Serenáda z pekla

Ahojky!

Rozhodla som za, že sem uverejním moju prvú jednorázovku. Poviedku What a Girl wants som zrušila, lebo sa mi vôbec nepáčila, bola príšerná. Práve však pracujem na novej kapitolovke. Zatiaľ je však iba v štádiu vývoja v mojej hlave, tak majte strpenie. Rozhodla som sa však, že uverejním túto jednorázovku. Pokúšala som sa o trochu romantiky, ale no ehm... moc sa mi to asi nevydarilo.

No však si to prečítajte a sami posúďte. Prosím neukameňujte ma, nie je to nič extra. Ja z toho nemám moc skvelý pocit, no vám sa snáď bude aspoň trochu páčiť. Hovorím, že ja moc písať neviem, takže nečakajte nič moc. Hlavnou postavou je Hermiona a ... nechajte sa prekvapiť ;)

Keďže nemám beta-readera, je možné, že sa v texte vyskytnú nejaké chyby. Prosím, ignorujte ich :D Príjemné čítanie a komentujte pls.

Serenáda z pekla

Hermiona sedela za stolom a roztrasenou rukou písala niečo na hárok papiera. Hlavou jej vírilo množstvo myšlienok. Tmavomodrý atrament sa leskol a miešal so slzami, ktoré jej stekali po lícach. Myslela na to všetko, čo sa udialo pred necelým rokom. Na tie príšerné udalosti, ktoré predchádzali pádu Kniežaťa temnôt. Na ten strašný okamih, keď stratila lásku svojho života. Keď sa rozchádzala s Ronom sľúbila si, že už žiadnemu človeku nedovolí, aby ju takto trápil. Že sa už nikdy nezamiluje. Ach, aká len bola vtedy hlúpa a naivná. Ako sa mohla do neho zamilovať? Do človeka, ktorého nenávidela a ktorým pohŕdala. Do človeka, ktorý pre ňu znamenal všetko...

***

Členovia Fénixovho rádu už dlhší čas pátrali po úkryte Voldemorta a jeho verných. Po Dumbledorovej smrti prijal rád aj nekvalifikovaných čarodejníkov, ktorí ešte neukončili školskú dochádzku. Potrebovali každého zdatného človeka, ktorý aspoň trochu dokázal čarovať. Harry, Ron a Hermiona sa samozrejme pridali tiež. Chceli to konečne ukončiť. Ukončiť to utrpenie a prelievanie nevinnej krvi. Voldemort bol zo dňa na deň silnejší a jeho armáda sa rozrastala. Nastali naozaj ťažké časy. Kedže Dumbledore bol mŕtvy a ministerstvo na dne, všetci aurori pracovali dňom i nocou.

...

Bol letný piatkový večer.Hermiona a Ron sedeli v hlavnej miestnosti Fénixovho rádu. Práve sa zhovárali, keď do izby vtrhol Harry a zvolal:

"Našli sme ich! Našli sme miesto schôdze smrťožrútov! Neďaleko Little Hanglot je cintorín. Tam majú dnes poradu." Ron i Hermiona sa najskôr tvárili nechápavo, ale potom obaja vyskočili zo stoličiek a pobrali sa za Harrym, ktorý sa odmiestnil.

Ešte teraz cítila to vzrušenie a napätie, ktoré sa jej vtedy zmocnilo. Myslela si, že ich dokážu zastaviť! Ako strašne sa len mýlila. Aká bola naivná. Vtedy by ju ani vo sne nenapadlo, že sa do jedného z nich zamiluje.

Spolu s ostatnými členmi rádu sa z ničoho nič objavili uprostred tmavého cintorína. Vietor im šľahal do tváre a po celom mieste sa rozliehal zlovestný šepot. Všetci sa rozbehli k skupine postáv v čiernych plášťoch a maskách. Zaklínadlá lietali vzduchom sťa vystrelené šípy. Voldemortovi služobníci však boli v prevahe. Voldemorta však nikto nevidel. Zrejme sa odmiestnil do bezpečia. Členovia rádu sa postupne dali na útek.

...

Hermiona práve zneškodnila jedného smrťožrúta, keď ju zozadu zasiahlo zaklínadlo a zrazilo ju na zem. Prútik jej vypadol z ruky a neznámy útočník ho šikovne privolal k sebe. Pokúsila sa nenápadne pohnúť.

"Nehýb sa Grandgerová!"Počula za sebou panovačný, ťahavý hlas. Tento hlas mohol patriť len jednému. Poznala ho až priveľmi dobre. V škole boli veľkí nepriatelia. V podstate aj teraz. Nečakala však, že by ho dnes mohla stretnúť. Hlavne nie po tom, ako odmietol zavraždiť Dumbledora. Celý čas bola v domnienke, že si to s ním jeho pán vybavil.

"Malfoy? Draco Malfoy?" Pokrútila neveriacky hlavou. Smrťožrút si sňal z hlavy masku a odhalil tak svoju tvár na ktorej sa objavil posmešný úškrn. Hermoina prekvapene vydýchla. Zmenil sa. A veľmi. Vlasy mal dlhšie a tvár staršiu a dospelejšiu. Už sa nepodobal na toho rozmaznaného krpca. Teraz vyzeral ako dospelý muž, ktorý si už toho v živote dosť preskákal.

"Správne! Ako vždy, máš zase pravdu." Odvrkol posmešne.

"Myslela som, že si mŕtvy. Po tom, čo si neposlúchol Voldemorta som očakávala, že ťa zabije." Draco sa trochu zamračil.

"Temný Pán sa hneval. Jeho trestu som neušiel, ale dal mi druhú šancu. A to sa nestáva tak často." Uškrnul sa a namieril na ňu prútikom.

"Chceš ma zabiť? Tak to urob! Na čo čakáš?" Zvolala nebojácne Hermiona.

Draco sa však ani nepohol. S prižmúrenými očami na ňu hľadel a napokon posmešne zvolal: "Kde je tvoj milovaný Weasley? Jak to, že ťa nepríde zachrániť?"

Hermiona bola trochu zaskočená touto otázkou, ale aj tak odpovedala: "Ron a ja už spolu nič nemáme. Pre tvoju informáciu sme sa už rozišli!" Draco zostal stáť s otvorenými ústami. Prebral ho až Bellin hlas:

"Poď Draco! Vraciame sa. Tí zbabelci zdrhli! Už tu nemáme čo robiť." Všetci členovia rádu sa už odmiestnili. Na Hermionu zrejme zabudli.

"Au! Čo to robíš?" Skríkla Hermiona keď ju Draco zdrapil za ruku a premiestnil sa s ňou preč.

***

Keď tak teraz nad tým uvažovala, prišlo jej ľúto, že sa na ňu Ron aj Harry vykašľali. Keby ju však ochránili nikdy by sa s Dracom nedostala do sídla Temného Pána. Nikdy by sa s Dracom tak nezblížila. A zrejme by sa do neho nikdy nezamilovala. Nebolo to však také ľahké. Keď sa vtedy s ním premiestnila do smrťožrútskeho sídla, do jeho komnaty, nezišlo jej ani na um, že by ho niekedy mohla ľúbiť. Spočiatku sa k nej správal hrubo a zamykal ju v komore vedľa jeho komnaty. Ona sa k nemu tiež chovala s odporom a vyhadzovala mu na oči, že je tyran a beštia. Jedného dňa sa však všetko zmenilo.

***

Sedela opretá o stenu a myslela na svojich blízkych. Na Rona, Harryho aj na Ginny- jej priateľku. Už ich asi nikdy neuvidí. S odporom sa pozrela na tetovanie na jej predlaktí. Lebka s hadom namiesto jazyka. Znamenie zla. Symbol, ktorý rozosieval po celom čarodejníckom svete chaos a strach.

Všetci v tomto sídle ho mali. Aj ona. Vytetovali jej ho ešte v ten deň, keď ju sem Draco uniesol. Aj keby ušla, všetci by ju považovali za smrťožrútku a určite by hneď poputovala do Azkabanu.

Dvere na jej komore sa prudko otvorili a dnu vbehol rozčúlený Draco.

"Čo sa ti stalo?" Spýtala sa starostlivo Hermiona. Dúfala, že ak sa k nemu bude správať milšie, dostane sa z tejto prehnitej diery.

"Čo ťa do toho?" Nahnevane odsekol Draco. Vyzeral dosť zúbožene.

"Prepáč! Len som sa spýtala. Nevedela som, že ti to TAK ublíži." Dotknuto sa ohradila. Draco sa chvíľu mračil, ale potom ju vzal za ruku a zaviedol do svojej komnaty.

Vyčerpane sa zvalil do kresla a prehovoril: "Temný Pán dnes nemal dobrú náladu. Nepodarilo sa mu získať nejakú cennú vecičku a tak si vybíjal zlosť na nás."

Hermiona ho pozorne počúvala. Nakoniec odvetila: "To mi je ľúto. On je tak krutý..."

"Nepotrebujem, aby ma ľutovala nejaká humusáčka!" Vyprskol Draco. Bol nahnevaný na všetkých a hlavne na seba.

"Fajn! Ako vidím, tak ty si zas vybíjaš zlosť na mne. Si rovnaký úbožiak, ako On!" Nahnevane mu pozrela do očí. Draco bol najskôr riadne vytočený, ale potom si musel pripustiť, že má pravdu. Aj on sa jej zahľadel do očí. Boli také prenikavé a úprimné.

Pomaly sa k nej priblížil. Cítil, ako sa trasie. Myslela si, že sa chystá potrestať ju. On však urobil niečo úplne iné. Priblížil sa k nej ešte viac. Jej tvár bola od neho vzdialená len niekoľko centimetrov. Počul každý splašený úder jej srdca. To jeho však zostalo pokojné. Pritisol si ju k sebe a ich pery sa spojili do jemného, ale za to dlhého bozku. Hermiona sa odrazu od neho prudko odtrhla. Srdce jej bilo ako divé. Bolo to úplne iné, ako keď sa bozkávala s Ronom. Tento bozk v nej vyvolal toľko pocitov, až si myslela, že vybuchne.

Keď konečne polapila dych zašepkala: "Prečo? Veď ma nenávidíš!"

"Priťahuješ ma! Neviem, čo sa to so mnou deje. Si ako magnet, od ktorého sa nemôžem odtrhnúť." Tieto slová jej vyrazili dych. Ona bola preňho predsa len úbohá humusáčka. Tak ako je možné, že ju teraz pobozkal? A ešte k tomu tak nežne! Niečo také doteraz nikdy nezažila. Akoby počula sladkú serenádu z pekla, ktorá omamovala jej zmysly.

Cítila, že v jej srdci sa odohráva niečo neopísateľné. Že by sa doňho zamilovala? Vylúčené!

"Hádam si nemyslíš, že ti na to skočím!" Neveriacky pokrútila hlavou.

"Hermiona, sama dobre vieš, že hovorím pravdu. Pravda ku mne niečo cítiš? Nie som ti ľahostajný! Nenávidíš ma? Alebo ma miluješ?" Položil jej jednoduchú otázku, na ktorú ťažko hľadala odpoveď. Uvedomila si, že ju prvý krát nazval menom.

"Ja... ja neviem..." Nebola schopná rozumnej vety. Nebol jej ľahostajný. A určite k nemu necítila odpor. Ale lásku? Veď je to predsa Malfoy! Ten arogantný a surový smrťožrút. Ale mohla by ho milovať?

"A ty? Prečo si ma vlastne pobozkal? Hádam sa len pán Malfoy - najvznešenejší zo všetkých čistokrvných čarodejníkov - nezamiloval. A ešte k tomu do obyčajnej humusáčky ako ja!" Odvážne sa spýtala.

Draco sa najskôr zamračil ale potom jej pošepol do ucha: "Ako vždy, hádaš správne Grandgerová." Hermiona podozrievavo nadvihla obočie.

"Presvedč ma!"

Namiesto odpovede ju doslova zasypal bozkami, ktoré ju konečne presvedčili.

Pri týchto spomienkach jej srdce doslova krvácalo. Po lícach jej znovu začali stekať slzy. Pri spomienkach na tie krásne chvíle, ktoré spolu zažili. Dokázal jej, ako veľmi ju má rád. Vtedy bola šťastná. Milovala ho a on miloval ju. Nevadilo jej, že je zavretá v smrťožrútskom brlohu a že už nikdy neuvidí svojich blízkych. V jej svete existoval iba on. Žila ako v rozprávke. Ale každá rozprávka raz musí skončiť.

***

Draco sa už tri dni za ňou nezastavil. Začínala mať oňho strach.

Dvere ich spoločnej izby sa otvorili a v nich stála Bellatrix Lestrangeová. Vyzerala dosť vystrašene.

"Čo sa stalo?" Prekvapene sa spýtala Hermiona.

"Porazili ho!" Vydesene zašepkala Bella.

"Čo? Koho?" Nechápala Hermiona. Bella začala vysvetľovať.

"Temného Pána! Je po ňom! A aurori objavili náš úkryt. Majú namierené sem. Musíme vypadnúť!"

"A Draco? Čo je s Dracom? Kde je?" Hermiona sa tvárila vyplašene.

"Tvoj milý Draco je mŕtvy. Dostali aj jeho."

"Nie! To nie je pravda!" Cítila, ako jej po tvári tečú slzy.

Bella otrávene vyštekla: "Teraz nie je čas na vyplakávanie! Musíme zmiznúť prv než..."

Neskoro... Do budovy vtrhla armáda aurorov a zajali všetkých smrťožrútov, ktorí tam zostali. Vrátane Hermiony. Márne sa pokúšala vysvetliť, že ona nepatrí medzi stúpencov Voldemorta. Nikto jej neveril. Ani jej priatelia. Znamenie na jej ruke hovorilo o presnom opaku. Súd ju uznal vinnou a nikto jej už nemohol pomôcť.

***

A tak sa dostala sem. Do chladnej cely v Azkabane. Bez priateľov, bez lásky. Navždy sama a opustená. Všetci, ktorých milovala ju opustili. Už nemala nikoho ani nič. Okrem jej žiaľu a spomienok. Bola naivná. Dúfala, že môže žiť šťastne až do smrti po boku svojho milého. Takéto niečo sa však stáva len v rozprávkach. Nie v skutočnom živote. Veď život predsa nie je rozprávka.

Chrbtom ruky zotrela poslednú slzu, ktorá jej stekala po tvári. Poslednú v jej živote. Preložila papier napoly a usmiala sa. Slabo, ale predsa. Jej posledný úsmev patril jemu. Mužovi, vďaka ktorému spoznala ozajstnú lásku. Zavrela oči a cítila ako jej duša opúšťa telo. Bola slobodná...

Nehybné mŕtve telo spadlo na kamennú dlažbu cely, ktorá ju väznila.

Keď na druhý deň prišiel minister mágie do Azkabanu na inšpekciu a prechádzal popri celách, v jednej uvidel na zemi mŕtve telo. Keď vošiel dnu, zistil, že patrí mladej žene s hnedými neposednými vlasmi, ktorá v ruke drží pokrčený papier. Vybral jej ho a roztvoril. Keď prečítal to, čo tam stálo, vopchal si ho do vrecka a prikázal, aby telo pochovali. Z Azkabanu odchádzal krútiac hlavou a dookola čítajúc slová napísané na hárku papiera:

Iba ty si mi dal to, po čom moje srdce túžilo.

Iba vďaka tebe moje vnútro ožilo.

Všetkých blízkych som sa zriekla.

Kvôli tvojej serenáde z pekla...