Keďže je táto jednorázovka dlhá ako týždeň pred výplatou, bolo jasné, že blog.cz mi ju v jednom kuse neuverejní. Preto je tento diel taký rozkúskovaný, no snáď vám to až tak moc nebude vadiť. Myslím, že ste na to už zvyknutí z iných mojich fanfikcií, ktoré tu zvyknem uverejňovať. Ani neviem, že prečo sa mi to tak natiahlo, asi to bude tým, že je tam veľa udalostí, ktoré som v tejto jednorázovke chcela a musela mať. Preto sa to nedalo skrátiť, snažila som sa, ako sa najviac dalo a myslím, že niektorí si radi prečítajú aj niečo dlhšie, no nie? :P
K poviedke je aj malý slovník, v ktorom vysvetľujem čitateľom niektoré pojmy z námorníckeho prostredia/18. storočia, ktorí by pre nich mohli byť nové a neznáme. Dúfam, že vám to trochu pomôže, aby ste vedeli, že o čom tam vlastne píšem. Okrem toho je tu ešte niečo, s čím ste sa doposiaľ nemali možnosť pri mojich fanfikciách stretnúť - poviedka nemá iba jeden koniec, ale rovno dva. A je iba na vás, že ktorý si prečítate. Vzniklo to z toho dôvodu, že ja sama mám niekedy problém, pokiaľ ide o milostný trojuholník, sa rozhodnúť, že s kým má hlavná postava skončiť. Možno nie som jediná a preto som sa to rozhodla vyriešiť takto - aby si každý prišiel na svoje :P dúfam, že sa vám to bude páčiť, dajte mi vedieť, čo na to vravíte.
Kame, teba prosím, aby si ma neprerazila za toto, čo som pre teba napísala :D netuším, či sa ti to bude páčiť, alebo nie, ale tajne dúfam, že ťa týmto poteším. Snáď nevadí, že som použila tvoje meno, je to koniec-koncov pre teba, tak aby to bolo osobnejšie :3 a taktiež sa modlím, že prekusneš aj to, že som to celé zasadila do pirátskeho prostredia :D proste sa mi inak nedalo, dostala som tento nápad a potom to už šlo :D viem, že si pôvodne chcela poviedku s Teppeiom, no toho druhého ber ako taký malý bonus :P a je len na tebe, pre ktorého z nich sa na konci rozhodneš.
A tak isto vy - dajte mi vedieť, že ktorý koniec ste si vybrali a ako sa vám páčil :) prípadne, ak ste si prečítali oba, tak mi dajte vedieť vaše názory a napíšte, ktorý sa vám páčil viac :P Som veľmi zvedavá na komentáre a že čo na toto tu celkovo poviete, fakt sa ich nemôžem dočkať, lebo je to zase niečo trochu iné. Nezostáva mi už nič iné, iba zaželať vám príjemné čítanie :)
Vaša Farah . . . . .
* * *
S l o v n í č e k
Komodor (ang. Commodore/commodor) - je minulosti používaná námorná hodnosť, ktorá predstavuje postavenie medzi kapitánom a admirálom. Komodor bol menovaný guvernérom, prípadne iným vysoko postaveným hodnostárom a mal na starosti viac ako jednu loď, niekedy aj celú flotilu. Komodor je nižšia hodnosť ako admirál, nakoľko admirál predstavoval v 18. storoč najvyššieho námorného veliteľa - obdoba generála, ktorý velil vojskám na pevnine, admirál velil armáde na mori.
Kráľovská šalupa (angl. Royal Sloop) - model historickej bojovej lode používanej v 16. až 18. storočí. Kráľovské šalupy boli dosť ojedinelé plavidlá, keďže ich nemohol dostať pod svoje velenie každý. Kráľovská šalupa a šalupa vo všeobecnosti sa považuje za najrýchlejšie plavidlo svojho času a od obyčajnej sa kráľovská odlišuje tým, že je omnoho väčšia, unesie väčší náklad a viac mužov + je vyzbrojená väčším počtom del (niekedy ich bolo aj 24). Je ideálna na bojové manévre a rýchle plavenie sa aj proti vetru.
Brigantina | briga (angl. Brigantine/Brig) - ide o typ plavidla využívaného v 17. a 18. storočí. Briga je dvojsťažňová loď strednej veľkosti, ktorá unesie dostatok posádky, nákladu a del, aby bola vhodná pre prežitie na mori a prípadné zajímanie iných lodí. V minulosti ju zvyklo využívať veľa pirátov, keďže je ideálna na boje na mori zblízka, rýchle plavenie a zajímanie nepriateľských lodí.
*
Počet slov: 10 314
Počet koncov: 2
Venované: Hentai no Kame
* * *
Pred čítaním si pustite:
Zella Day - Compass
*
* * *
We can build the tree house
in the pine trees
*
Kame sedela v jednej zo svojich komnát v honosnom sídle guvernéra. Byť dcérou najbohatšieho a najvplyvnejšieho muža v tomto veľkom prístavnom meste malo svoje výhody, ako napríklad dnešok. Guvernér usporiadal veľkolepý ples na počesť svojej jedinej milovanej dcéry - za cieľom uviesť ju do spoločnosti. Kame tušila, že za tým nebude iba jej predstavenie vyššej smotánke. Od služobníctva počula klebety, že sa zo svojich dlhých ciest vrátil poručík Kiyoshi Teppei, ktorého jej otec vymenoval za komodora a začula aj také slová, že vraj má v pláne uchádzať sa o jej ruku.
Bola z toho veľmi nervózna. Po celom sídle sa pošepkávalo, že už má vek na vydaj, no Kame si stále pripadala až príliš mladá. Vedela, že jej matka bola v podobnom veku, keď si jej otca vzala, no zdalo sa jej, že ešte možno nie je pripravená. Najväčšia neistota sa jej zmocnila pri pomyslení na komodora Kiyoshiho.
Nebolo to tak, že by ho nepoznala. Spomínala si na neho až priveľmi dobre. Keď sa videli naposledy, bola ešte malé dievčatko. Pamätala si, ako ho vyprevádzala pohľadom, keď nastupoval s ostatnými mladíkmi na tú obrovskú loď, ktorá opúšťala prístav Port Royale. Kiyoshi nastúpil do námornej služby, keď dovŕšil vek šestnásť rokov. Pred tým sa poznali ako deti, no ubehlo veľmi veľa času na to, aby mohla byť Kame pri pomyslení na stretnutie s ním pokojná. Nevidela ho takmer desať dlhých rokov, ktoré strávil na mori v službách kráľovského námorníctva.
Znova si povzdychla. Nevedela si predstaviť, že jedného dňa bude musieť svojho otca opustiť a odísť s iným mužom. Jej nastávajúci. Vždy snívala, že to bude niekto, do koho sa zamiluje, tak ako sa to stalo jej rodičom. Kiyoshi Teppei bol pre ňu jednou veľkou neznámou. Spomenula si na to, ako sa zvykla v jeho prítomnosti červenať, keď bola ešte malé dieťa a on dospievajúci mladík, približne vo veku, v akom bola ona teraz. To však bolo už dávno. Prepadla ju však zvedavosť. Presne tak, bola zvedavá, že ako sa od tých čias zmenil. Železné Srdce. Takýmito slovami ho označilo pár ľudí po tom, čo sa dozvedeli, že sa vracia späť do mesta. Na mori si urobil meno a jeho udatné činy vyústili až v to, že mu jej otec udelil tak vysokú hodnosť. Hodnosť však zrejme nebola to jediné, čo sa mu guvernér rozhodol darovať. Áno, Kame veľmi dobre tušila, aká bola skutočná zámienka pre to, aby usporiadal bál na jej počesť.
* * *
We can keep our secrets
buried underneath
*
"Slečna, už je čas, bál sa čoskoro začne, musíte sa pripraviť." Dvere jej komnaty sa otvorili a objavili sa v nich dve mladé slúžky. Všimla si, že majú líca ružové a na tvárach akýsi zvláštny zasnený výraz. Jednej dokonca uniklo zachichotanie.
"Margaréta, na toto nemáme čas, musíte slečnu pripraviť tak, ako nám kázal jej otec." Drgla do nej jej kamarátka lakťom, aby sa upokojila. Kame podozrievavo nadvihla obočie.
"Keď to inak nejde. Dnes sa po vile vášho otca pohybuje toľko mladých fešákov. Guvernér dal pozvať na ten ples pár veľmi vysoko postavených osobností. Ale ten najzaujímavejší ešte len príde..." Povedala dievčina a obe slúžky sa opäť zachichotali.
"Ach, slečna Kame, závidím vám." Pokračovala Margaréta. "Husiarka v meste na trhoch hovorila, že zazrela komodora Kiyoshiho, vraj je to veľmi pohľadný mladý muž. A statočný a nebojácny." Obe mladé dievčatá mali na tvárach zasnený výraz.
"Máte šťastie, že má záujem o vašu ruku." Pridala sa k slúžke aj druhá a Kame mimovoľne očervenela. Šťastie? Je azda šťastie to, že otec usporiadal bál, aby ju mohol nádejným pytačom vystavovať ako kus mäsa? Ako výstavného koňa? A možno už sľúbil jej ruku mužovi, ktorého ani nepozná? Snažila sa však zahnať svoje nevítané myšlienky a nesmelo prikývla.
"No poďte už, musíme vás nastrojiť. Konečne si môžete obliecť tie krásne šaty, ktoré ste dostali od vášho papa k narodeninám." Jasala Margaréta a vybrala sa k jej obrovskej skrini. Vybrala odtiaľ naozaj nádherné prepychové šaty, obe slúžky na nich šli svoje oči nechať.
Keď obliekali Kame do šiat, upravovali veľké množstvo spodničiek a sťahovali jej korzet, cítila sa akosi nesvoja. Obávala sa dnešného večera, no napriek tomu pocítila drobné vzrušenie. Nedokázala si pomôcť, možno sa na ten bál aj trochu tešila. Krk aj zápästie jej ozdobili honosnými šperkmi a svetlohnedé vlasy zaplietli do zložitého účesu. Nespoznávala samú seba v zrkadle. Vážne som tak vyrástla?
* * *
Wild flowers
crushed between your fingers
*
"Dámy a páni, prosím, privítajte moju najdrahšiu dcéru - Kame!" Sálou sa niesol pevný, no prívetivý hlas jej otca. Zostupovala pomaly po mramorovom schodisku zakrytom červeným gobelínom, pripadala si, akoby všetky oči v miestnosti spočinuli na nej. Dnes mala byť oficiálne uvedená do spoločnosti ako mladá žena súca na vydaj. Ruka sa jej mierne triasla, keď sa ňou dotkla pozláteného zábradlia. Pre istotu si nadvihla svoje suknice aby náhodou nezakopla, nechcela predsa svojho otca pred jeho hosťami znemožniť.
Miestnosťou zaznel potlesk a vrava. Celá smotánka z okolia sa tu zišla, všetci boli zvedaví na guvernérovu dcéru. Niektorí mladíci vyššieho postavenia si dokonca robili nádeje, že by sa im mohla ujsť jej ruka a bohaté veno k tomu. Oženiť sa s dcérou guvernéra - to nebolo len tak. Preto sa všetci starí mládenci zišli na tejto hostine ako kŕdeľ supov.
Kamein otec čakal na ňu pod schodiskom a vzal jej drobnú ruku do tej svojej, aby ju odviedol k stolom. Počas ich cesty sa na nich upierali zraky všetkých jeho hostí, mnohí naťahovali krky, aby si mohli mladú slečnu lepšie prezrieť. Ona sklopila pohľad a upierala ho k svojim črievičkám, pozornosť toľkých ľudí na ňu nepôsobila práve najlepšie.
"Drahá dcérka, dovoľ, aby som ti niekoho predstavil." Jej oči sa upriamili do tváre staršieho muža, ktorého nazývala svojim otcom, srdce jej takmer vynechalo pár úderov. Takže už je tu.
* * *
Clinging to the wild things
that raised us
*
"Komodor Kiyoshi, toto je moja najdrahšia dcéra, Kame." Guvernér položil dlaň na rameno svojej dcéry. Pre ňou stál on - Kiyoshi Teppei. Po takmer desiatich rokoch mu mohla znova nazrieť do jeho tváre. Bola prekvapená, veľmi. Spomenula si na klebety slúžok, i na obdivný tón, akým o ňom jej otec rozprával; nečakala však, že Kiyoshi bude až tak moc atraktívny.
Bol vysoký, veľmi vysoký. Musela zakloniť hlavu, aby si mohla jeho tvár prezrieť podrobnejšie. Roky strávene na mori sa na ňom podpísali - tvár mal ošľahanú vetrom, pôsobila mužne, no to mu neubralo na atraktívnosti, práve naopak. Vlasy mu padali v hnedých prameňoch do očí. Tie oči. Boli iné, aké si predstavovala. Čokoládovo hnedé a tak moc láskavé. Pohľad, akým na ňu hľadel, ju nútil uhnúť tým svojim, pozrieť sa inam. Líca jej začali horieť.
"Je to pre mňa veľká česť, že vás opäť vidím, slečna." Prehovoril hlbokým,zamatovýmhlasom. Aj ten ju nútil červenať sa, nedokázala sa mu opäť pozrieť do tváre, iba ucítila jemný dotyk na svojej dlani. Vzal jej drobnú ruku do tej svojej, jeho dlaň bola veľmi hrejivá, hoci Kame mohla cítiť pár mozoľov, roky tvrdej driny na palube lode naozaj zanechali svoje stopy. Dovolila si jeden letmý pohľad, jeho ruky boli naozaj obrovské. Ten pocit bol príjemný, cítila sa tak moc v bezpečí, bolo to tak správne, akoby mal jej dlaň držať vo svojej už navždy.
Uklonil sa na znak úcty. Stále na ňu hľadel s akousi nehou, pomaly pozdvihol jej ruku a jemne pritisol pery na hánky jej prstov v zdvorilom geste. Takmer zabudla, že sa okolo nich nachádzajú v preplnenej sále aj ostatní ľudia. Ako mohla na tento pocit za tie roky zabudnúť? Ako mohla pochybovať o tom, že dnešný večer bude úžasný?
* * *
Compass points your home
*
Guvernér im prikázal, aby sa zabávali. Tak aj urobili. Večierok bol v plnom prúde. Kame stihla za ten čas spoznať mnoho ďalších šľachticov a vysoko postavených hodnostárov. Predstavovali sa jej jeden za druhým, niektorí so svojimi manželkami, iní aj so svojimi deťmi, mnohé z nich v jej veku. Kiyoshi celý ten čas stál pri nej. Jeho prítomnosť sa jej páčila. Ani vo sne by jej nenapadlo, že sa s ním bude cítiť tak príjemne.
Rozprával jej príhody z jeho ciest na mori, o miestach, ktoré nepoznala, mohlo sa jej o nich iba snívať. Rozprávali sa aj o nej, zaujímal sa o ňu. Bol ako pravý gentleman - zdvorilý, láskavý, každé jedno slovo vyslovené z jeho úst bolo úprimné a hrejivé a ona začala premýšľať o tom, aké by asi bolo stráviť viac času po jeho boku.
Keď ju pozval do tanca, nesmelo prikývla a nechala sa viesť až k tanečnému parketu. Niektorí mladíci po ňom závistlivo poškuľovali, každému bolo jasné, pre koho má mladá slečna tento večer oči. Mnohí z nich boli bohatší ako Teppei a preto ním opovrhovali, mladý komodor Kiyoshi si dovoľoval tak moc, keď sa otvorene uchádzal o ruku dcéry guvernéra. Zvesti o statočných činoch Železného Srdca na mori sa síce šírili nie len celým Port Royale ale aj inými prístavmi v Karibiku, no boli tu aj iní, s väčším majetkom, postavením, šľachtickým pôvodom a modrou krvou. A tí nevedeli vystáť to, že ich predbehol niekto, kto si svoje miesto vo svete vydobyl len tvrdou a poctivou prácou.
Hudba znejúca sálou, príjemná nálada a veselé džavotanie prinútili Kame usmiať sa. Spomenula si, aké mala z dnešného bálu obavy, no teraz bola nesmierne rada, že jej otec Kiyoshiho na hostinu pozval. Taktiež bola rada, že sa komodor rozhodol vrátiť sa do rodného mesta, inak by jej otec možno prisľúbil ruku nejakému starému a nepríjemnému lordovi.
"Slečna Kame, prepáčte mi moju opovážlivosť," prihovoril sa jej, keď spolu začali tancovať, ich telá boli v dostatočnej vzdialenosti na to, aby bol jej otec spokojný, no ich dlane sa stále dotýkali a Kame pocítila akýsi zvláštny elektrický náboj. "Ale musím povedať, že zvesti o vašej kráse neboli pravdivé." Dievčina nadvihla prekvapene obočie. Kiyoshi bol naozaj odvážny a jeho slová tiež tak.
"Reči o kráse dcéry guvernéra Port Royale boli nič v porovnaní s tým, čo som mal možnosť vidieť na vlastné oči." Znova jej srdce vynechalo úder. Jeho tón bol nežný, no sebavedomý zároveň, bol si istý tým, čo jej hovoril. Nedokázala nájsť slová, ktorými by mu odpovedala, preto iba zahanbene sklopila pohľad. Zmohla sa len na malé ´ďakujem´.
"Keď som odchádzal do služby, bola ste ešte moc mladá," pokračoval, "možno si ma ani nepamätáte. Nečakal som, že keď sa vrátim, nájdem tu tak očarujúcu mladú dámu."
"Úprimne, komodor Kiyoshi, pamätám si na vás, hoci som bola malá. Pamätám si ten deň, keď ste odchádzali preč." Priznala sa mu. Jeho slová boli úprimné, cítila to z neho a preto nemala dôvod pred ním niečo skrývať. "A som rada, že ste sa rozhodol do Port Royale vrátiť." Usmiala sa a on jej gesto opätoval. Zrazu nechcela, aby dnešný večer skončil.
"Slečna, musím vás na chvíľu opustiť, potrebujem sa o niečom pozhovárať s vašim otcom, ale potom sa vám budem opäť venovať." Zložil ruku z jej drieku, no tou druhou stále jemne zvieral jej dlaň. Kame sa snažila, aby mierne sklamanie na jej tvári nebolo tak badateľné.
"Dobre," odvetila, "myslím, že mi nachvíľu trocha oddychu nezaškodí. Tie zákusky, ktoré služobníctvo prinieslo na stoly, vyzerajú lákavo." Dodala so šibalskou iskrou v očiach.
Kiyoshi sa musel znova pousmiať. Na rozlúčku opäť pobozkal chrbát jej dlane a potom s miernym kývnutím zmizol v tancujúcom a džavotajúcom dave. Kame stále nemohla zmazať ten blažený výraz vo svojej tvári. Vybrala sa k stolom s občerstvením. V kútiku srdca dúfala, že rozhovor, ktorý bude komodor s jej otcom mať, sa bude týkať budúcnosti. Možno ich spoločnej budúcnosti...
* * *
Calling out from the East
*
Nikto z hostí si nevšimol, že sa do sály vmiesilo aj pár nepozvaných. Jedným z nich bol mladý muž vyššieho vzrastu, ktorý si to so svojimi spoločníkmi namieril rovno cez parket, nie práve najjemnejším spôsobom. Občas vrazili do niektorého z tancujúcich párov, nechávajúc za sebou pár pobúrených pohľadov.
Oblečenie, ktoré mal na sebe, mu pripadalo nepohodlné, necítil sa v ňom ako vo svojej koži. Vedel však, že je to súčasť ľsti, ktorú vymysleli kvôli tomu, aby sa nepozorovane mohli vkradnúť do guvernérovej vily. Možno to bolo trúfalé - vybrať si ako ďalší cieľ svojho plienenia práve Port Royale, no odjakživa miloval výzvy. A mesto tak bohaté a dobre strážené ako toto, bolo vynikajúcou výzvou.
~
Kame sa rozhodla, že už mala dosť zákuskov a hlasnej hudby, preto sa vybrala smerom k balkónu. Otočila sa a vykročila smerom von z tanečnej sály, no prv, ako mohla urobiť ďalší krok, zastavila ju pevná hruď muža, do ktorého narazila. Čakala, že sa jej ospravedlní, keď od neho odskočila, no on mlčal. Uprela na neho svoj prekvapený pohľad, bola zvedavá, že kto bol taký trúfalý a bez vychovania. Hoci to bola ona, kto narazil do neho, dobre vychovaný muž by sa okamžite dáme ospravedlnil, ale on nie.
Pootvorila ústa, zrenice sa jej rozšírili, bola šokovaná tým, čo uvidela. Muž, do ktorého vrazila, bol mladý, možno v Kiyoshiho veku, nikdy pred tým ho v Port Royale nevidela. Jeho oblečenie bolo prepychové, no niečo jej na ňom nesedelo. Nepôsobil ako aristokrat, ani vyberavý gentleman. Vyžarovala z neho akási divokosť, živočíšnosť, nespútanosť, také niečo doposiaľ z nikoho ešte necítila. A taktiež z každej bunky jeho tela sálala akási nebezpečná aura. Temná. Desila ju, no priťahovala zároveň.
Mal na hlave klobúk s veľkým perom, taký príslušníci kráľovského námorníctva nosiť nezvykli. Pod ním boli uhľovočierne vlasy, dlhšie ako by sa na urodzeného pána patrilo, nespútané, rovnako ako jeho vyžarovanie. Nebol taký mohutný ako Kiyoshi, no stále pôsobil zastrašujúco. Mal veľmi netradičný tvar obočia, bolo husté a rovnako tmavé ako jeho havranie vlasy. Najviac ju ale šokoval pohľad jeho očí - tie dúhovky mali tak moc nezvyčajnú farbu. Pripomínala jej sivé búrkové mračná nad oceánom, ktoré zvykla pozorovať z okna svojej komnaty. Keď však naklonil hlavu, aby si ju lepšie prezrel, zdalo sa jej, že nabrali nádych dozelena. Na chrbte pocítila zimomriavky, naskočila jej husia koža. Spôsob, akým sa na ňu díval. So zatajeným dychom ho pozorovala, neodvážila sa prehovoriť, ani odvrátiť pohľad.
"Ale, pozrime sa, kam sa tak náhlite, slečinka?" Po jeho perách sa roztiahol lenivý úškrn. Bol tak opovážlivý. Jeho hlas znel falošne sladko, ako med, no Kame neunikol ten jedovatý podtón. Znova si drzo premeral pohľadom každučký centimeter jej tela, úškrn na perách sa ešte viac roztiahol. "Ani mi nevenujete tanec?" Nebola to žiadosť, ani prosba, či výzva. Nepýtal si jej povolenie. Schmatol ju za pás a opovážlivo k sebe pritiahol.
Akokoľvek sa svoje rozpaky snažila zakryť, znova jej očerveneli líca. Bol až príliš blízko. Bolo to pohoršujúce, no teplo sálajúce z jeho tela a tá vôňa... Voňal ako morská soľ a tabak, nebolo to nepríjemné, práve naopak. Kame sa mierne zatočila hlava, keď s ňou začal krúžiť po parkete. Dotyk jeho rúk však nebol tak príjemne hrejivý ako pri Kiyoshim. Boli akosi zvláštne... chladné. Všimla si, že aj on má tvár poznačenú morským vetrom, musel byť tiež námorník. Vôbec ho však nepoznala, nevedela o ňom nič, ani jeho meno, ani to, prečo bol na tento bál pozvaný. Nevyzeral ako niekto, kto by sa priatelil s jej otcom.
"Môžem aspoň vedieť, že s kým tancujem?" Spýtala sa ho neisto, no snažila sa zachovať si hrdosť a udržať svoj hlas čo najpevnejší. Začula pri svojom uchu drobné uchechtnutie, mierne sa k nej naklonil, až mohla na tvári cítiť jeho horúci dych. Znova očervenela, srdce jej začalo biť rýchlejšie, jeho vôňa bola ešte zreteľnejšia.
"To si zatiaľ nechám pre seba. Aj tak by vám to na nič nebolo." Ten tón bol tak posmešný. Iritoval ju, no niečo na ňom bolo zvláštne, lákavé, iné. Aj keby chcela, nedokázala sa od neho odtisnúť. Všimla si, že ich pozorne sledujú dva páry očí jeho spoločníkov, vyzerali ešte menej urodzene ako on sám.
"Povedzte, slečinka," ozval sa znovu, šepkal jej do ucha, "nevieš náhodou, kde sa nachádza guvernérova pracovňa?" Tá otázka ju zaskočila. Mierne sa od neho odtiahla a pozrela mu podozrievavo do tých zvláštnych očí.
"Čo chcete v pracovni môjho otca?"
"Takže vy ste guvernérova dcéra?" Nebezpečne mu zaiskrilo v očiach, až sa znova mimovoľne zachvela.
