Secret Santa - pre Elyrose

Tak a máme tu ďalší príspevok k projektu Secret Santa! Tento raz to bude vianočný darček pre blogerku Elyrose :) Ak ju niekto pozná, tak o nej vie, že je veľký fanúšik hry League of Legends. Elyrose si možno aj preto u mňa objednala jednorázovku práve do tohto herného fandomu. Poprosila ma o poviedku, v ktorej by sa vyskytla postava z LOL-ka - Morgana. Priznám sa, že toto zadanie bolo pre mňa asi najťažšie, keďže League of Legends som nehrala, takže ho moc nepoznám, iba z toho, čo som sa o tejto hre dočítala online. Taktiež úplne nepoznám postavu Morgany, no sanžila som sa aspoň niečo zistiť a napísať to tak, aby bola Ely aspoň trošku spokojná. Ely, vopred sa ospravedlňujem, ak som tam niečo pohnojila, alebo sú tam nelogické/divné veci, ktoré do sveta LOL-ka nepatria, prípadne ako som postavy v poviedke napísala zle. Snáď to nebude až taká katastrofa a tento malý vianočný darček ťa i tak poteší :) Bolo dosť ťažké tam zakomponovať vianočnú tématiku, preto sa tu nachádza v menšom množstve ako v ostatných Secret Santoch, aby to nebolo úplne divné, no pokúsila som sa aspoň o niečo :P Napokon som sa rozhodla, že okrem Morgany bude v poviedke aj Zed, ktorého si mi tiež spomínala v komentári :)

Týmto sa ti chcem moc poďakovať za tvoje návštevy a za to, že čítaš a komentuješ moje články a hlavne poviedky :) som moc rada, že som na internete narazila aj na niekoho ako si ty a dúfam, že ti týmto urobím aspoň malú radosť a nejako sa ti zavďačím. Taktiež ti chcem popriať tie najkrajšie vianočné sviatky, aby si ich strávila v pokoji a pohode s tými, ktorých máš najradšej a aby všetko dopadlo podľa predstáv :) Príjmi odo mňa tento skromný oneshot, bolo to prvý raz, čo som písala niečo na LOL-ko, tak dúfam, že budeš aspoň trošku spokojná :)

Secret Santa pre Elyrose

League of Legends

[ Morgana x Zed ]

* * *

Pred očami sa jej začalo zahmlievať, keď sa snažila uprieť svoj pohľad na kmene stromov a nájsť cestu von z hustého lesa. Všetko naokolo bolo zahalené do hrubej snehovej prikrývky, snehové vločky pomaly a tíško dopadali aj na jej tmavofialové vlasy. Tohtoročná zima bola tuhá a mráz štípal. Jej sporo odeté telo sa chvelo od zimy. Bola vysilená, ledva sa udržala na nohách.

Kto by to bol kedy povedal, že sa všetkými obávaná Morgana ocitne sama uprostred lesa na pokraji síl? Zakaždým, keď sa so svojou sestrou ocitli zoči-voči v boji proti sebe, dopadlo to rovnako. Ani jedna zatiaľ nebola schopná poraziť tú druhú, vždy sa obe rúbali donekonečna, pokým usúdili, že už nie sú naďalej schopné bojovať. Tento raz to však prehnali, Morgana nebola šetrná ani k sebe a bojovala až do úplného vyčerpania.

Jej telo hyzdilo pár nepekných rán, ktorým by sa zvyčajne bola schopná vyhnúť, no Kayla mala tento raz trochu navrch a poriadne svoju sestru dokaličila. Zakaždým, keď sa tie dve stretli, bola Kayla vždy viac a viac brutálna, nemilosrdná. Morgana si už dávno zaumienila, že ju zvrhne, že oslobodí ostatných od jej nadvlády, nech by ju to malo stáť hoc aj jej vlastnú dušu. Zapredala sa temnote, aby mohla získať nové sily. Stále sa však nepodarilo jej, ani Kayle zasadiť konečný úder a ich neutíchajúca vojna pretrvávala naďalej.

Zastavila sa a oprela sa o kmeň jedného zo stromov. Snažila sa polapiť dych. Nenávidela tento pocit bezmocnosti. Neznášala, keď sa cítila tak slabá. Vždy bola silná, vždy sa dokázala dostať z každého problému, poradiť si sama. Teraz sa jej však zahmlievalo pred očami, bolesť, ktorá pulzovala celým jej telom, bola takmer omračujúca. Nedokázala už dlhšie stáť na nohách. Klesla do mrazivého snehu, kolená ju pálili od zimy, dych sa menil na chumáčiky pary. V lese bola už takmer tma, šum jeho obyvateľov bolo to jediné, čo mohla počuť.

Klesla na zem, jej dlhé fialové vlasy dopadli na snehovú prikrývku, uprostred tej nekonečnej bielej takmer žiarili. Pokúšala sa udržať aspoň svoje viečka, aby neklesli úplne. Myslela si, že sa jej to iba zdalo, no akoby odrazu nad sebou videla pohyb. Všetko bolo rozmazané, jej myseľ pomaly, ale isto upadala do nekonečnej čierňavy a keď strácala vedomie, to posledné, čo dokázala zaregistrovať, bola niečia postava, ktorá sa nad ňou skláňala...

* * *

Pomaly otvorila oči. Netušila, koľko času ubehlo odvtedy, čo omdlela uprostred lesa, no hádala, že to mohlo byť aj pár dní, nakoľko telo ju už tak nebolelo. Aj rany, ktoré jej Kayla uštedrila, sa začínali hojiť. Nadvihla sa a poobzerala sa okolo seba. Ležala na lôžku v akejsi drevenej chatrči. Cez okno mohla vidieť, že vonku zúri snehová metelica. Husté chumáče snehu veľké ako jej dlane dopadali jeden po druhom na zasneženú zem všade naokolo. Napriek tomu bolo vnútri v chatrči príjemne teplo.

Všimla si, že niektoré jej rany boli obviazané a v posteli ležala prikrytá kožušinami. V kozube, ktorý bol postavený pri stene oproti praskali polienka a oheň napĺňal celú miestnosť príjemným teplom.

Mierne sa jej zatočila hlava, bola ešte stále ospalá. Jej zbraň ležala opretá o stenu. Ktokoľvek bol ten záhadný človek v lese, zrejme ju odvliekol sme, do chatrče a postaral sa o to, aby tam na tom mraze nezamrzla. Mysľou jej prebehlo snáď tisíc otázok, najhlavnejšia z nich bola tá, ktorá sa týkala toho, kto ju vzal do tejto chatrče. A komu vlastne patrila?

Odpoveď na jej otázky nenechala na seba dlho čakať. Dvere chatrče sa otvorili a dnu vošiel zahalená postava. Mužská, bol mohutný, musel sa skrčiť, aby sa zmestil cez dvere. Jej svetlofialové oči si ho premerali od hlavy po päty. Ak by nevedela lepšie, povedala by, že sa jej ešte sníva.

"Už si hore?" Spýtal sa jej a zhodil zo seba mohutný huňatý kožuch, ktorý ho vonku chránil pred chladom. Všimla si jeho odev, výzbroj a zbrane. Bol bojovník, rovnako ako ona sama. Nevidela mu do tváre, bol zamaskovaný, no jeho hlas znel v spojení s upokojujúcim teplom a svetlom vychádzajúcim z krbu príjemne. Chcelo sa jej znova spať.

"Na otázky bude čas neskôr, Morgana, teraz spi." Odvetil jej a tie slová mali naozaj uspávací účinok. Ani sa nestihla opýtať, odkiaľ pozná jej meno, keď jej oťaželi viečka a jej myseľ sa znova vrátila do ríše snov.

* * *

Po ďalšom prebudení sa už necítila vôbec ospalo. Mala pocit, akoby jej spánku stačilo aj na niekoľko rokov. Keď sa posadila na tom istom lôžku, všimla si, že ten záhadný muž, ktorý ju sem pravdepodobne doviedol, sedí za dreveným stolom a pozoruje ju. Pod ťarchou jeho pohľadu sa na malú chvíľu cítila akosi zvláštne, no všetky rozptyľujúce myšlienky rázom zahnala.

"Ako dlho som spala?" Uprela k nemu svoje oči, stále mal na sebe tú masku, ako aj pred tým. Začínala byť zvedavá, nevedela o ňom nič, vyzeral nebezpečne no usúdila, že nie je jeho cieľom ublížiť jej. Ak by chcel, mohol to urobiť už dávno. Miesto toho jej pomohol. Zmocnil sa jej takmer nepoznaný pocit vďačnosti.

"Boli to asi dva dni. A niekoľko hodín." Odpovedal jej. Pôsobil tak pokojne, vyrovnane, nachvíľu mala pocit, akoby sa na ňu díval snáď s... Bol to rešpekt, čo mohla vidieť v jeho očiach? Tie ako jediné nemal zahalené. Fascinovali ju, ich farba aj intenzita, akou žiarili, keď sa v nich odrážali iskričky poletujúce v zapálenom ohni v kozube.

"A kde to vlastne som? Kto si ty? Prečo si ma sem priviedol a prečo si ma vlastne zachránil?" Vychrlila na neho všetky otázky, ktoré jej vírili hlavou. Jej tón znel možno trochu panovačne, no vždy bola zvyknutá, že získala odpovede na všetky svoje otázky. Ľudia mali pred ňou rešpekt.

"Pomaly, Morgana, musíš na to ísť postupne, nechaj ma vysvetliť ti všetko."

"Ako je možné, že poznáš moje meno?"

Neznámy sa na malú chvíľu odmlčal. Akoby premýšľal, zvažoval, ako odpovedať.

"Si známa, bojovníčka Morgana. V širokom okolí nie je snáď nikto, kto by teba a tvoju sestru nepoznal."

"Poznáš Kaylu? Čo máš s mojou sestrou? Poslala ťa, aby si ma priviedol k nej?" Začínala byť nedôverčivá, keď zmienil meno jej sestry, zmocnil sa jej opäť ten pocit ostražitosti a trpkosti, ktorý vždy prežívala, keď si spomenula na tú obrovskú zradu od vlastnej rodiny. Vlastného dvojčaťa.

"To rozhodne nie je mojim poslaním," odvetil jej pevným hlasom a na malú chvíľu ju to upokojilo. "Patrím k tým, ktorí tiež chcú, aby bola tvoja sestra zo svojej vlády zosadená. Tvoje ciele sú mojimi cieľmi, Morgana."

Na dlhšiu chvíľu sa opäť odmlčala. Jeho slová ju zasiahli, ale nie tak, ako pred tým. Teraz uvažovala nad tým, taký dobrý pocit to bol, nájsť konečne niekoho, kto nestojí na strane jej sestry. Snáď by v ňom mohla vidieť aj svojho spojenca...

"Kto si? Vyzeráš ako ninja." Jej oči si ho opäť zvedavo premeriavali. Potom zablúdili k jeho zbraniam opretým o stôl.

"Svojím spôsobom máš pravdu, som ninja ale hlavne bojujem za to, za čo aj ty. A je nás viac, nie si na všetko sama, Morgana. Sú tu ľudia, ktorí sú ochotní pomôcť ti v boji proti tvojej sestre."

"A tvoje meno?" Potrebovala to vedieť. Ak majú byť spojenci, patrilo by sa poznať jeho meno. Okrem toho sa jej nepáčilo, že on o nej vie omnoho viac, akoby čakala, no ona o ňom netuší vôbec nič.

"Volaj ma Zed." Odvetil jednoducho.

"Ďakujem ti, že si mi pomohol Zed." Vstala z lôžka a podišla k nemu. "Neviem, ako sa ti odvďačím, no snáď na to raz prídem..."

"Nemusíš. Urobil som to, čo som považoval za správne." Prikývla a začala zháňať svoje veci, zbrane, všetko, čo jej patrilo. Zberala sa na odchod.

"Kam ideš?" Spýtal sa mierne prekvapene, keď si všimol, že má naponáhlo.

"Kayla čaká, nesmiem strácať čas. Musím ju zastihnúť nepripravenú."

"Neblázni, Morgana. Pozri, aké je vonku počasie. A okrem toho, nemáš žiaden teplý odevj, vonku by si zamrzla. Tvoje rany sa všetky ešte nezahojili."

Zed mal pravdu, to musela uznať, no vedela, že čím dlhšie bude čakať, tým viac času daruje Kayle, aby mohla proti nej zosnovať ďalší zo svojich plánov a Morgana tak bude v nevýhode. Zastala a opäť pozrela na svojho spoločníka.

"Musím ísť, Kayla nestráca čas nikdy, nesmiem ho strácať ani ja. Je mi jedno ako, ale dostanem sa k nej a porazím ju, je to môj údel. Ak chceš, môžeš ísť so mnou, ale neprehováraj ma, aby som sa vzdala."

"Nechcem od teba, aby si sa vzdávala, Morgana," vysvetlil jej a vstal tiež, podišiel k nej. "Myslím, že nie je rozumné teraz unáhlene utekať do ďalšieho nezmyselného duelu proti tvojej sestre. Nie prv, kým nebudeš mať plán a nebudeš vyliečená. A okrem toho..." Zahľadel sa na dvere okno za jej chrbtom, ktoré ukazovalo snehovú metelicu tam vonku.

"Áno?" Zvedavo nadvihla obočie a odhrnula si svoje dlhé fialové vlasy tváre.

"Sú Vianoce, Morgana."

Na malú chvíľu na neho hľadela bez slova, oči mala rozšírené od prekvapenia. Keď jeho slová prenikli do jej mozgu, zasmiala sa. Prvý raz po dlhej dobe.

"Snáď neoslavuješ niečo také ako sú Vianoce. Sme v čase bojov a vojny a ty teraz myslíš na Vianoce." Bola úprimne pobavená a nečakala to. Vianoce mali pre ňu význam len vtedy, keď bola ešte malá. Mala okolo seba milujúcu rodinu a s Kaylou - jej sestrou a dvojčaťom, si boli ešte blízke. Po tom, čo sa udiali tie smutné a trpké udalosti, ktoré ich navždy rozdelili a ona bola hodená do víru bojov, nemala na niečo tak triviálne ako Vianoce ani pomyslenia. Takmer by bola zabudla, že sa tento jeden deň v roku počas najtuhšej zimy oslavuje. A Zed rozhodne nevyzeral ako niekto, kto by ich oslavoval tiež.

"Ja viem, Morgana, ale mier aspoň jeden deň v roku je to, čo potrebujeme, aby sme neprišli o seba samých, o svoju príčetnosť. Môžem ti sľúbiť, že budem tvojim spojencom v boji proti Kayle, no teraz odložme všetky spory a vojnu na neskôr, kým sa úplne nevyliečiš, dobre?" Nastavil jej svoju dlaň, z ktorej si sňal železnú rukavicu. Toto gesto od neho nečakala. Chvíľu na neho hľadela, v mysli jej vírilo opäť obrovské množstvo myšlienok, zvažovala, čo urobiť.

Napokon si vydýchla a natiahla k nemu svoju vlastnú dlaň. Ich ruky sa spojili v priateľskom geste, ktoré z nich oficiálne urobilo spojencov.

Zostala s ním, v jeho chatrči, spoločne sedeli pri ohni a pozorovali snehovú nádheru vonku za oknom. Zed dokonca odniekiaľ zohnal varenú medovinu, takže chatrč príjemne rozvoniavala. Mala pre neho ešte veľa otázok, no vedela, že postupne budú všetky zodpovedané. Zdalo sa jej, akoby ju poznal, akoby stál pri nej už dlhšie dobu, hoci o ňom sama doteraz nikdy nepočula a nič netušila. Možno je nakoniec dobrý nápad aspoň na jeden večer v roku odložiť všetky spory, všetku zatrpknutosť a hnev, ktorý cítila voči svojej sestre. Jeden deň prežitý v mieri jej snáď neublíži. Ponorila sa do pokojnej atmosféry a so svojim novým spojencom si vychutnávali ten pocit, ktorý ich aspoň na malú chvíľu umiernené mysle so sebou prinášali. Cítila, že sa rozhodla správne, keď už boli tie Vianoce...

* * *

Drahá Elyrose, dúfam, že sa ti táto kratučká poviedka aspoň trošku páčila a aspoň čiastočne splnila očakávania :) Ďakujem ti moc za objednávku, bola to výzva, ale som rada, že si si napísala želanie Secret Santovi :) Možno to nebude to posledné, čo na LOL-ko napíšem :3 Dúfam, že ťa chytila pravá vianočná nálada a uži si dnešný Štedrý deň a aj večer :)