mélia, mohla by si, prosím prísť zaskočiť do pokladne?“ Prevrátila som očami, keď sa reproduktormi niesol zvuk môjho mena. Označkovala som cenovkou poslednú tubičku šampónu, hodila značkovač do košíka a vybrala sa smerom k pokladniam.
V tomto supermarkete nikdy nemali dostatok predavačiek, a preto sme my, brigádnici stále museli behať
hore – dole a zaskakovať v pokladni. Človek by povedal, že do takejto podúrovňovej predajne nevkročí ani noha, ale vyzeralo to tak, že ľudia, ktorí bývali v okolí, stále potrebovali rýchlo niečo dokúpiť na poslednú chvíľu, a tak stále zvonil zvonček, ktorý označoval, že niekto vošiel alebo vyšiel von.
Cestou do pokladne som stretla Zekkeho, môjho spolupracovníka, tiež študenta, ktorý bol natoľko hlúpy ako ja, aby strávil celé jesenné prázdniny privyrábaním si. Zekke nastúpil do práce týždeň predo mnou a bol to on, kto ma v tomto supermarkete oboznamoval so všetkým, ako to tu chodí. Ospravedlňujúco sa na mňa usmial, keď videl, s akou nechuťou si to šiniem k pokladniam.
Keď som konečne sadla za pokladňu, z vedľajšej kasy sa na mňa mračila Gwenda – stará dievka v stredných rokoch, ktorá tu pracuje už vyše 12 rokov. Radšej by som spáchala harakiri, ako keby tu mám stráviť čo i len viac ako jedno leto. Gwenda bola typickým príkladom choroby z povolania. Snažila som sa však nenechať jej prítomnosťou vyviesť z rovnováhy. Mechanicky som nahadzovala ceny do pokladne, prijímala platby a vydávala, priala každému pekný deň a pozývala ich, aby sa k nám vrátili znovu.
Keď odbila 6-ta hodina večerná a moja šichta sa skončila, myslela som, že dnes sa už nič zaujímavé neudeje. To bolo dovtedy, kým neprišiel do šatní, kde sme sa s Gwendou a ďalšími spolupracovníčkami vyzliekali z pracovného odevu, náš šéf.
„Odmeny zamestnancom.“ Zašomral takým tónom, ako keby nám prial len to najhoršie a hodil na lavičku v šatni hŕbu rôznych papierikov. Moje kolegyne zo supermarketu sa na ne vrhli ako horda hladných supov, zatiaľ čo ja som stála pri mojej skrinke a čakala, kým príde rad aj na mňa. Odmeny zamestnancom sa v tomto reťazci vyplácajú vo forme rôznych poukazov, zľavových kupónov, stravných lístkov a iných cenných lístkov.
Dámy si z kôpky povyberali to, čo sa im hodilo - poukazy na masáž, zľava v stravovacích zariadeniach, lístky do divadla a rôzne iné veci. Keď som sa ku kôpke dostala ja, zostali tam len nejaké stravné lístky, tak som ich všetky vzala. Aké bolo moje prekvapenie, keď som medzi stravnými lístkami našla úplne naspodu niečo zaujímavejšie – dva lístky na hokejový zápas. Hodnú chvíľu som stála uprostred šatne a prekvapene hľadela na lístky v mojich rukách. Boli na zápas Edmontonu – nášho domáceho tímu proti Nashvillským Predátorom. Zápas sa mal konať budúci štvrtok večer.
Ešte nikdy som nebola na skutočnom NHL zápase. Šport ma nikdy nejako zvlášť nezaujímal, ale občas som v telke pozrela, ak dávali nejaký zaujímavý zápas. Väčšinou ma však zaujímali len finálne boje o Stanley cup a aj tie som sledovala len tak sporadicky.
O náš domáci NHL tím som sa nikdy nijako zvlášť nezaujímala. Jednak som nikdy nemala peniaze na to, aby som si mohla dovoliť ísť na zápas, a taktiež z mojich kamarátok a známych nikoho hokej nezaujímal.
Teraz som však zvierala dva lístky na zápas Oilerov a premýšľala, koho by som nahovorila, aby so mnou šiel budúci štvrtok večer. Rozhodne som chcela lístky využiť, keďže boli zadarmo. Nevedela som však prísť na jedinú osobu, ktorá by bola so mnou ochotná na ten zápas ísť, aj keď by nemusela nič platiť.
„Jasné, Nathan!“ Vyslovila som nahlas meno môjho bratranca. Veľmi dlho sme sa nevideli, keďže naše rodiny sa stretávali len zriedkavo. Väčšinou pri tých najvýznamnejších rodinných oslavách a stretnutiach. Pravdu povediac, už som ho nevidela takmer 3 roky. Nathan je odo mňa o 2 roky mladší, takže ešte stále študuje strednú. Spomenula som si, že hráva hokej za svoju školu a tým pádom, by ho mohol takýto NHL zápas zaujímať. Ak už on so mnou nepôjde, tak už nikto.
Bola som rozhodnutá, že keď prídem domov, zatelefonujem tete a strýkovi a pokúsim sa Nathana presvedčiť, aby sa so mnou išiel na ten zápas pozrieť. Toto je ponúka, ktorá sa tak ľahko neodmieta.
„Dobrý, strýko Rob? To som ja, Amy. Chcela by som sa spýtať, či je Nathan doma.“ Ozvala som sa do telefónu, keď som doma vo svojej izbe vytáčala číslo k Nathanovi domov.
„Ah, ahoj, Amy! Ako sa máš? Čo prázdniny? Nathan nie je doma, ale môžeš mu nechať odkaz.“ Strýkove slová ma trochu sklamali, ale nič nebolo stratené, ešte stále je šanca, že Nathan bude súhlasiť.
„Vieš čo, strýko, mám sa fajn, pracujem ako brigádnička v supermarkete, tu – blízko našej štvrte je taká menšia predajňa. Nesťažujem sa. To som chcela, že v práci sme dostali zadarmo lístky na hokejový zápas Edmontonu a keďže nemám s kým ísť, myslela som, že by to Nathana mohlo zaujímať. Ak sa správne pamätám, tak hráva občas na strednej hokej, takže by som bola veľmi rada, keby súhlasil a na ten zápas so mnou išiel.“ Prezradila som mu, čo je vo veci.
„To je skvelé, Amy! Odkážem mu to, určite sa poteší, Nathan je veľký fanúšik Oilers. Myslím, že určite nebude proti. Poviem mu, že nech ti zavolá naspäť, keď sa vráti domov. A inak čo nové?“ Spýtal sa zdvorilostnú otázku.
„Inak je všetko po starom. O týždeň mi končia prázdniny a máme toho v škole veľmi veľa, tak sa pomaly učím,“ toto posledné nebola tak celkom pravda. „Ale už budem musieť končiť, som unavená z práce a matka chcela aby som jej s niečím ešte pomohla. Tak sa majte a pozdravujem všetkých, aj tetu.“ Snažila som sa telefonát ukončiť.
„Samozrejme, maj sa aj ty, prajem veľa šťastia, nech ťa na tú univerzitu vezmú a pozdrav rodičov.“
„Dovidenia.“ Odzdravila som a položila telefón.
Unavená som zapla telku, ľahla do postele a po pár minútach zaspala.
Keď som sa na druhý deň vrátila domov z práce a zapla odkazovač, čakala ma tam správa od bratranca.
„Amy? Ahoj, to som ja, Nathan. Tatko mi hovoril o tých lístkoch, čo si dostala. To je senzácia! Som veľmi rád, že si sa nám ozvala, rád s tebou na ten zápas pôjdem, Oilers by som si veľmi rád pozrel. Už som ťa nevidel veľmi dlho, tak sa na teba teším. Zatiaľ sa maj a zavolaj mi, keď tento odkaz dostaneš, dohodneme sa na tom štvrtku. Odkáž vašim, že ich naši pozdravujú. Pa, vidíme sa vo štvrtok. Pííííp.“
Od samej radosti som si musela až poskočiť. Všetko vychádzalo podľa plánu. Vo štvrtok pôjdem na skutočný NHL zápas a uvidím hrať hokej v akcii so svojim bratrancom. Konečne aspoň niečo zaujímavé cez tieto nudné prázdniny. Už som sa nemohla dočkať.
prológ <-- | kapitola 1 | --> kapitola 2
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára