Secret Santa 2020: PETRIKA [18+]

 

Ďalší písaný Secret Santa v poradí nie je venovaný nikomu inému ako mojej najdrahšej milovanej Petričke, ktorá má už v týchto projektoch, kedy niečo tvorím pre vás, prednostné miesto, lebo si ho zaslúži ♥ Rovnako ako Dechi, aj ona bola z tých, ktoré si vybrali radšej poviedku ako obrázok, lebo my sme také knihomoľky a bibliofilky, čo rady čítajú, takže som to aj čakala. No a keďže vďaka istej osobe Petrika re-objavila svoju starú lásku k BNHA anime a 2D mužom, tak aj tento vianočný oneshot je napísaný práve na tento fandom. Konkrétne na jednu veľmi zaujímavú postavu odtiaľ, ktorá u mňa v mojom srdci prekonala už aj takú kapacitu ako je Itachi Uchiha a tým pádom som sa pri písaní tohto tu tak rozšupla 😂 Ale opäť - platí to isté, ako v prípade Dechi a varujem vás! Písanie sa mi vymklo spod kontroly a toto "dielo" je určené naozaj len veľmi silným žalúdkom 😂 A to nehovorím len tak do vetra, veď tí, čo sa odvážia toto čítať, sami pochopia, že čo som tým myslela... Ak to vôbec psychicky prekonajú a prežijú. Ale poviem vám, toto je vážne hotová Shakespearovská dráma! A pôvodne to malo byť ešte viac srdcervúce, ale už som sa rozhodla poslednú plánovanú scénu tam nedať, lebo to už by bolo naozaj príliš a celé totálne cez čiaru (nehovorím, že teraz to cez žiaru nie je, ale chápete...). Takže, ak sa tu nájde niekto, kto slintá nad Dabim z Boku no Hero Akademie tak ako ja a zvyšok môjho gangu, tak by ho tento článok mohol zaujímať, ale len, ak si trúfa! 

Nuž, ako som už spomínala, tento oneshot je celý venovaný len a len Petričke a je to akýsi fanservice pre ňu, keďže je to najväčší Dabiho SIMP, akého poznám (až po mne, samozrejme 😂). Do poviedky som ako hlavnú postavu obsadila jej úžasnú Ramonu, ktorú môžete poznať z Peťkinej poviedky BETWEEN FLAMES, kde sa sústredí na pár Dabi a Ramona, ktorí sa objavia aj v tomto diele. Poviedku, inak, odporúčam prečítať, aby ste viac porozumeli tomuto tu a tiež preto, lebo si zaslúži reklamu! Ramona je OC, ktorá, samozrejme, patrí Petrike a ona je jej autorkou!

Ďalej by som ešte mala dodať, že aj v tejto poviedke sa vyskytujú nevhodné scény pre maloletých a tiež sa ospravedlňujem, ak aj toto dielo niekoho znechutí, ale I REGRET NOTHING, ok? Ony dve ma k tomu vyprovokovali, ja som v tom nevinne! A ešte za to možno môže TikTok xD A to more fanartov, ktoré na Dabiho existuje... A jedna nemenovaná pesnička, ktorú poznajú len Petrika a Dechi 😂 Tiež sú tu dosť silné spoilery na najnovšie diely mangy BNHA, kde bola odhalená Dabiho identita, takže kto si nechce nechať pokaziť prekvapenie, nech sa tomuto tu radšej vyhne.

Opäť, veľmi dôležité upozornenie:

V tejto poviedke sa nachádzajú scény s nevhodným obsahom pre maloletých a všetky osoby, ktoré sú mladšie ako 18 rokov majú zákaz toto dielo čítať, prípadne je nutné, aby preskočili vyššie spomenuté pasáže. Ide o explicitný sexuálny obsah, ktorý môže pohoršiť a nevhodne pôsobiť na maloleté osoby, či citlivé povahy! Tiež tým, ktorí sa na takýto obsah hákliví a nemajú radi explicitne popísané scény pre dospelých, odporúčam ich preskočiť. V poviedke budú vyznačené a oddelené červenou hviezdičkou "*" takže sa scénam takto označeným, prosím, vyhnite. 

Ďalšia vec, ktorú potrebujem vysvetliť prv, než sa pustíte do čítania - táto FF je v podstate tiež variácia na Petrikinu poviedku a všetko o čom píše, ale odohráva sa v alternatívnej realite, kde sa veci stali inak ako v Peťkinom diele xD Preto tam narazíte na nelogickosti, pokiaľ ste čítali to jej. V podstate sa tam stalo všetko to, čo aj v Peťkiných Between Flames, Dabi a Ramona už spolu "paktujú", no keďže u nej sa Ramona s Dabim stretla až vo februári po Halloweene a tu sa stretávajú na Vianoce, časovo to nedáva zmysel. Ignorujte, prosím, tento fakt a tvárme sa, že realita a čas sú momentálne neexistujúce, ok? 😂 Ďakujem.

No, už mi zostáva popriať všetkým len príjemné čítanie a čo najmenšiu psychickú ujmu! 

Pred čítaním poviedky si prečítajte tento ÚVOD

SECRET SANTA PRE PETRIKU

POZOR! OBSAHUJE VEĽKÉ SPOILERY OHĽADOM BNHA MANGY!

Počet slov: 16 256

✨ V hlavných úlohách: ✨

Ramona Petrova (c) Petrika

Todoroki Touya / Dabi (c) Horikoshi Kohei

Vo vedľajších úlohách:

mnoho ďalších...

🎵🎁 K poviedke patrí nasledovný playlist 🎁🎵

Sia - My Old Santa Claus (Ramona na večierku)

Hopsin - Hell's Carol (prvá scéna s Dabim)

Sia - Snowman (Dabi a Ramona v uličke)

Michele Morrone - Watch Me Burn (nsfw scéna)

Sia - Everyday is Christmas (záverečná scéna)

Prístupnosť: 18+ obsahuje NSFW scény!

Po viac ako pol hodine strávenej intenzívnym hľadením na pohár na stole pred ňou a hypnotizovaním jednotlivých bubliniek, ktoré sa v špirálkach dvíhali od dna až ku hladine zlatého nápoja, si to Ramona musela konečne priznať. Nudila sa. A tento večierok nebol tak úplne dobrý nápad. Asi mala už poobede predsa radšej zvoliť to víno, lebo sa vôbec nebavila, ani keď sa snažila premôcť.

Napadlo jej však, že si za to čiastočne mohla sama. Pokojne sa mohla aspoň pokúsiť zapojiť do rozhovoru, ktorý sa s ňou snažila nadviazať tá blonďavá Pro Mt. Lady. Ramona už však na svoj vek bola príliš pohodlná na to, aby sa pretvarovala a nútila sa do rozhovorov s osobami, s ktorými si na prvý pohľad nesadla. To už aj s mladou stredoškoláčkou Nitou si toho mala viac čo povedať, ako so ženou sediacou oproti. Zdalo sa však, že Hana podobný problém nemá, no nebola tu pri nej večne. Na rozdiel od Ramony, ju ako legitímnu Pro poznalo viac účastníkov večierku.

Pravdou bolo aj to, že nikto Ramone nekázal ani odbiť toho muža, ktorý ju prišiel vyzvať do tanca krátko po tom, čo Hanu vytiahol zo stoličky na parket sám veľký All Might. Nechápala, prečo vôbec odmietla. A vlastne... Možno aj chápala. Nech sa snažila Ramona pôsobiť akokoľvek uvoľnene a nad vecou, predstava, že by mala tancovať s nejakým cudzím mužom a ten by sa na ňu mal lepiť, ako to momentálne robili viacerí na parkete svojim partnerkám, sa jej vyslovene priečila. Čo to s ňou vlastne bolo? Človek by povedal, že po tak dlhej dobe, čo bola sama, jej chýbal mužský kontakt. Ale pravdou zostávalo, že momentálne túžila iba po tom jedinom, ktorý sa jej mohol dotknúť bez toho, aby sa jej to priečilo. A najtragickejšie na tom všetkom bolo to, že dotyčný bol villain. A predsa by mu dovolila omnoho viac, než ktorémukoľvek herovi v tejto sále.

Ako tak blúdila očami po parkete a tancujúcich pároch, ktoré sa chichotali, flirtovali, či dokonca si vymenili pár letmých bozkov, pravdepodobne zvaľujúc celé ich konanie na imelo, ktoré zdobilo plafón sály nad parketom, prišlo jej akosi zvláštne ľúto. Musela si priznať ďalšiu vec. Chýbal jej. Dabi. Touya... Už ani nevedela, ako ho má vlastne vo svojej hlave oslovovať. Za tých pár týždňov, počas ktorých sa s ním zblížila, mala pocit, akoby Dabi a Touya boli dve rozdielne osoby.

Ten prvý bol nebezpečný villain, muž, po ktorom išla snáď polovica krajiny a muž, s ktorým si to rozdala v bojovom duchu vtedy na tej streche, keď sa pokúšala pôsobiť čo najprofesionálnejšie a vykonať si svoju prácu tak, ako sa od nej čakalo.

Ale Toyua? Touya bol niekto iný. Bol to muž, s ktorým v poslednom čase trávila svoje a jeho voľné chvíle, muž, ktorý sa jej dostal pod kožu, muž, ktorý i napriek tomu, ako surovo a nebezpečne sa snažil pred všetkými pôsobiť, k nej sa správal inak, ako k ostatným. Až mala pri ňom pocit, že je výnimočná. Touya sa ukázal iba jej, každý iný človek poznal len Dabiho.

Ramona si musela opäť nespokojne povzdychnúť nad tým, kam sa uberali jej myšlienky. Kto by to bol kedy povedal, že jej takto popletie hlavu? Villain? Ale čosi jej hovorilo, že v tom možno nie je tak úplne sama. Prečo inak by sa staral? Prečo by s ňou trávil toľko času miesto robenia čohokoľvek, čo mali villaini za lubom? Prečo ju neusmažil na popol hneď vtedy na streche, v ten deň, keď sa po tak dlhom čase, ktorý ubehol od Halloweena, stretli? Nechcela si robiť plané nádeje, fantazírovať a neskôr byť sklamaná, ale nešlo to inak.

Aj teraz, keď hľadela na parket a počúvala tóny pesničky, ktorá práve hrala, predstavovala si, aké by to bolo, keby tu bol s ňou. Prišlo jej z toho smutno, hoci predstava Dabiho vo formálnom oblečení, krúžiacom s ňou po celom parkete, skôr vyvolávala smiech. Ale i tak jej to celé bolo ľúto. Nemohla by sa s ním takto ukázať. Nemohla by sa ho dotýkať pred ostatnými, držať sa s ním za ruky, koketovať, nechať sa ním viesť počas tanca. To bol jej údel. Vybrala si to sama, keď si s ním niečo začala. Vedela, že je kriminálnik, už od začiatku. Akonáhle by ho čo i len jeden hero, ktorými sa to tu práve hemžilo, zazrel, rozpútalo by sa peklo. A v tomto prípade nemala na mysli iba jeho modré plamene.

Napadlo jej, že Hana na tom s tým svojim nebola o moc lepšie. Ramona nebola hlúpa a všimla si, že Hawks s jej blonďavou kamarátkou sa k sebe majú až priveľmi na to, aby v tom neboli zahrnuté vzájomné city. Tomu ich vzťahu tak úplne na sto percent nerozumela, no vedela, že z určitých dôvodov sa nemôžu jeden k druhému priznávať verejne. Ale na rozdiel od Ramony, Hana sa aspoň mohla s tým blond Pro ukázať na verejnosti bez toho, aby sa po nich rozbehli všetky obranné zložky a všetci dostupní herovia na okolí. Svojim spôsobom jej tak trochu závidela, keď ju hľadala medzi tými ľuďmi na parkete, zvedavá, či jej ten okrídlenec venoval aspoň jeden tanec.

Našla ho však pri jeho stole ako vedie konverzáciu s druhým Pro, ktorý bol aktuálne v povedomí celej verejnosti zo všetkých najviac. Endeavor. Opäť sa jej mozog ponoril do toho hĺbavého premýšľania, ktoré v nej stretnutie so spomínaným mužom pár dní dozadu podnietilo.

Pred troma dňami...

Jej obočie sa mierne zvraštilo, keď vo svojom smartfóne obdržala novú notifikáciu ohľadom letu, ktorý mala v hľadáčiku. Bol to už tretí let v poradí, ktorý bol zrušený, alebo na ktorý sa úplne vypredali letenky. Chystala sa, že si po tejto bojovej porade, ktorú mala pred sebou s jej tímom, tú letenku z Tokia do Moskvy konečne zakúpi, ale opäť jej plány boli prekazené. Pred Vianocami bolo skutočne ťažké zohnať na poslednú chvíľu letenku do Ruska, ktorá by ju finančne úplne nezruinovala.

Premýšľala, že aspoň na pár dní priletí domov a stretne sa s rodinou. Minimálne jej stará mama by sa určite potešila, keby ju po tak dlhom čase konečne uvidela. Rodičmi si nebola tak úplne istá, príliš s nimi v kontakte nebývala, odkedy odišla do Japonska, sotva sa im ozvala a z ich strany to nebolo o nič lepšie. Ale starká jej skutočne chýbala. Aspoň s niekým z rodiny mala dobrý vzťah a tak trochu dúfala, že aspoň cez sviatky sa uvidia znova.

Ale stále nemala v hrsti letenku a po tejto poslednej zrušenej, to vyzeralo tak, že Vianoce predsa len strávi mimo rodnej krajiny. Na jednej strane jej to bolo trochu ľúto, no na druhej strane... Nemohla sa až tak sťažovať, no nie? Japonsko mala rada, páčilo sa jej tu a dokonca mala aj to šťastie, že si tu za ten čas, čo stihla v krajine stráviť, našla pár priateľov a nie len tak hocijakých. Boli to ľudia, ktorým dôverovala a vedela, že ak by čokoľvek počas sviatkov potrebovala, budú tu pre ňu.

A potom tu bol ešte jeden muž. Už ho dávnejšie nevidela, naposledy bol u nej pred vyše týždňom a zdesila sa, keď si uvedomila, že sa za tých pár dní bez jeho prítomnosti a dotykov začínala cítiť nesvoja. Nečakala však, že bude tráviť sviatky práve s ním. I keď... Kto vie? Možno ju prekvapí. Ale oslavovali vôbec villaini Vianoce? Pokiaľ šlo o neho, tak bol pre ňu stále obrovskou záhadou. Čo o ňom vôbec vedela? Zamračila sa, keď si uvedomila, že takmer nič. Netušila dokonca ani jeho priezvisko. Jediné, čo jej prezradil, bolo krstné meno a to sa už dokonca aj intímne zblížili – a pri tej spomienke na to, ako sa to stalo, jej žalúdok zaplnil roj motýľov -  no stále nevedela nič o jeho minulosti ani rodine a úprimne, zvedavosť ju premáhala každým dňom čoraz viac a viac. 

Mohla byť rada, že práve teraz nikto nemohol prečítať jej myšlienky. Ona tu sedela a fantazírovala nad villainom, zatiaľ čo čakala, kým začne bojová porada jej tímu s tímom jedného z najprestížnejších Pro v celom Japonsku. Aká irónia... Stále premýšľala nad tým, čo by sa stalo, keby boli tieto tajné pletky jej a Dabiho odhalené. Niečo jej hovorilo, že by ju to stálo omnoho viac ako len vykopnutie preč z podporného tímu a pri tejto myšlienke jej až tak stislo srdce.

Myšlienkove pochody vyrušil príchod ďalších osôb. Vo dverách sa objavil muž vzrastu, ktorý sa dal opísať jedine slovným spojením ´chlap ako hora´. Oranžové a žlté plamene, ktoré lemovali jeho postavu na určitých miestach, naživo vyzerali ešte bizarnejšie, ako keď ho videla iba v televízii. Nemusel sa ostatným ani predstaviť, veštci dobre vedeli o koho ide. Ani to vlastne neurobil. Iba si očami premeral prítomných v miestnosti a s mierne zvrašteným obočím a vážnym výrazom v tvári prešiel až za čelo stola a usadil sa.

Jeho dvaja spoločníci, ktorí vošli do miestnosti za ním, sa predsa len predstavili, boli to sidekickovia z jeho agentúry a Ramonu zaujala blonďavá mladá žena v jej veku, ktorá jej venovala priateľský úsmev, než zasadla za stôl, na stoličku naľavo od jej šéfa.

Ramona mala problém sústrediť sa na to, čo sa na porade preberalo, keď jej oči skúmavo hľadeli na muža, ktorý sa pred pár mesiacmi stal číslom jeden v celom Japonsku, čo sa týkalo rebríčka Top Pro Herov. V krajine snáď neexistoval jediný človek, ktorý by nevedel, kto bol Flame Hero Endeavor. A Ramona sa v jeho prítomnosti cítila akosi zvláštne nervózna. Bolo to prvý raz, čo sa s ním stretla osobne. Vždy o ňom iba počúvala, čítala, či sledovala jeho výkony v televízii. Ale dnes sedela za rovnakým stolom s ním a dvoma ďalšími ľuďmi z jeho agentúry, lebo po Vianociach ich čakala spoločná misia, počas ktorej im mal jej tím asistovať a robiť podporu.

Celkom ju zaujímalo, že aké to bude - pracovať s ním. Ak si odmyslela ten jeho smiešny kostým, ktorý by, byť v jeho topánkach, okamžite vymenila za niečo dôstojnejšieho, pôsobil na ňu prekvapivo pozitívnym dojmom. Išla z neho akási aura, ktorá mu zaručila prirodzený rešpekt u kohokoľvek, s kým sa stretol. Osobne sa jej pozdával viac ako ten všetkými večne ospevovaný All Might, ktorý zastával pozíciu čísla jeden pred ním. I napriek tomu, že mnoho ľudí malo stále voči aktuálnej jednotke nedôveru a určité pochybnosti, v jej očiach pôsobil Endeavor oproti jeho našponovanému a preafektovanému predchodcovi lepšie. Proste len prišiel na miesto činu, urobil všetko, čo mal a čo sa od neho očakávalo a bez zbytočných rečí, trápnych fráz a prehnaných gest dokončil svoju prácu tak, aby boli všetci spokojní. A to jej vcelku dosť imponovalo. Preto sa aj potešila, keď sa dozvedela, že budú robiť podporný tím práve tomuto Pro.

Porada sa skončila a ona len dúfala, že venovala dostatočné množstvo pozornosti na to, aby jej neunikli podstatné veci, hoci jej myseľ počas nej miestami zablúdila aj niekam inam, kam by nemala. Endeavor vstal, poďakoval všetkým zúčastneným a potom sa s každým osobne rozlúčil. Tak predsa len bola pravda, že sa v poslednej dobe začal viac snažiť, aby pôsobil na spoločnosť lepšie ako doteraz.

Keď prišla na rad ona, konečne sa odhodlala pozrieť mu priamo do tváre. Musela zakloniť hlavu, aby na neho vôbec dovidela. Ten muž mal vyše dvoch metrov a obvod jeho bicepsu bol väčší ako obvod jej pása. Zovrel jej drobnú dlaň vo svojej obrovskej v geste na rozlúčku, čo ju mierne prekvapilo. Bol to pre obyvateľa Japonska nezvyčajný pozdrav, zvykli sa zdraviť úctivým úklonom, no zrejme si naštudoval, že ona a ďalší členovia jej tímu neboli tak úplne domáci. Čo ju ale neprekvapilo, bolo to, ako moc hriala jeho pokožka, keď sa dotkla tej jej. Vzhľadom na jeho ohnivý quirk, sa to dalo úplne čakať.

Akonáhle sa však jej tmavé oči stretli s tými jeho, prišlo jej takmer až nevoľno. To nebolo možné! Tá farba a intenzita! Kde už pred tým tie kobaltovo modré oči videla? Mala pocit, akoby ju prenasledovali aj vo sne. Nikdy pred tým si nevšimla, že Endeavor má tak moc jasnomodré oči, v televízii a na obrázkoch v novinách to tak nevyniklo Ale teraz? Nedokázala od nich odtrhnúť zrak. Akoby boli rovnaké s tými, ktoré mal... Nie. To bolo vylúčené, iba obyčajná zhoda náhod. Ale i napriek tomu ju pri pohľade do nich mrazilo podobným spôsobom, ako keď sa pozrela do očí istého villaina.

Naprázdno prehltla, keď pustil jej ruku a kývol na rozlúčku, potom s vydal preč a ona sa musela rýchlo spamätať, hoci stále ešte zotrvával jej malý tranz, do ktorého ju svojím pohľadom dostal. Všimla si, že aj členovia jej tímu opustili miestnosť a jediná osoba, ktorá tu zostala s ňou, bola tá mladá blondínka z Endeavorovej agentúry. Burnin? Áno, tak nejako sa im predstavila, keď sa tu aj s jej kolegami objavili.

„Teším sa na spoluprácu s vami a vašimi kolegami, slečna Petrova,“ venovala jej energický úsmev a pristavila sa pri nej. Ramona bola prekvapená jej postojom, oproti jej šéfovi bola dosť excentrická a pôsobila nesmierne priateľsky.

„Aj celá naša agentúra je rada, že si vyskúša prácu s vami. Tá misia vyzerá ako tvrdý oriešok a je to fajn pracovať s ľuďmi z iných kútov sveta, ktorí majú trochu iné skúsenosti a pohľad na vec.“ Uškrnula sa znova a Ramona si pomyslela, že táto mladá dáma zrejme veľmi rada nadväzovala kontakty s druhými.

„Potešenie je aj na našej stráne.“ Snažila sa oplatiť jej priateľské reči. „Pracovať s top agentúrou a pre najlepšieho profesionála Japonska – to niečo znamená.“ Nesnažila sa jej prehnane lichotiť. Bola to pravda. Ramona celý tento Hero systém tak úplne nepoberala, prišlo jej to zvláštne oproti tomu, ako ich brali u nej doma v Rusku. Ale chápala to a tým pádom si aj uvedomovala, čo to znamená pracovať na misii spoločne s tým najlepším, čo Japonsko ponúkalo.

„Och, to áno, Endeavor to síce nedáva najavo a snaží sa tváriť, že nič, ale ja viem, ako veľmi mu na tomto všetkom záleží. Ujal sa pozície čísla jeden s veľkou zodpovednosťou, je to dosť veľké bremeno a vzhľadom na to, že nebol nikdy medzi ľuďmi tak populárny ako All Might...“ Burnin sa odmlčala. Ramona vedela, o čom hovorí. Rozhodla sa však, že svoj drobný obdiv smerom k jej šéfovi si radšej nechá pre seba. Hľadala nejaké správne slová, ktorými by mohla na to, čo povedala blondína oproti nej zareagovať, no nič vhodné jej momentálne nenapadalo. Burnin ju ale predbehla, keď znova prehovorila. Tá mladá žena bola skutočne veľmi utáraná.

„Medzi nami,“ mierne sa k Ramone naklonila a jej hlas bol tichší a o niečo serióznejší, „veľa ľudí to oceniť nevie, no pán Todoroki sa skutočne snaží. Naozaj. Viem si predstaviť, že to pre neho nie je ľahké, vzhľadom na jeho rodinnú situáciu. Vedeli ste, že jeho deti s ním takmer vôbec nehovoria. Jediná, ktorá sa snaží, je jeho najstaršia dcéra. Tá dokonca občas zájde do agentúry len tak, aby ho pozdravila a skontrolovala, či niečo nepotrebuje. Veľmi milé dievča, tí dvaja mladší chlapci by si od nej mali brať príklad.“

Ramonino obočie prekvapene vyskočilo o niečo vyššie. Nečakala, že sa Endeavorova pracovníčka až takto rozreční. Možno by nemala počúvať tak súkromné informácie, Burnin si asi neuvedomovala, že to nebolo tak úplne vhodné, toto o svojom šéfovi rozprávať nejakej cudzej osobe. Nemohla však poprieť, že by ju to aspoň trochu nezaujímalo. Nečakala niečo takéto a vôbec to o tom mužovi netušila. Z jeho súkromia dával najavo len málo vecí. Vedela, že jedno z jeho detí študuje na U. A. akadémii a dokonca bol ten chlapec Nitin spolužiak a aj videla nejaké záznamy, v ktorých sa objavil a podľa nich a toho, čo o ňom Nita hovorila, bolo jasné, že zdedil svoje schopnosti a talent po otcovi.

„I keď, pravdou je, že Fuyumi-chan vlastne nie je najstaršia z jeho detí. Mal ešte staršieho syna...“ Burnin sa na chvíľu opäť odmlčala a Ramona prekvapene vzhliadla do jej tváre. Svoj veselý a bezprostredný úsmev vymenila za vážnejší výraz. „Ten, bohužiaľ, už nežije.“ Ozrejmila, čo vyvolalo mierne hustejšiu atmosféru. Ramona ani vo sne nečakala, že by sa za tak krátku dobu mohla dozvedieť toľko nových osobných a chúlostivých informácií. Tá mladá žena si asi neuvedomovala, že teraz naozaj prezradila až moc.

„Endeavor mal syna, ktorý zomrel?“ Spýtala sa pre istotu, aby sa utvrdila, že počula správne. Dosť ju táto skutočnosť šokovala.

„Áno, chlapec mal rovnaký quirk ako pán Todoroki, dokonca som začula od niekoho, že jeho plamene boli horúcejšie ako tie šéfové. To sa mu asi aj stalo osudným.“ Ramonu až tak bodlo pri srdci po tých slovách. Plamene horúcejšie ako tie Endeavorove? Prečo si to hneď spojila s veľmi známym modrým ohňom, ktorý už pár rázy stihla zazrieť na vlastné oči a rovnako aj tak jeho ničivú silu? Ale teraz na to nechcela myslieť, bolo úplne hlúpe vôbec takto uvažovať.

„Hovoríte, že bol najstarší?“ Spýtala sa a Burnin prikývla.

„Áno, teraz by bol približne v mojom veku. Starší od Fuyumi-chan, ktorá tento mesiac oslávila dvadsiate tretie narodeniny.“ Ramonu prekvapilo, že koľko toho o Todoroki rodine Burnin vedela. Ale od osobnej asistentky a sidekicka Endeavora sa to zrejme dalo čakať. „Preto ma vždy naštve, keď vidím, ako sa ľudia k nemu stavajú. Stále ho kritizujú a porovnávajú s All Mightom. A pri tom netušila, čím všetkým si šéf musel prejsť. Zomrel mu syn, ženu má zavretú na oddelení na psychiatri...“ Blonďavá žena si zrazu zakryla ústa a uprela na Ramonu pohľad plný zdesenia.

„Čo sa deje?“ Ramona bola mierne zmätená. Vyzeralo to, že si Burnin konečne uvedomila, že zrejme prezradila tak veľa, že to až nebolo vhodné. Každá ďalšia skutočnosť, ktorú jej oznámila, ju šokovala viac, než tá predošlá.

„Asi som sa moc rozkecala,“ nervózne sa ošívala a rukou si zašla do blond vlasov, jej pohľad bol plný previnenia. „Občas si nedávam pozor na jazyk. Ale vy vyzeráte ako celkom dôveryhodná osoba, ktorá tieto informácie nezneužije.“ Snažila sa uistiť a Ramona si vydýchla a pokúsila sa ju utvrdiť v tom, že sa nemusí báť.

„Samozrejme, nikomu nepoviem, čo som sa práve dozvedela. Boli to dosť šokujúce informácie, ale nemusíte sa báť.“ Snažila sa, aby jej hlas znel pokojne a vyrovnane, hoci jej v hlave začal práve vyvádzať hurikán nezodpovedaných otázok a šialených teórií, z ktorých jej prišlo akosi divne.

„Ďakujem vám. Teším sa na spoluprácu, slečna Petrova, naozaj.“ Zopakovala mladá žena a Ramona jej venovala malý úsmev.

„Stačí Ramona, všetci ma tak volajú.“ Navrhla jej a ona prikývla.

„V tom prípade ma teší, Ramona, ja som Moe.“ Podali si obe ruky a Moe sa zberala už na odchod, zrejme sa bála, že ak by tu zostala s Ramonou dlhšie, prezradila by ešte viac, čo zrejme nechcela.

„Pekné Vianoce prajem, Ramona-san. Uvidíme sa po sviatkoch.“ Zakývala jej a vyšla z miestnosti. 

Nechala tam Ramonu samotnú iba so svojimi zmätenými myšlienkami, ktoré sa točilo okolo Todoroki rodiny. Tieto nové informácie bude vstrebávať ešte veľmi dlho... 

Súčasnosť

Hľadela na Endeavora a uvedomila si, že ho prvý raz vidí v niečom inom ako v tom jeho smiešnom kostýme. Musela priznať, že tieto normálnejšie veci mu celkom pristali. Pôsobil o niečo viac dôstojnejšie a znova si spomenula na tú konverzáciu, ktorú mala s jeho zamestnankyňou pár dní dozadu. Nikde ju tu medzi hosťami nevidela, čo ju trochu zamrzelo. Burnin predsa bola tiež Pro, takže by nebolo také nezvyčajné, ak by sa tu objavila a ona by aspoň mala s kým prehodiť pár rečí, lebo naozaj už pomaly začínala zaspávať od nudy.

Sledovala, ako Hawks ukončil debatu so svojim kolegom a mužom, ktorý sa nachádzal o priečku vyššie nad ním v Rebríčku Top Herov a vybral sa cez parket smerom k Hane, až tak za ním plápolali jeho bordové krídla. Ramona zúžila oči, keď sledovala jej blond kamarátku ako vymenila svojho doterajšieho tanečného partnera za toho okrídleného muža a opäť sa jej zmocnil akýsi nepríjemný pocit. Hana si aspoň so svojim chlapom mohla na verejnosti zatancovať, keď už nič iné. A ona? Len tu sedela ako taká torta a priala si, aby všetko bolo inak. Prečo Dabi nemohol byť normálny muž bez nechválne známej povesti? Nemusel by byť ani hero. Musela však sama pred sebou priznať, že aj tieto súčasti jeho osoby – príslušnosť k nenávidenej sorte ľudí so schopnosťami, nebezpečenstvo, ktoré so sebou prinášal všade, kam sa pohol a jeho temná stránka, ktorú pred ňou tak úplne neodhalil, no vedela, že tam v jeho vnútri niekde drieme – to všetko bolo tým, čo spôsobilo, že mu podľahla.

Napadlo jej, že by mohla využiť účasť na tomto večierku aj nejakým spôsobom, než len sedieť a nalievať si jeden pohárik šampanského za druhým. Bublinky nikdy neboli jej štýl, respektíve, až tak jej nechutili takže sa z neho ani nedokázala opiť. Na druhej strane, tie bufetové stoly a hlavne candybar s koláčikmi a zákuskami, ktoré sa na ňu len tak usmievali z bočnej strany sály, vyzerali celkom lákavo. Možno by si mohla urobiť malú zdravotnú prechádzku k tomu stolíku a aspoň jeden, či dva ochutnať. Aj tak sa tu nič lepšie a zaujímavejšie pre ňu aktuálne robiť nedalo. To karaoke, o ktorom práve začal rozprávať DJ, ju tiež nezaujalo.

Keď začula Hawksov hlas, ako sa nesie sálou, keď sa pokúšal spievať tú najotravnejšiu vianočnú pesničku, aká  existovala a Ramone bolo jasné, komu tá skladba bola venovaná, takmer sa začala dusiť šampanským. Tak moc ju to šokovalo. Myslela, že Hana a Hawks mali dohodu držať ich vzťah v tajnosti. Nech ten okrídlenec mal v úmysle čokoľvek, vedela, že jej blonďavá kamarátka bude riadne vytočená. A jej reakcia na seba nenechala dlho čakať. Cez sálu videla ako Hana naštvane vliekla Hawksa z pódia preč. Tá hanba... Ramone jej prišlo aj tak trochu ľúto, no musela sa pobavene uškrnúť, nešlo to inak.

Uvedomila si, že po tomto zrejme nemôže čakať, že by sa Hana v blízkej dobe vrátila späť k ich stolu. Postavila sa teda a rozhodla sa konečne prejsť cez parket až k švédskym stolom. Sladké jej možno pomôže na jej mrzutú náladu. Nemala síce až taký maškrtný jazyk ako jej kamarátka Nita, ale keď videla tie hory sladkostí, koláčov, zákuskov, či dezertov, až jej tak poskočilo srdce.

Ako prvú ochutnala ovocnú tartaletku. Na to, aký nudný tento večierok pre ňu bol a jediná vzrušujúca vec za tú dlhú dobu, čo tu strávila, bol ten Hawksov výstup, musela uznať, že jedlo tu mali dobré. Všimla si aj, že medzi taniermi plnými zákuskov zostal jeden malý kúsok čokoládového tiramisu. Niečo takéto už dlho nemala, takže sa bez váhania načiahla za ním. V tú istú chvíľu sa však chystal vziať do ruky podnos s tiramisu aj niekto ďalší.

Jej ruka sa omylom zrazila s druhou ženskou rukou osoby, ktorá sa tiež načiahla za čokoládovou pochúťkou, ktorá asi obom zachutila, no bola tu len jedna. Ramonine oči sa zvedavo zdvihli od stola k osobe, ktorá mala podobnú chuť na sladké ako ona a spozorovala ako sa na ňu usmieva milá tvár mladej ženy. Mala okuliare a veľmi prívetivé tmavé, takmer až čierne oči. Jej vlasy tiež upútali Ramoninu pozornosť, boli biele ako sneh s pár červenými pramienkami, ktoré medzi tou bielou vyčnievali.

„Och, ospravedlňujem sa, videla som to posledné tiramisu a zachutilo mi, ale vy ste tu pravdepodobne boli prvá.“ Venovala jej žena ďalší priateľský úsmev a jej hlas znel tak jemne a prívetivo, až Ramone prišlo ľúto, že sa tak vrhla na dezert, ktorý si chcela zobrať ona.

„To je v poriadku,“ zamávala rukou. „Je tu veľa iného na výber, môžete si to pokojne vziať.“ Navrhla a očami pátrala po nejakej ďalšej sladkosti, ktorú by ochutnala miesto tej, ktorej sa plánovala vzdať v prospech mladej ženy. A to len kvôli tomu, že bola tak milá a pôsobila na ňu sympaticky.

„Čo keby sme si ho rozdelili? Ako sa tak na vás pozerám, vyzeráte ako niekto, kto toho nezje veľa. Takže je to celkom férová ponuka, čo poviete?“ Nadhodila priateľsky a Ramona napokon prikývla na súhlas.

„Prečo nie, ja sa rada rozdelím.“ Nedokázala si vysvetliť prečo, no táto mladá žena jej bola skutočne veľmi sympatická.

„Nechcete si prisadnúť ku mne? Je mi tam za tým stolom už dosť dlho, samej. Som tu so svojim otcom,“ zasmiala sa bielovlasá dievčina nervózne a popravila si rám okuliarov na nose. „Ale momentálne sa musí venovať všetkým tým ľuďom, čo sa dnes snažia získať si jeho priazeň a pozornosť.“

Ramona prikývla a nasledovala ju aj s kúskom tiramisu na podnose a jedným ďalším tanierikom do zásoby.

„Inak, moje meno je Fuyumi,“ prehovorila mladá žena znova, keď sa obe usadili, Ramona na stoličku oproti tej jej. Stôl bol okrem nich dvoch celý prázdny, takže mali priestor na rozhovor. Ramonine obočie sa mierne zvraštilo, keď lovila v pamäti, kde to meno už počula predtým. „Todoroki.“ Dodala bielovláska po tom, čo si všimla Ramonin zmätený výraz. V brunetkinej hlave sa rozblikala žiarovka a konečne si spojila súvislosti.

„Takže váš otec je...“

„Áno, Endeavor.“ Odvetila jej Fuyumi so stále priateľským úsmevom a mierne si rukami prehrabla bielo-červené vlasy. „Človek by čakal, že za tie roky si na to, aký slávny je môj otec, zvyknem. Ale odkedy sa stal číslom jeden, tak sú tie pohľady druhých, kedykoľvek toto spomeniem, ešte zaujatejšie.“ Zasmiala sa odľahčeným tónom. „A pokojne si tykajme, nevyzeráte o moc staršie odo mňa.“

Ramonu prekvapilo, že tak rázny a seriózny večne zamračený muž ako Endeavor má tak príjemnú a priateľskú dcéru. Čosi na mladej žene, ktorá sedela pred ňou a delila sa s ňou o zákusok, bolo a ona k nej pocítila nevysvetliteľnú dávku sympatií.

„V tom prípade ma teší, ja som Ramona Petrova.“ Venovala jej hnedovláska jeden zo svojich najúprimnejších a najpríjemnejších úsmevov a ich rozhovor v priateľskom duchu pokračoval ďalej. Ramona sa dozvedela o Fuyumi, že pracuje ako učiteľka, čo sa k tej milej žene skutočne aj hodilo. Ani si neuvedomila, že koľko spolu toho už prebrali a miestami spomínala na rozhovor s Endeavorovou asistentkou. V poslednej dobe mala na ľudí, ktorí boli v úzkom kruhu toho muža šťastie. Hnedovláska jej však čo-to prezradila aj zo svojho súkromného života a vynechala snáď len jej tajné schôdzky s istým villainom, ktoré by asi nebolo rozumné pred ňou spomínať, nakoľko bola dcérou najvyššie postaveného profesionálneho hrdinu v krajine.

„Dúfam, že ťa moc nezdržujem, Ramona-san, si tu s nejakým partnerom? Hádam na teba niekde nečaká a ja ťa tu zabávam rozhovorom.“ Zasmiala sa mladá bielovláska znova, no na tvári sa jej usadili mierne obavy, nechcela byť nezdvorilá. Ramona len razantne pokrútila hlavou.

„Nemusíš sa báť, s partnerom tu teda naozaj nie som. Prišla som s kamarátkou, ktorá je Pro, no momentálne je pravdepodobne zamestnaná.“ Vedela si predstaviť, čo práve teraz asi tak Hana stvára. Buď čistila žalúdok Hawksovi, alebo sa tomu okrídlenému mladému mužovi podarilo jej kamarátku a jej hnev upokojiť a nejakým spôsobom si to u nej vyžehlil.

„Tiež som bez partnera,“ sympatický úsmev na Fuyuminej tvári sa objavil zas. „Otec ma poprosil, či by som ho nesprevádzala, nemá tieto hromadné spoločenské akcie až tak rád. Bola so jediná ochotná, Shouto a Natsuo ho okamžite odbili, robia to tak stále, ale ja neprestávam tajne dúfať, že sa ich postoj k nášmu otcovi zmení.“ Dodala mierne vážnejším tónom. Ramonu neprestávalo fascinovať, koľko sa toho za posledné dni zo zákulisia Todoroki rodiny dozvedela, v živote by to nečakala. No celý ich príbeh v nej vyvolával množstvo otázok a tak sa nebránila možnosti dozvedieť sa niečo viac a ukojiť tak jej neutíchajúcu zvedavosť.

„Sú to moji mladší bratia a sú aj pekne tvrdohlaví. Vždy boli, to zdedili asi všetci traja po otcovi, to len ja som po matke taká miernejšia.“ Rozrozprávala sa Fuyumi znova, zdalo sa, že tiež Ramone dôveruje a potom si zrejme uvedomila, že taktiež prezradila niečo viac. Ramona si totiž po jej slovách automaticky spomenula na to, ako počula o najstaršom Endeavorovom synovi. Nevedela, či by sa mala Fuyumi spýtať niečo ďalšie alebo sa tváriť, že tú poznámku prepočula. No Fuyumi napokon sama pokračovala ďalej.

„Boli sme štyria súrodenci, ale najstarší brat už nie je medzi nami.“ Venovala Ramone upokojujúci pohľad a tak trochu smutný úsmev, aby jej dala najavo, že je to v poriadku, že sa takto pred ňou preriekla a že sa Ramona nemusí cítiť previnilo. Fuyumi skutočne pôsobila veľmi vyspelo na to, aká bola mladá. Bolo vidno, že ju smrť jej brata stále trápila, no držala sa statočne „Touya by mal v januári dvadsaťpäť rokov.“ Dodala a Ramonin dych sa zastavil v jej krku.

Touya... TOUYA! To nemohlo byť naozaj, musela len prepočuť. To meno... Nebolo možné, aby myslela toho istého Touyu, ktorý jej za posledné týždne tak pomotal hlavu. Cítila, ako jej začínalo byť nevoľno. Ruky sa jej triasli, keď odložila pohárik, ktorý pred tým držala v ruke. Zrejme by ho čoskoro pustila a roztrieštil by sa na zemi na niekoľko kúskov. Srdce jej začalo biť závratnou rýchlosťou a mala pocit, že každú chvíľu na ňu prídu mdloby.

Nebolo to možné. Nie! Musel to byť nejaký omyl. Možno to proste bolo len tak moc obľúbené japonské meno, že sa tak volalo mnoho ďalších ľudí. Ale v kútiku duše veľmi dobre vedela, že to meno je moc výnimočné na to, aby šlo o dvoch rozdielnych a so sebou nijako nesúvisiacich mužov. Všetky rozhádzané dieliky puzzle v jej hlave začali do seba pomaly zapadať. Ohnivý quirk. Plamene horúcejšie ako tie Endeavorove. Modré plamene! A vek by tiež sedel. Fuyumi povedala, že jaj brat by mal čoskoro dvadsaťpäť rokov a pokiaľ si pamätala dobre, Dabi tiež bol takto podobne starý, vedela, že je mladší od nej, ale nie o moc. Rozdiel medzi nimi bol maximálne dva roky, pravdepodobne aj menej. A potom... Tie oči... Už vedela, prečo ju pohľad do tých Endeavorových tak moc rozrušil. Pretože boli takmer na vlas podobné tým, do ktorých poslednú dobu tak rada hľadievala a ktoré jej spôsobovali tak obrovské motýle v bruchu a zimomriavky zároveň.

Až jej bolo trápne z toho, že si to neuvedomila skôr. Dabi... Nie, Touya. Jej Touya nebol len tak hocijaký kriminálnik, čo sa náhodou zaplietol s Ligou Villainov. Touya bol Todoroki! Endeavorov najstarší syn... Muselo to tak byť, pretože nič iné jej zmysel nedávalo. Jediné, čo k tomu chýbalo, bolo jeho vlastné potvrdenie tejto teórie. Ale všetky tie veci, ktoré na ňu doslova kričali, nemohli byť iba náhoda. Naozaj sa cítila takmer na odpadnutie.

„Si v poriadku, Ramona? Vyzeráš dosť bledo.“ Oslovila ju Fuyumi a čiastočne prinavrátila mysľou do prítomnosti. Ramona nebola v poriadku, ale pokúšala sa aspoň predstierať, že ju táto skutočnosť úplne nezasiahla. Na perách vyčarovala nútený úsmev a bolo jej jasné, že pravdepodobne Fuyumi až tak nepresvedčila, no v tejto chvíli sa skutočne na viac nezmohla. Srdce jej stále búšilo takým tempom, že mala pocit, že každú chvíľu vyletí z jej hrude. Pokúsila sa vstať a pôsobiť vyrovnane.

„Áno, prišlo mi len trošku blbo z toho sladkého čo som pojedla, nemaj strach.“ Zaprela sa rukou do stola a vyštverala sa na nohy.

„Mám ísť s tebou na toaletu? Alebo ti niečo prinesiem?“ Spýtala sa Fuyumi ustráchane, ale Ramona jej opäť venovala slabý úsmev, modliac sa, aby to mladú ženu aspoň trochu presvedčilo. Stále sa jej točila hlava, už len z pomyslenia, že toto bola Touyova sestra.

„Nerob si starosti, vážne. Pôjdem sa len von nadýchať čerstvého vzduchu a i tak si potrebujem vybaviť jeden telefonát.“ Zaklamala, aby bielovlasú dievčinu upokojila a vyhla sa tomu, že by ju nasledovala. Skutočne potrebovala čerstvý vzduch v pľúcach. Snažila sa čo najpevnejším krokom čo najskôr opustiť sálu a keď kráčala dolu schodmi, náhliac sa viac než zvyčajne a pridržiavala sa rukou zábradlia, srdce jej neprestávalo búšiť ako o život.

Touya je najstarším synom Pro hrdinu Endeavora, o ktorom si všetci myslia, že je mŕtvy. Ale prečo? Prečo to všetko? Ako sa mohol zo syna najuznávanejšieho Hera v Japonsku vykľuť villain a nie len tak obyčajný, ale jeden z tých najhorších v celej krajine? A prečo sa jej ani slovíčkom o tomto nikdy nezmienil? Zmocnil sa ju veľmi neblahý pocit. Netušila, čo urobiť. Má ho  kontaktovať? Spomenula si, že jej na seba nezanechal ani len telefónne číslo. A to si už dlhšiu dobu neboli cudzí. Srdce jej stískalo, keď kráčala chodbou k východu, ani sa nezastavila v šatni po svoj kabát. Jediné, čo mala so sebou, bola kabelka s jej osobnými vecami.

A okrem toho zlého pocitu, ktorý ju pomaly začal rozožierať zvnútra, cítila aj akýsi hnev. Hnevala sa, pretože si uvedomila, že jej Dabi nedôveroval, i keď si myslela, že tomu tak bolo. Nedokázala mu snáď už, že s ňou môže počítať? Myslela si, že keď sa vtedy o ňu tú noc staral, keď pri nej zostal dlhšie ako jeden večer, znamenalo to, že je medzi nimi niečo viac. A čakala by, že jej nezamlčí tak dôležitú informáciu, akou je fakt, že je v skutočnosti Endeavorov údajne mŕtvy syn.

Otvorila dvere a doslova vyletela von, jej hlava bola natoľko zamestnaná, že prehliadla, ako vonku pred vchodom niekto stojí. Napálila do neho takmer plnou rýchlosťou, no muž bol tak mohutného vzrastu, že to ním nezamávalo. Musel zachytiť on ju, aby sa neodrazila a nespadla pred ním na zadok. Keď jeho mohutné dlane zvierali obe z jej ramien a pokúšal sa jej pomôcť prinavrátiť rovnováhu, čo bolo na tých vysokých podpätkoch mierne náročné, s hrôzou zistila, do koho vrazila.

Akoby toho na dnešný večer už nebolo dosť! Endeavor na ňu hľadel trochu spýtavým pohľadom a jeho belasé oči spôsobili, že sa jej opäť roztriasli ruky. Keď do nich hľadela, len ju to utvrdzovalo v tom, že Villain Dabi je jeho príbuzný. Tie oči boli až príliš rovnaké na to, aby tomu tak nebolo.

„Ste v poriadku?“ Spýtal sa jej hrubým, hlbokým hlasom, ktorý však neznel nepriateľsky, skôr mierne ustarane. Výraz na jej tvári asi hovoril za všetko, keď zvraštil svoje tmavočervené obočie. Ramona na druhej strane pátrala očami po jeho tvári, snažiac sa v nej nájsť niečo, čo by jej pripomínalo muža, ktorý si ju tak podmanil. Ale okrem tých očí sa na seba až toľko nepodobali. Premýšľala, či by sa Dabi na neho podobal viac, keby polovica jeho tváre nebola spálená a zjazvená.

Uvedomila si, že by pravdepodobne mohla na jeho otázku nejako aj odpovedať, ale jej hlas sa vytratil a mala čo robiť, aby vôbec dokázala dýchať v pravidelnom rytme. Ešte stále jeho obrovské dlane zvierali jej drobné ramená a pravdepodobne aj počul, ako moc jej búšilo srdce. Stále sa jej mierne točila hlava. Ako s ním bude pracovať v jednom tíme? Ako sa mu pozrie do očí bez toho, aby mu povedala, že jeho údajne mŕtvy syn žije? Videl Dabiho vôbec niekedy pred tým v jeho podobe? Vedel o ňom a jeho quirku? Ako bolo vôbec možné, že ho nespoznal? Liga už predsa bola celkom dosť známa a on ako najvplyvnejší hero Japonska mal určite prístup k údajom o nich. Nespoznal vlastného syna i napriek tomu, že bol zjazvený? Koľko mal Touya rokov, keď ho vyhlásili za mŕtveho?

Milión otázok jej vírilo v hlave a ona sa neodvážila muža pred ňou spýtať na jedinú z nich. Ako by asi zareagoval, keby sa dozvedel, že jeho najstarší syn je teraz obávaný Villain? Ramona pochybovala, že o tom vedel. Z toho, čo jej Fuyumi rozprávala, keď s ňou sedela za stolom, bolo jasné, že celá ich rodina ho považovala za mŕtveho, všetci ho oplakávali. A pri tom bol živý a relatívne zdravý. A nikdy ani len slovkom nespomenul, že ako moc známi členovia jeho rodiny sú. Zahryzla si do jazyka, aby sa vrátila mysľou do reality a pokúšala sa upokojiť.

„Ja... Áno, som v pohode.“ Vyjachtala zo seba a on ju konečne pustil. Venoval jej ešte jeden spýtavý pohľad. Asi v nej spoznal ženu z podporného tímu z porady spred niekoľkých dní. Prikývol a odstúpil od nej. Ešte raz si ju pomaly premeral od hlavy po päty a Ramony sa zmocnil podobný pocit, ako keď si ju takto prvý raz prezrel jeho najstarší syn.

„Tak dobre, pekný zvyšok večera.“ Odvetil o čosi miernejšie a vydal sa naspäť dnu do budovy. Ramona čakala, kým jeho kroky odznejú a potom sa skrúšene posadila na malú lavičku pred budovou. Odľahlo jej, že už bol preč, no ten nepríjemný pocit v nej stále pretrvával. V hlave mala taký zmätok, že by takmer prehliadla niečo tam v diaľke, čo spôsobilo, že keď to jej tmavé oči zaregistrovali, srdce jej opäť začalo biť v krku.

 

Dabi tušil, že keby jeho šéf vedel, kde sa teraz nachádza a čo sa chystá urobiť, nepochválil by ho. Vlastne, Shigaraki by mu určite vynadal, keby spomenul len to, že sa práve nachádza v hlavnom meste. Ale to mu bolo momentálne jedno, nezaujímal ho názor toho veľkého decka, ktoré si hovorilo vodca Ligy Villainov. Nikomu by nedovolil, aby sa miešal do jeho plánov a tie ho práve dnes večer priviedli do Tokia.

Akonáhle sa dozvedel o večierku, ktorý sa mal v tomto veľkomeste konať a o tom, kto všetko sa ho zúčastní, skrsla mu v hlave myšlienka. Preto sa pár hodín dozadu posadil do vlaku vedúceho z Musutafu do Tokia a hoci si vedel predstaviť mnoho oveľa príjemnejších spôsobov, akými by mohol tráviť večer, ocitol sa v uličke za budovou, kde sa konal predvianočný večierok určený pre všetkých Pro herov v krajine a vyčkával, kedy nadíde jeho čas.

Nebol hlupák, tušil, že budova, ktorú práve pozorne sledoval svojimi belasými očami, sa len tak hemžila tými najlepšími, no i druhoradými hrdinami krajiny a zaútočiť na ňu by bola čistá samovražda. Vedel však aj to, že sa medzi nimi nachádzal jeden konkrétny, ktorý v jeho hlave a plánoch figuroval ako hlavná postava.

Stále nevedel, či tento jeho plán bol premyslený natoľko, aby zabral, ale keďže mal občas tendenciu byť ľahkovážny a robiť veci za pochodu, bolo mu to jedno. Povedal si, že ak sa konečne rozhodne Endeavora konfrontovať zoči-voči, bude na to najvhodnejší práve tento večer. Tokio sa nachádzalo dosť ďaleko od jeho agentúry, takže by mu jeho sidekickovia nemohli okamžite priskočiť na pomoc, keby sa o ňu pokúsil požiadať. Ak sa mu podarí odvliecť ho dostatočne ďaleko, tak tým všetkým Pro herom na tom večierku bude určite trvať dlhú dobu, kým si všimnúť, že zmizol a ešte dlhšie bude trvať, kým ho nájdu.

 Okrem iného, nachádzali sa práve aj mimo mesta, kde bývala istá mladá žena, ktorá mu už dlhšiu dobu okupovala myseľ natoľko, aby sa snažil držať ju ďaleko od toho všetkého chaosu, ktorým bol jeho profesijný život a hlave jeho rodina. Ak sa vôbec to, že bol villain, počítalo ako profesia. Uškrnul sa. Áno, omnoho radšej by momentálne bol s Ramonou a venoval sa príjemnejším činnostiam ako vyčkávaniu niekde za rohom, kým sa Endeavor konečne uráči vyjsť z budovy po tom, čo sa ho pokúsil vylákať von.

Mal šťastie, že sa mu vďaka istému cennému poskokovi, ktorý pre neho nie tak úplne dobrovoľne, ale skôr pod nátlakom a hrozbou spopolnenia vysnoril kontakt na Todorokiho Enjiho a vďaka tomu mu mohol zaslať anonymnú správu, ktorá ho mala prinútiť aspoň nachvíľu opustiť večierok a vyjsť von. Dabiho dych sa zatajil od vzrušenia a na pokožke mu naskočili zimomriavky. Adrenalín bol jednou z vecí, na ktorých sa za ten čas, čo odišiel z domu a žil v utajení, stal závislým.

Až mu tak myklo kútikom, keď zazrel Endeavorovu obrovskú postavu, ktorá práve vyšla z vchodových dverí. Odmietal toho človeka nazývať otcom. Už dlhé roky ho za rodiča nepovažoval a uniklo mu malé uchechnnutie, keď sledoval, ako ten chlap pátral očami po ulici, výraz v jeho tvári bol mierne zmätený.

Keď sa Dabi chystal urobiť niečo čo by ho prinútilo podísť bližšie a mohol by ho tak stiahnuť do uličky a zaútočiť, jeho srdce vynechalo úder. Niekto ďalší vyšiel von pár minút po tom, čo Endeavor. Takže už pred budovou nepostával sám. To by nebol tak úplný problém, Dabi si veril natoľko, že by zvládol aj dvoch ľudí. Ale všetko na veciach menil fakt, že osobou, ktorá vykročila z dverí a v rýchlosti vrazila do muža stojacom vonku, nebol nik iný ako jeho bábika.

Čo tu, dopekla, robila? Ramona Petrova predsa nebola Pro hero... Aspoň nie taký klasický, ku ktorým mal tak obrovský odpor a ktorých pozývali na tieto nechutné akcie. A predsa to bola ona. Hoci vyzerala inak, ako bol na ňu zvyknutý, spoznal ju okamžite.

Spoznal by ju vždy a všade. Za každých okolností, akokoľvek ďaleko od nej by bol a čokoľvek by mala v tej chvíli na sebe. Jeho oči boli za ten čas, čo sa poznali, na ňu tak moc navyknuté a jej obraz sa v jeho hlave objavoval tak často, že to inak ani nešlo.

Zovrel ruky v päsť a cítil, ako sa mu začína v žilách variť krv, keď sledoval, ako Endeavorove ruky uchopili drobné ramená jeho bábiky. Ako sa vôbec opovažoval sa jej čo i len dotknúť? Jeho svetlomodré oči doslova blčali a nechýbalo veľa a oheň by pohltil aj celé jeho telo. Musel využiť každú jednu bunku vo svojom tele na to, aby sa ovládol a neprirútil sa k nim a nespálil tie jeho odporné ruky a v podstate aj zvyšok jeho tela na popol. Ale tým by mohol ublížiť aj jej. A to jediné ho prinútilo držať sa späť.

A ona? Stála tam bez slova a hľadela na muža, ktorého nenávidel zo všetkých na tomto svete najviac. Ani sa len od neho neodtiahla, nijako nezareagovala. A ten plameň hnevu, ktorý v ňom horel, mal pravdepodobne rovnakú farbu ako jeho qurik, keď sa predviedol v plnej kráse. Prečo tu musela byť akurát teraz? Prečo musela vyjsť von a prečo musela stáť tak blízko človeka, ktorý sa kedysi opovažoval nazývať jeho otcom? Nemohol podniknúť ďalší krok, ktorý mal v pláne. Nie teraz, keď tu bola aj ona, pretože do toho plánu nezapadala. Úplne ho vyviedla z miery a keby bol inej povahy, možno by ho to aj vydesilo.

Ale bolo to desivé. Ako si za ten čas, odkedy ju spoznal, na ňu navykol. Ako sa stala pomaly, ale isto jednou z jeho závislostí a hoci si to nechcel priznať, záležalo mu na nej. Aspoň dostatočne na to, aby sa ju pokúšal držať ďalej od všetkého toho zla, ktoré ho celý život sprevádzalo. Bol toho názoru, že čo jeho bábika nevedela, to ju nemohlo trápiť. Ale potom sa ocitla tu, na tomto hlúpom večierku pre herov a stretla sa s jeho otcom. Akoby sa proti nemu vesmír rozhodol spiknúť. Zaujímalo ho, či sa tí dvaja poznali aj mimo toho, že do muža brunetka pred malou chvíľkou neohrabane vrazila.

Niečo si medzi sebou povedali, no on bol príliš ďaleko od nich, aby mohol počuť ich slová. Endeavor ju konečne pustil, zvrtol sa na päte a odišiel naspäť dnu do budovy. Zrejme ho prestalo baviť čakať na kohokoľvek, kto mu zaslal tú správu, ktorá ho prinútila vyjsť von. A Dabi vedel, že jeho dnešný plán stroskotal. Nechal ho odísť. Nemohol konať inak. Ramona bola momentálne to jediné, čo okupovalo jeho myseľ a s ňou na blízku by nebol schopný racionálne uvažovať a vykonávať všetko tak, ako si naplánoval. Toľko k tomu, že sa práve nachádza v inom meste, dostatočne ďaleko od tohto šialenstva... Trpko sa uškrnul.

Akokoľvek moc sa na ňu chcel hnevať - už len za to, že vôbec dovolila niekomu inému, aby sa jej dotkol, čo i len na minútu a ešte k tomu to bol ten chlap - nedokázal to. Nie tak úplne. Jeho oči sa nedokázali odtrhnúť od jej postavy a teraz, keď ju videl, že tu je tiež, musel urobiť niečo, čo by ju prinútilo podísť ešte bližšie.

Chvíľu premýšľal a potom pomocou svojho quirku zapálil smetiak stojaci blízko v tmavej uličke. Ten zahorel modrým plameňom tak, že si bol istý, že Ramonine bystré oči to zaregistrujú a dúfal, že ju to prinúti spojiť si oheň s jeho osobou a sama za ním príde.

Nemýlil sa. Sledoval ju spôsobom, akým predátor zvykne sledovať svoju korisť a keď sa postavila z lavičky, na ktorú si pred tým sadla a kráčala cez ulicu k miestu, kde stál on, opäť sa ho zmocnil adrenalín a ten obľúbený pocit vzrušenia. Tento bol však iný od toho, ktorý cítil, keď striehol na Endeavora. Keď sa k nemu blížila, konečne si všimol, ako dnes večer vyzerá.

Zmätený výraz v jej krásnej tvári naznačoval, že sa jej hlavou preháňa množstvo myšlienok, no Dabi vedel, že už vytušila, že je tu s ňou. Predsa len, Ramona nebola iba pekná tvárička, o tom ho už stihla presvedčiť nejeden raz. Akonáhle bola takmer na dosah – a jeho fascinácia sa miešala s pobavením, keď videl, že si jeho postavu ukrytú v tmavom tieni ešte stále nevšimla – načiahol sa k nej a zdrapil ju za ruku nie príliš silno, aby jej neublížil, no stále dostatočne na to, aby ju mohol k sebe pritiahnuť.

Ramona by bola od preľaknutia vykríkla, no obrovská ruka, ktorá zakryla jej ústa, jej v tom zabránila. Tušila, že tu niekde je. Tie modré plamene naznačovali len jedno. A hoci bola ešte stále otrasená z predošlých udalostí a z toho záveru, ku ktorému aj vďaka jeho sestre dospela, šokovane kráčala smerom k ich zdroju. No stále ju vyľakal, keď na ňu vyskočil z tieňa. Čakala, že ju snáď prirazí k stene, ako to bolo jeho zvykom, či mnohých ďalších villainov, ktorí sa s ním stýkali, no miesto toho ju zovrel v náručí a ona nedokázala skryť ten šokovaný výraz.

„Rád ťa opäť vidím, bábika.“ Zamumlal jej do pokožky krku, keď sa k nej sklonil. Jeho ruky ju zvierali, akoby sa snáď nevideli celé mesiace. Pokúšala sa upokojiť, spomaliť svoje splašene bijúce srdce a opatrne mu položila jednu z dlaní na rameno. „Si ten posledný človek, ktorého by som tu dnes večer čakal.“ Priznal, keď sa jeho kobaltovo-modré oči stretli s tými jej tmavými. Opäť jej prešiel mráz po chrbte. Áno, boli tak moc podobné Endeavorovým, že nebolo pochýb o tom, že boli otec a syn.

„Čo tu robíš?“ Zamračila sa. Ešte stále jej šiel mozog vybuchnúť z toho, čo všetko sa práve dozvedela a už nedokázala tie pocity dusiť v sebe. Rozhodla sa, že ho s tým bude konfrontovať, nech sa na ňu potom hnevá koľko chce. Mohol si za to sám. Mal jej sám povedať o jeho minulosti a rodine. Nemusela sa to dozvedieť od cudzích ľudí. Ešte stále mu to tak úplne neodpustila – to, že pred ňou zamlčal svoju identitu. Dalo by sa povedať, že ju to mierne sklamalo. Dúfala, že jej dôveruje viac. Myslela si, že pre neho znamená viac...

„Nemohol som bez teba vydržať už ani minútu, bábika~. Nie si rada, že ma vidíš?“ Pokúšal sa udržať tón svojho hlasu odľahčený, ba až zvádzajúci a zohol sa opäť k nej, aby ju mohol pobozkať na sánku a plánoval pokračovať nižšie, no Ramona ho jemne odtlačila, stále sa dožadujúc vysvetlenia. Vedela, že pokiaľ sa jeho pery vrhnú na jej telo v ich plnej sile, nebude schopná premýšľať, ani formulovať zmysluplné vety a tak ho veľmi nerada zastavila. Jej dlane sa dotkli jeho líc, cítila chladný kov jeho spiniek na svojej pokožke a prinútila ho opäť pozrieť do jej očí.

„Myslím to vážne, Touya. Čo tu robíš?“

„Mal som nejaké plány, ale rozhodol som sa ich odložiť.“ Vyhýbavo dopovedal a jeho samoľúby úsmev sa z pier pomaly začal vytrácať. Ramona potrebovala odpovede. Vysvetlenie a potvrdenie jej teórie. A nemienila len tak nechať prejsť to, že ju celý ten čas držal neinformovanú. Pripadala si kvôli tomu ako hlupák. Ona si naozaj začala myslieť, že je medzi nimi niečo viac. Ale týmto ju opäť čiastočne naklonil k názoru, že je pre neho len akási hračka na vyplnenie voľného času a zahnanie nudy. Možno tak to myslel po celú tú dobu, keď ju nazýval bábikou...

„Predpokladám, že si ma videl s Endeavorom.“ Nadhodila a všimla si ten nebezpečný záblesk v jeho očiach. Tá kobaltová modrá a premenila až na ľadovú, ktorá spôsobila zimomriavky po jej chrbte i keď jej pri ňom vždy bývalo skôr horúco. Rozhodla sa však, že už naďalej nebude jediný z nich dvoch, kto má právo dráždiť toho druhého. Aj ona vedela zasiahnuť do čierneho a brnknúť na citlivú strunu. Bolo na čase, aby mu konečne dal niekto ochutnať z jeho vlastnej medicíny, rozhodla sa tento raz dostať do úzkych ona jeho.

„Bohužiaľ...“ Jeho hlas znel akosi viac zastrene a ona si všimla ten kŕč, ktorý sa prehnal jeho tvárou, keď vyslovila meno toho Pro. „Ver mi, že som sa musel veľmi ovládať, aby som vás oboch nezapálil, keď som sledoval, ako ťa drží.“ Priznal, no potom sa opäť pokúsil vrátiť sa k jeho predošlému ľahkému tónu a znova sa k nej sklonil, s úmyslom ukradnúť jej pery v bozku. Už to bolo pár dní, čo ju pobozkal naposledy a keďže bola jeho najnovšie objavenou drogou, začínal pociťovať abstinenčné príznaky. „Máš šťastie, že dnes vyzeráš tak nádherne, bábika, inak by som ti to neodpustil.“ Humor v jeho hlase bol prítomný znova.

„Dozvedela som sa o ňom pár zaujímavých vecí, vieš?“ Pokračovala Ramona a hoci nerada, opäť sa vyhla jeho perám a mierne ho od seba odtisla, no stále zvieral jeden z jej bokov vo svojej dlani. „Vedel si, že Endeavor mal kedysi najstaršieho syna? Ktorý mal tiež ohnivý quirk, tak ako on. Dokonca som počula, že jeho quirk mal potenciál byť ešte silnejší. Zaujímavé nie? Keď si porovnáme jeho a tvoje plamene.“ Ramona tušila, že teraz zabŕda do osieho hniezda, no keď už s tým začala, nedokázala sa kontrolovať. Mohla by to zhodiť aj na alkohol, ktorý dnes večer popila, ale stále cítila, že bola relatívne triezva a Dabimu tento fakt tiež, pravdepodobne, neunikol. Na to bol až príliš všímavý.

„Čo týmto tu sleduješ, bábika?“ Varoval ju a jeho oči sa nebezpečne zúžili. Jeho dlaň ju zovrela o čosi pevnejšie. Teraz sa doslova zahrávala s ohňom, bola si tým istá. Ale jej zvedavosť ju nútila pokračovať ďalej, i keď tušila, že to asi neskôr trpko oľutuje. Musela však priznať, že ju to bavilo. Ten pocit, že sa jej aspoň raz podarilo vykoľajiť jeho a nebolo to opačne, ako vždy pred tým. On bol vždy tým, čo ju privádzal do rozpakov, nechával jej myseľ zmätenou a city ešte viac.

„Nič, len ma to dosť prekvapilo, tak som myslela, že sa s tebou o túto zaujímavosť podelím. A vieš, čo je ešte viac prekvapujúce? Údajne zomrel a keby žil, tak teraz by bol rovnako starý ako ty. No úplne najviac šokujúci je fakt, že sa volal Touya. No nie je to riadna zhoda náhod? Kto ďalší sa tak volá? Nepoznám veľa mladých mužov s týmto menom. Vlastne, jediný, ktorý mi príde na um si-„

Už ani nemala šancu dopovedať nič ďalšie. Dabiho obrovská dlaň zovrela jej hrdlo v pevnom stisku, až to takmer bolelo a ona zalapala po dychu. Čakala, že ho rozruší, no toto bola reakcia, ktorá ju zaskočila. Cítila, ako jej chrbát narazil o chladnú tehlovú stenu, ktorá bola za nimi. ´Tak predsa len prišlo aj na prirážanie, ale nie také, aké by sme si asi obaja priali...´ Prebleslo jej hlavou a takmer si sama v duchu strelila facku za tieto hlúpe myšlienky. Mala by mať strach. Jeho oči doslova blčali rovnakým plameňom, ktorý používal na pálenie ľudí.

„O čo ti ide, Ramona?“ Zavrčanie, ktoré mu vyšlo pomedzi pery, bolo tak hlboké a znelo tak nebezpečne, až ju striaslo. Prsty jeho ruky sa ešte viac zaryli do pokožky jej krku až sa jej ťažko dýchalo. Cítila, ako tlačí na dýchaciu trubicu v jej hrdle a ak by pridal o niečo málo zo sily, ktorou disponoval, začala by sa naozaj dusiť. Už tak cítila, ako sa jej oči zalievajú slzami a hoci to tak moc nebolelo, stále vedela, do akej nebezpečnej situácie sa vlastným pričinením dostala.

„Chceš ma vyprovokovať?“ Spýtal sa znova a neprestával na ňu hľadel tým takmer až nepríčetným spôsobom. Cítila z neho, ako moc sa ovláda, aby jej naozaj neublížil. A tiež použil jej meno, čo sa nestávalo často. Toto bolo vážne, čo si dovolila, bolo cez čiaru. Ale mala na to dôvod.

„Nie, len ma mrzí, že pre teba neznamenám dosť na toľko, aby si ma upozornil, že Endeavor je tvoj otec.“ Zachrčala slabým hláskom, no jej slová mali úder. A fakt, že to nepoprel, ju len utvrdil v správnosti jej teórie. Videla, ako sa iskry v jeho očiach pohli a zaťala zuby. Čakala, že po tomto naozaj od neho príde niečo, čo ju zabolí a inštinktívne sa na to pripravovala.

Dabi sledoval jej tvár, ako sa skrivila v kŕči, až ho tak bodlo pri srdci. Opäť sa tak tvárila... Akoby jej mal ublížiť. A on si konečne uvedomil, že to, čo robí, nie je správne. Zovretie jeho ruky povolilo stisk, no stále ju držal vo svojej moci a svoje telo natisol na to jej o čosi tesnejšie. S hrôzou si uvedomil, že presne takto sa díval on na svojho otca, keď sa ho bál. A ten pohľad mu nerobil dobre, hlavne nie, keď prichádzal od nej. On by jej predsa nikdy nemohol ublížiť, nie takým spôsobom. Nechcel, aby ho vnímala tak, ako on vnímal jeho.

Čo to s ním bolo? Ešte aj po tak veľa uplynutých rokoch mu dovolil, aby ním jediná zmienka jeho mena takto zamávala. Skutočne chcel nechať toho muža zničiť všetko dobré, čo kedy bolo v jeho živote? A Ramona bola jednou z tých najlepších vecí, ktoré ho za jeho prehnitý život postretli. Možno bola tým najlepším, čo mu osud doteraz postavil do cesty a i keď ho skutočne vyprovokovala, takéto zaobchádzanie si nezaslúžila. Ona nie... Ten jej pohľad, kedy sa ho začínala pravdepodobne opäť báť – a on dúfal, že už strach, či neistotu v jej očiach spojené s ním nikdy neuvidí – mu trhal aj tie posledné kúsky srdca, ktoré v ňom zostali.

Palcom nežne prešiel po pokožke jej sánky a potom jeho ruka skĺzla dolu, preč z jej krku. Ramona sa pristihla, že jej ten dotyk snáď začal chýbať. Sklonil hlavu v porazenom a kajúcnom geste, obe jeho paže sa omotali okolo jej drobnej postavy a pritisol si ju k sebe. Zaboril tvár do jej hrude a ona opatrne položila ruku na jeho hlavu a prešla jemne prstami po pramienkoch vlasov. Zarazilo ju, keď si všimla, že pomedzi ne presakuje pár odrastených korienkov bielej farby. Takže jeho farba vlasov nebola pôvodne čierna? Svetlá, či biela by dávala väčší zmysel. Spomenula si na Fuyumi.

„Prepáč, mi to, bábika moja. Prepáč...“ Zamumlal do látky jej šiat a stískal jej pás v tuhom objatí, akoby sa bál, že ak ju čo i len na sekundu pustí, utečie mu preč. Ale ona to v pláne nemala. Veď predsa celý večer túžila byť v jeho náručí a teraz, keď konečne mala možnosť, hoci boli obaja zašití v nejakej tmavej uličke – lebo s ním to vždy bola takáto ulička, preč od zrakov všetkých ostatných – nechcela od neho utekať. Áno, vydesil ju, ale chápala jeho rozhorčenie. Veď ho predsa sama vyprovokovala. Takže mu to v konečnom dôsledku ani nemohla tak úplne mať za zlé. A i tak jej neublížil. Nie naozaj. A ona už mala voči nemu toľko dôvery, aby vedela, že k tomu tak ľahko ani nedôjde.

„Prečo si mi o tomto nikdy pred tým nepovedal? Myslela som, že mi dôveruješ, lebo ja tebe dôverujem, Touya.“ Prehovorila, keď sa jej hlas vrátil do normálu a snažila sa, aby jej tón nevyznel príliš vyčítavo. Stále ju to však mierne trápilo. A v hlave jej vírilo ďalších milión otázok ohľadom neho a jeho rodiny.

„Myslím, že vieš dobre, že prečo.“ Zamumlal opäť a potom k nej zdvihol svoju tvár. Znova sa nad ňou týčil a jeho výraz bol o čosi nežnejší. Aspoň tak nežný, ako len bolo v Dabiho silách. A ona si uvedomila, že hoci majú jeho oči, ktoré jej tak pomotali hlavu, rovnakú farbu, sú od tých Endeavorových odlišné. „S tou rodinou a hlavne s ním už nemám a ani nechcem mať žiadne väzby.“ Vyhlásil ľadovým tónom a jeho výraz tváre o čosi málo stvrdol. „On nie je môj otec.“ Tie slová spôsobili, že Ramona naprázdno prehltla.

„To preto si sem dnes prišiel? Za ním? Čo si mal v pláne?“ Jej dlaň sa opatrne dotkla spálenej pokožky pod jeho lícnou kosťou. „Touya, prosím, povedz mi, že si neprišiel rozpútať bitku s Endeavorom.“ Ramona si ustarostene zahryzla do pery. Nevedela si ani predstaviť, ako by to dopadlo, keby sa tí dvaja navzájom proti sebe postavili. Spôsob, akým rozprával o svojom otcovi, veštil, že k nemu prechovával číru nenávisť a opovrhovanie, možno dokonca spojené s vraždeným úmyslom. Znova jej prišlo mierne nevoľno.

„Na tom teraz nezáleží,“ vyhlásil a svoju dlaň pritisol na tú jej, stále dotýkajúcu sa jeho pokožky. „Keby aj plánujem niečo prevratné, tak nie v tvojej prítomnosti.“ Vydýchol a potom si ju jeho oči opäť premerali od hlavy po päty. Uvedomil si, ako moc v tom bol až po uši. Keď dokázal svoje plány odrovnať úhlavného nepriateľa odložiť kvôli žene. I keď Ramona nebola len tak hocijaká žena, no i tak...

„Netráp si tým svoju peknú hlavičku.“ Zastrčil jej jeden z tmavohnedých pramienkov vlasov za ucho. Čo to vlastne dnes večer s nimi mala? Boli iné, na aké bol zvyknutý. Kútik jeho úst sa podvihol o čosi vyššie. Celá jej tvár pôsobila tak trochu inak. Hlavne tie jej oči, dívali sa na neho a spôsob, akým bola upravená, ich robil ešte temnejšími a záhadnejšími, ako keď do nich hľadel pred tým.

„Dneska si naozaj až výnimočne krásna. Je to nezvyk, ale...“ Nedokončil. Jeho prsty sa pohrávali s jej vyrovnanými vlasmi a jeho belasé oči si ich so záujmom prezerali. Zašiel jej do nich celou rukou a potom si ju pritiahol za jej šiju k sebe.

„Myslím, že už vieš, prečo ťa volám bábika. Iné pomenovanie pre túto tváričku ani neexistuje.“ Zamumlal a potom sa konečne perami dotkol tých jej. Ramona nedokázala v mysli nájsť vhodné slová, ktorými by vyjadrila, jak moc po tomto túžila. Chýbalo jej, ako textúra jeho spálených pier jemne láskala tie jej, ako sa spinky v jeho tvári miestami dotýkali jej pokožky a jej líca o čosi málo viac zružoveli pri vypočutí si toho komplimentu, ktorý jej zložil. Pred tým si vždy myslela, že ju týmito slovami len provokuje a zahráva sa s jej citmi.

Ale pomaly začínala veriť tomu, že za tým bolo niečo viac. Spôsob, akým ju zvieral vo svojej náruči a ako sa jeho telo žiadostivo tislo na to jej, až opäť pocítila svoj chrbát pritlačený k stene za nimi... Všetko jej rázom vymazalo otázky z hlavy a zostali v nej len pocity, ktoré spôsoboval.

Jedna z jeho rúk prešla od jej boku až k pásu a zovrela stužku, ktorá držala jej šaty uviazané, medzi prstami. Cítila ako sa jeho pery pohli od kútika jej úst cez celé líce až k jej uchu. Horúci dych, ktorý sa dotkol jej pokožky, ju prinútil až tak zastonať a mierne zaklonila hlavu do strany tak, aby mu poskytla ešte lepší prístup.

„Aj tieto tvoje šaty,“ zachrapčal hlasom omnoho hlbším, aký od neho počula doteraz, jeho tón bol naliehavý a plný žiadostivosti. „Si ako taký vianočný darček, ktorý len čaká, kým si ho rozbalím.“ Zachechtal sa, čím opäť pošteklil jej ucho jeho dychom a jemne zaťahal za zaväzovanie na jej šatách. Jej drobná dlaň zastavila jeho ruku, než stihol tú mašľu rozviazať. Akokoľvek moc po ňom túžila, nechcela sa obnažovať uprostred temnej uličky, tak veľmi blízko budovy, ktorá bola plná Pro herov.

„Dabi,“ použila jeho prezývku, za čo si vyslúžila od neho jemné uhryznutie do ucha a potom cítila ako jeho pery a jazyk kĺžu cez celé ucho až k miestu, kde sa jej sánka stretávala s krkom. Týmto jej to naozaj neuľahčoval a okrem slov z jej úst vyšlo aj pár slastných povzdychov. „N-nie tu...“ Zažobrala a on sa od nej odtiahol, v jeho očiach sa zračilo porozumenie.

Mala pravdu. Toto nebolo úplne najvhodnejšie miesto na to, čo sa s ňou chystal robiť. Cez ulicu sa konal večierok, na ktorom bola najvyššia koncentrácia Pro hrdinov za posledné desaťročie a pár metrov od nich ešte stále horel smetiak, ktorý sa zatiaľ nikto neunúval prísť uhasiť. Jeho bábika si zaslúžila niečo lepšie ako toto... smetisko.

Hodnú chvíľu uvažoval nad tým, že kam ju zoberie. Rozhodne sa s ňou nechcel dnes večer lúčiť, keď už ju mal pri sebe a podľa toho, ako reagovala na jeho dotyky, súdil, že ani jej sa od neho nechcelo ísť preč. Cesta do Musutafu bola pridlhá na to, aby si ju mohli spolu užiť. V hlave mu odrazu skrsla myšlienka. Bol to nápad na poslednú chvíľu, ale nič lepšie mu momentálne na um nezišlo. Dúfal len, že Ramona nebude príliš protestovať a moralizovať a nechá sa uniesť spontánnosťou a silou okamžiku.

„Chápem, bábika, tu to nie je práve najpohodlnejšie,“ uznal nahlas a jeho ruka sa stále pohrávala so šnúrkou na jej šatách. Naozaj sa mu v nich nesmierne páčila, celá tá jej image, ktorú dnes večer nahodila, mala niečo do seba. Až ho tak mierne zabodlo pri srdci od žiarlivosti, lebo tušil, že to neurobila kvôli nemu. Nemohla čakať, že ju dnes večer stretne. No túžba byť v jej blízkosti, bola silnejšia ako jeho žiarlivosť a tak sa jej zahľadel opäť do očí, jej zrenice boli tak moc rozšírené, že sa musel z plných síl ovládať. „Viem, že si asi mala iné plány, ako tráviť dni tesne pred sviatkami s villainom, ale čo by si povedala, keby mi venuješ zvyšok dnešného večera?“

„Máš niečo konkrétne na mysli?“ Ramona si zahryzla do pery a jej obočie sa zvedavo nadvihlo, keď mu pohľad opätovala. Netušil, či si neuvedomovala, čo s ním toto drobné gesto robilo, alebo to robila náročky, no jeho pohľad skĺzol pre istotu o niečo niže, preč od jej pier a s akousi až pre neho netypickou neistotou sa spýtal.

„Bola si už niekedy v prístave v Odaibe? Je to len kúsok odtiaľto...“ Nezvykol hlavné mesto navštevovať často, no ak bola nejaká časť, ktorú mal v Tokiu obľúbenú, bola to práve Odaiba.

Ramona pokrútila hlavou. Hoci o tom mieste počula, nikdy ho osobne nenavštívila. Celkovo mala Tokio za ten, čas, čo v Japonsku pobudla, len málo pochodené. Pár pamiatok stihla obzrieť, ale tie v časti, ktorú spomenul, veru nie. Vedela, že to miesto je navštevované kvôli prístavu, kde zvykli kotviť rôzne súkromné lode a jachty, aj tie luxusnejšieho charakteru a nachádzalo s tu tiež niekoľko onsenov a iných atrakcií. Dokonca to bolo miesto, odkiaľ bol krásny výhľad na ikonický Rainbow Bridge, ktorý tiež zazrela len letmo z diaľky.

Samozrejme, išla by s ním práve v tejto chvíli hocikam. A i keď nebola úplne najväčším fanúšikom prekvapení, čokoľvek jej chcel ukázať, vážila si už len jeho snahu. Neprišiel jej ako niekto, kto by myslel na druhých a ona bola za každý kúsok pozornosti vďačná a chcela mu to dať aj najavo. Jej ruka nahmatala tú jeho a preplietla svoje drobné prsty s jeho o dosť väčšími.

„Nebola som tam, ale, úprimne, ten večierok bol tak nudný a o ničom, že čokoľvek iné práve teraz znie viac, než lákavo.“ Snažila sa znieť vďačne a Dabi nezaváhal. Stisol jej dlaň v tej svojej a viedol ju preč, potešený že dnešný večer pre nich ešte nekončí, ale naopak, zábava sa ešte len začína.

„To nemyslíš vážne,“ vyhlásila Ramona a nervózne prešľapovala z nohy na nohu, keď ho sledovala ako elegantne zoskočil z betónového móla, na ktorom obaja pred tým stáli a dopadol na palubu jednej z luxusných jácht, ktoré tu boli odstavené. Splašene sa poobzerala okolo seba, či ich náhodou niekto nesleduje, pretože z tohto by mohol byť obrovský prúser.

Dabi sa len tak pobavene uškrnul, keď videl, ako moc šokovaná z jeho vyčíňania je a ako sa ustráchane ošíva. Nebolo to však prvý raz, čo robil niečo takéto. Nebol amatér. Vytiahol z vrecka  akýsi zvláštny nástroj, ktorý Ramona nepoznala a šikovne sa popasoval so zámkom od jachty.

Na to, aká bola luxusná a pravdepodobne aj hodnotná, nebola príliš dobre zabezpečená. Ramona nevedela, čo ju prekvapovalo viac, či táto šialená myšlienka, alebo to, aké ľahké bolo pre neho dostať sa dnu a zmocniť sa plavidla bez toho, aby na to ktokoľvek prišiel. Čakala, že tieto luxusné plavidlá budú mať zabudované nejaké zložité ochranné systémy, no Dabi sa začal veselo premávať po palube a otvoril jej hlavné dvierka a spustil padací mostík tak, aby mohla nastúpiť aj ona. Zatiahol za mosadznú reťaz, ktorou bola jachta pripútaná k brehu, čím ju prisunul bližšie k mólu, na ktorom Ramona stála. Prekvapovalo ju aj to, že akú obrovskú silu mal v rukách, keď s týmto tu dokázal tak pohnúť.

„Nastupovať, loď čoskoro vypláva.“ Prehodil žartovne a natiahol k nej svoju obrovskú dlaň na znamenie toho, že sa má k nemu pridať. Opäť si zahryzla nervózne do pery. Čo mu to vôbec napadlo? Takéto niečo... Bolo to nelegálne a ak by sa na to prišlo, mali by obaja po chlebe. A nie len kvôli tomu, že bol Villain. Toto bol kriminálny priestupok sám o sebe – vlámať sa niekam, čo bolo súkromným majetkom.

„Zbláznil si sa? Toto nemôžeme! Je to zmocnenie sa cudzieho majetku.“ Zašepkala náhlivo, hoci v okruhu niekoľko kilometrov boli sami, aspoň to tak nevyzeralo. Aj sa takmer zabudla kochať tým krásnym výhľadom, ktorý Odaiba poskytovala, tak moc ju Dabiho činy vyviedli z miery. Mohla čakať, že s ním to nebude len taká jednoduchá romantická prechádzka vysvieteným prístavom. „A teraz je z toho už aj ničenie cudzieho majetku.“ Dodala zhrozene, keď sledovala ako svojim plameňom prepálil reťaz a nechal jej nepotrebný koniec klesnúť do hlbín oceánu.

Prevrátil očami, no ten jeho hravý úsmev mu neschádzal z pier. Načiahol sa za ňou znova, rozhodnutý ju dostať na palubu. Ak to nepôjde po dobrom, tak poznal aj iné spôsoby... Ramona stále zanietene krútila hlavou a v ruke zvierala svoju malú kokteilovú kabelku. Úplne by jej stačilo, ak by sa spolu prechádzali, možno zašli niekam si sadnúť, na lavičku, na schody... Hocičo. Ale vlámať sa do jachty, ktorá im nepatrila? To bolo šialené. Čakala však od neho niečo menej? Nemalo by ju to už prekvapovať.

„No tak, bábika, nebuď taká doplašená. Je to fajn, majitelia sem v tomto ročnom období nechodia, neboj sa.“ Šikovne sa vyštveral späť na mólo za ňou a ovinul jednu ruku okolo jej pása. „Začni trochu žiť, kedy si naposledy urobila niečo spontánne? Chceš mi povedať, že si nikdy neurobila nič zakázané? Tomu neverím, nikto nie je úplne čistý...“ Doberal si ju a jeho oči ju priam hypnotizovali a vyháňali aj zvyšky zdravého rozumu preč z jej hlavy.

Či urobila niečo zakázané? Pche... Dala som sa dokopy s jedným z najväčších kriminálnikov Japonska, to je ti málo? Tieto slová však nepovedala nahlas a keď cítila ako prstami hladí pokožku jej chrbta cez látku jej šiat, rezignovane vzdychla.

„Neviem či zvládnem nástup v týchto topánkach,“ demonštratívne nadvihla jednu nohu v štýle starých čiernobielych filmov a Dabiho oči sa opäť pretočili v naoko otrávenej grimase.

„Ženská...“ Zašomral, ale bez varovania ju vzal do náruče, až tak prekvapene zhíkla. „Máš šťastie, bábika, že sú také sexy.“ Ramona mu omotala jednu ruku okolo krku a v druhej držala svoju kabelku, keď ju cez padací mostík niesol na palubu jachty. Vedela, že vzdorovať bolo zbytočné a tak urobila to, čo už dávno nie. Nechala sa uniesť čarom okamihu a vytesnila z mysle to, že práve s Dabim okupovali cudziu jachtu.

„Aj tak sa musím premáhať, aby som ignorovala fakt, že toto, čo tu stvárame, je krádež.“ Precedila skrz zuby, keď ju Dabi postavil na zem. Musela však uznať, že to tu vyzeralo úžasne. Už si nepamätala, kedy naposledy bola na plavidle, akým bolo toto. Ak naozaj nemyslela na to, že jachta patrila cudzím ľuďom, bola skutočne ohromená a jej údiv sa ešte znásobil, keď prešiel ku kapitánskemu mostíku, naštartoval motor a zapol svetielka, ktoré ju celú lemovali. Blikali na modro, čo jej prišlo ako neskutočná irónia. Pripomínalo jej to vianočnú výzdobu a pritisla paže k svojmu telu, aby sa trochu zahriala, keď prešla po palube spojenej s vonkajšou terasou až k nemu.

„Ja by som to skôr nazval pôžička, neplánujem si ju nechať, bola by mi v Musutafu na nič,“ pokrčil plecami, keď sa jachta pohla. Netrvalo dlho a opäť plavidlo zastavil, Ramona by bola prekvapená, že odkiaľ vlastne vôbec vedel, ako sa toto celé ovláda, no pri ňom ju už tak ľahko nič neprekvapilo. Všimla si, že zastal s jachtou tak, aby mali čo najlepší výhľad na spomínaný Rainbow Bridge. Hľadela na ten vysvietený most v nemom úžase a ani nezaregistrovala, kedy stihol prísť k nej a postaviť sa tesne za ňu. Až jeho prsty, ktoré sa pohrávali s pramienkami jej vyžehlených vlasov a šteklili ju na zátylku, upozornili na to, ako blízko pri nej sa nachádza.

Očakávala, že sa na ňu snáď znova vrhne, no prekvapil ju, keď hodnú chvíľu neurobil nič, len prstami masíroval pokožku jej šije a potom ju vzal za ruku a viedol k dverám. Aj tie sa mu podarilo tým divným prístrojom otvoriť – a ona mala podozrenie, že to nebolo prvý raz, čo sa niekam vlámal, na to vyzeral byť až príliš skúsený a zručný – a keď ich poodchýlil a nahmatal na stene svetelný spínač, odhalil sa pre nich interiér jachty, ktorý bol rovnako ohromujúci, ako jej exteriér .

„Dámy majú prednosť...“ Pokynul jej rukou a samoľúbo sa na ňu zaškeril, no Ramona tento raz neprotestovala. Pravdu povediac, začínala jej tam vonku byť poriadna zima, mala na sebe iba svoje šaty a kabát tak hlúpo zabudla v šatni na večierku. Taktiež bola príliš hrdá na to, aby ho požiadala, aby ju zohrial a tak bez ďalších rečí vošla dnu.

Miestnosť bola priestranná a vyzerala ako obývačka. Na zadnej stene videla dvoje dverí, ktoré pravdepodobne viedli do spálne a nejakej druhej izby. Možno to bola kúpeľňa? Táto jachta vyzerala ako plávajúci domov, takže by to nebolo vylúčené. Prešla až do stredu miestnosti a počula, ako vošiel dnu za ňou a privrel dvere. Usadila sa na luxusný gauč, ktorý bol tak moc pohodlný, ako sa tváril. Pohľad jej padol na podlhovastý bar, ktorý bol plný fliaš rôzneho druhu – ten výber alkoholu bol snáď väčší ako na vianočnom večierku, z ktorého ušla - a nad ním bola zavesená obrovská plazmová televízia.

„Tvoje obľúbené,“ Dabi si všimol, ktorým smerom sa uberajú jej oči a rozhodol sa ju opäť podráždiť. Ona a alkohol... Mali veľmi zaujímavý vzťah. Ramona na neho zagánila a chcela mu odseknúť niečo v rovnakom štýle, no on podišiel k baru a niečo tam hodnú chvíľu hľadal. Potom sa k nej otočil s fľaškou a pohárikom na víno v ruke.

„Nie je to presne tá značka, ktorú máš rada, ale myslím, že ujde.“ Skonštatoval a natiahol ruku tak, aby mohla vidieť etiketu. Bolo to skutočne drahé a exkluzívne víno, to mohla posúdiť už iba z toho, ako moc hlboký bol záhyb na spodku fľaše. Sledovala ho, ako otvára víno a keď nalial pohárik pre ňu, rozhodla sa, že dnes večer predsa len bude miešať. Potom sa však zarazila a prv, než si ho vzala, obrátila sa na neho s otázkou vo očiach.

„A ty máš kde pohár?“ Spýtala sa a jej prsty zovreli stopku, keď si svoje víno pritiahla k sebe, aby ho mohla ovoňať.

„Kapitán nemôže predsa riadiť plavidlo pod vplyvom.“ Uškrnul sa na ňu s pripravenou pohotovou odpoveďou. Ramona bola tento raz tou, kto otrávene pretočil očami.

„Sama piť nebudem.“ Chystala sa odložiť pohár vína späť na konferenčný stolík, no Dabi len pokrčil plecami a otočil sa k baru po ďalší pre neho.

„Fajn, bábika, ale rátaj teda s tým, že najbližšie sa táto jachta pohne až zajtra.“ Upozornil a Ramone sa až tak zavlnil žalúdok vzrušením. Takže predsa len s ním strávi celú noc. Nepochybovala, že niekto ako on, nemal problém riadiť nejaké plavidlo aj značne podgurážený, čím si jeho slová vysvetlila po svojom. Že chce tiež túto noc a aj zajtrajšie ráno stráviť pri nej. Keď pred tými dlhými hodinami vychádzala z Haninho bytu a chystali sa nasadnúť do limuzíny, ani jej len nenapadlo, ako jej dnešný večer dopadne. Dnes ju skutočne každý len rozmaznával.

Keď mali obaja naliate, štrngli si spolu za účelom prípitku a Ramona sa musela krotiť, aby jej z úst nevyšiel slastný ston, keď si odpila. Skutočne bolo dobré. A ona bola pomerne náročná, pokiaľ šlo o jej obľúbený nápoj. Ani to ružové šampanské, ktoré poobede pila s Hanou a Nitou, sa na toto tu nechytalo.

„Čo teraz?“ Spýtala sa, keď jej tekutá guráž dodala viac odvahy. Cítila to napätie medzi nimi a vedela, že nie je ignorant a uvedomil si ho tiež. Dabi si založil ruky na hrudi po tom, čo odložil pohár na barový pult a spýtavo nadvihol obočie.

„Máš nejaký nápad? Lebo ak nie, ja by som o niečom vedel.“ Jej zaryté mlčanie ho povzbudilo v tom, aby pokračoval v diktovaní toho, akým spôsobom sa dnešná noc bude vyvíjať. Otočil sa jej chrbtom a začal čosi hľadať v skrinke, ktorá dotvárala nábytok interiéru jachty.

„Výborne, vedel som, že tu budú,“ ozval sa po chvíli, otočil sa k nej s blaženým úškrnom na perách a zahrkal jej pred nosom balíčkom kariet. Neboli to síce tie klasické pokrové, ale patrili k druhu, s ktorým sa dalo hrať prakticky hocičo a ona tušila, kam tým mieri. Úprimne, trochu ju potešilo a ohromilo zároveň, keď si uvedomila, že ju počúval, keď mu rozprávala o svojich záľubách.

„Chceš hrať poker?“ Prekvapene pootvorila ústa a radšej si znova odpila z vína. Opäť sa jeho pery roztiahli v sebaistom úsmeve, ktorý upútal jej pozornosť. Myslela si, že ho tou dámou unudila na smrť a odstrašila od akýchkoľvek ďalších hier. Ale prekvapil ju.

„Nie len tak hocijaký.“ Prisadol si k nej v dostatočnej vzdialenosti, aby jej nechal priestor, ale zároveň to napätie medzi nimi ešte prehĺbil. Pomaly začal vyberať karty z balíčka. „Už si niekedy hrala vyzliekací poker?“ Spýtal sa a zabodol do nej jeho elektrizujúci pohľad spôsobom, až mala pocit, že už vyzlečená bola. „A dobre si rozmysli, čo odpovieš, než začnem opäť žiarliť,“ dodal s humorom v hlase. 

„Prezraď mi, ako toto robíš? Podvádzaš, alebo čo?“ Ramonin dych sa opäť zrýchlil a so zvrašteným obočím sledovala, ako pred ňu Dabi predostrel ďalší full house zložený z kariet. Na rozdiel od nej, ho karty dnes večer poslúchali o čosi viac. Absolútne nečakala, že ju bude takto porážať, pretože ak bolo niečo, čím si bola istá, boli to jej schopnosti ohľadom pokru.

Bolo pravdou, že ju prinútil hrať podľa upravených pravidiel, ktoré zrejme vyhovovali jemu a tvrdenie, že takto sa poker hrá v ich krajine, ju nepresvedčilo ani za mak. Ale neprotestovala a nechala ho v tom, mysliac si, že aj tak mala oproti nemu stále obrovskú výhodu. Ako sa len mýlila...

„Snažíš sa ma obviniť z podvodu? To zabolelo, že mi neveríš...“ Vyhlásil naoko dotknuto a vrhol na ňu ublížený pohľad, ktorý mu neverila. Aj keby nepodvádzal - a stále si tým nebola tak úplne istá - mal oproti nej viacero výhod. Jednou z nich bol fakt, že dokázal manipulovať a ovládať jej emócie a odviesť jej pozornosť iným smerom takým spôsobom, že mala čo robiť, aby s ním držala krok. Ak bolo niečo, v čom bol Dabi dobrý, tak to boli psychologické hry. A to mu práve teraz doslova hralo do kariet rovnako ako fakt, že ju mal vo svojej moci ako na dlani. Sama však nebola na tom tak úplne biedne.

Stihol zo seba zhodiť už svoj kabát a topánky a aj jeho opasok ležal na stole vedľa prázdnych pohárov od vína. Ešte teraz sa červenala, keď si spomenula na spôsob, akým ho dával dolu, čo najpomalšie a jej oči sledovali ako vykĺzava z každého jedného popruhu jeho nohavíc rad za radom. Ten spôsob bol tak moc hriešny, že vedela, že to robí náročky.

Sama mala na sebe z toho, čo mohla dať dolu, už len šaty a to, čo sa nachádzalo pod nimi. Obe jej topánky aj náušnice zostali zabudnuté na sedačke vedľa nej a ani jeho protesty, že náušnice sa ako kus oblečenia nerátajú, nepomohli. No teraz sa už naozaj nemala na čo vyhovoriť.

Srdce jej začalo búšiť o čosi rýchlejšie, keď stisla prstami šnúrku na svojich šatách a cítila na sebe jeho predátorský pohľad. Na toto pravdepodobne čakal odvtedy, čo tú hru navrhol. Ramona mala na výber. Buď zhodí spodné prádlo, alebo šaty. Nevedela, čo z toho bolo horšie, no jeho ruka ju zastavila od ďalšieho pohybu, keď svojimi prstami obopol jej zápästie.

„Myslím, že som sa pred tým vyjadril jasne, že si svoj darček chcem rozbaliť sám,“ jeho hlas znel tak chrapľavo, keď očami prepaľoval celé jej telo a potom sa nimi opäť zabodol to tých jej. Ramona zo seba nevydala ani hlásku, len so zatajeným dychom vstala a podišla bližšie k nemu. Vedela, že po tomto už nebude cesty späť. A ona rozhodne nechcela práve teraz vycúvať. Bolo to tak iné ako vtedy u nej v byte. Vtedy bola čiastočne bezvládna a takmer na pokraji halucinácii z horúčky a následkov užitia drogy, no teraz ani ten pohárik vína, ktorý vypila, neutlmil jej vnímanie a zmysly. A musela úprimne uznať, že tá atmosféra a napätie medzi nimi, ktoré by sa dalo doslova krájať, sa jej páčili. Až moc.

*

Privrela oči, keď potiahol za stuhu na jej šatách a mašľa na nich sa konečne rozviazala. Pomalým a mučivým tempom od seba odtiahol kusy smaragdovej látky a odhalil tak to, čo skrývala pod ňou. Teraz bol na rade on, aby sa mu dych zasekol v krku. Z jeho pohľadu a spôsobu, akým jej stiahol šaty z ramien a nechal ju pred ním stáť iba v jej čiernom krajkovanom body, ktoré v dnešný večer zvolila kvôli strihu šiat a patrilo k tým najlepším kúskom spodnej bielizne, ktoré mala doma, usúdila, že sa mu páčilo, čo vidí. A to bolo možno aj slabé slovo.

„Teda, bábika...“ zamumlal opäť, hlas mal tak hlboký, že už len z toho tónu sa jej točila hlava. Cítila ako sa jej líca červenajú, no statočne mu čelila a nepohla sa ani o kúsok. „Ty si dnes samé príjemné prekvapenie.“ Udivene pokrútil hlavou a keď jeho obrovské ruky zovreli jej bedrá o niečo pevnejšie, cítil látku jej body pod bruškami palcov. Ramona myslela, že si ju k sebe pritiahne, no miesto toho mierne zaklonil hlavu, aby jej videl do tváre, pretože ešte stále sedel na gauči a v očiach sa mu objavili šibalské iskričky, keď sa ich pohľady opäť stretli.

„Mám návrh. Nové pravidlo. Ak prehráš nasledujúce kolo, budeš mi musieť dovoliť urobiť si s tebou, čokoľvek mi zíde na um.“ Nadvihol jedno z obočí vo vyzývavom geste. Skutočne sa teraz musel ovládať zo všetkých síl, aby ju neprehol cez ten konferenčný stolík a nerozdriapal jej ten rozkošný kúsok oblečenia, ktorý ju zahaľoval a delil od toho, aby tu pred ním stála úplne nahá. Ale toto napätie a dráždenie si užíval tak moc, že sa dokázal držať na uzde o niečo málo dlhšie.

´To by som ti dovolila aj bez toho, aby som vyhrala.´ Pomyslela si Ramona, no naprázdno prehltla a prikývla a keď jeho ruky pustili jej driek, znova si sadla a vzala karty do roztrasených rúk. Takmer jej vypadli, keď sa ich pokúšala zamiešať.

Ani poriadne nevnímala, že čo vlastne robí, keď ich rozdala a prezrela si tie svoje. Celá táto partia sa niesla v duchu uhrančivých pohľadov, ktoré jeden druhému venovali. Viac ako kartám venovala pozornosť tomu, ako spodná časť jej krajkovanej bielizne bola čoraz viac vlhšou, až si musela preložiť nohu cez tú druhú. Bola si istá, že Dabi vie, čo s ňou toto celé robí. Ak by bolo po jej vôli, dávno by sa na tie karty vykašľali a prešli na niečo iné. Teraz ju dokonca rozladilo, ak sa jej do rúk dostala nejaká dobrá a preto sa rozhodla náročky urobiť úplne začiatočnícku chybu, čo malo celé za následok to, že prehrala partiu.

„Nechala si ma vyhrať zámerne?“ Dabi sa na ňu zahľadel spôsobom, z ktorého by sa jej isto podlomili kolená, ak by práve teraz ešte stále nesedela na sedačke. Samozrejme, že ho nechala vyhrať. Netúžila po ničom inom, ako po tom, aby ju kompletne ovládol, aby si s ňou robil všetko, čo sa mu zachcelo, lebo nikdy pred tým ju nevzrušovala predstava patriť niekomu a byť mu vydaná na milosť tak moc, ako teraz, pri ňom. Odpoveďou na jeho otázku mu bolo len ďalšie zahryznutie do jej zvodných pier. Odhodil karty nabok a vstal tak prudko, až sa preľakla. V ďalšej sekunde, než sa vôbec stihla nadýchnuť, týčil sa nad ňou a jeho modré oči doslova blčali, nevidela v nich jediný rozdiel od plameňov, ktoré používal ako svoju zbraň.

„Takže si môžem vybrať svoju výhru?“ Spýtal sa tým chrapľavým hlasom, vďaka ktorému cítila, že jej spodné prádlo zvlhlo ešte viac, než tomu bolo doteraz a na potvrdenie jeho slov mu položila obe dlane na hruď, ktorá bola ešte stále zahalená jeho tričkom.

Dabi od nej o krok poodstúpil a jedným plynulým trhnutím ho stiahol zo seba, odhaľujúc tak jeho nahú hruď a trup, ktoré ju ani po tých pár rázoch, čo ich zazerala, neprestávali fascinovať. Nestihla ani spočítať spinky, ktoré lemovali jeho jazvy na hrudi, keď zo seba bleskurýchlo zhodil aj nohavice zostal iba v boxerkách. Než jej oči stihli zablúdiť nižšie, aby sa presvedčila, či je rovnako vzrušený ako ona, bol už na nej tesne natlačený a jeho mocné paže ovinuli jej štíhle nohy okolo jeho drieku, keď jej drobnú postavu natisol na jeho telo a ona mohla na vlastnej koži pocítiť, že bol skutočne v rovnakom rozpoložení.

Postavil sa s ňou v jeho náručí a keď cítil, ako mu ovinula ruky okolo krku, rozhliadol sa po miestnosti, premýšľajúc, na ktorom povrchu interiéru s ňou začne ako prvom. Krv z jeho mozgu sa však nebezpečnou rýchlosťou dostávala do spodnejších partií a preto nepracoval tak, ako by za iných okolností mal. Jednou nohou skopol všetok obsah konferenčného stolíka na zem, až oba poháre hlasno zacinkali, no našťastie sa nerozbili.

Cítila ako ju zospodu chladilo sklo, keď ju na stolík položil chrbtom nadol a natiahol sa za ňou. Mohla len hádať, že jej vlastné zrenice boli tak moc rozšírené ako tie jeho, keď z jeho dúhoviek zostal iba tenký belasý okraj. Nevydala zo seba ani hlásku, keď sa perami prisal na miesto medzi jej prsiami, ktoré odhaľoval výstrih krajkovaného body. Cítila, ako sa jeho erekcia pritisla k najcitlivejšej časti jej tela a pomalým pohybom ju začal dráždiť, keď bozkával nahú pokožku od jej hrude až ku krku. Zasyčal, keď i napriek tej látke, ktorá mu zavadzala, zacítil, ako moc bola mokrá. Zastavil sa perami na pulze, o ktorom už vedel, jak moc je naň citlivá a jeho zuby a ústa na tom mieste vytvorili veľmi tmavú a rozľahlú bordovú škvrnu, ktorá jej tam zostane ešte niekoľko dní, ak nie týždeň.

Trenie, ktoré medzi nimi nastalo, i napriek tomu, že ich od priameho kontaktu nahej pokožky delila tenká vrstva jeho a jej spodného prádla, spôsobilo, že sa jej zahmlievalo pred očami. Neubránila sa pár hlasným stonom, ktoré vypustila z úst. Jej pery boli rozochvené a oči tuho stisnuté, aby si mohla lepšie užiť tú senzáciu, ktorú pociťovala. Jeho tvár sa nachvíľu odtiahla od pokožky jej krku a očami sa zahľadel na dvere, ktoré stáli presne oproti.

„Čo myslíš, čo je za nimi?“ Zachrapčal jej opäť do ucha a ona len znova vzlykla, keď pridal na intenzite a rýchlosti, stimulujúc tak jeden z najcitlivejších bodov jej tela. I cez tú látku to bolo na zbláznenie. Ani nestihla otočiť hlavu, či spýtať sa, čo tým myslel, keď bola znova v jeho  náručí a on ju rýchlym krokom niesol cez celú miestnosť až k spomínaným dverám. Trochu ju mrzelo, že prišla o ten kontakt s ním, no vedela, že to nebude trvať dlho a dočká sa ho znova.

Dabi ramenom rozrazil dvere, ktoré sa s vrzgotom otvorili a skutočne za nimi bola spálňa. Ramonu v tom momente nezaujímal nábytok, ani dekorácia, bola si istá, že izba bola rovnako vkusne a luxusne zariadená ako zvyšok jachty, no momentálne jej stačilo len to, že sa tu nachádzala veľká manželská posteľ, na ktorú ju Dabi v zapätí nie práve najcitlivejšie položil.

Chvíľu sa na ňu len díval, debata v jeho mysli riešila, čo so zvyškom jej oblečenia. Za iných okolností by ho bol z nej strhol, no teraz mu prišlo ľúto zničiť tak krásny kúsok, v ktorom vyzerala úplne dych-vyrážajúco. Nahol sa k nej a pomalým, mučivým tempom z nej stiahol čipkovanú látku, odhaľujúc tak aj ďalšie centimetre jej nahej pokožky. Bola tak nádherná, že sa musel prebrať z toho tranzu, do ktorého ho jediný pohľad na jej nahé telo dostal. Už ju tak videl aj pred tým, ale dnes si to užíval o to viac, keď vedel, že aj ona je stále pri svojich zmysloch, aspoň čiastočne.

Stiahol zo seba posledné zvyšky látky, ktoré ho zakrývali a vyliezol na posteľ za ňou. Ramona zrejme čakala, že sa nad ňou bude opäť týčiť, no on mal iný plán. Diabolsky sa uškrnul, keď si ľahol na chrbát vedľa nej a venoval jej zastrený pohľad plný očakávania. Prv, než sa Ramona stihla zmätene spýtať, čo zamýšľa, stiahol ju za ruku tak prudko, že sa zrazu ocitla obkročmo na ňom. Teraz ich už nič nedelilo a tak dotyk nahej pokožky spôsobil, že zaklonila hlavu a jej chrbát sa mierne napol, keď jej pomedzi pery unikol ďalší roztrasený ston. Dabi si zahryzol do jazyka, aby sa ovládol a venoval jej ten najdarebáckejší úsmev, na aký sa zmohol.

„Takýto výhľad sa mi páči, bábika,“ jeho dlane prešli od jej nahých stehien až k jej pásu a opäť ju zovrel tak, že mala podozrenie, že tam po jeho prstoch zostanú modriny. Ale nevadilo jej to, ešte viac to dráždilo všetky jej zmysly. „Bolo mi sľúbené, že od teba dostanem všetko, čo chcem.“ Očami prešiel od jej tváre až k miestu, kde sa obaja  navzájom tak  intímne dotýkali a ktoré jej spôsobovalo ten úžasne príjemný pocit, rozlievajúci sa celým jej telom.

„Tak sa predveď,“ vyhlásil, keď jeho ruky opustili jej pás a v lenivom geste si ich založil za hlavou. Ramona sa zapýrila, situácia, v ktorej sa ocitla, ju rozrušila a cítila sa trochu zahanbene, no potlačila svoj ostych z toho, že v takejto pozícii snáď ešte nebola. Naposledy to bol on, ktorý držal všetky nitky v hrsti. Teraz bol teda rad na nej.

Jej ruka opatrne uchopila jeho prirodzenie, aby si ňou mohla pomôcť, keď na neho dosadala a on cítil ako sa pomaly stráca v jej lone. Bola opäť tak úzka ako naposledy, čo ho priam privádzalo do stavu extázy. Neubránil sa hlasnému zavrčaniu, ktoré mu uniklo pomedzi pery a zmiešalo sa zo zvukom jej vlastných vzdychov. Keď cítila, ako ju úplne vyplnil, začala sa hýbať v pravidelnom rytme. On jej však nevychádzal v ústrety. Ani neurobil nič, čo by jej pomohlo.

Prepaľoval ju očami plnými očakávania, čo ju ešte viac znervózňovalo. Ten výhľad naozaj stál za to. Uvedomila si, ako moc si toto celé užíva, keď sa neprestával na ňu lenivo a spokojne vyškierať. Nevydával zo seba žiadne zvuky a ani jej nedal najavo, že ako moc mu robí dobre to, čo práve predvádzala. Chcel ju trošku potrápiť. 

´Ten sebecký bastard, robí mi to náročky!´ Pomyslela si. Asi mu naozaj robilo dobre - vidieť aký má na ňu efekt a čo s ňou jediný jeho pohľad dokáže urobiť. Snažila sa však čo najviac, aby mu privodila ten pocit slasti, ktorý jej doprial on, keď niečo podobné robili naposledy. A jeho to nesmierne bavilo – sledovať jeho bábiku ako sa mu pokúša vyhovieť, ako je mu úplne odovzdaná a aká je zo všetkého nervózna, tak moc mu chcela ulahodiť.

Nechal ju potrápiť sa ešte o trochu dlhšie, než pevne zovrel jej driek vo svojich dlaniach už po niekoľký raz v tú noc a jedným švihom ich prevrátil tak, že sa teraz týčil on nad ňou. Aj keby sa chcela brániť, bola by proti jeho sile úplne bezbranná. Pobavilo ho, ako sa jej prekvapene rozšírili oči a sklonil sa k jej lícu, ktoré poláskal svojim jazykom, než jej zašepkal do ucha. Ten zvuk však pripomínal skôr vrčanie ako šepot.

„Snáď si si nemyslela, že to dostaneš pod kontrolu tak ľahko, bábika.“ Zachechtal sa tlmene a na znak toho, ako veľmi ju mal vo svojej moci, z nej vytiahol svoje prirodzenie takmer až po koniec a potom do nej tvrdo prirazil naspäť. Z úst jej vyletela neidentifikovateľná spleť zvukov, až tak vyvrátila oči. „Dneska mám nad tebou plnú kontrolu a plánujem si to užiť, nezabúdaj na to.~“ Opäť ďalší tvrdý príraz, no spôsobil jej toľko pôžitku, že sa neubránila tým nemravným stonom a vzlykom.

„D-dabi...“ Zamrnčala, keď prstami ruky prechádzala po pokožke jeho chrbta, až cítila pod nechtami ako sa zachveli jeho železné spinky, ktoré držali jednotlivé kusy kože pohromade. Spôsob, akým sa v nej hýbal, ju privádzal do šialenstva. Nepamätala si, kedy naposledy niečo takéto zažila a či vôbec... Ale nemohla poprieť, že by sa jej to nepáčilo, práve naopak.

„Touya.“ Opravil ju zavrčaním a jedna z jeho rúk pomaly obopla jej krk, cítila jeho dlaň pritisnutú na svojom hrdle. Snažila sa svojimi vlastnými pohybmi vychádzať v ústrety jeho rytmu, no dosť jej to komplikoval. Keď sa pokúšala dotknúť sa jeho nahého tela rukami, zabránil jej v tom tak, že obe jej zápästia zovrel v železnom stisku nad jej hlavou. Tak toto teda znamenalo ocitnúť sa kompletne v jeho moci...

„Dnes sa nebudem držať na uzde, nezachránia ťa predo mnou ani choroba, ani drogy.“ Zavrčal opäť a ona cítila ako sa prsty na jej krku pomaly zarývajú do jej pokožky a stisk sa upevňuje. Bolo to podobné, ako pred tým, v tej uličke keď ho vyprovokovala, no predsa úplne rozdielne. Vtedy pocítila strach, teraz cítila vzrušenie miešajúce sa s pocitom eufórie, ktorý v nej každý jeho pohyb a dotyky vyvolávali. Ešte aj jeho slová pôsobili na jej mozog ako halucinogénna látka.

Uvedomil si, že to týmto možno trochu prehnal, keď videl, ako sa jej v očiach lesknú slzy a ledva dýcha. Nechcel ju znova vydesiť a tak sa jeho ruka uvoľnila a on sa ju chystal z jej hrdla stiahnuť, no zastavila ho tým, že pokrútila hlavou tak moc, ako sa jej dalo. Jej tmavé zelenomodré oči sa zabodli do tých jeho, keď opäť vošiel do nej, čo najhlbšie, ako to len bolo možné a z posledných síl zachrapčala.

„N-nedávaj ju p-preč.“ Očami skĺzla k jeho zápästiu, aby mu ozrejmila čo tým myslí a jeho pery sa roztiahli v sadistickom úškrne. Takže jeho bábike sa to tiež páčilo. Nič ho nepotešilo za dnešnú noc viac, než toto zistenie a tak okamžite vrátil svoju ruku tam, kam patrila – okolo jej krku.

Spôsobovalo mu to neskutočné potešenie – sledovať aká je pod ním bezbranná a poddajná. Ako sa slastne zvíja a jeden rozkošný výraz v jej krásnej tvári sa strieda za druhým. Počúvať jej stony a vzdychy bola jeho nová obľúbená činnosť. Uspokojovalo ho to, vedieť, že on je dôvodom toho, ako sa práve cíti. Páčilo sa mu, keď videl, ako mu plne dôveruje so svojim vlastným životom, aj keď by možno nemala. Zmocnil sa ho náhly prílev nečakaných emócií, ktoré by ho boli bývali vydesili, ak by práve v tom momente neprevládal ten dokonalý pocit, ktorý spôsoboval každý jeden jeho pohyb v nej.

A ona si užívala každú sekundu chvíle, keď jeho prsty obopínali jej hrdlo a pritláčali tým správnym spôsobom, že takmer nemohla dýchať, no v kombinácii s jeho prírazmi, ktoré sa zmenili z pravidelných a hlbokých na plytké a unáhlené, ju privádzali do extázy. Keď niekoľko rázy po sebe opakovane zasiahol to miesto v jej vnútri, ktoré bolo spúšťačom jej vyvrcholenia, neudržala to v sebe.

„Touya~!!!“ Jej hlas znel priškrtene a pálilo ju celé hrdlo, keď zo seba dostala von ďalšie stony, zvuk jeho mena ich nasledoval ešte niekoľkokrát.

„No tak, bábika, ukáž mi, ako moc ti to robí dobre.“ Zavrčal znova a sám mal čo robiť, aby oddialil jeho vlastné vyvrcholenie, ktoré sa nebezpečne blížilo. Medzi tým všetkým, čo sa dialo, si niekde v najzadnejšom kúte svojej mysle uvedomil, že nemali žiadnu ochranu a tak zaťal zuby a keď ho jej steny zovreli v slastnom kŕči a z úst sa jej vydrali takmer až výkriky, zdrapil vankúš vedľa jej hlavy v tesnom zovretí a takmer ho podpálil, keď sa pokúšal kontrolovať sa. Nechcel ublížiť ani sebe a už vonkoncom nie jej.

Počkal, kým doznejú vlny jej orgazmu a potom z nej neochotne vykĺzol a rukou si pomohol k tomu svojmu vlastnému. Akokoľvek moc ho lákalo zotrvať v nej, pretože ten pocit bol nadpozemský, nechcel byť neplánovane rodičom a tak sa musel uspokojiť aj s takýmto záverom. Nie, že by mu to nejako ubralo z celkového zážitku.

Zliezol z nej a jeho telo sa zvalilo do perín vedľa toho jej. Obaja sa snažili polapiť dych a upokojiť rozhorúčené končatiny. Ramona ešte stále nemala späť svoj pôvodný hlas a tak nedokázala nič iné, než vydávať zo seba prerývané výdychy. Dabi bol prvý, ktorý sa spamätal a keď sa postavil, sledovala jeho nahý zadok, ako mizne za dverami kúpeľne, ktorá bola prepojená so spálňou. A že to teda bol príjemný pohľad.

O pár minút bol už späť, pravdepodobne sa šiel očistiť. Ramona čakala, že klesne naspäť do perín k nej a dúfala, že si ju pritúli k jeho telu, no nestalo sa tak. Z hrdla sa jej vydral ďalší prekvapený povzdych, keď cítila, ako ju schmatol a prevrátil na brucho. Jej ruky uchopil do svojich veľkých a obe ich položil na čelo postele, aby sa ho zachytila. Potom prešiel od jej zápästí po pažiach až k ramenám, ktorým venoval jemný stisk, jeho dlane sa kĺzali ďalej po jej chrbte až k jej bokom, ktoré opäť pevne zovrel a nadvihol celú spodnú časť jej tela a pritisol si ju k sebe. Musela sa zaprieť rukami do čela postele, aby udržala rovnováhu. Cítila, že je opäť vzrušený a prekvapene zastonala.

„Hádam si si nemyslela, že sme na dnes skončili.“ Zasmial sa nebezpečným tónom a jeho prsty sa zaborili do jej bokov. „Toto bolo len zahrievacie kolo, bábika, ako v pokri. Som zvedavý, koľko ďalších zvládneš, kým ťa kompletne zničím.“

A ona nepochybovala o tom, že to myslel vážne. Možno by bola aj oľutovala to, že súhlasila s jeho výhrou, pokiaľ ju porazí, no bola na ňom a tom, čo jej robil, tak moc závislá, že musela priznať, že pokiaľ šlo o neho, skutočne nemala dosť. 

*

Bolo už skoré ráno, keď obaja ležali v posteli a ona spočívala schúlená na jeho nahej hrudi, nevadilo jej ani to, že ju tlačilo zopár jeho spiniek, ktoré lemovali jazvu na jeho pokožke. Dabi skutočne splnil, čo jej sľúbil a prinútil ju jeho meno kričať ešte niekoľkokrát za tú noc. No napriek tomu, že ako moc boli obaja vyčerpaní, nepodarilo sa ani jednému zaspať.

Len tam tak spolu ležali v tichu, Ramona s uchom pritisnutým k miestu, pod ktorým tĺklo jeho srdce, ako mohla veľmi dobre počuť. Konečne si mohla miestnosť prehliadnuť pozornejšie. Osvetľovalo ju jemné modré svetlo z vonka. To prenikalo cez sklenené panely, ktoré zdobili jednu celú stenu spálne a interiéru jachty. Jej ruka sa jemne pohla po jeho nahej pokožke, keď sa rozhodla ako prvá prelomiť to ticho, ktoré medzi nimi nastalo a trvalo už dlhšiu dobu.

„Touya?“ Jej hlas znel tak opatrne, až ho to vyrušilo z jeho myšlienok.

„Hmm?“ Zamumlal a zamyslene sa pohrával s jej vlasmi. Stále boli vyžehlené, no momentálne pripomínali skôr hniezdo na jej hlave, než účes, za čo mohlo ich predošlé vystrájanie.

„Nenahnevaj sa,“ začala a on si želal, aby prestala chodiť okolo horúcej kaše a prešla k pointe. „Ale...“ Ramona sa opäť nervózne pomrvila, dúfajúc, že ho znova nerozladí. „Čo zvyšok tvojej rodiny? Máš dvoch  mladších bratov a sestru.“ Vydýchla a čakala na jeho reakciu, pripravená čeliť aj niečomu ostrejšiemu. Dabi sa však nepohol ani o milimeter a jeho ruka stále láskyplne prechádzala pomedzi pramienky jej vlasov.

„Dokonca som sa stretla s Fuyumi na tom večierku. Bola veľmi príjemná.“ Priznala sa mu a spomenula si, aké sympatie pociťovala k bielovlasej dievčine už od prvého okamžiku, čo nadviazali rozhovor.

„Hej,“ povedal to nevzrušene, no nemohla práve teraz vidieť výraz v jeho tvári a tajne dúfala, že mu to tak úplne ľahostajné nie je. „Proti Natsuovi a Fuyumi nemám nič.“ Schválne vynechal meno svojho najmladšieho brata. Neplánoval sa však pred Ramonou pochváliť tým, aké city prechovával k Shoutovi, nepáčilo by sa jej to. Práve teraz o ňom zmýšľala v celkom dobrom duchu a nechcel si to u nej pokaziť.

„A čo tvoja matka? Vieš, kde je práve teraz?“ Spýtala sa znova, dúfajúc, že opäť neprestrelila. Cítila, ako sa vedľa nej mierne zahniezdil, no nepovedal nič, len ju chvíľu hladil druhou voľnou rukou po chrbte. Potom sa jeho hlas ozval znova. Tento raz znel o niečo tichšie a mäkšie, aspoň tak sa jej to zdalo.

„Viem.“ Povedal to tak, že si z toho jasne vyvodila, že týmto bola debata o jeho rodine uzavretá. Aspoň nateraz. A hoci mala v hlave ešte milión ďalších otázok, ktoré sa ho chcela spýtať - medzi nimi figurovala jedna dôležitá ohľadom jeho otca a tým, že prečo si z jeho strany vyslúžil toľko nenávisti - rozhodla sa ho viac týmto netrápiť. Možno sa raz dostanú aj k tomuto. K jeho jazvám, ako k nim v skutočnosti prišiel, k jeho matke a prečo je na psychiatrii a možno sa jej dokonca podarí presvedčiť ho, aby ju šiel navštíviť. Pokojne tam pôjde s ním a nebude sa s ňou musieť ani stretnúť osobne – i tak pochybovala, že by to vzhľadom na jeho identitu bolo možné – no aspoň z diaľky ju vidieť mohol. Bola predsa jeho najbližšia príbuzná.

„Spi, už, bábika.“ Zamumlal jej do vlasov pred tým, než jej vtisol bozk na vrch hlavy. „Zajtra nás čaká balenie darčekov a zdobenie stromčeka. Náročný deň...“ Zažartoval a Ramona sa tiež pousmiala. Vzdychla si a pritisla sa k nemu ešte pevnejšie, zatvárajúc tak svoje oči, keď cítila, ako jej oťaželi viečka.

Dabi ju chvíľu pozoroval a premýšľal o tom, že hoci mu miestami myšlienky zablúdili k jeho rodine a občas myslel aj na to, ako sa asi tak niektorí jej členova majú, teraz bola pre neho ona – Ramona – jeho bábika – snáď dôležitejšia než oni. Minimálne tak moc, ako jeho mladší brat, s ktorým si kedysi veľmi dobre rozumel, jeho matka a jeho mladšia sestra. A z nejakých záhadných príčin ho vnútri napĺňal neznámy, no hrejivý pocit, ktorý určite nebol spojený s jeho quirkom. Uvedomil si totiž, že po prvý raz, po tých dlhých rokoch samoty a prázdnoty, netrávi sviatky sám.

Oh, father time
You and me and holiday wine
Wait for the snow
I will read the list that I wrote

Sitting by the open fire
Lovin' you's a gift tonight
Lovin' you for all my life
Lovin' you is a gift tonight

Oh, everyday is Christmas when you're here with me
I'm safe in your arms, you're my angel, baby
Everyday is Christmas when you're by my side
You're the gift that keeps givin', my angel for life
Everyday is Christmas, everyday is Christmas
Everyday is Christmas with you by my side

* * *   

Takže, asi by som mala aj k tomuto tu na záver venovať nejaký komentár, či postreh, či vysvetlenie... Nuž, zaujímalo by ma, že kto to vydržal a prežil do konca, lebo je to dlhé ako týždeň pred výplatou po Vianociach 😂 A o tom obsahu radšej pomlčíme, ten je ešte o to viac... šokantný xD

• V prvom rade, Petrika, drahá, som si istá, že plánuješ a aj budeš písať o tom, ako sa Ramona dozvie, že kto je v skutočnosti Dabi a jeho rodina, preto toto tu neber vážne, prosím! Áno? Rovnako ako u Dechi, je to len nejaká alternatívna varianta toho, čo sa mohlo stať v nejakom druhom vesmíre, či inej dimenzii xD Som si istá, že ty si to premyslíš a napíšeš inak a aj druhých vyzývam, toto nie je canon! To, čo napíše Petrika, to bude canon! ^^ A toho sa aj držte.

• Za druhé - dúfam, že vás to naťahovanie úplne neodrovnalo xD Ale toto som proste celá ja. Zbožňujem to motať a naťahovať ako sopeľ, než príde do tuhého. Viem, že to miestami už asi bolo frustrujúce... 5 000 slov ubehlo a kde je Dabi? Stále nič! Ale verte mi, takto som to mala premyslené už veľmi dlho nejako som tak chcela rozobrať práve túto tému Dabiho a jeho rodiny, preto sa tam aj objavilo pár členov z nej a preto tam boli niektoré tie možno na prvý pohľad zbytočné a nezaujímavé scény, ale ja som ich tam potrebovala dať, snáď ste pochopili, že prečo. 

• Bola sranda písať o postavách ako je Fuyumi či Burnin, lebo nikdy pred tým som nevidela, že by v nejakej FF o Dabim dostali priestor. A myslím, že niekto tak dôležitý ako je jeho sestra si zaslúžil aspoň pár odstavčekov ^^ Ja milujem Fuyumi, je úžasná! A písalo sa mi na ňu s radosťou. Burnin bola tiež sranda :D Naštudovala som si niečo o nej na wikipedii a úplne sa mi sem hodila. 

• Peti, nezabi ma, prosím, za tú Jachtu, ale proste som to tak plánovala od začiatku, prišlo mi to ako dobrý nápad a niečo, čo by bol Dabi schopný urobiť, lebo má proste na háku ale i tak chcel trošku zapôsobiť xD Aj keď nebola tá jachta jeho, no xD Ale myslím, že majiteľom práve v tej chvíli nechýbala a oni dvaja ju využili najlepšie, ako sa dalo xD Spontánne a zakázané veci sú niekedy veľmi vzrušujúce! Hovorím z vlastnej skúsenosti, z čias teenage Farah, keď sme sa s kamkami raz vlámali do jedného starého domu a urobili si tam disco xD Snáď mi to ten hore raz odpustí 🙇‍♀️

• Po prečítaní poslednej 17. kapitoly Petrikinej poviedky som zistila, že my dve máme vážne prepojené mozgy, lebo aj ja som vo svojej FF zahrnula poker, tak ako ona xD Ale každá sme ho našťastie poňali svojim vlastným spôsobom a zakaždým ho Ramona hrala s iným mužom u_u Tá žena sa proste má...

• K tým mládeži neprístupným scénam sa radšej nejdem ani vyjadrovať 😂 Dúfam len, že nikto nebude mať po tomto trvalé následky a nikomu som Dabiho neznechutila. 

• Ale inak som veľmi nevinné, slušné a milé dievčatko, prosím, nemyslite si o mne nič zlé 🥺

Peťka, na záver už len toľko, že ti ďakujem, že si si u mňa niečo objednala a že ťa to snáď moc nesklamalo a nepohoršilo, či neznechutilo a ak áno, tak mi daj vedieť, a stiahnem toto tu z priestranstva verejného xD Ďakujem ti, že zdieľaš túto BNHA mániu s nami a že píšeš tak úžasný príbeh s tvojou skvelou Ramonitou a dovolila si mi ju sprzniť na účely tejto FF. Snáď si si čítanie tohto tu aspoň trošku užila (LOL, Farah, nežartuj!) a prajem ti čo najkrajšie prežitie sviatkov! ILY ♥