Zatúlaná - Kapitola 06

Zdravím vás všetkých. Istotne už niektorí z vás boli nedočkaví, kedy konečne pridám novú kapitolu k Zatúlanej. Poteším vás, dnes je ten deň a vy si konečne môžete prečítať pokračovanie. Neuveríte mi, no túto kapitolu som ako sa hovorí "zbúchala na kolene", sadla som si k nej s tým, že aspoň začnem ťukať niečo do klávesnice, aspoň kúsok, potom sa mi bude pokračovať ľahšie. A nakoniec to dopadlo tak, že som sa rozbehla ako o dušu a z fleku som ju celú napísala. Celých 7 strán na jeden šup. Sama nechápem, že čo sa to so mnou deje, no tým lepšie pre vás, no nie?

Snáď sa vám teda tento nový diel bude páčiť. Udeje sa tu pár dôležitých vecí, no neočakávajte nič akčné, či svetoborné. Skôr je to taká vyplňujúca kapitola pred jednou osudnou, ktorá čoskoro príde a bude nasledovať po tejto. Vyskytne sa tu jeden možno trošku neočakávaný moment, tak mi dajte vedieť, že čo na to hovoríte :) A ešte pripomínam, že sa snažím striktne držať mangy, aby zostali postavy aj dej presne také, ako v originále :3

Kapitolku venujem skvelej Hentai no Kame, ktorá si ju zaslúži za to, že napísala pre mňa úplne skvelú jednorázovku, ktorá sa jej fakt vydarila a ja jej touto cestou ešte raz ďakujem. Odporúčam vám ísť mrknúť na jej blog a prečítať si ju, najmä ak máte radi Ryuuzakiho (L) z Death Note. Jednorázovku nájdete tu: Záchrana.

Prajem vám veľa pohody pri čítaní novej kapitoly, nech sa vám páči :) Nová pribudne budúci týždeň, prezradím vám tajomstvo, že už je napísaná ;) A nezabudnite komentovať, aby som vedela, ako sa kapitola páčila a či mám písať ďalej.

Vaša Farah

Kapitola 06 - Ticho pred búrkou

***

"Čo sa stalo, Madara-sama?" Šokovaný pohľad na tvári jedného zo starcov z Uchiha klanu vravel za všetko. Uchiha bratia sa dorútili spolu so zvyškom svojej družiny v nie práve najlepšom stave. Mnoho z nich chýbalo, čo znamenalo, že podľahli na bojisku a už sa nikdy nevrátia. Okrem toho všetkého, mladý Izuna bol zranený tiež a vôbec to nevyzeralo ružovo.

"Senju." Odvrkol mu vodca klanu nevrlo a rýchlo pretlačil svojho polomŕtveho brata k tým, ktorí by mu mohli pomôcť. Madara už dlho necítil toľkú paniku. Pohľad na jeho zúboženého mladšieho súrodenca bol ako z najhorších nočných môr. Izuna bol jediný, kto mu z jeho blízkej rodiny zostal a predstava, že by mal o neho prísť, bolo nemysliteľná. Stalo sa však to, čo sa stalo a mladší z Uchiha bratov schytal vážne zranenie od nepriateľa.

Do pekla s Hashiramom, aj celým jeho klanom, pomyslel si v duchu a s boľavým srdcom sa díval na Izunu, ktorý očividne trpel. Tá beznádej a strach boli príšerné, nevedel, ako mu pomôcť.

"Aniki," ozval sa mladý chlapec zoslabnutým hlasom a Madarova pozornosť bola ihneď prenesená na neho. Ležal na lôžku bezvládny, okolo neho pobehovalo viacero liečiteľov, ktorí sa mu pokúšali pomôcť, no nevyzeralo to vôbec nádejne.

"Izuna, Izuna, vydrž, prosím ťa!" Zvolal jeho starší brat a naklonil sa k nemu s umučeným výrazom v tvári. Jeho mladší súrodenec ho nevidel, mal oči pevne stisnuté od bolesti a z rany mu stále presakovala krv.

"Braček, p-postaraj sa o náš klan..." začal bľabotať mladší z Uchihov a natiahol k nemu bledú zoslabnutú ruku.

"Postarám, postaráme sa o nich spolu."

"Nie, Madara. Už to zrejme dlho nevydržím. U-urob to, čo je pre náš klan najlepšie."

Madara sa zamračil a stisol bratovu nastavenú dlaň. Bola tak chladná, až ho to desilo. Nepáčilo sa mu to. Táto situácia bola viac, než zlá a on si neprial nič iné, len nech sa jeho mladší súrodenec uzdraví. Dal by za neho dokonca aj svoj vlastný život.

"Vezmi si moje oči, Madara." Vyhlásil umierajúci chlapec znova a jeho bratovi tie slová akoby vyryli ranu do srdca. Bolelo to a on nechcel takéto veci počúvať.

"Izuna, takto nerozprávaj. Budeš v poriadku, neboj sa."

"Vezmi si moje oči. Urob to pre náš klan. Ochráň nimi všetkých našich Uchiha bratov. Urob to pre nich a pre mňa. S mojimi očami budeš neporaziteľný, aniki." Izuna rozprával z posledných síl.

Madara pokrútil hlavou a odmietal prijať skutočnosť - že jeho mladší brat sa s ním lúči. Prečo práve Izuna? Bol jediný, kto mu zostal. Prečo to musí byť práve on? Prekliati Senju. Znova mi chcú zobrať to, čo je pre mňa najdrahšie.

"Urobte všetko, čo je vo vašich silách, hlavne ho zachráňte!" Vyštekol na liečiteľov, ktorí boli zhrčení okolo chlapca na lôžku.

Už sa nevydržal ďalej dívať na svojho súrodenca, ako lapá posledný dych. Vyrútil sa z miestnosti v návale zúfalstva a hnevu, rozhodnutý zničiť každého, kto mohol za túto situáciu. Všetci ostatní pred ním ustupovali. Vedeli, že v tejto chvíli mu neradno skrížiť cestu, a tak nechali mladého vodcu klanu porozbíjať od jedu všetko, čo bolo naokolo.

Izuna určite len blúznil. Bude v poriadku. Ochránim všetkých Uchihov aj spolu s ním. Nesmie zomrieť. Proste nesmie...

***

Ubehol už nejaký čas, odkedy sa skončila tá osudná bitka, kedy Tobirama zasiahol Madarovho mladšieho brata. Maya cítila medzi Senju bratmi napätie, keď mlčky kráčala popri nich naspäť do osady.

Za to, že neposlúchla ich rozkazy a vydala sa na bojisko i napriek tomu, že jej to zakázali, si už od oboch vypočula kázeň. Ďalšia ju čakala, keď sa vrátili na miesto, kde zostala druhá skupina, tento raz od Haruhi.

Bolo jej jasné, že mali o ňu strach, no ako by sa cítila, keby tu len tak posedávala so založenými rukami? Na to ju trénovali za nindžu? Nie, dievčina proste musela priložiť ruku k dielu. I keď ju mrzelo, že nedokázala pomôcť Madarovmu bratovi.

Podľa Hashiramových slov znamenal Izuna pre vodcu Uchiha klanu mnoho. Nedokázala si ani len predstaviť, čo teraz musel starší Uchiha prežívať.

"Hashirama, dokedy mi to ešte budeš vyčítať. Veď som predsa urobil len to, čo bolo nutné. Vieš dobre, že chcem len to najlepšie pre náš klan." Znova sa obraňoval Tobirama.

Jeho starší brat sa netváril prívetivo. Práve naopak. Stále mal v tvári ten sklamaný, karhavý výraz, Maya naň nebola doteraz zvyknutá.

"A ty zase vieš, že to bol Madarov jediný brat. Čo myslíš, ako by som sa asi cítil ja, keby sa mne stane niečo takéto?" Obrátil sa na svojho súrodenca so zvýšeným hlasom. Maya mlčky sledovala ich výmenu názorov.

"Nič iné si nezaslúžil. Konal som podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia."

"Zaslúžia si našu úctu a mier. Lenže ten teraz už tak ľahko nedosiahneme, po tom, čo si vykonal. Ich klanom to rozhodne otriaslo." Obaja začínali pomaly zvyšovať hlas.

"A čo náš klan? Čo my? Naša rodina? Zabudol si, čo oni urobili nám? Zabudol si už na Kawaramu a Itamu? Koho je to vina, že už nie sú s nami? Koho, Hashirama?!" Tobirama teraz už takmer kričal a Maya mala strach, aby sa obaja bratia do seba navzájom nepustili. Nepáčilo sa jej vidieť ich v takomto rozpore.

