Dreamcatcher [ Connor Kenway x reader ] ~ Assassin's Creed III fanfiction

Tak, opäť vás zdravím. Mám pre vás nejaký ten nový záblesk z mojej písanej tvorby. Dlho som nepridala žiadnu fanfikciu a dnes som sa konečne dokopala k tomu, aby som dokončila aspoň niečo. Za to, že som sa takto nakopla, vďačím mojej milej Petrike, ktorej touto cestou moc ďakujem, konverzácia s ňou mi moc pomohla a trošku prebudila moju múzu a mňa samú z toho spánku, čo sa týka písania. Takže, Petrika, toto venujem hlavne tebe :) A potom ešte všetkým tým, čo si prečítali môj Assassin's Creed článok o postavách. Ako už názov vypovedá, zverejnená poviedka bude opäť na tento fandom - konkrétne na tretie pokračovanie tejto hernej série a v ústredí bude hl. hrdina tejto časti - Ratonhnhaké:ton alias Connor Kenway. Všimla som si, že Connor sa páčil viacerým z vás, preto si ho môžete vychutnať aj v tomto dlhšom oneshote. Opäť je to písané ty-formou, čiže Connor Kenway x reader (tak ako tomu bolo v sérii Moments in Dark). Dúfam, že sa vám bude táto jednorázovka páčiť, opäť pripomínam, že vôbec nemusíte hru Assassin's Creed poznať, aby ste ju pochopili a preto pevne verím, že si ju prečítajú viacerí :) Ale ak by Connor predsa len niekoho zaujímal trochu viac - tu si o ňom môžete prečítať.

Také malé upozornenie - vyskytne sa tam aj niečo málo osobností z histórie a dokonca budete mať možnosť zúčastniť sa jednej dôležitej udalosti v dejinách ľudstva, schválne, či si niekto na to ešte z dejepisu pamätá :) Sú to také skôr úryvky z príbehu, ale má to byť jednorázovka, tak snáď to pochopíte a nebude vám to vadiť.

Prajem všetkým príjemné čítanie a veľmi ma poteší, ak mi zanecháte aj nejaké komentáre :)

Farauška

D R E A M C A T C H E R

Assassin's Creed III fanfiction

~

Connor Kenway x reader

~

počet slov: 5 087

~

s o u n d t r a c k :

Of Monsters and Men - Dirty Paws

Of Monsters and Men - King and Lionheart

Florence + Machine - Breath of Life

Vanilla Ninja - When the Indians Cry

Fever Ray - Keep the Streets Empty for Me

Pre pôvodných obyvateľov Ameriky mal sen vždy veľký význam. Stalo sa pre nich tradíciou mať doma zavesený lapač snov. Indiáni verili v to, že v noci k nám prúdia vzduchom dobré i zlé sny a lapače snov zachytávajú iba tie dobré, zlých sa zbavujú a taktiež ich ochránia pred zlými snami a nočnými morami.

* * *

Prvý raz si ho videla, keď ste obaja boli ešte malé deti. Pre kolonistov nebolo zvykom schádzať sa s pôvodnými obyvateľmi z osady, no tento indiánsky chlapec sa odjakživa rád vzoprel autoritám. Doteraz si na ten deň pamätáš, akoby to bolo včera. Cestovala si s rodičmi do Bostonu, váš kočiar sa zastavil na okraji lesa, keď si ho zazrela. Pohyb medzi krovím. Najskôr si sa krčila za matkinou sukňou, príliš nesmelá podísť bližšie, no napokon tvoja zvedavosť zvíťazila. Keď sa otec ani matka nedívali, nepozorovane si prešla z cesty až na jej okraj medzi borovicové stromy.

Vyplašila si ho. Rýchlo sa stiahol, stále bol medzi vami odstup, no tento raz videl aj on teba. Navzájom ste na seba hľadeli, príliš mladí na to, aby ste rozumeli všetkému, čo sa naokolo dialo. Príliš mladí na to, aby ste chápali odlišnosti medzi rasami a spoločenským postavením. Vtedy si ešte netušila, že čo z neho vyrastie, netušil to ani on sám. Boli ste iba deti, vyplašené, nesmelé a keď si počula hlas matky, ako na teba kričí, aby si sa prestala túlať, bez jediného slova si sa s ním rozlúčila; iba pohľadom. Stále v tebe zostal záujem; bol tak zvláštny, ešte si nikoho podobného nevidela. Jeho tmavá pokožka nezvyčajnej farby a oblečenie tak odlišné od toho, čo nosili všetci tam, odkiaľ si pochádzala...

Neodvážila si sa rodičom prezradiť, koho si pri ceste videla. Bol tvojim malým tajomstvom. Prestávala si veriť, že ho ešte niekedy stretneš, no jeho tvár, rozšírené oči - možno od strachu, možno od zvedavosti - všetko zostalo v tvojej mysli. Tá tmavá čokoládová farba ťa prenasledovala celou cestou.

* * *

Ubehlo pár rokov, kým si ho konečne stretla znova. Keď si videla po uliciach Bostonu v jedno veľmi chladné popoludnie kráčať zvláštne vyzerajúceho mladého chlapca, zdal sa ti povedomý. Nedokázala si odolať a prenasledovala si ho až do jedného z obchodov, ktoré navštívil. Prišiel do Bostonu s tým starým čiernym mužom - volali ho Achilles Davenport, býval ďaleko v horách vo svojom sídle. Prekvapilo ťa, keď si v ňom spoznala toho malého indiánskeho chlapca. Myslela si si, že ho už neuvidíš.

Inštinktívne vycítil pohľad tvojich zvedavých očí, obzrel sa, no rýchlo si sa schovala za jednou z budov, ktoré sa týčili nad bostonskými uličkami. Tvoja zvedavosť však bola silnejšia ako strach a tak si sa opäť odvážila vyzrieť spoza rohu. Bol stále tam a tie čokoládovo hnedé oči, ktoré si si veľmi dobre pamätala, sa stretli s tvojimi.

Neprehovoril ani slovo, len ste obaja pozerali jeden na druhého. Boli ste ešte príliš mladí, no i napriek tomu medzi vami prebehlo vzájomné porozumenie. Netušila si, či si aj on teba pamätal, no hľadel na teba s akýmsi poznaním v očiach, mala si pocit, akoby s tebou komunikoval bez slov.

O pár chvíľ ste už obaja kráčali uličkou, nesmelí, žiaden dotyk, iba pár letmých pohľadov. Dozvedela si sa, že prišiel so svojím majstrom do mesta po pár vecí, ktoré potrebovali. Hoci pochádzal z indiánskeho kmeňa, rozprával tvojím jazykom, rozumela si každému jednému slovu, ktoré vyšlo z jeho úst. Zastali ste pred jedným z obchodov, ktoré sa chystal navštíviť.

"Ako sa voláš?" Zvedavosť bola veľmi silná, už dlhšie si sa tú otázku chcela spýtať.

"Ratonhnhaké:ton." Zoskupenie tých hlások bolo také iné, zvláštne, no pri tom jeho meno vyslovené ním a tá reč zneli veľmi zaujímavo.

"Raton- Ratho-" pokúšala si sa jeho meno vysloviť, no bolo to príliš náročné. Keď zaregistroval tvoj pokus, pobavene sa usmial, v očiach sa mu mierne zaiskrilo.

"Volaj ma Connor." V tú chvíľu si mala pocit, že jeho úsmev by dokázal roztopiť ľadovce, ak by chcel.

"Teší ma, Connor." Ponúkla si mu svoju dlaň, na ktorú však zmätene pozrel. Nestisol ju, len hľadel na tvoju ruku, úplne nevedomky. Došlo ti, že zrejme nepozná toto gesto, možno u neho, medzi jeho ľuďmi mali na vyjadrenie priateľstva a sympatií iné spôsoby.

"Je to priateľské gesto, stisni moju ruku, nemusíš sa báť."

"Priateľské?" Prekvapene ti opäť pozrel do očí a v tom si cítila jeho obrovskú dlaň, ako jemne zovrela tú tvoju v sebe. Mal tak príjemne teplú pokožku, nezáležalo na tom, že vonku bola veľká zima, aj vo vnútri sa ti začínal rozlievať hrejivý pocit.

"Takto si my, kolonisti vyjadrujeme sympatie, keď sa s niekým zoznámime." Poučila si ho. Nechápala si, kde sa v tebe berie toľká odvaha, no s týmto chlapcom sa všetky tvoje neistoty zrazu strácali.

"Takže sme teraz priatelia?"

"Sme priatelia." Venovala si mu jemný úsmev, ktorý ti opäť oplatil. A tak sa zrodilo vaše priateľstvo. Indiánsky chlapec a dievča od kolonistov. Vtedy ste obaja ešte tak úplne nerozumeli tej vzájomnej príťažlivosti, boli ste predsa len príliš mladí.

Keď ho Achilles Davenport privolal k sebe a museli ste sa rozlúčiť, dúfala si, že sa čoskoro vráti. Davenportovo sídlo bolo vzdialené od mesta, no nie príliš. Mohol by prísť znova, musí. Od teraz ste boli priatelia a vôbec nezáležalo na tom, odkiaľ ste obaja pochádzali. Vedela si, že to nie je naposledy, čo Connor Kenway vstúpil do tvojho života.

* * *

"Connor, si to ty?" Nemohla si uveriť svojim očiam. Ubehlo veľa dlhých mesiacov, no Connor do Bostonu napokon zavítal znova. Tento raz bol však sám a tak veľmi sa zmenil. Ubehol takmer rok, no v tej chvíli si mala pocit, akoby to bolo celé desaťročie. Vyrástol a veľmi. Bol vysoký, prevyšoval ťa skoro o dve hlavy, tak vysokého mladého muža si v Bostone snáď ešte ani nevidela. Vyrástol, už to nebol ten malý neistý chlapec, ktorého si si pamätala, bol z neho urastený mladý muž a v jeho očiach si zazrela niečo neznáme, za tú dobu, čo ste sa nevideli, sa mu muselo prihodiť veľa vecí.

Chvíľu na teba bez slova hľadel, akoby v tvojej tvári čosi hľadal, no napokon sa jeho pery roztiahli do toho známeho úsmevu, ktorý dokázal zahriať pri srdci. Áno, je to Connor. Podišiel k tebe, oproti jeho urastenej postave si sa cítila tak malá. Obrovskými dlaňami jemne zovrel tú tvoju tak, ako naposledy. Nemohla si uveriť, že je opäť tu, v Bostone.

"Čo tu robíš?"

"Mám tu nejakú prácu, ale som rád, že ťa opäť vidím." Jeho hlas zmužnel tak isto, bol hlbší, no stále tak moc príjemný. Stále to bol ten mladík, ktorý ti tak veľmi utkvel v pamäti, niekde tam vo vnútri v ňom zostalo stále niečo z toho nesmelého, no zvedavého dieťaťa, cítila si to z neho.

"Zmenil si sa." Opäť si si ho prehliadla od hlavy až k pätám. Tá mužná postava, svaly, tmavá pokožka a bohaté vlasy, bol o niečo iný, ako si si ho pamätala a predsa stále rovnaký. Ale jeho oblečenie bolo iné a všimla si si, že má so sebou zbrane. Už dávnejšie si začula zvesti o tom, že ho starý Achilles Davenport trénuje, no teraz, keď si ho mohla vidieť na vlastné oči, si sa presvedčila o tom, že sa tento mladý indián zmenil, zosilnel. No to, čo z neho vyžarovalo už od prvého momentu, keď na ňom spočinuli tvoje oči tam v lese, keď ste boli ešte malí, niečo v jeho vnútri tam stále zostalo.

Hoci mal v Bostone svoje povinnosti, pár chvíľ zo svojho času sa rozhodol obetovať aj tebe. Naposledy ste sa museli rozlúčiť tak náhle a ak by si tvrdila, že ti nechýbal, klamala by si. Jeho prítomnosť bola tak moc potešujúca, cítila si sa s ním tak moc dobre. Vôbec ti neprekážali zvedavé a možno miestami aj odsudzujúce pohľady ľudí, keď ste kráčali uličkami mesta. Nezáležalo ti na tom, že niektorým sa nepáčilo, že sa dievča ako ty prechádza s niekým ako bol Connor. To, čo si mysleli ostatí, bolo nepodstatné, podstatný bol ten pocit, ktorý si vďaka nemu mala.

"Dnes navečer sa udejú v Bostone veľké veci." Prehovoril, keď ste obaja sedeli na schodoch tvojho domu. Prekvapene si na neho pozrela, jeho pohľad bol zastrený, hľadel do diaľky, miestami si mala pocit, že je duchom neprítomný a premýšľa nad budúcnosťou, nad tým, čo tu musí vykonať.

"Bude to nebezpečné, dávaj si dnes na seba pozor." Jeho slová boli popretkávané záhadou, o to viac vzbudili v tebe oheň zvedavosti. Prikývla si však. Dám si na seba pozor, ale aj ty si daj, Connor.

* * *

Písal sa 16. december roku 1773 a ty si sledovala ako Connor spolu s inými obyvateľmi Bostonu prepadli lode Východoindickej spoločnosti a vysypali všetok čaj v debničkách do oceánu. Kolonisti prezlečení za indiánov tak konali pod vedením pána Samuela Adamsa, ktorého si poznala od útleho detstva, odkedy ste sa sem, do Bostonu prisťahovali. Connor bol medzi nimi. Celým prístavom sa niesli výkriky a vrava, zišli sa tu takmer všetci obyvatelia. Tvoja zvedavosť ťa prinútila zamiešať sa medzi nich, napriek Connorovmu varovaniu, že to bude nebezpečné. Chcela si byť súčasťou tejto veľkej udalosti, udalosti, ktorá sa neskôr zapísala do dejín pod znením prevratná.

Vedela si, prečo tak konajú. Všetci už mali dosť britskej nadvlády nad Americkými kolóniami a ich obyvateľmi. Každý človek mal právo byť slobodný a sloboda bola to, za čo ľudia bojovali. Vzopreli sa Spojenému kráľovstvu, nechceli sa nechať ďalej utláčať, tie dane, ktoré za čaj pýtali, boli neúnosné. Preto si sa ocitla medzi ľuďmi, ktorí povzbudzovali radikálov na čele s pánom Adamsom. Vo vnútri si pocítila akýsi záblesk pýchy, bola si pyšná, že Connor bol medzi nimi. Medzi tými, ktorí bojovali za slobodu. A skutočné boje sa ešte len mali začať. Američania sa už nechceli nechať ovládať Britmi. Schyľovalo sa k vojne a Connor v nej určite zohrá kľúčovú rolu, tým si si bola takmer istá.

Vaše pohľady sa na chvíľu stretli, Napriek prítmiu a diaľke si vedela, že zachytil tvoj pohľad, chcela si, aby vedel, že ho sleduješ. Že chápeš, čo pre vás všetkých robí a že si mu za to vďačná. Nový pocit v tvojom vnútri ťa opäť nútil premýšľať. Cítila si obdiv, obdivovala si toho mladého indiánskeho muža, jeho statočnosť a nespútanosť priťahovali pozornosť nie len tvoju, ale aj ostatných. Vedela si, že bude mať nepriateľov, mnoho, každý, kto sa nebál vykročiť z davu a biť sa za dobrú vec, si prirodzene urobil aj nepriateľov.

"Si hrdina, Connor," zašepkala si takmer nepočuteľne do toho chladného decembrového večera, keď tvoje oči videli ako sa bije proti tým, ktorí si to zaslúžili, ako chránil tých, ktorí to potrebovali, ako bojoval za slobodu nie len jeho, ale aj tvoju. Celej vašej krajiny.

* * *

"Si zranený!" Takmer si vykríkla, keď ťa jedno dopoludnie prekvapil u vás na dvore, pohyboval sa tak nečujne napriek tomu, že mal zakrvácaný rukáv svojho odevu, jeho prítomnosť si si všimla až vtedy, keď položil svoju obrovskú dlaň na tvoje plece, keď si vešala na dvore vlhkú bielizeň. Nebolo to prvý raz, čo si ho videla zamazaného od krvi. Väčšinou to bývala cudzia krv.

Connor zvykol v poslednej dobe pobudnúť v Bostone častejšie. Po udalosti z toho osudného decembrového večera sa napätie medzi Britániou a Amerikou vyostrilo, začala sa revolúcia, americká vojna za nezávislosť a slobodu. Správne si predpokladala to, že sa do nej Connor zapojí tiež. Zúčastňoval sa viacerých misií, tak to nazýval. Po dlhšom naliehaní ti prezradil, že patrí do špeciálneho rádu, dostal sa doň vďaka tréningu starého Achilla. Jeho členovia bojovali proti mužom, ktorí ubližovali Bostonu a jeho obyvateľom. Volali ich templári, začula si to slovo neraz z Connorových úst.

Ten mladý indián bol asasínom. Človekom, ktorý zabíjal druhých, no i napriek tomu nikdy nebol v tvojich očiach netvorom. Vedela si, že zabíja tých, ktorí si to zaslúžia, že bojuje za správnu vec, už neraz to dokázal. Aj jedna zo zásad kréda jeho bratstva znela, že nesmú ublížiť nevinnému človeku. Po tom, čo ti toto tajomstvo o sebe vyzradil, vaše priateľstvo sa prehĺbilo, dostalo sa na novú úroveň. City, ktoré sa vás oboch popri tom zmocňovali, boli nové. Ešte ste im tak úplne nechápali. Vedela si však, že to, že tvoje srdce zahreje každým svojím úsmevom a vždy, keď sa ťa dotkne, tvoje vnútro sa zachveje, znamená, že je medzi vami puto silnejšie ako obyčajné priateľstvo.

"To nič nie je, som v poriadku." Vždy bol tak silný, vždy odolával fyzickej bolesti a bez ohľadu na to, že opäť krvácal, nemala si o neho strach. Nikdy. Vedela si, že sa dokáže o seba postarať, bol divoký, tak moc obratný, ako divé zviera. Mala si možnosť vidieť ho v boji iba veľmi málo rázy, no zakaždým to bol pohľad, ako z iného sveta. Nechápala si, ako je možné, aby mal obyčajný človek také schopnosti. Možno za to mohli jeho indiánske korene, niekedy si si vravela, že v tom musí byť mágia.

Vzala si ho zadnými dverami dnu do domu. Mala si šťastie, že rodičia neboli práve prítomní, vedela si, že by sa imprítomnosť zraneného indiánskeho mladého muža v ich dome príliš nepáčila. V tej chvíli ti však bolo jedno, aké následky jeho prítomnosť môže mať. Očistila si mu ranu. Celý čas ťa zamyslene pozoroval, intenzita jeho pohľadu spôsobila, že sa ti mierne zachveli ruky, keď si obväzovala jeho pevné rameno, kontakt s jeho tmavou horúcou pokožkou pripadal takmer zakázaný. Vedela si, že ten takmer elektrický náboj, ktorý si pocítila zakaždým, keď sa brušká tvojich prstov dotkli jeho pokožky, niečo znamená. Snažila si sa však nedať nič najavo, dúfala si, že jeho zmysly nie sú natoľko vyvinuté, aby dokázal počuť tvoje rýchlejšie bijúce srdce. V poslednej dobe sa ti to stávalo často, zakaždým, keď bol v tvojej blízkosti.

"Vieš, občas mávam strašné sny." Priznala si po kratšej chvíli ticha.

Connor prekvapene zdvihol obočie. Svoje oči si stále upierala na jeho rameno, ktoré bolo už očistené a obviazané. Keď tvoje prsty spočinuli na jeho paži dlhšie, ako by bolo treba, opäť sa vaše pohľady stretli. Uvedomila si si, že nie si jediná, ktorej sa do tváre nahrnula horúčava. Jeho tmavé líca sa sfarbili na bordovo. Bol rovnako zahanbený, ako ty. Rýchlo si svoju ruku od neho odtiahla, akoby jeho pokožka pálila.

"Aké sny?" Spýtal sa po tom, čo si cítila, ako tvoja tvár opäť nadobudla svoju pôvodnú farbu.

"Nočné mory. Kvôli tým bojom a všetkému, čo sa tu deje. Vidím ľudí umierať, sníva sa mi o tom stále dookola. Niekedy sú to aj moji rodičia..." Tvoj hlas sa zlomil. Opäť ti zovrelo srdce ako vždy vtedy, keď si sa uprostred noci budila po strašidelných výjavoch, ktoré sa premietali jeden za druhým počas spánku v tvojom podvedomí.

"Neboj sa, nič sa vám nestane, ochránim vás aj všetkých z Bostonu, ktorí si to zaslúžia." Prehovoril opäť a znova sa dostavil ten pocit, ktorý si pri ňom mala často. Nepochybovala si o jeho slovách. Ak vás dokázal niekto ochrániť, vyhrať vašu vojnu, bol to práve on.

"Viem, že žijeme v čase revolúcie, keď biť sa za nezávislosť je nevyhnutné, no občas si želám, aby bol všade mier."

"Mier bude, jedného dňa. To ti môžem sľúbiť."

* * *

"Čo je to?" Spýtala si sa zvedavo pri pohľade na tú vec v Connorových rukách, ktorú priniesol na ďalší raz, keď ťa prišiel navštíviť. Ten zvláštny predmet bol zhotovený z popreplietaných povrázkov, ozdobený korálikmi a pierkami. Páčil sa ti, ešte nikdy si nič podobné nevidela.

"Lapač snov." Odpovedal mladý indián, predmet z pierok a šnúrok sa zakolísal vo vetre, visel mu za malú nitku z dlane. Bol iba o niečo väčší ako prívesok, ktorý si občas zvykla nosiť na krku. Možno to bol nejaký indiánsky šperk.

"Ešte som také niečo nevidela."

"Vyrobila ho starenka z mojej rodnej osady. Ľudia z nášho kmeňa veria, že lapač snov pomáha chrániť pred nočnými morami a zlými silami. Spomínala si, že sa ti snívajú hrôzostrašné sny..." Svoje oči si od toho zvláštneho šperku presunula k jeho tvári, vaše pohľady sa do seba na krátku chvíľu opäť vpili. Tvoje vnútro sa znova zachvelo. Spomenul si na to, čo som mu minule prezradila...

"To je pre mňa?" Connor prikývol. Natiahol k tebe obrovskú dlaň na znak toho, aby si do nej vložila tú svoju.

"Ochráni ťa to pred nočnými morami. Keď sa budeš zberať k spánku, zaves si ho nad posteľou." Opatrne vzal tvoju ruku a roztrasenými, mierne nešikovnými prstami začal priväzovať lapač k tvojmu zápästiu, aby si ho nestratila. Kontakt s jeho pokožkou ti opäť privodil ten intenzívny, no príjemný pocit. Znova sa údery tvojho srdca zdvojnásobili. Myslel na teba, toto bol darček od neho, bol určený tebe, trápili ho tvoje strašidelné sny a strasti, chcel, aby sa ti uľavilo.

"Vezmeš ma niekedy do tvojej osady?" Tvoja zvedavosť sa znova prejavila, veľmi ťa zaujímalo miesto, kde Connor vyrastal, spolu s ľuďmi, ktorí tam žili. Z jeho rozprávania to všetko znelo tak moc fascinujúco.

"Naši ľudia nechcú, aby ich navštevovali kolonisti, no myslím, že teba by si obľúbili." Ten záhadný úsmev v jeho tvári bol pre teba nový. Verila si tomu, že raz ti toto želanie určite splní. A tak sa aj stalo.

Až neskôr si si všimla, že jeho dlaň stále nepustila tú tvoju, jemne, akoby sa bál, že ti ublíži, ju stále držal vo svojej. Vaše ruky sa dotýkali aj vtedy, keď ste obaja opäť kráčali ulicou. Bolo to tak prirodzené, tak správne, ani na minútu by ti nenapadlo, že robíte niečo zlé. Pohľady iných nemali žiadnu váhu. S Connorom ti pripadalo všetko tak moc správne...

* * *

Sedela si pri ohni, ktorý osvetľoval tváre všetkých naokolo. Ich tmavá pokožka bola v tomto prítmí a v žiari mihotajúceho sa plameňa ešte tmavšia. Sedela si medzi nimi, indiánmi v indiánskej osade, počúvala si ich rozprávanie a ich piesne, bolo to ešte úžasnejšie, ako si si predstavovala.

Connor ti šepkal do ucha slová v tvojom jazyku, prekladal ti indiánsku reč, ktorej si nerozumela. Jeho prítomnosť v spojení s atmosférou, ktorá medzi vami panovala spôsobila, že si sa mimovoľne zachvela, nebolo to však od zimy. Teplo sálajúce z ohniska a hlavne z blízkosti tela mladého muža sediaceho vedľa teba ťa hriali viac ako dosť. Na rukách ti naskočili zimomriavky od vzrušenia.

Cítila si jeho horúci dych pri svojom uchu a horúčava v tvojom vnútri sa pomaly stupňovala. Možno si ani sám neuvedomoval, ako na teba pôsobil, no iní si to zrejme všimli. Občas jeho smerom niektorý z členov indiánskeho kmeňa, ktorý obýval Connorovu rodnú osadu uprel veľavravný pohľad. Akoby tušili niečo, čo ste vy dvaja ešte tak úplne nevedeli.

Jedna zo stareniek zababušená v hrubej indiánskej deke sa na vás celý čas prívetivo usmievala. Sálali z nej pokoj a dobrota, už od začiatku, keď si vkročila do ich osady a Connor ťa predstavil jeho priateľom, bola ústretová, ani na chvíľu na teba krivo nepozrela, na rozdiel od ostatných. Mohawkovia z tohto indiánskeho kmeňa si chránili svoje súkromie, spočiatku sa im nepáčila, že Connor priviedol na ich územie cudzinku, no napokon ťa prijali aj ostatní a dovolili ti ostať na jednej z ich osláv. Bola si nesmierne moc rada, nič výnimočnejšie si doposiaľ nezažila a ani nevidela.

Starenka presunula svoje modré oči na Connora a niečo mu povedala, nerozumela si jej slovám, rozprávala v ich rodnom jazyku. Hoci si mu nedokázala porozumieť, fascinovalo ťa, aká krásna tá reč bola na počutie. Connor sa na chvíľu zarazil, potom jeho tvár očervenela, zamračil sa na ženu, ktorá na neho prehovorila a niečo jej podráždene, možno mierne zahanbene odvetil.

 Starenka sa však nedala odradiť, stále sa na vás oboch usmievala a opäť Connora počastovala slovami, ktoré si nepoznala, no mala si akýsi vnútorný pocit, že ho podpichuje. Jej prenikavý a úprimný smiech bol takmer nákazlivý, fascinovane si hľadela do jej vľúdnej zvráskavenej tváre. Ostatní, ktorí zachytili ich konverzáciu, sa uškrnuli tak isto.

Keď sa pozornosť ľudí pri ohni opäť presunula k rozprávajúcemu indiánskemu mužovi, Connor sa k tebe opäť naklonil.

„To je Chochming:wu, vo vašom jazyku by ste ju nazvali Kukuričná matka. Každý indián má jedinečné meno, ktorá má svoj význam.“ Vysvetlil a ukázal opäť na starenku oproti. „To ona mi vyrobila ten lapač snov pre  teba.“  Tento raz si sa na starú ženu usmiala aj ty.

„Aké indiánske meno by si dal ty mne?“ Spýtala si sa Connora len tak, znenazdajky. Prekvapene sa od teba mierne odtiahol, malú chvíľu hľadel na tvoju tvár, vyzeralo to tak, že tuho premýšľa.

„Bonita.“ Vyslovil napokon, jeho oči stále neopúšťali tvoje črty. Jemne si zvraštila obočie, významu toho slova si tiež nerozumela. A Connor ti ho nechcel vyzradiť, povedal, že je to tajomstvo. Spôsob, akým sa mu zdvihol jeden kútik úst v záhadnom úsmeve, bol ako pridané polienko do zvedavosti, ktorá v tebe v tú chvíľu zahorela.

* * *

Dlhší čas si ho nevidela. Vedela si, že mal niekoľko veľmi náročných misií, mnohé z nich znamenali, že musel cestovať do ďaleka. Začínala si sa o neho báť. Nemali ste sa ako skontaktovať, keď bol ďaleko. Dopisovanie zamietol, tvrdil, že by to pre teba nebolo bezpečné. Preto si posledných pár dni žila v strachu o neho, o toho zvláštneho indiánskeho mladíka, ktorý sa plietol do tvojho života častejšie, ako si na začiatku očakávala.

Konečne sa vrátil. Videla si jeho postavu v diaľke, ako sa k tebe blížila. Niečo však bolo zle. Niečo sa zmenila, spozorovala si to zo spôsobu, akým kráčal. So zvesenou hlavou a ramenami, akoby sa k tebe bál priblížiť, žiaľ a beznádej si z neho mohla cítiť aj na diaľku. Všimla si si, že je iný. Čosi v jeho vnútri bolo iné, muselo sa stať niečo vážne.

Pomalým krokom prešiel až k tebe, jeho tvár bola strhaná, rysy tvrdé, pohľad takmer neprítomný. Vyzeral staršie, unavene, mal ostrihané vlasy, takmer nič mu z nich nezostalo. Ak by si ho nepoznala lepšie, ak by si nevedela, že je to Connor, tvoj Connor, možno by si z neho mala aj strach.

Bez jediného slova pristúpil až úplne tesne k tebe a jeho telo objalo to tvoje. Jeho pevné ramien sa omotali okolo tvojej postavy, bola proti nemu tak drobná, v jeho náručí si si pripadala takmer stratená. Vedela si, že s ním niečo nie je v poriadku. Zvalil sa na teba takmer celou svojou váhou, mala si pocit, že sa ti každú chvíľu podlomia nohy, musela si ho upozorniť, aby ťa nerozdrvil, tak silný bol jeho stisk. Nikdy pred tým sa ťa takto nedotýkal, nikdy ťa neobjímal. Netušila si, čo sa deje, no jediné, na čo si sa dokázala sústrediť, bola jeho prítomnosť, prítomnosť toho obrovského mladého muža, v tejto chvíli tak moc utrápeného, ktorý vyhľadal tvoju spoločnosť.

„Connor, čo sa stalo?“ Zašepkala si, zvuk tvojho hlasu tlmila jeho pevná široká hruď, bol oproti tebe tak moc vysoký a jeho ruky boli opäť tak hrejivé a veľké, ak by táto situácia nebola tak moc vážna, vychutnávala by si si ten pocit bezpečia a domova, ktorý sa ťa pomaly začínal zmocňovať. Indiánsky asasín však neprehovoril, len ťa opäť pevne zovrel, akoby si mu mala každú chvíľu uniknúť. Sklonil hlavu a oprel s tvárou o tvoje plece, cítila si jeho dych, ako ťa šteklí na krku, na ramene, horúčava vo vnútri a ten pocit, ktorý sa spájal s jeho pohľadmi a dotykmi takmer explodovali.

„Zabil som ho.“ Zamumlal, tvár mal stále pritisnutú ku krivke medzi tvojim krkom a plecom. Šteklilo to, no miesto zachichotania ti takmer unikol drobný ston, znova sa tvoje telo striaslo vzrušením. Snažila si sa však udržať svoju myseľ jasnú, potrebovala si mu pomôcť, vyriešiť, čokoľvek ho tak trápilo. Bolo to však náramne ťažké, jeho pery sa takmer dotýkali tvojej pokožky, ten pocit bol neúnosný.

„Koho? Connor, pozri sa na mňa.“ Odtiahla si sa od neho, bolo to náročnejšie, ako si myslela, zvieral ťa pevne, bol malátny, akoby ospalý, jeho pohľad bol stále prázdny. Desil ťa. „Koho si zabil?“ Hľadela si na neho a jeho pohľad sa konečne upriamil na teba, konečne ťa začal vnímať.

„Svojho otca.“ Jeho slová ťa prekvapili, no nie tak veľmi, ako by čakal. Vedela si, kto bol jeho otec. Haytham Kenway – ten muž bol veľmi vysoko postavený templár, patril k tým ľuďom, proti ktorým Connor bojoval, ktorí boli nepriateľmi. Vedela si aj to, že jeho syn s ním nikdy nevyrastal, prvý raz sa stretli, keď sa ho pokúšal zabiť, vlastné dieťa. Nedokázala si si ani predstaviť, čo práve ten mladý muž, ktorý stál pred tebou prežíval. Haytham síce bol templár a Connorovou povinnosťou bolo konať v záujme bratstva, ktorému bol verný – to zahŕňalo aj zbaviť sa ľudí akými bol aj jeho rodič, no ten muž bol stále jeho otec. Ktorého musel zavraždiť, vlastnými rukami. Muselo to byť pre neho naozaj ťažké; utrpenie, ktoré pri tom musel prežívať, si mohla z neho cítiť z každého jedného dotyku, ktorý ti venoval.

„Je mi to ľúto,“ na chvíľu si sklopila pohľad k zemi. Nebola si si istá, čo mu máš povedať, bála si sa, že tvoje slová nebudú mať pre neho žiaden význam, bála si sa, že načisto podľahol zúfalstvu a beznádeji. Pozbierala si všetku odvahu a opäť si sa zahľadela do tých tmavých očí, ktoré vždy, keď sa stretli s tvojimi, takmer blčali, no teraz boli až desivo prázdne, akoby niečo v jeho vnútri vyhaslo.

Uhol pohľadom. Tušila si, že sa hanbí, sám za seba, je znechutený, chcela si mu dať najavo, že na to nemá dôvod, chcela si, aby vedel, že v tvojich očiach neklesol, nikdy v nich neklesne, nech sa deje čokoľvek.

„Urobil si to, čo si musel.“ Prehovorila si znova a jeho tvár nachvíľu skrivila nešťastná grimasa. Potom však pokrútil hlavou a jeho črty o niečo zjemneli, už neboli také tvrdé.

„Povedal mi, že napriek tomu všetkému je na mňa hrdý.“  Jeho hlas znel stále nešťastne, no zdalo sa ti, že sa opäť aspoň trochu dostáva do reality.

„Vidíš. Má pravdu, má byť prečo hrdý. Aj ja som na teba hrdá, Connor.“ Bola si ohromená sama sebou, že si dokázala tie slová tak odvážne vysloviť, bolo to niečo, čo si skrývala vo svojom vnútri už dlhšiu dobu. Opatrne si k nemu natiahla ruku a priložila svoju dlaň na jeho horúce líce. Ten dotyk bol tak jemný a i tak si cítila intenzitu toho napätia medzi vami.

„Som moc hrád, Connor.“ Zopakovala si. Pomaly privrel oči a priložil svoju veľkú dlaň na tú tvoju, ktorá stále spočívala na jeho líci, akoby nechcel, aby si ju už viac odtiahla. Pritískal si ju k svojej rozpálenej pokožke, pocit, ktorý práve cítil, musel byť príjemný, napätie v jeho tvári konečne povolilo. Na druhej strane sa však zvýšila horúčava v tvojom vnútri, tušila si, že nie je jediný z koho sála teplo.

„Ďakujem ti,“ zamumlanie, ktoré vyšlo pomedzi jeho pery, bolo takmer nezrozumiteľné a predsa si vedela, čo povedal.

„Nemusíš mi ďakovať. Vždy tu budem pre teba.“ Zašepkala si rovnako nepočuteľne. Zrýchlený dych a tlkot srdca, to očakávanie, napätie... Vedela si, že už to zrejme dlhšie nevydržíš. Jeho pohľad bol stále mierne zastrený, no tento raz to už nebolo kvôli udalostiam, ktoré sa mu prihodili, bol prítomný, vnímal teba aj to, že si s ním.

Prv, než si sa stihla opäť nadýchnuť, cítila si ako sa vaše pery konečne vzájomne dotkli. Bol to iba letmý dotyk, váš prvý bozk. Netušila si, či on sa sklonil k tebe prvý, alebo si to bola ty, kto sa natiahol k nemu? V tej chvíli na tom nezáležalo. Zrazu si stála na špičkách, dlane si opieral o jeho hruď, pevnú ako skala a on zvieral svoj driek vo svojom pevnom objatí.

„Prepáč,“ rýchlo sa od teba odtiahol, jeho tvár takmer horela. Tá červená farba na jeho tmavej pokožke vyzerala až bordovo. Opäť mal v očiach ten oheň, ktorý ťa vždy prepaľoval, opäť to bol on – ten starý ostýchavý, trochu neohrabaný a neistý Connor, ktorého si tak dobre poznala. Ktorého si si zamilovala.

„To nič, neospravedlňuj sa,“ vydýchla si a pritiahla si ho naspäť k sebe, vaše pery sa opäť pohybovali, dotýkali sa navzájom, tento raz omnoho menej nevinným spôsobom ako pred tým. Všetka frustrácia, ktorá sa v ňom za tie dni, kedy ste sa nevideli hromadila, sa dostala na povrch. Vydal ju zo seba tým najpríjemnejším spôsobom. Jeho pohyby, dotyky, oheň, ktorý z neho sálal začínali byť čoraz viac divoké, toto bol ten Connor, ktorého si videla bez strachu bojovať proti nepriateľom, ktorého si videla biť sa bez najmenšieho zaváhania za to, v čo veril. A teraz ukázal aj tebe, aký dokáže byť naozaj nespútaný, pretože si mu to dovolila. Bál sa, aby ti neublížil a keď si ho ubezpečila, že na to nie je dôvod, prestal sa držať späť. Hoci ste boli obaja ešte mladí a neskúsení, inštinkt vo vnútri vám našepkával, čo robiť a ako to robiť správne.

Na malú chvíľu ste sa od seba odtrhli, snažili ste sa polapiť dych. Medzi prudkými nádychmi a výdychmi niečo zamumlal, jeho slová boli v cudzom jazyku, nerozumela si im, v tej chvíli ti na tom však nezáležalo. Jediná vec, ktorá napĺňala tvoju myseľ bola jeho prítomnosť, jeho dotyky a jeho bozky, ktoré nekončili. Nechcela si nič iné, iba opäť na sebe cítiť jeho pery, na tvojich ústach, na tvojej pokožke, všade. Slová a ich význam boli v takejto chvíli úplne zbytočné... 

Stáli ste obaja uprostred trávnatej lúky, pred vami ležal malý náhrobok. Zem pred ním bola ešte čerstvá, len nedávno doň pochovali telo starej ženy. Chochming:wu, tá indiánska starenka, ktorú si si pamätala z večera, kedy ťa Connor vzal do svojej rodnej osady, zomrela. Odišla v pokoji, bola už stará, pochovávali ju s úsmevom na jej vráskavej tvári.

Sledovala si mladého muža, ako si kľakol k náhrobku, jeho dlaň nachvíľu spočinula na popraskanom kameni. Položil na náhrobok malý lapač snov, jemné pierka sa zatrepotali v miernom vánku. So sklopenými očami istú chvíľu zotrval takmer bez pohnutia. Potom sa postavil a vrátil sa späť k tebe.

Vedela si, že Connor za ňou smútil, sama si pociťovala akúsi úzkosť, tá žena bola stelesnená dobrota, hoci si ju stretla iba raz, zanechala na tebe svoju stopu. Indiáni však verili, že odišla na lepšie miesto. Svoj život prežila naplno, rozdala všetkým naokolo iba to dobré a za to bude v posmrtnom živote odmenená. Tieto slová upokojovali tvoju myseľ, keď si stála s Connorom nad jej hrobom, zvierala si jeho veľkú dlaň vo svojich a obaja ste mlčky prehovárali k nebesám.

Connor opäť okúsil veľkú stratu, ktorá zanechala ďalší zárez na jeho už i tak poznačenej duši. Bola si tu však s ním, vždy si bola s ním. Ako si mu sľúbila, vždy tu budem pre teba. Mali ste jeden druhého a vaše spojené dlane dokazovali, že kde sa jeden príbeh končí, druhý môže ešte len začínať. Ten váš pokračoval ďalej...

V Y S V E T L I V K Y

Význam indiánskych mien:

Ratonhnhaké:ton - ten, ktorého život je poznačený / ten, ktorý si urobí cestu

Chochming:wu - matka kukurice, / kukuričná matka / súvisí s úrodou

Bonita - krása / krásna dievčina