Neverím, že som konečne niečo ďalšie dopísala. A zrejme tomu neveríte ani vy, ale ubezpečujem vás, že skutočne je tomu tak. A dokonca sa mi to podarilo dokončiť, takže nikto nebude musieť čakať večnosť na ďalšie pokračovanie :P Berte to ako nejaký veľmi neskorý po-valentínsky darček. Veľmi, veľmi dlho som mala nápad pre túto poviedku v hlave a až teraz som sa dokopala to dostať zo seba von. Nakoľko sa mi toho v hlave nahromadilo tak veľmi moc, že nedokážem nič poriadne dokončiť, rozhodla som sa urobiť si v tom poriadok. A začala som týmto. Pôvodne som to plánovala ako kapitolovku, no pochopila som, že už si nemôžem nakladať na plecia toľko rozpísaných vecí. Preto to uverejňujem až teraz, hlavne, že je to kompletné a hotové, takže mám o "starosť" menej. Je to opäť niečo čiastočne nové - možno iné, ako zvyknem písať, hlavne čo sa časového obdobia, v ktorom sa odohráva dej, týka. Viete dobre, že som pri písaní history freak, ale tento raz sa posunieme trošičku do budúcnosti. Znova ide o fanfikciu na jednu z mojich obľúbených PC hier (ktorá tento raz nie je Assassin's Creed) a nepredpokladám, že ju niekto bude poznať. /Deichi Kazemai ma prekvapila, keď napísala, že jej je táto hra známa/. I napriek tomu je to napísané tak, že človek vôbec hru nemusí poznať, aby mohol čítať. Pokojne to berte ako nejakú originálnu záležitosť, i keď je jasné, že to nie je originál tvorba, ale fanfikcia, no tento raz vôbec nemusíte poznať predlohu/canon. Všetko, čo potrebujete vedieť, som vám zhrnula a myslím, že to každý pochopí, ak zapojí aspoň maličkú dávku predstavivosti. Takže, predstavujem vám svoju dlho pripravovanú jednorázovku (ktorá je tento raz sakra dlhá) na PC hru iNFAMOUS: Second Son a dúfam, že to aspoň niekoho osloví :)A PLACE FOR MY HEAD
Rýchlo vypla otvorenú internetovú stránku s odborným
článkom v prehliadači. Vyučujúci sa rozhodol, že sa opäť poprechádza po
učebni a keď sa blížil k nej, okamžite prerušila svoju činnosť,
ktorej sa doposiaľ venovala a tvárila sa, že stále pracuje na zadaní.
Vedela, že by sa nemala rozptyľovať surfovaním po internete a čítaním kade
čoho miesto toho, aby sa venovala práci, ktorú od nich učiteľ na konci dnešného
cvičenia chcel hotovú. Nemohla si však pomôcť, vždy bola až príliš zvedavá
a v poslednej dobe sa o nich hovorilo a písalo takmer
všade. Conduiti, bioteroristi, monštrá.
Každý ich nazýval inak. Podľa verejných vyhlásení predstavovali pre obyvateľov štátu
Washington hrozbu, boli označení za verejného nepriateľa, ozbrojené zložky vo
viacerých mestách na nich striehli a odvádzali ich do zajatia. A čím
viac sa o nich šírili rôzne informácie, tým viac rástla jej zvedavosť.
Bolo nemožné bývať v meste, akým bol Seattle
a neprísť do styku aspoň s niečím, čo sa týkalo tohto nového druhu
ľudí, ktorí predstavovali pre ostatných čoraz väčšiu hrozbu. Zhodou okolností
bola ako mladšia svedkom stretu jedného z nich s obyvateľmi
a hlavne ozbrojenými silami. Na prvý pohľad nenápadný muž v strednom
veku. Keď ukázal ostatným svoje schopnosti, všetci prítomní na tej ulici spanikárili.
Zneškodnili ho prv, než stihol niekoho usmrtiť, no napáchal vtedy veľmi veľa
škody. Bolo to už dávno a celej situácie sa zúčastnila iba ako vzdialený
pozorovateľ, no nejakým spôsobom ju to vtedy fascinovalo. A od tej doby
mala pri každej zmienke o bioteroristoch uši a oči nastražené.
„Nezabudnite, do konca hodiny zostáva už iba dvadsať
minút, potom chcem mať všetky zadania vytlačené a zozbierané na stole.“ Zo
spomínania ju vytrhol hlas jej vyučujúceho, ktorý sa opäť vrátil na svoje
miesto.
Zadanie mala už dávno hotové, dnes nedostali žiadnu ťažkú
úlohu a tak sa znova vrátila k svojmu osobnému skúmaniu cez internet. Jej
myšlienky však zablúdili k ďalšej z povinností – ešte stále tu bola
jej záverečná práca, na ktorej musela skôr či neskôr zapracovať. Termín
odovzdania bol síce stále pomerne ďaleko, no vedela, že si to nemôže nechať
všetko na poslednú chvíľu, mala pred sebou ešte nejaké terénne výskumy, preto jej
bolo jasné, že na tom bude musieť čím skôr zapracovať. Potrebovala hlavne
fotodokumentáciu a tú si musela pri téme, ktorú si vybrala, zabezpečiť
sama.
Snažila sa však v tejto chvíli netrápiť svoju hlavu
bakalárskou prácou a sústredila sa na najnovšie články, ktoré opisovali
ďalšie ´teroristické´ útoky conduitov v meste. Každý jeden takýto článok
mal rovnaký koniec – buď sa tieto útoky skončili definitívnym zneškodnením
bioteroristov, alebo ich zajali a odvliekli do špeciálneho inštitútu
určeného pre ich väznenie a regulovanie ich schopností, aby nemohli
naďalej páchať škodu.
Stále si nebola istá, či s takýmto prístupom
súhlasí. Uvedomovala si, že conduiti sú skutočne veľmi nebezpeční pre civilné
obyvateľstvo, no i napriek tomu ich stále považovala za ľudské bytosti
a hoci ich všetky médiá vykresľovali ako odpad a hrozbu spoločnosti,
nemyslela si, že sú všetci rovnakí a každý z nich si nezaslúži nič
iné, iba byť väznený ako zviera. Dokonca ani tie si nezaslúžili väznenie. Na
týchto „ľuďoch“ bolo skrátka niečo, čo ju z nevysvetliteľných dôvodov
fascinovalo i keď si uvedomovala, že ako ľahko by mohla na svoju zvedavosť
doplatiť.
Zaujal ju ďalší článok, ktorý sa objavil pod aktualitami
– písalo sa v ňom, že sa po meste začína šíriť vandalizmus, ktorý zrejme
nemajú na svedomí len tak nejakí obyčajní výrastkovia. Otvorila článok
a začítala sa, boli k nemu priložené aj fotografie. Náhle sa jej
rozšírili oči prekvapením. Zaujali ju fotky malieb na stenách, ktoré boli
označené ako „vandalizmus“. Graffiti, to bola presne téma, o ktorej písala
vo svojej záverečnej práci. Keď jej oči blúdili po posprejovaných stenách na
obrázkoch, vedela, že je to presne to, čo jej v práci doposiaľ chýbalo. Neboli
to tak úplne obyčajné graffiti. Na fotkách mohla jasne vidieť, že boli fosforeskujúce
a podobný efekt nedokázal docieliť žiaden druh spreja. Veľmi dobre to
vedela, robila si o jednotlivých druhoch nástrojov, ktoré sprejeri
používali podrobný prieskum. Skutočne bolo možné, že toto pomaľovanie stien mal
na svedomí niekto z bioteroristov.
K článku bol pridaný odkaz na ďalší – čerstvejší.
Graffiti na fotografiách z druhého reportu spájali s tými neónovými,
ktoré si prezerala pred chvíľou. Niekto sa dostal bez akéhokoľvek výstražného poplachu
až na samotný vrch Space Needle,
dominanty Seattlu a zanechal tam na visiacom banneri svoje „dielo“. Písali
o tom, že iba bioteroristovi by sa podarilo nepozorovane vniknúť až na
vrchné podlažie konštrukcie, ktorá sa týčila nad mestom. Do takej výšky by sa
bežný človek nemal šancu dostať. Údajne to spôsobilo rozruch po celom meste,
sama sa čudovala, že ako bolo možné, že to nezaregistrovala, no pohľad na dátum
zverejnenia článku ju oboznámil s tým, že táto správa je úplne čerstvá.
Stalo sa to včera.
Detailné zábery na graffiti boli naozaj pozoruhodné.
Netušila, ako sa niekomu podarilo dostať sa na tak nedostupné miesto a kde
nabral tú odvahu posprejovať národnú pamiatku, no fascinovalo ju to. Vzor na
sprejerskej tvorbe bol zvláštny, no páčil sa jej, celkový vzhľad bol veľmi
dobrý, aj prevedenie malo úroveň, nešlo o obyčajný vandalizmus, ako to
označovali iní. Ako študentka umenia a dizajnu v tom videla niečo
viac, preto bola rada, že našla ďalšiu pozoruhodnú vec, ktorú by mohla použiť
pri písaní práce. Snažila sa v článku vypátrať niečo viac o autorovi,
či sa potvrdilo, že dielo mal na svedomí conduit, no z pátrania ju vyrušil
vyučujúci, ktorý vyzval študentov, aby mu odovzdali ich dnešnú prácu.
Vypla internet a rýchlo dala vytlačiť vypracované
zadanie. S mierne zvrašteným obočím sledovala laser v počítači, ako
bleskovou rýchlosťou tlačí jej pracovné listy. Nemala rada, keď vyučujúci
trvali na tom, aby svoje školské práce odovzdávali v takejto staromódnej forme.
Omnoho jednoduchšie by bolo použiť digitálnu projekciu alebo holografickú
kartu, no poslušne si splnila svoje povinnosti. Tak ako ostatní spolužiaci.
Ani cestou domov nemohla zabudnúť na tie články, ktoré
počas vyučovania objavila. Bola si takmer istá, že sa k nim ešte vráti,
nie iba kvôli svojej práci, ale aj z toho dôvodu, že ju to skutočne
zaujalo. Graffiti bola pre ňu atraktívna téma, preto sa aj rozhodla o nich
písať a takýmto spôsobom bude môcť spojiť príjemné s užitočným.
► ► ►
Sedela vo svojej izbe s laptopom na kolenách
a mračila sa nad wordovými stránkami. Jej spolubývajúce práve neboli doma,
preto chcela využiť to ticho a pokoj na písanie bakalárskej práce. Čas ju
skutočne začínal pomaly tlačiť a ona s hrôzou zistila, že bude musieť
niektoré veci odtiaľ vyhodiť - tie, ktoré vedúci jej práce označil ako
nezaujímavé a nevhodné. Preto bude potrebné napísať ešte niečo navyše.
Lámala si hlavu nad jedným z mnohých odsekov, ktoré sa jej už podarilo
napísať, keď si zrazu spomenula na istý článok, ktorý nedočítala.
Preklikla sa na okno s internetovým prehliadačom
a pomocou vyhľadávača sa jej podarilo spomínaný článok opäť nájsť. Tento
raz bol doplnený detailnejšími zábermi na banner povievajúci nad mestom, na
ktorom stále trónilo dielo toho neznámeho sprejera. Na sociálnych médiách si od
obyvateľov Seattlu vyslúžil prezývku „Banner Guy“. Stále ho spájali s tými
neónovými výtvormi, ktoré boli uverejnené niekoľko dní pred tým, ako sa objavil
tento výtvor. Znova sa k nim vrátila a po podrobnejšom skúmaní prišla
na to, že koncept týchto dvoch nasprejovaných odkazov je iný. Napadlo jej, že
to môžu mať na svedomí dve rozličné osoby.
Nemohla sa prestať dívať na ten obraz znázornený na vrchu
Space Needle. Nebola to len taká obyčajná nasprejovaná čmáranica. Istým spôsobom
jej čiastočne pripomínala ten druh oldschool graffiti, ktoré zvykli sprejeri
zanechávať po sebe v minulosti. Terajší pouliční „umelci“ niečo podobné
nesprejovali, preto ju to čiastočne prekvapilo. Bol to skutočne zaujímavý
motív, ktorý by rozhodne stál za to, aby ho rozoberala vo svojej práci, no
vedela, že bude potrebovať viac ako len jednu fotku, ktorú niekto uverejnil
v internetovom článku. Vyučujúci im počas zadávania záverečných prác
vysvetlili, že čím viac obsahu v práci bude pochádzať od jej autora, tým
viac bodov za ňu získajú. Preto sa rozhodla, že v práci využije svoje
vlastnoručné fotografie, aby si čo najviac šplhla u poroty pri hodnotení.
To však znamenalo, že si ich bude musieť aj sama zaobstarať, čo nebolo práve
najjednoduchšie. Potrebovala by viac podkladov k tomu, aby to mohla využiť
v práci. Chcela zistiť, či sú za týmito dvoma podozrivými graffiti
skutočne conduiti a či je to dielo iba jedného, alebo viacerých. Možno
nejaká organizovaná skupina...
Zadívala sa na hodinky. Už sa začínalo zvečerievať,
napadlo jej, že by možno nebol najlepší nápad vydať sa teraz do mesta, ale
vedela, že tie fotomateriály potrebuje. Bolo jasné, že čím bolo neskoršie, tým
viac sa stal Seattle nebezpečnejším. Jej zvedavosť a túžba získať čo
najviac podkladov pre prácu však premohli akékoľvek obavy. Vstala od počítača
a začala sa obliekať, chystala sa vyraziť do večerných ulíc.
Pripravila si fotoaparát, našťastie nemusela nabíjať
baterky a tak iba vymenila kartu, aby sa jej na ňu zmestilo čo najviac
potrebných záberov. Nebol to síce najmodernejší a najvýkonnejší model, no
bol viac ako postačujúci na to, čo s ním plánovala urobiť. Zdalo sa jej,
že v tomto šere sa jej možno budú tie neónové graffiti zachytávať lepšie
ako za bieleho dňa, viac vyniknú.
Keď odchádzala z bytu, napadlo jej, že dnes
v noci bude pravdepodobne sama. Obe spolubývajúce odišli ešte poobede
a pokiaľ si dobre pamätala, tak ani jedna sa neplánovala do večera vrátiť.
Vyhovovalo jej to. Aspoň sa bude môcť venovať do neskorého večera práci
a hlavne materiálom, ak sa jej podarí nejaké dobré získať.
► ► ►
Sedela na sedadle v električke a pozorne
vyzerala z okna, či náhodou neuvidí nejaké stopy po neónových obrazcoch na
stene. Rozhodla sa, že začne tým. Na fotenie banneru visiaceho na samom vrchu
Space Needle bolo i tak už neskoro a okrem toho nemala ani poňatia,
ako by sa jej podarilo vyliezť tam. Akákoľvek možnosť bola vopred zavrhnutá,
vysoká konštrukcia bola prísne strážená, najmä po tom, čo sa nejakému
bioteroristovi podarilo nepozorovane dostať až na vrchné podlažie
a zanechať obraz na mieste, kde za iných okolností visela oficiálna
zástava Seattlu. Preto dúfala, že sa jej podarí zachytiť aspoň niečo
z toho iného druhu vandalizmu, ktorý tiež pripisovali conduitom.
Náhle stlačila signalizačné tlačidlo na znamenie toho,
aby električka zastavila. Dvere sa otvorili a ona rýchlo vybehla von.
Zdalo sa jej, že zazrela akýsi fosforeskujúci pruh ružovej, čo bolo
pravdepodobne to, čo hľadala. Pritisla si svoju bundu tuhšie k telu,
pretože o takomto čase začínalo byť vonku už chladno. Pevnejšie zovrela
svoj fotoaparát a kráčala späť k miestu, kde zazrela kúsok toho
svetielkujúceho obrazca.
Áno, naozaj tam bol. Vyčnieval z ďalšej uličky, do
ktorej sa dalo zabočiť. Mala šťastie, dostala sa k neónovým graffiti skôr,
než by si pôvodne bola myslela. Zastala na rohu hlavnej ulice, ktorá sa
križovala s bočnou. Takmer so zatajeným dychom sledovala, ako sa ružový
pás tiahne od jednej steny až do tej tmavšej uličky, kam neónový obrazec
smeroval. Hodnú chvíľu váhala, či má kráčať ďalej. Bočná ulica bola dlhšia
a takmer ponorená do tmy. Iba jedna blikajúca lampa a fosforeskujúce
graffiti osvetľovali jej tmavé múry. Vyzeralo to však tak, že na druhej strane
je tých obrázkov omnoho viac, preto opäť potlačila svoje obavy a potom, čo
sa ubezpečila, že je ulička prázdna, s hlbokým povzdychnutím zabočila za
roh.
Ružové svetielka na stene skutočne pokračovali ďalej
a vytvárali akúsi spleť zapadajúcu do vzoru. Nebola to však žiadna
výnimočná maľba. Iba také na prvý pohľad amatérske čmáranice niekoho, kto sa
tomuto druhu umenia zrejme nevenoval príliš dlho. Nedokázala si predstaviť, že
by to urobila tá istá osoba, ktorá mala na svedomí graffiti na vrchu Space
Needle, to bola až príliš precízna práca. Toto skôr vyzeralo, akoby si niekto
krátil voľný čas a využil k tomu akýsi neznámy druh fosforeskujúcich
nástrojov.
Neónové šmuhy boli až príliš vysoko na to, aby si ich
mohla pozrieť z bezprostrednej blízkosti, prípadne sa ich dotknúť
a preskúmať, že ako vlastne boli vytvorené. Zapla teda svoj fotoaparát
a urobila pár záberov z čo najbližšej vzdialenosti, aká sa jej
podarila. Potom kráčala ďalej, stále hlbšie a hlbšie do uličky, ktorá bola
celá posprejovaná. Každý jeden nový obrazec zachytila vo svojom objektíve. Ak
už nič lepšie dnes nezoženie, tak aj tieto zábery budú určite veľmi zaujímavým
prvkom v jej práci.
Zabočila za roh do ďalšieho radu tehlových panelov
lemovaného smetiakmi a niekoľkými zadnými východmi budov s ošarpanými
dverami. Táto scenéria ju začínala mierne desiť, nikde nebolo ani živej nohy,
no pokračovala ďalej, pretože graffiti pokračovali tak isto. Prešla takmer
jeden celý blok, keď jej pozornosť upútalo niečo nové.
Po dlhšom úseku bez akéhokoľvek neónu
a nasprejovaných obrázkov došla ak k slepej uličke na ktorej konci
žiarili ďalšie graffiti. Tieto však boli iné, s akými sa doteraz počas jej
lovu na vhodné obrázky do práce stretla. Boli tak veľké, že ich mohla vidieť aj
zo začiatku uličky. Rýchlym krokom prebehla až k jej koncu, kde už neboli
žiadne dvere, žiadne iné objekty, len pár vyhodeného starého nábytku a dva sudy
na odpadky. Žiadne lampy a ani iné osvetlenie a predsa v tomto
slepom konci uličky nebola tma, práve naopak.
Pozoruhodné dielo z ružových neónových šmúh
osvetľovalo všetko naokolo. Aj jej vlasy zažiarili na ružovo. Nedokázala od
toho výjavu odtrhnúť oči. Na malú chvíľu zabudla, že prečo tu vlastne stojí, že
by mala fotiť a hlavne, že sa nachádza na konci slepej uličky, ktorá bola
snáď ešte viac nebezpečná ako tie, ktorými prešla dnešný večer už pred tým. Jediné,
na čo dokázala sústrediť svoju pozornosť, bol veľkolepý obraz pred ňou.
Veľmi jej to pripomínalo dielo od toho, ktorého prezývali
Banner Man. Doterajšie fosforeskujúce maľby boli nasprejované iba ledabolo,
neskrývali v sebe takmer žiaden umelecký dojem, no táto bola o niečom
úplne inom. Obrazec bol tak prepracovaný, že ho sledovala takmer bez dychu
a pokúšala sa vydedukovať, že čo tie tvary vlastne znamenajú. Dala by aj
svoju ruku do ohňa za tvrdenie, že tieto graffiti mal na svedomí rovnaký
človek, ktorý posprejoval aj banner na Space Needle.
V tej chvíli skutočne zatúžila po tom, mať možnosť
spýtať sa čokoľvek autora. V hlave sa jej rojilo toľko otázok, nedokázala
ani poriadne odfotografovať tú pozoruhodnú tvorbu na stene. Vedela však, že je
veľmi nepravdepodobné, aby sa jej niečo takéto splnilo. Ktokoľvek to mal na
svedomí, tak zrejme nechcel, aby ho pri tom prichytila verejnosť.
A začínala vážne veriť tomu, že to skutočne urobil nejaký conduit. Pretože
to, čo videla pred svojimi očami tomu jasne nasvedčovalo. Konečne si mohla tie
neónové svetielka prezrieť zblízka, keďže autor nimi pomaľoval celú plochu
steny. Podišla bližšie a začala skúmať, z čoho bol obrazec vytvorený.
Vyzeralo to ako čistá sústredená neónová energia. Dokonca začula aj drobnučké
bzučanie, ako keď sa človek započúva do zvukov neónovej lampy, či iného
svetielkujúceho objektu. Zatúžila sa toho dotknúť, no iba jeden jediný pohľad
na dielo nasvedčoval, že by to nemuselo byť bezpečné. Akoby v tom pulzoval
elektrický výboj, jednotlivé častice sa oddeľovali a znova spájali stále
dookola. A ak by sa toho dotkla, tak by si mohla riadne ublížiť.
Preto poodstúpila od steny a pripravila si znova
svoj fotoaparát. Odfotila fosforeskujúce graffiti niekoľko rázy,
z viacerých uhlov. Snažila sa zachytiť každý jeden detail a vzrušenie
v jej vnútri nekontrolovateľne rástlo. S týmto vo svojej práci určite
zaboduje. Nikdy nič podobné nevidela. Kombinácia klasických oldschoolových
nasprejovaných výtvorov a neónových liniek takmer vyrážala dych. Teraz si
bola už úplne istá, že tí conduiti, ktorí tu zanechali svoje diela, boli dvaja.
So spokojným výrazom v tvári si prezerala odfotografované graffiti, zdalo
sa, že zábery sa jej tento raz naozaj vydarili. Pre istotu zachytila do
zariadenia aj jednu holo-projekciu od jednej strany slepého konca uličky až po
druhý. Ak sa jej podarí to nejako slušne zeditovať, môže to priložiť
k svojej práci a získať nejaké body navyše.
Myslela si, že dnešný večer ju už nič nemôže prekvapiť,
ten pocit spokojnosti sa stále nevytrácal. Dostala presne to, po čo si dnešný
večer do ulíc Seattlu prišla, plus jeden bonus k tomu. Bonus v podobe
tohto neuveriteľného diela. Až pohľad na hodinky na zápästí ju vrátil
z eufórie späť do reality. Bolo už skutočne neskoro, uličkami Seattlu sa
rozliehala tma ako ťažký záves. Nápad, že je načase ísť domov, bol v tejto
chvíli úplne na mieste. Zaklapla objektív fotoaparátu a vložila si ho do
puzdra, stále otočená čelom k tej žiarivej maľbe na stene. Keď zapínala
zips na puzdre, aby svoje zariadenie zabezpečila, v polovici stuhla.
Najskôr mala pocit, že sa jej to iba zdalo. Neodvážila sa
otočiť späť, bála sa, že by sa jej obavy potvrdili. Ten nevítaný pocit, že za
sebou začula nejaký pohyb, ju kompletne pohltil. Rýchlo zapla celý zips a keď
to počula znova, ani sa nepohla. Nastražené uši a jej myseľ pracovali na
plné obrátky. Niekto tu je!
Najhoršie bolo, že sa nachádzala v slepej uličke
a ak by ju teraz niekto zozadu napadol, nemala by sa ako brániť a ani
kam utiecť. Pomaly sa otočila, svietiace graffiti nechala z svojim
chrbtom. Zažmúrila do vzdialenej temnoty, no nevidela takmer nič. Žiaden pohyb
v tej tme, žiadne ďalšie zvuky, vôbec nič. Na okamih sa jej v mysli
vyrojila myšlienka, že si to snáď všetko iba predstavovala. Opatrne podišla pár
krokov späť k rázcestiu, ktorým vošla do tejto slepej uličky.
Opäť to počula. Tento raz za sebou, mala pocit, že sa od
slepého konca niekto alebo niečo blíži. Pridala do kroku a neprestávala sa
obzerať. Všetko, čo videla, boli iba tie neónové graffiti, žiadna postava ani
žiadne zviera, či nejaká iná organická forma života. I napriek tomu jej
celým telom prebiehali zimomriavky, prisahala by, že za sebou niečí pohyb
dokonca cítila.
Do tretice bol zvuk pohybu omnoho hlasnejší a omnoho
bližšie ako pred tým. Tento raz prichádzal z opačnej strany a na jej
obrovské zdesenie to tento raz videla. Stál pred ňou. Bol to človek, alebo tak
aspoň vyzeral. Jeho silueta bola ľudská, no bol čiastočne zahalený v šere
tmy. Musela zabrzdiť, aby do neho nevrazila. Spanikárila, netušila, čo robiť.
Tá postava sa nehýbala, iba tam tak stála. Neznámy zrejme čakal, čo urobí.
Tento raz nemala inú možnosť, iba zacúvať späť na koniec uličky. Srdce jej
začalo biť ako o preteky a doslova cítila, ako ju zalial studený pot.
To, že sa zrazu rozochvela od hlavy po päty, nemalo nič spoločné s počasím
ani neskorou večernou hodinou. Pocítila strach, ako snáď nikdy pred tým.
V tejto situácii sa ocitla prvý raz vo svojom živote. Prvý raz takto
blízko...
Mladík, nemohol byť o veľa starší od nej, možno iba o pár rokov. Veľmi vysoký, dobre stavaný, aspoň to mohla vidieť z toho, čo jeho oblečenie odhaľovalo. Najviac ju zaujala jeho tvár. Už dlho nevidela niekoho tak moc atraktívneho, hoci sa vymykal jej štandardom, vďaka ktorým vždy rozpoznala atraktívneho muža. Tento bol niečím zvláštny, no o to viac na neho vyjavene doslova civela. Jeho tvár v nej evokovala, že by možno mohol pochádzať z nie príliš vzdialeného sídla pôvodných obyvateľov, možno bol z toho klanu Akomish, ktorý sa sústreďoval neďaleko Seattlu.Srdce sa jej takmer zastavilo od šoku – motív toho
tetovania bol urobený na presne rovnaký štýl ako graffiti za jej chrbtom.
Dokonca aj tie, ktoré viseli na banneri nad mestom. Nedokázala uveriť tejto
náhode – mohol by to byť skutočne on, autor týchto pozoruhodných obrazcov,
ktoré ju tak fascinovali? V tom prípade...
Je to conduit! Jej myseľ na ňu doslova
kričala a v tom momente zvyšok tela takmer stuhol, akoby mala nohy
z olova. Mladík, ktorý pred ňou stál, by mohol byť bioterorista. Tá
myšlienka ju vydesila natoľko, že sa panika znova vrátila, tento raz sa do nej
ponorila celá, cítila to, akoby práve vošla do studenej vody, až po krk. Všimol
si to, vycítil jej strach, hoci sa ho snažila potlačiť, nechcela mu dať najavo,
že má úplne navrch.
„Kľud, nič ti nespravím,“ neprestal sa na ňu uškŕňať
a založil si ruky na hrudi, bol úplne uvoľnený a o to viac
začínala byť ostražitá. Bolo jej jasné, že keby na ňu zaútočí, tak by proti
nemu nemala šancu. Premôcť jedného bioteroristu bolo nesmierne náročné,
mnohokrát sa toho muselo chopiť celé komando vycvičených a ozbrojených jednotiek,
sama by nezmohla nič.
Hoci jeho hlas znel príjemne a priateľsky,
nedokázala sa uvoľniť, ani keby chcela. Nepoznala ho, obaja boli v temnej
slepej uličke a nebol tu nikto, kto by jej v prípade núdze mohol
pomôcť. Možnosť, že by zrejme mala privolať políciu, okamžite zamietla. Kým by
na toto miesto dorazili, bolo by po nej. Možno by to s ňou skončil prv,
ako by jej vôbec stihol niekto zdvihnúť telefón. Pohľad nervózne uprela na svoj
fotoaparát, ktorý stále pevne stískala v rukách.
„Páči sa ti moje dielo?“ Spýtal sa s istou dávkou
pobavenia a samoľúbosti, keď mu opäť pozrela do tváre, ktorú osvetľovali
neóny, uvidela v nej sebavedomý a akýsi hravý výraz. Takže to bol
skutočne on, týmto jej to potvrdil. Nedopovedala mu. So stisnutými perami stále
hľadela na mladého muža pred sebou, snažila sa z jeho výrazu vydedukovať,
že čo má za lubom.
„Ty si bioterorista?“ Prehovorila napokon, keď
v sebe nazbierala aspoň štipku sebavedomia a odvahy. V tom jej
napadlo, že zrejme nemala použiť práve toto
slovo. Mohlo by ho zbytočne vyprovokovať. Vedela si predstaviť, že niekto jeho druhu, pravdepodobne nemá rád, keď
ho označujú touto nálepkou. Jeho tvár však nenadobudla nahnevanú, ani
strašidelnú masku, práve naopak. Pobavene naklonil hlavu a jeden
z jeho kútikov sa posunul o čosi vyššie.
„Toto pomenovanie nemám rád,“ na chvíľu sa zatváril naoko
dotknuto, „preferujem skôr slovo conduit, ak dovolíš. Ale moje meno je Delsin,“
znova sa prívetivo usmial. Hovoril to tak pokojne a uvoľnene, začínala ho
upodozrievať, že si z nej možno uťahuje, no bolo jej jasné, že sa trafila
do čierneho, nemohol byť nič iné, už len ten pocit, ktorý z neho mala, jej
jasne hovoril, že nie je len tak obyčajný
človek.
„Takže to ty máš toto na svedomí?“ Gestom ukázala na
graffiti za sebou, v tom momente z nej strach začal opadať
a nahradili ho veľká zvedavosť, mierne vzrušenie, očakávanie. Nemohla
uveriť tomu, že sa jej podarilo dostať sa k autorovi tých výtvorov, ktoré ju
tak zaujali. Áno, stále to bol conduit a áno, nepoznala, ho, ale čosi
v ňom ju nútilo upokojiť sa a z neznámych príčin jej už
nenaháňal ten strach, ako na začiatku.
Jeho úsmev sa znova prehĺbil. Prikývol a podišiel
k nej o krôčik bližšie, no tento raz neustúpila. Jednak už nemala kam
a taktiež bola zaujatá týmto zistením. Pravdou bolo, že stále pociťovala
akúsi drobnú vnútornú nervozitu, no tentoraz to nespôsobovala blízka prítomnosť
jedného z bioteroristov, mala podozrenie, že za to môže jeho príťažlivý
vzhľad a spôsob, akým k nej pristupoval. Úplne otvorene. V duchu
sa pokarhala, nepáčilo sa jej, akým smerom sa uberajú jej myšlienky. I keď
nemohla poprieť, že bol skutočne jej typ, ale bolo jasné, že na takéto
myšlienky teraz naozaj nie je vhodná doba. Okrem toho, bola tu jej práca
a až teraz si uvedomila, že by do nej mohla zohnať informácie z prvej
ruky, takýto autentický „zdroj“ by sa určite nepodaril zohnať len tak hocikomu.
„Takže sa ti páčia,“ tentoraz to vyslovil ako fakt,
nepýtal sa, domyslel si to sám. Zdalo sa, že tento mladík mal sebavedomia na
rozdávanie, no nejako sa jej to k nemu proste hodilo a hoci na iných
mužoch jej vadilo, ak boli namyslenejší, ako by možno bolo zdravé, u neho
jej to neprekážalo, práve naopak, bola to súčasť vyžarovania, ktorým na ňu
pôsobil. A faktom bolo aj to, že tie graffiti boli skutočne pozoruhodné.
„Prečo si to myslíš?“ Tento raz sa upokojila úplne,
prestala zvierať svoj foťák ako kliešť a trochu sa uvoľnila. Snažila sa
tváriť nezaujato, nechcela mu dať najavo, aký efekt na ňu on a jeho
výtvory mali.
„Inak by si si ich nefotila.“ Uškrnul sa ešte viac ako
pred tým.
„Sledoval si ma?“ Prižmúrila oči, no tá myšlienka jej
spôsobila mierne vzrušenie, hoci si to nechcela priznať. Predstava, že sa na ňu
upierali jeho tmavé oči už dlhšiu chvíľu, ju svojim spôsobom takmer až potešila,
čo tak úplne nechápala. „Potrebovala som nejaké fotky do školy.“ Ledabolo
pokrčila plecami.
„Čo študuješ? Ako vystopovať bioteroristov?“ Prehlásil s dávkou irónie, no stále veľmi
pobavený. Aj ona pocítila nutkanie usmiať sa. Rozhodla sa byť úprimná.
„Vlastne, študujem dizajn a píšem prácu
o graffiti.“
„Tak to máš toho správneho človeka,“ uškrnul sa znova
a sám sa zadíval na svoje vlastné dielo, akoby ho hodnotil.
„Aj to na Space Needle je tvoja práca?“ Spýtala sa
napriek tomu, že si tým bola takmer istá.
„Hmm, čo myslíš?“ Nadvihol hravo obočie a zadíval sa
jej do očí. Stále na neho hľadela ako zhypnotizovaná, jeho tvár bola ožiarená
ružovým svetlom vychádzajúcim spoza nich oboch. „Sám Banner Guy osobne.“ Potvrdil jej domnienky a tento raz
k nej natiahol svoju dlaň na znak toho, že očakáva, že sa mu predstaví aj
ona. Pri pohľade na jeho ruku si uvedomila, ako moc veľké dlane mal.
A dlhé prsty, ako umelec. Moderný umelec v tejto chaotickej dobe. Jeho
tetovanie na predlaktí opäť zaujalo je pozornosť.
„Nora,“ prehovorila a napokon jeho dlaň stisla vo
svojej drobnejšej. Vtedy si to všimla, akýsi zvláštny dymový opar, vo svetle
neónov z graffiti naberal ružový nádych. Akoby vychádzal z neho,
vznášal sa okolo oboch. Cítila akési drobné mraučanie v svaloch, keď sa
ich ruky navzájom dotkli.
„Prepáč,“ pozrel na ňu s mierne previnilým výrazom,
ktorý opäť spôsobil, že sa jej zmocnila príjemná triaška, „ešte to neviem tak
úplne ovládať.“ Priznal. Prekvapili ju jej slová. Bolo jej jasné, o čom
hovorí, jeho schopnosti...
„Ako sa ti vlastne podarilo dostať sa na vrch Space
Needle?“ Musela sa to spýtať, niečo podobné vŕtalo v hlave zrejme všetkým,
ktorí tému „vandalizmus v podaní conduitov“ riešili.
„Ako?“ Znova sa sprisahanecky pousmial a v očiach sa mu objavili nadšené iskierky. Zrejme sa nemohol dočkať toho, aby sa predviedol. „Takto.“
Prekvapením otvorila ústa, keď zmizol v tom istom tmavom dyme, ktorý zazrela pred chvíľou, teraz ho bolo omnoho viac a sprevádzal ho aj akýsi zvláštny záblesk. Niečo podobné by sa za iných okolností nedalo vysvetliť logicky. O malú chvíľu za sebou začula šuchot a opäť sa objavil, no tento raz na úplne inom mieste, stále ho sprevádzal ten zvláštny dym. A nasledovalo pár iskierok, akoby elektrická energia. Stále užasnuto hľadela na conduita pred sebou. Niečo podobné videla naposledy už dávno, ten pred tým však vyzeral omnoho nebezpečnejšie, aspoň spôsob, akým využíval svoje schopnosti bol zastrašujúci. Ale tento conduit, Delsin, zatiaľ neurobil nič, čo by jej mohlo ublížiť.
Zanechal za sebou spleť dymu a akéhosi lúča
neznámeho pôvodu. So zatajeným dychom sledovala ako stúpa do čoraz väčšej výšky
a bez varovania sa jeho telo vo vzduchu zastavilo, mala pocit, že každú
chvíľu sa začne rútiť k zemi a spanikárila, no potom zrazu zmizol.
Opäť v oblaku dymu a prachu. Nemohla to vidieť úplne zreteľne, bol
veľmi vysoko a všade bola tma, no i tak to aspoň čiastočne postrehla.
A potom bol zase späť. Na zemi, znenazdajky sa zjavil ako keby do toho
miesta, kde zrazu stál, udrel blesk, stále sa z neho dymilo, no ten dym
bol tak zvláštny, jediné mihnutie oka stačilo na to, aby bol preč.
Už jej bolo jasné, ako sa mu podarilo dostať sa na vrch
Space Needle, nepotreboval na to nič iné, iba tieto nevídané schopnosti.
V prenesenom význame by sa dokonca dalo povedať, že vedel lietať.
Schopnosti conduitov boli naozaj niečo extra, ak ju doteraz fascinovali, tak
momentálne jej z toho všetkého takmer vybuchla hlava.
„Dobré, nie?“ Spýtal sa jej pobavene, keď zaujato
pozoroval svoje dlane, okolo ktorých sa stále vznášali drobné čierne chumáčiky
dymu, ktoré sa pomaly ťahali dostratena. „Mám ich od jedného týpka.“ Povedal so
smiechom.
„Nerozumiem.“ Zvraštila obočie, jeho slová ju zmiatli.
„Ja som tak trochu zvláštny
druh.... bioteroristu...“ pousmial sa pobavene a tento raz sa pozrel
na ňu. Zvedavo naklonila hlavu a čakala na vysvetlenie. „Som niečo ako
špongia na conduitov,“ zasmial sa a pokračoval, „dokážem si požičať ich
schopnosti, zostávajú mi natrvalo, stačí mi, keď sa ich dotknem a vezmem
si ich. Už som takto získal dve.“
„To je ako možné?“ Ešte nikdy o niečom podobnom
nepočula, no zaujalo ju to. Conduit, ktorý sa so schopnosťami nenarodil, ale
ich dokáže získať od druhých? Také niečo tu ešte nebolo.
„Sám neviem, prišiel som na to len pred nedávnom,“
priznal sa jej a prekvapilo ju, že s ňou zdieľa niečo takto osobné,
s ňou, ktorú stretol len pred malou chvíľou. „bola to náhoda, cez našu
osadu prevážali conduitov, ktorých zajali a potom sa im to vymklo spod
kontroly. A prišla tam tá ženská...“ teraz sa rozprával skôr sám so sebou
ako s ňou.
„Žena?“ Spýtala sa opatrne. Vyzeral, že ho niečo
zarmútilo, nebol už taký uvoľnený a vysmiaty, na jeho tvári sa zjavilo
zachmúrenie. No i tak z neho nemala v žiadnom prípadne pocit, že
by bol taký zlý, ako bioteroristov vykresľovali všade v médiách. Bolo
zaujímavé vnímať to všetko pre zmenu aj z pohľadu jedného z nich.
„Ublížila našim,“ tento raz to takmer až zavrčal
a všimla si, ako zaťal dlane v päsť. „Preto sme prišli do Seattlu, ja
a Reggie, môj brat... Musím to všetko napraviť, je to čiastočne moja
vina.“ Prehlásil trpko a hoci mu chcela nejako pomôcť, akokoľvek,
nevedela, čo na to povedať. Nebola si istá, že o čom presne hovorí, no
v tej chvíli jej vôbec nepripadal ako nejaké monštrum. Mal schopnosti,
ktoré boli určite nebezpečné, hlavne to, že mohol „ukradnúť“ akúkoľvek druhým
conduitom, no ak by nevedela lepšie, povedala by, že je to obyčajný mladý muž,
rovnaký ako ostatní, na ktorom nie je nič zlé. Pomyslela si, že koľko takýchto
ľudí chodí po svete a pokiaľ ostatní netušia, že čo sú zač, tak je všetko
v poriadku.
„A čo ten neón?“ Snažila sa odviesť jeho myšlienky inam.
Netušila, čo ju k tomu vedie, veď ho vlastne prakticky nepoznala
a každý iný rozumný človek by si
od neho možno držal odstup, no v tejto chvíli bola všetko možné, len nie
rozumná. Jej otázka ho opäť pobavila.
„Nemôžem prezradiť všetky svoje triky na prvom rande,“
žmurkol na ňu a jeho slová jej na malú chvíľu zastavili všetky myšlienky
v hlave. Flirtoval s ňou? Takmer neverila svojim ušiam, možno to bolo iba
žartovanie, no predstava, že by bola na rande s niekým ako on, jej nebola
nepríjemná. Musela priznať, že ju jeho prítomnosť čiastočne očarila, možno to
bolo aj tým, že nebol tak úplne obyčajný a ona mala vždy slabosť pre neobyčajné.
Odkašľala si, snažila sa odviesť svoje myšlienky niekam
inam. Bolo to však ťažké, jeho prítomnosť to sťažovala a hlavne pohľad na
neho. Prečo musí byť k tomu všetkému
ešte aj tak moc atraktívny? Bola nahnevaná sama na seba, že ju takto moc
priťahoval. Úplný cudzinec... Toto sa jej snáď ešte nikdy pred tým nestalo.
„Hovorila si, že sa voláš Nora, však?“ Pozdvihla
k nemu zrak, premeriaval si ju od hlavy po päty, pokiaľ mu svetlo
z neónov dovoľovalo. Za iných okolností by jej niečo takéto bolo
nepríjemné, hlavne od cudzinca, no jeho pohľad sa jej páčil a hoci ním
bola sama čiastočne očarená, v hlave jej skrsla aj myšlienka, že by toto
nečakané stretnutie mohla využiť vo svoj prospech. Spojenie príjemného
s užitočným nikdy nebolo na škodu, preto sa rozhodla pristúpiť na jeho
hru. Koniec koncov, nemusela svoj záujem predstierať, všetky jej zmysly takmer
bez zastavenia vnímali mladého muža pred ňou.
