akýmikoľvek pocitmi ohrozenia, či nepohodlia skutočne spoločné absolútne nič, práve naopak. Privádzalo jej to zmes takých pocitov, o ktorých by nikdy nebola povedala, že sa môžu dostaviť v momente, kedy bude niekto zvierať jej hrdlo vo svojej dlani. Až musela potlačiť ston, ktorý sa jej formoval na jazyku a omámene privrela oči, nefritová farba v prítmí vzrušením takmer žiarila.  

Svoje chvejúce sa pery pootvorila. Bola kompletne omráčená tým, aké teplo sálalo z jeho tela, ktoré sa k nej teraz pritislo o čosi viac, než pred tým, väzniac jej bezmocné ruky za chrbtom. Nečakala, že by na ňu mohol vytiahnuť čosi takéto, no v kútiku duše musela priznať, že sa jej to páčilo a lomcovala ňou podobná búrka ako vtedy, keď ju nechal na vlastnej koži ucítiť účinky jeho quirku. Toto bol síce úplne iný spôsob, akým na ňu pôsobil, čisto fyzický, no intenzita efektu bola rovnaká a proti takémuto druhu školenia nevládala protestovať ani v najmenšom.

„Lekcia číslo dva. Sústredenosť.“ Shinsou sa o čosi viac nahol, až mohla cítiť ako sa o pokožku jej líca obtrelo čosi chladivo kovové, no jej zmysly boli zaplavené rázom inou teplotou, keď horúcim dychom zasiahol poodhalené ucho, ktoré poľahky našiel medzi tou spleťou Nitiných dlhých blonďavo-ružových vlasov. „Nesmiete sa nechať rozptýliť žiadnymi vonkajšími podnetmi.“

Pre úplné podčiarknutie svojich slov a akoby napriek, urobil presne to, čo ju ešte viac rozptýlilo. Tento raz ucítila kov na vrchnej časti jednej z lopatiek, no omnoho viac vnímala to, ak sa perami pritisol na odhalené miesto pokožky jej krku, ktorú nezakrývala látka a ani ho nezvieral v dlani. Jeho poláskanie bolo skutočne letmé, no stačilo k tomu, aby jej opäť hlavu zaplnil vír myšlienok, v ktorých figuroval jedine on.

„Shinsou-san...“ Zvuk jeho mena zaznel z jej úst dnešný večer už po niekoľký raz, no doposiaľ nepripomínal rozochvený ston tak moc, ako práve teraz, až sa pomaly zahanbila.

„Sústreďte sa, Melody-san,“ zamumlal jej prísnym, priam až rozkazovačným tónom do pokožky, ktorej sa dotýkal, čo jej absolútne nepomohlo. Netušila, koľko času ubehlo odvtedy, než ju tu takto nečakane zdrapil a stiahol do svojho zovretia, mohli to byť minúty, celé hodiny, no i sotva sekundy, ale práve teraz jej pripadala tá doba ako večnosť vzhľadom na to, že ešte nemala ani len možnosť nahliadnuť mu do tváre a on ju ešte stále nepobozkal.

To dráždenie, kedy jeho pery pomaly a úplne letmo kĺzali po krivke jej krku, náročky obchádzajúc miesto, kde pod pokožkou bolo možné cítiť pracujúci pulz, nebolo bozkom, po akom túžila najviac, akonáhle si plne uvedomila, že sa konečne dočkala osobného stretnutia s ním. Samozrejme, toto bolo rovnako príjemné, ba dokonca až mučivé, ale tým najlepším spôsobom, no prahla aj po tom, aby sa ho mohla dotýkať sama a vynahradiť si ten čas, kedy jej toľko chýbal.

Ako sa mala pri tomto všetkom sústrediť? Ani ten najlepší učiteľ by ju za týchto okolností neprinútil dávať pozor a Shinsou veľmi dobre vedel, čo robí. V tomto ho už tak trocha odhalila, hoci v istých súvislostiach s týmto mladým pro ešte stále tápala. Ale stále nemala v pláne rezignovať z tejto dráždivej hry, do ktorej ju kompletne vtiahol.

„A teraz tretia lekcia,“ jeho ruky opustili časti dlhovláskinho tela, ktoré mal doposiaľ pod nimi vo svojej moci a spočinuli na jej ramenách. Jemne sa do nich dlhými prstami zakvačil a zvrtol ju tvárou k sebe tak rýchlo a bez varovania, až prekvapením potichu zhíkla.

Hitoshi si konečne mohol dopriať dokonalý výhľad na každú z jej čŕt, ako tak mladú ženu s ružovými vlasmi zvieral a držal pred sebou prikovanú na mieste. Zatiaľ, čo ona so zatajeným dychom čakala, čo ďalšie jej povie, jeho fialové oči zablúdili od tej nežnej ženskej tváre, práve teraz osvetlenej bzukotajúcim neónovým svetlom z výkladu blízko nich, nižšie.

Opäť raz si musel užívať pohľad na ňu v tomto roztomilom hero kostýme, akokoľvek moc nápadný bol. Niekomu ako ona dokonale pristál. Už počas štúdia na strednej, snáď ešte v prvom ročníku tento jej oblek zaujal jeho pozornosť a keďže sa od toho terajšieho, ktorý mala na sebe, zmenil iba minimálne, zmocnila sa ho akási sladká nostalgia s prímesou horkosti, ktorú mali za následok letmé spomienky na časy, kedy zvykli obaja ako študenti trénovať v hero kurze.

Upnutá látka tmavej farby, ktorú miestami dotvárala kontrastná krikľavá, obopínala jej útlu, štíhlu postavu priam dokonale, no najviac zo všetkého sa mu na tomto kúsku páčila tá časť, ktorá lemovala jej krk. Ďalšie stretnutie s ňou a ani tento raz jej nechýbalo niečo, čím by pútala jeho pozornosť priamo k tejto časti svojho tela, ktorú začínal mať na nej mimoriadne obľúbenú a ešte malú chvíľku dozadu si konečne doprial aj pár dotykov, zisťujúc, že jej nimi privodil niečo, čo sa jej rozhodne páčilo a to ho tešilo.

Dokonca statočne ustála to, čo si k nej na začiatku v žiadnom prípade dovoliť neplánoval. Tušil, že by ju tým, ako zovrel jej krk v úchope, mohol vystrašiť. Ten síce nebol pevný, práve naopak – dal si extrémne záležať na tom, aby sa jej dotýkal s citom a ľahkosťou, vďaka ktorým by jej skutočne nedal jediný dôvod báť sa, viac to totiž pripomínalo nežné láskanie, o dosť iné, než keď niečo podobné so ženou robil naposledy. Ale i tak si dnes večer, opantaný jej prítomnosťou v jeho náručí, aspoň malý náznak jednoducho neodpustil a to sa snažil ovládať tak, ako mu to len okolnosti dovoľovali.

Nita však nevyzerala na to, že by jej to prekážalo, v podstate to zrejme celé brala ako súčasť jeho hry a na jej tvári sa ani na chvíľu nemihol znak nepohodlia. Veď ako by aj mohol, nedokázala ani slovami vyjadriť, jak moc ju tešilo, že ho konečne po tom čase, ktorý možno až taký dlhý nebol, no jej tak pripadal, vidí. A svojim zvedavým pohľadom skúmala jeho tvár, ktorú si konečne mohla prehliadnuť, zatiaľ čo on jednou z dlaní skĺzol nižšie, až sa usadila na jej boku a jemne na ňu zatlačil, takže ustúpila pár krokov dozadu a on ju nasledoval.

„V neposlednom rade, je dôležité vedieť splynúť so svojim okolím a nepozorovane zmiznúť,“ vydýchol a potisol ju hlbšie do šera, ktoré ich oboch pohltilo, až k stene jednej z odľahlejších budov, ktoré lemovali ulicu. Dlhovláska nenarazila chrbtom tak úplne, držal ju kúsok od toho chladivého a špinavého tehlového povrchu a jedna z jeho rúk sa nadvihla. Zatiahol ňou za kovový požiarny rebrík nad jej hlavou, ktorý stiahol dolu trhnutím, až tak zaškrípal a potom svojou dlaňou zovrel jeden z tenkých oceľových stupienkov, čím ju opäť medzi ním a sebou samým uväznil, nespúšťajúc z nej pohľad.

„Nevieš si ani predstaviť, ako rád ťa opäť vidím, Kitty,“ z jeho slov bolo už len akési unáhlené mumlanie, keď prelomil svoju rolu a upustil od prísneho tónu, ktorým sa jej až bolestne dráždivým spôsobom snažil uštedriť lekciu. O čosi málo sa k nej sklonil, no Nita, miesto toho, aby mu dovolila urobiť to, po čom od začiatku, keď zistila, kto ju tu takto znenazdajky prepadol, túžila, podvihla svoje menšie dlane a pritisla mu ich obe k brade, zastavujúc jeho tvár pred tým, než sa mohla priblížiť k tej jej úplne.

Tiež si ho mala konečne možnosť prezrieť podrobnejšie a uvedomila si, že v porovnaní s ňou je skutočne oblečený v štýle, ktorý nepriťahoval pozornosť. Jediné netradičné medzi tým tmavým oblečením, v ktorom by určite zapadol aj do takéhoto miesta, boli jeho podporné pomôcky, z ktorých okrem bielych popruhov visiacich obmotaných okolo krku, ju snáď ešte viac zaujala maska, slúžiaca ako umelý modifikátor hlasu, dievčine tiež veľmi dobre známa.

