Edmonton Oilers - Kapitola 6

Ahojte. Uvedomila som si, že niektorí stále márne čakajú na aktualizáciu k tejto poveidke a preto som sa dokopala k tomu, aby som dokončila túto kapitolu. Posledná - piata kapitola pribudla už veľmi dávno, moc ma to mrzí, ale mala som veľa práce so sľúbenými poviedkami na želanie, takže som musela tieto veci odstaviť bokom. Konečne sa to však zase začína hýbať a sľubujem, že v blízkej dobe pribudne aj pokračovanie k Zatúlanej a budem sa tieto všetky moje rozpísané fanfikcie snažiť aktualizovať častejšie. Dnes uverejňujem šiestu kapitolu k poviedke Edmonton Oilers a ak si na ňu ešte spomínate a prečítate si toto pokračovanie k nej, budem moc rada.

Ospravedlňujem sa, že je to také suché, čakajú nás ešte nejaké nezáživné kapitoly, pretože to tak mám naplánované, musí sa ten dej pohnúť tam, kam ho chcem dostať a ešte to chvíľu potrvá. Pevne verím, že budeme mať trpezlivosť, Od cca 10. dielu sa to začne konečne hýbať. Mám napísaný koncept k najbližším piatim kapitolám, normálne som premýšľala, že uverejním ten a pokračovať budem konečne tými zaujímavejšími pasážami :P ale to by bolo asi divné a nemôžem si to uľahčovať, takže snáď si prečítate i napriek tomu, že vás to nebude moc baviť a bude sa vám to zdať stále také nemastné - neslané. Naozaj sľubujem, že prídu aj zaujímavejšie časti a už čoskoro :)

Prajem príjemné čítanie a poteším sa akýmkoľvek reakciám.

Vaša Farah

Kapitola šiesta

Počet slov: 3 112

J o r d a n

Sedel som v hotelovej izbe v zariadení, kde sme boli v Denveri ubytovaní. Bolo už dávno po zápase, väčšina chlapcov z tímu už buď spali, alebo sa ponevierali po hoteli. Hallsy s Nugeom sa rozhodli posedieť si v neskorých večerných hodinách v lobby bare, ja som sa k nim však nepridal. Nemal som náladu na spoločnosť, jediné, čo som si v tomto momente prial bolo, aby som zmizol z povrchu zemského.

Hoci mi to nikto zo spoluhráčov nepovedal, cítil som, že vo vzduchu medzi nami visí napätie, ktoré vzišlo z toho, že ma čiastočne obviňovali za tak nepodarenú hru. Nikto mi nič nevyčítal, ani ja som sa nikomu neospravedlnil, no každému bolo jasné, kto to dneska pokazil najviac zo všetkých. Skrátka mi to nešlo tak ako zvyčajne.

Bolo jasné, že budem musieť do budúcnosti so sebou niečo urobiť. Takto to nemôže zostať, budúci zápas musíme určite vyhrať. Po tej vydarenej hre u nás doma, keď sme hrali proti Nashville, všetci zostali nabudení a takto som im to dnes pokazil. Ale čo z toho, keď som nemal pri sebe to, čo ma motivovalo najviac?

Opäť mi jej vzdialená tvár preblesla hlavou. Videl som ju iba raz, no stačilo mi to na to, aby som podľahol akémusi poblúzneniu. Je naozaj možné, aby mala jedna z našich fanúšičiek na mňa taký vplyv? Nikdy pred tým sa mi to nestalo. Zvyčajne som si ľudí v hľadisku nevšímal. Ľudia prichádzali na zápasy a odchádzali, nikdy mi nikto z nich nijak zvlášť nezostal v pamäti. Ale ona bola výnimka.

Ako sa k nej dopátrať? Vzal som do ruky svoj mobilný telefón a mimovoľne otvoril aplikáciu Twitter. Nenapadlo mi nič múdre, čo by som napísal svojim fanúšikom do éteru, no túto sociálnu sieť som otvoril z iného dôvodu. Zvyčajne som to nerobil, no dnes to bola výnimka. Naši fanúšikovia zvykli niekedy zavesiť rôzne fotografie a iné príspevky týkajúce sa zápasov práve na Twitter. Vyhľadal som si preto všetky fotografie označené štítkom "#NHLOilers" a postupne som začal prezerať fotky jednu po druhej. Tajne som dúfal, že jednu z nich zavesila na internet moja motivácia a ja sa budem môcť dopátrať k jej menu. Márne. Bolo to ako hľadať ihlu v kôpke sena. Fotografií s tagom ´Oilers´ bolo veľa, no každý profil, ktorý som si otvoril vôbec nezodpovedal dievčine, ktorú som videl na svojom poslednom úspešnom zápase. Takto to veru nepôjde, budem musieť prísť na iný spôsob, ako ju nájsť.

Napadlo mi, že sa možno nachádza medzi mojimi odoberateľmi. Rýchlo som otvoril zoznam a začal si prezerať mená ľudí, ktorí ma sledovali na Twittri. Bolo ich veľa, naozaj veľmi veľa. A prevažná väčšina z toho boli dievčatá. Ak by som mal začať preskúmavať každú z nich, zabralo by mi to nekonečno času. Vyzeralo to, že sa asi nikam nedostanem. Možno ma ani nemá v sledovaní. Vzdal som svoju pátraciu akciu a frustrovane hodil mobil na posteľ. Rukou som si prešiel po vlasoch a pokrútil hlavou. Jordan, si vážne v háji.

* * *

A m é l i a

Ďalší nudný deň strávený v práci som si náramne užívala. Moje myšlienky stále blúdili k istému NHL tímu, ktorý som nedokázala vypudiť z hlavy. Ak by mi niekto pred pár dňami povedal, že budem tak veľmi nadšená z hokeja, zrejme by som mu neverila. No stalo sa a momentálne som nedokázala myslieť na nič iné, iba na ten posledný zápas, ktorý som, bohužiaľ, mala možnosť sledovať len z televízie.

Zekke sa ma horlivo vypytoval na to, ako som trávila voľno a nezabudol mi do tváre šplechnúť, že môj obľúbený tím nevyhral. Trochu mi to liezlo na nervy, nakoľko sám dával najavo, že Oilers v žiadnom prípadne nefandí, no i tak mal potrebu ten zápas komentovať. Snažila som sa však byť na neho milá, predsa len, chcem mať dobré vzťahy na pracovisku. Tvárila som sa, že počúvam tie jeho bláboly o tom, akí sú Oilers nevyrovnaní, čo sa výkonov týka a môj mozog sa medzi tým obrnil a nebrala som si žiadne z jeho slov k srdcu.

Počas obednej prestávky, keď som išla do šatne vytiahnuť zo svojho batohu desiatu, mi zazvonil telefón. Prekvapene som pozrela na displej, na ktorom svietilo meno NATHAN. Prečo by mi bratranec volal? A ešte o takomto čase? Možno mal chuť sa porozprávať o poslednom zápase Edmontonu, bolo mi jasné, že ako skalopevný fanúšik ho isto pozeral tiež. Nedočkavo som prijala hovor.

"Haló, Nathan?" Ozvala som sa po stlačení zeleného tlačidla.

"Amy? Ako sa máš? Nevyrušujem?" Ozvalo sa z druhej strany.

"Vôbec nie, akurát som v práci, ale máme obednú prestávku. Čo by si rád?"

"Mám pre teba super správu!" Srdce mi poskočilo od zvedavosti. Čo také môže pre mňa mať? Jeho hlas znel vcelku vzrušene a nadšene a moja zvedavosť sa ešte prehĺbila. "No, asi tomu neuveríš, ale otec zohnal lístky na ďalší zápas Oilers!" Jeho hlas pripomínal hlas malého dieťaťa, keď mu Santa povie, že poslúchal a dostane hračku, po ktorej túžil. Prekvapene som otvorila ústa.

Toto je príliš krásne na to, aby to bola pravda, prebleslo mi hlavou.

"Je to tak, Amy. A keďže naposledy si vzala na zápas ty mňa, tak teraz ti chcem oplatiť láskavosť a zoberieme ťa so sebou. Otec má tri lístky, no nie je to senzačné?"

"Počkať," zamyslela som sa. Niečo mi nesedelo. Oilers predsa najbližší zápas nebudú hrať doma. "Nate, ale Oilers teraz najbližšie hrajú vonku, tuším v Calgary. Jak to, že máte na ten zápas lístky?" Calgary síce vôbec nebolo ďaleko, no i tak sa mi to akosi nezdalo.

"Ty sa vyznáš, Amy," zasmial sa bratranec a mne mierne očerveneli uši. Bolo pravdou, že som momentálne naspamäť poznala celý rozvrh všetkých zápasov Oilers najbližší mesiac. Nathan si o mne musí myslieť, že mi to s tým fanúšikovaním šibe, pred vyše týždňom som ani poriadne netušila, že sa nejaký hokej hrá. "Neboj sa, všetko je vybavené. Do Calgary sme mali naplánovaný výlet tak či tak, ideme pozrieť starého otca z matkinej strany a keďže sa tam bude hrať zápas a ja som otcovi rozprával, aký super zážitok sme mali naposledy, tak nám zohnal lístky. Vraj chce ísť aj on."

"Nate, to je super!" Zvýskla som a stále som nemohla uveriť, že znova uvidím hrať nie len Jordana Eberleho ale celý tím naživo. Bolo to ako sen. Najradšej by som Nathana vyobjímala cez telefón, no snažila som sa krotiť, do šatne totiž prišla Gwenda s ďalšou našou kolegyňou.

"Som rád, že sa tešíš. Ešte ti zavoláme ohľadom podrobností, aby si vedela, keby vyrazíme a tak. Nemôžem sa dočkať!" Nathan znel rovnako natešene ako ja sama a ja som ďakovala Bohu, že mám takú úžasnú rodinu. "Tak sa zatiaľ maj, sesternica."

"Pa, Nate a ešte raz moc ďakujem, úplne si mi týmto zlepšil náladu o sto percent."

Zložila som a zasnene vydýchla. Na tvári mi pohrával nezmazateľný úsmev a v hlave som si predstavovala ako sedím na tribúne v Calgary a čakám, kým Oilers vykorčuľujú na ľad.

"Hm, niekto tu má šťastia na rozdávanie," sucho poznamenala Gwenda a keď som sa na ňu pozrela, nadvihla jedno obočie a hľadela na mňa ako na blázna.

"Ach, som úplne najviac natešená. Pôjdem na ďalší zápas Oilers! Do Calgary!" Neubránila som sa naradostenej reakcii. Gwenda nepohla pri mojich slovách ani brvou. Kyslý výraz sa jej z tváre nevytratil.

"Aha. Tak to sa máš. Gratulujem." Už menej entuziazmu do svojho tónu vložiť ani nemohla, no mne to bolo v tej chvíli úplne jedno. Mala som najlepšiu náladu, akú človek môže mať a nikto ani nič mi ju nemohli prekaziť. Znova ich uvidím hrať naživo, niekto tam hore ma má asi veľmi rád.

* * *

Konečne to bolo tu. Nadišiel deň D a za menej ako hodinu ma mali prísť Nate aj so strýkom vyzdvihnúť k nám domov. Potom nás čakala cesta do Calgary a vytúžený zápas. Tento raz som presne vedela, že čo má čaká, takže so a nesmierne moc tešila. Z nejakého neznámeho dôvodu som náhle pocítila nutkanie vyzerať aspoň trochu k svetu. Nechápala som samú seba - zvyčajne mi na takýchto veciach príliš nezáleží, posledný zápas bolo pre mňa jedno veľké očakávanie, no tento raz som nedokázala v sebe potlačiť tú príjemnú nervozitu, keď sa človek na niečo veľmi teší. Okrem toho som chcela vyzerať dobre. Naposledy som prípravám nevenovala takmer žiaden čas, bolo mi úplne jedno, že ako a v čom tam pôjdem. Tento raz tomu bolo inak.

Hodnú chvíľu som stála pred svojou skriňou, očami som blúdila po tom neporiadku. Šaty boli pohádzané jedny cez druhé. Nespokojne som sa v nich prehrabovala, stále som nemala nič, čo by reprezentovalo tím Oilers. Už minule som si vravela, že by som si mohla zadovážiť aspoň nejaké tričko s logom, alebo šál, lenže nebolo kedy. A okrem toho som pochybovala, že sa na ich zápas v blízkej dobe vôbec dostanem.

Napokon som zo skrine vylovila celkom schopný pulóver v tmavomodrej farbe, takže aspoň niečím budem spĺňať tému, modrá bola koniec koncov jednou z farieb Oilers. Aj svojim vlasom som tento raz venovala viac pozornosti, ako minule. Mala som ešte dosť času, tak som si napokon urobila aj make up, naozaj som sa nespoznávala. Pomyslenie na to, že opäť uvidím svojho obľúbeného hráča naživo, však bolo silnejšie ako moja lenivosť.

Zvonenie telefónu značilo, že Nate so strýkom tu budú každú chvíľu. Rýchlo som vzala tašku s potrebnými vecami a zišla dolu. O malú chvíľu už sedeli bratranec aj so strýkom v našej obývačke, matka ich nechcela prepustiť, kým si u nás nedajú aspoň kávu a koláč, ktorý napiekla. Darmo som jej vysvetľovala, že sa musíme ponáhľať, aby sme stihli zápas. So strýkom sa dlhší čas nevideli a tak bolo jasné, že sa potrebujú porozprávať i keď my s Nathanom by sme najradšej už rovno sedeli v hľadisku na štadióne.

Keď sme konečne boli všetci traja mojou matkou prepustení a sedeli sme v aute smerujúcom do Calgary, opäť som pocítila to príjemné vzrušenie pred zápasom.

"Starému otcovi som poslal správu, že prídeme až po zápase, lebo viem, že vy decká by ste nevydržali a asi by ste mi neodpustili, ak by sme zmeškali prvú štvrtinu, však?" Spýtal sa pobavene strýko a ja som sa rozpačito usmiala.

"Jasné, že nie, oco. Keď máme lístky, tak by to by to bolo odveci prísť až na druhú tretinu. Starký vydrží ešte čakať, môže si zatiaľ pustiť svoje diskusné relácie, ktoré nikoho iného nebavia."

"Nathan," napomenula som ho pobavene, no sama som bola rada, že prídeme načas. Mesto Calgary nebolo od nášho Edmontonu príliš vzdialené. Cesta autom trvala necelé dve hodiny a čoskoro sme sa ocitli na okraji obrovského mesta. V Calgary som nebola veľa rázy, naposledy to bolo už dávno, bola som zvedavá, vyzerala som z okna. Nathan a jeho otec moc prekvapení neboli, zvykli sem jazdievať častejšie, keďže tu mali starého otca.

Napriek tomu, že sme z domu vyrazili v predstihu, mali sme čo robiť, aby sme sa na štadión dostali včas. Všade boli veľké zápchy, mnoho aut a preto bolo zdržanie väčšie, ako strýko pôvodne plánoval. Nestihli sme ani rozkorčuľovanie hosťov, čiže Oilers, ale bola som s tým zmierená. Sedeli sme na opačnej strane ako bola strana Oilers, takže by som toho i tak príliš veľa nevidela. Najdôležitejší bol zápas a ten sa mal každú chvíľu začať.

* * *

J o r d a n

Opäť som na všetkých pôsobil ako kôpka nešťastia. Už si to všimlo viacero chalanov z tímu, no zatiaľ mi nikto z nich nič nepovedal. Jediný, kto do mňa stále dobiedzal, bol Nuge. Mal to proste v povahe, keď videl, že sa niečo deje, musel to okamžite riešiť. Hallsy bol zas ten typ človeka, ktorý sa síce staral, no vždy nechal tomu druhému dostatočný priestor a za to som mu bol vďačný. Vycítil, že mi niečo je, no nekarhal, aby nemal zbytočné otázky. Možno aj preto som sa rozhodol už dávno, že bude môj spolubývajúci práve on.

Sedeli sme pripravení v šatni, tréner mal každú chvíľu prísť povedať pár posledných slov pred zápasom a potom sa to všetko začne. Ako zvyčajne, opäť som mal zo seba veľmi zlé pocity. V poslednej dobe sa mi to stávalo stále, vedel som, že by som s týmto mal už konečne prestať, takto to nemohlo ísť ďalej, profesionálny športovci takéto maniere mať nesmú. Určite som s tým liezol aj ostatným na nervy.

Bohužiaľ, tým pocitom sa nedalo zabrániť. Keď som raz zo seba mal zlý pocit a neveril som, že by moje výkony mohli byť dobré, nešlo to zastaviť. Začínal som tušiť, že ma Nuge alebo rovno tréner každú chvíľu pošle za našim tímovým psychológom, s ktorým budem mať veľmi dlhé sedenie. Čo by som mu však povedal? Že sa nedokážem sústrediť a odviazať na ľade tak, ako som zvykol kvôli tomu, že mi chýba nejaká osoba v hľadisku? Budem znieť ako blázon. Moji najbližší kamaráti si o mne už aj tak určite myslia, že mi určite preskočilo.

"Opäť máš tú svoju náladu?" Nuge ako vždy vycítil, že niečo nie je v poriadku a prisadol si ku mne. Tento raz jeho slová neunikli ani viacerým ostatným, niektorí na mňa prekvapene pozreli. Snažil som sa vyzerať čo najschopnejšie, mávol som rukou a odvetil im, že je to v poriadku, len malá nervozita zo zápasu, no myslím, že som ich nepresvedčil. Všetkým bolo jasné, že som na tom opäť zle, ale otázky si radšej nechali pre seba. Alebo možno pre Ryana, keď nebudem na blízku, tušil som, že moje výkony spôsobila, že o mne začnú pochybovať. Bolo mi to ľúto. Mohol som si za to čiastočne sám. Nechať si takto ovládať živote nejakými predstavami a paranojami. Áno, bol som v keli. A ak dnes nepodám aspoň obstojný výkon, tak budem ešte vo väčšom.

* * *

A nemýlil som sa. Naozaj som bol v keli. Pretože napriek tomu, že som v sebe stále živil malú štipku nádeje, nebola tu. Nevidel som ju, nikde. V hľadisku to bola obrovská záplava fanúšikov Calgary, iba málo ľudí malo na sebe naše dresy. Niet sa čomu diviť, hrali sme predsa vonku, u nich. I tak sa nám dostalo potlesku, keď sme kráčali na ľadovú plochu. Celý čas som pátral očami, či ju neuvidím. Za tú krátku chvíľu, čo som mohol zostať nesústredený som ju však nenašiel. Nebolo to nič nezvyčajné, čo by tu vlastne robila? Ak by aj na náš zápas ešte niekedy prišla, určite by to nebolo v úplne cudzom meste. Bývala predsa v Edmontone. Neviem, čo som čakal, no i napriek tomu som bol sklamaný.

Zápas sa začal a uberal sa presne tým smerom, akého som sa obával. I napriek tomu, že hráči Calgary nezačali svoju agresívnu hru, spočiatku sa držali v ústraní a boli opatrní, ani tak sme sa nedokázali presadiť. Súper si s nami celú prvú tretinu robil, čo sa mu zachcelo. Ak som práve nebol na ľade, celý čas som ako bez života hľadel na svoje korčule, nemal som odvahu pozrieť smerom k fanúšikom. Zatiaľ sme ich iba sklamali, neurobili sme nič, čím by sme ich mohli potešiť.

Nebolo prekvapením, že po skončení prvej tretiny sme odchádzali do šatní za stavu 2 : 0 pre súpera. Tušil som, že sa to dnes bude uberať zlým smerom, ale načakal som, že to bude až taká bieda.

"Vidím, že pokračujete v tom, čo ste minule začali." Trénerove naštvané slová nebolo veľmi príjemné počúvať, ale nečudoval som sa, že je z našej hry sklamaný. Zatiaľ sme nepredvádzali nič, na čo by sa dalo pozerať.

"Jordan, ty si so sebou spokojný? Nechceš si tam so sebou zobrať posteľ na ten ľad, mám pocit, že od začiatku zápasu len tak driemeš." Zahanbene som zdvihol hlavu, cítil som na sebe pohľady spoluhráčov a nedokázal som zo seba dostať nič viac, iba ospravedlňujúce zamumlanie. Niektorí sa tvárili súcitne, iní mi chceli naznačiť, že si tiež myslia, že doterajší výsledok mám na svedomí hlavne ja. Nemohol som sa na nich za to hnevať, mali úplnú pravdu. Dnes som im to iba kazil a čudoval som sa, že boli ku mne ešte takí mierni.

<< kapitola 05 | kapitola 06 | kapitola 07 >>

späť na poviedku