Úprimne, nečakala som, že to bude tak moc ťažké. Ten film som si kvôli lepšiemu pochopeniu postáv a príbehu pozrela a bol veľmi náročný na sledovanie. Skutočne som bola prekvapená. Ak má niekto rád filmy s vojnovou tématikou, tak mu určite odporúčam pozrieť. Viac informácií o ňom nájdete tu: 1917. Táto poviedka bude zrejme dávať zmysel iba tomu, čo ten film pozná a videl ho. Asi ju pochopí len samotná Elyrose a možno som ju tak moc prekombinovala, že ju nepochopí nikto. Ale snáď sa aspoň snaha cení. Skutočne to bolo náročné písanie. Snažila som sa o niečo originálne, no pravdepodobne z toho vzniklo niečo, čo si Ely nie tak moc priala. Snáď ti to, Silvi, moc nevadí, zrejme si čakala niečo úplne iné, no i tak dúfam, že budeš mať pri čítaní aspoň čiastočne príjemný zážitok.
Je to také trošku zmätené, útržkovité, ale snažila som sa do formátu jednorázovky vtesnať čo najviac pocitov a dojmov. Skutočne na mňa ten film zapôsobil, vôbec som nečakala, že postava Blakea bude tak moc sympatická a o to viac som bola nepríjemne šokovaná, keď v polovici filmu zomrel. Vedela som že dopadne tragicky, no nebola som pripravená na to, že ho po zvyšok filmu už neuvidím. Asi bolo písanie tejto poviedky akousi formou ventilácie. A bolo mi ho skutočne ľúto. Už sa nečudujem, prečo si si ho v tom filme zamilovala, jeho postavu sa nedalo neobľúbiť si :) Preto som ho zasadila aj do tejto poviedky
Dovoľ mi, teda, drahá Silvinka, aby som ti zaželala všetko len to najlepšie k dnešnému sviatku a snáď ti aspoň trošku spríjemním dnešný výnimočný deň týmto drobným skromným darčekom.
Ak si to snáď prečíta ešte niekto ďalší, tak sa mu chcem vopred poďakovať a prajem príjemné čítanie. Odporúčam si pri čítaní pustiť nižšie uvedenú pesničku, úplne sa mi k postave Blakea hodila a dotvára atmosféru.
 |
Názov: NA ZÁPADNOM FRONTE
Počet slov: 5 424
Žáner: vojnové, dráma, životopisné, romantika
Soundtrack: The Strumbellas - Spirits
*
* *
„War
does not determine who is right – only who is left.“
-
Bertrand Russell
Bristol,
Veľká Británia, Marec, 2017
*
* *
Všetko to začalo na
prednáške hodiny dejepisu, keď im profesor zadal vypracovať seminárnu prácu na
tému Prvej svetovej vojny, ktorú práve preberali. Bola to téma, ktorá ju
po veľmi dlhej dobe konečne zaujala, keďže vojnu na vlastnej koži zakúsil jeden
z členov jej rodiny. Nevedela o ňom veľa, bol to predsa jej prastarý
otec – otec jej babičky, ktorý žil a zomrel dávno pred tým, než sa sama
narodila. Keď sa vojna začala, bolo to pred viac ako sto rokmi a pri pomyslení
na tak obrovský časový úsek jej na koži takmer naskočili zimomriavky.
Po pár dokumentárnych
videách a prezentácii vyučujúceho na tému Británia vo Francúzsku v roku
1917 bola rozhodnutá, že svoju seminárnu prácu spracuje práve o udalostiach
na Západnom fronte severného Francúzska. Nikdy pred tým túto tému podrobnejšie
neskúmala, no štúdium histórie na univerzite ju prinútilo podniknúť drobné
pátranie na vlastnú päsť. A ako lepšie porozumieť hrôzam vojny ako
prostredníctvom niekoho, kto ich sám okúsil?
*
* *
Prednáška skončila a ona
si začala baliť svoje veci do tašky. Keď opúšťala prednáškovú halu a kráčala
chodbou univerzity, zatelefonovala babičke, či by ju mohla prísť poobede
navštíviť. Od internátu bývala jej stará mama takmer hodinu cesty vlakom, čo
jej neprekážalo. Mala so sebou svoj malý laptop a rozhodla sa, že si počas
cesty začne zhromažďovať základné fakty z vojnového obdobia dostupné na
internete, aby sa mala pri písaní práce od čoho odraziť.
Ani nevedela ako a články
o vojne na Wikipedii ju pohltili natoľko, že hodina vo vlaku ušla skôr,
než sa nazdala. Vystúpila na stanici predmestia, kde bývala jej stará mama.
Prešla pár uličiek, keď konečne zastavila pri jej dome. Zazvonila na zvonček
pri bráne a o malú chvíľu už sedela v útulnej kuchyni starkej,
ktorá ju prívetivo hostila čajom a pečenými dobrotami.
„Ďakujem za pohostenie,
ale kvôli tomu som sem neprišla,“ oslovila starkú.
„A aký je teda zámer
tvojej návštevy, drahá?“
„Nie som si istá, či mi
budeš vedieť pomôcť, no potrebovala by som čo najviac informácií o prastarom
otcovi Williamovi.“ V dlaniach zvierala šálku čaju a uprela na svoju
starú mamu nádejný pohľad.
Tá jej opätovala na
druhej strane pohľad plný prekvapenia, nečakala, že jej vnučku bude zaujímať
niečo takéto. Na jej nevyslovenú otázku jej dievčina pohotovo odpovedala.
„Vieš, v škole máme
za úlohu spracovať tému prvej svetovej vojny, ja som si konkrétne vybrala rok
1917 a z tvojho rozprávania viem, že prastarý otec Will bol prakticky
vojnovým hrdinom, tak som sa rozhodla písať o ňom a o tých udalostiach,
ktoré zažil vo Francúzsku.“
„No, je to už dávno, čo
nám rozprával svoje zážitky z vojny a keď sa vtedy z Francúzska vrátil,
ešte som ani nebola na svete. Pamätám si veľa, no myslím, že mám niečo, čo by
ti mohlo pomôcť ešte viac, než len moje rozprávanie z druhej ruky.“ Starenkine
slová ju potešili.
„Naozaj? To by bolo skvelé,
veľmi mi na tej práci záleží, hlavne ak sa týka niekoho z našej rodiny.“
Dievčina cítila ako ju jej príbuzná vzala za ruku, vedela, že sa na ňu môže
spoľahnúť. Starí ľudia skrývali príbehy, aké by len ťažko našla v súčasných
prameňoch. Mohla ísť aj do knižnice, no v prvom rade chcela čo najviac
informácií o niekom, kto bol jej príbuzným, malo to pre ňu akési zvláštne
čaro.
„Áno, drahá, ale budeš musieť
vyliezť na povalu. A je tam tma, takže si vezmi so sebou baterku.“
*
* *
Starká ju navigovala, kde
má hľadať a hoci bola povala ponorená do tmy, jediné svetlo, ktoré k nej
prenikalo, bolo z dolného poschodia, lampáš na telefóne jej poslúžil viac,
než dobre.
Poľahky našla spomínanú
škatuľu, ktorá bola na samom konci povaly v kúte, úplne zaprášená. Zniesla
ju dolu po schodoch a ťažkú krabicu so žuchnutím položila na kuchynský stôl.
„Čo v tom je?“
Spýtala sa zvedavo a zmietla hrubú vrstvu prachu z jej povrchu.
„Otvor ju a uvidíš.
Naposledy som ju videla niekoľko desiatok rokov dozadu.“ Odvetila stará mama,
ktorá jej na stôl ku krabici položila ďalšiu šálku čaju.
„Myslím, že si to nechám
až na doma, je už dosť neskoro, mala by som sa vrátiť späť na internát, než sa
úplne zotmie. Tú krabicu si vezmem so sebou, ak môžem.“
„Samozrejme, dúfam, že v nej
nájdeš všetko, čo potrebuješ.“
Dopila čaj, rozlúčila sa
so svojou starou mamou a s krabicou pod pazuchou sa vydala vlakom
späť na internát. Nemohla sa dočkať, kedy sa pustí do preskúmavania záhadnej
škatule zo starkinej povaly.
* * *
Sedela na posteli, keď nožnicami
prerezávala pásku na starej škatuli. Na to, že ju roky nikto nedržal v rukách,
bola vcelku zachovalá. Keď konečne odkryla vrchné veko, do nosa jej udrela vôňa
starého papiera. Krabica bola plná listín, zápisníkov a fotografií.
Pomaly sa v nich začala
prehrabávať a okamžite pochopila, prečo jej stará mama navrhla, aby si ju
vzala. Presne niečo takéto potrebovala k písaniu svojej práce o vojne.
Bolo to akoby narazila na poklad. V rukách držala zápisky jej prastarého
otca Williama Schofielda od začiatku Prvej svetovej vojny až po jeho návrat
domov. V škatuli sa ukrývali tri zošity, ktoré boli kompletne zapísané od
prvej strany až po poslednú. Okrem toho bola škatuľa plná listov, ktoré boli
adresované nie len jej prastarej matke – Williamovej manželke, ale aj iným
rodinným príslušníkom, či Williamovi samotnému. Korešpondencia stará sto rokov
a ona k nej mala prístup. V neposlednom rade v škatuli ležali
rôzne čiernobiele fotografie, ktoré boli zozadu popísané dátumom vyhotovenia,
prípadne inými poznámkami.
Takmer jej až zaplesalo
srdce a ruky sa jej zachveli od vzrušenia, keď otvorila jeden z Willových
denníkov. Na telefóne ukazovali hodinky niečo málo po ôsmej, čo značilo že mala
dostatok času na to, aby sa ponorila do starých zápiskov slobodníka Schofielda
a načerpala čo najviac nových informácii. Položila škatuľu na nočný stolík, urobila
si na posteli pohodlie a začala čítať...
7. február, 1917
Dnes sme mali vcelku
pokojný deň. Od rána svietilo slnko a zima začínala ustupovať. Sneh sa už
dávno roztopil, takže konečne pod nohami bolo možné cítiť trávu. Okrem toho sa mi
v noci už o niečo lepšie spalo. Nočné mory ma prenasledujú už len
zriedka kedy a myslím, že na tom má zásluhu Blake. Za posledný mesiac som
sa vďaka nemu smial viac rázy, než dokážem spočítať na prstoch oboch rúk. A to
sa nezvyknem smiať často. Nie odvtedy, čo sme nastúpili na front.
Jeho hlúpe poznámky, vtipy
a príhody sú niekedy neskutočné. Ten chlapec je ako z iného sveta.
Niekedy pri ňom zabúdam na to, že sme vo vojne a pripadám si ako mladý
školák na výlete v prírode. Nedokážem pochopiť, ako môže byť niekto tak bezprostredný
a pozitívny. Na svoj vek som toho už dosť zažil a od začiatku vojny
mám v hlave nie vždy najprívetivejšie myšlienky, no keď Blake otvorí ústa
a začne rozprávať, tak sa pomaly vytrácajú...
Po takmer hodine si
nachvíľu dala s čítaním pauzu. Bola prekvapená, aký bol jej prastarý otec dobrý
rozprávač. Jeho štýl písania bol pútavý a pomaly by sa nedokázala od slov
na stránkach starého zápisníka odlepiť, nebyť toho, že si musela z jeho rozprávania
začať robiť aspoň malé poznámky.
Viac ako historické fakty
ju však zaujali slová, ktoré opisovali každodenný život na fronte. Zaujímali ju
drobné detaily, ktoré jej prastarký opisoval, i to, s kým všetkým sa
tam stretol a čo zo dňa na deň zažívali. Jedno meno v jeho rozprávaní
vyčnievalo – spomínal ho často. Blake. Oslovil ju od prvých stránok prastarkého
denníka. Preto sa k slovám napísaným čiernym atramentom na škvrnitých
stránkach zápisníka znovu vrátila.
15. február, 1917
Dnes nám opäť prišla
pošta. Dostal som iba krátky dopis od Dolores, v ktorom toho veľa
neprezradila, väčšinou iba pár noviniek z jej bežného života a to,
ako sa majú naše deti. Ako veľmi mi chýbajú, slovami vyjadriť nedokážem. Blake
si zo mňa robil srandu, keď videl, ako málo slov mi Dolores napísala, no po takmer
mesiaci čakania na jej dopis, mi aj tých par riadkov stačilo. Ak mám byť k sebe
úprimný, trochu má tá pošta zarmútila, predsa len, pomyslenie na to, že
najdôležitejšie osoby môjho života sú odo mňa práve teraz tak ďaleko, nie je
najpríjemnejšie. Keď som písal dopis ja pre ňu, tiež som slovami šetril.
Ostatní chlapi tiež
podostávali poštu od svojich manželiek, či frajeriek, iných príbuzných...
Blakeovi stále píše iba jeho mama. Kvôli tomu si ho zase doberáme my. Vždy nám
len povie, že mu závidíme, lebo ho jeho mamka miluje najviac na svete. Niekedy
mám pocit, akoby to bol stále ešte mladý chlapec. Akoby sa ho starosti vojny
ani netýkali. Často rozpráva o ich farme doba, v Británii. O zvieratách,
ktoré chovajú, o dedine, kde vyrastal, o nezbednostiach, ktoré spolu so
svojim bratom Josephom ako deti napáchali...
Pýtal sa ma na Dolores a deti.
Bol prekvapený, že môj najstarší syn má už 4 roky. Možno si myslel, že som
rovnako starý ako on, no rozdiel medzi nami je badateľný. Blake neprežil to, čo
ja, no som rád, že mám na fronte pri sebe niekoho, ako je on. Potrebujeme aspoň
jedného muža, ktorý nám aj v ten najhorší a najnáročnejší deň pripomenie,
prečo sa oplatí žiť a bojovať za život. Vždy nám hovorí, že hoci cez deň
nevidíme slnko, večer sa môžeme tešiť aspoň na hviezdy. Na rovnaké hviezdy, aké
vidia aj naši najbližší. Rovnaké nebo každú noc vídava z okna našej spálne
aj Dolores. Rovnaké vidí aj jeho brat Joseph, jeho matka doma...
Ja som sa ho pýtal, či má
nejaké dievča. Prekvapilo ma, keď priznal, že ho doma žiadna nečaká. Človek ako
on... Nuž, myslel som, že má na každý prst ruky aspoň jednu frajerku. Na druhej
strane však vždy písal iba matke. Vraj nechcel nikomu zlomiť srdce, keď
odchádzal na francúzsky front. Ale keď sa táto vojna skončí, keď sa konečne
všetci vrátime tam, kde to nazývame domovom, som presvedčený o tom, že si nejakú
nájde. Občas spomenie niečo zo svojich mladíckych čias pred tým, než nastúpil
na vojnu, aké pletky mal s tou a tamtou. No myslím, že keď sa vráti
po vojne domov, tak sa konečne usadí. Keď nám opisoval, ako by mala vyzerať
jeho vysnívaná dievčina, takmer som spolu s ostatnými pukol od smiechu...
Neubránila sa úsmevu,
ktorý sa jej usadil na perách. Vedela si úplne predstaviť mladíka ako Blake.
Starý otec ho opisoval ako niekoho, kto mal i v tých najhorších
časoch schopnosť nájsť vo všetkom to dobré. O tak pozitívnom a pozitívnom
človeku už dlho nepočula, ani nečítala.
Ďalšie dni opisoval jej
prastarý otec vcelku stroho, keďže mali vtedy veľmi veľa práce. Hltala každé
jedno slovo, ktoré bolo zanechané na starom papieri, fascinoval ju bežný život
vojakov na Západnom fronte. Okrem toho sa jej podarilo nájsť pár listov, ktoré
si William vymieňal s jej prastarou mamou.
Korešpondencia pred sto
rokmi mala svoje čaro. V súčasnej uponáhľanej dobe si ľudia píšu cez rôzne
aplikácie, správy k vám dorazia za pár sekúnd. Kedysi to bolo tak, že na
dopis čakali aj celé týždne, mesiace. Počas vojny to bola jediná forma
komunikácie s blízkymi.
Listy ju fascinovali rovnako,
ako denníkové zápisky. Jej prastarý otec skutočne písal veľa. A aj v listoch
sa svojej rodine doma zmieňoval o svojom najlepšom kamarátovi Blakeovi.
Než sa stihla nazdať, na displeji
telefónu odbili hodiny niečo málo po polnoci. Musela vojnový archív Williama
konečne odložiť, už bol prakticky ďalší deň a ona mala ráno prednášku,
čiže potrebovala spánok.
Zaspávala s myšlienkami
na vojakov zo Západného frontu, na jej prastarého otca Schofielda a jeho parťáka
Blakea...
*
* *
Nasledujúce dni jej plynuli
tak rýchlo, ako už dávno nie. Ak nemala školské povinnosti, strávila popoludnia
vo svojej internátnej izbe, ponorená v zápiskoch z krabice zo
starkinej povaly. Už prečítala takmer celý denník Williama, niektoré pasáže aj
viac rázy.
Čo začalo ako zvedavosť a záujem
z dôvodu práce do školy, pomaly prerastalo do fascinácie, až priam obsesie.
Keď zavrela prastarkého zošit a vrátila ho do škatule, vybrala z nej staré
čiernobiele fotografie.
Prechádzala jednu po
druhej. Mnohé v sebe ukrývali zábery z čias, keď svet ešte nebol vo
vojne, z Willovej svadby s prastarou mamou Dolores, z narodenín ich
prvého syna Alfreda, z obdobia tesne pred vypuknutím vojny...
Jeden čiernobiely obrázok
jej udrel do očí viac, než ostatné. Zvierala starú fotografiu v ruke a z nej
na ňu hľadeli dvaja muži. Fotka bola urobená pred nástupom vojakov na front.
Usmievali sa na ňu dvaja mladíci. Muž vľavo bol prastarý otec – spoznala ho
podľa toho, že sa nachádzal aj na iných fotografiách, v mladšej, či
staršej verzii seba samého. Viac ju však prekvapil pohľad na druhého mladíka, ktorý
stál vedľa neho.
Vyzeral o niečo mladšie
od Williama, na hlave mal rovnakú železnú prilbu, odetý bol v rovnakej uniforme
britskej armády. Bol o niečo nižší a na prvý pohľad videla, že bol i o niečo
málo mladší. Jeho tvár bola prívetivá, takmer až bezstarostná, úsmev šibalský. Cítila,
ako sa jej mierne rozbúšilo srdce. V kútiku duše tušila, že kto bol ten
druhý mladý muž na fotografii, no pre istotu fotku obrátila, aby sa v tom utvrdila.
Popis bol jasný: Január 1917, slobodník William Schofield a slobodník Thomas
Blake.
´Takže toto je ten slávny
slobodník Blake.´
Opäť otočila fotografiu,
aby sa znova pozrela na muža, o ktorom za posledné dni toho toľko
prečítala zo zápiskov prastarého otca. Poskočilo jej srdce. Za tých pár dní,
ktoré strávila skúmaním obsahu krabice plnej spomienok Willa Schofielda, jej Blake
prirástol k srdcu. Will ho spomínal veľmi často, takmer každý jeden deň.
Vyčítala o ňom, že
bol mladší ako jej prastarký, mal staršieho brata na druhom fronte, ktorý sa
volal Joseph, spomedzi všetkých jeho kamarátov na fronte mal najhladnejší
žalúdok – často hľadal akékoľvek jedlo navyše, snažil sa prekabátiť
nadriadených, či obmäkčiť svojich parťákov z frontu, aby sa mu ušla dupľa.
Historky o ňom boli úsmevné, neraz jej priniesli dobrú náladu a dokonca
sa pristihla, ako sa počas čítania zápiskov nahlas smeje. V niektorých pasážach
Blakea Will doslova citoval a práve tieto riadky mala z celého denníka
najradšej. Mladý slobodník Blake bol skutočne úkaz sám o sebe. Jeho vtipy
boli síce zastaralé, no keďže ich rozprával vojakom pred sto rokmi, úplne to chápala.
Už iba z rozprávania si ho musel človek skrátka zamilovať. A zo spôsobu,
akým o ňom prastarký Will písal, bolo cítiť, že mali mladíci medzi sebou
veľmi silné priateľské puto.
Po zahliadnutí fotografie,
na ktorej obaja pózovali, si však konečne k menu Tom Blake mohla priradiť
aj tvár a to jej v momentálnej situácii veľmi nepomohlo. Už tak na
neho začínala myslieť viac, ako by bolo vhodné. Čosi v jeho tvári ju
nútilo na neho hľadieť dlhšie, ako by sa patrilo. Nebol to typický krásavec, no
charizmu, ktorou rozhodne bol obdarený, mohla vycítiť aj z jednoduchej čiernobielej
fotografie. Jeho úsmev, šibalský pohľad a prívetivý výraz v tvári...
V žalúdku pocítila drobné motýliky, ktoré mala naposledy pri pohľade na
niekoho opačného pohlavia veľmi dávno. Rozhodla sa, že keď bude krabicu starej
mame vracať, poprosí ju, či by si mohla fotografiu jej starého otca a slobodníka
Blakea nechať.
*
* *
Do odovzdania seminárnej
práce o vojne na hodinu histórie zostávalo ešte dosť času, preto sa
vybrala jedno dopoludnie do najväčšej knižnice s archívom v meste,
aby mala viac zdrojov k písaniu, než len osobné spomienky prastarkého.
Skutočný dôvod, ktorý ju
podnietil vkročiť do starej budovy bol však iný – chcela vedieť, či nájde niečo
o Blakeovi. Z čírej zvedavosti, aspoň tak si to nahovárala. Na jednej
strane o ňom čítala medzi riadkami Willovho denníka, na druhej strane tu
však stále boli historické fakty z iných prameňov.
Keď blúdila uličkami
knižnice a hľadala literatúru z vojnového obdobia, napadlo jej, že
skúsi nájsť nejaké kľúčové výrazy v počítači, ktorý obsahoval archív a prehľad
všetkých prameňov a možno vďaka tomu zistí, kde hľadať. Predsa len,
knižnica bola obrovská, materiálu tu bolo nespočetné množstvo a ona sa medzi
tým všetkým začínala pomaly strácať. Obávala sa, že možno o svojom prastarom
otcovi a jeho najlepšom kamarátovi z Francúzska nič nenájde, no opak
bol pravdou.
Prekvapivo jej počítač
vyhodil niekoľko stránok a navigoval ju, kde v archíve medzi listinami
a zápiskami treba hľadať.
Srdce jej bilo ako o preteky,
keď sa z druhého podlažia, ktoré slúžilo ako skladisko všetkých dôležitých
dokumentov, listín a ďalších prameňov vracala s plnou náručou.
Zasadla za malý stolík do pohodlného kresla a pustila sa do študovania.
Operácia Alberich
v apríli 1917...
Ústup nemeckých vojsk...
Slobodník William
Schofield ocenený za službu vlasti...
Dvaja mladí vojaci
mali za úlohu doručiť správu o varovaní plukovníkovi Mackenziemu...
Zachránili vyše 1 600
ľudí...
Čítala jednu stránku za
druhou a cítila, ako jej telom opäť otriasajú zimomriavky. Prastarký bol
skutočný hrdina. On a Blake dostali príkazom prekročiť za krátky čas nepriateľské
územie a doručiť varovanie plukovníkovi druhého oddielu a jeho mužom.
Bola to zdanlivo nesplniteľná misia, na úspechu ktorej záviseli životy vyše 1 600
britských vojakov, medzi ktorými bol aj Blakeov vlastný brat.
Opäť vo svojom vnútri
pocítila obrovský príval obdivu a i iných nerozpoznaných citov k priateľovi
jej prastarého otca. Nevedela si ani predstaviť, aké obrovské bremeno museli
mladíci na svojich pleciach niesť. Z rozprávania kedysi zachytila, že jej
prastarý otec Will bol vojnovým hrdinom, no doposiaľ netušila, že ako moc veľký
ten hrdinský čin skutočne bol. Medzi prameňmi, ktoré ležali na stole sa
pokúšala nájsť čo najviac o Blakeovi.
Slobodník Thomas
Blake z oddielu pod velením
generála Erinmorea zahynul 8. marca 1917 po utržení bodnej rany do brucha. Jeho
telo zostalo na nepriateľskom území Nemcov...
Nemohla čítať ďalej. Cítila,
akoby jej z pľúc vysali všetok vzduch. Žalúdok sa jej nepríjemne zavlnil a v očiach
pocítila drobnú páľavu. Nečakala to. V denníku jej prastarého otca sa
zatiaľ o týchto udalostiach nepísalo, dostala sa len po koniec februára.
Netušila, že Thomas Blake zomrel len niekoľko dní na to, čo s jej prastarým
otcom hrali posledný februárový deň karty o pár kúskov pečiva naviac.
Aspoň tak to Will vo svojom denníku opisoval.
Blake s jej prastarým
otcom zachránili vyše 1 600 ľudí pred istou smrťou, no za akú cenu?
Rozhodla sa, že o tom
potrebuje zistiť viac od niekoho, kto bol skutočne pri tom. Dúfala, že jej
prastarký si zapísal spomienky aj na tak traumatizujúci okamih, ako bola smrť jeho
kamaráta z frontu. Zbalila si všetky svoje veci, vzala do rúk kópie historických
dokumentov a listín, z ktorých plánovala čerpať fakty do svojej
seminárnej práce a pobrala sa domou. Cestou sa nedokázala ubrániť drobnej
slze, ktorá sa jej zviezla po líci, keď opäť myslela na slobodníka Blakea. Zomrel
tak mladý...
*
* *
Čítať z druhého prastarkého
denníka o udalostiach z 6. až 8. marca bolo to najhoršie a najnáročnejšie.
Ešte stále sa jej srdce nezahojilo zo zistenia, že Blake zomrel počas ich
náročnej a dôležitej misie, no čítať o tom všetkom z pohľadu prvej
osoby? Mala pocit, že jej duša toľko žiaľu snáď ani neunesie.
Z roztraseného písma,
ktoré jej prastarý otec zanechal na stránkach denníku k tejto udalosti
bolo jasné, ako veľmi intenzívne túto stratu prežíval. To, ako popisoval
zákopy, ostatné drôty, v ktorých boli zachytené hnijúce telá ich
spolubojovníkov... Takmer jej prišlo zle. Ale čítala so zatajeným dychom a slzami
na krajíčku ďalej, nedokázala sa od toho príbehu odtrhnúť.
Blake ani v tak zlej
situácii, keď našli opustený nemecký bunker, ktorý bol prelezený potkanmi nestrácal
svoj humor.
„Ešte aj ich potkany sú
väčšie ako tie naše.“
A keď jej oči
prebiehali po riadkoch, ktoré opisovali ako Blake zachránil život jej
prastarému otcovi Willovi po tom, čo ich takmer zavalilo po výbuchu, ktorý pre
nich nastražili Nemci skôr, než ustúpili, srdce akoby jej opäť zovrel
neviditeľný zverák.
Blake zachránil Williama.
Jej prastarého otca. Nebyť mladého statočného muža, ktorý stál po boku jej
prastarkého, nikdy by sa nedožil ďalších dní. Jeho telo by zostalo pochované
medzi troskami a skalami starého nemeckého bunkru. Správa by sa nedostala
včas k druhému oddielu a 1 600 mužov by zomrelo nadarmo.
Mykalo jej kútikom úst,
keď čítala pasáž, kde Blake popisoval príbeh o ich kamarátovi z frontu
Wilkovi a jeho príhode s potkanmi. Dozvedela sa veľmi vtipným
spôsobom o tom, ako spomínaný muž prišiel o ucho, ako sa mu stal darček
od frajerky, ktorý mu poslala, osudným. Jej prastarký zapísal celý príbeh od
slova do slova do denníka tak, ako mu ho Blake vyrozprával. Ak si myslela o Willovi,
že má dar reči, Blake bol úplne iná trieda. Čokoľvek mu vyšlo z úst a ona
o tom čítala na papieri, nútilo ju to smiať si, či mať opäť vieru v ľudstvo.
Po lícach sa jej kotúľali
slzy, keď čítala ako Blake zomrel. Všetko sa to zomlelo rýchlo, aspoň tak to
Will opisoval. Blakeovi sa stalo paradoxne osudným to, že chcel ušetriť život
nemeckého bojového letca, ktorý sa so svojim lietadlom zrútil priamo na nich,
keď boli na farme. Blake mu chcel pomôcť i napriek tomu, že Will
navrhoval, aby ho zabili. Tak moc bol ten mladík dobrosrdečný, že sa zmiloval
nad nepriateľom. A to bol posledný dobrý skutok, ktorý vykonal, pretože
nemecký vojak ho z posledných síl po tom, čo ho obaja s Willom vytiahli
z horiaceho lietadla bodol do brucha.
Bolo to tak nefér.
Všetko. Ten mladý slobodník, ktorý zachránil jej starého otca chcel iba pomôcť.
Hnala ho dopredu jeho vlastná naivita, odovzdanosť a akási istota, že to spolu
dokážu. Chcel zachrániť a pomáhať. Takto vyzeral skutočný vojnový hrdina.
Príliš mladý na tie zverstvá, ktoré so sebou vojna niesla. A predsa nestrácal
vieru a pozitívnu energiu. Williama jeho smrť zasiahla viac, než čokoľvek
iné, čo v živote zažil, no odniesol si z nej poučenie a akúsi vieru,
že nezomrel nadarmo.
Možno by sa mu tak
náročnú misiu nepodarilo splniť, no ďalšie stránky denníka potvrdzovali, že Tom
Blake nezomrel nadarmo. On a Will Schofield to napokon dokázali,
zachránili britských mužov, medzi ktorými bol aj starší z bratov Blakeových.
Hoci s ním Blake nebol, keď pokračoval ďalej, fyzicky prítomný, Will písal
do denníka, že zažil pocit, akoby ho jeho kamarát nalsedoval. Necítal sa sám, i
keď nestál pri jeho boku, keď objavil mladú francúzsku s novorodeniatkom,
keď doslova udusil nemeckého vojaka, aby ho neprezradil svojmu spojencovi a keď
utekal zákopom druhého oddielu za plukovníkom Mackenziem, jeho muži ho nechceli
vpustiť dnu za ním, aby mu mohol odovzdať správu o plánovanom útoku nemeckých
vojakov.
To všetko sa mu podarilo
dokázať len a len vďaka Thomasovi Blakeovi. Tomu Blakeovi, ktorý sa
zapísal do dejín veľkým písmom, ktorý zachránil nejeden život, no pre ňu ten
najdôležitejší. Ktorý sa nesebecky podujal na takmer sebevražednú misiu a ani
nemihol okom, hoci jej prastarký šiel od strachu takmer zamdlieť.
Ak toto nebol dôvod,
prečo sa do toho mladého muža, o ktorom písal Will Schofield vo svojich
denníkoch zamilovať, tak už nevedela, čo iné by ju k tomu prinútilo.
Jej srdce krvácalo. Zlomil
jej ho muž, ktorý bol už takmer sto rokov mŕtvy. Hoci ho nikdy nestretla, z rozprávania
prastarkého mala pocit, akoby ho poznala. Osobne... Bolo to pravdepodobne
šialené, hlúpe, takto rozmýšľať o niekom z dávnej minulosti. No
nedokázala si pomôcť. Musela nad ním premýšľať celú noc. Aj po tom, čo konečne dočítala
posledný denník jej prastarkého a s plačom unavenými očami sa pobrala
do postele.
Bola to nereálna platonická
láska, no nič podobne silné doposiaľ nezažila. Práve v tej chvíli mala
pocit, že sa narodila v zlom storočí. Priala si poznať tak úžasného
človeka akým bol Tom Blake osobne. Istým spôsobom závidela svojmu prastarému otcovi,
že on mal možnosť stráviť s tým mladým mužom celé mesiace na západnom
fronte Severného Francúzska.
Spôsob, akým odišiel
mladý Blake zo sveta bol krutý a nespravodlivý. Ale také veci, bohužiaľ, patria
k vojne. Hoci ju nikdy nezažila, chápala, prečo to tak muselo byť. Jediné,
čo ju mrzelo, bolo to, že sa Blake už nikdy nedozvie, ako veľmi zasiahol do
udalostí dejín a ako veľmi mu bola vďačná za všetko, čo urobil pre jej
prastarého otca. S týmito myšlienkami sa ponárala do ríše snov, keď je oťaželi
viečka a myseľ konečne po dlhom a náročnom dni utíchla...
I
got guns in my head and they won't go
Spirits
in my head and they won't go
*
* *
Západný
front Severného Francúzska, marec, 1917
Stála na malej čistine
osvetlenej poslednými tlmenými lúčmi slnka. Obloha sa pomaly zo sivastej farby
preklápala do tmavomodrej. Chladný marcový vzduch sa jej zabodával do pokožky
ako stovka drobných ihiel a keď za sebou začula vo vlhkej tráve kroky,
ostražito sa otočila.
„Čo tu robíte?“ Zaznel
mladý mužský hlas. Okamžite vedela, komu patrí, hoci ho nikdy pred tým
nepočula.
„Snívam?“ Spýtala sa skôr
samej seba ako jeho, no na tvári mladíka sa vystriedal prekvapený výraz s akýmsi
záhadným porozumením.
„Pravdepodobne, neviem si
inak vysvetliť, ako by sa na tomto mieste ocitla taká anjelská tvár.“
Podišiel k nej váhavým
krokom, akoby čakal, že sa každú chvíľu rozplynie. Aj ona sa takmer bála
vysloviť hocijaké ďalšie slová, so zatajeným dychom sledovala, ako sa jeho tvár
pomaly začínala vyjasňovať každým jeho pohybom.
Keď pred ňou stál tak
blízko, že by mohla natiahnutím ruky uchopiť jeho plátennú uniformu a pocítiť
jej textúru na bruškách prstov, pocítila, že jej mierne začali horieť líca.
Hoci to bol iba sen, stretnutie s vojnovým hrdinom ju zanechalo v rozpakoch.
I´ve
been looking at the stars tonight
And
I think oh, how I miss that bright sun
I'll
be a dreamer 'til the day I die
But
they say oh, how the good die young
But
we're all strange
And
maybe we don't wanna change
„Máte modré oči,“ vydýchla,
keď jej opätoval pohľad. Nečakala to, predstavovala si ho s tmavými očami,
možno hnedými. Ale staré čiernobiele fotografie nemali tú moc vykresliť úplnú
pravdu. Nelichotili mu, pretože naživo bol omnoho viac príťažlivý. Jeho oči
mali rovnakú farbu ako zafírová obloha. Spomenula si na to, ako jej prastarému
otcovi rozprával o hviezdach. Stále svietili rovnako. Tu, aj doma v Bristole.
Ona i Blake sa každú noc pozerali na rovnakú oblohu.
„Keď vám poviem, že som
zrkadlo nevidel tak dlho, že ak by ste to nespomenuli, zabudol by som, akú
farbu majú, uveríte mi?“ Na jeho tvári sa objavil drobný úškrn. Úprimný, srdečný.
Ako bolo možné, že ešte aj vo sne prekonal jej očakávania? Rukou si prikryla
ústa, keď si neodpustila drobný smiech.
I
got guns in my head and they won't go
Spirits
in my head and they won't go
I
got guns in my head and they won't go
Spirits
in my head and they won't go
But
the gun still rattles
The
gun still rattles, oh
I
got guns in my head and they won't go
Spirits
in my head and they won't go
„A prezradíte mi, že kto
ste? Lebo, úprimne, keď som minule opisoval chlapom z oddielu svoje
ideálne dievča, nečakal som, že sa mi o nej bude snívať.“ Jeho ruka
vystrelila k zátylku, keď uhol pohľadom mierne zahanbený po tom, čo mu z úst
vykĺzol kompliment venovaný práve jej.
Musela sa opäť pousmiať.
Blake bol ten typ človeka, že podobné slová z jeho úst zneli nenútene,
úprimne. Nikomu inému by niečo podobné neuverila, no čaro jeho osobnosti ju
prinútilo nepochybovať o čistých úmysloch. Okrem iného mala vždy radšej
priamočiarych a úprimných ľudí, ktorí dokázali vyjadriť, čo mali na srdci
bez zbytočného zavádzania. Bol tak moc odlišný od mladíkov z jej bežného
života. V priebehu sto rokov sa mentalita ľudí veľmi zmenila.
´Škoda, že nemáme viac
času,´ prebleslo jej mysľou. ´Škoda, že ho nemôžem
varovať, že nemôžem odvrátiť jeho smrť. Škoda, že tu teraz stojíme pod oblohou
posiatou hviezdami, hoci nás delia celé desaťročia a ja nemôžem urobiť
nič, čo by mu mohlo pomôcť.´
„Asi by som Vám to len
ťažko vysvetľovala, no snáď vám stačí to, že som vám prišla poďakovať.“
„Poďakovať? A za čo?
To ja by som mal byť vďačný, že sa mi konečne sníva o niečom inom ako
zákopoch a výstreloch.“ Zrejme z toho všetkého bol zmätený, no bol to
stále iba sen a v tých bolo možné všetko. Nechcela to zbytočne
komplikovať.
„V tom prípade to berte
tak, že je to odmena za všetky dobré skutky, ktoré ste vykonal.“ Usmiala sa na
neho. Opätovaný úsmev na jeho tvári však o niečo ochabol.
I
spent a lot of nights on the run
And
I think oh, like I'm lost and can't be found
I'm
just waiting for my day to come
And
I think oh, I don't wanna let you down
'Cause
something inside has changed
And
maybe we don't wanna stay the same
„Spomenul som si, že ako som sa sem dostal,“ vyslovil a jej pomaly začínalo dochádzať, čo tým myslí.
„Skutočne musím blúzniť, možno som už na onom svete, keď som na tomto mieste stretol anjela,“ opäť sa začervenala vďaka jeho slovám, „pamätám si farmu, Willa a toho nemeckého letca... Zomieram...“
Opatrne vzala jeho dlaň do svojej. Bola o dosť väčšia a drsná. Vojna sa na ňom podpísala, tých pár mesiacov strávených v zákopoch zanechali stopy aj na jeho tele. Chcela ho upokojiť, pomôcť mu. Doteraz on pomáhal druhým, držal ich nad vodou.„Asi už blúznim tesne pred
smrťou,“ smutný úsmev na jeho tvári ju takmer bodol pri srdci. Pocítila, ako
jeho prsty jemne zovreli jej dlaň v tej jeho. „Neplánoval som to takto,
ale vo vojne si asi človek vážne nevyberie.“
„Vy asi nezvyknete moc
plánovať,“ odvetila mu. Vždy mala z neho taký pocit, keď o ňom čítala
v denníkoch prastarého otca. Impulzívny, ľahkovážny, trochu naivný mladík,
ale so srdcom na správnom mieste. On myslel a konal srdcom, jej prastarý
otec William zase hlavou. A preto sa navzájom dopĺňali, čo malo za
následok úspech ich misie.
„Máte pravdu, asi už
viem, kto ste. Môj strážny anjel, však?“ Bola rada, keď sa mu na tvár vrátil
ten úprimný úsmev, ktorý sa odrážal aj v jeho očiach.
„Môžete ma tak pokojne
nazvať. Hoci som neodviedla práve najlepšiu robotu. Vedzte však, že to tak
muselo byť. Nie je to fér, ale vojna nikdy nie je fér. A vy hlavne
zostaňte taký, aký ste. Navždy. Verte mi, vaše činy nezostanú zabudnuté. To, čo
ste urobili pre Williama a pre ostatných, nebolo nadarmo. Nemáte čo
ľutovať.“
„Neľutujem.“
And
I don't want a never-ending life
I
just want to be alive while I'm here
And
I don't want a never-ending life
I
just want to be alive while I'm here
And
I don't want to see another night
Lost
inside a lonely life while I'm here
Bola neskutočne šťastná,
že jej sen priniesol práve stretnutie s ním. Hoci si priala, aby sa konalo
za iných, pozitívnejších podmienok, všetko bolo lepšie, než nič. Jeho koniec sa
neodvratne blížil a posledné, čo pre neho mohla urobiť, bolo utešiť ho a vyprevadiť
ho v jeho posledných chvíľach.
„William na vás čaká,“ zašepkala, keď si uvedomila, že jeho ruka stále
nepustila tú jej.
„Opäť máte pravdu. Cítim,
že už sa pomaly blíži koniec, ale aspoň to už tak nebolí. Musím sa vrátiť na
farmu. Chudák Schofield, zostane na tú cestu sám.“
„Nebojte sa, pomohol ste
mu viac, než dosť a len vďaka vám to zvládne.“
„Budem sa na to pozerať
zhora.“ A ona o tom nepochybovala. Ak si niekto zaslúžil miesto tam
hore, tak to bol slobodník Thomas Blake. Stisla jeho dlaň posledný raz a potom
sa od seba pomaly obaja vzdialili.
V závane vetra sa
zviezlo k zemi pár kvetov čerešne. Ak by nevidela lepšie, mala by pocit,
že drobné biele lupienky sú snehová pokrývka, ktorá pomaly dopadá na mladú
marcovú trávu. Venovala mu posledný pohľad a potom sledovala, ako zmizol v tme.
´Zbohom, slobodník
Blake...´
Ťažoba na srdci, ktorú
cítila dlhý čas, odkedy sa dozvedela o jeho tragickom osude, po tomto
nečakanom stretnutí aspoň trochu opadla.
´Šťastnú cestu...´
I
got guns in my head and they won't go
Spirits
in my head and they won't go
I
got guns in my head and they won't go
Spirits
in my head and they won't go
*
* *
Zo spánku ju prerušil
nepríjemný tón budíka, ktorý rezal v ušiach. Snažila sa upokojiť svoje rýchlo bijúce srdce. Po čele jej stekal drobný pramienok potu. Chvíľu trvalo, než si jej oči privykli na ostré svetlo, ktoré značilo nový deň.
´Len sen...´
´Bol to iba sen...´
Ale tak moc skutočný. Opatrne
sa prevalila v posteli na bok a uprela oči na čiernobielu fotografiu dvoch
mladých vojakov na jej nočnom stolíku. Konečne sa jej pery zvlnili v jemnom
bolestivom úsmeve.
„Šťastnú cestu, slobodník
Blake.“
But
the gun still rattles
The
gun still rattles, oh
But
the gun still rattles
The
gun still rattles, oh
* * *
|
Takže, Silvi, ešte raz mi dovoľ popriať ti všetko najlepšie k narodeninám a dúfam, že ťa aspoň trošku darček potešil. Ďakujem každému za prečítanie a prípadné komentáre. |
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára