BNHA MEGA SILVESTER ŠPECIÁL [part 6/?]

Ďalší diel tejto silvestrovskej chujoviny pred nami.

V dnešnom si dáme malú nostalgickú debatku týkajúcu sa Pokémonov. Kto ich aspoň matne počas svojho detstva nezažil, nevie, o čo prichádza...

V minulej časti:

„Už si asi zabudla, že? Myslím, že si vravela, že mi nechceš zostať dlžná.“ Nadhodil niečo, o čom vedel, že na ňu zapôsobí a mal pravdu, lebo jeho spolužiačke pomedzi pery uniklo ďalšie zamrnčanie. Každou sekundou čakal, že sa mu podvolí, no prekvapila ho, keď stisla pevne viečka a mierne zavrtela hlavou, až jej pár zvlnených pramienkov vošlo do tváre.

„Vyber si niečo iné, Shinsou-san,“ tvrdohlavo naliehala, tiež sa pokúšajúc znieť neoblomne a presvedčivo, no v porovnaní s ním mala ešte čo v tejto sfére doháňať. „Prosím...“

´Tak niečo iné?´ Napokon na neho jej prosíkanie predsa len zabralo, stačilo, že použila ten nevinný pohľad vyplašeného zvieratka, ktorý musela mať natrénovaný. Neveril, že by si neuvedomovala, čo s ním robil a nevytiahla ho náročky, aj keď sa tvárila nevinne. Nikto nebol úplne nevinný a bolo mu jasné, že aj Nita mala určité tajné zbrane, ktoré dokázala používať. Ale, v poriadku, pokojne si vyberie teda niečo iné.

Vlastne, vedel úplne presne, že čo iné by ho miesto jej odpovede uspokojilo. A práve teraz, keď na malú chvíľu osameli, mal konečne príležitosť. Stále si nebol istý, ako by na neho zareagovala, čo ho neuveriteľne moc frustrovalo. Naozaj sa potreboval nad týmto toľko zamýšľať? Proste by mal už konať tak, ako chcel on a začať sa trocha riadiť aj citmi, než len výlučne rozumom, lebo takýmto tempom sa snáď nikdy...

„Hej, Nita-chan, aj pôjdete dovnútra? Čakáme už len na vás!“ Okríkla ich znenazdajky Toga, ktorá vystrčila svoju hlavu spomedzi zadných dverí. Nita si uvedomila, že zostali s Hitoshim vonku na zime sami dvaja a bolo len otázkou času, kedy ich bude niekto hnať dnu.

* * *

* * *

Shinsou ju bez slova opäť vzal za ruku, keď ju viedol dnu a pristihla sa, že už si na to pomaly začína zvykať, i keď motýliky jej to spôsobilo zakaždým rovnaké. Ale naozaj by sa jej páčilo, ak by ju takto držal po celú noc, neprotestovala by ani za mak. Nechala sa ním teda zaviesť až naspäť za ostatnými, ktorí už začínali rozbiehať po-polnočný večierok.

„Twice, doneste so Spinnerom ešte jeden gauč,“ Prikázal im Shigaraki, keď vysvitlo, že príchodom nových hostí bolo treba aj viac miesta na sedenie. Jašteričí muž na to celé opäť niečo neochotne zašomral, no svojho šéfa poslúchol tak, ako to robil vždy. Keď sa postavil a odchádzal aj s maskovaným členom ligy, ktorý chodil zakaždým celý v šedom, zavadil Shuichi cestou pohľadom o ružovovlasú dievčinu, ktorá si práve vyzliekala svoj kabát. Na malú chvíľu sa jeho ružovo-fialové očká zastavili na tom, čo mala na sebe a pocítil, ako sa mu do líc hrnie mierna horúčava, takže radšej pridal do kroku, aby si to, ako si ju ukradomky obzrel a akú reakciu to v ňom vyvolalo, nikto nevšimol. 

„Ale veď sa môžeme trocha posunúť.“ Navrhla Hana, obzerajúc sa naokolo. Jeden z gaučov okupovala ona s Tenkom a druhý zase Ramona s Dabim. Stačilo by, ak by si jej hnedovlasú priateľku ten čiernovlasý villain vzal na kolená a problém by bol vyriešený.

„To je dobré, Butterfly, sedačiek tu máme dosť,“ zamietol jej návrh. Jednak sa mu nechcelo deliť sa o jeden gauč s niekým iným, než len s ňou a tiež to bola otázka len pár sekúnd, keďže sa už jašteričí člen jeho Ligy aj s Twiceom vracali späť, nesúc ďalší čierny gauč a presúvajúc ho tak, aby si mohla sadnúť aj Hanina kamarátka s tým mladíkom, ktorého so sebou priviedla.

„Butterfly?“ Nita zmätene zaklipkala očami, keď sa posadila a akonáhle ucítila blízkosť Shinsovej vône a aj to, ako sa sedačka vedľa nej mierne preliačila, keď sa posadil tiež , spokojne nadvihla kútiky úst šťastná, že bol pri nej. Otočila sa k svojej senpai a nadvihla jedno z obočí, zakladajúc si ruky na hrudi.

„Prečo ťa volá Butterfly, senpai? To má byť ako ten pokémon – Butterfly?“ Naklonila mierne hlavu, čím ju pošteklili pramienky vlnitých vlasov na odhalenom ramene. „Akože Butterfly, vyberám si teba!?“ Nedokázala potlačiť zachichotanie, ktoré sa jej vydralo z úst, na čo si od svojej blonďavej priateľky a aj od tej hnedovlasej vyslúžila varovný pohľad.

Shigaraki na tú malú Haninu kamarátku zagánil a až mu tak kŕčovito zvieralo prsty v päsť, aby sa prinútil zachovať pokoj. Mohol čakať, že príchodom nejakých deciek sa to tu celé zvrtne na niečo, s čím nebude stotožnený. No keď na jednom zo svojich kolien nečakane ucítil Haninu o dosť drobnejšiu dlaň, ako sa ho jemne dotkla a potom ruku stiahla prv, než toto gesto zaregistroval ktokoľvek iný, tváriac sa, že sa nič nestalo. Rázom zabudol na to, že prečo začínal byť rozzúrený. Stačil jediný jej dotyk.

Teraz sa pre zmenu musel zase ovládať kvôli tomuto a len zaťal sánku, snažiac sa nevnímať jej blízkosť a čo to letmé gesto v ňom vyvolalo. Ale bolo to veľmi náročné – myslieť na niečo iné, než len na predstavu, že by mu jej ruka na kolene zotrvala a pomaličky, mučivým tempom smerovala vyššie a vyššie. Dokonca mal podozrenie, že ju tam ešte stále  cíti, hoci obe z Haniných dlaní práve teraz spočívali na jej vlastných kolenách. Tvárila sa ako neviniatko, no Tomurovi bolo úplne jasné, že musela mať tušenie, aká reakcia u neho vďaka nej nastala, na to bola Hana až príliš bystrá žena, aby jej niečo takéto nedošlo.

Viacerým z prítomných mykalo kútikmi a prirovnávanie blonďavej Pro sediacej vedľa šéfa Ligy k pokémonovi im prišlo vcelku vtipné. Aj Dabi sa posmešne uškrnul, hoci jeho prezývka bola o dosť kreatívnejšia. Dal si na nej záležať, no nie tak moc ako na tej, ktorú mal pre hnedovlásku sediacu vedľa neho. Shigaraki si mohol vymýšľať pomenovaní, koľko len chcel, ale jeho ´bábike´ sa nevyrovnalo nič. A z Ramoniných reakcií už vypozoroval, že aj jej sa to páčilo, keď ju takto nazýval i keď mu to nikdy priamo nepovedala.

„Ale je to celkom zlaté,“ pokračovala Nita, neuvedomujúc si, do akého nebezpečenstva sa mohla vďaka svojmu podrezanému jazyku a nesympatiám voči mladému mužovi so svetlomodrými vlasmi, ktorý mal s Hanou spoločnú minulosť, dostať. „Ak by si bola pokémon, tak by si bola asi Butterfly, no nie?“ Pokrčila ramenami zas a urobila si na sedačke väčšine pohodlie, blúdiac očami od jednej zo svojich starších kamarátok k druhej.

.

.

.

„A Ramona by bola čo?“ O niečo málo prižmúrila oči, keď si spomenutú mladú ženu prezerala a premýšľala nahlas. „Podľa toho, akú ranu vieš uštedriť, senpai, tak to bude asi ten s boxerskými rukavicami.“ Vybavila si v hlave kreslené stvorenie z notoricky známeho anime, na ktorého meno si práve spomenúť nevedela.

„Nemyslíš náhodou Hitmonchan?“ Nadhodil Spinner akoby len tak mimochodom, akonáhle sa opäť usadil do svojho starého kresla, potešený, že mu miesto nik neobsadil. Debatu, ktorá práve teraz nastala a pozostávala poväčšine z monológu novopríchodzej študentky U. A pred tým nepočúval, no práve teraz zbystril pozornosť. Samozrejme, téma Pokémon mu nebola vôbec cudzia a keď sa reč zvrtla smerom k jednej z jeho obľúbených hier z detstva, mal čím prispieť.

Nita rýchlo vytiahla svoj telefón a ťukaním do vyhľadávača Google zadala to meno, ktoré jašteričí mladík spomenul, aby si porovnala, či šlo skutočne o pokémona, ktorého by mohla prirovnať k Ramone. Nenápadne aj rozklikla konverzáciu s istou osobou, ktorej pár minút dozadu, keď jej na chvíľu nikto nevenoval pozornosť, zaslala istú fotku so sprievodným textom a s potešením zistila, že jej správa bola nielen doručená, ale aj videná. Vrátila sa späť k obrázkom s kreslenou potvorkou, ktorá mala naozaj na rukách dvoje červených boxerských rukavíc.

.

.

.

„Aha, senpai, toto na teba celkom sedí!“ Natiahla ruku s obrazovkou tak, aby mohla pokémona na nej vidieť aj Ramona, ktorá sa nad tým nevzrušovala toľko, čo Hana. Dabi sediaci vedľa, sa samozrejme zo zvedavosti pozrel tiež a potom sa k svojej partnerke otočil, s mierne pobaveným výrazom v tvári.

„Povedz mi, bábika,“ svetlomodré oči si ju neprestávali prezerať už po niekoľký raz tento večer, až si tak popravila sveter, ktorý mala na sebe. No tešilo ju, že ho pohľad na ňu nikdy neomrzel a vždy s ňou jeho ťarcha tak zamávala, lebo doň vedel dať toľko intenzity, ako nikto iný. „Zvykneš sa vo voľnom čase venovať boxu? Ani by ma už neprekvapilo, ak by áno.“

Predstava Ramony s boxerskými rukavicami, ako si vybíja zlosť niekde v telocvični na boxovacom vreci, ho až prekvapivo vzrušovala. Nemusela by pri tom mať na sebe ani nič iné okrem tých rukavíc, maximálne tak nejakú spodnú bielizeň, ale nič viac. V takom prípade by pokojne nachvíľku poslúžil ako to vrece sám a dokonca rád. Jeho masochistická stránka, ktorá sa síce nerovnala tej sadistickej, no stále v ňom driemala, by niečo také viac, než ocenila.

„Prečo? Chceš naučiť nejaké chmaty?“ Venovala mu oslovená nútený úsmev, jej tón pretkaný sarkazmom, všímajúc si, že sa jeho myseľ začínala uberať smerom, ktorý so slušnosťou nemal nič spoločné.

„Možno by sme si mohli dať súkromnú lekciu,“ jeho hlas skĺzol do ešte hlbšieho tónu, keď hovoril tak potichu, aby ho počula len ona. „Vieš ako, na Nový rok nie je nikdy na škodu začať s nejakou fyzickou aktivitou.“

„Nita-chan a ktorého pokémona ti pripomínam ja?“ Ozvala sa Toga, ktorá mala v pláne naplno využiť to, že už tu nebola jediná tínedžerka medzi prítomnými. Už začínala byť dosť nespokojná, keď zaregistrovala, že viac než jej samotnej, Nita venuje pozornosť iným, najmä tomu chlapcovi, ktorého si so sebou priviedla a ten jej teda sympatický nebol vôbec.

„Ty, Himi-chan?“ Nita sa zamračila, ale len tak povrchne, naoko a opäť zalovila v pamäti. Keď sa jej zelené oči upreli znova na jašteričieho muža, ktorého meno sa už konečne naučila. „Spinner-senpai, pomôžeš mi? Ako sa volá ten, čo dokáže meniť tvary? Taký ružový, ako želatína.“

V Shuichim len tak heglo, len čo ho opäť oslovila, jej nežný dievčenský hlások v kombinácii s tou príponou „senpai“ by nemal mať na neho takýto efekt, no mal a on si nemohol pomôcť, až sa tak v kresle narovnal a zakryl si dlaňou polovicu tváre, predstierajúc, že si iba odkašliava, no dúfajúc, že nikto nespozoroval, ako mu odrazu zružoveli líca.

„Ditto.“ Vysúkal zo seba, snažiac sa ignorovať ten zvláštny pocit, ktorý sa ho zmocňoval. Veď bola predsa taká otravná, pamätal si ju ešte z tej halloweenskej noci. Ale musel uznať, že dnes bola o dosť znesiteľnejšia, takže jej v konečnom dôsledku rád pomohol.

.

.

.

„Oh, ďakujem, si v tom naozaj dobrý,“ ocenila ružovovláska jeho vedomosti a obrátila sa k Toge s nadšeným úškrnom na perách. „Vidíš, Himi-chan? To si celá ty. Alebo možno ešte ten netopier, Zubat sa, tuším, volá. Môžeš si vybrať.“

„A ty čo?“ Hana sa už trocha uvoľnila, takže sa chcela do debaty o obľúbenom retro anime a tiež na rovnakú tému zadaptovanej hre, zapojiť aj ona. „Koho priradíme k tebe?“

„No hádajte.“ Pohodila Nita svojimi vlnitými vlasmi, šťastná, že sa pozornosť presunula opäť k nej. „Je to úplne ľahké, ešte aj moji dvaja bráškovia ma tak doma zvyknú volať neustále. Hrávajú teraz celkom dosť často Pokémon-Go.“

„Asi viem, o ktorého ide...“ Shinsou po dlhšej dobe čo len sedel pri nej a počúval ju, jedným očkom sledujúc okolie, prehovoril znova. Adresoval to skôr jej, než zvyšku osadenstva a dievčina vedľa neho sa okamžite otočila tvárou k nemu, v jej nefritových očiach bolo možné bádať očakávanie.

„Aj ty hrávaš Pokémon-Go?“

„Nie,“ pokrútil hlavou, neprestávajúc sa na ňu dívať, „ale stačí sa na teba pozrieť a každému je jasné, ktorý to je.“ Jeho pery sa zvlnili v úsmeve, ktorý ju prinútil zatajiť dych a motýliky v jej bruchu sa ešte znásobili, akonáhle sa jedna z jeho rúk priblížila k jej tvári. Uchopil medzi prsty jeden z pramienkov jej blonďavo-ružových vlasov, na čo ona znova nedokázala potlačiť červenanie sa. „Jigglypuff...“ Nadvihol jedno z obočí, vyzývajúc ju, aby jeho tvrdenie vyvrátila, na čo len Nita naradostene prikývla a venovala mu rozpačitý úsmev, ešte stále sústreďujúc väčšinu svojej pozornosti na to, ako sa znova dotýkal jej vlasov.

,

,

,

„Veru, je to pravda. Ružové, rozkošné a spievajúce stvorenie, všetko to na teba sedí, ešte aj tvoj quirk...“ Pritakávala Hana, ktorá po jedinom pohľade na tých dvoch mala čo robiť, aby sa na povrch nepredrala skrytá shipperka v nej. Nita nebola jediná, ktorá sa dokázala rozplývať nad druhými pármi. Vidiac, ako sa tí dvaja tínedžeri k sebe mali, nemohla sa ubrániť hrejivému pocitu, ktorý sa usádzal v jej vnútri. Boli aj oni s Tenkom počas ich prvého vzájomného spoznávania sa a zbližovania sa tak sladkí, až z toho druhého pomaly boleli zuby?

„Haha, Kaminari-san nie je jediný pokémon v našej triede!“  Uškrnula sa ružovovláska spokojne, šťastná, že jej spolužiak uhádol toho správneho. „Môžeš sa pridať k nám do klubu, Shinsou-san. Viem presne, na ktorého sa mi podobáš, daj mi minútku.“ So spodnou perou medzi zubami začala opäť čosi usilovne hľadať v telefóne a jej oči sa nadšene rozšírili, akonáhle sa jej podarilo vyloviť obrázok. „Tento! Je úplne ako ty!“ Strčila mu displej svojho telefónu pred nos, na čo sa kútiky jeho úst roztiahli a odhaľujúc zuby jej mladík venoval veľmi podobnú grimasu tej, ktorú mala postavička, ku ktorej ho prirovnala, čím si od Nity vyslúžil pobavené zachichotanie.

.

.

.

„Ten sa mi páči, Hiraoka.“

„Pravda sa podobajú?“ Spýtala sa ostatných a nahla sa k Shinsovi o kúsok bližšie, porovnávajúc obrázok v telefóne s fialovovlasým chlapcom vedľa seba tak, aby ho mohli vidieť aj iní.

„Hm, Gengar,“ zašomral Spinner, akonáhle spoznal fialového démonického pokémona a opovržlivo založil ruky na hrudi. „Je tam o dosť iných, zaujímavejších a viac cool druhov. Jeho schopnosti nie sú nič extra, proste dokáže splynúť s tieňom.“

Shigarakiho pozornosť upútalo konečne aj čosi iné okrem Hany a jeho namosúrená nálada sa aspoň o niečo málo zlepšila. Samozrejme, aj on poznal tú hru, o ktorej sa začali mladší z prítomných zhovárať, mal by čím prispieť do debaty, no nejako sa do nej nehrnul. Ale keď sa jeho bordové oči upriamili na miesto, kde sedeli najmladší z prítomných, ak nerátal svoju zverenkyňu Togu, opäť sa mu v hlave vyrojili tie otázniky, ktoré tam mal už aj pred tým.

„Počúvaj, aký máš ty vlastne quirk?“ Napokon Shinsa oslovil otázkou, čo viacerých prítomných vcelku prekvapilo. Aj Hana sa o čosi viac narovnala a venovala svojmu bývalému spýtavý pohľad, rovnaký, akým práve teraz Tomura skúmal mladíka z U. A., pokúšajúc sa ho čo najviac odhadnúť.

Shinsou zatiaľ mlčal, premýšľajúc, či je dobrý nápad na toto odpovedať. Pokiaľ títo villaini nevedeli ako funguje jeho schopnosť, bol stále vo výhode. I keď bolo divné takto uvažovať o niekom, u koho práve sedel tak povediac „na návšteve“ ako hosť.

„Aj mňa by to zaujímalo.“ Ozval sa tento raz Dabi, rovnako si ho premeriavajúc očami. „O tebe neviem absolútne nič, a to mám väčšinu študentíkov z vašej triedy dosť dobre preklepnutých. Však?“ Pozrel na Nitu sediacu vedľa, ktorá mu prikyvujúc venovala nadšený úsmev, zrejme pripravená básniť o chlapcovi, ktorý zatiaľ radšej mlčal.

„Ani ja si ťa nepamätám z toho športového festivalu.“ Shigaraki sa nevedomky opäť poškrabal na krku, snažiac sa zaspomínať čo najviac. Ale nepomohlo mu to. Bude musieť využiť Hanine vedomosti, bol si stopercentne istý, že ona pozná všetkých spolužiakov svojej mladšej kamarátky. Vlastne, doposiaľ nepoznal poriadne ani ju, možno ju už pred tým zazrel, ale z triedy, do ktorej patrila, ho zaujímali úplne iní jedinci, než táto tu, ktorá ho zatiaľ len iritovala a toleroval jej prítomnosť výlučne kvôli Hane.

„Ha! Má úplne úžasný quirk! Hoci viacerí zvykli hovoriť, že by sa kvôli nemu hodil skôr na villaina.“ Na chvíľu jej tvár nabrala vážny výraz a aj napriek svojej zvyčajnej nepozornosti mohla vycítiť, ako sa Hitoshi vedľa nej nepohodlím napol. Došlo jej, že si mala zrejme dávať lepší pozor na ústa, nie len kvôli villainom, ktorí ich práve obklopovali, ale aj preto, aby náhodou nezranila jeho city. Muselo to byť asi nepríjemné a tým, že to spomenula pred ostatnými, tomu moc nepomohla. Od zahanbenia sa zapýrila, pokúšajúc sa prísť na to, ako situáciu zachrániť, chcela totiž, aby sa uvoľnil a začal sa baviť tak ako ona.

„Ale je to, samozrejme, hlúposť. S jeho quirkom bude minimálne rovnako úžasný hero ako Aizawa-sensei!“ Vyhlásila napokon po krátkom odkašľaní si, dúfajúc, že tým aspoň trochu zahnala čokoľvek sa ho začínalo zmocňovať. Venovala mu rýchly pohľad kútikom oka, pokúšajúc sa na tvári vystrúhať čo najprívetivejší úsmev.

„Tak teraz som ešte viac zvedavý,“ založil si Dabi ruky na prsiach a naklonil hlavu do strany, keď oboch študentov sediacich na sedačke vedľa študoval očami. Bol rozhodnutý, že na to do konca dnešnej noci príde a neuniklo mu ani to, že Shigarakiho pozornosť aj zvedavosť boli minimálne rovnako silné, ak nie viac. Pokiaľ šlo o herov, ktorí pôsobili ako profesionáli, nemal absolútne žiadnu úctu k žiadnemu z nich, až na jediného a tým bol práve spomenutý Eraserhead. Hanu do toho, samozrejme, nepočítal, pretože blonďavú ženu, ktorá vtedy pred rokmi zmenila jeho život od základov, považoval za akúsi až enigmu, ktorú nebolo možné porovnávať snáď s nikým iným na svete, koho poznal.

„Uh, dobre, dosť už. Počúvajte, niečo mi napadlo,“ Nita prišla na nový spôsob odlákania pozornosti od svojho spolužiaka, ktorého by bombardovanie otázkami ohľadom jeho quirku zrejme vôbec nepotešilo a tak zapojila všetku kreativitu, ktorú vo svojom drobnom tele zozbierala. „Táto párty je super, neberte to zle, ale niečo jej chýba.“ Dovolila si maličkú kritiku, ktorou si opäť koledovala o hnev od samotného vodcu Ligy Villainov.

„Čo také, mladá dáma? Jedlo?“ Prehovoril tento raz Mr. Compress, ktorý sa od umývania pohárov po všetkých zúčastnených konečne vrátil a pridal sa k zvyšku oslavujúcim, nesúc so sebou podnos s čistými, ak by náhodou zatúžil naliať si ešte nejaký alkohol.

„Hmm, tak to je pravda, niečo pod zub by sa hodilo. Nie, že by som čakala rovno obložené chlebíčky, ale snáď nie som jediná, ktorej po tom alkohole trocha už aj vyhladlo.“ Pokrčila    Ramona plecami, dúfajúc, že sa Dabi opäť neozve s nejakou perverznou poznámkou, ktorá by nemala v žiadnom prípade byť určená pre uši mladistvých nachádzajúcich sa tu s nimi. Ale ako ho tak už poznala, bolo jej úplne jasné, na čo práve pomyslel, len čo spomenula, že začína byť hladná.

„Aj ty by si si niečo dala, Butterfly?“ Obrátil sa Shigaraki k svojej momentálnej partnerke, ktorá s ním zdieľala jednu sedačku. Hana stisla pery, premýšľajúc, či mala práve v tej chvíli na niečo chuť. Nezvykla jedávať veľa a už vonkoncom nie takto neskoro večer, či lepšie povedané skoro ráno, po polnoci, no pravdou bolo, že posledné jedlo mala ešte v starom roku, celé hodiny dozadu.

„Niečo malé by neuškodilo.“ Nadhodila, na čo Tomura začal tuho premýšľať, ako zabezpečiť to, aby sa práve počas silvestrovskej noci, kedy bola prevažná väčšina podnikov, v ktorých sa varilo, zatvorená, zabezpečiť to, aby sa k nim dostalo nejaké jedlo. V hlave mu zneli myšlienky v štýle, že keď už sa Toga s Twiceom podujali na prípravu tohto celého, mohlo im napadnúť aj zaobstarať niečo na jedenie, no miesto toho venovali svoj čas a energiu radšej všetkým tým hlúpostiam, ktoré viseli po stenách, či trčali pozapichované medzi oknami a parapetnou doskou, čím docielili, že bola táto šaškáreň ešte viac absurdnou.

„Poznám jedného týpka, čo pracuje pre nejakú donášku jedla. Môžem ho osloviť, či by nebol niečo schopný priviezť aj teraz.“ Navrhol jašteričí mladý muž, ktorý si všimol, ako sa jeho šéf namáha, neschopný tak úplne vyriešiť tento problém sám, vraštiac obočie a skrúcajúc svoje pery v nespokojnej grimase. Preto sa rozhodol mu zase raz dokázať že on, Spinner, je jeho najvernejší a najschopnejší nasledovník.

„Oh, áno, ja si prosím,“ zaštebotala Nita zaujato, na tvári sa jej usadil blažený výraz, akonáhle padla zmienka jedla. „Najlepšie pizzu! Alebo KFC? A koláčiky! Hmm, možno aj nejaká torta by bola super, keď už oslavujeme ten Nový rok. Mohli by sme si do stredu dať prskavku!“ Začala vymenúvať všetko, na čo v tom momente dostala chuť no jej návrhy boli rýchlo stopnuté, keď ju ostatní vrátili do reality.

„Nita, myslím, že budeme veľmi radi, ak sa nám vôbec podarí zohnať tú pizzu.“ Realisticky poznamenala Ramona, ktorá sa už dávno rozlúčila s vidinou paprikových chipsov a držala sa nohami aj hlavou pri zemi. Dokonca už prijala aj iný druh vína, ktoré Compress priniesol aj s inými vzorkami alkoholu a Dabi sa ponúkol, že jej ho naleje. I keď to nebola práve tá jej obľúbená značka aspoň, že bolo červené...

Hanu pri zmienke reťazca, ktorý vo svojom menu ponúkal prevažne smažené kurča až tak striaslo. Radšej by vyvracala celý svoj potravinový príjem za posledný týždeň, než by si mala do úst dať dnes večer čokoľvek kuracie. Vlastne, celkovo mala hydiny aj na rok úplne po krk.

„Myslíš, že by sa dala vybaviť aspoň tá pizza?“ Spýtala sa Spinnera, ktorý to celé vzal ako výzvu a rázom sa postavil aj s mobilom v ruke, vytáčajúc telefónne číslo spomínaného známeho. Pritisol si ho k uchu a so slovami, aby to nechali na neho, odišiel preč do inej miestnosti, aby ho vrava ostatných nerušila, kým bude vybavovať pre všetkých niečo pod zub, ako najväčší hrdina večera.

„Mňam, teším sa! Dúfam, že budú mať aj Hawaii, tá je moja najobľúbenejšia! Spinner-senpai, nezabudni na ňu!“ Okríkla ho malá ružovovláska, opierajúc sa spokojne o chrbát sedačky, ktorú práve okupovala, na čo si od viacerých prítomných vyslúžila šokované, či znechutené pohľady. „Ale, vlastne, nemyslela som jedlo, tejto párty chýba ešte čosi iné,“ dodala, no jej ďalšie slová už nikto nevnímal, pretože väčšina osadenstva bola pohoršená tým, čo z nej vypadlo pred tým.

„No fuj, Nita, to nemyslíš vážne? Ananás na pizzi?“ Ramonina znechutená grimasa jasne naznačovala, čo si o takejto kombinácii myslí a viacerí sa k nej pridali. Keď Nita nechápavo pátrala očami po prítomných, nikto z nich ju v tom, že pizza Hawaii je hotová lahôdka a nezaslúži si toľko hejtu, ako sa jej bežne dostávalo, nepodporil. Hana len vyhýbavo pokrútila hlavou s presvedčením, že ananásová pizza je ďalšou z vecí, ktoré do nej dnes v noci nikto nedostane ani násilím.

„Ale, no tak. Veď ananás je sladký a to je super kombinácia! Vy neviete, čo je dobré!“ Zamraučala, venujúc spýtavý pohľad Toge, ktorá mlčala ďalej ako hrob a svoju kamarátku nepodržala. Dokonca ani od Shinsa, ktorý bol spolu s Himiko jej poslednou nádejou, do ktorej vkladala vieru, sa súhlasu nedočkala.

„Tak to vyzerá, že si sama, čo niečo takéto dokáže vôbec vložiť do úst.“ Pokrčila ramenami jej staršia blonďavá kamarátka, na čo si Nita len nevzrušene odfrkla.

„Fajn, aspoň zostane celá pre mňa.“ Jej oduté pery sa zvlnili vo víťazoslávnom úškrne, keď spokojne prižmúrila svoje zelené oči, na čo Dabiho obočie vyletelo o čosi vyššie a tento raz bol on, ktorému pomedzi pery ušlo krátke ´pche´.

„A kam by sa to, prosím ťa, do teba všetko vošlo?“ Venoval dievčine prekvapeno-vyzývavý pohľad, mysliac na to, že niekto, kto vyzeral byť na pokraji podvýživenia, nemohol byť schopný zvládnuť viac ako dva kúsky na posedenie.

„Čudoval by si sa, čo všetko je Nita schopná naraz pojesť, nepodceňuj ju,“ upozornila ho Ramona, ktorá už bola svedkom toho, ako moc jej mladšia kamarátka dokázala maškrtiť, či zjesť obrovskú porciu bez mihnutia oka. Jej útla postava iba zavádzala, pretože spomedzi ich malého tria bola Nita tou, ktorá vždy zjedla najviac. „Ale aj tak si myslím, že pre ľudí, ktorí si dávajú na pizzu ananás je vyhradené špeciálne miesto v pekle.“ Nezabudla sucho dodať, na čom sa pár prítomných opäť pobavilo.

„Ale ako som vravela. Jedlo nie je jediné, čo mi tu chýba.“ Vrátila sa dlhovlasá dievčina k svojej predošlej téme, ktorá zostala ostatnými kompletne odignorovaná.

„A čo by to akože malo byť?“ Vyštekol na ňu Tomura, ktorý už začínal veriť, že donáškou jedla sa všetko vyrieši a žiadna z tých ženských ho už nebude otravovať s ničím ďalším, čo by chceli vytýkať večierku, ktorý sa, mimochodom, konal v jeho bare. Samozrejme, medzi tie ´ženské´ ani omylom nerátal svoju Butterfly. Tá mala výnimku a mohla požiadať o čokoľvek, po čom jej srdce zatúžilo, žiadnu z jej prosieb by nikdy v živote nemohol pokladať za otravovanie.

„No predsa nejaká poriadna hudba! Bez toho nemôže byť žiadna párty,“ Odvetila mu s prázdnym výrazom v tvári, o čosi viac posmelená než pred tým, keď sem so Shinsom zavítali a ona sa v prítomnosti Shigarakiho od strachu pomaly až triasla. Vyslovila to tak, akoby to bola snáď tá najjasnejšia vec pod slnkom, rozhadzujúc pri tom svojimi rukami. „Chceme sa poriadne zabaviť, nie? A bez muziky to akosi nepôjde.“

„To je, ale, celkom dobrý postreh,“ podporila ju tento raz aspoň Hana. Sama bola veľkou milovníčkou hudby, no odkedy na tento komorný večierok aj s Ramonou dorazili, ani jej len nenapadlo, že by sa hodil aspoň nejaký hudobný sprievod do pozadia, čo by im možno pomohlo ešte viac sa uvoľniť. A jej malá dlhovlasá kamarátka bez tohto žiť nedokázala, takže blondínku ani moc neprekvapilo, že tá študentka prišla s čímsi takýmto.

Tomura sa, samozrejme, týchto slov opäť chytil, no po jednom rozlúsknutom oriešku, ktorý sa týkal občerstvenia, prišiel ďalší, ešte tvrdší. Nuž, ani s týmto nerátal, že sa niekto bude dožadovať muziky a jeho bar nebol vybavený aparatúrou na to, aby sa v ňom mohli konať nejaké hlúpe diskotéky. Jediné ozvučenie v miestnosti, ktorú práve všetci okrem Spinnera okupovali, bol televízor.

Lenže v každom programe z toho mála, ktoré boli na výber dávali to isté, po-polnočné oslavy a odrátavania v iných častiach sveta, keďže východ to celé odštartoval. A hudobné kanály boli pasé. Reproduktory čakali zložito pozapájané v jeho izbe, takže prenášať ich sem, k ostatným, nemienil. Ak by zobral Hanu so sebou do izby, určite by bol schopný splniť jej aj toto ďalšie prianie, ktoré jej nasadila do hlavy to prekliate ružovovlasé dievčisko. Potom si však na niečo spomenul.

„Neviem, či ste to zaregistrovali, ale na chodbe je nejaký starý jukebox, ktorý sa tu snáď celé desaťročia nepoužíval...“ Začal premýšľať nahlas, na čo okamžite zareagoval Twice.

„Mám ho priniesť, Shigaraki?“ Spýtal sa muž v šedom kostýme, pripravený prevziať rolu najvernejšieho a najusilovnejšieho člena Ligy, zatiaľ čo bol Spinner zaneprázdnený telefonátom.

Oslovený iba pokrčil ramenami, na čo sa vysoký, svalnatý muž v maske potiahnutej až pod nos vydal na chodbu, rozhodnutý sa s tou ťažkou nepotrebnou kraksňou, ako ju Shigaraki v duchu nazval, popasovať sám a po krátkom odfukovaní a občasnom buchnutí ozývajúcom sa z chodby sa aj vrátil s farebnou skrinkou, ktorá prehrávala pesničky, akú človek môže zazrieť v retro filmoch zo 60-tych rokov.

Nita zvedavo nakúkala spoza gauča, na ktorom sedela a keď sa vysokému mužovi v šedom podarilo tú ťažkú vec odtiahnuť až do rohu miestnosti, kde sa nachádzala elektrická zásuvka a zapojil ho, jukebox sa rozsvietil viacerými neónovými farbami, na čo nadšene zhíkla a otočila sa, nakláňajúc sa cez opierku sedačky toľko, až skoro spadla.

„Jejda! Ten je nádherný!“ Zelené očká až tak zažiarili, keď sa súkala na nohy, aby mohla vyskúšať ten úžasný automatický prístroj na prehrávanie hudby. „Taký vintage, jak z retro filmov alebo videoklipov, to je úplná paráda!“  Už si to aj mierila do rohu hlavnej miestnosti v bare, nechávajúc za sebou zvyšok zúčastnených, ku ktorým sa opäť vrátil Twice, zotierajúc si pot z brady a krku. Tá vec bola ťažšia, než pôvodne vyzerala.

Shigaraki bol rád, že sa Nity aspoň na chvíľu zbavil, keďže Jukebox dostatočne ďaleko od zvyšku prítomných ju určite zamestná natoľko, aby si na chvíľu oddýchol od osoby, ktorá mu spôsobovala bolesti hlavy. Dokonca si bol viac než istý, že tá vec, ktorá upútala pozornosť mladšej Haninej kamarátky ani nefunguje, no bolo mu to ukradnuté. Len nech tam zostane čo najdlhšie. Napadlo mu totiž, že by to mohol využiť a pohľadom skĺzol k jej spolužiakovi, ktorého so sebou doviedla a Shagaraki o ňom ešte stále nevedel takmer nič.

Prevŕtal ho pohľadom, bordové oči sa zabodli do neho natoľko, že ten mladík prestal jedným očkom pozorovať ružovovlasú dievčinu a otočil sa k nemu, venujúc mu podozrievavý výraz v tvári. Áno, Tomura sa na neho pokojne mohol spýtať Hany, lebo to vyzeralo, že ho pozná, ale predsa sa rozhodol prehovoriť k nemu.

„Fakt chcem vedieť, že aký máš quirk.“ Modrovlasý vodca Ligy sa o čosi málo naklonil a svoje lakte oprel o kolená, podpierajúc si dlaňami hlavu, ako ho tak neprestával skúmať. „Myslím, že sme vám už dali dostatočne najavo, že tebe ani tvojej spolužiačke nemienime dnes nič urobiť. Tak čo ti bráni prezradiť nám, že akú schopnosť ovládaš?“

Hitoshi hodnú chvíľu zvažoval, že čo urobiť, pretože ešte stále cítil vo vzduchu potenciálne nebezpečenstvo. Keď jeho tmavofialové oči prešli od Shigarakiho k blondínke sediacej vedľa neho a stretli sa s tými jej o čosi bledšími, povzbudivo pokývala hlavou a venovala mu drobný úsmev, snažiac sa ho ubezpečiť, že to nie je až také nebezpečné, ako si celý ten čas myslel.

To malo za následok, že sa trocha upokojil a jeho postoj sa o čosi viac uvoľnil a prudko vydýchol.  Nevedel, prečo tomu bolo tak, no čosi na tej žene, ktorá si vravela Deilephilia v ňom vzbudzovalo pocit dôveryhodnosti. Proste mu niečo vnútorne našepkávalo, že i napriek jej očividne blízkemu vzťahu s villainom a nie len tak hocijakým, je na ňu stále možné sa spoľahnúť.

„Prečo ťa to tak zaujíma?“ Položil napokon Shigarakimu protiotázku, na čo Tomura stisol pery, no zachoval si pokoj a tým najdôveryhodnejším hlasom, akého bol schopný, odpovedal mladíkovi, ktorý mu na rozdiel od Bakuga, s ktorým sa stretol celé mesiace dozadu, začínal pripadať ako vhodnejší kandidát na naverbovanie medzi členov ligy. Možno si mali hneď zo začiatku vybrať úplne iného študenta...

„Vraj ti zvyknú vravieť, že so svojim quirkom by si sa viac hodil na villaina, tak ma to, samozrejme, zaujíma, že čo za quirk to môže byť, keď ťa ani nezaradili do tej výberovej triedy v hero kurze.“ Založil si modrovlasý muž ruky na hrudi zas, keď sa oprel o znova o operadlo sedačky, pokúšajúc sa o to, aby jeho tón zostal vecný. Chcel navodiť dojem, že má záujem o čisto priateľskú konverzáciu.

„Ale Shinsou-kun od nového roka prestúpi do triedy k Nite a ostatným, však?“ Prerušila ho Hana, ktorá vedela, ako to momentálne na U. A. akadémii bolo a Nita jej už stihla dávno s obrovským nadšením prezradiť, že kto bude jej novým spolužiakom. Pamätala si, ako dievčina zasnene líčila každý detail z toho tréningového popoludnia, počas ktorého boli schopnosti chlapca, po ktorom tajne túžila, prísne hodnotené. No a keď sa pár týždňov dozadu oficiálne potvrdilo, že mladík zo všeobecného kurzu bude preradený do 1-A triedy, jej malá kamarátka mala čo robiť, aby neupadla od radosti do hotovej mánie.

„Deilephilia-san má pravdu,“ prehovoril Shinsou, pokúšajúc sa tónom hlasu vyrovnať Shigarakiho neutrálnemu, „neurobil som úvodné skúšky a preto ma zaradili do všeobecného kurzu, bolo mi oznámené, že ma presúvajú do tej triedy.“ Hoci to povedal nevzrušene a nevyhol sa ani miernej skeptickosti, akoby tomu ešte sám neveril, že to tak naozaj bude, naozaj sa tešil.

Nedokázal ani popísať, čo cítil v ten moment, keď si ho riaditeľ Nezu zavolal k sebe do pracovne. Aizawa stál za jeho stolom, venujúc Hitoshimu veľavravný pohľad, ktorý by si bežný smrteľník možno ani nevšimol, no mladík, ktorý sa práve teraz cítil ako v súdnej sieni, očakávajúc svoj verdikt, toho triedneho učiteľa 1-A triedy už dobre poznal, strávil s ním predsa len pomaly viac času, než študenti z jeho vlastnej triedy. A na malú chvíľu mužovi s quirkom, ktorý dokázal mazať tie všetkých ostatných, venoval spýtavý a mierne vyčítavý pohľad, neverbálne mu dávajúc najavo, že mu mal dopredu niečo povedať, no vysoký čiernovlasý učiteľ si iba zachoval kamenný výraz, čakajúc, než riaditeľ dokončí svoj monológ.

Shinsovi až tak stislo srdce, akonáhle padlo rozhodnutie, že sa pridá k študentom Aizawovej triedy, medzi ktorých patrili aj Kaminari Denki, Bakugou Katsuki, Midoriya Izuku a, predovšetkým, Hiraoka Nita. Ale to nebol jediný dôvod, vďaka ktorému boli jeho žily náhle zaplavené adrenalínom a nepamätal si, kedy jeho mozog dostal takúto dávku serotoninu naposledy. Kvôli tomu, aby sa mohol pridať k študentom v hero kurze pracoval a trénoval naozaj tvrdo. A počuť slová, že jeho námaha mala zmysel na vlastné uši... Nuž, ešte teraz mu to viac-menej pripadalo ako iba nejaký sen.

„Pokojne ma volaj Hana, alebo Kasasagi,“ navrhla blondínka, ktorej to oslovenie jej oficiálnou profesionálnou prezývkou prišlo príliš formálne a čosi jej vravelo, že sa s ním bude v blízkej dobe stretávať častejšie. A okrem toho, boli na večierku, takže v tom nevidela problém, preto dodala ďalej. „A tykaj mi, prosím, lebo si budem pripadať staro. Aj Nita mi tyká.“

„Ako si praješ, Hana-san.“ Fialovovlasý chlapec prikývol, rozhodnutý napokon použiť jej krstné meno. Vedel od Nity, že ona, aj tá druhá staršia žena sú cudzinky a meno Hana nebolo ani v Japonsku nezvyčajnosťou, tak odhadoval, že jej to snáď nebude vadiť. A ona sa na neho opäť spokojne usmiala. Ozvala sa však aj druhá Nitina kamarátka, ktorá sa vložila do ich malej konverzácie.

„Keďže tuto mladá dáma,“ ukázala brunetka rukou na miesto, kde stála spomínaná ružovovlasá študentka a pokúšala sa spojazdniť ten automat, ktorý mal prehrávať hudbu, „mi sľúbila, že nás predstaví a neurobila tak, musím si poradiť sama.“ Predniesla šomravo. „Môžeš ma volať Ramona a žiadne „san“, ani nič podobné k tomu nepotrebujem,“ dodala.

Na malú chvíľu sa aj s Touyom rozhodli venovať pozornosť aj niekomu inému než len sebe samým, čiernovlasý villain ju totiž dovtedy dosť úspešne zamestnával. Ale pravdou bolo, že rovnako ako Shigaraki, či jeho podriadení, ani ona netušila, akú schopnosť ten Nitin nápadník (Alebo to bolo naopak? Ona bola jeho nápadníčkou? Sama nevedela, ako pomenovať to, o čom im dievčina tých posledných pár chvíľ v starom roku s dušou na dlani rozprávala...) má a tiež ju to zaujalo.

Shinsou zablúdil svojimi tmavými očami aj jej smerom, naznačujúc bez slov, že rozumie a Ramonu až prekvapilo to, čo z neho vyžarovalo, akonáhle ho začala skúmať podrobnejšie. Ako mohol mať tak mladý chlapec okolo seba auru, ktorú ani poriadne nevedela prirovnať k žiadnej, s ktorou sa doposiaľ stretla? Spočiatku pôsobil vcelku nevýrazne, ani by si ho poriadne nebola bývala všimla, ničím ju nezaujal, ako to bolo napríklad v prípade Touyovho mladšieho brata, ktorý tiež patril medzi študentov U. A. akadémie. No teraz si uvedomila, že zdanie mohlo naozaj iba klamať a určite na tých slovách, ktoré na jeho adresu pred tým Nita vyslovila, muselo niečo byť. Dokonca sa pristihla, že si ho na malú chvíľu predstavila pri mužoch ako Dabi, či Shigaraki a veru, istým spôsobom by medzi nich zapadol. Minimálne na prvý pohľad.

To ju priviedlo k myšlienke, že stále tak úplne nechápala, ako mohla Nita skončiť zahľadená práve do niekoho takéhoto. Keď si ho porovnala s mladšou dievčinou, ktorá bola jej kamarátkou už pár mesiacov, nevedela si tých dvoch tak úplne predstaviť spolu, boli dosť odlišní. Na ružovovlásku by tipovala, že sa upriami skôr na niekoho, ako bol napríklad Todoroki Shouto – pekný chlapec s výnimočným quirkom, ktorý bol v ich triede a aj po celej škole určite populárny. Ale o tom to asi celé bolo, proste si človek nevyberal, ak to raz prišlo, bolo mu jedno, či sa k nemu tá daná osoba hodí, alebo nie.

„Fajn,“ prehovoril Hitoshi a oči mu skĺzli k jeho rukám, cítiac sa tak trochu nesvoj, keď ho s očakávaním pozorovalo viacero ľudí naraz. „Čo sa týka môjho quirku, hovorí sa tomu ´Brainwashing´.“

Jeho slová vyvolali viacero pomerne zmätených reakcií, no Shigarakiho záujem ešte viac vzrástol. Samozrejme, chcel vedieť viac, že o čo išlo. Z toho názvu sa príliš nedozvedeli, hoci aspoň čiastočnú predstavu im to vnuklo.

„A ako to funguje?“ Zúžené oči sa zabodli do fialovovlasého, ktorý spomenul ´brainwashing´, no ešte nestihol vysvetliť, že v čom tá schopnosť spočívala a ani nedostal príležitosť, pretože ich Nita opäť prerušila, keď sa za nimi vrátila s nespokojným výrazom v tvári.

„Ja ten Jukebox vôbec neviem ovládať a pýta to odo mňa mince, ktoré nemám.“ Zafňukala a jej tvárička sa skrivila v zúfalej grimase, keď si sadla na opierku gauča, zakladajúc ruky v bok a pomedzi pery jej unikol hlboký nešťastný povzdych.

„Rada by som ti pomohla, Nita-chan, ale mince nemám,“ Toge sa ako jednej z mála dievčiny uľútostilo a postavila sa zo svojej sedačky, aby prešla k nej, potľapkávajúc ju chlácholivo po ramene. Shinsou tiež jej nespokojný výraz nemohol len tak ignorovať a keď sa vrátil ten jašteričí člen Ligy späť k ostatným, dostal nápad.

„Chceli ste vedieť, ako funguje môj quirk, nie?“ Nadvihol jedno z fialových obočí a pohľadom prešiel na Spinnera, ktorý netušil, o čom je reč a nadšený, že sa mu podarilo vybaviť to, čím ho jeho šéf poveril, sa spokojne usadil na svoje miesto netušiac, čo ho čaká. Nita tiež pozorovala svojho spolužiaka so zmäteným výrazom v tvári, no tento raz na Shigarakiho potešenie Shinsa neprerušila a ten mohol pokračovať v demonštrovaní svojej schopnosti ďalej.

„Počuj, jašter,“ oslovil najmladšieho mužského člena Ligy nie práve najpriateľskejším spôsobom, no za tie dlhé mesiace sa naučil, že práve takýto prístup k tým, ktorých chcel quirkom zasiahnuť, fungoval najlepšie.

A ten svoje malé očká upriamil na toho, ktorý k nemu prehovoril a venoval študentovi U. A. akadémie naštvanú grimasu, otvárajúc si ústa, rozhodnutý odseknúť mu, že takéto pomenovanie ani od neho nestrpí. Dosť, že ho takto stále na protiveň volal Dabi, ďalšieho takého drzého nepotreboval. Aspoň že to dievča, čo s ním prišlo, malo k nemu úctu a ešte teraz mu mierne zovrelo hruď príjemným spôsobom, keď si spomenul na to jej ´senpai´. O to väčší dôvod mal na to, aby mu tento tu, ktorý ho tak drzo oslovil, bol nesympatický – prišiel s ňou a ona väčšinu pozornosti venovala práve jemu, čo mu začínal Shuichi pomaly, ale isto závidieť.

„Pre teba som Spinner, ty jed-„ Samozrejme, Shinsov quirk zaúčinkoval v plnej kráse presne tak, ako to mal v pláne a nepodarilo sa mu tak úplne potlačiť úškrn, ktorým sa zvlnili jeho pery, akonáhle dostal pod jeho vplyv najmladšieho mužského člena Ligy. Jašteričí muž už nedopovedal, čo mal na srdci, pretože náhle stuhol, jeho pred tým zamračený výraz v tvári sa okamžite zmenil na takmer až prázdny a neprítomný a tmavé cyklámenové očká sa zakalili akýmsi zvláštnym sivastým oparom.

Zvyšok prítomných napäto a so záujmom sledoval, čo sa bude diať. Dokonca aj Nita, ktorá na rozdiel od ostatných už demonštráciu tohoto quirku, ktorý dokázal spôsobiť „vymytie mozgu“, neraz zažila na vlastné oči, s obdivom a pootvorenými  ústami svojho spolužiaka sledovala, akoby ho snáď videla prvý raz, oči dokorán a zrenice vzrušením rozšírené. Vždy ju to fascinovalo - táto jeho schopnosť, nemohla si pomôcť, takže zaujato očakávala, čo jej spolužiak prinúti silou vôle toho člena Ligy urobiť.

„Siahni si do vreciek a vyprázdni ich,“ prehovoril hlasom o čosi nižšie položeným, až to niektorých prekvapilo, len Nita už vedela, čo čakať a na jej tvári sa opäť objavili jamky v lícach z toho, ako sa začala uškŕňať. A Spinner nezaváhal ani na sekundu, s neprítomným výrazom v tvári rukami siahol do vreciek, zvierajúc ich obsah v oboch dlaniach a keď ich vytiahol, položil všetko na stôl. Nebolo toho veľa, no medzi nimi sa našlo aj pár drobných mincí.

„Daj ich jej.“ Ukázal Shinsou na mince, keď jeho hlas zaznel znova a potom na Nitu. Spinner na to reagoval automaticky a posunul hromádku pozostávajúcu z pár drobných, ktoré ležali na stole až k jeho okraju, za ktorým sedela ružovovláska.

„Jeej, ďakujem, Spinner-senpai!“ S potešením si mince vzala, venujúc jašteričiemu mužovi vďačný úsmev od ucha k uchu, no ten naň nezareagoval, pretože bol stále ako telo bez duše. „Poď, Himi-chan, keď máme mince, môžeme to konečne rozbehnúť.“ Postavila sa a vzala svoju blonďavú kamarátku z Ligy za ruku, vedúc ju k jukeboxu aj so Spinnerovými peniazmi v dlani.

Ostatní na to celé hľadeli so záujmom, či mierne prekvapene, niektorí – ako Twice, či Mr. Compress aj čiastočne s obavami. Azda najviac si na svoje prišiel Shigaraki, ktorý niečo podobné ešte nevidel, no nemohol povedať, že by ho to nezaujalo, práve naopak. Až ho prekvapilo, že si niekoho takéhoto zo športového festivalu nepamätal. Samozrejme, bolo to niečo úplne iného ako Bakugova brutálna deštruktívna schopnosť, či Midoriyova fyzická sila, no nefascinovalo ho to o nič menej, než fyzické quirky.

„Takže v podstate môžeš druhých prinútiť urobiť čokoľvek? Tak, ako teraz Spinnera?“ Spýtal sa, prechádzajúc pohľadom bordových zreníc zo svojho podriadeného na mladíka, ktorý ho ešte stále držal v moci toho quirku.

„Čokoľvek, na čo nemusí využívať vlastnú myseľ, či mozog.“ Vysvetlil Shinsou, na čo Dabimu uniklo pomedzi pery uchechtnutie.

„To on nevyužíva skoro na nič.“ Nadhodil, no potom sa v jeho očiach objavilo okrem humoru aj čosi iné, temnejšie. „Môžeš hocikoho prinútiť urobiť hocičo? Napríklad, postaviť sa na hlavu? Kopnúť šteniatko? Prepadnúť banku?“

„Teoreticky áno.“ Odpovedal mu opýtaný, ktorému sa moc nepáčilo, akým smerom sa uberali jeho myšlienky, no pokúšal sa na sebe nedať na sebe nič poznať. Samozrejme, túto teóriu nikdy netestoval, no nebolo to prvý raz, čo niekomu v súvislosti s jeho quirkom napadlo niečo nekalé.

„Keby mu prikážeš aby, povezme že,“ Dabi sa zamyslene poškriabal na brade, keď sa ozval zas, jeho hlas zostal nevzrušený, akoby polemizoval iba o počasí, „vyskočil z okna alebo niekoho zabil, urobil by to?“ Samozrejme, že aj jeho táto schopnosť aspoň čiastočne zaujala. A v hlave mu začali víriť myšlienky, že na aké rôzne spôsoby sa niečo takéto dalo využiť. On dokázal útočiť ničivým ohňom a ochromovať ľudí strachom, pretože mali z neho a jeho vzhľadu hrôzu. Ale môcť niekoho ovládať iba pomocou svojej mysle? Také niečo ešte nevidel...

„Myslím, že už by toho teoretizovania stačilo, nie?“ Schladila ho Ramona, pokladajúc jednu zo svojich dlaní na jeho predlaktie. Rovnako, ako Hana, aj ona si všimla, že tieto otázky začínajú byť cez čiaru a radšej si Touyu ukľudnila, než to stihol dotiahnuť na čosi, čo by úplne pokazilo aktuálne panujúcu atmosféru. Prešlo jej hlavou, že ako dobre, že Nita pri nich práve teraz nebola a nepočúvala, dosť, že tomu bol vystavený tento jej spolužiak.

Samozrejme, že jej bolo jasné, že jej čiernovlasý villain vo svojej zložito fungujúcej hlave ukrýva aj temnejšie myšlienky, nebola taká naivná, aby samej sebe nahovárala, že bol stelesnením nevinnosti, či dobra a tiež tušila, že pravdepodobne aj Shigarakimu v mysli prebývalo niečo podobné.

„Áno, tiež som toho názoru, že jedna ukážka tu prítomným bohato stačila na to, aby si utvorili predstavu, že čo za quirk to vlastne je.“ Hana sa k nej pridala, pretože tiež empaticky vycítila, že je čas na to, aby strhli pozornosť na niečo iné a aby sa debata ubrala iným smerom.

Shigaraki však zostal aj naďalej zvedavý. Hoci mal veľa otázok ohľadom toho, ako presne ten quirk funguje, ako sa aktivuje, či aké sú jeho slabosti a obmedzenia, Shinsou by mu na ne už nebol odpovedal. Usúdil, že stačilo pre ostatných vedieť, v čom spočívala podstata jeho schopností. Vysvetľovať villainom na akom presnom princípe je založený, ako ho možno obísť, či dokonca zneužiť, by nebolo múdre.

Prepustil Spinnera zo svojho quirku a ten zmätene zamrkal, keď jeho oči nabrali opäť svoju pôvodnú farbu. Vyzeral byť poriadne dezorientovaný, pravdepodobne netušiac, čo sa s ním dialo, no než sa stihol dožadovať vysvetlenia, keď si všimol, že všetky jeho osobné veci ležali na stole a niečo medzi nimi dokonca chýbalo, ozval sa dievčenský hlas.

„Ten jukebox nefunguje, ani keď sme tam hodili mince! Stále to nehrá!“ Nitin tón takmer až preskočil od zúfalstva, keď na zvyšok osadenstva zakričala z druhej strany miestnosti, fňukajúc kvôli tej veci, ktorú Twice priniesol a nikto sa jej zatiaľ neunúval ísť pomôcť nastaviť to tak, aby automat na prehrávanie hudby skutočne aj hral.

Spinner si uvedomil, že kde asi skončili jeho mince a spočiatku sa ho zmocnila istá zlosť, že ho niekto takto ošklbal o peniaze, ktoré skončili v moci tej malej študentky U. A. akadémie. Našťastie to však nebola žiadna horibilná suma, ktorú vo svojich vreckách skrýval, iba pár drobných, v podstate zanedbateľná čiastka. A pokiaľ mali padnúť na úžitok jej a Toge, cez to sa vedel preniesť. No i tak nechcel, aby skončili úplne na zmar pohádzané len tak do automatu, ktorý ani nikto nevedel spojazdniť.

Preto sa postavil z kresla a vydal sa cez miestnosť smerom, kde čakali dve najmladšie účastníčky dnešného večera. Čo sa týkalo technológií a elektroniky, v tejto oblasti si jašteričí mladý muž pomerne dosť veril a bol presvedčený, že tie dve len nevedeli, čo robia a akonáhle sa k tej veci, ktorá pribudla na ich súkromnom večierku postaví on, podarí sa mu to zapnúť.

Na Hitoshiho tiež zaúčinkoval Nitin sladký hlások, ktorým nespokojne mraučala, až mal rovnako chuť ísť za ňou a pomôcť jej, či urobiť čokoľvek, len aby bola konečne spokojná. Ale než sa vôbec stihol postaviť z gauča, prehovoril k nemu zase samotný vodca Ligy Villainov a miesto toho, aby šiel za svojou spolužiačkou, zostal sedieť.

„Ten quirk je celkom pozoruhodný a predpokladám, že jeho úplný potenciál si nám ešte ani poriadne nepredviedol.“ Tomurovi to nedalo, stále sa v hlave pohrával s myšlienkou, že niekto taký by mohol celkom zaujímavo zapadnúť do jeho plánov. Uvedomoval si však, že takéto vypočúvanie z jeho strany sa zrejme nepozdáva Hane a preto pokiaľ bola v ich prítomnosti, rozhodol sa v tom príliš nevŕtať.

„Zaujímalo by ma, že jak je možné, že si s ním nebol od začiatku v hero kurze.“ Vložila sa do toho aj Hana, ktorá bola vďačná za možnosť si konečne objekt Nitinho záujmu poriadne preklepnúť.

„Neprešiel som tou úvodnou skúškou.“ Dostalo sa jej odpovede, na čo sa zamyslela, no potom si spomenula na to, ako jej ich opisovala mladšia kamarátka.

„Oh, áno, ty ako užívateľ quirku, ktorý pôsobí čisto na ľudí, si bol vo veľkej nevýhode.“ Uznala spomínajúc na tohtoročné vstupné skúšky do U. A. akadémie. „Tie skúšky sú postavené dosť nešťastne v tomto. Dokonca sa aj čudujem, že sa Nite podarilo dostať sa do hero kurzu, keďže jej quirk má tiež podobnú nevýhodu, že pôsobí len na živé organizmy.“ Fialovými očami zablúdila k spomenutej dievčine, ktorá s Togou a Spinnerom ešte stále maturovali nad jukeboxom a tým, ako ho prinútiť hrať.

„To je asi to jej kúzlo osobnosti, proste si nejakým zázračným spôsobom poradí v každej situácii a dostane sa všade, aj tam, kam nechce,“ pokrčila Ramona ramenami sledujúc svoju mladšiu kamarátku rovnako ako aj jej spolužiak s fialovými vlasmi.

* * *