„Správne,“ vydala zo seba a opatrne podišla bližšie.
Všimla si, že mu spoza trigovice trčí tenké slúchadlo, druhé mu zakrývali vlasy
a čiapka. „Čo to počúvaš?“ Spýtala sa, aby ich rozhovor plynul ďalej,
dúfala, že sa jej opäť podarí vrátiť sa k téme graffiti.
Na okamih jej neodpovedal, ale vytiahol voľne visiace
slúchadlo zo svojej bundy tak, aby bol jeho kábel čo najdlhší. Z vrecka
vytiahol prehrávač a pokynul jej, aby prišla ešte bližšie. Bez váhania
poslúchla, akékoľvek obavy z jeho prítomnosti boli už dávno preč. Keď
stáli jeden vedľa druhého, podal jej jedno zo svojich slúchadiel.
„Vezmi si ho.“
Zvedavo si slúchadlo vložila do ucha. Hudba, ktorá hrala
na najvyššom stupni volume, jej bola čiastočne známa, niekde tú melódiu už
počula, no nevedela si za nič vybaviť, o čo šlo. S trochu zmäteným
výrazom pozrela hore k nemu. Pozoroval ju, sledoval jej tvár, čakal, že
z nej vyčíta nejakú reakciu.
„Čo je to zač?“ Spýtala sa mierne sklamaná sama sebou, že
interpreta nespoznala. Chcela zapôsobiť aj ona na neho, no jej nedostatočné
vedomosti ho mohli trochu odradiť. „Je mi to znám, ale neviem si vybaviť...“
„Nirvana?“ Uškrnul sa. Prekvapene nadvihla obočie.
Samozrejme, že Nirvana. Táto oldschoolová grunge kapela bola kedysi známa, no
v súčasnosti sa našlo už len málo ľudí, ktorí ich piesne zvykli počúvať,
no stále bola táto kapela považovaná za kultovú. A tá notoricky známa
pieseň, už jej bolo jasné, kde ju počula. V duchu sa skarhala, že na to
neprišla skôr.
„Možno budeš poznať túto,“ prehovoril a prehodil na
ďalšiu skladbu, táto bola úplne jasná. Poznali ju aj tí, ktorí okolo tohto
žánru ani len neprešli.
„Tá kapela mi niečo hovorí, len som si nedokázala
spomenúť,“ priznala sa a ďalej počúvala. Bol na nich zrejme veľmi zvláštny
pohľad. Dvaja cudzinci uprostred slepej uličky neskoro večer, ich topánky sa
takmer dotýkali a na malú chvíľu nebolo počuť nič iné, iba hudba šíriaca
sa zo slúchadiel a tiché bzučanie neónov za ich chrbtami. Celý ten premýšľala
o tom, že prečo tento zvláštny mladík, tento conduit mal rád takéto veci,
bolo to svojim spôsobom sympatické. Mal svoj vlastný štýl a to sa jej na
ňom páčilo, o jeho grafitoch nehovoriac.
Opäť uprela oči hore, k jeho tvári. Zrejme to
vycítil, pretože sa zabodol svojim pohľadom do toho jej. V pozadí stále
hrala jedna pieseň za druhou, no tento raz ich už vôbec nevnímala. Napadlo jej,
že čo by sa stalo, ak by ju takto videl niekto z jej známych. Sama,
v tme, s neznámym mužom, conduitom. Nedokázala sa však od neho pohnúť,
bola úplne pohltená jeho prítomnosťou a touto atmosférou. Jej pôvodný plán
využiť to, že sa s ním stretla pre vlastnú potrebu, bol preč. Nezáležalo
na ňom, momentálne sa nedokázala sústrediť na také veci, ako bola jej školská
práca.
Ale táto chvíľa netrvala dlho, vyrušil ich hluk
približujúceho sa vozidla a hlasy. Mužské, dupot ťažkých topánok
a cinkanie kovu.
„To sú agenti D. U. P.“ Zavrčal mladý bioterorista
a rýchlo sa obzrel smerom, ktorým sa k nim blížili muži.
I z diaľky bolo jasne vidieť, že majú zbrane. Z jeho úst unikla
tichá nadávka. Presne vedela, kto sa k nim blíži. Agenti D. U. P. patrili
k tým ozbrojeným silám určeným na lovenie a zatýkanie voľne
pohybujúcich sa conduitov.
„Ako je možné, že nás našli?“ Zámerne použila to zámeno,
boli v tom spolu a ona to tušila. Nezáležalo na tom, či aj ona mala
schopnosti, alebo nie, to, že bola na tomto miesto s jedným
z bioteroristov z nej automaticky robilo komplica. Mohla síce
predstierať, že ju napadol a tváriť sa ako obeť, no niečo podobné nikdy
nebolo v jej povahe.
„Videli jeden z mojich trikov,“ odvetil Delsin
a stále zamračene sledoval približujúce sa vozidlo aj s ozbrojenými
jednotkami. Zdalo sa jej, že vymýšľa nejaký plán, ako sa z tohto všetkého
dostať.
„Čo teraz?“ Bola veľmi rozrušená a hlavne nahnevaná
– na všetkých, ktorí lovili conduitov a hlavne na týchto mužov, ktorí
takto nepríjemne vyrušili.
„Musíme zdrhnúť.“ Veľmi jednoduchá odpoveď
a očividné riešenie. I napriek tomu si nedokázala predstaviť, ako to
chce zrealizovať, nachádzali sa predsa v slepej uličke a ona na
rozdiel od neho nedokázala prekonať zemskú gravitáciu. Začínala si myslieť, že
sám ujde a nechá ju tu napospas tým zbrojeným chlapom.
Nič podobné sa však nechystal urobiť
a o niekoľko chvíľ, ktoré dokázala vnímať iba čiastočne, nakoľko sa
to všetko odohralo moc rýchlo a celú situáciu si neskôr dokázala vybaviť
iba ako zahmlenú spleť bleskových udalostí.
► ► ►
Stále nedokázala pochopiť, ako bolo možné, že
v jednej chvíli boli spolu s Delsinom zahnaní do kúta agentmi D. U. P.
a v ďalšej sedela vedľa spomínaného conduita na streche jednej
z najvyšších budov Seattlu. Bol z tadiaľto výborný výhľad na Space Needle, za čo bola nekonečne
vďačná. Rýchlo vytiahla svoj fotoaparát a urobila pár záberov, ktoré budú
podľa všetkého neskôr viac ako použiteľné a odložila svoje zariadenie, až
keď jej Delsin začal robiť do objektívu opičky.
„Stále nechápem, ako sa ti mohlo podariť dostať sa na
samý vrch, nikto si to nevšimol a ešte si to tam aj posprejoval.“
Prehovorila a zahľadela sa do diaľky, celé mesto pod nimi osvetľovali
pouličné lampy a neóny, niektoré z nich boli dielom ľudí, ako ten,
ktorý sedel vedľa nej. Stihli prediskutovať aj tie svetielkujúce diela.
Potvrdil jej domnienky, že to všetko nemal na svedomí sám. Prezradil jej, že je
tu jedno dievča. Malo podobné schopnosti ako on, ktoré si od nej požičal pri
ich prvom stretnutí. Pri zmienke o ďalšej mladej žene na chvíľu pocítila
z neznámych príčin drobný záchvev žiarlivosti, hoci bol nelogický. Nemohla
predsa žiarliť kvôli niekomu, koho poznala sotva pár hodín. Nech bol akokoľvek
príťažlivý a cítila sa s ním akokoľvek dobre.
„Hmm, som v tom proste dobrý, takže bod pre mňa. Delsin:
1. Agenti D. U. P.: 0.“ Venovala mu za to pobavený pohľad.
„A to je ešte nič,“ pokračoval a opäť sa uškrnul tým
sebavedomým spôsobom, „plánujem si ukradnúť ešte obdivuhodnejšie schopnosti,
potom uvidíš ešte väčšie veci.“
„Pokúšaš sa ma ohúriť?“ Spýtala sa. Mala náladu na túto
ich malú hru, v ktorej pokračovali po tom, čo ušli tým ozbrojeným mužom.
Za dnešný večer s ním prežila viac, ako s akýmkoľvek iným mladíkom,
s ktorým sa stretla, za veľmi dlhú dobu.
„Funguje to?“ Cítila, ako z neho vyžaruje sebaistota
a mierne sa k nej naklonil, neprestávali jeden druhému hľadieť do očí.
V tej chvíli zvádzala v hlave vnútorný konflikt. Chcela pristúpiť na
to, čo jej nenápadne ponúkal, chcela zažiť malé dobrodružstvo, ktoré sa
s ním snúbilo, aspoň raz urobiť niečo bláznivé. Zároveň si však chcela aj
držať odstup. V hlave sa jej ozývali varovné slová, ktoré sa na obyvateľov
Seattlu valili z každej strany, týkali sa bioteroristov. Bioteroristov,
ako bol aj ten, čo práve sedel v jej tesnej blízkosti.
Rozhodla sa, že na
to všetko hneď nepristúpi a mierne sa od neho odtiahla. Odkašľala si
a jej ruky sa zamestnávali fotoaparátom a keď Delsin neprehovoril ani
slovo, zdvihla ho k tvári a zahľadela sa do objektívu. Namierila ním
na neho a stlačila spúšť.
„Čo robíš?“ Spýtal sa jej s nadvihnutým obočím.
„Úsmev,“ zaškerila sa na neho spoza objektívu a neprestávala
hľadať ten najsprávnejší záber na mladíka pred sebou. „Odfotím ti autoportrét
a pošlem to do televízie.“ Zasmiala sa sama pre seba a Delsin
pobavene prekrížil svoje paže na hrudi a naklonil hlavu na stranu v zamyslenom
geste.
„Vážne?“
„Áno, spolu s oznamom, že ´toto je váš bioterorista, ktorého hľadáte´,“ zahryzla si hravo do
pery a neprestávala stláčať spúšť, Delsin sa naoko zamračil. „Budeš
slávny.“ Dodala s hravým úškrnom na perách. Teraz bola na rade ona, chcela
ho podpichnúť, nech vie, aké to je, hoci na ňu stále pôsobil tým svojim
vyžarovaním, čo spôsobovalo problém sústrediť sa. Bola rozhodnutá, že musí
urobiť aspoň jednu dobrú fotografiu mladíka pred sebou, ktorú nevymaže, ale si
ju ponechá. Pre každý prípad...
„Daj to sem,“ zasmial sa aj on a načiahol sa po
fotoaparát v jej rukách. Rýchlo pokrútila hlavou a znova sa odtiahla.
„Nechceš byť hviezda?“
„Ja už predsa som,“ znova ten jeho šibalský
úsmev. Takmer od prekvapenia zalapala po dychu, keď po nej vyštartoval.
Natiahol sa tak mrštne a rýchlo, že tento raz nestačila zareagovať. Ani sa
nespamätala a týčil sa nad ňou, jej fotoaparát víťazoslávne zvieral
v dlani a ona mala čo robiť, aby nezabudla dýchať. takmer sa chrbtom
dotýkala chladného betónového vrchu mrakodrapu, na ktorom obaja sedeli. Jeho
oči ju neprestávali hypnotizovať a opäť mal navrch on. Zhlboka sa
nadýchla, tento raz bola pripravená podľahnúť tomu všetkému. Boli tu sami,
jeden pri druhom, nikto ich nevidel, nevyrušoval a bláznivé veci občas
nezaškodili. Nič jej nebránilo aspoň nachvíľu prestať rozumne uvažovať, chcela
ho nechať, nech urobí to, čo dúfala, že chcú obaja.
Niekde medzi tým omamujúcim pocitom, ktorý ju celú
zaplnil, dokázala nájsť aj myšlienku, ktorá ju upozornila na to, že Delsin
stále zviera jej fotoaparát, ktorý by mohol každú chvíľu vypadnúť z jeho
ruky. Až keď ho položil do bezpečnej vzdialenosti od okraja strechy, úplne
zabudla na všetko naokolo. Úsmev z jeho pier sa vytratil a jediné, čo
upútalo jej pozornosť, bol intenzívny pohľad tmavých očí. Za dúhovkami hrali
farebné iskričky. Také, aké doposiaľ nevidela, ale s ním bolo takmer
všetko nové a nepoznané. Tie oči jej nedovolili spamätať sa a keď
pomaly začala privierať svoje, vtedy to obaja začuli.
Ohlušujúci hrmot. Na nebi, odskočili od seba
a pohľadmi zablúdili k tmavej oblohe. Až teraz si všimli, ako moc
husté mraky v tej výške sú. Netrvalo to ani pár sekúnd a oblohu
preťal ďalší blesk, ožiaril ich tváre a sprevádzaný bol ohlušujúcim
hrmotom. Schyľovalo sa k poriadnej búrke, husté kvapky dažďa prišli tak
rýchlo a nečakane, že sa nestihli ani spamätať.
Mladík vedľa nej sa rýchlo postavil a podal jej
ruku. Pokúsila sa zachrániť svoj fotoaparát, dážď by mu rozhodne neurobil
dobre. Vyštverala sa vďaka jeho pomoci na nohy a skryla svoje zariadenie
do puzdra. Dúfala, že za tú krátku chvíľu, čo sa tak husto rozpršalo, sa mu nič
nestalo. Počula Delsina vedľa seba, ako potichu zanadával, neprestával
namosúrene hľadieť na to svetelné divadlo na oblohe sprevádzané hrmotavým
orchestrom.
„Musíme sa schovať, inak budeme v keli.“ Prehovoril
do toho rámusu a ona k nemu zvedavo obrátila svoj pohľad. Bolo jej
jasné, že ak tu budú stáť o niečo dlhšie, tak premoknú do nitky. Ale
Delsin mal skutočne naponáhlo.
„Hej, jasné, ak tu budeme stáť dlhšie, tak zmokneme úplne
do nitky.“
„To som nemal na mysli,“ jeho slová zazneli znova
a začal ju ťahať smerom preč zo strechy budovy. „Trápi ma hlavne tá búrka,
pretože som momentálne jeden veľký chodiaci elektrický vodič.“ Demonštratívne
pred ňou zamával svojimi dlaňami, okolo ktorých sa objavili malé farebné
neónové iskričky.
„Oh,“ uvedomila si, ako to myslel, jeho neónové
schopnosti mohli byť v tomto prípade skutočne nebezpečné, preto bolo
jasné, že sa naozaj potrebujú pred búrkou skryť a to čím skôr. „Niekoľko
blokov odtiaľto je môj byt, za pár minút budeme tam.“
Prikývol sa spoločne sa im podarilo dostať sa zo strechy
mrakodrapu v rekordnom čase, viedla ho k svojmu bytu a modlila
sa, aby ich nezasiahol po ceste jeden z tých hrôzostrašných bleskov, ktoré
udierali jeden za druhým v takom množstve, aké už dávno nezažila.
► ► ►
Kým sa im podarilo dostať sa do vchodu apartmánového
komplexu, kde sa nachádzal aj jej byt, boli obaja premočení skrz-naskrz.
Uvedomila si, že stále zviera jej dlaň vo svojej, sálalo z neho príjemné
teplo i napriek tomu, že zmokol. Jej dlane boli takmer ľadové, striasalo
ju od zimy, voda z nej len tak kvapčala, no prítomnosť mladého conduita
blízko nej, fungovala ako aspoň dočasná náhrada tepla. Začínala mať podozrenie,
že zrejme chytí nádchu, no v tejto chvíli jej to neprekážalo, dôležité
bolo, že sa im podarilo dostať sa dnu prv, než sa stalo niečo omnoho
nepríjemnejšie. Búrka tam vonku zúrila stále ako besná.
Každým vyšľapaným schodom až k dverám jej bytu za
sebou zanechali mláčku na podlahe, mokré vlasy sa jej lepili na tvár
a oblečenie oťaželo prinajmenšom o niekoľko kíl. Modlila sa, aby to
jej fotoaparát prežil. Delsin nedočkavo postával pred dverami, keď hľadala
v taške kľúče od bytu. Digitálnu zámku sa jej otvoriť nepodarilo, pretože
voda, ktorá sa jej dostala do tašky, poškodila kontakt na zariadení, ktoré
automaticky odomykalo dvere. Preto musela použiť klasický spôsob.
Vošli dnu, v byte bolo ticho a prázdno. Ozývali
sa len hlasné hrmenia za každým jedným bleskom, ktorý udrel nad Seattlom. Keď
Delsin prekročil prah dverí bytu, pomyslela, si, že ak by sa o tomto
dozvedeli jej spolubývajúce, zrejme by ju okamžite vyhodili. Priviesť si
bioteroristu priamo do bytu – to bolo snáď to najnezodpovednejšie, čo kedy vo
svojom živote urobila a uvedomovala si, že za toto by ju nepochválil
nikto. Ale nemohla konať inak, keď ho videla uprostred svojej chodby,
premoknutého do nitky s rukami vo vreckách a tým zvláštnym výrazom
v tvári, musela pripustiť, že pocítila vo svojom vnútri vzrušenie.
Možno ten mladík bol nebezpečný, možno ho bolo vhodné
označiť za bioteroristu a agenti D. U. P. mu boli určite v pätách, no
i tak napriek tomu všetkému nevidela jediný dôvod, prečo by bolo potrebné
ho zatknúť a odvliecť do toho väzenia, ktoré čakalo na všetkých conduitov,
ktorí sa odvážili dať o sebe vedieť. ona, ako niekto, kto si jedného
z nich doviedol do bytu a neupovedomil políciu ani žiadne iné vrchné
orgány, by sa dala označiť za komplica. Skrývanie bioteroristov bolo považované
za spolupáchateľstvo a veľmi vážne porušenie zákonov, no v tomto
momente bolo niečo takéto tým posledným, čo ju trápilo.
Rýchlo vošla do kúpeľne, túžila po tom, aby zo seba mohla
zhodiť tieto mokré šaty, stále sa klepala od zimy a v byte bolo
chladno, so spolubývajúcimi sa snažili ušetriť na kúrení, preto pokiaľ to
nebolo nutné, nezapínali ohrievače tak, ako by možno bolo nutné. Uvedomila si
však, že jej nečakaný hosť zrejme tiež zdieľa rovnaké túžby a pocity,
nikomu predsa nebolo príjemné trčať v mokrých veciach v chladne,
preto jej bolo jasné, že ako hostiteľka sa zatiaľ neosvedčila.
Prebehla po chodbe do svojej izby a vylovila
z útrob skrine oblečenie jej bývalého priateľa. Už dávno uvažovala
o tom, že ho vyhodí, no momentálne sa ukázalo ako celkom užitočné.
Netušila, či conduit v jej obývačke zdieľa rovnakú veľkosť ako jej ex, no
nič lepšie mu ponúknuť nemohla.
Prešla aj s kôpkou oblečenia v náručí až
k dverám obývačky, ktoré zrejme za sebou zatvoril. Zaklopala a vošla
dnu, no zarazila sa tesne pred prahom medzi zárubňami. Jej oči rozšírené
prekvapením sa nedokázala odtrhnúť od mladíka uprostred miestnosti. Zhlboka sa
nadýchla, vzduch sa jej takmer zastavil v hrdle a snažila sa
upozorniť ho na svoju prítomnosť zahanbeným zakašľaním.
Delsin sa nachádzal v strede jej obývačky polonahý,
ležérne zo seba zhadzoval károvanú košeľu a jeho premočená mikina aj
s vestou ležali pohodené na podlahe. Stál obrátený chrbtom k dverám,
červená čiapka stále zostala na jeho hlave, vlhké pramene dlhších vlasov sa mu
lepili na zátylok, no to, čo jej pozornosť upútalo najviac, bol jeho chrbát.
Už pri prvom pohľade na neho, tam v tmavej uličke,
hádala, že bude mať podľa všetkého vypracovanú a na pohľad veľmi príjemnú
postavu. Ľudia ako on, ktorí trávili voľný čas sprejovaním stien
a štveraním sa po budovách, ktoré bolo spojené s únikom pred vyššími
autoritami, mali vyšportovanú postavu. Nebolo to nič, čo by neočakávala, no
i tak ju pohľad na jeho chrbát prekvapil, ak to vôbec bolo vhodné slovo.
Jeden sval sa napínal za druhým, všetky skryté pod jeho tmavšou pokožkou, no
i napriek tomu mohla vidieť každý jeden obrys. A na povrchu ich
zdobili špirálovité čierne linky. Jeho tetovanie sa ťahalo cez celé rameno
a pokračovalo až na časť chrbta. Bol to skutočne pohľad, ktorý by potešil
nejedno oko a tak s veľmi ťažkým srdcom podišla ku conduitovi aj
s oblečením v náručí.
Delsin sa otočil, na malý okamih pozrel s mierne
zmäteným výrazom na veci, ktoré mu priniesla a potom späť na ňu. Pohľad na
jeho nahú hruď mal na ňu rovnaký účinok, ako keď ho videla otočeného chrbtom.
A on si všimol jej oči rozšírené prekvapením, ktoré sa miešalo
s miernym vzrušením.
„Neviem, či ti to bude dobré, ale tu sú nejaké pánske
veci, tie mokré šaty ti zatiaľ niekam zavesím a-„ Začala zo seba súkať jedno
slovo po druhom, hoci jej v tej chvíli vyschlo v hrdle. Nervózne si
oblizla pery, Delsin jej neprestával hľadieť do tváre, jeho výraz bol neutrály,
no i tak z neho cítila akúsi neznámu auru, už to nebolo také hravé
a nevinné, ako pred tým.
Zazvonil telefón a ona až tak odskočila od
preľaknutia. Oblečenie pre svojho neplánovaného hosťa stále zvierala
v náručí a čakala čo sa udeje. Bol to jeho telefón, ktorý vyrušil jej
myšlienkové pochody a on ho s neochotným a zamračeným výrazom
napokon vytiahol z vrecka svojich džínsov a po letnom prezretí
obrazovky napokon aj zdvihol.
„Čo je?“ Spýtal sa nedočkavo a stále sa zabodával
svojimi tmavými očami do nej. Osoba na druhej konci linky mu čosi odpovedala,
ale zdalo sa, že ju Delsin počúva iba jedným uchom, takmer väčšinu svojej
pozornosti venoval jej.
„Áno, áno, som.“ Ozval sa zas a prehodil si telefón
z jednej ruky do druhej, tá, ktorá bola voľná, začala zápasiť so zapínaním
na opasku, ktorý mu obopínal bedrá, spoza jeho džínsov vyčnievalo jeho spodné
prádlo a ona musela konečne odvrátiť pohľad, pokým nebolo neskoro. Miesto
toho počúvala jeho telefonický rozhovor. „Nie, nechytili ma. Pokúšali sa
o to, ale mali smolu. Ako vždy...“ Mladík pred ňou a uškrnul.
„Pomohol som jednej civilstke ujsť, bola so mnou. Je v poriadku.“
Na chvíľu sa odmlčal a počúval slová
z telefónu, ktoré ona zachytiť nedokázala. Videl len ako otrávene
prevrátil očami. „Neboj sa, Reggie, budem k nej úplne ako med,“ nepozdával
sa jej tón, akým to povedal. Srdce jej začalo biť o čosi rýchlejšie
a zrejme aj hlučnejšie, ten podtón jej prezrádzal, že to možno nemyslel
tak, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať.
Netušila, kto mu to vlastne zatelefonoval, no Delsin
čoskoro hovor ukončil a schoval svoj telefón naspäť do vrecka. Tento raz
sa jej mohol venovať naplno, jeho intenzívny pohľad opäť pocítila na každom
jednom mieste svojej pokožky a naprázdno preglgla.
„Kto to bol?“
„Reggie,“ na malú chvíľu sa zastavil, no napokon
pokračoval ďalej. „Môj brat. Uisťoval sa, či ešte žijem, je jasné, že som
momentálne najhľadanejší bioterorista v Seattli. A starší bráško má
starosť. A úplne zbytočne...“ Znova sa jeho pery roztiahli v šibalskom
úškrne. Urobil jeden krov vpred, smerom k nej.
Chcela mu podať oblečenie, ktoré pre neho pripravila,
ešte stále mala na sebe svoje mokré šaty a tak ju mierne striaslo, no mala
podozrenie, že tento raz za to môže aj jeho uprený pohľad a celková prítomnosť
v miestnosti. Jej šaty si však nevzal. Iba ich hodil smerom k pohovke
a stále sa k nej neprestával približovať.
Až keď chrbtom narazila do dverí, uvedomila si, že pokiaľ
čím skôr neopustí svoju obývačku, bude neskoro. Nestihla však svoj plán uskutočniť,
Delsinova ruka sa natiahla vedľa nej a rýchlym buchnutím zavrel dvere.
Nezostávalo jej nič iné, iba takmer bez dychu sledovať jeho postavu, ako sa nad
ňou týči a čakať, kým jej odhalí, aké sú jeho zámery.
Obe jeho dlane spočinuli na dverách, bola medzi nimi
takmer uväznená, ako zviera chytené v pasci. Zhlboka sa nadýchla, keď sa
sklonil až k jej uchu a jeho horúci dych ju pošteklil na krku. Slová, ktoré zvolil, ju mierne vyľakali
no zároveň vzrušili ešte viac, ako doteraz bola.
„Sľúbil som Reggiemu, že budem k tebe dobrý
a plánujem to aj dodržať“, ten nebezpečný podtón nemohla prepočuť
a i napriek tomu, že jej zdravý rozum priam kričal na výstrahu
a zmysli jej našepkávali, aby sa čím skôr stiahla, odstrčila ho od seba,
čokoľvek... Neurobila nič. Iba tam stála, sledovala s privretými očami,
ako sa v obývačke náhle urobilo šero – zrejme to mal na svedomí on –
a vnímala každý dotyk jeho horúceho dychu na jej chladnej pokožke.
Je to conduit!
Bioterorista, neznámy cudzinec v mojom byte. Nebezpečný, hľadaný
kriminálnik...
A ďalšie slová vo svojej hlave umlčala tým, že na ničom z toho práve
nezáležalo.
Až keď cítila jeho prsty, ako pomaly sťahujú jej
oblečenie, uvedomila si, že niet cesty späť. Chcela to? Áno, dopekla! Chcela. A tak moc... Stálo to za to všetko, za
všetko nebezpečenstvo, aj keby ju po tomto mali agenti D. U. P. usvedčiť
a strčiť do väzenia za spoluprácu s bioteroristom. Ak išlo
o neho, tak bola ochotná podstúpiť akékoľvek riziko. Stačilo jediné
pomyslenie na jeho, na jeho dotyk, na spôsob, akým sa na ňu díval a na to,
že kým vlastne bol. Niečo takéto sa
človeku ani nesníva, aspoň budem mať ďalšiu položku na zozname vecí, ktoré
nezažívajú ľudia každý deň. A keby ho videli, ach, všetci by závideli,
spolubývajúce by pukli od závisti.
„Si úplne ľadová,“ vydýchol Delsin, keď odtrhol svoje
pery od jej krku. Tušila, že tam zajtra ráno zostanú po jeho činoch stopy,
veľmi viditeľné, no v tomto prípade sa jej to páčilo. Za iných okolností
by mu možno vynadala, zabránila, aby na pokožke zanechal akékoľvek odtlačky,
začervenané miesta sa ťažko schovávali, no práve teraz to všetko privítala
s nadšením, dovolila mu, nech sa jej dotýka, nech robí presne, to čo sa mu
zapáči, pretože jej sa to páčilo rovnako, hoci sa niečo také len veľmi ťažko
priznávalo. No nebol dôvod byť k sebe neúprimná, jej potreby a túžby
sa skrátka ignorovať nedali. A pokiaľ ich obaja zdieľali rovnako, bolo to
to jediné, čo bolo podstatné.
Vedela presne, že ako ju plánuje zohriať. Pošepkal jej to
do ucha, nie práve najslušnejším spôsobom. A keď sa ocitla vo svojej izbe
– Delsin by nemal problém zostať v obývačke, na sedačke, ale ona vyjadrila
túžbu, aby pokračovali v jej posteli – uvedomila si, že ju za tú mučivú
chvíľu, počas ktorej nedokázala tak úplne vnímať, čo sa deje naokolo, zbavil
takmer všetkých šiat. Zostali v obývačke na podlahe, pomuchlané
a mokré.
Zostal oblečený iba vo svojich boxerkách a keď sa mu
ich pokúšala stiahnuť, nedovolil jej to. Bola to jej izba, jej byt a jej
posteľ, mala právo robiť si, čo sa jej zachcelo, no zdalo sa, že Delsin bol rád
vo vedení a nemienil sa ho vzdať. Jeho pevná ruka schytila jej zápästie
a prinútil ju podvoliť sa mu. Obe jej ruky spočívali na vankúši za ňou,
hoci sa pokúšala oponovať mu, mal toľko sily, že by jej bez problémov znemožnil
akýkoľvek ďalší pohyb.
„Keď budeš chcieť, tak prestanem,“ zamumlal a ona si
musela zahryznúť do jazyka, aby zo seba nevyhŕkla nesúhlasné slová.
V žiadnom prípadne nechcela, aby prestal. Nedokázala sa sústrediť na to,
aby sa jej podarilo sformulovať akékoľvek slová a tak iba tuho zovrela
ruky v päsť a privrela oči, viečka sa jej zachveli a nedočkavosť
sa stupňovala.
Zbavil ju aj posledných kúskov látky, ktoré delili jej
nahú pokožku od jeho dotykov a i napriek tomu, že jej dal najavo, kto
tu má navrch, jedna z jej rúk znova skĺzla dolu a tento raz sa
usadila na pevnej pokožke jeho chrbta. Prstami prechádzala po linkách toho
veľmi atraktívneho tetovania, až jej dlaň zovrela vlasy na jeho zátylku.
Konečne mu sňala tú čiapku z hlavy, bez nej vyzeral
rovnako dobre, možno ešte lepšie, odhrnula mu už takmer suché vlasy
z tváre a cítila, aká horúčava z neho vyžaruje. Za iných
okolností by si myslela, že má vysokú teplotu, no vedela, že sú to jeho
schopnosti, ktoré majú niečo takéto na svedomí. A páčilo sa jej to. Tie
horúce brušká prstov, ktoré sa drzo dostali ku každej krivke jej tela, každému
miestu, ktorého sa mu zachcelo dotýkať, dokázali divy.
„Beriem to tak, že nechceš, aby som s tým prestal,“
zašepkal s tvárou pritisnutou ku krivke jej pleca, keď si rýchlo stiahol
posledné zvyšky oblečenia a ona nedokázala ignorovať to, ako sa v nej
hromadí horúčava spojená s nedočkavosťou. Odpoveďou mu bolo slabé
zastonanie, keď ho konečne pocítila vo svojom vnútri.
Zo začiatku sa pohyboval pomaly, ako by skúšal, čo si
môže dovoliť no i napriek tomu sa neplánoval držať späť. Na to už zašli
obaja až príliš ďaleko. To tempo bolo takmer až mučivé a keď jej pomedzi
pery unikol nedočkavý a nespokojný ston, znova počula to jeho
uchechtnutie. Vedela, že si ani tento raz neodpustil ten úškrn, ktorý ju
privádzal do šialenstva, no napokon vyhovel jej nezrozumiteľným prosbám, za
ktoré by sa za iných okolností hanbila, no teraz vedela čo potrebuje
a bolo jej jedno, ako to dávala najavo.
Jeho tempo sa zladilo s tým jej, obaja našli to, čo
vyhovovalo obom a každým ďalším pohybom sa jej nechty stále viac
a viac zarývali do jeho napätej pokožky na ramenách, chrbte, prstami
blúdila všade, kde sa dalo. Nebol jediný, ktorý sa potreboval dotýkať
a rozhodne nebol jediný, ktorý cítil.
Nedokázala pochopiť, ako bolo možné, že ani
v takejto chvíli nestratil svoje ironické hravé poznámky, no neprekážali
jej. Zakaždým, keď pocítila, ako jeho pery zamumlali niečo nezrozumiteľne do
jej pokožky, či už sa dotýkal jej ramena, pleca, alebo kľúčnej kosti, vždy to
v nej vyvolalo príval nového vzrušenia. A so spojením toho, ako sa
v nej pohyboval a ako mu ona vychádzala v ústrety, bolo takmer
nemožné udržať sa pod kontrolou.
„Len sa tomu nebráň,“ takmer až zasyčal pri jej uchu,
jeho znova vlhké vlasy ju šteklili na sánke, „chcem to počuť. A poriadne,
je mi jedno, či sú susedia doma.“ Znova sa zaškeril.
Odvrátila od neho tvár, čím mu ponúkla viac zo seba, dala
mu príležitosť znova sa vrhnúť na citlivú pokožku jej krku, jej sánky, čo veľmi
rád využil. Jeho poznámky už pomaly prestávala vnímať, hoci jej bolo jasné, že
zvuky, ktoré napokon zo seba nechala plynúť jeden po druhom, začuli aj ľudia,
ktorí bývali naokolo. Ale záležalo na tom práve teraz? Rozhodne nie...
„Pozri sa na mňa, Nora!“
Zavrčal a ona k nemu obrátila svoju tvár zvraštenú v slastnom
kŕči, cítila, že už to nepotrvá dlho a... V jeho očiach sa objavilo čosi,
čo ju prinútilo zalapať po dychu, ešte raz, hoci nepravidelné dýchanie jej už
i tak dávalo zabrať. Tváril tak, že ju takmer až desil, no to vzrušenie
stále iba rástlo, nebezpečný záblesk v jeho očiach ju nútil ešte viac cítiť a poslúchať ho, podriadiť sa.
Bola mu vydaná na milosť, hoci sa pár rázy aj jej podarilo úspešne prevziať
iniciatívu.
Zdalo sa jej, že všetky pocity vo vnútri explodujú
a keď jej konečne dovolil dosiahnuť vrchol, biela žiara opantala jej
zmysly. Videla zahmlene, všetko svietilo na bielo, i keď pevne zovrela
viečka. A tým to nekončilo, takmer ako v delíriu sa jej pred očami
postupne vystriedali viaceré farby, nebola to len biela, postupne sa premenila
na červenú, modrú a napokon aj ružovú. Ako nejaká bláznivé elektrické predstavenie,
pohltila ju úplne a ten pocit, že na každom jednom mieste, kde sa jej
dotkli jeho prsty, jeho dlane, hociktorá čas jeho tela, sa objavili neviditeľné
plamene, ktoré ju celú pomaly požierali. Teraz to už naozaj takmer bolestivo
pálilo, no bol to tak úžasný pocit, že bola presvedčená o tom, že každú
chvíľu omdlie.
Až keď to všetko postupne začalo utíchať, pomaly sa
odvážila otvoriť oči. Všimla si, že sa na miestach, kde zvieral jej pokožku
objavili slabé začervenania a najviac ju prekvapilo, keď spozorovala, že
sa Delsinovi dymí z rúk. Drobné chumáčiky tento raz čierneho dymu sa
vznášali okolo neho celého a postupne stúpali hore k plafónu, rozplývali
sa dostratena v šere jej spálne. Uvedomila si, že je to všetko zrejme
spojené s jeho schopnosťami, pretože nikdy pred tým nič podobné nezažila,
ani sa jej o niečom takomto nesnívalo. Hoci to bolo nebezpečné, stále to
nedokázala úplne zreteľne vnímať, bola príliš omámená, jej zmysly príliš
otupené tým, čo práve prežila.
Delsin klesol do perín vedľa nej a obaja sa snažili
ustáli svoje dýchanie, s rozšírenými očami hľadela smerom k stropu,
kde mizli posledné známky toho, čo práve conduit vedľa nej predviedol. Dym sa
rozplynul tak ako sa aj rozplynula tá horúčava v nej. Pootočila hlavou
a tento raz sa pozrela na neho. Ich oči sa stretli a jej ústa stále
zostali pootvorené údivom.
„Wow. Čo to malo byť?“ Vydala zo seba, jej hlas znal
stále akosi mierne priškrtene a nespúšťala pohľad z mladého muža
v jej posteli. Na jeho perách sa tento raz objavil úsmev, ktorý pôsobil
takmer previnilo.
„Prepáč za tu svetelnú šou na konci,“ rukou si mierne
nervózne odhrnul vlasy z tváre, „nechal som sa uniesť,“ kútik jeho úst sa
šibalsky zdvihol smerom hore.
„Nikdy som nič také nezažila,“ priznala a vydýchla,
konečne sa tlkot jej srdca vrátil do normálu. „Ale nemôžem povedať, že by sa mi
to nepáčilo.“
„Ja som vedel, že sa ti to bude ľúbiť,“ uškrnul sa
a natiahol sa k nej. Pobozkal ju letmo na nahé rameno. „Moje
schopnosti proste neprekoná nikto.“
Prevrátila očami, no dovolila mu, aby si ju pritisol
k sebe, jeho dotyk takmer až šteklil.
„A teraz už poďme spať,“ zahlásil lenivo a otočil sa jej
chrbtom, stále mohla obdivovať krivky jeho chrbta a tie pozoruhodné čierne
ornamenty, ktoré ho zdobili. Netrvalo dlho a počula ako spokojne odfukuje,
ponorený do spánku. Sama pocítila únavu, predsa len, jeho akcie ju vyčerpali tak moc, že sa nedokázala brániť spánku, ktorý
sa zmocňoval aj jej, brániť dlho. Vedela si predstaviť, že na jej tele zanechal
určité stopy, no práve teraz jej to vôbec neprekážalo. Jediné, po čom
momentálne túžila, bolo konečne dovoliť tomu sladkému pocitu únavy, aby nad ňou
úplne prebral svoju kontrolu.
► ► ►
Nasledujúce ráno po prebudení očakávala, že nájde vedľa
seba ležať postavu mladého muža, no posteľ na druhej strane bola prázdna.
Zostali po ňom iba zmuchlaná perina a vankúš. Preto jej zišlo na um, že sa
zrejme bude obšmietať po jej byte. Vstala z postele, stále úplne nahá
a hoci ešte neprestala pociťovať mierne zahanbenie najmä po tom, čo včera
v noci spolu stvárali, nechcelo sa jej obliekať, preto okolo seba iba
omotala prikrývku a bosá prešla až k obývačke. Jej oblečenie stále
ležalo na zemi, bolo jasné, že ho bude musieť dať oprať, kým bude vhodné na
ďalšie nosenie, no po jeho veciach akoby sa prepadla zem. Nebol v obývačke
a keď sa započúvala, byt zíval prázdnotou a tichom. Pre istotu sa šla
presvedčiť, no nenachádzal sa v jedinej miestnosti, ani v kúpeľni
a už vôbec nie v kuchyni.
Vzdychla si a posadila sa stále zahalená
v prikrývke za kuchynský stôl. Mohla to čakať. Že sa ráno vyparí tak
rýchlo, ako sa v jej živote objavil. Bola by hlúpa, keby si myslela, že
s ňou zostane dlhšie a že to, čo sa medzi nimi včera udialo, nebola
iba jednorazová záležitosť. Nikdy nebola z tých dievčat, čo by obľubovali
známosti na jednu noc, no i napriek tomu to neľutovala. To čo s ním
zažila, sa nestáva každý deň a skutočne to stálo za to. Zopakovala by to,
hoci to znamenalo, že zrejme bola iba ďalšou zábavkou, ktorú si počas svojho
výletu do Seattlu našiel.
Rozhodla sa, že si pôjde dať poriadne studenú sprchu, aby
sa prebrala a upokojila svoje zmätené hormóny. Pri myšlienke na včerajšiu
noc sa musela mimovoľne zachvieť – ale od vzrušenia. Nedúfala, že ho ešte
niekedy uvidí, no i napriek tomu včera večer dostala viac, ako čakala.
Nielen, že mala fotografie jeho výtvorov, ale aj zistila všetko potrebné
o takzvanom bioteroristovi s prezývkou „Banner Guy“ a ešte omnoho viac zaujímavých vecí.
Vošla do kúpeľne a až teraz si všimla niečo, čo ju
svojim spôsobom prinútilo zastaviť sa. Bola zarazená, nechápala, ako to mohla
pred tým prehliadnuť. Jediný pohľad na jej zrkadlo stačil, aby sa jej na tvári
objavil spokojný úsmev od ucha k uchu. Povzdychla si, tento raz blahom. Na
hladkom povrchu zrkadla svietili neónom načmárané číslice, akoby ich niekto
napísal ružovým zvýrazňovačom, no v tomto prípade svietili a bzučali,
čo značilo, že boli vytvorené pomocou elektrickej energie. Vedela presne, že
kto jej tu tento odkaz zanechal. Hľadela na to telefónne číslo, ktoré sa
odrážalo v jej tvári naružovo a pod ním bol načmáraný malý smajlík, ktorý
až príliš nápadne pripomínal istého bioteroristu.
S blaženým úsmevom na perách vošla do sprchy a stále myslela na to, že pred nie dávnou chvíľou na tomto mieste stál jej prekvapivý hosť a že to nebolo naposledy, čo sa s ním stretla. Možno mal v meste nejaké ďalšie povinnosti, ktoré si potreboval vybaviť, koniec koncov, bioteroristi boli vždy veľmi zaneprázdnený, no ten odkaz, ktorý jej zanechal, sa spájal s prísľubom, že si na ňu nájde čas znova, aspoň ona tomu verila a to bolo najdôležitejšie. Jediné, čo jej robilo starosti, bol fakt, že bude musieť nájsť spôsob, ako čím skôr ten neónový odkaz odstrániť z umývadla. Nedokázala si ani len predstaviť, ako by niečo takéto vysvetlila svojim spolubývajúcim...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára