Farah's Wicked Mind: Zatúlaná

Ako ste si mohli všimnúť, konečne som sa prinútila k uverejneniu novej kapitoly k poviedke Zatúlaná. Tak snáď sa vám bude páčiť a nebude vás až tak moc nudiť, hoci sa tam nič extra zaujímavé nestane. Tuším, že mnohí čakáte konečne na nejakú poriadnu akciu, romantickú alebo whatever, ale ešte si budete musieť počkať. Madara sa tu ešte neobjaví, ale už sa k tomu pomaly ale isto blížime :D Nebojte sa, čoskoro sa ho už dočkáte, prvé stretnutie s ním musí byť epické ;)

Ozaj, rozhodla som sa, že ku každej kapitole pridám svoju vlastnú ilustráciu, takže v tejto kapitole má môj fanart k poviedke svoju premiéru. Rozhodla som sa pre Tobiramu s Mayou z jeden zo scén, o ktorej sa môžete dočítať nižšie. Snáď sa vám moje ilustrácie budú páčiť, nezabudnite vyjadriť názor v komentároch ;)

Neostáva mi nič iné, len popriať vám prijemné čítanie a poprosiť vás, aby ste ako vždy ignorovali chyby a otrasnú štylistiku. Táto kapitola bola narýchlo zbúchaná na kolene. Snáď sa tu objaví aspoň jediný koment, pretože komenty a feedbacky ma posúvajú dopredu. Takže nezabudnite sa vyjadriť :3

Kapitola druhá - Život v osade

ové ráno so sebou prinieslo šok. Hneď po prebudení sa Maya strhla, keď si uvedomila, že neleží vo svojej posteli. Všetko, čo sa odohralo, jej pripadlo ako jeden bláznivý sen. Chrápanie z vedľajšej miestnosti jej však naznačovalo, že naozaj nesnívala. Realita bola taká, že sa ocitla v minulosti a osoba, ktorá v spánku odfukovala, nebol nik iný ako jej ošetrovateľka Haruhi. Muselo byť ešte veľmi skoré ráno, keď mladá žena spala. Maya za posledné dni prespala toľko hodín, že ďalší spánok by asi už nezvládla.

Opatrne sa posadila. Zistenie, že ju celé telo už skoro vôbec nebolí, bolo uspokojujúce. Odvážila sa spustiť nohy z postele a zahompáľať nimi. Žiadna bolesť sa nedostavila. Len akési slabunké mravčanie, omnoho slabšie ako to včera. Chodenie jej problémy robiť určite nebude.

Poobzerala sa po miestnosti. Keďže jej telo zakrývali len veľké, hrubé obväzy, snažila sa vypátrať, kam sa podelo jej oblečenie. Našla ho. Viselo prevesené na akomsi starodávnom tenkom povraze. Haruhi bola zrejme natoľko ochotná, že jej šaty vyprala. Zdvihla sa teda z postele a vykročila vpred. Nohy mala ešte trochu stŕpnuté, keďže dlho ležala v posteli, ale inak sa pohybovala úplne bez problémov.

Zvesila zo šnúry svoju tmavomodrú bundu a zistila, že už je takmer úplne suchá. To isté platilo aj pre ostatné kusy oblečenia. Rozhodla sa teda, že tu nebude pobehovať zahalená iba v obväzoch a obliekla sa. Bolo jasné, že jej oblečenie nezapadalo medzi oblečenie ostatných, ktorí sa teraz okolo nej nachádzali. Biele šortky, sieťované šponovky, čierne tielko a tmavomodrá bunda pôsobili až príliš moderne na dobu, v ktorej sa ocitla. Najväčšiu starosť jej robila ochranná čelenka so znakom Listovej. V tejto dobe ešte nikto netušil, že vôbec nejaká Konoha niekedy vznikne. Preto nebolo moc múdre vystavovať znak na čelenke. Mohlo by to privolať mnoho otázok. Vymyslela to však šikovne: poskladala čelenku tak, aby nebolo vidno plechový štítok so znakom Konohy a uviazala si ju do vlasov ako šatku.

Vzdychla si. Čo teraz? Ktovie, kedy sa Haruhi zobudí. Začínal sa jej zmocňovať pocit hladu. Nepamätala si, kedy naposledy niečo vložila do úst. Jediné, čo by jej mohlo pomôcť, je vyjsť von a pohľadať niečo pod zub. Zamierila teda rovno k dverám.

Do očí jej udrelo ostré slnko. Nečakala, že vonku bude tak jasno. Zrejme už bolo viac hodín, ako si myslela. Keď si jej oči konečne privykli na to svetlo, zostala stáť medzi dverami s ústami dokorán v nemom úžase.

Nedokázala popísať, čo jej oči práve uvideli. Nachádzala sa pred ňou celá... Civilizácia. Osada Senju klanu by sa dala prirovnať k veľkej dedine. Malé domčeky a záhradky z dreva sa rozprestiali všade, kam Mayine oči dovideli. Nad tým všetkým sa týčili obrovské duby a topole. Fascinovane na tú scenériu hľadela. Nikdy predtým nevidela nič podobné naživo, poznala to len z rozprávania, ktoré počúvala na hodinách histórie v ninja akadémii, keď vyrastala v Konohe. Bol však ohromujúci rozdiel vidieť to všetko naživo.

Keďže bolo ešte skoré ráno, lúče slnka sa začali lenivo rozprestierať naprieč celou osadou a postupne osvetľovať drevené striešky domčekov. Osada Senju klanu sa pomaly prebúdzala k životu.

Mayinu pozornosť upútali dvere na najväčšej budove, ktorá stála oproti cez cestu blízko tej, z ktorej dievčina práve vyšla von. Dvere sa s vrzgotom otvorili a von vyšiel mladík so striebornými vlasmi, ktorého tvár už bola Mayi veľmi dobre známa.

Keď na jeho opálenú pokožku dopadli lúče slnka a jeho striebristé vlasy sa zaligotali vo svetle, stihla si ho dievčina lepšie prezrieť. Budúci Nidaime hokage - Senju Tobirama - bol tak isto ako jeho brat veľmi príťažlivý mladý muž. Maya predpokladala, že je od nej o trochu starší, ale zas nie o moc. Mal výrazné črty tváre, veľmi podobné Hashiramovi, pevnú bradu, rovný nos a úzke pery. Jeho tmavohnedé oči mali na rannom slnku takmer červený nádych a tvár mu zdobili tri značky v tvare tenkých liniek na lícach a brade. Strapaté vlasy sa mu na svetle ligotali ako striebristé páperie.

Chvíľu trvalo, kým zaregistroval dievčinu sledujúcu ho ako vdychoval svieži ranný vzduch. Jeho oči sa upreli na ňu. Maya očervenela, keď na nej spočinula ťarcha jeho pohľadu a pokúsila sa o nervózny úsmev.

"Dobré ráno..." Zarazila sa. Netušila, ako by ho mala oslovovať. Nidaime-sama nepripadala v úvahu, ešte ani len netušil, že jedného dňa sa z neho stane Hokage. Senju-sama jej pripadalo veľmi formálne a Tobirama-sama tiež tak.

"Dobré rano, Maya." Pozdravil ju mladík a prešiel svižným krokom k veľkým nádobám, ktoré ležali pred jedným z domčekov a pripomínali sudy s vínom. Keď sa Maya zahľadela pozornejšie, zistila, že sa v nich nachádza čistá voda a po tom, čo mladý Tobirama načrel dnu a opláchol si v jednom z nich tvár, zistila, že slúžia ako provizórne umývadlo.

Dievčina sa tiež opatrne priblížila k druhému zo sudov a nazrela dnu. Na hladine sa objavil jej vlastný odraz. Nebesky modré oči orámované hustými čiernymi riasami na ňu hľadeli s neskrývaným záujmom a jemnú dievčenskú tvár lemovali blonďavé takmer úplne rovné vlasy.

Opatrne si nabrala do dlaní trochu vody. Musela v sebe potlačiť prekvapené zastonanie - voda bola ľadová! Nebola zvyknutá na oplachovanie sa v tak moc studenej vode, ale keďže v dobe, v ktorej sa teraz nachádzala to bolo bežné, musela si začať zvykať.

Umyla si tvár a trochu upravila vlasy. Odraz na hladine jej poslúžil namiesto zrkadla. Keď bola s úpravou ako-tak spokojná, zdvihla zrak opäť na mladíka, ktorý sa díval priamo na ňu. Keď sa ich oči stretli, rýchlo uhol pohľadom a odkašľal si.

"Ako sa vlastne cítiš?"

"Už je to omnoho lepšie, ďakujem." Nesmelo sa na neho usmiala.

"To je fajn. Haruhi odviedla dobrú prácu, keď si spomeniem na to, že v akom stave sme ťa našli..."

"Som jej za to veľmi vďačná. Vlastne aj vám."

"To nestojí za reč," snažil sa Tobirama pôsobiť skromne a ledabolo mávol rukou.

"Ale áno, zachránili ste mi život."

"No, každopádne som rád, že už je ti lepšie."

Dievčina mu opäť venovala jeden zo svojich úsmevov a prikývla hlavou. Mladík sa stle tváril vážne. V tom sa ozval jej žalúdok, ktorý zo seba vydal hlasné zúfalé zvuky, ktoré signalizovali hlad.

Maya očervenela a chytila sa za brucho. Tobirama sa prvý raz uškrnul.

"Vidím, teda skôr počujem, že si hladná. Zrejme je tomu už dlho, čo si naposledy niečo jedla..." Skonštatoval.

"Máš pravdu. Haruhi ešte spí, tak som sa pokúšala nájsť si niečo na jedenie sama." Ospravedlňujúco sa na neho pozrela.

"Nemusíš sa báť, o chvíľu sa zobudí aj Hashirama a pôjdeme zohnať niečo na raňajky."

Hneď ako to dopovedal, dvere, z ktorých vyšiel sa s vrzgotom otvorili a v nich sa objavil starší mladík s dlhými tmavými vlasmi.

S obrovským zívnutím sa začal naťahovať a precvičovať si stuhnuté končatiny. Keď si všimol, že nie je sám, ktorého ranné slnko vylákalo von, s veselým úsmevom pozdravil.

"Dobré ráno, Maya, Tobi. Čo tak skoro hore?"

"Vieš dobre, že vždy vstávam zavčasu ráno. Skôr ja som prekvapený, že si sa zobudil tak skoro." Odpovedal mu jeho brat.

"A ty, Maya?" Hashirama sa pozrel na dievčinu, ktorá stála vedľa strieborno-vlasého.

"Hádam, že som toho naspala už dosť." Odvetila mu.

Hashirama sa zasmial a s úsmevom vykročil k sudom s vodou. Rovnako ako jeho brat pred tým, aj on absolvoval rannú očistu a potom sa s neskrývaným nadšením obrátil na svojho mladšieho súrodenca.

"Tak čo? Pripravený na lov?"

Maya prekvapene pozrela na staršieho Senju.

"Lov? Vy idete loviť zvery?" Spýtala sa zvedavo.

"Samozrejme. Potravu si buď dopestujeme, ulovíme alebo využijeme zvieratá, ktoré chováme." Odpovedal jej mladší chlapec a ona uznanlivo prikývla.

"Čo zvyčajne lovíte?" Zvedavosť ju prinútila pýtať sa ďalej.

"To je rôzne," zamyslel sa Hashirama. "Zvyčajne srnky, jelene, niekedy stretneme aj medveďa a keď máme zlý deň, tak natrafíme len na zajace alebo bažanty."

"Môžem ísť s vami?" Vypadlo z dievčiny skôr, ako sa stihla zastaviť. Veľmi ju zaujímalo vidieť prvých dvoch Hokage v akcii.

Obaja mladíci sa nervózne pozreli na seba a potom na dievča pred nimi s očakávaním a nádejou v tvári.

"No, vieš... Asi to nie je najlepší nápad," začal Tobirama.

"Ešte si sa úplne neuzdravila a okrem toho, lov je nudná chlapská záležitosť, nebavilo by ťa to." Doplnil svojho brata Hashirama.

Maya trochu sklamane zvesila plecia, ale musela uznať, že majú obaja pravdu. Ešte nebola v úplne perfektnej kondícii a po tak vážnom zranení by sa nemala moc namáhať.

"Ale nemaj strach, keď ti bude lepšie, niekedy ťa vezmeme so sebou, alebo aj na hliadku, aspoň uvidíš všetky pozemky, ktoré patria nášmu klanu." Venoval jej Hashirama jeden z úsmevov, z ktorých ju zahrialo pri srdci. Spokojne prikývla.

"Kým sa vrátime, môžeš ísť pozrieť, či sa Haruhi už neprebudila a prípadne jej pomôcť s prípravami na raňajky." Pridal s Tobirama a už sa zberal na odchod.

"Dobre, budem sa tešiť, keď ma vezmete so sebou." Odvetila im dievčina a pomaly sa vybrala naspäť do domčeka, z ktorého vyšla.

Obaja mladíci si na plecia vyhodili zbraň a vydali sa smerom k hustej hore.

"Veľa šťastia pri love." Zakričala za nimi Maya a s úsmevom vošla do nemocnice z ktorej sa už neozývalo pravidelné chrápanie. Haruhi musela byť už hore.

"Dobré ráno, pacient. Vidím, že už ti je lepšie." Usmievala sa na ňu mladá žena, ktorá si práve česala vlasy a doširoka zívala.

"Dobré aj vám, Haruhi-san." Odvetila jej.

"Nevieš náhodou, či dnes Tobi a Hashi pôjdu na lov?" Spýtala sa Haruhi.

"Náhodou viem! Už odišli, stretla som ich skoro ráno, keď som vyšla von na čerstvý vzduch."

"Ach, tí dvaja si dnes nejako moc privstali. No, každopádne, keďže už odišli loviť, zrejme by bolo na čase, aby som šla ženám pomôcť s prípravou raňajok." Zamyslela sa staršia žena.

"Čo bude na raňajky?" Vyzvedala mladšia.

"Pomôžeme ženám v osade s prípravou chleba." Usmiala sa Haruhi.

"Chlieb? Vy si pečiete chlieb?" Maya bola príjemne prekvapená. Domáci pečený chlieb bolo niečo, čo práve v tej chvíli znelo viac než lákavo.

"Pomôžeš mi teda?"

"Samozrejme. Síce som chleba ešte nepiekla, ale snáď mi to pôjde." Prikývla blondínka.

"Skvelé, nie je to nič ťažké, naše kuchárky to zvládajú ľavou zadnou. Tak by sme sa už aj mohli pohnúť, nech nezačínajú bez nás." Popohnala ju Haruhi k dverám a Maya s očakávaním vyšla z domčeka smerom tam, kam ju staršia žena navigovala.

***

Keď Maya sedela vonku pred ohňom spolu s Haruhi a ďalšími troma ženami zo Senju klanu a spolu dávali pozor na to, aby sa chlieb, ktorý dali piecť pripravil správne, jej žalúdok jej stále dával najavo, že už by mohla niečo aj zjesť.

Odkedy odišli s Haruhi za ostatnými pomôcť, ubehlo už dosť času. Príprava cesta im trvala dlhšie, ako dievčina pôvodne myslela. V týchto dobách nepoznali niektoré suroviny, ktoré poznala dievčina zo svojho obdobia a iné zase museli pripraviť špeciálnym spôsobom, ktorý zabral dosť času.

Teraz však bolo všetko už pripravené a chlieb sa pomaly dokončoval v provizórnej peci, ktorá sa v osade nachádzala. Väčšina jej obyvateľov sa už zobudila, keďže slnko už bolo vysoko na oblohe. Každý obyvateľ sa chopil svojej práce a Maya bola fascinovaná životom, ktorý tu ľudia viedli.

Zoznámila sa s ďalšími príslušníkmi Senju klanu a každý z nich sa jej veľmi pozdával. Všetko to boli milí a srdeční ľudia. Mnoho z nich si ju prekvapene obzeralo, z čoho bola zo začiatku dosť nesvoja, ale Haruhi jej vysvetlila, že je to kvôli jej výzoru. Maya nezapadala do Senju klanu kvôli svojím svetlým vlasom, bledej pokožke a nebesky modrým očiam. Preto si ju každý obzeral. Keď sa však s miestnymi zoznámila, všetci k nej boli priateľský a zdvorilý.

Chlieb už začal rozvoniavať a kuchárky skonštatovali, že je správny čas vybrať ho z pece. Napiekli ho dosť pre celú osadu a ešte by mohli rozdať aj potulným okoloidúcim, ak by sa nejakí objavili. Maya začala premýšľať, ako dlho ešte potrvá, kým sa bratia Hashirama a Tobirama vrátia z lovu.

Ako na zavolanie sa z okraja lesa vyrútili dve postavy. Keď sa priblížili k skupinke, ktorá práve doukladala chlieb na veľké tácne, Maya si všimla, že niečo nie je v poriadku. Hashirama kríval, čo bolo vidieť už z diaľky, no keď sa priblížil k nim, zhrozila sa.

Starší Senju bol zranený. A nevyzeralo to práve najkrajšie. I napriek zraneniu však niesol cez plece prehodený úlovok z poľovačky - zabitú srnku. Tobirama ho podopieral a pomohol mu zviera zložiť pred domčekom v osade, ktorý slúžil ako kuchyňa. Potom sa otočil k Haruhi.

"Budeme potrebovať tvoju pomoc. Hashirama potrebuje ošetriť."