Edmonton Oilers - Kapitola 4

Takže, zdravím vás, zlatíčka. Ako som sľúbila, začínam opäť makať na svojich poviedkach. Ako prvá prišla na rad fanfikcia Edmonton Oilers, ktorej dieli v poslednej dobe pribúdajú nejako podozrivo rýchlo :D ešte mám napísané cca dne ďalšie kapitoly, takže v najbližších dňoch sa ich dočkáte, budem sa to snažiť dávkovať tak rovnomerne spolu s ostatnými poviedkami, ktoré píšem. Čo sa týka zvyšku, tak mám nejaké kapitoly rozpísané (Zatúlaná je už takmer hotová) a zvyšok mám aspoň predstavu, že o čom tam budem písať. Chcem sa vám všetkým ešte raz moc poďakovať ku gratuláciám k bakalárovi. Za to si zaslúžite nové pokračovania. Snáď sa vám aj dnešný diel bude páčiť. Pripomínam, že je trochu staršieho dáta, písala som ho možno aj rok, či dva dozadu, ale posledné dve napísané kapitoly, ktoré výjdu, sú už akutálne. Užite si čítanie a snáď sa vám bude kapitola páčiť ;)

Edmonton Oilers - kapitola štvrtá

Počet slov: 2 241

V minulej časti:

Moje oči ihneď zablúdili k červenovlasej diváčke, kvôli ktorej som sa tak snažil. Všimol som si, že radostne poskakovala a objala svojho spoločníka, s ktorým bola na zápase. Vidieť ju tešiť sa z gólu bolo pre mňa veľké zadosťučinenie a teda ma vôbec nemrzelo, že gól som nedal ja, ale Nuge. Aspoň som si pripísal bod za asistenciu. Zaumienil som si však, že jeden bod nestačí, dnes musím predviesť ešte viac, musím zo seba vydať maximum.

A tak, keď sme po skončení druhej tretiny odchádzali z ľadu, stav bol stále 2 : 1 pre Nashville, no už sme sa o krok priblížili k tomu, aby sme konečný stav zvrátili v náš prospech a ja som neprestával veriť, že červenovláska dnes ešte uvidí, ako hrá Jordan Eberle.

A m é l i a

Je to naozaj neskutočné, ako sa dokáže skóre v hokeji rýchlo obrátiť. Ani som netušila ako a z čista-jasna Oilers konečne strelili gól. Veľmi som sa tomu potešila a nezabudli sme to s Nathanom patrične osláviť. Pripili sme si našimi sódami a vyobjímali sme sa hádam aj na desať rokov dopredu. Ešte viac ma tešilo, že sa na góle podieľal môj nový obľúbený hokejista s číslom 14. Založil úplne skvelú akciu a prihral spoluhráčovi, ktorý trafil do brány.

Hoci sa hokeju až tak moc nerozumiem, aj moje laické oko zostalo potešené touto akciou. Ešte aj Nate ho chválil, čo ma zahrialo pri srdci a zmocnil sa ma akýsi pocit hrdosti. Prečo by som mala byť pyšná na cudzieho človeka, ktorého ani nepoznám? Nie som jeho matka, priateľka ani nič podobné. No i tak sa mi chvála smerovaná k číslu 14 viac ako pozdávala. Ale aj jeho kolega, ktorý skóroval, bol rovnako šikovný, o tom žiadne pochyby.

Keď sa hráči po skončení druhej tretiny vracali naspäť do šatní, atmosféra v hale bola už omnoho lepšia. Fanúšikovia sa stále tešili z toho kontaktného gólu a nikto neprestával veriť, že by to dnes mohlo skončiť pre Oilers víťazstvom.

"To je neuveriteľné ako sa všetci tešia." Uznanlivo som pokývala hlavou, keď som očami preblesla po mori baviacich sa divákov.

"Vidíš, čo dokáže urobiť jeden gól." Okomentoval môj úžas Nate.

"Áno, dúfam, že nebol posedný. Myslíš, že dnes vyhráme?" Spýtala som sa skúsenejšieho hokejového odborníka, akým som sama bola.

"Hm, je to možné, nič nie je stratené. Hlavne sa začali viac snažiť, ak v tom budú pokračovať, tak by to dnes mohlo konečne dopadnúť dobre."

"Jasné, dúfam, že to tak bude. Hlavne tí mladí sa snažia." Neodpustila som si poznámku o mojich nových objavoch v podaní mladých útočníkov Oilers.

Nate si však môj podtón nevšimol a tiež sa pridal k ospevovaniu mladíkov z Edmontonu.

"Máš pravdu. Je dobré, že máme v tíme tak mladých a šikovných hráčov. Tá akcia, ktorú predviedli Eberle a Nugent-Hopkins stála za to."

"Veru, hlavne ten s číslom 14. Páčilo sa mi, že prihral spoluhráčovi a bol z toho krásny gól." A je to tu, začínam sa rozplývať.

"Eberle je proste trieda. Mohol sa pokúsiť skórovať sám, hoci by to bolo omnoho náročnejšie. Ale on radšej prihral a bol z toho jasný gól. Nie je veľa takých hráčov, čo by toto urobili, Väčšinou chce každý trafiť do brány sám za seba." Páčilo sa mi, že Nate vedel oceniť kvality môjho nového objektu záujmu. A nepýtal sa podozrievavé otázky.

"Už nech je rýchlo tretia tretina, začína sa mi to fakt pozdávať, tento hokej." Myslím, že Nathan so mnou zdieľal rovnaké pocity, lebo výraz na jeho tvári naznačoval presne to, čo by sme mohli pomenovať ako nedočkavosť.

* * *

J o r d a n

Pred nástupom na poslednú tretinu už som nepociťoval žiadnu nervozitu. Práve naopak. Tešil som sa, neskutočne moc. Nemali sme čo stratiť a tak som bol rozhodnutý dať do poslednej tretiny všetko. Musíme ich dnes poraziť. Cítil som v kostiach, že dnes príde konečne zmena.

"Hej, Ebs, díky za tú prihrávku. Bol to masaker." Nuge sa mi zavesil kolo pliec, keď sme kráčali chodbou smerom na ľadovú plochu.

"Aj nabudúce, tak sa snaž." Odpovedal som mu.

"Čo ťa viedlo k tomu, aby si myslel aj na kamaráta?" Ten malý zasran sa znovu rozhodol ma provokovať?

"Ale, vedel som, že keby ti ju nedám, tak by si plakal." Zrušil som ho jedným zo svojich ironických komentárov.

"Aj ja ťa ľúbim, Ebs." Zasmial sa Nuge a pobral sa ráznym krokom smerom k ľadu. Sorry, Nuge, ale nabudúce to budem ja, kto strelí gól. A bol by som veľmi rád, keby si mi vrátil láskavosť a pripravil mi takú skvelú šancu na skórovanie ako ja tebe.

Keď sme vykorčuľovali na ľad, hráči Nashville už na nás čakali. Výrazy na ich tvárach naznačovali, že nám nebudú ochotní nič darovať. Skvelé, my sme na tom tak isto, toto bude boj do samého konca.

"Hej, Jordan! Na presilovku pôjdeš ty!" Zakričal na mňa coach z hráčskej lavičky a ja som prikývol na znak toho že rozumiem. Všimol som si, že do mňa náš tréner vkladá veľkú dôveru, keďže sa dnes môj čas na ľade zvýšil oproti iným zápasom. Budem sa ho snažiť nesklamať. A hlavne ju.

* * *

"A Taylor Hall strieľa a skóruje!" Niesol sa arénou hlas komentátora, ktorý bol sprevádzaný signalizačným písknutím a radostným burácaním fanúšikov.

"Asistenciu si pripisuje znova Jordan Eberle!" Keď komentátor oznámil moje meno, prebehla mnou akási vzrušená triaška. Znova som dopomohol ku gólu a tak sme necelé tri minúty pred koncom vyrovnali stav zápasu na 2 - 2.

Môj pohľad automaticky putoval medzi divákov na známe miesto medzi našou a hosťovskou hráčskou lavicou, kde sedela červenovlasá dievčina, ktorá sa ako všetci ostatní tešila z nášho gólu. Nevyskakovala však, ani nerevala od radosti, iba tam sedela a usmievala sa od ucha k uchu. Jej pohľad sa upriamil na ľadovú plochu a naše oči sa znova stretli.

Venovala mi jeden z tých najviac čarovných úsmevov, aké som kedy videl. Bol taký rozpačitý a záhadný, že som sa musel oprieť o svoju hokejku, aby sa mi nepodlomili kolená. Po pár sekundách mi doplo, že by som jej ho mal vrátiť späť a keď som sa na ňu vyškeril od ucha k uchu, nervózne sa začervenala a sklopila zrak.

Tak nesmierne moc som bol rád, že som jej dal znova možnosť tešiť sa, i keď som stále nedal svoj vytúžený gól. Dúfam, že k tomu dnes ešte dostanem príležitosť.

* * *

A m é l i a

"Takže predsa len sa ide do predĺženia!" Skonštatoval vzrušene Nate, keď klaksón oznámil koniec poslednej tretiny.

Ja som stále bola akoby v tranze. Ešte som sa nespamätala z toho, ako sa na mňa hráč s číslom 14 usmial. Áno, usmial. Na mňa. Nebola to halucinácia. Teda, aspoň dúfam, že nebola.

Tento okamih sa mi ešte nadlho vryje do pamäti. Tak moc som sa tešila z toho druhého gólu Oilers a hlavne z toho, že sa oň znova zaslúžil on. Hoci ma mrzelo, že nebol tým, kto skóroval, ale znovu si pripísal asistenciu. No ten spôsob, akým sa na mňa pozrel. Odrazu som cítila v bruchu všetky motýle sveta.

"Neznášam predĺženia." Nathanovo mrnčanie ma prebralo z tranzu.

"Prečo?"

"Predĺženia sú rýchla smrť. Jeden gól a je po všetkom. Budú to infarktové stavy, veď uvidíš." Ozrejmil mi situáciu.

"No, každopádne sa teším." Môj hlas znel stále zasnívane. Dúfala som, že číslu 14 sa bude dariť.

"Mohli by tí Oilers veru už konečne vyhrať, keď už sme prišli na tento zápas." Fantazírovanie bratranca bolo celkom roztomilé.

"V to dúfam aj ja. Uvidíš, že to dajú. Číslo štrnásť rozhodne," vyhlásila som presvedčivo a očerveneli mi pri tom líca. Myslím, že po dnešnom zápase bude Nathanovi jasné, kto je moja nová platonická láska. Čudujem sa, že už teraz si zo mňa neuťahuje kvôli tomu, ako sa stále nad spomínaným hokejistom rozplývam.

"Bodaj by si mala pravdu." Prikývol a pridal k tomu veľký potlesk a pískanie, keď sa Oilers znova vrátili na ľad, už štvrtýkrát za dnešný zápas. Teraz alebo nikdy, teraz sa rozhodne. Pridala som sa k horlivému povzbudzovaniu a v duchu myslela na mladíka na ľade s číslom 14 na chrbte.

Časomiera určená na odpočítavanie času pre predĺženie sa spustila, puk bol hodený na ľad a začala sa bitka na život a na smrť.

Pozorne sme všetci so zatajeným dychom sledovali ako sa hráči trhali o puk a dávali zo seba maximum. Čudovala som sa, že ešte stále vládali korčuľovať po tých únavných troch tretinách, ktoré mali za sebou.

Odvšadiaľ sa niesol halou ohlušujúci rev a povzbudzovanie fanúšikov. Všetci však stíchli a stratili slová, keď hráč s číslom 14 uchmatol puk a sám sa vyrútil na súperovu bránku obrovskou rýchlosťou, zanechávajúc za sebou všetkých ostatných hráčov a tým pádom aj obrancov Nashville.

Srdce mi v tú chvíľu úplne prestalo biť, tep sa zastavil a pľúca na chvíľu prestali vykonávať svoju funkciu. Čas ako keby zamrzol a v tú chvíľu neexistovali nič iné, iba hokejista rútiaci sa na bránku s pukom vo svojej moci. Všetci a všetko okolo mňa zmizlo a zostal iba hráč číslo 14. Pred ním stál osamotený brankár a...

V tom ako keby celý svet explodoval. Puk sa zatrepotal v sieti bránky Nashville a číslo štrnásť víťazne zdvihol ruky do neba a celá hala prepukla v neskutočné ovácie. Všetci sa tešili z víťazného gólu a začali výskať a tlieskať a dupať od radosti. Musela som si rýchlo prikryť uši, inak by som asi ohluchla.

Nate ma v návale radosti zdrapil za tričko hodil sa na mňa, no ja som vôbec nič, čo sa dialo kolo mňa, nevnímala. Stála som tam ak prikovaná, neschopná slova alebo pohybu a len som vstrebávala všetko, čo sa v posledných sekundách udialo. Moje oči boli prilepené na mladíka so štrnástkou, ktorý bol teraz bombardovaný svojimi spoluhráčmi, ktorí sa na neho vrhali, aby ho od šťastia vyobjímali a pogratulovali mu k tomu excelentnému divadlu, ktoré práve predviedol.

Jordan Eberle strelil víťazný gól v predĺžení a Jordan Eberle rozhodol o víťazstve Oilers po veľmi dlhej dobe neúspešných zápasov. Áno, presne tak. Jordan Eberle sa stal hrdinom zápasu a bol vyhlásený za hviezdu stretnutia. Jordanovi Eberlemu všetci volali na slávu a dostávalo sa mu samých gratulácii a pochvál z každej strany. A Jordan Eberle bol ten dôvod, prečo som si uvedomila, že odteraz už nechcem robiť nič iné, iba sledovať hokej. Pretože hokej je šialenstvo a najúžasnejšia veci, akú som kedy zažila.

* * *

J o r d a n

Konečne sa mi to podarilo. Konečne som si aj ja pripísal gól na svoj účet. A to nie len tak hocijaký, ale rovno víťazný. Oilers sa po veľmi dlhom čase stali víťazným mužstvom a porazili sme ťažkého súpera. Najlepšie na tom všetkom bolo, že som k tomu prispel veľmi značnou mierou - dvoma asistenciami a rozhodujúcim gólom.

Moji spoluhráči mi to dávali aj patrične pocítiť, keď sa na mňa všetci vrhli a začali ma horlivo objímať a potľapkávať po chrbte. Hallsy mi niečo reval do ucha, no v tom hluku som nemal šancu rozlúštiť, čo vlastne chcel. Neostávalo mi nič iné, iba sa odovzdane objímať s ostatnými a užívať si ten sladký pocit víťazstva.

Najviac som sa tešil kvôli našim fanúšikom. Neprestávali nás podporovať ani v najhorších časoch a už si konečne zaslúžili, aby ich tím vyhral. A to sa dnes v noci konečne stalo realitou. Ich nadšený krik a potlesk bol potešením pre moje uši.

Keď ma chalani konečne pustili zo svojho objatia, nasledovala povinná šnúra podávania rúk a vzdávania rešpektu súperovi. Nikdy sa mi tak dobre nepodávala ruka porazenému mužstvu, ako dnes. Bolo na nich všetkých vidieť, že uznávajú, že sme si dnes vyhrať zaslúžili.

Keď sa hráči Nashville pobrali do šatní, prišlo na rad zvyčajné vyhlasovanie najlepších hráčov zápasu. Treťou hviezdou zápasu sa stal náš brankár Devan, druhý skončil Nuge so svojim krásnym úvodným gólom zo strany Oilers a hádajte, kto skončil ako prvá hviezda zápasu? Správne, bol som to ja. Nechcem znieť namyslene, ale dnes som takmer vypustil dušu na tom ľade a teraz som bol za to náležite ocenený.

Keď som korčuľoval späť na ľad a zdvihol svoju hokejku vysoko do vzduchu, celou halou sa nieslo jasanie fanúšikom na moju oslavu. Tento pocit som vždy zbožňoval a tak som si ho užíval, ako sa najviac dalo. Pohľadom som sa presvedčil, či osoba, kvôli ktorej som sa dnes tak snažil, ešte stále zostala v hale.

Bola tam, stála a nadšene tlieskala, z čoho ma zahrialo pri srdci. Mahagónové vlasy sa jej leskli vo svetle reflektorov, keď na časť tribúny, kde sedela, zasvietili, a potom pokračovali ďalej a jej vlasy znova stmavli. Keby som ju nevidel v žiare svetiel, nikdy by som nevedel, že jej vlasy miestami vyzerajú ako ohnivý vodopád. A ten spôsob, akým jej tvár žiarila od šťastia a v očiach sa jej skvel zasnený výraz, mi takmer spôsoboval zimomriavky. Nikdy nemal žiaden z mojich fanúšikov na mňa takýto efekt, ale ona bola iná. Kvôli nej som chcel zažiť tento pocit zas. Vedel som, že nabudúce sa budem znova musieť takto moc snažiť, aby som ho zažil ešte raz.

Keď som sa vrátil späť z ľadu do tunela, čakali ma tam reportéri. Zvyčajne televízne rozhovory nemám v láske, no dnes som bol v tak veľkej eufórii z nášho víťazstva, že mi podávať interview vôbec neprekážalo.

"Jordan, povedzte nám, čo myslíte, že bolo dnes kľúčom k vášmu úspechu?" Spýtala sa ma jedna z reportérok a ja som presne vedel, čo jej odpovedať.

"Myslím že to bola motivácia. Dnes som hral ako nikdy pred tým a myslím, že to bolo tým, že som mal dostatočnú motiváciu." Odpovedal som jej s úsmevom.

"A aká bola táto vaša motivácia?" Spytovala sa zvedavo ďalej.

"To je zaujímavá otázka, no veľmi ťažko sa mi na ňu hľadá odpoveď." Začal som záhadne vysvetľovať a reportérka sa zatvárila prekvapene. "Tá motivácia bola zrejme aj akýsi nositeľ šťastia pre mňa a možno aj pre celý tím. A to znamená, že by som nemal vyzrádzať, čo to bolo, keď chcem, aby to fungovalo aj nabudúce." Nakoniec som to uzavrel týmto a žmurkol na ňu.

Zatvárila sa chápavo a uznanlivo pokývala hlavou, že rozumie. Potom ma reportéri konečne prepustili a ja som sa mohol vybrať oslavovať víťazstvo s mojimi spoluhráčmi dúfajúc v to, že dnešný výkon, ktorý sme podali, sa bude opakovať aj nabudúce. Čosi mi našepkávalo, že ak bude prítomná moja motivácia, tak je viac ako pravdepodobné, že to tak aj bude.

* * *

<< kapitola 03 | kapitola 04 | kapitola 05 >>

~ späť na poviedku