Wanderer [ Once Upon a Time fanfiction ] ~ pre Merope Merzmer k narodeninám

Zdravím. Máme tu ďalšiu poviedku na želanie, v poslednej dobe som tým priam zasypaná :) dneska túto jednorázovku však uverejňujem pri špeciálnej príležitosti - je to totiž narodeninový darček. Moja milá blogová priateľka Merope Merzmer dneska oslavuje svoje narodeniny a pri tejto príležitosti mala u mňa objednanú ďalšiu poviedku na želanie, takže ju dnes uverejňujem. Merope si želala niečo na TV seriál z produkcie ABC s názvom Once Upon a Time (Kde bolo, tam bolo). Kokrétne chcela niečo, v čom by sa objavila jedna z postáv z tade - Peter Pan. Pan je veľmi zaujímavá postava, snáď najzvláštnejšie na ňom je to, že v seriáli pôsobil ako záporák - čiže nebol to rozprávkový hrdina, na ktorého sme z príbehov o ňom zvyknutí, ale v tomto prípade bol zlý. Jeho charakter a celkovo postava ma zaujali a bolo zaujímavé o ňom písať, hoci i trochu náročné, nakoľko bol v seriáli už dávno a úplne presne si na viacero vecí ohľadom neho už tak nepamätám, ale snáď som ho moc nedomrvila.

W A N D E R E R 

Once Upon a Time fanfiction

* * *

 [ Peter Pan x OC ]

Žáner: rozprávkové, nadprirodzené, fanstasy, romantika, temné

Počet slov: 5 727

~ venované Merope Merzmer k narodeninám ~

PDF formát na stiahnutie: - LINK -

* * *

Second star to the right and straight on ´til morning.

*

Prvé, čo cítila tesne po tom, ako sa prebudila, bola morská soľ. Jej chuť a vôňa sa vznášali všade naokolo, vypĺňali vzduch a dráždili zmysly. Prvé nádychy boli ťažké, možno až bolestivé, ale čoskoro si privykla. Aj na ten zvuk. Šum mora, narážanie vĺn, jedna za druhou sa valili a niekde v diaľke mohla začuť aj trepotanie krídel. Zrejme čajky.

Pomaly otvorila oči, rozlepila viečka, musela si istý čas zvykať na ostré svetlo. Na mihalniciach sa jej usadili kryštáliky soli. A zrnká piesku. Boli všade ; vo vlasoch, pod bruškami prstov, cítila ich členitú textúru, príjemne hriali na dotyk. Ležala na pláži, more ju vyplavilo až na breh. Nemala ani len tušenia, koľko času ubehlo odvtedy, čo sa tu ocitla, jej vlasy aj šaty už boli suché. Prudké slnko ju zohrievalo svojimi lúčmi dlhší čas a ona konečne precitla z bezvedomia. Bola schopná vnímať zvuky okolo seba, pohľad mala stále zastrený a videla rozmazane, no keď sa opatrne posadila, začínalo sa jej všetko vyjasňovať.

Nemýlila sa, bola na pláži. Nachádzala sa na ostrove, dosť malom na to, aby obklopujúci oceán vyzeral zastrašujúco, no taktiež dosť veľkom na to, aby vo svojom vnútrozemí ukrýval celú džungľu. Nikdy pred tým podobné miesto nevidela, ani vo sne. A i napriek tomu mala pocit, že sa nachádza na tom správnom mieste, je tam, kde má byť. Krajina-Nekrajina. Konečne sa jej podarilo dostať sa sem.

There's a reason it's called Neverland.

Because once you set foot in its soil, the Shadow never lets you leave.

* * *

Ak by jej niekto pred niekoľkými mesiacmi povedal, že bude hľadať cestu do Krajiny-Nekrajiny, vysmiala by ho. Tú rozprávku o Petrovi Panovi a jeho zázračnej zemi, kde nikto nestarne, poznal v detskom domove každý. Vychovávateľky im podobné príbehy zvykli čítať často, keď ešte boli malé deti. Vždy to bola iba akási legenda, nikto tomu neveril, hoci sa príbehy o čarovnej krajine so Stratenými chlapcami počúvali ľahko. Ťažšie sa im však verilo. A keď nastala spleť tých nevysvetliteľných udalostí, nikto im nepripisoval žiaden magický význam, žiadnu nadprirodzenú príčinu. Ona sama tomu nikdy neverila, až pokým sa nestala tá osudná udalosť.

Jej mladší braček Teddy zmizol. Obaja žili odmalička v detskom domove, nemali nič, iba jeden druhého navzájom. Svojho mladšieho súrodenca vždy zbožňovala, zaprisahala sa, že tu bude pre neho, že ho ochráni. Keď začali chlapci miznúť, vedenie domova to vždy pripísalo tomu, že ušli. Svedectvá ostatných detí o tom, ako sa do ich detských izieb v noci cez okno vkradol tajomný tieň, ktorý tých, čo chýbali uniesol preč, tomu nikto neveril. Niečo také nebolo možné a pokiaľ sa to nedalo vysvetliť zdravým rozumom, nebolo to skutočné. Ona sama tomu neverila, spočiatku si myslela, že si mladšie deti, hlavne chlapci vymýšľajú. Sama bola už tesne pred prahom dospelosti, logicky niečo podobné proste nedávalo zmysel, nejakým rozprávkam už dávno neverila. Všetko sa však zmenilo, keď zmizol aj malý Teddy.

Riaditeľka domova ho vyhlásila za nezvestného, každému tvrdila, že malý chlapec ušiel. Ona však vedela, že to nie je pravda, jej braček by ju nikdy neopustil, neodišiel by tak nerozvážne, nie bez nej. Jediné rozumné vysvetlenie bolo také, že ho niekto uniesol. Nechcela veriť tým rečiam ostatných chlapcov, ktorí to vraj vtedy videli, ktorí boli v jednej izbe s ním, kedy sa to stalo. Teddy nebol prvý ani posledný. Ani zvýšenie opatrení proti úteku v celkom detskom domove nepomáhalo. Chlapci mizli stále, jeden po druhom. A vtedy si konečne pripustila, že to môže byť pravda, nech to znelo akokoľvek bláznivo.

Sama už bola takmer dospelá, no ešte nie tak úplne, preto nemohla z domova dobrovoľne odísť. Teddyho zmiznutie ani ostatných chlapcov sa nevyriešilo, vyhlásili po nich síce pátranie, no nikto neurobil nič navyše. Koniec koncov, boli to chlapci z domova, bez rodiny, bez príbuzných, nikto ich nezháňal, nikomu nechýbali. Ona však bola jeho sestra, nemohla to nechať len tak. Podarilo sa jej počas jednej z prác, ktorú vykonávala, aby si našetrila nejaké peniaze uniknúť. Vyhľadala pomoc. Trvalo to dlho, kým našla toho správneho človeka, niečo také ako nepravdepodobný príbeh o tajomnom tieni, ktorý kradne mladých chlapcov, to znelo až príliš neuveriteľne. A predsa sa našiel niekto, to presne vedel, kam jej braček zmizol. A vtedy sa utvrdila v tom, že to všetko nie sú iba rozprávky. Jej malý braček bol unesený. Na miesto, odkiaľ údajne nie je návratu, už takmer nikto na to miesto neverí a predsa existuje.

Dozvedela sa, že ak chce zmiznutých chlapcov opäť nájsť, musí sa vydať za nimi. Do Krajiny-Nekrajiny. Tá zvláštna osoba jej vravela, že je to takmer istá smrť – miesto odkiaľ nie je návratu, nikto by tam dobrovoľne ísť nechcel. Boli iba dve možnosti ako sa do Krajiny-Nekrajiny dostať. Jednou z nich bolo nechať sa uniesť tieňom. Ten však o tak staré, takmer už dospelé deti nemal záujem. Preto to nepripadalo do úvahy. Ten tajomný tieň už niekoľko rázy navštívil ich detský domov, no ona sama nikdy nebola jeho cieľom. Preto jej zostávala druhá a jediná možnosť – nájsť zázračnú fazuľku. 

Magic always comes with a price.

* * *

Napokon sa jej zázračnú fazuľku predsa len podarilo zohnať, hoci to bolo mimoriadne náročné. Musela za ňu zaplatiť veľkú cenu. To bolo prvé pravidlo používania mágie a magických predmetov – za všetko sa musela platiť cena. Cena, ktorá bola vysoká, no ona bola rozhodnutá urobiť čokoľvek, aby sa k svojmu bračekovi opäť dostala. Nezáležalo jej na tom, že čo stratí, čo bude musieť obetovať, to najcennejšie pre ňu bol jej malý Teddy a musela ho dostať späť za každú cenu.

Modlila sa, aby ten magický predmet fungoval, nepriala si nič iné, iba dostať sa na miesto, odkiaľ chcel každý iný uniknúť, pred ktorý každý utekal, desili sa ho. Ona však bola rozhodnutá urobiť čokoľvek, iba aby sa tam dostala. A konečne sa jej to podarilo. Podľa všetkého sa nachádzala v Krajine-Nekrajine. Zmocnil sa jej strach, no odhodlanie nájsť Teddyho bolo väčšine, pozbierala v sebe posledné zvyšky odvahy a posadila sa. Keď medzi krovím, ktoré viedlo do obrovskej džungle zaregistrovala pohyb, zľakla sa. Vedela však, že ju čoskoro nájdu. Ak to budú oni, Panovi posluhovači, tak je na správnom mieste.

Spoza kríkov vyšli dvaja chlapci. Mladí, jeden mohol byť sotva tak starý ako Teddy. A medzi nimi bola ďalšia postava, zahalená v kapucni, nemohla vidieť jeho tvár, bol vyšší ako tí dvaja. Všetci na ňu uprene hľadeli, prekvapene. Cítila na sebe ich zvedavé, šokované pohľady.

Zovrelo jej hrdlo, na chvíľu vo vnútri pocítila malé bodnutie strachu. Peter Pan. Bol to skutočne on? Vždy o ňom čítala a počúvala príbehy, v ktorých bol dobrým. Hrdinom, rozprávkovým hrdinom. Ale skutočný Peter Pan bol podľa všetkého iný. Z toho, čo jej rozprávala tá dôveryhodná osoba, keď sa zverila s tým, že sa musí dostať do Krajiny-Nekrajiny, nemala dobrý pocit. Varovali ju a nie jeden raz.

„Peter Pan je to najpodlejšie stvorenie, s akým sa môžeš v Krajine-Nekrajine stretnúť. Dávaj si na neho pozor.“

„Je prefíkaný, podlý, krutý a nevyspytateľný. Láka chlapcov k sebe, na svoj ostrov, jeho tieň ich unáša, aby mu potom slúžili. Každý, kto sa dostane do jeho ríše, je úplne odpísaný.“

„Môže vyzerať ako chlapec, ale v skutočnosti je to sám diabol.“

Spýtali sa jej na meno, ale neodpovedala. Vyčkávala, nevedela, čo má robiť. Ten v kapucni zrejme nebol Pan, boli to jeho sluhovia, slúžili mu, kedysi boli takí istí chlapci ako jej brat Teddy, no teraz z nich zostal iba úlomok toho, čím pred tým bývali. Pobyt v ríši, kde človek nestarne, kde čas plynie pomaly, dni sa zlievajú jeden do druhého – to človeka poznačí.

Triasla sa, keď kráčali smerom k nej. Ale neušla. Odhodlane stála, nechala sa zajať. Dovolila im, aby jej zviazali ruky, aby jej zakryli oči. Aby ju odviedli preč. K svojmu pánovi - k vládcovi celej Krajiny-Nekrajiny. Peter Pan ju už zrejme očakával a ona presne vedela, čo má robiť. Verila, že ju zavedú k Teddymu. Verila, že opäť uvidí svojho bračeka, že ho vyslobodí. Strach jej síce ochromoval zmysly aj myseľ, ale odvaha v srdci bola dosť veľká na to, aby zostala pevne stáť nohami na zemi.

* * *

Peter Pan sledoval svojich chlapcov, ako kráčajú smerom k ohnisku. Postava, ktorú viedli so sebou, bola iná na aké bol doposiaľ zvyknutý. Dievča. Mladé, už takmer dospelé a predsa ešte neprekročilo tú hranicu. To znamenalo, že bola v Krajine-Nekrajine viac ako vítaná. Dospelí nemali prístup do jeho ríše. Nemali tu čo robiť, neznášal ich, nenávidel každého, kto mal v úmysle vyrásť. On sám vedel, aké to je, keď človek príde o bezstarostnosť a radosť, ktorú predstavuje detstvo. Nechcel ten pocit zažívať opäť a nechcel ani, aby ho zažíval niektorý z jeho chlapcov.

Felix spolu s ďalšími dvoma priviedli tú novú, no nečakanú návštevníčku. Dobre vedel, že to nebol jeho tieň, ktorý to dievča priviedol. Prišla sama. Za ním. Použila zázračnú fazuľku. Nevedel, či to bolo úmyselné, no nejaká magická sila ju dopravila až do jeho ríše. A všetko, čo prišlo do Krajina-Nekrajiny, bolo automaticky jeho. Patrilo mu to, tak ako mu patrila aj táto nová návštevníčka.

Keď ju usadili na jedno z brvien, ktoré ležali pred ohniskom, ostatní chlapci si ju prekvapene obzerali. Nestávalo sa často, že do jeho ríše zavítalo dievča. Dievčatá bolo veľmi ťažké prilákať, boli úplne iné ako stratení chlapci. Jeho zázračná píšťala na ne nefungovala. Doposiaľ v Krajine-Nekrajine stretol jediné, ak nerátal bojovníčku Tigricu Lily a morské vily. Toto bolo ľudské dievča. Také, aké sa tu už raz objavilo, no už o ňu prišiel. Doposiaľ tu bola iba Wendy. Preto jej prítomnosť spôsobila taký veľký rozruch. Áno, dievčatá boli veľmi vzácne, jedno malo cenu dvadsiatich chlapcov.

Opäť si ju pozorne prezrel. Jej husté dlhé kučery, staré ošúchané šaty a roztrasené kolená - vôbec sem nezapadala. Vždy, keď na ostrov prišli noví chlapci, boli vystrašení. Nezazlieval im to, nebolo ľahké opustiť to, čomu doposiaľ verili a ocitnúť sa na mieste, ktoré pre nich pred tým predstavovalo iba legendu. Iba človek, ktorý skutočne veril, sa sem mohol dostať inak, ako vďaka jeho Tieňu. Že by to bola ona, koho hľadal? Mala srdce toho, kto skutočne veril?

* * *

Konečne jej sňali látku z očí a ona sa mohla poobzerať okolo seba. Bolo tu tak veľa chlapcov. Všetci udivene hľadeli jej smerom. Niektorí boli tak starí ako ona, iní mladší. Mnohí boli tak moc mladí, že ju až bolestivo bodlo pri srdci. Nie všetky deti boli z detského domova. Niektorí boli unesení priamo od svojich rodičov. Určite im veľmi chýbali. Pohľadom rýchlo prechádzala po ich zaujatých tvárach.

Bolestivo jej zovrelo vnútornosti, keď si uvedomila, že medzi nimi nenašla Teddyho. Možno Pan vedel, že bola jeho sestra. Možno ho pred ňou skryl, urobil jej to náročky, chcel ju trápiť. Tušil, že si prišla po svojho brata a nemienil jej nič uľahčovať. Vôbec netušila, ako Pan vyzerá, ani čo je zač. Či je tiež mladý, ľudia, ktorí verili, o ňom rozprávali všeličo. Nikto ho na vlastné oči nevidel, no každý tvrdil, že je to diabol. Možno bol zvonka znetvorený, mrzký rovnako ako vo vnútri.

Jeden z tých Panových sluhov bol stále pri nej, strážil ju, aby neušla, aby sa takmer ani nepohla. Nevedela, čo má robiť, obrátila sa preto na neho, iné východisko nevidela.

"Musím nájsť jedného chlapca. Volá sa Teddy, musí tu niekde byť s vami. Zmizol pred piatimi mesiacmi a viem, že je tu, na tomto ostrove. Videli ho ako ho unáša ten Tieň." Prehovorila neisto a starší chlapec vedľa nej iba pokrútil hlavou. Nerozprával, iba si sňal kapucňu. Jeho tvár pôsobila staršie ako tie ostatných naokolo. Niečo na ňom ju mierne desilo. Bála sa, že aký bude Pan osobne, keď jej strach naháňali ostatní, ktorí mu iba slúžili. Bola však odhodlaná pátrať po svojom bratovi do posledných síl.

Niektorí chlapci si začali šepkať. Zarazila sa, keď medzi nimi rozpoznala pár detí z detského domova, v ktorom vyrastala aj ona. Thomas a Edmund. Pamätala si ich. Zmizli ešte pred tým, ako uniesli Teddyho, nikto nevedel vysvetliť to, že jedného dňa sa vytratili zo svojich izieb. Akoby sa prepadli pod zem, pripísali to tomu, že obaja utiekli.

"Thomas," oslovila jedného z nich, mladý chlapec na ňu pozrel rozšírenými vyplašenými očami. Keď sa na neho obrátila stým, že či nevidel Teddyho, iba pokrútil hlavou. Chlapci mali zakázané čokoľvek jej povedať. Začínala byť zúfalá.

"Prosím, hľadám svojho brata, musíte mi pomôcť. Musí tu medzi vami byť, Peter Pan ho ukryl. Kde je? Chcem s ním hovoriť." Jej hlas začínal naberať na hlasitosti, zúfalstvo jej znemožňovalo rozumne uvažovať, strach o brata ju opäť ochromoval. I napriek tomu, že ju strážili, odhodlane sa postavila a zakričala meno toho, kto za to všetko mohol. Až vtedy si všimla ďalšiu postavu vzdialenejšiu od ostatných chlapcov. Bol zahalený tak ako ten vysoký mladík sediaci pri nej. Mal na hlavne kapucňu. Nakoľko sa začínalo zvečerievať, vznášalo sa okolo neho šero. Pocítila na chrbte zimomriavky a keď vykročil ich smerom, takmer prestala od napätia dýchať.

"To je Peter Pan?" Zašepkala, no mladík vedľa ju počul. Prikývol. Vedela, že je to on, všetci ostatní chlapci na neho hľadeli s rešpektom, možno strachom v očiach, niektorí pred ním ustupovali. Pripravovala sa na najhoršie. Keď zastavil tesne pred ňou, musela vynaložiť veľké úsilie, aby sa tak moc netriasla od strachu, snažila sa zachovať si chladnú hlavu.

Po tom, čo si Pan sňal kapucňu z hlavy, mala pocit, že neverí vlastným očiam. Čakala čokoľvek. Starého muža, zjazveného, znetvoreného, hoci si z príbehov pamätala, že Peter Pan bol malý chlapec, skutočného vládcu Krajiny-Nekrajiny všetci opisovali ako netvora. Ten, čo pred ňou stál však pôsobil úplne inak. Vyzeral mlado, veľmi mlado, akoby bol jedným zo stratených chlapcov, jeho tvár sa ničím nelíšila od ostatných. Nemohla tomu uveriť. Toto bol ten diabol, ktorý k sebe zvolával malých chlapcov, pripravil ich o ich rodiny a držal ich tu všetkých ako svojich zajatcov?

Hľadel na ňu pár zelených očí, tá farba jej pripomínala les za domom, kde sa ako úplne maličkí s Teddym hrávali. Jeho črty boli také chlapčenské, nepôsobil ako diabol. Ak by ju pred jej cestou do tejto ríše nevarovali, nikdy by neuverila, že je Peter Pan taký nebezpečný a schopný tých ohavných vecí, ktoré sa o ňom rozprávali.

"Ty si Peter Pan?" Uniklo jej pomedzi pery, nedokázala potlačiť ten drzý, podozrievavý tón a hoci vedela, že by mala mať aj ona pred ním rešpekt, ako všetci ostatní.

"Kto je to, Felix?" Oslovil jedného z chlapcov, ktorí ju sem priviedli. Ozval sa ten najvyšší, všimla si, že vyzerá dokonca staršie ako samotný Pan, stále bola z toho, ako vyzeral zmätená. Nečakala niekoho tak... normálneho.

"Našli sme ju na brehu, na pláži, prinieslo ju more." Odpovedal mu oslovený.

Pan si ju znova premeral pohľadom. Cítila sa tak moc nesvoja, no neuhla pred ním, bola rozhodnutá neskrývať sa. Mala tu, na tomto mieste poslanie a vedela, že musí urobiť všetko pre to, aby Teddyho našla.

"Vyzeráš tak moc mlado, veď si ešte chlapec..." Prehovorila smerom k Panovi, ktorý stál pred ňou.

„Zdanie môže klamať, som omnoho starší, ako si myslíš, moja milá.“ Jeho slovám sa veľmi ťažko verilo, hoci o ňom už vedela svoje. Ľudia jej toho povedali veľa, keď ju vystríhali. V Krajine-Nekrajine sa nestarne. Každý chlapec, ktorý príde, zostane večne mladý.

„Chcem vedieť, kde je môj brat.“ Ozvala sa znova. Zo všetkých síl sa pokúšala o to, aby znela rázne, aby sa jej netriasol hlas. Hoci Pan naozaj vyzeral mlado, v jeho očiach bolo čosi, čo ju nútilo premýšľať. Neboli to oči mladého chlapca. Nachádzalo sa v nich niečo, tá prešibanosť, vypočítavosť, roky a roky skúseností. Nebol to len hocijaký mladík. Tento človek pred ňou bol skutočný Peter Pan. A mal veľmi ďaleko od toho z rozprávok a detských príbehov.

„Neviem, kto je tvoj brat. Predpokladám však, že keď už si k nám dobrovoľne zavítala, tak vieš, čo to znamená.“

„Chcem vedieť, kde je Teddy.“ Tento raz to vyslovila ráznejšie, už jej dochádzala trpezlivosť. Zaťala dlane v päsť, nemala času nazvyš, aby ho tu mohla s ním strácať, vycítila, že ju provokuje, vysmieva sa jej. Niektorí z jeho chlapcov sa na ňu začali tiež posmešne vyškierať. Iní zase rozpačito a prestrašene odvracali zrak.

„A ja chcem vedieť, že aké je tvoje meno.“ Pery sa mu skrivili v prešibanom úškrne, založil si ruky na hrudi a opäť sa na ňu pobavene pozeral, nebolo jej to príjemné, no čelila mu statočne. Odmietla mu odpovedať pravdivo, neprezradí mu svoje meno. Spomenula si na ďalšiu postavu z rozprávkových knižiek.

„Volám sa Wendy.“ Snažila sa znieť čo najpresvedčivejšie. Dúfala, že ju Thomas a Edmund neprezradia. Obaja však poli príliš vystrašení na to, aby čokoľvek  namietali. Pan sa však nezatváril presvedčene. Jeho tvár sa na istý okamih skrivila v zamračenej grimase, spoznal že klamala. Jeho tvár sa však opäť vyjasnila a pery mu opäť skrivil ten úškrn, z ktorého jej behal mráz po chrbte. 

"Slečnu Wendy Darlingovú sme tu už mali. Ale dobre, vidím, že mi nechceš povedať svoje meno. Budem ťa teda volať Wendy. Možno ak ťa nachvíľu niekam zatvorím, tak sa po istom čase rozhodneš spolupracovať."

"Čože? Nie. Ja potrebujem nájsť svojho brata! Viem, že si ho odviedol sem! Viem, že tu je, musím ho vidieť." Čím ďalej, tým viac sa jej zmocňovala panika.

"Felix, zatvorte ju do klietky, nech sa naučí, že tu, v Krajine-Nekrajine majú všetci zakázané klamať mi." Oči sa mu nebezpečne zaleskli, uvedomovala si, prečo pred ním mali ostaní taký rešpekt. Vysoký mladík poslúchol rozkaz svojho pána a schmatol ju za rameno. Odvádzal ju preč aj s ďalšími dvoma chlapcami.

"Nie, prosím!" Zúfalo volala, no všetci sa iba nečinne prizerali ako ju pár Panových posluhovačov odvádzajú preč. "Prosím, potrebujem ho vidieť! Potrebujem vedieť, kde je Teddy!" Všetky jej prosby a výkriky boli márne. Neoblomila, vysmieval sa jej do tváre.

"Dávajte na ňu pozor, strážte ju ako oko v hlave, je to veľmi vzácny hosť. Viete predsa, že jedno dievča má cenu dvadsať chlapcov." Posledné Panove slová jej zneli v hlave, keď ju Felix s ostatnými strkali do klietky ako nejaké zviera. Zatvorili ju, nemohla ujsť, nemohla nič, iba prizerať sa tomu, ako ho všetci na slovo poslúchajú, ako sa mu nikto neodváži čeliť.

Dúfala, že to dopadne inak. Nemala nič naplánované, pustila sa do pátranie po bratovi bez akéhokoľvek plánu, s horúcou hlavou. Najviac ju desilo, že ho tu nikde nevidela. Dúfala, že len čo sa do Krajiny-Nekrajiny dostane, podarí sa jej Teddyho nájsť a spolu budú môcť ujsť preč, domov, alebo hocikam inam, hlavné, že by boli spolu. Teraz však bola sama. Sama uväznená na ostrove, ktorý vlastne ani nemal existovať, po jej bratovi nebolo ani stopy a z najmocnejšej bytosti v tejto ríši si urobila svojho nepriateľa. Mal navrch, vždy mal na vrch. Spomenula si na to, čo jej povedali, keď ju pred ním varovali.

"Peter Pan nikdy neprehrá. Nikdy..."

* * *

Netušila, že koľko času v tej klietke strávila zavretá. Tu, v Krajine-Nekrajine plynul čas úplne inak, ako bola zvyknutá vo svojom svete. Nepociťovala bežné ľudské potreby ako hlad, smäd či únavu. Pripadlo jej to, akoby sa čas zastavil, stál, vzduch okolo nej neprúdil, Zem sa netočila, slnce zapadlo a znova vychádzalo, no čoskoro začínali byť tie intervaly tak zvláštne, že sa podľa toho prestala riadiť. Niekedy mala pocit, že odkedy sa ocitla v tejto ríši, ubehlo aj niekoľko rokov, inokedy jej pripadalo, akoby prišla iba pred pár minútami.

Rozhodla sa, že sa bude snažiť spolupracovať. Ak sa jej nepodarilo nájsť Teddyho po zlom, pôjde na to inak. Možno sa jej niektorému z chlapcov uľútosti a pomôže jej. Pustí ju von, pomôže jej nájsť Teddyho. Táto taktika sa osvedčila vtedy, keď Pan poslal svojich chlapcov, aby ju pustili z klietky von a priviedli za ním.

Bola práve tma, všetci chlapci na ostrove sa sústredili okolo založenej vatry. Mali akýsi zvláštny druh rituálu, niektorí tancovali, vydávali čudesné zvuky, poskakovali okolo ohňa a iní zase iba ticho posedávali a sledovali ostatných. Niektorí z nich dokonca navzájom priateľsky medzi sebou zápasili. Ak by nevedela, kde sa práve nachádzajú a čo všetko za ich príchodom stálo, zdalo by sa jej, že sa díva na priateľské stretnutie chlapcov, ktorí sa zabávajú, sú bezstarostní, nič ich netrápi a majú sa dobre.

Všimla si, že sa započúvala do akejsi zvláštnej melódie. Niekto hral na píšťalu, bol to veľmi zvláštny druh, dobre sa to počúvalo, navodilo to v nej príjemné pocity. Až po istej dobe spozorovala, že to hrá Pan. Okamžite však od neho odvrátila zrak. Prešla pomalým krokom, Felix ju nechal slobodnejšie sa pohybovať, aj tak nemala šancu ujsť, z tohto ostrova to skrátka nešlo. Posadila sa na jeden z kmeňov zvalených na zemi, vedľa Thomasa a Edmunda. 

Cez ohnisko sledovala ostatných. Mnohí sa stále zabávali, všimla si, že Pan prestal hrať a sadol si medzi svojich chlapcov. Snažila sa na neho príliš nehľadieť, no akási neznáma sila ju k nemu ťahala, nedokázala len tak pokojne sedieť, jej pohľad stále blúdil k nemu. Na chvíľu sa ich vzájomné pohľady stretli. Jeho tvár osvetľovala žiara vychádzajúca z ohňa. Všetci naokolo sa stále venovali samí sebe, nikto si tento krátky moment medzi nimi dvoma nevšimol. Tento raz nemal na tvári ten posmievačný výraz. Nevysmieval sa jej, ani sa neuškŕňal. Vyzeral, že nad niečím uvažoval. Akoby ho čosi nebodaj trápilo.

Uhla pohľadom ako prvá, ťarcha tých zelených očí bola už takmer na nevydržanie. Netušila, o čo mu ide, no snažila sa od neho čo najviac držať bokom, vedela, že dokázal ľudí ľahko zmanipulovať. Bol to predsa Peter Pan, vládca Krajiny-Nekrajiny a ona bola v porovnaní s ním nikto. Ďalší človek, ktorý zavítal do jeho ríše a ktorému nebolo dovolené vrátiť sa späť. Nezaujímali ho jej prosby, nezaujímalo ho to, že sem prišla niekoho hľadať. Pre neho bola ďalším z jeho zajatcov, ďalším z ľudí, ktorí teraz patrili jemu.

* * *

„Táto píšťala je zázračná, veríš mi?“ Spýtal sa jej jednej noci, keď opäť sedeli všetci pri ohni, zabávali sa, všetky tie rituály sa opakovali. Už ani nevedela, že koľko rázy ich videla, no pomaly si na to všetko zvykala. Opäť sa s ňou rozprával. Začínala chápať, čo myslel tým, keď povedal, že dievčatá sú v Krajine-Nekrajine vzácne.

Mnohí chlapci k nej vzhliadali ako k staršej sestre. Tí najviac vystrašení u nej našli utešenie. Stále zúfalo pátrala po Teddym, no ako plynuli dni v tejto ríši, začínala pomaly zabúdať, že prečo sem vlastne prišla, zabúdala na to, aké to bolo tam vonku, v skutočnom svete, v jej svete. Všetko to bolo také iné. A nie vždy to bolo zlé. Práve naopak, niekedy sa pristihla, že začína o čomsi snívať a ak jej srdce po niečom zatúžilo, z neznámych príčin sa jej to občas splnilo. Len jediné sa stále nepodarilo, nájsť jej mladšieho bračeka.

„Za posledné mesiace som zažila také veci, že už verím všetkému.“ Priznala sa.

„Vábi k sebe chlapcov, privoláva ich. Všetci, čo sú sami, stratení, ukazuje im cestu, kam majú ísť, ku mne.“

Hľadela na ten zázračný predmet v jeho rukách. Bolo pravdou, že melódia z neho znela tak zvláštne, nič podobné doposiaľ nepočula. Počul to aj Teddy? Bol to spôsob, akým k sebe Pan prilákal jej mladšieho súrodenca?

„Prosím, dovoľ mi znovu sa uvidieť s mojim bratom, s Teddym.“ Zahľadela sa mu do očí, vedela, že prosby a zúfalé presviedčanie bolo pod úroveň, nevidela však žiadne iné východisko. „Môj brat je jediné, čo mám. Viem, že prišiel s ostanými chlapcami, prosím, prestaň ho predo mnou skrývať.“

Mladík pred ňou si vzdychol. Opäť jeho tvár nadobudla vážny výraz, nevyškieral sa ako zvyčajne. Na malý okamih sa zamyslel a potom prehovoril.

„Nie je tu. Tvoj brat, Teddy. Nikto taký tu nie je ani do Krajiny-Nekrajiny nikdy neprišiel.“

Jeho slová ju zarazili. Neverila im, klamal ju. Nemohla to byť pravda. Deti z jej bývalého detského domova odprisahali, že ako Teddyho berie ten tieň, čo si prišiel aj po iných. Musel tu byť, nebolo iné miesto, kam by ho mohol uniesť. Pan v tom mal prsty a teraz ju trápil týmito klamstvami.

„Neverím ti, Pan. Viem, že tu je. Jediné, čo od teba chcem, je aby si mi dovolil ho znova uvidieť. Potrebujem vedieť, že je v poriadku.“

„Je mi to ľúto,“ vyslovil a ak by nevedela lepšie, možno by tomu výrazu aj uverila. „Naozaj tu nie je. Tvoj brat...“ Na chvíľu sa odmlčal a zahľadel sa na svoju píšťalu.

„Počula som od ostatných o tom, ako ho ten čierny tieň vzal so sebou, kde inde by mohol byť?“

„Nie všetci chlapci, ktorých Tieň vezme, sa dostanú do mojej ríše.“

„Ako to?“ Nerozumela jeho slovám. Nechápala tomu. Čo sa s Teddym stalo? Prečo nebol medzi ostatnými stratenými chlapcami?

„Tvoj brat Teddy nepočul zvuk tejto píšťaly.“ Vysvetľoval Pan a ona sa snažila usporiadať svoje zmätené myšlienky. „Jej zvuk pôsobí iba na tých, ktorí sú stratení. Ktorí sú sami, ktorí sa cítia nemilovaní. Nikoho nemajú, hoci žijú s rodičmi. Takí chlapci sa dostanú do Krajiny-Nekrajiny. Tvoj brat medzi nimi nebol.“

„Ale ako je to možné? Kam ho potom ten tieň odviedol? Prečo zmizol? Prečo nie je tu, s ostatnými?“

„Tvoj brat sa necítil nemilovaný a osamelý, nebol to pravý stratený chlapec, nemohol sa stať jedným z nás.“

„Ale prečo?“

„Pretože mal teba. Nebol úplne sám ako všetci, ktorých tu teraz vidíš.“ Rukou ukázal na všetkých ostatných chlapcov, ktorí si ich stále nevšímali a veselo sa zabávali pri ohni.

„Prečo ho potom ten tieň so sebou vzal?“ Nové zistenie, ktoré od Pana vymámila, ju šokovalo. Bola ešte viac zronená a zúfalá ako pred tým. Dúfala, že tu Teddyho nájde. Teraz už však vedela, že jej Pan neklame. Teddy tu skrátka nebol a úplne zbytočne sa vybrala do tejto ríše, odkiaľ nie je návratu.

„Tieň si môže vziať koho chce, ale zvuk píšťaly rozhodne o tom, kto sa dostane do tejto ríše, na tento ostrov a kto nie.“

„A kde teda je? Kde je môj brat, kam zmizol?“ Pan pokrútil hlavou. Nechystal sa jej odpovedal. Netušila, či odpoveď nevie, ale jej to povedať nechce. Ani to od neho nečakala. Dôležité bolo, že vedela, že v tejto krajine ho hľadať už nemusí. Teddy tu nebol a ona tu bola sama. Jej malý braček bol niekde úplne inde, ona vôbec netušila, že kde. Najhoršie na tom bolo, že keby aj tušila, kam by ho mala ísť hľadať, z Krajiny-Nekrajiny sa nedostane preč. Ešte nikomu sa to vraj nepodarilo.

* * *

„Zostaň so mnou, buď mojou Wendy. Viem, že sa ti tu začína páčiť.“ Pan sa s ňou za istú dobu zblížil. Mal tak obrovskú schopnosť ľudí presviedčať, že mu začal po čase dôverovať každý. Pomaly začínala zabúdať na to, čo všetko sa o ňom dopočula. Varovania, výstrahy, ktoré jej pred tým hovorili už prestáli mať svoj zmysel. Musela sa priznať, že jej s ním bolo dobre. Ukázal jej všetky výhody života v Krajine-Nekrajine. Ukázal jej, že ak sa tomu poddá, nič pre ňu nebude nemožné. Čokoľvek si vysníva a bude tomu veriť, všetko sa jej vyplní. Ak chcela, mohla lietať. Naučil ju to, ukázal jej, aké to je vznášať sa v oblakoch, jeho prítomnosť ju čoraz viac a viac napĺňala. Urobil z nej svoju kráľovnú, pretože on bol vládcom tejto krajiny. A potreboval niekoho po svojom boku.

Zabúdala na to, že kde sa vlastne nachádza, s kým sa tu nachádza, komu pomaly, ale isto odhaľuje svoje vnútro a otvára svoje srdce. Zabudla na to, že čo všetko jej o ňom povedali, na tých všetkých chlapcov, ktorí boli odlúčení od svojich rodín, vytrhnutí zo svojich každodenných životov a unesení do tejto ríše, z ktorej sa nemohli vrátiť. Pomaly sa mu darilo presvedčiť ju o tom, že on je ten dobrý a že sa o nich zaujíma, že im pomáha a že on je tým, kto ich všetkých zachraňuje.

„Nepáčilo by sa ti to? Zostať navždy takáto, nikdy nezostarnúť. Neokúsiť aké je to byť dospelým, trápiť sa starosťami života dospleých. Nikdy sa netrápiť druhými, urobiť čokoľvek, čo sa ti zapáči, nepočúvať príkazy a rozkazy, žiadna zodpovednosť.“ Z jeho úst to znelo tak lákavo. A ona by sa veľmi rada nechala zlákať. Dospelosť, život tam vonku, starosti o to, že čo bude, keď ich oboch aj s Teddym pustia z domova a oni nebudú mať kam ísť... To všetko ju trápilo už dlho. Bolo by tak ľahké zostať dieťaťom navždy, o nič sa nestarať, iba si užívať, vznášať sa v oblakoch, byť s ním, mať čokoľvek, čo sa jej zapáči. Ale predsa Teddy! Jej mladší brat. On bol tým, pre koho sa sem rozhodla ísť. O neho predsa celý čas ide. Konečne si na to spomenula. Musela ho nájsť, jej malého bračeka, milovaného bračeka, bez neho by nikdy nemohla byť šťastná.

„Ale čo Teddy? Musím nájsť svojho brata.“ Nepotešilo ho, že to vyslovila. Dúfal, že na neho prestane úplne myslieť, že sa mu podarí prinútiť ju zabudnúť.

„Ak zostaneš so mnou, budeš môcť mať mladších bratov, koľko len budeš chcieť. Ak sa ti nebude páčiť nikto z tých, ktorí tu už sú, privediem ti nových, budeš si môcť vyberať...“

Pokrútila hlavou. Nikdy by jej niečo takéto nevynahradilo jej skutočného súrodenca. Pan to nechápal, ale ona trpela, keď nebola so svojim bratom. Konečne opäť precitla z toho lákavého opojenia, v ktorom sa už dlhší čas nachádzala. Opäť sa ozvala tá bolesť v srdci, zo straty a cnením za milovanou osobou. Bolelo to, no pripomínalo jej to skutočnosť, vedela, že čo celý ten čas hľadá a teraz bola rozhodnutá konečne uspieť.

„Prosím, ja nikdy nebudem šťastná, keď so mnou nebude môj Teddy.“

Bolo mu jasné, že je neobmäkčí. Už ju mal nalomenú, podarilo sa mu ju dostať tam, kam chcel, takmer na to všetko naokolo zabudla, takmer mu úplne podľahla a stala sa strateným dievčaťom, samou, bez nikoho, nemilovaná a práve vtedy by úplne patrila jemu. Vedel, že sa nevzdá, pokým svojho brata nenájde. Jej srdce bolo veľmi silné, nemýlil sa prvý raz, keď mal z nej ten pocit.

„Viem, kde je tvoj brat,“ vydýchol a ona na neho pozrela s takou nádejou v očiach, že sa napokon rozhodol prezradiť jej to.

„Tvoj brat Teddy sa s najvyššou pravdepodobnosťou nachádza v Začarovanom lese.“

Toto miesto pre ňu nebolo neznámou. Počas svojho pátrania po Teddym, Zemi-Nezemi a Panovi o ňom počula. Bolo to ďalšie z tých čarovných miest, na ktoré nikto neveril a predsa existovalo. Bolo rovnako skutočné ako ríša Petra Pana, v ktorej sa práve nachádzala. A ona nepochybovala o tom, že ak nejaké takéto miesto existovalo, určite tam bude možné dostať sa tam, ako sa jej to podarilo s touto ríšou. Prekvapilo ju, že jej to nenapadlo skôr. Začarovaný les. Ak nebol Teddy tu, v Zemi-Nezemi, tak to muselo byť iné magické miesto a čo je viac magickejšie ako Začarovaný les?

„Ale ako sa tam dostanem? Musím sa tam dostať, musím ho nájsť, bez neho to naozaj nevydržím...“

Vzal jej drobnú dlaň do svojej. Toto gesto bolo tak náhle a nečakané, pocítila ako jej srdce začali biť o čosi rýchlejšie. Dokonca aj v takejto chvíli na ňu pôsobil spôsobom, ktorý ju desil a fascinoval zároveň. Keď jej ruku opäť pustil, pocítila že jej v nej niečo nechal. Otvorila ju. Čarovná fazuľka. No jasné. Jediná cesta z Krajiny-Nekrajiny. Ale Pan bol jediný, kto mal k nim prístup. Nikto ju nemohol použiť, pokiaľ mu to sám nedovolil.

„Pustíš ma za ním? Naozaj môžem odtiaľto odísť a ísť Teddyho hľadať?“ Opäť sa zahľadela do tých šibalských zelených očí, tento raz na ňu hľadeli tak vážne, že opäť pocítila čosi vo vnútri, ten nepoznaný pocit, ktorý sa však nedal ignorovať.

„Áno, nič iné mi nezostáva, nie si Wendy a ani ňou nechceš byť, akokoľvek moc by som chcela, aby si zostala.“ Z jeho výrazu začínala mať pocit viny. Spočiatku ho nenávidela, považovala ho za netvora, Teraz sa všetko zmenilo, sama svoje myšlienky a názory na neho nespoznávala, čokoľvek o ňom povedali, táto magická bytosť pred ňou nemohol byť tým démonom, ktorého sa všetci báli a hnusil sa im. To, čo pre ňu urobil, vážila si to. Ukázal jej, že aj Peter Pan má srdce a že nie je taký, ako sa o ňom všade rozprávalo, aspoň v jej očiach nie.

„Moje pravé meno je Clarie. Neviem, ako sa ti mám odvďačiť, Pan, ale raz sa mi určite na to podarí prísť.“ Dovolil jej, aby ho z vďačnosti objala. Cítila ako medzi nimi niečo prebehlo, čosi magické, také niečo bežný človek nezažíval na každom kroku. Pocítila obrovský príval pocitov vďačnosti smerom k nemu. Vedela, že kým sa dostane k svojmu mladšiemu bratovi, bude musieť zdolať ešte dlhú cestu, no stále verila, že sa jej to nakoniec podarí. A zásluhu na tom mal aj on – Peter Pan, z Krajiny-Nekrajiny, vodca stratených chlapcov. A ona mu bude za to veľmi dlho zaviazaná. A práve v tej chvíli vôbec netušila, že do čoho sa pustila...

* * *

Felix stál spolu s Panom na okraji džungle a obaja sledovali, ako dievčina s hustými vlnitými vlasmi a zázračnou fazuľkou kráča smerom k brehu oceánu. Stále tak úplne plánu svojho pána nerozumel, no keďže bol jeho oddaným a verným poslušným strateným chlapcom, dôveroval mu. Veril, že Pan sám najlepšie vie, čo robí. I tak mu zvedavosť nedala a musel sa spýtať.

„Naozaj ju teraz necháš len tak odísť, Pan?“

„Áno. Nech ide do Začarovaného lesa a pohľadá svojho brata. Napokon aj tak obaja skončia opäť tu.“

„Myslíš, že sa s ním dobrovoľne vráti, keď už budú mať jeden druhého a tu ich nič nebude držať, ani zvuk tvojej píšťaly?“ Felix o tom sám pochyboval.

„Daj tomu čas, veď uvidíš. Keď si tu zázračnú fazuľku odo mňa vzala a rozhodla sa ju použiť, zabudla na jednu veľmi dôležitú vec – za mágiu sa vždy platí, veľmi veľká cena. Napokon mi budú patriť obaja a už nebudú mať žiadnu možnosť ujsť, nikdy. Ani ich súrodenecké puto ich nezachráni.“ Na Panovej tvári sa opäť objavil ten výraz, ktorý Felix veľmi dobre poznal. Občas bol fascinovaný tým, aký dokázal byť jeho pán vypočítavý a prefíkaný. Také veci, čo vedel Pan, nedokázal nikto, skutočne sa mu nehovorilo Démon z Krajiny-Nekrajiny len tak pre nič, za nič.

„Teda, máš to veľmi dobre vymyslené, Pan.“ Musel mu zložiť poklonu, jeho vynaliezavosť ho nikdy neprestávala udivovať. „Ale prečo ju chceš naspäť. Je to síce dievča, ale čím je tak výnimočná?“

„Myslím, že som práve našiel to, čo hľadáme tak dlho – srdce toho, kto verí najviac.“

Áno, Felix o svojom pánovi nepochyboval. Opäť bol o krok bližšie k tomu, o čo sa usilovali už dlho.

Peter Pan proste nikdy nezlyhá. Nikdy...

Peter Pan proste nezlyhá. Nikdy...

Nikdy...