Happy Birthday, Kacchan!♥ [ Bakugou Katsuki x OC ]

Dnes je ten deň, kedy má môj milovaný blondiačik z Boku no Hero Academie narodeniny ♥ Akokoľvek moc sa mi nechcelo, nedalo sa mi, či nemala som kedy, musela som proste pre neho aspoň niečo malilinké pripraviť, inak by to ani nešlo. Tento chlapec je proste moja srdcová záležitosť. Bola to moja prvá BNHA láska a ňou aj navždy ostane. Asi by som si neodpustila, ak by som jeho narodeniny úplne prehliadla a tak som musela na poslednú chvíľku zbúchať aspoň niečo. Môj King Explosion Murder si to zaslúži 🥺, na to ho až príliš milujem, aby som mu k narodeninám nevenovala aspoň niečo malé. Po tom, čo som mu spravila v mojich predošlých dielach, kde bol stále len zatracovaný ako zlý Bakuhoe, ktorý Nitu len trápil, mu to musím nejako vynahradiť. A chcem, aby bol konečne v mojom univerze ukázaný aj v trošku inom svetle, než len ako provokatívne, protivné, drzé, tvrdohlavé a arogantné chlapčisko. A tiež som si chcela aspoň na chvíľu vyskúšať, aké krásne by to mohlo byť, keby sa s mojou OC dali dokopy (čo vôbec netuším, či sa u mňa niekedy stane), ale na jeho narodeniny som sa proste rozhodla, že si zaslúži ich prežiť čo najlepšie a o to sa postará práve Nita. Tiež ju uvidíte v inom svetle ako len v tom, že sa s ním bude v kuse hádať a provokovať ho. Teda, provokácia tu aspoň maličká bude, mehehe, ale úplne iná akú si k nemu dovoľovala doposiaľ. Strašne moc som chcela o tomto mojom páriku aspoň niečo malé, príjemné a úsmevné, viac-menej oddychové napísať. Tak snáď si pri tomto tu všetci, čo sa rozhodnúť článok prečítať, oddýchnu, ak už nič iné :)

Celkom dosť som premýšľala nad tým, že aké narodeniny by pre môjho Kacchana boli najlepšie, respektíve, ako by ich asi tak mohol tráviť. No a keďže ho mám už celkom solídne nastalkovaného a z oficiálnych zdrojov je známe, že okrem pikantného jedla obľubuje ako ďalšiu vec vysokohorskú turistiku (mountain climbing), tak som tomu prispôsobila aj jeho narodeninový deň (vlastne rovno dva ;)). Snáď sa vám to bude aspoň trošičku páčiť a dúfam, že som jednej z mojich úplne najobľúbenejších postáv ever pripravila úctyhodný narodeninový darček. Na svoj sviatok si podľa môjho skromného názoru zaslúži byť šťastný a milovaný a o to som sa aj snažila ♥, splniť mu to...

Zaslúžil by si aj viac ♥ Prajem príjemné čítanie a nescrollujte dolu, ak si nechcete nechať pokaziť prekvapenie. 

Bakugou môj milovaný, toto je len a len pre teba, všetko najlepšie k tvojim dnešným narodeninám prajem! 🖤🧡🖤

Počet slov: 22 407

Prístupnosť: 18+

Miesto deja: Japonsko

Čas deja: blízka budúcnosť, 3. ročník na U. A. akadémii

V hlavných úlohách:

Bakugou Katsuki

Hiraoka Nita (OC)

Podotýkam, že obe hlavné postavy z tejto jednorázovej poviedky majú 18+ rokov, tým pádom sú už dospelé a nejedná sa o nezletilých!

Ďalšia poznámka autora: veľmi dlho som hútala a lámala si hlavu nad tým, že ako preložiť, či poslovenčiť Bakugovo povestné "dumbass" tak, aby to znelo aspoň čiastočne znesiteľne. A prišla som na jediné - trdlo. Takže je z toho trdlo, žiaľ nič schopnejšie sa mi vymyslieť, bohužiaľ, nepodarilo.

Playlist:

Kyle Church - Good Life

The Sweeplings - Deep & Wild

Marc Scibilia - Wild World

Alina Baraz & Galimatias - Make You Feel

Alina Baraz & Galimatias - Unfold

🖤🧡🖤BIRTHDAY ONESHOT🖤🧡🖤

 

„Nita, vnímaš nás vôbec?“ Zašermovala jej Tooru svojou neviditeľnou rukou pred očami, keď si všimla, ako sa pohľad jej dlhovlasej kamarátky upiera niekam do neznáma, ako tak sedeli aj s Minou za stolom v jedálni počas obednej prestávky. Nita sa už dlhší čas do ich debaty nezapájala a jej zelenkavé oči sa upierali kamsi do prázdna, podopierajúc si rukou líce, kým druhá spočívala položená na stole a do aktuálnej diskusie prispievala jedine klepotaním svojich dlhých upravených nechtov o jeho drevený povrch.

„Haló!“ Okríkla ju Mina, ktorá sedela oproti a už sa nahýnala ku kamarátke s tým, že ju snáď bude musieť pichnúť vidličkou, aby im konečne začala venovať pozornosť. Odkedy začal ich posledný školský rok na U. A. akadémii a jej priateľka sa konečne dala dokopy s ich spolužiakom, ktorý jej srdiečko trápil snáď od prvého dňa, kedy po prvý raz zasadli do stredoškolských lavíc v hero kurze, Nita bývala takáto duchom neprítomná často.

Samozrejme, že jej to s Tooru obe moc priali, Mina bola jedným z tých ľudí, ktorí robili aj psie kusy a zapájali všetkých naokolo, len aby dopomohla tým dvom tvrdohlavcom sa konečne zblížiť tak, ako v to nielen ona, ale aj ďalší z jeho, či jej priateľov dúfali už veľmi dlhú dobu. A konečne sa podarilo, no zdalo sa, že za tých pár týždňov, odkedy sa vrátili do školy po prázdninách a Nita už nebola v ich malom dievčenskom triu posledná nezadaná, bola celkom dosť mimo. Nemohli jej to však zazlievať, čakala skoro dva roky, kým príde rad aj na ňu a jej zamyslenosť a nervozita mali určite dočinenia aj s tým, aký deň sa blížil.

„Áno, počúvam vás,“ zašomrala dlhovlasá študentka a narovnala sa vo svojej stoličke, konečne venujúc pozornosť svojim dvom kamarátkam. „Len som premýšľala...“

„To sa tak moc nemôžeš dočkať víkendu?“ Ružovovlasá dievčina s čiernymi očami jej venovala potmehúdsky úškrn, moc dobre tušiac, že čo sa malo o pár dní diať. Nita to riešila a preberala s oboma už vyše týždňa, takže boli obe aj s Tooru dokonale zasvätené.

„Proste som z toho nervózna, chcem, aby bolo všetko perfektné a stále premýšľam, či som na niečo nezabudla. Viete, či som náhodou niečo nepodcenila...“ Pokrčila ramenami a jej oči zablúdili k mužským postavám, ktoré práve vošli do jedálne. Medzi nimi, samozrejme, okamžite zazrela mladého blond muža, ktorý doposiaľ okupoval jej myseľ natoľko, že poriadne zabudla, kde sa nachádza a že sa ňou jej ženské kamarátky snažili viesť konverzáciu.

Bakugou bol – ako inak – v spoločnosti Kirishimu, Sera a Kaminariho, ktorí sa jeden po druhom postavili do rady pri školskom bufete, čakajúc kým si budú môcť kúpiť obed. Nita sa preto poponáhľala s vysvetľovaním, než si to chlapci z ich triedy zamieria k ich stolu a prisadnú si.

„Budú to jeho prvé narodeniny, čo budeme tráviť spolu, tak ma chápete, nie?“ Naklonila hlavou, až ju končeky jej dlhých vlnitých vlasov poštekli na odhalenej časti stehna medzi školskou sukňou a nadkolienkami, preto ich rýchlo odhrnula poza plece za chrbát, stále pozorujúc Bakugovu skupinku.

Stále nemohla uveriť tomu, že boli spolu, ani keď jeho tmavočervené oči cez celú miestnosť pátrali po jednotlivých stoloch a keď sa zastavili pri tom ich, na diaľku jej dal pohľadom najavo, aby ho počkala, že bude každú chvíľu pri nej. Potom drgol do Kirishimu a ukázal mu, kde dievčatá sedeli, na čo sa červenovlasý mladík veselo zazubil na Minu a jej dve spoločníčky.

Už si pomaly začínali všetci zvykať, že Kirishima nebol jediný zadaný chlapec v Bakusquade a tých pár týždňov, ktoré ubehli od začiatku nového školského roka, väčšinu času v škole trávili s Minou a Nitou vo štvorici spolu. Zdalo by sa, že tento raz bola na ocot miesto ružovovlásky Tooru, ale aj tá mala zase svojho chlapca, takže už sa ani jedna z dievčat necítila osamelo.

„No a ako teda budete tráviť váš prvý spoločný víkend?“ Prehovorila neviditeľná dievčina, čím Nitu opäť vytrhla z premýšľania a prinútila ju konečne odvrátiť zrak od chrbta blonďavého chlapca, ktorý si práve v kantíne vyberal, čo bude obedovať.

„No, povedal mi, že ma zoberie na hory a budeme tam stanovať. Znie to celkom romanticky, čo poviete?“ Povzdychla si zasnene, predstavujúc si ako sa s ním nachádza niekde ďaleko od civilizácie pod holým nebom.

„Si si istá, že má tie narodeniny on? Pre koho to má byť viac darček? Pre neho alebo skôr pre teba?“ Podpichla Nitu Tooru, na čo jej dlhovláska iba vyplazila jazyk, keď sa opäť vrátila nohami späť na zem.

„Jeho darček budem predsa ja,“ založila si ruky na hrudi, keď sa na stoličke zošuchla o čosi nižšie, opierajúc sa o operadlo a preložila si jednu nohu cez druhú. Samozrejme, že mala pre neho vymyslený aj nejaký darček, aby si celý ich výlet užil aj on, boli to predsa jeho narodeniny a ona ako milujúca priateľka chcela urobiť čo najviac pre to, aby boli pre neho nezabudnuteľné. A že veru bolo veľmi náročné zapôsobiť na niekoho takého, kým bol Katsuki Bakugou.

Doteraz tak úplne nespracovala to, ako za ňou prišiel s návrhom, že najbližší víkend strávia spolu a oznámil jej, že si nemá nič plánovať. Nedal jej ani priestor na to, aby namietala a ak by mala pre neho pripravené nejaké iné prekvapenie v podobe tajnej oslavy, ktorých fanúšikom Bakugou rozhodne nebol, mala by smolu. Ale Nita mu rozhodne neplánovala oponovať, pretože ak si prial na svoje narodeniny odísť s ňou preč na hory, iba oni sami celé dva dni, nerobilo jej to najmenší problém.

Pôvodne čakala, že bude chcieť oslavovať so svojimi kamarátmi, dokonca sa s tým zmierovala, že sa jej pravdepodobne ani nebude poriadne venovať, no niečo takéto ju viac než príjemne prekvapilo. Mala určité podozrenie, že za tým bola jeho pohnútka ešte stále akýmsi spôsobom vyžehľovať si u nej a vynahradzovať jej všetko to, čo sa medzi nimi udialo pred tým, než sa dali konečne dohromady ako pár.

„Hmm, tak to aby si sa posnažila,“ pridala sa k podpichovaniu aj Mina a provokatívne na svoju kamarátku žmurkla. „Vy dvaja v stane celú noc... Vieš, čo to znamená?“ Cyklámenové obočie jej spolužiačky s mimozemským vzhľadom sa nadvihlo a kleslo viac rázy po sebe, keď sa jej pokúšala naznačiť, kam tým mierila.

Nita stisla pery a jej líca nabrali mierne ružový odtieň, pretože jej výnimočne netrvalo dlho, než pochopila, čo Mina svojimi slovami mienila. Samozrejme, sama nad týmto premýšľala už neraz, akonáhle si začala predstavovať, ako asi ich spoločný víkend na horách bude prebiehať, jej myseľ zaplavili aj takéto myšlienky... A, veru, nebolo jej všetko jedno. Lebo sami dvaja spoločnú noc ešte nezažili, čiže netušila, čo od toho blížiaceho sa víkendu môže čakať. No nechcela si tým teraz lámať hlavu, sústreďovala sa radšej na to, aby všetko ostatné bolo pripravené a premyslené do posledného detailu.

„Neznamená to nič,“ odvetila šomravo, pokúšajúc sa pôsobiť pokojne a vyrovnane a nedať na sebe poznať, že ju táto téma rozpaľovala, no tak trochu aj desila zároveň. „Veď poznáte Kacchana, ledva odbije osem hodín a už bude určite spať.“ Dodala, stišujúc svoj hlas tak, aby ju nepočula blížiaca sa štvorica spolužiakov so spomínaným blonďavým mladíkom na čele. Dodnes nemal rád, ak ho tak niekto nahlas pomenoval a ani od Nity by to, pravdepodobne, u neho bez aspoň malého rozhorčenia neprešlo.

Zdalo sa však, že ich nepočul, pretože so žuchnutím dopadol na stoličku vedľa tej Nitinej, ktorú si s vrzgotom pritiahol bližšie k sebe a na jeho skúmavý pohľad do jej tváre sprevádzaný otázkou, že čo má znamenať ten jej výraz, iba zavrtela hlavou a venovala mu sladký úsmev, rozhodnutá ani slovkom nezmieniť, o čom sa práve s dievčatami bavili a čo ju vnútri v hlave toľko mátalo.

* * *

V predvečer Bakugových osemnástych narodenín sa jej nervozita priam až vystupňovala, keď doma u rodičov vo svojej izbe balila veci na nasledujúci deň do batohu, ktorý si plánovala na hory zobrať so sebou. Bolo toho toľko, od oblečenia, ktoré si vzala ako náhradné, vrátane topánok, cez hlúposti, bez ktorých sa nezaobišla ani mimo civilizácie a ak ich blonďavý chlapec, ktorý jej zajtra mal robiť spoločnosť, uvidí, určite bude iba prevracať očami a šomrať, no to nevadilo, pretože na neho už bola zvyknutá. A Nita bola proste taká. Bez jej masívnej kozmetickej taštičky, kefy na vlasy, parfumu, či zvlhčujúcemu krému na pokožku by neodišla z domu ani na jediný deň. Ešteže stan a kempingovú výbavu zoberie oslávenec, lebo to by už do svojho ruksaku určite nevmestila.

Na nasledujúce ráno boli dohodnutí, že po ňu príde veľmi skoro, až v nekresťanskú hodinu, čo zdôvodnil tým, že ak chcú vyjsť na vrhol hory v rozumnom čase, aby si stihli užiť výhľad, zísť dolu a utáboriť sa prv, než bude tma, musia vyraziť zavčasu. Preto sa snažila s prípravami poponáhľať, chcela si aspoň trochu pospať a ešte ju čakal aspoň hodinový perličkový kúpeľ a po ňom manikúra a pedikúra, pleťová maska a iné veci, ktoré patrili do jej večernej rutiny, ak chcela na druhý deň vyzerať a cítiť sa čo najlepšie. Samozrejme, primárne to robila kvôli nemu, aby sa mu zajtra čo najviac páčila.

S Minou absolvovali tesne pred víkendom nákupy na poslednú chvíľu, počas ktorých si Nita zaobstarala pár vecí, ktoré plánovala počas výletu využiť. Okrem oblečenia pre seba mala pre Katsukiho pripravený darček, ktorý začala zháňať snáď ešte mesiac pred jeho narodeninami. Bola to len taká maličkosť a ani netušila, či vôbec bude mať úspech, no spoliehala sa na to, že ju má natoľko rád, že prijme ako darček čokoľvek, hlavne, že to bude od nej.

A k tomu všetkému v chladničke na ráno čakala malá narodeninová torta pripravená s láskou len a len pre neho. Vzhľadom skôr pripomínala veľký cupcake, no dievčina do výroby zapojila poobede, akonáhle sa vrátila z internátu domov, nielen svoju matku, ale aj babičku, vďaka čomu sa im podarilo vykúzliť niečo, čo sa mu nemusela hanbiť podarovať k narodeninám. Sviečky, ktoré do nej plánovala pozapichovať a zapáliť tesne pred tým, než mu ju dá, už čakali pripravené v jej batohu.

Nita sa mierne zapýrila, keď si na stoličku za svojim písacím stolíkom pripravovala oblečenie, ktoré si ráno na seba vezme. Pre túto špeciálnu príležitosť si zaobstarala športovú podprsenku, ktorá síce nemala takú výstuž ako tie, čo bežne nosila, no bola vcelku roztomilá a na prvý pohľad aj dosť pohodlná, čo sa jej zajtra bude určite hodiť, keď budú liezť po kopcoch a skalách. Pre istotu mala v batohu pribalenú aj jednu o dosť viac sexy, s poriadnymi vypchávkami, hoci netušila, či bude vôbec potrebná. S ružovými lícami vytiahla zo zásuvky so spodnými dielmi bielizne jeden z tých najkrajších kúskov, aké v nej mala a pridala ho na kopu.

´Nechápem, prečo toto riešim...´ Pomyslela si trochu zahanbene, keď zásuvku opäť zabuchla, až tak zadunela celou izbou a pokrútila hlavou, odhŕňajúc si dlhé vlnité vlasy z tváre. ´Aj tak sa neplánujem prezliekať pred ním.´ Stisla pery, keď si spomenula na Minine podpichovanie, ktorým ju počastovala pár dní dozadu. Dokonca ani jej dve staršie priateľky, Hana s Ramonou ju nešetrili a tiež si od nich vypočula pár rád, či varovaní, čo robiť a čo nerobiť osamote v lese iba s mladíkom, ktorý práve teraz tvoril stred jej malého osobného vesmíru.

Nebolo to tak, že by bola proti tomu, aby sa jej čo i len dotkol, práve naopak. Ten chlapec ju priťahoval od prvého momentu, kedy vkročila do svojej novej triedy a nič sa nezmenilo ani za tie dlhé a náročné necelé dva roky, kedy si navzájom liezli do vlasov a preskákali kadečím, než konečne skončili spolu. Dokonca mala pocit, že to hromadené napätie medzi nimi vyústilo až v niečo naozaj iskrivé. A klamala by, ak by tvrdila, že netúžila aj po čomsi viac, než k čomu sa doposiaľ stihli dostať. Okrem pár naozaj žhavých  momentov, kedy od nevinných bozkov prešli k niečomu o čosi málo odvážnejšiemu, si k nej zatiaľ nedovolil nič viac.

Nebola si istá, ako by to dopadlo a ako by zareagovala, ak by sa pokúsil ich vzťah posunúť ďalej a urobiť ďalší krok. Musela priznať, že mala tak trochu strach, bolo to niečo, čo nebrala na ľahkú váhu a nervozita bola v tomto prípade úplne prirodzenou, no nie? Ale od zajtrajška už budú predsa obaja právoplatne dospelí ľudia. Hoci ešte študenti vo svojom poslednom ročníku, no stále dospelí. Tak na čo toľko čakala? Možno na špeciálnu príležitosť... Pred tým jej nenapadlo, že tou by mohli byť práve jeho zajtrajšie narodeniny, no keď nad tým začala premýšľať a v hlave si spätne prehrávala slová viacerých z jej kamarátok, v žalúdku pocítila napätie, ktoré sa zvyčajne dostavovalo pred čímsi náročným, či dôležitým.

Frustrovane zakňučala a pomedzi pery jej ušiel povzdych, keď zabalila posledné veci na zajtra a vydala sa zo svojej izby do kúpeľne, kde plánovala stráviť skrášľovacími rituálmi minimálne hodinu, ak nie viac. Dúfala, že horúca voda vo vani a voňavá pena do kúpeľa v kombinácii s upokojujúcou pleťovou maskou jej pomôžu aspoň trochu uvoľniť napätie. Predsa len sa aj napriek nervozite na zajtra nesmierne moc tešila. Stráviť celé dva dni s Bakugom a môcť si užívať jeho prítomnosť a pozornosť bez toho, že by ich mal ktokoľvek rušiť? Čo viac si mohla priať? Naozaj začínala mať pocit, že to mal byť viac darček určený pre ňu, než jeho samotného a dúfala, že sa jej podarí urobiť všetko pre to, aby mal zajtra tie najkrajšie narodeniny, aké doposiaľ zažil. 

* * *

Budík zazvonil ráno ešte pred svitaním a Nita sa musela premáhať zo všetkých síl, aby ho nevypla a neotočila sa na druhý bok a nepokračovala v spánku. Nemohla si to však dovoliť, pretože o pol hodinu ju mal pred domom čakať mladík, s ktorým sa chystala víkendovať a určite by ho nepotešilo zistenie, že jeho dievča zvolilo spánok pred plánom, ktorý pre nich vymyslel.

Napokon sa prinútila z tej postele pozviechať a šuchtajúc sa do kúpeľne si rukami prečesávala vlasy, snažiac sa čo najviac prebudiť. Takto skoro nevstávala ani do školy, no chápala, že ich čakala pomerne dlhšia cesta a chcela, aby dnešný deň dopadol presne podľa Bakugových predstáv.

V tlmenom svetle vychádzajúcom z podlhovastej lampy nad zrkadlom si v ňom zamyslene obzerala svoju tvár, zatiaľ čo si čistila zuby. Tušila, že prehnaný make-up do prírody zrejme nepatrilo, no neplánovala opustiť dom nenalíčená vôbec. Bola rada, že predchádzajúci večer venovala dostatočnú pozornosť svojej pleťovej kúre a tak jej stačil len ľahší make-up na to, aby bola so svojim vzhľadom spokojná.

Dlhé vlnité vlasy zopla to vysokého copu a zaplietla do vrkoča, upravujúc si rozpustené pramienky splývajúce pozdĺž tváre tak, aby vyzerala aspoň trocha k svetu. Navliekla na seba sivé tričko a čierno-ružové športové legíny, ktoré si kúpila pár dní dozadu a odobrili jej ho aj kamarátky, že v nich určite bude za hviezdu aj na horách. Boli vcelku dosť obtiahnuté a preto bola rada, že väčšina domácnosti ešte sladko spí a nikto ju takto oblečenú nevidel odchádzať z domu, asi by mali k jej outfitu pripomienky.

O pár minút už stála na chodbe, ruksak opretý o dvere, keď si navliekala zateplenú mikinu, keďže ráno bolo ešte pomerne dosť chladno. Nazula tenisky a cez malé okienko vo dverách uvidela, že na príjazdovej ceste pred ich domom zastal čierny Landrover. Ešte Katsukiho auto doposiaľ nevidela, dostal ho k narodeninám a až od dnešného dňa mohol plnohodnotne sám a bez dozoru šoférovať, čo plánoval náležite využiť. Nita sa nebála vyraziť s ním na jeho prvú cestu, dôverovala jeho schopnostiam viac, než čomukoľvek inému a skúšky v autoškole úspešne zložil vyše pol roka dozadu ako najlepší z celého kurzu. Musel proste čakať len na moment, kedy konečne dovŕši osemnáste narodeniny, aby mohol voľne šoférovať sám bez dozoru a kedykoľvek, či kamkoľvek sa mu zachcelo.

Miesto toho, aby zatrúbil a upozornil ju tak, že už čaká pred jej domom, zaslal Nite SMS správu, keďže nechcel zobudiť zvyšok jej rodiny, ktorý ešte spal. Dievčina schmatla svoj batoh, vyložila si ho na plecia, popravila si oblečenie a vlasy a vyšla z domu, zamykajúc za sebou dvere.

Vonku panovalo príjemné bezvetrie a ticho, no vzduch bol vzhľadom na skorú hodinu ešte pomerne chladný. Svižným tempom sa rozbehla po chodníku smerom k autu a na strane vodiča sa otvorili dvere, z ktorých vyšiel mladý muž a otočil sa jej smerom, prehrabujúc si blond vlasy rukou.

Ako vždy, nesmierne moc mu to pristalo. Nita si už za ten čas, čo ho poznala, zvykla, že Bakugou mohol mať na sebe čokoľvek a vždy šla na ňom oči nechať. Aj teraz... Športové oblečenie pozostávajúce z teplákov, turistických topánok a oranžovo-čiernej trigovice na ňom vyzeralo tak, že sa neubránila blaženému výrazu, ktorý sa jej pomaly rozlieval po tvári. Stále neverila tomu, aké šťastie mala, že s ním mohla byť práve ona, i keď tomu, aby sa tak stalo, predchádzali vcelku krušné chvíle, no jediný pohľad na neho ju opäť utvrdil v tom, že to stálo za to.

„Všetko najlepšie!“ Zapišťala ospalým hláskom a posledné metre, ktoré ju delili od Katsukiho, doslova prebehla, než mu skončila v náručí, objímajúc ho okolo pása a tisnúc tvár do mikiny, ktorú mal na sebe. Lícom sa tisla o mäkkú látku, nasávajúc jeho vôňu, ktorú malo každé oblečenie, ktoré zvykol nosiť. Za ten čas, odkedy sa dali dokopy, sa na nej pomaličky stávala závislou. Bakugou ju od seba neodtisol, ako by to pravdepodobne urobil komukoľvek inému. Len stisol pery, pokúšajúc sa potlačiť jemnú červeň, ktorá sa mu nahrnula do tváre a brušká jeho prstov zavadili o dlhý vrkoč dievčiny, ktorá sa k nemu tisla.

Nita ucítila, ako sa k nej mierne sklonil a vtisol jej krátky bozk do vlasov na vrchu hlavy. Vedela, aké vzácne sú tieto jeho malé gestá, ktoré by za iných okolností na verejnosti nikdy neprejavil, ani smerom k dievčaťu, s ktorým chodil. Ale keďže bola skorá ranná hodina a na celej ulici boli široko-ďaleko sami dvaja, predsa len sa odhodlal, čím ju potešil ešte väčšmi. V jej vnútri ju až tak zaplavil hrejivý pocit a ešte viac upevnila stisk svojich paží obmotaných okolo jeho o dosť mohutnejšej postavy.

Konečne sa od neho odlepila a svoje rozžiarené svetlozelené oči na neho upierala s takým obdivom a nadšením, že sa musel od nej odvrátiť, aby si zachoval neutrálnu tvár. Miesto toho nastavil ruku, kážuc jej, aby si dala dolu batoh, ktorý plánoval počas cesty umiestniť v kufri auta. Nita zložila oba popruhy z ramien a Katsukiho obočie sa zvraštilo, keď mu ruka klesla pod náporom väčšej váhy, než očakával.

„Čo tam, kriste, máš? Kamene?“ Zašomral, keď vzal ružovovláskin ruksak a prešiel za auto, otvárajúc kufor a pokladajúc ho vedľa toho svojho. Nitin nevážil síce toľko, čo jeho výbava, no vzhľadom na to, že všetko potrebné na kemping bral so sebou on, nechápal, ako mohol dievčinin batoh byť taký prenáramne ťažký. Nevedel si ani len predstaviť, ako sa s ním bude štverať po kopcoch.

„Len samé potrebné veci,“ venovala mu sladký úsmev, keď zaklapol kufor a jeho oči sa opäť stretli s tými jej. Potom sa otočila, jej dlhý ružový vrkoč sa až tak zavlnil a nadšene sa usadila do auta na miesto spolujazdca.

O pár sekúnd už sedel pri nej a buchnutím zavrel dvere na svojej strane. Nahol sa o čosi viac dopredu k palubnej doske, na ktorej mal položený svoj telefón a nastavil si navigáciu. Nitine zelené oči zvedavo blúdili po interiéri auta a neuniklo jej, ako celý vnútrajšok voňal presne tak ako on s prímesou kávy, ktorá sa nachádzala v kelímku zachytenom v priehradke pred radiacou pákou. Ani si nevšimla, že akú cieľovú stanicu zadal do navigácie a nevedela, kam sa povezú. Doposiaľ jej totiž neprezradil, že kde presne budú tráviť spoločný víkend. Ale bolo jej to v podstate jedno. Kdekoľvek jej určite bude dobre, stačí, že tam bude s ním.

„Koľko bude trvať tá cesta?“ Potlačila zívnutie a zapla si pás, keď auto začalo vrčať tesne po tom, čo ho Bakugou naštartoval. Popri navigácii zapol aj autorádio, v ktorom práve moderátor podával vodičom informácie o aktuálnom dianí na cestách.

„Zhruba dve hodiny, pokiaľ sa nikde cestou nezastavíme,“ prehovoril, keď jednou rukou nahmatal pohárik s kávou a odchlipol si z nej pár dúškov, zrejme ani on nebol ešte stopercentne prebudený. „Je pol šiestej ráno, takže predpokladám že pred ôsmou by sme mohli doraziť na miesto.“ Očami prešiel po horizonte za predným sklom auta, zaradil rýchlosť a vozidlo sa pohlo smerom dopredu.

Nita venovala posledný pohľad bráničke vedúcej k jej domu a potom ho presunula na hodinky na palubnej doske. Hlavu oprela o sedačku a svoje zelené oči zabodla do Katsukiho, ktorý sa díval pred seba na cestu. V takto skorú rannú hodinu bola počas víkendu úplne prázdna, no i tak dával pozor, z čoho usudzovala, že patril k tým zodpovednejším šoférom. Bolo to zvláštne, vždy by od neho každý čakal, že bude sedieť za volantom nejakého športového luxusného auta, no na to si bude musieť zarobiť sám. Očakávalo sa tiež, že jazdiť bude úplne bláznivou rýchlosťou, no tých pár minút, ktoré sa viezli po štvrti Musutafu, v ktorej Nita aj s jej rodinou bývala, šiel opatrne a relatívne v normálnom tempe.

Dievčina si nemohla pomôcť a musela obdivovať ako vyspelo a atraktívne za tým volantom vyzeral. Oči jej prechádzali od jeho sústredeného príťažlivého profilu, k strapatým blond vlasom, ktoré mal už od začiatku školského roka o čosi viac podstrihnuté až k jeho rukám, ktoré pevne, no zároveň aj uvoľnene zvierali volant.

„Je to super auto, páči sa mi, cítim sa tu pohodlne,“ pochválila Nita jeho darček k narodeninám od rodičov, ktorý bol zároveň aj prvým vozidlom, ktoré kedy mladík vlastnil. „Asi každú chvíľu aj zaspím,“ ďalšie široké zívanie premohlo jej zmysly a Bakugove oči sa na ňu na sekundu zahľadeli, než sa vrátili späť k ceste. Ruka mu podvedome skĺzla z volantu k tlačidlám autorádia a stíšil ho o čosi málo, pretože pred tým hralo dosť nahlas. Ešte stále sa nachádzali v Musutafu, no už sa blížili k najokrajovejšej časti mesta.

„Máš na to hodinu a pol,“ prehovoril zastreným hlasom a ďalej sa venoval ceste. Do desiatich minút dievčine klesla hlava na rameno, keď sedela schúlená na sedačke vedľa neho a okrem rádia, ktoré tlmene prehrávalo pesničky, prerušené občasným spravodajským vstupom, bolo počuť len vrčanie motora a jej tiché odfukovanie.

Katsuki jej tak trochu závidel tú pozoruhodnú schopnosť zaspať kedykoľvek, za akýchkoľvek podmienok a prakticky kdekoľvek. Keď sa dostali na diaľnicu, jeho bordové oči miestami od vozovky skĺzli k spiacemu dievčaťu po jeho boku a ako tak sledoval jej uvoľnenú tvár a mierne našpúlené pery, nedokázal sa ubrániť malému náznaku úškrnu, v ktorom sa zvlnili tie jeho.

Takáto cesta mu viac-menej vyhovovala. Vlastne bol rád, že takto zalomila, aspoň si mohol užiť svoju prvú skutočnú jazdu v pokoji, venujúc sa vlastným myšlienkam, nikým nerušený a sústredený na krajinu naokolo. Ak by Nita bola hore, určite by sa jej celú cestu ústa nezavreli. Ďalší úškrn sa roztiahol po jeho perách, keď si to predstavil. Samozrejme, že si na to zvykol, či skôr sa zmieril s tým, že jeho dievča malo potrebu stále rozprávať, ale teraz mal aspoň možnosť užiť si to ticho, ktorého sa mu v jej prítomnosti dostávalo málokedy. Tiež vedel, že si jej rapotania za dnešný deň užije ešte viac, než dosť a tak naďalej počúval hudbu v rádiu a jej občasné mrmlanie, či oddychovanie zo spánku.

Zhruba niekde za polovicou cesty zastavil na čerpacej stanici a ani to Nitu neprebudilo zo sladkého spánku. Chvíľu vnútorne debatoval, či ju zobudiť, alebo nechať spať, no napokon sa rozhodol pre to druhé. Po tom, čo natankoval plnú nádrž a pobral sa dnu zaplatiť, odchádzal z benzínky s papierovým vreckom plným croissantov a dvoma fľaškami sladkého nápoja a ďalšou kávou, ktorú plánoval vypiť pred dorazením na miesto.

Svoj nákup hodil na zadné sedadlá auta, káva mu stále spočívala v ruke a takmer až nepríjemne pálila cez pohárik prsty, keď sa poobzeral okolo seba. Bolo jasne možné bádať, že už dávno opustili mestskú časť prefektúry a zašli do tej vidieckejšej. Pred ním sa v diaľke črtali vrcholky hôr, ktoré plánovali navštíviť.

Hora Kawanori, kam Nitu so sebou bral, bolo miesto, ktoré naposledy navštívil ešte ako malý chlapec so svojimi rodičmi. Ale bola to jedna z jeho najobľúbenejších turistických trás, ktorú pokladal za jednu z tých menej náročných a vďaka tomu, že ju prešiel neraz, si cestu veľmi dobre pamätal. Bol zvedavý, ako Nita zareaguje, keď zistí, kam sa dostali. To, čoho sa nevedel dočkať snáď zo všetkého najviac, bol moment, kedy spolu vystúpia na vrchol hory a ukáže jej pohľad, ktorý bude stáť za tú takmer päťhodinovú námahu lezenia hore.

Pár minút sedel na kapote svojho auta, pozorujúc vozidlá, ktoré prebiehali okolo a čakajúc, kým mu káva aspoň trocha vychladne, než si z nej odpil. Potom sa vrátil späť do svojho, Nita ešte stále sladko spala, na čo sa musel opäť pousmiať. Odhrnul jej pramienky vlasov, ktoré zakrývali polovicu jej tváre a napravil jej hlavu tak, aby sa nezobudila s bolestivým krkom, na horách potrebovala byť stopercentne fit. Potom naštartoval svoje vozidlo zas a o pár minút už boli opäť na diaľnici, míňajúc okoloidúce autá, keď si Katsuki dovolil pridať rýchlosť.

O ďalšiu pol hodinu sa rozhodol, že nastal čas zobudiť spiacu krásku, pretože už boli takmer na mieste. Rozľahlé pohorie, záplava zelenej a modré nebo, po ktorom sa preháňali iba občasné biele chumáče ich privítali v úpätí hôr, keď mieril k miestu, kde zvykli s rodičmi vždy nechať zaparkované auto, kedykoľvek sa na toto miesto vybrali v minulosti.

„Hej, princezná,“ zahundral smerom k dievčine na sedadle spolujazdca, „čas vstávať...“  Keď videl, že to akosi nepomohlo, bolo načase zvýšiť hlas. Natiahol k nej ruku a jemne ju uchopil za rameno, masírujúc ho prstami, aby ju prebudil, no jeho hlas až tak nežný už nebol. „Hej, Hiraoka! Dosť bolo vyspávania.“

„Mhmmm...“ Nita mu venovala hlboký povzdych a keď konečne rozlepila oči, jej zelené dúhovky blúdili ospalo po krajine za oknami, keď sa pokúšala zorientovať sa, kde to vlastne sú a potom sa zastavili na ňom, rozšírené od nadšenia, ako sa tak z nich pomaly vytrácala ospalosť. „Už sme tam?“ Spýtala sa pripomínajúc mu zvedavé zvieratko z kresleného filmu, ktorý nevidel snáď 10 rokov.

„Čoskoro budeme,“ odvetil, vracajúc sa pohľadom opäť k ceste pred ním. „Ešte nejakých necelých dvadsať minút. Zaobstaral som nám raňajky.“ Hlavou nevzrušene mykol smerom k zadnej časti auta a Nita pootočila tou svojou tak prudko, až ho jej dlhý zapletený vrkoč takmer capol po tvári, ledva sa stihol uhnúť. Nazrela medzi sedadlami dozadu a jej tvár sa rozžiarila, keď zbadala na jednom z tých zadných ležať fľašku jej obľúbeného ľadového čaju s príchuťou jahôd.

Natiahla sa cez medzeru po balíček croissantov a pitie, ktoré jej Bakugou kúpil a spokojne sa usalašila späť do sedačky. Medzitým si Katsuki nemohol v spätnom zrkadle nevšimnúť ako moc obtiahnuté legíny na sebe mala, keď mu oči skĺzli k jej malému guľatému zadku, keď sa mu v nich priam pretŕčala tak, že sa ho odignorovať nedalo. Až keď opäť sedela pripútaná vedľa neho si uvedomil, že by pravdepodobne mal prestať svoj volant zvierať tak kŕčovito.

„Mňam, ty si nám kúpil croissanty na raňajky? Dúfam, že sú s jahodovou náplňou.“ Zašmátrala rukou v papierovom balíčku a jeden z nich vytiahla, pripravená ho vyskúšať, no mladík za volantom ju zastavil.

„Na to zabudni, nebudeš mi tu jesť a trúsiť. To auto je nové, nemám ho ani týždeň!“ Zahriakol ju, na čo dievčina vydala zo seba nespokojný povzdych a ohrnula spodnú peru, i tak vyberajúc sladké pečivo z papierovej tašky.

„Ale, no tak, Baku,“ zapriadla panovačne, fňukajúc a upierajúc na neho pohľad psích očí, ktorý však zatiaľ úspešne ignoroval, sústrediac sa iba na cestu pred sebou. „Treba ich zjesť kým nevychladnú, takéto teplé sú najlepšie.“ Kňučala ďalej a rovno si z jedného aj odhryzla, s potešením zisťujúc, že bol skutočne plnený jahodovým džemom. Bolo fajn zistiť, že si zapamätal, čo má najradšej a neubránila sa ani slastnému povzdychu.

„To auto si budeš vysávať do poslednej omrvinky, keď sa vrátime,“ zavrčal naoko namosúrene a Nita iba prikývla a sladko sa na neho usmiala, spokojne prežúvajúc croissant v ústach. Odtrhla z neho kúsok a natiahla ruku tak, že ho mal jej spolucestujúcich tesne pod nosom, na čo zmätene zvraštil obočie a opäť zavrčal.

„Čo to robíš?“

„Na, jedz aj ty.“ Zaznel jej sladký hlások, keď mu ho neprestávala podsúvať pod nos. „Nechcem, aby si bol hladný...“ Dodala o čosi vážnejším tónom, na čo sa aj jeho tvár o trochu uvoľnila. Opäť po nej hodil očkom, sledujúc jej vytrvalý výraz, svetlozelené oči sa až tak ligotali a na sekundu sa zamyslel. Potom, miesto toho, aby otvoril ústa a zjedol kúsok, ktorým ho chcela nakŕmiť, zahryzol sa do jedného z jej prstov, ale iba tak jemne, hravo, aby ju to naozaj nebolelo, na čo sa Nita začala neovládateľne rehúňať a chichotať, keď pokračoval až k jej zápästiu.

Vedel, že toto ho čaká, akonáhle sa jeho spiaca princezná prebudí z driemot a tým cukrom, ktorý jej zaobstaral na raňajky, sa to snáď ešte zhorší. Ale to bolo dobré, potrebovali obaja na dnes kopec energie a hlavne ona, preto jej kúpil na raňajky samé maškrty. Čakala ich vyše sedemhodinová túra, ktorá sa nezaobišla bez posilnenia sladkým. A, samozrejme, zafungovalo to, lebo videl, aká zostala dievčina rozkokošená, no z nejakého neznámeho dôvodu sa vďaka tomu jeho dobrá nálada pozdvihla tiež a nechal ju napokon, aby ho po zvyšok cesty kŕmila.

* * *

Auto zaparkovalo na ploche určenej pre turistov, turistický chodník, na ktorý sa mali vydať, bol len pár desiatok metrov vzdialený. Ako prvá z neho vybehla Nita, plná elánu a nadšenia, obzerajúc si okolitú prírodu čakala na Bakuga, kým vypne motor a pridá sa k nej.

„Kde to vlastne sme?“ Naťahovala krk a očami blúdila po hrebeňoch hôr a zelenej záplave stromov, ktorá ich pokrývala. Na turistiku si vybrali ideálny deň, pretože počasie im prialo a koniec apríla bol na Japonsko až pozoruhodne teplý.

„Nespoznávaš tú horu?“ Spýtal sa Bakugou, ktorý práve vyliezol z auta tiež, pokúšajúc sa vymiesť omrvinky, ktoré mu tam Nita, samozrejme, zanechala. Ale už ju za to neplánoval šikanovať, stačilo, že ju čakalo kompletné vysávanie jeho novej hračky. Odpadky po raňajkách odhodil do koša, ktorý sa na parkovisku nachádzal a potom prešiel k zadnej časti auta, otvárajúc kufor.

„Vôbec,“ odpovedala mu ružovovláska, ktorá podišla bližšie a podávala mu fľašku ľadového čaju, ktorý ešte nedopila a plánovala si ho vziať na cestu. To bolo jediné, čo im z raňajok zostalo.

„Je to Kawanori-san, chodievali sme sem kedysi s rodinou,“ vysvetlil a vytiahol z kufra oba batohy. „Predpokladám, že do tvojho už nič nenarveš.“ Zašomral znova, keď si jej fľašku strkal do svojho a Nita s výrazom najväčšieho neviniatka si vyhodila ružovo-fialkový, ktorý aj bez fľašky vážil prekliate veľa, na chrbát. Netušila, ako s ním zvládne prejsť celú cestu, no bola odhodlaná sa s tým popasovať. Veci, ktoré v ňom mala, boli pre ňu životne-dôležité a veľkú časť z obsahu tvorila súčasť darčeka pre neho.

Tú horu, ktorú Katsuki spomenul, Nita nepoznala. Geografia, ani vlastnej krajiny, nikdy nepatrila medzi jej silné stránky, no nemohla poprieť, že prostredie, v ktorom sa nachádzali, bolo krásne. Dievčina skôr preferovala ruch veľkomesta, niečo, kde to stále žilo, no aj tie hory vyzerali veľmi lákavo, i keď ich výška až tak moc nie.

Blonďavý mladík pobral všetko potrebné, zaklapol kufor a zamkol auto, schovávajúc si kľúče k ostatným cennostiam. Jeho topánky vŕzgali po štrkovej výstelke, ktorou bolo parkovisko posypané a až teraz si poriadne všimol, že čo mala obuté ona.

„To vážne chceš ísť v tomto?“ Prevrátil očami, na čo Nitin úsmev poklesol a medzi obočím sa jej vytvorila frustrovaná vráska. Čo sa mu nepáčilo? Nad vyberaním svojho outfitu strávila celé hodiny, kým všetko dokonale zladila a bola spokojná s oblečením, v ktorom plánovala na hory vyraziť. Dúfala, že ho ocení a nie, že ju bude kritizovať a založila si na hrudi ruky tak, aby mu dala najavo, že žiadne námietky voči jej looku nestrpí.

On to však nemyslel vôbec tak, že by sa mu nepáčilo, ako vyzerá. Práve naopak, ešte stále jeho oči miestami skĺzli k jej zadku a nohám, pretože sa mu jednoducho páčilo, čo vidí. Ale to, s čím mal problém, boli jej topánky. Vybrala si naozaj také, ktoré sa na cestu, ktorá ich čakala, moc nehodili.

„Vravel som ti, že pôjdeme do terénu a potrebuješ trekingovú obuv, nie hento,“ neodpustil si ďalší komentár a rukou mávol k jej nohám. Mala obuté ružové tenisky, ktoré boli síce pekné, štýlové a určite vhodné na nejaké ľahké športy v interiéri, či dokonca možno aj na beh v nenáročnom teréne, ale nie až tak moc na lezenie horami. „Som zvedavý, ako ďaleko v nich zájdeš.“

„Nestaraj sa a neboj, veľmi ďaleko! Len aby si nebol prekvapený.“ Odvetila mu trocha urazene, ale nemala v pláne sa s ním doťahovať, boli to predsa jeho narodeniny a hádkou ešte pred tým, než vôbec vojdú do lesa, by to nezačalo práve najideálnejšie. Ale aby mu dokázala, že si poradí aj s podľa neho nevhodnou obuvou, aj s ťažkým batohom, vykročila ráznym krokom so vztýčenou bradou vpred, no škoda, že nie tadiaľ, kade mala. A Katsuki sa musel premáhať, aby sa nezačal smiať, pretože ten pohľad na ňu, ako sebaisto a namosúrene dupoce, bol tak smiešny, až bol roztomilý.

„Hej, trdlo!“ Okríkol ju a ona sa s odutými perami obrátila, keď na neho pozrela ponad plece a zisťujúc, že ju nenasledoval, sa zastavila. „Ideš presne opačným smerom, tá cesta vedie tadiaľto,“ ukázal na začiatok lesného chodníčka, na čo dievčina stisla pery o čosi viac a líca jej zahanbením zružoveli.

Otočila sa na päte a vydala sa pochodom k miestu, na ktoré ukázal. Bakugovi celý čas mykalo kútikom úst, keď sa vydal po nej, upozorňujúc ju, že aby sa spočiatku šetrila, lebo na konci, keď ich bude čakať strmší výstup, nebude vládať s dychom. Samozrejme, Nita nevydržala byť urazená dlho a pri prvom lesnom rázcestí spomalila, čakajúc na svojho chlapca, ktorý toto miesto poznal očividne lepšie ako ona a okrem toho, na rozdiel od nej, vedel čítať turistické značky a orientovať sa podľa mapy, takže zvyšok cesty ho nasledovala ako stratené šteniatko.

 

* * *

„Nevládzem, potrebujem si oddýchnuť,“ zanariekala už snáď po desiaty raz, odkedy začala stúpať nadmorská výška a Bakugou sa musel zhlboka nadýchnuť a opäť vydýchnuť, pretáčajúc očami tak, aby ho nevidela, snažiac sa zadržať ďalšiu spŕšku výčitiek, či šomrania. Nečakal, že Nita bude tak fučať a sťažovať sa, no zdalo sa, že trasa, ktorú on pokladal za nenáročnú, dala zabrať aj niekomu, kto bol zvyknutý na fyzický tréning. Lenže čo sa týkalo kondície, mladík bol na tom proste priepastne lepšie ako jeho spolužiačka.

Prvú hodinu sa držala celkom schopne, no trasa, ktorou kráčali, sa dovtedy prevažovala len mierne. Akonáhle nabehli na strmšiu cestu a stúpanie bolo čoraz viac častejšie, začala mrnčať a museli si robiť časté prestávky. Keď sa ju snažil poučovať, aby šla pomalšie a tým pádom by si nemuseli robiť toľko prestávok, iba mu tvrdohlavo niečo odpapuľovala, no o pár minút na to už bola opäť prívetivá a veselá, poskakujúc okolo neho ako nadšené šteniatko.

Nita mu však mala v pláne dokázať, že i napriek tomu, že nevládala s dychom tak dobre ako on a mierne sa hanbila, že si kvôli nej museli dávať prestávky, sa na vrchol dostanú presne v tom čase, aký Bakugou odhadoval na začiatku pred cestou. Preto trielila po každej pauze svižným krokom, kým sa zase na ďalšom vybehnutom strmom kopčeku nezadýchala. A hoci miestami preklínala svojho chlapca za to, že kam ju vytiahol, nedalo sa poprieť, že okolie, v ktorom s nachádzali, bolo skutočne prekrásne.

Momentálne sedela na jednom väčšom balvane uprostred húštiny a naťahovala k nemu ruku, čo znamenalo, že si od neho pýtala fľašku so svojim pitím. Katsuki si zložil batoh z pliec a podal jej ju bez ďalšieho hundrania, za čo bola rada. Tiež mal pocit, že každú chvíľu oľutuje, že ju sem vôbec zobral so sebou, pretože ho skutočne brzdila a k tomu trpezlivosť nepatrila medzi jeho silné stránky, no snažil sa ovládať čo najviac, ako to len šlo, čo bol v jeho prípade nadľudský výkon.

Pomohol mu ale pohľad na Nitu učupenú na kameni, pripomínajúcu malý lesný hríbik s červenou tvárou z toho, aká bola zadýchaná. Keď však dych polapila, jej obdivom rozšírené nefritové oči pozorovali všetko naokolo a keď sa stretli s jeho bordovými, venovala mu široký úsmev od ucha k uchu, čím rozptýlila jeho predchádzajúce myšlienky a utvrdila ho v tom, že to napokon bol dobrý nápad a spolu to zvládnu.

„Zdvihni zadok a pokračujeme,“ pokúšal sa ju nakopnúť, aby išla ďalej možno nie práve najjemnejším spôsobom, no keď mu opäť podala svoju fľašku a postavila sa, nevyzeralo to, že sa chystá ďalej protestovať. „Ešte kúsok a prídeme k vodopádu, bude sa ti tam páčiť.“ Ubezpečil ju a po tom, čo schoval jej pitie a vyhodil si vak opäť na plecia, vydali sa ďalej.

A ako jej sľúbil, o pár stoviek metrov a dvoch zdolaných stúpaniach, patriacich medzi tie kratšie, kráčali istý čas po rovinke, až ich lesná cesta zaviedla na miesto, ktoré o sebe dalo vedieť dopredu príjemným šumom vody. Akonáhle zašli za roh, Nita otvorila údivom ústa a zabudla na únavu, či bolenie nôh.

„Oh, to je nádhera!“ So zatajeným dychom vyjadrila obdiv a neprestávala nadšene sledovať vodopád, na ktorý sa obom naskytol pohľad. A skutočne bol výnimočný. 

Aj Katsuki mal toto miesto rád. Okrem vrcholku hory bolo jedným z jeho najobľúbenejších na tejto trase a potešilo ho, že tu práve teraz boli široko-ďaleko sami, pretože väčšinou sa tu zvyklo zastavovať mnoho turistov. Skontroloval čas na svojom telefóne a podišiel bližšie k dievčine.

„Tu si môžeme dať dlhšiu prestávku, čas máme dobrý,“ oznámil jej, hľadajúc miesto, kam by sa mohli usadiť. Tiež ho mierne pobolievali nohy, no nebolo to nič, čo by sa nedalo prehliadnuť. Na rozdiel od nej mal obutú vhodnú obuv a na takéto, či aj horšie trasy bol zvyknutý. Ale v kútiku duše bol na ňu hrdý, že si zatiaľ počínala statočne, i keď si to odmietal priznať. Nechcel jej to hovoriť dopredu, no už ich nečakala dlhá trasa, len ďalšie dva kilometre a budú na vrchole.

Nita si prisadla k nemu na provizórnu lavičku, ktorá bola vytvorená zo zvaleného kmeňa stromu a obaja sa zahľadeli na tú krásu pred nimi. Dievčina vytiahla svoj mobil a začala si miesto horlivo fotografovať, aby mala neskôr, keď sa z výletu vrátia, čo ukazovať priateľkám. Katsuki ten svoj ešte dnes poriadne ani neskontroloval, hoci vedel, že bol už pravdepodobne zahltený blahoprianiami k jeho narodeninám, no práve teraz sa mu ich čítať nechcelo, chcel si užívať čosi úplne iné, čo mu prítomný okamih poskytoval.

„Nie si hladná?“ Spýtal sa jej, čím prerušil jej malý moment, kedy sa pokúšala urobiť si čo najlepšiu selfie, ktorá by bola zverejniteľná na niektorom z jej účtov na sociálnych sieťach.

„Hm?“ Obrátila sa tvárou k nemu  a potom uchopila telefón v rukách tak, aby ho videla v objektíve, pretože sa chystala vyfotiť aj jeho, no hľadáčik fotoaparátu rýchlo zakryl prstom a Nita schovala svoj mobil prv, než jej z neho stihol urobiť oškvarok.

„Či nie si hladná. Prichystal som nám obed, ale ten si dáme až keď budeme hore. Zatiaľ tu mám však toto.“ Rukou zašiel do svojho batoha a vybral z neho proteínovú tyčinku, ktorú jej podal, na čo sa jej tvár rozžiarila šťastím.

„Vážne si nám prichystal obed?“

„Hej,“ zašomral, keď mu tyčinku vychmatla z ruky a on pátral v batohu po druhej pre seba. „Došlo mi, že tebe zobrať niečo na jedenie isto nenapadne a do večera by si zomrela hladom, keby neprichystám aj pre teba.“ Neodpustil si ďalšiu kritiku a poučovanie, na čo dievčina iba vyplazila jazyk tesne pred tým, než si odhryzla z čokoládovej tyčinky a prevrátila očami.

Okrem toho, nebola to tak úplne pravda, pretože Nita mala pre neho pripravenú narodeninovú tortu, ktorú sa jej ledva podarilo v dóze natlačiť do vaku, no ešte mu o nej nepovedala. Čakala na vhodnú príležitosť, kedy mu poriadne zagratuluje a odovzdá mu ju. Ale vedomie, že myslel aj na ňu a jej žalúdok, ju opäť naplnilo zvnútra hrejivým pocitom a záplavou nehy k jeho osobe a jeho občasné kritické poznámky a karhanie s ňou už vôbec nič nerobili.

„Ach, Baku!“ Zapriadla a obmotala mu okolo pása svoje ruky, túliac sa k nemu, ignorujúc akékoľvek jeho protesty. „Ty si nám spravil obed, si najlepší!“

Katsuki si len povzdychol, nechávajúc ju, aby sa k nemu tisla a zvierala ho v náručí. Sedeli tam hodných pár minút, než obaja zjedli malé posilnenie pred ďalším výstupom. Teraz ich čakala tá najťažšia a najstrmšia časť, no po nej mala prísť odmena v podobe nádherného výhľadu, ktorého sa už nevedel dočkať. A čosi mu vravelo, že aj tie bento boxy, ktoré mal pre oboch pripravené k obedu, jeho dievča určite ocení.

Než opustili miesto s vodopádom, Nita ho uprosila na to, aby si s ňou urobil aspoň jednu fotografiu a keď ho následne zapriahla do toho, aby urobil aj pár fotiek on jej, počas ktorých ho niekoľko rázy po sebe zvozila za to, že nie sú dokonalé a že na nich nevyzerá podľa svojich predstáv a vrátila sa na to isté miesto pózovať zas, až mu došla trpezlivosť a vypol jej telefón s tým, že pokračujú ďalej. Nita síce chvíľu mrnčala, že nebude mať na svojom Instagrame čo zverejniť, no potom sa opäť upokojila, keď nadišlo ďalšie strmé stúpanie a ona musela šetriť svojim dychom, ako sa len dalo.

Počas celého výstupu miestami narazili na pár iných turistov, ktorým dievčina venovala priateľský pohľad, úsmev, či občasné zamávanie a čosi v jej vnútri sa zavlnilo zakaždým, keď Katsukiho ruka uchopila tú jej vo svojej veľkej dlani a pritiahol si ju bližšie k sebe. Všimla si, že to bolo najmä vtedy, keď okolo nich prechádzala skupinka, v ktorej boli zástupcovia mužského pohlavia. Už od začiatku ich trasy to takto zakaždým urobil, no Nita nemohla protestovať.

Samozrejme, že z nej spokojnosť vždy len tak sršala, akonáhle pocítila jeho prsty na svojej pokožke, alebo príjemné teplo sálajúce z jeho tela, keď si ju k sebe pritisol a miestami zanariekala aj vtedy, keď vládala, len aby ju znova chytil a potiahol hore, pretože sa jej to tak moc páčilo.

 

* * *

„Neznášam ťa, že si ma sem vytiahol,“ ozvala sa zhruba po hodine, lapajúc po dychu, keď mala pocit, že jej snáď odpadnú nohy. Cítila každý jeden sval v lýtkach, stehnách a aj na zadku, keď vyšľapávali snáď ten najstrmší úsek, s ktorým sa dnes stretli. Začínalo jej byť pomerne dosť teplo, takže asi pol hodinu dozadu musela vyzliecť mikinu a na čele sa jej objavili malé kvapôčky potu.

Bola presvedčená, že ešte dva metre a zatne sa, že už ďalej neurobí ani krok, pretože mala pocit, že vykašle pľúca. Cesta sa jej začínala zdať nekonečná a zo všetkého najviac si priala byť oboma nohami pevne na zemi, zvaliť sa do trávy a umierať pomalou smrťou od vyčerpania. Bakugove prsty sa však omotali okolo jej zápästia, keď ju so škrípajúcimi zubami začal ťahať dopredu, ešte vyššie, až jej nohy opäť vykročili samé.

„Toto je mučenie! Týranie! Si sadista, vieš o tom?“ Mrnčala ďalej a nechávala sa viac menej už len ťahať ním, než by sa do toho výstupu ešte vôbec pokúšala vložiť akékoľvek z vlastných síl. A jemu opäť začínala dochádzať trpezlivosť, no nepúšťal ju už len kvôli tomu, že by sa jej na tomto strmom teréne mohlo ľahko pošmyknúť. Ale pohrozil jej i tak, tón nevrlý a podráždený, ako ho poznala, hoci to tak stopercentne nemyslel.

„Len v tomto pokračuj a nechám ťa tu.“

Jeho slová ju čiastočne schladili, no neudržala v sebe tiché ´trhni si´, ktoré mu, samozrejme, neuniklo a začul ho. Ale zaťala zuby a on tiež a bez ďalšej hádky sa pohli ďalej, tento raz sa Nita už nechovala ako vrece zemiakov. Mala pocit, že vypľuje dušu a jeho ďalšie slová takmer až prepočula, pretože sa nedokázala sústrediť na nič iné, len na to, ako moc nevládala a ako sa z posledných síl škriabala vyššie a vyššie.

„Už len kúsok a sme tam,“ oznamoval jej a Nitu až tak vytáčalo, že absolútne neznel zadýchane, akoby bol iba na ľahkej poobednej prechádzke, kdežto ona? Nuž, mala čo robiť, aby sa nepovracala, i keď také strašné to nebolo, dokázala sa štverať ďalej, len v jej hlave to všetko vyzeralo tak katastrofálne.

Ani nevedela, koľko času prešlo, než konečne zastavili, či to bola minúta, dve, alebo rovno hodina, zdalo sa jej to ako večnosť, no akonáhle Katsuki zastal, až takmer vrazila do jeho chrbta, podišla k nemu z boku, zavesila sa mu okolo krku celou svojou váhou a nešťastne zakňučala, zabárajúc tvár do jeho ramena.

„Už dosť, prosííím!“

„Hej, trdlo, pozri sa pred seba,“ Bakugou k nej naklonil tvár a jednu z paží ovinul okolo jej drieku, pritískajúc si ju k sebe, aby sa jej náhodou nepodlomili kolená a neklesla od vyčerpania k zemi.

Nita poslúchla jeho slová, keď sa od neho o čosi máličko odtiahla, stále ho nechávajúc, aby jej pás zvieral v náručí a pootočila hlavou tak, že mohla vidieť to, na čo sa díval aj on. Jediný pohľad jej stačil na to, aby pochopila, že prečo ju stále toľko hnal dopredu a chcel, aby podstúpila tento mučivý výstup s ním.

Ten výhľad, ktorý sa im naskytol bol... neopísateľný slovami. Opäť mala pocit, že nevládze z dychom, ale tento raz to bolo kvôli tomu, že jej ho vyrazilo to, na čo sa dívala. Nepamätala si, kedy bola naposledy takto vysoko, no pod nimi sa rozprestierala krajina, na ktorú mali dokonalý výhľad.

Zelené lúky, polia a vrcholky stromov sa vlnili v jemnom vetre, každý niesol iný odtieň, vďaka čomu spoločne tvorili nádhernú pestrofarebnú mozaiku, akú dokázala vytvoriť iba príroda sama. Pomedzi tú zeleň sa kľukatilo priezračné koryto horskej rieky, ktorá odrážala lúče slnka, občasne pozerajúceho pomedzi biele oblaky plávajúce po oblohe. Tá bola jasnomodrá, no vďaka tomu, že stáli na vrcholku hory, tu celkom dosť fúkalo a to ich poháňalo po nebi dopredu.

Našťastie to však nevyzeralo, že by dnes malo pršať, počasie bolo stále rovnako príjemné, ako keď vyrazili z úpätia, čo bolo takmer pred piatimi hodinami. Najlepší zo všetkého bol ten vzduch – tak úžasne čistý, že sa Nity zmocnilo náhle nutkanie zostať tu čo najdlhšie. Vietor, ktorý im obom strapatil vlasy, bol však príjemne hrejivý, na koniec Apríla možno až príliš, ale aspoň im nebola zima. Práve naopak.

Katsuki pustil dievčinu vo svojom náručí a opatrne od nej poodstúpil. Zrejme aj jemu začínalo byť teplo, pretože, zhodil batoh do trávy a rukami chytil lem svojej mikiny, vyzliekajúc si ju, čo Nita, samozrejme, celý čas pozorovala. Tričko, ktoré mal oblečené ako spodnú vrstvu, sa mu prilepilo na tú vrchnú, keď trigovicu vyzliekal, vďaka čomu dievčina po jeho boku dostala snáď ešte krajší výhľad ako sa jej naskytoval doposiaľ.

Samozrejme, Bakuga bez trička zažila už nespočetne veľa rázy pred tým, no jeho vypracované brucho nikdy neomrzelo a tak si namiesto tej úžasnej krajiny, ktorá sa pod skalou, na ktorej stáli, rozprestierala, radšej dopriala pohľad na odhalené centimetre pokožky svojho spolužiaka. Ani jazva, ktorá mu zostala od toho stretu so Shigarakim Tomurou, ktorý ho prepichol quirkom na viacerých miestach na tele a dodnes si na nich niesol pripomienky toho boja, ten pohľad neskazila ani v najmenšom. No jeho úzke boky a pozoruhodné svaly na bruchu, aj na čierno-biely pásik spodného prádla, ktorý mu vyčnieval z teplákov a pútal jej pozornosť, čoskoro opäť zarkylo čierne tričko, ktoré si stiahol späť dolu po tom, čo vyzliekol bundu.

Podišiel k okraju skaly a čupol si, priťahujúc si batoh bližšie k sebe. Otočil sa na Nitu, zakláňajúc hlavu a žmúriac do slnka, aby na ňu videl. Zakričal na ňu, čím ju vytrhol zo zasnenia a keď dievčina precitla, uvedomila si, že ju volá, aby si prisadla k nemu. Katsuki prv, než si stihla sadnúť na zem, na ňu rozprestrel svoju oranžovo-čiernu mikinu a potom miesto vedľa seba potľapkal dlaňou naznačujúc dievčine, že nech si sadne.

Sňala si batoh z pliec a hodila ho do trávy k tomu jeho, keď prešla za blonďavým mladíkom a usalašila sa tesne vedľa. Keď hľadela na tú hĺbku, ktorá sa nachádzala pod nimi, zmocnila sa jej mierna úzkosť, pretože výška, v ktorej práve sedeli, bola naozaj veľká. Ale akonáhle ucítila Bakugovu pažu, ako sa okolo nej ovinula a pritiahol si ju k sebe, upokojila sa.

Oprela sa o neho ramenom a on ovinul ruku okolo jej útlych pliec, keď obaja sedeli na skale na vrcholku hory Kawanori, Nita na jeho mikine, aby neprechladla. Ani pofukujúci vietor ju nerušil, pretože ju zohrievala tesná blízkosť blonďavého chlapca, s ktorým tento výstup zdolala. Ucítila, ako na jej spánku spočinulo jeho líce, keď si k nej priložil tvár a jeho vôňa pomaličky prenikala až do jej hlavy. Práve teraz mala pocit, že je snáď skutočne v siedmom nebi a oblaky, ktoré boli tak blízko, až sa jej zdalo, že sú skoro na dosah, ho ešte umocnili. 

„Tak čo, stálo to za to?“ Ozval sa jeho hlas po dlhšej chvíli, čo obaja iba tak sedeli jeden vedľa seba a užívali si ten skvelý pocit, že tú horu zvládli a aj prítomnosť jeden druhého.

„Uhm,“ prikývla dievčina a pritúlila sa k nemu ešte bližšie, na čo sa neubránil spokojnému úškrnu, ktorý sa mu usadil na perách. Mohla byť na seba veru pyšná, pretože aj on na ňu bol, i keď to nepovedal nahlas. Prstami ruky, ktorou ju nedržal v objatí, pomaly prechádzal po vonkajšej strane jej stehna, čo ucítila okamžite cez elastickú látku legín a keďže to bolo viac, než príjemné, spokojne zapriadla.

„Ešte stále ma neznášaš?“ Zašepkal jej do ucha, obtierajúc sa lícom o to jej, na čo sa zahmýrila a otočila k nemu, krútiac hlavou a naťahujúc sa bližšie.

„Nie, v žiadnom prípade!“ Vyhlásila, zavrela oči a vtisla mu na pery bozk, ktorý bol síce iba letmý, no o to viac láskyplný. Než jej ho stihol opätovať, či prehĺbiť, znova sa od neho odtiahla, usmievajúc ako slniečko, hľadiac mu do očí s obdivom a prehovorila zas. „Som strašne moc šťastná, že si ma zobral so sebou. Aj keď mi idú odpadnúť nohy a umieram od smädu.“

Katsuki si spomenul, čo jej sľúbil, že ju čaká, keď sa dostanú na vrchol hory a tak sa otočil, jednou rukou stále ešte zvierajúc Nitu okolo pása, aby sa mu náhodou nevyšmykla a nedajbože nezletela zo skaly a druhou otvoril svoj vak a vytiahol z neho všetko potrebné, čo so sebou pre nich zobral.

Vtisol jej do rúk termosku, ktorá príjemne hriala vďaka teplému nápoju nachádzajúcemu sa v jej vnútri. Potom vytiahol dva bento boxy, v ktorých čakal ich obed a sety paličiek pre oboch z nich. Nita zvedavo nadvihla obočie, obzerajúc si tie krabičky, keď hádala, čo v nich asi bude. Ako tak už však mladého muža sediaceho vedľa poznala, tušila, že nech pripravil čokoľvek, bude to určite výborné, pretože čo sa týkalo varenia, tak snáď nemal konkurenciu. Dokonca by si trúfla tvrdiť, že sa mu podarilo prekonať aj domácu mamkinu kuchyňu a to bolo čo povedať.

„Biela je tvoja a čierna moja, lebo tá je viac pálivá,“ oznámil jej a Nita vďačná, že ju vopred varoval, keďže poznala jeho chute a vedela, že by jej to, čo si pripravil on, pravdepodobne vypálilo do podnebia dieru, prikývla a uchopila biely bento box v rukách. „Mám tu niekde aj poháre, v tej termoske je čaj, ešte bude teplý,“ poznamenal a prehľadával ruksak ďalej, no dievčina ho zastavila a načiahla sa po vlastný.

„Počkaj, pri tejto príležitosti sa hodí tvoj darček odo mňa.“ Prehovorila so záhadným úsmevom na perách a vybrala z vaku, ktorý pred tým odzipsovala, malú krabičku v ktorej bolo čosi zabalené, podávajúc mu ju s očakávaním v očiach. Katsukiho obočie sa nadvihlo, pretože od nej nič takéto nečakal, no poťažkal si darček v dlani a potom ho nedočkavo otvoril, zvedavý, čo mu už len takého mohla dať.

Akonáhle krabičku otvoril, musel sa premáhať, aby neprevrátil očami nad klišéovitosťou toho, čo čakalo vnútri. Ale nemohol poprieť, že to bolo podarené a ani to, že sa ho zvnútra zmocnil príjemne hrejivý pocit, akoby si bol odpil z horúceho čaju, ktorý ešte len čakal v termoske.

Vytiahol malý plechový hrnček, ktorý mu Nita podarovala k narodeninám a premáhal sa, aby mu neuniklo zachechtanie, keď si ho obzeral. Bol to jeden z tých praktických, outdoorových, určených pre turistov a dobrodruhov, čo v podstate na neho aj sedelo a okrem toho, ten tvar... Naozaj mu mykalo obočím aj kútikom úst, pretože tá vec v jeho rukách bola vyrobená v tvare granátu a okamžite mu došiel jej zámer. Až ho prekvapilo, že jej mohlo vôbec niečo takéto napadnúť.

„Nie je to nič extra, ale dúfam, že sa ti aspoň troška páči,“ zatiahla upierajúc na neho pár šteňacích očí a potom opatrne uchopila hrnček v jeho dlani a otočila mu ho tak, aby videl dno z druhej strany. „Pozri, je špeciálne vyrobený pre teba.“

Katsukiho oči sa rozšírili prekvapením, keď si všimol slovíčko ´Dynamight´ vygravírované čiernym na spodku hrnčeka. Hrejivý pocit v jeho vnútri sa ešte znásobil a uvedomil si, že koľko námahy si ružovovláska s výberom jeho darčeka dala, na čo nevedel tak úplne zareagovať. Musel na chvíľu odvrátiť tvár preč od nej, aby potlačil ten výraz a horúčavu, ktoré sa mu práve hrnuli do tváre a vďaka čomu určite vyzeral ako idiot.

Bola to v podstate taká roztomilá blbosť, ktorú mu podarovala, no i tak na ňu zareagoval pre neho až neprirodzene. Vlastne ani nečakal, že vôbec niečo dostane. Celý tento výlet bral skôr ako niečo, čo malo byť hlavne pre ňu, pretože po tom všetkom, čo sa medzi nimi stalo a čím sa u nej v minulosti previnil, stále cítil potrebu jej to vynahrádzať a dokazovať sebe aj jej, že je pre ňu ten najlepší, nehľadiac na to, ako moc ju pred tým potrápil.

„Trvalo mi to celkom dosť dlho – zohnať niekoho, kto by to vedel takto urobiť.“ Priznala Nita, ktorá mu jeho darček vrátila späť do dlane a nervózne si prstami prechádzala po svojom dlhom vrkoči, snažiac sa odhadnúť, či malo to, čo mu podarovala k narodeninám, aspoň malý úspech, no nebola si istá.

„A tiež ten tvar nie je možné dostať všade. Keď už bolo teda jasné, že svoje Hero meno nezmeníš a odobril ti ho aj Jeanist-sama... Nuž, myslela som, že by to mohol byť celkom dobrý nápad.“ Bľabotala ďalej a Katsuki si prial, aby svoj monológ už ukončila, hoci mu bolo jasné, že bola úprimná, no neuvedomovala si, do akých rozpakov ho to pomaly privádzalo, až mu začínalo byť z toho náramne trápne a v duchu zatínal zuby a karhal sa, že by sa mal vzchopiť.

„Oh a keďže som teda vedela, že rád chodíš na hory a tak... A toto je také pre ľudí, čo radi trávia čas vonku, tak mi to povedala aj tá pani v obchode... Plus do toho si mi vravel, že pôjdeme kempovať, tak som myslela, že by sa ti to mohlo hodiť.“ Nita sa ošívala ďalej a hoci pozorne počúval každé jedno z jej slov, už to dlhšie nevydržal.

Otočil sa späť tvárou k nej,  hrnček opatrne položil do trávy vedľa misiek s ich obedom a rukou uchopil jej bradu, priťahujúc si ju k sebe bližšie. Jeho pery sa pritisli k tým jej, no tento raz o dosť prudšie, než tomu bolo pred malou chvíľou, keď tak urobila ona. Samozrejme, jeho náhly krok Nitu prekvapil natoľko, že jej uniklo pomedzi pery malé zhíknutie, no potom ju Katsuki umlčal svojimi ústami.

Uvedomil si, že dnes ju ešte ani poriadne nepobozkal a preto si to práve v tejto chvíli vynahrádzal, láskajúc jej spodnú peru jazykom, za čo ho vďačne pustila dnu, keď svoje ústa pootvorila. Bola rada, že ju stále jednou rukou objímal okolo pliec, pretože by sa pri tom, aký pocit sa jej zmocnil, mohla bez jeho opory ľahko vzniesť medzi tie oblaky, ktoré ich obklopovali a rovnako aj sa skotúľať zo skaly dolu do tej hĺbky pod nimi, pretože sa jej začínala točiť hlava.

Na takýchto intenzívnych bozkoch, ktoré jej raz za čas venoval, pomaly začínala byť závislá a keďže ich Katsuki nerozdával na počkanie, boli jej o to viac vzácnejšie. Ale to príjemné prázdno v hlave a roj motýľov, ktorý jej ním privodil, netrvali večne, pretože sa od nej na jej nesúhlas, ktorý vyjadrila protestným zakňučaním, napokon odtiahol.

„Ty si strašné trdlo. Je to... Tsch...“ snažil sa nájsť nejaké správne slovo, ktorým by ten darček pomenoval, no potom pokračoval ďalej, keď jeho tvár bola stále dostatočne blízko na to, aby dievčina mohla cítiť jeho horúci dych na svojej pokožke. „Už nikdy nebudem piť z ničoho iného.“ Zašepkal na neho až znepokojivo pokojným tónom a venoval jej ďalší bozk, tento raz o dosť sladší a nežnejší, na čo dievčina spokojne zavrnela. Bola šťastná, že ju neposlal do kelu, ale tú malú hlúposť od nej prijal a jej drobné paže ho nadšene objali okolo krku.

Zobral termosku, otvoril ju, aby si mohli dať z teplého čaju, ktorý pre nich ráno pripravil a doposiaľ aj počas dňa vydržal príjemné zohriaty. Nita dostala svoju porciu do vrchnáka od termosky a sebe nalial do nového hrnčeka od nej, na čo nadšene zapišťala a jej tvár sa rozžiarila spokojnosťou. Zareagoval na to iba tichým zašomraním viac-menej pre seba v štýle „prestaň byť tak nechutne roztomilá, Hiraoka,“.

Dievčina ho ešte prinútila s pitím počkať, keď vytiahla telefón a neodpustila si jednu fotografiu oboch ich rúk, ktoré zvierali nádobky s čajom a za nimi sa črtala nádherná scenéria krajiny. Podaril sa jej z toho urobiť ale tak moc pekný záber, že tú fotografiu chcel vlastniť aj on. Potom sa konečne mohli obaja pustiť do obeda, ktorý ich čakal.

Nita zvedavo nazrela popod vrchnák krabičky, ktorá patrila jej a s potešením zistila, že pre nich pripravil teriyaki kurča v sezamovej omáčke s jazmínovou ryžou a kopou zeleniny, ktorá bola naaranžovaná takým spôsobom, že sa jej zbiehali sliny.

„Po toľkom cukre si musíš dať aj niečo s vyváženými nutričnými hodnotami,“ okomentoval to, čo mali na obed, na čo Nita iba prikývla, uchopiac svoje paličky, keďže tak úplne nerozumela tomu, čo hovorí, ale verila, že pokiaľ šlo o zdravú a vyváženú stravu, či jedlo vo všeobecnosti, mohla sa na neho spoľahnúť, že o tom vie zo všetkých najviac a teóriu s praxou ovláda najlepšie. No a, samozrejme, akonáhle ochutnala, takmer sa od blaženosti rozplynula. Pretože Bakugou bol skutočne výborný kuchár, lepší obed si ani predstaviť nemohla, čo mu nezabudla dať aj verbálne najavo, opäť ho zahŕňajúc komplimentmi, ktoré musel počas jedenia predychávať rovnako, ako pálivú chuť omáčky, ktorú si pripravil pre seba, no tak to proste mal najradšej.

 

* * *

Po výdatnom obede v prírode a pár ďalších chvíľach strávených odpočívaním na vrcholku skaly a sledovaním okolitého prostredia, zatiaľ, čo čakali, kým im vytrávi, sa konečne vydali dolu, opačnou stranou.

Zostup z vrcholka hory mal byť už o dosť ľahší a aj kratší, ako ju stihol jej spolužiak informovať a jeho odhadované dve a pol hodiny, ktoré im mali stačiť na to, aby došli na miesto, kde sa plánovali utáboriť, už dievčine nepripadali tak strašné. Nevedela však, čo ju ešte čaká, pretože dolu kopcom to bola riadna strmina, snáď ešte horšia, než to predošlé stúpanie a prirodzene, bolo nutné dávať si veľký pozor.

Uprostred jedného strmšieho chodníka, ktorý obaja zošľapovali, Katuski v jej tesnom závese, aby ju mohol mať stále na očiach, ak by sa náhodou čosi stalo, Nita prestala dávať pozor na to, čo mala pod nohami a dostúpila na pohodené drievko na zemi tak nešťastne, že sa jej zvrtla noha, pošmykla sa a začala padať, no v poslednej sekunde ju zachytili pevné mužské paže a obmotali sa okolo jej pása.

„Nita!“ Bakugou vyhŕkol jej krstné meno bez rozmýšľania a hneď na to aj okamžite zareagoval, keď videl, ako sa dlhovláska pošmykla, zajačala od strachu, aj bolesti a iba jeho perfektné reflexy ju zachránili pred škaredým pádom dolu strminou rovno nosom napred. „Hej, chyť sa ma!“ Dodal, zvierajúc jej pás jednou pažou a druhou sa prichytil o priľahlý krík, čím sa mu podarilo ich oboch stabilizovať pevne nohami na zemi prv, než sa stihli zrútiť dolu.

Nehľadel na to, že ho do dlane nepríjemne bodli tŕne, ktorými bol krík posiaty, zvieral ju pevne, aby mu nespadla a keď si bol istý, že nehrozí pád, pustil sa krovia, očami pátrajúc po mieste, kam by ju mohol posadiť, aby sa upokojila. Našiel miesto, no keďže sa ešte stále triasla, vzal ju do náruče a opatrne prešiel tam, kde to už tak moc strmé nebolo.

Nita mala šťastie, že bola tak ľahučká, že i s tým ťažkým batohom na chrbte, ktorý pravdepodobne vážil viac než ona sama, ju nemal problém odniesť. Posadil ju na vyčnievajúci peň stromu a čupol si k nej. Uprela na neho uslzený pohľad, keď si hrýzla do spodnej pery a z úst jej vychádzali tiché stony a fňukanie.

„Vidíš? To tie tvoje blbé tenisky! Keby si mala takéto vysoké topánky, ako mám ja, tak by sa ti to nestalo. Vravel som ti, že na hory potrebuješ pevnú obuv, čo ti chráni aj členky,“ poúčal ju s namosúreným výrazom v tvári, pokúšajúc sa zakryť fakt, že ho tým, čo sa stalo chvíľku dozadu, vystrašila tiež. Dievčina mu však nič neodpovedala, len sa jej po líci zviezla slza keď potiahla nosom a konečne otvorila ústa, na čo usúdil, že sa spamätala zo šoku.

„Au,“ fňukala nešťastne, pokúšajúc sa dotknúť sa svojej nohy, ktorú si pri tom pošmyknutí pravdepodobne poranila, na čo on odtisol jej ruku. „Strašne to bolí.“

Uľútostilo sa mu jej aspoň čiastočne a skonštatoval, že prednášok stačilo. Nahol sa k nej a vzal opatrne jej lýtko do svojich rúk po tom, čo si z chrbta zložil batoh a položil ho vedľa seba. Jemne jej vyhrnul nohavicu legín tak, aby mohol vidieť, čo má s členkom a v tej chvíli bola ružovovláska nesmierne rada, že si večer pred výletom dopriala skrášľovaciu kúru a značnú časť z času, ktorý v kúpeľni strávila, venovala aj depilácii.

„Nehýb sa a vydrž,“ podal jej inštrukcie a s citom, ktorý na neho bol až netypický, jej rozšnuroval a vyzul tenisku, spolu s ňou vyzúvajúc aj dievčininu svetlomodrú ponožku. Potom odzipsoval bočné vrecko na svojom batohu a vytiahol z neho malú lekárničku. Otvoril ju a vybral obväz s nejakou masťou, ktorú dievčina nepoznala, no len tak pokrčila nosom a zahryzla si do pery znova, keď ucítila jeho prsty, ako začali vmasírovávať chladivú masť do pokožky jej boľavej nohy.

„Uhhh,“ kňučala Nita ďalej, no viac než bolesť vnímala to, jak moc ju prekvapilo, že Katsuki dokázal byť takýto jemný, keď jej nohu dával dohromady. Po nanesení masti jej ju začal obväzovať a ona neprotestovala, iba ho so zatajeným dychom pozorovala, jeho sklonenú hlavu, vlasy, ktoré mu zakrývali tvár a aj šikovné ruky, ktoré jej nazúvali ponožku späť po tom, čo upevnil uzlík na obväze. Ešteže ho mal so sebou, pretože ak by sa mali spoliehať iba na ňu, tak ona, samozrejme, na niečo také ako je prvá pomoc a lekárnička absolútne nemyslela.

„Nevyzerá to na nejaký vážnejší úraz, asi to máš len podvrtnuté alebo v tom lepšom prípade presilené. Pár studených obkladov a malo by to byť v poriadku.“ Skonštatoval, na čo Nita mierne zakrúžila chodidlom, skúšajúc kĺb v členku a na počudovanie ju nebolel tak príšerne, ako očakávala. Ale keď si obúvala tenisku späť, ucítila tupú bolesť a obávala sa, že nezvládne zostup dolu.

Mladík jej nohu obviazal dostatočne pevne na to, aby s ňou mohla chodiť, no keď ju vytiahol späť na nohy a videl ako zatína zuby obávajúc sa urobiť čo i len jeden ďalší krok, pomedzi pery mu ušiel frustrovaný povzdych. Schmatol svoj batoh, schoval doň lekárničku a nasadil si ho z opačnej strany, takže mu zostal chrbát voľný. Potom k nej podišiel, zohol sa a na jej zmätený výraz odpovedal nedočkavým zašomraním.

„No tak, dávaj, Hiraoka. Chyť sa ma, budem ťa niesť, lebo takýmto tempom tam neprídeme nikdy...“

Nita zamrkala a chvíľu jej trvalo spracovať, čo od nej chcel, no potom sa k nemu zozadu pritisla a ruky mu omotala okolo krku. Obe jeho paže uchopili jej nohy pod kolenami tak, aby si ju mohol vziať na chrbát. Bolo to v celku náročné – udržať rovnováhu a zliezať tú strmú cestu, keď spredu ho ťahal dolu jeho batoh a na chrbte mal závažie v podobe dlhovlásky a jej ťažkého vaku. Ale poradil si s tým, predsa len, nebol považovaný za najlepšieho a najschopnejšieho študenta U. A. akadémie len tak pre nič.

Zdalo sa, že aj ona je na tom už lepšie, pretože zaborila svoju tvár do jeho vlasov a potom sa nosom obtrela o jeho líce, keď hlavou pootočil mierne dozadu a vtisla mu na vrch lícnej kosti malý bozk, na čo si iba odfrkol a pokračoval v ceste.

Prišlo mu to až komické – on mal narodeniny a bola to práve ona, čo bola nosená na rukách ako nejaká princezná. Ale v konečnom dôsledku musel priznať, že ňou Nita aj bola. Jeho princeznou. A i keď bol na ňu ešte stále namosúrený za to, že kvôli nevhodnej obuvi s privodila takúto nehodu, ktorá mohla dopadnúť ešte horšie, nemohol by ju nechať kráčať samú. A tak ju niesol na chrbte dolu až k miestu, kde sa plánovali utáboriť.

* * *

„Tu budeme stanovať a spať?“ Nitine oči už po niekoľký raz za dnešný deň nadšením až tak žiarili, keď konečne dorazili na miesto, kde Katsuki plánoval postaviť ich stan a stráviť v ňom noc a jeho spoločníčka si ho s údivom obzerala.

Bola to veľmi utešená lesná čistinka, ktorú z jednej strany lemovalo priezračne čisté jazero a z ďalších dvoch husté rady vysokých zelených stromov. Nemohla si snáď ani len predstaviť nič viac čarovné a pomyslenie na to, že tu strávi celú noc s chlapcom jej snov, jej privolalo do žalúdka ďalší roj motýľov a tieto boli obzvlášť divoké. 

A on si všimol, ako moc nadšená bola, až tak, že zabudla na nohu aj bolesť a hoci mierne krívajúc, no stále ohúrene a so zasneným výrazom došla až k okraju jazierka, rozplývajúc sa nad tou nádhernou, ktorá ich obklopovala.

„Vidím, že noha už toľko nebolí,“ poznamenal a podišiel k nej, pripravený zakročiť v prípade, že by sa vďaka jej nemotornosti stala ďalšia nehoda a hrozilo by jej, že by skončila v jazere, ktoré síce nebolo nijako zvlášť hlboké, no voda v ňom bola riadne studená zrejme by ju nezohrial ani on vlastným telom, ktoré mávalo oproti tomu jej o dosť vyššiu teplotu.

„Je to lepšie, ale Baku, naozaj je to tu krásne! Už sa nečudujem, prečo rád chodíš na takéto miesta! Predstav si, aké to tu bude v noci.“

Na jej slová prikývol a pobral sa doprostred čistiny, kde zložil z pliec svoj batoh a znova z neho vytiahol lekárničku, ktorá skončila v tráve vedľa. Potom pritiahol dve prírodné lavičky vytesané z odseknutého pňa stromu, ktoré mali slúžiť ako provizórne sedačky a umiestnil ich okolo čohosi, čo vyzeralo ako miesto pre ohnisko. Nita ho celý čas pozorovala od jazera s mierne zasneným výrazom v tvári. Stále premýšľala nad tým, ako tu budú tráviť celý večer, z čoho sa jej opäť zachvel žalúdok.

„Postavím stan a pôjdem nazbierať nejaké drevo, aby som mohol založiť oheň,“ podišiel k nej po chvíli aj s lekárničkou v ruke. „Ale najprv si sadni, dám ti na tú nohu studený obklad.“ Ukázal na jednu zo sedačiek a ona ho poslúchla, pomaly krivkajúc k miestu a čakajúc na neho, kým on prešiel k brehu jazierka a namočil doň obväz, ktorý následne vyžmýkal a vrátil sa za ňou.

„Už je to o dosť lepšie,“ venovala mu vďačný úsmev, keď sledovala, ako jej zase raz vyzul tenisku aj s ponožkou, opatrne rozmotal obväz, ktorým mala nohu obviazanú doteraz a vymenil ho za ten namočený. Po prvotnom šoku z toho, ako moc to studenilo Nita pocítila úľavu a venovala mu ďalší láskyplný pohľad. „Si môj najväčší hrdina,“ uškrnula sa a nepodarilo sa jej potlačiť chichúňanie, ktoré spôsobil Katuskiho rozpačitý výraz. Na odpoveď jej len čosi zašomral a potom sa postavil, odkladajúc starý obväz aj z lekárničkou tak, aby im nezavadzali.

Dievčina si prenáramne užívala ako sa o ňu staral a aj to, v akom krásnom prostredí sa nachádzala a spokojne sa vyhrievala sediac na lavičke z kmeňa, keď jej zelené oči sledovali, ako sa blonďavý mladík chopil stavania ich dočasného obydlia, kde strávia noc. Opäť ucítila, ako jej do líc stúpa horúčava, keď si uvedomila, že ten stan zase až taký veľký nie je a predstava, že tam bude ležať aj s ním privádzala do rozpakov tento raz ju.

Spomenula si aj na slová kamarátok, ktoré si ju doberali a dušovali sa, že ju čaká zaujímavá noc, no plne si to uvedomila až teraz, keď si predstavila, ako tam obaja vlezú a čo bude nasledovať potom. Na jednej strane bola nervózna, no na druhej sa jej zmocnilo aj akési menej známe vzrušenie a z premýšľania ju vytrhol až jeho hlas.

„Idem do hory po to drevo, nie, že tu zatiaľ niečo vyvedieš,“ pohrozil jej, na čo na neho ona len hravo vyplazila jazyk. No keď sa postavil a začal sa zberať do húštiny, okríkla ho.

„Počkaj!“ Bakugou sa otočil s pozdvihnutým obočím a dievčina pokračovala. „Uhm, mohol by si sa v tej hore zdržať troška dlhšie? Aspoň takú pol hodinku? Potrebujem si tu niečo pripraviť.“ Z jej rozpačitého výrazu toho veľa vyčítať nemohol a netušil, čo ma za lubom, tvárila sa záhadne, no iba mykol ramenom dúfajúc, že keď sa vráti, nájde ju tam živú a zdravú, lebo pri Hiraoke človek nikdy nevedel...

„A ešte jedna vec,“ dodala, na čo sa opäť zastavil. „Potrebovala by som zápalky. Máš nejaké?“ Upierala na neho prosebný pohľad a na otázku, že na čo ich potrebuje, keď oheň zapáli potom on a veľmi jednoducho, vďaka svojmu quirku, iba zavrtela hlavou.

„Nestaraj sa do toho, že prečo, proste ich potrebujem.“

„Fajn, ale nie, že to tu celé podpáliš,“ odvrkol a potom jeho hlas o čosi máličko znežnel. „Mali by byť v prednom vrecku môjho batoha.“ S týmito poslednými slovami sa otočil smerom k lesu a vydal sa medzi stromy a húštinu hľadať vhodné polienka, ktoré by im vystačili po zvyšok večera, aby oheň udržali pri živote.

Nita využila príležitosť, že bol vzduch čistý a pohla sa zo svojho kmeňa, prekvapená, že ju noha naozaj zázrakom prestala bolieť. Podišla k jeho batohu a otvorila predné vrecko, lašujúc v ňom rukou dovtedy, než narazila na krabičku, ktorá nápadne pripomínala tú od zápaliek. Prstami sa obšuchla aj o druhú a zo zvedavosti ju vytiahla aj s tou zápalkovou tiež, no od prekvapenia jej takmer obe spadli do trávy.

Jej tvár nadobudla sýtočervený odtieň, srdce jej vynechalo pár úderov a mala pocit, že začalo biť až kdesi v krku, keď si uvedomila, čo okrem zápaliek drží v ruke. Bol to balíček kondómov. Očami splašene zablúdila k miestu, kde pred pár minútami zmizol jej blonďavý spolužiak, dúfajúc, že už nie je naspäť a neodhalil ju, ako sa mu prehrabuje medzi vecami, no našťastie bol stále preč. Pohľad jej skĺzol opäť na to balenie prezervatívov, ktoré ešte stále držala a žalúdok sa jej začal skrúcať nepríjemným spôsobom.

Nemuselo to však znamenať nič, že mal so sebou niečo takéto, no nie? Možno to mal len tak, do budúcna, aby bol vždy pripravený, ak ich raz bude potrebovať. Nebolo v tom automaticky to, že od nej očakával, že s ním bude mať sex. Alebo? Mala pocit, že už väčšia horúčava ju oblievať práve v tej chvíli ani nemôže a v hlave jej opäť zazneli rady od svojich senpai a aj Minino podpichovanie ohľadom toho, že sa bude musieť počas Bakugovho narodeninového večera riadne posnažiť.

Čo ak sa od nej očakávalo práve niečo takéto? Nita bola už dospelá a on od dnešného dňa oficiálne tiež. Ale i tak mala ešte pramálo skúseností s opačným pohlavím na to, aby z niečoho takéhoto nebola extrémne nervózna. A hoci bola do neho až po uši zamilovaná a dôverovala mu snáď vo všetkom, musela priznať, že sa na svoj prvý sex tak úplne ešte stále necítila. Možno z toho robila zbytočne veľkú drámu a netušila, či Bakugou ten svoj má už za sebou, alebo ešte nie, no pre ňu to znamenalo mnoho a z toho, čo o tomto celom doposiaľ čítala a o akých skúsenostiach od starších kamarátok počula, bola aj mierne vydesená.

No na druhej strane mu chcela pripraviť tie najkrajšie narodeniny, aké odteraz zažil a ak bolo niečo takéto súčasťou jeho predstáv o dokonale strávenom víkende na horách... Samozrejme, že ju priťahoval, zakaždým, keď si myslela, že ju nevidí, tak si ho bez hanby obzerala, vždy na ňom šla oči nechať a stačilo, že sa jej len letmo dotkol a už bola priam vo vytržení. Ale i tak si nevedela predstaviť, že by sa to, čoho sa obávala, ale čo určite chcela zažiť práve s ním, malo stať práve dnes v noci.

Zmocnili sa jej pochyby, či náhodou nebude sklamaný, ak k tomu napokon nedôjde. Nútiť sa nechcela, ale začínala pociťovať tlak a do hlavy sa jej vkradli neželané predstavy toho, ako sa ho po ich spoločnom víkende budú jeho kamaráti pýtať ako moc si ho užil a on im povie, že neužil, pretože sa ničoho nedočkal. Vyšla by z toho ako neschopná a na nič priateľka, čo nepripadalo v úvahu. Ale dúfala, že také niečo by jej nespravil a že chlapci nepreberali tieto veci až takto dopodrobna, pretože už iba pri tej myšlienke sa nesmierne moc hanbila.

Upokojujúc samú seba, že o nič nejde a že všetko bude prebiehať tak, ako má, hlavne, že budú spolu na tomto úžasne romantickom mieste, mu vrátila kondómy späť do batoha a schmatla zápalky. Podišla k tomu svojmu a začala z neho vyberať všetky potrebné veci, ktoré si so sebou vzala ako súčasť jeho darčeka, pokúšajúc sa zabudnúť na to, čo u neho v batohu objavila pred chvíľou.

Napokon sa jej myseľ podarilo rozptýliť prípravami natoľko, že to vytesnila z hlavy. Nadšená z toho, že ako moc ho prekvapí, keď sa vráti, vzala do ruky dve deky, ktoré si priniesla z domu a rozložila ich vedľa stanu tak, aby si na ne mohli spolu ľahnúť a pozorovať oblohu alebo sa k sebe len tak túliť. Potom začala vyťahovať zo svojho vaku svetielka, čo by bežnému človeku prišlo ako snáď tá najmenej logická vec, ktorú by si mohol so sebou na stanovačku vziať.

Videla však pár dní dozadu na Pintereste obrázok, ktorý sa jej nesmierne moc páčil a potešila sa, keď sa jej podarilo zohnať záhradné svetielka, ktoré sa dali obmotať okolo stromčeka či kríčka a svietili aj bez zdroja elektrickej energie, pretože fungovali na baterky. Tých mala so sebou dnes našťastie dosť a o pár minút už prehadzovala svietiace reťaze medzi troma stromami, ktoré obkolesovali postavený stan.

So svojou prácou bola naozaj veľmi spokojná, keď sa s rukami založenými vbok dívala na to, ako toto krásne miesto ešte viac zútulnila a dúfala, že to ocení aj Bakugou. Nebol ani z jednej desatiny taký romantik ako ona, no i tak si nemohla pomôcť. Ako ďalšia na rad prišla torta, ktorú mala pre neho pripravenú a nemohla sa dočkať, kedy mu ju konečne ukáže a spoločne ju ochutnajú.

Keď však otvorila dózu, odstránila jej veko, aby mohla tortu vytiahnuť a zapichnúť do nej sviečku spolu s nápisom, ktorý mala pre neho pripravený, takmer sa rozplakala. Dievčina totiž nedomyslela, že počas celodennej túry strávenej na slnku a vďaka tým pár buchnutiam, ktoré jej batoh počas dňa zažil, torta už zrejme nebude držať svoj pôvodný tvar, ktorý bol ukážkový, keď ju ráno vyberala z chladničky. Bohužiaľ, nezachoval si ho a polo-roztopený veľký cupcake už nebol taký pekný, čo ju dosť sklamalo.

Ale aj tak doň pozapichovala nápis k narodeninám a do jeho prostriedku sviečku. Potom už iba čakala, kým začuje kroky, ktoré jej napovedia, že sa Bakugou vracia späť aby ju mohla zapáliť a počkať na neho aj s prekvapením. A nenechal na seba dlho čakať, pretože jeho ťažkopádne kroky bolo počuť o pár minút, keď sa brodil lesom aj s drevom v náručí naspäť.

Na malú chvíľu jej na um zišla bláznivá myšlienka, že či miesto blonďavého mladíka za ňou nekráča nejaký medveď, ale to vyvrátil akonáhle zaznel jeho hlas, keď sa uisťoval, či ešte žije a čaká na neho.

„PREKVAPENIE!“ Zvýskla Nita a vyskočila spoza stanu aj s tortou, ktorá v sebe mala horiacu sviečku v rukách za ním, na čo zostal mladík zarazene stáť s rozšírenými očami uprenými na dievčinu. Jeho obočie sa zmätene nadvihlo, keď si všimol, ako už stihla miesto, kde budú tráviť zvyšok dňa a aj noc, vyzdobiť a bordové dúhovky sa zastavili na svetielkach, od ktorých sa vrátili znova k nej.

„Všetko najlepšie k narodeninám, ešte raz!“ Zaštebotala a podišla k nemu bližšie. Katsuki pustil drevo z náruče do trávy a Nita ho druhou rukou, v ktorej nezvierala tortu na podnose, ktorá zaujala jeho pozornosť tiež, vzala za predlaktie a ťahala ho k provizórnym lavičkám, aby sa posadil. Potom si mu sadla na kolená a vtisla mu tortu aj s horiacou sviečkou do ruky, venujúc mu široký úsmev od ucha k uchu.

„No tak, Baku, niečo si želaj a sfúkni sviečku! Máme len jednu, lebo na viac mi nevystálo.“ Zahryzla si do pery a pokrčila ramenami, na čo sa on musel premáhať, aby si zachoval neutrálny výraz. Opäť cítil, ako mu do líc vkráda červeň a ona drankala dovtedy, kým tú sviečku naozaj nesfúkol. Jej reakcia, keď zaťapkala dlaňami a nadšene ho pochválila bola však na nezaplatenie. Očami skúmal tú neforemnú vec, ktorá mala byť akože jeho torta, no dievčina ho vyrušila tým, že mu okolo krku ovinula ruky, pritisla sa k nemu ešte bližšie, stále obkročmo sediac na ňom, až mu začínalo byť v istých partiách tak trochu tesne a vtisla mu na líce bozk plný lásky a nadšenia, ktoré sa v nej nahromadilo.

Zatínal sánku, pokúšajúc sa ovládať a ignorovať to, ako mu práve začalo byť horúco a pravdepodobne mu horeli aj líca, no napokon predsa len voľnu ruku ovinul okolo jej pása a nechal ju, aby ho zasypávala drobnými pusinkami na líce dovtedy, kým ju to neprestane baviť.

Musel však uznať, že si nepamätal, kedy naposledy pre neho niekto upiekol tortu. Usudzoval, že bola domácej výroby podľa toho, že bola ozdobená oranžovými cukrovými srdiečkami a ďalšími ozdôbkami, ktoré mohla vymyslieť len ona. Síce nevyzerala stopercentne ukážkovo, no aspoň tá snaha sa musela ceniť a Nita konečne skončila so svojim útokom na jeho líce a všimla si, ako jej dielo pozoruje, na čo si odkašľala a venovala mu trocha zahanbený pohľad.

„Pôvodne to vyzeralo úplne inak, ale snáď ti bude i tak chutiť. Pomáhali mi babička aj mamka! Dali sme tam horkú čokoládu zmiešanú s chilli, keďže máš rád pikantné veci.“ Prezradila mu a jamky v jej lícach sa zase raz prehĺbili, keď sa znova doširoka usmiala. „Ale počas dňa sa troška stopila.“

„Trdlo,“ zašomral, ešte stále sa pokúšajúc zamaskovať červeň v tvári, ktorá sa ho zmocnila, „mala si ju dať do môjho chladiaceho boxu.“

„Hej, ale chcela som, aby to bolo prekvapenie,“ zamrnčala a kútik jeho úst sa predsa len napokon zvlnil v úškrne.

„Prekvapila si ma,“ priznal a očami prešiel aj po zvyšku toho, čo mu pripravila. „Dnes si až otravne sladká, Hiraoka. Máš šťastie, že je to tak sakra moc roztomilé.“ Bol by býval použil aj o trochu menej slušné slovo, no v poslednej dobe sa snažil s nadávaním pri nej brzdiť. A koniec koncov, mala to byť poklona zložená pre ňu za to, čo všetko mu pripravila a on bol naozaj vďačný, i keď to možno nevedel tak úplne dať najavo.

„Vyskúšaj ju, chcem vedieť, čo na ňu povieš!“ Zaprosíkala a konečne z neho zliezla, čo na jednej strane uľavilo určitým častiam jeho tela, no na druhej mu začínala jej prítomnosť chýbať a to si sadla len kúsok od neho. Hoci mal za dnešný deň sladkého už vyše hlavy, nedalo mu to, očakávanie v jej tvári ho premohlo natoľko, že predsa len z tej torty, ak sa to tak vôbec dalo nazvať, ochutnal. A prekvapila ho chuť, ktorá bola naozaj výnimočná, ale výborná.

„Teda, je to lepšie, ako som čakal,“ uznanlivo pokýval hlavou, keď mal za sebou pár súst. Pochvala od Bakuga neprichádzala často a len tak, takže Nita od pýchy priam rástla, nadšená, že malo toto sladké prekvapenie pre neho úspech. A bol k nej úprimný, pretože nezvykol chváliť niečo, ak k tomu naozaj nemal dôvod. „Budeš mi musieť dať recept.“

Prisľúbila mu ho a po pár sústach, ktoré si spolu dali, no nie dostatočne veľa na to, aby im nezostalo miesto na večeru, Nita schovala tortu späť do dózy a uložila do Bakugovej prenosnej chladničky, ako jej to prikázal.

On medzitým na tričko navliekol kockovanú čierno-červenú košeľu, lebo už začínalo byť o niečo málo chladnejšie, ako sa blížil večer. Nita si navliekla svoju ružovú mikinu tiež, čakajúc, čo ďalšie ich spoločný deň prinesie.

Blonďavý mladík poukladal polienka okolo ohniska a založil oheň pomocou svojho quirku, popri čom si spomenul, že prečo vlastne ružovovláska potrebovala zápalky – chcela ho prekvapiť tortou rovno aj so sviečkou. Pravdou bolo, že si v tom momente, kedy ju sfúkaval, Bakugou neprial nič konkrétne. V tej chvíli to proste cítil tak, že mal všetko, čo si len mohol želať a ďalšie splnené prianie nepotreboval. Nie, že by na tieto povery, ktoré sa týkali narodeninových zvykov veril. To pre neho to bývali odjakživa hlúposti. Ale Nita z toho očividne mala radosť a tak jej ju nekazil. 

Vytiahol z chladiaceho boxu párky a pečivo spolu s ďalšími ingredienciami, oznamujúc jeho spolužiačke, že budú mať na večeru hot-dogy. Ona ani za mak neprotestovala a zaujato sledovala ako pripravoval všetko potrebné a potom oba párky napichol na palicu a opekal ich pre seba aj pre ňu. Stále nevychádzala z údivu, ako moc dobre sa na neho pozeralo pri práci. Na takýto servis by si vedela zvyknúť rýchlo. Cítila sa pri ňom priam rozmaznávaná, akoby mala sviatok ona miesto neho.

O pár minút jej už podával plastový tanierik s hotdogom, ktorý dostala na večeru a už len pohľad na neho v nej prebúdzal obrovskú chuť. Nielen, že to dobre vyzeralo, ešte lepšie to aj voňalo a akonáhle si odhryzla prvé sústo, po tvári sa jej rozlial blažený výraz.

„Mmmm, to je výborné.“ Pochválila, čím pohladila Bakugovo nadmerne veľké ego ešte viac. „Nechápem ako to robíš, že aj z takých jednoduchých vecí vyčaruješ kráľovskú večeru.“ Rozplývala sa a nadšene hádzala do seba jedno sústo za druhým. Na rozdiel od mnohých iných dievčat, Nita nemala najmenší problém s tým, že sa priam napchávala priamo pred očami svojho chlapca. A on bol na ňu zvyknutý a viac, než čokoľvek iné, ho tešilo, že jej chutí to, čo jej pripravil. Znova.

I napriek jej veľkému apetítu dojedol prvý a odložil tanierik späť tam, kam patril, dávajúc pozor, aby po nich nezostala ani jediná smeť. Sadol si oproti nej a pozoroval ju, ako dojedá svoju porciu, nadšenie neopúšťalo jej tvár, čím dobrá nálada prebývala aj v jeho vnútri. 

Keď dojedla aj ona, vzal jej tanier k tomu svojmu a potom po sebe upratal, s čím mu Nita pomohla, prehlasujúc, že nemôže robiť všetko iba on a hlavne, bol oslávenec a to ona by sa mala starať o neho, nie opačne. Ale nesťažovala sa, bolo jej práve teraz viac než dobre a ďalšia aktivita, ktorú mala v pláne, k tejto podvečernej idylke mala ešte prispieť.

Zatiahla ho na deky na zemi s tým, že sa jej zachcelo pozorovať hviezdy na oblohe, no ešte ani poriadne nezačalo zapadať slnko. Ale i tak sa do nich obaja zvalili a keď si ju Katsuki privinul k sebe, objímajúc ju v náručí a prstami jemne hladiac jej chrbát cez látku trička a trigovice, nepotrebovala ani hviezdy na to, aby sa cítila ako v nebi. Presne na tento moment sa tak nesmierne moc tešila – keď budú ležať jeden vedľa druhého, v tesnom objatí a ona bude môcť cítiť jeho vôňu, ktorú si tak zamilovala a počúvať pravidelný tlkot jeho srdca, keď si hlavu položí na jeho hruď.

Jednu nohu prehodila cez tú jeho a ešte viac sa k nemu pritúlila, no neodstrčil ju a jeho paže ju zovreli v náručí ešte o čosi pevnejšie. Aj keď na hviezdy by čakali ešte pomerne dlho, miesto súhvezdí sa rozhodli pozorovať mraky na oblohe, ktoré v takomto krásnom horskom prostredí tiež vyzneli pozoruhodne. Nita dokonca miestami hádala, aké tvary jej ktorý pripomína a po náročnom presviedčaní sa k nej pridal aj Bakugou, ukazujúc jej jednotlivé oblaky prstom. 

Tie sa, časom, začínali sfarbovať do oranžova, keď sa slnko predsa len zberalo k západu, čím im dalo najavo, že tu takto ležia jeden vedľa druhého už hodnú chvíľu. Nita sa vedľa neho náhle zahmýrila a vytiahla sa o čosi vyššie, svojou hruďou sa tisnúc na tú jeho. Zamilovane sa na neho zahľadela, keď ich tváre boli od seba vzdialené iba na pár centimetrov a zašepkala zasneným hláskom.

„Tak, čo? Ako sa ti páčia tvoje tohtoročné narodeniny?“

„Veľmi,“ odpovedal, keď jeho karmínové oči skĺzli od tých jej nefritových k ružovým perám. Dlaňou prešiel od jej chrbta vyššie až k zadnej časti krku, zachádzajú jej prstami do vlasov, ktoré si dávno pred tým stihla rozpustiť Teraz Nite splývali okolo tváre ako vlnitý blonďavo-ružový vodopád a chvíľu masíroval dievčininu šiju, čím si od nej vyslúžil spokojný povzdych, než sa natiahol a ich pery sa opäť spojili do ďalšieho bozku.

Pripomínal ten, ktorý jej venoval, keď vyšli na samý vrch hory, no tento raz ho prerušila ona tým, keď sa vyštverala na nohy a potiahla ho za ruku, aby sa postavil tiež, pretože si všimla, ako zapadá slnko a chcela si urobiť aspoň pár fotiek na pamiatku. Prevrátil otrávene očami, pretože práve teraz mal v mysli úplne inú aktivitu, ktorej by sa rád venoval, ale nechal ju, nech ho zatiahne za ruku až k jazierku, šomrúc, keď vytiahla svoj telefón a začala sa s ním fotiť snáď z každého uhla, stále nespokojná s tým, ako na ich spoločnej selfie vyzerala.

Došla mu trpezlivosť a vychmatol jej mobil z ruky a keď ich odfotil on sám, konečne bola s výsledkom spokojná. 

„Och, konečne aspoň jedna, ktorú môžem zverejniť!“ Potešila sa a najradšej by ju hneď rozposlala po všetkých svojich blízkych, aby videli, ako im práve teraz bolo spolu dobre. Nemohla sa dočkať, kedy ju ukáže Hane, Ramone, či Mine s Tooru a aj svojim rodičom a najmä mladším bratom. Hlavne Masaru si jej spolužiaka nesmierne moc obľúbil.

„Ozaj, skoro by som zabudla, Masaru a Mamoru odkazujú, že tiež prajú všetko najlepšie! A mamka so starkou tiež, vlastne aj oco, celá rodina.“ Zachichotala sa. „Zaujímalo by ich, že kedy sa zastavíš.“ Dodala a jej chichúňanie sa znásobilo, keď si všimla jeho výraz v tvári. Pravdou bolo, že Nitini rodičia boli snáď to jediné, pred čím mal Katsuki Bakugou rešpekt a nedovolil si byť taký drzý, nebojácny a smelý, nehľadiac na slušnosť, ako za iných okolností. A ona to moc dobre tušila, no i keď celá rodina vedela, ako jej kedysi zlomil srdiečko, postupne si ho obľúbili, keď zistili, čo všetko robil, aby si to u nej vynahradil.

A čo sa týkalo jej dvoch mladších bratov, tí si ho zamilovali ešte vtedy, keď ho ani nestretli naživo. Stačilo im na to vidieť jeho počínanie počas športového festivalu v prvom ročníku, ktorý bol vysielaný verejne v televízii. Katsukiho schopnosti a postoj učarovali najmä mladšiemu z dvojičiek, ktorý bol povahovo tak trochu podobný mladému mužovi s výbušným quirkom, len by sa skôr mohol označiť za jeho slabší odvar.

Nita si nemohla pomôcť, jeho obavy, ktoré sa mu premietli aj do výrazu v tvári, jej prišli rozkošné a tak ho pohladila po líci, aby ho upokojila a potom mu naň čo najnežnejšie vtisla ďalšiu pusu. Nemusel sa ničoho báť, jej rodina ho určite privíta s otvorenou náručou, akonáhle sa odhodlá poctiť ich oficiálnou návštevou. Už sa s ním všetci, možno okrem babičky, stretli, ale ako jej oficiálny priateľ k nim ešte nezavítal.

„Určite im poviem, keď sa vrátime, že aký úžasný výlet si nám pripravil. A ako si sa o mňa staral. Oh, a že som to najšťastnejšie dievča na svete!“ Venovala mu láskyplný úsmev, na čo sa Katsukiho večne napätá, či zvraštená tvár uvoľnila. V momentoch, akými bol aj tento, mu do hlavy vošli myšlienky typu, či si vôbec zaslúžil, aby bola Nita jeho dievča. Po tom, ako sa k nej správal, mu svedomie našepkávalo, že možno ani nie. Ale keď bola a, najmä, chcela byť pri ňom, neplánoval tú šancu zahodiť. V tomto mal práveže najväčšie šťastie on – ona mu ju totiž dala aj napriek tomu, že on jej na nie. 

Snažiac sa potlačiť úvahy, ktoré práve v tomto momente až tak vítané neboli, ju vzal za ruku a viedol späť k plápolajúcemu ohňu.

„Poďme sa zohriať, zašlo slnko a každú chvíľu sa ochladí,“ prehovoril stále pomerne dosť vyrovnaným hlasom bez akejkoľvek známky agresie, či podráždenosti v tóne a keď sa Nita usadila pred oheň na lavičku zo stromu, prisadol si k nej. Dievčina zaklonila hlavu a po tvári sa jej roztiahol ďalší úsmev, keď si všimla, čo sa objavilo na oblohe.

„Konečne hviezdy,“ ukázala prstom nad seba, oči sa až tak ligotali, no jej pozornosť upútal blonďavý mladík sediaci pri nej, keď náhle vzal jej drobnú dlaň do svojej mohutnejšej. Pohľad miesto neba upriamila na neho, pery sa zachveli a mierne prekvapením pootvorili, keď cítila, ako jej dlaň hladí svojou a potom položila na tú jeho ďalšiu.

Netušila, čím si od neho vyslúžila takéto nežné gesto, no bolo to dosť na to, aby opäť vo vnútri ucítila to najpríjemnejšie chvenie a jej líca mierne zružoveli. Bol to výnimočný pohľad, ktorý sa jej naskytol. Katsuki sa takto často netváril. V podstate ho takto uvoľneného a pokojného snáď ani nikto iný doposiaľ nevidel, aspoň väčšina ich spoločných spolužiakov nie. Už len to vedomie Nite dávalo pocit výnimočnosti, ktorý ju hrial rovnako, ako plamienky poskakujúce okolo polienok v ohnisku. 

„Ešte som ti za dnes vôbec nepoďakoval,“ skonštatoval a očami skĺzol k ich rukám, vzájomne sa dotýkajúcim, ako sa tak jeden vedľa druhého k sebe túlili. „Možno som neznel moc nadšene, no niečo takéto pre mňa doteraz na narodeniny nikto nespravil.“

Nebolo to tak, že by doposiaľ nemal kto. Bakugou bol veľmi obľúbený chlapec, mnoho jeho spolužiakov k nemu vzhliadalo s obdivom a za ten čas, ktorý strávil ako študent na U. A. akadémii, si stihol nahnať aj značné množstvo fanúšikov a to ešte nebol ani oficiálny pro. Ale to, čo dnes dostal od Nity pre neho znamenalo azda najviac, i keď si to spočiatku veľmi neochotne priznával. No musel to napokon uznať, pretože to bolo tak. Ani drahý darček od rodičov v podobe auta s ním nepohol toľko, ako keď mu dlhovlasé dievča darovalo tú gýčovú blbosť s vygravírovaným menom, ktoré si osvojil ako budúci hero, či polo-roztopenú tortu s oranžovými srdiečkami.

„Hmm a ešte jedno posledné, malé prekvapenie pre teba mám!“ Spomenula si dievčina a vytrhla svoju dlaň z jeho moci, vstávajúc a utekajúc po svoj vak, v ktorom čosi hodnú chvíľu hľadala, než sa vrátila k nemu aj s balíčkom cukroviniek v ruke.

Bakugou zažmúril oči, aby zistil, čo to niesla, no ani nemusel hádať, či pátrať dlho, pretože mu tým zamávala pred očami a otvárajúc vrecko začala zháňať palice, na ktorých on pred tým opekal párky, ktoré mali na večeru.

„Vraj v Amerike to je veľký trend a videla som to aj vo filmoch a sieriáloch, tak som si povedala, že keď už budeme stanovať, musíme si opiecť aj marshmallows!“ Prehlásila, keď mu podávala jednu z palíc a on si ju vzal, krútiac hlavou, no neprotestoval. Ak to chcela vyskúšať, tak sa k nej pokojne pridá. Napichol jeden z veľkých penových cukríkov na paličku a zamieril ním k ohňu, čakajúc, než tak urobí aj ona.

„Netuším, že ako dlho sa to má restovať, ešte som to nikdy nemal.“ Poznamenal a sledoval ako sa nad plameňom marshmallow na paličke pomaly zafarboval do hnedastej farby.

Nita, na druhej strane, to tak trošku neodhadla a svoj cukrík opekala priamo v plameni toľko, že jej začal horieť a roztiekol sa, spadajúc z paličky do pahreby. Nespokojne ohrnula spodnú peru a Bakugou nad tým celým len opäť pokrútil hlavou, no ten nešťastný výraz, keď sledovala, ako jej maškrta, na ktorú sa tešila mizne v plameni, obmäkčil jeho tvrdé srdce a zľutoval sa nad ňou.

„Na, trdlo. Vezmi si môj.“ Doopekal cukrík a odtiahol ho od plameňa, čakajúc, kým chvíľu vychladne, aby sa dievčina nedopálila, keď si ho od neho vezme. Bolo jasné, že sa nemôže už dočkať a keď jej ho podával, usudzujúc, že presne takto nejak by mal správne opečený marshmallow vyzerať, jej tvár sa opäť rozžiarila. Poďakovala mu a vzala si ho, fúkajúc do neho, kým si odhryzla.

Bakugou si medzi tým začal opekať ďalší pre seba a sledoval jej reakciu, keď začala opečenú cukrovinku prežúvať. Nikdy nebol fanúšikom sladkého, no Nita – ktorá bola azda to najsladšie, s čím sa kedy doteraz stretol - už dlhší čas pomaly menila jeho názor a keď to navrhla, rozhodol sa to vyskúšať tiež.

„Och, je to celkom dobré. Vždy som to túžila ochutnať.“ Priznala a pokračovala v pochutnávaní si na tom, čo by nemala, keby nebolo mladíka cediaceho pri nej. Tomu sa podarilo opiecť ďalší kúsok priam ukážkovo a tak si mohol dopriať aj on sám. Skonštatoval však, že predsa len mu zo sladkého viac pasovalo to, čo mu pred tým dievčina podarovala ako tortu, no zo všetkého snáď najviac ona sama.

Sedeli tam zhruba ešte hodinku, rozprávajúc sa, pozorujúc hviezdy nad hlavami a pomaly opekajúc jeden cukrík za ďalším, až im zostal takmer prázdny balík. Medzitým sa opäť presunul k nej, aby mohol byť v jej tesnej blízkosti, čo ju nesmierne potešilo a keď sa k nemu mohla zase pritúliť, uvedomila si, že je už pravdepodobne neskoršia večerná hodina a jej sa ešte vôbec spať nechce. Bolo jej až príliš úžasne na to, aby teraz myslela na spánok, aj keď ho predošlú noc zas až toľko nemala a on pravdepodobne tiež nie.

„Premýšľal som o tom, čo bude, keď zmaturujeme.“ Prehovoril po dlhšej chvíli ticha, ktoré bolo prerušované iba šumom lesa, zvukmi okolitých živočíchov ukrývajúcich sa v korunách stromov či steblách trávy a pukaním polienok v pomaly dohasínajúcej pahrebe.

„Staneš sa číslom jeden a najlepším herom, akého kedy v Japonsku mali.“ Vyhlásila Nita, akoby to snáď bola tá najsamozrejmejšia vec zo všetkých. Neubránil sa nepatrnému úškrnu, ktorý mu vytiahol kútiky pier o čosi vyššie, zatiaľ čo ju neprestával objímať a pokrútil hlavou.

„Myslím skôr to, že si chcem začať budovať vlastnú agentúru, akonáhle vyjdem von zo školy.“ Uviedol veci na pravú mieru. Ani netušil, čo mu to napadlo, načať práve takúto tému. Ale už dlhší čas mal túto myšlienku v hlave a prišlo mu ako celkom dobrý nápad zveriť sa s ňou práve svojmu dievčaťu. Samozrejme, nič iné ako plnú podporu od nej čakať nemohol, čo ho povzbudilo a utvrdilo v tom, že to bol dobrý nápad.

„Plánujem z toho urobiť najlepšiu agentúru v krajine. Bude lepšia ako tá Endeavorova, či Hawksova.“ Sebavedomie mu nechýbalo nikdy, ale bola to jedna z vecí, ktoré na ňom Nita milovala a preto nadšene prikyvovala. „Možno tam zamestnám aj tých troch idiotov, ak ma nebudú príliš štvať,“ myslel tým Kaminariho, Kirishimu a Sera, keď pokračoval v premýšľaní nahlas naďalej.

„A ja čo?“ Uprela dievčina na neho svoje zelené oči, ktoré v tom prítmí svietili až mystickým spôsobom, keď sa v nich odrážali dohasínajúce plamienky z ohňa. „Budem tvoja šarmantná asistentka?“ Venovala mu úškrn, na čo mu pomedzi pery uniklo uchechtnutie. Samozrejme, predstava dlhovlásky v jeho kancelárii, ako okolo neho pobehuje a robí mu osobnú asistentku, bola viac než lákavá a mal čo robiť, aby sa jeho myšlienky nezačali uberať nebezpečnejším smerom. Ale prekvapil ju.

„Nie, ty budeš doma s našimi deťmi.“ Prehlásil to tak nevzrušene, bez náznaku sarkazmu a odhodlane, až jej takmer zovrelo srdce. Vážne rozprával o deťoch na jeho osemnáste narodeniny? A ešte o ich spoločných? Ale počula dobre, nemala žiadne halucinácie a počiatočné prekvapenie a rozpaky, ktoré v nej tá obyčajná veta vyvolala, vystriedala náhla záplava lásky k nemu, pretože ak bolo niečo, po čom Nita túžila z celého srdca, snáď ešte viac, než byť s mladíkom, ktorý sedel práve teraz pri nej, tak to bolo mať jedného dňa rodinu. A mať ju s ním? To už aj slovo sen by snáď bolo slabým pomenovaním pre niečo také! Neubránila sa zachichotaniu, ktoré jej uniklo pomedzi pery, na čo on zavrčal a zvraštil obočie, pokúšajúc sa prísť na to, čo jej bolo také vtipné.

„Len pre tvoju informáciu, chcem minimálne dve!“ Chichúňala sa naďalej, zakrývajúc si ústa dlaňou, na čo Katsuki hodnú chvíľu zostal hľadieť do prázdna s prekvapeným výrazom, no potom sa jeho tvár pretavila do čohosi iného, čo Nita nevedela tak úplne identifikovať, no prirovnala by to ku grimase vlka, ktorý práve narazil na stádo oviec a chystal sa ich jednu po druhej zhltnúť.

„Tak to budeme mať čo robiť, lebo ja chcem aj tri!“ Po jeho slovách sa už nezdržala a vybuchla smiechom, ktorý bol nákazlivý a tiež mu mykalo kútikom úst, keď sa s chvejúcimi sa ramenami pokúšal potlačiť vlastný výbuch. Potom však zvážnel a šomravo si pre seba zamrmľal niečo v štýle, že snáď budú aspoň múdre po ňom a krásne môžu byť pokojne po nej, no na jeho smolu to dievčina začula a smiech vystriedal namosúrený a odutý výraz v jej peknej tváričke.

Založila si ruky na hrudi, odťahujúc sa urazene od neho a mrnčiac, či tým chcel povedať, že je hlúpa. Uvedomil si, akú osudovú chybu práve vykonal a stálo ho vedľa síl, aby ju aspoň čiastočne presvedčil, že za tým má vidieť skôr to, že je krásna, čím jej vlastne zložil kompliment.

„No tak, princezná, poď sem,“ zdrapil ju za pás a pritiahol znova k sebe, na čo sa ona ešte stále durdila, no iba naoko. A úplne ju spracoval tým, že jej na čelo vtisol bozk, prechádzajúc prstami pomedzi jej dlhé husté vlny. Pri jednom bozku to však nezostalo a keď tie roztomilo oduté pery opäť ochutnal svojimi, akékoľvek predošlé napätie sa uvoľnilo a Nita sa mu začala prakticky roztápať v náručí.

Hladil ju rukami nie len po chrbte, ale aj boku a jazykom zase raz dráždil jej peru, do ktorej následne aj nežne zahryzol, keďže ho tentokrát vzdorovito nechcela pustiť dnu. Dlaň z jej boku prešla nenápadne až k jej stehnu, ktoré obdaroval dotykmi tak moc rafinovanými, až zabudla, že sa vôbec hnevala a tiež pootvorila ústa, vzdávajúc tento malý boj s ním, ktorý mal i tak dopredu vyhratý. A on to využil a opäť preskúmaval vnútro jej úst, užívajúc si sladkú príchuť, ktorú si zamiloval jedine u nej a u ničoho, ani nikoho iného.

Zrazu si len uvedomil, že pomaly vstáva na nohy a ju berie so sebou, počas čoho sa ich pery od seba ani na chvíľu neoddelili. Pomedzi tie jej začali unikať drobné stony a slastné povzdychy, ktoré sa iba násobili, keď dlaňou prešiel z jej chrbta o čosi nižšie a konečne si dovolil ňou skĺznuť až na zadok, ktorý pred ním dnes celý deň pretŕčala v tak priliehavom oblečení. A už si viac nedokázal, či lepšie povedané nechcel odopierať to, aby naň aj siahol, koniec koncov, už nebol iba jej, patril aj jemu, tak, ako mu patrila ona sama.

Áno, Nita bola len a len jeho dievča a akokoľvek moc na neuverenie to pre neho stále bolo, také veci, že už s istotou vedel, ako s ňou zaobchádzať a ako a kde sa jej dotýkať, aby z nej dostal presne takú reakciu, po akej túžil, ho v tom len utvrdzovali. A zbožňoval na nej to, že akonáhle prišlo na nežnosti tohto typu a oni dvaja boli sami, zakaždým ho odmenila sladkými vzdychmi, ktoré jeho ego posielali priam do nebies, pretože mu neprestávala dávať najavo, ako moc sa jej páči, čo s ňou robí a to ho povzbudzovalo neprestávať s tým, ale práve naopak, pokračovať ďalej.

Aj teraz mu telom prebehli od vzrušenia zimomriavky, keď objatie okolo jeho krku upevnila, akonáhle on prehĺbil ich bozk ešte viac a prsty z jednej z nich zašli do jeho vlasov, pre čo mal obrovskú slabosť zase on. A dievčina sa tiež začínala pomaličky učiť, čím si ho získať, aby ho priviedla k bodu varu tým najlepším možným spôsobom. Ak mal Bakugou problém s ovládaním svojich emócií a ich držaním pod pokrievkou, tak okrem hnevu sa medzi ne mohlo s určitosťou zaradiť aj vzrušenie a práve teraz sa ho v ňom nahromadilo viac, než dosť, len to tak bublalo.

Nita zalapala po dychu a ich bozk sa na chvíľu prerušil, pretože akonáhle ucítila jeho prsty vkĺznuť pod látku jej mikiny, aj trička a ich hrejivé brušká ju pohladili po nahej pokožke, vydala zo seba ďalší tichý ston. Perami sa teda presunul od jej úst smerom k sánke, neprestávajúc sa jej dotýkať a hoci jeho dlane neboli nikdy studené, i tak sa zachvela. Všimol si to a perami sa zastavil až tesne pri jej uchu, zohrievajúc ho svojim dychom, keď do neho zašepkal, hlas zastrený a na neho až netypicky tichý.

„Mali by sme ísť do stanu, začína ti byť zima...“ Ale nebola, to chvenie podnietili čisto iba jeho dotyky a keď svoje dlane od nej odtiahol a venoval jej poslednú pusu na pery, priložila si k nim dievčina prsty a jej tvár premohol zasnený výraz, líca ešte stále horeli z toho, čo sa dialo doteraz. Nevedela, či sa jej zmocnila úľava a či nespokojnosť, že ju pustil a ona viac necítila jeho ruky, prsty ani pery na svojej pokožke, no ak nič iné, aspoň jej dal šancu konečne sa poriadne nadýchnuť a trocha upokojiť, pretože srdce ružovovlásky naozaj doposiaľ bilo ako splašené.

Chvíľu stála na mieste ako obarená, kým on odzipsoval vchod do stanu, vybral zo svojho vaku spacák a penovú podložku a začal im pripravovať provizórne miesto, kde budú môcť spať. Samozrejme, ani jeho nenechalo chladným to, akým smerom sa vyvinulo ich posedenie pri ohni. Už tak mal so sebaovládaním značné problémy a keď prišlo na moment akým bol tento, ktorý medzi sebou zdieľali minúty dozadu, dalo mu to riadne zabrať – strážiť sa, aby neurobil niečo unáhlené, čo by sa jej nemuselo páčiť.

Sám tak úplne nechápal, že kde sa to v ňom berie - môcť sa takto prekonať, pretože v povahe a svojom temperamente mal odjakživa zakódované úplne iné zaobchádzanie, ale nejakým spôsobom to dokázal a radšej sa naďalej venoval príprave stanu, aby si mohli ísť obaja ľahnúť. Ten stiesnený priestor, ktorý na nich čakal, aby ho spolu celú noc zdieľali, tomu však vôbec nenapomáhal, práve naopak a keď na strop stanu zavesil lampáš a očami prechádzal po tom, čo bolo dnu, opäť sa ho začínali zmocňovať nevítané myšlienky. 

Nita zvedavo nakukla dnu a on k nej natiahol ruku, aby vliezla za ním, na čo sa zapýrila, no potom sa predsa len odvážila vojsť aj so svojim batohom v náručí. Ten stan nebol až tak moc malý, no Bakugova o dosť mohutnejšia postava zaberala dosť veľký priestor a napätie, ktoré medzi nimi panovalo (tento raz nebolo kvôli hádke, či doťahovaniu sa, ale niečomu úplne inému) ten priestor robili ešte stiesnenejším.

„Napadlo mi, čo ak sem náhodou v noci príde medveď?“ Pokúšala sa dusivú atmosféru rozptýliť nejakou čo najviac od veci poznámkou, na čo sa jedno z jeho blond obočí nadvihlo v pobavenom výraze.

„Hah! To myslíš vážne?“ Vyceril na ňu zuby v posmešnom úškrne, očami blúdiac od jej roztomilého výrazu v tvári k rukám, v ktorých zvierala svoj batoh. „Macko, ktorý sa bojí medveďa? O tom som ešte nepočul.“ Podpichol ju a natiahol ruku, aby mohol prstom šťuchnúť do malej plyšovej kľúčenky zavesenej na jej ruksaku, pretože vedel ako moc mala to zvieratko rada a tiež, že tieto plyšové medvedíky zbierala. Jedného takého mala doma aj od neho, no ten bol tak ťažký a obrovský, že by ho so sebou na stanovačku vziať nemohla.

„Keby to bola panda alebo koala, tak okej, to beriem, nech kľudne prídu,“ venovala mu Nita namosúrený výraz, ktorý sa však zmenil na ten plný obáv. „Ale čo ak to bude grizzly?“

„Tak mu ťa dám zožrať.“ Navrhol s nevinným výrazom v tvári, doberajúc si ju ďalej a keď sa opäť napajedila, pustil z ruky plyšovú hračku na jej batohu a uchopil ňou medzi prsty pramienok jej dlhých vlasov. „Alebo, ešte lepšie...“ jeho hlas klesol o tóninu nižšie a potom zase pridal na hlasitosti, až ňou myklo a jeho maniacky výraz v tvári to ešte umocnil, “odpálim ho na druhý koniec lesa a dá nám pokoj, čo ty na to, ha?“

Venoval jej taký úškrn, že sa zapýrila od korienkov vlasov po prsty na nohách, na čo on pobavene vybuchol smiechom a pustil jej zvlnený pramienok, vychutnávajúc si pohľad na ňu, na čo mu nič ďalšie nepovedala, iba zaryto tisla pery k sebe. Znova nastalo ticho.

Uvedomila si, že čo všetko mala v pláne ešte vykonať skôr, než sa odváži ľahnúť si a pokúsiť sa vedľa neho zaspať, či aspoň nejakým iným spôsobom prežiť noc. Samozrejme, že toto celé bolo nesmierne moc romantické a keď doniesla dnu aj svoju obľúbenú deku, tak sa vnútro stanu ešte viac zútulnilo, ale nervozita ju neopúšťala ani omylom. V rukách žmolila svoj vak, keď sa posadila na zem a venovala mu rozpačitý pohľad, kvôli ktorému opäť podozrievavo zvraštil obočie.

„Uhm, mohla by som ťa poprosiť, aby si nachvíľu vyšiel von? Potrebujem sa prezliecť a nachystať, takže...“ Nedokončila vetu a zahryzla si do pery, pohrávajúc sa so zipsom od svojho ruksaku, za čo si od neho aj vďaka tej prosbe vyslúžila tiché odvrknutie, no napokon len pokrčil ramenami a vyšiel von zo stanu, tak úplne nechápajúc, na čo sa potrebovala chystať.

Ale súkromie na to, aby sa mohla prezliecť do toho, v čom bude spať, jej dopraje, i keď jemu by prezliekať sa pred ňou problém nerobilo. Vlastne, vždy keď ju pristihol, ako ho skúma pohľadom a cítil na sebe jej svetlozelené dúhovky, mu to imponovalo a ešte prilievalo olej do tej obrovskej vatry, ktorou bolo jeho sebavedomie.

No pokiaľ chcela jeho princeznička chvíľu na to, aby sa mohla pripraviť na noc, tak sa premohol a doprial jej aj tú, sadajúc si na jeden z tých kmeňov, ktoré slúžili ako lavičky a podopierajúc si hlavu dlaňami, keď lakte položil na kolená a oči mu skĺzli k stanu, v ktorom zostala ona. Oheň už dávno vyhasol, o čom sa opäť ešte raz pre istotu presvedčil, takže jediné svetlo vychádzalo z tých bláznivých svetielok, ktoré tu porozvešala po okolitých stromoch a z lampášu v stane, vďaka čomu mohol cez jeho hrubú látku vidieť aspoň jej siluetu.

Nitino srdce bilo splašenou rýchlosťou, keď vyťahovala zo svojho batoha jednu vec za druhou, pátrajúc po svojich kozmetických pomôckach, ktoré si našťastie nezabudla pribaliť. Po celodennej túre, počas ktorej sa pri výstupe neraz zapotila, sa necítila vo svojej koži stopercentne príjemne a zúfalo potrebovala sprchu, ktorej sa tu, uprostred lesa mohla dožadovať len márne. Jedinou záchranou boli vlhčené hygienické obrúsky, ktoré si so sebou na cestu zbalila a za tento nápad, ktorý včera dostala, si práve teraz gratulovala. Pomohlo aj to, že mala pri sebe fľaštičku so svojim obľúbeným parfumom a ani tým nešetrila.

Ak už mala dovoliť Katsukimu, aby si vedľa nej ľahol a strávili takto celú noc až do rána, musela sa uistiť, že pre neho bude čo najviac príťažlivá a ani fakt, že boli na stanovačke vonku v prírode, jej to nemohol zmariť. Musela sa jednoducho vynájsť. Po tom, čo si už nepripadala tak odpudivo, vďačná za to, že sa na turistiku rozhodla obuť si bambusové ponožky, takže sa nemusela desiť momentu, kedy si vyzuje tenisky a tiež aj za to, že jej napadlo vziať si zvlhčujúci krém na pokožku, si prečesala kefou svoje dlhé vlasy, upravujúc ich čo najviac to bolo možné.

Skontrolovala svoj vzhľad v malom vreckovom zrkadielku a v hlave jej vznikla náhla dilema, či sa odmaľovať, alebo ísť spať s make-upom na tvári, len aby ju nevidel bez neho a nepomyslel sni snáď že je škaredá a za celý svoj vzhľad vďačila jedine líčidlám. To by však šlo na úkor jej pleti, ktorá by sa jej v budúcnosti za takéto zanedbané odličovanie a starostlivosť mohla nepekne odvďačiť.

Faktom totiž zostávalo, že ju doposiaľ bez make-upu nevidel a desila sa toho momentu, keď sa tak stane, no pleť jej nakoniec bola prednejšia než posadnutosť tým, ako vyzerala a siahla po odlíčovacom obrúsku, zotierajúc si z tváre make-up, ktorý aspoň nebol nijako zvlášť výrazný a umelé mihalnice si odstraňovať nemusela, tie jej vydržali aj niekoľko týždňov. Mala šťastie, že dnes bol jeden z tých lepších dní, čo sa týkalo stavu jej pleti a určite za to mohla vďačiť aj procedúram z predošlého večera. Modlila sa, aby to pre neho nebol až priveľký šok a ak by aj spozoroval, že vyzerá inak, dúfala, že bude aspoň taktne mlčať, i keď Bakugou a taktnosť k sebe mali na míle ďaleko.

Ako posledné prišlo na rad pyžamo a to nemala pripravené len tak hocijaké. Bežný, normálne zmýšľajúci človek by si asi pri pohľade na to, čo vytiahla zo svojho batoha, pravdepodobne zaťukal na čelo. Saténovo-krajkovaná súprava tielka a extrémne krátkych šortiek ružovej farby uprostred lesa a v stane viac absurdne pôsobiť nemohla, ale Nita bola skrátka Nita a akonáhle to pyžamo počas potuliek obchodmi objavila, nikto ju nemohol presvedčiť o tom, že by si ho na hory brať nemala. Ramona s Hanou sa pri pohľade naň, keď im ho zaslala odfotené dva dni dozadu do spoločného chatu, chytali za hlavu, no napokon skonštatovali, že pokiaľ mala v pláne na svojho blonďavého oslávenca zapôsobiť, tak týmto určite trafí do čierneho.

Opäť si nervózne hrýzla spodnú peru, keď si rýchlo vyzliekla športovú podprsenku a bleskurýchle ju vymenila za tú krajšiu, formujúcejšiu, ktorú si pribalila tiež, práve za týmto účelom. Obávala sa, že by každou sekundou mohol vliezť naspäť do stanu a pristihnúť ju „hore bez“, čo by určite od hanby neprežila a trvalo len malý okamih, než mala oblečené aj šortky a tielko, naprávajúc si látku na svojom tele tak, aby jej čo najlepšie pyžamo sedelo. To, že si nechala na noc podprsenku bola ďalšia absurdita, no vzhľadom na to, aké komplexy mala dievčina zo svojho hrudníka, spať vedľa neho bez poriadne vypchatej push-upky nepripadalo do úvahy. Zrejme si dávala na čas, pretože sa z vonka ozvalo jeho nedočkavé hlasné šomranie.

„Bude ti to trvať ešte dlho, Hiraoka? Čo tam toľko stváraš?!“ Začula aj jeho nedočkavé kroky, ako prešľapoval pred stanom, čakajúc na povolenie, kedy konečne bude môcť vojsť dnu za ňou a odkašľala si, pokúšajúc sa tón svojho hlasu udržať čo najviac pokojný a vyrovnaný.

„Už to bude, ešte minútku!“ Odkričala naspäť a premýšľala, či sa predsa len nezakryje dekou prv, než ju v tomto stihne zazrieť. Zima jej však nebola a tak trochu dúfala, že poteší jeho oči pohľadom na jej nočný úbor, čo by si zaslúžil, keď už má tie narodeniny a napokon zostala sedieť v čo najuvoľnenejšej, no zároveň stále príťažlivej póze na jednej z prikrývok, snažiac sa zachovať pokoj a nedať najavo, ako moc bola nervózna. „Už môžeš!“

Katsuki sa radšej vyzul pred stanom a nechal svoje topánky vonku aj s ponožkami, keď rozopol vchod a začal liezť za ňou, no v tej sekunde, kedy sa jeho tmavočervené oči zabodli do dievčiny, ktorá na neho čakala a upierala rozpačitý pohľad, v ktorom mohol zazrieť aj isté očakávanie, sa zastavil. Akosi mu došli slová, čo sa nestávalo často a v hlave mal odrazu prázdno. Obliala ho neskutočná horúčava, až mal pocit, že sa v tom tesnom priestore a v oblečení, ktoré mal stále na sebe, uvarí. Dlane sa mu začali potiť tak moc, že si ich musel okamžite utrieť do látky teplákov, inak by asi nevedomky nechal celý stan aj s nimi dvoma vo vnútri vyletieť do vzduchu.

V hrdle pocítil náhle sucho, keď sa mu tam začala formovať obrovská guča a jeho tvár nadobúdala podobný odtieň, aký mala tá Nitina, ktorá bola momentálne priam bordová. Akokoľvek moc chcel, nedokázal svoj pohľad od nej odtrhnúť, predovšetkým nie od toho, v čom bola oblečená. Pristihol sa, ako samovoľne poťahuje lem svojho trička o čosi nižšie, keď štvornožky liezol dnu, pretože to, že mal na sebe práve teraz tepláky mu moc nepomáhalo a krv, ktorá sa mu pred tým navalila do líc, sa mu začínala valiť nižšie. Pokojne by tam mohla pred ním sedieť iba v spodnom prádle, malo by to pravdepodobne presne rovnaký efekt a to, ako na neho hľadela s nevinným výrazom, za ktorým sa však skrývalo čosi viac, to celé iba zhoršovalo.

„Čo to máš, kruva, na sebe?“ Vyštekol čo najviac potichu, ako bol schopný a neodvážil sa k nej priblížiť viac, udržujúc si čo najväčší odstup, ako mu to len priestory stanu dovoľovali. Do nosa mu udrela aj jej vôňa, ktorá bola tak intenzívna, až mal pocit, že sa začne dusiť. A horúčava, ktorá ich obklopovala, sa len stupňovala.

„Uhm, pyžamo,“ vypadlo z nej a uhla pohľadom, zatiaľ čo on ten svoj nechával stále na nej, pretože sa skrátka odvrátiť nedokázal a pokúšal sa aspoň sústrediť na znamienka krásy, ktoré zdobili jej pokožku, no keď po nich po jednom prechádzal očami, ako sa ťahali od odhalených ramien, cez plecia, po kľúčnej kosti a končili až v jej výstrihu... Znova bol tam, kde aj pred tým.

Nedokázal to, čo na seba navliekla a chystala sa v tom vedľa neho spať, ani okomentovať slovami, čo by asi práve v tomto momente bolo aj zbytočné a zatínajúc zuby, sánku a aj päste sa mu konečne podarilo od nej odtrhnúť zrak aspoň na chvíľu. Horúčava, ktorú pociťoval, bola stále tak obrovská, že si musel začať vyzliekať košeľu aj tepláky, vďaka čomu tento raz spočinul intenzívny pohľad na ňom. Ten jej.

Nitin dych sa zasekol niekde v krku, keď si uvedomila, že sa začal vyzliekať a ako paralyzovaná hľadela na každý centimeter odhalenej pokožky, ktorý pred ňou odkrýval. Ak by sa predsa len rozhodla zakryť, či navliecť si na to odhaľujúce pyžamo niečo ďalšie, už by to ani nedokázala, pretože mala pocit, že práve zhorí. A chrbtom narazila na handrovú stenu stanu, keď sa pokúšala mu dať čo najviac priestoru na to, aby sa o ňu nemusel pri vyzliekaní obšuchnúť, pretože to by zrejme nevydržala. Sledujúc ho a najmä tie jeho svaly, ktoré sa pod pokožkou napínali pri každom jednom pohybe, keď si prevliekal tričko cez hlavu, aby ho dal dolu, sa zmohla na jediné.

„Čo to robíš?!“ Prstami pevne zovrela látku spacáka, ktorý bol pod ňou a hlas sa jej zachvel tak moc, že už ani nemalo zmysel sa pokúšať čokoľvek zamaskovať.

„Hádam nečakáš, že vydržím v tomto celú noc, už teraz mám pocit, že sa tu uvaríme!“ Schmatol svoje tepláky, košeľu a tričko, ktoré jej demonštratívne ukázal pred tým, než ich šmaril vedľa svojho batoha. Vytiahol z neho aspoň druhé, čisté tričko a navliekol si ho prv, než stihla opäť do neho dobiedzať.

Nie, že by sa Nite na blonďavého mladíka oblečeného iba v boxerkách dívalo zle. Práveže, ten pohľad jej spôsoboval až príliš veľké potešenie, no keď si Katsuki všimol, kam až jej oči skĺzali, rýchlo sa od nej odvrátil, otáčajúc sa jej chrbtom. Vyzliecť si tepláky zrejme nebol ten najlepší nápad a mal podozrenie, že si určite všimla, čo s ním spravila táto náhle dusivá atmosféra a jediný pohľad na ňu v tom, čo nazývala pyžamom vhodným na noc uprostred lesa v stane, no aspoň to nijak nekomentovala, možno jej v tom bránila hanblivosť. Veď aj on sa cítil nesmierne moc trápne a tento pocit v jeho vnútri sa bil s tým obrovským vzrušením, ktoré za žiadnych okolností neutíchalo.

´Toto bude kurva dlhá a náročná noc,´ pomyslel si a v duchu Nitu tak trocha preklínal za to, ako sa pred ním promenádovala, tušiac, že jeho malý problém v dolných častiach tela, ktorý sa pomaličky zväčšoval a zväčšoval, mu dá dnes v noci ešte riadne zabrať. Pokúšal sa ľahnúť tak, aby mal aspoň aké-také pohodlie, otáčajúc sa jej chrbtom, pretože to bola jediná možnosť, ako sa aspoň troška bude môcť ovládať.

Odtiahol sa od nej na druhú stranu stanu čo najviac, ako to len šlo, nechávajúc medzi nimi priestor, kam by sa vmestila ešte jedna osoba, na čo Nita prekvapene zamrkala. Hľadiac na jeho chrbát, ktorého pozoruhodné svaly mu cez tenkú látku bieleho trička presvitali natoľko, že nemusela príliš zapájať svoju fantáziu, nemohla si pomôcť, ale pocítila akési drobné sklamanie.

Čiastočne jej odľahlo, že sa na ňu nevrhol a nedošlo k tomu, na čo myslela dnes po tom, čo mu našla v batohu balíček kondómov, alebo čo jej naznačovali kamarátky, že môže od tohto výletu očakávať, no na druhej strane túžila po tom, aby sa jej dotýkal, celou svojou bytosťou. Nemyslela, že ich spoločný večer, ktorý bol doposiaľ naozaj dokonalý, skončí tak, že sa jej obráti chrbtom a bez slova zaspí.

Bolo už dávno po ôsmej hodine večernej a za iných okolností by jej chlapec pravdepodobne už sladko spal, no práve teraz ona na spánok nemala ani len pomyslenie a čakala aspoň nejakú reakciu na to, ako moc sa kvôli nemu snažila vyzerať čo najpríťažlivejšie. Vidieť, že to malo pravdepodobne opačný efekt, ju riadne rozladilo a pohmýrila sa na ich provizórnej posteli tak moc, až spacák pod jej telom zašuchotal.

„Zhasni to a ľahni si už konečne, po dnešnom dni sa potrebuješ vyspať.“ Okríkol ju, čím jej dal najavo, že ešte nespí ani on a Nita s nespokojným povzdychom vypla lampáš zavesený na strope stanu, kde sa stretávala jeho kovová konštrukcia, vďaka ktorej bol v zemi upevnený. Potom jej drobná postava klesla do spacáka a otočila sa mu chrbtom aj ona, rozhodnutá za žiadnu cenu cez seba neprehodiť deku, i keď jej pomaličky začínalo byť chladno. Na rozdiel od jej blonďavého spolužiaka, ona nedisponovala quirkom, ktorý v jej tele akumuloval vyššiu teplotu, než bolo bežné u obyčajného ľudského jedinca.

Svoju nespokojnosť dávala bez hanby najavo občasným tichým zamrnčaním a neustálym nazeraním ponad svoje rameno, no v tej tme mohla vidieť iba veľmi málo z obrysov jeho ležiaceho tela.

Netušila, že on práve teraz zvádzal veľmi náročný a vyčerpávajúci boj so sebou samým, zatínajúc päste, škrípajúc zubami, ktorých zvuk takmer prehlušil jej mraučanie, ktorým ho k sebe priam vábila ako nejaká siréna. Ale už pred tým akosi tak vycítil, že Nita ešte nebola pripravená na to, aby mu dala to, čo by si od nej vzal bez mihnutia oka, ak by mal príležitosť.

Ako každý bežný mladý a zdravý muž v dospievajúcom veku sa nevyhol tomu, že ním hormóny lomcovali každým dňom celkom solídne a dnes boli jeho trpezlivosť a sebaovládanie v jej prítomnosti vystavené extréme náročnej skúške. I keď ho okolie považovalo za typ, ktorý by nemal problém vynútiť si čokoľvek, na čo dostal chuť a po čom zatúžil, v skutočnosti na ňu nemienil v ničom tlačiť, ani v tomto. A že veru po nej túžil naozaj intenzívne. Už dlhšiu dobu, no dnes mal naozaj pocit, že ho jeho hormóny a pudy doslova zabijú.

Miesto toho, aby jeho erekcia aspoň trochu ustúpila, mu pripadalo, že to bolo každou sekundou snáď horšie a horšie. A ona ešte stále nespala, mohol to jasne rozpoznať z jej hmýrenia sa a zvukov, ktoré vydávala. Určite bola nespokojná, že sa jej ani nedotkol, no práve teraz mu to prišlo ako to najlepšie riešenie aktuálneho problému. Inak by už k nej bol tak moc natisnutý, ako by sa mu dalo. Celý deň mu v jej tesnej blízkosti bolo nesmierne moc dobre a odoprieť si noc, kedy ju mohol zvierať v náručí, sa nepáčilo ani jemu.

Ešte zvažoval možnosť, že sa jednoducho postaví, vyjde von a pôjde si niekam medzi stromy uľaviť, než sa z tohto zblázni. Lenže to by najprv musela zaspať, no miesto toho bola stále hore! Opäť ju za to v duchu preklínal, i keď vedel, že to nebola jej vina, nerobila to predsa úmyselne.

Nita vedela, že takto si noc pod hviezdami v stane neužije a najlepším nápadom by bolo uvoľniť sa a pokúšať sa spať. Bola predsa po celom náročnom dni nesmierne moc unavená. No stále jej v hlave behali rôzne myšlienky, ktorých bolo na jej pomery až príliš. Hoci s ním prežila deň tak úžasný, že to vôbec nečakala a ešte doteraz sa vďaka tomu celému, čo spolu zažili musela v duchu rozplývať, stále jej nedala pokoj myšlienka, že ak by sa k nej aspoň na chvíľočku pritúlil a venoval jej jedinú poslednú pusu, zaspávalo by sa jej lepšie.

Až tak od preľaknutia a prekvapenia zhíkla, keď sa k nej zozadu náhle pritislo rozpálené telo mladíka, ktorý s ňou zdieľal stan, jeho nahá hruď sa dotýkala jej chrbta a iba tenučká látka saténového tielka, ktoré mala na sebe, ich od seba oddeľovala. Jeho pevné paže sa pomaly ovinuli okolo jej drobnej postavy, až sa tak dievčine zatajil dych a srdce sa jej rozbúchalo priam šialeným tempom. Akýkoľvek chlad, ktorý doposiaľ pociťovala, bol ako mihnutím oka preč.

Proste to už ďalej nevydržal. Buď s tým niečo urobí, alebo nebudú celú noc spať, ani jeden z nich a pretrpia takto až do rána. Rýchlo zo seba stiahol svoje tričko, lebo v ňom už nedokázal vydržať a usúdil, že ak sa jej má dotknúť, tak čím menej oblečenia, tým lepšie. V opačnom prípade by sa od tej páľavy, ktorá ho požierala zvnútra zrejme naozaj zadusil. Pretočil sa na druhý bok, zatínajúc sánku a pripravený na to, že sa jeho nepohodlie pravdepodobne ešte znásobí, pritisol sa zozadu k nej.

„Prečo ešte nespíš?“ Zasypel jej agresívnym tónom do ucha, keď tesne pri ňom zastavil perami, ktoré sa takmer až kĺzali po pokožke lícnej kosti. Jej vôňa bola tak omamná, že to snáď bolo na nevydržanie.

„Bakugou?“ Ušlo Nite pomedzi pery zapišťanie a keď sa pokúsila pohnúť, aby sa k nemu otočila tvárou, zastavil ju, jeho silné ruky ju pridržali na svojom mieste a jedna zovrela jej predlaktia v pevnom úchope, zatiaľ čo ďalšia utužila svoje objatie okolo jej pása. Posledné, čo potreboval, bolo, aby sa ešte viac hmýrila.

„Kedy ma už, sakra, konečne začneš oslovovať menom?“ Horúci dych pálil pokožku jej ucha znova, keď doň opäť frustrovane zavrčal. Cítila, ako jeho prsty okrem čipkovaného okraju tielka zavadili aj o nahú pokožku pod ním a zmocnila sa jej drobná triaška. „Veď som predsa tvoj, volaj ma už konečne tak, ako máš! Aspoň, keď sme sami.“

Nita naprázdno prehltla, no slová, ktoré mu vyšli z úst a priam pohladili jej ucho a aj srdce, ju začali napĺňať zvnútra neopísateľným pocitom. Áno, bol jej. Iba jej a nikoho iného tak moc, ako ona bola jeho... Príval citov, ale aj vzrušenie z toho, že sa jej konečne dotýkal tak, ako chcela, ju celú takmer pohltili a tento raz zo seba vydala ston, ktorým jasne dala najavo svoju spokojnosť.

„Dobre, Katsuki,“ zašepkala a pri vyslovení jeho mena ním prešla intenzívna triaška. Pustil jej zápästia a voľnou rukou odhrnul tie husté vlnité pramene vlasov, ktoré mu zavadzali a ich vôňa ho privádzala do šialenstva z jej tváre a ucha preč.

„Mali by sme spať.“ Zamumlal do pokožky jej krku, jeho hlas ju ešte viac rozochvel a keď ju začal obdarúvať pomalými a dráždivými bozkami na šiju a smeroval až ku krku, stále vyššie k sánke, neubránila sa vzdychom, ktoré ho povzbudzovali ďalej a prstami voľnej ruky zašiel do dievčininých vlasov, keď druhá vkĺzla pod látku pyžama, masírujúc pokožku jej brucha.

Nie, spať sa jej práve teraz rozhodne nedalo a keď si začala uvedomovať aj to, ako na ňu zozadu pomerne dosť intenzívne tlačilo čosi tvrdé a na jej pomery aj celkom dosť veľké (nevedela, či to naozaj bolo veľké, nemala dosť skúsenosti na to, aby mohla porovnávať, no v tej chvíli sa jej tá vec zdala obrovská), jej telo sa až tak naplo a potom opäť pohmýrilo. V kombinácii s tým, ako ju bozkával a zvieral v náručí ju opúšťali všetky myšlienky a každá bunka jej tela sa zvládala sústrediť a vnímať jedine jeho a jeho prítomnosť a to, čo s ňou práve robil.

„Radím ti, aby si sa prestala hýbať.“ Zavrčal opäť, pretože sa jej zadok, ktorý práve zakrývalo iba minimum látky a stačilo by rukou pár centimetrov skĺznuť nižšie, aby ho mohol celý uchopiť do dlane, obtieral o jeho chúlostivé partie tak moc intenzívne, že to prestával zvládať. „Ak nechceš...“

Opäť sa jej zatajil dych, keď svoju vetu nedokončil a pritisol sa k nej zozadu o čosi viac, čím ich vzájomné pohyby vyvolávali také veľké napätie a nebezpečne príjemný pocit, že sa opäť neubránila mumlaniu popretkávanému stonmi, ktoré jej unikali pomedzi pootvorené pery.

„Viem, že chceš ešte počkať, princezná,“ jeho hlas znel takmer až pridusene, keď jej opäť zarezonoval pri uchu, za čo si od nej vyslúžil ďalší ston a aj on mal čo robiť, aby vôbec dokázal sformulovať vetu. „A ja ti dám toľko času, koľko len chceš, ale ak mi dovolíš sa ťa aspoň dotknúť, tak... Ughhh!“ Ďalšie zavrčanie prerušilo jeho spleť myšlienok, pretože to, ako sa jeden druhého navzájom dotýkali a aké nesmierne potešenie mu to i cez tú bolesť, ktorá pramenila z jeho nepohodlia, privádzalo, mu prerastalo cez hlavu. „T-tak máš moje slovo, že to nebude nepríjemné...“ Podarilo sa mu napokon zo seba vyjachtať.

Bakugou si nikdy na nič povolenie nepýtal. Nikdy. Ale nedokázal sa práve teraz ani len zamýšľať nad tým, prečo tak urobil práve v tomto momente. Jednoducho po nej nesmierne moc túžil každou časťou svojho tela a mysle a nepotreboval si ju zobrať celú, stačil mu iba malinký kúsoček na to, aby...

„Mhmmm,“ Nita zo seba vydala po pár sekundách súhlasné zastonanie a jej drobné prsty uchopili jeho predlaktie, ktoré pevne zovrela. Dôverovala mu, že nespraví nič, čo by jej nebolo príjemné a práve teraz jej myseľ bola niekde inde, aby bola schopná vnímať všetky tie obavy, ktoré v podvedomí driemali. Nikdy pred tým takto moc vzrušená nebola a presvedčiť sa o tom mohol každou chvíľou aj on sám.

Stále cítila, ako sa k nej zozadu tlačí a vychádzala mu nesmelo v ústrety, tak úplne netušiac, čo vlastne robí, no jeho občasné povzdychy, tiché nadávky a vrčanie ju utvrdzovali v tom, že zrejme robí aspoň niečo správne. Katsukiho prsty vkĺzli pod lem jej saténových šortiek a nahmatali aj čipkované nohavičky pod nimi.

Tiež to pre neho bolo nové a súťaživosť s potrebou byť vo všetkom úplne najlepší, ktoré v ňom boli zakorenené odmalička, mu dodali odvahu a sebavedomie načúvať svojim inštinktom, ktoré ho nabádali, čo má robiť. Bolo mu jedno, že sú to jeho narodeniny a že to bol práve on, kto prežíval najväčšie nepohodlie, no jeho telo pritisnuté na to jej a vzájomný pohyb, blízkosť a horúčava, o ktorú sa medzi sebou delili, mu spôsobovali slasť, ktorú chcel tvrdohlavo silou mocou dopriať aj jej.

Jeho prsty ju takmer až pálili na mieste, ktorého sa doposiaľ nikto cudzí dotknúť nemohol. Chvíľu mu trvalo, než prenikol aj poza jej spodnú bielizeň, no akonáhle ucítil tú horúčavu a vlhkosť, ktorá bola badateľná pri jedinom letmom dotyku, jeho hruď, pritisnutá k jej chrbtu a ramenám sa až rozvibrovala, keď z nej vydal takmer až dravé zavrčanie, ktoré vyvolalo toto zistenie.

Zistenie, že Nita ho chce tak moc, ako on ju a to bolo dosť na to, aby čosi v jeho vnútri dosiahlo bod varu a zaplavili ho tak silné pocity zadosťučinenia, víťazstva a blaha a jeho majetnícka stránka osobnosti spokojnosťou priadla, že za žiadnych okolností nechcel svoju ruku stiahnuť, práve naopak. Keď s tým začal, plánoval to aj dokončiť, rozhodnutý privodiť jej pocit, ktorý s nikým ešte nezažila a zanechať v nej niečo, čo už nikto iný po ňom neprekoná. Nie, že by niekedy komukoľvek plánoval dať čo i len najmenšiu šancu to skúsiť.

A ona ho od seba neodtisla, ani neprotestovala. Spočiatku preľaknuto zastonala, a cítil, ako sa nalepená na neho opäť napla, no o pár sekúnd sa už zvíjala a tlačila na jeho stále tvrdé prirodzenie takým spôsobom, ktorý ho skoro privádzal do extázy. A jej prekvapené prerývané dýchanie sa opäť pretavilo do slastného mrnčania, ktoré sa iba stupňovalo tým, keď prstami dráždivo prešiel po tom vlhkom mieste medzi jej stehnami. Nezašiel však do nej ani jediným z nich, hoci to, ako moc bola práve mokrá, by mu to nielen že umožňovalo až príliš ľahko, ale ešte ho to k tomu priam až nabádalo. Neurobil tak, pretože by ju to mohlo vyplašiť a zneistiť.

Miesto toho prostredníkom nahmatal ten najcitlivejší bod na jej tele. Hoci s praxou doposiaľ skúsenosti nemal žiadne, teória mu nebola tak úplne neznáma. Ako väčšina mladíkov v jeho veku, aj on mal za sebou už slušný počet mládeži neprístupných videí, ktoré stihol zahliadnuť, za čo bol práve teraz aj vcelku rád, pretože aspoň čiastočne vedel, čo robiť a nepripadal si úplne bezradne a neohrabane.

Opatrne pritisol brušká prstov na ten bod, o ktorom tušil, že by jej mohol spôsobiť rovnako omračujúco príjemný pocit, akonáhle sa ho dotkne, aký cítil aj on, keď sa k nemu stále pritískala zadkom a dráždila jeho citlivé partie svojim neustálym mrvením sa. Vedel, že to nebude trvať dlho a dosiahne svoj limit a tak ju začal prstami dráždiť v podobnom rytme, ako sa pohybovali ich telá jedno vedľa druhého.  

Najskôr len zľahka, čo oceňovala každým ďalším hlasným stonom a vzdychom, ktoré prehlušoval on svojimi vlastnými, popretkávanými vrčaním. No keď začala kňučať, aby pridal na intenzite a rýchlosti, vyhovel jej, ale až po chvíľke, kým nezačala priam žobrať, pretože to tak moc nesmierne lahodilo jeho ušiam. Dokonca si trúfol tvrdiť, že to bolo ešte lepšie, než keď ho v minulosti zasiahla svojim quirkom a privodila mu vďaka jej hlasu stav eufórie.

Robilo mu to dobre, vidieť, počuť a hlavne cítiť, čo všetko dokáže iba svojimi dotykmi a nemusel byť ani v nej. Popri neutíchajúcom dráždení jej citlivého miesta ju opäť obdaroval nedbalými bozkami na krk a krivku jej ramena.

Zdalo sa mu, že medzi tým stonaním dokonca pár rázy začul aj zvuk jeho krstného mena, vysloveného jej roztúženým hláskom, čo ho privádzalo do ešte viac euforického stavu a naozaj ho od toho, aby sa mu konečne uľavilo, delili iba minúty, možno dokonca sekundy. Svojou druhou rukou, ktorú nemal vsunutú v jej šortkách a nohavičkách pustil jej pás a stiahol ju k sebe, až ju vsunul medzi ich navzájom dotýkajúce sa telá.

Uchopil svoje prirodzenie, ktoré až tak zapulzovalo, do dlane a pomáhal si rukou, neprestávajúc sa o ňu zozadu trieť. V istom momente musel svoj animalistický zvuk, ktorý sa z neho dral na povrch, utlmiť tým, že zubami podráždil citlivú pokožku jej krku, s vedomím, že tam po nich zostane stopa. A hoci na sekundu zasyčala od miernej bolesti, okamžite ju premohol iný pocit. Prsty, ktoré boli takmer až premočené od toho, ako moc vzrušená bola vďaka nemu, sa jej neprestali dotýkať ani na chvíľu.

A keďže bola tak úžasne citlivá, stačilo ešte pár intenzívnych zrýchlených pohybov, až ucítil ako zaťala nechty do jeho ramena a jej telo sa znova naplo ako v kŕči. Keď sa jej dlhé nechty zarývali do jeho pokožky, mal pocit, že mu snáď začne tiecť krv, ale tú bolesť hrdinsky ustál, pretože fascinácia nad tým, čo sa s ňou práve dialo, bola silnejšia a sústredil sa iba na ňu.

Mal čo robiť, aby spomalil pohyb rukou, ktorou sa pokúšal uľaviť aj sebe, pretože hrozilo, že si snáď privodí nepozornosťou a tým, ako moc ho premohli hormóny, nejaké skutočne nepríjemné zranenie. Nitine hlasné vzdychy a stony zrazu ustali, zakončené jedným obzvlášť hlučným a potom cítil, ako jej drobné prsty povolili stisk a dlaňou odťahovala jeho ruku preč od svojho tela, tisnúc stehná k sebe.

Uvedomil si, že to zrejme bolo na ňu príliš intenzívne a mal by prestať, keďže sa jej ešte stále dotýkal a tak prsty stiahol preč, presúvajúc svoju voľnú dlaň na jej bok a potom ňou prešiel až na ružovovláskin zadok. Ešte stále mal brušká prstov vlhké z toho, čo s ňou sekundy dozadu stváral a ona mala čo robiť, aby vôbec polapila dych.

Len matne si uvedomovala, ako zovrel jej zadok v dlani, popritom stále cítila, že sa k nej zozadu tisne. Nič podobné doposiaľ s nikým iným nezažila a zahanbene pritisla dlane k svojim ústam, no ten pocit, ktorý sa mu podarilo u nej navodiť, ju zmohol natoľko, že na ostych už nezostali sily. Ešte stále jej končeky prstov na nohách brneli akými zvláštnym doposiaľ nepoznaným spôsobom a to, že sa k nej stále tisol, jej nepomáhalo upokojiť sa.

Netrvalo mu to dlho a úľava sa konečne dostavila aj u neho. To, čo sa dialo dovtedy, ho dostalo takmer až za okraj a stačilo mu už iba málo na to, aby sa urobil a konečne zbavil problému, ktorý ho sužoval odkedy za ňou vliezol do stanu. Práve teraz mu to pripadalo, že to bolo snáď večnosť dozadu.

Líca ho stále pálili, keď so zaťatými zubami a tvárou zaborenou do vlasov na temene jej hlavy potlačil všetky zvuky, ktoré sa mu drali z hrdla a o pár sekúnd už tušil, že čo tak zamokrilo spodné prádlo, ktoré mal ešte stále na sebe. Skoro si od znechutenia zahryzol do jazyka, no našťastie mal v batohu zabalené pre istotu náhradné.

Než sa však vôbec zmohol na to, aby sa  pohol čo i len o centimeter, potreboval sa tiež upokojiť. Chvíľu ju iba zvieral v náručí, lapajúc po vlastnom dychu, ten dievčinin sa už konečne unormálnil. Nevydala zo seba ani hlásku, len ho nechala, aby sa jej naďalej dotýkal, čakajúc na neho, čo urobí ako ďalšie.

Doteraz nechápal, ako sa mu podarilo vydržať tak dlho, no dokázal to a konečne pominula tá nepríjemná bolesť a tesnosť, ktorá ho trápila pred tým. Rukou, ktorá minúty dozadu láskala Nitu, jej venoval posledné pohladenie po nahom stehne a potom sa od nej odtiahol, zatínajúc zuby a bleskurýchlo zo seba stiahol svoje trenky. I keby sa k nemu otočila a zazrela ho v  jeho plnej kráse, nevadilo mu to. Po takto moc intímnom momente pred ňou už nepociťoval žiaden ostych. Skôr ho iritovalo to, aký „bordel“ sa mu podarilo urobiť do boxeriek, no podarilo sa mu ho po sebe aj upratať v tých bojových podmienkach, v ktorých sa práve nachádzali a v okamihu už z vaku vyťahoval čisté, ktoré si obliekol.

Potom sa k nej opäť pritisol, zohrievajúc ju vlastným telom a keď jej do vlasov zamrmlal, či chce prikrývku, zavrtela hlavou a drobnou rukou nahmatala tu jeho, preťahujúc jeho pažu cez seba, aby ju ňou opäť objímal.

Takýto záver narodeninového dňa naozaj nečakal a i keď nedošlo k úplne všetkému, čo si na svoj sviatok prial snáď každý chlap, ktorým lomcovali hormóny, niečo takéto mu náležite stačilo. Viac si dnešok užiť snáď ani nemohol a najviac ho tešilo, aká spokojná zaspávala ona. Konečne sa mu to podarilo – prinútiť ju, aby sa prestala hmýriť a pokúsila sa zaspať.

Nahol sa ponad jej plece a vtisol jej na líce posledný horúci bozk, ktorý okomentovala iba spokojným nezrozumiteľným zamumlaním v polospánku. Vedel, že ráno ho zrejme budú podobné trampoty čakať zas, no aspoň na chvíľu sa mu uľavilo a pritisnutému k jej drobnej postave sa konečne podarilo zaspať aj jemu.

* * *