BNHA MEGA SILVESTER ŠPECIÁL [part 2/?]

Neviem, že čo by som k tejto časti úvodom dodala. Snáď len toľko, že to už píšem skoro mesiac a miestami je to aj mierne frustrujúce, takže som sa rozhodla, že predsa len kus z tohto mega dlhého oneshotu (alebo ako to mám nazvať) zverejním. Asi to budem častejšie kúskovať, lebo ma dosť štve, že môj blog zíva prázdnotou mesiac. I keď, logicky 11-tisíc slov sa nenapíše za týždeň, všakže (pokiaľ nie ste Dechi :D), takže snáď tá dĺžka dáva zmysel, že prečo mi toto tu tak trvalo. 

Upozorňujem, že kto sa rozhodne toto čítať, mal by sa pripraviť na mega rozťahanú teen drámu. Ani netuším, že čo ma to pochytilo, takto písať. Ale tu uvidíte tú pravú slovnú hnačku, aká ešte nebola. A to vážne nekecám, haha! Opäť pripomínam, že budem rada, ak sa necháte prekvapiť a neprescrollujete článok pred jeho prečítaním, nachádza sa tu totiž jeden huge spoiler. 

A tak... Nechce sa mi už asi nič ďalšie k tomuto tu vypisovať, len to prosím berte s rezervou, lebo toto je fakt že iné kafé xD Dodnes netuším, čo tým chcel autor povedať. Časom možno tento článok upravím do nejakej čitateľnejšej podoby, no momentálne to zverejňujem len prekopírované z Wordu, lebo sa na viac nemôžem. Nabudúce bude snáď lepší vizuálny zážitok. Dnes si musíte vystačiť bez neho u_u

V minulej časti:

V hlave jej však skrsla myšlienka, keď si spomenula, že vlastne mala v telefóne uložené ružovovláskino číslo, ktoré od nej vymámila ešte počas skúšok o Pro licenciu, keď sa s ňou stretla prezlečená za študentku zo Shiketsu High. Možno keby jej skúsi napísať...

Znova sa poobzerala okolo seba. Nikto si ju nevšímal, pretože každý bol zabraný do niečoho iného. Shigaraki stál opretý za barom a nespustil oči od tej blondínky, ktorá sedela pred ním. O niečom spolu diskutovali, no výraz v jeho tvári napovedal, že sa to muselo niesť vo veľmi príjemnom duchu. Už len fakt, že konečne odložil ruku, ktorá mu vždy zakrývala jeho rysy, bol prekvapujúci. Vytiahla mobil, nenápadne naštelovala hľadáčik kamery a... CVAK. Prvý záber mala v moci. Toto bude veľmi dobrý dôkazový materiál.

Potom nenápadne zaostrila objektív v telefóne aj na druhého člena Ligy, ktorý sedel na pohovke oproti nej, nalepený na mladú hnedovlasú ženu a jedna z jeho veľkých rúk spočívala na jej zátylku, odhŕňal jej vlasy na stranu, skláňal sa k nej a čosi šepkal. Tiež tí dvaja nevnímali, čo sa deje okolo a Jin bol natoľko zabratý to rozhovoru s Mr Compressom a Spinnerom, že ju opäť nikto nenačapal pri tom, ako odfotila tajne aj druhú dvojicu.

Skutočne si tu pripadala ako vzduch a pochybovala, že hoc aj zmienka Staina, by niekoho z prítomných prinútila venovať jej aspoň kúsok pozornosti. No, dobre, možno Twice by sa obetoval, ako vždy, ale práve teraz mala chuť baviť sa s niekým iným. Možno s niekým v jej veku.

Otvorila vo svojom telefóne kontakty a palcom prešla až k tomu, ku ktorému patrila ikonka blonďavého dievčaťa s ružovým ombré, ktoré sa na ňu z obrazovky usmievalo. Jej zúbky sa odhalili v ďalšom širokom úškrne, keď začala Nite písať správu, dúfajúc, že sa jej podarí sa s ňou stretnúť ešte pred úderom polnoci.

* * *

HIMI-chan: ´Táto párty je taaak nudná Nita-chan ☹´

Ružovovláska si povzdychla, keď dočítala poslednú správu, ktorú obdržala od Togy. Už hodnú chvíľu si s ňou dopisovala. Jej prvá textová správa, v ktorej ju Toga pozdravila a pýtala sa, ako sa má, ju celkom dosť prekvapila. Naposledy o nej počula pred niekoľkými týždňami a nečakala, že sa jej ozve práve na Silvestra, no i tak ju správa potešila.

Samozrejme, myslievala na ňu často od toho halloweenskeho záťahu. A tiež si uvedomovala, že čo bola vlastne tá blonďavá dievčinka zač. Patrila predsa do Ligy Villainov a okrem Hany a Ramony sa nikto nedozvedel, čo s ňou Nita v ten osudný večer stvárala a s kým všetkým ju členka Ligy pozoznamovala. Hoci Nitu obe staršie kamarátky už stihli za to pokarhať a dať jej prednášku o tom, prečo sa nekamarátime s villainmi, nemohla si pomôcť.

Toga jej za tých pár chvíľ, ktoré s ňou strávila, prirástla k srdcu. Dokonca dievčinke už odpustila aj to, čo urobila Camie - jej kamarátke zo Shiketsu akadémie. Nita sa o tom dozvedela neskôr, keď jej Camie ozrejmila, ako ju villainka napadla a vydávala sa za ňu. Niečo také Nita neschvaľovala, no nehnevala sa na blonďavé dievčatko dlho. Na Halloweena sa predsa spolu s Togou tak super zabavili a ešte k tomu aj blondínka z Ligy Villainov ochotne počúvala jej náreky nad nie práve úspešným milostným životom, ktorého zmienka ju opäť upozornila na to, že sa tento večer nevyvíjal v tom duchu, o akom snívala.

Nita len tak nespokojne stisla pery, keď si predstavila, že ani Himi-chan nemá práve najlepší Silvester. Ale aspoň v tom nebola sama. Ružovovláska tiež práve nezažívala večer svojho života a táto párty, ktorá sa konala v priestoroch internátu, nebola práve miestom, kde by momentálne rada trávila posledné chvíle starého roka i napriek tomu, že tu bolo mnoho dôvodov, prečo by tomu malo byť inak.

Áno, Shinsou bol tu, v rovnakej miestnosti ako ona... A áno, ona už stihla vypiť zopár pohárikov na posilnenie, odkedy sa na tejto párty objavil, no i napriek tekutej guráži sa jej pôvodné plány nevyvíjali tak, ako si ich vizualizovala v hlave. Mala úžasnú príležitosť sa s ním konečne zblížiť viac, no miesto toho, aby konečne nabrala odvahu a odsunula od neho Denkiho, ktorý sa fialovovlasého chlapca od jeho príchodu zavesil a už sa ho nepustil, neurobila nič. Len sedela späť vo svojom vyhliadnutom kresle a ťukala do telefónu.

Jediné, na čo sa zmohla, boli občasné letmé pohľady jeho smerom. ´Čo to, preboha, s tebou je, Nita?´ Spytovala sa samej seba, keď v mysli tápala, kam sa podeli jej zvyčajné sebavedomie a dôvera v seba samú a svoje schopnosti. Ale pravdou bolo, že dôvod týchto jej pochybností a nevôle prejaviť akékoľvek city opačnému pohlaviu sedel pár metrov ďalej, oproti nej na pohovke a občas čosi odvrkol Serovi, ktorý sa popri výberu hudby venoval aj konverzácii s jediným členom Bakusquad-u, ktorý práve nebol zamestnaný niekým iným.

Kaminari už dávno opustil gauč vyhradený Bakugovej bande a odišiel na druhú stranu miestnosti otravovať objekt Nitinho záujmu, ktorý sa dnes večer prevažne bavil s Todorokim a ďalšími študentmi, ktorí sa zväčša motali okolo momentálne neprítomného Deku. Kirishima s Minou zase boli akoby vo vlastnom svete a hoci sa snažili obaja aspoň občas zapojiť do diania, každému bolo jasné, že sa chcú tento večer prevažne venovať jeden druhému.

Nita sa na to nemohla na Minu hnevať, ani omylom. Ak nič iné, istým spôsobom jej skôr trochu závidela. Predsa len, veľmi rada by si to s ňou vymenila. Nemyslela tým, že by radšej sedela nalepená na Kirishimovi, ale skôr by si tiež rada užívala pozornosť niekoho iného opačného pohlavia, než len občasné Minetove zvrhlé pohľady. Čaro okamihu, ktorý sa odohral hodnú chvíľu pred tým medzi ňou a pár jej spolužiakmi, sa už vytratilo a ona opäť sedela opustená, na rozdiel od jej kamarátok, z ktorých každá mala svoju vlastnú mužskú spoločnosť a jedinou útechou jej bolo to, že sa jej ozvala aspoň Toga. Preto jej odpísala ďalšou správou.

NITA: ´To ma mrzí, Himi-chan. Tiež by som teraz bola radšej niekde inde... Takto som si Silvester nepredstavovala ☹´

Nita naozaj nepreháňala, keď sa na diaľku sťažovala svojej kamarátke do správy. Skutočne dúfala, že sa jej večer bude vyvíjať úplne iným smerom, no ani alkohol nepomohol k tomu, aby sa začala baviť. Čiastočne to malo za následok aj to, že na všetko zostala sama. Keď sa pred pár hodinami chystala, dúfala, že sa s Tooru a Minou zabavia. Tešila sa, ako si vypijú a potom budú spolu všetky tri blbnúť, zatancujú si, či podniknú iné zábavné aktivity. Predsa len, ak by sa jej spolužiačky pridali k nej, nepozerali by sa na ňu ostatní tak odsudzujúco. Teraz sa však každá členka ich malého tria venovala jednému z chlapcov z ich triedy a jedinej Nite zostal ako spoločník už iba mobilný telefón.

HIMI-chan: ´Tak príď za mnou Nita-chan ♥ spolu by sme sa zabavili omnoho lepšie... je mi tu smutno bez teba ☹´

Ďalšia správa od Togy prinútila ružovovlásku nadvihnúť obočie a to sa aj mierne zvraštilo, keď si ešte raz prečítala tie slová. Podľa toho, čo jej písala Himi-chan pred tým, Nita vytušila, že práve oslavuje Silvester so svojimi spoločníkmi z Ligy Villainov, ktorých si Nita matne pamätala z tej prehýrenej halloweenskej noci a o čosi jasnejšie z prednášok, ktoré dostala od Hany s Ramonou a tiež toho, čo sa o nich ďalšie dozvedela v škole od spolužiakov, či autorít. Ísť sa niekam zabaviť s jej blonďavou kamarátkou znelo síce lákavo, no keď si predstavila, že kam ju volala, už jej to neprišlo také rozumné ako vtedy, pred dvoma mesiacmi. Možno ešte nebola natoľko pripitá, aby opäť stratila všetky svoje zábrany a posledné zvyšky zdravého rozumu...

NITA: ´To by som moc rada, Himi-chan ♥ Ale sú tu moje kamarátky, kvôli ktorým som zostala na internáte a neviem, či by bolo najrozumnejšie ich tu nechať.´

Po odoslaní odpovede, ktorá určite Togu moc nepoteší, sa načiahla ku konferenčnému stolíku, kde bol položený jej pohár so šampanským, ktoré tak túžobne očakávala. Pritisla si sklenený okraj k perám a odchlipla si z bublinkového nápoja, nohou pohupávala do rytmu hudby, ktorú Sero práve púšťal. Musela uznať, že tie pesničky vôbec neboli zlé, čiernovlasý mladík, ktorý mal podobné korene ako ona sama, mal dobrý hudobný vkus. A podľa toho, čo o ňom vedela, tiež mu nebolo cudzie sa celkom slušne hýbať v rytme. No pravdepodobne zdieľal rovnaký názor, ako ona, že ak by začal teraz sám tancovať, len tak z ničoho nič, ostatní by na neho pozerali ako na šialeného.

S bublinkami ešte stále v ústach prudko vydýchla nosom a očami blúdila po ďalších spolužiakoch v miestnosti. Mina s Kirishimom sa práve doťahovali o niečo na gauči a Sero s Bakugom sa museli o čosi viac odsunúť, lebo nemienili byť súčasťou tej ich zamilovanej bubliny, ktorú si okolo seba vytvorili. Zrak jej padol na svoj telefón a všimla si, že Toga jej opäť odpísala. S mierne ťažkým srdcom, po tom odmietnutí, otvárala správu a bublinky vyprskla v do spoločnosti sa veľmi nehodiacom štýle v momente, keď sa načítali dve obrazové prílohy v chate, ktoré Himiko poslala s textom.

HIMI-chan: ´Si si istá že naozaj nechceš prísť? 🥺 Myslím že aj tvoje kamarátky z Halloweena by sa potešili... lebo sú práve tu so mnou a už chýbaš iba ty!!´

„Čo to stváraš, Hiraoka?“ Okríkol ju Bakugou, ktorý znechutene hľadel na tých pár kvapiek, ktoré doleteli až na okraj konferenčného stolíka, ktorý Nita oprskala. Okrem neho sa jej podarilo pokropiť malými kvapkami už len svoje silónové pančušky, na ktorých zostali drobné tmavé fľaky, ktoré však čoskoro uschnú. Nita nechcela takto zareagovať, no nedalo sa inak.

„V pohode, Hiraoka?“ Pridal sa aj Sero, ktorý viac než znechutene, hľadel skôr pobavene. Nita očami rýchlo prešla po miestnosti, uisťujúc sa, či náhodou toto jej fau-pax nezachytil aj Shinsou, no ten sa naďalej rozprával s Todorokim a Tsuyu, ktorí sedeli za stolom s ním a pred sebou mali každý svoj pohár vlastného drinku, čiže jej smerom sa ani len nepozrel. Aspoň teraz mohla byť za to vďačná. Obrátila sa späť k svojim dvom spolužiakom sediacim na pohovke oproti a pokývala hlavou, snažiac sa servítkom utrieť tých pár kvapôčok, aby náhodou Bakugou nedostal srdcovú porážku.

„Hej, hej, v pohode, len ma niečo šokovalo.“ Zahovorila to a vrátila svoj pohár radšej späť na stôl, berúc do ruky telefón, opäť otvorila konverzáciu s Togou, aby sa presvedčia, či ju neklamal zrak.

Ale bolo to stále tam, tie dve fotografie, ktoré jej Himi-chan poslala, nezmizli. A Nita stále odmietala veriť tomu, že to nie je len fotomontáž. Na jednej z nich bola Ramona senpai sediaca až príliš blízko toho zjazveného, no pohľadného villaina z Halloweena, ktorého meno konečne ružovovláske utkvelo v pamäti ako Dabi. Toho, ktorého jej tak trochu nechtiac v alkoholovom opojení dohodila a toho, o ktorom mala podozrenie, že mu tiež nie je jej staršia hnedovlasá kamarátka ľahostajná. Minimálne raz v nej tento pocit zasiali jeho akcie, ktoré boli s Ramonou spojené. A práve teraz, podľa toho, čo tvrdila Toga, sedela niekde medzi villainmi a túlila sa k nemu, držiac v ruke pohár červeného vína a s blaženým výrazom v tvári. A on na ňu tiež pozeral, akoby bola ten najchutnejší zákusok, ktorý sa práve chystal si vychutnať. Nite z toho pohľadu na nich až jemne zružoveli líca, mala pocit, akoby sa práve pozerala na niečo zakázané, či narúšala ich súkromie, hoci to bola iba fotka.

Druhá fotografia nebola o nič menej šokujúca. Toho muža na nej až tak dobre nepoznala. Vlastne si nepamätala, či ho niekedy stretla aj naživo, no podľa vlasov a rubínovo-červených očí mohla tušiť, že to bol Shigaraki Tomura – vodca Ligy Villainov. Nikdy pred tým nevidela jeho tvár takto odhalenú, na každej fotografii mu ju zakrývala tá ohavná päťprstá vec, ktorú mal večne na sebe. Ale teraz stál za barovým pultom, čosi držal v ruke a tvár mal kompletne odhalenú. A Nitu prekvapilo, že na tej fotke nevyzeral tak odstrašujúco, ako ho opisovali Izuku s Ochako, keď spomínali na to jeho malé prepadnutie ich zelenovlasého spolužiaka v obchodnom centre dlhé mesiace dozadu. To, čo ju však šokovalo najviac, bola žena, ktorá sa z opačnej strany pultu k nemu nakláňala. Nemohla byť nik iný ako Hana-senpai. Jej rovné blonďavé vlasy a jemný ženský profil nemohli patriť inej. A tiež Nite došlo, že ak tam bola Ramona, tak Hana musela byť s ňou práve na tom mieste, kam ju Toga volala, tiež.

Dievčinina pekná tvár sa zachmúrila v zmätenom výraze. Toto naozaj nečakala a tak úplne tomu nechápala. Za prvé, vôbec netušila, že Ramona s Hanou by mohli čo i len zvažovať tráviť Silvestra s nejakými villainmi (no, dobre, možno nie tak úplne nejakými, ale kde bol napríklad taký Hawks? Prečo Hana nebola s ním?), nie ešte správať sa tak prívetivo a družne k mužom, pred ktorými ju každý jeden človek, čo ich zmienil, varoval. A za druhé, prišlo jej trochu ľúto, že sa jej s týmito plánmi nepochválili. Jediné, čo jej Hana povedala, bolo to, že pôjdu aj s jej kolegom Lukášom na nejakú diskotéku, kde bude mať ten muž z Čiech vystúpenie a pravdepodobne sa k nim pripojí Ramona. To bolo všetko. Žiadni villaini a súkromné večierky s nimi v pláne neboli, alebo jej niečo ušlo?

Prečo jej nedali vedieť? A vôbec, prečo sa jej Ramona-senpai nikdy nezmienila, že s tým mužom niečo má? Nita si bola takmer istá, že sa o ňom vyjadrila, že je nebezpečný a mala by si od neho držať odstup. Ale z toho, čo videla, mala úplne iný dojem. Po tej fotografii, ktorú Nita obdržala, by to brunetka mohla popierať akokoľvek by chcela, no aj slepý by videl, že je niečo medzi ňou a tým mužom so spálenou pokožkou prešpikovanou chirurgickými spinkami.

Na druhej strane, Nita musela uznať, že pohľad na brunetku a muža sediaceho v jej tesnej blízkosti ju nenechal chladnou. Po tom halloweenskom výstupe predsa len prišlo vytriezvenie a ona sa dozvedela, že čo bol ten muž, ktorý sa motal okolo Ramony zač. Ale nemohla si pomôcť. Z nejakých neznámych príčin, keď ich videla spolu na gauči s pohárom vína v ruke, opäť si nevšímala všetky tie varovné výkričníky, ktoré sa okolo toho villaina vznášali. Sústredila sa len na to, že ako sa na seba pozerali a čo z nich oboch vyžarovalo a hoci to znelo šialene – predsa len to bol villain a podľa toho, čo sa o ňom dozvedela neskôr, dokonca presne ten, čo kedysi dávnejšie uniesol Bakuga - prišlo jej to istým spôsobom... romantické...

A Hana-senpai? Nita stále dúfala, že sa s Hawksom pomeria a budú na Silvestra spolu. V jej očiach boli tí dvaja akýsi perfektný prototyp páru, ktorý jej bol vzorom v tom, ako by raz chcela aj ona vyzerať so svojim partnerom.

Vedela iba okrajovo, že sa medzi nimi udialo niečo nepríjemné, no detaily jej boli neznáme a dosť ju mrzelo, že hoci by Hane veľmi rada pomohla, netušila, že ako.

Čakala, že to Hana bude nejako riešiť a ešte viac dúfala, že Hawks to, čo urobil, odčiní a budú s Hanou tráviť posledné chvíle roka spolu, zamilovaní a dokonale šťastní, ako im to Nita vždy priala. Miesto toho bola Hana v nejakom zatuchnutom bare s tým najhorším villainom v krajine a Hawks sa nachádzal na opačnom konci Japonska, bez nej. Toto celé veru nezapadalo do dievčininých predstáv o ideálnom Silvestri pre svoju senpai a okrem toho na tom troskotala jej pomyslená „loď snov“ s obľúbeným párom na palube.

Možno to bolo detinské a naivné – takto premýšľať, no ju to skutočne mrzelo a mierne škrelo zároveň. Lebo nemali dôvod pred ňou tieto veci tajiť. Nite by v žiadnom prípade ani len nenapadlo niektorú z nich odsudzovať za to, že kde a hlavne s kým práve boli. Sama sa s tými villainmi na Halloweena bavila a i keď to boli kriminálnici a hovorilo sa o nich v poslednej dobe dosť často len v tom najhoršom svetle, ona ich videla aj z trochu inej stránky. A pár z nich dokonca na ňu zapôsobilo pozitívne - ako už spomenutá Toga, či ten milý a veľmi sympatický Mr. Compress, ktorý ju vtedy očaril svojimi trikmi a gavalierskym správaním, vďaka ktorému sa pri ňom cítila ako pravá dáma.

Z prívalu myšlienok ju vytrhla až Mina, ktorej slová sa k Nite nejakým spôsobom nedostali a tak sa musela jej kamarátka nakloniť cez stolík a drgnúť ju do ramena, aby upútala jej pozornosť.

„Hej, Nita! Prestaň už toľko čumieť do toho mobilu. Ideme hrať hru.“ Odhalila svoje mimozemské zúbky v nadšenom úškrne a Nitino obočie sa znova zvraštilo.

„Prepáč, ja len... Počkaj, hru?“ Zmätene pozrela z Miny na zvyšok osadenstva patriaceho do Bakusquad-u, no chlapci sa netvárili príliš nadšene, ak nerátame Kirishimu, ten bol stále stelesnením šťastia a povzbudivo prikývol, aby podporil svoju priateľku.

„Hej, hru.“ Zaškerila sa jej kamarátka znova. „Poniektorí sa tu začínajú nudiť, takže sme sa aj s Kirim rozhodli, že tu trochu rozprúdime zábavu.“ Uprela pohľad na červenovlasého mladíka, ktorý sedel vedľa nej a ten sa len nervózne ošíval a naštvané pohľady Bakuga a Sera jeho smerom opätoval rozpačitým úškrnom, v ktorom odhalil svoje špicaté zuby.

„Eh, vlastne, to bol Minin nápad, ale myslím, že celkom dobrý.“ Poškrabal sa na brade a potom si ju privinul k sebe. No dievčina sa z jeho objatia vymanila a postavila sa, otvárajúc ústa a dávajúc okolo nich dlane tak, aby ju všetci počuli, keď sa jej hlas niesol miestnosťou.

„Hej, počúvajte ma všetci! Poďte sem, ide sa hrať Pravda alebo odvaha! A nechcem počuť žiadne výhovorky, každý sa musí zapojiť!“

Minine slová mali za následok mrmlanie a hundranie, ktoré sa nieslo miestnosťou, keď ostatní začuli názov tej hry, ktorú mala mimozemská dievčinka v pláne začať. Nita prekvapene zamrkala. Nečakala, že Mina vytiahne niečo takéto. Sama mala rada hry a túto konkrétnu už za svoj krátky život stihla pár rázy absolvovať pri rôznych príležitostiach, no nikdy nie s takýmto pestrým osadenstvom. V istých prípadoch sa dokázali veci počas tejto hry riadne zvrtnúť a hoci Nita nikdy nebola proti niečomu takémuto, momentálne by omnoho radšej robila hocičo iné, či už tancovala, súťažila v karaoke, alebo hrala nejakú inú hru ako beer-pong.

„Na to zabudnite,“ precedil blonďavý mladík pomedzi stisnuté zuby a jeho večne zamračená tvár sa ešte viac zachmúrila, keď ho Kirishima schmatol za rameno a pokrútil hlavou.

„Ale, no tak, Bakubro, nebuď suchár a nekaz zábavu. Všetci hráme...“ Na jeho naliehanie oslovený iba nesúhlasne zavrčal, no ostal sedieť na gauči a z jeho očí sa rázom stali len zúžené štrbinky, tak moc sa mračil na svojho červenovlasého kamaráta aj všetkých naokolo.

Nita sa poobzerala po miestnosti a všimla si, že Mina už začala mobilizovať zvyšok osadenstva. Nečakala, že sa ľudia ako Todoroki, či Tokoyami pridajú, no keď si na neutíchajúce naliehanie ich spolužiačky s ružovou pokožkou napokon začali presúvať stoličky, či vankúše tak, aby sa všetci zmestili okolo jedného konferenčného stola, vyzeralo to, že Mina dosiahla svoje.

Okrem toho, znamenalo to jednu podstatnú vec. Shinsou bude hrať s nimi! Aspoň tak to vyzeralo, keď ho Denki nasilu dotlačil k zvyšku skupinky a Nitino srdce zase začalo búšiť o čosi rýchlejšie. Na rozdiel od ostatných z triedy, ktorí zrejme netušili, že čo ich čaká, lebo by inak nesúhlasili tak ľahko, mal pravdepodobne tušenie, v čom tá hra spočíva a ako väčšina zasvätených chlapcov sa netváril nadšene.

Kaminari však problém s hrou očividne nemal a stiahol Shinsa so sebou nadšene na sedačku vedľa Bakuga, keď im Kirishima uvoľnil trochu miesta tým, že na svoje kolená posadil Minu. Okrem Kaminariho sa tešil tomuto celému ešte viac už len jeden chlapec a tým bol, samozrejme, Mineta. Jeho drobné očká sa až tak ligotali, keď si uvedomil, že čo sa bude diať. Neodpustil si však poznámku, ktorá jemne znechutila väčšinu ženského osadenstva v miestnosti.

„Čo keby sme si miesto toho zahrali radšej 7 minút v nebi? To je omnoho zaujímavejšie.“ Jeho šušlavý spôsob reči v kombinácii s predstavou toho, čo navrhol, spôsobil, že sa Nita znechutene striasla. Našťastie nebola jediná, ktorá mala z tej poznámky husiu kožu v tom horšom slova zmysle a ozvala sa ďalšia spolužiačka - Jirou.

„Myslím že v tvojom prípade by šlo skôr o sedem minút v pekle,“ podotkla Kyouka, ironický podtón len tak pretkával jej hlas,  „a žiadna z nás by nechcela v tom pekle tráviť ani sedem sekúnd, nie minút.“

Jej slová podporovala väčšina osadenstva a sama Nita by to celé nevystihla lepšie. Tiež sa jej predstava, že by sa mala s Minetou zatvoriť niekam do tmavého šatníka alebo stiesnenej komory, čo i len na sekundu, vyslovene priečila. Stačilo jej, že ho musí tolerovať v jednej miestnosti. S ním aj niečo tak obyčajné ako Pravda alebo odvaha znelo desivo, čo jej pripomenulo ďalšiu vec.

„Mám podmienku,“ ozvala sa Nita, čím pozornosť ostatných upriamila na seba. „navrhujem nové pravidlo - budeme hrať len v prípade, že Mineta nemôže nič zadať žiadnemu dievčaťu.“ Jej návrh sa okrem Minetovho okamžitého protestovania stretol s pochopením väčšiny a každé jedno dievča v miestnosti ju podporilo. Dokonca ani občasný komplic malého perverzného mužíčka, ktorým bol Denki, nenamietal.

Všetkým došlo, že mala pravdu, lebo ak by nechali Minetu nejaké dievča obťažovať jeho perverznými otázkami alebo úlohami, ku ktorým by v jeho prípade určite došlo, nebolo by to nič príjemné. A Kirishima, ako hlavný iniciátor hry, spolu s Minou Nite pravidlo odsúhlasili, čiže sa hra mohla k nevôle viacerých spolužiakov začať.

Najskôr sa to celé nieslo v pomerne nevinnom duchu a otázky, či občasné úlohy, ktoré padli, neboli nijak zvláštne, neslušné, pohoršujúce alebo ťažko plniteľné. Začalo to jednoduchými vecami, kedy Mina priznala, že bola prvý raz opitá, keď mala štrnásť, Jirou musela pred ostatnými zaspievať refrén svojej najneobľúbenejšej popovej pesničky, pri čom doslova trpela.

Tá následne vyzvala Sera, aby predviedol pár tanečných krokov z latino-amerického tanca, ľubovoľného výberu, pri čom mu asistovala s radosťou už spomínaná dievčina s ružovou pokožkou ako tanečný partner, pretože sa spomedzi všetkých najmenej hanbila ukázať svoje pohyby. A salsa, ktorú im so Serom predviedli zožala úspech, dokonca ani Kirishima moc nežiarlil, keď sa jeho kamoš dotkol pása dievčiny, ktorá bola už v podstate jeho, bol to predsa len tanec a hneď po jeho skončení sa Mina opäť vrátila a usadila sa späť na jeho kolená. Nita by sa do toho ochotne pustila tiež, predsa len, nebola tanečné poleno a hlavne tento druh tanca a aj hudby jej boli aj vďaka koreňom, ktoré siahali do Španielska, celkom blízke. Ale rozhodla sa iba mlčať a radšej sledovať ostatných.

Ako to už ale medzi dospievajúcimi teenagermi chodí, aj nevinná hra sa vie trocha zvrtnúť a keďže nebol prítomný ani triedny predseda Iida, ktorý by to celé mohol aspoň trochu regulovať,  začali pomaličky padať aj nepríjemnejšie otázky, či úlohy. Todorokimu nakázali jeho spolužiaci poslať Momo, ktorá trávila sviatky s rodičmi niekde ďaleko, romantickú novoročnú textovú správu, ktorú za neho musel napísať iný zo spolužiakov.  Večne vážny a vždy slušný mladík s dvojmo zafarbenými vlasmi tak úplne nechápal celý zmysel toho, čo mu zadali a ani netušil, ako sa taká správa píše, ale chichotajúce sa dievčatá spoločnými silami pre Momo zosmolili celkom milé novoročné prianie, o ktorom vedeli, že sa mu ich čiernovlasá spolužiačka určite poteší.

To bola ešte jedna z tých miernejších úloh, preto, keď prišiel rad na Nitu, radšej si vybrala pravdu, hoci sa desila toho, čo sa jej Kaminari spýta. Už len to, že si vybral ju, dievčinu pomerne dosť zarazilo, pretože čakala, že bude automaticky otravovať Shinsa. A popravde, celkom sa na to aj tešila, lebo doteraz si ho nikto z iných spolužiakov nevybral, zrejme mali voči nemu ešte stále akýsi rešpekt a báli sa ho osloviť. Sama zvažovala, že by to mohla urobiť ona, no potom ju Denki vyrušil tým, že sa otočil k nej a jej jedovato-zelené oči sa na neho šokovane upreli.

„Tak, Hiraoka-chan, pravda alebo odvaha?“ Jeho voľba neprekvapila iba ju samotnú, ale aj viacerých ďalších, lebo spomenutý fialovo-vlasý mladík sediaci vedľa Denkiho začudovane nadvihol jedno z obočí, keď sa Nitin pohľad nachvíľu stretol s tým jeho, aby sa ubezpečila, či dobre počula. Tiež jej neuniklo to, ako Bakugou, sediaci vedľa Kaminariho z druhej strany, podozrievavo zúžil oči a zvraštil svoje svetlé obočie.

„Nita,“ pripomenula jej Mina hru a dlhovláska odvrátila zrak od osadenstva sediacom na gauči pred ňou a upriamila svoje oči na pohár šampanského, ktorý spočíval v jej ruke. Bála sa, čo by sa jej Denki tak mohol spýtať a začínala ho upodozrievať, že možno vytiahne jej minulosť s Bakugom, či sa jej spýta na Shinsa, ale utešovala sa faktom, že niekto, ako bol žltovlasý chlapec z jej triedy so svojou excentrickou a nepozornou povahou, vcelku podobnou tej jej, si to, ako moc sa jej páčil jeho nový kamarát, nevšimol. Nebolo by jej príjemné nič z toho, no ešte horšie to mohlo dopadnúť, ak by zvolila odvahu. Denki bol totižto akýmsi slabším odvarom Minetu, ktorému tiež neboli cudzie isté veci, ohľadom dievčat, ktoré nemali ďaleko od toho, aby prekročil hranicu slušnosti.

„Pravda,“ vyriekla napokon, zvierajúc stopku pohárika vo svojej ruke o čosi pevnejšie. ´Pokoj, nemôže to byť také strašné, ak sa ťa spýta na Shinsa, tak to stále môžeš nejako uhrať, nemusíš mu hneď vyznať lásku.´ Snažila sa upokojiť svoje vnútorné ja, keď čakala, čo na ňu jej spolužiak vytiahne.

„Hmm, škoda, ale dobre, teda...“ Kaminari sa zamyslel a poškrabkal sa na brade, kým tuho premýšľal.

„Bude to ešte dnes, Tupý ksicht?“ Zavrčal Bakugo vedľa neho, na čo sa Nita až preľaknuto v kresle pomrvila. Bála sa, aby sa jej Denki skutočne nespýtal na neho, keď sa mu už výbušný mladík opäť takto milo pripomenul. ´Čo je taký nedočkavý?´

„Okej, dobre. Takže, Hiraoka,“ ukázal na Nitu oslovený prstom. „Aká bola tvoja prvá pusa a s kým?“ Spýtal sa napokon a zamykal vyzývavo obočím.

Nitin dych sa zasekol niekde v krku, keď si uvedomila, akú otázku jej položil a cítila, ako jej zrazu zostalo horúco. Samozrejme, to bol klasický Denki, spýtať sa niečo také osobné. A pohľady viacerých spolužiakov, ktoré sa práve teraz upriamili na ňu, nepomáhali o nič viac. Dobre, že sa jej rovno nespýtal, či už mala niekedy sex, no to bola skôr otázka, ktorú by bol schopný položiť zrejme asi len Mineta a preto mohla byť čiastočne rada, že neupadla v jeho milosť.

Jej líca očerveneli o čosi viac a uvedomila si, že všetci netrpezlivo očakávajú jej odpoveď, ktorá sa stále nedostavovala. Bolo jej skutočne až pekelné teplo, pretože nevedela, čo je horšie. Či priznať, že sa ešte reálne so žiadnym chlapcom nikdy nebozkávala - lebo taká bola pravda - a pravdepodobne by boli viacerí spolužiaci jej odpoveďou prekvapení, alebo odmietnuť odpovedať úplne a byť pred všetkými ostatnými za zbabelca. Možno by to nebolo až také zlé, no najhoršie bolo to, že tu práve sedel nielen Shinsou, ale ešte aj Bakugou a na vyslovenie niečoho takéhoto nahlas pred nimi dvoma, nemala guráž ani ona, hoci už toho za večer stihla celkom dosť popiť.

„Ráta sa aj pusa na líce v škôlke, keď som mala päť?“ Spýtala sa, chytajúc sa jedinej slamky ktorú si jej myseľ vytvorila, snažiac sa nejakým spôsobom obísť túto na jej vkus až príliš osobnú otázku. A zrejme s ňou viaceré dievčatá tajne súcitili, minimálne Kyouka sa na Denkiho nespokojne zamračila. Ale ten si ju nevšímal, čakal na svoju odpoveď a keď začul Nitine slová, razantne pokrútil hlavou.

„Nie, Hiraoka, normálna, reálna pusa na ústa. Tak, prezraď nám...“

„Uh,“ Nita si nervózne potiahla lem svojich šiat o čosi nižšie, no potom ju zachránila Mina, ktorá videla, že ako nepríjemne sa cíti.

„Na toto môžem odpovedať pokojne aj ja,“ Nitine bľabotanie preťali slová jej kamarátky s ružovou pokožkou. „Lebo jej prvá pusa bola so mnou, samozrejme!“ Vyhlásila dievčina s mimozemským vzhľadom a keď sa dlhovláska pohľadom upriamila na ňu, venovala Nite povzbudzujúce žmurknutie, ktoré jej ona oplatila úškrnom.

Mina mala v podstate pravdu. Lebo skutočne tomu bolo tak. Nebola to nejaká skutočná, romantická pusa, akú si vymieňajú medzi sebou zaľúbenci, išlo iba o také nevinné babské blbnutie, či experimentovanie počas jedného z pyžamových večierkov na internáte, ktoré spolu absolvovali. Nita si na ten večer pamätala, ako sa s Minou a Tooru šantili a rozprávali o dievčenských záležitostiach a v dobrej náladičke sa na zlomok sekundy pritisli Minine pery na tie jej a potom sa od seba obe dievčatá s chichotom odtiahli.

Mina bola na rozdiel od zvyšných dvoch členiek ich malej partie pomerne dosť skúsená a pred tým už pobozkala iné dievča, aj viacero chlapcov. Nita s Tooru mohli iba snívať o tom, aké to je. No a keď prišla reč na bozkávanie, tak sa napokon dostali aj k malej demonštrácii. Išlo iba o nevinnú záležitosť, preto jej niečo takéto spomenúť ani nenapadlo. Ale Nita v tom uvidela príležitosť, ako vykľučkovať.

„Je to tak,“ jej zrak sa uprel späť na Denkiho, ktorého táto správa zrejme vcelku zasiahla, podobne ako zvyšok mužského osadenstva v miestnosti. Reakcie boli vskutku rôznorodé. Od dosť zmäteného a šokovaného Todorokiho, ktorého až takmer vystrašený pohľad zdieľali aj Tokoyami s Ojirom, pobaveného Sera, ktorému pomedzi pery ušlo malé zapískanie, cez Minetu, ktorému od vzrušenia až tak zaiskrilo v malých očkách, prebodávajúcich raz jednu, raz druhú dievčinu a zasnene sa takmer až v euforickom opojení vzniesol pár metrov do vzduchu. Ani Kaminariho tá odpoveď nenechala chladným, lebo mu tiež po Minetovom vzore skoro vytiekla na bradu slinka.

„Ah, to vážne, Mina?“ Kirishima uprel na dievča vo svojom náručí šteňací pohľad, ale nevyzeralo to, že by mu niečo také prekážalo. Že by bol jeden z tých chlapcov, ktorým sa predstava dvoch dievčat spolu v takejto situácii nepriečila, či ho neprivádzala do rozpakov ako tých menej skúsených a hanblivých spolužiakov, ale naopak, sa mu to páčilo?

Nita sa radšej ani neodvážila pozrieť na Shinsa, či Bakuga, pretože sa bála ich reakcie na to celé. No to bola škoda, pretože prehliadla, ako blonďavému mladíkovi mierne zružoveli líca a so stisnutými perami sa pozeral všade inde, len nie na ňu, či zmienenú Minu. Shinsou na druhej strane skĺzol na gauči o čosi nižšie, ruky si založil na hrudi a musel sa premáhať aby sa mu po tvári neroztiahol úškrn, keď zaťal sánku a jeho fialové oči sa o čosi málo zúžili a prevŕtali spolužiačku, ktorá sedela oproti v kresle, neodvažujúc sa jeho pohľad opätovať, hoci ho na ňom cítila pomerne dosť intenzívne.

„Áno, ale neboj,“ zaševelila oslovená dievčina červenovlasému mladíkovi do ucha a venovala mu nevinný úsmev spojený so zamrkaním, „Nituška je moja bestie a ľúbime sa, ale stále sa mi aj tak najviac páčia alfa-samci,“ Štuchla ho do jedného zo svalov, ktoré lemovali jeho vypracovanú hruď a jej obrysy bolo možné vidieť aj cez mierne upnutejšie tričko, ktoré mal na sebe, na čo sa on spokojne zaškeril. „Však, baby?“ Poslala svojej zmienenej kamarátke ponad konferenčný stolík, ktorý ich oddeľoval, vzdušný bozk. Potom sa otočila aj na Tooru, a poslala jeden aj jej, aby nebolo neviditeľnému dievčaťu ľúto.

„Tak, to je celkom zaujíma-„ začal Kaminari, no do reči mu skočil najoplzlejší chlapec z triedy s vlasmi pripomínajúcimi bobuľky tmavého hrozna.   

„Dal by som všetko za to, aby som to mohol vidieť na vlastné oči, či prípadne niečo viac.“ Zašušlal a zasnený výraz v jeho tvári sa ešte prehĺbil. „Alebo tá tvoja pekná kamarátka zo Shiketsu High školy. S tou si niečo podobné náhodou nerobila, Hiraoka-chan? Už len tá predstava...“ Nita pri týchto rečiach vypleštila oči, absolútne netušiac, ako zareagovať na niečo takéto. A on si stále nedal pohov a očkami preletel po všetkých mužských spolužiakoch v miestnosti. „Predstavte si ich dve spolu! To je ako sen... Viete, ktorú myslím. Taká hnedovláska s krásnymi veľkými-„

„Drž už hubu, Extra, lebo ťa odpálim na druhý koniec internátu.“ Zahriakol ho konečne Bakugou, ktorého slová mali na Minetu okamžitý účinok, lebo vystrašený stíchol a sklopil uši, až mu tak pomyslené bobuľky na vrchu hlavy spľasli. Nita sa začínala cítiť nepríjemne a vôbec tomu nepomohol ani Denki, ktorý zrejme nemal dosť, pretože do nej ďalej dobiedzal.

„Dobre, Hiraoka, ale ja som chcel vedieť, kedy si sa naozaj bozkávala s nejakým chalanom.“

„To už je tretia otázka, Kaminari-san!“ Snažila sa mu oponovať v rozpakoch. Jej plán totiž nevyšiel, Denki bol až príliš zvedavý. Jej líca opäť nadobúdali sýtočervenú farbu.

„Čo si taký zvedavý?“ Pokúšala sa Nitu trochu podporiť Tooru, za čo jej ona bola nesmierne vďačná, no slová neviditeľného dievčaťa zostali bez povšimnutia ich vyzvedajúceho spolužiaka.

„Ale no tak, Hiraoka, čo sa hanbíš? Začnem si myslieť, že si sa snáď ešte s nikým nebozkávala. A Mina sa nepočíta, lebo ste len kamarátky.“ Nitina spodná pera sa mierne zachvela a obliala ju horúčava. Okej, už to začínalo byť otravné a prehnané, nie? Jej začervenanie si už určite všimol nejeden z prítomných a hoci dievčina nepatrila k tým utiahnutým či uzavretým ľuďom z triedy, práve naopak, momentálne jej bolo naozaj veľmi nepríjemne. Tak trochu sa hanbila za svoju neskúsenosť, bolo to iné ako priznať sa s niečím takýmto len pred kamarátkami. Toto zloženie predsa zahŕňalo viac ako polovicu študentov z jej triedy a väčšina z nich boli chlapci!

„Nechaj ju už,“ napätú atmosféru prerušil Shinsov hlboký hlas, až jej tak poskočilo srdce. „Veď ti odpovedala, tak to musí stačiť.“ A Denki ako na povel skončil svoj mučivý výsluch, fialovo-vlasý mladík vedľa neho nemusel použiť ani svoj quirk. Dokázal byť presvedčivý i bez toho a Nita si konečne vydýchla.

„Fajn, fajn, Shin... Nebuď na mňa zlý.~“

Odvážila sa Hitoshimu konečne venovať aspoň jeden pohľad, aby mu naznačila vďaku za to, že sa vysporiadal s Kaminarim miesto nej a konečne mala od toho vyzvedania pokoj. Jej kútiky sa roztiahli v nesmelom úsmeve, ktorý patril len jemu. Samozrejme, hľadel na ňu tiež a ona na chvíľu prestala vnímať okolie a zabudla, kde sa vlastne nachádza a čo predchádzalo jeho prikývnutiu na znak toho, že nemá za čo. Už na ňu takýmto spôsobom zapôsobil dnes po druhýkrát a až hlas Tsuyu ju vytrhol z tranzu.

„Hiraoka-chan, si na rade.“

Nita si uvedomila, že by mala teraz zadať úlohu či otázku niekomu ona, no stále myslela na to, ako sa jej Shinsou zastal. A zo všetkého najviac túžila po tom, dozvedieť sa niečo viac práve o ňom, no po chvíľkovom váhaní napokon zhodnotila, že tým by sa mu možno až tak nezavďačila a preto oslovila Tooru.

Keďže sa hra začínala pomaličky zvŕtať istým smerom, zostala aj ona na rovnakej vlnovej dĺžke, ako spolužiaci pred ňou. Pôvodne dúfala, že si Hagakure vyberie pravdu a ona ju prinúti priznať, že sa jej Ojiro páči. Vedela, že tí dvaja už dávno mohli byť spolu, len potrebovali malé postrčenie, no a akokoľvek nepríjemné niečo také mohlo byť a sama na svojej koži by to určite pocítiť nechcela, jej prirodzený inštinkt dohadzovačky sa ozval znova a nemohla si pomôcť.

Jej neviditeľná kamarátka ju však už zrejme mala prekuknutú, pretože zvolila radšej odvahu a tým pádom musela Nita vymyslieť náhradný plán. V hlave jej skrsla myšlienka, po ktorej sa jej pery zvlnili v záludnom úškrne a svojim sladkým hláskom a s čo najnevinnejším výrazom v tvári vyzvala Tooru aby si sadla Ojirovi po jej boku na kolená a zostala tak sedieť do konca hry.

Neviditeľné dievča skončilo teda na kolenách ich blonďavého spolužiaka s chvostom a jediným jej šťastím bol fakt, že jej tvár nemohol nikto vidieť, určite musela mať práve v tej chvíli farbu zrelej paradajky. Aspoň Masahiro bol dosť červený aj za oboch. Po pár rozpačitých reakciách napokon bola aj táto úloha splnená a Nita vedela, že ju za to neskôr stihne Hagakurin hnev a možno bude nasledovať aj pomsta. Ale bolo to príliš lákavé, nevyužiť príležitosť a nepomôcť trochu kamarátke v milostnom živote, by bol hriech.

Ďalších pár kôl sa nieslo v rovnakom duchu, dokonca sa to celé stupňovalo, za čo mohol aj alkohol, ktorý pomedzi to väčšina prítomných popíjala. Došlo až k tomu, že Kirishima musel vypiť „body shot“ priamo z Mininho odhaleného brucha, od čoho tí hanblivejší z triedy museli v rozpakoch odvracať zraky, či ďalší znechutene a pohoršene šomrali. Zdalo sa však, že dvojici to absolútne nevadilo a Nita nevedela z pohľadu pred sebou posúdiť, že kto si to celé užíval viac – či červenovlasý chlapec, alebo jej kamarátka.

Na dôvažok čiernooká dievčina ešte vyzvala Kirishimu, aby si dal dolu tričko a tak tam sedel medzi nimi ´hore bez´, a pohľad na neho tešil nielen Minine oči, ale potajomky aj viacero ďalších ženských. Bola to však jedine ona, ktorá mala to privilégium opierať sa chrbtom o jeho odhalenú hruď a ostatným bolo úplne jasné, že prečo mu zadala práve niečo takéto.

„Bakubro, pravda alebo odvaha?“ Vyškeril Eijirou na svojho najlepšieho kamaráta ostré zuby v povzbudivom úškrne a oslovený na neho automaticky zagánil.

„Ani to neskúšaj.“ Zavrčal blonďavý chlapec a zaťal päste.

„No, taaak, veď stále hráme... Vyberáš si odvahu, nie?“ Nadvihol Kirishima jedno z tmavočervených obočí na znak výzvy. Bakugou na to celé len zavrčal a zaškrípal nespokojne zubami, no jeho kamarát si to vyložil ako súhlas a opäť ho obdaroval obdivným úškrnom.

„To je ono, bro, to je od teba veľmi chlapské. Nič menej som nečakal.“

„Sklapni už a vyklop, čo chceš.“ Prišla nevrlá odpoveď a Nitu fascinovalo, že i napriek tomu, ako moc bol podráždený, neposlal Kirishimu tak úplne do kelu. Stále tomu nemohla uveriť, že tu vôbec sedel s nimi, v takejto zostave a neskorej večernej hodine.

„To sa dá? Mať zavreté ústa a hovoriť zároveň?“  Ozval sa opäť Denki pokúšajúc sa byť vtipný, no na jeho priblblú otázku Bakugou reagoval iba ďalším zavrčaním.

„Dobre, takže teda odvaha...“ Kirishima hodnú chvíľu premýšľal, no vyrušila ho Mina, sediaca mu na kolenách, keď sa k nemu ešte viac pritisla a čosi mu pošepkala do ucha. Obom sa na tvárach objavil akýsi nebezpečný výraz – potmehúdsky úsmev, ktorý veštil, že majú čosi za lubom.

Nita za ten čas už veľmi dobre poznala jednu zo svojich najlepších kamarátok a vedela, čo ten výraz v jej ružovej tvári znamená. Začínala sa jej zmocňovať malá škodoradosť, čokoľvek si na jej blonďavého spolužiaka pripravili, určite to nebude nič milé. To však ešte netušila, že čo príde.

„Máš za úlohu zobrať niekoho - okrem Miny, samozrejme - a vydržať s ním zavretý presne sedem minút v komore, ako keď hráš tú hru. 7 minút v raji, či ako sa to volá...“

Kirishimove slová mali hneď viacero reakcií a väčšine osadenstva prišla jeho výzva adresovaná kamarátovi vtipná. Tí, ktorí si uvedomovali širšie súvislosti, sa trošku nervózne zahniezdili na svojich miestach, očakávajúci nie práve nadšenú reakciu od výbušného mladíka. Kirishima si musel skutočne veriť, že ho má Bakugo natoľko rád, aby mu niečo takéto prešlo bez ťažkej ujmy na zdraví, spôsobenej spomenutým blondiakom. Nita sa ani nepokúšala potlačiť svoj záchvat smiechu, ktorý sa jej zmocnil.

 „Prosím.~ Vyber si mňaaa, Kacchan!~“ Provokoval ho Sero, sám potláčajúc výbuchy smiechu a mal čo robiť, aby sa vyhol dobre mierenej prázdnej plechovke od piva, ktorú po ňom Bakugou v návale zlosti hodil.

„Hah, hádam nečakáš, že niečo také naozaj urobí, Kirishima-san.“ Nita nevedela, čo to do nej vošlo, no akosi sa až príliš vyžívala v celej situácii, ktorá práve nastala a neodpustila si tiež trýznivú poznámku na účet toho, kto ju nenechával chladnou za žiadnych okolností. Už za ňu hovorilo aj značné podguráženie alkoholom a dnes boli s Bakugom od istého incidentu pred tým v mierne bojovej nálade. A tak mu to momentálne priala z celého srdca, nech sa aj jemu ujde trocha nepríjemného pocitu, hoci to nebolo pekné. No doteraz znepríjemňoval väčšinou život on druhým, prečo by sa nemohla karta obrátiť?

„Môžeme to celé asi aj zabaliť. Neviem si predstaviť, kto iný by mohol pokaziť zábavu. Škoda, mal si si takú výzvu nechať pre niekoho iného, kto má gule, bol by schopný tú úlohu splniť a neposral by sa...“ Dievčina pokračovala ďalej, nemysliac na následky svojich opovážlivých slov, ktoré naozaj začínali znieť prehnane a ešte k tomu demonštratívne pokrčila plecami. Uvedomovala si vôbec, ako moc práve provokovala? Zrejme nie, lebo škodoradostnú úsmev neopúšťal jej pery.

„Vstávaj!“ Vyštekol na ňu terč jej posmešných poznámok a škodoradosti, čim prerušil to, čo jej občas podrezaný jazyk chrlil a ona až tak zmätene zamrkala a potom vyvalila oči, keď videla ako sa postavil a kráčal smerom, kde sedela.

„Čože?“

„Hovorím, že vstávaj,“ zopakoval, tentoraz s ľadovým kľudom, i keď bolo možné jasne vidieť, že mu myká od zlosti celou jednou časťou tváre. Dôraz na posledné slovo v jeho vete sa nedal prepočuť, až jej tak chrbtom prebehli zimomriavky.   

„Tonie je fér! Keď som chcel hrať 7 minút v nebi ja, tak ste ma odbili,“ zakňučal ublížene Mineta, no nikto mu nevenoval pozornosť, všetci boli stále upriamení na Bakuga, ktorý prepaľoval pohľadom svoju dlhovlasú spolužiačku a ak by mohol ten pohľad zabíjať, už by sa zrejme lúčila so svojim životom. Ani rozzúrená šelma útočiaca na svoju korisť by sa nemohla rovnať...

Kútikom oka zazrela, ako sa Mina víťazoslávne zaškerila a niekde v pozadí svojej mysle začula Nita jej chichot, no zvyšok mozgovej kapacity akosi prestal spolupracovať, keď jej do nosa udrela opäť tá typická Bakugova vôňa. Pocítila pevné zovretie chlapčenskej ruky na jej ramene, keď ju vytiahol z kresla na nohy.

„Čo to robíš?“ Spýtala sa, až jej tak od nervozity a šoku preskočil hlas a niektorými prítomnými z toho tónu dokonca myklo.

„Plním si úlohu,“ precedil skrz pevne zaťaté zuby a na sekundu sa jeho bordové oči zavŕtali do nej natoľko, až jej ušiel pomedzi stále pootvorené pery malý vzlyk zmiešaný s prekvapeným zhíknutím. Jej končatiny kompletne vypovedali svoju činnosť, čím to Bakugovi uľahčila a mohol ju so sebou poľahky odtiahnuť cez celú miestnosť smerom k malej komore, ktorá sa nachádzala v rohu, blízko kuchynskej linky. Presne tam ho, totižto, Kirishima poslal.

Spôsob, akým zvieral jej rameno v zovretí ruky, zrejme nebol najjemnejší a ani to, ako ju ťahal za sebou - skutočne ako nejakú ulovenú korisť. Ale zrejme mu to bolo jedno, v tej chvíli nemienil byť nežný, pretože na to nemal dôvod. Tie reči, ktoré si na jeho adresu dovolila, ho nesmierne podráždili, hoci v jej očiach si ich zaslúžil.

„Tak toto bude riadne zaujímavé.“ Prehlásil Sero vzrušene a nadšene si pomädlil ruky, upierajúc na jedného zo svojich kamarátov pobavený pohľad. Bol jedným z mála, pretože väčšina prítomných študentov skôr hľadela s obavami, či šokovane. Boli však aj takí, ktorí toto čakali a široké úsmevy na tvárach Miny a Kirishimu prezradili tomu, kto ich zahliadol, že im práve začali odsypávať zrnká presýpacích hodín ich diabolského plánu.

„Kto sa so mnou chce staviť, že sa jeden z nich odtiaľ nevráti živý?“ Spýtal sa Kaminari a zvedavo naťahoval krk, aby čo najlepšie videl to divadlo, ktoré sa mu práve naskytovalo. „Tisíc jenov na to, že to bude Hiraoka.“ Uchechtol sa žltovlasý mladík a Sero mu svojou päsťou udrel popod Shinsov nos do tej jeho na znak sprisahaneckého gesta.

Zo zvyšných troch mladíkov sediacich na gauči bol ten s fialovými vlasmi jediný, ktorý sa nevyškieral, či nežartoval. Celá táto situácia sa mu vôbec nepozdávala a keďže nepoznal túto triedu natoľko dlho a dobre, aby vedel, aké vzťahy majú medzi sebou jednotliví študenti, zmocnil sa ho neblahý pocit. Absolútne sa mu nepáčila predstava, že by mala zelenooká dlhovláska čo i len na minútu skončiť zavretá v stiesnenom priestore s niekým, kým bol Katsuki Bakugou.

Bol to snáď jeho najmenej obľúbený študent z celého ročníka (možno ak nerátal perverzného Minetu, či Monomu Neita z vedľajšej 1-B triedy, ktorí mu slušne konkurovali) a okrem toho, nepáčilo sa mu ani to, ako sa k dievčine správal. Až mu stislo hrdlo v momente, kedy sledoval jej drobnú postavu, keď ju blonďavý chlapec ťahal so sebou za ruku cez miestnosť, len tak za ňou povieval jej vodopád vlnitých vlasov. Shinsou musel vynaložiť obrovské úsilie a zamestnať každú jednu bunku v svojom tele, aby si zachoval čo najneutrálnejší výraz, no pozorne počúval každé jedno slovo jeho nových spolužiakov, pretože mal pocit, že je za tým celým čosi viac, než sa pôvodne zdalo.

„Si si istá, že je to dobrý nápad? Bude Nita okej?“ Spýtala sa neviditeľná dievčina Miny, keďže patrila k tej časti osadenstva, ktorá sa na tomto celom nezabávala, ale skôr ju trápilo to, či bude ich spolužiačka vôbec v poriadku. Mina však ľahkovážne mávla rukou a postavila sa na nohy, so sebou stiahla aj Kirishimu.  

„Jasné, neboj, máme to premyslené. Dúfala som, že Bakugou si vyberie práve ju. Všetko vychádza podľa predstáv. Počkaj, ešte mi poďakuje.“ Žmurkla smerom, kde sedela Tooru, keď obchádzali aj s Eijirom konferenčný stolík a nasledovali Bakuga s Nitou k dverám komory, zvedaví ako sa ich plán bude vyvíjať.

„Aj tak sa mi to moc nepozdáva,“ zverila sa Hagakure svojmu spolužiakovi, ktorý jej bol spomedzi všetkých chlapcov v triede najbližší a momentálne mu sedela na kolenách Nitinou zásluhou. Mala by byť za to na ňu ešte stále naštvaná a škodoradostne jej priať situáciu, ku ktorej sa schyľovalo, no Tooru mala dlhovlasú dievčinu až príliš rada na to, aby jej dopriala ten horor, ktorý so sebou nieslo to, čo pre ňu Mina s Kirishimom vymysleli.

Neviditeľná dievčina bola totižto prvá, ktorej sa Nita vyplakala na ramene po tom, čo ju ich večne podráždený spolužiak s výbušnou povahou odmietol a zlomil jej krehké srdiečko niekoľko mesiacov dozadu. Doteraz si pamätala, aká z toho bola Nita nešťastná a Mina bola svedkom jej smútenia tiež, len na to už asi zabudla. Alebo možno príliš nepremýšľala nad tým, že by jej ´skvelý´ plán mohol dopadnúť aj zle.

Tooru sa však vedela vžiť do kože ich spoločnej kamarátky a vedela si predstaviť, aké to musí byť pre ňu nepríjemné. Hoci už dlhšiu dobu dlhovláska tvrdila, že sú s Bakugom v „rámci možností kamarátskom vzťahu“ a všetko je v pohode, ona vedela, že to až tak v poriadku nie je. Keď ich kedykoľvek zahliadla v škole v spoločnej konfrontácii, nedokázala si nevšimnúť, že tam medzi nimi stále ešte čosi bolo.

Akýsi druh napätia, ktoré nedokázala presne opísať... Vedela však, že nech si Nita tvrdila, čo chcela, Bakugou jej stále nebol tak úplne ľahostajný. No preniesť sa cez to sa dlhovláske napokon podarilo, to sa muselo uznať. Tooru tušila, že hlavnou príčinou toho, že Nita sa už kvôli nemu toľko netrápila, bol ďalší mladík, ktorý len prednedávnom pribudol do ich triedy.

A ona na neho stále nemala tak úplne vyhranený názor, no neuniklo jej, ako moc sa Nite páčil. Bolo to tak podobné jej predošlému poblázneniu Katsukim a pri tom úplne iné. Na jednej strane, bola rada, že si Nita našla iný objekt záujmu, ktorý potlačil jej smútok zo zlomeného srdca, no na druhej Tooru nevedela, čo si má o Shinsovi myslieť. Ojiro mal na neho svoj vlastný názor, bolo jasné, že ho nemá rád, dokonca sa ho až istým spôsobom ešte stále mierne desil, hoci od športového festivalu ubehla už dlhá doba. Aspoň taký mala z neho dojem. Využila to, že nikto netušil, kam sa jej neviditeľné oči dívajú a prezrela si fialovo-vlasého mladíka sediaceho na sedačke vedľa tej ich bez jeho vedomia. Napadlo jej, že by Nita stopercentne radšej trávila minúty zavretá v stiesnenom priestore s ním, než s tým, ktorý ju tam momentálne ťahal. ´Skutočne to bol blbý nápad, Mina.´

Minu však nezaujímalo, že to, čo vymyslela, pravdepodobne nebolo úplne vhodné a keď na ňu Nita uprela prosebný pohľad a zakňučala, aby ju zachránila, prv, než ju aj s Bakugom strčili do tej komory, ktorej sa dlhovláska tak obávala, jej ružová kamarátka sa len zasmiala a pokrútila hlavou.

„Užite si to!~“ Čiernooká dievčina žmurkla na oboch a keď blonďavý mladík Nitu stiahol dnu, nemaznajúc sa s ňou a ignorujúc jej chabé protesty, zabuchla za nimi nadšene dvere, neprestávajúc sa vyškierať. Svoj úškrn obrátila aj na zvyšok osadenstva v miestnosti, stále neopúšťal jej pery.

„Zapnite niekto stopky na sedem minút, ani o sekundu viac, či menej. Myslím, že im to bude úplne stačiť.“

Nita počula jej hlas z druhej strany dverí, ktoré sa zabuchli, len tlmene, pretože viac jej v ušiach znelo vlastné bijúce srdce. Skutočne mala čo robiť, aby nezačala panikáriť a keď začula štrkotanie kľúča v zámke, ktorý značil, že ich Mina v komore zamkla, aby snáď ani jeden neušiel, len naprázdno preglgla. V miestnosti bolo prítmie a jej veľkosť nedovoľovala udržať si od chlapca, ktorý bol vo vnútri s ňou dostatočne diskrétny odstup. Začínala mať pocit, že sa snáď uvarí vo vlastnej horúčave, ktorá ju zaliala.

Zaťala zuby a vykrútila svoje zápästie z jeho zovretia, šúchajúc si druhou rukou miesto, ktoré ešte pred tým obopínali jeho prsty v silnom stisku. Neublížil jej, no nebol ani najjemnejší a hlavne spôsob, akým na ňu vyštekol, aby ho nasledovala, ju riadne vytáčal. Zagánila a keď si všimla, že na ňu tiež hľadí so zvrašteným obočím, otvorila ústa.

„Musíš sa vždy chovať ako neandertálec z jaskyne?“

„A ty musíš mať vždy plné ústa blbých rečí?!“ Oplatil jej Katsuki rovnako rozhorčene, zatínajúc dlane v päsť. Nita na malú chvíľu zapochybovala, či je tu s ním takto natisnutá v bezpečí. Čo ak by sa v návale zlosti pokúsil použiť na ňu svoj quirk? Ale to by predsa neurobil, alebo áno? Nech ho provokovala ako moc chcela, nebol by schopný jej ublížiť. Len ju skrátka vytáčal a podľa toho, ako sa tváril a ako moc bol tón jeho hlasu podráždený, ona s ním robila to isté, možno ešte vo väčšej intenzite.

Jeho pohľad to jasne dokazoval, dúhovky mu takmer horeli bordovým plameňom, keď hľadeli jeden na druhého. Nita si uvedomovala, že má práve tvár rovnako zvraštenú hnevom ako on, ale bolo jej to jedno. Jej jedovato zelené oči neuhli, rozhodla sa mu statočne čeliť a neustúpiť, ako to robila doposiaľ, i keď jej do líc začínala stúpať horúčava, predsa len, bol pri nej až nebezpečne blízko.

„A čo s tým spravíš? Zakážeš mi rozprávať alebo čo?“ Vzdorovito nadvihla obočie a potom sa jej oči opäť o čosi málo zúžili, keď ho nimi neprestávala prebodávať. Zrak mala upriamený na jeho tvár skrivenú v rozzúrenej grimase, no i napriek tomu si nemohla pomôcť, stále jej pripadal príťažlivý i keď ju iritoval a veľmi ju hnevalo, že práve v takejto situácii jej do hlavy zavítali tieto myšlienky.

„Ver tomu, že potrebu umlčať ťa mávam veľmi často, Hiraoka.“ Zasyčal Bakugou potichu, tušiac, že Mina s Kirishimom a možno ďalšími idiotmi z triedy na druhej strane dverí určite natŕčali uši. Celá táto situácia mu prišla absurdná a sám netušil, prečo sem stiahol práve ju, no akosi sa neovládol, keď začul jej podpichovačné slová. Vedel, že nemá stopercentne čistú myseľ a ak by bola úplne triezva, tak by si možno nedovolila až toľko, no i tak ho ovládla neskutočná túžba ukázať jej, že kde je jej miesto.

Jeho mužské ego zaúradovalo a odrazu stál na nohách a v ruke zvieral jej útle zápästie, nevnímajúc prekvapené, či ustarostené pohľady ostatných spolužiakov. Nechápal tomu, kde sa tieto pohnútky brali a o to viac ho to frustrovalo. Keď to medzi nimi začalo „iskriť“ v tom horšom zmysle slova, snažil sa spočiatku nevšímať si ju, nepripisovať jej osobe žiadnu váhu a brať ju iba ako jednu z davu ľudí, ktorí ho otravovali a nestáli ani za sekundu jeho pozornosti. Ale časom sa mu začala dostávať pod kožu, akokoľvek sa tomu bránil a okrem toho, že ho iritovala tiež, bolo v nej ešte niečo, čo mu nedovolilo nechať ju úplne na pokoji a to celé iba prihadzovalo polienka do pahreby jeho frustrácie.

Nita niekde v hĺbke svojej mysle tušila, že to od nej pravdepodobne nie je správne – takto sa k nemu chovať a keď si zajtra plne uvedomí, čo všetko si k nemu dovolila, zrejme sa dostavia výčitky svedomia a akýsi pocit hanby, no práve teraz jej mozog zatienilo toľko vecí, že nedokázala ustúpiť, akokoľvek moc si v minulosti vravela, že sa už naozaj bude snažiť vychádzať s ním. A tiež ju nesmierne moc bavilo vidieť, že aj ona má nad ním aspoň čiastočnú moc, že mu nie je tak úplne ľahostajná, pretože to bolo niečo, po čom v hĺbke duše túžila najviac zo všetkého – aby pre neho znamenala aspoň niečo. Radšej nech ju neznáša, než by mu mala byť úplne ukradnutá...

„Keď ti tak moc vadím, nechápem, že prečo si sem zavliekol práve mňa.“ Ohrnula urazene spodnú peru a jedna z jej rúk vyletela k zvlneným pramienkom dlhých vlasov, ktoré jej splývali pozdĺž pása, nervózne si ich prehrabla. Nuž, áno, i napriek tomu všetkému ju jeho prítomnosť - ešte k tomu tak blízka - znervózňovala.

Bolo to ťažké, ešte stále ju veľmi škrelo to, čo sa medzi nimi odohralo a najviac ju mrzelo, že on tomu pravdepodobne nepripisoval absolútne žiaden význam a v jeho očiach nemala jediný dôvod takto do neho rýpať. Tiež sa však dvakrát nepremáhal s ňou čo najlepšie vychádzať a hoci mal občas pár veľmi ojedinelých svetlých momentov, kedy sa k nej dokázal správať ako k ľudskej bytosti, bolo ich na jej vkus až žalostne málo. A ten pocit krivdy, ktorý sa v nej usadil po jeho drsnom odmietnutí a ktorý sa celé mesiace snažila v sebe potláčať, sa akosi vynoril na povrch.

Bakugou si odfrkol, no jej otázku nezodpovedal. Založil ruky na hrudi a stále ju prevŕtaval nazlosteným pohľadom, pravdepodobne hľadajúc slová, ktorými by ju odbil. A to ju potešilo, pretože sa nestávalo často, že by v ich slovných prestrelkách bol on tým, čo odrazu nevedel, čo povedať. Okamžite sa toho chytila.

„Čo ti došli urážky?“ Samovoľne k nemu urobila krok vpred, hoci vedela, že by mala spraviť presný opak a držať sa od neho čo najďalej, ako to len stiesnený priestor, v ktorom sa nachádzali, dovoľoval. Telo ju však akosi neposlúchalo a na podčiarknutie svojich slov k nemu pristúpila, čo bola chyba, lebo jeho vôňa, ktorú vnímala v tej chvíľu až príliš intenzívne ju značne rozptyľovala. Rovnako aj teplo, ktoré z neho sálalo, tak moc bolo v kontraste so zimomriavkami, ktoré sa objavili na jej pokožke. I napriek tomu dokázala sformulovať aj ďalšie slová.

„Že by veľký King Explosion Murder utrpel porážku?“ Náročky použila tú jeho hlúpu prezývku, ktorú vytiahla vtedy, keď chcela zasadiť úder pod pás a dala si záležať, aby boli jej slová presiaknuté sarkazmom a posmechom, ako to len šlo. Posmech v jej tóne prispel k tomu, že zasiahla do čierneho a s potešením sledovala, ako sa mu zachvela spodná pera a na krku mu hnevom navrela žila. Bola si istá, že ani za toto jej nič neurobí, hoci netušila, kde sa to presvedčenie berie. „Musí ťa to riadne žrať, že? Taká obyčajná Extra ako som-“

Ďalšie slová uviazli Nite v krku, keď k nej Bakugou bez varovania pristúpil tak rýchlo a prudko, že nestihla ani reagovať, zrazu cítila len dotyk jeho rozpálenej dlane na svojom drieku, za ktorý ju nie práve najjemnejšie uchopil a pritiahol bližšie. Oči sa jej rozšírili prekvapením, zelená sa stretla s červenou, ktorá nabrala až nebezpečne tmavý nádych. Posledné, čo dokázala urobiť, bolo to, že sa mu zaprela päsťami do hrude, no nepomohla si, bol asi desaťkrát silnejší než ona.

„Sklapni. Už. Konečne. Hiraoka.“ Precedil skrz stisnuté zuby, ktorých škripot mohla počuť jasne, no mozog nedokázal spracovať všetky tie vnemy, ktoré sa na ňu valili jeden z druhým. Stihla len registrovať to, ako moc pridusený jeho hlas práve v tej chvíli bol. Jeho zvyčajná drsnosť, ktorá vyvolávala zimomriavky kdesi naspodku jej chrbtice, ešte viac vynikla. A tá blízkosť... Teraz mohla úplne cítiť, aké teplo z neho sálalo a hoci bolo v miestnosti prítmie, všimla si aj jeho mierne zružovené líca.

Nestihla v hlave sformulovať jedinú myšlienku, či vydať nejakú hlásku, zvuk, brániť sa, čokoľvek... Zrazu len ucítila ako jej do vlasov na zátylku hlavy trochu neohrabane vošli prsty jeho voľnej ruky a nie príliš nežne ju uchopil za blonďavo-ružové pramienky, zabraňujúc jej tak pohnúť hlavou čo i len o centimeter. Nebolelo to, ale znemožnilo jej to akokoľvek reagovať. Zelené oči sa rozšírili ešte viac a alarm v jej hlave začal vyzváňať na poplach, keď tie jeho bordové v okamihu zmizli za zavretými viečkami, ani sa nestihla poriadne nadýchnuť.

Odrazu boli jeho pery pritisnuté na tých jej. Ten obrovský šok, ktorý jej to celé spôsobilo, ju kompletne ochromil, jej oči zostali otvorené dokorán, hoci Bakugou tie svoje zatvoril už predtým. Prvotný šok však rázom vystriedalo prekvapenie. Nečakala, že jeho pery budú na dotyk také jemné, ba priam až hebké. Jeho ruka v jej vlnitých vlasoch nezvierala pramienky citlivo, práve naopak. Miestami nimi až šklbol, čo však nespôsobilo nepríjemnú bolesť, skôr iba akési neznáme dráždenie. A i napriek tomu, že stále nespracovala, čo sa práve dialo a jej zmysly sa tomu ešte kompletne neprispôsobili, viečka jej samovoľne klesli tiež, keď cítila ako jeho pery kĺžu po tých jej, najprv dosť agresívnym a unáhleným, mierne neohrabaným spôsobom, ktorý sa pomaly pretavoval do čohosi sofistikovanejšieho a pomalšieho, zmyselnejšieho...

Jej prvý bozk. Prvý skutočný. Nie ten, ktorý jej dal chlapec v škôlke na líce, keď sa obaja zatúlali v parku počas triednej vychádzky von a ušli učiteľke z dohľadu. Nie ten, ktorý jej zvykla dávať stará mama vždy, keď sa s ňou po dlhých mesiacoch odlúčenia na letisku či u nej doma v Španielsku zvítala. Nie ten, ktorý Mina považovala za nevinný dievčenský experiment.

Toto bolo niečo úplne iné. Toto bol reálny - vášnivý bozk, pretože spôsob, akým chlapec zvierajúci jej vlasy v jednej ruke a látku šiat, ktorá obopínala jej bedrá v druhej, svoje pery tisol na tie jej, nebol detský, nevinný, či priateľský. Bolo v tom úplne niečo iné. Potláčaná frustrácia, týždne, ba až mesiace plné doťahovania sa a hromadiacej sa zhustnutej atmosféry. Nevyslovené výčitky i nevítané tajné skryté túžby, ktoré si ani jeden nechceli priznať.

Ale takto to byť nemalo. Pretože ona si takto svoju prvú pusu nepredstavovala. Áno, klamala by, keby tvrdila, že v počiatočnej fáze svojej zamilovanosti do blonďavého spolužiaka mnohokrát nemyslela na to, že sa s ním raz bude bozkávať, pretože tieto myšlienky často napádali jej mozog. A ona o tom snívala celé hodiny, hľadiac od svojej lavice na zadnú časť jeho hlavy, jeho neposedné svetlé vlasy.

Lenže to všetko sa pri jednom zlomovom okamihu zmenilo. Túžbu a snívanie vystriedala krutá realita, neskôr ublíženie, pocit krivdy a zatrpknutosť voči jeho osobe. Stačilo, že ju odmietol, že prvý raz v živote nebolo po jej vôli a že nedostala to, čo chcela, ako na to bola dovtedy zvyknutá a jej prehnane vysoké sebavedomie priepastne kleslo, hoci sa stále udržiavalo v ešte rozumnej hladine. Jej postoj voči nemu sa zmenil a všetky nádeje na akýkoľvek vzťah s ním boli rázom zničené, rozbité, rozpučené, ako keď rozšliapnete kelímok od jogurtu ležiaci na zemi. Bakugou už zrazu nebol tým, ktorého si predstavovala pri svojom prvom skutočnom bozkávaní sa s chlapcom. Už si nedokázala ani len zobraziť v mysli to, že by sa jej vôbec mohol takýmto spôsobom dotknúť.

A túžby po blonďavom mladíkovi vystriedali tie po niekom úplne inom. Zrazu bol on centrom jej vesmíru, figuroval v každej z jej naivných dievčenských predstáv a už to nebol Katsuki, ale Hitoshi, pri ktorom sa jej do brucha hrnul roj motýlikov a pri myšlienkach na ktorého sa často pristihla, či už bdela, alebo zaspávala. A ona mala hlavu naplnenú predstavami o prvom bozku, ktorý mal patriť len Shinsovi, nikomu inému.

Preto to, čo sa práve dialo, nebolo správne. Ešte horšie však bolo to, že spôsob, akým jeho ruky zvierali jednotlivé časti jej tela a to, ako sa jeho pery v priebehu pár sekúnd zorientovali a zapadali priam dokonale k tým jej, meniac tak agresívny, doslova až vynútený bozk, ktorým ju možno pôvodne plánoval iba umlčať, či potrestať, na čosi intímnejšie, čo ju desilo, no odzbrojovalo zároveň, ju privádzal do šialenstva.

A sama pred sebou musela priznať, že pri tomto všetkom skutočne niečo cítila, čosi veľmi intenzívne, nepoznané a zároveň tak moc prirodzené, že nechápala, prečo jej toto celé prišlo nesprávne. Prečo to takto nemalo byť, prečo sa priečila, keď pocity, ktoré v nej jeho gesto spôsobilo, boli všetko, len nie nepríjemné? Pretože to bol Bakugou, kto ju práve bozkával a nie Shinsou.

S hrôzou si uvedomila že jedna z jej rúk vzdala ten odpor, či tlak, ktorý sa snažila voči jeho hrudi vyvinúť a mimovoľne zovrela golier jeho košele, ktorú mal ledabolo navlečenú na tričku, pomaly smerujúc k jeho krku. Zastavila sa až vtedy, keď cítila, že jazykom prešiel po jej spodnej pere, akoby sa snáď pokúšal otestovať, ako chutí. Akokoľvek moc náročné bolo pri tomto všetkom spamätať sa, musela... Nemala na výber a jej ruka pustila látku jeho košele. Oboma dlaňami zovretými v päsť sa zaprela do jeho hrude, využívajúc to, že prestal byť ostražitý, keď spozoroval, že ona zase prestala klásť odpor a začala sa prakticky až roztápať pod jeho rukami. Už ju nezvieral tak pevne a kŕčovito, vďaka čomu ho mohla od seba konečne odtisnúť.

Koľko sekúnd, minút ubehlo, odkedy ich Mina s Kirishimom zamkli v tejto miestnosti? Úplne stratila pojem o čase a hnevalo ju nielen to, že ho nechala zájsť tak ďaleko a neodtisla ho od seba v tej sekunde, kedy sa jej dotkol, ale aj to, ako moc jej horeli líca a aký rozruch v jej vnútri ten bozk vyvolal. Dalo sa to vôbec nazvať bozkom? Čo malo vlastne toto celé znamenať? O čo sa akože pokúšal? Z toľkých otázok sa jej začala až točiť hlava.

„Čo to malo znamenať?“ Zvýšila svoj hlas, keď konečne polapila dych a jej schopnosť rozprávať sa prinavrátila. Bolo jej jedno, že ľudia vonku za dvermi ju mohli počuť. Keď sa od neho odtiahla a naštvane mu opäť nazrela do tváre, všimla, si, že miesto jeho typického mračenia sa, či až vražedného výrazu, ktorý jej veľmi často venoval, sa tváril skoro rovnako šokovane ako ona sama. Akoby sám neveril tomu, čo pred pár sekundami vykonal. Ten jej výraz sa však rýchlo zmenil na zamračený, priam rozzúrený a od frustrácie ju začali páliť slzy v očiach.

„Prečo si to urobil?“ Ona sama počula, ako jej preskakuje tón vlastného hlasu, takže on si to musel istotne všimnúť tiež. Svoje drobné dlane znova zovrela v päsť a telo sa jej mierne zachvelo. Nepamätala si, kedy bola naposledy takto moc rozladená. A vtedy to mal pravdepodobne za následok tiež on. Ale to, čo urobil pred malou chvíľou, prekonalo snáď všetko ostatné doposiaľ. V živote by si ani len nepomyslela, že by bol schopný urobiť niečo podobné. Nie po tom, čo ju odmietol. Preto stále tak úplne nechápala, ako sa mohlo stať to, že  v jednej sekunde po sebe vrčali, prepaľovali sa vražednými pohľadmi a v ďalšej ju zvieral vo svojich dlaniach a jeho pery sa dotýkali tých jej.

Jej blonďavý spolužiak sa asi konečne spamätal, pretože jeho šokovaný výraz sa pomaly začal z tváre vytrácať. Nita sa mu i napriek tomu, že by sa v tej chvíli najradšej prepadla od rozpakov pod zem, odvážila pozrieť do očí. Prebehla ňou ďalšia vlna triašky, pretože to, ako moc jeho oči doslova horeli na bordovo, keď na ňu upieral zrak, ju opäť čiastočne ochromilo. Ešte viac ju odzbrojil tým, keď konečne otvoril ústa a začal rozprávať.

„Čo myslíš, princezná?“ Zdalo sa jej to, alebo sa jeden z kútikov jeho úst pozdvihol v akomsi neidentifikovateľnom úškrne? Tak to snáď nie... „Takto sa predsa ta hra má hrať, nie?“ Nedošlo mu na prvý raz, že prečo sa po vyslovení tých slov tvár dievčiny stojacej pred ním skrivila ešte väčšmi a to spôsobilo, že aj jeho obočie zvraštilo.

Nita dúfala, že iba zle počula, hoci už tak bola úplne vykoľajená. Ale to, čo povedal... To už bol vrchol. Mala čo robiť, aby sa pred ním nerozplakala, tak moc ju zasiahli všetky pocity, ktoré sa dostavili po tom, čo sa vrátila nohami späť na zem. Pretože v tej chvíli, keď sa jej dotýkal sa na malú chvíľu od nej odlepila, akoby na ňu snáď ich spoločná spolužiačka Uraraka použila svoju schopnosť. Hra? Vážne povedal, že je to hra?

Úplne ju tým dorazil. Pretože, ak to celé pre neho bola iba hra, o to horšie sa cítila. Ona sama mala čo robiť, aby sa z jeho gesta spamätala, čo sa jej čiastočne ešte stále kompletne nepodarilo. A nevedela, ktorý pocit v jej vnútri kvôli tomu všetkému prevládal viac – či hnev, alebo panika. Mala pocit, že bola opäť tam, kde pred tými dlhými mesiacmi a kde rozhodne byť nechcela. Že opäť stála na školskej chodbe so zovretým hrdlom a slzami v očiach, preklínajúc ten deň, keď sa rozhodla, že Katsuki Bakugou je ten chlapec, ktorého si jej srdce vybralo a že urobí všetko pre to, aby  bol jej. A pri tom už odvtedy ubehlo tak veľa času a medzitým sa stalo tak nesmierne mnoho vecí...

Najhoršie bolo to, že miestami si už bola takmer istá, že sa cez celú tú záležitosť s ním preniesla a že všetko bolo v poriadku. Že jej malé zmätené srdiečko ukradol kompletne celé pre seba niekto iný, kto bol omnoho lepší a hodnejší, než mladík, ktorý práve stál pred ňou a opäť sa mračil. A snažila sa samú seba presvedčiť o tom, že jej city, ktoré prechovávala k Shinsovi a každým dňom boli silnejšie a silnejšie, kompletne zatienili a napokon vymazali všetko to nepríjemné, čo v nej zanechalo Bakugovo odmietnutie. Lenže potom prišli momenty ako tento tu a ona bola opäť zmätená a jej vnútorné presvedčenie už nebolo také silné, ale zase začínala pochybovať. A tým, čo práve pred chvíľou urobil, to celé iba zaklincoval.

Tak moc sa ho pokúšala vnímať iba ako obyčajného spolužiaka, tak, ako vnímala Kirishimu, Sera, Midoriyu, či kohokoľvek iného z triedy, no v prípade Bakuga to akosi stále nešlo. Ani po tak dlhej dobe... Nebol pre ňu len jeden z mnohých, akokoľvek moc sa o to snažila. Nikdy jej to neuľahčil a ju to nesmierne moc hnevalo. A preto mu zaťato vždy oponovala, hoci vedela, že to len prilievalo olej do ohňa. Hnevala sa na neho a aj na samú seba. Všetky tie dlhé mesiace, kedy pracovala na tom, aby zacelila späť svoje nalomené sebavedomie a aby zabudla na tie city, ktoré k mladíkovi s výbušnou povahou prechovávala, boli rázom márne. Stačil jeden takýto hlúpy okamih počas hlúpej silvestrovskej oslavy, hrajúc ešte hlúpejšiu detinskú hru a všetko bolo v keli.

„Všetko si pokazil!“ Hlas, ktorý sa jej vydral zo stisnutého hrdla znel priam až zúfalo a jeho tón už viac obviňujúci byť ani nemohol. Zmiešal sa so vzlykom, ktorý sa snažila potlačiť, keď sa zvrtla na päte a rozbehla sa k dverám, mixujúc kľučku od nich v zúfalom pokuse čo najskôr opustiť miestnosť. Mala pocit, že ak ešte čo i len sekundu strávi v jeho prítomnosti, nebude môcť už ani dýchať.

Bakugou bez pohnutia stál na mieste a sledoval jej drobnejšiu postavu, ako sa od neho v prítmí vzďaľuje. Jeho myseľ opäť začala pracovať tak, ako tomu bolo dovtedy a on intenzívne zapájal všetky svoje závity, aby prišiel na to, čo sa práve stalo a prečo zareagovala práve takýmto spôsobom. Nebol ignorant, okamžite mu došlo, ako moc ju táto celá situácia rozladila, hoci to nečakal. Myslel, že to na ňu bude mať úplne iný efekt.

„Otvorte!“ Zvýšila Nita hlas a zovretými päsťami buchla o zamknuté dvere ktoré sa neúspešne pokúšala otvoriť.

„Ešte neubehlo sedem minút!“ Ozval sa Minin škodoradostný hlas z druhej strany, na čo Nita opäť vypustila ďalší pridusený vzlyk a jej hlas ešte zosilnel, tón bol tento raz o čosi vyšší, až mal chlapec zamknutý v miestnosti spolu s ňou podozrenie, že aktivovala svoj quirk. Jej drobné päste búchali na dvere a jemu prišlo akosi až zle, keď videl, ako zúfalo sa od neho pokúša dostať sa preč.

„Okamžite tie dvere otvor, Mina!“

Nita znela tak naliehavo a rozrušene, že jej kamarátka s ružovou pleťou na druhej strane dverí spozornela. Takúto rozladenú ju už dlhšiu dobu nepočula. Naposledy snáď, keď sa jej prihodilo to s Collectorom a Nita ju videla v zúboženom stave v nemocnici. A všimli si to aj viacerí ďalší prítomní v spoločenskej miestnosti.

Shinsou už nedokázal len nečinne sedieť. Postavil sa a prešiel až ku Kirishimovi a Ashido, rozhodnutý zasiahnuť. Ak bude treba, tak použije svoj quirk, bolo mu to jedno. To, ako zúfalo jeho dlhovlasá spolužiačka znela, sa mu vôbec nepáčilo. Čokoľvek sa stalo, nebolo jej to príjemné a zmocnila sa ho kvôli tomu taká zlosť, že mal čo robiť, aby zostal pokojný, aspoň navonok. Nemusel však na Minu vyvíjať nátlak, pretože odomkla dvere, na ktoré zúfalo búchala jej kamarátka a pustila ju von.

Nita začula štrkot kľúčika v zámke a o pár stotín sekúnd na to sa dvere rozleteli, keď z nich splašene vybiehala. Bakugou zostal stále v komore, akosi nebol schopný vyjsť von tesne po nej. Bolo jej to však ukradnuté. Jediné, po čom túžila, bolo čo najskôr opustiť túto budovu a odísť čo najďalej, preč od všetkých. Najhoršie bolo to, že od svojich myšlienok a pocitov, ktoré ju stále napĺňali, nemala ako ujsť.

Schmatla svoju kabelku z kresla, v ktorom presedela väčšinu silvestrovskej párty a ignorujúc vyjavené a zmätené pohľady ostatných, či prípadné otázky sa opäť dala do pohybu. Vyšla von z miestnosti na chodbu a kráčala tak dlho, až hudba, ktorá sa celou spoločenskou miestnosťou ozývala, znela už len tlmene.

Pokúšala sa aspoň trochu upokojiť, i keď to bolo nesmierne ťažké. Jedna zo sĺz, z ktorých ju ešte stále pálili oči, sa jej zviezla po líci a ona si nebola istá, či vlastne plakala od hnevu, alebo od ľútosti. Vytiahla z kabelky mobilný telefón a prvou vecou, ktorú urobila, bolo to, že napísala Toge, aby jej čo najrýchlejšie zaslala svoju polohu, kde boli aj Hana s Ramonou. Chystala sa tam totiž ísť za nimi, či sa im to bude páčiť, alebo nie. Nechcela na tejto hlúpej študentskej párty zostať už ani sekundu. Hoci tu bol chlapec, do ktorého bola tak moc zaľúbená, to, čo sa stalo v tej komore, bolo na ňu príliš.

Blonďavá dievčinka z Ligy Villainov ju nenechala príliš dlho čakať. S nadšením jej zaslala správu s adresou, kam chcela Nitu vylákať a tá tiež nečakala na nič ďalšie. Pomocou aplikácie v telefóne si objednala Uber, aby ju odviezol na to miesto, ktoré Toga spomenula. Hane ani Ramone neplánovala dopredu nič oznamovať, dúfala, že ich prekvapí, keď sa tam zrazu objaví a verila, že kdekoľvek jej bude po zvyšok silvestrovskej noci lepšie ako tu, na internáte. A ak s ňou budú jej dve staršie priateľky, o to lepšie. Možno tie jej budú vedieť poradiť ohľadom toho, čo sa stálo pár minút dozadu.

Opäť sa prechádzala po chodbe smerom von k východu, o čosi pokojnejšia, keď začula kroky. Otočila sa za ich zvukom a srdce jej opäť zovrelo, keď si uvedomila, kto práve vyšiel na chodbu a očami pátral po jej priestoroch, as sa zastavil pohľadom na jej útlej postave uprostred. V žalúdku pocítila vlnenie spojené s nervozitou, ale aj čímsi iným, príjemnejším. Ale i tak si zahryzla do pery, preklínajúc svoje šťastie, pretože práve teraz si nedokázala predstaviť, že by sa mu mala čo i len pozrieť do očí. Nie po tom, čo sa stalo s Bakugom.

Okej, ak ste dočítali až sem, tak gratulujem, lebo pri týchto slovných ťahancoch by jeden asi aj zaspal. To asi len ja dokážem o jednej scéne napísať toľko slov xD Ospravedlňte ma, ani neviem, prečo z toho vznilo toto xD Ako prvá vznikla v hlave myšlienka, potom ten obrázok a keď som o tom písala, tak som to písala asi 2 týždne. Nekecám. Som rada, že to mám za sebou. Berte to prosím celé s mega veľkou rezervou. 

Vaša Farah :-*