Z letiska ich na internát odviezol taxík. Nebola to príliš dlhá cesta, no musela uznať, že hromadnou dopravou a s tak ťažkou batožinou, ktorú jej však Murasakibara galantne pomohol vziať, by to bolo horšie. Tokio bolo predsa len obrovské veľkomesto. Bola rada, že ho so sebou má, sama by sa tu zrejme orientovať nedokázala. Cestou v taxíku si všímala všetko naokolo. Budovy, davy ľudí, japonské nápisy. Pripadala si opäť ako vo filme. Takže takto vyzerá splnený sen? Usmievala sa od ucha k uchu, nechápala, ako sa môže Murasakibara tváriť tak laxne. Pre neho to možno nebolo nič ohromné, nakoľko tu žil od narodenia, vyrastal tu, no ona mala pocit, že ani desaťročie strávené na tomto mieste by mu v jej očiach neubralo na tej čarovnej atmosfére.
Auto zastavilo pred obrovským komplexom budov, z okna na ne fascinovane hľadela. Keď si to porovnala s internátom, na ktorý bola zvyknutá doma, musela sa v duchu zasmiať. Domáce školstvo bolo mizerné oproti tomu, čo uvidela tu. Nemohla sa dočkať, keď uvidí svoju izbu a priestory školy, z vonka vyzerala naozaj parádne.
„Tak,“ začal Murasakibara „toto je Teiko univerzita.“ Prežúval ďalší z keksíkov, ktorým ho obdarovala a tváril sa, akoby tie obrovské budovy tam vonku nič neznamenali. Musela zatvoriť ústa, ktoré sa jej otvorili údivom, aby nevyzerala ako idiot. Všetko to bolo také neuveriteľné, stále mala pocit, že sa jej to sníva.
Vystúpili, Atsushi jej pomohol s kufrom a po tom, čo sa chvíľu vadili o to, že kto zaplatí taxík, sa konečne pohli k budove internátu. Bola trochu nabrúsená, že to všetko zaplatil on sám, chcela si to s ním aspoň rozdeliť na polovicu, no okamžite ju odbil, vraj si má šetriť vreckové, ešte budú iné príležitosti, kde ho môže minúť. Netušila síce, že čo tým myslel, no hádala, že sa to čoskoro dozvie.
Kráčali po vydláždenom nádvorí smerom k dverám budovy, keď sa k nim zrazu vybrali dvaja mladíci postávajúci vonku. Hľadeli priamo na Murasakibaru z čoho pochopila, že majú namierené k nim. Rýchlo si ich premerala pohľadom. Bola vôbec v správnej zemi? Obaja boli pomerne dosť vysokí, znova nevychádzala z údivu. Mala pocit, že každý, kto tvrdil, že aziati sú nízki, klamal. Pripadala si medzi nimi ako trpaslík.
Tí dvaja neznámi zastali pred nimi a pozdravili sa. Jeden mal tmavomodré vlasy, bol veľmi opálený a svalnatý, druhý bol blonďavý a pripomínal jedného z tých typických idolov, na ktorých bola zvyknutá z k-pop klipov a seriálov. Akoby ho niekto vystrihol priamo zo shoujo mangy. Spustili na Murasakibaru spŕšku slov v japončine, na ktoré im odpovedal rovnakým jazykom. O niečom začali debatovať a občas sa jeden z nich alebo obaja prekvapene pozreli na ňu. Stála tam a pripadala si trochu hlúpo, že nerozumela, čo sa deje.
„Anglicky, prosím.“ Prerušila ich a všetci traja na ňu pozreli. Snažila sa pôsobiť priateľsky, no mierne ju frustrovalo, že sa zhovárajú o niečom, o čom ona nemá ani potuchy, mohli jej pokojne aj nadávať a nevedela by to.
„Jasné, prepáč, zabudol som.“ Rýchlo sa ospravedlnil Atsushi a ona iba mávla rukou, že sa nič vážne nedeje. „Toto sú moji spolužiaci Mine-chin a Kise-chin.“ Kývol hlavou k tým dvom. „A toto je Petra, moja kamarátka zo zahraničia, tá, čo som vám spomínal. Je tu na jeden semester na výmennom študijnom pobyte.“ Predstavil ich navzájom a obaja sa na ňu usmiali. Ten blonďavý možno až príliš oslňujúco a ten druhý zase mierne arogantne, no tvárili sa priateľsky. Takže sa usmiala aj ona na nich. Podali si ruky.
„Som Kise Ryouta.“ Predstavil sa blonďavý mladík ešte raz, Murasakibara mal vo zvyku používať rôzne prezývky, no v jej prípade mu to bolo zakázané. Priateľsky mu stisla ruku. Neuniklo jej, že sa tváril možno až príliš prívetivo.
„Aomine Daiki.“ Zašomral druhý a tiež jej podal svoju veľkú dlaň.
„Teší ma,“ oslovila ich a Murasakibara im vysvetlil, že bol po ňu na letisku. Celý čas, čo rozprávali, sa snažili hovoriť anglicky, aby im rozumela. Ich angličtina bola síce mierne lámaná, no bez akýchkoľvek väčších problémov pochopila, že čo sa pokúšajú povedať. Občas im unikli aj japonské výrazy, no už sa necítila tak odstrčená, ako keby sa zhovárali iba v ich rodnom jazyku.
„Ozaj,“ ozval sa Murasakibara znova, „neviem, či sa mi to nezdalo, no myslím, že som na letisku videl Nijimuru-snepaia.“
Obaja mladíci na neho prekvapene pozreli. Na ich tvárach sa objavil akýsi malý náznak rešpektu a možno príjemného prekvapenia. Netušila, že o kom hovoria, no bolo jej jasné, že je to zrejme nejaký spoločný známy. A zrejme bol od nich starší, nakoľko ak si správne pamätala, prípona senpai znamenala niekoho staršieho, zrejme o ročník alebo dva vyššie od nich.
Prehodili ešte pár slov v japončine, potom sa rozlúčili a vybrali sa opačným smerom ako oni dvaja s Atsushim. Nezabudli ju pred tým prívetivo pozdraviť. Snažila sa im to oplatiť nesmelým „konichiwa“ po ktorom sa obaja uškrnuli a už boli preč.
„Sú to moji spolužiaci, takže v podstate teraz už aj tvoji,“ vysvetlil jej fialovovlasý kamarát. Prikývla. Bolo dobré vytvoriť si priateľské vzťahy hneď zo začiatku. Aspoň sa jej bude medzi spolužiakov lepšie zapadať. Nebola jediná zahraničná študentka, takže sa určite zoznámi aj s tými z cudziny, no nikdy nebolo na škodu pestovať dobré vzťahy aj s domácimi, predsa len bude mať niektoré predmety a prednášky spoločné aj s nimi.
Jednou z jej povinností po tom, čo sa ubytuje na svojej izbe, bolo aj nahlásiť svoj príchod na oddelení pre zahraničných študentov a zúčastniť sa krátkeho poučenia a vybaviť úvodné formality. Murasakibara ju doviedol až priamo k jej internátnej izbe, zistila, že internáty sú rozdelené na dievčenské a chlapčenské poschodie. S niečím takým sa doma nestretla, preto zostala prekvapená. Zahraniční študenti mali dokonca svoje samostatné krídlo. Našťastie však od nej Murasakibara nebude ďaleko, podľa toho, čo vedela, býval iba niekoľko blokov od školy. Mrzelo ju síce, že bude na internáte sama, no po úvodnom pučení sa dozvedela, že jej na izbu pridelili zahraničnú študentku zo Španielska, takže bola veľmi zvedavá. Vraj ešte neprišla, no čoskoro sa mala dostaviť, nakoľko prednáškové obdobie začínalo o tri dni.
Internátna izba – to už bola iná reč. Čakala, že to bude niečo viac ako doma, no po ubytovaní sa bola veľmi milo prekvapená. Izba síce nebola na zahraničné pomery príliš veľká, no na tie japonské áno. Dokonca mala veľkosť priemernej učebnej triedy z jej starej školy. Zariadenie bolo útulné a pekné, dokonca izbu delil tradičný japonský paraván, aby mali študentky, ktoré ju obývajú viac súkromia. Nebolo tu nič, na čo by sa mohla sťažovať a tak po náročnom dni a rozlúčením sa s Murasakibarom konečne ľahla na posteľ a nachvíľu vydýchla.
Spätne si v hlave rekapitulovala udalosti z celého dňa. Napadlo jej, že by sa zrejme mala prihlásiť na internet a dať blízkym vedieť, že šťastne docestovala a je v poriadku, no akosi sa nedokázala ani pohnúť, práve teraz, v tomto rozpoložení. Usmievala sa. Spomenula si na to stretnutie s neznámym mladým mužom na letisku. Takmer by na neho bola už zabudla, hoci... Nie, na niekoho ako on sa nedalo zabudnúť, i keď to stretnutie trvalo iba pár sekúnd. Premýšľala, že koľko takýchto situácií ešte zažije. O tri dni sa mala začať škola a napriek tomu, že niekde vo vnútri ešte stále pociťovala akúsi nervozitu, tešila sa. Dobrodružstvo v Japonsku sa ešte len začína...
* * *
Španielka prišla na druhý deň. Volala sa Rita a bola vcelku priateľská. Petra zistila, že jej nová spolubývajúca bude chodiť o jeden ročník vyššie od nej, hoci to dievča vyzeralo snáď mladšie ako ona sama. Počas takmer celého poobedia sa rozprávali, navzájom spoznávali jedna druhú, každá na seba prezradila niečo o svojej rodnej zemi, o svojej rodine a dôvode, prečo prišla študovať do Japonska.
Po úvodnom zoznámení jej Rita navrhla, aby sa šli poprechádzať po areáli školy, no Petra si spomenula, že bola dohodnutá s Murasakibarom. Napadlo jej, že by mohla Rite navrhnúť, aby sa k nim pripojila, no staršia dievčina po tom, čo zistila, že by mal ísť s nimi ešte niekto ďalší, koho nepoznala, to odmietla. Ospravedlnila sa slovami, že pôjde preskúmať internát sama a prípadne pohľadá nejakých ďalších zahraničných študentov, s ktorými nadviaže kontakty. Petra bola čiastočne rada, nevedela si predstaviť, čo by Atsushi povedal na to, keby ju vzala so sebou.
Podľa plánu sa mali stretnúť pred internátom, Atsushi jej sľúbil, že jej ukáže okolie univerzity a vezme ju do japonského Starbucksu. Veľmi sa na to tešila, pretože počula, že vraj tam obsluhujú dievčatá oblečené ako japonské maidky, bola veľmi zvedavá, či je to naozaj pravda. Všetko na tejto krajine jej prišlo fascinujúce, počínajúc dekoráciou v jej izbe až k obrovskej spleti mrakodrapov, ktoré mala hneď za svojim oknom. Tešila sa, že si ešte tie dva dni voľna, ktoré jej pred školou zostávali, užije. Ukázalo sa, že priateľstvo s Murasakibarom má nevyčísliteľnú hodnotu.
* * *
Nasledujúce dva dni strávila buď na svojej internátnej izbe, alebo výletmi s Atsushim. Vzal ju ukázať aj svojej rodine. Boli to všetko veľmi príjemní ľudia. Jeho matka bola taká typická ázijská pani v rokoch, ktorá vyzerala o polovicu mladšie, ako skutočne bola a nebyť tých bacuľatých líc, pokojne by povedala, že je to Murasakibarova sestra.
Pripravili pre ňu tradičnú japonskú večeru a dokonca jej navrhli, že ak chce, môže u nich cez noc prespať. Zvažovala túto lákavú možnosť, no napokon usúdila, že už i tak im narobila dosť starostí a internát nebol vôbec ďaleko. Murasakibarova matka prikázala svojmu lenivému synovi, aby ju šiel vystrojiť a lúčila sa s ňou niekoľko minút, stále sa iba usmievala, ďakovala za návštevu a ukláňala sa. Murasakibara musel, samozrejme, všetko poctivo prekladať, keďže z ich domácnosti bol jediný, kto vedel anglicky.
Keď sa s ním lúčila pred dverami svojej internátnej izby, dohodli sa, že sa ráno stretnú na rovnakom mieste ako zvyčajne, nasledoval totiž prvý oficiálny školský deň v prednáškovom období. Ďakovala bohu, že ho má, pretože pri pohľade na svoj rozvrh a rozpis učební si pripadala stratená. Sľúbil jej, že ju zavedie tam, kam bude treba a dokonca s nadšením zistila, že s ním má dosť spoločných hodín a prednášok.
Teiko univerzita bola špičková a prestížna vzdelávacia inštitúcia a študovalo tu obrovské množstvo mladých ľudí. Tí, ktorých tu doposiaľ videla, nepredstavovali ani polovicu z celkového počtu, prednáškové obdobie sa predsa malo začať až na ďalší deň. So spolubývajúcou sa večer príliš nerozprávali. Španielka sa vrátila zo spoločenskej miestnosti neskoro a to už Petra ležala v posteli so slúchadlami v ušiach a pozerala jeden zo svojich obľúbených seriálov, aby sa pred zajtrajším stresujúcim dňom odreagovala.
Rita s ňou prehodila pár slov a prvom prednáškovom dni a potom sa obe naďalej venovali vlastným aktivitám. Nervozita by sa síce v izbe dala krájať, no po tom, čo na Petrinom mobile zablikala správa od blízkych, sa uvoľnila a podarilo sa jej napokon zaspať.
* * *
Sedela v malej prednáškovej miestnosti s ďalšími ôsmimi spolužiakmi. Po oficiálnom zahájení mali zahraniční študenti z jednotlivých ročníkov zraz, kde im bolo vysvetlené, čo všetko ich bude počas nasledujúceho semestra čakať. Okrem nej do ročníka chodil jeden Američan, dievčina z Veľkej Británie, dvaja Turkovia, Francúzska, Mexičan a dve sestry dvojčatá z Ruska.
Po úvodných formalitách im referentka pre vzťahy so zahraničnými študentmi oznámila, že každú chvíľu príde predseda ich ročníka, ktorý bude celý semester slúžiť ako akýsi informátor a vyslanec, taktiež im poradila, že v prípade akýchkoľvek problémov alebo otázok sa na neho môžu spoľahnúť. Prezradila im, že je to vzorný a veľmi dobrý študent, jeden s najlepšími výsledkami v celej fakulte, na ktorej Petra študovala. Bola veľmi zvedavá, kto to môže byť, bolo jej jasné, že to bude nejaký domáci študent.
Dvere učebne sa otvorili a dnu vošiel stredne vysoký mladý muž s výraznými červenými vlasmi. Petra prekvapene zamrkala, keď ho sledovala, ako sebavedomým a elegantným krkom prešiel až dopredu pred elektronickú tabuľu. Ak by mala zhodnotiť svoj prvý dojem z tohto človeka – bol by to typický Japonec. Mal neutrálny, až vážny výraz, hýbal sa s určitou dávkou grácie, ale z jeho očí vyžaroval akýsi chlad, mala z neho dokonca pocit menejcennosti. Najviac ju ale zaujali tie oči – nikdy nič také naživo nevidela, hoci o tom veľa rázy čítala. Heterochromia bolo niečo pozoruhodné, s čím sa nerodil každý. Oči tohto mladíka boli nepreniknuteľné, jedno zlaté a druhé bordové ako rubín, nedokázala z nich vyčítať na čo myslí, alebo čo prežíva, pripadali jej ako dva bodavé reflektory, ktoré ju prepaľovali skrz na skrz.
Mladík sa mierne uklonil a keď sa predstavil, všimla si, že má úplne bezchybnú angličtinu. Keby ho nevidela na vlastné oči a mala súdiť iba podľa hlasu, nikdy by nehádala, že angličtina nie je jeho materinský jazyk. A ten hlas... tak moc vyspelý na tak mladého muža. Pristihla sa, ako jej z neho behá mráz po chrbte. Cítila z neho však akúsi nedostupnú, chladnú auru, nemohla si pomôcť. Bolo jej jasné, že táto osoba má po celej univerzite rešpekt i napriek tomu, že nebol v najvyššom ročníku.
Po tom, čo im boli vysvetlené ďalšie pokyny a referentka ich prepustila, vychádzali jeden po druhom z triedy. Akashi Seijuuro, tak sa ten zvláštny červenovlasý študent volal, čakal, kým vyjdú všetci ostatní a úctivo držal dvere. Petra sa chvíľu zdržala so svojimi vecami, ktoré si dávala späť do tašky a tak zostala v triede o niečo dlhšie, ako ostatní. Červenovlasý k nej stál otočený chrbtom, takže si zrejme nevšimol, že zaostala za ostatnými. Keď myslela, že sám vyjde z triedy, otočil sa, čím ju prekvapil. Takmer by bola do neho vrazila, no mal vynikajúce reflexy a stihol poodstúpiť skôr, než mohlo k zrážke dôjsť.
„Prepáč.“ Rýchlo zo seba vysúkala, ospravedlňujúco sklonila hlavu, no potom mu znova zahľadela do očí. Možno čakal, že uhne pohľadom, no neurobila to. Bola zvedavá. Musela priznať, že tá nedostupnosť a záhadnosť, ktoré sa okolo neho vznášali, ju zaujali. Doposiaľ sa s nikým takýmto nestretla. Murasakibara aj jeho dvaja kamaráti boli otvorení, priateľskí, no tento mladý muž, tento Akashi bol iný.
Chvíľu ju prepaľoval pohľadom, až sa začala cítiť nepohodlne. Frustrovalo ju, že nedokáže z jeho tváre čokoľvek vyčítať. Bol takýto aj k všetkým ostatným spolužiakom, nie iba k cudzincom? Ozval sa jeden z jej ďalších zmyslov a uvedomila si, že sa okolo neho vznáša akási príjemná, luxusná vôňa. Keď sa nad tým hlbšie zamyslela, musela zhodnotiť, že aj oblečenie, ktoré mal na sebe, určite nebolo zo žiadnej lacnejšej cenovej kategórie.
„V poriadku, Petra.“ Prekvapilo ju, že si zapamätal jej meno. Predstavila sa v jeho prítomnosti iba raz a okrem nej ďalší ôsmi ľudia. Vôbec nečakala, že mu práve jej meno utkvie v pamäti a ešte viac ju zarazilo, že nepoužil žiadnu zdvorilostnú príponu a ani ju nenazval priezviskom, ako to japonskí študenti zvykli robiť. Keď vyslovil jej meno, opäť pocítia po celom tele zimomriavky. Spôsob, akým ho povedal, ten tón... mala pocit, že sa jej ťažko dýcha. Snažila sa však zachovať pokoj a opäť nesklopila pohľad, odvážne čelila jeho intenzívnej prítomnosti.
Znova sa uklonil a pokynul rukou, aby šla z dverí von prvá. Keď okolo neho prechádzala, premýšľala, či sa vôbec niekedy pred tým s niekým podobným stretla. Napokon musela uznať, že nie. Bol ako nikto iný, koho doposiaľ spoznala.
* * *
Prvý týždeň ubehol ako voda a ona sa pomaly začínala na internáte aj v okolí univerzity udomácňovať. Murasakibara ju predstavil aj ďalším zo svojich známych, znova sa stretla s tými jeho dvoma kamarátmi, ktorých spoznala v prvý deň, keď prišla a na jej veľké prekvapenie zistila, že sa Atsushi priatelí aj s tým červenovlasým mladíkom. Nestretala ho síce často, mali spolu minimum hodín, no vždy, keď na seba náhodou narazili, ozval sa znova ten zvláštny pocit. Akashi bol zrejme veľmi vyťažený, mal veľa povinností, nakoľko bol v študentskom parlamente a ešte bol aj predsedom ich ročníka. Ak sa po škole náhodou niekde s jej spolužiakmi zastavila, nikdy nebol s nimi, zväčša sa k nej a Murasakibarovi pridali Aomine a Kise a občas aj vysoký zelenovlasý mladík s okuliarmi, ktorého meno si stále nevedela zapamätať.
Okrem toho sa spriatelila aj s ďalšími zahraničnými študentmi z jej ročníka – najviac sa jej pozdávala dievčina Angličanka Bethany, ktorá pochádzala z Oxfordu. Spolubývajúca Rita s ňou nezvykla nejako zvlášť komunikovať, väčšinou sa obe iba obchádzali a stretávali sa na izbe až vo večerných hodinách. Buď bola preč ona, alebo Rita, ktorá často zvykla behať so staršími študentmi. Murasakibara bol vždy po ruke, keď ho potrebovala a aj vďaka nemu sa naučila v areáli univerzity za ten týždeň celkom slušne orientovať. To, že bola jeho kamarátka jej aj umožnilo rýchlejšie sa začleniť medzi domácich študentov a nebola taká dištancovaná ako ostatní zahraniční. Vedela, že za to vďačí svojmu vysokému kamarátovi, nebyť neho, sama od seba by sa možno neodvážila tak rýchlo sa socializovať s toľkými cudzími ľuďmi.
Počas poslednej piatkovej prednášky jej oznámil, že sa večer na internáte bude konať študentská party, ktorá predstavuje akési otvorenie nového ročníka. Všetci študenti boli, samozrejme pozvaní. Mala mať dve časti – oficiálnu aj s pedagógmi, kapelou a pohostením a potom, ako to už býva zvykom, sa mal každý študent pobrať so svojou partiou a pokračovať v bujarých oslavách už privátne.
Z tejto myšlienky bola v celku nadšená. Vyskúšala si už také študentské večierky, keď začala študovať na univerzite doma minulý rok. Bola veľmi zvedavá, že aký druh večierkov sa zvykne usporadúvať tu. Nebola si istá, čo od toho môže očakávať. Japonci boli známi pre svoju konzervatívnosť. Spomenula si, že na večierkoch doma sa zvyklo piť a venovať rôznym zábavným aktivitám, netušila však, či sa má na niečo také pripraviť aj tu.
„Dúfam, že prídeš a zober aj nejaké zahraničné kamarátky.“ Uškrnul sa na ňu tmavý modrovlasý spolužiak Aomine, ktorý si vypočul jej rozhovor s Murasakibarom. Jeho gramatika mala síce určité rezervy, no ona bez problémov porozumela, čo jej chcel povedať. Napadlo jej, že by mala vziať Bethany, možno by mu kontakt s niekým, kto má angličtinu ako rodný jazyk pomohol. Pripomenula si, že sa jej spýta, či nechce ísť s ňou a Murasakibarom s jeho kamarátmi.
„Bude to veľká akcia?“ Otočila sa späť na svojho fialovovlasého priateľa. Ten sa na chvíľu zamyslel a lenivo si podoprel rukou bradu.
„Hmm... asi hej. Moc sa mi tam nechce, no keďže si tu ty, tak musím ísť ako doprovod inak by ma matka karhala ešte niekoľko týždňov.“
„Už si tam niekedy bol?“ Spytovala sa ďalej.
„Hej. Minulý rok. Bolo to fajn.“
Murasakibarovo slovo fajn nabralo úplne nový význam, keď z jeho tváre sršalo číre znudenie. Petra sa však i napriek jeho nechuti tešila. Spoločenské akcie tohto druhu boli dobrou príležitosťou, ako sa začleniť do kolektívu a ešte viac spoznať život japonských študentov. Doma moc na takéto večierky nezvykla chodiť, no pokiaľ s ňou bude Murasakibara, tak jej to vôbec neprekážalo.
„Bude to super, po tej ceremónii sa u mňa na izbe koná žúr, dúfam, že môžem s vami rátať, Murasakibaracchi.“ Z druhej strany sa ozval blonďavý mladík, s ktorým sa tiež zoznámila v prvý deň. Zdalo sa, že aj on si nemohol pomôcť a tiež načúval.
Práve dostala svoje oficiálne prvé pozvanie na študentskú súkromnú párty v Japonsku. Nevedela sa dočkať, kedy sa s tým pochváli priateľom doma, určite si ju budú doberať, že ona nie je práve najväčšia párty šelma, no čokoľvek sa na večer chystalo, jej zvedavosť spôsobila, že sa začala tešiť.
* * *
Stála pred dverami internátnej izby, za ktorými sa Bethany chystala na večerné podujatie. Bola rada, že jej spolužiačka prijala pozvanie pripojiť sa k nej a Murasakibarovi, no dúfala, že si dievčina z Anglicka trochu pohne, už mali mierne meškanie. S Atsushim boli dohodnutí, že sa stretnú pred veľkou sálou o pár minút a Bethany ešte stále nebola hotová. Vedela si predstaviť, že chce jej spolužiačka vyzerať na večierku čo najlepšie, no sama úprave svojho zovňajška nevenovala až toľko času, ako toto dievča. Nikdy nebola nejako zvlášť márnivá. Šminkám a starostlivému výberu šiat nevenovala toľko času, ako by možno mala, radšej stavila na prirodzenosť a pohodlnosť. Mala pred sebou celý večer a celú noc a rozhodne sa cítila lepšie v pohodlných veciach ako keby mala na sebe navlečené kratučké minišaty a vysoké podpätky.
Spomenula si, ako Rita dnes poobede okupovala kúpeľňu takmer dve hodiny, tak dlho sa chystala, že Petra mala pocit, že sa tam snáď už ani nedostane. Keď sa spýtala svojej spolubývajúcej, že s kým plánuje ísť na oslavy, rýchlo jej odvrkla že tých ľudí aj tak nepozná, a potom zmizla vo dverách. Petra bola prekvapená. Zdalo sa jej, že by so Španielkou mohli dobre vychádzať, no čím ďalej, tým viac jej bola stále menej a menej sympatická. Rozhodla sa však, že sa tým nebude ďalej zaoberať, spolubývajúceho si človek nevyberie, proste jej bola pridelená a ona bude musieť tých pár hodín, čo sa spolu stretnú v izbe nejako vydržať.
Bethany konečne otvorila dvere. Petra sa pousmiala, jej nová kamarátka mala na sebe šaty, no našťastie zakrývali všetko, čo mali, takže nebudú pútať až toľko pozornosti. Svetlé takmer blonďavé vlasy jej splývali po plecia v drobných kučierkach.
„Prepáč, že si musela toľko čakať. Nedarilo sa mi namaľovať obočie,“ ospravedlňujúco na ňu pozrela Angličanka a ona okamžite skontrolovala, že či napokon zvládla obočia aspoň do takej miery, že sa jej okoloidúci ľudia nezľaknú.
„Myslím, že je fajn.“ Skonštatovala pri pohľade do tváre svetlovlasej pehavej dievčiny a tá si vydýchla. „Tak, môžeme ísť, Atsushi nás už čaká.“ Vyhlásila a obe sa vydali po chodbe na dohovorené miesto.
„A si si istá, že mu to naozaj nebude vadiť, že idem s vami?“ Neisto na ňu opäť pozrela spolužiačka.
„Samozrejme, že nie. Neboj sa. Povedal, že je mu to jedno.“
„Ďakujem ešte raz, myslela som, že nakoniec zostanem na izbe, vôbec nikoho tu nepoznám, si zatiaľ prvá osoba, ktorá sa so mnou baví aj mimo vyučovania.“ Bethany pôsobila trochu ustráchane, no i napriek tomu sa zdala byť milá, vyžarovalo z nej niečo veľmi pozitívne a dobré.
Pred sálou sa už zhromaždilo pomerne veľké množstvo ľudí a keď tam obe dievčiny prišli, Murasakibara opäť vytŕčal medzi ostatnými, takže nájsť ho nebol vôbec žiadny problém. Petra ešte raz predstavila Bethany svojmu kamarátovi, ten len nezaujato kývol hlavou a prežúval jeden z pelendrekov, ktoré si vzal na cestu.
Študenti sa pomaly začali trúsiť do haly a keď vošla dnu aj skupinka s fialovovlasým mladíkom na čele, Petra od prekvapenia takmer zabudla zatvoriť ústa. Sála bola vážne obrovská. Už chápala, čo tým mysleli, keď vraveli, že to bude veľká akcia. Na samom konci stálo postavené pódium s niekoľkými mikrofónmi, dokonca si vzadu všimla aj nejaké hudobné nástroje a pripravenú aparatúru. Naokolo bolo veľa stoličiek a stolov, na ktorých prichystali pre študentov občerstvenie. Žiadny alkohol si zatiaľ nevšimla.
Netrvalo dlho a akcia sa konečne začala. Pred pódiom stála obrovská masa ľudí, Petra s Bethany a Atsushim sa nachádzali niekde v strede. Počúvali nejaký nezáživný príhovor jedného z rektorov univerzity, keď sa pri nich objavila blonďavá hlava a ona mohla ľahko spoznať Kiseho hlas.
„Hej, tak tu ste! O deviatej u mňa na izbe, nezabudnite.“ Zahučal na nich, aby prehlušil džavot študentov a rektorov hlas ozývajúci sa z reproduktorov celou halou. Murasakibara znudene prikývol a Kise sa uškrnul. Rozlúčil sa so žmurknutím, ktoré adresoval obom dievčatám a opäť zmizol v dave.
Petra sa všimla, že Bethany sa nervózne zahniezdila, na tvári mala mierne zasnený výraz a líca sa jej sfarbili doružova. Zrejme aj ona podľahla Kiseho šarmu, všimla si, že viaceré dievčatá z ich ročníka na ňom idú oči nechať.
Po sérii nudných prejavov a príhovorov jeden z pedagógov ohlásil, že bude nasledovať vystúpenie akejsi študentskej kapely, ktorej meno Petra nezaregistrovala. Úprimne, bola tak unudená, že si pripadala, akoby na ňu preskočil Murasakibarov syndróm. Ten si nachvíľu od nich odbehol a vrátil sa s náručím plným slaného pečiva, ktoré nazbieral medzi stolmi s občerstvením.
Sálou sa ozval potlesk aj niekoľko povzbudivých výkrikov a na pódium vystúpili nejakí starší študenti, ktorých Petra nepoznala. Keď si ich však začala prezerať, zostala prekvapene a zarazene hľadieť na jedného z nich. Najskôr sa jej zdalo, že ju len klame zrak, no nemohla sa mýliť. Bol to on. Ten mladík, ktorého stretla prvý deň v Japonsku na letisku. Určite to musel byť on. Do diaľky videla dobre a zrak jej ešte slúžil, tie tmavé, takmer čierne vlasy a jeho tvár boli naozaj povedomé. Uškŕňal sa a spolu so svojimi kolegami z kapely zaujal svoje miesto. Sadol si za bicie, natiahol ruky, aby si precvičil kosti a vyhrnul si rukávy na pohodlne vyzerajúcej mikine a vzal do dlaní paličky. Všimla si, že má na ruke čierne potítko. Takže to bol on, mal ho aj vtedy, keď sa s ním stretla na letisku.
Cítila, že jej srdce vynechalo úder, vôbec nečakala, že ho stretne znova. A už v žiadnom prípadne by jej nenapadlo, že bude chodiť do rovnakej univerzity ako ona sama. Obrátila sa k svojmu vysokému kamarátovi, ktorý do seba stále tlačil občerstvenie a potiahla ho za rukáv.
„Hej, Mura, kto je ten chalan? Ten bubeník?“ Najskôr zvažovala, či sa vôbec má opýtať, prišlo jej to trochu divné, no potom usúdila, že jej to nemá byť prečo trápne. Bola to normálna otázka.
„Bubeník? To je Nijimura-senpai. Zo seniorského ročníka, majú tam založenú kapelu, zvyknú hrávať na takýchto udalostiach. Aj minulý rok hrali, keď bola táto ceremónia.“ Vysvetlil jej Atsushi a ona prikývla. Takže Nijimura-senpai. Zdalo sa jej, že to meno už počula a keď chvíľu porozmýšľala, tak si spomenula, že Murasakibara vravel svojim kamarátom, že ho zahliadol na letisku. Takže toto bol ten senpai, ktorého mysleli. Musela sa pousmiať nad tým, aká bola náhoda nevyspytateľná.
„Prečo sa pýtaš?“ Zašomral Atsushi znova a ona nervózne mávla rukou.
„Len tak. Asi som ho videla na letisku.“ Rozhodla sa, že si historku o tom, ako pred ním vysypala obsah svojej tašky, on jej pomohol a ona z neho zostala takmer ako obarená, si radšej nechá pre seba.
„Hmm, to je možné. Odišiel na dlhší čas do Ameriky, ale asi sa teraz vrátil a možno dokončí posledný ročník tu.“ Okomentoval to Murasakibara a ona prekvapene prikývla. Už vedela, prečo sa jej zdalo, že z neho ide akási inakšia aura ako z ostatných domácich, strávil dlhší čas v zahraničí.
Kapela začala hrať a na jej prekvapenie spustili riadne tvrdú muziku. Vôbec nečakala, že budú hrať niečo takéto. Milovala tvrdšiu hudbu. Pristihla sa, že sa začína baviť. Dav ich povzbudzoval a tlieskal a hoci bolo jasné, že väčšina dievčat omdlieva zo speváka a gitaristu, ju zaujímal len bubeník, ktorý sedel v úzadí, no i napriek tomu do neho nedokázala odtrhnúť zrak.
Po tom, čo dohrali, ich publikum odmenilo aplauzom. Petra si až teraz všimla, že sa k nim zatúlal ten vysoký zelenovlasý spolužiak s okuliarmi. Zrejme to bol tiež jeden z Murasakibarových kamarátov, keďže sa pozdravili a o niečom sa začali baviť v Japončine. Zachytila, že spomenuli meno Kise a Nijimura-senpai.
„Toto je Midorima Shintarou, tiež je z našej triedy.“ Predstavil ho Murasakibara obom dievčatám ešte raz, hoci s ním už týždeň chodili do jedného ročníka. Petra si zaumienila, že tento raz si jeho meno už zapamätá. Priateľsky si s ním podala ruku a potom urobila to isté aj Bethany.
O pár chvíľ neskôr už všetci štyria kráčali cez areál univerzity smerom k internátom. Študentská akcia síce bola vcelku zaujímavá, mala nasledovať tombola a iné časti programu, no bolo tam veľa ľudí, nechcelo sa im stále stáť na nohách a ešte k tomu sa pomaly míňalo občerstvenie. Petra si všimla, že neboli jediní, ktorí sa vybrali oslavovať svojim vlastným spôsobom. Veľa študentov sa pomaly vytrácalo z haly a rozpŕchlo sa na mnoho iných miest.
Dorazili až k poschodiu, kde mal izbu blonďavý Kise. Bolo jasné, že kde sa večierok koná, pretože hlasnú hudbu z reproduktorov a dupot nôh počuli už vtedy, keď stúpali po schodoch. Pôvodne si predstavovala, že to bude len taká menšia izbová párty, no zdalo sa, že Kise pozval polovicu celej univerzity. Cítila, ako sa Bethany vedľa nej nervózne zamrvila a musela priznať, že i ona sama začínala pociťovať nervozitu. Toľko neznámych ľudí pohromade znelo takmer desivo, no mala tu Atsushiho, tak to ju trochu upokojovalo.
Vo dverách Kiseho izby ich mladík privítal žiarivým úsmevom. Jeho izba bola preplnená na prasknutie a Petra ihneď spoznala niekoľko spolužiakov z ich ročníka. Bolo tam však aj vedľa iných študentov, z ktorých si každý našiel svoje miesto či už na posteli, rozkladacej stoličke, alebo rovno na zemi.
Niekoľko stoličiek bolo porozkladaných aj vonku pred dverami a niekto dokonca pritiahol aj gauč, ktorý pred tým videla v spoločenskej miestnosti pre zahraničných študentov. Stále ju to udivovalo. Nečakala, že v Japonsku sa konajú večierky takto vo veľkom. Dokonca ani alkoholom sa nešetrilo.
„Nečakala som, že sa tu bude aj takto piť,“ zdôverila sa Murasakibarovi a ten sa uškrnul.
„A čo si čakala? U vás sa konajú večierky s čajom a malinovkou?“
„Nie, ale i tak som prekvapená,“ pousmiala sa a prešli cez celú miestnosť k voľným miestam, ktoré im ukázal Kise. Bethany sa usadila vedľa nej a Midorima odišiel za nejakými ďalšími študentmi. Kise sa k nim opäť vrátil a vtisol im všetkým do rúk plechovky s niečím, čo vyzeralo ako pivo.
Keď si svoju plechovku otvorila a pričuchla k nej, ucítila niečo, čo voňalo po slivkách. Podozrievavo sa zahľadela do vnútra na jej obsah a všimla si, že Bethany tiež nervózne zviera tú neznámu tekutinu v rukách. Murasakibara si ich všimol a rozhodol sa im ozrejmiť, že čo sa práve chystajú vypiť.
„To je umeshu, je to podobné ako saké, ale ovocné, pijeme to tu stále.“ Demonštratívne si logol zo svojej plechovky, aby im dokázal, že ich to neotrávi. Pera prikývla. Doposiaľ o niečom takomto nepočula, no rozhodla sa dať tomu šancu. Odpila si. Chutilo to veľmi sladko, no nebolo to zlé. Všimla si, že to má v sebe toľko percent alkoholu, ako obyčajné ovocné víno, na ktoré bola zvyknutá doma.
„Väčšinou to pijú iba ženy, na mužov je to príliš sladké, ale ja mám radšej toto ako Kirin.“ Znova sa ozval jej fialovovlasý kamarát a ona prikývla.
„Neviem, čo je Kirin.“ Prehovorila Bethany, ktorá si tiež odpila zo svojho, zdalo sa, že aj jej chutí.
„Kirin je niečo podobné ako vaše pivo.“ Murasakibarove slová dávali zmysel. Petra si bola istá, že ak by si mal vybrať medzi niečím, čo nie je sladké a tým, čo je, určite by sladkým nepohrdol.
Po celý čas, ako tam sedeli, sa v miestnosti vystriedalo toľko ľudí, že mala pocit, akoby Kise zorganizoval Deň otvorených dverí u neho na internáte. Dokonca mala pocit, že zazrela aj svoju spolubývajúcu Ritu ako si veselo pripíja s ďalšími zo zahraničných študentov, ktorí sa tu objavili. Večer šiel rýchlo v celkom priateľskom duchu, rozprávala sa s Bethany aj Atsushim, pri ktorom sa občas pristavili niektorí z jeho kamarátov.
V momente, kedy sa vo dverách objavila známa červenovlasá postava, stuhla. Nečakala, že ho tu dnes večer stretne, no potom si vybavila, ako Atsushi spomenul, že patrí tiež k jeho kamarátom z ročníka. Keď ho Kise zbadal, okamžite sa k nemu prirútil a podával mu fľašu nejakého alkoholu. Červenovlasý mladík pokrútil hlavou a naznačil mu, že nechce. Jeho rozdielne sfarbené dúhovky rýchlo prebehli celú miestnosť a potom sa zastavili na nej.
* * *
Come to me and I shall give you peace
Come to me lay down your head
*
Zhlboka sa nadýchla. Cítila na sebe ten pohľad, vedela, že ju ním prepaľuje, no nedokázala sa ani pohnúť, akoby ju ochromil. Pevnejšie stisla v ruke svoj pohár, v tom momente akoby prestala nachvíľu hrať hudba a utíchli hlasy všetkých naokolo. Opäť sa odvážila čeliť jeho pohľadu, tak ako naposledy. Vedela, že ak by uhla, vyhral by. Ich oči sa do seba vpíjali a hoci to bol krátky okamžik, mala pocit, akoby prešla celá večnosť, keď ju konečne vyrušila Bethany.
„Si v poriadku, nejako si zbledla. Nechceš ísť nachvíľu na vzduch?“ Svetlovláska na ňu ustarostene pozrela. Vôbec si neuvedomila, že tak zbledla. Na chvíľu akoby jej aj srdce prestalo biť. Nedokázala pochopiť, prečo má na ňu ten mladý muž taký efekt, no konečne odtrhla oči od tých jeho. Tento raz vyhral.
* * *
Touch the rain and feel the summer breeze
Say the things we’ve never said
*
„Je mi fajn, to je dobré,“ pokúsila sa na Bethany usmiať. Pre istotu si opäť odpila zo svojho nápoja, aby sa trochu uvoľnila. Väčšina z ľudí, čo boli naokolo, už mala riadne vypité, ich hlasné reči a smiech prehlušovali hudbu z reproduktorov.
Dovolila si ďalší letmý pohľad smerom, kde bol istý červenovlasý mladý muž. Nechcela ho príliš sledovať, ne nedokázala si pomôcť. Akoby ju niečo k nemu ťahalo, sama tomu nechápala. Sedel medzi ostatnými, no nepil ani kvapku alkoholu, ani sa nesmial, či nehulákal cez hudbu. Iba zamyslene hľadel pred seba. Akoby medzi nich ani nepatril. Takto sa mladí muži v jeho veku správať nezvykli. Nesmial sa na hlúpych nechutných žartíkoch jeho rovesníkov, ani do seba nelial jednu plechovku za druhou. Sedel tam v luxusne vyzerajúcom saku a s kravatou, ktoré sa vôbec do tohto prostredia nehodili. Kise si sadol k nemu a o niečom sa vášnivo rozrozprával, no zdalo sa, že ho tak úplne nepočúva. Jeho pohľad smeroval do neurčita, tie zvláštne oči takmer svietili v prítmí internátnej izby.
* * *
I will keep you from the world outside
*
Bethany sa s pitím nejako rozbehla, zdalo sa jej, že už má toho dosť, pohľad na jej ružové líca a neprítomný pohľad to len nasvedčoval. Nervózne žmolila lem svojich šiat a pozerala okolo seba.
„Prepáč, že sa takto chovám... nezvyknem piť, vlastne, toto je prvý raz, čo som si tak viac vypila.“ Priznala sa Angličanka a Petra prekvapene zamrkala. Sama toho vypila rovnako ako dievčina vedľa, no bola na alkohol zvyknutá. Nepociťovala žiadnu nevoľnosť, iba bola trochu viac uvoľnená ako by možno bola za iných okolností. U nich doma sa zvyklo piť oveľa viac, už bola vytrénovaná.
Murasakibara sa pred chvíľou postavil a prešiel cez miestnosť až k stolíku pri dverách, za ktorým sedeli jeho spolužiaci Kise a Akashi. Obaja ho pozdravili a o niečom sa spolu začali zhovárať.
„Vieš čo? Myslím, že by sme sa predsa len mohli nachvíľu prejsť von.“ Zhodnotila napokon, keď videla, že sa jej spolužiačka necíti práve najpríjemnejšie. Obe sa postavili a ona na sebe opäť pocítila pohľad tých zvláštnych, nejednotných očí.
Bethany sa mierne zatočila hlava, preto ju chytila za ruku a viedla ju cez preplnenú izbu smerom von. Celý čas bola odhodlaná nepozrieť sa smerom, odkiaľ cítila tie červeno-zlaté zrenice na svojom chrbte. Keď boli konečne pri dverách, niekto práve vchádzal dnu.
Neverila, že dnes môže zažiť toľko zhôd okolností. Objavil sa pred ňou on. Nijimura-senpai.
* * *
I will never let you go
*
Jeho sivomodré oči sa rozšírili od prekvapenia, ešte teraz si pamätala, ako na ňu pozrel týmto spôsobom prvý raz. Čo sa to s ňou dialo? Najskôr má na ňu takýto efekt červenovlasý mladý muž z jej ročníka a teraz aj tento. Poodstúpil od dverí, aby mohli obe vyjsť von a stále na ňu zvedavo so záujmom hľadel. Žalúdok sa jej stiahol a vedela, že to nebolo kvôli alkoholu, nevypila ho tak veľa.
„Petra!“ Začula za sebou Murasakibarov hlas, sedel kúsok od dverí. Rýchlo sa na neho otočila, snažila sa vyvarovať sa Akashiho pohľadu.
„Idem s Bethany nachvíľu von, potrebuje na vzduch, hneď sa vrátime.“ Odvetila mu tak, aby ju cez hudbu a džavotajúci šum ostatných bolo počuť. Vedela, že sa na ňu pozerajú. Obaja. Rýchlo sa späť vrátila k svojej anglickej spolužiačke a obe vyšli po chodbe až k schodom.
* * *
I will be the thing you dream about
*
Pobyt vonku jej novej kamarátke naozaj prospel, zdalo sa, že už sa cíti lepšie.
„Prepáč, moc sa ospravedlňujem, že ti robím starosti. Naozaj nie som zvyknutá piť.“ Ospravedlňovala sa svetlovláska.
„To nič, netráp sa, viem si predstaviť, ako ti je, bude to lepšie.“ Povzbudzujúco sa na ňu usmiala.
„Neviem, či si už nepôjdem ľahnúť, nejako mi zostalo divne, som unavená.“ Bolo jasné, že Angličanka nie je zvyknutá na podobné večierky a vôbec jej to nezazlievala. Chápala, že množstvo ľudí, hlasná hudba a veľa alkoholu niektorých ľudí vyčerpá skôr ako iných. Prikývla, hoci ju začalo trápiť, že s kým teraz bude, Murasakibara sa jej prestal venovať a tak tu zostala v podstate sama.
Bethany sa rozlúčila a po tom, čo ju Petra ubezpečila, že sa nenahnevá a že je to v poriadku, vybrala sa Angličanka späť do svojej internátnej izby.
Petra zostala sama. Poobzerala sa okolo seba. Zábava v hlavnej sále sa už skončila a každý sa presunul oslavovať niekam inam. Vonku postávalo viacero ľudí, necítila sa medzi nimi dobre, premýšľala, že by sa asi mala vrátiť naspäť dnu. Dúfala, že Murasakibara sa jej bude znova venovať.
* * *
Come to me and you will know
*
Kým stihla vojsť do dverí budovy internátu, niekto z nich vyšiel. Zarazene zostala stáť s mierne pootvorenými ústami, bol to Akashi. Kráčal veľmi rýchlym, náhlivým krokom, pri uchu mal nesmierne moc draho vyzerajúci telefón a niečo rozprával japonsky. Jeho hlas bol chladný, mierne odťažitý, zdalo sa jej, akoby nebol spokojný s tým, čo počul. Celý čas ho takmer ako bez dychu sledovala.
Dotelefonoval a schoval si telefón opäť do vrecka nohavíc. Až vtedy si ju všimol. Najskôr chcela ísť ďalej a tváriť sa, že ho nezaregistrovala, no opäť ju nútila akási neznáma sila pozrieť mu do očí a vtedy zistila, že kráča k nej. S hlbokým nádychom zastala a čakala, čo sa bude diať. Vonku už bola tma, začínala byť zima a jeho prenikavý pohľad spôsoboval, že sa opäť mimovoľne striasla, tento raz však nie od zimy.
„Atsushi ťa chcel ísť von hľadať.“ Prehovoril, keď už bol v jej tesnej blízkosti, opäť mohla cítiť tú omamujúcu vôňu. Prikývla.
„Bola som kamarátku vziať na vzduch, potrebovala to.“ Nechápala samu seba, prečo mu to vysvetľuje, mala však akúsi potrebu objasniť situáciu. Nezatváril sa však chápavo, stále mal na tvári ten kamenný, neurčitý výraz. Jeho oči však mali úplne iný účinok, teraz jej začínalo byť teplo. A i napriek tomu sa opäť striasla.
* * *
I adored you before I laid my eyes, I laid my eyes on you
l'amour toujours
*
Prekvapivo sa jej rozšírili oči, keď zo seba sňal svoje sako a bez akéhokoľvek varovania jej ho prehodil cez plecia. Mala na sebe iba tenké tričko, nevzala si sveter a on ako dobre vychovaný gentleman jej venoval toto galantné gesto. Zostala nemo hľadieť, nechápala, čo sa práve deje. Prv ako mu stihla poďakovať, v diaľke zatrúbilo auto.
„To je pre mňa.“ Opäť prehovoril tým pevným a sebaistým tónom a bez ďalšej rozlúčky sa otočil a kráčal preč. Zostala za ním hľadieť, jeho sako stále spočívalo na jej pleciach. Nastúpil do veľmi drahého luxusného auta, nebol to taxík, zdalo sa jej, že má osobného šoféra. Čo bol vlastne tento mladík zač? Bol pre ňu jedna veľká neznáma a to ju frustrovalo. To, ako sa správal, aký bol chladný. Poznala ho iba pár dní, no i napriek tomu cítila, že sa jej dostal pod kožu. Auto sa pohlo preč od internátneho komplexu a vtedy si uvedomila, že tam stále stojí ako obarená, jednou z rúk zviera lem jeho saka. Taktiež si všimla, že pár dievčat, ktoré boli podľa všetkého domáce študentky, postávali blízko nej a šokovane na ňu hľadeli. Začali si niečo šepkať, no nerozumela by im, ani keby to mohla počuť. Nebola rada v centre pozornosti. Vedela, prečo na ňu hľadeli. Bolo to kvôli nemu. Nebola jediná, na ktorú zapôsobila jeho prítomnosť a teraz jej dokonca nechal svoje sako.
* * *
I just can’t take my eyes
can’t take my eyes off you
*
Rýchlo sa pobrala späť do Kiseho izby, v ktorej ešte stále prebiehala bujará zábava. Keď vošla do miestnosti, prvé na čo jej padol zrak, bol jej fialovovlasý kamarát. Rozvaľoval sa na jednej z postelí a zdalo sa, že zadriemal. Povzdychla si. Zrejme mal toho na dnes dosť, alkohol v kombinácii s toľkým jedlom ho úplne skolili a bolo jej jasné, že by ho zrejme nemala budiť. Poobzerala sa znova po miestnosti. Už tam nebolo toľko ľudí, no muzika hrala stále, hoci o čosi tichšie ako pred tým. Niektorí len tak posedávali, iní podriemavali ako Murasakibara a dokonca si všimla aj niekoľko párikov nalepených na seba. Najviac ju však zaujal ten tmavovlasý mladík z letiska. Sedel medzi dvoma výrastkami a o niečom sa uvoľnene zhovárali, v ruke držal plechovku s pivom a na tvári mal opäť ten úškrn, ktorý si pamätala z letiska a aj z toho, jak vystupoval so svojou kapelou pred všetkými ostatnými. Nepozrel jej smerom, bol zabratý do nejakej debaty, ktorá ho zrejme pobavila. Neuniklo jej, ako na neho jeho spoločníci obdivne hľadia, dokonca sa pri nich zhŕklo aj pár dievčat.
Zostala zmätene stáť vo dverách, nevedela, čo urobiť. V jej zornom poli sa objavila Kiseho vyškerená tvár.
„Kde máš kamarátku?“ Spýtal sa jej mierne pripitým hlasom a ona len mykla plecami. Išla už spať. A pozerám, že Mura zaspal tiež,“ kývla hlavou smerom k vysokému obrovi rozvalenému na posteli.
„Hej, veľa toho nevydrží, človek by povedal, že s tým vzrastom nebude taká padavka.“ Kisemu sa plietol jazyk a mal čo robiť, aby dokázal v hlave vyprodukovať slová v inam jazyku ako v japončine. Opäť jej vtisol pohárik do ruky. „Na, daj si ešte.“ Potom sa však prekvapene zadíval na sako, ktoré mala ešte stále na sebe a nadvihol obočie.
„Oh,“ uvedomila si, že by ho mala asi nejakým spôsobom vrátiť svojmu pôvodnému majiteľovi, „Akashi-san mi ho dal, no odišiel.“ Rýchlo si ho vyzliekla a podala blonďavému mladíkovi pred ňou. „Mohol by si mu ho za mňa vrátiť? Ste priatelia, však?“
„No, jasné. Snáď sa mu nič nestane,“ prehovoril, keď si ho od nej vzal a ona rýchlo odtiahla svoj pohár s pitím, aby sa na oblečenie náhodou neprevrhol, Kise začínal mať aj mierne menej koordinované pohyby. „Viem, aký je Akashicchi háklivý na svoje veci.“
Jeho slová ju prekvapili. Nevedela si predstaviť, že prečo by v tom prípade svoje sako požičal niekomu ako je ona.
„Čo bude s Murasakibarom?“ Spýtala sa na svojho kamaráta, ktorý bol už tuhý a nevedela si predstaviť, že by ho mali budiť a volať mu taxík domov. Jeho matka by sa zrejme moc nepotešila, ak by prišiel domov pripitý.
„O Murasakibaracchiho sa neboj, prespí u mňa na izbe, boli sme tak dohodnutí.“ Prikývla. Aspoň bude mať o starosť menej. Čudovala sa však svojmu kamarátovi, že bol schopný zaspať medzi toľkými ľuďmi a v takom hluku. Kise sa opäť vrátil k svojim hosťom a Petra skonštatovala, že by zrejme mala ísť aj ona do postele. Väčšiu z týchto ľudí, ktorí tu zostali, nepoznala. A tí známi boli práve zaneprázdnený niekým iným.
Otočila sa vo dverách a vybrala sa von na chodbu. V ruke mala stále pohárik s nejakým alkoholom, ktorý jej daroval Kise. Páchlo to ako niečo tvrdé, vôbec na také nemala chuť. Ponúkla ho teda jednému zo študentov, ktorí posedávali pred dverami Kiseho internátnej izby. Ten s radosťou pohárik vzal a poďakoval sa. Zrejme mal toho tiež už dosť, no dúfala, že ho táto posledná dávka neskolí tak, že bude potrebovať pomoc. Vybrala sa opäť smerom von k budove, kde mala internát ona.
* * *
Follow me to where the rivers meet
Tell me I belong to you
*
Vonku už nebolo veľa ľudí, všade bola tma a svetlo svietilo iba z lámp. Banovala, že si nenechala Akashiho sako, hoci to cez nádvorie bol iba kúsok, začala byť naozaj zima. Niektorí študenti sa povaľovali na schodoch, iní sa tisli na seba v tmavých rohoch a ďalší sa prechádzali po areáli nádvoria školy. Kráčala k dverám svojej internátnej budovy, keď si zrazu všimla povedomé kučeravé vlasy a začula známy hlas.
Rita sa opierala o lavičku, zrejme bola úplne na mól a vedľa nej stál jeden zo zahraničných študentov – bol to jeden z Turkov, ktorí chodili do jej ročníka, jeho meno nepoznala. Tisol sa na jej spolubývajúcu, ohmatával snáď každý kúsok jej odhalenej pokožky a tá iba bezvládne niečo bľabotala. Petre bolo jasné, že vôbec nie je pri svojich zmysloch. Ledva stála na nohách a ten zahraničný mladík začínal byť až príliš dotieravý, no Rita bola tak moc mimo, že ho nedokázala od seba ani odtisnúť.
Poobzerala sa okolo, nikto iný si ich nevšímal. Chvíľu bojovala s nutkaním vykašľať sa na ňu a ísť ďalej do svojej izby, no potom ju jej ochranársky komplex premohol. Povzdychla si. To snáď dneska mám každého zachraňovať? Vydala sa však k dvojici, ktorá bola pri lavičke a nejakým zázrakom sa jej podarilo svojho spolužiaka z Turecka odohnať. Najskôr bol dotieravý a vyzeralo to, že aj on bol dosť opitý, no napokon mu pohrozila, že pôjde niekoho zavolať a on si nakoniec dal pohov a odtackal sa preč.
Keď ho sledovala, zrak jej padol opäť na východ z chlapčenského ubytovacieho komplexu. Ďalším, ktorý vyšiel von bol Nijimura. Sadol si na schody, v ruke mal stále plechovku a hoci na neho dobre nevidela, spozorovala, ako si odpil a zahľadel sa do tmy. Začula žuchnutie a to ju vytrhlo z toho krátkeho tranzu, ktorý spôsobil.
Otočila sa späť k svojej spolubývajúcej. Rita sa bezvládne zvalila na lavičku. Bola stále pri vedomí, no nedokázala sa už ani udržať na nohách. Snažila sa ju opäť postaviť, no nešlo to, bola ťažká a vôbec jej nepomáhala.
„No tak, Rita, poď, musíme ísť do izby, ľahneš si do postele a vyspíš sa z toho.“ Snažila sa jej dohovoriť, no bez výsledku. Rita sa iba zasmiala ako nejaký blázon a ďalej ležala na lavičke ako bezvládne vrece zemiakov. Musela toho vypiť naozaj veľa.
Chvíľu sa s ňou nadrapovala a už začínala byť zúfalá, keď zrazu za sebou ucítila prítomnosť ďalšieho človeka. Bála sa, že je to zase ten Turek a opäť ich prišiel otravovať, no keď sa otočila, aby pozrela, kto k nim podišiel, takmer jej opäť srdce vynechalo pár úderov. Bol to niekto iný – Nijimura.
* * *
Feel the grass crumble beneath your feet
Set me free and let me loose
*
„Čím to je, že vždy, keď sa stretneme, tak ti pomáham niečo zdvíhať?“ Spýtal sa pobavene, keď sa zohol k Rite. Tá sa stále chichúňala a kopala nohami ako nepríčetná. Vzdal ju na ruky, zdalo sa, že mu to nerobí žiadny problém, musel mať v sebe veľa sily, keď ju tak ľahko udržal.
Petra bola vďačná, že vonku bola tma a on nemohol vidieť to, ako sa začervenala. Zakaždým, keď sa s ním stretla, tak ju vysekával z problémov a to sa poriadne ani nepoznali. Znova pocítila ten zvláštny pocit, nebolo to prvý raz za dnešný deň. Najprv Akashi a teraz Nijimura-senpai. Začínalo toho byť na ňu už akosi priveľa.
Kráčala popri ňom do dievčenského internátneho komplexu, cestou stretli ďalších pár ľudí, no každý bol príliš zabraný sám do seba, aby im venoval väčšiu pozornosť. Nijimura niesol Ritu vo svojom náručí a Petra sa pristihla, že jej trochu závidí. Rýchlo pokrútila hlavou, nespoznávala svoje myšlienky.
„Ty si Murasakibarova kamarátka?“ Spýtal sa jej, keď kráčali hore schodmi, viedla ho na poschodie, kde mali obe s Ritou izbu. Prikývla, no potom si uvedomila, že by konečne mohla začať aj rozprávať, inak si bude o nej myslieť, že je snáď tiež na mol.
„Áno, rozprával o mne niečo?“
„Len spomínal, že ste spolu v ročníku a poznáte sa už dlho z internetu.“ Zastali pred dverami, ktoré viedli do jej izby. „Tu je to?“ Spýtal sa Nijimura a ona opäť prikývla. Začala hľadať vo vrecku kľúče od izby a dúfala, že to Rita vydrží, kým ju uložia do postele. Celý čas, čo ju Nijimura niesol do izby, na neho hľadela s vypúlenými očami, jej pohľad bol nesústredený a vyzeralo to, že každú chvíľu odpadne.
V zámke zaštrkotal kľúč a dvere sa otvorili. Vošli dnu a Petra zažala svetlo. Obe postele boli rozostlané a na zemi sa povaľovalo pár kúskov oblečenia, ktoré tam nechala Rita keď vyberala, čo si oblečie na ceremóniu.
„Ktorá je jej posteľ?“ Spýtal sa tmavovlasý mladý muž a ona ukázala na tú, v ktorej spávala jej spolubývajúca. Uložil ju na ňu a Petra zatiaľ odbehla do kúpeľne po vedro, ak by Rite náhodou v noci prišlo zle. Dúfala však, že sa z toho vyspí a na druhý deň bude dobre. Keď bola Rita uložená v posteli, ozvala sa nespokojným zastonaním. Petra sa otočila k Nijimurovi, ktorý stál pri dverách a sledoval jej spolubývajúcu, ako sa trochu zavrtela a potom z oboch nôh skopla svoje vysoké sandále. Jeho pohľad sa so zaspávajúcej Španielky preniesol na dievčinu stojacu pred ním. Ich oči sa navzájom stretli a ona pocítila opäť zimomriavky. Bolo to tak iné, ako keď sa na ňu pozrel Akashi a predsa opäť takmer zabúdala dýchať.
* * *
Take my heart for it is yours to keep
Shackle my spirit to you
*
„Ďakujem, veľmi. Neviem, že ako by som si s ňou poradila...“ Prehovorila nesmelo a mladý muž pred ňou sa opäť usmial.
„Som rád, že si na seba dávaš pozor.“ Spomenula si, že jej to kázal, keď sa stretli prvý raz. „A nedopadla si ako tvoja kamarátka.“ V jeho očiach sa objavila akási pobavená iskra. Boli tak iné ako tie jej červenovlasého spolužiaka. V týchto sa dalo čítať, boli prenikavé, no ich pohľad nebol taký ľadový, bolo to niečo úplne iné.
„Snáď sa z toho dostane.“ Opäť pozrela na Ritu, ktorá už pomaly zaspávala a začínala pochrapkávať.
„Môže byť rada, že má takú dobrú spolubývajúcu.“ Jeho kútik sa znova zdvihol vyššie a spôsob, akým na ňu hľadel spôsobil, že sa jej v žalúdku vynoril celý roj motýľov. Pomaly sa otočil a vybral sa von z ich izby. Vo dverách sa však zastavil a opäť k nej zdvihol svoje modrosivé oči.
„Dobrú noc...“ zastavil sa, zrejme nepoznal jej meno.
„Petra,“ dodala šepotom a opäť sa mu na perách roztiahol úsmev.
„Dobrú noc, Petra.“ Páčilo sa jej, ako znel zvuk jej mena vysloveného ním.
„Ďakujem ešte raz, senpai.“ Opäť mu ďakovala, už to muselo byť otravné, no on s tým záhadným úsmevom prikývol a vyšiel z dverí, ktoré za sebou potichu zavrel. Keď zvuk jeho vzďaľujúcich sa korkov stíchol, podišla k dverám a oprela o ne svoje horúce čelo. Snažila sa upokojiť svoje rýchlo bijúce srdce. Stále nedokázala uveriť tomu, že sa až dvom mužom podarilo prinútiť ju cítiť niečo takéto. A dokonca v ten istý deň. Musela si dať do poriadku svoje myšlienky, v hlave jej ich vírilo toľko. Dúfala, že bude schopná zaspať, no bála sa, že to nepôjde tak ľahko, pretože práve v tomto okamžiku sa zdalo, akoby sa jej srdce prebudilo zo spánku a nechcelo za nič na svete zmĺknuť...
* * *
You are mine and mine eternally
Come to me you always knew
*
~
„Prečo si mi nikdy nepovedal, že hrávaš basketbal?“ Zamračila sa na Atsushiho, keď kráčali chodbou hlavnej univerzitnej budovy. Len tak mimochodom si sa dozvedela, že zajtra mal mať tvoj kamarát basketbalový tréning a doteraz si ani len netušia, že Murasakibara nejaký basketbal vôbec hrá. Teiko univerzita bola známa vďaka množstvu talentovaných študentov, ktorí tam študovali, mnohí z nich boli poprednými členmi rôznych klubov. Nikdy by jej však nenapadlo, že Atsushi je tiež športovec, nespomínal jej to ani raz. Hoci, keď sa na neho opäť pozrela, bolo to logické, jeho gigantická postava bola ako stvorená na basketbal.
Dozvedela sa to náhodou, keď sa pri nich zastavil Midorima a oznámil mu, že nemá zabudnúť na zajtrajší tréning. Petra bola mierne dezorientovaná, no potom, čo jej Murasakibara vyzradil, že je členom basketbalového družstva Teiko univerzity, zostala milo prekvapená. Vždy mala rada basketbal, dokonca ho zvykla aj občas hrávať, keď bola mladšia, preto sa svojmu kamarátovi sťažovala, že ju do toho nezasvätil.
„Hm, čo ja viem... Nikdy mi to neprišlo nejako zaujímavé...“ Vykrúcal sa fialovovlasý a ona zastala, prekrížila ruky na hrudi a pokrútila hlavou.
„To, že si členom tak dobrého basketbalového družstva je podľa teba nezaujímavé?“ Murasakibara pokrčil plecami. „A ako dlho ho vlastne hrávaš?“ Spytovala sa ďalej.
„Dosť dlho, snáď ešte z čias juniorskej strednej.“
„To je super, ja mám basket moc rada. Chcela by som ťa vidieť hrať.“
„No ak chceš, tak sa príď pozrieť na náš zajtrajší tréning.“ Navrhol jej a ona prekvapene zažmurkala. Táto ponuka sa jej viac ako pozdávala.
„Vážne môžem? To by bolo super, môžem vziať aj Bethany? Aby som tam nebola sama.“
„Zober. Občas sa chodia niektorí pozerať na tréningy, nie je to nič nezvyčajné. A mnohých budeš aj poznať, viacero ľudí z nášho ročníka hráva so mnou, Mine-chin, Kise-chin, Mido-chin.“ Po jeho slovách mala trochu problém zorientovať sa v tých prezývkach, no napokon jej to prišlo logické, keď zistila, že koho mal na mysli. Všetci boli tak vysokí, mohlo jej to byť jasné, že budú hrávať basketbal tiež.
„Tak platí, teším sa,“ usmiala sa a Atsushi len znova pokrčil plecami. Čakala by od neho viac entuziazmu, vôbec jej to nepripadalo, akoby mal ten šport rád, jeho postoj bol veľmi laxný, no nemohla sa dočkať, keď ho uvidí hrať spolu s ostatnými.
* * *
Podarilo sa jej prehovoriť Bethany, aby šla na ten tréning spolu s ňou. Obe stáli pred dverami telocvične a chvíľu váhali. Nevedeli, koľko ľudí bude vo vnútri, preto začínali byť mierne nervózne. Rozhodli sa, že počkajú na Murasakibaru, kým sa prezlečie a pôjdu dovnútra s ním.
„Nevyzeráš práve dvakrát nadšene,“ skonštatovala Petra, keď ich vysoký fialovovlasý spolužiak vliekol ich smerom z nohy na nohu.
„Nechce sa mi, ak mám byť úprimný, najradšej by som si len ľahol do hľadiska a nič nerobil.“ Priznal sa a Bethany sa trochu zachichotala, zrejme pri predstave ako Murasakibara leží natiahnutý medzi sedadlami.
„No vidíš, tak sa budeš musieť trochu prekonať, my s Beth sa už tešíme, až ťa uvidíme hrať.“ Snažila sa ho povzbudiť.
„Hej, nič iné mi nezostáva, inak by ma Aka-chin asi niečím prerazil.“ Zašomral Atsushi a ona na chvíľu prekvapene stuhla. Naozaj povedal Aka-chin?
„Akashi Seijuuro? On tiež hrá?“ Spýtala trochu vyvedená z miery. Takže aj on je tu? Zmocnil sa jej opäť ten drobný pocit napätie. Od udalostí z minulého týždňa sa takmer nestretli, len raz sa ho nesmelo spýtala, že či sa k nemu dostalo jeho sako naspäť. Pripadala si hlúpo, že mu vtedy nebola schopná ani poďakovať, tak to chcela napraviť. Najviac ju prekvapilo, keď jej opäť tým istým chladným tónom odpovedal, že mu ho nemusela vracať. Zostala za ním vtedy šokovane hľadieť, v hlave jej znova vírilo nesmierne množstvo otáznikov, vždy ju stretnutie s ním zanechalo tak moc zmätenú.
„Áno, Aka-chin bol minulý semester na istý čas dokonca kapitánom, ne neviem, ako to bude tento rok, keď sa zase všetko pomenilo...“ Hlas jej kamaráta ju opäť vytrhol z hĺbavého premýšľania a s prikývnutím ho spolu s Bethany nasledovali dnu do telocvične.
Univerzitná telocvičňa bola naozaj obrovská, veľmi dobre vybavená a moderne zariadená. Opäť raz nevedela vyjsť z údivu, keď sa obzerala okolo seba. V hľadisku bolo toľko veľa miest na sedenie, usúdila, že basketbalové zápasy budú na tejto univerzite zrejme veľmi dobre navštevované.
Vybrali sa aj s Bethany smerom k najbližším sedadlám na tribúne a vtedy si ich všimli aj ostatní, ktorí sa chystali na tréning. Obe ihneď spoznali pár ľudí z ich ročníka, no bolo tam aj dosť iných študentov. Blonďavý Kise im so širokým úsmevom zamával a Bethany nesmelo zakývala naspäť. Petra si neodpustila veľavýznamný úsmev a Bethany len rýchlo s červenými lícami niečo zamumlala, aby celú situáciu zahovorila.
Okrem Kiseho boli členmi tímu aj zelenovlasý Midorima Shintaro a modrovlasý Aomine Daiki, ktorých obe dievčatá poznali zo svojho ročníka a stretli ich aj na Kiseho súkromnom večierku. Murasakibara sa ťarbavým krokom dopravil až k nim a o niečom sa začali dohadovať. Okrem nich boli v družstve aj nejakí zahraniční študenti, takže tréning zrejme bude prebiehať v dvojjazyčnom duchu.
Petrin pohľad konečne zachytil toho, na ktorého bola zvedavá najviac. Akashi Seijuuro nebol tak vysokí ako jeho kolegovia z ročníka, no keď kráčal smerom ku košu a v rukách si niesol basketbalovú loptu, vyžarovala z neho obrovská autorita. Niektorí z jeho spoluhráčov dokonca pred ním ustupovali. Prešiel cez polovicu ihriska až k hlúčiku, v ktorom stáli Murasakibara s jeho ostatnými kamarátmi.
Všimla si ako jeho ostražitý pohľad pomaly začal preskúmavať celú obrovskú telocvičňu, až sa zastavil v hľadisku, kde sedeli spolu s Bethany. Znova pocítila intenzitu jeho očí, stalo sa to pre ňu už akýmsi rituálom, že stuhla zakaždým, keď na ňu pozrel. Tento raz to však bol on, kto uhol pohľadom ako prvý a ona mu statočne čelila až do konca. Bethany si zrejme všimla to napätie medzi nimi dvoma tiež, pretože jej oči striedavo prechádzali z Petry na červenovlasého mladého muža na ihrisku, na tvári sa jej objavil zmätený výraz.
„Je zvláštny, nemyslíš?“ Spýtala sa svojej kamarátky a tá sa opäť vrátila myšlienkami do prítomnosti. Chvíľu jej trvalo, kým si uvedomila, že o čom Angličanka rozpráva, no potom jej došlo, že to, čo práve medzi nimi prebehlo, bolo tak moc intenzívne, že to neuniklo ani ostatným naokolo.
„Koho ohovárate?“ Prv než stihli obe niečo povedať, objavila sa pri nich ďalšia osoba. Dievča, bolo rovnako staré ako oni dve, Petra sa dokonca zdalo, že ju zazrela na niektorých z prednášok. Nebola cudzinka, určite pochádzala z Japonska. Jej angličtina bola i napriek tomu celkom obstojná. Sršalo z nej niečo výnimočné, nepripadala Petre ako ostatné japonské spolužiačky, hoci bola drobná s nízkou postavou a veľmi tmavými vlasmi. Jej zelené oči však skrývali v sebe niečo šibalské.
Bez opýtania sa rozvalila na mieste vedľa nich a vyložila si nohy na priehradku pred tribúnou. Chovala sa akoby tu v telocvični bola doma. Svoju tašku hodila na sedadlo vedľa a opäť sa na nich veselo zaškerila.
„Ešte som vás tu nikdy nevidela. Váš prvý tréning?“ Spýtala sa len tak ledabolo a prekrížila ruky na hrudi.
„Áno, sme tu nové, začali sme od tohto semestra a obe chodíme do druhého ročníka.“ Ozrejmila jej Petra. Táto dievčina sa jej celkom pozdávala. Väčšina z ich ostatných japonských spolužiačok boli k cudzincom dosť odmerané, chodili vo všetkých húfoch a stále si niečo šepkali alebo sa nahlas chichúňali, ale toto dievča vyzeralo byť skôr samotárskejšie, i keď jej zrejme nerobilo problém posadiť sa k cudzím ľuďom a zapojiť sa do ich rozhovoru.
„Tak to sme potom v ročníku spolu. Ešte som vás nezaregistrovala. Som Ema.“ Nachvíľu sa vystrela, kývla rukou na znak pozdravu a opäť si urobila pohodlie na svojom sedadle.
„Moje meno je Bethany a toto je Petra,“ predstavila ich obe Angličanka a Ema prikývla.
„Chodíš na tréningy často?“ Spýtala sa Petra a Ema pokrčila plecami.
„Ani moc nie. Basket ma v podstate ani tak nebaví. Skôr sem chodím robiť na priek svojmu drahému.“ V jej očiach sa niečo šibalsky zalesklo.
„A to je?“
„Midorima Shintaro. Určite ho poznáte, taký okuliarnik, zelené vlasy a strašne moc rád sa hra na netýkavku.“ Ema demonštratívne ukázala prstom na vysokého mladíka v okuliaroch na ihrisku a obe zahraničné dievčatá sa zasmiali. Toto dievča bolo rozhodne veselá kopa. Aby im dokázala, že to myslí vážne, dala si dlane okolo úst, aby ju bolo lepšie počuť a z plných pľúc zakričala smerom k Midorimovi. „Hej, Shintaro! Neflákame sa, makaj! Natrhni im všetkým zadky, ale nie doslovne, preboha, rozumel si?!“
Midorima zostal na pár sekúnd stáť ako obarený, potom sa pomaly otočil a z očí mu začali od jednu sršať blesky, nasmerované na osobu, ktorá sa teraz na jeho účet náramne zabávala. Ema mu za to poslala vzdušný bozk a potom sa opäť uvoľnene oprela o svoje operadlo. Zelenovlasý mladík sa zatváril ešte viac nahnevane a otočil sa im opäť chrbtom.
Petra sa musela krotiť, aby nevybuchla od smiechu. Napadlo jej, že by mohla niečo podobné urobiť Murasakibarovi, no napokon túto myšlienku zamietla, chýbal jej na to dostatok odvahy a okrem toho, nechcela vykrikovať v prítomnosti toho červenovlasého mladého muža, ktorý sa ich smerom pozrel ešte raz. Už to nevydržala, nedokázala tie slová zadržať v sebe, otočila sa na ich novú spoločníčku a spustila.
„Ema-chan, môžem sa niečo spýtať?“
„Jasné.“
„Čo vieš o Akashim Seijuurovi?“ Vedela, že tá otázka možno vyznela trochu hlúpo, nedokázala si však pomôcť, privádzal ju už pomaly, ale isto do šialenstva a tak s tým musela niečo urobiť. Dúfala, že si o nej spolužiačky kvôli tomu nepomyslia, že je blázon. Za iných okolností by sa nikdy neprinútila niečo také spýtať takmer neznámej osoby, no momentálne s ňou ten chlap robil divy.
Ema s Bethany na ňu prekvapene pozreli, určite niečo podobné nečakali a tmavovlasá dievčina sa na malú chvíľu zamyslela.
„Akashi? Hm.. Čo ja viem... Je to dosť zvláštny typ. Ak niekto tvrdí o Shintarovi, že je čudný, tak to ešte nevidel Akashiho. Drží si odstup a tak. No a je kapitánom basketbalového mužstva, teda aspoň minulý semester bol. Videla som ho hrať počas zápasu len raz, ale poviem ti, že ten chalan nie je človek. Vážne, i keď všetci z nášho ročníka sú ako besné zvery, čo sa týka basketbalu.“ Zasmiala sa na malý moment svojmu vlastnému výroku a potom pokračovala. „Prečo sa na neho pýtaš? Nebodaj sa ti páči?“ Podozrievavo nadvihla obočie a Petra si v duchu zanadávala, že si nedala lepší pozor. Ema bola riadne vnímavá, ihneď jej bočné úmysly odhalila.
„No... Mám z neho naozaj veľmi zmiešané pocity.“
„Tak to nie si sama, dievča.“
„Čo tým myslíš?“ Spýtala sa Bethany a Ema pokrčila plecami.
„No, je jasné, že na neho baby letia, je príšerne bohatý, jeho otec vlastní sieť nejakých spoločností, každý deň chodí do školy drahou limuzínou, určite si si všimla, že ako sa oblieka a tak...“ Všetky tri upreli zrak na červenovlasého mladíka na ihrisku. Petra konečne chápala, prečo z neho mala taký pocit.
„No a ešte je aj predsedom nášho ročníka, však?“ Spýtala sa a Ema prikývla.
„Áno a okrem toho aj viceprezidentom študentského parlamentu, má najlepšie známky v ročníku, čo sa týka celej našej fakulty. No a ako vidíš, ešte hrá aj basketbal. Je ti jasné, že po ňom pokukujú viaceré, ale musím ťa sklamať, Akashi nerandí. So žiadnou, ešte sa nenašla ani jedna, ktorá by bola pre neho dosť dobrá. Ako som spomínala, drží si odstup. A to má na výber skutočne z veľkého množstva.“
Petra sa nad jej slovami zamyslela. Áno, z toho červenovlasého mladého muža skutočne vyžaroval akýsi chlad, odmeranosť a hoci sa správal úctivo a zdvorilo, mala z neho dojem, že si ľudí nezvykne pripúšťať k telu. Že sa o nikoho nestará. A predsa... Spomenula si na ten večer, keď na neho narazila počas večierku vonku pred budovou internátu. A taktiež všetky tie pohľady, ktorými ju doslova prepaľoval. Odrazu bola zmätená ešte viac, ani Emine slová je vôbec nepomohli.
Ich debata sa presunula k iným témam, za čo bola vďačná. Potrebovala sa sama usporiadať svoje myšlienky a pocity, nechcela sa už o ňom baviť. Stále nerozumela jeho správaniu ani ničomu, čo sa ho týkalo. Ema im rozprávala o predošlých semestroch na Teiko univerzite a aj o nej a Midorimovi. Napriek tomu, že občas to so svojimi slovami mierne prestrelila, bola veľmi zábavná a obom zahraničným dievčatám sa pozdávala.
Medzi tým sa hráči na ihrisku rozdelili do skupín, privítali nováčikov a povedali si nejaké úvodné informácie. Bol tam s nimi aj tréner. Dievčatá sa dozvedeli, že vraj je Teiko mimoriadne silný basketbalový tím a minulý rok, čo sa k nim pridali určití hráči z ich ročníka, sa stal takmer neporaziteľný. Petru prekvapovalo, že napriek tomu, že bol minulý rok Akashi tiež nováčik a prvák, na istý čas bol kapitánom celého mužstva. Také niečo vôbec nebolo bežné, musel mať naozaj neuveriteľne dobré schopnosti.
Neboli samé, čo sa prišli pozrieť na tréning, postupne prichádzalo to telocvične aj o niečo viac zvedavých študentov. Posadali si roztrúsene na tribúnu a sledovali ako sa hráči na ihrisku začali rozcvičovať. Ema sa pozrela na hodinky a potom vyskočila zo svojho sedadla.
„Preboha, to je už toľko hodín?“
„Ty nezostaneš?“ Spýtala sa Bethany, keď videla, ako si tmavovlasá dievčina berie tašku na plecia.
„Nie, prišla som len na skok. Midorimu som už pozdravila, dala som o sebe vedieť, tak môžem ísť, mám ešte nejakú prácu, moc rada by som zostala a dívala sa na toho okuliarnika dlhšie, ale dnes nemôžem.“
Obe zvyšné dievčatá chápavo prikývli.
„Ale rada som vás spoznala,“ venovala im priateľský úsmev, ktorí jej oplatili, potom zišla po malých schodíkoch dolu a cestou sa nezabudla zastaviť pri zelenovlasom mladíkovi, ktorý postával na kraji a capla ho po zadku. Väčšina ľudí si to nevšimla, no Petra s Bethany áno a mali čo robiť, aby obe opäť nevybuchli smiechom. Midorimov pohľad bol na nezaplatenie, no to už Ema bola medzi dverami na odchode.
„Konečne tá mrcha odišla.“ Začuli za sebou mužský hlas a obe sa prekvapene otočili. Podišiel k nim ďalší zo študentov, ktorí chodili do ich ročníka, hoci tohto konkrétneho videla Petra iba veľmi málo rázy. Mal na sebe tréningový dres, no netrénoval s ostatnými dolu na ihrisku. Prišiel až k sedadlu vedľa Petrinho, ktoré bolo voľné a bez akýchkoľvek ďalších rečí sa uvoľnene usadil.
Mal popolavo-sivé strapaté vlasy a v celku zvláštne sivé oči, z ktorých nesršalo nič dobrého. Obe si premeral až príliš opovážlivým pohľadom, až sa začali cítiť nepríjemne. Bol to pravdepodobne tiež člen basketbalového tímu, no na rozdiel od svojich spoluhráčov, on sa nerozcvičoval, ani to nevyzeralo, že sa plánuje do tréningu aktívne zapojiť.
„Čo, krásky? Ako sa máme?“ Zaškeril sa na ne a natiahol sa bližšie k Petre, teraz sa už naozaj začínala cítiť zle a pokúsila sa od neho odtiahnuť. Bethany mala na tvári výraz čistého zdesenia, zrejme na ňu pôsobil ešte horšie ako na Petru. „Takéto sexy ženy na tréning nechodia často, vy budete určite zahraničné...“ Jeho jazykové schopnosti, čo sa Angličtiny týka, boli dosť mizerné. Nejako sa jej však podarilo vyrozumieť, že čo hovorí a vôbec sa jej to nepozdávalo. Bol to presne taký ten slizký typ, ktorý nemala rada.
„Hm, som tu s kamarátom, Murasakibarom,“ zdôraznila Atsushiho meno, aby mu bolo jasné, že si má dať pohov a v prípade, že by si dovoľoval až príliš, tak ho spomínaný fialovovlasý mladík spacifikuje. Neznámy skrivil na malú chvíľu tvár, ale potom sa znova uškrnul tým nepríjemným spôsobom. Bethany pre istotu nevydala zo seba ani hlásku.
„Murasakibara? Ten spomalený idiot?“ Odfrkol si a pokračoval. „Čo keby si sa kamarátila radšej so mnou, ha?“
„Ďakujem, ale nemáme záujem, rady by sme si aj naďalej užili tréning, tak ak nás ospravedlníš...“ Jej slová však nemali kto vie aký účinok, dotyčný bol očividne dosť natvrdlý a výraz nie asi nemal vo svojom slovníku.
„Ver mi, že so mnou by si si užila omnoho viac.“ Znechutene od neho odvrátila hlavou a on sa pozrel tým sugestívnym pohľadom na Bethany. „Alebo aj tvoja kamarátka.“ Tá pre istotu očervenela až po korienky vlasov, v tvári sa jej opäť objavil zhrozený pohľad a silno stisla opierku na ruky svojho sedadla.
„A čo ak by si nám dal pokoj a odišiel otravovať niekoho iného?“ Petra nemala vo zvyku takto odbíjať ľudí, no už jej naozaj veľmi liezol na nervy a čudovala sa, že jeho spoluhráči tolerujú, že netrénuje, ale miesto toho obťažuje ľudí naokolo. Basketbalisti na ihrisku však boli zabraní do tréningu a i keď sa jej zdalo, že na sebe občas ucítila ten pohľad zlato-rubínových očí, nikto neprišiel, aby proti tomuto otravnému študentovi zakročil.
Sivovlasý mladý muž sa zamračil. Jeho tvár nadobudla veľmi nebezpečný výraz. Počula, ako mu uniklo pár slov v Japončine, ktorým nerozumela, no potom sa opäť uškrnul. Znova ten odporný úškľabok, ktorý sa mu vôbec neodrážal v očiach.
„Ale no tak, nebráň sa tomu. Ja dobre viem, že vy, cudzinky ste povoľné.“ Prehodil jej svoju pažu okolo pliec a v tej chvíli mala chuť ho udrieť. A poriadne silno. Ten pohŕdavý tón a to, čo si dovoľoval, bolo to príliš. Prv ako stihla čokoľvek urobiť, niekto ju predbehol. Silná a dobre mierená rana basketbalovou loptou dopadla na tvár sivovlasého muža a spôsobila, že ho hodilo dozadu o operadlo sedadla. Konečne sa od nej odlepil. Petra zostala v nemom úžase hľadieť na toho, kto po ňom loptu hodil a práve kráčal smerom k miestu, kde sedeli na tribúne.
Neverila, že to je iba zhoda okolností, absolútne nečakala, že by ho tu mohla stretnúť. Nijimura-senpai. Vysoký tmavovlasý mladík prešiel až k sedadlu, kde sedel ten otravný chlapík, z očí mu sršali blesky, niečo také u neho doposiaľ nevidela. Stále nedokázala uveriť svojim očiam. Nebolo možné, aby sa znova stretli za takýchto okolností.
„Haizaki! Si tak obmedzený, že nerozumieš, keď ti niekto povie jednoduché nie?“ Okríkol sivovlasého a ten sa na neho zamračil, no jeho tvár už nevyžarovala takú sebaistotu, ako pred tým. Toto divadlo spôsobilo, že si ich všimli aj ostatní, vrátane členov basketbalového tímu, ktorí stáli dole na ihrisku.
Oslovenému Haizakimu ušla spleť nadávok a keď ho Nijimura vytiahol za golier trička na nohy, zdalo sa, že mu nie je všetko jedno. Petra stále nemohla prísť na to, ako bolo možné, že si ho nevšimla prichádzať do telocvične. Zaujímalo ju, že prečo prišiel. Že by tiež chcel vidieť tréning. Nijimura na krátky okamih pozrel na ňu a Bethany a potom opäť uprel svoje sivomodré oči na mladšieho študenta pred ním, pohľad mu stvrdol. Jeho hlas bol pevný a bolo z neho cítiť hnev, Petra ho pred tým takto rozprávať nepočula. Išiel z neho obrovský rešpekt a autorita, nečudovala sa Haizakimu, že sa stiahol.
„Ber sa kade ľahšie a padaj trénovať. Vidím, že ťa tvoje staré návyky ešte stále neopustili, ty lenivý bastard.“ Opäť na neho skríkol a sotil ho do chrbta, sivovlasý sa mierne zatackal a takmer zakopol, no napokon sa poberal preč od miest, kde sedeli obe dievčatá.
„Dobre, Nijimura, nebuď chrapúň hneď na prvom tréningu.“ Zašomral Haizaki a dlaňou si trel boľavé miesto na tvári, kde ho zasiahla basketbalová lopta. Mohol byť rád, že mu nezlomila nos.
„Pre teba senpai, ty zmrd.“ Precedil jeho starší kolega skrz zuby a Haizaki radšej odišiel na ihrisko skôr, než ho stihol jeho senpai dokopať.
„Ďakujeme. Znova.“ Ozvala sa nesmelo Petra, keď bol sivovlasý konečne v dostatočnej vzdialenosti a Nijimura sa opäť obrátil jej smerom. Jeho pohľad ihneď znežnel, keď sa sivomodré dúhovky vpili do tých jej. Opäť pocítila vo vnútri ten zvláštny, hrejivý pocit, ktorý sa s ním už spájal takmer automaticky.
„Rado sa stalo, znova.“ Jeho kútiky sa zdvihli do toho úsmevu, ktorý si pamätala ešte z ich prvého stretnutia. Oplatila mu ho, hoci nesmelo, ale s veľkou vďakou. Už naozaj netušila, ako by sa zbavili toho nepríjemného Haizakiho, ak by sa tu neobjavil. Stále žasla nad tým, ako dokázal pôsobiť úplne zastrašujúco a tvrdo v jednej chvíli a v druhej sa v jej vnútri z neho rojili motýle. Chvíľu sa na seba usmievali, bolo to iba pár sekúnd, no vtedy mala pocit, akoby prebehla celá večnosť. Keď odvrátila pohľad, všimla si, že na nich z diaľky pozerá Akashi. V tvári mal opäť kamenný výraz, no niečo jej na ňom nesedelo. Hľadel až príliš uprene, akoby sa mu niečo nepáčilo, aura vyžarujúca z neho jej spôsobovala zimomriavky.
„Nijimura-senpai?“ Okríkol niekto z hráčov dole na ihrisku a čiernovlasý mladík sa od nej odvrátil a rýchlym krokom zbehol dolu za ostatnými. Niečo rozprávali v japončine, opäť im nerozumela, no vycítila, že do toho bol zapojený aj ich lenivý spoluhráč, ktorý teraz postával pod košom a gánil na svojho staršieho spolužiaka, ktorý ho pred malou chvíľou spacifikoval. Potom opäť prešli k angličtine, keďže sa do rozhovoru zapojilo aj pár zahraničných členov tímu.
„Hej, hej. Povedal som si, že nachvíľu prídem pozrieť. A dobre som urobil, vidím, že si stále neviete rady s tým idiotom,“ Nijimura palcom ukázal za seba na sivovlasú postavu pod košom, „okrem toho, chýbal mi basket, čo sme zvykli hrávať.“ Vysvetľoval ostatným.
„A chceš sa opäť pridať do tímu?“ Spýtal sa ho Aomine a on sa nachvíľu zamyslel.
„Možno... Ak je tu pre mňa ešte voľné miesto.“
„Samozrejme, veď si náš kapitán, senpai.“ Ihneď vyhlásil Kise. Petra si nemohla nevšimnúť, ako na neho viacerí z tímu obdivne hľadia, rozhodne mali pred ním rešpekt. Kapitán? Takže on bol kapitánom Teiko basketbalového mužstva. On bol tým kapitánom, ktorý odišiel a nahradil ho Akashi.
Opäť sa zahľadela na spomínaného červenovlasého mladého muža. Bol jediným, ktorý nehľadel na svojho senpaia a bývalého kapitána s obdivom a rešpektom. Práve naopak, zdalo sa jej, akoby medzi nimi bolo akési napätie.
„Ako to vlastne teraz bude? Kto bude kapitánom?“ Jeden zo spoluhráčov sa spýtal otázku, ktorá začala vŕtať v hlave viacerým a takmer všetky zraky sa upreli na Akashiho. Neodpovedal. Stále nevraživo hľadel na Nijimuru a ten mu pohľad opätoval.
„Neviem. Čo hovoríte, bol Akashi dobrým kapitánom, keď som bol preč?“ Spýtal sa čiernovlasý mierne pobavene.
„Myslím, že na to budeme potrebovať viac času, aby sme to vyriešili. Obaja ste sa osvedčili ako dobrí vodcovia tímu, budem si to musieť rozmyslieť, že kto bude kapitánom tento rok.“ Vložil sa do toho celého tréner.
„Nechcem rozbíjať kolektív,“ prehovoril Nijimura a v tom ho Akashi zastavil.
„Vyriešme to tak, že si zahráme jeden na jedného a kto vyhrá, bude kapitánom.“ Navrhol a mnoho z jeho spoluhráčov zostalo veľmi prekvapených.
„Teraz, Akashi? Kam sa tak ponáhľaš? Počul si trénera, má to čas.“ Nijimura zatiaľ poriadne nezaregistroval ten nepriateľský pohľad, ktorý mu jeho mladší kolega venoval, no Petra z neho tú odmeranosť cítila na diaľku.
„Čo sa deje, Shuuzō? Bojíš sa, že ťa porazím?“ V jeho hlase nebolo možné prehliadnuť akýsi nebezpečný podtón a Petra začínala mať obavy, že už nešlo iba o basketbal.
Nijimura na neho chvíľu prekvapene hľadelo, v jeho očiach sa mihlo tiež, čosi nebezpečné. Potom však prekrížil ruky na hrudi a zasmial sa.
„Tak dobre, Akashi-kun. Ak by som ťa nepoznal lepšie, povedal by som, že sa snažíš predvádzať, ale prijímam tvoju výzvu.“
Ostatní utvorili na hracej ploche miesto. Hoci Nijimura na sebe nemal tréningový dres ako ostatní, už nebol čas sa ísť prezliekať. Sňal z pleca svoju tašku a hodil ju jednému zo spoluhráčov, nasledovala po nej aj jeho bunda. Petra so zatajeným dychom čakala, čo sa bude diať.
„Upozorňujem ťa, že ma nemôžeš poraziť,“ povedal Akashi s ľadovým pokojom, až jej na chrbte naskočili zimomriavky, ten jeho pohľad bol tak zastrašujúci, ak by stála práve teraz pred ním, určite by sa rozklepala, cítila ako ju jeho intenzita zasahuje aj na diaľku. Nijimura mu niečo odpovedal japonsky a opäť sa uškrnul.
Jej srdce začalo biť takmer v krku, keď ich oboch sledovala, ako sa vrhli za loptou. Doteraz nikdy v živote niečo podobné nevidela. Spôsob, akým sa obaja pohybovali. Takto sa predsa basketbal nehral, nebolo možné, aby mal niekto takéto schopnosti.
Akashiho oči žiarili ako dva rozdielne sfarbené drahokamy, išiel z neho strach. Tváril sa takmer nepríčetne, no najviac šialené boli jeho pohyby, akoby dokázal celú hru predvídať dopredu. Pristihla sa, že sedí na kraji sedadla sa pevne zviera rukoväť svojho operadla. Aj ostatí ich oboch sledovali takmer bez dychu.
Zakaždým, keď červenovlasý mladík získal bod, jeho pohľad smeroval na kratučkú chvíľu jej smerom, nikto iný okrem nej si to nevšimol. Všetci boli fascinovaní tým, čo predvádzal s basketbalovou loptou. Nijimura však nebol o nič horší, práve naopak. Bolo takmer nemožné povedať, že kto z nich dvoch je lepší, boli tak moc vyrovnaní.
Tréner nakoniec ich nekonečné súperenie ukončil, zhodnotil, že nemá zmysel porovnávať, kto je lepší ako individuálny hráč, keď išlo o pozíciu kapitána. Navrhol, že by si to mali zopakovať s mužstvami, no Nijimura všetkých prekvapil tým, že sa dobrovoľne vzdal postu kapitána, so slovami, že basketbalový tím bude u Akashiho v dobrých rukách a on sa uspokojí aj s pozíciou vice-kapitána.
Červenovlasý mladík však nevyzeral spokojne. Čo v jeho očiach naznačovalo, že ho chcel skutočne poraziť. Bolo stále mierne desivé sa na neho pozerať. Najviac však Petru desila iná vec – v jej očiach medzi nimi dvoma tiež nebolo víťaza. Boli tak isto vyrovnaní ako na ihrisku. Jej srdce a myseľ reagovali na oboch rovnako a predsa na ňu každý pôsobil svojim vlastným spôsobom. Vydýchla si až vtedy, keď s Bethany odchádzali po tréningu z telocvične. Myšlienky v jej hlave však neutíchali ani na minútu, mala pocit, že sa z nich zblázni a presne vedela, že kto za to môže. Boli to obaja...
* * *
You got those scissors from the drawer
You never dug so deep before
*
Už ubehlo niekoľko týždňov odvtedy, čo prišla do Japonska a začala navštevovať Teiko univerzitu. Po nejakom čase zistila, že jej štúdium v zahraničí nebude iba prechádzka ružovým sadom. Hodiny a prednášky boli z jedného dňa na druhý stále ťažšie a ťažšie, najviac problémov jej robila japončina. Bol to krásny jazyk, milovala ho, no učiť sa ho bolo hotové peklo. Za tie takmer dva mesiace, ktoré tu strávila, sa na ňu pár vecí nalepilo, no ešte to nebolo ani zďaleka všetko, čo by mala vedieť do pomaly blížiacich sa skúšok.
Jedného popoludnia sa ocitla v obrovskej školskej knižnici, rozhodla sa, že sa bude celé poobedie a večer učiť, mala v pláne venovať sa hlavne tomu, čo jej išlo najhoršie – japončine. Už sedela nad knihami takmer dve hodiny, no stále sa jej zdalo, že to nie je ono. Potrebovala nejaké iné, preto vstala a začala sa prechádzať pomedzi police. Bola rada, že išla do knižnice sama, aspoň sa mohla lepšie sústrediť na učenie, i keď jej nepokojná myseľ stále občas zablúdila k dvom mladým mužom, ktorí jej už dlhšiu dobu nedovolil pokojne spávať.
Prítmie a ticho v knižnici však spôsobili, že sa nachvíľu mohla uvoľniť. Dokonca našla aj knižku, ktorá vyzerala sľubne. Problém však bol v tom, že kniha bola na polici až príliš vysoko a ona bola zase príliš nízka. Pre bežného vysokého študenta by nebol problém dosiahnuť na ňu. Petra však bola drobná aj na japonské pomery, preto sa začala za knihou načahovať, no márne. Nech stúpala na špičky jak chcela, polica bola proste až moc vysoko. A knižnica bola takmer prázdna, nemala ani koho poprosiť o pomoc.
Prv, než to stihla s knižkou vzdať, objavila sa pri nej niečia ruka, ktorá knihu ľahko dočiahla, vôbec nepočula nikoho prichádzať a predsa sa znenazdajky ocitol v jej tesnej blízkosti. Srdce jej vynechalo pár úderov. Nemusela sa ani otočiť, aby vedela, kto bol tým, ktorý stál za jej chrbtom. Tá luxusná vôňa... Už ju poznala takmer naspamäť.
* * *
If I stop trying, we start dying
You're cutting me out, baby who you fighting?
*
Bola si takmer istá, že aj on mohol počuť jej splašene bijúce srdce. Nebol príliš vysoký, no jeho výška stačila na to, aby dosiahol tam, kam ona nemohla. Vzal knihu z police a keď sa mu otočila tvárou, jeho oči žiarili v prítmí medzi regálmi knižnice úplne jasne. Opäť hľadela do tých nejednotných dúhoviek, opäť ju prepaľovali až do morku kostí a spôsobili, že vo vnútri sa jej všetko chvelo spôsobom, ktorý pred tým nebola zvyknutá zažívať.
Stál tesne pred ňou, každým nádychom cítila tú omamnú vôňu, každým úderom srdca vedela, že jej v nasledujúcu chvíľu zrejme vyskočí z hrude a každým pohybom jeho rias sa jej myšlienky stále zamotávali, stále viac a viac.
Jeho tvár bola opäť ako ľadová maska, no tento raz všetko ukrýval vo svojich očiach, tie takmer horeli. Cítila ich spaľujúcu silu, nedokázala sa ani len pohnúť, bol ako oheň, ktorým by sa nechala dobrovoľne popáliť, ak by mohla. Jednu z jeho rúk priložil na policu tesne vedľa jej hlavy, v druhej stále zvieral tú knižku, na ktorú v tej chvíli úplne zabudla. Vôbec netušila, že ako a hlavne prečo sa tu zrazu ocitol, tu, pri nej, no bolo jej to jedno. Všetko prestalo dávať zmysel, momentálne mala v hlave iba jeho prítomnosť. A akési sladké otupujúce prázdno.
* * *
You make we wanna love,
hate, cry,
take, every part of you
*
„Hľadáš toto?“ Jeho hlas ju na malú chvíľu vyrušil z toho opojenia, ktoré spôsobila prítomnosť červenovlasého mladého muža tak moc blízko, pár rázy zamrkala a pokúšala sa upokojiť svoje búšiace srdce.
Nebola schopná od neho odtrhnúť zrak a pozrieť sa na knihu, ktorú jej ukázal. Nebola schopná takmer ani dýchať, stále mala pocit, že ak by sa neopierala o jeden z regálov, už dávno by sa jej podlomili kolená.
Mal ju úplne vo svojej moci, bola uväznená medzi ním a policami, nikto ich nemohol vidieť, jediný, kto teraz pre ňu existoval, bol on. Stále upierala svoje rozšírené oči na neho, tie jeho ju takmer úplne zhypnotizovali, no potom sa ich pohľad presunul na jej pery a na malú chvíľu si pomyslela, že snáď...
Zovrelo jej žalúdok, cítila, že jej srdce každú chvíľu naozaj vyskočí z hrude a myseľ exploduje. Pomaly privrela viečka, no odrazu sa od nej odtiahol, zrazu bol medzi nimi odstup, stále jej podával knižku, ktorú pre ňu vzal z police. Pristihla sa, že jej zovrelo srdce od mierneho sklamania. Vôbec samu seba nespoznávala, no v tej chvíli ním bola tak moc zhypnotizovaná, v tej chvíli... Tak moc túžila, aby sa jej dotkol.
* * *
You make me wanna scream,
burn, touch, learn,
every part of you
*
Bola z neho tak moc zmätená. Každé jeho gesto, každý pohyb, každý pohľad spôsobovali, že sa jej v mysli vyrojilo stále viac a viac otáznikov. Akashi Seijuurō bol skutočne jednou veľkou neznámou a akokoľvek sa snažila vidieť do jeho vnútra, nepodarilo sa jej to.
Nechápala, prečo ho stretla práve o tomto čase a práve tu. Nechápala, prečo sa k nej správal, prečo na ňu reagoval tým spôsobom, ktorý ju nútil takmer šalieť. Nechápala ani to, prečo sa k nej pridal vo večernom študovaní, prečo sedel oproti nej, každú chvíľu na ňu vrhol ten nepreniknuteľný pohľad, no záujem v jeho očiach bol badateľný...
Keď začali viesť rozhovor, zdalo sa jej, akoby sa nachádzala niekde úplne inde. Ako by to všetko ani nebolo skutočné, akoby sa vznášala niekde hlboko vo svojom podvedomí. No on, on bol tak moc skutočný, ako bol skutočný ten fakt, že pomaly, ale isto nad ňou začínal preberať moc. Hoci jeho prítomnosť spôsobovala, že jej myseľ začínala byť akosi zvláštne, možno až príjemne; návykovo zahmlená, dokázala mu odpovedať, dokázala vnímať, čo rozpráva. A on vnímal ju. Nikdy ju nikto nepočúval tak pozorne. Každé jedno slovo, ktoré vyslovila... Mala pocit, akoby ho hodnotil, z každej strany, analyzoval, premýšľal nad každou jednou hláskou, nad každým gestom, každým pohybom v jej tvári.
Cítila sa pred ním tak odhalená. Akoby každým vysloveným slovom odkrývala ďalšiu a ďalšiu vrstvu samej seba. Nikdy nezvykla byť k ľuďom, ktorí jej neboli blízki tak otvorená. Tiež si väčšinou držala odstup, no niečo v ňom spôsobilo, že sa mu odkrývala celá bez toho, aby to mala v úmysle, aby o tom tušila.
A on ju pozorne počúval. Mala pocit, že ho to skutočne zaujíma. Že naozaj chce o nej vedieť viac. Jeho prítomnosť, jeho vyžarovanie... Dokázal pôsobiť na ľudí tak, že sa mu sami či už dobrovoľne, alebo nechtiac otvorili. Boli ako otvorená kniha, nech už zvykli byť pred tým akokoľvek moc uzavretí; odmeraní.
Nestalo sa to iba raz. Po ich prvom stretnutí nasledovali ďalšie, stalo sa to pre nich akousi nepísanou tradíciou. Nikdy sa nedohodli. A predsa sa tam vždy stretli. Nechápala tomu. Nevedela, čo ich sedenia znamenajú. Vždy rozprávali iba o nej. Pocítila túžbu dozvedieť sa viac o ňom. Bol presne taký, ako jeho pohľad – nepreniknuteľný.
* * *
Semester plynul ďalej, každým dňom prichádzalo čoraz viac povinností, starostí ale aj skúseností. Keď sa jedného popoludnia vracala na svoju izbu z prednášky, prekvapila ju spolubývajúca. Len čo otvorila dvere, Rita na ňu uprela svoju zamračenú tvár.
„Niečo tu máš.“ Jej slová zneli tak odmerane, no už si na ne zvykla. Zmierila sa s tým, že jej spolubývajúca je veľmi komplikovanej povahy a pokiaľ sa navzájom nepriplietli do cesty jedna druhej, všetko sa zdalo byť v poriadku.
„Čo tým myslíš?“ Spýtala sa Rity a tá len ledabolo mávla rukou smerom k dverám, ktorými Petra prišla. Pred tým si to nevšimla. Pod skrinkou pri dverách ležal darčekový kôš a v ňom... kvety! Chvíľu na ne neveriacky hľadela. Boli naozaj adresované jej?
„To je pre vážne mňa?“
„A pre koho asi? Pre mňa?“ Odvrkla Rita, Petra mala pocit, že v jej hlase zachytila akýsi drobný závistlivý podtón. „Ležalo to pred dverami izby. Je tam tvoje meno. Odprac si to niekam, nech sa mi to nepletie pod nohy.“
Vzala kôš s kvetmi do rúk a položila ho na svoj písací stôl. Cítila na sebe spolubývajúcej zamračený pohľad, no snažila sa nenechať sa ňou znechutiť. Stále bola v šoku z toho, čo práve našla. Spočiatku si nevedela ani len predstaviť, od koho by tie kvety mohli byť, už vôbec netušila dôvod, prečo ich dostala.
Rita zrejme dlhšie nemohla vydržať jej prítomnosť a tak s hlasným odfukovaním vypochodovala z izba a nie práve najjemnejšie zavrela za sebou dvere.
Zostala sama v izbe. Sama so svojim darčekom, ku ktorému nedokázala priradiť toho, kto jej ho daroval. Neboli to jej obľúbené kvety, ale i tak musela uznať, že sú krásne. Bolo ich naozaj veľa, určite to nebola žiadna lacná záležitosť. Keď našla na kytici pripevnený lístok s jej menom napísaným úhľadným gravírovaním, začínala tušiť, že kto jej ich daroval.
Nie, to je absurdné. A predsa... Tak drahé kvety, tá elegantná menovka. Ale prečo by to robil? Prečo? Nerozumela mu. Ak jej ich skutočne poslal on, aký bol jeho motív. Čím si to zaslúžila. Bolo pravdou, že od ich prvého stretnutia v knižnici sa medzi nimi ľady aspoň trochu pohli, no Akashi Seijuurō predsa nebol známy pre takéto pozornosti. Aspoň to o ňom vedela.
„Akashi nerandí. So žiadnou, ešte sa nenašla ani jedna, ktorá by bola pre neho dosť dobrá.“
„Drží si odstup.“
Emine slová jej opäť zazneli v hlave. Dobre si pamätala, čo sa o ňom dopočula. Jeho správanie k ostatným to aj potvrdzovalo. Naozaj si držal odstup, naozaj bol odmeraný, formálny, bez akéhokoľvek náznaku citu, emócií. A potom...
Spomenula si na jeho gestá.
Na jeho pohľady.
Na ten pocit, ktorý z neho mala vždy, keď mu bola nablízku.
Na spôsob, akým sa s ňou rozprával, ako sa na ňu pozeral, ako ju vnímal...
Vedela, že on bol tým, ktorý jej ten darček poslal. Vedela, že sa tým možno pokúšal niečo naznačiť. Pristihla sa, ako jej opäť srdce začalo biť rýchlejšie, ako malo vo zvyku. Prečo to robí? Prečo práve ona? Čím je výnimočná? Čím si to zaslúžila? Kým pre neho skutočne bola?
Najviac ju trápilo, že sa to zrejme od neho nedozvie, bol príliš uzavretý, aby niekoho pustil do svojho vnútra. Jeho činy síce hovorili za všetko, no i tak sa mu stále nedostala pod kožu. Tak ako on jej. Bola mu ochotná dať niečo zo seba, no za to chcela niečo aj od neho. Chcela ho poznať, celého. Skutočného Akashiho. Chcela viac z neho...
* * *
I close my eyes, just close the door
You want a minute, I'll give you more
*
Ležala v posteli a opäť nedokázala zaspať. Takéto stavy mala v poslednej dobe často, no dnes to bolo podporené aj tým, že Rita mala na izbe návštevu. Časť izby, ktorá patrila Španielke síce oddeľoval paraván, no bol tenký a vôbec jej neposkytoval taký dostatok súkromia, ako by si želala. Počula každé jedno slovo, ktoré Rita so svojou zahraničnou kamarátkou šepotali, každé jedno zachichotanie, štrngnutie fľaše s alkoholom, o ktorú sa obe delili a každý pohyb na posteli. Snažili sa byť naoko potichu, aby ju príliš nevyrušovali, no Petra by nemohla v takýchto podmienkach zaspať ani keby veľmi chcela.
Pozrela na hodinky na svojom telefóne. Bolo niečo pred polnocou. O takomto čase by už mal byť každý na svojej izbe, najlepšie v posteli a pripravovať sa na spánok. Zajtra ich čakal školský deň, no to jej spolubývajúcej zrejme vôbec neprekážalo. Takéto návštevy si sem už priviedla aj pred tým, no tá dnešná bola naozaj veľmi neskorá a nevítaná.
Nechcela byť drzá. Nemala v pláne ich karhať, vynadať im, alebo tú Ritinu kamarátku vyhodiť z izby. Na to bola príliš tolerantná. Vedela, že pokiaľ bude v izbe hosť, len tak ľahko nezaspí. A okrem toho ju opäť trápili tie myšlienky, ktorých mala plnú hlavu. Rozhodla sa preto pre úplne iné riešenie.
Vstala z postele, vybrala zo svojej skrine teplú mikinu, na pyžamo si natiahla tepláky, obula tenisky a do vrecka si hodila svoj mobil. Vedela, že tam v tej izbe nevydrží dlhšie už ani pár minút. Musela ísť von. Netušila, kam pôjde, no v izbe zostať nechcela. Spoločenská miestnosť bola o takomto čase prázdna, no zrejme aj zatvorená. Malo sa predsa spať, hoci to bol internát pre vysokoškolákov – v podstate už dospelých ľudí – platila tú určitá disciplína a bol stanovený večerný kľud. Študenti sa mohli pohybovať aj v nočných hodinách, no museli byť potichu. Také niečo doma nepoznala. Ak by tam vyšla na chodbu pred polnocou, narazila by na skupinky poopíjaných výrastkov okupujúcich chodbu. Tu bolo všetko prázdne, tiché. Ak sa niečo aj dialo, všetko bolo za zavretými dverami internátnych izieb.
Neplánovala zostať na chodbe. Nebolo by jej príjemné, keby náhodou vyšli jej spolubývajúca s kamarátkou z izby a našli ju tu sedieť ako nejakého bezdomovca, cítila by sa hlúpo. Preto sa vybrala smerom von z internátu – chcela sa aspoň nachvíľu poprechádzať na čerstvom vzduchu. Pravdepodobne vonku o takomto čase nebude ani živej duše. Možno si aj nachvíľu posedí na lavičkách, alebo schodoch, urobí čokoľvek, len aby uľavila svojej neutíchajúcej mysli.
Vyšla na schody, do tváre jej udrel chladný, no veľmi príjemný nočný vzduch. Bolo je jedno, že nie je poriadne učesaná a oblečená len tak narýchlo. Nikoho neplánovala stretnúť, bude iba sama so sebou a svojimi myšlienkami. Ako veľmi sa však mýlila. Nebola jediná, koho nočné premýšľanie vyhnalo z postele, dokonca aj z izby. Keď ju uvidel, vykročil jej smerom. Sadla si udivene na schody, stále odmietala veriť náhode. Bol to opäť on. Znova ho stretla vtedy, keď ho najmenej čakala. Ale čo robil tu, vonku, tak neskoro? Nijimura-senpai...
* * *
Maybe I don't want you either
We're both unsettled,
*
Zachvela sa, keď si prisadol úplne blízko k nej. Nebolo to od strachu, alebo nebodaj chladu, hoci vonku vial studený vánok. Bolo to niečo iné. Pocítila akúsi triašku, príjemnú. Vzrušenie. Už tomu bolo dlhšie, čo naposledy niečo podobné pocítila, hoci... Spomenula si na červenovlasého mladého muža. S pohľadom upreným na svoje topánky zaťala päste. Frustrovalo ju, že čo s ňou obaja dokážu. Hlbokým nádychom sa však snažila upokojiť, hoci prítomnosť tmavovlasého mladého muža mala na ňu hypnotické účinky. Niečo podobné už cítila aj pred tým...
„Jak to, že si takto neskoro večer vonku a ešte sama?“ Spýtal sa jej a ona iba pokrčila plecami. To isté zaujímalo aj ju. Rozhodla sa, že mu odpovie úprimne.
„Spolubývajúca má na izbe návštevu a necítila som sa tam s nimi práve dobre.“
Chápavo prikývol. Všimla si, že má v ruke plechovku od piva, no nebola otvorená, ešte si z neho neodpil. Bola prekvapená. Všimol si jej záujem a pozdvihol pivo v ruke, aby naň lepšie videla.
„Zobral som ho jednému týpkovi z nižšieho ročníka, robil na chodbe bodrel a ďalšie už rozhodne nepotreboval.“
Pousmiala sa. Senpai bol vždy tak starostlivý, zodpovedný. Spomenula si na všetky tie momenty, keď pomohol aj jej. Okrem toho z neho vyžarovalo čosi, čo ju nútilo cítiť sa pokojne no nepokojne zároveň. Upokojoval jej myšlienky, no znepokojoval jej srdce, ktoré bilo každú chvíľu stále rýchlejšie a rýchlejšie.
„Život s tvojou spolubývajúcou je zrejme dosť komplikovaný.“ Na jeho tvári sa objavil náznak úsmevu, no zdalo sa jej, akoby mal dnes omnoho melancholickejšiu náladu. Vždy, keď ho stretla, tak sa usmieval, dobrá nálada z neho len tak sršala. Dnes bol akýsi zvláštne zadumaný.
„Čím je to, senpai, že vždy niekoho zachraňuješ? Že si vždy taký dobrý?“ Slová jej vykĺzli z úst prv, než ich stihla zastaviť. Až keď ich počula nahlas a uvidela, ako sa uškrnul, zistila, že tá poznámka bola od nej možno trochu hlúpa. No Nijimurova tvár sa zmenila. Na perách sa mu objavil úsmev. Ten, na ktorý bola zvyknutá, úprimný, nesmial sa. Zdalo sa jej, že tento raz sa v tom úsmeve nachádza niečo trpkejšie, možno časť nostalgie.
„Najradšej by som pomáhal tým, čo si to zaslúžia.“ Vrhol akýsi záhadný pohľad jej smerom, opäť jej naskočili na chrbte zimomriavky. „Nebýval som vždy taký... ako si povedala... dobrý.“ Prekvapene zažmurkala. Bola už síce tma, no jeho zamyslený pohľad videla takmer zreteľne. Premýšľal, možno spomínal.
A potom začal rozprávať. Len tak tam sedeli pri neotvorenej plechovke piva a on jej rozprával o sebe, o tom ako za mladých čias zvykol robiť problémy. Áno, on, Nijimura Shuuzō bol problémový teenager. Musela sa zasmiať, keď jej spomenul ako utekal z domu, ako raz ukradol motorku a potom na nej takmer nabúral do policajného auta. Prekvapene sa mu zahľadela na ruky, keď jej rozprával o tom ako sa zvykol s ďalšími výrastkami biť na ulici. A to i po tom, čo sa na istý čas s rodinou odsťahovali do Ameriky. Spomenul aj svojho chorého otca a vtedy jej napadlo, že to je možno dôvod, prečo ho trápia nočné myšlienky tak ako ju.
* * *
Nighttime creatures
Shadow preachers
*
Pred tým ho mala zidealizovaného, no po tom, čo zistila, že je za ním omnoho viac, hľadela na neho s ešte väčším ohromením, rešpektom ako doteraz. Nijimura bol tak iný ako Akashi. A pri tom si boli obaja podobní. Z oboch vyžarovalo niečo, čo nútilo jej myseľ nad nimi stále premýšľať. A vedela, že si ich zaľúbila, hoci sa to bála doposiaľ priznať. Oboch z nich, každého svojim vlastným spôsobom. Každý sa jej nejakým iným spôsobom dostal pod kožu, každý si ukradol nejakú časť z nej, bez ktorej nebola schopná normálne fungovať. Mala pocit, že sa z toho zblázni.
Ani netušila, koľko času prešlo odvtedy, čo si obaja sadli na schody a začali sa rozprávať, musela to byť takmer večnosť. Pretože sa dozvedela veľmi veľa. V tomto bol v porovnaní s Akashim tak moc odlišný. Akashi bol uzavretý, nedovolil jej nahliadnuť do jeho vnútra ani na malú chvíľu. Nijimura bol na druhej strane otvorený, povedal jej o sebe veľa, odhalil jej časť svojej duše, tú, po ktorej tak moc šalela. Nebol medzi nimi žiaden odstup, žiadna bariéra. Práve naopak. Niečo ju k nemu pútalo. On ju k sebe priťahoval, svojimi činmi a svojimi slovami a tým, aký bol celý.
* * *
You make we wanna love,
hate, cry,
take, every part of you
*
Srdce jej napovedalo, že napriek tomu, čo všetko jej na seba prezradil, to jeho bolo zo zlata. Bol ako oheň – ukrývala sa v ňom vášeň, to mohla s istotou povedať, no nepálil. Príjemne hrial. Zakaždým, keď sa k nemu ublížila, pocítila ten teraz už známy príjemný pocit tepla. Bol tak v obrovskom kontraste s tým, čo cítila z Akashiho. Akashi bol ako ľad, Nijimura žiaril. A hoci oba tieto živly dokážu človeku ublížiť, jej ubližovalo niečo iné, to, že nedokázala určiť, ktorý z nich... Nevedela si vybrať.
Jedno však vedela s istotou – nezostávalo jej už veľa času, ktorý bude s nimi môcť stráviť. Jej semester sa pomaly blížil ku koncu a to ju desilo najviac – že nedostane päť tie obrovské úlomky z jej samej, ktoré si každý z nich vzal pre seba.
* * *
You make me wanna scream,
burn, touch, learn, every part of you
*
* * *
Ďalší večierok, zase tí istí ľudia, tie isté tváre, ten istý alkohol, tie isté reči. Už to prestala vnímať, stále ju trápili iba jej myšlienky. Myšlienky na to, že kedykoľvek sa ocitla v prítomnosti ktoréhokoľvek z nich, nedokázala sa na nič sústrediť, zostala ako paralyzovaná.
Akashi bol tým, kto jej vtedy poslal kvety, no po nejakom čase sa ich vzťah znova preniesol do formálneho charakteru. Už sa nestretávali večer knižnici, ako tomu mali zvykom. Už spolu nerozprávali, už sa nepýtal. A ona nemala dovolené pýtať sa čokoľvek, čo sa týkalo jeho. Nemala dovolené nič, čo by ju - čo by ich - posunulo za hranicu, ešte jeden krôčik a... No nedovolil jej ho urobiť. Netušila, čo bolo zlé. Možno si držal odstup náročky – mala predsa čoskoro odísť. Možno zistil, že to bola chyba. Možno...
Sedela na posteli s Murasakibarom a Midorimom. Bola tam aj Ema. Nevnímala však ich drobné podpichovanie, hašterenie sa. Nevnímala nič. Ani hudbu, ani džavot zabávajúcich sa ľudí, ani Murasakibarove neustále otázky, či je v poriadku a čo sa s ňou deje. Celý večer sa alkoholu ani nedotkla. Nedokázala na chvíľu vypnúť a zabávať sa s ostatnými, hoci by mala. Bol to možno jej posledný večierok tu v Japonsku.
Premýšľala, že pôjde za Akashim, zdalo sa však, že na večierku nebol. A vlastne, ani sama, nevedela, čo by mu povedala. Ako by zareagoval? A čo jej city, ktoré prechovávala ešte k ďalšej osobe. Mala toho už dosť, cítila, že to dlhšie už neunesie, potrebovala ísť preč. Nachvíľu ujsť od toho všetkého, ukryť sa niekde ďaleko...
„Idem na chvíľu na vzduch.“ Vyslovila a Murasakibara na ňu vrhol ustarostený pohľad.
„Nemám ísť s tebou?“
„Nie, nechoď. Zvládnem to sama, neboj sa, som v poriadku.“ Pokúsila sa o úsmev a jej fialovovlasý kamarát napokon prikývol. Uvoľnil jej miesto, aby mohla prejsť. Vyšla von z preplnenej internátnej izby. Kráčala rýchlym krokom, chcela sa dostať čo najskôr preč – na vzduch. Keď už bola takmer pri schodisku, ktoré smerovalo von z budovy, ucítila, ako jej zápästie zovretia niečia ruka a stiahla ju do chodby, ktorá bola úplne prázdna, opustená. Takmer zabudla od preľaknutia dýchať. Zistila, kto to bol. Srdce jej bilo až v krku.
* * *
You wanna break, you break alone
*
Akashi ju uväznil medzi stenou a svojim telom. Nebol na nej pritisnutý, boli od seba na krok vzdialení, napriek tomu jej do nosa opäť udrela jeho luxusná vôňa. Už by ju spoznala kdekoľvek, poslepiačky. Obe jeho ruky spočívali na stene vedľa jej hlavy, bola úplne polapená. Odvážne však čelila jeho uprenému pohľadu, nenechala sa zastrašiť, hoci v žalúdku ucítila opäť tú mučivú nervozitu.
Hoci bolo na chodbe šero, jeho zlato-rubínové dúhovky videla celkom jasne spolu aj s črtami jeho tváre. Na pohľad tak chladná maska, no opäť z tých oči vyžarovalo niečo, čo ju nútilo takmer uhnúť, mala pocit, že ju prebodáva.
„Prečo to robíš?“ Jeho slová boli tiché, snažil sa, aby vyzneli pokojne, no nikdy pred tým ho takto rozprávať nepočula. Nikdy pred tým z neho nič podobné necítila. Niečo sa zmenilo. Čosi v jeho vnútri povolilo.
„Čo?“ Nechápala tej otázke. Tak veľmi ju miatol. Snažila sa racionálne uvažovať, no stále netušila, kam tým mieri.
„Prečo mi to robíš?“
„Robím čo?“ Jej zmätený pohľad ho neobmäkčil. Jeho oči boli stále ako dva rozpálené žeravé uhlíky.
Stále sa od nej neodtiahol, ich prítomnosť, ich blízkosť. Bolo to tak skutočné, tak nečakané. Určite počul každý jeden splašený úder jej srdca, pretože ona mohla počuť to jeho. Nikdy pred tým nestratil svoj akt. Nikdy sa s nikým takto nezhováral, na nikoho takto nepôsobil.
„Som z teba zmätená, Akashi-san, veľmi.“ Priznala. Už nemalo zmysel to ďalej tajiť. Potrebovala vedieť, čo sa deje, na čom bola. Musela niečo urobiť. Musela z neho už konečne niečo dostať. Na malú chvíľu ju hypnotizoval svojim pohľadom, mala pocit, že čoskoro zamdlie.
„Ja...“ začal a jeho tvár povolila, už to nebola tá tvrdá, chladná na povrchu dokonalá maska. Bol zmätený, sám zo seba, videla to. Očami skĺzol až k miestu, kde spočívala jeho dlaň tesne vedľa jej hlavy. „Ja tomu nerozumiem. Sám sebe nerozumiem. Toto nezvyknem robiť, nikdy. Tieto pocity.“
Petra sa zhlboka nadýchla a zahryzla do pery. Bol to vážne ten nedostupný, nepreniknuteľný Seijuurō Akashi? Jej oči, rozšírené v údive, plné zvedavosti, ne neho uprene hľadeli.
„Vieš,“ začala nesmelo a opäť upriamil pohľad na ňu, „je to frustrujúce, že ma k sebe nepustíš. Ja som sa ti otvorila, no ty si stále držíš odstup, nedovolíš mi aby som videla aj ja do teba. Mám z teba veľmi zmiešané pocity, netuším, že o čo ti ide. Chvíľu mám pocit, že snáď odo mňa niečo chceš a potom si opäť bez záujmu...“ Sama nevedela, kde v sebe nabrala odvahu povedať mu všetko toto. A ešte k tomu mu počas toho hľadieť do očí. Z toho, čo za svoj pobyt na Teiko univerzite stihla zistiť, usúdila, že sa ho ľudia báli. Mali pred ním rešpekt, utekali mu z cesty. No ona bola iná, hoci pôsobil zastrašujúco a srdce jej kvôli nemu bilo sto rázy rýchlejšie ako by malo, postavila sa mu zoči-voči, statočne, potrebovala si to vyjasniť.
„Chcem ťa.“ Prehovoril takmer bez dychu. Takmer mala pocit, akoby sa jej to iba zdalo.
„Prosím?“ Prv než stihla čokoľvek iné urobiť, vyjasniť si myseľ, spracovať to, čo jej pred malou chvíľou povedal, urobil niečo, čo ju umlčalo a taktiež umlčalo všetky tie neusporiadané, neposedné myšlienky v hlave.
Sklonil sa a jeho pery sa dotkli tých jej. Jeho vôňa načisto ochromila jej zmysly, jeho prítomnosť ju úplne omámila. Najskôr sa jeho pery pohybovali po tých jej iba opatrne, akoby ju testoval, no potom sa v ňom čosi zlomilo a začal ju bozkávať s takou vášňou, že sa takmer nestihla spamätať.
V hlave mala prázdno, jej srdce na druhej strane išlo vybuchnúť. Kričalo. Aj akýsi neznámy hlas kričal v jej vnútri. Každá bunka jej tela vnímala iba prítomnosť toho mladého muža, ktorý ju v posledných týždňoch trápil. Ak by dokázala v tej chvíli uvažovať, zrejme by odmietla prijať to, čo sa skutočne dialo. To nemohol byť on, on niečo také nerobil. Neurobil by, nikdy...
A predsa...
* * *
You wanna leave, you're on your own
*
Tá intenzita jeho bozkov to potvrdzovala. Jej zrýchlený dych, podlamujúce sa kolená, roztrasený ston, ktorý unikol pomedzi jej pery. Bolo to skutočné. Bolo to naozaj. A ona sa tomu poddala. Rukami zašla do jeho ohnivých vlasov, pritisol si ju bližšie k sebe, nikdy by nečakala, že Akashi Seijuurō by bol schopný niečoho takéhoto. A predsa cítila jeho pevné dlane, ako zovierajú jej driek, jedna z nich prešla po chrbte, dotýkal sa jej dlhých vlasov, stisol ich pevne, akoby sa bál, že mu môže ujsť, akoby si ju chcel privlastniť. Celú. Iba pre seba.
Keď sa ich pery od seba nachvíľu odtrhli, takmer nedokázala späť polapiť svoj dych. Vedela, že toto je ono. Že takto sa jej otvoril. Dal jej najavo, čo cíti, ukázal jej kúsok zo svojho vnútra, niečo, čo nemal možnosť spoznať takmer nikto iný. Nikto netušil, že čo sa v ňom skrýva, nikto, ale ona to teraz vedela. Už vedela. Už poznala jeho pocity, zdieľala ich s ním. Spôsob, akým sa jej dotýkal... Už žiadna chladná maska, žiaden odstup. Jeho vášeň bola tak obrovská, že ju takmer pohltila celú.
Cítila ako perami prešiel po je sánke až k uchu, prestávala mať kontrolu sama nad sebou. V hlave nedokázala nájsť jedinú rozumnú myšlienku. Pritisnutá na sebe, v jeho moci, presne po tomto tajne podvedome túžila zakaždým, keď na ňu upieral ten svoj pohľad. Skutočnosť bola však ešte lepšia, intenzívnejšia než čokoľvek, čo si doteraz predstavovala. A i napriek tomu...
Vycítil ako stuhla, odtrhol sa od nej a na istú chvíľu si obaja bez slova hľadeli do očí. Ten plameň, jeho ozvena mu v nich stále ešte doznievala, no zrazu akoby všetko naokolo ochladlo. Čoskoro sa musím vrátiť domov. Tieto slová boli v tej chvíli to jediné, čo jej napĺňalo myseľ. Zrejme rozpoznal, na čo myslí. Koniec koncov – bola pred ním takmer ako nahá, úplne odhalená. Cítil to, čo cíti ona a vedel, že nepotrvá dlho a bude sa musieť rozlúčiť... Miesto toho, aby na to niečo povedal, zobral sa a rýchlym krokom odkráčal preč. Zmizol a nechal ju tam. Samotnú. So svojimi pocitmi, ktoré sa z nej drali na povrch, s myšlienkami, ktoré jej spôsobovali muky.
Pred tým netušila, že čo môže čakať a bolo to stiesňujúce. Teraz vedela presne, že na čom je no, ten pocit bol ešte horší. Priala si byť preč, niekde ďaleko a zároveň si priala, aby bol tu, pri nej. Aby zostal s ňou.
* * *
You make we wanna love, hate, cry, take,
every part of you
*
*
Ani nevedela, že koľko doby uplynulo od toho stretnutia s Akashim. Odvtedy sa mu vyhýbala a mala pocit, že on sa vyhýba jej. Taktiež netušila, že akým zázrakom sa ocitla pri ňom – pri tom, kto jej vždy pomohol, kto na ňou držal ochrannú ruku.
Jediné, čo vnímala, boli jeho prsty, ktoré sa opatrne dotkli jej ramena. Pristihol ju v jednej z tých slabších chvíľ, keď toho na ňu bolo už naozaj príliš. Škola, udalosti z predošlého večierku a aj to, že čoskoro bude musieť ísť domov, to všetko spôsobilo, že sa celé dni vliekla z nohy na nohu ako živá mŕtvola. A on si to všimol. Vždy bol tak pozorný. Nijimura-senpai vždy vedel, kedy treba zasiahnuť.
Jeho hrejivý úsmev pomáhal, no stále ju bolelo všetko vo vnútri, bolelo ju od toľkej námahy, od toľkého tlaku, ktorý pociťovala. Bola na hrane, roztrhaná na kúsky a jeden z nich patril aj mužovi, ktorí jemne vzal jej dlaň do svojej a snažil sa ju upokojiť, rozveseliť. Zrejme si myslel, že je tak nešťastná z odchodu, ktorý sa blížil.
Bolo pravdou, že sa jej bude len veľmi ťažko lúčiť s Japonskom a so všetkými novými priateľmi, ktorých stihla spoznať. Dokonca aj Rita jej bude svojim spôsobom chýbať. Bola tu však aj ďalšia vec – tá ktorá trápila jej srdca, ktorá ju nútila v noci premýšľať a zožierať sa. Nikdy by jej nenapadlo, že sa raz nechá tak moc ovládať vlastnými citmi. Že zažije niečo tak moc intenzívne a ešte k tomu dvojnásobne.
A on bol tak moc chápavý. Nemusela prehovoriť jediné slovo, aby vedel, že ho potrebuje. Práve teraz. Bolo to možno trochu sebecké. Túžila po oboch, chcela ich oboch, každého iným spôsobom. Dušu človeka tvoria srdce a myseľ a je naozaj veľmi ťažké, keď každá z týchto vecí patrí rozdielnemu človeku. Mala pocit, že už nikdy viac nebude celá.
Ochranársky si ju privinul k sebe, zovrel ju vo svojom hrejivom náručí, mala pocit, akoby sa jej vnútro vznášalo. Vôbec ju nezaujímali zvedavé, možno aj odsudzujúce pohľady ľudí, ktorí náhodou prešli okolo. Neboli podstatní, nebolo nič podstatné. Iba to, že bola práve teraz v jeho náručí. Nijimura-senpai pre ňu predstavoval akési bezpečné útočisko, jeho veľká dlaň ju hladila po chrbte.
Stále nechápala, že prečo práve ona, že čím si to všetko zaslúžila. Pozornosť dvoch tak výnimočných ľudí. Zdalo sa jej, že toho nie je hodná a i tak ju ďalej objímal, jej šepkal do vlasov upokojujúce slová a ona im verila, aspoň na malú chvíľu. Opäť mu ďakovala. Stále. Nedokázala sa zastaviť. Tá náklonnosť, ktorú v sebe pociťovala, bola omnoho väčšia a silnejšia, nedokázala sa tomu brániť.
A potom, keď už myslela, že ju senpai ničím neprekvapí, urobil to, čoho sa tak moc desila, no i po tom túžila zároveň. Boli na chvíľu sami. Svet naokolo neexistoval, nikde nebol žiaden votrelec, ktorý by mohol narušiť tú scénu, zostali skrytí pred zrakmi okolia a vtedy vzal jej tvár do svojich dlaní ; pôsobili tak bezpečne, dokázala by ich dotyk znášať donekonečna.
Jeho pery sa jemne pritisli na tie jej. Ten bozk bol tak nežný, bolo v ňom cítiť toľko emócií a predsa spôsobil, že sa v jej vnútri opäť vyrojilo milión drobných motýlikov, opäť jej srdce šlo vyskočiť z hrude a všetky myšlienky znova na malú chvíľu, aspoň na túto jednu - malilinkú chvíľku utíchli. Z jeho dotykov a pohybov cítila, že po nej túži. Že ju nechce iba ochraňovať a pomáhať jej, chce aj niečo viac. Chce ju ako ženu. A ak by mu dovolila, popustil by uzdu ešte viac. Chcela to urobiť, chcela mu nechať voľný priebeh. Chcela...
Ale spomenula si na ďalšieho mladého muža. Na iné pocity, ktoré v nej vyvolával. Spomenula si na to, že to nie je správne. Nie je! Nemôže byť s oboma na raz. To predsa nejde. Nesmiem... Chcem, ale nesmiem...
S obrovskou dávkou sebazaprenia sa od neho odtiahla, hoci ju to zožieralo zvnútra. Na jeho tvári sa na malý okamih mihol náznak drobného sklamania, no vystriedalo ho pochopenie. Pochopil to. Chápal ju, vedel, čo prežíva. Smutný, no chápavý a láskyplný úsmev, ktorý jej venoval takmer úplne roztrieštil jej už tak dosť nalomené srdce. Nechcela to urobiť, no vedela, že je to nevyhnutné.
„Prepáč mi, senpai, je mi to tak ľúto...“ Oči sa jej opäť zalievali slzami. Nešlo o to, že by ho nechcela. Práve naopak. Chcela ho a veľmi moc, lenže bol tu ešte niekto ďalší, po kom túžila. A nemohla ich mať oboch. Preto sa rozhodla to zatrhnúť. „Ja nemôžem...“
Opäť jej priložil dlaň na líce, horelo, bolo úplne rozpálené z toho všetkého, čo sa udialo pred malou chvíľou a čiastočne aj kvôli pocitu viny, zahanbeniu.
„Akashi, však?“ Spýtal sa, na tvári mu pohrával stále ten smutný úsmev, z ktorého sa takmer roztápala zvnútra. Skrúšene prikývla, nebola schopná niečo povedať. A nebolo treba. Nijimura dokázal vycítiť, že čo sa deje, dokázal ju pochopiť.
„Chápem. Musíš konať tak, ako to cítiš ty. Za nič sa neospravedlňuj, je to v poriadku.“
Bol skutočne ako jej strážny anjel. Bol tak úžasný, hoci nebol dokonalý, ona ho tak vnímala. Čokoľvek urobil, vždy to bolo pre ňu, pre jej dobro. Nedokázala si predstaviť, ako by ho mohla odmietnuť, ako by ho mohla zraniť. Jediné, čo dokázala, bolo sedieť tam s ním a nechať sa utešiť. Nedokázala neprijať jeho pomoc, keď jej ju ponúkal ešte raz. Aspoň ešte jeden raz, naposledy, prosím...
Keď sa lúčili, venoval jej ešte jedno objatie. Snažila sa vychutnať si jeho prítomnosť každou bunkou svojho tela. Až neskôr si všimla, že svedkom ich objatia bol ešte niekto iný – niekto, koho nechcela v tej chvíli stretnúť. Akashi ich videl. A to spôsobilo na jej srdce ešte väčšiu ťažobu, akú tam mala doposiaľ.
* * *
You make me wanna scream, burn, touch, learn,
every part of you
*
Posledný raz sa s nimi oboma stretla, keď ju Murasakibara prinútil sa ísť pozrieť na ich posledný zápas v sezóne, počas semestra. Do jej odchodu z Japonska zostávalo iba niekoľko dní a i napriek tomu, že dúfala, že sa situácia vyrieši, nestalo sa tak.
Videla ich ako sa dostali do vzájomnej konfrontácie. Akashi vyzval svojho senpaia k rozhovoru, no ten sa neniesol v priateľskom duchu. A ona vedela, o čom sa zhovárajú, o čom sa dohadujú. Akashi na Nijimuru vybehol kvôli nej. Kvôli tomu, čo videl. Nepáčilo sa mu to. Nechápala síce jeho konanie ani zmýšľanie, no bolo jej jasné, že obaja už dlhší čas prechovávali k tomu druhému istú dávku nevraživosti. Možno to bolo nedospelé, hlavne od niekoho tak dokonale sofistikovaného ako bol červenovlasý premiant ročníka, no už pred tým jej odhalil svoju inú stránku, takže ju to toľko neprekvapovalo.
Napokon musela zasiahnuť, inak by mala pocit, že sa nebodaj začnú medzi sebou biť. Vyriešili to ako dospelí. Dohodli sa. Každý sa bude starať o seba. A ona im nedala odpoveď na ktorú čakali. Nedokázala to, nedokázala sa rozhodnúť pre jedného. Ak ich nebude mať oboch, nebude mať ani jedného. Zbabelo ušla, ušla pred svojimi citmi, pred rozhodnutiami, ktoré ju čakali. Vedela, že už tu nebude dlho, už ich takmer vôbec nestretne a tak to bolo najlepšie.
Bola zbabelá, nezachovala sa ako dospelá. Vedela to. No takto aspoň ušetrila seba a jedného z nich neželaného zlomeného srdca. Aspoň to si stále nahovárala. Mala čas. Vedela, že sa do Japonska ešte vráti a ak dovtedy na ňu obaja nezabudnú, možno bude schopná rozhodnúť sa.
Potom...
Možno...
* * *
Na letisku sa s ňou prišlo rozlúčiť pár ľudí. Bethany mala odletieť domov až zajtra a preto teraz stáli v letiskovej hale, objímali sa, akoby mal prísť koniec sveta a svetlovlasá kučeravá dievčina sa jej nechcela ani za svet pustiť. Murasakibara bol tiež z jej odchodu nešťastný, no musela mu sľúbiť, že sa po skončení semestra u nej doma vráti. Dohodli sa, že navštívi Japonsko opäť – príde za ním cez letné prázdniny, hoci len na pár dní. Musela to sľúbiť aj ostatným, ktorých si počas svojho pobytu spriatelila. Takmer ju nechceli pustiť k terminálu, ktorý patril jej letu.
Aj jej samej sa lúčilo veľmi ťažko. Vedela, že jej všetci budú chýbať. Najviac jej však budú chýbať tí dvaja, ktorí sa rozlúčiť neprišli. Bolelo ju to, no vedela, že je to tak lepšie, nezniesla by posledný pohľad na ktoréhokoľvek z nich.
Nastúpila do lietadla. Pripadalo jej, akoby to bolo včera, čo vycestovala do Japonska. Teraz pôjde opačným smerom. Hoci si za posledné mesiace prešla doslovnou emočnou kalamitou, pobyt jej dal do života obrovskú kopu zážitkov a skúseností a nemohla sa dočkať, kedy sa zvíta so svojou rodinou a priateľmi doma a všetko im vyrozpráva.
Cestou jej myšlienky opäť zablúdili k nim. K tým, ktorí spôsobili, že jej srdce bolo takmer roztrhané na kúsky, že jej myseľ kričala a myšlienky v nej vírili ako nikdy pred tým. Uvedomila si, že ak by pred nimi stála práve v tejto chvíli, možno by bola schopná vybrať si jedného. Cítila to, jej srdce jej to hovorilo. Jeden, bol to iba jeden. Hoci si myslela, že by nedokázala žiť bez oboch, postupne začala zisťovať, že predsa by bola schopná dať prednosť len jednému z nich. Teraz však bolo už neskoro. Svoju šancu premárnila a bude s tým musieť do smrti žiť. Možno nie do smrti, ale určite ju to bude mátať veľmi dlho. Znova sa objavila tá bolesť, ktorá ju zožierala a opäť pocítila tú úzkosť. Priala si, aby mohla vrátiť čas, aby bola schopná raz a navždy rozhodnúť sa.
Keď pristála doma, zdalo sa jej všetko naokolo také nové. Akoby takmer pred pol rokom opúšťala úplne iné miesto. Stále ju ťažil ten pocit viny, sklamania a smútku z premrhanej šance, no pokúšala sa sústrediť na svoju rodinu a blízkych, ktorí ju prídu čoskoro na letisko vyzdvihnúť.
Ako tak na nich čakala, odrazu sa jej objavila na telefóne neprijatá správa. Veľmi dlhú chvíľu hľadela na displej telefónu, stále odmietala uveriť, keď uvidela meno odosielateľa. Nebolo to možné, nečakala to. Myslela, že jej napísal niekto z priateľov, ktorí sa s ňou lúčili v Japonsku, alebo niekto z jej rodiny, že sa s príchodom na letisko omeškajú.
Bola to však úplne iná správa. Od niekoho úplne iného. Nečakala by to. Bolo to od neho. Áno, nemohla sa mýliť. Napísal jej on. Ten, na ktorého myslela počas celého letu. Akoby si to sama privolala. Ten, pre ktorého sa podvedome rozhodla. Možno bola pre neho rozhodnutá prv, než to vôbec tušila. A teraz jej potvrdil, že si vybrala dobre. Bol rozhodnutý nevzdať sa, nenechať ju uniknúť domov, chcel o ňu bojovať.
Jej prekvapená tvár sa pomaly, ale isto uvoľnila do obrovského úsmevu. Naplnil ju taký pocit šťastia, ako snáď nikdy pred tým. Nedokázala nič iné, iba stáť uprostred letiskovej haly s telefónom v ruke a širokým úsmevom na perách. Ruky aj kolená sa jej triasli, líca jej horeli a srdce sa šlo opäť zblázniť. Stále dookola so čítala tú správu, ktorú jej poslal.
„Prepáč, že som sa neprišiel na letisko, keď si odchádzala, no odmietam sa s tebou lúčiť. Práve sedím v lietadle a o pár hodín pristanem tam, kde si ty práve teraz. Počkaj tam na mňa.“
A ona bola rozhodnutá. Počká na neho, pretože ak ona jemu stála za to, aby o ňu bojoval, tak on určite stojí za to, aby na neho počkala, hoci by mala čakať aj celú noc...
* * *
Poznámka na záver:
Petrika píše na túto poviedku voľné pokračovanie, ktoré sa odohráve niekoľko rokov po skončení tejto FF. Nájdete ho na jej blogu:
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára