BNHA MEGA SILVESTER ŠPECIÁL [part 3/?]

Rozhodla som sa teda vydať ďalší kratší diel Silvestrovského špeciálu. Síce to má byť ešte stále iba jednorazový špeciál, natiahlo sa to tak strašne moc, že ak chcem aspoň raz za čas niečo pridať, musím to takto kúskovať. Snáď to zvládnete. Myslím, že ani do konca marca sa mi to celé nepodarí dopísať, ale čo už, keď som sa na toto podujala, musím to aj dokončiť. Toľko veľa plánov som s touto poviedkou  mala, že sú tie scény nekonečné a je ich strašne veľa a k väčšine som sa ešte snáď ani nedostala.  Pôvodne som plánovala dopísať ešte kúsok, kedy sa už konečne všetky naše OC stretnú, ale nejako som to zase oddialila, lebo mi počas písania znova totálne ušla ruka : |

Ja len dúfam, že z toho nevznikla až príliš veľká zlátanina, lebo miestami som fakt tápala a písala strašne chaoticky, takže možno to tak aj vyznie a nebude to dávať ani zmysel. Tento raz som tu rozpísala uhol pohľadu oboch mužských postáv, ktoré sú môjmu srdcu úplne najbližšie ♥ A bolo to nesmierne moc náročné. Pri druhej časti kapitoly som skoro zošalela a keď som si to po sebe celé čítala, tak mi ušla aj nejaká tá slzička. Možno vy budete plakať od smiechu, že čo za drísty sú tam popísané :D Ale nevadí, snáď si čítanie tohto tu aspoň trošičku "užijete". Za nezmysly, nelogickosť a OOC sa vopred ospravedlňujem. 

PS: Nezabudnite si po dočítaní pustiť pesničku. Táto má pre mňa už dlho až priam srdcový význam a som rada, že som konečne našla príležitosť ju použiť ♥

V minulej časti:

Shinsou už nedokázal len nečinne sedieť. Postavil sa a prešiel až ku Kirishimovi a Ashido, rozhodnutý zasiahnuť. Ak bude treba, tak použije svoj quirk, bolo mu to jedno. To, ako zúfalo jeho dlhovlasá spolužiačka znela, sa mu vôbec nepáčilo. Čokoľvek sa stalo, nebolo jej to príjemné a zmocnila sa ho kvôli tomu taká zlosť, že mal čo robiť, aby zostal pokojný, aspoň navonok. Nemusel však na Minu vyvíjať nátlak, pretože odomkla dvere, na ktoré zúfalo búchala jej kamarátka a pustila ju von.

Nita začula štrkot kľúčika v zámke a o pár stotín sekúnd na to sa dvere rozleteli, keď z nich splašene vybiehala. Bakugou zostal stále v komore, akosi nebol schopný vyjsť von tesne po nej. Bolo jej to však ukradnuté. Jediné, po čom túžila, bolo čo najskôr opustiť túto budovu a odísť čo najďalej, preč od všetkých. Najhoršie bolo to, že od svojich myšlienok a pocitov, ktoré ju stále napĺňali, nemala ako ujsť.

Schmatla svoju kabelku z kresla, v ktorom presedela väčšinu silvestrovskej párty a ignorujúc vyjavené a zmätené pohľady ostatných, či prípadné otázky sa opäť dala do pohybu. Vyšla von z miestnosti na chodbu a kráčala tak dlho, až hudba, ktorá sa celou spoločenskou miestnosťou ozývala, znela už len tlmene.

Pokúšala sa aspoň trochu upokojiť, i keď to bolo nesmierne ťažké. Jedna zo sĺz, z ktorých ju ešte stále pálili oči, sa jej zviezla po líci a ona si nebola istá, či vlastne plakala od hnevu, alebo od ľútosti. Vytiahla z kabelky mobilný telefón a prvou vecou, ktorú urobila, bolo to, že napísala Toge, aby jej čo najrýchlejšie zaslala svoju polohu, kde boli aj Hana s Ramonou. Chystala sa tam totiž ísť za nimi, či sa im to bude páčiť, alebo nie. Nechcela na tejto hlúpej študentskej párty zostať už ani sekundu. Hoci tu bol chlapec, do ktorého bola tak moc zaľúbená, to, čo sa stalo v tej komore, bolo na ňu príliš.

Blonďavá dievčinka z Ligy Villainov ju nenechala príliš dlho čakať. S nadšením jej zaslala správu s adresou, kam chcela Nitu vylákať a tá tiež nečakala na nič ďalšie. Pomocou aplikácie v telefóne si objednala Uber, aby ju odviezol na to miesto, ktoré Toga spomenula. Hane ani Ramone neplánovala dopredu nič oznamovať, dúfala, že ich prekvapí, keď sa tam zrazu objaví a verila, že kdekoľvek jej bude po zvyšok silvestrovskej noci lepšie ako tu, na internáte. A ak s ňou budú jej dve staršie priateľky, o to lepšie. Možno tie jej budú vedieť poradiť ohľadom toho, čo sa stálo pár minút dozadu.

Opäť sa prechádzala po chodbe smerom von k východu, o čosi pokojnejšia, keď začula kroky. Otočila sa za ich zvukom a srdce jej opäť zovrelo, keď si uvedomila, kto práve vyšiel na chodbu a očami pátral po jej priestoroch, až sa zastavil pohľadom na jej útlej postave uprostred. V žalúdku pocítila vlnenie spojené s nervozitou, ale aj čímsi iným, príjemnejším. Ale i tak si zahryzla do pery, preklínajúc svoje šťastie, pretože práve teraz si nedokázala predstaviť, že by sa mu mala čo i len pozrieť do očí. Nie po tom, čo sa stalo s Bakugom.

* * *

Hitoshi zazrel ako sa blonďavo-ružové vlasy okolo neho len tak mihli, keď dievčina vyletela z dverí s výrazom v tvári, ktorý spôsobil, že zostal v pozore. Rozhodne nebola v poriadku a v jeho hlave nastala dilema: ísť za ňou a zistiť, čo sa deje, prípadne ju utešiť, ak mu to dovolí, alebo radšej počkať, kým vyjde Bakugou von, či dokonca ísť za ním dnu a vytriasť z neho dušu, kým mu neprezradí, čo jej urobil?

Naozaj netúžil po ničom inom, len si toho hajzla zobrať do parády. Už vtedy, keď Nitu ťahal so sebou do tej komory, tušil, že to pravdepodobne nedopadne dobre. Nevedel, aký presne vzťah s blonďavým mladíkom z ich triedy mala, nikdy pred tým sa mu o ňom nezmienila ani slovkom, no okamžite spozoroval to napätie medzi oboma, ktoré sa prehliadnuť nedalo. A zo všetkého najviac dúfal, že jej neublížil.

Preto sa napokon rozhodol upustiť od toho, že by mu jednu vrazil, či by si ho vzal do parády iným spôsobom, pretože jednak netúžil robiť počas tejto párty, ktorá mala istým spôsobom pre neho slúžiť k tomu, aby si na neho študenti 1-A triedy zvykli, scény a tiež mu v prvom rade záležalo na tom, aby sa presvedčil, že ako je na tom Nita.

Kútikom oka zazrel, ako k Mine pribehla ich tretia neviditeľná kamarátka a s obavami značne badateľnými v hlase začali obe riešiť to, čoho svedkami boli pár sekúnd dozadu.

„Čo sa tam stalo, že bola Nita-chan taká vytočená?“ Zaznel Hagakurin hlas a Mina len bezradne mykla plecami.

„Netuším, myslela som, že to všetko pôjde podľa plánu. Dúfala som, že by im to teraz snáď konečne mohlo vyjsť...“ Mina znela naozaj previnilo a jej predošlá odľahčená a veselá nálada bola rázom preč. „Nenapadlo mi, že sa tak naštve. Myslíš, že mám ísť za ňou?“

„Neviem, vyzerala, že nechce, aby ju takto niekto videl a určite sa na teba hnevá.“ Tooru sa snažila svoju priateľku príliš nekarhať, hoci na nej bolo vidno, že od začiatku neschvaľovala tento jej plán, ktorý dopadol katastrofou tak, ako sa aj obávala.

„Pôjdem za ňou ja,“ prehovoril fialovovlasý mladík a obe dievčatá sa k nemu otočili. Ashido so šokom v tvári a u Hagakure si nebol istý, keďže ju vidieť nemohol. Ale určite ich jeho slová veľmi prekvapili, pretože sám nechápal, kde sa v ňom zobrali a prečo sa odhodlal vysloviť ich nahlas. Ale bolo mu v tej chvíli úplne jedno, čo si o ňom zvyšok jeho novej triedy pomyslí.

Mina zmätene zamrkala a potom rozpačitým pohľadom pozrela na Kirishimu a späť na ich nového spolužiaka. Ani jedno z dievčat zatiaľ nič neodpovedalo, no na to, že sa s ním ľudia báli komunikovať, bol už zvyknutý. A možno boli skôr prekvapené z toho, že sa takto podujal ísť za ich kamarátkou práve on, zrejme im to nedávalo zmysel. Vlastne, ani jemu tak úplne stále nie, ale na tom nezáležalo. Nie v tejto chvíli.

Hagakure napokon súhlasne zahmkala a zovrela rameno svojej ružovej kamarátky neviditeľnou rukou.

„Možno toto je lepší nápad ako ten, čo si mala ty, Mina,“ prehovorila a hoci si Shinsou nebol istý, ako sa tvári, keď sa jej postava mierne otočila jeho smerom, zobral si z toho len toľko, že im zrejme nič iné v danej situácii zmysel nedávalo.

Kývol hlavou a chystal sa za Hiraokou. A bol rád, že odchádza, pretože kútikom oka zazrel, ako blonďavý mladík vychádzal z komory, kde ešte pred malou chvíľou trávil celé minúty zavretý s Nitou. Hoci túžba zastaviť sa, otočiť a rozbehnúť sa po ňom bola silná, Shinsou napokon iba so zaťatými päsťami vyšiel von z miestnosti, oznamujúc cestou Denkimu, ktorý už zase zvedavo naťahoval krk, že si potrebuje čosi vybaviť a aby ho nenasledoval.

Nita práve kráčala po chodbe, keď vyšiel spomedzi dverí, zvuk jej podpätkov klepkajúci o mramorovú podlahu chodby silnel každou jednou sekundou, ktorou sa vzdialenosť medzi nimi zmenšovala. Zastal a počkal, kým podíde dostatočne blízko k nemu, aby si ju mohol prezrieť.

Jej tvár už nebola zvraštená v takej grimase, že pri pohľade na ňu trhalo srdce, no stále sa netvárila nadšene, práve naopak. Bolo mu jasné, že je ešte pomerne dosť rozladená. Na jej tvári chýbal ten povestný úsmev, ktorý vždy dovolil jamkám v jej lícach vyniknúť a on si ho za ten, čas, čo sa s ňou poznal, tak moc obľúbil.  

Všimol si, že zastala, keď ho konečne zaregistrovala. Trvalo jej to dlhšie, pretože bola očividne ešte stále rozrušená, no okamžite uhla rozpačitým pohľadom preč od neho. Toto gesto robievala v jeho prítomnosti občas aj pred tým. Vlastne, nevšimol si, že by sa podobne chovala pri hocikom inom. Aj keď mal spočiatku iné domnienky, teraz už vedel, že jeho quirk s tým nemal nič spoločné, pretože keď sa v jeho prítomnosti trošku osmelila, nemala problém sa s ním rozprávať, hoci sa stále pokúšala skryť rozpaky, ale márne. A jemu to svojim spôsobom imponovalo a tiež mu to prišlo pomerne dosť roztomilé.

Miestami ju videl ako také malé mačiatko – spočiatku plaché, no keď sa osmelilo, dokázalo byť veľmi prívetivé. A keď sa v jeho prítomnosti začala cítiť viac sama sebou, vedela sa riadne rozrečniť. Ostatní sa ho báli kvôli jeho quirku a možno aj kvôli tej aure, ktorá z neho vyžarovala, nepôsobil totiž práve dvakrát priateľsky. Ale toto dlhovlasé excentrické dievča z 1-A triedy to akosi vôbec nezasiahlo, mal z nej dojem, že toto celé šlo akosi tak mimo ňu, akoby to ani nevnímala a videla ho v úplne inom svetle, než sa vnímal on sám. A neskôr ho pár ďalších jej spolužiakov presvedčilo o tom, že mal o študentoch z tohto Hero kurzu mylnú mienku, nebola to len banda privilegovaných nafúkancov. A on bol tento raz rád, že sa mýlil.

„Hiraoka,“ oslovil ju, keď sa dlhšie nemala k tomu, aby sa na neho čo i len pozrela a ona k nemu poslušne otočila hlavu, akonáhle chodbou zaznel jeho hlas. Premýšľal, čo by sa jej vlastne mal spýtať. Otázka typu ´Si v poriadku?´ mu prišla v tom momente úplne hlúpa, pretože aj najväčšiemu idiotovi by bolo jasné, že v poriadku nebola. Nechcel sa jej ani vypytovať, že čo sa stalo, sám nemal rád, keď na neho ktokoľvek tlačil, či vyzvedal a usúdil, že pokiaľ bude chcieť, povie mu to sama. Samozrejme, že ho zaujímalo, čo jej Bakugou v tej miestnosti urobil, no potom si uvedomil, že to možno až tak veľmi vedieť nechcel, dokázal si totiž predstaviť, že by ho to mohlo riadne vytočiť a keďže už pred tým sa musel premáhať, aby sa ovládal, po tomto zistení by to bolo ešte horšie.

„Je ti už lepšie?“ Spýtal sa napokon niečo, čo nebolo tak úplne násilné a nevyvíjalo nátlak, no stále sa mohol uistiť, že ako na tom je, aspoň čiastočne. Dievčina k nemu zdvihla svoj zrak, jej zelené dúhovky sa ešte stále mierne leskli, no to pripisoval možno aj tým pár drinkom, ktoré za dnešný večer stihla vypiť. Neprehliadol drobnú čiernu šmuhu pod jedným z jej očí, pravdepodobne sa jej trocha rozmazal make-up. Z toho vyvodil záver, že minimálne jedna slza sa po jej ružovom líci zviesť musela a opäť sa ho zmocnilo to nepríjemné napätie, no nepohol perami ani o kúsok, len sledoval, ako sa tie jej mierne zachveli, keď mu stále hľadiac do očí odpovedala.

„Trošku,“ potiahla nosom, snažiac sa čo najviac zamaskovať všetky stopy predošlého rozpoloženia. „Už som sa trochu upokojila.“ Dokonca sa pokúsila aj o úsmev, no jej jamky v lícach sa prehĺbili len minimálne. Pocítil náhlu chuť dotknúť sa pokožky jej tváre a prstom zmazať tú malú šmuhu od maskary, ktorá sa nachádzala tesne nad tetovaním drobného srdiečka na jej lícnej kosti. Ale miesto toho radšej vsunul svoje dlane do vreciek od džínsov.

Neuniklo mu ani to, že sa stále akosi zvláštne ošívala, úplne inak, ako zvykla v jeho prítomnosti za iných okolností a nemohol si pomôcť, musel sa uistiť, že sa nestalo niečo vážne, za čo by ich spoločnému blonďavému spolužiakovi musel dať riadnu nakladačku. Ešte raz si ju celú očami pozorne prezrel od hlavy po päty, hľadajúc nejaké stopy na jej tele, ktoré by mu napovedali, že jej urobil niečo naozaj zlé, no našťastie nenašiel nič.

„Hej,“ prehovoril opäť, snažiac sa držať svoj tón čo najviac neutrálny, no zároveň upokojujúci, „ublížil ti nejako?“ Nechcel od nej, aby mu povedala, ako konkrétne. Len chcel vedieť, či mu to bude musieť ísť vytmaviť, alebo nie.

„Shinsou-san,“ Nita vydýchla a jej nútený úsmev z tváre zmizol. Privrela viečka a  sklonila hlavu, až jej takmer ozdobná čelenka s číslicami symbolizujúcim príchod nového roka spadla z hlavy. „Je to fajn,“ dodala, pokračujúc v žmolení retiazky svojej kabelky medzi prstami, „len ma strašne moc naštval. Ale nechcem sa o ňom baviť. Nechcem ho už ani vidieť.“ Dodala šomravo a on pochopil, že sa nemá viac pýtať. Upokojilo ho aspoň to, že ak by jej ten hajzel fyzicky nejako ublížil, zrejme by to nezamaskovala tak ľahko. Stále na nej videl, že za tým bolo možno niečo viac, než len to, že by ju bol Bakugou býval nahneval, no jej prianie plne rešpektoval a prikývol.

„Vlastne preto aj som práve na odchode,“ priznala po kratšej odmlke, na čo on prekvapene nadvihol obočie. Odchádzala preč? Teraz, takto neskoro večer? A kam? Zrejme tým nemyslela, že sa plánuje vrátiť do svojej internátnej izby, to by bol veľmi smutný záver starého roka. Na druhej strane, predstava, že by jej tam mal robiť spoločnosť, bola už o niečom úplne inom, no rýchlo sa ju snažil vyhnať z hlavy.

„Ideš preč?“ Spýtal sa, premýšľajúc, že akej odpovede sa mu asi dostane. Všimol si, že si dlhovláska nervózne zahryzla do pery a prikývla. Potom otvorila ústa znova. Presne nad týmto pred chvíľou premýšľal – nikdy nemala problém mu bez okolkov odpovedať, hoc aj verbálne a on to mal na nej veľmi, veľmi rád...

„Áno, už nemám chuť tu zostať ani minútu,“ kútik jej úst sa na chvíľu zvesil v znechutenej grimase, no potom sa jej nežná dievčenská tvár upravila do prívetivejšieho výrazu, hoci stále pôsobila mierne nervózne, možno až previnilo, akoby sa snáď chystala urobiť čosi zakázané. To v ňom, samozrejme, podnietilo ďalšiu vlnu zvedavosti. „Idem za Hanou-senpai a Ramonou-senpai.“ Ozrejmila.

Musel chvíľu pátrať v pamäti, aby si vedel k tým menám priradiť konkrétne osoby, no netrvalo mu to dlho. Spomenul si na fotografiu, ktorú pred nedávnom – možno to bolo niečo vyše týždňa – Nita uverejnila na svojom instagramovom účte, bola na nej ona a jej dve staršie kamarátky zo zahraničia, z ktorých jedna bola v Japonsku už pomerne dosť známa, keďže pôsobila ako Pro.

„Prídu po teba? Alebo ako ideš?“ Nedalo mu to, musel sa spýtať, pretože predstava Nity ako ide niekam sama v takejto neskorej nočnej hodine a ešte k tomu v mierne podguráženom stave sa mu priam priečila.

„Oni vlastne nevedia, že mám prísť, asi budú dosť prekvapené,“ dievčina prešľapovala z nohy na nohu a jej oči opäť skĺzli niekam inam, vďaka čomu mu bolo jasné, že čosi pred ním tají. Ak bol Hitoshi v niečom dobrý, tak to bolo určite to, že dokázal z niektorých ľudí vytiahnuť aj nemožné. A Nita bola tiež podobný typ ako Denki, ak človek vedel, ako na ňu, dokázal docieliť, aby sa mu otvorila, či priznala aj s tým, čo pôvodne neplánovala. Celé to bolo vcelku podozrivé, preto nedokázal len tak mávnuť rukou a nechať to plávať.

„Chceš ísť za nimi úplne sama?“

„Nie,“ vyriekla okamžite, zrejme už spozorovala, že sa mu tento jej nápad nepozdával, „objednala som si Uber, ukazuje mi to, že do desiatich minút by mal byť tu.“ Ukázala mu obrazovku svojho telefónu s malou mapkou, na ktorej bola znázornená pomerne dosť dlhá trasa.

Okamžite nesúhlasne zvraštil obočie. Uber skutočne nebola taxislužba, ktorá by sa dala pokladať za dôveryhodnú a bezpečnú. A už vôbec nie pre mladé dievča uprostred silvestrovskej noci v pripitom stave a oblečenom v tom, čo mala práve Nita na sebe. Ihneď spozornel, keď prvý raz uvidel, ako dnes vyzerala, nedalo sa to prehliadnuť. Hoci to bolo dosť iné oproti tomu jej nežnému dievčenskému štýlu, od tých šiat, ktoré mala na sebe, bolo naozaj ťažké odtrhnúť oči. A aj kvôli nim absolútne odmietal dovoliť jej nasadnúť do auta s nejakým pochybným vodičom pochybnej siete taxislužieb, ktorá v podstate fungovala mimo oficiálnych previerok a dostať sa do nej mohol ktokoľvek.

Nepripadalo to v úvahu a preto premýšľal, čo urobiť. Na jednej strane chápal, že ak ju Bakugou nahneval a necítila sa v rovnakej miestnosti s ním, či jej kamarátmi, ktorí to celé spískali, pohodlne, nemohol ju nútiť zostať.  No na druhej strane, nechať ju ísť samu nevedno kam za jej staršími kamarátkami, ktoré údajne ani nevedeli, že má prísť, to tiež neznelo rozumne. Inokedy by sa od niečoho takéhoto pravdepodobne dištancoval a snažil sa nad tým nepremýšľať a držať si odstup. Ale dnes mu to nedalo. Samého ho prekvapili jeho vlastné slová, keď prehovoril opäť.

„Pôjdem s tebou.“ Dievčinine svetlé oči sa po ich vyslovení rozšírili ešte väčším prekvapením, než bolo to jeho. Všimol si určitú paniku v jej tvári, musela istotne pred ním niečo tajiť. Alebo možno len nechcela ísť niekam práve s ním a ak by sa ponúkol niekto iný, možno by súhlasila hneď. S istotou to nevedel.  Dokázal v nej čítať, no úplne jej do hlavy nevidel.

„S-Shinsou-san...“ Nita si opäť nervózne hrýzla spodnú peru a on by bol radšej, ak by to nerobila, pretože to ovplyvňovalo jeho pozornosť. A práve teraz sa snažil z jej gest a mimiky vyčítať, čo sa s ňou vlastne deje. „Ja neviem, či je to dobrý nápad...“

„V čom je problém, Hiraoka, hm?“ Nadvihol obočie a kútik svojich úst presne v tom štýle, o ktorom už vedel, že má na ňu efekt, ktorý sa mu nesmierne páčil. A nesklamala. Opäť jednou rukou potiahla retiazku svojej kabelky a druhou si zašla do vlasov, ktoré si prehrabla drobnými prstami. Zrejme si čosi uvedomila, keďže sa jej svetlozelené oči stretli s tými jeho a nemrkla ani na sekundu, keď mu odpovedala.

„Nejde o to, že by som nechcela, aby si išiel so mnou, Shinsou-san.“ Ten spôsob, akým rozprávala, úprimnosť v jej tvári, hlase a ako neuhla pohľadom, i keď vedel, že je to pre ňu veľmi ťažké - udržať s ním očný kontakt... Až mu mierne stislo srdce, ale akosi tak príjemne. Ubezpečila ho, že to nebolo ním. A tiež mu v tej chvíli veľmi odľahlo. Našťastie za tým bolo niečo iné, ako to, že by nechcela, aby s ňou išiel práve on. „Ale bojím sa, že čo by si mi povedal, keby si zistil, kam idem. Je to totiž dosť...“ Nádych a výdych, pokračovala. Fascinovalo ho, že ako málo stačilo k tomu, aby z nej čokoľvek vytiahol. „Je to tajné.“

„Naozaj, Hiraoka? Tajné? Čo nepovieš...“ Cítil, ako sa mu pery rozťahujú v ešte širšom úškrne a opatrne k nej pristúpil o čosi bližšie, ale neodstúpila, ďalej na neho pozerala tými rozšírenými očami, a keď on svojimi skĺzol o čosi nižšie, videl, ako sa jej hrdlo mierne pohlo, keď naprázdno prehltla. Veľmi ho to bavilo, sledovať jej reakcie i na najnepatrnejšie z jeho gest, no potom jeho tvár stratila tú hravú grimasu, ktorá sa mu po nej pomaly rozťahovala a pozrel sa na ňu vážnym pohľadom. „Ale myslím to vážne. Je mi úplne jedno, že kam sa chystáš, no nenechám ťa ísť samú. Nie s niekým cudzím a o takejto hodine.“

„A nepovedal by si o tom nikomu, keby som ťa vzala so sebou?“

Skutočne mu pripomínala také mačiatko, ktoré o niečo prosilo, nemohol si pomôcť. Nedokázal by jej nevinnému pohľadu odolať, ani keby sa moc bránil. A myslel to, čo jej povedal, úprimne. Bolo mu jedno, kam mala namierené, zaujímalo ho iba to, aby sa jej náhodou nič zlé neprihodilo. Nebol síce fanúšikom toho, že by sa mal niekam votrieť bez pozvania, v podstate sa nerád zoznamoval s novými ľuďmi a chodil na akcie, kde nikoho nepoznal, no dnes mu na tom naozaj nezáležalo.

„Nepoviem to nikomu, bude to naše tajomstvo,“ Venoval jej ďalší zo svojich úškrnov a priložil si prst k perám. Nitine líca nabrali ružový odtieň, keď ho sledovala, čo ho opäť potešilo. Táto farba jej podľa neho svedčala najviac. Trvalo iba pár sekúnd, počas ktorých sa na neho neprestávala pozerať, až prikývla.

„Tak teda dobre.“ V podstate jej na výber ani nedal, nepustil by ju samú, ale bol rád, že sa nemusel veľmi snažiť a privolila, stačilo ju len trošku spracovať. Vždy ho to pobavilo, vidieť, aký má na ňu efekt.  

Ešte raz si ju premeral od hlavy po päty, keď sa prestala dívať jeho smerom a čosi si uvedomil. Jeho obočie sa opäť nesúhlasne zvraštilo. Jedna z rúk opustila vrecko džínsov a zablúdila k zátylku, keď si o čosi málo nervóznejšie poškriabal miesto tesne nad krkom.

„Hej, nechceš ísť iba v tomto, alebo áno?“ Druhou rukou ukázal gestom na šaty, ktoré mala oblečené. Nešlo o to, že by sa mu nepáčili, práve naopak. Páčili sa mu až moc a to bol ten problém. Predstava, že by takto mala ísť von, v ňom vyvolávala rôzne pocity. Dodnes si pamätal, ako na neho zaúčinkoval jej halloweensky kostým, v ktorom ju zazrel zhruba dva mesiace dozadu. Ale vtedy s ňou bola tá jej kamarátka Deilephilia, čiže sa o ňu nebál a k tomu všetkému k nej vtedy ešte necítil to, čo práve teraz. Chcel jej navrhnúť, že jej pokojne požičia svoju bundu, ktorú mal odloženú v spoločenskej miestnosti a plánoval sa po ňu ešte zastaviť, no predbehla ho.

„Uhm, máš pravdu... Vonku je asi dosť zima. Zbehnem si po kabát,“ otočila sa na päte, no než sa vydala do svojej internátnej izby teplejšie sa obliecť, zastavila sa. „Ale čo ten Uber? Čo ak medzitým príde a ja ešte nebudem naspäť?“

„Tak ho zdržím.“ Pokrčil plecami a Nita sa konečne usmiala spôsobom, ktorý mal na nej tak rád. Toto bol ten úsmev, kedy jej rozkošné jamky v lícach priam bili do očí. Opäť sa vydala smerom k schodisku, ktoré viedlo k internátom a on fascinovane sledoval, ako rýchlo dokázala na tak vysokých a tenučkých podpätkoch kráčať, ba priam až bežať.

Keď zvuk jej topánok zanikol a vytratil sa aj s ňou, vydýchol a nervózne si prešiel rukou po zátylku. Áno, bol mierne nervózny, hoci pred ňou to najavo nedával. Aspoň nemal pocit, že by si to všimla. Do čoho sa to zase namočil? Alebo, lepšie povedané: Do čoho ho to namočila ona? Ale musel uznať, že sa ho začalo zmocňovať aj akési drobné vzrušenie. Predsa len, v poslednej dobe tak trochu dúfal, že sa naskytne príležitosť a bude s ňou môcť stráviť viac času osamote. Ale, že by to malo byť práve na Nový rok? To sa mu ani nesnívalo.  

Cítil, ako mu žily zapĺňa drobná dávka adrenalínu, tento pocit nemával často. Len veľmi málo vecí, či podnetov dokázalo niečo takéto v ňom prebrať. A už dlhší čas si uvedomoval, že jeho dlhovlasá zelenooká spolužiačka bola jedným zo spúšťačov, ak nie tým najhlavnejším. Vďaka nej sa cítil poslednú dobu tak akoby viac... prítomne. Prítomne? Možno to nebolo úplne správne slovo, ale v tej chvíli mu lepšie vyjadrenie nenapadlo. Pokrútil nad tým celým mierne hlavou, keď vošiel do spoločenskej miestnosti a hneď pri dverách z vešiaka rýchlo schmatol svoju bundu, aby si ho stihlo všimnúť čo najmenej prítomných, nechcel teraz riešiť žiadne otázky, na ktoré by zrejme aj tak úplne nevedel odpovedať.

„Už odchádzaš?“ Znenazdajky ho zaskočil Todorokiho monotónny hlas, až ním tak trhlo. Absolútne si nevšimol, že stál rázom pri ňom a jeho dvojfarebné dúhovky sa na neho upierali v zvedavom geste.

„Hej,“ nervózne si rukou zašiel opäť do vlasov a v druhej zvieral svoju tmavomodrú bundu. „Ak by sa niekto pýtal, tak som musel odísť.“ Venoval Todorokimu veľavýznamný pohľad a jeho spolužiak s dvojito sfarbenými vlasmi prikývol.

Shinsou mal vcelku rád tohto mladíka, aj si s ním dosť rozumel. Odkedy ho spoznal a aj iných študentov z 1-A triedy, skonštatoval, že Todoroki Shouto mu bol zo všetkých chlapcov, ktorí boli jeho noví spolužiaci, snáď najsympatickejší. Celkom si obľúbil aj Kaminariho, ale ten bol občas až príliš vtieravý a hyperaktívny, mladík s ľadovo-ohnivým quirkom bol úplne iný, o dosť vyspelejší, pokojnejší a dalo sa s ním prehodiť aj pár rozumných slov počas vážnejšej debaty. Bonus bol, že obaja chlapci mali internátne izby vedľa seba.

„Snáď to Denki nejako zvládne,“ uškrnul sa na Todorokiho, keď vychádzal z miestnosti a mierne mávol rukou na rozlúčku. „Ak by nie, utešte ho.“

Odišiel späť na chodbu, aby mohol počkať na Nitu. Pomaly sa blížil k východu, keď za sebou začul ďalšie kroky. Boli však príliš ťažkopádne, aby to bolo dievča, ktoré sa malo každú chvíľu vrátiť. A keď začul ten hlas... Zaťal päste už po niekoľký raz tento večer, snažiac sa čo najviac ovládnuť hnev, ktorý sa ho automaticky zmocnil.

„Hej ty!“ Ani sa nepotreboval otočiť, aby vedel, že na neho vyštekol Bakugou. Ale i tak to urobil, zatínajúc tento raz aj zuby. Ten zmrd si vybral naozaj veľmi zlý čas na to, aby po ňom pokrikoval ako po psovi.

„Čo chceš?“ Precedil Hitoshi skrz zuby a pozrel sa na blonďavého mladíka, ktorý podišiel k nemu, no stále si udržiaval dostatočnú vzdialenosť, spôsobom, ktorý možno naoko vyznel ľahostajne, no ak by mohol pohľad vraždiť, mal by jeho spolužiak značný problém. Na rozdiel od neho sa Shinsou vedel až pozoruhodne dobre ovládať a potláčať svoje emócie.

„Kde je Hiraoka?“ Ovládať sa síce vedel, ale keď Bakugou vyštekol na neho túto otázku a jemu zarezonovalo v ušiach jej meno, pohár jeho trpezlivosti začal nebezpečne pretekať. Miesto toho, aby sa rozohnil, však zostal ľadovo pokojný. Vedel, že ak bude hovoriť nevzrušene a s kľudom, vytočí tým toho hajzla viac, než ak by začal zvyšovať hlas tak, ako to  on zvykol robiť neustále.

„Myslím, že do toho ťa práve teraz nič nie je. Nevyzerá to tak, že by ťa túžila vidieť.“

„Prečo hovoríš za ňu?“ Zavrčal blonďavý mladík a svojimi bordovými očami blúdil po chodbe, či ju náhodou nezazrie. Hitoshi vedel, že Nita bola kvôli nemu riadne rozrušená, či skôr vytočená, ako to nazvala ona sama. Ale tušil, že za tým bolo aj čosi viac, ako iba hnev. No hlavné bolo to, že keď ho vidieť nechcela, najlepšie, čo tento blonďavý idiot mohol urobiť, bolo nechať ju na pokoji.

„Ja len interpretujem slová, ktoré mi sama povedala. Ak mi neveríš, spýtaj sa jej.“ Pokrčil fialovo-vlasý mladík ramenami a hoci sa jeho tón nezmenil, vo vnútri to v ňom začalo poriadne vrieť. Bakugova krv v žilách sa však očividne varila rovnakým spôsobom, ak nedosiahla ešte vyššiu teplotu, bolo to jednoducho pozorovateľné z jeho výrazu a postoja a i z toho, ako zatínal päste podobným štýlom, ako on sám.

Shinsou čakal, že snáď začne kričať, či urobí čosi iné impulzívne, no výbušný mladík len stál oproti nemu a škrípal zubami a bolo možné takmer až vidieť, ako sa mu pretáčajú kolieska v tej jeho natvrdlej blonďavej hlave.

„Neviem, kto si myslíš, že si, Extra, ale mal by si vedieť jednu vec. Poznám sa s ňou podstatne dlhšie, ešte dávno pred tým, než vôbec ktokoľvek z nás tušil o tvojej existencii. A len pre tvoju informáciu, pár mesiacov dozadu sa mi vyznala. Ak mi neveríš, spýtaj sa jej.“ Náročky použil v poslednej vete jeho predošlé slová a v kombinácii s arogantným tónom, ktorým ich Bakugou povedal, musel Hitoshi vynaložiť všetku silu, ktorú v sebe pozbieral, aby zostal pokojný. Bolo to však náročné, lebo ich význam ho zasiahol najviac. Niečo AŽ takéto nečakal. Naozaj sa Hiraoka v minulosti vyznala Bakugovi z citov? Tušil, že to celé nebude len tak, ale toto bolo niečo, čoho sa obával. Bol veľmi obozretný a všimol si, že medzi nimi čosi bolo, nevedel to však spočiatku úplne identifikovať.

To, aká bola Nita rozrušená, že s ním mala byť v jednej malej miestnosti sama a to, ako ju občas Bakugove oči prebodli pohľadom, ktorý sa Hitoshimu vôbec nepáčil, keď si blondiak bol istý, že to nikto nevidí... Najskôr to celé pripisoval iba tomu, že dnes ružovovláska jednoducho vyzerala naozaj neskutočne, snáď ešte lepšie ako inokedy a dokonca aj sám Denki mu za dnešný večer ohľadom toho pílil uši. Ale to, ako sa na ňu pozrel Bakugou a on bol toho svedkom? Mohlo mu dôjsť, že to nebolo celé len tak...

Toto zistenie však pre neho nebolo vôbec príjemné. Ak Nita prechováva nejaké city k Bakugovi... Nuž, s týmto nerátal. Miestami si naozaj začínal myslieť, že ho dlhovlasé dievča, na ktoré teraz čakal a chystal sa ju sprevádzať ktovie kam, berie ako niečo viac, než len obyčajného študenta z rovnakého ročníka. Pretože ona pre neho nebola už dávnejšie iba obyčajnou spolužiačkou. Bol k sebe natoľko úprimný, aby si to priznal. Nemal chuť sa s ním ďalej baviť, no musel mu na to niečo povedať, nedalo mu to.

„Aj ty by si mal vedieť jednu vec. Na rozdiel od teba, ja ju neberiem ako nejakú trofej alebo výhru, o ktorú by som s tebou mal súťažiť, že kto ju bude mať prvý...“

Bakugove oči sa o niečo málo zúžili, chystal sa mu pravdepodobne niečo ďalšie odseknúť, no obaja začuli na začiatku schodiska z vrchného poschodia kroky. Shinsovi došlo, že to musela byť Nita, len jej topánky by dnes dokázali takto hlasno klopkať. Odtrhol zrak od stropu a uprel ho opäť na mladého muža pred ním.

„Mal by si jej ísť z cesty, už toho na ňu dnes večer bolo dosť. Nechceš jej snáď pokaziť aj zvyšok Silvestra...“ Zasyčal Hitoshi potichu, aby ich prichádzajúca dievčina náhodou nezačula.

Na jeho prekvapenie sa s ním Bakugou viac nehádal, ani sa nepokúšal o čokoľvek iné. Tvár chlapca s blond vlasmi akosi tak až nezvyčajne na jeho pomery potemnela, či sa skôr zachmúrila, s tichým zavrčaním sa otočil a rýchlym krokom odišiel preč, smerom von z budovy, aby ho tu ružovo-vlasá dievčina nezastihla.

Tá práve schádzala po schodoch a fialovo-vlasý chlapec čakal na ňu, kým príde až k nemu. Zbadal, že si vo svojej izbe obliekla svetlosivý vlnený kabát, za čo bol rád. Keď nič iné, aspoň zakryl jej odhalené ramená a štíhle boky obopnuté šatami a trochu ju zohrieval. Potešilo ho, že jej na perách stále pohrával ten rozpačitý, no tiež sladký úsmev, keď ho zazrela. Bol rád, že mala už o čosi lepšiu náladu. Preto jej ani nespomenul, že Bakugou odišiel iba pár sekúnd pred tým, než sa zjavila. Načo jej ju opäť kaziť?

„Ešte je vraj stále na ceste, píše mi, že o tri minúty by mal doraziť pred UA.“ Vytiahla z vrecka kabátu mobilný telefón a demonštratívne ním zamávala.

„Kedy mi povieš, kam to vlastne ideme?“ Spýtal sa jej a tiež sa pokúsil aspoň o náznak úsmevu, by ju ubezpečil, že všetko bude v poriadku. Vydali sa obaja po chodbe smerom von z internátnej budovy, no dievčina sa zastavila.

„Keď budeme sami,“ zašepkala a jej zelené oči prebehli po priestoroch chodby, aby sa ubezpečila, či ich niekto nesleduje. „To mi pripomenulo, že ešte počkaj, musím napísať Himi-chan, že už vyrážame!“

Nita si pritisla svoj telefón takmer k nosu a otvorila konverzáciu s Togou, aby jej poslala správu, že po nich každú minútu príde Uber. Ešte stále sa jej mierne chveli prsty, keď stláčala klávesy na dotykovej obrazovke, ukradomky pri tom občas vrhla pohľad na spolužiaka stojaceho necelý meter od nej. Stále tomu nemohla uveriť – že ho brala so sebou na miesto, kde sa nachádzali jej staršie kamarátky s členmi Ligy Villainov. A že to bol práve on! Mala pocit, že sa jej celý tento večer snáď iba sníva.

Po šoku s Bakugom, z ktorého sa stále kompletne neotriasla, no robila, čo mohla, prišiel ďalší v podobe Shinsa, ktorú ju zastihol na chodbe. Jediným jej šťastím bolo to, že sa už stihla aspoň čiastočne upokojiť a nezazrel ju kompletne uplakanú. A, samozrejme, musela mu vyklopiť skoro všetko, čo mala na srdci. Iba pár vecí s obrovským sebazaprením pred ním zamlčala. Nedokázala to pochopiť – prečo mal na ňu taký vplyv? Ale, skrátka, mal. A ona bola bezmocná. Stačilo, že na ňu uprel svoje fialové oči a že počula tón jeho hlbokého hlasu a urobila by aj nemožné, čokoľvek by jej prikázal. Nepotreboval ani aktivovať svoj quirk.

Stlačila „odoslať“ na telefóne informujúc Togu a opäť si dovolila letmý pohľad jeho smerom, keď sa on na ňu nedíval. Sledovala jeho veľkú dlaň, ako spočívala na jeho krku, keď prešľapoval z nohy na nohu a čakal kým dopíše správu. Dlhými prstami si zašiel do vlasov, no jeho ruka náhle klesla pozdĺž tela a obrátil sa k nej.

„Hotovo?“

„Hej,  hotovo.“ Odvetila mu bez okolkov a schovala telefón po krátkom skontrolovaní aplikácie späť do vačku na kabáte. „Do minúty bude Uber tu.“ Podišla k nemu bližšie a spoločne opäť vyrazili von z internátu.

Po celý čas, ako kráčali jeden vedľa druhého, momentálne bez slova, cítil Shinsou akúsi nečakanú, až nevysvetliteľnú túžbu zmenšiť tú malú vzdialenosť medzi nimi, ovinúť svoju pažu okolo jej pliec, či drieku a pritiahnuť si ju k sebe ešte bližšie.

Keď vyšli von na čerstvý večerný vzduch, mohol využiť zimu ako zámienku, aby sa jej smel aspoň letmo dotknúť, no sotva obaja spozorovali auto šoféra Uberu pristavené pred bránou U. A. akadémie, jeho spolužiačka pridala do kroku a rozbehla sa k nemu. Tiež zrýchlil aby ju dobehol a keď videl, že sa chystá otvoriť dvere na strane spolujazdca, aby si prisadla k vodičovi, v ktorom okamžite spozoroval akéhosi podozrivo vyzerajúceho chlapa v strednom veku, ktorý cez tmavé sklo okna na dievčinu vyvaľoval oči, zachytil Hitoshi čo najjemnejšie jej zápästie vo svojej dlani, než stihla nasadnúť.

„Počkaj,“ zašepkal jej do ucha, odrazu pritisnutý k nej a cítil, ako sa Nita jemne zachvela. Ustúpil o krok dozadu a otvoril pre ňu zadné dvere auta. „Sadni si dozadu,“ vyzval ju neoblomným tónom, no nevyzerala, že by sa s ním mala v pláne kvôli niečomu takémuto hádať, okamžite poslúchla, prikývla a on si všimol, ako jej očerveneli líca, keď sklonila hlavu a nasadla. Počkal, kým si v aute urobí pohodlie a prisadol si k nej z druhej strany. Ak by šofér protestoval, že niekto z nich musí sedieť vpredu, sadol by si tam on. Nechcel, aby vedľa neho bola Nita v tých krátkych šatách, ktoré až provokatívnym spôsobom odhaľovali jej dlhé štíhle nohy a o dekolte radšej ani nepremýšľal, lebo by sa opäť až príliš rozptýlil.

Po jej vzore pozdravil taxikára, ktorý zvedavo otáčal ich smerom hlavu a zavrel dvere, aby sa auto mohlo pohnúť. Nita sa vedľa neho mierne zahniezdila a keď ju poprosil, aby mu podala svoj bezpečnostný pás, natiahol ho cez jej rameno a zapol o miesto na to určené, ktoré ležalo medzi nimi. Jeho vlastný pás nechal bez dotknutia. U seba toto nikdy neriešil, najmä nie vtedy, keď sedel vzadu no z nejakého neznámeho dôvodu chcel, aby ho ona mala zapnutý. Pre istotu.

„Ďakujem,“ zaštebotala ružovovláska a opäť vytiahla z vrecka mobil. „Nakoniec som rada, že ideš so mnou, Shinsou-san,“ rozprávala ďalej a jeho každé jedno slovo spolu s tónom jej nežného hlasu tešili stále viac a viac, „aspoň ťa môžem konečne predstaviť Ramone-senpai.“ Usmiala sa spôsobom, že jej jamky v lícach už viac vyniknúť nemohli, dokonca sa jej zelené dúhovky, ktoré v prítmí svietili ako tie mačacie, nachvíľu stratili, keď zavrela oči a pery sa jej roztiahli doširoka.

„Oh, a Hana-senpai ťa už moc dobre pozná, takže tej nemusím. Neviem, ako to robí,“ Nitina tvár sa nachvíľu naoko zachmúrila v geste, akoby si nad čímsi lámala hlavu a on ju neprestával s pobavením a miernym náznakom úsmevu na vlastných perách sledovať, „ale vždy vie o každom skoro všetko. Je to až neskutočné, akoby bola špión, tajný agent alebo čo...“ Uniklo jej krátke zachichotanie sa.

Hitoshi sa oprel hlavou o sedačku auta, keď sa pohlo a privrel viečka, úsmev na jeho tvári sa o čosi málo prehĺbil. Toto bola Hiraoka, ako ju mal najradšej (ak nerátal momenty, kedy sa kvôli niečomu, čo povedal, či urobil červenala, až to teplo z jej rozpálených líc mohol takmer cítiť) – ukecaná a nesmierne moc roztomilá zároveň. 

* * *

Svetlovlasý mladík sa zastavil uprostred chodníka, po ktorom práve kráčal. Zostala za ním riadna spúšť, keď v návale hnevu a frustrácie odkopol každý jeden kameň, ktorý mu ležal v ceste pod nohami. Po stretnutí s tým idiotom zo Všeobecných štúdií, ktorý ho vytočil asi tak moc ako samotná Hiraoka pred tým, ale úplne iným spôsobom, sa vyrútil z budovy internátu a odpochodoval dvorom preč, smerom k vonkajším tréningovým priestorom prv, než stihol urobiť čosi, čo by ho mohlo dostať do riadnych sračiek. A možno už bolo neskoro, možno v nich už bol namočený až po krk...

Ani nevedel, že čo ho prinútilo nezostať tam na tej chodbe, neposlať toho bezvýznamného Extra niekam do riti a konfrontovať svoju spolužiačku tak, ako to mal v pláne. Toto sa mu v podstate absolútne nepodobalo – upustiť od svojich plánov na úkor niekoho iného. Ale pokiaľ mu ten idiot vážne hovoril pravdu a Hiraoka ho nechcela ani vidieť, možno by u nej naozaj s vysvetlením nepochodil. V podstate by sa tomu ani nečudoval. Nie po tom, čo sa medzi nimi stalo.

Ešte stále sa tak úplne nespamätal z jej reakcie. Vlastne, úplne zatiaľ nespracoval nič, čo sa udialo po tom, čo ho Kirishima s Minou zavreli v komore spolu s ružovo-vlasým dievčaťom vo vnútri. Všetko sa to zomlelo tak rýchlo a nečakane... Vyprovokovala ho na maximum. Testovala jeho trpezlivosť tak dlho a intenzívne, až mu praskli nervy a prestal sa ovládať. Občas sa medzi sebou zvykli hádať, či doťahovať aj pred tým, ale toto bol úplne nový level. Lenže spolu s hnevom sa v ňom nahromadilo aj čosi iné, čosi, čo nedokázal - alebo sa skôr bál - pomenovať slovami a práve to ho prinútilo urobiť vec, ktorú napokon urobil.

A i keď ho to pomerne dosť desilo a frustrovalo zároveň – predsa len, niečo takéto bolo pre neho úplne nové a on o to vôbec neprosil, proste to prišlo a nedokázal s tým nič urobiť - musel po kratšej vnútornej debate vo svojej mysli uznať, že nebanoval to, čo spravil. Áno, samého ho šokovalo, kam to celé až zašlo, no v tej chvíli to tak cítil a stalo sa. Zrazu stál pri nej tak blízko, že i napriek tme mohol jasne spočítať každý jeden odtieň, ktorý zazrel v jej rozohnených zelených očiach. Ich farba bola rovnako jedovatá ako slová, ktoré na neho chrlila jedno za druhým. A práve v tom momente našiel jediný vhodný spôsob ako ju umlčať.

Pretože, akokoľvek moc ho hnevala, vytáčala, otravovala a dráždila, nedokázal viac popierať fakt, že rovnakým dielom ho aj priťahovala. Bohužiaľ pre neho, bolo to tak. Bojoval s tým pomerne dlho a viac-menej úspešne, ale dnešný večer bol zlomový. Preklínal svoje hormóny, preklínal adrenalín, ktorý mu kompletne zaplavil žily, akonáhle sa jej dotkol svojimi rukami.

Zásah Kaminariho quirkom okúsil na vlastnej koži raz. Nie v plnej miere, ale dostal od neho ranu,  ktorá ho na chvíľu skoro omráčila. Ani to sa nevyrovnalo náboju, ktorý pocítil, keď ju zovrel v náručí a nemohla sa pohnúť ani o centimeter. Zvieral ju pevne - jej driek a tú záplavu dlhých vlnitých vlasov... Ešte teraz mal pocit, že pod bruškami prstov cíti ich hodvábnu jemnosť. No zo všetkého najhoršia bola jej vôňa – tak nesmierne moc sladká.

Pripomínala mu jahody, vanilku, všetko sladké, na čo si len spomenul a on predsa sladké nemal rád. Tak prečo sa jej nedokázal nabažiť? Prečo ju k sebe pritisol ešte bližšie, čo najviac, ako to len bolo možné, aby sa mu z tej vône do nosa dostalo čo najväčšie množstvo? Prečo ju zovrel ešte pevnejšie, rozhodnutý nepustiť ju ani za nič, akokoľvek moc by sa vzpierala, či ak by sa mu dokonca snažila nebodaj fyzicky ublížiť? Pokojne by to  ustál, len aby sa nevytratila preč, aby mu neprekĺzla pomedzi prsty.

Čokoľvek mu privodilo takéto pocity a pohnútky – bál sa toho. No fascinovalo ho to zároveň, pretože niekto ako on, vnímavý a obozretný v tak mladom veku, rád skúmal, analyzoval a prichádzal na koreň novým veciam. I keď si to o ňom väčšina jeho rovesníkov nemyslela. Všetci ho videli ako niekoho, kto iba koná. Netušili, koľko myšlienok sa mu každodenne premelie hlavou, že by niektorí z toho množstva aj zblbli. To, čo okúsil a cítil, ho vydesilo natoľko, že si celý čas v mysli premieľal tie isté slová útechy pre svoje nepokojné vnútro. Len aby nejak zaplátal tú dieru, ktorá sa vytvárala postupným nahlodávaním jeho zaťatej vôle držať si odstup a mala to na svedomí ona.

Naozaj ju chcel iba umlčať – toto si spočiatku nahováral a ospravedlňoval tým svoj spontánny a v jeho očiach nelogický čin, ktorý vykonal. Lenže úplne sa v tom celom stratil, akonáhle ich bozk trval dlhšie než pár stotín sekúnd. Hoci to bola ona, ktorá sa doslova roztápala pod jeho dotykmi – toto si stihol popri tej spúšti pocitov, ktorá ho zasiahla, všimnúť – tiež ho to nenechalo chladným. Vlastne, vrelo to v ňom aj pred tým, než sa jej vôbec dotkol, no ten hnev a napätie, ktoré sa mu varili v žilách sa okamžite rozpustili a nahradilo ich čosi úplne iné.

Niečo, čo sa neprejavovalo iba v jeho vnútri, ale aj fyzicky, na jeho tele, ktoré reagovalo na prítomnosť dievčaťa v jeho náručí. Zimomriavky a zároveň horúce plamene oblizovali jeho pokožku. Akési prázdno a chaos zároveň vyčíňali v jeho hlave. A keď jazykom opatrne okúsil jej spodnú peru, zistil, že nielen sladko vonia, ale ešte aj chutí. Možno bolo načase prehodnotiť svoj rebríček ohľadom obľúbených chutí. Možno by mal dať sladkému predsa len šancu, pretože na toto by si vedel zvyknúť. Na tomto by vedel dokonca zostať závislý.

Lenže ako rýchlo, ako to celé začalo, tak rýchlo to zrazu aj skončilo. Už nebola v jeho náručí a on jej vôňu síce cítil stále, no neomamovala ho tak, ako keď ho od nej delil sotva milimeter. Príjemná úzkosť v jeho žalúdku a slabinách, ktorú počas toho bozku cítil, sa zmenila na takú, ktorá príjemná vôbec nebola. Až mu tak zovrelo vnútornosti, keď si uvedomil, čo sa stalo.

A na jej otázku, prečo to urobil, nedokázal úprimne odpovedať. Samého ho jeho činy vydesili a rozrušili, vedel si predstaviť, že ona sa musela cítiť ešte zmätenejšie. Veď ju predsa, kurva, už raz odmietol. A on po tom všetkom urobí niečo takéto? Toto skutočne nemal ako obhájiť, aby z toho vyšiel bez nutnosti priznať si pred sebou čosi, čo tak vehementne odmietal a čoho sa štítil, hoci vlastne poriadne ani sám nevedel, že pred čím sa toľko bráni.

Nikdy pred tým sa o dievčatá nezaujímal. Dobre, nebolo to tak, že by sa mu absolútne nepáčili. Ak šlo o fyzickú príťažlivosť, rozhodne inklinoval k nežnejšiemu pohlaviu, hoci si z neho napríklad taká Ashido neraz uťahovala, či ho nepriťahujú skôr muži a vďaka svojmu priateľskému vzťahu s Kirishimom si tiež užil pár podpichnutí. Čo sa týkalo sexuálnej orientácie, mal v tom jasno a aj on, tak ako každý iný zdravý mladý muž v jeho veku, mal tiež určité pudy, potreby a občas rozbúrené hormóny, ktorým sa nevyhol takmer žiaden adolescent.

Ale nezaujímali ho dievčatá takým spôsobom, že by vyhľadával ich prítomnosť, či sa tešil z ich pozornosti. A že sa mu jej občas dostalo až neželane veľa. Hiraoka nebola prvá, ktorá sa mu vyznala z citov. V mladšom veku na juniorskej strednej zažil čosi podobné. A on o to nestál, absolútne nie. Jediné, čo ho zaujímalo, bolo stať sa číslom jeden, dostať sa čo najďalej, byť najlepším vo všetkom, čo mu len napadlo, no hlavne prekonať Deku.

Midoriya bol totiž jediný, ktorý ho zaujímal, nie dievčatá. Žiadne randenie, žiadne zamilované pohľady, tajné schôdzky, hlúpe lístočky či podobné blbosti. Toto celé sa mu protivilo, nič mu to nehovorilo, absolútne po ničom z toho netúžil. Dievčatá hádzal do rovnakého vreca so všetkými ostatnými Extras aj po tom, čo nastúpil na U. A. akadémiu.

Vlastne, prvá, ktorá ho tak trochu viac zaujala, bola spolužiačka Uraraka. Od toho ich spoločného súboja počas športového festivalu ju začal vnímať ako niekoho, kto na neho urobil dojem. A neskôr toleroval aj Ashido, ktorá sa stala členkou tej malej skupinky motajúcej sa okolo neho, často nazývanej ostatnými „Bakusquad“, ani nevedel ako. Pridali sa aj ďalšie spolužiačky. Ale Hiraoka? Nuž, to bola kapitola sama o sebe.

V podstate ani nebola tým, čo by s privretím oboch očí mohol nazvať ´jeho typ´. Pretože, ak by sa mu malo nejaké dievča páčiť natoľko, že by mal k nemu začať niečo cítiť, určite by to mala byť skôr dievčina podobná spomenutej hnedovláske. Uraraka mala oblejšie tvary a hlavne bola prirodzená a húževnatá, vytrvalá, nezaujímalo ju, čo si o nej myslia ostatní a ako pri tom vyzerá, išla si tvrdo za tým, čo si zaumienila. Niečo takéto by vedel na dievčati oceniť. Ale jeho posraté hormóny sa proste rozhodli, že budú vyvádzať pri niekom inom.

Nita... Ona bola v tomto úplne iná. Jej prehnaná starostlivosť o svoj zovňajšok, márnivosť a občasná zabednenosť boli veci, ktoré jej vmietol do tváre pri tom, keď ju odmietol. Ale tým to neskončilo, práve naopak. Tam to pre neho všetko ešte len začalo. Lebo i napriek tomu, že jej vtedy dal explicitne najavo, že nemá o čokoľvek s ňou žiaden záujem a ona sa mu prestala vnucovať, začala sa mu časom dostávať pod kožu. Inak. Spôsobom, aký by nikdy nečakal.

Bolo len málo vecí, ktorým nechápal, no toto bola jedna z nich. Postupne si všímal, aký má dlhovláska na neho efekt a začal objavovať jej kvality, ktoré mu časom nevedomky odkryla. Samozrejme, všetko to bolo sprevádzané tým napätím, ktoré sa medzi nimi vytvorilo a celý čas sa okolo oboch vznášalo, a tiež jej voči nemu zaujatým postojom a istou zatrpknutosťou. A, samozrejme, iritovala ho, vytáčala, brnkala na každú jednu strunu nachádzajúcu sa v jeho nervovej sústave. Vždy sa snažil sústrediť len na tieto veci. Bolo to jednoduchšie a pomáhalo mu to do ústrania odsunúť tie, ktoré sa mu na nej začínali páčiť, či už sa týkali fyzického vzhľadu, alebo jej excentrickej osobnosti. Lenže ukázalo sa, že táto taktika nemohla fungovať naveky.

Vyústilo to až do toho, čo sa udialo za zavretými dverami komory. A miesto toho, aby pred ňou a hlavne pred sebou samým priznal, že nemal jasnú a logické vysvetlenie, prečo to urobil, len to tak proste cítil a nasledoval svoje inštinkty a tiež to, že to neľutoval a že by to pokojne urobil opäť a potom znova a znova, na otázku odpovedal napokon úplne inak. A až príliš neskoro si uvedomil, čo to vlastne vypustil z úst. Teraz sa už nečudoval jej reakcii. Vtedy tam len tak stál ako obarený pokúšajúc sa pochopiť, že kde nastala chyba, keď jeho oči sledovali, ako zúfalo búšila na dvere a z jej hlasu sa mu až ježili vlasy na zátylku.

Musela to pochopiť inak, ako to myslel. Ale to ho neospravedlňovalo. To, čo jej povedal, naozaj po zvážení vyznelo až... Nevedel to ani pomenovať. Iba sa za to dookola v duchu karhal. Áno, i niekto tak tvrdohlavý ako Katsuki Bakugou v sebe dokázal nájsť aspoň štipku seba-reflexie. V podstate zo seba vypustil prvú vec, ktorá mu napadla, len aby sa pred ňou neprezradil, neodhalil a nepriznal niečo, čo ho samého desilo.

Dúfal, že to nezoberie tak, ako to zobrala, ale dievčatá zrejme skutočne zmýšľali inak než chlapci. A Hiraoka bola z tých, ktoré si dokázali domýšľať viac, než by si on dokázal čo i len predstaviť. Táto kombinácia vyústila v hotovú katastrofu. Musel sa upokojiť a zachovať si chladnú hlavu, aby v nej dokázal zosnovať plán, že čo urobiť ďalej. Dlho sa odhodlával, no napokon usúdil, že mu nič iné nezostávalo. Nemohol to nechať len tak, proste nie. Musel ísť za ňou. Musel jej ozrejmiť, že to poňala zle, uchopila za zlý koniec.

Nemal v úmysle sa s ňou iba zahrávať. Ľudia ho považovali za arogantného hajzla, ale srdce na to, aby jej skutočne ublížil a ešte jej to vmietol do tváre, nemal. A keď si v hlave poskladal tú chaotickú roztrieštenú skladačku do jedného celku, došlo mu, že tie slová jej museli ublížiť. Preto sa postavil a odhodlane sa vydal za ňou, aby uviedol veci na pravú mieru. Ale márne. Shinsove slová mu prekazili plán. Nie, už jej viac nechcel kaziť pravdepodobne už tak dosť zničený Silvester. Nakoniec skončil tu, vonku na dvore, sám uprostred silvestrovského večierka, naštvaný na celý svet, no hlavne na seba samého, pretože si to zaslúžil najviac.

No skutočne chcel, aby to celé zostalo nevyriešené? Chcel ju nechať ísť v domnienke, že to, čo sa medzi nimi stalo, bral iba ako nejakú hlúpu hru? Chcel, aby ho mala za úplného chrapúňa, aby mala o ňom ešte horšiu mienku, než tomu bolo doposiaľ? Prečo by mal, ak tu bola šanca, že ešte stále môže veci zvrátiť? I keď úplne malá, ale predsa...

Rozbehol sa späť smerom k bráne internátu, rozhodnutý predsa len nerezignovať i na úkor toho, že by ho od nej čakalo iba drsné odmietnutie (nie, že by si ho nebol býval zaslúžil, pretože musel priznať, že by si ho zaslúžil určite). On bol predsa Katsuki Bakugou, odhodlaný za každých okolností zvíťaziť a nevzdať sa ani vtedy, keď situácia vyzerala byť beznádejná. A potreboval ju vidieť, potreboval sa s ňou o tom všetkom pozhovárať a najmä – vysvetliť jej, že ako to skutočne bolo. Aj keď si nebol istý, akým spôsobom to má urobiť, no musel improvizovať, nič iné mu nezostávalo.

Zazrel ju však nastupovať do auta taxislužby a ten posratý Extra bol s ňou. Utekal tak rýchlo, ako mu jeho sily dovolili, no nepomohlo to. Než stihol dobehnúť dostatočne blízko, auto sa pohlo. Kým sa dostal až pred bránu U. A. akadémie, bolo preč, jeho svetlá zanikli, keď zabočilo po ulici a stratilo sa z dohľadu.

Odišla. Zrejme s ním nedokázala vydržať ani v jednej budove, nie to ešte v miestnosti. Všetko jeho odhodlanie mu bolo práve teraz na hovno. Naštvane zaťal zuby a v návale zlosti, zmocňujúcej sa ho ho kvôli tej bezmocnosti a neschopnosti, ktorú cítil, kopol do kovovej konštrukcie, ktorá oddeľovala ulicu od areálu U. A. akadémie celou silou, až cítil, ako mu vystrelila bolesť do prstov na nohe i napriek tomu, že mal obutú topánku. Železo zadunelo, no zostalo na mieste.

A to mu nepomohlo. Ani keď aktivoval svoj quirk. Vracal sa pomaly, no stále ťažkopádne kráčajúc smerom k budove internátu a v dlaniach mu iskrilo. Očami prešiel po smetnom koši umiestnenom pri schodoch vedúcim k dverám vchodu. Premýšľal, že či mu pomôže, ak ho nechá vybuchnúť. Ale miesto toho urobil iba malú čiernu dieru do trávy pri chodníku. Nepomáhalo nič. Frustrácia bola príliš intenzívna a tušil, že sa jej tak ľahko nezbaví. Potreboval šancu napraviť to, čo pred tým tak veľmi posral. A tú nedostal.  

´Tak ti treba. Môžeš si za to sám...´ Ozval sa drobný hlások niekde úplne vzadu v jeho mysli. Aspoň, že jeho svedomie bolo k nemu úprimné, keď on sám k sebe úprimný byť nedokázal, nie vtedy, keď to bolo tak dôležité. Keď cítil, že adrenalín v jeho žilách pomaly začal ustupovať a iskričky poletujúce okolo jeho dlaní a prstov sa vytratili, rezignovane klesol na betónové schody vedúce k vchodu do internátnej budovy. Posadil sa, lakte oprel o kolená a hlava mu klesla na predlaktia.

Ani nevedel, že ako dlho tam sedel. Bolo mu to jedno. Nejaká párty ho momentálne aj tak nezaujímala. Pôvodne sa na ňu ani netešil a nechal sa len neochotne prehovoriť svojimi kamarátmi, aby sa zúčastnil.

Myšlienky v jeho hlave, ktoré sa mu stále nepodarilo vyhnať preč, prehlušili i kroky, ktoré zazneli vedľa neho. Všimol si, že sa k nemu niekto pridal, až keď postava zastala a sadla si vedľa neho na studený betón. Zdvihol hlavu, aby sa uistil, že kto to bol.

„Bakubro,“ Kirishima vydýchol a uprel na neho svoje červené oči, v ktorých bolo možné vyčítať isté obavy. „Všade som ťa hľadal, odišiel si tak náhle... Si v pohode?“

´Nie. Asi fakt nie som. Posral som to. A neviem, čo s tým.´ Toto mal chuť povedať mladíkovi z triedy, ktorý mu bol spomedzi všetkých najbližší, no miesto toho len pokrčil ramenami. Už to robil zas - všetky emócie dusil vo vnútri. 

„Vieš, kámo, s Minou nás to dosť mrzí, čo sa stalo.“ Prehovoril jeho priateľ znova, previnenie bolo možné cítiť z každého jedného slova. „I keď vlastne ani neviem, čo sa medzi vami udialo, no asi to príjemné nebolo.“

Bakugou mu na to nič neodpovedal, naďalej mlčal. Nemienil mu tu teraz líčiť, čo on a Hiraoka spolu robili v tej komore, ako sa stretol so Shinsom a ani to, čo sa mu práve preháňalo v hlave. Po tom, čo vyšiel von a vrátil sa do spoločenskej miestnosti, sa ho Sero s Kaminarim s potmehúdskymi úškrnmi na tvárach spytovali, či niečo bolo, drgajúc ho pri tom lakťom a upierajúc na neho prihlúple pohľady, no len ich zahriakol a umlčal bez akejkoľvek ďalšej reakcie.

„Nechceli sme, aby to dopadlo takto, fakt nie...“ Pokračoval Kirishima a za iných okolností by ho blonďavý mladík zrejme poslal nie práve najjemnejším štýlom niekam preč, no teraz sa na to nezmohol. „Ale ak je tu niečo, čo pre teba môžem spraviť, tak mi daj vedieť, hej?“

„Hej,“ uniklo Bakugovi pomedzi pery, no neotočil sa k svojmu kamarátovi. Len naďalej upieral akýsi prázdny pohľad pred seba. Jeho tvár ani nebola zamračená. Navonok vyzeral úplne nevzrušený, s neutrálnym výrazom, ktorý u neho bolo možné vídať len zriedkavo. Len v jeho vnútri vládol ešte stále chaos.

Eijiro pochopil, že viac mu v tejto chvíli asi nepomôže a jeho dlaň na malú chvíľu zovrela rameno blondiaka v priateľskom povzbudivom geste, než sa zaprel o schod, na ktorom sedeli a postavil sa. Kráčal preč dúfajúc, že ho Bakugou bude čoskoro nasledovať. Do úderu polnoci už nezostávalo veľa chvíľ, necelá hodina, no ak by sa jeho priateľ rozhodol zvyšok starého roka a príchod toho nového stráviť osamote, nemal by mu to za zlé. Ani on a Mina už nepociťovali tú ľahkovážnosť a bezstarostnú náladu, ktorú si užívali pred tým.

Katsuki ešte chvíľu čakal, kým kroky červenovlasého chlapca odznejú, no stále sa nepostavil. Zostal na mieste bez pohnutia, len oči mu z brány, na ktorú hodnú chvíľu civel bez toho, že by obraz pred sebou vnímal, skĺzli ku schodom, na ktorých sedel. 

Na okamih si predstavil, aké by to asi bolo, ak by tam Nita sedela s ním a čakali by na úder poslednej sekundy pred polnocou, aby mohli sledovať ohňostroj, spolu. Takmer až videl vedľa seba jej siluetu – dlhé vlnité vlasy, útla postava, aj tá hlúpa vec, ktorú mala po celý večer na hlave...

Posadil by si ju na kolená, zvozil by ju za to, že oblečenie, ktoré má na sebe, je vzhľadom k tej zime vonku úplne nevhodné, no i tak by ju po počiatočnom šomraní zohrial vlastným telom. Možno by pre ňu mohol vďaka svojmu quirku urobiť malý súkromný ohňostroj, s iskrami to predsa vedel až moc dobre. A možno by mu dovolila úderom polnoci opäť pritisnúť pery na tie jej. Z tej predstavy sa mu urobilo až akosi nevoľno, ale nie kvôli tomu, že by sa mu nepáčila. Práve naopak. Bolo to pomaly až bolestivé, keď si uvedomil, že reálne to možné nebolo. Všetko by muselo byť inak.

Raz to asi prísť muselo. Nemohol zo všetkého vyjsť ako víťaz. A teraz vôbec nad celou situáciou nepremýšľal tak, ako mu to šplechol do tváre ten idiot Shinsou, na čo nemal právo. Nič o ňom nevedel. Veď ona – Hiraoka - predsa, kurva, nebola pre neho iba nejaká vec, o ktorú by súťažil! Tú prehru myslel v úplne inom zmysle slova. Proste sa potreboval popáliť, aby si určité veci uvedomil jasnejšie. A dnes večer prehral na plnej čiare. 

Po krátkom zamyslení sa mu prišlo ešte viac zle. Napadlo mu totiž, že sa mýlil a prehra sa dostavila ešte dávno pred dnešným večerom. Pravdepodobne prehral už vtedy, keď celé tie mesiace dozadu na školskej chodbe odmietol čo i len zohľadniť Nitino vyznanie a surovo pošliapal a zničil akúkoľvek nádej, či šancu. V podstate jej nikdy žiadnu nedal. A asi preto dnes večer nedostal ani on tú svoju druhú, za ktorú by momentálne dal čokoľvek na svete... 

 

* * *

* * * 

We touch I feel a rush

We clutch it isn't much

But it's enough to make me wonder what's in store for us

It's lust, it's torturous

You must be a sorceress 'cause you just

Did the impossible

Gained my trust

 * * *

 Don't play games it'll be dangerous

If you fuck me over

'Cause if I get burnt I'mma show you what it's like to hurt

'Cause I've been treated like dirt before you

And love is "evol"

Spell it backwards I'll show you

* * *

I got a hole in my heart, but some kind of emotional roller coaster

Something I won't go on 'til you toy with my emotions, so it's over

It's like an explosion every time I hold you, I wasn't joking when I told you

You take my breath away

You're a supernova...

 

I'm a space bound rocket ship and your heart's the moon

And I'm aiming right at you

Right at you

* * *

I'll do whatever it takes

When I'm with you I get the shakes

My body aches when I ain't

With you I have zero strength

There's no limit on how far I would go

No boundaries, no lengths

Why do we say that until we get that person that we think's

Gonna be that one and then once we get 'em it's never the same?

You want them when they don't want you

Soon as they do feelings change

It's not a contest and I ain't on no conquest for no mate

I wasn't looking when I stumbled onto you must've been fate

But so much is at stake what the fuck does it take

Let's cut to the chase

'Fore a door shuts in your face

Promise me if I cave in and break and leave myself open

That I won't be making a mistake...

 

- Eminem | Spacebound | 2010 © Recovery      

No, takže to máme za sebou. Fuh, neviete si predstaviť, ako moc mi toto dalo zabrať. Sama nechápem, že akým zázrakom sa mi podarilo to dopísať za týždeň aj čosi, musela som sa riadne hecnúť. Písať z uhla pohľadu dvoch rozdielnych mladíkov naraz bolo sakra náročné. Ale strašne som vám chcela konečne priblížiť aj pohľad týchto dvoch. Ono to bolo veľmi náročné, ale pre mňa aj dosť zaujímavé. Lebo sme aspoň mohli vidieť, ako to celé obaja vnímajú a že nie je všetko len čierno-biele. 

Strašne som sa tešila, že konečne budem písať trošku viac aj o mojom Shinsovi ♥ Ale, ako moc som sa tešila, o to viac to bolo pre mňa sakra náročné. No už si chudák aj on zaslúžil aspoň nejaký screen time, doteraz som okolo neho len tak kľučkovala. A v ďalšej časti to už bude 90% len o ňom, ako ste sa už asi aj z toho, čo sa udialo, dovtípili. 

Som zvedavá, ako po tejto časti dopadol Baku :P I keď sa bojím, zaujíma ma moc váš názor. Podarilo sa mi aspoň trošku načať jeho redemtpion arc? :D Fakt toto bolo také strieľanie naslepo a bojím sa, či som to celé nedovrzala. Ale nejako som si nemohla pomôcť, niektoré veci išli zo mňa prostse samé, nedali sa zastaviť u_u

Musím sa priznať - počas písania a hlavne spätného čítania určitých odstavcov som si trošičku aj poplakala. Asi si budete ťukať na čelo, že, preboha, nad čím, ale je to tak u_u V kombinácii s tou pesničkou od Eminema ♥ Ja ten song milujem, z celého srdca a vždy ma tak rozľútostí. A keď som si ju pustila k tomuto, zistila som, že je to pre mňa vražedné kombo, no hodilo sa mi to, hlavne určité pasáže, ktoré som tu zverejnila. Eminem ma nikdy nenechá chladnou a Bakugou... Nuž. Ja ho milujem. Ak to tak doposiaľ nevyzeralo, tak snáď aspoň čiastočne som to týmto tu ukázala, že jak moc. Proste som sa pri písaní jeho časti neovládla. A som zvedavá, ako sa po tomto všetkom z toho celého vymotám. Takto roztrieštená na dve polovice som nebola nikdy pred tým v živote. 

Za každé prečítanie a komentár vopred ďakujem :)

Vaša Farah