"No tak, nehádajte sa, chlapci." Vložila sa do toho Haruhi, ktorá taktiež nevidela rozkmotrených Senju bratov rada.

"Tým, čo si urobil, si však spôsobil, že sa takéto veci budú diať naďalej." Oponoval mu budúci Shodaime. Maya ho ešte nikdy nevidela tak rozčúleného a keby to nezažila na vlastnej koži, nikdy by nepovedala, že je Hashirama schopný sa so svojim bratom takto hádať.

Strieborno-vlasý mladík iba odmietavo pokrútil hlavou. Vzdychol si, zrejme usúdil, že akékoľvek ďalšie slová by boli zbytočné a tak pridal do kroku a vydal sa dopredu, na čelo družiny. Už boli takmer naspäť v osade a on stratil akúkoľvek chuť byť naďalej v prítomnosti svojho staršieho brata.

Maya sa cítila rozporuplne. Na jednej strane chápala, prečo Hashirama tak vyvádzal. Mierové vyjednávanie bolo týmto pádom narušené. Tobirama konal unáhlene a to, čo spôsobil, bude mať zrejme zlé následky. Taktiež jej bolo ľúto toho mladého chlapca, ktorého rana bola zrejme smrteľná. No na druhej strane chápala jeho počítanie. Konal len to, čo uznal za vhodné. V dobe vojny, keď každý stret s nepriateľom znamenal fatálne následky, nebol čas na zbytočný sentiment. Všetci museli počítať s tým, že ak pošlú do boja deti, nikto s nimi nebude mať zľutovanie a nemusia sa z neho aj vrátiť.

"Čo bude teraz?" Spýtala sa nesmelo mladého Senju, ktorý hľadel ustarostene smerom, kde zmizol jeho mladší súrodenec.

"Budem pokračovať vo vyjednávaní s Uchihami a pošlem im posla s mierovou dohodou. Musíme dúfať, že tieto boje čoskoro skončia.

A Maya dúfala. Zo všetkého najviac si priala, aby bol tejto nezmyselnej vojne už raz a navždy koniec. Bolo úplne iné o tom počuť z rozprávania počas hodín dejepisu a zažiť to na vlastnej koži, vidieť všetko, čo sa kedysi stalo na vlastné oči. Vedela, čo ich čaká - čoskoro budú musieť uzavrieť mier a založiť spolu Konohu. Len si nedokázala takéto niečo v súčasnej situácii predstaviť.

***

O pár dní neskôr sa situácia medzi Senju bratmi trochu upokojila. Maya ešte stále cítila medzi nimi drobné napätie, no už sa nehádali, ani po sebe nekričali. Chvíľu sa dokonca spolu ani nerozprávali, no teraz už konečne dokázali nájsť spoločnú reč.

Dievčina sa ich snažila uzmieriť, no pochopila, že veci, ktoré sú medzi nimi, si musia vyriešiť oni sami. Medzi rozhašterenými súrodencami toho sama príliš veľa nezmohla.

Snažila sa odčiniť svoju neposlušnosť a tak usilovne pracovala, pomáhala každému, kto o to požiadal a ušli sa jej občas aj slová chvály.

Hashirama stále posielal Uchihom návrhy na zmierenie, no tie boli vždy zamietnuté, alebo odignorované. Maya tušila, že Madara musí zúriť. Po tom, čo sa stalo, ho síce už Senju nestretli, no dievčina cítila, že sa schyľuje k niečomu veľkému a toto ticho pred búrkou znamená, že sa znova znepriatelené klany postavia proti sebe a zase raz sa to skončí tragédiou.

Zaujímalo ju, že ako je na tom jeho brat. Či podľahol zraneniam, alebo sa Uchihom podarilo ho zachrániť. Na Hashiramove správy nikto neodpovedal, tak všetci zostali neinformovaní.

Akurát sedela vonku pred stanom, na jednej z lavičiek a nad ňou sa týčil rozvetvený strom. Dnes mala za sebou náročný deň a konečne prišiel vytúžený odpočinok. So zatvorenými očami vdychovala čerstvý lesný vzduch.

Začula za sebou kroky. Tie sa stále približovali, až zastavili tesne pred ňou a potom veľa seba pocítila prítomnosť niekoho iného. Sadol si k nej na lavičku.

"Čo robíš?" Ozval sa pri nej Tobiramov hlboký hlas a ona sa mimovoľne trochu zachvela. Možno to bolo tým, že už sa slnko pomaly chystalo k západu a možno to bolo jeho tesnou prítomnosťou. Každopádne si vzdychla, otvorila oči a pozrela na mladíka vedľa seba.

"Nič moc. Len oddychujem." Zaklonila hlavu a zadívala sa na mierne sčervenanú oblohu.

"Máš niečo iné okrem oddychovania na pláne?" Spýtal sa jej neisto.

"Ani nie. Chcela som ísť spať, ale teraz ešte nie. Je ešte moc skoro, aj tak by som nezaspala."

"Dobre. Mám pre teba jeden návrh."

Znova sa mu zahľadela do tváre. Tá bola dnes výnimočné pokojná. Zvyčajne v posledných dňoch na nej vídavala nahnevaný kŕč, no teraz sa mladík tváril inak. Akosi uvoľnene. Maya sa v jeho prítomnosti odrazu cítila príjemnejšie ako zvyčajne. Jeho oči hľadeli chvíľu do neurčitej diaľavy, potom sa ich pohľad presunul k nej. Pomaly prikývla.

"Chceš sa ísť so mnou prejsť? Nebude to dlho. Len taká menšia večerná prechádzka po blízkom okolí." Ozval sa Tobirama.

Dievčina chvíľu premýšľala. Prechádzka by jej teraz celkom aj prospela. A možno sa jej podarí s mladíkom aj trochu porozprávať.

"Tak teda dobre." Postavila sa na nohy a budúci Nidaime sa spokojne uškrnul, hoci jeho nepatrný úsmev bol sotva badateľný i pozornejším okom.

Vydali sa ďalej do lesov a ich prechádzka sa spočiatku niesla v tlmenom, tichom duchu. Kráčali jeden vedľa druhého pomalým uvoľneným tempom, no ticho medzi nimi nebolo nepríjemné. Práve naopak. Dievčine to tak vyhovovalo. Sama nedokázala nájsť slová, ktorými by začala ich konverzáciu. Mladý Senju to však urobil za ňu.

"Pôjdeme ešte kúsok a za chvíľu budeme na mieste."

"A kam vlastne ideme?" Spýtala sa zvedavo plavovláska.

"To sa čoskoro dozvieš." Odvetil jej záhadne, keď neprestávali kráčať ďalej.

A skutočne bolo tak, ako povedal. Nekráčali ani pár minút a ocitli sa na odľahlejšom mieste zahalenom vo večernom šere. Miesto obklopovalo na pohľad príjemné prostredie. Dievčina sa poobzerala okolo seba. Drobný úsmev jej však zamrzol, keď si všimla pár náhrobkov vytesaných z bledého kameňa.

Miesto, kde sa nachádzali, na ňu pôsobilo ako nejaký druh pochovávacej lokality. Mohol to byť cintorín?

Jej spoločník prešiel pár krokov dopredu a čupol si k jednému z náhrobkov. Nebolo na ňom vytesané nič iné, iba dátum. Čísla zrejme zachytávali čas smrti. Podľa nich to bolo niekoľko rokov dozadu.

Maya pristúpila k mladíkovi a nespúšťala oči z náhrobku. Netrvalo jej dlho a pochopila, kto bol pod zemou, ktorá pred ňou ležala, pochovaný. Hashirama aj jeho brat spomínali svojich súrodencov, o ktorých kedysi dávnejšie prišli počas vojny. Dievčina o nich nevedela veľa, no tušila, že zomreli ešte vo veľmi mladom veku. Čísla na náhrobku to dokazovali.

Bolestivo jej stislo srdce a v žalúdku pocítila miernu nevoľnosť. Spôsob, akým sa Tobirama na náhrobok díval, jej trhal srdce. Prišlo jej ľúto oboch bratov, aj toho, čo si za svoj život už stihli vytrpieť. Čo ona doposiaľ vedela o živote? Nič. V Konohe bola v bezpečí. Hoci sa občas zúčastnila nebezpečných misií, nikdy nemusela zažiť ten pocit bolesti, keď človek príde o tých najbližších.

Tobirama sa zrazu postavil a podišiel k plavovláske. Tá sa mu z neznámeho dôvodu nedokázala pozrieť do očí a tak stále upierala svoj pohľad k zemi.

"Vieš, kto je tu pochovaný?" Spýtal sa jej tichým, zastretým hlasom.

"Tvoji bratia?" Pípla dievčina nesmelo.

Na chvíľu nebolo počuť nič iné, len šepot lístia vo vetre a ich hlboké nádychy a výdychy. Maya sa konečne odvážila hodiť pohľadom po Tobiramovej tvári.

"Volali sa Kawarama a Itama. Boli súčasťou našej rodiny a obaja zomreli až príliš mladí." Mladý Senju rozprával s takou melanchóliou v hlase, že sa dievčina nedovážila ani hlasnejšie nadýchnuť. Z každého jeho slova bolo cítiť, akú obrovskú bolesť musí mladík niesť vo svojom vnútri. "Zabili ich Uchihovia," dodal.

Maya prikývla. V krku sa jej urobila obrovská hrča a zrazu jej začalo byť veľmi chladno. Teplota akoby klesla o desiatku stupňov dolu.

"To mi je ľúto. Ja súrodencov nemám, takže si zrejme nedokážem ani len predstaviť, aké to je, keď niekoho z nich stratíš." Slabo preniesla a jej oči sa stretli s tými jeho. Znova mali nádych bordovej farby.

"Preto k nim prechovávam toľkú nenávisť. Náš otec vždy tvrdil, že sme všetci bojovníci a smrť na bojisku je prirodzená. Mali by sme ju očakávať a prijímať s úctou. Ale stále sa cez to nedokážem preniesť." Vzdychol si.

Dievčina v sebe nazbierala všetku odvahu, ktorú mala a urobila niečo, o čom by sa jej doposiaľ ani len nesnívalo. Opatrne mierne roztrasenou rukou nachvíľu vzala jeho dlaň do tej svojej. Stisnutie nebolo silné, skôr iba letmé, no i napriek tomu ho obaja cítili. A cítili aj ten elektrický náboj, ktorý medzi nimi prebehol.

Jeho ruka bola veľká a hrejivejšia ako tá jej. Cítila, ako sa jej do líc naliala horúčava a keď vytušila, že na ňu prekvapene pozrel, svojim pohľadom ušla pred tým jeho. Jej drobná dlaň pomaly pustila tú jeho a klesla pozdĺž jej tela. Chvíľu bolo medzi nimi opäť ticho, no tento raz nebolo také mrazivé ako pred tým.

"Myslím, že by si mal zvážiť Hashiramove slová o mieri. I napriek tomu, čo všetko vám vaši nepriatelia vykonali."

"Ale ja nedokážem Uchihom zabudnúť to, čo nám spôsobili. Čo urobili Kawaramovi a Itamovi." Trval mladík na svojom.

"Nehovorím, že im to máš zabudnúť. Ale môžeš im to odpustiť. Nie je to ľahké, ale odpustenie by bola cesta k tomu, aby medzi vami konečne nastal mier. A aby sa tie hrozné veci, ktoré sa udiali tvojim bratom, už nikdy nestali." Volila svoje slová opatrne. Snažila sa ho povzbudiť. Tobirama len pokrčil plecami, no už sa netváril tak nástojčivo.

"Mali by sme už ísť naspäť do osady. Je neskoro a musíš byť unavená a uzimená. Máš studené ruky..." Zamumlal strieborno vlasý a obaja sa spoločne vydali naspäť do osady.

Maya si neodpustila ešte posledný pohľad na hroby členov jeho rodiny a vydala sa za ním. Mala akýsi zvláštny pokoj na duši a pocit, že sa začnú veci obracať k lepšiemu. Táto prechádzka, hoci nebola v najveselšom duchu, jej skutočne prospela.

***

Uchihovia konečne odpovedali na množstvo ich žiadostí o prímerie. Sám Madara sa ozval, no jeho odpoveď nič o mierovej dohode nenaznačovala. V liste adresovanom priamo Hashiramovi ho vyzval, aby sa stretli zoči-voči. Prikázal mu, nech so sebou zoberie toľko bojaschopných mužov, ako to len pôjde.

Hashirama jeho požiadavke vyhovel. Chcel to všetko raz a navždy ukončiť. Preto začal pripravovať svojich ľudí na osudné stretnutie.

Tri dni im trvalo, kým sa konečne pripravili na stret s Uchihami. Tak, ako Madara požadoval, mladý Senju so sebou vzal každého, kto bol schopný bojovník.

Mayi sa podarilo uprosiť Senju bratov, aby ju na túto náročnú výpravu vzali so sebou. Tušila, že jej nedovolia pliesť sa im do cesty, no naposledy sa jej podarilo mnohým pomôcť a dokonca zachrániť nejeden život, čím si vyslúžila rešpekt a nakoniec jej bolo povolené ísť spolu s ostatnými.

Haruhi chcela ísť tiež, trvala na tom, že bude dávať na mladú dievčinu pozor, no nakoniec ju nechali doma v osade spolu s ostatnými ženami a malými deťmi. Mayine bojové schopnosti boli predsa len lepšie ako tie staršej ženy a tak Haruhi nemohla ďalej protestovať.

Plavovláske však bolo prikázané, aby sa držala v ústraní a za žiadnu cenu sa nepúšťala do bojov. Jedinou jej prácou, ktorú bude na bojisku mať, je liečenie a pomoc ostatným. Vyhovovalo jej to, jej zámerom bolo aj tak predovšetkým pomáhať. Krvavé boje na život a na smrť ju nelákali.

"Budem na teba dávať pozor." Ozval sa pri nej ženský hlas, keď kráčali s húfom ostatných Senju smerom k miestu, kde sa mali stretnúť s Uchihami.

Bola to Tōka. Jedna z bojovníčok zo Senju klanu. Nemohla byť o moc staršia od Mayi, bol medzi nimi iba pár rokov rozdiel. Tōka bola vysoká a dobre stavaná kunoichi a Maya nepochybovala, že si miesto medzi ostatnými Senju bojovníkmi vyslúžila svojou silou.

"Ja som Maya." Pokúsila sa na ňu plavovláska priateľsky usmiať, no stále mala tvár v zvláštnom kŕči. Hrozila sa toho, čo ich pri ďalšom stretnutí s Uchihami čaká.

"Ja viem." Odvetila jej Tōka strnulo a ďalej kráčala vedľa blonďavej dievčiny bez slova.

Hashirama so svojim bratom boli vpredu a viedli celý Senju klan. Konečne sa znova zmierili a i keď trvalo istý čas Tobiramu presvedčiť, aby išli na miesto stretnutia všetci v mierovom duchu, nakoniec sa im to podarilo. Mladík si zrejme vstúpil do svedomia a rozhodol sa pomáhať svojmu bratovi v dosiahnutí mierovej dohody.

Ich cesta už netrvala dlho a zrazu sa všetci ocitli v cieli. Maya znervóznela ešte viac, keď v diaľke zahliadla členov Uchiha klanu, ako sa pomaly ale isto blížia k nim.

Madarove črty tváre bolo ľahké rozpoznať aj na veľkú vzdialenosť. Jeho bohaté havranie vlasy viali vo vetre majestátne ako vždy a ostatní ho s oddanosťou nasledovali. Aspoň to tak na prvý pohľad vyzeralo. Maya na neho zo zadných radov až tak dobre nevidela, no stále ho dokázala spoznať medzi ostatnými Uchihami.

Keď sa konečne ocitli s Hashiramom v tvári tvár, mohla si ho prezrieť dôkladnejšie. Niečo na ňom bolo iné. Jeho aura sa zmenila. Dievčina sa mimovoľne zatriasla. Niečo bolo s jeho očami. Neboli také, ako si pamätala naposledy. Čosi v nich bolo zvláštne, pôsobili silnejšie, hrozivejšie ako pred tým. Začala sa z pohľadu do nich chvieť od hlavy až po päty.

Toto nebol len tak obyčajný sharingan. Už o tom niekedy dávnejšie počula, keď sa spolu s jej kolegyňami Sakurou a ostatnými nádejnými medic-ninjami učili o očných dojutsu. Madarovi sa podarilo získať večný mangekyo sharingan. Znamenalo to, že si vzal oči svojho brata. A Maya zrazu vo vnútri pocítila tak obrovskú paniku a strach ako už dávno nie.

◀ 5 | 6 | 7 ▶