Najsladšie Vianoce 🎄✨💜 [Shinsou x Nita ] Christmas special

I keď nie presne na Štedrý deň, no s pomerne dosť veľkým oneskorením, predsa len som sa zmohla túto sviatočnú sezónu aspoň na niečo tematické. Inak by mi to zrejme ani nedalo. A úprimne, táto vec, bola zrejme tým jediným, čo ma posledné dni, ktoré boli plné všetkého možného a žiaľ, takmer vôbec ničoho pekného, ešte trochu ťahalo dopredu. Oproti minulému roku bola cez sviatky situácia iná a aj táto poviedka je iná, ako to, čo som zverejnila posledné Vianoce. Tento rok som si dovolila napísať niečo takéto sladké a vianočné, no pravdou je, že som  to nesmierne moc potrebovala na odreagovanie. Asi je to tak, že aktuálne nemám mozgovú kapacitu na to, aby som písala o čomkoľvek inom, než zase o nich dvoch - o Shinsovi a Nite, ktorí sú jedným z mojich mála zdrojov serotoninu (💜). Hmm, a ešte Kerri, na tú nesmiem zabudnúť. Proste ich z celého srdca zbožňujem najviac, ako sa dá, hlavne jeho a znova o nich písať, či ich opäť stvárniť na papieri, bol môj jediný spôsob v predvianočnom a aj dosť depresívnom sviatočnom období, akým som bojovala proti tomu, aby som sa neopustila úplne. Pôjde o akýsi spin-off (vedľajší príbeh) k poviedke Where Is My Mind, ktorú mám o nich dvoch aktuálne rozpísanú. A zamerala som sa na to, ako by mohli tráviť ich spoločné Vianoce, pretože som im tie minulé nedopriala jediný moment a týmto sa mi snáď podarilo im to vynahradiť. Je to oproti tomu, kde som s nimi dvoma skončila v mojej rozpísanej fanfikcii, dosť značný skok vpred, do budúcnosti. Ale ich prežívanie sviatkov mi nedalo pokoj natoľko, až som ho musela dostať z hlavy von takýmto spôsobom. Viem, že sviatky sú už dávno za nami a mnohí z nás aj zabudli, že vôbec nejaké boli, tak snáď nevadí, že si ich týmto tu trocha pripomenieme, naladíme sa opäť vianočne, sladko a zimne. Odporúčam aj playlist, ktorý k poviedke neodmysliteľne patrí - snažila som sa opäť raz nájsť nejaké vianočné skladby, ktoré ešte nie sú úplne otrepané a pár z nich hodnotím ako celkom zaujímavé objavy. Prajem príjemný zážitok a dúfam, že aspoň vy ste mali pekné sviatky. 

PS: Je celkom záhadou, že čím viac v sračkách, zdeprimovaná, nešťastná a smutná som, tým lepšie sa mi píšu takéto presladené a cukrové odstavce. Ide to zo mňa von na Wordové stránky prakticky samé.

NAJSLADŠIE VIANOCE

🎄🎄🎄

HITOSHI SHINSOU x HIRAOKA NITA (OC)

[ Where is My Mind spin-off ]

Počet slov: 30 975

Žáner: romantika, fluff, vianočné, mierny angst, zmienka mierneho nsfw

Miesto deja: Musutafu, Japonsko

Čas deja: pár mesiacov v predstihu oproti aktuálnemu deju v poviedke Where is My Mind / Vianoce / cca 5 - 6 rokov po aktuálnom dianí v mange

Postavy:

Hitoshi Shinsou

Hiraoka Nita

+ sa objavia nejaké guest-stars ako perkvapko

Prístupnosť: 15+

🎼🎼🎼

s o u n d t r a c k :

Ariana Grande ft. Liz Gillies - Santa Baby

Fifth Harmony - All I want for Christmas is You

Ariana Grande - Santa Tell Me

Justin Bieber - Only Thing I Ever Get for Christmas

Meghan Trainor - I'll Be Home

Justin Bieber - Christmas Love

Leona Lewis ft. Ne-Yo - Kiss Me It's Christmas

Mariah Carey ft. Khalid - Fall in Love at Christmas

Judy Garland - Have Yourself A Merry Little Christmas

* * *

🎄

 

* * *

Mali to byť ich prvé spoločne strávené Vianoce. Nita si tento čas v roku, kedy má všetko omnoho väčšie čaro a nejeden z nás ho celých dvanásť mesiacov túžobne očakáva i napriek bláznivému a mnoho rázy aj vyčerpávajúcemu kolotoču, ktorý so sebou vždy prinesie, predstavovala priam ako z rozprávky. Dúfala, že si so svojim čerstvým oficiálnym partnerom užijú predvianočnú atmosféru a spoločne strávený Štedrý deň tak, ako si ho vysnívala už niekoľko týždňov dozadu, no o to viac ju zasiahlo, keď sa ukázalo, že realita bude napokon celkom iná.

Mladú zelenookú ženu vôbec nepotešilo, keď tému Vianoc pred Shinsom načrtla a on jej oznámil, že vytúžený romantický večer strávený s ním sa konať nebude. Mala tušiť, že to všetko nepôjde tak hladko, ako si predstavovala, už vtedy, keď nejavil žiadne nadšenie, či vzrušenie, ktorým ona priam sršala, akonáhle tá téma zaznela z jej úst.

Zistenie, že pre jej priateľa bude toto sviatočné obdobie len zhlukom ďalších všedných dní, ako sa sám vyjadril, ju sklamalo tak moc, že svoju nespokojnosť nad jeho uvažovaním mu jasne dala najavo, čo vyústilo v tak trochu vypätú situáciu, ktorú mala na svedomí prevažne ona. A ešte aj teraz, keď pomáhala v dome rodičov pripravovať hostinu na večer, na to musela myslieť, čiastočne opäť zahanbená kvôli scéne, ktorú mu predviedla. Ale, samozrejme, nebol by to Shinsou, ak by napokon celú situáciu nevyriešil aspoň k čiastočnej spokojnosti oboch strán, no i tak sa neubránila malému hlodavému pocitu sklamania, ktorý sa v jej vnútri zdržiaval už od rána, kedy sa na Štedrý deň zobudila.

* * *

„Hitoshi?“ Zapriadla sladko, keď sa počas jedného z decembrových večerov rozvaľovala na gauči u neho v byte, nalepená tesne na ňom popri tom, ako spolu pozerali film, ktorý jeden z nich vybral, čo sa už pomaly stávalo ich víkendovou tradíciou, akonáhle niekto z tejto dvojice nemal chuť ísť von medzi ľudí.

„Hmm?“ Dnes znel na svoje pomery akosi až moc unavene, akoby snáď bol na pokraji polo-spánku, čo sa počas ich spoločných večerov u neho nestávalo často, z nich dvoch väčšinou pri tejto činnosti zaspala ako prvá práve ona. Nita však tento fakt prehliadla kvôli tomu, ako jej v hlave vírili myšlienky týkajúce sa čohosi iného – niečoho, čomu práve teraz pripisovala mimoriadnu dôležitosť vzhľadom na to, aké obdobie v roku sa blížilo.

Pomrvila sa v jeho lone a z ležiacej polohy sa vytiahla do polo-sedu, pátrajúc svetlými očami po miestnosti od jednej z malých na sebe natlačených skriniek k druhej.

„Povedz mi, kde máš uložené ozdoby?“

„Ozdoby?“ Podvihol sa na gauči tiež a pootočil hlavou od obrazovky smerom k nej tak, aby mohol preštudovať výraz v jej tvári, i keď nečakal, že by mu to mohlo pomôcť prísť na to, čo konkrétne mala na mysli.

„No, áno, vianočné ozdoby... Čoskoro by sme sa mali pustiť do výzdoby, zostávajú už iba dva týždne a tri dni a budú tu Vianoce. Mali by sme čo najskôr postaviť aj stromček.“ Dlhovláska v jeho lone sa úplne narovnala a kompletne prestala vnímať film na obrazovke televízora, z ktorého sa stala už iba akási kulisa na pozadí k téme, ku ktorej sa aktuálny rozhovor zvrtol.

„Vlastne, ak začneme s výzdobou ešte dnes, tak budeme mať všetko hotové v predstihu a môžeme si posledných pár dní pred Štedrým dňom už len užívať atmosféru,“ vyhlásila optimisticky s nadšením v očiach a naklonila hlavu do strany, keď sa jej vzrušený pohľad zastavil na ňom. Následne mu venovala grimasu plnú očakávania, z ktorej Hitoshimu priam až stislo hruď. „Tak, kde máš ten stromček?“

Až teraz zaregistrovala, že nadšenie z blížiacich sa sviatkov mladý hero v jej prítomnosti nezdieľa rovnakým dielom ako ona sama a keď konečne prenechala slovo aj jemu a on prehovoril, jej vlastná radosť začínala vypŕchať tak rýchlo, ako aj prišla.

„Ja nemám žiadne ozdoby, ani stromček, Kitty,“ povedal tak moc opatrne, akoby jej tými slovami snáď mohol ublížiť a nebol ďaleko od pravdy. Dlhovláskin výraz sa v okamžiku pretavil do tak rozľútosteného, až trpko oľutoval nielen predošlé, ale aj svoje nasledujúce slová, ktorými sa snažil uviesť všetko na pravú mieru. „Tieto veci som nikdy doma nemal.“ Ledabolým pokrčením ramien sa pokúsil dať najavo, že o nič nešlo a že ten výraz, ktorý sa zmocnil jej podarenej tváričky, nebol absolútne potrebný, no bolo neskoro.

„Ako to myslíš, ´Toshi?“ Tenučké svetlé obočie sa zvraštilo a o kúsok sa od neho odtiahla, snažiac sa vstrebať to, čo jej práve povedal. „A ako teda oslavuješ Vianoce, keď nemáš doma stromček ani žiadne ozdoby?“

Mladý muž s indigovými vlasmi, v ktorých skončila jeho ruka, keď si ich rozpačito prehrabol prstami, si povzdychol. Ten zvuk, ktorý mu vyšiel pomedzi pery síce znel trochu frustrovane, no akékoľvek pocity, ktoré ho zachvátili, potlačil a venoval svojej priateľke trpezlivý výraz v tvári, snažiac sa rozprávať čo najvyrovnanejšie a najpresvedčivejšie, keď ju neprestával väzniť pohľadom svojich tmavofialových očí.

„Veci sa majú tak, že ja moc Vianoce oslavovať nezvyknem.“ Nita sa mu na to zrejme okamžite chystala čosi odvetiť, keďže zhrozene pootvorila ústa a zhlboka sa nadýchla, no zastavil ju mávnutím ruky, pokračujúc vo svojom objasňovaní, „nikdy som tieto sviatky nezvykol nejako moc prežívať, každý rok, od skončenia strednej, ich trávim prácou a ani neviem ako a prejdú, takže o nič nejde. Naozaj...“ Dodal, keď videl stále viac zamračujúci sa výraz, ktorý sa jeho dievčaťu usádzal na tvári, zachmurujúc jej krásne črty.

„To nemyslíš vážne,“ predniesla to šepotom, akoby vyslovovala čosi, čomu sama neverila, či o tom nechcela ani počuť a na podtrhnutie svojho rozladenia pokrútila hlavou tak, až sa dlhý blonďavo-ružový vrkoč na jej hlave rozhojdal. „Ty ne-„ opäť nasledoval ďalší nádych a výdych, keď sa jej hlas zadrhol v krku, „ty naozaj neoslavuješ Vianoce?“

Kútiky jej úst poklesli rapídnou rýchlosťou a dokonca postrehol aj drobný lesk v tých zelenkavých očiach, ktoré doposiaľ blčali nadšením. Až si musel v duchu zanadávať, že vopred nezvážil to, ako by podobné vyhlásenie mohlo na niekoho, kým bolo jeho malé a sladké mačiatko zapôsobiť. No sprvu mu skutočne nezišlo na um, že by ju mohlo niečo pre neho tak moc banálne natoľko zarmútiť. Lenže Nita bola skrátka Nita a za tých pár mesiacov, ktoré mali možnosť spolu stráviť, ju už stihol dokonale spoznať, čiže podobný vývoj situácie mal predvídať.

„Moc nie,“ dúfal, že aspoň odľahčený tón pomôže, no dlhovláska bola už natoľko rozladená, že ani jeho za iných okolností chlácholivý hlas a rovnako pôsobiaci pohľad nezabrali natoľko, aby bol ten skrúšený výraz, ktorý mu venovala, preč. „Maximálne tak po Vianociach, keď nepracujem, zvyknem navštíviť Aizawu s Eri, ktorej vždy niečo prinesiem, lebo vieš, ako decká milujú darčeky... Ale to je všetko.“

Zelenooká dievčina na hodnú chvíľku stíchla a po zamrkaní sa kompletne odtiahla od svojho partnera na sedačke tak, až chrbtom narazila na opierku na druhej strane. Shinsou, samozrejme, zaregistroval jej náhlu zmenu nálady a pokúsil sa za ňou natiahnuť, no zastavila ho, hmýriac sa na pohovke vedľa neho, venujúc mu nespokojný a tak trochu obviňujúci výraz.

„Chceš mi tým povedať, že na Štedrý deň budeš pracovať?“ Ešte viac sa zachmúrila čo ho nepotešilo, no keď už s touto debatou začali, vrátiť sa späť k uvoľnenej atmosfére a predstierať, že na nič podobné reč neprišla, sa skrátka nedalo. „Znamená to, že nebudeme na Vianoce spolu?“

Postrehol, ako sa jej spodná pera roztriasla spôsobom, ktorý bol predzvesťou toho, že mohol očakávať, aká reakcia príde ako ďalšia a rozhodne nebolo jeho priamym úmyslom ju u nej vyvolať. Nerád ju vidiel plakať, ani keď šlo o tak trochu dramatické slzičky trucu, ktoré sa jej s určitosťou čoskoro začnú kotúľať po lícach, značiace, že niečo nebolo po jej vôli.

„Kitty...“ Snažil sa jej opäť prihovoriť čo najopatrnejšie, vedomý si toho, akú náladu jej privodil odhalením svojich úmyslov týkajúcich sa sviatkov. Pre neho bolo to, že neoslavoval tak, ako bežní ľudia, už každoročnou rutinou a nikdy sa nad tým celým ohľadom Vianoc moc nezamýšľal. Proste v jeho ponímaní nemali taký význam ani čaro, ako pre iných, v podstate by sa dalo povedať, že ich ani nemal moc rád, no ukázalo sa, že s ňou to bude tento rok iné, než po tie predošlé, ako mnoho ďalších vecí, na ktoré si musel odvtedy, čo sa Nita objavila v jeho živote, zvykať. „Samozrejme, že budeme spolu, len ja budem na Štedrý deň pracovať a ty oslavovať so svojou rodinou. No akonáhle skončím, budem ti venovať svoj voľný čas po zvyšok sviatkov.“

Pokúsil sa načiahnuť k nej ešte raz, aby sa mohol dotknúť vrchu jej hlavy a uchlácholiť ju aspoň nejakým spôsobom, no dlhovláska sa odtiahla ešte viac, nedovoľujúc mu to a i naďalej úpenlivo vzdorujúca stisla pery a zamračila sa na neho tak, ako ju mračiť sa už dlho nezažil.

„Takže ty ma neľúbiš?!“ Vyhlásila obviňujúcim tónom a tento raz sa jedna zo slzičiek hromadiacich sa v jej zelenkavých očiach pomaličky viezla až na líce, čo sa snažila zamaskovať, keď od neho odvrátila tvár a štverala sa na nohy.

„Ako to môžeš povedať?“ Už sa začal mračiť aj on, no jeho tón bol stále vyrovnaný, upokojujúci a nenaznačoval ani troškou, že by ho jej správanie začalo hnevať, hoci sa schyľovalo k malej dramatickej scéne, na ktoré bola jeho partnerka priam expert, o čom sa už sám stihol niekoľko rázy presvedčiť. 

„Pretože Vianoce sú deň, kedy všetky zaľúbené páry v Japonsku trávia čas spolu!“ Potiahla nosom a chrbtom ruky si zotrela stekajúcu slzu spod viečka, keď vstala z pohovky tak prudko, až Kerri, ktorá ležala schúlená v neďalekom kresle, nastražila uši a podvihla hlavu, pátrajúc očami podobne sfarbenými dozelena, ako boli tie Nitine, po pôvodcovi srdcervúco nespokojného hlásku, pretkaného kopou výčitiek, adresovaných pánovi tejto chlpatej štvornohej členky jeho domácnosti. „A ty miesto toho, aby si bol na Štedrý deň so mnou, radšej budeš pracovať.“

„No tak, zlato...“ Tento raz sa Hitoshi ani nepokúšal potlačiť frustráciu, jasne badateľnú z povzdychu, ktorý zo seba vydal. Privrel oči a medzi palcom a ukazovákom podráždene zovrel koreň svojho nosa, pokúšajúc sa udržať vlastné nervy na uzde. Áno, bol až neobvykle trpezlivý, najmä pokiaľ išlo o jednanie s jeho partnerkou, no to, ako práve reagovala, začínalo byť už prehnané a dnes bol príliš unavený na takéto dramatické výstupy. „Tak to vôbec nie je...“

„Ale áno!“ Skočila mu do reči. „Keby si ma ľúbil tak veľmi ako ja teba, chcel by si tiež tráviť Štedrý deň so mnou. Nevieš si predstaviť, ako moc som sa na to tešila! Už celé týždne si plánujem a predstavujem, aké budeme mať krásne Vianoce, keďže to budú naše prvé spoločné a teraz si mi to celé pokazil, lebo nechceš byť so mnou!“ Hlas sa jej zlomil v strede vety a posledných pár slov takmer zaniklo v spleti vzlykov, ktoré sa dlhovlasej mladej žene vydrali z hrdla, len čo sa zvrtla na päte a nedovolila svojmu partnerovi ani poriadne zareagovať, keďže s plačom vybehla z miestnosti, ktorú doposiaľ okupovali obaja.

„To som vôbec nepovedal,“ tento raz zvýšil hlas tiež, ale iba trochu, aby ho mohla počuť, keďže za sebou zabuchla dvere od kúpeľne, do ktorej vliezla. Štvornohá Kerri takmer nepozorovane stihla prekĺznuť do miestnosti za dlhovláskou skôr, než sa zavreli.

Hitoshi prevrátil očami nad tým, čo jeho priateľka práve vyvádzala, no z istej časti ju chápal, už si vďaka chvíľam, kedy mal možnosť ju spoznávať hlbšie stihol všimnúť, aké mali isté veci, ktoré jemu absolútne nič nehovorili, pre ňu význam. Tiež sa zodvihol z pohovky a prešiel cez miestnosť na chodbu, až skončil pri kúpeľňových dverách, za ktorými mu malý okamih dozadu zmizla.

„No tak, Kitty, neblázni a otvor. Vôbec to nie je tak, ako vravíš.“ Pokúsil sa ju obmäkčiť, no odpoveďou mu bol štrkot kľúča v zámke. Pre istotu stisol aj kľučku, no Nita sa naozaj zamkla, aby nemohol ísť za ňou, pokračujúca vo svojom trucovaní a jemu začala dochádzať trpezlivosť, pretože mu ani nedala možnosť jej to celé vysvetliť a navrhnúť riešenie, ktoré by jej aktuálne nešťastné rozpoloženie mysle uchlácholilo.

Zelenooká mladá pro si medzitým sklopila dolu dosku od toalety, na ktorú sa posadila, objímajúc sa pažami a nechala slzám frustrácie, hnevu a sklamania voľný priebeh, takže sa začali kotúľať po jej lícach jedna za druhou. Skutočne bola kvôli tomu, čo sa dozvedela, nešťastná. Ani jej nezišlo na um dať mu možnosť to vysvetliť, či pokúsiť sa prísť spolu s ním na nejaké riešenie. V tej chvíli, keď sa dozvedela, že Shinsou dá na Vianoce radšej prednosť práci, než času strávenému s ňou /pretože takto to v jej hlave celé vyznelo/ ju to zasiahlo natoľko, že sa všetky emócie behom sekundy vydrali na povrch. A keďže odjakživa bývala z tých, ktorí ich nedokázali potláčať, automaticky ich dala zo seba von - najavo pre celý svet.

Kerri, akoby vycítila nepohodu, do ktorej sa dostala po vlastnom pánovi hneď druhá najbližšia osoba v jej mačacom živote, pricupkala až k Nite a huňatým líčkom sa obtrela o jednu z dlhovláskiných nôh, zatiaľ čo ona sedela na zatvorenom veku toalety a plakala. No zaregistrovala dolu pri chodidlách pohyb a jej uslzené zelené oči sa čoskoro stretli so zvedavými mačacími, veľmi podobnej farby.

„Nechaj ma tak, Shinsou...“ Zafňukala mladá pro znova, načiahla sa po mačku svojho priateľa, ktorú si vzala do náruče, pritískajúc sa lícom vlhkým od sĺz o huňatý čierny kožúšok, privinujúc si zvieratko k sebe, akoby snáď bola Kerri jedinou, ktorá ju v tejto pre ňu katastrofickej situácii mohla podporiť. Ani to, ako mladý muž stojaci na chodbe za dverami znova pomykal kľučkou, ňou nepohlo.

„Nita, otvor tie prekliate dvere, počuješ ma?“ Ozval sa jeho teraz už netrpezlivý hlas, no oslovená, ktorá po vcelku dlhom čase počula zvuk vlastného krstného mena z jeho úst, čo znamenalo, že hovoril vážne, aj naďalej vzdorovala. „Vieš, že ťa môžem prinútiť otvoriť ich a vyjsť von, však?“

Používanie jeho quirku na takéto účely bolo medzi nimi ešte pomerne dosť citlivou záležitosťou, no myslel na to, že pokiaľ bude dlhovláska aj naďalej tvrdohlavá a on nebude chcieť vylomiť kľučku svojich dverí, či ich snáď vykopnúť z pántov, aktuálne sa niečo takéto javilo ako jediné rozumné riešenie. No zatiaľ z toho vzišlo iba pohrozenie.

Nechcel byť až taký prudký, no posledné dni sa na neho stres a únava valili tak, že sa to niekde podpísať muselo a posledné, po čom dneska večer túžil, bolo pohnevať sa ešte aj s ňou. Na malú chvíľu ostalo na druhej strane dverí ticho, ktorému načúval, no preťal ho ďalší vzlyk a potom zaznel jej sladký, no práve teraz rozrušený hlások.

„Je mi to jedno!“ Odsekla mu spoza dverí, na čo pre zmenu nemohol zareagovať inak, než potlačiť pobavený úsmev, ktorý sa mu i napriek aktuálne vypätej situácii dral na pery. Aj keby nechcel, musel to priznať - jeho mačiatko bolo nesmierne moc roztomilé i vo chvíľach, akou bola aj táto. Veľmi dobre vedela, že čo všetko by dokázal urobiť iba vďaka tomu, že na jeho predošlé slová odpovedala verbálne a i tak to urobila, nepremýšľajúc dopredu, ako vždy.

Ale taká skrátka jeho Nita bola a on ju aj kvôli tomu zbožňoval najviac, ako sa len dalo. A keď počul z kúpeľne jej dramatické vzlyky, neboli mu absolútne po chuti a tak vynaložil všetky zvyšky síl, ktoré v ňom ešte zostali na to, aby udržal svoje nervy na uzde a jeho tón znel opäť prívetivo a vyrovnane.

„Zlatko, neplač a otvor mi, celé si si to iba zle vyložila. Samozrejme, že chcem byť cez sviatky s tebou. Iba s tebou a nikým iným...“ Ramenom sa oprel o drevený povrch dverí a čakal, či zareaguje. No zatiaľ bola ticho, čo možno nebolo najhoršie znamenie, aspoň ho očividne konečne začala počúvať. „Tú službu v práci počas Štedrého dňa a večera som zobral ešte dávno pred tým, než sme si spolu začali.“

Dlhovláska sa opäť odmlčala, horlivo hladkajúc Kerri na svojich kolenách prstami jednej z rúk. Druhou si zatiaľ zotrela aj zvyšky slzičiek z tváre a so stisnutými perami napokon mačku jemne zovrela vo svojom náručí a vstala. Neistým krokom prešla až k zamknutým dverám, spoza ktorých sa jej prihováral jej priateľ, na ktorého mala síce ťažké srdce, no po tom, čo sa aspoň trochu nad jeho poslednými slovami zamyslela, jej frustrácia a hnev začínali nepatrne ustupovať.

„Myslíš to vážne?“ Potiahla nosom ešte raz a kolísala Kerri vo svojom náručí, akoby snáď utešiť potrebovala mačka a nie ona sama. „Neznamená to, že so mnou nechceš byť na Vianoce?“

„Vôbec nie, práve naopak, keby som vedel, ako to celé bude, tak by som si toľko práce nenatrieskal pred a počas štedrého večera.“ Dušoval sa, čím ešte viac rozptýlil jej negatívne pocity a melancholickú náladu. „Otvor mi, prosím. Vyriešime to, dobre?“

„Tak dobre,“ zakňučala znova a napokon si pridržala Kerri jednou rukou a druhou zovrela kľúčik od dverí a pootočila ním, až sa odomkli.

Hitoshi, na jeho aktuálne pomery až obdivuhodne trpezlivo, čakal a keď sa v medzere poodchýlených dverí objavila tvár jeho krásnej priateľky, na ktorej pohrával náznak previnilo-rozpačitého výrazu, v ktorom pretrvávali ešte aj pozostatky predošlej frustrácie a rozľútostenia, pohľad na ňu ho obmäkčil natoľko, že zabudol na drobnú dávku hnevu, ktorá sa ho doteraz pomaličky zmocňovala.

Áno, jej občasné dramatické výstupy mu miestami vedeli zahrať na nervy, najmä vtedy, keď boli pomerne dosť podráždené a skúšané ostatnými okolnosťami, no mal ju natoľko rád, aby to v sebe dokázal potlačiť. Z nich dvoch bol on jednoznačne ten trpezlivejší a uvedomelejší. Okrem iného, ovládal aj nekompromisne účinné spôsoby, akými vedel toto svoje mačiatko spracovať tak, aby napokon dosiahol aj on to, čo chcel a ona popri tom všetkom zostala stále spokojná. Hnevať sa na ňu nemalo zmysel, keď existovali omnoho účinnejšie a príjemnejšie spôsoby, ako sa so situáciou mohol vysporiadať.

„Poď ku mne, Kitty,“ jeho podmanivý tón jej zarezonoval v ušiach a ona poslušne ako na povel poodchýlila dvere ešte väčšmi a vykĺzla z kúpeľne priamo do jeho chlácholivej náruče, ktorú jej poskytol. Nebolo to vplyvom jeho quirku, nepoužil ho ani teraz, proste prahla po tom, aby mohla cítiť jeho mocné paže okolo seba a presvedčila sa tak o pravdivosti tých slov, že túžil byť s ňou rovnako moc, ako ona s ním na vlastnej koži.

A on ju nimi zovrel, no dostatočne jemne na to, aby sa jeho mačke, ktorú mala dlhovláska ešte stále na rukách, nič nestalo.

„Nesmieš mi robiť takéto scény,“ zamumlal jej do vlasov, keď sa k nej sklonil zatiaľ čo sa Nita oprela čelom o jeho hruď a znova potiahla nosom, no keďže necítil cez látku trička vlhkosť jej sĺz, usúdil, že už prestala plakať. „A najskôr ma nechaj všetko vysvetliť, než si začneš domýšľať veci, ktoré nie sú pravda a potom si kvôli nim nešťastná. Dobre?“

Nehovoril to vyčítavo, skôr opatrne, s citom, no dosť rázne na to, aby pochopila, že mu na tom záležalo. Až sa cítila na okamih zahanbene, že kvôli tomu celému predošlému urobila taký cirkus. A vytušila aj to, že ho tým čiastočne rozladila, ba až nahnevala, no spôsob, akým ju jedna z jeho dlaní láskala po krivke chrbta, zatiaľ čo sa k nemu stále horlivo tisla, ju ubezpečil, že akokoľvek moc ho tým podráždila, prepáčil jej to. Shinsou jej predsa len napokon vždy všetko prepáčil.

„Mal by som ťa za to potrestať... Vieš o tom, však, Kitty?“ Zamumlal znova, akoby jej snáď mohol vidieť do hlavy a prečítal jej posledné myšlienky, no tento raz znel jeho tón o čosi viac odľahčene, až si v duchu vydýchla úľavou.

„Viem,“ zatiahla previnilo, no spôsob, akým sa k nemu túlila, priam sa až líškajúc ešte rafinovanejšie, než zvykla dobiedzať samotná štvornohá Kerri, by obmäkčil snáď hocikoho a nie ešte niekoho takého, kto mal pre ňu absolútnu slabosť, ako on. „Nechcela som tak vybuchnúť, ale vieš...“ O máličko sa od neho odtiahla a zaklonila hlavu, aby mu mohla venovať pohľad, ktorý jej opätoval vlastným. Jeho príťažlivá tvár neniesla už ani jedinú stopu hnevu, či rozladenia, skôr sa jej zdalo, že i v jeho výraze sa zračila čiastočná úľava, kopírujúca jej vlastnú. „Prišlo mi to ľúto, lebo Vianoce sú môj najobľúbenejší sviatok v roku.“

„Nehovorila si mi náhodou presne toto isté o Halloweene?“ Podvihol jedno z indigových obočí a jeho pery sa zvlnili v náznaku úsmevu v tak trochu dráždivom štýle. 

„To áno, ale Vianoce sú Vianoce!“ Našpúlila pery, čo patrilo medzi jeho najobľúbenejšie z tých roztomilých gest, ktoré mu zvykla venovať a potom jej tvár znova skončila pritisnutá o jeho hruď. „Ja nepotrebujem žiadne KFC ani Mekáče, alebo čokoľvek, čo je u párov zvykom, proste som chcela byť na Vianoce s tebou.“

„Neboj sa, budeme spolu. A oslávime ich presne tak, ako si praješ, len o deň neskôr ako všetci ostatní.“ Tento raz jedna z jeho veľkých rúk zašla do spleti jej dlhých vlnitých vlasov a v kombinácii s jeho slovami a tónom hlasu celé spracovávanie pôsobilo ako balzam na jej doposiaľ rozľútostenú dušičku. „Urobíme kompromis, áno? Ty sa prestaneš durdiť a ja ti sľúbim, že hneď ďalší deň po Vianociach strávime celý spolu tak, ako si budeš želať. Vezmeš si ku mne veci aby si u mňa mohla prespať a budem sa ti počas celého voľna venovať na sto percent. Dokonca so mnou môžeš ísť na Druhý sviatok vianočný navštíviť Aizawu s Eri. Čo ty na to, hm?“

Vedel, že ju má presne tam, kde chcel, pretože zmienka dlhovlasého dievčatka s červenými očami, zvereného do opatery ich bývalému učiteľovi postačila k tomu, aby sa Nitine oči rozžiarili a kompletne sa z nich vytratila predošlá skľúčenosť. Konečne prišiel s návrhom, ktorý sa jej pozdával a dúfal, že aj vďaka nemu čoskoro zabudne, že ju vôbec niečo ohľadom Vianoc trápilo.

„Tak dobre, ´Toshi,“ odtiahla sa a pokývala hlavou, aby mu dala najavo svoj súhlas. Znela o dosť presvedčenejšie a spokojnejšie, než chvíľku dozadu, čo ho potešilo a zahnalo predošlú frustráciu, ktorá sa ho zmocnila. „Súhlasím a máš šťastie, že mám pre Eri-chan už vymyslený darček.“

„Takto sa mi to páči,“ kútiky jeho úst sa nepatrne podvihli vyššie a pristúpil k nej bližšie, na čo ona o kúsok cúvla, až sa chrbtom opierala o teraz už opäť zatvorené kúpeľňové dvere. Tým, že sa sklonil, aby jej vtisol bozk na tie pery, ktoré na neho ešte pár chvíľ dozadu nadurdene špúlila, chcel spečatiť ich ukončenie nesváru, no dlhovláska ho zastavila, keď jednu z rúk pritisla k jeho hrudi a zabránila mu sa k nej priblížiť úplne, zatiaľ čo v druhej stále zvierala jeho mačku.

„Počkaj ešte, mám pár podmienok,“ prehovorila Nita rázne, až údiv vystriedal jeho doterajší výraz tváre.

„Ale, čo nepovieš, Kitty,“ tento raz zovrel jej zápästie vo svojej dlani a odtiahol jej ruku od seba tak, aby sa k nej mohol skloniť, pristupujúc bližšie. „Takže ty si chceš klásť podmienky?“ Takouto reakciou a dosť smelým postojom si pýtala, aby ju opäť raz trošku prevychoval, no na druhej strane bol zvedavý, že aké podmienky si jeho mačiatko vymyslelo. A v konečnom dôsledku, nebolo snáď nič, čo by pre ňu neurobil, len aby bola šťastná a spokojná.

„Uhm, áno, musíš mi sľúbiť jednu vec...“ Nita sa snažila ten Shinsov provokatívny výraz v tvári a tón hlasu, akým sa jej prihováral a zásadne ju chladnou nenechal, prehliadnuť, pretože jej cieľom bolo stáť si za svojim a dosiahnuť aspoň niečo z toho, čo si tak úpenlivo pred Vianocami vysnívala.

„Som samé ucho.“

„Do dvadsiateho-piateho decembra, kým nadíde náš spoločný deň, ktorý celý stráviš iba so mnou, ako mi bolo sľúbené, si zaobstaráš vianočný stromček, dobre?“ Vrhla na neho čo najpresvedčivejší prosebný pohľad, nápadne mu pripomínajúca Kerri ešte stále uvelebenú v jej náručí, pretože sa štvornohá chlpatá guľka zvykla tváriť rovnako, keď svojho pána o čosi neverbálne žiadala. „Je mi jedno, že aký, len ho tu musíš do Vianoc mať. A o všetko ostatné sa postarám ja, aby si nemal žiadne iné starosti, keďže budeš tak moc vyťažený prácou.“ Poslednú vetu dodala o čosi menej rázne, viac s citom, čo, samozrejme, zaregistroval.

Bola nesmierne moc roztomilá, ako si tak diktovala, že čo všetko od neho požaduje a taká banalita ako vianočný stromček síce nebola čímsi, čo by Hitoshi pred sviatkami zvykol dobrovoľne riešiť, no pokiaľ jej chýbalo ku šťastiu iba to, nemal problém posnažiť sa, aspoň kvôli nej. V kútiku duše musel uznať, že sa ho čiastočne dotklo, ako to celé zobrala vážne a vyčítal ten najdobrosrdečnejší úmysel medzi tým všetkým, čím ho poverila a tiež plne pochopil dôvod jej predošlého výstupu. Veď to celé vlastne plynulo z jej túžby spríjemniť mu sviatočné obdobie, ktorého sa on každoročne stránil a tak trocha desil a stráviť ho s ním.

Nepatrná úzkosť, ktorá sa ho na moment zmocnila, však nebola dostatočne silná na to, aby ju nezvládol okamžite potlačiť a nezatienilo ju v jeho vnútri niečo iné. Bolo jednoduché nechať svoju myseľ putovať k omnoho príjemnejšiemu teritóriu, stačilo sa na dlhovlásku stojacu pred ním znova zahľadieť.

„Hmm, dobre, máš ešte niečo ďalšie na srdci, Kitty?“ Zašepkal jej do ucha, vedľa ktorého sa v tesnej blízkosti zastavili jeho pery a potom ich presunul o čosi nižšie, až sa zľahka obtreli o jej sánku na čo musela zadržať prejav toho, čo jej tým spôsobil v hrdle, keďže sa dral von pomedzi jej pery.

„Hito~shi! Aaa~ah...“ Jednému jej rozochvenému zastonaniu sa predsa len podarilo uniknúť. Bola to prirodzená reakcia jej tela na jeho šteklivé, no zároveň nežné bozky, ktorými pomaly smeroval vyššie, k citlivejšej pokožke za dlhovláskiným uchom. „Áno, mám ešte ďalšiu podmienku.“ Hlas sa jej zachvel i napriek tomu, že sa snažila znieť čo najneoblomnejšie a najráznejšie, aby si nemyslel, že mu všetko prejde tak ľahko a môže si s ňou robiť čokoľvek sa mu zapáči a postačí, len keď ju trošičku namotivuje. No ukázalo sa, že je to zrejme presne tak, stačilo, že opäť v uchu začula jeho hlas.

„Počúvam...“

Nita by už pomaly bola bývala aj zabudla, čo od neho chcela ešte ako ďalšie. Bola to jeho vina, lebo neexistoval snáď nikto iný, kto by ju dokázal takto moc rafinovane opantať a odviesť jej pozornosť tam, kam si zaželal tak bravúrne ako tento fialovo-vlasý hero. Ale nejakým zázrakom sa pozviechala i napriek spôsobu, akým sa jeho pery pohrávali s jej uchom, čo ju privádzalo do šialenstva a spomenula si, že čo ďalšie si ešte priala a bolo v jeho moci, aby jej to splnil.

„Chcela by som ísť niektorý deň pred Vianocami do mesta na trhy. Vieš, aspoň nachvíľku zažiť atmosféru a tak.“ Zatiahla a privrela oči, zatiaľ čo sa Kerri v jej náručí nespokojne zavrtela. Tá zrejme zavetrila, že jej pán a jeho dlhovlasá spoločnosť majú opäť jednu z tých chvíľok, kedy sa venujú iba jeden druhému, kompletne pohltení svojou vzájomnou prítomnosťou.

„Chceš ísť na vianočné trhy?“ Shinsou sa prestal venovať Nitinmu uchu a citlivej pokožke pod ním a o kúsok sa odtiahol, aby si mohol prezrieť jej tvár.

„Viem, že také hromadné podujatia nemáš rád, ale moc by som chcela ísť, bude to romantické.“ Jej prosebný pohľad ani nebol potrebný, aby ho obmäkčil, keďže by sa kvôli nej premohol aj bez neho. Ale toho sladkého hlásku a výrazu v krásnej tvári, ktorý mu vo vnútri spôsoboval záplavu tých najpríjemnejších pocitov, sa nikdy nevedel nasýtiť a prikývol na znak toho, že sa nemusí báť, pretože aj toto jej prianie splní.

„Vyčlením si na to niektorý z večerov pred Štedrým dňom, máš moje slovo.“

Nita slastne privrela oči, keď jeho hrejivá dlaň spočinula na jej líci, šťastná, že napokon predsa len zažije vianočnú romantiku, o akej snívala už dlhé týždne. Predstava, že sa s ním bude prechádzať vyzdobenými a osvetlenými uličkami Musutafu pomedzi jednotlivé obchodíky, pritúlená k nemu, zatiaľ čo spoločne ochutnajú nejeden z horúcich nápojov, ktoré sa už najbližší víkend začnú v stánkoch po meste predávať, znela tak lákavo, že už teraz sa toho nemohla dočkať.

„Ďakujem,“ zamumlala a poddajne vyšla jeho dlani v ústrety svojim lícom, keď sa jej neprestával dotýkať, šťastná, ako napokon celá ich drobná nezhoda dopadla. „Uhm... A, Toshi, mám ešte ďalšiu prosbu. Camie so Serom sa vraj na trhy chystajú tiež. Vadilo by ti, keby sa k nám pridajú? Bolo by to také dvojité rande,“ zaprosíkala znova.

Nebola jediná čerstvo zadaná. Jej najlepšia kamarátka a spolubývajúca zároveň sa tiež prednedávnom dala dohromady s mladým mužom, s ktorým plánovala stráviť sviatky rovnako, ako ich Nita túžila tráviť s tým svojim. A zhodou okolností bol partnerom jej hnedovlasej priateľky bývalý spolužiak oboch, jej – aj Shinsov. Bola rada za to, akého partnera si napokon Camie našla, hoci utvorili s jej bývalým čiernovlasým spolužiakom vcelku nečakaný pár, ktorý bol snáď rovnako nepredpokladateľný a nikto by ani omylom netipoval, že vôbec niekedy vznikne, ako ona sama s Hitoshim.

„Nie, nevadilo, Kitty, myslím, že to zvládnem,“ venoval jej spomenutý ten najopatrnejší jemný úsmev, ktorý u neho býval vzácnosťou, aby akékoľvek z jej obáv rozptýlil. Sám proti Serovi nič nemal, v podstate sa mu od nástupu do ich bývalej triedy javil ako jeden z tých viac ´fajn´ spolužiakov, nehľadiac na to, do akej skupinky študentov patril. Veď sa s nimi kamarátil predsa aj Denki, jeho najbližší priateľ z toho ročníka a jediný, kto mu z tej partie nesedel, bola Mina, s ktorou si zase odjakživa rozumelo jeho dievča a, samozrejme, sám Bakugou, v ktorého prípade šlo o špecifický druh nevraživosti.

Takže myšlienka, že by sa mal pred Vianocami vybrať večer do mesta so svojou priateľkou, jej najlepšou kamarátkou a mladým herom, ktorý si hovoril Cellophane a tiež patril k jeho známym, neznela práve najhoršie. A ak tým svojmu mačiatku urobí radosť, o to lepšie.

Ich dohoda bola spečatená, čo kompletne rozptýlilo tú napätejšiu atmosféru a vrásky na Nitinej tvári, ktoré pred tým vedomie, ako budú tohtoročné sviatky vyzerať spôsobilo, vymizli do poslednej. Vyzval ju, aby sa vrátili k ich predchádzajúcej činnosti, keďže ich ešte čakal nedopozeraný film a len čo dlhovláska zložila mačku doposiaľ tróniacu v jej náruči na zem a Kerri so vztýčeným huňatým chvostom odpochodovala kamsi preč od nich, pravdepodobne do svojho pelechu, vrátili sa obaja do obývačky.

„A nedala by sa tá tvoja služba v práci nejako prehodiť?“ Pokúsila sa o posledné drankanie, keď sa usádzali späť na pohovku, ale jeho súcitný, no zamietavý výraz jej dal jasne najavo, že akékoľvek špekulácie boli márne.

„Mrzí ma to, ale je to takto dohodnuté už celé mesiace. Je nás žalostne málo, kopa ľudí z underground sféry povypadala a nemá tú smenu kto iný vziať. Budem mať totiž v uliciach hliadku počas celého večera a aj noci, čo je nevyhnutné, keďže sama dobre vieš, že počas sviatkov je toto mesto ešte viac náchylné na akékoľvek problémy.“

Nita veľmi dobre vedela, o čom hovorí. Vlastne, mohla byť nesmierne moc rada, že jej Jeanist dovolil vybrať si dovolenku až do Nového roka. Jej šéf pokojne mohol trvať na tom, aby sa Nita vrátila do práce aj medzi sviatkami a až teraz si uvedomila, aké mala obrovské privilégiá, ktoré práca v Genius Office ponúkala, pretože nie každý mal také šťastie. A Hitoshi mal pravdu, zločinci nezaháľali ani cez sviatky a preto bolo treba každého jedného schopného hera, no i tak si nemohla pomôcť a cítila akúsi sebeckú krivdu voči sebe, že jej nebude dopriate vychutnať si ho po všetky sviatočné dni tak moc, ako o tom snívala.

„To nie je fér. Na Vianoce by nemal pracovať nikto!“ Stisla pery a oprela sa spánkom o jeho rameno, keď sa k nemu na sedačke znova pritúlila. Odpoveďou na toto rozmarné a možno aj vcelku dosť nevyspelé fňukanie jej bolo jeho tiché zasmiatie sa.

„To to by bolo síce moc pekné, zlatko, ale takto to nefunguje. Niektoré veci nepočkajú ani na Vianoce. Mysli na všetkých tých lekárov, záchranárov, požiarnikov, ktorí budú v službe tiež, či iné, podobne životu-dôležité povolania... Aj oni musia pracovať aj počas sviatkov.“

„Veď ja viem,“ skočila mu do reči, odúvajúc pery, no v duchu uznávajúc, že to tak skutočne je. Veď predsa chápala dôležitosť takých povolaní a aj to, prečo musel práve jej priateľ patriť medzi tých, ktorí nemohli byť počas štedrej večere s milovanými. A možno to Shinsou neprežíval tak moc, ako ona, no Vianoce skutočne patrili k sviatkom, ktorý nie len pre ňu, ale pre celú Hiraoka rodinu niesli obrovský význam. A keďže bola teraz zamilovaná až po uši, konečne s mužom, po ktorom túžila od školských čias a plánovala si, aké to po jeho boku bude tento rok čarovné, priam až rozprávkové, prišlo jej to skrátka ľúto. „Ale aj tak je to nefér. Chcela som ešte skúsiť zavolať Hane, aby nejakým - hocijakým spôsobom vybavila u Hawksa, že budeš mať voľno. Je predsa číslo jeden Japonska a v podstate s ním spolupracuješ, možno by niečo vedel vymyslieť. Ale, fajn, nechám to už tak...“

Chápal ju aspoň trochu, no nie tak úplne. Pre neho tieto sviatky a nie len zimné, ale akékoľvek v roku symbolizovalo čosi iné, než to, čo znamenali pre Nitu. Väčšinou sa niesli v znamení nepríjemnej letargie spojenej s úzkosťou a spomienkami, z ktorých sa v jeho hlave rodili nie práve najveselšie myšlienky. Ale možno ak dá tento rok šancu niekomu druhému, aby jeho myseľ od všetkého toho pochmúrneho odviedol...

„Neboj sa, vynahradíme si to tak, že budeš nad mieru spokojná.“ Zamumlal jej do vlasov, keď si ju privinul jednou z paží bližšie k sebe až tak nadšením zavrnela. „O to sa postarám...“

*

„Hitoshi?“ Ozvala sa po zhruba pol hodinke znova, keď už obaja opäť ležali v tesnom objatí na jeho gauči a pokračovali v sledovaní filmu, ktorým tento ich spoločný večer načali.

„Áno, zlatko?“

„Ak si dáš službu v práci aj na Valentína, tak sa s tebou rozídem! Láskavo si to zapamätaj.“ Pohrozila mu naoko prísne, no zareagoval na jej bláznivé slová iba zavrtením hlavou  a pritisol svoju tvár medzi krivku jej krku a ramena, kde jeho tichý smiech utlmila dievčinina hladká pokožka, čo ju pošteklilo, takže sa nevydržala tváriť vážne príliš dlho.

„No tak to chcem teda vidieť.“

Ale, áno, vzal to na vedomie. V mysli si vytvoril a uložil mentálnu poznámku ohľadom toho, že si musí dať  skutočne záležať na tom, aby na sviatok Sv. Valentína za žiadnych okolností nepracoval.

* * *

Zelenooká mladá žena si povzdychla nad drevenou doskou položenou na kuchynskom stole, ako tak na nej krájala ovocie, ktoré sa chystala pridať do pomaly variaceho sa horúceho vianočného nápoja, ktorý s rodinou každoročne pripravovali.

Snažila sa zo všetkých síl radovať z dnešného sviatočného dňa, ktorý trávila doma u rodičov a ako každý rok, aj tieto Vianoce v Hiraoka domácnosti prebiehali v pokoji, pohode a láskyplnej atmosfére, o čo sa postarali nielen jej mamka s ockom, ale aj dvaja mladší bračekovia, od skorého rána sediaci v pyžamách pred televízorom v obývačke a pozerajúci každú z ich obľúbených rozprávok, ktorú práve vysielali.

I napriek takejto vianočnej idylke, kedy jej maminka chystala hlavný chod na štedrú večeru a ocko v ich spoločnej spálni dokončieval balenie posledných darčekov si Nita nemohla pomôcť, no myslela na to, že tu bolo čosi, čo jej chýbalo. Išlo o konkrétneho človeka, ktorého prítomnosť by dnes aspoň na malý okamih uvítala zo všetkého najviac a ani ten najhonosnejší darček jej zrejme pod stromčekom neprinesie toľko radosti, ako keby mala možnosť si aspoň na chvíľku tento slávnostný deň užiť prítomnosť svojho partnera.

Hoci mu sľúbila, že sa nebude durdiť, ani trucovať, zostať trpezlivá až do nasledujúceho dňa bolo mimoriadne náročné. Príspevky, ktoré na ňu vyskočili zakaždým, keď medzi pomáhaním s prípravou hostiny na večer zablúdila na sociálne siete a prescrollovala nástenku na Instagrame, nepomáhali. Každý druhý príspevok, ktorý jej aplikácia ukázala, bola fotografia šťastne zaľúbeného párika, či mladej rodinky vedľa vianočného stromčeka, či obklopených sviatočným jedlom a výzdobou.

Všetci zdieľali s celým svetom, ako trávia Štedrý deň so svojou polovičkou. Hana so svojou rodinou sa tiež zapojila, Ramona s Dabim budú oslavovať neskôr, keďže v Rusku bolo ešte skoré ráno, no tiež určite trávia dnešný deň spolu. Tooru už doobeda pridala zamilovanú fotku so svojim manželom pod stromčekom, na ktorej miesto neviditeľnej mladej ženy vidieť iba jej oblečenie, no to na prvý pohľad jasne ukázalo jej pomaly zväčšujúce sa brucho, čím svetu oznámila, že budúce sviatky už budú oslavovať v trojici. Aj stylista Tenshi, ktorý patril k jej blízkym, so svojim priateľom a ich čivavou prispel k vianočným záberom, ktoré zahltili jej instagramový feed. Dokonca ani Mina nebola sama, ale strávila včerajší večer a zrejme aj dnešné ráno u istého mladého hera s bohatou červenou hrivou, ktorý síce nebol jej oficiálnym partnerom, ale podľa Insta stories, ktoré zrejme v opitom stave jej kamarátka s ružovou pleťou v noci pridala na svoj profil, mali k sebe s Kirishimom celkom dosť blízko.

Hoci to bolo trochu ješitné a trochu malicherné, no i Nita by rada pridala príspevok o tom, ako trávi Vianoce po boku toho, do koho bola tak moc zamilovaná, preto ju tá ľútosť tak úplne neopustila. Samozrejme, že aj jej fanúšikovia a nasledovatelia na Instagrame sa dočkali vianočného postu od ich zbožňovanej Melody, už stihla od rána urobiť pár veľmi podarených záberov, ba dokonca aj zapózovať mamke, ktorá sa na chvíľu stala jej osobnou fotografkou, no na fotkách bola na rozdiel od väčšiny jej známych sama, bez partnera.

Pár záberov poslala aj jemu - Shinsovi, dúfajúc, že keď ju uvidí na fotke, aká je vyobliekaná a vyparádená, zabanuje, že si dnes nevyčlenil čas na to, aby mohol byť s ňou, i keď túto tému mali už dávno za sebou. Útechou jej bolo aspoň to, že ju zajtra čakal deň s ním, ktorý jej sľúbil a i keď si jej fotografie dnes ešte ani nestihol pozrieť, iba mu boli do ich spoločnej chatovej konverzácie doručené, vedela, že musí proste len vyčkať.

A, vlastne, jeden zo svojich predošlých sľubov už splnil, keď ju dva dni dozadu vzal na tie vianočné trhy, kam sa toľko tešila. Aspoň nejaká spomienka spríjemnila jej doterajšie celodenné chystanie, keď myslela na to, ako s ním zažila tak moc príjemný podvečer a potom aj neskorší večer strávený prechádzaním sa zimnými uličkami Musutafu, až sa jej so Shinsom nechcelo na konci stretnutia, ktoré bolo istým spôsobom dvojitým rande, lúčiť.

* * *

Dohodla sa so spolubývajúcou, že na trhy do mesta vyrazia skôr a na námestí počkajú na svojich partnerov, ktorí sa k nim mali pridať. Kým dorazí aj mužská časť ich dnešnej skupinky, plánovali si obe mladé ženy dopriať aspoň prvú ochutnávku vianočného punču a nezostalo iba pri ňom, keďže ich zlákalo aj sladké pečivo, rozvoniavajúce z viacerých stánkov, ktoré námestie lemovali.

Keď dorazili Shinsou so Serom, boli už obe s Camie vo veľmi dobrej nálade. Jej zelenkavé oči až tak radostne zažiarili, akonáhle zaregistrovala v zornom poli vysokú postavu svojho priateľa, kráčajúcu smerom k nej a netrvalo dlho, kým mu visela zavesená okolo krku tisnúc sa k nemu pred zrakmi všetkých okoloidúcich, ktorí im na ulici, kde sa práve nachádzali, skrížili cestu.

Sera čakalo podobne vrúcne privítanie, no zdalo sa, že Nita sa zo všetkých teší najviac, stačilo sa iba pozrieť na jej rozžiarenú tvár. A mladý muž s indigovými vlasmi si ju aj prezrel, od hlavy až k pätám, keď sa konečne odlepila od jeho hrude, o ktorú sa doposiaľ pritískala jedným z červených líc, vyštípaných od mrazu.

„Moc ti to pristane, Kitty, si nesmierne roztomilá.“ Obdaroval ju komplimentom popri tom, ako sa na jeho perách sformoval ten príťažlivý úškrn, ktorý na ňom zbožňovala, zatiaľ čo rukou siahol na jej ružovú plyšovú čelenku s huňatými chráničmi na uši proti zime, ktorú jej na vrchu hlavy vo vlasoch popravil.

Nita vždy vyzerala priam na zjedenie, no i takáto zababušená kvôli chladnému decembrovému počasiu, si dala záležať, aby jej to čo najviac pristalo. Popravila si krikľavý šál na krku, ktorý zdobil vianočný motív, keďže sa s Hitoshim dohodli, že každý z nich na sebe bude mať dnes večer niečo vianočné a ona ho donútila pár dní dozadu kúpiť si sveter s bláznivým vianočným vzorom, ktorý mu teraz vykúkal spoza rozopnutej bundy. Tú si zrejme ešte nestihol zapnúť odkedy vystúpil z auta a pobral sa aj so svojim bývalým čiernovlasým spolužiakom za ňou a Camie.

Jej drobné dlane zahalené rukavicami v tvare chňapiek, ktoré skôr pripomínali labky, ako ľudské ruky, sa pritisli k obom z jeho líc a oplatila mu jeho vlastný úsmev tým najsladším, aký jej pery mohli vykúzliť. Skutočne bola natešená a poďakovala mu ešte raz za to, že jej dnešný večer venoval svoj čas a prišiel za ňou do mesta, aby splnil jednu z jej najväčších túžob týkajúcich sa Vianoc.

Zelenkavými očami od tých jeho tmavých a nepreniknuteľných zablúdila vyššie, všímajúc si, ako pár prameňov tých špecificky sfarbených vlasov vytŕčalo spoza jeho čiapky a jej úsmev sa prehĺbil.

„Ah, pozrime na teba, ´Toshi! Aj ty si dnes veľmi pekný. Najmä v tom svetri, ktorý som ti vybrala...“ Spokojnosť z nej priam až sršala, keď sa oboma rukami v palčiakoch pritisla k jeho hrudi, potľapkávajúc látku spomenutého kúska oblečenia, ktorý ho zahaľoval.

„Nie je ti zima?“ Spýtal sa jej, keď očami skĺzol z jej tváre nižšie a vzal do svojich väčších dlaní jej drobné ruky, pobavený tým, v čom boli navlečené, ako si tak tie ružové chňapky prezeral.

Zavrtela hlavou, v duchu sa chváliac za to, ako sa na dnešné počasie doma vyzbrojila, no na druhej strane, mohla pokojne zaklamať a povedať, že jej zima bola, len aby si ju k sebe privinul ešte bližšie, čo jej napadlo až prineskoro. Shinsou sa znova pousmial a následne sklonil k svojej priateľke o čosi nižšie, až sa špičkou svojho nosa zľahka obtrel o ten jej, ktorý bol už ružovkastý v dôsledku mrazu tak, ako aj jej rozkošné líčka.

„No poďte už, zaľúbenci, nech stihneme všetko, čo máme na programe, než zatvoria stánky.“ Vytrhla ich z ich malého momentu Camie, ktorá bola priamym svedkom nadšených prejavov lásky a radosti svojej spolubývajúcej z toho, že za ňou končene prišiel jej priateľ.

Sero postával v tesnej blízkosti brunetky, vyškerený od ucha k uchu a jedna z jeho dlhých paží sa ovinula okolo jej drieku, ako sa tak nad ňou týčil. Bolo to skoro na neuverenie, no od jej fialovo-vlasého priateľa bol tento ich bývalý spolužiak s tmavšou pleťou a uhľovou šticou vlasov o kúsok vyšší a to sa nestávalo často. Nita by bola pomaly bývala aj zabudla, že dnešné predvianočné rande malo prebiehať vo štvorici, keďže jej kompletnú pozornosť si pre seba ukradol na moment mladý underground hero, no venovala druhému páru v ich spoločnosti šibalský výraz a vyplazila na svoju najlepšiu kamarátku jazyk.

„No vy dvaja máte čo hovoriť!“

Napokon ich popohnal aj sám Hitoshi, ktorý si na počudovanie so Serom rozumel celkom dobre a atmosféra, ktorá medzi štvoricou panovala, bola viac, než príjemná. Naozaj ich toho čakalo pomerne dosť, zatiaľ stihli obe mladé ženy ochutnať varený horúci nápoj iba v dvoch stánkoch a všetky tie dobroty, či ručne vyrábané čačky vyzerali moc lákavo.

„Nevyplazuj ten jazyk, Kitty, lebo ti zmrzne,“ zašepkal jej Shinsou do ucha, keď sa k nej sklonil a vzal jej dlaň do svojej, ktorej pevné zovriete mohla Nita cítiť aj cez hrubú látku rukavice. Vrhla na neho nevinný pohľad, usmievajúc sa čo najsladšie, ako bolo v jej silách, no v duchu si neodpustila pomyslenie na to, že by mu istotne nevadilo podujať sa, aby jej pomohol rozmraziť ho a zahriať ju spôsobom, ktorý by prijala jedine od neho a nikoho iného. Zachichotala sa v dôsledku jeho slov a venovala mu pevné zovretie palcom, ktorý sa ovinul okolo jeho prstov, v ktorých spočívala jej dlaň. Ale pohli sa spolu dopredu, dobiehajúc Sera s Camie, aby sa mohol ich spoločný predvianočný podvečer strávený vo štvorici začať.

*

Napokon jej stačilo obehnúť ešte dva stánky s horúcim nápojom, v ktorom sa nachádzala aj štipka alkoholu a dlhovláskina dobrá nálada sa vyšplhala do závratných výšin. Ako sa tak prechádzali pomedzi ozdobené stromčeky a stánky, pod nohami všetkým štyrom vŕzgala vrstva snehu, ktorý stihol za posledné dni ulice Musutafu prikryť.

Nita bola napokon rada, že nechala svoje čižmičky na vysokom podpätku doma a miesto toho sa ním brodila v tých pohodlnejších – eskimáckych, ako ich Camie nazývala, pretože ich zvonka zdobila hrubá vrstva jemnučko krémovej kožušiny. Ale ani absencia podpätkov dievčinu nezachránila pred jej nemotornosťou a neraz sa jej šmyklo na zľadovatenom povrchu medzi vyšliapaným chodníčkom stôp v snehu. Našťastie však mala po boku svojho underground hrdinu, ktorý ju celý čas pevne držal, až sa tak k nemu tisla a nedovolil, aby sa jak dlhá, tak široká natiahla na chodníku, rovno pred zrakmi všetkých okoloidúcich.

Celý ich spoločný večer sa niesol v príjemnom a priateľskom duchu. Z okoloidúcich civilistov ich nezastavil takmer nikto, keďže hrubé vrstvy zimných šiat čiastočne zamaskovali aj známejších z prítomných, kým boli pro hero Cellophane, či samotná Melody. Takže si mohli nerušene užívať ich rande vo štvorici, počas ktorého stihli nákupy v stánkoch, chvíľku bláznenia sa na korčuliach, keď sa zastavili pri obrovskom klzisku, ktoré dominovalo druhému najväčšiemu námestiu Musutafu, kam pomaličky s davom prešli a napokon aj zakotviť v jednom z okolitých barov, kde na presklenej vyhrievanej terase podávali vianočný punč.

Mali krásny výhľad na vyzdobené mesto a jeho nadšených návštevníkov, ako tak pri svojich horúcich nápojoch sedeli. Shinsou si dal iba nealkoholickú verziu, pripomínajúcu skôr čaj, keďže spomedzi osadenstva ako jediný šoféroval a okrem toho ho po ukončení dnešného spoločného večera čakala nočná smena v práci.

Sero s Camie mali po tom, čo sa od druhého páru oddelia, v pláne ďalší spoločný program vo dvojici a Nita im v kútiku duše tak trocha závidela, pretože nechcela, aby tento večer, ktorý bol priam ako zo sna, pre ňu a jej partnera skončil. Vedela však, že on má na rozdiel od zvyšku skupiny neodkladné povinnosti a bola rada za každú jednu chvíľu, ktorú dnes večer mohla tráviť po jeho boku a i to, ako pozorne sa jej venoval, čo vlastne nebolo u Hitoshiho nič výnimočné.

„´Toshi, pozri! Sneží!“ Nadšene vydýchla dlhovláska, keď so svojim priateľom vychádzali z podniku von na jednu z ulíc, ktorá sa po zotmení krásne rozžiarila svetielkami a za nimi sa z terasy zberal aj druhý prítomný pár. Mladý muž s indigovými vlasmi si tiež všimol biele chumáče, ktoré poletovali vzduchom, no jeho pozornosť odviedla po chvíľke ona – jeho roztomilá Kitty, keď sa jednou z rúk zakvačila o jeho pažu a nadšene sa k nemu pritúlila, než opäť tvár obrátila hore k nebu, pozorujúc, ako sa počasie behom tej zhruba hodinky, ktorú presedeli vo štvorici v bare, stihlo zmeniť.

Jedna z krehkých snehových vločiek sa usadila na jej dlhých riasach, až tak zamrkala a sklonila hlavu, čo podnietilo ďalší pobavený náznak úsmevu, aby sa usadil na jeho perách. Rukou opatrne uchopil jej bradu a obrátil si ju tvárou k sebe, aby jej končekom prsta roztápajúcu sa vločku zotrel.

„Aké máš studené ruky,“ zamumlala Nita, ktorá držala a poslušne počkala, kým ju opäť chytí za tú jej a pohnú sa ďalej, pretože za Serom s Camie znova zaostali. Nemohla si nevšimnúť, aká bola pokožka jeho prstov ľadová, stačilo, že nimi na okamih zavadili o jej bradu. Došlo jej, že po celý čas svoju ruku neschoval do vrecka, aby sa zahrial, no miesto toho ňou držal jej dlaň, za čo bola náramne rada a najspokojnejšia, ako sa len dalo.

Jej prsty boli síce celý čas zohrievané huňatou látkou rukavíc, no tie jeho zostali vystavené mrazu, čo dovolil úplne bez námietok, len kvôli nej, aby jej urobil radosť, pretože vedel, ako moc má rada, keď ju drží za ruku. A zistenie, čo ďalšie jej priateľ pre ňu robil, ju zahrialo zvnútra viac, než ten najsilnejší z varených alkoholických nápojov, ktoré stihla za dnešný večer ochutnať.

„To nič,“ zareagoval podvihnutím jedného z kútikov úst, no potom sa mu dych zatajil, keď pozoroval, čo jeho mačiatko urobilo ako ďalšie. Schmatla jeho zápästia tak veľmi, ako jej to palčiaky, ktoré mala na sebe dovoľovali a pritisla si obe z jeho rúk k tvári, zastavujúc sa perami tesne pri jeho dlhých a čiastočne skrehnutých prstoch. Najprv sa nimi zľahka obtrela o studenú pokožku, až sa jeho fialové oči prekvapením rozšírili, keďže stihla tie svoje žiarivé na neho zospodu upierať. Potom vydýchla horúci vzduch, ktorý sa jej nahromadil v pľúcach, aby mu ním ruky zahriala.

Tento raz bol rad na ňom, aby sa jeho vnútro zachvelo sladkastým spôsobom a díval sa na ňu skoro až s údivom, nechápajúc, ako ho mohlo tak jednoduché, nepatrné a hlúpe gesto vyviesť z rovnováhy. Ale Hiraoka Nita ho ani po mesiacoch, počas ktorých bola signifikantnou súčasťou jeho života neprestávala fascinovať. Bola čímsi, čo stimulovalo jeho veľmi výkonne pracujúci mozog a ochromovalo ho zároveň, akousi záhadne jednoduchou bytosťou, ktorej čaru doposiaľ na koreň tak úplne neprišiel a dokázal ho iba vnímať a prijímať všetko, čo mu spôsobovalo.

Zo svojho malého tranzu, do ktorého sa ňou nechal uviesť, sa spamätal až vtedy, keď ucítil ako to teplo, ktoré mu vďaka svojmu dychu odovzdávala, ustálo. Drobná dlaň, ešte stále zahalená v huňatej chňapke sa zakvačila o rukáv jeho bundy a trhla ním tak prudko, že konečne precitol a vrátil sa nohami, no hlavne mysľou späť na zem, do prítomného okamihu.

„Aha, Toshi! V tamtom stánku predávajú prskavky!“ Zaštebotala nadšene a jeho oči prešli z hŕby dlhých blonďavo-ružových vlasov, ktoré boli doposiaľ v jeho zornom poli späť k ulici, ktorá ich obklopovala. Ani nevedel ako a pohol sa, začala ho za sebou ťahať smerom, ktorým pred tým ukázala voľnou rukou.

Nitine slová privolali aj pozornosť jej spolubývajúcej, ktorá sa spolu so Serom zastavila a tiež zvedavo nakukla k stánku, ku ktorému dlhovláska nadšene cupkala, brodiac sa novou vrstvou čerstvo-napadaného snehu, zatiaľ čo ďalšie vločky pomaly sadali na jej husté svetlé kučery. Aj brunetku táto prevažne detská radôstka, ktorú si jej mladšia kamarátka všimla zaujala, pretože sa spolu so svojim priateľom vydali späť k nej a Shinsovi.

O malú chvíľku už dlhovláska nadšene zvierala prskavku vo svojej chňapke, premýšľajúc, kedy niečo podobné v ruke držala naposledy. Väčšine ľudí tieto výdobytky pyrotechniky pripomínali skôr prelom starého a nového roka, no Nita ich mala spojené odmalička aj s Vianocami a preto Hitoshimu nadšene líčila, ako si ich zvykli doma s rodinou, keď bola ešte mladšia, zapaľovať. Nezabudla mu jednu z nich, ktorú vybrala z balíčka ako ďalšiu, vtisnúť do ruky tiež.

„Viem, ako moc máš svetielka rada, Kitty, takže ma to ani neprekvapuje,“ opäť sa pousmial, keď si prskavku od nej vzal, zatiaľ čo ich zvyšok tejto malej partie jedným očkom sledoval. Camie si napokon prskavky nekúpila a jej vysoký čiernovlasý spoločník ju miesto toho radšej obdaroval ďalším maľovaným hrnčekom plným horúceho nápoja, keďže dnes večer jeho priateľka vianočného punču stále nemala dosť.

„Chceš požičať zapaľovač?“ Spýtal sa Hitoshiho, ako sa tak díval na to, čo mu Nita vtisla do ruky a natiahol k mladému underground herovi svoju, v ktorej dlani zvieral spomenuté zariadenie, no ten pokrútil hlavou, až mu tak pár vločiek spadlo z tmavofialových vlasov trčiacich spod čiapky, kde sa stihli zachytiť.

„Nie, díky, ale netreba. Mám svoj,“ na malú chvíľu voľnou rukou zašmátral vo vrecku nohavíc, až z neho vytiahol vlastný zapaľovač, nad ktorého prítomnosťou sa Nita už príliš nepozastavovala, no i tak jemne podvihla obočie, ale nevydala pomedzi pery ani hlásku a radšej nastavila hrot svojej prskavky jeho smerom, keď sa po malom zaštrkotaní objavil žlto-oranžový plamienok.

Malé iskričky začali prskať jedna za druhou a Shinsou sa už ani nedivil nad tým nadšením, ktoré sa zračilo v krásnej tváričke jeho priateľky. Na to, že sa dokázala tešiť ako malé dieťa aj z tej najväčšej blbosti, si už stihol zvyknúť. Preto neotáľal dlho, keď ho vyzvala, aby zapálil aj svoju vlastnú, radujúca sa zo svetielok aj naďalej.

Jej nadšenie však bolo prerušené, keď pozornosť zelenkavých očí upútalo čosi iné, než plápolajúce prskavky. Nita údivom pootvorila ústa, hľadiac na párik, ktorý využil chvíľku jej a Hitoshiho nepozornosti, keď boli zamestnaní tým, čo dlhovláska v stánku objavila a musela to mať. Sero s Camie mali k sebe blízko už nejakú tú dobu, no len málo rázy sa podarilo tým v ich prítomnosti zazrieť to, ako sa práve jeden k druhému túlili.

Hnedovláska zvierala v dlaniach ešte stále horúci hrnček s nápojom, z ktorého sa až parilo a vysoký mladý muž, ktorý ju objímal sa k nej sklonil a pritisol svoje pery zľahka na jej líce, po čom jej venoval ďalší bozk, tesne vedľa miesta, kde sa nachádzali jej vlastné ústa. Camie spokojnosťou len tak prekypovala, čo tešilo aj jej najbližšiu priateľku, ktorá sa na nich nemohla vynadívať.

„Podrž mi to, prosím,“ ozvala sa a strčila Shinsovi svoju prskavku do druhej ruky, ktorú mal voľnú, pátrajúca v jej malej kabelke po mobilnom telefóne. „Toto musím zvečniť! Sú takí podarení, že sa za chvíľku roztopím.“

Zvuk cvaknutia mobilného fotoaparátu prerušil malú chvíľku páru, ktorý doposiaľ nezaregistroval, že ich niekto fotí, no keďže nemala Nitina spolubývajúca s objektívmi nikdy problém, veselo sa na ňu vyškerila a ešte jej aj zapózovala, zapájajúc do toho aj Sera.

„Môžete odfotiť aj nás?“ Podišla zelenooká mladá žena k tej s hnedými, podávajúc jej svoj telefón, na ktorom bolo ešte stále nastavené fotografovanie. „Tu pri stromčeku... Poď, Toshi!“ Okríkla svojho priateľa, naťahujúc za ním ruku a štelujúc sa pred najvyšším osvetleným vianočným stromčekom, aký ulicu, kde sa práve nachádzali zdobil.

Nepodarilo sa mu tak úplne potlačiť prevrátenie očami, ktoré jeho partnerka našťastie nezaregistrovala, no podišiel k nej, akonáhle ho zavolala. Na rozdiel od nej sa fotil naozaj nerád, no Nita ho k tomu nenútila príliš často a tých pár momentov, ktoré túžila mať zvečnené a našťastie nimi nezahlcovala svoj instagramový feed toľko, ako zvykla inými fotografiami z jej dielne, kvôli nej ochotne pretrpel.

„Usmievaj sa, Toshi!“ Štuchla do neho ramenom a potom si od neho vzala do ruky, ktorú ešte stále zahaľovala rukavica svoju prskavku, z ktorej ešte nestihlo zhorieť príliš veľa.

Miesto toho, aby ju poslúchol, urobil čosi iné. Jej dych sa zastavil v hrdle, keď ucítila jednu zo Shinsových paží obmotať sa okolo štíhleho drieku a privinúť si ju zaň k sebe. Nehľadel do objektívu fotoaparátu telefónu, ktorý Camie držala v ruke a čakala, kým jej zapózujú, ale otočil sa k nej – svojmu mačiatku a sklonil tak, aby mohol poľahky pritisnúť svoje pery na tie jej.

Potlačila prekvapené zhíknutie, no privrela viečka v momente, keď sa k nej sklonil, druhú z rúk, ktorou nezvierala ešte stále svetielkujúcu prskavku položila na jeho rameno a potom ňou zašla až za jeho krk, o ktorý sa jemne pridržala, stúpajúc na špičky a vychádzajúc v ústrety jeho ústam svojimi vlastnými.

Iskriace hroty ich prskaviek sa takmer spojili, no ani jeden z nich si to nevšímal, keďže ich práve zamestnával nežný, no zároveň horúci bozk, ktorý mladý underground hero s indigovými vlasmi podnietil a jeho partnerka by bola blázon, ak by niečo také, na čom bola nadovšetko závislá a neomrzelo by ju to ani po tisíci krát, keby ucítila jeho pery na svojich, odmietla.

„No tak táto vyšla priam ukážkovo,“ zajasala Camie, hľadiac na objektív Nitinho telefónu, keď sa jej ružovo-vlasá priateľka konečne odtrhla od svojho partnera.

Hitoshimu boli fotky úplne ukradnuté, no pokiaľ spokojnosťou priam až žiarilo jeho mačiatko, čo sa udialo aj po tom, keď si od kamarátky vzala mobil späť a prelustrovala fotografie, ktoré im obom stihla hnedovláska urobiť, nemohol sa sťažovať ani on.

Prechádzali sa pomedzi stánky ešte hodnú chvíľu, až sa napokon oba páry rozlúčili a on si svoju roztomilú spoločnosť viedol preč, zatiaľ čo dlhovláska v náruči zvierala bieleho plyšového medvedíka, ktorého jej v stánku kúpil tesne pred tým, než ich začínal pomaličky tlačiť čas, pretože sa blížila hodina, kedy mala započať jeho nočná služba spojená s hliadkou v nie práve najpríjemnejšej štvrti mesta.

Nita sa nedokázala ubrániť širokému úsmevu od ucha k uchu po tom, čo ich Sero s Camie opustili a ešte pevnejšie zovrela tú plyšovú pozornosť, ktorú jej dnes jej priateľ na trhoch kúpil. Výnimočne miesto mačky dostala iné zvieratko, ktoré patrilo medzi jej obľúbené a sama si ho spomedzi ostatných, visiacich vo výklade na šnúrke, zavesenej o strechu stánku vybrala.

Okrem toho dostala od Shinsa aj perníkové srdce, ktoré ju nepotešilo o nič menej. Samému by zrejme niečo tak gýčové a klišéovité kupovať nenapadlo, no akonáhle naň jeho dievča ukázalo všetkými prstami schovanými vo svojej rukavici, tomu pohľadu jej zelenkavých očí odolať nedokázal.

Nemohla si pomôcť, proste mala pre tieto vianočné čačky vždy slabosť. Kedysi dostala perníkové srdce aj od Akiru, no nie tak veľké, aké jej kúpil Hitoshi. A spomenula si i na to, ako ho v návale zlosti, tesne po tom, čo to začalo v jej prvom vážnom vzťahu, ktorý bol momentálne už upadnutý v zabudnutí škrípať, namosúrene vyhodila z okna izby, až sa tak rozpleslo o asfaltový chodník pred ich domom a na druhý deň si na ňom pochutili aspoň miestne vrabce a holuby.

Premýšľajúc nad tým, ako sa o toto nové bude starať s láskou a aké bolo omnoho krajšie, než ktorékoľvek, čo pred tým dostala, ani nepostrehla ako a došli so Shinsom na parkovisko, kde medzi ostatnými vozidlami, prikrytými jemnou vrstvou snehu čakal jeho Aston Martin. Uvedomila si, že nadišla tá najmenej príjemná časť dnešného priam dokonalého dňa a až tak nespokojne stisla pery, pretože to, ako zablikali svetlá, symbolizujúce odomknutie čierneho auta, značilo jediné – že nadišiel čas, kedy ju zavezie domov a bude sa s ním musieť aspoň na pár dní rozlúčiť.

„Tak čo, spokojná s dnešným večerom?“ Prihovoril sa jej v momente, kedy nasadol do jeho auta za ňou, zatiaľ čo Nita odložila plyšového macíka na jedno zo zadných sedadiel vozidla a potom sa obrátila späť k nemu.

Samozrejme, že bola spokojná. Veď ako by aj nemohla byť? No popri tom, ako si vychutnávala predvianočnú atmosféru po boku milovanej osoby, čas plynul až šialene rýchlo a než sa stihla spamätať, ich spoločný večer sa blížil ku koncu. Tak to ale býva, keď trávite chvíle s niekým, s kým vám je dobre, žiadna z nich nie je dostatočne dlhá na to, aby ste mali dosť.

„Kitty?“ Ozval sa zas a dlhovláska, keď si všimla, že ešte stále nenaštartoval a zotrvávali na parkovisku, zastokla jeden zo svojich pramienkov za ucho, ktoré ešte stále zakrýval huňatý chránič a odvážila sa podvihnúť k nemu svoj zrak.

„Vlastne, zostalo mi zrazu celkom dosť chladno,“ zatiahla nevinným, zdanlivo úprimným tónom, no nehovorila tak úplne pravdu. Hoci stálo auto na parkovisku vystavené mrazu celé hodiny, tento typ vozidla pracoval pomerne dosť výkonne a jednotlivé funkcie účinkovali rýchlo.

A Hitoshi, miesto toho, aby preskúmal tvár svojho dievčaťa, vďaka čomu mu unikol rafinovaný výraz, ktorý sa jej tak úplne potlačiť nepodarilo, priložil jednu z dlaní k vyhrievaciemu zariadeniu, cez ktoré do interiéru auta prúdil teplý vzduch. Indigové obočie mladého muža sa jemne zvraštilo a ponúkol sa, že pre svoju polovičku zapne i vyhrievanie sedačky, no keď sa jeho fialové oči konečne stretli s jej zelenkavými, jediný pohľad do nich stačil na to, aby mu došlo, o čo naozaj šlo.

Spôsob, akým na neho hľadela a i to, ako jemne medzi zúbkami zovrela časť svojej pery a líca jej o čosi málo zružoveli, čo tento raz nebol dôsledok mrazu, okamžite upútali jeho pozornosť a napovedali mu, čo od neho jeho malé mačiatko v skutočnosti chce. A ona mohla iba v duchu ďakovať za to, že mala po svojom boku niekoho tak veľmi prezieravého a vnímavého, ako bol on.

„Tak chladno, hovoríš... A čo s tým urobíme, hmm?“ Nahol sa cez radiacu páku bližšie k nej, prehovárajúc na ňu spôsobom, o ktorom veľmi dobre vedel, aký má na túto mladú ženu efekt. Počas ich spoločného večera si stihli vymeniť pár nežností, no predošlé letmé dotyky, či nežné bozky prebiehali vo všetkej počestnosti, keďže boli pod drobnohľadom veľkého množstva ľudí. A ako tak svoje mačiatko dobre poznal, tušil, že hoci sa jeho gestám a zaobchádzaniu z jeho strany, ktoré patrilo iba jej tešila, nikdy ich nemala dosť.

„Neviem, mohol by si ma zohriať, Toshi,“ zapriadla a neustále upierajúc na neho svoje veľké zelené oči, v ktorých sa zračilo rozkošné očakávanie, mimovoľne sa naklonila k nemu tiež, „napríklad ma pomerne dosť oziabajú ušká... Mám ich úplne zmrznuté.“

Neubránil sa tomu, aby sa jeho tvár akosi už automaticky nerozžiarila potešenou grimasou. Ak bolo niečo, čo na Nite zbožňoval, tak okrem iného aj to, ako sa nezdráhala vyjadriť po čom túži a bez okolkov si to aj vypýtať. Niekedy tak robila úplne priamo a jasne, inokedy zase takto chutne okľukou, no on nikdy nezlyhal v tom, aby okamžite vyčítal a pochopil, čo to znamená.

„Tak toto ti je potom zrejme na nič,“ zamumlal, keď sa k nej ešte viac sklonil a jej huňatá čelenka s chráničmi na uši proti chladu skončila na jej kolenách, keď jej ju sňal z hlavy. To, ako sa jeho pery ešte viac rozšírili mohla priam až cítiť na pokožke, keď sa nimi zľahka dotkol jedného z jej uší a následne pokračoval o kúsok nižšie až k ušnému lalôčiku, dráždiac ho perami, aj jazykom.

Okamžite jej klesli viečka a až sa tak zachvela, pociťujúca tú šteklivú senzáciu, ktorú jej spôsoboval, zohrievajúc jedno z najcitlivejších miest na jej pokožke, čo si náramne užívala, spokojná sama so sebou, že jej vôbec niečo takéto napadlo a vďačná, že jej takto ochotne vyhovel. Ale on, akoby jej sám čítal myšlienky, svojim láskaním vždy trafil do čierneho.

„Čo ďalej, Kitty?“ Zašepkal jej do ucha, na ktoré jej v skutočnosti zima nebola ani náhodou, práve naopak, začínala ju opäť zalievať príjemná horúčava, akú v nej dokázal vyvolať iba on svojim počínaním.

„Aj na krk mi je celkom zima...“ Vyjachtala, zakláňajúc jemne hlavu do strany, čo on využil na to, aby siahol po jej krikľavo-ružovom šále a strhol jej ho z krku, odhaľujúc tak pokožku, ktorá rozhodne nebola studená, ale práve naopak – príjemne rozhorúčená a rovnako ružová, ako boli dlhovláskine líca.

Shinsovi sa ju tento raz zrejme nechcelo naťahovať, ako mal občas v obľube, pretože jeho pery akosi už automaticky a bez zbytočného zdržovania skončili presne na tom mieste, kde pod kožou pulzoval tep a on veľmi dobre vedel, ako moc je na tom mieste citlivá. Odmenou za takúto precíznosť mu bolo to, ako ovinula ruky okolo jeho krku, pritískajúc sa k nemu viac, div, že na neho znova nevyliezla a neusadila sa mu v lone, ako to mala vo zvyku aj v minulosti počas podobného vystrájania v jeho aute.

To, že sa stále nachádzali na parkovisku obklopení mnohými ďalšími vozidlami a ani tma vonku im neposkytovala stopercentné súkromie a ktorýkoľvek z okoloidúcich, ktorí sa trúsili z vianočných trhov späť k svojim autám, ich mohol zazrieť, bolo v tej chvíli zrejme obom úplne jedno. Nita si užívala každučkú sekundu, ktorú jeho pery spočívali na jej hrdle. Neprotestovala ani vtedy, keď nimi skĺzol ešte nižšie, prstami šikovne nahmatávajúc zapínanie jej kabáta a pár vrchných gombíkov odopol, aby získal lepší prístup k jej pokožke, odťahujúc golier svetra, ktorý mala pod vrchnou vrstvou nabok.

Než však stihol bozkami obsypať aj jej kľúčnu kosť, ozval sa otravný tón vyzváňania jeho telefónu, až tak nahlas zaklial a ona potichučky od preľaknutia zapišťala, keďže nečkala takéto náhle vyrušenie.

„Už mi volajú ohľadom dnešnej hliadky, prepáč,“ zamumlal jej do jedného zo spánkov, po tom, čo očami stihol zazrieť obrazovku telefónu a zistiť, kto mu takto kruto prekazil zábavu a potom s nie práve nadšeným výrazom hovor prijal.

Jeho dlhovlasej spoločníčke pomedzi pery unikol tak trochu rezignovaný a trochu nespokojný povzdych, no nijako inak svoju frustráciu nedala najavo a zachovala si neutrálnu tvár, opierajúc sa o sedadlo v aute a čakajúc, kým jej priateľ pracovný hovor vybaví.

Nemohla byť nahnevaná, pretože veľmi dobre vedela, že dnešný večer raz bude musieť skončiť a on bude musieť odísť do práce, s čím bola v podstate vopred zmierená. Snažila sa teda myslieť na pozitívnejšie veci – na to, aká vďačná bola za to, že sa im dnešné rande vo štvorici takto moc vydarilo a aj za to, ako veľmi si jej partner rozumel so zvyšnými členmi skupinky, ktorá dnes medzi inými trávila podvečer a aj zvyšok večera v uličkách  Musutafu.

Vedela, že Hitoshi nepatrí medzi najspoločenskejších ľudí, omnoho radšej trávil voľný čas po jej boku v súkromí, kedy boli sami dvaja, preto aspoň čiastočne chápala, ako moc sa pre ňu obetoval a prečo to robil. No zdalo sa jej, že si dnešný večer snáď užil tiež, aspoň trochu a nebanoval, že ho presvedčila, aby si na tie trhy spolu vyšli. Veď predsa Camie so Serom boli veľmi príjemní spoločníci a keď začali dlhovláska so svojou spolubývajúcou zanietene klebetiť o ženských záležitostiach, mužská časť osadenstva nezostala iba ticho sedieť a tiež našli spoločnú reč. Tí dvaja boli predsa len bývalí spolužiaci a terajší kolegovia...

Venovala mu ten najsladší a najhrejivejší úsmev, keď dotelefonoval a znovu svoju pozornosť upriamil na ňu, ešte raz ďakujúca za všetko, čo od neho za dnešný večer dostala a ako moc dobre jej s ním bolo. Zostávalo už iba, aby ju bezpečne dopravil domov a hoci sa jej lúčiť nechcelo, povinnosti nemohol odložiť a cesta k jej paneláku trvala až príliš krátko.

Na rozlúčku ho Nita objímala snáď celé minúty, pritisnutá na ňom ako kliešť, zatiaľ čo ju on trpezlivo hladil po dlhých vlasoch, držiac jej výslužku z trhov v podobe plyšového medveďa, až kým si ho od neho nevzala a nepobrala sa do bytu, zatvárajúc za ním dvere a dúfajúc, že nesledujúce dva dni, kedy mali byť odlúčení, ubehnú čo najrýchlejšie. Možno bola až príliš dramatická a možno boli dva dni úplne zanedbateľná doba. Ale keď ste až po uši zaľúbení, príde vám každá minúta bez milovanej osoby ako večnosť, najmä počas obdobia, akým sú Vianoce...

 

* * *

„To je taká škoda, nena, že ten tvoj chlapec musí dnes pracovať. Dúfali sme aj s ockom, že nám ho konečne cez sviatky oficiálne predstavíš.“ Matkin hlas Nitu vyrušil zo zamyslenia a spomínania na to, čo sa dialo pár dní dozadu, až takmer od nepozornosti sekla nožom o kúsok vedľa, než mala a bobuľka hrozna vyskočila spod neho a odkotúľala sa po kuchynskej doske, až spadla dolu na zem.

Hiraoka Naomi práve niesla jahodový ´kurisumasu keeki´*, tróniaci na obrovskom plechu, ktorý nemohol v tejto početnej rodine chýbať ani počas jedinej štedrej večere. Z KFC reťazca sa u nich doma na sviatky neobjednávalo, obe ženy domácnosti, s ktorými kedysi bývala ešte aj tretia – Nitina babička – radšej každoročne pripravovali smažené kurča doma vlastnými rukami a ani tento rok nebol výnimkou a spomínané mäso už ležalo vedľa sporáka pripravené na dokončenie.

„Niečo mi hovor,“ povzdychla si mladšia z dvoch žien práve prítomných v kuchyni a zohla sa po spadnutý kúsok ovocia. Vianočný punč jej vlastnej výroby bol už takmer hotový a nezostávalo im toho na prípravu už veľa, čoskoro sa mohli usadiť za stôl a vychutnať si najočakávanejšiu večeru v roku. No i tak bola dlhovláska momentálne myšlienkami niekde inde, než pri jedle. „Stále ma štve, že nemá voľno.“

Vedela, že bedákanie jej nepomôže, no i tak nemohla inak. Ale pravdou bolo, že i keby mal Shinsou dnes voľno, pochybovala o tom, že by došlo k veľkému predstavovaniu a zoznamovaniu ho s jej rodičmi. Samozrejme, že o ňom vedeli už dlhšie a tiež mali predstavu, čo je to za mladého muža, ktorý si získal srdce ich dcéry, no nikdy nemali možnosť ho oficiálne spoznať a všetko, čo vedeli, zistili iba z Nitinho rozprávania.

Ak by to bolo čisto na nej, najradšej by ho rodičom predstavila hneď v ten deň, kedy sa dali oficiálne dohromady ako pár, no i napriek svojej nepozornosti a občasnej zadubenosti čoskoro prišla na to, že to ešte nejaký čas potrvá, než sa jej priateľ osmelí na taký krok, ako je zoznámenie sa s rodičmi partnerky. Nešlo o to, že by mu z jej rozprávania neboli sympatickí, no dlhovláska vycítila, že mal v sebe akýsi blok, ktorý mu zabraňoval cítiť sa na to dosť pohodlne a pripravene.

Mala podozrenie, že to súviselo s jeho quirkom, pretože jej neraz naznačil, že by jej rodičia z neho nemuseli byť práve dvakrát nadšení. To však netušil, že Nitin otec priam zbožňoval netradičné a zaujímavé schopnosti, ktorými sám neoplýval a niečo tak fascinujúce, ako boli tie Shinsove, by ho zaručene ohúrilo. Snažila sa ho ubezpečiť, že ho jej rodičia už teraz majú radi, čisto vďaka jej rozprávaniu, no mladý underground hero tému návštevy Hiraoka domácnosti a stretnutia sa s ľuďmi, ktorí jeho dievča priviedli na svet, akosi stále úspešne a rafinovane odkladal.  

„Chudák... A jeho rodičia sa z toho určite tiež netešia. Neviem si predstaviť, že by si nám pri večeri chýbala, som moc rada, že ťa pán Jeanist, ako každý rok, aj tento na sviatky z práce uvoľnil.“ Vyhlásila Nitina mamka a odložila koláč do chladničky, kde mal čakať a pomaly tuhnúť, až nadíde počas štedrej večere jeho chvíľa.

Pocit, že jej snáď cez hrdlo niekto nasypal do žalúdka hŕbu balvanov sa mladej zelenookej ženy zmocnil v momente, keď tie slová zazneli. Úzkosťou jej až tak zovrelo vnútro, pretože téma, ktorá zaznela, bola dosť nešťastná a ona si až teraz uvedomila, že svojim rodičom nikdy nepovedala o tom, ako je na tom Shinsou s tými jeho.

„Uh, mami,“ začala opatrne a jej zmena rétoriky nezostala nepovšimnutá, predsa len s ňou bola osoba, ktorá ju poznala za jej život najdlhšie a teda aj najlepšie, „ono to je tak, že Shinsou rodičov nemá.“

„Čože?“ Jej matka čakala čokoľvek, ale takúto odpoveď od svojej dcéry nie a prekvapenie bolo tak výrazné, že sa ešte nestihlo pretaviť na rovnako neveselú vlnu, akej sa chytila Nita.

„No, vlastne, myslela som to tak, že už nemá biologických rodičov, zomreli mu, keď bol ešte malý chlapec.“ Bola to naozaj pochmúrna téma na takýto sviatočný deň a aj tvár staršej ženy sa okamžite zachmúrila, súcit a ľútostivosť sa na nej zračili podobným spôsobom ako na tej, ktorá patrila jej dieťaťu, keďže empatiu zrejme mali v rodine, minimálne ak išlo o ženy z tohto rodu.

„Och, to veľmi nerada počujem,“

„Tiež som sa to dozvedela len nedávno. Vychovávali ho pestúni, s ktorými si vraj nikdy moc nerozumel a keď začal chodiť na UA, tak sa presťahoval na internát.“ Ozrejmila mladšia, ktorá tiež doposiaľ netušila, že prečo Shinsou na strednej o svojich rodičoch nikdy nehovoril a každé jedny z prázdnin trávil na internáte.

„Ani sa nečudujem, že sa netešil na sviatky tak moc, ako ty, nena. Musíš chápať, že nie každý má to privilégium mať pri sebe všetkých svojich najbližších.“ Prihovorila sa jej matka znova. Jej dcéra sa nezabudla aspoň jedným slovkom pred staršou ženou zmieniť, akú scénu mu predviedla, keď sa dozvedela, že na Štedrý deň nebudú s mladým underground herom spolu a tiež si neodpustila lamentovanie nad tým, že Shinsou a duch Vianoc k sebe rozhodne nemali tak blízko, ako to bolo v jej prípade. „Možno kvôli tomu zvykne cez sviatky radšej pracovať. Pre niekoho ako on musia byť Vianoce omnoho bolestivejším obdobím, než si my dve dokážeme predstaviť.“

Nita na okamih zmĺkla, uvažujúc nad významom tých slov, až jej kvôli nim začínalo byť čoraz viac ľúto. Vôbec jej pred tým nenapadlo, že by sa na celú tú situáciu z nadšenia z Vianoc, či jeho nedostatku, mala pozrieť aj z tejto stránky. Nemyslela na to, že nie každý trávi sviatky rovnakým spôsobom a mnohí ľudia si ich môžu spájať aj s niečím iným, než len s radosťou a pohodou. Až teraz si uvedomila ako moc osamelo sa jej priateľ počas tohto obdobia musel cítiť a už sa toľko ani nedivila, že sa netešil tak moc, ako ona. No o to viac v nej vzrástla túžba urobiť všetko pre to, aby to bolo pre neho tento rok iné, kvôli nej.

„Zajtra budeme celý deň tráviť spolu.“ Ozvala sa po chvíľke, keď sa vrátila k príprave horúceho nápoja, snažiac sa aspoň sčasti prinavrátiť predošlú pohodovú náladu.

„Dobre sa o neho postaraj,“ aj staršia z Hiraoka žien usúdila, že pochmúrnej atmosféry bolo dosť a venovala svojej dcére hrejivý úsmev.  „Mali by sme sa teda poponáhľať, nech toho stihneme pripraviť čo najviac, aby bolo dosť aj pre neho.“

„Určite,“ prisľúbila dlhovláska a po tom, čo usúdila, že je nápoj dostatočne ochutený a nič mu nechýbalo, vybrala sa k chladničke po cesto na perníčky, ktoré v nej čakalo na spracovanie, kým z neho obe zo žien povykrajujú dobroty rôzneho tvaru. „A dúfam, že mu môžem zajtra zobrať aj z toho tvojho povestného jahodového koláča, nech má na Vianoce aspoň niečo tradične japonské, hoci už vlastne bude po nich.“

Matka ju ubezpečila, že všetkého je dosť a čokoľvek zajtra bude chcieť zobrať, sama jej to veľmi ochotne a rada nabalí. Pod jej dohľadom predsa nemohol nikto zostať hladný a svojej ratolesti dôverovala dosť na to, aby vedela, že mu pri nej cez sviatky bude naozaj dobre.

Ďalšie prípravy pokračovali smažením kurčaťa, ktoré bolo každoročnou špecialitou hlavnej kuchárky v Hiraoka domácnosti, zatiaľ čo Nita formičkami vykrajovala všeličo možné zo sladkého medovníkového cesta ukladajúc na plech čo najviac perníčkov vedľa seba, aby ich stihla napiecť do večere toľko, že bude pre každého viac, než dosť.

Hoci sa vianočná atmosféra do kuchyne, v ktorej sa obe aj s mamkou zvŕtali jedna radosť vrátila, cnieť sa jej za Shinsom tak úplne neprestalo. A počas krátkej prestávky medzi pečením sa neudržala a poslala mu ešte ďalšiu správu dúfajúc, že nech je práve teraz kdekoľvek, dáva si na seba pozor a chýba mu aspoň z jednej štvrtinky tak moc, ako on jej.

* * *

Večera prebiehala v tak veselom duchu, že Nite svojou atmosférou vyhnala z mysle aj posledné zvyšky pochmúrnejších myšlienok. Už sa ani netrápila tým, že jej priateľ ešte stále od obeda nič neodpísal, zvaľujúc túto absenciu jediného vianočného priania, ktorými ho ona v správach priam zahltila na to, že mal zrejme priveľa práce, aby sa mohol zabávať dopisovaním si.

Hoci boli všetci traja z Hiraoka súrodencov veľkí jedáci, z hostiny toho zostalo ešte dosť. Rodinnú idylku po večery, kedy si všetci rozbaľovali balíky pod stromčekom prerušil náhly zvonček od hlavných dverí, ktorý sa ozval z chodby, až jeho vzdialené tóny doľahli i napriek vrave a štebotaniu viacerých členov domácnosti až do obývačky.

Na malý okamih dlhovláska so zatajeným dychom natŕčala uši v nádeji, že sa snáď predsa len u nich zastavil Shinsou, čo bolo viac, než nepravdepodobné, no i tak v sebe na pár sekúnd živila nádej, stávajúc spod stromčeka na nohy a nakúkajúc na chodbu, keď šla hlava ich rodiny neznámemu, ktorý u nich zazvonil otvoriť.

Ukázalo sa však, že miesto toho, koho prítomnosť by ju potešila najväčšmi zo všetkého, sa k nim po večeri dobíjal kuriér z donáškovej služby, čo nečakal vôbec nikto a táto skutočnosť ich mimoriadne prekvapila. Nita si však okrem iného uvedomila, že koľko ďalších úbohých ľudí okrem jej priateľa musí v dnešný večer pracovať a keď jej otec od poslíčka prebral zásielku v podobe pomerne veľkého a do okrasného papiera zabaleného balíka, so zvyškom svojej rodiny sa zhrčila pred stromčekom a zvedavo čakali, kým zistia, čo mala táto dnešná nečakaná donáška znamenať.

Úsmev zelenookej mladej žene zmrzol na tvári v momente, keď otec Hiraoka rodiny rozrezal veko krabice, v ktorej bola zásielka zabalená a Masaru - smelší z jej mladších bratov – do nej nedočkavo nazrel a začal horlivo vyberať jej obsah.

„Whoa! To je najnovší Dynamightov merch z limitovanej edície, ktorá má vyjsť až po Novom roku!“ Pehavá tvár zelenookého chlapca sa rozžiarila ešte väčšmi, než sa ligotal vianočný stromček, ktorý stál opodiaľ, stačilo, že vytiahol z krabice teplákovú súpravu a podľa čierno-oranžového dizajnu okamžite spoznal, čo ten vzor, ktorý na tmavej látke priam kričal, symbolizuje.

Okrem toho boli v zásielke zabalené aj iné veci – školské vaky pre chlapcov, zošity, perá a dokonca aj akčné figúrky – všetko, čo by mohlo potešiť deti podobnej vekovej kategórie, ako boli Nitini mladší bratia, každá jedna z nich s rovnakým motívom. Dokonca aj to umiernenejšie z dvojčiat – Mamoru - nezostalo ľahostajné a bez reakcie. Po tom, čo jeho o pár minút starší a hyperaktívnejší brat dokončil svoje hrabanie sa v krabici a teraz nadšene rozkladal všetko, čo z nej vylovil po podlahe obývačky, odvážil sa aj druhý čiernovlasý chlapec nazrieť dnu a zistil, že i jeho čakalo presne to, čo dostal Masaru.

„Nemôžem tomu uveriť!“ Výskal zmienený ďalej a otváral jedno balenie za druhým, netušiac, z ktorého z predmetov z kolekcie jeho najobľúbenejšieho pro hera sa má tešiť viac. Mamoru až takým fanúšikom aktuálneho čísla tri v celom Japonsku nebol, no pridal sa v údive a zvedavom prezeraní k bratovi, pretože sa rozhodne nestávalo často, aby do Hiraoka domácnosti zavítalo niečo podobné, nespochybniteľne drahé a v podstate z edície, ku ktorej bežní smrteľníci ešte prístup nemali.

Ani rodičia oboch chlapcov nevychádzali z údivu, dívajúc sa jeden na druhého s otázkou v očiach, keďže netušili, čo má toto celé znamenať. Áno, svojim deťom vždy radi dopriali na Vianoce darčeky, ktoré by ich mohli čo najviac potešiť, no niečo takéto? Na toľkú parádu Hiraoka manželia toľko peňazí nemali, väčšinou kupovali deťom skromnejšie darčeky. Takže mohli iba hádať, ako bolo možné, že im v tento sviatočný večer bola doručená práve takáto exkluzívna zásielka. Ani ich najstaršia z ratolestí nevyzerala, že by v tom mala prsty, pretože jej výraz v tvári bol rovnako zmätený, ako zvyšných členov rodiny.

„Hej, nee-chan, myslíš, že to poslal Bakugou-san?“ Pehavá tvár výrečnejšieho z dvojičiek sa uprela k jeho staršej sestre, ktorá na tie slová zareagovala iba stisnutím pier, netváriac sa tak nadšene, ako sa radovali jej mladší súrodenci. Ale, áno, to, čo naznačil Masaru dávalo zmysel, keďže rodičia jasne dali najavo, že za týmto nestoja a nevedela si predstaviť, ako inak by sa táto zásielka so spomínaným herom s výbušným quirkom dostala až k nim domov – priamo pred prah ich dverí počas štedrého večera.

„Muselo mu preskočiť...“ Zamumlala Nita potichu, aby ju rodičia nepočuli, krútiac hlavou nad tým, čo tak vyrušilo ich idylický štedrý večer a očividne rozžiarilo oči nielen jedného, ale hneď oboch z jej súrodencov.

„Nee-chan, toto je asi pre teba,“ prerušil jej tok myšlienok tichší a nesmelší hlas mladšieho z chlapcov, keď k nej Mamoru pristúpil aj s ďalšou škatuľou, ktorú zrejme našiel v krabici doručenej pred chvíľou. Do očí jej udrel luxusný baliaci papier zlatej farby, ktorý ju pokrýval a následne aj ceduľka, podľa ktorej zrejme chlapec usúdil, komu darček patrí, pretože na nej bolo uvedené jej meno.

Obočie zvraštila ešte viac, ale balík si od brata vzala, hľadiac naň skepticky a zatínajúc zuby, keď opatrne strhla zo škatule baliaci papier. Skutočne netušila, čo malo celé toto znamenať a ak táto zásielka skutočne bola od toho, na koho myslela, veľmi ju tým nahneval. Ak to naozaj poslal on, čo tým Katsuki sledoval? Veď predsa... Po tom, čo sa medzi nimi odohralo, to Nita považovala za ukončené, hoci to medzi sebou vlastne nikdy neuzatvorili, no v kontakte neboli už celé týždne a ona sústredila všetku svoju energiu na úplne iného muža. A potom Bakugou bez varovania, len tak urobí niečo takéto?

Jej neistote a rozčarovaniu nepomohlo ani to, keď zaregistrovala logo známej a extrémne drahej módnej značky na bielej lesklej škatuli, ktorú držala v rukách. Veľmi dobre ju poznala a čierne na bielom nekompromisne značilo, čo môže asi v tomto balíku, ktorý bol očividne určený pre ňu, čakať.

I tak aspoň nadvihla veko krabice a dych sa jej takmer zadrhol v krku, keď očami prešla po jej obsahu. Netrvalo jej to ani chvíľku, okamžite spoznala kabelku z najnovšej kolekcie, ktorá bola limitovanou a dostať sa k nej bolo prakticky nemožné, pokiaľ ste neboli celebrita ešte väčšieho kalibru, než bol sám dlhovláskin šéf, či popredne významná osobnosť v módnom priemysle. A bol to jeden z úplne najdrahších kúskov, ktoré daná značka predávala.

Bolo jej jasné, že odkiaľ by niekto ako blonďavý mladý hero mohol niečo podobné zohnať, spomenula si totiž, kde pracovali jeho rodičia a hneď jej bolo všetko jasnejšie. A určite v tom celom mala prsty aj Mina, tá totiž moc dobre vedela, ako po tejto kabelke Nita už dlhšiu dobu pokukovala a vlastne aj túžila, no nikdy by jej ani len nenapadlo naozaj zvažovať, že by si ju kúpila. Musela by na ňu odložiť takmer celé tri z jej mesačných platov a minúť tak nekresťansky vysokú sumu na jedinú vec jej bolo ľúto. A jej priateľke s ružovou pleťou sa s týmto módnym objavom a nedosiahnuteľným želaním zverila ako jedinej, takže to musela byť jedine ona, ktorá túto dlhovláskinu túžbu zavesila Bakugovi na nos. Boli si predsa stále pomerne dosť blízki, rovnako ako aj zvyšok jeho partie zo strednej školy.

„Určite je to od Bakuga! Všetky veci sú od neho vlastnoručne podpísané a dostali sme aj fanúšikovské karty s fotkami Dynamighta v akcii! To je úplná bomba!“ Masaru pokračoval vo svojom nadšenom rozjímaní, potvrdzujúc sestrine domnienky vlastnými slovami plnými radosti z toho, aký nečakaný, no o to vzácnejší darček dostal. Viac, než predmety samotné ho však očividne tešilo to, od koho všetky boli, čo mu však nikto nemohol mať za zlé.

Nervózne si zahryzla do spodnej pery a opatrne vybrala kabelku z hodvábneho dust-bagu, v ktorom bola zabalená. Áno, jej zrak sa na ňu upriamil už dávnejšie, akonáhle ju zazrela v jednom z obľúbených módnych magazínov, oznamujúcich horúcu novinku od svetovo-uznávaného návrhára. Poťažkala si ju v rukách, všímajúc si jednotlivé detaily tohto exkluzívneho kúska. K samotnej kabelke bol v krabici priložený aj certifikát o pravosti a malý zámoček z ružového zlata, ktorý ku každej z kolekcie tejto značky neodmysliteľne patril.

S ťažkým srdcom vrátila kabelku späť do krabice. Hoci si v duchu premietla hneď niekoľko outfitov, ku ktorým by dokonale zapasovala, nemohla si ju nechať. To proste nešlo... Ak by nebola práve od neho, možno by nad tým pouvažovala, takýto darček nedostala už veľmi dávno, ale vzhľadom na situáciu a pálčivosť toho, čo mali medzi sebou so spomenutým mladým mužom, ktorý bol v podstate jej prvou teenagerskou láskou, to bolo absurdné. A až sa tak na neho hnevala, že si po tom všetkom ešte stále niečo takéto dovolil, pretože sa neprestala ani po dlhých týždňoch cítiť zle a toto na uľahčenie situácie vôbec nepomáhalo.

„Teda, nena, ja som v šoku.“ Pani Hiraoka pristúpila k svojej ratolesti, údiv jej neschádzal z tváre. Samozrejme, tiež zaregistrovala darček, ktorý bol určený pre zelenookú mladú ženu a hoci sa nevyznala v móde tak veľmi, ako jej dcéra, došlo jej, že bol určite prenáramne drahý. „Vedela som, že si v poslednej dobe okrem toho tvojho chlapca opätovne nadviazala vzťahy s niektorými ďalšími spolužiakmi zo strednej a pánom Dynamightom tiež, ale netušila som, že ste až takíto blízki priatelia.“

„Nie sme.“ Odsekla oslovená o čosi prudšie, než mala možno v úmysle, no absolútne si nepripúšťala fakt, že by s Bakugom mohli byť v tak blízkom vzťahu na to, aby jej poslal k Vianociam niečo podobné a ešte obdaroval aj dievčininých dvoch mladších bratov. A jej matka zrejme zostala ešte viac zmätená, ako bola doposiaľ, netušiac, čo všetko sa medzi jej najstarším dieťaťom a notoricky známym blonďavým pro herom stihlo za posledné mesiace udiať. Nita si väčšinu zo svojich strastí ohľadom milostného života za poslednú dobu nechávala pre seba a nevešala matke všetko na krk tak, ako zvykla doposiaľ.

„Tak potom nerozumiem, prečo by tebe aj chlapcom posielal takéto dary...“

„To nerieš, mami,“ vysúkala zo seba rozpačito, odvracajúc tvár, na ktorej ucítila náznak horúčavy, derúci sa do jej líc v dôsledku toho, ako trápne sa kvôli celej tejto situácii cítila, „neplánujem si ho nechať.“  Zvyšok vety vyslovila takmer nečujne a venovala tomu módnemu kúsku, ktorý vrátila do krabice posledný pohľad, než ju zatvorila, rozhodnutá, že mu tento darček vráti s tým, že ho nemôže prijať. Toto neboli kvety, toto bolo niečo omnoho drahšie a absolútne neprípustné vzhľadom na situáciu, v akej sa aj s jej bývalým blond spolužiakom obaja ocitli.

Nemohla však žiadať aj od bratov, aby všetko, z čoho sa práve teraz toľko tešili, vrátili. Mamoru, no hlavne Masaru by boli veľmi nešťastní, ak by im všetky tie darčeky Nita zobrala, strčila ich nazad do krabice, zabalila ju a poslala späť adresátovi. Ale zaťala sa aspoň v tom, že si zaumienila, že sa tej kabelky už viac nedotkne, akokoľvek moc bola krásna.

„No, mládež, ešte nám tu zostalo pár ďalších darčekov na rozbalenie,“ snažil sa pán Hiraoka získať späť pozornosť svojich synov, mierne rozladený z toho, aké dary jeho deti dostali a dúfajúci, že i tie skromnosti, ktoré ešte na dvojčatá a ich staršiu sestru čakali zabalené pod stromčekom, potešia aspoň z polovice, ako to, čo práve obaja, Mamoru aj Masaru obdivne obzerali.

Dlhovláska radšej odložila znovu zakrytú krabicu nabok, aby ju zbytočne darček v nej nedráždil ešte viac a venovala svoju pozornosť opäť rodine a ich vianočnej idylke, ktorá v domácnosti panovala dovtedy, kým ich nevyrušil nečakaný poslíček s ešte viac nečakanou zásielkou.

Keď už po všetkých darčekoch pod stromčekom zostali iba zdrapy baliaceho papiera, načiahla sa Nita po pohár s nedopitým šampanským, ktoré si s matkou pomaličky cuckali, čo bolo od jej sedemnástich každoročnou tradíciou oboch žien počas štedrého večera. Zdalo sa, že okrem preplnených žalúdkov, poslednej rozprávky v televízii, ktorá práve bežala a kopy neporiadku, ktorá každoročne po rozbaľovaní balíkov zostala, už nič ďalšie výnimočné nepríde.

Ale tento raz, miesto zvončeka od dverí upútalo pozornosť dlhovlásky vyzváňanie jej mobilného telefónu. Teraz sa však neozval úbohý kuriér, ktorý aj cez sviatok pracoval až do večera. Jediný pohľad na obrazovku mobilu stačil Nite k tomu, aby jej poskočilo a zároveň aj stislo srdce, len čo uvidela fotografiu na displeji a meno volajúceho, od ktorého hovor prichádzal.

„Haló?“ Zatiahla, len čo hovor prijala a vyštverala sa na nohy, nechávajúc zvyšok rodiny v obývačke, zatiaľ čo prešla na chodbu, aby mala viac súkromia. Nedokázala ani slovami opísať, ako moc bola rada, že si jej priateľ konečne našiel čas ozvať sa. Ešte stále sa jej za ním cnelo a omnoho viac by prijala, keby mala možnosť vidieť ho a ešte lepšie – dotknúť sa ho, no i to, že si počas určite nabitej smeny v práci našiel chvíľku času, aby jej zavolal, stačilo aspoň k drobnej radosti.

„Krásny večer prajem, Kitty,“ jeho nezameniteľný hlboký tón hlasu zaznel v reproduktore telefónu, ktorý mala priložený k uchu a pery sa jej mimovoľne – akoby už automaticky o čosi viac roztiahli, stačilo, že ho konečne po dvoch dňoch počula.

„Ach, Hitoshi...“ zapriadla spokojne a ešte viac privrela dvere, keďže jej rodičia už natŕčali uši, akonáhle si všimli, že jedno z ich detí miestnosť opustilo. Nevadilo jej, ak by zistili, že s kým volá, no chcela si túto chvíľku, kedy mohli byť skoro sami i keď spolu vlastne neboli, vychutnať naplno.

„Dúfam, že si s rodinou strávila Vianoce podľa predstáv. Povedz, dostala si pod stromček niečo pekné?“

„Ale hej...“ Zamumlala, ani sa nepokúšajúc skryť tak trocha maznavý tón, ktorým mu medzi riadkami jasne dávala najavo, že tu bolo niečo, čo jej k dokonalosti dnešného dňa predsa len chýbalo. „Bolo to fajn.“ Rozhodla sa, že mu o nečakanej zásielke, ktorá celú rodinu prekvapila počas rozbaľovania darčekov, teraz hovoriť nebude. Ako ho tak poznala, tušila, že by sa tejto informácii istotne nepotešil a najmä nie tomu, keby mu prezradila, od koho nečakané dary pre ňu aj jej súrodencov boli. Jej priateľ mal ešte stále na Bakuga ťažké srdce a Nita sa mu ani nečudovala. Spomínať túto tému v dnešný deň, ktorý by mu tým len znepríjemnila, rozhodne nebol najlepší nápad.

„A čo? Ešte stále ti chýbam?“ V jeho tóne dokázala aj napriek vzdialenosti a hlasu skreslenému hovorom jasne rozpoznať úškrn, ktorý sa mu určite usadil na tvári, no práve teraz ho vidieť nemohla. Netušila, ako to Shinsou robí, no vždy jej dokázal čítať myšlienky – uhádnuť, nad čím práve premýšľala a spomenúť to, akoby jej skutočne videl do hlavy, bez ohľadu na diaľku, ktorá medzi nimi bola. Či už bol v jej tesnej blízkosti, alebo na míle ďaleko od nej, akoby jej rozumel zo všetkých úplne najviac a okamžite zachytil každý jeden z drobných signálov, ktorými mu čokoľvek naznačovala.

„Samozrejme, jak sa vôbec môžeš na to pýtať?“ Povzdychla si, no tiež nedokázala zostať úplne vážna. „Bez teba to nebolo stopercentne... ´ono´.“

„Tak vyjdi na chvíľku pred dom, ak môžeš.“ Záhadnosť tých slov ju prekvapila a práve v tej chvíli si ich nespojila s možnosťou, čo by ju mohlo čakať. Iba zmätene zvraštila obočie a pootočila hlavou, aby v škáre medzi dverami vedúcimi do obývačky zazrela rodinu, ktorej členovia sa aj naďalej venovali jeden druhému.

„Hm?“ Zatiahla znova, no vybrala sa k šatníku na chodbe, aby z neho vylovila svoj zimný kabát. Ak Shinsou chcel, aby vyšla von, nemienila otáľať. Možno tam bude čakať ďalší poslíček a tento raz dostane niečo od muža, ktorý bol aj jej oficiálnym partnerom.

„Nenechaj ma čakať dlho, Kitty,“ zazneli jeho posledné slová, než hovor zložil a ona zostala ešte viac zmätená. Rýchlo na seba navliekla kabát a nazula si čižmičky, ktoré čakali pred botníkom – presne tam, kde ich včera po príchode k rodičom zložila. Neunúvala sa ani zapínať vrchný diel oblečenia, vonku síce bola zima, no nie až taká, že by to nevydržala.

V ruke zvierala svoj mobilný telefón a druhou otvorila vchodové dvere. Jej blonďavo-ružová hlava vykukla pomedzi ne, akonáhle sa poodchýlili a zažmúrila do tmavého večera. Chodník pred ich domom, vedúci od dverí až k bráničke, pokrývala jemnučká vrstva čerstvého snehu, keďže vzduchom opäť poletovali vločky, no tento raz oproti chumáčom, na aké boli obyvatelia Musutafu zvyknutí posledné dni, na asfaltový povrch sadal sneh úplne drobnunký – takmer ako práškový cukor.

Nechala za sebou pár šľapají, keď opatrne podišla až k bránke, ktorú otvorila a následne vyšla na ulicu, smerujúc k jedinej vysokej lampe, ktorá osvetľovala tú časť, kde sa nachádzal dom Hiraoka rodiny. Ešte stále bola zmätená, pretože pred domom ani na ulici žiadneho ďalšieho kuriéra nezahliadla a na okamih zvážila, že Shinsovi zavolá naspäť, aby jej vysvetlil, čo to malo znamenať.

Telefón jej takmer vypadol z ruky, pretože jej zrak zakryli obrovské dlane a dlhé prsty niekoho, kto jej ich priložil k očiam na znak prekvapenia. V poslednej chvíli stihla svoje mobilné zariadenie zovrieť v dlani pevnejšie a potlačila zhíknutie. Skutočne sa preľakla, pretože, za prvé - nečakala to  a za druhé - ktokoľvek sa k nej zozadu prikradol, absolútne jeho kroky nepočula a to sa dnešný večer prakticky prázdnou ulicou nieslo príjemné ticho.

„Šťastné a veselé,“ zašepkal jej do ucha a ona sa automaticky upokojila, spoznávajúc ten hlas a dôsledkom akcie mladého muža, ktorý k nej takto nepozorovane pristúpil, bolo iba jemné zavrtenie sa a následne podvihnutie kútikov dlhovláskiných úst smerom vyššie. Znova jej stislo srdce, no tento raz najpríjemnejším spôsobom.

„Toshi! Si to naozaj ty?“ Prehlásila udivene a počkala kým jej zloží ruky z očí a bude sa k nemu konečne môcť otočiť a presvedčiť sa, že sa s ňou iba nepohrávala jej fantázia.

„Kto iný by to mohol byť?“ Znova sa k nej sklonil, no svoje ruky presunul tento raz k jej pásu, za ktorý ju pevne, no stále s citom uchopil a znemožnil jej pohnúť sa. Obe z mocných paží jej priateľa ju tuho objali a znova sa pritisol tvárou k časti jej krku, tesne pod sánkou, ktorú poláskal vlastným lícom na privítanie.

Dlhovláska zacítila nielen jeho typickú vôňu, ktorá ani po namáhavej nekonečnej šichte v práci nevypŕchla úplne a následne jej citlivú pokožku na mieste, na ktoré sa vlastnou tvárou pritisol čosi nielen pošteklilo, ba dalo by sa povedať, že priam až podráždilo.

„Picháš, Toshi!“ Zachichotala sa, prehlasujúc zdanlivo obviňujúcim tónom a privrela oči, no neodtiahla sa ani o milimeter, užívajúc si jeho prítomnosť, o ktorej sa dnes večer už neodvážila ani snívať.

„Myslel som, že to máš rada,“ prehovoril provokatívnym tónom a tento raz Nite došlo, čo sa skrývalo za týmito slovami, keďže sa už naučila za ten čas, ktorý spolu trávili, väčšinu z jeho podpichovaní chápať.

„Ty jeden...“ Zakňučala karhavo. „Šteklí to a pichá zároveň,“ dodala, ešte stále chichotajúc sa, čo ju prezradilo, že to tiež nebrala tak vážne a tento raz, keď jej dovolil sa v jeho náručí obrátiť tvárou k nemu, mala konečne možnosť svojho partnera vidieť, ako tak obaja stáli pod bzukotajúcim svetlom pouličnej lampy, zatiaľ čo tie najdrobnejšie vločky poletovali okolo nich ako jemný prášok, z ktorého dnes poobede pripravovala cukrovú polevu na perníky.

Nemýlila sa, tipovala správne, že to, čo jej pokožku toľko podráždilo, bolo jeho jemné strnisko, ktoré mu zdobilo inokedy hladkú tvár. Pred tým, ako sa k nej priblížil, si pravdepodobne sňal masku, ktorá bola súčasťou jeho hero výbavy a ona ju na ňom mala tak moc rada, pretože mohla jasne vidieť ostré črty jeho sánky, ktorá začínala pomaličky zarastať, čo značilo, že posledný deň, dva, či tri vynechal jeden zo svojich ranných rituálov, za čo mohlo pravdepodobne množstvo nakopenej a nepretržitej práce.

„Ach, dúfam, že keď prídeš domov, tak sa oholíš! Zajtra oslavujeme Vianoce, takže sa musíš dať do poriadku, aby si vyzeral ako zo škatuľky.“ Na dôvažok svojich rečí mu dlhými nechtami pošteklila miesto pod bradou, na čo sa jeho oči mierne rozšírili, ako sa tak na ňu díval, nakláňajúc sa k dlhovláske o čosi nižšie.

„Čo nepovieš, takto sa ti nepáčim?“ Jedno z indigových obočí sa podvihlo, na čo dlhovláska upustila od svojho hraného prísneho výrazu a jej tvárička sa uvoľnila, ako mu tak venovala rozpačitý náznak úsmevu.

Samozrejme, že sa jej páčil. Vlastne, nevedela sa rozhodnúť, či sa jej viac páčil dohladka oholený, alebo takýto – s mierne nedbalým vzhľadom, uprostred výkonu svojej práce, v tom jeho tmavom oblečení, na ktorom šla oči nechať zakaždým, keď ho mal na sebe, s bandážami, ktoré boli súčasťou jeho výbavy  a – predovšetkým - s nesmierne moc atraktívnym strniskom, ktoré ho robilo o čosi málo starším a vyzretejším, než pôsobil obvykle a že teda na svoj vek skutočne vyzeral vyspelejšie ako niektorí ďalší z ich rovesníkov.  

„Čo keby som si ju nechal ešte do zajtra,“ prešiel si bruškami prstov po tej časti jeho tváre, ktorej sa okamih dozadu dotýkala dlhovláska v jeho prítomnosti, naznačujúc jej, o čom je reč, „a môžeme zistiť, na ktorých ďalších miestach si tak moc šteklivá? Hm, čo ty na to?“ Nadhodil dráždivo a následne si užíval reakciu, ktorú svojimi slovami vyvolal.

„Bože, Toshi,“ pritisla mu prsty jednej z drobných dlaní tento raz k ústam. Líca jej mierne zružoveli a odvrátila od neho zrak, špúliac pery, za čo si od neho vyslúžila jeho pobavenú reakciu a následne zovretie jej pása jeho pažami o čosi pevnejšie. Vypustila zo seba pohoršený vzdych, ale sama nebola tak úplne nevinná, nie po tom, čo sa začali kolieska v jej hlave pretáčať.

Nedokázala sa ubrániť predstave, ktorú jej do mysle privodil – to, ako sa jeho jemne zarastená sánka tisne na hladkú pokožku vnútornej strany jej stehien a ako sa po nej kĺže – až ju tak zachvátila vlna zimomriavok, stačilo na to pomyslieť. A ako kontrast toho chvenia ju obliala taká horúčava, ktorá bola v takto mrazivom zimnom počasí priam nevídaná.

„Moji rodičia sú len kúsok od nás a ty si nedávaš pozor na ústa,“ zašomrala, keď sa na neho znova odvážila pozrieť a nemravné myšlienky, ktoré jej doslova zaplavili hlavu, o čosi ustúpili.

„Veď nás nemôžu počuť,“ odpovedal jej trpezlivo a venoval jeden z tých vrelších úsmevov, ktoré nemala možnosť vídať často, zastrkujúc jej za ucho pramienky vlasov, ktoré sčasti pokryli drobné snehové vločky, ktoré z nich zmietol, nehľadiac na to, že na tých jeho sa pár z nich usadilo rovnako.

„Za čo vlastne vďačím tomuto, že si tu?“ Podvihla hlavu o čosi vyššie a zahľadela sa mu do očí, neskrývajúc radosť, akú jej svojou prítomnosťou spôsobil. Skutočne bola šťastná. Mala za sebou naozaj príjemný deň strávený s rodinou, no bez neho to skutočne nemalo také čaro, aby mohla byť na sto percent spokojná. A teraz, keď ju zvieral v náručí a nebol to iba výplod jej fantázie, ale naozaj za ňou prišiel, nemohla byť šťastnejšia, až musela vynaložiť sily na to, aby sa nerozplakala, tušiac, že slzy na nej mimo spálne nevidel rád, nech boli akéhokoľvek pôvodu.

„Vieš dobre, aký bláznivý býva chaos v uliciach počas štedrého večera, Kitty, tak som ťa prišiel pozrieť a skontrolovať, či je všetko v poriadku, ako správny hero.“ Venoval jej potmehúdsky úškrn, na ktorý zareagovala pokrútením hlavou, no nedokázala mu úsmev neopätovať, aspoň sčasti a omotala svoje ruky okolo jeho krku, stúpajúc na špičky, ako len jej to čižmičky na vysokom podpätku dovolili.

Napokon bola rada, že dnes strávila značnú časť dňa aj úpravou zovňajška a prípravou na slávnostnú večeru, dbajúc na to, aby vyzerala čo najlepšie, pretože to jej priateľ určite náležite ocenil a hoci slovami zatiaľ nedal najavo, ako moc sa mu páčilo, čo pred sebou vidí, jeho oči jasne hovorili za neho. Stačilo, že nimi zablúdil od jej hlavy až k pätám a náznak obdivného výrazu v tvári, ktorý venoval iba jej, už poznala, najmä jeho význam.

„Stále tomu nemôžem uveriť, ale, ach! Mám nesmiernu radosť!“ Objala ho ešte pevnejšie a pritisla sa tvárou k jeho hrudi, na ktorej viseli svetlé karbónové bandáže. „Strašne moc si mi chýbal a ani si nevieš predstaviť ako veľmi som ťa túžila vidieť.“

„Ja viem, zlatko,“ privinul si ju k sebe tušiac, ako moc to mala rada, keďže ho jej slová nikdy nenechali tak úplne chladným. Shinsou bol síce mladý muž, ktorý vedel svoje city, emócie a všetko spojené s nimi držať na uzde až desivo perfektným spôsobom, no čosi na jeho dlhovlasej priateľke dokázalo obmäkčiť i tú najtvrdšiu škrupinu, akou sa pred svetom obrnil. Bolo to niečo, čo ho nikdy neprestalo fascinovať. „Preto som musel za tebou prísť aspoň na chvíľku. A ak bude mať toto moje odbehnutie od povinností nejaké dôsledky, tak ich budem znášať až po Novom roku.“

Nita na neho opäť pozrela, len čo sa o nepatrný kúsok odtiahla, na čo on pokrčil ramenami a znova sa pouškrnul. Nedokázala ani sformovať slová na to, aby vyjadrila, jak moc si vážila, že sa za ňou zastavil. Dokonca ani od neho nepýtala žiaden darček, čo bolo na tak materialistického človeka, akým bola, pozoruhodné. Zbožňovala ich – hlavne tie hmotné, čím drahšie, tým lepšie, no práve teraz od neho nechcela nič viac, len aby ju objímal a bol tu s ňou, aby si aj ona mohla povedať, že na Vianoce nebola sama, ale naopak, aspoň na okamih zakúsila to najcennejšie – prítomnosť milovanej osoby.

„Nena!“ Okrem buchnutia vchodových dverí, ktoré prerušilo ich malý moment, o ktorom ani jeden z nich poriadne nevedel, ako dlho trval, pretože čas akoby prestal plynúť, prerušil to pokojné ticho aj hlas matky zelenookej mladej ženy, ktorá sa od svojho partnera odtrhla a pootočila hlavou za zvukom, ktorý večerom priniesol prezývku jej veľmi dobre známu.

Hiraoka Naomi si razila cestu chodníčkom až smerom k bránke, ktorej vrzgot čoskoro ako ďalší preťal prekvapené ticho mladého páru, ktorý zaregistroval prítomnosť ďalšej osoby vonku na ulici. Dlhovláska cítila, ako ju Shinsou pustil a mierne sa zamračila, pretože netušila, že tak neurobil kvôli tomu, že by mal problém prejavovať jej nežnosti pred ďalšími osobami, no rýdzo z úcty k jednému z jej rodičov, ktorých zrejme stále bral ako niekoho, pred kým mal rešpekt.

„Ahoj, Hitoshi,“ venovala staršia kučeravá žena mladému mužovi s indigovými vlasmi vrúcny úsmev a potom zagánila na svoju dcéru, pokračujúca s mierne karhavým tónom hlasu. „Prečo ho tu nechávaš postávať len tak, nena a ani ho ničím neponúkneš? Čo si to za frajerku?“ Jej tón sa zdal prísny, až mladý underground hero prekvapene zamrkal, no Nita si očividne ťažkú hlavu z tých slov nerobila, poznajúca svojmu matku už príliš dobre na to, aby vedela, ako si ich vyložiť a nedotkli sa jej.

„Mama!“ Zamrnčala a naoko nadurdene odula líca, no zaregistrovala set plastových dózičiek, ktoré zvierala jej matka v náručí a nemusela dva rázy hádať, aby prišla na to, čo v nich bolo. Nezarazilo ju ani oslovenie, ktorým pani Hiroaka jej priateľa počastovala, čo očividne nebol jeho prípad. Ona, na rozdiel od neho, bola zvyknutá na to, že jej matka nie je typická Japonka, používajúca zdvorilostné oslovenia a prípony, ale o dosť viac temperamentnejšia, bezprostrednejšia a priateľskejšia, za čo mohla jej zahraničná – hispánska časť koreňov.

„Dobrý večer,“ pozdravil Shinsou a Nita sledovala ako jedna z jeho rúk skončila vo fialových vlasoch, ktoré si rozpačito prehrabol prstami, zachádzajúc až dozadu na zátylok k tým najkratším. Zdalo sa jej to, alebo akosi znervóznel? To pre neho typické vyspelé sebavedomie, ktoré bolo jeho súčasťou zakaždým, keď sa dlhovláska ocitla v jeho prítomnosti, nebolo tak pevné, ako bola zvyknutá. Až teraz si uvedomila, že to pre neho muselo byť tak trochu stresujúce - prvý raz sa stretnúť zoči-voči s jedným z jej rodičov, no na druhej strane na ňu zapôsobilo, že mu záležalo na tom, aký dojem na nich urobí.

„To je od teba moc milé, že si sa zastavil, môj zlatý. Doniesla som ti niečo z našej večere. Hoci mi Nita vravela, že dnes usilovne pracuješ, nikto by nemal byť na štedrý večer hladný.“ Podišla k nim bližšie a načiahla sa za svojou dcérou, ktorej do rúk vtisla dózy s jedlom, ktoré mladému mužovi doniesla. „Na, nena, daj mu ich.“

Oslovenej bolo jasné, že jej rodina zaregistrovala, ako ich na chvíľu nechala v obývačke samých a určite im netrvalo dlho, kým vyzreli z okna. Pod svetlom pouličnej lampy ju v Shinsovom náručí určite okamžite spozorovali a bola si istá, že ak z členov Hiraoka domácnosti bol niekto dostatočne bezprostredný a priamočiary na to, aby vyšiel za nimi von, tak to bola jej matka. Ale pripravená porcia z ich štedrej večere spolu s ďalšou dózou koláčov nebola iba zámienka, bolo nad slnko jasné, že jej rodičia patrili k tým najštedrejším ľuďom pod slnkom a Hitoshi mal práve možnosť presvedčiť sa o tom tiež.

„Ďakujem vám,“ ozval sa znova a venoval staršej žene, ktorej mohol vďačiť za to, že bola na svete aj jeho priateľka, rozpačitý úsmev, snažiac sa pôsobiť čo najzdvorilejšie, prvý raz za dnešný večer mysliac na to, že predsa len mohol venovať viac námahy tomu, aby pôsobil reprezentatívnejšie. Ale nemohol tušiť, že sa s jedným z rodičov jeho dievčaťa stretne skôr, než plánoval.

„Nemáš za čo,“ hnedovlasá žena pôsobila už o dosť spokojnejšie, keď videla, ako jej ratolesť zabalené jedlo svojmu partnerovi podala. „Nechám vás, moji milí, určite ste si dnes vzácni. A zastav sa niekedy medzi sviatkami u nás,“ oslovila Shinsa, „moc radi by sme ťa spoznali lepšie aj osobne, doteraz nám o tebe Nita stále len rozprávala.“

S týmito slovami sa s oboma mladšími prítomnými rozlúčila a pobrala sa vyšliapanou cestičkou v jemnom poprašku snehu späť do domu. Pred tým sa však nezabudla nahnúť k svojej dcére a nie príliš najtichšie jej pošepkať, že mala pravdu a ten jej chlapec bol skutočne taký fešák, ako im doma o ňom celý čas rozprávala, čím svoje dieťa uviedla do rozpakov a v konečnom dôsledku nie iba ju, ale toho, o kom bola reč tiež.

Znova osameli a zelenooká mladá žena postrehla, ako Shinsovi mierne odľahlo. Sama mu už niekoľko rázy navrhovala, že ho s jej rodičmi veľmi rada zoznámi a mala v pláne počas spoločných dní, ktoré ich čakali, túto tému opatrne načať znova, dúfajúc, že tento raz sa nechá obmäkčiť. Veď predsa sám videl, ako moc je v domácnosti, v ktorej ona vyrastala vítaný. Zdalo sa, že tomu tak úplne sám nemôže uveriť, stačilo na neho pozrieť, ako neveriacky sa díva na všetko to jedlo, ktoré mu pani Hiraoka nabalila. A ona tušila, prečo tomu tak je, no rozhodla sa citlivú tému jeho vlastnej rodiny nespomínať a miesto toho sa snažila jeho myšlienky odviesť inam.

„Mamka má pravdu, mala som myslieť na to, že musíš byť po tak náročnej službe unavený a hladný a vôbec mi nenapadlo ťa niečím pohostiť.“ Uprela na neho previnilý pohľad, na ktorý zareagoval jemne pobaveným výrazom, popravujúc si dózičky v jednej ruke a druhou jej znova zašiel do vlasov na spánku a palcom ju pohladil po líci.

„Nemusíš si robiť starosti. Ale povedz, zlato, dostanem aspoň tie medovníky, ktoré si pre mňa dnes tak usilovne piekla?“ Narážal na správy, ktorými ho počas dňa bombardovala a medzi nimi bolo aj pár obrázkov, vďaka čomu mohla vedieť, že si ich napokon všetky pozrel a prečítal, i keď k tomu zrejme nemal kvôli vyťaženosti priestor.

„Samozrejme, už mám všetko na zajtra pripravené, ešte niektoré treba vyzdobiť a zostal aj kúsok z cesta, tak si môžeme nejaké upiecť spolu a urobím ti takú štedrú večeru, akú si ešte nemal.“ Prisľúbila mu to, čo mala skutočne v pláne – zopakovať štedrú večeru, o ktorú bol on dnes kvôli práci ukrátený, no tento raz vo dvojici tak, ako si to ešte dávno pred Vianocami predstavovala.

„O tom nepochybujem.“ Ďalší z jeho veľmi vzácnych nepatrných úsmevov opäť patril len jej, no potom Shinsova tvár o čosi zvážnela. „Budem už musieť ísť,“ oznámil jej opatrne, dúfajúc, že jeho mačiatko znova nebude robiť scény, či ho vydierať slzami trucu, aby zostal dlhšie. Moc rád by, ale už tak odbehol od práce na dlhšie, než si mohol dovoliť. „Ale neboj sa, zajtra už budeme spolu.“

„Prídeš po mňa ráno o jedenástej?“ Nita sa držala celkom statočne. Nerada ho nechávala ísť od nej preč, ideálny scenár by bol pre ňu taký, keby sa vrátil späť do domu jej rodičov s ňou a zvyšok štedrého večera prežili  spolu. Ale chápala, prečo to tak nemôže byť a že boli povinnosti, ktoré nemohol zavrhnúť a v uliciach možno práve teraz boli ľudia, ktorí ho potrebovali. Vlastne absolútne nečakala, že by ho dnes vôbec mohla vidieť čo i len na okamih, takže musela byť vďačná aj za tú chvíľku, kedy mala možnosť.

„Presne tak, ako si želáš.“

„Alebo, vieš čo? Radšej až o dvanástej,“ prerušila ho skôr, než sa s ňou stihol rozlúčiť, „aby si si mohol o čosi dlhšie pospať.“

Shinsou si nemohol nevšimnúť, aká bola na svoje pomery až nezvyčajne ohľaduplná. Čakal by, že mu nakáže prísť skôr, pretože skutočne pôsobila veľmi nedočkavo. Nočná smena mu končila niekedy nad ránom a už bol vopred pripravený na to, že si po nej veľa spánku neužije, čo nebolo ničím výnimočným. Pokojne by bol ochotný obetovať aj celý spánok, už sa naučil fungovať aj v stave únavy, najmä keď mal správnu motiváciu a tou jeho krásna priateľka rozhodne bola. A okrem toho, mal jej čo vynahrádzať, pretože hoci stále nepovažoval toto sviatočné obdobie za niečo výnimočné v jeho hektickom roku, ktorý mal pomaly celý za sebou, pochopil, ako veľa to znamenalo pre ňu, najmä čas, ktorý jej sľúbil, že bude vyhradený iba jej.

„A sľúb mi, že si ešte urobíš počas práce pauzu, aby si mohol zjesť všetko, čo ti moja mamka nabalila.“ Poprosila ho, na čo prikývol, mysliac na to, že ak ešte chvíľku bude pokračovať v tejto prehnanej, no rozkošnej starostlivosti o jeho blaho, tak sa zrejme neprinúti k tomu, aby odišiel.

„Poďakuj jej za mňa ešte raz, prosím. A pozdrav zvyšok rodiny, užite si večer. Zajtra sa uvidíme.“

Rozlúčil sa s ňou ľahkým bozkom na jedno z jej mrazom vyštípaných líc, no než sa stihol odtiahnuť, zovrela jeho tvár jemne, no zároveň pevne, aby nemohol uhnúť medzi oboma drobnými dlaňami. Tento raz sa jej pery pritisli na jeho pokožku a venovala mu podobne nežnú pusu na jeden z kútikov jeho úst.

Tušila, že ju pravdepodobne zvyšok jej rodiny ešte stále špehuje cez okno, pretože najmä jej mladší bratia boli obaja nesmierne moc zvedaví, no v tejto chvíli to nezohrávalo žiadnu rolu, musela sa so svojim priateľom rozlúčiť tak, ako uznala za vhodné. Mali sa predsa radi. A pokiaľ si ju dvojčatá budú doberať za to, že to neskrývali pred svetom, akonáhle sa k nim vnútri znova pridá, tak nech si poslúžia.

Zostala na ulici pri bránke aj vtedy, keď sledovala jeho tmavú siluetu ako sa vzďaľuje a nezaliezla dnu, ani keď jej zmizol z dohľadu. Zrejme parkoval niekde ďalej, aby ho jeho vozidlo stojace pred ich domom hneď zo začiatku neprezradilo. Až keď okolo nej cez zľahka zasneženú ulicu prefrndžalo veľmi známe čierne auto, stisla kľučku a vybrala sa chodníčkom späť za zvyškom svojej rodiny, zatvárajúc za sebou bránku. Našťastie ju od vytúženého romantického sviatočného dňa vo dvojici delila už iba jediná – posledná noc.

* * *

„Niečo mi ušlo, Kitty, alebo si sa rozhodla ku mne nasťahovať?“ Jeho tmavé obočie sa podvihlo v údive a aj čiastočnom pobavení, keď v ruke ucítil váhu kufra, ktorý dlhovláske niesol po schodoch do svojho bytu. Bol veľký ako tie, ktoré si so sebou berú ľudia, keď niekam cestujú na minimálne tri týždne a z druhej strany jeho ťarchu vyrovnávala plná cestovná taška, zavesená mu na ramene, ktorá tiež patrila jeho partnerke.

„Prečo? Veď toho nemám zas až tak veľa...“ Oslovená zareagovala nevzrušene, akoby šlo o úplne bežné presúvanie vecí, ktoré si so sebou k nemu brala na dva dni, keďže presne toľko plánovala u neho doma stráviť.

„Si si istá?“ Obrovský kufor, napchatá cestovná taška, ktorá pomaly praskala vo švíkoch a krabica s kopou dózičiek, ktorú niesla v náručí ona, zatiaľ čo cupkala v jeho tesnom závese, akonáhle vystúpili z auta a pobrali všetko, čo do jeho kufra ledva stihli vtesnať, by on rozhodne označil za veľa, ale nemienil sa s ňou ohľadom tohto hádať. Jeho byt bol síce malý, no na stiesnené priestory bol zvyknutý a pokiaľ si jeho mačiatko mienilo nadchádzajúce dva dni u neho svoje veci rozkladať po každom voľnom kúsku, nemienil jej v tom brániť, hlavne, nech je spokojná.

„Áno a okrem toho, zobrala som so sebou len samé užitočné veci, bez ktorých by sa naše spoločné Vianoce nezaobišli.“ Vyhlásila pevným tónom a akonáhle sa za nimi zavreli dvere od jeho bytu a ona zložila krabicu, ktorú si so sebou z domu rodičov okrem iného niesla, založila ruky v bok a na tvári sa jej zjavil veľavýznamný úškrn, ktorý poznal už moc dobre a vedel, čo značí.

Tiež zložil veci, ktoré so sebou jeho dievča prinieslo a položil na zem aj neposednú Kerri, ktorú niesol okrem tej ťažkej naloženej batožiny pod pazuchou až hore do bytu, pretože ju bol pred Nitou vyzdvihnúť u Aizawu, aby mohla tráviť nasledujúce sviatočné dni späť u svojho pána, keďže sa jeho nekonečná smena v práci konečne skončila.

Napokon rovno z práce zamieril k sebe, nezdržiavajúc sa tým, že by sa stavil po svojho domáceho miláčika skoro nad ránom. Vedel, že jeho bývalý mentor a jeden z najbližších ne-pokrvných príbuzných zrejme tiež ešte nespal, tieto problémy so zaspávaním zdieľali spoločne, ale napokon usúdil, že Kerri vydrží ešte pár hodín, počas ktorých si doprial aspoň trochu spánku, než nadišlo ďalšie sviatočné dopoludnie.

„Konečne ťa mám len pre seba,“ zapriadla Nita spokojne a prekročila svoju cestovnú tašku ležiacu na zemi, aby k nemu mohla pristúpiť bližšie. Postavila sa na špičky a znovu ho objala okolo krku rukami, až kým sa jej pery zľahka neobtreli o jeho sánku. Napokon sa predsa len oholil a tak si mohla vychutnať dotyk jeho hladkej pokožky a nielen to. Obľúbila si aj jeho vôňu po holení, ktorá iba pridávala svojou esenciou do zmesi, ktorú na ňom tak zbožňovala.

„A ako to plánuješ využiť?“ Odvetil jej, nasadzujúc podobný tón, aký použila ona, vďaka čomu vedela, že jej priateľ až podozrivo rýchlo nabehol na rovnakú vlnu, na akej bola sama naladená. Akonáhle sa jeho veľká dlaň ocitla na jej páse, netrvalo dlho a už bola na ňom natisnutá ešte viac, než doposiaľ. Stačilo, že o kúsok sklonil hlavu a ich nosy sa takmer dotýkali.

„Hmm,“ privrela viečka, keď cítila, ako sa špičkou toho svojho jemne obtrel o jej malý guľatý. Premýšľala nad tým, či by mu mala podľahnúť hneď, ledva sa za nimi zavreli dvere od jeho bytu, alebo sa premôcť a najskôr sa venovať tomu, čo si plánovala celé dni, odkedy sa dozvedela, ako a hlavne s kým bude tráviť Prvý sviatok vianočný. „Najprv musíme všetko vybaliť, ja sa postarám o výzdobu, potom sa pustím do varenia a ak chceš, môžeš mi pomôcť, chcela by som ešte upiecť sladké, aby sme mali aj niečo čerstvé.“

Vydal zo seba krátky nesúhlasný povzdych, no napokon ju pustil a ona rýchlo vyzula čižmičky, v ktorých k nemu prišla a odložila si kabát súdiac, že ho dnes už potrebovať nebude. Popohnala ho, aby jej pomohol všetko odniesť do obývačky a vybaliť pretože ich údajne toho čakalo veľa, kým si budú môcť oddýchnuť a usadiť sa na gauč, aby si vychutnali pohodu.

„Som zvedavý, čo všetko si si nabalila. Myslím, že šminky a handry nevážia až toľko,“ zašomral, ale len naoko otrávene, pretože ho Nita už poznala príliš dobre na to, aby vedela, že mu takáto výpomoc nevadí. Kútik jeho úst, ktorým mu zľahka mykalo ho prezradil.

„Ako som vravela, všetko potrebné pre naše prvé spoločné Vianoce. Hitoshi!“ Na chvíľku nechala krabicu s všakovakými čačkami a dózami plnými jedla byť a uprela na neho veľavýznamný pohľad. „Dúfam, že si splnil, čo si mi sľúbil.“

Na jeho zvraštené obočie a váhavý výraz odpovedala tým, že mu pripomenula, ako ho pár dní dozadu poverila tým, aby si zaobstaral do jej príchodu v Prvý sviatok vianočný stromček. A on si zrejme okamžite spomenul, pretože sa jeho črty o čosi málo uvoľnili. Vďaka tomu si mohla byť istá, že ju nesklamal ani tento raz. Bez stromčeka by ich sviatočný deň, kedy si mali vynahradiť všetko, čo kvôli svojej práci včera zameškal, nebol kompletný.

„Samozrejme. Nič lepšie som na poslednú chvíľu nezohnal, no snáď to postačí.“ Prešiel cez obývačku až k stene, ktorá ju oddeľovala od malého kuchynského kútu a vytiahol odtiaľ niečo, nad čím Nita spočiatku pokrčila nosom, no potom s rezignovaným povzdychom uznala, že to bolo rozhodne lepšie, ako keby nezaobstaral vôbec nič.

Nemohla predsa od neho čakať zázraky a čosi, čo vianočný stromček pripomínalo aspoň s prižmúrením jedného oka, vzhľadom síce moc neohurovalo, dokonca bolo zasadené v kvetináči, no aspoň malo zelenú farbu a ihličie, ak nič iné, stále mohla do jej predstavy o perfektnej vianočnej výzdobe u svojho priateľa nejako zakomponovať.

„Myslím, že keď sa ozdobí, tak to bude fajn.“ Ešte raz prešla po ich provizórnom vianočnom stromčeku kritickým pohľadom a potom sa otočila ku krabici, ktorá si spolu s ňou a zvyškom jej vecí merala cestu až sem a začala sa v nej prehrabávať. „Pozri, čo som ti doniesla!“

Nadšenie v jej tvári mu nedovolilo vystrúhať otrávenú grimasu, akonáhle mu popod nos strčila škatuľku plnú vianočných ozdôb, ktoré by nenazval inak, než gýčovými. Celé toto sviatočné obdobie bral odjakživa ako jeden veľký gýč, ktorý mu bol na míle vzdialený, no keď videl, ako sa raduje ona, nemal to srdce jej nadšenie prekaziť. A na otázku, či jej pomôže stromček ozdobiť, ktorú, ako už tradične, sprevádzal psí pohľad veľkých zelenkavých očí, musel odpovedať kladne.

„Podľa mňa sú tie ozdoby úplne krásne, čo povieš, Toshi?“ Zahlásila po chvíľke, počas ozdobovania, keď jednu po druhej vešala na stromček tak, ako uznala za vhodné. Asistoval jej tým spôsobom, že sedel kúsok od stromčeka na jednej z opierok jeho gauča, v ruke držal otvorenú krabičku a jednu čačku za druhou jej podával, nevychádzajúc z údivu nad tým, ako to celé prežívala a priam sa vyžívala v každej jednej zavesenej ozdobe, poúčajúc ho o tom, že všetko musí byť na každej vetvičke rozmiestnené rovnomerne.

„Uhmm,“ bolo jediné, čo z neho vyšlo, no Nita si to viac-menej nevšímala, pokračujúca v príprave dekorácií, zatiaľ čo sa nezbedná Kerri labkami naťahovala po tých guliach a ornamentoch, ktoré viseli na najspodnejších vetvičkách. Očividne nebola zvyknutá na to, čo tvorilo dominantu miestnosti, kde sa všetci traja nachádzali, bolo to po prvý raz, čo mal jej pán u seba doma niečo takéto a preto to jej mačací mozoček zaujalo.

„Vybrala som náročky biele s prímesou strieborných, aby sa ti hodili k tvojmu... ehm... minimalistickému štýlu bývania.“ Pokračovala vo svojom prejave o vhodných vianočných ozdobách ďalej, vyslovujúc posledné slová mierne rozpačito, no jeho to iba pobavilo, pretože si domyslel, čo tým chcela povedať a prišlo mu to roztomilé, ako všetko ostatné, čo jej vyšlo z úst. Určite narážala na planý vzhľad priestorov, ktoré obýval.

A dlhovláska skutočne myslela svoje slová tak, ako ich vyslovila, hoci slovo minimalistický použila tento raz za účelom vyjadriť čo najjemnejšie to, ako v jej očiach bytu mladého hera, s ktorým chodila, zúfalo chýbalo čokoľvek pekné, čo by mu ho zútulnilo. Nemohla sa však diviť tomu, ako to mal doma zariadené. Väčšina mladých mužov v jeho veku takto bývala – všetko, čo sa v jeho byte nachádzalo, bolo čisto praktické a nenašla tu žiadnu dekoráciu nazvyš, ktorú by on určite považoval za zbytočnú. Proste si na také veci nepotrpel a okrem pár hračiek a pelechu pre Kerri, či občasnej rastlinky v kvetináči, z ktorých väčšinu k nemu domov „navláčila“ ona sama, jeho osobný priestor nič nezútulňovalo. Ale zaumienila si, že aspoň na Vianoce mu to tu vyzdobí tak, aby sa obaja mohli nastávajúce dni cítiť čo najviac sviatočne.

„Ukáž, Kitty, nechaj ma pomôcť ti,“ vyzval ju, keď sa mu jeho mačiatka napokon uľútostilo i keď sledovať ju, ako sa trápi s dlhou girlandou, ktorou plánovala zavŕšiť výzdobu stromčeka, ho naozaj bavilo. Odložil prázdnu škatuľku od ozdôb na konferenčný stolík a podišiel k nej, berúc do ruky klbko, ktoré stihla z ozdoby medzičasom urobiť.

„Dobre, Toshi, daj ju ešte na stromček a ja idem zatiaľ pripraviť cesto a rozohriať rúru, aby nám stihli medovníčky do večere vychladnúť. Ak chceš, zarobím polevu a môžeš ich potom so mnou zdobiť.“ Zaštebotala šťastná, ako sa im podarilo zvládnuť prvú časť dňa, ktorý mala už dávno celý naplánovaný.

Shinsou sa neubránil myšlienke, že ak by ho práve teraz videli niektorí z jeho známych – či už Denki, alebo, ešte horšie – Monoma, zaručene by pukli od smiechu. Ale mohol svojej krásnej priateľke skaziť radosť, ktorú jej očividne všetky tieto sviatočné ceremónie spôsobovali? Samozrejme, že nemohol. Dnes bola mimoriadne hyperaktívna, pobehujúca po jeho byte bez prestávky. Odkedy k nemu prišli, neobsedela ani na chvíľku, zatiaľ čo on začínal pociťovať únavu, vedomý si toho, že čoskoro bude potrebovať ďalšiu kávu.

Ale bol rád, že si tento deň, ktorým sa jej snažil vynahradiť to, čo ju necelé dva týždne dozadu tak rozľútostilo, užíva. A v konečnom dôsledku – bol na tom podobne. Nemohol povedať, že by sa mu doterajší priebeh ich spoločného dňa nepáčil a čosi mu vravelo, že príchodom večera nadídu aj chvíle, kedy si ich Vianoce vo dvojici bude užívať tiež – minimálne rovnako ako jeho roztomilá spoločnosť, ak nie ešte viac, než ona...

*

„Hitoshi, jak to, že nemáš žiaden valček?“ Okríkla ho z kuchynského kútika, kde sa na dlhší čas usalašila a po tom, čo dokončil výzdobu stromčeka za ňu, ho poslala na gauč, aby si oddýchol, keďže na ňom spozorovala známky únavy. Ale nepôsobil až tak vyčerpane, aby jej to spôsobovalo starosti a okrem toho na sebe počas prípravy jedla cítila jeho občasné pohľady z obývačky, vďaka čomu vedela, že je stále prítomný duchom.

„Na čo by mi bol?“

Nita sa na moment zamyslela, no jeho slová dávali zmysel. Nevedela si predstaviť, ako jej priateľ trávi hodiny za kuchynskou linkou pečením, či varením. Už neraz sa stihla presvedčiť o tom, jak moc žalostné jeho kulinárske umenie bolo. Mohlo jej dôjsť aj skôr, že potreby a pomôcky na pečenie, ktoré u nej doma boli samozrejmosťou, u Shinsa zrejme nenájde. Priniesla si so sebou také veci ako formičky na vykrajovanie, či papier na pečenie, no na valček zabudla.

„Čím mám teda rozvaľkať cesto?“

„Počkaj, niečo nájdem.“ Postavil sa z pohovky a prešiel za ňou do kuchyne. Na doske na pulte mala rozloženú hrudku cesta a akonáhle sa priblížil, do nosa mu udrela jemná vôňa škorice, perníkového korenia a vanilky. „Odkiaľ si to všetko vzala?“ Spýtal sa, keď si všimol ingrediencie, ktoré určite nevylovila zo skriniek jeho kuchyne.

„Dobre som sa pripravila,“ vyškerila sa na neho, opierajúca sa o kuchynskú linku a s rukami jemne umazanými od múky, ktorou poprášila dosku, aby sa jej cesto nelepilo, odhrnula pár pramienkov vlasov zo svojej tváre, čo zanechalo biele šmuhy na jej lícach. „Bolo mi jasné, že tu moc zásob mať nebudeš, ako vždy, tak som všetko potrebné priniesla z domu.“ Ukázala prstom na vrecko s múkou a pár formičiek, ktoré ležali na linke vedľa dosky. „Ale na valček som zabudla.“

Uvedomil si, že na ňu už hodnú chvíľu uprene hľadí a dokázal by sa na to, ako práve vyzerala – spokojná, veselá, ušpinená od múky, uprostred jeho kuchyne – dívať snáď do nekonečna, no o niečo ho poprosila a tak konečne odvrátil zrak a uprel ho na skrinky nad kuchynskou linkou. Jednu z nich otvoril a chvíľku sa v nej prehraboval. Potom zrejme našiel, čo hľadal, pretože pristúpil k Nite, ktorá drobnými prstami opäť capkala cesto na doske a akonáhle za sebou ucítila prítomnosť jeho mohutnejšej postavy, prestala.

Pritisol sa k nej tak moc, až zatajila dych a než sa stihla otočiť tvárou k nemu, jeho brada spočinula na vrchu jej hlavy. Jedna z jeho paží sa ovinula okolo jej pása, zatiaľ čo druhou položil pred ňu oblú fľašku a keď zvraštila obočie a pozornejšie sa začítala do písmen na etikete, oči sa jej rozšírili prekvapením. Shinsou jej totiž podal fľašku whisky.

„To ako vážne, Toshi?“ Tento raz sa k nemu otočila, tváriac sa skepticky a on ju obdaroval trochu rozpačitým a trochu hravým úškrnom. Prstami jednej z rúk sa zľahka dotkol jej tváre, zotierajúc jej ten jemný biely poprašok, ktorý sa usadil na jej pokožke počas spracovávania cesta. Uprela na neho tak rozkošný pohľad, až začal premýšľať nad tým, že by mohli priestory jeho kuchyne na chvíľku využiť aj na niečo iné, než len prípravu jedla, ale dlhovláska bola tak moc ponorená do sústredenia sa na pečenie, že jeho uprený pohľad, ktorý z jej tváre skĺzol nižšie, nezachytila.

Zrejme pochopila, na čo jej fľašku podal a keďže sama v jeho kuchyni nenašla nič lepšie, čo by mohlo poslúžiť ako alternatívna  náhrada za valček, rozhodla sa, že za skúšku nič nedá. Otočila sa späť k svojmu perníkovému cestu a znova otvorila ústa.

„A týmto si chceš potom, počas večere, rovno aj pripiť?“ Poťažkala fľašku v ruke, než ju položila pozdĺžne na hrudku cesta a jemne zatlačila. Keď jej stále neodpovedal, venovala mu zvedavý pohľad, vďaka čomu si všimla jeho mierne zmätený výraz. „Čo? S rodinou si vždy na štedrý večer pripíjame, je to už tradícia. I keď toto tu nie je práve podľa môjho gusta,“ priznala, vaľkajúc cesto fľaškou, ktorá sa ukázala byť celkom efektívnou a narážajúc na alkohol v nej, ktorý nepatril medzi jej obľúbené.

„Neboj sa, mám pre teba niečo lepšie. Niečo, o čom viem, že ti bude chutiť.“ Jeho hlboký hlas jej zaznel blízko pri uchu, keďže od nej neodstúpil, ale naopak – znova ho ucítila v tesnej blízkosti za svojim chrbtom. Svoju obrovskú dlaň položil na jeden z jej útlych bokov a nazrel jej cez plece, pozorujúc ako rukami šikovne spracovala cesto, ktoré rozvaľkala na tenkú vrstvu.

„Oh, máš na mysli bublinky?“ Pootočila hlavou a mierne ju zaklonila, upierajúc svoje svetlé oči hore na neho, vďaka čomu v nich mohol postrehnúť známku vzrušenia.

„Viem predsa, že čo máš rada,“ nepatrne pokrčil ramenami a keď svoju pozornosť znova upriamila na cesto po tom, čo ho obdarovala širokým, potešeným úsmevom, sklonil sa o kúsok a vtisol jej bozk do vlasov. Hitoshi sa síce na dnešný sviatočný deň príliš nezásobil, pretože to tak nerobil ani po minulé roky, no aspoň po fľašku obľúbeného sektu jeho partnerky sa zastaviť stihol – na poslednú chvíľu, pred tým, čo vyzdvihol u Aizawu svoju mačku a následne sa zastavil aj po poslednú členku ich dnešného zloženia u neho doma.

Nita sladko zapriadla na znak toho, že by takúto pozornosť a ´morálnu podporu´, ktoré prejavoval aj fyzicky počas príprav na slávnostnú hostinu v jej podaní, zniesla aj dlhšie.

„Dobre, tak mi pomôž s medovníkmi, nech je všetko čím skôr hotové a môžeme si tým šampanským pripiť!“ Navrhla po tom, čo usúdila, že má cesto tú správnu hrúbku na pečenie a ukázala na hromadu formičiek, ktoré so sebou tiež nezabudla priniesť. „Vyber si nejaký tvar, ktorý sa ti páči a môžeš vykrajovať so mnou.“

Bavilo ho to presne dve minúty, počas ktorých pripravený plech na pečenie zaplnil jedným radom hviezdičiek, nad ktorými sa dlhovláska uškŕňala od ucha k uchu a napokon ani priveľmi neprotestovala, keď zvyšok cesta zostal pre ňu. Nebolo ho až tak veľa, plánovala k tým medovníkom, ktoré priniesla z domu rodičov, doložiť už iba pár čerstvých a tak z neho povykrajovala ďalšie tvary, dokladajúc plech, aby bol plný, zatiaľ čo ju Shinsou, usadený na jednej zo stoličiek za jeho miniatúrnym jedálenským stolom až podozrivo zaujato pozoroval.

Mohlo jej dôjsť aj skôr, že pečenie a papranie sa so zamúčeným cestom zrejme nebude tou pravou zábavou pre niekoho ako on, keďže ani varenie mu nič nevravelo, ale nečudovala sa tomu. Väčšina mužov, ktorých poznala, omnoho radšej jedla, než venovala čas všetkým prípravám, ktoré tomu predchádzali. Poverila ho teda aspoň tým, aby jej pustil nejakú hudobnú kulisu a výberu piesní sa znova zhostila ona, keďže mu diktovala názov každej jednej, ktorú si priala počuť ako ďalšiu, len čo skončila predošlá.  

S ovládačom od jeho televízie mu to rozhodne išlo lepšie, ako za sporákom, takže mu čoskoro mohla píliť uši každou jednou zo známych a otrepaných vianočných odrhovačiek, ktorých text poznala spamäti od-slova-do-slova. Ale nezdalo sa, že by mu to prekážalo, ako tak občas na neho popri sledovaní medovníkov v rúre pozrela. Sedel znova pred televízorom a Kerri sa vyštverala na gauč za ním, opatrne sa zakrádajúc až blízko k nemu, kde napokon aj skončila schúlená – tesne vedľa svojho pána.

Ten druhou v rukou, v ktorej nedržal ovládač, hladil spokojnú mačku po čiernom kožúšku, ale jeho pohľad nebol uprený k obrazovke televízora, ako by Nita čakala. Díval sa na ňu, zatiaľ čo si ona pospevovala a prekladala horúce medovníky z plechu, ktorý vytiahla z rúry na tanierik. Pohľad mladého muža s indigovými vlasmi bol však tak moc intenzívny, že znova prilákal jej pozornosť. Jeho tvár pôsobila akosi až podozrivo pokojne, nemohla povedať, že úplne bez emócií, no predsa tá únava a potláčané napätie, ktoré pre neho boli typické a keď si nedával pozor, občas ich v jeho črtách spozorovala, akoby na chvíľku zmizli. Dokonca by sa dalo povedať, že pôsobil akoby bol v nejakom tranze.

Až po chvíli si uvedomila, čo to mohlo spôsobiť – jej quirk. Možno ho omylom, mimovoľne aktivovala, nedávajúc si pozor na svoj hlas, čo sa jej občas stávalo, keď sa nechala uniesť hudbou a nejakou ďalšou z činností, ktoré ju zamestnali a žiadali si jej sústredenie. A možno za to mohol čisto iba jej hlas, i keď si myslela, že za ten čas, čo boli spolu, ba, dokonca – odkedy sa poznali, si naň už jej priateľ stihol zvyknúť. Ale zdalo sa, že nie tak úplne, pretože tá fascinácia v jeho práve v tej chvíli netypicky svetlo-fialových očiach, hovorila o opaku. Akoby na neho tóny, ktoré vychádzali z jej hrdla mali zakaždým rovnaký efekt a ich kúzlo pretrvávalo aj naďalej, stále v rovnakej miere.

Po tom, čo bolo všetko napečené a vďaka Shinsovým pozoruhodným schopnostiam, pri ktorých sa trpezlivosť ukázala byť kľúčovou, aj ako-tak vyzdobené, nechala ho Nita s mikroténovým vreckom plným cukrovej polevy bavkať sa tým, čo ho očividne bavilo viac, než vykrajovanie a pustila sa do prípravy smažených kuracích krídeliek. Recept mala od mamky a postarala sa o to, aby boli čo najlepšie urobené, až do chrumkava. Nezabudla ani na prílohu a čoskoro bola ich slávnostná večera pripravená a odložená v ešte stále horúcej rúre, aby jedlo zostalo teplé, až kým sa nebude podávať.

Už len vôňa, ktorá sa jeho bytom rozliehala, naznačovala mladému herovi, že sa má na čo tešiť. Hoci Vianoce neoslavoval a čo sa týkalo konvencií, zvykov a tradícii v súvislosti s týmto sviatkom, bol vcelku dosť anarchistom, nebol úplne neznalý. Vedel, čo najmä mladí zvykli počas Štedrého dňa po celom Japonsku robiť. A hoci ho ani predstava vysedávania v preplnenom KFC, či podobnej prevádzke patriacej k reťazcom rýchleho občerstvenia vo dvojici nikdy moc nelákala, mať niekoho, kto pre neho pripravil takúto podomácky robenú večeru, bolo úplne o inom.

Nepamätal si, kedy zažil Vianoce, počas ktorých sa o neho niekto takto staral, až poriadne nevedel, ako reagovať a tak ju len nechal, aby sa aj naďalej vyžívala v prípravách, pozorujúc, ako sa snažila o to, aby bolo všetko perfektné a jej dobrá a sviatočná nálada bola tak moc nákazlivá, až hrozilo, že ho aspoň sčasti prepadne tiež.

Pred večerou ešte vytiahla z kufra také veci ako nespočetné množstvo sviečok rôznych farieb, veľkostí a tvarov, obrúsky s vianočným motívom a podobné blbosti, ktoré odhalili záhadu toho, prečo bola jej batožina taká ťažká. Zavŕšila to tým, keď ho napokon vyprázdnila celý a vysvitlo, že najväčšiu časť v ňom zaberali balíky. Všetky boli provizórne zabalené v bláznivom vianočnom papieri, ledabolo polepené množstvom ústrižkov lepiacej pásky.

„To má byť čo, Kitty?“ Spýtal sa jej nie práve potešene, ako ju tak sledoval ukladať jeden balík za druhým pod stromček, hneď vedľa kvetináča, v ktorom bol zasadený. Zaregistrovala jeho rozladený tón a venovala mu spýtavý pohľad, všímajúc si, ako sa na ňu jej priateľ mierne mračí.

„Ehm, darčeky? Čo by to boli za Vianoce bez darčekov? Neviem, prečo si taký prekvapený.“ Našpúlila pery a presunula aj zvyšok balíkov tam, kam patrili.

„Ja viem, ale až toľkoto?“ Kývol hlavou na tú hromadu, ktorú z kufra vybrala, na čo na neho jeho priateľka nechápavo zamrkala. „Zlatko,“ prehovoril o čosi prívetivejšie, trpezlivým tónom, „už tak si toho pre mňa dnes urobila veľa, toto je už moc.“

„Nie je!“ Oponovala mu automaticky, pretože podľa jej logiky vianočných darčekov nikdy nebolo dosť. „Tešila som sa, kedy ti ich budem môcť dať, tak mi nekaz radosť, Toshi.“

„Nemala si si robiť také starosti.“

„Ale, prosím ťa! To nie sú žiadne starosti! A okrem toho, nie sú všetky pre teba, aby si vedel,“ pokračovala v ich malom doťahovaní sa a založila ruky v bok, „niektoré sú aj pre Kerri a Eri-chan.“

Jej argumenty boli tento raz zrejme príliš silné, pretože napokon rezignoval a nechal ju, nech dokončí, čo ju zamestnávalo, cítiac sa akosi zvláštne – možno previnilo kvôli tomu, koľko námahy si so všetkým dala a on ani poriadne nedokázal prejaviť, čo to pre neho znamenalo.

„A čo ak ja pre teba nič nemám?“ Nadhodil napokon, vracajúc sa k svojmu odľahčenejšiemu a mierne provokačnému tónu, na čo zostala na moment zarazene ticho, premýšľajúc, čo odpovedať. Zareagovala napokon tým, že nevadí, lebo stále budú mať pod stromčekom čo rozbaľovať vďaka tomu, čo doniesla, snažiac sa nepôsobiť sklamane.

„Myslím, že je všetko pripravené. Daj ešte vychladiť šampanské, prosím a pozapaľuj sviečky,“ podala mu ďalšie inštrukcie a chopila sa svojej cestovnej tašky, ktorá bola ďalšou z toho množstva vecí, ktoré si dnes k nemu priniesla. „Ja sa zatiaľ idem prezliecť a nachystať. O chvíľku budem hotová a môžeme sa pustiť do večere.“ Šťastím a očakávaním priam žiarila, mieriac k dverám, za ktorými bola jeho kúpeľňa, no stihol ju zastaviť.

„Čo je zlé na tom, čo máš na sebe?“ Podvihol obočie, na čo dlhovláska zareagovala veľavýznamným pohľadom.

„Toto je môj pracovný outfit, Toshi,“ prehlásila, akoby to snáď bola tá najočividnejšia vec na svete. Možno on na šponovkách a staršom vyťahanom svetri, v ktorých celé poobedie varila, piekla a chystala všetko zvyšné nevidel nič zlé, no takto nemienila stráviť ich romantickú vianočnú večeru hneď z viacerých dôvodov. „Na večer mám vybrané niečo iné, lepšie.“

Uškrnula sa na neho a on ju nechal ísť, premýšľajúc nad tým, že do čoho sa plánovala prezliecť. Ak sa za ním vráti v niektorom z tých gýčových odhaľujúcich vianočných kostýmčekov, pripomínajúcich spodnú bielizeň, bude mať čo robiť, aby to spracoval. Než však zmizla za dverami jeho kúpeľne, stihla sa za ním otočiť a venovať mu ďalší zo svojich povestných roztopašných úsmevov.

„Oh a ak tu náhodou Santa predsa len nechal ešte nejaké ďalšie balíčky, napríklad pre mňa, tak teraz je ten najlepší čas ich dať pod stromček.“

Opäť raz nemohol vyjsť z údivu nad tým, aké dokázalo byť jeho malé mačiatko rozkošné. Tvárila sa byť veľmi nad vecou a pôsobiť skromne, keď sa mu pokúsila nenápadne naznačiť, čo očakáva a to ho nesmierne pobavilo. Samozrejme, že aj on mal pre ňu darčeky, hoci ju pred tým trocha podráždil, naznačujúc, aby nič nečakala. Poznal svoju priateľku a moc dobre vedel, ako veľmi sa tešila z toho, keď ju niekto hocičím obdaroval, preto si pred sviatkami musel dať záležať aspoň na tomto.

Darčeky nielen že rada rozdávala, ale ich najmä rada dostávala a bolo mu jasné, že ak by jej nič k Vianociam nepodaroval, hoci sa dušovala, ako jej stačí len to, že budú spolu, bola by asi sklamaná. Preto využil to, ako sa zatvorila v jeho kúpeľni a zašiel do spálne po balíky, ktoré mal pripravené pre ňu, vďačný za výdobytky modernej techniky v podobe internetových obchodov, ktorých pracovníci darčeky za vás rovno aj zabalia. Tie od neho popri ulepeným  a obaleným pochumlaným papierom, ktoré tam nechala, vyzerali o dosť profesionálnejšie, no bolo mu jasné, že jeho dievča bude mať najväčší zážitok z toho, keď z nich obaly strhne a zistí, čo sa pod nimi skrýva.

*

„Tak, čo hovoríš?“ Vyliezla z kúpeľne, v ktorej sa zdržala hodnú chvíľku, počas ktorej stihol všetko, čím ho poverila a zastavila sa pred ním, pretŕčajúc sa v očakávaní, ako zareaguje na jej vzhľad.

Napokon sa mu neukázala vo vianočnej spodnej bielizni, čo Shinsovi napadlo ako prvé, ale takto to bolo lepšie. Nevyzerala totiž o nič menej príťažlivo, ako keby sa po jeho byte promenádovala polonahá. Prezliekla sa do dlhého pleteného svetra s vianočným vzorom, ktorý  v tomto prípade slúžil skôr ako šaty, odhaľujúc jej štíhle nohy tak efektívne, až mu k tomu odhalenému kúsku jej pokožky skĺzol pohľad.

To, čo jeho pozornosť zaujalo ešte viac, než vrchný diel oblečenia, boli sivé vlnené nadkolienky, siahajúce do polovice stehien. Zakaždým, keď mala niečo podobné na sebe, nevedel od nej odtrhnúť zrak, pretože to bolo nesmierne sexy i napriek tomu, ako roztomilo pôsobil zvyšok jej vizáže.

Nita, samozrejme, robila všetko pre to, aby vyzerala čo najdokonalejšie, vďačná za to, koľko času si ešte u rodičov doma stihla vyhradiť na to, aby sa čo najlepšie postarala o svoj zovňajšok. V kúpeľni svojho priateľa už len doladila posledné detaily – stihla sa učesať a časť zo svojich dlhých blonďavo-ružových vlasov vypnúť do dvoch drdolov na vrchu hlavy. Mala viacero možností ohľadom toho, ako sa na ich prvú spoločnú štedrú večeru /nehľadiac na to, že bola o deň neskôr, ako sa patrilo/ obliecť, no napokon zvolila niečo pohodlnejšie, keďže ju v slávnostnom predsa videl už včera.

„Si krásna, ako vždy, Kitty,“ dostalo sa jej odpovede, no zdalo sa, že nebola tým, čo očakávala, keďže sa nezatvárila potešene, práve naopak.

„Toshi~,“ zamraučala nespokojne a podišla k nemu, poťahujúc lem pletených šiat o čosi nižšie, čím sa vďaka širokému golieru svetra odhalilo jedno z jej pehami posiatych pliec. „Ako vždy?“ Vrhla na neho ľútostivý pohľad, až mu jemne stislo srdce a v duchu zaklial, pátrajúc po tom, čo urobil zle tentokrát.

„Niečo sa ti nepáči?“

„To, ako si to povedal. Znie to ako keby si to bral jak samozrejmosť. A ja som ťa chcela ohúriť...“ Prešla okolo neho, pery stisnuté a pohľad uprený kamsi inam, až ho prekvapilo, že si dokázala robiť ťažkú hlavu z niečoho takéhoto.

Ach, zase tá jej ješitnosť... Ale bola to jej súčasť a on ju musel brať aj s týmto, aj keby nechcel – vedomý si toho, že občas skrátka potrebovala počúvať lichôtky a slová chvály len tak, z rozmaru. Ale pokiaľ šlo o niečo takéto, bolo to zrejme najmenej, čo mohol urobiť pre to, aby jej oplatil všetko, čo pre neho robila ona.

„Tak dobre, Kitty. Dovoľ mi to preformulovať – dnes si výnimočné krásna.“ Dobehol ju a natiahol k nej paže, ktorými ju zovrel a pritisol bližšie k sebe. „Spokojnejšia?“

„Uhmm,“ to, ako jej mykalo kútikmi úst dlhovlásku prezradilo, že áno, už bola o dosť spokojnejšia s tým čo počula, div že od pýchy nepodrástla a to bolo znamenie, že sa ich večera mohla začať.

Odviedol ju k malému jedálenskému stolu, na ktorom pred tým i napriek stiesnenému priestoru vyčarovala až pozoruhodné slávnostné prestieranie a ako si tak spokojne zaň sadala, zatiaľ čo jej gavaliersky prisunul stoličku, pretože si ho tak naučila, aspoň čo sa týkalo výnimočných príležitostí, akou bola táto, svoje nadšené očakávanie sa ani len nepokúšala skryť.

„Bože, Toshi, to je krásne,“ okomentovala sviečky, ktorých plápolajúce plamienky osvetľovali jej tvár a tá sa rozžiarila ešte viac, akonáhle si všimla, že pod stromčekom pribudlo k tým balíčkom, ktoré tam poukladala, ešte pár ďalších.

Po tom, čo si pripili na ich prvé spoločne trávené vianočné sviatky, nadišiel čas na jedlo, ktoré pre nich Nita s láskou pripravila. Počas užívania si slávnostnej večere, ktorá podľa Shinsa chutila rovnako dobre, ako to, čo mu včera na zvyšok smeny v práci nabalila jej matka, prišla reč na viacero odľahčených tém, no nevyhli sa ani tým vážnejším.

Ako tak oproti nej sedel a sledoval ju, zatiaľ čo si vychutnávala ďalší dúšok bublinkového sektu s lícami mierne začervenanými, blaženým výrazom v krásnej tvári a bradou podopretou v jednej z drobných dlaní, nedokázal si pomôcť a musel premýšľať nad tým, čím si zaslúžil niečo takéto.

To, ako sa dnes kvôli nemu snažila a ako všetko pripravila, ho zanechalo v akomsi zvláštnom duševnom rozpoložení. Nevedomky mu dala čosi, čo snáď žiadne predošlé sviatky nemal a nešlo len o pozlátku na ligotavom baliacom papieri, výzdobu, ktorá rozžiarila inokedy strohé a občas aj ponuré priestory jeho bytu a chutné domáce jedlo, ktoré bolo pre neho vždy pomernou vzácnosťou, ale aj o čosi iné. Snažil sa nepokoj v svojej mysli zakryť a užívať si ich spoločný moment tak, ako ona, no zrejme ho v ňom vycítila, pretože na neho uprela svoje zvedavé zelenkavé oči, v ktorých sa mihol náznak starosti.

Načiahol sa za jej malou dlaňou, ktorou položila pohár šampanského späť na stôl a zovrel ju vo svojej, nežne prechádzajúc palcom po jej hánkach a venujúc jej upokojujúce podvihnutie kútikov úst v drobnom úsmeve, keďže sa mu podarilo zmätok vo svojom vnútri aspoň trochu ovládnuť a potlačiť.

„To nič, Kitty,“ neprestával hladiť chrbát jej ruky svojimi prstami, „len som premýšľal, že ako sa ti odvďačiť za to, čo si pre mňa dnes urobila.“

„To nestojí za reč,“ rozpačito mu úsmev oplatila a na jeho ruku položila aj druhú z dlaní. „Nemusíš, ale ak na tom predsa len trváš, tak je tu niečo, čo by ma naozaj potešilo a nielen mňa. Moji rodičia by sa s tebou veľmi radi konečne zoznámili a myslím, že sviatky sú na to ideálne. A nemusíš mať obavy, som si istá, že si ťa okamžite obľúbia. Vlastne, mamka je už teraz z teba nadšená, stále mi prízvukovali, aby som ťa medzi sviatkami konečne doviedla k nim. Moc by to pre mňa znamenalo...“

Prstami stisol tie jej vo svojej dlani o máličko viac, čím tok jej myšlienok, ktoré vyslovovala aj nahlas, prerušil. Stálo ho to značnú dávku premáhania a odhodlávania, no napokon prisľúbil, že s ňou na návštevu k jej rodičom pôjde. A reakcia, ktorú jeho súhlas u nej vyvolal, bola adekvátnou odmenou za to, že sa prekonal a rozhodol zdolať ďalšiu pomyslenú bariéru svojej komfortnej zóny.

„Dobre, pokiaľ si to naozaj tak veľmi želáš. Ale budeš mi musieť pomôcť pre nich niečo zohnať, aby som neprišiel na návštevu s prázdnymi rukami.“ Dúfal, že tesne po sviatkoch nebudú obchody vybrakované až na toľko, že nič schopné pre tak dôležitých ľudí, ako boli rodičia jeho partnerky, na ktorých potreboval urobiť aspoň aký-taký dojem, nezoženie.

„Neboj sa, pomôžem. Nevieš si ani predstaviť, akú mám radosť a jak moc sa na to teším.“ Nita mala pocit, že snáď ani nenájde slová, no napokon z nej predsa len nejaké vypadli, vyjadrujúc jej potešenie nad tým, že konečne s jej návrhom, ktorý sa mu snažila podsúvať už dlhšiu dobu, súhlasil.

„Viac ako na darčeky?“ Naznačil jej tým, že keďže dovečerali a ešte jednu porciu by pravdepodobne nezvládol ani jeden z nich, nastal čas na ďalší bod programu ich večera, o ktorom vedel, ako moc sa ho jeho dievča nevie dočkať.

Presunuli sa teda od stola k stromčeku, aj s pohármi šampanského, ktoré skončili položené na podlahe, hneď vedľa dlhovlásky, ktorá sa usadila na kúsok zeme pokrytej malým kobercom a urobila si pohodlie, pripravená pustiť sa do najočakávanejšej aktivity dnešného večera. Než však stihla siahnuť po niektorom z balíčkov, ktoré ju tak lákali, zastavila sa a obrátila tvár k svojmu partnerovi.

„Počkaj ešte, vieš, čo mi napadlo? Zabudli sme na svetielka!“ Zakňučala, keďže si až teraz uvedomila, čo tomu stromčeku, s ktorým bola doposiaľ tak moc spokojná predsa len chýba. Samozrejme, nebol rozžiarený farebnými, či zlatistými svetielkami, ktoré boli neodmysliteľnou súčasťou každej vianočnej dekorácie. Mali síce zapálené to bláznivé množstvo vonných a čajových sviečok, ktoré doniesla, no i tak sa hnevala na seba samú, že na toto nemyslela. „Úplne mi to vypadlo, že ich potrebujeme, keď som si všetko chystala.“

Shinsou by len ledabolo pokrčil ramenami, či mávol rukou s tým, že predsa o nič nešlo a určite sa zaobídu aj bez svetielok, ktoré jemu v obývačke vôbec nechýbali. No ľútosť v jej nefritových očiach mu nedovolila toto malé lamentovanie ignorovať. Našťastie však mal pre ňu okrem tých pod stromčekom ešte jedno ďalšie malé prekvapenie, ktoré mohlo zachrániť situáciu.

„Ak chceš svetielka, choď sa pozrieť do spálne,“ prehovoril záhadne, na čo dlhovláska zbystrila pozornosť, nastražila uši a jej oči sa rozšírili očakávaním. „Ale nechci odo mňa, aby som ich teraz premiestňoval na stromček, pekný je aj bez toho,“ dodal, na čo jeho zvedavé mačiatko nechalo darčeky pod stromčekom nedotknuté a po tom, čo sa vyštverala späť na nohy, odcupkala až k dverám jeho spálne.

Hitoshi vedel, že tak ako väčšina zástupkýň nežnejšieho pohlavia, aj tá jeho zbožňuje všetko, čo sa ligoce, či svieti a tak sa pred tým, ako mala prísť, zmohol ešte na ďalšiu vec, o ktorej dúfal, že znova vykúzli ten najspokojnejší výraz a najširší úsmev na jej krásnej tváričke. A keď niekoľko dní dozadu tak oduševnene básnila o výzdobe, napadlo mu zrealizovať niečo, nad čím premýšľal už dávnejšie, dúfajúc, že by sa jej to mohlo páčiť.

„Ach! To je nádhera!“ Nadšený povzdych, ktorý jej unikol pomedzi pery, len čo pootvorila dvere do jeho spálne a nazrela dnu, bol jasným signálom, že jeho zámer vyšiel. Chvíľku sa užasnuto dívala a potom sa znova otočila jeho smerom. „Vidíš? Hneď ti to tam vyzerá útulnejšie.“

Jeho spálňu, ktorá by za iných okolností zívala strohou prázdnotou holých stien, rozžiarili svetielka, ktoré sa ako reťaz ťahali nad posteľou, okolo celého okna, až hore na garnižu. A, prirodzene, jej sa to páčilo tak veľmi, že k nim znova obrátila hlavu, akoby sa nevedela vynadívať. Nemohla sa dočkať, kedy si užijú atmosféru, ktorú tak jednoduchá vec ako fialkové led-svetielka v jeho spálni vyčarovali. Už tak sa jej pri ňom zaspávalo viac, než dobre, najmä keď obaja ležali v jeho posteli, no takto to bude mať ešte väčšie kúzlo.

Otočila sa na päte a rozbehla za ním, doslova ho atakujúc, ako tak sedel na pohovke a tuho ho objala oboma pažami okolo krku.

„Je to super, Toshi, ako celý náš dnešný deň,“ zamumlala, keď sa tvárou pritisla k jeho krku, túliac sa k nemu spôsobom až nápadne podobným tomu, čo zvykla robievať aj Kerri, ktorá spokojne vylihovala na koberčeku blízko stromčeka, keďže ju už omrzelo načahovať sa za jeho ozdobami, či ňufákom skúmať ligotavé balíky pod nimi. „Naozaj si mal dobrý nápad, myslím, že v spálni je pre tie svetielka lepšie využitie.“

„Ak nebudeš poslúchať, tak ťa nimi priviažem o posteľ,“ pohrozil jej s humorom v hlase, na čo sa dlhovláska, ešte stále prakticky uvelebená na ňom rozpačito pomrvila a miesto smiechu zahanbene stisla pery, pretože si to okamžite predstavila a chtiac, či nechtiac, musela uznať, že sa jej to ani moc nepriečilo. „A teraz si choď rozbaliť darčeky, Kitty, viem, že na to čakáš celý deň.“ Popohnal ju jemným capnutím po zadku, keď sa od neho konečne odlepila a postavila na nohy. 

Usadila sa späť na svoje pred tým vyhliadnuté miesto na koberci, no potom po všetkých štyroch prešla až za zvieracou členkou Shinsovej domácnosti, aby sa na chvíľku povenovala aj jej, čím sa mladému underground herovi, pohodlne usadenému na gauči kúsok vedľa, naskytol celkom dosť zaujímavý pohľad, keď sa lem jej pletených šiat podvihol o čosi vyššie. A samozrejme, muž v ňom sa nezaprel ani teraz, takže jeho fialové oči zablúdili k jej stehnám, ktoré sa ešte viac poodhalili a nevynechal ani ďalšiu z obľúbených častí jej tela, ktorú ledva zakrývala pletená látka jej kratučkého vrchného dielu oblečenia.

Nita bola očividne vo svojom živle, blázniaca sa s Kerri a tešiaca sa na darčeky, ktoré čakali na otvorenie pod stromčekom, keďže nezaregistrovala to, ako po nej intenzívne blúdil pár jeho fialových očí. Než po ktoromkoľvek z balíkov siahla, otočila hlavu jeho smerom, natiahla k nemu ruku a obdarovala ho pohľadom plným očakávania.

„Poď za mnou, Toshi,“ zaprosíkala, „každý si musí rozbaliť svoje darčeky sám. Teda, okrem Kerri, tej pomôžeme.“

Hoci sa mu pohodlie gauča opúšťať nechcelo, premohol sa aj tento raz a vyhovel prosbe dlhovlásky, ktorá nadšená z toho, že mala svojho partnera takto blízko a jeho štvornohý domáci miláčik sa k nim pridal, konečne začala venovať pozornosť tomu, na čo sa tešila už hodnú chvíľu.

Ukázalo sa, že neklamala, keď tvrdila, že na prázdno bez darčeka neobíde ani zvieracia členka ich dnešného zloženia, pretože prvé dva balíčky, ktoré z tej kopy pod stromčekom vytiahla, boli určené pre Kerri. Tá sa mohla tešiť z mačacích maškŕt v tvare vianočných stromčekov, hviezdičiek, či rybičiek, ktoré pripomínali napečené medovníky, čakajúce v miske na konferenčnom stolíku vedľa dvoch vysokých pohárikov šampanského.

A okrem toho dostala od priateľky svojho pána aj ďalšie užitočné veci, ktoré vedel oceniť aspoň on. Vodítko s novým parádnym obojkom fialkovej farby a vianočnou rolničkou pripevnenom na pútku jej Shinsou na želanie svojho dievčaťa rovno aj nasadil, tváriac trošku podozrivo, no na podvihnuté svetlé obočie dlhovlásky zareagoval iba odbočením od témy, vyzývajúc ju, aby otvorila ďalší z balíkov, ktoré ešte zostali nedotknuté.

Do tretice prišiel na rad darček pre Kerri a tento ukrýval roztomilú gumenú hračku, pripomínajúcu myš. Nie, že by takých mala Hitoshiho štvornohá kamarátka málo, celkom dosť ju rozmaznával, no jedna ďalšia do zbierky neuškodila – najmä, ak nevydávala uši-trhajúci piskľavý zvuk, ako predošlé, ktoré už stihla od mladej zelenookej ženy dostať pred tým.

„Tento je pre teba, Toshi,“ Načiahla sa Nita po jeden z tých väčších, ktoré doniesla v obrovskom cestovnom kufri a oslovený zvedavo naklonil hlavu do strany a krabicu, ktorá bola nedbalo zabalená v ozdobnom papieri si vzal.

„Kitty, neblázni,“ znova na ňu uprel tak trochu vyčítavý pohľad, akonáhle papier roztrhol a podľa obalu krabice, v ktorej bol darček uskladnený spoznal, o čo šlo. Vyčítavo sa na svoje dlhovlasé mačiatko pozrel z toho dôvodu, že ho zarazila hodnota daru, ktorý od nej dostal. „Čo ti to napadlo? Toto je až príliš.“

Samozrejme, že ho niečo takéto praktické, čo by sa mohlo už považovať za jeden z tých luxusnejších výdobytkov zariadení do domácnosti a určite by si ho sám len tak nekúpil, hoci mu neraz napadlo, že by nebolo na škodu mať niečo také doma, potešilo. Nečakal, že jeho dievča príde s čímsi podobným, skôr bol pripravený na bláznivé nápady premietnuté v gýčových darčekoch, čo by sa jej podobalo a vôbec by mu to nevadilo. Ale niečo takéto?

„No, čo? Presso stroj je úžasná vec. Aj s Camie jeden doma máme a už si bez neho neviem predstaviť život! Uvidíš, že zmení aj ten tvoj. Toto je okrem vane jediná vec, ktorá mi tu v tvojom byte chýba k dokonalosti.“ Rozpačito sa usmiala od ucha k uchu, až tak žiariaca od radosti a pýchy, že sa jej podarilo takýmto darčekom zabodovať.

Vedela, ako často a rád jej priateľ pije kávu, ktorá bola popri energetických nápojoch jeho hlavným zdrojom životnej energie a keď si pred sviatkami lámala hlavu nad tým, čím ho obdarovať, aby ho to naozaj potešilo a neradoval sa iba kvôli nej, aby bola spokojná, nápad kúpiť mu kvalitný stroj na kávu prišiel ako záchrana na poslednú chvíľu. A od tohto jedného – hlavného darčeka sa mohli odvíjať ďalšie nápady súvisiace s ním, až si tak v duchu gratulovala, aká je geniálna.

„Ty môj blázonko,“ vydýchol, ako si tak tú krabicu so značkovým spotrebičom obzeral a skutočne musel skonštatovať, že sa mu potešil. „Ďakujem, moc, vyzerá parádne. Ale nemala si kvôli mne toľko míňať.“ Znova zaznel ten jeho prísny a neoblomný tón, ale vynašla sa a keď krabicu odložil pod konferenčný stolík, načiahla sa jednou z dlaní za tou jeho.

„Neboj sa. Som predsa nejaká influencerka, no nie? To znamená, že si viem vyjednať rôzne zľavy a výhodné ceny na všetky dobré značky, ktoré sa idú roztrhať, aby so mnou mohli spolupracovať! Takže si nerob starosti ani ty a pekne si ho užívaj. Dúfam, že ti bude dobre slúžiť, mal by to byť jeden z tých kvalitnejších.“ Spokojnosť z nej len tak sršala, keď sa mu prihovárala a jeho veľkú dlaň stisla vo svojich menších, aby ho uistila, že sa vôbec nemusí zdráhať.

„Ďakujem,“ zopakoval a sklonil hlavu, priťahujúc si jej ruku k svojim perám. Do dlane jej vtisol bozk, akoby snáď slová nestačili a mal potrebu jej poďakovať aj týmto spôsobom, na čo zareagovala viac, než potešene.

„Ostatné sú už len také maličkosti,“ uhla pohľadom a očami pátrala po zvyšku balíčkov, než vybrala ďalší, ktorý mu podala. „Ale súvisia s týmto darčekom, ktorý si si otvoril ako prvý.“

Podľa tvaru zabaleného predmetu, či viacerých súdil, že pôjde o nejaké nádoby a teda nebolo ťažké odhadnúť, čo ten baliaci papier ukrýval. No keď ho strhol a utvrdil sa v tom, že mu naozaj kúpila hrnčeky – pravdepodobne na kávu – stačilo zazrieť motív, ktorým boli zdobené a ďalší udivený, ba priam až neveriacky výraz sa usadil na jeho tvári.

„Kitty... Ja-„ Nevedel, čo na to povedať a tento raz mu mykalo nielen jedným, ale rovno oboma kútikmi úst a možno dokonca celou časťou tváre, ako sa tak pokúšal potlačiť smiech a udržať aspoň čiastočne vážny výraz, aby si nemyslela, že je jeho zámerom vysmievať sa jej za to, čo sa mu rozhodla podarovať ako ďalšie. „Prosím ťa, ako ti napadlo niečo takéto?“

Čakal všeličo, ale toto nie. Ak si pred tým myslel, že dnes na bláznivé nápady z dielne jeho podareného mačiatka nepríde, mýlil sa. Teraz boli na rade tie gýčové a pre neho nepochopiteľné veci, ktoré ona tak moc obľubovala. Ale toto? Na dvoch malých hrnčekoch, ktoré sa vlastne k prvému darčeku od nej hodili, by nebolo nič zvláštne. Ale to by nemohli byť vyzdobené motívom s nie práve najnevinnejším skrytým významom, ktorý ale jemu neunikol. Na jednom bolo vygravírované čiernou farbou „Daddy“ a druhý zdobil podobný nápis – tento raz krikľavo ružový –  znejúci „Kitten“ ktorý spôsobil, že svoje pobavenie ovládnuť nedokázal, aspoň nie tak úplne.

Dlhovláska si nervózne zahryzla do spodnej pery a jej líca mierne zružoveli, no potom svoju prvotnú triašku neistoty potlačila a s čo najodhodlanejším a najsuverénnejším tónom, aký bol v jej silách, založila ruky na hrudi, pozrela mu znova do tváre, z ktorej pobavenie teraz už priam kričalo a spustila.

„Uhm, neviem... Hľadala som nejaké pekné hrnčeky pre páry, jeden bude totiž môj a budem z neho piť vždy, keď k tebe prídem a urobíš mi kávu na tom novom stroji,“ vyhlásila, snažiac sa o to, aby jej rozpaky neprezradil hlas, ktorý sa jej každou chvíľou mohol zachvieť, zatiaľ čo drobné prsty žmolili pletenú látku šiat, ktoré mala na sebe. „Vieš, že ružová je moja farba. A okrem toho, predsa ma tak voláš, nie? Mačky máš rád a ´kitten´ vlastne znamená anglicky mačiatko, googlila som si to, aby si vedel! Takže sa mi zdalo, že by to mohlo byť-„  na chvíľku svoj monológ prerušila, spozorujúc na jeho perách ten najširší pobavený úškrn, aký u neho za dlhú dobu videla. „He~ej! Nesmej sa, Toshi!“ Zamrnčala namosúrene, keď to, ako moc mu bolo práve vtipne, už ani neskúšal zakryť.

„Prepáč, zlatko,“ napokon sa aspoň trochu spamätal a venoval jej zdanlivo ľútostivý pohľad, ktorý mu však neuverila tak úplne, pretože jeho pery stále prezrádzali pobavenie, ktorému sa márne snažila prísť na koreň.

Veď predsa tie hrnčeky boli milé, no nie? Po tom, čo pre neho vybrala ten presso stroj vedela, že by sa mu ako druhý darček niečo takéto mohlo hodiť. A ona bola vždy ten typ dievčaťa, či mladej ženy, ktorá odjakživa bývala z myšlienky takýchto drobností pre páry nadšená. Dlho vyberala, aké hrnčeky  na štýl „pre neho a pre ňu“ kúpiť - či zvoliť nejaké klasické s motívom Disney, ktoré sa jej páčili najviac alebo niečo s výrokom, ktorý by vystihoval vzťah ich dvoch, no došlo jej, že jej priateľ na podobné veci nebol.

Ale napokon zvíťazil motív mačiek, o ktorom bola presvedčená, že bude mať úspech a akonáhle zazrela medzi tou hromadou reklám, ktoré na ňu internetový vyhľadávač vychrlil tieto dve šálky, upútal ju ružový nadpis na tej, ktorá bola určená pre ženskú polovičku dvojice, ktorým internetový obchod takýto tovar ponúkal.

„A budeš ma odteraz tak aj volať? Daddy?“ Ozval sa znova, čím si opäť získal jej pozornosť. Narážal na nápis na tom z dvoch nových hrnčekov, čo mu pribudli do výbavy v domácnosti, ktorý bol podľa všetkého ten jeho. „Aspoň, keď sme sami?“ Tón jeho hlasu klesol ešte hlbšie, čo bol presne ten správny recept na to, aby sa jej vnútro príjemne zachvelo spôsobom, ktorý pri ňom mávala často, no ešte stále naň nebola úplne zvyknutá, ani za tie mesiace, ktoré s ním stihla stráviť.

Až teraz Nite došlo, čo ho tak náramne pobavilo. V podstate tomu nápisu na mužskej časti darčeka, ktorý mu dala, príliš veľa pozornosti nevenovala. Už vedela význam toho slovíčka, ktoré ju privádzalo do rozpakov, no bola tak moc nepozorná, že jej ani len nezišlo na um, ako moc by sa ho Shinsou mohol chytiť. Malo jej to dôjsť skôr. No už bolo neskoro a tak nezostávalo nič iné, len čeliť jeho dráždeniu, ktoré potajomky milovala, no preklínala mladého muža, ktorý tvoril jej druhú polovičku zároveň, zakaždým, keď s ním začal.

„Bože, Hitoshi Shinsou!“ Zvraštila svoje tenučké obočie a našpúlila pery v pohoršenej a mierne odutej grimase, zatiaľ čo jej tvár nadobudla pomerne dosť sýty červený odtieň, ktorý by mohol konkurovať zrelej paradajke. „Prestaň si ma už konečne doberať!“ Zafňukala a prikryla si tvár dlaňami, stisnúc viečka tak pevne, akoby snáď to, že ho nemohla vidieť, pomohlo zahanbeniu, ktoré sa jej zmocnilo vrátiť sa tam, odkiaľ sa vzalo.  „Vieš dobre, kvôli čomu som ich kúpila.“ Vysúkala zo seba napokon a konečne odkryla tvár, na ktorej pretrvávali známky predošlej červene, zafarbujúce jej líca tento raz doružova.

Určite aj jej prvotný – nevinný zámer pochopil, no to by nebol on, aby si to nevyložil aj po svojom – tak ako sa mu zachcelo. Ale, v podstate, výberom takéhoto darčeka sa vlastne trafila do nôty jeho zvrhlejšej stránke, o ktorej toho vedela už viac, než dosť, tak by sa mu to, čo vybrala predsa malo páčiť.

„Kde si vlastne niečo také zohnala?“ Spýtal sa, keď si oba hrnčeky zaujato prezeral, na čo sa ona chvíľku zamyslela, zvažujúc, či mu má naozaj prezradiť, aké stránky internetu občas zvykla prechádzať.

„Ehm,“ začala, pociťujúc ďalšiu vlnu zahanbenia, no napokon sa predsa len odhodlala vyjsť s pravdou von „na jednej veľmi divnej stránke, kde predávali všelijaké... uhm... také veci...“ nemusela ich ani pomenovať presne, v jeho fialových očiach sa mihol náznak porozumenia, čo ju vôbec neprekvapovalo. „Ale toto sa mi páčilo a nikde inde takéto podobné nemali.“

„Poď sem, Kitty,“ tento raz sa na ňu usmial úprimne, bez provokácie a natiahol k nej ruku, aby ju prijala a mohol si ju za ňu pritiahnuť bližšie k sebe, až mu skončila usadená na kolenách, zatiaľ čo on stále okupoval svoje miesto na kobercom pokrytej podlahe, kúsok od stromčeka, „všetkým si mi urobila veľkú radosť.“

Jedna z jeho rúk skončila v spleti vlnitých vlasov na jej zátylku, keď nežne poláskal jej šiju spôsobom, ktorému by neodolalo absolútne žiadne mačiatko a to jeho už vôbec nie. Ak by mohla, Nita by blahom tento raz zrejme naozaj zapriadla a tak iba privrela viečka a nechala spokojný výraz, aby sa kompletne zmocnil čŕt jej tváre. Ucítila ako sa k nej priblížil, pretože jeho hrejivý dych zasiahol jej pokožku, no miesto toho, aby ju poláskal aj svojimi perami, jeho líce sa iba nežne obtrelo o jeden z dievčininých spánkov, keď sa načiahol popri nej bližšie k stromčeku a vzal jeden zo zvyšku balíkov pod ním do ruky.

„Teraz si ty otvor niečo, čo je pre teba.“ Podal jej ho a ona si všimla, ako moc pekne bol zabalený do lesklého zeleného papiera, previazaný zlatou stuhou s ozdobou na vrchu. Poťažkala ho v ruke, keďže veľkosťou akurát zapadol do jednej z jej dlaní, no než stihla krabičku v rukách podrobnejšie preskúmať, ucítila, ako sa k nej znova nahol a tento raz sa špičkou svojho noha zľahka obtrel o ten jej. „Ale najskôr sa ti musím ešte raz poďakovať,“ vydýchol.

Zelenooká mladá žena vytušila, aký konkrétny spôsob, ktorým by jej rád vyjadril vďačnosť, má namysli a neprotestovala ani v najmenšom. Práveže, nemohla si predstaviť nič, čo by sa jej ako prejav vďaky z jeho strany práve teraz páčilo viac, než to, čo sa očividne chystal urobiť. Jej viečka klesli rovnako, ako tie jeho a jej plné pery sa zachveli, keď ich od seba jemne oddelila v očakávaní, kým ju pobozká, zatiaľ čo mu sedela spokojne na kolenách.

Prstami jednej z rúk zavadil o jej chodidlo zahalené vo vlnenej pančuche, čo ju trochu pošteklilo, no chichot, ktorý v nej začal bublať, potlačila, stále čakajúc bez pohnutia. Druhou ju vzal za tú jej drobnú, v ktorej nezvierala ešte stále neodbalený darček od neho a ich pery sa konečne stretli v tom najjemnejšom dotyku, ľahkom ako pierko.

Bozk však nestihol nabrať na intenzite ani sčasti, keďže dlhovláska okrem jeho láskania ucítila aj to, ako ju čosi poťahalo za rukáv svetra, ktorý mala na sebe. Prerušila teda spojenie ich pier a o kúsok sa od neho odtiahla, na čo jej pohľad skĺzol k zdroju toho malého, no celkom intenzívneho drankania.

Kerri zrejme prestalo baviť naťahovanie sa s jej novou gumenou zábavkou, ktorú k Vianociam dostala a rozhodla sa, že sa obom jej ľudským spoločníkom pripomenie, aby ju nezanedbávali, nehľadiac na to, že tak narušia ich moment. Svoje mačacie pazúriky zaborila do fialkovej vlnenej látky Nitinho svetra a zaťahala zaň, mixujúc malými labkami, čím sa znova rozozvučala aj rolnička na obojku, ktorý mala na sebe.

„Čo, zlatúšik?“ Obdarovala ju zelenooká mladá žena prívetivým výrazom, rozťahujúc pery v hrejivom úsmeve, zatiaľ čo na ňu nedočkavá mačka hľadela s očakávaním vo svojich veľkých očiach, tak moc podobných, ako mala ona sama.

Na rozdiel od jeho priateľky, Shinsou svojej štvornohej parťáčke venoval o čosi viac namosúrenejší výraz, akoby sa ju neverbálne snažil pokarhať za to, že ho takto zradila a ukradla si pozornosť jeho dievčaťa, s ktorým sa práve plánovali venovať aspoň na chvíľku len jeden druhému, pre seba. Ale napokon sa na svoju mačku nehneval dlho a jeho karhavý výraz sa vzápätí uvoľnil.

„Možno ti chce naznačiť, aby si si konečne otvorila svoj darček, Kitty,“

„Oh, jasné,“ zaškerila sa oslovená tento raz na neho a po tom, čo jeho štvornohého domáceho miláčika pohladkala, aby jej nebolo ľúto, konečne odbalila malú ozdobnú krabičku, ktorú aj otvorila.

Zelenkavé oči sa rozšírili prekvapením a až tak zažiarili nadšením, keď z nej vybrala choker – náhrdelník, ktorý bol určený na obopínanie hrdla, v štýle, aký zvykla rada nosiť a podobných kúskov mala doma viac. Tento však nebol tak úplne obyčajný – bol veľmi pekný, s tenkým čiernym remienkom z kvalitnej zamatovej látky a uprostred ozdobený krištáľovým príveskom, na ktorom visela malá strieborná rolnička.

„Keď už sú tie Vianoce...“ pokrčil Shinsou ramenami, keď na neho dlhovláska uprela spýtavý pohľad, no v jej očiach, ktoré jasne naznačovali, jak moc potešená bola, našiel uistenie, že vybral dobre. Váhal, či jej nekúpi niečo podobné, no omnoho viac symbolické, čo by najmä pre neho nieslo význam, ktorému ona ešte tak dobre nerozumela, no napokon sa rozhodol pre takýto doplnok, tušiac, že ich zvykla nosiť často a on neprotestoval, pretože sa mu na jej krku vždy nesmierne moc páčili.

 „Aha, Kerri, pozri akú peknú rolničku som od tvojho pána dostala. Teraz budeme obe ladiť,“ zatriasla ozdobou na krk, až prívesok na nej zacengal, čím znova získala pozornosť ich zvieracej spoločnosti, ktorá sa za zdrojom toho zvuku – rovnakého, ako vydával jej obojok – ihneď otočila. Nita sa k mačke svojho priateľa sklonila a voľnou rukou sa pomaznala s jej huňatým čiernym kožúškom, zatiaľ čo vtisla zvieratku na vrch hlavy láskyplný bozk.

„Ďakujem, je moc krásny, presne takéto mám rada a tento je ešte aj vianočný!“ Tešila sa obdarovaná mladá pro ďalej a keď prepustila Kerri, ktorej pozornosti od oboch z jej ľudských spoločníkov stačilo, odhrnula si spleť dlhých ružovkastých vĺn preč z ramien a priložila čierny pásik s krištáľovou ozdobou ku krku. „Pomôžeš mi ho zapnúť, Toshi?“

Pohmýrila sa a otočila tak, aby na zadnú časť jej krku poľahky dosiahol a o chvíľku už cítila hrejivé brušká jeho dlhých veľkých prstov, ako sa jemne obtreli o jej citlivú pokožku, až si znova kvôli tej senzácii zahryzla do pery, poslušne držiac masu svojich hustých vlnitých vlasov bokom a čakajúc, kým jej náhrdelník zapne. So sponou sa jeho prsty pasovali hodnú chvíľku, no akonáhle zapínanie do seba zapadlo, čierna látka sa krásne prispôsobila tvaru jej útleho krku.

„Kerri pusu dostane a ja nie?“ Zašepkal jej do ucha, pri ktorom sa zastavili jeho pery, keď uchopil obe z jej odhalených ramien dosť pevne na to, aby sa nevrtela a priblížil sa k nej tak, že horúcim dychom pošteklil miesto, ktoré práve teraz obopínal darček on neho.

Keď cítila textúru jeho pier kĺzať po pokožke ramien, smerujúcich až nižšie - k časti jej odhalenej lopatky, neubránila sa aspoň drobnému stonu, ktorý prekĺzol pomedzi tie jej – pootvorené. Ach, ako rada by sa nechala kompletne uniesť týmto jeho vábivým dráždením, ktoré začínalo rafinovane – zľahka, no moc dobre tušila, kam to bude smerovať ďalej. Ale tým pádom by sa k zvyšku vianočnej nádielky už zrejme nedostali a ona bola tak veľmi zvedavá i na zvyšok darčekov, ktoré pre ňu mal, že napokon tomu vábeniu z jeho strany predsa len odolala, čo bol priam nadľudský výkon.

„Uhm, jasné, ale ešte tu zostal pre teba jeden balík, ktorý si si nerozbalil.“ Doslova od neho odskočila, štvornožky lezúc bližšie k stromčeku, hľadajúc na kope ten balíček, v ktorom bolo posledné prekvapenie pre neho. Najradšej by ju za to opäť pleskol po tom malom, no lákavo pevnom zadku, ktorý pred ním zase pretŕčala, tento raz o čosi silnejšie, no udržal sa na uzde a počkal, kým k nemu opäť pribehne aj s podlhovastým predmetom vo vianočnom baliacom papieri.

Ak sa pred tým musel premáhať, aby nevyprskol smiechom, tak teraz mal dojem, že sa snáď udusí. Ale nemohol si pomôcť. Myslel že po tých hrnčekoch už nič bláznivejšie nepríde, no zrejme svoju partnerku podcenil, pretože týmto, čo mu podarovala a on po strhnutí baliaceho papiera spoznal, čo sa v krabici ukrývalo, to úplne zaklincovala.

„Puzzle?“ Znova mu mykalo kútikmi úst, no tento raz ju jeho pobavenie nerozčarovalo a víťazoslávne sa na neho uškrnula.

„Áno. Trocha som pátrala po fórach, kde písali ženy rady, čo kúpiť svojim mužom pod stromček a niekto tam napísal, že so svojou polovičkou radi skladajú puzzle. Takže som si tento nápad hneď zamilovala! Podľa mňa je to perfektná zábava na dlhé zimné večery, veď uvidíš.“

Neprotestoval, len sa stále nemohol prestať diviť nad tým, čo práve držal v rukách. Naposledy sa skladaním puzzle zabával snáď ešte v škôlke, preto by mu ani len nezišlo na um, že ich niekedy dostane ako darček v dospelom veku. Ale tieto neboli úplne obyčajné – veď čo iné by mohol od svojho dievčaťa očakávať, ako niečo špeciálne – a to, čo ho najviac pobavilo, bol motív puzzle, vyobrazený na krabici. Z nej sa na neho dívala hŕstka malých mačiatok s veľkými guľatými a ligotavými očami. Bol to taký ten typický gýčovitý vintage obraz, ktorý by zrejme nemohol vybrať nik iný, len jeho krásna priateľka.

„Hmm, dvetisíc päťsto dielov... Tak to máme čo robiť, Kitty, kým to poskladáme, budú druhé Vianoce. Už aby sme začali.“ Neprestal sa na tom baviť, no aspoň jej prisľúbil, že skladanie obrazca s mačiatkami tváriacimi sa podobne, ako sa zvyklo aj jeho zelenooké a dlhovlasé, keď od neho niečo chcelo, zahrnie do ich spoločných večerných aktivít. „Musíme len vymyslieť, že kde si to rozložíme, aby nám tie dieliky potvora Kerri nerozhádzala.“

Znova bola na rade ona, aby si otvorila ďalšie z prekvapení pre ňu a úprimne, dlhovláska sa rozbalenia najväčšej krabice, ktorá pod stromčekom od začiatku ich večere trónila, naozaj nevedela dočkať. Balík bol aj pomerne dosť ťažký a tak jej ho pomohol prisunúť si bližšie, zatiaľ čo ju druhou rukou objímal okolo drieku, ako tak sedela pred ním, opretá o jeho hruď.

Brada fialovo-vlasého muža znova spočinula na vrchu jej hlavy a zaujato sledoval, ako si ďalší z darčekov rozbalila, očakávajúci jej reakciu na to, čo sa nachádzalo v krabici. Len čo otvorila jej veko a odhodila ho na bok k zvyšku zdrapov papiera, ktoré zostali po predošlých balíkoch, jej nadšené zastonanie dalo mladému underground herovi najavo, že ani týmto výberom neurobil krok vedľa.

Jeho roztomilé mačiatko mu už dlhší čas rozprávalo o tom, ako nevie nájsť poriadny a kvalitný pár slúchadiel, ktorými by mohla nielen počúvať hudbu, ale ich používať prakticky pri akejkoľvek ďalšej aktivite, najmä pri tvorbe jej vlastných piesní, o ktorú sa stále pokúšala, kedykoľvek našla aspoň chvíľku času a premohla svoju aktuálnu lenivosť.

A mala šťastie, pretože jej priateľ sa na rozdiel od nej v technike vyznal celkom slušne. Neraz bola svedkom toho, ako sa dokázal ponoriť do hrania video-hier, občas na jej vkus až priveľmi a mala čo robiť, aby si v takých chvíľach vynútila jeho pozornosť. Ale sľúbil jej, že ju do jeho herných seáns niekedy zapojí tiež, len bude potrebovať nejakú lepšiu výbavu, ako tú, ktorú mala doma. Tým narážal na jej dosluhujúci mikrofón, ktorým zvykla nahrávať covery piesní, keď jej na to zvýšil čas, ktorý už zažil aj lepšie časy, no vzhľadom na to, o ako nekvalitný výrobok šlo, sa nemohol nikto čudovať.

A tak jej pod stromček kúpil nový – rovno aj s kompletným setom. Okrem ružového zariadenia na nahrávanie zvuku, ktoré pre takého milovníka hudby, akým bola Nita, slúžilo dokonale si v krabici našla aj parádnu hernú klávesnicu rovnakej farby s údajným dúhovým podsvietením, čo značil pribalený leták a návod na obsluhu. A čerešničkou na torte tohto nečakaného a určite nie lacného, no o to viac vítaného daru, boli slúchadlá.

Nový set jej práve teraz padol viac, než vhod, pretože svoje staré už používať nemohla. Potešila by sa hocijakým, keďže pred sviatkami počas stresujúceho naháňania sa za darčekmi pre druhých zabudla na to, že by si mala kúpiť nové. Ale tie, čo práve dostala od Shinsa, boli... perfektné.

Rovnaká ružová tvorila aj materiál, z ktorého boli vyrobené a vyzerali veľmi kvalitne, ba priam až štýlovo. Ale čo ju zaujalo najviac – bolo to, aký mali tvar. Išlo totiž o taký ten typ s rozkošnými mačacími uškami, na ktorý sa nevedela vynadívať.

„Myslím, že s nimi budeš pokojná,“ prihovoril sa jej všímajúc si, ako si ich obzerala v rukách, „dajú sa použiť aj bez kábla, keďže si ich môžeš spárovať so svojim telefónom, laptopom a dokonca aj s elektrickými klávesmi, čo máš doma. A mali by vydržať dlho, je to dobrá značka.“

Najskôr uvažoval ešte o jednej, no napokon vybral tieto čisto už iba kvôli ich dizajnu. Bol si istý, že nič nepadne jeho roztomilej priateľke ako uliate viac, než tieto rovnako roztomilé slúchadlá a nevedel sa dočkať, kedy ju v nich uvidí. Neočakával od nej nejaké svetoborné gamerské výkony, no niečo takéto určite padne na úrodnú pôdu aj vtedy, keď sa bude jeho dlhovlasá kráska venovať tomu, čo mala vo voľnom čase najradšej – hudbe.

„A to isté platí aj pre mikrofón. Je k nemu aj softwér na nahrávanie a mixovanie hudby, ktorý by sa ti mohol hodiť. Keď budeme u teba, tak ti ho nainštalujem do laptopu, alebo si ho niekedy prinesieš ku mne.“ Prehovoril zas a ona ešte stále nevyšla z údivu nad jedinou z tých vecí, ktoré si v balíku našla. „A klávesnica tiež znesie veľa, takže do nej môžeš veselo mlátiť, keď ťa počas hrania sa niečo alebo niekto naštve.“ Dodal s úškrnom na perách, ktorého časť mohla zachytiť aj očami, keď sa v jeho náručí pomrvila a pootočila hlavu k nemu, aby mu videla do tváre.

„To je úžasné. Ďakujem moc, Toshi~!“ Zapriadla potešene a keď slúchadlá a klávesnicu, ktorú si obzerala ako poslednú opatrne položila na zem, siahla oboma rukami po jeho lícach a pritiahla si ho o kúsok bližšie, aby mu na pery mohla vlepiť krátku, no sladkú pusu. „Ale nechápem, čo si ma pred tak zvozil, keď si ty na mňa minul omnoho viac!“

„Zaslúžiš si,“ zamumlal, než sa tentoraz jeho pery pritisli k jej čelu, na čo spokojne privrela oči a následne si v jeho náručí zase raz urobila pohodlie.

„To boli krásne Vianoce, ani neviem, ktorý darček sa mi páči najviac,“ povzdychla si po chvíľke a znova sa o neho oprela, zatiaľ čo jeho prsty blúdili medzi pramienkami jej hustých vlasov.

„Ešte si si nerozbalila všetky.“

„Nie?“ Prekvapene zamrkala a znova sa od neho odtiahla, pátrajúc očami po o dosť menšej kôpke pod stromčekom. Až teraz si všimla ešte jeden balíček, ktorý medzi tými zvyšnými, určenými pre Eri, prehliadla. Dokonca sa tomu čudovala, pretože nešlo o malý balík, ale väčší, ktorý krásne pokrýval profesionálne zložený zlatý baliaci papier. „Aj ten je pre mňa?“ Ukázala naň prstom a on ju jemne postrčil na znak toho, aby si ho vzala.

Na jej reakciu, čo sa týkalo tohto darčeka, bol zvedavý snáď najviac. Zo všetkých síl sa snažil udržať výraz v svojej tvári neutrálny, no šlo to ťažko, pretože sa ho pomaličky začínalo zmocňovať vzrušenie, štekliace ho vnútra ako jemný dotyk pierkom. Počkal, kým posledný balík určený pre ňu skončil v dlhovláskinej moci a potom sa ozval zas.

„Na tento som sa tešil aj ja, lebo je to do istej miery darček aj pre mňa,“ prehlásil záhadne, až sa za ním nechápavo otočila, no iba ľahkým podvihnutím kútika úst a prikývnutím ju vyzval, aby si ho konečne otvorila. Veď ona pochopí, čo tým myslel, akonáhle zistí, čo za prekvapenie sa pod baliacim papierom ukrývalo.

Nezaháľala teda a dychtivo krabicu, ktorá bola na prvý dojem pomerne dosť ťažká, odbalila. Obal, v ktorom sa to, čo jej Shinsou podaroval ako ďalšie, nech už to bolo čokoľvek, nachádzalo, jej však nenapovedal veľa. Bola to celkom dosť luxusne vyzerajúca krabica z pevného a elegantného čierneho materiálu, so strieborným nápisom vyrytým na jej veku, no keďže tú značku nepoznala, netušila, čo sa môže skrývať vo vnútri.

Miesto toho, aby sa ho na darček spýtala si však pomohla svojsky – podvihla veko krabice a odložila ho, mierne zarazene hľadiac na to, čo našla pod ním. Najskôr zostala zmätená, pretože na prvý pohľad nezistila, o čo šlo. Bolo to fialové a čím dlhšie na to hľadela, berúc do úvahy vzhľad, veľkosť, tvar a zvyšok príslušenstva, ktorý k tomu nadštandardne zabalenému predmetu patril, tým viac ju zvnútra oblievala horúčava, ktorá jej automaticky stúpla aj do líc.

Mimovoľne podvihla jednu z rúk k svojim ústam a zakryla si ich prstami, zúbkami hryzúc do spodnej pery tak moc, až hrozilo, že si ju rozdráždi do krvi. Zatiaľ nemala odvahu po tej veci, ktorá ležala v krabici na čiernej saténovej podložke, slúžiacej ako výplň obalu, siahnuť. Iba na ňu očami rozšírenými dokorán hľadela, teraz už takmer bordová.

Bol to masážny prístroj s vibračnou hlavicou. Ale taký, ktorý bol rozhodne určený pre dospelých, patriaci medzi erotické hračky, s ktorými príliš bohaté skúsenosti nemala, no aspoň orientačne tušila, na čo môže slúžiť konkrétne táto – na stimuláciu tých najintímnejších partií ženského tela. Ešte nikdy doposiaľ sa s niečím podobným osobne nestretla, zatiaľ o týchto pomôckach iba počula, čítala, alebo ich zazrela na obrázku, či videu, no to bolo všetko. Ani vo sne by jej nenapadlo, že raz takú bude vlastniť aj ona, ba, čo bolo ešte viac neuveriteľné – rovno ju dostane ako darček a nie len tak od hocikoho.

Spočiatku ju zmiatol vzhľad tohto prístroja, keďže vyzeral dosť luxusne. Muselo ísť o jeden z tých lepších kúskov, keďže fialový materiál, z ktorého bol vyrobený a doplnený o moc vkusné strieborné zakončenie, ktoré tvorilo časti jeho tela, priam nabádal k dotyku. Vôbec nevyzeral ako tie vulgárne pôsobiace hračky, ktoré zvykli byť prezentované vo videách neprístupných mládeží, ale, práve naopak – pri pohľade naň človek nadobudol dojem, že šlo o čosi naozaj luxusné, s mimoriadne kvalitným a elegantným vyhotovením.

„To má byť...?“ Ani svoju otázku nedokončila a znova stisla pery, zahanbene odvracajúc tvár od svojho priateľa, ktorý na to celé zareagoval tým najsamoľúbejším výrazom zadosť-učinenia, zmiešaného s pobavením.

„Prečo sa tváriš tak pohoršene, Kitty? Nehraj sa na neviniatko. Ja veľmi dobre viem, čo schovávaš v jednej zo zásuviek v svojej spálni, keďže som na to minule úplnou náhodou narazil.“ Jeho tón už viac dráždivý byť nemohol a to zahanbeniu, ktoré ju priam pohlcovalo, vôbec nepomáhalo. Nahol sa k nej a zvierajúci jej útly pás oboma rukami si dlhovlásku k sebe pritiahol a otočil, aby si mohol dopriať lepší výhľad na jej zapýrenú tvár. „Tak na čo ten ostych? Aj keď, tiež som zostal prekvapený, lebo som ťa na ten konkrétny druh netipoval. Ale myslím že toto využiješ omnoho lepšie a efektívnejšie.“ Zaševelil hlasom tak zvodným, no s provokačným podtónom, až zareagovala iba chabým prehltnutím, no potom si uvedomila, čo vlastne povedal a to ju prebralo z toho ostýchavého zarytého mlčania.

„Myslíš tú ohavnú vec, ktorú som dostala od Miny s Tooru k narodeninám?“ Zašomrala ešte stále uhýbajúca pohľadom pred tým jeho upreným, ktorý akoby prepaľoval každú bunku jej tela. „Nikdy som sa jej ani nedotkla, je to hrozné!“

Nevedela, čo ju privádzalo do rozpakov viac – či to, čo jej pod stromček kúpil a ona stále nenachádzala slová, ktorými by sa k vibrátoru /áno, vibrátoru (!!!), pretože presne to ju v poslednom balíku čakalo a Shinsou ju na to ani vopred nepripravil, čo mu v duchu vyčítala/ vyjadrila, alebo fakt, že objavil tú strašnú ohavnosť, ktorú dostala od svojich dvoch kamarátok a bývalých spolužiačok na dvadsiate narodeniny a odvtedy ju schovávala pred zrakmi sveta v zásuvke, príliš zahanbená aj na to, aby sa jej zbavila.

Vtedy, keď ju dostala, zrejme šlo viac-menej o recesiu. Bola už dlhší čas single po rozchode s Akirom a Mine s Tooru zrejme prišlo moc vtipné a príhodné kúpiť jej ako darček k narodeninám vibrátor. Ale taký, pri ktorom sa jej chcelo vracať, stačilo naň len pozrieť, pretože to bol ten nekvalitne vyzerajúci gumový typ, ktorý priam až nechutným spôsobom kopíroval vzhľad mužského prirodzenia a to takého, na ktorý nebol práve najkrajší pohľad. A tiež bol až nezmyselne veľký, vlastne, úplne obrovský, až priveľmi a fyzicky by ho v jej prípade ani nebolo možné naozaj použiť, čím v podstate strácal svoju účinnosť. Na to, ako moc lacno pôsobil a po tom, čo s tými najväčšími rozpakmi kamarátkam poďakovala, rýchlo tú nechutnú vec odpratávajúc z dohľadu, rozhodnutá, že toto nikdy radšej ani testovať nebude, myslieť ani nechcela.

Ale táto pomôcka, ktorú jej podaroval Shinsou? To bolo o niečom úplne inom. Nielen, že to na prvý pohľad nepôsobilo odporne, ale to dokonca vyzeralo veľmi elegantne, až ju prepadla zvedavosť a túžba aspoň letmo sa dotknúť toho vábivo vyzerajúceho povrchu materiálu, z ktorého bola hračka vyrobená. A podľa priloženého návodu, ktorý rozhodne netvorila iba jedna strana súdila, že táto vecička bude mať aj širokú škálu funkcií.

Znova pocítila horúčavu zaplavujúcu každú z buniek svojho tela, keď pomyslela na to, ako jej partner niečo takéto pre ňu vyberá. Čo sa mu asi tak preháňalo hlavou? Ako tak svojho underground hera poznala, určite nič slušné. A keď sa jeho podmanivý hlas ozval znova – tento raz ešte bližšie pri jej uchu, až sa tak preľaknutím mykla.

„Tiež som si nevedel predstaviť, ako by si to mohla využiť, ale toto je omnoho, naozaj omnoho viac lepšie, uvidíš.“ Zareagoval na jej odpoveď.

Naozaj zostal vtedy v šoku, keď pre svoju priateľku u nej doma hľadal niečo, čo nevedela nájsť a naznačila mu, že by sa to mohlo nachádzať v jednej zo zásuviek jej bielizníka, zatiaľ čo sa ona pripravovala v kúpeľni a narazil na tú pomôcku, ktorú očividne ukrývala pred všetkými vrátane jeho. Nezmienil sa o nej, len si ju zaujato, pobavene a hlavne začudovane prezeral, až ju vrátil tam, odkiaľ ju zobral.

Bol zvedavý, či to bolo niečo, čo si kúpila sama /a veľmi mu to nesedelo vzhľadom na to, ako moc nepoužiteľná tá vec bola a on svoju Kitty už stihol z tohto hľadiska spoznať dostatočne dobre na to, aby vedel, čo jej prinášalo potešenie a práve takáto monštruózna veľkosť tým nebola/, alebo jej to dal niekto iný, kto očividne o jej preferenciách príliš veľa nevedel. A možno ju len zle odhadol on a toto bola jedna zo skrytých stránok ohľadom intimity, týkajúcich sa jej osoby, ktoré ešte nestihol objaviť.

Skôr to však tipoval na niektorý z prvých dvoch prípadov, keďže by to nebolo nič nevídané. Ľudia bežne zvykli pri výbere erotických pomôcok tápať, najmä ak šlo o takých, ktorí boli v tejto oblasti ešte nováčikmi. Ale na rozdiel od jeho sladkého  mačiatka, on už s týmto druhom hračiek nejaké skúsenosti mal, len s ňou sa k nim ešte nedostal, no v hlave mu skrsla myšlienka, že zrejme nastal správny čas začať.

Preto sa rozhodol, že jej k Vianociam podaruje niečo takéto – o dosť vhodnejšie a využiteľnejšie ako tú blbosť, čo mala doma. Zvážil viacero faktorov a našiel niečo, čo sa javilo byť ideálnou voľbou nie len pre jeho partnerku, ale aj pre neho samého. Aj teraz sa ho zmocnila neovládateľná vlna vzrušenia, len čo si predstavil, ako túto novú hračku, ktorá zavŕšila ich spoločné rozbaľovanie darčekov, na nej vyskúša. Nemohol sa toho dočkať a jej reakcia, ktorá bola presne taká, akú čakal, ho tešila rovnako.

„Kúpil som ti to, aby ti nebolo príliš smutno, keď nebudeme môcť byť spolu, keďže ma zase čakajú tie otravne dlhé misie mimo mesto. Aspoň sa budeš mať s čím zabávať a ver mi, ja si s týmto užijem rovnako veľa zábavy, ako ty sama, ak nie viac, tým si môžeš byť istá.“ Keďže sa nemala k tomu, aby si svoj darček prezrela bližšie, načiahol sa poň a vzal ho do ruky, čím si od dlhovlásky vyslúžil ďalšie zahanbené zakňučanie.

„Hitoshi,“ zatiahla, znova zakrývajúc svoju tvár dlaňami, pretože to bolo jediné, na čo sa zmohla popri tom, ako ho nechala, aby si túto chvíľu, ktorú si očividne moc užíval, vychutnal do sýtosti. Ale klamala by, ak by tvrdila, že v nej to, čo od neho dostala, nevzbudilo zvedavosť. A tiež ju to vzrušilo, čo si úplne ochotne pripustiť nechcela, no bolo to tak. Ak bol niekto, komu dôverovala úplne vo všetkom a bolo jej jasné, že dotyčný vie, čo robí, tak to bol Shinsou. A ak jej niečo takéto vybral, kúpil a podaroval on, určite to nemohlo byť zlé. Vedel až moc dobre ako ju dostať presne tam, kde obaja chceli, aby bola a priviesť do toho najblaženejšieho stavu eufórie, ako nikto iný na svete.

A čím viac sa nad tým zamýšľala, tým viac ohúrená bola. V podstate mohla byť rada, že jej partner bol v oblasti intímneho života tak moc uvedomelý a pokrokový, že jej erotickú pomôcku, ktorú by mohla použiť nie len v jeho prítomnosti, ale aj sama, keď ho nebude mať pri sebe a prídu na ňu potreby, ktoré dokázal uspokojiť jedine on, kúpil sám z vlastnej iniciatívy. Akokoľvek moc zahanbujúce to bolo, musela byť aj príjemne prekvapená.

Podľa toho, čo od niektorých známych počúvala, mužom v tejto oblasti zvyklo robiť problémy ich ego a mnohým vyslovene až vadilo, ak ich partnerky používali na dosiahnutie potešenia niečo ďalšie navyše, vďaka čomu už neboli jeho primárnym zdrojom len oni sami. A to vedelo egom niektorých chlapov riadne zamávať, pretože kde iní žiarlili, ďalším to podkopávalo sebavedomie a necítili sa dostatočne schopne, nechápajúc, že tieto pomôcky slúžia na to, aby obom partnerom v spálni ich čas spríjemnili a povýšili ich zábavky na nový level a nie mužskú časť diskreditovali.

A potom tu boli takí, ktorí chápali význam a užitočnosť týchto hračiek, s chuťou experimentovať, ku ktorým očividne patril aj ten jej, ktorý zrejme to, ako moc svojim darčekom ohúril, nehľadiac na rozpaky, ktoré jej tým privodil, vycítil a neprestával sa vďaka tomu spokojne uškŕňať.

„Mohli by sme tvoju novú hračku hneď aj vyskúšať, čo povieš?“ Podvihol ruku, v ktorej stále držal zatiaľ vypnuté masážne zariadenie a druhou ju nežne uchopil za bradu, aby pred ním znova neuhla pohľadom. Jej rozpačitý výraz bol tak moc roztomilý, no zábavný zároveň, že vyprskol smiechom, neskrývajúc pobavenie, no napokon sa ho jeho úbohej krásky uľútostilo a vibrátor odložil, pritískajúc svoje pery jemne na jedno z jej líčok, ktoré sa síce ešte stále nadúvali, no pohoršenie a nadurdenie sa z nich pomaly vytrácali.

„Neboj sa, zlatko, najskôr prídu na rad puzzle, samozrejme,“ chlácholivo ju objal jednou rukou a druhou pohladil po rozhorúčenej tvári, snažiac sa tú samoľúbosť a zadosťučinenie, zmiešané so vzrušením, ktoré sa mu doposiaľ premietali v tej jeho, potlačiť. „Potom možno otestujeme aj ďalšie darčeky, ak budeš mať chuť.“

Jej srdce znova poskočilo a vnútro jej zovrelo tým sladkastým spôsobom, ktorý mal vždy na svedomí jedine on. Pritúlila sa k nemu, ešte raz nesmelo ďakujúc aj za tento darček, ktorý určite nebol lacný, opatrne naznačujúc, že na ňu napriek prvotným rozpakom naozaj zapôsobil a myšlienku, že by ho niekedy naozaj vyskúšala, úplne nezavrhla.

A keďže bolo všetko okrem darčekov pre Eri rozbalené a zvierací člen osadenstva sa odporúčal aj so svojou gumenou zábavkou do pelechu, netrvalo dlho než obaja skončili na gauči vo vrúcnom objatí. Puzzle síce lákali ako zaujímavá aktivita na večer po neskorých Vianociach, no tá, ku ktorej sa obaja uchýlili, bola predsa len lepšia.

Vzrušenie, ktoré ich oboch chvíľku dozadu uchvátilo, totiž pretrvávalo a tú túžbu, ktorá sa v nich prebudila, mohlo ukojiť len jediné – jeho pery na tých jej. A následne na citlivej pokožke každého odhaleného kúska jej tela, ktoré mu oblečenie, čo mala na sebe, poskytovalo. Jeho silné paže sa zmocnili jej útlejšej postavy a o malú chvíľu už bola v omnoho pohodlnejšej polohe – priamo pod ním, zatiaľ čo sa on nad ňou týčil.

Svojimi zablúdila k jeho zátylku, objímajúc ho oboma a blúdiac prstami, až kým nenarazili na látku jeho trička. Pevne ju stisla a potiahla za ňu, naznačujúc mu, čo od neho chce a on jej vyhovel, keď svoje tričko zo seba strhol, zatiaľ čo ho ona uprene sledovala očami so zrenicami tak moc rozšírenými, že by vzrušenie nedokázala zamaskovať, ani ak by moc chcela. Kus čiernej látky, ktorý doposiaľ zahaľoval jeho úžasne tvarované ramená, široké plecia a hruď, skončil na podlahe, niekde vedľa toho neporiadku, ktorý po dlhovláskinom nájazde na vianočné darčeky zostal.

Znova sa k nej sklonil, tento raz pritisnutý nahou hruďou o tú jej, zakrytú vlnenou látkou svetra a jeho pery opäť raz poláskali časť tej pokožky, ktorá odkrytá bola. Rukou zavadil o lem jednej z nadkolienok, keď jeho krásna zelenooká spoločnosť pokrčila jednu z dlhých štíhlych nôh a prakticky ho medzi oboma uväznila tak, že sa k nej natisol presne takým spôsobom, ktorý obom priniesol novú vlnu vzrušenia.

Prsty zasunul pod vlnenú látku, no nestiahol ju nižšie, ale rukou pokračoval presne opačným smerom. Tie jej roztomilé nadkolienky boli tak moc sexy, až sa rozhodol, že jej ich nechá. Miesto toho pomaly a opatrne odhrnul vlnenú látku druhého z kúskov jej oblečenia, odhaľujúc tak štíhle boky, ktoré nezostali bez dotyku jeho precíznych prstov dlho. Zavadil nimi aj o textúru krajky, z ktorej bola ušitá spodná bielizeň, ktorú mala pod vrchným dielom a zdvihol jeho lem ešte vyššie.

Jeho pery sa chvíľku vzdali tej sladkej zamatovosti, ktorú mu poskytoval ich kontakt s Nitinou pokožkou a o kúsok sa podvihol, odťahujúc sa od nej, aby jej mohol pozrieť do očí. V tých jeho tmavých sa zračila nevyslovená otázka, ktorú ale mladá žena ležiaca pod ním pochopila a prikývla. Kútiky sladkých úst, ktoré plánoval ochutnať hneď ako ďalšie a zase raz si ich návykovosť pripomenúť, sa podvihli a nádherná červeň v jej lícach už iba dotvárala jeden z jeho najobľúbenejších výjavov, ktorých nikdy nemal dosť. 

Jej súhlas ho povzbudil v tom, aby pokračoval a čoskoro mu roztúžene stonala do pootvorených úst, čo bolo výsledkom jeho dráždivého láskania, ktorého intenzita sa pomaly stupňovala. A ona mala pocit, že čoskoro vzbĺkne, no zhorieť v takomto plameni by bolo snáď to najpríjemnejšie utrpenie, ktoré by podstúpila veľmi rada a ochotne.

Keď jej ústa nezamestnávali jeho bozky, pár hlasnejších prejavov toho, ako moc si ich moment užívala uniklo aj do éteru, no nemohla inak, keďže vďaka tejto polohe, v akej sa práve nachádzali, cítila takú senzáciu spôsobenú čisto tým, že na ňu jemne tlačil spodnými partiami  svojho tela presne na tých správnych miestach.

Zrejme sa rozhodol, že jej potešenie znásobí, lebo ruku, ktorou nezvieral poddajnú krajkovanú látku jej nohavičiek, ktorých čoskoro plánoval svoje mačiatko zbaviť, natiahol  tak, aby dosiahol na to, čo od neho dostala pod stromček. Zovrel rukoväť masážneho prístroja v dlani a zodvihol ho zo zeme, kde doteraz ležal a čakal, kým nadíde jeho chvíľa.

„Dovoľ mi aspoň jeden malý krátky test, Kitty,“ zavrčal jej podmanivo do ucha, „či náhodou nie je pokazený.“ Zareagovala na to iba ďalším zúfalým zastonaním, no neprotestovala, čím od nej dostal zelenú. Stačilo sa zamerať na tú horúčavu, ktorá premočila značnú časť jej spodnej bielizne a hneď mu bolo jasné, že bola kompletne spracovaná a vydaná mu na milosť, čo znamenalo, že si s ňou mohol robiť čokoľvek, čo sa mu zapáči.

Ale skôr ako fialová hračka per dospelých začalo vibrovať čosi iné – Nitin telefón, ktorý nechala odložený na konferenčnom stolíku. Jeho hlasné vyzváňanie vytrhlo z rozvášneného delíria oboch prítomných v miestnosti a Shinsou, hoci veľmi nerád, s namosúreným výrazom a tichou spleťou nadávok, ktorá mu unikla pomedzi stisnuté pery prepustil dlhovlásku zo svojej moci.

Rozhorúčená, s bordovými lícami a sťažka dýchajúca, snažila sa aspoň trochu vzchopiť, keď sa odlepila od podušky gauča a natiahla k stolíku, popravujúc si vlasy, aj vrchný kus oblečenia jednou rukou, zatiaľ čo druhou siahla po svojom vyzváňajúcom telefóne.

„Volá Eri-chan!“ Vysúkala zo seba tak trochu priškrtene, ešte stále nie úplne pokojná a začala si uhládzať rozlietané vlasy ešte viac. „Volá mi cez FaceTime! Rýchlo, obleč si tričko,“ vyzvala svojho priateľa, „a schovaj tú vec, nech ju nevidí,“ dodala náhlivo. Narážala na fialový vibrátor, ktorý mladý hero nestihol ani zapnúť. Keďže sa s ňou Eri chcela spojiť prostredníctvom video-hovoru, bolo by nanajvýš nevhodné, ak by sa v pozadí na obraze povaľovali takéto pohoršujúce predmety. Aizawa by ich za to určite oboch prizabil.

Video-hovor prijala až vtedy, keď bol jej partner znova kompletne oblečený a tváriac sa čo najmenej previnilo, akoby ich bielovlasé dievčatko práve neprerušilo počas vášnivých prejavov náklonnosti, ktoré by zrejme pokračovali v stále menej a menej nevinnom duchu, ak by nezazvonil telefón, venovala svojej obľúbenkyni široký úsmev, len čo sa jej detská tvárička zjavila na displeji.

Eri sa im ozvala, aby mohla obom zaželať Šťastné a veselé, keďže vedela, že Nita tento deň trávi u jej staršieho nevlastného brata. Šťastná, že ju Aizawa nechal hore aj po jej zvyčajnej večierke, zakývala do kamery. Hitoshi dievčatko, ktoré považoval za súčasť svojej rodiny, ktorú nespájalo pokrvné príbuzenstvo tiež pozdravil a želanie oplatil, no potom nechal tie dve, aby si nadšene štebotali ďalej o tom, čo nepatrilo k pre neho zaujímavým témam.

Tušil, že toto bude určite nadlho, a tak siahol po jednom z darčekov, ktorý dostal od svojej priateľky, znova skúmajúc krabicu od puzzle a premýšľajúc, že by možno naozaj mal začať so skladaním už teraz. Dvetisíc päťsto dielikov nebolo málo a poskladať ich bude určite fuška. Našťastie však mal po svojom boku niekoho, kto mu s tým pomôže. Niekoho, kým si mohol byť istý, že nesklame a niekoho, kto pre neho vyčaroval tie najsladšie Vianoce, aké kedy zažil. 

* * * 

🎁 Bonus na záver 🎁

Ak by niekoho zaujímalo, aké konkrétne darčeky dostala našla hlavná hrdinka pod stromček a chcel by sa inšpirovať, prikladám zoznam aj s odkazmi:

Čo dostala Nita od Bakuga:

• Louis Vuitton Capucines collection - ružovo-béžová - LINK 

Čo dostala Nita od Shinsa:

• Choker s krištáľovou rolničkou Swarovski - LINK 
• Slúchadlá Razer Kraken Kitty edícia Quartz - ružové - LINK 
• Klávesnica Razer BLACKWIDOW Quartz herná - ružová s dúhovým podsvietením - LINK 
• Mikrofón Razer Seiren X Quartz - ružový - LINK 
• Masážny vibrátor LELO Smart Wand medium - fialový - LINK 

Ešte k tým darčekom – kto uhádne, aký choker pôvodne Shinsou plánoval Nite podarovať a aký význam by pre neho niesol, získava zlatého bludišťáka.

Čo sa týka slúchadiel, dlho som sa rozhodovala, či vybrať Beats od Dr.Dre, ktoré sú imho úplný strop, čo sa hudobnej techniky týka a sama po nich už dlhé roky túžim, no napokon som zvolila tie od Razer, čo je tiež veľmi kvalitná a dosť známa herná značka, ktorú poznajú najmä gameri. Hľadala som totiž niečo s mačacími uškami, lebo všetci dobre vieme, prečo. Takže vyhrali napokon nad Beats, ale možno také Nita dostane ešte niekedy v budúcnosti, ak sa jej predsa len podarí zdemolovať tieto nové.

Ak by niekoho zaujímalo, aké hrnčeky podarovala Shinsovi, tak na tomto odkaze je aspoň približná predstava toho, čo som mala na mysli. Presne také, ktoré by boli 100% podľa mojich predstáv som nenašla no aspoň takto orientačne pre informáciu som sem ten link hodila. Puzzle sem snáď dávať nemusím. Myslím, že tie si každý vie predstaviť, stačí si v mysli vybaviť ten najgýčovejší obrázok mačiatok a presne to je ono. No, nekúp to!

Čo sa týka toho posledného darčeka od Shinsa pre ňu – hmm, noo, tento nápad ma mátal už veľmi dlhú dobu. Odjakživa mám Shinsa zaškatuľkovaného ako niekoho, kto sa takýchto vecí nebojí, ba priam naopak – v týchto ohľadoch má dosť otvorenú myseľ a je veľmi, veľmi vynaliezavý. AJ preto nad ním moja bitch-ass osoba toľko simpuje. A nech žijú muži, ktorí, doprajú svojim ženám aj niečo takéto. Každý chlap, čo príde s takýmto darčekom, je v mojich očiach king! Dávnejšie som raz tak počúvala jeden podcast, kde sa rozoberala práve táto téma – erotických pomôcok. A tam sa spomínalo, že aké chyby robia nie len muži, ale aj ženy v ich nakupovaní a pri ich výbere – že mnoho rázy vyberú tú najväčšiu blbosť, ktorú potom obdarovaná osoba absolútne nevyužíva, keďže si nechcú nechať poradiť. A tiež tam dávali tipy na takéto darčeky a ako si vybrať ten správny a podobne. Tam som získala inšpiráciu a preto napokon Nita dostala taký darček, aký dostala.