Dodnes si pamätala ten moment počas štúdia, kedy sa v nej objavil prvý raz a zaradil sa medzi terajších žiakov z 1. A aj B triedy. Po zvyšok toho dňa plného súbojov a testovania sa nevedela sústrediť na nič iné, iba na fialovo vlasého mladíka zo všeobecného kurzu, kvôli čomu vo svojom tíme, do ktorého bola zaradená, robila pomaly viac škody, ako osohu. Už vtedy sa jej pohľad na neho s tým zariadením páčil, z neznámej príčiny to v nej ešte ako v tínedžerke vyvolávalo rôzne pocity, no zhodnotila, že ako dospelý s tým všetkým na sebe a v tých nenápadných tmavých veciach vyzeral snáď ešte lepšie.

Neuniklo jej ale, aká bola práve teraz jeho príťažlivá tvár strhaná a únava z neho len tak sršala, hoci sa ju pokúšal aspoň trocha zamaskovať. Na tmavé kruhy pod očami bola u Shinsa už zvyknutá, ešte ako študent vždy pôsobil nevyspato, no práve teraz v tom bolo omnoho viac, až sa čudovala, že sa ešte vôbec drží na nohách a dokázal ju tak rýchlo spacifikovať. Dokonca to odviedlo pozornosť aj od jeho predchádzajúcich slov o tom, že je tiež rád za to, ako sa tu stretli.

„Veď ja tiež, ale, Shinsou-san,“ Nitin hlas znel ustarostene, keď jej drobné prsty zvierali jeho tvár a palcami sa jemne obtrela o sánku mladého muža, cítiac pod pokožkou jej ostrosť a najmä pevnosť, keď ju o čosi málo zaťal. „Kedy to bolo naposledy, čo si spal aspoň šesť hodín v kuse?“

„Hmm, keď som bol v škôlke?“ Opáčil s pozdvihnutím jedného z obočí, ešte stále neustupujúc ani o krok, na čo nižšia mladá žena pred ním stisla pery a pokrútila hlavou, akokoľvek moc jej to jeho blízka prítomnosť dovoľovala.

„Nie, myslím to naozaj! Vyzeráš byť dosť unavený.“ Jedna z jej dlaní prešla o čosi vyššie, až na jeho líce a končekmi prstov mu jemne pohladila napätú pokožku pod spodným viečkom. Ustarostený pohľad na jej tvári zrejme nečakal, no pomedzi to vzrušenie, ktoré sa jej zmocnilo, ju skutočne zaujímalo, či bol v poriadku.

A na neho to zapôsobilo, čo prejavil nepatrným zvraštením tmavého indigového obočia a následným privretím viečok. Zrejme musel naozaj vyzerať strašne, že to jeho mačiatko podalo takto. Bolo mu jasné, že to myslela čo najlepším možným spôsobom a jej starostlivosť, prejavená či už tým nežným dotykom drobných dlaní, alebo jej sladkým hlasom, ktorým sa mu prihovárala, nebola nevítaná, práve naopak.

Že či bol unavený? Mal pocit, že každou sekundou zaspí a keď as ho takto dotýkala, kompletne vypnúť svoju myseľ a aj telo, bolo až moc lákavé. Nemusela by ani použiť svoj quirk, uspával ho už len ten opatrný a starostlivý tón, ale premáhal sa udržať v bdelom stave zo všetkých síl, keď už mal možnosť vidieť ju dnes neskoro večer naživo.

„Mal si asi veľa práce posledné dva týždne, však?“ Pokračovala Nita ďalej a on kompletne zavrel oči a jemne pokýval hlavou, pretože sa dotyku jej prstov zbaviť nechcel. No potom sa jeho oči opäť otvorili, uprené na zelenookú pro. Neubránil sa ďalšiemu náznaku úsmevu, ktorý sa mu rozlieval po perách. Táto starostlivosť u nej ho bavila rovnako, ako stav, do ktorého ju priviedol pred malou chvíľkou. Možno o niečo iným spôsobom – toto okrem adrenalínu a krvi variacej sa v jeho žilách prinášalo aj príval tepla do jeho vnútra, takého jedinečného a nepredstieraného, pretože presne tak sa mu prihovárala, bez akéhokoľvek podtónu, či známky toho, že to len hrala, s čím sa naozaj stretával iba sporadicky.

„Máš pravdu, ale našťastie som konečne doma a čaká ma aspoň jeden deň voľna.“ Videl, že takáto odpoveď ju uspokojila, pretože sa aj kútiky jej úst o čosi málo podvihli, ale v úplne prirodzenom a nenútenom štýle. „To mi pripomína, Kitty, budúci víkend budem mať konečne voľný celý a ešte stále som ťa nevzal na to rande, ktoré som ti sľúbil, takže vieš, čo to znamená... Bol by som moc rád, ak by si mi v piatok večer venovala svoj čas.“

„Naozaj chceš naň ešte stále ísť?“ Prekvapenie v jej tvári ho mierne zarazilo, pretože mu nenapadlo, že by jeho slová, ktoré jej počas toho momentu, kedy oslavovali jeho narodeniny povedal, mohla vziať iba s rezervou. Ale okamžite sa v tých nefritových očiach objavili nadšené iskričky, plné vzrušenia, akonáhle ten návrh prehodnotila. Svoje nadšenie ani neskúšala skryť, čo mu prišlo sympatické.

„Samozrejme, že chcem, Kitty. Síce sa nám to čakanie kvôli mojej pracovnej ceste natiahlo, ale dočkáš sa. Svoje sľuby spravidla vždy plním a tento splním ešte aj s radosťou.“ Zovrel jej bok vo svojej dlani o čosi pevnejšie a o kúsok si ju zaň k sebe pritiahol, na čo pustila rukami jeho tvár a usadili sa mu na hrudi, prsty sa zachytili o karbónové bandáže visiace mu z krku. „Otázne je, že či ešte stále chceš aj ty.“ Jeho tvár sa znova priblížila k nej, až sa ich nosy takmer dotýkali.

„Jasné. To sa ani nemusíš pýtať!“ Vyletelo z nej okamžite, ani sa nepokúšala svoju nedočkavosť a horlivosť v tóne potlačiť.

Naozaj to bolo tak moc iné – konečne jednať s niekým, kto bol takto bezprostredný, autentický a otvorený so svojimi emóciami, ktoré sa mu v jej tvári priam predostierali pod nosom, ako otvorená kniha. A, hlavne, bolo to moc vítané. V tejto modernej dobe sa to nenosilo, ľudia k sebe neboli úprimní, priami, otvorení, ani féroví. Všetci si väčšinou zvykli nechávať nejakú rezervu, pomyslené ´zadné vráta´, bojujúc so svojimi úprimnými emóciami, stavajúc si okolo seba vysoké steny a múry, aby sa ochránili pred sklamaním a v prípade akéhokoľvek náznaku, že ich city budú zranené, zaradili spiatočku, či kompletne ich maskujúc, aby si zachovali tvár.

Srdce na dlani skrátka už dávno vyšlo z módy. Človek nikdy nemohol čakať, aké sú skutočné úmysly toho druhého a či ten všetko mieni vážne tak, ako sa na prvý pohľad zdá. Už pred tým zaregistroval, že Hiraoka Nita bola v tomto výnimočná a každá ďalšia interakcia s ňou to len potvrdzovala. Nemala problém pred ním otvorene priznať, že jej chýbal, či to, že o neho mala starosť – a dokonca aj pred osobou na telefóne. Netušil tak úplne, že kde sa u neho bral ten pocit správnosti, no v súvislosti s ňou tu jednoducho bol. Nebol na to síce zvyknutý, no jej záujem a starostlivosť mu neboli nepríjemné, absolútne nie.

V minulosti sa od týchto citových vecí dištancoval, lebo vedel, že dokážu neskôr situáciu – ak sa nevyvinie plne priaznivým smerom – značne skomplikovať. Všetko bolo jednoduchšie, ak sa do toho nezapojili emócie. Lenže tie proste boli neoddeliteľnou súčasťou zelenookej krásky, ktorá mu takto po rokoch vstúpila do života a bez nich si ju nedokázal ani predstaviť, už by to nebola ona. A miesto toho, aby ho to celé odradilo a snažil si od nej držať čo najväčší odstup, robil presný opak – vyhľadal ju a neplánoval s týmto, čo tu práve stváral, v blízkej dobe skončiť. Veľmi rád by si z toho vyvodil, že šlo čisto o povrchný záujem a to, čo ho na nej celé tak moc lákalo, bola výlučne jej fyzická príťažlivosť a isté aspekty jej povahy, ktoré ho vzrušovali a nezasahovalo to do emočnej a citovej roviny, ale zrejme by to nebola tak úplne pravda.  

„Ale sľúb mi, prosím, že hneď ako prídeš domov, pôjdeš si ľahnúť a poriadne si oddýchneš.“ Dodala, čím jeho predošlú spleť myšlienok ešte viac potvrdila.

„Neboj sa, hneď ako vyzdvihnem Kerri, mám v pláne presne to...“ Pery sa mu opäť mierne zvlnili, povyťahujúc ich kútiky smerom vyššie. Jeho hlas, oproti tomu jej, znel o dosť tichšie, keď tie slová zamumlal, no Nita ich stále počula, spokojne prikyvujúc, no zastavila sa v momente, keď svoju dlaň, ktorá doposiaľ zvierala jej bok, presunul o čosi nižšie, viac dozadu, až na spodnú časť chrbta, zatláčajúc na ňu spôsobom, že sa k nemu dlhovláska mimovoľne ešte viac pritisla. „Sľubujem,“

To bolo posledné, čo mu vyšlo z pier, než sa nahol ešte viac, rozhodnutý konečne si dopriať to, po čom túžil od momentu, kedy si ju k sebe otočil a konečne mohol nahliadnuť do jej rozkošnej tváre. Alebo možno ešte pred tým, na tom už nezáležalo. Skrátka mal už toho čakania a naťahovania nielen jej, ale aj seba samého, dosť. A vyzeralo to, že po tom jeho mačiatko túžilo rovnako, pretože poddajne zaklonilo hlavu a pootvorilo pery, ktoré ho tak lákali a boli tým jediným, čoho sa mu dnes ešte nepodarilo zmocniť sa. A on to plánoval okamžite napraviť...

„HIRAOKA-CHAN!!!“

Jeho pery sa zastavili snáď stotinu milimetra od tých jej, ba dokonca mal podozrenie že na krátky okamih cítil ich jemnú textúru na svojich, no to ho už mohlo klamať jeho práve teraz tak trochu obmedzené vnímanie. Akonáhle sa ulicou, na ktorej sa ešte stále nachádzali, rozoznel prenikavý, tak trochy piskľavý a v tejto chvíli dosť unáhlený a naliehavý ženský hlas, zelenkavé oči, ktoré Nita pred sekundou omámene privrela, sa rázom otvorili a rozšírili prekvapením.

„Hiraoka-chan! Si tu?!“ Nejire Hado bola tá, ktorej ten hlas patril. Nita ho spoznala okamžite, lebo so svojou bývalou senpai zo školy zvykla kedysi tráviť čas, keď obe ešte študovali na U. A. a dnes večer sa s ňou na chvíľu zarozprávala. V diaľke bolo počuť náhlivo blížiace sa kroky, čo signalizovalo, že bola na ceste a pomerne dosť blízko od miesta, kde sa práve obaja so Shinsom zašívali ako takí dvaja tínedžeri na školskej chodbe.

„Do riti...“ Zaklial spomenutý mladý muž s indigovými vlasmi tak potichu, až to dlhovláska takmer prepočula a opäť sa o čosi viac narovnal, zvierajúc stupienok rebríka, na ktorom ešte stále nad Nitinou hlavou spočívala jedna z jeho dlaní, o čosi pevnejšie. Tak dlho odolával a predlžoval to príjemné napätie medzi nimi, až ich niekto prerušil. Jeho príťažlivá tvár sa skrivila v nespokojnej grimase, keď Nita pustila bandáže visiace až na jeho hruď a odkašľala si, zatínajúc zuby a potom otvorila ústa a spustila.

„Áno, som tu, Nejire-san! Zostaň, kde si, prosím!“

„Zdalo sa mi, že ťa počujem rozprávať. Hľadáme ťa už celkom slušnú dobu! Tvoj kolega sa vrátil bez teba a ty si nechodila tak dlho, až...“ Odkričala jej modrovlasá kolegyňa naspäť, no jej kroky zastali, aspoň tak to vyzeralo a zrejme nebola sama.

Nita si so zahanbením uvedomila, že koľko času muselo prejsť odvtedy, čo Tatsuyu požiadala, aby jej dal chvíľku o samotne, pretože si potrebovala zavolať. Pri Shinsovi o ňom stratila pojem kompletne, nechávajúc sa vtiahnuť do jeho malej hry, úplne zabúdajúc, že tu dnes večer bola pracovne a že sa mala stretnúť so zvyškom tímu dávno pred tým, než ju takto Nejire a zrejme aj niekto ďalší, našli.

„Prepáčte, zdržala som sa, hneď som pri vás, dajte mi minútku!“ Zaprosíkala nahlas a jej svetlé oči sa od žmúrenia kamsi do tmy vrátili späť k tvári mladého hera stojaceho v jej tesnej blízkosti, na ktorom bola ešte stále viac-menej nalepená. Určite ani jemu nebolo po vôli, že bol ich moment prerušený, dokonca sa mu to odrážalo aj v tvári, ktorá pravdepodobne zrkadlila tú jej, ale postrehla aj náznak toho šibalského úškrnu, ktorý sa mu na perách usadil, keď pozoroval jej rozpaky a to, ako sa situáciu snažila rýchlo vyriešiť. Ani to prítmie, ktorým boli práve obklopení, ju neuchránilo pred tým, aby jej práve teraz horiace líca tým červeným odtieňom v šere priam nesvietili.

„Len bež za nimi, Kitty, ja som tu dnes aj tak v utajení,“ pošepkal, keď sa k nej opäť nahol, no tento raz sa jeho pery čo najletmejšie obtreli o jej ucho a humor v jeho hlase prezrádzal, že akokoľvek moc bol rozladený tým, ako ich tu vyrušili, stále ho táto situácia nesmierne bavila. „Ale nezabudni na to rande, prídem si po teba v piatok večer o siedmej. Môže byť?“

Nita neprotestovala, iba chabo prikýva, modliac sa, aby pátracia akcia, ktorá bola po jej osobe vyslaná, nepodišla ešte bližšie. Nie, že by mala problém s tým, že by ju niekto uvidel práve s Hitoshi Shinsom, no vzhľadom na aktuálnu situáciu a to, že bola vlastne ešte stále v práci a mala si plniť povinnosti, no miesto toho sa tu kompletne odovzdávala svojim rozbúreným hormónom, bolo trocha zahanbujúce.

Vlastne, ani len netušila, že či bude mať v piatok večer voľno, nemala čas si v hlave otvoriť svoj pomyslený diár a popremýšľať, aké udalosti sú tam na najbližší týždeň zaznačené. Ale na tom teraz nezáležalo. Na takéto pozvanie skrátka musela privoliť a pokojne zruší akékoľvek, aj tie životu dôležité akcie, len aby mohla byť opäť s ním. A po takto moc natiahnutom večernom zásahu si ten budúci piatok voľno aj zaslúži. Takže mu na jeho pozvánku odpovedala kladne.

„Dobre. A ty nezabudni za mňa pozdraviť Eri-chan, Aizawu a Kerri,“ dodala ešte tiež, venujúc jeho lícu krátke pohladenie na rozlúčku, zabodávajúc svoj nefritový pohľad do jeho intenzívnych fialových očí, ktoré ju prepaľovali ešte intenzívnejším spôsobom. Akokoľvek moc sa jej toto miesto a jeho prítomnosť opúšťať nechcelo, nemala na výber. Prezradil jej, že tu tiež vykonával niečo v utajení, vďaka čomu vyrozumela, že by o jeho prítomnosti malo vedieť čo najmenej ľudí a nechcela ho pred ostatnými prezradiť. Okrem toho, Nejire sa jej opäť raz pripomenula, keď sa ozvala, aby svoju mladšiu kolegyňu popohnala.

„Hiraoka-chan, poď, prosím! Na dnes sme už skončili a čaká sa len na teba,“ neznelo to obviňujúco, jej senpai skôr prosila, no dlhovláske bolo jasné, že určite čakali iba na ňu, aby sa konečne každý mohol pobrať domov a užiť si chvíľu oddychu a voľna po tak zdĺhavej a pre mnohých určite aj náročnej akcii.

Zvrtla sa teda, keď Shinsou konečne pustil rebrík a jej malé väzenie, ktoré predstavovalo jeho telo natisnuté na nej, sa uvoľnilo. Venovala mu ešte posledný pohľad, dávajúc do neho čo najviac z jej pocitov ohľadom toho, ako moc rada by zostala a pokračovala v tom, čo začali, než sa podrážky topánok, ktoré tvorili Nitin kostým, odlepili od zeme.

Než však stihla podísť čo i len pár krokov, pocítila opäť jeho dlhé prsty na svojom predlaktí, ako ju tak zaň uchopili a teplo sálajúce z jeho dotyku prešlo aj cez elastickú látku rukavíc, do ktorých boli jej paže zahalené. Ovládla nutkanie hlasno prejaviť svoje prekvapenie a keď si ju Shinsou opäť k sebe pritiahol, zmohla sa len na pootvorenie úst, čo mu v konečnom dôsledku úplne vyhovovalo. Druhá z jeho rúk ju uchopila za bradu, vďaka ktorej si jej tvár naklonil tak, aby sa konečne mohol vrhnúť na jej pery, aspoň na okamih. Bez toho ju dnes večer pustiť nemienil a čakať až do ich nadchádzajúceho rande už nevydržal...

A ona sa vonkoncom nevzpierala, hoci na ňu už netrpezlivo čakali. Stačilo, že sa jej konečne opäť dotýkal – dokonca spôsobom, o ktorom snívala celé dva týždne, odkedy cítila jeho bozky na perách naposledy a razom bol ten hlások v jej mozgu, ktorý ju vystríhal a v ktorom ešte stále znelo Nejirino naliehanie, utlmený.

Tú návykovo-sladkú príchuť Nitiných úst, si Hitoshi pamätal veľmi dobre, hoci ju zakúsil iba raz, no pripadalo mu to ako večnosť, kedy mu bola dopriata naposledy. Preto si ju veľmi rád opäť pripomenul a aj to, ako moc jemné jej vlasy boli na dotyk, keď jeho prsty opustili bradu zelenookej mladej ženy a zašli do tých blonďavo ružových prameňov, či to, ako dokonale zapadlo jej drobné telo k tomu jeho, stačilo len, aby si ju k sebe privinul ešte o milimeter bližšie. Dalo by sa to porovnať so spôsobom, ako k sebe zapadli ich ústa, pohybujúce sa každou uplynulou stotinou sekundy čoraz viac náhlivo, pretože nemali veľa času. Ale využil každú z tých sekúnd, kedy sa mu podarilo ju ešte zdržať, naplno.

Nita sa musela premáhať, aby zostala popri tom všetkom čo najtichšie, keď cítila, ako láska jej pery svojimi a jej súhlasné, ba priam až blažené zamrnčanie zostalo uväznené niekde na polceste medzi ňou a ním, keď efektívne pohltil každý prejav toho, ako moc sa jej ich druhý bozk páčil. Najradšej by bola, ak by sa na chvíľku zastavil čas. Vypnúť mozog a užívať si iba vnemy toho, ako sa o svoju blízkosť delila s mladým mužom s indigovými vlasmi, bolo pre dlhovlásku tak moc prirodzené, že by sa nezmohla na vzpieranie, ani keby ešte pracoval tak, ako za bežného bieleho dňa. Ale niekto z nich dvoch musel aj takto moc neskoro v noci, pohltený okamihom a prítomnosťou oboch, predsa len premýšľať.

Hoci veľmi nerád, nakoniec ju predsa len pustil, pretože viac si dovoliť práve teraz nemohli. Ale všetko bolo lepšie, než nič. Ba, práve, naopak, bolo to viac, než dobré - i keď si tento moment s ňu prvotne predstavoval a plánoval inak – omnoho dlhší a nie tak moc unáhlený. Ale napokon mu nezostala iná možnosť, než sa na jej pery pritisnúť svojimi prudšie a náhlivejšie, než keď sa bozkávali naposledy, no faktom zostávalo, že intenzita, akokoľvek pomaly by si tento okamih vychutnával za iných okolností, by zrejme bola rovnaká.

Bez jediného ďalšieho slova dlhovlasú mladú pro vo svojom náručí pustil, ale nie skôr, než jej z tváre odhrnul pár prameňov, aby si doprial ešte úplne posledný pohľad na to, aká bola rozhorúčená a omámená.

Nita už nemala čas ustáliť svoj zrýchlený dych, či presvedčiť sa, že na jej zovňajšku nezostali stopy po tej nečakanej rozlúčke, ktorú jej Shinsou venoval, než bola znova voľná. Musela vykročiť medzi ostatných, ktorí na ňu čakali skôr, ako ich oboch odhalia. Tušila, že jej ešte stále horia líca a cítila to ľahké brnenie na perách, ktoré zostali rozdráždené po tom síce na vkuch ich oboch až prikrátkom, no za to intenzívnom vyčíňaní underground hera. Za tým sa síce ešte obzrela, no nezahliadla v tom šere, z ktorého vyšla, už ani náznak jeho vysokej siluety.

„Už sme sa začínali o teba naozaj báť, Hiraoka-chan. Hľadali sme ťa takmer pol hodinu,“ Nejire si ju starostlivo obzerala a Nita dúfala, že jej tmavo-sfarbené ústa, na ktoré si teraz pritisla prsty a výraz v tvári nič neprezradia. Ešte stále jej to pripadalo ako nejaký zážitok mimo bdelého stavu, ale skutočne tu bol, stretla sa s ním a presne o týždeň mali dohodnutú schôdzku, kedy už, snáď, budú mať viac času vychutnať si vzájomnú prítomnosť. I keď, musela uznať, že takéto zašívanie sa malo svoje čaro tiež, minimálne ten adrenalín, ktorý so sebou prinášalo, jej bol viac, než príjemný, hoci mal za následok to, že jej ešte stále bilo srdce rýchlejšie, ako by malo.

„Prepáčte mi to, naozaj som sa zarozprávala, vybavovala som si jeden dôležitý telefonát,“ zapriadla dúfajúc, že jej žalostné schopnosti, čo sa predstierania a balamutenia týka, tento raz zaberú.

Jej modrovlasá kolegyňa došla na pomoc aj s ďalším pro z agentúry, v ktorej Nejire pracovala pre dračiu ženskú hero a Nita obom venovala previnilý výraz, dúfajúc, že ich jej nevinne pôsobiaci pohľad obmäkčí. V mysli sa jej ozvala myšlienka, ktorá sa na sekundu zaoberala tým, ako sa Shinsovi podarilo tak rýchlo zmiznúť a či predsa len ešte nezostal ukrytý, čakajúc, kým odíde v sprievode ďalších kolegov.

Napokon bola nesmierne moc rada, ako to celé dopadlo a aj za to, že ju prišli vyzdvihnúť. Nechcela si to priznať, no jej pokus o nájdenie miesta zrazu medzi tou spleťou ulíc a rovnako-vyzerajúcich ošarpaných budov, by pravdepodobne dopadol tak, že by sa stratila a namočila do nejakej šlamastiky, pretože to mladý muž s fialovými očami, ktorý jej chvíľku dozadu dával jednu lekciu za druhou, naznačil.

„No, hlavné je, že ste v poriadku. Táto časť mesta je naozaj veľmi nebezpečná, snáď ste nenarazili na žiadne vážne komplikácie,“ tento raz prehovoril tímový partner Nejire a Nita len pokrčila ramenami.

„O žiadnych neviem,“ zašomrala, mysliac na to, že jediný, kto ju dnes počas misie zaskočil, bol práve Shinsou, čo si plánovala nechať pre seba a naďalej už kráčala len na svoje pomery netypicky mĺkva, predstierajúc, že počúva všetko, čo do nej Nejire cestou hustila v nádeji udržať priateľskú konverzáciu, ktorú by inokedy brala s nadšením, no práve teraz sa nesústredila na nič, čo modro vlasej pro vyšlo z úst.

Prsty jej ruky miestami zablúdili k dlhovláskiným perám, keď si nimi po ich povrchu prešla, mysliac na to, čo sa dialo ani nie pár minút dozadu a spomínajúc na ten okamih, ani nevedela ako a ich cesta bola zrazu na konci.

Skutočne boli už vo finálnom stanovišti všetci pripravení ísť domov, či do svojich kancelárií a ešte z posledných síl spracovať hlásenia z dnešnej akcie, po ktorých si ale tiež plánovali dopriať zaslúžený oddych.

Nita sa už pred tým rozhodla, že to s reportom dnes vzdáva. Nevedela si predstaviť, že po tom všetkom, v kombinácii s neskorou - vlastne už nočnou hodinou, bude jej mozog schopný ešte čokoľvek vyprodukovať. Jediné, čo pred očami videla, bola jej huňatá osúška, do ktorej sa plánovala zabaliť po tom, čo si dopraje sprchu a následne ružová posteľ, ktorá ju už čakala, ustlatá a pokrytá chladivým saténom, v takúto teplú letnú noc priam ideálna.

Všetky zvyšné povinnosti dobehne zajtra pred obedom, keď sa po výdatnom spánku ešte na hodinku, či možno dve, zastaví v kancelárii a ten prekliaty report pre šéfa napíše. Bolo jej jasné, že Tatsuya si urobí iba svoju časť práce a jej vlastné hlásenie si bude musieť mladá pro napísať sama. Takže sa s týmto aj pobrala domov, keď ich konečne rozpustili a zastavil sa po ňu objednaný taxík, do ktorého nasadla s ďalšou ženou z agentúry Ryukyu, ktorá bývala neďaleko miesta, kde sa nachádzal Nitin vlastný byt a obe sa rozhodli cestovať spolu z praktických dôvodov.

Cestou mala problém udržať svoju myseľ v bdelom stave, no našťastie netrvala dlho a celkom slušnou pomocou jej v tej chvíli bolo myslieť na udalosti tesne pred tým, než sa Nejire objavila s tými najlepšími úmyslami pohľadať ju a uistiť sa, že sa im nestratila, ani jej nikto neublížil, neuvedomujúc si, čo práve narušila.

Myšlienky na istého underground hera ju neopustili ani vtedy, keď vo svojom byte čo najtichšie liezla do sprchy, keďže nechcela zobudiť Camie, ktorá, ako inak, už dávno spala. Tešila sa, až nechá vlažnú vodu zmyť z jej tela všetky stopy z toho nekonečne dlhého a vcelku namáhavého dňa, no jednou vecou, ktorú zo seba zmývať nechcela, boli jeho neviditeľné odtlačky, ktoré na sebe cítila doteraz, keď aj za zavretými viečkami videla výjavy toho, ako sa jej znenazdajky zmocnil, či akým spôsobom sa s ňou rozlúčil, než jej sľúbil, že sa o týždeň uvidia znova.

Dúfala, že je Shinsou už tiež doma, ideálne v posteli a konečne spí. Na diaľku závidela jeho chlpatému domácemu miláčikovi, ktorého nechala pozdraviť, pretože predstava, že by práve teraz bola na mieste štvornohej Kerri, zaspávajúc v prítomnosti jej majiteľa, znela v jej mysli až zahanbujúco lákavo. No po chvíli sa spamätala a s pokrútením hlavy a stisnutím pier sa radšej venovala sprche a následne aj posledným večerným procedúram, ktorým sa zvykla pred spaním venovať, než si konečne mohla ľahnúť do mäkkých perín, dúfajúc, že po takomto večeri jej zajtra bude dopriaty aspoň moment na to, aby sa mohla sústrediť na spracovanie svojho reportu, než si bude môcť užiť zvyšok voľného víkendu. 

_________________________________________________________________

*nena = familiárne /láskyplné oslovenie pre dcéru v španielčine

* * *

*

You know just how to make my heart beat faster

Emotional earthquake, bring on disaster

You hit me head on, got me weak in my knees

Yeah, something inside me's changed

I was so much younger yesterday

So much younger yesterday

I didn't know that I was starving till I tasted you

Don't need no butterflies when you give me the whole damn zoo

By the way, right away, you do things to my body

I didn't know that I was starving till I tasted you

* *

   

*