2. Kapitola- Čo má toto znamenať?!?
Hello!
Táák milí kamaráti, mám tu pre vás novú kapitolku poviedky What a Girl wants?. Dúfam, že ste radi. Neviem či sa vám bude páčiť, lebo ja až tak spokojná niesom. Ale snažila som sa :-DD
Túto kapitolku chcem venovať Nelien- ktorá mi vždicky píše krásne komentíky a tvorí úžasné poviedky. Je hriech si ich neprečítať. Ďalej ju venujem Happy- tiež WOW-ovej poviedkárke a samozrejme Geronimkovi.Nezabudla som ani na Equillien, Shaillu,TheMajestic a Aneleu. Tak dúfam že sa vám bude ľúbiť. No a zase pripomínam, aby ste
ignorovali pravopisné chyby (aj múdry schybí :DD) a nezabúdajte na komentáriky. Kto nenapíše, toho nespasia ani svätý.
Ták to by asik bolo všetko. Jáááj ešte jedna maličkosť:
PRÍJEMNÉ ČÍTANIE
Farah-lulu :D
Utekala som tmavými ulicami až som sa zastavila pred jedným malým parkom. Zostala som stáť pred hrdzavou, železnou bránou. Prudko som vydychovala. Opatrne som chytila ťažkú
mosadznú kľučku a dvere brány sa s vrzgotom otvorili. Moje tiché kroky pretínali to hrobové ticho, do
ktorého bol park ponorený. Zastala som pod blikajúcou lampou a vyčerpane klesla na polorozpadávajúcu sa lavičku.
Vytiahla som mobil (starú šunku z roku 500 pred Kristom), aby som sa pozrela koľko je hodín.
Pol deviatej. To je už neskoro. Už najmenej pred trištvrte hodinou som mala byť doma! Mama nebude nadšená. A ešte menej ju poteší keď zistí, že ma vykopli z roboty.
Ale ja za to naozaj nemôžem. Tí dvaja magori ma vyprovokovali. Zase som sa neovládla. Áno už zase.
Mne sa totiž niekedy stávajú také čudné veci. Keď som poriadne naštvaná, alebo sa bojím, niečo vybuchne, alebo sa stane iný nevysvetliteľný úkaz.
Akoby to bolo nejaké kúzlo. Raz, keď som mala deväť rokv, do mňa spolužiaci hádzali kamene. Snažila som sa im utiecť, ale natrafila som na slepú uličku s kontajnermi. Oni na mňa kričali, že ma strčia do smetiakov a ja som sa strašne bála. Fuj viete si predstaviť, že by vás niekto hodil do smetiaka? Už len tá predstava je nechutná. Všetky tie hnilé banánové šupky. Bleee. Asi sa pogrciam.
No skrátka ako sa ku mne tie decká blížili, pomyslela som si, nech sa niečo stane. A hádajte, čo sa stalo?
Že neuhádnete? Skúste typovať. No dobre, dobre ja vám to poviem.
Smetiaky sa samy vzniesli do vzduchu a vysypali sa na hlavy mojim trýzniteľom. Sranda však?
Ale ja to myslím vážne! Nekecám! Proste sa mi niekedy stávajú také čudné veci ako neska. Už pár krát som to povedala mame, ale tá sa len smiala a dívala sa na mňa, ako na cvoka prvej triedy.
Sedela som v tomto parku asi ešte pol hodinu a premýšľala nad tým, čo sa dnes udialo.
Zrazu mi zazvonil telefón. To bola mama. Rýchlo som ju zložila. Nemala som chuť sa tu s ňou hádať cez telefón. Vybavíme si to, keď prídem domov.
Pomaly som sa zdvihla z lavičky a slimáčím pochodom som sa vydala tam, kde to nazývam domov.
Po pol hodine som konečne zaklopala na naše vchodové dvere. Na chodbe sa rozsvietilo, v zámke zaštrngotal kľúč a vo dverách sa objavila rozzúrená tvár mojej maminky.
,,Môžeš mi láskavo vysvetliť, kde si doteraz bola?" Snažila sa zachovať kľudný tón.
,,Ja... ehm... bola som sa prejsť."
,,Aha! Takže len na chvíľku prejsť..." skonštatovala mama a potom vykríkla áž som sa mykla.
,,A OD KEDY SA TY CHODÍŠ LEN TAK PRECHÁDZAŤ A PRÍDEŠ SO SKORO DVOJHODINOVÝM MEŠKANÍM?"
,,Musela som sa prejsť, aby sa mi to uležalo v hlave." Povedala som na obranu. S mojou mamou je naozaj ťažké sa hádať. Vtedy dokáže byť úplne nepríčetná. A ja tak isto. Dokážem vrieskať tak, že všetko živé tvorstvo v okruhu 5km utečie čo najďalej odo mňa.
Ale inak som naozaj veľmi mierumilovný človek. Naozaj! Prisahám!
,,Čo sa ti muselo uležať v hlave?" Spýtala sa ma mama.
,,Noo... ja.... totižto...ehmm....To ona! Ja som nechcela. Za to môžu tí dvaja, ktorý..."
,,O čom to sakra melieš?" Skočila mi do reči .
Nadýchla saom sa a vyslovila môj ortieľ smrti: ,,Madisnova ma vyhodila. Ale ja za to vážne nemôžem!
Tý dvaja..."
,,ČO? TY SI DOSTALA PADÁKA? "
Už zase mi skočila do reči! GRRR! Teraz mi už vážne praskli nervy. Váza na stole sa začala nebezpečne triasť. Mama si to ale nevšimla.
,,JA ZA TO NAOZAJ NEMôŽEM! TÍ DVAJA KRETÉNI SI DO MŇA DOVOLOVALI!"
Už som kričala aj ja.
,,PRESTAŇ SA STÁLE VYHOVÁRAŤ! SI ÚPLNE..."
Čo mi mama chcela povedať, som sa už nedozvedela. Práve v tej chvíli tá váza na na stole explodovala.
A to doslova! Zase niečo vybuchlo, keď som sa naštvala. Dnes už druhý krát za deň. To sa mi pred tým ešte nestalo.
,,Vidíš! A kôli tomuto ma vyhodili! Naštvala som sa, keď si do mňa dvaja debili dovoľovali." Povedala som zo slzami v očiach.
Mama tam len udivene stála a nič nehovorila. V očiach som jej videla paniku.
,,Coď do izby!" Prikázala mi potichu.
,,Ale..."
,,POVEDALA SOM, CHOĎ DO IZBY!" Teraz už skríkla.
,,Fajn! OK!" Hlesla som nahnevane a vošla do našej izby. Mám ju s mamouspoločnú.
Poriadne som za sebou zatresla dvere až zarinčalo sklo na oknách a mamtkina skrynka s rachotom padla na zem. Vypadli z nej všetky šuflíky, dokonca aj ten, ktorý býval vždy zamknutý.
Na koberec sa vysypali rôzne veci. Ale najviac ma zaujala hrubá obálka zo žltkastého pergamenu. Také sa už preca nevyrábajú. No nie?
Opatrne som ju zdvihla zo zeme. Bola dosť ťažká. Takúto obálku som tu ešte nikdy nevidela. Určite musela vypadnúť z toho zamknutého šuflíka. Ale prečo ju mama chcela schovať?
Pozrela som sa na zadnú stranu. Smaragdovo-zeleným atramentom na nej bola úhľadným písmom napísaná adresa. Zostala som v šoku, keď som zistila, že tá adresa bola moja:
Slečna Evangelin Moorová
Spoločná izba
Severná ulica č. 16
Dellwood
Brimingham
Čo má toto do pekla znamenať? Ja som dostala list a mama mi ho nielenže zhabala, ale mi o ňom nič nepovedala! Na prednej strane bola purpurovočervená vosková pečať. V strede tej pečate bolo vytlačené
veľké R a okolo štyri zvieratá: lev, jazvec, orol a had.
S roztrasenými rukami som obálku otvorila. Vypadli z nej dva kusy pergamenu. Vzala som jeden a začala čítať:
Hello!
Táák milí kamaráti, mám tu pre vás novú kapitolku poviedky What a Girl wants?. Dúfam, že ste radi. Neviem či sa vám bude páčiť, lebo ja až tak spokojná niesom. Ale snažila som sa :-DD
Túto kapitolku chcem venovať Nelien- ktorá mi vždicky píše krásne komentíky a tvorí úžasné poviedky. Je hriech si ich neprečítať. Ďalej ju venujem Happy- tiež WOW-ovej poviedkárke a samozrejme Geronimkovi.Nezabudla som ani na Equillien, Shaillu,TheMajestic a Aneleu. Tak dúfam že sa vám bude ľúbiť. No a zase pripomínam, aby ste
ignorovali pravopisné chyby (aj múdry schybí :DD) a nezabúdajte na komentáriky. Kto nenapíše, toho nespasia ani svätý.
Ták to by asik bolo všetko. Jáááj ešte jedna maličkosť:
PRÍJEMNÉ ČÍTANIE
Farah-lulu :D
Utekala som tmavými ulicami až som sa zastavila pred jedným malým parkom. Zostala som stáť pred hrdzavou, železnou bránou. Prudko som vydychovala. Opatrne som chytila ťažkú
mosadznú kľučku a dvere brány sa s vrzgotom otvorili. Moje tiché kroky pretínali to hrobové ticho, do
ktorého bol park ponorený. Zastala som pod blikajúcou lampou a vyčerpane klesla na polorozpadávajúcu sa lavičku.
Vytiahla som mobil (starú šunku z roku 500 pred Kristom), aby som sa pozrela koľko je hodín.
Pol deviatej. To je už neskoro. Už najmenej pred trištvrte hodinou som mala byť doma! Mama nebude nadšená. A ešte menej ju poteší keď zistí, že ma vykopli z roboty.
Ale ja za to naozaj nemôžem. Tí dvaja magori ma vyprovokovali. Zase som sa neovládla. Áno už zase.
Mne sa totiž niekedy stávajú také čudné veci. Keď som poriadne naštvaná, alebo sa bojím, niečo vybuchne, alebo sa stane iný nevysvetliteľný úkaz.
Akoby to bolo nejaké kúzlo. Raz, keď som mala deväť rokv, do mňa spolužiaci hádzali kamene. Snažila som sa im utiecť, ale natrafila som na slepú uličku s kontajnermi. Oni na mňa kričali, že ma strčia do smetiakov a ja som sa strašne bála. Fuj viete si predstaviť, že by vás niekto hodil do smetiaka? Už len tá predstava je nechutná. Všetky tie hnilé banánové šupky. Bleee. Asi sa pogrciam.
No skrátka ako sa ku mne tie decká blížili, pomyslela som si, nech sa niečo stane. A hádajte, čo sa stalo?
Že neuhádnete? Skúste typovať. No dobre, dobre ja vám to poviem.
Smetiaky sa samy vzniesli do vzduchu a vysypali sa na hlavy mojim trýzniteľom. Sranda však?
Ale ja to myslím vážne! Nekecám! Proste sa mi niekedy stávajú také čudné veci ako neska. Už pár krát som to povedala mame, ale tá sa len smiala a dívala sa na mňa, ako na cvoka prvej triedy.
Sedela som v tomto parku asi ešte pol hodinu a premýšľala nad tým, čo sa dnes udialo.
Zrazu mi zazvonil telefón. To bola mama. Rýchlo som ju zložila. Nemala som chuť sa tu s ňou hádať cez telefón. Vybavíme si to, keď prídem domov.
Pomaly som sa zdvihla z lavičky a slimáčím pochodom som sa vydala tam, kde to nazývam domov.
Po pol hodine som konečne zaklopala na naše vchodové dvere. Na chodbe sa rozsvietilo, v zámke zaštrngotal kľúč a vo dverách sa objavila rozzúrená tvár mojej maminky.
,,Môžeš mi láskavo vysvetliť, kde si doteraz bola?" Snažila sa zachovať kľudný tón.
,,Ja... ehm... bola som sa prejsť."
,,Aha! Takže len na chvíľku prejsť..." skonštatovala mama a potom vykríkla áž som sa mykla.
,,A OD KEDY SA TY CHODÍŠ LEN TAK PRECHÁDZAŤ A PRÍDEŠ SO SKORO DVOJHODINOVÝM MEŠKANÍM?"
,,Musela som sa prejsť, aby sa mi to uležalo v hlave." Povedala som na obranu. S mojou mamou je naozaj ťažké sa hádať. Vtedy dokáže byť úplne nepríčetná. A ja tak isto. Dokážem vrieskať tak, že všetko živé tvorstvo v okruhu 5km utečie čo najďalej odo mňa.
Ale inak som naozaj veľmi mierumilovný človek. Naozaj! Prisahám!
,,Čo sa ti muselo uležať v hlave?" Spýtala sa ma mama.
,,Noo... ja.... totižto...ehmm....To ona! Ja som nechcela. Za to môžu tí dvaja, ktorý..."
,,O čom to sakra melieš?" Skočila mi do reči .
Nadýchla saom sa a vyslovila môj ortieľ smrti: ,,Madisnova ma vyhodila. Ale ja za to vážne nemôžem!
Tý dvaja..."
,,ČO? TY SI DOSTALA PADÁKA? "
Už zase mi skočila do reči! GRRR! Teraz mi už vážne praskli nervy. Váza na stole sa začala nebezpečne triasť. Mama si to ale nevšimla.
,,JA ZA TO NAOZAJ NEMôŽEM! TÍ DVAJA KRETÉNI SI DO MŇA DOVOLOVALI!"
Už som kričala aj ja.
,,PRESTAŇ SA STÁLE VYHOVÁRAŤ! SI ÚPLNE..."
Čo mi mama chcela povedať, som sa už nedozvedela. Práve v tej chvíli tá váza na na stole explodovala.
A to doslova! Zase niečo vybuchlo, keď som sa naštvala. Dnes už druhý krát za deň. To sa mi pred tým ešte nestalo.
,,Vidíš! A kôli tomuto ma vyhodili! Naštvala som sa, keď si do mňa dvaja debili dovoľovali." Povedala som zo slzami v očiach.
Mama tam len udivene stála a nič nehovorila. V očiach som jej videla paniku.
,,Coď do izby!" Prikázala mi potichu.
,,Ale..."
,,POVEDALA SOM, CHOĎ DO IZBY!" Teraz už skríkla.
,,Fajn! OK!" Hlesla som nahnevane a vošla do našej izby. Mám ju s mamouspoločnú.
Poriadne som za sebou zatresla dvere až zarinčalo sklo na oknách a mamtkina skrynka s rachotom padla na zem. Vypadli z nej všetky šuflíky, dokonca aj ten, ktorý býval vždy zamknutý.
Na koberec sa vysypali rôzne veci. Ale najviac ma zaujala hrubá obálka zo žltkastého pergamenu. Také sa už preca nevyrábajú. No nie?
Opatrne som ju zdvihla zo zeme. Bola dosť ťažká. Takúto obálku som tu ešte nikdy nevidela. Určite musela vypadnúť z toho zamknutého šuflíka. Ale prečo ju mama chcela schovať?
Pozrela som sa na zadnú stranu. Smaragdovo-zeleným atramentom na nej bola úhľadným písmom napísaná adresa. Zostala som v šoku, keď som zistila, že tá adresa bola moja:
Slečna Evangelin Moorová
Spoločná izba
Severná ulica č. 16
Dellwood
Brimingham
Čo má toto do pekla znamenať? Ja som dostala list a mama mi ho nielenže zhabala, ale mi o ňom nič nepovedala! Na prednej strane bola purpurovočervená vosková pečať. V strede tej pečate bolo vytlačené
veľké R a okolo štyri zvieratá: lev, jazvec, orol a had.
S roztrasenými rukami som obálku otvorila. Vypadli z nej dva kusy pergamenu. Vzala som jeden a začala čítať:
ROKFORTSKÁ
STREDNÁ ŠKOLA ČARODEJNÍCKA
Riaditeľ: Albus Dumbledore
(Merlinov rad prvého stupňa, Dortor čarodejníckych
vied, Zaslúžilý čarodej,Najvyšší šéf Medzinárodnej čarodejníckej
konfederácie,Predseda súdu Wizengamontu)
Vážená slečna Moorová,
s potešením Vám oznamujeme, že ste bola prijatá na Rokfortskú strednú
školu čarodejnícku. V prílohe Vám zasielame zoznam všetkých učebníc a školských
pomôcok.
Školský rok sa začína 1. septembra. Svoju sovu nám pošlite najneskôr do
31. júla.
So srdečným pozdravom
Minerva Mc Gonagalová
6.8.1971
(zástupkyňa riaditeľa)
Čo do pekla malo toto znamenať? Čo je toto sakra za list? Toto mi mama bude musieť vysvetliť.
S listom v ruke som vošla do obývačky. Mama sedela na gauči a niečo písala. Keď som vošla zostala prekvapená. Ja som bola naopak nahnevaná. Zdvihla som ruku s listom a s náznakom hnevu v hlase som potichu povedala:
,,Môžeš mi láskavo vysvetliť, čo má TOTO znamenať?"
(zástupkyňa riaditeľa)
Čo do pekla malo toto znamenať? Čo je toto sakra za list? Toto mi mama bude musieť vysvetliť.
S listom v ruke som vošla do obývačky. Mama sedela na gauči a niečo písala. Keď som vošla zostala prekvapená. Ja som bola naopak nahnevaná. Zdvihla som ruku s listom a s náznakom hnevu v hlase som potichu povedala:
,,Môžeš mi láskavo vysvetliť, čo má TOTO znamenať?"
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára