Za zrkadlom [Supernatural fanfiction] ~ k narodeninám pre Sayuri

Je to neuveriteľné, ale po dlhej dobe mlčanlivosti sa konečne ozývam. Nebudem tu omieľať nejaké prázdne ospravedlnenia, že som na blog skoro dva týždne úplne kašľala, miesto toho pôjdem rovno k veci - po dlhšom čase som sa konečne dokopala niečo napísať/alebo skôr dopísať. Chcela som vydať aj pri príležitosti zajtrajšieho Valentína špeciálnu poviedku, no ako vidíte, nič také sa konať nebude, pretože som nič nebola schopná vytvoriť. Ale dosť už o mne - hlavný dvôvod uverejnenia nového článku je niečo iné. Moja drahá Sayuri mala pred týždňom narodeniny a tak by som jej touto formou rada zaželala ešte raz dodatočne všetko len to najlepšie a pripojila veľmi, ale fakt veľmi oneskorený darček :) Sayurka, viem, že som ti to sľúbila už pred týždňom, ale až teraz sa mi podarilo niečo napísať a dúfam, že sa ti to bude aspoň trošku páčiť a že som sa aspoň trochu trafila. Rozhodla som sa napísať oneshot (jednorázovku) na seriál Supernatural, nakoľko viem, že ho máš rada a čo konkrétne sa tma stane - to je prekvapenie :)

Pre ostatných - budem rada, ak si to prečítate aj vy :) Upozorňujem, že tu trochu zabŕdam do sveta nadprirodzených síl a ak je tu niekto, kto nemá rád strašidelnejšie čítanie (lebo poznám veľa aj takých ľudí), tak vám túto poviedku moc neodporúčam, to je len také varovanie, pre istotu :) Inak budem moc rada, ak mi po prečítaní necháte nejakú odozvu.

~

Sayurka, prajem ti len to najlepšie a najkrajšie (hoci dosť oneskorene) k tvojim narodeninkám, nech sa ti darí, či už v blogovom alebo súkromnom živote a snáď si si narodeniny poriadne užila a bude sa ti páčiť aj tento dodatočný darček odo mňa :) Happy Birthday!!

PS: Upozorňujem, že je to prvý raz, čo píšem fanfikciu na tento seriál, dokonca na takúto tému, takže ak tam sú nejaké nelogické/odveci veci, tak prosím o porozumenie. Supernatural som naposledy videla veľmi dlho, takže moja pamäť možno už nie je taká svieža, ako bývala...

ZA ZRKADLOM

Supernatural fanfiction

[Dean Winchester x OC]

Počet slov: 8 045

Prístupnosť: 15+

Varovanie: duchovia, démoni, strašidelné, nadávky

Soundtrack:

Meg Myers - Go

* * *

Hovorí sa, že črepy prinášajú šťastie, no ak je to práve zrkadlo, ktoré sa rozbije, tak sa dostaví presný opak - a toho nešťastia je dokonca na celých sedem rokov viac, ako by bolo treba. Presne toto tvrdenie jej práve prechádzalo hlavou, keď hľadela na ten neporiadok na podlahe. Drobné aj väčšie kúsky sa ligotali ako akési striebristé kvapky, jeden ostrejší ako druhý.

Nespokojne pokrútila hlavou. Každý iný bežný človek by proste vzal do ruky metlu s lopatkou a črepy upratal, viac túto drobnú "nehodu" neriešil, no v tomto prípade bolo všetko inak.

To zrkadlo sa jej nepozdávalo už v tom momente, kedy jej ho doviezli. Údajne vraj patrilo nejakej bohatej pra-tete, ktorá ho uchovávala ako veľmi cennú starožitnosť a odkázala svojim najbližším príbuzným. Preto bolo jasné, že okamžite poputuje medzi ostatné artefakty v obchode.

V tomto antikvariáte spojenom s obchodom so starožitnosťami pracovala už takmer rok, odkedy sa presťahovala do mesta a začala bývať v byte nad ním. Bol to rodinný obchod a po tom, čo jej starí rodičia zomreli, ho zdedila ich rodina. Nakoľko matka s otcom mali iné povinnosti a starosti, napokon sa rozhodla, že sa presťahuje do komplexu s priestormi obchodu a bude sa oň starať. Starožitnosti a najmä staré knihy ju vždy fascinovali, takže to bola čiastočne práca jej snov. Až do doby, kým sa tu objavilo toto prekliate zrkadlo.

Už vtedy, keď z neho prvý raz stiahla plachtu a začala si ho obzerať, cítila, že sa okolo starého vzácneho predmetu vznáša akási čudesná atmosféra. Odkedy stálo položené v kúte vedľa dverí a odrážalo občasné lúče slnka, ktoré prenikli cez okno, keď roztiahla ťažké závesy, niečo jej na ňom nesedelo.

Na prvý pohľad vyzeralo ako jedno z tých typických barokových tepaných umeleckých diel, rám zrkadla bol skutočne pozoruhodný, hoci miestami posiaty zažranými čiernymi škvrnami. Hodnota starožitnosti však bola zrejme vysoká, pretože tá zosnulá pra-teta si ho uschovávala a starala sa oň ako o vlastné oko v hlave. V nejakých starých rodinných záznamoch sa dokonca našla zmienka, že sa do ich rodiny dostalo darom od akéhosi významného grófa niekoľko stoviek rokov dozadu. Na prvý pohľad vyzeralo ako veľmi zaujímavý prírastok do zbierky cenností, ktoré nahromadila ich rodina vo svojej predajni.

Prvá noc, ktorú prežila so zrkadlom dolu v predajni však ukázala, že všetko má aj svoju temnú stránku. Nemohla spať, ani na minútu nezažmúrila v tú noc oka a dokonca ju akási neznáma príčina prinútila vstať z postele a zísť po schodoch zo svojho bytu až dolu do priestorov obchodu. Keď rozsvietila svetlá, ktoré ožiarili miestnosť s výkladom, všetko vyzeralo tak, ako to tam večer pred spaním zanechala. Nič podozrivé, ani nič, čo by ju mohlo desiť. A predsa mala stále ten nepríjemný pocit, akoby v komplexe nebola sama, akoby ju niečo pozorovalo, ťahalo k sebe a hlavne k tomu zrkadlu. Na malú chvíľu sa v ňom obzerala, v papučiach a župane, no napokon usúdila, že sa jej to všetko pravdepodobne iba zdalo a vrátila sa do postele.

Keď sa začali podobné udalosti opakovať pravidelne, prestala sa jej situácia páčiť. Každou jednou ďalšou mocou sa dolu v predajni začali diať stále divnejšie a divnejšie veci. Neraz sa pristihla ako hľadí do toho zrkadla a mala pocit, akoby v ňom videla akési zvláštne vznášajúce sa šmuhy, hoci v skutočnosti okolo seba nič nezaznamenala. Inokedy mala zase pocit, akoby počula v predajni šepkanie, najskôr iba vo večerných hodinách, no potom sa tie hlasy ozývali aj nad ránom.

Stále samú seba presviedčala, že to nie je skutočné a že jej predstavivosť si z nej robí žarty. To, že sa kývali staré lampy zo strany na stranu nad je hlavou pripisovala prievanu, ktorý spôsobovali otvorené dvere, keď náhodou návštevníci za sebou zabudli zavrieť. Fakt, že sa to dialo aj vtedy, keď tam bola sama a všetky okná a dvere boli pozatvárané, sa snažila ignorovať.

Nočné hrmotanie predmetov dolu pod bytom však bolo niečo iné. Preto mala stále väčšie a väčšie problémy so zaspávaním. Strhávala sa zo sna, v poslednej dobe sa jej snívala stále tá istá nočná mora - vždy bolo v jej centre to zrkadlo. Stálo tam, v kúte, osamotené, nikde naokolo nič iné nebolo. Najviac ju vždy vydesilo to, čo v ňom zazrela po chvíli, keď sa naň dívala - oči, neboli ľudské, rozhodne nič také pred tým nevidela. A keď sa ozval ten príšerný ohlušujúci škrekot, tak sa vždy zobudila, zadýchaná, studený pot jej lepil šaty na telo a trvalo niekoľko minút, kým sa upokojila.

Kvôli tomuto všetkému mala k tomu obchodu s cennosťami čoraz väčší odpor, najmä k určitému predmetu, no nemohla ho vyhodiť. Oficiálne jej inventár v antikvariáte nepatril a okrem toho, jej rodina by to nevzala príliš dobre, ak by len tak bezdôvodne vyhodila tak vzácny predmet, ktorý pre nich predstavoval hotové rodinné dedičstvo. Cena toho zrkadla sa vraj nedala vyčísliť a nebolo ani predajné, slúžilo skôr ako dekorácia, vskutku veľkolepá, no ak by sa pokúšala niekomu vysvetliť, prečo jej tak ten predmet prekáža, zrejme by ju mali za blázna.

Jedného dňa stratila nervy a nejakou nešťastnou zhodou udalostí spôsobila pád zrkadla na zem a jeho nasledovné roztrieštenie sa na tisíc kúskov. A preto tu teraz stála so zamračenou tvárou, po chrbte jej behali zimomriavky, keď hľadela na ten rozbitý rodinný artefakt. Čiastočne si sprvoti vydýchla, aspoň mala dôvod sa ho zbaviť, premýšľala, že by skúsila predať aspoň prázdny rám, predsa len bol tepaný zo zlata a určite mal svoju hodnotu, hoci jeho cena klesla po tom, čo sa zrkadlo zničilo. Bola hlavne rada, že už ju nebude mátať v predajni, dúfala, že po tom, čo zmizne z tohto obchodu, sa jej konečne vráti pokojný spánok.

Ako veľmi sa len mýlila, no ešte to netušila. Spomenula si síce na tie povery, že rozbité zrkadlo nosí smolu, o to viac ju desil fakt, že toto zrejme nebolo iba tak obyčajné zrkadlo, no stále dúfala, že sa týmto jej problémy vyriešili. Aj keď pozametala všetky črepy a vyhodila ich do koša, mala akýsi zvláštny pocit. Akoby sa jej jednotlivé črepinky zabodávali do pokožky a spôsobovali nepríjemné mravčanie. Prázdny rám stál opretý o stenu, obrovská diera v ňom značila, že už sa doň viac nemôže pozrieť a už nikdy neuvidí tú nočnú moru zo svojich snov.

V tú noc očakávala, že bude mať konečne nerušený spánok a veci sa vrátia do starých koľají. Ale opak bol pravdou. Ako náhle zaľahla do postele, vyčerpaním zaspala, no úderom dvanástej hodiny nočnej sa odrazu prebudila. S otráveným pohľadom na hodinky najskôr iba zívla a prevalila sa na druhý bok, no o pár sekúnd vystrašene otvorila oči dokorán. Akékoľvek nutkanie na spánok ju razom prešlo. Nepohla ani brvou, iba ležala v posteli, stále prikrytá paplónom a načúvala.

Tie zvuky boli podozrivo známe, no stále príliš neprirodzené a zvláštne. Akoby počula tiché mrnčanie, ktoré sa šírilo z prízemia. Nebolo to ani tak mrnčanie, skôr mrmlanie. A potom to prišlo - rana takmer ako z dela. Vedela presne, čo spadlo na zem a spôsobilo, že jej takmer od strachu vyskočilo srdce z hrude - ten prekliaty rám. Netušila, že ako bolo možné, že skončil na zemi. Uistila sa, aby bol postavený tak, že nebude šanca, aby sa s ním niečo stalo, keď ho odkladala k stene. A predsa z neznámych príčin spadol.

Potom sa ozvali ďalšie zvuky. Škrabanie, tak odporné a nepríjemné, že jej tuhla krv žilách. Akoby niekto pazúrmi škriabal po povrchu. Povrchu zrkadla. Musela si prikryť uši, aby sa z toho zvuku nezbláznila, bol tak intenzívny, že ho mohla počuť až sem - na druhé poschodie - do svojho bytu. Roztrasená, vydesená a hlavne s ušami nastraženými pomaly vstala z postele. Chcela ten rám schmatnúť a vyhodiť do smetiaka, práve teraz, v tejto chvíli. Bolo jej jedno, že je noc a že mala na sebe pyžamo. Chcela, aby ten zvuk prestal. Ale bála sa zísť dolu. Najviac ju vydesilo, keď ten škrípavý diabolský zvuk ustál. Na minútu bolo všade ohlušujúce ticho a v tom... Kroky! Počula ich takmer jasné, bola si istá, že dolu po predajni niekto kráča.

Po špičkách prešla do svojej kuchyne, vytiahla jeden z porcovacích nožov na mäso a v obrannom geste ho tuho zovrela v dlani. Pomaly začala schádzať schody a svietila si iba displejom mobilného telefónu. Akoby niekto alebo niečo tam dolu vycítilo, že sa blíži, kroky náhle ustali.

Nôž jej takmer vypadol z trasúcej sa ruky. Konečne dostúpila na schod, z ktorého dočiahla na vypínač. Zažala a dolné poschodie sa rázom zalialo svetlom. Priestor predajne bol opäť prázdny. Všetky predošle zvuky ustali, ako náhle vstúpila do miestnosti. Konečne jej prestalo srdce búšiť ako zvon. Na malú chvíľu sa upokojila, zdalo sa, že je tu sama. Stále však nedokázala pochopiť tie zvuky, bolo jasné, že tento raz sa jej to nezdalo. Nebola v polospánku, práve naopak, nikdy nebola viac prebudená, ako v tejto chvíli a jej zmysly nikdy neboli viac čulé ako teraz. I napriek tomu začínala mať pocit, že už sa nemusí báť.

Chcela sa vrátiť späť do postele, už sa pomaly otáčala, no v tom jej pozornosť zaujalo čosi, na čo by takmer bola zabudla.

Jediný pohľad na miesto, kam spadol rám zničeného zrkadla stačil na to, aby sa všetky jej nočné mory vrátili. Takmer vykríkla, no jej hlas sa zasekol v hrdle. Zovrela nôž, inak by jej bol vypadol z ruky. Stála prikovaná na mieste a hľadela na to, čo ju tak vydesilo, čo spôsobilo, že už v tomto komplexe nechcela zostať ani minútu. Na ráme zrkadla bolo jasne vidieť krvavé šmuhy a keď sa prizrela bližšie, mali tvar odtlačkov dlaní.

Nečakala už na nič, nedokázala sa ani len zamyslieť nad tým, ako sa tam ocitli a čo to znamenalo. Zvrtla sa na päte, vybehla hore do bytu, vzala iba tie najnutnejšie veci a kľúče a vybehla von. V pyžame a papučiach. Bolo jej jedno, že koľko je hodín a ako opúšťala túto budovu. Jediné, čo jej chodilo po rozume, bola potreba čím skôr ujsť.

O pár minút už sedela v byte svojej dobrej priateľky, ktorú si stihla po presťahovaní do mesta nájsť. Bývala na druhom konci mesta, no i napriek tomu sa stále necítila v bezpečí, jej celé telo sa neprestávalo otriasať strachom ani keď v rukách zvierala horúci čaj a kamarátka ju zakryla dekou. Keď sa objavila medzi jej dvermi, mohlo byť niečo málo po polnoci. Našťastie bola tak moc veľkodušná, že ju pustila dnu a dokonca ju vypočula.

V prvej chvíli si myslela, že ju priateľka bude považovať za blázna a neuverí jej jediné slovo. Ale prekvapila ju. Nielen, že ju pochopila a verila jej slovám, dokonca jej prezradila, to toto nie je jediný prípad svojho druhu, ktorý sa tu stal. Napokon jej poradila, na koho sa v takomto prípadne obrátiť.

Doposiaľ podobným veciam neverila, preto jej pred tým ani len na um nezišlo, že by mohla mať so starožitnosťami takéto problémy a problémy bolo v podstate slabé slovo. Absolútne neuznávala také veci ako duchov, nadprirodzené javy, či exorcistov, no práve v tejto chvíli bola ochotná vyskúšať všetko, len aby sa tá hrozba odstránila. Bolo jej jasné, že sa do svojho bytu bude musieť skôr, či neskôr vrátiť a nemohla nechať ten obchod len tak, jej prarodičia tvrdo pracovali pre to, aby vybudovali to, čo tam teraz stálo. A odmietala sa vzdať ich rodinného podniku iba kvôli tomu hlúpemu zrkadlu, nech ju to desilo akokoľvek moc.

Preto prvé, čo urobila na druhý deň, keď sa zobudila na gauči po veľmi ľahkom spánku v kamarátkinej obývačke, bolo to, že vytočila číslo, ktoré jej tam nechala s prísľubom, že jej ľudia na druhej strane linky budú schopní pomôcť.

Chvíľu čakala, kým jej niekto zdvihol telefón, zrejme si vybrala ešte skorú rannú hodinu, no nemohla ďalej vyčkávať, potrebovala konať. Na druhej strane sa ozval ospalý hlas. Mužský, príjemný, mladý...

"Dobrý deň," vysúkala zo seba so stiahnutým hrdlom, "hovorím s pánom Deanom Winchesterom?"

"Kto to bol?" Spýtal sa mladší z bratov Winchesterovcov, keď našiel toho staršieho vyvaleného v obývačke na gauči, ako práve ukončuje hovor. Začul ho z chodby, ako s niekým telefonuje a bol prekvapený, že je Dean o tejto skorej rannej hodine už hore.

"Nová zákazníčka," odvetil mu jeho starší súrodenec ledabolo a doširoka zívol. Sám bol prekvapený, že sa vôbec prinútil vstať z postele - v tomto prípade z pohovky, na ktorej spal a zdvihol ten telefón, ktorý ho takto skoro prebudil. Pôvodne mal v pláne nedvíhať ho vôbec, iba vypnúť, prípadne hovor na druhej strane ihneď ukončiť a spať ďalej, no po tom, čo sa v slúchadle ozval hlas mladej ženy, predsa len sa prinútil aspoň čiastočne prebudiť a začať vnímať, čo mu hovorila.

Netušil, že odkiaľ mala jeho telefónne číslo, no po tom, čo spomenula, prečo mu volá, spozornel. V skratke mu rýchlo vyrozprávala, že čo je vo veci. Jej hlas bol roztrasený a neistý, bolo mu jasné, že je v núdzi. A dáma v núdzi sa predsa nikdy neodmieta, no nie? Aspoň on sa tým riadil, okrem toho tomu bolo už dávnejšie, čo naposledy vyrazil na nejakú "akciu".

"Zrejme je v tom opäť nejaký duch, alebo posadnutie, tak som to vzal." Odpovedal Samovi, ktorý stál medzi dverami do obývačky a prekvapene na neho hľadel. Mladší Winchester zvraštil obočie, predstava ďalšej ich výpravy, ako to Dean nazýval, sa mu práve teraz nie len že nehodila, ale ani nepozdávala. Práve na niečom úporne pracoval a po tom, čo ho Dean informoval, že ich čaká takmer štvorhodinová cesta do nejakého malého mestečka zašitého na okraji Kansasu, iba nespokojne pokrútil hlavou.

"Vieš dobre, že práve teraz nemôžem odísť, to, na čom pracujem, je dôležité a nie len pre mňa, zrejme tušíš, čo to znamená..."

Dean iba pokrčil plecami. Štyri hodiny pre neho neboli nič. Rád šoféroval a čím dlhšia cesta, tým lepšie. Okrem toho sa už rozhodol, pôjde sa tam pozrieť, za tou ženu, nielen, že znela skutočne zúfalo a prestrašene, okrem toho práve potreboval niekam vypadnúť, hoc aj iba do nejakého zašitého mesta na okraji štátu.

"Fajn," obrátil sa na brata a začal sa zberať z obývačky preč. "Pôjdem sám, zvládnem to, ani sa nenazdáš a budem zas doma."

Sam prikývol. Sledoval svojho staršieho brata, ako sa začal chystať a o pár chvíľ už Dean opúšťal dom a so sebou vzal aj svoju Impalu. Pred odchodom sa ešte stihol ubezpečiť, že ak niečo bude potrebovať, tak bude Sam na telefóne. Súhlasil. Vždy mu bol nápomocný, boli predsa bratia...

Každá jedna hodina, počas ktorej čakala na príchod toho muža, s ktorým sa dohodla, jej pripadala ako večnosť. Keď konečne pred domom jej priateľky zastavilo auto, nedočkavo sa hrnula k oknu. Dala mu náročky túto adresu, neodvážila sa vrátiť domov, späť do svojho bytu, bola až príliš vystrašená. Vedela však, že sa tam i tak bude musieť vrátiť, vysvetlil jej, že potrebuje vidieť "miesto činu".

Takmer až zberateľský kúsok - Chevrolet Impala ´67 sa usalašil na ceste pred chodníkom, ktorý viedol až k bránke domu. Nevidela dobre, kto sedel vo vnútri, no až do domu bolo cez otvorené okno počuť, ako nahlas mu hrala hudba, zrejme mal rád staré rokové hity, pretože hlasná muzika neutíchala. Ozvalo sa zatrúbenie, čo znamenalo, že to bol skutočne človek, na ktorého čakala.

Rýchlo vybehla z domu, oblečená v kamarátkiných šatách, v noci sa na jej prahu objavila v pyžame a odvtedy nevystrčila päty z tohto domu, aby si šla po svoje vlastné oblečenie. Kráčala po chodníku smerom k autu, keď muzika utíchla, dvere na Impale sa otvorili a vyšiel z nich mladý muž, ktorý mal podľa všetkého byť Dean Winchester.

Pri pohľade na neho zostala veľmi prekvapená. Čakala, že pán Winchester bude vyzerať možno zvláštne, akokoľvek, ale rozhodne nie takto. Z auta totiž vyšiel veľmi sympatický mladý muž v ležérnom oblečení, koženej bunde so slnečnými okuliarmi na očiach. Oprel sa o kapotu svojho Chvroletu a pokynul hlavou na znak pozdravu.

Po tom, čo si zložil okuliare z očí, prekvapene hľadela na jeho tvár. Musela uznať, že tento mladý muž bol skutočne veľmi atraktívny, nikdy by si ani len nepomyslela, že by mohol niekto takýto pracovať v oblasti záhad a nadprirodzených javov. Pripadal jej skôr ako profesionálny športovec, možno dokonca model. A tie jeho zelené oči - nikdy nikoho s tak moc žiarivou farbou nevidela. Na perách mu pohrával veľmi príťažlivý úsmev, tváril sa takmer nadšene, vôbec by jej nenapadlo, že príde práve niekto takýto.

"Vy ste pán Winchester?" Spýtala sa zarazene, keď podišla až k nemu. V očiach sa mu objavilo niečo mierne šibalské a pokojne prikývol. Pozdravil ju a stisol jej dlaň po tom, čo sa mu predstavila.

"Čo sa deje? Čakala ste niekoho iného?"

"Úprimne, som trochu prekvapená." Priznala sa a po určitej dobe trochu zahanbene odvrátila oči od jeho tváre, prezerala si ho až príliš okato, no inak sa nedalo. Určite si aj sám uvedomoval, jak moc atraktívny bol, zrejme to počúval z každej strany.

"Myslela ste, že príde niekto v dlhom habite s obrovským ružencom na krku a s kadidlom v ruke?" Uškrnul sa pobavene a ona nemohla inak, tiež sa musela mierne pousmiať. Hoci bola situácia, v ktorej sa práve nachádzala, viac ako vážna, jeho uvoľnený postoj a vtipné poznámky ju trochu rozptýlili.

"Zrejme ste videli až moc starých exorcistických filmov." Poznamenal a ona sa opäť na neho usmiala, čo sa týkalo prvého dojmu, tak ten po sebe zanechal viac ako dobrý.

Snáď sa vám to (a hlavne Sayuri) aspoň trošku páčilo :) Sayurka, ešte raz všetko len to naj k tým narodeninám a ostatným ďakujem za prečítanie :)