Unsettled mind, thirsty heart [ Nijimura Shuuzo x OC x Akashi Seijuuro ] ~ pre Petriku ~ V. časť (epilóg)

Tak a máme tu záver. Sama neverím, že som to konečne dopísala. Tento posledný diel išiel veľmi ťažko, pretože som sa v tom tak moc zamotala, že som nevedela, čo urobiť. Táto poviedka mala byť spočiatku iba jednorázovka na želanie pre Petriku a plánovala som z toho urobiť niečo podobné ako Bring My Heart Home pre Kame. Nejako sa mi to však vymklo spod kontroly, začala som to v takom duchu, že sa to proste nedalo všetko vtesnať do jednorázovky, ktorá by mala menej ako 8 000 slov. Nakoniec som z toho urobila hotový román (u mňa nič nové :D) a úbohú Petriku som trápila vyše dvoch týždňov s mojimi pomalými updatemi. Nejaké žvásty si môžete prečítať ešte pred kapitolou, ale kto nechce, môžete to rovno preskočiť a hor sa na posledný diel poviedky na želanie Unsettled Mind, Thirsty Heart.

Ak mám byť úprimná, nejako nie som spokojná s tým, čo z toho napokon vzišlo. Táto časť sa mi zdá akási neforemná, uponáhľaná a trochu iná oproti ostatným. Možno sa vám bude zdať, že som to uponáhľala... ale musela som to tak urobiť. Naozaj som to už potrebovala ukončiť a ak by som to mala napísať podľa môjho gusta, tak by to bolo ešte na ďalších kapitol (veď ma poznáte), čo by som už vážne nedala a myslím, že chúďatko Petrika by také naťahovanie už asi nezlvádla. Snáď mi odpustíte, že je to také nedomyslené, hlavne ty, drahá, má to byť hlavne pre teba a moc ma mrzí, že to nie je úplne také, ako by si si možno predstavovala :/ Dúfam, že to nejako prežijete aj ten divný, nejasný koniec :D vážne som sa dostala do úplne úzkych, nevedela som, že ako to ukončiť. Pôvodne som chcela 2 konce, ale nakoniec som to zamietla, čo ma tiež mrzí :/ Ale už som z toho vyšťavená a 2 konce by som asi nedala. Táto poviedka (ktorá sa tvári ako dlhý oneshot :D) má rekordných vyše 20 000 slov! :D Sama tomu neverím a zvládla som to v priebehu 2 týždňov :D not bad...

Petrika, drahá, tebe sa chcem moc poďakovať, že si si u mňa objednala túto poviedku na želanie, bola si so mnou trpezlivá a znášala si to utrpenie, keď si musela čakať na nové pokračovanie tak strašne moc dlho, lebo ja s mojim slimáčim tempom sme ti to neuľahčovali. Dúfam, že sa ti táto vec pre teba aspoň trošku páčila, hoci je mi jasné, že by si si zaslúžila niečo 100x lepšie. Možno raz bude aj to :P Taktiež ti ďakujem za všetky úžasné komentáre, ktoré si mi k tejto veci venovala, naozaj ma to vždy tak moc potešilo, tvoje prejavy nadšenia mi robili každý jeden deň, keď nejaký tvoj komentár k tomuto pribudol :D si vážne skvelá blogerka a som moc rada, že si zavítala na môj blog, že sme sa spoznali a že aj vďaka tomu vznikol tento... ehem... literárny útvar :D No a v neposlednom rade ti ďakujem za všetko, čo si pre mňa napísala a snáď som sa ti týmto počinom aspoň trošilinku odvďačila :) Uži si posledný diel, hoci zrejme nebude taký, ako by si čakala, ale snáď ťa aj tak apsoň niečím poteší. Ďakujem ešte raz.

A vám ostatným, tiež sa chcem poďakovať, že ste to čítali, že ste komentovali a dávali mi motiváciu písať ďalej. Dúfam, že nebudete príliš znechutení/sklamaní :D a prajem vám príjemné čítanie, nezabudnite na pesničku, tento raz vážne stojí za to, je to dokonalá vec, úplne sa hodí k dnešnému poslednému dielu a som si istá, že sa vám bude páčiť (dúfam, že tebe som ulahodila tiež, Petrika :P tú pesničku som plánovala použiť od toho momentu, čo si mi zadala objednávku na poviedku). To by bolo odo mňa všetko. Teraz je to už len na vás ;)

PS: Ešte upozorňujem, že táto kapitola je úplne na nervy a budete pri nej psychicky trpieť. Nejako som sa nechala uniesť tou drámou a tak... moc sa ospravedlňujem za akúkoľvek psychickú ujmu alebo ak niekomu spôsobím frustráciu ._.

UNSETTLED MIND,

THIRSTY HEART

časť V. - ZÁVER

Počet slov: 6 464

Počas čítania si pustite:

Zella Day - Shadow Preachers

* * *

You got those scissors from the drawer

You never dug so deep before

*

Už ubehlo niekoľko týždňov odvtedy, čo prišla do Japonska a začala navštevovať Teiko univerzitu. Po nejakom čase zistila, že jej štúdium v zahraničí nebude iba prechádzka ružovým sadom. Hodiny a prednášky boli z jedného dňa na druhý stále ťažšie a ťažšie, najviac problémov jej robila japončina. Bol to krásny jazyk, milovala ho, no učiť sa ho bolo hotové peklo. Za tie takmer dva mesiace, ktoré tu strávila, sa na ňu pár vecí nalepilo, no ešte to nebolo ani zďaleka všetko, čo by mala vedieť do pomaly blížiacich sa skúšok.

Jedného popoludnia sa ocitla v obrovskej školskej knižnici, rozhodla sa, že sa bude celé poobedie a večer učiť, mala v pláne venovať sa hlavne tomu, čo jej išlo najhoršie - japončine. Už sedela nad knihami takmer dve hodiny, no stále sa jej zdalo, že to nie je ono. Potrebovala nejaké iné, preto vstala a začala sa prechádzať pomedzi police. Bola rada, že išla do knižnice sama, aspoň sa mohla lepšie sústrediť na učenie, i keď jej nepokojná myseľ stále občas zablúdila k dvom mladým mužom, ktorí jej už dlhšiu dobu nedovolil pokojne spávať.

Prítmie a ticho v knižnici však spôsobili, že sa nachvíľu mohla uvoľniť. Dokonca našla aj knižku, ktorá vyzerala sľubne. Problém však bol v tom, že kniha bola na polici až príliš vysoko a ona bola zase príliš nízka. Pre bežného vysokého študenta by nebol problém dosiahnuť na ňu. Petra však bola drobná aj na japonské pomery, preto sa začala za knihou načahovať, no márne. Nech stúpala na špičky jak chcela, polica bola proste až moc vysoko. A knižnica bola takmer prázdna, nemala ani koho poprosiť o pomoc.

Prv, než to stihla s knižkou vzdať, objavila sa pri nej niečia ruka, ktorá knihu ľahko dočiahla, vôbec nepočula nikoho prichádzať a predsa sa znenazdajky ocitol v jej tesnej blízkosti. Srdce jej vynechalo pár úderov. Nemusela sa ani otočiť, aby vedela, kto bol tým, ktorý stál za jej chrbtom. Tá luxusná vôňa... Už ju poznala takmer naspamäť.

* * *

If I stop trying, we start dying

You're cutting me out, baby who you fighting?

*

Bola si takmer istá, že aj on mohol počuť jej splašene bijúce srdce. Nebol príliš vysoký, no jeho výška stačila na to, aby dosiahol tam, kam ona nemohla. Vzal knihu z police a keď sa mu otočila tvárou, jeho oči žiarili v prítmí medzi regálmi knižnice úplne jasne. Opäť hľadela do tých nejednotných dúhoviek, opäť ju prepaľovali až do morku kostí a spôsobili, že vo vnútri sa jej všetko chvelo spôsobom, ktorý pred tým nebola zvyknutá zažívať.

Stál tesne pred ňou, každým nádychom cítila tú omamnú vôňu, každým úderom srdca vedela, že jej v nasledujúcu chvíľu zrejme vyskočí z hrude a každým pohybom jeho rias sa jej myšlienky stále zamotávali, stále viac a viac.

Jeho tvár bola opäť ako ľadová maska, no tento raz všetko ukrýval vo svojich očiach, tie takmer horeli. Cítila ich spaľujúcu silu, nedokázala sa ani len pohnúť, bol ako oheň, ktorým by sa nechala dobrovoľne popáliť, ak by mohla. Jednu z jeho rúk priložil na policu tesne vedľa jej hlavy, v druhej stále zvieral tú knižku, na ktorú v tej chvíli úplne zabudla. Vôbec netušila, že ako a hlavne prečo sa tu zrazu ocitol, tu, pri nej, no bolo jej to jedno. Všetko prestalo dávať zmysel, momentálne mala v hlave iba jeho prítomnosť. A akési sladké otupujúce prázdno.

* * *

You make we wanna love,

hate, cry,

take, every part of you

*

"Hľadáš toto?" Jeho hlas ju na malú chvíľu vyrušil z toho opojenia, ktoré spôsobila prítomnosť červenovlasého mladého muža tak moc blízko, pár rázy zamrkala a pokúšala sa upokojiť svoje búšiace srdce.

Nebola schopná od neho odtrhnúť zrak a pozrieť sa na knihu, ktorú jej ukázal. Nebola schopná takmer ani dýchať, stále mala pocit, že ak by sa neopierala o jeden z regálov, už dávno by sa jej podlomili kolená.

Mal ju úplne vo svojej moci, bola uväznená medzi ním a policami, nikto ich nemohol vidieť, jediný, kto teraz pre ňu existoval, bol on. Stále upierala svoje rozšírené oči na neho, tie jeho ju takmer úplne zhypnotizovali, no potom sa ich pohľad presunul na jej pery a na malú chvíľu si pomyslela, že snáď...

Zovrelo jej žalúdok, cítila, že jej srdce každú chvíľu naozaj vyskočí z hrude a myseľ exploduje. Pomaly privrela viečka, no odrazu sa od nej odtiahol, zrazu bol medzi nimi odstup, stále jej podával knižku, ktorú pre ňu vzal z police. Pristihla sa, že jej zovrelo srdce od mierneho sklamania. Vôbec samu seba nespoznávala, no v tej chvíli ním bola tak moc zhypnotizovaná, v tej chvíli... Tak moc túžila, aby sa jej dotkol.

* * *

You make me wanna scream,

burn, touch, learn,

every part of you

*

Bola z neho tak moc zmätená. Každé jeho gesto, každý pohyb, každý pohľad spôsobovali, že sa jej v mysli vyrojilo stále viac a viac otáznikov. Akashi Seijuurō bol skutočne jednou veľkou neznámou a akokoľvek sa snažila vidieť do jeho vnútra, nepodarilo sa jej to.

Nechápala, prečo ho stretla práve o tomto čase a práve tu. Nechápala, prečo sa k nej správal, prečo na ňu reagoval tým spôsobom, ktorý ju nútil takmer šalieť. Nechápala ani to, prečo sa k nej pridal vo večernom študovaní, prečo sedel oproti nej, každú chvíľu na ňu vrhol ten nepreniknuteľný pohľad, no záujem v jeho očiach bol badateľný...

Keď začali viesť rozhovor, zdalo sa jej, akoby sa nachádzala niekde úplne inde. Ako by to všetko ani nebolo skutočné, akoby sa vznášala niekde hlboko vo svojom podvedomí. No on, on bol tak moc skutočný, ako bol skutočný ten fakt, že pomaly, ale isto nad ňou začínal preberať moc. Hoci jeho prítomnosť spôsobovala, že jej myseľ začínala byť akosi zvláštne, možno až príjemne; návykovo zahmlená, dokázala mu odpovedať, dokázala vnímať, čo rozpráva. A on vnímal ju. Nikdy ju nikto nepočúval tak pozorne. Každé jedno slovo, ktoré vyslovila... Mala pocit, akoby ho hodnotil, z každej strany, analyzoval, premýšľal nad každou jednou hláskou, nad každým gestom, každým pohybom v jej tvári.

Cítila sa pred ním tak odhalená. Akoby každým vysloveným slovom odkrývala ďalšiu a ďalšiu vrstvu samej seba. Nikdy nezvykla byť k ľuďom, ktorí jej neboli blízki tak otvorená. Tiež si väčšinou držala odstup, no niečo v ňom spôsobilo, že sa mu odkrývala celá bez toho, aby to mala v úmysle, aby o tom tušila.

A on ju pozorne počúval. Mala pocit, že ho to skutočne zaujíma. Že naozaj chce o nej vedieť viac. Jeho prítomnosť, jeho vyžarovanie... Dokázal pôsobiť na ľudí tak, že sa mu sami či už dobrovoľne, alebo nechtiac otvorili. Boli ako otvorená kniha, nech už zvykli byť pred tým akokoľvek moc uzavretí; odmeraní.

Nestalo sa to iba raz. Po ich prvom stretnutí nasledovali ďalšie, stalo sa to pre nich akousi nepísanou tradíciou. Nikdy sa nedohodli. A predsa sa tam vždy stretli. Nechápala tomu. Nevedela, čo ich sedenia znamenajú. Vždy rozprávali iba o nej. Pocítila túžbu dozvedieť sa viac o ňom. Bol presne taký, ako jeho pohľad - nepreniknuteľný.

* * *

Semester plynul ďalej, každým dňom prichádzalo čoraz viac povinností, starostí ale aj skúseností. Keď sa jedného popoludnia vracala na svoju izbu z prednášky, prekvapila ju spolubývajúca. Len čo otvorila dvere, Rita na ňu uprela svoju zamračenú tvár.

"Niečo tu máš." Jej slová zneli tak odmerane, no už si na ne zvykla. Zmierila sa s tým, že jej spolubývajúca je veľmi komplikovanej povahy a pokiaľ sa navzájom nepriplietli do cesty jedna druhej, všetko sa zdalo byť v poriadku.

"Čo tým myslíš?" Spýtala sa Rity a tá len ledabolo mávla rukou smerom k dverám, ktorými Petra prišla. Pred tým si to nevšimla. Pod skrinkou pri dverách ležal darčekový kôš a v ňom... kvety! Chvíľu na ne neveriacky hľadela. Boli naozaj adresované jej?

"To je pre vážne mňa?"

"A pre koho asi? Pre mňa?" Odvrkla Rita, Petra mala pocit, že v jej hlase zachytila akýsi drobný závistlivý podtón. "Ležalo to pred dverami izby. Je tam tvoje meno. Odprac si to niekam, nech sa mi to nepletie pod nohy."

Vzala kôš s kvetmi do rúk a položila ho na svoj písací stôl. Cítila na sebe spolubývajúcej zamračený pohľad, no snažila sa nenechať sa ňou znechutiť. Stále bola v šoku z toho, čo práve našla. Spočiatku si nevedela ani len predstaviť, od koho by tie kvety mohli byť, už vôbec netušila dôvod, prečo ich dostala.

Rita zrejme dlhšie nemohla vydržať jej prítomnosť a tak s hlasným odfukovaním vypochodovala z izba a nie práve najjemnejšie zavrela za sebou dvere.

Zostala sama v izbe. Sama so svojim darčekom, ku ktorému nedokázala priradiť toho, kto jej ho daroval. Neboli to jej obľúbené kvety, ale i tak musela uznať, že sú krásne. Bolo ich naozaj veľa, určite to nebola žiadna lacná záležitosť. Keď našla na kytici pripevnený lístok s jej menom napísaným úhľadným gravírovaním, začínala tušiť, že kto jej ich daroval.

Nie, to je absurdné. A predsa... Tak drahé kvety, tá elegantná menovka. Ale prečo by to robil? Prečo? Nerozumela mu. Ak jej ich skutočne poslal on, aký bol jeho motív. Čím si to zaslúžila. Bolo pravdou, že od ich prvého stretnutia v knižnici sa medzi nimi ľady aspoň trochu pohli, no Akashi Seijuurō predsa nebol známy pre takéto pozornosti. Aspoň to o ňom vedela.

"Akashi nerandí. So žiadnou, ešte sa nenašla ani jedna, ktorá by bola pre neho dosť dobrá."

"Drží si odstup."

Emine slová jej opäť zazneli v hlave. Dobre si pamätala, čo sa o ňom dopočula. Jeho správanie k ostatným to aj potvrdzovalo. Naozaj si držal odstup, naozaj bol odmeraný, formálny, bez akéhokoľvek náznaku citu, emócií. A potom...

Spomenula si na jeho gestá.

Na jeho pohľady.

Na ten pocit, ktorý z neho mala vždy, keď mu bola nablízku.

Na spôsob, akým sa s ňou rozprával, ako sa na ňu pozeral, ako ju vnímal...

Vedela, že on bol tým, ktorý jej ten darček poslal. Vedela, že sa tým možno pokúšal niečo naznačiť. Pristihla sa, ako jej opäť srdce začalo biť rýchlejšie, ako malo vo zvyku. Prečo to robí? Prečo práve ona? Čím je výnimočná? Čím si to zaslúžila? Kým pre neho skutočne bola?

Najviac ju trápilo, že sa to zrejme od neho nedozvie, bol príliš uzavretý, aby niekoho pustil do svojho vnútra. Jeho činy síce hovorili za všetko, no i tak sa mu stále nedostala pod kožu. Tak ako on jej. Bola mu ochotná dať niečo zo seba, no za to chcela niečo aj od neho. Chcela ho poznať, celého. Skutočného Akashiho. Chcela viac z neho...

* * *

I close my eyes, just close the door

You want a minute, I'll give you more

*

Ležala v posteli a opäť nedokázala zaspať. Takéto stavy mala v poslednej dobe často, no dnes to bolo podporené aj tým, že Rita mala na izbe návštevu. Časť izby, ktorá patrila Španielke síce oddeľoval paraván, no bol tenký a vôbec jej neposkytoval taký dostatok súkromia, ako by si želala. Počula každé jedno slovo, ktoré Rita so svojou zahraničnou kamarátkou šepotali, každé jedno zachichotanie, štrngnutie fľaše s alkoholom, o ktorú sa obe delili a každý pohyb na posteli. Snažili sa byť naoko potichu, aby ju príliš nevyrušovali, no Petra by nemohla v takýchto podmienkach zaspať ani keby veľmi chcela.

Pozrela na hodinky na svojom telefóne. Bolo niečo pred polnocou. O takomto čase by už mal byť každý na svojej izbe, najlepšie v posteli a pripravovať sa na spánok. Zajtra ich čakal školský deň, no to jej spolubývajúcej zrejme vôbec neprekážalo. Takéto návštevy si sem už priviedla aj pred tým, no tá dnešná bola naozaj veľmi neskorá a nevítaná.

Nechcela byť drzá. Nemala v pláne ich karhať, vynadať im, alebo tú Ritinu kamarátku vyhodiť z izby. Na to bola príliš tolerantná. Vedela, že pokiaľ bude v izbe hosť, len tak ľahko nezaspí. A okrem toho ju opäť trápili tie myšlienky, ktorých mala plnú hlavu. Rozhodla sa preto pre úplne iné riešenie.

Vstala z postele, vybrala zo svojej skrine teplú mikinu, na pyžamo si natiahla tepláky, obula tenisky a do vrecka si hodila svoj mobil. Vedela, že tam v tej izbe nevydrží dlhšie už ani pár minút. Musela ísť von. Netušila, kam pôjde, no v izbe zostať nechcela. Spoločenská miestnosť bola o takomto čase prázdna, no zrejme aj zatvorená. Malo sa predsa spať, hoci to bol internát pre vysokoškolákov - v podstate už dospelých ľudí - platila tú určitá disciplína a bol stanovený večerný kľud. Študenti sa mohli pohybovať aj v nočných hodinách, no museli byť potichu. Také niečo doma nepoznala. Ak by tam vyšla na chodbu pred polnocou, narazila by na skupinky poopíjaných výrastkov okupujúcich chodbu. Tu bolo všetko prázdne, tiché. Ak sa niečo aj dialo, všetko bolo za zavretými dverami internátnych izieb.

Neplánovala zostať na chodbe. Nebolo by jej príjemné, keby náhodou vyšli jej spolubývajúca s kamarátkou z izby a našli ju tu sedieť ako nejakého bezdomovca, cítila by sa hlúpo. Preto sa vybrala smerom von z internátu - chcela sa aspoň nachvíľu poprechádzať na čerstvom vzduchu. Pravdepodobne vonku o takomto čase nebude ani živej duše. Možno si aj nachvíľu posedí na lavičkách, alebo schodoch, urobí čokoľvek, len aby uľavila svojej neutíchajúcej mysli.

Vyšla na schody, do tváre jej udrel chladný, no veľmi príjemný nočný vzduch. Bolo je jedno, že nie je poriadne učesaná a oblečená len tak narýchlo. Nikoho neplánovala stretnúť, bude iba sama so sebou a svojimi myšlienkami. Ako veľmi sa však mýlila. Nebola jediná, koho nočné premýšľanie vyhnalo z postele, dokonca aj z izby. Keď ju uvidel, vykročil jej smerom. Sadla si udivene na schody, stále odmietala veriť náhode. Bol to opäť on. Znova ho stretla vtedy, keď ho najmenej čakala. Ale čo robil tu, vonku, tak neskoro? Nijimura-senpai...

* * *

Maybe I don't want you either

We're both unsettled

*

Zachvela sa, keď si prisadol úplne blízko k nej. Nebolo to od strachu, alebo nebodaj chladu, hoci vonku vial studený vánok. Bolo to niečo iné. Pocítila akúsi triašku, príjemnú. Vzrušenie. Už tomu bolo dlhšie, čo naposledy niečo podobné pocítila, hoci... Spomenula si na červenovlasého mladého muža. S pohľadom upreným na svoje topánky zaťala päste. Frustrovalo ju, že čo s ňou obaja dokážu. Hlbokým nádychom sa však snažila upokojiť, hoci prítomnosť tmavovlasého mladého muža mala na ňu hypnotické účinky. Niečo podobné už cítila aj pred tým...

"Jak to, že si takto neskoro večer vonku a ešte sama?" Spýtal sa jej a ona iba pokrčila plecami. To isté zaujímalo aj ju. Rozhodla sa, že mu odpovie úprimne.

"Spolubývajúca má na izbe návštevu a necítila som sa tam s nimi práve dobre."

Chápavo prikývol. Všimla si, že má v ruke plechovku od piva, no nebola otvorená, ešte si z neho neodpil. Bola prekvapená. Všimol si jej záujem a pozdvihol pivo v ruke, aby naň lepšie videla.

"Zobral som ho jednému týpkovi z nižšieho ročníka, robil na chodbe bodrel a ďalšie už rozhodne nepotreboval."

Pousmiala sa. Senpai bol vždy tak starostlivý, zodpovedný. Spomenula si na všetky tie momenty, keď pomohol aj jej. Okrem toho z neho vyžarovalo čosi, čo ju nútilo cítiť sa pokojne no nepokojne zároveň. Upokojoval jej myšlienky, no znepokojoval jej srdce, ktoré bilo každú chvíľu stále rýchlejšie a rýchlejšie.

"Život s tvojou spolubývajúcou je zrejme dosť komplikovaný." Na jeho tvári sa objavil náznak úsmevu, no zdalo sa jej, akoby mal dnes omnoho melancholickejšiu náladu. Vždy, keď ho stretla, tak sa usmieval, dobrá nálada z neho len tak sršala. Dnes bol akýsi zvláštne zadumaný.

"Čím je to, senpai, že vždy niekoho zachraňuješ? Že si vždy taký dobrý?" Slová jej vykĺzli z úst prv, než ich stihla zastaviť. Až keď ich počula nahlas a uvidela, ako sa uškrnul, zistila, že tá poznámka bola od nej možno trochu hlúpa. No Nijimurova tvár sa zmenila. Na perách sa mu objavil úsmev. Ten, na ktorý bola zvyknutá, úprimný, nesmial sa. Zdalo sa jej, že tento raz sa v tom úsmeve nachádza niečo trpkejšie, možno časť nostalgie.

"Najradšej by som pomáhal tým, čo si to zaslúžia." Vrhol akýsi záhadný pohľad jej smerom, opäť jej naskočili na chrbte zimomriavky. "Nebýval som vždy taký... ako si povedala... dobrý." Prekvapene zažmurkala. Bola už síce tma, no jeho zamyslený pohľad videla takmer zreteľne. Premýšľal, možno spomínal.

A potom začal rozprávať. Len tak tam sedeli pri neotvorenej plechovke piva a on jej rozprával o sebe, o tom ako za mladých čias zvykol robiť problémy. Áno, on, Nijimura Shuuzō bol problémový teenager. Musela sa zasmiať, keď jej spomenul ako utekal z domu, ako raz ukradol motorku a potom na nej takmer nabúral do policajného auta. Prekvapene sa mu zahľadela na ruky, keď jej rozprával o tom ako sa zvykol s ďalšími výrastkami biť na ulici. A to i po tom, čo sa na istý čas s rodinou odsťahovali do Ameriky. Spomenul aj svojho chorého otca a vtedy jej napadlo, že to je možno dôvod, prečo ho trápia nočné myšlienky tak ako ju.

* * *

Nighttime creatures

Shadow preachers

*

Pred tým ho mala zidealizovaného, no po tom, čo zistila, že je za ním omnoho viac, hľadela na neho s ešte väčším ohromením, rešpektom ako doteraz. Nijimura bol tak iný ako Akashi. A pri tom si boli obaja podobní. Z oboch vyžarovalo niečo, čo nútilo jej myseľ nad nimi stále premýšľať. A vedela, že si ich zaľúbila, hoci sa to bála doposiaľ priznať. Oboch z nich, každého svojim vlastným spôsobom. Každý sa jej nejakým iným spôsobom dostal pod kožu, každý si ukradol nejakú časť z nej, bez ktorej nebola schopná normálne fungovať. Mala pocit, že sa z toho zblázni.

Ani netušila, koľko času prešlo odvtedy, čo si obaja sadli na schody a začali sa rozprávať, musela to byť takmer večnosť. Pretože sa dozvedela veľmi veľa. V tomto bol v porovnaní s Akashim tak moc odlišný. Akashi bol uzavretý, nedovolil jej nahliadnuť do jeho vnútra ani na malú chvíľu. Nijimura bol na druhej strane otvorený, povedal jej o sebe veľa, odhalil jej časť svojej duše, tú, po ktorej tak moc šalela. Nebol medzi nimi žiaden odstup, žiadna bariéra. Práve naopak. Niečo ju k nemu pútalo. On ju k sebe priťahoval, svojimi činmi a svojimi slovami a tým, aký bol celý.

* * *

You make we wanna love,

hate, cry,

take, every part of you

*

Srdce jej napovedalo, že napriek tomu, čo všetko jej na seba prezradil, to jeho bolo zo zlata. Bol ako oheň - ukrývala sa v ňom vášeň, to mohla s istotou povedať, no nepálil. Príjemne hrial. Zakaždým, keď sa k nemu ublížila, pocítila ten teraz už známy príjemný pocit tepla. Bol tak v obrovskom kontraste s tým, čo cítila z Akashiho. Akashi bol ako ľad, Nijimura žiaril. A hoci oba tieto živly dokážu človeku ublížiť, jej ubližovalo niečo iné, to, že nedokázala určiť, ktorý z nich... Nevedela si vybrať.

Jedno však vedela s istotou - nezostávalo jej už veľa času, ktorý bude s nimi môcť stráviť. Jej semester sa pomaly blížil ku koncu a to ju desilo najviac - že nedostane päť tie obrovské úlomky z nej samej, ktoré si každý z nich vzal pre seba.

* * *

You make me wanna scream,

burn, touch, learn, every part of you

*

Ďalší večierok, zase tí istí ľudia, tie isté tváre, ten istý alkohol, tie isté reči. Už to prestala vnímať, stále ju trápili iba jej myšlienky. Myšlienky na to, že kedykoľvek sa ocitla v prítomnosti ktoréhokoľvek z nich, nedokázala sa na nič sústrediť, zostala ako paralyzovaná.

Akashi bol tým, kto jej vtedy poslal kvety, no po nejakom čase sa ich vzťah znova preniesol do formálneho charakteru. Už sa nestretávali večer knižnici, ako tomu mali zvykom. Už spolu nerozprávali, už sa nepýtal. A ona nemala dovolené pýtať sa čokoľvek, čo sa týkalo jeho. Nemala dovolené nič, čo by ju - čo by ich - posunulo za hranicu, ešte jeden krôčik a... No nedovolil jej ho urobiť. Netušila, čo bolo zlé. Možno si držal odstup náročky - mala predsa čoskoro odísť. Možno zistil, že to bola chyba. Možno...

Sedela na posteli s Murasakibarom a Midorimom. Bola tam aj Ema. Nevnímala však ich drobné podpichovanie, hašterenie sa. Nevnímala nič. Ani hudbu, ani džavot zabávajúcich sa ľudí, ani Murasakibarove neustále otázky, či je v poriadku a čo sa s ňou deje. Celý večer sa alkoholu ani nedotkla. Nedokázala na chvíľu vypnúť a zabávať sa s ostatnými, hoci by mala. Bol to možno jej posledný večierok tu v Japonsku.

Premýšľala, že pôjde za Akashim, zdalo sa však, že na večierku nebol. A vlastne, ani sama, nevedela, čo by mu povedala. Ako by zareagoval? A čo jej city, ktoré prechovávala ešte k ďalšej osobe. Mala toho už dosť, cítila, že to dlhšie už neunesie, potrebovala ísť preč. Nachvíľu ujsť od toho všetkého, ukryť sa niekde ďaleko...

"Idem na chvíľu na vzduch." Vyslovila a Murasakibara na ňu vrhol ustarostený pohľad.

"Nemám ísť s tebou?"

"Nie, nechoď. Zvládnem to sama, neboj sa, som v poriadku." Pokúsila sa o úsmev a jej fialovovlasý kamarát napokon prikývol. Uvoľnil jej miesto, aby mohla prejsť. Vyšla von z preplnenej internátnej izby. Kráčala rýchlym krokom, chcela sa dostať čo najskôr preč - na vzduch. Keď už bola takmer pri schodisku, ktoré smerovalo von z budovy, ucítila, ako jej zápästie zovretia niečia ruka a stiahla ju do chodby, ktorá bola úplne prázdna, opustená. Takmer zabudla od preľaknutia dýchať. Zistila, kto to bol. Srdce jej bilo až v krku.

Akashi ju uväznil medzi stenou a svojim telom. Nebol na nej pritisnutý, boli od seba na krok vzdialení, napriek tomu jej do nosa opäť udrela jeho luxusná vôňa. Už by ju spoznala kdekoľvek, poslepiačky. Obe jeho ruky spočívali na stene vedľa jej hlavy, bola úplne polapená. Odvážne však čelila jeho uprenému pohľadu, nenechala sa zastrašiť, hoci v žalúdku ucítila opäť tú mučivú nervozitu.

Hoci bolo na chodbe šero, jeho zlato-rubínové dúhovky videla celkom jasne spolu aj s črtami jeho tváre. Na pohľad tak chladná maska, no opäť z tých oči vyžarovalo niečo, čo ju nútilo takmer uhnúť, mala pocit, že ju prebodáva.

„Prečo to robíš?“ Jeho slová boli tiché, snažil sa, aby vyzneli pokojne, no nikdy pred tým ho takto rozprávať nepočula. Nikdy pred tým z neho nič podobné necítila. Niečo sa zmenilo. Čosi v jeho vnútri povolilo.

„Čo?“ Nechápala tej otázke. Tak veľmi ju miatol. Snažila sa racionálne uvažovať, no stále netušila, kam tým mieri.

„Prečo mi to robíš?“

„Robím čo?“ Jej zmätený pohľad ho neobmäkčil. Jeho oči boli stále ako dva rozpálené žeravé uhlíky.

Stále sa od nej neodtiahol, ich prítomnosť, ich blízkosť. Bolo to tak skutočné, tak nečakané. Určite počul každý jeden splašený úder jej srdca, pretože ona mohla počuť to jeho. Nikdy pred tým nestratil svoj akt. Nikdy sa s nikým takto nezhováral, na nikoho takto nepôsobil.

„Som z teba zmätená, Akashi-san, veľmi.“ Priznala. Už nemalo zmysel to ďalej tajiť. Potrebovala vedieť, čo sa deje, na čom bola. Musela niečo urobiť. Musela z neho už konečne niečo dostať. Na malú chvíľu ju hypnotizoval svojim pohľadom, mala pocit, že čoskoro zamdlie.

„Ja...“ začal a jeho tvár povolila, už to nebola tá tvrdá, chladná na povrchu dokonalá maska. Bol zmätený, sám zo seba, videla to. Očami skĺzol až k miestu, kde spočívala jeho dlaň tesne vedľa jej hlavy. „Ja tomu nerozumiem. Sám sebe nerozumiem. Toto nezvyknem robiť, nikdy. Tieto pocity.“

Petra sa zhlboka nadýchla a zahryzla do pery. Bol to vážne ten nedostupný, nepreniknuteľný Seijuurō Akashi? Jej oči, rozšírené v údive, plné zvedavosti, ne neho uprene hľadeli.

„Vieš,“ začala nesmelo a opäť upriamil pohľad na ňu, „je to frustrujúce, že ma k sebe nepustíš. Ja som sa ti otvorila, no ty si stále držíš odstup, nedovolíš mi aby som videla aj ja do teba. Mám z teba veľmi zmiešané pocity, netuším, že o čo ti ide. Chvíľu mám pocit, že snáď odo mňa niečo chceš a potom si opäť bez záujmu...“ Sama nevedela, kde v sebe nabrala odvahu povedať mu všetko toto. A ešte k tomu mu počas toho hľadieť do očí. Z toho, čo za svoj pobyt na Teiko univerzite stihla zistiť, usúdila, že sa ho ľudia báli. Mali pred ním rešpekt, utekali mu z cesty. No ona bola iná, hoci pôsobil zastrašujúco a srdce jej kvôli nemu bilo sto rázy rýchlejšie ako by malo, postavila sa mu zoči-voči, statočne, potrebovala si to vyjasniť.

„Chcem ťa.“ Prehovoril takmer bez dychu. Takmer mala pocit, akoby sa jej to iba zdalo.

„Prosím?“ Prv než stihla čokoľvek iné urobiť, vyjasniť si myseľ, spracovať to, čo jej pred malou chvíľou povedal, urobil niečo, čo ju umlčalo a taktiež umlčalo všetky tie neusporiadané, neposedné myšlienky v hlave.

Sklonil sa a jeho pery sa dotkli tých jej. Jeho vôňa načisto ochromila jej zmysly, jeho prítomnosť ju úplne omámila. Najskôr sa jeho pery pohybovali po tých jej iba opatrne, akoby ju testoval, no potom sa v ňom čosi zlomilo a začal ju bozkávať s takou vášňou, že sa takmer nestihla spamätať.

V hlave mala prázdno, jej srdce na druhej strane išlo vybuchnúť. Kričalo. Aj akýsi neznámy hlas kričal v jej vnútri. Každá bunka jej tela vnímala iba prítomnosť toho mladého muža, ktorý ju v posledných týždňoch trápil. Ak by dokázala v tej chvíli uvažovať, zrejme by odmietla prijať to, čo sa skutočne dialo. To nemohol byť on, on niečo také nerobil. Neurobil by, nikdy...

A predsa...

* * *

You wanna leave, you're on your own

*

Tá intenzita jeho bozkov to potvrdzovala. Jej zrýchlený dych, podlamujúce sa kolená, roztrasený ston, ktorý unikol pomedzi jej pery. Bolo to skutočné. Bolo to naozaj. A ona sa tomu poddala. Rukami zašla do jeho ohnivých vlasov, pritisol si ju bližšie k sebe, nikdy by nečakala, že Akashi Seijuurō by bol schopný niečoho takéhoto. A predsa cítila jeho pevné dlane, ako zovierajú jej driek, jedna z nich prešla po chrbte, dotýkal sa jej dlhých vlasov, stisol ich pevne, akoby sa bál, že mu môže ujsť, akoby si ju chcel privlastniť. Celú. Iba pre seba.

Keď sa ich pery od seba nachvíľu odtrhli, takmer nedokázala späť polapiť svoj dych. Vedela, že toto je ono. Že takto sa jej otvoril. Dal jej najavo, čo cíti, ukázal jej kúsok zo svojho vnútra, niečo, čo nemal možnosť spoznať takmer nikto iný. Nikto netušil, že čo sa v ňom skrýva, nikto, ale ona to teraz vedela. Už vedela. Už poznala jeho pocity, zdieľala ich s ním. Spôsob, akým sa jej dotýkal... Už žiadna chladná maska, žiaden odstup. Jeho vášeň bola tak obrovská, že ju takmer pohltila celú.

Cítila ako perami prešiel po je sánke až k uchu, prestávala mať kontrolu sama nad sebou. V hlave nedokázala nájsť jedinú rozumnú myšlienku. Pritisnutá na sebe, v jeho moci, presne po tomto tajne podvedome túžila zakaždým, keď na ňu upieral ten svoj pohľad. Skutočnosť bola však ešte lepšia, intenzívnejšia než čokoľvek, čo si doteraz predstavovala. A i napriek tomu...

Vycítil ako stuhla, odtrhol sa od nej a na istú chvíľu si obaja bez slova hľadeli do očí. Ten plameň, jeho ozvena mu v nich stále ešte doznievala, no zrazu akoby všetko naokolo ochladlo. Čoskoro sa musím vrátiť domov. Tieto slová boli v tej chvíli to jediné, čo jej napĺňalo myseľ. Zrejme rozpoznal, na čo myslí. Koniec koncov – bola pred ním takmer ako nahá, úplne odhalená. Cítil to, čo cíti ona a vedel, že nepotrvá dlho a bude sa musieť rozlúčiť... Miesto toho, aby na to niečo povedal, zobral sa a rýchlym krokom odkráčal preč. Zmizol a nechal ju tam. Samotnú. So svojimi pocitmi, ktoré sa z nej drali na povrch, s myšlienkami, ktoré jej spôsobovali muky.

Pred tým netušila, že čo môže čakať a bolo to stiesňujúce. Teraz vedela presne, že na čom je no, ten pocit bol ešte horší. Priala si byť preč, niekde ďaleko a zároveň si priala, aby bol tu, pri nej. Aby zostal s ňou.

* * *

You make we wanna love, hate, cry, take,

every part of you

*

Ani nevedela, že koľko doby uplynulo od toho stretnutia s Akashim. Odvtedy sa mu vyhýbala a mala pocit, že on sa vyhýba jej. Taktiež netušila, že akým zázrakom sa ocitla pri ňom – pri tom, kto jej vždy pomohol, kto na ňou držal ochrannú ruku.

Jediné, čo vnímala, boli jeho prsty, ktoré sa opatrne dotkli jej ramena. Pristihol ju v jednej z tých slabších chvíľ, keď toho na ňu bolo už naozaj príliš. Škola, udalosti z predošlého večierku a aj to, že čoskoro bude musieť ísť domov, to všetko spôsobilo, že sa celé dni vliekla z nohy na nohu ako živá mŕtvola. A on si to všimol. Vždy bol tak pozorný. Nijimura-senpai vždy vedel, kedy treba zasiahnuť.

Jeho hrejivý úsmev pomáhal, no stále ju bolelo všetko vo vnútri, bolelo ju od toľkej námahy, od toľkého tlaku, ktorý pociťovala. Bola na hrane, roztrhaná na kúsky a jeden z nich patril aj mužovi, ktorí jemne vzal jej dlaň do svojej a snažil sa ju upokojiť, rozveseliť. Zrejme si myslel, že je tak nešťastná z odchodu, ktorý sa blížil.

Bolo pravdou, že sa jej bude len veľmi ťažko lúčiť s Japonskom a so všetkými novými priateľmi, ktorých stihla spoznať. Dokonca aj Rita jej bude svojim spôsobom chýbať. Bola tu však aj ďalšia vec – tá ktorá trápila jej srdca, ktorá ju nútila v noci premýšľať a zožierať sa. Nikdy by jej nenapadlo, že sa raz nechá tak moc ovládať vlastnými citmi. Že zažije niečo tak moc intenzívne a ešte k tomu dvojnásobne.

A on bol tak moc chápavý. Nemusela prehovoriť jediné slovo, aby vedel, že ho potrebuje. Práve teraz. Bolo to možno trochu sebecké. Túžila po oboch, chcela ich oboch, každého iným spôsobom. Dušu človeka tvoria srdce a myseľ a je naozaj veľmi ťažké, keď každá z týchto vecí patrí rozdielnemu človeku. Mala pocit, že už nikdy viac nebude celá.

Ochranársky si ju privinul k sebe, zovrel ju vo svojom hrejivom náručí, mala pocit, akoby sa jej vnútro vznášalo. Vôbec ju nezaujímali zvedavé, možno aj odsudzujúce pohľady ľudí, ktorí náhodou prešli okolo. Neboli podstatní, nebolo nič podstatné. Iba to, že bola práve teraz v jeho náručí. Nijimura-senpai pre ňu predstavoval akési bezpečné útočisko, jeho veľká dlaň ju hladila po chrbte.

Stále nechápala, že prečo práve ona, že čím si to všetko zaslúžila. Pozornosť dvoch tak výnimočných ľudí. Zdalo sa jej, že toho nie je hodná a i tak ju ďalej objímal, jej šepkal do vlasov upokojujúce slová a ona im verila, aspoň na malú chvíľu. Opäť mu ďakovala. Stále. Nedokázala sa zastaviť. Tá náklonnosť, ktorú v sebe pociťovala, bola omnoho väčšia a silnejšia, nedokázala sa tomu brániť.

A potom, keď už myslela, že ju senpai ničím neprekvapí, urobil to, čoho sa tak moc desila, no i po tom túžila zároveň. Boli na chvíľu sami. Svet naokolo neexistoval, nikde nebol žiaden votrelec, ktorý by mohol narušiť tú scénu, zostali skrytí pred zrakmi okolia a vtedy vzal jej tvár do svojich dlaní ; pôsobili tak bezpečne, dokázala by ich dotyk znášať donekonečna.

Jeho pery sa jemne pritisli na tie jej. Ten bozk bol tak nežný, bolo v ňom cítiť toľko emócií a predsa spôsobil, že sa v jej vnútri opäť vyrojilo milión drobných motýlikov, opäť jej srdce šlo vyskočiť z hrude a všetky myšlienky znova na malú chvíľu, aspoň na túto jednu - malilinkú chvíľku utíchli. Z jeho dotykov a pohybov cítila, že po nej túži. Že ju nechce iba ochraňovať a pomáhať jej, chce aj niečo viac. Chce ju ako ženu. A ak by mu dovolila, popustil by uzdu ešte viac. Chcela to urobiť, chcela mu nechať voľný priebeh. Chcela...

Ale spomenula si na ďalšieho mladého muža. Na iné pocity, ktoré v nej vyvolával. Spomenula si na to, že to nie je správne. Nie je! Nemôže byť s oboma na raz. To predsa nejde. Nesmiem... Chcem, ale nesmiem...

S obrovskou dávkou sebazaprenia sa od neho odtiahla, hoci ju to zožieralo zvnútra. Na jeho tvári sa na malý okamih mihol náznak drobného sklamania, no vystriedalo ho pochopenie. Pochopil to. Chápal ju, vedel, čo prežíva. Smutný, no chápavý a láskyplný úsmev, ktorý jej venoval takmer úplne roztrieštil jej už tak dosť nalomené srdce. Nechcela to urobiť, no vedela, že je to nevyhnutné.

„Prepáč mi, senpai, je mi to tak ľúto...“ Oči sa jej opäť zalievali slzami. Nešlo o to, že by ho nechcela. Práve naopak. Chcela ho a veľmi moc, lenže bol tu ešte niekto ďalší, po kom túžila. A nemohla ich mať oboch. Preto sa rozhodla to zatrhnúť. „Ja nemôžem...“

Opäť jej priložil dlaň na líce, horelo, bolo úplne rozpálené z toho všetkého, čo sa udialo pred malou chvíľou a čiastočne aj kvôli pocitu viny, zahanbeniu.

„Akashi, však?“ Spýtal sa, na tvári mu pohrával stále ten smutný úsmev, z ktorého sa takmer roztápala zvnútra. Skrúšene prikývla, nebola schopná niečo povedať. A nebolo treba. Nijimura dokázal vycítiť, že čo sa deje, dokázal ju pochopiť.

„Chápem. Musíš konať tak, ako to cítiš ty. Za nič sa neospravedlňuj, je to v poriadku.“

Bol skutočne ako jej strážny anjel. Bol tak úžasný, hoci nebol dokonalý, ona ho tak vnímala. Čokoľvek urobil, vždy to bolo pre ňu, pre jej dobro. Nedokázala si predstaviť, ako by ho mohla odmietnuť, ako by ho mohla zraniť. Jediné, čo dokázala, bolo sedieť tam s ním a nechať sa utešiť. Nedokázala neprijať jeho pomoc, keď jej ju ponúkal ešte raz. Aspoň ešte jeden raz, naposledy, prosím...

Keď sa lúčili, venoval jej ešte jedno objatie. Snažila sa vychutnať si jeho prítomnosť každou bunkou svojho tela. Až neskôr si všimla, že svedkom ich objatia bol ešte niekto iný – niekto, koho nechcela v tej chvíli stretnúť. Akashi ich videl. A to spôsobilo na jej srdce ešte väčšiu ťažobu, akú tam mala doposiaľ.

* * *

You make me wanna scream, burn, touch, learn,

every part of you

*

Posledný raz sa s nimi oboma stretla, keď ju Murasakibara prinútil sa ísť pozrieť na ich posledný zápas v sezóne, počas semestra. Do jej odchodu z Japonska zostávalo iba niekoľko dní a i napriek tomu, že dúfala, že sa situácia vyrieši, nestalo sa tak.

Videla ich ako sa dostali do vzájomnej konfrontácie. Akashi vyzval svojho senpaia k rozhovoru, no ten sa neniesol v priateľskom duchu. A ona vedela, o čom sa zhovárajú, o čom sa dohadujú. Akashi na Nijimuru vybehol kvôli nej. Kvôli tomu, čo videl. Nepáčilo sa mu to. Nechápala síce jeho konanie ani zmýšľanie, no bolo jej jasné, že obaja už dlhší čas prechovávali k tomu druhému istú dávku nevraživosti. Možno to bolo nedospelé, hlavne od niekoho tak dokonale sofistikovaného ako bol červenovlasý premiant ročníka, no už pred tým jej odhalil svoju inú stránku, takže ju to toľko neprekvapovalo.

Napokon musela zasiahnuť, inak by mala pocit, že sa nebodaj začnú medzi sebou biť. Vyriešili to ako dospelí. Dohodli sa. Každý sa bude starať o seba. A ona im nedala odpoveď na ktorú čakali. Nedokázala to, nedokázala sa rozhodnúť pre jedného. Ak ich nebude mať oboch, nebude mať ani jedného. Zbabelo ušla, ušla pred svojimi citmi, pred rozhodnutiami, ktoré ju čakali. Vedela, že už tu nebude dlho, už ich takmer vôbec nestretne a tak to bolo najlepšie.

Bola zbabelá, nezachovala sa ako dospelá. Vedela to. No takto aspoň ušetrila seba a jedného z nich neželaného zlomeného srdca. Aspoň to si stále nahovárala. Mala čas. Vedela, že sa do Japonska ešte vráti a ak dovtedy na ňu obaja nezabudnú, možno bude schopná rozhodnúť sa.

Potom...

Možno...

* * *

Na letisku sa s ňou prišlo rozlúčiť pár ľudí. Bethany mala odletieť domov až zajtra a preto teraz stáli v letiskovej hale, objímali sa, akoby mal prísť koniec sveta a svetlovlasá kučeravá dievčina sa jej nechcela ani za svet pustiť. Murasakibara bol tiež z jej odchodu nešťastný, no musela mu sľúbiť, že sa po skončení semestra u nej doma vráti. Dohodli sa, že navštívi Japonsko opäť – príde za ním cez letné prázdniny, hoci len na pár dní. Musela to sľúbiť aj ostatným, ktorých si počas svojho pobytu spriatelila. Takmer ju nechceli pustiť k terminálu, ktorý patril jej letu.

Aj jej samej sa lúčilo veľmi ťažko. Vedela, že jej všetci budú chýbať. Najviac jej však budú chýbať tí dvaja, ktorí sa rozlúčiť neprišli. Bolelo ju to, no vedela, že je to tak lepšie, nezniesla by posledný pohľad na ktoréhokoľvek z nich.

Nastúpila do lietadla. Pripadalo jej, akoby to bolo včera, čo vycestovala do Japonska. Teraz pôjde opačným smerom. Hoci si za posledné mesiace prešla doslovnou emočnou kalamitou, pobyt jej dal do života obrovskú kopu zážitkov a skúseností a nemohla sa dočkať, kedy sa zvíta so svojou rodinou a priateľmi doma a všetko im vyrozpráva.

Cestou jej myšlienky opäť zablúdili k nim. K tým, ktorí spôsobili, že jej srdce bolo takmer roztrhané na kúsky, že jej myseľ kričala a myšlienky v nej vírili ako nikdy pred tým. Uvedomila si, že ak by pred nimi stála práve v tejto chvíli, možno by bola schopná vybrať si jedného. Cítila to, jej srdce jej to hovorilo. Jeden, bol to iba jeden. Hoci si myslela, že by nedokázala žiť bez oboch, postupne začala zisťovať, že predsa by bola schopná dať prednosť len jednému z nich. Teraz však bolo už neskoro. Svoju šancu premárnila a bude s tým musieť do smrti žiť. Možno nie do smrti, ale určite ju to bude mátať veľmi dlho. Znova sa objavila tá bolesť, ktorá ju zožierala a opäť pocítila tú úzkosť. Priala si, aby mohla vrátiť čas, aby bola schopná raz a navždy rozhodnúť sa.

Keď pristála doma, zdalo sa jej všetko naokolo také nové. Akoby takmer pred pol rokom opúšťala úplne iné miesto. Stále ju ťažil ten pocit viny, sklamania a smútku z premrhanej šance, no pokúšala sa sústrediť na svoju rodinu a blízkych, ktorí ju prídu čoskoro na letisko vyzdvihnúť.

Ako tak na nich čakala, odrazu sa jej objavila na telefóne neprijatá správa. Veľmi dlhú chvíľu hľadela na displej telefónu, stále odmietala uveriť, keď uvidela meno odosielateľa. Nebolo to možné, nečakala to. Myslela, že jej napísal niekto z priateľov, ktorí sa s ňou lúčili v Japonsku, alebo niekto z jej rodiny, že sa s príchodom na letisko omeškajú.

Bola to však úplne iná správa. Od niekoho úplne iného. Nečakala by to. Bolo to od neho. Áno, nemohla sa mýliť. Napísal jej on. Ten, na ktorého myslela počas celého letu. Akoby si to sama privolala. Ten, pre ktorého sa podvedome rozhodla. Možno bola pre neho rozhodnutá prv, než to vôbec tušila. A teraz jej potvrdil, že si vybrala dobre. Bol rozhodnutý nevzdať sa, nenechať ju uniknúť domov, chcel o ňu bojovať.

Jej prekvapená tvár sa pomaly, ale isto uvoľnila do obrovského úsmevu. Naplnil ju taký pocit šťastia, ako snáď nikdy pred tým. Nedokázala nič iné, iba stáť uprostred letiskovej haly s telefónom v ruke a širokým úsmevom na perách. Ruky aj kolená sa jej triasli, líca jej horeli a srdce sa šlo opäť zblázniť. Stále dookola so čítala tú správu, ktorú jej poslal.

„Prepáč, že som sa neprišiel na letisko, keď si odchádzala, no odmietam sa s tebou lúčiť. Práve sedím v lietadle a o pár hodín pristanem tam, kde si ty práve teraz. Počkaj tam na mňa.“

A ona bola rozhodnutá. Počká na neho, pretože ak ona jemu stála za to, aby o ňu bojoval, tak on určite stojí za to, aby na neho počkala, hoci by mala čakať aj celú noc...

◄ ČASŤ IV. | ČASŤ V.

~

k o n i e c