PLAY WITH FIRE [Dabi x OC/reader x Todoroki Shoto ; QUIRKLESS!AU] Petrike k narodeninám (18+)

Tak, predsa len som sa túto poviedku, ktorú som písala špeciálne pre Petriku ako darček k narodeninám, rozhodla uverejniť aj na blogu. Mám k tomu aj oficiálne povolenie oslávenkyne, keďže je to v podstate len a len jej príbeh pre ňu, ale ak by náhodou sem zablúdil ešte niekto ďalší môže si tiež prečítať. V podstate mala Petrika narodeniny pred pár dňami, ale na tento blog ako už tradične pridávam všetko s časovým sklzom, lebo nikdy neodhadnem dĺžku diela a množstvo času, ktoré naň potrebujem a dopadne to takto ._. A aj z toho dôvodu je táto fanfikcia nie tak úplne dokončená, respektíve je ukončená neurčito a otvorene. Ale už som žiaľ nemala síl písať to ďalej a bolo by to ešte na veľmi, veľmi dlho. Už tak je rozsahom táto poviedka to najdlhšie, čo som kedy napísala a dalo by sa to zrovnať rozsahom jedine s BNHA Silvestrovským špeciálom. Petrika je s tým však uzrozumená a pochopila to a darček prijala, takže snáď aj ak to raz bude čítať niekto ďalší, to predýcha. Môžete si k tomu rozuzlenie doplniť také, ako sa vám zapáči. A i bez nejakého jasného konca je tam stále toho dosť na čítanie, veď to má šialených 140 strán vo Worde, čo nie je málo! :D

Keďže mi dala Petrika s týmto tu úplne voľnú ruku a ja som nebola viazaná nejakými inštrukciami, že o čom a s kým by to malo byť, veľmi som sa na tom vybláznila :D A niektoré strany zo mňa počas písania šli tak povediac samé. Skutočne to má šialený rozsah a tie scény sú popísané tak, že vyšli na dosť strán. Ale snáď, keď si ich prečítate, pochopíte, že prečo tomu tak je... 

Samozrejme, bol to darček a ja som ho chcela oslávenkyni napísať čo najviac podľa jej chuti a zahrnúť jej aktuálne najobľúbenejšie postavy, takže sa v tomto príbehu objaví náš starý známy BNHA villain Dabi alias Touya Todoroki a aj jeho mladší brat (áno, prekvapivo, Farah naozaj písala o Shotovi). Keby mi niekto mesiac a pol dozadu povedal, že budem písať o Todorokim najmladšom, asi by som ho vysmiala. Táto postava mi totiž od začiatku BNHA toho veľa nehovorila a celý čas som mala oči na úplne iných. Shoto sa mi proste nepáčil, respektíve ma až tak nezaujal a nepriťahoval ma, ako niektorí jeho ďalší kolegovia. 

Takže som si nevedela predstaviť, že by som mala písať práve o ňom. Ale potom som si povedala, že nie, je to Petrikin miláčik a ja chcem, aby tam na narodeniny mala všetko možné, po čom jej srdce túži a zaťala som sa xD Shoto bol pre mňa španielskou dedinou a doteraz neviem, či to, čo som o ňom popísala, dávalo vôbec zmysel. Je to totiž ťažký kaliber a tvrdý oriešok, čo sa písania týka. 

A obdivujem každého jedného človeka, ktorý tohoto mládenca dokázali či ešte len plánujú rozobrať vo svojich dielach. Ale napokon som sa s tým popasovala a uznávam, že aj tento IcyHot chlapec má niečo do seba, veľmi veľa, je istým spôsobom veľmi fascinujúci, proste len nie je môj typ xD Ale niektoré pasáže s ním bolo zaujímavé tvoriť i keď som celý čas tápala, či nepíšem úplne mimo mísu xD 

No a Dabi? To už je stará škola :D Len som sa s ním spočiatku veľmi trápila, lebo som mala dojem, že som z neho už akosi tak vyhorela, že som sa z tej postavy už vypísala na Vianoce a potom v tých ďalších špeciáloch a už nič shcopné s ním a jeho charakterom nevykúzlim a do Wordu o ňom zo seba nevypotím. A tak som použila môj veľmi, veľmi starý nápad ohľadom tohto fandomu a jeho postavy. Rozhodla som sa písať ff v alternatívnym univerzom, kde sú všetky postavy bez quirkov. Takže to bude opäť niečo nové, čo sme tu ešte nemali. Ja totiž milujem AU a milujem a nesmierne ma bavia, tak to snáď bude baviť aj toho, čo sa do tejto poviedky pustí.

Posledné, čo by som dodala, je to, že sa tu nachádzajú scény nevhodné pre maloletých a nejaké spoilery z mangy a iné témy, ktoré nemusia byť všetkým po chuti (vouyerizmus, choking xD potom psychické choroby a spomenutá/naznačená child-abuse z minulosti). Takže slabé povahy, zase raz si nájdite niečo iné. Ostatným prajem pekné čítanie :)

A Petrička, tebe ešte raz všetko najlepšie k narodeninám, i keď si ich už oslávila a toto tu prečítala, ale prečo to nenapísať aj sem :P S opoždením u_u 

* * *

DARČEK K NARODENINÁM PRE PETRIKU

Počet slov: 73 982

V hlavných úlohách: 

Reader/OC

Dabi / Todoroki Touya 

Todoroki Shoto 

Vo vedľajších úlohách:

Todoroki Enji, Todoroki Fuyumi, Keigo Takami (Hawks), Tomura Shigaraki, iné...

Žáner: 

napätie, rodinná dráma, slice of life, romantika, nsfw

QUIRKLESS AU!

Prístupnosť: 18+ obsahuje NSFW scény!

*

* * *

Ťažko povedať, kedy to celé začalo, no pravdepodobne v ten deň, keď za ňou Shoto prišiel s návrhom, ktorý ju zaskočil natoľko, že ho nestihla ani poriadne premyslieť a súhlasila. Nečakala to od neho a za iných okolností, by predstava trávenia letných prázdnin, ktoré sa rovnali skúškovému obdobiu pred koncoročnými letnými štátnicami, v sídle Todoroki rodiny znela tak trocha hrozivo. Ale zastihol ju práve v zvláštnom duševnom rozpoložení a v kombinácii s jeho vyrovnaným a nevinným výrazom, keď jej tú otázku položil, sa nedokázala sústrediť na akékoľvek dôsledky svojho rozhodnutia. Preto súhlasila.

Todoroki Shoto bol mladý muž, ktorý si našiel pomaličky, no veľmi rafinovane cestu až do jej srdca a za tie necelé tri roky, čo sa poznali, jej zo všetkých spolužiakov v ročníku k nemu prirástol snáď najviac. Rovnako ako on, nepatrila medzi ľudí, ktorí by sa veľkým davom priam obklopovali, skôr sa držala v úzadí, rozhodnutá sústrediť sa celých šesť rokov prioritne na štúdium a nie nadväzovanie priateľských, či intímnejších vzťahov, ako to mnoho študentov počas svojich rokov strávených na vysokej, zvyklo robiť. 

Možno to bola ich spoločná uvedomelosť, ambicióznosť, či mimoriadny zmysel pre zodpovednosť, ktorý obaja zdieľali, no akýmsi spôsobom sa postupom času čoraz viac objavoval v jej každodennom živote a ani sa nenazdala a po pár spoločne absolvovaných študijných projektoch, sa zrazu utvorilo priateľstvo medzi ňou a jedným z najprestížnejších študentov lekárskej fakulty, ktorú sama navštevovala.

Čo začalo ako pár spoločne trávených chvíľ počas prednášok, či seminárov, prípadne po škole v knižnici a iných zariadeniach nad knihami a seminárnymi prácami, vyústilo v spoločné posedenia pri káve pred hodinou, prechádzky školským parkom, ktorý bol súčasťou zariadenia fakulty, až po večere nad studenými soba rezancami, keďže tak ich mal jej novo-nájdený kamarát najradšej.

Stále si nedokázala zdôvodniť to, prečo sa niekto ako on začal baviť práve s ňou. Vedela si predstaviť, že bolo nespočetné množstvo iných študentov, ktorí sa usilovali o jeho pozornosť a niektorým sa do jeho mimoriadne tesného okruhu priateľov zo školy vtesnať aj podarilo. Ale ani Midoriya Izuku, ani Tenya Iida s Todorokim netrávili v škole, či mimo nej toľko času, ako práve ona.

Vedela o tomto mladom mužovi tak veľa a predsa tak málo.  Čo sa týkalo jeho zázemia a rodiny – nuž, bol v tomto ohľade kontroverzný, ale aj veľmi uzavretý. Celej škole bolo známe, že jeho otec patrí k prominentným osobnostiam nielen v meste, ale aj v celej krajine, no to bolo všetko, čo bolo o Shotovej rodine známe. Ostatné veci si nechával pre seba a keď sa nad tým tak zamyslela, nikdy svoju rodinu pred ňou nerozoberal. Vždy sa skôr pýtal na ňu a na jej spomienky a zážitky z detstva a dospievania, zaujímajúc sa o jej rodinu, priateľov a iné veci, ku ktorým sa počas tých necelých troch rokov štúdia nedostali.

To bol dôvod, prečo ju tak moc šokovalo, keď Shoto jedného dňa len tak bez okolkov a chodenia okolo horúcej kaše prehlásil, že by s ním mala stráviť prázdniny pred záverečnými skúškami u neho doma v rodinnom sídle. V podstate to malo za následok jeho zistenie, že cez leto pravdepodobne zostane sama na internáte, keďže jej rodičia sa chystali na dlhodobú cestu mimo krajinu, čo ju odrádzalo vrátiť sa domov. Učiť sa mohla hocikde, či už doma sama, alebo na internáte, ktorý poskytoval dostatočné zdroje, aby mala k študovaniu a nekonečným maratónom nad knihami všetko, čo potrebovala.

Ale zrejme sa mu jej uľútostilo, pretože prekvapivo neplánoval tráviť skúškové letné obdobie na fakulte a chystal sa po veľmi dlhej dobe domov. Nechcel však, aby zostala sama, vo dvojici sa im predsa len vždy učilo a pracovalo lepšie a tak jej tento návrh predostrel.

Jediné, čo o jeho rodine, okrem prestížneho postavenia jeho otca vedela, že mal nejakých starších súrodencov. Ale to bolo všetko. Netušila, kde bývajú, koľko a akých presne súrodencov má, pretože ich spomínal iba minimálne. Zachytila len čosi o staršej sestre, ktorá robila učiteľku a bratovi, ktorý tak ako oni dvaja tiež študoval medicínu, no bol na rozdiel od nich v poslednom ročníku. Takže netušila, čo ju najbližších pár týždňov čaká, no v konečnom dôsledku to bolo určite lepšie, ako tráviť ten dlhý čas zavretá na internáte.

Pravdou bolo, že za ten čas, kedy Todorokiho Shota poznala, sa neubránila citom, ktoré k nemu postupne začala prechovávať. Neplánovala to tak, štúdium na vysokej bolo mnohým, no príležitosť hľadať si partnera na vzťah jej do toho určite nespadala. A predsa sa stalo. Nikto sa jej však nemohol diviť, nie naozaj. Bolo vôbec možné sa do takého mladíka, akým bol Shoto nezamilovať? Už len všetkým tým dievčatám zo školy, ktoré ho ani nepoznali tak, ako ona, sa páčil. A čo mala robiť ona?

Trávila s ním spomedzi ostatných najviac času. Bola svedkom toho, aký ohľaduplný, trpezlivý, láskavý a pozorný vedel byť a to spolu ani nemali žiaden intímny vzťah. Proste sa k nej len správal ako k ľudskej bytosti iba kvôli tomu, že chcel. A nežiadal od nej nič na oplátku. A ona? Bola obozretná a po predošlom sklamaní aj opatrná a mierne skeptická, no nebola stroj. Stále mala v sebe city, ktorým sa brániť nedokázala. A nevedela si predstaviť vhodnejšieho človeka, ktorý by si ich zaslúžil, než bol jej kamarát.

Aj teraz, keď na neho hľadela cestou k nemu domov, si plne uvedomovala, čo nasledujúci čas strávený s ním, môže spôsobiť. No už bolo neskoro vycúvať a tak sa len o čosi málo zošuchla na sedačke vlaku nižšie a jej zelenkavé oči z rozmazanej scenérie za oknom opäť prekĺzli na mladého muža sediaceho oproti nej v kupé.

Od univerzity sa k nemu do rodinného sídla viezli vlakom. Zachytila, ako sa jeho otec vraj ponúkol, že ich príde vziať na internát, no Shoto ho razantne odbil. Bol to jeden z tých momentov, keď sa jeho príťažlivá tvár skrivila v mierne nepriateľskej grimase, ako tak viedol telefonát so starším mužom na druhej strane linky a ona dojedala zákusok, na ktorý ju po prednáške pozval, sediac oproti nemu v cukrárni a čakajúc, ako vyriešia ich presun do Musutafu, kde mladý muž so svojou rodinou býval.

Najmladší Todoroki však zvolil iný spôsob - cestu vlakom. Nevadilo jej to, ani v najmenšom. Už tak si moc vážila, že jej ponúkol, aby u neho strávila celé letné skúškové obdobie, prispôsobiť sa mu vo všetkom ostatnom, bolo už len nutnou slušnosťou, ktorú považovala za posvätnú. A okrem toho, vlaky mala vcelku rada, hlavne dlhšie pokojné cesty, kedy sedela v kupé sama iba v jeho spoločnosti mali určité čaro, ktoré rozptýlilo aspoň na chvíľu jej obavy z toho, čo bude, keď dorazia do cieľa.

Shoto sa asi v polovici cesty rozhodol zdriemnuť si, čo bola ďalšia z vecí, ktorá robila ich jazdu príjemnou. Vždy ju fascinovala táto jeho schopnosť - zaspať hocikedy, takmer ako na povel a na hocijakom mieste. Ale aspoň si na chvíľu mohla dopriať nikým a ničím nerušený pohľad na jeho uvoľnenú spiacu tvár, keďže im kupé poskytovalo dostatočné súkromie.

Okrem pozoruhodných dvojito sfarbených dúhoviek, ktoré práve teraz zakrývali viečka, ktoré sa miestami pohli, keď sa jeho hlava o čosi málo naklonila, kedykoľvek vlak zastal, či zmenil rýchlosť, na ňom odjakživa obdivovala aj ďalšie črty. Heterochromia bola iba jednou z anomálií, ktoré v sebe tento mladý nádejný lekár skrýval a ona ako jeho budúca kolegyňa ich všetky vedela náležite oceniť.

Dlhšie dvojito sfarbené vlasy mu siahali až po obočie a ich odtieň bol tak moc unikátny, že si ho jednoducho musela všimnúť od prvého dňa stráveného v škole, akonáhle vošla do prednáškovej miestnosti, usádzajúc sa a čakajúc na úplne prvú hodinu, ktorá ju počas štúdia medicíny čakala.  Snehobiela pôsobila anjelsky, ale ona vedela, že prímes ohnivo červenej tam nie je len tak. Už neraz bola svedkom toho, že sa aj niekto taký – večne vyrovnaný a na prvý pohľad chladný ako Shoto vedel trocha rozohniť. Jeho hnev však nikdy nebol namierený jej smerom, čo bola ďalšou z vecí, ktorými na ňu zapôsobil.

Pohľad do jeho mladej, no mužnej tváre bol zakaždým skoro až umeleckým zážitkom, pretože si nepamätala, kedy naposledy videla krajšieho muža. Jeho črty pôsobili miestami až aristokraticky a ak by boli bývali žili v dávnejších časoch, nepochybovala by, že by bol Shoto medzi šľachtou, zatiaľ čo ona... Asi by sa k nemu nebola schopná ani len priblížiť, takže v duchu ďakovala za systém dvadsiateho prvého storočia.

Jedinú drobnosť, ktorá by sa dala považovať za hyzdenie jeho krásnej tváre, predstavovala jazva - spálenina, ktorá sa  mu po z jej pohľadu pravej strane ťahala od vrchu čela až po začiatok lícnej kosti. Začervenané miesto na pokožke si všimla prvý raz, keď sa s ním stretla zoči-voči, ale jeho aura a vzhľad jej pozornosť okamžite rozptýlili inam. A v očiach mladej ženy nikdy táto súčasť muža, ktorý si pomaly získaval jej srdce, nepôsobila ako niečo nelichotivé. Pokojne by ho zniesla aj s jazvami po celej tvári, neuberalo by mu to na šarme ani tom čosi, čo ju k nemu ťahalo.

Vzhľad Todorokiho totiž nebol tým, čo ju prinútilo uvedomiť si, že z jej strany už nešlo iba o priateľské sympatie. Boli to jeho gestá a to, ako sa správal. Možno i to, čo z neho vyžarovalo. Všetky aspekty jeho osobnosti v jej očiach zo Shota robili niekoho, kto po celé tie roky štúdia, ktoré s ním absolvovala, predstavoval akúsi nedosiahnuteľnú métu. Pretože akokoľvek moc sa jej páčil, ich priateľstvo a to krehké niečo, čo sa medzi nimi vytvorilo, jej bolo prednejšie, než čokoľvek iné. A vďaka tomu sa nikdy neodvážila dať mu svoje city explicitne najavo, príliš rezervovaná a odrádzaná tým, že by to mohla medzi nimi celé pokaziť.

Samozrejme, bolo to ťažké – celý čas držať všetko iba v priateľskej rovine. A klamala by, ak by tvrdila, že v hlave nemala plno myšlienok na to, aké by to s ním mohlo byť – ak by boli spolu ako pár. Dokonca sa mu v minulosti pokúšala aj nenápadne aspoň naznačiť, že ho nevníma stopercentne iba ako kamaráta, že k nemu cíti čosi silnejšie, no dopadlo to tak, že sa stiahla. Pretože ani len nedal najavo, že by jej nepatrný náznak zachytil. A ona nevedela, či to má pripisovať k jeho úcte k nej, že nechcel, aby sa kvôli nemu cítila zle, či trápne, alebo si skutočne nevšimol, že čo sa ukrýva pod pokrievkou ich kamarátskeho vzťahu, aspoň z jej strany a nezachytil jej drobné náznaky, prípadne im nerozumel.

Tak, či onak, miesto toho, aby sa mu obrátila chrbtom a zamerala sa na niekoho iného, rozhodla sa v budovaní ich vzťahu, hoc len kamarátskeho, pokračovať. Bol jej príliš blízky na to, aby ju takéto nepriame odmietnutie, ktoré sa zrejme za odmietnutie ani pokladať nedalo, prinútilo to s ním vzdať. V podstate, nikdy mu priamo nenaznačila, že sa jej naozaj páči ako muž, takže nemala právo voči nemu cítiť akúkoľvek krivdu. A asi by to ani nedokázala. Už len tým, že bol taký, aký bol, bol pre ňu viac, než si vo svojich očiach zaslúžila.

Možno naozaj nemala, no i tak s jeho návrhom súhlasila. Predstava, že jej poodhalí viac zo svojho rodinného života, bola pre ňu skutočná pocta. Nikto nevedel nič takto moc súkromné a ona sa ho vlastne ani nikdy do hĺbky ohľadom rodiny a zázemia nepýtala. Vycítila, že táto téma pre neho príjemnou rozhodne nebola a taktnosť vštepená v nej jej nedovolila vyzvedať. Možno to bol ďalší z dôvodov, prečo si ju počas ich štúdia držal tak blízko pri sebe. Rozumela mu. Aspoň v určitých ohľadoch áno a on vedel, že v nej zakaždým nájde istý druh komfortu a porozumenia, akého by sa mu v prípade hociktorého iného študenta pravdepodobne nedostalo.

Takže práve teraz absolvovali cestu z univerzity, ktorá mala trvať približne tri hodiny a nachádzali sa  niekde za polovicou. Jej ospalosť ju nepremohla natoľko ako Shota a tak ešte stále bdela, prebiehajúc očami od okienka, ktoré oddeľovalo ich kupé od chodby vlaku, smerom k mladému mužovi, ešte stále driemajúcemu na sedačke oproti, až späť k scenérii za oknom, ktorej sa rozhodla venovať dlhšiu chvíľu pozornosti.

Tá však bola rozptýlená, akonáhle v kupé zacítila pohyb a aj drobné šuchnutie tela o sedačku jej prezradilo, že sa Shoto pravdepodobne prebúdzal. Dovolila si teda ďalší kradmý pohľad jeho smerom a akonáhle sa v jej zornom poli objavili rozdielne sfarbené dúhovky – jedna svetlo-tyrkysová a druhá tmavá, hnedá zmiešaná so sivou, neubránila sa drobnému úsmevu.

Jeho ospalá tvár pôsobila moc roztomilo a pohľad do nej prinútil jej myseľ vrátiť sa späť v čase, keď sa spolu obaja stretli po prvý raz – vtedy ešte ako dvaja mladí a neskúsení študenti vo svojom prvom ročníku štúdia na univerzite. Netrvalo mu to dlho a precitol, narovnávajúc chrbticu tak, aby sedel vzpriamene a po tom, čo sa jeho kútiku o čosi málo podvihli, aby jej úsmev opätoval, otvoril ústa.

„Ešte nás čaká veľa z cesty?“

„Nie,“ pokrútila hlavou, presúvajúc oči z jeho tváre na chodbu za skleneným okienkom kupé. „Hlásili, že už len posledné dve stanice a budeme v Musutafu.“

„Dobre,“ narovnal sa ešte viac a siahol po svojej cestovnej taške, v ktorej mal peňaženku, aby ju z nej vybral. „Pôjdem do bufetu niečo zobrať, zrejme kávu. Prosíš si tiež?“

Okamžite znova zavrtela hlavou, tento raz ráznejšie, aby mu dala jasne najavo, že nech jej už, preboha, nič ďalšie nekupuje. Už tak sa cítila dosť zle kvôli tomu, že sa chystala u neho bývať a stravovať vyše mesiaca zadarmo. A Shotovi trvalo pomerne dosť dlho, aby ju presvedčil o tom, že nemá mať prečo zábrany, či výčitky. Slová, že jeho otec má dosť peňazí na to, aby prestravoval celé hladujúce štáty v Afrike a že on - Shoto jej prítomnosť bude rozhodne brať skôr ako vykúpenie, než nejaké bremeno, ju moc neupokojovali, no ak tento mladý muž s dvojfarebnými vlasmi veľmi chcel, vedel byť presvedčivý. 

Osamela iba na pár minút a ako správe predpokladala – neodpustil si to. Späť do kupé sa vrátil nie s jedným, ale rovno dvoma téglikmi horúceho voňavého nápoja. Už sa mu ani nepokúšala za jej obľúbený druh kávy, ktorý sa stihol za čas trávený s ňou naučiť, dať peniaze. Vedela, že by si ich aj tak nevzal. A nechala ho teda urobiť ďalšie z gest, ktoré sa len pridali na hromádku vecí, ktorými si ju čím ďalej, tým viac získaval.

Netušila, či ho takto vychovali jeho rodičia, keďže o nich nerozprával s láskou, alebo to proste vychádzalo z neho a toho, aký bol. No myšlienka na to, že ak sa takto správal k osobe, ktorá bola jeho kamarátkou, jeho budúca životná partnerka pravdepodobne bude doslova rozmaznávaná a ktovie, či si niečo také vôbec zaslúži, nabrala sladko-trpkastý nádych. Ako tá káva, ktorú zvierala v poháriku vo svojej ruke, čakajúc, kým vychladne. 

* * *

Na vlakovej stanici v Musutafu ich napokon čakala Todorokiho staršia sestra s ich osobným šoférom. Akonáhle uvidela auto, ktoré po nich prišlo i to, že ho šoférovala na to špeciálne platená osoba, začínala mať pocit, či súhlasiť s týmto tu nebol predsa len zlý nápad. Cítila sa tak trochu mimo, no pokúšala sa tváriť neutrálne a potláčať svoje rozpaky, akonáhle ju mladý muž s dvojito-sfarbenými vlasmi viedol k miestu, kde čakala Fuyumi. Tak jej totiž staršiu sestru predstavil.

Jediný pohľad na mladú ženu, ktorá mohla mať iba o pár rokov viac, než oni dvaja, ju upokojil, pretože i napriek tomu, že Shotovu sestru doviezol osobný šofér, pôsobila až prekvapivo skromne. Toto mali so Shotom ako súrodenci pravdepodobne spoločné. Tušila, že ich rodina je pri peniazoch, no ako moc, to sa ešte len mala dozvedieť. Ale jej spolužiak, ku ktorému prechovávala city, sa nikdy nechoval povýšenecky, snobsky, či nafúkane a nebyť jeho štedrých gest, ktorými ju zvykol počastovať, ani by si len nevšimla, že čo sa týkalo spoločenského rebríčka, nachádzal sa na jednom z najvyšších stupienkov.

Spoza hranatých skiel okuliarov sa na ňu usmieval pár tmavošedých očí, keď jej Fuyumi podala ruku a ona ju bez váhania prijala. Priateľský výraz bol tiež súčasťou privítania tejto ženy so snehovo-bielymi vlasmi, ktoré na končekoch zdobil rovnaký odtieň, aký nosil Shoto na svojej pravej strane.  Ten zatiaľ galantne a veľmi ochotný poukladal ich batožinu do zadnej časti kufra auta, odbremeňujúc tak aj staršieho šoféra, ktorý čakal s otvorenými dverami, pripravený osadenstvo odviezť domov, akonáhle sa všetci usadia.

Cesta k sídlu Todoroki rodiny zo stanice trvala celkom slušnú chvíľu, za ktorú sa stihli s Fuyumi o čosi viac zoznámiť. Bola to veľmi príjemná mladá žena, ktorá jej počas jazdy pokladala množstvo zvedavých, no stále taktných otázok ohľadom školy, či bežného života a nadšenie v tóne jej hlasu z toho, že budú mať na leto takéhoto hosťa, sa ani nepokúšala skrývať. To hnedovlásku o čosi málo uistilo, že skutočne nebude za tie týždne príťažou a cestovalo sa jej k nim domov s o čosi ľahším srdcom. Ak budú všetci členovia Shotovej rodiny takíto príjemní, tak to napokon predsa len bude skvelé leto.

Ďalší pocit úzkosti sa dostavil v momente, keď auto vošlo na príjazdovú cestu areálu, ktorý už od prvého pohľadu evokoval, že toto nebude iba tak hocijaká štvrť. Stačilo pár sekúnd a pred nimi sa v diaľke rozprestierala budova tak moc majestátna, až začínala mať pocit, že sa snáď cestou zatúlali k nejakému múzeu, či inak významnej a veľkolepej UNESCO pamiatke. No po utvrdení oboma súrodencami, že sú na správnom mieste, nezostal priestor na žiadne dohady. Samozrejme, očakávala, že rodina Todoroki pravdepodobne nebude žiť iba v nejakej skromnejšej usadlosti, no určite neočakávala niečo... takéto.

Obrovské rodinné sídlo postavené v tradičnom japonskom štýle sa rozprestieralo uprostred upraveného areálu, ktorého súčasťou bola aj japonská záhrada a iné zákutia, ktoré od príjazdu nemali možnosť vidieť. Cesta viedla až do podzemného parkoviska, kde šofér aj odstavil auto. Nebolo v parkovacom komplexe však jediné, vozidiel sa tu nachádzalo viac a ona sa začala v mysli pohrávať s otázkou, či niektoré z nich patrilo aj Shotovi. Počas školských semestrov ho nikdy šoférovať nevidela, no tých áut tu predsa len bolo viac, než dosť, takže by bolo logické, ak by jedno z nich patrilo práve jemu. A on sa ako na zavolanie ozval.  

„Kto všetko je vlastne práve teraz doma?“

„Oh, zatiaľ budeme len traja, no otec má prísť neskôr večer, má dnes nejaké obchodné rokovanie.“ Vysvetlila Fuyumi, čo Shota zrejme príliš nepotešilo, pretože pri zmienke ich spoločného rodiča sa jeho tmavé obočie zvraštilo v nie príliš potešenom geste.

„Natsuo radšej zostal u Akemi-san?“ Nadvihol napokon jedno z nich, na čo bielovlasá žena zareagovala rozpačitým úsmevom, mávajúc jednou z rúk pred sebou, aby Shotovu nevrlosť aspoň čiastočne rozptýlila.

„Však ho poznáš. Ale verím, že sa k nám neskôr určite aspoň na chvíľu pridá. Bombardovala som ho správami dovtedy, až súhlasil, že si cez týždeň predsa len trošku času nájde. Nepamätám si, kedy naposledy sme sa takto všetci doma zišli, je to už riadne dlho.“ Venovala im ešte malé povzdychnutie a hnedovlasá mladá žena na to celé pozerala len z diaľky, tak úplne netušiac, o čom sa bavili. Ale mladý muž s dvojito sfarbenými vlasmi vycítil jej pomykov ozrejmil jej, o kom sa rozprávali, aby tiež bola v obraze.

„Natsuo je môj starší brat, mladší od Fuyumi. Ten, o ktorom som ti vravel, že je v poslednom ročníku, tiež študuje medicínu. A Akemi je jeho snúbenica. Určite budeš mať v priebehu najbližších dní možnosť zoznámiť sa aj s nimi.“ Drobný náznak úsmevu na jeho perách ju o čosi málo upokojil a vďačne prikývla.

Okrem Todorokiho staršieho brata ju však zaujímal aj ich otec. Shoto sa o ňom vyjadroval vždy iba ako o niekom, koho v láske nemal. Podľa slov jeho staršej sestry mal ten muž prísť domov až neskoro večer, no ona tušila, že skôr, či neskôr sa bude musieť stretnúť a zoznámiť aj s ním. Netušila, či sa má toho momentu obávať, alebo ho očakávať, keďže išlo o veľmi dôležitú postavu figurujúcu v Shotovom živote. Každopádne, jej myšlienky boli rozptýlené, keď Fuyumi prehovorila znova, tento raz priamo k nej.

„Shoto ti vezme batožinu do izby a ukáže ti, kde budeš bývať, dobre?“ Položila dlaň na jej rameno, čo ona vnímala ako priateľské gesto a neodtiahla sa. Potom staršia žena prehovorila k obom z mladších prítomných. „Ja zatiaľ idem pripraviť prestieranie. Než sme s Takedom odišli po vás, varila som nám večeru, dúfam, že bude obom chutiť. To mi vlastne pripomína, na dnes je to všetko, pán Takeda, môžete ísť domov.“

„Ďakujem, slečna Todoroki,“ ozval sa postarší šofér, ukláňajúc sa všetkým trom a opäť nasadajúc do vozidla. Netrvalo dlho a auto sa z garáže pohlo preč, nechávajúc ju tak samú s členmi domácnosti.

Shoto sa nenechal dvakrát prehovárať a okrem vlastného kufra vzal aj ten jej, pokynúc, aby ho nasledovala. Než stihli obaja opustiť priestory parkoviska, nahol sa o čosi málo k nej a s náznakom hravého výrazu v tvári, ktorý by iný človek okrem nej nepostrehol, prehovoril o čosi tichšie.

„Fuyumi veľmi rada varí, takže sa priprav, že ťa najbližší mesiac bude vykrmovať.“

Venovala mu za to pobavený úsmev, no pokývala hlavou, naznačujúc, že jej to absolútne neprekáža. Ak bolo niečo, čím si ju človek vedel získať, bolo to dobré jedlo.

„Myslím, že jej to vykrmovanie vôbec neuškodí,“ vložila sa do debaty spomenutá, keďže ich začula a pristavila sa pri nich, ako vchádzali cez dvere do predsiene, ktorá viedla k zvyšku obytných priestorov ich sídla. „Vlastne ani tebe, braček. Viem si predstaviť, že tá internátna strava nie je nič moc, ale máte šťastie, že si vás teraz do parády vezmem ja.“

 

* * *

Vnútrajšok budovy bol snáď ešte ohromujúcejší ako exteriér, no na obdivovanie priestorov zaplnených sofistikovaným nábytkom v moderno-tradičnom štýle a ozdobených rovnakými dekoráciami, však nebol čas, keďže ju Shoto viedol po schodoch smerom na prvé poschodie, vysvetľujúc jej, že tam sa nachádza hosťovská izba, ktorú bude nasledujúce týždne obývať.

Nemohla si pomôcť, no i napriek tomu, ako veľkolepý, luxusne zariadený a perfektne do poslednej smietky uprataný dom mali, čosi jej na ňom nesedelo. Pripadalo jej to, akoby tu niečo chýbalo, no ešte tak úplne neprišla na to, o čo konkrétne išlo. No tie steny, tapisérie, obrazy a sochy pôsobili akosi príliš chladne. A došlo jej, že život je pravdepodobne to, čo tomuto sídlu chýba. Panoval tu akýsi až zvláštny chlad a ticho, čím na ňu priestory pôsobili neobývane.

Nestihla tento pocit však preskúmať podrobnejšie, pretože Shoto zastavil pred jednou z miestností, odsúvajúc tradičné japonské dvere a odhaľujúc tak pred ňou izbu, ktorá mala pravdepodobne slúžiť ako jej dočasné útočisko najbližších pár týždňov. Poodstúpil o kúsok a nechal ju vstúpiť dnu ako prvú.

Zvedavo nakukla dnu a potom urobila pár nesmelých krokov, cítiac sa ešte stále tak trocha zaviazane. Prvou vecou, ktorá jej presvišťala hlavou, akonáhle jej oči padli na príjemne zdobené steny, drahý a veľmi vkusný nábytok a obrovské okno a vyleštenú podlahu, bolo to, že ak takto vyzerala miestnosť určená pre hostí, nevedela si ani len predstaviť, ako bol zariadený zvyšok domu.

„Môže byť?“ Spýtal sa jej, keď vošiel do izby po nej, odkladajúc jej kufor vedľa dverí. Tváril sa tak trocha napäto a ona netušila, že prečo. Ak mal obavy, že by táto izba snáď pre ňu nebola dostatočne dobrá, tak mala chuť ho priam až zahriaknuť. Už len to, že mohla u nich tráviť leto, považovala ako niečo, čo si ani nezaslúžila. Ak by ju aj na celé tie týždne odpratali do psej búdy, bola by mu nadovšetko vďačná a tak sa snažila aspoň zo všetkých síl svoju vďaku dať najavo, aby pochopil, že nie je priestor pre obavy.

„Že či môže byť? Blázniš, Shoto? Stále netuším, ako sa ti za toto odvďačiť a ty sa mi pýtaš, či mi táto izba stačí?“ Prstami si prešla pomedzi pramene tmavohnedých vlasov a ešte raz sa po izbe porozhliadla. Jej spolužiak jej venoval iba nevzrušený výraz a mierne myknutie ramenami.

„Je to už dávno, čo sme tu mali návštevu, takže viacerí sú tak trocha napätí, ale som rád, že sa ti tu zatiaľ páči.“

„Samozrejme, ešte stále sa spamätávam z toho, aký obrovský dom máte, budeš mi musieť nakresliť mapu, aby som sa tu nestratila.“ Pokúsila sa o žart, netušiac, či jej malý vtip pochopil, alebo nie. Ale ak by aj, bola zvyknutá na to, že mladý Todoroki na žartovanie reagoval svojsky.

„Vlastne, moja izba je na tomto poschodí tiež, posledné dvere oproti schodom. Ak by si niečo potrebovala, tak mi daj vedieť,“ jeho slová z neznámych príčin spôsobili akési zvláštne vlnenie v jej žalúdku. Vedomie, že bude najbližšie dni, priam týždne spávať tak blízko mladého muža, ktorému pomaly, ale isto začínalo patriť celé jej srdce, ju nenechalo úplne chladnou. Na internáte mali izby každý v samostatnom krídle a toto bolo predsa len iné. Snažila sa však pôsobiť neutrálne a prikývla.

Prešla k svojmu kufru a odtiahla ho do stredu miestnosti k posteli. Bola to jedna z tých, ktorá veľkosťou pripomínala skôr manželskú, čo oproti tej miniatúrnej na jej internáte bolo veľmi vítané. Obrovské úložné priestory, širokouhlý televízor oproti postele a veľmi pekný, pohodlne vyzerajúci písací stolík, kam určite dokonale zapadne jej laptop, ktorý si so sebou doniesla, ju tiež tešili. Takúto izbu veru nemala ani doma u rodičov. Ale čo sa dalo čakať od ľudí, ktorým patrilo takéto sídlo? Bolo jasné, že skromne zariadené miestnosti očakávať nemá...

„Ak ti to nevadí, najskôr sa asi pôjdeme navečerať, keďže Fuyumi už pravdepodobne chystá stôl, potom sa môžeš v pokoji vybaliť a zabývať,“ opatrne prehovoril Shoto, na čo ona okamžite pustila kufor a horlivo prikývla, neplánujúc im nijako narúšať večerné plány.

„Áno, samozrejme, iba sa prezlečiem a môžeme ísť.“

„Ak by si potrebovala, tvoja kúpeľňa je hneď vedľa izby. Ak budeš hotová, tak mi len zaklop na tú moju a pôjdeme dolu do jedálne.“ Dodal vysoký mladý muž a potom ju nechal v izbe samú, ťahajúc svoj kufor do tej jeho.

´Takže ja budem mať ešte aj vlastnú kúpeľňu,´ povzdychla si a odzipsovala svoj kufor, aby z neho vylovila čosi vhodné, v čom by mohla prvú večeru v Todoroki sídle stráviť bez toho, aby sa dopustila nejakého spoločenského fau-pax. To, že bola nervózna, sa už ani nepokúšala pred sebou samou skryť. A to sa tu zatiaľ nachádzali iba dvaja ďalší členova z domácnosti, ktorá pre ňu bola stále z polovice obrovskou záhadou. Ale spoliehala sa na to, že so Shotom po boku to zvládne a tak zamierila aj s oblečením do kúpeľne, čo najviac sa ponáhľajúc, aby na ňu súrodenci Todoroki nemuseli príliš dlho čakať.

 

* * *

„Tak naozaj vám to chutí?“ Uisťovala sa už po niekoľký raz Fuyumi, keď všetci traja sedeli za obrovským jedálenským stolom a venovali sa hostine ktorú pre nich Todorokiho staršia sestra pripravila. Shoto neklamal, keď tvrdil, že varenie patrí k bielovláskiným koníčkom a chuť jedla, ktoré prichystala, to len potvrdzovala.

Brunetka za stolom opäť prikývla a siahla paličkami po ďalšom súste, pretože niečo tak dobré z domácej kuchyne mala naposledy, už dávno, ani si na to nepamätala.

„Samozrejme, Fuyumi-san, nesmierne moc sa ti to vydarilo.“ Pochválila staršiu dievčina a tá s nadšením sledovala, ako si obaja z mladších prítomných pochutnávajú. Shoto, ako vždy, jedol bez slova a v tichosti, dodržujúc zásady správneho stolovania do poslednej bodky.

Fuyumi však na rozdiel od neho brunetku zamestnávala rozhovorom od prvej chvíle, kedy sa objavila vo dverách jedálne, oblečená v slušných nohaviciach a svetri a zasadla k stolu, ktorý čakal už pripravený pre všetkých troch. Na rozdiel od mladšieho brata, táto bielovlasá žena nemala problém nadviazať konverzáciu s hocikým a aj v nej úspešne pokračovať, čo však jej mladšiemu súrodencovi neprekážalo. 

Sám napokon prehovoril tiež, keď navrhol svojej spolužiačke, aby nasledujúci deň pomaly začali s prechádzaním jednotlivých otázok, ktoré ich budú čakať na záverečných skúškach. Nemala voči tomu žiadne námietky. Nepatrila k ľuďom, ktorí by si nechávali všetko na úplne poslednú chvíľu, radšej mala systematickosť a zodpovednosť, minimálne čo sa učenia týkalo a v tomto jej Shoto ako študijný partner dokonale vyhovoval.

Popri dojedaní večere si rozhovor oboch žien veľmi rád vypočul, užívajúc si pokojnú a príjemnú atmosféru v jeho rodinnom sídle, ktorá tu nezvykla panovať často a bolo mu jasné, že sa pravdepodobne zmení príchodom istých, ďalších členov domácnosti. No aspoň tento večer, kedy mu spoločnosť robila len jeho sestra a obľúbená spolužiačka, si dovolil vychutnať.

„Vraveli ste, že váš brat Natsuo má snúbenicu?“ Pripomenula hnedovláska po tom, čo dojedla posledné sústo a odložila misku späť pred seba na stôl. Zapamätala si to meno ešte pred tým, keď ho súrodenci po príchode do sídla spomenuli a jeho zmienka aj pri večeri opäť podnietila jej zvedavosť.

„Oh, áno! Akemi-chan je veľmi príjemná, vlastne, trocha mi ju istým spôsobom pripomínaš. Moji bratia  mali vždy podobný a veľmi dobrý vkus na dievčatá,“ zasmiala sa ledabolo, neuvedomujúc si, čo jej slová spôsobili.

Brunetka sa po nich mierne zapýrila, odvracajúc zrak od oboch súrodencov, pretože to, čo staršia z nich povedala, ju voviedlo do rozpakov. Nebola si istá, či Fuyumi tak úplne tuší, aký vzťah je medzi ňou a Shotom, pretože ak sa pokúšala naznačiť to, čo ona medzi riadkami jej slov zachytila, tak sa žiaľ mýlila. No možno to len ona sama zle pochopila. I tak sa jej veľmi ťažko opäť pozeralo Shotovým smerom.

Mladý muž s dvojito sfarbenými vlasmi si z toho však očividne ťažkú hlavu nerobil. S privretými očami sŕkal posledné sústo svojich rezancov, tváriac sa úplne nezaujato, čím jej v podstate dal možnosť aj trocha vydýchnuť. Aspoň sa tá na malú chvíľu trápna a ťaživá atmosféra aj vďaka jeho uvoľnenému postoju vytratila. A Fuyumi pravdepodobne tiež nemala v úmysle to celé rozpitvávať.

„Uhm, teda, vidím, že už ste pojedli. Dá si niekto ešte dupľu?“ Nervózne sa poškrabala na zátylku a začala zhŕňa prázdne taniere a misky, pery sa jej zvlnili v rozpačitom úsmeve.

„To je v poriadku, Fuyumi-san. Bolo to výborné, ale  myslím, že mám na dnes už viac, než dosť. Ďakujem ešte raz, veľmi.“ Brunetka sa postavila s tým, že jej pomôže s riadmi, no staršia ju zastavila.

„Stačí len Fuyumi a nechaj tak, zajtra k nám príde upratovačka to poupratovať, len to pre istotu namočím, nech to cez noc nezaschne.“ Vzala do rúk aj jej použité riady, no ona razantne pokrútila hlavou. Pomôcť jej upratať bolo to posledné, čo mohla pre bielovlasú ženu, ktorá pre nich pripravila tak výbornú večeru, urobiť. „Shoto mi spomínal, že sa potrebuješ ešte vybaliť.“

Napokon sa však hnedovláska nenechala presvedčiť a zostala predsa len s Fuyumi na dolnom podlaží, zatiaľ čo mladý muž, ktorý okrem nich dvoch ako jediný momentálne okupoval toto sídlo, sa vydal hore do svojej izby, pretože tomu už staršia sestra nedovolila sa obšmietať okolo nich s tým, že pomôže inokedy.

Obe ženy ponosili riady do kuchyne, ktorá bola rovnako veľkolepá, ako zvyšok domu. Okrem pár riadov, ktoré boli pozostatky z predchádzajúceho varenia, bola celá miestnosť vyupratovaná do posledného zrnka prachu. Ako tak spoločne umývali nádoby a odkladali ich na odkvapkávač, bielovlasá žena sa obrátila jej smerom, priateľský, no i tak trocha previnilý výraz neopúšťal jej príjemnú tvár.

„Mrzí ma, ak som pred tým počas večere povedala niečo, čo ti bolo nepríjemné.“ Oslovila brunetku a tá odložila tanier bokom, utierajúc si ruky do obrúska a venujúc staršej žene spýtavý pohľad. „Prepáč, len som mala dojem, že ty a Shoto... Uh, je to nezvyk. Si úplne prvá, ktorú pozval k sebe domov, vlastne nám doteraz nepredstavil ani žiadneho iného z kamarátov či spolužiakov. Dokonca ani Yaoroyozu-chan tu nikdy nebola...“ Dokončila vetu, na čo sa brunetkine obočie zvraštilo a jednu z rúk založila vbok. Snažila sa ignorovať to, čo fakt, že bola úplne prvou ženou, ktorú Shoto pozval k sebe domov do rodného sídla, spôsobil s jej vnútrom.

„Kto je Yaoroyozu?“ Spýtala sa to, čo ju spomedzi ostatného zaujalo snáď najviac. Nikdy pred tým sa s týmto menom nestretla, mladý Todoroki ho nespomenul.

„Hmm, to je Shotova bývalá priateľka. Bolo to už dávno, čo spolu niečo mali a netrvalo to dlho. Ale ako vravím – ani ona u nás nebola, nikdy nám ju oficiálne ani nepredstavil, takže si vieš predstaviť, že ako moc významné je pre nás to, že si pozval takúto návštevu.“ Snažila sa o čo najprívetivejší úsmev, no hnedovláske zistenie, že jej spolužiak už v minulosti čosi s nejakým dievčaťom mal, nepridalo na nálade.

Samozrejme, mohlo jej napadnúť aj skôr, že niekto taký ako on, zrejme o ženy a dievčatá núdzu nemal. Ale odkedy sa poznali, nikdy ho so žiadnou nevidela. Vždy to bola iba ona, ktorej venoval svoj čas a pozornosť. A okrem toho - pripadal jej v tomto ohľade pomerne dosť neskúsený, alebo lepšie povedané nezaujatý. Ktokoľvek táto Yaoroyozu bola, jediným šťastím zostávalo to, že šlo o minulosť.

Netrvalo im to dlho a kuchyňa bola opäť ako zo škatuľky. Fuyumi sa cestou po schodoch na druhé poschodie, kde mala izbu ona, smiala na tom, že vďaka ním zajtra Aiko-sama, ktorá u nich doma pracovala ako chyžná a upratovačka v jednom, nebude mať čo robiť a našu hrdinku stále fascinovalo, koľko ľudí táto zámožná rodina zamestnávala. Na prvom poschodí sa obe ženy rozlúčili, zapriali si dobrú noc a potom sa staršia z nich vydala ešte vyššie do vlastnej spálne.

Než však brunetka stihla zmiznúť za dverami tej, ktorá mala slúžiť ako dočasná pre ňu, zastavil ju jej spolužiak, ktorý sa zo svojej izby vykradol na chodbu tak nenápadne, že ho skoro v tom šere nezaregistrovala a nechýbalo veľa, než by jej privodil srdcovú príhodu.

„Bože, nabudúce ma, prosím, varuj, než sa takto vynoríš z tmy.“ Priložila si na hruď dlaň, pokúšajúc sa upokojiť. Predsa len, bolo jej viacero rázy povedané, že sú v tomto dome aktuálne s Fuyumi iba oni traja, takže sa nemala čoho báť, no i tak ju vydesil, čo, samozrejme, nebolo jeho úmyslom, to jej bolo jasné.

„Prepáč, chcel som ti len zapriať dobrú noc a zopakovať, že ak by si čokoľvek potrebovala, tak ma neváhaj osloviť.“ Mykol mierne plecami a na jeho peknej tvári sa usadil previnilý výraz, ktorý sa ona okamžite pokúsila rozptýliť.

„Ďakujem ti moc, Shoto. Nemyslím len ten dnešok, ale za všetko. Veľmi si to vážim, čo pre mňa robíš a mrzí ma, že ti to asi nikdy nebudem môcť dostatočne oplatiť.“ Pohrávala sa s lemom svojho svetra, na čo Todoroki zvraštil obočie a pokrútil hlavou.

„Dúfam, že vieš, že ja to nerobím kvôli tomu, aby som od teba za to niečo dostal. Práveže si nevieš ani predstaviť, akú službu mi preukazuješ tým, že tu so mnou v tomto dome si. Fuyumi si už mala možnosť spoznať a som rád, že si sa s ňou zoznámila ako prvou, no ver mi, že zvyšok rodiny je o čosi viac... komplikovanejší. Veď si vieš asi predstaviť... Nezvyknem sa sem vracať rád, no s tebou v mojej prítomnosti mi tie prázdniny ujdú o čosi rýchlejšie a lepšie, ako kedykoľvek pred tým. O tom som presvedčený...“

Hnedovlasá mladá žena prekvapene zamrkala očami. Bolo to snáď najviac, čo zo seba jej spolužiak za dlhšiu dobu na jeden nádych dostal. Spomedzi nich dvoch bývala ona tá výrečnejšia a to už bolo čo povedať. Nepatrila k tým, ktorým by sa ústa ani na chvíľku nezastavili, vedela povedať k veci, ale vedela aj počúvať. A práve teraz jeho slová počúvala viac, než s nadšením. Brala to z jeho strany ako akési osmelenie sa a možno túžbu trochu sa jej otvoriť a zdôveriť. A ona si vážila každú jednu sekundu, ktorú jej tento mladý muž venoval, rozhodnutá urobiť všetko pre to, aby mu počas nasledujúcich týždňov trávenie jeho času v rodnom sídle, ktoré očividne na rozdiel od iných bežných ľudí pre neho nepredstavovalo iba príjemné a hrejivé spomienky z detstva a mladších čias.

„Mali by sme si už ísť obaja ľahnúť. Zajtra nás čaká prvá várka otázok a potrebujeme sa na to poriadne vyspať.“ Prehovoril opäť, s čím musela súhlasiť. Nielen cesta, ale aj predchádzajúce balenie a napätie z toho, kam sa chystala, ju rozhodne za celý deň stihli vyčerpať a tak sprcha, večerná očista a následne posteľ zneli až príliš dobre na to, aby Shotovi protirečila, hoci jeho prítomnosť bola rovnako lákavá.

Rozlúčila sa s ním teda tichým poprianím sladkých snov a každý z nich odišiel do svojej vlastnej izby zanechávajúc tak toho druhého s hlavou plnou rôznych pocitov a myšlienok.

Hnedovláska dúfala, že sa aspoň vlažnej vode podarí odplaviť pár z nich preč, keď si pred spaním čistila tvár, oblečená vo svojom pyžame a pripravená na noc. Hoci ešte nebolo príliš veľa hodín, ráno sa nechystala dlho vyspávať. Bola na návšteve a neprišlo jej to práve najslušnejšie, i keď by si prvý prázdninový deň za iných okolností určite veľmi rada prispala. Ale čas strávený s mladíkom, ktorý odišiel do miestnosti vzdialenej iba pár metrov od tej jej, znel o dosť lepšie, ako vyspávanie do neskorého doobedia.

Dúfala len, že sa jej podarí po tom všetkom zaspať. Predsa len, nervozita z nej stále ešte tak úplne neopadla. A ako sa tak dívala na tie vysoké a chladne pôsobiace steny chodby, keď z kúpeľne prekĺzala späť do svojej dočasnej spálne, pochybovala, že vôbec počas najbližších pár týždňov nadíde chvíľa, kedy sa jej podarí kompletne uvoľniť sa.

 

* * *

Mladý muž s dvojito sfarbenými očami sedel na svojej posteli, odetý iba v pyžamových nohaviciach a v ruke žmolil látku svojho trička o čosi pevnejšie, než by bolo vhodné. Jedna z jeho rúk zašla do rovnako dvojito sfarbených vlasov, ktoré boli z večernej sprchy na zátylku ešte stále trochu vlhké a s miernou rezignáciou v postoji, keď ho nemohol vidieť nikto iný, si dovolil vrhnúť sa do perín, frustrovaný povzdych sa pomaly vydral pomedzi jeho pootvorené pery.

Bolo to ťažšie, než si myslel. Tušil, že akonáhle so svojou hnedovlasou spolužiačkou bude zdieľať nielen jednu strechu, ale dokonca celé poschodie, jeho myseľ a hormóny začnú pracovať spôsobom, ktorý u neho práve teraz vítaný vôbec nebol.

Ešte stále sa tak úplne nevyznal vo svojich pocitoch, no jedno bolo isté. Jej prítomnosť v ňom vyvolávala také, ktoré sa doposiaľ žiadnej inej žene, či dievčine vyvolať nepodarilo. Samozrejme, že nebola prvá žena, či lepšie povedané dievča, ktoré sa mu kedy páčilo. Na moc z nich si nespomínal, no v porovnaní s jeho ex-priateľkou Momo, ktorá mu ako jediná prišla na um... Toto bolo iné. O dosť iné.

Vtedy, keď si začal s dievčaťom prvý raz, bol ešte stredoškolák, tesne pred prahom dospelosti a čokoľvek v tých časoch s tou čiernovláskou medzi sebou mali, trvalo to príliš krátko na to, aby sa dalo hovoriť o čomsi vážnom. Bola v podstate jeho prvá a zatiaľ aj posledná skúsenosť s opačným pohlavím, ktorá ho kedysi utvrdila v tom, že takéto niečo možno nie je tak úplne pre neho. Preto odvtedy podobný vzťah nevyhľadával. Lenže vraví sa, že keď to človek nečaká, práve vtedy sa mu ako naschvál niečo pritrafí, skríži mu cestu. A presne tak sa stalo.

Trvalo to dlhšie a dialo sa to všetko postupne, než si stihol uvedomiť, že o čo vlastne ide, nebolo možné s tým čokoľvek urobiť, aby tomu zabránil. Ako kamienok, ktorý sa vám dostane do topánky a spočiatku ho ledva vnímate, no postupne sa začne meniť na skalu a z nej sa stane odrazu obrovský balvan, ktorý nedokážete ignorovať už ani na jedinú sekundu. Presne tak sa mu jeho hnedovlasá spolužiačka z vysokej dostala pod kožu.

Možno si to ani sama neuvedomovala, lebo Shoto nezvykol svoje city dávať najavo, radšej ich dusil vo vnútri, pod pokrievkou a bol v tom priam excelentný. A tiež si uvedomil, že sa niečo s jeho vnútrom deje a je to neporovnateľne iné, než keď si začal budovať priateľské puto s Midoriyom alebo Iidom, až keď už bolo neskoro a jej prítomnosti sa nedokázal vzdať. Ale mal na to vôbec dôvod? Predsa bolo v jeho silách držať sa späť. Dokázal s ňou byť kamarát, správať sa k nej úctivo, pretože presne to si v jeho očiach zaslúžila. To a ešte omnoho viac, no nikdy nenabral odvahu sa pokúsiť jej venovať aj ten kúsok zo seba, ktorý veľmi dlhú dobu neplánoval zdieľať s nikým.

Netušil, čo ho vlastne brzdilo, no keďže patril k ľuďom, ktorí nevedeli čítať medzi riadkami a chápať prenesené významy, odhadovalo sa mu to, ako ho ľudia vnímajú, omnoho ťažšie. Jeho introvertnejšia a rezervovanejšia povaha tiež nepomáhali, čo sa týka sociálnych interakcií, radšej sa vždy držal v úzadí. A tak netušil, či by u nej vôbec mal šancu. Mohol sa jej to spýtať na rovinu – či by s ním chcela zdieľať niečo viac, než len kamarátstvo. Ale nikdy tak neurobil.

Radšej sa za tú dobu, odkedy si uvedomil, že sa na ňu nepozerá iba ako na spolužiačku a kamarátku, držal späť, berúc do úvahy svoju traumu z detstva, ktorá ho zrejme poznačila aj v rovine ľudských vzťahov. Nemal vo svojom vnútri tak úplne všetko usporiadané a odmietal, aby si niekto taký, ako hnedovlasá mladá žena z jeho ročníka, musel naložiť na plecia cudzie strasti. Jeho strasti...

Chcel ju toho ukrátiť, no jeho impulzívna stránka osobnosti sa prejavila vtedy, keď urobil presný opak, než zamýšľal – navrhol jej, aby trávila prázdniny s ním v jeho rodnom sídle. Ani sa to pred sebou nesnažil ospravedlniť tým, že len proste chcel mať pri sebe človeka, s ktorým by sa mu ľahšie učilo a pripravovalo na pre oboch tak moc dôležité skúšky, ktoré budú mať do veľkej miery vplyv na ich budúci nielen profesijný život. Bol k sebe natoľko úprimný, aby priznal, že pozvanie mali za následok aj iné pohnútky. Ale bol odhodlaný sa počas celých tých týždňov k mladej brunetke, ktorá pravdepodobne už spala iba o pár izieb ďalej, správať s absolútnym rešpektom a ako gentleman.

Prevalil sa na bok a jeho dvojito sfarbené oči žmúrili kamsi do tmy. V dome bolo ticho, čo značilo, že už aj Fuyumi pravdepodobne odišla do izby a tiež zaspala. Vedel, že príchodom ďalších členov domácnosti sa začnú veci zamotávať, no dúfal, že sa mu podarí túto situáciu plne zvládnuť. Bude si musieť poradiť. Kvôli nej... A, ktovie. Možno sa počas nasledujúcich týždňov o svojej spolužiačke dozvie toľko, aby mu to aspoň čiastočne pomohlo osvetliť cestu, ktorou by sa ich vzťah mohol uberať, pretože práve v tejto chvíli tápal v tme. A tá bola snáď ešte hustejšia ako tá, ktorá panovala v jeho chladnej a tichej izbe.

 

* * *

Nedalo sa jej zaspať. Nie, že by na čosi také nebola zvyknutá. Vysokoškolský kolotoč dokáže so zdravým spánkovým režimom človeka riadne zamávať. Ale práve teraz mali prázdniny, do skúšok zostávalo more času, ona bola v dome svojho spolužiaka, ktorý sa jej už dlhú dobu páčil a zajtra ich čakala prvá študijná seansa. Tak prečo nemohla spať? Ah, zrejme preto, ako už bolo spomenuté, že mala spať v dome svojho spolužiaka, ktorý sa jej páčil.

Izba, ktorú dostala na najbližšie týždne, bola priestranná, teplota v nej k spánku priam ideálna, ticho v dome ešte viac. No i tak sa už vyše dvoch hodín pokúšala ponoriť sa do ríše snov a márne.

Zhodnotila, že sa pôjde aspoň napiť, než sa tu má ďalšie dve hodiny trápiť nespavosťou a ešte k tomu aj smädná. Rozhodne neplánovala nikoho z prítomných kvôli tomu budiť. Dom bol síce obrovský, no cestu do kuchyne si ešte ako-tak matne pamätala, takže vstala z postele, nazula svoje papuče, ktoré ležali vedľa nej pripravené a čo najtichším krokom sa vydala von z izby po chodbe, smerom ku schodom a po nich zišla dolu až na prízemie, tápajúc v prítmí miestností, snažiac sa dostať do kuchyne, kde pár hodín dozadu s Fuyumi upratovali pozostatky po jej varení.

Napokon sa jej to aj podarilo, keď vošla dnu, svietiac si pre istotu svojim mobilným telefónom, pretože čosi v jej hlave jej našepkávalo, že nechať v celom spodnom poschodí domu rozsvietené nebol tak úplne najlepší nápad. Stále sa cítila previnilo za každú jednu vec v Todoroki dome, ktorú využívala zadarmo a energie patrili k tomu celému tiež. Vedela, že sú zrejme tí poslední, čo by potrebovali šetriť, no i tak nimi nechcela plytvať.

Prešla až k obrovskej kuchynskej linke a načiahla sa za jedným z pohárov, ktoré ležali na odkvapkávači na riad, keďže netušila, kde sa skrýva zvyšok. Ale včera s Fuyumi napokon utreli len časť riadu a pár kúskov tu ešte ležalo, teraz už kompletne suchých. Následne podišla k umývadlu a čo najjemnejším prúdom vody, aby vydával čo najmenej hluku, nechala pohár naplniť takmer po okraj.

Popri tom všetkom nezaregistrovala kroky, ktoré signalizovali, že do kuchyne vošiel niekto ďalší až svetlo, ktoré sa zažalo v momente, ako tá osoba stlačila vypínač, ju upozornilo, že už nie je sama.

Pohár jej takmer vypadol z ruky a v poslednej chvíli ho stihla uchopiť pevnejšie a položiť do drezu, ešte stále plný. Dobre, že si z neho neodpila, pretože preľaknutie, ktoré jej príchod neznámej osoby spôsobilo, by malo pravdepodobne za následok to, že by jej tá voda zabehla. Prudko sa otočila a očami, ktoré si ešte tak úplne nezvykli na umelé svetlo kuchyne, žmúrila pred seba. Srdce jej začalo biť až niekde v krku, pretože toho muža nepoznala, videla ho snáď prvý raz, i keď jeho tvár jej bola akási povedomá.

Stál pred ňou a vzhľadom na svoju mohutnú postavu a dlhé nohy nemusel urobiť veľa krokov od dverí smerom k nej, aby podišiel bližšie. Zmätenie v jeho tvári bolo pravdepodobne zrkadlom jej vlastného, no zvraštené obočie tmavočervenej farby spôsobilo, že ňou prešla malá triaška. Pôsobil tak trocha desivo. Napomáhal tomu aj jeho mohutný vzhľad, vysoký mohol byť vyše dvoch metrov a rovnako tak moc, ako do výšky, sa rozpínal aj do objemu.

Zamračená tvár naznačovala, že išlo o muža v strednom veku a keď na neho zízala o čosi dlhšie, než by sa patrilo, uvedomila si, že na ňu hľadí pár intenzívnych očí rovnakej farby, akú už videla. Takúto kobaltovo modrú mal aj Shoto, hoci ňou bola sfarbená iba jedna z jeho dúhoviek. Ale ten odtieň bol takmer identický. A to jej napovedalo, že pravdepodobne išlo o spomínaného otca, ktorého obaja s Fuyumi zmienili len okrajovo, že sa má vrátiť domov niekedy neskoro večer.

Prvý sa spamätal on a jeho prvotne nepriateľský výraz sa o čosi málo uvoľnil a rovnako tak aj napätý, ba dokonca by sa dalo povedať, že až útočný postoj, ktorý doteraz zastával. O čosi málo zvesil ramená, čo mu stále neuberalo na tej až neuveriteľnej výške a ona so zahanbením odvrátila zrak od jeho tváre, venujúc ešte posledný pohľad na jeho ohnivo-červené vlasy – aj tento odtieň jej bol dobre známy – a potom zelenými očami skĺzla k podlahe.

„Prepáčte,“ vysúkala zo seba, i keď si nebola tak úplne istá, za čo sa vlastne chce ospravedlniť.

„Vy ste tá Shotova spolužiačka?“ Zaznel jeho hlboký barytón, až jej chrbtom opäť otriasli zimomriavky. A fakt, že tu pred ním stála iba vo svojom pyžame, jej na sebadôvere absolútne nepridával. Tento muž, na rozdiel od nej, bol oblečený až príliš formálne, mal na sebe pracovný oblek a stále tuho zviazanú kravatu, čo naznačovalo, že sa ešte len teraz niekedy vrátil domov a doteraz pravdepodobne absolvoval stretnutia. Tiež si uvedomila, že jej položil otázku a tak opäť otvorila ústa.

„Áno, Shoto ma pozval, aby som trávila leto s ním, máme v pláne učiť sa a pripravovať na skúšky... Uhm, prepáčte ešte raz, len som si bola nabrať trocha vody.“ Demonštratívne sa otočila späť k drezu, aby aspoň čiastočne zakryla zahanbenie, ktoré sa jej rozlievalo po celej tvári. Pripadala si ako úplný idiot. Nikto a nič ju nemohli pripraviť na toto stretnutie a tak bolo jasné, že jej aktuálne o preteky bijúce srdce sa len tak ľahko a z ničoho nič neupokojí.

Shotov otec bol... iný ako čakala. Intenzívny, to by pre neho možno bolo dobré pomenovanie. A začínala mať pocit, že tú mužnú, istým spôsobom aj desivú tvár už niekde zahliadla. Možno v televízii... So svojim najmladším synom mali pár podobných čŕt, no jeho otcovi chýbala akási mužská jemnosť, elegantnosť, ktorou disponoval mladík s dvojako sfarbenými vlasmi.

No nedalo sa vylúčiť, že tento muž, ktorý ju takto neskoro večer v jeho vlastnej kuchyni prepadol, nemal niečo do seba. Sršali z neho autorita a ešte čosi ďalšie, čo nikto nemohol ani ignorovať a už vonkoncom nie spochybniť. A možno preto si práve tu na tomto mieste oblečená vo svojom bolestivo infantilnom pyžame pripadala pred ním úplne maličká a nie iba v doslovnom význame.

„Viem, spomínal to. Ja som Todoroki Enji, jeho otec.“ Prehovoril zas, na čo sa znova ako na povel otočila k nemu, tento raz aj s pohárom v ruke. V mysli jej preblesla nemiestna poznámka, že ešte chvíľu sa na ňu bude takto dívať a bude si musieť obsah toho pohára vyliať na seba, aby sa upokojila. Ale rýchlo ju zažehnala, ešte stále príliš v pomykove z toho, čo sa práve dialo. Takto si prvé stretnutie s otcom mladíka, do ktorého bola zaľúbená, rozhodne nepredstavovala.

Než mu stihla povedať svoje meno a snáď doplniť nejakú ďalšiu zdvorilostnú frázu a do tretice sa ospravedlniť za nevedno čo, vyrušil ju hlasný šramot, ktorý vychádzal z chodby, od miesta, kde sa nachádzali zadné vchodové dvere. Obaja otočili hlavami smerom ku kuchynským dverám a tmavé obočie staršieho muža sa opäť zvraštilo v ostražitom a mierne namosúrenom výraze.

Na rozdiel od neho hľadela smerom, odkiaľ šiel ten hluk dosť vystrašene, znelo to, akoby sa do sídla Todoroki rodiny dobíjal niekto, kto tam nemal čo hľadať. Napadol jej hneď zlodej, alebo niekto ešte horší. Ale Todoroki Enji zaujal jej pozornosť tým, že sa k nej znova otočil a otvoril ústa, čím ju vyrušil z rozjímania nad jej obavami.

„Nič to nie je, postarám sa o to.“ Vyhlásil pevným hlasom, naznačujúc, aby sa radšej ďalej nepýtala a tiež, aby mu neoponovala. „Choďte si ľahnúť.“

Nezostávalo jej nič iné, než len poslušne prikývnuť, vziať z linky svoj telefón a pohár vody, z ktorého sa ešte stále neodvážila napiť a vydať sa čo najskôr preč, pretože po tej ťaživej atmosfére, ktorá medzi ňou a pánom domu bola, netúžila.

Rýchlym krokom prešla cez kuchyňu a po celý čas na chrbte cítila jeho uprený pohľad, ako ju ním vyprevádzal, potom sa sám vydal po nej. Miesto brunetky, ktorá si to mierila k schodom na poschodie však šiel opačným smerom, na druhú stranu chodby, odkiaľ šiel rámus, ktorý sa ťahal z dverí do suterénu, kde sa nachádzala podzemná garáž. Netušila, čo to malo celé znamenať, no pokiaľ Shotov otec povedal, že to vyrieši, nemienila sa mu stavať do cesty a akonáhle bola na prvom poschodí pred dverami svojej dočasnej izby, vydýchla si.

Opatrne otvorila dvere a ešte zachytila to, ako sa z dolného podlažia ozývali tlmené hlasy, no potom vkĺzla do spálne a zavrela za sebou, aby mala opäť súkromie.

Konečne sa mohla napiť a odkladajúc svoj telefón na nočný stolík, nechala studenú vodu z pohára ovlažiť jej pery. Po celý čas, odkedy sa ten muž dolu v kuchyni objavil, mala obrovské sucho v ústach a uvedomila si to až teraz. Našťastie však ich trápne nočné stretnutie netrvalo dlho a dúfala, že takéto podobné v ich dome už nezažije.

Z neznámych dôvodov na ňu Shotov otec pôsobil zvláštne. Tušila, že jej spolužiak s ním dobrý vzťah nemá, no viac do toho celého, čo sa týkalo ich rodiny nevidela. Ale mal pravdu, keď jej tvrdil, že Fuyumi je zo všetkých najpríjemnejšia. Zvyšok zrejme už nebol taký priateľský a bezprostredný, no dúfajúc, že so Shotom po boku ten mesiac strávený u neho doma zvládne, zaľahla do postele a po pár minútach sa jej napokon konečne podarilo zaspať. 

  

*

* * *

Ráno sa jej podarilo i napriek ponocovaniu vstať v celkom rozumnú hodinu a po absolvovaní hygienických rituálov sa spolu so Shotom stretli dolu pri raňajkách, ktoré tento raz absolvovali sami, vo dvojici. Fuyumi vraj musela zavčasu odísť na školenie ohľadom detského tábora, ktoré mala cez leto organizovať škola, pre ktorú pracovala ako učiteľka. To bolo niečo, v čom bielovlasú ženu obdivovala a zároveň jej nezávidela. Akokoľvek moc trpezlivosti, ktorú ako budúca lekárka potrebovala, v sebe ukrývala, pracovať s toľkými deťmi na dennej báze by určite bolo nad jej sily.

Počas raňajok mala možnosť zoznámiť sa aj so spomínanou chyžnou, ktorá sa prišla postarať o poriadok v dome. Akonáhle dojedli, vyhnala ich staršia žena v strednom veku preč z jedálne s tým, že to je jej práca, no Shoto svoju hnedovlasú spolužiačku popohnal preč, vysvetľujúc, že takto im aspoň zostane viac času na štúdium.

Napokon sa rozhodli zamieriť do obývačky, usádzajúc sa na gauč spolu aj s knihami a ďalšími študijnými materiálmi. V priebehu dvoch hodím sa im podarilo so sústredením načať aspoň prvý okruh otázok a ani sa nenazdali, blížil sa pomaly čas obeda. Štúdium po Shotovom boku bolo z neznámych príčin vždy veľmi produktívne, akokoľvek moc tento mladý muž jej myseľ rozptyľoval, vyžarovali z neho aj akýsi pokoj a vyrovnanosť, ktoré jej pomáhali ponoriť sa do učenia naplno. Pomáhal aj fakt, že patril k úplne najlepším študentom v ročníku a ak narazila na čokoľvek, čo nechápala, veľmi ochotne jej to ozrejmil.

Za tie roky, čo sa poznali, sa už pred ním neostýchala priznať, že niečomu nerozumie a on sa jej nikdy nevysmieval, či ju nepoúčal, práve naopak. Vedela, že aj on dokázal byť prchký, no v jej prítomnosti bola jeho trpezlivosť až obdivu-hodná, čo bola ďalšou z vecí, vďaka ktorým si pomaly získaval jej srdce.

Samozrejme, že to, ako sedel necelý meter od nej, jeho nevtieravá vôňa, ktorú človek dokázal zachytiť vždy, keď sa ocitol v jeho prítomnosti a tón jeho hlasu, ktorý si za ten čas, čo ho poznala, stihla zamilovať, boli rozptyľujúce. Klamala by, ak by tvrdila, že jej myseľ od učebnej látky miestami zablúdila aj iným smerom, ale dokázalo sa mu udržať jej pozornosť a za tie dve hodiny stihli prejsť pomerne slušné množstvo učiva.

„Môžem sa spýtať otázku?“ Ozval sa Shoto po dlhšej odmlke, kedy si obaja v tichosti v papieroch plných študijného materiálu  zvýrazňovali jednotlivé dôležité pasáže.

„Jasné, pýtaj sa,“ prikývla a on nachvíľu odložil hŕbku listov v rukách späť na konferenčný stolík.

„Vravel som ti, aby si si so sebou vzala aj niečo formálnejšie, však?“ Ďalšie prikývnutie potvrdilo, že si pamätala na jeho slová, keď ju k nemu domov oficiálne pozval. Netušila síce, že prečo za ňou prišiel s niečím takýmto, no napokon do svojho kufra pribalila aj dvoje slušnejších šiat. „Dnes večer nás môj otec všetkých berie na rodinnú večeru. Posledných pár rokov to tak zvykne robiť, keď má niekto z nás sviatok. Natsuo pred nedávnom oslavoval narodeniny a ešte sme ani neoslávili jeho zásnuby. Nie, že by sa mi tam práve dva rázy chcelo ísť, ale kvôli nemu sa premôžem. Tak dúfam, že mi budeš robiť spoločnosť.“

Zahľadel sa na ňu pohľadom, ktorému by asi ťažko mohol ktokoľvek odolať. Došlo jej, že to pre neho zrejme je dôležitejšie, než dával najavo a, samozrejme, bola by pre neho ochotná urobiť čokoľvek, takže nejaká rodinná večera ju nemohla odradiť.

„Samozrejme, ak je to teda v poriadku a nebude to nikomu inému prekážať.“ V mysli sa jej vybavila scéna z predchádzajúcej noci, kedy ju v kuchyni prepadol znenazdajky jeho otec. Ale spätne si uvedomila, že ten muž nepôsobil vyslovene nepriateľsky, skôr len akosi iritovane, čo mal pravdepodobne za následok nabitý pracovný deň, ktorý jeho príchodu predchádzal a ten hluk, ktorý ich zoznámenie prerušil, mu zrejme tiež na nálade nepridal.

„Jasné, že to nebude nikomu prekážať, práve naopak. A hlavne ťa môžem oficiálne zoznámiť so zvyškom rodiny.“ Úsmev, ktorý jej venoval v kombinácii so slovami, ktoré zvolil spôsobili v jej vnútri príval emócií, ktorým sa dnes chcela vyhnúť. Predsa len, mali pred sebou ešte celkom dosť z učebnej látky a nepotrebovala, aby jej srdce vynechalo úder zakaždým, keď si dovolila nahliadnuť do jeho tváre, ktorá bola práve teraz kombináciou upokojujúceho výrazu s očakávaním. Opäť raz prikývla, na znak toho, že s ňou môže rátať, hoci bola už teraz z toho večera, ktorý ich čakal, nervózna.

„Je to reštaurácia, kam ľudia nezvyknú chodievať v džínsoch a teniskách, takže preto som ti to vtedy spomínal. Inak by mi ani len nenapadlo naznačiť, čo by si si mala obliekať.“ Snažil sa uviesť veci na pravú mieru, čo nebolo potrebné, pretože to nebrala ako čosi,  čo by sa jej malo dotknúť. Ale Shotov takt a ohľaduplnosť smerom k jej osobe ju nikdy neprestávali fascinovať.

„Samozrejme, úplne to chápem. Mám so sebou niečo, čo sa dá považovať za vcelku vhodné, tak snáď to bude okej...“ Dodala a opäť siahla po svojich papieroch, ktoré ležali položené na kôpke na jej kolenách.

„Dobre, takže späť k všeobecnej chirurgii,“ výraz v jeho tvári sa opäť zmenil na zamyslený, až seriózny, no malé iskričky v jeho dvojito sfarbených očiach naznačovali, že už túto ich študijnú seansu neberie až tak prísne a vážne. „Skončili sme pri pooperačných tromboembolických komplikáciách, však?“

„Presne tak,“ pritakala mu a znova sa spolu s ním ponorila do toho kvanta medicínskych výrazov, poučiek a definícií. Ani sa nenazdali a hodinám na ovládaní od hifi-veže, ktorá bola súčasťou ozvučenia obývacej miestnosti, pomaličky začali pribúdať minúty po dvanástej hodine obednej.

„Ešte nám tu zostali popáleniny – ich definícia, výskyt, patofyziológia, diagnostika a klasifikácia, ale to už si zrejme môžeme nechať aj na zajtra, čo povieš?“ Ozval sa jej hlas, ktorý bol prerušený iným, mužským, nepatriacim jej spolužiakovi.

„Popáleniny? Tuto malý Shoto by o nich vedel rozprávať.“

Ten hlas... Bol mužný, vcelku hlboký, s mierne chrapľavou prímesou, no tón akým jeho majiteľ tie slová vyslovil, jasne naznačoval provokáciu, ba až posmievanie a čosi zlomyseľné. Okamžite sa za ním otočila a nebola jediná, lebo Shoto urobil presne to isté a ak by miesto na toho, kto prehovoril, práve v tej chvíli hľadela na mladíka sediaceho po jej boku, postrehla by znechutenie a nevraživosť, ktoré sa usadili na inak neutrálnej Shotovej tvári.

V momente, keď jej zrak padol na toho, kto sa v obývačke objavil, mala čo robiť, aby predišla šokovanému výrazu, ktorý sa pomaly začal usádzať na jej tvári. Bol približne rovnako vysoký ako Shoto a stavbou tela sa tiež navzájom celkom dosť podobali, hoci porovnávať by sa oboch dalo najlepšie vtedy, keby ich videla vedľa seba bez oblečenia, čo by určite nebol nepríjemný zážitok, keďže muž, ktorý sa práve ozval, čím upozornil na svoju prítomnosť bol... Ako to správe povedať? Kus chlapa je možno vhodné pomenovanie pre niekoho takého.

Stačil jej jediný pohľad do tých až neprirodzene modrých očí, ktorých odtieň posledné dva dni vídavala často a bolo jej jasné, kto to asi tak mohol byť. Na rozdiel od svojho otca a brata, jeho vlasy boli uhľovo-čierne, no črty tváre ako rodinní príslušníci zdieľali podobné. Ak bol Shoto najkrajší muž v tejto rodine, tak tento tu... Nuž, nenachádzala ani správne pomenovanie pre to, čo videla. V porovnaní so svojim mladším bratom boli totiž títo dvaja mladí muži rozdielni ako oheň a voda, či možno lepšie povedané oheň a ľad.

Shoto bol slušný, vyrovnaný, jeho aura pôsobila čisto, upokojujúco. No tento čiernovlasý člen jeho rodiny v porovnaní s ním pôsobil už od prvého pohľadu ako jeho presný opak. Na príťažlivej tvári sa mu rozpínal arogantný úškrn, ktorý bol z každej strany ohraničený strieborným piercingom na mieste, kde by človek mal jamky v lícach po tom, čo by sa doširoka usmial. Tri strieborné drobné guličky zdobili aj pravú stranu jeho nosa a neprepichnuté nezostali ani jeho uši. Ale to nebolo všetko, čo sa dalo pokladať na jeho výzore za zarážajúce.

Sebaistým krokom napochodoval do miestnosti a rozvalil sa na kreslo oproti gauču, na ktorom brunetka so svojim spolužiakom sedeli, upierajúc na nich posmešne škeriace sa oči tej výraznej farby. Ako sa tak hýbal, jeho mužnú postavu obopínali čierne tepláky, ktoré indikovali, že sa pravdepodobne len pred chvíľou vyšuchtal z postele a hruď mu zakrývalo obyčajné biele tričko. Aj vďaka nemu vynikli čierne tetovania, ktoré sa vynímali po celom jeho tele. Zložito vyzerajúce a aj jednoduchšie tmavé ornamenty vykúkali spoza trička a zdobili každý kus jeho pokožky od brady smerom k hrudi, ťahajúce sa po oboch ramenách až k hánkam na rukách. Pod tenkým tričkom presvitali ďalšie linky, čo naznačovalo, že tetovania pokračujú až na jeho hruď.

Nepamätala si, že by niekedy naživo stretla človeka, ktorý by mal týchto permanentných obrazcov na svojom tele tak veľa a ako niekto, kto patril k ľuďom so slabšou toleranciou bolesti, si nevedela ani predstaviť, koľko jej musel podstúpiť, než jeho telo vyzeralo tak, ako teraz. Nedokázala preto nič iné, len na neho civieť, ešte stále vyjavene, snažiac sa pochopiť, že ako mohol niekto takýto patriť do Todoroki rodiny. V porovnaní so Shotom a Fuyumi a rovnako tak aj ich otcom, tento mladý muž sa vymykal všetkému, čo sa za posedné dva dni stihla o Shotovej rodine naučiť.

„Čo chceš, Touya?“ Ozval sa spomenutý mladý muž a jeho pery sa stisli v úzku linku, keď na svojho príbuzného hľadel s istou iritáciou v tvári, ktorá u neho nebola častá, no brunetka si už za ten čas, čo ho poznala, zvykla, že aj takýto vedel občas byť, no iba vtedy, keď ho niekto, či niečo naozaj rozladilo.

Muž, ktorý sa podľa všetkého volal Touya, venoval mladšiemu prítomnému prázdny pohľad, no potom sa jeho kútiky vytiahli o čosi viac v samoľúbom úškrne a jeho modré oči prešli zo Shota smerom k nej, až tak cítila, že jej pomaly nimi vypaľuje dieru do duše. Nevedela sa rozhodnúť, či ten pocit, ktorý jej privodil, bol nepríjemný, alebo nie.

„Nič, bráško,“ to oslovenie nemohol vysloviť s viac sarkastickým a opovrhujúcim tónom, ani keby sa moc snažil. „Prišiel som si len po raňajky.“ Lenivo natiahol obe paže, predstierajúc zívanie a tričko, ktoré mal na sebe sa tak o čosi viac vytiahlo hore, odhaľujúc spodnú časť jeho brucha. Snažila sa zo všetkých síl, aby jej pohľad neskĺzol práve tam, no na pár stotín sekúnd sa tomu neubránila a prebehlo jej mysľou, že si určite uvedomuje, čo jeho prítomnosť a vzhľad ľuďom ako ona spôsobuje a priam sa v tom vyžíva. Stačilo jej byť s ním v jednej miestnosti necelú minútu a hneď to bolo jasné.

Rýchlo odvrátila hlavu a s pozdvihnutým obočím zablúdila zelenými očami opäť k hodinám na hifi-veži. ´Vážne povedal raňajky?´ Ozval sa hlások v jej hlave, keď skepticky hľadela na digitálne číslice, ktoré ukazovali niečo malo pred jednou hodinou poobednou. Skutočne to vyzeralo, že sa práve zobudil, čo bolo pre ňu pomerne prekvapujúce, no nestihla sa nad tým ani poriadne zamyslieť, keďže prehovoril zas.

„Začul som nejaký neznámy hlas,“ opäť cítila, že sa díva priamo na ňu a mimovoľne zovrela papiere s učebnou látkou o čosi tuhšie, cítiac, ako sa Shoto vedľa nej ostražito a možno aj nervózne napol. „Povedz, Shoto, kto je táto bábika, s ktorou si tu hrkútate?“ Nahol sa o čosi viac dopredu a oba lakte položil na svoje kolená, podopierajúc si bradu rukami, neprestávajúc na ňu uprene hľadieť.

Zdalo sa jej to, alebo sa Shoto na gauči posunul o čosi bližšie k nej, zastávajúc akýsi obranný postoj? Nevedela si pomôcť, no z tej atmosféry, ktorá medzi nimi panovala, nesálalo nič priateľské ani vrúcne, čo bolo vzhľadom na to, že šlo o dvoch členov rovnakej domácnosti a ešte aj rodiny pomerne netypické. Okrem toho, tón hlasu toho čiernovlasého mladíka rozladil aj ju, pretože sa ťahal tak samoľúbo a naoko sladko, že jeho podtón priam kričal nekalými úmyslami.

„Je to moja spolužiačka.“ Odvrkol mu mladší brat, hlasom dávajúc jasne najavo, že týmto akákoľvek debata končí a že sa s ním nemienia viacej baviť, naznačujúc mu, aby sa pobral tam, odkiaľ prišiel. Toto bola ďalšia z vecí, ktorá brunetku prekvapila, pretože akokoľvek moc podozrievavo ten mladý muž, ktorý sa tu odrazu objavil, pôsobil, nemala problém sa mu aspoň predstaviť. Nečakala, že Shoto vezme opraty do vlastných rúk, nepodobalo sa to tak úplne na neho, ako ho poznala, no jeho postoj aj tón skutočne zaujali akýsi obranný ráz, ktorý tak úplne pochopiť nedokázala.

Ale čiernovlasý mladý muž sa nenechal svojim mladším súrodencom ani za nič odradiť. Pomedzi stále v úškrne roztiahnuté pery mu uniklo uchechtnutie a potom sa opäť zahľadel priamo na ňu.

„Takže aj ty sa budeš hrajkať so striekačkami a pinzetami, keď budeš veľká?“ Nadvihol jedno z tmavých obočí, na čo ona to svoje zvraštila. „Už som sa začínal báť, že si malý Shoto snáď konečne našiel nejakú babu, no vyzerá to, že sa tu len praktizuje hra na doktorov po škole,“ pokrčil plecami, arogantný tón neopúšťal jeho hlas a bolo mu absolútne ukradnuté, ako moc nepríjemne tie jeho reči mohli pôsobiť. „Ani nás nechce predstaviť, súkromník jeden. Povedz, bábika, čomu okrem vášho malého šprtania vďačíme za takúto návštevu?“

Opäť použil pre ňu to pomenovanie, ktoré ju mierne vyvádzalo z miery. No miesto odpovede mu ráznym a čo najmenej chvejúcim sa hlasom, na aký sa zmohla, oznámila ako sa volá. Netušila, čo ju urážalo viac – či to, ako pomenoval ich štúdium, či to, akým tónom sa s ňou bavil a ako ju nazýval. No na druhej strane, nebol prvý a určite ani posledný, ktorý sa takto správal a keďže jednou z vecí, ktoré ju v živote naozaj zaujímali, bola aj typológia a psychika človeka, vedela ho už od prvých pár viet, ktoré mu vyšli z úst, aspoň čiastočne odhadnúť. A ukázala mu, že si nenechá dovoľovať, ani sa nezľakne tak, ako bol možno u mladších žien, s ktorými sa zhováral rovnako, zvyknutí.

„Teší ma, ja som Touya,“ venoval jej tento raz niečo, čo by sa dalo pokladať za pokus o úsmev, keby jeho hlas a zvyšok výrazu v jeho tvári nepôsobili tak samoľúbo. „Ten horší brat,“ ukradomky hodil pohľadom po Shotovi, jeho tón nabral trpkejší ráz. „Stavím sa, že ti o mne malý Shoto nehovoril, taká čierna ovca, ako ja, nezapadá do jeho obrazu perfektnej rodinky, ani náš milovaný otecko sa o mne nezvykne zmieňovať.“ Netváril sa nejako príliš dotknuto, akoby mu to celé bolo kompletne ľahostajné a skôr si z toho všetkého robil iba posmech, no ona tušila, že to môže byť iba akt. 

Keď sa dozvedel, že tu brunetka s nimi v dome bude tráviť celé leto, v jeho očiach sa objavili drobné vzrušené iskričky nadšenia, čo neveštilo nič dobré, lebo Shoto zo svojho ostražitého a nepriateľského výrazu vôbec nepoľavil. Práve naopak.

„Už si zistil, čo si chcel, tak čo keby si nás už prestal otravovať a odišiel?“ Nadhodil, očividne nespokojný s bratovou prítomnosťou. „Okrem toho, snáď si uvedomuješ, že ten bordel, čo si včera v noci robil, zobudil takmer celý dom.“ Dodal a jej konečne došlo, s čím sa to v noci musel ísť ich otec vysporiadať. Tiež si myslela, že sa k nim do domu niekto dobíja, no nemohla tušiť, že ide o jedného z členov domácnosti.

„Keby som vedel, že máme takúto návštevu, bol by som o dosť jemnejší,“ poznamenal, no v jeho slovách nebola ani štipka súcitu, či úprimnosti, čo si však mladší zo súrodencov nevšímal a otočil sa k nej, hľadiac na ňu mierne ospravedlňujúcim spôsobom.

„Dúfam, že ťa v noci nezobudil,“ prehovoril o dosť tichšie, adresujúc tie slová iba jej a ona pohotovo pokrútila hlavou na znak toho, že je to v poriadku. Dokonca ju prekvapil ešte viac tým, keď narušil jej osobnú zónu a položil jej jednu zo svojich veľkých dlaní na rameno, až pocítila ako ju cez látku svetra jeho vlažná pokožka zahriala. Toto sa na neho nepodobalo a zaujímalo ju, že čo bolo podnetom, aby urobil niečo takéto, zvyčajne si od nej držal fyzický odstup a nedotýkal sa jej, dupľom nie v prítomnosti ďalších ľudí.

„Nie, nie, nemusíš mať strach,“ vlastne mu vravela pravdu, jeho starší brat ju nemohol zobudiť, lebo ešte nespala. A po zvyšok noci sa jej našťastie podarilo ponoriť s do ríše snov, takže dnes bola relatívne oddýchnutá, čo malo za následok aj to, že zvládli spolu prejsť toľko štátnicových otázok.

„Drahý Shoto, dojímaš ma k slzám,“ prerušil jeho brat opäť ich malý moment, počas ktorého sa jej pozornosť presunula výhradne na mladšieho Todorokiho, no ten starší sa veľmi promptne pripomenul, sarkazmus v jeho hlase tomu len napomáhal. „Len tak ďalej a možno sa z teba konečne stane muž,“ posmešne ukázal prstom najprv na mladšieho muža a potom na brunetku vedľa a postavil sa, kráčajúc preč, nechával ich vstrebať ďalšiu z jeho provokácií.

„Ospravedlňujem sa za neho,“ vydýchol Shoto, akonáhle vysoká postava čiernovlasého muža zmizla vo dverách smerujúcich do kuchyne a jeho postoj sa o čosi málo uvoľnil. Ešte stále cítila na sebe pozostatky jeho letmého dotyku, ktorý bol z jeho strany tak ojedinelý, že jej bol mimoriadne vzácny. Ale predsa len sa podarilo niekomu druhému prekonať svojou prítomnosťou Shotovu intenzitu, čo sa snáď nestalo ani raz za tú dobu, odkedy ho poznala, aspoň si na to nespomínala.

„To je v poriadku, nemáš sa za čo ospravedlňovať,“ snažila sa ho uchlácholiť, lebo to, ako sa tváril pred tým, keď s nimi jeho brat zdieľal jednu miestnosť, nemohla prehliadnuť. Už sa za svoj život stretla s komplikovanejšími ľuďmi, takže nebola voči nim úplne bezmocná. Ale vážila si od Shota to, že sa cítil previnilo aj za neho, zaujímajúc sa o jej pohodlie. Nemohla predsa čakať, že celé tieto týždne budú ružové a s každým si bude rozumieť tak skvele ako s jeho sestrou.

„Nie, vážne,“ Shoto razantne pokrútil hlavou, vážny výraz v jeho tvári neustupoval. „Ja viem moc dobre, aký je, ale je to môj brat a ja sa mu, bohužiaľ nevyhnem. Ale určite mu nedovolím, aby sa choval ako kretén aj k tebe.“

„No, uznávam, že takéto niečo som nečakala. Ani som nevedela, že máš ešte jedného brata, ak mám byť úprimná...“

„Nemám moc potrebu o ňom druhým rozprávať, snáď chápeš, že prečo. Touya je svojský.“ Mala pocit, že to ešte volil mierne slová, ktorými by toho mladého muža opísal. „Je to s ním ťažké. Jediný, ktorý si s ním naozaj rozumie, je Natsuo a ten s nami už dlhšiu dobu nebýva, takže si ventiluje svoje komplexy na každom, kto mu príde pod ranu.“ Vysvetľoval a ona chápavo prikývla. Bol určite svojský, ale nezdal sa jej ako niekto, koho by nebolo možné zvládnuť. Jediné, čo jej na ňom vadilo, bolo to, ako sa správal k svojmu mladšiemu súrodencovi, ostatné veci bolo možné predýchať.

„Ja mám len mladších súrodencov, no priznám, že medzi vami dvoma by som určite tipovala, že ty si ten starší, minimálne čo sa mentálnej vyspelosti týka.“

Všimla si, ako Shotovi jeden z kútikov vyletel o čosi vyššie, v diskrétnom úškrne, ktorý bol rovnako ojedinelý ako jeho úprimné úsmevy a zakaždým, keď ju jedným z nich obdaroval, pripomenulo jej to, čo všetko k nemu začala pociťovať. 

„Ak si včera v noci počula hluk, tak to bol on. Robí to tak často. Do noci sa fláka so svojimi kamarátmi a potom sa zobudí niekedy po obede a provokuje každého, kto mu príde pod ranu. Otec ho tiež ledva toleruje. Nikdy Touyovi neodpustil, že sa vykašľal na štúdium. Ak sa mi podarí urobiť tie skúšky, tak Touya bude ako jediný v našej rodine bez titulu.“

Brunetka sediaca vedľa neho nadvihla obočie. Osobne nepatrila k ľuďom, ktorí by zvykli druhých posudzovať podľa dosiahnutého vzdelania. Celý príbeh toho staršieho brata mladíka, ktorý sa jej páčil, nepoznala a tak o ňom nemohla mať vyhradenú mienku. Ale od prvého pohľadu pôsobil ako namachrovaný typ, ktorý si potreboval pred ostatnými niečo dokazovať. A z toho stretnutia s jeho otcom, ktorý zase pôsobil ako extrémne prísna osobnosť, jej bolo jasné, že i vďaka tomuto zanedbanému štúdiu medzi nimi priateľský rodinný vzťah určite nepanoval.

„V pätnástich ušiel z domu a vrátil sa s prepichnutou tvárou. Potom sa presťahoval do suterénu, kde má izbu a vylieza odtiaľ len vtedy, keď sa potrebuje najesť alebo dostane chuť niekomu strpčovať život, pretože sa nudí.“ Mladý muž s dvojfarebnými vlasmi to hovoril tak nevzrušene a ľahostajne, akoby to nebola jeho starosť, čo v konečnom dôsledku vlastne ani nebola. Zdalo sa, že je so správaním svojho brata už vyrovnaný, no i tak zaujal obrannú pozíciu, keď Touya konfrontoval priamo ju.

„Každý sme si pubertou nejako preliezali,“ pokúsila sa debatu aj atmosféru odľahčiť, hoci niekde v podvedomí jej neznámy hlások našepkával, či lepšie povedané ju varoval, že ešte nevidela všetko a pravdepodobne toho príde omnoho viac. A Shoto pravdepodobne vycítil jej vnútorný monológ, lebo na ňu opäť vrhol upokojujúci pohľad, jeho predošlá nevraživosť a napätie boli konečne o niečo málo rozptýlené.

„Neboj sa, na tej dnešnej večeri ho nebudeš musieť trpieť, zo zásady na ne nikdy nechodí, vždy to bojkotuje, už len kvôli tomu, aby naštval otca.“ 

To jej pripomenulo, že čo ju večer čaká, čím sa jej nervozite o čosi opäť zvýšila. Ale pokiaľ tam s ňou Shoto bude, tak určite zvládne všetko, čo sa bude diať. Tiež si spomenula na to, aký stret mala s jeho otcom a napokon sa mu s tým aj priznala, keďže tvrdil, že ich musí oficiálne predstaviť. To, že ju hlava Todoroki rodiny zastihla v jej pyžame, z toho radšej vynechala.

Shoto jej napokon prezradil čo-to aj o ňom. A zaraz pochopila, prečo jej tvár toho muža bola taká známa. Zazrela ho pár rázy v televízii počas nejakej diskusnej relácie. Ale keďže sa o politiku do hĺbky nezaujímala, nepoznala ho tak dobre na to, aby ho naživo okamžite vedela zaradiť. Ale jeho najmladší syn potvrdil, že pôsobí na poprednom mieste ako poslanec, známy v celej krajine, čo vysvetľovalo postavenie toho muža a aj obrovský majetok, ktorý táto rodina očividne vlastnila.

Bola to ďalšia z osôb, o ktorých Shoto nerozprával práve s láskou, no mali príliš málo času a súkromia na to, aby sa čo i len okrajovo stihli dostať k tomu, že prečo. A ona, pokiaľ videla, že toto nebola jedna z jeho obľúbených debát, neplánovala ho s ňou trápiť. Tak sa opäť vrátili k niečomu inému a keďže už nadišla celkom pokročilá hodina a odstup od raňajok sa zväčšoval, napokon učenie zabalili a rozhodli sa naobedovať.

Zvyšok dňa sa ťahal v pomerne pokojnom tempe a po obede sa vrátila aj Fuyumi, ktorá im robila spoločnosť. Ako Shoto hovoril, jeho najstarší brat sa opäť pobral dolu na prízemie, kde mal údajne izbu, čo ju stále tak trocha fascinovalo, ale zrejme sa mu tam bývalo lepšie ako hore so zvyškom rodiny.

Ani sa nenazdali, a odrazu nadišiel podvečer, čo znamenalo, že bol najvyšší čas ísť sa pripraviť na rodinnú večeru. Keďže nebola jediná žena aktuálne obývajúca toto veľké sídlo, Fuyumi ju z nenútenej debaty so svojim spolužiakom vytrhla s tým, že o hodinku aj niečo vyrážajú, takže by sa mali ísť prichystať.

Hnedovláska stála už hodnú chvíľu pred zrkadlom vo svojej dočasnej kúpeľni a uprene hľadela na svoj odraz. Napokon sa rozhodla pre čierne šaty dozdobené tmavofialovou krajkou, s dlhším rukávom, keďže sa necítila na to pred všetkými odhaľovať svoje ramená a vždy ich radšej zakrývala. Boli decentné, s límčekom až po krk, ktorý zakrýval celý dekolt a strihané v páse, nie príliš krátke na to, aby odkrývali značnú časť z jej nôh, ktoré tiež netúžila nikomu ukazovať.

Dúfala, že niečo takéto bude vzhľadom na miesto, kam sa chystali, vyhovujúce, no nebola si istá. Shoto jej nepovedal, že kam presne pôjdu a netušila, čo si má predstavovať, či nejaký nóbl podnik, kam politicky známe osobnosti ako jeho otec zvykli chodievať, alebo niečo ležérnejšie, no stále dostatočne slušné na to, aby sa tam dala stráviť malá rodinná večera. To jej pripomenulo, že tam zrejme bude jediná, ktorá nie je súčasťou ich rodiny, vďaka čomu sa jej opäť zmocnil nepríjemný pocit, nahlodávajúci ju zvnútra.

Prvotne premýšľala, či by bolo moc nevhodné skombinovať ich s topánkami na šnurovanie, keďže v minulosti takto oblečená už bola, no napokon usúdila, že do reštaurácie si predsa len obuje formálnejšie topánky a skončila s lodičkami na primeranom podpätku, o ktorom vedela, že s ním celý večer pretrpí bez ujmy na zdraví.

Ako si tak kriticky obzerala svoje tmavohnedé vlasy, snažiac sa prísť na to, ako ich dostať do nejakého prijateľného tvaru, ktorý by bol vhodný do spoločnosti, zrak jej padol na malú taštičku s kozmetikou, ktorú si so sebou na tento pobyt priniesla. Nejakým extra úpravám účesu nedávala príliš veľkú šancu, tušiac, že akokoľvek moc si ich nastajluje, vydržia jej v tom stave len veľmi krátko a tak si zbytočnú námahu ušetrila tým, že si ich opäť len prečesala, nechávajúc ich splývať pozdĺž ramien. Uvedomila si, ako moc stihli za ten čas, kedy sa nechala ostrihať naposledy, vyrásť. Neraz túžila rapídne ich skrátiť, možno až po bradu, no na takýto odvážny krok zatiaľ nenabrala dostatok guráže.

Čo ale mohla urobiť pre to, aby po Shotovom boku vyzerala čo najreprezentatívnejšie a nemusel sa za ňu hanbiť, bolo venovať aspoň trocha energie a dať si námahu s tým, aby sa primaľovala. Nezvykla bežne na sebe nosiť veľa make-upu, prakticky ho používala sporadicky, keďže ako študentka mnoho rázy nestíhala ani základné ranné rituály a nie ešte precízne úpravy zovňajška, no jedným z jej koníčkov bolo v minulosti zvyklo byť niečo, vďaka čomu sa naučila aspoň čiastočne tieto výdobytky určené ženám používať.

A tak si prešla po riasach už po niekoľký raz maskarou, aby vyzerali aspoň trocha k svetu a na svoju bledú tvár naniesla aspoň malé množstvo lícenky, aby nepôsobila tak moc vystrašene navonok, ako sa vo vnútri cítila. Obávala sa, že by vďaka svojej bledej pokožke v prítmí reštaurácie pred Todoroki rodinou pôsobila ako niekto, kto každú chvíľu zamdlie a tým by im večer určite nespríjemnila.

Napokon siahla aj po ceruzke a tieňoch, ďakujúc v duchu Fuyumi, že ju v dostatočnom predstihu upozornila na to, že sa blíži večerná hodina, kedy budú vyrážať z domu, inak by zrejme nestihla všetko, o čo sa práve teraz pokúšala. Keď dospela k názoru, že lepšie to už nebude, no pohľad do zrkadla nebol pre ňu utrpením a usúdila, že takto sa na verejnosti v spoločnosti tak prominentných ľudí, akí boli Shotovi príbuzní, ukázať mohla, konečne opustila kúpeľňu, nervózne poťahujúc krajku, ktorou boli zakončené trojštvrťové rukávy jej šiat.

Na poschodí, kde sa nachádzala, bolo relatívne ticho, takže usúdila, že sa buď osadenstvo už stihlo zhromaždiť dolu na prízemí, alebo ešte všetci nie sú hotoví, čím jej dávali náskok. Pomalým a opatrným krokom zišla dolu na prízemie, cítiac sa ako jedna z tých hrdiniek, ktorá schádza schodmi, na konci ktorých ju čaká nejaká epická scéna. Tá sa síce nekonala, no privítala ju Fuyumi, ktorá už bola očividne nachystaná tiež a práve teraz si balila veci do svojej malej príručnej kabelky.

Potešilo ju vidieť, že ani bielovlasá žena na sebe nemala róbu, takže sa necítila oblečená nevhodne a o čosi málo si vydýchla, venujúc jedinej ženskej členke Todoroki rodiny úsmev, ktorý jej okamžite oplatila.

Stačilo však otočiť sa späť ku schodom, ktorými pred malou chvíľou zišla dolu a jej obavy sa vrátili späť, ťaživý pocit v jej žalúdku nenechal na seba čakať dlho. Naprázdno prehltla a v hlave sa jej ozvala myšlienka, že sa predsa len mala dnes večer obliecť o čosi lepšie a potrápiť aj s vlasmi, pretože keď zazrela Shota, ako kráčal dolu k obom ženám, na nič iné myslieť nedokázala.

Bude pri ňom vyzerať ako idiot, to bola prvá vec, ktorá jej napadla. Pretože to, čo si vzal na seba on... Nedokázala si spomenúť na to, že by ho takto niekedy pred tým zahliadla a mala čo robiť, aby svojim hormónom nepopustila uzdu a nenechala ich odraziť sa vo výraze jej tváre, ktorú musela udržať neutrálnu, keďže hrozilo, že sa v nej začne zračiť hotový výbuch emócií. Ani nevedela, že ktorá by prebila ktorú, či údiv alebo zasnenie, možno zahanbenie.

Jej zelené oči sa ani za svet nedokázali odtrhnúť od mladého muža, odetého v asi tom najkrajšom tmavošedom obleku, aký doposiaľ na chlapovi videla, schádzajúcom po schodoch. Pod ním sa mu vynímala čierna košeľa doplnená modrou kravatou a neprehliadla ani to, že aj úprave vlasov venoval aspoň malé množstvo času, určite si dal záležať viac, než ona sama, čo podnietilo jej ruku, aby automaticky vystrelila k dlhým tmavohnedým prameňom, ktoré jej splývali cez plecia a začala si ich nervózne uhládzať prstami.

Netušila, čo jej spolužiaka primälo k tomu, aby si dal na svojom výzore, ktorý už tak pre ňu pôsobil priam dokonalo, takto záležať, no než sa stihla vôbec niečo spýtať, ucítila okrem Shotovho dvojito sfarbeného pohľadu na sebe aj druhý pár očí.

Touya očividne po pár hodinách opäť vyliezol zo svojho brlohu „z podzemia“ a vyšiel hore, porozhliadnuť sa, aká je momentálne situácia. Jeho modré oči postupne blúdili po oboch mladších súrodencoch a zastavili sa až na nej, keď jedno z tmavých obočí pozdvihol v údive, o ktorom netušila, či je úprimný, alebo hraný. Pri ňom si za ten krátky čas, čo sa s ním stihla zoznámiť, nebola vôbec istá.

„Tu sa niečo chystá,“ zatiahol lenivým tónom, ukazujúc jednou z dlaní smerom k ostatným, poukazujúc na ich odev, ktorý na rozdiel od jeho čiernych roztrhaných džínsov, trička rovnakej farby s potlačou niečoho, čo si radšej v duchu nechcela ani prekladať a koženej motorkárskej bundy, naozaj pôsobil slávnostne a hneď sa jej tie šaty, ktoré pred tým, keď sa zjavil Shoto, začala spochybňovať, opäť prestali zdať také nevhodné. Ach, ako moc nemala rada tričká s nápisom a roztrhané džínsy. Ale i tak jej pohľad aspoň na malú chvíľu zaletel smerom k najstaršiemu v miestnosti.

Toho však vystriedal niekto, kto sa objavil na prízemí tiež, volajúc na svoje deti a ich návštevu, že je čas ísť. Fuyumi sa vydala smerom na chodbu, von zo sídla ako prvá a Shoto zaostal, ukazujúc brunetke, aby šla pred ním, dávajúc jej tak prednosť, na čo sa jeho starší brat posmešne uchechtol.

„Takže dnes je tá maškaráda s fotríkom, kedy sa ide hrať na to, že je najlepší rodič roka?“ Jeho hlas sa ozval znova a ona, než stihla vykročiť, neodpustila si venovať mu ešte jeden spýtavý pohľad. Touya to povedal tak nahlas, že to musel ich otec počuť veľmi dobre, no najstarší muž a pán domu to nijak nekomentoval, čo značilo, že je na podobné reči už zvyknutý. „A pozerám, že dnes bude veľmi silná zostava,“ znova na svojom chrbte, keď sa otočila a kráčala pred Shotom za Fuyumi, cítila jeho svetlé prenikavé oči, ktoré ju priam až pálili svojou intenzitou. „Príde aj Natsu s tou jeho svätuškárkou?“

„Ak sa pýtaš na to, či sa k nám pridá aj Akemi, tak áno. Obaja s Natsuom sa majú s nami stretnúť v reštaurácii.“ Odkričala mu Fuyumi naspäť, ktorá už bola medzi dverami a ako jediná ho spomedzi zvyšku jeho rodiny neignorovala. Shoto na rozdiel od svojej staršej sestry predstieral, že vysoký čiernovlasý muž tu ani nie je a pootvoril dvere ešte viac pre svoju hnedovlasú spolužiačku, pripravený zabuchnúť ich najstaršiemu bratovi pred nosom, ktorý sa tiež vydal smerom, ktorým šli ostatní.

„Počkaj, malý braček,“ v poslednej chvíli stihol zastaviť dvere tým, že na ne položil svoju obrovskú dlaň a jeho oči sa zabodli do mladšieho muža. „Nie tak zhurta, niekoho ste tu zabudli, nemyslíš?“ Naklonil hlavou do strany a tým na seba privolal pozornosť zvyšku rodiny. Shotovo obočie sa zvraštilo v nepotešenom výraze.

„Čo tým myslíš?“

„Že idem s vami.“ Touya si nonšalantne založil ruky na hrudi a vyšiel von pred dom, kde už sa chystali nasadnúť do auta zvyšní rodinní príslušníci, otec Todoroki súrodencov čakal už pred vozidlom zaparkovaným na príjazdovej ceste.

„Nikdy s nami na tieto večere nechodíš,“ Shotov hlas nabral obviňujúci a podozrievavý tón a jeho otec sa tiež mračil, no napokon sa prísna tvár staršieho muža o čosi uvoľnila.

„Tak si nastúp s ostatnými.“ Očami rovnakej farby, ako mal jeho najstarší syn, kriticky prešiel po oblečení, ktoré mal čiernovlasý na sebe, očividne nesúhlasiac s tým, v čom sa rozhodol dnes večer výnimočne pridať k zvyšku rodiny. Ale bolo mu jasné, že posielať Touyu, aby sa šiel prezliecť do niečoho vhodnejšieho, nemalo zmysel. A pokiaľ naozaj mal v pláne sa k nim pridať, tak už len to u svojho najstaršieho syna považoval za neprekonateľný výkon.

„Na to zabudni, že by som sa poviezol v jednom aute s tebou,“ odvrkol mu modrooký mladý muž a zvrtol sa na päte, obzerajúc sa cez rameno, tento raz venujúc svoj pohľad Fuyumi, ktorá práve otvárala zadné dvere auta, aby si nastúpila.

„Ako sa volá tá snobská diera, do ktorej to chodievate?“

„La Bisboccia,“ odvetila mu bielovlasá mladá žena a na jej perách pohrával potešený úsmev. Bola nesmierne moc rada, že sa konečne stretne takmer celá ich rodina pri spoločnom posedení. Nepamätala si, kedy sa tak stalo naposledy. Touya sa k nim nezvykol pripájať a celkovo ako rodina netrávili veľa času spolu. Bola to pre ňu novinka, že sa najstarší z Todoroki súrodencov uráčil zapojiť sa do nejakej zo spoločných aktivít a nedokázala tak úplne prísť na to, že čo ho k tomu primälo. Bola to jedna obrovská záhada, no protestovať nemenila ani za nič.

Hnedovláska, ktorej sa vývojom udalostí začínala zmocňovať ďalšia vlna nervozity, sa chystala sadnúť do auta tiež, no než sa vôbec stihla natiahnuť k dverám v zadnej časti, predbehol ju Shoto, ktorý jej ich gentlemansky otvoril.

„Snáď je môj outfit vhodný,“ poznamenala len tak, akoby mimochodom, uvedomujúc si, že pokiaľ pustia v tom, čo mal na sebe Todorokiho brata, tak ona problém mať nebude ani náhodou, no stále potrebovala, aby ju niekto uistil, aspoň jej spolužiak. A ten, čakajúc, kým si sadne a venujúc jej jeden zo svojich vzácnych úsmev tak, aby ho nikto iný nevidel.

„Určite áno, vyzeráš v tých šatách nádherne,“ povedal to bez mihnutia oka, až pocítila, ako sa jej zmocňuje horúčava a začínalo jej byť v malom priestore zadnej časti auta, ktorý zdieľala s Fuyumi, našťastie im práve nevenujúcej pozornosť, akosi dusno. Nezmohla sa na nič iné, iba nemo prikývnuť. Ale v kútiku duše musela uznať, že toto bola ďalšia z vecí, ktoré na svojom spolužiakovi obdivovala – dokázal byť veľmi priamočiary a bez okolkov povedať, čo mu zišlo na um, nezamýšľajúc sa nad následkami svojich slov či tým, ako ich nejako rafinovanejšie zaobaliť a miesto toho použiť náznaky.

Ak mal potrebu niečo pochváliť, tak to jednoducho urobil a to sa stávalo len vtedy, ak to tak naozaj cítil. Toľko sa o ňom už stihla naučiť za tú dobu, čo ho poznala. To znamenalo, že kedykoľvek niečo pochválil, či povedal čosi, čo by sa dalo označiť za kompliment, ktorý však nebol prvoplánový alebo samoúčelový a z jeho úst vyznel skôr ako konštatovanie očividného faktu, mohol si byť človek stopercentne istý, že to myslel úprimne.

Za iných okolností by jej takéto slová od muža nelichotili, prípadne by sa pri nich necítila výnimočne, či dokonca komfortne, ale pokiaľ šlo o Shota, mali na ňu veľmi silný efekt a keď zavrel dvere a prešiel o kúsok, aby si prisadol dopredu k otcovi, ešte stále mala čo robiť, aby si na tvári zachovala neutrálny výraz, pretože sa jej prihovorila Fuyumi a ona pred ňou netúžila dať najavo svoje rozpaky. Shoto si očividne nič nevšimol, no to jej nevadilo. Stačilo, že si ten pocit, ktorý jeho slová vyvolali, ponesie minimálne dovtedy, kým nezastavia pred tou reštauráciou, do ktorej sa chystali. Aspoň niečomu sa podarilo rozptýliť jej vnútorné obavy.

Všetci štyria pasažieri boli usadení a Todoroki Enji naštartoval motor, no než sa stihol jeho Cadillac pohnúť, do cesty sa mu postavilo čierne športové auto s modrými svetlami, ktoré zavrndžalo takou obrovskou hlasitosťou a vyletelo ako o preteky z dvora, upaľujúc ohnivou čiarou k bráne, že brunetka takmer dostala infarkt.

Začula jedným uchom, ako najstarší muž v aute potichu zanadával a len v poslednej sekunde stihol dupnúť na plyn, než sa jeho auto pohlo, čím sa vyvaroval prípadnej zrážke, no ten ohnivý čierno-modrý blesk bol v priebehu pár sekúnd preč, keď zmizol za bránou, ktorá delila areál Todoroki sídla od zvyšného priestoru.

„Touya,“ zavrčal Shoto, čím odpovedal na brunetkinu nevyslovenú otázku ohľadom toho, že čo to malo znamenať.

„To je blázon,“ zalomila Fuyumi rukami a zapla si pás, keď aj ich vozidlo vyštartovalo a opúšťalo areál, v ktorom bývali. „Len pred mesiacom mu konečne vrátili vodičský preukaz a zase riskuje, že mu ho znova zoberú...“

* * *

Na všetky správy svojich kamarátov, ktorí ho zháňali a zahlcovali otázkami, či s ním dnes môžu počítať, odpovedal len to, že práve teraz niečo má a ozve sa možno potom, neskôr.

Čiernovlasý mladý muž zvieral volant svojho športového auta, kompletne ignorujúc predpísanú povolenú rýchlosť, či nabiehajúcu oranžovú na semafore, tváriac sa, že pre neho pravidlá cestnej premávky neplatia. Vlastne, nikdy tak úplne neplatili a len pár rázy sa mu podarilo dostať sa kvôli tomu do šlamastiky, príliš málo na to, aby ho to odrádzalo od jazdenia šialenou rýchlosťou aj naďalej. S úškrnom na perách sledoval jedným očkom vozovku a druhým navigáciu na svojej palubnej doske.

Než dorazí na to miesto, kam sa celá jeho rodina chystala, bude to ešte trvať, od ich domu to bolo necelú trištvrte hodinu a ani jeho vražedné tempo to príliš neurýchlilo. Ale nevadilo mu to, nechcelo sa mu na zvyšok osadenstva toľko časť a do tej diery plnej snobov, ktorú navštívil za svoj život iba raz a potom už nikdy, no vedel, že tam jeho otec často chodieva, sa mu samému dopredu ísť nechcelo.

Vlastne ani netušil, čo mu to napadlo – takto impulzívne trvať na tom, že pôjde s nimi. Inokedy by s tým človekom, ktorý si nahováral, že je jeho otec, netrávil dobrovoľne ani minútu zo svojho voľného času. Ale dnes mu to prišlo ako celkom dobrý nápad, akonáhle si pomyslel na to, že uvidí po dlhej dobe nielen Natsua, ešte k tomu budú v tak nevšednej zostave, že čokoľvek sa počas tej trápnej rodinnej frašky udeje, určite to bude náramná zábava. O to sa určite postará.

Nemohol si nevšimnúť, že príchodom dočasného nájomníka/hosťa do ich rodinného sídla sa atmosféra mierne pozmenila. Minimálne, čo sa týkalo jeho mladšieho brata. Bol to stále typický malý Shoto a predsa pôsobil o čosi inak. A jeho staršiemu bratovi bolo okamžite jasné, že čo bolo príčinou. Hoci si to ten idiot pravdepodobne neuvedomoval, Touyovi stačilo pár sekúnd, počas ktorých pozoroval ako si jeho súrodenec hrkúta s tou hnedovlasou bábikou u nich v obývačke a došlo mu, čo sa tu deje.

Ešte v podstate Shota u nich doma takéhoto nezažil. Väčšinou bol zalezený vo svojej izbe, sediac nad knihami, alebo sa potuloval po dome ako duch, občasne prehadzujúc pár slov s ich jedinou sestrou. Touya zakaždým, keď Shota v dome stretol – a v poslednej dobe sa to kvôli tomu, že najmladší Todoroki syn trávil väčšinu času na internáte, stávalo veľmi zriedkavo – neodpustil si nejakú uštipačnú poznámku vyslovenú na jeho adresu, alebo nepríjemnú provokáciu.

Ale to bolo niečo, čo nemohol pochopiť nikto – tú nevraživosť staršieho k svojmu mladšiemu bratovi. Pochopil by to len ten, kto by ich oboch dobre a dôkladne poznal. No Touya mal u riti, či ho niekto chápal, súcitil s ním alebo, ako moc kriticky sa díval na jeho správanie a zaujatosť. Ak by mal záujem vedieť, čo si o ňom druhí myslia, a čo to podľa nich hovorí o jeho charaktere, vyhľadal by nejakého posratého psychológa.  

Miesto toho robil to, čo mu išlo najlepšie – sral na všetkých a hľadel iba na seba. Robilo mu dobre vidieť, ako je Shotovi nepríjemne zakaždým, keď do neho rýpal? Samozrejme. Mienil v tom pokračovať? Určite. Mal nejaké výčitky svedomia? Žiadne. Ten malý privilegovaný hlupák si nezaslúžil ani štipku z jeho ľútosti, či súcitu. Celý život ho okrem ich matky aj zvyšok ľudí, ktorí patrili k spoločným známym, ľutoval. Na čo by to robil aj on - Touya? Celé to videl inak, ako zvyšok sveta. V jeho očiach bol mladý muž z rovnakej krvi a mäsa ako on niekto, kto bol postavený na ten samý piedestál ako jeho otec a to o danej osobe svedčilo jediné – že bola na jeho „zlom“ zozname.

Ak by si nejakého psychológa predsa len bol býval najal, ten by mu istotne povedal, že Shotovi závidí. A on by to nevyvracal, hoci by sa mu to určite nebolo bývalo počúvalo dobre. Ale pravdou bolo, že v závisti a akejsi detskej súťaživosti a neskôr aj ublíženosti zo strany ich rodiča, keď pred jedným dal prednosť druhému, pramenilo jeho zatrpknutie voči najmladšiemu zo súrodencov.

Možno preto ho už dlho mátali myšlienky typu, že by si Shoto zaslúžil tiež okúsiť, aké to je, ak ho odkopnú kvôli niekomu druhému ako špinavú handru, keď už nebude dosť dobrý a príde ktosi lepší. A akonáhle zavetril, že sa v živote jeho mladšieho brata pravdepodobne objavila osoba, ktorá mu bol podľa všetkého celkom blízka, v jeho hlave sa začala rojiť pomerne dosť krutý nápad, keď sa pohrával s predstavou, že existuje spôsob, ako by mohol bratovi vrátiť to, čo on kedysi svojim príchodom do ich rodiny spôsobil. 

Zatiaľ však jediné, čo plánoval urobiť, bolo pozorovať a kalkulovať. Ak nič iné, aspoň sa trocha zabaví. Ak bolo niečo, čo mal Touya rád, bola to provokácia druhých a dostávanie ich do úzkych, vyžívanie sa v nepohodlí druhých, keďže mu vždy boli ukradnuté pocity iných. A ani tak krutá predstava, že by sa mal zahrávať s emóciami svojho vlastného brata a niekoho, kto do ich rodinnej drámy ani nebol zapletený, iba sa ocitol v nesprávnom čase na nesprávnom mieste, mu tiež nebola cudzia. Čokoľvek, pre dosiahnutie vlastných cieľov...

Stále bol prekvapený tým, že si jeho malý braček dovolil niekoho takto priviesť. Vždy ho považoval za autistu, ktorý si žije v nejakej izolovanej bubline svojich ambícií a absolútne netuší, ako fungujú reálny život a medziľudské vzťahy. No možno sa v ňom aspoň v tomto predsa len mýlil. Stačilo ich vidieť na malú chvíľu spolu a okamžite na Shotovi spozoroval zmenu v postoji aj správaní, hoci možno nepatrnú, ktorú by si iný človek nevšimol.

A určite to mala na svedomí ona. Preto chcel o nej zistiť viac, čim sa jej podarilo takého človeka, ako bol jeho mladší brat, zaujať. Od prvého pohľadu mu pripadala ako ten klasický typ úzkoprsého, poctivého a naivného dievčatka. Taká šedá myška, čo pri prvom pohľade na neho zabudla aj dýchať a nie ešte premýšľať. Taká, ktorá toho o živote zrejme tiež príliš veľa nevie. Aj Natsuovi sa podarilo prilákať podobný typ, asi to Todoroki muži mali v sebe. Možno by v jeho prítomnosti zo seba nevypotila ani hlásku a presne s takými sa už stretol a vedel, ako sa s nimi hrať, i keď nepatrili k tým, ktoré by vyhľadával. Presne taká by sa pravdepodobne k Shotovi hodila, rovnako . A presne takú vedel okamžite spracovať, takže ak sa predsa len rozhodne svoj plán aj zrealizovať, tak to bude mať až priľahké. Tak moc, že mu z toho bolo do smiechu.

Trpko sa uškrnul a zaparkoval pred reštauráciou, ktorej meno mu Fuyumi prezradila skôr, než odišiel po svoje auto, rozhodnutý nenastúpiť do jedného s vlastným otcom, i keď by cesta v tom zložení, aké Todoroki Enji viezol, mohla byť zábavná. Ale ešte dnes večer bude mať možnosť realizovať sa, tým si bol úplne istý. Stačilo len počkať, kedy sa na príjazdovej ceste vedúcej k parkovisku objaví aj otcov čierny Cadillac.

Vyšiel zo svojho vozidla, zabuchol za sebou dvere a vytiahol z vrecka bundy krabičku s cigaretami. V zadnom vrecku nohavíc nahmatal zapaľovač a jeho dlhé prsty pevne zovreli malé zariadenie v obrovskej dlani, keď palcom pár rázy škrtol o mechanické zapaľovanie, až sa tak modrastý plamienok mihotal, keď sa objavil a vzápätí zmizol niekoľko rázy po sebe.

Nezapálená cigareta mu visela medzi perami a jeho rovnako sfarbené oči, ako iskierky poletujúce okolo kovového zapaľovaču, blúdili po poloprázdnom parkovisku. Nechcel do tejto snobskej diery liezť sám. Vedel, že jeho otca tu poznajú ako prominenta, no tušil aj, aké pohľady ho čakajú, akonáhle vkročí dnu a všetci tí snobi s tyčami miesto chrbtovej kosti zasadenými hlboko v zadku, sa budú nad ním pohoršovať. Bolo mu to jedno, vlastne, miestami si to aj užíval, keď jeho vzhľad pôsobil na ľudí negatívnym dojmom. A toto si chcel dopriať, až keď budú prítomní aj jeho rodinní príslušníci a vtedy si užije, ako nepohodlne sa bude ten človek, ktorý si hovoril jeho rodič, cítiť.

Napokon nechal modrý plamienok plápolať dlhšie ako na stotinu sekundy a sklonil hlavu, pripaľujúc si cigaretu. Štipľavý dym zaplnil jeho pľúca a nikotín pomohol rozohnať úzkostné myšlienky, ktoré sa v ňom podvedome začali zbierať. Bolo ťažké byť úzkostlivým flegmatikom a balansovať na hrane prechádzajúc od jedného extrému k druhému. Z podlhovastého tvaru čoskoro vznikal stále skracujúci sa ohorok. Obe dlane skončili vo vreckách jeho bundy a v diaľke zazrel svetlá známeho čierneho Cadillacu, ktorý pomalým tempom prichádzal na parkovisko.

Úškrn na jeho perách, akonáhle auto zazrel,  spôsobil, že ohorok mu pomedzi ne vykĺzol a dopadol na asfaltovú cestu, tesne vedľa jeho masívnej čiernej topánky. Pristúpil stále tlejúci špak nohou, hoci oheň za iných okolností radšej rozdúchaval, než predchádzal jeho vzniku. Ale dnes v noci mal iné plány a tak čakal, kým sa zvyšok jeho rodiny pridá k nemu, aby mohla celá táto fraška začať vo veľkom štýle.

 

* * *

Cesta do reštaurácie, kam ich hlava Todoroki rodiny viezla, prebiehala až pridlho a v pomerne trápnom duchu, kedy väčšinu z nej všetci štyria prítomní v aute mlčali. Jediná Fuyumi sa snažila aspoň ako-tak viesť konverzáciu, vždy s iným z pasažierov, no bolo to zvláštne. Shoto, napriek tomu, že sedel pri svojom otcovi, akoby ani nedával najavo, že vôbec registruje jeho prítomnosť.

Hnedovláska na zadnom sedadle auta odpovedala na pár bielovláskiných zdvorilých otázok, tušiac, že sa snaží iba navodiť čo najpríjemnejšiu atmosféru, pretože zrejme sama vycítila, ako moc nepríjemne sa každý z nich cíti. A jej to bolo sympatické, ako sa Fuyumi snažila uvoľniť atmosféru. Okrem Shota, jej bola z tejto zvláštnej rodiny rozhodne najviac sympatická. To jej pripomenulo, že...

Žalúdok sa jej o čosi málo stisol, keď po príjazde na parkovisko pred reštauráciou zazrela vedľa športového auta vysokú postavu odetú v čiernom, okolo ktorej sa vznášal kúdoľ dymu. Nemohla si pomôcť, no nejaký podvedomý hlas vo vnútri jej hlavy jej našepkával, že dnešný večer pravdepodobne nedopadne podľa predstáv zvyšku zúčastnených a na svedomí to bude mať práve muž, ktorý ich čakal vonku. Našepkávala jej to intuícia a tá sa nezvykla mýliť často.

Ani si vďaka zaujatím vnútornými obavami nevšimla ako a auto bolo zaparkované, jeho pasažieri práve vystupovali, vďaka čomu zostala v aute ako posledná a až keď Fuyumi za sebou privrela dvere, oznamujúc to miernym buchnutím, vytrhla brunetku z premýšľania a tá si uvedomila, že čakajú pravdepodobne len na ňu.

Nestihla však ani siahnuť po kľučke od zadných dverí na svojej strane, pretože sa zrazu otvorili a za tmavým sklom videla obrysy postavy, ktorá sa sklonila, akonáhle ich doširoka roztvorila. Shoto jej venoval neurčitý, tak trocha záhadný výraz, no všimla si, keď očami preletela po jeho až bolestivo peknej tvári, že sa jeden z kútikov mladíkových úst mierne podvihol v jemnom náznaku úsmevu. Opäť mala čo robiť, aby spracovala, ako moc dobre dnes vyzeral. Samozrejme, on vyzeral dobre vždy, no čosi na ňom bolo o máličko iné, než bežne a ona nemohla prísť na to, o čo šlo, čo jej myseľ pomerne dosť intenzívne zamestnávalo.

Natiahol pred seba ruku, pomáhajúc jej vystúpiť z auta, ktorú bez slova prijala. Bolo to zvláštne. Nebola na takéto gestá od neho zvyknutá. Už po prvotnom zoznámení sa s týmto mladým mužom a postupnom častejšom trávení času v jeho prítomnosti okamžite zaregistrovala, že bol citlivý na blízkosť a dotyky ostatných osôb. Vyzeralo to, že mu nie sú až tak príjemné a vždy sa im v škole snažil vyhýbať.

Či už k nemu počas rozhovoru, alebo len tak na chodbe, či niekde v dave cudzia, či nie tak úplne cudzia osoba pristúpila o čosi bližšie a on okamžite ustúpil minimálne o krok, nedovoľujúc nikomu, aby narušil jeho osobnú zónu, alebo to, ako sa snažil s každým komunikovať a jednať tak, aby sa ho nemusel dotknúť a opačne... Bolo jasné, že mu telesný kontakt blízky nie je. A keď sa nad tým spätne zamyslela, bola zrejme jediná, ktorá si mohla dovoliť aspoň čiastočne prekročiť ten pomyslený kruh, ktorý bol okolo neho permanentne prítomný a určoval hranice, kam môže v jeho prípade druhý zájsť.

Nikdy sa ho na toto nepýtala – prečo má s fyzickým kontaktom taký problém a vždy to rešpektovala tak, ako on rešpektoval osobnú zónu druhých, berúc do úvahy to, ako sa mohli cítiť a čo by im mohlo byť nepríjemné. A predsa sa im podarilo aspoň letmo sa dotknúť už pár rázy pred tým.

Ale dnes to bolo o čosi iné, keď vložila svoju dlaň do jeho o dosť väčšej ruky, cítiac na bruškách prstov jeho jemnú pokožku. Na muža mal až pozoruhodne jemnú ruku, čo však bolo viac, než príjemné. Jeho pokožka hriala i napriek tomu, aká ľadová, či lepšie povedané chladná aura z neho vždy sálala. Ale nebolo to také to teplo, kedy sa človeku potia ruky a ak ho za ňu vezmete a potom pustíte, musíte si ich do niečoho utrieť. Shotovo teplo bolo iné, no o to viac príjemnejšie.

Pomohol jej teda vystúpiť, zatvárajúc za ňou dvere svojho auta a jej zostalo akosi tak úzko, keď si uvedomila, že ich pravdepodobne majú na očiach zvyšní členovia jeho rodiny. Na jej šťastie sa to však nikto neuráčil komentovať a tak si nepripadala tak napäto, ako chvíľku dozadu. Uvoľniť to napätie pomohol aj Shotov nežný, no na druhej strane stále pevný a sebaistý dotyk, ktorý jej venoval, keď jej prsty zvieral vo svojej dlani. Jeho konanie bolo viac, než vítané, to by nemohla sama pred sebou poprieť ani vtedy, ak by moc chcela.

Jeho otec bol prominentom, ktorého na tomto mieste údajne poznali a tak sa vydal ako prvý napred, k dverám reštaurácie. Pohľadom ešte stihol zavadiť o najstaršieho syna, ktorý k nim podišiel, opúšťajúc tak svoje športové auto na opačnej strane parkoviska. Najstarší muž mu venoval iba nespokojnú grimasu, pravdepodobne cítiac cigaretový dym, ktorý z neho razil a dávajúc mu najavo, že niečo také neschvaľuje, ale keďže jeho dieťa bolo už dávno dospelé a sebestačné, nemohol mu kázať.

„Natsuo je už na ceste, ale vraj sa chvíľku zdržia, lebo narazili na hustú premávku,“ vysvetlila Fuyumi, ktorá svojho otca bez okolkov nasledovala. Zaostali už iba ona, Shoto a Touya, ktorého občasný pohľad mohla cítiť na svojom chrbte a dokonca aj na jej dlani, ktorá momentálne ešte stále patrila jeho mladšiemu bratovi, keď ju viedol ako gentleman k dverám reštaurácie, no zatiaľ to ten starší zo súrodencov nijako nekomentoval, čo ju upokojovalo. Možno mu spočiatku krivdila? A ten prvý dojem, ktorý z neho mala, bol len mylný...

Gentlemansky sa jej spolužiak zachoval aj vtedy, keď jej dvere otvoril, nechal ju vojsť prvú, pridŕžajúc ich tak, aby sa nemusela unúvať sa ich čo i len dotknúť. Pustil jej dlaň a ona vošla dnu, do nosa jej okamžite vrazila vôňa korenín a dobrého jedla a uši zaplnil šum a vrava ľudí a tlmená hudba vychádzajúca odkiaľsi z prednej zariadenia.

Toto miesto, kde sa dnes chystali tráviť večeru, vyzeralo príjemne už z vonka. Bola to jedna z tých typických talianskych reštaurácií, aké môže nájsť človek v každom veľkomeste, ktoré má vybudovanú infraštruktúru zahraničných štvrtí. Vnútrajšok bol na japonské pomery zariadený extravagantne, no keďže podnik patril talianom, čo nasvedčovali plakety a fotografie dekorujúce steny chodby, po ktorej kráčali, nebolo sa čomu diviť.

Fuyumin chrbát sa objavil pred ňou, keď bielovláska zastala a čakala na svojho otca, kým vybaví ich usadenie sa k stolu. Za ňou sa zastavil aj zvyšok prítomného osadenstva a táto chvíľa, kým čakali na hostesku, ktorá ich mala usadiť, využila brunetka na to, aby si miesto ešte podrobnejšie prezrela.

Mohlo byť niečo málo pred siedmou hodinou večernou a keďže sa rozhodli navštíviť ju uprostred pracovného týždňa, nebola taká preplnená, ako by tomu možno bolo cez víkend, no stále tu bolo dosť ľudí, o čom ich informovala už len vrava vychádzajúca z hlavnej miestnosti so stolmi.

Miesto však bolo veľmi vkusne, ba až luxusne pôsobiace, čo vzbudzovalo otázku, či išlo skutočne o nóbl podnik s cenami tak vysokými, že ich radšej ani nechcela vidieť uvedené na jedálnom lístku. To jej pripomenulo, aby pod pazuchou nahmatala svoju kabelku, v ktorej mala ukrytú peňaženku a žalúdok sa jej opäť o čosi viac stiahol, keď sa jej začínali zmocňovať pochyby, či si dnes večer so sebou vzala dosť peňazí na to, aby bola schopná zaplatiť si aspoň svoju porciu. Bolo jej jasné, že pozvanie prišlo od Shotovho otca, ktorý pravdepodobne bude chcieť zaplatiť celú večeru za všetkých, no i tak sa musela aspoň ponúknuť, že si svoje uhradí sama.

Hosteska sa im okamžite venovala, akonáhle zazrela vysokého červenovlasého muža na čele ich skupinky. Privítala všetkých, pokúšajúc sa zachovať si v tvári profesionálny a neutrálny výraz, akonáhle jej oči zablúdili k čiernovlasému členovi osadenstva, ktorého vzhľad viac „od veci“ v takomto prostredí ani pôsobiť nemohol. No zvládla to, hoci s rozpakmi, pretože jej Touya venoval posmešný výraz plný čohosi čo ju vyviedlo z miery a zaklincoval to žmurknutím, na ktoré zareagovala odvrátením sa a otočením na opätku s tým, že ich miesta sú pripravené.

Hlava Todoroki rodiny mala v reštaurácii vopred vybavenú rezerváciu a tak sa im ušli najlepšie miesta v podniku. Po usadení sa však atmosféra stále neuvoľnila. Jediná, ktorá si prisadla k otcovi, ktorý sa usadil za hlavu stola, bola Fuyumi. Jeho synovia zaujali miesta čo najďalej od mohutného muža v strednom veku a tak nezostávalo brunetke nič iné len sa obetovať a zasadnúť si oproti Fuyumi po jeho ľavej strane.

Nemohla povedať, že by jej ten muž bol vyslovene nesympatický, no jeho prítomnosť ju znervózňovala. Ale to mali asi všetci muži v tejto rodine spoločné. Každý z nich bol intenzívny svojim vlastným spôsobom.

Shoto sa chcel posadiť vedľa nej, no predbehol ho jeho starší brat, ktorý sa ani nespýtal, či môže a rozvalil sa na stoličke hneď vedľa tej jej s tým, že sa ešte o kúsok prisunul bližšie, až tak nohy hlasno zaškrípali. Mladý muž sa ani nepokúšal správať sa podľa bontónu, ktorý si toto miesto očividne vyžadovalo, len laxne klesol na stoličke o čosi nižšie a s otráveným výrazom prešiel od zvyšných ľudí v miestnosti opäť k tým, ktorí s ním zdieľali jeden stôl.

Netrvalo dlho a pridali sa k nim ďalší dvaja ľudia. Vysoký bielovlasý mladík, ktorý sa na počudovanie brunetky zo všetkých členov rodiny podobal zrejme len na svoju sestru, kráčal cez miestnosť ich smerom a po svojom boku si viedol nižšiu útlu čiernovlásku. Dievča mohlo byť vo vek Shota, možno o čosi málo staršie no pôsobilo dosť krehko. Nemohol za to len jej nízky a útly vzrast, ale aj mierne vyplašený výraz tváre, ktorý venovala prítomným, akonáhle podišli k ich veľkému osem-miestnemu stolu.

Prostredný Todoroki syn sa prestavil brunetke ako Natsuo a zoznámil s ňou aj svoju snúbenicu Akemi. Tá sa ešte stále tvárila rozpačito a hnedými očami miestami zablúdila k miestu, kde sedel Touya, akoby neverbálne dávala najavo svoju nervozitu z jeho prítomnosti, čo jej priateľ a vlastne aj nastávajúci buď nespozoroval, alebo sa tomu nerozhodol venovať pozornosť.

Zvítal sa so svojim najstarším bratom ako prvý a brunetka si všimla, že išlo snáď o prvého človeka, ku ktorému nebol ten čiernovlasý mladý muž úplne protivný, či zákerný, ale na jeho tvári sa na okamih mihol náznak čohosi úprimného, keď si obaja mladíci podávali ruky a venovali jeden druhému krátke polo-objatie.

Potom pozdravil Fuyumi, nakoniec Shota a otcovi venoval iba ledabolý pohľad. Takže ani tretí syn Enjiho zrejme neprechovával k svojmu otcovi vrúcny vzťah. Táto rodina bola naozaj netradičná. Akemi len nesmelo pozdravila, potriasla si rukou s hnedovláskou a potom zasadla vedľa Shota, keď sa Natsuo posadil oproti - vedľa najstaršieho brata.

Nastal čas objednať si, čo nebolo pre všetkých úplne tak ľahké. Menu bolo síce okrem taliančiny prepísané aj do iného svetového jazyka, ale tie názvy pôsobili niektoré celkom mätúco. Shoto si zrejme všimol zápasenie svojej spolužiačky s tým, čo sa v jedálničku uvádzalo, predsa len, toto miesto nebolo bežnou reštauráciou pre bežných ľudí a bolo úplne prirodzené, že nie každý bol znalec toho, čo sa tam uvádzalo.

„Aké máš rada víno?“ Spýtala sa hnedovlásky Fuyumi, ktorá si po vzore svojho najmladšieho brata zrejme všimla, že sa nevie tak úplne rozhodnúť a snažila sa jej pomôcť. Sama nepatrila k ľuďom, ktorí by zvykli byť vyberaví, či holdovať takýmto nóbl posedeniam, mala radšej skromnejšie miesta s uvoľnenejšou atmosférou a keď jej brunetka venovala spýtavý pohľad, povzbudivo sa usmiala. „Majú tu výborné vína, no väčšinou som vždy sama, ktorá si ich objednáva, tak mi napadlo, či si nechceš dať so mnou. Akemi-san, ty sa môžeš, samozrejme, pridať.“

Vážila si, že sa jej bielovlasá žena pokúšala situáciu čo najviac uľahčiť a prikývla. Víno bolo niečo, čo mala, povedzme, že, celkom rada. Prezradila staršej dievčine svoje preferencie a tá čiernovlasá zdvorilo odmietla s tým, že nepije alkohol, na čo zareagoval Touya posmešným odvrknutím.

„Odporúčam Brunello di Montalcino,“ Oslovil svoju spolužiačku najmladší z prítomných mužov a jej zelené oči sa stretli cez stôl s jeho dvojito sfarbenými a ona prekvapene zamrkala. To, že sa Shoto vyznal v takýchto veciach, bolo pre ňu novinkou. Čo sa týkalo vína, tak to si občas dopriavala s niekým iným, na internáte prakticky vôbec, keďže študenti ako ona nemali toľko času a peňazí vysedávať pri poháriku vína a ako tak lovila v pamäti, nepamätala si, že by niekedy zahliadla jej spolužiaka piť alkohol. No prikývla a venovala mu vďačný úsmev, komentujúc jeho voľbu vína, ktorého názov nepoznala, no nechala si od Shota poradiť.

„Môže byť.“

„A ja by som odporučil Jacka, Jima alebo Jamesona...“ Ozval sa hlas čiernovlasého muža sediaceho po jej pravici, ktorý vychmatol jedálny lístok spopod jej ruky, zatiaľ čo ona venovala pozornosť mladšiemu z bratov a začal v ňom lenivo listovať, hoci mal pred sebou položený svoj.

„Ty hlavne nezabúdaj, že si tu autom,“ zahriakol ho jeho otec, na čo Touya zareagoval len znechutenou grimasou.

Napokon prišla čašníčka ešte raz, pretože než si všetci stihli vybrať, trvalo to a jej prvú návštevu  ich stola okomentovali tým, že ešte potrebujú chvíľku času. Shoto objednal aj za svoju spolužiačku, za čo mu bola vďačná, venujúc mu ďalší diskrétny úsmev, ktorý podnietilo aj zistenie, že výberom hlavného chodu – cestoviny so štyrmi druhmi syra, trafil do čierneho.

Okrem hlavného chodu si objednali už spomínaný prípitok a aj predjedlo, ktoré ako jedno z mála podľa mena brunetka poznala. Bruschetta bolo čosi, čo nemala už dlho a v takto kvalitnom podniku pravdepodobne ešte vôbec, takže sa potajomky na ochutnávku pravej talianskej kuchyne, nachádzajúc sa na opačnom konci sveta, ako miesto, odkiaľ tieto jedlá pochádzali, aj tešila.

„Snáď vám nevadí, že sme si od tradičnej japonskej kuchyne dali dnes večer pauzu,“ ozvala sa Fuyumi po tom, čo čašníčka odišla aj s ich objednávkou poznačenou do svojho tabletu a oni opäť mali možnosť konverzovať, hoci medzi všetkými ešte stále panovala nie tak úplne uvoľnená atmosféra.

„Vôbec nie,“ promptne odvetila, brunetka, keď sa Natsuova snúbenka slova radšej zdržala, príliš hanblivá rozprávať pred toľkými prakticky ešte stále cudzími ľuďmi. „Taliansku kuchyňu mám vlastne celkom dosť rada, ale na tomto mieste som ešte nebola.“ Priznala, dávajúc tak vopred všetkým ospravedlnenie za svoju prípadnú neznalosť.

Touya sa ešte stále mračil, keďže jeho otec objednávku whisky pre neho stopol s tým, že nebude piť, keď je tu autom, čo vytvorilo mierne trápnu situáciu, na ktorú však napokon čašníčka zareagovala profesionálne a v trpezlivom počúvaní prianí ostatných pokračovala, vyhovujúc tak prominentnému hosťovi, aký sedel za čelom stola a vyškrtajúc whisky, ktoré ten čiernovlasý muž objednal.

Keď im priniesli nápoje a predjedlo, nasledoval prípitok, z ktorého si vlastne odpili iba obe prítomné ženy sediace oproti sebe a pridal sa k nim napokon predsa len aj Shoto. Hnedovláska sa nedokázala ubrániť predstave, ako sedia v nejakom podniku iba oni dvaja a vychutnávajú si víno, ktoré on pre oboch vybral, ako tak zovrela stopku pohára s červenou tekutinou, keď jej spolužiak naznačil neverbálne prípitok, čo Fuyumi zopakovala.

Jediný dúšok vína stačil na to, aby uznala, že Shoto mal výborný vkus. Netušila, odkiaľ takúto selekciu vín, ktoré ona ani poriadne nepoznala a to si ho v minulosti zvykla dopriať už viac rázy, ovláda, no skutočne chutilo tak, že mala pocit, akoby sa nachvíľu naozaj preniesla do Toskánska, odkiaľ údajne pochádzalo. Nikdy tam nebola, no atmosférou podniku sa tomu priblížila aspoň na chvíľočku. Ak víno chutilo takto znamenito, nevedela sa dočkať, kedy okúsi aj podávané jedlo.

A ani to nesklamalo. Po predjedle, ktoré už samo o sebe bolo gastronomickým zážitkom, si pochutnávala na cestovinách, ktoré snáď boli ešte lepšie, i keď neverila, že tú bruschettu môže niečo prekonať. Ale tradičné talianske syry zmiešané s korením a čerstvou bazalkou sa priam rozplývali na jazyku a ona opäť v duchu ďakovala Shotovi, že jej ich z jedálneho lístka odporučil, sám  mal pred sebou rovnaké. Bude sa ho musieť spýtať, odkiaľ má takéto znalosti, keď budú sami. Napadlo jej však, že nechce radšej ani vedieť, koľko tá fľaša, ktorú im naservírovali a delila sa o ňu s dvoma z Todoroki súrodencov, stála.

Počas večere si všimla, ako si súrodenci medzi sebou vymieňali pár slov, najmä čo sa dvoch najstarších bratov týkalo. Zapájala sa do toho aj ich sestra a Shoto bol snáď ešte viac tichší, ako zvyčajne, venujúc sa predovšetkým svojmu jedlu a miestami spolužiačke.

Ten, ktorý však bol úplne odstavený na vedľajšiu koľaj, bol ich otec. Ani jeden z prítomných mladých mužov mu nevenoval za mak pozornosti, vďaka čomu jej ho prišlo tak trocha ľúto. Predsa len, ako to správne pochopila, celú túto rodinnú večeru s dvoma ďalšími hosťami zorganizoval on, zrejme ju mal v úmysle aj zaplatiť a nikto sa neunúval mu venovať čo i len slovo, hoci to bol ich vlastný otec. Jediná Fuyumi občas niečo prehodila aj jeho smerom, no omnoho viac sa venovala bratom a dievčine sediacej oproti nej, či snúbenke svojho prostredného.

Todoroki Enji teda len mlčky jedol svoj steak, načúvajúc konverzácii jeho detí, pravdepodobne zmierený s tým, že sa viac, než toho, že boli všetky ochotné pretrpieť jeden večer v jeho prítomnosti, nedočká. A jej empatická stránka osobnosti v kombinácii s pohárikom toho lahodného vína, ktorý už stihla vypiť, zaúradovali a otvorila ústa, prehovárajúc prv, než ich stihla zavrieť, či zahryznúť si do jazyka.

„Vraj je toto vaše obľúbené miesto?“ Uprela na neho pohľad zelených očí, načo sa on prekvapene pozrel od svojho taniera jej smerom. Zrejme nečakal, že by ho priamo oslovila a pravdu povediac, stále sa cítila tak trocha trápne kvôli tomu ich prvému stretnutiu, ktoré sa odohralo len včera, no ona mala pocit, akoby bolo snáď pred mesiacom. „Spomínali to, že sem chodievate často.“ Dodala, aby snáď uviedla svoju otázku na pravú mieru, i keď jej bolo jasné, že určite na prvý raz pochopil, čo sa ho pýta.

„Áno,“ ozval sa hlboký hlas červenovlasého muža a niekde v pozadí svoje mysle zaregistrovala, ako vrava Todoroki súrodencov utíchla, keď zaregistrovali, kto sa začína baviť s ich otcom. Prišlo jej to ako zdvorilosť – všeobecná ľudskosť, zapojiť do rozhovoru niekoho, koho ostatní kompletne vynechali. Ale pohľady viacerých z jeho detí, ktoré na sebe cítila a Shotov bol určite medzi nimi, veštili, že ani ostatní to nečakali.

„Páči sa vám tu?“

Otázka od neho ju prekvapila asi tak, ako zrejme ona jeho tým, že sa mu vôbec prihovorila, no prikývla, upierajúc oči od prísnej tváre staršieho muža späť k svojmu takmer už prázdnemu tanieru.

„Veľmi, je to tu naozaj pekné. Ďakujem vám ešte raz za pozvanie, vlastne aj za možnosť zostať u vás cez leto...“ Mala potrebu vyjadriť, že si to naozaj vážila, čo jej už pred tým bolo povedané, že sa od nej nepožaduje. Ale i tak... Presne ako v tú noc pred tým, keď sa mu snáď tri rázy po sebe ospravedlnila, i keď na to vlastne ani nebol dôvod.

„Snáď je zatiaľ všetko podľa vašich predstáv.“ Nadviazal na jej predošlú vetu, čo malo za následok ďalšie razantne prikývnutie. Ako mu vôbec napadlo, že by jej v ich sídle bolo nepohodlne? Ak nerátala tú dusivú atmosféru, tak to bol hotový päť-hviezdičkový hotel a to v ňom stihla pobudnúť zatiaľ iba jednu noc.

„Áno, je v hosťovskej izbe na prvom poschodí, so Shotom. Neboj sa, pripravili sme ju tak, aby sa jej u nás páčilo.“ Vložila s do debaty aj Fuyumi, ktorá venovala otcovi úsmev, šťastná, že sa atmosféra pri večeri predsa len o čosi málo uvoľnila. Ale zrejme bolo príliš skoro tešiť sa.

„Hmm, mali ste ju dať do maminej bývalej izby, tá je predsa len väčšia a krajšia, no nie?“ Akonáhle vyšli čiernovlasému mužovi po jej boku tie slová z úst, zavládlo hrobové ticho. Uvoľnená atmosféra sa rázom vyparila, ako keď niekto sfúkne sviečku a zostane po plameni iba dym. A tento dym, ktorý sa nad celým stolom vznášal, bol naozaj dusivý. Tón, akým najstarší z Todoroki súrodencov svoju vetu predniesol, sa ani nedal označiť slovami. Provokácia, zatrpknutosť, zlomyseľnosť... Bolo úplne jasné, ako moc účelové boli a že si mladý muž uvedomoval, čo spôsobili a vyslovil ich napriek tomu, ba až dokonca práve kvôli tomu.

Reakcie ostatných prítomných na seba nenechali dlho čakať a bolo z nich okamžite jasné, že Touya povedal niečo, čo bolo cez čiaru. Sama do ich rodinnej situácie zasvätená nebola, no ani ona sa po tom, čo z neho vyletelo, necítila dobre, práve naopak. Zmocnil sa jej neblahý, veľmi nepríjemný pocit. A mladý čiernovlasý muž, akoby sa pokúšal priliať olej do ohňa, akonáhle na sebe vycítil pohľady všetkých členov rodiny, nonšalantne pokrčil ramenami a ozval sa znova, opäť tým naoko ľahostajným tónom pretkaným čímsi zlomyseľným.

„No čo sa tak dívate? Nehovorím pravdu? Okrem toho, ty si tam vodievaš kade koho,“ uprel nevraživý pohľad tento raz na svojho otca, sediacom na opačnom konci stola. Bolo to snáď prvý, či druhý raz za dnešný večer, čo vôbec uznal jeho prítomnosť. „Tak prečo by tam nemohla na čas pobudnúť aj ona?“

Jedno z tmavých obočí sa pozdvihlo v provokatívnom výraze, ako sa tak situácia začala vyostrovať a jeho jedovaté slová spôsobili ešte väčší úpadok doposiaľ vcelku pohodovej atmosféry. Všetkým naokolo bolo nepríjemne, no niektorých sa začínala zmocňovať aj zlosť, ktorú chcel najstarší Todoroki syn pravdepodobne docieliť. Jeho otec zrejme mal čo robiť, aby nevybuchol a nespôsobil ako politicky známa osobnosť na verejnosti škandál.

„Tým ťa samozrejme nechcem, uraziť, bábika. Len poukazujem na to, že keď už si pozývame hostí, tak by sa každému malo dostať rovnakých privilégií, nie iba tým fotríkovým.“ pokračoval a tento raz sa jeho modré oči vrátili späť k nej a ona si priala, aby už konečne stíchol. Lebo to, čo robil... Nebolo to príjemné a nedokázala si ani predstaviť, ako sa musia cítiť jeho súrodenci. Jemu to však bolo pravdepodobne fuk, lebo nestíchol.

„Touya,“ zalamentovala Fuyumi prosebným hlasom, upierajúc na neho oči, snažiac sa ho aj  neverbálne presvedčiť, aby nepokračoval v tom, čo začal, no zdalo sa, že je to márne. Natsuo stále mlčal, upierajúc na brata neveriacky pohľad a jeho snúbenica nervózne žmolila obrúsok medzi prstami, neschopná venovať zvyšku rodiny čo i len jediný pohľad. Hnedovláska si všimla aj to, ako Shoto oproti nej kŕčovito zviera príbor vo svojej ruke, div, že mu z nej nevypadol, či ho rovno neohol. Jediný, kto sa tváril na prvý pohľad ľahostajne, bol Touya.

„Oh, načal som azda citlivú tému?“ Jeho provokovanie a kompletné znepríjemňovanie spoločného času všetkých prítomných stále nemalo konca. „Ale vážne, otec,“ to slovo vyslovil tak opovržlivo, ako sa len dalo, „vodievaš si tie tvoje fľandry aj sem, však? Kedy to bolo naposledy, čo si mamu zobral niekam na večeru, ha?“

„Touya, okamžite prestaň!“ Tento raz straší muž za čelom stola nezostal ticho a jeho hlas zaburácal tak, že viacerými prítomnými až myklo, hnedovláskou snáď najviac zo všetkých.

Mladému mužovi však bol jeho príkaz ukradnutý. A ona  nedokázala v tú chvíľu pochopiť, ako sa v niekom môže nájsť toľko zloby a nevraživosti k členovi vlastnej rodiny. K vlastnému rodičovi... Ešte nikdy takúto situáciu nezažila a netušila, ako reagovať, no prišlo jej z toho celého až nevoľno. A najhoršie na tom bolo, že jediný pohľad na Shota jej stačil k tomu, aby usúdila, že je na tom práve teraz snáď ešte horšie, než ona sama.

„Samozrejme v tejto rodine je téma ´mama´ jedno veľké tabu, však?“ Znova sa obrátil k nej a ona, hoci ho poznala sotva deň a bežne sa v nej agresivita nehromadila, práve teraz dostala obrovskú chuť prefackať ho a vyplieskať mu ten výraz z tváre. No miesto zlomyseľného a pobaveného sa na nej usadil iný. Nevraživý, chladný a zároveň rozzúrený do nepríčetnosti, vážny a tak trocha hrozivý. Už to zrejme nebola len provokácia, išlo tu o čosi viac. Omnoho viac...

„Asi ti tu náš drahý Shoto nepovedal, prečo si sa s ňou u nás doposiaľ nestretla a prečo žijeme všetci iba s fotrom.“

„Touya, ešte jedno slovo a prisahám...“ Už ani nevnímala, kto to vlastne povedal, jediné, čo dokázala, bolo sedieť na mieste ako obarená a počúvať tie slová, ktoré ten čiernovlasý mladý muž venoval práve teraz priamo jej. Mala pocit, že každú chvíľu ju napne na zvracanie.

„Urobím to teda za neho, keď on na to nemá dostatočné gule, dobre? Naša matka je totiž už veľmi dlhú dobu zavretá v cvokárni a neuhádla by si, ale dve z príčin, prečo ju tam odviedli, sedia práve teraz pri nás za stolom.“

„Dosť. Drž už hubu!“ Shoto to nevydržal. Postavil sa tak prudko, až stolička, na ktorej doposiaľ sedel, s rachotom dopadla na zem, čím privábila pohľady ďalších hostí reštaurácie k ich stolu. Bolo to však práve v tejto chvíli nepodstatné, pretože jediné, na čo sa jeho spolužiačka dokázala sústrediť, bol on. Jeho výraz... Nepamätala si, že by niekedy zažila Shota takéhoto. Rozzúreného. Jeho pohľad bol priam až nebezpečne zastrašujúci a ona doposiaľ ani len nesnívala o tom, že by bol čohosi takého schopný. Prstami zvieral bielu látku obrusu, ktorou bol stôl pokrytý a snažiac sa potlačiť v sebe výbuch, ku ktorému sa pravdepodobne schyľovalo, hľadel pred seba a bolo na ňom možné bádať, že sa hnevom priam otriasa.

Trvalo len stotinu sekundy, než pustil obrus a otočil sa, kráčajúc ráznym krokom od stola preč smerom k východu, ktorý viedol von na terasu.

„Toto si naozaj prehnal, brácho,“ začula v pozadí svojej mysle Natsuov hlas a jedným očkom prešla od čiernovlasého k tomu s brodovými, tiež mal čo robiť, aby nevyprskol, no iba zatínal päste. Touya, pre svoje vlastné dobro už konečne stíchol, pravdepodobne spokojný s tým, čo docielil. Ak bol jeho motívom spôsobiť Shotovi utrpenie, práve sa mu to podarilo. Cítila na sebe jeho svetlomodré oči, no nevenovala mu pohľad ani za nič.

Netušiac, či vôbec koná správne, nedokázala len tak nehybne sedieť. Atmosféra horšia byť práve teraz ani nebolo. Bolo jej ľúto všetkých zúčastnených, okrem čiernovlasého muža, o ktorom začínala mať čoraz viac horšiu mienku.

„Prepáčte,“ postavila sa tiež. Nemohla konať inak. Musela ísť za ním, pretože cítila, že práve teraz potreboval niekoho pri sebe. Hocikoho. A okrem toho, už tu ďalej nedokázala sedieť medzi ostatnými. Nepamätala si, že by sa niekedy cítila viac trápne a nepríjemne. Ani v tom najhoršom sne nečakala, že sa dnešný večer bude vyvíjať v takomto duchu a to sa jej pred odchodom, akonáhle sa dozvedela, kto sa k nim pri večeri pridá, zmocnila akýsi varovná neblahá predtucha. Ale toto predišlo očakávania tým najhorším spôsobom.

Jej podpätky klopkali po dlážke, keď vychádzala z miestnosti von na čerstvý vzduch, očami pátrajúc po mladom mužovi s dvojito sfarbenými vlasmi. Našla ho na druhom konci terasy osvetlenej drobnými svetielkami, ako stojí tesne pri zábradlí a zviera ho oboma rukami. Zdalo sa jej, že s ešte stále chveje a netušila, či potláčal hnev, alebo má to, ako sa triasol za následok niečo iné. Nevidela Shota doposiaľ plakať ani jediný raz, no nečudovala by sa, ak by sa práve v tomto momente bol býval zlomil. Sama mala čo robiť, aby bola vôbec schopná prinútiť nohy do pohybu, keď kráčala opatrne k nemu.

„Môžem?“ Jej hlas bol tichý, no snažila sa znieť čo najviac vyrovnane, aby ho ešte viac nerozrušila. Akonáhle začul jej ženský tón, na stotinu sekundy stuhol a zovrel zábradlie o čosi pevnejšie, no okamžite ho pustil a jeho ramená sa o čosi viac uvoľnili.

Otočil sa k nej. V prítmí terasy, ktorú osvetľovalo iba pár záhradných svetielok, keďže slnko už stihlo zájsť, si všimla, že neplakal. Ale jeho výraz tváre bol rovnako srdcervúci, ako keby mu po lícach stekali horúce slzy, stačilo sa mu zahľadieť do tých dvojako sfarbených očí. To, čo z neho vyžarovalo, jej však napovedalo, že pokojne môže pristúpiť bližšie, pretože nenaznačil ani jediným gestom, či výrazom, že jej prítomnosť nie je vítaná.

Pridala sa teda k nemu, opierajúc sa o zábradlie vedľa neho a čakajúc, zatiaľ čo si on založil ramená na hrudi a o čosi málo zvesil hlavu, stále prevyšujúc mladú ženu vedľa seba o značný kus. Neprehovorila prvá, nechávajúc mu priestor, kým sa odhodlá on sám a ani dlho čakať nemusela, pretože po krátkom bolestivom povzdychu Shoto otvoril ústa, natáčajúc sa telom o čosi viac k nej, aby jej bolo jasné, že má jeho plnú pozornosť.

„Strašne moc ma to mrzí,“ vydal zo seba pomerne vyrovnaným hlasom, čo naznačovalo, že prvotný šok, hnev a zmes ďalších emócií, ktoré ho zachvátili vo vnútri, postupne ustúpili.

„Shoto?“ Prekvapene k nemu vzhliadla, nečakajúc, že začne týmto.

„Mrzí ma, čo sa tam vnútri udialo a že si musela byť toho svedkom. Netušil som, že by bol schopný toto vytiahnuť. Cítim sa kvôli tomu naozaj zle a dúfam, že mi odpustíš, čomu som ťa vystavil.“

„Shoto,“ tento raz aj jej hlas nabral intenzitu a podobnú vyrovnanosť, ba až akúsi naliehavosť, ale to len preto, aby mu dala jasne najavo, že to, čo mu hovorí, myslí úplne vážne a úprimne a aby ani na sekundu nepochyboval o opaku. „Prosím, za žiadnych okolností ani len nepomýšľaj na to, že by niečo z toho bola tvoja vina. Nemá ťa čo mrzieť, naozaj. Jediné, na čom mi záleží, je to, aby si bol v poriadku ty.“

Jej slová mali na neho neopísateľný efekt, bolo to už dávno, kedy sa naposledy stretol s toľkou empatiou a súcitom, hoci vedel, že jeho spolužiačka tieto cnosti v sebe má, len doteraz nikdy nebola príležitosť, aby ich manifestovala priamo pred ním, keďže nikdy nedošlo k takejto situácii. Až dnes. A on preklínal svojho najstaršieho brata, no ďakoval mu zároveň, pretože občas skrátka cítil, že má potrebu zveriť sa niekomu blízkemu a cítiť porozumenie, pochopenie a blízkosť tej osoby, ktorá by ho ako jedna z mála vedela pochopiť a byť tu pre neho a on mu dal k tomu príležitosť. Za toto jediné mohol byť Touyovi vďačný, že vďaka jeho pričineniu tu teraz bola s ním, odhodlaná stáť pri ňom v takto nepríjemnej a emočne vypätej chvíli.

„Myslíš, že to zvládneš, ak sa tam vrátime?“ Ďalšie opatrne volené slová od nej a on vedel, že bude po zvyšok noci v poriadku, najmä vďaka nej, no ešte sa mu túto chvíľu s ňou ukončovať nechcelo, tam dnu ho to nelákalo. Radšej by po zvyšok večera strávil iba s hnedovláskou pod tlmenými svetielkami na čerstvom vzduchu, kde sa mu dýchalo omnoho lepšie ako medzi svojimi rodinnými príslušníkmi v napätej atmosfére.

Jeho pozorné oči prebehli od jej nežnej ženskej tváre, na ktorej bol ešte stále usadený ten starostlivý, vážny a trocha zachmúrený výraz nižšie k jej ramenám zahaleným čiernou látkou až k rukám. Ten pocit – náhlivé nutkanie cítiť pri sebe blízkeho človeka, tu bol opäť, no snáď ešte silnejší ako kedykoľvek pred tým.

„Počkaj ešte,“ prehovoril zastreným hlasom, no akékoľvek chvenie, či predošlý potláčaný hnev z neho vyprchli a zostal iba ten zamatovo-hladký tón, ktorý mnohí považovali za monotónny, no ona by ho dokázala počúvať snáď donekonečna, nech by jej už hovoril čokoľvek. Jedna zo Shotových veľkých dlaní pristála na jej ramene, keď sa odlepila od zábradlia, naznačujúc, či sa vrátia k stolu.

Pochopila, že zatiaľ nechce ísť dnu a ani sa mu nečudovala. Jej bystré zelené oči opäť zablúdili k nemu, k jeho tvári a potešilo ju, keď videla, že potláčaná zlosť bola preč. Zostal len akýsi špecifický, no nie tak ľahko pomenovateľný výraz, ktorý na mladom mužovi s dvojfarebnými vlasmi snáď doposiaľ ešte nevidela. Tiež si uvedomila, ako jeho oči pozorujú každý jej pohyb a vnútorne vycítila, čo sa deje, keď z jej ramena skĺzla dlaň spolužiaka nižšie, prsty jemne hladili pokožku jej paže cez tenučkú presvitajúcu látku rukáva šiat. Takýto jemný a sotva badateľný dotyk od Shota bol dosť na to, aby jej srdce začalo biť ako o preteky a hlas sa jej zachvel, keď otvorila ústa.

„Je to v poriadku, Shoto. Môžeš sa ma dotknúť,“ prehovorila potichu, aby ho ubezpečila, keď váhavo odťahoval dlaň preč od jej ramena a on neváhal. Jej slová pôsobili ako magnet, ako pozvanie kamsi, kde to doposiaľ iba obdivoval zvonka, nakúkajúc dnu cez malé okienko a každou bunkou svojho tela túžiac po tom, aby bol dnu.

A ona tušila, že to v tejto chvíli potreboval, akonáhle sa jeho paže opatrne a s citom obmotali okolo jej o dosť drobnejšej postavy a pomaly si ju k sebe pritisol o čosi bližšie. Bolo to jednoduché objatie. Pre niekoho možno úplne bežná vec, ktorej sa mu dostávalo na dennej báze od blízkych, či milovanej osoby. Ale pre Shota to znamenalo čosi iné. Nepamätal si, kedy sa s niekým takto objímal naposledy. Možno to boli celé roky, desaťročie, ba dokonca viac...

Ten hrejivý pocit, ktorý sa ho zmocnil, spojený s úľavou, akoby zrazu všetka ťažoba sveta z jeho pliec na chvíľu zmizla, bol ale taký neznámy a prekvapujúci, až mal snáď dojem, že šlo o jeho prvé objatie. Skutočné. Vrúcne. A jej dotyk a teplo z jej tela, ktoré sálalo cez látku šiat a jeho odevu, pôsobili tak upokojujúco a uisťujúco, ako nič iné na svete.

Kládla si otázku, či vôbec pred tým niečo takéto od blízkej osoby zažil, no mala pocit, že snáď nie, tak pevne a zároveň opatrne ju zvieral v náručí, akoby sa bál, že sa mu iba sníva a chcel sa uistiť, že je to skutočné, no zároveň, že ak ju stisne o čosi silnejšie, rozpadne, či rozsype sa mu pod prstami. Nedalo sa inak, musela si užívať ten pocit, ktorý jeho náručie poskytujúce jej únik pred okolitým svetom privodilo. Cítila sa pri ňom tak pokojne a nervózne zároveň, no bol to on, kto potreboval povzbudiť a utešiť. A presne to pre neho práve robila, snažiac sa byť čo najlepšou oporou.

Prišlo jej ľúto, že ako moc deprivovaný a hladujúci po akomkoľvek nežnom geste a dotyku tento mladý muž musel byť snáď celé dlhé roky. Bez matky a s otcom tak chladným i napriek svojej ohnivej aure, že tá skôr mrazila, než pálila, nebolo sa čomu diviť. Mala čo robiť, aby teraz nevypustila slzy kotúľajúce sa z jej líc ona. Ako moc nefér bolo to, že niekto tak úžasný ako Shoto patril medzi ľudí, ktorým boli také banálne a pre emocionálny chod človeka vitálne veci odpierané? Veľmi nefér...

Ani jeden z nich nepočítal, koľko to objatie trvalo a ani nevedeli ako a skončili vedľa seba, usadení na jednej zo sedačiek, ktoré sa nachádzali na terase. Shoto začal aspoň v krátkosti vysvetľovať. Veľa vecí v sebe dusil a dnes sa rozhodol aspoň časť z nich odkryť pred osobou, ktorá si to snáď ako jediná v jeho očiach zaslúžila. A on jej veril, že jeho útrapy a tajomstvá, obsahujúce veci, ktorými sa nechcel nikomu zverovať, boli u hnedovlasej mladej ženy v bezpečí.

„Najhoršie je, že Touya mal v mnohom, čo povedal, pravdu.“ Predniesol, keď jej aspoň zbežne vysvetľoval, ako jeho matka nikdy netúžila po toľkých deťoch tak moc ako otec. Prezradil aj to, že k nej nebol vôbec prívetivý a nikdy nebol dobrým manželom, už vonkoncom nie otcom. Žena, ktorá Shota porodila, trpela od začiatku manželstva, no po narodení svojho najmladšieho syna sa u nej objavila po-pôrodná depresia.

Hnedovláske až tak stislo srdce, jak jej to líčil. Post-partum depresia bolo niečo, čo jej nebolo neznáme, keďže ako budúca lekárka počas štúdia v škole natrafila aj na tému duševných chorôb. Vlastne, zo všetkého učiva jej bola psychika človeka snáď najbližšia a preto sa jej len veľmi ťažko počúvalo o tom, ako sa dušený stav matky Todoroki rodiny postupne zhoršoval a otec, ktorý na celú rodinu kašľal a na paškál si vzal iba najmladšieho syna, keďže v ňom videl najväčší potenciál, to iba tutlal a prehliadal.

Vyústilo to až v incident, počas ktorého na úbohého päť-ročného chlapca vyliala počas jedného zo svojich záchvatov vriacu vodu z kanvice, čo malo za následok jej odvlečenie do ústavu a ako pripomienka Shotovi zostala jazva na ľavej strane tváre pod okom farby, ktorá tú ženu, čo mu ako malému tak ublížila, aj keď nie náročky, keďže nebola príčetná, mátala natoľko, že vlastné dieťa sa pre ňu stalo najväčšou hrozbou, pripomínajúce jej tak moc manžela. Ten to nakoniec celé obrátil na seba, pred médiami vytvárajúc zo seba mučeníka, ktorému vážne ochorela žena a on dostal na starosti štyri deti a na tom si aj údajne postavil svoju ďalšiu politickú kampaň.

Toto bolo niečo, čo mu podľa Shotových slov nedokázal odpustiť ani jediný zo synov a iba Fuyumi sa po rokoch snažila o to, aby ako rodina spolu aspoň trocha vychádzali. Čo sa týkalo odpúšťania, ženy v tomto vždy boli poddajnejšie a viac dovolili svojim citom, aby prevládali nad rozumom.

„Fuyumi nám stále dookola opakuje, že sa otec snaží a aby sme mu dali šancu. Ale nie je to také jednoduché, stále v sebe nedokážem nájsť toľko síl, aby som mu odpustil.“ Shoto o čosi viac zvesil hlavu, keď jeho lakte spočívali na kolenách a prsty podopierali čelo. „A Touya ma nenávidel už od narodenia, no po tom, čo matku premiestnili do ústavu, to dával za vinu mne a celé sa to iba zhoršovalo. Ale má pravdu v tom, že otec v minulosti napáchal voči svojej rodine hriechy, ktoré je mu len veľmi ťažko odpustiť.“

„To je úplne neakceptovateľné, že z toho viní teba!“ Krútila hlavou, snažiac sa pochopiť zmýšľanie jednotlivých členov tejto domácnosti, no akosi sa jej to nedarilo, pretože niektorí sa vymykali aj jej komplexnému chápaniu. „Bol si malé dieťa. Ako môže viniť teba? Je to úplne hlúpe a detinské, sebecké a nelogické.“ Stále si nevedela predstaviť, že čo mohlo toho čiernovlasého muža počas jeho dospievania ovplyvniť natoľko, aby z neho vyrástol takýto človek. Chápala už síce, prečo toľká nevraživosť k vlastnému otcovi, no Shotovi bolo ukrivdené počas detstva rovnako, ak nie viac a i tak dokázal byť stále ľudský, hoci svojský. Ale ten starší, Touya... Nevedela ani pomyslieť na to, čo sa mu všetko muselo preháňať hlavou, že bol schopný takto zmýšľať a ako s tým vôbec jeden človek dokázal bežne fungovať.

„Touya je proste taký,“ trpko poznamenal jeho mladší brat, no ona si všimla, ako sa mu kútik z jeho úst podvihol v smutnom úsmeve, keď konečne po chvíli pozrel na ňu. „Myslím, že on by bol veľmi vďačný subjekt pre naše štúdium psychiky človeka. Na ňom by si si vedela riadne zgustnúť.“

Hnedovláske pomedzi pery uniklo smutné uchechtnutie a opäť pokrútila hlavou, snažiac sa čo najviac udržať svoje antipatie voči staršiemu z Todoroki synov na uzde. Čudovala sa Shotovi, že ho vôbec dokáže tolerovať. Nevedela si predstaviť, že by ona mala takéhoto súrodenca, či vôbec príslušníka rodiny, ktorý by sa k nej choval ako Touya k Shotovi. Zrejme by to tak ľahko nezvládala.

Napokon sa po dlhšej a veľmi plodnej debate vrátili dnu, hoci s ťažkým srdcom, no odhodlane. A atmosféra tam sa tiež o čosi málo upokojila. Možno to malo za následok aj to, že hlavný terč Touyovho hnevu a provokácie sa na chvíľu vytratil, no bolo možné, že po ich odchode na terasu prebehla ešte ďalšia výmena názorov, do ktorej sa zapojil aj červenovlasý muž sediaci za čelom stola. Pretože nevraživosť, ktorá medzi otcom a jeho najstarším synom panovala, bola stále tak moc prítomná, až by sa dala krájať.

Našťastie na dezert už nezostala ani jednému z prítomných členov chuť a tak sa mohli z tejto rodinnej večera, ktorá skončila v podstate tak trocha fiaskom, konečne pobrať domov. Viacerým sa uľavilo, keď si Todoroki Enji od obsluhy vypýtal účet. Tejto dusivej atmosféry, na prežitie ktorej väčšina prítomných zrejme potrebovala vynaložiť toľko síl, že im už z nich veľa nezostalo, mal každý dosť.

Dokonca sa Shotova spolužiačka už ani nepokúšala presvedčiť najstaršieho muža, aby ju nechal zaplatiť svoj podiel na konečnom účte za večeru, pretože jej bolo jasné, že jej návrh by vyznel tak pateticky, že by si iba urobila hanbu. A okrem toho, po tom, čo sa udialo, sa na neho ledva bola schopná pozrieť, nie to ho ešte znova osloviť bez toho, aby sa v duchu od zahanbenia netúžila prepadnúť pod zem.

Červenovlasý starší muž však taktne vzal účet do svojich obrovských rúk a otvárajúc kožený obal si prečítal sumu a diskrétne vsunul do priehradky na to určenej peniaze bez toho, aby nahlas vyslovil, koľko ich dnešný večer v tejto nóbl reštaurácii stál. Brunetke bolo jasné, že to zrejme bola suma tak vysoká, že ona by si nemohla dovoliť objednať a vychutnať si tu ani predjedlo bez toho, aby naň pred tým mesiac nešetrila, odkladajúc celé vreckové, ktoré mala určené na prežitie na internáte.

Natsuo so svojou snúbenicou, akokoľvek moc trápne sa cítili pred tým, oznámili zvyšku rodiny, že sa dnes večer predsa len pridajú k nim doma, ako ich Fuyumi s otcom počas večere neprestajne pozývali.

„To je super, braček, teším sa, že sa k nám pridáte, len ako tak počítam, ak nerátam Touyu, ktorý tu je na vlastnom, je nás šesť a do otcovho auta sa nevmestíme všetci,“ začala nahlas premýšľať bielovlasá mladá žena, potešená tým, aký plný ich zvyčajne tichý a osamelý dom nachvíľu bude.

„Niekto bude musieť ísť s Touyom,“ nadhodil Natsuno, premýšľajúc, že sa ponúkne sám, keďže z celej rodiny si s ním rozumel najlepšie a hoci bol ešte stále na neho nahnevaný za ten výstup, ktorý si počas večer dovolil, zvažoval, že bude najlepší nápad, keď k nemu do auta sadne práve on. Ale jeho snúbenica ho okamžite vzala za ruku, nervózne zvierajúc jeho prsty vo svojej dlani a dávajúc mu neverbálne iba očami najavo, aby ju nenechával samu.

Akemi patrila k veľmi hanblivým ľuďom, ktorí si len ťažko zvykali na prítomnosť tých, s ktorými si nebola blízka. Už to, že súhlasila, že jednu noc strávia u Natsua doma v jeho rodinnom sídle, bol úspech. Chcela, aby jej stále bol na blízku a predstava, že ju nechá ísť v aute s jeho rodinou, akokoľvek moc priateľsky sa jeho staršia sestra tvárila, ju desila, čo jej priateľ, samozrejme, vycítil.

„Nevidím problém,“ zašomral Touya, keď vychádzali z reštaurácie von pred budovu na parkovisko a niektorí členovia personálu ich očami vyprevádzali, v ich tvárach sa značila úľava, ktorú mal na svedomí najmä jeho odchod. Boli radi, že táto kontroverzná rodina, ktorej člen síce bol prominentná politická osobnosť, no niektorí členovia skupiny nerobili v ich podniku príliš dobrú atmosféru, konečne odchádza domov. „Ja vezmem Shotovu malú kamarátku so sebou a vy ostatní sa môžete všetci pokojne tískať s fotríkom v aute.“

Jeho návrh vyvolal hneď niekoľko reakcií a nevzrušený tón hlasu, akým to predniesol neoblafol viacerých, pretože im bolo jasné, že má čosi za lubom, to bol proste klasický najstarší Todoroki syn. Ani to, ak nevinne sa na ostatných pozeral, pokrčil ramenami, či ledabolo rozhodil rukami, že to nie je nič, nad čím by sa mali vzrušovať, nepomohlo.

„To v žiadnom prípade,“ odsekol Shoto stroho a ochranársky pristúpil bližšie k svojej hnedovlasej spoločnosti, pretože presne k nej smeroval prešibaný pohľad Touyových svetlomodrých očí, ktorý čakal, ako oslovená zareaguje na jeho ponuku. „Určite s tebou nepôjde hneď z niekoľkých dôvodov.“

„V tom prípade si môžete potiahnuť slamku, kto z vás pôjde pešo, pretože nikoho iného dnes so sebou do auta nevezmem,“ Touya to očividne robil náročky a bavilo ho to, ako malé dieťa, ktoré sa na pieskovisku doťahuje s druhým o lopatku a vyhráva. Shotove nervy boli už po druhý raz za večer nehorázne skúšané a možno ktokoľvek iný s menšou sebakontrolou by bol býval dávno povolil a vymazal ten arogantný výraz staršiemu bratovi z tváre vlastnou päsťou, no on sa držal statočne, čo oceňoval aj zvyšok rodiny.

„Nepôjde s tebou. To radšej zavolám taxík, ktorý nás oboch odvezie až domov,“ precedil skrz zaťaté zuby a brunetka, o ktorej bola práve teraz reč, sa nielen, že znova začala cítiť absolútne trápne ale ešte ju aj škrelo, ako ju Shotov starší brat využíval na to, aby mu strpčoval každú jednu sekundu v ich prítomnosti. Na to bola až príliš bystrá, aby si to nevšimla a zúžila svoje zelené oči, zabodávajúc ich do staršieho čiernovlasého mladíka.

„To nebude nutné, Shoto,“ prehovorila napokon náhlivo, keď už to začínalo byť naozaj zahanbujúce, „nechcem, aby si na mňa míňal, keď už tak nemám ako oplatiť štedrosť, ktorú mi vaša rodina preukázala dnes večer,“ priložila jednu z dlaní na Shotovu hruď, ktorý sa ani nepohol, čo vyviedlo z miery nielen Touyu, ktorý sa zamračil, akonáhle si to letmé gesto a aj to, ako ju jeho mladší brat neodtisol, všimol, ale aj ich otca, ktorý bol svedkom tejto výmeny rovnako, hoci sa tváril, že sa zberá k svojmu autu, nechávajúc mladých, aby si to vyriešili medzi sebou sami.

„Pôjdem s ním,“ odpovedala napokon, čo jej spolužiaka nepotešilo, lebo prestal očami prebodávať staršieho brata a pozrel na ňu s neveriacim výrazom v tvári, pravdepodobne sa pokúšajúc prísť na to, prečo by na toto dobrovoľne pristúpila. Ona však vedela, prečo to robí. Jednak nechcela ešte pridávať do vatry Todoroki rozbrojov, ktorá už tak plápolala viac, než nebezpečne vysoko, ale sa jej v hlave tiež zrodil zámer, kvôli ktorému potrebovala chvíľku o samote s mladým mužom, ktorý sa tak promptne ponúkol, že ju odvezie, hoci za tým pravdepodobne nebolo nič čestné ani dobré. Ale nebála sa ho. A ak by aj predsa, rozhodne mu to nemienila dať najavo.

V očiach čiernovlasého mladého muža sa vzrušením objavili belasé iskričky, akonáhle ju začul. Nečakal, že sa takto ponúkne sama, myslel si, že po vzore tej Natsuovej dievčinky sa bude rovnako zdráhať a držať Shota ako kliešť, príliš ustráchaná, či hanblivá sa vôbec pozrieť niekomu ako on do očí a nie ešte s ním zdieľať priestor jedného vozidla. Ale prekvapila ho a ešte viac tým, keď mu odhodlane opätovala pohľad a jej oči, žiarili tmavozeleným plamienkom, rovnako silným ako bol v tých jeho. Neuhla pohľadom a rázne si stala za svojím, aj keď ju jeho mladší brat vystríhal, že nerobí dobre.

„Neboj sa, zvládnem to, čoskoro sa uvidíme u vás doma,“ venovala svojmu spolužiakovi ešte jeden ubezpečujúci náznak úsmevu a hoci jej nebolo všetko jedno, odhodlane a s čo najväčšou sebaistotou, akú v sebe len dokázala pozbierať a že to bolo náramne ťažké, vykročila k Touyovi, ktorý bol stále tak trocha ešte vo vytržení.

Shoto napokon neprotestoval, hoci si neodpustil ešte jeden pohľad plný obáv jej smerom, no ona, otočená chrbtom, ho už vidieť nemohla. Tak mu nezostávalo nič iné, len nasadnúť do auta so zvyškom svojej rodiny a vysvetliť im, že ich najstarší brat si vynútil, aby s ním šla jeho spolužiačka, akokoľvek absurdne to znelo. Obával sa toho, čo mal Touya za lubom, najmä preto bol zásadne proti tomu, aby s ním šla, no keď ju poza tmavé sklo otcovho auta sledoval, ako podišla až k tomu bratovmu a ten idiot jej ani neotvoril dvere, čo by Shoto urobil okamžite, iba zaťal ruky v päsť, pokúšajúc sa potlačiť hnev, ktorý jeho vnútro začal zapĺňať do veľkej miery nanovo.

Hnedovlasá mladá žena stále tak úplne netušila, o čo sa vlastne pokúša, no keď otvorila dvere na drahom čiernom športovom aute, nasadajúc dnu, snažila sa udržať výraz vo svojej tvári čo najviac neutrálny. Netrvalo to ani sekundu a čiernovlasý mladý muž sedel vedľa nej, zabuchujúc za sebou dvere rovnako, no o čosi prudšie než ona a otáčajúc hlavou smerom k nej.

Na jeho perách pohrával úškrn, ktorý sa tak úplne identifikovať nedal a ona by klamala, ak by tvrdila, že ju nerobil nervóznou. Každý by bol na jej mieste nervózny, určite a bez pochýb, možno kvôli hneď niekoľkým veciam naraz. Ale keď už sa na toto podujala, bol neskoro vycúvať, iba by zo seba urobila hlupáka a narobila Todoroki rodine zbytočne ešte o čosi viac starostí, než mali.

„Upozorňujem ťa, že nemám rada rýchle jazdy, býva mi v aute zle, keď niekto šoféruje ako blázon, takže ak nechceš, aby som ti označkovala tvoje určite drahé poťahy, tak...“ Nedokončila vetu a očami prešla od neho na palubnú dosku, keď sa auto pohlo, sledujúc tachometer, na čo Touya zareagoval posmešným odvrknutím si.

„Ak ti bude zle, tak vystrč aspoň hlavu z okna, inak poletíš za jazdy von,“ pridal s k jej malému doťahovaniu sa, no zdalo sa že účinok na ňu jeho slová mali nulový a venovala mu nevzrušený prázdny výraz v tvári, keď sa opäť otočila k nemu. Neplánoval cestou späť šoférovať ako blázon, práve naopak. Mienil si dať načas, aby s ňou v aute mohol stráviť čo najviac času, ktorý chcel využiť naplno. Toto bola šanca, ktorej sa potreboval chopiť v plnej miere a napokon teda pustil na sekundu volant a zamával pred sebou rukou na znak mieru, aby jej dal najavo, že urobí všetko pre to, aby ju v jeho aute nenaplo a nezostal mu tu po nej žiaden neželaný suvenír.

„Fajn, fajn, bábika, pôjdeme teda tempom, aké vyhovuje tebe... Ale váž si to, nerobím to často, veľa ženských by ti o tom vedelo porozprávať z vlastnej skúsenosti.“

„Prečo tá prezývka?“ Pokrčila nosom, kompletne ignorujúc jeho predchádzajúcu dvojzmyselnú narážku a jeho opäť prekvapilo, že ju slovami nedostal do úzky, ako dúfal a spoliehal sa na to, súdiac vopred, že je ten typ, čo sa ľahko nechá zaskočiť, akonáhle príde reč na niečo takéto. Ale mýlil sa. „Takto voláš každú ženskú,“ náročky po ňom zopakovala jeho predošlý použitý výraz, „ktorú sa pokúšaš dostať, alebo čo?“

Touya potreboval vymyslieť niečo, čím by ju opantal, lebo zatiaľ, odkedy do jeho auta nastúpila, veci nešli podľa plánu, ako si ho v hlave zosnoval. A to sa mu nestávalo často. Ale pokiaľ šlo o výzvy, nemienil tak ľahko zaradiť spiatočku, nikdy to nerobil. Takže akákoľvek bola vítaná, i keď ešte tak úplne netušil, do čoho ide. No aspoň po dlhšej dobe musel konečne zapojiť aj trocha svojej kreativity a snahy a niečo takéto mu istým spôsobom už aj chýbalo.

„Nie. Všetky nie. Iba tie, ktoré majú takúto peknú tváričku.“

Prevrátila očami. Povedal to síce presvedčivým tónom, no neverila mu ani jedno slovo, ktoré vyšlo z tých úst, pred ktoré si pred tým rozhodne servítku nekládol. Čo sa týkalo jej vzhľadu, nikdy neoplývala nejakým veľkým sebavedomím, nemysliac si o sebe, že by bola nejaká skutočne očarujúca, či krásna. Preto sa jej len veľmi ťažko prijímali komplimenty tohto typu a hlavne, mala vždy veľké podozrenie, že ich dotyčný, ktorý sa ich pokúšal skladať, nemyslel úprimne. A pri tomto mladom mužovi si už dupľom nemohla byť istá, ako to celé myslel, hoci sa tváril prívetivo. Ale so svojim vlastným výzorom mal istotne, čo sa týkalo ideálu ženskej krásy, veľmi vysoké nároky a nevedela si predstaviť, ako by niekto ako ona medzi ne mohol zapadnúť. Pripadalo jej to, akoby obaja žili v úplne iných alternatívnych vesmíroch a práve teraz sa stretli len náhodne.

„Čo, bábika? Neveríš mi snáď?“ Tento raz použil naoko dotknutý tón, až ju tak fascinovalo, ako dokáže svoj hlas meniť a rozprávať presvedčivo, že ak by bola naivnejšia, tak by mu snáď aj uverila. „Vlastne, som prekvapený, že si vôbec so mnou do auta nasadla,“ od cesty pred nimi, ktorá bola osvetlená pouličnými lampami, na okamih zablúdil pohľadom k nej a snažiac sa preskúmať jej profil a prísť na to, ako sa tvárila a čo sa jej asi odohrávalo vo vnútri hlavy, zovrel volant o čosi pevnejšie.

„Nebolo to tak úplne z vlastnej iniciatívy a vôbec z toho nemám potešenie, o to sa neboj,“ schladila ho vlastným tónom hlasu. „Mám na teba takú jednu malú prosbičku, ak dovolíš.“ Spôsob, akým rozprávala, jasne naznačoval, že o prosbu rozhodne nejde, skôr žiadosť, na ktorú neplánovala prijať žiadne námietky. Uškrnul sa sám pre seba, pomýšľajúc na to, že ak by nebol Touya taký, aký bol, tak by z tejto mladej ženy určite zostal veľmi nervózny. Už tak musel priznať, že tých pár minút, ktoré strávili spolu o samote v jeho aute, stačilo na to, aby bol minimálne zaskočený, čo vopred vôbec neočakával, pretože ju zo začiatku odhadol zle.

„Som samé ucho.“

„Daj láskavo Shotovi pokoj, dobre? Neviem, že čo za komplexy máš, ale tým, že budeš vlastnému súrodencovi znepríjemňovať život a vyvršovať sa na ňom kvôli svojej traume z detstva, si neuľavíš.“ Bolo jej jasné, že si možno dovoľovala viac, než by mala a netušila, kde sa toto v nej berie. Zvyčajne sa do konfliktov, či vôbec výmen názorov nepúšťala zo zásady a už vonkoncom nie s ľuďmi tohto kalibru. Ale čosi na tom, ako sa pred tým Shoto tváril a ako moc ju to vzalo, ju nútilo prekročiť prah svojej komfortnej zóny. Kvôli nemu...

„Ale nevrav,“ lenivo zatiahol muž za volantom a opäť jej venoval pohľad, tento raz až pridlhý, takmer mala pocit, že snáď svojou nepozornosťou spôsobí dopravnú nehodu a nezabudla ho na to upozorniť. Štvalo ju, že jej tón už nebol taký vyrovnaný, ako pred tým. „Shoto ti stihol porozprávať, keď ste sa vy dvaja tak príhodne spolu vytratili?“

„Možno áno, možno nie, no každopádne, to, ako si sa správal na tej večeri, prepáč, ale každému bolo jasné, že si potrebuješ niečo dokazovať, tak ti radím, aby si od toho upustil, ľudia to ocenia a aj tebe bude lepšie, ver mi.“

Jeho čierne obočie vyletelo o čosi vyššie. Takéto slová od nej nečakal. A nesnažil sa ani predstierať, že nemala pravdu, pretože sám dobre vedel, ako na tom aj so svojimi komplexmi je. Ale ešte doposiaľ nikto cudzí nenabral odvahu na to poukázať. A členovia jeho rodiny túto tému obchádzali ako horúcu kašu, tváriaci sa, že ich spoločná minulosť, ktorá ich tak poznačila, neexistuje.

„Myslíš si, že o mne vieš dosť na to, aby si mi mohla dávať rady, bábika?“ Jeho hlas tento raz nabral o čosi málo nebezpečnejší ráz, čo ju uviedlo do pozoru, no svoje nepohodlie sa snažila zakryť, tváriac sa chladne a zvierajúc lem rukávov šiat medzi prstami, popoťahujúc látku o čosi nižšie, akoby ju to malo pred jeho slovami, či čímkoľvek, čím sa chystal jej to predošlé oplatiť, ochrániť. „Shoto sa ti určite vyplakal na ramene, robiac zo seba najväčšieho chudáčika, ktorému veľký zlý brat celý život len ubližuje. Ale poznáš iba jeho uhol pohľadu.“

Touyov hlas bol tento raz vážny a snáď za prvýkrát, odkedy sa s ním stretla, v ňom nenašla žiaden podtón ani nič, čo by naznačovalo, že ho netreba brať vážne. Zrejme si všimol, ako sa jej nálada, či skôr postoj pozmenili, pretože jeho ruky uvoľnili kŕčovité zovretie volantu, ktoré si pred tým nevšimol, až vtedy, keď mu začali belieť hánky a pomedzi pery mu unikol povzdych.

„Otec je tyran a hajzel. Keby to jeho voliči vedeli, už by dávno v politike ani nebol. Ale nebýval vždy taký. Pamätám si, že moje prvé spomienky na neho sú iné než tie, ktoré zostali dodnes.“

Tentoraz sa zvraštilo jej hnedé obočie. Zdalo sa, že tento mladý muž upustil od svojho predošlého provokovania a rozprávania v inotajoch, kedy mu nemohla veriť ani nos medzi očami a rozhodol sa, že sa s ňou konečne bude baviť normálne a na rovinu. Netušila, čo to bol dnes za deň, že sa jej Todoroki súrodenci rozhodli zverovať sa so svojim životným príbehom a strasťami, ktoré trápili ich dušu, no počúvala ho ďalej.

„Neviem, či ti to úbohý Shoto prezradil, ale náš fotrík prv, než vošiel do politiky, zvykol zápasiť. Boxoval a údajne mu to šlo celkom dobre, čo ja posúdiť neviem, vzhľadom na svoju zaujatosť voči nemu. Ale bol tu niekto, koho sa mu nikdy nepodarilo poraziť a nikdy sa nestal najlepším v krajine. A dúfal, že keď to nedokázal on, pretože po istom veku už bol ako zápasník odpísaný do nejakej podradnejšej ligy, tak to urobí niekto z jeho ratolestí.“

Takéto informácie pre ňu skutočne boli novinkou, dosť šokujúcou. Už včera mala čo robiť, aby strávila to, že kto vlastne do Shotovej rodiny patril. A keď zistila, že jeho otec bol politik, mierne ju to zaskočilo. Ale niečo takéto by nečakala. Na druhej strane, keď si v mysli vybavila staršieho červenovlasého muža a konkrétne jeho fyzické črty a stavbu tela, zápasník by rozhodne bolo niečo, na čo by ho od prvého pohľadu tipovala. To, že ho zakaždým zazrela odetého iba do značkového obleku, jej pohľad na neho skresľovalo, no určite pod tou drahou látkou mal svaly, ktoré bežný smrteľník počas života len tak nenadobudne.

„Nevedela som to.“ Prehlásila potichu a Touya miesto toho, aby jej čosi odsekol, iba pokýval hlavou a pokračoval vo svojom monológu, sám netušiac, prečo jej to všetko vôbec hovorí.

„No a ako som hovoril, dúfal, že ja, ako jeho najstarší a prvorodený syn, po ňom prevezmem žezlo a dokonca sa mi podarí dosiahnuť v zápasení to, čo on už nedokázal. Trénoval ma od útleho detstva, pamätám si, že som sa sotva naučil chodiť a rozprávať a začala tvrdá drezúra. Ale vtedy som ho uznával, celé roky bol môj vzor a chcel som byť ako on. Vlastne, nie, chcel som byť taký, akého ma chcel mať on. Lenže vieš, čo je horšie, bábika?“ Znova si dovolil krátky pohľad jej smerom a ona cítila, ako jej sťahuje žalúdok, pretože tento príbeh nebolo ľahké počúvanie a to pravdepodobne ani nezachádzal do detailov, prečo vlastne svojho otca tak nenávidel.

„Neviem...“ Radšej sa dívala na cestu za predným sklom, pred seba, akoby mu pohľad opätovala, dnes týchto rodinných príbehov a tráum na ňu bolo skutočne priveľa.

„Že som sa nenarodil s takými predispozíciami, ako on. Moje telo bolo príliš slabé a nebolo stavané na takýto šport. Takže, keď vysvitlo, že vrcholový zápasník zo mňa nebude, akokoľvek moc som sa fotrovi snažil vyhovieť, stratil záujem.“ Tento raz v jeho vážnom tóne bolo možné bádať to ukrivdenie, o ktorom mala podozrenie, že v ňom celý čas driemalo. Začalo jej dávať zmysel všetko to, čo sa udialo na večeri pred tým, hoci stále nevidela logiku v nenávisti k Shotovi.

„Nakoniec si náš drahý otecko povedal, že keď to v športe nevyšlo, skúsi iné odvetvie. A od zápasenia a kulturistiky prešiel do politiky. Zrejme si myslel, že je druhý Arnold Schwarzenegger, alebo čo.“ Nadhodil teraz o čosi odľahčenejšie a ona, ak by sa na neho ešte stále nehnevala za to, čo urobil na večeri a celkovo kvôli Shotovi, možno by sa aj bola zasmiala na tej poznámke, pretože jej vtipná prišla a to poprieť nemohla.  

Ale to, ako rozprával o Shotovi nedokázala spracovať tak ľahko, hoci už poznala príčinu, prečo k nemu prechovával toľko nevraživosti. Pochopila, že Touya bral otcovo konanie v súvislosti s najmladším z jeho súrodencov ako zradu. Hnedovláska tušila, že na Shota boli v minulosti kladené nereálne nároky, čo vyústilo v jeho rezervovanosť a perfekcionizmus, ktorý sa odzrkadlil aj v jeho študijných výsledkoch. Bez pochyby patril k najlepším študentom celej univerzity. Ale nieslo to s určitosťou so sebou aj svoju daň. Rozhodla sa mu to dať aj patrične najavo, čím ho opäť mierne zaskočila a už po niekoľký raz za dnešný večer nevychádzal z údivu. Akokoľvek si ho na začiatku plánoval, takýto vývoj nečakal.

„Stále nevidím logiku v tom, aby si z toho obviňoval svojho brata. Bol malý chlapec, keď sa vám to stalo a áno, bolo to zlé, ale ako môžeš vôbec povedať, že za to môže on? Nemám z neho pocit, že by prosil o to, aby ho váš otec drezúroval tak, ako si spomínal a ostatných odstavil bokom.“

Aj by sa jej spýtal, že prečo si je tým taká istá, keď on je jeho brat a ona iba nejaká spolužiačka, no pravdou bolo, že čo sa týkalo Shota, tak určite s ním táto mladá žena, sediaca vedľa neho v aute, za posledné dva roky strávila viac času, než on za celé ich spoločné detstvo. Stále ho udivovalo, že si malý Shoto dokázal nájsť  niekoho takéhoto, kto mu bol blízky, nikdy by to do neho nebýval povedal, očakával, že bude jedným z tých ľudí, ktorí zostanú navždy sami kvôli svojej komplikovanej a ako to Touya zvykol nazývať „autistickej“ povahe.

Ale počúvať túto jeho spolužiačku, ktorá sa mu spočiatku javila ako nejaká naivná husička, podobná tej Natsuovej, či možno dokonca zlatokopka zo Shotovej školy, ktorá sa iba ulakomila na majetok, ktorým ich rodina oplývala a videla v tom idiotovi, ktorý ani poriadne nevedel, ak mala o neho žena záujem, ľahkú korisť. Takých už zažil veľa, ale niekoho ako hnedovláska sediaca pri ňom v tesnej blízkosti, ešte nie. Stačilo, že si jeho najmladšieho súrodenca vytrvalo obraňovala, vyťahujúc jeden logický argument za druhým, až mal podozrenie, či skutočne ide iba o kamarátku zo školy, alebo si snáď Shoto potajomky najal obhajcu v utajení, ktorý mal za úlohu púšťať sa za neho do slovných prestreliek.   

„Spávate spolu?“ Vyšlo z neho po krátkej odmlke, vďaka čomu jej takmer zabehlo a musela chvíľu premýšľať, čo tým chcel povedať, no iný význam, ako ten všeobecne známy, nenachádzala.

„Čo prosím?“

„No, že či spolu so Shotom spíte, keď si ho tak brániš. Veď vieš, včeličky a kvietky... Keď sa muž so ženou majú radi... Hra na maminku a ocinka... Alebo ako sa to medzi vami super-mozgami a vraví vedecky... Máte spolu koitus?“

Tento raz mala naozaj čo robiť, aby nevyprskla a nezabehlo jej zároveň, pretože to volenie slov... Nevychádzala z údivu nad jeho vynaliezavosťou, nekonvenčným pokusom o humor a tiež nevymáchanosťou jeho podrezaného jazyka. Priložila si dlaň k ústam, potláčajúc smiech a cítiac, ako sa jej do tváre začala valiť horúčava. Dúfala, že si nevšimol, ako na ňu tie slová zapôsobili a snažila sa to obrátiť na pohoršenie. Nestihla mu však ani odpovedať, pretože Touya vydal zo seba iba krátke „pche“ a nevenujúc pozornosť jej ružovejúcim lícam, venoval sa šoférovaniu.

„Z tvojej reakcie usudzujem, že asi nie. Mohol som si to myslieť, vždy som ho mal za impotenta...“

„Hej!“ Zahriakla ho brunetka, potláčajúc jemné červenanie a zakladajúc si paže na hrudi, pretože sa jej nepáčilo, ako sa opäť do mladšieho súrodenca naváža. „Mohol by si s týmto tu už láskavo konečne prestať?“

„A prečo? Veď vravím len pravdu... Ktorý normálny chlap si k sebe domov pozve na mesiac niekoho opačného pohlavia len tak, pre jej pekné zelené oči, bez toho, aby z toho mal niečo aj on?“

„Neviem. Zrejme každý slušný, ktorý vie, ako sa úctivo správať k žene?“ Nadhodila na čo čiernovlasý iba pretočil očami. Ďalej pokračovala už s o čosi menej útočným tónom v hlase. „Nemyslím, že by bol problém v tom. Len mám pocit, že ma Shoto vidí skôr ako iba dobrú kamarátku.“

„Tak to potom súvisí s jeho autistickou stránkou osobnosti, nie s tou impotentnou,“ dodal šomraním, no začula ho a stisla pery v tenkú čiaru, prebodávajúc ho nesúhlasným výrazom.

„Ty sa musíš strašne vyžívať v tom, že na neho vyťahuješ samú špinu. Jeden by až povedal, že je to tvoja celoživotná náplň a robí ti to najväčšie potešenie.“ Sucho poznamenala, na čo sa jeho pery zvlnili v posmešnom úškrne, ktorý zahliadla, keď si dovolila letmý pohľad na jeho príťažlivý profil.

Nuž, áno. Musela toto uznať, akokoľvek moc jej s ním bolo nepríjemne, či akákoľvek obrovská averzia voči nemu bola. Tento chlap bol naozaj pekný a to bolo slabé slovo. Síce nie takým spôsobom, ako jeho mladší brat, do ktorého sa toľko navážal, ale v úplne inom význame slova, no o nič menej. Vlastne celá táto rodina mala tak silné gény, že si nevedela ani len predstaviť, ako musela vyzerať ich matka. Nuž, niekde príroda pridala a niekde zase musela ubrať, aby bola vo svete rovnováha. Preto si bol sebou taký istý, alebo tak aspoň na povrchu pôsobí. S jeho vzhľadom by bol takmer každý takýto arogantný. Jediná výnimka krásneho muža, ktorý si svoje čaro ani neuvedomoval a pôsobil skromne, bol práve ten Shoto.

„Uhádla si, bábika, je to moje obľúbené hobby. Najlepší spôsob, ako zabíjať voľný čas.“ Do jeho hlasu sa opäť vkradol ten sarkastický podtón, ktorý z neho zmizol, keď rozprával o ich rodinnej situácii.

„Máš ho zrejme nejako priveľa, keď strpčuješ život Shotovi non-stop a to sme ešte len včera prišli, mal by si si nájsť iné koníčky, či nejakú produktívnejšiu činnosť.“

„Neboj sa, bábika,“ tento raz pozrel priamo na ňu, keď na istý čas zastali na križovatke, čakajúc, kým semafor opäť označí zelenou, že môžu ísť ďalej. Touya dokonca nedupol na plyn, akonáhle začínala nabiehať oranžová, aby prešiel bez zastavenia, práve v tejto chvíli sa neponáhľal. Rozhovor s touto mladou ženou bol dostatočne zaujímavý na toľko, aby ignoroval prichádzajúce Takamiho správy, ktoré mu začali chodiť už minimálne pol hodinu dozadu. „Venujem sa aj iným činnostiam, no o tých ti tu vykladať nebudem, pretože by to na tvoju peknú hlavičku bolo priveľa v kombinácii s tým, čo za sračky si sa dnes o našej rodine dozvedela.“

Opäť podvihla jedno z obočí. V podstate ju tak trocha zaujímalo, že čo bol tento mladý muž vlastne zač. Musel sa okrem pofľakovania doma a strpčovania života viacerým členom svojej rodiny predsa len venovať aj iným veciam. Už len toto auto, v ktorom jazdil, bolo pre bežného človeka netradičné. Tušila, že toho bolo ešte mnoho, čo o ňom nevedela. Ale s vyzvedaním tento raz prišiel on, nedávajúc jej šancu, aby sa ho na čokoľvek spýtala sama.

„Bavme sa radšej o tebe. Čože to vlastne z teba bude, keď budeš veľké dievča, hm?“

„No, keďže študujem medicínu, zverolekárka asi nie, ale ak to chceš vedieť podrobnejšie, tak nemám ešte stopercentný plán, no páčilo by sa mi robiť v oblasti psychiatrie.“ Priznala napokon čosi, o čom sa nerozprávala snáď ešte ani s rodičmi. So Shotom mali ešte nejaký čas na to, aby sa rozhodli, do ktorého odvetvia sa hlbšie ponoria, keďže medicína bola mimoriadne komplexná a zložitá disciplína, no už dlhší čas sa pohrávala s myšlienkou, že podrobnejšie štúdium ľudskej mysle a duševných porúch, by mohlo byť pre ňu niečím fascinujúcim, čo by ju bavilo. Minimálne ročníkovú prácu si vedela predstaviť práve na tému z tejto oblasti.

Zatiaľ sa však ani so spolužiakmi o tomto moc nebavila, v poslednej dobe boli primárnou témou ich rozhovorov blížiace sa skúšky. A netušila, či tohto mladého muža vôbec zaujíma to, na čo sa pýtal, no predsa len sa kvôli nemu zamyslela a prezradila niečo, čo doposiaľ vedelo iba málo ľudí. Zdalo sa však, že po vyslovení tých slov naozaj spozornel, lebo prv, než nabehla na semafore oranžová, signalizujúca, že môžu ísť, dovolil si ďalší intenzívny pohľad jej smerom.

„Ha, bábika, takže psychiatria? No, začínam mať dojem, že viem, prečo si so mnou do auta dobrovoľne nastúpila.“ Humor bol opäť tým hlavným, čo z jeho slov sršalo a jeho úškrn na perách sa ešte viac prehĺbil, keď mu mozog pracoval na plné obrátky. „Určite si si ma vytipovala ako pokusného králika, na ktorom by si si mohla cvičiť tie psycho-analýzy, či čo to vy doktori robíte...“

Nuž, čo sa týkalo diagnóz, bol Touya veľmi zaujímavý subjekt na pozorovanie, o tom sa nedalo škriepiť. Vedel to o sebe sám, spomínajúc na to množstvo „odborníkov“ ku ktorým ho za svojich detských a aj dospievajúcich čias otec vláčil, od dverí jednej ambulancie k druhým. Nie, že by mu to bolo bývalo nejako pomohlo. Ak mu aj predpísali lieky, väčšinou skončili vysypané vo výlevke alebo schované pod kvetináčom v jeho izbe, aby nebolo nikomu podozrivé, prečo z ampulky každý deň neubúda.

A jej bolo tiež jasné, že by si nad takouto osobou nejeden skúsený lekár z praxe lámal hlavu. Vlastne, ak by v nej nedriemalo toľko empatie a nerozumela tejto vednej disciplíne na lepšej úrovni, ako bežný laik, bola by z tohto čiernovlasého muža snáď ešte zmätenejšia, ako práve teraz. Bol to skutočne tvrdý oriešok, no to isté si myslel aj on o nej, akonáhle začínal pozorovať, že sa v jej prípade o nejakej naivnej a hlúpej, ľahko manipulovateľnej malej myške nedalo ani hovoriť.

„V podstate celá naša rodina je také panoptikum, že za ten čas, čo u nás pobudneš, zozbieraš taký materiál, že ti rovno môžu dať diplom. Viac dysfunkčnú a posratú rodinu si si vybrať na svoje skúmanie ani nemohla. Shoto je len slabý odvar, už si na to asi prišla, čo?“ Venoval jej krátky veľavýznamný pohľad.

„Tak, každá rodina má niečo, nikde to nie je ružové,“ snažila sa znieť čo najviac objektívnejšie a profesionálne, ani nevedela prečo. Bolo pravdou, že Todoroki boli skutočne intenzívni, na jej pomery možno až príliš, keďže takéto úskalia, pred ktoré bol človek predhodený prakticky bez varovania a musel sa s nimi pasovať, neobľubovala. Ale bolo jej jasné, že aj vo svojej budúcej profesii ju čakajú vypäté situácie a ťažšie zvládnuteľní ľudia a čím skôr si začne zvykať, tým lepšie.

„Snažíš sa len byť taktná, čo osobne nechápem, pretože z toho človek nikdy nič nemá, len sa zbytočne brzdí,“ posmešne si odvrkol, no rozhodol sa načať inú tému, pretože sa blížili do štvrte, kde Todoroki rodina sídlila a on sa ešte nestihol spýtať všetko, čo ho zaujímalo. Vlastne, pochyboval, že mu na to bude stačiť dnešný večer, no niekde začať musel.

„Za to ty, o niečom takom, ako taktnosť zrejme čítavaš iba v slovníku cudzích slov.“

„Áno, aj v tomto si ma už odhalila, byť netaktný je ďalšia z vecí, ktoré vo svojom voľnom čase obľubujem. Ale povedal som, že sa teraz zamerajme na chvíľu na teba. Čo máš rada ty, bábika? Prezraď mi.“

Po jeho slovách sa zamyslela. Kedy to bolo naposledy, čo jej niekto položil takúto otázku? Možno v prvom ročníku na nejakej spoločnej ročníkovej akcii, keď sa všetci medzi sebou nútene zoznamovali, čo bol jeden z tých eventov, ktoré príliš v láske nemala. Ale túto jednoduchú otázku, ktorá bola v modernej dobe poväčšine kladená iba z nutnosti a tým pádom aj veľmi preceňovaná, už dlho nepočula a možno preto si nebola tak úplne istá, čo odpoveď. Čo mala naozaj rada?

„Čo ja viem...“ začala zamyslene, no Touyov intenzívny pohľad, ktorý ju nabádal, aby pokračovala, nemieniac prijať odbitie ako odpoveď, ju napokon prinútili niečo zo seba predsa len vysúkať a nemusela mu vlastne ani klamať. „Veľa toho zas nie je, je to ťažké, takto odrazu niečo povedať, ja nie som tak zaujímavá ako členovia vašej rodiny.“ Pokrčila ramenami a on sa zamračil, čo mohla opäť vidieť, keď nazrela do jeho príťažlivého profilu tváre.

„No tak, bábika, budeš mať čoskoro skúšky z medicíny, na ktoré so Shotom tak usilovne šprtáte. Určite takúto škôlkarskú otázku zvládneš.“

„Tak fajn. Celkom rada napríklad píšem...“ Nebola si istá, či toto mala vysloviť nahlas, no jej mumlanie zachytil a okamžite oľutovala, čo jej vyšlo z úst, no bolo neskoro. Ale aspoň sa nepreriekla ohľadom detailov, ktoré práve teraz v jej mysli pôsobili zahanbujúcejšie, než kedykoľvek pred tým a tento mladý muž by bol zrejme ten posledný človek, ktorému by bola ochotná sa k jednému zo svojich koníčkov priznať. Ten, ktorý zahŕňal určitý druh kostýmov, ktorých samotná príprava bola pre ňu už pomerne dlhú dobu zábavkou a musela ho odsunúť do úzadia kvôli škole, pretože naň nezvýšil čas a financie, radšej zamlčala.

„Píšeš?“ Čierne obočie potetovaného mladíka sa opäť nadvihlo v zmätenom geste. „A čo rada píšeš, pani doktorka? Domáce úlohy?“

„Jasné, jasné,“ znova zo seba vysúkala, nemieniac mu vešať na nos, o čo konkrétne išlo, lebo by to i tak nepochopil. Toto bolo niečo, čo zdieľala iba s pár vyvolenými ľuďmi, ktorí mali rovnaké záujmy ako ona. Ani Shoto o tejto jej voľnočasovej aktivite netušil a tak to plánovala aj ponechať. Kedykoľvek sa jej spýtal, čo to tak úpenlivo na svojom telefóne scrolluje a pátra po tom očami, prípadne čo toľko vyťukáva do svojho starého maličkého notebooku, ktorý fungoval už z posledných síl, kedykoľvek sedeli niekde v kaviarni či v priestoroch internátu a ona mala zariadenie napojené na elektrický zdroj, iba ho odbila s tým, že nič dôležité.

„Vidím, že si predsa len prišiel s kreatívnejšou prezývkou.“ Dodala, dúfajúc, že týmto jeho otázku zahovorí a poukazujúc na to, ako ju oslovil. Nevedela sa rozhodnúť, čo bolo klišéovitejšie, no na druhej strane, spôsob, akým takéto niečo Touya vedel vysloviť, z neznámych príčin spôsoboval zvláštny pocit zmocňujúci sa jej zvnútra zakaždým, keď jej prenikli do mozgu.

„No vidíš, že to ide. Dobre, takže písanie a okrem toho ešte čo, bábika? To mi nestačí, na písanie ťa je asi ťažké zbaliť, nechci odo mňa, aby som ti posielal zamilované listy.“ Nadhodil ľahostajne a ona prevrátila očami, hoci predstava, že by nejaký dostala, znela tak absurdne, že po tom v tomto momente dokonca zatúžila, čisto z rýdzej zvedavosti, čo všetko by doň tento mladý muž popísal.

„Hmm, mám rada napríklad ešte mačky. Snáď, keď sa osamostatním, sa mi podarí nejakú zohnať domov. Možno tmavé a nenápadné farby, na oblečení a tak... Také prirodzené, žiadne krikľavé.“ Premýšľala nahlas, cítiac sa tak trocha trápne, že mu tu takto zodpovedala na tieto od veci otázky, akoby snáď boli na nejakej speed-dating udalosti. „Potom dobré jedlo, ale to asi väčšina ľudí... Vravela som, že nie som taká zaujímavá. A filmy a seriály, ale na tie počas skúškového nie je toľko času.“

„Hm, bábika, no máš pravdu, je to také fádne,“ provokačný tón v jeho hlase sa nedal prepočuť a ona by sa bola bývala urazila, no už jej bolo jasné, že si ju len doberá. Chcela by počuť jeho preferencie, či sú lepšie. Alebo, vlastne, radšej nie, radšej nechcela, lebo by zrejme zostala zdesená. „Ale teda mačky? Toto máme obaja spoločné, tiež sa radím medzi ľudí, ktorí im dajú prednosť pred psami bez mihnutia oka.“

Tento raz z jeho hlasu vycítila, že túto vetu myslel úprimne a ju to prekvapilo. Takýto muž a mačky? No, dobre, to že by si k nemu vedela predstaviť nejakého hrozivo-vyzerajúceho dobermana bolo teraz zlé odhadnutie z jej strany.

„A čo za filmy rada pozeráš? Snáď nie pre dospelých?“ Priložil si ruku k hrudi, predstierajúc pohoršenie. „Alebo nudné vedecké dokumenty? Či nebodaj Netflix & chill je tvoja šálka kávy? Pretože stačí povedať, máme ho doma predplatený...“ Sugestívne pozdvihnutie obočia, keď auto zastalo na ďalšej križovatke a znova sa ich pohľady stretli, spôsobilo, že jej zostalo o čosi viac horúco. Samozrejme, nebola z neho tak moc mimo, aby sa zložila po prvej sugestívnej narážke, či pokuse o flirt, ale nenechalo ju to úplne chladnou. Čosi na ňom a tom, ako sa s ňou zhováral – úplne inak než s väčšinou svojej rodiny – na ňu pôsobilo viac, než by jej bolo milé, no nateraz sa snažila tento fakt ignorovať.

Bola prekvapená, že pokiaľ nepadla reč na jeho rodinu a primárne najmladšieho brata s otcom, dalo sa s ním vcelku normálne konverzovať, dokonca sa pristihla, že jej cesta späť k ich rodinnému sídlu ubehla svetelnou rýchlosťou, pretože ju celú prerozprávali.

„No, ak to chceš vedieť, tak celkom rada mám napríklad horory a trilery. Také tie staré klasiky, nie tie chabé paskvily, čo sa práve teraz zvyknú natáčať.“

„Ale, čo nepovieš,“ toto bolo zrejme niečo, čo ho zaujalo viac, než všetko predošlé, pretože jeho oči skutočne zaiskrili, akonáhle s týmto priznaním vyšla von. Nuž, veľa ľudí by to do niekoho ako ona nepovedalo, no také kultové filmy ako Nočná mora z Elm Street, či Mlčanie jahniat patrili k jej obľúbeným. „Ty a horory, pani doktorka? Tak toto je vážne najšokujúcejšie odhalenie dnešného večera. Kam sa hrabe ocinko so svojimi špinavými tajomstvami,“ pomedzi pery mu uniklo uchechtnutie a ona mala tiež čo robiť, aby udržala svoje kútiky úst na uzde, pretože jej nimi mykalo rovnako.

A Touya bol skutočne zaujatý a už ani nerátal, koľko rázy za dnešok ho táto mladá žena prekvapila, až začínal byť fascinovaný. Spočiatku sa jej vypytoval na rôzne veci len tak, aby nestála reč a aby zistil niečo medzi riadkami o nej a Shotovi. Ale niekde za polovicou cesty sa pristihol, ako naozaj so záujmom počúva to, čo mu vykladala.

Už sa mu dlho nestalo, že sa v niekom na prvý pohľad takto moc zmýlil. Považoval ju za nudnú, niečo na typ vlastného brata, len v ženskom vydaní. Také to dievčatko, ktoré nevie poriadne ani pípnuť a na ulici by oň pravdepodobne ani nezavadil, ak by nehľadal obzvlášť ľahkú korisť, no toto nebol jej prípad a stačila mu na to táto chvíľa strávená s ňou v aute. Až nespokojne mľaskol perami, keď v diaľke zazrel ich sídlo, čo značilo, čo sú čoskoro v cieli a ich jazda skončí.

Chcel sa jej toho spýtať ešte viac. Na konkrétne horory, lebo tento žáner nebol cudzí ani jemu a chcel vedieť, ako moc je v skutočnosti zvrátená, či sa dokáže bez mentálneho zrútenia dívať na určité snímky, ktoré už za svoj život stihol vidieť rovnako do konca, ako on sám. Ale nestihol to, prerušil ho zvuk jeho vyzváňajúceho telefónu, ako s tak blížili na príjazdovú cestu Todoroki sídla.

„Hey-o, here comes the danger up in this club. When we get started man, we ain't gonna stop. We gonna turn it out, 'till it gets too hot.“ Slová pesničky preťali to krátke ticho, ktoré medzi nimi nastalo a obaja sa v hlave pokúšali zosmoliť čosi ďalšie, aby ich debata pokračovala. Telefón Touyovi začal zvoniť a vibrovať na palubnej doske zároveň tak prudko a nahlas, až sa brunetka vedľa neho mykla a on tiež zovrel volant pevnejšie.

Očkom hodila po tom vyzváňajúcom zariadení, všímajúc si na puknutom displeji označenie volajúcej osoby – Hawks. Netušila, čo to znamená, vedela, že ide o anglické slovíčko, ale nešlo o bežne japonské meno, takže to zrejme bola iba prezývka. Viac ju zaujal ten vyzváňací tón, pretože túto pesničku nepočula už dlho a vonkoncom by nečakala, že ju začuje práve dnes z telefónu Shotovho staršieho brata.

„Nezdvihneš to?“ Spýtavo na neho pozrela a on len pokrčil ramenami, preraďujúc rýchlosť a nabiehajúc na príjazdovú cestu, keď sa pred nimi týčila otvorená brána vedúca do areálu Todoroki sídla.

„Vydrží, užívam si tú pesničku,“ zatiahol, no potom napokon po svojom telefóne siahol, prijímajúc hovor od osoby, ktorá sa volala „Hawks“, nech to už bol ktokoľvek. „Čo chceš? Poslal si mi už asi päť správ a ak niekde nehorí, tak ma otravuješ zbytočne a si ma kurva nepraj...“

Dotyčný na druhej linke zrejme mal k tomuto čo povedať, lebo Touya na chvíľu stíchol a jeho otrávený výraz na príťažlivej tvári pretrvával, no vzápätí sa kvôli niečomu, čo ten na druhej strane telefonátu povedal, premenil na vzrušený, až tak jeho oči zaiskrili namodro.

„Mal som omnoho lepšiu spoločnosť ako ste vy, ale budem tam. Daj mi tak dvadsať minút, možno pätnásť, ak na to dupnem.“ Potom nečakal na nič ďalšie a položil, odkladajúc nie práve najjemnejšie telefón späť, kde ležal pred tým.

„Chcel som si dať ešte jeden malý okruh, lebo som nevyčerpal všetky otázky, bábika, ale asi to budeme musieť odložiť na inokedy.“ Začal, no prerušila ho tento raz ona, ešte stále zaujatá tým, čo jej uši pár chvíľ dozadu počuli.

„Ty máš rád Thousand Foot Krutch?“ Oči jej znova padli na miesto kde ležal telefón, tento raz nevykazujúc žiadne známky života. Čiernovlasý mladý muž zastal pred svojim domom a jeho tmavé obočie po jej otázke vystrelilo o čosi vyššie. Neskrývajúc prekvapenie v tvári, otočil sa k nej, zatiaľ čo motor ešte stále vrčal, no auto už stálo bez pohnutie a venoval jej spýtavý pohľad.

„Nehovor mi, že ich poznáš, bábika.“ Jeho hlas naznačoval, že sa mu tomu len ťažko verilo, no ona na tom nevidela nič tak šokujúce. Bola to hudba ako každá iná. Proste mala rada túto kapelu a aj ďalšie na podobný štýl, no zrejme ju odhadoval na úplne iný hudobný vkus. Keď sa nad tým viac zamyslela, k človeku ako on tá kapela sedela, no i tak bola prekvapená, že toto bola ďalšia vec, ktorú mali podľa všetkého spoločnú. Nepoznala veľa ľudí, ktorí by Thousand Foot Krutch počúvali, v podstate si v hlave nevedela práve v tej chvíli vybaviť jediného ďalšieho.

„Tak trocha áno a túto mám rada.“ Priznala a Touya obdivne zapískal, naťahujúc jednu z paží tak, že sa ovinula okolo sedadla, na ktorom vedľa neho ešte stále sedela, no nedotkol sa jej. Len na ňu stále upieral tie skúmavé modré oči. Bol by to pravdepodobne robil aj dlhšie, no posratý Takami do neho pred tým dobiedzal a on sľúbil, že bude čoskoro tam, kde ho už očakávali a tak sa s ňou musel na dnes rozlúčiť.

Dokonca mu na sekundu v hlave skrsla bláznivá myšlienka, žeby ju tam vzal za nimi, ale okamžite ju zamietol z viacerých dôvodov. Určite by sa jej tento nápad nepáčil. Bola prekvapivá, horory a potom jedna z jeho najobľúbenejších kapiel. Ale isté veci by zrejme nepredýchala, i keď zrejme nebola tak „mäkká“, ako si bol v prvej chvíli, keď ju u nich v obývačke zahliadol, istý. Musel vedieť, kedy je najlepšie skončiť.

„Dobre, bábika, posledná otázka, než ťa prepustím späť do civilizácie medzi kultivovaných ľudí,“ opäť ten sarkazmus v jeho tóne, no už si naň začínala zvykať a pristihla sa, že jej po tom všetkom, čo sa dnes udialo, konečne prestal toľko vadiť. „Vravela si, že s malým Shotom nespávaš. Tak mi povedz, je tu nejaký iný doktorko, s ktorým áno?“

Zelené oči sa od šoku rozšírili, keď zaregistrovala jeho otázku a opäť musela zaťať päste. Samozrejme, keď našla aspoň jednu, jedinú vec, ktorá jej na ňom začínala byť sympatická, musel to opäť zaklincovať niečím takýmto. Stisla pery a založila si ruky na hrudi, no pohoršenie na sebe nenechala poznať v takej miere, ako možno dúfal, tú radosť mu nedopriala.

„Prečo ťa to zaujíma?“

„Tvoje predošlé mlčanie a takáto odpoveď ma utvrdzujú v tom, že nie je a tým pádom je vzduch čistý.“ Jeho pery sa zvlnili v ďalšom samoľúbom úsmeve a ona si uvedomila, že je pri nej odrazu akosi nebezpečne blízko. Doposiaľ nestihla zaregistrovať jeho vôňu, pamätala si iba tú Shotovu, ktorá jej udrela do nosa, akonáhle sa objímali na terase reštaurácie a práve teraz jej to prišlo ako večnosť dozadu. Ale Touya voňal inak, špecificky. A klamala by, ak by tvrdila, že jej jeho vôňa nelahodila minimálne tak, ako Shotova. Bola iná, o čosi výraznejšia, mužnejšia a možno menej typická. Ale nie nepríjemná, práveže naopak.

„Prečo na tom záleží?“ Dožadovala sa odpovede a jemu ten výraz z tváre neschádzal ani na sekundu, úškrn sa dokonca ešte prehĺbil a to si myslela, že niečo také už možné nebude.

„Chcel som vedieť, že či si voľná a môžem ťa pozvať na rande.“ Nadhodil, na čo ona najskôr zareagovala iba prázdnym pohľadom, no potom prevrátila očami a odtiahla sa od neho čo najďalej, ako to šlo. Siahla po kľučke od dverí jeho auta a otvorila si ho, neočakávajúc, že sa zdvihne a zachová gentlemansky, ako to robil jeho mladší brat.

„Dobrú noc, Touya, vďaka za odvoz,“ venovala mu posledný sarkastický pozdrav a zakývala, keď sa z auta štverala von, snažiac sa predstierať, že to laškovanie, ktoré na ňu takto znenazdajky vytiahol, s ňou absolútne nič neurobilo. Ale pravdou bolo, že jej prišlo tak trocha ľúto, že ničomu, čo vyšlo z tých jeho úst, ktoré sa dnes ukázali byť riadne nevymáchané, nemohla naozaj veriť. Možno tak jedine tomu predošlému vyznaniu ohľadom toho, aké city prechovával k vlastnej rodine.

„Dobrú aj tebe, bábika,“ zamumlal, keď sledoval, ako vystupuje z jeho auta a odchádza preč. Samozrejme, nečakal, že mu ihneď padne k nohám, po tom, čo sa s ňou rozprával v súkromí, mu bolo jasné, že tak ľahké to mať nebude. Ale musel uznať, že po veľmi dlhom čase bola vcelku zaujímavým spestrením jeho v poslednej dobe všedných dní, nezaujímavých, bez poriadneho vzrušenia, pokiaľ sa oň nepostaral sám tým, že rozpútaval okolo seba chaos.

Všimol si, že Takami mu poslal ďalšiu správu, vyzvedajúc, koho to vo svojej spoločnosti mal, že sa k ním bude môcť pridať až teraz. Samozrejme, už musel pchať ten svoj zvedavý zobák do všetkého, čo nebola jeho starosť. Auto sa pohlo od dvora a po príjazdovej ceste šialenou rýchlosťou, akou uháňalo vždy, keď so sebou Touya neviezol pasažiera, aký práve vystúpil, sa vydalo preč od obrovského sídla, kde zanechal zvyšok svojej rodiny.

 

* * *

Prvé, čo jej napadlo, keď opäť takmer znova vrazila do toho vysokého mohutného muža na chodbe, bolo to, že by sa mali prestať takto nevhodne stretať v prítmí, pretože už to začínalo byť zvláštne. Znova jej srdce takmer vyskočilo z hrude, keď mala čo robiť, aby v poslednej sekunde stihla zastaviť, než by nabúrala do obrovského chrbta Todoroki Enjiho, ešte stále zahaleného v saku svojho obleku.

Ako vchádzala dnu do domu, po dlhšej dobe vytiahla z kabelky telefón a skontrolovala si, či mala nejaké správy. Shoto jej medzičasom, kedy sa ona viezla s jeho starším bratom, zaslal hneď niekoľko, strachujúc sa o jej bezpečie, vyzývajúc ju, že ak by sa Touya o čokoľvek pokúšal, má mu okamžite zavolať, vystúpiť a počkať na neho, lebo si príde po ňu. Prišlo jej to sympatické, ako mu záležalo na jej bezpečí a rýchlo odpísala, že je v poriadku a práve prišla, aby sa nebál.

Preto nedávala pozor a prítomnosť pána domu v predsieni ju opäť vyľakala, no napokon k zrážke nedošlo, čím si ušetrila dnes večer ďalšie fau-pax, pretože si ju všimol aj on. Vnútorný monológ jej našepkával, aby po tej trápnej večeri, ktorá sa tak zvrtla radšej vzala nohy na plecia, mumlaním sa ospravedlnila (už po štvrtý krát v jeho prítomnosti, možno to bolo dokonca viac, radšej to nerátala) a ušla hore na poschodie, len aby s týmto mužom nemusela byť v jednej miestnosti a ešte k tomu sama. Po Fuyumi, Natsuovi, jeho snúbenici a ani Shotovi zatiaľ nebolo ani chýru.

„Môžete na chvíľku?“ Enji jej plány prekazil, keď na ňu uprel naliehavý pohľad a ona zamrzla, neschopná urobiť ďalší krok smerom ku schodom, aby ušla do bezpečia svojej dočasnej izby, kde by mohla konečne vydýchnuť a vstrebať všetko to, čo na ňu Todoroki súrodenci za dnešný večer stihli vysypať. Ale keďže bola hosť v ich dome, jeho pána odmietnuť by bolo neakceptovateľné a tak s nádychom, dodávajúc si silu, prikývla a pozrela na neho, aspoň na to, čo v prítmí chodby dokázala očami rozlúštiť a čakala, aby pred ňu predostrel, čo od nej chce.

„Chcem sa vám ospravedlniť za svojho najstaršieho syna. Dúfam, že sa vám cestou nič zlé neprihodilo.“ Bolo zvláštne, že sa za neho ospravedlňovala celá jeho rodina, no Touya nejavil žiadne známky výčitiek kvôli svojmu chovaniu. Vedela si však predstaviť, že takto prominentne známa osobnosť, ako jeho otec, si nemohol dovoliť, aby podobné veci vyplávali na povrch a dostali sa k nim médiá. Dokonca bola prekvapená, že sa jej snáď nevyhrážal, aby ju prinútil o tomto mlčať, či jej pri vstupe do jeho domu rovno nedal podpísať zmluvu o mlčanlivosti.

„Je to v poriadku,“ ubezpečila aj jeho. Netušila, čo si všetci mysleli, že s ňou Touya v tom aute bude robiť, no tá cesta sa jej nezdala až taká strašná, ako sa spočiatku obávala a vzhľadom na to, ako sa o ňu strachovali aj jeho rodinní príslušníci, je to tiež neprišlo potrebné. Veď sa k nej v podstate správal celý čas normálne a ak si odmyslela tie nepekné slová na adresu jeho rodiny, či občasné nevhodné narážky, tak tá konverzácia nebola až taká zlá. Určite bol svojský, drzý a netaktný, na rozpoznanie toho jej stačila aj tá chvíľka strávená s ním, ale čakala, že to bude omnoho horšie. „Nemusíte si robiť starosti. Ja vám ďakujem za tú večeru a dúfam, že bolo v poriadku, že som sa jej zúčastnila a nevznikli vám z toho žiadne problémy.“

„Určite nie, slečna,“ jeho hlboký barytón opäť privodil mierne zimomriavky, ktoré šteklili jej pokožku.

Hoci bol tento muž, ktorého obaja synovia – či možno dokonca všetci traja - považovali za hotové monštrum, veľmi intenzívny, najmä, čo sa jeho aury týkalo, v tomto momentne jej neprišiel ako ten tyran z detstva, o ktorom Touya rozprával a jeho reči nevyvrátil ani Shoto tým, s čím sa jej priznal. Áno, Todoroki Enji pôsobil prísne a neoblomne, autoritatívne, no nemohla si pomôcť, na jeho tvári, ktorú z časti zakrývalo prítmie šera chodby, zahliadla akýsi trpký výraz. Fuyumi predsa musela kvôli niečomu tvrdiť, že sa snaží. Neverila, že by bol stále taký zloduch, ako ho jeho synovia vnímali, muži len proste nemali v sebe toľko empatie a súcitu, aby dokázali krivdu odpustiť tak, ako ženy.

„Vlastne, myslím, že to, že ste tam bola dnes prítomná, bolo dobré, najmä kvôli Shotovi. To ma privádza k tomu, že mám jednu otázku, ak môžem.“

Už chápala, ako sa mu podarilo dostať sa do politickej sféry. Dokázal byť skutočne presvedčivý a aj keby teraz nemienila odpovedať na nič, čo sa jej chystal spýtať, nedokázala by ho odmietnuť. Hoci s obavami, pretože sa desila, na čo sa jej bude pýtať, prikývla. Inak nemohla. Slušnosť jej kázala, že to tak je správne a okrem toho, v kútiku duše bola aj zvedavá, čo ho ohľadom nej zaujímalo. Spočiatku mala dojem, že ju berie iba ako nejakú smietku, ktorá sa zrazu ocitla navyše v jeho dome a celý čas ju bude ignorovať. Ale ukázalo sa, že jej predsa len trochu pozornosti venoval, čo pravdepodobne súviselo s jeho synmi, najmä tým najmladším.

„Prepáčte, ak tá otázka vyznie nevhodne, ale vy a Shoto ste pár?“

Ah, takže to bol tento druh otázky. Čakala niečo iné, možno jej chcel dať prednášku o tom, aby sa nikde nezmieňovala, čo u nich doma zažila a čoho bola svedkom. Prípadne ju možno chcel konfrontovať ohľadom toho, aké sú jej zámery s jeho synom. Neprekvapilo by ju, ak by si o nej myslel, že akonáhle uvidela, z akých pomerov Shoto pochádza, ulakomila sa na jeho bohatstvo. Ale toto bola v podstate otázka, ktorá sa očakávať dala. Predsa len, nebol prvý z Todoroki rodiny, čo takto zmýšľal a ani sa tomu nečudovala. Už len to, že si ju Shoto k sebe pozval, zrejme u jeho príbuzných vzbudilo podozrenie.

„Ja a Shoto sme len spolužiaci a veľmi dobrí kamaráti, odkedy sme sa začali v škole spolu baviť. Učíme sa spolu, trávime spolu voľný čas, keď je na to príležitosť. Ale je to niekto, komu plne dôverujem a snažím sa o to, aby aj on mohol mne.“ Dodala naznačujúc mu, že sa nemusí báť, že by o ich rodinnej dráme plánovala predávať nejaké informácie médiám. Nebola ten typ človeka, skutočne nie. A on to očividne pochopil, keď prikývol a jeho výraz, ktorý bol doteraz prísny, no nie tak úplne zastrašujúci, ako keď napríklad karhal Touyu, o čosi ustúpil.

„Rozumiem. Som rád, že si Shoto v škole našiel kamarátov.“

„Áno, nie som jediná, s ktorou sa kamaráti, preto si veľmi vážim, že pozval k sebe na leto, aby sme sa spolu pripravovali na skúšky, práve mňa.“ 

„Dúfam, že zvyšok vášho pobytu bude príjemnejší ako dnešný večer. Natsuo so svojim dievčaťom a Fuyumi sú ešte v záhrade na terase, ak sa k nim chcete pridať. Inak dobrú noc.“ Ukončil ich malú debatu, čím jej naznačil, že ju „prepúšťa“ a môže ísť. Skutočne bol nesmierne moc autoritatívna osobnosť, ani v škole si nespomínala, že by sa mu týmto vystupovaním ktorýkoľvek z profesorov vyrovnal. Ale okamžite sa chopila šance uniknúť a krátkym „ďakujem“ sa s ním rozlúčila.

Posedenie so Shotovym bielovlasým bratom, čiernovláskou, ktorá jej bola počas večere i napriek utiahnutému vystupovaniu sympatická a staršou sestrou s vlasmi rovnakej farby síce neznelo vôbec zle, ale za dnešný deň bola jeho udalosťami vyčerpaná už natoľko, že túžila konečne zaliezť do svojho útočiska, ľahnúť do postele a aspoň pokúsiť sa utriediť si myšlienky v hlave, ktorých sa jej tam nakopilo snáď milión. A tiež cítila, ako na ňu víno, ktoré vypila, účinkuje uspávacím spôsobom.

Vydala sa teda hore schodmi, premýšľajúc, či jej spolužiak už šiel spať alebo čaká na ňu. S ním by sa možno ešte rada stretla, no ako prvé potrebovala zhodiť tie nepohodlné topánky a vyzliecť sa zo šiat, rovnako aj vliezť pod sprchu, aby sa cítila o čosi komfortnejšie a uvoľnenejšie. Zamierila preto do kúpeľne, akonáhle si z izby vzala pyžamo a toaletné potreby.

Bola tak moc zahĺbená do vlastných myšlienok, ktoré sa jej v hlave rojili jedna vedľa druhej, že poriadne nevnímala všetko ostatné, čo sa jej nepodobala. Väčšinou bývala paranoidná, no práve v tejto chvíli, keď vošla do svojej dočasnej kúpeľne a zavrela za sebou dvere čo najtichšie, pretože na chodbe bolo ticho a prázdno a kvôli tomu sa jej zmocnil dojem, že Shoto snáď už spí, vôbec jej v tej chvíli nenapadlo ich aj zamknúť.

Za iných okolností by to určite urobila ako prvé. Bez toho by si nesňala ani topánky, ale celý priebeh večera a všetko, čo sa udialo potom, najmä tá cesta domov s Touyom v aute, jej mozog vyšťavili do poslednej kvapky. A na takto dôležitý fakt kompletne zabudla, nevšímajúc si, keď spustila vodu a kvapky vytekajúce z hlavice sprchy hlasno bubnovali o jej mramorový spodok, čím prehlušili tiché vŕzganie dverí, ktoré sa v dôsledku toho, že ich nezamkla, opäť o trošku poodchýlili.

Pozornosť však tomu nevenovala, pretože vliezla pod prúd tečúcej vody, nechávajúc ju, aby aspoň čiastočne pomasírovala jej pokožku a pomohla uvoľniť napätie. Skutočne na ňu toho za dnes bolo priveľa. Toľko konverzácií, čo absolvovala a zoznámenie sa najstarším z Todoroki bratov... Bolo to psychicky vyčerpávajúce. Určite nebola jediná, veď predsa ešte stále mala pred očami obraz Shota, ako zatína ruky v päsť, či zviera zábradlie a ramená sa mu chvejú v snahe nezrútiť sa a zachovať si chladnú hlavu.

Nedokázala sa ubrániť ani pocitu, ktorý sa jej zmocnil, keď si spomenula na to, ako sa ich telá navzájom objímali, jedno k druhému dokonale zapadlo, vysoká postava kompletne obopla jej drobnejšiu a tú Shotovu vôňu pravdepodobne z hlavy tiež tak ľahko nedostane. Dokonca jej na krátky okamih zišla na um myšlienka, aké by to bolo, keby ju takto objímal aj práve v tejto chvíli, pod prúdom tečúcej vody, pretože už vtedy mala pocit, že snáď zhorí na mieste, ako tam tak obaja stáli. Práve teraz by zrejme para, ktorá sa nad ňou vznášala, prerástla v niečo iné, stačil by jediný letmý dotyk.

Bolo to zvláštne a skoro na neuverenie, že po tom, čo o tom toľko iba premýšľala, nepripúšťajúc ani len myšlienku toho, že by sa tak raz mohlo stať, jej skutočne také intímne gesto venoval. Malo to byť hlavne kvôli nemu, snažila sa byť oporou, na ktorú mohol preniesť časť z jeho strastí, ktoré ho sužovali a vyústili až výbuch podnietený jeho starším súrodencom. No v konečnom dôsledku mala pocit, že viac to ich objatie zapôsobilo na ňu, než na mladého muža s dvojito sfarbenými vlasmi.

 

* * *

Jej správa ho čiastočne upokojila, pretože vedomie, že už je u nich v dome, v bezpečí a Touya jej nič zlé neurobil, pomohlo uvoľniť ten obrovský balvan stresu a napätia, ktoré ho celou cestou domov z reštaurácie sužovali a konečne opadol. Doteraz si vyčítal, že ju s ním vôbec nechal ísť. Nevedel si ani predstaviť, ako musela tá ich jazda predbiehať, no akonáhle sa mu po tej dlhej a mučivej chvíli ozvala, vydýchol si.

Fuyumi s Natsuom ho volali, aby sa k nim pridal v záhrade, kde si chceli ešte aj so snúbenkou staršieho brata posedieť, no nemal chuť na ďalšiu spoločnosť. Jedinú, ktorú by práve teraz privítal, bola tá hnedovlasej mladej ženy, ktorú tak hlúpo nechal nasadnúť do auta s Touyom. Zmocnil sa ho hnev, akonáhle si začal predstavovať, že čiernovlasý sedí v jej tesnej blízkosti, cíti jej nežnú ženskú vôňu a počas cesty pravdepodobne miesto premávky miestami očami blúdi k jej profilu, dlhým hnedým vlasom a ramenám zahaleným pod tenučkou látkou šiat.

Shotovi zvyklo unikať veľa skutočností, najmä tie, čo sa týkali medziľudských interakcií, no nebol hlúpy. Všimol si, že Touya má niečo za lubom, akonáhle začal do neho dobiedzať a nenechal na pokoji ani jeho vzácneho hosťa. Iritovalo ho to, snáď ešte viac, než to, čo pred celou rodinou vyhlásil za stolom, keď večerali.

Nechápal, prečo sa napokon ponúkla sama, že s ním v jeho aute späť do ich sídla pôjde, no pripisoval to tomu, že bola len príliš skromná na to, aby nechala svojho spolužiaka zavolať taxík, ktorý by ich odviezol. Shoto by urobil všetko pre to, len aby nemusela byť v prítomnosti jeho staršieho brata a ešte horšie – bez neho. Takéto pocity nikdy pred tým nemával. Dokonca ani keď si začal s dievčaťom ešte na strednej, sám tak úplne netušiac, čo sa vlastne deje a čo má vôbec robiť.

Keď v prítomnosti Momo videl iných chlapcov, či dokonca, ako sa s nimi baví, nič to s ním nerobilo. Bolo to zvláštne, ako fungovali ľudské emócie, ktorým on tak úplne nerozumel, a žiarlivosť bola jednou z nich. Ale po tom, čo o tejto emócii počul, mu vychádzala ako jedna z mála, ktoré by mohli pomenovať to, čo sa v jeho vnútri práve odohrávalo.

Po chvíli, čo počul na chodbe pohyb a vyčkával, dopriavajúc jej čas, aby sa stihla otriasť z toho, čo v nej tá cesta s Touyom pravdepodobne zanechala, vyšiel zo svojej izby s tým, že za ňou pôjde a uistí sa, že je naozaj v poriadku. Logika mu síce hovorila, že ak tak napísala do správy, nemá dôvod si myslieť niečo iné, no za ten, čas, čo svoju spolužiačku poznal a pomaličky sa učil čítať v jej gestách, spôsobe vystupovania a výrazoch tváre, zistil, že nie vždy dávajú veci týkajúce sa ľudí a ich vnútorných pocitov logiku.

Akonáhle kráčal po chodbe smerom k dverám od hosťovskej izby, ktorá teraz dočasne patrila jej, začul z kúpeľne zvuk sprchy. A ešte viac ho zarazilo, keď na podlahu chodby smerom od kúpeľne dopadal tenučký pásik svetla, ktoré unikalo pomedzi pootvorené dvere.

Stuhol, akonáhle si to uvedomil. Pravdepodobne zabudla za sebou zamknúť a prievan v dome občas spôsobil, že nie všetky dvere zostali otvorené tak, ako si človek prvotne myslel. Jeho žalúdok sa zavlnil spôsobom, na ktorý si ešte stále nestihol úplne zvyknúť a bol pre neho rovnako mätúci, ako zvyšok myšlienok a emócií, všetky spôsobené touto mladou hnedovláskou. Predstava, že ho od nej a toho, čo sa deje za tými dverami delí iba taký kúsoček... Ak by chcel, stačilo by urobiť ešte pár tichých krokov a nahliadnuť.

Zvuk sprchy ustál a ozvalo sa posunutie presklených dverí, keď pravdepodobne vyšla von. Mozog a aj jeho svedomie na neho priam kričalo, aby sa okamžite otočil na päte a pobral sa späť do izby. A Shoto svoj mozog počúval v drvivej väčšine prípadov. Ale práve teraz? Čosi iné, nepoznané a nečakané v jeho vnútri mu ho stlmilo, ako keď pootočíte gombíkom na rádiu a zvuk vychádzajúci z neho zaraz utíchne, postupne, no rýchlo zároveň, ani sa nenazdáte.

A miesto toho, aby vypočul hlások v hlave, ktorý ho varoval, že toto je myšlienka, za ktorú by sa mal hanbiť a ktorú môže veľmi trpko oľutovať, neodišiel. Zostal na mieste, dokonca jeho telo mimovoľne urobilo dva tiché kroky vpred. Podľa tichých tlmených zvukov z miestnosti mohol odhadovať, čo za nimi práve teraz robí.

A napokon to nezvládol. Podišiel ešte bližšie a jedno z jeho dvojakých očí spočinulo presne v medzierke, poskytujúcej mu tak výhľad na to, čo bolo dnu. Srdce ucítil niekde až v krku a jeho ruky sa automaticky zaťali v päsť. V ušiach počul každý nádych a výdych, svoj vlastný, no práve teraz mal pocit, akoby patril niekomu inému.

Stála k nemu otočená chrbtom a okrem spodnej bielizne na sebe nič iné nemala, keď sa osuškou utierala po sprche. Prvotný impulz bol taký, že mal chuť ujsť. Ale jeho telo akoby zamrzlo, nepohol sa ani o milimeter a iba so zatajeným dychom sledoval ako sa jej nahá pokožka chrbta leskne od drobných kvapôčok vody, ktoré nestihla osušiť.

Každé jedno znamienko, každé začervenanie a každá krivka, ktoré mohol zazrieť, ho priam hypnotizovali. Vytvárali akúsi mapu na jej tele návod, kde všade by sa jej mohol dotknúť a v tom momentne pocítil tak obrovskú túžbu to aj urobiť, ako nikdy pred tým, až ho to takmer vydesilo.

S fascinovaním sledoval, ako jej dlhé tmavé vlasy splývali pozdĺž chrbta, zakrývajúc časť odhalenej pokožky, keď ich rozpustia, pretože kvôli sprche boli pred tým zopnuté. Nemohol sa prestať dívať na jej ramená, na celú jej siluetu, ktorá ho priam mámila. Všetko neznáme, čo v jeho vnútri doposiaľ driemalo, sa náhle prebudilo k životu a tak intenzívnym spôsobom, na aký ho nemohol nikto pripraviť.

Ak by Shoto v nejakom alternatívnom vesmíre dokázal ovládať živly, nebol si istý, či by práve teraz zmrazil celý dom pod obrovskou vrstvou ľadu, uväzňujúc všetko do chladivého väzenia, alebo by ich rodinné sídlo zhorelo do tla. Tak moc sa mu všetko v jeho vnútri začalo vymykať spod kontroly a on by nikdy nebol povedal, že existuje taká túžba, aká sa ho práve zmocnila. Bolo to nepoznané, iné, než keď sa u neho v minulosti objavili sympatie k opačnému pohlaviu.

Ale pri nej? Predstava, že by jeho prsty zašli do jej dlhých vlasov, ktoré jej splývali pozdĺž nahého chrbta, alebo že by dlaňami mohol uchopiť jej boky, obopnúť rukami jej ženský pás... Toto všetko mu zaplavilo myseľ, vytvárajúce obrazy v jeho hlave tak explicitné a živé, až mal dojem, že cíti teplo sálajúce z jej pokožky a vôňu, ktorú si v jej prítomnosti stihol všimnúť, tak jasne, akoby bola tesne pri ňom a nedelili ich od seba pootvorené dvere kúpeľne.

Cítil aj to, ako mu do tváre stúpa horúčava, no nebolo sa čomu diviť, ten pohľad, ktorý sa mu naskytol, v ňom rozdúchal viac, než len plameň a až keď jej odhalenú pokožku zakryla látka pyžama, uvedomil si, čo vlastne robí.

Okamžite sa stiahol, ustupujúc od dverí, prudko dýchajúc a opierajúc sa chrbtom o stenu, dúfajúc, že ho ten chlad, ktorý z domu vyžaroval, upokojí. Ale v tom momente by zrejme len sotva našiel návod, ako utíšiť to splašene bijúce srdce, ktoré by ho mohlo pred ňou prezradiť. Oboma dlaňami si zakryl tvár a čo najrýchlejšie, nevydávajúc ani hlásku zmizol opäť v bezpečí svojej izby.

Zachvátili ho panika, pocit viny. Cítil sa veľmi previnilo a kvôli tomu, čoho sa chvíľku dozadu dopustil, si pripadal zvrátený a odporný. Ako nejaký zvrhlík. Toto predsa nebol on, no čosi v jeho vnútri mu zabránilo odísť a miesto toho sa skrátka musel dívať. Aspoň na okamih., ktorý naozaj stál za to. I keď sa kvôli tomu sám pred sebou bude hanbiť ešte dlho. Ale našťastie ho nikto nevidel a ani sa to nikdy nedozvie, ponechá si to ako svoje malé špinavé tajomstvo.

Mal v pláne za ňou pred spaním ísť, uistiť sa, že Touya neurobil nič, čo by jej bolo nepríjemné a on ho kvôli tomu nemusel konfrontovať. Alebo jej len jednoducho zaželať dobrú noc a poďakovať sa ešte raz za to predošlé, že pri ňom bola vo chvíli, keď mal pocit, že ho jeho emócie a hnev premôžu natoľko, až stratí sám seba.

Ale po tomto, čo si dovolil, si nevedel predstaviť, ako by sa jej dnes večer ešte pozrel do očí. Tieto myšlienky, ktoré zaplavili jeho hlavu... Mal čo robiť, aby sa upokojil, keď sedel na svojej posteli a s dlaňami pritisnutými k tvári premýšľal, kde sa to v ňom vôbec všetko nabralo. Pravdepodobne to tam driemalo už dávnejšie. Tú príťažlivosť k nej si uvedomil už skôr. No vždy to považoval za niečo skôr čisté, čo šlo mimo ľudských pudov, založené výlučne na spriaznenosti dvoch myslí, dalo by sa povedať, že až duší. Ale stačilo zazrieť kúsok jej nahej pokožky, o ktorej sa mu doposiaľ ani len nesnívalo a mal pocit, akoby v jeho hlave ktosi prepol nebezpečný vypínač a preniesol jeho rozpoloženie do úplne iného, nového módu.

Bolo to nesmierne moc frustrujúce. A vedel, že po zvyšok neskorého večera, či noci, nebude schopný poriadne myslieť na nič iné, iba na to, ako ju videl. Zvieralo mu žalúdok z pomyslenia na to, že by o tom tušila a ako by reagovala. Určite by sa jej to nepáčilo, veď ani netušil, či ona niekedy vôbec pomýšľala na neho podobným spôsobom, ako práve teraz on na ňu. Nevedel si to ani predstaviť. No tušil, že sa musí vzchopiť, ak s ňou má v tomto dome po zvyšok mesiaca tráviť každý deň a fungovať normálne aj naďalej.

Dúfajúc, že ten pálčivý pocit, ktorý oblizoval každý jeden sval a nervové zakončenie jeho tela a privádzal ho zo stavu frustrácie k niečomu ďalšiemu, čo sa pomenovať ani neodvážil, siahol po svojom telefóne. Dnes už za ňou nepôjde, pre svoje vlastné dobro, ale musel jej dať aspoň vedieť, že na ňu myslí. Zaslal správu na dobrú noc s ospravedlním, že za ňou už nepríde, až po niekoľkých minútach, pretože sa mu na jej písanie sústredilo ťažšie, ako kedykoľvek pred tým. Bude dnes v noci rád, ak sa mu podarí normálne zaspať, tým si bol istý. A to mali za sebou ešte len druhú.

* * *

Jeho modré oči sledovali tvár červenovlasej ženy, ako sa k nemu pozdvihla, keď mu kľačala medzi kolenami. Bolo mu jasné, ako ju tie vlastné musia tlačiť, keď spočívala na tvrdej podlahe už hodnú chvíľu, pokúšajúc sa ho dostať do nálady, ale absolútne ho to netrápilo.

Mal akúsi zvláštnu náladu, ktorej príčinu nedokázal pomenovať a len apaticky hľadel na dlhé rovné vlasy ohnivej farby, ako poskočili, keď sa opäť zohla a siahla po jeho odhalenom prirodzení. Pristihol sa, že spôsob, akým sa ho dotkla, mu priam vadil. Za iných okolností by si to užíval, ale práve teraz to malo presne opačný efekt a zaťal nespokojne zuby, pretože zvuk, ktorý sa mu dral pomedzi pery, absolútne nebol potešený.

„Môžeš sa aspoň tváriť, že ti to robí dobre?“ Zalamentovala tesne pred tým, než priložila pery k jeho nahej pokožke a on jej odpovedal iba prevrátením očí. Radšej ich nasmeroval kamsi inam. K plafónu malej stiesnenej miestnosti, kde sa práve obaja v tomto momente nachádzali, zatiaľ čo zvyšok partie oslavoval vonku na dvore nevedno čo, no ani to ho v podstate príliš nezaujímalo.

Ale v konečnom dôsledku, asi by práve teraz viac uvítal, keby sedel tam s nimi a zvieral v ruke čosi chladené. To, ako sa jej dlhokánske špicaté pazúre, ktoré ona s obľubou nazývala nechtami, no k tým ľudským mali takto nechutne upravené veľmi ďaleko, zarývali do jeho stehna a on ich mohol cítiť aj cez hrubú látku svojich džínsov, mu na rozkoši nepridávalo. V poslednej dobe bol na túto mladú ženu snáď alergický, no dnes v noci dosiahla jej prítomnosť a to, čo robila, vrchol nechcenosti z jeho strany a to myslel, že k takému čomusi ani dôjsť nemôže.

„Si hajzel, Dabi, vieš to?“ Prehovorila zas, keď sa jej tvár od jeho rozkroku opäť o čosi málo odtiahla, čím si na jeho smolu znova pritiahla pozornosť k sebe. Zmenil totiž taktiku a pokúšal sa predstavovať si, že tu nie je s ňou, ale niekým iným. „Nemôžem za to, že ti dnes očividne niečo sadlo na nos. Tak by si láskavo mohol aspoň trocha spolupracovať, keď sa tu toľko snažím.“

Svetlomodré oči sa o čosi viac zúžili, keď sa tie jej zelenožlté zabodli do neho rovnakým spôsobom, ako kohokoľvek iného, kto sa mu pokúšal niečo vyčítať. Sám si nebol istý, čo sa s ním deje. Mei bola krásna, rajcovná a extrémne sexy ženská, s ktorou v minulosti zažil dosť horúcich chvíľok na to, aby si bol istý, že ho presne tento typ priťahuje. Extravagantný, pútajúci pozornosť mužov svojou dokonalou postavou, odhalenými šatami, tetovaniami zdobiacimi väčšinu nahej pokožky, ktorú tak rada svetu vystavovala a tie dlhé červené vlasy tiež lahodili oku, kedykoľvek sa k jeho intímnym paritám takto skláňala.

Ale v poslednej dobe? Akoby jej kúzlo pominulo. Mei bola mrcha, to dobre vedel, jej povaha ho vždy tak trocha iritovala, pokiaľ si svoj permanentný PMS syndróm – ako to nazýval – práve nevybíjala na ňom v posteli, ale kvôli povahe sa s ňou predsa nezaplietol. Bolo to čisto fyzické, pretože mu takáto vyhovovala, ale zdalo sa, že skutočne nič netrvá večne. Pokúsil sa však ešte aspoň trocha spolupracovať, čoho sa pred malou chvíľou dožadovala a jeho ruka sa pohla smerom k nej, uchopujúc jej krk zozadu tak pevne, že ho okamžite prestala dráždiť ústami a jej oči sa znova zdvihli k nemu, keď čakala, čo s ňou urobí.

Pokynul jej, aby sa postavila a vytiahol ju späť na nohy, neprestávajúc prstami zvierať jej šiju a pomaly prešiel k jej hrdlu až spredu, zvrašťujúc obočie. Všimol si, že presne na toto čakala, pretože sa v tých zeleno-žltých dúhovkách zračilo vzrušenie, také aké si pamätal, kedykoľvek spolu niečo mali. Druha ruka sa obmotala okolo toho vodopádu rovných červených vlasov, visiacich žene z vysokého chvosta a ona slastne privrela oči a pootvorila pery, ktoré dnes zdobil rúž čierno-červenej farby, ktorá sa mu vonkoncom nepáčila.

„Konečne si to zase ty, daddy,“ zasyčala zvodným zastreným hláskom, dúfajúc, že ho ešte viac rozdráždi a opäť sa jej bude venovať s takou naliehavosťou a vášňou, na akú bola u neho zvyknutá. Chyba, Mei. Obrovská chyba.

Prsty okolo jej krku sa zovreli ešte v tesnejšom objatí, takom, ktoré jej už neprinášalo potešenie, ale začala lapať po dychu a začínala mať dojem, že jej snáď oči každú chvíľu vylezú z jamôk. Toto už nebolo vzrušujúce a rozmazaný pohľad na neho naznačoval, že sa jeho tvár zvraštila v rozzúrenej grimase. 

Odhodil ju na posteľ, púšťajúc ju zo svojej moci, vďaka čomu sa mohla konečne poriadne nadýchnuť, no nepridal sa k nej. A ona na neho tiež gánila, masírujúc si krk a tváriac sa ublížene, snažiac sa prísť na to, prečo bol dnes takýto extrémne nevrlý, i keď ona od začiatku, čo sa tu objavil omnoho neskôr, než všetci ostatní, k nemu bola iba prítulná.

Ale Touya bol rozzúrený. Niekoľko dní to v ňom vrelo a práve teraz mu stačil takýto maličký podnet, aby znovu neudržal svoje emócie na uzde, za dnešok sa mu to stalo už druhý raz. No to slovo – oslovenie, ktoré jej vyšlo pomedzi pery, stačilo, aby ho vyprovokovala do nepríčetnosti. Nevedel vystáť, ak ho tak niekto oslovil, najmä pri intímnych chvíľkach, hneď z niekoľkých dôvodov.

A tá hlúpa hus to veľmi dobre vedela, lebo jej neraz prízvukoval, že to robiť proste nemá. Lenže bola zrejme natoľko tupá, že si to nezapamätala, alebo to povedala napriek tomu, že vedela, čo to s ním robí. Ale stačilo to k tomu, aby úplne stratil aj tie posledné zvyšky apetítu a to, čo bolo pred tým odhalené a ona sa s tým toľko pohrávala, až stratil trpezlivosť, schoval späť do nohavíc, zapínajúc sa a kráčajúc k dverám, nechávajúc ju rozvalenú na posteli s prihlúplym výrazom v tvári, lebo zrejme neverila, že skutočne odíde.

„To ako vážne, Touya?“ Tento raz použila jeho meno, miesto prezývky, ktorá v tomto ich malom kruhu bola zaužívaná. „Fakt chceš odísť a nechať ma tu takto?“ Aj Mei začala zúriť, no jemu to bolo ukradnuté. Mohla si za to sama. Prestrelila a toto mal byť jej trest. Aj tak bol unavený z toho, ako sa pokúšal dostať do nálady a márne. Mykol iba provokatívne ramenami a prv, než zmizol vo dverách, ozval sa ešte raz, vytáčajúc ju tým viac, než pred tým.

„Môžeš ísť vyfajčiť Hawksa. Ten je už pravdepodobne natoľko pod parou, že sa nebudeš musieť ani moc snažiť.“

Červenovlasá žena, ešte stále spočívajúca na matraci, neveriacky hľadela na miesto, kde pred sekundou zmizol chrbát muža s čiernymi vlasmi, zahalený v koženej bunde. Frustrovane zavrčala a opäť klesla do perín, pokúšajúc sa prísť na to, čo sa s ním v poslednej dobe dialo. Aj keď to bol odjakživa hajzel, odkedy sa s ním poznala, po tejto stránke im to zvyklo klapať bez problémov. Vedela ako na neho a on zase vedel, čo s ňou robiť, aby ju neomrzel a to mala v zálohe veľké množstvo rôznych ďalších, ktorí by dali čokoľvek za sekundu strávenú s ňou, v jej prítomnosti.

Ale tento mladý muž ju vždy lákal spomedzi všetkých najviac. Preto ju štvalo to, čo jej práve urobil. Ak si ho bude chcieť udržať omotaného okolo svojich chamtivých prstov naďalej, bude musieť prísť na nejakú efektnú taktiku. No nepoznal ju tak, ako ona poznala seba samú, netušil, čoho je schopná, keď si niečo zaumienila. Len nech si teraz vyvádza a trestá ju za ten malý prešľap, ktorý nikdy nechápala, prečo mu toľko vadí. Čoskoro bude znova len a len jej, tým si bola istá na sto percent.

* * *

 

*

* * *

Nasledujúce dni prebiehali relatívne pokojne. Možno k tomu prispel aj fakt, že hlava Todoroki rodiny trávila väčšinu času mimo sídla, keďže Enji mal mnoho pracovných povinností, akým sa žiadna politická osobnosť nevyhla, takže trávil so zvyškom domácnosti veľmi málo času.

Natsuo s Akemi sa zdržali ešte nasledujúcich pár dní, ktoré trávili so zvyškom prítomných v dome, vďaka čomu sa čiernovlasá snúbenica prostredného Todoroki brata o čosi viac osmelila a uvoľnila. O pár mesiacov predsa bude oficiálne patriť do rodiny, no boli tu ešte istí členovia, na ktorých si tak úplne nezvykla. No na druhej strane, s oboma prítomnými ženami, brunetkou aj bielovláskou nemala problém a dokonca si spolu aj pár rázy posedeli pri víne, ktoré si však čiernovláska nedopriala s nimi, ale našlo sa niečo iné - nealkoholické aj pre ňu, keď rozoberali ženské záležitosti a sčasti aj jej a Natsuovu svadbu.

Napokon sa súrodenci dohodli, že poslednú noc, kedy Natsuo s Akemi strávia v sídle, než sa vrátia späť na internát, budú grilovať na záhrade a keď Shoto so svojim starším bratom pripravili barbecue a všetko potrebné, zatiaľ čo ženy prichystali jedlo a pitie, hnedovlasá mladá žena konečne videla poriadne aj zadnú časť sídla, ktorá bola rovnako impozantná, ako priestory, ktoré doposiaľ už poznala.

Za sídlom sa rozliehala obrovská a ukážkovo upravená záhrada, ktorej súčasťou bola veľká terasa, bazén, dokonca mala podozrenie, že zahliadla aj jacuzzi a basketbalové ihrisko. Skrátka, čokoľvek si človek u seba doma mohol priať, Todoroki rodina to vlastnila. A nebyť tej ešte stále chladivej a mierne napätej atmosféry, toto sídlo by bolo pre ňu prázdninový raj.

Napokon sa k ich večernej grill párty pridal aj najstarší brat, vyliezajúc po dlhšej dobe zo svojej izby. Celkovo bol za posledných pár dní so svojimi súrodencami častejšie, než zvyčajne, aspoň to Fuyumi tvrdila, potešená, že sú všetci jej bratia pri nej. Dokonca údajne ani Shota neprovokoval toľko, ako zvykol a viac sa zameral na niekoho iného.

Hnedovlasá spolužiačka najmladšieho z Todoroki bratov si všimla, že zakaždým, keď Touya vystrčí nos spoza dverí svojej izby, neodpustí si dobiedzať práve do nej, ale iným spôsobom, než to robil Shotovi. Zakaždým jej to pripomenulo ich malú konverzáciu v aute, keď boli sami a slová, ktoré jej povedal, i to, čo ona prezradila jemu, jej stále ležalo v hlave.

Aj keď celá domácnosť okrem otca sedela vonku pri grilovaných dobrotách, venoval jej miestami pohľady, ktoré ju nútili mu ich opätovať, lebo cítila, že sa na ňu díva a pripadalo jej to, akoby čosi od nej chcel, no napokon nepovedal nič, nechávajúc ju naďalej sedieť po Shotovom boku a miestami sa zapájať do rozhovoru, keď ju náhodou Fuyumi, či Natsuo so snúbenicou oslovili.

Dokonca sa zdržal akýchkoľvek urážlivých, či inak provokačných slov na adresu najmladšieho brata a keď už otvoril ústa, tak sa bavil len s tým druhým, obľúbeným. Takže sa celý večer niesol v pokojnom duchu na radosť viacerých zúčastnených.

Ani sa nenazdali, a hodiny odbili polnoc, čo bolo už pomerne dosť neskoro a tak sa väčšina zhodla, že bude najlepšie, ak sa pomaly odoberú spať. Akemi s Natsuom mali na druhý deň cestovať doobeda, takže sa potrebovali vyspať a hnedovlásku so svojim spolužiakom čakal ďalší deň strávený učením sa na skúšky.

Ženy poodnášali použitý riad späť do kuchyne, na čo ich Fuyumi poslala obe spať s tým, že upratovačka na druhý deň potrebuje niečo robiť a sama sa vybrala do vlastnej izby, keďže skonzumované víno predsa len príjemne otupilo jej myseľ a posteľ bola teraz presne to, čo viacerí účastníci grilovačky videli ako najlepšiu možnú nasledujúcu zástavku.

Ale hnedovláske to predsa len nedalo. Mala to v sebe akosi zakorenené, že keď pre vás niekto niečo urobí, tak to, čo sa patrí, je oplatiť mu to aspoň nejako. Aj po konštantnom uisťovaní od ostatných, že je tu  na prázdninách, mala potrebu priložiť ruku k dielu aspoň nejako. A napokon predsa len neodišla s ostatnými na vyššie poschodia, ale zostala dolu pri kuchyni, rozhodnutá, že to, čo tam po ich malej párty zostalo – a že toho nebolo málo – poupratuje.

Myslela si, že sa všetci už vytratili, väčšina hore na poschodie a Touya dolu do svojej podzemnej izby. Podišla ku kuchynskej linke, sledujúc tú hŕbku riadu, ktorá tam ležala, čakajúca na upratovačku, ktorá mala prísť ráno. V miestnosti si zažala, takže naň mohla dobre vidieť a nasadzujúc si gumené rukavice, vzala do ruky prípravok na umývanie riadu a spustila maličký prúd vody na ten, ktorý ležal v dreze.

Jeden za druhým umývala taniere, poháre a príbor, prúd vody a cinkanie skla a porcelánu ju spolu s myšlienkami, ktoré jej vírili v hlave, zamestnali natoľko, že nezačula kroky smerujúce do kuchyne a neotočila sa za ich zvukom tak, aby zahliadla, čo za postavu sa objavila medzi dverami.

Touyove oči spočinuli na jej chrbte, ako sa tak zohýbala nad kuchynským drezom a jedno z tmavých obočí vyletelo o čosi vyššie. Nechápal, kvôli čomu, či lepšie povedané, kvôli komu sa toľko snažila. Možno kvôli Shotovi? Pery sa mu skrivili v znechutenej grimase, keď si to predstavil. A možno jej morálny kompas bol len natoľko silný, že nechcela, aby ktokoľvek robil niečo za ňu. Nad tým sa musel pouškrnúť. Samostatná žena, ktorá si stála nástojčivo za svojím? Kto by to bol na túto bábiku na začiatku povedal?

Odhalené rameno sa oprelo o drevenú zárubňu a stále nedal poznať svoju prítomnosť jediným ďalším zvukom, užívajúc si pohľad na jej postavu, otočenú mu chrbtom aj to, ako jej dlhé tmavé vlasy splývali pozdĺž šije až mizli za jedným z pliec. Naozaj sa v nej spočiatku mýlil, no za tých pár dní, ktoré strávila u nich v dome, ju už vedel tak trocha odhadnúť. Nebola ako Shoto, no mali toho celkom dosť spoločné a on chápal, ako sa takýto dvaja mladí ľudia mohli dať dohromady, minimálne ako priatelia.

Aj teraz mala na sebe sveter, ktorého rukávy si vyhrnula tak, aby sa nezamočili a dlhé nohavice. Doposiaľ ju vždy videl zahalenejšiu, i keď bolo leto práve v plnom prúde. Ale v ich chladnom dome sa ukazovala vždy oblečená tak, aby nadbytočné centimetre pokožky, ktoré zrejme nechcela ukazovať druhým ľuďom, zostali skryté. Za iných okolností by mu to prišlo nudné a krútil by nad tým očami, pretože doposiaľ vždy obľuboval odvážnejšie ženy a dievčatá, ktoré mu rady ukazovali, čo všetko skrývajú pod šatami minimom látky. Ale teraz? Mohol len premýšľať o tom, čo také skrývala ona. S takýmto typom sa už totiž dlhšie nestretol, možno jedine s Fuyumi, ale to bolo jeho sestra a kvôli tomu to bolo iné. 

Palcom si prešiel po pokožke líca, kúsok od miesta, kde bola prepichnutá strieborným piercingom. Zamračil sa, stále upierajúc intenzívny pohľad jej smerom a čudujúc sa, že ho ešte nevycítia a neotočila s k nemu. Mračil sa, pretože si spomenul na svoje prvotné myšlienky, keď ju spoznal a dozvedel sa, v akom vzťahu je s jeho mladším bratom. Aj na plán, ktorý si v hlave zosnoval a posledných pár dní by bol naň býval takmer zabudol. Jeho tvár už dávno v jej prítomnosti takáto vážna nebola, snažil sa jej prihovárať a dobiedzať do nej, kedykoľvek na to mal príležitosť. Skutočne bola tvrdším orieškom, než prvotne čakal.

Ale pristihol sa aj pri tom, že ho tento jej postoj začal baviť a skutočne ho tešilo, keď musel zapájať svoju kreativitu a snažiť sa v jej prítomnosti, čo pred tým už dlho nezažíval, nehľadiac na to, či za tým celým bol nejaký ďalší nekalý zámer, alebo nie. Pretože, ak by sa zameral čisto iba na to, aby ju dostal a mohol to potom Shotovi chrstnúť do tváre, zrejme by to vyzeralo inak. Použil by špinavejšie ťahy, nehľadiac na to, čo by si o ňom neskôr pomyslela. Ale práve v tejto chvíli na to išiel úplne inak a to ho zneistilo. Pretože to nebolo v jeho prvotnom pláne a netušil, čo sa stalo, že od neho odbočil.

Nemohol tu však takto stáť a dumať nad tým, čo s touto mladou ženou vlastne zamýšľa večne. Bolo to snáď po prvý raz od tej ich spoločnej cesty z reštaurácii, keď s ňou bol v jednom priestore sám. Doposiaľ bol buď Shoto, či niektorý ďalší z jeho súrodencov permanentne v jej prítomnosti, kedykoľvek ju zastihol a tak vždy musel byť veľmi rafinovaný. No teraz bola konečne sama.

„Niekedy žasnem nad tvojou logikou, bábika.“ Jeho hlboký, práve v tejto chvíli aj mierne chrapľavý hlas preťal ten zhluk cinkajúceho riadu a tečúcej vody, až v nej heglo a od preľaknutia takmer pustila už tak dosť šmykľavý napenený tanier späť do drezu. Vyľakal ju, lebo počítala s tým že je na celom poschodí sama a nečakala, že ju niekto tu v kuchyni vyruší.

Položila tanier do bezpečia odkvapkávača, aby sa náhodou nedopatrením nerozbil, zastavila tečúci prúd vody a otočila sa k nemu, zmätenie sa zračilo v jej tvári. Chcela sa ho spýtať, čo tým myslel, no slová sa jej zasekli v krku, lebo nečakala, že ho zastihne takto...

Touya stál medzi dvermi, pár metrov od nej a upieral na ňu stále ten intenzívny belasý pohľad, ktorý jej v poslednej dobe venoval často, keď si nemohol v prítomnosti druhých otvoriť ústa naplno, no to by nebolo tak zlé, ak by sa o zárubňu práve teraz neopieral oblečený iba v džínsoch, spod ktorých vyčnieval kúsok jeho trenírok, až mala pocit, že to takto nosí náročky, aby pozornosť druhých automaticky padla k tomu miestu.

Nemýlia sa, keď pred tým odhadovala, že čierne tetovania sa ťahali pozdĺž celých jeho ramien a končili až na jeho hrudi. Obrovská časť jeho pokožky bola skutočne poznačená permanentným atramentom, preto práve teraz nedokázala od neho odtrhnúť zrak, keďže si musela aspoň na sekundu prezrieť aj tie, ktoré doposiaľ skrýval pod oblečením a ešte ich nepoznala.

Jeho biely opasok bol to jediné, čo držalo džínsy visiace mu na bedrách na svojom mieste a pri tom bol Touya skutočne riadny kus chlapa, čo bolo ešte zreteľnejšie, akonáhle si dal dolu tričko. Či už svaly na jeho ramenách, na bruchu, alebo na hrudi, všetky sa priam predbiehali v tom, ktorý z nich si získa viac z jej pozornosti a ona ho v duchu preklínala za to, že sem prišiel práve takto.

Ale nedala na sebe poznať, že ako moc ju tento pohľad zaskočil, tú radosť mu dopriať nechcela, pretože nestačilo, že si stiahne tričko, akokoľvek moc dobre pod ním vyzeral, a ona hneď padne na kolená, vydaná mu úplne na milosť. Miesto toho sňala z rúk žlté gumené rukavice a prekrížila si paže na hrudi, upierajúc pohľad tento raz do jeho očí, hoci to bolo náročnejšie, než čakala.

„Čo tým myslíš?“ Hnedé obočie sa nadvihlo, keď natočila hlavu do strany, až jej pramienok tmavých vlasov klesol o čosi nižšie.

„To, že nechápem, načo to umývaš, keď dobre vieš, že zajtra príde upratovačka.“ Ledabolo pokrčil ramenami, keď sa odlepil od zárubne a podišiel pomalým krokom bližšie, akoby testoval, ak blízko môže až dôjsť, kým ju nevyľaká.

Ale držala sa statočne, hlas sa jej ani na sekundu nezachvel, i keď cítila, ako jej odrazu zostalo o čosi teplejšie, najmä v tom svetri, ktorý mala na sebe a v lete bol úplne zbytočný, no i tak nerada odhaľovala svoje ramená a tielko, ktoré mala ako spodnú vrstvu, by to určite urobilo. Aj v ústach pocítila sucho, ktoré zrejme nemalo nič spoločné s predošlou konzumáciou vína. No pootvorila ich, keď sa jej pery od seba oddelili a jeho pohľad skĺzol priamo tam, vydávajúc zo seba ďalšiu hlásku i keď jej mozog práve teraz pomaličky začínal vypovedať svoju funkciu.

„Za to, že ty si zvyknutý žiť si tu ako na hoteli, neznamená to, že aj ja musím po sebe nechávať neporiadok. Nerada sa pozerám na to, ako musí niekto druhý po mne niečo pratať. Radšej to urobím sama.“ Vysvetlila svoje činy a nástojčivo sa obrátila, berúc zvyšok špinavého riadu do rúk a pokračujúc v jeho umývaní.

„Fajn, bábika,“ počula a aj cítila, ako podišiel ešte bližšie k nej, až stál tesne za jej chrbtom a tento raz sa neodvážila obrátiť sa k nemu znova, pokračovala vo svojej predošlej činnosti, preklínajúc ho aj jeho nahú hruď ozdobenú toľkými čiernymi ornamentmi, ktorá bola teraz až príliš blízko. Naozaj by veľmi rada vedela, že o čo mu šlo. No, na druhej strane, možno bolo lepšie, ak to nevedela, pre svoje vlastné dobro...

„Tak teda pekne upratuj.“ Zasyčal tesne vedľa jej ucha, keď sa k nej nahol tak blízko, že priam bolo možné cez látku svetra cítiť to teplo, ktoré z neho sálalo. Omnoho silnejšie, než cítila zo Shota, keď sa pred tým objali a napadlo jej, či náhodou tento čiernovlasý mladý muž nemá horúčku. Jedna z jeho dlhých a pevných paží sa natiahla a rukou uchopil umytý pohár, ktorý spočíval na mieste určenom pre mokrý riad, tesne vedľa drezu.

Nedotkol sa jej ani na stotinu sekundy, no i tak jej srdce bilo v tej chvíli až niekde v krku a iba prúd vody bubnujúci o nerezový povrch dresu, či riady položené v ňom, ten tlkot na jej šťastie prehlušil. Určite toto nerobil bez akéhokoľvek zámeru a ona sa hnevala sama na seba, že na to celé takto reagovala. Ale nemohla by poprieť fakt, že Touya bol príťažlivý muž, ani keby moc chcela. A jeho tesná blízkosť spojená s tým, že bol viac odhalený, než oblečený, proste svoj účinok mali, tomu by sa zrejme nevyhol nikto iný na jej mieste.

Uľavilo sa jej, keď od nej odstúpil a prestala hubku na riad zvierať tak pevne. Podišiel k chladničke a okrem pohára, ktorý mal vo svojej dlani, z nej vzal aj fľašku chladenej vody, zabuchujúc dvere tak prudko, až sa opäť o čosi málo mykla. Neprehovoril jej smerom už žiadne ďalšie slovo a ona sa k nemu neobrátila. Len počula, ako sa jeho kroky, na ktorých hlasitosť si teraz už pozor nedával, vzďaľujú, až ju znova zanechal v kuchyni samu. 

* * *

Pocit, ktorý v nej Touya ten večer zanechal, tak úplne nezmizol ani nasledujúce dni a mal za následok to, že utrpela jej pozornosť, keď sa jej počas učenia sa so Shotom sústreďovalo ťažšie. Nepomohol tomu ani spomínaný čiernovlasý mladý muž, ktorý im kedykoľvek ich študijnú seansu narušil svojou prítomnosťou a občasným dobiedzaním.

No nie vždy bolo nevítané. Keď začínala byť z toho kvanta učiva zúfalá, pristihla sa, že častokrát práve prítomnosť najstaršieho Todoroki brata a jeho trápne a hlúpe vtipkovanie, ktorému z neznámej príčiny pomaličky začínala prichádzať na chuť, pomohlo rozptýliť nervy hromadiace sa v nej, ktoré mali na svedomí blížiace sa skúšky.

Na druhej strane, boli tu aj momenty, kedy ju privádzal do úzkych a pomaly až vytáčal, dobre si uvedomujúc, čo spôsobuje, hoci to ona na sebe nedala poznať. Robil to však tak rafinovane, že ostatní z jeho súrodencov nemali ani poňatia, čo sa deje, možno iba Shoto zachytil, že bola jeho spolužiačka posledných pár dní akási nesvoja a bol z toho snáď rovnako zmätený, ako ona sama.

Jej situácii nepomohol ani ten večer, kedy ju Fuyumi ubezpečila, že sú v celom sídle iba samé dve, keďže otec bol na víkendovej služobnej ceste, Touya ako vždy lietal niekde so svojimi kamarátmi a plánoval tak zotrvať až do skorého rána a Shoto odišiel na celý deň za matkou, pozrieť ju do ústavu, kde pobývala. Večer sa mal v meste stretnúť so spolužiakmi z ich ročníka Midoriyom a Iidom a ešte nejakými ďalšími, s ktorými sa ona moc nezvykla baviť. Volal ju, či nepôjde s nimi, no nemala moc chuť, tušiac, že sa opäť bude musieť chystať, aby medzi ľuďmi vyzerala aspoň trochu reprezentatívne.

Okrem toho mala toho učenia nad hlavu, vďaka čomu by sa aj tak nebola schopná uvoľniť a na rozdiel od Shota, poslednej otázke, ktorú si spolu prechádzali, neporozumela na prvý raz ako on, takže si ju plánovala večer ešte čítať dookola, než sa jej podarí do mozgu aspoň niečo vtesnať.

Shotova bielovlasá sestra ju však po pol hodine trápenia sa nad učebnicou, na čo sa nemohla už ďalej dívať, prehovorila, aby využili to, že sú v celom dome samé ženy a pozvala ju, aby sa k nej pridala pri perličkovom kúpeli na terase, keďže doposiaľ brunetka nemala príležitosť jacuzzi u nich doma vyskúšať. Vyzeralo lákavo už od začiatku, odkedy sa dozvedela, že ho tam majú, no bolo jej trápne spýtať sa niekoho z nich, či by ho nemohli zapnúť a okrem toho nemala dostatok odvahy vyzliecť sa do plaviek pred ktorýmkoľvek mužom z Todoroki rodiny. Najmä nie po tom, čo videla, ako vyzerá bez trička ten s čiernymi vlasmi.

Ale samá s Fuyumi? Dámsky večer? To neznelo vôbec zle, preto sa nechala presvedčiť, upokojená tým, že ju žiaden z členov domácnosti, ktorí boli opačného pohlavia, neuvidí. Dokonca mala so sebou v kufri pribalené plavky, hoci ich absolútne neplánovala využiť, no ukázalo sa, že napokon predsa len padnú vhod.  

Na terase si vyzliekala si dlhší sveter, pod ktorým mala plavky, keďže župan so sebou nemala, zatiaľ čo Fuyumi priniesla podnos s pohárikmi a šampanským, nakoľko všetko víno za tie dni, ktoré u nich brunetka trávila, stihli vypiť. V ich rodine ho vraj nezvykli skladovať veľa, takže si musela vystačiť aj s iným druhom nápoja. Ale to vonkoncom nevadilo. Bublinky v pohári skvele pasovali k tým, ktoré sa začali tvoriť na povrchu hladiny jacuzzi, akonáhle ho bielovlasá mladá žena zapla a po malej chvíli doň už obe liezli.

Bola pravda, že bublinky, v šampanskom aj vo vírivke jej pomohli relaxovať a aspoň na chvíľu zabudnúť na to, čo trápilo jej hlavu. Fuyumi bola fajn spoločníčka pre dámsku jazdu, pretože ak niečo povedala, tak to nebolo vtieravé, ani otravné a vďaka tomu mohol jej mozog aspoň v tejto chvíli vypnúť.

Po zhruba hodinke im šampanské došlo, čo obe mladé ženy prekvapilo, pretože ho vypili skôr, než plánovali, užívajúc si relax a príjemný letný večer. Ale bielovláska nezaháľala a ponúkla sa, že pôjde zobrať ešte jednu fľašu, ktorú mali v chladničke odloženú, spolu s ňou plánovala doniesť aj čosi malé pod zub na zahryznutie. Bolo to vidieť, ako moc sa teší z dámskej spoločnosti, lebo zvyčajne bývala v tomto obrovskom sídle sama, obklopená iba chlapmi, z ktorých sa nedalo takto porozprávať so žiadnym – ako jej tvrdila – lebo si nevedel ani jeden z nich nájsť na ňu čas. Takže hosťa svojho najmladšieho brata priam rozmaznávala a obskakovala s veľkou chuťou a nadšením.

Zanechala ju teda samú na terase s tým, že sa o chvíľočku vráti a zabalená do jednej z osušiek, ktoré tam pre ne pripravila odišla preč. Brunetka privrela oči a klesla o čosi nižšie pod hladinu, takmer sa jej brada dotýkala príjemne hrejúcej a bublinkujúcej vody. Užívajúc si tento moment, v diaľke začula kroky, no neotvorila oči v domnienke, že sa to vracia Fuyumi aj s ďalším šampanským. Zaklonila hlavu a stále relaxovala, zatiaľ čo osoba, ktorá sa k nej pridala, obišla jacuzzi dookola a zastavila až blízko pri nej, no dnu nevliezla.

Nezdalo sa jej to, keďže nepočula Fuyumin ženský hlas ani to, ako so sebou niesla fľašu nového šampanského, preto konečne pootvorila oči a zmeravela v sekunde, keď zistila, kto prišiel. Nebola to bielovlasá mladá žena, ktorá pravdepodobne ešte stále zháňala okrem šampanského aj čosi pod zub, ako sľúbila. Miesto toho pristúpil k vírivke a zastal iba kúsok od nej Fuyumin najstarší brat.

Cítila, ako ju obliala horúčava a tá istotne nemala nič spoločné s teplotou vody, ktorá ju práve teraz zahaľovala ako jediné pred zrakom svetlomodrých očí Touyu, ktoré sa, samozrejme, upriamili na ňu. Na perách mu pohrával lenivý úsmev, keď sa o čosi málo zohol a namočil jednu z obrovských rúk do bublinkujúcej vody.

Brunetka mimovoľne pritisla svoje dlane k peciam, objímajúc si hruď, akoby snáď mohol vidieť všetko, čo pred ním nemienila odhaľovať. To, že mala na sebe plavky, nerobilo príliš veľký rozdiel a ešte o čosi viac sa zošuchla dolu, ponárajúc sa takmer až po uši, cítiac ako sa vlasy na jej zátylku namočili, dúfajúc, že ju bublinky vo vode skryjú dostatočne na to, aby nič z jej odhaleného tela nezazrel.

Netušila, prečo bola zrazu v jeho prítomnosti tak zahanbená, no pravdepodobne to malo dočinenia s faktom, že sedela vo vírivke v jeho dome polonahá, zatiaľ čo on mal na sebe všetky vrstvy oblečenia, v ktorých prišiel. Ak by však bol rovnako odhalený, ako ona, určite by jej ani to nepomohlo. Nedokázala si to logicky odôvodniť, no skutočne cítila, ako sa jej tvár začína zohrievať viac, než pred tým a keď ponoril ruku do vody až nebezpečne blízko miesta, kde sedela, nebolo jej všetko jedno.

„Čo tu robíš?“ Zasyčala potichu a zrakom pátrala v prítmí, presvedčujúc sa, či náhodou už nejde Fuyumi. Ak by ich videla v tejto situácii, necítila by sa práve najpohodlnejšie.

„Skúšam vodu,“ prehlásil Touya a venoval jej nevinný výraz, ktorému by neverila, ani keby ho za ten čas, čo u neho doma pobudla, už nepoznala aspoň sčasti. „Vidím, že je tak akurát...“ Zatiahol znova, tento raz bol jeho hlas o čosi zastretejší a prstami rozvíril hladinu tak, že mohol zazrieť kúsok z jej odhalených nôh, ktoré od neho inštinktívne odtiahla čo najďalej. Nevedela si ani predstaviť, čo by s ňou urobilo, ak by sa jej v tomto momente dotkol, hoci len náhodou...

„Fuyumi vravela, že prídeš až ráno, vraj vždy soboty tráviš celú noc so svojimi kamarátmi...“

„Vždy nie, bábika,“ nadvihol jedno z čiernych obočí a zadíval sa na ňu pohľadom, vďaka ktorému sa jej telo pod hladinou nervózne naplo. No nepriblížil sa už ani o milimeter a svoju ruku z vírivky vytiahol, ale pohľad neodvrátil. „Prečo si taká zaskočená? Prerušil som azda niečo?“

Sťažka prehltla, snažiac sa o čo najvyrovnanejší výraz v tvári, keďže mu v žiadnom prípade nechcela nahrať do kariet a ukázať, ako ju jeho prítomnosť práve v tejto chvíli znervózňovala. Dúfala, že sa otočí na päte a odíde preč, späť do svojej izby, alebo ako inak ten brloh, ktorý obýval, nazvať. Ale miesto toho urobil presný opak, niečo, čo opäť spôsobilo, že sa jej na sekundu zastavil dych v krku.

Pomaly a stále hľadiac do jej zelených očí svojimi prenikavými svetlomodrými, až mala pocit, že nepotrebovala ďalší pohár šampanského, aby sa cítila ako pod vplyvom, začal si vyzliekať oblečenie, začínajúc čiernou koženou bundou, pokračujúc bielym tričkom, vďaka čomu sa jej zase raz naskytol pohľad na tetovania, ktoré zdobili jeho pokožku. Potom jeho dlhé prsty prešli až k zapínaniu bieleho dierkovaného opaska, s ktorým sa vyslovene až pohrával a neprestával ju väzniť svojim pohľadom, až jej mozog na hodnú chvíľu vypovedal a tá výstražná siréna, ktorá sa jej rozozvučala v hlave, bola utlmená a v pozadí.

Jeden kus oblečenia spočinul na zemi vedľa jacuzzi za druhým, a opasok vyťahoval spomedzi jednotlivých švov džínsov tak mučivo pomaly, až mala pocit, že sa snáď čas spomalil minimálne o polovicu.

„O čo sa práve pokúšaš?“ Vysúkala zo seba, keď od jeho tváre pohľadom prešla k tomu bielemu patentu, ktorý držal jeho nohavice upevnené na bedrách a čiernovlasému mužovi pomedzi pery uniklo uchechtnunie.

„Čo myslíš? Ako som vravel, voda je tak akurát, že ma priam láka, aby som sa pridal. Hádam ňou nebudeme plytvať, no nie?“ Na potvrdenie svojich slov si začínal rozopínať gombík na džínsoch a ona konečne získala späť kontrolu nad svojim telom a jej mozog sa ozval práve včas.

Bez toho, aby si stihla svoje konanie lepšie premyslieť a s rýchlejšie bijúcim srdcom, pretože to nevyzeralo, že by sa chystal prestať, zrazu sa prudko postavila, až tak voda hlasno zašpliechala. Vytvorila malé vlnenie na hladine tým, keď sa štverala z vírivky von, snažiac sa ignorovať fakt, že ju momentálne mohol vidieť polonahú a väčšina z jej mokrej pokožky bola pred ním odhalená tak, ako už dávno pred žiadnym mužom nie.

Čo najrýchlejšie prebehla k jednému z ležadiel, na ktorých Fuyumi nechala položené biele huňaté osúšky a siahla po tej, ktorá tu bola pre ňu, zahaľujúc sa od brady až po lýtka, tak moc, ako jej to ten veľký kus látky dovoľoval. Počula, ako na zem dopadli aj Touyove nohavice, no sústredila sa iba na to, aby sa čo najrýchlejšie z terasy dostala späť dnu, pretože to nevyzeralo, že má nejakým zázrakom na sebe pod oblečením plavky.

A nemýlila sa, pretože začula jeho posmešné chechtanie a bolo jej jasné, že si ju za tú chvíľku, čo liezla z jacuzzi, stihol obzrieť, ako ona jeho pred tým, niekoľko dní dozadu, keď vošiel do kuchyne po grilovačke bez trička.

„Už odchádzaš, bábika? To je škoda.“

„Nejdeš sa ani dať do plaviek?“ Neodpovedala mu a miesto toho ho tesne pred dverami, ktoré z terasy viedli dnu, kútikom oka sledovala.

„Načo? Nevidím na to dôvod, vo vírivke sa zvyknem kúpať zásadne takto.“ Opäť nahodil ten nevinný tón, za ktorý ho ešte viac preklínala.

Neprehliadla to, ako jeho prsty vkĺzli pod lem boxeriek, ktoré ako jediné zostali na svojom mieste, zahaľujúc len pramálo z jeho tela, ktoré ju nútilo pozrieť sa aspoň na sekundu. Ospravedlňovala si to tým, že sa chcela len uistiť, či už nemá nikde žiadne iné tetovanie. Okrem ramien, rúk, chrbta, hrude a krku bol zvyšok jeho pokožky nedotknutý. Ale to nebolo práve teraz dôležité.

Omnoho dôležitejšie bolo to, ako si jedným prudkým pohybom stiahol trenky a ona okamžite odvrátila zrak, zahryzujúc si do jazyka, aby zo seba nevydala ani hlásku a splašene siahajúc jednou z rúk po kľučke od dverí, druhou si stále pridŕžala uterák k sebe, aby ju aj naďalej zakrýval najviac, ako sa len dalo.

Než za nimi zmizla, stihol sa jej do mozgu a pamäte vryť pohľad na jeho nahý zadok, ktorý pred ňou bez hanby vystavoval hodnú chvíľu, užívajúc si jej rozpaky do poslednej sekundy. Skutočne nemal v sebe ani štipku zábran a doslova sa jej pretŕčal pred očami, ako ho Boh stvoril. No na druhej strane, na malý okamih jej hlavou prebehla myšlienka, že s jeho telom sa tomu ani nečudovala. Skutočne sa nemal za čo hanbiť, práve naopak. No ona, na druhej strane, sa hanbila až príliš a tak s ešte stále ružovými lícami prešla cez chodbu čo najďalej od presklených dverí, ktoré viedli na záhradu.

Fuyumi napokon zastihla v kuchyni, kde staršia bielovlasá žena ešte pripravovala nejaké jednohubky, ktoré mala v pláne doniesť na terasu, no brunetka dala o sebe vedieť zakašlaním, keď vošla cez dvere, stále si pritískajúc osúšku k telu, akoby snáď Touya mohol dovidieť až sem.

„Och, prepáč, troška som sa zdržala, prichystala som nám niečo malé pod zub.“

„To je v poriadku, Fuyumi-san. Aj tak mám už večerného kúpania na dnes dosť. Prišiel totiž Touya a chystal sa vovaliť do jacuzzi bez plaviek, takže si vieš predstaviť, že ma prešla chuť...“ Pokrčila nosom, no musela uznať, že jediný pohľad na tácku, ktorú sestra čiernovlasého pripravila, jej tú chuť aspoň trocha napravil.

„Jeminé, to je strašný pako...“ bielovlasá žena zalomila rukami, keď postavila tácku späť na kuchynský pult a prevrátila oči za svojimi hranatými okuliarmi. „Nevšímaj si ho, zase len provokuje. Ak chceš, môžeme to dopiť a zjesť tu, v obývačke pred telkou. Tiež nemám chuť sa tam vracať, keď viem, že sa tam rozvaľuje s holým zadkom.“ Jej kútiky úst sa pobavene podvihli a brunetka sa napokon nechala zlákať a zakotvili obe zabalené v osuškách pred televízorom, vychutnávajúc si zvyšok šampanského s občerstvením, ktoré Fuyumi pripravila.

Ukázalo sa, že to bol napokon dobrý nápad, lebo do pár minút začalo pršať tak nečakane a prudko, že Touya v jacuzzi určite musel nadávať. Ale vypúšťanie vody a vypínanie vírivky zostalo na ňom, keďže sa na terase zdržal ako posledný.

Pomedzi to sa domov vrátil konečne aj Shoto, o ktorého sa Fuyumi začínala už báť, keďže vraj nezvykol neskoro po večeroch tráviť čas mimo domu, keď nebol na internáte. Ale prišiel v poriadku a nebyť toho, že bol premočený do poslednej nitky a voda z jeho vlasov a mokrého oblečenia až tak hlasno kvapkala, ani by jeho príchod neboli bývali zaregistrovali.

Touya sa na prízemí už neukázal, z terasy smerujúc rovno do svojej izby, čo brunetku čiastočne aj potešilo. Ešte stále ju v mysli mátal jeho nahý zadok, o ktorom sa jej snáď bude aj snívať, preto bola rada, že sa mu po tom pre ňu trápnom a pre neho určite zábavnom incidente nemusí pozrieť do očí. Pravdou však zostávalo, že akokoľvek moc ju do rozpakov priviedol, pohľad na jeho nahú siluetu, krivku chrbta, jednotlivé tetovania a spomínané spodné partie, ktoré zazrela ako posledné, než utiekla, rozhodne nepríjemný nebol.

* * *

Shoto prechladol. Určite za to mohol ten večer, ktorý strávil so spolužiakmi mimo domu a zastihol ho prudký lejak, takže  chytil takú nádchu a skolila ho k tomu aj zvýšená teplota, až bolo jasné, že sa najbližších pár dní z postele nepohne.

Našťastie mal však doma starostlivú sestru, ktorá mu pohotovo bola vybrať lieky a ešte starostlivejšiu spolužiačku, ktorá dávala pozor, aby mal všetko, čo potreboval. Ochotne mu nosila do izby čaje s jedlami, ktoré spoločne s Fuyumi pripravovali a dbala na to, aby sa mu dostalo čo najlepšej starostlivosti, robiac česť svojmu budúcemu povolaniu lekárky.

Mladý muž s dvojito sfarbenými vlasmi sa jej ospravedlňoval zakaždým, keď do jeho izby vošla s podnosom, na ktorom ležala šálka čerstvého horúceho nápoja s liekmi, mrzelo ho, že sa kvôli takejto nečakanej komplikácii ich pripravovanie sa na skúšky prerušilo. Dušoval sa, že akonáhle mu prejdú vysoké teploty, bude sa opäť učiť s ňou, no ona ho vždy ubezpečovala, že je to v poriadku a najdôležitejšie je jeho zdravie. Učiť sa predsa mohla aj sama a on potreboval odpočívať, aby mu choroba čo najrýchlejšie prešla.

Jej starostlivosť o Shota tešila jeho staršiu sestru, ktorá bola vďaka nej čiastočne odbremenená a mohla sa venovať letným aktivitám, ktoré si tábor organizovaný školou, kde pracovala, vyžadoval, nechávajúc mladšieho brata v dobrých rukách.

Jediný, koho tŕňom v oku to, ako sa brunetka najmladšiemu z Todoroki detí venovala, bol Touya. Pristihol sa, ako mu závidí toľkú pozornosť, akej sa mu od tej mladej hnedovlásky dostávalo a dokonca začínal na brata žiarliť, hoci ten za svoju nemoc nemohol, skolila ho predsa nečakane a vôbec o ňu neprosil. Ale jeho čiernovlasý súrodenec si v tom celom aj tak našiel ďalšiu zámienku k tomu, aby voči nemu mohol prechovávať ešte viac nevraživosti, ako doposiaľ.

Jedno popoludnie, kedy bola doma prítomná aj bielovlasá staršia dievčina, poprosila tú mladšiu o láskavosť, keďže mala toho v ten deň veľa a musela sa ponáhľať, nakoľko po ňu mal čoskoro jeden z kolegov zo školy, kde pracovala, prísť autom. Chystala sa totiž na večernú aktivitu s účastníkmi tábora, kde musela byť prítomná až do neskorej hodiny.

„Prepáč mi to, musím utekať, lebo Matsuda-san písal, že o minútu bude u nás. Tak som ťa chcela poprosiť, či by si mohla zbehnúť do suterénu do práčovne a zaniesť Shotovi nejaké čisté pyžamo, keďže sa stále potí z tej teploty.“ Bolo na nej jasne vidieť, že ju nerada s niečím takýmto obťažuje, no brunetka to tak vôbec nebrala. Starostlivosť o Fuyuminho najmladšieho brata brala ako privilégium.

„Nerob si starosti, všetko vybavím, len mi, prosím ťa, povedz, že kde presne máte tú práčovňu?“

„Dolu v suteréne, posledné dvere na chodbe úplne vpravo.“ Bolo to posledné, čo jej oznámila, než vyletela z chodby smerom von k vchodovým dverám, nechávajúc ju v dome samotnú iba s je dvoma bratmi, pri čom jeden z nich bol ešte stále maród.

Presne podľa pokynov, vydala sa teda opačne, smerom k dverám, ktoré viedli na spodné podzemné podlažie. Samozrejme, už v týchto priestoroch bola, no vždy iba v podzemnej garáži, takže teraz sa musela svojpomocne zorientovať aj v ďalšej časti sídla, ktorú ešte neprebádala. Ale dvere, o ktorých Fuyumi vravela, našla, pretože ich na tej chodbe v suteréne veľa nebolo.

Pozberala teda v práčovni vypratú a vysušenú bielizeň, so Shotovými pyžamami na vrchu. Dúfala, že to nebude trvať dlho a jej spolužiak sa uzdraví, pretože ho tá choroba zmohla tak, ako u neho ešte nevidela. Ale Fuyumi jej vysvetlila, že už odmalička, ešte ako dieťa znášal choroby ťažšie ako bežný človek a to mali s Toyuom dokonca spoločné, najmä čo sa horúčok týkalo.

Keď kráčala s hŕbou opatrných vecí späť, neušiel jej zvuk, ktorý preťal ticho sprevádzané len jej krokmi. Bola to hudba, dokonca sa jej zdalo, že živá a hoci ju tlmili zavreté dvere, bola si istá, že sa jej nezdala. Naozaj spoza tých, okolo ktorých mala každou chvíľou prejsť vychádzali jej tlmené tóny, ktoré ju akoby vábili pristúpiť bližšie, lebo tá melódia jej bola povedomá.

Zastala teda pred dvermi a so zatajeným dychom počúvala. Uvedomila si, že kto má izbu práve v tejto časti sídla a netrvalo dlho a domnienky potvrdil aj jeho tichý hlas, utlmený bariérou, ktorá medzi nimi bola, keď do vyhrávania, pravdepodobne na gitaru, pridal aj svoje hmkanie, ktoré pomaličky prerastalo v pokus o spev.

Jej prvý inštinkt bol pokračovať v ceste a odísť preč, nechať ho tu samého, nech už za tými dverami svojej izby robil čokoľvek. Od toho incidentu s jacuzzi sa mu snažila v sídle vyhýbať a aj on za posledných pár dní, ktoré trávila väčšinou učením a starostlivosťou o jeho mladšieho brata, až pozoruhodne a aj podozrievavo zdržiaval akýchkoľvek ďalších exhibicionistických excesov, či nevhodných poznámok.

Ale jej zvedavosť bola silnejšia a tak zostala, stále načúvajúc a rozpoznávajúc pieseň, akonáhle z jeho úst vyšli prvé slová. Dokonca urobila čosi, čo sa jej vôbec nepodobalo a netušila, že kde sa v nej nabralo toľko odvahy, či lepšie povedané opovážlivosti. No na druhej strane, on toto robil stále, permanentne bez hanby a zábran narúšal ľuďom komfort, či súkromie a tak nemala mať prečo výčitky svedomia, keď opatrne ramenom poodsunula jeho dvere tak, aby sa pootvorili a nazrela dnu do izby.

Netušila, čo čakať, možno nejaké pofidérne predmety, dekorácie, čokoľvek, z čoho by sa jej od prvého pohľadu zježili vlasy. Dokonca možno nejaké relikvie na rituálne obetovanie by bolo čosi, čo by do neho povedala. A možno zbrane a obrovské množstvo pašovaného tovaru? Ale Touyova izba pôsobila vcelku normálne... Tak normálne ako sa na mladého muža v jeho veku vôbec dalo.

Ale izba, ktorú väčšina z jeho rodiny s radosťou nazývala „brloh“, nebola ničím pohoršujúca, jedine pár plagátov s neslušnými nápismi či odhalenými ženskými telami by mohli slabšie povahy rozrušiť a ich oči pripraviť o nevinnosť. Okrem neporiadku, pre ktorý bolo známych viacero členov mužského pohlavia, tvoreného z pohádzaného oblečenia po každom možnom povrchu na odkladanie v miestnosti a z malého množstva starého špinavého riadu a neodložených obalov od jedla, či plechoviek od piva, ten jeho brloh nevyzeral vôbec tak zle, ako by od osoby jeho typu očakávala.

Ba, práve naopak. Pristihla sa, ako obdivuje viacero plagátov hudobných skupín, ktoré jej neboli úplne neznáme, obrovskú televíziu s celkom výkonnou konzolou a čo ju upútalo azda najviac, bola celkom slušná zbierka gitár rôzneho druhu. Či už tých akustických, elektronických a aj nejaké zosilovače s reproduktormi značili, že toto je zrejme niečo, čo má rád.

A presvedčil ju v tom aj pohľad na neho, uvelebeného vo svojom otáčacom kresle blízko stola s jednou nohou vyloženou a gitarou v ruke, ako tak ďalej na ňu brnkal. Bol k nej otočený ešte stále chrbtom a jeho uhľovočierne vlasy sa mierne vlnili, keď pokyvkával hlavou do rytmu melódie.

„Tryin´to trace my steps back here again... So many times. I´m just a spec insideyour hand, you came and made me who I am...“ Netušila, či si jej prítomnosť medzi dverami jeho izby uvedomuje, alebo nie, no hrať ani pospevovať si do rytmu neprestával. Z jeho hlasu bla prekvapená. Vždy bol taký hlbší, chrapľavejší a hoci bolo jasné, že X-Factor alebo inú medzinárodnú spevácku súťaž by s ním nevyhral, nedalo sa o ňom povedať, že by bol vyslovene nepríjemný, dokonca musela uznať, že sa jej počúval vcelku dobre.

Zdalo sa však, že Touya o tomto tichom pozorovateľovi a jednočlennom divákovi jeho publika napokon tušil, lebo jeho hlas ustál, zatiaľ, čo brnkanie, ktoré spôsobovalo, že gitara vydávala stále známu melódiu, neutíchalo a on sa vo svojom kresle otočil tvárou k hnedovláske. Jeho pery zvlnené v úškrne, ktorý nevedela presne zaradiť, sa o čosi viac roztiahli a modré oči uprel na ňu, skúmajúc jej výraz tváre a reakciu na to, čo práve predvádzal.

Viac, ako na samotnú melódiu, sa však práve teraz sústredila na jeho ruky, z ktorých jedna zvierala hrdlo gitary, šikovne bruškami zatláčajúc na jednotlivé strunky na tých správnych miestach, aby tóny, ktoré sa miestnosťou niesli, boli čo najpresnejšie. Nemohla si pomôcť, ale obdivovala jeho prsty, aj tie, ktoré udierali na struny gitary s presnosťou a precíznosťou, až sa neubránila myšlienkam, že jeho ruky a najmä tie prsty museli byť šikované, keď dokázal takto na ten nástroj hrať. Ich veľkosť bola ďalšou z vecí, ktorá ju v hlave začala mátať pomerne dosť intenzívne a preto potrebovala tieto myšlienky okamžite rozptýliť, než sa zvrtnú v čosi ešte pohoršujúcejšie.

„Ďalšia pesnička od nich? Začínam mať podozrenie, že si naozaj veľký fanúšik, ale práve túto by som nečakala, vzhľadom na ten text...“ Dovolila si do toho nie príliš hlasného brnkania vstúpiť vlastným hlasom, odkašlávajúc si, aby znel čo najčistejšie.

„Nesedí ti ku mne, bábika?“ Jeho prsty sa prestali hýbať a melódia stíchla, no očný kontakt s ňou neprerušil a hlavou naklonil mierne na stranu. Práve v tejto chvíli ju zamestnávalo a rozptyľovalo toľko vecí, že mala čo robiť, aby sa sústredila na jeho slová, no počúvala ho a svoje hnedé obočie mierne zvraštila.

„Ten text je predsa len taký... špecifický.“

„Netúži každý z nás po tom, aby bol niekým?“ Citoval voľne preložený text piesne kapely, ktorá sa pomaly  začala stávať ich spoločnou. Potom jej pokynul rukou, ktorá pustila hrdlo gitary, aby si sadla na jeho posteľ, keďže to okrem kresla, ktoré práve okupoval on, bolo jediné vhodné miesto na sedenie, ak by ju nechcel usadiť na zem a až taký buran nebol, i keď si to o ňom možno myslela.

„A kým chceš byť ty, Touya? Rockovou hviezdou?“ Prehovorila zas, keď jeho pozvanie prijala a vošla dnu, nechávajúc dvere pre istotu pootvorené, i keď jediná ďalšia osoba v dome bol len Shoto, ležiaci v posteli o dve poschodia vyššie nad nimi. Jeho posteľ bola pohodlná, to musela uznať, akonáhle sa na nej usadila, snažiac sa o čo najvzpriamenejší postoj, vďaka čomu musela rozhodne vyzerať napäto a neuvoľnene, až nad tým prevrátil oči a jedným z kútikov mu myklo. Ale zodpovedal jej otázku po kratšej odmlke, čo značilo, že sa nad ňou pravdepodobne aspoň naoko zamyslel.

„Keby som ti to prezradil, asi by si sa mi smiala bábika,“ zamyslene si prešiel prstami po brade a jej to prišlo celé ako irónia osudu, keďže on bol vždy ten, čo sa vysmieval druhým, aspoň tak to stihla za ten čas, čo ho poznala, vnímať a registrovať. „Ale ako tak pozerám, si prekvapená z toho, čo tu vo svojom brlohu skrývam. Možno si čakala nejaké satanistické relikvie, pentagramy po stenách a mŕtve telá obetovaných panien, že?“

„Noo... A ešte okovy, reťaze a mučiace nástroje.“ Dodala, na čo im obom mykalo kútikmi úst natoľko, že sa ledva ubránili smiechu. „Ale vážne, som prekvapená, už vtedy, keď ti začala tá pesnička od TFK hrať v aute, som bola, no Be Somebody je taká, ktorú by som k tebe vážne nepriradila. Drsní chlapci zvyknú od nich skôr obľubovať iné.“ Pokrčila ramenami a Touya sa tento raz naozaj zasmial, odhaľujúc pred ňou svoj hlboký, mierne chrapľavý tón smiechu a strieborné želiezka v jeho lícach, ktoré ich zdobili, sa mierne zachveli.

„Chápem, asi si čakala skôr niečo takéto, však?“ Jeho prsty sa ovinuli okolo gitary zas a podvihol si nástroj tak, aby sa mu lepšie hralo. Následne znova otvoril ústa a ona na neho so záujmom hľadela, očakávajúc, čo z nich vyjde.

„Cut my life into pieces! This is my last resort!! Suffocation, no breathing!!! Don´t give a fuck if I cut my arm bleeding...“ Tento raz by sa zasmiala aj ona, lebo ten zámerne silený hlas, ktorý použil, jej prišiel vtipný, no akonáhle sa pustil do hrania gitarového sóla, ktoré po úvode notoricky známej pesničky nasledovalo, fascinovane počúvala a aj sledovala, ako ho zvládol na jednotku. Jedno sa mu muselo nechať, naozaj to s gitarou vedel a predstava, že by sa takto niekoho tými veľkými a mimoriadne precíznymi rukami dotýkal...

„Och, počkať, počkať, to asi nie je tak úplne ono. Mám lepší nápad,“ prerušil Last Resort a odkašľal si, tento raz používajúc iný tón hlasu, pokúšajúc sa imitovať speváka skupiny, ktorej nasledujúca pieseň patrila. „Can you hearthe silence? Can you see the dark? Can you fix the broken? Can you feel myheaaaaaaart?!!“

Teraz naschvál zatiahol falošne, chrapčiac čo najviac, až si zapchala uši, no neprestávala sa usmievať, pretože jej mimické svaly práve v tento moment vypovedali. Pokrútila hlavou, pokúšajúc sa svoje natriasajúce ramená udržať na uzde.

„Dosť, dosť, neprzni mi moju obľúbenú pesničku.“

„Aj táto, bábika? Prezraď mi, odkiaľ poznáš takúto hudbu? Nebodaj chodíš na koncerty? Neverím, že som ťa ešte ani na jednom festivale nevidel, hoci som bol vždy pod parou, určite by som ťa bol býval oslovil.“ Nadvihol provokatívne obočie, zatiaľ čo jeho prsty ešte stále jazdili po strunách, no zaklincoval to ďalšou vetou. „Že či si náhodu nezablúdila, alebo tak.“

Jeho slová ju neurazili, pretože už pri ňom mala dostatok nadhľadu na to, aby tolerovala jeho pokusy o vtipkovanie, no i tak stisla pery a prižmúrila oči, na čo on vrhol jej smerom nevinný pohľad, keď sa ju pokúsil obmäkčiť. Ale pravdou bolo, že odkedy nastúpila na univerzitu, o koncertoch, či podobných spoločenských podujatiach sa jej ani poriadne nesnívalo. Nepatrila k nejakým extrémnym festivalovým a koncertovým nadšencom, no už si ani nepamätala, kedy naposledy niekde takto bola. Istým spôsobom vlastne aj trafil do čierneho.

A on sa neubránil myšlienke na to, ako by ju so sebou zobral na nejaký hudobný festival, kázal jej prostredie, ktoré mu bolo milé a presvedčil sa o tom, či sa aj táto na prvý pohľad seriózna a neoblomná budúca pani doktorka vie odviazať a nechať strhnúť davom. Alebo, ešte lepšie. Predstavoval si ju v dave na jeho koncerte, ako sa na neho díva rovnakým spôsobom, akým pred okamihom, keď ju pristihol ako sa mu vkradla do izby. Pravdou bolo, že počul na chodbe kroky a tušil, že okrem Fuyumi to môže byť jedine ona a preto si začal pospevovať, zvedavý, či sa chytí. Ukázalo sa, že mu to vyšlo, čo ho náramne tešilo.

„Vieš, bábika, zrejme je tomu ťažké uveriť, no znepríjemňovanie života ostatným – ako si to sama nazvala – nie je jediným z mojich záujmov a vecí, ktoré rád robím.“

„Dobre vieš, ako som to myslela,“ zaujala mierne obranný postoj, no z jeho postele nevstala, dokonca sa pristihla, že si na nej urobila väčšie pohodlie, ako pôvodne plánovala. Ale celá jeho izba na ňu pôsobila zvláštnym dojmom, no necítila sa tak úplne nepríjemne. Keď si odmyslela občasné narážky jej okupanta, chápala, prečo sa rozhodol premiestniť sa radšej sem, než byť hore so zvyškom rodiny. Aspoň steny jeho izby nepôsobili tak chladne a bolo z nej cítiť, že tu je niekto naozaj zabývaný a žije v nej, nie len prežíva.

„S tou rockovou hviezdou si nebola tak úplne mimo,“ priznal po kratšej odmlke, keď ona len očami ďalej vstrebávala každý jeden detail miestnosti, v ktorej sa nachádzali a on tými svojimi hypnotizoval jednotlivé struny gitary, ktorá mu ešte stále spočívala v lone. „Odjakživa som sa chcel venovať hudbe, preto sa mi tu povaľuje toľko nástrojov.“

Jeho priznanie ju vytrhlo z dumania a opäť mu venovala svoju plnú pozornosť. Skutočne by niečo takéto u neho nečakala. Prišiel jej ako niekto bez koníčkov a záujmov, kto si potreboval čosi dokazovať jedine tým, že sa povyšoval a trápil druhých, ktorí mu ako osobnosti práve nesadli do nôty.

„A čo to znamená, že si chcel? Nevenuješ sa jej snáď?“

„Nie je to také jednoduché, bábika,“ trpko sa pousmial, no pokračoval ďalej. „Mal som dokonca kedysi aj kapelu, boli to fajn časy, užili sme si toho veľa, no jeden z členov práve teraz sedí zavretý a ďalšiemu sa narodilo decko a opustil nás s tým, že sa ide venovať rodine. Umelci to v tomto storočí nemajú o nič ľahšie ako v tých predošlých, dokonca by som povedal, že je to ešte horšie.“ Pokrčil plecami, nečakajúc, že ho pochopí.

Ale istým spôsobom vedela, o čom rozpráva. Sama mala jednu zo záľub, ktorá tiež nemala ďaleko od toho, aby sa mohla nazývať umením, no nikomu sa o nej nezverovala, aspoň tým blízkym nie. A povolanie lekára si vybrala hneď z niekoľkých dôvodov, tušiac, že ide o omnoho praktickejšiu kariérnu voľnu, ako keby sa venuje iba tvoreniu. V tomto ho práveže chápala viac, než si myslel, no z nejakej príčiny mu to neprezradila.

„Asi si vieš predstaviť, že fotrík nebol nadšený, keď zistil, že jeho dieťa sa miesto športovej či politickej kariéry chce venovať čomusi úplne inému a v jeho očiach podradnému. Jediné, čo mi povedal, keď zistil, že sa chcem venovať hudbe, bolo to, že nech nečakám, že bude sponzorovať niečo tak neperspektívne a že ak nechcem skončiť v Mc Donalde, tak sa mám vrátiť späť do reality a nechať si tento koníček napotom.“

„A čo potom?“ Vedela si úplne predstaviť, že jeho životné ciele a ambície v tejto rodine zrejme pochopené neboli. Shoto bol budúci lekár, Natsuo fyzioterapeut, Fuyumi pracovala ako učiteľka, čo nebolo prestížne povolanie, no stále dosť šľachetné na to, aby sa ním mohol pýšiť politik postavenia ich otca, ak by sa ho na jeho deti spýtali. Ale Touya? Hudobníci boli kontroverzná zložka spoločnosti.

„Zaplatil mi nejakú súkromnú vysokú školu, keď sa mi konečne podarilo ukončiť tú strednú. Ani už poriadne neviem, čo za sračku to bolo, viem len, že ma tam dostal, i keď som nemal ani poňatia, o čo šlo. Ale fotrík má konexie, nie je nič, čo by svojim vplyvom nevybavil. Dokonca mi bolo povedané, že sa len musím zúčastňovať tých trápnych seminárov a skúšok a všetko ostatné je už vybavené.“ Prevrátil očami a v nej sa až tak vzbúrila vlna odporu voči takémuto systému. Ale, bolo to jasné, že všetko je v dnešnej dobe skorumpované a školstvo nebola žiadna výnimka. Ona sa mohla aj pretrhnúť, aby sa jej podarilo získať vytúžený titul a niekomu ho zaplatili len tak, mihnutím oka a ani oň nestál.

„To by ma zaujímalo, že čo to bolo za univerzitu.“

„Niečo s diplomaciou, alebo podobná sračka. Zrejme si myslel, že keď zo mňa zápasník nebude, tak aspoň čo sa týka politiky, pôjdem v jeho stopách. Ten náš otecko býva niekedy strašne naivný,“ znechutene odvrkol. A ona sa teraz musela pousmiať, lebo jej to prišlo veľmi vtipné, ďalšia irónia osudu.

„Ty a diplomat? No ja žasnem...“

„Netreba ani dodávať, že som sa na jedinú skúšku nedostavil. A fotrík mi to dodnes nedokáže prepáčiť. Ale na rozdiel od Shota, ja nie som ten typ, čo by zo seba nechal robiť bábku, takže zvyšok si už vieš domyslieť...“ Dokončil a ona zostala opäť bez slova, premýšľajúc nad ich rodinou, ako už viacero rázy za to obdobie, čo obývala ich sídlo.

Príliš si domýšľať nepotrebovala, predstava, čo sa asi tak muselo v jeho vnútri odohrať po tom, čo ho otec nielen že odsunul na jeho koľaj, ale dokonca ani nepodporil jeho nadanie, muselo udiať. Bola síce hudobný laik, nerozumejúc tomuto odvetviu nejako do hĺbky, no i svojim neskúseným uchom dokázala zachytiť, že to, ako Touya zvládal hru na gitaru, bolo skutočné nadanie, ak nie rovno talent.

Lenže nie každé dieťa malo to šťastie, že ho rodič v jeho vášni podporoval. Pokiaľ nešlo o niečo praktické, čím sa človek mohol uživiť a videli v tom istotu, väčšinou sa takéto umelecky nadané deti stretávali s nepochopením. A aj toto bol ďalší dielik skladačky, ktorý potrebovala, aby sa jej postupne podarilo skladať mozaiku komplikovanej osobnosti mladého muža sediaceho pred ňou. On si zrejme všimol jej zadumaný pohľad a tak sa o čosi málo narovnal, výraz v jeho tvári sa zmenil, keď sa pokúsil rozptýliť atmosféru, ktorá sa v jeho izbe po tomto malom rozhovore usadila.

„Nemrač sa toľko, bábika. Ako vidíš, foter mi je úplne u riti, inak by som nemal izbu plnú takýchto krások, takže miesto diplomatického protokolu som si aj tak vybral struny.“ Pouškrnul sa, podvihujúc gitaru, ktorú opäť vzal do ruky, aby jej pozornosť pritiahol k nej. „Zatiaľ sa mi zrejme do tvojho vkusu svojim kvílením trafiť nepodarilo, ale ešte jedna mi napadla. Uži si tento súkromný koncert, lebo veľa ľudí takéto šťastie nemá“

Opäť sa usadil o čosi pohodlnejšie, vykladajúc na písací stôl aj druhú ruku a otáčajúc sa na kresle tak, aby sa mu sedelo čo najlepšie. Prstami okúsil pár skúšobných tónov, než nabehol na ďalšiu melódiu ktorú poznala, no oproti tým predošlým dvom, ktorými ju mal v úmysle zabaviť, táto bola o čosi pomalšia a emotívnejšia. A stačilo pár sekúnd na to, aby ju hnedovláska rozoznala. Uvedomenie si prinieslo so sebou aj zimomriavky, ktoré jej prešli chrbtom, ako tam tak sedela a počúvala.

„No one knows what is like to be a bad man. To be a sad man. Behind blue eyes...“

Stisla pery, no tento raz nie kvôli tomu, že by sa na neho hnevala, či ho v duchu karhala. Čosi v jej vnútri sa zavlnilo spôsobom, ktorý v jeho prítomnosti snáď ešte nemala. Možno za to mohol pohľad jeho očí do prázdna, akoby sa nachvíľu preniesol niekam inam, zabúdajúc na to, že bola v jeho izbe prítomná s ním. A možno to mal na svedomí jeho hlas, ktorý bol teraz čistejší než pred tým, kompletne zbavený toho predstieraného tónu, ktorým si ju doberal. Tento raz si pospevoval tak, akoby to myslel vážne, každé slovo, ktoré mu vychádzalo z úst.

„But my dreams, they aren´t as empty. As my conscience seems to be. I have hours, only lonely...“

Možno aj tento raz to robil iba okato, očakávajúc jej reakciu na jeho hlas, ktorý prešiel do tak príjemnej tóniny, že si ho vedela predstaviť niekde na pódiu a ak by sa mu dostalo podpory, určite by sa vrátila dvojnásobne. Čo jej prišlo tak trocha ľúto a hnevala sa sama na seba, že s ním súcitila. Veď to bol predsa Shotov starší brat, ten, čo mal tak moc nevymáchané ústa, že od prvého dňa stráveného v ich dome, bola v jeho prítomnosti ako na ihlách. Prečo by sa ho mala čo i len na sekundu pokúsiť chápať?

No na druhej strane, myseľ mala natoľko otvorenú, aby chápala, že nič na svete nebolo vyslovene čierno-biele. A náhly príval empatie a možno ešte čohosi ďalšieho, skrytého a nie tak úplne pochopiteľného ju tak trocha vydesil. Pocítila náhlu potrebu postaviť sa a odísť z jeho izby, pretože sa bála toho čo pociťovala, ako ho tak sledovala a predstavovala si jeho doterajší život a fungovanie, čo všetko musel znášať a ako to musel vnímať, že to z neho vyformovalo niekoho práve takejto povahy.

„Nedočkám sa ani potlesku?“ Zatiahol zas, keď sa prestal venovať piesni a gitare a jeho pozornosť sa vrátila k mladej žene zdieľajúcej spoločný priestor v jeho izbe. „Nejaká si stále zadumaná, pani doktorka

„Ja- Uvedomila som si, že som sa pravdepodobne zdržala dlhšie, než som mala. Fuyumi ma poprosila, aby som zaniesla veci Shotovi a asi bude potrebovať aj lieky.“ Demonštratívne vzala hŕbku čistej bielizne, ktorú pred tým položila vedľa seba na Touyovu posteľ, chystajúca sa na odchod. Dúfala, že si tú zmenu v jej nálade nevšimol a ak aj áno, pripisoval to čomusi úplne inému.

Jeho obočie sa znova zvraštilo a pery mu ovisli v nespokojnej grimase. Odložil gitaru a založil si paže na prsiach, stále prebodávajúc hnedovlasú dievčinu pohľadom. Pomedzi pery mu uniklo nespokojné odvrknutie.

„Shoto, Shoto, zase ten Shoto. Čo také spravil, že si mu toľko zaviazaná?“

„Je chorý...“ Snažila sa argumentovať a postavila sa z jeho postele na nohy, cítiac sa zvláštne a tak úplne netušiac, čo ako ďalšie povedať.

„Ale nie je bezvládny. Okrem toho, ja som ti tu práve odohral koncert úplne zadarmo. Dúfal som, že na oplátku mi budeš venovať ty svoj čas a pridáš sa ku mne.“

„V čom?“ Obávala si, či tú otázku nebude ľutovať, pretože pri ňom človek nikdy nevedel a fakt, že sa práve teraz nachádzali v celom podlaží úplne sami a ešte k tomu v jeho izbe... A to nerátala, že pred chvíľou sedela na jeho posteli. Ale svojou odpoveďou ju opäť prekvapil.

„Neviem. Napadlo mi, že si môžeme dať turnaj,“ mykol ramenom a hlavou ukázal na stôl s konzolami pred veľkou obrazovkou, vďaka čomu pochopila, aké trávenie času má na mysli. Priznala sama pred sebou, že čakala čosi iného rázu. Možno mu celý čas krivdila, možno ona bola medzi nimi tá s menej čistými myšlienkami a to drobné zahanbenie, ktoré sa jej kvôli tomu zmocňovalo, bolo oprávnené.

„Chceš hrať hry?“ Neveriacky zamrkala, ešte stále v jeho izbe, no už bola pri dverách a stačili by ďalšie dva kroky a ustúpila by do bezpečia.

„Zakaždým, keď ťa zazriem v obývačke, alebo inde v dome, máš stále nos ponorený do tých kníh. Mňa z toho bolí hlava a neviem si ani len predstaviť, že ako moc musí teba. Potrebuješ sa uvoľniť, bábika, lebo ti z toho šprtania preskočí.“

„To mi hovorí ten, čo v živote nedržal v ruke jedinú vysokoškolskú učebnicu.“ Zašomrala si skôr pre seba, na čo on provokačne nadvihol čierne obočie, no potom vydýchla. „Musím ísť za ním, možno spí a tie lieky si potrebuje dať, inak mu nezaberú.“ Trvala na svojom a Touya pochopil, že s budúcou doktorkou je ohľadom tohto výmena názorov z jeho strany vopred prehratá.

„Ale za ten koncert mi dlžíš turnaj, nezabudni na to.“ Mávla rukou, prikyvujúc napokon, len aby ju už prepustil, hoci mohla z jeho izby odísť aj bez súhlasu čiernovlasého muža. Ale stále sa jej držala tá zvláštna nálada spojená s ním a musela uznať jedno – od toho večera v jacuzzi sa skutočne okrem učenia a starostlivosti o Shota, pomoci Fuyumi pri príprave jedál a občasného upratovania po sebe, či niekom inom, ničomu inému nevenovala a už to začínalo byť tak trocha ubíjajúce. Ale skúškové obdobie bývalo také. Zažila ho už neraz a bola naň zvyknutá. Lenže tieto skúšky – štátne, ktoré ju čakali, boli zatiaľ najdôležitejšie, aké sa za svoj život chystala absolvovať.

 

* * *

„Mrzí ma, že ma musíš takto obskakovať,“ nespokojnosť v hlase mladíka s bielo-červenými vlasmi bola prítomná zakaždým, keď do jeho izby vošla, či už s podnosom, liekmi, alebo niečím iným, takže si na ňu už zvykla. A stále dookola ho ubezpečovala, že jej to nerobí najmenší problém. Práveže to bolo presne naopak.  Bola rada, ak sa cítila potrebná a pokiaľ mohla pomáhať človeku, ktorého mala tak moc rada, tak ju to robilo šťastnou, pretože Shoto vedel vďaku prejavovať skutočne tak, ako málokto. Až mala podozrenie, že to súviselo s jeho doterajším životom, dospievaním a detstvom, kedy pre neho ľudia takéto gestá robiť nezvykli.

„Je to v poriadku, naozaj. Len si ma veľmi vystrašil tým, aká vysoká horúčka sa ťa zmocnila.“ Položila mu šálku s horúcim čerstvo-urobeným čajom, z ktorej sa ešte stále parilo, na nočný stolík a vzala do ruky tú prázdnu. Shoto ju skutočne vystrašil, lebo prvé dni, kedy ochorel, vyzeral naozaj biedne, samozrejme, v tom prenesenom význame slova.

„Nebývam často chorý, ale keď už sa stane, tak je to takéto nepríjemné,“ ospravedlňujúco na ňu pozrel spoza periny a v jej vnútri zvládla obrovská chuť a túžba dotknúť sa ho, zachumlať ho pod perinu ešte viac, priložiť mu dlaň k čelu a pohladiť ho po rozhorúčenej pokožke, až by jej prsty zašli do jeho momentálne vlhkých vlasov. Ako sa tak na ňu pozeral, dvojito sfarbené oči lesklé od toho, ako mu stále ešte nebolo úplne dobre a nos červený kvôli predošlému smrkaniu, nemohla si pomôcť a musela mu venovať hrejivý úsmev. 

Snažila sa kontrolovať a najviac, čo si dovolila, bolo priloženie chrbta svojej ruky k jednému z jeho líc, ktoré práve teraz, ako tak ležal pod tou perinou, pôsobili o čosi bucľatejšie, než jeho typicky dych-vyrážajúca tvár, akoby vysekaná do mramoru. V takejto situácii a polohe jej pripadal omnoho mladší, než zvyčajne, tak trocha zraniteľný a tá neha voči jeho osobe, ktorá sa v nej hromadila, jej skutočne dala zabrať.

Bol už o čosi menej horúci než dni pred tým, čo bolo dobré znamenie. Jeho choroba bola na ústupe. A poslušne ležal v posteli, počúvajúc jej rady, ktoré obaja veľmi dobre poznali z prednášok, seminárov, literatúry a ešte ďalších iných materiálov, ktoré tvorili povinnú výbavu každého nádejného budúceho lekára.

„Dopi čaj, daj si tú tabletku a skús si pospať. Večer pred spaním ťa ešte prídem pozrieť.“ Prisľúbila mu, na čo on pokýval hlavou a opäť sa neubránila vnútornej záplave hrejivého pocitu, ktorý privodil jeho výraz a poslušnosť spojená s vďačnosťou a roztomilosťou, ktorú u mladého muža v jej veku snáď ešte ani nevidela. Skutočne sa na ňu miestami díval, akoby snáď bola nejaké nadpozemské stvorenie, nad ktorým nevychádzal z údivu, no pripisovala to celé jeho horúčke.

* * *

~

Prišla presne tak, ako mu sľúbila, neskoro večer, keď si bol istý, že zvyšok domu už dávno spí. Dokonca ho svojim príchodom vytrhla z letargie, z toho zvláštneho oparu medzi bdením a spánkom, keď jej tiché jemné kroky zaševelili na jeho koberci, akonáhle sa dvere do jeho izby s čo najtichším vrzgotom za ňou zatvorili.

Netušil, či sa s ním pohráva jeho horúčka a privádza mu halucinácie, alebo pohľad na hnedovlasú mladú ženu, skláňajúcu sa nad ním, odetú iba v tej najtenšej látke, ktorá pohládzala nahú pokožku pod ňou a on mohol iba hádať, ako moc hebká bola, snáď ešte viac, než samotný chladivý satén, bol skutočný.

Existoval iba jediný spôsob, ako sa uistiť, že bola prítomná a tu, na tomto mieste, neskoro v noci a práve s ním. Načiahol sa k nej a jedna z jeho dlaní spočinula na jej líci. Jej pokožky sa pred tým nikdy nedotýkal takto, aspoň si na to nespomínal, no keď sa nepohla, neuhla svojim zeleným pohľadom, až sa v tých smaragdovo-jantárových jazerách, ktoré ho priam ťahali pod hladinu, začínal topiť, ani nijako inak výrazom nenaznačila, že by jej ten dotyk bol nepríjemný, čo po povzbudilo v tom, aby dlaň na jej tvári zotrvala.

Bolo to ako zo sna – dotýkať sa jej takto – neobmedzene a do sýtosti, cítiť textúru jej pleti, ako sa obtierala o jeho brušká prstov, ktoré ju hladili a prechádzali od lícnej kosti až k sánkam, až sa jej riasy zatrepotali a oči privrela, čím mu naznačila, že to, čo robí, robí veľmi dobre. A ona sa pod jeho dotykom nerozplynula, stále tu bola s ním a jej prítomnosť akoby zázračne pôsobila na jeho telo.

Akékoľvek predošlé známky po malátnosti, bolesti svalov, či iné príznaky nemoci boli rázom preč. Zostala len horúčava. Obrovská a spaľujúca, ktorá ho požierala zvnútra, začínajúc niekde v pravej časti jeho tela a oblizujúc každý jeho sval, ktorý pred tým len bolestivo stonal, no práve teraz horel vzrušením.

„Shoto~,“ pootvorila ústa a zrak mu padol na jej pery, keď prešiel od jej oči, cez linku nosa, vychutnávajúc si každú časť jej tváre, ktorá sa nad ním skláňala. „Shoto, chcem, aby ti bolo dobre,“ zavrnela ešte raz a on sa pristihol, ako látku plachty, ktorá spočívala pod jeho telom, ktoré práve teraz bolo na jeho vkus až príliš zahalené, medzi prstami voľnej ruky.

Pomedzi tie jeho pery unikol drobný ston, za ktorý by sa za iných okolností možno aj hanbil, no práve teraz už svoje konanie stopercentne neovládal, keď sa pohla a jedna z jej nôh spočinula vedľa jeho bedier. Jej drobné dlane pocítil pritisnuté na svojich ramenách, ešte stále odetých do látky jeho pyžama, no i tak mohol rozpoznať ten kontrast jeho rozhorúčenej pokožky a tej jej, upokojujúco chladivej.

Ako sa tak nad ním skláňala, pramienok jej tmavohnedých vlasov ho pošteklil na odhalenej kľúčnej kosti, ktorá vytŕčala pomedzi lem košele pyžama a tá látka tento raz skutočne už zavadzala, čo zhodnotili obaja. Nadvihol sa o čosi vyššie, zapierajúc sa lakťami o matrac postele, keď druhou rukou konečne pustil jej tvár, ale len na chvíľu.

Ona svojimi prstami od ramien prešla až ku gombíkom a jeden po druhom ich odopínala, zatiaľ čo on uprene sledoval jej ženskú tvár, v prítmí jeho izby osvetlenej iba striebristým svetlom dopadajúcim z mesiaca a hviezd tam vonku, vyzerala až anjelsky, lenže to netušil, že presne to isté si myslí ona o ňom. Šikovne stiahla látku jeho pyžama z ramien a pomohol jej, keď napokon ten nepotrebný kus oblečenia dopadol niekam vedľa jeho postele. Bolo to snáď po prvý raz, čo sa Shoto nezaujímal o to, aký poriadok jeho konanie v izbe spôsobí, práve naopak, pokojne by zniesol vidieť aj ten satén, ktorý mala na sebe ona, ležať na zemi vedľa jeho vlastného oblečenia.

„Môžem, Shoto?“ Dych sa jej zatajil, keď jej zelené oči skĺzli od jeho tváre nižšie, zameriavajúc sa na krivku jeho krku, kde sa až mučivým spôsobom naplo a uvoľnilo Adamovo jablko a postupne putujúc zrakom až k jeho hrudi, ktorá sa dvíhala popri tom, ako sa mu dýchalo čoraz ťažšie a choroba to za následok určite nemala.

Ako by len nemohla? Ako by mu vôbec mohlo čo i len napadnúť v čomkoľvek jej brániť? Prečo si vôbec pýtala povolenie, nebolo to snáď z každého výrazu a zvuku, ktorý jej venoval, jasné? Netúžil po ničom inom, iba po jej mučivo jemnom a zároveň intenzívnom dotyku.

Vlastne, nie. Bola tu ešte jedna vec, po ktorej túžil snáď viac, než po tom, aby sa ho dotýkala a spôsobovala mu tým také potešenie, o akom doposiaľ ani len netušil, že je v silách druhej osoby. Keď sa brušká jej prstov pritisli k citlivej pokožke jeho hrude a trup mladého muža sa vzrušením až tak napol, jednotlivé svaly sa sťahovali a uvoľnili stále dookola, akoby sa snažil prísť na to, ako si čo najviac užívať to, čo mladá hnedovlasá žena svojim dotykom spôsobovala.

Zo všetkého najviac chcel svojej spolužiačke ukázať, ako moc túži on urobiť dobre práve jej. A nechal ju ešte chvíľu, aby hmatom vnímala každý jeden z jeho svalov, ktoré sa napínali pod jeho odhalenou pokožkou, zatiaľ čo on si dovolil rukami siahnuť po spleti jej jemných hnedých vlasov.

Netušil, kde sa v ňom berie toľko odvahy, opovážlivosti, toľko sebadôvery. Ale nasledoval svoje inštinkty a tie na neho priam kričali, aby sa pustil do toho, čo doposiaľ iba driemalo kdesi v podvedomí, odsunuté, pretože mu to prišlo až príliš nehanebné a voči nej neúctivé, no na druhej strane tak moc lákavé, že raz sa to v ňom zlomiť muselo. A tým, že si vychutnávala jeho blízkosť minimálne rovnakým spôsobom, ako on tú je, sladkými výrazmi v jej krásnej tvári i dotykmi, ktoré ho privádzali do šialenstva, ho len povzbudila.

Obe z jeho dlaní spočinuli na jej bedrách, ktoré stisol dosť pevne na to, aby mu neprekĺzla medzi prstami ako nejaký prízrak, no stále jemne, aby jej nespôsobil žiadne nepohodlie, iba čistú slasť, v priebehu sekundy ich prevrátil oboch tak, že tento raz sa týčil on nad ňou.

Jeho konanie ju pravdepodobne zaskočilo a sám nevedel, kde sa to všetko v jeho vnútri berie, no bolo toho tak veľa, že to priam až bublalo a vynáralo sa na povrch spôsobom, ktorý sa už zastaviť nedal.

„Si tak nádherná,“ nedokázal tie slová v sebe udržať naďalej, skláňajúc sa k nej a nechávajúc iba dráždivo malú medzierku medzi ich tvárami, až sa roztúžený dych jedného aj druhého stretol niekde v polovici cesty. Potreboval pomenovať to, čo pred sebou videl slovami. Úprimnými, za ktorými nemusela hľadať nič ďalšie, pretože tak priamočiary človek, ako on, ich nikdy pred tým na adresu žiadnej inej ženy nevyslovil. Až teraz, keď to tak skutočne aj cítil. „Tak strašne moc krásna, až neviem, či smiem...“

„Samozrejme, že smieš, Shoto,“ z ženského hlasu sa stal iba zastrený šepot, no porozumel každému jednému slovu. Rozlúštil by ich i vtedy, ak by prišiel o sluch, stačilo sa zamerať na jej pomaly pohybujúce sa pery, ktoré mu napovedali, čo urobiť ako ďalšie. A jej telo sa k tej nápovede iba pridávalo tým, ako na neho reagovalo, predostierajúc sa mu, až ho v hrudi zasiahol bolestivo ťaživý pocit, keď premýšľal nad tým, či si toto vôbec zaslúži. Bolo to až príliš...

Mal čo robiť, aby ustál to, ako sa na neho dívala. Akoby snáď on bol tým, po ktorom túžila, čo ho napĺňalo zvnútra neopísateľnou eufóriou a viedlo každý jeho ďalší krok a každý pohyb, ktorý jej venoval. Opatrne, akoby sa snáď bál, že čo i len jediné zaváhanie jej môže ublížiť, jeho dlaň putovala od jej brucha smerom vyššie, odhaľujúc stále viac a viac z toho, čo doposiaľ nosila vždy skryté. Saténová látka sa po jej snáď ešte hodvábnejšej pokožke kĺzala tak ľahko, že stačila chvíľka a odkryla mu všetko, o čom mohol doposiaľ len snívať.

Tento raz sa nadvihla ona, keď jej ten pyžamový vrch prevliekal cez hlavu a čoskoro skončil vedľa toho jeho tak, ako si to predstavoval zo začiatku. Ale zdalo sa, že ani toto nebolo dosť pretože sa jej nežná tvár o čosi málo zvraštila a obočie stisla bližšie k sebe, z čoho vypozoroval, že túži po čomsi ďalšom, čo jej ešte nedal, no plánoval, pretože práve teraz, keď ju konečne mal pred sebou, neplánoval jej odoprieť nič, po čom jej a vlastne aj jeho srdce zatúžilo.

„Pobozkaj ma, Shoto,“ nebol to príkaz, bola to prosba, no on to bral v tej chvíli ako svoje celoživotné poslanie - keď sa jeho hlava sklonila nižšie k nej a do nosa mu opäť udrela jej podmanivá vôňa - urobiť všetko vo svojich silách, iba a výlučne pre jej potešenie.

Zvuk jeho mena bol akási mantra, ktorú opakovala pomedzi to, keď sa jeho pery pritisli konečne k tým jej, no iba na chvíľku, pretože  práve teraz pod ním ležalo až príliš veľa odhalenej pokožky a on plánoval obdarovať ju bozkami, ktoré nemal šancu natrénovať si na nikom inom, takže mu zostávalo iba opäť nasledovať svoje inštinkty, každý jeden milimeter z nej.

Začal pri kútiku jej úst, kde sa jej dotkol naposledy, zatiaľ, čo jeho ruky láskali odhalené bedrá a pomalým, zmyselným tempom pokračovali vyššie, cítiac pod kožou jednotlivé rebrá, ktoré by dokonca vedel pomenovať aj odborne, no práve teraz mu všetky poznatky vyfučali z hlavy a zostala tam jedine ona. Jeho pery pokračovali nižšie a nižšie, k sánke, putujúc cez jej hrdlo až dolu, ku kľúčnej kosti, pretože ak svojim dotykom na tomto mieste spôsobila toľko rozkoše ona jemu, tak nasledovanie jej príkladu vyznievalo logicky ako rozumný krok.

A najlepšie zo všetkého bolo to, ako mu dávala najavo, že sa jej skutočne páči, čo robí. Dokonca mu vychádzala vlastnými dotykmi v ústrety, omotávajúc nohy okolo jeho drieku a láskajúc špičkami prstov jeho ramená, pokračujúc až k lopatkám, ktoré sa ukázali byť jedno z jeho citlivých miest. Ak tam čo i len o kúsok svoje prsty pritlačila, pomedzi pery mu vyšlo zastonanie, veľmi podobné tomu, ktorým ho doposiaľ obdarovávala ona.  

Pery mal pritisnuté k miestu medzi jej odhalenými prsiami a na pol-ceste sa stretli aj s dlaňami, ktoré sa ich oboch zmocnili, láskajúc prstami citlivé body, o ktorých vedel, že patria na ženskom tele k tým, ktoré dokážu vyvolať najviac pôžitku. A práve teraz mal možnosť konečne testovať všetku tú teóriu v praxi s tým najsprávnejším možným človekom.

„Kde- Kde si sa toto naučil?“ Zavzdychala znova, keď pridal na intenzite a jeho brušká prstov zovreli najcitlivejšie miesta na jej hrudi o čosi pevnejšie, keďže videl, koľko pôžitku jej to spôsobuje. Posledné slovo z jej vety sa pretavilo len do akéhosi zastonania, čím mu opäť dala najavo, že si počínal dobre a on vidiac, aká citlivá práve v tej chvíli bola a ako pozoruhodne reagovala na každý z jeho dotykov, v hlave mu skrsla ďalšia bláznivá myšlienka, ktorej pôvod sa ani nepokúšal vypátrať. Tak moc mu od zahanbenia horela tvár, no to, ako sa slastne zvíjala a nechávala ho, aby sa jej z plných síl venoval, ho pobádalo k tomu, aby pokračoval.

Jednu z rúk odtiahol od jej nahej hrude, zatiaľ čo druhá tento raz nežne láskala jedno z jej pŕs a natiahol sa k stolíku po tácku, prisúvajúc ju bližšie. Nahmatal na nej misku s ľadom, ktorý sem priniesla pred tým, používajúc ho ako obklad na zmiernenie jeho horúčky, po ktorej nebolo práve teraz stopy. Horúčava, ktorá ho pohlcovala a prechádzala aj na ňu, bola úplne iného pôvodu. Zovrel jednu z chladivých kociek medzi prstami a potom ruku od stolíka opäť stiahol, zakláňajúc hlavu o čosi dozadšie, aby sa mohol znova po nejakom čase pozrieť do jej tváre.

„Dôveruješ mi, však? Chcem niečo vyskúšať. Veríš mi, že nechcem nič iné, než to, aby si sa pri tom cítila čo najlepšie?“ Očami si pýtal povolenie na to, čo sa chystal urobiť, hoci ona pravdepodobne úplne netušila, o čo ide. No odovzdanosť a dôvera v jej výraze, ktoré sa miešali s túžbou, akú snáď u žiadnej ženy doposiaľ nevidel – hlavne nie v súvislosti s ním, stačili na to, aby ho uistili. Rovnako tak aj jej rázne prikývnutie.

„Samozrejme. Nikomu nedôverujem viac, než tebe, Sho- ahh!“ Ďalšie zastonanie preťalo spleť jej slov, keď kocku ľadu priložil k jej rozpálenej pokožke a pomaly ňou prechádzal tam, kde vedel, že to ucíti najintenzívnejšie. „Bože, Shoto!“ Jej vzdychy boli ako nebeská hudba, ktorá ho poháňala vpred, uisťujúc ho, že to, čo práve robí, je správne. Ale muselo byť. Cítil to tak, akonáhle sa tu nad ním objavila.

Zovrel ten mrazivý kúsok ľadu medzi perami, ignorujúc to, ako jeho chlad pomaly až pálil a posúval sa s ním od jej hrude stále nižšie a nižšie, zatiaľ čo jeho prsty zovreli lem pyžamových nohavíc, ktoré mala ešte stále na sebe. Tie jej, o čosi menšie zašli do jeho dvojito sfarbených vlasov a cítil, ako jednotlivé vlhké pramene medzi nimi zovrela, čo bral ako súhlas s tým, čo práve dovádzal s jej precitlivenou pokožkou.

„Ako ti toto vôbec napadlo?“ Zastonala znova a nadvihla panvu, aby mu uľahčila to, čo bolo ďalším z jeho zámerov. Zobral to ako ďalšie povzbudenie na to, aby ju zbavil aj zvyšku oblečenia, vo vytržení z toho, koľko mu dovolila a čo všetko s ňou mohol vyskúšať. Sám nevedel, kde sa to v ňom vzalo, no akonáhle si ešte tá časť mozgu, ktorá nebola kompletne pohltená mladou ženou pod ním uvedomila, ako moc je citlivá, jej reakcie sa mu zapáčili natoľko, že dostal náhlu chuť skúšať, čo všetko s ňou ešte môže urobiť.

V momente, keď sa jeho až pozoruhodne pevné ramená zapreli do jej stehien, čím ich od seba odtlačil, odhaľujúc všetko z nej, čo doposiaľ malo zostať iba predmetom jeho tajných zvrhlých snov, prestala rozprávať a zvuky vychádzajúce z jej úst vystriedalo potláčané stonanie, ktoré sa mu nepáčilo o nič menej. Stále mu dávala najavo, že všetko to, čo jej robí, je nielen povolené, ale viac, než vítané.

Priložil kocku ľadu, ešte stále z polovice vo svojich vlastných ústach k miestu, ktoré ju privádzalo do šialenstva, aspoň tak usúdil z reakcie, ktorou ho za ten čin odmenila. Trvalo to iba na chvíľu, pretože si sám ako vedecky uvažujúci budúci lekár dokázal predstaviť, čo to s nervovými zakončeniami umiestnenými v tej časti jej tela muselo urobiť. Dokonca jej stony prešli do niečoho, čo by mohol nazvať nariekaním, nie však takým, ktoré by mu naznačilo, že by jej ublížil a tak sa ten pocit paniky, bublajúci kdesi v jeho hrudi stratil, presne tak rýchlo, ako aj prišiel. Nie, muselo jej to spôsobovať potešenie, pretože opäť zastonala a svoje nechty tento raz zaryla do jeho pliec, keď jej prsty opustili jednotlivé pramene červeno-bielych vlasov.

Ešte viac na ňu zapôsobilo to, ako mrazenie kocky ľadu bez varovania vystriedal jeho horúci dych, keď ten chladivý kúsok zmrznutej vody odložil, zohrievajúc miesto medzi jej stehnami vlastnými ústami. Netušil, čo presne prežíva a prial si zo všetkých síl to zistiť, no keďže to v jeho silách nebolo, venoval sa tomu, čoho bol schopný a znova ho za to odmeňovala rozochvenými slovami pochvaly, ktoré mu prinášali väčší pôžitok, než by mohlo čokoľvek iné na svete.

Nikdy pred tým sa takto necítil a netušil, že spôsobovať niekomu slasť môže byť tak moc príjemné aj pre neho samého. Neveril by tomu, ak by to práve teraz neprežíval na vlastnej koži a preto iba tlmene zavrčal, vyjadrujúc nesúhlas, keď sa z posledných síl pokúšala prebrať kontrolu nad situáciou s tým, že sa chce venovať aj ona jemu a privodiť mu rovnako príjemné pocity, aké dopriaval on jej.

„Nie, dnes je to hlavne o tebe,“ zaprotestoval, zvierajúc jej boky dlaňami o čosi pevnejšie, aby sa od neho nemohla odtiahnuť a spomedzi jej nôh venoval hnedovláske odhodlaný pohľad, ktorý jej vlastné protesty umlčal. Áno, Shoto vedel byť tvrdohlavý a svojej spolužiačke doposiaľ doprial všetko, čo si zaumienila a rád. No práve teraz, akokoľvek moc túžil po tom, aby sa ho dotýkala aj ona sama, viac prahol po tom, urobiť dobre jej, sústrediť sa na ňu každou bunkou svojho bytia a ukázať jej, čo všetko pre neho znamená a ako moc ho privádza do šialenstva to, že ju konečne má pre seba. „Nechaj ma to vyskúšať, prosím.“

Keď už nemala ďalšie námietky a na jeho úpenlivý tón hlasu reagovala privretím viečok a odovzdaným klesnutím hlavy späť do jeho perín, ponoril sa medzi stehná mladej ženy ležiacej pod ním. Nebol si tak úplne istý tým, čo robí, no bol ochotný skúšať a učiť sa dovtedy, pokým techniku, akou sa jej pokúšal privodiť pôžitok, nedovedie k dokonalosti.

 Jazykom ochutnával pomaly každú jednu kvapôčku vody, ktorú tu po sebe zanechal polo-roztopený ľad a podľa reakcií jej tela – ako sa zvíjalo a ako sa obe z jej nôh chveli, až ich musel pevne držať dlaňami a poskytovať jej oporu, zatiaľ čo sa ona zapierala svojimi rukami o jeho plecia a potom zablúdila opäť k vlasom – tušil, že je na dobrej ceste.

Vraví sa, že trpezlivosť prináša ruže, no tá jeho a aj snaha boli ocenené v momente, kedy už dotyky jeho úst, jazyka a neskôr aj prstov, ktoré pridal k nim, keďže z jej stehien zostalo už iba roztopené želé a nebola schopná sa ani poriadne pohnúť, kompletne pohltená tým, čo za pocit jej pravdepodobne privádzal, rozdráždili najcitlivejšie zakončenia v jej tele natoľko, že kombinácia toho všetkého v jej vnútri spôsobila výbuch.

A než sa z toho stihol spamätať, pretože rovnako, ako ju, ho to celého uchvátilo, zistil, že prišla k svojim zmyslom predsa len skôr, pred ním, i keď sa zdalo, že bude ten slastný pocit vstrebávať ešte dlho. Ale rázom bola natisnutá na ňom, neoblomná tento raz tak moc, ako bol on pred tým.

Zaťahaním za látku jeho nohavíc mu dala najavo, že je rad na ňom, aby vyrovnal skóre a zbavil sa šiat aj on, s čím mu ochotne pomohla, ešte stále rozochvená z jeho predchádzajúceho vyčíňania. S prísľubom, že ho nenechá, pokým mu láskavosť neoplatí, zmocnila sa jeho ramien a akonáhle bol kompletne nahý aj on, pritisla ho k posteli. Ale Shoto bol príliš veľký gentleman na to, aby ju nechal akúkoľvek z činností robiť bez jeho pričinenia.

Takže napokon ich telá spočinuli natisnuté jedno na druhé a jej jemným, no uisťujúcim dotykom sa nechal viezť až tak, že čoskoro opäť cítil, ako sa jeho nahá pokožka dotýka tej jej. Pomedzi to všetko im obom z úst vyšla ešte spleť ďalších nie tak úplne rozpoznateľných slov, no tento raz bol omnoho vokálnejší on, keď do dotykov hnedovláska zapojila aj svoje ruky. Stále si tak úplne nebol istý tým, či si toto zaslúži, no jeho myseľ kompletne umlčal okamih, keď bol konečne v nej a ucítil spojenie ich tiel na takej úrovni, ktorá ho úplne odzbrojila a zahnala všetky doterajšie pochyby, či výčitky. Veď predsa, nič na svete nemohlo byť správnejšie, než práve tento okamih...

~

Jeho hruď sa dvíhala v prudkom a splašene rýchlom tempe, akonáhle otvoril oči. Všetky obrazy, ktoré doposiaľ okupovali jeho myseľ a spôsobili, že posteľ pod ním začala od tej páľavy, ktorá ho požierala zvnútra a presahovala cez každý pór na jeho tele, takmer horieť, sa rozplynuli. Ako keď niekto vypne televízor a zostane po ňom iba zrnenie a následne čierna temnota.

Všetko to bolo z jeho mysle násilne vytrhnuté v momente, keď sa prebudil. Jediný pozostatok predošlých výjavov zostal na plachte pod ním, vytvárajúc navlhnuté miesto z toho, ako ho zmohla horúčka a on prepotil okrem pyžama aj všetko ostatné okolo seba.

Bol to len sen. Áno. Iba sen, nič viac. Ale tak moc živý... Ešte teraz mu telom prechádzali zimomriavky, nahrádzajúc tie neviditeľné plamene, ktoré ho doposiaľ oblizovali, až mu začala byť zima. Horúčka bola rýchlo nahradená zimnicou, pomyslel si trpko a siahol po pohári vody, ktorý mal položený na nočnom stolíku. To sucho v jeho ústach bolo totiž priam neznesiteľné.

Nebol nováčikom, čo sa snov podobného rázu týkalo. Ako každého mladého muža, aj jeho to už postrehlo, ale nikdy to nebolo takéto... V takejto miere, také živé, s konkrétnou osobou a tak intenzívne, až mal pocit, že sa to snáď naozaj udialo a so splašene bijúcim srdcom sa poobzeral po miestnosti, či náhodou nenájde nejaké stopy po tom, čo jeho predstavivosť spojená s blúznením horúčky v jeho hlave vytvorili.

Pripadalo mu to až kruté, ako moc sa jeho myseľ s ním zahrávala. A stačilo iba pár sekúnd na to, aby si uvedomil, že to pulzujúce nepohodlie nepramení čisto iba z jeho mozgu, ale bol do toho zapletený aj iný orgán, ten, ktorý sa až bolestivo počas toho sna prebral k životu.

Jednou z rúk si frustrovane zašiel do vlasov, pokúšajúc sa upokojiť sa a cítiac ako moc mokré z toho potu, ktorý mu doslova zalial pokožku, boli. Studená, ba až ľadová sprcha sa javila ako najlepšie možné riešenie a bolo mu jedno, že aká neskorá nočná hodina práve odbila.

Líca mu ešte stále horeli a zahanbenie miešajúce sa s pocitom znechutenia nad sebou samým bolo veľmi ťažké vyhnať z hlavy. Privrel oči a zaťal zuby, dúfajúc, že toto, čo sa mu snívalo, bol vrchol jeho v poslednom čase rozbúrených hormónov, pretože si nevedel predstaviť, ako by sa popasoval s ďalším takýmto útokom na jeho myseľ.

Najhoršie na tom bolo, že hlavná aktérka z udalostí, ktoré mu mozog tak kruto predostrel počas spánku, poodhaľujúc mu najskrytejšie sny a túžby, ktoré ležali v zákutí jeho mysle, ležala v izbe iba o malý kúsok vzdialenej od tej jeho...

* * *

*

* * *

Sľuby sa majú plniť a ona nechcela zostať dlžná žiadnemu z členov Todoroki rodiny, preto jej Touyové slová, ktorými ju zaviazal k tomu, že mu bude musieť venovať kúsok zo svojho voľného času, stále plávali kdesi v podvedomí a ona nebola schopná ich vytesniť úplne, ani keď bola ponorená do učiva, prechádzajúc jednu otázku za druhou. No práve teraz sa na tie drobné písmenká, ktoré sa jej už pomaly vlnili pred očami, sústredila toľko, že usadená v tureckom sede uprostred obývačky sídla, ktoré bolo domovom jej spolužiaka, ešte stále ležiaceho vo svojej izbe a zotavujúceho sa z choroby, ktorá už našťastie ustupovala a obklopená učebnicami, nestihla zaregistrovať, ako sa do miestnosti vkradol niekto ďalší.

„Vidíš ešte na to vôbec?“ Ozval sa hlas najstaršieho z Todoroki synov tesne pri jej uchu, až skoro nadskočila a mala čo robiť, aby jej kniha v rukách nevypadla a neurobila buchot svojim dopadom na ich nablýskanú parketovú podlahu. Trafil do čierneho, lebo sa jej tie latinské názvy už pred očami pomaly zlievali do jedného.

„Čo tu robíš, Touya?“ Zamumlala, keď učebnicu odložila a prstami si masírovala spánky, snažiac sa ignorovať, ako sa zvalil na sedačku blízko nej. Jej zelené oči sa rozšírili prekvapením, keď ich uprela jeho smerom a všimla si, že má v rukách akúsi väčšiu krabicu, z ktorej začal vyťahovať hernú konzolu, až za ňou tak visela spleť káblikov a po nej aj dva ovládače.

Položil krabicu na zem, vedľa ich nôh, postavil sa a aj s konzolou prešiel až k plazmovej obrazovke, ktorá dominovala jednej zo stien v ich obývačke, pripájajúc herné zariadenie k televízoru a zapínajúc ho. Akonáhle sa obývačkou rozoznel zvuk štartujúcej hernej stanice, nespokojne založila paže na hrudi a prešla staršieho muža, ktorý sa s potmehúdskym úškrnom na tvári vracal späť k nej na sedačku svojimi kritickými očami.

„Potrebujem sa učiť, bude ma to vyrušovať,“ zatiahla nespokojne, uvedomujúc si, že on tu bol doma a ona bola vlastne iba hosť jeho brata, no i tak jej táto neohľaduplnosť z jeho strany prišla nevítaná a hlavne zbytočná. „Musíš si to rozkladať práve tu? Videla som, že máš v izbe tiež obrazovku, ktorá nie je o moc menšia od tejto. Tak nechápem...“

„Pššt, bábika,“ štuchol vlastným ramenom do toho jej, vďaka čomu sa k nej ešte viac priblížil a jej do nosa znova udrela jeho vôňa. Pustil jeden z ovládačov tak, že dopadol do jej lona a vystriedal knihy, ktoré to miesto okupovali doteraz. „Stále si mi neoplatila ten súkromný koncert a vravel som si, že keď Mohamed nepríde k hore, tak musí prísť hora k Mohamedovi. Alebo tak nejako sa to hovorí... Takže nadišiel čas na náš turnaj.“

Prstami oboch palcov začal stláčať jednotlivé gombíky na svojom ovládači, ktorý mal v moci on a hľadal medzi širokým výberom hier, ktoré v jeho konzole čakali, tú, ktorú by si mohli zahrať. Brunetka vedľa neho odložila ovládač určený pre ňu nabok a prevrátila očami.

„Myslím to vážne, Touya. Tie skúšky sa blížia závratným tempom a bez Shota sa mi učí o čosi horšie. Nemám čas na toto.“ Rukou mávla k obrazovke, odkiaľ sa na nich škerilo viacero herných postavičiek, keď sa jedna striedala za druhou.

„Ja to myslím vážne tiež. Moji kamaráti by ti vedeli rozprávať o tom, že nikoho nenechám, aby mi bol zaviazaný príliš dlho,“ jeho tón nabral tak trochu nebezpečný ráz, no potom pokračoval ďalej odľahčenejším, ba až s náznakom prosíkania, ktorý ju vyviedol z miery. „No tak, aj doktorky sa potrebujú raz za čas odreagovať. Čo to toľko vlastne šprtáš? Anatómiu? S tou ti môžem pomôcť aj ja, mám tu pár hier, ktoré by sme si mohli skúsiť...“ Zatiahol znova a ovládačom na obrazovke prešiel do kolónky 18+.

Jej hlava sa okamžite natočila do strany a zrakom prešla k dverám, ubezpečujúc sa, že sa do miestnosti práve nikto neblíži, keďže z reproduktorov pripojených k zariadeniu na prehrávanie filmov a televízie začali unikať veľmi pofidérne zvuky, keď Touya listoval jednotlivými mládeži neprístupnými hrami.

„Dobre, dobre, keď si s tebou zahrám jednu hru, vypneš to? Čo keď sa už vrátil domov tvoj otec?“ Zaťala zuby a pokrčila nosom, ešte stále v strese z toho, že by tie nevhodné zvuky niekto začul, prišiel do obývačky a celú situáciu si vysvetlil zle. Ale našťastie zatiaľ zostali nepristihnutí.

„Fajn, bábika, ale iba jednu?“ Tento raz na ňu vrhol naoko ublížený pohľad, na ktorý znova zareagovala iba otráveným po vzdychom. Mohol byť rád za tú jednu. „Dobre, tak si vyber nejakú ktorá ťa zaujala.“

Od tých oplzlých, ktorými na ňu očividne nezapôsobil, prešiel späť k normálnym, no hnedovláska len rezignovane pokrčila ramenami, nepoznajúc väčšinu z toho, čo jej Touya dával na výber.

„Ja sa v hrách moc nevyznám, nepatrím medzi tých, čo by trávili čas ich hraním.“

„Ale nejaká ti musí byť predsa len sympatická. Tiež nie som žiaden posratý geek, ako napríklad Crusty, ale sú tu veci, ktoré musí poznať proste každý,“ doberal si ju a tú predošlú prezývku, ktorú zmienil, radšej ani neokomentovala, absolútne netušiac, o čom rozpráva. Po chvíli sa však na obrazovke predsa len objavilo niečo, čo jej nebolo tak úplne neznáme a stopla ho, než stihol prejsť k ďalšej.

„Tak napríklad toto, len už tam niečo pusti, nech sa môžem ísť čo najskôr zase učiť.“ Zašomrala, opäť pokrčiac nosom a sledujúc obrazovku, na ktorej sa veľkými písmenami objavil názov titulu jednej z toho mála hier, ktoré jej boli známe.

„Takže Mortal Kombat? Hrala si to už niekedy pred tým?“ Kútik jeho úst sa opäť podvihol v predstieranom nadšení, no zdalo sa, že sa na toto snáď naozaj tešil, zosnovávajúc v hlave plán, ako ju porazí.

„Hej,“ prehlásila nevzrušene, berúc do ruky ovládač, no pravdou bolo, že skutočne zvykla túto hru v minulosti občas zapnúť so svojim mladším bratom a už si ani nepamätala, kedy sa k nej dostala naposledy. Čokoľvek iné, ako knihy a ťažké medicínske výrazy bolo v konečnom dôsledku príjemnou zmenou, hoci ju stále prenasledoval pocit previnenia, že nevenuje každú jednu voľnú chvíľku štúdiu tak, ako si to naplánovala.

„Počkaj ešte, bábika. Mám jeden návrh. Urobíme si to zaujímavejším, keď si ochotná zahrať si so mnou iba jednu hru... Kto vyhrá, získa niečo od toho druhého.“ Nadhodil skôr, než hru spustil po tom, čo si obaja vybrali postavy a chopili sa tlačidiel na ovládačoch.

„Bojím sa spýtať, že čo...“

„Neboj sa, ty na tom získaš tak či tak. Ak vyhráš, sľubujem, že dám malému Shotovi aspoň na určitý čas pokoj a nevyslovím počas tvojho pobytu už jediné hanlivé slovíčko na jeho adresu.“ Demonštratívne si pritisol voľnú dlaň k hrudi, na čo ona zareagovala iba pozdvihnutím obočia.

„To by si mal robiť aj bez toho. Ale znie to lákavo, ak k tomu pridáš ešte nejaké pozitívne a prívetivé slová.“ Začala vyjednávať a Touya sa uškrnul, tušiac, že jeho taktika zabrala. „Ale čo ak by som prehrala?“

„V tom prípade so mnou musíš ísť na rande. Takže je to hotová win-win situácia, čo povieš?“

„Ešte ťa to stále neprešlo?“ Jej tón napovedal, že presvedčená vonkoncom nebola a podozrievavosť sa zračila aj v jej tvári, čo jej však nemohol mať za zlé, ani keby moc chcel. Najhoršie na tom bolo, že keď sa ho spýtala, čo tým sleduje, nevedel jej tak úplne odpovedať a vynachádzajúc sa a odpútavajúc jej pozornosť späť k hre predošlú otázku zahovoril.

„Ale potrebujem tvoje slovo, že keď vyhrám, tak svoj sľub dodržíš, bábika. A nevycúvaš. Prisahaj. Zlož tú Sokratovu prísahu, či jak sa to volá.“ Pohrozil jedným vztýčeným prstom, keď ho pobádala, aby tú hru už konečne zapol.

„Akú prísahu?“ Jej zelené oči sa zmätením rozšírili a tmavé obočie zvraštila, no potom sa jej tvár uvoľnila. „Jasné, že ho splním, len ešte nehovor dopredu, kým si nevyhral. Možno porazím ja teba.“

„Tú prísahu, čo vy lekári skladáte, keď zasväcujete svoj život konaniu dobra, či také niečo, podobne uletené. Veď vieš, čo myslím,“ prevrátil očami tento raz Touya a nastavil hru tak, že stačilo už stlačiť jediný gombík a spustila by sa, no ešte stále zaháľal, ignorujúc jej pripomienku, že by pokojne mohla vybrať ona. Neplánoval ju nechať, na to bola výhra a to, čo mu za ňu bolo sľúbené, až príliš lákavé.

„Počkaj, ty myslíš Hippokratovu prísahu?“ Tento raz už naozaj v sebe nedokázala potlačiť smiech, krútiac hlavou nad tým, ako vôbec k tomu názvu prišiel.

„Presne to, to je jedno, nie? Vieš, o čo ide...“ Touya šomral, očividne tak trocha zahanbený tým, že netrafil, pokúšajúc sa to zamaskovať nevzrušeným výrazom tváre. Nemohla si pomôcť, no istým spôsobom jej to prišlo roztomilé, či už slovo, ktoré použil a zamenil si tak všeobecne známy názov prísahy, ktorú poznal každý jeden z jej spolužiakov, či ktokoľvek, kto sa oblasti lekárstva rozumel aspoň trochu, alebo to, ako mierne vystrčil bradu a spodnú peru zároveň, nespokojný s tým, ako teraz hrozilo práve jemu, že sa stane terčom doberania niekým druhým, čo doposiaľ robil on.

„Nie je to jedno, je to obrovský rozdiel. Sokrates bol niekto úplne iný, čo nemá s lekárstvom nič spoločné,“ potláčala smiech aj naďalej, rozťahujúc svoje pery v úškrne, no nemienila ho trápiť tak, ako by to možno urobil on, keby sa mu naskytla príležitosť.

„Nech. Rozhodol som sa, že medzi nami to bude Sokratova prísaha, platí? Taká, akú nemá nikto iný, len my dvaja.“

„Platí,“ pristúpila na jeho návrh, pretože to znelo tak bláznivo, až sa jej to začalo páčiť, hoci si to tak úplne priznať nechcela. A tiež to bola ďalšia z vecí, ktorá pomohla jej permanentne vyťažený a vystresovaný  mozog aspoň na chvíľu rozptýliť a priviesť k iným, pozitívnejším myšlienkam. „A prisahám teda. Aj tak som presvedčená, že napokon vyhrám ja a budeš sa musieť riadne snažiť, aby si našiel nejaké pozitívne slová na Shotovu adresu a ja som s nimi bola spokojná...“

„Áno, už si plánujem zaobstarať slovník cudzích slov, aby som mohol študovať všetky superlatívy,“ pridal s Touya k jej sarkastickému komentáru a potom sa konečne obaja pustili do hry, ktorá mala rozhodnúť, či napokon brunetka na to rande s ním, pozvanie na ktoré tak stále úplne nechápala, alebo sa bude baviť pohľadom na to, ako sa Shotov starší brat snaží byť po zvyšok jej pobytu k svojmu mladšiemu súrodencovi prívetivý.

Lenže ukázalo sa, že akokoľvek moc mala hranie tejto retro hry v minulosti natrénované na Touyu to nestačilo. Ich malú dohodu a výzvu, ktorá bola pred ním predostretá, zobral až príliš vážne, dávajúc do stláčania jednotlivých tlačidiel na ovládači všetku svoju energiu. Miestami sa dokonca pokúšal hru sabotovať a odviesť jej pozornosť inam, preč od obrazovky, keď do nej občas drgol ramenom, či pritisol svoje koleno až nebezpečne blízko toho jej.

Ale celá táto ich seansa bola príjemnejšia, než by bola na začiatku povedala, čo absolútne nečakala a po veľmi dlhom čase robila čosi, pri čom sa skutočne zabávala. Dokonca ju ani toľko nemrzelo, keď napokon prehrala, hoci sa snažila do posledných síl, lebo vidina toho, že bude mať Shoto konečne od tohto neodbytného mladého muža s podrezaným jazykom aspoň na chvíľu pokoj, bola príliš lákavá na to, aby sa jej vzdala.

Ich smiech a občasné komentáre toho, čo sa deje na obrazovke, zrejme vyústili v niečo hlasnejšie, čo pôvodne očakávali, pretože to začul aj maród na vyššom poschodí a popri tom, ako sa vybral z izby dolu do kuchyne, zastavil sa medzi dvermi obývačky, zvedavý, čo sa deje.

Akonáhle si brunetka uvedomila prítomnosť tretej osoby, zmocnil sa jej znova pocit viny a odtiahla sa od Touyu, ktorý sa neprestával chvastať tým, aký finálny chmat použila jeho postava na tú jej, čím ju kompletne vyradil a výhra bola jeho. Tento raz sa však ten hlodavý pocit nedostavil kvôli učeniu, od ktorého si dala nachvíľu pauzu. Bolo v tom niečo iné.

Stačil jej jediný pohľad do Shotovej tváre, keď ich tak oboch sledoval, ako sa zabávajú nad tou primitívnou hrou a ešte primitívnejšími komentármi a previnenie ju zvnútra zachvátilo do takej miery, že musela pred tým jeho dvojako sfarbeným pohľadom jednoducho uhnúť.

„Prepáč, dúfam, že sme ťa nezobudili.“ Zamumlala ospravedlňujúco, zatiaľ čo Touya stíchol a výnimočne na brata nevyštekol nič odporné, ani pohoršujúce, či inak provokatívne v tom negatívnom zmysle slova.

„Nie, toho sa báť nemusíš,“ bolo to jediné, čo Shotovi vyšlo z úst tesne pred tým, než sa otočil a odkráčal preč, nechávajúc ich v obývačke opäť samých.

Netušila, kde sa to v nej berie, pomyslenie na to, že snáď robila niečo zlé. A možno sa jej to celé len zdalo, no prisahala by, že na Shotovej tvári na okamihom zazrela náznak ublíženia a veľmi sa desila, že jeho príčinou bola práve ona, čo by nikdy, za žiadnych okolností nebolo jej zámerom.

„Hej, bábika?“ Pri jej uchu sa ozval opatrný Touyov hlas, ktorý ju vytrhol z toho mračná obáv a vrátil späť do prítomnosti. Zrejme aj čiernovlasý mladý muž zaregistroval jej bleskovú zmenu v nálade, ktorou zrejme úplne skazila doposiaľ vytvorenú uvoľnenú atmosféru a tak sa zo všetkých síl snažila prinavrátiť svoj predošlý odľahčený tón hlasu, aj uvoľnený výraz v tvári.

„Vyhral si,“ predniesla, odkladajúc ovládač späť na konferenčný stolík a predstierajúc, že si precvičuje jednotlivé kĺby v prstoch, ktoré boli po tak náročnom boji takmer až ubolené.

„Áno, takže zajtra sa priprav, plánujem si vybrať svoju výhru,“ venoval jej úškrn, ktorý doposiaľ na jeho tvári nevidela. Čosi jej na ňom chýbalo – možno predstieranosť, nútenosť, sarkazmus a vďaka tomu sa jej páčil omnoho viac, než všetky tie, ktorými ju doposiaľ stihol obdarovať, odkedy sa poznali.

„Už zajtra?“

„Áno,  už zajtra, Nepatrím k tým, ktorí by zvykli váhať. Lebo kto zaváha, ten nič nezíska. Takže sa priprav, daj si na seba niečo pekné, nech sa môžem kochať, ale zároveň pohodlné, lebo nechcem, aby si mi po prvej pol hodine začala fňukať, ako ti je zima, alebo ako ťa tlačia topánky.“

Podvihla obočie nad podmienkami, ktoré si začal tak opovážlivo klásť. Ale keďže vyhral, mal na to právo a už teraz začínala byť nervózna pri pomyslení na to, čo ju zajtra čaká a čo si na to rande, ktoré si poctivo vybojoval aj so svojim avatarom z Mortal Kombat-u, oblečie. Ale okrem nervozity v sebe nepotlačila ani dávku zvedavosti, ktorá sa začínala drať na povrch.

„Vieš o tom, že gentleman by mi ponúkol svoju bundu, ak by som začala fňukať, že mi je zima. A ak by ma boleli nohy, nosil by ma na rukách?“ Prehodila sucho, prižmurujúc svoje oči a zabodávajúc ich do neho, na čo on zareagoval pokrčením ramien a sarkastickým úškrnom, na ktorý bola už zvyknutá. Za dnešný deň ho však nevidela toľko rázy, ako po iné.

„Ja ale nie som gentleman, pani doktorka, to si už vďaka svojim malým psycho-analýzam určite stihla zistiť aj sama. No i tak ťa zajtra vezmem na to najlepšie rande, na akom si kedy bola.“

* * *

Napokon sa predsa len rozhodla, že si na rande vezme šaty. Zvolila tie druhé, ktoré na sebe pred nikým z ich rodiny ešte nemala. Boli letné, tmavomodrej farby, jednoduché a bez rukávov, čoho fanúšikom až tak nebola, no nešlo o nič, čo by džínsová bunda nebola schopná vyriešiť. Tušila, že v tomto letnom počasí jej pravdepodobne bude skôr nazvyš, než padne na úžitok, ale predsa len po nej siahla tesne pred tým, než opúšťala svoju izbu a napätie, ktoré sa v nej hromadilo, dokonca mala pocit, že ju sprevádza aj mimo jej tela ako akýsi hustý mraz vznášajúci sa nad jej hlavou, by sa dalo krájať.

Zvažovala aj, že si obuje nejaké slušnejšie topánky, no spomínajúc na jeho slová, siahla po teniskách. Bolo jej to v podstate jedno. Stále toto celé, čo si vymyslel, nebrala ako ozajstné rande, i keď on nástojil na tom, že to presne tak prebiehať bude.

Ale Touya bol Touya a ak sa za ten čas, ktorý u neho doma, obklopená ďalšími členmi jeho rodiny, strávila, niečo naučila, tak to bol fakt, že si pri ňom človek nemohol byť ničím istý. Okrem toho, pri ňom nemala potrebu vyrovnať sa aspoň čiastočne jeho vzhľadu, tušiac, že ani on do svojho zovňajšku príliš veľa námahy nedá.

Očakávala, že ako vždy, vytiahne prvú vec, čo sa mu v jeho rozhádzanej izbe, ktorú už stihla zazrieť na vlastné oči, povaľovalo. Dokonca pochybovala, že sa medzi tým všetkým, čo tvorilo jeho šatník, vôbec nájdu jedna slušná košeľa a nohavice, ktoré by neprevŕtavala aspoň jedna diera. Takže pokiaľ ju so sebou nevezme na večerné predstavenie v národnej opere, bude to snáď v poriadku.

Vlastne ani netušila, prečo to toľko rieši. Do celého tohto bola namočená ním a dookola si opakovala, že o nič nejde a nemá byť prečo nervózna, aj keď sa opäť chystala pred zrkadlom svojej dočasnej kúpeľne. Táto situácia jej nápadne pripomenula tú spred niekoľkých dní, či to už dokonca boli celé týždne, čo trávila večer v reštaurácii s celou Todoroki rodinou a Touya sa vtedy pred ňou aj ostatnými riadne vyznamenal. Dúfala, že dnešok dopadne inak a nebude potrebovať na konci dňa utešiť pre zmenu ona, než Shoto, ktorý padol za obeť svojmu čiernovlasému bratovi naposledy.

Stále ju mrzelo, že miesto toho, aby prejavovala vďaku najmladšiemu Todorokimu a konečne strávila večer štúdiom po jeho boku, keďže mu už bolo o čosi lepšie, chystala sa preč z domu s niekým iným, a tým bol jeho najstarší súrodenec.

Jej spolužiak sa príliš ani nepýtal, keď mu prezradila, že dnešný večer pôjde preč. Ale bolo nad slnko jasné, že si určite domyslel, že von nepôjde úplne sama, preto bola prekvapená, že nevyzvedal, kto jej bude robiť spoločnosť, ako by to zrejme urobil ktokoľvek iný na jeho mieste. No ona z neho stále cítila akési zvláštne rozpoloženie, ktoré určite nebolo spôsobené chorobou, ktorá sa ho tak úpenlivo a až pridlho držala, no konečne začala ustupovať.

Lenže na tieto myšlienky práve teraz nebol čas, keďže Touya ju čakal dolu v suteréne, prekvapivo pripravený a opretý o kapotu svojho auta presne v tom čase, na akom sa dohodli. A to si myslela, že na to buď zabudol, alebo si nedával pozor na to, koľko je hodín a kvôli tomu ho bude musieť ísť upozorniť a zbúchať mu na dvere od jeho izby. Alebo tu bola ešte jedna možnosť – mohla sa tváriť, že sa včera na ničom nedohodli a dúfať, že sa mu napokon nebude chcieť nikam ísť a celá ich dohoda spečatená jeho výhrou v Mortal Kombat hre, sa tak premlčí.

Nič také sa však nekonalo a z výrazu v jeho tvári, ktorú k nej horlivo otočil, akonáhle začul jej opatrné kroky preťať ticho podzemnej garáže, mohla vyčítať, že sa na toto celé snáď tešil, alebo minimálne záujem a nadšenie predstieral tak dobre, ako všetko ostatné pred tým, no ju už tak ľahko neoblaflo hocičo.

„Teee~da, povedal som síce, aby si sa obliekla pekne, ale keby som tušil, že ako prídeš, tak by som možno slová formuloval inak. Som totiž celkom dosť žiarlivý, bábika a keď sa niekto ďalší bude na teba pozerať, tak za seba nemôžem ručiť...“

Znova prevrátila očami, neberúc jeho chabý pokus o kompliment, či čo to vlastne malo byť, vážne a podišla k nemu bližšie. Všimla si, že jeho auto vyzeralo o čosi inak. Chýbala mu strecha a svoje zmätenie dala najavo podvihnutým obočím, ktoré si všimol a odlepil sa od kapoty vozidla, presúvajúc svoj pohľad od nej, konkrétne jej odhalených nôh, ktoré sa pomaly dvíhali k sukni šiat a smerovali vyššie, ako si ju tak prezeral už po niekoľký raz po sebe, k autu, na ktoré hľadela aj ona.

„Dnes to bude kabriolet,“ prehlásil pyšne, prikladajúc jednu z dlaní k nablýskanému povrchu vozidla a potľapkávajúc ho, akoby to snáď bolo jeho vlastné umelecké dielo. „Strecha by nám iba zavadzala a keď dorazíme na miesto, pochopíš, že prečo.“ Venoval brunetke záhadný úškrn, ktorý ešte viac podnietil jej zvedavosť, no nechcela ju dať pred ním najavo explicitne a tak len pokrčila ramenami, predstierajúc, že ju to vlastne ani tak moc nezaujíma, i keď v skutočnosti vo vnútri priam horela túžbou zistiť, čo si to pre nich vlastne pripravil za program.

„Mám sa začať báť?“ Prehovorila po chvíli, keď už sedela usadená vedľa neho a jeho auto vyštartovalo von z garáže, opúšťajúc priestory sídla rodiny, do ktorej patril. Tento raz si na rýchlosť nedával taký pozor, ako keď ju viezol prvýkrát, čo mu, samozrejme, nezabudla hneď vytknúť, pripomínajúc svoj slabší žalúdok.

„Prepáč, bábika, ale musím sa trocha poponáhľať, už teraz máme mierny časový sklz a ak nechceme premeškať začiatok, nemôžem ísť tvojim obľúbeným slimačím tempom,“ pohotovo jej odvetil, no predsa len na rýchlosti trocha ubral, vďaka čomu už nemala smrť v očiach pri každom jednom pohľade na tachometer.

Možno len nebola zvyknutá na takýto typ vozidla, pretože sa v tom bez strechy snáď doposiaľ ešte neviezla. Vlasy jej povievali okolo tváre na všetky strany a práve v tej chvíli bola rada, že im ani tento raz nevenovala príliš veľa pozornosti, pretože touto jazdou by bola akákoľvek jej predošlá snaha zničená. No nedalo sa hovoriť o čomsi vyslovene nepríjemnom, len to bolo iné. Pripomínal ojej to jazdu na horskej dráhe, ktorú absolvovala naposledy už veľmi, veľmi dávno.

„A začiatok čoho konkrétne to nechceme premeškať?“ Vyzvedala, no nečakala, že jej to prezradí.

„Uvidíš, nebudem predsa kaziť prekvapenie. A na tvoju predošlú otázku zodpoviem len toľko, že teraz sa báť nemusíš, šetri si to na neskôr.“

Jeho slová ju zanechali ešte väčšmi zmätenú a tak sa rozhodla radšej užívať si jazdu večerným Musutafu v športovom kabriolete, dúfajúc, že to prekvapenie, o ktorom hovoril, ju nebude stáť poriadne hrubý zväzok nervov.

Celou cestou bol až prekvapivo prívetivý a na jeho pomery dokonca pozorný, zabávajúc ju rôznymi príhodami, o ktorých netušila, č nie sú iba vymyslené a púšťajúc v rádiu jednu pesničku za druhou, snažiac sa čo najbližšie trafiť jej vkusu, ktorý už pred tým mal možnosť aspoň čiastočne spoznať. Lenže hudbu počula len veľmi nejasne, keďže jej v ušiach celou cestou svišťal vietor, ale i tak to bol zaujímavý zážitok, ktorý mohla pokladať za to snáď najvzrušujúcejšie, čo sa jej v poslednej dobe prihodilo.

Keď vošiel do priestorov veľkého parkoviska a jeho auto zastalo na jednom z prázdnych miest, obklopenom zvyšnými prítomnými vozidlami, ktorých tu zas až tak veľa nebolo, zmätene sa obzerala okolo seba, snažiac sa prísť na to, čo za miesto to bolo, že sa tu rozhodol zastaviť.

Prstom, ktorým ukázal smerom za predným sklom jeho auta, pritiahol pozornosť k niečomu, čo si doposiaľ nevšimla a musela s v duchu streliť imaginárnu facku o čelo, že bola schopná prehliadnuť niečo tak veľké a v tomto momente už aj do očí bijúce. Pri pohľade na vysoké plátno, ktoré sa pred nimi týčilo, jej došlo, čo bude zrejme hlavným bodom programu ich spoločného rande, ako to on ešte stále nazýval, až tomu pomaly začínala veriť tiež.

„Auto-kino?“ Prekvapene nadvihla obočie a Touya pokrčil ramenami, vypínajúc motor a sťahujúc nohu z pedálu, pretože boli na mieste a ďalej sa už minimálne na nasledujúce dve hodiny pohnúť nepotreboval.

„Čakala si niečo iné? Nóbl večeru, minigolf alebo predstavenie v národnej opere? Či ti snáď napadlo, že ťa zatiahnem niekam do tmavej uličky a predám obchodníkom s bielym mäsom?“

„No, priznám sa, že myšlienky podobného typu, ako je tá posledná, mi nedali poriadne spať celú noc,“ odvetila mu rovnako sarkastickým tónom, no výraz v jej tvári prezrádzal, že bola prekvapená a dokonca aj celkom dosť milo. Open-air kino... Kedy naposledy absolvovala niečo také? Ani na to si už nedokázala spomenúť. A v kombinácii s pohodlím, ktoré poskytovalo jeho parádne auto, to rozhodne znelo ako fajn večer strávený pri filme.

„To možno až potom, bábika, najskôr nás čaká film a keďže sa mi to i napriek tvojmu protestovaniu podarilo v rekordnej rýchlosti, zvýšil mi čas na pukance.“ Mal pravdu, pretože očividne dorazili práve včas, keď sa v prítmí parkoviska plátno znenazdajky rozsvietilo a obrazce na ňom značili úvodné upútavky, ktoré bývajú prítomné väčšinou vždy, pred samotným filmom. Jej pozornosť okrem nich však zaujalo aj čosi iné – zmienka jedla a ihneď k nemu otočila hlavu.

„My budeme mať aj jedlo?“ Nadšenie v tvári sa ani nepokúšala skryť, pretože viac, než samotný film, ju potešil fakt, že nezostane hladná. „Pozývaš ma, nebodaj?“

„Hovoril som, že síce nie som gentleman, no snáď ma nemáš za kompletného burana. Aspoň niečo mi ten foter vštepiť stihol.“ Podotkol mierne znechuteným tónom, ktorý mala pravdepodobne za následok zmienka jeho rodiča, načahujúc sa do priehradky v aute a vyťahujúc z nej peňaženku, zatiaľ čo ona si na sedadle, ktoré jej poodsunul ešte o čosi viac dozadu, urobila pohodlie. Už chápala, prečo bol nápad sňať z jeho vozidla strechu pre túto príležitosť tak moc praktický.

Keď vyšiel z auta a prikázal jej, aby ho tu zostala poslušne čakať, venovala mu iba ďalší naoko otrávený výraz, no podvolila sa jeho žiadosti, oznamujúc mu, že ona si prosí klasický bez nejakej špeciálnej príchute. Ak už si mala dnešný večer, kedy sa ním nechala prehovoriť, aby vystrčila päty z ich sídla a dala si pauzu s učením, ktoré ju ešte stále niekde v kútiku mysle mátalo ako otravný druh hmyzu, ktorého sa človek nevedel zbaviť, tak to plánovala využiť naplno so všetkým tak, ako to mala rada.

Zatiaľ, čo sledovala jeho vysokú postavu, ako prechádza smerom k malému stánku, kde pracovníci open-air kina predávali občerstvenie, v mysli sa jej vybavila typická klišéovitá scéna v kine, súvisiaca s vreckom pukancov a nesmelým dotykom dvoch rúk, šmátrajúcom vo vnútri, aká nesmela chýbať v žiadnom presladenom filme. Znova pokrčila nosom a kyslo sa zatvárila, ako tak nad tým premýšľala, čo ju prividelo k ďalšej myšlienke: Čo za film vlastne vybral?

Ak to bude nejaká trápna romantická komédia, či niečo na spôsob 50-tich odtieňov sivej, tak mu ten popkorn, ktorý pre nich práve teraz zaobstarával, vysype na hlavu. Ale nevedela si predstaviť, že by niekto ako on vydržal vyše dvoch hodín pri čomsi tak moc hlúpom sedieť bez toho, aby to v polovici vzdal. No bude sa musieť nechať prekvapiť, ako jej prízvukoval, keď sa to z neho pokúšala vypáčiť.

Čoskoro bol aj naspäť, uvelebujúc sa vedľa nej, podávajúc jej vrecko s pukancami a keď si všimla, že si niesol aj druhé pre seba, uistilo ju to v tom, že sa žiaden otrepaný moment v kine z romantických filmov konať nebude. Bola však za to istým spôsobom aj celkom vďačná, lebo si nevedela predstaviť, ako by v takej situácii zareagovala. Už len jeho prítomnosť a to, aký bol dnes pozorný a skutočne pripravil program o dosť lepší od toho, čo si predstavovala a čoho sa obávala ona, na ňu pôsobili spôsobom, ktorý tak úplne vítaný nebol, no bojovať s ním práve v tejto chvíli nedokázala a ani nemienila. Predsa len ich čakal ten film, ktorý práve začínal a tak sa radšej sústredila naň.

„Ja neverím... Takáto klasika?“ Až sa tak na sedadle narovnala, akonáhle spoznala, čo za film začali premietať. Stačilo jej k tomu iba pár úvodných sekúnd a tónov znelky, ktorá celý snímok otvárala, hneď vedela, o čo ide, pretože tento kultový horor videla v minulosti snáď už toľko rázy, že by ich nespočítala ani na prstoch oboch rúk.

„Vravela si predsa, že máš rada horory,“ prehovoril aj Touya, akoby to bola tá najsamozrejmejšia vec pod slnkom, ktoré už stihlo takmer kompletne zapadnúť, čím dotváralo atmosféru šera, ktorá k sledovaniu strašidelných filmov rozhodne patrila. „Tak som bol zvedavý, či sa ti Freddym trafím do vkusu.“

V prvom rade ju fascinovalo, že vôbec niečo z toho, čo mu rozprávala, počúval a vnímal, no ešte viac na ňu zapôsobilo to, ako si to zapamätal. Lenže nebolo to pre neho ťažké, pretože fakt, že táto na prvý pohľad slušná a usporiadaná budúca lekárka mala rada niečo tak banálne a zároveň prekvapujúce, ako hororové filmy, ho okamžite zaujal a on sa toho aj chytil, dúfajúc, že opäť trafil správne.

Okrem toho, tento film – Nočná mora z Elm Street sám považoval za klasiku, po ktorej siahol omnoho radšej, než tých moderných sračkách, ktoré sa zvykli v poslednej natáčať a starým kultovým filmom sa nemohli rovnať ani omylom. A vidieť jej tvár, ako sa napla a potom na drobný okamih rozžiarila vzrušením, ho iba utvrdilo v tom, že zvolil správne.

Obaja sledovali spočiatku tak zaujato, akoby tú snímku videli snáď po prvý raz, no netrvalo dlho a myšlienky jedného aj druhého diváka sa začínali uberať aj iným smerom. Brunetka sa snažila sústrediť na plátno a to, čo sa na ňom odohrávalo, ale Touya jej to sťažoval už len tým, že bol prítomný a práve teraz až prekliato blízko vedľa nej.

Nielen jeho vôňa, ale aj hlas, ktorým prostredníctvom občasných komentárov preťal ticho, ktoré sa v aute vznášalo, keď načúvali iba tomu, čo vychádzalo z obrovských reproduktorov lemujúcich filmové plátno, boli pomerne dosť rozptyľujúce. A spôsob, ako sa miestami jeho dlhá noha, s ktorou si nedal pokoj a stále ňou musel hýbať, občas priblížila až nebezpečne blízko tej jej, až opäť mohla cítiť teplo, ktoré bolo zrejme neoddeliteľnou súčasťou tohto mladého muža, to celé len sťažovali.

Myslela si, že sa i napriek tomu zvládne primárne sústrediť na film a v podstate sa jej to celkom aj darilo, dokým neprišlo na povestnú scénu v kúpeľni, kedy jedna z obetí hlavného zloducha zaspávala vo vani, zatiaľ čo sa pomedzi penu plávajúcu na hladine vynorila ruka s dlhými, nebezpečne vyzerajúcimi železnými pazúrmi, patriaca nikomu inému, než hlavnému antagonistovi a nebezpečne blízko od rozkroku nič netušiacej ženskej hrdinky.

Presne v tej chvíli zacítila aj ona sama, ako sa jej odhaleného stehna čosi dotýka a ak by  nepoznala túto scénu naspamäť, ako vlastné topánky, určite by sa bola bývala nesmierne moc preľakla. No svoje oči odtrhla od plátna a akonáhle spočinuli na Touyovej ruke bolo jej jasné, o čo sa pokúša.

Jeho letmý a rafinovaný dotyk, keď sa k nej primkol o čosi viac, než si dovolil doposiaľ, aby dočiahol, si vyložila úplne inak, než pokus a intímne zbližovanie sa, či zvádzanie dotykom. Toto by zrejme robil hocijaký iný bežný smrteľník mužského pohlavia, s ktorým by sa tu pri pozeraní film nachádzala. Ale Touya nebol tak úplne bežný smrteľník, to by o ňom nemohla tvrdiť, ani keby chcela. Bolo jasné, že pri ňom človek musel uvažovať inak. A možno preto miesto toho vnímala počítanie mladého čiernovlasého muža ako ďalšiu provokáciu z jeho strany, keď sa ju snažil vyplašiť, či zneistiť a preto sa snažila, aby zostala pokojná.

Pravdou však bolo, že v jej vnútri to až tak pokojne vyzeralo a ten letmý dotyk, s ktorým neprestával ani vtedy, keď bola Freddyho obeť pred strašlivým osudom na poslednú chvíľu uchránená, v nej vyvolal čosi, čo sa len ťažko dalo ignorovať. Presa len, to, ako sa brušká jeho prstov kĺzali po jej odhalenej pokožke a ona v tejto chvíli preklínala samú seba, no ďakovala si zároveň za to, že sa rozhodla obliecť si šaty, sa nedalo označiť za nepríjemné. Minimálne tak to v tom momente cítila.

Ak by jej to bolo nepríjemné, určite by jeho ruku odtisla, či inak dala najavo svoj nesúhlas s tým, čo robil. Nedokázala si však pomôcť. Ten príjemný pocit, ktorý jej privodil, bol silnejší, než akákoľvek hrdosť, ktorú ju pred tým nútila držať si od neho odstup, či svedomie v kombinácii s výstražným hláskom, varujúcim ju, aby nepoľavila v ostražitosti a nespadla do nastavenej pasce príliš ľahko, ktoré na ňu v duchu kričali, že by to mala zaraziť.

Mala by... Lenže keď sa k nej nahol ešte o čosi viac a jeho šepot nielen že pri uchu začula, ale ešte k tomu ho aj mohla cítiť, akonáhle dychom zohrial jeho pokožku, boli slová vychádzajúce z jeho úst tým najjasnejším, čo práve teraz dokázala vnímať.

„Už tomu začínam chápať, bábika,“ rozprával tak potichu, tónom tak hlbokým, že ho mohla počuť iba ona, čo bol zámer, „si rovnako zvrátená ako ja, preto máš rada tieto horory.“ Tón jeho hlasu znel tak, že z neho mala pocit, akoby snáď Touya prišiel na nejaký fascinujúci objav a lákalo ju nakloniť hlavou, aby mohla nahliadnuť do jeho tváre a preskúmať výraz, ktorý sa mu tam pravdepodobne usadil, no jej oči zostali aj naďalej pripútané k plátnu pred nimi.

Díval sa naň aj on, predstierajúc, že sa venuje sledovaniu filmu, no jeho pozornosť bola už dávno niekde úplne inde. Ktokoľvek z nezaujatých divákov by však natočil hlavou ich smerom, nemal by ani poňatia, že v skutočnosti sa ten čiernovlasý muž prihovára brunetke sediacej vedľa neho spôsobom, ktorý pre nevinné uši rozhodne nebol. A jeho ruka ešte stále neprestala jej pokožku dráždiť rafinovaným spôsobom, ktorý sa stále nedal označiť za nepríjemný, či obchytkávanie., V podstate nerobil nič zlé, udržujúc si stále dostatočnú vzdialenosť od miesta, kde by jej to už mohlo začať vadiť.

„Stavím sa, že sa ti to páči, preto ich tak rada pozeráš. Takí ako Freddy ťa rajcujú, však, bábika? Nečakal som, že nájdem niekedy niekoho rovnako zvrhlého ako som ja sám, no zdá sa, že ty si ešte zvrátenejšia, než ja.“ Šepkal jej do ucha aj naďalej a ona mala čo robiť, aby stále pôsobila pokojne a nedala najavo, čo jej tie slová v kombinácii s ďalšími vecami, ktoré robil, spôsobovali. Dokonca aj jeho tón hlasu ju vytáčal do nepríčetnosti, no potlačila akékoľvek nutkanie mu čosi odseknúť, či nejako inak zareagovať, predstierajúc, že celá jej pozornosť patrí iba filmu.

„A určite by si sa počas tej predošlej scény najradšej videla na mieste tej ženskej vo vani, však? Ak by sa Freddyho ruka pomaličky blížila presne tým istým spôsobom...“ Ani to nemusel dopovedať, aby jej po celom chrbte naskočili zimomriavky. Tie boli ešte podnietené, keď svoje prsty k vnútornej časti jej stehna o čosi viac pritlačil a potom nechtami prešiel po kúsku nahej pokožky, než ruku stiahol skôr, než stihla zaprotestovať. Nedokázala v sebe udržať to slabé zastonanie, v ktoré všetko to, čo stváral doposiaľ, vyústilo.

Zahanbenie ju zaplnilo zvnútra rovnakým dielom, ako sa to pred tým podarilo vzrušeniu a snáď po prvý raz sa v jeho prítomnosti začervenala tak, že si to musel všimnúť aj on, ale len v tom prípade, ak by sa zadíval na ňu. No ešte stále jeho oči spočívali na obrazovke. Bolo to už dávno, čo sa jej naposledy niekto dotkol takýmto spôsobom a možno aj preto to malo na ňu účinok, vďaka ktorému takmer stratila hlavu.

Naozaj bola tak zvrátená, ako tvrdil, keď ju jeho opovážlivé slová priviedli do bodu varu? Nie, to on jej podsunul tieto nemravné myšlienky, ktorých sa jej myseľ takto nešťastne chytila. Bola to čisto len jeho vina. Len ťažko sa jej pred sebou priznávalo, že predstava, ako leží vo vani a ruka, ktorá sa z hladiny vynára nie je tá – patriaca znetvorenému masovému vrahovi, ale patrí Touyovi, v nej vyvolávala čosi, za čo sa hanbila, no bola si istá, že to tak ľahko z hlavy nedostane.

Áno, v prípade, že by tie oceľové pazúre masového vraha vystriedali dlhé prsty s potetovanými hánkami, patriace čiernovlasému mladému mužov, čo sledoval film v jej prítomnosti spolu s ňou, by si skutočne aspoň na malú chvíľu priala byť na mieste tej osoby, ktorá vo vani ležala.

Nahnevaná na neho, že sa mu podarilo ju takto vyprovokovať, konečne odtrhla oči od plátna a obrátila sa k nemu. Jedna z jej rúk sa podvihla a zmocnila sa jej obrovská chuť obdarovať ho fackou, možno nie príliš silnou, aby mu ňou ublížila, no dostatočne intenzívnou na to, aby mu dala najavo, že si má tie oplzlé reči nechať pre seba a dávať si pozor na ten svoj podrezaný jazyk. No najhoršie bolo, že sa jej v mysli vyrojili aj iné spôsoby, ako by mohla, či dokonca chcela umlčať tie nevymáchané ústa.

Napokon k nim pritisla svoju drobnú dlaň, čím ho vytrhla zo sledovania filmu, alebo toho mala pocit, že sa aspoň snaží tváriť, že ho zaujíma a on sa tiež pootočil, aby na ňu pozrel. Jeho obočie prekvapene vyletelo o čosi vyššie a jej zelené oči sa zúžili, keď sa mu snažila venovať ten najprísnejší pohľad, akého bola schopná. Cítila, ako sa pod jej prstami pery mladého muža roztiahli v potešenom úškrne, až sa tak želiezka, ktoré zdobili jeho tvár obtreli o vnútornú pokožku jej dlane.

„Pozor na ústa, hej?“ Varovne predniesla a pohodila hlavou smerom k obrazovke auto-kina, na ktorej ešte stále premietali horor, no tomu momentálne ani jeden z nich už príliš zo svojej pozornosti nevenoval. „Snažíme sa tu pozerať film.“

Svoju ruku napokon stiahla a nemýlila sa v tom, že jeho pery boli skutočne roztiahnuté v širokom úškrne, no ten ustál a jeho kútiky poklesli, keď ani jeden z nich neodtrhol oči od toho druhého. Hodnú chvíľu na seba iba tak hľadeli a ona sa pristihla, že by dala čokoľvek za to, ak by mohla aspoň na chvíľu nazrieť do jeho nevyspytateľnej mysle a zistiť, čo sa mu ňou práve teraz preháňa. Nech by to bolo akokoľvek moc pohoršujúce, chcela to vedieť, pretože bola nesmierne moc zvedavá.

So zatajeným dychom čakala, kým niečo ďalšie dodá, čím by ju opäť vytočil, no mlčal a svoj pohľad až neprirodzene belasých očí nestiahol z jej tváre ani na stotinu sekundy. Možno sa to zdalo iba jej a možno sa medzi nimi skutočne vytvoril úplne iný druh napätia, než na aké bola doposiaľ zvyknutá, či lepšie povedané, než aké si doposiaľ bola ochotná v jeho prípade pripustiť.

Zdalo sa jej to, alebo sa obaja k sebe o čosi málo priblížili? Predstava, že by sa jeho pery mali pritisnúť na tie jej, či na akékoľvek iné miesto pokryté pokožkou, jej na chvíľu skrížila myseľ už pred tým, no teraz bola o čosi vtieravejšia. Ale bozkávať sa s niekým popri tom, ako na pozadí Freddy Krueger vraždí jednu obeť po druhej? Možno mal predsa len pravdu v tom, že sú obaja rovnako zvrátení. Lebo v tom momente mala dojem, že nebola z nich dvoch jediná, ktorá podvedome cítila tú zvláštnu a nepopierateľnú príťažlivosť.

Mimoriadne nechutná scéna na plátne však spôsobila, že mnoho prítomných vo svojich autách, ktorí sledovali film s nimi a oni dvaja by na to, že tu na parkovisku nie sú sami, boli takmer zabudli, vyľakaním zhíkli, či priam zavrešťali a to ich vytrhlo z malého momentu, kedy sa miesto okolia a hororu, ktorý sa pomaly blížil do finále, venovali iba prítomnosti toho druhého.

Znova sa jej zmocnilo vnútorné napätie spojené s drobným vtieravým pocitom zahanbenia a jediné, čo v tej chvíli dokázala vymyslieť, aby odpútala pozornosť čiernovlasého muža od seba a toho, ako pred malou chvíľou úplne stratila pozornosť a aj súdnosť, bolo to, že siahla do vrecka s pukancami, vzala za hrsť do ruky a potom mu ich v otvorenej dlani strčila popod nos.

„Na, radšej si zapchaj ústa týmto.“ Narážala na jeho predošlé slová, o ktorých si bola už teraz istá, že ju budú v tom kútiku mysle, kde skrývala všetko zvrhlé, mátať ešte dlho. Spolu s tým, čo by sa stalo, ak by sa predsa len ich tváre k sebe ešte o pár centimetrov priblížili a ona by zistila, či ten jeho podrezaný jazyk dokáže využívať aj inak, než len vytáčať a provokovať druhých rečami.

Touya sa opäť pouškrnul, sklonil hlavu o čosi viac, až mohla cítiť jeho horúci dych znova, tento raz na pokožke dlane a vzal si z nej pár z pukancov, ktoré mu ponúkala bez toho, aby sa ich, či jej dotkol inou časťou tela, než ústami.

„Budeš ma kŕmiť po zvyšok filmu, len aby som bol ticho?“ Zatiahol lenivo, keď prehltol sústo a ona znova iba ironicky pokrútila hlavou a ruku stiahla, pokladajúc ju do svojho lona vedľa tej druhej.

„Moc by si sa nenajedol, lebo ako už iste vieš, čoskoro bude končiť.“ ´A ako dobre,´ dodala v duchu sama pre seba, pretože atmosféra, ktorá sa medzi nimi pred tým vytvorila, tak úplne nezmizla a začínala sa obávať toho, že ak by v tom, čo robil, pokračoval naďalej, neručila za seba, ako by na to postupne zareagovala, keď už teraz mala pocit, že čiastočne zavadila nohou o pascu, ktorú jej predostrel už dávnejšie a zatiaľ sa jej úspešne darilo našľapovať iba okolo nej.

„Nemaj strach, bábika, hladní nebudeme ani jeden, večer ešte neskončil a toto,“ demonštratívne potriasol poloprázdnym vreckom popkornu, ktoré ležalo zaseknuté medzi dverami a sedačkou na jeho strane, „toto bol iba predkrm.“

Zvyšok filmu dopozerala bez ďalších slov, či protestov, pretože ak mal v pláne ako ďalší bod programu to, čo naznačoval, nemala žiaden dôvod na akékoľvek námietky. Jedlo bolo niečo, čím si jej srdce dokázal získať ktokoľvek, takže sa tomuto návrhu nebránila s tým, že by sa už najradšej chcela vrátiť späť do sídla, ktoré sa stalo jej dočasným domovom.

Hoci tak úplne ešte stále nedôverovala svojim citom v jeho prítomnosti, keď nebudú sedieť v prítmí auto-kina vzdialení od seba iba na pár centimetrov, no zmenia prostredie za také, kde sa usadí oproti nemu a všade naokolo bude vrava ľudí, sústrediť sa bude určite aspoň o čosi ľahšie.

* * *

„Takže ideme na pizzu?“ Jej hnedé obočie sa opäť prekvapene nadvihlo, keď ju viedol do malého, veľmi zašitého podniku, o ktorom nikdy pred tým nepočula, no od prvého pohľadu jej bolo jasné, čo v ňom podávajú a vôňa pečeného cesta s oreganom a iným korením jej teóriu iba potvrdila.

„Áno, veď si predsa vravela, že máš rada taliansku kuchyňu, nie? No do takej snobskej diery, v akej sme boli s fotrom by som ťa nevzal. Toto je omnoho lepšie.“

Nemohla inak než súhlasiť. Miesto, kam vošli, pripomínalo skôr akési bistro spojené s rýchlym občerstvením, no atmosféra v ňom bola príjemná a uvoľnená, priestory zaplnené množstvom mladých ľudí, ktorí sedeli vo dvojiciach, či skupinkách a pochutnávali si na pochúťke z Talianska, debatujúc, či počúvajúc zmes hudby vychádzajúcej z hneď niekoľkých prehrávacích zariadení.

Skutočne to bolo o dosť lepšie, než nejaký nóbl podnik. Tu človek nemusel dávať pozor na to, čo urobí, či čo i len o jeden decibel nezvýši hlas viac, než je spoločensky vhodné a stresovať sa tým, čo má na sebe oblečené. A jej tieto útulné, tak trochu zapadnuté miesta, kde však už od prvého nádychu človek mohol tušiť, že sa dočká dobrého jedla, boli o dosť milšie.

Zaviedol ju teda k jednému z mála voľných stolov a počas toho si všimla, ako len veľmi malá skupinka ľudí hľadí na jej aktuálnu spoločnosť s údivom, či prekvapením, omnoho menej, než tomu bolo vtedy, keď bola na večeri s celou jeho rodinou v tej drahej talianskej reštaurácii. Mladí boli zvyknutí na množstvo piercingov a tetovaní, ktoré zdobili Touyovo telo a tak ich čoskoro nechali opäť na pokoji, venujúc sa aj naďalej svojim partnerom, či priateľom, vďaka čomu mali celkom slušné súkromie.

Objednali si a celý zvyšok strávený čakaním na jedlo, prebiehal relatívne v pokoji. Všimla si však, že Touyovi každú chvíľu vyzváňa telefón, na čo reagoval tak trocha podráždené, no keď jeho svetlomodré oči k tomu zariadeniu, ktoré položil na stôl vedľa svojho taniera, zablúdili viac, než si pravdepodobne uvedomoval, vyzvala ho napokon, aby to zdvihol, s tým, že možno ide o súrnu záležitosť.

„Prepáč, bábika, Takami je neodbytný, ale vybavím to čo najrýchlejšie.“ Vstal, berúc telefón do ruky a podráždene šomrúc, keď jej pokýval hlavou na znak toho, že aby na neho počkala a potom odišiel von z vnútorných priestorov bistra na terasu, aby dotyčného v telefóne lepšie počul. Bol namosúrený, lebo dnešný večer prebiehal tak, že akékoľvek rušenie od niekoho iného, bolo v tomto prípade viac, než neželané.

Brunetka zatiaľ zostala sedieť v ich boxe, dojedajúc pizzu, ktorá bola skutočne tak dobrá, ako dúfala a premýšľajúc nad tým, že toho čiernovlasého mladého muža pred tým skutočne podcenila. Bol všímavejší, než dal pred svetom o sebe poznať, už len to, že si zapamätal viacero z faktov, ktoré mu o ňom rozprávala a dokonca sa rozhodol naplánovať dnešok tak, aby stál za to, že sa napokon rozhodla obetovať jednu noc, ktorú mohla tráviť učením, či v spoločnosti Shota.

S hrôzou sa pristihla, že to bolo za dnešný večer snáď prvý raz, čo si na Touyovho mladšieho brata spomenula. A pri tom dovtedy okupoval jej myseľ do veľkej miery, okrem učenia a skúšok, prevažne on. Nechcela sa ani zamýšľať nad tým, čo to znamená a bola toho ušetrená, pretože sa jej vysoký spoločník s čiernymi vlasmi vrátil späť, zastrkujúc si telefón do vrecka džínsov.

„Budeme mať spoločnosť, bábika. Nehnevaj sa, ale Hawks bol strašne otravný, vraj šiel priamo na doraz a došlo mu palivo, keď krúžil niekde blízko, takže bude potrebovať odviezť alebo rovno odtiahnuť k najbližšej pumpe.“

Netušila, o čom presne rozpráva a čo konkrétne myslí pod slovom ´trať, ani kto je ten Hawks, ktorého v jej prítomnosti už spomenul. Ale to, že sa mal k nim pridať ešte niekto ďalší, koho nepoznala, jej príliš nevoňalo, no bez slova iba pokrčila nosom, odvracajúc od neho tvár a prikývla. Čo iné jej zostávalo? Jej odvoz bol práve on a keď sa chcel pred tým, než sa poberú späť k nim domov, niekde zastaviť, nemohla si moc vyberať. A nechcela byť až príliš rozkazovačná, keďže dnes večer ju pozval on a postaral sa o to, aby sa počas rande nielen bavila, ale nebola ani hladná. Tak sa mohla aj ona trocha prispôsobiť.

„To je nejaký z tvojich kamarátov?“ Pokúšala sa aspoň čiastočne dostať do obrazu, na čo si Touya posmešne odvrkol a siahol po poslednom kúsku pizze, ktorý zostal na jeho tanieri.

„Hah, bábika, tak by som to práve nenazval. Ale príde sem, je to taký blonďavý, natvrdlý idiot s priblblým úškrnom, tváriaci sa ako primadona. Hawks je prezývka, ktorou ho všetci voláme.“

„Rozumiem,“ pokývala hlavou a očami blúdila po priestoroch bistra, či náhodou nezazrie niekoho, kto by tomu nie príliš lichotivému opisu vyhovoval. „Prečo práve Hawks?“

„Lebo jastraby údajne patria medzi zvieratá, ktoré dosahujú najvyššiu rýchlosť. A Takami je z nás všetkých najrýchlejší. Takže prišiel s takouto blbosťou. Nerieš to...“

Zaujímalo ju, že v čom konkrétne najrýchlejší ten jeho slovami povedané nie-tak-úplne-kamarát je, keďže jej napadalo viacero možností. Ale okrem toho jej zišlo na um ešte čosi ďalšie, na čo sa ho rovno aj spýtala, pokiaľ na to bol ešte priestor. Predpokladala, že ak sa ten jeho blond známy objaví, veľa toho nenarozpráva. V prítomnosti ľudí, ktorí ju nepoznali, zvykla spočiatku radšej počúvať a pozorovať, analyzovať, aby vedela, s kým má dočinenia.

„A teba prezývajú ako?“ Pochopila, že zrejme šlo o nejakého člena partie, ktorej súčasťou bol aj samotný Touya a zvedavosť ju prinútila zamýšľať sa nad tým, čo za partiu to bolo. Dokázala si v jeho prípade predstaviť viacero možností, či už hudobníkov, keďže o ňom vedela, že hudbu má rád, či možno nejakých pofidérnych mladíkov v jeho veku, ktorí sa spolu s ním venovali nie tak úplne legálnym aktivitám. Dúfala len, že nebude o malú chvíľu svedkom obchodu s drogami, pretože do takýchto kšeftov sa zapliesť netúžila, akokoľvek moc jej bolo dnes večer s Toyuom dobre.

Nestačil jej odpovedať, pretože ich malý rozhovor prerušila tretia osoba, ktorá sa tu skutočne objavila rýchlosťou blesku, ani jeho príchod nestihol žiaden z nich poriadne zaregistrovať. Keď oči pozdvihla vyššie, až k tvári muža, ktorý podišiel k ich stolu, pretože pravdepodobne zaregistroval Touyu a zamával obom na pozdrav, dopadajúc na sedadlo v boxe oproti nej, tesne vedľa čiernovlasého muža, ktorý jej doposiaľ robil spoločnosť, prekvapilo ju, čo videla.

Tento mladík, mohol byť len o niečo málo mladší od Touyu, takže s privretím oka šlo približne o jej vekovú skupinu, skutočne pôsobil excentricky, ako to už jeho čiernovlasý kamarát naznačil. Zvlnené blond vlasy si každú chvíľu odhŕňal z tváre, ukotvujúc ich na mieste slnečnými okuliarmi, ktoré si podvihol až na vrch hlavy. Bol o čosi nižší od najstaršieho Todoroki syna, no stále ju prevyšoval, lenže to platilo pre zhruba 95% členov mužskej populácie, vzhľadom na jej nižšiu postavu.

Aj oblečený bol podobne, ako Touya, len veci, ktoré mu sedeli ako uliate, pôsobili o čosi uhladenejšie, bez vybíjancov a dier na džínsovej látke, čím v nej skutočne istým spôsobom evokoval nejakého manekýna. Minimálne sa tak tváril a obdaroval ju žiarivým úsmevom, akonáhle jej prítomnosť oproti nim zaregistroval, zlaté oči sa vzrušením len tak zaleskli.

„Heyoo, zdravím!“ Škeril sa od ucha k uchu, jeho hlas znel vcelku príjemne, no nebol tak hlboký ako Touyov, čo sa jej páčilo viac, skôr by ho nazvala štebotavým. „Takže si neklamal o tom, že máš spoločnosť, Dabi. Už som si začínal myslieť, že sa len vyhováraš, lebo sa ti nechce kamarátovi podať pomocnú ruku.“ Zatváril sa naoko dotknuto, no ústa sa mu nezavreli a pokračoval ďalej. „Ale som rád, že konečne spoznávam tú dámu, kvôli ktorej meškáš už na druhé preteky a miesto štartu vysedávaš tu, pri romantickej večeri.“

Ten muž bol zrejme utáraný viac, než ktokoľvek rovnakého pohlavia, s kým sa doposiaľ stretla a to si myslela, že nikto nemá plnšie ústa rečí, než oslovený čiernovlasý. Blondiak mu demonštratívne drgol ramenom do toho jeho a potom ovinul ruku okolo jeho pliec, čo sa mu zrejme robilo čosi ťažšie, keď bol nižší no zvládol to na Touyovu nevôľu a ten ho znechutene odstrčil, vrčiac a mračiac sa na neho, no potom sa jeho výraz uvoľnil.

„Si tak dotieravý, že i napriek tomu, že vieš, že som tu na romantickej večeri,“ pri vyslovení tých slov sa jej žalúdok o čosi viac stiahol, hoci tušila, koľko sarkazmu sa v jeho rečiach skrýva, „sa sem musíš votrieť.“

„Čo na to povedať? Rád sa zoznamujem s novými ľuďmi. Takže mi svoju očarujúcu spoločnosť predstavíš, alebo to mám urobiť sám?“ Tento raz sa zlaté oči muža, ktorý sa k nim pridal upreli priamo na ňu a zareagovala na to iba prázdnym výrazom a mierne podvihnutým obočím. „Som Hawks,“ prehovoril priamo k nej, nečakajúc na Touyu, kým sa mu uráči sa do toho vložiť a natiahol cez stôl k brunetke ruku, čakajúc, či ju prijme a prezradí mu svoje meno. Popri tom ju nezabudol obdarovať naoko zvodným pohľadom, čo ju istým spôsobom aj zaskočila, lebo s takýmto priamym flirtovaním od prvej sekundy sa už dávno nestretla a verila mu ešte menej, než Touyovým sugestívnym narážkam, ktoré na ňu stihol vybaliť pred tým, keď sa spoznali.

„To je veľmi pekné meno,“ zaštebotal muž, predstavený ako Hawks, znova, akonáhle mu ho prezradila. „Zaujímalo by ma, že kde ťa doteraz Dabi schovával,“ zamyslene prižmúril zlaté oči. „Ale ani sa mu vlastne nečudujem, viem, aký dokáže byť žiarlivý, tiež by som bol.“ Nezabudol na ňu žmurknúť dúfajúc, že ju aspoň privedie do rozpakov, ak nič iné. Viac než jeho chabé pokusy o flirt, ktoré neboli nepríjemné, no nemali na ňu ani účinok, aký by v kombinácii s jeho atraktívnym vzhľadom zrejme mali na nejaké iné dievča, či ženu, ju však zaujala tá prezývka, ktorú používal, oslovujúc tak najstaršieho prítomného v ich malom boxe.

„Zabudni na to, ty zmrd,“ okríkol ho čiernovlasý, čím si získal brunetkinu pozornosť tento raz on. „Táto bábika je až príliš inteligentná na to, aby ti skočila na tieto tvoje sračky tak, ako si zvyknutý.“

„Tak v tom prípade sa čudujem, že vôbec márni svoj čas s takým trotlom, ako si ty.“ Oplatil mu to blondiak rovnakou mincou a ona ich malé hašterenie sa, ktoré sa stále nieslo v priateľskom duchu, sledovala s miernym pobavením. Bolo to prvý raz, čo zažila Touyu v interakcii s niekým iným, než boli členovia jeho rodiny. Pôsobil o čosi málo uvoľnenejšie a nútenejšie, nesnažiac sa čo najviac pohoršiť všetkých naokolo, Toto, čo rozprával, z neho išlo samé a bolo jasné, že sú na takéto doťahovanie sa obaja zvyknutí.

„Vidíš? Vravel som ti, že je inteligentná,“ prehovoril Touya znova, keď sa podarilo brunetke odbiť Hawksovo dotieravé vyzvedanie a podpichovanie ohľadom nich dvoch veľmi efektným a trefným spôsobom, na čo sa obaja muži museli uškrnúť a ten starší, čiernovlasý, dokonca neudržal ani smiech, o ktorom dúfala, že je tento raz úprimný. „A okrem toho, radšej už neprovokuj a drž ten jazyk za zobákom, ak si auto nechceš až na trať tlačiť sám.“

„Dobre, dobre, ty zmrd, ale mali by sme už ísť, lebo dnes v noci vypadol jeden z našich pretekárov a viacerí rátajú s tým, že sa zapojíš aspoň do tretieho kola. Počul som že tam má byť aj Overhaul...“ Nadhodil blonďavý mladík, vďaka čomu sa Touyove oči nebezpečne zaleskli, akonáhle sa ho zmocnilo vzrušenie kvôli tomu, čo mu jeho kamarát oznámil. „Samozrejme, len za predpokladu, že tuto šarmantnej dáme nebude vadiť, ak sa jej na chvíľočku nebudeš venovať. Ja ju za vtedy veľmi rád postrážim.

Touya sa na moment po tom, čo začul tie slová, zamyslel. V hlave zvádzal debatu, či ju so sebou vziať, alebo nie, pretože obe alternatívy mali svoje pre aj proti. Na druhej strane, času bolo málo a on sa skutočne chcel zapojiť, keď už ho posratý Takami tak presvedčivo navnadil a ak by ju zaviezol späť do ich rodinného sídla, zrejme by sa už pred začiatkom tretieho kola nestihol vrátiť včas, i keby uháňal šialenou rýchlosťou, vďaka ktorej bol známy.

Keď však neprotestovala a miesto nesúhlasu sa na je tvári zračila zvedavosť, rozhodol sa ju presa len zobrať. Veď ho už odkedy sa spoznali stihla viacero rázy šokovať a možno ani to, keď jej ukáže, v akých kruhoch sa zvykne pohybovať, na ňu nebude mať natoľko negatívny efekt, ako sa spočiatku domnieval. A nech si Hawks vyskakoval okolo nej, koľko chcel, poznal ho už dosť dobre na to, aby vedel, že je v podstate neškodný a zanechať ju na pár minúť pod jeho dozorom, nebude problém. S ním a Shigarakim po jej boku, sa jej tam určite nič zlé neprihodí.

Napokon teda vyšli všetci traja von z bistra po tom, čo Touya zaplatil za ich stôl a pred budovou okrem jeho čierneho Audi, ktorému momentálne chýbala strecha, stál o kúsok ďalej aj nablýskaný červený športiak, ktorý nepatril nikomu inému, než blond mladému mužovi, ktorý vyšiel z bistra ako posledný.

Čiernovlasý mladý muž podišiel ku kufru svojho auta a vytiahol z neho kovové lano, ktoré zahákol o nápravu toho Hawksovho, chystajúc sa ho potiahnuť k najbližšej čerpacej stanici, ktorá nestála od miesta, kde sa nachádzali príliš ďaleko, no bez pomoci by tam ten blonďavý idiot už nedošiel.

Cestou, keď boli opäť sami dvaja bez zvedavých učí Takamiho, sediaceho vo vozidle, ktoré ťahali za sebou, konečne prezradil brunetke, kam to vlastne idú, čím aspoň čiastočne zodpovedal to obrovské množstvo otázok, ktoré jej vírilo v hlave.

„Tváriš sa prekvapene, ale nie pohoršene, čakala si snáď niečo, horšie?“ Pobavene zablúdil očami jej smerom a potom opäť venoval pozornosť šoférovaniu, keďže nemal na starosti iba jedno vozidlo, ale rovno dve.

„No, priznám sa že mi napadlo všeličo. Ale nelegálne automobilové preteky? To fakt nie. Až mám pocit, že je to priam ako vystrihnuté z nejakej filmovej ságy.“ Keď Touyu počúvala, ako jej vysvetľuje, že okrem hudby má ešte jednu vášeň, súčasťou ktorej je šialene rýchla jazda na štyroch kolesách, ohrozujúca bezpečie nielen vodiča, ale aj všetkých stojacich naokolo, zdalo sa jej, že si ju spočiatku iba doberá. Ale to športové auto, ktoré ovládal s precíznosťou a vyzeralo to, že sa ani nemusí príliš snažiť, akoby preraďoval jednotlivé rýchlosti, obsluhoval palubnú dosku a pridával plyn už po pamäti, a dokázal by jazdiť aj so zaviazanými očami, dávalo zmysel.  

A jeho blond kamarát nemal o nič menej pozoruhodný kúsok, v ktorom sa viezol, zatiaľ čo ho oni ťahali. Na otázku, či jeho otec o tejto aktivite tuší, iba posmešne odpovedal, že snáď nečakala, že by politik jeho postavenia dovolil, aby sa jeho najstarší syn venoval nelegálnej aktivite, ktorá by mohla zničiť povesť celej rodiny, akonáhle by vyplávala na povrch. Pretekať neoficiálne a bez licencie, spojenej s ceremóniami, do ktorých bolo zapletených kopu spoločností, prominentov a investícií, sa v Japonsku nesmelo.

„A čo ti v tej tvojej brilantnej hlavičke vlastne napadlo?“ Vyzvedal, na čo ona zapojila všetku svoju kreativitu, používajúc rovnaký tón, ktorý on zvykol voliť stále a začínala mať podozrenie, že ho od neho už stihla pochytiť.

„No, myslela som, že pôjde o drogy, nejaké nelegálne obchody, vraždy na objednávku, kupliarstvo... Alebo že si členom skupiny venujúcej sa organizovanému zločinu. Autá mi veru na um nezišli...“ Pokrčila ramenami a on sa znova zasmial.

„Prezradím ti, že s bielym a zeleným tovarom som obchodovať skúšal, ešte ako mladý fagan. Ale upustil som od toho. V tomto štáte, kde ťa po prichytení zavrú na dlhšie, než za vraždu, je to veľmi neperspektívny typ podnikania.“

Jej oči sa rozšírili prekvapením, keď mu venovala ďalší pohľad, ktorý zrejme vycítil, čo podnietili jeho pery, aby sa roztiahli ešte viac.

„No, čo, bábika? Napriek tomu, že máš o mne mienku, že si žijem ako kráľ v rodičovskom hoteli a ciciam fotríkové peniaze – ktorých, ver mi, naozaj nie je málo – pravda je taká, že si od šestnástich na seba zarábam sám. Nechcem ani jediný yen od toho človeka, čo sa mlyne nazýva našim otcom, aby nemal žiadnu zámienku ani dôvod mi vmiesť do tváre, že som na ňom závislý, lebo nie som. Každý sme nejako začínali a ja som si prešiel kadečím, ale pretekanie, ako sa ukázalo, mám v krvi a tak je to tá najlepšia zárobková činnosť, k akej som sa mohol dostať.“

Skutočne bola prekvapená a uvedomila si, že bolo zrejme ešte veľa vecí, ktoré o tomto mladom mužovi nevedela. No od samého začiatku mu krivdila vo viacerých ohľadoch, hoci v iných veciach sa jej u neho podarilo trafiť do čierneho. Po tom, čo jej prezradil, premýšľala nad tým, prečo napriek tomu všetkému, čo pociťoval voči vlastnému otcovi a aj najmladšiemu bratovi, stále zostával v rodinnom sídle. Ale to bolo zrejme debata na niekedy inokedy.

„Takže aj ten Hawks preteká?“

„Áno,“ odpovedal jej, skláňajúc hlavou o čosi nižšie tak, aby mal lepší výhľad na spätné zrkadielko, v ktorom skontroloval, či spomenutého blonďavého mladíka cestou aj s jeho červeným športovým autom nestratili. „A akonáhle natankuje plnú nádrž, tak ti bude hneď jasné, čo som myslel tým, že je z nás najrýchlejší.“

* * *

Ukázalo sa, že Touya nepreháňal. Keď Hawks konečne doplnil palivo, ufujazdil na svojom červenom Ferrari takou rýchlosťou, až mala brunetka pocit, že po ňom zostala iba ohnivá čiara. Nepamätala si, že kedy naposledy videla nejaké vozidlo ísť takto rýchlo, toto by sa snáď vyrovnalo už aj Shinaknzenu a ak by sa ho aj pokúšali policajti chytiť a potrestať za prekročenie povolenej rýchlosti, nemali by najmenšiu šancu ho dobehnúť.

Úpenlivo Touyu prosila, aby on takou rýchlosťou nešiel, aspoň pokiaľ bola stále v aute s ním, keď ich viezol po stope ohnivej čiary jeho blond kamaráta, ktorú za sebou zanechal k miestu ktoré slúžilo ako trať a obaja o ňom dnes večer hovorili už viac rázy.

Konečne ho mohla vidieť na vlastné oči a bolo iné, než si predstavovala. Prvé, čo ju zarazilo, bol ten obrovský počet ľudí, ktorý sa na odľahlom otvorenom priestranstve zhŕkol. Sprevádzali ich ukážkové, priam výstavné, i staršie modely vozidiel rôzneho druhu, niektoré také, aké snáď doteraz videla len na obrázku.

Všetci prítomní boli poskupinkovaní, zastúpenie tu mali aj muži, ktorí dominovali, no napočítala aj niekoľko žien, takže sa tu necítila tak úplne od veci. Hoci fakt, že sa práve nachádzala na mieste, kde sa konalo čosi nelegálne, za čo by všetkých prítomných pravdepodobne bez váhania stiahla polícia, akonáhle by sa tu objavila, jej na pokoji nepridával. Snažila sa však zachovať pokoj a aspoň sa pokúsiť dôverovať svojmu čiernovlasému spoločníkovi v nádeji, že snáď tuší, čo robí a nedostane ich oboch do riadnej šlamastiky. Istím spôsobom to bol však aj tak trochu vzrušujúce, keďže takéto niečo nezažila ani z rozprávania z tretej ruky prostredníctvom historiek niekoho iného, nie to ešte na vlastnej koži.

Nadšeného autičkára by zrejme ten veľký počet športových vozidiel, ktorých majitelia sa buď chystali pretekať, alebo si prišli túto adrenalínovú aktivitu užiť ako diváci, fascinoval a cítil by sa tu ako v raji. Jej to však nič nehovorilo a viac, než na samotné autá, sa sústredila na to, ako takéto nelegálne preteky vlastne prebiehali. Zaujali ju tiež  ľudia, ktorých jej oči zazreli, hútajúc, o koho všetkého šlo a či sa ani nikto z nich neobával, že by táto ich nočná seansa mohla byť kedykoľvek prerušená neželaným príchodom autorít.

Touya ju s niektorými z nich dokonca aj zoznámil. Predstavujúc jej Mirko - vysokú, dobre stavanú a opálenú ženu s dlhými bielymi vlasmi, ktorá vyzerala ako niekto, kto do tohto prostredia úplne zapadá, ako prvú.

Okrem nej sa pri ich skupinke pristavil aj blond pretekár, ktorého už poznala a práve teraz sa prezliekal do bielej koženej bundy s čiernou potlačou a rovnako sfarbených nohavíc, kompletne ignorujúc, že ho iba v tričku a spodnom prádle mohol zazrieť ktorýkoľvek z prítomných. Zdalo sa však, že tu má aj fanúšikovskú základňu, ktorej ženské členky jeho počínanie nadšene povzbudzovali.

To, čo si na jeho oblečení brunetka všimla najviac, nevzrušená tým, ako sa pri nich polonahý predvádzal, boli dve bordové krídla, ktoré zdobili chrbát kombinézy. Áno, tá jeho prezývka jej dávala perfektný zmysel. Červená zdobila aj helmu, ktorú si muž nasadil na hlavu, keďže bol teraz rad na ňom, aby si to na trati rozdal s niekým druhým, z konkurenčnej partie.

„Toto je Shiggy, ale ja osobne ho najradšej volám Crusty, stačí sa pozrieť na jeho ksicht a každému je jasné, že prečo,“ ozval sa Touyov hlas blízko pri nej, keď jej predstavoval ďalšieho zo svojich kamarátov, o ktorých tvrdil, že sú len náhodne vybraní idioti, ktorých prítomnosť toleruje, lebo mu z nej plynú občasné výhody. Zamračila sa, pripravená mu odvrknúť na tak urážlivé slová na adresu toho úbožiaka, s ktorým ju chcel zoznámiť, no napokon zostala mlčať, keď pohľad zelených očí narazil na tvár spomínaného.

Mladý muž, opätujúci jej pohľad svojim, bol pravdepodobne v jej veku a pôsobil oproti všetkým akosi viac utiahnuto? Možno to nebolo tak úplne správne pomenovanie pre to, čo z neho vyžarovalo, no pôsobil neisto najmä kvôli tomu, ako si stále nervózne škriabal časť krku, až nad tým musela zvraštiť obočie, sledujúc ako moc podráždená jeho pokožka na viacerých častiach bola.

Netváril sa príliš nadšene a okrem jeho nevšedne bledomodrých vlasov ju zaujali aj výrazné červené oči. Napriek svojmu nie príliš priateľskému postoju a mierne zastrašujúcemu vzhľadu jej bol spomedzi predstavených zrejme najsympatickejší a podnietilo to zrejme aj oblečenie, ktoré mal na sebe. Všimla si totiž na jeho bunde logo fantasy príbehov, ktorých bola samá fanúšikom. Rovnako, ako ona, bol medzi prítomnými jeden z mála, ktorí v tomto dave pôsobil ako niekto, kto tu nemal čo robiť a ocitol sa na trati plnej automobilových nadšencov iba náhodou.

„Shiggy je geek, takže ak ti začne vykladať tie jeho nudné nerdovské žvásty, tak ich púšťaj jedným uchom dnu a druhým rovno aj vypúšťaj von.“ Poradil jej Touya, na čo ho  „Ale možno si budete rozumieť, bábika, tiež je taký supermozog, ako ty a ešte k tomu sa na neho môžem spoľahnúť, že mi ťa nebude baliť, keďže viac, než tie z mäsa a kostí, ho zaujímajú animované ženy.“

Predmet Touyovho doberania si, len čosi namosúrene odsekol, nenechávajúc sa vyprovokovať, pravdepodobne dávno zvyknutý na reči podobného typu. Brunetka čiernovlasému mužovi však mala sto chutí odvrknúť, že si nemá byť taký istý, pretože vo svojom voľnom čase sa občas zvykne premieňať aj na tie animované ženy, i keď jej na to už dlho nezvýšila kvôli škole žiadna voľnejšia chvíľa, no napokon od toho upustila. Venovala tomu modrovlasému mladíkovi iba letmý pohľad plný sympatií, a už ju ten, s ktorým sa dnes večer vybrala na rande a pripadalo jej to, akoby snáď ich rodinné sídlo opúšťali v jeho aute celé mesiace dozadu a nie iba pár hodín, zoznamoval s ďalšími.

Predstavil jej ešte vysokého a svalnatého Twicea, muža, ktorý pôsobil o čosi staršie od zvyšku skupinky, i najmladšieho Spinnera. Posledná členka tvoriaca partiu, ktorej súčasťou bol aj Shotov starší brat, ich smerom vrhla iba jeden  opovrhujúci pohľad a ďalej sa venovala nejakým iným mužom, ktorí si jej pozornosť užívali plnými dúškami.

Jediný pohľad na jej vysokú, z mužského pohľadu priam dokonalú a pomerne dosť odhalenú a potetovanú postavu brunetke stačil na to, aby sa v jej prítomnosti cítila nesvoja. Porovnávajúc sa s ňou, jej dlhými hustými bordovými vlasmi, ktoré pútali pozornosť asi tak, ako Hawksovo nablýskané auto, si hnedovláska pripadala iba ako taká smietka prachu a ten kritický pohľad žlto-zelených očí, ktorý jej mladá žena predstavená ako Mei venovala, ju uistil v tom, že tu sympatie rozhodne neprebehli. Ale nečudovala sa tomu. Kdekoľvek by sa s ňou bola bývala stretla, zrejme by ju jej extravagantný vzhľad a dominantná aura spojená s pocitom nadradenosti zastrašili natoľko, že by sa jej oblúkom vyhla.

Na malú chvíľu jej myseľ zaplavili aj myšlienky typu, že presne takáto žena by sa hodila k niekomu, ako je Touya, no snažila sa im nevenovať príliš, aby si dnešný večer neskazila ešte viac a radšej upriamila pozornosť smerom k Hawksovi, ktorí už zaujal vo svojom aute pozíciu na štartovacej dráhe, pripravený aj so svojim súperom vyraziť na trať.

Vyzeralo to, že väčšina prítomných uzatvárala stávky na to, kto vyhrá a akonáhle boli obaja muži v autách odštartovaní, vyrazili vozidlá bleskovou rýchlosťou, čo pripútalo pozornosť každého prítomného v okruhu desiatok metrov a na ďalšie zoznamovanie už nezostal priestor.

Mnoho ľudí povzbudzovalo práve blonďavého pretekára, ktorý svojmu meno a povesti skutočne robil česť a ona tak mala možnosť vidieť prvý skutočný zápas rýchlosti, ktorý už od pohľadu pôsobil nebezpečne. Predstava, že sa takto bezhlavo vrúti vo svojom aute vpred aj Touya, jej príliš nevoňala, pretože to naozaj vyzeralo byť veľmi krkolomné a ani výhra muža v červenom aute nad tým druhým, keď obaja ledva stihli prefrndžať cez cieľovú čiaru, jeden za druhým v nie až tak tesnom závese, bez toho, aby do seba narazili, ju neupokojili.

Takami, ktorý jej pred tým v bistre prezradil aj svoje skutočné meno si užíval nadšené ovácie fanúšikov a povzbudzujúcich, skladajúc si helmu z hlavy a prijímajúc svoju výhru a brunetka využila chvíľku, keď Touya venoval pozornosť niekomu inému a prihovorila sa mladému mužovi stojacemu tesne v jej blízkosti, ktorého jej spomínaný predstavil ako Shigarakiho. Zdalo sa, že ani on z toho celého nie je tak moc vzrušený, ako väčšina prítomných.

„Máš prečítané všetky diely Witchera?“ Spýtala sa akoby len tak mimochodom, akoby reč nestála a červené oči mladíka sa do nej zabodli podozrievavým spôsobom, jeho tvár bola stále zamračená a svetlomodré obočie, ktoré z veľkej časti zakrývali dlhšie vlasy rovnakej farby, sa zvraštilo.

„Čo?“ Odsekol nie príliš priateľským tónom, no potom si zrejme uvedomil, čo sa ho spýtala a ona demonštratívne ukázala prstom na logo tej značky, pod ktorú spadali fantasy knihy, seriál, či dokonca aj iné autorské diela a bola ňou potlačená bunda, ktorú mal práve na sebe.

„Že či si prečítal všetky tie knihy. Keďže máš na sebe Witcher oblečenie, myslela som si, že si tiež fanúšik.“

„Hej,“ odvrkol teraz o čosi priateľskejšie a jeho výraz sa uvoľnil, no stále ju ostražito prebodával pohľadom, pokúšajúc sa prísť na to, čo tu niekto ako ona robí. Došlo mu, že ju priviedol Touya, no zrejme mal stále problém ten fakt spracovať, čomu sa v konečnom dôsledku ani veľmi nedivila. „Prečítal som všetky, ale tá hra sa mi zdala predsa len o dosť lepšia.“

S tou skúsenosti nemala, takže len prikývla a venovala mu náznak povzbudivého úsmevu. Nech si ho jej čiernovlasý spoločník doberal, koľko chcel, ona mala odjakživa v sebe vštepený akýsi súcit, ktorý ju nútil prihovoriť sa niekomu, o kom si myslela, že ho zvyšok partie ignoroval, pretože si vedela živo predstaviť, že nie každému boli veľké davy ľudí a pozornosť milé.

„Tiež sa mi tie ďalšie diely nezdali už také zaujímavé ako prvé, prišlo mi to už príliš prekombinované a zamotané...“ Priznala, na čo Shigaraki prikývol. Vyzeralo to, že táto téma ho zajíma o čosi viac, než sledovanie pretekárov, ako sa idú doslova skántriť na dráhe, po ktorej uháňali vo svojich vozidlách jeden za druhým.

Ich malú debatu o tom, čo všetko im na knihách o Witcherovi vadilo a polemizovanie na tému, či sa chystaný seriál aspoň čiastočne priblíži predlohe prerušil Touya, keď sa za nimi vrátil blonďavý Hawks a vyzval svojho staršieho kamaráta, že je rad na ňom.

„Overhaul sa už dostavil?“ Popravoval si vysoký čiernovlasý mladý muž bundu a z kufra svojho auta vybral prilbu, podobnú tej Takamiho, ktorá však bola rovnakej farby ako jeho uhľové pramene vlasov a jediné, čo ju po bokoch zdobilo, bol motív kobaltovo-modrých plamienkov. Tie ornamenty jej pripomenuli čierne, ktoré sa ťahali po jeho nahej pokožke v oblasti ramien, ako si tak spomenula na momenty, kedy ho videla bez trička. 

„Nie, kámo, ten vraj dneska nepríde, vieš ako, yakuzácke povinnosti...“ prehovoril niektorý z jeho partie, koho meno si nie tak úplne zapamätala a všimla si, že sa na tvári muža, s ktorým na toto miesto prišla, usadila zachmúrená grimasa. Jeho kútiky úst sa spustili o čosi nižšie a zamračil sa, akonáhle mu bolo povedané, že na kohokoľvek čakal, dnes sa nedostaví.

„Ale je tu niekto lepší, kto sa hlási na tretie kolo s tebou,“ vložil sa do toho Hawks, všímajúc si náhlu zmenu v kamarátovom výraze. „Budeš pretekať s Getenom.“

Zo slov blonďavého člena Touyovej partie, ktorý už svoj moment slávy mal za sebou, aj tých ďalších, bola brunetka ešte viac zmätená. Naozaj spomenuli Yakuzu? Jej obočie sa podvihlo a podozrievavo prižmúrila oči, opäť si uvedomujúc, ako moc nezákonná táto aktivita, ktorej sa Shotov najstarší brat venoval, bola.   

Neuniklo jej však, ako sa pri vyslovení toho druhého mena človeka, ktorý nastúpi proti čiernovlasému mužovi namiesto pred tým spomínaného Overhaula, Touyovi nebezpečne zalesklo v očiach. Prstami zovrel helmu vo svojich rukách o čosi pevnejšie a potom si ju nasadil, pristupujúc k svojmu autu a ukazujúc prstom na zvyšok mužov – Hawksa, Shigarakiho a Spinnera, s ktorými svoju spoločníčku nechal.

„Dávajte mi na ňu pozor, jasné? Ak sa vrátim a uvidím, že bol skrížený čo i len jediný vlas na jej hlave, tak vás všetkých, ako ste tu, prejdem týmto autom a ešte vás aj podpálim.“

Kamaráti však jeho vyhrážky nebrali vážne a reakcie na jeho slová boli viaceré, no ona nevychádza z údivu, prekvapená, že ho skutočne uvidí pretekať. Bála sa toho, pretože videla, aké to bolo nebezpečné, no na druhej strane sa jej zmocnil aj adrenalín, pretože pohľad na neho v helme, pripraveného súťažiť, bol veľmi zaujímavý.

„A ty mi drž palce, bábika. Ak vyhrám, začnem veriť tomu, že si môj šťastný talizman.“ Prstami nadvihol tmavé čierne sklo, ktoré bolo súčasťou jeho prilby, aby jej mohol venovať ešte jeden pohľad, než nasadne do auta. Jeho modrá sa stretla s jej zelenou a slová mu oplatila nepatrným prikývnutím, hoci v nej začínala rásť aj istá vlna strachu, či bude v poriadku. Vedela si predstaviť, ako moc bez zábran a pudu sebazáchovy títo muži boli. Očami jej však naznačoval, aby mu dôverovala a keď bol s jej reakciou spokojný, zaklapol helmu, ktorá opäť ich zahalila.

„Milión, tristotisíc yenov [Pozn: 1 300 000 yenov = 10 000 € ], Dabi, tak ako vždy,“ pristúpil k čiernovlasému muž, ktorého si dovtedy nevšimla a ukázal mu zväzok bankoviek, ktoré spočívali zabalené a nepoškodené v priesvitnom igelitovom vrecku. Jej oči sa od šoku rozšírili, keď zazrela tú hŕbu peňazí. Takú sumu snáď po hromade ešte v živote nevidela. Bol to naozaj obrovský obnos, a ak Touya takúto sumu zarobil za jedinú noc tým, že nad niekým zvíťazil v pretekoch, tak chápala, prečo mu takáto kariéra voňala viac, než nejaká diplomacia, ktorú si pre neho predstavoval jeho otec.

„Kto je Geten?“ Položila jednému z mužov, v ktorých spoločnosti ju pretekár, práve nasadajúci do svojho čierneho auta, zanechal, otázku, mátajúcu ju spomedzi toho kvanta víriaceho v jej hlave, snáď najviac.

„Dabiho najväčší súper. Odkedy sa tomuto začal venovať a narazili na seba, obaja sa neznášajú. Takže to bude veľmi zaujímavé kolo.“ Vysvetlil Spinner, ktorý jej otázku zaregistroval ako prvý.

Zodpovedal ju v podstate aj sám Touya tým, že pred tým, než zovrel volant rukami a pripravil sa na svoj štart, pootočil hlavou doprava a zakričal na niekoho ďalšieho v dave, čím na tú osobu strhol pozornosť aj viacerých ostatných, s brunetkou na čele.

„Hej! Ideš konečne, alebo tam budeš postávať ako posratý ešte dlho?“

Jej oči pátrali v dave, až narazili na muža, ktorému boli Touyove slová adresované. Ukázalo sa, že Geten bol mladý muž v rovnakom veku, ako čiernovlasý, ktorý mal s ním dnes večer pretekať. Od svojho súpera sa výzorom snáď nemohol líšiť viac. Jediné, čo mali obaja spoločné, bol podobne elektrizujúco-modrý odtieň farby očí. Tie osloveného sa na malý okamih zabodli do skupinky Touyových kamarátov, súčasťou ktorej bola práve teraz aj ona a potom prešli späť k tomu, ktorý na neho pokrikoval.

Bol vysoký, dlhšie vlasy až neprirodzene snehovo-bielej farby, pripomínajúcej tú, akú mali viacerí z Todoroki súrodencov, mu v neposedných prameňoch splývali okolo tváre. Dokonca ju prekvapilo, že rovnako bielo sfarbené boli aj jeho riasy. Zrejme šlo o albína, aj farbu pokožky mal bledšiu, než väčšina ľudí, ktorí ho obklopovali.

Opieral sa o kapotu svojho strieborného pretekárskeho Mercedesu, oblečený vo veciach, ktoré by skôr pasovali modelovi, než človeku venujúcemu sa takýmto aktivitám a v ruke zvierajúc svoj telefón s unudeným, až opovržlivým výrazom v atraktívnej tvári. Istým spôsobom by pôsobil trochu až žensky, nebyť jeho širokých ramien a mužnej postavy, vďaka čomu by si ho človek pokojne mohol zameniť aj s nejakou k-pop hviezdou. 

Ale zaváhal iba na stotinu sekundy, odmeňujúc čiernovlasého muža, ktorý už čakal pripravený na štartovacej dráhe, znechuteným pohľadom plným opovrhovania a po tom, čo si nasadil vlastnú prilbu a nasadol do svojho Mercedesu, jeho auto sa pohlo a zaradilo pred čiaru vedľa toho Touyovho.

Tento raz ich oboch mala odštartovať tá červenovlasá žena, ktorej meno si brunetka zapamätala ako Mei. Než ich oboch stihla vyzvať k štartu, podišla ešte k Touyovmu Audi skláňajúc sa k dverám na strane spolujazdca, keďže strecha práve teraz autu chýbala a povedala mu čosi, čo ostatní počuť nemohli. Čiernovlasému sa to však zrejme nepáčilo, keďže na to celé zareagoval vztýčeným prostredníkom adresovaným práve jej a tak od jeho auta odstúpila, zatiaľ čo on opäť zovrel volant pevne v oboch rukách.

Trvalo to presne tri sekundy, než obaja jazdci dupli na pedále s plynom a ich vozidlá vyštartovali vpred závratnou rýchlosťou, nechávajúc za sebou iba kúdoľ prachu a štrku, ktorý zaškrípal pod gumou ich pneumatík. Autá sa valili po provizórnej pretekárskej dráhe a miesto, odkiaľ ich pozorne sledovala tá masa ľudí, prepuklo v krik a povzbudzovanie.

Niekto vyzýval miestnych, aby uzatvárali stávky aj ohľadom tohto pretekárskeho kola, no nevnímala to o nič viac, než ten vrieskajúci a huckajúci dav. Plne sa sústredila na to, čo sa dialo v diaľke pred jej očami, kde do seba z boku narážali obe autá, čierne aj strieborné a ich vodiči sa snažili vyšachovať z hry jeden druhého vskutku nebezpečným spôsobom.

Trať sa kľukatila a na hodnú chvíľu im obaja pretekári zmizli z dohľadu, zatiaľ, čo sa ona v duchu modlila, i keď to bežne nerobievala, len aby sa nič zlé nestalo. Pretože to, čo tí dvaja muži za volantmi dokazovali, nemalo nič spoločné s bezpečnou jazdou, ani kostolným poriadkom.

„Touya je dnes nažhavený. Dokonca si po dlhej dobe nasadil aj prilbu.“ Prihovoril sa jej Hawks, ktorý svojho kamaráta povzbudzoval pohľadom rovnako, ako zvyšok ich partie a aj veľké množstvo ďalších ľudí. No vysvitlo, že dosť fanúšikov tu dnes večer má aj jeho bielovlasý súper. Brunetka sa po slovách blondiaka k nemu zmätene obrátila, zachmurujúc svoju tvár a zvrašťujúc obočie.

„Inokedy zvykne pretekať bez nej?“

„Hej, Touya je tvrdohlavý a nepoučiteľný, čo sa riskovania týka.“ Zasvätil ju do toho, ako zvyčajne zvykne člen ich partie pretekať, vďaka čomu sa jej už len pri pomyslení na to, stávali vlasy dupkom. „Myslím, že len nechce, aby si si robila starosti, preto si ju nasadil.“ Pokračoval blond pretekár, venujúc jej už po niekoľký raz za dnešný večer žmurknutie, za čo ho obdarovala prázdnym pohľadom.

„Ako keby si ty bol iný,“ poznamenala tá opálená bielovlasá žena, ktorá sa do ich debaty doposiaľ nezapájala, no zdalo sa, že jedným uchom predsa len počúva, vyškierajúc na Hawksa zuby v širokom úškrne.

„Helmu však nikdy nevynechám. Veď vieš, že to je povinná výbava, zlato,“ oplatil jej rovnako široký úsmev a hnedovláska z toho pohľadu okamžite usúdila, že tento Touyov kamarát zrejme flirtuje so všetkým, čo má sukňu, ktorú dokonca teraz tá bielovlasá oblečenú ani nemala, na rozdiel od nej a jej modrých šiat.

„Nechceš si nechať znetvoriť peknú tváričku, čo?“ pokračovala v ich malom doťahovaní sa oslovená.

Pritiahla si lem džínsovej bundy bližšie k telu, keď sa jej náhle zmocnil mrazivý pocit, ktorý pravdepodobne vyvolala tá odľahčená konverzácia Touyových kolegov. No fakt, že to, čo robieval, bolo takto moc nebezpečné, jej skrátka nedal voľne dýchať. Vydýchne si, až keď bude jej čiernovlasý spoločník späť v bezpečí za cieľovou čiarou.

Netušila, prečo sa o neho toľko strachovala, veď ho poriadne ani nepoznala. No, dobre, za ten čas, ktorý u Shota doma strávila, sa s ním stihla aspoň trochu zblížiť. Minimálne jej bol o čosi viac sympatický, ako po tej noci, kedy sa s ním zoznámila prvý raz a on rozpútal takú drámu počas ich rodinnej večere. Ale skrátka nechcela, aby sa mu čokoľvek stalo a tak jej čiastočne odľahlo, keď sa jeho čierne auto objavilo v diaľke, nabiehajúce na trať, ktorá tvorila posledných pár desiatok metrov pred finálnou čiarou.

To strieborné však na Touyove bolo nalepené tak tesne, až to medzi oboma vozidlami škrípalo a viacerých fascinovalo, ako moc boli obaja muži kvôli výhre ochotní svoje autá doničiť. Takýto tesný zápas trval až do poslednej sekundy, kedy sa zdalo, že jeden druhého skutočne už odpália niekde do stepi lemujúcej asfaltovú trať.

Všetci so zatajeným dychom sledovali, ako o stotinu sekundy skôr než strieborné, presvišťalo cez finálnu čiaru práve to čierne a za obrovských ovácií a radosti zo strany každého, kto si dnes večer spomedzi oboch stavil na muža s uhľovými vlasmi a nie bielymi, konečne jeho vodič zastal. Spadol jej zo srdca obrovský balvan, keď videla, že dorazil do cieľa živý a v jednom celku.

Geten so svojim Mercedesom ho nasledoval, strhávajúc helmu z hlavy a odhadzujúc ju od jedu preč, čo najďalej od seba. Viacerých prekvapilo, že sa na tvári muža pôsobiaceho spočiatku tak chladne, objavila takáto silná emócia, no milión, 300 tisíc yenov bolo predsa len milión 300 tisíc yenov, spolu s prestížou, spojenou s víťazstvom. Zdalo sa, že dnes má tím muža, ktorého prezývali Dabi, svoju noc.

„Asi ťa začnem brávať aj na ďalšie preteky, bábika. Nosíš mi šťastie,“ bolo prvé, čím ju oslovil, keď sa vrátil späť ku kamarátom a konečne ju znova poctil svojou prítomnosťou.

„To je teda riadna čiastka,“ poznamenala, keď sledovala, ako si balík bankoviek, ktorý mu podal ten muž, čo sa mu prihovoril aj pred tým, zastrkuje do bezpečia vnútorného vrecka bundy. „Snáď ti to za to riziko stojí...“ Neodpustila si ďalšiu poznámku, ktorá podnietila jeho zvedavosť a belasé oči opäť uprel k jej tvári, keď ich zvyšok skupiny aspoň na chvíľu nechal na pokoji o samote.

„Nevieš si predstaviť, že ako veľmi. Ten adrenalín je tak moc návykový, že sa nedá popísať slovami.“ Prstami si zašiel do vlasov, ktoré mu rozstrapatila helma, keď si ju z hlavy snímal a vracal späť na svoje miesto. „Nebodaj si sa o mňa bála?“ Zatiahol, zvedavo nakláňajúc hlavou do strany, čím si vyslúžil ďalšie prevrátenie zelenými očami.

„Nenahováraj si zase.“

„Nemusíš sa o mňa báť, bábika,“ ignoroval jej popieranie a jedna z jeho rúk sa pomaly a rafinovane omotala okolo jej ramien, keď sa k nej priblížil. Akokoľvek moc jej pár chvíľ dozadu telom prechádzali zimomriavky, práve teraz jej začínalo byť pod tou bundou, ktorá nebola ani moc hrubá, o čosi horúcejšie, než doposiaľ. „Viem, čo robím. A to som sa ešte krotil, ak by bolo po mojom, tak by ten hajzel práve teraz za to otravné priťukávanie ležal vo svojom špinavom aute, prevrátenom na streche.“

Pohľadom opäť zablúdil k miestu, kde postával Geten, ktorý zrejme ešte stále tak úplne nestrávil svoju prehru a jej bolo jasné, že chvastanie od Touyu bude zrejme počúvať aj po zvyšok ich cesty domov. To jej pripomenulo, že si radšej ani nechcela predstaviť, ako moc neskoro bolo. Premýšľala, či návrh, že by sa mohli pomaly pobrať aj k nim domov, zmetie zo stola. Dnes večer jej už ulahodil viacerými činmi, no i ona sa prispôsobila jemu, keď bola ochotná s ním na toto miesto ísť, tak by jej prosbu predsa len mohol vypočuť.

Dumanie však prerušil bielovlasý muž, ktorý predstavoval Touyovho najväčšieho rivala, momentálne prekonaného, keď prechádzal okolo miesta, kde stáli. Len tak mimochodom – a jej bolo jasné, že to bolo úplne náročky – poznamenal, že nabudúce očakáva odvetu, počas ktorej budú pretekať o jeho novú... To slovo, ktoré na jej adresu použil, ako tak opovržlivo pohodil hlavou smerom k nej, keď videl, že je tu s čiernovlasým mladým mužom, ktorý ho porazil, po ňom už radšej v mysli zopakovať nechcela.

Touya sa však okamžite rozčertil a Hawks s Twiceom mali čo robiť, aby ho udržali na uzde, zabraňujúc mu rozbehnúť sa po tom arogantnom chujovi, ako ho viacerí z členov partie nazvali, a odtrhnúť mu hlavu. Geten, i napriek svojmu diskutabilnému vzhľadu, ktorý by sa na ilegálneho pretekára moc hodil, bol vraj niekto, kto v týchto okruhoch mal veľký vplyv a mnoho ľudí za ním stálo. A im sa práve teraz nechcelo vyvolávať nejakú veľkú hádku a výmenu názorov, či pästí, ktorá by mohla vyústiť v niečo omnoho horšie.

Samozrejme, že aj s ňou to počastovanie, či spôsob, akým o nej hovoril – ako o nejakej podradnej súťažnej trofeji, i keď možno iba v sarkastickom štýle, s čistým zámerom vyprovokovať svojho rivala, zamávalo. Ale omnoho viac ju šokovalo vidieť, ako na to reagoval samotný Touya. Nečakala, že by sa jej v takejto situácii vôbec zastal, nie to ešte hromžil a pokúšal sa zakrútiť krkom tomu, ktorý ju tak urazil.

Napriek tomu adrenalínu spojenému so vzrušením a euforickým pocitom víťazstva, necítila sa tu práve najkomfortnejšie, stále si uvedomujúc, ako moc odlišný svet je tento od toho, v ktorom si bežne každý deň žila ona. A stále cítila túžbu vrátiť sa späť do sídla Todoroki rodiny. Začula, že padla zmienka aj o akejsi oslave dnešného dvojitého triumfu, ktorá absolútne v jej ušiach neznela lákavo.

Než však stačil ktokoľvek z Touyovej bandy ten návrh ďalej rozvinúť, zastihol všetkých prítomných, ktorí sa ešte nestihli pobrať z priestorov pretekárskych tratí, dážď. Ten v priebehu minúty nabral na intenzite a prešiel do prudkého lejaku, vďaka ktorému sa všetci rozpŕchli v snahe skryť sa pred obrovskými a neúprosnými kvapkami, ku ktorým sa pridalo aj občasné hrmotanie na oblohe, signalizujúce blížiacu sa búrku.

„Poď, bábika,“ prsty Touyovej ruky sa ovinuli okolo jej drobnejšej dlane, berúc ju do svojej moci a ťahajúc ju smerom, kde ešte stále čakalo zaparkované jeho auto. Jej svetlomodrá džínsová bunda začínala postupne tmavnúť pod náporom kvapiek, ktoré na povrchu látky vytvárali stmavnuté škvrny a cítila, ako sa jej začínajú vlasy lepiť k tvári, keď spolu s čiernovlasým mužom nasadali do jeho auta. Ešte stále ju zdržal za ruku, čo bolo snáď prvý raz, kedy sa jej poriadne dotkol, ak nerátala to provokatívne dráždenie počas sledovania filmu. 

Rýchlo naštartoval a pokúšal sa zapnúť automatické vysúvanie strechy, ktorá ich mala ochrániť pred dažďom. Keď sa auto pohlo, no ešte stále bolo bez strechy, vysvitlo, že sa patent pravdepodobne zasekol. Práve v najnevhodnejšiu chvíľu...

„Kurva aj s posratým autom,“ zaklial nahlas, udierajúc od jedu oboma dlaňami do volantu, až vedľa neho tak nadskočila a radšej si chránila hlavu, na ktorú stále výdatne pršalo rukami, keďže nič lepšie v jej dosahu práve teraz nebolo.

„Prepáč mi to,“ dodal keď videl, ako vedľa neho trpí, zatiaľ čo ju dážď kompletne premáčal do nitky, rovnako, ako jeho a on po ceste uháňal kamsi do neznáma, v podstate hocikam, kde by našli aspoň na chvíľu útočisko a skrýšu pred búrkou. „Vyzerá to, že sa na streche niečo pokazilo, ale skúsim nás dostať niekam, kde môžeme prečkať dážď, len vydrž.“ So zaťatými zubami pridal na rýchlosti, stúpajúc na pedál s plynom o čosi silnejšie. Už ani neprotestovala, že jej bude zle, čokoľvek bolo lepšie, než tento prudký a nečakaný lejak. Ale za posledné týždne nebola takáto intenzívna a neohlásená letná búrka ničím výnimočným.

Nepočítala ani minúty, ktoré ubehli, než našli miesto, kde sa mohli pred dažďom skryť. Určite ich ubehlo veľa. A možno ani nie, len jej to kvôli tomu nepohodliu, keď už mala pocit, že snáď stojí pod sprchou a nie sedí v aute, pripadalo ako večnosť. Touya vošiel do tunela, ktorý sa pred nimi po zákrute, do ktorej odbočil, objavil a zostal stáť uprostred neho. Vyzeralo to, že šlo o nejaký opustený, takže ho tým, že tu zostanú aspoň dovtedy, než sa ten lejak aspoň trocha upokojí, nebudú blokovať.

„Stavím sa, že takýto záver rande si nečakala ani v najtajnejších snoch, však, bá-„ začal, keď sa k nej po dlhšej dobe obrátil, no zarazil sa. Stačil mu jeden pohľad na ňu. Triasla sa ako osika, skrehnutými prstami zvierajúc svoju kompletne premočenú bundu, ktorá jej teraz bola snáď viac na príťaž. Sám bol premoknutý skrz na skrz, no ona vyzerala, že každú chvíľu zmrzne na kosť.

Vystúpila z jeho auta, prechádzajúc pár krokov vedľa neho, dúfajúc, že aspoň čiastočným pohybom sa jej podarí trochu sa zohriať. Ale nepomáhalo to, jej sánka stále cvakala od toho, ako sa klepala od zimy a on si to všimol.

„To tými zubami drkoceš náročky, alebo ti je vážne tak moc zima?“

„Povedzme, že som na chlad celkom dosť náchylná a práve teraz mám pocit, akoby sa ochladilo o tridsať stupňov.“ Neprestávala sa chvieť a on sa postavil tiež, nasledujúc ju a pristupujúc k nej čo najbližšie.

„Vyzleč si bundu, bábika.“ Prikázal jej, na čo ona zareagovala zmäteným pohľadom rozšírených zelených očí. Aj v tvári bola bledá a jej pery pomaly začínali naberať inú farbu, než bola ich predošlá ružová. To bola ďalšia z vecí, ktoré si na nej všimol.

„Čo prosím?“

„Ach, vyzleč si bundu, bábika a daj mi ju. V tak premočenom oblečení ti hrozí podobná horúčka, s akou zápasil náš malý úbohý Shoto. To by si mala ako budúca doktorka vedieť aj bezo mňa.“ Odpovedal jej nedočkavo a sám z ramien sňal tú svoju čiernu, vyzliekajúc ju a podávajúc mladej žene, akonáhle sa spamätala a uvedomila s, že od nej nechcel striptíz (a že sa jej tie modré šaty, kompletne zmáčané, skutočne lepili na telo spôsobom, ktorý by mu poskytol celkom zaujímavý pohľad), ale to, aby sa zbavila oblečenia, kvôli ktorému jej bola v tej chvíli ešte väčšia zima.

Vyzliekla si ju teda tak, ako na tom trval a on po nej siahol, odhadzujúc ju cez dvere auta kamsi dozadu. Svetlé tričko ktoré mal práve na sebe, bolo tiež navlhnuté, no nie tak premočené, ako jej šaty. Stále sa mu však lepilo na hruď, z ktorej cez tenkú látku presvitali jednotlivé svaly posiate tetovaniami.

Keď si obliekala jeho veľkú koženú bundu, zistila, že šlo zrejme o veľmi kvalitný kúsok, keďže zvnútra bola prakticky suchá a ešte aj príjemne vyhriata teplom sálajúcim z jeho tela počas celej doby, čo ju mal na sebe. Nedokázala ani popísať ten pocit, ktorý sa jej zmocnil, keď sa do nej zabalila a siahala jej až pod zadok, omamujúc jej zmysly vôňou čiernovlasého mladého muža, ktorému patrila a na tomto kúsku odevu sa usadila už permanentne.

On sa medzitým otočil k svojmu autu, čo ju prekvapilo, lebo čakala, že využije chvíľu na to, keď bola iba v šatách a bude si ju obzerať, ako by to určite spravil za iných okolností. Ale miesto toho sa znova pohrával s patentom automaticky vysúvajúcej sa strechy, potichu nadávajúc, keď sa mu stále nepodarilo spojazdniť ho. Napokon to predsa len vzdal.

„Budeme musieť počkať, kým sa ten dážď aspoň trocha utíši, tú strechu budem schopný opraviť až doma, tu na to nemám náradie,“ zašomral a znova venoval svoju pozornosť jej. Pri pohľade na ňu, zabalenú do jeho bundy, ktorá mu siahala iba pod pás, no ju zakrývala do veľkej miery, musel uznať, že vyzerala rozkošne. A od jej chvejúcej sa postavy belasé oči prešli až k tvári. Potešilo ho, keď si všimol, že sa do jej líc vracia iná farba ako tá biela, ktorá ho pred tým skoro až vydesila. No jej pery stále zostali až príliš bledé, dokonca mal pocit, že majú fialový nádych.

Nepáčilo sa mu to. Stále jej bola zima, čomu sa nebolo možné čudovať. V prítmí tohto tunela uprostred búrky a zurčiaceho vetra a neskoro večer sa tomu proste vyhnúť nedokázali. On mal iba šťastie, že na zimu nebol tak náchylný ako táto mladá hnedovlasá žena.

Pristúpil k nej o krok bližšie, nechávajúc medzi nimi iba málo priestoru. Potom ju znenazdajky uchopil oboma dlaňami za pás a ona bola fascinovaná, ako sa v jeho pokožke ešte stále i napriek počasiu a tomu, že zmokol spolu s ňou, držalo toľko tepla. Ani jeho dlane neodsunula, neodtiahla sa, či nijak inak nedala najavo nesúhlas a tak ju odviedol až pri kapotu, ku ktorej ju jemne pritisol, až predný nárazník prišiel do kontaktu so zadnou časťou jej nôh.

Podvihla k nemu hlavu, venujúc mu spýtavý pohľad, ešte stále zatínajúc zuby, aby príliš nedrkotali. Prstami stále kŕčovito zvierala golier jeho bundy, pritískajúc si ju k sebe čo najbližšie, nielen kvôli tej lákavej vôni, ale aj preto, že okrem jeho rúk, stále spočívajúcich na jej bokoch, to bol pre ňu jediný dostupný zdroj tepla.

Jedna z jeho obrovských dlaní pustila miesto, kde ju stále držal a zašla do jej vlasov, odsúvajúc jednotlivé mokré pramene nabok, odhaľujúc jej tvár, po ktorej sa ešte stále kĺzalo pár kvapiek dažďa. Musel urobiť niečo, čím by tým perám prinavrátil ich pôvodnú omnoho lákavejšiu farbu. A čím by ju prinútil prestať sa toľko chvieť. Minimálne netúžil po tom, aby sa v jeho prítomnosti triasla zimou, omnoho radšej by bol, ak by príčinou jej chvejúceho sa tela, teraz až príliš lákavo blízko pri tom jeho, bol výlučne jeho dotyk.

Už viac nepremýšľal a toto nemalo absolútne nič spoločné s jeho prvotnými plánmi, či kalkuláciami, ktoré sa mu v hlave vyrojili v momente, kedy ju zazrel sedieť vedľa Shota prvý raz. Toto bolo čisto spontánne a konal na základe toho, ako to cítil, neriadiac sa ničím iným, než inštinktami a pudmi.

Väčšinou zvykol ženy za krk, či vlasy na šiji zvierať omnoho prudkejšie, agresívnejšie, privádzajúc im istým spôsobom aj určitú dávku bolesti, ktorú mnoho z tých, ktoré mu prešli rukami, dokonca privítalo. Ale práve teraz sa jeho prsty presunuli od jej sánky smerom dozadu, až na šiju tak pomaly a jemne, až bol prekvapený tým, že sa ešte niekoho vôbec dokázal dotknúť takto opatrne.

Zatlačil na ňu zozadu však natoľko intenzívne, aby sa mimovoľne pohla ešte o čosi málo viac vpred a ona neprotestovala, pravdepodobne príliš zamestnaná jeho jemným dotykom, aby si stihla uvedomiť, čo sa deje.

Tie pery, ktorých fialová farba ho toľko iritovala, konečne ucítil na svojich a skutočne boli tak studené, ako čakal, ale to nevadilo. Bol tu predsa práve preto, aby ich zohrial vlastnými, keď jeho horúci dych zasiahol chladnú, zmáčanú pokožku. Od zátylka cez šiju prešiel až k vrchu hnedovláskinho chrbta, kde narazil na premočenú látku modrých šiat, doslova prilepenú k jej telu. Zatiaľ sa svojimi perami obtieral o tie jej, vytvárajúc tak medzi nimi náboj, ktorý mal za následok príval tepla do každej bunky jej tela.

Svojimi vlastnými si poľahky vynútil to, aby sa jej pery pootvorili a on sa im ešte viac mohol venovať, pridávajúc aj jazyk, ktorý hrial rovnako príjemne, ba až omamujúco, ako jeho dych, ktorým ju láskal pred tým. Dovolil si jemne zahryznúť do tej spodnej, ktorá zrejme konečne začínala naberať svoju pôvodnú farbu a cítil, ako sa pod jeho dotykom zohrieva, no istý si byť nemohol, keďže jeho oči boli práve v tom momente zatvorené, aby sa nemusel sústrediť na nič iné, než na ňu.

Nebol si istý, či je to následkom jeho akcií, alebo ju tá náhla zmena teploty, ktorou si jej telo prešlo, jednoducho zasiahla natoľko, že zostala zaskočená, no práve teraz bola tak úžasne poddajná, že stačilo pustiť jej zátylok, kam medzi tým opäť prešla jedna z jeho dlaní a zovrieť jej pás obomi rukami. Nadvihol ju tak poľahky, akoby bola pierko, hoci jej premočené šaty museli vážiť pomaly viac, než ona sama a posadil na kapotu svojho auta, natískajúc sa k nej tak intenzívne, až musela mimovoľne poľaviť, oddeliť od seba svoje stuhnuté nohy, medzi ktoré mohol vkĺznuť vlastným telom.

Ak ju už mal zahriať, tak poriadne, pritláčajúc sa k jej drobnejšej postave, ako najviac to šlo a objímajúc ju, prstami blúdiac po jej chrbte, akonáhle sa mu rukami podarilo vkĺznuť pod vlastnú hrubú koženú bundu. Jej pokožku mohol takmer cítiť cez tú tenkú premočenú látku šiat a masíroval každé jedno miesto, na ktoré dosiahol, v snahe zohriať ju čo najviac.

Začínala mať pocit, že sa jediným dotykom jeho rozpálených dlaní a končekov prstov snaží o to, aby sa všetka voda z jej šiat vyparila. A aj by pomaly začínala veriť, že to v jeho silách skutočne je. Ale mozog práve teraz zamestnávali jeho pery, ktoré ju neprestali láskať a miestami až dráždiť do takej miery, že sa musela domnievať, že tam po jeho zuboch zostanú stopy – podráždené miesta, či dokonca až modriny. Ale v tomto momente jej to absolútne neprekážalo, nechala ho, nech si s nimi a s celým jej telom robí to, čo uzná za vhodné. Nevedela, kde sa v nej nabrala toľká dôvera smerom k nemu, no ak by sa jej v mysli predsa len vyrojili nejaké pochybnosti, tým spaľujúcim vzrušením, ktoré ňou lomcovalo a už sa netriasla kvôli zime, ale niečomu inému, by boli okamžite umlčané.

Jej povzdychnutie, ktoré v sebe neudržala, akonáhle jazykom zablúdil pomedzi pery, ktoré už studené neboli ani náhodou, ho povzbudilo ďalej a naklonil sa ešte viac, zatláčajúc na jej hruď vlastnou, až ju prinútil zakloniť sa, kým jej chrbát nespočinul na chladivej a stále mokrej kapote jeho auta, zatiaľ čo on sa nad ňou týčil a na okamih sa ich pery od seba oddelili.

Svoje chodidlá, odeté v premočených teniskách nemala podoprieť nijako inak, než, položiť ich na miesto, na ktorom ležala tiež, až tak gumové podrážky šúchajúce sa o povrch kapoty zavŕzgali. Využil ich aktuálnu polohu na to, aby ich objatie ešte prehĺbil a dlane mu skĺzli k odhalenej pokožke jej nôh, putujúce stále vyššie a vyššie až k stehnám. Nevšímajúc si ani lem sukne šiat, ktoré mala na sebe a tvorili akúsi pomyslenú hranicu, za ktorú by už nemal zájsť, predsa len vkĺzol aj pod ne.

Zvuky prekvapenia, ktoré sa jej drali z hrdla, umlčal znova, keď svoje pery pritisol späť na tie jej, kam patrili, potešený tým, ako sa ich pôvodná chorobne vyzerajúca farba pretavila do tej nádherne tmavo-ružovej, čo bolo výsledkom jeho predošlého vyčíňania, v ktorom sa chystal očividne pokračovať. Odmenou za ďalšie bozky, ktoré jej daroval, mu bolo to, ako mu ovinula svoje paže okolo jeho krku, naznačujúc, že si nepraje, aby prestával. Aspoň tak to vnímal v tom momente on. Jeho mozog už nezvládal žiadne hlbšie, ani podrobnejšie analýzy.

Ak bolo jeho zámerom zahriať ju, tak sa mu to nielen že podarilo, ale dokonca medzi nimi vytvoril čosi, vďaka čomu hrozilo, že celé auto s nimi dvoma na jeho vrchu aj priestormi okolo nich každú chvíľu vzbĺkne. Našťastie však Touya nedokázal oheň ovládať natoľko, aby svojim aktuálnym vzrušením a nepozornosťou privodil tomuto miestu taký požiar, ktorý by sa mohol rovnať hotovému Infernu. Stačilo, že niečo také práve teraz prežíval každý z nich vo svojom vnútri.

Popri tom všetkom, čo pôsobilo na každý z hnedovláskiných zmyslov, si akoby zázrakom stihla všimnúť, že na ňu medzi nohami tlačí čosi pevné, dotieravo sa obtierajúce o vnútornú stranu jej stehna zakaždým, keď sa muž útočiaci na jej pokožku a pery svojimi dotykmi čo i len o milimeter pohne. Zrejme to došlo aj jemu, že nechýbalo veľa a toto celé by sa zbavením sa až primalého množstva vrstiev šiat mohlo zvrtnúť v čosi ďalšie.

Dokonca bol Touya celou cestou domov ponorený do svojich myšlienok, pokúšajúc sa prísť na to, prečo to ukončil v najlepšom, odťahujúc sa od nej v momente, keď pocit stiesnenosti, ktorý ho zachvátil, spojený so vzrušením, prebúdzajúcom úplne všetko v ňom do takej miery, že už mu bolo v jeho premočenom a pritesnom oblečení nepohodlne.

Toto sa na  neho nepodobalo. Nepamätal si, či sa mu vôbec niekedy stalo, že si nezobral nejakú ženu, ktorá ležala pod ním vláčna a roztúžená vďaka tomu, čo s ňou pred tým dovádzal a on miesto toho, aby si užil všetko, čo mu bola ochotná ponúknuť, stiahol sa a potlačil každý jeden hormón vo svojom tele, ktorý sa ho snažil premôcť.

Proste mu to nedávalo zmysel, prečo si odoprel niečo, čo by si za iných okolností býval vychutnal s obrovským nadšením a apetítom. Ale urobil tak a možno šlo práve o tie okolnosti. Zarazilo ho totiž, čo cítil pri každom dotyku, pod ktorým sa jej telo nie práve najpomalšie zohrievalo. Nijak to totiž nezapadalo do jeho prvotných plánov a akékoľvek snahy o ďalšie kalkulácie, boli úplne márne.

A okrem toho, ona mu nedala ničím najavo, že by v tom chcela pokračovať. A vtedy zneistel tak, ako ešte nikdy pred tým. Pripadal si ako malý chlapec, ktorý odrazu nevedel, čo so svojim vnútrom, ktoré bolo jeden veľký chaos. Ona pod ním len poddajne ležala, s tými zelenými očami rozšírenými dokorán, snažiac sa polapiť dych, keď ju konečne prepustil zo svojho vyčíňania aspoň na moment. Proste obaja v ten okamih stuhli.

A akonáhle prestalo pršať tak intenzívne, že by cestu nezvládli, bez slova sa vrátili späť do auta, popravujúc si oblečenie. Venoval jej len jedinú vetu, oznamujúc, že sa pokúsi čo najskôr dostať ich oboch späť do rodinného sídla, kým neleje ako z krhly. Zvyšok jazdy trávili ponorení do ticha a dusivej atmosféry, ktorá sa medzi nimi vytvorila a ani bubnovanie teraz už ľahších a menších kvapiek dažďa o povrch vozidla, tie myšlienky, ktoré obom hučali v hlave, až kým nedošli na známu príjazdovú cestu rezidencie Todoroki rodiny, neprehlušili.

* * *

*

* * *

Ak čakala, že sa príchodom späť k Todoroki rodine domov situácia zlepší, či snáď vyjasní, mýlila sa. Po tom večeri a noci strávenými v prítomnosti Shotovho najstaršieho brata, ktoré jej ešte stále pripadali ako niečo, čo sa v skutočnosti nestalo, prišiel pocit, akoby mala za sebou zážitok mimo svojho tela a na to celé sa dívala z pozadia, sledujúc film, ktorý jej zostal usadený v mysli na dobú neurčitú.

Stále nechápala, ako sa k tomu dostali, no pripomienkou na to, že sa jej celý čas strávený s Touyom nesníval, bolo nielen permanentné vlnenie sa v jej žalúdku, ktoré neustupovalo ani na ďalší deň, ale aj jeho kožená bunda, v ktorej došla v noci až do svojej izby a ešte stále voňala ako on.

Tú mu, samozrejme, plánovala v čo najbližšom možnom čase vrátiť, lebo jediný pohľad na ňu v jej mysli opäť oživoval až príliš intenzívne každú jednu spomienku na neho, jeho ruky, jeho ústa a horúci dych a všetko, čo sa dialo po tých pretekoch a čo pri tom cítila. Okrem toho, vo vnútornom vrecku stále spočívala jeho výhra – peniaze, ktoré nepatrili jej.

Takže i keď sa jej nasledujúci deň až podozrivo netypicky vyhýbal, nezostávalo nič iné, než ho konfrontovať. Musela si dodať veľa odvahy, keď poobede s jeho bundou v náručí kráčala dolu do suterénu a než zabúchala päsťou na dvere jeho izby, v ktorej trávil väčšinu chvíľ, odkedy sa obaja vrátili do sídla, nebolo jej všetko jedno a musela sa k tomu premáhať, aby radšej nevzala nohy na plecia a neušla preč.

Bundu aj s peniazmi mu vrátila a dokonca od neho žiadala, aby si tú čiastku pred ňou znova prepočítal, vďaka čomu by ju neskôr nemohol obviniť, že mu z nich tajne odobrala. Ale dúfala, že k čomusi takému by sa neznížil, no vždy bývala veľmi opatrná a obozretná a chcela sa poistiť. On na to, samozrejme, zareagoval svojsky, že by mu ani nechýbali, ak by mu ich nevrátila vôbec, no napokon tak, ako žiadala, aj urobil.

Celý ten ich ďalší moment sa niesol v zvláštnej atmosfére. Po celý čas stála pri dverách, keďže ju ani poriadne nevyzval, aby šla dnu a posadila sa, ako to urobil naposledy, keď túto izbu navštívila. Netušila, že aký následok bude mať to, čo sa medzi nimi stalo, keďže to sama ešte úplne nespracovala. Nemohla si však pomôcť, občasné letmé pohľady, ktorými ju po celý ten čas na pár sekúnd obdarovával, ju nenechali chladnou, boli až príliš podobné tomu intenzívnemu, ktorý jej venoval na trati tesne pred tým, než nastúpil do auta a pustil sa do svojich pretekov.

Ale ani jeden z nich slovkom nespomenul to, čo sa odohralo po pretekoch, hoci jej výjavy z tej noci vírili hlavou stále. I keď z jeho izby odchádzala preč, späť na vyššie poschodie. Touya nebol jediný v dome, hoci momentálne mala plnú hlavu len jeho. Shotovi sa už uľavilo, konečne pozbieral čerstvé sily a to znamenalo, že ich študijné stretnutia mali pokračovať.

Popri tom všetkom, čo sa odohralo za jediný deň a jedinú noc v Touyovej prítomnosti, bola by takmer zabudla na to, aké skúšky ju čoskoro čakali a ťarcha tej reality – jej vlastnej, do ktorej sa po príchode späť k Todoroki rodine do sídla a opustení tej jeho, ju musela aspoň čiastočne dobehnúť. A naozaj bola ťaživá, takže na jej vnútorný chaos spôsobený Shotovým starším bratom, nebolo toľko času, čo jej v konečnom dôsledku aj vyhovovalo.

Jej spolužiak si však všimol, že je niečo inak. Dokonca ju na okamih zazrel s tým kusom oblečenia, ktorý patril jeho staršiemu súrodencovi a stačilo to k tomu, aby mu okamžite došlo, že s ním trávila čas. Okrem toho, už pred tým spozoroval, že tí dvaja nejaký čas v prítomnosti jeden druhého trávili aj pred tým.

Žiarlivosť bola niečím, čoho existenciu pred tým Shoto príliš nevnímal, či ju dokonca poriadne ani nepoznal a myslel si, že sa mu to nikdy nestane – zažiť ten nepríjemne pálčivý a zdrvujúci pocit, kedy sa mnoho z jeho negatívnych emócií, ktoré za iných okolností držal na uzde, kompletne pod kontrolou, potlačené v tom najvzdialenejšom úzadí svojej osobnosti, vydrali na povrch.

Ale čím viac si uvedomoval svoje city a vlastnú túžbu  - už nie len duševnú, ale aj fyzickú, po hnedovlasej spolužiačke, tým väčšmi prichádzali doposiaľ neznáme pocity, ktorým dovtedy čeliť nemusel. Medzi ne patril aj hnev. Hnevala ho už iba tá predstava, že sa jej zmocňuje Touya. Ale na ňu sa hnevať nedokázal, pretože všetky negatívne emócie v ňom podnecoval jedine a výlučne starší brat.

A ona vycítila, že ani Shoto nie je tak stopercentne v poriadku, akonáhle začala opäť viac času tráviť s ním, ponárajúc sa do štúdia a prípravy na štátnice, snažiac sa tým potlačiť akékoľvek pochybnosti a úzkosti spojené so starším Todoroki synom, ktorý sa jej zrejme vyhýbal tak moc, ako sa ona začala jemu.

Klamala by, ak by tvrdila, že nemyslela na neho a všetky pocity, ktoré sa mu jediným dotykom podarilo u nej navodiť a tými ďalšími iba stupňovať, každú voľnú chvíľu a ak by to bolo možné, že by opäť mala šancu ich okúsiť, neváhala by a ani v najmenšom by nebola schopná ich odmietnuť, čo ju istým spôsobom desilo. No ešte tu bol stále aj jeho mladší brat a to ju mietlo a sťažovalo jej celú vnútornú situáciu o to väčšmi.

Predsa len, Shoto bol niekto, kto tu bol už dlhú dobu a ona mala pri ňom istotu a komfort, rovnaký, aký sa snažila dať aj jemu na oplátku. A mimo to, že sociálnym interakciám nerozumel tak dobre, ako bežný človek, nebol hlúpy a nevšímavý, práve naopak – bol výnimočne vnímavý a pozorný, takže mu určite neuniklo, že sa niečo medzi ňou a Touyom deje.

Cítila sa nesmierne moc previnilo, pretože mala pocit, že sa mu nevenovala dostatočne, ako si zaslúžil. A tým nemyslela iba trávenie času v jeho prítomnosti a staranie sa o neho, keď to potreboval, pretože bol chorý. Nie, myslela tým aj to, že sa jej myseľ nevenovala mladému mužovi s červeno-bielymi vlasmi dostatočne, aby mohla o sebe v duchu tvrdiť, že jej srdce patrilo práve jemu.

S hrôzou totiž zistila, že čím viac sa zbližovala s Touyom, tým väčšmi sa jej vzďaľoval Shoto. Samozrejme, stále bol rovnako pozorný a ohľaduplný, ochotný jej pomôcť, vysvetliť čokoľvek potrebovala a trpezlivo znášal jej vyslovené obavy nad tým, že tie skúšky nezvládne tak, ako by si priala, dookola ju povzbudzujúc. A u neho si mohla byť istá, že nešlo len o prázdne reči, pretože ak by jej neveril, dal by to najavo.

No i tak na ňom postrehla určitú známku nepohodlia, nepatrná zmena výrazu v jeho tvári, keď si myslel, že nedáva pozor a to zachmúrenie ju mátalo zakaždým, keď pomyslela na jeho staršieho brata. Dokonca na neho padla reč, keď sa jej Shoto narovinu spýtal, či bola preč s ním.

Nedokázala mu klamať a prekvapená jeho priamočiarosťou – i keď by nemala, Shoto nezvykol rozprávať v hádankách, naznačovať, či chodiť okolo horúcej kaše – vypadlo z nej, že áno, s Touyom strávili spoločný večer, kedy ju zobral von, hoci jej popri tom priznaní stískalo srdce, takmer až cítila, ako sa kvôli nemu láme.

Nechápala, prečo sa u nej dostavil práve takýto pocit a kde sa vôbec nabral. Veď predsa so Shotom boli priatelia. Nebola jeho dievča, hoci donedávna netúžila po ničom inom, tak prečo toľké výčitky svedomia? Ale mladý muž z jej ročníka v sebe neudržal drobný náznak žiarlivosti, či ublíženosti, ktorý mu na sekundu skrížil jeho krásne črty tváre. Snažil sa pôsobiť vyrovnane, no postrehla ako pri zmienke mena najstaršieho z Todoroki synov zovrel päsť o čosi tuhšie a časťou tváre mu na stotinu prešiel kŕč.

Ani ona nebola hlúpa. Už pred tým si všimla, že ako reagoval v jeho prítomnosti, kedykoľvek sa starší čiernovlasý muž upriamil na ňu a pokúsil sa o nejaké nadviazanie kontaktu. Vtedy to zo Shotovej strany brala ako kamarátsku starostlivosť – orchranárskosť, keďže si boli tak dlho blízki a on zrejme len nechcel, aby si do nej jeho brat dovoľoval. Ale začínala mať podozrenie, že naozaj išlo o čosi viac.

Najhoršie na tom bolo, že ak by takéto známky správania Shoto vykazoval týždeň, či dva dozadu, bola by vo vytržení, najšťastnejšia, ako sa len dalo a jeho náznaky, ktoré sa až podozrivo podobali žiarlivosti, či závisti voči staršiemu bratovi, by jej nesmierne moc imponovali, akokoľvek sebecky, či kruto to znelo. Veď ktorú ženu by niečo také nepotešilo a ešte od niekoho tak úžasného ako je práve najmladší Todoroki?

Ale teraz? Teraz jej kvôli tomu bolo nesmierne moc úzko a zmocnil sa jej smútok nad tým celým. Lebo dilema v jej hlave a to, čo Touya rozpútal v jej vnútri všetko komplikovalo. A snáď ešte horšie bolo to, ako Shoto ani v najmenšom prípade nehádzal ani smietku viny na ňu, ubezpečujúc, že ona za nič nemôže, že je v tom úplne nevinne a že celý jeho hnev má na svedomí len jeho starší súrodenec.

Prezradil jej totiž, že sa bál. O ňu. Bál sa, čo by Touya svojim konaním mohol spôsobiť. To vraj bola podstata celej jeho zmeny postoja a nálady, ktorá sa ho zmocňovala v poslednej dobe. Hneval sa na brata, lebo bol presvedčený, že to celé, ako sa k nej začal až príliš mať, bol nejaký nekalý zámer, na ktorý by napokon doplatila ona, hoci Shotovi bolo jasné, komu chcel Touya konaním ublížiť.

Priznal pred spolužiačkou, že mu napadlo, čo týmto celým Touya sledoval. Vraj jeho zámerom bolo odplatiť sa mu za to, akej krivdy sa v očiach staršieho brata ten mladší dopustil a tým, že mu ukradne osobu veľmi blízku, akonáhle dal o nej Shoto celej rodine vedieť, sa mu za to pomstí.

Tieto slová ju začali mátať v mysli tiež, akonáhle sa jej s nimi Shoto zveril, ale nechcela veriť tomu, že by to bola pravda. To by bolo od čiernovlasého mladého muža až príliš nefér, nielen voči jeho mladšiemu súrodencovi, ale aj voči nej, ktorá s tým nemala nič spoločné. Dúfala, že až taký podlý nie je, pretože jej stihol ukázať, že sa v ňom skrývajú aj iné stránky než len tá arogantná, povýšenecká, provokačná a netaktná.

A okrem toho, stále sa v hlave pohrávala s myšlienkou, že ak by skutočne jediným z jeho zámerov bolo dostať ju v čo najkratšom možnom čase, čo najľahšou cestou a potom tým, čo dokázal, mávať víťazoslávne Shotovi pred nosom, zrejme by práve teraz úpenlivo pracoval na tom a nevyhýbal sa jej po tom zážitku, ktorý obom ležal v hlavách aj žalúdkoch a potrebovali sa z neho obaja asi spamätať vlastným spôsobom.

Alebo sa azda mýlila? Tápala. Jej intuícia pracovala vždy veľmi solídne, no práve teraz bola skutočne stratená. A tak iba Shota ubezpečila, že nech sa stane čokoľvek nemusí sa o ňu strachovať a že si bude dávať pozor. Jeho varovanie, že sa môže veľmi nepekne popáliť, ak sa bude zahrávať s takým ohňom, aký Touya predstavoval, vzala do úvahy, no odsunula ho vo svojej hlave niekam do úzadia, pretože iné myšlienky, tie, ktorý spomenutý mladý muž potetovaný skrz-na skrz, vyvolal, boli skrátka silnejšie a neodbytnejšie.

Každopádne, ak mal o ňu Shoto starosť, nemusel. Pretože Touya skutočne nepokračoval v tom, čo spolu v tú noc po pretekoch začali, aspoň tak to vyzeralo. A ona bola za to istým spôsobom aj vďačná, hoci v kútiku duše túžila po tom, aby sa to zopakovalo, bolo to totiž až príliš návykové a keď to už raz okúsila, len ťažko sa jej zvykalo na predstavu, že by sa to nemalo nikdy zopakovať. Veď to predsa bolo už tak dávno, kedy naposledy s nejakým mužom, či chlapcom niečo podobné zažila...

Vlastne, nič podobné s nikým iným ešte nezažila, to by Touyovi krivdila. Lebo to, čo si dovoľoval a čo dokázal stvárať... Ešte pred tým nikoho takého – jemu podobného – nespoznala. A faktom zostávalo, že v porovnaní s ním jej všetci ostatní muži, akých kedy spoznala a ku ktorým si kedy stihla vypestovať city, prišli nudní. Vzrušenie, ktorý Touya privodil jediným dotykom svojich pier a tými následnými, rafinovanými, keď sa jeho dlane a prsty pritlačili na jej nahú zmáčanú pokožku – to sa doposiaľ v takejto podobe a miere nepodarilo u nej vyvolať snáď nikomu.

Lenže na jeho dlane, prsty, ústa, ani elektrizujúco modré oči, či ten hlboký, miestami až chrapľavý hlas a tón, akým sa je prihováral, keď si myslel, že ju má už v hrsti, no ona stále bojovala a odolávala, čo sa však nedalo zvládať večne, na to práve teraz myslieť nemohla. Pristihla sa totiž, že sa už vyše troch hodín trápi nad jednou, jedinou otázkou a ak to pôjde takýmto tempom aj naďalej, tak ich všetky do konca pred-skúškového obdobia nestihne ani prejsť, nie to sa ich ešte naučiť...

 

* * *

„Ty si ešte hore, bábika?“ Bolo to snáď prvý raz za posledných pár dní, čo to oslovenie z jeho úst počula a až sa tak strhla, ponorená do neskorého nočného štúdia. Svojou prítomnosťou narušil ten zhluk paniky s úzkosťou a ďalšími nepríjemnými pocitmi, ktoré ju zvnútra priam rozožierali, keď mala pocit že sa z toho tlaku, ktorý ju až fyzicky vyčerpával, zblázni.

Posledné dni boli pre ňu skutočne náročné, pretože do skúšok zostával necelý týždeň a ona si až teraz začala poriadne uvedomovať, čo to znamená. Samozrejme, katastrofickým scenárom, ktoré sa zvykli v jej hlave vynárať často pri rôznych každodenných príležitostiach, sa nevyhla, no nečakala, že ju postihne až takýto stav, keď bola takmer na pokraji nervového kolapsu.

Štúdium so Shotom síce pomáhalo, no nemohla si pomôcť, porovnávala sa s ním zakaždým, keď si látku spoločne opakovali a prišla na to, že za svojim spolužiakom zaostáva. Za iných okolností bola veľmi dobrá študentka, dokázala sa naučiť veľa a pripravovať systematicky. Ale stres z tak významného dňa, ktorý mal určiť jej osud a to, ako sa jej život bude uberať po profesijnej stránke ďalej, v kombinácii s tými úzkostnými pocitmi chýbania, ktoré pociťovala primárne kvôli osobe, ktorá ju vyrušila v obývačke uprostred noci, keď myslela, že všetci členovia Todoroki domácnosti spia, spôsobili, že jej to učivo šlo do hlavy omnoho ťažšie, než bola zvyknutá.

Preto začínala pomaly, ale isto panikáriť a nervozitu z nej zrejme vycítili aj ostatní prítomní v dome, pretože aj Fuyumi s ňou mala pochopenie a Shoto robil všetko pre to, aby sa upokojila. No nebol všemocný a okrem toho, práve teraz už spal. A ona sa po hodine bezduchého prevracania sa v posteli vykradla späť do obývačky, kde zostali rozložené ich študijné materiály s tým, že pokiaľ nemá celú noc kvôli nervom spať, tak ten čas využije aspoň na to, aby do hlavy dostala ešte predsa len niečo naviac. Každá minúta jej začínala byť drahá.

„Áno,“ odvetila po chvíli zaváhania, keď len nemo hľadela na stránku s textom vo svojej ruke, pokúšajúc sa Touyu odohnať len silou svojej vôle. Lenže bola by pokrytec, keby sama pred sebou tvrdila, že ho nevidela rada. Predsa len, čas v jeho prítomnosti sa až kruto zosekal po tom incidente, ktorý ju nechal tak vnútorne rozbúrenú.

Zaujímalo ju, čo si o tom celom myslí on. Či to medzi nimi bral iba ako nejaký úlet na zahnanie nudy, keď už bola v ich dome. Zrejme si myslel, že nevyužiť príležitosť by bolo mrhanie. Stále však nechápala, prečo práve ona, pokiaľ naozaj nešlo o pomstu, ktorú naznačil pred tým Shoto. Veď predsa videla tiež ženy na pretekoch, ktoré sa tam určite neobjavili prvý raz a Touya viacero z nich musel poznať. Keď mal k dispozícii také, prečo by strácal čas s niekým ako ona?

A predsa ju vtedy zobral von, postaral sa o to, aby prežila jeden z najlepších večerov, na aké si za veľmi dlhú dobu spomínala. Ani jeho oplzlé reči počas filmu, adrenalín spojený s tým, keď ho videla pretekať, či ten šialene intenzívny dážď, vďaka ktorému si myslela, že zostane ležať s ešte väčšou horúčkou, než mal pred tým jej spolužiak, to nepokazili. Pokojne by si všetky z tých zmienených bodov zopakovala.

Lenže to, že do nej už nedobiedzal a neoslovoval ju pri každej voľnej príležitosti, pokúšajúc sa zhodiť svojho brata čo najviac a odviezť jej pozornosť k nemu svojimi trápnymi, nevhodnými, či inak pohoršujúcimi vtipmi a poznámkami, v nej navodilo takú nervozitu a úzkosť, ktorá sa dala porovnať iba s tým, čo cítila tesne pred skúškami.

Odlepil sa od dverí, ktoré viedli do obývačky a rýchlym  krokom prešiel cez miestnosť až k nej, tesne do jej komfortnej zóny, až znova mohla cítiť vôňu, ktorú si s týmto mužom spojila a zapamätala si ju od toho momentu, čo boli jeden pri druhom takto, ba až omnoho viac natisnutí naposledy. Jeho prsty uchopili papier, ktorý zvierala v rukách a vytrhol jej ho zo zovretia, mračiac sa na to more textu.

„Je príliš neskoro, aby si si zaťažovala hlavičku takýmito sračkami, bábika.“ Zašomral a odhodil ho na hŕbku ostatných, ktoré za tú dobu, čo tu takto v prítmí iba pri malej lampe sedela, stihla prečítať. „Mala by si si ísť ľahnúť...“

Nechápala, prečo jej niečo takéto hovoril práve on. Kútikom oka zaregistrovala jeho oblečenie, ktoré naznačovalo, že ani on ešte v posteli dnes nebol. Zrejme sa vrátil z vonka, možno sa zúčastnil ďalších pretekov a teraz bol bohatší o ďalšiu tučnú čiastku. Alebo sa možno vrátil zo schôdzky s nejakou inou ženou, všetko bolo možné. I keď pomyslenie na to, ju napriek jej vôli ešte väčšmi potrápilo a ona v duchu svoju myseľ prekliala za to, ako ju mučila.

„Nemôžem si ísť ľahnúť,“ jej hlas znel o čosi pridusenejšie, tón bol vyšší, než jej doterajší a Touya to okamžite zaregistroval. Nedokázal si pomôcť, musel sa prísť pozrieť a podísť bližšie, keď zistil, že to ona sedí pri tom svetle, ktoré vychádza z ich obývačky. Už sa s ňou takto osamote nestretol dlhšiu dobu. Zakázal si približovať sa k nej aspoň na istú dobu, než si bude stopercentne istý, že má situáciu plne pod kontrolou.

Ale zrejme ju nemal pod kontrolou a nebude ju mať tak úplne asi nikdy. Ani vyhýbanie sa jej nepomohlo, stačilo, že ju tu našiel samu, keď už ostatní dávno spali a znova sa v ňom ozvalo to čosi, čo ho tak zarazilo počas noci, kedy ju mal pod sebou ako na striebornom podnose na čiernej kapote jeho auta.

Meine posmešné a provokačné komentáre, hlúpe poznámky, že ho nespoznáva a že stratil hlavu kompletne ignoroval. No možno tá mrcha mala predsa len pravdu aspoň v niečom, minimálne sčasti. Jej dobiedzanie a pokus o zvádzanie mu prešiel ešte viac otravný a neželaný, ako pred tým a keď to celé explicitne zhodila na túto hnedovlasú mladú ženu, neprotirečil jej. Iba ju odohnal spôsobom, ktorý mu bol vlastný. No to, že jeho zvláštne duševné rozpoloženie mala na svedomí táto malá, no až prekvapivo pozoruhodná bábika, zo svojej mysle kompletne nevylúčil.

„Nemôžem ísť spať,“ zopakovala a jeho pozornosť zbystrila, pretože sa mu zdalo, že v nežnom, no zároveň aj vždy pevnom a odhodlanom, presvedčivom ženskom hlase začul vzlyk. Utvrdilo ho to, keď potiahla nosom a jeho belasé oči sa do nej znova zabodli. Pozornejší pohľad do jej tváre stačil na to, aby mu bolo okamžite jasné, že nebola tak úplne v poriadku.

Mala na sebe pyžamo a na ňom prehodenú mikinu, ako tu tak sedela na koberci pod sedačkou, obklopená papiermi s pomaly odrenými kolenami, vlasy jej splývali pozdĺž ramena a ona si ich nervózne každú chvíľu zastokla za ucho jednou z rúk, druhou žmolila lem látky, oblečenia, ktoré ju do veľkej miery zakrývalo.

Ale utrápený výraz v jej tvári a pomaly formujúce sa tmavšie kruhy pod jej inokedy bystrými a žiarivými zelenými očami odpútali pozornosť od myšlienok, že aj takáto, v pyžame a neupravená mu prišla istým spôsobom príťažlivá. Viac ho však zaujalo, že ju v takomto rozpoložení ešte nevidel, vždy pôsobila veľmi vyrovnane a jediný raz, kedy ju naozaj zaskočil, bol ten moment tesne pred jeho kolom pretekov a následne to, čo sa dialo po nich, keď sa obaja skryli v tuneli pred hustými kvapkami dažďa.

„Bábika,“ zatiahol opatrne, vynechávajúc akýkoľvek sarkazmus z hlasu a netušiac, prečo sa vlastne do nej stará, „čo sa deje?“ Napadlo mu, že sa možno trápi kvôli nemu, že ju začal po ich intenzívnej chvíľke, ktorá ich oboch tak rozohnila prakticky ignorovať. Nebola by prvá a ani posledná, čo by kvôli nemu trpela, ale v minulosti mu to v drvivej väčšine prípadov bývalo totálne ukradnuté. Ale i tak sa jej na to spýtal.

„Ja- Neviem... Ja to asi nezvládnem...“ Pomedzi pery jej vychádzal len roztrasený šepot, ktorý však pozorne zachytil a ešte viac sa zamračil. Toto neznelo, že by mala v pláne psychicky sa zložiť kvôli nemu. „Je toho tak veľa a ja mám pocit, že to nedám...“

„Skúšky?“ Došlo mu, že o čo tu šlo. Absolútne jej logike nechápal, pretože jemu takáto hlúposť neprišla dostatočne dôležitá na to, aby sa nad ňou mal človek čo i len za mak trápiť a nie ešte takto... Ale vedel si predstaviť, že niekto tak odlišný od neho – zodpovedný, svedomitý, cieľavedomý ako ona, to vnímal inak. Nepokúšal sa to pochopiť, no nepáčilo sa mu, ako tu utrápene sedela a keď prikývla na znak toho, že sa trafil, frustrovane si povzdychol. Ale aspoň príčinou jej trápenia nebol on, čo tomu zvyšku svedomia, ktorý v ňom niekde hlboko pod povrchom zostal, uľavilo.

„Ale prosím ťa, pani doktorka, ty aby si niečo nezvládla? Veď so Shotom šprtáte každú jednu chvíľu zo dňa, kedy vás vidím. Už to musíte vedieť celé naspamäť.“ Pokúšal sa hovoriť odľahčene

„Nechápeš to, Touya,“ ešte aj spôsob, akým vyslovila jeho meno, srdcervúco, no predsa pevne, na neho mal efekt a v duchu sám seba preklínal, že bol v riadnych sračkách. „Je toho naozaj až príliš, keby som vedela, že to bude také ťažké...“

„Čo, bábika? Nedala by si sa na to? Alebo by si dopadla ako ja a vykašľala sa na to?“ Nadvihol obočie a pozrel na ňu vyzývavým pohľadom, ktorý mu ona opätovala tým zarazeným. V očiach sa jej leskli slzy zúfalstva a možno aj frustrácie, či možno bola príčinou aj nejaká iná emócia, no nestihli sa ešte zviezť po jej lícach. Neprišla mu ako človek, ktorý by to vzdal. A jej stisnutie pier v tenkú linku a odhodlané zvraštenie obočia ho v tom len utvrdilo, že v tomto sa ohľadom jej osobnosti nemýlil, výnimočne. Bola to ďalšia z vecí, ktorá ho na tejto mladej žene toľko lákala.

„Nie, ale...“ nadýchla sa a potom znova vydýchla, potláčajúc nutkanie na plač a jej hlas bol o čosi menej rozochvený. „Mám pocit, že sa to nestihnem všetko naučiť, tie skúšky sú každú chvíľu tu. A čo ak si vytiahnem nejakú otázku, na ktorú sa nestihnem dostatočne pripraviť?“

Hodnú chvíľu na ňu iba hľadel, do jej tváre, do jej úpenlivých zelených očí a premýšľal. Jeho kalkulácie boli dávno preč, no práve teraz chcel prísť na niečo iné. On nebol z tých, ktorí by v sebe vedeli nájsť chlácholivé slová útechy. Nebol taký mäkký ako Shoto, či taký empatický ako Fuyumi. On bol skôr muž činu. A preto ruky založené na svojej hrudi spustil pozdĺž tela a vydýchol.

„Postav sa a poď so mnou.“ Z úst mu vyšiel rázny príkaz, či možno to mala byť prosba, no skutočne to vyznelo tak neoblomne, že bežný človek by ho nasledoval bez najmenších protestov. Ale ona zostala sedieť stále na zemi a neprijala ani jeho dlaň, ktorú jej tak pohotovo nastavil, aby jej pomohol na nohy. Pche, a že vraj on nie je gentleman, no, začínal mať pocit, že sa na jedného mení, aspoň v jej prítomnosti a iba nad tým pokrútil hlavou.

„Nie, musím sa učiť.“ Zaprotestovala, siahajúc po jednom z tých papierov, ktoré ležali na hŕbe vedľa nej. Jej vzdor by mu síce za iných okolností prišiel rozkošný, no práve teraz nemal na toto náladu. Zaumienil si, že s tým dnes v noci niečo spraví a potreboval poslušnosť. Preto sa zamračil aj on a tento raz jeho hlas klesol o oktávu nižšie, keď opäť prehovoril.

„Povedal som, že vstávaj, bábika.“ Slová pripomínali až výstražné vrčanie a keď svoju ruku natiahol k hnedovláske ešte bližšie, napokon zvesila ramená a prijala ju, štverajúc sa na nohy, no stále s neoblomným výrazom v tej utrápenej, no stále peknej tváričke. Jej spoluprácu odmenil o čosi miernejším tónom. „Aj tak sa dnes už nič ďalšie nenaučíš. Si vyriadená a je príliš neskoro.“

„Musím, Touya, naozaj. Nestihnem to...“ Tento raz skoro až zaprosíkala, akoby sa skôr snažila apelovať sama na seba, než na neho, no on jej vzdor nebral v úvahu a silná dlaň pevne uchopila hnedovláskinu, ťahajúc ju k sebe dostatočne jemne na to, aby ho nemohla obviňovať z toho, že bol agresívny.

„Nie,“ zahriakol ju znova, „jediné, čo dnes musíš, je vypnúť a prestať aspoň nachvíľu myslieť na tie sračky,“ druhou, voľnou rukou ukázal na papiere, z ktorých sa učila. „A tiež opustiť toto toxické prostredie, než ti prepne...“ Dodal šomravo a keď bola k nemu dostatočne blízko na to, aby sa jedna z jeho paží mohla omotať okolo jej pása, začal ju odvádzať z obývačky preč.

„Nechala som tam neporiadok...“ Zmohla sa ešte na posledné protesty, na čo on odvrkol, no mykalo mu kútikmi úst nad tým, ako sa stále pokúšala byť čo najvzornejšia. V tomto k sebe nikoho viac odlišného nájsť už ani nemohol.

„Myslím, že to všetci prežijeme, že si nám tu narozhadzovala. Aspoň tá stará jašterica, čo sem každý druhý deň chodieva, bude môcť konečne robiť to, za čo je platená.“

„Touya,“ zasyčala pohoršene a zastala, na čo sa on na ňu spýtavo zahľadel, všímajúc si jej pohoršený a nesúhlasný výraz. Ale bolo to omnoho lepšie ako keď mala slzy na krajíčku pár momentov dozadu. „Ako to rozprávaš?“ Dodala karhavo a jemu uniklo iba krátke zachechtanie sa.

„Vidíš? Už to začína fungovať. Poď so mnou a uľaví sa ti ešte viac,“ prihovoril sa jej teraz šomravo, jeho hlas pripomínal skôr mumlanie a cítila, ako sa k nej o čosi viac primkol, jedna z jeho dlaní neopúšťala jej bok a stále ju viedol po chodbe až k dverám dolu do suterénu.

V hlave sa jej rozblikala výstražná žiarovka. Hneď niekoľko dôvodov, prečo toto nebol dobrý nápad, začalo v jej hlave priam trúbiť na poplach. A ten stres zo skúšok predsa nemohol akoby zázrakom opadnúť celý, tak to nefungovalo.

„Ja si naozaj nemôžem dovoliť premárniť ani jednu voľnú chvíľu...“ Opáčila znova, na čo sa Touyove belasé oči pretočili v otrávenom geste a krútiac hlavou, ju postrčil dopredu, až zišli dolu po schodoch a zamierili smerom k dverám jeho izby.

Opäť sa ozvalo to vlnenie v jej žalúdku, o ktorom sa nevedela vo svojej mysli jednoznačne rozhodnúť, či je príjemné, alebo nie. Stačilo, že zazrela tú tmavohnedú farbu jeho dverí. Vybavili sa jej spomienky z udalostí niekoľko dní – už to bol možno aj tucet – dozadu, keď nimi prechádzala prvý raz a čo ju po tom, ako ho pristihla so svojou gitarou, čakalo.

Omnoho menej príjemná bola tá na poobedie, keď mu prišla vrátiť bundu a to bolo naposledy, čo boli v jednej miestnosti úplne sami. Srdce jej stisol tak trocha bolestivý kŕč, keď si spomenula na to, ako jej vadilo, že to medzi sebou nechali nedoriešené. A miesto toho, aby ho ohľadom toho konfrontovala, vzoprela sa a rozhodla sa jeho predošlú ignoranciu oplatiť tým, že sa na neho vykašle a vymaní sa mu z náručia, po schodoch odíde späť do bezpečia vyššieho podlažia, možno dokonca svojej dočasnej izby, len aby sa s ním nemusela vybavovať, nepohla sa.

Nechala ho, nech otvorí dvere a popostrčí ju dnu. Srdce jej začalo biť ako na poplach a myšlienky na skúšky pomaličky nahrádzali iné. Nedokázala sa zvrtnúť na päte a odísť, akokoľvek moc po tom túžila. A možno to ani nechcela, nie naozaj. Len predstierala sama pred sebou, že netúži po jeho prítomnosti, no neurobila nič, aby pred ňou ušla.

„Poď za mnou, bábika,“ prehovoril zastreným hlasom, keď podišiel k svojej posteli a posadil sa na ňu, posúvajúc sa o čosi viac dozadu a čakajúc, aby sa k nemu pridala.

„Prečo?“ Pery sa jej zachveli, keď jej pomedzi ne vyšlo to slovko a v hlave sa jej znova ozýval Shotov hlas, keď si jej mozog prehrával jeho predošlé slová. Čo ak mal Touya naozaj nejaké nekalé zámery? Ale druhá časť jej mysle – tá úplne nelogická, iracionálna a v tomto momente prekvapujúco mimo, zašepkala, že aj keby, stálo to za to. Naozaj toho na ňu bolo práve v tomto momente príliš a jej myseľ bola unavená, vyčerpaná a vyťažená, neschopná premýšľať nad dôsledkami činov, od ktorých ju naozaj delilo iba máličko.

„Potrebuješ sa naučiť zvládať stres a naučiť relaxovať. A ja ti ukážem, ako na to.“ Dostalo sa jej odpovede, ktorá jej nervozitu však nerozptýlila ani v najmenšom. No pohľad na jeho tvár a na oči, ktoré na ňu upieral v takej miere a intenzite, že by v tom momente odvrátiť zrak nedokázala, vykročila napokon opatrne vpred. Možno to bola jeho vôňa, ktorá sa začínala stávať jej najobľúbenejšou, možno to mal za následok jeho podmanivý tón a možno toho na ňu už naozaj bolo priveľa a neuvážlivo a impulzívne sa rozhodla vložiť do jeho rúk.

Opatrne si prisadla k nemu, čo odmenil tento raz spokojným pohmkaním, vyzliekajúc svoju bundu a prehadzujúc ju cez pol miestnosti na jeho kreslo vedľa stola. Potom ucítila za sebou pohyb, keď sa k nej o čosi málo priblížil a teplo sálajúce z jeho tela, ktoré si ešte teraz tak dobre pamätala, bolo prítomné znova.

Jeho prsty sa zatúlali medzi pramene dlhých hnedých vlasov, keď ich pomaly odsunul na bok, nechávajúc ich prepadnúť poza jej rameno, ako tmavý valiaci sa vodopád a odhalil miesto na jej krku, na ktoré bývala citlivá. Spomenula si aj na ten okamih, kedy sa jej tam dotkol naposledy, vtedy bola jej pokožka chladná a mokrá. Práve teraz bola rozhorúčená a ona mimovoľne zovrela okraj jeho postele vo svojich rukách, keď sa oň zaprela.

Jeho prsty však pokračovali ďalej, zachytávajúc látku jej mikiny a pomaly ju zosúvajúc z hnedovláskiných ramien, keď jej ju vyzliekal. Na okamih stuhla, prekvapená jeho počítaním, lebo hoci si v mysli vybavovala viacero spôsobov, akými mal v pláne naučiť ju uvoľniť stres, nečakala, že na to pôjde takto zhurta.

„Touya?“ Jej hlas mu zarezonoval v ušiach, keď jej vyzliekol vrchnú vrstvu oblečenia a tá odhalila pyžamo, nad ktorým sa musel pouškrnúť, nadvihujúc jedno z tmavých obočí, no jeho oči boli potešené i napriek tomu kúsku s bláznivým motívom, ktorý mala na sebe. Takáto odhalená pred ním ešte nebola, ak nepočítal ten moment u nich na dvore, ktorý mu pripadal, akoby sa odohral celé mesiace, či snáď roky dozadu. Toto však bolo iné, keďže sa pred ním nezakrývala, ani to nevyzeralo, že má v pláne každú chvíľku ujsť, ako to urobila vtedy.

„Pokoj, bábika,“ zamumlal chrapľavým hlasom, položeným o dosť nižšie, než zvykol rozprávať za iných okolností a pritisol sa zozadu k nej ešte bližšie, až sa jeho pery zastavili blízko jej sánky a presunuli sa až k odhalenému uchu. „Nemám v úmysle urobiť nič, čo by sa ti nepáčilo.“

Opäť na ňu útočili tie varovné Shotove slová a znova pocítila nepríjemný pocit stiesnenosti vo vnútri svojho žalúdka, ale trvalo to iba pár sekúnd. Akonáhle jeho prsty ucítila späť na svojej šiji, nedokázala mu viac vzdorovať, ani vlastnému svedomiu, ktoré sa ju pokúšalo varovať, aby sa nezahrávala s ohňom. Práve v tejto chvíli jej ani hrozba nepríjemného popálenia sa nepomohla. Bola príliš unavená, aby vynakladala sily na to, že sa bude vzpierať.

„Dôveruj mi aspoň na chvíľu, naposledy som ťa nesklamal.“ Šepkal znova, narážajúc na svoju výhru a miesto nervozity ju opäť začínal zapĺňať zvnútra ten adrenalín miešajúci sa so vzrušením, presne ako tomu bolo vtedy po pretekoch, keď naozaj nesklamal a vyhral ich živý a zdravý, presne tak, ako jej sľúbil.

Uchopil jej ramená, stláčajúc svaly pod pokožkou a potom prstami jemne odsunul obe z ramienok jej pyžamového vrchu, na čo sa mierne zachvela, no nestiahla sa, ani nijak inak nedala najavo nesúhlas. Potom ešte viac odsunul akékoľvek z jej tmavých vlasov, ktoré mu zavadzali bokom a druhá z rúk, ktorá sa im nevenovala, sa omotala okolo jej pása, poskytujúc jej akúsi oporu, ktorej sa mohla pridržať, ak by už nezvládla prinútiť svoje telo sedieť. Sklonila hlavu o čosi nižšie, napätá a s očakávaním, čo urobí. Jeho dlaň sa už po tretí raz za dnešnú noc vrátila k jej šiji, ktorú začal pomaly masírovať, až musela potlačiť ston, ktorý sa jej dral na jazyk.

„Hmm, Touya...“ Zavrnela spokojne, pretože to, čo robil, bolo naozaj veľmi, veľmi príjemné. Pokojne by ho nechala, aby ju učil takto relaxovať po zvyšok celej noci a ak by v tomto pokračoval ešte dlhšiu dobu, zrejme by sa jej podarilo aj zaspať. Ale jeho prítomnosť ju tak trocha znervózňovala a vzrušovala zároveň natoľko, aby sa ospalosť držala preč z jej systému, alebo minimálne v úzadí. Jej zmysly boli až príliš nabudené mladým mužom, ktorý sa jej dotýkal, takže o spánku teraz nemohla byť ani reč.

„Uvoľni sa konečne, bábika,“ zasyčal vedľa jej ucha znova a ona pokývala hlavou, snažiac sa čo najviac uvoľniť svoje napäté svaly a vypnúť svoj - ešte stále v pozore – mozog. Čudovala sa, že doposiaľ od neho nepočula žiadnu oplzlú poznámku, či nehanebné zvádzanie, ale práve v tomto momente ho ani nebolo treba. Ak mal v pláne ju spracovať, tak sa mu to veľmi úspešne darilo, jeho prsty boli až príliš šikovné na to, aby mu ešte bola schopná odolávať.

„Stále z teba cítim, že nie sú kompletne uvoľnená.“ Ozval sa zas po chvíli, presviedčajúc sa, či náhodou medzi časom nezaspala, no jej pohyby a to, ako jedna z jej dlaní zavadila o jeho ruku, ktorá stále zvierala jej pás, aby mu v prípade núdze nebola schopná tak ľahko uniknúť, ho vyviedli z omylu. „Asi budem musieť prejsť na účinnejšiu techniku a zájsť ďalej,“ nadhodil, čakajúc, či začne protestovať.

Vycítila, že to zrejme bola nepriama narážka na to, že by rád pokračoval v tom, čo začal, ba dokonca zašiel ďalej, ako sám povedal a miesto toho, aby to celé zarazila, kým bol čas a kým na to bola príležitosť, ako by mala, nepovedala nič a len opäť povzdychla spôsobom, ktorý si nemohol vyložiť inak, ako súhlas.

Jej šiju na chvíľu pustil a rovnako aj pás a mala čo robiť, aby mu neodpadla v náručí, pretože ju tak moc rozvláčnil. Teplo sálajúce z jeho dlaní tento raz cítila na svojich ramenách a tie pomaličky po jej nahej pokožke skĺzli nižšie, po celej dĺžke. Bolo jej v tom momente absolútne jedno, že má pred ním odokrytú časť tela, ktorú nerada vystavovala svetu, Touya predsa nijako nedal najavo, že by sa mu nepáčili, práve naopak – láskal ich tak, akoby to snáď bola na druhej strane jeho obľúbená časť, až prešiel k jej lakťom a potom ju pustil, vracajúc ruky k látke pyžama.

Prstami vkĺzol pod ňu a začal ho nadvihovať, odhaľujúc jej chrbát až po lopatky. Potešilo ho, keď videl, že pod ním nič iné nemá a hodnú chvíľu zotrval čakajúc, či ho stopne. No keď sa tak nestalo a ona stále mlčala, sediac pred ním so zatajeným dychom a napokon zdvihla ruky, aby sa mu ľahšie ten kus oblečenia prevliekalo cez jej hlavu, vyzliekol jej vrch, nechávajúc ju iba v spodnom diele.

Súhlasne zavrčal, ako náhle bol celý jej chrbát pred ním odhalený a on miesto toho, aby sa vpíjal do každej jednej krivky, ktorá ho tvorila a mapoval každú jednu drobnosť, ktorá zdobila pokožku, vrhol sa naň svojimi rukami, masírujúc nahú pokožku a svaly pod ňou.

Nedokázala nič iné, iba nechávať ho, aby ju kompletne pohltil, on, jeho teplo, jeho prítomnosť a aj jeho dotyky a reagovala na to súhlasnými vzdychmi, ktoré neboli nijak nehanebné, no jeho stále vzrušovali a lahodili mu, naznačujúc, že to, čo robil, nerobil márne. K masírujúcim dlaniam pridal aj svoje ústa, ktoré sa zľahka pritisli na miesto medzi jej lopatkami a nedbalými bozkami začal láskať celú krivku jej chrbta, až si musela zahryznúť do jazyka, aby tento raz pomedzi pery nevypustila nič hlasnejšie a zahanbujúcejšie, ako sa jej to podarilo doteraz.

Zdalo sa však, že Touya opäť nabiehal na svoje povestné opovážlivé ja a bez opýtania prešiel dlaňami od jej chrbta smerom k hrudi. Dych sa jej zasekol v krku, keď to teplo sálajúce z nich, ucítila aj na prsiach, ktorých sa zmocnil bez toho, aby ju vopred varoval, zatiaľ čo sa jeho zuby zľahka zahryzli do nahej pokožky jej ramena, presne tam, odkiaľ odhrnul moment dozadu jej vlasy, vediac presne, čo robí.

Pery, ktoré z oboch strán lemovali kovové guličky, ktorých chlad mohla cítiť na pokožke, keď sa tvárou obtieral o jej lopatku a následne rameno, pomaličky putovali až vyššie, zatiaľ, čo jeho prsty láskali jej odhalenú hruď. Bola v šoku z toho, aký bol jemný, pretože by to od človeka ako on vonkoncom nečakala. Ale dotýkal sa jej presne tak, aby nemohla protestovať, ani keby moc chcela.

A on sám nechápal, kde sa v ňom takýto prístup ešte vôbec berie. Nepamätal si, kedy naposledy sa ženy dotýkal takto. Akoby sa mohla každú chvíľu vzoprieť a ujsť preč, či dokonca rozplynúť sa mu pod dlaňami, akonáhle by pritlačil. Stačilo, že si dovolil zubami zavadiť o jej krk, zanechávajúc tam po sebe drobný, nepatrný odtlačok. No bol tam, ako pripomienka toho, že to bol práve on, kto mal tú možnosť sa jej nahej pokožky takto dotýkať a okúsiť ju.

Keď sa zastavil až pri jej uchu, opäť jej doň zavrčal a ona mimovoľne stisla svoje stehná viac k sebe, zatiaľ čo jej ruky zovreli látku plachty, ktorou mal zakrytú posteľ. Jeho posteľ! Stále nedokázala uveriť tomu, že tu bola a že mu nechala so sebou robiť to, čo práve robil. Ale s hrôzou zistila, že to by ho zrejme nechala robiť už tam v tom tuneli, keď ju prvý raz pobozkal. Jeho posteľ však bola predsa len o čosi viac pohodlná.

„Podarilo sa mi ten stres kompletne vyhnať, bábika?“ Chrapčanie v jeho hlase bolo ďalšou z vecí, ktoré ju aktuálne privádzali do šialenstva, to, čo robili jeho ruky bolo zrejme na čele toho všetkého. „Alebo mám pokračovať ďalej?“

Potreboval sa vôbec pýtať? Samozrejme, že chcela, aby pokračoval. Ale bola príliš hrdá na to, aby mu to dala najavo aj verbálne, dúfajúc, že chvenie, ktoré jej spôsoboval s kombináciou toho, ako moc rozhorúčená jej pokožka bola, že sa takmer mohla teplotou rovnať jeho vlastnej a aj to, ako súhlasne mrnčala, keď neprestával masírovať miesta, kam jeho ruky dočiahli, mu budú stačiť.

A Touya sa rozhodol, že nastal čas zbaviť ju aj posledného zvyšku šiat, pretože k tomu, čo mal v pláne, ich nepotrebovali, ba by mu len zavadzali. Jedna z jeho silných paží sa ovinula okolo jej hrude a nadvihol ju dostatočne na to, aby druhou stihol stiahnuť spodný diel pyžama, nechávajúc ju iba v nohavičkách.

Bolo to už dávno, čo niekomu dovolila, aby ju takto odhalil. Najväčší paradox bol ten, že ak niekedy zmýšľala nad niekým, komu by dovolila vidieť ju takto a dotýkať sa jej, prakticky takmer vyzlečenej, bol to Shoto, s ktorým niečo takéto chcela prežívať. Ale práve v tejto chvíli aj zabudla, že vôbec o tom mladom mužovi, ktorého celý čas počas štúdia toľko obdivovala, niekedy snívala. Touya jej natoľko zaplavil hlavu a pomotal všetky mozgové závity v nej, že si nedokázala predstaviť, ako by niekto iný mohol byť schopný vyvolať v nej niečo takéto... 

Pristihla sa pri myšlienke, že mal práve teraz čiernovlasý mladý muž na sebe v porovnaní s ňou až príliš veľa oblečenia, no než na to stihla poukázať, či sa snáď pokúsiť vyrovnať skóre, uchopil ju opäť tak pevne, až sa nemohla pohnúť a odtiahol jej odhalené nohy od seba prudkým zatlačením na jej kolená.

„Teraz dávaj dobrý pozor. Takto sa najľahšie zbavíš stresu,“ opäť jej zavrčal do ucha a ona sťažka prehltla, sucho v ústach potrebovala zúfalo nejako rozptýliť, no nebola schopná ich ani poriadne otvoriť, hryzúc si stále do jazyka. „Zapamätaj si to. Keď pri tebe náhodou nebudem, budeš si musieť pomôcť sama.“

Jej líca zahoreli, ako ho tak počúvala a tie slová jej prenikli do mozgu napriek tomu, že bol momentálne stopercentne vyťažený Touyom a tým, čo robil. Vlastne, celé jej telo bolo jeho prítomnosťou a celou jeho osobou priam pohltené a nezostal jediný zmysel, ktorý bo ho naplno nevnímal.

Jednou rukou zablúdil medzi jej stehná, ktorá tá druhá od seba ešte viac odtisla a odsunul látku spodnej bielizne, ktorá ju zahaľovala ako to posledné a jediné, na bok. Prstami prešiel po mieste, ktoré za tú chvíľu, čo ju stihol kompletne spracovať zvlhlo tak, že čosi v jeho vnútri priadlo blahom, akonáhle to končeky jeho prstov zacítili. Nedokázal ani slovami opísať to, ako moc ho tešilo, že bola taká vlhká a čisto kvôli nemu a to sa jej ešte ani nedotkol tak, ako mal v pláne.

„Bábika, nevieš si ani predstaviť, čo to so mnou robí,“ ten hlas bol na ňu už príliš, ako sa jej opäť prihováral, zatiaľ čo ju prstami láskal a druhá ruka pomaly od jej stehna, po tom, čo bolo jasné, že sa nechystá klásť odpor, prešla vyššie, až späť na jej hruď, „keď vidím a hlavne cítim, že už teraz si mokrá a to som s tebou sotva začal...“

Jeho voľná dlaň sa pritisla na jej hrdlo a prstami ho jemne zovrel, no dal si pozor, aby ju stiskom nevyplašil. V tomto bola iná, ako predošlé, ktoré mal. Tých sa nielen, že nepýtal, ale ani nedával pozor na to, čo s nimi robí. Nezaujímalo ho, či sa im to vôbec páči, no práve v tomto momente pozorne načúval každému z jej slastných vzdychov, podľa ktorých sa riadil a pokračoval v tom, čo jej sľúbil.

Potom miesto krku, prešiel o čosi vyššie, uchopujúc medzi prsty jej sánku a pootáčajúc jej hlavou tak, aby k nej mal lepší prístup. Svojim nosom pomaly prechádzal po jej lícnej kosti až zastavil pri tom jej, obtierajúc sa oň. Prsty druhej ruky zatiaľ spôsobili, že v sebe nedokázala potlačiť ďalšie mumlanie spojené so stonom tak sladkým, že ho to vzrušilo ešte viac a až bolestivým spôsobom si uvedomil, že je ešte stále uväznený vo svojich nohaviciach. Pritisol sa zozadu k nej o čosi bližšie, vďaka čomu jej dal pocítiť, že nie je jediná, ktorú v tom momente zaplavovalo vzrušenie.

Na rozdiel od neho, ktorý pomaly, no veľmi poľahky zasunul jeden z dlhých prstov dnu a ona mala čo robiť, aby to spracovala, keďže jediný prst sám o sebe bol dosť na to, aby ju privádzal do bodu varu, cítiť to, ako moc po nej túži, mohla len čiastočne. Ale ona jemu bola predostretá tak, že mu neuniklo nič, žiaden z tých detailov, ako úžasne reagovala na jeho dotyky a pohyby jeho ruky. Bolo to ešte lepšie, než vtedy, na kapote jeho auta.

Teraz ju skutočne zvieral tak, ako to čo najviac vyhovovalo jemu, opäť rukou, ktorá jej neprivádzala toľko potešenia, zvierajúc časť jej krku a perami vyhľadávajúc jej vlastné. Jazykom pomedzi ne prekĺzol v momente, kedy tie svoje o čosi viac pootvorila a vydral sa z nich roztúžený, pomerne hlasný ston, pretože k jednému z prstov pridal ďalší a ona mala pocit, že ju už nič nemôže vyplniť viac, než toto.

Touya vedel presne, čo robiť a ako to robiť tak, že ju privádzal do šialenstva. Bolo očividné, že mal roky a roky príležitostí zbierať bohaté skúsenosti a ona závidela každej jednej, ktorá bola doposiaľ predmetom jeho trénovania. No nechcela na to myslieť v tomto momente, pokúšala sa sústrediť iba na to, ako jej telom lomcovala jedna vlna slasti za druhou, keď sa v nej prstami pohyboval tak zmyselne a pomaly zároveň, že to nezvládala. Možno až príliš pomaly...

„Touya,“ zafňukala akonáhle jej pery na okamih prepustil a od jej úst sa presunuli späť k sánke, ktorú láskal ako ďalšiu na rade. Pripadala si tak pateticky, že ho nechala takto sa s ňou pohrávať. Ale práve v tomto momente jej tá jej povestná hrdosť nechýbala. Toto vynahrádzalo všetko, na čo si vôbec bola schopná spomenúť. „Tou~ya, prosím,“ neodpustila si ďalší ston, jeho meno sa jej priam lámalo na jazyku.

„Čo, bábika?“ V tóne jeho hlasu postrehla i napriek tomu vzrušeniu a omračujúcemu pocitu, ktorý ju zaplavoval, náznak škodoradosti. Jeho prsty nezrýchlili tak, ako si to priala a hneď sa aj dozvedela, že prečo. „Príliš pomaly?“

Ten bastard. Užíval si to, ako ju dráždil a ona bola bezmocná, lebo ak by sa aj pokúšala s tým niečo urobiť, držal ju za krk príliš pevne na to, aby sa bola schopná nejako výraznejšie pohnúť. Keď sa pred ním pokúšala zahniezdiť, bol to len chabý pokus, za ktorý ju obdaroval uchechtnutím.

„Myslel som, že pomalá jazda je to, čo máš rada.“ Jeho vrčanie pri jej uchu spojené s horúcim dychom dráždiacim pokožku líca už bolo tak návykové, že jej tie slová prestávali vadiť. Poddala sa mu a jeho dráždeniu, porazená a zahanbená.

„Ver mi, bábika, jediným mojim cieľom je urobiť ti tak dobre, že ti všetky tie medicínske výrazy a sračky, ktoré ťa trápia, rázom vyletia z hlavy.“ Tento raz bozkom obdaroval pokožku tesne pod jej uchom, až sa tak slastne napla. Dokonca cítil, ako sa okolo jeho prstov začína sťahovať a mal čo robiť, aby ich nevytiahol a nenahradil niečím iným. Nevedel si ani predstaviť, ako úžasné to muselo byť, cítiť to všetko na vlastnej koži, akonáhle by do nej prirazil...

„Ale musím vedieť, že je to presne to, po čom túžiš,“ prehovoril zas a ona sa ďalším stonom, ktorý skôr pripomínal zafňukanie, pokúšala dať najavo, že áno, je to presne to, po čom v tomto momente prahla, nehľadiac na dôsledky.

Prsty, ktoré sa v nej pohybovali na jej vkus až príliš pomaly zrýchlili, za čo si vyslúžil šokované zhíknutie a pohltil ho perami, keď ju znova pobozkal. Ale trvalo to len chvíľu, pretože už dlhšie odolávať a držať sa späť neodkázal.

Akonáhle ju to, čo ju doposiaľ vypĺňalo tým úžasným spôsobom opustilo, chystala sa protestovať, no nebol dôvod. Schmatol ju oboma rukami za pás a stiahol na posteľ tak, že ležala na chrbte. Jej zelené oči, teraz tmavšie, ako kedykoľvek pred tým, čo malo za následok vzrušenie, sa na neho upierali po celú dobu, čo rýchlo zo seba doslova strhával kusy oblečenia. Zrejme bol nedočkavý a tú trpezlivosť len predstieral, čo sa napokon v ňom aj zlomilo. A tešilo ju vidieť, že nebola sama, čo v tomto momente šalela.

Stačilo sa pozrieť na jeho telo, ako sa každý jeden sval napínal, keď sa snažil udržať ešte pri zmysloch a potetovaná pokožka sa až tak leskla v prítmí jeho izby. Naposledy, keď sa pred ňou vyzliekol, ušla. Dnes by bola blázon, keby si nechala ujsť to, čo jej bolo takto nadelené a sama netušila, čo také urobila v minulom živote, že si toto zaslúžila.

Už len ten pohľad na jeho telo bol niečím, čo ju odzbrojovalo a v kombinácii s jeho predošlými demonštráciami zameranými na ňu, sa jej vzrušenie a chtivosť iba stupňovali. Predstava, že niekto takýto sa jej dotýkal a snáď sa ešte bude, bola stále na neuverenie, no keď zazrela, ako moc mu muselo počas celej tej doby v nohaviciach byť tesne, zostala bez slov. Ešte si ani nedal dolu trenky a bolo jej jasné, čo sa asi tak skrýva pod nimi.

Z nejakého dôvodu mala vždy dojem že je Touya taký arogantný a opovážlivý, chovajúc sa ako stred vesmíru z toho dôvodu, že si potrebuje niečo kompenzovať. A poväčšine presne takí ľudia, keď prišlo do tuhého, vysvitlo, že nemajú až tak čím ohúriť. A tým pádom predpokladala, že nemá očakávať nič ohromujúce. Ale toto nebol ten prípad. Touya mal skutočne dôvod prečo byť namyslený a dokonca to už ukázal aj pred tým, keď jej dal pocítiť, jak moc zručný bol a netýkalo sa to iba hry na gitaru, či toho, ako dokázal zvierať volant, či radiacu páku.

Na istý moment, keď si sňal aj posledný kúsok oblečenia a vrhol pohľad na ten, ktorý zostal jej, napadlo mladej žene, že bude mať čo robiť, aby ho ustála, ak skutočne mieni v tom, čo začali, pokračovať. Bolo to už dávnejšie, čo mala naposledy možnosť sa s niekým intímne zblížiť na takejto úrovni a tým pádom sa obávala, či kvôli tomu jej telo neutrpí, ak sa na ňu vrhne spôsobom, ktorý mu zrejme nebol cudzí.

Ale miesto toho, aby jej nohavičky doslova strhol, či rozkmásal na franforce, podišiel k nej na posteli opäť opatrne, čo jej naznačilo, že sa jej mierne obavy pravdepodobne premietli aj v jej tvári a on si to všimol. V duchu sa karhala, no na druhej strane, kto by nebol na jej mieste v tejto situácii s mužom ako on aspoň trochu nervózny?

„Mám prestať, bábika? Toto je posledné varovanie, viac sa ťa už pýtať nebudem,“ zachrapčal jej vedľa ucha, keď sa k nej sklonil a jeho ruky nahmatali bedrá, bruškami prstov pomasíroval ich pokožku, až to pôsobilo istým spôsobom upokojujúco.

Nie, nechcela aby prestal. Jej obavy boli nič oproti tomu, ako moc obrovská bola túžba, ktorú v nej vyvolal. Ako by ho vôbec mohla v tej chvíli odmietnuť, či zastaviť? To predsa nebolo v ľudských silách, niečomu takémuto odolať. A ona to ustojí, tak statočne, ako doposiaľ čelila všetkému, pred čo ju postavil.

„Bábika, na niečo som sa pýtal. A odpovedaj slovami.“ Pritlačil prstami a vkĺzol nimi pod tenučkú látku jej spodného dielu bielizne, používajúc náhlivejší tón hlasu. 

„Nie, Touya,“ zašepkala a jej ruky sa usídlili z každej strany na jeho tvári, za ktorú ho uchopila a odtisla od svojho líca tak, aby jej mohol nahliadnuť do očí, v ktorých horeli tmavozelené plamienky odhodlania a zrenice vzrušením blčali rovnako, rozširujúce sa každou ďalšou sekundou. „Chcem, aby si pokračoval.“

Ak by mu zrejme aj povedala nie, nebol si istý, či by dokázal prestať. No presný opak toho, čoho sa obával – jej povzbudenie prišlo ako prívalová vlna, ktorá ho znova pohltila a jeho vzrušenie vystupňovala. Stiahol jej nohavičky, v čom mu pomohla tým, že sa o čosi málo pod ním nadvihla. Skončili niekde, nevedno kde presne, rovnako ako pár ďalších kúskov ich oblečenia, no tie práve teraz nezaujímali ani jedného z nich.

Premýšľal, čo s ňou, pretože mu v hlave vírilo toľko predstáv a chutí, až nevedel, ktorej sa venovať ako prvej. Ale začal tým, že uchopil svoje prirodzenie, ktoré až bolestivo pulzovalo bažiac po akomkoľvek dotyku a jemne jeho špičkou prešiel po mieste, ktoré pred tým dráždil iba končekmi prstov. Keďže ho nezastavila tým, že by kolená opäť stiahla k sebe v obrannom geste, mohol pokračovať bez zábran.

Druhá z jeho rúk zablúdila do jej vlasov a odhrnul čo najviac z nich preč od jej tváre, aby sa mohol dívať na každý jeden milimeter z nej, sústrediac sa na to, ako sa jej obočie zvraštilo, akonáhle pocítila to dráždenie a pootvorila svoje ústa o čosi viac, o kúsok zakláňajúc hlavu.

Pridržal si ju pri sebe, keď sa jeho ruka usadla na temene jej hlavy a sklonil sa, aby mohol opäť ochutnať jej pery, no potom ju pustil a nechal, aby napla krk a odhalila mu tým viac pokožku svojej sánky, na ktorú sa perami pritisol ako ďalšiu, kĺžuc jazykom nižšie, rozptyľujúc ju láskaním, zatiaľ čo špičkou prirodzenia nahmatal miesto, kam čoskoro plánoval preniknúť.

No miesto toho, aby tak urobil bez varovania, náhlivo a agresívne, čo zvykol praktizovať doposiaľ zakaždým, keď mal k tomu príležitosť počkal ešte, sledujúc výraz jej tváre, analyzujúc ho, či už je na to pripravená. Ani sa radšej už nechcel zamýšľať nad tým, prečo práve teraz zvolil takýto prístup. No jej rozkošné grimasy plné slasti a rovnako tak sladké vzdychy mu za tú námahu, ktorej sa inokedy zdržiaval, stáli.

Keď do nej konečne vnikol, užívajúc si sekundu po sekunde, ako ho kompletne nielen prijala, ale priam vtiahla, hoci to možno bolo spočiatku pre ňu trochu nekomfortné a ona svoje nepohodlie statočne potláčala a hryzúc si do spodnej pery zabránila vzlyku, aby opustil jej ústa, venovala mu tak zarazený pohľad, že sa nepohol a zastal v akejkoľvek ďalšej akcii, opätujúc jej ho vlastným, zaujatým.

„Čo sa deje, bábika?“ Vysúkal zo seba zastreným hlasom, zvierajúc pramienok vlasov ležiaci vedľa jej hlavy a druhá ruka opustila miesto, kde boli medzi sebou spojení v jedno a prekĺzla po jej pokožke späť hore, až sa pritisla z boku na jej krk.

„Ja-„ sťažka dýchala, snažiac sa aspoň čiastočne svoje telo a všetko, čo sa dialo okolo nej, vnímať tak, aby sa nezbláznila. „Ja len, že... Nemyslela som, že na to pôjdeš tak...“ Nedokázala tú vetu ani súvisle vysloviť. No pravdou bolo, že ju zarazil spôsob, ako do nej vnikol. Čakala, že nebude brať žiadne ohľady a prirazí do nej takou silou a intenzitou, že ju z toho bude páliť celé telo ešte týždeň. Skutočne očakávala, že to bude iné, ako toto. Pripravovala sa na o dosť agresívnejšieho a bezohľadnejšieho Touyu. Preto zostala taká zarazená.

„Čo? Myslela si si, že budem k tebe drsný? Že to mám takto rád?“ Demonštratívne stisol jej krk z boku o čosi prudšie, až opäť zhíkla a následne sa v nej konečne aj pohol, prudšie no stále nie dosť drsne na to, aby to nebolo príjemné. Práveže to urobil presne tak, aby sa jej pred očami začínalo pomaličky zahmlievať.

„Myslela si si, že zásadne v posteli ženy fackujem a pľujem na ne?“ Kútik jeho úst sa podvihol v pobavenom úškrne, keď sledoval, ako sa jej líca zafarbili o čosi tmavšie. Previnilý pohľad jej vzrušením zastrených očí naznačil, že pravdepodobne myslela na niečo podobné a musel sa zasmiať, opierajúc sa čelom o to jej, keď sa k nej sklonil o čosi viac a poláskal špičku jej nosa tým svojim. Nuž, áno, vedel byť aj takýto – iný, ako ho väčšina ľudí odhadovala, ale to neznamenalo, že takýto byť aj chcel. Aspoň doposiaľ nie, než mal pred sebou práve ju...

„Nie, bábika, robím to len vtedy, ak o to samé žobrú.“ Dodal a potom opäť pritisol svoje ústa na tie jej, akonáhle zmĺkli, nečakajúc na jej reakciu. Pomedzi to ju láskal prstami, ktoré od vlasov a krku stihli prejsť späť k hrudi a pohyby v nej vykonával tak pomaly a zmyselne, až mala pocit, že stratí hlavu.

Ale keď sa od nej zase odtiahol a všimol si, že jej zachmúrená tvár sa nemračí iba kvôli potešeniu, ktoré jej tak mučivo pomaly privádzal, ale zrejme aj kvôli niečomu inému, znova otvoril ústa.

„Čo sa ti nepáči, bábika?“ Vedel, že to nie je tým, čo robí, pretože ženy a ich reakcie poznal tatoľko dobre, aby si bol istý tým, že jej jeho konanie nepríjemné rozhodne nie je. Ale niečo tú jej brilantnú a večne pracujúcu hlavičku predsa len trápilo. 

„Ja nechcem-„ zastonala a vyjachtala zo seba ďalšie slová, „aby si sa kvôli mne držal späť.“

Takže o toto šlo. Nevedel, ako má na tie slová reagovať. A ona cítila zahanbenie, no i tak to vyslovila nahlas, pretože by nezniesla pomyslenie na to, že by nebola pre neho dosť dobrá kvôli tomu, že mu odoprela to, čo má rád a neuspokojila by ho dostatočne na to, aby bola pre neho aj naďalej zaujímavá, zatiaľ čo on ju privádzal do bodu varu a to v podstate začali len moment dozadu.

„Nemusíš mať strach,“ zavrčal znova tesne pri jej uchu. „Užívam si to viac, než si ty vôbec dokážeš predstaviť, ver mi. A plánujem v tomto vychutnávaní pokračovať.“

Jeho prísľub jej zmätenú a ustarostenú myseľ umlčal rovnako, ako to, ako sa v nej začal hýbať. Nadvihol obe z jej nôh, vykladajúc si ich na plecia a pridŕžajúc ich jednou z rúk, zatiaľ čo druhou nadvihol zase jej panvu vyššie k sebe, čím sa mu podarilo do nej preniknúť ešte hlbšie a to si myslela, že viac ju už vyplniť nemôže. Skutočne pridal na tempe a intenzite, prírazy jeden za druhým cítila v každej bunke svojho tela, ktoré sa otriasalo vďaka tomu príjemnému pocitu od korienkov vlasov po špičky na prstoch nôh, až mala pocit, že ju týmto privedie pomaly, ale isto do bezvedomia.

A Touya si to užíval rovnako, ako ona, no možno ešte o čosi málo viac, pretože okrem toho slastného pocitu dokázal vnímať aj iné veci, na ktoré sa pred tým pri týchto činnostiach až tak nesústreďoval. Premýšľal, že ju opäť pod sebou prevráti a vyskúša si, aké to je v nej byť z inej polohy, no napokon od toho nápadu upustil.

Potreboval sa totiž dívať do jej tváre, zatiaľ čo jej aj sebe spôsoboval potešenie, ku ktorému ona svojimi pohybmi, hoci obmedzenými, kvôli tomu, ako ju zvieral, prispievala. Ale ešte viac mu lahodili výrazy jej tváre a sladké stony spojené s občasnou nadávkou, ktorá jej unikla pomedzi pery, miešajúca sa s jeho vlastnými nemravnými prejavmi slasti.  

Preto chcel vidieť jej tvár, aby si mohol vychutnávať ten oheň, ktorý symbolizoval vzrušenie v jej očiach a tiež to, ako sa jej chveli pery, kedykoľvek ich znova pootvorila. Tiež sa nevedel nabažiť jej svetlej pokožky, ktorá sa zafarbovala do červena a kvapôčok potu, ktoré sa jej usadili na čele. Predstavoval si, ako sa pod tou škrupinou horlivo pretáčajú kolieska v jej hlave, tej, ktorá bola vždy tak brilantná a v ktorej sa vždy zrodil nejaký nápad, ako jeho podpichovanie a dráždenie schladiť.

A tiež sledoval jej ústa – tie, ktoré sa zakaždým stisli v prísnu tenkú linku, kedykoľvek povedal niečo nevhodné, či sa ju pokúšal nalákať a ona jeho medové návnady vždy prekukla. Ale páčilo sa mu, že práve jemu sa podarilo niekoho takého, ako ona, dostať do tejto polohy a to nie len doslovne. Priam sa vyžíval v tom, ako sa mu niekto ako ona napokon predsa len odovzdal, pretože to doposiaľ nemal úplne ľahké. A naozaj sa musel snažiť, aby na ňu zapôsobil, čo sa mu nestalo už veľmi dlho.

Prebúdzalo to každý z jeho zmyslov a bunky v jeho tele priam elektrizovali vzrušením. Adrenalín z toho by sa dal porovnať s tým, ktorý zažíval počas jázd na trati. Presne takéto veci – víťazstvá, tvrdo vybojované bitky a zaslúžené pôžitky za odmenu, boli veci, pre ktoré žil. A o to viac to bolo lákavé a chutilo mu každé jedno sústo a každý jeden z dúškov, ktoré mal možnosť ochutnať, rovnako tak to bolo aj teraz, pri nej.

Takže ho to zachvátilo natoľko, že prestal vnímať čas a ani ako dlho to celé trvalo, ženúc sa do finále za svojim i jej potešením, bez ktorého by si dnes v noci nepripadal kompletný. A keďže bol Touya zručný jazdec, talentovaný, neprekročil finálnu čiaru skôr, než jeho bábika kompletne stratila všetky zmysly a nezostalo z nej takmer nič pretože jej dal všetko a zobral si na oplátku od nej rovnako, čo v túto noc potrebovala. Vlastne, obaja po tom prahli a svoje vytúžené aj dostali, vydychujúc prudko jeden vedľa druhého na jeho posteli, zatiaľ čo on nadvihol hornú časť svojho tela, zapierajúc sa lakťami o matrac postele a venujúc jej ďalší pohľad.

Napokon sa predsa len nedržal stopercentne na uzde, no všetku svoju agresiu a horlivosť si na nej vybil tak správnym dielom, že jej tvár ešte stále žiarila post-orgazmickým výrazom a nezdalo sa, že by mala k tomu, čo doposiaľ spolu stvárali, najmenšie výhrady.

Možno by v sebe našiel dostatok síl aj na ďalšie kolo, pretože adrenalín z jeho žíl ešte nezmizol ani omylom a v kombinácii s endorfínmi a ďalšou zmeskou všetkého, čo by skôr bola schopná z medicínskeho hľadiska pomenovať ona, než on, spôsobovali, že ho energia neopustila. Ale ona bola očividne zničená, čomu prispela aj neskorá nočná, či už možno skorá ranná hodina a jej predošlý úzkostný stav.

Takže ju nechal oddychovať, keďže to bol v podstate celú dobu jeho zámer – odviesť tú jej utrápenú myseľ od stresu k niečomu inému a očividne sa mu to podarilo. A aj on bol kompletne uspokojený, takže hoci apetít na pokračovanie toho, čo sa medzi nimi odohralo chvíľu dozadu, bol prítomný, dokázal na zvyšok dnešnej noci vypnúť rovnako.

„Tu máš, bábika,“ natiahol ruku dolu z postele, pátrajúc po jej veciach, v ktorých si ju sem priviedol, no boli zrejme príliš ďaleko a on bol príliš lenivý na to, aby sa postavil a šiel po ne. Miesto toho nahmatal látku svojho trička a schmatol napokon to, podávajúc jej ho. „Pyžamo.“ Dokončil a sledovala, ako po ňom siahla, hryzúc si do pery a narovnávajúc sa v jeho posteli po tom, čo ju konečne opustilo to sladké vyčerpanie a nevládnosť, ktoré so sebou predošlé vyvrcholenie prinieslo.

On nemal najmenší problém ležať pri nej bez oblečenia, občas zvykol spávať nahý a nielen vtedy, keď nebol v posteli sám. Lenže za ten čas, čo ju poznal, stihol si všimnúť že ona sa neodhaľuje tak rada, ako on, tak jej poskytol aspoň čosi, opäť prekvapený kde sa v ňom toľko gentlemanstva berie. Ale ani po tom, čo si ju zobral, ho neopustila tá snaha, ktorá spojená s ňou bola pre neho už akousi automatickou, až ho to opäť mierne zneistilo.

„Mám tu zostať?“ Jej hlások – trochu chrapľavejší než doposiaľ, čo mali za následok všetky tie stony a hlasné prejavy slasti, ktoré z nej vytiahol svojim pričinením – bol opatrný a neistý. Zrejme čakala, že ju postaví na nohy a pošle aj s vecami preč von z jeho izby, späť tam, odkiaľ si ju doviedol. A, vlastne, ani si už nespomínal, kedy na tejto posteli vedľa neho spala nejaká žena naposledy. Muselo to byť už riadne dávno, až zabudol, aké to vlastne je.

„Je to na tebe, bábika.“ Prehovoril napokon, aby sa sám pred sebou ale aj pred ňou opäť podobal na toho Touyu, za akého ho mala ona, aj väčšina ostatných. Nevadilo by mu však, ak by zostala. Nemusela vedľa neho ani spať vyzlečená. Ale opäť chcel vedieť, po čom túži ona.

A hnedovláska naozaj najskôr zvažovala, že sa postaví a radšej odíde. Predsa len, podarilo sa mu z jej hlavy vyhnať stres zo skúšok, ale tie pochybnosti a zmätok, ktorý tam panoval už hodných pár dní kvôli nemu, zostal. A nepomohlo tomu ani to, čo sa medzi nimi odohralo, práve naopak. Ešte to všetko viac skomplikovalo. Pretože ak pred tým nebola namotaná na tohto mladého muža až po korienky svojich vlasov, tak teraz to už s najvyššou pravdepodobnosťou tvrdiť nemohla.

Ale vyčerpal jej telo a vlastne aj myseľ a dušu a celé jej bytie natoľko, že nechcela z tej postele vstať a došuchtať sa hore do vlastnej izby na prvé poschodie, vedľa tej Shotovej. A to, že ju nevyhnal, brala aspoň ako malú nádej – niečo, čoho sa mohla chytiť a napokon zostala.

„Ale nastav budík na ráno na siedmu,“ zamumlala ešte, keď sa otočila na bok, oblečená v jeho tričku, pretože jeho vôňa bola príliš lákavá, aby sa ho vzdala a ležalo sa v ňom naozaj dobre. „O ôsmej už musím sedieť naraňajkovaná pri knihách.“

Nič iné, ako jeho otrávené odvrknutie nečakala, ale obrátila hlavu a prebodávala ho prísnym pohľadom, plným očakávania, užívajúc si popri tom pohľad na jeho nahý trup a hruď a tiež ramená a všetky tie ornamenty, ktoré ich zdobili až kým jej neukázal, že budík je nastavený. Potom klesla späť do perín, vychutnávajúc si to, ako bola jeho vôňa prítomná všade.

Myslela si, že sa jej tiež obráti chrbtom, bolo by to úplne normálne a ani by ju to nerozrušilo, už dokonca bola na pokraji spánku, ako tak jej vedomie pomaly odchádzalo do ríše snov. Ale zaregistrovala ešte ako sa k nej napokon znenazdajky nahol, poťahujúc za jeden z rukávov jeho trička a odhaľujúc kúsok nahej pokožky jej pleca, ku ktorej na moment pritisol pery, až mala pocit, že sa jej to len zdalo. Potom tiež klesol vedľa nej a pred úplným pohltením jej mysle spánkom, preťali ticho ešte Touyove posledné slová, ktorými zareagoval na jej žiadosť a zajtrajšie skoré ranné plány.

„Ts, prisahám, že bláznivejšiu ženu som doteraz nestretol...“

* * *

The end