FF Edmonton Oilers - Kapitola 3

J o r d a n

nešné rozkorčuľovanie malo byť ako každé iné. Netešil som sa. Už dlhší čas som mal pred každým našim zápasom zvláštny, ba až nepríjemný pocit. Nechápte ma zle – to, čo robím, milujem. Mám tú najlepšiu prácu na svete – hrať profesionálne šport, ktorý som od malička zbožňoval. Niekedy však nastanú také chvíle, keď nie všetko ide podľa vašich predstáv. A my sme také chvíle zažívali už prekliate dlho. Nedarilo sa nám. Neboli sme dobrí, priznávam to. Nebyť tých fanúšikov, ktorí tam vonku na nás čakali, asi by som dnes nevystrčil zo šatne ani päty.

Preto, keď sme mali vykorčuľovať na ľad kvôli rozcvičke, v žalúdku som mal dosť nepríjemné motýle. Snažil som sa tváriť normálne, aby som neznervózňoval ostatných chalanov. Hallsy mal dnes tiež mimoriadne pochmúrnu náladu, inokedy sa mu huba nezatvorí, ale dnes to bolo o inom.

Jediný, kto nás hnal dopredu, bol Nuge. Keď sme vychádzali z tunela na ľad, každého počastoval poplácnutím po chrbte. Mňa pre zmenu šťuchol medzi rebrá a keby som dnes nemal takúto skleslú náladu, možno by som mu to aj oplatil.

Neviem prečo, ale nechcelo sa mi dnes korčuľovať. Vôbec som sa na tento zápas netešil. Nashville je veľmi ťažký súper. Nedokázal som si seba samého ani len predstaviť, že by som dal gól. Bolo to všetko nanič.

Trochu sa mi podarilo uvoľniť sa po tom, ako moje korčule zaškrípali o ľad. Chalani začali krúžiť dookola okolo celého klziska a ja som sa pridal k ním. Podľa toho, ako sa hala ozývala, som usúdil, že je napoly zaplnená divákmi. Nechcel som sa na nich pozerať, pripomínali mi, čo všetko dnes leží na mojich pleciach

.

Radšej som sa díval pod nohy popri tom, ako som korčuľoval. Dobre som urobil, pretože Hopkinsovi sa zrejme zdalo veľmi vtipné, keby ma potkne a tak mi pod nohy nastavil svoju hokejku. Pokazil som však tomu malému zasranovi radosť, keď som si ju všimol a poľahky preskočil. Muselo to byť veľmi vtipné, zrejme som vyzeral akoby som preskakoval nejakú vatru, keďže si môj počin vyslúžil pobavené zvuky z hľadiska. Konečne som sa odvážil zdvihnúť zrak k našim fanúšikom.

Prvé, čo mi udrelo do očí, bola masa ohnivých vlasov. Ich majiteľ alebo lepšie povedané majiteľka sa chichúňala, zrejme si tiež všimla moje ladné pohyby na ľade, za ktorých prezentáciu vďačím Hopkinsovi. To mi pripomenulo, že si to s ním potom musím vybaviť. Aby som však pokračoval tam, kde som skončil. Osoba s červenými vlasmi sedela medzi našou a hosťovskou striedačkou, pár sedadiel nad nimi. Nikdy som ju tu pred tým nevidel. Na zápasy nám síce chodí veľa mladých dievčat, ale tieto vlasy by som si všimol a pamätal.

Vyzerala inak ako ostatné. Trochu zmätene, ako keby sem ani nepatrila. Väčšinou naše fanúšičky revú z plných pľúc a mávajú transparentmi, ktoré si vyrobia pre svojich NHL idolov. Ona sedela pokojne, ako keby ani nebola v hale plnej hokejových priaznivcov.

Jej vzhľad sa tiež odlišoval od toho, na aký som zvyknutý od fanúšičiek. Väčšina z nich sa na zápasy vyoblieka, preženie to s make-upom a podobnými babskými záležitosťami a nikdy nevynechajú možnosť ukázať výstrih, alebo promenádovať sa po aréne vo vysokých opätkoch.

Toto dievča mal ona sebe úplne obyčajné, nevýrazné šaty, také, aké sa očakávajú od človeka, ktorý sa vyberie fandiť na hokejový zápas. Dokonca nemala na sebe ani nič s našim logom. Zrejme sa nepokúšala nijak zaujať, čo bolo pre fanúšika ženského pohlavia v jej veku dosť nezvyčajné. Iba tam tak sedela, neupravená s mierne strapatými vlasmi a tvárila sa, akoby na niečo čakala.

Zrazu ma pristihla, že sa na ňu dívam dlhšie, ako by som zrejme mal a na tvári sa jej usadil zmätený výraz. Otočila sa za seba, akoby bola prekvapená, že sa pozerám práve na ňu a keď za sebou nenašla nič zaujímavé, čo by mohlo zaujať moju pozornosť okrem nej, znovu obrátila svoju ešte zmätenejšiu tvár ku mne. Bolo to také vtipné, až to bolo roztomilé. Musel som sa sám pre seba uškrnúť. Niečo takéto som nečakal.

Väčšinou, keď nadviažem očný kontakt s nejakou dievčinou tu na štadióne, tak mi automaticky posiela vyznania lásky pomocou telepatie alebo gestikulácie. Táto sa však tvárila zmätene. Bolo to naozaj roztomilé.

Keď sme skončili s rozcvičkou, nastal čas pobrať sa naspäť do šatní, vypočuť si múdre slová trénera a povzbudenie do bitky a čakať na začiatok zápasu. Neodpustil som si ešte jeden pohľad k červenovláske v hľadisku a prešiel tunelom do šatní. Dnes sa budem snažiť vydať zo seba maximum. Kvôli nej. Vyzerala, že sa trochu nudí, tak jej ukážem, ako sa hrá poriadny hokej. To sa mi však ľahko povie. Kam sa podel môj predošlý negativizmus? Koho chcem klamať? Bude to peklo, no kým to neskúsime, nezistíme.

A m é l i a

Už som spomínala, ako moc zbožňujem bufety v Rexall Place? Nie? V skutku sú úžasné. Majú tu hranolčeky za takú istú cenu ako napríklad v Burger Kingovi a k nim dostanete syrové krokety a stredný nápoj v cene. A pivo? O tom ani nebudem radšej hovoriť, myslela som, že tu budú omnoho horšie ceny. Škoda, že ešte nemáme s Nathanom ani jeden 21.

Na svoje miesta sme sa vracali obaja s plnou náručou jedla a plastovými pohárikmi sódy, ktoré sa nám takmer povylievali. Dnešný zápas nielen že si užijem, ale nebudem ani hladná. Pripomeňte mi, že sa musím nášmu vedúcemu v supermarkete poďakovať, že mu napadlo primiešať medzi tú kopu bezcenných papierov lístky na hokej. A taktiež poďakujem svojim kolegyniam, že boli také láskavé a pobili sa o poukazy na masáž a tieto úžasne lístky nechali na spodku kopy pre mňa.

Keď komentátor oznámil začiatok zápasu, atmosféra v hale zhustla. Poobzerala som sa okolo seba a všimla som si, že sa medzičasom takmer všetky miesta zaplnili a more fanúšikov teraz povzbudzovali Oilers, čo im sily stačili. Na to všetko, ako sa o Edmontone vraví, že sa im v NHL nedarí, tak fanúšikov tu bolo viac ako dosť. Ich dobrá nálada pohltila aj mňa a keď hráči vykorčuľovali na ľad, vyskočila som spolu s Nathanom zo svojej sedačky a nadšene poskakovala a kričala na slávu Oilers.

Počas hymny som hrdo stála s rukou na hrudi a spievala slová, čo inokedy nerada robím. Fanúšikovia však vytvorili takú atmosféru, že človek musel spievať aj keď nechcel. Celou halou sa niesli slová známej piesne Oh, Canada a ja som cítila také zimomriavky, ako keď zažívate niečo skvelé a vzrušujúce.

Keď začalo prvé vhadzovanie v strede klziska, fanúšikovia prepukli v šum a povzbudzovanie. Mala som pocit, ako keby sa nachádzam v obrovskom úle, kde naraz bzučia stovky včiel. Zápas bol odštartovaný v plnom prúde a hokejisti pomaly začali ukazovať svoje schopnosti a pripomínať fanúšikom, prečo si zaplatili, aby tu dnes mohli byť.

Na úvodný gól sme nemuseli čakať ani päť minút. Bohužiaľ padol z hokejky hráča Nashville, čo bol náš protivník. Halou sa nieslo hlasné bučanie a pískanie, ľudia zrejme neboli príliš nadšení, že tím, ktorý skóroval nebol ten, ktorému fandili. Ale taký je hokej. Mne osobne to žily až tak veľmi netrhalo. Áno, chcela som, aby vyhrali „naši“, ale ešte len bol začiatok zápasu a jeden gól podľa mňa nič neznamená.

Celý čas som na ľade hľadala hráča s číslom 14. Moje oči sledovali každý jeho pohyb. Bol šikovný, snažil sa pretlačiť sa dopredu, nahrávať spoluhráčom a strieľať na bránku, no všetky ich pokusy boli zblokované obrancami Predátorov. Následok bol taký, že po prvej tretine odchádzali Oileri nespokojní do šatní za stavu 2 : 0 pre Nashville.

Počula som, ako pár ľudí za nami nadávalo a sťažovalo sa, že zbytočne vyhodili peniaze za lístky na tak mizerný zápas. Toto sa mi nepáčilo. Nemám rada takých ľudí, ktorí fandia iba vtedy, keď sa vyhráva. Ja som v sebe živila nádej, že to stále môžu otočiť.

„Čo hovoríš na zápas?“ Spýtal sa Nate, keď sme si obaja po povzbudzovaní sadli a ja som si odpila z mojej sódy.

„Super! Vôbec nevadí, že prehrávame. Strašne sa mi to tu páči, je tu super atmosféra a občas sme mali aj šance skórovať, taká škoda, že to nevyšlo!“ Vyliala som mu svoju malú fanúšikovskú dušičku ako na dlani. Vôbec som nečakala, že tento zápas budem tak moc prežívať. „A ty?“ Dodala som, aby som sa nerozplývala iba ja sama.

„Nie je to najhoršie. Snažia sa, hlavne tí mladí. Nugent-Hopkins mal niekoľko šancí, dostal dobré nahrávky. Snáď sa im bude v druhej tretine dariť viac.“

„Snáď,“ prikývla som a hodila do úst zvyšok hranolčekov, ktoré mi zo sledovania zostali.

J o r d a n

„Takže, ty, Ryan, pôjdeš a zoberieš puk a keď okolo teba prejde Jordan, tak...“ Čo má Nuge urobiť s pukom ďalej, som sa už nedozvedel. Moja myseľ zablúdila preč prv ako stihol tréner svoju vetu dokončiť.

Vôbec som sa nemohol sústrediť. Nielen, že sa nám táto prvá tretina vôbec nevydarila, ešte k tomu som si všimol, že červenovláska v hľadisku sa náramne zabávala s nejakým mladým faganom, možno to bol jej priateľ. Prežívala všetky naše šance a zrejme dostávala mini-infarkty zakaždým, keď bol puk nebezpečne blízko k našej bránke. Vyzeralo to, že si zápas užíva i napriek tomu, že sme podávali mizerný výkon.

Chcel som to zmeniť. Chcel som, aby videla aké to je, keď na ľad nastúpia skutoční Edmoton Oilers a začnú valcovať súpera. Chcel som, aby mala skutočný dôvod na radosť. Zaumienil som si, že hneď ako sa dostanem na ľad, urobím všetko pre to, aby som jej dal skutočný dôvod zakričať si z plného hrdla od radosti. Nechápal som, že prečo mám takú potrebu potešiť cudziu osobu, ktorú som videl prvý raz v živote. Proste tomu bolo tak.

„Počúvaš, Ebs?“ Drgol do mňa lakťom Hall a ja som sa vrátil myšlienkami späť do šatne. Niekoľko pohľadov sa otočilo mojim smerom. Aj tréner si asi všimol, že nedávam pozor.

„Eberle, rozumel si?“ Spýtal sa s prísnym pohľadom. Nasucho som preglgol a prikývol.

„Jasná vec.“

„Dobre, ešte nie je nič stratené, takže zdvihnite zadky a ide sa makať, táto tretina musí byť lepšia ako predošlá.“ Dostali sme od nášho vedúceho pokyny a všetci sme sa hromadne zdvihli, plní odhodlania, že musíme skóre aspoň vyrovnať. 

Keď som vykorčuľoval naspäť na ľad, naši fanúšikovia nás opäť nesklamali. Znovu bol náš príchod sprevádzaný veľkými ováciami a to mi dodalo aspoň trochu sebadôvery. Opäť som mysľou zablúdil k istej diváčke, ktorá sedela medzi tým morom povzbudzujúcich ľudí a stále si v duchu opakoval, že sa musím vzmužiť, pretože sa na mňa díva.

Začala sa druhá tretina a všetci sme sa snažili vydať zo seba čo najviac. V polovici druhej tretiny, keď sme už za sebou mali niekoľko vylúčení a pár šancí z oboch strán sa mi konečne podarilo ukoristiť puk. Ocitol som sa takmer pred brankárom Nashville a v ceste mi stál iba jeden obranca. Kútikom oka som si všimol, že sa ku mne blíži Nuge, ktorý sa dostával do výborného postavenia. Mal som iba dve možnosti: nahrať puk Ryanovi, čím by sa zvýšila naša šanca skórovať, alebo majetnícky si nechať puk pre seba a pokúsiť sa skórovať na vlastnú päsť, čo by mohlo byť omnoho ťažšie.

V istú chvíľu som chcel vystreliť na bránku sám, chcel som to byť ja, kto vsieti gól a koho budú všetci fanúšikovia oslavovať. Chcel som, aby ma videla, aby si ma všimla. Ale nemuselo by sa mi to podariť a nechcel som premrhať takú šancu. Preto som sa nakoniec rozhodol, že puk prihrám Ryanovi.

Moje rozhodnutie prinieslo ovocie, keď môj spoluhráč puk šikovne zachytil a poslal ho ponad pravé plece brankára Nashville priamo do bránky. Celou halou sa niesol ohlušujúci výkrik a hromadný potlesk. Fanúšikovia boli vo vytržení. Konečne sa nám podarilo skórovať a dali sme im dôvod na radosť.

Moje oči ihneď zablúdili k červenovlasej diváčke, kvôli ktorej som sa tak snažil. Všimol som si, že radostne poskakovala a objala svojho spoločníka, s ktorým bola na zápase. Vidieť ju tešiť sa z gólu bolo pre mňa veľké zadosťučinenie a teda ma vôbec nemrzelo, že gól som nedal ja, ale Nuge. Aspoň som si pripísal bod za asistenciu. Zaumienil som si však, že jeden bod nestačí, dnes musím predviesť ešte viac, musím zo seba vydať maximum.

A tak, keď sme po skončení druhej tretiny odchádzali z ľadu, stav bol stále 2 : 1 pre Nashville, no už sme sa o krok priblížili k tomu, aby sme konečný stav zvrátili v náš prospech a ja som neprestával veriť, že červenovláska dnes ešte uvidí, ako hrá Jordan Eberle. 

<< kapitola 2  | kapitola 3 | kapitola 4 >>