* * *
Compass points you anywhere
*
Kame zmätene hľadela na miesto, keď ešte pred chvíľou stál ten neznámy mladý muž. Tancoval s ňou, potom sa na ňu záhadne uškrnul, napodobnil letmý dotyk pier na jej ruke a napokon zmizol aj so svojimi spoločníkmi. Nechápala, čo sa to s ňou deje.
Ešte pred chvíľou jej srdce šlo vyskočiť z hrude pri spomienke na komodora Kiyoshiho a jeho láskavý pohľad, hrejivé slová a teraz boli jej zmysly načisto ochromené tým záhadným návštevníkom. Načisto jej opantal myseľ, nachvíľu prestala racionálne uvažovať, dokonca mu vyzradila, na ktorom poschodí sa nachádza otcova pracovňa s veľkou knižnicou. Spomenula si, že je to miesto, kde uchovával mnoho vzácností. Bolo veľmi podozrivé, že sa ten neznámy pýtal práve na toto a Kame si uvedomila, že možno mala držať svoj jazyk na uzde. Mal však nad ňou akúsi nezvyčajnú moc, ktorá jej na istú chvíľu zabránila poriadne premýšľať s chladnou hlavou, čo mala za iných okolností vo zvyku.
Z premýšľania ju vyrušil hlasný buchot, akoby výstrel z kanónu a krik šíriaci sa z vonka. Nastala panika, do sály vtrhli stráže a ľudia sa zmätene obzerali okolo seba a začali sa hrnúť k východu, jeden cez druhého.
"Útok! Guvernérovo sídlo bolo napadnuté, prístav je pod útokom!" Kričal jeden zo strážcov a ľudia sa začali zbesilo tlačiť, strkali do seba a panikárili.
"Piráti! Napadli nás piráti!" Zakričal ďalší a Kame zovrelo srdce od úzkosti. Piráti! Už pochopila, prečo mala z toho neznámeho muža taký zvláštny pocit. Čosi jej na ňom nesedelo a teraz to už vedela. Bol to pirát. Tá náušnica ligotajúca sa v jeho uchu, ten zvláštny klobúk, neznáma vôňa - teraz už vedela, že to nebol len tabak, voňal aj od strelného prachu. Malo jej to dôjsť skôr. Ten muž nepôsobil nebezpečne, on bol nebezpečný. A ona ho nasmerovala priamo tam, kam chcel.
"Otec." Zamumlala a rozbehla sa hľadať ho, kým nebude neskoro. Predierala sa masou tiel. Uvidela ho na poschodí, bol tam aj s komodorom Kiyoshim, obaja vydávali rozkazy zmäteným dôstojníkom a predierali sa cez dav rozutekaných hostí smerom dolu. Chcela na nich zakričať, no zrazu ju pevné ruky zdrapili zozadu za pás. Od preľaknutia zhíkla.
Ústa jej zakryla drsná mužská dlaň, takmer nemohla dýchať. Pocítila pach rumu, tabaku a neumytého mužského tela a skoro ju naplo. Snažila sa jeho ruky zo seba strhnúť, no bol príliš silný. V tom jej pohľad zakryla akási tkanina, ktorú jej previazal cez oči.
"Čo to robíš?" Ozval sa chrapľavý mužský hlas, jeho pôvodca stál neďaleko.
"Kapitán kázal vziať ju na loď." Odpovedal mu druhý hlas, tento patril mužovi, ktorý sa jej zmocnil. Nebol príjemný, išla z neho hrôza. Bolo jej zle. Snažila sa vykĺznuť z jeho zovretia, mykala sa zo strany na stranu, dokonca ho uhryzla do tej neohrabanej špinavej ruky. Zaručal od bolesti, no stále ju držal za pás, aby neušla.
"Otec!" Vykríkla Kame, no netušila, či ju počul. Oči mala zakryté látkou, čo ochromilo jej zrak. "Pomoc! Komodor Kiyoshi!" Cez ten besniaci dav spanikárených ľudí mala len malú šancu, že by ju začuli. "Teppei!" Znova kričala z plného hrdla, kým jej opäť nezakryl ústa.
"Kiyoshi? On je tu? Železné Srdce je tu?!" Ozval sa chrapľavo jej väzniteľ, z jeho hlasu bolo možné bádať akýsi skrytý podtón, strach. Bál sa.
"Pohni sa! Zoženieme kapitána a padáme. Musíme odtiaľto rýchlo zmiznúť. To, že je tu Železné Srdce, nie je dobré znamenie." Súril svojho spoločníka ten ďalší a Kame cítila, ako ju začali vliecť preč zo sály. Nedokázala zo seba vydať už ani hlásku. Nič nevidela, okolie mohla vnímať iba ostatnými zmyslami. Pach, ktorý sa z nich šíril, bol odporný, nebola na niečo také zvyknutá. Všade bolo možné počuť paniku a chaos, v diaľke začula aj výstrely z lodných diel. Trhali prístav Port Royale na kúsky. Nastala prestrelka, muži jej otca proti pirátom. Modlila sa. Modlila sa, aby sa jej blízkym nič nestalo. Modlila sa, aby jej otec vyviazol živý a zdravý. Modlila sa aj za komodora Kiyoshiho.
Keď cítila ako ju vlečú cez drevený mostík na palubu lode, morský vzduch jej udrel do nosa a vietor rozstrapatil vlasy, vtedy vedela, že modliť sa za vlastnú záchranu je už zrejme zbytočné.
* * *
Closer to me
*
Teppei bezradne stál na brehu a sledoval ako loď odplávala aj s Kame na palube. Nepodarilo sa mu s jeho mužmi zastaviť tých pirátov včas. Spôsobili v meste chaos, vyplienili všetko, čo sa za ten krátky, čas dalo a vzalo to najcennejšie so sebou - guvernérovu dcéru.
Polovica prístavu bola zničená, no v tejto chvíli na tom nezáležalo. Ten pirát - medzi svojimi mužmi začul jeho meno a nenávistne stisol ruky v päsť, keď si uvedomil, že kto to je - ten muž uniesol Kame a odchádzal s ňou preč. Teppei chcel požiadať o povolenie uchádzať sa o jej ruku. Keď ju na plese stretol, učarovala mu, no teraz bola preč.
Jej otec ho zdrapil za límec námorníckej uniformy a zúfalo mu zakričal do tváre.
"Kame je preč! Uniesli ju! Moju jedinú dcéru. Ten pirát ju vzal na svoju loď. Musíte mi ju vrátiť, komodor Kiyoshi, ona je to jediné, čo mi zostalo." Guvernér bol zúfalý. Šialenstvo začínalo nad ním preberať kontrolu. Kiyoshi vedel, že čo starší muž prežíva, sám musel svoje nervy držať na uzde, aby nevybuchol pri pomyslení na to, že je Kame v rukách toho... muža.
"Nebojte sa, guvernér, privediem vám ju späť. Vydám sa za ním a nevrátim sa, pokým nebude vaša dcéra v bezpečí, to vám sľubujem." Zahľadel sa nachvíľu do diaľky, more bolo rozbúrené, chladný vietor im šľahal do tváre. Loď toho piráta bolo ťažké vidieť voľným okom, no stále tam bola - pomaly sa vzďaľujúca aj s dievčinou na palube.
"Dávate mi svoje slovo, komodor?"
"Áno, pane. Vyrazíme za ním. Seirin - moja vlajková loď je jedna z najrýchlejších v Karibiku. Nebojte sa, doženieme ich. Ja a moja posádka urobíme všetko pre to, aby bola slečna Kame v poriadku." Vyhlásil mladík rozhodne a guvernér zopäl vďačne ruky v zúfalom geste.
"Ďakujem vám, komodor Kiyoshi, Boh vám žehnaj. Ďakujem vám!"
"Nadporučík Hyuga." Zakričal Teppei na muža, ktorý k nim utekal, mal kratšie tmavé vlasy a na nose nasadené okuliare. "Zvolajte celú posádku, nech pripravia Seirin, vyrazíme za nimi ešte dnes v noci, nech sme im v pätách."
"Áno, pane." Jeho podriadený prikývol a začal zvolávať všetkých Kiyoshiho mužov na palubu jeho majestátnej kráľovskej šalupy.
* * *
If we make it out alive
from the dephts of the sea
*
Kame netušila, koľko času ubehlo odvtedy, čo ju piráti uniesli na svoju loď. Keď jej konečne z očí sňali látku, ktorá jej bránila vidieť svoje okolie, bolo už na obzore svitajúce slnko. Mala pocit, akoby od vtedy, čo tancovala s tým neznámym mužom na bále svojho otca, ubehla už večnosť. Jediné, čo dokázala počas svojej nedobrovoľnej cesty smerujúcej do rozbúreného mora zachytiť, boli zvuky. Všade naokolo. Aj teraz ich počula.
Vŕzganie drevenej konštrukcie lode, špliechanie morských vĺn o jej trup a piskot vetra. To všetko bolo pre ňu nové. Otec jej nikdy nedovolil vzdialiť sa od ich sídla. Nikdy nemala možnosť plachtiť, hoci o tom občas tajne snívala. Keď sa poobzerala okolo seba, všimla si, že sa nachádza na palube veľkej fregaty. Moc toho o lodiach a plavení sa nevedela, no občas zašla do otcovej knižnice, kde s veľkým nadšením študovala knihy o plavidlách. Mohla s určitosťou povedať, že toto bola fregata. Ideálna na rýchle plavenie sa a boje na blízko. Presne tá pravá loď pre pirátov. Vo vzduchu sa trepotali napnuté sivé plachty a na najvyššom sťažni lode viala zavesená čierna vlajka. Čierna ako jeho duša, pomyslela si Kame, keď si spomenula na včerajšiu osudnú noc a nepozvaného návštevníka.
"Páči sa ti naša loď, pusa?" Ozval sa za ňou neznámy hlas. Prekvapene sa otočila, až teraz si uvedomila, že loď, na ktorej sa nachádza, je plná mužov, pirátov. Jeden z nich stál iba pár stôp od nej, musela sa lepšie prizrieť, aby zistila, že na ňu uprene hľadí, i keď to bolo ťažké spozorovať, nakoľko mu hornú časť tváre zakrývali neposedné pramene sivých vlasov. Obe jeho oči tak zostali takmer celé zahalené. V ústach mal slamku a lenivo prežúval, jeden z kútikov mu vyletel hore v posmešnom úškľabku.
"Kde to som? A prečo ste ma sem vzali? Žiadam si vysvetlenie tejto situácie." Kame sa rozhodla nenechať sa ním zastrašiť. Nevyzeral príliš staro, možno bol ešte mladší ako ten pirát, s ktorým tancovala na plese. Znova sa posmešne uškrnul a prekrížil ruky na hrudi. Jeho košeľa bola zafúľaná, rovnako ako šatka na krku. Pri boku sa mu hompáľala hrdzavá šabľa.
"Ty nevieš? Vitaj na palube Kirisaki Daiichi." Vyhlásil pyšne.
"Kirisaki Daiichi?" Dievčina sa znova poobzerala okolo seba. Na palube sa to len tak hemžilo pirátmi. Každý sa staral o svoju vlastnú robotu, no mnohí nezabudli po nej hodiť ukradomky pohľadom. Spoznala v nich aj tých dvoch spoločníkov neznámeho muža z bálu.
"Presne tak, pusa. Najobávanejšia loď v Karibiku pod velením kapitána Hanamiyu a jeho posádky."
Kapitán Hanamiya? Kame nikdy pred tým to meno nepočula. Bolo pravdou, že nepoznala žiadneho piráta po mene. Vždy o nich počúvala iba rôzne historky od ľudí v prístave. Otec sa však postaral o to, aby bola téma piráti pre ňu navždy tabu. Až doteraz. Šedovlasý pirát na ňu stále hľadel, aspoň si to myslela, jeho oči znova zakrývala opona sivých vlasov.
"Hara, čo to robíš? Nemáš byť dolu v kuchyni?" Okríkol ho ďalší člen posádky, v ktorého hlase dievčina spoznala jedného z tých mužov, ktorí ju z plesu uniesli. Konečne ho mohla dobre vidieť. Podišiel k nim a oprel sa o zábradlie na palube. Jeho oči boli nepríjemné, rovnako ako ich pohľad. Mal kostnaté telo a tvrdú tvár, skrivenú v nepríjemnom kŕči.
"Veď už idem, Seto, ty starý všivák," vyštekol na neho oslovený a znova sa uškrnul dievčininým smerom. "Len som sa chcel zoznámiť s touto pusou, nestáva sa často, že by sme mali na palube ženskú."
"Tak s tým sa rozlúč, kapitán kázal, aby som ju zobral do jeho kajuty." Kame mala pocit, akoby jej niekto do žalúdka nasypal za vedro kameňov. Kapitánova kajuta? Zmocnila sa jej panika, no keď ju Seto schmatol za pás a tlačil ju ku kapitánskemu mostíku, pod ktorým bola jeho kajuta, na akékoľvek protesty bolo už neskoro.
* * *
Compass points you anywhere
closer to me
*
Seto ju nie príliš citlivo strčil cez drevený prah, o ktorý takmer zakopla, do malej zatuchnutej miestnosti a zabuchol za sebou dvere. Kajuta kapitána lode bola iná, ako si predstavovala. Čakala niečo honosné, veľké, všade truhlice s pokladom. No miestnosť bola stiesnená, zaprášená, cez malé špinavé okno sem presakovalo len minimum denného svetla a nebyť zavesenej lampy, ktorá sa kymácala pri každom pohybe lode zo strany na stranu, nevidela by dobre na muža, ktorý sedel za stolom.
Od prekvapenia si musela zakryť otvorené ústa dlaňou - bol to ten muž! Ten, ktorý s ňou tancoval na plese. On bol kapitán Hanamiya. Srdce jej opäť vynechalo zopár úderov a keď vstal a s úškrnom kráčal k nej, inštinktívne sa pritisla k dverám, ktoré boli bohužiaľ zabuchnuté.
Mal na sebe iné oblečenie, ako si pamätala z plesu, zrejme sa tam vplížil v prestrojení, klobúk si však nechal ten istý. Všimla si, že je ozbrojený až po zuby, obrovská šabľa sa mu ligotala za opaskom, pri nej mal zastrčených niekoľko pištolí a vrhacie nože. Na jeho tvári sa usadil ten posmešný úškrn, ktorý si tak dobre pamätala.
"Urobte si pohodlie, slečinka," rukou ukázal na veľkú hojdaciu sieť, ktorá visela vedľa jeho pracovného stola. Nikde v kajute nevidela posteľ, tak predpokladala, že to bolo miesto, kde spával. "Nejaký čas tu s nami pobudnete."
"Čo so mnou máte v úmysle? Prečo ste ma uniesli? Viete vôbec, kto je môj otec?" Kame sa zmocnil hnev. Opovážlivosť tohto muža nepoznala hraníc, jeho sebavedomý úškrn a zlomyseľná iskra v očiach, veľmi ju frustroval.
"Hmm, to si ešte premyslím. Koľko by bol ochotný váš otecko za vás zaplatiť, aby vás dostal späť? Alebo by sme vás mohli predať v nejakom bodreli v inom prístave, čo myslíte, koľko by zaplatili za guvernérovu dcérenku?" Začal sa smiať ako blázon a Kame od jedu zaťala ruky v päsť. Ten muž bol neskutočný. Ak si pred tým myslela, že ide z neho niečo záhadné a príťažlivé, momentálne na to nemala ani pomyslenia. Bol protivný a mala sto chutí uštedriť mu facku. Vedela však, že by sa jej to nemuselo vyplatiť.
Hanamiya sa prestal smiať a podišiel k nej ešte bližšie, ten úškrn jeho pery však neopustil ani na malú chvíľu.
"Alebo si vás tu nechám.... Kto vie, koľko zábavy by mi mohla guvernérova dcéra poskytnúť." Kame opäť cítila jeho vôňu, ktorá bola tak omamná, že takmer zabudla, ako moc sa na neho za jeho drzé slová hnevala. Keď sa k nej sklonil, akoby zabudla dýchať. Jeho pery sa jemne pritisli k jej hrdlu a z úst sa jej vydral slabý ston. Na niečo takéto nebola zvyknutá, nikdy nič podobné nezažila. Nikdy sa jej žiaden muž ani mladík takto nedotkol, no srdce jej búšilo ako splašené. Spomenula si na letmý dotyk Kiyoshiho pier na jej dlani, tak iný ako spôsob, akým sa jej dotýkal kapitán Hanamiya.
Zrazu ho od seba odstrčila. Vedela, že to čo ho nechala urobiť, nebolo správne. Bol tu predsa komodor Kiyoshi. A ona mala svoju hrdosť. Strelila Hanamiyovi facku, dosť silnú na to, aby plesknutie ozývalo po celej kabíne a na jeho líci sa objavil červený odtlačok. Bála sa, že jej to azda vráti, no Hanamiya sa na ňu iba zamračil a namosúrene si pošúchal boľavé líce.
"Opovážte sa ešte raz niečo takéto urobiť." Pohrozila mu a on sa znova uškrnul.
"Ako myslíte, slečinika. Na vašom mieste by som však bol prívetivejší. Môžete si vybrať, zostanete tu so mnou, alebo vás nechám napospas mojej posádke a verte mi, to, čo by s vami urobili oni, by sa vám nepáčilo tak moc ako toto." Kame očervenela, no stále na neho neprestávala zazerať a od jedu zaškrípala zubami. "A posledná možnosť je, že ak nebudete poslúchať, hodíme vás cez palubu, žraloky si na vás určite rady pochutnajú."
"Veď počkajte, komodor Kiyoshi si po mňa príde, veď vy uvidíte." Precedila skrz zaťaté zuby, i keď si svojimi slovami vôbec nebola istá. Vedela, že komodor je udatný muž a dúfala, že ju príde zachrániť, no bolo jej jasné, že sa nemôže na nič spoliehať. A okrem toho - tento kapitán a celá jeho posádka určite neboli žiadne padavky, inak by sa im nepodarilo narobiť v Port Royale taký rozruch a tak ľahko vyviaznuť.
"Kiyoshi? Železné Srdce, ha?" Znova sa mu objavila v očiach tá nebezpečná iskra. Jeho úsmev sa ešte viac rozšíril. "Len nech príde, ja sa ho nebojím, dokaličím ho rovnako ako naposledy, keď sme proti sebe skrížili naše šable naposledy."
Kame nervózne stisla pery, pocítila akýsi strach o komodora. Mohol by mu skutočne tento pirát ublížiť? Rozhodla sa nepovedať mu už ani jediné slovo. On taktiež mlčal, iba ukázal na hojdaciu sieť, ktorá slúžila ako posteľ a potom opustil svoju kajutu, nechávajúc dievčinu samotnú.
Chvíľu premýšľala, no napokon ju premohla únava a ona sa konečne odhodlala predsa len sa do siete aspoň nachvíľu uložiť. Bolo jej jedno, že si možno ufúľa alebo poničí krásne šaty, i tak ich mala na sebe na jej vkus až príliš dlho. Nevedela si ani spomenúť, kedy naposledy spala, a únava ju zmorila skôr, než sa stačila obávať toho, čo sa stane, keď zaspí a kapitán Hanamiya ju tu nájde.
* * *
Where you are
I will be
*
Od noci, počas ktorej bola unesená na palubu Kirisaki Daiichi, ubehlo už pár dní. Kame sa od tej doby snažila pratať každému z cesty, aby nemali jediný dôvod hodiť ju cez palubu, ako jej kapitán sľuboval. Od toho incidentu v jeho kajute sa k nej Hanamiya správal akosi podozrivo chladne. Nechával ju prespávať na jeho lôžku a sám driemal za svojim pracovným stolom, pretože hoci bola hojdacia sieť dosť veľká pre oboch, Kame by mu určite nedovolila spať v noci tak blízko.
Bola prekvapená, že niektorí členovia posádky neboli takí brutálni barbari, ako si spočiatku myslela. Občas sa dalo s niektorým z nich aj porozprávať, najmä kapitánov prvý dôstojník Furuhashi pôsobil ako vcelku vzdelaný mladý muž. Len ten prázdny pohľad jeho očí ju občas desil. Zistila, že ani kapitán Hanamiya nie je žiaden nevzdelaný buran. Hoci sa s ňou nerozprával, našla v jeho kajute pozoruhodnú zbierku rôznych kníh a občas nahliadla do jedného z jeho rukopisov, keď bol vzduch čistý. Knihami si aj krátila dlhý čas na mori a keď nemala chuť na čítanie, prechádzala sa po palube, ako aj v dnešné dopoludnie.
Všimla si, že pár členov posádky sa ráno spustilo na člne dolu a teraz ich tí zvyšní ťahali hore. Keď sa znova vydriapali na palubu, mali so sebou niečo, čo Kame nadchlo. Bola to obrovská morská korytnačka. Oči sa jej rozšírili od prekvapenia a radostne zhíkla. Milovala tie zvieratá. Vždy ich s radosťou pozorovala, keď sa ako malá hrávala na brehu mora. Nikdy však nevidela korytnačku tak moc veľkú, pribehla k pirátom, aby si ju lepšie obzrela.
"Tá je nádherná! Čo s ňou mienite urobiť?" Natiahla ruku, aby pohladkala korytnačí pancier. Z podpalubia pribehol Hara aj s obrovským železným hrncom.
"Výborný úlovok, bude z nej veľa polievky." Uznanlivo pokýval hlavou, keď si všimol nového zvieracieho pasažiera na palube. Kame si od hrôzy zakryla ústa rukami. To snáď nemyslia vážne.
"Do polievky? Vy ju chcete uvariť do polievky?"
"A čo si si myslela, musíme z niečoho žiť. Vieš ako dobre chutí taká korytnačia polievka?" Oboril sa na ňu jeden z posádky a ostatní súhlasne zamrmlali. Kame pokrútila hlavou.
"To vám nemôžem dovoliť."
"Ale no tak, ženská, uhni a nechaj chlapov robiť si svoju prácu." Vyštekol na ňu Seto, ktorý už už podával úbohé zviera Harovi, no Kame mu skočila do cesty a vychmatla mu korytnačku z rúk.
"Opovážte sa na ňu niekto čo i len siahnuť. Dnes žiadna polievka nebude, tak krásneho zvieraťa by bola obrovská škoda." Po jej slovách začali chlapi nespokojne vrčať a šomrať, čo upútalo kapitánovu pozornosť, keď prechádzal okolo.
"Čo sa to tu deje, vy leniví psi?" Zahučal na svoju posádku a Seto rozzúrene ukázal na dievčinu s korytnačkou v rukách.
"To tá ženská, zase robí problémy, kapitán."
"Čo sa vám nepáči tento raz, slečinka?" Obrátil sa Hanamiya na Kame a tá na malú chvíľu sklopila pohľad, no potom mu odhodlane pozrela do očí.
"Nikomu nedovolím, aby tomuto úbohému zvieraťu akokoľvek ublížil."
Hanamiya sa na ňu skúmavo zahľadel. Pritisla si korytnačku ešte viac k svojmu telu, aby im ukázala, že sa nemieni vzdať. Pokrútil hlavou.
"Chcete všetkých pripraviť o úlovok, ktorý si poctivo, vlastnými rukami chytili?"
"Radšej budem jesť staré sucháre ako by sa jej malo niečo stať." Dievčina si pevne stála za svojím slovom, bola rozhodnutá chrániť korytnačku hoci aj vlastným telom. Hanamiya znova neveriacky pokrútil hlavou, no potom si rezignovane povzdychol.
"Tak dobre. Nech je teda po vašom. Seto, vráťte to zviera naspäť tam, odkiaľ ste ho vzali." Jeho slová zneli nezaujato, no i napriek tomu Kame šokovane otvorila ústa. Nemohla uveriť tomu, že kapitán vyhovel jej žiadosti a prikázal svojim mužom, aby korytnačku ušetrili. Nie každému sa však jeho rozhodnutie páčilo.
"Ale kapitán, čo budeme jesť?" Oponoval mu oslovený a pár ďalších mužov ho podporilo mrmlaním a prikyvovaním.
"Hara niečo vymyslí, na to tu predsa je." Obrátil sa kapitán na svojho lodného kuchára, ktorý tiež nemohol uveriť tomu, čo sa práve udialo. Potom sa Hanamiya zvrtol na päte a odkráčal bez slova do svojej kajuty, čím sa celý spor nadobro uzavrel.
Seto preklínajúc vzal korytnačku Kame z rúk a neochotne sa s ňou posadil do člna. Keď ho chlapi spúšťali naspäť na more, začula Kame, ako si žundre popod nos slová ´bláznivá ženská´ a ´samé problémy´.
Na tvári jej zostal stále ten rovnaký údiv a vydala sa tým smerom, ktorým odišiel kapitán. Nesmelo otvorila dvere jeho kajuty a vošla dnu.
"Máte problém s ešte niečím?" Zahundral Hanamiya, ktorý sa skláňal nad nejakou mapou a ani sa na ňu nepozrel.
"Nie, prišla som sa vám iba poďakovať." Jeho oči sa odtrhli od spleti znakov a nákresov a zabodli sa do nej, až sa opäť mierne zachvela. "Viete, vážim si to. Že ste prikázal vašim mužom, aby ju ušetrili."
"Keď budú obhrýzať plesnivé sucháre, môžu sa posťažovať vám." Odvrkol.
Kame si z ucha sňala drahú perlovú náušnicu a podišla k jeho stolu. Prekvapene nadvihol obočie. Nastavila pred neho svoju drobnú dlaň aj s náušnicou v nej.
"Vezmite si ju, ako dôkaz mojej vďaky."
Hanamiya na ňu chvíľu fascinovane pozeral, no potom znova prepukol v ten jeho povestný smiech, až jej na chrbte vystúpili zimomriavky.
"Nechajte si to, slečinka. Nepotrebujem to, mám takých dosť. Viac než samotné jeho veličenstvo - kráľ Akashi." Neprestával sa uškŕňať a Kame bola rada, že sa na ňu už nemračí.
"Hoci," dodal po chvíľke zamyslenia sa, "väčšina z nich aj tak pochádza z jeho pokladnice." Znova sa smial ako pominutý, no tento raz jej to nevadilo. Kame si nemohla pomôcť, no aj na jej perách sa objavil malý úsmev.
* * *
Miles high, in the deep
*
Po vyše troch týždňoch strávených na mori Kame prestávala pomaly veriť, že by ju ešte vôbec niekto prišiel zachrániť. Tak moc si na život na palube Kirisaki Daiichi medzi jej posádkou zvykla, že už vôbec nebrala tak moc tragicky to, čo sa jej stalo v ten osudný večer.
Kapitán sa jej od toho, čo sa medzi nimi odohralo v prvý deň, ani len nedotkol. Zvyšok posádky sa k nej tiež správal s úctou, zrejme na kapitánov príkaz. Nikto nemal dovolené skriviť čo i len vlások na jej hlave a všetci tento príkaz rešpektovali. Za ten čas, čo medzi nimi na lodi strávila, sa stihla s niektorými aj spriateliť. Jediný, kto mal s ňou a jej prítomnosťou výraznejší problém, bol večne ufrflaný Seto, no čoskoro si naňho aj jeho nepríjemné reči zvykla.
Najviac vychádzala s lodným kuchárom Harom, ktorý jej prisľúbil, že už nikdy viac v jej prítomnosti žiadnu korytnačku do polievky nepoužije. Ona mu za to pre zmenu sľúbila občasnú výpomoc v kuchyni, čomu sa mladík značne potešil.
Život na mori sa jej začínal čím ďalej, tým viac páčiť. Kapitán jej dokonca daroval jedny šaty z jeho zbierky lupov, keď už tie staré boli pre ňu príliš nepohodlné. Nové neboli síce také parádne ako tie, ktoré jej daroval otec, no Kame bola spokojná. Požičal jej aj niektoré zo svojich kníh a dievčinu fascinovalo, keď sa dozvedela, že má Hanamiya väčšinu z nich už dávno prečítanú. Jeho vedomosti museli byť naozaj pozoruhodné. Keď mal veľmi dobrú náladu, tak jej dokonca ukázal ako sa narába s kompasom a nechal ju prezerať si jeho vzácne mapy.
Kame stále netušila, čo s ňou kapitán zamýšľa, no rozhodla sa zatiaľ nechať udalostiam voľný priebeh. Snažila sa nebyť na palube príťažou a zatiaľ sa jej to darilo, keďže dlho nepadlo žiadne slovo o tom, že by ju mali predať v niektorom z prístavov alebo hodiť žralokom.
V jeden večer, keď sa na palube konala hostina, počas ktorej sa podával rum ako hlavný a jediný chod, osmelila sa a vyšla za kapitánom na jeho mostík. Väčšina chlapov sa upila až do nemoty, takže teraz odfukovali v podpalubí, alebo roztrúsení po palube medzi sudmi a delami. Hanamiya stál pri kormidle a díval sa do diaľky. Nad loďou sa rozprestierala nočná obloha posiata hviezdami, nezakrýval ich ani jediný mrak. Napriek tomu mohla dievčina na tvári cítiť jemný vánok a tú známu vôňu morskej soli, ktorú si tak obľúbila.
Oprela sa vedľa Hanamiyu o zábradlie pri kormidle a tiež sa zahľadela až za obzor. Zrazu ucítila pod nosom pach alkoholu, Hanamiya jej podával fľašu s rumom.
"Na vaše zdravie." Kútiky jeho úst sa mierne podvihli, keď na neho neisto pozrela. Ešte nikdy pred tým rum nepila. Otec jej vravieval, že je to pitie pre otrhancov. Zakazoval jej akýkoľvek alkohol, kým nebola oficiálne uvedená na bále do spoločnosti. Pripadalo jej, akoby sa ten večer, keď ju uniesli, odohral pred niekoľkými rokmi a nie týždňami, ako tomu bolo v skutočnosti.
Opatrne vzala fľašu do ruky, chvíľu na ňu zvedavo hľadela, potom zavrela oči a logla si z nej poriadny dúšok. Jej tvár sa skrivila v znechutenej grimase.
"Je to horké." Hanamiya sa jej kvôli tej reakcii začal schuti smiať.
"Samozrejme, že je to horké, je to predsa rum. Čo ste čakala?"
"Neviem, otec mi nikdy nedovolil nič podobné vyskúšať." Dodala na svoju obranu a pokrčila plecami. Hanamiya sa na chvíľu zamyslel.
"Váš otec vám toho asi nedovolil veľa, však?" Prikývla. Ani nevedela ako a rozprávala mu celý svoj príbeh. Ako ju vždy lákalo šíre more, ako potajomky čítala z jeho kníh o plavení sa a ako po večeroch počúvala od svojej pestúnky príbehy o pirátoch a princeznách.
On jej zase vyzradil, že na mori sa začal plaviť od veľmi útleho detstva a do pirátskej posádky sa pridal, keď mal iba štrnásť rokov. Dozvedela sa, ako ho zvolili za kapitána, koľko bojov a námorných bitiek mal už za sebou, rozprával jej o Tortuge - raji pirátov, kde je každý námorník slobodný a môže si užívať život plnými dúškami. Dievčina mu zase spomenula, aké to bolo vyrastať v Port Royale.
"A čo Železné Srdce?" Spýtal sa jej z ničoho nič a jeho črty tváre na malú chvíľu stvrdli.
"Komodor? Neviem, spoznala som ho už dávno, keď som bola malé dieťa. Počula som, že vraj ma môj otec chcel komodorovi sľúbiť za nevestu. Myslela som, že ma príde zachrániť." Hanamiya prikývol a znova si odpil zo svojho rumu. Prezradil jej, že sa s ním stretol iba raz. Obaja si z ich stretnutia odniesli svoje. Jazva na jeho predlaktí, ktorú jej ukázal, bola dôkazom, že s Kiyoshim je neradno zahrávať sa.
Presedeli tam jeden vedľa druhého pri fľaške rumu pod hviezdnatou oblohou takmer celú noc.
* * *
Where you are
*
"Loď na obzore!" Furuhashiho mocný hlas sa niesol celou palubou a vyrušil Kame z popoludňajšej idylky. Sedela na jednom z prázdnych sudov na palube a čítala si knihu, ktorú jej odporučil sám kapitán. Prekvapene sa postavila a vydala sa smerom, ktorým sa začali hrnúť takmer všetci členovia posádky.
"Čo je to za loď?" Spytoval sa Seto a Kame naťahovala krk, aby videla do diaľky. Na hladine sa črtali obrysy lode, no nemohla ju vidieť zreteľne, potrebovala by ďalekohľad, presne taký, aký mal Furuhashi vo svojich rukách.
"Tie plachty... tá vlajka... To je Železné Srdce!" Skríkol a všetci naokolo začali šomrať, Kame mala pocit, akoby posádku zasiahla mierna vlna paniky. Začali vykrikovať jeden cez druhého, situáciu musel utíšiť až Hanamiya.
Kame pocítila svoje srdce biť takmer až v krku. Kiyoshi, komodor Kiyoshi je tu. Nakoniec si po ňu prišiel. Nemohla tomu uveriť, už stratila takmer všetku nádej, že by sa s ním mohla ešte niekedy vidieť, že by jej otec vôbec niekoho za ňou vyslal.
Mala však zmiešané pocity. Naozaj potrebujem zachrániť? Keď si spätne prebehla posledné týždne strávené na palube Kirisaki Daiichi, nespomenula si na jediný moment kedy by potrebovala záchranu. Bolo pravdou, že na komodora často myslela, stále nezabudla na tie pocity, ktoré sa jej zmocnili v jeho prítomnosti, počas plesu. Boli tu však aj nové pocity. Nepoznané, možno nie tak úplne vítané, no ich pôvodcom nebol nik iný ako kapitán lode, na ktorej sa práve nachádzala. Predstava, že by sa mali títo dvaja muži proti sebe postaviť, ju vydesila.
"Bodaj by ho čert vzal aj s jeho loďou. Tak sa mu nakoniec podarilo dohoniť nás." Odpľul si od jedu Seto a gánil smerom, z ktorého sa k nim blížila Kiyoshiho vlajková loď.
"Zrejme získali náskok, keď sme sa zdržali v plytčinách." Skonštatoval Furuhashi a stále sa nakláňal cez zábradlie. Už bola pri mostíku takmer celá posádka, dokonca aj Hara pribehol z podpalubnej kuchyne pozrieť sa, že čo sa deje.
"Ukáž to sem," Hanamiya nazlostene vytrhol svojmu prvému dôstojníkovi ďalekohľad z rúk a sám sa cezeň zahľadel do diaľky. Potom ho sklopil a obrátil sa k svojmu kuchárovi. "Hara."
"Áno, kapitán?" Hara nastražil uši a Hanamiya kývol hlavou smerom ku Kame.
"Vezmi ju do podpalubia a zabarikádujte sa tam. Zrejme dôjde k bitke. Neviem, či Železné Srdce bude riskovať paľbu, keď ju máme na palube, takže je dosť možné, že nás zahákujú. Stráž ju tam ako oko v hlave, nikoho dolu nepusti, pokiaľ to nebudem ja a ak sa jej náhodou skriví čo i len jediný vlas, tak si ma neželaj."
Kame na neho uprela pohľad plný prekvapenia. Nechcela ísť dolu do podpalubia. Chcela byť tu, medzi ostatnými, chcela vidieť komodora Kiyoshiho a chcela vedieť, čo sa bude diať. Začala protestovať, no to ju už Hara ťahal dolu po schodíkoch do podpalubnej kuchyne, presne tak, ako mu jeho kapitán prikázal.
* * *
I will be
*
Hanamiya mal pravdu. Komodor Kiyoshi si nedovolil na Kirisaki Daiichi priamo vystreliť z kanónov. Vedel, že je Kame na palube a nechcel riskovať, že by sa jej jeho pričinením mohlo čokoľvek zlé stať. Kame sa spolu s Harom krčila za plnými sudmi v podpalubí a naťahovala uši, aby získala aspoň malú predstavu o tom, čo sa deje hore nad ich hlavami.
Podľa všetkého ich Kiyoshi so svojou loďou naozaj zahákoval a jeho muži sa prehupli na lanách na palubu Kirisaki Daiichi. Nastal obrovský zmätok. Spleť nôh dupotala po drevenej palube, až sa to tak ozývalo celým podpalubím. Kame stislo srdce pri zvuku každého jedného výstrelu, každého zakričania od bolesti, či seknutia šabľou, ktoré začula. Tam hore vypuklo hotové peklo. Vedela, že sa muži medzi sebou bijú ako o život.
Bála sa. Nie o seba. Bála sa o nich. O oboch. Nechcela, aby sa ktorémukoľvek z nich niečo stalo. Všetko je to kvôli mne. Vedela, že sa musí dostať čo najskôr hore. Že musí vedieť, čo sa deje, že musí nejako zasiahnuť. Otočila sa k svojmu spoločníkovi, ktorý z nej nespúšťal oči.
"Hara, prosím vás, pusťte ma hore, potrebujem niečo urobiť." Začala naliehavým hlasom, no sivovlasý mladík iba pokrútil hlavou.
"Prepáč, pusa, ale počula si kapitána, rozkaz je rozkaz."
"Prosím, naozaj tam musím ísť!" Bola naliehavá, no on neoblomný. Prišla na to, že tak ľahko ju nepustí. V hlave začala vymýšľať plán, ako odlákať jeho pozornosť. Pohľad jej padol na ťažkú cínovú panvicu, ktorá bola položená na jednom zo sudov, za ktorými sa ukrývali.
Keď sa Harov pohľad nachvíľu uprel na drevený strop podpalubia, rýchlo schmatla panvicu do rúk a čo najsilnejšie ňou udrela lodného kuchára po hlave.
"Prepáčte mi to, Hara," zašepkala a rýchlo vyskočila spoza sudov a utekala k dverám, ktoré viedli von z kuchyne. Bolo jej to ľúto, vedela, že bude mať kvôli nej mladík nepeknú hrču, alebo možno aj jazvu, no musela niečo urobiť. Bola zúfalá a toto bolo jediné riešenie. Ani sa neobzerala, aby sa presvedčila, či ho omráčila do bezvedomia, iba rýchlo liezla hore po rebríku. Otvorila padacie dvierka a vyzrela von z podpalubia.
Pohľad na bojujúcu posádku proti mužom komodora vôbec nebol príjemný. Mnoho mužov utŕžilo zranenia a rúbali sa hlava-nehlava, jeden cez druhého. Keď vyliezla hore na palubu, okamžite začala hľadať Hanamiyu s Kiyoshim. Netrvalo dlho a uvidela ich. Obaja bojovali jeden proti druhému na kapitánskom mostíku. Šable skrížené proti sebe, nenávistný pohľad v očiach, poskakovali okolo kormidla v ohromujúcom tanci, ich ostrie zacinkalo zakaždým, keď sa šable stretli. Chvíľu na nich hľadela s otvorenými ústami a rozšírenými očami, potom sa však spamätala a utekala ich smerom.
Srdce mala takmer v krku, komodor Kiyoshi si ju všimol a zakričal jej meno. Hanamiya tiež pozrel tým smerom, no obaja neprestávali šermovať proti tomu druhému. Ako ich tak oboch sledovala, pocítila vo vnútri akýsi zvláštny pocit. Akoby ju niečo trhalo zvnútra na kúsky. Chcela, aby prestali proti sebe bojovať.
"Prosím, už dosť!" Zakričala, keď už bola takmer pri nich.
"Vráť sa späť do podpalubia!" Nahnevane ju okríkol Hanamiya, ktorému sa len tak-tak podarilo uskočiť pred Kiyoshiho šabľou.
"Slečna Kame, pozor! Ste v nebezpeční!" Skríkol aj komodor a ona urobila presný opak toho, čo od nej obaja muži chceli.
Takmer skončila ako hlavný terč pre šermiarske umenie ich oboch. Stála pred nimi, obaja na seba mierili svojimi zbraňami a Kame tušila, že teraz nadišiel ten moment, aby si vybrala, na koho stranu sa postaví. Kiyoshi ju prišiel zachrániť a priviesť späť jej otcovi. Ak s ním pôjde, mohla by predísť ďalšiemu prelievaniu krvi. Ak ho poprosí, určite ušetrí zvyšok Hanamiyovej posádky. Bol tu však Hanamiya, ktorý sa jej možno nebude ochotný len tak ľahko vzdať. Ak chce ale zachrániť svojich mužov, nebude mať na výber.
Lenže ako sa rozhodnúť? S ktorým z nich ísť, keď jej srdce bilo splašene pri pomyslení na oboch mladých mužov? Bolo vôbec možné, aby prežívala rovnaké pocity v prítomnosti obidvoch? Vedela, že si musí vybrať. Môže to byť iba jeden z nich. Ale ktorý? Čo urobiť? Ako sa rozhodnúť?
* * *
Anywhere, in between
*
(klikni na jednu z možností, ktorú si vyberieš):
a) Kame sa rozhodne postaviť sa na stranu Kiyoshiho
~
b) Kame sa rozhodne postaviť sa na stranu Hanamiyu
* * *
Ešte raz ďakujem všetkým za prečítanie.
.jpg){kind=link}
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára