BNHA MEGA SILVESTER ŠPECIÁL [part 5/?]

Hmm, takže, čo k tomuto povedať... Ja vlastne ani neviem, akosi tak nemám slov. Už asi štyri, či možno to bude aj päť dní v kuse vnútorne debatujem, polemizujem a kalkulujem a doslova sa zožieram nad tým, že ako naložiť s touto silvestrovskou poviedkou. Vlastne, mám to takto rozpísané už snáď tri mesiace (ono je toho omnoho viac, ale rozhodla som sa zverejniť zatiaľ len kúsok) a doteraz si nie som istá, či to vôbec má zmysel uverejňovať. Troška je to šlamastika, keď sa mi nedarí 1 ONESHOT/špeciál dopísať už pomaly pol roka, to človeku ide na mozog. Ale toľko som toho plánovala, čo sa tu má stať, až sa zrazu nejako ďalej nedalo. Aktuálne má táto akože piata časť vyše 20 tisíc slov a ani zďaleka som sa stále nedostala tam, kam som touto poviedkou mierila. A už ma to prestalo aj baviť. Ale zase, tie hodiny strávené nad tým, by zamrzeli, ak by som tú poslednú časť celú vymazala. Tak som sa rozhodla pre inú taktiku. Pomaly zverejním aspoň to, čo mám a uvidím. Strašne rada by som to ukončila a dopísala, lebo sa potrebujem od tohto tu oslobodiť, keďže mi popri tomto unikajú ďalšie desiatky nápadov, ktorým sa nemôžem venovať ;-; Ale nedávam sem celých +20 tisíc slov, pretože by to bolo utnuté na tom nesprávnom mieste. Najskôr som to fakt chcela zverejniť celé naraz, ale je tam toho toľko, že to asi fakt rozkúskovať musím. To už by si čitateľ ani nepamätal, čo bolo v úvodných 3 scénach, kým by došiel aspoň po tú prostrednú a také čítanie je ako za trest. Takže tu máte nejaký ďalší úryvok tohto čohosi, nazvime to cyklu nevydarenej silvestrovskej paródie. Inak je paradox, že som sa rozhodla to rozdeliť na menšie diely, keďže ja osobne mám opäť pocit, že sa tam zase absolútne nič aspoň troška zaujímavé nestalo, ale to už je na inú debatu...

Ešte by som snáď dodala toľko, že nech, prosím, nikomu ani len nenapadne toto tu brať vážne. Ešte k tomu upozorňujem, že je to asi tri mesiace staré, keď som to písala, bola som niekde úplne inde vtedy, čo sa týka duševného rozpoloženia, ale prepisovať už naozaj nemám silu, takže to zostane nezmenené. 

V minulej časti:

„Desať!“ Akonáhle začali prítomní na dvore odrátavať posledné sekundy do polnoci, otočil si čiernovlasý villain ženu vo svojom náručí tvárou k sebe. Tá zvraštila na malú chvíľku obočie, prekvapená, že prečo ju vyrušil práve tesne pred tým, než odbila polnoc, no Touya sa k nej naklonil a čosi jej zašepkal do ucha, zohrievajúc tak jej pokožku horúcim dychom.

„Nadýchni sa a zavri oči, bábika.“ Jeho drsný, chrapľavý hlas cítila rezonovať celým svojim telom a akonáhle ho poslúchla a jej viečka klesli, pocítila ako sa jeho pery vrhli na tie jej v tak hlbokom a vášnivom bozku, až bola skutočne rada, že jej pred tým kázal nadýchnuť sa.

„Deväť!“ Zaznel niekde v diaľke Togin a Twiceom nadšený hlas, ktorí z plných pľúc vykrikovali každou jednou sekundou, koľko ich ešte zostáva do úderu polnoci. Dabiho ruka v jej vlasoch jemne potiahla za pramienky, čím ju donútil pootvoriť ústa a ich bozk ešte prehĺbiť.

„OSEM!“ Pridala sa k nim v odrátavaní aj Nita, ktorá s červenými lícami a širokým úsmevom kútikom oka sledovala Shinsa, ktorý ju tiež nespustil z očí.

„SEDEM!“

Tomura neprestával Hanu objímať a druhou rukou si tiež dovolil spočinúť na jej drieku. Ak jej pred tým bola zima, tak teraz sa už naozaj sťažovať nemohla, práve sa jej zmocňovala páľava a to všetko mala na svedomí jeho prítomnosť, spôsob, akým ju držal, nežne, no pevne zároveň, akoby mu ju mal každou sekundou niekto vychmatnúť z náručia. A jeho vôňa, ku ktorej teraz mohla bez ostychu privoňať to celé len dotvárala.

„ŠESŤ!“

Dvojica pozostávajúca z čiernovlasého mladého muža a brunetky v jeho náručí sa od seba ešte stále neodtrhla. Ramona nedokázala poriadne premýšľať, no niekde v zabudnutom kútikom mysle, kde dokázala ešte sformovať myšlienku, jej napadlo, či má Touya v pláne pustiť ju a jej pery zo svojej moci až budúci rok. Pokojne takto zotrvá aj do toho nového, nechcela, aby ju púšťal.

„Päť! ŠTYRI, TRI!“

Spinner práve teraz nemohol byť šťastnejší. Takýto Nový rok ešte nezažil. Nadšene odrátaval so zvyšnými členmi Ligy a ich blízkymi, akoby boli všetci jeho rodina. Nespomínal si, kedy naposledy zažil tento pocit – patriť niekam. Nebyť na svete sám. Togin šťastný výraz a lesk v zlatých očiach, Twiceove pery roztiahnuté v spokojnom úsmeve, ktorý bol to jediné, čo spod jeho masky bolo možné vidieť a Compressove bystré hnedé oči pozorujúce zvyšok osadenstva... To všetko bolo súčasťou najlepšieho zakončenia starého roka, aký si len mohol priať.

„DVA!“

Hana na stotinu sekundy pomyslela na blonďavého muža s bordovými krídlami, ktorý tu práve teraz pri nej nebol a jej vnútro, ktoré pomaly napĺňal hrejivý pocit sa nepríjemne zachvelo. Ale bol to iba taký nepatrný úlomok, ktorý trval krátky okamih. Potom jej myseľ a tú prázdnu dieru, ktorú Hawks po sebe v jej vnútri nechal kompletne vyplnil Tenko. Pomedzi pery jej ušlo vydýchnutie a svoju dlaň pritisla na jeho hruď, hmatajúc miesto, kde pod vrstvami oblečenia, kože a svalov bilo jeho srdce.

„JEDEN!

Nite sa posledné slovo zaseklo v krku keď takmer až zhíkla, akonáhle ju Shinsou za rukáv kabáta potiahol k sebe a zmenšil vzdialenosť medzi nimi dvoma. Cítila, ako jeho ruka pomaly kĺže po jej zápästí a potom ju pošteklili chlapčenské prsty na dlani, až konečne mal jej ruku vo svojej moci. Srdce jej búšilo ako šialené a medzi poslednou sekundou v roku a tou prvou v novom urobilo snáď tisíc úderov.

Keď sa na nebi objavila prvá pestrofarebná fontána sprevádzaná iskrami a zvukmi výbuchov, vypustila zo seba dych, ktorý doposiaľ držala v pľúcach a odvážila sa oprieť svojim spánkom o jeho plece a Hitoshi voľnou rukou, za ktorú nedržal Nitu, odhrnul dlhé vlnité vlasy z jej tváre.

„ŠŤASTNÝ NOVÝ ROK!“

Slová, ktoré niekto zvýskol a ďalší ostatní po ňom zopakovali zneli už len vzdialene. Hlava dlhovlasej dievčiny naďalej spočívala opretá o rameno vysokého fialovovlasého chlapca, ktorého ruka zohrievala tú jej, kompletne stratenú v jeho veľkej dlani, dlhé prsty prepletené s tými jej štíhlymi, drobnými. Palcom jemne pohladil hánky na jej ruke, vďaka čomu dievčine na malú chvíľu zatajil dych, chúmáčik pary zrazenej v tom mrazivom počasí zmizol.

„Šťastný Nový rok, Hiraoka.“ Zašepkal Shinsou a odtiahol sa od nej iba na pár centimetrov, aby sa k nej mohol úplne otočiť. Hľadeli si navzájom do očí, ohňostroj bol odrazu kompletne zabudnutý a jeho pestré ružové, žlté, oranžové, či zelené farby osvetľovali iba čas jeho, aj jej tváre. Zabudli aj, kde sa práve nachádzajú a mozog ani jedného z nich nevnímal priania k Novému roku, ktoré im viacerí prítomní adresovali.

Nita nikdy v živote nezažila väčšiu túžbu, aby ju niekto pobozkal, ako práve v tomto momente. Všetko, čo sa stalo zhruba hodinu aj niečo dozadu, teraz stratilo význam. Zostalo to v minulosti spolu so starým rokom. Nadišiel nový štart, nový začiatok a ona hľadiac na Shinsa, ktorého dlaň jej ruku ešte stále nepustila, si želala, aby Nový rok začal bozkom práve od neho. Spôsob, akým sa jeho fialové oči presunuli od tých zelených k jej perám, vnukol dievčine nádej, že jej spolužiak snáď práve teraz myslí na to isté...

* * *

´Takže už je tu Nový rok,´ ozvalo sa Ramone v hlave, keď konečne začala vnímať aj čosi iné ako prítomnosť Touyovho tela, ktoré ju doslova obopínalo z každej strany. Oboma pažami si ju tisol k sebe, neprestávajúc ženu vo svojom náručí zamestnávať snáď najdlhším bozkom, aký jej doposiaľ venoval. Neodtrhli sa od seba ani po tom, čo všetci ostatní prítomní začali štrngať pohárikmi a pripíjať si k Novému roku, ani vtedy, keď začal na oblohe robiť svetelné predstavenie ohňostroj.

Pyromaniak v Dabim by sa za iných okolností  bol možno niečomu takémuto aj rád prizrel, no práve teraz nemal potrebu otvoriť oči a odtiahnuť sa od nej. Ten pocit, že bola pri ňom v starom a zároveň aj v novom roku, v ňom vyvolával čosi zvláštne. A v duchu si hovoril, že ešte pár sekúnd. Každá ďalšia, ktorú pri ňom vydržala, ho zakaždým prekvapovala, takže práve tento dlhý novoročný bozk znamenal pre neho čosi symbolické. Aspoň z časti. Nie, že by bol Dabi vo svojom vnútri nejaký skrytý poet, no občas mával aj takéto  momenty...

Až keď ich niekto zo zvyšku osadenstva prítomného na tejto zvláštnej silvestrovskej akcii okríkol, usúdil, že je čas nechať ju aspoň nadýchnuť sa. Ramonine pery boli tmavšie ako minúty dozadu a rovnako aj jej rozšírené zrenice a po tom, čo sa od nej na pár centimetrov odtiahol, potrebovala chvíľku na to, aby sa hlavou dostala opäť na Zem.

Dabi medzitým iba ledabolo zakýval na človeka, ktorý zakričal ich smerom novoročné prianie a stále sediac na múriku pred brunetkou nahmatal vedľa svojho stehna ich poháre šampanského.  Ramona sa v jeho náručí opäť otočila tvárou k zvyšku prítomných, no tento raz ju nechal a potešilo ho, keď sa chrbtom pritisla bližšie k jeho hrudi. Možno to bolo iba kvôli tomu, aby sa vďaka jeho prítomnosti zahriala, no i tak sa pristihol, ako sa mu kútik úst vytiahol o čosi vyššie.

Svoju bradu oprel o vrch jej hlavy, na čo neuhla a podal jej pohárik šampanského. Na okamih jej to pripomenulo isté momenty z minulosti, kedy čosi podobné zvykol robiť niekto iný... Keď ju Dabi jemne podráždil tým, že na ňu presunul väčšinu svojej váhy, až musela napnúť svaly, aby sa jej nepodlomili kolená, miesto protestov sa len uškrnula a šampanské vzala do svojich štíhlych prstov.

„Veríš, že sme sa zas dožili ďalšieho roka?“ Ozval sa jej prízvukom pretkaný hlas, vďaka čomu spozornel. Domnieval sa, že práve teraz jej myseľ nachvíľu vypla a užívala si iba pohľad na oblohu a to, čo sa na nej dialo, bez akýchkoľvek ďalších myšlienok, no pokračovala ďalej. „Väčšinou u mňa príde v tento deň vždy takéto uvedomenie si toho, že som to dotiahla na ďalších 365 dní v jednom celku. Niekedy tomu ťažko uveriť...“ Priznala a jemne naklonila pohárik v ruke zo strany na stranu, keď očami miesto ohňostroja sledovala bublinkový nápoj, ako v ňom zakrúžil.

Dabiho tmavé obočie sa nadvihlo v prekvapenom výraze, keď mu tie slová prenikli do mozgu. Na to, že práve Ramona stála pritisnutá k nemu a jeho telo delilo od toho jej len pár vrstiev šiat, bol ešte prekvapivo schopný vnímať a spracovávať myšlienky. Sám sa nad takýmito vecami koncom roka nikdy nezamýšľal a to patril k tým ľuďom, ktorí žili zo dňa na deň a občas netušili, či sa dožijú toho zajtrajšieho. Nečakal od nej takéto slová, minimálne úderom polnoci a príchodom nového roka nie, no uvedomil si, že sa za nimi muselo určite skrývať čosi viac, než len odľahčené konštatovanie.

Koľko vlastne toho o nej vedel? Jeho úškrn o čosi málo zmrzol, keď sa nad tým začal zamýšľať a došlo mu, že momentálne zrejme menej, než ona vedela o ňom. Áno, poznal meno svojej bábiky, poznal miesto, kde bývala (pretože ho po Vianociach už stihol aj navštíviť), poznal jej profesiu, dokonca poznal už aj ľudí, s ktorými sa stretávala, okruh jej priateľov a kolegov. Ale čo rodina? A hlavne, poznal Ramoninu prítomnosť. Ale netušil nič o jej minulosti. A to bol možno dôležitý dielik puzzle, ktorý by dotvoril celok a dal jasnejší význam jej predošlým slovám.

Keď sa o ňu začal zaujímať viac, než by mu bolo milé, vedel si nájsť cesty, ako o nej zistiť čo najviac. Svoje už tak veľmi obstojné stalkerské schopnosti Dabi pri Ramone Petrovej vycibril k dokonalosti. Ale minulosť sa vystalkovať nedala. Možno papierová, ale taká tá vnútorná nie. Tu mohlo odhalenie fungovať len v tom prípade, že sa človek tomu druhému otvorí. Dosť ho vyviedlo z miery, že sa práve teraz zamýšľal nad niečím takýmto. Táto zaujatosť a zvedavosť sa mu začínala vymykať spod kontroly. No bolo to proste tak, zaujímala ho.

Týždne dozadu bol priam presvedčený o tom, že ho táto mladá žena, ktorá sa objavila v jeho živote, čoskoro prestane baviť. Pretože všetky ho prestali, skôr, či neskôr stratil záujem, väčšina z nich neprešla ani prvým výberovým kolom. Lenže v tomto prípade sa tak nestalo. Jeho zvedavosť a fascinovanie pomaličky ústiace až do obsesie každým dňom rástli, na čo nebol zvyknutý. A tiež ho začínalo mierne iritovať, že o nej nevedel toľko, ako sa o ňom dozvedela ona za jediný večer.

Ale Ramona na oplátku zas nevedela nič o jeho budúcnosti. O tej, ktorú pre seba plánoval. Ešte jej nepovedal nič o tom, čo najbližšie mesiace zamýšľal, od ich spoločnej noci po predvianočnom večierku sa k tomu nedokázal odhodlať. Akosi sa tak stále držal hesla, že čo jeho bábika nevedela, to ju netrápilo a tak mu to zatiaľ vyhovovalo. Lenže stále tu bol akýsi vnútorný pocit, ktorý v ňom podnecoval túžbu uistiť sa. Aspoň v niečom.

„Ideš do toho so mnou, Bábika?“ Napokon jej odpovedal ďalšou otázku. Keďže stála v jeho tesnej blízkosti, cítila, ako jeho hruď jemne zavibrovala popri tom, čo začula tie slová.

„Prosím?“ Tento raz sa chcela otočiť ona sama, no stihol jej rameno zovrieť rukou, v ktorej nedržal pohár a zastavil ju.

Jemne ju od seba odsunul a zoskočil z múrika, obišiel ju a odrazu stál priamo pred ňou, takže si opäť hľadeli do očí. Znova sa nevedel nabažiť toho, ako sa od neho neodvrátila a pohľad mu opätovala. Hľadela na neho, akoby bol normálny človek, s normálnou tvárou, dokonca sa v nich odvážil identifikovať aj kus záujmu. Akoby ho tiež nemala v pláne čoskoro odložiť, keď ju prestane baviť – čo on väčšinou robieval ostatným, no nedokázal vystáť, ak to niekto urobil jemu. Znova nie... Chcel sa preto uistiť.

„Ďalších 365 dní... Chcem vedieť, či do toho ideš so mnou,“ zopakoval. Opäť cítila jeho tesnú blízkosť, keď sa k nej mierne nahol a obe ruky po tom, čo odložil poloprázdny pohár na múrik za nimi, spočinuli vedľa jej pása, zapreté o chladný betónový povrch.

Ona svoj pohár držala stále pritisnutý k hrudi a jej tmavé bystré oči skúmali jeho výraz. Zmena atmosféry ju prekvapila, no nebolo to niečo nepríjemné. Prelom starého a nového roka u nej býval často akýsi viac trpko-sladký, takže bola zvyknutá na rôzne myšlienky, ktoré sa v tomto momente každý rok dostavili, no s takouto výzvou sa nestretla už dávno, minimálne si na nič také spomenúť momentálne nedokázala.

Snažila sa nájsť v jeho očiach náznak humoru, či irónie, hocičo, čo by jej napovedalo, že toto, čo práve vyslovil, nemyslel vážne, že to musí brať s obrovskou rezervou, pretože si ešte stále nechcela zbytočne namýšľať niečo, čo by nemuselo byť skutočné. Tak jej to kázal prirodzený obranný mechanizmus v hlave, no ani po tom intenzívnom skúmaní nenašla ani náznak posmeškov, či varovný signál, že jeho otázku, ktorá mala byť možno aj akousi výzvou, nemá brať vážne.  Naozaj to myslel tak, ako to vyznelo?

Stráviť s ním ďalších 365 dní... Snažila sa na to pozerať inak, než len na klasický vzťah. Taký, aký mala pred tým s Aleksandrom. Tých niekoľkokrát opakovaných 12 mesiacov s ním sa nedalo ani len okrajovo porovnať s pár týždňami, strávenými s týmto mladým mužom, ktorý bol práve pri nej. Nedalo sa to, pretože sa Ramone náhle v mysli vyrojila nečakaná myšlienka. Spomienka na Viktora. A pripomenula jej, že od čias, ktoré trávila denno-denne po jeho boku, sa neobjavil nikto, koho by mala potrebu ťahať dopredu a venovať mu maximum svojej energie a pozornosti, hoc aj celých tých 365 dní, ktoré rok tvorili.

Myslela si, že toto už nezažije, že si vyčerpala celú svoju dávku, ktorú človek do života dostane na bývalého tímového partnera. Ale pri Touyovi zistila, že by snáď ešte mohla načrieť hlbšie a našla zásoby, o ktorých netušila, že vôbec existovali. Mohla by sa mu pokúsiť venovať niečo, čo pred tým venovala len Viktorovi a možno dokonca ešte viac.

Nemohla poprieť to, že predstava, ako opäť mohla byť pre niekoho čímsi viac než obyčajnou rutinou, znela až príliš lákavo. Ale bol by to obrovský risk a bála sa, že časy starej Ramony, ktorá podobné výzvy prijímala s otvorenou náručou a brala ich bez rozmýšľania, sú už preč. No možno nie tak úplne... To, že bola staršia a vyspelejšia, nemuselo hneď znamenať, že bola kompletne iná. Len bola skúsenejšia. A to by jej mohlo tento raz nahrať do kariet.

Vedela, že by sa mohla veľmi škaredo a nepríjemne popáliť a tento raz naozaj aj doslova, no posledné dni ju stále čoraz viac nabádali k tomu, že Dabi z Ligy Villainov, najstarší syn Endeavora, za to možno predsa len stojí, akokoľvek šialene to v jej hlave znelo. Pretože, na rozdiel do Viktora, jej villain nemal problém s prijímaním všetkého čo mu v kútiku svojej duše túžila dať. Aspoň tak sa to zatiaľ javilo. A urobiť riskantný krok - otestovať to za tých 365 dní, ktoré pred nimi čakali, znelo ako pomerne lákavá výzva.

Ešte jedna vec ho odlišovala od zosnulého muža z jej minulosti – Todoroki Touya bol v porovnaní s ním až nehorýzne zlomený. Niečo na ňom nebolo tak úplne v poriadku a tým nemyslela fakt, že bol villainom. Bol rozbitý a nemohla si pomôcť – nedokázala tejto svojej obrovskej slabosti odolať. Slabosti pre zlomené...

„Odpovieš mi, Ramona?“ Vytrhol ju z premýšľania, keď jej pripomenul, čo sa jej spýtal malú chvíľku dozadu. Až ju tak fascinovalo, koľko myšlienok bola schopná jej myseľ prebrať za ten krátky okamih. Ale aspoň prišla na odpoveď na jeho otázku. Rozhodla sa uchopiť to tak, ako dúfala, že to myslel a s nádychom mu statočne čelila vlastným pohľadom.

„Bežne to nerobím, ale dám si novoročné predsavzatie.“ V jeho svetlomodrých očiach sa mihol záblesk zmätenia. „Záväzok, že urobím všetko pre to, aby sme si o rok takýto večer zopakovali. Spolu.“ Dopovedala, no uvedomila si, že zrejme tak úplne nechápal prvú časť jej odpovede. Jeho zmätený pohľad sa však zmenil na čosi iné, keď nahlas vyslovila túžbu, že áno, aj o tých 365 dní tu chce stáť s ním, znova. A že do toho ide s ním, bude čeliť všetkému, čo ju počas nich postretne.

„Novoročné predsavzatie?“ Pozdvihol jedno z obočí vyššie, snažiac sa zamaskovať svoje skutočné mentálne rozpoloženie, ktoré vyvolali slová ženy stojacej pred ním. I napriek jej o dosť nižšiemu vzrastu ju odrazu vnímal ako úplne rovnocennú a aj keď sa k nej nakláňal, nedíval sa na ňu z vrchu, v tom prenesenom význame ani omylom. A to sa u neho nestávalo často v prípade žien už vôbec nie. „To mi vysvetli, bábika.“

„U nás sa to tak zvyklo robievať, na Nový rok sme si každý zadali nejakú výzvu alebo plán, čosi, čo by sme sa počas roka pokúsili splniť. Volali sme to novoročné predsavzatie.“ Pokrčila ramenami a čiernovlasý mladý muž pokýval hlavou neprestávajúc ju pozorovať. „Keď som vyrástla, prišlo mi to hlúpe,“ priznala, „ale možno tento rok by som to mohla znova skúsiť.“

Jeho pery sa konečne roztiahli v ďalší lenivý úsmev, keď sa aspoň čiastočne dočkal svojho uistenia. Slová ´mohla by som to znova skúsiť´ mali na neho väčší účinok, ako by bol čakal, keď si ich automaticky premietol na seba A rovnako to bolo aj s významom, ktorý za nimi našiel dúfajúc, že ho tam skutočne vsunula. Kedy to bolo naposledy, čo mu dal niekto šancu?

„Sľubuješ?“ Zaznel jej pri uchu jeho hlboký hlas, keď sa k nej pritisol, až musela dávať pozor, aby na seba nevyliala svoj prípitok. Aj keby sa chcela odpovedi vyhnúť a ujsť mu, nemohla by, lebo ju momentálne držal vo svojej moci. Takže pohľadom neuhla, keď sa na ňu tie neskutočne belasé oči upierali. Opäť bez akéhokoľvek náznaku humoru a typický Dabiho flegmatický výraz prezradili malé iskierky v tých dúhovkách, ktoré postrehla. Zaujímala ho jej odpoveď. Naozaj zaujímala.

„Je to predsavzatie a to by sa malo dodržať.“ Odvetila napokon a jej pery sa zvlnili v úprimnom úsmeve, rozhodnutá neskrývať pred ním svoje aktuálne pocity. Ten úsmev nemal šancu vidieť len tak hocikto. Ramona ho nerozdávala na počkanie a už vôbec doň nezvykla dávať toľko úprimnosti, no čosi vnútri jej našepkávalo, že by si to muž, ktorý ju celým svojim od toho jej o dosť mohutnejším telom práve teraz zakrýval a príjemne zohrieval v studenom zimnom počasí, zaslúžil.

Ich po-polnočný moment prerušil zvyšok členov dnešného silvestrovského večierka, na ktorých by pomaly boli bývali obaja zabudli, že tam s nimi vôbec sú. Ale Dabiho kolegovia z Ligy a ani Ramonine dve kamarátky nemali problém sa im opäť pripomenúť, ak bolo treba a ona si uvedomila, že pokiaľ budú s Touyom pre seba samých chcieť o niečo dlhší okamih, než len pár minút, ktoré prepojili starý rok s tým novým, budú sa musieť nenápadne aspoň na chvíľu niekam vytratiť. Ach, sme jak takí dvaja zamilovaní teenageri, pomyslela si brunetka s pobavením v očiach a keď sa Dabi veľkou časťou jeho tela na ňu prestal tisnúť a nechal jej trošku priestoru po tom, čo odsekol čosi tomu, kto ich chvíľku tak drzo prerušil, dopila zvyšok svojho novoročného prípitku.

* * *

Keď už spomíname zamilovaných teenagerov, viacerí prítomní sa tak chovali, nie iba hnedovláska s čiernovlasým mladým mužom. Jej blonďavá kamarátka sa síce novoročného bozku tesne po polnoci nedočkala, no nemohla poprieť, že by jej v náruči aktuálne najmocnejšieho a najvplyvnejšieho villaina v krajine bolo zle. Tenko sa kráľovsky postaral o to, aby jej prestala byť zima, keď ju doslova zabalil do svojho hrejivého kabátu. Aj by sa ho spýtala, že odkiaľ na to všetko vzal, no radšej sa rozhodla užívať si atmosféru, ktorá v sídle jeho organizácie práve teraz panovala a hlavne tú vôňu, ktorú mohla cítiť nielen z neho samotného, ale aj z vecí, ktoré mal na sebe.

Milovala vôňu kávy a v kombinácii s cédrom a čímsi citrusovým jej priam lahodila. Tiež sa jej zdalo, že z neho cítila čosi viac a spomenula si na tie trápne reči, ktoré mal na adresu Tenka ten Ramonin drahý s nevymáchanou hubou. Ak by to tak aj bolo, ako Dabi stále dookola omieľal, že by sa Tenko pripravil kvôli nej, nevidela na tom absolútne nič zlé, práve naopak. Lichotilo jej to. Nemohla predstierať, že na ňu to, ako sa správal počas celého večera, nezapôsobilo.

„Stále nemôžem uveriť, že si prišla Butterfly a to už sme v novom roku.“ Prehovoril po tom, čo bolo medzi nimi hodnú chvíľu ticho. Tenko sa opäť kompletne uvoľnil a v jeho hlase už nepostrehla ani náznak nervozity či nechuti. Stačilo ho len postrčiť a vedel sa zmieriť aj s takými vecami, ako boli nečakaní návštevníci na jeho malom večierku. Ach, ako moc by si prial, aby Hana celý nadchádzajúci rok trávila po boku celý čas iba s ním. Možno by nepotreboval ani tú dávku novej moci, ktorá mu bola sľúbená. Hana v jeho objatí spôsobila, že už teraz si pripadal kompletne neporaziteľný a ako absolútny víťaz. A to dokonca bez akýchkoľvek vylepšení od Doktora.

„Uveríš mi, keď ti poviem, že som rada, že ma Rami napokon prehovorila?“ Prispela k jeho poznámke otázkou, keď sa jej prihovoril.

„Úprimne, Hana? Nikdy by som nečakal, že to raz poviem, ale som rád, že máš vo svojom živote ľudí ako je ona,“ Shigaraki mávol rukou k miestu, kde sa v prítmí schovávali Hanina hnedovlasá priateľka s mužom, ktorý si po ňu dnes večer zašiel a priviedol Tomurovi aj tú, po ktorej túžil každou bunkou svojho tela, až to čakanie a neustále prehrávanie si myšlienok vo svojej hlave bývali takmer fyzicky bolestivé. „Viem, čo všetko si stratila a vedomie, že keď nemôžem byť pri tebe ja a ten operený idiot zlyhá, máš stále niekoho, o koho sa môžeš oprieť.“

Hodnú chvíľu na neho iba bez slova hľadela, netušiac, čo mu na to povedať. Zasiahlo ju to, klamala by, ak by tvrdila, že nie. Myslel tým Falcon... Áno, stratila v živote mnoho dôležitých ľudí, ale Tenko mal pravdu. Ešte stále mala pri sebe tých, ktorých milovala, aj napriek tomu, že aktuálne najdôležitejší muž jej života sa rozhodol, že ju bude trápiť a momentálne bol na druhej strane krajiny bez toho, aby mu vôbec chýbala. Ale stále nebola sama. Uvedomujúc si tento fakt, zmocnil sa jej pocit vďaky a aj príval iných.

Jej fialové oči v prítmí zablúdili k pred tým spomínanej kamarátke v objatí Shigarakiho staršieho kolegu. Nech sa jej ten Tenkov podriadený protivil akokoľvek moc, pokiaľ s ním bolo Ramone dobre, neplánovala im to kaziť. A okrem toho, vďaka jej konexiám s vodcom Ligy mohla ľahšie dohliadnuť na to, aby ten čiernovlasý mladý muž s ohnivým quirkom neurobil nič, čo by jej priateľke mohlo hocijakým spôsobom ublížiť.

Potom pohľadom zablúdila k tej najmladšej z ich tria, ktorá práve stála s chlapcom, ktorý dlhší čas trápil jej srdiečko, v tak tesnej blízkosti, až Hana prekvapene pozdvihla obočie. Že by sa predsa len tá malá diva z ich partie konečne osmelila? A čo mala znamenať tá hlava položená na jeho ramene, Nita, hm? Blondínkine pery sa roztiahli v spokojnom úsmeve, možno napokon jej zásah nebude taký nutný a tí dvaja, reprezentujúci mládež na tomto večierku, si k sebe nájdu cestu aj sami.

Tiež to tak s Tenkom celé tie roky dozadu mali. On bol jej prvá láska. Prvá skutočná. Nehľadala ho, a predsa sa objavila v tej osudnej uličke v rovnaký čas, kedy on potreboval, aby ho niekto zachránil. Vtedy ešte netušila, čo všetko sa medzi nimi udeje. A už vôbec by jej nenapadlo, že aj napriek tým prekážkam a polenám, ktoré obom boli hodené pod nohy a jedno z nich práve sedelo zavreté v Tartaruse, akosi tak nájdu jeden druhého znova.

* * *

´Ak ma konečne nepobozkáš ty, tak prisahám, že to urobím ja,´ prebleslo Nite mysľou, keď tie sekundy nového roka odbíjali na jej vkus až príliš pomaly a on stále nebol na nej natisnutý dostatočne na to, aby bola spokojná. Na okamih jej na um prišla aj alternatíva, že on to možno tak vôbec necíti, že sa mu ako dievča nepáči, nepriťahuje ho a to celé, čo medzi nimi za dnešný večer bolo, si iba namýšľala.

Nita nemohla tušiť, že Shinsou v tom istom momente riešil vnútornú dilemu tiež. Nebol nejakým extra fanúšikom verejného prejavovania si náklonnosti náruživým spôsobom, súkromie mu bolo až priveľmi drahé , no na druhej strane, túžba, ktorá sa ho zmocnila, bola tak silná, že by dokázal aj ignorovať to, kde boli a kým všetkým boli obklopení. Túžil sa jej dotknúť. Konečne. A poriadne. Už mu nestačilo len to, čo sa udialo počas ich cesty taxíkom, či to, ako blízko práve teraz pri ňom stála, no nie dosť blízko na to, aby mohol...

Chcel viac. Omnoho viac. Netušil, kde sa v ňom berie tá náhla majetníckosť, no za žiadnych okolností jej ruku, ktorá bola prepletená prstami s tou jeho, nepustil. Miesto toho ju stisol o niečo málo viac a jemne za ňu potiahol tak, že Nita samovoľne urobila ďalší malý krok vpred, čiže ich delilo práve v tomto okamihu naozaj iba pár centimetrov. Už nebol tak opatrný, veď predsa malú chvíľu dozadu spočívala jej hlava na jeho ramene a jemu ten kontakt už začínal chýbať.

V mysli mu znelo hneď niekoľko protichodných myšlienok. Jedna jeho časť – tá, ktorá spochybňovala väčšinu z toho, čo sa týkalo jeho osoby – bola tak trochu utlačená do pozadia inou. Tou, ktorá doposiaľ nemala príležitosť prejaviť sa a teraz zrejme nadišiel jej čas, pretože hlas v jeho hlave, ktorý patril tejto časti, ho práve vyslovene huckal, aby kašľal na všetko a všetkých okrem seba a aby si nehľadiac na nikoho iného zobral to, čo práve tak moc chcel. Od nej.

Lenže potom tu bola posledná časť, ktorá brala do úvahy aj to, ako by to celé vnímala Nita. Ak by aj potlačil svoju nechuť popustiť uzdu pudom na verejnosti pred svedkami, stále tu bola ona a čo ak by sa jej niečo také protivilo, prišlo by jej to nevhodné? Pôsobila na neho dojmom, že príliš veľa skúseností nemá. Spomenul si na tú Denkiho otázku, ktorú dievčina zdieľajúca prvé minúty nového roka s ním dostala. Tie rozpaky, ktoré to v nej vyvolalo, sa nedali prehliadnuť. Všimol si ich úplne každý.

Bolo to od Kaminariho pomerne dosť opovážlivé a trochu aj nevhodné – spýtať sa niečo také, no na druhej strane bol Shinsou v kútiku duše rád, že sa dozvie o tejto dievčine čosi viac, čosi tak moc osobné... Takže, samozrejme, počúval pozorne a s očakávaním. Prekvapilo ho, čo zmienila tá jej ružová kamarátka, Ashido. Nečakal, že Nita by bola na podobné experimenty, no nemohol poprieť, že by mu čo i len tá predstava bola proti srsti.

Skôr naopak, pokiaľ šlo o iné dievča, nevadilo mu to, nie až tak moc. No a čosi v jeho vnútri z neznámych príčin spokojnosťou len tak zavrnelo, akonáhle sa dozvedel, že čo sa týka mužskej časti populácie, jeho malá spolužiačka v tejto sfére podobnú skúsenosť ešte nemá.  Bolo to úplne jasné, jednoducho si to mohol vyvodiť zo spôsobu, akým sa ošívala, do akých rozpakov ju to dostalo a ako nedokázala poriadne odpovedať na tú Denkiho otázku, pred ktorou ju napokon musel zachrániť on sám.

Ale v konečnom dôsledku nebanoval, že sa to jeho blonďavý kamarát spýtal, hoci to muselo byť pre ňu dosť nepríjemné. No páčila sa mu predstava, že ak nerátal jej kamarátku, tak by mal byť práve on prvým, kto sa tých pier, ku ktorým mu aj práve teraz skĺzol pohľad, dotkne vlastnými. Páčila sa mu, až príliš, ani nevedel, že čo to do neho vošlo, takto zmýšľať... Mal by byť prvým, no istý si byť nemohol.

Na malú chvíľu si spomenul na konverzáciu, ktorú mal zhruba hodinu dozadu s Bakugom a aj udalosti, ktoré jej predchádzali. Bolo možné, že jej Bakugou urobil niečo proti jej vôli a to ju tak rozladilo? Že by si ten hajzel potreboval čosi dokázať a zahrával sa s citmi dievčaťa len pre to, že mohol? Len preto, že (ako Shinsa neskôr nezabudol informovať) sa mu Hiraoka v minulosti vyznala z citov a on si myslel, že má vďaka tomu právo pobaviť sa s ňou, akonáhle sa mu naskytne príležitosť?

Už len tá predstava spôsobila, že sa v ňom zdvihla náhla vlna zlosti, takej akú už dnes raz pocítil. Ale snažil sa kontrolovať, dúfajúc, že sa mýlil a prechádzajúc pohľadom od jej pier znova k tým veľkým zeleným očiam, ktoré na neho ešte stále statočne upierala. A nepostrehol v nich žiaden odpor, protest, ani nič podobné, čo by ho malo zastaviť a napovedať mu, že jej to je práve nepríjemné a že to nie je dobrý nápad.

Naozaj ju držal tak blízko k sebe, že by mu stačilo iba skloniť sa. A možno by konečne mal odhodiť zábrany a zbaviť sa tej brzdy vo svojej hlave a urobiť tak skôr, než ho niekto predbehne. Táto chvíľa síce nebola práve najideálnejšia, keďže sa nachádzali na dvore patriacom k sídlu Ligy Villainov, obklopení všetkými členmi, ktorí do nej patrili. Ale aj niečo také sa dalo ignorovať, ak by sa moc posnažil, stačilo sa sústrediť na ňu. Na jej vôňu, ktorá ho dnes večer mámila odkedy sa v jeho blízkosti dievčina objavila. Na to, aká moc drobná bola jej ruka v jeho dlani...

Ďalší centimeter medzi nimi bol zdolaný a Nita cítila, ako sa začína pomaly chvieť, pretože nadobúdala dojem, že sa snáď naozaj schyľovalo k tomu, čo si premietala v hlave. Na rozdiel do Bakuga, ktorý ju vyslovene bez varovania schmatol, Shinsou na to išiel opačne. Pomaličky, tak moc, až mala pocit, že kompletne stratí dych a začínalo jej to pripadať ako mučenie, ale také to príjemné. Hoci stále pociťovala značnú nervozitu, dôvod toho, že sa roztriasla, bolo primárne vzrušenie. Obrovské, zmocnilo sa jej tak náhle, až začala pomaly privierať viečka, keď v tom zrazu...

„🎵My heart is stereo, it beats for you, so listen close...“ Vyzváňanie v jej telefóne sa ozvalo tak náhle a nahlas, že neprerušilo iba ju s fialovovlasým mladíkom, ktorý ju od preľaknutia podobného jej vlastnému pustil, ale aj zvyšných prítomných. „🎵Make me your radio and turn me up when you feel low...“ Ten otravný tón jej inak obľúbenej piesne skrátka musel prísť v najmenej vhodnú dobu. So zaťatými zubami a zvrašteným obočím pozrela na displej obrazovky, aby sa presvedčila o tom, kto tak nevhodne a nevítane prerušil jej vysnívaný okamih.

„Volajú mi naši!“ Zapišťala dievčina, v jej hlase bolo ešte stále možné bádať sklamanie nad tým, že miesto toho, aby konečne dostala svoj vytúžený novoročný bozk a ešte od toho, do ktorého bola zamilovaná, ich tento telefonát, ktorý sa dostavil krátko po polnoci, vyrušil. Jej slová upútali pozornosť aj dvoch starších žien tvoriacich ich malé trio.

„No, haló?“ Nita nevrlo prijala hovor, zahryznúc si do pery, čiastočne upokojená po tom momente, ktorý sa odohral pár sekúnd dozadu. Už teraz jej chýbala Hitoshiho blízkosť, len čo od neho o malý kúsok odstúpila, no potrebovala sa úplne upokojiť, než osoba na druhej strane linky začne byť podozrievavá. Tušila, že jej rodičia sa o ňu zrejme báli, bolo to prvý raz, čo trávila Silvester kompletne bez rodiny a mimo domova, vždy oslavovala s rodičmi a širšou rodinou, či už tu v Japonsku alebo na opačnom konci sveta v Barcelone u babičky, obklopená starými rodičmi, sesternicami, bratrancami a ďalšími členmi ich početnej rodiny.

„Hej, nemáte niekto náhodou cigaretu?!“ Neodpustil si Dabi podpichovačnú provokáciu smerovanú k ružovovlasej dievčine poriadne nahlas, keďže tiež zachytil, ako ostatným oznámila, kto jej volá a podobné slová zakričal náročky tak nahlas, aby ich bolo počuť aj do telefónu. So svojou bábikou sa konečne odlepil od múru a po tom, čo prešli obaja ku Compressovi, nechávajúc prázdne poháre, v ktorých sa doposiaľ nachádzal ich prípitok, pridali sa k zvyšku oslavujúcich.

„Nebuď trápny,“ zahriakla ho Ramona a pritisla mu prsty svojej dlane k perám. Samozrejme, stihla ich odtiahnuť len v poslednej chvíli pred tým, než ju mohol do nich provokatívne uhryznúť.

Hana s Tenkom tiež zišli dolu po schodoch za ostatnými, blondínka sa svojho prípitku z nejakého dôvodu radšej ani nedotkla a plný zostal aj Shigarakiho pohár. Bolo tu však viacero adeptov, ktorí nemali problém to dopiť miesto nich a tak boli tohto bremena čoskoro zbavení. Hana totiž dostala omnoho väčšiu chuť na iný druh alkoholu a ten zatúžila vychutnať si len a len v prítomnosti muža, ktorý ju ešte stále tak štedro zohrieval polkou vlastného tela, aj kabátom, ktorý bol dostatočne veľký pre oboch, nakoľko bol Tenko stále natisnutý pri nej tak moc, ako mu to len dovolila.

„Zlatko, čo to bolo? Kto je tam s tebou?“ Ozval sa Nite pri uchu v slúchadle hlas jej matky, na čo len zakňučala a, prstom zakrývajúc mikrofón na mobilnom zariadení, aby nebolo počuť nič ďalšie, čo by sa čiernovlasý villain ešte prípadne pokúsil vypustiť do éteru. Zelené oči nervózne hodili pohľadom po dvojici, no Nita si všimla, že Ramona si svojho chlapa už čiastočne skrotila, tak pokračovala v telefonickej debate s rodinou ďalej.

 „Kamaráti,“ zahovorila a v duchu bola veľmi vďačná, že jej tvár práve teraz rodičia vidieť nemohli, lebo by spoznali, že niečo tají. „Ale je tu so mnou aj Hana-senpai a Ramona-senpai.“ Dopovedala, venujúc pohľad obom zmieneným mladým ženám.

„Och, sú tam s tebou?“ Hlas jej matky nabral o čosi viac potešený tón. Nitiní rodičia už vedeli presne, kým boli jej dve staršie priateľky a dokonca ich už matka, babička, ktorá s nimi doma žila a aj jej dvaja mladší bratia stretli osobne, keď Hanu s Ramonou Nita jedného dňa vzala k sebe domov na návštevu. „Daj to na reproduktor, chcem im zaželať všetko dobré k Novému roku.“

„Dobre, ale odkáž babičkám a ocinkovi, že ich pozdravujem a posielam im všetkým pusu, aj dvojčatám, ak ešte nespia!“ Skočila jej do reči Nita, ktorá váhavo zaťala zuby, no potom ju kamarátky uistili, že môže a nemusí sa báť nevhodných poznámok zvyšného osadenstva.

„Teraz buď pekne tíško, áno?“ Zaševelila Ramona Touyovi do ucha a podišla s Hanou k svojej najmladšej priateľke, aby lepšie počuli, čo mala ružovovláskina mamka na srdci.

„Hanička, Ramonka, ste tam?“ Po tom, čo Nita stlačila tlačidlo, aby mohli jej hovor počuť všetci prítomní, ozval sa prívetivý a melodický hlas ženy v strednom veku, ktorá aj napriek tomu, že nebola prítomná, dokázala svoju temperamentnú, no vrúcnu osobnosť preniesť až k nim, hoc len prostredníctvom jedného telefonátu. Okrem jej matky mohla dievčina a aj ostatní okolo nej počuť šum ústiaci až do hluku, detské pišťanie a zmes množstva ďalších hlasov na pozadí. „Šťastný Nový rok, moje zlaté, dúfam, že Nita poslúcha a nerobí nič zlé.“

„Šťastný Nový rok aj vám, pani Hiraoka,“ ozvala sa Hana ako prvá. Chcela dodať ešte niečo, no prerušil ju ďalší piskot a potom nejaké hlasné bľabotanie v cudzom jazyku, pravdepodobne znejúce od staršej ženy. Hana nadvihla obočie, čo si jej mladšia priateľka všimla a jej aj Ramone vysvetlila, čo majú znamenať tie pazvuky v reproduktore.

„Stará mama z Barcelony aj s dedom a tetou a jej deťmi sú ešte stále u nás,“ vysvetlila, pokrčiac pri tom ramenami. „Majú letieť naspäť až tretieho januára.“ Nita trávila celé sviatky, odkedy jej rodina z ďaleka pricestovala, prevažne s nimi, no na Silvestra si u rodičov vydrankala povolenie ísť oslavovať za svojimi spolužiakmi. Jeden večer v roku prežijú bez nej, no i tak jej museli po polnoci zavolať a presvedčiť sa, že je v poriadku. Pokiaľ šlo o ich dcéru, ružovovláskini rodičia na ňu nedali dopustiť a potrebovali byť s dievčinou v neustálom kontakte. Hlavne jej matka patrila k ľuďom, ktorí boli na svoje deti mimoriadne naviazaní. A po vzore svojej dcéry, aj ona nemala problém obľúbiť si a spriateliť sa takmer s hocikým.

„Všetko dobré prajem,“ prehovorila Ramona tiež, akonáhle tie výkriky z pozadia o čosi málo ustáli a pani Hiraoka ju mohla počuť.

„Nita poslúcha, nemusíte sa báť.“ Dodala aj Hana.

„Dobre, to je dobré. Dajte mi na ňu, pozor, áno? “ Pritakávala žena na druhej strane linky. Nita vedela, že jej matka si obe mladé ženy obľúbila akonáhle sa zjavili vo dverách ich rodinného domu a to ju veľmi tešilo. Hiraoka Naomi bola nesmierne priateľská žena s veľmi silne vyvinutými materinskými pudmi, čiže sa k obom starším kamarátkam svojej dcéry správala akoby pomaly boli jej vlastné.

„Videla som, čo si so sebou brala na internát a pokiaľ to má práve teraz na sebe, nechcem ani vedieť, kto všetko je tam s vami. Držte od nej všetkých chlapcov pekne ďaleko, áno? Aspoň na tri metre, bližšie nie.“ Pokračovala staršia žena, na čo jej dieťa iba zahanbene zakvílilo. Dievčina očami rýchlo zavadila o Shinsa, ktorý stál opodiaľ a pravdepodobne to bolo práve teraz aj viac než spomenuté tri metre, no ani to jej nezabránilo cítiť sa trápne. Pár chvíľ dozadu boli tie tri metre minulosťou.

Jej fialovovlasý spolužiak stojac opodiaľ s rukami schovanými vo vreckách bundy, samozrejme, všetko počul, rovnako ako zvyšok osadenstva, či lepšie povedané tých prítomných, ktorí im ešte venovali pozornosť. Nepovedal však ani slovo, len sa pristihol, ako mu myká kútikom úst, keď to tak celé počúval. Nitinu rodinu nepoznal, vlastne ani netušil, že či mala nejakých súrodencov a kto boli jej rodičia, takže momentálnu situáciu bral ako príležitosť dozvedieť sa čosi viac.

„Tak vám želám ešte raz všetko dobré do nového roka, dievčence,“ rozprávala Nitina matka ďalej. „Hanka, tebe s Ramonkou aj to, nech ste stále také krásne, spokojné, zdravé, milované a takto o rok už aj šťastne vydaté, možno dokonca niektorá aj s bruškom alebo rovno s kočíkom, hm? Čo poviete?“

Tie slová spôsobili, že na malú chvíľu medzi prítomnými nastalo hrobové a dosť trápne ticho (ak nerátame mumlajúcich Togu, Twicea a Spinnera, ktorí telefonát ignorovali a na druhej strane dvora ešte stále riešili príchod Nového roka). Ramona si vymenila pohľad so svojou blond priateľkou a radšej sa ani neodvážila v tom momente pozrieť na Touyu, ktorého oči na sebe cítila do morku kostí, až mala pocit, že ju nimi prepáli na diaľku. Začínalo jej byť akosi neprirodzene horúcejšie, čo bol paradox, lebo väčšinou sa v takomto počasí klepala od zimy, ak ju práve neobjímal.

Hana začula, ako si Shigaraki potichu odkašľal a keď sa obrátila jeho smerom, odvrátil sa od nej, pravdepodobne preklínajúc to, že nemal práve teraz po ruke končatinu svojho otca, ktorá by zakryla ten výraz, ktorý sa mu usadil na tvári, akonáhle začul tie slová ženy v telefóne. Zrejme sa očakávalo, že sa niekto z nich konečne ozve, ale na to, čo pani Hiraoka povedala, nikto nenašiel vhodné slová a atmosféra trápnejšia práve v tento moment byť ani nemohla. Takže sa Nitina matka rozhodla prehovoriť zas.

„Ale ty na to, láskavo, ani len nepomýšľaj, Nita, rozumela si? Máš ešte dosť času!“ Dodala žena v reproduktore o čosi málo prísnejším tónom, ktorý bol v obrovskom kontraste s tým prívetivým, ktorý používala doteraz.

„Mamaaa,“ zamraučala Nita otrávene, cítiac ako jej horia nielen líca, ale aj uši. V podstate horela práve teraz od hanby celá, od korienkov vlasov po končeky prstov na nohách. Zahanbená rýchlo vypla hlasné odpočúvanie, aby ju jej matka nestrápnila ešte viac, či nepovedala niečo ďalšie, čo by mohlo ostatných priviesť do rozpakov. „Daj mi radšej ešte k telefónu babku, nech jej môžem zaželať šťastný nový rok tiež.“

Na druhej strane sa hodnú chvíľu ozývalo šušťanie a potom prehovorila stará žena bezchybnou španielčinou, na čo sa Nita po tvári roztiahol široký úsmev, prehlbujúci obe jej lícne jamky najviac, ako sa len dalo. Milovala svoju abuelu – tak totiž svoju starkú žijúcu v Španielsku volala a keďže bývala tak ďaleko, na úplne inom kontinente, nevídali sa tak často, ako by si priala.

„Feliz año nuevo, abuela. Espero que te lo estés pasando genial. Te veo mañana.“ Rapotala dievčina v jazyku, ktorý u nej jej priateľky ešte pred tým nepočuli a pravdepodobne ani nikto z jej spolužiakov, najmä nie ten, čo bol na tomto prapodivnom večierku s ňou.

Hitoshiho to prekvapilo azda najviac spomedzi všetkých, keďže doposiaľ absolútne netušil, že jeho malá spolužiačka ovláda aj inú reč okrem tej svojej materinskej. Ale nemohol si pomôcť, musel uznať, že jazyk, v ktorom sa práve rozprávala s niekým na druhej strane telefonátu, znel z jej úst mimoriadne sexy.

„Voy a colgar. Saluda al abuelo de mi parte y pasa un gran descanso de la noche.“ Dokončila Nita svoj rozhovor a rozlúčila sa so starou mamou, než konečne zavesila, ešte stále mierne ružová z rečí, ktoré jej matka vypustila do éteru medzi ostatných. Hana s Ramonou sa už našťastie spamätali a muži, kvôli ktorým sem práve prišli, pravdepodobne tiež.

„Mohli by sme už ísť aj dnu, čo poviete?“ Navrhol Spinner, ktorý sa nemohol dočkať, kedy už bude znova v teple vo vnútri baru a pohodlne usadený vo svojom obľúbenom kresle. Dobrá nálada v ňom ešte stále neustupovala, no nemohli tu na dvore stáť až do rána, čo si uvedomila väčšina z prítomných a tak sa začali po jednom trúsiť späť dnu, do budovy.

Mr. Compress šiel ako prvý aj s plným podnosom prázdnych pohárov, rozhodnutý ušetriť prítomné dámy od umývania, pretože takú činnosť sa prenechať hosťom nepatrilo. Toga a Twice ho nasledovali a za nimi šiel Spinner, venujúc jeden zvedavý pohľad ružovovlasej dievčine, keď okolo nej prechádzal, pretože aj jej oči si ho na okamih premerali.

„Tenko, čo sa ti stalo s nohou?“ Zašepkala Hana, ktorá sa k nemu znova pritisla, keď sa aj oni dvaja zberali dnu a jeho zranenú nohu využila viac-menej ako zámienku s tým, že ho podopierala, len aby si mohla ospravedlniť, že ju to k nemu opäť raz ťahalo.

„Len pár nepríjemností, Butterfly, ale dávno som sa o to celé postaral a čoskoro bude kompletne zahojená.“ Ubezpečil ju, dúfajúc, že sa ho viac pýtať nebude. Vedel, že ak by načali túto tému, vo vzduchu by mohla hroziť nejaká tá hádka a tá práve teraz nepripadala v úvahu.

Hana len stisla pery, nespokojná s takou vyhýbavou odpoveďou, no ďalej sa ho nepýtala. Koniec koncov, toto bola vec, ktorú by mali vyriešiť v súkromí a nie rozoberať niečo takéto pred všetkými a hlavne nie pred študentmi UA. Na to by Tenko určite neprivolil ani omylom. Preto ho ďalej nasledovala a s pobavením zaregistrovala, ako sa silou mocou snažil kráčať vlastnými silami, príliš hrdý na to, aby si nechal od nej pomôcť.

Ramona a Dabi išli medzi poslednými a na dvore v podstate zostali už iba jediní dvaja teenageri spomedzi ostatných, Togu nerátajúc.

„Počkaj, Hiraoka,“ ozval sa Shinsov hlboký hlas, keď ju potiahol za pútko kabáta prv, než sa stihla rozbehnúť po svojej senpai a jej čiernovlasom villainovi, zastala. Pritiahol ju bližšie k sebe, absolútne ignorujúc jej mamou stanovenú trojmetrovú vzdialenosť a dievčina si razom spomenula na to, kde skončili pred tým, než ich telefonátom vyrušila jej rodina. Na rozdiel od toho intenzívneho momentu tesne po údere polnoci, momentálne už necítila toľko odvahy a tak len sťažka preglgla, odvažujúc sa nahliadnuť do jeho tmavofialových očí. 

„Vôbec som netušil, že rozprávaš španielsky.“ Povedal to spôsobom, že sa znova dostavili zimomriavky, štekliac jej pokožku, akonáhle ju neprestával prepaľovať pohľadom. No keďže jej predošlá smelosť a odhodlanosť po tom telefonáte kamsi odplávali, svojimi svetlými očami prešla smerom k dverám, ktoré viedli dnu do baru.

„Uhm, polovica mojej rodiny žije v Barcelone. Babička je odtiaľ a mamka je napoly Španielka a napoly Japonka.“ Vysvetlila, na čo sa jedno z jeho fialových obočí udivene nadvihlo. Takže španielske korene, prebleslo mu hlavou. Rozhodne z tej reči od nej chcel počuť viac.

„Hmm... Povedz mi ešte niečo.“

„Huh? Čo mám povedať?“ Nitino svetlé obočie sa mierne zvraštilo v zmätenom výraze a Shinsou musel potlačiť úsmev, ktorý sa mu dral na pery. Bola roztomilá, jak jej opäť ušlo, čo tým myslel.

„Španielsky, Hiraoka.“ Trpezlivo vysvetlil, neprestávajúc pomaly dvíhať kútik svojich úst v úškrne. „Povedz mi niečo španielsky.“

Nita si zahryzla do pery a jej líca zružoveli snáď po tisíci raz za ten večer. Chcel, aby povedala niečo v druhom jazyku, ktorý okrem rodného ovládala? Uvedomila si, že pred tým v jeho prítomnosti španielčinu nevytiahla, takže zrejme ho to naozaj prekvapilo. Na rozdiel od spolužiaka Sera, ktorého hispánske korene boli na chlapcovi dosť zreteľne badateľné, na dievčinu by to, že polovica jej rodiny pochádzala zo Španielska, nikto nepovedal.

Ale čo také mu má povedať? Zamyslela sa a napadlo jej niečo, čo mala na srdci už od začiatku dnešného večera, alebo skôr od momentu, kedy udrela polnoc. Ani na chvíľku sa nezamyslela nad tým, čo by sa stalo, ak by tým slovám náhodou porozumel, prípadne by si ich neskôr preložil. Otvorila ústa a spustila, čo najčistejšou a najlepšou španielčinou, na akú sa v tej chvíli zmohla.

„Tengo que decirte algo. Me gustas mucho. Y todavía estoy esperando que finalmente me beses, Shinsou-san.“

„Wow,“ uniklo Shinsovi pomedzi pery a uznanlivo pokýval hlavou, pristupujúc k nej ešte o čosi bližšie. Fakt to bolo nesmierne moc príťažlivé, počuť ju takto rozprávať, hoci nemal ani potuchy, čo mu to vlastne práve povedala. „A teraz mi prelož, že čo to znamená.“ Tón jeho hlasu bol tak moc podmanivý, až dominantný, že Nita nedokázala uhnúť pohľadom a len opäť naprázdno preglgla.

Rozhodne mu za žiadnu cenu nemohla prezradiť, že čo tie slová znamenali. Zrejme by zomrela od hanby. To už sa radšej prepadne pod zem, než by mu mala preložiť jej predošlé prakticky až vyznanie lásky v cudzom jazyku a tak tvrdohlavo stisla pery tak moc, akoby snáď tým tlakom bola schopná ich prilepiť k sebe, aby mlčala navždy a s búšiacim srdcom čakala, ako na to zareaguje.

„No tak, Hiraoka,“ neprestával používať ten jeho tón, pri ktorom mala podozrenie, či náhodou neaktivoval svoj quirk a nečakal na to, kým mu padne do pasce. ´Ale takto to predsa nefunguje, no nie? Nemôže ma prinútiť povedať niečo, čo nechcem. Môže ma prinútiť len konať a to nestačí... Bože, a čo keď ma už má vo svojej moci? Mohol by to zo mňa predsa len nejako vytiahnuť?´

Jej mozog práve teraz pracoval na plné obrátky a premýšľanie nad tým, ako vlastne jeho quirk fungoval, jej dávalo riadne zabrať. Ach, prečo len pred tým nedávala lepší pozor, keď ho pred ňou demonštroval v škole, či počas tréningov? Lenže jej myseľ, kedykoľvek bola dievčina v jeho prítomnosti, zvykla unikať iným smerom a ona nebola schopná sústrediť sa na detaily ohľadom jeho schopnosti, rozptyľovalo ju čosi úplne iné.

„Chcem, aby si mi prezradila, že čo si práve povedala.“

´Toto by malo byť ilegálne, používať takýto tón hlasu!´ Jej myseľ nečujne zakňučala, keď cítila, ako jej z toho hlboko položeného tónu naskočila husia koža, no stále zaryto mlčala, aj keď ju to stálo nesmiernu námahu.

„Už si asi zabudla, že? Myslím, že si vravela, že mi nechceš zostať dlžná.“ Nadhodil niečo, o čom vedel, že na ňu zapôsobí a mal pravdu, lebo jeho spolužiačke pomedzi pery uniklo ďalšie zamrnčanie. Každou sekundou čakal, že sa mu podvolí, no prekvapila ho, keď stisla pevne viečka a mierne zavrtela hlavou, až jej pár zvlnených pramienkov vošlo do tváre.

„Vyber si niečo iné, Shinsou-san,“ tvrdohlavo naliehala, tiež sa pokúšajúc znieť neoblomne a presvedčivo, no v porovnaní s ním mala ešte čo v tejto sfére doháňať. „Prosím...“

´Tak niečo iné?´ Napokon na neho jej prosíkanie predsa len zabralo, stačilo, že použila ten nevinný pohľad vyplašeného zvieratka, ktorý musela mať natrénovaný. Neveril, že by si neuvedomovala, čo s ním robil a nevytiahla ho náročky, aj keď sa tvárila nevinne. Nikto nebol úplne nevinný a bolo mu jasné, že aj Nita mala určité tajné zbrane, ktoré dokázala používať. Ale, v poriadku, pokojne si vyberie teda niečo iné.

Vlastne, vedel úplne presne, že čo iné by ho miesto jej odpovede uspokojilo. A práve teraz, keď na malú chvíľu osameli, mal konečne príležitosť. Stále si nebol istý, ako by na neho zareagovala, čo ho neuveriteľne moc frustrovalo. Naozaj sa potreboval nad týmto toľko zamýšľať? Proste by mal už konať tak, ako chcel on a začať sa trocha riadiť aj citmi, než len výlučne rozumom, lebo takýmto tempom sa snáď nikdy...

„Hej, Nita-chan, aj pôjdete dovnútra? Čakáme už len na vás!“ Okríkla ich znenazdajky Toga, ktorá vystrčila svoju hlavu spomedzi zadných dverí. Nita si uvedomila, že zostali s Hitoshim vonku na zime sami dvaja a bolo len otázkou času, kedy ich bude niekto hnať dnu.

* * *

(Nitino zvonenie ♥)

Pozn. - náročky som neuviedla preklad španielských fráz, ktoré boli v tejto kapitole použivé. Kto je zvedaví, nech použije google translate ;) Shinsou, žiaľ, práve v ten moment takú vymoženosť nemal... u_u